6

METODICKO- PEDAGOGICKÉ CENTRUM PREŠOV

PEDAGOGICKÉ ČÍTANIE

VPLYV NETRADIČNÝCH ŠPORTOV NA ROZVOJ KOORDI-

NAČNÝCH SCHOPNOSTÍ

RADMILA HAJDÚKOVÁ JOZEF UCHAĽ 2009

7

VPLYV NETRADIČNÝCH ŠPORTOV NA ROZVOJ KOORDINAČNÝCH

SCHOPNOSTÍ

PEDAGOGICKÉ ČÍTANIE

PaedDr. RADMILA HAJDÚKOVÁ

PaedDr. JOZEF UCHAĽ

METODICKO-PEDAGOGICKÉ CENTRUM PREŠOV

Pracovisko autorov: ZŠ Školská 2, Michalovce

PREŠOV 2009

8

ANOTÁCIA

Hadjúková Radmila, Uchaľ Jozef: Vplyv netradičných špor-

tov na rozvoj koordinačných schopností (Pedagogické čítanie)/

Radmila Hajdúková, Uchaľ Jozef, Metodicko-pedagogické centrum

v Prešove.

Hlavnou témou pedagogického čítania sú koordinačné schopnosti

a vplyv netradičných športov na ich rozvoj. Práca je rozdele-

ná na štyri kapitoly, obsahuje tabuľky(7),grafy(2), obrázky

(1$ a prílohu. Autori podávajú výklad pojmu koordinácia, ko-

ordinačné schopnosti, netradičné športy, rozvoj koordinačných

schopností. Interpretujú problematiku postavenia koordinač-

ných schopností v štruktúre pohybových schopností. Popisujú

problematiku rozvoja a testovania koordinačných schopností.

V kapitole 3 popisujú sedem testov koordinačných schopností,

pomocou ktorých testovali vplyv T-ballu a bedmintonu na roz-

vojkoordinácie. Kapitola 4 prináša výsledky testovania pomo-

cou siedmich testov, a na základe ich vyhodnotenia

a komparácie troch súborov žiakov, vyhodnotenie zaradenia ne-

tradičných športov do učebného plánu a ich vplyvu na rozvoj

koordinačných schopností.

Kľúčové slová.

Pohybová schopnosť. Koordinácia, koordinačné schopnosti.

Senzitívne obdobia. Testovanie a rozvoj koordinačných schop-

ností. Netradičné športy, netradičné športové hry.

9

OBSAH

Úvod.........................................................6

1 Teoretická analýza problému................................7

1.1 Koordinačné schopnosti, ich význam a postavenie

v štruktúre pohybových schopností....................8

1.1.1 Charakteristika koordinačných schopností.......14

1.2 Netradičné športy.....................................21

1.2.1 Hra.............................................21

1.2.2 Športové hry....................................22

1.2.3 Pohybové hry...................................25

1.2.4 Netradičné pohybové a športové hry.............26

1.3 Mladší školský vek...................................30

1.3.1 Osobitosti rozvoja koordinačných schopností

detí mladšieho školského veku..................32

1.4 Možnosti a metódy rozvoja koordinačných schopností...35

1.5 Diagnostika koordinačných schopností.................49

2 Cieľ a úlohy..............................................52

2.1 Cieľ práce............................................52

2.2 Hypotézy práce........................................52

2.3 Úlohy práce...........................................52

3 Metodika práce............................................53

3.1 Charakteristika skúmaného súboru......................53

3.2 Metódy získavania a spracovania údajov................54

3.2.1 Motorické testy................................54

4 Výsledky a diskusia.......................................60

4.1 Komparácia vstupných a výstupných hodnôt motorických

testov...............................................60

4.2 Poznatky z organizácie a priebehu testovania.........70

Záver.......................................................71

Zoznam bibliografických údajov..............................79

10

ZOZNAM ILUSTRÁCIÍ, GRAFOV A TABULIEK

Obrázok 1 Model hierarchickej štruktúry motorických

schopností....................................9

Graf 1 Aritmetické priemery testov...................68

Graf 2 Porovnanie rozdielov x-x´v testovaných

súboroch.......................................69

Tabuľka 1 Klasifikácia pohybových schopností..............10

Tabuľka 2 Náčrt senzitívnych období rozvoja pohybových

predpokladov školskej mládeže...................32

Tabuľka 3 Senzitívne obdobia rozvoja koordinačných

schopností.....................................33

Tabuľka 4 Prehľad nameraných hodnôt chlapci 5.B..........61

Tabuľka 5 Prehľad nameraných hodnôt chlapci 2.A..........63

Tabuľka 6 Prehľad nameraných hodnôt chlapci 2.B..........63

Tabuľka 7 Nepárový T-test 2.A, 2.B, 5.B..................63

11

Úvod

Koordinácia pohybov je veľmi dôležitou súčasťou motorickej

činnosti človeka. Jej úroveň ovplyvňuje jeho každodennú čin-

nosť, hlavne pri získavaní a zdokonaľovaní pohybových schop-

ností, zručností a návykov. Vedecko – technický pokrok ľud-

stva spôsobil, že hrubá sila je nahradzovaná jemnou koordiná-

ciou a je potrebné venovať tejto problematike prioritné pos-

tavenie.

Sledovanie telovýchovného vývinu a pohybovej výkonnosti našej

populácie poskytuje cenné informácie o jej telesnej zdatnos-

ti, životnom štýle, zdravotnom stave i celkovej práceschop-

nosti. Osobitný význam má monitorovanie predškolskej

a školskej mládeže. Získané výsledky v tomto smere do značnej

miery odrážajú úroveň výučby školskej telesnej výchovy

i celkovej pohybovej aktivity našej mládeže. Poskytujú vhodný

argumentačný materiál pre korekčné zásahy vo výučbe TV,

v školských dokumentoch v zmysle zabezpečovania optimálnej

telesnej zdatnosti a zdravého vývinu našej mladej generácie.

Problematika rozvoja koordinačných schopností je však dopo-

siaľ nedostatočne rozpracovaná v prístupnej didaktickej lite-

ratúre. Chýbajú najmä štandardizované testy na diagnostikova-

nie koordinačných schopností a súbor cvičení na ich rozvíja-

nie.

12

1. TEORETICKÁ ANALÝZA PROBLÉMU

Každodenný život, plnenie pracovných povinností, či vyko-

návanie pohybových aktivít kladie značné nároky na úroveň te-

lesnej zdatnosti. Rôzne diagnostické postupy nám umožňujú po-

sudzovať stav telesného a funkčného rozvoja i pohybovej vý-

konnosti ako u dospelej, tak u školskej populácie.

V školskej telesnej výchove sa dlho venovala pozornosť pre-

važne kondičným schopnostiam, kým koordinačné boli, tak pove-

diac, v úzadí. Po roku 1989 nabrala problematika koordinač-

ných schopností vzostupný ráz, čo prirodzene vyplynulo

z potrieb dnešného človeka napríklad rýchlo sa orientovať

v priestore, diferencovať svalové pocity či rýchlo reagovať

na signály prichádzajúce z vonkajšieho prostredia (Šimo-

nek,1998). Takisto aj vedecko – technický pokrok ľudstva spô-

sobil, že hrubá sila je nahradzovaná jemnou koordináciou a je

potrebné venovať tejto problematike prioritné postavenie.

V období zavádzania nových štátnych a školských vzdelávacích

programov je aj táto problematika nanajvýš aktuálna. Učebné

osnovy umožňujú zaradzovať do učebných plánov mnoho nových

a netradičných športov. Na základe podmienok a tradícií školy

sa v mnohých školách rozbehli krúžky a aj športové kluby za-

oberjúce sa športami ako florbal, bedminton, korfbal, t-ball

a ďalšími, ktoré je možné zaradzovať aj do hodín povinnej te-

lesnej výchovy. Ako tieto športy, ktoré sú pre žiakov momen-

tálne zaujímavé a lákavé, ovplyvňujú ich kondíciu a koordiná-

ciu a s ako dotáciou je vhodné ich zaradzovať, je predmetom

záujmu mnohých pedagógov.

13

1.1 KOORDINAČNÉ SCHOPNOSTI, ICH VÝZNAM A POSTAVENIE

V ŠTRUKTÚRE POHYBOVÝCH SCHOPNOSTÍ

Pohybová schopnosť je relatívne samostatný súbor predpo-

kladov jednotlivého človeka na vykonanie pohybovej činnosti

vyžadujúcej plnenie konkrétnych pohybových úloh. Pohybové

schopnosti tvoria podstatnú časť ľudských schopností ako

hlavný predpoklad pre osvojenie a realizáciu pohybovej čin-

nosti.

Každé športové odvetvie, pohybový celok, alebo pohybová čin-

nosť má svoje špecifické požiadavky na úroveň pohybových

schopností. Úroveň pohybových schopností v prevažnej väčšine

závisí od dedičnej výbavy, ale ich rozvoj môžeme dosiahnuť aj

dlhodobým pôsobením vonkajšieho prostredia a pohybových pro-

striedkov.

Problematikou klasifikácie a diagnostiky pohybových schopnos-

tí sa zaoberalo množstvo autorov. Měkota (In: Šimonek, J.ml,

2002) stanovil model štruktúry motorických schopností nasle-

dovne (Obr.1):

14

Obr.1 Model hierarchickej štruktúry motorických schopností podľa Měkotu 2000, (In: Šimonek, 2002)

Generálna motorická schopnosť

Hybridné schopnosti Koordinačné sch. Kondičné schopn.

Rýchlostné Vytrvalostné Silové

Re-akč-ná

rýchlosť

Ae-rób-na

vy-trva-losť

Anaeróbna vy-trva-losť

Vy-trva-losť v sile

Maximálna si-la

Výbušná si-la

Akčná rýchlosť

Rovnováhová

Rytmická

Prie-sto-rovo orientač-ná

Kinenesteste-ticko dife-ren-ciačná

Rýchlosť orientácie

Presnosť odhadu vzdialenosti

Presnosť identifikácie tvaru

Presnosť hodnotenia uhlu

Komplexná orientácia

15

Belej (2001) za deliace kritéria zvolil podmienenosť energe-

tickými, riadiacimi a adaptačnými procesmi a vzájomnú integ-

ritu oboch druhov procesov.

Tab.1. Klasifikácia pohybových schopností (BELEJ,2001)

KONDIČNÉ KONDIČNO-KOORDINAČNÉ KOORDINAČNÉ

Primárne podmienené energetic-kými procesmi

Podmienené nejednoznačne kondično-koordinačnými pro-cesmi

Primárne podmienené riadiacimi adaptačnnými procesmi

SILOVÉ RÝCHLOSTNÉ Docilita

Dynamická Statická

VYTRVALOSTNÉ

a+b orientačná

POHYBLIVOSTNÉ

Anaeróbna Aeróbna

Legenda: a = komplex spojený so schopnosťou riadenia pohybov b = komplex spojený so schopnosťou adaptácie pohybov

∑a+b = komplex schopností motorickej učenlivosti

Kondičné schopnosti kladú vysoké požiadavky na funkčné systé-

my organizmu a energetický systém, kým koordinačné na cen-

trálnu nervovú sústavu a analyzátory. Tejto činnosti sa zú-

častňujú najvyššie oddiely nervovej sústavy, šedá mozgová kô-

ra, prvá i druhá signálna sústava aj všetky druhy duševnej

činnosti.

Koordinačné schopnosti tvoria významnú, no v súčasnosti stá-

le málo docenenú súčasť pohybových predpokladov človeka pre

pohybovú činnosť. Koordinačné schopnosti sú zastúpené vo

všetkých činnostiach človeka. Osobitný význam majú

Dlhodobá

Strednodobá

Krátkodobá

Rýchlostná a-frekvenčná

výbušná

vytrvalostná

jednorázová

vytrvalostná aktívna

pasívna

realizačná a-spájania

a-diferenciačná

b-reakčná

a - rovnováhy

a + b rytmická

b - prispôsobovania

16

v telocvičných pohyboch, v oblasti športového tréningu, škol-

skej telesnej výchove, v športe pre všetkých, v športe zdra-

votne oslabených a v rehabilitácii.

Koordinácia znamená zladenie, zosúladenie čiastkových pohybov

vzhľadom k pohybovej úlohe. Vnútorným základom koordinácie

pohybu sú zložité procesy a vzťahy v neuromuskulárnom systéme

a ich vzájomná koordinácia. Holmann a Hettinger

(In:Šimonek,J.,2002 s.30) definujú pojem koordinácia ako sú-

činnosť centrálnej nervovej sústavy a kostrového svalstva

v rámci nejakého cieleného pohybového procesu.

Pri kybernetickej analýze koordinácie pohybu rozlišujeme tri

zložky:

1. koordinačné centrum ako riadiaci systém v CNS (mozo-

ček),

2. koordinačný prostriedok ako riadený systém (pohybové

orgány, kostrové svaly, šľachy, kosti, kĺby, väzivá),

3. koordinačný výsledok – vlastný koordinačný pohyb, ako

výsledok pôsobenia riadiaceho a riadeného systému.

Medzi základné vnútorné predpoklady dôležité k realizácii po-

hybu patria telesné vlastnosti, pohybové schopnosti, zručnos-

ti a návyky, psychické činitele, ktoré sa rozhodujúcou mierou

podieľajú na priebehu a úrovni koordinovaného pohybu človeka.

Telesná výchova a šport študuje koordináciu pohybov v troch

rôznych úrovniach:

- vnútrosvalová a medzisvalová koordinácia

- koordinácia nervovosvalových a vegetatívnych funkcií

- koordinácia pohybových a psychických prejavov – zaoberá

sa časovým a priestorovým usporiadaním pohybu.

V priestorovom hodnotení si všímame polohu tela a jeho

častí, dráhu a smer pohybu. V časovom hodnotení trvanie,

frekvenciu, rytmus, rýchlosť a zrýchlenie pohybu.

17

Skupinu pohybových schopností kladúcich vysoké požiadavky na

analyzátory a centrálny nervový systém, ktoré zodpovedajú za

kvalitu riadenia a reguláciu pohybov nazývame – koordinačné

schopnosti. Sú považované za komplexné, relatívne samostatné

predpoklady výkonovej regulácie pohybov, ktoré sa utvárajú a

rozvíjajú v pohybových činnostiach na základe dominantne zde-

dených, ale ovplyvniteľných neurofyziologických funkčných me-

chanizmov (Šimonek,1995).

Koordinačné schopnosti umožňujú vykonávať pohybovú činnosť

tak, aby priebeh pohybov tela alebo jeho časti mal z hľadiska

pohybovej úlohy najúčelnejšiu časovú, priestorovú a dynamickú

štruktúru (Kasa, 2000).

Podľa Kasu (2000), koordinačné schopnosti závisia najmä od

procesov CNS, od riadiacich a regulačných kôrových

a podkôrových centier, svalov, kĺbov, zloženia tela, dĺžko-

vých a šírkových parametrov tela. Hirtz (1982) ich považuje

za komplexné, relatívne samostatné predpoklady výkonovej re-

gulácie pohybov, ktoré sa utvárajú a rozvíjajú v pohybovej

činnosti na základe zdedených, ale ovplyvniteľných neurofy-

ziologických funkčných mechanizmov, ktoré možno systematickým

tréningom rozvíjať.

Podľa autorov Ljach – Mynarski – Raczek (1995) koordinačné

schopnosti nie sú podmienené somatickým rozvojom a teda ani

somatotypom. Majú úzku väzbu na psychofyzické vlastnosti člo-

veka a sú tesne späté s kondičnými schopnosťami, najmä rých-

lostnými a rýchlostno – silovými. Najužší vzťah uvádzajú au-

tori medzi koordinačnými schopnosťami a telesným rozvojom

dievčat vo veku 9 – 13 rokov a u 8 – 9 a 14 – ročných chlap-

cov. Koordinačné schopnosti úzko súvisia s kondičnými schop-

nosťami a spolu so športovou technikou tvoria takmer vo väč-

šine športov významný faktor štruktúry športového výkonu. Dô-

18

ležitú úlohu zohrávajú nie len v športe, ale aj v bežnom ži-

vote a v neposlednom rade vhodným rozvíjaním koordinačných

a kondičných schopností možno predchádzať častým zraneniam

v športe i na hodinách telesnej výchovy.

Významnú úlohu v otázke koordinačných schopností zohrávajú

analyzátory:

- kinestetický analyzátor je základom pre vnímanie pohybu

z hľadiska priestorového, dynamického a časového (infor-

mácie vychádzajú z vnútra),

- taktilný analyzátor poskytuje informácie o tvare

a povrchu predmetov, ktoré sú významné pre hmatovú čin-

nosť. Odpor vzduchu, či vody je tiež významnou informá-

ciou z hľadiska celkovej pohybovej koordinácie,

- vestibulárny analyzátor dáva informácie o polohe hlavy

a o smere a zrýchlení pohybu vo vzťahu k hlave,

- optický analyzátor informuje o vlastných pohybových ak-

toch a o priebehu pohybových činností iných osôb,

- akustický analyzátor podáva relevantnú informáciu pre

pohybovú koordináciu,

Vysoká úroveň koordinačných schopností sa prejavuje

v schopnosti človeka:

- koordinovať jednotlivé čiastkové pohyby (častí tela) –

sú to tzv.analytické koordinačné schopnosti,

- integrovať pohyby do zladených celkov – komplexná koor-

dinačná schopnosť,

- adaptovať, tj. prispôsobovať, upravovať a prestavovať

pohybovú činnosť podľa meniacich sa podmienok – uplatne-

nie komplexnej koordinačnej schopnosti pri adaptácii

atď.

19

Význam koordinačných schopností:

1. Podmieňujú efektívne zdokonaľovanie športovej techniky.

2. Vytvárajú časový priestor pre rozvoj ostatných faktorov

športovej výkonnosti.

3. Určujú stupeň využitia kondičných schopností.

4. Umožňujú v prípade potreby pružne reagovať

a prispôsobiť štruktúru pohybov, resp. techniky zmene-

ným vonkajším podmienkam.

1.1.1 CHARAKTERISTIKA KOORDINAČNÝCH SCHOPNOSTÍ

Zatiaľ neexistuje všeobecne akceptovaná taxonómia koor-

dinačných schopností. Doposiaľ sa k tejto problematike pri-

stupovalo z hľadiska neurofyziologického (dôraz na mechanizmy

riadenia a regulácie pohybov), dnes sa stal stredobodom po-

zornosti pedagogický prístup, ktorý umožňuje vyčleniť jednot-

livé koordinačné schopnosti. Celkový počet čiastkových koor-

dinačných schopností kolíše od päť základných po 80 čiastko-

vých a hybridných koordinačných schopností.

Najčastejšie uvádzané koordinačné schopnosti sú:

- rovnováhová schopnosť

- reakčná schopnosť

- priestorovo – orientačná schopnosť

- kinesteticko – diferenciačná schopnosť

- schopnosť regulácie rytmu a frekvencie pohybu

- motorickú učenlivosť (docilitu)

- schopnosť spájania pohybov

- schopnosť prestavby pohybovej činnosti

20

Reakčná schopnosť – umožňuje rýchlo reagovať adekvát-

nou pohybovou činnosťou na určitý podnet, alebo aktuálnu

zmenu situácie. Rýchlosť reakcie závisí od druhu podnetu

(dotykový, zrakový, sluchový)a typu odpovede. Rozlišujeme

jednoduchú a zložitú motorickú reakciu. Rýchlosť motoric-

kej reakcie je určená časom, ktorý uplynie od podnetu do

začatia alebo ukončenia krátkotrvajúcej pohybovej činnos-

ti. Najrýchlejšie reagujeme na dotykový, potom zvukový

a nakoniec zrakový podnet. Reakčný čas sa skladá z týchto

fáz:

- registrácia podnetu

- transfer do centra

- rozhodovací proces

- prenos vzruchu do efektora

- začiatok pohybu

Odpoveďou môže byť jednoduchá reakcia (signál a odpoveď

sú vopred známe), zložitá reakcia (viac možností reakcie)

a výberová reakcia (vybrať najvhodnejšie riešenie

z viacerých možností). Reakčná úloha môže pozostávať

z jednoduchej alebo komplexnej motorickej činnosti. Táto

koordinačná schopnosť je geneticky veľmi podmienená. Jej

možnosti zlepšenia sú limitované 10 až 15%. Za optimálne

obdobie na rozvoj reakčnej schopnosti je považovaný vek 8

– 11 rokov.

