OBSAH · 2013-06-29 · Do rúk sa vám dostáva druhé tohtoročné číslo Slovenského národopisu, ktorého prí-prava bola dosť náročná, avšak dúfam, že na výsledku to

EDITORIALPOTANČOK, Vladimír: Editorial • 123

ŠTÚDIEKILIÁNOVÁ, Gabriela: Predstava o postave

smrti – štúdium kultúrneho javu v sloven -skej a nemeckej jazykovej skupine na Slo-vensku • 125

PANCZOVÁ, Zuzana: Humor a strach v po-etike súčasných povestí • 142

STOLIČNÁ, Rastislava: Kulinárna kultúra Slo -venska: výskum regionálnej diverzity • 155

MATERIÁLYMÉSZÁROSOVÁ, Marianna: Stretnutie kul-

túry a urbánny priestor Prahy (perspektí-va slovenskej a maďarskej etnickej men -šiny) • 168

ROZHOVORBUENO GÓMEZ, Noelia: Antropológia, veda

budúcnosti. 1. časť. Tradičná rurálna spo-ločnosť v Astúrii. Interview so španiel-skym antropológom Adolfom GarcíomMartínezom • 180

ROZHĽADY – SPRÁVY – GLOSYBLAHOVÁ, Natália: Správa z medzinárod-

nej konferencie Folk knowledge: Modelsand Concepts (26. – 28. apríl 2013, Brati-slava) • 188

BARANYOVICS, Boris: Konferencia Aktuálne

otázky folkloristiky v strednej Európe (9. –12. november 2012, Komárno) • 190

MACKOVÁ, Veronika, CSÜTÖRTÖKYOVÁ,Dita: Studenti na ŠVOČ předvedli slušnouúroveň (Bratislava, 26. 4. 2013) • 192

ŠPIRKOVÁ, Veronika: Viliam Malík 1912 –2012 (výstava v SNG, 18. apríl – 14. júl2013) • 194

RECENZIEValeria Kovachova Rivera de Rosales, Boh-

dan Ulašin, Zuzana Fráterová: Cuentoseslovacos de tradición oral (Renáta BOJ-NIČANOVÁ) • 201

Dielo chváliace svojho tvorcu:Viera Gašparíková, Hana Hlôšková (Ed.):

Stretnutie s rozprávkou. Pohľad do životaa diela etnologičky PhDr. Viery Gašparíko -vej, DrSc. (Renáta BOJNIČANOVÁ) • 203

Peter Slavkovský: Slovenská etnografia (kom-pendium dejín vedného odboru) (IgorTHURZO) • 206

Rastislava Stoličná – Mikolajová (Ed.), Katarí -na Nováková: Kulinárna kultúra regiónovSlovenska (Magdaléna PARÍKOVÁ) • 209

Alexandra Navrátilová: Namlouvání, láskaa svadba v české lidové kultuře (KornéliaJAKUBÍKOVÁ) • 212

Petr Lozoviuk (Ed.): Etnicita a nacionalismusv diskurzu 20. století. Příspěvek intelek-tuálů z českých zemí ke studiu kolektiv-ních identit (Zuzana PANCZOVÁ) • 213

121

OBSAH

2 61 • 2013

EDITORIALPOTANČOK, Vladimír: Editorial • 123

ARTICLESKILIÁNOVÁ, Gabriela: The Idea of the Figure

of Death – a Study of a Cultural Phe-nomenon in Slovak and German LanguageGroups in Slovakia • 125

PANCZOVÁ, Zuzana: Humour and Fear in thePoetics of Contemporary Legends • 142

STOLIČNÁ, Rastislava: The Culinary Cultureof Slovakia: Researching Its Regional Di-versity • 155

RESEARCH REPORTSMÉSZÁROSOVÁ, Marianna: The Encounter

of Cultures and the Urban Space of Prague(The Perspective of Slovak and HungarianEthnic Minorities) • 168

INTERVIEWBUENO GÓMEZ, Noelia: Anthropology, Sci-

ence of the Future, Part 1. The Tradition-al Rural Society in Asturias. An Interviewwith the Spanish Anthropologist AdolfoGarcía Martínez • 180

NEWSBLAHOVÁ, Natália: Report on the Interna-

tional Conference Folk knowledge: Modelsand Concepts (26-28 April 2013, Bratisla-va) • 188

BARANYOVICS, Boris: Conference on Cur-rent Issues in Folkloristics in Central Euro -pe (9-12 November 2012, Komárno) • 190

MACKOVÁ, Veronika, CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Di -ta: Students at ŠVOČ Achieved a RespectableStandard (Bratislava, 26 April 2013) • 192

ŠPIRKOVÁ, Veronika: Viliam Malík 1912 –2012 (Exhibition in SNG, 18 April – 14 Ju-ly 2013) • 194

BOOK REVIEWS/REVIEW ESSAYSValeria Kovachova Rivera de Rosales, Bohdan

Ulašin, Zuzana Fráterová: Cuentos eslo-vacos de tradición oral (Renáta BOJNIČA -NOVÁ) • 201

A Work That Praises Its Master:Viera Gašparíková, Hana Hlôšková (Ed.):

Stretnutie s rozprávkou. Pohľad do životaa diela etnologičky PhDr. Viery Gašparí -kovej, DrSc. (Renáta BOJNIČANOVÁ) • 203

Peter Slavkovský: Slovenská etnografia (kom-pendium dejín vedného odboru) (IgorTHURZO) • 206

Rastislava Stoličná – Mikolajová (Ed.), Katarí-na Nováková: Kulinárna kultúra regiónovSlovenska (Magdaléna PARÍKOVÁ) • 209

Alexandra Navrátilová: Namlouvání, láskaa svadba v české lidové kultuře (KornéliaJAKUBÍKOVÁ) • 212

Petr Lozoviuk (Ed.): Etnicita a nacionalismusv diskurzu 20. století. Příspěvek intelek -tuálů z českých zemí ke studiu kolektiv -ních identit (Zuzana PANCZOVÁ) • 213

Karel Sommer, Josef Julínek: Politik a knězAlois Kolísek (Igor THURZO) • 217

Kirsten W. Endres & Andrea Lauser (Eds.):Engaging the Spirit World. Popular Beliefsand Practices in Modern South Asia. AsianAnthropologies, Volume 5. (Veronika BE -RANSKÁ) • 218

Karanović, Z., De Blécourt, W. (Eds.): BeliefNarrative Genres, Жанрови предања, Жан -

ры преданий (Zuzana PANCZOVÁ) • 220

Karel Sommer, Josef Julínek: Politik a knězAlois Kolísek (Igor THURZO) • 217

Kirsten W. Endres & Andrea Lauser (Eds.):Engaging the Spirit World. Popular Beliefsand Practices in Modern South Asia. Asian

Anthropologies, Volume 5. (Veronika BE-RANSKÁ) • 218

Karanović, Z., De Blécourt, W. (Eds.): BeliefNarrative Genres, Жанрови предања, Жан -

ры преданий (Zuzana PANCZOVÁ) • 220

122

CONTENTS

Do rúk sa vám dostáva druhé tohtoročné číslo Slovenského národopisu, ktorého prí-prava bola dosť náročná, avšak dúfam, že na výsledku to nebude poznať. Napriek re-kordne vysokému počtu zamietnutých príspevkov sa redakcii podarilo dať dokopy sil-nú zostavu domácich štúdií, jeden materiál z blízkeho zahraničia a exkluzívny rozhovorso španielskym antropológom a ochrancom kultúrneho dedičstva Adolfom GarcíomMartínezom.

Toto vydanie otvára štúdia Gabriely Kiliánovej s názvom Predstava o postave Smrti – štú-dium kultúrneho javu v slovenskej a nemeckej jazykovej skupine na Slovensku, ktorá sazaoberá reprezentáciami smrti v dvojjazyčnom kultúrnom priestore východoslovenské-ho mestečka Medzev, kde sa hovorí po slovensky i po nemecky (presnejšie mantáckymdialektom). Vďaka dôkladnej analýze dostupnej literatúry i vlastnému terénnemu vý-skumu autorky sa konečne dozviete, akého rodu je smrť u Mantákov a prečo je to tak. Týchtemnejších stránok ľudského bytia sa dotýka aj nasledujúca štúdia Zuzany Panczovej podtitulom Humor a strach v poetike súčasných povestí. Teoretické zamyslenie sa nad funk-ciami hororových a humorných prvkov v súčasných rozprávaniach, ktoré majú toho spoločného viac ako by ste čakali, je ilustrované množstvom zaujímavých príkladov ur-bánnych povestí. Neraz ide o látky, ktoré kolujú aj vo filmovom umení a literatúre, o in-ternetových fórach ani nehovoriac. Autorkou tretej štúdie s názvom Kulinárna kultúra Slo-venska: výskum regionálnej diverzity je skutočná odborníčka na túto oblasť RastislavaStoličná. Štúdia objasňuje metodické východiská rozsiahleho archívneho výskumu, kto-rého výstupom sa stala knižná publikácia, recenzovaná takisto v tomto čísle.

Do rubriky Materiály sme tentoraz zaradili príspevok Marianny Mészárosovej z Pra-hy, ktorého názov hovorí sám za seba: Stretnutie kultúry a urbánny priestor Prahy(perspektíva slovenskej a maďarskej etnickej menšiny). Mimochodom, tá istá autorkao uvedenej problematike informovala odbornú verejnosť aj na konferencii Folk Know-ledge: Models and Concepts, o ktorej referuje Natália Blahová v rubrike Rozhľady –správy – glosy. Po dlhšom čase sa objavuje v Slovenskom národopise aj rozhovor, kto-rého hlavným protagonistom je profesor Adolfo García Martínez, kultúrny antropológ,sociológ a filozof z Astúrie. Práve v tejto časti Španielska ešte prežíva etnická skupinavaquieros de alzada, migrujúcich pastierov dobytka, ktorí majú svojbytnú kultúru a stra -tégiu prežitia. Nielen o nich je prvá časť rozsiahleho a veľmi zaujímavého rozhovoru,ktorý s profesorom Martínezom urobila jeho krajanka Noelia Bueno Gómez, od feb -ruára do novembra 2013 zahraničná výskumníčka v Ústave etnológie SAV.

123

2 61 • 2012

EDITORIAL

E D I T O R I A L124

Okrem rozsiahlych príspevkov nájdete v čísle aj menšie útvary, ako sú správy z kon-ferencií a iných vedeckých a študentských podujatí či recenzie nových knižných pub -likácií, vrátane tých, ktoré vyšli pod hlavičkou Ústavu etnológie SAV (už spomínanákniha Rastislavy Stoličnej a Kataríny Novákovej Kulinárna kultúra regiónov Slovenska,či kompendium Petra Slavkovského s názvom Slovenská etnografia). Za zvláštnu zmien -ku stojí aj záslužné vydanie výberu slovenských rozprávok z Dobšinského zbierokv španielskom jazyku a recenzia k výstave fotografa Viliama Malíka, ktorú sme si vďa-ka ústretovej spolupráci so Slovenskou národnou galériou v Bratislave mohli pripome-núť aj niekoľkými reprodukciami fotografií tohto autora v našom časopise.

VLADIMÍR POTANČOK,Ústav etnológie SAV v Bratislave

Viliam Malík. Na besede (Muzikanti). 1935 – 1938. Slovenská národná galéria, Bratislava.

2 61 • 2013ŠTÚDIE

PREDSTAVA O POSTAVE SMRTI – ŠTÚDIUM KULTÚRNEHO JAVU V SLOVENSKEJ A NEMECKEJJAZYKOVEJ SKUPINE NA SLOVENSKU

GABRIELA KILIÁNOVÁ

125

PhDr. Gabriela Kiliánová, CSc., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64 Bratisla-va, email: [email protected]

This paper addresses the personification of death (a being in human or animal form)as a public representation. The public representation of death is traced among res-pondents from Slovak and German language groups who are residents of the town ofMedzev. The author examines the nature of the individual and group representationsof death held by respondents in the selected samples. She poses the research questionwhether there exists a cultural or long-term shared representation of death in the se-lected language groups, or overall in this ethnically and linguistically heterogeneouslocality. Finally, she asks whether the postulated divergent representation of death bet-ween Slovaks and Germans (more precisely, the local group known as Mantaks) in Me-dzev functions as a differentiating cultural code, on the basis of which symbolic boun-daries are formed between groups.

Key words: figure of death, representation, Mantaks, Slovaks, Medzev, Slovakia

Kľúčové slová: postava smrti, reprezentácia, Mantáci, Slováci, Medzev, Slovensko

ÚVOD 1

Príspevok predstavuje prvé výsledky výskumného projektu, v ktorom som sa veno-vala predstavám o postave smrti v orálnej tradícii obyvateľov mesta Medzev, chápané-ho ako priestor viacjazyčnej komunikácie.2 Výskumnú vzorku tvorili respondenti, kto-rých materinským jazykom bola slovenčina alebo nemčina, presnejšie miestny nemecký

1 Ďakujem anonymným recenzentom príspevku za cenné pripomienky. Ľutujem, že som nemohla zohľad-niť všetky navrhované doplnky a rozšírenia štúdie. Nedovolil to obmedzený rozsah štúdie.

2 Medzinárodný interdisciplinárny projekt „Reflexion kultureller Interferenzräume: Ostmitteleuropa im 20.Jahrhundert“ (Reflexia kultúrnych interferenčných priestorov: stredovýchodná Európa v 20. storočí), rie-šiteľské pracovisko Geisteswissenschaftliches Zentrum Geschichte und Kultur Ostmitteleuropas, Lipsko,Nemecko, vedúci projektu Prof. Dr. Winfried Eberhard, koordinátorka Dr. Ute Raßloff, trvanie projektu2007-2010, bližšie http://www.uni-leipzig.de/~gwzo/index.php?option=com_content&view=article&id=261&Itemid=572 (otvorené 22. 3. 2013). Výskum bol zároveň podporovaný projektom VEGA „Folklórnežán re a sociálna komunikácia“, č. 2/0044/08, vedúca projektu doc. PhDr. E. Krekovičová, DrSc., trvanieprojektu 2008 – 2010.

dialekt, takzvaná mantáčtina. Respondentov pritom chápem ako členov dvoch jazyko-vých skupín žijúcich v jednej lokalite, podrobnejšie to rozoberiem ďalej.

Výskumný projekt mal historickú časť, v ktorej som analyzovala naratívy o postavesmrti, zaznamenané v slovenskom a nemeckom jazyku na celom území Slovenska. Zá-znamy z obdobia od začiatku 19. až po koniec 20. storočia tvorili podklad pre výskumjavu vo vybranej lokalite a vytvárali širší kontext na jeho štúdium. V tomto príspevkunebudem podrobne rozoberať záznamy z predchádzajúcich období, iba stručne zhr -niem výsledky ich analýzy v druhej a tretej časti.3

Ako ukázal zozbieraný súbor rozprávaní, vybraná téma je zaujímavá na kompara-tívny výskum medzi obyvateľstvom Slovenska hovoriacim po slovensky a po nemecky,pretože postava smrti je v slovenskej ľudovej tradícii zobrazovaná predovšetkým akoženská bytosť, a naopak, v nemeckej tradícii smrť vystupuje spravidla ako mužská po-stava. Na predstavu o personifikovanej smrti zaiste vplývala a vplýva skutočnosť, žev slovenčine je slovo smrť ženského gramatického rodu, zatiaľ čo v nemčine je muž-ského rodu (der Tod).

Oprúc sa o tento poznatok začala som výskum v Medzeve s predpokladom, že sle-dovaný kultúrny jav sa bude prejavovať rozdielne u respondentov, ktorí hovoria po slo-vensky a tých, ktorí hovoria po nemecky. Vybraný jav som skúmala ako reprezentáciu.

Ak skúmam postavu smrti ako reprezentáciu, rozumiem tým v zmysle názorovStuar ta Halla (1997) proces, v ktorom sa jeden človek usiluje sprostredkovať svojupredstavu o nejakom objekte inému človeku. Ide pritom o komplexný proces, pri kto-rom sa odovzdávajú nielen predstavy o reálnych alebo imaginárnych objektoch, ale zá-roveň aj významy týchto objektov. Proces odovzdávania predstáv a významov prebie-ha najmä pomocou jazyka chápaného v najširšom zmysle slova, teda ako súborulingvistických kódov, obrazov, zároveň aj nejazykových prostriedkov spojených s re-čou, ako sú gestá, intonácia reči a podobne (Hall, 1997: 15). Na začiatku výskumu somstanovila tieto predpoklady: 1. Postava smrti sa vyskytuje ako mentálna reprezentáciau jednotlivcov vo vybraných jazykových skupinách. Pod mentálnou reprezentáciou ro-zumiem takú reprezentáciu, ktorá existuje v mysli nositeľa (jednotlivca). Môže to byťnejaká spomienka, domnienka, presvedčenie alebo zámer (Sperber, 1996: 32); 2. Men-tálnu reprezentáciu o smrti jednotlivci odovzdávajú iným ľuďom pomocou rozpráva-nia. Z mentálnej reprezentácie sa stane verejná reprezentácia, predstava, ktorú môžupoznať a zdieľať viacerí ľudia.

Kládla som si nasledujúce výskumné otázky: 1. či a v akých podobách sa vyskytujeverejná reprezentácia o postave smrti v Medzeve v stanovenej výskumnej vzorke; 2. čipostavu smrti môžeme považovať za kultúrnu reprezentáciu v stanovenej vzorke res-pondentov. Pod kultúrnou reprezentáciou rozumiem dlhodobú a všeobecne rozšírenúpredstavu v určitej spoločnosti alebo skupine (Sperber, 1993). V tomto prípade uvažu-jem o kultúrnej reprezentácii v dvoch jazykových skupinách; 3. Či reprezentácia smrtifunguje v Medzeve ako kultúrny kód, ktorý je podľa chápania členov jazykových sku-pín diferenciačný skupinový kód. Teda či sa tento kultúrny jav používa na konštruova-nie symbolickej hranice medzi dvoma skupinami (Barth, 1970).

Príspevok je rozdelený do siedmich častí. Po úvode, kde čitateľa oboznamujem s vý-

126 Š T Ú D I E

3 Výsledky historického výskumu a terénnej výskumnej sondy z roku 2009 o postave smrti v Medzeve bu-dú podrobne publikované v kapitole Kiliánová, G.: Tod und Tödin in Medzev. Interferenzen der kultu-rellen Repräsentation in einem mehrsprachigen Kommunikationsraum. In: Raßloff, U. (Ed.), Wellens-chläge. Kulturelle Interferenzen im östlichen Mitteleuropa des langen 20. Jahrhunderts. Stuttgart: FranzSteiner Verlag, v tlači.

skumným projektom, stanovujem svoje predpoklady a výskumné otázky, nasledujedruhá a tretia časť, obsahujúca rozbor rozprávaní o postave smrti z územia Slovenskav slovenskom a nemeckom jazyku za posledné dve storočia. Tieto časti poskytnú čita-teľovi informácie o personifikovanej smrti ako postave v príbehoch, o jej charakteristi-kách, ktoré sa pravdepodobne tradovali pomocou ústnych rozprávaní rôzneho žánru.Jadro príspevku – štvrtú až šiestu časť – predstavujú výsledky prvej výskumnej sondyz roku 2009 o postave smrti medzi obyvateľmi Medzeva. Vo štvrtej časti popisujem vý-skumnú lokalitu, v piatej sa vyjadrujem k metódam terénneho výskumu, k zloženiuvýskumnej vzorky, k počtom rozhovorov, k ich kvalite i k obmedzeniam terénneho vý-skumu vo vybranej téme a k etickým otázkam. Šiesta časť štúdie prináša analýzy em-pirických dát z krátkodobého terénneho výskumu v lokalite. Nakoniec v závere zhŕ -ňam doterajšie zistenia. Sledujem, či existuje reprezentácia postavy smrti medzi poslovensky a po nemecky/mantácky hovoriacimi obyvateľmi, či možno považovať an-tropomorfnú alebo zoomorfnú predstavu o smrti za kultúrnu reprezentáciu v sledova-ných jazykových skupinách a nakoľko jav funguje alebo nefunguje ako diferenciačnýkód, ktorý konštruuje symbolické hranice medzi oboma skupinami.

POSTAVA SMRTI V SLOVENSKÝCH ROZPRÁVANIACH NA SLOVENSKU OD ZAČIATKU 19. DO KONCA 20. STOROČIA

Predstava o smrti v ľudskej či zvieracej podobe sa tradovala najmä prostredníctvompríbehov rôzneho žánru, ako boli rozprávky, povesti, piesne, básne, hry a podobne(Kiliánová, 1996; Krekovičová, 2005). Na vytvorenie obrazu smrti iste prispeli aj jej vi-zuálne stvárnenia. V stredoveku sa smrť zobrazovala ako zomrelý človek, symbolomsmrti bola lebka a pod ňou prekrížené kosti, neskôr kostry. So zobrazeniami sa ľudiastretávali na maľbách v kostoloch, na plastikách, náhrobníkoch, od rozšírenia kníhtla-če v ľudových kalendároch a iných masových publikáciách. Najčastejší vizuálny obrazsmrti v podobe kostry s kosou či bez kosy, s hodinami a inými atribútmi sa ako v Eu-rópe, tak aj na Slovensku rozšíril najmä v období baroka, približne od 17. storočia (Ki-liánová, 1996: 64-67; Rosenfeld, 1972: 327-332).

Podľa L. Röhricha (1980: 183 a n.) príbehy o smrti a mŕtvych tvorili najväčšiu skupi-nu medzi nemeckými povesťami. K podobnému výsledku dospeli aj moje výskumyv rôznych obciach Slovenska.4 V rámci širšieho a spravidla bohatého komplexu roz-právaní o úmrtiach a mŕtvych môžu naratívy o zjavení sa smrti tvoriť počtom neveľkú,ale svojím významom dôležitú skupinu naratívov. Isteže, mení sa postavenie týchtopríbehov v každodennej komunikácii modernej spoločnosti. Podľa výsledkov terén-nych výskumov som sledovala tendencie, ktoré v modernej spoločnosti posúvajú roz-právania o smrti a mŕtvych do polohy súkromných až intímnych rozprávaní. K podob-nému výsledku som dospela aj vo výskumnej sonde v Medzeve, ako ukážem ďalej.Takisto pod vplyvom modernizácie (sekularizácia, racionalizácia a podobne) ustupujeznalosť o tradičných ľudových predstavách, napríklad o démonologických bytostiach,medzi nimi aj o personifikovanej smrti.

127G a b r i e l a K i l i á n o v á

4 Terénne výskumy ľudovej prózy. Západné Slovensko: obec Nová Bošáca, výskumy v roku 1972, 1973;obec Závod, výskumy v roku 1990, 1992; obce Malé Leváre, Gajary a Moravský Svätý Ján, výskumy v ro-ku 1991 a 1992. Severozápadné Slovensko: obec Nová Bystrica, výskumy 1981-1987; Kysucké N. Mestoa kopanice v jeho okolí; výskumy v roku 1987 a 1988. Východné Slovensko: obec Krivany, výskum v ro-ku 1990. Uvedené terénne výskumy som robila medzi obyvateľstvom hovoriacim po slovensky.

Materiál o personifikácii smrti je pomerne dobre zdokumentovaný v súpise JiříhoPolívku (1923 – 1931), ktorý zachytáva príbehy z rukopisných i publikovaných zbierokústnej prózy od začiatku 19. storočia do roku 1914. Neskorší katalóg Viery Gašparíko-vej (1991, 1992) poskytuje bohatší materiál, nakoľko autorka pracovala s väčším obje-mom textov rôznych prozaických žánrov. Časovo Gašparíkovej katalóg dobre dopĺňaPolívkov súpis o záznamy najmä z prvej polovice 20. storočia. Ďalší materiál poskytu-je súpis rozprávok, povestí a rozprávaní zo života o personifikácii smrti, ktorý som zo-stavila v 90. rokoch 20. storočia. Do súpisu som zhromaždila materiál od prvej polovi-ce 19. storočia až do druhej polovice 20. storočia. Oprela sa som sa o Polívku,Gašparíkovú, ale aj o vlastné terénne výskumy, o záznamy ústnych rozprávaní v Ar-chíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice (19. a začiatok 20. storočia),v Textovom archíve Národopisnej spoločnosti Slovenska (druhá polovica 20. storočia)a o podrobný výskumu tlače z 19. a začiatku 20. storočia. Vďaka tomu som mohlauviesť niektoré rozprávania, ktoré nezachytili predchádzajúce katalógy (Kiliánová,1996: 82-89).

Postava smrti vystupuje v šiestich typoch rozprávok zaznamenaných po slovensky.K najrozšírenejším patrí Kmotra smrť (Gašparíková, 1991: č. 164, s. 111 a n.; Kiliánová,1996: 82 a n.). Tento rozprávkový typ AaTh 332 podľa medzinárodného katalógu Aar-neho-Thompsona (1961)5 je známy v mnohých európskych krajinách, vrátane nemec-ky hovoriacich krajín. Ďalšie rozprávky sú Kováč a smrť AaTh 330A (Gašparíková, 1991:č. 167, s. 114; Kiliánová, 1996: 83) a jemu blízky typ Veterán a smrť AaTh 330B (Gašpa-ríková, 1991: č. 212, s. 143 a n.; Kiliánová, 1996: 83 a n.). Príbuzné motívy rozvíja roz-právkový typ AaTh 326 o smelom hrdinovi, ktorý stretne strašidlá, najčastejšie čertovalebo umrlcov. Iba v jednom doteraz zistenom texte vystupuje namiesto strašidiel smrť(Kiliánová, 1996: 84). Z troch záznamov poznáme legendárnu rozprávku o Rytierovia smrti, ktorá vysvetľuje, že pred smrťou niet úniku (Kiliánová, 1996: 84). Pre úplnosťtreba uviesť aj rozprávku zo zbierky P. Dobšinského „Tetka smrť“. Obsah je nasledov-ný: dievčatko zostane samé doma. Príde stará tetka, ktorá má dlhé, chudé ruky, veľkézuby a veľké oči. Je to smrtka a dievčatko prehltne (Dobšinský, 1966: 69-72).

Veľmi zaujímavá je legendárna rozprávka Potrestaná smrť AaTh 759. Smrť sa zmi-luje nad matkou, nevezme jej dieťa, zato je však potrestaná tým, že musí tridsať rokovslúžiť na zemi (Kiliánová, 1996: 84). Zvláštnosťou tejto rozprávky je, že postava smrtije popisovaná ako muž, sluha, ktorý si odpykáva trest. Typ AaTh 759 poznáme z úze-mia Slovenska z viacerých záznamov, ale iba v jednom je hlavnou postavou smrť.V ostatných vystupuje anjel (anjel smrti), ktorý príde po dieťa.

Ak sa bližšie pozrieme na texty, zistíme, že rozprávky sa charakteristikami smrtiveľmi nezaoberali. Možno zhrnúť, že ak sa v rozprávkach smrť nejako popisovala, taknajčastejšie ako pani, biela pani, mladá alebo stará žena či stará tetka. Avšak existova-la aj postava smrti ako muža (Potrestaná smrť). Naratívny obraz smrti v rozprávkachsa preto neviazal iba na ženskú bytosť.

Omnoho bohatšie sa rozvinula personifikácia smrti v povestiach, v poverových roz-právaniach a rozprávaniach zo života. Zhromaždený súbor priniesol 68 záznamov od 90.

128 Š T Ú D I E

5 Je mi známe, že existuje značne prepracovaná verzia pôvodného katalógu Aarneho-Thompsona, ktorúvydal Hans-Jörg Uther v roku 2004, v súčasnosti skracovaná ako ATU (Aarne-Thompson-Uther). Avšakkatalóg ľudovej prózy V. Gašparíkovej (1991, 1992) bol spracovaný podľa AaTh 1961, preto som zostalapri staršej verzii, aby som zachovala kompatibilitu s Gašparíkovej katalógom.

6 Poverové rozprávania a rozprávania zo života stáli v 19. a prvej polovici 20. storočia na okraji záujmuzberateľov. Tým si možno vysvetliť nedostatok záznamov zo starších období.

rokov 19. až po koniec 20. storočia, pričom viac záznamov je z druhej polovice 20. sto-ročia.6 V príbehoch sa smrť zjavuje ako žena. Doteraz som našla iba jeden text, kde sasmrť popisuje ako kostlivec, ktorý sa ukázal dvom hrobárom (Kiliánová, 1996: 82-89).V týchto prozaických žánroch bola ženská postava smrti dominantná: mladá alebo sta-rá žena, neznáma žena s lampášom, žena v bielom alebo v starom kroji, nevesta, vyso-ká žena, ba dokonca aj malé dievčatko, ktoré sa zväčšuje. Smrť sa mohla objaviť aj v po-dobe zvieraťa ako malý biely alebo čierny pes, biela mačka alebo biely zajac.

V príbehu sa poslucháč mohol dozvedieť aj o správaní smrti. Smrtka sa zjavila, abyupozornila, že niekto zakrátko zomrie, chodila po svete, slušné správanie odmenila,neslušné trestala. Nechala sa odniesť na chrbte alebo odviezť na voze, preniesť alebopreviesť cez rieku, aby usmrtila človeka. Výnimočne sa zľutovala sa nad svojou obeťou,no prišla po ňu neskôr alebo zobrala náhradnú obeť. Je však potrebné upozorniť, žev mnohých textoch sa smrť nepopisovala vôbec. Ak rozprávač použil iba slovo smrť,ktoré je v ženskom gramatickom rode, nemuselo to automaticky znamenať, že si po-stavu smrti predstavoval ako ženu.

Zozbieraný materiál z predchádzajúcich dvoch storočí poukazuje na dlhodobý vý-skyt rozprávačských motívov a tým aj istých charakteristík smrti v ústnej tradícii. Tátoskutočnosť naznačuje, že rozprávačské motívy boli zrejme rozšírené, pravdepodobnesa medzigeneračne odovzdávali. Vďaka nim sa mohla odovzdávať aj predstava o smrti– žene, najčastejšie žene v bielom oblečení, ktorá prišla po človeka. Samozrejme, orál-ne odovzdávanie bolo v 19. a 20. storočí podporované aj literatúrou, napríklad zbier-kami rozprávok a povestí, z ktorých Dobšinského zbierka mala trvalý, priam kánonic-ký vplyv na ústnu slovesnosť.7 Okrem literatúry vplývali na predstavu smrti aj inémédiá v 20. storočí, napríklad film (filmové rozprávky), rozhlas a neskôr televízia, akoukážem na materiáli z Medzeva.

POSTAVA SMRTI V NEMECKÝCH ROZPRÁVANIACH NA SLOVENSKU V 20. STOROČÍ

Príbehy o postave smrti v nemeckom jazyku z územia Slovenska som čerpala najmäz publikácie o ľudových rozprávaniach karpatských Nemcov, ktorú vydal nemecký bá-dateľ Alfred Cammann, na základe zbierky rakúskeho národopisca Alfreda Karaskaa jeho spolupracovníkov (Hertha Karasek, Walter Kuhn, Karl Horak, Grete Kunz-Ho-rak), ku ktorej pridal výsledky svojich vlastných výskumov (Camman, Karasek, 1981a,1981b). Výsledná dvojzväzková publikácia sa vzťahuje na štyri (v súčasnosti zväčša užbývalé) nemecké jazykové oblasti: bratislavská jazyková oblasť, tzv. Hauerland (okolieKremnice a Nitrianskeho Pravna), horný a dolný Spiš. Časovo zahŕňa prvú i druhú po-lovicu 20. storočia (Cammann, Karasek, 1981a: 15 a n.). Zbierka obsahuje 47 textov,v ktorých vystupuje personifikovaná smrť (Cammann, Karasek, 1981a: 144-146, 183-184, 222-224, 316-317, 325-326, 407, 434, 435, 436; Cammann, Karasek, 1981b: 52-53,57, 59-62, 65, 69-74, 78-81, 85-87, 104, 110, 117, 150, 161, 166, 237, 240, 247).

V zbierke sa nachádzajú aj texty z Medzeva, avšak iba v jednom prípade, a to v roz-právke „Der Drachensumpf“ (Dračí močiar) variant typu AaTh 300 vystupuje smrť akokosec s kosou (Cammann, Karasek, 1981a: 222-225). K rozprávaniu je pripojená ajúvodná báseň o drakovi. Podľa rozprávky (mohli by sme uvažovať aj o rozvitej miest-


7 Podrobnejšie o vplyve literatúry na postavu smrti na Slovensku viď napr. Kiliánová, 2008.

nej povesti) žil v Medzeve drak v rozsiahlom močiari. Obluda dostala každý deň jednodievča, ktoré zožrala. V meste bývala stará vdova. Chcela už zomrieť a preto volalasmrť. Smrť prišla, sľúbila, že ju vezme, avšak dala jej podmienku: musí zabiť draka. Že-na spravila bábiku zo slamy, natrela ju smolou, čo jej zostala po mužovi-obuvníkovi.Bábiku obliekla do medzevského kroja a postavila k močiaru. Drak si myslel, že je toďalšia obeť a bábiku prehltol. Avšak smola sa mu zapálila v tele a on zhorel do tla. Namieste močiara vzniklo medzevské námestie s kostolom. Texty z Medzeva neboli za-znamenané počas terénneho výskumu na Slovensku, ale Camman ich zozbieral odpresídlených Medzevčanov v NSR a tiež získal písomne od nemeckých obyvateľov Me-dzeva v 80. rokoch 20. storočia.

Pri rozbore nemeckých rozprávaní zo Slovenska som prihliadala aj na prácu J. Ha-niku (1954), ktorý sa oprel o rukopisnú zbierku A. Karaska z okolia Kremnice a Ne-meckého (v súčasnosti Nitrianskeho) Pravna z 20. a 30. rokov 20. storočia. Vybral z nej146 textov o smrti, ale uviedol iba ich obsahy. Podľa Haniku vraj Karaskova zbierka ob-sahovala 200 povestí o smrti, čo je veľmi prekvapujúci materiál o jednej téme.

V zbierke Cammanna a Karaska (1981a, b) sa uvádzajú okrem spomenutého me-dzevského textu tri čarodejné a dve legendárne rozprávky, v ktorých vystupuje smrť.Rozprávky „Betuschka und der Tod“ (Betuška a smrť) a „Tod als Geliebte“ (Smrť akomilenec) sú zaujímavé varianty typu AaTh 365 (Cammann, Karasek, 1981a: 144-146,183-184). V oboch sa rozpráva o dievčati, ktoré nemalo milenca a povedalo, že už by savydalo aj za smrť. Krátka legendárna rozprávka „Der schwarze Mann“ (Čierny muž)prináša motív o nevyhnutnosti podriadiť sa smrti a prijať božie rozhodnutie (Cam-mann, Karasek, 1981a: 316-317). Cenný je záznam druhej legendárnej rozprávky „Gottund der Tod“ (Boh a smrť) variant typu AaTh 759, v ktorom sa vysvetľuje pôvod posta-vy smrti: „Ein Mann ist gestorben. Der ist dann der Tod geworden...“ (Zomrel muž.Z neho sa potom stala smrť.) (Cammann, Karasek, 1981a: 325-326). Ďalej sa príbehrozvíja podobne ako v slovenskej rozprávke Potrestaná smrť.8 Dôležité na tomto texteje, že mŕtvy sa stáva smrťou. Ako ukážem ďalej napr. na materiáli z Medzeva, predsta-va o mŕtvom, ktorý prichádza pre zomierajúceho, je dôležitou personifikáciou smrti.V nemeckých rozprávkach na Slovensku sa vyskytuje smrť spravidla v podobe muža,pričom sa obvykle podrobne nepopisuje, iba sa spomenie, že je to „schwarzer Mann“(čierny muž), „Sensemann“ (kosec) alebo zomrelý muž.

Podobne ako v slovenských, tak aj v nemeckých textoch sa motívy o personifikova-nej smrti nachádzajú najmä v povestiach, poverových rozprávaniach a rozprávaniachzo života. Pri ich analýze som vychádzala zo 41 publikovaných textov a 146 obsahovrozprávaní.9

Personifikácia smrti v mužskej podobe sa objavuje v neveľkom počte povestí, pove-rových rozprávaní a rozprávaní zo života. Smrť (der Tod) sa zjavila ako neznámy mužv čiernom kabáte a klobúku. Bol to muž smrtky, ktorý sedával pod jej stromom. Moholto byť aj divý, nebezpečný muž v lese, ktorý chcel ľudí roztrhať.

Oproti tomu mala smrť ako žena (die Tödin) v nemeckých povestiach a rozpráva-niach zo života na Slovensku veľa tvárí. Zjavila sa ako biela postava, ktorá sa neustálezväčšovala, letela vzduchom alebo preskakovala kostolnú vežu. Keď sa objavila ľuďom,niekto zomrel. Jej ríšou bol cintorín, bývala na strome, v jaskyni, vo vrchu, kde mala

130 Š T Ú D I E

8 Rozprávka je rozšírená v mnohých európskych krajinách, jej základom je kresťanská legenda (Lox,2009: 702).

9 Eliminovala som pritom opakovanie textov zo zbierky Cammann a Karaska (1981a, b) a obsahov textovz výberu Haniku (1954), pokiaľ som to dokázala identifikovať.

svetlá života. Ak mal niekto zomrieť, zhasla jeho svetlo. Smrť prichádzala do domus nošou, v ktorej mala rôzne hrnčeky, potom prišla veľká choroba do dediny. Smrť ne-mala rada kostolné zvony, preto sa zjavovala až po poslednom zvonení. Ak zomrelašestonedieľka, stala sa z nej smrtka.

Je prekvapujúce, že vo veľmi bohatom súbore nemeckých textov nachádzame lenjedno rozprávanie o smrti v podobe zvieraťa. Išlo o smrtku, ktorá sa premenila na mač-ku. Zostáva otázkou, či sa smrť v zoomorfnej podobe v nemeckých rozprávaniach naSlovensku nevyskytovala alebo zberatelia takéto naratívy nezaznamenali.

V nemeckých rozprávkach, povestiach, poverových rozprávaniach a rozprávaniachzo života z územia Slovenska sa vyskytuje ako mužská tak aj ženská postava. Podľa Ha-niku ženská postava mala byť prevládajúca predstava. Uvádza, že v období do vysídle-nia Nemcov v roku 1945 v Hauerlande „každý obyvateľ aj mládež o nej (o smrtke – po-zn. aut.) vedel; každý ju voľakedy stretol alebo poznal niekoho, kto mal s ňoustretnutie“ (Hanika, 1954: 171). Z odbornej literatúry je známa štúdia von Ipolyiho(1853) o postave smrtky (die Tödin) z toho istého regiónu z polovice 19. storočia. Zá-znamy von Ipolyiho by mohli naznačovať, že išlo o dlhodobú a možno aj kontinuitnúpredstavu – kultúrnu reprezentáciu. Avšak treba upozorniť, že okrem oblasti Hauer-landu z ostatných nemeckých regiónov máme minimálne údaje o výskyte smrti ako že-ny, nakoľko je vôbec málo zaznamenaných rozprávaní o postave smrti z týchto regió-nov. Z Medzeva z 19. alebo 20. storočia nie je zapísaný ani jeden príbeh, v ktorom byvystupovala smrť–žena.

Zaujímavé je, že smrť–žena (die Tödin) prevažovala v povestiach, poverových roz-právaniach a rozprávaniach zo života,10 zatiaľ čo v rozprávkach prevládala postavasmrť–muž (der Tod). Nazdávam sa, že tento fakt si možno vysvetliť pevnejším napoje-ním žánru povestí, poverových rozprávaní a rozprávaní zo života na ľudovú vieru, čoje známe z výskumov etnológov. Oproti tomu rozprávka, ako viacmotivický a dlhšítext, kládla nároky na pamäť a jej tradovanie bolo medzi nemecky hovoriacim obyva-teľstvom podporované aj čítaním klasických zbierok nemeckých rozprávok, v ktorýchvystupuje smrť ako muž. 11

VÝSKUM POSTAVY SMRTI V MESTE MEDZEV

Medzev sa nachádza 46 km na juhozápad od Košíc. Pôvodne banské mesto, známeod 14. storočia, rozvinulo od 18. storočia významnú železiarsku výrobu, ktorá sa v dru-hej polovici 20. storočia sústredila do priemyselného podniku so 600-700 zamestnan-cami.12 Po roku 1989 továreň zanikla, v súčasnosti väčšina ekonomicky aktívnych oby-vateľov cca 73% pracuje v miestnych službách, v lesoch a v niekoľkých menšíchpodnikoch do 10 pracovníkov, menšina cca 27% dochádza za prácou najmä do Košíc.13


10 Opätovne upozorňujem, že zhromaždené povesti, poverové rozprávania a rozprávania zo života sa tý-kajú iba Hauerlandu.

11 Informácie o čítaní rozprávok zo zbierky bratov Grimmovcov medzi nemeckým obyvateľstvom na Slo-vensku pozri napr. Cammann, Karasek, 1981b: 406 a n.

12 Bližšie o histórii obce pozri Medzev, 1977: 244. Názov Medzev mal v histórii širší i užší význam. Histo-ricky existoval Nižný a Vyšný Medzev. Obce boli spojené v roku 1964 pod jeden názov Medzev. V roku2000 sa obce rozdelili na Vyšný Medzev a Medzev. Terénny výskum som uskutočnila v súčasnom Me-dzeve. O názvoch obcí pozri tiež Richter-Kovarik, 2003: 323.

13 Za podrobné údaje o zamestnanosti ďakujem Mestskému úradu Medzev. Údaje pochádzajú z výskumuv roku 2009.

Podľa sčítania ľudu z roku 2001 má Medzev 3 667 obyvateľov, z toho sa k slovenskejnárodnosti prihlásilo 75,4%, k nemeckej 13,5%, k rómskej 6,7%, k maďarskej 1,6%,k českej 0,4%, k rusínskej 0,04%, k inej (nešpecifikovanej a nezistenej národnosti)2,36%. Štatistické zistenia o používaní materinského jazyka sú iné ako prihlásenia sak národnosti. Materinský jazyk slovenský udalo 58,7% obyvateľov, rómsky 18,7% (!),nemecký 16%, maďarský 3,5%, český 0,3% (menej ako prihlásenie sa k českej národ-nosti!), rusínsky 0,1%, iné alebo nezistené jazyky 2,7%.14 Rozdiely medzi prihlásenímsa k väčšinovej alebo menšinovej národnosti a medzi udaným materinským jazykomsú vo väčšine prípadov pomerne veľké. Možno ich vysvetľovať opatrnosťou obyvateľov,ktorá vyplýva z rôznych negatívnych (alebo až traumatizujúcich) skúseností, spoje-ných s rôznymi udalosťami v 20. storočí po prvej i druhej svetovej vojne.

Obyvateľstvo Medzeva sa v roku 2001 prihlásilo k nasledujúcim cirkvám: 77,6% –rímskokatolícka cirkev, 0,7% – evanjelická a. v., 2,2% – gréckokatolícka, 0,7% – refor-movaná, 0,6% – Svedkovia Jehovovi, 5,5% – iné, 12,7% – bez vyznania.15

Podľa doterajších zistení nemecká menšina, ktorá sama seba nazýva „Mantaken“(Mantáci),16 má v súčasnosti v porovnaní s inými menšinami v obci najdôležitejšie po-stavenie. Po politickej zmene 1989 sa v Medzeve vytvoril v roku 1991 Karpatendeu -tscher Verein (KDV, Karpatsko-nemecký spolok), ktorý vlastní spolkový dom a knižni-cu.17 Spolok má aktívny spevácky zbor a tanečný súbor, ktoré sa schádzajú napravidelný nácvik raz týždenne. Nemecký jazyk sa vyučuje ako prvý cudzí jazykv miestnej slovenskej základnej škole. Uchovať nemecký jazyk, respektíve miestne ná-rečie mantáčtinu, piesne, tance, kroje a podobne pokladajú viacerí členovia KDV zasvoju úlohu. Znalosť nemeckého jazyka rovnako predstavuje kultúrny kapitál, ktorýnapomáha získavať lepšie pracovné príležitosti na Slovensku alebo v Rakúsku a Ne-mecku, čo si obyvatelia Medzeva – ako nemeckí, tak aj slovenskí alebo príslušníciiných menšín – uvedomujú. Od roku 2000 sa celebrujú popri slovenských i nemeckébohoslužby v miestnom rímskokatolíckom kostole. Na pravidelných mestských sláv-nostiach, ktoré sa konávajú v júli, sa Medzev prezentuje najmä ako slovensko-nemec-ké mesto, hoci sa spomínajú aj iné menšiny.

Na súčasné vnímanie dôležitého postavenia nemeckej menšiny vplývajú vedomostiobsiahnuté v kolektívnej pamäti obyvateľstva, podľa ktorých Medzev bol až do skon-čenia druhej svetovej vojny mestom s prevahou nemeckého obyvateľstva. Jeho charak-ter sa po roku 1945 zmenil pre násilné vysídlenie obyvateľstva, respektíve pre vynúte-nú zmenu deklarovanej národnosti pôvodného nemeckého obyvateľstva, ako aj pre

132 Š T Ú D I E

14 Nakoľko som výskum uskutočnila v roku 2009, pracovala som ešte s výsledkami sčítania obyvateľstvaz roku 2001.

15 Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2001. Údaje v sčítaní sú v absolútnych číslach, prepočet na percentáspravila autorka.

16 Schwarz (1934: 588 a n.) považuje lokálny nemecký dialekt „Mantakisch“ za bavorské nárečie. Neskor-šie výskumy konštatovali v nárečí nielen bavorské, ale aj východo-stredonemecké prvky (Gedeon, 1961:61-68). Z toho by vyplývalo, že obyvateľstvo asi pochádzalo z rôznych po nemecky hovoriacich oblastí.Slovo „Mantak“ sa v miestnej tradícii odvodzuje od otázky, ktorú vraj kládli medzevskí (nemeckí) ob-chodníci maďarským trhovníkom, ktorým nerozumeli: „Bos mant a?“ (Was meint er / Čo tým myslí / čoto hovorí?). Iný výklad sa opiera o maďarské slovo „mondani“ (povedať). „Mondtak“ znamená „povedal“a vyslovuje sa veľmi podobne ako „Mantak“ (Richter-Kovarik, 2003: 325).

17 Po roku 1945 neexistovala pre nemecké obyvateľstvo v Československu možnosť združovať sa v kultúr-nych a iných spolkoch. Až v roku 1969 vznikol v Prahe „Kulturverband der Bürger deutscher Nationali-tät der ČSSR“, ktorého cieľom bolo podporovanie nemeckej predškolskej a školskej výchovy, vydávaniekníh a dennej tlače. V Medzeve vznikla v roku 1970 lokálna pobočka tohto celoštátneho zväzu, ktorávšak vyvíjala činnosť iba 3 roky. Svoju činnosť ukončila kvôli politickému tlaku. Medzevská pobočka bo-la jedinou na území celého Slovenska (Richter-Kovarik, 2003: 334-336).

príliv nového obyvateľstva najmä slovenskej národnosti do mesta.18 Po roku 1989 ne-mecká menšina dostala silnú podporu od karpatských Nemcov v Nemecku, stúpol po-čet obyvateľov, ktorí sa začali hlásiť buď k nemeckej národnosti alebo k nemčine akok rodnému jazyku.

Medzev možno v súčasnosti charakterizovať ako viacjazyčné mesto. Vo verejnompriestore sa na prvom mieste používa slovenčina alebo miestny východoslovenský dia-lekt. Avšak nemčinu, presnejšie mantáčtinu je takisto možné počuť na uliciach, v ob-chode alebo v hostincoch. Mantáčtina funguje ako skupinový jazyk Mantákov, ktorí savzájomne poznajú a rozlišujú. Podobne funguje aj používanie maďarčiny vo verejnompriestore. Počas výskumu som však nepozorovala používanie rómčiny vo verejnompriestore mesta (v obchode, na mestskom úrade a podobne), okrem vzájomných roz-hovorov Rómov na ulici. Cudzieho človeka obyvatelia Medzeva oslovia spravidla v slo-venčine.

V súčasnosti príslušníci nijakej menšiny v Medzeve nedosiahli štatisticky počet20%, čo je podľa legislatívy Slovenskej republiky hranica, od ktorej možno uvádzaťviacjazyčné názvy obcí, používať jazyk menšín ako úradný jazyk, zriaďovať školyv menšinovom jazyku atď. Napriek tomu sa pracovníci mestského úradu v rozhovo-roch viackrát vyjadrili, že už dnes sú pripravení používať v úradnom styku okrem slo-venčiny aj nemčinu a maďarčinu. Naozaj, počas výskumu som mala možnosť sledovať,že viacerí úradníci vybavovali stránky ako v slovenčine, tak aj v nemčine (v mantáčti-ne) a v maďarčine.

TERÉNNY VÝSKUM V MEDZEVE

Príspevok prestavuje empirické údaje z dvoch krátkodobých terénnych prieskumov,vo februári a júli 2009 spolu 17 dní.19 Počas výskumov som viedla pološtruktúrovanérozhovory tak, že som respondentom kládla rovnaký súbor otázok, ale nechala somich voľne rozprávať. Otázky sa týkali troch okruhov. Prvý okruh zisťoval, čo sa rozprá-valo a v súčasnosti rozpráva o postave smrti v Medzeve, aké príbehy respondenti po-znajú v slovenskom alebo v nemeckom jazyku. Naratívy o postave smrti som však skú-mala v širšom kontexte rozprávaní o úmrtiach a mŕtvych. Druhý okruh cielil naindividuálnu reprezentáciu respondenta/respondentky a na reprezentáciu v jeho/jej


18 Podľa údajov bolo po roku 1945 z Medzeva násilne vysídlených 5 obyvateľov. Traumatické spomienkypre obyvateľov zanechali násilné transporty mužov a žien nemeckej národnosti vo februári 1945 na nú-tené práce do ZSSR. Podľa údajov išlo o 120 obyvateľov, z ktorých viacerí počas transportu alebo počasprác v ZSSR zomreli (Kauner, Schürger, Wagner, 1986: 9-11). Nižný Medzev (dnešný Medzev) mal v ro-ku 1940 2 400 obyvateľov, v roku 1948 klesol počet obyvateľov na 2 231. V roku 1960 sa Nižný Medzevzlúčil s Vyšným Medzevom. V roku 1961 počet obyvateľstva Medzeva (spojený Nižný a Vyšný Medzev)narástol na 3 992. Ak berieme do úvahy, že Nižný Medzev a Vyšný Medzev mali v roku 1948 spolu 3 578obyvateľov, narástol počet obyvateľstva medzi rokom 1948 a 1961 o 414 (Medzev, 1977: 244). V roku 1959začala výstavba nového závodu Strojsmalt v (Nižnom) Medzeve. V roku 1961 závod zamestnával 298pracovníkov, v roku 1980 dvojnásobok 798 pracovníkov. V roku 1960 vzniklo v (Nižnom) Medzeve prvésídlisko (cca 150 bytov), v roku 1970 druhé sídlisko (200 bytov). Byty na sídliskách ponúkal Strojsmaltako podnikové. Sťahovali sa do nich najmä noví obyvatelia zo slovenských dedín, ktorí prišli do Medze-va za prácou (údaje z výskumu).

