1

ČASOPIS VRÚTOCKEJ RÍMSKOKATOLÍCKEJ FARNOSTI • ROČNÍK XXIII. • JÚL 2005

Leto plné požehnania Drahí farníci, bratia a sestry, priatelia; v júli začína typicky letné obdobie –

s dlhými letnými – snáď peknými, horúci-mi dňami. Začínajú dovolenky, prázdniny – školské i akademické, brigády. V kostole je najviac ľudí v nedeľu na sko-rých sv. omšiach, počas týždňa je tých ľudí menej. Mnohí mladí sú rozídení za prácou, oddychom, miništrantov je trochu menej, zostá-vajú len tí vernejší a menej dobrodružní, ktorí sú skôr doma ako na rôznych turistických potulkách. Aj tých far-ských a farárskych akti-vít je pomenej, je možné trošku zrelaxovať, na-čerpať sily, urobiť to, čo sa niekedy nestihlo v hektickej atmosfére jarného, či jesenného času. V tomto všetkom je leto krásne a neopakovateľné.

Často sa v kostoloch na začiatku leta káže o tom, aby sme všade, kde pôjdeme pamätali na to, že sme kresťania, aby sme si našli čas na duchovný život, aby sme nezanedbali nedeľné sv. omše. Ne-chcem o tom hovoriť, lebo to je niečo normálne, čo by kultúrny človek – kresťan mal zachovať. Zrejme netreba mora-lizovať a už len dôverovať, že v slobode si každý múdro vyberie a múdro sa zariadi.

Skôr by som chcel nás všetkých inšpi-rovať a povzbudiť k tomu, aby sme – kdekoľvek pôjdeme a v lete budeme – žili v určitom živom vedomí príslušnosti k vrútockej farnosti. Pre Krv Kristovu sme sa stali blízkymi... Mnohí sme si navzá-

jom známi, poznáme sa, alebo sme aj priateľmi – len preto, že sme sa zoznámili vďaka kostolu, vďaka tomu, že sme kres-ťania, že sa stretávame v chráme, vo farnosti. Sme rôzni a pestrí, ale toto jedno nás spája.

Z toho plynie aj určité vedomie, že myslíme na seba vo svojich modlitbách aj

v zahraničí, aj pri mori, či na horách. Zároveň vás všet-kých chcem ubezpečiť, že tu vo vrútockom kostole pri každej sv. omši chcem so spoločenstvom veriacich vytrvalo a horlivo sláviť sv. omšu za všetkých, ktorí ste momentálne aj vzdialení. Vyprosovať požehnanie a ochranu Božiu na cestách, pri prácach ale i dovolen-

kách. Vedzte, že toto je domov, kde na vás všetkých myslí farár s ďalšími veria-cimi a tu sa vždy vracajte v myšlienkach i fyzicky. Tu vás čaká Boh sám a jeho žehnajúce náručie. Sprítomňujte našu vrútockú farnosť aj medzi ľuďmi, ktorých navštívite. Buďme hrdí na túto svoju príslušnosť, hovorme všade o našej fars-kej rodine – predovšetkým však tie dobré a povzbudivé veci. Nehanbime sa za to, že patríme do organizmu rímskokatolíckej Cirkvi a konkrétnej farnosti.

S láskou duchovného otca, brata i priateľa sa za vás všetkých, drahí bratia a sestry, i v tomto letnom čase budem modliť pred oltárom nášho chrámu a každodenne – ráno, večer i počas dňa na všetky strany sveta udeľovať požeh-nanie.

Milan, farár

2

Z histórie Svetla pravdy 15. december 1946 ( ročník V., číslo

5., str. 7.) Zvesti z Turca Tento článok som vybral preto, lebo

pri pohľade na našu vrútockú farnosť, alebo i martinské farnosti máme všetci – a aj ja ako farár – niekedy pocit, že nábo-ženská situácia ani nie je taká krízová, keď na sv. omšiach v nedeľu i cez týždeň je veľmi veľa ľudí a medzi nimi aj veľa mladých. Na druhej strane, keď by sme to vnímali percentuálne, tak z celkového počtu obyvateľov je to len malý zlomok. V turčianskych obciach je cez týždeň v kostole niekedy len pár starších ľudí, niekde veľmi málo – napr. aj v nedeľu a pritom v prepočte na počet obyvateľov je to možno to isté, alebo i lepšie ako v našich dvoch mestách. V tomto článku je totiž zobrazená dedinská realita farnosti i farára, na ktorú by som aj ja – momen-tálne farár v meste – nerád zabúdal. Člá-nok je z povojnového roku – ale ešte pred nástupom komunizmu – a pritom zobrazu-je takmer dnešnú situáciu na niektorých dedinách. V tomto čase keď sa veľmi často skloňovalo slovo „misie“ vo Vrút-kach, je dobré si uvedomiť to, čo zaznieva v tomto článku na konci. Niekedy je ťažšie misijne pôsobiť tam, kde je kresťanstvo už pár storočí ako tam, kde je to čosi nové – ako v Afrike, Ázii a pod. Predsudky sa ťažšie rozbíjajú ako nevera alebo pohan-ská viera nahrádza kresťanstvom. Sku-točné misie sa vlastne majú skončením misijného týždňa len začať. My všetci – každý vo svojom postavení a povolaní – máme byť misionármi a šíriteľmi zvesti Evanjelia.

Milan Žila Či sú všetky také obce v Turci? (zachovaná pôvodná archaická

gramatika) Nie som Turčan, som zo Západného

Slovenska, dovoľte mi teda, vdp. redaktor

Vášho Svetla pravdy, miesta pre tieto moje riadky:

Cestujúc vlakom, zastavil som sa v jednej z turčianskych obcí, aby som naozaj nemal nedeľe bez slyšania sv. omše. Mal som ešte času do desiatej, popozeral som si obec, ale nijako som nemohol zistiť, že v obci je nedeľa – deň Pána. U nás sú ulice pozametané, dvory v najväčšom poriadku, jední sa čistia, iní sa už poberajú do kostola, aby mali kde sedieť. Tu o takom nedeľnom shone ani reči. Keď som zistil, že obec je väčšinou protestantská, vedel som pochopiť celú situáciu. Tesne pred desiatou zastal som si pod vežou, aby som sa duševne naladil pre kostol. Zazvonili, ale ľudia akosi po-maly sa poberali do kostola. Málo žien, zato viac chlapov, ale i to skromný počet. Nadarmo by som čakal nával sveta, keď tu len ten chodí do kostola, kto už naozaj nemá čo inšie doma robiť. Tak mi pochvá-lil svoju obec jeden mládenec.