Kinesteticko – diferenciačná schopnosť riadi pohyby

v čase, priestore a dynamike, čo umožňuje dosiahnuť vysokú

presnosť a jemnú súhru jednotlivých fáz ako aj pohybových

činností v celku. Vyžaduje vedomé a dokonalé zosúladenie

pohybu s pohybovou predstavou (Šimonek,2002). Táto schop-

nosť umožňuje ovládať a diferencovať pohyby rúk a nôh pri

21

koordinačne náročnom úkone v časových, priestorových

a silových parametroch. Je považovaná za jeden

z najdôležitejších regulátorov pohybu, pretože chráni pred

chybami v pohyboch a má vo všetkých pohyboch kontrolnú

funkciu. Uplatňuje sa pri všetkých pohyboch a činnostiach.

Podmieňuje ju vysoká citlivosť analyzátorov, predovšetkým

kinestetického. Stabilita kinesteticko – diferenciačnej

schopnosti sa mení s vekom, hneď ako dosiahne určitú úro-

veň, zostáva bez väčších zmien (Čelikovský, 1985). Schop-

nosť realizovať, diferencovať, oceňovať a hodnotiť časové,

priestorové, a dynamické parametre pohybov sa zakladá na

presnosti a jemnosti špecifických pocitov, ktoré môžu byť

veľmi rozmanité, majú špecifický charakter a rozvíjajú sa

vždy v súlade s potrebami konkrétneho športu (Šimonek,

1995). Rozvoj tejto schopnosti je najvhodnejší vo veku 6 –

9 rokov. Pri testovaní kinesteticko – diferenciačnej

schopnosti sa uplatňujú testy umožňujúce hodnotiť presnosť

splnenia pohybovej úlohy z hľadiska časových, priestoro-

vých a dynamických parametrov (napr.hod, či kop na cieľ).

Priestorovo – orientačnú schopnosť môžeme nazvať aj

„pocitom pre priestor“. Umožňuje presne hodnotiť priesto-

rové vzťahy, rýchlo určiť a adekvátne zmeniť postavenie

a pohyby tela v priestore a čase vo vzťahu k vonkajšiemu

prostrediu. Prejavenie a rozvoj orientačnej schopnosti

podmieňuje rýchlosť vnímania a hodnotenia priestorových

podmienok činnosti, čo závisí od súčinnosti všetkých ana-

lyzátorov. Predovšetkým zrakového a vestibulárneho (Šimo-

nek, 1995). Je to schopnosť rýchlo a presne zachytiť všet-

ky dôležité informácie pohybovej činnosti. Veľký význam má

tzv.periférne videnie, ktoré umožňuje proces priestorovej

22

orientácie spresniť a urýchliť. Najčastejším prípadom zlé-

ho hodnotenia priestoru je presnosť odhadu vzdialenosti

nejakého predmetu, ktorá so zvyšujúcou vzdialenosťou kle-

sá. Optimálny vek pre rozvoj priestorovo – orientačnej

schopnosti je 9 – 14 rokov.

Rovnováhová schopnosť – je schopnosť jedinca udržať

alebo obnoviť rovnováhu tela v situáciách, keď dochádza

k rýchlym a nečakaným zmenám polohy. Závisí od veľkosti

opornej plochy, polohy ťažiska tela, stavu vestibulárneho

ústroja a CNS. Pri zachovaní rovnováhy zohrávajú dôležitú

úlohu informácie prichádzajúce z vestibulárneho aparátu.

O svalovom napätí pri udržovaní a zmene polohy informujú

receptory umiestnené vo svaloch, šľachách a kĺboch, nazý-

vané proprioceptory. V spojení so zrakovými a hmatovými

podnetmi umožňujú priestorove vnemy a predstavy. Rozozná-

vame statickú a dynamickú rovnováhu. Dynamická – schopnosť

vykonávať a obnovovať pohybové úkony na úzkej ploche alebo

pohyblivom predmete. Statickú rovnávahu chápeme ako schop-

nosť udržať telo v určenej pokojovej polohe s minimálnymi

odchýlkami od predpísanej polohy tela so zrakovou alebo

bez zrakovej kontroly (Kasa, 1995). Dynamická ani statická

rovnováha nezávisia od rozmerov tela. K rovnováhovým

schopnostiam patrí aj balansovanie s predmetom – je to

schopnosť udržať nejaký predmet v určenej labilnej polohe.

Rozvoj rovnováhových schopností prebieha v ontogenéze

nerovnomerne. Je viazaný na biologický a psychický vývoj,

hlavne na dozrievanie CNS, ako riadiaceho centra. Dynamic-

ká rovnováha sa s vekom zdokonaľuje. Statická rovnováha sa

od šiestich rokov už ďalej nevyvíja. Najrýchlejší rozvoj

rovnováhových schopností prebieha vo veku 9 – 11 rokov a

23

ako najkritickejšie obdobie vo vývoji rovnováhových scho-

ností sa javí vek medzi 11 – 13 rokom života, kedy sú ko-

ordinačné schopnosti narúšané pubertou. Behom života sa

rovnováhové schopnosti zdokonaľujú a okolo 13.roku života

dosahujú hodnoty blízke dospelému človeku. V staršom veku

dochádza k ich značnému zhoršeniu.

Schopnosť prestavby – umožňuje počas vykonávania čin-

nosti na základe vnímanej alebo predvídanej zmeny situácie

korigovať alebo prestavať pôvodný program činnosti, nahra-

diť ho adekvátnou činnosťou a túto realizovať. Schnabel –

Thiess (In: Šimonek,2002). Ku korektúre alebo prestavbe

priebehu pohybu môže dôjsť na základe zmeny situácie, kto-

rá môže byť očakávaná alebo neočakávaná. Zmeny situácie

vedú najčastejšie k zmene jedného parametra pohybu.

Motorická učenlivosť – schopnosť učiť sa novým pohy-

bovým zručnostiam, rýchlo a presne osvojiť si nové pohyby.

Motorická učenlivosť – docilita je výsledným prejavom

zlepšovania ostatných koordinačných schopností i ďalších

schopností, ako aj pohybového talentu a pohybovej inteli-

gencie jednotlivca. Mieru ľahkosti, stálosti a rýchlosti

získavania zručností zisťujeme pomocou testov (testy nada-

nia, pohybovej inteligencie).

Schopnosť spájania pohybov – schopnosť naväzovania

pohybov zabezpečuje priestorovú, časovú a dynamickú pres-

nosť pohybov častí tela navzájom, v rámci pohybu celého

tela, zacieleného na určitý pohybový cieľ pri kontakte

s loptou a súperom. Prejavuje sa v účelnom spojení jednot-

livých fáz, resp. herných činností do komplexnej športovej

činnosti, v čiastkových pohyboch vykonávaných buď následne

24

alebo simultánne, nepretržite, ale so zameraním na cieľ.

Uplatnenie tejto koordinačnej schopnosti na hodinách tele-

snej výchovy nájdeme vo volejbale (rozbeh, útočný úder),

v hádzanej (vedenie lopty, streľba), vo futbale, basketba-

le atď..

Schopnosť regulovať rytmus a frekvenciu pohybu – ryt-

mická schopnosť je často rozhodujúcou schopnosťou pri vy-

konávaní jednoduchých či zložitejších cyklických a acyk-

lických pohybov. Zabezpečuje kvalitu vnímania, uchovania,

napodobenia časového a dynamického priebehu pohybu. Táto

schopnosť umožňuje prispôsobenie pohybu zadanému rytmu

alebo nájdenie optimálneho vnútorného rytmu a následne

najvyššiu efektívnosť pohybovej činnosti. Umožňuje vystih-

núť a napodobniť časové a dynamické členenie priebehu po-

hybu. Odráža sa v presnosti takých charakteristík pohybov,

ako sú veľkosť vynakladaných úsilí, smer, rýchlosť, zrých-

lenie, frekvencia, ktorú charakterizujeme ako počet perio-

dicky sa opakujúcich dejov v danom priestore (napr.počet

krokov medzi prekážkami) alebo časovej jednotke. Základom

pre rytmické schopnosti je striedanie svalového napätia

a uvoľnenia a procesy podráždenia a útlmu. Úroveň schop-

nosti rytmizovať má vplyv na úspornosť telesných pohybov,

preto ju treba neustále zdokonaľovať. Každý pohyb jedinca

charakterizuje osobitná rytmická štruktúra, ktorá odráža

svojrázne osvojenie a spojenie časových a priestorových

charakteristík pohybov. Individuálne rytmické charakteris-

tiky pohybovej činnosti sa dajú len veľmi ťažko meniť.

V školskej telesnej výchove sa táto schopnosť využíva na-

príklad pri dvojtakte v basketbale, trojkrokovom rytme

v hádzanej, rozbehu pri skoku do diaľky, pri prekážkovom

25

behu v rytmickej gymnastike a pod.. Výsledky testov ryt-

mickej schopnosti vykazujú zlepšenie v závislosti na veku.

Za najintenzívnejší rozvoj sa pokladá obdobie 9 – 11 rokov

u dievčat a 9 – 13 rokov u chlapcov. Po 15. roku života sa

výkonnosť ustaľuje na približne rovnakej úrovni, v starobe

klesá.

Frekvenčnú schopnosť zaradzujeme medzi kondično – koor-

dinačné, rýchlostné schopnosti (viď.tab1). Vyznačuje sa

maximálnym počtom pohybov celého tela alebo jeho častí bez

časového obmedzenia. Jej základ spočíva v pohyblivosti

nervových procesov, čo určuje koordinačný charakter. Jej

význam je evidentný najmä v rýchlostných cyklických pohy-

boch (šprinty a pod.), ale aj v hrách, pri zmene smeru,

obchádzaní súpera a pod. (Belej M., 2001).

Pod pojmom rýchlostná schopnosť rozumieme takú vlastnosť

človeka, ktorá mu umožňuje meniť polohu tela, jeho častí

alebo nejakého objektu, čo najrýchlejšie alebo s čo najvy-

ššou frekvenciou (Čelikovský,1985). V športovej praxi hod-

notíme rýchlosť pohybu na konštantnej dráhe za určitú ča-

sovú jednotku. V niektorých prípadoch pri frekvenčných

cyklických pohyboch je to počet opakovaní za jednotku času

alebo dĺžka dráhy za konštantný čas. Z hľadiska pohybových

prejavov a ich zložitosti možno rozlíšiť pohyby jednodu-

ché, vykonávané najčastejšie len v jednom kĺbe a komplexné

činnosti, ktorých štruktúra môže byť cyklického alebo

acyklického charakteru. V prípade cyklického pohybu hodno-

tíme schopnosť maximálnej frekvencie pohybu – frekvenčnú

rýchlosť. Vysokú frekvenciu pohybov je možné dosiahnuť len

najrýchlejšími zmenami podráždenia a útlmu. Frekvenčné

schopnosti sa výraznou mierou podieľajú na rýchlostnom

26

prejave jedinca. Rýchlostné schopnosti patria medzi tie

schopnosti, ktoré sú významné podmienené genetickými pred-

pokladmi (70 – 80%) a ich rozvoj možno najmenej ovplyvňo-

vať. Možno ich však v telovýchovnom procese zlepšovať ale-

bo udržiavať na želateľnej úrovni (LIBA,J.,1986).

1.2 NETRADIČNÉ ŠPORTY 1.2.1 Hra

V pedagogickej praxi, teórii i v bežnom živote sa ne-

ustále stretávame s pojmom hra. Pod hrou rozumieme uvedomelú,

radostnú, zábavnú dobrovoľnú činnosť, ktorá je závislá na

spoluhráčoch, pravidlách. Spoločným znakom hier je vysoká

emocionálnosť, kolektívnosť, sebaovládanie a citové uspokoje-

nie.

„Podľa rímskeho lekára Galena: „Hra je činnosť, ktorá

zamestnáva príjemným spôsobom telo i ducha. Pre telo je odpo-

činkovým cvičením a ducha mierne unaví.“ (Rovný - Zdeňek,

1979).

Hra ako fenomén, patrí v živote človeka k jeho neodmys-

liteľnej súčasti. Sprevádza ho od narodenia až po smrť

v najrôznejších podobách a formách. Hry sú už tradične pevnou

súčasťou učebných osnov všetkých typov škôl. Ide o známe

športové hry: basketbal, volejbal, hádzaná, futbal, ľadový

hokej. (Žiga, L. – Mikuš, M., 1995)

Pohybové, športové hry a rozličné herné formy patria me-

dzi základné a najdôležitejšie prostriedky telesnej výchovy.

Celková zdatnosť organizmu je podmienená aj pohybovou výkon-

nosťou a určitým stupňom rozvoja pohybových, kondičných

a najmä koordinačných schopností. Rodičia, učitelia, ale aj

celá verejnosť si však ešte stále nedostatočne uvedomuje, že

hra sa podieľa nielen na zdravom fyzickom vývoji dieťaťa, ale

prispieva predovšetkým k psychickému rozvoju a výrazne

ovplyvňuje utváranie osobnosti človeka. Osobnosť mladého člo-

27

veka výrazne ovplyvňujú pohybové a športové hry. Tie podporu-

jú vznik emócií, ktoré sa dieťa učí ovládať a usmerňovať.

Učiteľ v predškolskej výchove má neľahkú, nezastupiteľnú úlo-

hu. Primerane, nenásilne a profesionálne ponúkať deťom pro-

stredníctvom hry taký zdroj zážitku, ktorý sa im stane nena-

hraditeľným a neodmysliteľným v priebehu ďalšieho školského

veku a neskôr celého života (Halmová - Šimonek - Veisová,

2007).

V hre sa môžu voľne prejaviť fyzické a psychické sily.

Činnosť hráča je motivovaná situáciami, ktoré sa každú chvíľu

menia, čo vyvoláva emocionálne napätie. V mnohých hrách treba

vykonať aj tie najjemnejšie pohyby pod tlakom súpera (Rovný -

Zdeněk, 1979).

Pomocou hry môžeme cvičiť najrôznejšie schopnosti od

koncentrácie a jemnej motoriky cez pamäť a tvorivosť až

k sociálnym schopnostiam, čo môžeme nazvať pedagogickým prí-

nosom. Ale taktiež hra dokáže uvoľniť a odreagovať, to je

prejav psychologického zážitku. Užitočnosť a prínos hry ne-

vnímame iba v jej vzťahu k iným životným prejavom

a činnostiam, ale v prvom rade v nej samej. Hra ako pole ľud-

ského prežívania zmnohonásobňuje intenzitu života, bohatosť

existencie hrajúcej sa osobnosti. Prostredníctvom hry deti

vstupujú do iných možných svetov než je ten nami každodenne

vnímaný. Právo na hru v detstve nie je spochybňované a hranie

je vnímané ako samozrejmá kategória detského sveta.

1.2.2 Športové hry

Športové hry patria k najrozšírenejším a najobľúbenejším

telesným cvičeniam. Ich popularita vyplýva predovšetkým z ich

obsahu. Sú väčšinou kolektívne, takže prispievajú

k rozvíjaniu vzťahov medzi jedincami, umožňujú plné uplatne-

nie osobnosti v tvorivej činnosti. Preto sa športové hry tak

aktívne pestujú a poskytujú dramatický zážitok aj divákom

(Hondlík – Kouba – Rěpka – Šebrle, 1992).

28

Pri výučbe športových hier na základných školách si tre-

ba uvedomiť, že športové hry sú prostriedkom na dosiahnutie

cieľov školskej telesnej výchovy a nie jej cieľom, ktorým sa

stávajú v športovej príprave detí a mládeže. Pri výučbe špor-

tových hier v rámci povinnej telesnej výchovy na základných

školách je potrebné u žiakov dosiahnuť takú technickú úroveň

osvojených herných činností, ktorá im umožní hrať danú špor-

tovú hru podľa platných, resp. upravených pravidiel. To zna-

mená, že vo výučbe športových hier na základných školách pôj-

de v prvom rade o to, aby žiaci napriek nižšej technickej

úrovni herných činností, tie dokázali uplatniť v škole priamo

vo vyučovacích hodinách, ale i mimo školy, mali z hry radosť

a vypestovali si k nej pozitívny vzťah. V tejto súvislosti si

treba uvedomiť, že herná činnosť žiaka je charakterizovaná

nielen technickou, ale aj taktickou stránkou a fyzickými

predpokladmi. To znamená, že techniku herných činností je

treba nacvičovať a zdokonaľovať v takých situáciách, ktoré sa

vyskytujú v hre (so zapojením kognitívnych procesov). Za sú-

časť výučby športových hier treba považovať i rozvoj pohybo-

vých schopností uplatňovaných v samotnej hre a osvojovanie si

základných špecifických poznatkov.

Podľa Šimoneka (2002), v športových hrách, kde sa úroveň

koordinačných faktorov športového výkonu nedá priamo v hre

kvantifikovať, určuje sa dynamika rastu športového majstrov-

stva prostredníctvom sledovania efektivity v hre.

Existuje známe formálne triedenie na individuálne

a tímové športové hry. Do prvej kategórie patrí napríklad te-

nis, bedminton, squash, stolný tenis, ale aj basketbal jeden

na jedného. Do druhej kategórie zaraďujeme všetky pohybové

hry, kde sú dvaja alebo viacerí spoluhráči. Tu patrí väčšina

známych športových hier napríklad basketbal, futbal, hádzaná,

baseball, tenis, nohejbal (Suss, 2005).

29

Typy športových hier

Športové hry gólové (hádzaná, basketbal, futbal)

Stretnutie je limitované časom. Víťazné družstvo musí do-

siahnuť väčší počet bodov než súper, tzn. že dopraví loptu

viackrát do bránky súpera. Stretnutie sa člení na rôzne dlhé

úseky. Každý úsek začína tým, že jedno družstvo získa loptu

pod kontrolu a končí sa stratou lopty. Hlavnou úlohou je ne-

stratiť loptu a vystreliť. Hlavnou obrannou úlohou je nedo-

stať gól a získať loptu. Body získava družstvo v úseku, kde

má loptu pod kontrolou.

Športové hry sieťové (volejbal, tenis, nohejbal, bedminton)

Stretnutie je limitované včasným dosiahnutím stanoveného

počtu bodov (set, hra). Družstvo nemá loptu pod kontrolou,

môže sa lopty zmocniť, až ju súper dá cez sieť. Hlavnou úlo-

hou útoku je dopraviť loptu cez pole súpera tak, aby ho nedo-

kázal spracovať a vrátiť. Hlavnou úlohou obrany je vrátiť

loptu do poľa súpera, a tým zabrániť, aby súper nezískal vý-

hodu (podanie) resp. bod. Zároveň sa snaží útočnú činnosť sú-

pera vhodným postavením a plnením herných úloh znemožniť

(blokovať). Družstvo získa body v úseku, keď má loptu pod

kontrolou, aj v úseku, keď ju nemá pod kontrolou.

Športové hry pálkovacie (softball, baseball, T-ball)

Stretnutie je limitované počtom vyautovaných hráčov. Hlav-

nou úlohou útoku je narušiť činnosť súpera odpalom a upraviť

si podmienky pre priebeh, uskutočniť priebehy a získať body.

Hlavnou úlohou obrany je zneškodniť odpal, vyautovať súpera,

a tým mu zabrániť v dosiahnutí bodov. Body získava družstvo

v úseku, keď nemá loptu pod kontrolou. (Hondlík – Kouba –

Rěpka - Šebrle, 1992).

30

1.2.3 Pohybové hry

Pohybové hry detí tvoria bezprostredný základ športových

hier. Veľa detí už v mladšom školskom veku v detskom futbale,

hokeji, volejbale, tenise a pod. napodobňuje činnosti zo

športových hier. Toto obdobie je najcitlivejšie na osvojenie

si techniky (Rovný - Zdeňek, 1979).

Pohybová hra je uvedomelá činnosť, ktorej program určuje

dohodnutý námet a pravidlá. Prevažná väčšina hier má charak-

ter kolektívneho súťaženia, menlivého deja. Iniciatíva

a aktivita je základnou podmienkou hry. Príčiny hrania vychá-

dzajú najmä z prostredia, ale rovnako aj z celého vývoja

osobnosti hráča (Rovný - Zdeňek, 1982). Pohybové hry sa

uplatňujú v školskej telesnej výchove, v športovom tréningu

a v rekreačných pohybových aktivitách ako príťažlivá

a emocionálna forma cvičenia. Medzi najobľúbenejšie patria

pohybové hry s loptami. Sú vhodné pre všetky vekové kategó-

rie, ale predovšetkým pre deti sú hry s loptami najvhodnejšie

(Argaj, TVaŠ, 4/1994).