19 Pri vytváraní kontaktov v Medzeve mi ochotne pomáhala primátorka mesta JUDr. Valéria Flachbartho-vá, vedúci mestského úradu Ing. Ondrej Gedeon, ako aj ostatní pracovníci úradu. Kontakty k nemeckejjazykovej skupine napomáhala získať aj predsedníčka KDV Mgr. Vilma Bröstlová. Ďakujem všetkým me-novaným i nemenovaným obyvateľom Medzeva za ich pomoc, respondentom za rozhovory a poskytnu-té informácie.

jazykovej skupine. Pod individuálnou reprezentáciou rozumiem, ako si respondent/respondentka predstavovali personifikáciu smrti, či je to skôr ženská alebo mužská po-stava, či prichádza v antropomorfnej podobe (starý/mladý muž, stará/mladá žena, ob-lečenie postavy, farba oblečenia a podobne) alebo i v zoomorfnej podobe (napr. vták,kôň, zajac a podobne), aké má vlastnosti a správanie. Ďalej som zisťovala, či podľa res-pondenta/respondentky bola nejaká spoločná predstava, čiže skupinová reprezentá-cia o smrti v jeho/jej jazykovej skupine. Tretí okruh otázok sa pýtal respondenta/res-pondentky, či vie, aká je postava smrti v inej ako v jeho/jej jazykovej skupine. Toznamená, či slovenskí respondenti poznali reprezentáciu smrti v nemeckej jazykovejskupine a naopak.

Počas výskumu som sa zameriavala na individuálne i skupinové rozhovory.20 Vzhľa-dom na známe rozdiely medzi prihlásením sa k národnosti a prihlásením sa k mate-rinskému jazyku, ktoré sa neprekrývajú a nemusia sa prekrývať ani s identifikovanímčlenov etnickej skupiny na lokálnej úrovni, nepýtala som sa respondentov, k akej ná-rodnosti sa hlásili. Pýtala som sa ich na materinský jazyk a či sa začleňujú k slovenskyalebo nemecky hovoriacim.

Rozhovor s respondentmi, ktorí mi boli odporúčaní ako Mantáci, som spravidla za-čínala v spisovnej nemčine, nakoľko neovládam mantáčtinu. Avšak vo viacerých prí-padoch respondenti s nemeckým/mantáckym materinským jazykom sami prešli doslovenčiny alebo rozhovor prebiehal striedavo v mantáčtine, v spisovnej nemčine a slo-venčine. V troch prípadoch rozhovor prebiehal od začiatku iba v slovenčine.

Čo sa týka po slovensky hovoriacich respondentov, uvádzam tu výsledky z 11 rozho-vorov.21 Vzorka obsahovala 6 respondentov, ktorí sa narodili a vyrástli nie v Medzeve,ale v iných obciach východného alebo stredného Slovenska s prevahou slovenskéhoobyvateľstva alebo len so slovenským obyvateľstvom. Ďalej vo vzorke bolo 5 respon-dentov, ktorí sa síce narodili v Medzeve, ale ich rodičia sa prisťahovali do mesta po ro-ku 1945.

Na druhej strane počet rozhovorov s respondentmi, ktorí sa narodili a žili v Medze-ve a ktorých materinský jazyk bol mantácky, bol 27 výpovedí.22

Doterajšie výsledky považujem za prvú empirickú sondu. Uvedomujem si tiež kvan-titatívne disproporcie v počtoch respondentov podľa jazykových skupín. Kvalitatívnyetnografický výskum však nestaviam iba alebo predovšetkým na kvantitatívnych uka-zovateľoch. Je potrebné podrobnejšie osvetliť, akej kvality boli rozhovory, ktoré somzískala v nemeckej a slovenskej jazykovej skupine. V skupine respondentov s mantác-kym materinským jazykom bolo 14 komplexných rozhovorov, to znamená, že rozho-vory obsiahli všetky tri okruhy otázok, čo som v niekoľkých prípadoch dosiahla opa-kovanými rozhovormi. Ďalej mám 5 čiastkových rozhovorov, ktoré obsiahli jedenalebo dva okruhy otázok a 8 krátkych rozhovorov, ktoré neobsiahli ani jeden úplný

134 Š T Ú D I E

20 Doteraz bolo získaných spolu 19 individuálnych rozhovorov, 17 rozhovorov dvojíc (dvojice spolupra-covníkov, príbuzných a známych) a 5 skupinových rozhovorov. Pri jednom skupinovom rozhovore boli3 respondenti (spolupracovníci), pri troch skupinových rozhovoroch boli 4 respondenti (príbuzní). Naj-väčší skupinový rozhovor predstavovalo prvé stretnutie s členmi KDV, na ktorom sa zúčastnilo 15 ľudí.Na otázky odpovedali 7 respondenti, zvyšok členov spolku vyjadroval súhlas alebo nesúhlas s odpove-ďami.

21 Z toho bol 1 informátor (muž) z najstaršej generácie, to znamená nad 60 rokov. Ďalej bolo 8 responden-tov (5 mužov, 3 ženy) zo strednej generácie, to znamená vo veku od 40 do 60 rokov. Nakoniec 2 respon-denti (muži) boli z mladšej generácie – vo veku medzi 20 až 40 rokov.

22 Z toho bolo 11 respondentov z najstaršej generácie (3 muži, 8 žien), zo strednej generácie 8 responden-tov (5 mužov, 3 ženy) a z mladšej generácie 6 respondentov (1 muž, 6 žien). Jedna respondentka patri-la k najmladšej generácii, to znamená, že mala menej ako 20 rokov.

okruh. Naproti tomu rozhovory v slovenskej jazykovej skupine boli všetky komplexné,to znamená, že s 11 respondentmi som prešla všetky tri okruhy otázok. Z tohto pohľa-du môžeme považovať materiál získaný v oboch skupinách za relatívne vyrovnaný.

Výskum sa zaoberal témou, ktorú mnohí respondenti považovali za citlivú, skôrsúk romnú ako verejnú. Preto sa stalo, že niektorí obyvatelia Medzeva odmietli rozho-vory alebo odmietli odpovedať na časť otázok, čo som samozrejme rešpektovala. Prispracovaní dát som potom rozlišovala medzi odmietnutím odpovedať na otázku a zá-pornou odpoveďou, to znamená, že respondent nepozná jav, nepočul o ňom, nevie.

Zároveň som pri výskume využívala metódu zúčastneného pozorovania, ktorousom sledovala najmä využívanie rôznych jazykov vo verejnom priestore mesta. Zú-častňovala som sa skúšok v KDV. Pozorovala som priebeh pohrebu, ktorý sa konal po-čas môjho výskumu v júli 2009. Sledovala som priebeh mestských slávností v júli 2009,prezentáciu mesta na slávnostiach, využívanie jazykov na tomto podujatí.23 Sledovalasom tiež využívanie jazykov v súkromnom priestore, napríklad v rodinách.

Počas terénneho výskumu som informovala všetkých respondentov o zámeroch et-nografického výskumu, rešpektovala som ich práva na anonymitu, odmietnutie výpo-vede a citlivého zaobchádzania s dátami. V priebehu terénneho výskumu som sa usi-lovala reflektovať svoju úlohu výskumníčky pomocou záznamov v terénnom denníku.

REPREZENTÁCIA POSTAVY SMRTI V MEDZEVE

Cieľom výskumu v Medzeve bolo zistiť, či existuje kultúrna reprezentácia postavysmrti, to znamená nejaká známa, rozšírená personifikácia v slovenskej a nemeckej ja-zykovej skupine alebo azda aj spoločná lokálna reprezentácia. Zároveň som sledovala,akú individuálnu reprezentáciu môžu mať respondenti o smrti, a tiež či poznajú alebonepoznajú postavu smrti v iných jazykových skupinách.

Príbehy o personifikovanej smrti sú v rozprávačských repertoároch spravidla súčas-ťou širšieho komplexu rozprávaní o úmrtiach a mŕtvych. Patria k nim témy ako pred-tuchy smrti, oznámenie úmrtia, neobyčajné okolnosti úmrtia, zvláštne udalosti pri po-hrebe, zjavenie sa mŕtveho (mŕtvemu zabudli dať niečo do truhly, mŕtvy potrebujepomoc, oznámi budúce udalosti, príde sa pozrieť na novonarodené deti a podobne),rôzne kontakty mŕtvych a živých v bdelom stave a v snoch.24 Spomínané témy sa vy-skytujú aj v rozprávkach, avšak najčastejšie v povestiach, poverových rozprávaniacha rozprávaniach zo života. V rozhovoroch s respondentmi som sa pokúšala zistiť kul-túrnu, ale aj individuálnu reprezentáciu postavy smrti.

Personifikácia smrti v slovenskej jazykovej skupine

Výskum o smrti, úmrtiach a mŕtvych medzi slovensky hovoriacimi respondentmi od-kryl pomerne bohatý repertoár príbehov i zaujímavú reprezentáciu smrti. Až na jednurespondentku všetci opýtaní poznali poverové rozprávania a rozprávania zo života natúto tému, pričom sa najčastejšie vyskytovali príbehy o znameniach smrti. Napríklad:v čase úmrtia blízkej osoby niečo búchalo, spadli predmety, zastavili sa hodinky, prile-


23 Na slávnostiach primátorka Medzeva vo svojom prejave používala slovenčinu a nemčinu, primátor zosusedného mesta Moldava nad Bodvou hovoril po slovensky a po maďarsky. Mesto a región sa prezen-tovali ako etnicky pestré, pričom etnická rôznorodosť sa považovala za hodnotné dedičstvo.

24 K tejto téme porovnaj celý katalóg o smrti a mŕtvych Müller, Röhrich, 1967.

tel čierny alebo biely vták, zazvonil telefón, ale nikto sa nehlásil a tak podobne. Blízkusmrť ohlasovalo čudné správanie zvierat: pes stále ležal pri chorom alebo behal, kňučalv čase, keď chorý zomieral. Úmrtie v rodine oznamovali aj sny, ak sa snívalo s bielou ne-vestou alebo s čiernym koňom. Po smrti sa zomrelí prišli rozlúčiť s pozostalými, zjavilisa im vo sne alebo v bdelom stave.

Hoci okruh rozprávaní o úmrtiach a mŕtvych bol dosť bohatý, iba 4 respondenti po-znali rozprávania o zjavení sa smrtky, avšak neboli to ich osobné zážitky. Vo všetkýchprípadoch išlo o respondentov, ktorí strávili detstvo v slovenských obciach a nie v Me-dzeve. V príbehoch o zjavení smrti vystupovala najčastejšie smrtka ako žena, žena s ko-sou, žena s dlhými prstami. Smrtka sedela na strome, odkiaľ skákala na ľudí. Smrtka sazjavila ako nejasný tieň v bielom alebo ako kostra zahalená čiernou plachtou. Dvaja res-pondenti poznali a vedeli zopakovať rozprávania, ako muž za trest musel nosiť na ple-ciach smrtku alebo ako pohoničovi sadla smrtka na voz. Zároveň respondenti poznalipríbehy, v ktorých sa nezjavovala smrtka, ale nejaký zomrelý, či už muž alebo žena,a ten ohlasoval ďalšie úmrtie alebo rovno zobral umierajúceho so sebou.

Čo sa týka rozprávok, respondenti väčšinou poznali najznámejšiu rozprávku Kmot-ra smrť (AaTh 332), buď z literatúry, najčastejšie z rozprávkovej zbierky Pavla Dob -šinského alebo z filmu Juraja Jakubiska „Perinbaba“.25 Ani jeden respondent nepočultúto rozprávku z ústneho podania a nevedel ju podrobne porozprávať. Ostatné roz-právky, v ktorých vystupuje smrtka, nepoznali. Traja respondenti síce poznali aj roz-právku/miestnu povesť o Medzeve „Der Drachensumpf“ (Dračí močiar), avšak neve-deli, že sa v nej vyskytuje postava smrti-muža.

Veľmi zaujímavé výsledky priniesli rozhovory s respondentmi o tom, či v ich (slo-venskej) jazykovej skupine bola rozšírená nejaká predstava o personifikovanej smrti.Vtedy respondenti, ktorí strávili detstvo a mladosť v slovenských obciach, odpovedali,že sa u nich hovorilo o smrtke ako žene s kosou, s dlhými prstami, ako o kostlivcovi za-halenom v čiernom, alebo o smrtke ako bielom tieni, čo je však zomrelý človek, či užžena alebo muž. Iba jeden respondent nevedel na túto otázku odpovedať. Zároveň nik-to nepoznal vo svojom prostredí postavu smrtky ako zvieraťa. Na druhej strane slo-venskí respondenti narodení v Medzeve spravidla hovorili, že z detstva nepoznajú po-stavu smrti, o ktorej by im rozprávali príbuzní, známi alebo priatelia, nevedia, čiv Medzeve nejaká predstava bola. Všetci slovenskí respondenti sa zhodli na tom, žev súčasnosti nepoznajú v Medzeve skupinovú (slovenskú) ani nejakú lokálnu spoloč-nú predstavu o postave smrti. Slovenskí respondenti sa nevedeli vyjadriť k otázke, akáje predstava postavy smrti v mantáckej jazykovej skupine v Medzeve. Hoci viaceríz nich vedia po mantácky, nezaoberali sa takouto predstavou a nepoznali ju.

Zaujímavú škálu reprezentácií priniesli odpovede na okruh otázok, ako si respondentsám prestavuje personifikovanú smrť. V individuálnych predstavách bola smrť pre res-pondentov ženská postava, prípadne aj s kosou (3 respondenti). Ďalší respondenti ma-li individuálnu reprezentáciu smrti ako muža s kosou (3 respondenti). Avšak respondentisi tiež predstavovali smrť ako zomrelého človeka, ako nejakého ducha (2 respondenti).Ostatní traja respondenti nemali nijakú individuálnu predstavu o postave smrti.

136 Š T Ú D I E

25 Perinbaba. Režisér Juraj Jakubisko. Celovečerný rozprávkový film, produkcia Československo/NSR,1985. Od svojho vzniku sa tento film opakovane uvádzal v kinách a vysielal v televízii, často na Vianoce.Smrť je vo filme ženská postava, ktorá sa mení z peknej mladej ženy na škaredú a starú.

Personifikácia smrti v nemeckej jazykovej skupine

Po nemecky/mantácky hovoriaci respondenti zo všetkých generácií pri prvých kon-taktoch viackrát spomenuli, že o smrti sa na verejnosti málo rozprávalo. Táto téma sapodľa ich názoru považovala za nevhodnú pre verejnú komunikáciu. Napriek tomu vý-skum ukázal, že o smrti a mŕtvych sa rozprávalo v minulosti a rozpráva sa aj súčasnostipomerne často. Avšak tento druh príbehov patrí k naratívom, ktoré sa nerozprávajú ho-cikde a hocikomu. Sú to často intímne zážitky, spomienky, ktoré sa reprodukovali a re-produkujú medzi príbuznými, dobrými známymi alebo priateľmi. Rozprávanie o smrtia mŕtvych vyžaduje, aby rozprávači mali dôveru v poslucháčov a predpokladali, že bu-dú akceptovať aj nezvyčajný príbeh. Výsledky z výskumnej sondy naznačujú, že v Me-dzeve nastal presun tém o smrti z verejnej do súkromnej sféry už pred polovicou 20.storočia a proces pokračoval v druhej polovici 20. storočia pod vplyvom modernizač-ných procesov (urbanizácia, individualizácia, sekularizácia, zmena postojov k smrtiv modernej spoločnosti a pod.).

Príbehy o úmrtí a mŕtvych tvoria podľa doterajších zistení živú, aktívnu zložku v re-pertoároch respondentov zo všetkých generačných skupín. Spolu 23 respondentovz celkového počtu 27 zažilo nezvyčajné príhody spojené so smrťou príbuzných a zná-mych alebo vedeli takéto príhody porozprávať a akceptovali, že sa môžu stať. Najbo-hatšiu skupinu tvorili rozprávania o predzvestiach smrti: respondentovi alebo jeho prí-buznému, známemu sa zjavil blízky človek a zakrátko nato prišla správa, že zomrel.Úmrtie tiež oznámil čierny vták, pes, ktorý čudne zavýjal alebo hrabal jamu, búchanie,padanie predmetov, zastavenie hodín, zvonenie telefónu a podobne. Viaceré naratívyz tohto okruhu som našla ako u slovenských, tak aj u nemeckých respondentov. V nie -ktorých prípadoch išlo o tie isté rozprávania zo života. Druhú najpočetnejšiu skupinutvorili rozprávania o zjavení sa mŕtvych krátko po smrti, na výročia úmrtia alebo na pa-miatku zosnulých (2. november). Mŕtvy si prišiel niečo vypýtať alebo sa poďakovať,žiadal modlitby, dal znamenia a podobne.

V textoch o úmrtí a mŕtvych sa vyskytlo málo rozprávaní o zjavení personifikovanejsmrti. Iba jeden respondent zo strednej generácie zažil, že sa mu zjavila smrť – nejas-ná postava. Tri respondentky reprodukovali príbehy o personifikovanej smrti, ktorépoznali od starších príbuzných. Išlo o rozprávanie ako viaceré smrte (der Tod) tanco-vali na cintoríne, ako v čase veľkých chorôb chodil pár smrť–muž (der Tod) so svojouženou, a tiež ako vyzeral smrť–muž, keď sa ukázal: bola to čierna mužská postava s ko-sou alebo kostra. Jednej respondentke rozprávala jej stará matka, ako v rodine zomie-rala stará príbuzná. Zomierajúca videla prichádzať cudzieho muža, čo prišiel pre ňua hovoril neznámym jazykom. Umierajúca preto povedala príbuzným, ktorí bdeli prinej: „Der Tod ist a Slowak“ (Smrť je Slovák).

Avšak podľa väčšiny respondentov si umierajúceho neprišla brať smrť, ale skôr ne-jaký zomrelý príbuzný – „der Geist“ (duch). Respondenti tiež nepoznali ani ženskú po-stavu ani jej názov „die Tödin“ v mantáckych rozprávaniach.

Štyria respondenti poznali a vedeli zreprodukovať obsah na Slovensku i v Nemeckunajznámejšej rozprávky o smrti: Der Gevatter Tod (Kmotor smrť), v slovenčine Kmot-ra smrť. Avšak iba jedna respondentka rozprávku poznala od starej mamy, ktorá jej jurozprávala po mantácky s postavou der Tod. Traja zvyšní respondenti rozprávku po-znali zo slovenských kníh a zo známeho filmu Juraja Jakubiska a hovorili o nej ako slo-venskej rozprávke. Jedna respondentka z najstaršej generácie porozprávala rozprávkuRytier a smrť, ktorú počula od svojho otca po mantácky, a tiež Smrť a babka AaTh 1118,


ktorá je známa z maďarských záznamov (Kovács, 1982, 337-339). Obsah rozprávky Ry-tier a smrť poznala aj jedna respondentka z najmladšej generácie od svojej starej mat-ky. Ďalší respondent z najstaršej generácie ovládal obsah rozprávky Smrť a babka.

Postava smrti sa vyskytuje ako vedľajší hrdina v miestnej (mantáckej) rozprávke „DerDrachensumpf“, ktorú som uviedla v druhej podkapitole. Peter Gallus (1868 – 1927),katolícky kňaz a básnik pôvodom z Medzeva, zveršoval po mantácky rozprávku o dra-kovi a jeho báseň zahrnuli viacerí neskorší autori do vlastivedných prác (napr. Kauner,Schürger, Wagner, 1986: 147-151). Gallusovu báseň poznali až na dve výnimky všetci man-tácki respondenti. Rozprávku v (spisovnej) nemčine sa učia deti v škole, ale učiteľka imrecituje báseň aj v mantáčtine. Verš o smrti znie nasledovne:

An Umt, ta rechteg kömmta Eines Abends kommt er richtigPruda Tud met seina Sengst: der Bruder Tod mit seiner Sense:Du oame, alte Bitbe, Du arme, alte Witwe,pald piste sein dalöst. bald wirst Du erlöst sein.26

(Kauner, Schürger, Wagner, 1986: 149)

Celý verš alebo jeho časť „Pruda Tud met seina Sengst“ (brat smrť so svojou kosou)citovali viacerí respondenti, keď som sa ich spýtala na postavu smrti. Napriek tomu naotázky, či bola v Medzeve medzi Mantákmi známa skupinová personifikácia smrti, sú-hlasne odpovedala iba polovica respondentov. Podľa nich bola u Mantákov smrť muž,kosec, kostlivec, čierna postava alebo akýsi muž v čiernom plášti, s holou hlavou a vy-cerenými zubami. Postavu smrti v podobe zvieraťa som v mantáckej skupine nezistila.Tiež je potrebné uviesť, že druhá polovica respondentov sa nazdávala, že v Medzevepersonifikácia smrti nebola známa, pri smrti človeka sa zjavil „ein Geist“ (duch), čobol zomrelý blízky človek.

Otázka, či by personifikovaná smrť mohla byť u Mantákov žena, niekoľkých res-pondentov priam prekvapila, a to aj v prípade, ak sme sa rozprávali po slovensky, kdeje slovo smrť ženského rodu. Zdalo sa im zvláštne uvažovať o smrti ako o ženskej po-stave.

Avšak odlišné odpovede prišli, ak som sa respondentov spýtala, ako si oni samipredstavujú postavu smrti, to znamená, aké sú ich individuálne reprezentácie. Keďžeišlo o citlivú otázku, nezískala som odpovede od všetkých opýtaných, iba od jedenás-tich respondentov. Viac ako polovica z nich (6 respondentov) zostala pri predstavesmrti-muža. Avšak traja vyhlásili, že smrť podľa nich môže byť aj žena aj muž, jedno-ducho neurčená zahalená osoba. Dvaja respondenti uviedli, že si predstavujú smrť akoženu a síce ako láskavú starú ženu alebo starú ženu v čiernom. Nikto však nevyjadrilindividuálnu predstavu smrti ako ženy v bielom.

Je iste málo prekvapivé, že mantácki respondenti si uvedomovali rozdiely medzi slo-vom „der Tod“ v nemčine a „smrť“ v slovenčine, keďže všetci, s ktorými som sa rozprá-vala, ovládali aj slovenský jazyk, väčšina z nich úplne perfektne. Viacerí respondenti zostrednej a najmladšej generácie poznali aj postavu smrti v slovenských rozprávkach,a to vďaka školskej výchove v slovenskom jazyku,27 čítaniu zbierky rozprávok P. Dob -

138 Š T Ú D I E

26 Jedného večera prichádza skutočne / brat smrť so svojou kosou: / ty úbohá, stará vdova / čoskoro bu-deš vyslobodená.

27 Od konca roku 1944 sa zrušilo nemecké školstvo vo vtedajšom Nižnom a Vyšnom Medzeve. Od roku1945 absolvovali žiaci základnú školskú výučbu iba v slovenskom jazyku. Nemecký jazyk sa od polovi-ce 50. rokov 20. storočia učil na základnej škole v dobrovoľných jazykových krúžkoch pre žiakov vyš-ších tried (Richter-Kovarik, 2003: 328-330).

šinského a z filmu Juraja Jakubiska. Avšak postava smrti nespadala do tých reprezen-tácií, ktoré by sa im spájali s rozdielmi medzi Mantákmi a inými skupinami, nereflek-tovali ju ako skupinový diferenčný znak.

ZÁVER

Ak zhrniem materiál od respondentov so slovenským materinským jazykom a ne-meckým materinským jazykom (mantáčtinou) v Medzeve, možno sledovať, že získanérozprávania, teda rozprávky, povesti, poverové rozprávania alebo rozprávania zo živo-ta o úmrtiach a mŕtvych tvorili relatívne bohatú časť aktívneho repertoáru. V rámcitohto súboru rozprávania o postave smrti neboli veľmi početné. Na základe doterajšíchskúseností z iných terénnych výskumov v súčasnosti však nepokladám získaný mate-riál za skromný, skôr obvyklý.

Pokiaľ ide o slovenských respondentov, priamo o postave smrti vedeli rozprávať naj-mä tí respondenti, ktorí sa narodili a strávili detstvo v slovenských lokalitách (išlo pre-važne o dediny). V naratívoch vystupovala smrtka ako žena. Naproti tomu slovenskírespondenti pôvodom z Medzeva (stredná a mladšia generácia) rozprávania o postavesmrti nevedeli rozprávať, hoci vedeli reprodukovať rôzne naratívy z okruhu o úmrtía mŕtvych. Samozrejme, iná situácia bola v prípade rozprávky (napr. Kmotra smrť),kde respondenti poznali rozprávku zo škôl, z kníh alebo iných médií, bez ohľadu na to,či sa narodili v Medzeve alebo mimo neho.

K odlišnému výsledku dospel výskum medzi mantáckymi respondentmi v Medze-ve, kde iba menšina poznala niekoľko naratívov, v ktorých sa objavila smrť ako mužalebo nejasná biela postava, hoci opäť celkovo poznali pomerne bohatý súbor rozprá-vaní o úmrtiach a mŕtvych. Tento výsledok o obmedzenej znalosti príbehov o postavesmrti v Medzeve ako muža u Mantákov by som vysvetľovala postupným presunom roz-právaní z verejnej do súkromnej sféry. Išlo o prejavy modernizačných procesov, ktorémali rozdielny časový postup na dedinách a v mestách. Doterajšie výsledky výskumuukazujú, že naratívy o personifikovanej smrti v Medzeve medzi nemeckým obyvateľ-stvom existovali a existujú, ale znalosť sa stráca. Ak takéto príbehy vedeli porozprávaťaj respondenti z najmladšej generácie, zistila som, že transmisia išla cez rozprávaniev rodine alebo v blízkom príbuzenstve.

Iná situácia je, ak sledujeme postavu smrti ako reprezentáciu, ktorú respondentimali poznať vo svojej jazykovej skupine. Slovenskí respondenti, čo vyrastali mimo Me-dzeva, predstavu smrti ako ženy, zriedkavejšie ako kostlivca alebo bielej postavy (= zo-mrelý človek rovnako muž alebo žena) vo svojej skupine dobre poznali. Keďže pochá-dzali z dedín, v ktorých neprišlo k výmene obyvateľstva a kde modernizačné procesypostupovali pomalšie ako v meste, mohli sa oprieť o kontinuitu predstáv v lokálnej ko-munite. Naproti tomu slovenskí respondenti narodení v Medzeve tvrdili, že takátopredstava v Medzeve nebola. Príchod obyvateľstva z rôznych oblastí Slovenska a nadruhej strane iba postupné vytváranie kontaktov s miestnym obyvateľstvom, ako aj ja-zykové bariéry, zrejme sťažili novým obyvateľom spoznať miestne reprezentácie smrtiako muža (der Tod) alebo ako ducha (der Geist).

Respondenti z nemeckej jazykovej skupiny v Medzeve buď poznali personifikovanúpostavu smrti len ako muža (der Tod), hovorili o postave ducha (der Geist) alebo (v men-šine prípadov) nepoznali nijakú skupinovú reprezentáciu smrti v Medzeve.

Za veľmi zaujímavú časť výskumu pokladám výsledky o individuálnych predsta-


vách respondentov o postave smrti, v ktorých sa objavuje mužská aj ženská bytosť akou slovenských, tak aj mantáckych respondentov. U mantáckych respondentov je všakmužská predstava o smrti v prevahe.

Reprezentácie smrti nepatrili k takým javom, ktoré by obyvatelia Medzeva – či už poslovensky alebo po nemecky hovoriaci – považovali za skupinovo špecifické alebo sku-pinovo diferencujúce javy. Podľa doterajšieho výskumu nešlo o kultúrne prvky, pomo-cou ktorých by sa konštruovali obrazy o „nás“ a „tých druhých“. Z tohto pohľadupokla dám výskum týchto javov a ich potencionálnych vzájomných rozdielov i podob-ností za prínosný, keďže sa sústreďuje na procesy približovania, vzďaľovania, prekrý-vania alebo aj absencie interakcií takých prvkov, ktoré neboli reflektované alebo uve-domované ako skupinovo identifikačné.

A nakoniec, všetci obyvatelia Medzeva boli aj sú vystavení všeobecným vplyvom mo-dernizačných procesov, ktoré ako rozprávania tak aj reprezentácie o personifikovanejpostave smrti odsúvajú do súkromnej sféry, a tým obmedzujú ich ďalšiu transmisiu. No-vé podmienky vyžadujú budovanie dôverných sietí blízkych priateľov, príbuzných ale-bo známych, v prostredí ktorých je možné takéto príbehy reprodukovať a takéto pred-stavy šíriť. V týchto sieťach sa počas výskumu podarilo do istej miery sledovať kontaktymedzi Mantákmi i Slovákmi navzájom a zistiť niektoré obojstranne známe rozprávaniao úmrtiach a mŕtvych viažuce sa na Medzev, hoci nie priamo o personifikovanej posta-ve smrti.

140 Š T Ú D I E

LITERATÚRA

Aarne, A., Thompson, S. (1961). The Types ofthe Folktale. Helsinki: Folklore FellowCommunication 184.

Barth, F. (1970). Introduction. In: F. Barth(Ed.), Ethnic Groups and Boundaries. TheSocial Organization of Culture Differencies(9-38). Oslo: Johansen & Nielsen Boktryk-kerl, s. 17-36.

Cammann, A., Karasek, A. (1981a). Volkser -zählungen der Karpatendeutschen. Slowa-kei. Marburg: N.G. Elwert Verlag. Diel I.

Cammann, A., Karasek, A. (1981b). Volkser -zählungen der Karpatendeutschen. Slowa-kei. Marburg: N.G. Elwert Verlag. Diel II.

Dobšinský, P. (1966). Prostonárodné slovensképovesti. Bratislava: Tatran. Diel II.

Gašparíková, V. (1991). Katalóg slovenskej ľu-dovej prózy / Catalogue of Slovak Folk Pro-se. Bratislava: Národopisný ústav SAV. Diel I.

Gašparíková, V. (1992). Katalóg slovenskej ľu-dovej prózy / Catalogue of Slovak Folk Prose.Bratislava: Národopisný ústav SAV. Diel II.

Gedeon, R. (1961). Besonderheiten der deu -tschen Mundart von Untermetzenseifen.Dip lomová práca. Bratislava: Filozofickáfakulta Univerzity Komenského.

Hall, S. ( 1997). The Work of Representation.In: S. Hall (Ed.), Representation. CulturalRepresentations and Signifying Practices.London-Thousands Oaks-New Delhi: SagePublications Ltd. (Culture, Media and Iden-tities 2), s. 13-74.

Hanika, J. (1954). Die Tödin. Eine Sagenge -stalt der Kreminitz-Deutschprobener Sprach -insel. Auf Grund der Sammlung A. Kara-sek. Bayerisches Jahrbuch für Volkskunde,171-184.

Ipolyi, A. von (1853). Beiträge zur deutschenMythologie aus Ungarn. Zeit schrift fürdeutsche Mythologie und Sittenkunde, 1,257-272.

Kauner, J., Schürger, J., Wagner, K. (Eds.)(1986). Unter- und Ober-Metzenseifen,Stoß. Unterzips – Ostslowakei. Drei selb-ständige deutsche Gemeinden bis zu Vetrei-bung nach 1945. Stuttgart: Hilfsbund Kar-patendeutscher Katholiken e.V.

Kiliánová, G. (1996): Die Gestalt des Todes inden Volkserzählungen. Ethnologia Slovacaet Slavica 26-27, 63-93.

Kiliánová, G. (2008). Märchenrezeption in derSlowakei. Zwischen mündlicher Überliefe-

O AUTORKE

GABRIELA KILIÁNOVÁ (*1951, Bratislava) je od roku 1983 vedeckou pracovníčkouÚstavu etnológie SAV, v rokoch 2000 – 2012 bola jeho riaditeľkou. Venuje sa výskumukolektívnej pamäti, kolektívnej identity, etnickým štúdiám, rituálom smrti a ľudovejpróze. Posledne publikovala: Kiliánová, G., Jahoda, C., Ferencová, M. (Eds.): Ritual,Conflict and Consensus: Case Studies from Asia and Europe. Wien: Verlag der ÖAW,2012; Kiliánová, G: Identität und Gedächtnis in der Slowakei. Die Burg Devín als Erin-nerungsort. Frankfurt am Main: Peter Lang, 2011; Kiliánová, G., Kowalská, E., Kreko-vičová, E. (Eds.): My a tí druhí v modernej spoločnosti. Konštrukcie a transformáciekolektívnych identít. Bratislava: Veda, 2009.


rung und moderner Wahrnehmung. In: R.Bendix, U. Marzolph, (Eds.), Hören, Lesen,Sehen, Spüren: Märchenrezeption im euro-päischen Vergleich. Schriftenreihe. Ring-vorlesungen der Märchen -Stiftung WalterKahn, Herausgegeben von Kurt Franz, Bd.8 UNI Göttingen: Schneider Verlag Hohen-gehren GmbH, s. 148-158.

Kovács, Á. (Ed.) (1982). Magyar népmesekata-lógus. Budapest, Diel 2.

Krekovičová, E. (2005). Obraz Smrti – nevestyvo folklóre: stredoeurópske súvislosti. In:M. Kováč, A. Kovács, T. Podolinská (Eds.),Cesty na druhý svet. Smrť a posmrtný životv náboženstvách sveta. Bratislava: Katedraporovnávacej religionistiky FiF UK Bratisla-va, Ústav etnológie SAV Bratislava, Vydava-teľstvo Chronos, s. 256-269.

Lox, H. (2009). Tod. In: Enzyklopädie des Mär-chens. Handwörterbuch zur historischenund vergleichenden Erzählforschung. Band30, Berlin – New York: Walter de Gruyter,s. 696-712.

Medzev (1977). Vlastivedný slovník obcí naSlovensku II. Bratislava, Veda, vydavateľ-stvo SAV, s. 244.

Müller, I, Röhrich, L. (1967): Der Tod und dieToten. Deutsches Jahrbuch für Volkskunde13, 346-397.

Polívka, J. (1923 – 1931). Súpis slovenskýchrozprávok. Diel 1-5. Turčiansky Svätý Mar-tin.

Richter-Kovarik, K. (2003). Kultúra mantáckejminority v období socializmu. Slovenskýnárodopis 51(1), 338-339.

Rosenfeld, H. (1972): Tod. In: Lexikon derchristlichen Ikonographie. Rom – Freiburg –Basel – Wien: Herder Verlag, s. 327-332.

Röhrich, L. (1980). Der Tod in der Sage undMärchen. In: G. Stephenson (Ed.), Lebenund Tod in den Religionen. Symbol undWirklichkeit. Darmstadt, s. 165-183.

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov, 2001:Medzev. Štatistický úrad Slovenskej repub -liky – Krajská správa v Košiciach.

Sperber, D. (1993). Interpreting and explai-ning cultural representations. In: G. Páls-son (Ed.), Beyond Boundaries. Understan-ding, Translation and AnthropologicalDiscourse. Exploration in Anthropology.Oxford: Providence (Explorations in An-thropology), s. 162-183.

Sperber, D. (1996). Explaining Culture. A Na-turalistic Approach. Oxford-Cambridge,Mass.: Blackwell Publishers Ltd.

Schwarz, E. (1934). Československá vlastivě-da. Diel 3, Jazyk. Praha: Sfinx.

Mgr. Zuzana Panczová, PhD., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64 Bratislava,[email protected]

Although there are many discrepancies in definitions of contemporary legends asa folklore genre, one characteristic seems beyond dispute: the goal of the plot is to ex-cite the interest of the audience through an uncommon (unbelievable) story which istold as if it were true. The expected impacts of such stories are feelings of shock, amu-sement or fear. It is interesting that in the same genre two such different emotionalimpacts are dominant, and furthermore they are very often present as parts of the sa-me narrative situation or even in the same story. The aim of this paper is to describetwo theories which attempt to explain the common principles of the poetics of horrorand humour. They were developed by authors exploring the field of the philosophy ortheory of art, but in the view of this author they could be inspiring and useful also infolklore studies.

Key words: contemporary legends, humour, horror fiction, incongruity theory, rela-xation theory, relief theory

Kľúčové slová: súčasné povesti, humor, horor, teória inkongruencie, teória relaxácie,teória uvoľnenia

The thing I have found isthat you’ll never find an audiencethat wants to laugh morethan a horror audience. 1

(S. Gordon, režisér hororových filmov)2

ÚVOD

Žánrovú kategóriu súčasných povestí (niekedy nepresne nazývaných „mestské le-gendy“ či dokonca „urbánne mýty“3) už pravdepodobne nie je nevyhnutné slovenskej

142

2 61 • 2013ŠTÚDIE

HUMOR A STRACH V POETIKE SÚČASNÝCH POVESTÍ

ZUZANA PANCZOVÁ

1 [Preklad: Zistil som jednu vec, že nenájdete publikum, ktoré by sa chcelo viac smiať ako hororovépublikum.]

2 Cit. podľa Carroll, 1999: 146.3 Sú to doslovné preklady anglických termínov „urban legends“ alebo „urban myths“, v súčasnosti sa však

odbornej i laickej verejnosti predstavovať ako neznámy pojem. Predsa však spresním,že týmto termínom bola pomenovaná podskupina povestí hovoriacich o nezvyčajnýchudalostiach, zážitkoch či javoch, ktoré sa, na rozdiel od rozprávok alebo mýtov, udialiv reálnom a súčasnom svete a reflektujú reálie moderného života.

V nasledujúcom príspevku by som chcela nadviazať na prácu z roku 2005, ktorá saproblematike súčasných povestí venovala zo širšieho hľadiska (Panczová, 2005). Terazsa chcem sústrediť na tému ich poetiky, ktorá – podobne ako je to typické aj pre iné ob-lasti tohto žánru – často prekračuje hranice tradičných žánrových foriem.

Na jednej strane sú podobné viacerým žánrom „tradičného“ folklóru, najmä poves-tiam a poverových rozprávaniam,4 zároveň majú niektoré texty podobné črty ako me-moráty.5 Navyše sa však v niektorých súčasných povestiach prejavujú aj vplyvy poeti-ky žánrov profesionálneho umenia, akými sú napríklad detektívne poviedky, filmovýhoror, triler,6 pričom je nepochybne toto spojenie priamo i nepriamo vzájomne gene-ticky podmienené. Snaha hľadať a analyzovať vzťah medzi profesionálnou tvorboua folklórom nie je nová, no v súvislosti so súčasnými povesťami patrí k pomerne novýmprístupom.7 Pri výskume sa totiž čoraz zreteľnejšie ukazuje, že viaceré motívy a suje-ty, ktoré kolujú v ústnom podaní alebo v internetových diskusiách ako súčasné poves-ti, sú inšpirované profesionálnou tvorbou8 a naopak. Existujú však aj autorské diela,ktoré čerpajú tematiku a poetiku zo súčasných povestí a niekedy na ňu aj priamo od-kazujú.9 Z pozície filmovej vedy analyzuje určité teoretické aspekty vzťahu súčasnýchpovestí a filmu štúdia M. J. Kovena (Koven, 2003). Koven v tejto súvislosti poukazujena odlišnosť poetiky kategórie slasher film (z angl. slash – rezať, sekať), kde je ústred-nou postavou človek – (masový) vrah, od hororovej fikcie (horror fiction), kde je zdro-jom strachu postava s nadprirodzenými vlastnosťami. K už zaužívanému pojmu horrorlegends,10 ktorý sa vzťahuje na súčasné povesti s poetikou tvoriacou paralelu k hororo-vej fikci, pridáva pojem terror tales (Koven, 2003: 4), čo sú súčasné povesti poetikoupodobné kategórii slasher films.

Rovnako ako filmová produkcia, aj rozprávanie súčasných povestí má za cieľ po-núknuť predovšetkým „dobrý príbeh“, čo v tomto prípade znamená účinne pôsobiť na

143Z u z a n a P a n c z o v á

oproti pôvodnému folkloristickému označeniu „urban legends“ dáva prednosť termínu „contemporarylegends“.

4 S povesťami ich okrem subjektívnej reálnosti deja spája jednoepizodický sujet, stratégia vytváraniaa uvoľňovania napätia prostredníctvom základných komponentov expozície, zápletky a rozuzlenia, ko-mentáre pred a za znením podania, tendencia k cyklizácii, ako aj frekventovanosť epicky nerozvinutýchforiem (Hlôšková, 1987: 71). Vzájomné súvislosti s danými žánrami uvádza aj Galiová, 2003.

5 Je to najmä prevaha dynamických motívov a odvolávanie sa na podrobne identifikovaných svedkovudalostí (Fine, 1987: 1102-1103 a Bird, 1979: 56).

6 Horor je „umelecký žáner s námetom úmyselne vyvolávajúcim hrôzu“ (KSSJ: heslo Horor). Na rozdielod podobného umeleckého žánru trileru, ktorý má tiež za úlohu vyvolať napätie a vzrušenia a má veľmidynamický dej, v hororových príbehoch má mať zamýšľaný emocionálny dopad na obecenstvo (pocitstrachu) vyššiu intenzitu a aj dominantnú úlohu.

7 Téme sa venuje napríklad Brednich, 2001.8 Ako príklad uvediem „zľudovenie“ poviedky Kittens v zbierke Deana Koontza Strange Highways

(Koontz, D. Strange Highways. Warner 1994).9 Napríklad filmová trilógia, kde v prvých dvoch filmoch možno hovoriť o type slasher film, zatiaľ čo tretí

je už horror fiction: 1. Matthews, G., McDonnell, M., Moritz, N. H. (Producenti), Blanks, J. (Režisér). (1998). Urban LegendFilm]. USA: TriStar Pictures;2. Matthews, G., Moritz, N. H., Rothschild, R. L. (Producenti), Ottman, J. (Režisér). (2000). Urban Legends:Final Cut Film]. USA: Columbia Pictures;3. Merrell, A., Phillips, L., Messer, S. (Producenti), Lambert, M. (Režisér). (2005). Urban Legends:Bloody Mary Film]. USA: NPP Production.

10 Napr. Ellis, 1994.

emócie poslucháča. Podľa mojich skúseností rozprávači súčasných povestí počas jed-nej rozprávačskej situácie s obľubou striedajú šokujúce humorné a hororové zápletky.Dokonca aj jeden príbeh môže vyvolať pocity strachu, odporu i smiešnosti. I keď v prí-pade poetiky humoru a hororu na prvý pohľad ide o protichodné pocity a emócie, uka-zuje sa, že ich alternatívne alebo súčasné využitie v príbehoch súčasných povestí nieje náhodné a ani nelogické, práve naopak. Už samotné hľadanie podstaty humoru jeoveľa ťažšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Niet divu, že sa tento problém stalpredmetom teoretických úvah už v dávnej minulosti (Platón, Aristoteles)11 a je súčas-ťou akademickej debaty aj dnes.12 V práci budem vychádzať z teórií humoru, ktoré jed-nak zdieľajú viaceré vedné disciplíny (filozofia, lingvistika i teórie umenia), a ktoré zá-roveň umožňujú hľadanie styčných bodov s poetikou hororu – teórie inkongruenciea teória uvoľnenia (relaxácie). V súvislosti s tým budem uvažovať o aplikovaní týchtoteórií na žáner súčasných povestí.

Ako materiálový základ pre nasledujúce úvahy mi slúžia jednak vlastné výskumyvykonané pred niekoľkými rokmi formou interview,13 zbierky súčasných povestí inýchautorov,14 ako aj „databázy“ jestvujúce na internete.15

ABSURDNÝ HUMOR V POETIKE SÚČASNÝCH POVESTÍ

Súčasné povesti sa niekedy zvyknú označovať ako príbehy „príliš dobré na to, aby tomohla byť pravda“. Šíria sa aj v prípadoch, že napriek často proklamovanej pravdivos-ti vyvolávajú u publika pochybnosti.

Využívanie škodoradostného, absurdného či čierneho humoru, teda humoru, ktorýstojí kdesi na hranici medzi tragickosťou a odpornosťou, a z hľadiska všeobecných etic-kých zásad by sa mal javiť ako niečo neprimerané, nájdeme v množstve pulárnych lá-tok hovoriacich napríklad o neúmyselnom kanibalizme či iných absurdných obrazochsúvisiacich s mŕtvymi telami. Nasledujúce verzie hovoria o tom, ako nič netušiaci prí-buzní zjedli pozostatky spopolneného mŕtveho.

„Príbeh som počula ešte v 80. rokoch od svojho otca ako zábavnú historku z reálne-ho života, ktorú počul od kolegyne v práci. Jedna rodina žijúca v povojnovom socialis-tickom Československu mala v USA starú mamu. Keď zomrela, poslali jej spopolnenépozostatky podľa jej posledného želania späť do vlasti. Rodina dostala zásielku zvlášt-nych kostí v plechovom hrnci z USA v čase, keď zo zámoria prichádzala pomoc huma-nitárnej organizácie U.N.R.R.A., a tak si mysleli, že sa jedná o nejakú zvláštnu úpravumäsa a zjedli obsah plechovice v kapustnici. Boli síce vopred telefonicky upozornení

144 Š T Ú D I E

11 Pozri Olson, 2007: 4.12 O teóriách humoru alebo komiky pozri napríklad Knuuttila, 1996; Kmeťko, 2006; Borecký, 2000. Z čes -

kých bádateľov sa prvkom humoru a hororu v súčasnom folklóre detí venuje napríklad J. Pospíšilová(Pospíšilová, 2012).

13 Zdrojom sú jednak príbehy zaznamenávané príležitostne v rámci spontánnych debát prevažne medzištudentmi na Slovensku (Bratislava) i v Nemecku (Göttingen) v rokoch 2000 – 2005, ako aj príbehyzískané počas terénnych výskumov rozprávaní v obciach zátopovej oblasti Vodného diela Žilina v roku1998 či pri výskume rozprávaní potomkov slovenských prisťahovalcov v obciach v okolí mesta Sátoralja -újhély v Maďarsku v roku 2002.

14 Janeček, 2006; Brednich, 1990; Brednich, 1991; Brednich, 1994; Bennett, Smith, 1988; Bennett, Smith,Widdowson, 1987; Brunvand, 1982; Brunvand, 1984; Brunvand, 1986 a i.

15 Napríklad www.urbanlegends.about.com, www.sagen.at, www.snopes.com, www.urbanlegends.about.com, www.museumofhoaxes.com, www.hoax.cz, a i.

o zaslaní urny, no omylom sa im tieto dve príbuzné slová – urna a U.N.R.R.A. – po-plietli. Až ďalší telefonát o dva týždne, keď sa chceli úrady uistiť o doručení pozostat-kov, ich vyviedol z omylu a odhalil nepríjemnú skutočnosť.“

(Zaznamenané dňa 6. 5. 1999, Žilina. Informátor: žena, 21 rokov.)

Podobný príbeh nájdeme na stránke www.snopes.com, kde je zaradený do kategó-rie „cremains“.16 Text prevzatý z časopisu De Vos z roku 1996 znel:

„Keď sa rodina presťahovala do Severnej Ameriky, zostala v stálom styku s ich eu-rópskymi príbuznými. Listy a balíky pravidelne merali cestu z jedného brehu na druhý.Po dlhom období odmlčania naraz z USA prišiel malý balík. Vnútri bol džbánok so si-vým práškom, starostlivo zabalený v hodvábnom papieri. Nebol tu žiaden odkaz, ale pre-tože mnohé predošlé balíky obsahovali instantné zmesi, členovia európskej rodiny si po-mysleli, že aj tento prášok bol zmesou, ktorá sa má pripraviť jednoduchým pridanímvody. Omáčku uvarili a podávali, ale určite to nebolo to najlepšie, čo kedy jedli! O nie-koľko dní neskôr prišiel z USA list, ktorý vysvetľoval, že zomrel otec, a pretože stálesmútil za vlasťou, želal si, aby bol jeho popol rozsypaný nad jeho rodným mestom. Sta-rá mama dúfala, že to zvyšok rodiny nebude obťažovať a že list príde pred popolom, kto-rý bol zaslaný osobitne v džbánku a starostlivo zabalený do hodvábneho papiera.“17

(Získané dňa 2. 3. 2006 z http://www.snopes.com/horrors/cannibal/cremains. htm.)

Tematicky podobné sú i príbehy o mŕtvolách zakonzervovaných v mede či v alko-hole, prípadne príbehy z oblasti pracovných úrazov, týkajúce sa uvarených kuchárokči pracovníkov pivovaru:

„Toto sa stalo už dávnejšie – v 50.- 60. rokoch – v jednej jedálni v Rači. Po skončeníslužby sa vraj jedna z kuchárok rozhodla vykúpať sa v jednom z tých veľkých hrncov.Dala si tam zohriať vodu, ale keď tam vliezla, veko sa zaklaplo. Ono sa zvnútra otvoriťnedá. A stalo sa to v piatok, takže sa varila celú sobotu a nedeľu, našli ju až v pondelok.“

(Komentár k príbehu: „Ale toto asi bola pravda, dlho sa tu o tom hovorilo. Vždy, keďsom sa pozrel tým smerom, na Raču, som si na to spomenul.“)

(Zaznamenané dňa: 17. 3. 2005, Bratislava. Informátor: muž, 62 rokov.)

