1

PRVÁ ČESKOSLOVENSKÁ REPUBLIKA (PREDMNÍCHOVSKÉ ČESKOSLOVENSKO)

Na Mierovej konferencii v Paríži v roku 1919, ktorá porazeným v 1. svetovej vojne nadiktovala

podmienky mieru a schálila tiež vyhlásenie Československa, česko-slovenskú delegáciu viedli Karel

Kramář a minister zahraničia Edvard Beneš. ČSR mala zahŕňať historické krajiny Koruny českej

(Čechy, Moravu a Sliezsko ) a Horné Uhorsko (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, o pripojenie

ktorých sa snažil Beneš, ostali súčasťou Nemecka. Hranice štátu sa určili na západe podľa historických

hraníc Českého kráľovstva. Problémom boli slovensko-maďarské hranice, keďže Slovensko bolo od 11.

stor. vždy len súčasťou Uhorska a nemalo autonómiu ako napr. Chorvátsko.

Hranice s Maďarskom stanovila Trianonská zmluva , ktorá sa stala súčasťou Versailleského

systému zmlúv so štátmi porazenými po 1. svetovej vojne. Maďari sa cítili byť poškodení - na juhu

Slovenska sa bojovalo ešte do roku 1920 za účasti československej a rumunskej armády.

Časť Slovenska v roku 1919 obsadili vojská Maďarskej republiky RAD, ktorá bola pokusom o

nastolenie komunizmu v Maďarsku a jej cieľom bolo pripojenie dobytých území k Sovietskemu

Rusku. Na severe vznikol ozbrojený konflikt s Poľskom (tzv. sedemdňová vojna o Těšínsko, časť Oravy

a Spiša). Došlo aj k sporu s Ukrajinou o Zakarpatskú Ukrajinu, ktorá sa stala súčasťou ČSR.

V roku 1920 bola prijatá prvá ústava Československej republiky.

HOSPODÁRSKE A POLITICKÉ POMERY V ČSR A NA SLOVENSKU

CHARAKTER ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY

29. februára 1920 Dočasné národné zhromaždenie prijalo Ústavu Československej republiky (po

dočasnej ústave z roku 1918. Jej vzormi boli ústava tretej francúzskej republiky a ústava USA. Za zdroj

všetkej moci v štáte bol vyhlásený ľud. ČSR bola demokratická republika na čele s prezidentom a

parlamentom voleným na funkčné obdobie 7 rokov. Štátotvorným národom bol národ československý

- podľa Masarykovej koncepcie čechoslovakizmu: jednotného českoslov. národa). Štátnym jazykom bol

„jazyk československý“; v českých krajinách sa malo úradovať po česky a na Slovensku spravidla po

slovensky.

Uplatňovala sa zásada rozdelenia štátnej moci na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Zákonodárnu moc

malo dvojkomorové Národné zhromaždenie, zložené z poslaneckej snemovne (300 členov) a senátu

(150 členov), ktoré boli volené na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva

podľa zásady pomerného zastúpenia. Aktívne volebné právo mali všetci občania od dovŕšenia veku 21

rokov, pasívne volebné právo bolo od veku 26 rokov. Poslancom snemovne sa občan mohol stať vo veku

30 rokov, senátorom vo veku 45 rokov.

Výkonnú moc predstavoval prezident republiky, vláda, ministerstvá a nižšie orgány štátnej správy.

Právomoci prezidenta boli podľa francúzskeho vzoru dosť široké, okrem iného prezident vymenúval vládu.

Počas existencie prvej ČSR sa pri moci vystriedalo 15 koaličných a tri úradnícke vlády.

Prvým prezidentom ČSR sa stal už v r. 1918 Tomáš G. Masaryk, opätovne bol zvolený v rokoch 1920,

1927, 1934. Zod zdrav. dôvodov v roku 1928 abdikoval ( odstúpil z funkcie) prezidentom sa po ňom stal

minister zahraničných vecí dr. Edvard Beneš.

Ústava zrušila všetky šľachtické výsady a zaviedla formálnu rovnosť pred zákonom. Zaručovala ľudské

a obč. práva a slobody, právo na súkromné vlastníctvo, ktoré bolo možné obmedziť len zákonom, a to pri

2

vyrovnaní príslušnou náhradou. Zaručovala tiež príslušníkom menšín rovnaké občianske a politické

práva, prístup do verejných služieb, používanie materinského jazyka atď. Ochrana menšín sa však

nevzťahovala na celé skupiny obyvateľstva, ale len na jednotlivých občanov.

Československá republika bola od začiatku unitárnym, centralistickým štátom, a to napriek

záväzkom voči Podkarpatskej Rusi a Slovensku, ktoré mali na základe medzinárodných dohôd dosiahnuť

autonómiu. Centralistická politika Prahy, rovnako ako aj idea jednotného československého národa, ktoré

počas celej existencie ČSR spôsobovali problémy v česko-slovenských vzťahoch. Ale malo to svoje príčiny,

pretože ČSR bola mnohonárodnostný štát a bola obklopená nepriateľsky naladenými štátmi, ktoré mali voči

nej územné požiadavky. Národnostné zloženie ČSR bolo nasledovné: najviac bolo Čechov (7,4 mil.),

potom Nemcov (3,2 mil.) až na treťom mieste boli Slováci (2,2 mil.) a potom ostatné národnosti. 9,6

miliónový štátotvorný československý národ

Administratívne členenie republiky: Do roku 1922 bolo ponechané administratívne členenie z Rakúsko-

Uhorska, pričom Čechy boli rozdelené na zeme-krajiny a Slovensko a Podkarpatská Rus na župy. V roku

1922 prebehla reforma verejnej správy, po ktorej v čechách ostalo pôvodné správne členenie, na

Slovensku a v Podkarpatskej Rusi boli spájaním viacerých žúp vytvorené tzv. veľžupy. Táto situácia

nevyhovovala požiadavkám slovenského autonomistického hnutia, takže v r.1928 došlo k novej územno-

správnej reforme, ktorá mala vyhovieť požiadavkám autonomistov.

Územie ČSR bolo administratívne rozdelené na štyri zeme - krajiny (tzv. krajinské zriadenie):

Čechy, Moravskosliezsko, Slovensko a Podkarpatskú Rus. Reálne právomoci však aj tak zostali v

rukách pražskej ústrednej vlády.

V ČSR bolo mnoho politických strán - pluralitný politický systém. Okrem tých strán, ktoré existovali už

pred prvou svetovou vojnou, vznikali mnohé nové. Niektoré mali celorepublikovú pôsobnosť, iné pôsobili v

jednotlivých častiach štátu. Ľudia sa pre ne rozhodovali podľa sociálneho postavenia, triednej príslušnosti,

národnosti, náboženstva a pod..

Najsilnejšou československou politickou stranou bola Republikánska strana lidu zemědělského a

malorolníckeho, známejšia pod názvom Agrárna strana, ktorá bola účastná mnohých vlád. Hájila záujmy

poľnohospodárov. Podporovali ju aj chudobnejší roľníci Dlhodobým predsedom bol A. Švehla, vstúpil do

nej aj V. Šrobár. Najvýznamnejším slovenským agrárnickým politikom však bol Milan Hodža. Hodža sa r.

1935 ako prvý Slovák stal predsedom československej vlády.

Československá strana lidová mala kresťanský program a podporu najmä u drobných poľnohospodárov

a robotníkov, aj u mestskej kresťansky orientovanej inteligencie. Československá národnosocialistická

strana spočiatku spolupracovala s Československou sociálnou demokraciou, podporovali ju robotníci

aj živnostníci, úradníci a inteligencia. Medzi jej popredných predstaviteľov patrili Václav Klofáč, E. Franke

a Edvard Beneš. Československá národní demokracie bola antikomunistická a mala antisemitské

tendencie, programovo reprezentovala vrstvu kapitalistov. Na jej čele stál Karel Kramář. Československá

Strana lidová, národnosocialistická a Československá Národná demokracia boli strany, ktoré mali výraznú

podporu v Čechách, na Slovensku síce pôsobili ich pobočky, ale nemali tu veľkú podporu. Najsilnejšou

politickou stranou na Slovensku bola Slovenská ľudová strana, v r. 1925 premenovaná na Hlinkovu

slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Na jej čele stál Andrej Hlinka. Odmietala čechoslovakizmus, bola to

autonomistická, antikomunistická a antisocialistická, konzervatívna strana so širokou podporou ľudových

vrstiev. Bolo v nej veľa naj mä katolíckych kňazov. Od r. 1930 bol predsedom HSĽS bánovecký farár dr.