V prvých ročníkoch základnej školy je pohybová hra naďa-

lej najpríťažlivejším prostriedkom telesnej výchovy. Vo vyš-

ších ročníkoch sa hodiny pohybových hier vyskytujú zriedka-

vejšie, ale pohybová hra ostáva vhodným prostriedkom emocio-

nálneho cvičenia. Deti sa vo svojich hrách naučia žiť

v kolektíve, konať čestne, s veľkým vôľovým úsilím, premysle-

ne, s dávkou fantázie a zápalu. Naučia sa dodržiavať pravidlá

a osvoja si mnohé pohybové návyky, ktoré im budú užitočné

v živote, aj pri neskoršom športovaní. V skupinových hrách

nedokáže dieťa tohto veku šetriť energiou a rýchle sa unaví.

V 7. a 8. roku sú obľúbené hry a zamestnania s veľkou možnos-

ťou pohybu, všetky hry s jednoduchými pravidlami a hrané

hlavne vonku, len vo vymedzenom čase v škole a v dobe voľna.

Všade stoja tieto hry v službe zdokonaľovania pohybových vý-

konov (Rovný - Zdeňek, 1979).

31

Podľa Halmovej - Šimoneka - Veisovej (2007) účinnosť po-

hybových hier orientovaných na rozvoj koordinačných schopnos-

tí je určená použitím vhodných prostriedkov – hier. Hlavnou

metódou rozvoja je opakovacia metóda, hravá metóda, pričom je

potrebné neustále meniť pravidlá hier tak, aby sa tieto deťom

nestali návykom a nudou.

Pri rozvoji pohybových schopností vo všeobecnosti

a predovšetkým pohybových schopností detí a mládeže sú veľmi

vhodným prostriedkom rôzne pohybové hry. Hlavným východiskom

pri výbere pohybovej hry je, aby jej pohybový obsah zodpove-

dal pohybovej schopnosti, ktorú chceme rozvíjať a aby veľkosť

zaťaženia bola primeraná veku a vyspelosti cvičiacich. Prí-

klady pohybových hier na rozvoj pohybových schopností rozde-

ľujeme do štyroch základných skupín (Argaj, G a kol. 1994):

▪ pohybové hry zamerané na rozvoj rýchlosti

▪ pohybové hry zamerané na rozvoj sily

▪ pohybové hry zamerané na rozvoj obratnosti

▪ pohybové hry zamerané na rozvoj vytrvalosti

1.2.4 Netradičné pohybové a športové hry

Potreba pohybu patrí medzi najzákladnejšie potreby die-

ťaťa. Je potrebné oveľa viac rozvíjať zdatnosť človeka, pre-

tože ubúdajú zdravé podnety pre prirodzený pohyb. Úlohou pe-

dagógov, je podporovať u detí radosť z pohybu a chuť cvičiť.

Keď sa cvičenie deťom páči a prežívajú ho naplno, stáva sa

súčasťou jeho ďalšieho života. Medzi činitele, ktoré môžu po-

zitívne ovplyvňovať telovýchovný proces, vytvárať podnety

v cvičebných jednotkách, zvýšiť zaujímavosť, účinnosť či es-

tetičnosť patria rôzne netradičné hry, ako aj netradičné cvi-

čebné náčinia (Chovanová, 2005).

Pod pojmom „menej známe alebo netradičné športové hry

a pohybové činnosti“ rozumieme také hry a pohybové činnosti,

ktoré:

32

■ sú pre nás úplne nové. Ich vznik je rôzny (vznikli vývojom

nových materiálov, vytvorením nového náčinia, vývojom pravi-

diel starších hier, resp. ich kombináciou a pod.).

■ sú u nás málo rozšírené. Hoci v iných krajinách sa reali-

zujú v masovom meradle.

■ v obsahu učebných osnov sa doteraz neobjavili. Málo sa

používali v záujmovej telesnej výchove (Žiga – Mikuš, 1995).

Nové učebné osnovy telesnej výchovy pre školy, ktoré bo-

li koncipované v roku 1996 obsahujú vo výberovom učive aj ne-

tradičné športové hry – bedminton, fresbee, ringo, softbal,

stolný tenis, streetball a tenis. Na túto skutočnosť reagujú

aj vysoké školy, ktoré pripravujú telovýchovných pedagógov –

do študijných programov sa dostávajú nové predmety, ktoré

prinášajú nové úlohy pre učiteľov a vedenia fakúlt. Zaradenie

netradičných hier do učebných osnov na základnej a strednej

škole ovplyvňuje niekoľko dôležitých faktorov:

1. Záujem žiakov o športové hry.

Športové hry sú v súčasnosti jedným z najobľúbenejších pro-

striedkov telesnej výchovy a zároveň aj významný spoločensko-

sociálny jav celého 20. storočia. Je teda potrebné kalkulovať

s tým, že záujem o športové hry, netradičné športové hry

a novo vznikajúce športové hry sa bude ešte zvyšovať. Ako

príklad možno uviesť športové hry futbal, basketbal, ľadový

hokej, volejbal a hádzaná, netradičné športové hry softball,

korfball, ringo, squash a bedminton, novoznikajúce športové

hry plážový volejbal, streetball, hokej na kolieskových kor-

čuliach (inline hokej) a frisbee.

2. Podmienky na vyučovanie vybraných športových hier na

školách.

Väčšina škôl má dobré podmienky na vyučovanie futbalu, bas-

ketbalu, volejbalu a hádzanej. Dobré podmienky na ľadový ho-

kej, tenis, softbal, stolný tenis a tenis má len málo škôl.

Na streetball, bedminton a ringo možno využiť basketbalové

a volejbalové ihrisko, ale pri ringu a bedmintone možno do

33

hry zapojiť len malý počet hráčov. Dobrú perspektívu má fris-

bee, ktoré sa môže hrať v telocvični, trávnatých, alebo as-

faltových ihriskách. Dôležitým faktorom je aj materiálno-

technické vybavenie škôl. Niektoré školy sú výborne zabezpe-

čené a nemajú problém s nákupom potrebného vybavenia pre ne-

tradičné športy, iné školy bojujú s nedostatkom financií a na

„ostatné“ financie nie sú.

3. Zaradzovanie netradičných športových a pohybových hier

do učebného plánu a ich vplyv na rozvoj telesnej zdat-

nosti a pohybovej výkonnosti, na upevňovanie zdravia,

na psychický, sociálny a morálny vývoj žiakov.

Výsledky výskumov a prax na školách potvrdzujú, že športové

hry majú vo všetkých uvedených oblastiach pozitívny vplyv na

žiakov. Samozrejme, nevyhnutným predpokladom na to je efek-

tívny vyučovací proces v celom jeho komplexe (Argaj, ŠH

roč.1/0, 1996).

Netradičné športy rozširujú obsah školskej telesnej výchovy

o nové športové aktivity, ktoré nevyžadujú náročné priestoro-

vé a materiálne vybavenie a ich osvojenie umožní rozšíriť po-

hybové aktivity žiakov vo voľnom čase. Odbornú prípravu uči-

teľov zabezpečia metodické zariadenia. Hlavnou metódou telo-

výchovného procesu sú praktické cvičenia.

Na rozvoj netradičných športových hier nám slúžia tra-

dičné športové hry:

Koše bez dosák sa dajú dobre uplatniť v hre na dve strany, na

spôsob anglického dievčenského basketbalu, príp. holandského

korfballu. V týchto hrách sa nepoužíva basketbalový dribling,

lopta sa len prihráva, čo vyhovuje prírodnému prostrediu.

- basketbal je veľmi dobrým štartom pre rozvoj týchto ne-

tradičných športových hier: korfball, medzikružie, ne-

tball, streetball, a samozrejme opačne, tieto hry sú

často vhodným doplnkom pri tréningu basketbalu.

- za najzákladnejšiu prípravnú hru na hádzanú môžeme pova-

žovať tieto netradičné športové hry: prehadzovaná, pre-

34

hadzovaná s dvoma loptami, vybíjaná, zaháňaná, malá há-

dzaná, rugby,

- ľadový hokej je východiskovou hrou pre netradičné špor-

tové hry: lakros, malý pozemný hokej, malý ľadový hokej,

florbal, malý ruský hokej, interkros,

- volejbal slúži na rozvoj týchto netradičných športových

hier: Ázijský volejbal, Grandball, Faustball, Volejbalo-

vý tenis, Tlčená, Ringo, Indiaca,

- pálkovacia hra kriket, je veľmi dobrým štartom pre roz-

voj ďalších netradičných pálkovacích hier: malá pálkova-

ná, ruská pálkovaná, malý softball, malý kriket, sof-

tball,basebal, T-ball,

- futbal je základom pre tieto netradičné hry: nohejbal,

halový futbal, quickball (Rovný, 1980).

V netradičných hrách je presnosť a efektívnosť pohybov

podmienená schopnosťou regulovať silové, časové a priestorové

parametre, podmienené tak kondičnými, ako aj koordinačnými

schopnosťami. Netradičné športy ponúkajú príležitosti na roz-

voj poznania nielen zvláštnosťou náčinia, pravidlami, ale

i zaujímavosťou športových zážitkov, ktoré by mali viesť

k celoživotnej pohybovej angažovanosti. Netradičné hry sú mo-

tivujúcim faktorom vytvárania aktívneho záujmu o šport – ako

aj vhodná štruktúra súťaží, ktorá nepopiera osobnosť vekovú

a pohlavnú. Netradičné cvičenia a hry rozširujú obsah škol-

skej telesnej výchovy o nové športové aktivity, ktoré nevyža-

dujú náročné priestorové a materiálne vybavenie a ich osvoje-

nie umožní rozšíriť pohybové aktivity žiakov aj vo voľnom ča-

se (Chovanová – Lafko, 2008).

K obľúbeným hrám sa treba vracať, ale dôležité je aj za-

raďovanie nových hier. Neznáme hry prinášajú vzruch, pocit

zmeny, nové možnosti pre hráčov realizovať svoje schopnosti

a pochopiteľne aj novú šancu zvíťaziť (Argaj, TVaŠ, 4/1994).

35

1.3 MLADŠÍ ŠKOLSKÝ VEK

Koordinačné schopnosti sa prejavujú ako komplex schopno-

stí, pričom niektoré z nich môžu mať dominantné postavenie

v určitých podmienkach. Podľa Hirtza (In:Liba,J.,1996) je ich

možné rozvíjať už od predškolského veku a za najaktívnejšie

obdobie rozvoja pokladá vek 3 – 11 rokov. Vrchol rozvoja,

ale spadá do obdobia mladšieho školského veku.

Etapa mladšieho školského veku predstavuje dve kratšie

obdobia, odlišné po stránke biologickej i psychickej. Prvé

obdobie ohraničuje vek 6 – 8 rokov. Vek osem rokov je pre-

delom a prechodom do predpuberty. Tá trvá od 9 – 11 rokov.

Toto obdobie môžeme nazvať obdobím relatívneho kľudu,

u dievčat približne do 10. roku, u chlapcov do 11. roku (Malá

– Klementa, 1989 s.59). Pre telesný vývoj je charakteristické

spomalenie rastu tela do výšky a intenzívnejší rast objemu

tela (Sýkora, 1985). Hovoríme o období akého si telesného

upevňovania, v ktorom sa vyrovnávajú predchádzajúce vývinové

poruchy a nerovnomernosti. Spolu s rastom sa menia aj telesné

proporcie. Celkový typ sa začína blížiť typu dospelého člove-

ka. Rýchlym tempom pokračuje kostnatenie. V tomto období ob-

sahuje svalstvo menej hemoglobínu, bielkovín, tukov

a anorganických látok a viacej vody než svalstvo dospelých.

To sa odráža v menšej absolútnej výkonnosti svalstva detí.

V pohybovej činnosti dosahujú deti veľmi vysokú úroveň. Táto

je podmienená rozvojom telesných vlastností a pohybových

schopností (Kasa,2000). Podľa Sýkoru(1985) desaťročné deti sú

schopné vykonávať cieľavedomé pohybové činnosti riadené peri-

férne, avšak ešte neovládajú pohybové činnosti s rýchlymi dy-

namickými zmenami. Motorický vývoj v tejto etape determinujú

predovšetkým tri faktory (Liba, 1996):

36

• zmena postavy

• vstup do školy

• stupeň rozvoja vyššej nervovej činnosti

Vstup do školy je faktor, ktorý významne podmieňuje vývoj

motoriky. Začína sa vývin k cieľavedomému vykonávaniu pohybu.

V tejto etape ontogenézy je nevyhnutné rešpektovať prirodzenú

vývojovú črtu – hravosť, pohyblivosť citovú i motorickú pri

ponuke činností tak, aby tieto neboli monotónne, stereotypné,

ale pestré, variabilné, emotívne, spontánne a motivačne zau-

jímavé (Liba,J.,1996). V činnosti vyššej nervovej sústavy sa

dostavuje rovnováha medzi podráždením a útlmom, ktorá je

predpokladom uvedomelej činnosti.

Obdobie medzi 10. – 12.rokom u chlapcov a 9. – 11.rokom

u dievčat je najvhodnejší vek pre motorické učenie.

V súvislosti s ontogenézou môžeme hovoriť aj o tzv. „senzi-

tívnych obdobiach“, v ktorých je vytvorený predpoklad pre do-

siahnutie významného progresu pri rozvíjaní dôležitých vlast-

ností, schopností, návykov a zručností. Ich podstatou je in-

tenzívne dozrievanie morfologických a funkčných základov,

predpokladov schopností, intenzívne zmeny, ktoré podmieňujú

zvýšené adaptačné možnosti organizmu (Štilec, 1990-91).

V tomto období organizmus najlepšie reaguje na vonkajšie pod-

nety, výsledkom čoho je optimálny vývinový efekt. V určitom

veku má dieťa optimálne predpoklady pre rozvoj určitého typu

motorickej koordinácie. Ak nedôjde k vhodnému využitiu senzi-

tívnych fáz, môže to pre určité pohybové schopnosti znamenať

stratu, ktorej nahradenie v budúcnosti je veľmi náročné.

37

Tab.2. Náčrt senzitívnych období rozvoja pohybových predpokladov školskej mládeže (Belej, 1992) Pohybové schopnosti V e k 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18

1. Rýchlostné (r) - r. všeobecná . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- r. frekvencie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- r. jednorázového pohybu. . . . . . . . . . . .

- r. reakčná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

2. Obratnostné – koordinačné - orientačná . . . . . . . . . . . . . . . . .

- rovnováhová. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- diferenciačná. . . . . . . . . . . . . . . . . . . - rytmická . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3. Ohybnosť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

4. Silové (s) - s. maximálna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- s. relatívna . . . . . . . . . . . . . . . . .

- s. explozívna dol. konč. . . . . . . . . . . .

- S. statická . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

5. Vytrvalostné (v) - v. všeobecná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . - v. v sile . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- v.stat.sile. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- v. v rýchlosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Pohybové zručnosti a návyky - gymnastické. . . . . . . . . . . . . . . .

- plavecké . . . . . . . . . . . . . . . . . . - atletické. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- herné. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- zápasnické . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

- lyžiarske. . . . . . . . . . . . . . . . . .

- korčuliarske . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

1.3.1 OSOBITOSTI ROZVOJA KOORDINAČNÝCH SCHOPNOSTÍ DETÍ

MLADŠIEHO ŠKOLSKÉHO VEKU

Mladší školský vek je priaznivé obdobie pre rozvoj koor-

dinačných schopností. V tomto veku dochádza k akcelerovanému

zlepšovaniu úrovne jednotlivých koordinačných schopností a

ich rozvoj možno dosiahnuť najľahšie.

Z hľadiska následnosti pôsobenia na jednotlivé koordinačné

schopnosti určil Hirtz (In:Šimonek,2002) nasledovné poradie

ovplyvňovania koordinačných schopností:

38

• vo veku 7 – 9 rokov najmä kinesteticko – diferenciačnú a

rýchlostne – koordinačnú zložku

• vo veku 9 – 11 rokov reakčnú a rytmickú schopnosť a na

konci tohto obdobia rovnováhovú schopnosť (najmä dynamickú

rovnováhu).

Tab.3. Senzitívne obdobia rozvoja koordinačných schopností (Liba,J.,1996)

Koordinačné schopnosti Vek

Kinesteticko – diferenciačná schopnosť Rytmická schopnosť Reakčná schopnosť Rovnováhová schopnosť Orientačná schopnosť

6 – 9 rokov 8 – 11 rokov 8 – 11 rokov 8 – 12 rokov 9 – 14 rokov

Obdobie mladšieho školského veku je charakteristické vyso-

kým tempom motorického učenia na základe čoho dochádza

k zvýšeniu úrovne jemnej motoriky, presnosti a rytmického

cítenia. Výskumy potvrdzujú, že vhodným pôsobením je možné

dosiahnuť významné zmeny v dynamike vývoja koordinačných

schopností (až dvojnásobok bežne dosahovaných prírastkov).

V školskej telesnej výchove rozoznávame všeobecné a špe-

ciálne koordinačné schopnosti. Všeobecné sa týkajú širokej

škály cvičení, ktoré rozvíjajú koordináciu pohybov tela a

pomáhajú pri osvojovaní a zlepšovaní techniky športových

disciplín. Špeciálne koordinačné schopnosti sa týkajú

techniky športových disciplín, sú úzko spojené s činiteľmi

určujúcimi športový výkon. Prostriedky na rozvoj špeciál-

nych koordinačných schopností zodpovedajú požiadavkám prí-

slušného športu.

Cieľavedomé rozvíjanie koordinačných schopností detí zlep-

šuje funkčnosť mozgovej kôry pohybového analyzátora, ale

aj vopred vytvorených podmienených spojov (Sivák,2001).

39

Prax ukazuje, že existuje všeobecná nerovnomernosť rozvoja

koordinačných schopností u detí. Podľa Siváka je prvý až

tretí ročník optimálny pre rozvoj koordinácie v stanovenom

časovom limite. Prvý a druhý ročník je vhodný ako prvá

etapa rozvoja priestorovej a kinesteticko – diferenciačnej

schopnosti. Tretí a štvrtý ročník predstavuje optimálne

obdobie na rozvoj akustickej a optickej reakčnej schopnos-

ti. Štvrtý a piaty ročník u chlapcov a druhý až štvrtý u

dievčat je veľmi vhodný na rozvoj rytmických schopností.

Priestorová orientácia a rovnovážne schopnosti sú na níz-

kej úrovni. Rovnovážna schopnosť sa začína prejavovať u

dievčat vo 4.ročníku, u chlapcov až v 5.ročníku.

Nerovnomernosť rozvoja koordinačných schopností sa preja-

vuje na prvý pohľad napríklad aj tým, že:

- od 1.ročníka sú deti schopné plynule spájať beh so skokmi,

ale spojiť plynule beh s hodom dokážu až v 3.ročníku,

- v 1.ročníku spájajú hádzanie s chytaním ale zároveň aj

v 2.ročníku je pre nich problémom vykonávanie presne ohra-

ničených a cieľavedomých pohybov dolných a horných konča-

tín. Až v 3. a 4.ročníku vie dieťa prispôsobiť pohyby kon-

čatín náčiniu, je schopné vykonávať účelné a cieľavedomé

pohyby periférnymi časťami tela (napr.rukou pri driblingu

s loptou). V prvých dvoch ročníkoch môžeme vidieť u detí

pohybový luxus, ktorý je charakteristický množstvom nepo-

trebných sprievodných pohybov pri danej činnosti.

Najvhodnejším obdobím pre rozvoj koordinačných schopností

je preto 1. – 5.ročník ZŠ, kde dostávajú žiaci pohybovo –

koordinačný základ. Vývoj koordinačných schopností u detí

mladšieho školského veku sa líši v závislosti od ich pohy-

bových predpokladov a rozsahu vykonávania športovo – pohy-

bových aktivít. Dve – tri hodiny povinnej telesnej výchovy

40

nestačia zabezpečiť optimálny rozvoj motoriky, najmä

u jednotlivcov, ktorí disponujú priemernými, resp. pod-

priemernými pohybovými predpokladmi, zároveň v súčasnosti

majú minimálnu šancu zapojiť sa do rôznych športových ak-

tivít na pôde školy, alebo mimo nej.

