M A D S H M SHS W Kž.hc.sk/2004/hz_09_2004.pdf · 2016. 4. 26. · Tu jej zakrátko ponúkli v SND postavu Ľubice v novej Dusíkovej operete Keď roz-kvitne máj (premiéra 14

MUSICA ARVENZIS

DNI STAREJ HUDBY

MLÁDEŽNÍCKY ORCHESTER SHS

WIENER FESTWOCHEN 2004

JACEK KOCHAN O JAZZE

ROČNÍK XXXVI

92004

34,- SK

ISSN 1336-4140

Der Komponist mag mittels der Musik von Leid erzählen, sie selbst flüstert gleichzeitig von Glück.Bruno Walter

Aj keď chce skladateľ prostredníctvom svojej hudby rozprávať o žiali, ona sama súčasne šepká o šťastí. Bruno Walter

R E N C O N T R E S E U R O P E E N N E SBratislava12. – 18. IX. 2004Artistic DirectorJack Martin Händler

Záštitu prevzaliJán Figeľčlen Európskej komisie

Rudolf Chmelminister kultúry SR

EhrenschutzJán FigeľMitglied der Europäischen

Kommission

Rudolf ChmelKulturminister

der Slowakischen Republik

Program festivalu nájdete na tretej strane obálky

Programm auf Seite 3des Umschlags

1� HUDOBNÝ ŽIVOT • 9 • 2004

O B S A H Vážení čitatelia,2 • OSOBNOSTI / UDALOSTI

Volali ju Mimi... – str. 2Ida Kirilová – str. 3Ján Figura – str. 4

Jubileá... Peter Krbaťa – str. 5 Emanuel Muntág – str. 5

Naďa Hrčková – str. 6 Juraj Alexander – str.

Slováci Slovákom – str. 7Konferencia o dychovej hudbe - str. 8

Stanovisko slov. sekcie Rímskeho klubu – str. 10Hovoríme... s Jozefom Kopelmanom – str. 11

13 • CON BRIO

Ďaleko – blízko – str. 13

14 • MINIPROFIL

Otokar Klein – str. 14

15 • KONCERTY

Dni starej hudby – str. 16Rencontres européennes – str. 18

Hommage a Bach – str. 18Suchoň Kláry Havlíkovej – str. 19Keď hudba spája srdcia – str. 19Malé jubileum festivalu – str. 0Orchester aj na export – str. 21

Úspech v Berlíne – str. 22Pódium pre mladých – str. 22

23 • HUDOBNÉ DIVADLO

Nielen peniaze... s R. Hromadom – 23Zámocké hry zvolenské – str. 26

Tanečným krokom do spoločnej Európy – str. 27

28 • ZAHRANIČIE

Wiener Festwochen 2004 – str. 28Anton von Webern Fest – str. 32

Mladý Mozart ako vyznávač neapolskej opery – str. 34Daphne vo Viedenskej štátnej opere – str. 35

Jubilejná Macerata str. 36

37 • ÚVAHA

Kompozičná teoréma... –str. 37

40 • MODULÁCIE

Slov. hudobné alternatívy – Ľ. Burgr – str. 40 Jacek Kochan – str. 42

Detský festival ľudovej hudby – str. 44

45 • RECENZIE

CD – str. 45 Knihy – str. 46

47 • POZNÁMKY DISKOFILA

48 • KAM / KEDY

leto je asi naozaj príliš krátke na to, aby sa námdokázalo zunovať. Uvedomila som si to znovas pribúdajúcou večernou tmou, s chladivými zarosenýmiránami, a akoby len tak mimochodom, aj sosynchrónom konštatovaní svojho už dosť dospeléhookolia, že „letá sú čoraz kratšie...“ Asi to nebude celkompravda, azda len naša vnútorná menzúra sa mení.Relativizuje. Možno si spomenúť na starého kamarátaz detských anekdôt, Móricka, ktorý vždy dokázalfrapovať pádnymi odpoveďami – pointami. Akonapríklad toť, vyzvaný uviesť príklad na notorickyznámy fyzikálny jav o pôsobení teploty na materiál,potešil nesmrteľnou axiomou: „letné prázdniny sú pretotaké dlhé, lebo je teplo a tým sa veci naťahujú.“ KlasikMóricko mal svoju pravdu a my, pozostalí, by smenedbali jeho filozofiu rozvíjať a pitoreskné zákonyeskalovať...

Leto je za nami, nedokázalo sa nám ani tentokrátzunovať. (Napokon, slasť aby ostala slasťou, musískončiť...) Každý, kto chcel, našiel na jeho veľkodušnejploche dosť šancí nepremrhať ho. Oddýchnuť si celkomcielene a zmysluplne, presvedčiť sa, že svet je krásny,pestrý a farebný a vlastne malý, pretože v jehonekonečných bludiskách sa starí priatelia dokážu znovanájsť a stretnúť. Ale aj to, že svet je vlastne stále dosťveľký a tajomný, pretože je v ňom stále množstvopribúdajúcich príležitostí na nové, dobrodružnéobjavovania...

Leto je teda za nami. Čím konkrétnym nás obdarilo,osobitne tá jeho časť, ktorej hovoríme „kultúrne“ či„hudobné“ leto? Aj to akoby v ostatnom čase zmenilosvoju starú opozeranú tvár. Z médií do nás jednostaj,celú sezónu búšili reklamy a upútavky na famózne,s najfantastickejším programom „open-air“ festivaly,ktoré sa cez ostatné leto naliahli a rozbujneli doneuveriteľných počtov. Kto chcel, mohol doslovaprázdninami preputovať po zastávkach týchtoneopakovateľne decibelových akcií. Svoje miesto na letnejmape získali – bez hlučných reklám – aj malé hudobnéfestivaly, ktoré sa správajú síce ľahúčko, nonšalantne,no už nadobudli váhu a vážnosť. Možno práve vďakasvojim nadšeným autorom, aj preto, že sa odsťahovaliz ťažiskových centier kultúrneho (aj „kultúrneho“)diania a vymkli sa pozornosti zatuchnutých oficialít.Ďalšími potešujúcimi podujatiami sú znova saprebúdzajúce letné múzické tábory, kurzy, stretnutiamladých. Na koho dýchne ich životodárna, svieža vôňa,plná nadšenia družnosti a nezištnosti, zaručene si hopodmaní.

Leto plné pohody, radostí, hier – aj tých veľkolepovavrínových olympijských – je za nami. Než celkomopŕchne, napájajme sa z jeho slastných elixírov. Zaistenám dodajú miazgu a energiu do ďalšej sezóny. Tešme sana ňu. Ktovie aká bude...

VašaLýdia Dohnalová

2 � HUDOBNÝ ŽIVOT • 9 • 2004

VYCHÁDZA MESAČNE V HUDOBNOM CENTRE,MICHALSKÁ 10, 815 36 BRATISLAVA

Š É F R E D A K T O R K A

LÝDIA DOHNALOVÁ

(TEL ./FAX: +421 2 54430366)[email protected]

[email protected]

REDAKCIA

KATARÍNA POKOJNÁ

DIVADLO, ZAHRANIČIE, HUDOBNÝ PRIEMYSEL

(TEL .: +421 2 59204846)[email protected]

AUGUSTÍN REBRO

WORLD, JAZZ, FOLK, RECENZIE

(TEL .: +421 2 59204846)[email protected]

REDAKČNÁ RADA

MILOŠ BLAHYNKA, ELENA FIL IPP I , JURAJ HATRÍK,LADISLAV KAČIC, FRANTIŠEK PERGLER,

GABRIEL BIANCHI

M A R K E T I N G

ELENA KMEŤOVÁ

(TEL. +421 2 59204843,FAX: 54433716)

AD R E S A R E D A K C I E

MICHALSKÁ 10, 815 36 BRATISLAVA 1

S A D Z B A A L I T O G R A F I E

ACADEMIC ELECTRONIC PRESS, S. R. O.

T L A Č

PATRIA I. , PRIEVIDZA

R O Z Š I R U J E

PONS, A.S., MEDIAPRINT-KAPA

A SÚKROMNÍ DISTRIBUTÉRI

Cena jedného čísla 34,- Sk.Cena ročného predplatného (12 čísiel) 300,- Sk.Objednávky na predplatné prijíma každá pošta

a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávkydo zahraničia vybavuje Slovenská pošta š. p., Účelové

stredisko predplatiteľských služieb tlače, Námestieslobody 27, 810 05 Bratislava 15.

Objednávky na predplatné prijíma tiežredakcia časopisu.

Neobjednané rukopisy sa nevracajú.Používanie novinových zásielok povolené RPPBA – Pošta

12, dňa 23. 9. 1993, č. 102/03.Indexové číslo 49215. ISSN 13 35 – 41 40

NA OBÁLKE

ZO SKÚŠKY MLÁDEŽNÍCKEHO ORCHESTRA

FOTO MILOŠ JURKOVIČ

REDAKCIA HŽ SA NIE VŽDY STOTOŽŇUJE

S NÁZORMI A POSTOJMI VYJADRENÝMI

V UVEREJNENÝCH TEXTOCH.

VYHĽADÁVAŤ V DÁTACH UVEREJNENÝCH

V TOMTO ČÍSLE MÔŽETE NA ADRESE

WWW.SIAC.SK.

Keď sme s pani Mimi Kišonovou-Hubo-vou premýšľali nad názvom knihy o jej

živote, navrhla tvar v minulom čase – Vo-lali ju Mimi. Nie z tušenia budúceho, alepretože tak znie verš z árie Mimi v milova-nej Pucciniho Bohéme. Táto rola bola prejej život v mnohom príznačná. S postavouMimi absolvovala v roku 1938 Nové vie-denské konzervatórium, k tejto vytúženejpostave sa po rokoch úspechov s Muset-tou dostala i na javisko SND, keď ju do svo-jej inscenácie pozval v roku 1959 jej váže-ný spevácky kolega a tiež občasný opernýrežisér Štefan Hoza.

„Mňa volali Mimi, prečo, to neviem...“ –tak znelo motto na parte, ktoré oznamo-valo odchod pani Márie Kišonovej-Hubo-vej spomedzi nás, živých.

Odišla dlhoročná primadona Opery Slo-venského národného divadla, nezabudnu-teľná prvá dáma slovenskej kultúry, ženaplná elegancie a vitality, ktorá do posled-ných dní statočne niesla svoje srdce do bojaso životom i osudom. Zostala legenda. Ma-ma i „mamama“ – ako ju volali početnévýhony hubovského rodu, pani profesor-ka, národná umelkyňa, teta Mimi... Každýmal pre ňu primerané oslovenie – a vždyho prijala so sebe vlastnou prirodzenosťou.