Jozef Tiso. Strana sa neskôr sfašizovala.

Slovenská národná strana, ktorej väčšinu tvorili evanjelici, nemala výraznú podporu voličov. Na jej čele

bol spisovateľ Martin Rázus. Ľavicovo orientované strany, ktoré sa zastávali záujmov robotníkov boli:

3

Československá sociálnodemokratická strana (na čele V. Tusar), ktorá nechcela revolúciu,len sociálne

reformy, a Komunistická strana (na čele Klement Gottwald), ktorá sa od nej odštiepila a presadzovala

myšlienku socialistickej revolúcie, diktatúry proletariátu a hlásila sa k zásadám Kominterny

(Komunistickej internacionály, medzinárodnej organizácie komunistických strán). Najvýznamnejším

slovenským predstaviteľom sociálnych demokratov bol na Slovensku Ivan Dérer, významnými

komunistami boli napr. Ladislav Novomestský, Vladimír Clementis, Gustáv Husák.

Na Slovensku pôsobila maďarská Krajinská kresťansko-socialistická strana, s prevažne katolíckym

členstvom a prevažne protestantská Maďarská národná strana – po ich zlúčení vznikla Maďarská

zjednotená strana (na čele s gróf János Esterházy) Nemecká menšina bola organizovaná v

Sudetonemeckej strane (jej vodca Konrad Henlein) , slovenskí Nemci sa združovali v Karpatonemeckej

strane (F. Karmasin).

PRÍČINY NEJEDNOTNOSTI V JEDNOTNOM ŠTÁTE

Problémom Československa boli veľké rozdiely v hospodárskej a kultúrnej vyspelosti jeho častí.

Slovensko zaostalo po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní od druhej polovice 19. storočia za českými

krajinami, ktoré boli spravované z osvietenejšej Viedne. V Uhorsku veľkostatkári - uhorská šľachta nemala

záujem na priemyselnom rozvoji. Pretrvávali tu dlhšie feudálne prežitky než v Čechách a na Morave.

Prevažne vidiecke slovenské obyvateľstvo vzdelanostne značne zaostávalo za Čechmi, ktorých krajina

bola viac urbanizovaná. V mestách sa rýchlo rozvíjal moderný priemysel a bola tu kvalifikovaná pracovná

sila. Čechy a Morava mali oveľa vyššiu životnú úroveň ako východná časť republiky. Povojnové

hospodárske krízy ako aj svetová hospodárska kríza, ktorá v Európe vypukla v 30. rokoch 20. st.

Slovensko poznačili viac ako ostatné časti Československa. Najchudobnejšia a najzaostalejšia bola

Pokarpatská Rus. Slovensko bolo oveľa viac religiózne a konzervatívnejšie ako západná časť štátu. V

podmienkach krízy, nezamestnanosti a chudoby však aj tu získavala prívržencov novovzniknutá

komunistická strana.

Pre ČSR bola charakteristická politická roztrieštenosť a verejný život bol spolitizovaný. Cestou ku osobnej

kariére a majetku sa stali politické strany. Vznikalo veľa mládežníckych spolkov a hnutí a nejednotné boli aj

odbory. V ČSR vládli koaličné vlády, ktoré sa každú chvíľu rozpadali. V časoch vládnych kríz boli

vymenované vlády úradníkov- odborníkov. Vtedy sa krajine darilo najlepšie. Byrokratický aparát štátnej

správy bol budovaný podľa konzervatívnych rakúskych tradícií, centralisticky, zhora nadol. Volené orgány

mali len malé kompetencie. V roku 1921 vznikla KSČ a hrozilo aj šírenie extrémne pravicových

(nacionalistkých, fašistických) hnutí. Preto bol v roku 1923 prijatý sporný ,,Zákon na ochranu republiky,"

ktorého dôsledkom bolo neskôr strieľanie do robotníkov počas hladových demonštrácií najmä na

Slovensku, ktoré zasiahli povojnové hospodárske krízy a zvlášť svetová hospodárska kríza v 30. rokoch

mimoriadne kruto. Strieľalo sa v Košútoch, Polomke, v Čiernom Balogu a na iných miestach, čo

neprispelo k vzájomným sympatiám Čechov a Slovákov. Četníci – žandári a armádni dôstojníci boli hlavne

Česi, keďže po vzniku ČSR Slovensko nemalo veľa ľudí s kvalifikáciou a keď sa budovali orgány štátnej

moci, všetky významnejšie posty boli obsadené Čechmi.

ČSR bola síce hospodársky a priemyselne najvyspelejším štátom v strednej Európe; väčšina priemyslu

bývalého Rakúsko-Uhorska bola na jej území, ale po svojom vzniku musela platiť štátom Dohody časť

dlhov monarchie z čias vojny a tiež náklady spojené s bývalými československými légiami. Bola štátom

zameraným na export, ale okolité štáty bránili československému vývozu rôznymi bariérami a na trhu sa

objavili i novoindustrializovaní konkurenti (Japonsko), ktorí súperili s ČSR práve v tých odvetviach, ktorých

výrobky sa najlepšie uplatňovali na zahraničných trhoch. V objeme výroby patrila ČSR podľa niektorých

prepočtov na 10. miesto na svete, ale v ND na jedného obyvateľa až niekam na 16.priečku. V porovnaní s

USA alebo s Anglickom bol trikrát a v porovnaní napr. s Francúzskom o polovicu menší. Hospodársky

slabšie boli v tom čase v Európe len Taliansko a balkánske štáty. Tendencia životnej úrovne bola klesavá:

4

v roku 1929 ND v ČSR tvoril 74% priemernej európskej úrovne, v roku 1937 už len 58%. Reálna mzda

robotníkov oproti americkým bola asi štvrtinová, tvorila tretinu zo mzdy robotníkov v Kanade a asi polovicu

zo mzdy anglických robotníkov.

HOSPODÁRSTVO ČSR bolo budované na princípe voľnej hry trhových síl . Bolo závislé od exportu.

Počas kríz sa české banky, ktoré získali nemecký a maďarský kapitál na Slovensku, zbavovali všetkého

,,,nemoderného a neproduktívneho“: likvidovali slovenský priemysel a zariadenia podnikov rozpredali,

takže v bývalých strediskách baníctva a železiarskej výroby, najmä na Spiši, Gemeri a Pohroní, vznikali

tzv. ,,hladové doliny“. Štátne zásahy sa usilovali vyrovnávať ich a zmierniť dopady krízy, ale nebolo

ľahké spojiť tak rozdielne územia spoločnou menou, hospodárskou a colnou politikou. Mzdy na Slovensku

boli podstatne nižšie ako na západe republiky a poľnohospodárstvo, ktorým sa zaoberala väčšina

Slovákov, zaostalé a s nízkou produktivitou: z jedného hektára slovenský roľník získal len 368 korún,

zatiaľčo český 1083. Pozemková reforma v prvých rokoch republiky, ktorou bola rozdelená pôda

nemeckých a maďarských veľkostatkárov, nesplnila očakávania. Profitovali z nej len politickí prominenti,

ktorí získali tzv. ,,zvyškové majetky,“ pôdu, budovy a kaštiele, za lacný peniaz. Spočiatku sa zdalo, že

najmä západoslovenské veľkostatky budú prosperovať a uplatnia svoje produkty v Čechách, ale prišla do

toho kríza a nezamestnanosť.Zníženie kúpnej sily stlačilo katastrofálne ceny potravín dolu, takže sa výroba

vôbec nevyplácala. Na jednej strane ľudia hladovali, a na druhej potraviny hnili v skladoch. Kríza v

poľnohospodárstve ťažko postihla opäť najmä Slovensko. Reakciou Slovákov na hospodársky prepad bolo

obrovské vysťahovalectvo: v rokoch 1919 až 1936 sa zo Slovenska vysťahovalo do Európy aj do zámoria

202 038 ľudí (najväčšie vysťahovalectvo zo všetkých európsych krajín), najmä do Francúzska, Belgicka,

USA, Kanady a Argentíny. Sezónni robotníci zo Slovenska pracovali na juhu a v Nemecku.

