Adam Valčekredaktor denníka SMELazaretská 12811 01 Bratislava

V Bratislave, dňa 25. septembra 2013

Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, 827 15 Bratislava (ďalej len „Povinná osoba“) rozhodnutím Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy č. 22/2013, resp. rozhodnutím vo veci sp. zn. info203/2013-1010, zo dňa 4. septembra 2013, ktoré mi bolo doručené 11. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), odmietlo sprístupniť „kópiu Memoranda o porozumení medzi Continental AG, Continental Matador Rubber, s. r. o. a Slovenskou republikou“ a sčasti odmietlo sprístupniť „kópiu Memoranda o porozumení medzi Grandwood holding, s. r. o. a Slovenskou republikou,“ ktoré som požadoval sprístupniť žiadosťou podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“) zo dňa 13. augusta 2013, ktorá bola doručená Povinnej osobe dňa 13. augusta 2013.

V súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku a infozákona podávam voči napadnutému rozhodnutiu tento n á v r h n a r o z k l a d . Napadnuté rozhodnutie považujem za nezákonné, nakoľko odporuje § 3 ods. 1 a 4, § 46, § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku, pretože Povinná osoba bez dostatočných podkladov rozhodla, že požadované informácie sú sčasti považované za obchodné tajomstvo podľa § 17 Obchodného zákonníka, resp. že ide o informácie dôverného charakteru, resp. že ide o informácie, ktoré sa vzhľadom na individuálnu dohodu s účastníkmi memoránd nesprístupňujú.

I.Memorandum Grandwood

A. Neurčitosť výroku rozhodnutia

(1) Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku musí výrok rozhodnutia obsahovať rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Vo vzťahu k 1. bodu výroku napadnutého rozhodnutia táto podmienka splnená nebola, čím je napadnuté rozhodnutie neurčité, resp. nejednoznačné.

(2) Podľa 1. bodu výroku napadnutého rozhodnutia sa sprístupňuje kópia Memoranda o porozumení medzi spoločnosťou Grandwood holding, s. r. o. a Slovenskou republikou (ďalej len „memorandum Grandwood“) s výnimkou článku II. ods. 2.4., ktoré sa podľa 1. bodu výroku napadnutého rozhodnutia nesprístupňujú podľa § 11 ods. 1 infozákona.        

(3) Ustanovenie § 11 ods. 1 infozákona obsahuje deväť rôznych dôvodov, pre ktoré je možné odoprieť právo na informácie, pričom každý dôvod je označený samostatným písmenom. Pokiaľ Povinná osoba vo výroku napadnutého rozhodnutia neoznačila konkrétne ustanovenie § 11 ods. 1 infozákona, podľa ktorého rozhodla o nesprístupnení časti požadovaných informácií, je takéto rozhodnutie neurčité, resp. nejednoznačné a preto je potrebné takéto rozhodnutie v rozsahu 1. bodu výroku zrušiť.

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 1 z 8

(4) Napadnuté rozhodnutie v časti 1. bodu výroku možno momentálna chápať aj tak, že požadované informácie sa sčasti nesprístupňujú zo všetkých dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 infozákona. Pokiaľ takto Povinná osoba rozhodla úmyselne, potom mám za to, že porušila zásadu materiálnej pravdy a zásadu zákonnosti, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevyrovnala s podmienkami na obmedzenie podľa všetkých deviatich bodov ustanovenia § 11 ods. 1 infozákona.