Keď som ju pred pár rokmi pozvala kuknižnému vyrozprávaniu jej bohatéhoumeleckého i súkromného života, poveda-la, čo mala a chcela – ani o štipku viac čimenej. K udalostiam minulým sa vyjadro-vala s príznačnou noblesou i povzneseníminteligentnej dámy. Sotva sa dá niečo dodaťk vznešenosti ducha, vtipu a šarmu, ktorésálali v kontakte s dámou, čo bola viac nežsopranistkou. Bola dramatickou umelky-ňou s lyrickým zafarbením hlasu, ale tiežsvedkom jednej neopakovateľnej epochyslovenského umenia – od prvej republiky,cez ťažké vojnové časy, po prudké napre-dovanie slovenského umenia v povojno-vom období – až po rôzne etapy socializ-mu... Mimi vždy radšej spievala než usved-čovala udalosti a osobnosti. Umenie jejpomáhalo žiť v kráse a v povznesení nadťažkosťami života. Navyše, rokmi sa na všet-ko pozerala so zmierom poznania.

„Svoje“ postavy dokázala nielen spievaťa hrať, ale o nich aj uvažovať a s odstupomrokov písať úvahy, predestinované literár-no-výtvarnými inšpiráciami. Sálala z nichkultúra myslenia „dávnominulých“ čias.Bola dôstojnou, pyšnou matkou hubovské-ho rodu, ktorý sa rozrástol do úctyhod-ných vetví.

Narodila sa 17. marca 1915 v Lábe naZáhorí v učiteľskej rodine. Základnú školuvychodila v Zohore, kde sa jej rodičia pre-sťahovali, keď mala päť rokov. Reálne gym-názium študovala v Bratislave na Grősslin-govej ulici. Po maturite (1933) si doplnilavzdelanie ročným štúdiom na Pedagogic-kej akadémii v Bratislave. Zopár rokov uči-la na literných školách v Ivánke pri Dunajia v bratislavskej Trnávke, no súčasne (1934-37) študovala spev u známeho vokálnehopedagóga Josefa Egema. V rokoch 1937-38 sa stala vo Viedni žiačkou Neues Wie-ner Konservatorium, ktoré absolvovalav triede Anny Schőnwaldovej. Na základeúspešného absolventského vystúpenia voviedenskom Konzerthause dostala ponu-ky z viacerých rakúskych a nemeckýchoperných domov, no vzhľadom na vtedaj-ší politický a spoločenský vývoj sa vrátilado Bratislavy.

Tu jej zakrátko ponúkli v SND postavuĽubice v novej Dusíkovej operete Keď roz-kvitne máj (premiéra 14. mája 1938). Poúspechu v tejto role dostala trvalé angaž-mán v Slovenskom národnom divadle.

Po operetných začiatkoch začal bohatýa zaujímavý operný i súkromný život mla-dej Mimi Kišonovej. V roku 1941 sa vydalaza popredného člena Činohry SND Miku-láša Hubu.

Umelecký život pani Márie Kišonovej-Hubovej bol v rokoch 1938–1978 bohatýna udalosti a prácu. V rozmedzí štyridsiatichrokov aktívnej sólistickej dráhy bola iba krát-ko mimo svojej domovskej scény – Opery

Volali ju Mimi ...(17. marca 1915 Láb – 11. augusta 2004 Bratislava)

FOTO

ARC

HÍV


O S O B N O S T I • U D A L O S T I

SND, a to cez búrlivé vojnové obdobie 1943–1945, kedy si vybrala neplatenú dovolenkua v sezóne 1946/47, keď prijala sólistickúponuku z pražskej Velkej opery 5. května.

Počas kariéry vytvorila 70 titulnýchoperných úloh. Mnohé postavy naštudo-vala v troch, ba aj v štyroch inscenáciach.Speváckou devízou Márie Kišonovej – Hu-bovej bol bezchybne technicky vedený strie-borný soprán, s bohatými dynamickýmimožnosťami a neomylným štýlovým cíte-ním. Jej umenie dotváralo herecké nada-nie, kultivovanosť prejavu, javisková nob-lesa a pôvabný ženský zjav. So sebe vlast-nou muzikalitou a ľahkosťou naštudovalav Opere SND už svoju prvú veľkú opernúpostavu – Máriu v Donizettiho Dcére plukua potom ďalšie náročné postavy: Norinuv Donovi Pasqualovi, Philinu v opere Mig-non, Elvíru v Donovi Giovannim, Violettuv Traviate, Gildu v Rigolettovi, Rosinu v Bar-bierovi zo Sevilly či Liu v Turandot.

Azda s najväčším ohlasom sa stretla jejMusetta v Bohéme, ktorú od roku 1939predviedla v štyroch inscenáciách. Koket-nosť, šarm, vokálna výstižnosť a ľahkosťtónu, ale aj vrúcnosť bolivlastnosti, ktorými obda-rovala rolu, za ktorú si vy-slúžila prívlastok „európ-ska Musetta“. S lyrickou,vytúženou Mimi sa na ja-visku síce stretla až neskôr,no zožala s ňou rovnakoveľký úspech.

V komických a koket-ných úlohách uplatnilaMimi Kišonová-Hubováokrem spevu najmä ženskýšarm, v lyrických partochvynikla jej hlboká emocio-nalita, inteligencia a javis-kový talent s neomylnouintuíciou.

Vlastnosti svojho ušľach-tilého, štýlovo vybrúsené-ho lyrického sopránu zúročila v rade mo-zartovských rolí: v krehkej Pamine v Čarov-nej flaute, v rozmarnej Blonde v Únose zoserailu, vo vokálne i psychologicky nároč-nom parte Donny Elvíry v Donovi Giovan-nim, v šantivej i láskou očarenej Zuzankevo Figarovej svadbe a v ostatnej role svojejkariéry v SND – kontemplatívnej, vzneše-nej, ženské čaro stále vyžarujúcej Grófkev tom istom Mozartovom diele.

K univerzálnosti talentu pani Mimi Hu-bovej treba pripočítať aj rad úloh českéhoa slovanského repertoáru, ktoré naštudo-vala v spolupráci s významnými českýmidirigentmi i režisérmi(Barča v Hubičke,Karolína v Dvoch vdovách, Jitka v Daliboro-vi, snivá Rusalka i bodrá, no zároveň citli-vá Marienka v „Predanke“, šantivý Lišiak

Zlatohlávok v Janáčkovej Líške Bystrouške,Jaroslavna z Borodinovho Kniežaťa Igorači zasnená Tatiana v Eugenovi Oneginovi.

Pre slovenskú operu odviedla Mária Ki-šonová-Hubová kus práce v dielach Cikke-ra, Holoubka, Moyzesa a zvlášť Suchoňa.Jej Ľutomíra zo Svätopluka bola veľkoucharakterovou postavou heroíny s negatív-nym nábojom. Zvláštnu kapitolu jej ume-leckého hľadania tvoria hudobne i charak-terovo kontrastné postavy Mélisandy v De-bussyho Pelléovi a Mélisande, Giuliettyv Offenbachových Hoffmannovych rozpráv-kach, Alžbety vo Wagnerovom Tannhäuse-rovi, Opernej primadony v Hindemitho-vom Cardillacovi či Lady Billowsovej v Brit-tenovom Albertovi Herringovi... Počaskariéry absolvovala doma i v cudzine rad vy-stúpení ako sólistka veľkých koncertnýchdiel a hosť zahraničných operných a koncer-tných domov. Roku 1968 udelili Márii Kišo-novej-Hubovej titul národná umelkyňa. Pat-ril jej do konca života za prácu, ktorú vyko-nala v prospech slovenskej kultúry.

V komornom speve zanechala pani Mi-mi autogram v piesňach Dezidera Kardo-

ša, Alexandra Moyzesa,Šimona Jurovského, Ladi-slava Holoubka a najmäMikuláša Schneidera-Tr-navského, s ktorého legen-dárnymi Ružičkami zazneljej hlas i pri poslednej roz-lúčke s umelkyňou na javis-ku historickej budovy SND17. augusta.

Pre vokálny dorast vy-konala profesorka Hubováveľa práce od polovice 70.rokov ako vokálna pedago-gička (1975-83), vysoko-školská profesorka (1978)i vedúca Katedry operné-ho a koncertného spevu(od 1979) na VŠMU. Boladlhoročnou predsedníčkou

poroty Speváckej súťaže Mikuláša Schnei-dera-Trnavského v Trnave, kde ešte v májit. r. odovzdala ceny najnovším laureátomdnes už medzinárodnej speváckej súťaže.

S jej osobnosťou bola spojená aj činnosťv Kruhu priateľov hudby, kde bola viac ro-kov predsedníčkou celoslovenskej RadyKruhov. Pre ctiteľov operného umenia bolazasa váženou predsedníčkou Kruhu pria-teľov Opery SND.

Profesorka Mária Kišonová – Hubovávyžarovala do konca života pozitívnu vnú-tornú energiu, láskavosť, záujem o veciverejné, kultivovanosť a noblesu. Bola veľ-kou dámou slovenskej opery – a ako takázostane nielen v našich spomienkach, aleaj v histórii slovenskej opery.

TERÉZ IA URSÍNYOVÁ

FOTO

ARC

HÍV

IdaKirilová

(* 6. mája 1949 Prešov – + 21. júla 2004 Bratislava)

Mezzosopranistka Ida Kirilová sak opere dostala okľukou. Hanblivé

dievčatko sa ostýchalo prezentovať takýmintímnym spôsobom, akým je spievanie.Hudobné nadanie teda spočiatku rozvíjalana hodinách akorde-ónu a flauty v ĽŠU.Až neskôr, ako štu-dentka slovenčinya hudobnej výchovyna Pedagogickej fa-kulte UPJŠ v Prešove,dostala na hodináchhlasovej výchovyprvé základy techni-ky vokálneho ume-nia. Tu, a tiež počassúkromných hodínu prešovskej speváč-ky pani Rozgiewiczo-vej, skrslo rozhodnutie venovať sa operné-mu spevu. Vzdelanie získala na Bulharskomštátnom konzervatóriu u profesora Iľju Jo-siffova. Správnosť voľby verifikovalo viace-ro ocenení z významných medzinárodnýchsúťaží, laureátske tituly z Barcelony (1976),Toulouse (1977), Vercelli (1980), Rio deJaneira (1981).