Od polovice tridsiatych rokov, keď nastala v dôsledku ohrozenia ČSR zo strany susedných štátov, hlavne

Nemecka, zbrojná konjunktúra sa situácia aj na Slovensku trochu zlepšila. Vznikli nové pracovné

príležitosti pri výstavbe ciest, železníc, vodných stavieb a vojenských pohraničných opevnení. Kapitál sa z

ohrozených pohraničných oblastí Čiech začal sťahovať do vnútrozemia, aj na Slovensko, hlavne do jeho

západnej časti. Začala sa industrializácia , ale súčasne vzrastal aj tlak na revíziu hraníc ČSR najmä zo

strany Nemecka a Maďarska. V dôsledku ústupkov čsl. vlády rástli obavy Slovákov o južné územie

obývané maďarským obyvateľstvom. V zložitej hospodárskej a politickej situácii sa čoraz viac presadzovala

HSĽS so svojimi autonomistickými snahami a kritikou pomerov v jednotnom centralistickom štáte.

MEDZINÁRODNÉ POSTAVENIE ČESKOSLOVENSKA

Medzinárodné postavenie Československa bolo závislé od odolnosti versailleského systému, ktorý bol

zárukou existencie malých novovzniknutých štátov v Európe. O zmenu hraníc sa snažili všetci susedia

ČSR, hlavne Nemecko a Maďarsko. Preto ČSR, Rumunsko a Juhoslávia (tiež ohrozované

revizionistickými snahami Maďarska) vytvorili koalíciu pod názvom ,,Malá dohoda“, ktorá sa mala stať

základom širšieho zoskupenia stredoeurópskych a balkánskych štátov a slúžiť na ochranu ich

suverenity.

V roku 1922 ČSR fakticky uznala Sovietske Rusko, keď s ním podpísala obchodnú dohodu v snahe

udržať si ruské trhy, kde jej konkurovali Nemci. V roku 1924 bola uzavretá čsl.-francúzska zmluva,

ktorá znamenala jednostrannú závislosť republiky od Francúzska. Francúzsko nedokázalo zabezpečiť

(konferencia v Locarne v roku 1925) dostatočné záruky, týkajúce sa západných hraníc ČSR s Nemeckom.

Veľká Británia sa o strednú Európu nezaujímala a okrem toho tam najvyššie kruhy sympatizovali s

nacistami. Voči ČSR sa Briti správali rezervovane a k československým spojencom – Francúzom –

pristupovali obozretne ako k mocenskej konkurencii. Spolu s USA pomáhali Nemecku, ktoré malo v úmysle

rozšíriť svoju sféru vplyvu do strednej Európy, konsolidovať vojnou zničené hospodárstvo. ČSR sa ocitla v

akútnom nebezpečenstve po nástupe nacizmu v Nemecku v roku 1933. Súčasťou Hitlerovho plánu bolo

okrem zabrania územia Rakúska a časti Poľska aj pripojenie Čiech a Moravy k Veľkonemeckej ríši.

5

Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov (vznikla po prvej svetovej vojne ako predchodkyňa mierovej

organizácie OSN) a porušilo Versailleskú zmluvu: opäť zaviedlo brannú povinnosť a začalo zbrojiť. Nacisti

sa neúspešne pokúsili o puč v Rakúsku, keď zavraždili kancelára Dollfusa. Neskôr Rakúsko anektovali a

nechali si jeho násilné pripojenie potvrdiť plebiscitom. Ďalším cieľom nacistov bolo Československo.

Hitler pokladal ČSR za ,,vred na mape Európy“ a podnecoval nevraživosť Poľska a Maďarska voči nej.

Maďari sa snažili získať územie južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi a už v roku 1933 rokovali s

Hitlerom (G. Gyombos na návšteve u Hitlera). Sovietsky zväz v snahe posilniť svoju bezpečnosť vstúpil do

Spoločnosti národov a predložil plán kolektívnej bezpečnosti na obranu pred agresorom, čo ČSR viedlo k

jeho uznaniu aj de jure a aj napriek nedôvere k stalinizmu k nadviazaniu diplomatických stykov a napokon k

podpísaniu Zmluvy o vzájomnej pomoci viazanej na čsl.-francúzsku zmluvu (máj 1935).

NÁRODNOSTNÉ ROZPORY V ČSR. AUTONOMISTICKÉ SNAHY NA SLOVENSKU

Keď pápež Pius XI. vydal dekrét, v ktorom vyzdvihol existenciu svojbytného slovenského národa tým, že za

jeho patrónku vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu, povzbudilo to autonomistické snahy na Slovensku,

najmä v HSĽS, ktorá bola stranou predovšetkým katolíckeho kléru. Slovenský nacionalizmus sa stupňoval

aj pod dojmom maďarských snáh o revíziu Trianonskej zmluvy. Protičeské nálady vyplývali aj z toho, že

nové krajinské zriadenie v Československu neprinieslo Slovákom skutočnú samosprávu, funkcia

krajinského prezidenta bola formálna. Koncom dvadsiatych rokov zatkli popredných predstaviteľov HSĽS,

ktorí boli súčasťou vtedajšej vládnej koalície, Tuku, Macha a Snaczkého, a obvinili ich z vojenskej zrady a

vlastizrady, čo vyvolalo protesty slovenských ,,ľudákov“. Podozrenie z inscenovania monsterprocesu

poškodilo meno ČSR aj v zahraničí. Strieľanie do ľudí pri robotníckych vzburách tiež nahrávalo úsiliu

HSĽS o samosprávu Slovenska a získavalo im podporu u voličov. V roku 1932 vyšli nové pravidlá

slovenského pravopisu, ktoré prispôsobovali slovenskú gramatiku českej, aby sa oba jazyky zbližovali v

duchu myšlienky ,,jeden národ – jeden jazyk,“ voči čomu protestovalo zhromaždenie Matice slovenskej a

slovenskí spisovatelia. SNS a HSĽS (Hlinka, Rázus) sa v tomto roku spoločne vyjadrili za autonómiu.

NESPOKOJHNOSŤ SLOVÁKOV, ICH AUTONOMISTICKÉ SNAHY - HSĽS

HSĽS bola pravicová, antisocialistická a antikomunistická politická strana, ktorá vznikla na základe

tradícií zápasu za oslobodenie spod národnostného útlaku v predchádzajúcom období dejín Slovákov.

Pôvodne bola súčasťou uhorskej Katolíckej ľudovej strany, od ktorej sa pre národnostné spory v roku

1905 odčlenila. Formálne sa stala súčasťou SNS - prvej politickej strany Slovákov, ktorá vznikla počas

buržoáznej anárodno–demokratickej revolúcie (1848/49). V roku 1913 (Žilina) sa osamostatnila a v roku

1925 prijala nový názov – Hlinkova slovenská ľudová strana.

Andrej Hlinka, ktorý bol významným predstaviteľom slovenského odboja proti monarchii a maďarskému

útlaku, zostrenému najmä po rakúsko – maďarskom vyrovnaní, bol jej prvým predsedom. Stal sa známym

aj v zahraničí po udalostiach vo svojom rodisku v Černovej, keď maďarskí žandári na spontánnej

ľudovej demonštrácii strieľali do ľudí, následkom čoho ich 15 zomrelo a množstvo ďalších utrpelo zranenia.

Hlinka mal, ako si priali jeho rodáci, vysvätiť dedinský kostol, o výstavbu ktorého sa zaslúžil, avšak

maďarský biskup ho suspendoval za predchádzajúcu volebnú agitáciu za Vavra Šrobára, a kostol mal

svätiť iný kňaz.