(5) Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 417/2009 zo 17. decembra 2009 „neurčitý výrok rozhodnutia žalovaného správneho orgánu totiž sám osebe zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a to bez toho aby sa odvolací súd musel zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

(6) Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo/236/2010 zo dňa 3. mája 2011 vyplýva, že pochybenie spočívajúce v nesprávnom obsahu výroku rozhodnutia má za následok nielen nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť výroku, ale aj nemožnosť vykonať rozhodnutie. Podľa zmieneného rozhodnutia „výrok totiž obsahuje rozhodnutie vo veci (autoritatívny úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania), a len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Povinné obsahové náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 47 správneho poriadku. Výrok predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia správneho orgánu a pokiaľ sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníka konania, musí byť určitý a zrozumiteľný tak, aby rozhodnutie bolo vykonateľné. V danom prípade výrok napadnutého rozhodnutia tieto zákonom požadované náležitosti neobsahuje správne, preto odvolací súd uvedené pochybenie nepovažoval za chybu v písaní, ale za procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie v danej veci, keďže z výroku rozhodnutia musí byť určitým a zrozumiteľným spôsobom zrejmé, kto je adresátom rozhodnutia a čo sa rozhodnutím zakladá, mení alebo ruší (konkrétne právo alebo povinnosť), resp. autoritatívne potvrdzuje.“ V súvislosti s citovaným pripomínam, že do dnešného dňa Povinná osoba napadnuté rozhodnutie nevykonala, t. j. nesprístupnila mi sčasti požadované informácie.

(7) Je tiež potrebné zdôrazniť, že vo veci samej mi bolo napadnutým rozhodnutím odopreté ústavou garantované právo na informácie, ktoré možno odoprieť len vo výnimočných prípadoch (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Neobstojí preto prípadná námietka, že pochybenie spočívajúce v neurčitom označení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, najmä vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia, nie je mi na ujmu a nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Naopak, keďže nepoznám ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého Povinná osoba rozhodla, Povinná osoba mi zúžila priestor, aby som dokázal namietať nezákonnú argumentáciu Povinnej osoby v prospech odopretie práva na informácie ku kópii memoranda Grandwood, čo je mi bez akýchkoľvek pochybností na ujmu.

B. Nedostatok dôvodov pre rozhodnutie

(8) Mám za to, aj s prihliadnutím na nižšie uvedené skutočnosti, že neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia úzku súvisí s faktom, že na odopretie práva na informácie ku kópii memoranda Grandwood nemala Povinná osoba dostatok dôvodov a tak vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia uviedla neurčité ustanovenie právneho predpisu. Takéto konanie považujem za obštrukciu, ktorou Povinná osoba sťažila uplatnenie môjho práva na súdnu a inú právnu ochranu. Napriek tomu, že neviem, podľa akého ustanovenia právneho predpisu Povinná osoba o odopretí práva na informácie k memorandu Grandwood rozhodla, považujem za nevyhnutné vyrovnať sa aj s argumentmi, ktoré vo vzťahu k 1. bodu výroku napadnutého rozhodnutie uviedla v odôvodnení.

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 2 z 8

(9) Memorandum Grandwood mi Povinná osoba nesprístupnila, tvrdiac, že „na obmedzení prístupu k tejto informácií sa strany memoranda dohodli pri podpise memoranda (...). Slovenská strana nemôže jednostranne rozhodnúť o jej sprístupnení. Z memoranda so spoločnosťou Grandwood holding, s. r. o. nevyplývajú žiadne finančné záväzky pre Slovenskú republiku, ani na jeho základe nedochádza k čerpaniu verejných finančných zdrojov.“ Okrem toho Povinná osoba ďalej uvádza, že „požadované memorandá nie sú záväzkovými právnym vzťahom. Priamo z nich nevyplývajú žiadne záväzky týkajúce sa použitie verejných zdrojov. (...) Z uvedených dôvodov je na dohode zmluvných strán, či takéto dokumenty budú zverejnené úplne, čiastočne alebo sa obmedzí k ním prístup.“