Vošiel som dnu. Kostolík pekný, čist-učký, iste nedávno opravovaný, lavice nové – poloprázdne. Ozdoby, oltáre, úprava kostola dýcha prítomnosťou Eu-charistického Krista, len niet duší, ktoré by túto posvätnosť chápaly. Mal som dosť miesta, aby som si pohodlne mohol sad-núť a venovať sa svojej duši. Začal som s ružencom. Myslel som si: načakám sa tu ešte dosť, kým sa svet poschodí. Ale nie, sotva som stačil jednu desiatku odba-viť, už aj zvonček oznamoval začiatok. Pár spevákov s chrapľavým hlasom zača-lo vzývať Ducha sv. pred kázňou. – Du-chu svätý – kto ťa tu viac potrebuje, či ten kňaz, ktorý ide v mene Tvojom prednášať, či tí málo veriaci, ktorí ho budú počúvať? Zaiste obaja, lebo v tejto misijnej stanici, ako chcem nazvať spomínanú obec, len s pomocou Ducha sv. sa môže čo i len o vlas pokročiť. Ale je tu ešte jedna kate-gória ľudí, čo nepočíta s Duchom sv. To sú tí, čo ostali doma, tí, čo fumigujú Slovo Božie i Najsv. Obetu.

Kňaz vyšiel na kazateľnicu, prečítal epištolu i evanjelium a začal kázať. Kázal moderne a pritom jednoducho. Srozumi-teľne i presvedčivo. Kázal o misiách. Bude misijná nedeľa. Medzi

3

iným povedal, že láska veriacich k misijnému dielu je meradlom náboženského živo-ta. Teda meradlom i v našej obci, medzi našimi veriacimi. Kňaz sa rozohnil za domáce misie, karhal nečinnosť mnohých rodín, ba videl duševne odumierať celé rodiny, ktoré svojou ľahostajnosťou si zasluhujú, aby Pán Boh vzal dar sv. pravej viery z ich rodiny. V tejto nadšenej kázni videl som dušu starostlivého duchovného otca, ale nepochopené-ho, neporozumeného pre ľahostajnosť a nevšímavosť svereného stáda.

Nemohol som sa ani modliť cez sv. omšu. Cítil som s kňazom, ktorý najlepšie pozná misijnú prácu práve vo svojej farnosti. Kázeň, ktorá by bola obstala i do rádia, nadšená pre Krista, ktorá by bola strhla desaťtisícové zástupy, ostala tu nepovšimnutá pre malý počet prítomných.

Nie som zvedavý, koľko doniesla misijná ofera, ale predpokladám, že sa obmäkčili tie najzatvrdlivejšie skúpe srdcia, aby sa pohly milosrdenstvom za misijné dielo.

Keď sme vyšli z kostola, informoval som sa o náboženskom živote v tejto obci. Zisťo-val som neslýchané pomery. Skoro v každej rodine je buď zať, alebo nevesta nekatolíč-ka, ba veľa je tých, ktorí pre materiálne zdanlivé výhody zanechávajú svoju Cirkev a vo svojej ľahostajnosti idú až tak ďaleko, že im je už viera ako viera. Teda nič. Zaiste by mi miestny duchovný bol podal obšírnejšie zprávy, ako môj sprievodca na stanicu. Pre krátkosť času, nemal som kedy zaskočiť na faru. Na mňa to robí hrozný dojem. Môj informátor dodal medzi iným: „Čože teraz, keď tento pán farár tu, ale predtým keby ste boli videli“. A porozprával mi strašne pohoršenia, ktorí stihly miestnych veriacich. „Keby nie tento kňaz, už by sme sa boli topili v pravom slova smysle.“

Vo vlaku som rozmýšľal o práci kňaza medzi samými katolíkmi a v miešanej obci. – Bože, kto sa bude za týchto zodpovedať? Veru ľahšie je na Madagaskare pracovať, ako medzi ľahostajnými v „kresťanskej obci.

Dúfam, že nie sú všetky obce v Turci tak pomiešané a zaostalé.

Jozef Šeban

Modlitba cyklistu na ceste Pane, dnes si nám daroval krásny čas. Slnko svieti, jeho lúče nás zohrievajú

a napĺňajú energiou, modrá obloha láka za poznaním kraja. Príroda otvorila svoju náruč a ja som sa vybral aj so svojim bicyklom na výlet.

Čaká ma aj cesta popri mnohých autách. Veď ma, prosím, bezpečne, aby som prežil deň plný krás a mohol sa tešiť z okolitej prírody. Prosím Ťa, Pane, aj za všetkých šoférov áut, ktoré popri mne prejdú, všetkých mladých pilotov drahých štvorkolesových formúl,

ktorí si pomýlili okruh F1 s bežnou cestou: veď ich tiež bezpečne po ceste a doveď ich k ich cieľu. Určite aj oni majú pre koho žiť. Určite aj oni majú svoje rodiny, priateľov, ktorí sa tešia, keď môžu spolu s nimi kráčať po cestách, ktoré si nám pripravil.

Pane, odovzdávam do Tvojich láskavých rúk tento nádherný deň aj celý môj výlet. Prial by som si, aby som prežil krásny deň, ale nauč ma aj dnes, Pane, prijať Tvoju vôľu.

Cyklista R

4

Čo sa stalo, prihodilo… Oslava Božieho Tela v Roku Eucharistie V rámci Roku Eucharistie sme uskutočnili dlhšiu procesiu na

sviatok Božieho Tela – okolo Turca, cez oba mosty a po námestí sv. Jána Krstiteľa medzi kostolom a mestským úradom. Bolo veľa ľudí, slávnosť bola krásna, ale do budúcnosti treba niečo vymyslieť s ozvučením.