P. Janeček uvádza variant z Plzne: Dej sa mal odohrať vo veľkej závodnej jedálni v Plzni. Zamestnankyne mali vo zvy-

ku kúpať sa vo veľkom automatizovanom kotle s elektrickým výhrevom, slúžiacom naprípravu šesť a pol tisíca porcií polievok: „V tomto nevelikém, leč pohodlném bazénuskotačily do libosti. Jednou probíhalo všechno normálně, avšak v okamžiku, kdy kou-pající se ženy dováděly víc než obvykle, rozhoupaná voda zakolébala kotlem a s mo-


16 Vo význame spopolnené pozostatky, utvorené od slov „to cremate“ (spopolniť) a „remains“ (pozos -tatky).

17 Iné verzie udávajú, že pozostatky boli zaslané v obyčajnej plechovke alebo inom obale z jedla, pričomho použili aj ako korenie, múku, instantný nápoj a pod. Dôvod oneskoreného vysvetlenia je buď kvôlitomu, že listy a balíky vraj nesmeli byť do zahraničia zasielané spolu, alebo ak aj boli, príbuzní cudzejreči nerozumeli a skonzumovali obsah balíka skôr, ako dali list preložiť. Tento motív dokonca poskytolnámet pre jednoaktovku The Funeral Tea od P. Wilsona v roku 1972. Tieto príbehy sa rozšírili po druhejsvetovej vojne v USA i v Európe a reflektovali povojnový kontakt dvoch rozličných svetov. Nezvyčajnosťnoviniek americkej kuchyne – napríklad instantných – vyvolávala v tej dobe na „Starom kontinente“(a najmä v strednej Európe) údiv a pravdepodobne aj nedôveru.

hutným třeskem se zavřelo víko. Tím započal i automatický varný proces, nastavenýna dvě hodiny při přetlaku několika atmosfér. Podle ústního podání všechny tři ženytragicky zahynuly.“18

Vo všetkých týchto príbehoch dochádza k paradoxnému spojeniu protikladu ľudskételo (mŕtvola) – varenie (jedlo). Tento paradox, ktorý patrí do spoločenského „tabu“kanibalizmu, je v príbehoch obohatený aj o ďalšie ponaučenia: v prípade zásielokz USA, čo je tematika na území Československa rozšírená v povojnovom období 50. ro-kov minulého storočia,19 je to možný náznak vyjadrenia kultúrnych rozdielov a určitejnedôvery voči „americkej“ instantnej strave; v prípade uvarených kuchárok sa sujetpohybuje v rámci klasickej schémy potrestaného priestupku – nedodržania hygienic-kých noriem v stravovacom zariadení.

Absurdita týchto motívov a sujetov sa často prechyľuje do výrazne humornej polo-hy. Mnoho látok hovoriacich o rôznych nešťastiach, tragických alebo až drastickýchscénach poznáme rovnako v ich povesťových aj anekdotických verziách. Ako príkladuvediem medzinárodne obľúbenú látku zo skupiny automobilových nehôd – „bezhla-vý motorkár“. Sú to rôzne varianty sujetov, podľa ktorých sú vodiči počas jazdy šoko-vaní pohľadom na predbiehajúceho motorkára bez hlavy. Následné vysvetlenie uvá-dza, že motorkár sa v plnej rýchlosti nestihne vyhnúť ostrým predmetom trčiacimz okoloidúcich áut (plechy, kosy a pod.), tie mu odseknú hlavu a on ešte dlhú chvíľupokračuje v jazde. Niektoré príbehy znásobujú tragické následky tým, že šokovaný vo-dič-svedok následne spôsobí ďalšiu autonehodu (Janeček 2006: 235-236). Anekdotic-ká verzia povesťovej látky koluje na internete v tomto znení:

Pridal(a): Strawberry. Idú dvaja chlapi po chodníku a zrazu okolo nich prejde bez-hlavý motorkár. Za chvíľu okolo nich prejde druhý a aj tretí bezhlavý motorkár. Jedenchlap sa pozrie na druhého a hovorí mu: ,,Nedáš tú kosu radšej na druhú stranu???”

(Získané dňa 5. 6. 2004 z http://vtipy.4ever.sk/index.php?idkat=6&tr=1&pg=10.)

O popularite týchto príbehov svedčí aj fakt, že vznikla dokonca zvláštna „cena“ –Darwin Awards – udeľovaná za najbizarnejší spôsob, akým ľudia, v skutočnosti alebolen vo fantázii rozprávača, zahynuli alebo sa zranili. Ako príklad uvádzam príbeh z ka-tegórie súčasných povestí, ktorý je variantom látky známej ako „The Exploiding Toi-lets“ [Vybuchujúce toalety].

„Tento chlapík si dotlačil motorku cez terasu do svojej obývačky, kde začal čistiť mo-tor nejakými handrami a s fľašou benzínu, všetko v pohodlí vlastného bytu. Keď skon-čil, sadol si na motorku a rozhodol sa, že prudko naštartuje a ubezpečil sa, či je všetkov poriadku. Nanešťastie, motorka sa rozbehla a prerazila cez sklené dvere terasy spolus ním, stále sa držiacim riadidiel. Jeho žena robila v kuchyni. Na strašidelný zvuk sarozbehla a našla ho na terase pomliaždeného, nepekne dorezaného úlomkami rozbi-tého skla. Zavolala 911 a zdravotníci odniesli nešťastného muža na pohotovosť. Neskôrpopoludní sa manžel s početnými stehmi prebral, manželka ho vzala domov a uložila

146 Š T Ú D I E

18 P. Janeček tvrdí, že obdobím najväčšej popularity tejto látky boli povojnové roky, no dnes sa presúvaskôr do detského repertoáru (Janeček, 2006: 279-280).

19 Rovnaký motív naviazaný na povojnovú potravinovú pomoc z USA uvádza R. Brednich aj vo variantochz Nemecka, že v jednom z poľských variantov je popol zaslaný zo SRN (Brednich, 1994, 79-82). Existu-jú však aj látky, ktoré sa nevzťahujú na kontext povojnovej Európy a kde motív potravinovej pomocichýba (Brednich, 1994, 82; Janeček, 2006: 116-118).

ho do postele. Upratala neporiadok v obývačke a fľašu s benzínom vyliala do záchodu.Krátko na to sa manžel zobudil, zapálil si cigaretu a šiel do kúpeľne, aby si konečneuľavil. Posadil sa a zahodil cigaretu do záchodu, ktorý okamžite explodoval, pretožežena benzín nespláchla. Explózia vymrštila muža cez dvere kúpeľne. Žena počulahlasný výbuch a hrozný zvuk výkrikov svojho manžela. Bežala do haly a našla svojhomuža ležať na dlážke so spálenými nohavicami a s popáleným zadkom. Opäť bežalak telefónu a volala záchranku. Poslali opäť tých istých zdravotníkov. Naložili manželana nosidlá a odnášali ho na cestu. Jeden z nich sa manželky spýtal, ako sa úraz priho-dil. Keď im to povedala, začali sa smiať tak silno, že pustili nosidlá a zlomili chlapíko-vi kľúčnu kosť.“

(Získané dňa 3. 10. 2002 z http://darwinawards.com/legends/legends1998-14.html. Preložila Z. Panczová)

Tieto príbehy, či už priamo súčasné povesti alebo ich anekdotické pendanty, vypo-vedajú o tragických udalostiach, ktoré však nastali za takých absurdných okolností, žepôsobia niekde na hranici medzi tragikou a komikou. Rozporuplnosť vyššie uvede-ných príbehov je skrytá v kontraste medzi úvodnou scénou z bežného života, náhleprerušenou nešťastnými alebo priamo tragickými výjavmi s absurdnými atribútmi(bezhlavý motorkár, havária v obývačke, explózia na toalete).

STRACH V HOROROVÝCH A „ZABIJÁCKYCH“ POVESTIACH (HORROR LEGENDS A TERROR TALES)

Na druhej strane, mnoho súčasných povestí zakladá svoju poetiku na zápletkách po-dobných zabijáckym filmom (slasher films) a hororovej fikcii, kde vzbudzujú strachrôzne príšery od neľútostných maniakov cez rôznych mutantov, až po nadprirodzenémonštrá (napr. pomstiaci sa duchovia mŕtvych). Na rozdiel od príbehov, kde je trápnasituácia, nešťastie či smrť spôsobená neúmyselnou náhodou alebo v dôsledku ľudskejzlomyseľnosti, hororové a „zabijácke“ verzie súčasných povestí vykresľujú aj postavy ľud-ských zabijakov v nadprirodzenom, iracionálnom alebo absurdnom svetle – disponujúvýnimočnými alebo až nereálnymi schopnosťami a pôsobivými rekvizitami (útočník jeakoby neviditeľný, neuveriteľne predvídavý, silný, pri vraždách používa masky či ne-zvyčajné vražedné nástroje). V tomto je evidentný súvis s poetikou niektorých knižnýchči filmových žánrov, ktoré využívajú postavy fantastických, nadprirodzených príšer (ho-rory) a vraždiacich psychopatov v rámci slasher films – aj keď atribúty a prejavy týchtovrahov bývajú často nereálne a vymykajú sa profilu reálnych psychiatrických pacientov.Naratívna stratégia sa v týchto stvárneniach obyčajne sústreďuje na vykreslenie dejaz perspektívy potenciálnej obete, s ktorou sa recipient môže stotožniť. Tá prítomnosť vra-ha síce tuší, no nemôže mu uniknúť – zločinec je zdanlivo vždy o krok vpredu a napätiestúpa až do finálneho rozuzlenia, kde zvíťazí jedna alebo druhá strana. V súčasných po-vestiach, ktoré sú prevažne monoepizodické, si rozprávač pri stupňovaní napätia vy-stačí s typizovanými postavami, ktoré nie sú podrobnejšie charakterizované. Rozuzle-nie býva prekvapivé, náhle a stručné – no nestráca na účinnosti, skôr naopak. Azdanajznámejšou látkou je v tomto smere „The Hook“ [Hák]:

„Tento mladý pár zaparkoval auto na dedinskej ceste. Dievča je naozaj nervóznea neisté. Zdá sa, že práve na tomto území sa šírili správy o utečenom kriminálnikovi.


Bol považovaný za nebezpečného, šialeného vraha. Volali ho Hák, pretože mu chýba-la jedna z rúk a namiesto nej nosil hák. Vraj ho použil na všetkých svojich obetiach.Akokoľvek, dievča bolo z nejakého dôvodu naozaj neisté. Pravdepodobne si neboli ve-domí utečeného vraha. Povedala, že má zlý pocit, ale nevie prečo. Chalan sa na ňu na-koniec nahneval. Myslel si, že sa vyhovára, pretože tam nechce parkovať. Napokonstratil trpezlivosť a dupol na plyn. Odfrčal odtiaľ skutočne veľmi rýchlo. Počas cestydomov nepovedal ani slovo. Keď prišli k domu dievčaťa, vyšiel len von a šiel na druhústranu, aby otvoril dvere. Keď prišiel k dverám, bol tam hák visiaci z kľučky.“

(Baker 1982. Hoosier Folk Legends. Bloomington: Indiana University Press, 1982.Zís kané dňa 15. 3. 2006 z http://www.snopes.com/horrors/madmen/hook.asp. Pre-ložila Z. Panczová.)

Príbuzný námet o vrahovi „so strunou” pochádza z Čiech a je variantom medziná-rodnej látky „The Killer in the Backseat“ [Zabijak na zadnom sedadle]:

„Niekde medzi Táborom a Českými Budejovicami šla žena autom. Vzala stopára,ktorý mal kufrík a sadol si dozadu. Správal sa však čudne, stále sa pozeral do kufríka.Po čase ju poprosil, aby zastavila v lesíku, chcel ísť na potrebu. Ona to využila a ušla.V kufríku boli rukavice a struna.“

(Zaznamenané dňa 12. 12. 2003, Göttingen (SRN). Informátorka: česká študentka,26 rokov.)

Zvyčajnými interpretáciami týchto príbehov sú psychologizujúce zovšeobecneniana tému naratívneho vyjadrenia trestu za prekračovanie istých noriem alebo pravidielbezpečnosti (rande mladých ľudí na odľahlých miestach, zastavovanie stopárom – oby-čajne žena nechá nastúpiť neznámeho muža a pod.).

PSYCHOLOGICKÝ ROZMER „MORBÍDNYCH“ POVESŤOVÝCH LÁTOK

Jeden z prvých popularizátorov výskumu súčasných povestí, americký folkloristaJ. H. Brunvand, v tejto súvislosti napísal: „Spoločne s krátkymi neoverenými správami(„fámami“), s ktorými sú často úzko zviazané, sa súčasné povesti zavďačujú našej túž-be spoznať a pokúsiť sa pochopiť bizarné, strach vzbudzujúce a potenciálne nebez-pečné či trápne javy, ktoré sa môžu stať... Tieto putujúce príbehy priťahujú našu mor-bídnu zvedavosť a uspokojujú naše senzáciechtivé mysle, ktoré si žiadajú potešenieprostredníctvom ustavičného dodávania nových informácií, trochu prikrášlených po-zitívnymi správami.“ (Brunvand 1981: 12-13.)

Ak sa pozrieme na účinky, ktoré majú na poslucháčov, vidíme, že ponúkajú epickyspracované senzácie spojené s negatívnymi pocitmi strachu, napätia, odporu, ale aj zá-bavných účinkov škodoradostného a čierneho humoru. Podobne ako vo sfére hororo-vej fantastiky, aj tu sa ľudia často nechávajú upútať napätím z niečoho, čo by v reálnejsituácii nechceli zažiť – no v príbehu, ktorý je len simulovanou skutočnosťou, môžebyť napätie vyhľadávaným spôsobom relaxu. Navyše, tieto príbehy sú obľúbené pre-dovšetkým medzi adolescentnou mládežou, takže ich možno vnímať ako prejav zvý-šenej obrazotvornosti, vyrovnávania sa s procesmi socializácie aj dôverčivosti voči „za-ručene pravdivým“ historkám (pozri aj Panczová, 2005: 48-53).

K tomu smerujú aj psychologicky orientované analýzy súčasných povestí. Britská

148 Š T Ú D I E

psychologička S. Hobbs predpokladá, že úspech súčasných povestí ako „dobrých prí-behov“ tkvie ani nie tak v ich informačnej hodnote, ako skôr v tom, že majú na poslu-cháčov subjektívne pozitívny vplyv. Na základe analýzy niekoľkých desiatok príbehovzistila, že najčastejšou psychologickou funkciou týchto príbehov bolo ospravedlnenieúzkostí, nastolenie spravodlivosti poetickými prostriedkami a vyjadrenie neprimera-ných pocitov (vrátane toho, že niektoré nešťastia pôsobia smiešne, mŕtvola sa javí akokus mäsa a pod.) (Hobbs, 1987: 141-145). Ich konečným účinkom na recipientov môžebyť šok, pobavenie, ale aj pocit zadosťučinenia alebo symbolické potvrdenie platnýchspoločenských noriem. Zodpovedá to napokon aj morfologickému modelu súčasnýchpovestí, ktorý navrhol D. Barnes a pozostáva z nasledujúcich prvkov:

1. zákaz (často len implicitne naznačený),2. jeho porušenie,3. následky a4. pokus o únik (ten môže byť rovnako úspešný ako neúspešný) (Barnes, 1996: 4).Súvislosti medzi zábavnosťou a hrôzostrašnosťou v kontexte s cieleným prekračova-

ním určitých kultúrnych kategórií naznačuje v oblasti literárnych diel aj český literárnyteoretik J. Hrabák, a to prostredníctvom kategórií „bizarnosť“, „grotesknosť“ a „absurd-nosť“, ktoré vníma ako rôzne stupne rozporuplnosti javov, spôsobujúce humorné ale-bo strach vzbudzujúce vyznenie určitého obrazu/príbehu:

– grotesknosť stavia vedľa seba protiklady a veci, ktoré sa podľa zdravého rozumu navzájom vylučujú, ale v danom prípade sú zlúčené,

– bizarnosť sa od groteskného líši kvantitatívne, predstavuje jeho nižší stupeň,– absurdnosť je vyšší stupeň grotesknosti. Odhaľuje hlboký a nepochopiteľný, ale

pritom závažný rozpor, takže pôsobí skôr hrôzostrašne ako smiešne (Hrabák,1973: 64-67, 89-99).

V Hrabákovej terminológii je naznačený princíp prekračovania istých pravidiel vní-mania vecí, ktorými sa intuitívne riadime a ktorých prekračovanie vedie k pocitom ba-lansujúcim medzi pobavením a strachom. Podľa neho sa teda pocit strachu zväčšujeúmerne „závažnosti“ rozporu, čo by sa dalo interpretovať aj ako zintenzívnenie pocituohrozenia. Ako uvidíme ďalej, v podobnom duchu sa nesú úvahy iných autorov.

PRINCÍP SPOJENÉHO NESÚLADU A KATEGORICKEJ TRANSGRESIE

Princíp spájania nesúvisiacich, protirečivých či kontrastných javov ako podstatu hu-moru použil už filozof A. Schopenhauer, ktorý považoval smiech za reakciu na uvedo-menie si inkongruencie medzi konceptom a reálnymi objektmi (pozri Kmeťko, 2006).O uplatnení tohto princípu rovnako v humore, ako aj v horore (v zmysle umeleckej ho-rorovej fikcie ako prejavu súčasnej masovej kultúry) pojednáva štúdia amerického fi-lozofa a popredného odborníka v oblasti filozofie umenia N. Carrolla (Carroll, 1999).Snažil sa zistiť, v čom sa humor odlišuje od hororu a čím sa naopak podobajú.

Keďže na otázku odlišnosti dáva pomerne jednoduchú odpoveď – je ňou odlišná emo-cionálna reakcia: pocit ohrozenia verzus zábavnosť – jadrom jeho úvah je opäť hľadaniespoločných znakov. Tu sú dôležitým momentom tézy kultúrnych antropológov, týkajúcesa prekračovania (transgresie) alebo narúšania jestvujúcich schém kultúrnych kategó-rií (Douglas, 1966 a Leach, 1964. Citované podľa Carroll, 1999: 159). Veci sú vnímané akonečisté vtedy, ak predstavujú problém pre jednoznačné zaradenie do pevných, stabilnýchkategórií a pojmových schém, teda ak sú vzhľadom na tieto kategórie prestupujúce, pro-


tirečivé, neúplné, beztvaré. Carroll totiž tvrdí, že humor ako aj horor pracujú s porušo-vaním, problematizáciou či prekračovaním kategórií, noriem a pojmov (Carroll, 1999:152). Neoddeliteľnou a podstatnou súčasťou hororu je postava monštra šíriaceho strach.Príšery, ktoré vystupujú v hororových príbehoch, vyvolávajú zároveň pocity strachu,ohrozenia aj odporu, a to práve preto, že spĺňajú podmienku kategoriálnej nečistoty,prekračujú alebo deformujú kategórie mŕtveho a živého (revenanti, upíri), ľudskéhoa zvieracieho (rôzni mutanti), normálneho a šialeného (maniaci) a pod. Ak však zbaví-me typické hororové postavy ich strašidelnosti, stanú sa komickými a naopak – humor-né obrazy a postavy založené na spomínanom princípe nesúladu sa stávajú v momen-te, keď im je prisúdená vlastnosť nebezpečnosti, veľmi pôsobivými súčasťami hororovýchfikcií. Zreteľne sa to prejaví najmä vtedy, keď v zmysle absurdnosti inak vyjadrujú ne-vinnosť a roztomilosť (napríklad vraždiace bábiky, ktoré v normálnom svete predstavujúneživú napodobeninu dieťaťa,20 alebo klauni, ktorí sú vlastne vizuálne deformovanýmiobrazmi ľudí s iracionálnym správaním). N. Carroll svoje úvahy zhrnul nasledovne: „Ho-ror rovná sa kategorická transgresia alebo narušenie plus strach; humor založený na ne-súlade (incongruity humor) sa rovná, aspoň sčasti, kategorická transgresia alebo naru-šenie mínus strach.“ (Carroll, 1999: 157.)

TEÓRIA UVOĽNENIA A PRINCÍP DEHUMANIZÁCIE

Vyššie zmienená postava klauna je zároveň jedným z ukážkových príkladov princí-pu dehumanizácie v práci filozofa E. D. Olsona (Olson, 2007). Ten ho považuje za jed-nu z najčastejších stratégií uplatňovaných v humore i v horore, pričom ním dopĺňaa vysvetľuje jednak teóriu inkongruity, ale aj ďalšiu z teórií humoru a smiechu, tzv. re-lease či relief theory teóriu uvoľnenia, v slovenčine označovanú ako teória relaxu (po-zri Kmeťko, 2006). Táto je zameraná na fyziologicko-psychické procesy vedúce k smie-chu, pričom sa odvoláva na britského sociológa a filozofa H. Spencera. Spencer okremvšeobecne akceptovaného faktu, že smiech je formou svalového podráždenia v dô-sledku silného emočného napätia, upozorňuje aj na fakt, že tento jav nemusí byť vý-lučne spôsobený vnímaním niečoho smiešneho, ba ani nejakou radostnou príčinou(cit. podľa Olson, 2007: 6). Podobne ako teória nesúladu, aj Olsonova hypotéza pracu-je s myšlienkou prekračovania transgresie, no pozornosť upriamuje na procesy tvorbya uvoľňovania napätia, ktoré so sebou tento proces prináša. Humor i horor môžu zane -chať príjemné pocity vďaka tomu, že využívajú príbeh na vytváranie emocionálnehonapätia, ktoré vzápätí uvoľnia (podľa možnosti netriviálnym spôsobom). Podľa Olsonaje pritom dôležitým momentom, ktorý napätie spôsobuje, práve princíp dehumanizá-cie (no aj humanizácie nehumánnych javov), pričom tento princíp sa veľmi častouplatňuje tak vo sfére humoru, ako aj hororu. Kým humanizácia v humore pripisujeľudské vlastnosti neživým objektom či zvieratám, dehumanizácia umožňuje vytvára-nie menejcenných či znetvorených podôb ľudských bytostí. Na tomto princípe fungu-je napr. humor založený na výsmechu z iných (napríklad vtipy o blondínkach, ale ajrasistické vtipy), zatiaľ čo vo vizualizovanej podobe sa táto stratégia uplatňuje naprík-lad v karikatúrach. (Olson, 2007: 8 a n.)

Postava klauna, ktorý by mal byť úsmevnou karikatúrou ľudskej podoby, je pri úva-

150 Š T Ú D I E

20 Ako istý vzor pre nasledujúcu tvorbu slúžil film Magic podľa scenára W. Goldmana, ktorý zároveňnapísal knihu, podľa ktorej bol scenár vypracovaný: Levine, J. E., Levine, R. P. (Producenti), Attenbor-ough, R. (Režisér) (1978). Magic [Film]. USA: 20th Century Fox.

hách o prepojení humoru a hororu veľmi inšpiratívna. Je zaujímavé, že napriek tomu,že by mal byť zábavnou postavičkou najmä pre detské publikum, u mnohých detí i do-spelých ľudí spôsobuje postava klauna neistotu, strach, ba až odpor.21 Postava klauna--fantóma unášajúceho malé deti sa objavila v 80. rokoch minulého storočia aj vo fá-mach šírených ústne medzi obyvateľmi Bostonu (Coleman, 1983), no vznikli aj verzievo forme súčasných povestí a „reťazových listov“ šírených internetom:

„Jeden pár, čo mal deti, si chcel vyskúšať novú opatrovateľku. Asi o hodinu si všim-li, že jej nedali číslo na svoj mobilný telefón, preto jej jeden z nich zavolal. Len čo siopatrovateľka zapísala číslo, opýtala sa ich, či by mohla v ich spálni pozerať satelitnútelevíziu. Práve uložila deti do postelí a chcela sledovať nejakú zábavnú reláciu. (Rodi-čia nechceli, aby ich deti sledovali priveľa braku, preto televízor v obývacej izbe nemalsatelitné kanály.) Samozrejme, smie sa dívať v ich spálni, odpovedali. Opatrovateľkamala ešte jednu otázku: mohla by dať nejakú prikrývku alebo plachtu cez sochu klau-na, ktorý je v spálni? Znervózňuje ju. „Vezmi deti a choď ku susedom“ – povedal jej tenz rodičov, ktorý s ňou hovoril. „Zavoláme políciu. Nemáme sochu klauna.“ Polícia chy-tila klauna vo chvíli, keď utekal cez susedov pozemok.“

(Získané dňa 9. 3. 2007 z http://www.snopes.com/horrors/madmen/statue.asp.)

V rovnakom období narastá aj obľuba filmového stvárnenia tejto témy. Vo sfére kla-sického hororu dokonale využil možnosti postavy klauna napríklad známy spisovateľS. King vo svojom diele It [To], ktoré sa stalo predlohou pre úspešné filmové spracova-nie.22 Jedna z reakcií na uvedený film vystihuje pôsobivosť vražednej postavy klauna,desiaceho a unášajúceho malé deti nasledovne:

„Dosť bolo všemožných duchov a vrahov, príšer a mŕtvol... Nič nevystraší viac, akonajnepravdepodobnejšia(uf) postava, ktorá má vo Vás prebudiť radosť a úsmev. Z Kin-govho Klauna ho rozhodne nebudete mať. Tento film som videl len ako dvojdielny tel.film, ale zapôsobil na mňa tak veľmi, až som si kúpil aj knihu. Pre mňa osobne Kingo-ve najlepšie dielo. Originalita!!!“

(Získané z internetovej diskusie z http://www.dvdbest.sk/Product.cfm?ProductID=73912 dňa 4. 3. 2006.)

(De-)humanizácia ako obzvlášť účinný typ kategorickej transgresie môže teda rov-nako spúšťať pocity strachu a odporu (čo poznáme z rôznych podôb nadprirodzenýchstrašidiel typu antropomorfných revenantov alebo naopak zoomorfných príšer dispo-nujúcich čiastočne ľudskými vlastnosťami), ako aj smiešnosti (kreslené či hrané kari-katúry ľudí alebo zvierat).


21 Jestvuje aj klinické štádium tejto úzkosti, tzv. coulrophobia. Na internete môžeme dnes nájsť virtuálnekomunity ľudí, ktorých spája strach a odpor voči klaunom, ako napríklad www.ihateclowns.net alebowww.clownz.com.

22 Malé mestečko terorizuje príšerný tajomný vrah v podobe klauna, až kým sa obeťou nestane aj jedenšesťročný chlapec. Sedem priateľov sa rozhodne „To“ zničiť a tridsať rokov veria, že sa im to aj podarilo.Ale „To“ sa opäť vracia. (Stephen King, It. New York: Viking Publisher 1986. Filmové spracovanie: It(1990), režisér Tommy Lee Wallace, 187 min.)

ZÁVER

Teória uvoľnenia spolu s teóriou nesúladu predstavujú dve základné možné teore-tické východiská pri hľadaní odpovede na otázku, čo spája sféru humoru a hororu. Cie-ľom je dosiahnuť napätie jednak prostredníctvom gradovania deja a jednak prostred-níctvom vytvárania obrazov tak, aby publikum po vyexponovaní emocionálnehonapätia pocítilo na konci úľavu. Ako ukazujú predošlé úvahy, zdrojom napätia sú čas-to obrazy prekračujúce očakávané normy či pravidlá, akými prirodzene radíme veci doistých kategórií.

Jednoepizodický sujet súčasných povestí uprednostňuje využívanie kontextu ba-nálnej situácie vyúsťujúcej do vzrušujúcej pointy. Ako vidno aj z uvedených príkladov,snaha šokovať je v súčasných povestiach spojená s vykreslením situácií, do ktorých samôže dostať bežný človek takmer kedykoľvek – bizarnosť prechádzajúca do tragikyalebo hororu nie je súčasťou nejakého výnimočného prostredia alebo fantastickéhosveta, ale môže číhať doma, v práci, na cestách, v obchodných domoch. V poetike sú-časnej povesti je zabudovaná tendencia náhle pretínať hranice medzi pocitmi bezpečiaa emocionálneho vypätia. U recipientov často zanechávajú pocit, že niečo podobné samôže stať aj im osobne, čo môže mať vplyv aj na ich neskoršie správanie.23

Ak sa pozrieme na súčasné povesti optikou teórií spomínaných v predošlých pod-kapitolách, aj v nich je možné vnímať dehumanizáciu ako frekventovaný prostriedokkategorickej transgresie v humorných i strach vzbudzujúcich príbehoch. Princíp tvor-by a uvoľnenia napätia je však badateľný aj na úrovni kompozície deja, aj v rozdieloch,ktoré spôsobuje odlišný priebeh gradovania deja. Jestvujú verzie, ktoré napätie vygra-dujú a uvoľnia ho vysvetľujúcim záverom – tragickým, šťastným alebo humorným roz-uzlením, ponaučením či zovšeobecnením. No veľakrát dej kompozične smeruje lenk vyvrcholeniu, príbeh končí priamo v momente vygradovania napätia. Vtedy obecen-stvo zvyčajne reaguje snahou dodatočne dosiahnuť toto uvoľnenie svojimi vlastnýmikomentármi, napríklad vymýšľaním recesistických variantov, spochybňovaním alebohľadaním ponaučení.

Príbehy pojednávajúce o hrôzostrašných, nechutných či absurdne humorných si-tuáciách nadobúdajú rôzne štylistické a kompozičné formy, niekedy stoja na rozhraníviacerých žánrov (napríklad povesť – anekdota, povesť – memorát a pod.), no vo všeobec -nosti možno na základe vyššie uvedených teórií uvažovať o tom, že sú si blízke v dôsledkusvojej poetiky, kde hrá zásadnú úlohu napätie tvorené na princípe paradoxu, resp. pre-kračovania hraníc medzi javmi intuitívne vnímanými ako navzájom nesúvisiace alebonavzájom sa vylučujúce. Tento princíp zároveň spája súčasné povesti ako príklad ne-profesionálneho rozprávačského umenia s narativitou (re-)produkovanou vo sfére ma-sovej kultúry, čo môže byť indíciou toho, že tieto dve sféry nestrácajú vzájomný kontakt.

Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že jestvujú aj iné teórie a princípy vysvetľu-júce obľúbenosť a funkcie poetiky humoru a hororu – môj výber bol podmienený sta-noveným cieľom príspevku, teda hľadanie princípov, ktoré by tieto poetiky navzájom spá-jali a bolo by ich možné vztiahnuť aj na špecifické črty príbehov súčasných povestí.

152 Š T Ú D I E

23 Ako príklad uvediem výpoveď informátorky v súvislosti s príbehom o vrahovi, ktorý zabíjal ľudí sekerouv noci počas stanovačky (pointa bola, že zapnutí v spacákoch boli voči náhlemu útočníkovi bezmocní).Odkedy tento príbeh počula, nikdy viac si v spacáku nezapla zips. Podobne účinkovali príbehy o ma -niakoch číhajúcich na ženy pod autom na parkovisku – pri nastupovaní im prerezali šľachu na nohe, abymohli ukradnúť auto a/alebo ženu zneužiť. Ponaučenie znelo: vždy pred nastúpením treba skon -trolovať, či pod autom niekto neleží.

Predošlý text nemá ambíciu ponúknuť jednoznačné závery. Nevychádza totiž z hĺb -kovej analýzy reprezentatívnej vzorky určitého súboru rozprávaní, a teda sa pohybujeskôr vo všeobecnej rovine teoretických hypotéz podopretých úvahami spomínanýchteoretikov, ako aj vlastnými skúsenosťami z dlhodobého pozorovania variantov súčas-ných povestí. Prináša však do diskusie podnety na tvorbu predpokladov a hypotéz, kto-ré by sa dali overiť v rámci budúcich cielených overovacích analýz.

Táto štúdia vyšla s podporou grantu VEGA 2/0014/11.


LITERATÚRA

Baker, R. (1982). Hoosier Folk Legends. Bloo-mington: Indiana University Press. Citova-né z www.snopes.com (titul The Hook).Dostupné na internete: http://www.sno-pes.com/horrors/madmen/hook.asp

Bennett, G., Smith, P. (Eds.) (1988). Monsterswith Iron Teeth. Perspectives on Contempo-rary Legend. Vol. III. Sheffield: SheffieldAcademic Press.

Bennett, G., Smith, P., Widdowson, J. D. A.(Eds.) (1987). Perspectives on Contempora-ry Legend. Vol. II., Sheffield: CECTAL/Sheffield Academic Press.

Bird, D. A. (1979). Rumor as Folklore. An In-terpretation and Inventory. (Dissertation).Bloomington.

Borecký, V. (2000). Teorie komiky. Praha: Hy-nek.

Brednich, R. W. (1990). Die Spinne in der Yuc-ca-Palme. Sagenhafte Geschichten von heu-te. München: Beck.

Brednich, R. W. (1991). Die Maus im Jumbo-Jet. Neue Sagenhafte Geschichten von heu-te. München: Beck.

Brednich, R. W. (1994). Sagenhafte Geschich -ten von heute. München: Beck.

Brednich, R. W. (2001). Where they origina-ted... Some Contemporary Legends andtheir Literary Origins (Príspevok na kongre-se ISFNR v Melbourne z roku 2001.) Zís -kané dňa 12. 6. 2007 z http://www.folklo-re.ee/folklore/vol20/legends.pdf.

Brunvand, J. H. (1982). The Vanishing Hitch -hiker. American Urban Legends & TheirMeanings. New York – London: W. W. Nor-ton & Company.

Brunvand, J. H. (1984). The Choking Dober-man: And Other “New” Urban Legends.New York – London: Norton.

Brunvand, J. H. (1986). The Mexican Pet – Mo-re “New” Urban Legends And Some Old Fa-vorits. New York – London: Norton.

Carroll, N. (1999). Horror and Humor. TheJournal of Aesthethics and Art Criticism,57(2), 145-160.

Coleman, L. (1983). Mysterious America. Bos-ton: Faber and Faber.

Douglas, M. (1966). Purity and Danger. Lon-don: Routledge and Kegan Paul.

Ellis, B. (1994). “The Hook” Reconsidered.Problems in Classifying and InterpretingAdolescent Horror Legends. Folklore, 105,61-75.

Fine, G. A. (1987). Gerücht. In: Enzyklopädiedes Märchens. Band 5. (s. 1102–1110). Ber-lin, New York: Walter de Gruyter.

Herberger, A. (2002). The Supernatural Depic-tion of Modern American Phobias and An-xieties in the Work of Stephen King. Osna-brück: Der andere Verlag.

Hlôšková, H. (2001). Moderné povesti – k do-terajším výsledkom ich štúdia v zahranič-nej folkloristike. In: Slovenský národopis49(2), 174-184.

Hobbs, S. (1987). The Social Psychology ofa “Good Story”. In: G. Bennett, P. Smith, J.D. A. Widdowson (Eds.), Perspectives onContemporary Legend. Vol. II (s. 133-145).Sheffield: CECTAL/Sheffield AcademicPress.

Hrabák, J. (1973). Poetika. Praha: Českoslo-venský spisovatel.

Hrabák, J. (1989). Od laciného optimismu k ho -roru. K historii a patologii dvou odvětví lite-rárního braku. Praha: Melantrich.

Janeček, P. (2006). Černá sanitka a jiné děsivépříběhy. Současné pověsti a fámy v České re-publice. Praha: Plot.

Kmeťko, Ľ. (2006). Lingvistické teórie humorua ich aplikácia na detské vtipy. Doména: In-formačné stránky výskumného projektuHumor a vtipy v detskej subkultúre. Získa-né dňa 12. 1. 2006 z http://www.humour.host.sk/index.htm.

Knuuttila, S. (1996). Humorforskning teorioch praktik. In: U. Palmenfelt (Ed.), Humoroch kultur. Nordic Institute of Folklore(s. 37-60). NIF Publications 34.

Koven, M. J. (2003). The Terror Tale: UrbanLegends and the Slasher Film. In: Scope. Anonline journal of film & tv studies.(Depart-ment of culture, film and media, Universityof Nottingham.), May. Získané dňa 19. 3.2013 z http://www.scope.nottingham.ac.uk/article.php?issue=may2003&id

KSSJ (Krátky slovník slovenského jazyka)(1998)/(1987-1997). Bratislava: Forma, s.r.o.– Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV.

Leach, E. (1964). Anthropological Aspects of

Language: Animal Categories and VerbalAbuse. In: E. H. Lenneberg (Ed.), New Di-rections in the Study of Language (s. 23-63).MIT Press.

Olson, E. D. (2007). The Horror of Humor.Tension, Dehumanization, and Related Ob-servations. [Senior thesis, Gustavus Augus -tus College 2007.] Získané dňa 1. 3. 2013z https://gustavs.edu/philosophy/files/theses/horrorofhumor.doc.

Panczová, Z. (2005). Súčasné povesti a fámyvo svetle folkloristických výskumov. In: E.Krekovičová, Z. Panczová, T. Bužeková(Ed.), Folklór a komunikácia v procesochglobalizácie (s. 7-66). Bratislava: SAP.

Pospíšilová, Ј. (2012). Хумористички и хорори

– највиталније форме дечјег фолклора. In:З. Карановић, W. de Blécourt (Eds.), BeliefNarrative Genres, Жанрови предања, Жан -ры преданий (s. 229-237). Novi Sad: Filo-zofski fakultet-ISFNR.

O AUTORKE

ZUZANA PANCZOVÁ (*1978, Žilina) absolvovala magisterské štúdium v kombináciihistória-etnológia na Univerzite Komenského v Bratislave a doktorandské štúdium naÚstave etnológie SAV v Bratislave (svoju dizertačnú prácu venovala téme Konšpirač-né teórie ako naratívny fenomén. Diskurzívna analýza žánru). Od roku 2007 pracujev Ústave etnológie SAV, zameriava sa na štúdium tradičných i súčasných naratívnychžánrov s dôrazom na analýzy naratívnych foriem šírenia skupinových ideológií (fá-my, súčasné povesti, konšpiračné teórie). Je spoluautorkou monografie Folklór a ko-munikácia v procesoch globalizácie (Bratislava, 2005) a zároveň autorkou viacerýchvedeckých štúdií a kapitol v monografiách.

154 Š T Ú D I E

Prof. PhDr. Rastislava Stoličná, DrSc., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64 Bra-tislava

At a time of powerful globalising and unifying processes in food preparation, there arenotable tendencies towards a return to culinary traditions, in the context of the searchfor cultural identities within various societies. People are seeking out specialities of re-gional cuisine not only as a culinary experience but also as a guarantee of high-quali-ty, authentic foodstuffs. In this context an academic project “The Culinary Culture of the Regions of Slovakia”was accomplished during 2010 – 2012. Here the authors applied ethnological approa-ches in the examination of food, with the aim of presenting the regional forms of tra-ditional cuisine in Slovakia in the greatest possible complexity and, as far as practi-cable, in all relevant connections. This cultural phenomenon was analysed in twentytwo regions of Slovakia in the first half of the 20thcentury. Each region was presentedin its historical, economic, social, ethnic, religious and ethnographic contexts. Theopening section on regional cuisine was devoted to traditional modes of preparing andconsuming foods, with a presentation of kitchen equipment, techniques of boiling androasting, and modes of consuming foods inside and outside the home. Subsequent seg-ments were devoted to foods prepared from basic foodstuffs: cereals, cabbage, potato-es, vegetables, fruit, milk, meat, eggs. Using this approach, the authors sought to givea more detailed presentation of the range and frequency of fundamental foodstuffs inthe preparation of foods, and to confirm the assumption that there were marked diffe-rences in the higher Carpathian regions and lowland regions of Slovakia. A special section of the project was focused on regional specificities in the consumpti-on of non-alcoholic and alcoholic drinks. Also, a further part of the research analysiswas devoted to occasional foods: Lenten, ritual and festive, which were strongly de-termined by the traditional norms and conventions of regional societies.The findings of this project focused on researching the forms of traditional food pre-paration models, which have shown the rich diversity of the culinary culture of Slova-kia, not only bear witness to the richness of this cultural phenomenon but may also beused, for example, in gastronomy, the travel industry, regional tourism, and so on.

Key words: culinary culture, regional diversity, regional cuisine, cultural identity, cul-tural heritage

Kľúčové slová: kulinárna kultúra, regionálna diverzita, regionálna kuchyňa, kultúrnaidentita, kultúrne dedičstvo

155

2 61 • 2013ŠTÚDIE

KULINÁRNA KULTÚRA SLOVENSKA:VÝSKUM REGIONÁLNEJ DIVERZITY

RASTISLAVA STOLIČNÁ

Kultúrna identita a kultúrne dedičstvo sa v súčasných diskurzoch o kultúre a globa-lizácii stáva dôležitou témou. Hlavným dôvodom je fakt, že procesy zániku špecific-kých prejavov kultúry naberajú čoraz rýchlejšie tempo. Tradície, zvyky miznú rovna-ko ako nárečia, a najmä malé národy boli aj budú ohrozené nie na živote, ale na svojejidentite. Platí to najmä o tých európskych národoch, ktoré si uchovali istú mieru kul-túrnej autenticity a originálnosti, ku ktorým patrí aj Slovensko.

Toto sú aj hlavné dôvody, prečo v posledných desaťročiach zaznamenávame zvýše-ný záujem spoločenských vedcov o kulinárne kultúry ako významný identifikačnýkód rôznych ľudských spoločenstiev. Tieto práce upozorňujú, že jedlo a zvyky okoloneho patria do štruktúr tzv. dlhého trvania, pretože sa v historickej retrospektíve me-nili pozvoľna, tvorili podstatu kultúrnej identity, a zároveň vyznačili rámec ponímaniaokolitého sveta, percepčných i hodnotových noriem rodinných, lokálnych, regionál-nych, etnických a národných spoločenstiev. Jedlo a pokrmy, ich klasifikácia, ako ajaxiologizácia sa ukázali silným argumentom v diskurze o podobe a výraze identity(Łeńska-Bąk, 2007: 7-11). Kulinárna kultúra je v súčasných humanitných disciplínachpovažovaná za fenomén, ktorý patrí k najstabilnejším a najvýraznejším identifikač-ným faktorom ľudských spoločenstiev (Dvořáková-Janů, 1999: 35).

S týmito názormi v posledných desaťročiach vzniklo zároveň v etnológii, sociológii,kultúrnej či sociálnej antropológii veľa prác, ktoré varujú pred masívnym stravovanímľudí v tzv. podnikoch fastfood, ako sú pizzerie, McDonalds a pod., ktoré „zabíjajú“ pô-vodné kulinárne kultúry. Pokles národnej a regionálnej rozmanitosti v strave, naprieknárastu tzv. exotických reštaurácií, priamo súvisí s expanziou amerického modelu fast -food po celom svete, na úkor pohostinských zariadení s domácimi špecialitami. Uni-verzalizmus, efektívnosť, rýchlosť, ktoré sú charakteristické pre podniky fastfood, sinašli svoje miesto aj v domácom stravovaní, ktoré priniesol globalizovaný trh s potra-vinami. V súčasnosti možno takmer na celom svete kúpiť hotové jedlá, napríklad gréc-ku musaku, talianske lasagne či torteliny, americké burgery a pod., ktoré stačí len zo-hriať v mikrovlnke a sú pripravené na konzumáciu. Tento umelý kulinárny „folklór“patrí v súčasnosti k faktorom, ktoré po svete rozširujú homogenizované a zjednoduše-né verzie pôvodných kulinárskych receptov. Šírenie verejného aj domáceho fastfooduv stravovaní vedie k stále menšej originálnosti a kreativite v kulinárii. Zároveň sa nímpotláča aj prirodzená ľudská túžba po nových, odlišných skúsenostiach a chutiach,masovo je nahradzovaná jednoduchosťou a chuťovou predvídateľnosťou v stravovaní(Bode, 1994: 127-130). Čoraz častejšie sa ukazuje, že množstvo týchto potravín má ne-identifikovateľný pôvod a obsah, a čo je vážnejšie, že sú aj zdravotne škodlivé.

Na tieto skutočnosti reagoval aj etnologicky zameraný vedecký projekt „Kulinárna kul-túra regiónov Slovenska“, riešený vo Vedeckej agentúre Ministerstva školstva, vedy, vý-skumu a športu SR a Slovenskej akadémii vied v rokoch 2010 – 2012, aj rovnomenná publi-kácia (Stoličná-Mikolajová, Nováková, 2012). Je totiž zrejmé, že ako reakcia na situáciu, ktorása za posledné polstoročie vyvinula v rámci globalizačných procesov v stravovaní, už súa v budúcnosti iste aj budú vyhľadávané a vysoko cenené kulinárne originality a špecialityregionálnych kuchýň, ktoré by mali byť tiež zárukou kvalitných a autentických potravín.

CIELE A METÓDY PROJEKTU

Strava a stravovanie patrí medzi základné témy etnografického výskumu na Slo-vensku od 19. storočia, predovšetkým v rámci regionálnych alebo lokálnych monogra-

156 Š T Ú D I E

fií o tradičnej kultúre. V druhej polovici 20. storočia sa tento kultúrny fenomén sledo-val aj v rámci dvoch celoslovenských etnologických projektov: Etnografický atlas Slo-venska (EAS) a Tradičná ľudová kultúra v interetnických súvislostiach – príspevokk európskej regionalistike, v ktorých došlo k určitému stupňu jeho regionalizácie.V EAS bola docielená priestorová systematizácia vybraných artefaktov a prejavov tra-dičnej kulinárie Slovenska do kultúrnych oblastí v čase jej doznievajúcej fázy, druhejpolovice 19. storočia a prvej polovice 20. storočia (EAS 1990, kap. VII, s. 38-41). Ambí-ciou druhého projektu bolo zaradenie etnokultúrnych javov Slovenska do širšieho eu-rópskeho kontextu. Kulinárna kultúra v ňom bola interpretovaná najmä z hľadiskageograficko-gastronomických kritérií, podľa ktorých sa európsky kontinent delil nacharakteristické potravinové zóny (Stoličná, 2000: 101-120). Oba tieto projekty nazna-čili bohatú diverzitu kulinárnych tradícií na Slovensku a potrebu jej hlbšieho kvalita-tívneho výskumu v rámci jednotlivých regiónov.

Etnológia sa na základe porovnávacích výskumov usiluje o systémovú analýzu so-ciokultúrnych javov v priestore a čase. Pokrýva deskriptívnu rovinu štúdia, plní úlohyspojené so zberom, opisom, klasifikáciou a analýzou dát kvalitatívneho výskumu ur-čitých fenoménov kultúry a zovšeobecňuje tento materiál v medzikultúrnej a historic-kej perspektíve. Venuje sa predovšetkým javom, ktoré súvisia so spôsobom života tzv.ľudových, neelitárnych vrstiev obyvateľstva (Soukup, 1993: 14-15).

Konzumovanie jedál a nápojov je nevyhnutnou biologickou podmienkou prežitia člo-veka. Človek potrebuje jesť a piť denne, no potraviny nekonzumuje inštinktívne akozviera. Strava, rovnako ako každá ľudská skúsenosť, je sprostredkovaná a určená kultú-rou. V etnologicky a antropologicky zameranom výskume ide najmä o odhalenie kore-lácií znakov výživy s podmienkami života, sociálnymi a duchovnými kontextami skú-maných spoločenstiev. Výber toho, čo ľudia konzumujú, ich stravovacie návykya správanie sa pri jedle sú určované psychickými a sociokultúrnymi vzormi. Prežitiečloveka ako kultúrnej bytosti závisí od používania spoločenských kategórií, ktoré za-bezpečujú jeho orientáciu a komunikáciu (v najširšom zmysle slova) medzi jednotliv-cami a skupinami. V tomto zmysle predstavuje stravovanie kultúrnu hodnotu, systém,pomocou ktorého človek aj svoje biologické potreby zvláda kultúrno-sociálnou situá ciou.Ide o otvorený systém informácií, ktorý sa traduje a učí, zároveň podlieha historickýmzmenám. Stravovanie je zároveň determinované hodnotami, normami a konvenciami,ktoré ohraničujú a konštituujú jednotlivca v jeho konaní. Sú to normy a konvencie spo-ločenstiev, ktoré určujú čo možno považovať za potravinu, ako ju treba pripraviť, čoa ako sa v istej sociálnej situácii má alebo nemá konzumovať (Tolksdorf, 1976: 8-15).

Autorky uplatnili pri spracovaní etnografického materiálu metodické prístupy skú-mania stravy s ambíciou predstaviť regionálne podoby tradičnej kuchyne na Slovenskučo najkomplexnejšie, pokiaľ možno vo všetkých relevantných súvislostiach. Inšpiro-vali sa teoretickými postulátmi Ulricha Tolkskdorfa (1976) a Claudea Léviho-Straussa(1966), ktorí za základ výskumnej koncepcie stravovania ľudských komunít určili „jed-lo“, „potravinu“ a „situáciu“. To znamená, že jedlo sa na jednej strane vytvára z toho,z akej potraviny a akou technikou sa pripravuje, na druhej strane v akom čase, priesto-re a v akej sociálnej situácii sa jedlo konzumuje. Na stravovacie modely pôsobí tiež radvariabilných prvkov, ktoré stoja mimo samotného systému výživy a môžu mať ekolo-gickú, klimatickú, ekonomickú, sociálnu alebo technickú povahu.