(10) Po prvé, Povinná osoba v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporuje sama sebe, keď najprv tvrdí, že nesprístupňovaná časť memoranda Grandwood „obsahuje informácie týkajúce sa procesu schvaľovania investičnej pomoci Grandwood holding, s. r. o.“ a vzápätí sa snaží prisvedčiť, že memorandum sa netýka nakladania s verejnými prostriedkami, resp. s majetkom štátu. Na právne posúdenie veci samej je úplne irelevantné, či priamo z memoranda Grandwood vyplývajú akékoľvek finančné záväzky pre Slovensku republiku, právne relevantná je tá skutočnosť, že memorandum Grandwood je informáciou, ktorá sa týka nakladania s verejnými prostriedkami, resp. majetkom štátu, pretože, ako správne uvádza Povinná osoba, ide o informáciu týkajúce sa procesu schvaľovania investičnej pomoci. Memorandum o investičnej pomoci totiž nevyhnutne obsahovať informácie o používaní verejných finančných prostriedkov, pretože jeho obsahom je o. i. informácia o výške a spôsobe pravdepodobného použitia verejných prostriedkov (investičnej pomoci) v budúcnosti.

(11) Po druhé, infozákon neobsahuje ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo odopretie práva na informácie len na základe jednoduchého nesúhlasu podnikateľa, resp. dvojstranného úkonu v memorande, kedy sa strany memoranda dohodnú, že memorandum sa sprístupňovať nebude. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku sp. zn. 1 S 166/03 zo dňa 23. septembra 2004, keď rozhodol, že „poukázanie žalovaného na znenie kúpnej zmluvy, v ktorej kupujúci vyhlásil, že nesúhlasí so sprístupňovaním textu kúpnej zmluvy a akýchkoľvek informácií týkajúcich sa zmluvy je právne bezvýznamné pri úvahe o tom, či informácie sprístupniť alebo nie. (...) Zákon o slobode informácií totiž neustanovuje, že dôvodom na nesprístupnenie informácií by mohol byť aj jednoduchý nesúhlas podnikateľa. Dôvody, z  ktorých môže byť sprístupnenie informácií odmietnuté, sú uvedené v § 8 až 11 zákona o slobode informácií.“

(12) Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, kde má zákon o slobode informácií rovnakú koncepciu ako slovenský infozákon. Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. A 2/2003-73 zo dňa 31. júla 2006 vyplýva, že „zmluvný orgán sa nemôže zbaviť svojej povinnosti poskytnúť informácie tvrdením, že požadovaný dokument, ktorý je zmluvou, celý obsahuje informácie poskytnuté druhou zmluvnou stranou. Tejto povinnosti sa nezbaví ani doložkou obsiahnutou v požadovanej zmluve, podľa ktorej si strany dohodli zachovanie dôvernosti čo do obsahu a podmienok zmluvy.“

(13) Chcel by som tiež dôrazne pripomenúť, že Povinná osoba už niekoľkokrát čelila žalobám o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým verejnosti odoprela právo na informácie ku kópiám investičných zmlúv (investície Kia, Hyundai, PSA), pričom všetky prehrala s konštatovaním súdu, že Povinná osoba nemala pre odopretie práva dostatok dôvodov. Napríklad z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 97/2004 a sp. zn. 3 Sž 98/2004

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 3 z 8

vypláva, že Povinná osoba sa ani len neunúvala vyrovnať sa s námietkami, podľa súdu relevantnými, ktoré žiadateľ o informácie predniesol v rámci rozkladového konania.

C. Porušenie povinnosti vyrovnať s   návrhmi účastníka konania

(14) Napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj preto, že Povinná osoba sa v rozpore s § 46 ods. 3 Správneho poriadku nevyrovnala s návrhmi účastníka konania.

(15) V žiadosti o informácie zo dňa 13. augusta 2013, doručenej Povinnej osobe toho istého dňa, som totiž uviedol, očakávajúc nezákonné konanie Povinnej osoby, že „prípadná dohoda o zachovaní mlčanlivosti (resp.  o nezverejnení memoránd po určitom termíne) alebo prípadná dohoda o dôverných informáciách je nezákonná, a nemôže byť dôvodom na odopretie práva na informácie, čo potvrdili aj súdy Slovenskej republiky.“ V žiadosti o informácie som ďalej citoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 166/03 zo dňa 23. septembra 2004, z ktorého citujem aj v tomto návrhu na rozklad.