Beseda s misionárkou z Ruska V stredu, 8. júna, sa po sv. omši uskutočnila krátka beseda s rehoľnou sestrou vin-

centkou Michaelou Dubeňovou, ktorá už niekoľko rokov pôsobí v Rusku na Sibíri. Do-niesla zaujímavé fotografie, v ktorých bolo možné vnímať duchovnú i telesnú biedu ta-mojšieho ľudu. Jej rozprávanie bolo veľmi živé a zaujímavé a v daždivom „medardov-skom“ počasí aj povzbudivé, keď hovorila o oveľa ťažších životných podmienkach na Sibíri.

Misie 2005 Po 58 rokoch sa v našej farnosti konali misie rehole redemptoristov zo Starých Hôr.

Bol to naozaj požehnaný týždeň. Ten počet ľudí na sv. omšiach, spovediach, stavovských náukách, som naozaj ani sám nečakal. Myslím, že misie boli dobre prip-ravené modlitbou mnohých, lebo to je ich skutočná sila. Základná téza však znie, že začiatok misií je vlastne až vtedy, keď misionári odídu. Kiež by ten Duch Boží, ktorý sa skutočne „vznášal“ nad našou farnosťou, vanul naďalej. Kiež by sme boli všetci aj dosta-točne otvorení a pohotoví na jeho vnuknutia.

Kňazská vysviacka v kostole Martin – Sever Mnohí farníci sa zúčastnili 18. júna v kostole Martin – Sever na kňazskej vysviacke,

kde bol vysvätený aj náš farník Juraj Mojžiš a nový vrútocký kaplán Jozef Poliak zo Se-nohradu, ktorý pôsobil v minulom roku v našej farnosti ako diakon. Náš vrútocký spevác-ky zbor doprevádzal krásnym a majestátnym spevom túto slávnosť. Som skutočne hrdý na všetkých spevákov, organistov, dirigenta – za ich umelecký výkon i ľudskú obetavosť.

Oprava misijného kríža Pri kostole stojí misijný kríž z roku 1906, ktorý je imitáciou toho kríža, ktorý je na veži

kostola. Som veľmi vďačný p. Norbertovi Brnčalovi s rodinou, ktorý si ako osobný závä-zok vzal obetavo a zadarmo opraviť kríž aj s jeho murovaným základom. Urobil to veľmi precízne a pekne. Pri skončení misií sme ho požehnali. Nech je požehnaný aj ten, kto ho opravil.

Primície Juraja Mojžiša Nedeľa, 19. júna, bol deň, ktorý vyzeral vo Vrútkach ako vo Vatikáne. Bol farský svia-

tok Jána Krstiteľa, požehnali sme novoopravený misijný kríž a popoludní o 15.00 hod. boli primície Juraja Mojžiša, na ktorých bol slávnostným kazateľom bývalý vrútocký farár Ján Ďurica. Na všetkých sv. omšiach, okrem večernej, bolo veľmi veľa ľudí. Bol to deň veľkého požehnania našej farnosti. Juraj Mojžiš odchádza za kaplána do Zvolena.

5

Knihy našej farskej knižnice

Umučenie Pána Ježiša vo videniach

blahoslavenej

Anny Kataríny Emmerichovej Ak by sa ma niekto spýtal, prečo by mal túto knihu čítať, odpovedal by som,

že sa tu dozvie aj také veci, ktoré evanjeliá ohľadom utrpenia Ježiša Krista neu-vádzajú. Popredné cirkevné osobnosti a známi teológovia potvrdili, že vízie sestry Anny Kataríny Emmerichovej nie sú v rozpore s tým, čo hovorí Biblia a ani s cirkevnou tradíciou. Skôr neraz osvetľujú slová Svätého písma a tak prispievajú k povzbudeniu vo viere a v praktickom kresťanskom živote.

Táto kniha obsahuje výber videní od Ježišovej Poslednej večere až po smrť a uloženie Pána do hrobu, krátko sa venuje zmŕtvychvstaniu a prvým zjaveniam Zmŕtvychvstalého. Obsahovo najväčší priestor je venovaný rozprávaniu o procese, odsúdení, mučení, smrti a pochovaní Pána.

Len pre zaujímavosť uvediem, že aj podľa tejto knihy bol nakrútený slávny americký film režiséra Mela Gibsona Umučenie Krista, ktorý sa premietal minulý rok v našich kinách.

Anna Katarína Emmerichová sa narodila v dedinke Flamske (Nemecko) roku 1774. Keď mala dvadsaťštyri rokov, počas modlitby v chráme upadla do extázy a videla Ježiša, ako jej ponúka tŕňovú korunu. Čelo jej zaliala krv a neskôr sa jej len ťažko darilo ukrývať rany. O štyri roky vstúpila do kláštora v Agnetenbergu. V roku 1812 bola poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách. Boli to krvácajúce rany, rovnaké, aké mal na tele ukrižovaný Ježiš. Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba eucharistickú hostiu a čistú vodu. Vtedy ju vídavali v stave extázy vznášať sa vo vzduchu nad posteľou. Pri jej lôžku sa striedali skupiny duchov-ných i laikov, aby potvrdili vierohodnosť mystických fenoménov a absolútne neprijímanie potravy. Po rokoch skúmania im neostalo iné, než potvrdiť nadpri-rodzenú povahu zázračných javov.

Spisovateľ Clemens Brentano, ktorého sa vnútorne dotkli jej charizmatické dary, strávil pri lôžku vizionárky šesť rokov a až do jej smrti roku 1824 zapisoval všetko, čo hovorila o svojich videniach.

Svätý Otec Ján Pavol II. v máji 1987 počas svojej apoštolskej cesty o hrdinskej stigmatičke povedal: „Sestra Emmerichová nám svojím mystickým životom ukazuje hodnotu obety a utrpenia v jednote s ukrižovaným Pánom.“

3. októbra 2004 bola Anna Katarína Emmerichová na Námestí sv. Petra v Ríme blahorečená.

