SEKCIA HISTÓRIE

155

POHANSKÉ KULTOVÉ MIESTA STARÝCH SLOVANOV V STREDNEJ EURÓPE

A OTÁZKA EXISTENCIE POHANSKÝCH KŇAZOV NA NAŠOM ÚZEMÍ

MATÚŠ VOJNA

Stupeň, forma, ročník štúdia: Mgr., denná, 1.

Študijný program: história

Konzultant: doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc.

Kľúčové slová: Slovania, raný stredovek, stredná Európa, pohanstvo, kultové miesta,

miestne názvy, kňazská vrstva

Slovania patrili a dodnes patria medzi najväčšie etniká pochádzajúce z indo-európskeho základu.

V krátkom čase záveru doby sťahovania národov sa im podarilo obsadiť takmer polovicu Európy

a v málo pozmenenej podobe je to tak dodnes. Do tejto veľkej slovanskej rodiny patrí aj náš sloven-

ský národ. Je preto pochopiteľné, že slovanská minulosť sa nielen u nás teší veľkej pozornosti

a záujmu.

Náš záujem je orientovaný k najstarším dejinám slovanského etnika, konkrétne k jeho predkres-

ťanskej pohanskej viere a kultu. V prostredí kresťanskej Európy sa Slovanom podarilo udržať si svoje

pohanské náboženstvo veľmi dlho, až do obdobia vrcholného stredoveku. To však neplatí pre všet-

kých Slovanov. Ide o polabsko-pobaltské kmene, ktoré dokonca začali budovať štátne štruktúry opie-

rajúce sa o pohanský kult. Odlišná situácia nastala medzi východnými Slovanmi, kde po prijatí kres-

ťanstva vládnucou vrstvou vznikla tzv. dvojviera. Tá sa v niektorých odľahlých oblastiach udržala až

do 20. stor. V strednej Európe sa tento fenomén nevykryštalizoval až do takej podoby ako tomu bolo

na východe, ale pohanské prežitky sa dlho udržiavali najmä medzi dedinským obyvateľstvom. Najlep-

šie je to viditeľné v pohrebnom ríte. Ide o milodary kladené do hrobu, ktoré mŕtvy bude potrebovať na

onom svete. S týmito prvkami cirkev po stáročia márne bojovala a nikdy sa jej ich nepodarilo úplne

vykoreniť. Zásluhy na tom má až nástup modernej doby.

V našom príspevku sa pozrieme na archeologicky a písomne doložené pohanské chrámy a kultové

miesta starých Slovanov v strednej Európe a pokúsime sa odpovedať na otázku existencie pohanských

kňazov na našom území, ktorá sa s v staršej literatúre odmieta, kvôli absencii priamych archeologic-

kých a písomných dôkazov. Charakter stručného exkurzu bude mať stať poukazujúca na existenciu

pohanských miest doložených na základe etymológie miestnych názvov na území Slovenska.

Náboženské obrady starých Slovanov sa pôvodne odohrávali na najrôznejších posvätných mies-

tach. Išlo o rôzne vyvýšeniny, obetné kamene, vodné pramene alebo pod stromami, najčastejšie dub-

mi. Postupom času začali budovať napr. oplotené posvätné háje, kruhové obetiská a dokonca aj dre-

vené chrámy. Neoddeliteľnou súčasťou týchto posvätných miest boli kamenné, drevené či kostené

idoly, plastiky a mnoho ďalších drobných predmetov súvisiacich s pohanským kultom. Tieto predme-

ty však boli určite uctievané aj mimo posvätné miesta, či už v domácnostiach alebo vo voľnej prírode.

Pohanské chrámy poznáme najmä z oblastí polabských a pobaltských Slovanov. Ide o oblasti obý-

vané kmeňmi Veletov-Luticov, Ránov, Obodritov a Pomoranov. Ojedinelé náznaky pochádzajú aj

z územia strednej Európy. Dôležitú úlohu pri vzniku týchto chrámov zohrali dlhotrvajúce vojny so

susednými kresťanskými štátmi. To viedlo k politickému, ale aj k ideovému zomknutiu týchto kme-

ňov, kde v otázkach vojny zohrávala dôležitú úlohu organizácia kňazov. V chrámoch sa nekonali len

náboženské obrady, ale rozoberali sa v nich aj otázky politické, vojenské či hospodárske. Je možné, že

11. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ A UMELECKÁ KONFERENCIA

156

vznik chrámov mala na svedomí aj existencia kostolov v susedných krajinách. Aj napriek tomu sa

tieto chrámy považujú za samostatný kultúrny prvok starých Slovanov.

Jedným z najznámejších príkladov chrámu je chrám boha Svarožiča-Riedigosta v Retre, ktorá však

aj napriek veľkému úsiliu zatiaľ nebola nájdená, resp. lokalizovaná a stotožnená s inou lokalitou. Po-

pis tohto chrámu sa nám zachoval vo viacerých dobových kronikách. Tak napr. Adam Brémsky, ktorý

žil a svoje dielo napísal v Brémach na dvore tunajšieho arcibiskupstva (zomrel po roku 1081), píše

o kmeni Ratarov-Luticov, že „ich mesto je najpohanskejšia Retra, ktorá je sídlom modloslužobníctva.

Tu je postavený veľký chrám zasvätený démonom, ktorých kniežaťom je Radegast. Jeho modla je zo

zlata, lôžko je vystlané purpurom. Táto obec má deväť brán a dookola ju obklopuje hlboké jazero.

Prechod umožňuje drevený most, po ktorom môžu prejsť len tí, ktorí nesú obetné dary alebo žiadajú

odpoveď. Toto všetko má znamenať, že stratené duše tých, ktorí slúžia modlám, deväťkrát obteká

a uzaviera rieka Styx“ (Adam Brémsky, 2009, s. 94). Odlišne avšak podrobnejšie popisuje Retru

Thietmar z Merseburgu, ktorý uvádza, že „v kraji Ratarov stojí hrad Riedegost. Je trojhranný,

s troma bránami a obklopuje ho hlboký les, pre obyvateľov posvätný a nedotknuteľný. Dve brány sa

otvárajú všetkým prichádzajúcim, tretia, najmenšia z nich, je obrátená k východu a vychádza z nej

cesta, ktorá vedie k neďalekému jazeru, budiacemu na pohľad strach. Na hrade sa nachádza len jed-

na, drevená a bohato vyzdobená svätyňa, ktorá stojí na základoch vyrobených z rohov rôznych zvie-

rat. Zvonku ju zdobia rôzne podobizne bohov a bohýň, podivuhodne vyrezané. Vo vnútri stoja božstvá

vytvorené ľudskou rukou, každé s vyrytým menom, a kvôli odstrašeniu sú v pancieri alebo s helmou.

Najvyšší sa volá Svarožič, najmä tohto všetci pohania poslúchajú a uctievajú. Ich insígnie môžu byť

vynesené von len v prípade vojny a iba pešiakmi. Toto mesto má nad inými najvyššiu moc“ (Dětmar

z Merseburku, 2008, s. 172 – 174). O Retre nám správu zanechal aj Helmold z Bosau, ten už ale len

v stručnejšej podobe popisuje to isté čo Adam a Thietmar. Odlišný popis chrámu v Retre je zapríčine-

ný tým, že ani jeden z kronikárov Retru na vlastné oči nevidel, a popisovali ju len podľa toho čo po-

čuli. Retra zanikla niekedy koncom 11. alebo až začiatkom 12. stor. V minulosti bola Retra stotožnená

z hradiskom Feldberg, na ktorom sa síce nachádzala svätyňa, ale bola iného typu než tá popisovaná

v písomných prameňoch a pochádzala zo staršieho obdobia, zo 7. – 9. stor. V tom prípade toto hradi-

sko nemôže byť s Retrou stotožnené. Dnes sa za najpravdepodobnejšiu polohu Retry považuje okolie

Liepského a Tolenského jazera.

Na hradisku Feldberg sa nachádzala svätyňa obdĺžnikového tvaru, datovaná do 8. – 9. stor. Bola

rozdelená na niekoľko miestností. Nachádzala sa na brehu jazera Luzin a bola oddelená symbolickým

valom od samotného hradiska. Táto svätyňa bola orientovaná v smere svetových strán a vo vnútri sa

nachádzalo aj ohnisko.