Slovensko celé stáročia, vlastne až do polovice 20. storočia patrilo k tým európskymkrajinám, v ktorých prevažoval agrárny charakter kultúry. Z tohto dôvodu aj systémyvýživy vidieckeho obyvateľstva, čiastočne aj obyvateľstva menších miest mali regio-

157R a s t i s l a v a S t o l i č n á

nálny, niekde dokonca lokálny charakter, podmienený samozásobiteľským režimomdomácností pri získavaní potravín. Zásadné zmeny vo výžive obyvateľstva a spôsobochstravovania môžeme pozorovať až po druhej svetovej vojne. Samozrejme, najvýraznej-šie sa prejavili v mestách, kde vznikli rôznorodé, často nestabilné sociálne prostredia,ktoré prispeli aj k rozdielom v správaní sa ľudí pri stravovaní. Zmeny v tejto sfére úzkosúviseli s dobovými modernizačnými procesmi, ktorých cieľom bola socialistická in-dustrializácia Slovenska a posilnenie robotníckej sociálnej triedy, pre ktorú sa začalivytvárať nové modely životného štýlu – bývania, odevu i stravy. S istým oneskorenímtento proces zmien zasiahol aj vidiecke komunity. V 50. rokoch 20. storočia sa začalproces kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorý postupne decimoval počet roľníkov,ktorí sa preorientovali na iné, najmä robotnícke profesie a mnohí odišli žiť do miest.Avšak ľudia, ktorí zostali v dedinách, ešte dlho podliehali silným vplyvom tradičnýchkultúrnych konvencií a noriem, svoj životný štýl menili veľmi pomaly a vo svojej praxialebo kultúrnej pamäti si zachovali mnohé prvky tradičného stravovacieho systému,kultivovaného ich predkami celé stáročia.

Vedecký projekt zameraný na analýzu tradičnej kulinárnej kultúry sledoval tentokultúrny fenomén v prostredí dvadsiatich dvoch regiónoch Slovenska1 v prvej polovici20. storočia, teda vo fáze, keď môžeme ešte hovoriť o pomerne nenarušenom systémestravy. Regióny boli vybrané tak, aby pokryli celé územie Slovenska a zároveň repre-zentovali etnografické oblasti, ktoré charakterizovala viac-menej homogénna tradičnákultúra podmienená primárne ekologickými a klimatickými podmienkami, v ďalšomvývine podobnými historickými, kultúrnymi a sociálnymi faktormi, ktoré mali precharakter kulinárnej kultúry rozhodujúci význam. Z tohto dôvodu boli väčšie historic-ké regióny (bratislavský, trenčiansky, nitriansky, spišský, gemerský a zemplínsky) roz-delené na menšie, čo umožnilo autorkám detailnejšie prezentovať regionálnu tradičnúkuchyňu a upozorniť na jej diverzitu. K tomuto rozhodnutiu ich viedol etnografickýmateriál, ktorý z niektorých oblastí (napr. Záhorie, Kysuce, Horehronie, Zamagurie)avizoval, že sa od širšieho okolia odlišujú, vytvárajú osobitú regionálnu kultúrnu iden-titu a v tomto zmysle môžu vystupovať v projekte ako samostatné subjekty.

Vo všetkých regiónoch dodržiavali autorky jednotnú metodiku analyzovania etno-grafického materiálu. Každý región najskôr geograficky vymedzili a následne predsta-vili v jeho historických, ekonomických, sociálnych, etnických, náboženských a etno-grafických kontextoch. Vstupnú časť o regionálnej kuchyni venovali tradičným spôsobomprípravy a konzumácie jedál. V nej predstavili kuchynské vybavenie, techniky vareniaa pečenia, spôsoby konzumácie jedál v domácnostiach aj mimo nich. Nasledovali seg-menty venované jedlám pripraveným zo základných potravín: obilninové, kapustové, ze-miakové, zeleninové, ovocné, mliečne, mäsové, vaječné. Týmto prístupom chceli auto-rky detailnejšie preukázať diapazón a frekvenciu východiskových potravín pri prípravejedál a potvrdiť predpoklad, že rozdiely v rámci horských karpatských a nížinných re-giónov Slovenska boli skutočne markantné. Osobitná časť projektu bola zameraná na re-gionálne špecifiká v konzumovaní nealkoholických a alkoholických nápojov. Ďalšia časťvýskumnej analýzy sa venovala jedlám príležitostným: pôstnym, rituálnym a sviatočným,ktoré sa zvykli pripravovať len v určitom období roka alebo pri príležitosti významnýchrodinných či kalendárnych sviatkov, a boli silne determinované tradičnými normamia konvenciami regionálnych spoločenstiev.

158 Š T Ú D I E

1 Regióny: abovský, dolnozemplínsky, gemerský, hontiansky, horehronský, hornozemplínsky, liptovský,malokarpatský, myjavský, nitriansky, novohradský, oravský, spišský, šarišský, tekovský, trenčiansky,trnavský, turčiansky, záhorský, zamagurský, zvolenský, žilinsko-kysucký.

Autorky sa venovali nielen analýze stravovacích návykov slovenského obyvateľstva,ale mapovali aj špecifické jedlá a nápoje obyvateľstva iných národností (Maďarov,Nemcov, Chorvátov, Rusínov, Ukrajincov, Čechov, Rómov). Zároveň zaznamenávali ajingerenciu náboženských predpisov do stravovania, ktoré hrali u obyvateľstva rôznychvierovyznaní (rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, evanjelikov, kalví-nov) významnú rolu. Okrem prevažujúcej kultúry stravovania roľníckych vrstiev upo-zornili aj na špecifiká iných sociálnych skupín obyvateľstva (pastieri, drevorubači, ba-níci, sklári, vinohradníci, podomoví obchodníci), ktoré tiež dotvárali kolorit tradičnejregionálnej kultúry.

Zdrojmi analyzovaného materiálu, okrem terénneho výskumu, boli pre autorky rôz-norodé pramene a literatúra. Snažili sa čo najviac vyťažiť z bohatého písomného, dote-raz nepublikovaného materiálu uloženého v rôznych archívoch, predovšetkým v Ústa-ve etnológie SAV či Slovenskej národopisnej spoločnosti pri SAV. Archívny materiáltvorí približne polovicu analyzovaných prameňov. Pri projekte boli využité aj desiatkyvlastivedných a etnografických regionálnych či lokálnych monografií, ako aj časopi-seckých článkov, z ktorých boli použité relevantné údaje o tradičnom kulinárstve, akoaj o iných oblastiach tradičnej ľudovej kultúry, napríklad o agrárnej a stavebnej kultú-re, o tradičnom mobiliári a o rodinnom a kalendárnom zvykoslovnom cykle, ktoré sú-viseli so skúmanou tematikou. Počas práce na tomto projekte autorky kontaktovali ajodborníkov na regionálnej úrovni, najmä keď potrebovali prekonzultovať špecifickúproblematiku tejto témy alebo pomoc pri zhromažďovaní výskumného materiálu.

Týmto spôsobom sa autorkám podarilo zhromaždiť dostatok relevantného materiá-lu, aby mohli realizovať hlavný cieľ projektu: sústrediť a analyzovať prejavy kulinárnejkultúry v tradičných etnografických regiónoch Slovenska. Jeho kvantita i dokumen-tačná výpovedná hodnota umožnila pristúpiť k jeho analýze z viacerých hľadísk.

KULINÁRNA KULTÚRA A PRÍRODNÉ PROSTREDIE

Fungovanie kultúry ako adaptačného procesu človeka na vonkajšie prostredie – kli-matické podmienky, faunu, flóru, vodstvo – je vždy interakciou prírodných a kultúr-nych javov, ktoré ju spolu s dosiahnutou úrovňou technologického pokroku stimulujú,limitujú a determinujú. Základom stravy európskych roľníkov boli predovšetkým obil-ninové, strukovinové, zeleninové jedlá, mlieko a mäso pripravené na ohnisku alebov peci. Existujúce rozdiely v charaktere stravy možno pripísať primárne prírodnýmpodmienkam, ktoré v jednotlivých európskych oblastiach podmienili pestovanie urči-tých plodín alebo chov hospodárskych zvierat.

Slovensko bolo dlhé stáročia typickou krajinou agrárneho charakteru, v ktorej sa väč-šina obyvateľstva živila roľníckou prácou. Od poslednej tretiny 19. storočia možno aj naslovenskom vidieku pozorovať určitú modernizáciu súvisiacu s rozvojom potravinár-skeho priemyslu, s rozširovaním obchodnej siete a s uľahčením transportu potravino-vých komodít budovanými železničnými spojeniami. Tie však zásadnú zmenu v cha-raktere kulinárnej kultúry vidieka nepriniesli. Roľnícke domácnosti čerpali potraviny,ako celé stáročia predtým, prevažne iba z vlastnej produkcie. Len minimum potravín samuselo nakupovať. Strava mala regionálny charakter. Jedlo sa pripravovalo z čerstvýchpotravín alebo potravín konzervovaných prirodzeným spôsobom, v podstate len dvomaspôsobmi: varením a pečením. Jedlá mali výrazne sezónny charakter a z hľadiska výži-vových vlastností ich môžeme bez váhania nazvať biopotravinami.


Z hľadiska interakcie prírodného prostredia a charakteru tradičnej kulinárnej kultú-ry možno na Slovensku vydeliť dve základné zóny – horskú a nížinnú. Zóna s horskýmcharakterom stravy vykazuje vzťahy so širším európskym územím Karpát. Obsahujepotraviny horského poľnohospodárstva, ako boli jačmeň, ovos, proso, pohánka, chla-du odolné strukoviny, kapusta a od 19. storočia predovšetkým zemiaky. V strave tejtooblasti sa v značnej miere uplatňovalo kravské, ovčie mlieko a produkty z neho, z mä-sa bola najdostupnejšia baranina a jahňacina, z nápojov sa preferovala pálenka. Typic-kým príkladom horskej zóny bola tradičná kuchyňa Horných Kysúc, Oravy, Liptova,Horehronia, Zamaguria, Šariša či Horného Zemplína.

Druhá zóna s nížinným charakterom stravy súvisí s panónsko-potiskou európskouoblasťou. Suchšia a teplejšia klíma tu umožňovala pestovať teplomilné a náročnejšieplodiny: pšenicu, raž, od 19. storočia aj kukuricu, olejnaté rastliny, zeleninu, teplomil-né ovocie a vinič hroznorodý. Vzhľadom na dobré krmovinové podmienky tu bol roz-šírený chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny. V strave sa to prejavilo vyššouspotrebou múčnych jedál, mlieka, bravčového mäsa i tuku a preferenciou konzumácievína. Typickým príkladom tejto oblasti bola kulinárna kultúra Záhoria, malokarpat-ského, trnavského a nitrianskeho regiónu, Hontu, Tekova, Novohradu, Abova a Dolné-ho Zemplína.

Vo väčšine regionálnych kuchýň Slovenska však nachádzame zmiešané prvky obochtýchto prírodných oblastí; to znamená, že v rámci jedného regiónu môžeme registrovaťpotraviny a jedlá typické pre horskú i nížinnú zónu.

KONTINUITA A INOVÁCIE KULINÁRNEJ KULTÚRY

Kulinárne tradície ako prejavy sociálnych a kultúrnych foriem životného štýlu obsa-hujú nielen svoju minulosť, ale aj zárodok budúcich stavov. Etnografický materiálo tradičných podobách regionálnych kuchýň Slovenska doložil dve tendencie fungova-nia kulinárneho systému.

Na jednej strane v nich dlho, vlastne až do prvej polovice 20. storočia kontinuitnepretrvali jedlá, nápoje, spôsoby prípravy i konzumácie stravy, ktoré môžeme na Slo-vensku spätne sledovať pomocou archeologických a historických dokladov až do obdo-bia stredoveku. K týmto stredovekým kulinárnym modelom zaraďujeme predovšetkýmkonzumáciu obilninových jedál, ako sú múčne zakvasené polievky, kaše, nekysnutéplacky, ďalej strukovinové a kapustné jedlá, mliečne produkty a z nápojov nízkoalko-holické, prirodzene fermentované obilné alebo ovocné kvasy a víno. Väčšina jedál bolapripravená varením a mala kyslo-slanú chuť. Na slovenskom vidieku dlho prežívala príprava stravy na otvorenom ohnisku a s ňou spojené používanie špecifického hline-ného a kovového riadu. Pretrvávalo tzv. roľnícke stravovanie, teda konzumácia teplýchsýtych raňajok ráno pred začiatkom práce a druhého teplého jedla podvečer po skončenípráce. Pri konzumácii jedla sa dodržiaval úzus, ktorý stanovoval miesto a rolu ľudí pod-ľa pohlavia, veku a statusu pri každodennom i sviatočnom stolovaní, preferujúci mužov.Polievky, kaše, cestoviny sa podávali v spoločnej veľkej mise pre všetkých stolovníkov,a to nielen pri každodennom, ale aj sviatočnom stolovaní.

Na druhej strane počas historického vývinu vstupovali do charakteru stravy inová-cie, často pôvodom z cudzieho kultúrneho prostredia. K najvýraznejším zmenám v tra-dičnej kuchyni došlo postupne s nástupom novoveku. Vtedy sa do existujúceho kuli-nárneho systému presadili nové potraviny, ktoré sa do Európy dostali až po objavení

160 Š T Ú D I E

amerického kontinentu. Z najznámejších „amerických“ potravín to boli zemiaky, fazu-ľa, kukurica, rajčiaky, paprika, tekvica. Pre vývin tradičnej slovenskej kuchyne zohralivýznamnú úlohu najmä zemiaky, ktoré sa postupne, popri obilninách, strukovinácha mliečnej strave, stali ďalším pilierom našej národnej i regionálnej kuchyne.

Ďalším, pre Slovensko charakteristickým zdrojom kulinárnych inovácií bol rozvojchovu oviec, podmienený tzv. valaskou kolonizáciou, prebiehajúcou najintenzívnejšienajmä v 16. – 17. storočí. Pri nej pastieri prichádzajúci z balkánskeho polostrova osíd-ľovali horské regióny Karpát, kde zaviedli spoločné pasenie ovčích stád a produkciušpecifických ovčích výrobkov, ako sú bryndza, parenice, oštiepky či žinčica (Podolák,1977: 261-282). Tieto nové potravinové produkty sa v horských regiónoch Slovenskapostupne udomácnili do takej miery, že začali byť prezentované ako symboly sloven-skej kulinárie. Bryndzové halušky, ako najčastejšie uvádzané národné jedlo, sú tohonázorným príkladom (Stoličná, 2004: 127-141).

Turecká okupácia Balkánu a veľkej časti Uhorska priniesla užší kontakt Slovenskas orientálnou kultúrou. Po roku 1526, keď boli uhorské vojská Turkami porazené, sa za-čal priamy stopäťdesiatročný kontakt južných regiónov Slovenska s osmanskou ríšou,ktorý zanechal svoje stopy aj v kulinárnej kultúre. Prostredníctvom tureckého vplyvusa na naše územie dostali dovtedy neznáme potraviny, napríklad káva, orientálne kore-nia, ale aj nové obilniny – pohánka, kukurica a ryža (Kopčan, Krajčovičová, 1983: 5-7).

Ďalšie inovácie v kulinárnej kultúre Slovenska môžeme identifikovať v čase nástupukapitalistickej modernizácie, najmä od druhej polovice 19. storočia. Vtedy nastal roz-voj priemyslu a v rámci neho sa začali produkovať potraviny vo väčších množstvách,napríklad cukor, rastlinné oleje, kávoviny, pivo, liehoviny, ocot, droždie, ktoré sa zača-li predávať v rozvíjajúcej sa obchodnej sieti. Nové zariadenia v mlynoch dokázali spra-covať obilie na rôzne druhy múky a krúp. Pri ich spracovaní však bolo obilné zrno zba-vené vrchného obalu, v ktorom sa sústreďuje jeho najkvalitnejšia časť, a preto má inévýživové i chuťové vlastnosti ako pôvodné ručne mleté alebo tlčené obilie. Dostatokjemnejšej múky podmienil však rozvoj domáceho pečenia kysnutého chleba, koláčova ďalších pečív. V tomto období možno zaznamenať aj zvyšujúcu sa produkciu bravčo-vého a hovädzieho mäsa, súvisiacu predovšetkým s vyššou produkciou krmovín – ku-kurice, zemiakov, ďateliny. Vďaka tomu sa mäso a slanina objavili častejšie na stolochnajmä v regiónoch s nížinným charakterom a rozšírila sa aj škála mäsových výrobkov,ktoré si ľudia dorobili sami.

Významným faktorom šírenia inovácií v kulinárnej kultúre bola migrácia ľudí. Ma-sovejšie začala prebiehať po zrušení nevoľníctva a poddanstva, ktoré dovtedy nedovo-ľovali obyvateľom voľný pohyb. Ľudia z horských regiónov, ktoré nemali dostatok po-travinových produktov, začali pravidelne chodiť na poľnohospodárske práce dojužnejších oblastí rakúsko-uhorskej monarchie. Okrem toho, že mohli okúsiť jedlá a ná-poje inej kuchyne, za svoju prácu často dostali výplatu v potravinových produktoch,ktoré mohli použiť na prípravu jedla, často s odlišnou kvalitou a chuťou, než na akú bo-li dovtedy zvyknutí. Ďalšou sociálnou skupinou, ktorá sprostredkovala nové kuchárskevedomosti, boli dievčatá a ženy, ktoré chodili slúžiť do meštianskych rodín. Tu sa naučilivariť a piecť nové jedlá aj spôsobom meštianskeho stolovania, ktoré – často síce v modi-fikovanej podobe – preniesli do svojej rodiny, ale postupne sa stali vzorom aj pre ostat-né gazdiné. Na vidieku sa začali tiež organizovať kuchárske kurzy pre ženy s cieľom na-učiť ich variť a piecť nové jedlá. Tak sa v tradičnej kuchyni postupne presadili ajnáročnejšie, pôvodom meštianske jedlá, ako napríklad fašírka, rezne, pečená hydina, du-sené mäso, palacinky, vyprážané pečivo, piškótové cesto, pitie čaju, bielej kávy a pod.


V kulinárnej kultúre postupne došlo tiež k individualizácii v konzumácii jedál. Ro-diny už netvorili také kompaktné spoločenstvá ako v stáročiach pred tým, ľudia si mu-seli hľadať aj neroľnícke zdroje práce, ich denný rytmus sa zmenil a zmeniť sa museltiež stravovací poriadok v rodinách, ktorý sa prispôsobil individuálnym potrebám svo-jich členov. Stále väčší význam nadobúdal nedeľný obed, keď sa mohla rodina stretnúťa spoločne stolovať.

Od druhej polovice 19. storočia došlo tiež k modernizácii domov a zariadení na prí-pravu stravy. V nových alebo rekonštruovaných domoch už neboli tradičné pece s otvo-reným ohniskom. Na varenie a pečenie sa začali používať najskôr murované, neskôr ku-pované sporáky, v ktorých bol oheň uzavretý a varilo sa na kovovej platni. Táto zmenaspôsobila, že sa menili spôsoby prípravy jedál. Nastala výmena kuchynského riadu, za-čali sa používať kovové alebo smaltované hrnce so širokým dnom, ktoré umožňovali va-riť rovnomernejšie, ako to bolo možné na otvorenom ohnisku. Postupne sa menili ajpreferencie ľudí vzhľadom na chuť jedál a s dostupnosťou cukru sa začali presadzovaťvo väčšej miere sladké jedlá.

ETNICKÉ VPLYVY V KULINÁRNEJ KULTÚRE

Slovensko je multietnická krajina, ktorú obývajú okrem majoritného slovenskéhoobyvateľstva aj iné národnostné skupiny. To malo, samozrejme, vplyv aj na utváraniepodoby a charakteru kulinárnej kultúry predovšetkým v regiónoch, kde žijú popri se-be ľudia rôzneho etnického pôvodu.

Základ tradičnej stravy na Slovensku tvorili jedlá a nápoje, ktoré mali svoje korenev slovanských roľníckych tradíciách, čo doložili komparatívne archeologické, historic-ké i etnografické analýzy (Beranová, 1988: 84-139; Ruttkay, 1999: 31-44). Slováci všakod stredoveku prijímali do svojej kultúry aj mnohé prejavy a vedomosti, ktoré pozoro-vali u svojich susedov, prichádzajúcich počas stáročí na naše územie.

Na konci 9. storočia došlo k prvým kontaktom obyvateľstva Slovenska s predkamiMaďarov. Historici výživy uvádzajú, že maďarské, pôvodne kočovné kmene preferova-li vo svojej strave najmä sušené mäso a cestoviny, ktoré si pripravovali vo vode v kotlíkuzavesenom nad ohniskom. Po usadení tohto obyvateľstva v strednej Európe sa ich ku -linárna kultúra postupne menila a sformovala do typickej maďarskej kuchyne, ktorejzáklad tvorili ryby, divina, bravčové mäso, hydina, mliečne výrobky, zelenina a korenie.Za symbol maďarskej kuchyne sa dodnes považuje príprava jedla v prenosnom kotlíku,ale aj nový prvok, ktorý sa do nej dostal až po objavení amerického kontinentu – použi-tie červenej vysušenej a rozomletej papriky na prípravu jedál. Paprikou sa začali kore-niť mnohé typické maďarské jedlá, ako sú guláš, perkelt, paprikáš (Kisbán, 1994: 67-89). Práve tieto mäsité jedlá výrazne obohatili aj stravu slovenského obyvateľstva, a tonajmä v regiónoch, ktoré boli v úzkom kontakte s maďarským obyvateľstvom.

Vyše 200 rusínsko-ukrajinských obcí vytvára kompaktné územie pozdĺž slovensko--poľsko-ukrajinského pohraničia a zasahuje do regiónov Zemplína, Šariša a Zamagu-ria. Začiatky formovania týchto etnických spoločenstiev súvisia s príchodom a osídle-ním východoslovanského obyvateľstva na území Zakarpatskej Ukrajiny a východnéhoSlovenska, ktoré tam zakladalo tzv. ruské osady už v 10. – 11. storočí. V priebehu 15. – 16.storočia bolo toto územie ďalej doosídľované, predovšetkým pastiermi prichádzajúci-mi cez Karpaty z Ukrajiny, v rámci tzv. valaskej kolonizácie. V týchto lokalitách môže-me identifikovať niektoré prvky typické pre východoslovanskú kulinárnu kultúru, ako

162 Š T Ú D I E

napríklad používanie pece nielen na pečenie, ale aj na varenie jedál a prípravu viace-rých špecifických jedál, ako sú napríklad kyslasté múčne nálevy, mačanky, varenéi pečené pirohy či rituálne pečivá kračun a pascha (Sopoliga, 2007: 55-68).

Od polovice 12. storočia až do začiatku 20. storočia prichádzali na Slovensko v nie-koľkých vlnách kolonisti zo západnej Európy, najmä z nemeckých krajín, ktorí priná-šali so sebou nové trendy v spôsobe hospodárenia i v životnom štýle. Usadzovali sa turoľníci, predovšetkým vinohradníci, ale najmä baníci, remeselníci, obchodníci. Histo-rici výživy predpokladajú, že najmä neroľnícke obyvateľstvo, prichádzajúce počas tzv.nemeckej kolonizácie, malo už vžitý trojčlenný stravovací poriadok s hlavným dvoj-dielnym jedlom podávaným na poludnie, aj s ľahšími raňajkami a večerou, čo zodpove-dalo jeho pracovnému rytmu. Ten postupne nahradil pôvodný, tzv. roľnícky stravovacíporiadok s hlavným výdatným jedlom podávaným ráno a presadil sa najskôr v mestách,od polovice 19. storočia aj na vidieku (Teutenberg, 1986: 11-23). Nemci sa, samozrejme,museli adaptovať na podmienky, ktoré im poskytovala nová domovina, a prispôsobili to-mu aj svoju kulinárnu kultúru. Napriek tomu môžeme registrovať niektoré prvky, kto-rými sa odlišovali od svojich slovenských susedov. Bola to napríklad vyššia spotrebaa obľuba vareného hovädzieho mäsa a hovädzieho vývaru, mäsových výrobkov, omáčok,prívarkov alebo piva. Nemcom vďačíme predovšetkým za skultivovanie pestovania vi-niča hroznorodého a produkciu kvalitného vína, dokladom čoho sú napríklad značky akoRýnsky rizling či Műller Thurgau.

V 16. storočí prišli na Slovensko Chorváti v rámci migrácie ľudí z oblastí balkánske-ho polostrova okupovaných Turkami. Usadzovali sa najmä na juhozápadnom Sloven -sku. Keďže boli slovanského pôvodu, dokázali sa pomerne rýchlo jazykovo i kultúrneadaptovať na nové prostredie, avšak v kulinárnej kultúre si zachovali niektoré svoješpecifické prejavy. Bolo to predovšetkým širšie využitie zeleniny v strave a príprava ta-kých jedál, ako je lečo, plnená paprika, plnený zavíjaný kapustný list, nakladanie ze-leniny do korenistých nálevov. Potomkovia Chorvátov sú aj známymi chovateľmi husí,ktoré pečené v peci, s lokšami a mladým vínom, ponúkajú na jeseň záujemcom aj v sú-časnosti (Domaracká, 2007: 97-108).

Významný vplyv na slovenskú kuchyňu mal úzky kontakt s českými krajinami, naj-mä po vzniku Československej republiky roku 1918. Desaťročia trvajúci spoločný štát,spoločný ekonomický priestor a migrácia ľudí zo Slovenska za prácou do Čiech a Čechovna Slovensko prispeli k vzájomnému ovplyvňovaniu kultúrnych hodnôt, kuchyňu ne-vynímajúc. Najznámejším príkladom tohto českého vplyvu bol masívny nárast spotre-by piva, ktoré sa stalo v 20. storočí najkonzumovanejším nápojom aj na Slovensku. Ďal-ším príkladom bolo udomácnenie ďalšieho symbolu českej kuchyne – varenej múčnejknedle ako prílohy k jedlám. Z jedál, ktoré sa do slovenskej kulinárie dostali prostred-níctvom českej kuchyne, môžeme ďalej uviesť napríklad pečenie bravčového mäsa a hy-diny vo vlastnej šťave, prípravu hustejších omáčok podávaných s vareným hovädzímmäsom, prípravu ovocím plnených knedlí alebo plnených pečených buchiet.

KULINÁRNA KULTÚRA AKO ZNAKOVÝ SYSTÉM

Jedným z dôležitých prejavov kultúry každého spoločenstva je tradovaný znakovýsystém, ktorý má pre jeho členov normatívnu a komunikačnú hodnotu. Pomocou ne-ho si ľudia volia a používajú také výrazové prostriedky, ktoré sú vhodné pre konkrétnusociálnu situáciu a ich významu rozumie každý člen spoločenstva.


Znakový systém bol aj neoddeliteľnou súčasťou stravovacích tradícií na Slovensku.Najmarkantnejšie sa to prejavilo pri obradových jedlách. Zvykli sa ponúkať hosťom po-čas tzv. rituálov prechodu, v rámci ktorých bol proces pretrhnutia predošlého stavua následného vstupu do nového sociálneho, rodinného alebo hospodárskeho stavupodstatný. Tieto zmeny boli manifestované určitými rituálmi a zvykmi, ktorých súčas-ťou boli aj potraviny, jedlá a nápoje. Spoločné stolovanie, dostatok jedla a pitia, daro-vanie potravín a ich prijatie, boli neodmysliteľnou súčasťou tradičných obradov.

V rámci tohto znakového systému môžeme v tradičnej kulinárnej kultúre Slovenskaidentifikovať podávanie pokrmov, ktoré mali v obrade pôvodne magické funkcie. Jed-lá tohto charakteru sa podávali predovšetkým vo významných dňoch v živote roľníkov,ako bolo začatie a ukončenie hospodárskeho roka, narodenie dieťaťa, svadby aleboúmrtie člena rodiny. Vtedy sa tradične robili slávnosti, ktorých význam sa okrem inýchúkonov umocňoval aj prípravou a konzumáciou rituálnych jedál. Vlastnosti týchto je-dál – tvar, chuť, farba či kvantita – symbolizovali určité predstavy a želania ľudí a ichvýber bol dobre odpozorovaný v prírode. Nový život a jeho kontinuitu symbolizovalovajce; očakávanú plodnosť novomanželov kohút alebo sliepka; hojnosť zrno, mak, šo-šovica, kaša, chlieb, koláče, huby; zdravie cesnak; sladký život med, mlieko, jablko;šťastie bravčové mäso. Korene tejto symboliky siahajú až do predkresťanského obdo-bia a pretrvali v našom kultúrnom povedomí do súčasnosti, čo môžeme pozorovať pre-dovšetkým počas vianočných a veľkonočných sviatkov.

Symbiózou pôvodnej roľníckej kultúry a pôsobenia kresťanstva vznikol na Sloven sku,podobne ako u iných roľníckych národov Európy, tradičný kalendár sviatkov. V ňom savzťah kresťanského a pohanského nazerania na svet prepojil a významne dotkol aj cha-rakteru stravovania. Z kresťanskej vierouky sa v našom kalendári postupne udomácni-li nové symboly, ktoré sa uplatnili aj v tradičnej kuchyni Slovenska. V rámci roka výraznemodifikovali konzumáciu jedál cirkvou predpísané pôsty – tabu mäsa a zvieracieho tu-ku, ktoré boli chápané ako obeť človeka Bohu. Dokladom ingerencie kresťanskej vieroukyv stravovaní bola konzumácia štedrovečernej ryby – symbolu kresťanstva a oplátky –symbolu tela Pána alebo veľkonočné pečenie baránka – symbolu nevinnej obete JežišaKrista. Najvýraznejšie sa kresťanská symbolika prejavila medzi obyvateľstvom pravo-slávneho a gréckokatolíckeho vierovyznania v regiónoch severovýchodného Slovenska.Títo ľudia, verní staršiemu juliánskemu kalendáru, slávili niektoré sviatky v iných ter-mínoch ako rímskokatolíci a reformovaní veriaci a ich kulinárne tradície boli silne pre-pojené s náboženskými obradmi, ktoré sa premietali nielen do podoby prípravy špeci-fických rituálnych jedál, ale aj do dodržiavania veľmi prísnych pôstov, v ktorých okremmäsa a tukov nekonzumovali ani mlieko, mliečne výrobky a vajíčka. Silne bol u nich roz-vinutý aj kult mŕtvych, na ktorých spomínali formou hodovania na hroboch, čo v inýchvierovyznaniach nebolo zvykom. Tradičná kulinária tohto obyvateľstva, silne poznače-ná náboženským vierovyznaním, bola preto ich výrazným identifikačným znakom, kto-rým sa odlišovali od svojich slovenských susedov (Sopoliga, 2007: 55-68, Glosíková,2007: 119-127).

KULINÁRNA KULTÚRA A ĽUDOVÁ LEXIKA

Významnú poznávaciu funkciu pri analýze kultúrneho javu má terminológia, ktoráexistuje v každom lokálnom a regionálnom jazykovom systéme. Významový obsahslov sa uchováva vo vedomí ich užívateľov veľmi dlho a často aj vtedy, keď pôvodná for-ma javu, súvisiaca s určitým pojmom, už nie je „živá“ alebo je nahradená inou formou.

164 Š T Ú D I E

Pôvodné ľudové názvy javov, predmetov a podobne prežili často ako jediný doklad ichexistencie, čo môžeme v tradičnej kultúre doložiť mnohými príkladmi.

Bohatou lexikou oplývala aj tradičná regionálna kulinárna kultúra Slovenska. Je evi-dentné, že názvy jedál, nápojov, kuchynského inventára atď. boli súčasťou regionál-nych nárečí, v ktorých môžeme slovnú zásobu s kulinárnou tematikou rozčleniť dodvoch skupín. Prvú skupinu tvorí vrstva slov – termínov, ktoré majú domáci slovenský,respektíve slovanský pôvod. Často v nich nachádzame výrazy, ktoré jasne hovoriao forme pokrmu: koláč, zapletanec, krucanik, prehybáč a pod.; o jeho funkcii: radost-ník, boľastník, štedrák, kračun, mačanka a pod.; o jeho obsahu: makovník, kapustni-ca, hríbovica, slivčanka, kukuričjanka, podlupky, krvavnička, medovina a pod.; o spôso -be jeho prípravy: trhance, šúľance, brdárike, lepeň, opekance, hrjate, varenka a pod.,alebo o jeho chuti: kyseľ, kvašnica, sladkáne a pod. Druhú skupinu tvoria slová pre-vzaté z iných jazykov. Najviac je to výrazné pri názvoch, ktoré sú nemeckého pôvodu:frištik, štricľa, kuch, kucheň, calta, kuglof, kreple, šiflíky, nudle, geršle, gris, žufka,putr, prešburšt, pajšle, šoudra, šmalec, erteple, krumple, grule, gajst, kvit, brent, pan-kúch, zautanc, drajfúz, šporheld, žufanka a pod., alebo prevzaté z maďarčiny: guláš,perkelt, paprikáš, haláslé, májoše, hurky, tarhoňa, réteš, langoš a pod. Cudzieho pô-vodu sú však aj názvy považované za typicky slovenské, ako sú: bryndza, kľag, žinči-ca, urda, geleta, ktoré patria do pôvodnej lexiky pastierov prichádzajúcich na Sloven -sko s tzv. valaskou kolonizáciou z oblasti Balkánskeho polostrova. V ľudových názvochmôžeme tiež registrovať také, ktoré majú svoj etymologický pôvod v tzv. klasických ja-zykoch, predovšetkým v latinčine, napríklad: pascha, kuľastra, pagáč, vilija.

ZÁVER

Výsledok projektu zameraného na výskum regionálnych podôb tradičných stravo-vacích modelov preukázal bohatý „kulinárny jazyk“ Slovenska, ktorý hovorí o tom, žekonzumované jedlá a stravovacie zvyklosti vypovedajú o ľuďoch viac, než by sme naprvý pohľad očakávali. Jedlo je totiž popri svojej primárnej biologickej konštante feno-ménom naplneným mnohými komunikatívnymi „výpoveďami“. Funkcia jedenia nie jea nikdy nebola len uspokojením hladu. V jedle je totiž zakódovaná kultúrna pamäť ľu-dí, prameniaca v mytologickom a náboženskom ponímaní sveta, ktoré prisúdilo nie -ktorým potravinám, jedlám a nápojom symbolické významy. Je to podstatná časť ľud-ského života a kultúry, podmienená mnohými faktormi: klimatickým a prírodnýmprostredím, náboženstvom, civilizačným stupňom vývinu, sociálnym statusom, etnic-kou príslušnosťou. Prezrádza hodnotový svet človeka s poukazom na jeho magické,symbolické, náboženské či sociálne regulácie. To, čo ľudia považujú za konzumova-teľné a čo nie, akým spôsobom to pripravujú, aké činnosti sú s tým spojené, sociálnyčas, priestor a situácia, v ktorej sa jedlo konzumuje, vypovedá mnoho o spoločenstvea jeho kultúre. Skladba jedla, technika jeho prípravy a uchovania, ako aj rôzne formykonzumácie stravy sa v historickom procese vyvinuli do kulinárneho systému, ktorý jevlastný každej ľudskej komunite, správanie sa pri jedle dáva jej členom istotu a ukot-venie v ich kultúre.

Z tohto pohľadu si treba uvedomiť, že strava a stravovanie predstavuje významnúčasť kultúrneho dedičstva, ktoré môžeme považovať za jeden z najdôležitejších zna-kov našej národnej identity. Toto kultúrne dedičstvo je v súčasnosti už výrazne ohro-zené prirodzeným starnutím obyvateľstva, ako aj sociálnymi, ekonomickými i kultúr-


LITERATÚRA

Beranová, M. (1988). Slované. Praha: Panora-ma.

Bode, W. K. H. (1994). European Gastronomy.The Story of Man’s Food and Eating Customs.London: Hodder & Stoughton.

Darulová, J., Koštialová, K. (2008). Kultúrne de-dičstvo v kontexte multikultúrnej spoloč-nosti a jeho sprostredkovanie mládeži. In:Z. Krišková, J. Jaďuďová (Eds.), Múzeuma muzeológia – ich determinanty a perspek-tívy v súčasnosti. Banská Bystrica: Univerzi-ta Mateja Bela.

Domaracká, J. (2007). Husacina – delikatesakuchyne obyvateľov chorvátskeho pôvodu.In: R. Stoličná (Ed.), Chute a vône Slovenska.Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej.

Dvořáková-Janů, V. (1999). Lidé a jídlo. Praha:ISV nakladatelství.

Etnografický atlas Slovenska (Ed.: S. Kovačevi-čová) (1990). Bratislava: Veda, Slovenskákartografia.

Glosíková, O. (2007). Tradícia a súčasnosť stra-vovania Rusínov na Slovensku. In: R. Stolič-ná (Ed.), Chute a vône Slovenska. Martin: Vy-davateľstvo Matice slovenskej.

Kisbán, E. (1994). From Peasant Dish to Natio-nal Symbol. An Early Deliberate Example.In: (Ed. T. Hoffer), Hungarians between“East” and “West” National Symbols. Buda-pest.

Kopčan, V., Krajčovičová, K. (1983). Slovenskov tieni polmesiaca. Martin: Osveta.

Łeńska-Bąk, K. (2007). Pokarmy i jedzeniew kulturze: Tabu, dieta, symbol. Opole: Uni-versytet Opolski.

Lévi-Strauss, C. (1966). Le triangle culinaire.In: L’arc 26, 19-29.

Podolák, J. (1977). Pôvod a rozšírenie ovčiehosyra zvaného bryndza na Slovensku. In: Slo-venský národopis 25(2), 261-282.

Ruttkay, T. A. (1999). Chov dobytka, lov a ry-bolov vo včasnom a vrcholnom stredoveku.In: L. Sokolovský (Ed.), Mäsiarstvo a úde-nárstvo v dejinách Slovenska. Martin: Gra-dus.

Sopoliga, M. (2007). Tradičné stravovanie Ukra-jincov na Slovensku. In: R. Stoličná (Ed.),Chute a vône Slovenska. Martin: Vydavateľ-stvo Matice slovenskej.

Soukup, V. (1993). Sociální a kulturní antropo-logie. Praha: Sociologické nakladatelství.

Stoličná, R. (2000). Strava a stravovanie. In: R.Stoličná (Ed.), Slovensko – Európske kontex-ty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda.

Stoličná, R. (2004). Jedlo ako etnoidentifikač-ný znak. In: Jedlo ako kľúč ku kultúre. Mar-tin: Vydavateľstvo Matice slovenskej.

Stoličná-Mikolajová, R. (Ed.), Nováková, K.(2012). Kulinárna kultúra regiónov Sloven -ska. Bratislava: Veda.

Teutenberg, H. J. (1986). Periods and TurningPoints in the History of European diet: A pre-liminary outline of Problems and Methods.In: A. Fenton, E. Kisbán (Eds.), Food in Chan-ge. Eating Habits from the Middle Ages to thePresent Day. Edinburgh: John Donald Pub -lishers.

Tolksdorf, U. (1976). Strukturalische Nahrungs -forschung. Versuch eines generellen An -satzen. In: Ethnologia Europea 9.

nymi zmenami, dynamicky prebiehajúcimi v našej krajine. Z toho dôvodu je výskumvenovaný pestrosti kultúrnych javov čoraz viac aktuálny a potrebný. Potvrdzujú to ajvýzvy Európskej únie, ktoré deklarujú, že súčasná európska kultúra si napriek pokra-čujúcej integrácii a globalizácii musí zachovať svoj diverzifikovaný charakter, predsta-vujúci súhrn materiálnych, sociálnych a duchovných výsledkov tvorivej práce a kreati-vity predchádzajúcich generácií, tvoriaci historické kontinuum a imanentnú súčasťdnešnej kultúry (Darulová, Koštialová, 2008: 72-82). V tomto kontexte možno projekta publikáciu chápať ako vklad slovenskej etnológie do poznania nielen slovenskéhonárodného a regionálneho, ale aj európskeho a svetového kultúrneho dedičstva.

Táto štúdia bola spracovaná v rámci projektu VEGA 2/0001/13: Stravovacie modely obyvateľstva Slovenska v období socializmu.

166 Š T Ú D I E

O AUTORKE

RASTISLAVA STOLIČNÁ (*1948, Litoměřice) ukončila štúdium etnografie a folkloris-tiky na Univerzite Komenského v Bratislave a doktorandské štúdium v Ústave etnoló-gie SAV v Bratislave, kde pôsobí od roku 1972. Výskumné témy: teória a metodológiaetnológie, etnokartografia, kulinárna kultúra, kultúra slovenských minorít v Európe.Monografie, napríklad: Slovakia. European Contexts of the Folk Culture (1997), Ku-chyňa našich predkov (2001), Jedlo ako kľúč ku kultúre (2004), Atlas tradičnej kultú-ry slovenských menšín v strednej a južnej Európe (2006), Kulinárna kultúra regiónovSlovenska (2012).


Mgr. Marianna Mészárosová, Ústav etnologie, Filozofická fakulta, Univerzita Karlovav Prahe, e-mail: [email protected]

This paper deals with the interrelation of culture and space. The author, taking theexamples of the Slovak and Hungarian ethnic minorities in Prague, presents an atti-tude to those cultural traits which are perceived and felt as important in the contextof the multicultural space of Prague. In addition to this, the author explains what shemeans by cultural trait and culture, and where, from her perspective, the interrelationof culture and space is situated. Overall, the author’s aim is to verify the shaping fun -ction of culture in relation to the phenomenon of space.

Key words: interrelation of space and culture, cultural trait, ethnicity, Slovak minori-ty, Hungarian minority, Prague

Kľúčové slová: vzťah priestoru a kultúry, kultúrne znaky, etnicita, slovenská menšina,maďarská menšina, Praha

Vo veľkomeste, akým je aj Praha, jednotlivec v pozícii bežného turistu v priebehusvojho pobytu nachádza nadnárodne známe znaky, s ktorými sa v určitom zmysleidentifikuje. Toto stotožnenie, ako na to upozornili niektorí odborníci a vedci v súvis -losti s globalizačnými dopadmi môže viesť k tomu, že jednotlivec sa nemusí cítiť akocudzinec v cieľovej krajine. Pojednáva o tom napríklad francúzsky antropológ MarcAugé v spojitosti s internacionálnymi obchodnými značkami a ne-miestami (non-pla-ces), ktoré z pozície cudzinca charakterizuje ako upokojujúce body v krajine (Augé,1995: 106). Vychádzajúc z uvedeného príkladu je zámerom tohto príspevku zistiť, doakej miery má človek v dnešnom globalizovanom a multikultúrnom svete potrebu hlá-siť sa k atribútom etnicity vlastného spoločenstva, ak dlhodobejšie zotrváva na inommieste. Ako sa mu bude následne javiť dané mesto, aké okolnosti a činitele ho privedúk uvedomeniu si dôležitosti vlastnej etnickej identity, ktoré zložky etnicity budú domi -novať a ktoré sa iba okrajovo vyskytovať atď. V tomto kontexte nemôžeme opomenúťani súčasný fenomén diverzity, ako jeden z charakteristických znakov mesta, ktorý sapoužíva ako synonymum pojmov kultúrna a etnická diverzita, multi- a interkulturaliz-mus (Bitušíková, 2007: 17). Diverzita, vo význame rôznorodosti a plurality, je vyvola-

168

2 61 • 2013MATERIÁLY

STRETNUTIE KULTÚR A URBÁNNY PRIESTOR PRAHY(perspektíva slovenskej a maďarskej etnickej menšiny)

MARIANNA MÉSZÁROSOVÁ

ná globalizáciou, procesmi migrácie, integrácie a ovplyvňuje rozvíjanie, ale aj utvára-nie identity, kultúry a hodnôt (Luther, 2007: 46-48).

Cieľom môjho príspevku je prezentovanie doteraz získaných empirických poznatkovk problematike vzťahu priestoru a kultúry, ktorá bola aplikovaná na urbánny priestor Pra-hy. V súčasnosti výskum problematiky naďalej prebieha. Výsledky, ktoré v tomto prí-spevku uvádzam, poskytujú súčasné postoje slovenskej a maďarskej etnickej menšiny,a to jednak k multikultúrnemu pražskému priestoru alebo k všetkým tým znakom, vlast-nostiam a symbolom, ktoré tvoria súčasť ich etnickej identity. Popri tomto aspekte somdôležitosť pripisovala aj hodnotiacim atribútom, vnímaniu a pociťovaniu závažnosti zlo-žiek etnicity v inom etnickom a kultúrnom prostredí. K sledovaniu, zhromažďovaniua zaznamenávaniu spomenutých zložiek som si zvolila nielen fyzický, resp. sociálnypriestor, ale aj priestor virtuálny, t. j. virtuálnu komunitu Slovákov a Maďarov na inter-nete, pre ktorých spoločným a spájajúcim faktorom „navonok“ je jednak „stovežatá“multikultúrna Praha, a jednak vedomie príslušnosti k vlastnému etniku. Voľba virtuál-nej reality na jednej strane vznikla na základe podnetu zo strany respondentov a na stra-ne druhej na základe jej intenzity preferovania, najmä v kruhu mladej a produktívnej ge-nerácie. K uvádzaniu diskurzov, kultúrnej praxe a narácií, v rámci ktorých možnosledovať výskyt znakov charakteristických pre kultúru pražských Slovákov a Maďarov,nepristúpim na tomto mieste z dôvodu ich dočasnej absentujúcej analýzy. Dokumentá-cia, interpretácia a pochopenie týchto textov šírených v kyberpriestore predstavuje ďal-šiu oblasť antropologických výskumov.

V súvislosti s už vyššie spomínanými pojmami etnická identita a etnicita by som po-znamenala, že ich považujem za nástroj klasifikácie skupín a následne ich predstavyo vzájomnej odlišnosti, vnútornej homogenite a pod., ktoré chápem ako kultúrne pre-javy (Botík, 2007: 10).

ZÁKLADNÉ VÝCHODISKÁ

Pri skúmaní vzťahu priestoru a kultúry sa pri skúmanej vzorke maďarskej a sloven-skej menšiny stal východiskovým bodom jazyk, ako najpodstatnejší a najčastejšie sa vy-skytujúci komponent etnicity popri kultúre. Okrem svojej fundamentálnej komunikač-nej funkcie zohral úlohu aj pri nadväzovaní kontaktov, vytváraní vzťahov s príslušníkmiskúmaných menšín, a zároveň sa prejavil ako spojovací článok. Riadenie pološtruktú-rovaných rozhovorov s respondentmi v ich materinskom jazyku, aktívna participáciana kultúrnych, ako aj religióznych, záujmových a spoločenských podujatiach, postup-né podieľanie sa na každodennom živote a v neposlednom rade aj pravidelná doku-mentácia materiálu v rámci virtuálnej komunity oboch cieľových skupín boli, a aj v sú-časnosti sú, najrelevantnejšími metódami pri výskume vytýčenej problematiky.V súvislosti s uskutočnením terénneho výskumu pritom nemožno zabudnúť ani na tenfakt, kedy dochádzalo k prelínaniu sociálneho priestoru s priestorom virtuálnym, a tov kontexte participácie respondenta v oboch priestoroch. Oslovení respondenti sa aktívne,resp. pasívne podieľali na chode vybraných virtuálnych komunít, t. j. komunity Slová-kov a Maďarov žijúcich v Prahe.

Vzhľadom na východiskový bod výskumu problematiky za potrebné považujem po-dotknúť dôležitosť absencie jazykovej bariéry medzi výskumníkom a skúmanou kultú-rou, ktorá sa prejavila pri uplatnení emického hľadiska. Zároveň možno konštatovať, ženemožno opomenúť ani životné skúsenosti a tie vedomosti, ktorými ako výskumník dis-

169M a r i a n n a M é s z á r o s o v á

ponujem, a to vyplývajúc z môjho etnického pôvodu a bydliska v juhozápadnej častiSlovenskej republiky. S príchodom do Prahy a s následným rozhodnutím zotrvať v tom-to veľkomeste dlhšiu dobu som sama prešla etapou počiatočného kontaktu a adaptáciena prostredie, čo sa neskôr prejavilo ako nevyhnutný predpoklad porozumieť určitýmsúvislostiam, výpovediam respondentov a následne aj pri ich interpretácii. To však ne-znamená, že náznaky ďalších etáp etnických procesov v rámci slovenskej a maďarskejminority nemožno pozorovať.

S opätovným prihliadnutím na vyššie uvedené funkcie jazyka je nevyhnutné ďalejuviesť, že práve v slovnej zásobe tej-ktorej skupiny sú podľa Salzmanna analogicky zdô-raznené tie aspekty kultúry, ktoré sú jednotlivými príslušníkmi považované za dôleži-té (Salzmann, 1997: 97). V tomto zmysle aj významy, pomenovania, kvality a hodnote-nia, formulované vo vlastnom jazyku a sprevádzané, resp. ovplyvnené pocitmi, zmyslami,zážitkami považujem za kultúrne špecifické prejavy, ktoré sú vnímané a vytváranév kontexte aktuálnych potrieb, hodnôt, ideí a prítomných vonkajších okolností.

S problémom jednoznačnej definície kultúry sa stretávame aj v súčasnosti, preto za-znamenávame jej pretrvávajúcu vágnosť, ako aj mnohoznačnosť, variabilitu a absen-ciu všeobecne uznávanej platnosti. V tomto dôsledku bude kultúra takou, za akú jubudú pokladať rôzni ľudia, z čoho podľa Borofskeho vyplýva, že rôzni ľudia ju budúchápať odlišným spôsobom s rozmanitými cieľmi. Preto by sme mali na ňu nazerať akona pojmový prostriedok, ako potom hľadať jej fundamentálnu podstatu, resp. realitu(Borofsky, Barth, Shweder, Rodseth, Stolzenberg, 2001: 433-434). V praxi konzekven-ciou toho by sa mala stať zvýšená pozornosť a kladenie dôrazu na kombináciu kultúr-neho porozumenia súčasne so spoločenským usporiadaním, kognitívnymi procesmi,emocionálne založenými skúsenosťami, materiálnymi okolnosťami a mocenskýmivzťahmi, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú a nakoniec utvárajú konečný výsledok (Borof-sky a kol., 2001: 440). Preto som si aj sama pri práci s pojmom kultúra zvolila taký prí-stup, ktorý sa zakladá na získaných poznatkoch a zistených súvislostiach z terénu,nachá dzajúcich sa v kontexte aktuálnych pomerov a následne sa podieľajúcich na vy-tváraní obsahového rámca tohto pojmu.

Čo sa týka charakteristiky priestoru, v antropológii sa uplatňuje koncept jeho vedo-mého utvárania. Teda nejde iba o geografický, ale aj o sociálny priestor a jeho konkrét-na deskripcia bude závislá od daného spoločenstva. Preto aj priestorové skúsenosti súponímané ako sociálne konštruované (Gupta, Ferguson, 1992: 11) a v dôsledku tohosom sa rozhodla preferovať pojem sociálny priestor namiesto fyzického, resp. geogra-fického. Úlohu tu zohráva aj komplex sociálnych sietí a prepojení, z ktorého tento prie-stor pozostáva (Massey, 1995: 54).