Marián Sovík

6

Na slovíčko s ...

Keď človek vchádza do chrámu, popri duchovne dýchne naňho vždy kus histórie. Rov-nako táto história na nás dýcha z každého kúta múzea, či z každej historickej pamiatky. To, že tieto diela pretrvávajú do dnešných čias, pričom ich krása sa od dávnych dôb nezmenila, to, že aj výzdobu chrámov môžeme obdivovať rovnako, ako ich obdivovali generácie pred nami, je aj zásluha umelcov – reštaurátorov, ktorí zašlej kráse umelec-kých diel prinavracajú stratený lesk. Keďže v našej farnosti máme možnosť takýchto ľudí s takým netradičným povolaním stretávať, oslovila som ich, aby nám svoju krásnu a istotne aj náročnú prácu priblížili. Sú to manželia Tomáš a Alexandra OVSIANKOVCI.

Vaše zamestnanie je určite pre väč-

šinu ľudí netypické. Popíšte nám, čo je náplňou práce reštaurátora?

Tomáš: Reštaurátora by som obrazne prirovnal k lekárovi. To, čo je pre ľudí lekár, tým je v podstate pre pamiatky reštaurátor. Náplňou práce reštaurátora je zachovávať a prinavracať kultúrne, histo-rické i výtvarné hodnoty umeleckých diel s maximálnym ohľadom na originál. Každá práca na konkrétnom diele si vyžaduje osobitný prístup. Predchádza jej odborný reštaurátorský prieskum, ktorý bližšie datuje dielo, určí stav a mieru jeho po-škodenia, na základe čoho sa stanoví individuálny technologický postup: napr. upevnenie farebných vrstiev, snímanie nevhodných premalieb, spevnenie deštru-ovanej hmoty (dreva, kameňa, plátna, omietky), rekonštrukcia chýbajúcich častí, retuš (farebné zjednotenie)... Písomný protokolárny záznam o priebehu reštaurá-torských prác s podrobnou fotodokumen-táciou tvorí neodmysliteľnú súčasť pami-atky. Vrámci reštaurátorského prieskumu využívame aj medicínske diagnostické prístroje: RTG, RCT (rötgenový compute-rový tomograf).

Alexandra: Reštaurovanie je akousi fi-lozofiou, skúškou trpezlivosti, zhovie-vavosti a pokory reštaurátora, prejavom rešpektovania výpovede autora umelec-kého diela. Reštaurátor je „oživovateľom“ duše diela, ktoré „stvoril“ niekto iný. Snaha pretvoriť (podľa môjho naturelu) už vytvo-rené (autentickým umelcom) je v etike reštaurátora neprípustné.

Čo vás viedlo k zamestnaniu reštau-

rátora a kde ste to študovali?

A: Pán Boh, ktorý mi našiel popri reštaurovaní výnimočného manžela a otca našej prvorodenej dcérky. Vrúcny vzťah, úcta i obdiv k duchovným a umeleckým hodnotám sú v našej rodine hlboko zako-renené. Môj nebohý otecko bol literárne činný a prejavovali sa uňho aj výtvarné sklony. Snáď aj takéto dedičstvo ma vied-lo k reštaurovaniu. A čo tomu predchádza-lo? Ľudová škola umenia (ĽŠU) – odbor výtvarný, stredná umelecko-priemyselná škola (SUPŠ) v Kremnici – odbor reštau-rovanie štukovej výzdoby (plastická orna-mentálna výzdoba na strope), nadstavbo-vé štúdium – odbor reštaurovanie pri SUPŠ v Bratislave.

T: Záujem o kreslenie a maľovanie už v ranom detsve i navštevovanie ĽŠU ma povzbudili k ďalšiemu štúdiu výtvarného umenia na SUPŠ v Bratislave - odbor reštaurovanie.

A+T: Akademické vzdelanie sme zís-kali šesťročným magisterským štúdiom na VŠVU v Bratislave na katedre reštaurova-nia v ateliéri kamennej a drevenej poly-chrómovanej (farebne upravenej) plastiky. Súčasťou výuky bolo zhotovovanie kópií a faximílií v rôznych materiáloch.

Ako sme už spomenuli, vaše za-

mestnanie je veľmi neobvyklé. Možno povedať, že je ešte neobvyklejšie to, že ste obaja manželia reštaurátori. Boli ste najskôr kolegovia, alebo manželia?

T: Nie, to vôbec nie je neobvyklé, že sme obaja manželia reštaurátori. Tak, ako aj v iných profesiách, tak isto je to aj u výtvarníkov.

A: V roku 1987 sme sa stretli po prvý-krát ako „rivali“ uchádzači o štúdium na

7

VŠVU v Bratislave počas talentových skúšok. Opakovanie rok po roku a vždy neúspešne. Napokon sme sa stretli ako spolužiaci, aj keď Tomi študoval v nižšom ročníku. Neskôr sme sa schádzali v chrá-me u bratov františkánov, ako spolužiaci a kolegovia... I udialo sa časom že po šiestich rokoch vzájomného objavovania a nachádzania „spoločného“ vo svojich názoroch a srdciach sme si vyslúžili svia-tosť manželstva v našom vrútockom chráme (v roku 1999) ako dvaja cudzinci – Tomi z Uhroveckej doliny pri Bánovciach nad Bebravou a ja z Martina.

Čo zaujímavé ste reštaurovali a na

čom momentálne pracujete? T: Prvou samostatnou prácou bola

moja diplomovka – reštaurovanie poly-chrómovanej sochy – Pieta (prelom 17/18 stor.) z Moravského Sv. Jána, jej rekon-štrukcia i zhotovenie kópie tohto súsošia v umelom kameni. Počas štúdií na VŠVU som participoval na reštaurovaní historic-kých omietok, nástenných malieb i kamen-ných architektonických článkov v Saltz-burgu, Rakúsko, u nás v Košinej – rekon-štrukcia nástenných malieb v stredo-vekom kostolíku, renesančná zvonica v Strážkach.