HSĽS sa opierala nielen o vidiecke roľnícke obyvateľstvo, ale aj o meštianske stredné vrstvy a slovenskú

inteligenciu. Vnútorne bola diferencovaná. Existovala v nej aj prouhorská frakcia na čele s Vojtechom

Tukom, ktorého v roku 1929 odsúdili na 15 rokov za špionáž v prospech Maďarska (odsedel 8,5 roka).

Sympatizoval s talianskymi fašistami a patril ku krajne pravicovému prúdu v HSĽS. Jadrom strany bol

republikánsky a demokratický prúd. Po vzniku ČSR oproti masarykovskému čechoslovakizmu a jeho

myšlienke jednotného československého národa a unitárneho centralizovaného štátu presadzovala

HSĽS ideu samostatného slovenského národa a autonómiu Slovenska v rámci republiky, tak ako

6

bola zakotvená v Pittsburskej dohode. Počas existencie ČSR bola opozičnou stranou, len raz sa stala

súčasťou koaličnej vlády, a to v rokoch 1927 – 1929, do zatknutia Tuku, proti ktorému protestovala

vystúpením z vlády, čím vznikla jedna z mnohých vládnych kríz v Československu. Spolupracovala hlavne

so SNS a do novembra 1938 sa jej podarilo zjednotiť malé slovenské strany s národnou orientáciou

do jednej spoločnej, ktorá dostala názov: HSĽS- strana národnej jednoty. Táto prijala za svoj

programový cieľ autonómiu Slovenska. Jej predsedom sa stal katolícky kňaz, predstaviteľ umierneného

prúdu v strane, Jozef Tiso. Bola jediná zo slovenských politických strán, ktorá bola organizovaná na

autoritatívnom princípe od roku 1942 prijala po vzore NSDAP vodcovský princíp.

Po vzniku autonómie ľudáci rozpútali na Slovensku veľkú nenávistnú protičeskú kampaň a v decembri

1938 došlo potom k dohode medzi pražskou vládou a slovenskou autonómnou vládou o odsune

9000 českých štátnych zamestnancovzo Slovenska. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky

(14. 3. 1939) museli zo Slovenska odísť ďalší Česi a tento odsun pokračoval až do roku 1940, kedy

sa pozastavil. Zo 120 000 Čechov, ktorí sa usadili v priebehu medzivojnového obdobia na

Slovensku ich tam ostalo asi 30 000. Medzi ,,odsunutými" boli vysokoškolskí a stredoškolsí

učitelia a príslušníci inteligencie, ktorí významne prispeli k pozdvihnutiu kultúry slovenského

národa, zaslúžili sa o rast jeho vzdelanostnej úrovne a o výchovu prvých generácií slovenskej

inteligencie. Mnohí na Slovensku mali už rodinné vzťahy so Slovákmi, vychovali tu svoje deti a vnímali

Slovensko ako svoj domov. Po rokovaniach v Salzburgu sa na Slovensku z iniciatívy radikálov v HSĽS

začalo prenasledovanie Židov - najprv boli vylúčení z hospodárskeho života a 9. 9. 1940 bol vydaný

,,Židovský kódex“, ktorého vzorom boli norimberské zákony. Protestovali proti nemu katolícki aj

evanjelícki biskupi, ale v roku 1942 sa začali deportácie do koncentračných táborov, na ktorých sa dohodol

V. Tuka bez vedomia Tisu s Nemeckom. Slovensko sa stalo prvým štátom, ktorý takto ,,odsunul“ veľkú

časť svojho židovského obyvateľstva. Odsun sa zastavil až po správach o ich vyhladzovaní v októbri 1942,

keď ich už vyviezli okolo 58 000.

V podmienkach ohrozenia celistvosti slovenského územia Maďarmi, usilujúcimi o revíziu hraníc vytýčených

v Trianone, začala HSĽS organizovať Hlinkovu gardu. Jej predchodkyňou bola ,,Rodobrana“ z roku

1923. Bola to branná polovojenská organizácia s dobrovoľným členstvom, avšak po vzniku samostatnosti

bol vyvíjaný tlak na úradníkov, učiteľov a iných verejných činiteľov, aby vstupovali do HG. Jej členstvo

vzrástlo aj pre vidinu obohatenia sa na úkor Židov a získania rôznych hospodárskych a iných výhod. Názov

,,garda“ bol prevzatý od dobrovoľníckych oddielov slovenských revolucionárov z rokov 1849/49. Do gárd

sa spontánne hlásila slovenská mládež, rozčarovaná pasivitou a ústupkami čsl. vlády voči agresorom,

Nemcom a Maďarom. Zástancom gárd bol K. Sidor, ktorý ich uhájil voči konzervatívnemu krídlu v strane

(Tiso, Buday, Sivák). Po Mníchove a vyhlásení autonómie Slovenska v októbri roku 1938 prešla HG pod

velenie armády a po vzniku samostatného štátu sa začala vyzbrojovať.

..........................................................................

*

HG bola uzákonená v roku 1940. Jej veliteľom bol Alexander Mach, ale formálne podliehala prezidentovi ,,Slovenského štátu“

J. Tisovi, ktorý stál na čele brannej moci. Od roku 1940 po salzburských rokovaniach s Hitlerom, ktoré ukončili snahy Tisu o

relatívne samostatnú vnútornú a zahraničnú politiku Slovenskej republiky, HG ovládli pronacistickí radikáli. Od roku 1944 sa začali

formovať poľné a pohotovostné oddiely HG (PO HG), ktorých úlohou bol boj proti povstalcom, partizánom, deportácie Židov a

strážna služba v pracovných táboroch. Zasiahli aj do bojov v SNP a zúčastňovali sa represálií voči civilnému obyvateľstvu, ktoré

podporovalo antifaštický odboj. Asistovali pri popravách vo vápenkách v Kremničke a Nemeckej. Jozef Tiso v Banskej Bystrici

verejne vyznamenal nacistických vojakov podieľajúcich sa na likvidácii povstania.

7

(Slovenská národná rada 1. septembra 1944 na povstaleckom území HSĽS zakázala.Po vojne v roku 1945 bola zakázaná

definitívne a väčšina jej vedúcich predstaviteľov odsúdených, J. Tiso na trest smrti obesením. Jej členovia prešli do iných strán,

napr. do DS a časť z nich emigrovala.)

NEMCI A MAĎARI V ČSR

Nemci a Maďari sa pokúšali aj o rozvrátenie republiky zvnútra, a to najmä pomocou Henleinovej

Sudetonemeckej strany. Nemci na Slovensku, usadení tu od stredoveku, od nemeckej kolonizácie, boli

organizovaní v Karmasinovej Karpatonemeckej strane. KdP sa nedarilo spočiatku dohodnúť s

promaďarsky orientovanou Spišskou nemeckou stranou (Zipscher Deutsche Partei - ZdP) a preto bola

neúspešná vo voľbách. Po volebnom neúspechu pred ďalšími voľbami v roku 1935 spolupracovala s

Henleinovou Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei - SdP), ktorá jej pomáhala finančne aj

personálne. Získala vďaka tomu dva poslanecké mandáty a dve kreslá senátorov. V roku 1935 bol za

predsedu strany menovaný Konrad Henlein a Henleinovým zástupcom pre územie Slovenska sa stal

Franz Karmasin. KdP sa prihlásila k ideám národného socializmu a jej vzorom sa stala NSDAP: Po

Mníchove činnosť KdP a SdP zakázali, ale v októbri 1938 slovenská vláda karpatským Nemcom povolila

samosprávu a orientáciu na nacionálny socializmus. Strana sa premenovala na Deutsche Partei (in der

Slowakei). Volksgruppenführer Karmasin sa stal štátnym sekretárom novozriadeného Nemeckého

sekretariátu. Karpatskí Nemci mohli oficiálne používať ako svoj symbol hákový kríž a vytvárať polovojenské

Dobrovoľnícke ochranné zbory (Freiwillige Schutzstaffel). V roku 1939 mali FS v stave približne 5 500

mužov. V slovenských parlamentných voľbách 18.12.1938 získala DP dve poslanecké miesta.