II.Memorandum Continental

(16) Povinná osoba odmietla sprístupniť Memorandum so spoločnosťami Continental AG a Continental Matador Rubber, s. r. o. (ďalej len „memorandum Continental“) z dôvodu, že „strany memoranda sa pri jeho podpise dohodli, že memorandum stratí platnosť a účinnosť vydaním právoplatného rozhodnutia o schválení investičnej pomoci.“ Ďalej Povinná osoba tvrdí, že rozhodnutie o schválení investičnej pomoci bolo vydané dňa 6. júna 2013 a ďalej pokračuje „strany memoranda sa dohodli v článku 4.3.3. <<memoranda Continental>>, že po uplynutí doby platnosti a účinnosti sa nedovoľuje jeho zverejnenie, ani žiadna strana nie je oprávnená žiadať o poskytnutie predchádzajúceho súhlasu na zverejnenie, a to v záujme zabezpečenia ochrany dôverných informácií týkajúcich sa investičného zámeru.“

(17) Okrem toho Povinná osoba v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že z memoranda Continental nevyplývajú pre Slovenskú republiku žiadne finančné záväzky, pričom Povinná osoba zdôraznila, že „čerpanie verejných finančných prostriedkov je viazané výlučne na <<rozhodnutie o schválení investičnej pomoci>>.“ Povinná osoba aj pri memorande Continental zopakovala, že „požadované memorandá nie sú záväzkovými právnym vzťahom. Priamo z nich nevyplývajú žiadne záväzky týkajúce sa použitie verejných zdrojov. (...) Z uvedených dôvodov je na dohode zmluvných strán, či takéto dokumenty budú zverejnené úplne, čiastočne alebo sa obmedzí k ním prístup.“

(18) Podobne ako pri argumentoch v prospech nesprístupnenia časti memoranda Grandwood, aj v argumentácii v prospech nesprístupnenia celého memoranda Continental Povinná osoba v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporuje sama seba. V napadnutom rozhodnutí totiž sama priznáva, že memorandum Continental úzko súvisí so žiadosťou o investičnú pomoc, keď tvrdí, že memorandu platí len do dňa schválenia investičnej pomoci a vzápätí v rozpore s týmto tvrdením sa Povinná osoba snaží prisvedčiť, že memorandum Continental nemá žiaden súvis s využívaním verejných finančných prostriedkov. Celkom nesprávny je aj právny názor Povinnej osoby, že požadované memorandá „nie sú záväzkovým právnym vzťahom.“ Sama Povinná osoba správne pomenúva strany memoranda ako „zmluvné strany“ a memorandum síce nemusí byť právne záväzné ako celok, no strany memoranda sa v ňom môžu dohodnúť, že

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 4 z 8

určitá časť memoranda právnu záväznosť mať bude (napríklad rozhodcovská doložka a podobne). Tento argument Povinnej osoby preto možno hodnotiť ako nesprávny a účelový.

B. Ochrana obchodného tajomstva

(19) Napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia tomu vôbec nezodpovedá, Povinná osoba podľa 2. bodu výroku napadnutého rozhodnutia odoprela právo na informácie ku kópiám memoranda Continental podľa § 10 ods. 1 infozákona.

(20) Ustanovenie § 10 ods. 1 infozákona pojednáva o povinnosti povinných osôb odoprieť právo na informácie k informáciám, ktoré sú obchodným tajomstvom. Povinná osoba sa vyrovnala s otázkou, či sú požadované informácie chránené inštitútom obchodného tajomstva, bez akýchkoľvek podkladov, čím porušila § 32, § 47 ods. 3 a násl. Správneho poriadku. Povinná osoba v rozhodnutí vôbec nevysvetľuje, ako je charakter požadovaných informácií spôsobilý založiť právo podnikateľa na obchodné tajomstvo, nakoľko obchodné tajomstvo je individuálne právo podnikateľa. Možno teda konštatovať, že ministerstvo nedostatočne zistilo skutočný stav vo veci.