Virtuálny priestor, známy aj ako kyberpriestor alebo virtuálna realita, je interakčnýpriestor vytváraný pomocou počítačových sietí (Hine, 2000: 158). Umožňuje výskytviacerých informácií súčasne v tom istom čase a priestore, interakciu veľkého množ-stva užívateľov, prepojenie s rozsiahlym prostredím a pod. (Escobar, 1994: 216), pri-čom si vyžaduje aj v určitom zmysle špecializované vedomosti o jeho používaní a exis -tuje paralelne s reálnym svetom (Soukup, 2011: 656).

Na základe výpovedí respondentov boli zvolené dve virtuálne komunity, a to virtuál -na komunita „Som v Prahe“ (ďalej iba SvP) a „Študentský krúžok Endre Adyho“ (ďalejiba AED). Považujem za dôležité zmieniť sa o nich, pretože reprezentujú ďalšiu vytý-čenú oblasť, kde podľa vedeckých poznatkov dochádza k utváraniu, transmisii a zdie-ľaniu kultúrnych vedomostí a praktík. Avšak verifikáciou tejto skutočnosti sa v prí-spevku nebudem zaoberať.

170 M A T E R I Á L Y

Vybrané komunity predovšetkým zoskupujú príslušníkov vlastného etnického spo-ločenstva, pričom sa navzájom od seba líšia nielen počtom členov, ale aj vytýčenýmposlaním a spôsobom komunikácie. Komunita SvP sa prezentuje ako občianske zdru-ženie a medzi jej ciele patrí rozvíjanie komunitného života pražských Slovákov, ochranahodnôt a tradícií, integrácia do českej spoločnosti a utužovanie vzájomných vzťahovs ňou. AED vznikla z iniciatívy študentov v zmysle vzájomnej výpomoci tak v rámcištúdia, ako aj adaptácie na nové prostredie, pričom dôraz sa kladie aj na rozvíjaniea pestovanie svojho vzťahu k materinskému jazyku a etnickému vedomiu celkove. Na-priek existencie oficiálnych stránok AED účinnejšiu formu komunikácie predstavujetzv. elektronická konferencia, ktorá zabezpečuje distribúciu správ prihláseným čle-nom (nielen terajší študenti pražských univerzít, ale aj bývalí absolventi a jednotlivcipatriaci do produktívnej generácie) do osobnej e-mailovej schránky. V rámci interne-tového portálu SvP prebieha tak výmena súkromných správ, ako aj chatová diskusiav rámci verejnej miestnosti, vrátane reakcií na jednotlivé témy, ktoré sú rozvíjané v blo-goch, resp. diskusiách a pod. Sledovanie a zaznamenávanie významov, ktoré sú pripi-sované k atribútom etnicity u oboch internetových subkultúr, by malo prispieť kukomparácii virtuálneho priestoru so sociálnym, a to v súvislosti s mierou výskytu cha-rakteristických znakov a ich samotnou manifestáciou.

VZŤAH PRIESTORU A KULTÚRY

Najelementárnejší prejav vzťahu, ktorý jestvuje medzi priestorom, resp. medzi jehokonkrétnejšie stanovenou podobou miesta a človekom ako nositeľom kultúry, možno ba-dať už pri humanizovaní, osídlení a jeho pretvorení na obraz vlastný človeku. K zdru-žovaniu, ku kontaktu, k obohacovaniu, k výmene a pod. dochádza v súčasnosti nielen


Collegium Cosmopolitum ako najväčšia komunitná akcia SvP, 23. 3. 2012. Foto: archív autorky.

v geografickom, resp. v sociálnom priestore, ale aj vo virtuálnej realite vďaka modernýmpočítačovým a komunikačným technológiám. Nehodlám analyzovať všetky možné ná-znaky prejavov spätosti priestoru a kultúry. Avšak zásadu reciprocity, na ktorej sa zakladátento vzťah, nemožno ponechať bez povšimnutia. Poukazujú na to predstavitelia an-tropogeografie v spojitosti s axiómou, ktorá vychádza z nasledujúceho poznania: „akosa ľudia podieľajú na vytváraní, formovaní miest, tak aj naopak“ (Holloway, Hubbard,2001: 7). Túto vzájomnosť možno pozorovať na úrovni interakcie, ako aj koherentnos-ti, podmienenosti a pod., ktoré podliehajú zmenám v čase a priestore. Na margo vzťahuodborná literatúra ďalej uvádza, že nemôžeme predpokladať nijaký pôvodný, resp. sta-novený vzťah medzi priestorom a ľudskými spoločenstvami, resp. kultúrami, ktoré hoobývajú (Kokot, 2007: 14).

V príspevku tento vzťah znázorním jednak na príklade postojov vybraných cieľovýchskupín k pražskému urbánnemu a multikultúrnemu priestoru, jednak prostredníctvomtendencie hlásenia sa, prejavenia a pociťovania významnosti, resp. absencie k tým spo-ločným atribútom, ktoré utvárajú ich identitu a kultúru v novom prostredí. Paralelne sle-dujem, ako sa prejavuje kultúrna varieta v rámci oboch skúmaných menšín, keďže Slo-váci a Maďari sa v Prahe sústredili takmer z celého územia Slovenskej republiky.Predpokladám, že v tejto rozličnosti svoju úlohu zohráva aj časový fenomén, pretože prí-slušníci jednotlivých minorít sa v Prahe usadili v čase jestvovania odlišných štátnych útva-rov. Táto rôznosť je v literatúre analogicky vyjadrená aj pojmom kultúrnej diverzity, kto-rá poukazuje na kultúrnu heterogenitu a rozdiely medzi jednotlivými skupinami, akoaj v rámci jednej society odlišného kultúrneho, etnického, religiózneho a jazykového pô-vodu, tiež v prípade skupín jedného celoštátneho celku, vzťahujúce sa na región, loka-litu (Bitušíková, 2007: 17). Popri tom sledujem aj Prahu v zmysle, ako bude vnímanáslovenskou a maďarskou minoritou z hľadiska utvárania interetnických kontaktov.

CIEĽOVÉ SKUPINY – SLOVENSKÁ A MAĎARSKÁ MINORITA V PRAHE

V súvislosti s vytýčenými cieľovými skupinami je potrebné na tomto mieste podot -knúť, že obe sú na základe štátnej príslušnosti slovenskými občanmi, pričom jednaz nich má postavenie minority. Mám na mysli Maďarov zo Slovenska, ktorí sa do tejtosituácie dostali po rozpade Rakúsko-Uhorska, keď na základe záverov mierovej konfe-rencie, uskutočnenej v Trianone (r. 1920), podľa slov Jána Botíka: „sa zo dňa na deňzmenili z príslušníkov národa kontrolujúceho štát na príslušníkov národnostnej men-šiny“ (Botík, 2007: 74). Interpretácii historického pozadia a formovania týchto dvochetník nebudem venovať väčšiu pozornosť. Súčasne sa však relevantnejšou javí odpo-veď na otázku: „Prečo som si za cieľovú skupinu pre výskum zvolila Slovákov a Maďa-rov pochádzajúcich zo Slovenska?“

Vychádzajúc z terénu, v prípade slovenskej menšiny sa odôvodnenie zakladá na jazykovej príbuznosti (slovenčina a čeština patria do západoslovanskej jazykovej sku-piny), pričom táto požiadavka vyplynula z ústrednej výskumnej otázky – „Ako sa pre-javuje kultúrna podmienenosť u etnicky a jazykovo príbuzných skupín v rámci stredo-európskeho priestoru?“ – ktorú si kladiem v mojej dizertačnej práci. Zároveň sa nám tujaví aj spriaznenosť etnická, resp. kultúrna, ktorá sa utvárala, formovala, ba súčasne ajmenila nielen v období spoločného štátu, ale už aj storočia predtým. Svedčí o tom napr.používanie a udržanie biblickej češtiny v prostredí príslušníkov evanjelického viero-


vyznania až do príchodu štúrovskej generácie, ale aj presadzovanie koncepcie česko-slo-venskej spolupatričnosti a slovanskej vzájomnosti (Botík, 2007: 60-61). Gabal pri posu-dzovaní jednotlivých etnických skupín zo strany českej majority Slovákov zaraďuje doskupiny tzv. príbuzných, pre ktorú je príznačná práve kultúrna a jazyková spriaznenosť(Gabal, 1999: 77). Uherek upozorňuje na to, že Slováci v pražskom prostredí sa ťažko štu-dujú, lebo nevytvárajú priestorovo ohraničené enklávy a splývajú s majoritným obyva-teľstvom (Uherek, 2010: 18-20).

Potrebné by bolo prihliadnuť aj na samotnú strednú Európu ako na územie, kde stáro-čia spolunažívali, ale aj v súčasnosti koexistujú rozdielne etnické skupiny. Vzhľadom najej osobitný historický, kultúrny, etnický, religiózny a vlastný imanentný vývoj, podľaG. Kiliánovej územie strednej Európy predstavuje samostatný kultúrny región, ktorého kul-túrny štýl pôsobil ako jednotiaci rámec nad kultúrnymi znakmi jednotlivých etnickýcha konfesionálnych skupín (Kiliánová, 1994: 45-49). Napriek uvedenému konštatovaniuostáva nezodpovedaná otázka, ako sa v súčasnosti prejavuje táto podobnosť.

V súvislosti s uvedomením si spomenutých okolností a využitím vlastných jazyko-vých schopností som si za druhú cieľovú skupinu zvolila takú menšinu, ktorá ako je-diná na území strednej Európy nepatrí do indoeurópskej jazykovej rodiny. Sú to Maďa-ri, konkrétnejšie Maďari žijúci na Slovensku, na ktorých voľba pripadla v dôsledku ichetnickej inakosti a spolunažívania so Slovákmi. Vzhľadom na špecifickosť tejto etnic-kej skupiny, výsledky získané terénnym výskumom majú napomôcť ako komparatívnymateriál a zároveň majú poslúžiť pri zistení už vyššie uvedeného predpokladu, že ur-bánny a multikulturálny priestor Prahy zohráva určitú osobitú rolu v prípade sloven -sko-maďarských vzťahov.

Predstaveniu maďarskej a slovenskej menšiny, s ohľadom na ich historický vývoj a cel -kový vývin na území Českej republiky, na tomto mieste nebudem venovať osobitnú po-


Hokejový zápas Slovensko a Rusko v Riegrových sadoch, 19. 5. 2012. Foto: archív autorky.

zornosť. Keďže dôraz kladiem na súčasnú situáciu, charakter príspevku to nevyžaduje.Na vytvorenie predstavy o počte Maďarov a Slovákov v Prahe uvediem dáta zo sčítaniaobyvateľov, domov a bytov z roku 2001. Český štatistický úrad zastúpenie sledovanýchminorít v hlavnom meste Českej republiky vykazuje v nasledujúcich číslach: 19 275 ľu-dí sa hlásilo k slovenskej a 1671 k maďarskej národnosti (Sčítání lidu..., 2001: 53-56). Nazáklade predbežných výsledkov z roku 2011 počet Slovákov vzrástol až na 23 336, pri-čom údaje o zastúpení Maďarov v Prahe zatiaľ nie sú zverejnené (Sčítání lidu... 2011).Otázne však je, kto sa hlási, resp. považuje sa za Slováka a Maďara, skutočne si uvedo-muje svoju príslušnosť ku skupine, a tým aj odlišnosť od iných spoločenstiev. V priebe-hu terénnej práce s maďarskou minoritou sa ukázalo, že v Prahe na základe svojho pô-vodu zastupujú okrem Maďarska aj iné štáty (predovšetkým Slovensko, ale aj Rumunskoa Ukrajinu), v ktorých sú v menšinovom postavení a na základe ktorého jestvuje medzinimi rozlíšenie, prameniace z ich príslušnosti k vlasti. Tento fakt, v prípade vybranej cie-ľovej skupiny, sa prejavil vo vlastnom pomenovaní a hlásení sa ku skupine slovenskýchMaďarov, resp. Maďarov žijúcich na Slovensku (maďarský ekvivalent pomenovania znie„felvidéki magyarok“, ale bežne sa používa aj „szlovákiai magyarok“).

VÝSKUMNÁ VZORKA

Výskumnú vzorku respondentov, s ktorými som uskutočnila prieskum problemati-ky v čase apríl – jún 2011, okrem štátneho občianstva a rozdielnej národnosti (10 res-pondentov slovenskej a 10 maďarskej) ďalej vymedzuje: vek (medzi 20 a 30), rodovézastúpenie (10 mužov a 10 žien), podobný socio-ekonomický status a takmer rovnakémotivujúce činitele v súvislosti s príchodom do Prahy. Medzi tieto faktory v prvom rade u oboch minorít možno zaradiť príležitosti, ktoré súvisia s univerzitným vzdeláva -ním a s lepším uplatnením sa na pracovnom trhu. V prípade Slovákov ďalšími podnet-mi k príchodu sa stalo partnerstvo, t. j. prítomnosť partnera alebo partnerky predovšet -kým slovenskej národnosti v Prahe, ako aj osobné, resp. rodinné dôvody. Prítomnosťkamarátov, súrodencov v meste sa ukázala ako nasledujúci motivujúci činiteľ v obochcieľových skupinách. U respondentov maďarskej národnosti sa ojedinele prejavila ajpožiadavka osvojenia si slovenského jazyka na komunikačnej úrovni.1 Pri rozhodova-ní osobitú úlohu zohrala aj Praha v zmysle nadobudnutých skúseností z predchádza-júcich krátkodobých návštev alebo na základe rozprávania osobných príhod zo stranystarých rodičov. Čo sa týka konfesionálnej štruktúry výskumnej vzorky, väčšina Slová-kov uviedla, že sú buď neveriaci alebo nepraktizujúci katolíci. Nižší počet bol tých res-pondentov, ktorí pravidelne chodia na nedeľňajšie omše alebo sa na nej zúčastňujú as-poň v období Vianoc a Veľkej noci. Otázka konfesionálnej príslušnosti sa v prípadeMaďarov líši v tom, že jeden z desiatich oslovených sa prihlásil k reformovanej cirkvi,t. j. ku kalvinizmu, ostatní sú rímskokatolíckeho vierovyznania, pričom v Prahe svojuvieru nepraktizujú a doma iba v období najväčších cirkevných sviatkov. Či je tento stavspôsobený absenciou rímskokatolíckeho kňaza slúžiaceho omše v maďarskom jazykuv Prahe, zatiaľ nemožno jednoznačne potvrdiť.


1 Osvojenie si slovenského jazyka v českom prostredí sa prejavilo u tých, ktorí tento jazyk pred svojím prí-chodom neovládali plynule. Východiskom sa stala jazyková podobnosť, jestvujúca medzi slovenskýma českým jazykom, ktorá do istej miery bola nápomocná pri jeho nadobudnutí v pražskom prostredí. Na-priek tomu na základe zúčastneného pozorovania možno podotknúť, že väčšina slovenských Maďarovhovorí po česky, alebo tzv. „českoslovenčinou“.

VZŤAH K PRAHE A MAJORITNEJ SPOLOČNOSTI

Súčasné postoje Slovákov a slovenských Maďarov k Prahe, vychádzajúc zo získané-ho empirického materiálu, možno najprv charakterizovať na základe hodnotenia, resp.prehodnotenia tých činiteľov, príležitostí a očakávaní, kvôli ktorým sa rozhodli prísť dotohto mesta. V odpovediach som v tejto súvislosti zaznamenala väčšinou kladné sta-noviská, ktoré sa vzťahovali na kultúrne vyžitie, rozmanité možnosti, anonymitu, voľ-nosť, multikulturalitu a toleranciu a v menšej miere to boli záporné stanoviská, ako napr. neosobnosť, individualita a zhon. Môžeme konštatovať, že tieto charakteristikysa často uvádzajú v súvislosti s metropolitnými mestami, o ktorých pojednávajú báda-telia špecializujúci sa na urbánne prostredie. Popri tom sa vo výpovediach objavujú ajatribúty, ktoré sú príznačné pre maďarské a slovenské etnikum, respondenti ich uvá-dzali vo vzťahu k Prahe a domácej českej spoločnosti (napr. M29, Slovák, analytik:„Mne sa celkom páči to mesto, ale nedá sa povedať, že by som si úplne tak všeobecnedobre rozumel s tými ľuďmi, myslím Čechov. Možno som bližšie k ľuďom z Moravy na-príklad, ale z tých úplne takých tých Pražákov ktorých poznám, asi nie. Necítim sa tuzase tak ako nepríjemne alebo nevítane, ale proste ani zase nie extra dobre. Tá menta-lita mi zase príde tiež odlišná, aj keď máme možno k sebe veľmi blízko a možno aj tourečou, čo možno vnímame iba my, ale aj tak je to podľa mňa dosť odlišné.“ Ž21, Slo-venka, študentka: „Ja som prišla s tým, že my Čechov berieme ako, že sú súčasťou na-šej kultúry, že máme hrozne veľa spoločného, ale vôbec takto nefungujeme mám takýpocit. Nato som tu prišla a čím ďalej tým viacej tak ako naozaj je, že oni sa hrozne se-parujú a že sa k nám stavia úplne inak, to je môj subjektívny pocit. Takže mne sťažova-la tá situácia, že oni mi vôbec nerozumeli, má problém so slovenčinou tá moja generá-cia mám pocit a ešte k tomu, že som bola pre nich ako cudzinka, čo som ja s takýmto


Spomínanie na marcové udalosti z roku 1848, pamätná tabuľa Františka Rákócziho II. na Malostranskom námestí 17. 3. 2012. Foto: archív autorky.

pocitom nešla.“ M25, Maďar, analytik: „Ináč som si všimol u Čechov čo sa týka ich men-tality, že oproti Maďarom sú takí nudnejší. Sú takí chladnejší, že v nich chýba tá južnádivokosť.“ Ž26, Maďarka, lektorka: „Tí ľudia sú o trošku menej. Napríklad mám aj ka-marátov z Pešti a väčšinu nemám rada na základe toho, že sa mi nepáči ako hovoria,ako sa stavajú k veciam, veľa fňukajú a Pešť je podľa mňa agresívnejšie mesto ako Pra-ha. Omnoho väčší je tam pohyb, omnoho nervóznejší sú aj ľudia možno kvôli tomu, žePraha je menšie mesto a česká mentalita je vlažnejšia, než peštianska. Taká kľudnejšia,máme čas, však zajtra, á jedno, takto by som to charakterizovala.“).

Nielen tieto výroky, ale aj ďalšie poukazujú na to, že kým Slováci pri interpretáciisvojho vzťahu k Prahe pristúpili ku komparácii a odvolávali sa predovšetkým na oča-kávanú podobnosť, avšak v skutočnosti pociťovanú odlišnosť jazykovú, ako aj kultúr-nu a mentálnu, tak Maďari uviedli len predstavy o českej mentalite v porovnaní s vlast-nou charakteristikou. Pri deskripcii sa Praha často so slovenskými respondentmistavala do opozície s Moravou, a to na uvedenie blízkosti nielen v zmysle geografickej,ale najmä jazykovej. Zo strany slovenských Maďarov k porovnaniu došlo v kontexteskúseností s Maďarmi pôvodom z Maďarska, čo podľa ich názoru spôsobuje odlišný jazyk, ale aj pocit, resp. citlivosť a porozumenie, ktoré sa vzťahujú na ich príslušnosťa celkove na etnické vedomie.

PRIESTOR AKO MÉDIUM VO VZŤAHU K ATRIBÚTOM ETNICIT Y

Na základe získaných poznatkov z terénu pristúpim k analýze a interpretácii týchznakov, ktoré sa v rámci skúmaných minorít javili ako spoločné a boli v pražskom pro-stredí spontánne pociťované ako dôležité a zároveň vnímané ako diferencujúce. Pri sle-dovaní týchto znakov bola mojím zámerom aj verifikácia hypotézy, podľa ktorej nie jekultúra viazaná na určité miesto a ani si to nevyžaduje napriek tendencii, ktorá ju máza cieľ umiestňovať a kultúrne rozdiely lokalizovať (Hall, 1995: 183). Na základe kon-krétneho príkladu z terénu možno tento názor čiastočne podoprieť koncepciou domo-va, ktorá sa zakladá na princípe lokality a na ďalších spoločných sociálno-kultúrnychčiniteľoch. (M24, Slovák, študent: „Prvých päť minút ako som bol v Prahe a som sa roz-hliadal na Florenci a niekto ma klepal po pleciach a to bol môj kamarát zo Zlatých Mo-raviec, že čau a takže som sa hneď cítil ako doma, bola to náhoda.“ Ž21, Maďarka, štu-dentka: „Keď som s tými ľuďmi, s ktorými som zvykla byť aj doma, ináč je tu veľa ľudízo Štúrova, tak vtedy mám taký pocit, keby som bola skutočne doma. Môžeme byť v Bla-nici, niekde v meste na pivku, kdekoľvek, tak vtedy je tam tá atmosféra domova. Mámespoločnú tému, čo sa týka nášho mesta, spoločných známych, spoločné zážitky či už zoškoly s učiteľmi, alebo poznáme navzájom svojich rodičov, súrodencov a práve presnekvôli tomu je to taký pocit, ako keby som len doma bola.“)

Možno konštatovať, že prejavenie a pociťovanie zdieľaných znakov s členmi vlastnejskupiny nie sú v prvom rade podmienené miestom, ale prítomnosťou jednotlivcov rov-nakej kultúrnej a etnickej identity. I keď táto identifikácia, ako uvádza aj Eriksen, je zá-vislá od situácie, ako aj od daného človeka, s ktorým sa stotožňujeme (Eriksen, 2007: 28).Priestor v tomto kontexte, či už ide o sociálny alebo virtuálny, je tzv. médium a môže pri-spieť k posilneniu, resp. k oslabeniu intenzity vyhľadávania a záujmu o atribúty v po-zadí aktuálnych pomerov, ako to vyplynulo zo získaných empirických a vedeckých po-znatkov.

Otázka, ktorá sa napríklad zamerala na zistenie uvedomenia si štátnych, resp. ná-


rodných sviatkov mimo domáceho prostredia poukázala na to, že u Slovákov jestvujepluralita v zmysle pripomenutia si významného dňa v súvislosti s dejinnými udalosťa-mi. Prvý január a september, ktoré sa viažu k vzniku a ústavnému dňu Slovenskej re-publiky, sa striedali s prvým a ôsmym májom, pričom vždy boli uvádzané naraz.Sedem násty november bol viacerými respondentmi považovaný za „československý“a z ich výpovedí ďalej vyplynulo, že 28. október ako Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu by radi prijali a slávili namiesto iného sviatku, ktorý je na Slovenskuustanovený za štátny alebo cirkevný. V porovnaní so slovenskými Maďarmi, u ktorýchdo úvahy prichádzajú sviatky viažuce sa k dôležitým medzníkom v dejinách maďar-ského národa (15. marec, 20. august a 23. október), je povedomie posilnené so spo-mienkovými slávnosťami, resp. dňami. Z uvedených troch sviatkov je 15. marec vo vedomí najdominantnejším, keďže študentský krúžok Endre Adyho usporiadava troj -dňové tzv. „Marcové zábavy“, ktoré okrem spomínania na marcové udalosti z r. 1848pri pamätnej tabuli Františka Rákócziho II. na Malostranskom námestí sú pre praž-ských, ale aj ďalších prichádzajúcich slovenských Maďarov-študentov významným ajz toho dôvodu, že im poskytuje platformu na stretnutie a utužovanie vzájomných vzťa-hov. Napriek tomu, že meno Františka Rákócziho II. sa neviaže k revolučným rokom1848 – 1849, spomínané miesto z perspektívy maďarskej minority má v daný deň dôle-žitú funkciu.

Jazyk, popri náznakoch na charakteristickú gastronómiu a v menšej miere na vysky-tujúcu sa kultúru, sa stal najdominantnejším spojovacím článkom. Výpovede sloven-ských respondentov poukázali na to, že vzhľadom na potrebu uplatnenia jazykových vý-požičiek z češtiny v bežnej reči a v každodennom styku s ňou sa u nich vytvorila potrebauchovať a pestovať svoj materinský jazyk. (Ž26, Slovenka, retail v e-shope: „Tak ten ja-zyk mi chýba, to je fakt jedna z mála tých vecí, ktoré mi chýbajú a hlavne sama cítim, žeho zabúdam. Síce ho používam, ale nepočúvam, že počúvaš tú češtinu tak potom je to ta-ká čechoslovenčina zvláštna deformovaná a skôr na to také oprášenie si slovenčiny, ra-da čítam po slovensky, sa vraciam k tomu jazyku, k tomu mám vzťah.“ Ž29, Slovenka,právnička: „Na Evu striehnem vždycky v stánku, to si kupujem každý mesiac a potom siju požičiavame medzi Slovenkami.“) U respondentov mužského pohlavia sa dôležitosťzachovania slovenského jazyka prejavila aj v spojitosti s výberom životnej partnerky, sozreteľom aj na možné nastávajúce výchovné záväzky k deťom.

Maďarský jazyk v podobe dialektu medzi slovenskými Maďarmi sa nachádza v po-zícii nevyhnutného prostriedku na dorozumievanie, ale najmä zdieľanie si prejavovv citovej oblasti. (M25, Maďar, študent: „Po maďarsky sa viem najlepšie vyjadriť, s člo-vekom z podobného prostredia sa viem najviac dorozumieť, s ktorým mám spoločnéproblémy a spôsob zmýšľania.“ Ž25, Maďarka, lektorka: „Teraz viacej pociťujem to, žeje dôležité ako som si myslela, aby som s partnerom bola kultúrne a jazykovo rovnakozaložená. Pre mňa je dôležité, že keď si prečíta báseň od Adyho, tak aby to aj pocho-pil.“)

Uvedené príklady z rozhovorov dovoľujú konštatovanie, že vzťah k materinskémujazyku v pražskom prostredí sa vytvoril aj kvôli synkretizmu jazyka, ktorý je najviac ci-teľný v prípade slovenčiny, a to v dôsledku preferovania majoritného jazyka voči ro-vesníkom a mladej generácii. Napriek tomu, že Maďari zo Slovenska v každodennomstyku s Čechmi používajú tzv. „československý“ jazyk, ich vzťah k „vlastnej maďarči-ne“ je manifestáciou ich inakosti nielen na báze jazykovej, ale aj na báze etnického ve-domia.


ZÁVER

Úvodná myšlienka príspevku o diverzite a ústredná výskumná otázka postavená nazistenie kultúrnej podmienenosti u etnicky a jazykovo príbuzných skupín v rámci stred-nej Európy viedli k poznaniu, že jednotlivec prináležiaci k vzájomne prepojenému a zá-vislému svetu sa obracia dovnútra k vlastnému etniku, regiónu, k vlastnej komunite sozámerom upevniť špecifickosť, typickosť, ktorými sa vyznačujú. Touto ideou argumen-tujú mnohí antropológovia, ktorí sa zmieňujú o identite v kontexte domova, migračnýcha globalizačných procesov, multikulturality a pod. Ako vyplynulo z analýzy uvedenéhoempirického materiálu, multikultúrny priestor Prahy pôsobil na vybrané cieľové skupi-ny rozlične. Táto odlišnosť bola prezentovaná jednak na príklade vnímania Prahy, utvá-rania vzťahu k nej, jednak prostredníctvom interpretácie tých znakov, ktoré v pražskomprostredí boli Slovákmi a slovenskými Maďarmi spontánne pociťované ako spoločnéa dôležité. Ukázalo sa, že spriaznenosť, tak jazyková ako aj kultúrna, sa v prípade Slo-vákov stala determinujúcim faktorom pri formovaní ich postojov. Na základe zazname-naných atribútov sa verifikovala hypotéza, ktorá kultúru nesnaží umiestňovať do urči-tého priestoru. Vychádzajúc z predpokladu, povedomie o spoločných znakochpredovšetkým záležalo na prítomnosti jednotlivcov rovnakej kultúrnej a etnickej iden-tity, pričom priestor zohral úlohu tzv. média, ktoré prispieva k intenzite záujmu o atri-búty etnicity vlastného spoločenstva. Napriek tomu, že niektoré otázky ostali nezod-povedané, príspevok poskytuje obšírnejší prehľad tak empirických, ako aj teoretickýchpoznatkov k problematike vzťahu priestoru a kultúry, zároveň nás podnecuje vnímať zna-ky, ktoré pramenia z koexistencie slovenskej a maďarskej minority s českou majoritou.


LITERATÚRA

Augé, M. (1995). Non-places. Introduction toan Anthropology of Supermodernity. Lon-don: Verso.

Bitušíková, A. (2007). Sustainable Develop-ment and Diversity in Social Sciences:Mapping the Research Field. In: A. Bituší-ková (Ed.), Cultural and Social Diversity inSlovakia. Studies, Documents, Materials I.Banská Bystrica: Research Institute of Ma-tej Bel University (s. 12-27).

Borofsky, R., Barth, F., Shweder, R. A., Rodseth,L., Stolzenberg, N. M. (2001). When: A Con-versation about Culture. American Anthro-pologist 103(2), 432-446. Získané 7. októbra2010, z http://www.jstor.org/stable/683475

Botík, J. (2007). Etnická história Slovenska.K problematike etnicity, etnickej identity,multietnického Slovenska a zahraničnýchSlovákov. Bratislava: LÚČ.

Eriksen, T. H. (2007). Antropologie multikul-turních společností. Rozumět identitě. Pra-ha: Triton.

Escobar, A. (1994). Welcome to Cyberia. No-tes on the Anthropologhy of Cyberculture.In: Current Anthropology 35(3), 211-231.

Gabal, I. (1999). Etnické menšiny ve středníEvropě: konflikt nebo integrace. Praha: Gplus G.

Gupta, A., Ferguson, J. (1992). Beyond “Cultu-re“: Space, Identity and the Politics of Dif-ference. Cultural Anthropology 7(1), 6-23.Získané 23. januára 2011, z http://www.jstor.org/stable/656518

Hall, S. (1995). New cultures for old. In: D.Massey, P. Jess (Eds.), A Place in the World?Places, Cultures and Globalization. UnitedStates: Oxford University Press, 175-213.

Hine, Ch. (2000). Virtual Ethnography. Lon-don: SAGE.

Holloway, L., Hubbard, P. (2001). People andPlace: The Extraordinary Geographies ofEveryday Life. Harlow: Pearson EducationLimited.

Kiliánová, G. (1994). Etnicita, kultúra a hrani-

ce. Prípad Strednej Európy. In: Etnologickérozpravy 1(2), 45-65.

Kokot, W. (2007). Culture and Space – anthro-pological approaches. In: Ethnoscripts9(1), 10-23. Získané 26. mája 2011, z http://www.uni-hamburg.de/ethnologie /es_9_1_artikel1.pdf

Luther, D. (2007). Social and Cultural Diversi-ty in the City as a Research Theme in Slo-vak Ethnology. In: A. Bitušíková (Ed.), Cul-tural and Social Diversity in Slovakia.Studies, Documents, Materials I. BanskáBystrica: Research Institute of Matej BelUniversity, 42-53.

Massey, D. (1995). The conceptualization ofplace. In: D. Massey, P. Jess (Eds.), A Placein the World? Places, Cultures and Globali-zation. United States: Oxford UniversityPress, 46-85.

Předběžné výsledky Sčítání lidu, domů a bytů2011. Obyvatelstvo podle národnosti podle

správních obvodů Hlavního města Prahy.Získané 26. februára 2012, z http://www.czso.cz/csu/2012edicniplan.nsf/kapito-la/03000-12-n_2012-10

Salzmann, Z. (1997). Jazyk, kultura a společ-nost. Úvod do lingvistické antropologie.Praha: Ústav pro etnografii a folkloristikuAkademie věd ČR.

Sčítání lidu, domů a bytů 2001. Hlavní městoPraha. Český statistický úřad, krajská re-prezentace hl. m. Praha.

Soukup, V. (2011). Antropologie: teorie člově-ka a kultury. Praha: Portál.

Uherek, Z. (2010). Antropologické pohledy naproblematiku Slováků v České republicea Čechů a Moravanů na Slovensku. In:S. Brouček, T. Grulich (Eds.), Česko-slo-venské vztahy a krajané. Praha: Etnologic-ký ústav AV ČR ve spolupráci se Senátem,18-29.


O AUTORKE

MARIANNA MÉSZÁROSOVÁ (*1985, Galanta) v roku 2009 ukončila magisterské štú-dium na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty UniverzityKomenského v Bratislave. V súčasnosti je doktorandkou Ústavu etnológie FF Karlovejuniverzity v Prahe. Vo svojej dizertačnej práci sa zameriava na väzbu kultúry na so-ciálny priestor Prahy, a to na príklade slovenskej a maďarskej minority. Túto proble-matiku premietla aj do virtuálneho priestoru, v rámci ktorého sú získané výsledkyuverejnené v štúdii Kyberpriestor nielen ako médium komunikácie (Na príklade vir-tuálnej komunity Slovákov a Maďarov v Prahe). Ako spoluzostavovateľka sa podieľa-la aj na príprave bibliografického súpisu Bibliografia časopisu Slovenský národopis zaroky 1953 - 2003.

Ste pôvodom Astúrčan, študovali ste filozofiu, sociológiu a psychológiu na univerzi-tách v Lyone, vo Valencii a v Paríži, potom ste sa vrátili späť do Astúrie, kde ste napí-sali a obhájili dizertačnú prácu z antropológie na Univerzite v Oviede. Odvtedy steaktívne pracovali ako kultúrny antropológ, profesor, ochranca kultúrneho dedičstva,etnograf a prekladateľ. Ale poďme poporiadku. Prečo ste sa rozhodli, že sa vrátitea usadíte v Astúrii?

Prešiel som zložitou životnou cestou. Začal som študovať v Oviede, potom som sapresunul do Navarry, neskôr do Valencie, Milána, Ríma a Lyonu. Bol som tiež v Parížia v Leuvene. Tituly som získal na Univerzite v Lyone, študoval som v Paríži, kde somabsolvoval kurzy Clauda Léviho-Straussa, Jeana-Paula Sartra, Jacquesa Lacana... Vied-li ma k tomu finančné dôvody: vo Francúzsku som bol emigrantom bez akýchkoľvekprostriedkov a ako študent som mal právo pracovať len tri mesiace do roka; viac by tobolo ilegálne. Za takýchto okolností... Napriek tomu som Francúzsku vďačný za prija-teľné podmienky, ktoré mi poskytlo. Tu by som nebol mohol študovať a tam som mo-hol, aj keď som sa musel prispôsobiť sťaženým podmienkam...

Vrátil som sa späť do Španielska začiatkom 70. rokov. Dostal som možnosť vyučovaťfilozofiu v bývalom Dahome, dnešnej Beninskej republike (Afrika), ale napokon som tomiesto neprijal a nenastúpil som tam. Nostrifikoval som si univerzitné štúdium z filozo-fie na Univerzite vo Valencii, odovzdal som diplomovú prácu a potom som prešiel doOvieda, tam som získal doktorát, pričom som súčasne pracoval ako stredoškolský učiteľ.

Keď som sa vrátil do Španielska, cítil som sa ako nemanželské dieťa, pretože niktoma nepoznal a ja som tiež nikoho nepoznal. Aj preto pre mňa nebolo ľahké nájsť si prá-cu a dlho som bol nezamestnaný; nakoniec som získal miesto profesora na jednomgymnáziu v Gijóne a počas týchto štyroch rokov som udržiaval kontakty s novozalože-nou Filozofickou fakultou, pretože som dostal prísľub, že v blízkej budúcnosti mi bu-de zverený predmet antropológia.

Avšak nejasné perspektívy na fakulte ma donútili pripravovať sa na opozičné skú-šky1 na miesto stredoškolského učiteľa. Pracoval som na doktorskej dizertačnej práci

180

1 Každý adept na trvalé pracovné miesto vo vzdelávacom sektore v Španielsku musí prejsť tzv. opozičný-mi skúškami, ktoré mu zaručia štatút štátneho zamestnanca a isté pracovné miesto na dobu neurčitú.Bez zloženia opozičnej skúšky je pracovné miesto považované za dočasné, a tým je pozícia zamestnan-ca v sektore neistá.

2 61 • 2013ROZHOVOR

ANTROPOLÓGIA, VEDA BUDÚCNOSTI. 1. časť

TRADIČNÁ RURÁLNA SPOLOČNOSŤ V ASTÚRII

Interview so španielskym antropológomAdolfom Garcíom Martínezom

a obhájil som ju v čase, keď som učil na strednej škole; bolo veľmi ťažké zvládnuť obe veci naraz. Na jednej strane izolácia – pôsobil som v Tapii de Casariego2 – a na druhejstrane dizertačná práca, Los vaqueiros de alzada3 de Asturias. Un estudio históricoy antropológico4 [Astúrski migrujúci pastieri dobytka „vaqueiros de alzada“. Historic-ký a antropologický výskum], ktorá, ako už názov naznačuje, si vyžadovala terénnya archívny výskum, takže jej príprava bola o to komplikovanejšia.

Začali ste svoju dráhu ako etnograf a kultúrny antropológ s dizertačnou prácou o mig -rujúcej menšinovej skupine pastierov v Astúrii, pasúcich formou transhumancie, tzv.„vaqueiros de alzada“. Čo Vás najviac zaujalo na týchto pastieroch a aké boli najvý -znamnejšie závery Vášho výskumu?

Začal som študovať etnickú skupinu „vaqueiros de alzada“ v 70. rokoch a sústredil somsa na povodie rieky Narcea, teda na najvýchodnejšiu oblasť ich osídlenia. V tom čase eštestále zachovávali tradičný spôsob života podmienený transhumanciou, hoci sa u nich za-čali prejavovať už niektoré podstatné zmeny, napríklad používali motorové vozidlá, po-stupne sa vytrácala medziskupinová endogamia, mizli príznaky marginalizácie v kosto-loch..., napriek tomu ešte stále bolo možné nájsť ľudí verných tradičnému spôsobu života.

Vychádzal som z koncepcie etnickej skupiny chápanej nie ako esenciálna kvalita sa-ma osebe, ale ako proces, ktorý vyplýva zo vzťahov s okolím. A hľadal som princípytohto procesu. Vybral som sa pozoruhodnou cestou, vďaka ktorej som našiel rôznecharakteristiky, ktoré môžu platiť aj v iných podobných prípadoch. Začnem tým, žekaždodenný život členov tejto skupiny je v prvom rade závislý od transhumancie. Ideo osobitný typ transhumancie, prejavujú sa v ňom totiž aj niektoré črty nomádizmu,napríklad pri sťahovaní sa premiestňuje celá rodina aj so všetkým pracovným náradím.Ale v podstate je to transhumancia, pretože neputujú po širšom území, ale pohybujú samedzi dvoma vymedzenými habitatmi. Transhumancia je založená na veľmi racionál-nom princípe: spočíva v premiestňovaní zvierat v závislosti od ročných období na-miesto toho, aby človek musel premiestňovať z miesta na miesto prostriedky a hnojivo,podobne ako to robia aj niektorí podnikatelia. Transhumancia diktuje špecifický ročnýplán činností a podnecuje ekologický, ekonomický a sociálny dualizmus.

Ďalšou charakteristickou črtou „vaqueiros de alzada“ je to, že ako skupina sa správajúveľmi teritoriálne. Teritoriálnosť vzniká spolupôsobením viacerých faktorov. Prejavujesa vtedy, keď jedna alebo viacero skupín potrebujú rovnaké zdroje na existenciu. Tietozdroje sú zároveň potrebné aj pre iných, nie je ich nadostač a ich potrebnosť je predví-dateľná. Táto etnická skupina sa formovala počas štyroch storočí a za tú dobu ovládlavšetky životne dôležité zdroje potrebné pre celú pastiersku komunitu v Astúrii.

181N o e l i a B u e n o G ó m e z – A d o l f o G a r c í a M a r t í n e z

2 Tapia de Casariego je malé provinčné mesto situované na západnom pobreží Astúrie. Izolácia, o ktorejhovorí profesor García Martínez, je spôsobená jeho vzdialenosťou od všetkých významnejších centierregiónu, či už Astúrie alebo Galície.

3 Výraz „vaqueiros“ (N pl.) pochádza z astúrskeho dialektu známeho ako „bable“ a označuje „pastierakráv, kraviara“ (porov. špan. „vaquero“, sg.; „vaqueros“, pl.). Predložková konštrukcia „de alzada“ vy-stihuje spôsob života tejto etnickej skupiny: „alzar la casa“ znamená doslova „presťahovať sa, premiest-niť sa“, čiže naráža na celoročné sťahovanie rodín aj s celým majetkom a statkom. Voľne by sme teda ter-mín „vaqueiros de alzada“ mohli preložiť ako „migrujúci pastieri dobytka“, hoci nie všetci migrujúcipastieri dobytka v Astúrii sú „vaqueiros“, pretože títo tvoria osobitnú etnickú skupinu, ako vysvetľujeprofesor García Martínez. „Vaqueiros de alzada“ sa venujú predovšetkým paseniu kráv a hovädzieho do-bytka, avšak chovajú tiež muly a kone.

4 Práca bola publikovaná knižne: García Martínez, Adolfo: Los vaqueiros de alzada de Asturias. Un estu-dio histórico-antropológico, KRK Ediciones, Oviedo, 2010, 2Ş ed.

V tejto práci som zároveň vysvetlil množstvo termínov, ako napríklad výraz „labran~a“ (letné pasienky situované v horských polohách) alebo pojem etnika (títo jed-notlivci sú z hľadiska biologického genotypu a fenotypu Astúrčania, avšak v dôsledkutoho, že počas niekoľkých storočí fungovali medzi nimi endogamné vzťahy, prevážiliu nich niektoré špecifické dominantné črty). Endogamia týchto pastierov mala viacerépríčiny. Najčastejšie sa vysvetľovala ako dôsledok spoločenskej marginalizácie, jedno-ducho nikto nemal záujem vstupovať s nimi do manželského zväzku. Avšak toto vy-svetlenie nevystihuje pravú podstatu problému. Ako druhé vysvetlenie sa zvykne uvá-dzať, že keďže boli marginalizovanou skupinou, manželstvo im slúžilo na vytváraniesilných spoločenských sietí. Manželstvo nie je totiž iba výmenou osôb medzi rodinami(zväzkami), ale tiež je podnetom na výmenu informácií, majetku, kontaktov a pomo-ci... A existuje aj tretie vysvetlenie, to je najvýstižnejšie: endogamia je jedným zo spô-sobov ochrany životne dôležitých zdrojov, a to v tom zmysle, že ak jedna skupina vlast-ní nejaký zdroj kolektívneho využitia a dovolila by, aby sa jej synovia a dcéryzosobášili mimo okruhu skupiny, mohla by nastať situácia, že s používaním týchtozdrojov by sa musela podeliť s deťmi, ktoré žijú mimo komunity.

Podobné prípady sa vyskytli u pastierov v Alpách a na Korzike. A keďže ide o zdroje,ktorých rozsah je obmedzený (predovšetkým pasienky, voda, obchodné kontakty nanáhornej plošine), bolo ich treba dôsledne chrániť. Praktizovanie endogamných rodin-ných zväzkov je práve jedným zo spôsobov tejto ochrany. Tým sa celá vec vysvetľuje.

Bola by som rada, keby ste nám niečo povedali o metódach, ktoré ste použili v tejto,ale aj v iných Vašich prácach.

Antropológia prešla dvoma významnými momentmi: v počiatkoch sa zameriavalana výskum predliterárnych spoločností (v podstate vznikla ako veda skúmajúca jedno-duché, primárne pospolitosti); až v druhej etape sa antropológovia vrátili domov, tedado komplexných spoločností. Začali sa zaujímať o rurálne typy spoločnosti, ktoré súna hranici mestských a jednoduchých orálnych spoločností. Tieto spoločnosti však niesú bez histórie. Preto človek môže interpretovať vzory správania alebo údaje, ktoré muobyvateľstvo poskytuje, za pomoci archívov.

Keď sa opýtaš, „prečo to robíte takto? Prečo, keď dávate chlieb do pece, robíte krížikna každom pecni a ďalší krížik pri dvierkach pece, keď do nej vkladáte posledný boch-ník?“, odpovedia ti – „nuž, pretože aj môj otec to tak robil“, alebo na otázku „prečo dá-vate posvätené ratolesti na obilné pole?“ odpovedia – „pretože vždy sme to tak robili“.Pri použití etnohistorickej metódy vo výskume migrujúcich pastierov dobytka som samusel vrátiť až do 15. storočia, dokonca ešte do dávnejších dôb, do stredoveku. Muselsom sa oprieť o archívne dokumenty, čo bolo naozajstné dobrodružstvo, pretože mno-hé materiály, s ktorými som prv pracoval, sa medzičasom stratili, ďalšie neboli klasifi-kované a ďalšie boli premiestnené mimo regiónu... Okrem toho, nie som historik. Et-nohistorická metóda je založená na terénnom a archívnom výskume: antropológrekonštruuje históriu „smerom dozadu“, ako by povedal Pritchard, pridáva „hustotu“a interpretuje etnografický fakt od jeho „dávnej existencie“, pričom zároveň transfor-muje historický údaj na etnografický údaj. Historik rekonštruuje históriu smerom do-predu. Etnohistorická metóda, ktorá je najvhodnejšia pri štúdiu komplexných spoloč-ností, sa pokúša skĺbiť dlhé a krátke trvanie, procesuálnu a systémovú perspektívu,akoby išlo o hudobnú skladbu, kombinuje melódiu a harmóniu.

Načo slúži rekonštrukcia histórie „smerom dozadu“? Nato, aby sme mohli pochopiť,

182 R O Z H O V O R

prečo veci fungujú tak ako fungujú a prečo ľudia robia tie veci, o ktorých tvrdia, že „ichtak robili vždy“. Nato, aby bol človek schopný vytvoriť si hutnú predstavu o skutoč-nosti, ako hovorí Clifford Geertz, to znamená, aby skutočnosť dokázal vidieť etnogra-ficky, holisticky a komplexne. Samozrejme, že tento etnohistorický prístup má svojeúskalia, pretože premeniť historický údaj na etnografický a dať tomuto etnografickémuúdaju historickú perspektívu je veľmi zložitá vec. Je všeobecne známe, že v etnografiisa s obľubou pracuje s fixným obrazom. Keď sa obraz pohne, etnograf zneistie. Smezvyknutí pracovať v obmedzenom priestore a v krátkych časových intervaloch. Ak vy-užijeme kombináciu systémovej a procesuálnej perspektívy, náš pohľad môže byťkomplexný, avšak etnografická metóda prejaví svoje obmedzené možnosti.

Okrem toho si treba uvedomiť, že pojem kultúra, s ktorým pracujeme, je trojroz-merný, podobne ako ľudská bytosť: má materiálnu podstatu, sociálnu podstatu a men-tálnu podstatu, a tieto viac-menej korešpondujú so vzťahmi človek – prostredie, človek– človek a človek – tajomstvo alebo noumenon. Jednotlivé roviny alebo súradnice kul-túry sa nemenia v rovnakom rytme. Napríklad mentalita sa mení veľmi pomaly, mož-no ju prirovnať k dlhodobému väzeniu, ak sa vyjadrím slovami historikov ako GeorgesDuby a iní. Naopak, v rovine materiálnej kultúry – podľa mňa nesprávne nazývanej ma-teriálna kultúra – sa zmeny prejavujú rýchlejšie.

Dopodrobna ste skúmali tradičnú astúrsku kultúru, pričom ste vychádzali z toho, žejej centrálnym prvkom je dom. Mohli by ste nám túto koncepciu vysvetliť bližšie?

Ide o dom 60. rokov, v základných rysoch nie odlišný od domu 18. storočia. Tentodom predstavuje prvú etapu astúrskej kultúry. Počnúc 50. rokmi 20. storočia nastáva-jú zmeny; v súčasnosti sa nachádzame v tretej etape. Ak sa na to pozrieme z organicis-tickej perspektívy, dom bol primárnym jadrovým sídlom, základnou sídelnou jednot-


S Adolfom Garcíom Martínezom sa zhovára Noelia Bueno Gómez. Foto: archív autorky.

kou regiónu. Dom plnil mnohé funkcie, v podstate však predstavoval samostatnú vý-robnú, spotrebnú a reprodukčnú jednotku a snažil sa o úplnú sebestačnosť vo všet-kých týchto rovinách. Ale keďže spoločenstvo domu nebolo sebestačné úplne, počasročného cyklu bolo nútené nadväzovať vzťahy s inými domami, a tým vznikalo to, čoja nazývam „susedstvom“, teda v podstate sociabilita.

Ako tvrdí Maurice Godelier, všetky ľudské spoločenstvá si v záujme prežitia musianiečo ponechať, niečo musia dávať a niečo vymieňať alebo predávať. To isté platí aj predom, ktorý je vlastne malým spoločenstvom tvoreným jednou rodinou. Tu sa pre zau -jímavosť objavujú tri typy reciprocity, o ktorých hovoria Elman Service5 a Marshall Sa-hlins: 1) zovšeobecnená reciprocita (Označuje to, čo koluje vo vnútri rodiny, ktorá sachráni, pretože každá rodina si musí zachovávať vlastnú identitu. V jej rámci sa dávabez toho, aby sa očakávalo niečo na oplátku.); 2) vyvážená (rovnovážna) reciprocita,ktorá spočíva v dare, teda je založená na princípe dávania, prijímania a dávania; 3) ne-gatívna reciprocita, to znamená vzťahy s „inou spoločnosťou“, založené na očakávaníurčitého prospechu alebo zisku.