Po krátkom angažmán v Štátnom divad-le Košice (1976-1979) spojila profesionál-ny život s Operou Slovenského národné-ho divadla (1979-2004). Bola Dorabellou,Cherubínom, Suzuki, Amneris, Oľgou, Ebo-li, Káčou, Carmen, Ulrikou, Ježibabou, Kos-tolníčkou... Slovenskému interpretačnémuumeniu robila dobré meno v Nemecku,Španielsku, Veľkej Británii, Kanade, Talian-sku, Francúzsku, Švajčiarsku, Holandsku,Rusku, Japonsku, Číne... Výpočet spevác-kych hviezd, po boku ktorých spievala po-čas trojročného angažmán v Bonne (1982-1985), je úctyhodný – Pietro Capucilli, JoséCarreras, Hermann Prey, Mara Zampieri,Nikolaj Gjaurov, Katja Riacciarelli, MirellaFreni,...

Jej domovom nebolo len operné javi-sko. Muzikalitu, vnútorné bohatstvoa schopnosť širokej výrazovej škály, rukav ruke s nezlyhávajúcou technikou, prezen-tovala tiež ako koncertná speváčka.

Pokojná, vyrovnaná, skromná... Opus-tila nás po dlhej, ťažkej chorobe, len pártýždňov po päťdesiatych piatych narode-ninách.

MICHAELA MOJŽIŠOVÁ

FOTO

ARC

HÍV



Je len málo mien, ktoré sa skloňujú v sú-vislosti s hudobnou históriou Žiliny tak

často ako meno Ján Figura. Nebolo tu hu-dobného podujatia, na ktorom by sa osob-ne nezúčastnil a k priebehu ktorého by ne-prispel kúskom svojho neutíchajúcehonadšenia. S jeho menom sa spája vývoj hu-dobného školstva a koncertného životav tomto meste, jemu zasvätil celých 51 ro-kov. Bez neho by sa dnes nepísala históriaŠtátneho komorného orchestra v Žiline. Jev tom určitý kus symboliky, že v roku, keďorchester zavŕšil svoju jubilejnú 30. kon-certnú sezónu, vyhasol život jeho zaklada-teľa, 5. augusta, krátko pred dovŕšenímokrúhleho životného jubilea. Svojej osem-desiatky sa už nedožil, ani koncertu, ktorýmu k nej pripravoval orchester na začiat-ku novembra a ktorý bude už len pietnouhudobnou spomienkou.

Ján Figura sa narodil 27. októbra 1924v Užhorode. Od malička sa venoval hre nahudobných nástrojoch. Pôsobil najskôr akoučiteľ hry na husliach a flaute na ĽŠU v Ži-line, neskôr sa stal zástupcom a potom ria-diteľom tejto školy. Vyštudoval popri za-mestnaní na Vyššej hudobnej škole v Žili-ne u prof. L. Árvaya hru na husliach(absolvoval roku 1959). Roku 1962 sa stalexterným, roku 1964 interným profeso-rom flautovej hry na Konzervatóriu v Žili-

ne a vtedy začal aj diaľkovo študovať hruna flaute u prof. V. Brunnera a prof. M.Jurkoviča na VŠMU v Bratislave (absolvo-val roku 1968). Súčasne s pedagogickýmpôsobením bol členom Krajského učiteľ-ského inštrumentálneho súboru v Žiline,po jeho rozpade začal z členov pedagogic-kého zboru hudobných škôl v Žiline orga-nizovať Komorný orchester, ktorý od roku1959 pôsobil pod názvom Orchester mes-ta Žiliny (OMŽ). Pôsobil v ňom ako 1. flau-tista, člen jeho komorných zložiek (sekun-dárius sláčikového kvarteta a flautista dy-chového kvinteta), taktiež ako organizačnýtajomník a od roku 1963 ako riaditeľ.

Orchester mesta Žiliny vytvoril predpo-klad pre vznik profesionálneho telesa, ktorébolo 1. januára 1974 Ministerstvom kultú-ry zriadené ako Štátny komorný orches-ter Žilina. Do novovytvoreného orchestrabol Ján Figura menovaný za riaditeľa a nímbol až do 31. januára 1989. Jeho pôsobenie

na tomto poste znamenalo rozhodujúcuetapu vo vývoji ŠKO Žilina. Vďaka jeho nad-šeniu a húževnatosti sa podarilo dobudo-vať hráčsku základňu orchestra, získať kva-litných sólistov a dirigentov, etablovať or-chester na medzinárodných pódiách a hlav-ne zrekonštruovať v Žiline jednu z akustic-ky najkvalitnejších koncertných siení v eu-rópskom meradle s inštaláciou novéhokoncertného organa, čím sa podstatne roz-šírili koncertné možnosti na Slovensku.

Okrem úsilia, ktoré venoval orchestru,stále pôsobil ako pedagóg na žilinskomKonzervatóriu, externe až do roku 1994.Jeho pedagogické schopnosti sa prejaviliaj pokiaľ ide o jeho štyri deti – z nich tripôsobia ako výkonní umelci: huslista Fran-tišek je 1. koncertným majstrom a sólistomŠKO Žilina, ako aj vedúcim sláčikového sú-boru Archi di Slovakia, flautista Ján ml. jevedúcim dychovej sekcie ŠKO Žilina, vedú-cim niekoľkých komorných súborov, ako ajznámym sólistom, a čembalistka Ľubica Fi-gurová – Spurná pôsobí ako koncertnáumelkyňa v Prahe, kde absolvovala AMU.

V poslednom období pôsobil Ján Figurapedagogicky na ZUŠ v Považskej Bystrici,bol čestným predsedom Spolku priateľovhudby v Žiline a členom Zboru Žilincov –tu získal aj titul Genius Loci Solnensis zarok 1997.

Za svoju bohatú a obetavú činnosť v ob-lasti hudobnej kultúry dostal viacero výz-namných ocenení, ako posledné PoctuNárodného hudobného centra za výz-namný prínos k rozvoju hudobnej kultúryv roku 1998. Mesto Žilina i celá slovenskákultúra v ňom stráca osobnosť mimoriad-neho významu.

EL E N A F I L I P P I

FOTO

ARC

HÍV

JánFigura



75

60 Vzhľadom naojedinelosť špe-cializácie a kvalituprednášok sa P.Krbaťa stal vyhľa-dávaným odborníkom na katedrách hu-dobnej výchovy učiteľských fakúlt. V 90.rokoch externe prednášal hudobnú psycho-lógiu budúcim učiteľom hudobnej výchovyv Bratislave, Nitre a v Prešove.

Od roku 2000 pôsobí ako interný peda-góg na Fakulte prírodných vied Žilinskej uni-verzity, kde sa konštituuje humanitná časťaj s katedrou hudby, ktorej vznik inicioval.Pôsobí tu vo funkcii vedúceho Katedry hu-manitných vied a prodekana pre rozvoj.

Jeho prednášky sa podľa adresáta orien-tujú na všeobecnú psychológiu, jej dejiny,ontogenetickú, pedagogickú psychológiu,psychológiu tvorivosti, umenia, najmä všakpsychológiu hudby.

Vedecko-výskumná činnosť Krbaťu ob-siahla široké spektrum druhov a foriemvýskumu v orchestri SF, SFZ, výskumom

hudobného talentu, hudobných aktivítčloveka. Výsledky z nich prezentoval namnohých medzinárodných vedeckýchkonferenciách a študijných pobytoch,reflektoval ich v štúdiách, odbornýchčasopisoch a v zborníkoch z konferen-cií.

Jeho knižná monografia Psychológiahudby (nielen) pre hudobníkov (1994) jeucelenou populárno-vedeckou publiká-ciou relevantných vzťahov, pojmov, ka-tegórií a zákonitostí hudobného vývojačloveka a umelca – hudobníka. Enorm-

ný záujem o publikáciu si vyžiadal reedí-ciu, autorom doplnenú o novú oblasť, me-diamatika a hudba. Zázemie Žilinskej uni-verzity poskytuje jubilantovi nový priestorna realizáciu najmä pri výskume vzťahova vplyvov informatiky na človeka a inter-akcie hudby a počítača. Z týchto impulzovvzišla aj Krbaťova koncepcia nového štu-dijného programu – mediamatika.

Dnešná doba so všetkými jej pokrokmiponecháva stále neprebádané oblasti rôz-nych disciplín psychológie. Zaželajme jubi-lantovi veľa zdravia, tvorivého hľadaniav oblasti, v ktorej sa pohybujeme všetci, alektorú on vie pomenovať, zovšeobecniť,nachádzať riešenia.

IRENA ME D Ň A N S K Á

JU B I L E Á . . .

Peter Krbaťa

FOTO

ARC

HÍV

súpisy, napr.: Viliam Figuš-Bystrý, MiloslavFrancisci, Súpis hudobnín rím. – kat. kosto-la v Banskej Štiavnici, Súpis zbierky hudob-ných autografov Františka Hrdinu, Hudob-niny z knižnice grófov Zayovcov z Uhrovcaa ď. So snahou zvýšiť prezentáciu vedecko-výskumnej činnosti pracoviska založil E.Muntág roku 1974 edíciu Monumenta Mu-sica Slovaca na vydávanie najvýznamnej-ších prameňov a dokumentov slovenskejhudobnej kultúry. Do výskumu hudobnýchpamiatok a prameňov zapojil aj ďalšíchpracovníkov MS a založil zborník Hudob-ný archív (1974) v edícii Teória a výskumv sérii Vedecké zborníky, v ktorom publiko-val niekoľko štúdií vychádzajúcich z vý-skumných pramenných materiálov. Dojeho vedeckovýskumnej činnosti zaraďu-jeme aj organizovanie vedeckých seminá-rov a konferencií v rámci MS a v spoluprácis inými inštitúciami (o živote a diele V. Fi-guša Bystrého, M. Schneidera-Trnavského,J. Valašťana Dolinského, J. Levoslava Bel-lu, M. Ruppeldta a i.). Publikoval na strán-

kach odborných a popularizačných časopi-sov. Od roku 1969 sa Muntág zúčastňovalna činnosti nevládnej medzinárodnej orga-nizácie International Association of MusicLibraries, Archives and DocumentationCentres (IAML) ako zástupca MS, iniciovalzaloženie Slovenskej národnej skupinyIAML (1993) a bol zvolený za jej predsedu.Vo svojich aktivitách neustal Emanuel Mun-tág ani v dôchodkovom veku, naďalej savenuje organizačnej činnosti, sústredil sana spracovanie viacerých pramennýchmateriálov, napr. údajov pre profil sklada-teľa Tibora Andrašovana.