Po ukončení štúdia od roku 1996 pra-cujem ako výtvarník v slobodnom povola-ní. Spoločne so Sáškou sme sa podieľali na rekonštrukci interiéru rano-gotického kostolíka v Turčianskom Jasene (násten-né maľby – malebné Zvestovanie, ikono-graficky ojedinelý Posledný súd). Našou prvou „manželskou“ samostatnou akciou bolo reštaurovanie dreveného klasicistic-kého oltára (1790) z evanjelického kostola a.v. v Záturčí, neskoro barokový oltár v Dúbravici (1760), klasicistický oltár, kazateľnica i krstiteľnica (1790) z rímsko-katolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku. Pre múzeum mincí a medailí v Kremnici sme zreštaurovali početnú kolekciu ko-morných, ale veľkorozmerových plastík (za zmienku stoja sochy panovníkov sv. Štefana a sv. Ladislava, (1730) v životnej veľkosti). Momentálne pracujem vo Fran-tiškánskom kostole v Hlohovci na reštau-rovaní renesančnej štukovej výzdoby.

A: Na Tomáška musím prezradiť, že sa venuje portrétnej maľbe. V súčasnosti, žijúc v kláštore spoločne s bratmi františ-kánmi v Hlohovci, dokončieva pre nich portrét Jána Pavla II. Ako samostatná reštaurátorka som sa predstavila svojou diplomovou prácou – reštaurovaním dre-veného polychrómovaného súsošia Pieta (2. tretina 18. stor.) z františkánskeho kostola v Bratislave. Tu bol po prvýkrát na Slovensku uvedený do reštaurátorskej praxe RCT. V teoretickej časti diplomovky bližšie popisujem moje skúsenosti s RCT – vyhodnotila a porovnala som reštaurá-torský prieskum rötgenografie – inými metódami RTG a RCT, ktorými bolo súso-šie Piety skú-mané. Ešte počas vysoko-školských štúdií sa mi podarilo získať štipendijný pobyt v Taliansku, vrámci ktorého som participovala na reštaurovaní antických fresiek datovaných do obdobia pred narodením Krista v Národnom múzeu v Ríme. Tu sa Tomi neskôr podieľal na reštaurovaní antických sôch vrámci študij-ného pobytu. Zaujímavým bol pre mňa pobyt vo Francúzsku, kde som počas Dní kultúry východnej Európy reprezentovala slovenských reštaurátorov. Po absolvova-ní VŠVU (1995) som nastúpila ako reštau-rátorka do SNM – Etnografického múzea v Martine. Tu som pôsobila ako „dvorná“ reštaurátorka Martina Benku (v múzeu Martina Benku), čo bola pre mňa veľká česť, ale aj ako reštaurátorka bohatého fondu kultúrnej histórie i ľudovej plastiky. Od roku 2000 som výtvarníčkou v slo-bodnom povolaní. V súčasnosti sa snažím vychovávať našu trojročnú dcérku, zatiaľ čo ona vychováva mňa.

Ako priemerne dlho vám trvá práca

na jednej zákazke? Odkiaľ si zabez-pečujete zákazky a materiál potrebný na prácu?

T: Nedá sa jednoznačne povedať, že napr. obraz 50x70 cm alebo 50 cm sochu je možné zreštaurovať za 3 mesiace, alebo 5 m vysoký oltár za jeden rok. Všet-ko závisí od miery poškodenia pamiatky, technológie prác a v konečnom dôsledku od financií.

8

A: Zákazky získavame formou kon-kurzov, výberových konaní, ale aj priamym zadaním. Po obhliadke objektu vypracu-jeme finančnú ponuku spojenú s navr-hovaným postupom prác a čakáme. Sú obdobia, kedy si môžeme vyberať z viace-rých ponúk, ale stáva sa, že práca nie je.

T: Našimi najčastejšími zákazníkmi sú kňazi, potom múzeá a galérie, ale aj sú-kromní zberatelia a nadšenci výtvarného umenia. Čo sa týka materiálu, sú už aj na Slovensku špecializované predajne pre výtvarníkov i pre reštaurátorov.

Kde pracujete? Máte svoj vlastný

ateliér? T: Žiaľ, vlastný ateliér nemáme. Na ko-

mornejších zákazkách pracujeme doma, pokiaľ to dovoľuje technológia prác (napr. používanie chemikálií). Pri väčších zákaz-kách, napr. oltáre, ktoré je možné demon-tovať a previezť, zháňame väčší priestor.

A: Posledné štyri roky sme pracovali na evanjelickej fare v Záturčí. Vďaka ochote a pochopeniu p. farárky Dieovej, ktorá nám bezplatne poskytla priestory, sa nám poda-rilo zrealizovať nemalé práce práve pre našu rímskokatolícku cirkev.

Máte prehľad o tom, koľko vás –

reštaurátorov – na Slovensku aktívne pra-cuje?

A+T: podľa zákona NR SR každý reštaurátor, ktorý vykonáva reštaurátorskú činnosť a podieľa sa na reštaurovaní kul-túrnych a národných kultúrnych pamiatok, musí byť členom komory reštaurátorov (KR), ktorá v súčasnosti eviduje do 200 akreditovaných reštaurátorov v štyroch základných špecializáciách: maľba, so-chárstvo, úžitkové umenie a reštaurátor-ský prieskum architektúry. My sme členmi KR od roku 1995.

Čo je vaším profesijným snom – je niečo, čo by ste veľmi túžili reštau-rovať?

A+T: Našou spoločnou túžbou je ko-nečne reštaurovať renesančný oltár z rímskokatolíckeho kostola sv. Jána Krstiteľa v Liptovskom Jáne (1623). Oslo-vení ponukou Krajského pamiatkového

úradu v Žiline, ktorý je štátnym kontrolným úradom pamiatok, prijali sme tento skvost stredoeurópskeho formátu a započali reštaurátorské práce na oltári. Žiaľ, práce sú už tretí rok pozastavené z dôvodu nedostatku financií. Keďže nemáme vlast-ný ateliér a oltár je pomerne rozmerný (výška 6 m, šírka 3 m), premiestňujeme ho z miesta na miesto... Musíme zdôrazniť, že kladieme svoj rodinný a osobný život pred profesijnú kariéru.