1.4 MOŽNOSTI A METÓDY ROZVOJA KOORDINAČNÝCH SCHOPNOSTÍ

Koordinačné schopnosti závisia najmä od procesov v CNS,

od riadiacich a regulačných kôrových a podkôrových centier,

od kvality receptorov a zmyslových orgánov, od kvality pohy-

bovej sústavy, pohyblivosti svalov, kĺbov, zloženia tela,

dĺžkových a šírkových parametrov tela a pod.

Rozvoj koordinačných schopností sa u žiakov mladšieho

školského veku musí zamerať na zdokonaľovanie orientácie

v priestore a na zdokonaľovanie presnosti pohybov, teda na

schopnosť diferencovať časové, priestorové a dynamické cha-

rakteristiky. Základnou požiadavkou na rozvoj koordinácie je

zámerne a opakovane privádzať žiakov do situácií, v ktorých

sa musia vysporiadať s rôzne zložitou a po stránke koordinač-

nej náročnou činnosťou. Cvičenia na rozvoj koordinačných

schopností je vhodné zaradzovať na začiatku vyučovacej hodi-

ny, keď únava ešte nenarušuje jemnú koordináciu pohybov,

keďže si takáto činnosť vyžaduje zvýšené nároky na CNS. Občas

možno tieto cvičenia zaradiť na záver, aby sa žiaci naučili

uplatňovať jemnú koordináciu v sťažených podmienkach. Nesmú

sa zanedbávať ani dostatočne dlhé intervaly oddychu, aby bola

zabezpečená takmer úplná regenerácia organizmu, pretože tieto

cvičenia vyvolávajú rýchlo únavu analyzátorov a CNS.

41

Z hľadiska optimálneho rozvoja koordinačných schopností by

mala byť rozhodujúcim kritériom výberu cvičení novosť, ob-

tiažnosť a psychická náročnosť, z čoho následne vyplýva aj

koordinačná obtiažnosť. Diferencovaný rozvoj koordinačných

schopností nie je možné oddeľovať od iných súčastí vyučova-

cieho procesu, ten by mal prebiehať dlhodobo, systematicky,

nepretržite v rámci všetkých tematických celkov. Šimonek

(1998) tvrdí, že je vhodné uplatniť menší objem (5-6 ko-

ord.cv.s menším počtom opakovaní) ale väčšiu frekvenciu zaťa-

ženia (15-20 minút takmer na každej vyučovacej jednotke).

Pri rozvoji koordinačných schopností vychádzame

z poznatku, že existujú špeciálne metódy ich rozvoja, ktoré

sa jasne odlišujú od metód motorického učenia v úzkom zmysle

slova, od metód rozvoja kondičných schopností alebo získava-

nia poznatkov, od metód výchovy, aj keď sa tieto

v telovýchovnej praxi prelínajú (Šimonek,J.1998).

Metódy a prostriedky rozvoja koordinačných schopností Šimonek

(podľa Ljach, 1989) definoval takto:

variácia, obmieňanie vykonávaného pohybu, jeho jednotlivých

častí, celkového rytmu, rozsahu pohybov, uplatnenia sily atď.

• zmena vonkajších podmienok (rôzna veľkosť, tvar

a hmotnosť lôpt), zmena veľkosti plochy ihriska, zmena

prostredia,

• vykonávanie cvičenia v maximálnej rýchlosti

• variácia príjmu informácií (príjem optických, kineste-

tických a zvukových signálov), postupné vylúčenie nie-

ktorých analyzátorov

• opakované vykonávanie koordinačne náročných činností

v stále sa meniacich podmienkach:

42

a) zmenou vykonávaného cvičenia (zmena východiskových –

cieľových polôh, zmena smeru a tempa pohybu, vynakla-

danej sily, atď.)

b) variabilnosťou podmienok cvičenia (zmena hmotnosti

lopty, veľkosti ihriska a pod.)

Rozvoj koordinačných schopností sa priamo spája

s procesom motorického učenia – osvojovaním si techniky pohy-

bov – a s rozvojom kondičných schopností – stabilizácia. Pre-

bieha v troch etapách:

1. V prvej etape dochádza k zdokonaľovaniu priestorovej

presnosti a koordinácie pohybov. Tu nie je dôležitá

rýchlosť vykonania činnosti, ale jej presnosť.

2. V druhej etape sa so zdokonalením priestorovej presnos-

ti a koordinácie pohybov skracuje čas vykonania pohybo-

vých činností, zvyšuje sa efektivita a presnosť.

3. Tretia etapa je sťažením druhej a súvisí so zdokonaľo-

vaním schopnosti vykonávať pohyby presne a rýchlo

v neustále sa meniacich podmienkach cvičenia.

Cvičenia rozvíjajúce komplex koordinačných schopností

môžeme podľa Šimoneka (1998) rozdeliť do niekoľkých

skupín:

1. Cvičenia vykonávané zmenou polohy tela alebo končatín:

napr.rýchlo si sadnúť, vstať, urobiť obrat, predklon,

výskok s obratom a pod.

2. Cvičenia vykonávané v zložitých a meniacich sa situá-

ciách: napr.pri prekonávaní prekážkových dráh.

3. Cvičenia s meniacim sa odporom, cvičenia spojené

s prekonávaním vonkajšieho odporu.

43

4. Cvičenia spojené s manipuláciou s predmetmi, napr.

s loptou - hádzanie, chytanie, žonglovanie a zároveň

vykonávané doplnkové úlohy.

5. Cvičenia vyžadujúce koordinačné úsilie viacerých part-

nerov, pri jednoduchých a zložitých činnostiach.

6. Cvičenia vyžadujúce súčinnosť a protipôsobenie – ob-

chádzanie predmetov a partnerov, zachytávanie prihrá-

vok a pod.

Zásady potrebné dodržiavať pri rozvoji KS:

• používať bohatý zásobník cvičení

• uprednostňovať zložitejšie cvičenia (asymetrické alebo

také, ktoré rozvíjajú súmerne pravú a ľavú časť tela)

• účinné sú komplexné cvičenia vykonávané na základe napo-

dobovania alebo pohybovej motivácie

• dbať na kontrolu vlastných pohybových činností

• preferovať hravé a súťaživé formy

• cvičenie, ktoré žiak dokonale zvládne (vykonáva ho bez

vedomej kontroly) prestáva byť prostriedkom rozvoja KS

• vykonávanie koordinačných cvičení vyžaduje maximálnu

koncentráciu pozornosti, trpezlivosť a snahu vykonávať

cvičenia rýchlo – v kondičnom nasadení – a presne.

Vhodné organizačné formy:

• frontálne cvičenie – v úvodnej a záverečnej časti ho-

diny

• v hlavnej časti – hlavné cvičenia rozvíjajú aj koor-

dinačné schopnosti

• cvičenie na stanovištiach – jedno stanovište je zá-

merne využité na rozvoj KS

44

• na viacerých stanovištiach môžu byť stanovené aj do-

plnkové úlohy koordinačného charakteru

Prostredníctvom koordinačných cvičení sa rozvíjajú koordi-

načné schopnosti žiakov. Tieto schopnosti sa však nerozvíjajú

izolovane, ale pôsobia a rozvíjajú sa v jednote s kondičnými

schopnosťami a v konečnom dôsledku sa tak aj prejavujú, teda

v komplexnom pohybovom prejave žiaka.

Zároveň vedomé využívanie metodických a organizačných zásad

vedie k tomu, že aj látka zameraná na osvojovanie

a zdokonaľovanie pohybových zručností môže byť využitá na

ovplyvnenie koordinačných schopností (Šimonek, 2002).

Frekvenčná schopnosť - vyznačuje sa maximálnym počtom pohybov

celého tela alebo jeho časti bez časového obmedzenia. Jej zá-

klad spočíva v pohyblivosti nervových procesov (striedanie

procesov vzruchu a útlmu), čo určuje jej koordinačný charak-

ter. Jej význam je evidentný v rýchlych cyklických pohyboch

(šprinty v behu, plávaní cyklistike...), ale aj v hrách pri

zmene smeru, obchádzaní hráča a pod.. Diagnostika: tapping

rukou, nohou a podobne (Belej, 2001).

Najpriaznivejšie, senzitívne obdobie na rozvoj frekvenčnej

schopnosti je vek 6 – 12 rokov. Pretože je to hybridná schop-

nosť, rozvíjame ju v rámci rozvoja rýchlosti. Pri rozvoji

rýchlostných schopností venujeme pozornosť všetkým komponen-

tom – pohybovej reakcii, rýchlosti jednorázového pohybu,

frekvencii pohybov. Rýchlosť frekvencie pohybov, tempa, akce-

lerácie – sa prejavuje v cyklických pohyboch. Podľa druhu

chemických procesov, ktoré prebiehajú v pracujúcom svale ho-

voríme o rýchlostnom výkone krátkodobom (alaktátovom), ktorý

trvá od 1 – 10s a vytrvalostnom (laktátovom), ktorý trvá 10 –

60s. V mladšom školskom veku sa zo všetkých vekových období

45

prirodzeným vývinom najviac zvyšuje frekvencia pohybov

a rýchlosť reakcie (Sivák, 2001).

Na zdokonalenie frekvencie pohybov je možné využívať všetky

cvičenia vykonávané v maximálnom tempe a v krátkom časovom

intervale ako sú pohybové hry, štafety, poskoky cez švihadlo

a pod. V nižších ročníkoch, najmä v 1.-2.r.,využívame pohybo-

vé hry, obsahom ktorých je prevažne krátky beh dopĺňaný ďal-

šími činnosťami. Sú to hry s intenzívnym behom, častými

a neočakávanými zmenami činnosti, rýchlou reakciou na pod-

nety. Takéto pohybové hry zaradzujeme do hlavnej časti hodi-

ny, aby im predchádzalo rozohriatie a rozcvičenie. Realizuje-

me ich v telocvični, na ihrisku, lúke, v lese, využívame kaž-

dý priestor a množstvo pomôcok. Vhodné sú aj štafetové súťa-

že, ktoré majú súťaživý, emotívny charakter. Účinnosť zarade-

ných cvičení je vysoká vzhľadom na záujem žiakov o výsledok,

čo zvyšuje ich úsilie. Pri realizovaní takýchto hier musí

učiteľ dbať na dodržiavanie zásad:

• všetky družstvá musia mať rovnaké podmienky

• zaradené pohybové úlohy plnia žiaci len smerom k méte,

späť bežia vždy voľne

• rýchlosť pohybových reakcií nesmie dominovať na úkor

kvality pohybu

• každú súťaž je potrebné vyhodnotiť

Trať takýchto štafiet môže byť – priama, kľukatá, prekáž-

ková a spestrená plnením rôznych herných, akrobatických

a iných činností.

Vo vyšších ročníkoch, 3.-4.ročníku okrem pohybových hier

a štafiet využívame aj bežeckú abecedu, šliapavý beh, poloho-

vé štarty, štafetové behy. Z toho vyplýva, že v školskej te-

lesnej výchove sú vhodné podmienky na rozvoj frekvenčných

schopností počas celého školského roka.

46

Kinesteticko-diferenciačná schopnosť –Táto schopnosť umožňuje

ovládať a diferencovať pohyby rúk a nôh pri koordinačne ná-

ročnom úkone v časových, priestorových a silových paramet-

roch. Je považovaná za jeden z najdôležitejších regulátorov

pohybu, pretože chráni pred chybami v pohyboch a má vo všet-

kých pohyboch kontrolnú funkciu. Uplatňuje sa pri všetkých

pohyboch a činnostiach. Podmieňuje ju vysoká citlivosť analy-

zátorov, predovšetkým kinestetického. Stabilita kinesteticko

– diferenciačnej schopnosti sa mení s vekom, ako náhle do-

siahne určitú úroveň, zostáva bez väčších zmien (Čelikovský,

1985). Najčastejšie testy na diagnostiku sú: odhad času 5

sek. (úloha), stlačenie stopiek (činnosť), veľkosť odchýlky

sa rovná úrovni kinesteticko-diferenciačných schopnosti času,

skok do diaľky z miesta 50% z maximálneho výkonu, veľkosť od-

chýlky sa rovná úrovni kinesteticko-diferenciačných schopnos-

ti výbušnej sily dolných končatín.

U detí mladšieho školského veku sa rôznymi cvičeniami

zameriavame na odhad správneho času, jeho potrebnej dĺžky na

vykonanie určitej pohybovej úlohy – časová diferenciácia, na

odhad potrebného silového úsilia na vykonanie pohybovej úlohy

– silová diferenciácia, na odhad výšky, dĺžky, šírky a iných

priestorových parametrov pri vykonávaní pohybových úloh –

priestorová diferenciácia (Šimonek, 2005).

Hoci je táto pohybová schopnosť limitovaná genetickými fak-

tormi, je možné ju rozvíjať. Podľa toho, ktoré časti tela

(paže, dolné končatiny, celé telo) sú v statickej alebo dyna-

mickej činnosti aktivované, podľa toho využívame pohybové hry

s preferenciou určitých pohybových zručností (hádzanie

a triafanie, odbíjanie, driblovanie, kopanie a skákanie, hra

v družstve s obranou a pod) (Halmová - Šimonek - Veisová,

2007).

Aplikácia v hrách: (Halmová – Šimonek - Veisová, 2007)

� pre kinesteticko – diferenciačnú schopnosť paží hádza-

nie, prihrávanie, triafanie: na rôznu vzdialenosť, rôz-

47

nymi druhmi lôpt, s rôznou veľkosťou cieľa (čo sa týka

ich veľkosti i hmotnosti),

� pre dolné končatiny odrazy a poskoky, skoky na rôznu

vzdialenosť alebo na (resp. cez) rôzne vysoké prekážky,

prihrávky akýmkoľvek spôsobom.

Schopnosť spájania pohybov – spočíva v integrácii časových,

priestorových, silových parametrov pohybu podriadených úlohe

zadanej pre celé telo. Integrácia činnosti pohybov hlavy, pa-

ží, trupu, nôh pri plávaní delfínovým spôsobom, podobne ako

pri behu na lyžiach alebo vedení lopty – driblingu. Dá sa

stotožniť so zaužívaným pojmom medzisvalová koordinácia. Tes-

ty na identifikáciu: skok do diaľky z miesta s pomocou a bez

pomoci paží (úroveň schopností = rozdiel v cm medzi oboma

skokmi) (Raczek – Mynarski – Ljach, 1998 In: Belej, 2001).

Rovnováhová schopnosť – Sýkora, (1989) charakterizoval rovno-

váhové schopnosti ako predpoklady človeka udržať alebo znovu

získať narušenú rovnováhu, t.j. udržať telo v rovnovážnej po-

lohe pri meniacich sa podmienkach pohybu a prostredia.

Je to schopnosť udržať rovnovážnu polohu tela (statickú), ko-

rigovať odchýlky z tejto polohy (rovnováha dynamická), udržať

vratký predmet v určenej polohe alebo udržať telo na vratkom

predmete (balansovanie). Testy na identifikáciu: stoj na jed-

nej nohe na kladinke, test plameniak- statická rovnováha, vy-

konanie štyroch obratov vpravo a vľavo s návratom do výcho-

diskovej polohy – dynamická rovnováha, udržanie futbalovej

lopty na hlave, udržanie sa na fitlopte bez kontaktu

s podložkou – balansovanie. Objektívnejšia identifikácia rov-

nováhových schopností je možná pomocou stabilometra.

Šimonek (2005) uvádza, že je to schopnosť zachovať alebo ob-

noviť rovnováhu tela v situáciách, keď nastávajú rýchle

a nečakané zmeny polohy. Závisí od veľkosti plochy opory, po-

lohy ťažiska tela, stavu centrálnej nervovej sústavy

48

a vestibulárneho aparátu. Cvičenia rovnováhy postupne sťažu-

jeme tým, že zmenšujeme plochu opory, zvyšujeme jej výšku,

a tým aj primerané riziko cvičenia, rýchlosť lokomócie.

Rovnováhová schopnosť sa považuje za schopnosť čo najrýchlej-

šie a najúčelnejšie riešiť motorické úlohy na veľmi malej

ploche opory a pri pôsobení vonkajších síl, ktoré túto labil-

nú rovnováhu ohrozujú. Jedná sa teda o koordinačný predpoklad

vykonania pohybovej úlohy za sťažených rovnováhových podmie-

nok a pri nevyhnutnej presnej priestorovej orientácie riade-

nia. Táto schopnosť sa v praxi vyskytuje vo vzájomnej inter-

akcii s priestorovou orientáciou a ďalšími koordinačnými

schopnosťami. Cvičenia na rozvoj rovnováhy sú založené na vy-

užívaní zmenšenej plochy opory, zvyšovaní jej výšky, ako aj

rýchlosti vykonania pohybu. Ak sa pri pohybe zapája zrakový

analyzátor, je pohyb menej náročný na udržanie rovnováhy ako

v prípade, že vylúčime zrakové vnímanie (zatvoríme oči) (Hal-

mová - Šimonek - Veisová, 2007).

Aplikácia v hrách:

● postoje na jednej nohe a následne bez zrakovej kontroly

(s použitím zúženej plochy opory),

● využívanie čiar ihriska v naháňačkách alebo doplnkových

cvičeniach,

● v štafetových hrách prebiehanie po: čiarach, natiahnutom

švihadle, lavičke, prevrátenej lavičke, nízkej kladinke, kla-

dine a pod.,

● súťaže v bicyklovaní, jazde na korčuliach, kolieskových

korčuliach, lyžiach, skateboarde, snowboarde, a iné pohybové

hry so zmenenou plochou opory a kvalitou podložky – využitie

závisí od stupňa zvládnutia jazdy na uvedených prostriedkoch.

Orientačná schopnosť v priestore a čase – je to schopnosť

učiť sa, vykonávať a meniť rozličné polohy a pohyby tela

v priestore a čase, a to v určitom priestore (ihrisko, telo-

cvičňa, terén a i.) a vo vzťahu k statickým alebo pohybu-

49

júcim sa predmetom (slalomové bránky, spoluhráč, lopta, súper

a iné) (Sýkora, 1989). Umožňuje žiakovi správne sa orientovať

v každej situácii a koordinovať pohyby v súlade s konkrétnou

pohybovou úlohou (Šimonek, 2005). Spočíva v schopnosti určiť

presnú polohu tela alebo jeho časti v priestore a realizovať

žiaduci pohyb v správnom čase. Často sa používa anglická ver-

zia čiže timing – na správnom mieste presne načasované vyko-

nanie pohybu. Napríklad odraz pri skoku na lyžiach, načasova-

nie prihrávky v športových hrách, vykonanie úderu a pod. Tes-

ty na identifikáciu: chôdza so zaviazanými očami v 5 m kori-

dore do kruhu, beh k 6 loptám umiestneným v polkruhu (Belej,

2001).

Halmová - Šimonek - Veisová, (2007) uvádzajú, že jej

rozvoj je nerozlučne spätý s rozvojom reakčnej pohybovej

schopnosti. Najčastejšie ide o využívanie zmien jednoduchých

polôh tela (stoj, ľah, sed, drep, podpor a pod.) v rámci po-

hybových hier, kedy hráč na znamenie rieši jednoduchú pohybo-

vú úlohu.

Aplikácia v hrách:

• štafetové hry, v ktorých využívame cvičebné tvary: gym-

nastiky (obraty, prevaly, kolísky, kotúľ vpred a vzad,

a iné) prípravných a športových hier (pre deti mladšieho

školského veku),

• zápasnícke hry, v ktorých hrá každý hráč za seba

a reaguje na viacerých protihráčov vo vymedzenom prie-

store,

• vyzývačky, v ktorých nie je vopred určený smer behu

resp. cieľ.

Rytmická schopnosť – Podľa Sýkoru, (1989) sú rytmické schop-

nosti predpoklady človeka prispôsobovať pohyby danému (von-

kajšiemu) rytmu, resp. vykonávať pohybovú činnosť podľa

vlastného účelného (vnútorného) rytmu. Ide predovšetkým

o správne reagovanie na sluchové, zrakové, ale i pohybové

50

podnety, informácie. Závisia teda od rozvoja sluchového, zra-

kového i pohybového analyzátora, ale ja od ostatných koordi-

načných i kondičných schopností ako aj od intelektuálnych

schopností a hudobných predpokladov cvičencov.