(21) Podľa druhej vety § 17 Obchodného zákonníka „obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle podnikateľa utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.“ Z uvedeného vyplýva, že obchodným tajomstvom môže byť chránená len taká informácia, ktorá spĺňa päť znakov: (a) má charakter skutočnosti, (b) táto skutočnosť má aspoň potenciálnu hodnotu, (c) v príslušných obchodných kruhoch nie je bežne známa [tiež možno hovoriť o objektívnych kritériách], (d) musí byť preukázaná vôľa podnikateľa utajiť takéto skutočnosti, (e) musia byť preukázané úkony podnikateľa smerujúce k utajeniu týchto skutočnosti [tiež možno hovoriť o subjektívnych kritériách].

(22) Z § 17 Obchodného zákonníka ďalej vyplýva, že všetkých päť podmienok musí byť splnených kumulatívne, pričom pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z nich, právo podnikateľa na obchodné tajomstvo zaniká. Uvedené potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 Sž 73/01 zo dňa 28. novembra 2001, podľa ktorého trvanie práva podnikateľa na obchodné tajomstvo „je závislé od trvania všetkých uvedených podmienok jeho ochrany, pričom odpadnutie niektorej z nich spôsobí, že právo na obchodné tajomstvom zanikne.“

(23) Podľa § 32 Správneho poriadku bola Povinná osoba povinná pred vydaním rozhodnutia presne a úplne zistiť skutočný stav veci a podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku bola Povinná osoba povinná v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie. Z uvedeného je zrejmé, že Povinná osoba sa mala v rozhodnutí zaoberať otázkou, či pri požadovaných informáciách sú splnené všetky definičné znaky obchodného tajomstva, či sú tieto definičné znaky splnené pri všetkých požadovaných informáciách alebo len sčasti.

(24) Z rozhodovacej praxe súdov pritom vyplýva, že keby aj podnikatelia označili niektoré informácie za obchodné tajomstvo, napriek tomu je správny orgán (Povinná osoba) povinný skúmať, či sú pri požadovaných informáciách splnené všetky definičné znaky obchodného tajomstva, pretože vôľa utajovať informácie je len jedným z piatich znakov obchodného tajomstva. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 424/06 zo dňa 12. septembra 2007, podľa ktorého „dôkazné bremeno na preukázanie predpokladov pre nesprístupnenie požadovaných informácií pre kolíziu s obchodným tajomstvom zaťažuje

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 5 z 8

žalovaného. Ten je oprávnený rozhodnúť o nesprístupnení informácií len vtedy, keď na základe vykonaných dôkazov, získaných v spolupráci s dotknutým podnikateľom či s inými subjektmi pôsobiacimi na trhu v danej oblasti, preukáže, že požadované informácie sú chránené obchodným tajomstvom.“ Uvedené sa ustálilo aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (pozri 3 Sž 16/2004; 6 Sž 73/01; 5 Obo 98/99 a ďalšie).

(25) Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože Povinná osoba nedostatočne zistila skutočný stav vo veci. Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 6A/136/2002-35 zo dňa 27. februára 2004 platí, že „pokiaľ zamietavé rozhodnutie správneho orgánu o žiadosti o poskytnutie informácií je opreté o ochranu obchodného tajomstva, avšak súd zo správneho spisu zistí, že v dobe rozhodovania správneho orgánu v spise nebolo svedectvo o tom, že by podnikateľ požadované informácie označil za obchodné tajomstvo v zmysle § 17 Obchodného zákonníka, potom súd takéto správne rozhodnutie zruší,“ pretože skutkový stav, na základe ktorého správny orgán rozhodoval, je v rozpore so spismi alebo v nich nemá oporu alebo si vyžaduje rozsiahle alebo zásadné doplnenie.