Spolu s Retrou mal veľký význam tiež chrámový ostrov Rujana, na ktorom sa podľa písomných

správ mali nachádzať minimálne štyri chrámy. Hlavný chrám sa mal nachádzať na hradisku Arkona

stojacom na myse ostrova, ktorý však už v minulosti pohltilo more, čiže nebolo možné túto lokalitu

archeologicky preskúmať. O významnom postavení tohto chrámu nám výstižné informácie zanechal

Helmold z Bosau, ktorý píše: „Ránovia, ktorých iní nazývajú Runi, sú krutý ľud. Žijú uprostred mora

a nadmieru sa oddávajú modloslužobníctvu. V kmeni Slovanov majú popredné postavenie, lebo majú

kráľa a slávnu svätyňu. Preto tiež kvôli zvláštnej posvätnosti tohto chrámu sú najváženejší, a zatiaľ čo

si mnohých podriaďujú, sami neznesú cudziu nadvládu, aj preto, že sídlia v nedostupných končinách.

Kmene, ktoré si podrobili zbraňami, donútili odvádzať poplatky svojmu chrámu. Kňaz sa u nich teší

väčšej úcte než kráľ. Svoje vojsko posielajú tam, kam ukáže veštba. Keď zvíťazia, prinášajú zlato

a striebro do pokladnice svojho boha a zvyšok si rozdelia medzi sebou“ (Helmold z Bosau, 2012,

s. 81). Podrobný popis chrámu na Arkone nám zanechal Saxo Grammaticus, ktorý z počutia počul

o tom, že „v strede mesta bola pláň, na ktorej bolo vidieť svätyňu z dreva, veľmi elegantnú stavbu,

dôležitú nielen pre jej kultovú funkciu, ale tiež pre sochu božstva umiestnenú v nej. Vonkajšok budovy

sa pýšil svedomito vypracovaným reliéfom, kde rôzne podoby boli doplnené hrubým a neuhladeným

maliarskym umením. Vchádzajúcemu sa otváral jediný vchod. Modlu obklopovalo dvojité oplotenie.

Vonkajšie, spojené so stenami, bolo pokryté strechou, vnútorné bolo podopreté štyrmi stĺpmi a na

stenách sa leskli visiace záclony. Nebolo spojené s vonkajším oplotením, iba so strechou a niekoľkými

závesnými hákmi“ (Hrabová, 2006, s. 121). Roku 1168 bola Arkona dobytá a chrám zasvätený Svan-

SEKCIA HISTÓRIE

157

tovítovi bol zničený dánskym kráľom Valdemarom. Napokon nechal Valdemar postaviť na ostrove

dvanásť kostolov, čo definitívne ukončilo organizované pohanstvo v pobaltskej oblasti.

Okrem chrámu v Arkone spomína Saxo Grammaticus ešte ďalšie tri chrámy na hradisku Korenica

(Garz), na juhu ostrova Rujana. V týchto troch chrámoch uctievali Rugievita, Porevita a Porenuta.

Chrámy mali byť zastrešené, namiesto stien mali purpurové závesy a najväčší Rugievitov chrám bol

ešte obklopený nádvorím. V chrámoch mali stáť idoly s viacerými hlavami. Rugievitov dubový idol

mal byť až tri metre vysoký. Ďalšou lokalitou na Rujane, kde stála svätyňa, bolo sídlisko Ralswiek.

Tento chrám bol postavený koncom 10. stor., mal obdĺžnikový pôdorys o rozmeroch 9 x 16 m a bol

rozdelený na dve miestnosti. Vedľa chrámu tiekol potok Jägerbach, ktorého pláž patrila do kultového

areálu, o čom svedčia nálezy kostí obetovaných zvierat, ale aj obetovaných ľudí.

Tieto chrámy, ktoré sú popisované v písomných prameňoch, sa síce nepodarilo identifikovať, resp.

preskúmať, ale na hradisku Gross Raden v Meklenbursku sa podarilo objaviť budovu, ktorá presne

odpovedá popisovaným chrámom na iných lokalitách. Táto svätyňa stála oddelene od obytnej časti

hradiska a viedla k nej samostatná cesta vyložená drevom. Chrám zaberal plochu 7 x 11 m. Tento

obdĺžnikový pôdorys bol na kratších stranách mierne vyklenutý a nachádzali sa na nich vchody do

chrámu. Steny boli vytvorené z dvoch radov fošní. Vnútorné fošne plnili nosnú funkciu a vonkajšie

boli ozdobné, ktoré boli na hornom konci vyrezané do podoby schematických ľudských hláv. Chrám

bol dookola oplotený a okolo neho ešte boli rozmiestnené menšie idoly. Po hlavnom idole umiestne-

nom vo vnútri chrámu sa však nezachovali žiadne stopy. Napriek tomu sa našli iné predmety súvisia-

ce so staroslovanským kultom. Ide o šesť konských lebiek (niekde sú uvedené iba tri lebky), dve že-

lezné hroty kopije, misky na nohách a lebka tura, resp. býka, ktorá bola zrejme zavesená nad vcho-

dom do chrámu. Okrem toho bol ešte vedľa chrámu nájdený drevený štít, ktorý zrejme tiež súvisel

s kultom. Táto svätyňa sa datuje až do 2. pol. 10. resp. na začiatok 11. stor.

Za ďalšiu chrámovú lokalitu vo východnom Nemecku môžeme považovať Oldenburg-Starigrad,

kde začiatkom 9. stor. boli postavené dve veľké obdĺžnikové budovy. Prvá mala rozmery až 25 x 8,5

m. Neboli určené len kultu, ale zrejme sa v nich konali aj slávnostné hostiny a pod. Druhá stavba stála

na mieste tej prvej, ktorá vyhorela a bola ešte väčšia, mala rozmery 21,5 x 13,5 m. Podobne ako to

bolo pri kostoloch, začali obyvatelia hradiska pochovávať svojich mŕtvych okolo tejto haly, resp.

chrámu. V 10. stor. už významnejších členov spoločnosti pochovávali priamo vo vnútri stavby. Ne-

skôr bol na tomto mieste postavený kostol, ktorý bol ale pri pohanskom povstaní zničený a bol obno-

vený pohanský chrám. V okolí chrámu sa našlo aj niekoľko lebiek koní, ale výnimočným je nález

kamenného oltára o rozmeroch 2 x 2 x 1 m spolu s idolom.

Pozornosť si zaslúži aj jazero Lieps v Nemecku, kde na jazernom ostrove bola objavená obdĺžni-

ková kultová stavba. Bolo v nej nájdené jelenie parožie, konská lebka a rohy, ktoré zdobili vchod do

budovy, a ešte býčie lebky. Táto svätyňa fungovala od pol. 12. stor. až do prvej pol. 13. stor.! Táto

stavba nebola jediná v okolí. Na brehoch jazera boli objavené ďalšie podobné stavby.

Okrem spomenutých pohanských chrámov sú na území Nemecka osídleného v minulosti Slovanmi

známe ešte ďalšie lokality s výskytom chrámov, či už doložených písomne alebo archeologickým

výskumom. Ide o lokality: Brandenburg, Dimin, Gutzkow (Gockov), Havelberg, Jasmund, Malchov,

Parchim, Plön, Rostock, Schwerin, Wolgast.

Relatívne veľké množstvo chrámov máme doložených aj na území Poľska. Jedným z takýchto

miest je napr. Wolin, stotožňovaný s Vinetou, známou s písomných prameňov. Na vrchole kopca, kde

sa rozkladalo mesto, sa nachádzalo najprv len kultové miesto pod šírim nebom, ale v 9. stor. tam už

postavili pohanský chrám spolu so stajňami určenými pre veštecké kone. Okrem tohto chrámu sa

predpokladá ešte jeden, keďže tu postavili po prijatí kresťanstva hneď dva kostoly. V týchto chrá-

moch zrejme uctievali boha Triglava a Jarovita. Archeologicky preskúmaný chrám mal rozmery 5 x 7

m a bol rozdelený na dve miestnosti. Našiel sa tam pravouhlý podstavec určený pre modlu dosť veľ-

kých rozmerov, čomu naznačuje nájdená drevená noha, podľa ktorej sa výška modly odhaduje na 2 –

3 m. Chrám bol oplotený a v jeho okolí sa našli zvyšky fakieľ, ktoré zrejme počas nočných slávností

osvetľovali chrám. Našlo sa aj množstvo kostí z obetovaných zvierat. Zaujímavým nálezom je aj ko-

berec z konca 10. stor., pochádzajúci zo západnej Európy, ktorý zrejme tvoril vnútornú výzdobu

chrámu a bol zavesený na stene, ako to dokladajú vyššie spomínané písomné správy.

11. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ A UMELECKÁ KONFERENCIA

158

Významným prístavným mestom bol Štetín, v ktorom sa mali nachádzať hneď tri alebo štyri chrá-

my zasvätené Triglavovi a Jarovitovi. V chrámoch mali stáť ich sochy zdobené zlatom. V chrámoch

sa mali odohrávať aj hostiny a porady. Zaujímavým príkladom kresťansko-pohanského synkretizmu

v tomto meste je uctievanie Ježiša Krista spolu s Triglavom na jednotlivých oltároch stojacich vedľa

seba.

Pohanská svätyňa bola zrejme objavená aj v meste Wroclav (Vratislav) postavená v rokoch 1032 –

1033. Mala obdĺžnikový pôdorys o rozmeroch 9,5 x 4,5 m. Jej steny tvorili vyrezávané dosky podob-

né ako v Gross Radene. S kultom súvisí aj nález lebky koňa a veľký počet hodvábnych a vlnených

ústrižkov nájdených v interiéri stavby.

Ďalšie lokality z územia Poľska s výskytom chrámových stavieb sú ešte napr. Kolobrzeg a Kosza-

lin.

Z územia Slovenska, Česka či Rakúska nám chýbajú písomné doklady o pohanských chrámoch, to

však neznamená, že tu nemohli existovať. Pravdepodobným dokladom takejto svätyne je zrejme stav-

ba objavená na hradisku Chotěbuz-Podobora na moravsko-sliezskom pohraničí. Táto stavba je orien-

tovaná západným smerom o rozmeroch 3,2 x 5,2 a 5,8 m. Bola oplotená palisádou tvorenou mohut-

nými kolmi. V blízkej jame sa našla drevená schránka s rozmermi 120 x 120 cm, ktorá je považovaná

za podstavec pre idol božstva. Stavba je datovaná do 9. stor.

Oveľa bežnejším typom posvätných miest boli obetiská pod šírim nebom, umiestnené na posvät-

nom okrsku. Väčšinou išlo o obetiská kruhového tvaru, kde kruh symbolizoval vesmír. Takýmto naj-

známejším kruhovým objektom je Perúnova svätyňa na lokalite Peryň v Novgorode. Podľa nej ozna-

čujeme takéto kruhové objekty ako objekty peryňského typu. Okrem nich sa môžeme stretnúť aj

s kultovými objektmi kvadratického tvaru.

Z oblasti východného Nemecka poznáme kruhové kultové miesta, napr. z lokality Pehlitz, kde

kruh mal priemer až 35 m, bol obklopený valom a mal dva vchody. V jeho strede sa predpokladá

umiestnenie idolu. Ďalší kruhový objekt bol objavený na už spomínanom hradisku Gross Raden, ktoré

malo priemer 3,2 m a hĺbku 1,6 m, v strede tohto objektu zrejme stála socha božstva. Kruhové objekty

boli ešte identifikované napr. v Lossow, Paussnitz, Petersberg pri Halle či v Saaringene.

V Poľsku je najznámejším kruhovým obetiskom lokalita Trzebiatow v Pomoransku. Kruhové,

resp. oválne objekty tu boli hneď dva s priemermi 8 x 10 m a 10 x 13 m. V tom väčšom sa zistili sto-

py po troch idoloch a horeli tam dva ohne s obetnou funkciou. V tom menšom sa zistili stopy len po

jednom ohnisku v strede objektu. Objekty boli od seba vzdialené 65 m a zahĺbené boli do hĺbky 0,5 –

1 m a šírkou zahĺbenia 1 – 1,5 m symbolizovali ochranu obetiska. Kultové objekty sú datované do 9. –

10. stor.

Na hradisku Płock bol nájdený kultový okrsok pochádzajúci z 10. stor. Nachádzal sa tam kamenný

oltár spolu s lebkou a drevenou hlavou umiestnenou na žrdi a jama po ďalšom idole. V okolí sa našli

stopy po piatich ohniskách. Našli sa aj kosti koňa, zrejme obetovaného a meč zabodnutý do zeme.

Obetisko zrejme súviselo s kultom plodnosti, čomu nasvedčuje nález falického symbolu.

Na Lechovej hore v Hnezdne bolo objavené kultové miesto tvorené rozsiahlymi kamennými kon-

štrukciami, ktoré boli stavané na sucho. Boli tam nájdené keramické nádoby so zvieracími kosťami,

ktoré slúžili najpravdepodobnejšie ako potravinové obety. Tento kultový priestor bol tiež obklopený

priekopami ohraničujúcimi posvätný priestor.

Ďalšie kultové objekty na území Poľska boli ešte identifikované napr. v Gorzyckove, Radzikowom

Starom či v už spomínanom Štetíne.

Kultové objekty boli nájdené aj v Čechách. Najstarší bol objavený na hradisku Hradsko pri Kani-

ne. Ide o žľab široký asi 100 cm a hlboký 50 – 60 cm, ktorý ohraničuje asi ¾ kruhu o rozmeroch 185

x 270 cm. Centrálna časť objektu má štvorcový pôdorys s dĺžkou strany 105 cm. Identifikované boli 3

jamky po koloch, možno idoloch alebo slúžiace ako oplotenie či na zastrešenie, a jedna väčšia jama.

V objekte sa našlo veľké množstvo zvieracích kostí. Ide o hovädzí dobytok, ošípané, ovce a kozy.

Tento objekt je datovaný do 8. stor.

Kultový priestor bol objavený aj na hradisku Stará Kouřim. Išlo o prírodné jazierko nazývané Li-

buše, ktoré obyvatelia v 9. stor. rozšírili na umelú vodnú nádrž s rozmermi 30 x 70 m. Na severozá-

padnej strane jazierka sa nachádzal posvätný priestor, ktorý bol oddelený od akropoly symbolickým

SEKCIA HISTÓRIE

159

valom. Pravdepodobne tam boli umiestnené aj idoly, po ktorých sa zachovali stopy v podobe jamiek

a tiež sa našli zvyšky ohnísk, určených zrejme pre obetné ohne.

S kultovým objektom sa môžeme ešte stretnúť na hradisku Libušín, a predpokladané miesto kultu

je aj na Pražskom hrade na pahorku Žiži, ktorý spomína Kosmas.

Na území Moravy je z kultového hľadiska veľmi zaujímavá lokalita Břeclav – Pohansko. Na tejto

lokalite sa nachádzal veľmožský dvorec a na ňom boli objavené až tri objekty s pohanskou kultovou

funkciou.

Prvým objektom bola ohrada o rozmeroch 21,5 x 17 m, ktorá sa nachádzala okolo mladšieho veľ-

komoravského kostola. Ohrada zrejme svoju funkciu plnila v prvej štvrtine 9. stor. V ohrade sa však

nezistili jednoznačné doklady o pohanskom kulte. Jedinou stopou sú stopy po ohniskách, snáď rituál-

neho významu. Našli sa aj jamky po koloch, ktoré však nemuseli tvoriť konštrukciu svätyne, ale moh-

li byť aj súčasťou dreveného misijného kostola.

Severovýchodne od kostola vo vzdialenosti 11 m bol objavený kruhový kultový objekt (objekt č.

39) s priemerom 250 – 300 cm. Tento objekt bol tvorený z mohutnej kolovej jamy v strede

s priemerom 85 cm, ôsmymi jamami po koloch okolo strednej jamy s priemermi 46 – 60 cm

a z obvodového žľabu, ktorý ohraničoval asi tretinu objektu a bol široký 22 cm a hlboký 7 – 11 cm.

Tento objekt je rekonštruovaný ako čiastočne otvorená ohrada kruhového tvaru, v ktorej strede bol

umiestnený hlavný idol obklopený ďalšími ôsmymi idolmi. Zaujímavá je doba vzniku tohto objektu.

Objekt vznikol až niekedy v 1. pol. 10. stor. ako odozva pohanskej reakcie v období zániku Veľkej

Moravy.

Veľmi zaujímavý je nález identického kruhového objektu vo vzdialenosti 330 m od objektu č. 39.