Podnecovala radikálov v HSĽS k osamostatneniu Slovenska a presadzovala tu nacistické záujmy. Viedla

protičeskú politiku podľa pokynov z Berlína. Cieľom strany bola nacifikácia nemeckého obyvateľstva

na Slovensku, ale na Spiši sa Karmasinovi podarilo podriadiť si Spišskú nemeckú stranu (ZdP) len

vyhrážkami a násilím. Zjednoteniu nemeckej menšiny na Slovensku v Karpatonemeckej strane napomohli

úspechy Hitlera a na začiatku roku 1940 mala už 60 000 registrovaných členov. (Ozbrojená zložka DP

Domobrana - Heimatschutz sa aktívne podieľala na potlačení SNP a na represáliách proti civilnému

obyvateľstvu po jeho porážke.)

V Maďarsku pod vplyvom talianskeho fašizmu, ktorý nastúpil k moci v roku 1922, silneli fašistické

tendencie. Mussolini podporoval revizionistické snahy Maďarska. Maďari v ČSR sa podľa pokynov z

Budapešti zjednotili v júni 1936 do Zjednotenej maďarskej strany (Egyesült Magyar Párt) Výkonným

predsedom strany bol gróf János Esterházy. Pôsobil ako agent Maďarska v Česko-Slovensku pod

menom „Szalma“ s číslom 221. Jeho politickým cieľom bolo rozbitie Československa a úplné

začlenenie Slovenska do Maďarska. (Okrem iného sa snažil o účasť na rokovaniach v Komárne o revízii

česko-slovensko - maďarských hraníc na základe Mníchovskej dohody, ale československá delegácia

vedená Jozefom Tisom ju odmietla.) Esterházy spolu s Henleinom ohovárali Československo v

zahraničí a obviňovali ho z potlačovania práv národnostných menšín.

V roku 1938 sa Henlein stretol s vedúcim britskej misie, ktorá mala prešetriť oprávnenosť týchto

sťažností, lordom Runcimanom - germanofilom, v sprievode ktorého boli osoby s priateľskými väzbami

na henleinovcov. Posúdili situáciu jednostranne tak, aby to vyhovovalo anglickej a francúzskej politike

appeasementu – uzmierovania a ústupkov Hitlerovi - a poskytlo vhodnú zámienku na odstúpenie

pohraničia nacistickému Nemecku. Maďarskí poslanci odovzdali britskému diplomatovi memorandum, v

ktorom požadovali uplatnenie samourčovacieho práva pre maďarskú menšinu podľa Wilsonových zásad z

obdobia 1. svetovej vojny.

8

ZAKARPATSKÁ UKRAJINA

V roku 1937 bol urobený aj prvý krok k autonómii Podkarpatskej Rusi.

Po 1. svetovej vojne Spojenci súhlasili s pričlením jej územia k ČSR Saintgermainskou zmluvou z 10.

septembra 1919. Česko-slovenské vojská jej územie okupované najprv Rumunskom a potom Maďarskom

ešte v tom istom roku obsadili. Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919

odhlasovala jej pričlenenie k Československu. ČSR by sa ho bola rada dodatočne pre jeho veľkú

zaostalosť zbavila, ale už to nešlo. Zo Saintgermainskej zmluvy vyplývala úloha poskytnúť Podkarpatskej

Rusi autonómiu, avšak až do roku 1938 ju v centralistickej ČSR nedostala. Úradným jazykom používaným

na území Podkarpatska bol oficiálne „ľudový jazyk”, teda rusínčina, ktorá však nebola kodifikovaná. Rusíni

boli oficiálne označovaní ako „Rusi”, hoci sa používal aj výraz Rusín. Kultúrne, nábožensky a jazykovo sa

obyvateľstvo tohoto územia trieštilo, bolo príbuzné Ukrajincom, Lemkom a Bojkom v Sovietskom zväze a v

Poľsku a tieto skupiny mali sklon odštiepiť sa od ČSR. Bolo tu aj veľa politických strán: strany

ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili (Národná kresťanská strana) - grékokatolíci,

Rusofili (Poľnohospodárska federácia) a Fenčíkova fašistická strana - pravoslávni, chceli autonómiu v

rámci Československa, Ukrajinci aj pričlenenie k Ukrajine. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská

strana, ktorá vo voľbách stabilne zíkavala okolo 10% hlasov a bola stále v opozícii proti Prahe. Silní

komunisti boli za pripojenie k Sovietskemu zväzu. Keď Slovensko vyhlásilo v rámci Československa

autonómiu, dostalo ju aj Podkarpatsko, ktoré sa premenovalo na Karpatskú Ukrajinu.

Mierové zmluvy po prvej svetovej vojne zakazovali akékoľvek spojenie Nemecka a Rakúska. Taliansko,

Maďarsko a Rakúsko už v roku 1934 uzavreli dohodu zameranú proti Malej dohode. Obavy zo

spojenia Nemecka a Rakúska mali hlavne Francúzsko, Československo, Juhoslávia a spočiatku aj

Taliansko. Pronacistický puč v Rakúsku (zavraždenie kancelára Dollfusa, ktorý odmietal pripojenie k

Nemecku) skončil neúspešne - vojensky zakročili Taliani. No Taliansko, kolíska fašizmu, sa v roku 1937

stalo spojencom Nemecka.Vznikla Os Berlín-Rím, ku ktorej sa neskôr pridalo Japonsko. Keď sa stal

ministrom vnútra Rakúska nacista Seyss-Inquart a kancelár Schuschnigg podal demisiu, uskutočnilo sa

všeľudové hlasovanie, v ktorom sa 97% Rakúšanov vyslovilo za pripojenie k Nemecku. Nemecké jednotky

potom 20. 2. 1938 obsadili rakúske územie (anšlus – únia medzi Nemeckom a Rakúskom) a

československá hranica s Nemeckom sa predĺžila. Bezprostredným susedom Nemeckej ríše sa stalo aj

Slovensko.

Francúzsko a Veľká Británia v snahe získať pre seba čas na prípravu na vojnu viedli politiku

uzmierovania, ktorá vyplývala z presvedčenia, že Hitlera možno zastaviť mierovými prostriedkami.

Hitler zatiaľ pokračoval vo svojich plánoch a zameral sa na likvidáciu Československa. Najprv chcel

dosiahnuť medzinárodnú izoláciu ČSR. Na vyvolávanie roztržiek medzi Čechmi a Nemcami v pohraničí

využíval Sudetonemeckú stranu. Tá vyhrala posledné československé parlamentné voľby v roku 1935,

bola najsilnejšou stranou v ČSR, ale prezident ju nemohol poveriť zostavením vlády, lebo medzi českými

stranami nebola žiadna, ktorá by bola ochotná vstúpiť do takej koalície.

Existujú názory, že Henlein bol spočiatku zástancom autonómie Nemcov v rámci ČSR, ale od novembra

roku 1937 sa pod tlakom Hitlera a prívržencov nacizmu vo svojej strane začal prikláňať k Hitlerovi a

k pripojeniu Sudet k ríši. Aj potom sa však ešte pomocou Veľkej Británie snažil presadiť svoju koncepciu

autonómie sudetonemeckého obyvateľstva. Odišiel do Londýna, a hľadal u britských politikov pochopenie

pre problém sudetských Nemcov. Britskí historici zistili, že spolupracoval tajne s britskou rozviedkou.

Hitler sa 28. 3. 1938 stretol v Berlíne s Henleinom a K.H.Frankom a nariadil im, aby čsl. vláde kládli

nesplniteľné požiadavky, týkajúce sa riešenia otázky nemeckej národnostnej menšiny v ČSR. 22. 4. 1938

začala nemecká armáda pripravovať plán „Grün“ na vojenské zničenie Československa. Na zjazde

Sudetonemeckej strany v Karlových Varoch K. Henlein 24. 4. 1938 vyhlásil tzv. Karlovarský program,

ktorý obsahoval 8 bodov - okrem iného žiadal samosprávu pre sudetských Nemcov. Demarše

9

anglickej a francúzskej vlády (7.5.) nútili československú vládu, aby prijala požiadavky sudetských

Nemcov.