Na jednej strane ide o rytmickú percepciu, t.j. vnímanie po-

hybových rytmov v súlade s vonkajším pôvodcom rytmu a na dru-

hej strane ide o pohybovú realizáciu, t.j. vykonanie rytmic-

kých foriem v pohybovej činnosti. Každý pohyb má svoj rytmus,

ktorý je potrebné si osvojiť (Halmová - Šimonek - Veisová,

2007).

Táto schopnosť je založená na zachytení, zapamätaní, znovu

vytvorení a realizovaní vymedzenej časovo-dynamickej štruktú-

ry cyklických a acyklických pohybov (Raczek – Mynarski –

Ljach, 1998 In: Belej, 2001). Podstata rozvoja tejto schop-

nosti spočíva v presnom znovu vytvorení zadaného rytmu pohy-

bu a žiaduceho korigovania dosahovaných výsledkov. Nemenej

dôležitý je rozvoj schopnosti prispôsobovať vlastný naučený

rytmus požadovanému rytmu. Proces osvojovania a pretvárania

rytmu sa dosahuje značným počtom vykonávaných, korigovaných

cvičení. Je ľahšie osvojovať si rytmus v cyklických ako

v acyklických pohyboch. Rytmus súvisí s ekonomickosťou, este-

tickosťou i celkovou efektivitou pohybového prejavu. Testy

rytmických schopností: rytmické bubnovanie rukami podľa zada-

ného vzorca (Belej, 2001). Podľa Šimoneka (2005) sem patrí

napr. prispôsobiť svoje pohyby pohybovému rytmu iných detí,

nájsť vlastný rytmus pohybu alebo ho adekvátne meniť (napr.

dribling s basketbalovou loptou).

Aplikácia v hrách: (Halmová - Šimonek - Veisová 2007)

● najjednoduchšie lokomočné pohyby (chôdza, beh, pomalý,

rýchly, vysoký poklus, nízky poklus, odpichy, cval bokom, po-

skoky a pod.) za hudobného sprievodu formou štafiet,

● skákanie cez švihadlo (s medziskokom, bez medziskoku, znož-

mo, na jednej nohe a pod.),

51

● poskoky znožmo, resp. jednonožne po vyznačených čiarach,

tzv. skacky,

● prebiehanie priamo cez náčinie uložené v pravidelných

vzdialenostiach (palice, švihadlá, malé obruče a pod.).

Schopnosť prispôsobovania a prestavby pohybov – považuje sa

za komplex vlastností umožňujúci usmerniť optimálny program

pohybových činností, alebo jeho zmenu a prestavbu v prípade

zistenia, alebo predvídania zmien situácií. Zmeny môžu byť

viac alebo menej očakávané (športové hry, úpoly), náhle alebo

neočakávané (zjazd na lyžiach, motorizmus), zmeny nevýznamné,

očakávané (beh dolu a hore kopcom – dĺžka kroku). Zmeny vedú-

ce k zámene prvku alebo prerušenia priebehu pohybových čin-

ností (v gymnastických zostavách). Podstata tejto schopnosti

spočíva v rýchlom uvedomení a prestavbe optických, akustic-

kých, dotykových, kinestetických informácií.

Diagnostika: skok do diaľky z miesta dopredu a dozadu, 3 po-

kusy, rozdiely z dvoch najlepších výkonov – úroveň schopnosti

v cm.

Schopnosť rýchlej reakcie – podľa Šimoneka (2005) je to

schopnosť rýchlo reagovať optimálne vhodnou pohybovou činnos-

ťou na určitý podnet (zrakový, sluchový, dotykový) alebo na

aktuálnu zmenu situácie.

Vzťahuje sa na rýchly začiatok a vykonanie zámernej

krátkotrvajúcej pohybovej činnosti, na určený signál,

v ktorom môže byť v činnosti celé telo alebo len jeho časť.

O jej úrovni vypovedá čas od momentu zadaného signálu do za-

končenia presne určeného pohybu. Je to súbor skrytého času

senzorickej reakcie a rýchlosti činných svalov – motorickej

reakcie. Tento pojem nemožno stotožniť s pojmom čas reakcie.

Reakčná schopnosť je predpokladom pre cieľavedomé, rýchle,

kvalitné a účelné vykonávanie pohybových činností na určité

signály alebo situácie štandardnou alebo neštandardnou čin-

52

nosťou, napr. reakcia na štartový signál, reakcia na postave-

nie a pohyb spoluhráča, súpera a pod. Závisí od schopností

správne a rýchlo vnímať, spracovať informáciu a pohotovo

a účelne na ňu reagovať. Podmieňujú ju najmä rýchlostné

schopnosti, rozvoj analyzátorov a psychické predpoklady cvi-

čencov. (Sýkora, 1989).

Rozoznávame niekoľko druhov reakcie:

• Prvým je priama reakcia, teda reagovanie na jeden známy

signál, presným a známym priebehom pohybu (štart v behu,

plávaní).

• Druhý spôsob je výberová reakcia, ktorá je spojená

s rýchlou registráciou jedného signálu, jeho posúdením

a výberom jednej z viacerých možností riešenia.

• Ďalším druhom je komplexná reakcia a spočíva

v registrácii viacerých signálov a výberu jedného spôso-

bu z niekoľkých možností (v športových hrách). Dôležitú

úlohu tu zohrávajú optické, akustické, taktilné, kines-

tetické informácie a anticipácia.

Halmová - Šimonek - Veisová (2007) uvádzajú, že

u detí mladšieho školského veku podporujeme rozvoj jednodu-

chej reakcie v naháňačkách, predbiehačkách, vyzývačkách, pri-

hrávačkách, odrážačkách, triafačkách a iných hrách. Rozvoj

reakčnej pohybovej schopnosti je veľmi úzko spätý s úrovňou

a rozvojom priestorovo-orientačnej schopnosti.

Aplikácia v hrách:

● vybiehanie z rôznych štartových polôh (stoj, sed, ľah vpre-

du resp. vzadu, podpory a pod., čelom či chrbtom do smeru be-

hu) na signál (zapísknutie, vyvolanie čísla, hodenie náčinia

resp. lopty a pod.) vo vyzývačkách, v štafetách,

● prihrávačky, triafačky, prípravné hry pre hry športové

a pod.

53

Rýchlostná schopnosť - pod týmto pojmom rozumieme takú vlast-

nosť človeka, ktorá mu umožňuje meniť polohu tela, jeho častí

alebo nejakého objektu, čo najrýchlejšie alebo s čo najvyššou

frekvenciou (Čelikovský, 1985).

V športovej praxi hodnotíme rýchlosť pohybu na konštantnej

dráhe za určitú časovú jednotku. V niektorých prípadoch pri

frekvenčných cyklických pohyboch je to počet opakovaní za

jednotku času alebo dĺžka dráhy za konštantný čas. Z hľadiska

pohybových prejavov a ich zložitosti možno rozlíšiť pohyby

jednoduché, vykonávané najčastejšie len v jednom kĺbe

a komplexné činnosti, ktorých štruktúra môže byť cyklického

alebo acyklického charakteru (Kasa, 2000).

Koordinačné schopnosti vytvárajú tri komplexné skupiny (Rac-

zek – Mynarski – Ljach, 1998 In: Belej, 2001):

a) komplex spojený so schopnosťami riadenia pohybov,

ktoré sú spojené s vykonávaním pohybov v štandardných (opaku-

júcich sa) typických situáciách. Patria sem tieto schopnosti:

kinesteticko-diferenciačná, spájanie pohybov, rovnováhová,

frekvenčná, rytmická a orientačná schopnosť,

b) komplex spojený so schopnosťami adaptácie pohybov,

ktoré zabezpečujú možnosť prispôsobovania pohybov do zmene-

ných podmienok a situácií. Tu patria schopnosti: prispôsobo-

vania a prestavby pohybov, rýchlej reakcie a schopnosti, kto-

ré sa podieľajú aj na riadení pohybov, orientačná a rytmická

schopnosť,

c) komplex schopnosti motorickej učenlivosti tvoria

všetky uvedené koordinačné schopnosti, t.j. „a“ + „b“. Túto

„super koordinačnú schopnosť“ – docilitu, môžeme charakteri-

zovať ako schopnosť rýchlo a presne sa učiť novým pohybom.

Koordinačné schopnosti neexistujú izolovane, ale rozví-

jajú sa v komplexe spolu s ostatnými, aj kondičnými schopnos-

ťami. Napríklad pri rozvoji rýchlosti reakcie pomocou cviče-

nia „výbehy z rôznych polôh“ sa nevyhnutne rozvíja aj akcele-

54

račná rýchlosť, výbušná sila dolných končatín a podobne (Ši-

monek, 2005).

1.5 DIAGNOSTIKA KOORDINAČNÝCH SCHOPNOSTÍ

Diagnóza, diagnostikovať, znamená zistiť, určiť, rozpoz-

nať, stanoviť a pod. V pedagogike týmto pojmom vyjadrujeme

zistenie, určenie výsledkov učebnej činnosti žiakov.

S diagnostikou úzko súvisí hodnotenie. Znamená konštatovanie

určitého stavu – písmom, slovom. Diagnóza a hodnotenie môžu

vyústiť do číselného, prípadne percentuálneho vyjadrenia.

Sledovaniu úrovne rozvoja pohybovej výkonnosti rôznych

vekových kategórií sa venuje značná pozornosť vo svete, i u

nás. Testové batérie, ktoré sa používajú pri hodnotení tele-

snej zdatnosti a pohybovej výkonnosti majú svojich predchod-

cov v rozličných športových viacbojoch – antický päťboj a

pod. Od začiatku tohto storočia sa začali objavovať rozličné

zostavy motorických testov, používané pri hodnotení telesnej

zdatnosti populácie.

Motorické testy sú zdrojom dôležitých informácií potrebných

pre riadenie telovýchovného procesu a správne rozhodovanie. V

telovýchovnej praxi sa testy najviac používajú ku kontrole

pohybového rozvoja, trénovanosti, fyzickej zdatnosti žiakov,

športovcov. Výsledky testov sú tiež podstatnou časťou podkla-

dov, z ktorých sa vychádza pri výbere talentovanej mládeže do

športových tried. Diagnostika motorických schopností má znač-

ný význam predovšetkým pre žiaka samého, lebo mu umožňuje po-

znať vlastné prednosti a nedostatky.

Zisťovanie stavu a úrovne rozvoja základných pohybových

schopností žiakov je významnou integrálnou súčasťou vzdeláva-

cieho štandardu z telesnej výchovy na základnej škole. Ide o

55

ukazovatele, ktoré bezprostredne súvisia s funkčným rozvojom

organizmu, s telesnou zdatnosťou a fyzickým zdravím každého

žiaka. Snaha učiteľov o systematický, optimálny rozvoj, ale

aj o pravidelný monitoring týchto základných pohybových

schopností, má svoje rozhodujúce miesto v telesnej výchove.

Sú to významné determinanty efektívneho osvojovania pohybo-

vých zručností, nehovoriac o motivačných aspektoch pre všet-

kých žiakov, najmä však pre tých, ktorých výkony boli vysoko

nad stanoveným štandardom. Vybrané testy na zisťovanie úrovne

rozvoja základných pohybových schopností sú jednoduché, ove-

rené spôsoby diagnostikovania, ktoré sú vzhľadom na ich jed-

noduchosť, priestorovú a materiálnu nenáročnosť v školskej

telesnej výchove plne zvládnuteľné. Tak ako rozdeľujeme pohy-

bové schopnosti na kondičné a koordinačné, musíme deliť aj

spôsoby ich testovania na testy kondičných schopností a testy

koordinačných schopností.

Doterajší menší záujem o koordinačné schopnosti pravdepo-

dobne pramenil z ich zložitosti, multifaktorovej podmienenos-

ti, náročnej identifikovateľnosti a následne menej efektívne-

ho rozvoja. Po roku 1989 sa začala tejto problematike venovať

zvýšená pozornosť nie len v športových odvetviach, ale aj

v školskej telesnej výchove.

Pri diagnostike koordinačných schopností sa v praxi uplatňujú

dva typy testov:

1. prístrojové laboratórne testy (reaktometre, stabilometre,

rytmometre a pod.)

2. terénne (pedagogické) testy – tie slúžia najmä na zisťova

nie úrovne rozvoja koordinačných schopností.

V školskej telesnej výchove sa v súčasnosti hodnotia výko-

ny žiakov pomocou štandardov. Štandardy sa definujú ako súhrn

56

požiadaviek na učebné výkony žiakov, ktorí majú byť schopní

preukázať po osvojení si základného učiva. Spracované sú pod-

ľa tematických celkov a učebných osnov. Spolu s učebnými os-

novami a učebným plánom partia medzi základné pedagogické do-

kumenty používané vo výchovno – vzdelávacom procese. Tieto

štandardy však obsahujú len testy kondičných schopností.

U koordinačných schopností je problém zložitejší. Majú kom-

plexný charakter a je nutné posudzovať ich komplexne. Neexis-

tuje platný výkonový štadnard, na základe ktorého by učiteľ

stanovil mieru koordinačných schopností žiakov.

Monitorovanie úrovne koordinačných schopností žiakov je po-

trebné uskutočňovať počnúc materskou a základnou školou. Po-

znanie úrovne motorických schopností, ako aj tempa motorické-

ho učenia žiakov umožní učiteľovi voliť, vyberať a dávkovať

cvičenia a hry vhodné pre motorické zdokonaľovanie žiakov.

57

2. CIEĽ A ÚLOHY 2.1 CIEĽ PRÁCE

Cieľom práce je zistiť vplyv netradičných športových

hier na rozvoj koordinačných schopností 8 a 10 ročných

detí v klasických triedach 2.ročníka a v triede

s vyučovaním športovej prípravy ľadového hokeja

a plávania v 5.ročníku

2.2 HYPOTÉZY PRÁCE

H1: Probandom vo všetkých triedach sa zvýši úroveň koor-

dinačných schopností.

H2: Vyššiu úroveň koordinačných schopností dosiahnu pro-

bandi v klasickej triede 2.ročníka so zaradením netra-

dičných športových hier.

H3: Probandom v 5.ročníku sa zvýši úroveň koordinačných

schopností, dosiahnu vyššiu úroveň ako žiaci 2.ročníka

a zlepšenie bude výraznejšie.

2.3 ÚLOHY PRÁCE

1. Zvolenými motorickými testami zrealizovať vstupné

testovanie v experimentálnom a kontrolnom súbore

2.ročníka a v 5.ročníku v športovej triede.

2. Vhodne zakomponovať netradičné športy do učebného

plánu športovej triedy 5.ročníka a jednej klasickej

triedy 2.ročníka.

3. Vykonať výstupné testovanie v uvedených súboroch

a motorických ukazovateľoch s odstupom 12 týždňov.

4. Spracovať a vyhodnotiť výsledky výskumu pomocou

matematicko-štatistických metód.

5. Interpretácia získaných údajov.

58

3. METODIKA PRÁCE

3.1 CHARAKTERISTIKA SKÚMANÉHO SÚBORU

Výskumu sa zúčastnili žiaci 2.ročníka ZŠ Školská 2,

v Michalovciach, narodení v roku 2000- 2001, ktorí v čase

testovania, október – február 2008/2009, dosiahli vek 8-9 ro-

kov, v počte 38 a žiaci 5.ročníka, ktorí v čase testovania

dosiahli vek 10-11 rokov, v počte 17 chlapcov. Žiaci

2.ročníka tvorili dva heterogénne súbory. Trieda 2.A (19 žia-

kov) –klasická trieda s tromi hodinami TV – bez zaradenia ne-

tradičných športových hier do učebného plánu, trieda 2.B (19

žiakov) – klasická trieda so zaradením netradičných športo-

vých hier do učebného plánu. Trieda 5.B – športová trieda ľa-

dového hokeja a plávania tvorila samostatný, homogénny súbor.

Žiaci tejto triedy majú počas školského roka 5 hodín športo-

vej prípravy hokeja/plávania, 3 hodiny povinnej TV a 1 hodinu

pohybovej prípravy. Táto dotácia vznikla na základe ŠVP, kto-

rý umožnil vytvárať školské vzdelávacie programy a posilniť

jednotlivé predmety, alebo zaviesť nové predmety. V triedach

2.B a 5.B sme do učebného plánu TV zaradili bedminton a T-

ball, s dotáciou 2 hodiny v týždni. Žiaci sa zoznámili aj

s inými netradičnými športovými hrami ako ringo, ringo hokej,

hokejbal, frisbee, ktoré si vyskúšali len príležitostne.

Žiaci kontrolného súboru 2.A – počas 12 týždňov postupovali

podľa platných učebných osnov a učebného plánu, v ktorom pre-

važovali pohybové hry, mainuplačné hry, štafetové hry, gym-

nastika, rytmická gymnastika, základy športových hier.

Žiaci experimentálneho súboru 2.B postupovali podľa upravené-

ho učebného plánu. Prvé tri týždne boli venované len bedmin-

tonu, pravidlám a nácviku techniky. Nasledujúce tri týždne

boli dve hodiny v týždni venované T-ballu Ys T-ballom sa zo-

59

známili už v 1.ročníku$ a 1 hodina bedmintonu. Počas ďalších

šiestich týždňov experimentu sme postupovali podľa pôvodného

učebného plánu, kde sme do hodín zaradzovali prvky bedmintonu

a T-ballu. Žiaci napríklad v štafetovej hre museli niesť ko-

šík na rakete okolo mét alebo ho niesť na hlave a prihrať

späť členovi družstva a podobne. Fantázii sa medze nekládli

a hodiny boli pestré a zábavné. Tretia hodina v týždni bola

striedavo venovaná hre bedmintonu, T-ballu, ringo hokeju,

frisbee. Na túto sa žiaci vždy zvlášť tešili.

V 5.B sme postupovali podobne. Prvé tri týždne hrali žiaci T-

ball v rozsahu troch hodín týždenne. T-ball sme zaradili ako

prvý, aby sme ho mohli hrať vonku v prípade pekného počasia.

Ďalšie tri týždne boli venované bedmintonu. Nasledujúcich

šesť týždňov sme postupovali podľa pôvodného učebného plánu

a do hodín gymnastiky a basketbalu vhodne zaradzovali prvky

bedmintonu a T-ballu. Počas tohto obdobia sme využili aj 1

hodinu pohybovej prípravy, počas ktorej žiaci striedavo hrali

bedminton, t-ball. Podrobnosti o týchto športoch uvádzame

v prílohe. 3.2 METÓDY ZÍSKAVANIA A SPRACOVANIA ÚDAJOV

3.2.1 Motorické testy

V priebehu realizácie testovania sme použili motivačné, ex-

pozičné a diagnostické metódy. Pre diagnostiku koordinačných

schopnosti 8 a 10 ročných žiakov sme použili pripravenú tes-

tovú batériu zloženú zo siedmich testov:

- Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – priestorová - za-

chytávanie závesnej loptičky

60

- Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – silová - hod te-

nisovou loptičkou na presnosť (Ljach, 1988)

- Priestorovo-orientačná schopnosť - kotúľanie troch lôpt

- Rytmická schopnosti - bubnovanie rukami a nohami

- Frekvenčné schopnosti - tanierový tapping – faktor frek-

venčnej rýchlosti ruky

- Koordinačné schopnosti spájania pohybov - celostný moto-

rický test (CMT) – faktor schopností spájania acyklických

pohybov

- Rovnováhová schopnosť – test plameniak

T1: Hod tenisovou loptičkou na presnosť

Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – silová

Pomôcky: tenisová loptička, terč (kruh s priemerom 10 cm,

výška 2 cm), okolo terča nakreslené kruhy vo vzdialenosti 10

cm.