Čo sa vám najviac páči na vašej

práci a čo by ste označili za negatívum vašej práce?

T: Moja práca je pre mňa súčasne aj koníčkom, takže okrem zabezpečenia rodiny je to i záľuba. Myslím, že každého člo-veka poteší, ak spraví radosť niekomu inému. Ak nám prinesú obraz a my ho vrátime zreštaurovaný tak, že majiteľ takmer ani nespozná, kde bol pretrhnutý a vidieť spo-kojnosť na jeho tvári, tak nás to teší o to viac. Za negatívum by som označil škodlivý vplyv chemikálií na zdra-vie, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou našej práce.

A: Tá radosť, ktorú Tomi vyššie spo-mína, je spojená s nostalgiou v srdci pri odovzdávaní práce, pri lúčení sa s kaž-dým, i tým najmenším, zreštaurovaným spoločníkom. Reštaurovanie je veľké farebné dobrodružstvo, objavovanie ne-prebádaného, mnohokrát nečakaného, napínavého... Ak si nedáte pozor, pohltí vás celého! Na druhej strane ponúka slobodu, rešpektuje individualitu výtvarné-ho prejavu. Reštaurátor sa tak stáva spo-lutvorcom zreštaurovaného diela, do kto-rého vložil kus seba, svojho ja. A to daro-vanie je vzájomné. „Oné“ dielo sa stáva súčasťou nás. A negatívum? Niektoré práce je nevyhnutné realizovať in situ (na tvári miesta) a vtedy rodina nie vždy môže byť pohromade.

Náš vrútocký chrám má 100 rokov.

Je to národná kultúrna pamiatka. Ako vy hodnotíte jeho umelecké diela z hľadiska ich hodnoty a zachovania?

A+T: Po každej stránke iba kladne. Musíme pochváliť ako súčasných duchov-

9

ných, tak i celé generácie kňazov, ktorí pôsobili v tomto chráme, že ho udržali v jasnom duchu neogotiky a nenarušili čistotu štýlu inými nevhodnými a neeste-tickými doplnkami. Z hľadiska zachovania umeleckých a estetických diel chrámu sú v dobrom stave a nevyžadujú si extra reštaurátorský zásah. Za povšimnutie stojí skvostná Pieta (datovaná do konca 80-tych rokov 15. stor.) umiestnená v zadnej

časti kostola, ktorá bola v minulosti už reštaurovaná. Patrí k ojedinelým zacho-vaným neskorogotickým Pietam na Slo-vensku, mimoriadnej kvality.

Ďakujeme Pánu Bohu, ktorý nás, ako manželov i rodičov, spojil prostredníctvom našej profesie.

Za rozhovor ďakuje Dagmar Hanzelová

Boh, ktorého možno stretnúť v chráme

Pohľad na kresťanský chrám a sv. omšu (čítanie na pokračovanie)

Sacrificium Pri pohľade na všetky veľké skutočné

náboženstvá vidíme, že vzťah k Bohu – na – Boha – ná - bo – ženstvo – sa zo strany človeka buduje vrcholným úkonom obety. Človek vníma vo svojej osob-nosti akúsi potrebu obetovať zo seba, zo svojej strany čosi drahé a vzácne ako prejav uznania, v ktorom som si ve-domý, že nič nemám zo seba a svojich vlastných síl a schopností. Náboženstvo ako také zdôrazňuje, že človek všetko, čo má a čím je, je da-rom od Boha. Aj ja som dar, aj môj život je dar. Tým, že sa zriekam niečoho, hovorím Bohu – viem, že nesmiem byť na ničom a nikom závislý, len na Tebe, Bože! Člo-vek by mal vlastne žiť neustále z vďačnosti. Staroveké obety predovšet-kým zdôrazňovali zničenie, spálenie, zabi-tie zástupného zvieraťa, potravín, cennos-tí, ba ojedinele i ľudí. Zhliadni, Bože, na moje konanie, tým Ti chcem dať najavo svoje úsilie, svoju lásku a vieru v Teba. Ide aj o myšlienku zasvätenia. Niečo je obyčajné, bežné, profánne, ale obetným úkonom sa to stane – „sacrum“ - posvät-né. Môže to byť človek, vec, čas, miesto, nejaké konanie, či práca. Toto Ti, Bože, odovzdávam, zasväcujem, tohto sa v Tvoj prospech zriekam.

Z kresťanského – Kristovho pohľadu – už vlastne nič cennejšie nie je možné obetovať, ako je Kristova obeta na kríži. To je to najcennejšie, už viac sa zo strany človeka urobiť nedá. Azda len to – vedo-

me a dobrovoľne sa k tejto obete hlásiť, Bohu túto obetu „pripomínať“ a sebe ju sprí-tomňovať. O tom je vlastne celá Eucharistia – svätá omša – živé sprítomnenie Kristovej obety.

Modlitbou veriacich sa končí bohoslužba Slova a začína sa bohoslužba obe-

ty. Ako už bolo spomenuté, jej sa pôvodne zúčastňovali len tí, čo už boli pokrstení a zväčša sa aj tejto obety aktívne – teda sv. prijímaním – zúčastnili. Katechumeni a nepokrstení odišli.

Nasleduje teda pieseň na obetovanie. Azda nám niekedy ujde obsah piesne, ale keby sme sa hlbšie započúvali do slov rôznorodých piesní – klasických i mládež-níckych – tak predovšetkým vyjadrujú myšlienku, že aj náš život sa má stať jednou veľkou obetou lásky a pripútať sa k obete Kristovej. Túto ideu chcú niekedy posilniť i symbolické obetné dary – chlieb a víno, alebo i iné, rozšírené najmä pri moderných mládežníckych omšiach.