20. 5. Československá vláda vyhlásila čiastočnú mobilizáciu, ku ktorej ju podnietili nepotvrdené správy

o tom, že nemecké vojská sa presúvajú k hraniciam republiky. Československé jednotky obsadili niektoré

pohraničné oblasti. Hitler potom vydal podrobnú smernicu o vojenskej likvidácii ČSR.

V júni 1938 sa na Slovensku vystupňovali autonomistické snahy. Denník ,,Slovák“ uverejnil návrh

HSĽS na autonómiu Slovenska a 5. júna sa v Bratislave konala manifestácia za samosprávu Slovenska,

kde predstaviteľ Slovenskej Ligy v Amerike ukázal zhromaždeným originál Pittsburskej dohody z roku

1918, v ktorej bola autonómia Slovenska zakotvená. Vystúpil tu, krátko pred svojou smrťou, naposledy A.

Hlinka. Agrárnici (ich významný predstaviteľ bol Milan Hodža, vtedajší predseda vlády) usporiadali v

Bratislave 6.6. manifestáciu na podporu myšlienky rovnoprávnosti Čechov a Slovákov. Autonómiu pokladali

za škodlivú, ale vyslovili sa za decentralizáciu. Československá vláda ustúpila tlaku zvnútra aj zvonku

a 26. júla 1938 schválila národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúce sa slobôd

národnostných menšín, ich občianskych práv, školstva, kultúry. Mal byť prijatý nový jazykový zákon

a schválená decentralizácia štátu, autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Na pohrebe Hlinku v prvej

polovici augusta došlo k zmiereniu predtým nejednotných slovenských politických strán, ktoré sa zjednotili

na autonómii. 27. augusta Zjednotená maďarská strana odmietla národnostný štatút a žiadala úplnú

autonómiu pre Maďarov na Slovensku.

Od júla britská vláda tlačila na prezidenta E. Beneša, aby prijal nezávislého sprostredkovateľa medzi čsl.

vládou a sudetskými Nemcami. V auguste vyslala do Československa lorda Runcimana, ktorý bol

pronacisticky orientovaným germanofilom. On a ľudia z jeho sprievodu mali kontakty s predstaviteľmi

Sudetonemeckej strany, stretli sa s Henleinom a konflikt medzi sudetskými Nemcami a Čechmi posúdili

jednostranne v prospech sudetských Nemcov. Beneš odovzdal svoj plán riešenia sudetonemeckej otázky

henlainovcom, ale im nešlo o riešenie problému, ale len o vyvolávanie konfliktov podľa Hitlerovho

usmernenia. Hitler na zjazde NSDAP v Norimbergu tvrdo protestoval proti "neznesitelnému utláčaniu tri a

pol milióna Nemcov v ČSR" a ultimatívne pre nich žiadal právo na sebaurčenie za súhlasu lorda

Runcimana aj vyjednávačov SdP. Henleinovci sa 12. 9. pokúsili sa o puč, ktorý však skončil neúspešne,

keďže sudetskí Nemci, ba ani Henleinovi straníci odtrhnutie od Československa dostatočne nepodporili. O

deň neskôr čsl. vláda v niektorých oblastiach pohraničia vyhlásila stanné právo. Veľká Británia spolu s

Francúzskom predložili prostredníctvom svojich vyslancov v Prahe československej vláde nótu – tzv.

anglo-francúzsky plán, podľa ktorého mali byť Nemcom odovzdané tie pohraničné oblasti, kde žilo viac ako

50% nemeckého obyvateľstva. Ak by bolo Československo odmietlo, Francúzsko by mu neposkytlo svoje

záruky. Rokovania Chamberlaina s Hitlerom však boli neúspešnné. Hitler vznášal ďalšie požiadavky voči

ČSR. Sudetonemecký Freikorps podporovaný zbraňami z Nemecka útočil na obrancov čsl. hraníc, preto

Československo posilnilo ich ostrahu. Hodžova vláda odstúpila. Nová úradnícka vláda Syrového (po

odstúpení vlády slovenského politika Milana Hodžu, ktorý sa postupne odkláňal od idey

československej jednoty k myšlienke autonómie Slovenska) len deň potom 23.9.1938 so súhlasom

Veľkej Británie a Francúzska vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Republika bola v stave bojovej

pohotovosti. Hitler vydal smernicu vedúcu k likvidácii zbytku Československa a do Mníchova bola

zvolaná konferencia, ktorá ukončila existenciu tzv. 1. ČSR.

10

DRUHÁ ČSR

Druhá ČSR trvala iba 167 dní.

MNÍCHOVSKÁ KONFERENCIA

29. 9.1938 sa bez účasti zástupcov ČSR konala Mníchovská konferencia, ktorej výsledkom bolo

podpísanie dohody (tzv. mníchovský diktár) o odstúpení pohraničného územia Čiech a Moravy

nacistickému Nemecku. V dodatku dohody, ktorú podpísali Hitler, Mussolini, Chamberlain a Daladier

Československu sľúbili garantovať jeho hranice, len ak do troch mesiacov splní územné požiadavky Poľska

a Maďarska. Čsl. vláda prijala mníchovský diktát 30. 9. 1938.

Na jeho základe prišla republika o 12 640 km2, na ktorom žilo podľa štatistík z roku 1930 2 800 000

Nemcov a 800 000 Čechov. Nemci sa zmocnili aj hraničných opevnení, budovaných v rokoch 1935-1938

na vybraných úsekoch v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku a na južnej hranici Podkarpatskej

Rusi. 1. 10. bol čsl. vládou vydaný súhlas na odstúpenie Těšínska Poľsku a do 10.10. sa podľa

Mníchovskej dohody odovzdávalo päť pásiem pohraničia Nemecku. V posledných septembrových

dňoch v roku 1938 sa rozhodlo aj o osude Petržalky, ktorá je dnes súčasťou Bratislavy a neďalekého

pamätného miesta Slovanov a Slovákov Devína. (Vojtech Tuka sa 11. novembra 1938 stretol s

Hermannom Göringom, aby ho presvedčil o vrátení Devína pri sútoku Dunaja a Moravy Slovensku, ale

nemal úspech.) Devín a Petržalka boli na zozname území, ktoré mali byť pričlenené podľa

Mníchovskej dohody k Nemecku. Slovenské a české rodiny sa odtiaľ sťahovali do vnútrozemia - na

Slovensko, Moravu aj do Čiech. Štátnych zamestnancov evakuoval štát. 10. októbra vpochodovali po

Viedenskej ceste od hraničného prechodu Berg v plnej poľnej jednotky Wehrmachtu – prileteli nemecké

bombardéry a 25. 10. navštívil Petržalku aj sám Hitler. Bola okupantmi premenovaná na Engerau a Starý

most v Bratislave sa stal štátnou hranicou medzi ČSR a hitlerovským Nemeckom.

AUTONÓMIA SLOVENSKA

Po skončení Mníchovskej konferencie 3.10. slovenský minister za SNS M. Černák dal vláde ultimátum, aby

do 24 hodín Slovensko dostalo autonómiu, a keď sa tak nestalo, jeho odchod z funkcie spôsobil pád

Syrového úradníckej vlády. Na druhý deň pod Syrového vedením vznikla nová (Slovákov v nej zastupovali

Fajnor a Karvaš). 5. 10. Abdikoval prezident Beneš a čoskoro odletel do londýnskeho exilu. Slováci sa

obávali o celistvosť slovenského územia a 6. 10. 1938 sa slovenské politické strany, okrem komunistickej

a sociálnodemokratickej, zjednotili na autonomistických postojoch v Žilinskej dohode a Žilinským

manifestom vyhlásli autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Okrem iného v ňom deklarovali priateľské

súžitie s okolitými národmi, kresťanský duch slovenského autonómneho štátu a boj proti ,,marxisticko –

židovskej ideológii". Protestovali proti tomu, aby sa o hraniciach Slovenska rozhodovalo bez účasti

slovenských zástupcov. Slovenská autonómna vláda sa ihneď postarala o prepustenie Vojtecha Tuku z

väzenia (7. 10.1938), v roku 1929 odsúdeného na 15 rokov a roku 1937 síce omilosteného, ale stále

zavretého v Boroch pri Plzni. Radikáli uvítali Tukov návrat do aktívnej politiky. Stal sa čestným veliteľom

Hlinkových gárd a jedným z vodcov krajne pravicového pronacistického krídla v HSĽS. Predstaviteľom

tohoto prúdu v strane bol aj Alexander Mach, slovenský Goebels, ktorému zverili nový Úrad propagandy.