(26) Pozornosť odvolacieho orgánu by som tiež upriamil na ochranu legitímnych očakávaní, ktorá vo veci samej znamená, že nemožno odoprieť sprístupnenie informácií, kde boli splnené definičné znaky obchodného tajomstva až dodatočne, po podaní žiadosti o informácie. Pokiaľ teda podnikatelia neoznačili požadované informácie za obchodné tajomstvo už v čase, keď memorandá podpisovali (teda v čase vzniku informácií nemali vôľu utajovať ich) a zároveň v tom čase dotknutí podnikatelia nevykonali opatrenia na ochranu informácií pred vyzradením (preukázanie skutočného utajovania informácií), prípadný postup Povinnej osoby spočívajúci v oslovení dotknutých podnikateľov, by bolo možné spochybniť. Uvedeného potvrdzuje aj súdna prax. Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7A/118/2002-37 zo dňa 9. decembra 2004 na to, aby bolo možné zákonne odoprieť právo na informácie podľa zákona o slobode informácií na informácie označené ako obchodné tajomstvo, „musí byť určitá skutočnosť za obchodné tajomstvo výslovne označená ešte pred doručeným žiadosti o poskytnutie informácií.“

(27) Sama Povinná osoba v napadnutom rozhodnutí priznáva, že pri memorande Continental nie sú splnené všetky predpoklady na uplatnenie práva na ochranu obchodného tajomstva, keď tvrdí, že pred uplynutím doby platnosti a účinnosti bolo možné memorandum Continental sprístupniť. Pokiaľ ho vtedy bolo možné sprístupniť, nemožno dostatočne preukázať vôľu podnikateľa utajovať takéto memorandum. Pokiaľ by Povinná osoba tvrdila opak, je potrebné v kontexte predchádzajúce možnosti sprístupnenia memoranda Continental posúdiť aj ďalšiu charakteristickú črtu obchodného tajomstvo a tou je potenciálna hodnota tohto dokumentu.

(28) Na argumentáciu Povinnej osoby v prospech odopretie práva na informácie k memorandu Continental možno primerane použiť aj už predložené odvolacie dôvody uvedené v 8. až 15. bode tohto návrhu na rozklad.

III.Právo na informácie o štátnej pomoci

(29) Napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že Povinná osoba odignorovala niektoré ustanovenia infozákona. Napríklad právo na informácie k memorandu Continental odoprela z dôvodu údajnej ochrany obchodného tajomstva podľa § 10 ods. 1 infozákona (2. bod výroku napadnutého rozhodnutia), avšak požadované informácie sú informáciami o štátnej pomoci, čo sama Povinná osoba v napadnutom rozhodnutí priznáva.

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 6 z 8

(30) Požadované informácie, teda memorandum Grandwood aj memorandum Continental, sa týkajú postupu vo veci schvaľovania investičnej pomoci podľa zákona č. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o investičnej pomoci“), čo v napadnutom rozhodnutí potvrdila aj Povinná osoba. Podľa § 1 ods. 2 zákona o investičnej pomoci je zákon o investičnej pomoci schémou štátnej pomoci podľa zákona č. 231/1999 Z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.

(31) Podľa § 10 ods. 2 písm. d) infozákona nie je porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva „najmä sprístupnenie informácie o štátnej pomoci,“ pričom poznámka pod čiarou odkazuje na zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov. Povinná osoba teda konala nezákonne, keď utajila požadované informácie ako obchodné tajomstvo, pretože informácie o štátnej pomoci, ktorými memorandum Grandwood aj memorandum Continental sú, nemožno v súlade s § 10 ods. 2 písm. d) infozákona utajovať ako obchodné tajomstvo.