Patrím k najdlhšie pôsobiacim spolupra-covníkom Emanuela Muntága, poznámpodrobne a zblízka jeho záslužnú prácu, ne-ochvejnú iniciatívu a vytrvalosť. Plody jehočinnosti sa významne zapísali do dejín Ma-tice slovenskej a celej našej kultúry, praco-vitosť, ktorá mu priniesla viaceré ocene-nia, neúnavnosť a všestrannosť stoja akonasledovaniahodný príklad pre ďalšie ge-nerácie. Rada by som mu k jubileu a najmädo ďalších rokov zaželala veľa dobrého zdra-via, silu pri rozvíjaní ďalšej činnosti, príleži-tosť prezentovať tituly, ktoré ešte neuzrelisvetlo sveta.

VI E R A SE D L Á K O V Á

Emanuel Muntág

Záujmom, zápalom a úsilím o rozvoj is-tej disciplíny prináša ozajstný vedec

nové výsledky, mení hodnoty a posúva ichhranice. Tieto charakteristiky v plnom roz-sahu platia pre hudobného psychológa, pro-minentného reprezentanta svojho odboruna Slovensku aj v zahraničí doc. PhDr.Petra Krbaťu, CSc.

Profesionálna dráha P. Krbaťu začalaštúdiom psychológie na FiFUK v Bratisla-ve, kde pokračoval aj v kvalifikačných po-stupoch, až po habilitáciu vo vednom od-bore psychológia so špecializáciou psycho-lógia hudby. Bytostný záujem o hudbuovplyvnil aj jeho pedagogické pôsobeniena školách umeleckého typu, najdlhšie naHudobno-tanečnej fakulte VŠMU v Bratisla-ve, kde bol činný ako pedagóg na Katedreteórie hudby, tiež ako výskumný pracov-ník, vďaka ktorému sa koncom 70. rokovkonštituovalo na fakulte Výskumné a zá-znamové centrum a psychofyziologické la-boratórium. V rokoch 1991 až 1997 bol de-kanom HTF VŠMU.

Emanuela Muntága, dlhoročného pra-covníka Matice slovenskej v Martine,

netreba predstavovať. Hudobná verejnosťho pozná ako bibliografa, hudobného ar-chivára, muzikológa. To sú hlavné oblasti,ktorým venoval pozornosť celý svoj profe-sionálny život.

Pochádza z Lučivnej, okres Poprad, kdesa narodil 4. júla 1929. Absolvoval Učiteľ-skú akadémiu v Levoči (1949), na Pedago-gickej fakulte v Banskej Bystrici aprobáciuslovenský jazyk – hudobná výchova (1982),tu získal doktorát roku 1984. Pôsobil akoučiteľ na Štátnej meštianskej škole v Čalo-ve (1949 až 1950), absolvoval kurz dirigen-tov speváckych zborov, od 1. februára 1950nastúpil do služieb Matice slovenskej v Mar-tine, s touto inštitúciou spojil svoj nasledu-júci život. Tu pracoval v niekoľkých sek-ciách, po vzniku Archívu hudobných ruko-pisov zastával funkciu vedúceho pracovní-ka (1962 až 1993). Podieľal sa na doku-mentačnom spracovaní hudobných pozos-talostí a archívnych fondov, z ktorých vyšli



65 razniť morálnyrozmer činnos-ti Nadi Hrčko-vej. Dokázalan e p o d l i e h a ťideologickýmtlakom, vedelaa vždy znovaa znova vie bojovať za súčasné, aktuálne,skutočne moderné hudobné umenie: a čoviac, Hrčková naozaj „vie písať“.

Hrčková predstavuje aj typ osvietenéhovysokoškolského pedagóga, ktorý nielenpozná problematiku svojho odboru, ale vidíaj jeho širšie horizonty a súvislosti a doká-že svoje videnie preniesť aj na svojich štu-dentov: jej zásluhy o bratislavskú univerzit-nú muzikológiu, ktorá nemala vždy práveustlané na ružiach a ktorej zostala verná a za-sadzovala sa za ňu aj v najhoršom nečase,sú jednoducho neprehliadnuteľné.

Na okraji tohto hodnotenia činnosti a zá-sluh Nadi Hrčkovej by nemala zostať muzi-kologicko-organizátorská činnosť, redakciaradu (a dvoch zásadných edičných radov,medzinárodného a „národného“) kvalit-ných zborníkov a publikácií podobnéhodruhu, dlhoročné osvetové aktivity v mé-diách, prednášková činnosť v zahraničí (naškolách a konferenciách), úspešné riešiteľ-stvo vedeckých grantov atď.

Hrčková je však predovšetkým vedec-kou pracovníčkou, ktorá sa môže pochvá-liť impozantným súborom publikovanýchprác (najdôležitejšie sú zrejme monogra-fie) a ich širokého ohlasu. V nich sa etablo-vala ako jedna z osobností, ktoré sa syste-maticky vyjadrujú k problematike takkomplikovanej, neprehľadnej a vôbec ne-

ľahkej, akou je problematika novšeja práve i tej najsúčasnejšej hudby.V tomto (aj keď prirodzene nielenv tomto) smere si získala tak sloven-ské, ako aj české a vôbec medzinárod-né uznanie. Za druhú hlavnú oblasťHrčkovej vedeckého záujmu možnopovažovať – opäť neľahkú – estetickúproblematiku kritického hodnotiace-ho súdu. Tej napokon v čase, keď ne-mohla pôsobiť ako kritička , venovalamonografiu Hudobná kritika a hodno-tenie (1986), ktorej sa dostalo uznania

i po zmene pomerov, v ktorých ešte vzni-kala, ako o tom svedčia napríklad posud-ky Jiřího Fukača či hamburského Vladimí-ra Karbusického.

Ani v tomto krátkom príspevku nemô-žem obísť dôležitý spis Nadi Hrčkovej, totižjej knižku Tradícia, modernosť a slovenskáhudobná kultúra z roku 1996, ktorý bol jejhabilitačnou prácou na brnianskej Masa-rykovej univerzite. Je to spis aktuálny vlast-ne dodnes. Muzikologických prác, venova-ných nedávnej minulosti niektorej národ-nej kultúry, je vôbec veľmi málo a pokiaľide o slovenskú hudbu, chýbalo generálnezhrnutie väčšieho historického úseku, kon-krétne obdobia 1918 – 1948. Pritom ideo obdobie pre slovenskú hudbu kľúčové:v tejto dobe získala rozhodujúce impulzy,nadobudla podobu kultúry rozvinutej, pro-fesionalizovanej a inštitucionalizovanej,prešla prvými konfliktmi a krízami. Silnýmmotorom diania bol práve konflikt kon-zervatívnych staromilských štruktúr a ideís novými, modernejšími ideami a prakti-kami, ktoré viac zodpovedali zmenámv slovenskej spoločnosti ako súčasti vtedaj-šej československej kultúrnej scény, a kto-ré nadväzovali sebavedomejší dialóg s vte-dajšími európskymi umeleckými prúdmi.Hrčková dokázala v svojej práci sledovaťtieto peripetie slovenskej hudobnej kultú-ry veľmi konkrétne, ale zároveň s dôleži-tým nadhľadom. Práve aj chúlostivú otáz-ku vzťahu rozvinutej hudobnej kultúry čes-kej a kryštalizujúcej sa slovenskej dokázalaautorka riešiť veľmi citlivo – bez ideologi-zovania, bez preceňovania či nadsadzova-nia, bez zábran priznať zásluhy, či naopakchyby na jednej i druhej strane. Tým sa veľ-mi priaznivo líši od tých autorov a prác,v ktorých sa národná idea a jej vyjadreniejaví ako jediná úloha a kritérium.

Ťažko možno v krátkej stati postihnúťvýznam osobnosti, ktorá je všestranná, ini-ciatívna, plodná, jednoducho tvorivá. Prí-ležitosti k ďalšiemu oceneniu sa však urči-te skoro nájdu, a to nielen jubilejné, akoo tom svedčí hoci najnovšia vedecko-peda-gogická aktivita Nadi Hrčkovej v oblastieurópskej hudobnej historiografie.

IVAN POLEDŇÁK

Naďa Hrčková

FOTO

ARC

HÍV

KONVERGENCIEFestival komornej hudby

16. – 19. september 2004 Bratislava

16. 9. 19,30 h Kostol KlariskyPOST-MINIMAL SET

17. 9. od 16,30 h Kostol Klariskydo cca 24,00 h BRATISLAVSKÁ NOC KOMORNEJ HUDBY

18. 9. 19, 30 h Moyzesova sieňPIESEŇ BEZ SLOV NA KONCI LETA

19. 9. 19, 30 h Veľký ev. kostol a. v. Panenská ul.ROMALE KATARZIS

Keďže som sa pred časom zaoberal osob-nosťou muzikologičky prof. PhDr.

Nadi Hrčkovej, CSc. a pretože si vysokovážim jej prácu, rád by som krátko pripo-menul životné i profesionálne jubileum tej-to významnej predstaviteľky slovenskej hu-dobnej kultúry. Hrčková je totiž skutočneosobnosťou významnou, a to hneď viacná-sobne: je vyše 40 rokov úspešnou univer-zitnou pedagogičkou, autorkou mnohýchdôležitých vedeckých prác venovaných naj-mä slovenskej (ale nielen slovenskej) hu-dobnej scéne, neúnavnou, vplyvnou a zá-sadovou hudobnou publicistkou a v nepo-slednom rade organizátorkou významnýchmedzinárodných hudobných konferencií.

Hrčková nepochybne patrí k tým muzi-kológom, ktorí chápu svoj odbor ako ne-deliteľnú súčasť humanitných vied, ale zá-roveň aj ako službu hudobnej kultúre,v tomto prípade slovenskej. To, čo urobilapre štúdium novšej slovenskej hudby, preto, aby o nej bola informovaná medziná-rodná verejnosť, pre to, aby pohĺady natúto scénu neboli videné pokrivene cez ideo-logické okuliare (Hrčková sa dokázala pos-taviť niekdajšiemu totalitnému režimuaj niektorým nezdravým trendom posled-ného desaťročia), si zaslúži najvyššie oce-nenie. Tieto úlohy, ktoré si Hrčková samavytýčila, ktoré boli tak potrebné pre rozvojslovenskej hudobnej scény, dokázala plniťjednak prácami vedeckého zamerania, jed-nak, pokiaľ jej to bolo umožnené, fundo-vanou hudobnou publicistikou a kritikou,ktorá rozhodne patrí k tomu najlepšiemu,čo bolo na Slovensku (a aj v celom býva-lom Československu) vo svojej dobe vy-tvorené. V tejto súvislosti treba ešte zdô-



60

ničná premiéra náročnej Ave Regina Coelo-rum od Egona Kráka.