Za svoje ciele vyhlásil odstránenie prežitkov Benešovho režimu, marxizmu, slobodomurárstva a

odstránenie hospodárskeho monopolu Židov, zakotvenie autoritárskej štátnej idey a ,,zdravého národného

cítenia“ vo všetkých vrstvách slovenského obyvateľstva. Bola zavedená cenzúra v tlači, rozhlase, filme,

literatúre, a tým umlčaná politická opozícia.

VIEDENSKÁ ARBITRÁŽ

Hitler sa začal vážnejšie zaujímať o Slovensko niekedy začiatkom októbra 1938, keď sa dopočul o sporoch

medzi Slovákmi a Čechmi. Národnostné spory v Československu mu mali poslúžiť na jeho rozbitie.

11

Využíval na to ľudákov a vodcu karpatských Nemcov Karmasina, ako aj zbytky Nemcov v Čechách a na

Morave. O pomeroch na Slovensku ho informoval ríšsky miestodržiteľ vo Viedni Seyss-Inquart.

Najúčelnejšie sa mu zdalo odtrhnúť Slovensko od Čiech a Moravy a vytvoriť štát podriadený nacistickému

Nemecku. Nezdalo sa mu vhodné posilňovať Maďarsko tým, že by podporil jeho snahu o získanie

slovenského územia. 8.októbra Hitler rozhodol, že nevydá Bratislavu Maďarom, ani ju nepripojí k svojej ríši.

Maďari sa pokúšali neustále o ,,nápravu krívd,“ ktoré utrpeli po prvej svetovej vojne a žiadali revíziu

Trianonskej zmluvy - súčasti Versailleského systému - na základe ktorej boli určené hranice medzi

Slovenskom a Maďarskom. Chceli od ČSR južné Slovensko: 12 124 km2, kde žilo podľa sčítania

obyvateľstva z roku 1930 1 360 000 obyvateľov, z toho 549 376 maďarskej národnosti. Pri argumentácii vo

svoj prospech vychádzali zo starých uhorských štatistík z roku 1910, z čias vrcholiacej násilnej

maďarizácie, podľa ktorých bolo na tomto území iné národnostné zloženie.

Najprv sa 9. 10., v deň, keď slovenská autonómna vláda v Bratislave slávnostne prevzala moc, konali

československo – maďarské rokovania v Komárne, kde zastupovaním ČSR pražská vláda poverila J.

Tisu, nemal však k dispozícii nijaké potrebné dokumenty (ďalšími účastníkmi boli Ďurčanský, Krno, generál

Rudolf Viest a za Podkarpatskú Rus Párkányi.). 13.októbra maďarská delegácia vyhlásila, že pokladá

rokovanie za ukončené a obracia sa na signatárov Mníchovskej dohody, aby spor rozhodli. Tiso

nenašiel podporu ani v Prahe, ani v zahraničí. Po neúspechu komárňanských rokovaní sa uskutočnila

za účasti ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska (von Ribbentrop a G. Ciano) Viedenská

arbitráž, po ktorej Slovensko prišlo o 10 390 km2 s 859 643 obyvateľmi (z toho 503 980 Maďarov).

Do Maďarska pripadlo 776 obcí, pričom v 176 z nich bola prevažne slovenská. Maďarská hranica sa

teraz tiahla po línii Košice – Rožňava- Rimavská Sobota – Lučenec – Levice- Komárno – Nové

Zámky – Štúrovo – Dunajská Streda. Južné Slovensko Maďari obsadili do 10. 11. 1938. Obyvatelia

územia pripojeného k Maďarsku hlásiaci sa k slovenskej národnosti boli diskriminovaní a aj

prenasledovaní. Preto, keď sa o 44 dní na tomto okupovanom území konalo sčítanie ľudu, z pôvodných

276 287 sa prihlásilo k slovenskej národnosti už iba 123 000. Ostatní boli pokladaní za slovensky

hovoriacich občanov s maďarským povedomím.

Vzápätí po Viedenskej arbitráži sa úplne zjednotili slovenské politické strany včítane slovenských

pobočiek čsl. politických strán do HSĽS – strany národnej jednoty.

Parlament ČSR 19. 11.1938 prijal zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi a Slovenska a 30.11. 1938

bol za nového prezidenta ČSR zvolený E. Hácha. Vymenoval novú vládu vedenú premiérom Beranom

(agrárna strana). Podpredsedom vlády sa stal Karol Sidor. Názov štátu sa zmenil na Česko-Slovensko.

Vznikol asymetrický model štátu, v ktorom existovali samostatné orgány výkonnej a zákonodárnej moci

pre Slovensko a pre Podkarpatskú Rus, ale české krajiny riadila československá vláda a parlament, ktoré

plnili úlohu vlády a parlamentu aj pre celé Česko – Slovensko. Ministri slovenskej autonómnej vlády boli

členmi ministerskej rady a slovenskí pridelneci boli určení do spoločných rezortov – obrany, zahraničných

vecí a financií. 1. decembra bolo odstúpených 16 obcí na severe Slovenska (226 km2) Poľsku.

Nová politická reprezentácia v Česko – Slovensku vládla autoritatívnym spôsobom. Pomníchovská

,,druhá republika“ upustila od parlamentnej demokracie. Väčšina faktickej moci bola sústredená v

rukách vlády. 17. 12. pražský parlament odhlasoval tzv. zmocňovací zákon, na základe ktorého mohla

ústredná vláda meniť ústavu a ústavné zákony a dostala mimoriadnu nariaďovaciu právomoc. Vláda

mala právomoc rozhodovať o zakladaní nových politických strán. Na základe vládneho nariadenia česko-

slovenskej vlády bola rozpustená KSČ.

HSĽS sa obávala o zachovanie autonómie Slovenska a podmieňovala svoj súhlas so zákonom

vymenovaním slovenských delegátov do celoštátnych ministerstiev. ČSR len formálne vystupovala ako

neutrálny štát, v skutočnosti nemohla už viesť suverénnu politiku Československá vláda zavádzala

pod tlakom Nemecka prvé protižidovské opatrenia. 27. januára vydala dva dekréty o revízii

12

získaného občianstva Česko-Slovenska a o vysídlení niektorých cudzincov. Boli to prvé

protižidovské opatrenia platné pre celé územie čsl. štátu, dotýkajúce sa asi 25 000 až 30 000 osôb.

Bola to asi odpoveď na Hitlerov výrok v rozhovore s Dr.Chvalkovským, v ktorom Hitler povedal, že ,,… v

Československu Židia dodnes otravujú ľud". Po dohode so slovenskou autonómnou vládou sa v tomto

období začal odsun Čechov zo Slovenska.

,,...Národy, žijúce vedľa seba, nemôžu žiť indiferentne, ale buď spolupracujú, alebo sú v boji. Musíme si

vybrať spoluprácu alebo boj... Nemáme protichodných podstatných záujmov, ktoré by mohli chod tejto

spolupráce znemožniť. My by sme pri našom počte k Nemcom boli smiešni, keby sme si miesto spolupráce

želali boj, a každému je zrejmé, ako by ten boj dopadol..."