Tento objekt (objekt č. 28) sa nachádzal na staršom žiarovom pohrebisku zo 6. – 8. stor. Pozostával

rovnako ako objekt č. 39 z jednej stredovej kolovej jamy a z ďalších ôsmych, rozmiestnených okolo

nej, a tiež s obvodovým žľabom. Tento objekt je datovaný do rovnakého obdobia ako predchádzajúci,

čiže na začiatok 10. stor. Výskyt dvoch rovnakých objektov na jednej lokalite sa vysvetľuje iba do-

časnou funkciou týchto idolových zoskupení, určených zrejme len užšej skupine ľudí. S týmto objek-

tom súvisia ak niektoré hroby v jeho okolí. Mŕtvi sú v hroboch uložený bez milodarov v natiahnutej

polohe, ale v detskom hrobe je kostra v skrčenej polohe. Kostrové hroby boli spojené s detským hro-

bom líniou, ktorá prechádzala stredom kruhového objektu. Na tejto línii vychádza Slnko počas zim-

ného slnovratu. Pochovaní v kostrových hroboch teda hľadia priamo na východ Slnka a zároveň sme-

rom k hrobu skrčeného dieťaťa. Na tejto línii sa ešte nachádza kostra koňa, ďalej v smere presne na

východ (rovnodennosť) sa v rovnakej vzdialenosti ako dieťa nachádzal prázdny hrob (kenotaf). V

smere letného slnovratu sa našiel ďalší rituálny pohreb koňa. Táto dispozícia hrobov vo vzťahu ku

kruhovému objektu sa zrejme používala na astronomické pozorovania solárneho cyklu. Pozorovateľ

stojaci nad hrobom koní zrejme mohol v deň zimného alebo letného slnovratu pozorovať východ Sln-

ka presne nad centrálnym idolom. Prázdny hrob v smere rovnodennosti zrejme symbolizoval odchod

Slnka z „ríše mŕtvych“. Hrob skrčeného dieťaťa zase mohol symbolizovať najväčšiu „slabosť“ Slnka

v deň zimného slnovratu, ale taktiež jeho znovuzrodenie.

Ďalší kruhový kultový objekt bol objavený na hradisku Mikulčice. Nachádzal sa na výbežku brehu

rieky Moravy oproti vstupu na akropolu. Tento objekt mal priemer zhruba 12 m a bol obklopený vo-

dou z juhu, východu aj západu. V objekte sa našla veľká kolová jama s priemerom asi 1 m a jej okraje

boli spevnené kameňmi. Na tomto mieste bol zrejme umiestnený nejaký idol. Priekopa ohraničujúca

kruh bola široká okolo 3 m, v ktorej zrejme horeli rituálne ohne, čo naznačujú nájdené uhlíky. Okrem

toho sa tam ešte našli napr. železné hrivny, sekery či žarnovy. Podobne ako kultové objekty

v Pohansku pri Břeclavi sa aj tento datuje až na začiatok 10. stor.

Severne od mikulčického hradiska v polohe Klášterisko bola identifikovaná drevená stavba, resp.

ohrada tiež s kultovým významom. Táto ohrada bola vymedzená palisádovým žľabom, ktorý je 40 cm

široký a hlboký 35 cm, v ktorom boli stopy po stene z kolov zasadených tesne vedľa seba. Plocha

vyčlenená touto palisádovou stenou mala rozmery až 26 x 11 m a bol orientovaná v smere západ –

východ. Vo vnútri ohrady bola vyčlenená plocha s rozmermi 7,5 x 11 m s úzkym vstupom

z juhovýchodu. Našli sa tam hroby troch koní a tiež amputovaná ľudská noha. Neďaleko nej bola

objavená kostra bez nohy, ale napriek tomu noha a kostra nepatrili k sebe. Na jednom z hrobov koňa

boli napr. nájdené ďalšie amputované ľudské končatiny. Takýchto anomálii tam bolo objavených

11. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ A UMELECKÁ KONFERENCIA

160

viac. Na základe nálezov sa počiatky tejto kultovej ohrady kladú do 8. stor., jej zánik do obdobia po

pol. 9. stor. Pohreby koní sú dôležité k interpretácii tohto objektu. Ohrada zrejme slúžila k rôznym

pohanským obradom, pri ktorých hrali dôležitú úlohu najmä posvätné kone, ako to poznáme

z písomných prameňov z oblasti polabsko-pobaltských Slovanov.

Pohanská kultová ohrada zrejme stála aj na mieste mladšieho kresťanského kostola v Modré

u Velehradu.

Kultový objekt zaujímavého tvaru bol nájdený na pohrebisku v Uherskom Hradišti – Sadech

v polohe Horní Kotvice. Interpretovaný je ako kultový pohrebný objekt, ktorý je tvorený plytkým

zaobleným žľabom širokým asi 1,5 m s výklenkom na západnej strane. V ňom sa našli štyri kolové

jamy vymedzujúce obdĺžnik o rozmeroch 2,5 x 1,15 m. Mohlo ísť napr. o prístrešok, kde bol uložený

mŕtvy a konali sa tam pohrebné obrady. Našla sa tu aj lebka tura s rohmi, ktorá mohla byť umiestnená

na prístrešku, podobne ako sme to videli na chráme v Gross Radene. Vedľa sa nachádzali tri jamy,

v ktorých boli zrejme umiestnené idoly. Okolo idolov boli nájdené aj stopy po ohniskách s rituálnym,

resp. večným ohňom.

Z územia Slovenska máme archeologicky doložené len jedno kultové miesto, podobné tomu

v Uherskom Hradišti – Sadoch. Bolo nájdené na sídlisku z 8. až začiatku 9. stor. v Moste pri Bratisla-

ve (okres Senec). Kultový objekt (objekt č. 14) bol tvorený žľabom zaobleného tvaru, ktorý bol dlhý

27 m a jeho max. šírka bola 280 cm. Jeho stredná časť bola obojstranne rozšírená. Žľab bol hlboký 20

– 50 cm. V objekte sa našli nepravidelne rozmiestnené kolové jamy, v ktorých pravdepodobne boli

umiestnené idoly. V južnej časti objektu tvorili štyri jamy obdĺžnikový objekt, zrejme prístrešok, pod

ktorým bolo nájdené ohnisko, v ktorom sa podľa analýzy pálilo dubové drevo. Našla sa aj lebka tura,

ktorá, ako sme to už videli vyššie, mohla byť zavesená na streche alebo na stĺpe. Okolo boli zistené aj

menšie ohniská krátkodobého charakteru a tiež keramické črepy a zvieracie kosti. Ohnisko pod dre-

venou konštrukciou malo priemer až 80 cm a zrejme sa na ňom udržiaval „večný oheň“. Na základe

zistenia, že ako palivo sa používalo dubové drevo, sa tento objekt interpretuje ako svätyňa zasvätená

Perúnovi. Menšie ohniská na okolí zrejme slúžili len na súkromné účely, pričom „večný oheň“ mohla

udržiavať k tomu určená osoba, možno aj pohanský kňaz.

Medzi najjednoduchšie kultové miesta však patrili obyčajné jamy. Stretnúť sa s nimi môžeme po

celom slovanskom svete. V oblasti strednej Európy je pre nás zaujímavá obetná jama nachádzajúca sa

v Mikulčiciach na Morave. Jama mala rozmery 200 x 160 cm a v hĺbke 80 – 90 cm boli objavené

črepy keramiky, zvyšky mazanice, ale hlavne 207 kusov plastík z vypálenej hliny. Ide o plastiky do-

bytka, možno tura alebo zubra, hlavy rohatých zvierat, plastiky vtákov, rýb, koní, hlinené sedlá, hlavy

ľudí so schematicky znázornenými tvárami a pod. Toto miesto sa spája s tzv. kreatívnou mágiou, kto-

rá mala za úlohu rozmnožovať stavy dobytka a iných hospodárskych zvierat. Vznik tohto objektu sa

kladie do druhej pol. 7. stor. Na tomto náleze vidíme, ako sa vyvíjala kultová zložka pohanstva, od

reálnych zvieracích či ľudských obetí k obetiam čisto symbolického charakteru, stvárnených už len

v podobe drobných plastík z najrôznejšieho materiálu.

U starých Slovanov sa veľkej úcte tešili aj niektoré posvätné hory. V Poľsku to boli napr. Ślęża –

Sobótka, Lysa Góra, Radunia, v Česku napr. Říp, Milešovka, Radhošť, a na Slovensku napr. Devín či

Zobor. Tak ako aj v ostatných svetových kultúrach, aj Slovania videli v týchto horách tzv. axis mundi

– os sveta, ktorá je spojnicou medzi nebom, zemou a peklom. Vrcholy vysokých hôr boli preto pova-

žované za najlepšie miesta pre komunikáciu s bohmi.