Ďalšou zastávkou na umeleckej púti zbo-ru bol Belehrad, ktorý sa Slovákom pred-stavil svojou typickou prehustenosťou, do-pravnými zápchami, smogom a ťaživým let-ným teplom. Podvečerný koncert v parkuKalemegdan sa konal v rámci letného hu-dobného festivalu Kalemegdan dusks (Ka-lemegdanské súmraky). Je takmer pravid-lom, že a cappella zbory vyznejú omnoholepšie v prostredí s prirodzenou akustikou,

než umelo ozvučené. Skladby spieva-né zo schodiska na priečelí Domuochrany kultúrnych pamiatok predivákov usadených v tráve zneli väč-šinou rozpačito a unavene. Všeobec-ný ruch prostredia taktiež neprispie-val k dobrej koncentrácii spevákov.Záverečná paródia na operu InsalataItaliana od Richarda Geneého síce po-tešila tých, ktorí ju počuli prvýkrát,no dirigentka a členovia zboru nebolis jej predvedením celkom spokojní.

O deň neskôr však mesto Zren-janjin privítalo našich spevákov na-najvýš pozitívne, pretože dokázali

SLOVÁCI SLOVÁKOM

Bratislavský akademický zbor opäťprezentoval svoje umenie na Balkáne.

V dňoch 30. 6. až 3. 7. sa predstavil štyrmikoncertmi na území bývalej Juhoslávie.Dvadsaťtri-členný výber telesa, ktoré toh-to roku oslavuje desiate výročie svojho pô-sobenia, prijal spolu so svojou dirigentkouĽubicou Halovou pozvanie orga-nizácie Muzička Omladina Beogra-da a vystúpil v mestách Novi Sad,Belehrad, Zrenjanjin a Bačka Palan-ka.

Prvé zo štyroch vystúpení sauskutočnilo v Novom Sade – v čas-ti Petrovaradin, kde žijú aj juhoslo-vanskí Slováci. Osud koncertu sazdal byť neistý, konkurovali mu totižhneď dve udalosti. Prvou bol popu-lárny festival rockovej hudby EXIT,druhou semifinálový zápas prebie-hajúcich ME vo futbale. Napriektomu sa lavice miestneho kostola

Svätého Juraja zaplnili a obecenstvo vytvo-rilo skvelú atmosféru. Únava z cesty sa,samozrejme, podpísala na zníženej koncen-trácii zboristov, no duchovné i svetskéskladby publikum ocenilo zaslúženým po-tleskom. Vynikla najmä kompozícia Il Bian-co e dolce cigno, no dobre dopadla aj zahra-

�Z vystúpenia v Belehrade.Z vystúpenia v Belehrade.Z vystúpenia v Belehrade.Z vystúpenia v Belehrade.Z vystúpenia v Belehrade.

FOTO

ARC

HÍV

Keď som sa pred pár rokmi v chabo vy-bavenej televíznej redakcii „zasekla“

pri hľadaní podkladov pre titulky, po mi-nútach stresu konečne kdesi zasvietila žia-rovka: ten človek mi určite pomôže, ONmá predsa doma VŠETKO! V redakcii chý-bal lexikón a mne údaje už ani neviemk akému Telemannovmu koncertu. Červe-nala som sa do telefónu, keď som JurajaAlexandra prosila o láskavú pomoc a pri-pomínala, že sme sa stretli tam a tam...Chytala som sa však slamky – napokon,opäť som niečo robila na poslednú chvíľu.Z ohľaduplnosti voči svojmu záchrancovisom však nikdy nikomu neprezradila, akoúžasne to funguje: ak vám chýba to aleboono opusové číslo a nemáte po ruke „Gro-va“, stačí zavolať jednému známemu vio-lončelistovi. Ten neskutočne milý a ochot-ný človek síce nezbiera efektné väzby lexi-kónov, má však plný byt platní a cédéčiek...

Neskôr, keď sa rozpadali warchalovci,prekvapilo ma, že sa z neho stal orchestrál-ny hráč. Po takmer tridsiatich rokoch hra-nia v najprestížnejšom komornom telesenastúpil jeho koncertný majster a sólistado dvoch symfoňákov. Síce opäť ako kon-

Poznámky k okrúhlymnarodeninám DISKOFILA

certný majster, ale aj tak... Neskôr som,našťastie, odhalila slabiny mojej hlúpej lo-giky.

Opäť to bolo pred „pár“ rokmi. Chcelasom nejako oživiť rubriku CD recenziív Hudobnom živote. Zdalo sa, že pravidel-ný stĺpček z pera zanieteného, osvietené-ho a informovaného „praktika“ by moholbyť sviežim pohľadom z iného brehu.A opäť som si spomenula na Juraja Ale-xandra. Oplatilo sa.

Čítam Ďurove životopisné údaje – nastránky Hudobného života vhupol s novýmmiléniom. Podobne ako vždy pred uzávier-kou vhupne do redakcie: s večným úsme-vom, bezprostrednosťou a milou žoviálnos-ťou človeka, čo si po celý život s láskouudržiava nejaké to kilo navyše. Nekoneč-né rozhovory odhalili nielen jeho prirodze-nú náklonnosť k hudbe (apropo, roky hoprehováram, aby napísal aj niečo o svojejveľkej láske – artrockovej skupine Blood,Sweat and Tears...), ale aj veľkú slabosť presvoju profesiu. (Znalci psychológie orches-trálneho hráča pochopia, prečo o tom vô-bec píšem.) Zdalo by sa, že Jurajove nadše-nie pre každý tón orchestrálneho partu,

každú skúšku či koncert sa odvíja z faktu,že sa týmto „remeslom“ začal „živiť“ rela-tívne neskoro. Ďuro je však asi jednýmz mála ľudí, ktorí sa neminuli svojím povo-laním, ktorí ho doslova žijú. Či už ako dlho-ročná tvár zlatej éry warchalovcov, akokoncertný majster v opere či vo filharmó-nii, alebo ako sólista či komorný hráč. A ajkeď sa väčšinou zdá, že žije naozaj len hud-bou, odhalíte v ňom i znalca literatúry, vý-tvarného umenia a filmu. Odhalenie všakprichádza nenápadne – Ďuro totiž neohu-ruje žiadnou pseudointelektuálnosťou, nanič sa nehrá, je prirodzený. Okrem priro-dzenosti pri ňom človeku napadne aj slo-vo vášnivosť. Vášnivosť zberateľa – nahrá-vok i zážitkov. Asi nebude ľahké nájsť po-dobného (šesťdesiatročného) fanatika,ktorý si nahrá na video aj niekoľkosekun-dový šot z teleshopingu len preto, že sav ňom mihla jeho milovaná kapela...

Opäť hľadím do podkladov – snáď naj-viac ohúri dvojstranový zoznam nahrávok,samozrejme, najmä s SKO. Čo by bolo, kebyvznikli inde a v inej dobe?

Ďuri, na záver jedna neokrôchanosť: keďsom bola malá, warchalovci boli pre mňa„len“ hviezdami z televíznej obrazovky.A „signálne“ boli v mojich očiach dve tvá-re: Bohdan Warchal a ten sympaťák čelis-ta. To je len jeden z viacerých dôvodov,prečo tak rada píšem tieto riadky.

ANDREA SEREČINOVÁ



Medzinárodná spoločnosť pre výskuma podporu dychovej hudby so sídlom

v Grazi ( IGEB) už tridsať rokov preukazujesvoju životaschopnosť a opodstatnenosťv širokom medzinárodnom kontexte pod-porou vedeckovýskumnej činnosti, ako ajpublikačnými a edičnými aktivitami. V sú-časnosti eviduje 379 členov, z toho 20 ne-platiacich (knižnice, múzeá atď.), najviacz Rakúska (101), Nemecka (98), Švajčiar-ska (65) a z USA (43). Sú tu však zastúpe-né aj mnohé ďalšie štáty Európy (o.i. Bel-gicko, Švédsko, Fínsko, Maďarsko, Talian-sko, Ukrajina, Rusko, Bulharsko, Českoa Slovensko), Kanada, Mexiko, Izrael, Ju-hoafrická republika a Austrália. AdresárIGEB, v ktorom sú aj ďalší spolupracovní-ci, hudobné inštitúcie a dychové súbory, mávyše 500 položiek. Obdivuhodná je edičnáčinnosť spoločnosti. Základnou knižnouedíciou je Alta Musica, v ktorej každé dvaroky vychádza aj zborník z cyklických me-dzinárodných konferencií, štúdie a novévýsledky výskumov sú publikované v zbor-níkoch Arbeitsberichte – Mitteilungen. Pan-nonische Forschungsstelle Oberschützen, čle-novia pripravujú a vydávajú prostredníc-tvom IGEB reprinty notových materiálov.Z ostatných treba spomenúť Reprint derHistorischen Märsche od Friedricha Anzer-bergera a Allgemeine Musikschule für Mili-tärMusic od Andreasa Nemetza. Zaklada-teľ, dlhoročný prezident (nateraz čestnýprezident) IGEB a predseda Združenia dy-chových hudieb Štajerska Wolfgang Sup-pan je autorom mnohých publikácií a štú-dií, o.i. aj encyklopédie Lexikon des Blasmu-

sikwesens (Alta Musica 1976) a Das neue Le-xikon des Blasmusikwesens (1988). Roku2003 vo vydavateľstve Weishaupt Verlagvydal reprezentatívnu publikáciu Blasmu-sikland Steiermark. Der Steirische Blasmu-sikverband am Beginn des 21. Jahrhunderts.