Dom ako základná jadrová jednotka osídlenia stojí na niekoľkých nosných pilieroch.Prvý pilier predstavuje výrobný kapitál. Ten je sústredený v poľnohospodárskej usad-losti, tzv. „casería“.6 „Casería“ je gazdovstvo, podnik, zahŕňa materiálny majetok, tech-nológie, pracovnú silu, vlastné práva7 a tiež budovy. Ďalším pilierom je reprodukčnýkapitál, to znamená rodina alebo skupina rodinných príslušníkov – a to je vlastne naj-dôležitejší prvok, v podstate základ domu. V Astúrii a v európskom Stredomorí preva-žovala kmeňová rodina (tri generácie pod jednou strechou, s jednou manželskou dvoji-cou zastupujúcou každú generáciu), ktorá bola zároveň patrilokálna (žena sa po vydajisťahovala do domu manželových rodičov) a patrilineárna. Keď sa reprodukčný kapitálocitá v kríze, kríza padne na celý dom. Reprodukčný kapitál sa zakladá na procese en-kulturácie. Kto zabezpečuje enkulturáciu? Žena, gazdiná, ktorá je zodpovedná za udrža-nie dobrého mena rodiny. Ona udržiava sociálny kapitál, ethos a tradície. Odovzdáva ichsvojmu manželovi, deťom, neveste, svojim ženatým/vydatým a slobodným deťom a svo-jim vnukom. Vnukov vychováva predovšetkým stará matka. Matka deti nevychovávaz pochopiteľnej príčiny: práve prišla do nového domu (je to patrilokálne obydlie) a eš-te nepozná jeho ethos. Nachádza sa v prahovej fáze dlhého obradu prechodu, počas kto-rého sa z nevesty („novej“) stáva gazdiná, teda pani domu.

Dom je tiež centrálnym miestom rozvoja vzťahov. Podľa mojej hypotézy bol dom zá-kladným stavebným prvkom spoločenstva. Susedská komunita sa konštituuje na prin -cípe rozširujúcich sa kruhov. Vyvážená reciprocita, teda susedstvo, sa vytvárala sme-rom od dedinských štvrtí, dediny, farnosti a oblasti až k údoliu, za ktorého hranicamisa objavovala „spoločnosť iných“. Vzťahy s touto spoločnosťou boli sporadické, okremtoho vždy založené na niečom povinnom, či už na zaplatení pokuty, na zápise syna dovojenskej služby, na vybavení nejakej úradnej veci a podobne. Išlo teda o vzťahy spo-čívajúce na negatívnej reciprocite.

Rurálna spoločnosť sa rozpadá zvnútra, pretože zvnútra sa rozpadá dom. Rozpaddomu sa začína naštrbením reprodukčného kapitálu, a to tak, že matka (ktorá bola na

184 R O Z H O V O R

5 Service, Elman: The Hunters, Prentice Hall. New Jersey, 1966.6 Výraz „casería“ (N sg.) označuje typ hospodárskeho statku charakteristický pre oblasť Astúrie, ako vy-

svetľuje prof. Adolfo García Martínez, označuje jednak stavbu so všetkými priľahlými hospodárskymibudovami a priľahlou pôdou, ale aj gazdovstvo vo význame (rodinný) podnik, resp. farma.

7 Napríklad právo na využívanie spoločných lesov, ktoré boli vlastníctvom celej obce (tzv. „montes comu-nales“ – obecné lesy); právo na využívanie vody; právo hlasovať na obecných radách, pričom hlas pri-slúchal tiež „caseríi“ a nie jednotlivcovi, atď.

počiatku nevestou) sa začne búriť, nie ona sama, ale prostredníctvom svojich dcér. Ro-bí to tým spôsobom, že im vštepuje model ženy a manželky, ktorý je vo vidieckej spo-ločnosti nedosiahnuteľný: model základnej (nukleárnej) rodiny, model panej domu,vychovávateľky detí atď. S takouto predstavou mladé ženy emigrujú do miest, čím zá-roveň „odsudzujú“ mužov, ktorí zostávajú žiť na vidieku, k nútenému staromládenec -tvu. Takto sa kontinuita domu problematizuje. Príčiny rozpadu vidieckej spoločnostinemajú na svedomí ani tak hospodárske, ako skôr sociálne faktory. Preto aj pri ich ob-nove musíme zobrať na vedomie túto skutočnosť.

Práve som sa Vás chcela opýtať na fenomén krízy rurálnej spoločnosti v Astúrii, po-dobnej, akú zažívajú aj iné španielske a európske regióny. Vo svojej poslednej knihes názvom Antropología de Asturias II. El cambio, la imagen invertida del otro [An-tropológia Astúrie II. Zmena, obrátený obraz toho druhého] dopodrobna analyzuje-te faktory pôsobiace v tomto procese. Čo by ste nám o tom mohli povedať?

Samozrejme, že ide o celý rad faktorov. Prvým z nich, a podľa môjho názoru spúšťa-cím, je situácia krízy či zvratu v procese enkulturácie, ktoré sa začali prejavovať (pri-bližne) od druhej polovice 20. storočia. Podobná zásadná zmena sa udiala aj v iných ob-lastiach južnej Európy, napríklad v Juhoslávii, v Grécku, v Taliansku, vo Francúzsku.

Proces enkulturácie je mechanizmus, v ktorom určité spoločenstvo odovzdáva svo-ju kultúru novým osobám. Sú v ňom aktívne tri zložky: nositeľ (odovzdávateľ, šíriteľ),prostriedky a obsahy. Ako hlavní nositelia v tomto procese enkulturácie (za cenuštrukturálnych obetí, predovšetkým mladých žien a vydedených bratov) po stáročiapôsobili starí ľudia, skutoční strážcovia a sprostredkovatelia dedičstva. Čím je spoloč-nosť menej technicky rozvinutá, tým viac sa upína na tradíciu ako na zdroj istoty. Tútomyšlienku majstrovsky analyzoval Georges Duby vo svojej práci Histoire sociale etidéologies des sociétés. Hlavným strážcom tradícií bola žena, stará matka. Odovzdáva-la ich novým prichádzajúcim členom rodiny, vrátane nevesty. Aké prostriedky na topoužívala? Slovo, napodobňovanie, stravovanie, obrady prechodu.

Zatiaľ sme nehovorili dostatočne o stravovaní. V súčasnosti sa aj v Španielsku veľapíše na túto tému. Peter Farb a George Armelagos vo svojej knihe Consuming Passions– The Antropology of Eating tvrdia, že kultúra komunity (spoločenstva) sa prenáša nanových členov prostredníctvom každodenného jedla. Jesť znamenalo začleniť sa dovzťahov s ekologickým svetom, s domácimi zvieratami, s ostatnými členmi rodiny,s predkami, s rozličnými druhmi tabu; akt stravovania teda možno považovať, ak po-užijem termín Marcela Maussa, za „totálny spoločenský akt“. Obrady prechodu bolitiež veľmi silnými prvkami prenosu kultúry, či už máme na mysli rituálne prechodyv životnom cykle, najmä narodenie, manželstvo a smrť, alebo aj obrady viazané na ročný cyklus, teda karneval, sviatky, zber úrody. V roku 2004 som publikoval prácus názvom La función enculturalizadora de los ritos [Enkulturalizačná funkcia obra-dov]. Píšem tam o slove, o napodobňovaní, o jedle, o obradoch prechodu, ale veľmimálo o písme či o obraze. O tých sa vlastne ani nezmieňujem.

Zmena nastáva, keď realizátori socializácie nepochádzajú z vlastného domu. Rodi-na prenecháva budúcnosť a výchovu svojich potomkov nositeľom kultúry zvonka, pre-tože pochybuje o tom, či má zmysel, aby sa rurálny spôsob života naďalej zachovával.Pochybuje, a vo svojich pochybnostiach sa necíti schopná pripraviť svojich potomkovdo budúcnosti. Škola bola významným činiteľom v procese akulturácie a deruralizá-cie. Predovšetkým murovaná škola, ktorá imponuje už iba svojou budovou. Učiteľ za-


šlých čias bol osobou žijúcou na dedine, bol jedným z dedinčanov a vyučoval pár vecí,ktoré neviedli k akulturácii, konkrétne naučil ľudí čítať, písať a základy počtov. Alev murovaných budovách sa odovzdávajú iné obsahy učiva, sú diktované zvonka, sú ur-čované mestskými potrebami, a tak sa tradícia dostáva na okraj. Vytláčaním tradície sazároveň vytláča aj generácia, ktorá tieto tradície zosobňuje, a následkom toho nastávazlom v štruktúre kmeňovej rodiny. Takto prichádza k prerušeniu „dokonalého kruhu“,teda reprodukčného kapitálu rodiny žijúcej v dome. Nehovoril som o tom takto kon-krétne, ale dom zapájal svojich členov aj do spoločenského života a plodom tohto spo-ločenského života bol biologický život, takže to bol naozaj dokonalý kruh. Spoločen-ský život je mimoriadne dôležitý, pretože vytvára možnosti pre vznik biologickéhoživota. Avšak podmienky pre spoločenský život sa obmedzili, pretože matky, ako somuž predtým povedal, vo svojich mysliach živili inú predstavu o rodine a budúcnosti presvoje dcéry, a táto bola v dedinskom prostredí nerealizovateľná. Ženy teda spôsobiliskutočnú revolúciu, a to prostredníctvom svojich dcér. Dokázali ich vyslobodiť z de-dinského prostredia, a to v momentoch, keď tieto mladé ženy v meste mohli nájsťuplatnenie. Pretože ženy zo strednej a vyššej strednej spoločenskej vrstvy sa v tom ob-dobí začleňovali do pracovného života a nechávali domáce práce nepokryté, takžemohli zamestnať tieto ženy, ktoré potom vytvorili nukleárnu rodinu so svojimi man-želmi, najčastejšie nekvalifikovanými robotníkmi. Tento proces prebehol v 60. a 70. ro-koch. Je pritom jasné, že matky, ktoré spôsobili túto revolúciu a vytrhli svoje dcéryz vidieckeho prostredia, zároveň pripravili svojich synov o možnosť oženiť sa. A to jezačiatok konca. Spoločenská kríza smeruje k biologickej kríze.

Aj predtým sa diali zmeny, ale toto nie je zmena, toto je veľká tragédia vidieka.

Jedna z posledných kapitol Vašej poslednej knihy nesie názov „Prečo treba zachrániťtradičnú kultúru?“. Rada by som sa Vás spýtala, v čom vidíte problém rurálnej poli-tiky nastolenej v posledných rokoch.

Problémom je nevedomosť o rurálnych kultúrach, pretože hneď na prvý pohľad ako-by ani nemalo význam snažiť sa ich spoznávať. Ešte stále sme neprekonali tendenciuspájať pojem rurálnej kultúry s pojmom rozvojovej kultúry, nedostatočnej kultúry ale-bo druhoradej kultúry. V Slovníku španielskeho jazyka Kráľovskej akadémie8 sa defi-nuje sedliak/vidiečan ako „dedinský, nekultúrny človek“. A z úst dnešných politikovešte aj dnes počujeme podobné veci. Stále sa na svet pozeráme z úplne parciálnej a et-nocentrickej perspektívy, ktorá chápe kultúru tak ako sa chápala v 18. storočí, teda akoniečo, čo spočíva vo vedomostiach z oblasti umenia, fyziky, zemepisu atď. Samozrej-me, že nemožno porovnávať technológiu afrických Krovákov s technológiou súčas-ných postindustriálnych kultúr, ale to je chyba komparácie. Pretože v iných oblastiachkultúry, napríklad v oblasti spoločenských vzťahov, v oblasti mentality, hodnôt, po-hľadu na život, medzigeneračných vzťahov, solidarity, ohľaduplnosti k prírodnémuprostrediu... kto je rozvinutejší? kto je kultúrnejší?

Kultúra je spôsob života ľudskej komunity a predstavuje veľmi komplexný fenomén,ktorý má trojdimenzionálnu, a nie jednodimenzionálnu podstatu. Tí, ktorí si myslia,že rurálne komunity nie sú kultúrou, že nemajú kultúru, prichádzajú s projektmi

186 R O Z H O V O R

8 Slovník španielskeho jazyka Kráľovskej akadémie je základný normatívny slovník španielskeho jazyka.Jeho pravidelne aktualizované vydania zostavuje a vydáva Španielska kráľovská akadémia v spoluprácis Akadémiami jazyka latinskoamerických krajín. Vychádza od roku 1780 a jeho najnovšie 22. vydanie jez roku 2001. Považuje sa za hlavný lexikologický prameň odrážajúci stav jazyka.

zvonku bez toho, aby sa tých ľudí vôbec na niečo pýtali. Jedným z veľkých problémovdnešného rurálneho sveta je, že tí, ktorí chcú odísť alebo vrátiť sa, nemajú potrebné ve-domosti. Aké vedomosti mohol mať sedliak alebo sedliačka? Ženy bývali kuchárkami,pôrodnými babami, mäsiarkami, priadkami, tkáčkami, vychovávateľkami, starali sao statok; muž býval roľníkom, pastierom, tesárom, hrnčiarom, vedel predpovedať po-časie, liečiť choroby zvierat, vedel, kedy má orezať strom, kedy treba štepiť, ako sa sadí, kedy treba polievať, poznal najvhodnejšie typy pôdy pre takú či onakú plodinua v závislosti od toho vedel, ako treba prihnojiť... Je v tom skutočné „vedecké“ pozna-nie, hoci nezodpovedá definícii tohto druhu poznania – ako upozornil Bronisław Kas-per Malinowski – ale je to poznanie jednoznačne platné, pretože je založené na skúse-nosti a na porovnávaní... Mali by sme vedieť využiť všetky tieto vedomosti, pretožeplný rozvoj možno dosiahnuť iba zosúladením pokroku a tradície. Evolúcia neprebie-ha v zlomoch, ale cestou postupných zmien, teda kontinuitne. Pre evolúciu kultúr ľud-stva platí presne to isté, čo aj pre biologickú a geologickú evolúciu. To, čo sa ukázaloako negatívne, treba prekonať a odbúrať, a to, čo je užitočné, treba naďalej využívať.Vytvárať alebo snažiť sa vytvárať rurálnu kultúru bez toho, aby sme brali do úvahy ru-rálnu kultúru, je vážnym omylom, ktorý by mohol mať negatívne dôsledky.

Preklad zo španielčiny: Renáta BojničanováVysvetľujúce poznámky pod čiarou: Renáta Bojničanová, Noelia Bueno Gómez

Pokračovanie v budúcom čísle.

ADOLFO GARCÍA MARTÍNEZ je španielsky antropológ, ktorý sa zaoberá najmä kul-túrou Astúrie, procesmi modernizácie a zmeny spoločnosti, otázkami kultúrneho dedičstva. V súčasnosti prednáša sociálnu a kultúrnu antropológiu na Národnej uni-verzite dištančného vzdelávania (Universidad Nacional de Educación a Distancia –UNED). Dvadsať rokov pracoval ako stredoškolský a vysokoškolský pedagóg, naprík-lad na univerzitách vo Valladolide a v Oviede. Ukončil vysokoškolské štúdium filozo-fie a sociálnej psychológie v Lyone, získal titul MA zo sociológie na Sociologickom in-štitúte v Lyone a doktorát PhD. na Univerzite v Oviede. Adolfo García uverejnil viacako 60 vedeckých štúdií a kníh z oblasti etnografie a kultúrnej antropológie, ako na-príklad Los vaqueiros de alzada de Asturias. Un estudio histórico antropológico(1988), Antropología de Asturias. I. La cultura tradicional, patrimonio de futuro(2008), či Antropología de Asturias II. El cambio: la imagen invertida del otro (2011).Za svoju vedeckú prácu dostal cenu „Premio Juan Uría Ríu“ a ocenenie za výskuma obnovu vidieckych oblastí. Adolfo García Martínez je členom Kráľovského inštitútuastúrskych štúdií.


V dňoch 26. – 28. apríla sa v priestorochPálffyho paláca v Bratislave konala medzi-národná konferencia k projektu VEGA ,,Ľu-dové poznanie a jeho socio-kultúrne pod-mienky“, organizovaná Ústavom etnológieSAV pod názvom ,,Folk knowledge: Modelsand Concepts“. Trojdňové podujatie s me-dzinárodnou účasťou si vyžadovalo dobre zo-stavenú koncepciu, za ktorej vypracovanímstoja Tatiana Bužeková, Miroslava Hlinčíko-vá, Danijela Jerotijević a Soňa G. Lutherová.Organizačný tím posilnili interní doktorandipôsobiaci na ÚEt SAV.

Cieľom konferencie bolo prispieť k po-znatkom z oblasti ľudového poznania, jehošírenia a vplyvom sociálneho prostredia.V Pálffyho paláci na Zámockej ulici sa stret-li vedci a vedkyne z rôznych kultúrnych pro-stredí, aby sprostredkovali svoje poznatkya podnietili diskusie. Empirické výskumy do-kazujú, ako zavedené myšlienky, reprezen-tácie a sociálne vzťahy do značnej mieryusporadúvajú a filtrujú individuálnu ľudskúskúsenosť sveta okolo nás. Tým vytvárajúkultúrne rozmanité pohľady na svet, ktorémôžu zahŕňať pocity a postoje, ako aj informá -cie, skúsenosti, verbálne taxonómie a kon-cepty, teda všetky spôsoby porozumenia,ktoré ľudia využívajú, aby vytvorili realitu.

Na konferencii sa zúčastnilo spolu 24prednášajúcich, ktorí nezastupovali len rôz-ne európske akademické inštitúcie, ale pred-stavovali aj rôznorodé pohľady a prístupyk výskumu ľudového poznania, na základe

ktorých bola konferencia rozdelená do nie-koľkých tematických blokov.

Prvý deň po krátkom uvítaní Tatiany Bu-žekovej z Ústavu etnológie SAV predniesolúvodnú prednášku Anthony Good, emeritnýprofesor Sociálnej antropológie na Fakultesociálnych a politických vied Univerzityv Edinburghu vo Veľkej Británii s názvomFolk Knowledge and the Law.

Nasledoval prvý tematický blok zameranýna problematiku konceptualizácie sociálnychskupín. V prvej časti odzneli príspevky za-merané na oblasť etnicity a migrácie.

Juraj Buzalka z Ústavu sociálnej antropo-lógie Fakulty sociálnych a ekonomickýchvied Univerzity Komenského sa v príspevkuPopular devotion and religious consolida tion:some remarks on post-socialist power relationsokrem iného zaoberal ľudovou religiozitouaj inštitucionálnou cirkvou a jej významomv politických procesoch. Ústav etnológiea antropológie ruskej Akadémie vied zastu-povala s príspevkom The everyday life of a ci-ty as a cultural dialogue: The experience ofMoscow Marina Martynova.

Helena Tužinská z Katedry etnológie a kul-túrnej antropológie Univerzity Komenskéhopredstavila právne a antropologické prístu-py, napomáhajúce objasneniu nežiaducichnezrovnalostí objavujúcich sa pri interviews migrantmi vo svojom príspevku Role of folkmodels in interpreting and interviewing. Prís -lušníkom slovenskej a maďarskej menšiny ži-júcim v Prahe sa vo svojej prezentácii Prague

188 R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

2 61 • 2013ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY

SPRÁVA Z MEDZINÁRODNEJ KONFERENCIE FOLK KNOWLEDGE:

MODELS AND CONCEPTS (26. – 28. apríl 2013, Bratislava)

in the context of cultural diversity in percep-tion on ethnicity among the members of Hun-garian and Slovak minorities venovala Ma-rianna Meszárosová z Ústavu etnológieFilozofickej fakulty Karlovej univerzity.

V druhej časti sme mali možnosť nahliad-nuť na konceptualizáciu sociálnych skupínv rozličných kultúrnych kontextoch. Ako pr-vá v tomto bloku vystúpila Zuzana Sekerá-ková Búriková z Ústavu etnológie Slovenskejakadémie vied so svojím príspevkom Sche-dules and gossips: How to define the rules ofan au pair employment?. Nasledovala jej ko-legyňa Soňa G. Lutherová, ktorá nám vo svo-jej prezentácii Home and property in post- so-cialist Bratislava predstavila rôzne stratégiemladých ľudí pri zabezpečovaní bývania. Pr-vý deň konferencie bol ukončený príspev-kom Lucie Trlicovej z Fakulty sociálnycha ekonomických vied Univerzity Komenské-ho v Bratislave s názvom Food as a symbol:“Cosmopolitan” cuisine as a distinctive fea-ture of diplomatic nobility in Sarajevo.

Na úvod druhého dňa medzinárodnej kon-ferencie vystúpil s príspevkom Contestedknowledges: The politics of pilgrimage ina changing Europe John Eade, profesor so-

ciológie a antropológie na Univerzite v Roe-hamptone a výkonný riaditeľ CRONEM-u(Centre for Research on Nationalism, Ethni-city and Multiculturalism).

Nasledoval tematický blok zameraný naproblematiku konceptualizácie náboženstieva tradícií. V jeho prvej časti sa predstavili šty-ria prezentujúci. Zdeněk Uherek z Ústavu et-nológie českej Akadémie vied vystúpil s prí-spevkom The significance of ethnicity inselected decision-making processes in theCzech Republic: The influence of knowledgeand social experience. Ďalším prezentujúcimbol Mario Katić z Katedry etnológie a kul-túrnej antropológie Univerzity v chorvát-skom Zadare. Vo svojej prezentácii Mirila:From ritual to theatre predstavil vplyv turiz-mu na význam pohrebných zvykov regiónuDalmácie.

Po krátkej prestávke pokračoval so svojímpríspevkom The history of Cigano nomadismand the Calon spatiality in Brazil Martin Fot-ta z Inštitútu etnológie Goetheho Univerzityvo Frankfurte. Z Brazílie sme sa v príspevkuFilling the gaps in knowledge and making in-timate spaces. Case of Yup’ik Eskimos andChukchis, Russia od Jaroslavy Panákovej

189R O Z H Ľ A D Y • S P R Á V Y • G L O S Y

Úvodná prezentácia 3. dňa – kognitívny antropológ William Lee McCorkle. Foto: Soňa GyárfášLutherová.

z Ústavu sociálnej antropológie Fakulty so-ciálnych a ekonomických vied UK presunulina ruskú Sibír.

V druhej časti tohto tematického bloku saako prvá s príspevkom Unreflective know-ledge? Romanian folk religious rituals bet-ween prescription and practice predstavilaIoana Repciuc z Ústavu etnológie RumunskejAkadémie. Konceptom tradície sa v prezen-tácii The Construction of Pre-Christmas Sym-bols or the Saint Nicolaus (Santa Claus) Com-plex zaoberala Marta Botíková z Katedryetnológie a kultúrnej antropológie FiF UK.Fakultu filozofie na Univerzite v španielskomOviede reprezentovala Noelia Bueno Gómezso svojím príspevkom Folk Memory and poe -tic justice: the case of the “Romance del co-mandante Moreno”, a popular ballad collec-ted in the north of Spain. Ďalej nasledovalaTatiana Bužeková z Ústavu etnológie SAVs príspevkom Gender dynamics of neo-sha-manic groups: Sacred femininity and power.Druhý deň konferencie zakončila svojou pre-zentáciou Some Interpretations of Gender Roles in Two Hungarian Vaishnava Commu-nities Nóra Bodosi-Kocsis z Katedry etnoló-gie a kultúrnej antropológie Univerzity v Sze-gede.

William McCorkle, vedúci experimentál-neho výskumu v LEVYNA-e (Laboratory forthe Experimental Research of Religion andRitual) a docent na Ústave religionistiky Ma-sarykovej Univerzity v Brne, otvoril tretí deň

konferencie príspevkom From Compulsion toScript: The Evolution of Ritual and the Rise ofReligions. Ďalšie prezentácie odzneli v rám-ci tematického bloku Psychologické aspektyľudového poznania. Ako prvá sa predstavilatrojica vedcov z Českej republiky David Dou -bek a Dana Bittnerová z Karlovej Univerzityv Prahe a Markéta Levínská z Univerzityv Hradci Králové. V príspevku Schema theo-ry, cultural conflict, social exclusion and edu-cation spoločne predstavili využitie kogni-tívnych prístupov v oblasti výskumu javovtýkajúcich sa vzťahu obyvateľov ,,vylúčenýchlokalít“ a vzdelávania. Nasledoval príspevokMoral Intuitions and the Reduction of Preju-dice od Andreja Findora, zástupcu Ústavu eu-rópskych štúdií a medzinárodných vzťahovKatedry sociálnych a ekonomických vied UK.Na záver konferencie predstavil aplikáciu me-tódy konsenzuálnej analýzy na oblasť ľudo-vej psychológie vo svojej prezentácii Culturalconsensus theory and the problem of ethno-graphic generalization Andrej Mentel z Ka-tedry sociológie Filozofickej fakulty Trnav-skej Univerzity.

Medzinárodná konferencia ,,Folk know-ledge: Models and Concepts“ poskytla mož-nosť porovnať rôzne náhľady na ľudské po-znanie a prispela k objasneniu niektorýchaspektov kultúrnych svetov, ktoré ľudia kon-štruujú.

NATÁLIA BLAHOVÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

V dňoch 9. – 10. novembra 2012 sa na Uni-verzite J. Selyeho v Komárne konala medzi-národná vedecká konferencia venovaná ak-tuálnym otázkam a predmetu folkloristiky.Konferenciu zorganizovali Výskumné cen-trum európskej etnológie Fórum inštitútu prevýskum menšín v Komárne, Národopisnáspoločnosť Slovenska, Pedagogická fakultaUniverzity J. Selyeho a Katedra etnológiea kultúrnej antropológie FiFUK. Príležitos-ťou na zorganizovanie konferencie bolo aj

15. výročie založenia Výskumného centra európskej etnológie Fórum inštitútu pre výskum menšín v Komárne. Výskumné cen-trum európskej etnológie už 15 rokov za-bezpečuje inštitucionálne zázemie etnolo-gického výskumu Maďarov na Slovensku.Jeho úlohou je vedecký výskum ľudovej kul-túry Maďarov na Slovensku, dokumentáciaa publikovanie výsledkov výskumov. Popritradičných oblastiach etnologického výsku-mu kladie dôraz tiež na výskum interetnic-


KONFERENCIA AKTUÁLNE OTÁZKY FOLKLORISTIKY

V STREDNEJ EURÓPE (9. – 12. november 2012, Komárno)

kých vzťahov a na výskum zmien. Výskum-né centrum sa stalo moderným centrom vý-skumu európskej etnológie vďaka aplikáciinajnovších teoretických a metodologickýchvýsledkov etnológie. V záujme realizáciesvojho poslania sa zapája aj do medzinárod-ných výskumných projektov: do výskumu in-teretnických vzťahov, ľudového náboženstvaa malých sakrálnych pamiatok, výskumuzmien ľudovej kultúry atď. Počas celej kon-ferencie boli tiež vystavené publikácie Vý-skumného centra: vedľa samostatných pub -likácií aj publikácie edície Interethnica,lokálne a regionálne monografie, Notitia his-torico-ethnologica a jednotlivé ročníky pe-riodika Acta Ethnologica Danubiana. Je po-trebné zmieniť sa aj o odbornej knižnici,o zbierke národopisných a kultúrno-histo-rických fotografií, o etnologickom archíve,zvukovom a video archíve, archíve malýchsakrálnych pamiatok, dokumentácii cintorí-nov a dokumentácii národných symbolov.

Konferenciu otvorili slávnostnými prího-vormi prodekan Pedagogickej fakulty Uni-verzity J. Selyeho Róbert Gyenes a riaditeľFórum inštitútu pre výskum menšín KárolyTóth.

Odborný program konferencie uviedolvstupný vyžiadaný referát Vilmosa Voigta(Maďarsko) k problematike terminológie:Aktuálny stredoeurópsky terminátor vo fol-kloristike. Podal prehľad a kriticky zhodno-til používanie pojmov „etnomuzikológia“,„etnochoreológia“, „písně lidové/zlidovělé“,„culture studies“, „vlastiveda“ atď. v európ-skom kontexte na základe analýzy európ-skych národopisných lexikónov a encyklo-pédií. Jaroslav Otčenášek (Česká republika)sa v príspevku zaoberal problematikou roz-hraničenia drobných folklórnych žánrov vofolkloristike. Zoltán Magyar (Maďarsko) savenoval tradícii historických povestí v kon-texte súčasných folkloristických výskumova sústredil sa najmä na metódy a na termi-nológiu. Prezentoval aj katalóg maďarskýchhistorických povestí, ktorý ponúka použi-teľný vzor a rámec pre medzinárodnú klasi-fikáciu povestí.

V popoludňajšom bloku odznel referát Bohuslava Šalandu (Česká republika) o pro-jekte slovníka folklórnej naratológie. GáborBarna (Maďarsko) priniesol interpretáciu ar-

chívnych zdrojov z 20. storočia v kanoni -začnom procese sv. Margity s otázkou, či jemožné takéto zdroje skúmať a interpretovaťprostriedkami folkloristiky. József Liszkav príspevku: Od javiska po múzeum. Pokusykonštruovania ľudovej kultúry Maďarov naSlovensku charakterizoval skutočnosť, keďpredtým členitá kultúra Maďarov na Slo-vensku sa dnes akoby zjednocovala.

Vo večernom spoločenskom programe ve-novanom jubileu etnologického pracoviskaFórum inštitútu pre výskum menšín odzne-li pozdravné príhovory Marty Botíkovej, Mi-chaela Prosser-Schella (Nemecko), VilmosaVoigta a Ladislava Öllösa.

Vstupný referát Aktuálne otázky stredo-európskej folkloristiky druhého dňa konfe-rencie predniesla Eva Krekovičová a charak-terizovala súčasné koncepty a prístupyfolkloristiky v strednej Európe, ako sú ľudo-vá kultúra, tradičnosť, netradičnosť, mysle-nie ľudového typu, kultúra ľudového typu.Zdôraznila tiež potrebu kritiky prameňova dôležitosť ďalšieho spracovávania vý-znamných historických zbierok a ich vydá-vania. Kincső Verebélyi (Maďarsko) refero-vala o možnostiach výskumu obradovéhofolklóru v rámci a nad rámec európskej et-nológie. Hana Hlôšková uvažovala o feno-méne autenticity v kontextoch súčasnéhofolk lorizmu. Zoltán Klamár (Srbsko) sa tiežvenoval otázke folklorizmu, ale v juhoslo-vanskom kultúrnom kontexte. Věra Frolcová(Česká republika) sa zaoberala medziodbo-rovým stavom súčasného výskumu ľudovejpiesne v Čechách a na Morave a Jana Am-brózová predstavila výskum tradičných hu-dobno-interpretačných štýlov v súčasnýchkultúrno-spoločenských podmienkach nazáklade dlhodobého výskumu tradičnej an-sámblovej hudby na strednom Slovensku.

Posledný blok konferencie otvoril DánielBárth (Maďarsko) referátom Historické per -spektívy v dnešnej folkloristike, Lucie Uhlí-ková (Česká republika) detailne priblížilav príspevku Tradice a perspektivy etnomuzi-kologického bádání na brněnském aka -demickém pracovišti historické okolnosti,projekty a publikačné výstupy brnenskej od-bočky EÚ AV ČR. Iva Bydžovská v príspevkuDigitální knihovna kramářských tisků Špalí-ček informovala o digitálnom spracovaní


zbierky jarmočných piesní v NM v Prahe. Prí-spevky Bernadett Smid (Maďarsko) Folklórv dobe digitálnej a Ilony L. Juhász „Terénny“výskum na internete – metódy a možnosti bo-li venované možnostiam etnológie/folklo-ristiky aktuálnych fenoménov globalizáciea lokalizácie prostredníctvom internetovejsiete.

Závery a podnety z konferencie zhrnuliEva Krekovičová a Vilmos Voigt. Odborne za-

ujímavé, inšpirujúce a spoločensky príjemnépodujatie bude zavŕšené aj publikačne, keď -že organizátori plánujú vydať príspevky v po-dobe štúdií v najbližšej ročenke Acta ethno-logica Danubiana.

BORIS BARANYOVICS,Výskumné centrum európskej etnológie

Fórum inštitútu pre výskum menšín v Komárne

Tak jak je již po několik desetiletí zvykem,i letos na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie (dále jen KEKA) Filozofické fa-kulty Univerzity Komenského proběhla tra-dičně ŠVOČ, tedy študentská vedecká odbor-ná činnosť, kde studenti měli možnostprezentovat své vědecké práce před odborní-ky i svými kolegy. Vystoupení, tedy účast, jenepovinná a každý si může vybrat, zda se při-hlásí a získá tak další informace a podněty,jak posunout své poznání na vyšší úroveň.Studenti si mohou z řad vědeckých pedago-gů také zvolit dle profesního zaměření školi-tele, který mu práci už po dobu jejího tvoře-ní bude připomínkovat a doplňovat. SoučástíKEKA je kromě etnologie a kulturní antropo-logie taktéž obor muzeologie, který měl takév letošním roce svoji samostatnou ŠVOČ.

Do ŠVOČ sekce etnologie a kulturní antro-pologie, která se konala 26. 4. 2013, se při-hlásilo celkem 7 studentů, z toho 4 dívky a 3chlapci, avšak 1 dívka bohužel pro nemocsvoji práci neprezentovala. Ročníky měly kro-mě 1. bakalářského vždy alespoň jednohosvého zástupce. Z 2. ročníku bakalářskéhostudia byli 2 prezentující, a to Tomáš Winklera Michal Uhrin a za 3. ročník Ivana Adáme-ková. Za 1. ročník magisterského studia pre-zentovali Bc. Eva Rechtoríková a Bc. VojtechBagin a za 2. ročník Bc. Anna Danišková.

Témata prací byla velmi pestrá a studentiv nich prezentovali jak své teoretické zna-losti, tak jejich praktickou aplikaci. Dva muž-ští zástupci z druhého bakalářského studia

prezentovali výsledky ze svých terénních vý-zkumů uskutečněných na konci prvního roč-níku (Winkler, Uhrin). Zbývající prezentují-cí měli své práce obohaceny o opakovanéterénní poznatky, kde měli možnost doladita případně modifikovat některé své závěry.Ve dvou případech se jednalo o parciální vý-ňatky ze závěrečných prací (Danišková, Adá-meková). Vzhledem k těmto rozdílnostem sekomise v průběhu konání ŠVOČ rozhodlaprezentující hodnotit ve dvou kategoriích –zvlášť posluchače bakalářského a zvlášť po-sluchače magisterského studia. K tomuto zá-věru se dospělo po zhodnocení úrovně jed-notlivých prací, kdy se nedá příliš porovnávathloubka a šíře zjištěných informací studen-tem 2. ročníku bakalářského studia a stu-dentem 2. ročníku magisterského studia. Ko-mise se tedy dohodla na spravedlivějšímhodnocení ve dvou skupinách.

Vystupující prezentovali své vědecké prá-ce a následně ochotně odpovídali na kladenéotázky, které měly převážně doplnit některéimplicitní informace, anebo měly posunoutprojekt na vyšší úroveň. Všichni zúčastněníbyli velmi potěšeni z přítomnosti paní doc.PhDr. Ľubici Droppové, CSc., která byla čest-nou členkou komise. Mezi další členy komi-se patřil Mgr. Juraj Janto, PhD. a zbytek dok -torandky katedry Mgr. Linda Šimeková, Mgr.Veronika Macková a z oboru muzeologieMgr. Dita Csütörtökyová.

Na 1. místě z bakalářského studia se umís-til Michal Uhrin, který referoval o kováčoch


STUDENTI NA ŠVOČ PŘEDVEDLI SLUŠNOU ÚROVEŇ(Bratislava, 26. 4. 2013)

a podkúvačoch. Těsně za ním s příspěvkemo lokálních pohostinských zařízeních, tedyna 2. místě, se umístil Tomáš Winkler a na3. místě Ivana Adámeková, která hovořilao změnách životních strategií a jejich vlivuna demografický vývoj. Z magisterského stu-dia se na 1. místě umístil Bc. Vojtech Bagins jeho velmi propracovaným příspěvkemo goralech v polsko-slovenském pohraničí,na 2. místě Bc. Anna Danišková, která z loň-ského roku obhájila stále svoji vysokou úro-veň při prezentování části své diplomové prá-ce zaměřenou na problémy stagnace životana veřejných prostorách. Třetí bronzová příč -ka patřila Bc. Evě Rechtoríkové, která ses oborem etnologie potýká teprve pár měsí-ců a svůj příspěvek nazvala „Rodová deľbapráce v domácnosti“. Veškeré medailové pos -ty byly tedy obsazeny.

V rámci univerzitního administrativníhopořádku bylo však zapotřebí vybrat 3 nejlepšíprezentující, a komise tyto příčky obsadilanásledovně: 1. Bc. Vojtech Bagin, 2. MichalUhrin a 3. Tomáš Winkler. Bc. Annu Daniš -kovou komise nominovala do soutěže o cenuDaniela Tupého, kde se bude konfrontovats ostatními úspěšnými prezentujícími ze zby-lých kateder FiF UK. Všichni zúčastnění zís -kali ceny v podobě odborných etnologických

publikací a zlaté medaile ještě k tomu ob-držely hudební CD.

Všem zúčastněným patří ještě jednou slo-va díků za jejich dobrovolnou snahu vylepšitsvá poznání a statečně se postavit tváři v tvářhodnocení, která ne vždy bývají taková, jakábychom si přáli. O muzeologické části ŠVOČvás níže bude informovat kolegyně Csütör-tökyová.

Samostatná muzeologická sekcia ŠVOČprebieha na KEKA popri etnologickej sekciiod roku 2012. V tomto roku sa na nej zúčast-nilo celkovo päť študentov prvého a druhéhoročníka bakalárskeho stupňa štúdia. Rozsahzvolených tém bol široký a vzťahoval sa naokruhy múzejnej prezentácie, prezentáciepamiatkového fondu, teoretickej muzeoló-gie, odbornej ochrany zbierkových predme-tov a múzejnej pedagogiky.

Prvý ročník zastupovali Dana Lacová s prís -pevkom o Múzeu Petržalského opevnenia,nachádzajúceho sa v objekte zrekonštruo-vaného bunkra z obdobia druhej svetovej voj-ny. Ide o neregistrované múzeum, ktoré jevýsledkom práce zoskupenia dobrovoľníkovs cieľom zrenovovať pásmo obranných pev-ností v pohraničnom území bratislavskejPetr žalky. Marianna Tomašková prezentova-


Zľava: Rechtoríková, Winkler, Uhrin, Adámeková, Bagin, Danišková. Foto: Hana Hlôšková.

la prácu zameranú na Chrám Preneseniaostatkov sv. Mikuláša v Ruskej Bystrej, ktorýje v rámci súboru unikátnych drevených kos-tolov v slovenskej časti Karpatského oblúkazapísaný v zozname svetového kultúrnehodedičstva UNESCO. Poslucháčka druhéhoročníka Zuzana Falathová sa venovala teóriitezaurácie numizmatickej zbierky na príkla-de Múzea mesta Bratislavy, v ktorom pouká-zala na nejednotnosť odbornej terminológiea absenciu systému triedenia numizmatickejzbierky. Zuzana Majorová spracovala témukonzervovania textílií z prírodných vlákiena podrobnejšie sa zamerala na vlastnosti textilu, odborné konzervovanie a uloženietextilných zbierok v depozitári. Miroslava Ža-žová ponúkla návrh projektu pre deti a mlá-dež so zrakovým znevýhodnením, využíva-júceho prácu s hrnčiarskou hlinou, ktoréhorealizácia bola navrhnutá pre Archeologickémúzeum SNM v Bratislave.

Keďže kvalita jednotlivých prác bola vy-vážená, najlepšie tri práce bolo pomerne ťažké vyhodnotiť. Nakoniec sa odborná po-rota v zložení členov doc. PhDr. MagdalényParíkovej, CSc., PhDr. Zity Škovierovej, CSc.z KEKA a Mgr. Dominika Hrdého z Oddele-nia Múzejnej pedagogiky SNM v Bratislaverozhodla udeliť prvé miesto pre rozsah prak-tického prínosu Miroslave Žažovej za Návrhprojektu pre deti a mládež so zrakovým zne-výhodnením: Vyrob si kachlicu, druhé mies-

to Marianne Tomaškovej za prácu Chrám Pre-nesenia ostatkov sv. Mikuláša v Ruskej Bys -trej a tretie miesto Dane Lacovej s názvompríspevku Múzeum Petržalského opevnenia.Jednotlivé príspevky poukázali nielen na odborný rozhľad študentov v danej proble-matike, ale aj na ich praktický prínos v jed-notlivých oblastiach ochrany kultúrneho de-dičstva na Slovensku.

Jak již bylo zmíněno, některé práce po-stoupily do soutěže o cenu Daniela Tupého.Daniel Tupý byl studentem FiF UK, avšakv roce 2005 ho zavraždili. Na jeho památkuděkan uděluje tuto cenu té nejlepší z přihlá-šených prací. Přihlásit se může každý dobro -volně, anebo komise na jednotlivých katedráchnominují své účastníky, kteří absolvovali ka-tederní kolo ŠVOČ. V letošním třetím roční-ku získala cenu Daniela Tupého studentka2. ročníku magisterského studia etnologieBc. Lenka Koišová se svojí prací o projevechmoci v komunikaci mezi cizinci a představi-teli instituce cizinecké policie. Blahopřeje-me!

VERONIKA MACKOVÁ,Katedra etnológie a kultúrnej

antropológie FiF UK v BratislaveDITA CSÜTÖRTÖKYOVÁ

Katedra etnológie a kultúrnejantropológie FiF UK v Bratislave

„Keď sa na tie fotografie pozerám, zamýš -ľam sa nad stvorením sveta. Však človekmenší ako špendlík! Bezvýznamnejší akojediný kamienok z toho milióna, čo tamležia na zemi.“

Viliam Malík

A pritom pre ľudstvo alebo národ, ten nášslovenský, významná a podstatná časť celku.Viliam Malík s pokorou a poznaním sledovalsvet okolo seba a našťastie pre nás si ho ne-nechal len pre vlastné oči a dušu.

„Nebol ani prvý, ani jediný a veľmi dlhoostávali jeho unikátne fotografie v tieni de-jín. Viliam Malík bol však výnimočným do-kumentaristom, vďaka ktorému si nemusí-me minulosť iba predstavovať. Ako bytostneotvorený, názorovo nepredpojatý fotograf--dokumentarista mal porozumenie aj pre ži-votné, ’ľudské‘ situácie, vedel vystihnúť spo-ločenské javy, ktoré boli typické nielen prevtedajšie, ale akékoľvek neskoršie obdobie,pretože odrážali skutočný stav vecí. Podľavšetkého Viliam Malík ako názorovo liberál-


VILIAM MALÍK 1912 – 2012(výstava v SNG, 18. apríl – 14. júl 2013)

Viliam Malík. Árvácska. Slnko svieti i pre chudobných. Slovenská národná galéria, Bratislava.


ny, sociálne citlivý autor bol skutočným fo-tografom otvorenej spoločnosti aj so všetký-mi jej problematickými stránkami, iba v jejpodmienkach vedel naplno využiť svoj talent.

Narodil sa v Rakúsko-Uhorsku, zažil obevojny, február 1948 aj novembrovú revolúciu1989. Vlani by bol mal Viliam Malík, hlavnýpredstaviteľ modernej fotografie na Sloven -sku, krásnu oslavu stých narodenín – Slo-venská národná galéria pripravovala jeho

retrospektívu. Žiaľ, už sa jej nedožil, zomrelv januári. Výstava sa posunula, a hoci je jejautor prítomný už iba na fotografiách, tieumelecké i dokumentárne doklady sú pre lai-ka aj odborníka ohromný zážitok.“1

Viliam Malík začínal s fotografovaním v 30.rokoch 20. storočia ako fotoamatér v združe-ní YMCA – bolo to obdobie, keď sa amatéristávali priekopníkmi – „nebol jediný z tých, čodali základy modernému fotografickému do-

1 Citát z bulletinu SNG k výstave Viliam Malík 1912 – 2012.

Viliam Malík. Hydrocentrála v Ladcoch. Okolo 1938. Slovenská národná galéria, Bratislava.



kumentarizmu a reportáži, ale zo všetkýchautorov na konci 20. a začiatku 30. rokov bolpráve on tým jediným, čo rozvíjal fotografic-ký dokument najdôslednejšie,“ vraví kurátorvýstavy – Aurel Hrabušický.

Viliam Malík dbal na to, aby sa na zachy-tené miesta opäť vrátil, vnímal premeny, ne-ostával len pri jedinom pohľade. Spočiatkuvyužíval rôzne vzdialenosti, zachytával roz-siahle priestory. Držal sa viac v úzadí od svo-jich objektov. Ako fotoreportér zachytávalpremenlivé až chaotické prejavy života. Ne-nechal sa odradiť od fotenia zabudnutých ľu-dí na uliciach, mestských zákutí, od čističovtopánok cez vojenské manévre až po festivalArtfilm. „Tie zábery potvrdzujú, o čo mu iš-lo celý život – nebola to iba snaha zazname-nať situácie či ľudí, ale čo najviac priestoru.Väčšina jeho fotografií vyžaruje schopnosťzachytiť veľký až kozmický priestor,“ dodá-va kurátor.

V neskoršom období prechádza z mest-ského prostredia na vidiek, približuje sa svo-

jim objektom, prichádza s nimi do priamehokontaktu. Fotografuje panoramatické zábe-ry, neobchádza prírodu a živlom zničené Tat-ry, ktoré pohnú každým z nás. „Viac fotogra-fií zdôrazňuje situáciu na prelome, keď niečostaré odchádza a nové prichádza. Z množstvavecí, ktoré sa diali, dokázal vybrať tie situáciea javy, ktoré boli pre dané obdobie typickéa vystihovali ho,“ hovorí Hrabušický. Faktomvšak zostáva, že zbierka Malíkovho diela,z ktorého je na výstave iba malá časť (160 fo-tografií a 8 krátkych dokumentov), je pre Slo-vensko akýmsi vizuálnym súborom momen-tov utvárajúcich celé storočie od jedinéhoautora, čo u nás naozaj nemá obdobu.

Okrem fotografií sa na výstave nachádza-jú aj Malíkove krátke filmové dokumentya dokument, ktorý o ňom nakrútila Viera Čá-kanyová. Pri príležitosti retrospektívnej vý-stavy v Slovenskej národnej galérii vychádzatiež monografická publikácia Viliam Malík(texty Aurel Hrabušický, Danica Zmetáková;koncepcia publikácie Aurel Hrabušický, Filip

Viliam Malík. Čerešne. 1937. Slovenská národná galéria, Bratislava.

Viliam Malík. Dunajské nábrežie (Sanitas), Bratislava. Okolo, 1940. Viliam Malík – dedičia.


Viliam Malík. Au Café, Petržalka. 1935 – 1938. Slovenská národná galéria, Bratislava.


Vančo; vydali Slovenská národná galériav Bratislave, Vydavateľstvo Slovart, spol.s.r.o., Photoport 2013).

Výstavu dopĺňajú fotografie samotnéhoViliama Malíka. Ukazujú nám jeho chariz-mu, jeho časy mladosti, založenia rodiny, ajroky skúseností plných šedín a vrások. Nedása odísť z výstavy bez pocitu, že tento človeka jeho fotografie vo vás niečo zanechali. Je-ho osobnosť. Jeho videnie a cítenie. Život vovšetkých jeho podobách.

Výstava pritiahne a získa návštevníkov,minulosť sa na chvíľu vráti aj so svojou at-mosférou, cez pohľady ľudí spoznávame ich

bytie. Obraz, ktorý vytvoril o živote ViliamMalík svojimi očami a objektívom, je zrkad-lom doby a nenechá nikoho ľahostajným.

VERONIKA ŠPIRKOVÁ,Katedra etnológie a kultúrnej antropoló-

gie FiF UK v Bratislave

POUŽITÉ ZDROJEhttp://kultura.sme.sk/c/6781738/poslednych-

sto-rokov-slovenska-na-fotkach. htmlBulletin Slovenskej národnej galérie k výstave

Viliama Malíka, SNG 2013

Viliam Malík. Ženy z Moravského Lieskového. 1938 – 1940. Slovenská národná galéria,Bratislava.


201

VALERIA KOVACHOVA RIVERA DE ROSALES, BOHDAN ULAŠIN,ZUZANA FRÁTEROVÁ:Cuentos eslovacos de tradición oralEdiciones Xorki. Madrid, 2012, 241 s.