Najstaršími kultovými miestami starých Slovanov boli posvätné háje, ktoré sa postupom času vy-

víjali na chrámové okrsky, resp. kultové miesta kruhového typu. Samozrejme sa to netýkalo všetkých

hájov. Niektoré ostávali v rovnakej podobe po dlhý čas a ich funkcia nevymizla ani po prijatí kresťan-

stva a niekde sa udržali až do obdobia novoveku. Z písomných správ nám najpodrobnejší opis takého-

to hája zanechal Helmold, ktorý takýto háj navštívil v Starigrade – Oldenburgu. Keď Helmold a jeho

spoločníci putovali v tejto oblasti, „prišli do lesa, jediného v tejto zemi, ktorá sa celá rozprestiera

v rovine. Tam sme medzi prastarými stromami uvideli posvätné duby, ktoré boli zasvätené bohu tejto

zeme, Provovi. Stromy obklopovalo nádvorie ohradené plotom, ktorý bol veľmi pekne postavený

z dreva a s dvoma bránami. Okrem domácich bôžikov a modiel, ktorými oplývala každá dedina, bolo

toto miesto svätyňou pre celú zem. Bol tu ustanovený vlastný kňaz, slávnosti a rozličné obetné obrady.

Miestny ľud mal vo zvyku sa tu každý druhý deň v týždni schádzať s kniežaťom a kňazom kvôli súdom.

SEKCIA HISTÓRIE

161

Vstup do nádvoria bol zakázaný všetkým okrem kňaza a tých, ktorí chceli obetovať, alebo ľudí

v smrteľnom nebezpečenstve. Tým sa tu útočisko rozhodne neodopieralo. Slovania preukazujú svojim

svätyniam takú úctu, že nedovolia okrsok chrámu poškvrniť krvou ani počas vojny“ (Helmold

z Bosau, 2012, s. 149 – 150).

Lokalizovať takéto posvätné háje je archeologicky veľmi komplikované, keďže sa tam väčšinou

nenachádzali žiadne väčšie konštrukcie a vyskytovali sa väčšinou mimo sídlisk. Jedinou stopou môžu

byť len nálezy predmetov interpretovaných ako obeta božstvu. Aj keď nám chýbajú jednoznačné do-

klady týchto prírodných svätýň, musíme predpokladať ich existenciu vo veľkom počte. Vyskytovať sa

mohli prakticky kdekoľvek, kde sa nachádzal aspoň jeden posvätný strom, väčšinou dub. Posvätné

háje mohli vznikať aj pri prameňoch, ktoré mali liečivú silu. Najlepším dokladom určenia ich výskytu

sú pre nás zachované miestne názvy. Tiež veľmi veľká pravdepodobnosť výskytu týchto hájov je na

miestach starých kostolov, ktoré cirkev často zakladala na miestach posvätných pre predkresťanský

kult. Rovnaká situácia je aj pri posvätných balvanoch alebo skalách, zväčša atypického tvaru, ktoré

boli tiež považované za miesto, kde sídli božstvo. Tu sa tiež musíme spoliehať hlavne na zachované

miestne názvy.

Tak napr. slovo božec, v pôvodnom význame pohanský bôžik môžeme nájsť v názve obce Božčice,

ležiacej severne od Trebišova, dnes sú už súčasťou obce Parchovany. Predpokladá sa, že názov je

odvodený od menšej pohanskej svätyne so soškou bôžika, ktorá sa nachádzala na území osady. Pô-

vodná usadlosť sa nachádzala na sútoku riek Tople a Ondavy, ktorý ľudia v minulosti považovali za

miesto stretávania sa bôžikov.

Ďalším slovom je deva. V slovenčine má význam panensky zachované, nevydaté dievča, ale

v pohanských časoch bolo spájané s mystickým odtieňom božstva. Toto slovo s významom božskej

nedotknuteľnosti je ukryté v názve hradnej skaly Devín, západne od Bratislavy. Podobne je to aj

v názve obce Devičie, juhozápadne od Krupiny, spájaný s panenskou pôdou. Homonymne veľmi po-

dobným je slovo diva, ale má iný význam. Predstavuje zlého pohanského bôžika resp. zlú vílu žijúcu

v lesoch resp. nymfu. Slovo nachádzame v názve obce Diva, severozápadne od Štúrova, a v názve

Divín, severozápadne od Lučenca. Hrad Divín teda zrejme patril bohyni Dive v predstave, že spolu

s ním vládne nad lesami a vodami. Sem ešte môžeme priradiť obce Divina a Divinka, nachádzajúce sa

severozápadne od Žiliny. V ich susedstve bola ešte osada Lelinka, ktorej názov sa odvodzuje od slova

leľ, t. j. pohanský bôžik lásky.

Slovo kap znamenalo pohanská modla, soška bôžika, a od neho utvorené slovo kapište označujúce

pohanskú svätyňu resp. obetisko. Od tohto slova bol utvorený názov obce Kapince, predtým Dolné

a Horné Kapince, ležiace východne od Hlohovca. Rovnako je na tom aj názov Kapoň resp. Kapoňa,

ktorá je miestnou časťou obce Leles, juhovýchodne od Trebišova. Predpokladá sa, že sa tu nachádzalo

pohanské obetište.

Rovnako aj názov obce Leles je odvodený od už spomínaného slova leľ, označujúceho lietajúceho

bôžika lásky. Spája sa s ním aj tzv. lelek, čo bol nočný vták, ktorému sa pripisovala magická moc

dostať sa do stajne a piť kozám mlieko. Je možné, že názov bol motivovaný pohanskou svätyňou, kde

sa prinášali obete s prosbami k božstvám, aby usadlosti chránili pred týmto magickým lietajúcim bô-

žikom. Slovo leľ je ešte ukryté v ďalších obciach, napr. Lél, časť obce Veľké Kosihy, Leľa, severový-

chodne od Štúrova, Lelovce, Dolné Lelovce, dnes časť obce Zemianske Kostoľany, juhozápadne od

Prievidze a Horné Lelovce, časť obce Nováky.

Modla, slovo označujúce väčšiu kultovú sochu alebo kultový predmet zasvätený pohanskému bož-

stvu, môže označovať aj pohanskú modlitebňu. Nájdeme ju v názve Modly, dnešnej časti mesta Mar-

tin. Názov vznikol zrejme na základe existencie pohanskej modlitebne s obetiskom.

Slovo šarkan má v slovenčine význam démonickej lietajúcej bytosti, ktorá prinášala búrky

a hromy. Obec Šarkan sa nachádza severozápadne od Štúrova.

Vysoké navŕšenia hliny nad hrobmi zosnulých sa v pohanskej dobe nazývali mogyly. Od tohto slo-

va vznikol názov obce Mogyľany. Tá už dnes neexistuje, ale spomína sa v okolí Galanty v zázname

z r. 1297.

Obce Vrakuň, juhozápadne od Dunajskej Stredy, a Vrakuňa, južne od Bratislavy, boli odvodené od

slova vrakun, ktorým sa v stredoveku označoval ľudový liečiteľ, ktorý pri liečbe používal zaklínania,

výkriky a pod.

11. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ A UMELECKÁ KONFERENCIA

162

V zadunajskej Panónii sa v minulosti nachádzal hrad s názvom Turgrad. Doložený je záznamom

z r. 1200. Názov je zložený zo slova tur, čiže druh dobytka, a slova grad, čiže hrad, resp. opevnené

miesto. Tur sa v tejto oblasti zrejme nevyskytoval, preto sa uvažuje skôr o symbolickom pomenovaní

hradu. Motiváciou mohla byť sila tura, ktorá mala predstavovať silu, resp. odolnosť hradu. Názov

mohol byť tiež odvodený od Tura ako slovanského božstva, ktorý mal svojou silou ochrániť hrad.

V blízkom okolí sa teda mohli odohrávať rôzne kultové obrady na poctu tomuto božstvu.

Západne od cesty vedúcej zo Sene do Košíc na vyvýšenine medzi Seňou a Haniskami sa nachádza-

lo staroslovanské kultové miesto, ktoré nám dokladá zápis z r. 1267 opisujúci toto miesto ako bal-

wankew, čiže modla resp. uctievaný kameň, balvan. Taktiež sa tam nachádza tzv. Božia hôrka, kde sa

predpokladá, že sa tam mohlo nachádzať pohanské obetisko. Medzi majetkami opátstva v Hronskom

Beňadiku, ktorými ho obdaroval knieža Gejza v r. 1075, sa spomína villa Balwan. Tiež súčasťou obce

Kameničná sú Balvany, v okrese Komárno. Podobný kultový balvan bol zrejme uctievaný aj v okolí

obce Streda nad Bodrogom, juhozápadne od Kráľovského Chlmca, ako to dokladá chotárny názov

Balvánhegy.