Vykonanie testu: Zo sedu roznožmo

hádže testovaná osoba postupne päť-

krát tenisovú loptičku spoza hlavy

na horizontálny terč, ktorý je polo-

žený v smere hodu vo vzdialenosti 50

% z max. dĺžky hodu. Terč je polože-

ný na jednom mieste. Testovaný ho

musí dobre vidieť. Zaznamená sa

aritmetický priemer odchýlok od

stredu terča s presnosťou 10 cm (Ljach, 1988 In: Belej - Jun-

ger a kol., 2006)

61

T2:Tanierový tapping – faktor frekvenčnej rýchlosti ruky

Frekvenčná schopnosť

Pomôcky: švédska debna, nakreslené kruhy, obdĺžniková doštič-

ka, digitálne stopky

Vykonanie testu: Na podložke do úrovne bokov (stôl, švédska

debna) sú umiestnené dva kruhy

o priemere 20 cm – pripravené na pod-

ložku. Stredy kruhov sú od seba vzdia-

lené 80 cm. Medzi týmito kruhmi (presne

v strede) je umiestnená obdĺžniková do-

štička 10 x 20 cm. Testovaný sa postaví

pred stôl alebo švédsku debnu, nedomi-

nantnú ruku položí na obdĺžnikovú do-

štičku. Dominantnú ruku krížom preloží

na kruh. Na štartový povel spustením stopiek sa proband čo

najrýchlejšie dotýka dlaňou dominantnej ruky striedavo jedné-

ho a druhého kruhu. Examinátor počíta nahlas 25 cyklov (doty-

kov dominantnou rukou), meriame čas potrebný na vykonanie 25

dotykových cyklov. Započítavame lepší čas z dvoch pokusov

a presnosťou na desatinu sekundy (Belej - Junger a kol.,

2006).

T3:Kotúľanie troch lôpt

Priestorovo-orientačná schopnosť

Pomôcky: štyri diely švédskej debny, tri bas-

ketbalové lopty, digitálne stopky

Vykonanie testu: Štyri diely švédskej debny po-

ložené na šírku rozmiestnime v rovine 3 m od

seba. Vyznačíme rovinu štartu 1 m od prvého

dielu debny a rovinu cieľa 1 m od posledného

dielu debny, na štartovaciu čiaru položíme tri

basketbalové lopty. Na povel sa začne lokomočný

pohyb, pri ktorom po vyznačenej slalomovej drá-

he testovaní vedú (po zemi gúľajú) tri lopty

62

súčasne pomocou horných a dolných končatín. Digitálnymi stop-

kami meriame čas potrebný na vykonanie skúšky, stopky zasta-

víme, keď telo pretne rovinu cieľa, ktorou predtým prešli

všetky tri lopty. Test zopakujeme trikrát, výsledkom je súčet

druhého a tretieho pokusu (Belej - Junger a kol., 2006).

T4: Bubnovanie rukami a nohami

Rytmická schopnosť

Prostredie: roh miestnosti

Pomôcka: digitálne stopky

Vykonanie testu: Testovaný je tvárou obráte-

ný do kúta miestnosti, na povel vykonáva na-

sledujúce poradie pohybov:

1. chodidlom ľavej nohy udrie dvakrát do

ľavej časti steny (najmenej vo výške 10

cm od podlahy),

2. pravou dlaňou udrie dvakrát do pravej

časti steny,

3. ľavou dlaňou udrie do pravej časti ste-

ny a zaujme základné postavenie.

Pohybový cyklus opakujeme počas 20 sekúnd.

Výsledkom je počet správne vykonaných cyklov

počas stanoveného časového intervalu. Test

opakujeme trikrát.

Zapíšeme najlepší pokus (Belej - Junger a kol., 2006).

T5: Celostný motorický test (CMT) – faktor schopností spája-

nia acyklických pohybov.

Koordinačná schopnosť spájania pohybov

Pomôcky: žinienka, digitálne stopky

CMT meria aj úroveň funkčného potenciálu základného pohybové-

ho fondu človek. Úloha: zacvičiť čo najrýchlejšie stanovený

pohybový cyklus.

Vykonanie testu:

63

Základná poloha: ľah na chrbte

1. poloha: stoj spätný

Požiadavka: vzpriamený trup, napnuté kolená, päty pri sebe

2. poloha: ľah na bruchu

Požiadavka: ako prvá poloha

3. poloha: stoj spätný

4. poloha: ľah na chrbte

Požiadavka: lopatky a päty sa dotýkajú podložky

Tento pohybový cyklus opakovať trikrát. Spôsob prechodu

z jednej do druhej polohy si každá testovaná osoba volí ľubo-

voľne.

Hodnotenie: čas trvania (s) stanoveného počtu cyklov.

Postup:

1. Vysvetlenie testu, motivácia testovaných.

2. Ukážka a vykonanie testu demonštrátorom so zdôraznením

presných polôh.

3. Testované osoby skúsia vykonať pohybový cyklus v pomalom

tempe so zastavením v každej správnej polohe.

4. Vedúci testovania začne testovanie povelom: „pripravte

sa!“ „pozor!“ „teraz!“. Po ukončení cvičenia zavelí

„stop!“.

5. Pri nedodržaní polôh testovania sa test opakuje.

6. Pri testovaní je potrebné dbať na presné dodržanie poža-

dovaných polôh. Štart a cieľ v základnej polohe: ľah na

chrbte.

7. Testovanie sa vykoná na mäkkej podložke (žinenky). Dbáme

na to, aby testované osoby mali dosť miesta pre zmeny

polôh (Belej - Junger a kol., 2006).

64

T6: Výdrž v stoji na jednej nohe (P,Ľ), zavreté oči – faktor

statickej rovnováhy

Rovnováhová schopnosť

Pomôcky: digitálne stopky

Vykonanie testu: Testovaný sa postaví na

plné chodidlo bez obuvi, voľnú nohu skrčí

únožmo (koleno vytočí von). Chodidlo pri-

loží k vnútornej strane kolena stojacej

nohy, ruky v bok, zavrie oči a dá pokyn na

spustenie stopiek. Hlava je počas celého

úkonu vzpriamená. Test sa opakuje dvakrát.

Úlohou je vydržať čo najdlhšie, maximálne

60 sekúnd. Test sa ukončí, keď sa poruší

postoj pohnutím sa z miesta, oddialením paží od bokov, oddia-

lením nohy od kolena, otvorením očí, dotknutím sa zeme inou

časťou tela, viac ako 45º úklonom trupu. Meria sa dĺžka výdr-

že, zapíše sa lepší výkon v sekundách (Belej - Junger a kol.,

2006).

T7: Zachytávanie závesnej loptičky

Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – priestorová

Pomôcky: plastový pohár s priemerom 6,5 cm pripevnený na 40

cm držadle a na ňom zavesená na 70 cm šnúrke tenisová loptič-

ka.

Vykonanie testu: Test sa vykonáva

v stoji. Testovaný

dominantnejšou rukou nadhodí na šnúr-

ke visiacu loptičku a snaží sa ju

trafiť do pohára. Po dvoch cvičných

pokusoch vykonáva 10 ocenených poku-

sov. Do úvahy sa berie počet zachyte-

ných loptičiek z 10 pokusov. Dôležité

je jednotné vyhotovenie technického zariadenia (Měkota – Bla-

huš, 1983 In: Belej - Junger a kol., 2006).

65

Na spracovanie nameraných údajov sme použili matematicko –

štatistické charakteristiky, konkrétne na zistenie hrubej

miery polohy sme použili aritmetický priemer. Na zistenie

miery variability sme vypočítali smerodajnú odchýlku. Pri

spracovaní výsledkov pre závislé výbery sme použili párový T-

test párový test a nepárový T-test pre nezávisle výbery.

Získané údaje sú uvedené v tabuľkách a grafoch.

4. VÝSLEDKY A DISKUSIA

4.1 KOMPARÁCIA VSTUPNÝCH A VÝSTUPNÝCH HODNôT

MOTORICKÝCH TESTOV

Výskum bol realizovaný u žiakov 2.a 5. ročníka ZŠ Školská

2 v Michalovciach, vo veku 8-9 a 10-11 rokov. Prvé testova-

nie prebehlo v októbri 2008, druhé – výstupné testovanie vo

februári 2009. Odstup oboch testovaní bol presne 12 týždňov

bez prázdnin a sviatkov. V tomto čase boli do učebného plánu

2.B a 5.B triedy zaradené netradičné športy bedminton a T-

ball. Prípravné cvičenia a hry sme čerpali z dostupnej li-

teratúry o bedmintone a web stránok. Vybavenie pre T-ball

škola získala od softbalovej asociáce, ktorá aj vyškolila

záujemcov z radov učiteľov. Na www.softball.sk sú podrobne

rozpracované námety na jednotlivé vyučovacie hodiny T-ballu,

z ktorých sme čerpali. Podrobnejšie viď.príloha.

66

Tab.4 Chlapci 5.ročník – 5.B

I.testovanie II.testovanie n x s x´ s´ x-x´ T-test

T1 17 2,94 1,74 1,35 0,82 1,59 0,0041 T2 17 16,6 1,28 14,72 1,62 1,88 4,793* * T3 17 36,01 9,70 29,84 7,38 6,17 0,0033 T4 17 8,10 1,32 8,94 1,35 -0,84 0,592 T5 17 17,81 2,56 14,30 1,63 3,51 5,127 ** T6 17 28,37 20,09 33,33 23,57 -4,96 0,457 T7 17 5,06 2,82 5,76 2,54 -0,7 0,241

Legenda: n-počet probandov x – priemerná hodnota I.testovanie s - smerodajná odchylka I.testovanie x´- priemerná hodnota II.testovanie s´- smerodajná odchýlka II.testovanie x-x´ -rozdiel priemerných hodnôt T-test – výsledok párového Ttestu

V tabuľke č.4 uvádzame prehľad výsledkov testovania chlapcov

5.ročníka.

V teste T1- hod tenisovou loptičkou na presnosť na terč, sme

testovali kinesteticko-diferenciačnú schopnosť silovú.

V I.testovaní dosiahli priemernú odchýlku od cieľa 2,94m so

smerodajnou odchýlkou 1,74. V druhom testovaní sa zlepšil ich

výkon na priemernú odchýlku od cieľa 1,35m so smerodaj-

nou odchýlkou 0,82. Napriek zlepšeniu výkonu o 1,59m výsledok

párového t-testu nepreukázal štatisticky významnú zmenu na 5%

ani 1% hladine významnosti.

V teste T2 – tanierový tapping, sme testovali frekvenčnú

rýchlosť ruky. V I.testovaní dosiahli probandi priemerný vý-

kon 16,6s so smerodajnou odchýlkou 1,28, v II.testovaní sa

zlepšili o 1,88s. Výsledok t-testu 4,793 dokazuje štatisticky

významnú zmenu na 5% i 1% hladine významnosti. Obdobie mlad-

šieho školského veku je najvhodnejším pre rozvoj tejto schop-

nosti, čo potvrdil aj náš experiment.

Test T3 – kotúľanie troch lôpt bola testovaná priestorovo –

orientačná schopnosť. Probandi dosiahli čas 36,01s

67

v I.testovaní a 29,84s v II.testovaní. Napriek tomu, že sa

ich výkon zlepšil o 6,17s nie je táto zmena signifikantná.

Test T4 – bubnovanie rukami a nohami bol určený pre testova-

nie rytmickej schopnosti. Probadni sa v priebehu 12 týždňov

zlepšili z 8,10 na 8,94 opakovania. Ani táto zmena nie je

signifikantná.

Testom T5- celostný motorický test, sme testovali faktor spá-

jania acyklických pohybov. Zlepšenie výkonu o 3,51s, teda

z 17,81s na 14,30s predstavuje hodnotu t-testu = 5,127, čo je

signifikantný rozdiel na 5% i na 1% hladine.

T6 –test statickej rovnováhy. Probandi dosiahli v I.testovaní

priemerný výkon 28,37s a v druhom testovaní sa zlepšili na

33,33s. Toto zlepšenie, 4,96s, nie je siginfikantné na hladi-

ne α = 5% a 1%, ale potvrdzuje skutočnosť, že najväčší rozvoj

rovnováhovej schopnosti nastáva v období 9-11 rokov veku die-

ťaťa.

Testom T7 sme testovali kinesteticko-diferenciačnú schopnosť

priestorovú. Probandi zachytávali závesnú loptičku do pohári-

ka. V I.testovaní bol priemerný počet zachytených lôpt 5,06,

v II.testovaní 5,76 opakovania. Zlepšenie nie je signifikant-

né.

68

Tab. 5 2.A - klasická trieda

I.testovanie II.testovanie

n x s x´ s´ x-x´ T-test T1 19 2,39 1,65 1,66 1,34 0,73 0,0024 T2 19 23,39 3,72 21,28 3,71 2,11 0,0349 T3 19 61,39 17,67 59,64 9,52 1,75 0,698 T4 19 7,31 1,41 7,57 1,42 -0,26 0,028 T5 19 21,63 3,27 19,43 1,80 2,2 0,0204 T6 19 18,23 16,52 20,72 11,64 -2,49 0,655 T7 19 2,68 1,33 4,05 2,01 -1,37 0,0675

Legenda: n-počet probandov x – priemerná hodnota I.testovanie s - smerodajná odchylka I.testovanie x´- priemerná hodnota II.testovanie s´- smerodajná odchýlka II.testovanie x-x´ -rozdiel priemerných hodnôt T-test – výsledok párového Ttestu Tab.6 2.B – experimentálna trieda

I.testovanie II.testovanie n x s x s x-x T-test

T1 19 1,12 0,61 0,91 0,357 0,21 0,196 T2 19 20,17 1,88 18,09 1,56 2,08 1,569 T3 19 49,8 7,22 44,84 9,55 4,96 0,107 T4 19 7,0 1,87 8,7 1,57 -1,7 0,0042 T5 19 20,04 3,73 16,52 3,54 3,52 4,650 ** T6 19 18,82 13,15 20,41 9,68 -1,59 0,485 T7 19 3,52 1,46 4,21 1,39 -0,69 0,222

Legenda: n-počet probandov x – priemerná hodnota I.testovanie s - smerodajná odchylka I.testovanie x´- priemerná hodnota II.testovanie s´- smerodajná odchýlka II.testovanie x-x´ -rozdiel priemerných hodnôt T-test – výsledok párového Ttestu

Tab.7 Nepárový T- test 2.A – 2.B, 2.B – 5.B

2A-2B 2A-2B 2B-5B 2B-5B I.test II.test I.test II.test

T1 0,00460 0,027 0,0006 0,0471 T2 0,00236 0,0020 1,489 3,362 ** T3 0,0140 2,899 * 4,377** 7,258 ** T4 0,084 0,00446 0,0526 0,6266 T5 0,0003 6,329 ** 0,0482 0,0238 T6 0,697 0,533 0,0765 0,079 T7 0,072 0,780 0,0557 0,052

V tabuľke č.5 uvádzame výsledky testovania v klasickej triede

2.ročníka - 2.A s odstupom 12 týždňov, ktorá nám slúžila ako

kontrolná skupina. V tabuľke č.6 sú výsledky testovania expe-

69

rimentálnej triedy 2.ročníka 2.B, v ktorej boli do učebného

plánu zaradené netradičné športy bedminton a T-ball.

V teste T1-hod na terč v sede dosiahli žiaci 2.B odchýlku od

cieľa 1,12m v I.testovaní a 0,91m v II. testovaní. Zlepšili

sa o 0,21m, čo nepredstavuje signifikantný rozdiel. Žiaci

kontrolnej skupiny sa zlepšili o 0,73m ale ich vstupný výsle-

dok bol 2,39m , čo je o 1,27m horšie ako experimentálna sku-

pina 2.B. Hodnota t-testu napovedá, že zlepšenie 2.B je na-

priek tomu výraznejšie a smerodajná odchýlka dokazuje výraznú

vyrovnanosť 2.B oproti 2.A triede. Nepárový t-test

/viď.Tab.7./ ukazuje, že rozdiel medzi 2.A a 2.B triedou ne-

bol v I. ani II.testovaní signifikantný.

Pri porovnaní oboch expermentálnych skupín 2.B – 5.B vidíme,

že žiaci 2.B boli v tomto teste úspešnejší. Kinesteticko –

diferenciačná schopnosť sa najvýraznejšie rozvíja vo veku 6-9

rokov a pri dosiahnutí určitej úrovne sa jej rozvoj zastaví.

Významným činiteľom je aj rozdiel vzdialenosti, z ktorej há-

dzali žiaci 2.ročníka – cca 7-8m a žiaci 5.ročníka – cca 13-

14m. Vzdialenosť každého probanda bola určená ako 50% jeho

maximálneho výkonu v hode loptičkou. Napriek rozdielnej vý-

konnosti, rozdiel oboch skupín nebol signifikantný pri vstu-

pe ani pri výstupe, čo dokazujú hodnoty nepárového t-testu

v tabuľke č.7.

V teste T2 –ručný tapping dosiahli žiaci 2.A výkon 23,39s pri

vstupe a 21,28 s pri výstupe. Zlepšenie 2,11 nie je významné

a smerodajná odchýlka 3,72 poukazuje na nevyrovnanosť výkonov

v skupine. Experimentálna skupina 2.B vykonala 25 opakovaní

za 20,17s v prvom a 18,09s v druhom testovaní. Smerodajná od-

chýlka 1,88 a 1,56 potvrdzuje stabilnejšie výkony ako

70

v skupine 2.A. Vzhľadom na to hodnota t-testu 2.A t=0,0349 je

neporovnateľná s hodnotou 2.B triedy t=1,569. Pri porovnaní

oboch experimentálnych skupín je badateľný veľký rozdiel vo

výkonnosti 2.B a 5.B. Nepárový t-test pri výstupnom testovaní

potvrdil, že tento rozdiel je signifikantný na 5% i 1% hladi-

ne. Pripisujeme ho aj faktu, že probandi 5.B sú starší, vyš-

ší, a tak dráha ich pohybu je kratšia, pohybové skúsenosti

bohatšie. Nemôžeme zabudnúť na fakt, že frekvenčná schopnosť

je schopnosť hybridná, kondično-koordinačná a má rýchlostnú

zložku.

V teste T3 – kotúľanie troch lôpt sa priestorovo- orientačná

schopnosť probandov v žiadnej zo skupín signifikantne nezlep-

šila. V triede 2.A dosiahli žiaci výkon 61,39s v prvom

a 59,64s v druhom testovaní. Zlepšili sa len o 1,75s, ale

smerodajná odchýlka sa znížila skoro o polovicu z 17,67 na

9,52. Probandi 2.B dosiahli výkon 49,8s a následne pri výstu-

pe 44,84s, zlepšili sa o 4,96s. Znova, v porovnaní 2.B s 5.B,

vidíme veľký rozdiel vo výkonnosti. Pripisujeme ho veku, po-

hybovým skúsenostiam a najmä inteligencii žiakov. Tí, ktorí

pochopili princíp testu a lopty sa snažili udržať pokope, do-

siahli výrazne lepšie časy. Napriek tomu, že t-test v žiadnej

zo skupín nepotvrdil zlepšenie ako signifikantné, je viditeľ-

ný v experimentálnych skupinách vplyv netradičných športov na

priestorovo-orientačnú schopnosť. Nepárový t-test pri výstup-

nom porovnávaní 2.A s 2.B potvrdil signifikantný rozdiel na

5% hladine v prospech 2.B triedy. V porovnaní 2.B s 5.B bol

rozdiel signifikantný na 1% hladine už v I.testovaní t=4,377.

V II.testovaní sa zvýšil na t=7,258 v prospech 5.B.

71

Test T4- bubnovanie rukami a nohami, priniesol základnú in-

formáciu o schopnosti rytmizovať, nájsť optimálny vnútorný

rytmus a následne najvyššiu efektívnosť pohybovej činnosti.

Probandi kontrolnej skupiny 2.A, vykonali na začiatku 7,31

cyklu, na konci experimentu 7,57 cyklu. Zlepšili sa tak len

o 0,26 cyklu. Probandi 2.B síce na začiatku dosiahli priemer-

ný výkon len 7,O cyklu, na konci to bolo už 8,7 cyklu. Zlep-

šenie o 1,7 cyklu nie je podľa výsledku t-testu =0,0042 sig-

nifikantné, napriek tomu je viditeľné. Nepárový t-test nepo-

tvrdil významné rozdiely medzi testovanými skupinami v I. ani

v II.testovaní.