F. Ďurčanský, minister zahraničia SR v rokoch 1939 - 1940

ROKOVANIA S NEMECKOM. ROKOVANIE TISU A HITLERA V BERLÍNE. ODTRHNUTIE SLOVENSKA

OD ČSR, VZNIK PROTEKTORÁTU ČECHY A MORAVA

Nemci si podrobovali cudzie štáty rôznymi spôsobmi, od priamej okupácie, cez vytvorenie protektorátu až

po ekonomické a politické ovládnutie formálne samostatných štátov, ktorému dávali prednosť v

juhovýchodnej Európe. Ich ekonomiky pracovali pre nacistické Nemecko, boli preň zdrojmi surovín,

potravín, pracovných síl, využívalo ich pomocné vojská, dopravnú sieť a nechávalo sa nimi politicky

podporovať. Ich poslušnosť voči Nemcom šetrila vojenské sily. Hitler sa rozhodol urýchliť rozbitie ČSR

podnecovaním a podporou separatizmu slovenských radikálov a urobiť zo Slovenska jeden zo svojich

poslušných satelitov.

Vo voľbách do autonómneho snemu 18. decembra 1938 jednotná kandidátka HSĽS-SSNJ získala 97,3%

hlasov voličov. Voľby sa konali ešte podľa platných česko-slovenských zákonov. Hlasovanie "za"

odporúčali svojim členom aj Ústredená kancelária autonómnych ortodoxných židovských náboženských

obcí a Židovská ústredná úradovňa. Českí politici podozrievali Slovákov zo separatistických snáh, preto sa

12. 2. 1939 v Unhošti pri Nouzove stretla na podnet generála Aloisa Eliáša česká politická špička (okrem

členov centrálnej vlády Berana, Chvalkovského a Syrového) a dohodli sa na vojenskej akcii proti

autonómnej slovenskej vláde. V období od 1. marca 1939 sa Beranova vláda (Beran – predseda čsl. vlády)

pokúšala zastaviť rozrastanie vnútropolitického konfliktu slovenskou vládou. Rokovania medzi ústrednou a

autonómnou vládou ukázali, že hrozí rozpad ČSR. Ústredná vláda a prezident sa preto rozhodli zosadiť

slovenských radikálnych ministrov a váhavého ministerského predsedu Dr. Jozefa Tisa. V ten istý deň sa

Adolf Hitler stretol v Ribbentropovej prítomnosti ( nem. minister zahr. vecí) v Berlíne s Tukom a

Karmasinom. Tuka sa zmienil o českej politike na Slovensku a poukázal na zhubnosť maďarskej politiky

voči Slovensku. Negatívne sa vyjadril o budúcnosti spolužitia Čechov a Slovákov, povedal, že Slováci sa

chcú osamostatniť a žiadajú od Nemcov v tomto smere podporu. Hitler bol myšlienke ,,pomoci“ k

osamostatneniu Slovenska naklonený. V snahe rozbiť Československo podporoval slovenské

separatistické tendencie zo strany radikálov v HSĽS a vyvíjal čoraz väčší tlak na slovenských politikov na

rýchle osamostatnenie Slovenska.

28. 2. 1939 ministri slovenskej autonómnej vlády v Berlíne rokovali s poverencom pre nemecký štvorročný

plán H. Goringom o hospodárskej pomoci Slovensku, ktorá bola prisľúbená za podmienky, že Slovensko

vyhlási samostatnosť. 6. 3. predsedníctvo slovenskej autonómnej vlády a Snem Slovenskej krajiny

(slávnostne otvorený v Bratislave 18. 1. 1939) prijali uznesenie o postupnom osamostatňovaní slovenského

štátu, ale neboli za okamžité odtrhnutie. Seyss - Inquart (nemecký ríšsky miestodržiteľ nacistami

obadeného Rakúska) rokoval 7. 3. 1939 v Bratislave s predsedom slovenskej autonómnej vlády Tisom a

podpredsedom centrálnej vlády Sidorom a tiež nástojil na vyhlásení slovenskej samostatnosti. Na

druhej strane nacisti vyvíjali tlak aj na pražskú vládu: niekoľkokrát bol do Berlína pozvaný minister

zahraničia Chvalkovský, ktorý od svojho nástupu do funkcie presadzoval politickú orientáciu na Taliansko

ako na protiváhu nacistického Nemecka. Hitler ho obviňoval z nepriateľstva vočí Tretej ríši. Chvalkovský

13

nepripúšťal, že nacisti považujú strednú Európu za svoj priestor a chystajú sa obsadiť Čechy a Moravu.

Presadzoval podobne ako západné veľmoci politiku ústupkov voči nacistom. Neuveril ani vojenskému

spravodajstvu, ktoré mu prinášalo správy o chystanej vojenskej akcii Nemcov začiatkom marca 1939.

V predvečer 9. marca bolo prerušené telefonické spojenie medzi Prahou a Bratislavou, aby tým boli

uľahčené opatrenia ministerstva vnútra. V noci 9. – 10. 3. 1939 česko-slovenský prezident Hácha zbavil

úradu všetkých ministrov slovenskej vlády okrem P. Teplanského. Na Slovensku bol vyhlásený

výnimočný stav. Jeho územie obsadilo české vojsko. 253 slovenských separatistických radikálov,

ktorí boli za rýchle osamostatnenie Slovenska, medzi nimi Tuka, Mach a M. Černák, bolo

zatknutých a odvezených do moravských väzení. Prezident vymenoval novú vládu na čele s

Karolom Sidorom.

12. 3. 1939 rokoval s Nemcami v Bratislave K. Sidor. Odmietol koncept textu telegramu, ktorý mal poslať

Hitlerovi. Mal mu v ňom oznámiť vyhlásenie samostatnosti a jeho súčasťou bol aj menný zoznam členov

novej slovenskej vlády. Tlak Nemcov však neustal a 13. 3. 1939 dostal Tiso oficiálne pozvanie od

Hitlera. V slovenskej delegácii v Berlíne okrem neho boli aj Š. Danihel a F. Ďurčanský. Na nemeckej

strane sa zúčastnili rokovaní nemecký minister zahraničných vecí von Ribbentrop a Hitler. Hitler Tisovi

oznámil, že chystá okupáciu Čiech a Moravy a Slováci buď vyhlásia samostatnosť, alebo budú

ponechaní napospas Maďarsku a Poľsku. Tiso tak ako predtým Sidor odmietol text vyhlásenia

samostatného slovenského štátu. Telegraficky navrhol Sidorovi a Háchovi zvolanie slovenského

snemu. Ten rokoval 14. 3. 1939. Slovenský snem prijal demisiu Sidorovej vlády. Krátko po polnoci

15. 3. jednomyseľne odhlasoval samostatnú Slovenskú republiku a menoval jej prvú vládu.

Samostatnosť vyhlásila aj Podkarpatská Rus (Zakarpatsko). Jej územie už však okupovali Maďari.

PROTEKTORÁT ČECHY A MORAVA

Dr. Chvalkovský požiadal Hitlera o rokovanie. Po jeho súhlase dňa 15. 3. 1939 odletel s Háchom do

Berlína Hitler oznámil svoje rozhodnutie začleniť Čechy a Moravu do Nemeckej ríše. Povedal, že o

štyri hodiny nemecké vojská prekročia hranice. Hácha pod nátlakom podpísal vyhlásenie, že vláda vkladá

osud krajiny do Hitlerových rúk. Chvalkovský 15. 3. 1939 o 2.15 hod. ráno telefonicky informoval premiéra

Berana o výsledkoch schôdzky a rozdal pokyny. Pokladal okupáciu nemeckými vojskami za prechodnú.

Žiadal Prahu, aby po príchode nacistickej armády všetko pokračovalo v normálnom režime a aby armáda

ani obyvateľstvo nekládlo žiaden odpor, inak by mohlo dôsjť k nedoziernej katastrofe.

16. 3. 1939 v Prahe prezident Hácha podpísal Výnos o Protektoráte Čechy a Morava. 167 dní druhej

republiky uplynulo a ČSR. Hospodárske, sociálne, národnostné, poltické a kultúrne rozpory a

nejednotnosť v jednotnom štáte rozbili Československo a vymazali ho z mapy Európy.