Výber slovenských ľudových rozprávokv španielskom preklade, ktorého realizátor-mi sú Valeria Kovachova Rivera de Rosales,Bohdan Ulašin a Zuzana Fráterová, vyšielv španielskom vydavateľstve Xorkis s podpo-rou Literárneho informačného centra, štátnejorganizácie pod pôsobnosťou Ministerstvakultúry Slovenskej republiky, a tiež s podpo-rou veľvyslanca SR v Španielsku Jána Škodu(autori všetkým vyjadrili poďakovanie), čo jedôkazom, že slovenské kultúrne inštitúcie súaj v tomto smutnom období všadeprítomnejhospodárskej krízy pripravené podporiť hod-notné diela, ktoré prezentujú slovenskú kul-túru v zahraničí. Určite adekvátnym komple-mentom tejto medzinárodnej prezentácieslovenskej kultúry bolo aj rozhodnutie edi-torov vyzdobiť knihu ilustráciami ĽudovítaFullu, a to na obálke knihy aj v jej vnútri. Die-lo je kolektívne, na jeho edícii a na prekla-doch sa podieľali v prvom rade už citovaní au-tori, ale aj ďalší spolupracovníci, ktorí doprípravy prekladov zasiahli v menšej či väčšejmiere v rozličných momentoch ich vzniku.Za hodný pripomenutia považujem fakt, žegenéza tejto publikácie má veľmi zaujímavúhistóriu, tak ako prezrádzajú autori v Pred-bežnej poznámke k doslovu (Nota prelimina-ral Postfacio, s. 219 – 220). Publikácia je totiž

výsledkom spoločného úsilia nielen viace-rých pedagógov pôsobiacich na UniverziteKomenského v Bratislave (Dr. B. Ulašin) a naUniverzite Complutense v Madride (Dr. Valé-ria Kovachova Rivera de Rosales; Dr. Z. Frá-terová, lektorka v rokoch 2009 – 2011), ale ajlektorov a študentov UK a UCM (napr. Mi guelÁngel Navarrete Guitiérez, Veronika Draga-nová, Barbora Gombošová, Katarína Grinčo-vá, Eva Hudecová, Petra Martonová, Silvia Puškárová, Ana Belén Angulo Rufs, PatriciaBarrera Velasco, Javier Cánovas Benito, Mar-ta Diéguez Vallejo, Patricia Franco Lommers,Hugo Guillén Asensio, Calíope Márquez Sán-chez, Borja Martín Alonso), a tiež, pri po-sledných úpravách textov, spolupracovníkovvydavateľstva Xorki Patricie Gonzálezovej Almarchovej, Carlosa Javiera Gonzáleza Ser-rana a Francisca Solanu. Z pôvodne pedago-gického zámeru prekladových cvičení na Filozofickej fakulte UK vzišla myšlienka spo-lupráce, do ktorej pedagógovia vedeli účinnezapojiť aj spomínaných študentov, a tak pod-nietili ich záujem o slovenskú kultúru na jed-nej a o praktický preklad na druhej strane.Takto sa pedagogický a vzdelávací zámer spo-jil s odborným a kultúrne propagátorským.Úmysel, ktorého pôvodná myšlienka vzniklapred vyše desaťročím, ako sa dozvedámez Predbežnej poznámky k doslovu, sa dočkalzdarného zavŕšenia, čo sa časovo podarilozrealizovať pri príležitosti 185. výročia naro-denia Pavla Dobšinského (1828 – 1895). Veľ-ké „okrúhliny“ sa, samozrejme, slávili v ro-ku 2008, keď sa toto výročie pripomínalo aj

2 61 • 2013RECENZIE

202 R E C E N Z I E

v širšej kultúrnej verejnosti spolu so 150. vý-ročím prvého vyjdenia Slovenských povestí(1. a 2. zväzok, 1858), o to vzácnejšie je pri-pomenutie si osobnosti Pavla Dobšinského ajv tomto, navonok menej exponovanom výro-čí. (Nemôžem nespomenúť, že aj v tomtookrúhlom výročí LIC podporilo reprezenta-tívnu publikáciu o Pavlovi Dobšinskom Pa-modaj šťastia, rozprávka – Pocta Pavlovi Dobšinskému, LIC, Bratislava 2008, ktoréhozostavovateľom je prof. Ondrej Sliacky.)

Charakter kolektívnej práce má predo-všetkým časť spočívajúcu v praktických pre-kladoch rozprávok (s. 9 – 217), možno všakkonštatovať, že takýto heterogénny pôvodprekladov vôbec nepoznať vo výslednom die-le, naopak, všetky sú svojou kvalitou veľmivyrovnané a dodržiavajú jednotný jazykovýštýl a prejav (isteže, našli by sa aj odchýlky,ide však o zanedbateľné záležitosti). Z pre-kladateľského hľadiska oceňujem, že všetkypreložené rozprávky rešpektujú charakter ľudovosti a archaickosti pôvodných textov,takže verím, že u hispánskeho čitateľa tátošpanielska verzia dokáže evokovať pocit stret-nutia sa s pradávnym „magickým“ poznaním,aké vzbudzuje u slovenského príjemcu. Prekla -datelia pri svojich riešeniach prejavili pocho-penie pôvodného textu, napríklad adekvátnezachovávajú expresivitu výrazov (zampar –zožrať; bribona – naničhodnica; tú, andrajo-so – trhan, s. 77; cebollino – truľo, s. 130), vy-hľadávajú archaicky vyznievajúce slová (latierra alalbur de los búhos y de los murciéla-gos – krajina vydaná napospas sovám a neto-pierom, s. 65; celemín – merica, s. 77) a na-chádzajú vhodné frazeologické spojenia pripreklade ustálených slovných spojení (napr.ísť kam človeka oči povedú – ir donde lelleva-ban los ojos (a alguien), s. 79; všetci žili šťast-ne... – todos vivieron en paz y fueron felices,s. 157). Vo väčšine prípadov sú preložené ajmená rozprávkových hrdinov, a to duchapl-ným spôsobom, ako napr. v prípade mien Ti-rahayas, Rompetroncos, Amasahierro, Mue-vemontes, Barboncillo – Valibuk, Miesiželezo(s. 163 – 187). Isteže, v prekladateľských rieše -niach sa vždy ponúkajú aj iné možnosti, ale

je v licencii každého prekladateľa zvoliť si rie-šenie, ktoré považuje za najvhodnejšie. Zatiaľčo umelecká časť spočívajúca v prezentáciitextov slovenských rozprávok v španielčineje výsledkom práce koordinovaného kolektí-vu, vedeného V. Kovachovou Rivera de Rosa-les a Z. Fráterovou zo španielskej strany a B.Ulašinom zo slovenskej strany, zodpovednosťza odbornú časť (s. 221 – 239) nesie BohdanUlašin. Napokon aj za výber rozprávok, akosám priznáva, je „podľa vlastného vkusu“(s. 220) zodpovedný práve on. Možno pove-dať, že „vkus“ ho určite nezradil, keďže dovýberu sa dostali také reprezentatívne textyako Radúz a Ľudmila, Tri citróny, Baláž,O dvanástich mesiačikoch, Slncový kôň, Kráľčasu (tento text bol preložený ako prvý) atď.,spolu 16 rozprávok. Zároveň však možno po-vedať, že uplatnil aj odborné kritérium, keď -že sa vo svojom výbere väčšinou zameral natyp čarovnej rozprávky. Bohdan Ulašin zvýšilkvalitu celej publikácie aj svojím výkladomo slovenských ľudových rozprávkach, o ichtypológii a zberateľoch. V kapitole patriacejdo tejto odbornej časti, La obra de Pavol Dob -šinský en el contexto de su época (Dielo PavlaDobšinského v kontexte svojej doby, s. 221 –227), podáva zrozumiteľne prezentovanú bio-grafiu Pavla Dobšinského so zameraním sana jeho zberateľskú činnosť, činnosť editoraa spracovávateľa ľudových rozprávok. B. Ula-šin zároveň hispánskemu adresátovi rozprá-vok podáva vysvetlenie o činnosti generácieslovenských romantických zberateľov folkló-ru, sústreďujúc pozornosť konkrétne na Sa-muela Reussa, Janka Francisciho-Rimavské-ho, Ľudovíta Reussa a Augusta HorislavaŠkultétyho. Je známe, že texty ľudovej pró-zy, tak ako ich P. Dobšinský prezentoval, bo-li vlastne štylisticky upravenými prepracova-niami záznamov z ústneho podania, takže to,čo poznáme ako slovenské ľudové rozprávkyzo zbierok Pavla Dobšinského, sú vlastne vy -darené literárne spracovania rozprávaníz ústnej tradície. V tomto zmysle mi osobnemeno Pavla Dobšinského na obálke knihy tro-chu chýba, pretože prezentovaný výber jeskutočne zostavený priamo z výberu sloven-

203R E C E N Z I E

ských ľudových rozprávok Pavla Dobšinské-ho, Pros tonárodné slovenské povesti, I. – II.,Tatran, 1974, Bratislava. Pozitívne hodnotímfakt, že B. Ulašin v doslove nezabudol pred-staviť adresátom knihy aj autora ilustrácií, te-da Ľudovíta Fullu, charakterizujúc ho ako ilu-strátora, ktorý sa najviac vryl do detskýchmyslí „podmanivou krásou“ svojich zobra-zení a ktorého meno je na Slovensku známepredovšetkým vďaka povesti výborného ilu-strátora detských knižiek.

Poslednú časť publikácie tvorí kapitola Comentarios y concordancias con el catálogouniversal de tipos cuentísticos (Komentárea zhody s medzinárodným katalógom roz-právkových typov, s. 228 – 239), ktorá obsahu -je výklad každého textu z hľadiska jeho me-dzinárodnej typológie. B. Ulašin uvádza názovrozprávky v preklade, názov v origináli, zdroj,v ktorom sa text objavil prvýkrát a číselné za-radenie podľa katalógu Hansa-Jörga UtheraThe types of Internacional Folktales, zv. 1.–3.,Helsinki, roku 2004, skratka ATU. Autor saslobodne rozhodol pre tento katalóg, ktorýpovažuje za najaktuálnejší a najvhodnejší navypracovanie svojich komentárov. B. Ulašinďalej konštatuje, že pri určovaní zhôd a súvis -lostí sa inšpiroval komentármi k textom roz-právok takmer už z klasického monumentálne -ho diela Viery Gašparíkovej a Boženy Filovej(Eds.) Slovenské ľudové rozprávky I.–III. Bra-tislava, Veda, 1993/2001/2004, čo je, podľamôjho názoru, veľmi dobré riešenie, hocik dispozícii je napríklad aj Katalóg slovenskejľudovej prózy, zv. I.–II. (SAV, 1991 – 1992, Bra-tislava) Viery Gašparíkovej. Vo svojich ko-mentároch B. Ulašin uvádza aj paralelné typyľudovej prózy v iných národných tradíciách,zvlášť v španielskej, pričom vychádzal zozbierok španielskych rozprávok a povestí Au-relia M. Espinosu (1946 – 1947) a Josého Ma-ríu Guelbenza (2006). Pripomína tiež pôvodniektorých motívov a ich rozšírenosť v blíz-kych slovanských, ale aj vzdialených, napr. ažázijských, afrických či amerických tradíciách.Nepochybne je táto časť práce určená skôr naposúdenie odborníkom v tejto oblasti.

Záverom môžem konštatovať, že cieľ au-

torov spočívajúci v „priblížení bohatstva slo-venskej ústnej tradície španielskemu čitate-ľovi“ sa hlavnému autorskému kolektívua celému tímu vydaril. Ale nielen to. Verím,že slovenské rozprávky v španielskom pre-klade splnia aj svoje hlbšie poslanie v šíromsvete, dokazovať, že dobro zvíťazí nad zlom,múdrosť nad nerozumom a každá faloš vyjdenajavo, vždy a za každých okolností. VýberBohdana Ulašina je zostavený tak, že o tejtovečnej pravde presviedča. Vďaka prílohámBohdana Ulašina, samozrejme, kniha slúžinielen na čítanie pre deti, ale aj pre dospe-lých, a to nielen na potešenie a zábavu, ale ajako na slušnej úrovni spracovaný materiálpre odborné publikum.

RENÁTA BOJNIČANOVÁ,Pedagogická fakulta

Univerzity Komenského v Bratislave

DIELO CHVÁLIACE SVOJHO TVORCU

VIERA GAŠPARÍKOVÁ, HANA HLÔŠKOVÁ (Ed.):Stretnutie s rozprávkou. Pohľad do života a diela etnologičky PhDr. Viery Gašparíkovej, DrSc.Ústav etnológie SAV, Národopisnáspoločnosť Slovenska, Slovenský komitétslavistov, Bratislava 2011, 248 s.

Stretnutie s rozprávkou býva pre človekaakýmsi prvým stretnutím sa s pravdou o sve-te. Pre „ľudské mláďa“ je prípravou na život,ktorý, ako neskôr zistí, spočíva v prekonáva-ní prekážok, takže v detstve počuté a zažitérozprávky sú vlastne podvedomou zásobár-ňou pozitívnych myšlienkových schém, pod-ľa ktorých iba ten, kto vytrvá, napokon víťazí.

V prípade knihy Viery Gašparíkovej, kto-rá nesie tento názov, je to aj stretnutie sa au-torky so sebou samou, je to spätný pohľad navlastnú prácu, na svoj profesionálny život,na to, čo sa v ňom doposiaľ stihlo a čo sa mu-sí ešte stihnúť. Ale tiež na to, čo všetko bolo

204 R E C E N Z I E

treba prekonať, aby napokon bolo možnépravdivo vypovedať, že námaha nebola zby-točná a vykonané dielo napĺňa svojho tvorcuuspokojením.

Napriek tomu, že nálada tohto úvodu k re-cenzii je ladená v rekapitulačnom duchu,možno povedať, že nové stránky ďalšieho ak-tualizovaného vydania Stretnutia s rozpráv-kou sa rodia každým dňom. Viera Gašparí-ková sa od edície tejto publikácie v roku 2011naďalej zúčastňuje na konferenciách, nepre-stáva písať štúdie, posudzuje dizertačné prá-ce a vo svojom voľnom čase poskytuje kon-zultácie mladým i pokročilým adeptom vedy,takže tento rozprávkový príbeh sa obohacu-je o nové témy a motívy. Prečo však vznikloStretnutie s rozprávkou? Hybnou silou tohtodiela bol pocit zodpovednosti za všetku vy-konanú prácu, ktorú má autorka za sebou,zodpovednosť za materiál, ktorý sa nakopil vjej osobnom archíve za celé obdobie pro-duktívnej profesionálnej trajektórie, z čohovyplýva vnútorným imperatívom daná po-vinnosť dôsledne ho usporiadať, utriediťa uchovať pre ďalšie generácie. A to je práca,ktorej sa Viera Gašparíková systematicky venuje už niekoľko posledných rokov. Je pri-rodzené, že pri pohľade na množstvo zhro-maždeného materiálu sa človeku automatic-ky obracia zrak na vlastný život, na to, čo honapĺňalo. Stretnutie s rozprávkou je, ak bysom to mohla úplne zjednodušiť, výsledkomtohto retrospektívneho pohľadu. Je to pohľadViery Gašparíkovej na vlastné diela, realizo-vané projekty a projekty zamýšľané, na té-my, ktoré jej boli uložené, ale najmä na tie,ktoré ju napĺňali nadšením, vždy s vedomímskutočnosti, že aj ona je (iba) ohnivkom v is-tej línii poznania a štafetu tohto poznaniamusí odovzdávať novým pokoleniam.

Dešifrovať metaforu poetického názvu tej-to publikácie nie je ťažké, veď počas svojhoprofesionálneho života sa Viera Gašparíko-vá častejšie ako ktokoľvek iný stretávala s roz-právkami. Iba pripomínam, že ľudová próza,predovšetkým rozprávky, povesti, ale tiež inéžánre ústnej tradície boli od začiatku jednouz hlavných línií jej výskumu. Povolanie

k týmto témam ju zastihlo už počas štúdií naFilozofickej fakulte Univerzity Komenskéhov Bratislave, kde našla aj svoje prvé pracov-né umiestnenie, ešte predtým, než zakotvilana Ústave etnológie SAV. Bola účastníčkoumnohých terénnych výskumov zameranýchna zber ľudových rozprávaní, čím prispelak rozšíreniu Archívu ľudovej prózy SAV. Mož-no povedať, že kulmináciou jej životného die-la je trojzväzkové vydanie Slovenských ľudo-vých rozprávok I., II., III. (Veda, Bratislava,1993, 2002, 2004). Ide o zbierku rozličnýchžánrov prózy zo slovenskej ústnej tradície,zozbieranej v 30. a 40. rokoch z iniciatívyprof. Franka Wollmana, ktorú dôsledne zo-radila, okomentovala a skatalogizovala pod-ľa medzinárodných kritérií, pričom podkla-dy na túto vedeckú klasifikáciu pripravila užvopred v dvojzväzkovom Katalógu ľudovejprózy (1991 – 1992). Za celoživotnú prácu bo-la odmenená významnými národnými aj me-dzinárodnými cenami, zatiaľ poslednou jeEurópska cena za rozprávky (EuropäischeMärchenpreis) Asociácie Waltera Kahna, kto-rú jej udelili v roku 2008 a ktorá je medziná-rodne najprestížnejším ocenením za výskumv oblasti rozprávok.

Viera Gašparíková sa tiež od počiatkovsvojej vedeckej dráhy špecializovala na vý-skum zbojníctva, pričom v tejto línii sa stalavedúcou medzinárodných tímov zamera-ných na výskum zbojníctva ako historické-ho fenoménu, a na jeho odraz v ústnej tradí-cii v oblasti Karpát a Balkánu. Výsledky tohtovýskumu sa odrážajú v početnej bibliografii,a to počnúc prácami venovanými zbojníkoviMichalovi Vdovcovi v 60. rokoch 20. storočiaaž po finálny výstup z medzinárodného kar-patsko-balkánskeho projektu výskumu zboj-níctva Geroj ili zbojnik? Obraz razbojnikav foľklore Karpatskogo regiona. Heroes orBandits. Outlaw Traditions in the CarpathianRegion (V. Gašparíková; B. N. Putilov; ImolaKüllős; Piroska Szabó, European Folklore In-stitute, Budapest, 2002).

Venovanie sa týmto témam, rôznorodým,ale zároveň navzájom súvisiacim, bolo vý-sledkom špecifických okolností profesio -

205R E C E N Z I E

nálneho života autorky. Bolo by nemožnézhrnúť celý jeden profesionálny život do párriadkov, a práve preto odkazujem každého,kto by sa chcel dozvedieť viac, na knihu Stret-nutie s rozprávkou, v ktorej nájde vyrozprá-vané všetko autenticky, v prvej osobe, ale ajslovami odborníkov, ktorí sa podujali zhod-notiť výsledky jej práce pri rozličných príle-žitostiach, takže osobné a subjektívne sa spá-ja s objektívnym pohľadom zvonka (napr.Medailón PhDr. Viery Gašparíkovej, DrSc.z pera Hany Hlôškovej, s. 11 – 13 v slovenči-ne, s. 14 – 17 v nemčine; Laudatio pri príleži-tosti udelenia ceny pani Dr. Viere Gašparíko-vej pri príležitosti udelenia Európskej cenyrozprávky za celoživotné dielo od SiegfriedaArmina Neumanna, s. 22 – 27; Slávnostný prí-hovor pri príležitosti prezentácie edície Slo-venské ľudové rozprávky v Slovenskom inšti-túte v Budapešti, prednesený Dr. OndrejomKrupom, s. 29 – 30, a iné).

Nejde o typickú knihu pamätí, ale o se -riózne resumé profesionálnych peripetií slovenskej vedkyne, v ktorom je zahrnutákompletná personálna bibliografia, zoznamvedeckých podujatí, na ktorých sa zúčastni-la, prezentácií a prednášok, ktoré pripravila,projektov, ktoré viedla alebo do ktorých sazapojila, ocenení, členstiev vo vedeckýchspoločnostiach, ale i ďalších profesijnýchaktivít. Napokon, azda najpresnejšie formu-lovanou recenziou na Stretnutie s rozpráv-kou je samotná Edičná poznámka Viery Gaš -paríkovej, uvedená v závere knihy (s. 240 –242), v ktorej autorka jasne vysvetľuje svojzámer pri zostavovaní svojej knihy a z tohovyplývajúcu štruktúru publikácie. Čo sa tý-ka samotnej štruktúry, ako som už vyššienaznačila, osobnejšie ladené časti sa v nejsnúbia s dôsledne objektívnymi, pričom nos -nou časťou je kapitola spočívajúca v perso-nálnej bib liografii (II. Bibliografia, s. 41 –166), usporiadaná podľa tematických sku-pín zamerania výskumu (Historiografia,Teória a metodológia, Ľudová kultúra, Fol-klór, Ľudová slovesnosť, Ľudová próza, atď.,až po Literatúru o autorke), spracovaná pod-ľa zaužívaného bibliografického úzu, vráta-

ne citácií a ohlasov. V tomto duchu sa nesieaj kapitola III. Iné profesijné aktivity (s. 167 –223), obsahujúca informácie o účasti na kon -gresoch, konferenciách, v terénnych a archív -nych výskumoch, prehľad vystúpení v ma-sovokomunikačných prostriedkoch, a tiežzoznam členstiev a funkcií v domácich a me -dzinárodných vedeckých spoločnostiach,vyznamenaní, udelených cien atď. V tomtobloku je zvlášť vzácna informácia o Ruko-pisných prácach uložených v archívoch (s.220), ktorú autorka nepochybne odkazujepokračovateľom v línii výskumu zameranejna ľudovú prózu. Osobnejší akcent majú ka-pitoly I. Portrét (s. 5 – 40), IV. Fotografickápríloha (s. 225 – 239) a V. Edičná poznámka(s. 240 – 242). V tomto zmysle upozorňujempredovšetkým na úvahy Moje stretnutie s roz -právkou (s. 7 – 10) alebo Prvé dotyky s roz-právkou a niekoľko iných spomienok (s. 31 –40), v ktorých autorka emotívnym spôso-bom hovorí o svojom profesionálnom, alezároveň aj úprimne osobne prežívanom vzťa-hu k rozprávkam ako k zdroju „krásy, dobraa sily človeka“.

Stretnutie s rozprávkou však zároveň pre-sahuje personálny rámec, pretože má vý-znam tiež ako historické svedectvo o jednejvýskumnej línii v slovenskej folkloristike dru-hej polovice 20. storočia do súčasnosti, pri-čom, samozrejme, prierez touto líniou je na-črtnutý z perspektívy osobnej skúsenosti.Práve v tom tkvie širší význam toho synteti-zujúceho diela, v ktorom pozorný čitateľ ur-čite neprehliadne aj autorkine inšpiratívnepodnety na ďalší rozvoj vedeckého výskumuzameraného na folklór a literatúru, ako aj cel-kový návod, akým smerom sa v takomto podujatí možno orientovať, kde hľadať pod-kladovú literatúru, zdroje, metodologické zá-zemie a podobne.

Popritom Stretnutie s rozprávkou nepre-stáva byť portrétom jednej z neprehliadnu-teľných osobností slovenskej folkloristikya zároveň obdivuhodnej ľudskej osobnosti.Samozrejme, odráža súčasný stav osobnej bibliografie a vedeckého výskumu Viery Gaš-paríkovej, a s mojimi najlepšími želaniami ve-

206 R E C E N Z I E

rím, že pri jej nevyčerpateľnej energii a opti-mizme tento prehľad zďaleka nie je komplet-ný, ale chýbajú v ňom ešte mnohé strany. V mar -ci 2011 Viera Gašparíková ukončila svojsugestívny, osobne ladený úvod k Rozprávkelatinským citátom Ars longa, vita brevis.

Dovoľujem si k tejto večnej pravde pridaťešte ďalšiu, nemenej výstižnú na zhodnote-nie nielen Stretnutia s rozprávkou ako re-cenzovanej publikácie, ale najmä všetkéhotoho, čo napĺňa jej stránky: Opus laudat artificem.

RENÁTA BOJNIČANOVÁ,Pedagogická fakulta

Univerzity Komenského v Bratislave

PETER SLAVKOVSKÝ:Slovenská etnografia (kompendium dejín vedného odboru)Veda – Ústav etnológie SAV, Bratislava,2012, 128 s.

Etnografia má veľmi staré základy; na to-to poukazuje Peter Slavkovský v knihe veno-vanej historickému prehľadu slovenskej etnografie hneď v úvode – dávne antické He-rodotovo dielo História označuje na základejeho obsahu skôr za etnografické ako histo-rické. Autor svoje národopisné/etnografic-ké/etnologické kompendium veľkoryso dá-va do širších kultúrno-historických, resp.politicko-ekonomických súvislostí. Ide o die-lo s dobrou celkovou koncepciou – pomernerozsiahlym tematickým záberom, bohatýzdroj informácií sprevádzaný obrázkovýmmateriálom.

V podkapitole „Počiatky vedeckého záuj-mu o ľud a jeho kultúru“ autor dáva otázkuzáujmu o ľud do súvisu s osvieteneckou ideo-lógiou, ktorej zmyslom bola „hospodársko--sociálna emancipácia rodiacej sa buržoáziez područia feudalizmu“ a bojovala „protiumelej duchovnej jednote svetonázoru ka-tolíckeho stredoveku...“. Autor pritom vy-chádza zo všeobecne zaužívaného názoru

o priamočiarom pokroku novoveku a tem-nom stredoveku. Treba pritom poznamenať,že vec je podstatne zložitejšia ako sa na prvýpohľad zdá. Imperialistické tendencie, akogermánsky Drang nach Osten alebo osman -ské výboje do Európy síce korenili v stredo-veku (ríšskeho orla ako symbol v Nemeckuprevzali ešte zo starého Ríma) a mali von-kajší náboženský, čiže zdanlivo duchovnýa pozitívne zjednocujúci ráz/náter, v jadrevšak išlo skôr o biologicky determinovanýboj o územie, v ktorom sú napr. ľudia za jednoso svojimi príbuznými zo živočíšnej ríše –šimpanzmi. Možno poukázať aj na dieloP. A. Sorokina Krise našeho věku (Praha,1948), ktoré poskytuje hlbokú analýzu cyk -lických premien prevažujúceho spoločen-ského myslenia v dejinách. Stredovek nebol„umelou svetonázorovou jednotou“ ani sto-jatou vodou, aj keď sa vtedy svetonázorovájednota často vyžadovala násilím. Jeho inte-grálnou súčasťou boli aj revolučné podnetyosobností, ako boli Konštantín-Cyril a Me-tod, priekopníci rovnosti ľudí v možnostiachvzdelávania vo vlastnom jazyku, alebo Fran-tišek z Assisi, priekopník prostoty a skrom-nosti, zároveň lásky k prírode, čím vlastneanticipoval záujem o jednoduchého človekaa moderný zápas za ochranu životného pro-stredia. Ostatne aj Ján Hus a autor novovekejUtópie Tomáš Morus vychádzali zo stredo-vekého svetonázoru. Ani feudalizmus ne-možno celkom stotožňovať so stredovekom.Na druhej strane francúzska revolúcia, kto-rá bola vlastne oneskorenou reakciou na nar -cistickú formu vlády Ľudovíta XIV. a spo-čiatku mala občiansky charakter, naostatokvyústila do teroru, bonapartistického impe-rializmu a štátneho nacionalizmu, upierajú-ceho práva národnostným menšinám. Pod-statne humánnejší charakter mala v tom časeamerická revolúcia, aj keď ju v praxi muselineskôr „doťahovať“ ľudia ako Abraham Lin-coln, typický občan pochádzajúci z jedno-duchých pomerov. (V jeho vojsku za oslobo-denie černochov bojovali aj Slováci.) Dešpektku stredoveku možno nájsť aj v talianskej re-nesancii, ktorá predchádzajúci architekto-

207R E C E N Z I E

nický sloh, jeden z najoriginálnejších v deji-nách, posmešne nazvala „gotikou“, t. j. „gót-skym“, barbarským slohom, pochádzajúcimzo „zapadákova“, čiže z končín za Alpamia obrátila sa radšej k tradíciám starého Ríma,s ktorým ako metropolou sa podvedome sto-tožňovala.

Autor sa postupne k základnému jadruslovenskej národopisnej témy a jej výskumudopracúva cez históriu národného obrode-nia, ktoré bolo jeho ideovou škrupinou. Usu-dzuje, že záujem o ľud, ktorý napokon vyús-til do vzniku etnografie ako samostatnéhovedného odboru, sa vytváral už v jadre sta-vovskej (feudálnej) spoločnosti zároveň s na-predovaním meštianskej spoločenskej vrstvy.Poznamenáva, že „záujem o slovenský vidiekv intelektuálnom prostredí vyvolali historic-ké okolnosti – rodil sa na prelome dvochepoch...“. Autor sa venuje aj otázkam reali-zácie muzeálnej idey; všeobecné sprístup-nenie múzeí datuje do polovice 19. storočia.Vyzdvihuje vlastivedné záujmy Mateja Bela,L. Bartholomeidesa, S. Tešedíka, J. Čaplovi-ča a iných. Pre slovenské dejiny druhej polo-vice 19. storočia je príznačný vznik a rozvojnárodného centra v Martine, vo výhodnejgeografickej polohe, hoci približne v tom is-tom čase určité funkcie slovenského kultúr-neho centra plnila aj Budapešť, ktorá sa prá-ve vypracovávala na jednoznačnú metropoluUhorska. Príznačné je, že noviny Pešťbu-dínske Vedomosti sa v tých časoch presťa-hovali do Martina a tam vychádzali ako Národnie noviny. Otázke formovania národ-ného centra v typicky vidieckom turčian-skom prostredí sa venoval Fedor Ruppeldt,jeho práca ešte čaká na dostatočné ocenenie.Pre kultúrnu históriu sú však zaujímavé ajpolemiky medzi predstaviteľmi martinské-ho centra a ich oponentmi.

V ďalšej podkapitole sa autor venuje his-tórii z konca 19. storočia a prvej polovice20. storočia, chápe ju ako jedno obdobie.Zdôrazňuje, že popri amatérskom výskumev prvej fáze bolo treba podchytiť vedeckú prá-cu aj inštitucionálne, na čo bola vhodná Ma-tica; jej prvý podpredseda V. Paulíny-Tóth na-

vrhol vytvoriť osobitné vedecké a umeleckéodbory, ale odpor vtedajšej štátnej správy toznemožnil. Za najvýznamnejšieho metodi-ka národopisnej činnosti v matičnom obdo-bí autor považuje P. Dobšinského. (Ľudovérozprávky majú demokratického ducha, kaž-dý tam môže byť kráľom.) Ako svojráznychiniciátorov autor spomína P. Križku a A. Kme-ťa. Po zatvorení Matice medzeru vypĺňali ča-sopisy a Muzeálna slovenská spoločnosť. Va-janský roku 1880 vyšiel s iniciatívou širokokoncipovaného poznávania života národa.Vajanský a Fedor Ruppeldt sa tiež zaoberalimyšlienkou vtedy aktuálneho národného slo-hu v architektúre; jeho realizátorom boli Bla-žej Bulla a Dušan Jurkovič. Významným podujatím bola Národopisná výstava česko-slovanská v Prahe roku 1895. Martinský Ná-rodný dom plnil úlohu spoločenského stre-diska, vedeckej akadémie, národného múzeaa národnej galérie. Autorom vymedzený ča-sový úsek by sa dal aj rozdeliť na časy preda po prevrate roku 1918, keď na Slovenskuvznikli pre vedeckú prácu podstatne iné podmienky ako predtým. Slovensko vtedy prvýkrát získalo politické, medzinárodnýmizmluvami zabezpečené hranice, tým však ajnárodnostné menšiny, ktoré mali zabezpe-čené svoje práva. Spolupráca medzi Čechmia Slovákmi fungovala aj pred vznikom Česko -slovenska. Okrem iného možno pripomenúťnapr. národopisne hodnotnú spoluprácu ar-chitekta Jana Koulu s Andrejom Kmeťom ale-bo Obrázky zpod Tater od Karla Kálala z ro-ku 1907. V medzivojnovom období sa tátospolupráca zintenzívnila. Pritom treba oso-bitne pripomenúť obetavú prácu Karla Plic-ku alebo iniciatívu Alice Masarykovej pri roz-víjaní ľudovej výzdoby domov v Čičmanocha výskume turčianskej dediny Horné Jaseno,čoho výsledkom bola štúdia Ivy ŠmakalovejIntegrálna dedina. (Dedinu s demokratickyusporiadaným spolužitím občanov Alice Masaryková chápala ako alternatívu proti„rozkladnému vplyvu pseudocivilizácie“.)Veľkým obdivovateľom a propagátorom slo-venskej ľudovej kultúry bol Alois Kolísek; je-ho byt bol malým múzeom slovenského ľu-

208 R E C E N Z I E

dového umenia. Karel Čapek, ktorý kritizo-val veľkomesto 20. storočia ako barbarskýjav, vo svojej tvorbe sa zároveň inšpiroval ajslovenským vidiekom a vážil si jeho hodno-ty. Za iniciatívny čin vedeckej práce v me-dzivojnovom období autor pokladá Vedeckúsyntézu z roku 1937. Autorove údaje z me-dzivojnového obdobia možno tiež doplniťpripomienkou iniciatívnej práce Milana Ho-džu v prospech sedliackeho stavu, ako aj to,že jeho politická strana vydávala edíciu Roľ-nícka osveta a redigoval ju Jozef Lettrich;v tejto edícii vyšli napr. publikácie – Jána Hof-mana Chráňme pamiatky našich otcov a Ru-dolfa Brišku Problém reagrarizácie. Národo-hospodárska župa stredoslovenská so sídlomvo Zvolene mala v programe aj rozvíjať ľu-dové umenie. V medzivojnovom období pre-behla pozemková reforma a rozsiahla vnú-troštátna kolonizácia vidieka, ktorou vzniklomnoho obcí pomenovaných po významnýchosobnostiach, napr. Hviezdoslavov, Hodžo-vo, Jesenské, Blahova Dedina, Gessayov, Ur-sínyovo, Okánikovo, Slávikovo, Bottovo atď.

V čase 2. svetovej vojny sa darilo sloven skúnárodnú ideu úspešne deformovať ideoló-gom, ako boli Stanislav Mečiar a Štefan Po-lakovič, autor publikácie Slovenský národnýsocializmus. Pod vplyvom nemeckého na-cizmu, ktorý pestoval okultizmus, mágiua pohanské kulty, sa mýty a kulty pseudo-duchovných symbolov štátu spolu s úzkopr-sým nacionalizmom zavádzali aj na Slo-vensku. Na druhej strane ten istý JozefLettrich, ktorý predtým redigoval edíciu Roľ-níckej osvety, sa v SNP angažoval za demo-kraciu a architekt Dušan Jurkovič, ktoréhoinšpirovala ľudová kultúra, sa zúčastnil od-boja ako člen skupiny Justícia.

V druhej polovici 20. storočia sa rozvinulzáujem o folklór. Autor to spomína v tretejkapitole venovanej tomuto obdobiu a tu satiež zaoberá veľkými úlohami slovenskéhonárodopisu: MKKKB, Etnológia/EtnografiaSlovanov, Etnografický atlas Slovenska, Čes -koslovenská vlastiveda, Slovensko-Ľud, En-cyklopédia ľudovej kultúry Slovenska atď.Začal vychádzať Zborník SNM-Etnografia.

Zaslúženú obsiahlu pozornosť autor venuječasopisu Slovenský národopis, expozíciiSNM a Múzeu slovenskej dediny v Martine.„Expozície v novej budove SNM boli z hľa-diska koncepčného, formálneho i priestoro-vého vrcholom expozičnej úrovne vo svojejdobe“, konštatuje autor. V poslednej, štvrtejkapitole sa autor venuje výhľadom národo-pisu, uvažuje: „Rozhodujúci prelom v pred-stavách o predmete etnologického výskumupriniesli hlavne výsledky urbánnoetnologic-kých bádaní v druhej polovici deväťdesiatychrokov.“ Kniha obsahuje aj prehľad inštitúciía osobností slovenskej etnografie. Škoda, žemedzi osobnosťami chýbajú napr. A. Kolí-sek, A. Masaryková, K. Plicka a p.

K tomuto obdobiu možno dodať ešte nie-koľko poznámok.

Okolo roku 1955 sa úspešne rozvíjal te-rénny výskum ľudovej architektúry na Fa-kulte architektúry a pozemného staviteľstvaSVŠT v Bratislave pod vedením profesora Jána E. Koulu. Podobný výskum viedol ar-chitekt Ladislav Foltyn, niekdajší pracovníkBauhausu. Výskumu ľudovej architektúryv Československu sa venoval architekt VáclavMencl. Je pozoruhodné, že o ľudovú archi-tektúru mali záujem a na jej prednosti upo-zorňovali práve moderní architekti. Tak písalnapr. Karel Honzík v knihe Tvorba životníhoslohu. Dávnejšie predtým zasa stúpenci „aka-demizmu“ v architektúre šomrali na „sed-liacky sloh“ Dušana Jurkoviča. Pozitívnyvzťah k ľudovej architektúre prejavili EmilBelluš a Ferdinand Milučký. Z moderných ar-chitektov svetového mena sa o nej veľmi po-zitívne vyslovil Mies van der Rohe a Le Cor-busier si údajne pre svoje rovné strechy bralvzory z mediteránnej ľudovej architektúry.

V neskorších rokoch sa skupina členovSlovenského zväzu ochrancov prírody a kraji -ny z Bratislavy (Mikuláš Huba, Peter Kresá-nek, Peter Tatár a i.) venovala obnove senní-kov, salašov a podobných objektov v teréne.Objavili sa cenní amatérski etnografi, ako napr. Ján Lazorík.

O ľudových rezbároch s obdivom písal Do-minik Tatarka, autor úvah o demokratickej

209R E C E N Z I E

spoločnosti – „obci božej“. Dnešná konzum-ná spoločnosť vo svojej narcistickej podobepracuje proti samotnej podstate etnografie:ak by si všetci obyvatelia planéty osvojili vy-snívaný štandard vrcholného luxusu a všet-ky mestá a dediny by boli prestavané v du-chu metropolitných priestorov do podobykombinácie lesa mrakodrapov a „sídelnej ka-še“, na úkor krajiny, ktorú sme dostali akodar, ľud ako taký aj so svojím prostredím za-nikne.

IGOR THURZO,Bratislava

RASTISLAVA STOLIČNÁ-MIKOLA-JOVÁ (Ed.), KATARÍNA NOVÁKOVÁ:Kulinárna kultúra regiónov SlovenskaEtnologický ústav SAV, Veda, Bratislava,2013, 496 s.

V slovenskej etnológii patrí problematikatradičných spôsobov obživy nielen výskum-ne, ale aj publikačne k najlepšie spracova-ným otázkam tradičnej kultúry Slovenska.Charakteristika základných zdrojov a foriemstravovania v kontexte lokálnych, regionál-nych či celoslovenských relácií neabsentujev nijakej z publikácií rýdzo vedeckého či ve-decko-popularizačného zamerania. Publi-kované práce ponúkajú uctyhodný korpusrecentného materiálu ako východisko k su-marizácii v reláciách regionálnych, celoslo-venských či širších porovnávacích (napr. stre-doeurópskych, slovanských). Svedčia o tomviaceré publikačné výstupy, z ktorých patríuž od 60. rokov významné miesto najmä syn-tézam ľudovej kultúry ako Československávlastivěda III. Lidová kultura (1968), Slowa-kische Volkskultur (1972), Slovensko – Ľud, II.časť (1979), ktorých koncipovanie by nebo-lo možné bez výsledkov terénneho výskumua archívnych prameňov uložených v doku-mentácii a publikovaných s pravidelnosťouuž od čias konštituovania vedeckovýskum-

ného pracoviska SAV v lokálnych a regionál-nych monografiách. Vďaka týmto terénnymvýskumom a publikáciám bolo možné od 90.rokov 20. storočia prikročiť ku koncipovaniua interpretácii tradičnej stravy a stravovaniaformou ďalších, novou metodikou spracova-ných syntéz. A to tak so špeciálnym zamera-ním na etnokartografické zobrazenie javovľudovej kultúry (Etnografický atlas Sloven -ska, 1990), ako aj publikácie Encyklopédiaľudovej kultúry 1., 2. (1995), ktorá sa stalavýchodiskom aj pre elektronickú verziu en-cyklopédie. A napokon slovenská a anglickáverzia syntézy: Slovensko: Európske kontex-ty ľudovej kultúry (ed. R. Stoličná, 2000,1997). Toto pripomenutie významných titu-lov nemá za cieľ podať kompletný sumárpub likácií o tradičnej strave na Slovensku,ale okrem početných štúdií upriamiť pozor-nosť najmä na sumarizujúce práce, v ktorýchtvorí problematika stravy významnú súčasťa ktoré obohacujú poznanie o tradičnej kul-túre ako súčasti kultúrneho dedičstva Slo-venska.

Pri viacerých, najmä posledných uvede-ných publikačných výstupoch sa autorskya editorsky podieľala R. Stoličná-Mikolajová,ktorá tentoraz v spoluautorstve s K. Nováko-vou pripravila, na rozdiel od dávnejšie pub -likovaných monotematických monografiío strave, iný pohľad na tradičnú stravovaciukultúru na Slovensku – na prezentáciu ma-teriálu za obdobie prvej polovice 20. storo-čia s akcentom na charakteristiku tradičnejstravy Slovenska z regionálneho pohľadu.V publikácii je prezentovaný obraz tradičnejstravovacej kultúry na vzorke 22 regiónov,ktoré pokrývajú územie Slovenska. Tak akopri interpretácii regionálneho charakteruiných javov tradičnej kultúry (napr. staviteľ-stvo, odev alebo tanečný folklór), aj pri kon-cepcii regionálneho členenia na základe ma-teriálu o tradičnej strave autorky vytvorili„sieť“ regionálneho členenia s cieľom detail-nejšie priblížiť a upozorniť na špecifiká stra-vy v konkrétnom regióne. V niektorých prí-padoch pristúpili aj k rozdeleniu jednéhoregiónu na dva menšie celky. Pritom nestra-

210 R E C E N Z I E

tili zo zreteľa skutočnosť, aby regióny pre-zentovali etnografické oblasti charakteris-tické viac-menej homogénnou tradičnou kultúrou, podmienenou ekologickými a kli-matickými podmienkami, ako aj analogic-kými historickými, kultúrnymi a sociálnymifaktormi (s. 9). Aj tento, v publikácii apliko-vaný prístup, dal „za pravdu“ konštatovaniuv publikácii venovanej tradičnej kultúre re-giónov Slovenska (Beňušková a kol., 1998,s. 11), že členenie územia Slovenska na re-gióny tradičnej kultúry nie je stabilne urče-né a do veľkej miery ho modifikujú jednotli-vé skúmané témy či hĺbka rozpracovanostisledovaných javov.

Skôr ako autorky prezentujú konkrétnymateriál vo vzťahu k regiónom Slovenska,predmetnú problematiku tradičnej stravy pri-bližuje úvod R. Stoličnej-Mikolajovej (s. 7 –10), objasňujúci základné charakteristikya ciele etnologického štúdia javov spôsobuživota a tradičnej kultúry tzv. „ľudových, ne-elitárnych“ vrstiev obyvateľstva. Vo vzťahuk problematike stravy osvetľuje širokým ob-lúkom pohľad na konzumovanie jedál a ná-pojov, a to nielen ako biologickú podmienkuprežitia človeka, ale z pohľadu etnologickya antropologicky zameraného štúdia, aj akosumár javov dokumentujúcich odlišné ži-votné podmienky spoločenstiev, kontexty ci-vilizačných, sociálnych, socioprofesijných,sociokultúrnych a duchovných daností kon-krétneho územia v historickom priereze. Nazáklade dlhoročného štúdia problematikystravy vyslovuje autorka konštatovanie, re-levantné aj v širších súvislostiach, že „kuli-nárna kultúra je v súčasných humanitnýchdisciplínach považovaná za fenomén, ktorýpatrí k najstabilnejším identifikačným fak-torom ľudských spoločenstiev“ (s. 8).

Úvodná pasáž publikácie ponúka čitateľo-vi aj metodické prístupy popredných pred-staviteľov európskej etnológie (G. Wiegel-mann, U. Tolksdorf, C. Lévi-Strauss), ktoréinšpirovali autorky publikácie pri koncipova-ní textu a analýze etnografického materiálu.Na tomto mieste však chýba zmienka o prí-nose nestora slovenskej etnografie Michala

Markuša, ktorého systematické a dlhoročnévýskumy (vykonané práve v období, ktoré sivymedzili autorky) a publikované štúdie vy-tvorili základ poznatkov a literatúry „kuli-nárnej kultúry“ pre ďalšie bádanie na tomtopoli. A to práve preto, že recenzovaná prácamá za cieľ – prostredníctvom regionálnej cha-rakteristiky – sprístupniť celoslovenský ob-raz o charaktere tradičnej stravovacej kultú-ry na Slovensku v prvej polovici 20. storočia.Rešpektujúc zvolené východiská autorky,chápem toto konštatovanie ako aktuálne, naj-mä z hľadiska informovanosti čitateľov, a tonielen z radov etnografickej obce, ale napr. ajpre ciele didaktické, kde sa nemožno spolie-hať, že sú známe všetky doteraz publikovanétituly k predmetnej prob lematike. Rovnakoby bolo vítané, keby sme nielen za jednotli-vými kapitolami, ale aj v závere publikácievzhliadli najdôležitejšie práce venované pro-blematike tradičnej stravy, keďže niektoré zoskôr vydaných titulov budú onedlho už ťažšieprístupné. Napokon sú v úvode spomenuté„desiatky“ preštudovaných vlastivednýcha etnografických regionálnych monografií,ktoré nachádzame v kontexte prezentované-ho regiónu. Nazdávam sa však, že pokiaľ satýka zmienky štúdia nepublikovaných pra-meňov, ale najmä konštatovania o konzultá-ciách s odborníkmi na regionálnej úrovni(s. 9), v zmysle etiky citovania nemali jed-notliví kolegovia-konzultanti a ich inštitúcieostať v anonymite, najmä ak išlo o „konzul-tácie špecifickej prob lematiky tejto témy ale-bo o pomoc pri zhromažďovaní výskumnéhomateriálu“ (s. 9). Ak táto práca, ako aj dáv-nejšie publikované tituly etnografického cha-rakteru vydané vydavateľstvom Veda prijaliúzus „oželieť“ poznámkový aparát, v úvodeby mal byť venovaný priestor, kde by boli uve-dené mená a inštitúcie, ktoré poskytli údajepotrebné k práci.

Ťažisko publikácie tvoria kapitoly veno-vané charakteristike tradičnej stravy v jed-notlivých, autorkami na základe materiálu„vytvorených“ regiónoch. Napriek tomu, žetáto časť je výsledkom participácie autorskejdvojice R. Stoličná (15 regiónov) a K. Nová-

211R E C E N Z I E

ková (7 regiónov), prácu charakterizuje po-rovnateľnosť a dobrá čitateľnosť či prehľad-nosť, čo umožnilo rovnaké členenie a názvypodkapitol, zodpovedajúce hlavným okru-hom základnej systematiky stravy: tradičnéspôsoby a konzumácie jedál, obilninové jed-lá, kapustové jedlá, zemiakové jedlá, zeleni-nové a ovocné jedlá, mliečne jedlá, mäsovéjedlá (v regiónoch s častejším výskytom ajvaječné jedlá, napr. Orava, Liptov), nápoje,pôstne jedlá, sviatočné jedlá a napokon re-cepty. Tieto časti práce rezumujú poznatkyo regionálnych charakteristikách, dokumen-tujú aj zachované nárečové pomenovania je-dál. Čitateľa zaujmú aj receptáre prípravy je-dál. Kapitoly sú spracované aj v kontextochetnickej, náboženskej a sociálnej štruktúrya príslušností spoločenstiev charakterizujú-cich konkrétny región. Predsa však v úvodesa v súvislosti s náboženskou príslušnosťounespomínajú Židia do 2. sv. vojny ako konti-nuitná súčasť nielen etnického a nábožen-ského obrazu mestských, ale aj vidieckychspoločenstiev na prevažnom území Sloven -ska. Najmä ak v podkapitolách a aj v časti„Slovník nárečových výrazov“ (s. 477), aj keď„skromne“ obsahuje termíny barches, bar -kjes – koláč. Ak autorky nenašli v archíve Ná-rodopisnej spoločnosti Slovenska pri SAV do-statok materiálu, dovoľujem si pripomenúťmožný prameň doplnenia v Etnologickom archíve Katedry etnológie a kultúrnej antro-pológie FFUK a v posledných rokoch aj v di-plomových prácach študentov tejto katedry.

Najnovšia publikácia k problematike stra-vy je novým pohľadom na jednu z najzaují-mavejších tém tradícií kultúrneho dedičstvaa súčasnosti v kontexte územia Slovenskav priereze prvej polovice 20. storočia. Vytvá-ra materiálovo bohatý a konkrétny sumár po-znatkov, ako aj východisko k porovnávaniuzmien v nasledujúcom období. Na základepublikácií autorky očakávame poznatky do-kumentujúce zmeny v nasledujúcich štú-diách. Na záver: pojem „kulinárska kultúra“,„kulinárstvo“, „kulinária“ je pre generáciu,ktorá počas svojho profesionálneho životapracovala s pojmom strava, stravovanie

a pod., cudzí. Ja však tento pojem používanýuž vo viacerých prácach akceptujem a chá-pem v kontexte inšpirácie anglickým termí-nom „culinary culture“, ktorý používajúv posledných desaťročiach autori zaoberajú-ci sa stravou. Naopak, nemôžem sa stotožniťs pojmom „náboženská viera“ ako determi-nant spôsobujúci špecifické a rozdielne črtyv stravovaní (napr. odlišné jedlá a termínypôstu u protestantov a rímskokatolíkov, napr.na Štedrý večer, alebo podávanie a konzumá -cia sviatočných jedál súvisiacich s posunomkalendára u gréckokatolíkov a pravosláv-nych). Správny termín spôsobujúci uvedenérozdiely je „náboženské vierovyznanie ale-bo príslušnosť“. Napokon sa nazdávam, žeinterpretácia prevahy či častého konzumo-vania jedál pripravených z rastlinných, zele-ninových či obilninových produktov bez„mäsitej zložky“ neniesla v období, ktoré sle-dovali autorky, názov „vegetariánska strava“(s. 19). Tento termín je kompatibilný so sú-časnými trendmi preferencie nemäsitých je-dál a trendom či preferovaním „vegetarián-stva“ ako spôsobu stravovania a spôsobuživota. Nazdávam sa, že akcent na nemäsitésuroviny v stravovacom repertoári prvej po-lovice 20. storočia vyplýval nie z „trendov“,ale predovšetkým z prírodno-klimatických,pôdnych podmienok a v nemalej miere so-ciálnych podmienok konkrétneho spoločen-stva jednotlivých oblastí Slovenska. Tak akoto napokon v závere editorka publikácie nakonkrétnych príkladoch dokladá.

Záver publikácie prináša sumarizáciu štú-dia úctyhodného korpusu etnografickéhomateriálu z celého Slovenska a prezentovanýregionálny pohľad možno chápať ako za-vŕšenie bádania o kultúre stravovania v radedoterajších publikovaných prác editorky pub -likácie. Dlhoročný sústredený záujem o tútoproblematiku potvrdil touto publikáciou do-terajšie už publikované výsledky bádania.Ako obohatenie vnímam najmä podkapitolyzáveru „Kontinuita a inovácie kulinárnej kul-túry“ (s. 470 – 472) a aj „Kulinárna kultúraa ľudová lexika“ (s. 475 – 476). Na margo vy-slovenej obavy o postupnom zániku tradič-

212 R E C E N Z I E

ných stravovacích návykov a konzumovaniajedál možno vysloviť azda aj optimistickúperspek tívu určitej kontinuity „tradičnej ku-chyne“, a to v súvislosti s rozvíjajúcim sa tu-rizmom najmä na regionálnej úrovni, čo saodráža už aj v súčasnosti v niektorých po-nukách jedálneho lístka v stravovacích za-riadeniach. Okrem rýdzo vedeckých potriebtejto publikácie tu možno vidieť aj dobréuplatnenie v praktickej oblasti a možno ajako podnet vplývajúci na formovanie regio-nálnej príslušnosti aj u príslušníkov generá-cie, ktorá už neprišla do priameho kontaktus tradičným stravovacím repertoárom.