Test T5 – celostný motorický test, skúma schopnosť spájania

acyklických pohybov. Probandi 2.A dosiahli priemerný čas

21,63s, ktorý zlepšili na 19,43s pri výstupe. Smerodajná od-

chýlka sa z 3,27 znížila na 1,80. Probnadi 2.B dosiahli pri

vstupe čas 20,04s a pri výstupe 16,52s čo je zlepšenie

o 3,52s. Hodnota t-testu = 4,650 potvrdzuje, že rozdiel je

signifikantný na 5% aj 1% hladine. U oboch experimentálnych

skupín, 2.B a 5.B vidíme, že v tomto teste je zlepšenie sigi-

nifikantné, a netradičné športy výrazne ovplyvnili rozvoj

schopnosti spájania acyklických pohybov. Pri vzájomnom porov-

naní rozdielov medzi experimentálnmi súbormi 2.B-5.B nebol na

základe t-testu rozdiel významný v I. ani v II.testovanní.

Naopak, pri porovnaní 2.B s kontrolným súborom 2.A je rozdiel

signifikantný v prospech 2.B triedy /t = 6,329/.

T6 – test statickej rovnováhy. Žiaci 2.A dosiahli v prvom me-

raní čas 18,23s, v druhom meraní 20,72s pri smerodajnej od-

chýlke 16,52 a 11,64. Probandi 2.B dosiahli čas 18,82s

v I.meraní a 20,41s v druhom meraní so smerodajnou odchýlkou

72

13,15 a 9,68. Dosiahli najmenšie zlepšenie, 1,59s. Žiadna zo

skupín sa nezlepšila tak, aby bol rozdiel signifikantný. Kon-

trolná skupina 2.A predčila experimentálnu skupinu 2.B, keď

sa zlepšila o 2,49s. Výsledky nepárového t-testu ukazujú, že

rozdiel pri vstupnom i výstupnom testovaní medzi jednotlivými

skupinami nebol signifikantný. Zaradenie netradičných špor-

tov do učebných plánov nepriniesol zlepšenie rovnováhovej

schopnosti probandov.

Testom T7 – zachytávanie závesnej loptičky sme zisťovali úro-

veň kinesteticko-diferenciačnej schopnosti priestorovej.

Probandi kontrolnej skupiny 2.A dosiahli v I.testovaní počet

úspešných pokusov 2,68 so smerodajnou odchýlkou 1,33.

V II.testovaní sa zlepšili na 4,05 pokusov. Rozdiel 1,37 je

najvyšší zo všetkých testovaných súborov, napriek tomu nie je

signifikantný. Skupina 2.B sa z 3,52 úspešných pokusov zlep

šila na 4,21 pokusov. Výsledok t-testu = 0,222 nie je signi

fikantný. Pri porovnaní 2.B s 5.B vidíme, že probandi 5.B bo

li úspešnejší ale ich výkon sa zlepšil rovnako ako u 2.B len

o 0,7 pokusu. Na rozdiel od 2.B podali žiaci 5.B nerovnomer

nejší výkon, keď smerodajná odchýlka dosiahla hodnotu pri vý

stupe 2,54 a u probandov 2.B len 1,39. Výsledok nepárového t-

testu 2.B a 5.B ukazuje, že rozdiel pri vstupe i výstupe ne

bol signifikantný Môžeme konštatovať, že zlepšenie kineste

ticko-diferenciačnej schopnosti, zaradením netradičných

športov do výučby, nenastalo.

73

Graf 1

0

5

10

15

20

25

30

35

40

45

50

55

60

65

T1 T1´ T2 T2´ T3 T3´ T4 T4´ T5 T5´ T6 T6´ T7 T7´

Aritmetické priemery testov tried 2A,2B,5B

2A

2B

5B

V grafe č.1.sme porovnali aritmetické priemery vo vstupnom

i výstupnom meraní, v testoch T1 – T7 a T1´-T7´.

T1: Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – silová - hod

tenisovou loptičkou na presnosť – všetky testované skupi

ny sa zlepšili, najlepší výsledok dosiahli probandi 2.B

v II.testovaní.

T2: Frekvenčné schopnosti - tanierový tapping – faktor frek

venčnej rýchlosti ruky- všetky skupiny sa zlepšili. Naj

lepší výkon dosiahli probandi 5.B

T3: Priestorovo-orientačná schopnosť - kotúľanie troch lôpt

- všetky skupiny sa zlepšili, najlepší výkon dosiahli

žiaci 5.B

T4: Rytmická schopnosť - bubnovanie rukami a nohami – všetky

skupiny sa zlepšili, najlepší výkon dosiahli probandi

5.B, však rozdiel oproti 2.B je už minimálny.

T5: Koordinačné schopnosti spájania pohybov - celostný moto

rický test (CMT) – faktor schopností spájania acyklických

pohybov – všetky skupiny sa zlepšili, najlepší výkon do

siahli probandi 5.B

T6: Rovnováhová schopnosť – test plameniak – všetky skupiny

sa zlepšili, najlepší výkon dosiahli probandi 5.B.

V tomto teste v II.testovaní predbehli probandi kontrol

74

nej skupiny 2.A, probandov 2.B.

T7: Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – priestorová –

zachytávanie závesnej loptičky – všetky skupiny sa zlep

šili, najlepší výkon dosiahli probandi 5.B.

Graf 2

01234567

T1 T2 T3 T4 T5 T6 T7

Porovnanie rozdielov x-x´v triedach 2A,2B,5B

2A

2B

5B

V grafe č.2 sme porovnali zlepšenie, ktoré nastalo medzi

vstupom a výstupom u jednotlivých skupín.

T1: Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – silová - hod

tenisovou loptičkou na presnosť – najvýraznejšie zlepše

nie nastalo v skupine 5.B.

T2: Frekvenčné schopnosti - tanierový tapping – faktor frek

venčnej rýchlosti ruky – najvýraznejšie zlepšenie nastalo

v skupine 2.A, však len s minimálnym rozdielom. Zlepšenie

probandov v 5.B je signifikantné na 5% aj 1% hladine.

T3: Priestorovo-orientačná schopnosť - kotúľanie troch lôpt

– najvýraznejšie sa zlepšila skupina 5.B.

T4: Rytmická schopnosť - bubnovanie rukami a nohami- najvý

raznejšie sa zlepšila 2.B

T5: Koordinačné schopnosti spájania pohybov - celostný moto

rický test (CMT) – faktor schopností spájania acyklických

pohybov – skupiny, ktoré vykonávali netradičné športy,2.B

a 5.B, dosiahli v tomto teste rovnaké zlepšenie /3,52s

a 3,51s/. Obe zlepšenia sú signifikantné.

T6: Rovnováhová schopnosť – test plameniak – najvýraznejšie

zlepšenie dosiahla 5.B.

T7: Kinesteticko – diferenciačná schopnosť – priestorová –

75

zachytávanie závesnej loptičky – najvyššie zlepšenie sme

zaznamenali v skupine 2.A. Skupiny 2.B a 5.B dosiahli

zhodné zlepšenie 0,7 a 0,69 pokusu.

Signifikantný rozdiel v rozvoji koordinačných schopností na-

stal u probandnov 5.B triedy v testoch T2 – ručný tanierový

tapping a T5 – celostný motorický test. U probandov 2.B trie-

dy v teste T5. U kontrolnej skupiny v 2.A triede, žiadne výz-

namné zlepšenie nenastalo.

4.2 POZNATKY Z ORGANIZÁCIE A PRIEBEHU TESTOVANIA

Pri testovaní sme sa snažili okrem hodnotenia výkonnosti

posúdiť testy aj z hľadiska náročnosti na priestorové, mate-

riálno - technické zabezpečenie a časové trvanie testovania.

Sledovali sme aj záujem a motiváciu počas testovania. Žiaci

so záujmom a s najvyšším úsilím vykonávali jednotlivé testy

na dosiahnutie čo najlepších výsledkov, so snahou opakovať

test aj viac krát.

Testy koordinačných schopností sú nenáročné na materiálno -

technické zabezpečenie a aj z časového hľadiska nekladú veľké

nároky na examinátora ani na žiakov. Dajú sa vykonávať

v uzavretých priestoroch, v telocvični, vonku. Žiaci nemali

problémy s technikou zvládnutia vykonávania pohybov v žiadnom

z testov. Niektoré testy si však vyžadujú dvoch examinátorov

alebo pomoc žiaka.

76

ZÁVER

Problematika koordinačných schopností je neustále aktu-

álna a neustále rozpracovávaná z iného uhla pohľadu. My sme

sa pokúsili zistiť, aký vplyv majú netradičné športy na ich

rozvoj. Netradičné športy sa už stali súčasťou učebných osnov

ale vyučujúci ich málo zaradzujú do učebných plánov. Prvora-

dou úlohou preto bolo vybrať batériu testov, otestovať nimi

úroveň koordinačných schopností 8 a 10 ročných detí, a ná-

sledne na to zaradiť do výučby u dvoch experimentálnych sku-

pín netradičné športy. Prevažne T-ball a bedminton.

Testovali sme tri skupiny žiakov. Dve experimentálne /2.B

a 5.B/, jednu kontrolnú /2.A/. Výsledky experimentu ukazujú,

že vhodne zaradené netradičné športy do učebných plánov sú

prínosom v rozvoji koordinačných schopností. V úvode sme

predpokladali, že u všetkých probandov sa zvýši úroveň koor-

dinačných schopností, čo sa potvrdilo. V hypotéze H2 sme

predpokladali, že probandi 2.B dosiahnú vyššiu úroveň koordi-

načných schopností ako probadni 2.A. Hypotéza sa potvrdila

s výnimkou jediného testu T6 – test statickej rovnováhy, kde

2.A predbehla 2.B o 0,31s.

V hypotéze H3 sme predpokladali, že probadni 5.B predčia vo

výsledkoch a zlepšení probandov 2.B.

Hypotéza sa nepotvrdila napriek tomu, že žiaci 5.B dosiahli

v teste T1- hod na cieľ najvýraznejšie zlepšenie, žiaci 2.B

podali najlepší výkon.

V teste T2 – ručný tapping, podali probandi 5.B najlepší vý-

kon a dosiahnutá zmena vo výkonnosti medzi I.a II.testovaním

je signifikantná na 5% i 1% hladine. Najvýraznejšie zlepšenie

však dosiahli žiaci kontrolnej skupiny 2.A, pričom probandi

2.B podali lepší výkon než 2.A.

77

V teste T3-kotúľanie troch lôpt, najlepší výkon i najvýraz-

nejšie zlepšenie dosiahli probandi 5.B. V tomto teste je vi-

diteľný vplyv netradičných športov, keď probandi 2.B vo vý-

konnosti i zlepšení výrazne predčili probandov kontrolnej

skupiny 2.A. Napriek tomu, že zlepšenie exprimentálnych sku-

pín nie je signifikantné, konštatujeme výrazný rozvoj prie-

storovo-orientačnej schopnosti vplyvom netradičných športov

bedmintonu a T-ballu.

V teste T4 – bubnovanie na stenu podali najlepší výkon žiaci

5.B. Najvýraznejšie zlepšenie nastalo v skupine 2.B. Zlepše-

nie podľa t-testu nie je signifikantné ale oproti 2.A je

6,5krát väčšie.

Test T5- celostný motorický test, je testom schopnosti spája-

nia acyklických pohybov. Najlepší výkon podali probandi 5.B,

zlepšenie dosiahli zhodné s 2.B. Rozdiely u oboch skupín sú

signifikantné, a preto vplyv netradičných športov na rozvoj

tejto schopnosti považujeme za významný.

Test T6 – plameniak, potvrdil hypotézu, že u všetkých skupín

nastane zlepšenie, ale ani 4,96 sekundové zlepšenie 5.B nebo

lo signifikantné. Najlepšie zlepšenie i výkon podali žiaci

5.B, žiaci kontrolnej skupiny 2.A podali lepší výkon ako

žiaci 2.B., rozdiel však nie je signifikantný. Táto schopnosť

nebola v experimentálnej skupine 2.B ovplyvnená netradičnými

športami.

Test T7 – zachytávanie závesnej loptičky potvrdil dominanciu

probandov 5.B, ktorí podali najlepší výkon. Ich zlepšenie sa

zhodovalo s 2.B. Žiaci kontrolnej skupiny podali najslabší

výkon v oboch testovaniach ale dosiahli najvýraznejšie zlep-

šenie. Vplyv netradičných športov na kinesteticko-

diferenciačnú schopnosť považujeme za minimálny.

78

Na základe získaných výsledkov konštatujeme, že zaradenie ne-

tradičných športov do učebných plánov pozitívne ovplyvnilo

rozvoj frekvenčnej schopnosti a schopnosti spájania acyklic-

kých pohybov.

79

Zoznam bibliografických odkazov

ARGAJ, G. a kol.: Pohybové hra, Učebné texty FTVŠ UK Brati-

slava. Bratislava, UK 1994. 103 s.

ARGAJ, G. 1994. Pohybové hry s loptami. In: Telesná výchova

a šport, 1994, roč. 4, č.4, príloha.

ARGAJ, G. 1996. Netradičné športové hry v nových učebných os-

novách telesnej výchovy - Ringo. In: Športové hry, 1996, roč.

1, č.0, 34 – 35 s.

BELEJ, M.: Motorické učenie a ontogenetický vývin. In: Acta

Universitatis Palackianae Olomoucesis, Olomouc: Gymnica Vol.

22, 283-288 s.

BELEJ, M.: Motorické učenie. Prešov: Prešovská univerzita,

Fakulta humanitných a prírodných vied v Prešove, 2001. 11-145

s. ISBN:80-8068-041-8.

BELEJ, M.: Hodnovernosť testov frekvenčných koordinačných

schopností 10-ročných dievčat. In: Vedecké práce „Na podporu

projektov VEGA“. Trnava: Materiálovotechnologická fakulta,

2004. 6 s.

BELEJ, M.- JUNGER, J. a kol.:Motorické testy koordinačných

schopností. Prešov: FŠ PU Prešov, 2006, 177 s. ISBN 80-8068-

500-2

ČELIKOVSKÝ, S.:Antropomotorika pro studujúci tělesnou výcho-

vu. Praha: SPN 1979. 145-170 s.

ČELIKOVSKÝ, S. a kol.: Antropomotorika I. Vysokoškolské učeb-

né texty. UPJŠ v Košiciach, 1985.

DOLEŽAJOVÁ, L.: Rozvoj koordinačných schopností. Bratislava:

SVSTVaŠ, 2002. 7 – 15 s. ISBN 80-89075-13-4.

HALMOVÁ, N. – ŠIMONEK, J. – VEISOVÁ, M.: Pohyb hrou. Brati-

slava: AT Publishing, 2007. 3-65 s. ISBN 987-80-88954-41-5.

HIRTZ, P. 1982. K charakteristice, diagnostice

a ontogenetickému vývoji koordinačních schopností. In. Měko-

ta, K a kol.. Koordinační schopnosti a pohybové dovednosti.

Praha, 1982. 241-268 s.

80

HONDLÍK, J. – KOUBA, V. – RĚPKA, E. - ŠEBRLE, Z. Sportovní

a pohybové hry na I. stupni základní školy. České Budějovice:

Pedagogická fakulta Jihočeské univerzity v Českých Budějovi-

cích, 1992. 4 s. ISBN: 80-7040-041-2.

HRKAL, J. – HANUŠ, R. – ed. 1998. Zlatý fond her II. Výběr

her a programu přípravených pro kursy, Praha: Portál, s.r.o.,

1998. 13 s. ISBN 80-7178-660-8.

CHOVANOVÁ, E.: Intersexuálne rozdiely v somatickom vývine

a rozvoji koordinačných schopností 6 – 7 ročných detí vplyvom

netradičných cvičení a hier. In: Zborník prác z Medzinárodnej

vedeckej konferencie „Šport a kvalita života 2008“, Brno,

2008. 2 s.

CHOVANOVÁ, E.: Somatický vývin a rozvoj koordinačných schop-

ností detí mladšieho školského veku vplyvom netradičných cvi-

čení a hier. In: Zborník prác z Medzinárodnej vedeckej konfe-

rencie „Šport a kvalita života 2008“, Brno, 2008. 1 s.

CHOVANOVÁ, E. – LAFKO, V.: Vplyv netradičných športových hier

na rozvoj koordinačných schopností detí staršieho školského

veku. In: Zborník prác z Medzinárodnej vedeckej konferencie

„Šport a kvalita života 2008“, Brno, 2008.

KAPLAN, A. – BARTUNĚK, D. – NEUMAN, J.: Skáčeme, běháme

a hrajeme si na hřišti i pod strechou. Cvičení pro rozvoj zá-

kladního pohybového fondu dětí od 5 do 13 let Praha: Naklada-

telství Portál,s.r.o., 2003. 16 s. ISBN 80-7178-785-X.

KASA, J.: Športová antropomotorika. Bratislava: SVTSŠ, 2000.

36-90 s. ISBN: 80-968252-3-2.

KATUŠČÁK, D.: Ako písať vysokoškolské a kvalifikačné práce.

Bratislava: Enigma,2004. 162 s. ISBN 80-89132-10-3.

LIBA, J.: Didaktika telesnej a športovej výchovy žiakov mlad-

šieho školského veku. UPJŠ v Košiciach, Pedagogická fakulta

v Prešove. Prešov: 1996. 23-127s. ISBN 80-7097-323-4.

RACZEK, J.- MYNARSKI, W. - LJACH, W.: Teoretyczno.empiriczne

podstawy ksztaltowania i diagnozowania koordinacijnych zdol-

nošci motorycznych. Katowice: AWF, 1998. 170-187 s.

81

MALÁ, H. – KLEMENTA, J. Biológia detí a dorastu. Bratislava:

SPN, 1989. ISBN 80-08-00076-7.

MĚKOTA, K. – KOVÁŘ, R. – ŠTEPNIČKA, J.: Antropomotorika II.

Praha: SPN,1988. 179 s.

MIKUŠ, M. – BEBČÁKOVÁ, V. et al. 1995. Metodická príručka

k inovovaným učebným osnovám telesnej výchovy pre 5. – 8.

ročník základnej školy. Prešov: Podnik výpočtovej techniky

Bratislava, a.s., divízia Prešov. 1995. 52 – 56 s. ISBN 80-

967253-5-1.

ROVNÝ, M. - ZDENĚK, D.: Pohybové hry, Bratislava: SPN, 1979.

22 s.

ROVNÝ, M. - ZDENĚK, D.: Pohybové hry, Bratislava: SPN, 1982.

28 s.

SIVÁK, J. et.al.: Telesná výchova – metodická príručka ku

vzdelávaciemu štandardu z TV pre 1.stupeň ZŠ. KTV PF UK

v Bratislave. Bratislava: Perfekt, 2001. ISBN 80-8046-123-6.

SÝKORA, F. - KOSTKOVÁ, J.: Didaktika telesnej výchovy. Praha:

SPN. 1985. 70-212 s.

SÝKORA, F.: Základy telovýchovného procesu. Bratislava:

Šport, Slovenské telovýchovné nakladateľstvo, 1989.

SUSS, V.: Triedenie športových hier. In: Telesná výchova

a šport, 2005. roč. 15, č. 3-4, 21 – 23 s. ISSN 1335-2245.

ŠIMONEK, J. ml.: Hodnotenie a rozvoj koordinačných schopností

10-17-ročných chlapcov a dievčat. Nitra: UKF, 1998. 60 s.

ISBN 80-88901-25-1.

ŠIMONEK, J. ml.: Model rozvoja koordinačných schopností

v dlhodobej príprave v športových hrách. Bratislava: Sloven-

ská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2002. 29-

56 s. ISBN 80-89075-03-7.

ŠIMONEK, J.: Telesná príprava športovcov. Rozvoj pohybových

schopnosti. Bratislava: Šport. Slovenské telovýchovné vydava-

teľstvo. 1980.

82

ŠIMONEK, J. a kol.: Metodika telesnej výchovy pre stredné od-

borné školy. Bratislava: SPN. 2004. 285 s. ISBN 80-223-1897-

3.

ŠIMONEK, J.: Didaktika telesnej výchovy. Vysokoškolské učebné

texty. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Pedagogická

fakulta v Nitre. 2005. 25-27 s. ISBN 80-8050-873-9.

TUREK, I.: Ako písať záverečnú prácu. Bratislava: Metodické

centrum, 1999. 28 s. ISBN-80-8052-045-3.

TUREK, M.: Telesný rozvoj a pohybová výkonnosť detí

a mládeže. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Pre-

šov: Východoslovenská pobočka Vedeckej spoločnosti pre tele-

snú výchovu a šport, 1997. 11 s. ISBN 80-88885-02-7.