(32) K argumentácii Povinnej osoby, podľa ktorej sa strany memorandá dohodli na jeho utajení, je potrebné dodať ešte toľko, že takéto dojednanie je neplatné, nakoľko Povinná osoba ako orgán verejnej moci môže konať len v medziach zákonov. Pokiaľ teda uzatvorila memorandum, ktorým sa zaviazala nesprístupniť jeho obsah (čo samo o sebe odporuje tvrdeniu Povinnej osoby, že memorandum nie je záväzkovým vzťahom), ide o dohodu súkromnoprávnu, keďže Povinná osoba je orgánom verejnej moci, nemôže pri uzatváraní súkromnoprávnych dohôd porušovať verejnoprávne predpisy – teda infozákon.

IV.Ostatné nedostatky rozhodnutia

(33) Napadnuté rozhodnutie trpí aj ďalšími vadami, ktoré možno považovať v rozpore so Správnym poriadkom, pretože podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku je obligatórnou náležitosťou akéhokoľvek správneho rozhodnutia aj poučenie o odvolaní, resp. rozklade. Obsah a vlastnosti, ktoré poučenie musí mať, sú ustanovené v § 47 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého „poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.“

(34) Poučenie, ktoré je obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, nemá náležitosti podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku a ide o nesprávne poučenie, čo zakladá niektoré špecifické procesné práva (napr. §54 ods. 3 Správneho poriadku).

(35) Povinná osoba v poučení správne uvádza, že proti napadnutému rozhodnutiu možno podať rozklad a to do 15 dní odo dňa jeho dourčenia. Za nedostatok možno považovať označenie odvolacieho orgánu, pretože v súlade s § 54 ods. 1 Správneho poriadku sa odvolanie (rozklad) podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Vo veci samej teda malo byť v poučení uvedené, že proti napadnutému rozhodnutie možno podať rozklad ministrovi hospodárstva Slovenskej republiky prostredníctvom Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy.

(36) Keď chcela Povinná osoba poučením v napadnutom rozhodnutí povedať, že podľa účinnej Organizačnej schémy MH SR je Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy súčasťou Kancelárie ministra, potom sa s touto skutočnosťou mala vyrovnať v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, aby naplnila ustanovenie § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého „rozhodnutie musí vydať orgán na to príslušný“ a v rozhodnutí mala uviesť, že rozhodnutie vydáva v mene

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 7 z 8

Kancelárie ministra. Aj v takom prípade však v poučení absentuje informácia, že rozklad sa podáva „ministrovi hospodárstva SR prostredníctvom (...).“

(37) Ďalším nedostatkom poučenia napadnutého rozhodnutia je absencia informácie, či napadnuté rozhodnutie možno alebo nemožno preskúmať súdom, poučenie napadnutého rozhodnutia je teda nesprávne.

V.Priestupok

(38) Napadnuté rozhodnutie vydala vedúca oddelenia vládnej a parlamentnej agendy Ing. Tatiana Slavkovská, pričom možno konštatovať, že sa vydaním napadnutého rozhodnutia dopustila priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b) infozákona, podľa ktorého sa priestupku dopustí ten, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií.

(39) Možno tiež odôvodnene konštatovať, že Ing. Tatiana Slavkovská tento priestupok spáchala úmyselne, nakoľko vedela, resp. mala vedieť, že vydaním napadnutého rozhodnutia v rozpore so zákonom poruší moje práva. O tomto porušení vedela, resp. mala vedieť, pretože Povinná osoba už niekoľkokrát v rozpore so zákonom odoprela verejnosti právo na informácie k investičným zmluvám alebo memorandám (čo sú povahou informácie podobné požadovaným informáciám) v rozpore so zákonom, čo opakovane judikoval Najvyšší súd SR.

VI.Návrh na rozhodnutie

(40) Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutia a spis na vec sa vzťahujúci a vydal toto

rozhodnutie

I. rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 22/2013 o odmietnutí poskytnúť informácie zo dňa 4. septembra 2013 s a z r u š u j e ,

II. v e c s a v r a c i a Oddeleniu vládnej a parlamentnej agendy na ďalšie konanie.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -Adam Valček

Návrh na rozklad proti rozhodnutiu č. 22/2013 zo 4. septembra 2013Strana 8 z 8