Kňaz v týchto okamihoch obety pri-pravuje obetné dary chleba a vína. Nalie-va víno do kalicha a k tomu pridáva pár

10

kvapiek vody. Je to starobylý zvyk, ktorý chce naznačiť – po premenení - skutoč-nosť, že aj po prebodnutí Kristovho bohu vyšla z neho krv a voda. Kňaz pritom hovorí slová – „tajomstvo tejto vody a vína nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal našu ľudskú priro-dzenosť“. Zmiešanie vody a vína istým spôsobom zrejme naznačuje aj jednotu ľudskej a božskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi.

Obetovanie sa vyznačuje typicky heb-rejským úkonom pozdvihovania obetných darov. Aj v Izraeli jestvovali pozdvihovacie obety. Zdvihnutie obetných darov „nahor“ naznačuje smer k Bohu. Od Teba, Bože, sme dostali aj tento chlieb aj toto víno, ale Ty nám ich vrátiš vzácnejšie – ako krv a telo Božieho Syna. Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej šted-rosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života... ... (aj) toto víno. Obetujeme ho tebe ako plod viniča a práce ľudských rúk, aby sa nám stalo duchovným nápojom. Zvelebený Boh naveky!

Zo starobylej modlitby mladíkov v ohnivej peci – z modlitby Azariášovej v knihe Daniel (porov. Dan 3, 26 – 45) pochádza v upravenej forme modlitba, pri ktorej sa na znak pokory, odovzdanosti a úcty kňaz skloní pred oltárom, na ktorom sú položené obetné dary – „prijmi nás, Bože, (teda nielen mňa, kňaza, ale celé spoločenstvo, za ktoré túto službu ko-nám), v duchu pokorných a v srdci skrú-šených a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach. Je povzbudivé si všimnúť slová o „dnešnej obete“. Aj v zvyklostiach Izraela boli každodenné obety. Veď každý deň je nový dar od Bo-ha, nová šanca, nový, čistý nepopísaný list, ktorý treba popísať.

Nasleduje gesto, ktoré má všelijaký význam. Kedysi sa obetovali normálne veľké chleby (hostie vznikli neskôr z praktických dôvodov) a kňaz sa mierne zašpinil, preto si musel umyť ruky. Na druhej strane umytie rúk má aj hlboký a veľavravný duchovný zmysel – očistiť sa od hriechov. Aspoň to naznačiť. Neskôr sa

pri duchovnom výklade objavila aj spomi-enka na Piláta, ktorý si umýva ruky pred zhromaždenými Hebrejmi po Ježišovom odsúdení. „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.“ Toto všetko bola akási príprava, lebo skutočné obetovanie – sprítomnenie kalvárskej obety len na-stane.

Nie som tu sám – to si uvedomuje kňaz. A hoci by aj sám - z nejakých dôvo-dov – celebroval sv. omšu, aj tak nie je tam pri oltári sám. Vždy je v zastúpení celej Cirkvi – oslávenej, trpiacej, putujúcej – vo farnostiach a na celom svete. „Modli-te sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.“ Všetci sa majú zapojiť – „nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svoj-ho mena, na úžitok nám i celej svätej Cirkvi“. Rozpäté ruky chcú vyjadriť zahr-nutie všetkých a zároveň za tým kňaz prednáša modlitbu obetovania. Toto obe-tovanie sa nekoná v nijakom inom mene, len v mene Ježiša – skrze Krista, nášho Pána.

Prefácia Skôr než sa nebo dotkne so Zemou pri

„transubstanciácii“ – premenení, toto nebo chceme slávnostne ospievať. Chceme spoločne chváliť Boha za jeho veľké skut-ky, tieto skutky, zázraky a divy si chceme pripomenúť. Keďže to má byť chválospev celého spoločenstva, ktorý však v zastúpení vyspieva kňaz – pastier tohto spoločenstva, začína sa dialógom. Boh je s vami, ľudia! Aj s tebou, kňaz! Pozdvih-nime si svoje srdcia k Bohu! Priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k vám! Máme ich u Pána? Často by sa tam hodil otáznik namiesto bodky či výkričníka. Či naozaj mám tie srdcia blízko pri Bohu? Majme tie srdcia blízko pri Bohu! A tak, bratia a sestry, všetci ako veľká rodina, poďme spoločne ďakovať Bohu, konať vďaky-vzdanie – Eucharistiu. Toto je dôstojné a správne, je to navýsosť správne, alebo – ako latinčina v origináli píše – spravodlivé.

Starobylé prefácie v gregoriánskom nápeve majú krásne slová – len sa hlbšie započúvať, ospevujú rôzne tajomstvá

11

Boha a jeho diela vo svete a v ľudských dejinách.

Prefácia je sólom kňaza pre spolo-čenstvo a za spoločenstvo, ktoré sa v istom okamihu rozospieva vo veľkolepej doxológii – Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všetkých svetov. Plné sú nebesia i zem tvojej slávy. Tieto slová by sme našli vo videní proroka Izaiáša (porov. Iz 6, 1- 13) a spievali ich anjeli – serafíni. Azda aj toto vedomie blízkosti neba by nám niekedy prospelo, keď spievame tieto slová. Ide o veľkosť Boha a bázeň pred Ním.

„Hosanna na výsostiach! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Hosan-na na výsostiach!“ Vidíme palmové rato-lesti a Ježiša sediaceho na osliatku schádzať z Olivovej hory do centra Jeru-zalema. Z „hosanna“ bolo o pár dní „ukri-žuj“. Aká premenlivá je mienka ľudí, akou hlbočinou je človek a jeho srdce priepasť. Takto sa završuje chválospev ľudu, lebo nastupuje to najvzácnejšie, najdôležitejšie, najreálnejšie a vlastne jediný dôvod slá-venia – začne eucharistická modlitba.