ŽIGA, L. – MIKUŠ, M.: Menej známe pohybové a športové hry.

Prešov: Metodické centrum Prešov, 1995. 1 s. ISBN 80-8045-

000-5.

83

PRÍLOHA

Netradičné športové hry

Bedminton

Bedminton pochádza z detskej hry nazývanej "Battledore

and shuttlecock". Korene tejto hry siahajú pravdepodobne až

do starovekého Grécka. Odtiaľ to sa rozšírila na východ do

Číny, Japonska, Indie a Siamu. Hrala sa aj v Anglicku a od

konca 16. storočia sa stala populárnou detskou hrou. V

17.storočí "Battledore" bola obľúbenou zábavou vyššej vrstvy.

Názov "bedminton" je odvodený z názvu sídla v Gloucestershire

- Badminton House, odkiaľ vyšla nová verzia "battledoru" kon-

com 50-tych rokov 19. storočia. Prvé pravidlá hry boli napí-

sané v Poone v Indii Britmi v roku 1873. Hra bola populárna

aj v Anglicku počas 70-tych a 80-tych rokov 19. storočia, ale

skôr ako zábava než šport. V roku 1893 sa konala prvá súťaž

bedmintonových klubov v Southsea v Hampshire. Čoskoro nato

bola založená Badmintonová asociácia a 14 najvyspelejších

klubov sa dohodlo na jednotných pravidlách. V marci 1898 sa

konal prvý otvorený turnaj v Guildforde a prvé majstrovstvá

Anglicka sa konali nasledujúci rok. Prvý plne profesionálny

otvorený turnaj sa uskutočnil v Albert Hall v Londýne v roku

1979.

Bedminton bol pridružený ako plne medailový šport na program

olympijských hier XXV. olympiády v Barcelóne v roku 1992.

(http://www.sporting.sk/sk/sporty/bedminton9)

Bedminton sa stal v posledných rokoch veľmi obľúbeným

vyhľadávaným kolektívnym športom. Dôvodov je viac. Bedminton

je dostupný rovnako ženám ako aj mužom, nie je naň nikdy ne-

skoro, aj jedinec, ktorý bedminton predtým nikdy nehral sa ho

dokáže veľmi slušne naučiť. Pravidlá bedmintonu nie sú kom-

plikované a rýchlo sa osvoja. Bedminton je lahôdkou pre tých,

84

ktorí si chcú let tak zľahka odbíjať a rovnako pre tých, kto-

rý potrebujú zo seba vydať značné množstvo energie.

(http://www.elf.stuba.sk/Katedry/KTV/badminton.html)

Bedminton totiž rozvíja pohotovosť, silu, vytrvalosť,

priestorové myslenie a rýchly odhad. Rýchle smeče, presuny a

výskoky vedú k mimoriadnej vytrvalosti a jemne vytvarovaným

svalom, ktoré budú všetci závidieť.

(http://relax.etrend.sk/91563/sport-a-styl/kosik-ktory-dobyl-

svet)

Kurt je pravouhlý štvoruholník vyznačený čiarami širokými 40

mm, tak ako je to na obrázku A. Čiary musia byť dobre vidi-

teľné, najlepšie bielej alebo žltej farby. Všetky čiary sú

súčasťou plochy, ktorú vyznačujú.

- Stĺpiky na sieť musia byť vysoké 1,55 m od povrchu kurtu a

musia zostať kolmé, keď je sieť napnutá. Stĺpiky nesmú

presahovať do kurtu. Musia byť umiestnené na čiarach pre

štvorhru ako to ukazuje obrázok A, bez ohľadu na to, či sa

hrá dvojhra alebo štvorhra.

- Sieť má byť vyrobená z jemnej šnúry tmavej farby s

rovnomernou hustotou a s okom nie menším ako 15 mm a nie

väčším ako 20 mm.Sieť musí mať šírku 760 mm a musí byť dlhá

minimálne 6,1m.

- Horný okraj siete je olemovaný preloženou bielou páskou s

celkovou šírkou 75 mm, pod ktorou prechádza šnúra alebo

lanko. Táto páska leží na šnúre alebo lanku

- Horný okraj siete je vzdialený od povrchu kurtu 1,524 m

uprostred kurtu a 1,55 m nad bočnými čiarami pre štvorhru.

Medzi koncami siete a stĺpikmi nesmie byť medzera. Ak je to

nevyhnutné, musí byť sieť priviazaná po celej svojej šírke ku

stĺpikom. (http://www.bedmintonloky.sk/bedminton.html)

85

Ak dopadne košík na čiaru, je platný. Podľa nového systému

bodovania, ktorý schválilo IBF v Tokiu v roku 2006, sa zápasy

vo všetkých disciplínach hrajú na dva vyhraté sety do dvad-

saťjeden bodov. Väčšiu dynamiku hry dosiahli zápasy zrušením

pravidla o stratách. Dnes každá chyba v hre znamená bod.

(http://relax.etrend.sk/91563/sport-a-styl/kosik-ktory-dobyl-

svet)

Vo všetkých disciplínach (dvojhra mužov a žien, štvorhra mu-

žov a žien, zmiešaná štvorhra) sa hrajú sety do 21 bodov. Hrá

sa bez strát, čo znamená, že hráč, ktorý vyhral výmenu, zís-

kava vždy bod. Za stavu 20-20 sa pokračuje v hre, pokiaľ je-

den z hráčov nezíska 2 body po sebe. Pokiaľ však skóre do-

siahne stav 29-29, víťazí hráč, ktorý dosiahne 30. bod.

(http://www.sporting.sk/sk/sporty/bedminton-9)

Pred otvorením hry obidve strany žrebujú. Strana, ktorá žre-

bovanie vyhrá,sa rozhodne či: a) bude prvá podávať

b) nebude prvá podávať

c) zvolí stranu ihriska

Košík môže byť zhotovený z prírodného alebo syntetického

materiálu. Bez ohľadu na to, z akého materiálu je košík vyro-

bený, musia byť jeho letové vlastnosti vo všeobecnosti podob-

86

né letovým vlastnostiam košíka vyrobeného z prírodného peria

upevneného v korkovej hlavičke pokrytej tenkou vrstvou kože.

Pierkový košík

� Košík má 16 pierok upevnených v základni.

� Dĺžka pierka sa meria od konca až po základňu, každé

pierko musí mať rovnakú dĺžku. Táto dĺžka sa môže pohy-

bovať od 62 do 70 mm.

� Vrcholy pierok musia ležať na kružnici s priemerom 58-68

mm. Pierka musia byť pevne spojené niťou alebo iným

vhodným materiálom.

Základňa má mať priemer 25-28 mm, s oblým zakončením spodnej

časti. Košík musí vážiť od 4,74 do 5,50 gramu.

Iné ako pierkové košíky

Prírodné perie nahradzujú syntetické napodobenia pierok.

Rozmery a váha musia zodpovedať údajom uvedeným v pravidlách.

Vzhľadom k rozdielnej špecifickej hmotnosti a správaniu sa

syntetických materiálov v porovnaní s perím sú však prípustné

odchýlky až do 10%.(http://www.bedminton.com/)

Raketa - celková dĺžka rakety nesmie presiahnuť 680 mm

a celková šírka rakety nesmie presiahnuť 230 mm.

Vypletená časť rakety musí byť plochá a musí pozostávať zo

strún striedavo prevlečených alebo pripevnených k sebe v

miestach prekríženia. Výplet musí byť rovnomerný, najmä ne-

smie byť redší uprostred pri porovnaní s ostatnou plochou.

87

T-BALL

T-BALL je americká pálkovacia hra podobná baseballu a

softballu. Hrajú ju dievčatá aj chlapci vo veku 6-12 rokov.

Pálkar odpaľuje loptu zo stojanu, ktorý sa volá statív, po

anglicky "TEE" /tí/ - preto T-BALL /tíból/.

Lopta - Penová loptička je určená do telocvične a pre úplných

začiatočníkov, aby sa predišlo prípadným zraneniam. Gumená

loptička potiahnutá kožou je o niečo menšia, ale je aj ťažšia

a lepšie sa s ňou hrá vonku na ihrisku, lebo ju tak ľahko ne-

odfúkne vietor. Je určená pre pokročilejších hráčov, ktorí sú

už schopní chytiť loptičku do rukavice.

Rukavica - Rukavica je z kože.

Pálka - Pálka je vyrobená z ľahkého kovu.

Statív - Pálkar odpaľuje loptu zo statívu. Je to gumený výš-

kovo nastaviteľný stojan, na ktorom je položená loptička.

Helma - Pálkarsku helmu musí mať na hlave každý pálkar a bež-

ci na métach. Slúži na ochranu hlavy pred prípadnými nepre-

snými príhodmi poliarov.

Méty - Sú to gumené štvorce (v prípade domácej méty päťuhol-

ník), ktoré sa dajú ľahko premiestňovať a sú tak použiteľné

aj pre hru v telocvični aj na ihrisku v externých priesto-

roch.

88

Ihrisko - má tvar štvrťkruhu. Je rozdelené na vnútorné pole a

zadné pole. Oblasť mimo ihriska sa volá FOUL BALL. Na ihrisku

sú méty rozložené do štvorca a ohraničujú vnútorné pole.

Vzdialenosť medzi métami je v T-BALLe 15 metrov. Od domácej

méty po koniec zadného pola je vzdialenosť maximálne 50 met-

rov, môže sa upraviť podľa dostupných priestorov. Zadné pole

je označené buď plotom, kužeľmi alebo inými viditeľnými znač-

kami. T-BALL môžu hrať deti aj v telocvični. Ihrisko tak zís-

kava nový tvar. Minimálna vzdialenosť medzi métami je 12 met-

rov, avšak môže sa upraviť podľa veľkosti telocvične.

PRAVIDLÁ HRY

T-BALL hrajú proti sebe dve 10 členné družstvá, ktoré sa

striedajú v útoku a obrane. Družstvo je v obrane vtedy, keď

je v poli. Hráči v obrane sa volajú „poliari“ a majú na ru-

kách rukavice. Družstvo je v útoku vtedy, keď je na pálke.

Hráči v útoku sa volajú „pálkari“ a majú na hlave helmu a v

rukách pálku. Z pálkarov sa stávajú bežci.

89

T-BALL sa nehrá na polčasy, tretiny ani štvrtiny ale na tzv.

zmeny, po anglicky inningy. Jeden inning = družstvo sa vyme-

nilo v útoku aj v obrane. T-BALL sa hrá na 6 inningov

• Družstvá sa vymenia v obrane a v útoku vtedy, keď: druž-

stvo v obrane spraví 3 outy [auty] alebo

• družstvo v útoku dá 6 bodov

Ako spraví družstvo v obrane (v poli) OUT?

Úlohou družstva v obrane je vyradiť troch súperových pálkarov

alebo bežcov z hry - spraviť ich OUT [aut].

Existujú 3 základné spôsoby, ako to môžu urobiť:

• poliar, ktorý drží loptu (v ruke alebo v rukavici), sa

dotkne méty skôr, ako bežec, ktorý na ňu smeruje

• poliar chytí odpálenú loptu zo vzduchu (LUFT), predtým,

ako sa lopta dotkne zeme, a nevypadne mu

• poliar sa dotkne loptou, alebo rukavicou, v ktorej má

loptu, bežca, ktorý nie je na méte (TEČOVANIE)

Za to, že spravia poliari aut, nezískavajú žiadne body. Body

sa získavajú len v útoku. Ďalší spôsob "vyautovania" pálkara

je STRIKEOUT [strajkaut].

Pálkar sa môže vyautovať aj sám, ak je strikeout. Znamená to,

že pálkarovi sa nepodarilo odpáliť loptu do ihriska a za kaž-

dý neúspešný pokus sa mu počíta STRIKE. 3 x STRIKE = STRIKE-

OUT

STRIKE je:

• netrafená (prešvihnutá lopta)

• FOUL BALL (chybný odpal) - na obrázku červenou farbou

o odpal mimo ihriska

o trafenie statívu a následný pád statívu

o odpal do kruhového výseku 2,5 m od domácej méty

90

(http://www.softball.sk/t-ball/t-ball.htm)

Tipy a rady na hodinu TV:

POLIARSKE CVIČENIA

Cvičenie č.1 - Hádzanie/chytanie Postavíme deti oproti sebe na cca 12 metrov a necháme ich há-dzať si loptičku. Hádžu najprv spodným oblúkom, potom vrch-ným. Chytajú ju najprv bez rukavíc, potom s rukavicami.

Cvičenie č.2 - Lopty po zemi Jeden z dvojice kotúľa loptu po zemi, druhý z dvojice ju chy-tá (najprv bez rukavice) a hádže (vrchným oblúkom) späť. Po 10tich sa dvojice vymenia.

Cvičenie č.3 - Lufty Jeden z dvojice hádže loptu vysoko do vzduchu, druhý z dvoji-ce sa snaží loptu chytiť (najprv bez rukavice) predtým ako padne na zem a hádže späť. Po 10tich sa dvojice vymenia.

Cvičenie č.4 - Lopty do strán Hráči chytajú loptu, ktorú učiteľ/tréner kotúľa po zemi do strany. Po chytení položia loptu k učiteľovi/trénerovi a za-radia sa späť do radu.

Obmena A - Po určitej sérii vymeníme smer, aby hráči chytali loptu aj na druhú stranu.

Obmena B - Pridáme aj hádzanie. Pri učiteľovi stojí hráč, ktorému prihadzujú ostatní po chytení lopty.

Obmena C - Hráčom hádžeme lufty (lopty do vzduchu) tak, aby ich museli dobiehať. Takisto využijeme obidva smery. Najprv bez hádzania, potom aj s hádzaním.

91

Cvičenie č.5 - Prihrávky Hráčov rozmiestnime do rohov telocvične (2-4 hráči v každom rohu, podľa celkového počtu). Ich úlohou je prihodiť si loptu určitý počet krát (môžeme začať na úrovni 10tich príhodov ) bez toho, aby im lopta padla. Ten, kto loptu odhodí, zaradí sa vo svojej skupine dozadu. Ak lopta hráčom padne, začínajú odznova. Môžeme dopredu určiť, koľko pokusov majú na to, aby splnili úlohu. Alebo môžeme robiť cvičenie každú hodinu a me-rať čas, za ktorý si dokážu prihodiť vždy ten istý počet krát a pozorovať aj počet pokusov, ktoré potrebujú na to, aby spl-nili úlohu.

Obmena A - Najprv necháme hráčov chytať bez rukavice, potom chytajú s rukavicou.

Obmena B - Hráči nemusia stáť v rohoch telocvične, vzdiale-nosť môže byť aj menšia vzhľadom na úroveň hráčov.

Spôsoby hádzania:

a. b.

Obmena C - Smer hádzania môžme aj vymeniť. Obmena D - Vytvoríme skupinu aj v strede telocvične. Spôsoby hádzania môžu byť tak nasledovné:

92

c. d.

HRA na prihrávky

Vytvoríme dve skupiny. Každá skupina má polovicu telocvične. Súťažia spolu o to, ktorá skupina si prihodí loptičku bez to-ho, aby im spadla, skôr. Môžeme hore uvedené spôsoby kombino-vať a postupne robiť ťažšími.

Napr.: 2 x spôsob a. v smere hodinových ručičiek a hneď 2 x spôsob a. proti smeru hodinových ručičiek (16 príhodov). To isté spôsob b. Spôsob a., spôsob b. a potom opäť a. (12 príhodov). Podobne môžeme skombinovať aj ďalšie spôsoby c. a d.

Môžeme družstvám udeľovať body za výhry a na konci udeliť ví-ťazovi odmenu (napr. víťazi 5 kľukov, porazení 10:)

PÁLKARSKE CVIČENIA

Cvičenie č.1 - Najdlhší odpal Postupne pália hráči loptičku zo statívu. Kam sa lopta doko-túľa, tam si dá hráč svoju značku. Najdlhší odpal odmeníme.

Cvičenie č.2 - Letiaca lopta Hráčom hádžeme loptu zo 45 stupňového uhla (k smeru odpalu) do strikezóny a tí sa ju snažia odpáliť. Môžeme z toho spra-viť aj hru (viď sekcia "HRY").

93

HRY

Stena Hrá sa v telocvični. Hráčov rozdelíme na dve družstvá a pos-tavíme ich oproti sebe. Môžu byť rozmiestnení od čiary delia-cej telocvičňu na dve polovice po stenu telocvične (na dĺž-ku). Nemusia mať všetci rukavice. Družstvo má za cieľ hodiť loptu tak, aby ju nikto z druhého družstva nechytil, a aby sa lopta dotkla steny za družstvom. Lopta musí byť hodená do ze-me a môže ju hádzať hociktorý člen družstva. Nesmie prekročiť pritom stredovú čiaru. Za každý vydarený pokus (trafenie ste-ny) má družstvo bod. Bod neplatí, ak sa lopta dotkla steny, ale nepadla predtým na zem. Môže sa hrať na čas, alebo na bo-dové obmedzenie.

Letiaca lopta

Potrebujeme: loptu, pálku, domácu métu. Rozdelíme hráčov na dve družstvá. Jedno družstvo je na pálke, druhé v poli. Postupne hádžeme loptu pálkarom (ktorí stoja pri domácej méte) zo 45 stupňového uhla (do strikezóny) a tí sa ju snažia odpáliť. Každý pálkar má 5 pokusov loptu odpáliť a šancu získať určitý počet bodov pre svoje družstvo. Keď sa všetci z družstva, ktoré je na pálke, vystriedajú, družstvá sa vymenia. Družstvo v obrane chytá odpálené lopty. Taktiež môžeme ich pokusy obodovať.

pálkari: odpal do ihriska - 5 b odpal mimo ihriska (foul ball) - 3 b prešvihnutá lopta - 1 b poliari: chytený luft - 5 b chytená lopta po zemi - 3 b nechytená lopta (prejde cez poliarov bez toho, aby sa jej do-tkli) - 0 b vypadnutá lopta z rukavice - 1 b

94

Blast ball Potrebujeme: loptu, statív, 1 métu, pálku. Hrajú proti sebe dve družstvá v telocvični alebo vonku. Jedno družstvo je v útoku, druhé v obrane. Hráči v útoku postupne pália loptu zo statívu. Po odpale beží bežec na métu vzdialenú cca 10 metrov (alebo upravíme podľa schopností a možností hráčov). Cieľom hráčov v obrane je lop-tu čo najskôr chytiť a zdvihnúť ju v ruke alebo v rukavici do vzduchu. Ak to stihnú skôr ako dobehne bežec na métu, získava družstvo v obrane bod. Ak je bežec na méte skôr, bod získava družstvo v útoku. Bežec na méte nezostáva, zaradí sa späť. Ak sa vystriedajú všetci pálkari, družstvá sa vymenia. Môže sa hrať na určitý počet zmien alebo na to, kto dosiahne ako prvý určitý počet bodov.

Kto z koho Potrebujeme: loptu, statív, 4 méty, pálku, helmu Hrajú proti sebe dve družstvá v telocvični alebo vonku. Jedno družstvo je v útoku, druhé je v obrane. Hráč v útoku odpáli loptičku zo statívu. Jeho úlohou je čo najrýchlejšie obehnúť všetky 4 méty v protismere hodinových ručičiek (1. méta, 2. méta, 3. méta, domáca méta). Úlohou

95

hráčov v poli (obrane) je loptu čo najrýchlejšie chytiť a hodiť postupne na všetky méty v smere hodinových ručičiek v poradí domáca méta, 3. méta, 2. méta, 1. méta. Poliari aj bežci musia šliapnuť všetky méty. Ak bežec dobehne na domácu métu skôr, ako poliari hodia loptu na 1. métu, získava útočiace družstvo bod. V opačnom prípade je bežec "out". Po vystriedaní všetkých pálkarov sa družstvá vymenia. Môže sa hrať na určitý počet zmien alebo na to, kto dosiahne ako prvý určitý počet bodov.

Obmena A - Družstvá sa vymenia v prípade, že družstvo v obra-ne spraví 3 outy. Obmena B - Dráha bežca je väčšia ako dráha, po ktorej si majú poliari hádzať loptu. Obrázok znázorňuje, ako to môže vyzerať v telocvični.

96