Rakúske Štajersko sa rovnako ako predštyrmi rokmi stalo hostiteľom už 16. me-dzinárodnej konferencie IGEB 8. až 13.júla. Pripomeňme, že 13. konferencia sauskutočnila v Banskej Bystrici (1998), 14.v štajerskom kúpeľnom mestečku BadWaltersdorf (2000) a 15. v talianskom mesteLana v južnom Tirolsku (2002). Vyše päť-desiat účastníkov zo 14 štátov SevernejAmeriky, 12 štátov Európy a z Izraela satohto roku zišlo v najmenšom meste Šta-jerska a druhom najmenšom meste Rakús-ka, v Oberwölzi neďaleko Murau. V tomtopôvabnom historickom mestečku, kde sa16. konferencia IGEB konala, odznelo 33referátov. Prezident spoločnosti BernhardHabla vystúpil s príspevkom, ktorý reflek-toval generálnu tému konferencie: Múze-um dychových hudobných nástrojov – dedič-stvo a inšpirácia pre súčasnosť a budúcnosť.Tretina referátov sa venovala dejinám vo-jenskej hudby v rozličných krajinách a his-torických podobách – janičiarskej hudbev Turecku v historickej a súčasnej rekon-štruovanej podobe s nastolením problema-tiky zástoja samotných janičiarov v tomtotype orchestrov (Zoltán Fálvy, Maďar-sko), novým poznatkom o dychových har-móniách (Harmoniemusik), poľnej a turec-kej hudbe v Štajersku v 18. storočí (Wolf-gang Suppan, Rakúsko), fínskej vojenskej

hudbe 18. storočia (Kari Laitinen, Fín-sko), výsledkom nových výskumov o vo-jenských kapelách a kapelníkoch v 18. a 19.storočí v Rakúsku, Anglicku, Francúzskua na Slovensku (Friedrich Anzerberger,Elisabeth Anzerbergerová, Rakúsko,Raoul F.Camus, USA, Jana Lengová,Marianna Bárdiová, Slovensko). Dvapríspevky sa zaoberali históriou americkejvojenskej hudby – vojenskej hudobnejškoly i ženského armádneho orchestra(WAC Bands č. 400 a č. 404) v 20. storočí(Patrick Jones, USA, Jill Sullivan, USA).Odvážne a zaujímavé boli príspevky nemec-kých účastníkov Manfreda Heidleraa Achima Hofera. Prvý sa venoval nemec-kej leteckej vojenskej hudbe Die deutscheLuftwaffenmusik „Symphonie am Himmel“(Poznámky k zabúdanej kapitole dejín nemec-kej vojenskej hudby) a druhý zameral pozor-nosť na výskum vojenskej hudby v národ-no-socialistickom Nemecku.

Ďalšie príspevky boli koncipované akomonografie skladateľov dychovej hudby(Lívia Kammeová, Nemecko, AnatolijGabrov, Bulharsko, Dianna Eilandová,USA, Joseph Hartmann, Izrael) a hudob-ných telies (Patrick Warfield, USA), his-tória fínskych dychových septet a nadvä-zovanie na ich tradíciu v súčasnosti – PaulNiemisto, USA, Denise Odelloová, USA,Francis Pieters, Belgicko). Časť referátovsa venovala analýzam konkrétnych hudob-ných diel a problematike uplatnenia dy-chových nástrojov v symfonických dielach(L. v. Beethoven, R. Wagner, P. Hindemith,S. Prokofiev), ako aj vplyvu dychovej hud-by južného Tirolska na predkoncilovú litur-gickú prax (Christoph Justinger, Nemec-ko, Jeremy S. Brown, Kanada, Scott A.Weiss, USA, Evan Feldman, USA, Keith

KONFERENCIA O DYCHOVEJ hudbe

zregenerovať svoje sily a podať vynikajúcivýkon. Zrenjanjin sa ukázal byť ako veľmikultúrne mesto. Okrem zborových koncer-tov v ňom práve prebiehal aj veľký festivalmladých interpretov Sunflower.

Na večerný koncert Bratislavského aka-demického zboru prišlo vyše 200 návštev-níkov, ktorí zaplnili prekrásnu barokovúsálu miestneho kultúrneho domu. Bolimedzi nimi aj členovia štyroch miestnychzborov a tí spolu s miestnym publikoma prítomnými desiatkami zahraničnýchSlovákov vytvorili elektrizujúcu atmosfé-ru. Ich túžba po krásnej hudbe a úprimnáradosť zo stretnutia s rodákmi odovzdalibratislavským zboristom energiu, ktorá ichvypäla k výnimočnému výkonu. Najťažšiaskladba repertoáru, Ave Regina Coelorum,odznela v doteraz pravdepodobne najlep-šom predvedení.

Príjemným prekvapením pre publikumbolo vystúpenie kvarteta sólistov s dvomarenesančnými mravoučnými skladbami –Almi parentis omnium od J. Tranovskéhoa Gracia Dei, salvanti summus, ako aj záve-rečná Insalata Italiana. Ako dokonalý prí-davok pre krajanov zaznela Suchoňova Akási mi krásna, po ktorej sálou ešte dlho znelvďačný potlesk.

Posledný deň zájazdu zboristi strávili napôde jediného slovenského gymnáziamimo územia našej vlasti – v Báčskom Pet-rovci. O privítanie a celodenný program sapostaral patrón tohto juhoslovanskéhoturné Bratislavského akademického zbo-ru – pán Branislav Slivka z Miestneho od-boru Matice slovenskej v Bačkej Palanke.Tam sa aj konal posledný koncert.

Večer, po štyroch skladbách miestnehopravoslávneho zboru, vystúpil náš zbor na

pontóne ukotvenom na brehu miestnehojazera a predviedol ukážky zo svetskej čas-ti svojho repertoáru. Už tradičná závereč-ná Insalata Italiana si vyslúžila divácke „bra-vó.“

Bratislavský akademický zbor aj na tom-to zahraničnom turné potvrdil svoje kvali-ty. Veľká česť a uznanie právom patrí jehodirigentke a zakladateľke Ľubici Halovej,ktorá väčšinu spevákov individuálne ume-lecky vychováva a ktorej neúnavná prácapriviedla zbor na úroveň, v mnohých as-pektoch porovnateľnú s profesionálnymitelesami. Mladí speváci si zaslúžia uznaniepre ich hlboký záujem o rozvíjanie tohtodruhu hudby, ale aj pre ich ochotu podeliťsa o prežívanie nevyčerpateľnej krásy ľud-ského spevu a zborovej tvorby.

TOMÁŠ BEŇO

�



Kinder a Jon C. Mitchell, USA, Karl H.Vigl, Taliansko). O súčasnej mexickej dy-chovej hudbe hovorila Helena Simonet-tová (USA) a Helmut Brenner (Rakúsko)zaujal prezentáciou príťažlivého hudobnoiko-nografického materiálu s tematikou funkciía uplatnenia hudobných nástrojov Aztékova Mayov v období pred dobytím Mexika.

Slovensko malo na konferencii tri zá-stupkyne. Lívia Kammel Móryová, kto-rá žije už temer štyridsať rokov v Nemec-ku, s rodnou krajinou, priateľmi a sloven-skou kultúrou udržiava dodnes živé kon-takty. Vo svojom príspevku predstavila die-la pre dychový orchester a sólové nástrojeod svojho otca, skladateľa Jána Móryho.Priamym podnetom bola nedávna identi-fikácia nahrávky jeho Karpatského pochodu(1932) na štandardnej gramoplatni zozbierkového fondu ŠVK-Literárneho a hu-dobného múzea v Banskej Bystrici, ktoréopatruje Móryho hudobnú pozostalosť.Pochod nahral významný dychový orches-ter Carla Wojtschacha v Berlíne,zrejme krátko po jeho skompono-vaní. Podľa doterajších poznatkovsa zdá, že platňa nebola sériovo vy-daná a ide zrejme o vzácny, ak niejediný exemplár. Informácie o J.Mórym, jeho ďalších skladbách predychové nástroje so sprievodomklavíra z čias jeho pedagogickéhopôsobenia v Spišskej Novej Vsi spo-lu s obrazovou a zvukovou doku-mentáciou zaujali účastníkov a via-cerí si vyžiadali notové materiály naštúdium a uplatnenie vo svojich or-chestroch. Niektorí sa na nás obra-cali s otázkou – prečo sme o tomtoskladateľovi doteraz nepočuli, prečo ste hodosiaľ skrývali? Mnohí sme sa jeho tvorbusnažili propagovať doma a v zahraničí, alepotvrdzuje sa, že na tomto poli máme naSlovensku ešte veľa práce. Jana Lengovámonograficky spracovala osobnosť vojen-ského kapelníka, rodáka z Wiener Neu-stadtu, Josefa Striczla (1871-1949) z čiasjeho pôsobenia v Bratislave na prelome 19.a 20. storočia. Systematicky a koncepčneprecízne poskytla množstvo cenných infor-mácií nielen o jeho koncertoch, ale aj o je-ho tvorbe. Vďaka výskumu mohla prezen-tovať aj Striczlov portrét z vianočnej poh-ľadnice z roku 1900, teda z jeho mladšíchrokov. Marianna Bárdiová hovorilao účinkovaní posádkovej hudby Čsl. pešie-ho pluku streleckého č. 16, hudby 26. pe-šieho pluku v Banskej Bystrici v rokoch1918-1938 a ich významných kapelníkoch(B. Holeček, V. Novotný, R. Blažek, E. Ka-láb) na podklade dokumentov slovenskýcharchívov a múzeí, pričom prezentovala vý-sledky dlhoročného i najnovšieho základ-ného výskumu.

Inšpiratívny bol príspevok venovaný li-teratúre o dychovej hudbe ako živej súčas-ti štúdia dejín hudby (Scott A. Stewart,USA). Od celkovej koncepcie konferenciesa odlišoval referát Erwina Nigga (Švaj-čiarsko), ktorý sa zaoberal syntézou ume-ní a spoluprácou javiskových výtvarníkovso skladateľmi, choreografmi a tanečník-mi v parížskych baletných inscenáciách 20.rokov 20. storočia so zreteľom na La Créa-tion du Monde od Dariusa Milhauda v radejaviskových stvárnení Fernanda Légera. Zá-verečným príspevkom Gunthera Joppi-ga, ktorý už tradične budí veľkú pozornosťposlucháčov, bola teoretická a praktická de-monštrácia historických drevených dycho-vých nástrojov s vysokým ladením, ktorépriviezol zo svojho pracoviska – Múzeahudobných nástrojov v Mníchove.