Podobne ako rôzne skalné útvary boli uctievané aj pramene. Takúto pohanskú tradíciu máme za-

chovanú v chotárnom názve Pogánykút v zmysle Pohanský prameň, v chotári obce Trauconfalva,

nachádzajúcej sa na hranici Zemplína a Abova.

S kultom súvisí aj slovo háj (gaj), ktoré pôvodne označovalo miesto pobytu mŕtvych predkov, po-

dobne ako už spomínaná mogyla, ale aj posvätný háj v zmysle svätý les. Najčastejšie sa s názvom Háj

stretávame v chotároch viacerých obcí, napr. v Skalici, Brezolupoch, Abraháme, Žiline, Krasňanoch

atď. Tieto názvy poznáme aj zo stredovekých listín v podobe Gaj.

Sviatky nazývané radunica boli konané na počesť zosnulých predkov. Slovo je odvodené z koreňa

rad, znamenajúceho radovať sa pri hroboch. Z územia Slovenska majú toto slovo vo svojom názve

obce Rad na Zemplíne, Radola na Kysuciach, Radoma v Šariši, dokonca až trikrát Radvaň ako súčasť

mesta Banskej Bystrice, Radvaň nad Dunajom a Radvaň nad Laborcom.

Medzi obetné miesta patrili aj tzv. trebišča, a staroslovienske slovo třeba zase označuje obetu. Do

tejto skupiny môžeme zaradiť obec Trebatice, les zvaný Trebisc, t. j. dnešný Tribeč pri Zlatých Mo-

ravciach, a azda aj mesto Trebišov a obec Trebušovce.

Neďaleko obce Krivany v Šariši sa môžeme stretnúť s pomenovaním chotárneho lesa Ku kameňu –

Ku božisku, čo nám tiež evokuje výskyt obetného miesta resp. posvätného hája.

Na tomto mieste sme si uviedli iba zopár príkladov miestnych názvov dokladajúcich staroslovan-

ský pohanský kult na území Slovenska. Ide iba o zlomok z celého radu názvov obcí a chotárov.

Pre človeka žijúceho v období raného stredoveku, najmä roľníka, je typické, že celý jeho život bol

úzko spätý s prírodou, striedaním ročných období a rôznymi dôležitými medzníkmi vlastného života.

Každá dôležitejšia udalosť sa preto oslavovala a bola sprevádzaná najrôznejšími obradnými, resp.

magickými úkonmi. Tie jednoduchšie a menej dôležité bol obyčajný človek schopný vykonať sám,

ale pri väčších sviatkoch už bola potrebná prítomnosť osobitej spoločenskej vrstvy, a to kňazov

a najrôznejších čarodejov alebo čarodejníc.

Kňazská vrstva sa podľa písomných prameňov a väčšiny odborníkov, nevyvinula u všetkých Slo-

vanov ale je typická najmä pre polabské a pobaltské kmene, ktoré sa dlho bránili prijatiu kresťanstva.

Dôvodom je zrejme to, že vďaka ich odporu sa ich pohanská viera dlhšie vyvíjala než u ostatných

Slovanov. Pôvodne vykonávala funkciu kňaza hlava rodiny, rodu, resp. kmeňa. Kvôli politickému

a ideovému tlaku franskej ríše sa mágia čarodejov a domácich obetí premieňala na verejný kult, ktorý

bol zviazaný k určitému posvätnému miestu, chrám resp. posvätný háj, ktorého správcom sa stal kňaz

alebo skupina kňazov. Pri významnejších chrámoch sa vyvinula aj kňazská hierarchia, na čele ktorej

bol veľkňaz. Nižšie kňazstvo sa staralo o údržbu chrámu. Postavenie kňaza zdôrazňoval aj jeho výzor.

Nosil odlišný odev, mal dlhé vlasy a dlhé fúzy a bradu. Pomocou kultu sa kňazom podarilo získať aj

významné postavenie v politickom živote. Na Rujane dokonca „kráľ má menšiu vážnosť v porovnaní

s kňazom. Ten totiž vyšetruje odpovede a skúma výsledky lósu. Kňaz závisí na pokynu lósu, kráľ a ľud

potom na pokynu kňaza“ (Helmold z Bosau, 2012, s. 191). Kňazi mohli ako jediní sedieť, keď ostatní

museli stáť. Pri niektorých zaklínadlách upadali do extázy a ich modlitebným gestom boli mierne

zdvihnuté pokrčené paže. Dokonca si pri niektorých obradoch pomáhali aj vonkajšími efektmi, ako

SEKCIA HISTÓRIE

163

napr. používaním gréckeho ohňa doloženého vo Woline. Vo Wolgaste sa napr. kňaz prezliekol za

boha a zjavoval sa ľudom v lese.

O čarodejoch, či už mužského alebo ženského pohlavia, existujú doklady zo všetkých oblastí obý-

vaných Slovanmi. Výraz „čarodej“ je všeslovanský a je spájaný s rytím čiar a obrazcov do zeme alebo

popola, sprevádzaným magickými praktikami, zariekavaním, vyvolávaním duchov a pod. Niekedy sa

rozlišovalo, či išlo o vykonávateľov čiernej, resp. škodlivej mágie (čarodej) alebo o vykonávateľa

bielej, resp. užitočnej mágie (mudrc). Toho prvého sa ľudia obávali, druhého si ctili. Medzi rôznorodé

činnosti čarodejov patrilo napr. hádanie budúcnosti, ochrana proti zlu alebo naopak jeho privolávanie,

zaklínanie, liečenie pomocou rôznych byliniek alebo zariekavaním, príprava rôznych jedov, nápojov

lásky alebo prostriedkov proti počatiu, výroba amuletov, privolávanie dažďa, pomoc pri rozmnožova-

ní dobytka, zaistenie bohatej úrody, účasť pri rodinných obradoch ako narodenie, svadba, smrť, či

pohreb.

Tesná spojitosť s praktickými potrebami, hospodárskymi, spoločenskými aj osobnými, vysvetľuje

ich silný vplyv medzi obyčajnými ľuďmi. Nikdy to však nebola organizovaná spoločenská skupina

ako v prípade kňazov, ale čarodeji vždy fungovali individuálne. Ich moc nad ľuďmi nestála len na ich

obratnosti a podvodoch, ale vychádzala väčšinou aj z istých paranormálnych schopností ako napr.

sugescia, hypnóza, mediálne a extatické stavy, mimozmyslové vnímanie a iné javy. S tým bola spoje-

ná aj inštinktívna znalosť prírody a ľudskej psychiky. Často bola využívaná extáza, pri ktorej podobne

ako aj v iných kultúrach na jej vyvolávanie slúžili hlavne tance, spev, rytmické výkriky, fajčenie,

pôst, asketické cvičenia a drogy, najmä konope. V extáze čarodeji veštili a poučovali. Magické úkony,

ktoré vykonávali, boli zrejme spojené aj s určitou náukou, ktorá bola ústne tradovaná a preto sa z nej

skoro nič nezachovalo. Zaujímavá je zmienka o čarodejniciach v Kosmovej kronike. Kosmas píše

o istej Kazi, ktorá bola znalkyňou liečivých bylín a o Tetke, ktorá prostý ľud učila magickým prakti-

kám a rituálom.

Staroslovanské pohanstvo prechádzalo neustálym vývinom a sformovalo sa až do pozície organi-

zovaného štátneho náboženstva. Takýto stav nastal len v Kyjevskej Rusi, tam ale nevydržal dlho,

a v oblasti polabsko-pobaltských Slovanov. Táto severozápadná vetva slovanského etnika je pre vý-

skum danej problematiky najzaujímavejšia. Vznik organizovaného pohanstva v tejto oblasti bol reak-

ciou na násilnú christianizáciu, vychádzajúcu s Východofranskej ríše. Charakteristický pre túto oblasť

je vznik pohanských chrámov, ktoré nemajú žiadne analógie v iných oblastiach, a vznik hierarchizo-

vanej kňazskej vrstvy. Všeobecne sa odmieta existencia kňazov mimo túto oblasť a predpokladá sa

len existencia čarodejov a súkromného vykonávania obiet a obradov. S tým si ale dovolíme nesúhla-

siť. Dôvodom sú stále nové archeologické nálezy kultových miest na územiach, kde neboli

v minulosti predpokladané a písomné pramene o nich mlčia. Môžeme predpokladať, že dôkazom sú

nálezy kultových ohrád, kruhových objektov a ďalších podobných kultových miest. Tieto objekty

určite neexistovali len pre súkromné potreby, ale slúžili aj na vykonávanie rôznych verejných obradov

a pri obetách. Počas veľkých sviatkov musel tieto obrady niekto organizovať a vykonávať. Podľa

nášho názoru k tomu neboli určení len miestni, resp. potulní čarodeji. Ako príklad nám môže poslúžiť

kultové miesto v Moste pri Bratislave, kde sa zrejme udržiaval večný oheň pálením dubového dreva.