MAGDALÉNA PARÍKOVÁ,Katedra etnológie a kultúrnej

antropológie FiFUK v Bratislave

ALEXANDRA NAVRÁTILOVÁ:Namlouvání, láska a svatba v české lidové kultuřeVyšehrad, edice Kulturní historie, Praha,2012, 424 s.

Recenzovaná kniha svojím tematickým za-meraním a spôsobom spracovania nadväzu-je na autorkine predchádzajúce dielo „Naro-zení a smrt v české lidové kultuře“ (2004). Jenapísaná s rovnakým zámerom – sprístupniťširšej (nielen odbornej) verejnosti existujú-ce poznatky o tradíciách v oblasti lásky, zí-skavania partnera, uzavretia manželstvaa svadobných obradov z územia Čiech, Mo-ravy a Sliezska. Časový záber je určený exis-tenciou či absenciou prameňov zo staršíchobdobí, takže výsledkom je výrazná preva-ha údajov od konca 19. do polovice 20. sto-ročia. Nedostatočnosť údajov platí najmä pretematickú časť „Namlouvání a láska“, a to preobdobia neskoršie, ba aj pre súčasnosť. V prí-pade spracovania tejto tematiky z územia Slo-venska by bola situácia zrejme ešte horšia.Čo sa týka svadby, tam je situácia lepšia – pra-meňov rôzneho druhu je podstatne viac, ale

sú na rôznej úrovni kvality. Väčšina z nich súlokálne či regionálne opisy svadieb.

Pri ohromnej zložitosti a variabilnostisvadby je jej spracovanie v širšom geografic-kom/etnickom i časovom zábere veľmi ná-ročné. To si uvedomoval a takto to formulo-val aj J. Komorovský vo svojej práci „Tradičnásvadba u Slovanov“ (1976). Tým chcem vy-zdvihnúť a oceniť úsilie, aj schopnosť autor -ky zvládnuť tento zložitý, bohatý a rôzno -rodý komplex prejavov sprevádzajúcicha potvrdzujúcich uzavretie manželstva.

Aby to bolo možné na primeranej odbor-no-vedeckej a pritom čitateľsky stráviteľnejúrovni, bolo nevyhnutné stanoviť si určitéobmedzenia či redukcie cieľov. To bol zrej-me dôvod, že rezignovala na stanovenie re-gionálnych typov svadieb (aj keď sú údaje lo-kálne/regionálne pasportizované). Zároveňtým rezignovala aj na komparáciu akého-koľvek typu. Hoci vývojovým zmenám sa priopisoch rôzneho časového pôvodu nedalovyhnúť (a väčšinou pri jednotlivých zložkáchstručne charakterizuje aj ich vývoj, niekdeaž do súčasnosti), nepatrilo postihnutie a in-terpretácia vývinových trendov k jej hlavnýmzámerom.

V čom teda spočíva hlavný prínos tejto práce? Je to predovšetkým systematickya štruktúrovane usporiadaná prezentácia fak-tografických údajov rôznych priestorovýchparametrov a časového pôvodu, získaná dô-kladným heuristickým štúdiom. Zvlášť to tre-ba oceniť pre prvú časť „Namlouvání, láska“,ktorej tematika bola doslova ignorovaná takčeskou ako aj slovenskou etnografiou. Tietoobmedzenia prekonala aj vďaka rozšíreniupoužívaných prameňov o kultúrno-historic-ké, cirkevné, právne, demografické, ako ajkroniky a memoáre.

Na prezentáciu materiálu si zvolila chro-nologický a historický prístup. Z obsahovejstránky prvej časti je prínosná najmä kapito-la „Tělo jako milostná výzva“ venovaná te-lesnosti, erotike. Považujem za zbytočné uvá-dzať obsah časti „Námluvy a svatba“, pretožekapitoly sú usporiadané podľa časovej ná-slednosti zložiek svadby (od predsvadobného

213R E C E N Z I E

až po čas posvadobný). Faktografické údajesú dopĺňané, doslova pretkávané početnýmiukážkami textov rôznych folklórnych žánrov– piesní, vinšov, prísloví/porekadiel, ustále-nými slovnými spojeniami, čo spolu s do-slovnými citáciami z dobových dokumentovvhodným spôsobom približuje čitateľovi at-mosféru daného obdobia. Zároveň tento spô-sob písania spolu s uvádzaním početných ná-rečových termínov znamená, že práca je ajbohatým prameňom pre lingvistiku.

Popri tom, že jej primárnym zámerom bolo zaujať čitateľov opismi tradičných zvyk -lostí a obradov, snažila sa autorka aj o odbor -nú interpretáciu najmä princípom kontex -tuálnosti (sociálnej, ekonomickej, náboženskej,etickej, právnej, psychologickej). Prepojeniefaktografickosti a interpretatívno-reflexív-neho prístupu nebolo však vo všetkých ka-pitolách zastúpené rovnako. Sú tu časti, kdeje výrazná prevaha len jedného z uvedenýchprístupov. Bolo by to opodstatnené, keby to-mu zodpovedali aj názvy príslušných kapitol.Tie sú veľmi rôznorodé. Niektoré sú vecneopisné (napr. „Dary lásky“, „Prevážení ne-věstiny výbavy“), iné metaforické, využíva-júce folklórne texty, často incipity piesní (napr.„Už mou milou do kostela vedou...“, „Jsemdružba zjednaný, k vám posel vyslaný“) a inézase striktne odborno-vedecké (napr. „Prolí-nání hodnotových norem a potřeb spole -čenství a rodin“, „Obraz svatby jako socio-kulturního ztvárnění lás ky“). Už na začiatkupri čítaní Obsahu táto výrazná odlišnosť ná-zvov doslova „udiera do očí“. Rozdielny cha-rakter názvov pritom nezodpovedá rozdiel-nemu štýlu či obsahu textu príslušnýchkapitol.

Obsahom Záveru nie je ani tak sumarizá-cia prezentovaného textu, ale skôr inšpira-tívna úvaha o súvislostiach tejto témy. O tom,že sú to doklady viacerých negatívnych ja-vov (zlé spolunažívanie manželov, svokrya nevesty, násilie až znásilnenia a pod.), alena druhej strane aj doklady zodpovednostiza život rodiny, detí. Zmeny v tejto oblasti sútu charakterizované ako „vyhasínanie vedo-mia ich existenciálne prechodového význa-

mu“, ako aj to, že „ľudová tradícia svadob-ných obradov však zasahuje svadobné vese-lie vo väčšej miere, než sa to často pripúšťa“(s. 401).

Majúc vďaka tejto publikácii takmer „natanieri“ tradičné podoby svadby v Čechách,lákalo ma pokúsiť sa o komparáciu so slo-venským materiálom a uviesť, v čom sme myiní. Ale v prípade svadby je to také kompli-kované, že na to nestačí text recenzie – a taksom toho vzdala. O to väčší hold patrí autor -ke tejto publikácie, ktorá sa nevzdala a socťou sa popasovala so spracovaním tejto témyv takom širokom priestorovom a časovom zá-bere.

KORNÉLIA JAKUBÍKOVÁ,Katedra etnológie a kultúrnej

antropológie FiFUK v Bratislave

PETR LOZOVIUK (Ed.):Etnicita a nacionalismus v diskurzu20. století. Příspěvek intelektuálů z českých zemí ke studiu kolektivních identitCentrum pro studium demokracie a kul-tury, Brno, 2012, 242 s.

Predkladaná publikácia sa venuje témeteoretických koncepcií etnicity a nacionaliz-mu, ktorá je spoločenskými vedami v Če-chách pomerne hojne reflektovaná. V publi-kácii je predstavený výber z diel autorov –významných vedeckých osobností 20. sto-ročia, ktorí pochádzali z území historických„českých zemí“, no ich materinskou rečoubola nemčina. Ich osobný aj pracovný životbol v dôsledku tohto poznamenaný zložitý-mi spoločensko-politickými premenami, kto-ré prebehli v prvej polovici dvadsiateho sto-ročia na území niekdajšej Rakúsko-uhorskejmonarchie. Spomínaní intelektuáli mali okremneraz trpkých skúseností s rôznymi podo-bami spolužitia tamojších etník aj spoločnýosud dobrovoľných alebo nedobrovoľnýchemigrantov. Toto všetko podľa zostavovateľa

214 R E C E N Z I E

publikácie predurčovalo a usmerňovalo ichrozhodnutie venovať sa zovšeobecňujúcimúvahám o témach spojených s etnicitou a na-cionalizmom.

Kniha je rozčlenená do troch častí. Po pred-hovore a úvodnej informatívnej štúdii PetraLozoviuka „Nečeští čeští“ autoři a jejich refle-xe etnické problematiky nasleduje prvý dielnazvaný Od zájmu o národnostní enklávy kesrovnávacímu studiu etnických a národnost-ních skupin. Tu sú predstavené výňatky z kľú-čových textov Waltera Kuhna, Hansa Lem-berga a Emericha Klausa Francisa.

W. Kuhn (1903 –1984) pochádzal z okoliasliezskeho Bielitzu (dnešné mesto Bielsko--Biała v Poľsku), bol žiakom Arthura Haber-landta vo Viedni a jeho významným vedec-kým prínosom, ktorý našiel svoje uplatnenieaj v povojnovom štúdiu interetnických vzťa-hov, bol výskum nemeckých jazykových en-kláv vo východnej Európe. Zámerom boloetablovanie tzv. Sprachinselforschung, tedacelistvého výskumu jazykových ostrovov, ja-zykových enkláv vzniknutých „uzavretou ko-lonizáciou nejakého obyvateľstva na dosiaľneobývanom území vnútri cudzieho etnic-kého priestoru“ (s. 41) ako samostatnej ve-deckej disciplíny. Tento výskum vychádzalz axiómy, že na území jazykových ostrovovsa zachovali také archaické podoby pôvod-nej kultúry, ktoré na pôvodnom území zanik -li. Publikovaný výňatok z jeho monografie1

dokumentuje precízne budovanie pojmové-ho aparátu tohto výskumu; okrem katego -rizácie jednotlivých typov nemeckých ja -zykových ostrovov autor vymedzuje ajchápanie kľúčových pojmov Volk – národv zmysle etnického spoločenstva a Nation –národ ako štátno-politická kategória, záro-

veň upriamuje pozornosť na pojem hraniceako predmetu etnografického záujmu.

Ďalšia ukážka je výňatkom práce H. Lem-berga (1933 – 2009), ktorý prežil detstvov Prahe a Liberci, ako 12-ročný chlapec zažilnútený odchod z Čiech. Vo svojej vedeckejpráci sa sústredil na porovnávacie štúdiumodlišných foriem života a spôsobu mysleniapredovšetkým na príklade populácií južneja východnej Európy. Vo svojich štúdiách nad-väzuje aj na Sprachinselforschung ohľadomprob lematiky etnických hraníc, no venuje saaj problémom spojených s nútenou migrá -ciou a so súžitím menšín s väčšinami v spo-ločnom štátnom celku. Vo vybranej ukážke2

sa Lemberg venuje okolnostiam a následkompovojnového zániku jazykových, resp. etnic -kých enkláv a menšín.

Tretím autorom zaradeným do prvého die-lu je E. K. Francis (1906 – 1994), ktorý sa na-rodil v Jablonci nad Nisou a študoval právo,germanistiku, filozofiu, pedagogiku, histó-riu a etnografiu. Napriek úspešnému vedec-kému pôsobeniu a hláseniu sa k nemecké-mu nacionalizmu musel v roku 1939 kvôližidovskému pôvodu opustiť vlasť a počas voj-ny žil v kanadskej provincii Manitoba (kdebol spočiatku internovaný ako osoba pochá-dzajúca z nepriateľského územia, neskôr tampracoval ako poľnohospodársky robotník).Nepriazeň osudu využil v prospech vedec-kého bádania, keď študoval miestne meno-nitské spoločenstvá. Neskôr terénne výsku-my rozšíril o bádania v Mexiku a Afrike.Uplatňoval pri tom kombinácie stredoeuróp-skych a amerických vedeckých teoretickýchprístupov z oblasti etnografie a sociológie.Ukážka pochádza z jeho štúdie Trikrát mno-honárodný štát,3 kde okrem iného navrhuje

1 Kuhn, H., Deutsche Sprachinsel-Forschung. Geschichte, Aufgaben, Verfahren. [Výskum nemeckých jazy-kových ostrovov. Dejiny, úlohy, postupy.] Plauen i.V., 1934, s. 13-46.

2 Lemberg, H., Grenzen und Minderheiten im östlichen Mitteleuropa – Genese und Wechselwirkungen.[Hranice a menšiny vo východnej časti Strednej Európy - vznik a pôsobenie zmien] In: Tenže (Ed.), Gren-zen in Ostmitteleuropa im 19. und 20. Jahrhundert. Aktuelle Forschungsprobleme (Tagungen zur Ostmit-teleuropa-Forschung 10.) [Hranice v Stredovýchodnej Európe v 19. a 20. storočí. Aktuálne výskumné prob -lémy (Zasadnutia výskumu Stredovýchodnej Európy 10).]Marburg 2000, s. 159-181.

3 Francis, E. K., Dreimal Nationalitätenstaat. [Trikrát mnohonárodný štát.]In: Tenže, Ethnos und Demos.Soziologische Beiträge zur Volkstheorie. [Ethnos a demos. Sociologické príspevky k teórii národa.] Berlin1965, s. 178-184.

215R E C E N Z I E

rozlíšiť etnické a kultúrne dimenzie národaprostredníctvom kategórií ethnos a demos.

Druhá časť je nazvaná Nacionalizmus akopredmet záujmu spoločenských vied a tvoriaju ukážky diel Hansa Kohna, Eugena Lem-berga a Karla W. Deutscha.

H. Kohn (1891 – 1971), pochádzajúci z Pra-hy, absolvoval štúdium práva, ale úspešne savenoval témam spadajúcim do oblasti histó-rie, politológie a filozofie. Jeho osudy i vedec -ké zameranie ovplyvnilo jednak vojnové za-jatie prežité v ázijskej časti Ruska, ako ajsionistické presvedčenie. Výrazným spôso-bom prispel k vzniku a ďalšiemu nasme -rovaniu teoretických prístupov kritickým spôsobom analyzujúcich dobové diskurzyo národe a nacionalizme. Jeho pozornosť saupriamuje na symbolický význam jazyka pritvorbe povedomia nacionálnej príslušnostičlenov príslušnej skupiny, ale inšpiratívne jeaj jeho rozlíšenie občiansko-liberálneho chá-pania nacionalizmu, typického pre západnúEurópu, a pokrvno-mýtického poňatia pod-ľa neho prítomného v myslení ľudí východnejEurópy. Ukážka je v jednej z jeho kľúčovýchštúdií – Podstata nacionalizmu.4

Ďalšou osobnosťou, venujúcou sa teóriinacionalizmu, je E. Lemberg (1903 – 1976)narodený v Plzni, otec H. Lemberga. Autorho predstavuje ako jedného z čelných pred-staviteľov etnosociológie v Nemecku, ktorýsa po osobných peripetiách spojených s ob-dobím druhej svetovej vojny (služba v armá-de a následné zajatie) vracia k vedeckej čin-nosti. Bol spoluzakladateľom Herderovejučenej spoločnosti, ako aj Collegia Carolina,čo boli nemecké inštitúcie zamerané na štú-dium dejín a kultúry východoeurópskychkrajín v spojitosti s kultúrnym vplyvom ta-

mojších Nemcov. Ústredným bodom jehoúvah bolo vytvorenie teoretického základupre štúdium procesov vedúcich k vznikomnárodov, čoho sa týka aj publikovaná ukáž-ka z jeho štúdie Kritériá tvorenia skupín nazáklade národnosti.5

Pražský rodák K. W. Deutsch (1912 – 1992)uzatvára trojicu autorov druhej sekcie. Štu-doval a pôsobil na viacerých významnýchsvetových univerzitách (v Prahe, Londýne,Yale, a napokon v Harvarde).Vo svojej vedec -kej praxi uplatňoval široký interdisciplinárnyzáber a kvantitatívne postupy spracovaniavýskumných dát. V súvislosti s výskumomnacionalizmu sa venoval jeho súvislostiamso sociálnou komunikáciou. Výberová ukáž-ka6 dokumentuje autorove úvahy o všeobec-ných predpokladoch asimilácie, ako aj o vzťa-hoch medzi nacionalizmom a totalitárnymiideológiami.

Záverečný diel sa venuje téme Česko-ne-mecké vzťahy v perspektíve medzietnickéhokonfliktu a súžitia, sú v ňom predstavenéúvahy Karla Valentina Müllera, Georga R.Schroubeka a Ferdinanda Seibta.

V prípade K. V. Müllera (1896 – 1963) ideo popredného predstaviteľa nemeckej „so-ciálnej antropológie“ – vedy skúmajúcej ra-sovú (biologickú) podmienenosť sociálnychcharakteristík toho-ktorého etnika. Jeho ka-riérny postup vyvrcholil v roku 1942 získa-ním profesúry na Inštitúte sociálnej antropo -lógie a národnej biológie Nemeckej Karlovejuniverzity v Prahe. V súvislosti s českým ná-rodom sa snažil presadiť teórie o jeho dô-kladnom rasovom premiešaní sa s nemec-kým národom, v dôsledku čoho došlo nielenk zmene jeho „biologickej štruktúry“, ale ajk premene jeho „výkonnostného profilu“ –

4 Kohn, H., Das Wesen des Nationalismus. [Podstata nacionalizmu.]In: Tenže, Die Idee des Nationalismus.[Idea nacionalizmu.] Frankfurt am Main 1962, s. 9-30. Pôvodne práca vyšla v angličtine ako The Idea ofNationalism. A Study in Its Origins and Background. [Idea nacionalizmu. Štúdia o jeho vzniku a pozadí.]New York 1944.

5 Lemberg, E., Kriterien nationaler Gruppenbildung. [Kritériá tvorenia skupín na základe národnosti.] In:Tenže, Nationalismus II. Soziologie und politische Pädagogik. [Nacionalizmus II. Sociológia a politická pe-dagogika.] Reinbek bei Hamburg 1964, s. 29-54.

6 Deutsch, K. W., Der Nationalismus in Osteuropa und in der kommunistischen Welt. [Nacionalizmus voVýchodnej Európe a v komunistickom svete.] In: Tenže, Der Nationalismus und seine Alternativen. [Na-cionalizmus a jeho alternatívy.] München 1972., s. 41-68.

216 R E C E N Z I E

tieto tvrdenia dokumentuje aj publikovanáukážka.7 To použil aj na svoju neskoršiu po-vojnovú obhajobu, keďže tvrdenia o rasovejhomogénnosti týchto dvoch národov malislúžiť ako opozícia voči teóriám rasových od-borníkov SS.

G. R. Schroubek (1922 – 2008) sa narodila vyrastal v Prahe. Počas vojny sa dostal dosovietskeho zajatia na Ukrajine, kde ho zauja -la tamojšia kultúra. Po skončení vojny vyštu -doval v Mníchove etnografiu, históriu a ger-manistiku, pričom sa zameral na odborreligióznej etnografie. V súvislosti s česko-nemeckými vzťahmi sa snažil o prekonáva-nie vzájomných predsudkov. V publikovanejukážke8 sa venuje etnickým stereotypom napríklade stredovekých stereotypov o Židoch(obvinenia z rituálnych vrážd) a analýz vzá-jomných česko-nemeckých kolektívnychpredstáv.

Posledným autorom výberu je historikF. Seibt (1927 – 2003), ktorý sa venoval pre-dovšetkým českým a stredoeurópskym deji-nám stredoveku, no zaujímal sa aj o vybranéproblémy v modernej českej a českosloven-skej histórii a historiografii, čoho príkladomje uvádzaná štúdia.9 Tu reflektoval skutoč-nosť, že napriek silným väzbám medzi Čech -mi a Nemcami sa vo vzťahoch medzi nimi ne-ustále zdôrazňovalo vzájomné nepriateľstvo.Zároveň vyjadruje nádej, že v budúcnosti bu-dú tieto vzťahy budované a prezentovanév priateľskejšom duchu.

Publikácia predstavuje čiastkový výstup zprojektu „Vývoj a realizace koncepce trvaléexpozice k dějinám Němců v českých ze-mích“ , ktorý je realizovaný v rámci progra-mu Cíl 3 v medzinárodnej kooperácii Inšti-tútu saských dejín a etnografie (Institut für

Sächsische Geschichte und Volkskunde e.V.)v Drážďanoch a kultúrno vzdelávacej spo-ločnosti Collegium Bohemicum v Ústí nadLabem.

Možno konštatovať, že P. Lozoviuk vďakatejto antológii chvályhodným spôsobom pri-spieva k osvetleniu dobového a osobnostné-ho kontextu, v ktorom vznikali základné teoretické práce o nacionalizme a etnicitev stredoeurópskom priestore. Inšpiruje k za-mysleniu sa nad tým, ako je vzájomne pre-viazaný naoko objektívny vedecký diskurzso spoločenskými a politickými podmienka-mi, v ktorých vedecké elity žijú, a ktoré for-movali ich osobnosť od útleho detstva. Publi -kácia bude cenným čítaním aj pre študentov,ktorí potrebujú komplexnejšie informácieo dejinách vedeckého diskurzu v oblasti na-cionalizmu, ale aj stredoeurópskej vedy akotakej v období prvej polovice 20. storočia –o to viac, že predkladaní autori boli súčasťoudejinných udalostí zasahujúcich i vedu naSlovensku. Je to zároveň inšpirácia k ďalšejprípadnej fundovanej reflexii daného obdo-bia – či už napríklad v súvislosti so spätosťouvznikajúcej slovenskej etnografie a antropo-lógie s dobovým vnímaním nacionalizmu,s rasovou a etnocentrickou ideológiou, ale-bo aj s odkazmi na výskumy karpatskýchNemcov na Slovensku u F. Beranka a inýchpredstaviteľov nemeckých kultúrnych spol-kov v prvej polovici 20. storočia.

ZUZANA PANCZOVÁ,Ústav etnológie SAV v Bratislave

7 Müller, K. V., Volksbiologische Beziehungen zwischen Tschechen und Deutschen. [Národnostno-biolo-gické vzťahy medzi Čechmi a Nemcami.] In: Preidel, H. (Ed.), Die Deutschen in Böhmen und Mähren. Einhistorischer Rückblick. [Nemci v Čechách a na Morave. Historické ohliadnutie.] Gräfelfing 1950, s. 291-303.

8 Schroubek, G. R., Prag und die Tschechen in der deutschböhmischen Literatur. Volkskundliche Überle-gungen zum nationalen Stereotyp. [Praha a Česi v nemeckej literatúre z Čiech. Etnografické úvahy k ná-rodnému stereotypu.]In: Tenže, Studien zur böhmischen Volkskunde. [Štúdie k českej etnografii.] He-rausgegeben und eingeleitet von P. Lozoviuk. Münster 2008, s. 167-182.

9 Seibt, F., Tschechen und Deutsche. Der lange Weg in die Katastrophe. [Česi a Nemci. Dlhá cesta do ka-tastrofy.] In: Lemberg, H. Deibt, F. (vyd.), Deutsch-tschechische Beziehungen in der Schulliteratur und impopulären Geschichtsbild. Braunschweig 1980, s. 16-30.

217R E C E N Z I E

KAREL SOMMER, JOSEF JULÍNEK:Politik a kněz Alois KolísekVydavateľstvo ARSCI, Praha, 2012, 192 s.

Totalitné systémy akoby poukazovali naživočíšne príbuzenstvo ľudstva. Ani nie takdávno v televízii dávali film o šimpanzoch:vyznačujú sa tým, že bojujú o územie a črie -du ovláda dominantný samec. Nepripomí-na to známy režim z prvej polovice 20. sto-ročia?

Pritom pre tieto živočíšne spôsoby sa hľa-dá ospravedlnenie v duchovnej oblasti, v mý-toch, modlách, rituáloch. Starí Rimania, lenčo pochovali republiku, stali sa obeťou sa-movládcov, ktorí sa vyhlasovali za bohova pestovali mýty. Je známe, že nacisti pesto-vali okultizmus, pohanské mýty a rituály. Asipreto neznášali izraelský národ, ktorý má prvenstvo v poznaní jediného pravého Bohaa tomu sa protiví všetka pohanská modlo-služba a mytológia. Modly potrebujú najmäľudia 4. cenovej skupiny.

Táto kniha, o ktorej je reč, pomáha mýtya modly búrať - ale modly a mýty asi ani bú-rať netreba, nie sú také tvrdé, stačí používaťzdravý rozum a vytratia sa samy. Témou tej-to knihy je životný príbeh muža, ktorý bolpôvodom Čech, ale stal sa naturalizovanýmSlovákom a vykonal veľa dobrého pre Slo-vensko, okrem iného aj v národopise. Radísa k osobnostiam ako Karel Plicka, Alice Ma-saryková, Václav Mencl, Jaroslav Vodrážka,Jan Hála, Jan Eisner, Jan Hromádka, Anto-nín Václavík, Karel Koch, Stanislav Kostlivý,Alfred Piffl, Vladimír Karfík atď., ktoré svo-jou prácou obohatili Slovensko.

Je to Alois Kolísek. Jeho rodný dom boldrevenica so slamenou krytinou v Protiva-nove na Morave. Tu sa narodil 1. apríla 1868chudobným rodičom, ktorí mali spolu 12 de-tí, on bol tretí. Študoval rímskokatolícku teo-lógiu v Brne a neskôr ešte v Ríme, kde dosia-hol doktorát filozofie. Ako kňaz pôsobil naMorave, od roku 1898 bol stredoškolskýmprofesorom v Hodoníne. Mal veľké porozu-menie pre chudobných a utláčaných, čo au-

tori dávajú do súvisu s jeho pôvodom z chu-dobných pomerov.

Autori sa zaoberajú pomermi v Rakúsko--uhorskej monarchii, kde politická moc ma-la záujem využiť pôsobenie cirkví pre vlast-ný prospech, pre upevnenie lojality ľudu.(V Uhorsku sa darilo vládnucim vrstvámdržať v područí všetky cirkvi ako prostriedokmaďarizácie.) S touto situáciou boli nespo-kojní viacerí českí kňazi, vrátane Kolíska. Je-ho vzťah k utláčaným ho zblížil so Slovákmivystavenými maďarizácii. Napríklad na zjaz-de Katolíckej moderny v roku 1906 na zákla-de jeho referátu schválili rezolúciu, v ktorejvyslovili „rozhorčenie proti zneužívaniu cirkevnej moci zo strany niektorých maďar-ských biskupov proti (...) snahám sloven-ského kňazstva a ľudu“. Kolískov byt v Ho-doníne sa stal útočiskom Slovákov, ktorí tamchodili za ním a u neho sa schádzali; autorimedzi nimi spomínajú Svetozára Hurbana--Vajanského, Karola A. Medveckého, MilanaHodžu a ďalších. Kolísek sa zoznámil aj s An-drejom Hlinkom, čo malo neskôr ďaleko-siahle dôsledky. Udalosti v Černovej a sporHlinku s biskupom Párvym povzbudili Ko-líska k intenzívnej obhajobe Hlinku a inter-venciám za neho. Medzitým Kolísek pozvalHlinku prednášať do českých krajín o slo-venských problémoch. Hlinkovo prednáško-vé turné bolo veľkou manifestáciou česko-slovenskej vzájomnosti. Napokon sa s českoupomocou podarilo Hlinkovu kauzu vo Vati-káne zvrátiť v jeho prospech. V tých časochbol Hlinka angažovaným priekopníkom brat-ských vzťahov Čechov a Slovákov. Na pa-mätnej porade v máji 1918 v Martine práveon bol iniciátorom prihlásenia sa k veci spo-ločného štátu s Čechmi. Krátko po vzniku Československej republiky vysoko oceňovalzásluhy Čechov o oslobodenie Slovákov a vo-lal na slávu T. G. Masarykovi.

V týchto súvislostiach autori ďalej sledu-jú vývin Hlinkovej politickej činnosti. V dô-sledku neskoršej zmeny Hlinkovej politickejorientácie niekdajší úzky vzájomný vzťahKolíska a Hlinku ochladol.

Nasledujúci rok po vzniku Českosloven-

218 R E C E N Z I E

skej republiky, roku 1919 sa Kolísek celkompresťahoval do Bratislavy. Prednášal tam nateologickej fakulte. Okrem toho na Sloven -sku rozvinul obdivuhodne bohatú činnosťv rôznych oblastiach. Angažoval sa aj v poli-tike, v rokoch 1918 – 1920 bol členom Revo-lučného národného zhromaždenia za slo-venský klub spolu s Vavrom Šrobárom,Milanom Hodžom, Ivanom Dérerom, Hviez-doslavom atď. Bol tiež členom kultúrnychspolkov – Slovenskej ligy, Umeleckého od-boru Matice slovenskej, spolku Slovenskápráca, Družstva Slovenského národného di-vadla, Poradného zboru pre hospodárskeotázky Slovenska a mnohých iných.

Autori pripomínajú, že Kolískovou veľkouzáľubou bola hudba, pomáhal MikulášoviSchneidrovi-Trnavskému i Jánovi L. Bellovi.Pritom osobitne vrelý vzťah mal k slovenskejľudovej piesni. Napísal o nej články i publi-kácie. Bol tajomníkom Štátneho ústavu ľu-dovej piesne na Slovensku. Okrem toho sazaujímal o ľudové výšivky, písal štúdie všeo-becne o slovenskom ľudovom umení, za-oberal sa teoretickými otázkami ľudovéhoumenia a perspektívami jeho zachovania. Au-tori uvádzajú, že ešte pred presťahovaním naSlovensko „svoj hodonínsky byt doslova pre-menil na múzeum výšiviek, rezieb, kerami-ky a malieb slovenského ľudu“. Osobitne savenoval dedičstvu solúnskych bratov Cyrilaa Metoda. Bol tiež dôverným priateľom R. W.Setona-Watsona (Scota Viatora).

Kolísek zanechal po sebe rozsiahle lite-rárne dielo, autori sa ním pomerne podrob-ne zaoberajú. Hodnotia jeho mnohostrannúangažovanosť, osobitne za slovenské veci:„Všade a za všetkých okolností mali v ňomSlováci svojho zanieteného apoštola...“Okrem toho zdôrazňujú: „Málokto dokumen -toval skutočné bratstvo Čechov a Slovákovtak presvedčivo, bez postranných úmyslova celkom nezištne, ako práve on.“ Zomrel ne-čakane 25. augusta 1931 v nemocnici v Brnena následky otravy pokrmom na spiatočnejceste z púte do Lúrd.

Do čela knihy autori uviedli výrok T. G.Masaryka: „Silný, pravý cit k vlasti má, kto

o vlasti a svojich citoch mnoho nehovorí, alepre svoju vlasť pracuje.“

Demokracia je vízia. Alois Kolísek bol pre-svedčený demokrat a vizionár; vždy sa sna-žil zastávať slabých a utláčaných. Je súčasťounašej demokratickej tradície. Keby sme si tú-to tradíciu vedeli náležite oceniť, nepotrebo-vali by sme náhradné riešenia v podobe spria-dania mýtov, ich vyhrabávania z dávnejminulosti a snáh vyrovnať sa imperiálnymveľmociam, uctievať napr. vladára z 9. storo-čia s imperiálnymi ambíciami, ktorý pre dob-ro ľudu a kultúru neurobil nič, naopak – po-stavil sa na opačnú stranu ako Cyril a Metod,ktorých odkaz sa Kolískovi stal námetomk úvahám a propagácii ich dedičstva.

IGOR THURZO,Bratislava

KIRSTEN W. ENDRES & ANDREALAUSER (Eds.):Engaging the Spirit World. PopularBeliefs and Practices in ModernSouth Asia. Asian Anthropologies,Volume 5.Berghahn Books, New York, Oxford,2011, 234 s.

Předkládaná recenzovaná publikace je pá-tým svazkem v řadě Asian Anthropologies nakladatelství Berghahn Books a zavede čte-náře prostřednictvím deseti tematicky pří-buzných kapitol na území jihovýchodní Asie,například do vnitrozemského Laosu, do In-donésie na ostrov Lombok v souostroví Ma-lých Sund, na Jávu, do Vietnamu, Barmy, Ma-lajsie a Thajska, aby zde zachytila současnoudynamiku náboženského chování v kontextuprobíhajících ekonomických, politickýcha společenských změn. Celkem 225 stransborníku tvoří především příspěvky, které za-zněly na konferenci Evropské asociace pro ji-hovýchodní asijská studia (EuroSEAS) v Nea -poli roku 2007 av Göttingenu v roce 2010.

Sjednocujícím prvkem celého sborníku jekonfrontace tylorovského náhledu na vývojnáboženského života člověka se současnýmipoznatky o náboženském vědomí moderníchspolečností. Tylorův pohled na svět nábo-ženství a víry, na svět všech forem duchůa vztah náboženské tradice k modernitě, kte-rá by měla vyvrátit genezi a proměny „víryv duchovní bytosti,“ se jeví jako neúnosný.Moderní společnosti nejen že původní nábo-ženství v asijských podmínkách často nene-gují, ale specifickým způsobem je rozvíjejí.Nové poznatky tak vytrhávají počáteční tylo-rovský výklad z jeho kořenů. Pojem moder-nita reprezentující vývojový stav zkouma-ných asijských společností se tak stáváv publikaci výrazným a hojně skloňovanýmpojmem. K tomuto pojmu se vyjadřují edi-torky sborníku hned v úvodu a na pomyslnémisky vah kladou na jedné straně nástup mo-censké a „osvícené“ koloniální nadvládya vědecké racionality západního světa, nastraně druhé její dopady na reformulaci lido-vých náboženských představ a praktik v Japon -sku, Koreji, Číně, Vietnamu, Indii a Malajsii.

Jak naznačuje neustálý růst odborné lite-ratury pojednávající o modernitě a tzv. We-berově „odkouzlení“, i duchovno se odmítáukrývat ve stinném koutě osvíceného světarozumu, kam bylo odsunuto a i nadále pokra -čuje v naplňování svých „tradičních“ rolí. Pub -likace přispívá k debatě o střetu racionalitya duchovna zprostředkováním etnografické-ho materiálu z odlišných společností jihový-chodní Asie. Klíčovou domněnkou autorů je,že lokální náboženské tradice jsou důležitouarénou střetu dynamických politických, ekono -mických a sociálních změn ve společnosti.Dochází tak mezi nimi ke vzájemné konfron -taci, vyjednávání a vzájemnému přetvářenídiskurzů kulturních identit, mocenskýchvztahů a společenské kontroly. Z tohoto „sou-boje“ se pak dle autorů vynořují „místní odlitky víry“, tzv. duchovní modernity, kteréodporují konvenčním dichotomiím tradič-ní/moderní, náboženský/sekulární, lokál-ní/globální atd. a vyzývají ke kritickému pře-hodnocení dosavadních konceptů modernity.

Po úvodním slově editorek přichází na řa-du první příspěvek, ve kterém Patrice Lad-wig z University of Cambridge nabízí pohledna svět duchů z poněkud netradičního me-todologického hlediska. Navzdory jejich „du-chovnosti“ je uchopuje skrze materiální světa jejich ontologický status, neboť sdílí myš -lenku, že nemateriálno lze vyjádřit pouze za-se jenom materiálnem. Terénní výzkum pro-vádí mezi laoskými buddhistickými mnichy,kteří fungují jako mediátoři zprostředková-vající kontakt mezi živými a světem zesnu-lých transferem materiálních věcí. V dalšíchdvou příspěvcích norské autorky Kari Tellea cambridgeského absolventa Lee Wilsonase prolínají navzájem politická moc, autori-ta a modernita. Zajímavě zpracovaným ná-mětem je kapitola americké autorky LaurelKendall o materiálním konzumu v duchovnísféře, kde hovoří o rozrůstající se materiali-zaci náboženství a úzké propojenosti oblas-ti produkce, distribuce a náboženských prak-tik v současném Vietnamu. Zatímco před vícejak 20 lety, v dobách tuhého socialismu, kdybyly projevy lidových náboženských praktikstriktně potlačovány, se konaly obřady pota-jí v jednoduchém provedení, s prostými rouchy a votivními předměty, v současné do-bě se duchovní praxe stává čím dál více ná-kladnější a okázalejší materiální záležitostí.Podobný proces však není ve Vietnamu ni-čím jedinečným, podobnou situaci popsal napříkladu Číny již v roce 2005 Adam YuetChau.

Sborník příspěvků uzavírá desátá kapito-la od thajského etnografa Pattana Kitiarsas příznačným názvem Horor současnosti:Porušování zákona, násilí a řádění městskémládeže v současných thajských hororo-vých filmech. Autor na příkladu několikafilmů, jež považuje za cenný etnografickýmateriál, oteví rá diskusi o přetrvávající ten-zi mezi duchovnem a modernitou v součas-ném Thajsku. Tvrdí, že duchové a jejich ny-nější prezentace (nejen ve filmech) jsouprodukty moderní sociální marginalizace.Porušování zákona a násilí ve společnostivnímá jako odvrácenou stranu modernity,

219R E C E N Z I E

podobně jako řádění městské mládeže po-važuje za produkt komplexních moderni-začních procesů města, které navzdory ra-cionálním tendencím mají marginalizujícídopady. Ač spatřuje autor modernitu jakohlavního viníka všech neblahých sociálníchprocesů, jedno mu nelze v kontextu kapito-ly upřít: nabízí odlišný pohled na problema-tiku náboženství a duchovního světa nežpředchozí autoři.

Kniha rozšiřuje přehled soudobých otá-zek a problematických okruhů v oblasti víry,duchovna a rituálních praktik. Deset kapitol,z nichž osm spolu s úvodem je psáno euro -americkými autory, se zaměřuje na rozličnéfaktory, jež mají dopad na uspořádání míst-ních duchovních tradic a také na to, jak tytoproce sy na oplátku přetvářejí diskurzy o kul-turní identitě, morálce, společnosti a mo-cenských vztazích. Vzhledem k velkémumnožství informací pocházejících z odbor-né literatury a uskutečněných terénních vý-zkumů může hloubavému čtenáři snad jenscházet pohled tzv. „místních“, jež užívajíprostor terénního výzkumu jako každoden-ní žitou realitu. Jako drobnou výtku tak lzek editorkám směřovat, že s ohledem na te-matiku náboženských tradic moderní jiho-východní Asie neponechaly větší prostor re-gionálním antropologům a etnologům, ježby publikaci obohatili vlastními přístupya náhledy na prob lematiku.

VERONIKA BERANSKÁ,Etnologický ústav AV ČR, v.v.i. v Prahe

Z. KARANOVIĆ, W. DE BLÉCOURT(Eds.):Belief Narrative Genres, Жанрови

предања, Жанры преданий.

International Society for Folk NarrativeResearch – Универзитет у Но вом Цаду,Филозофски факултет, Novi Sad, 2012,258 s.

V dňoch 28. – 30. augusta 2012 sa v No-vom Sade uskutočnilo sympózium venova-né „belief narrative genres“, teda rozprávač-ským žánrom tematicky ukotveným v oblastiviery a nadprirodzena. Patria tam jednak po-vesti, ktoré sa do slovenčiny z terminologic-kej zotrvačnosti nepresne prekladajú ako dé-monologické či poverové rozprávania (pozrinapr. Bahna, 2012: 7), no zahŕňajú i veľkúskupinu legiend naviazaných na biblickéa hagiografické témy. Je potrebné podotknúť,že v českom vedeckom jazyku sa v súvislos-ti s termínom belief legends a belief narrati-ves udomácnil pojem numinózne povestia numinózne rozprávania (pozri napr. Jane-ček, 2007). Sympózium bolo organizovanév spolupráci s Medzinárodnou spoločnosťoupre výskum ľudových rozprávaní (Interna-tional Society for Folk Narrative Research,ISFNR) a Centrom pre výskum folklóru naOddelení srbskej literatúry Filozofickej fa-kulty v Novom Sade. Uvedený zborník je jed-nak výberom príspevkov účastníkov sympó-zia, no jeho obsah je rozšírený i o príspevkyiných bádateľov venujúcich sa tejto téme. Prí-spevky sú tematicky radené od všeobecnýchtém po špecifické. V nasledujúcom texte sapokúsim veľmi stručne priblížiť niektorýchautorov a témy, ktoré sú v zborníku zastú-pené.

Úvodný príspevok jedného zo zostavova-teľov Willema de Blécourta nazvaný „Beliefnarratives and genre“ ukazuje, že termino-logická nejednoznačnosť a nepresnosť jev prípade týchto rozprávaní slabým miestomaj v medzinárodnom vedeckom diskurze. Au-tor sa pýta, či možno tieto svetonázorovoa tematicky rôznorodé rozprávania považo-

220 R E C E N Z I E

vať za samostatný žáner, nakoľko sú spojenés presvedčením alebo vierou ich interpretova poslucháčov, a zároveň čo presne znamená kľúčový pojem „belief“. Ani on neponúka jed-noznačné odpovede na tieto otázky, ale mož-nosť uvažovania nad nimi prostredníctvomnasledujúcich príspevkov.

Heda Jason z Izraela vo svojom príspevkusleduje základné ideologické (v tomto prí-pade religiózne) zdroje pre motívy a témyv povestiach, a odvodzuje svoje úvahy odkonceptu „fabulózneho“, teda nadprirodze-ného elementu v „ústnej a ľudovej literatú-re“. Fabulózne elementy sleduje v rámci žánrov vychádzajúcich z judaizmu, zoro -astrizmu, džinizmu, buddhizmu, kresťan-stva a islámu. Ülo Valk (Estónsko) sledujez folkloristického uhla pohľadu schopnosťpovestí vyjadrovať protirečenia, napätia a ne-súlad medzi oficiálnym a neoficiálnym diskurzom, pričom porovnáva rôzne nábo-ženské, sociálne a dobové kontexty. Príspe-vok Ľudmily V. Fadejevovej z Ruska sa zameriava na vzťah medzi tradičnými a in-dividuálnymi prvkami rozprávaní, pričomkonštatuje, že napriek individuálnemu pre-žívaniu a prínosu rozprávačov sa ich príbehyvždy podriaďujú vše obecnému, kolektívnezdieľanému modelu. Nada Milošević-Đorđe-vić zo Srbska ponúka prehľad podstatnýchmomentov a osobností vo výskume povestípočínajúc Vukom S. Karadžićom v 19. storo-čí po súčasnosť. W. de Blécourt z Holandskasi vybral tému prvkov viery v žánri rozprá-vok, pričom sa sústredil na postavu diablaanalyzujúc jeho výskyt v diele bratov Grim-movcov. Dilip Kumar Kalita z Indie popisujerozprávania z Ásamu, ktoré predstavujú pre-línanie mýtov s etnogenetickou tematikous interpretáciami oficiálneho náboženstva.

Historické a etiologické povesti s mytolo-gickými prvkami nájdeme i v príspevkochsrbských vedcov: Tatjana Vujnović sa zaobe -rá srbskými etiologickými legendami o rast -linách pochádzajúcich z výlučkov a častítiel ľudí a nadprirodzených bytostí, etiolo-gické motívy v povestiach inšpirovaných té-mou biblickej potopy zas analyzuje Galina

Lozanova z Bulharska. Snežana Samardžijapíše o mytologických prvkoch a žánrovýchvlastnostiach príbehov obsahujúcich motívukradnutej kra jiny, povesti o pokladoch sastali témou Natalie Koteľnikovej a tematikuosudu v poverových rozprávaniach rozobe-rá Nemanja Radulović.

Vzťahom medzi ústnou literatúrou a his-tóriou sa venujú príspevky Nedeljka Rado-savljevića (Srbsko), ktorý robil výskum po-vestí o Vlatkovi Vukovićovi, hrdinovi bitkyna Kosovom poli z roku 1389, medzi obyva-teľmi regiónu Užička Crna Gora. Tému po-vestí o bitke na Kosovom poli rozoberá i Jel-ka Ređep (Srbsko).

Nájdeme tu však i príspevky venovanékresťanským legendám: Andrej N. Vlasovz Ruska prináša tému svätých a zázračnýchikon v ústnej a písomnej tradícii a to na zá-klade ústnych hagiografií („žitija“) a povestípochádzajúcich z obdobia 16. až 20. storočiav usťjugskom regióne, pričom študuje rôznefaktory vplývajúce na ich interpretáciu.

Ďalšia skupina príspevkov sa zameriavana sféru spoločenskej funkcie povestí. Valen -tina Pitulić zo Srbska uvažuje o funkciáchpovestí najmä v súvislosti s udržiavaníma posilňovaním skupinovej identity. Refle -xiou sociálnych konfliktov v povestiach sazaujímavým spôsobom zaoberajú JelenkaPandurević (Bosna a Hercegovina) ako i Ana -stasia Astapova (Estónsko). Kým príspevokJ. Pandurević sa týka rôznorodosti spomie-nok a interpretácií druhej svetovej vojny,A. Astapova rozoberá tému utopicko-sprisa-haneckého typu povestí šírených v prostre-dí bieloruskej politickej opozície.

Jana Pospíšilová z Česka uvažuje o vývojihumorných a strašidelných naratívov šíre-ných v detskom prostredí, ktoré vníma akonajfrekventovanejšie v rámci detského folk -lóru, a ktoré zároveň podliehajú výraznémuvplyvu masovej kultúry. Originálnu tému po-pulárnej pseudovedeckej verifikácie aktuál-ne sa šíriacich senzačných príbehov (poväč-šine fám a súčasných povestí) si zvolilslovinský autor Ambrož Kvartič.

Celkovo sa zborník dá charakterizovať ako

221R E C E N Z I E

pestrý – tak medzinárodným zložením 29 au-torov príspevkov (tí pochádzajú celkovo z 12krajín), jazykom (používa sa angličtina,srbčina i ruština), no predovšetkým okru-hom problémov, ktoré nastoľujú. I keď rozsahjednotlivých textov je natoľko obmedzený,že sa, samozrejme, nedá hovoriť o komplet-ných vedeckých štúdiách, je nepochybné, žezborník predstavuje veľkú informačnú bázu,ktorá poskytuje prehľad, inšpiráciu a ďalšieodkazy v oblasti bádania v tak nesmierne ši-rokej, zaujímavej a stále aktuálnej oblasti vý-skumu, akou sú povesti a im príbuzné žánre.Ako už bolo v úvode naznačené, pre slo-venskú folkloristiku môže i táto publikácia

predstavovať ďalší možný prameň úvah o bu-dúcom nevyhnutnom prehodnotení jej sú-časnej terminológie.

ZUZANA PANCZOVÁÚstav etnológie SAV v Bratislave

LITERATÚRABahna, V. (2012). Teoretické poznámky k poj -

mu memorát v kontexte psychológie spo-mienok. Slovenský národopis 60(1), s. 4-15.

Janeček, P. (2007). Dětský numinózní sloves-ný folklor a jeho mezinárodní paralely. In:V. Ondrušová, L. Uhlíková (Eds.), Dětskýfolk lor dnes (proměny funkcí), s. 90–105.Strážnice: Národní ústav lidové kultury.

222 R E C E N Z I E

223

2 61 • 2013

VÝZVA NA PUBLIKOVANIE

SLOVENSKÝ NÁRODOPISvyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovaného číslaročník 61, číslo 4/2013

zameraného na tému

Adaptácia obyvateľstva v procesoch spoločenských zmien

Sprievodným znakom spoločenského vývoja v krajinách strednej Európyje množstvo politických, technických či kultúrnych zmien. Spoločne i jed-notlivo ovplyvňujú kultúru a spôsob života obyvateľov na vidieku, najmäale v prostredí mesta, kde tieto procesy naberajú osobitnú intenzitu.

Projekt VEGA 2/0099/11, nazvaný Adaptácia obyvateľov mesta v proce-soch spoločenských zmien sa sústreďuje na otázku, ako prebiehala adap-tácia na zmenu v odlišných spoločenských systémoch 20. a 21. storočia(etapa komunistická a demokratická) v mestskom prostredí. Predmetomzáujmu riešiteľov sú tiež zásahy do hodnotových orientácií, transformácieidentít (etnickej, sociálnej, religióznej atď.), zmeny životného štýlu, otáz-ky lojality, konformity či odporu voči zaužívaným resp. novým spoločen-ským pravidlám.

Tejto problematike bude venované samostatné číslo Slovenského národo-pisu 4/2013. Vyzývame všetkých záujemcov, aby zaslali svoje etnologickyalebo antropologicky orientované príspevky s tematikou adaptácie na spo-ločenské zmeny v mestskom prostredí Slovenska, prípadne iných krajínstrednej Európy. Redakcia privíta aj správy a recenzie s touto problemati-kou.

Termín zaslania abstraktov: 30. 6. 2013

Termín zaslania príspevkov: 15. 9. 2013

224

2 61 • 2013

POKYNY PRISPIEVATEĽOM

Autori môžu svoje príspevky posielať na adresu:

SLOVENSKÝ NÁRODOPIS – redakcia,Klemensova 19, 813 64 Bratislavae-mail: [email protected]

Termíny redakčných uzávierok najbližších číselSlovenského národopisu:

SN 4/2013 ........................................... 15. 9. 2013

SN 5/2013 ........................................... 15. 6. 2013

SN 1/2014 ........................................... 15. 12. 2013

SN 2/2014 ........................................... 15. 3. 2014

Všetky podrobnosti o požadovanej úprave príspevkov a pravidlách citova-nia literatúry nájdete v Pokynoch pre autorov a Pravidlách citovania a tvor-by zoznamu použitej literatúry, uverejnených na internetovej stránkehtttp://www.uet.sav.sk/slovenskynarodopis.htm.