Aspoň stručne treba spomenúť sprie-vodné podujatia konferencie: 9. júla sauskutočnilo rozšírené slávnostné zasadnu-tie predsedníctva IGEB pri príležitosti 30.

výročia spoločnosti. Členovia zároveň od-súhlasili, že 17. konferencia sa v roku 2006bude konať v Northfielde v americkom štá-te Minnesota. Po ukončení zasadnutia bolna komornom nádvorí múzea koncert dy-chového kvinteta Styrian Brass, ktoréupútalo nielen virtuozitou, zvukovouušľachtilosťou a vynikajúcim aranžmán po-zaunistu Reinharda Summerera, ale aj oži-vením interpretácie náročných kompozíciínevtieravými a vtipnými scénicko-choreo-grafickými humornými prejavmi mladýchumelcov. Najviac zarezonovali nápadité au-torské kompozície 33-ročného R. Summe-rera prelúdium Entreé a Coctail-Suites ukážkou bravúrne zvládnutých foriem.10. júla sa v miestnej športovej hale konalkoncert domáceho dychového orchestraMusikkapelle Winklern-Oberwölz s di-rigentom Karl-Heinzom Midlom, ktorý saprezentoval skladbami a úpravami zväčšaod rakúskych a nemeckých autorov a ob-ľúbeného J.Fučíka. Organizátori pripraviliaj výlet do Klagenfurtu do štajerských vr-chov. Celé podujatie zavŕšil 12. júla pred

stredovekou vstupnou bránou a historic-kou budovou kultúrneho domu a múzeazo 14. storočia večerný koncert vojenskejdychovej hudby Die Militärmusik Kär-nten s dirigentom Sigismundom Seid-lom, ktorá so sprievodným slovom dra-maturga F. Anzerbergera interpretovalahistorické pochody podľa vzoru rakúske-ho historického obsadenia (48 hudobní-kov) zo zbierky Historische Märsche und son-stige Compositionen für das kaiserliche undkönigliche Heer. Po koncerte vojaci temerštyristo poslucháčom na blízkej lúke pred-viedli zábavný program „Rast-Parade“(u nás nazývaný „Šou-program“), ktorý vie-dol „plukový tambor“. Na všetkých kon-certoch bola aj bohatá účasť širokej verej-nosti. Účastníkov konferencie postupneprišli pozdraviť zástupca predsedníčky kra-jinskej vlády Waltraud Klasnicovej, referentdychovej hudby Štajerskej krajinskej vládyLeopold Schöggl a najmä primátor mestaOberwölz Siegfried Krainer, ktorý sa nám

počas celého pobytu venoval.Keď som v súvislosti s referátom

mapovala situáciu zachovaných pa-miatok z oblasti vojenskej hudbyv múzeách, štátnych i vojenskýcharchívoch a ústavoch, zistila som, žeby sme ťažko mohli v súčasnosti pri-praviť takú expozíciu z dejín dycho-vých a bicích hudobných nástrojova orchestrov, akú majú v Oberwölzi.Ešte aj dnes sa nám spred očí strá-cajú cenné dokumenty, predmety,fotografie, notový materiál, o uni-formách a hudobných nástrojochani nehovoriac. Zanikajú aj vojen-ské kapely, ktoré kedysi malo kaž-

dé väčšie mesto na Slovensku a ktoréľuďom prinášali nielen zábavu, ale aj hod-notný európsky repertoár a podnecovaliautorskú tvorbu. Ešte zostali tri – ústrednávojenská hudba Armády SR, vojenská hud-ba pozemných síl v Trenčíne a vzdušnýchsíl vo Zvolene (so sídlom v Banskej Bystri-ci), no vývoj ukáže, dokedy... Aj táto konfe-rencia sa môže stať pre nás inšpiráciou prezintenzívnenie záchranných prác pri zacho-vaní pamiatok a pri výskume.

Využijem citát zo štúdie Jany Lengovej Vojenská hudba a hudobný život Bratislavyv 19. storočí: „Kultúrni pracovníci a publi-cisti si uvedomovali vzájomnú prepojenosťsocio-kultúrnych a socio-ekonomickýchvzťahov, ako to dokumentuje aj názor, kto-rý sa v rôznych variantoch pertraktovalv bratislavskej tlači: „Obchodný svet môželen tam niečím prispieť, kde panuje čulýspoločenský život, a nie tam, kde sú dobredotované iba zaopatrovacie ústavy.“ Viemesa poučiť z histórie a vyťažiť z nej úžitok presúčasnosť a budúcnosť?

MARIANNA BÁRDIOVÁ

Zo záverečnéhoZo záverečnéhoZo záverečnéhoZo záverečnéhoZo záverečnéhokoncertu.koncertu.koncertu.koncertu.koncertu.

FOTO

: H

. BR

ENN

ER



Na okraji záujmu verejnosti, cez netran-sparentné aktivity bezprostredne zod-

povedných politikov, prebieha na Sloven-sku proces, ktorý sa bytostne dotýka ďal-šieho osudu verejných základných umelec-kých škôl ( ZUŠ ). Ocitajú sa – vzhľadom naprijímanú a pripravovanú legislatívu –mimo garancie štátu a navyše v nerovno-právnej pozícii voči súkromným a cirkev-ným školám podobného typu.

Na vecnú podstatu týchto krokov a z nejplynúce dôsledky pre osud umeleckéhovzdelávania detí na Slovensku upozorňujeviacero výziev, žiadostí a návrhov na rieše-nie, vygenerovaných odbornou pedagogic-kou komunitou a podporených najmäosobnosťami a profesnými oblasťami, kto-ré sú so základnými umeleckými školamibezprostredne späté. Podporujeme ich ajmy, členovia slovenskej sekcie Rímskehoklubu. Predovšetkým sme za zachovaniespoluzodpovednosti štátu formou prene-sených kompetencií, tak ako je to ustano-vené pre oblasť všeobecného základnéhoškolstva. ZUŠ sú školami poskytujúcimistupeň vzdelania, osudovo na nich stojí celýsystém ďalšieho umeleckého vzdelávania– od stredných odborných škôl, konzerva-tórií až po umelecké univerzity.

Ak sa však pozrieme na dianie okoloZUŠ v širších súvislostiach, vyplávajú napovrch mnohé ďalšie znepokojujúce až alar-mujúce okolnosti...

Neochota štátu spolupodieľať sa (takako je to, napríklad, v Českej republike)na financovaní a metodickom riadení tých-to škôl, je dôsledkom mylného pohľaduna ich funkciu. Tá nespočíva len v monito-rovaní a výchove talentov, ich príprave naprofesionálnu umeleckú dráhu, ale tiež –a predovšetkým – vo výchove oveľa roz-siahlejšej množiny jedincov, ktorí dokážuprekročiť začarovaný kruh ľudskej priro-dzenosti, stojacej na egoizme a egocentriz-me, ktorí sú schopní rozvíjať svoje vedo-mie k empatii, solidarite, k zodpovednosti

voči druhým ľuďom a tým aj k celej spo-ločnosti.

Máme odôvodnenú obavu, že konceptvýchovy a vzdelávania na Slovensku – na-priek potenciálu, ktorý v sebe skrýva pro-jekt MILÉNIUM – je orientovaný a násilnezatláčaný nesprávnym, nevhodným sme-rom. Nejde tu primárne len o hudobnú čiumeleckú výchovu, ale predovšetkýmo perspektívu celej spoločnosti, jej ďalšírozvoj. Mnohé znepokojujúce symptómyvo sfére školstva i celej kultúry naznačujú,že tzv. transformácia, ktorá sa tu deje, jetransformáciou spoločnosti na manipulo-vateľné stádo. Spoločnosť prestáva byťživým organizmom, vyvíjajúcim sa v rámcihumanistických tradícií v najlepšom zmys-le slova. Na konci tohto procesu stojí oklieš-tený človek, absolútne závislý na konzume,virtuálnej realite reklamy, gýča, na celomkomplexe pseudohodnôt a zvrátene po-chopenej slobody bez základnej funkciezodpovednosti.

Politici, dnes rozhodujúci o marginalizá-cii umeleckej výchovy a vzdelávania (a tonielen na pôde ZUŠ, ale aj na základnýchškolách a gymnáziách), znehodnocujú ajnesporný, vedecky dokázaný prínos, kto-rý táto oblasť predstavuje pre kognitívnepredmety, napr. matematiku a prírodnévedy, teda tie zložky všeobecného vzdela-nia, ktorých význam a potreba sú všeobec-ne akceptované. Pri absencii citlivostia mnohých ďalších psychických kvalít, pod-necovaných a rozvíjaných umením, klesáa upadá aj úroveň exaktnej prípravy, leboautentická tvorivosť, schopnosť produko-vať spoločensky prospešné hodnoty, sanemôže prejaviť naplno. Redukovaný mo-del osobnosti vedie k neflexibilnej techno-kracii, k neúcte k prírode, k životu, k sa-motnej podstate človeka – ako na to s vy-

sokou mierou artikulovanosti i s hlbokýmzáberom do podstaty upozorňujú predo-všetkým ekológovia, ale aj ďalší osvieteníodborníci z oblasti exaktných vied.

Politická reprezentácia, ktorá by si tieto– pre nedostatok priestoru len letmo spo-menuté – kontexty neuvedomila, by spá-chala ťažký hriech na budúcnosti tejto kra-jiny, i keby postavila desiatky automobilieka kilometre diaľnic. Budúcnosť Slovenskaje v kvalite ľudského potenciálu. A tá priredukovanom, na utilitárny prospech za-meranom postoji k výchove a vzdelávaniu,ktorý ponižuje a marginalizuje kultúrua umeleckú výchovu, rozhodne nepríde.

Navyše, pri vstupe našej krajiny do spo-ločenstva európskych národov by si politi-ci mali uvedomiť, aké kvality môže Sloven-sko tomuto spoločenstvu ponúknuť. Mno-hé z toho, čo desaťročia pred rokom 1989priniesli, dnes kriticky prehodnocujemea opúšťame, ale mnohé bolo prejavomautentickej práce množstva kvalitných ľudía predstavuje hodnoty overené výsledka-mi praxe, na ktoré sa pozerajú aj naši part-neri zo západných krajín s uznaním. Nikdena svete neexistuje tak metodicky prepra-covaný model hlbšieho a integrovanéhoumeleckého vzdelávania, akým sú našezákladné umelecké školy. Ak má byť tátooblasť rozvíjaná v línii, ktorú predstavujekoncepcia MILÉNIA (a tá je vlastne oficiál-ne prijatým rozvojovým programom sú-časnej politickej reprezentácie, na prípra-ve ktorého sa podieľali špičkové sloven-ské pedagogické a umelecké osobnosti),nie je možné pripustiť stratu ich verejné-ho, či presnejšie verejnoprospešného cha-rakteru. Ak by sa jej podarilo zabrániť, bolby to krok pozitívnym a perspektívnymsmerom, krok proti devastácii a deštruk-cii ľudských hodnôt na Slovensku.