Je teda možné, že si miestni obyvatelia, ktorým táto svätyňa slúžila, zvolili niekoho do funkcie udr-

žiavateľa večného ohňa, ktorý za nich zároveň vykonával dôležitejšie obety bohom a tiež ďalšie rôzne

náboženské obrady, teda miestneho kňaza. Tiež si títo kňazi mohli svoju funkciu prenachávať aj de-

dične, resp. si mohli sami vybrať svojho nástupcu. Taktiež by sme mohli stotožniť čarodejov

s kňazmi, kedže čarodeji sa v písomnostiach spomínajú, ale kresťanské duchovenstvo, ktoré tieto zá-

znamy písalo, medzi nimi nemuselo vidieť žiadny rozdiel a označovali ich iba jedným pojmom.

Staroslovanské pohanstvo môžeme prehlásiť za jedno z veľkých pravekých a ranodejiných nábo-

ženstiev, ktoré sa svojím dielom tiež podieľalo na formovaní európskeho ľudstva. Dodnes jeho vplyv

badať v mentalite slovanských národov, a jeho stopy môžeme vidieť v národných folklóroch, tradí-

ciách a zvykoch, ale hlavne v jedinečnosti slovanskej kultúry ako takej. Vo svojej prostote však ne-

mohlo obstáť a udržať sa vedľa vyvinutejšieho a univerzálnejšieho kresťanstva. Ako sme mohli vi-

dieť, kresťanstvo však nad ním úplne nezvíťazilo, a až dodnes sa nám z neho zachovalo veľa pod-

netných a zaujímavých tradícií a zvykov.

11. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ A UMELECKÁ KONFERENCIA

164

Literatúra: BARTOŠKOVÁ, A.: Stará Kouřim. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002. s. 110 –

111.

BEDNAŘÍKOVÁ, J. – HOMOLA, A. – MĚŘÍNSKÝ, Z.: Stěhování národů a východ Evropy. Byznac, Slo-

vané, Arabové. Praha: Vyšehrad 2013. 560 s.

BERANOVÁ, M.: K otázce vícehlavosti slovanských bohů. In: Archeologické rozhledy, 1955, roč. 7, č. 6,

s. 804 – 808.

BERANOVÁ. M.: Slované. 2. vyd. Praha: Libri 2000. 312 s.

BERANOVÁ, M. – LUTOVSKÝ, M.: Slované v Čechách. Archeologie 6. – 12. století. Praha: Libri 2009.

476 s.

BERENDOVÁ, N. (ed.): Christianizace a utváření křesťanské monarchie. Skandinávie, střední Evropa a Rus

v období 10. – 12. století. Praha: Argo 2013. 452 s.

ČAPLOVIČ, D.: Pohanské náboženstvo Slovanov – kontexty a hodnoty. In: Studia Archaeologica Slovaca

Mediaevalia III. – IV. Bratislava: VEDA 2001. s. 93 – 108.

DERŽAVIN, N. S.: Slovania v dávnej minulosti – kultúrno-historický náčrt. Bratislava: Tatran 1950. 215 s.

DOSTÁL, B.: K pohanství moravských Slovanů. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity,

1992, roč. 41, č. 39 (C), s. 7 – 17.

EISNER, J.: Rukověť slovanské archeologie. Počátky Slovanů a jejich kultury. Praha: Academia 1966. 532 s.

ELIADE, M.: Dějiny náboženského myšlení III. Od Muhammada po dobu křesťanských reforem. Praha: Oi-

koymenh 1997. 344 s.

FILIPOWIAK, W.: Wolin – raně středověké centrum na Baltu. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha:

Lidové noviny 2002. s. 59 – 60.

GABRIEL, I.: Starigrad-Oldenburg. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002. s. 234 –

235.

GALUŠKA, L.: Slované – doteky předků. O životě na Moravě 6. – 10. století. Brno: Moravské zemské mu-

zeum 2004. 148 s.

GĄSSOWSKI, J.: Dejiny a kultúra starých Slovanov. Bratislava: Obzor 1969. 228 s.

HANULIAK, M.: Duchovná zložka každodenného života veľkomoravských Slovanov. In: Cyril a Metod –

Slovensko a Európa. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda 2007. s. 88 – 97.

HANULIAK, M.: Materiálna podstata v duchovnej kultúre veľkomoravských Slovanov. In: Konštantínové

listy, 2008, roč. 1, č. 1, s. 26 – 40.

HAVLÍK, L. E.: Slovanské státní útvary raného středověku. Praha: Academia 1987. 252 s.

HENSEL, W.: Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna – zarys kultury materialnej. Warszawa: Państwowe

Wydawnictwo Naukowe 1965. 680 s.

HENSEL, W.: U źródeł Polski średniowiecznej. Wrocław: Zakład Narodowy imienia Ossolińskich 1974.

348 s.

HENSEL, W.: Wczesnośredniowieczna figurka czterotwarzowego bóstwa z Wolina. In: Slovenská archeo-

lógia, 1978, roč. 26, č. 1, s. 13 – 17.

HERRMANN, J.: Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin: Osveta 1973. 212 s.

HERRMANN, J. (hrsg.): Die Slawen in Deutschland. Berlin: Akademie Verlag 1974. 530 s.

HERRMANN, J.: Zu den kulturgeschichtlichen wurzeln und zur historischen rolle nordwestslawischer tem-

pel des frühen mittelalters. In: Slovenská archeológia, 1978, roč. 26, č. 1, s. 19 – 28.

HERRMANN, J. (hrsg.): Welt der Slawen. Geschichte – Gesellschaft – Kultur. Leipzig: Urania Verlag

1986. 332 s.

HERRMANN, J.: Ralswiek. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002. s. 61 – 62.

HRABOVÁ, L.: Stopy zapomenutého lidu. Obraz dějin Polabských Slovanů v historiografii. České Budějo-

vice: Veduta 2006. 324 s.

CHARVÁT, P.: Zrod Českého státu (568 – 1055). Praha: Vyšehrad 2007. 264 s.

CHROPOVSKÝ, B.: Die Slawen. Historische, politische und kulturelle Entwicklung und Bedeutung. Prag:

Orbis 1988. 344 s.

KEMPKE, T.: Hradiště 8. až 12. století mezi Labem a Odrou. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Li-

dové noviny 2002. s. 97 – 98.

KLANICA, Z.: Mikulčice – Klášterisko. In: Památky archeologické, 1985, roč. 76, č. 2, s. 474 – 539.

KLANICA, Z.: Náboženství a kult, jejich odraz v archeologických pramenech. In: Velká Morava a počátky

československé státnosti. Praha – Bratislava: Academia – Obzor 1985. s. 107 – 139.

KLANICA, Z.: Interpretace moravských objektů slovanského kultu. In: Studium sociálních a duchovních

struktur pravěku. Brno: Masarykova univerzita 2007. s. 331 – 350.

KLANICA, Z.: Torzo mozaiky. 2. vyd. Praha: Futura 2013. 167 s.

SEKCIA HISTÓRIE

165

KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava: Literárne in-

formačné centrum 2005. 232 s.

KUČERA, M.: Slovenské dejiny I. Od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava: Literárne informačné

centrum 2008. 368 s.

LECIEJEWICZ, L.(red.): Mały słownik kultury dawnych Słowian. Warszawa: Wiedza powszechna 1972.

676 s.

ŁOSIŃSKI, W.: Štětín. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002. s. 60 – 61.

LÜBKE, Ch.: Polabští a Pobaltští Slované. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002.

s. 233 – 234.

LUTOVSKÝ, M.: Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha: Libri

2001. 432 s.

LUTOVSKÝ, M.: Po stopách prvních Přemyslovců. Díl I. Zrození státu (872 – 972). Od Bořivoje I. po Bo-

leslava I. Praha: Libri 2006. 268 s.