Milan Žila, správca farnosti

Kresťanská Európa

Priznám sa, že pomerne často sledujem reláciu Pod lampou na druhom okruhu našej verejnoprávnej televízie. Táto dis-kusná relácia ma vždy zaujme výberom tém, ale najmä obohatí a rozšíri obzory a pomáha utvoriť si názory na mnohé veci. Nechcem však robiť reklamu na spomí-nanú reláciu, či televíziu, ale nedávno ma tam zaujala diskusia na tému kultúra, ktorá ma podnietila, aby som sa zamyslel nad našou kultúrou, ale nad kultúrou, ktorú tvorí každý jeden z nás vo svojom každodennom živote. Kresťanstvo totiž utváralo kultúrny profil Európy celých dvetisíc rokov. Vtláčalo jej svoj charakter a pečať a preto možno právom povedať, že história i kultúra starého kontinentu je kresťanská. Snáď práve preto je to o to viac zarážajúce a smutné, že sa toho, čo generácie pred nami budovali a vytvárali, len tak ľahkomyselne vzdávame. Ešte počas štúdií som mal spolužiaka, katolíka, ktorý konvertoval na islam. Počas mos-limského pôstneho mesiaca Ramaddám, celý deň nejedol, nepil, modlil sa predpí-sané modlitby, pričom poobede bol už taký zoslabnutý, že pomaly nevládal cho-diť. Učitelia ho však rešpektovali a počas celého obdobia sa snažili ho nejako zvlášť nezaťažovať. Nie som proti islamu ani proti moslimom. Práve naopak ! Páči sa mi ich dôsledné, aj keď možno niekedy

fanatické dodržiavanie viery. Snáď preto v islamských krajinách vo sviatočný deň, ktorým je piatok, nikde a hádam by ste mohli aj zomierať od hladu, nenájdete otvorený obchod. Rovnako tu človek nenájde domov dôchodcov, pretože rodi-ny sa o svojich rodičov a starých rodičov dokážu postarať. A práve tu sa vynára otázka v čom je naše kresťanstvo, myslím ako náuka iné. Rovnako máme svätiť siedmi deň, starať sa máme nielen o rodičov, ale všetkých blížnych. Rovnako ako moslimovia by sme sa nemali báť prejaviť svoju vieru aj navonok a zatiaľ to vyzerá tak, že vieme pracovať sedem dní v týždni a keby sa dalo, tak aj viac. Tí, ktorý sa snažia vyjsť v ústrety matkám rodín, ktoré sú zamestnané v super a hypermarketoch a ktoré musia makať aj v nedeľu, teda tí, ktorí sa snažia uzákoniť aby sa v nedeľu v týchto obchodoch ne-pracovalo, sú označovaní za spiatoč-níckych, skostnatelých a že bránia ľuďom zarobiť si. Náboženské symboly sa poma-ly stanú tabu a miesto nich máme časopi-sy okrem bulváru plné rôznych nemrav-ných obrázkov na mobil, nahota sa pre-zentuje ako norma, nehovoriac o tom, že pomaly každé druhé manželstvo sa u nás končí rozvodom tisícky nenarodených detí skončia ako biologický odpad. A to všetko v krajine kde sa skoro tri štvrtiny ľudí hlási

12

ku kresťanstvu a to všetko v Európe, kde kresťanstvo utváralo, nielen dejiny ale aj jej kultúru. Tu vyvstáva otázka: “Kde sa stala chyba? Prečo je to tak? Je kresťan-stvo naozaj už len pozlátkom, pod ktorým sa skrýva sebectvo a konzum?“

A práve tu by som sa chcel vrátiť na začiatok, kde som písal o kultúre, ktorú vytvára každý jeden z nás. Myslím si, že

je našou povinnosťou, kresťanskou po-vinnosťou šíriť kresťanskú kultúru, aby sme nepodľahli tej pseudokultúre, ktorá sa na nás tlačí a ovplyvňuje nás. A snáď to nie je až také zložité, stačí len žiť tú našu kresťanskú vieru naplno.

Martin Hanzel

Deti pozor! Veľká letná súťaž! Tak, ako aj po iné roky, aj teraz sme pre vás pripravili súťaž. Ten, kto nám pošle do redakcie pohľadnicu z najvzdialenejšej oblasti vo svete i na Slovensku, na ktorej bude nejaký sakrálny objekt alebo nám napíše príbeh z prázdnin, bude zaradený do žrebova-nia o hodnotné ceny. DUCHOVNÁ SLUŽBA VO FARNOSTI:

Sväté omše Vrútky v nedeľu: 7.30, 9.30, 18.00 v týždni: 6.30, 18.00 Priekopa v nedeľu: 11.00 utorok,štvrtok: 16.30 Svätá spoveď príležitosť pred každou svätou omšou Krsty: štvrtok 15.30-16.30 (okrem prvo-piatkového týždňa) Sobáše: piatok 15.30-16.30 (okrem prvopiatkového týždňa) • plánovanie rodičovstva - prvý piatok v mesiaci o 17.00 Biblické stretnutie: v pondelok po večernej svätej omši Stretnutie mládeže: v piatok po večer-nej svätej omši Večeradlá modlitby s Pannou Máriou: Vrútky: v stredu o 16.45 (v mesiacoch máj, október a v pôste o 16. 30) Priekopa: v utorok po sv. omši Fatimská sobota –prvá nedeľa v mesiaci -16.30 Večeradlá modlitby za kresťanskú Európu – 13. deň v mesiaci - máj - október o 16.30

Svetlo pravdy vydáva Rímskokatolícky farský úrad Vrútky • Založené 1942 • Obnovené 1990 • Adresa: Mlynská 1, PSČ 03861, číslo účtu: 0351683915/0900, telefón a fax: 043/4281429, 0905122991 • registračné číslo: SKO MT5/1992 • url: http://www.fara.sk/vrutky • Zostavila re-dakčná rada: Milan Žila, Jozef Poliak, Silvia Rovná, Dagmar Hanzelová, Martin Hanzel, Marián Sovík, Radka Laurinčíková, Stanislav Laurinčík

Filip Petrovič Timotej Veneny Peter Ďurmek – Stanislava Tencerová Ján Majerčák – Andrea Kunertová Juraj Mojžiš Alžbeta Karvayová 1937– 2005 Margita Nezvalová 1928 – 2005 Margita Maslenová 1940 – 2005 František Mikuláš 1942 – 2005 Gabriela Kaclová 1919 – 2005 Anton Buvala 1931 – 2005