MACÁK, J.: Východné Slovensko v dobe veľkomoravskej. Historické úvahy z dejín východného Slovenska

(9. – 11. stor.). Levoča: Polypress 1998. 160 s.

MACHÁČEK, J.: Pohansko u Břeclavi / Lundenburg. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové no-

viny 2002. s. 115.

MACHÁČEK, J.: Sakrální areály na Pohansku u Břeclavi. Příspěvek k poznání pohanství a kresťanství stře-

doevropských Slovanů v raném středověku. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002.

s. 143.

MAREŠOVÁ, K.: Uherské Hradiště – Sady. Staroslovanské pohřebiště na Horních Kotvicích. Brno – Uher-

ské Hradiště: Moravské muzeum – Okresní národní výbor 1983. 136 s.

MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. 2. vyd. Praha: Libri 2009. 565 s.

NIEDERLE, L.: Rukověť slovanských starožitností. Praha: ČSAV 1953. 516 s.

NOVOTNÝ, B.: Hromadný nález hliněných votivních symbolů ze slovanského knížecího hradu u Mikulčic.

In: Památky archeologické, 1966, roč. 57, č. 2, s. 649 – 688.

NOVOTNÝ, B. a kol.: Encyklopédia archeológie. Bratislava: Obzor 1986. 1032 s.

OSIĘGŁOWSKI, J.: Wyspa słowiańskich bogów. Warszawa: Książka i Wiedza 1971. 330 s.

PETRÁŇ, J. a kol.: Dějiny hmotné kultury I. (1). Praha: SPN 1985. 479 s.

PITRO, M. – VOKÁČ, P.: Bohové dávných Slovanů. Praha: ISV 2002. 207 s.

PODBORSKÝ, V.: Poznámky ke kruhovým architekturám pravěké a raně historické Evropy. In: Pravěk

(Příspěvky moravských a slezských archeologů za rok 1991). Brno: Masarykova univerzita 1992. s. 90 – 148.

PODBORSKÝ, V.: Dějiny pravěku a ranné doby dějinné. 2. vyd. Brno: Masarykova univerzita 2002. 326 s.

PODBORSKÝ, V.: Náboženství pravěkých Evropanů. Brno: Masarykova univerzita 2006. 614 s.

POLÁK, V.: Slovanské náboženství. In: Vznik a počátky Slovanů I. Praha: ČSAV 1956. s. 119 – 132.

POULÍK, J.: Jižní Morava, země dávných Slovanů. Brno: Studijní a plánovací ústav 1950. 170 s.

POULÍK, J.: Staří Moravané budují svůj stát. Gottwaldov: Krajské nakladatelství 1960. 303 s.

POULÍK, J.: Velkomoravské hradiště Mikulčice – Průvodce po archeologických výzkumech. 2. vyd. Brno:

Krajské nakladatelství 1962. 80 s.

POULÍK, J.: Pevnost v lužním lese. Praha: Mladá Fronta 1967. 264 s.

POULÍK, J.: Velkomoravské mocenské centrum v Mikulčicích. In: Monumentorum Tutela – Ochrana Pa-

miatok 8. Bratislava: Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody 1972. s. 5 – 56.

POULÍK, J.: Mikulčice – Sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha: Academia 1975. 212 s.

POULÍK, J.: Svědectví výzkumů a pramenů archeologických o Velké Moravě. In: Velká Morava a počátky

československé státnosti. Praha – Bratislava: Academia – Obzor 1985. s. 9 – 80.

PROFANTOVÁ, N. – PROFANT, M.: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. 2. vyd. Praha: Libri 2004.

260 s.

PROCHÁZKA, V.: Organisace kultu a kmenového zřízení polabsko-pobaltských Slovanů. In: Vznik

a počátky Slovanů II. Praha: ČSAV 1958. s. 145 – 168.

PROCHÁZKA, V.: Sněmovnictví a soudnictví polabsko-pobaltských Slovanů. In: Vznik a počátky Slovanů

III. Praha: ČSAV 1960. s. 83 – 122.

RAJCHL, R.: Nautická astronomie jako prostředek k rekonstrukci kosmologických představ našich předku.

In: (Re)konstrukce a experiment v archeologii, 2003, č. 4, s. 97 – 104.

SAWICKI, T.: Hnězdno. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Lidové noviny 2002. s. 166 – 167.

SCHLETTE, F.: Auf den Spuren unserer Vorfahren. Kelten – Germanen – Slawen – Deutsche. Berlin: Neu-

es Leben 1982. 268 s.

SCHMIDT, V.: Slovanská hradiště u kastorfsko-möllnského řetězu jezer. In: Stred Európy okolo roku 1000.

Praha: Lidové noviny 2002. s. 100 – 101.

11. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ A UMELECKÁ KONFERENCIA

166

SLIVKA, M.: K náboženskému synkretizmu v strednej Európe. In: Pohanstvo a kresťanstvo. Bratislava:

Chronos 2004. s. 147 – 162.

SŁUPECKI, L. P.: Pohanské náboženství západních Slovanů. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha: Li-

dové noviny 2002. s. 87 – 92.

ŠOLLE, M.: Kouřim v průběhu věku. Praha: Academia 1981. 156 s.

ŠOLLE, M.: Staroslovanské hradisko – Charakteristika, funkce, vývoj a význam. Praha: Vyšehrad 1984. 216 s.

ŠTEGER, A.: V susedstve Germánov. Kmene Polabských Slovanov. In: Historická revue, 2011, roč. 22,

č. 8, s. 60 – 65.

TÉRA, M.: Perun – Bůh hromovládce. Sonda do slovanského archaického náboženství. Červený Kostelec:

Pavel Mervart 2009. 383 s.

TIMURA, V.: Dávnoveká Európa. Odkiaľ prišli Európania. Pôvod a začiatky Slovanov. Bratislava: Forum

Sapientiae 2011. 576 s.

TURČAN, V.: Slovanský kultový objekt v Moste pri Bratislave. In: Kult a mágia v materiálnej kultúre. Bra-

tislava: SAV 2004. s. 59 – 62.

TUREK, R.: Čechy na úsvitě dějin. Praha: Orbis 1963. 340 s.

TUREK, R.: Čechy v raném středověku. Praha: Vyšehrad 1982. 251 s.

TUREK, R.: Počátky české vzdělanosti. Od příchodu Slovanů do doby románské. Praha: Vyšehrad 1988.

232 s.

ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Zemplínska spoločnosť 2001. 760 s.

URBAŃCZYK, S.: Religia pogańskich Słowian. Kraków: Uniwersytet Jagielloński 1947. 90 s.

VÁŇA, Z.: Objevy ve světě dávných Slovanů. Praha: Odeon 1977. 228 s.

VÁŇA, Z.: Svět dávnych Slovanů. Praha: Artia 1983. 239 s.

VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství. In: Památky archeologické, 1985, roč. 76,

č. 1, s. 228 – 250.

VÁŇA, Z.: Archeologické doklady kultu a magie u Slovanů. In: Slovenská archeológia, 1988, roč. 36, č. 2,

s. 343 – 352.

VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Praha: Panorama 1990. 288 s.

VÁŇA, Z.: Duchovní kultura Slovanů. Její kořeny a budoucnost (I.). In: Sophia, 1997, roč. 4, č. 14, s. 15 –

19.

VÁŇA, Z.: Duchovní kultura Slovanů. Její kořeny a budoucnost (II.). In: Sophia, 1997, roč. 4, č. 15, s. 13 –

16.

VARSIK, B. Osídlenie východného Slovenska do 14. storočia. In: Príspevky k dejinám východného Sloven-

ska. Bratislava: SAV 1964. s. 9 – 30.

VOß, R.: Staroslovanská chrámová osada Groß Raden v Meklenbursku. In: Stred Európy okolo roku 1000.

Praha: Lidové noviny 2002. s. 92 – 94.

Pramene: ADAM BRÉMSKY: Činy biskupů hamburského kostela. Velká kronika evropského Severu. Praha: Argo

2009. s. 284. (preklad: HRABOVÁ, L.).

DĚTMAR z MERSEBURKU: Kronika. Praha: Argo 2008. 344 s. (preklad: NEŠKUDLA, B. – ŽYTEK, J.).

HRDINA, K. – BLÁHOVÁ, M.: Kosmova kronika česká. 7. vyd. Praha – Litomyšl: Ladislav Horáček – Pa-

seka 2005. 304 s.

HELMOLD z BOSAU: Kronika Slovanů. Praha: Argo 2012. 300 s. (preklad: ZDICHYNEC, J.).