STANOVISKOslovenskej sekcie Rímskeho klubu k problematike

ZUŠ na Slovensku

Za slovenskú sekciu Rímskeho klubu:

PROF. JURAJ HATRÍK PROF. PHDR. BELO RIEČAN, DRSC.PREDSEDA ASOCIÁCIE UČITEĽOV HUDBY SLOVENSKA PREDSEDA SLOVENSKEJ SEKCIE RK



Pán docent, začiatkom júla prebeholv Dolnom Kubíne 3. ročník medziná-rodných majstrovských interpretač-ných kurzov MUSICA ARVENZIS,autorom myšlienky ktorých ste vy. Čobolo hlavným impulzom pri zakladanía následne pri realizovaní tohto podu-jatia?Začnem v neďalekej minulosti, v rokoch,keď v Piešťanoch existovali vynikajúce in-terpretačné kurzy európskej úrovne. Ichriaditeľovi Mariánovi Lapšanskému sa po-darilo získať ako lektorov skutočne veľképojmy európskeho koncertného umeniaa hudobnej pedagogiky. Všetci moji študen-ti sa povinne zúčastňovali na týchto kur-zoch, ktoré – môžem smelo prehlásiť –vďaka svojej kvalite a vysokej úrovni do-kázali veľmi rozšíriť obzor nielen aktívnymfrekventantom, ale aj nám pedagógom.Piešťanské kurzy, žiaľ, zanikli a niekoľkorokov sa u nás nič nedialo. Obracali sme sana zahraničie, kde, ako vieme, sú kurzovépoplatky a vôbec náklady pre našinca ne-porovnateľne vyššie. Takmer pred desiati-mi rokmi sa v Dolnom Kubíne rozbehlaveľmi sľubná interpretačná súťaž Čírenietalentov, ktorej gestorom a umeleckýmvedúcim bol Bohdan Warchal. Prostredietohto mestečka sa ukázalo ako veľmi ús-tretové a žičlivé, najmä vďaka riaditeľoviZUŠ Petra M. Bohúňa Leošovi Vajduláko-vi, ktorý je obetavý a vynaliezavý nadše-nec – organizátor. Prejavil sa tak svojouparticipáciou na spomínanej súťaži, ktoránaďalej pokračuje, dnes pod názvom SúťažBohdana Warchala, svoj záslužný diel vlo-

žil aj do koncepcie a procesu rozbiehaniakurzov MUSICA ARVENZIS. Vďaka Hudob-nému centru, MK SR a Rakúskemu kultúr-nemu fóru, ktoré nás podporili finančne,sme pred troma rokmi skúšobne „spusti-li“ tzv. nultý ročník. Už na ňom sa zúčastni-lo približne 40 adeptov, okrem domácichzáujemcovia z Čiech, z Maďarska, Poľska,Nemecka a Rakúska. Po takomto priazni-vom otestovaní sme nasledujúci ročníkrozbehli naplno, napriek tomu, že sme ne-mali žiadne záväzné prísľuby na pokrytienákladov...Spomínam si, ako už pred rokmi upo-zorňoval profesor Warchal na DolnýKubín, a vôbec, na túto časť Slovenskaako na kolísku či „liaheň“ osobitýchhudobných talentov... Zrejme sa vámvidí pre prácu tohto zamerania pros-tredie optimálne...Prvým predpokladom je veľký záujema ochota zo strany samých domácich Ku-bínčanov, ktorí sú veľmi ústretoví, snažiasa nám pomáhať, či už pri ubytovaní, stra-vovaní alebo iných organizačných „de-tailoch“. V meste sú dve základné umelec-ké školy, na ktoré chodilo okolo 1800 žia-kov, medzi nimi možno nájsť ozajstné, vý-nimočné talenty, obdarované okrem „bež-nej“ muzikality aj osobitým vokálnympredpokladom: dokážu napríklad krištá-ľovo čisto intonovať, majú hlasové dispozí-cie, čo si myslím, je úžasná devíza pri rozví-janí bazálnej hudobnosti. Takže, ako vid-no, aj evidentné muzikantské zázemie jeinšpirujúce, a to nehovoriac o krásnomokolí, čarovnej prírode, ktorá pôsobí ako

zázračná, stimulujúca kulisa. Možno je Ku-bín trocha vzdialený od centra, Bratislavy(čo napokon netreba chápať ako hendikep),ale našli sme tu optimálne podmienky.

Navyše, je tu dosť veľa nevyužitých mož-ností a priestorov na koncertovanie. Chce-li by sme vytvoriť podmienky na perma-nentné, celoročné koncertné produkcie.Vráťme sa ku kurzom samotným, ichkoncepcii, obsahu, adresátom... S aký-mi lektormi nateraz spolupracujete?

Nachádzame sa v štádiu a situ-ácii, kedy si nemôžeme dovoliťnajmä z finančného hľadiskapokryť honorárové požiadavkyšpičkových európskych inter-pretov a pedagógov. Vďaka na-šim osobným a priateľskýmkontaktom, sa nám však poda-rilo zabezpečiť nateraz to najlep-šie, čo v tejto oblasti môžemeadeptom poskytnúť. Na našichkurzoch sme mali takých lekto-rov, ako napríklad ruskú pro-fesorku zo sofijskej Hudobnejakadémie klaviristku Marinu

Kapacinsku, huslistu Arkadija Vinokurovo-va, ktorý učí vo Viedni a v Linzi, z pražskejAMU prišiel do Kubína Zdeněk Tylšar, só-lový hráč na lesný roh Českej filharmónie,z Frankfurtu flautista profesor VladislavBrunner, vynikajúci violončelista OrfeoMandozzi, koncertný majster TonkünstlerSymphony Orchestra Wien, lektorom ajspoluorganizátorom kurzov je výborný kla-virista, riaditeľ bratislavského Konzervató-ria Peter Čerman a nemôžem obísť ani skve-lé korepetítorky Elenu Händler, Valériu Kel-ly, Ivetu Sabovú. V oblasti pedagogickej bysme chceli rozširovať kurzy o ďalších lek-torov, chceli by sme, aby boli vybavené kon-štantnou základňou exkluzívnych osobnos-tí, čím sa pre potenciálnych účastníkov po-dujatia zvýši jeho atraktívnosť. Myslím, žeo naše odborné hudobné školenie vo sve-te neustále vzrastá záujem, veľa kvalitnýchslovenských koncertných umelcov pôsobína prestížnych zahraničných postoch, čoevidentne prispieva k zviditeľňovaniu slo-venskej hudobnej kultúry.Akou formou propagujete kurzy, akoo sebe dávate vedieť?Propagáciu treba robiť veľmi cielene a s veľ-kým predstihom. Doteraz sme ju robiliprostredníctvom stránky na internete,a, samozrejme, nenahraditeľnými osobný-mi kontaktmi. Chceme robiť vo väčšompredstihu podrobnejší bulletin.V ktorých odboroch sa môžu na kur-zoch adepti zdokonaliť? Aké sú vekovékategórie frekventantov?Začali sme v odboroch klavír, husle, flauta,violončelo. Tento rok sme počet odborovmuseli zredukovať, ale v budúcnosti mie-

HOVO R Í M E . . .

s Jozefom Kopelmanomkoncertným umelcom – huslistom, pedagógom, umeleckým riaditeľom Medzi-národných majstrovských interpretačných kurzov MUSICA ARVENZIS...

Zvykli sme si, že letné mesiace sú už tradične obdobím, v ktorommajú svoje miesto skôr atypické kultúrne a vzdelávacie poduja-

tia. Priamo úmerne s invenciou ochotných a schopných ľudí, obeta-vých organizátorov vzrastá počet letných festivalov, koncertných sé-rií, ale aj interpretačných letných škôl, masterclassov, kurzov. V tejtokategórii začalo pred štyrmi rokmi nesmelo písať svoju históriu pod-ujatie s tajomným názvom MUSICA ARVENZIS. Čo sa skrýva za týmtotitulom? Čo znamená arvenzis? Ak zalistujeme v latinskom slovní-ku, zistíme, že tento pojem obnáša v tejto reči označenie jednéhoz najkrajších kútov našej malej krajiny – Oravu. Čo však tkvie zasamotným názvom MUSICA ARVENZIS sa viac dozvieme od ume-leckého riaditeľa Medzinárodných majstrovských interpretačnýchkurzov konaných v Dolnom Kubíne Jozefom Kopelmanom. FO

TO A

RCH

ÍV

�



nime spektrum rozšíriť. Zúčastňujú sa ichzväčša konzervatoristi a vysokoškoláci, aleradi by sme rozšírili rady aj o mladých ná-dejných hudobníkov, ktorí len uvažujú o hu-dobných štúdiách.To znamená, že rozmýšľate o osobitýchlekciách pre výnimočné talenty, niečona spôsob špecializácie pani V. Berma-novej?Snažíme sa priebežne aj cez rok robiť výbertalentovaných študentov a žia-kov zo slovenských hudob-ných škôl, myslím, že by boloviac než rentabilné, venovať sanajmladšej vekovej kategórii,čo vidím ako devízu, do kto-rej sa oplatí naplno investovať.Aká je koncepcia kurzov?Platí nejaký všeobecnýúzus, pravidlo?Každý z lektorov má svojuvlastnú pedagogickú metódu.Radi by sme akcentovali ajpódiovú prezentáciu frekven-tantov, čo je pre nich samýchskvelá forma sebarealizácie,rukolapná, preukázateľná po-doba zmyslu a rezultátu nášholetného školenia. Zatiaľ sa námto za daných podmienok po-merne dobre darí. Každý rok máme kon-certy jednak v Martine, no najmä v Brati-slave slávnostný, záverečný koncert, ktorýje vyvrcholením a „bilanciou“ kurzov.

Roky ste pedagógom na VŠMU, na bra-tislavskom Konzervatóriu, máte solíd-ny počet vlastných absolventov, vaševýsledky sú čitateľné, sledovateľné, na-priek všetkému, zdá sa, že dobrých hus-listov stále nie je u nás dostatok. Na ab-solventskom koncerte sa niektorý za-skvie a než sa s dobrým pocitom na-dýchneme, huslistu niet. Odišiel „nie-kam preč“...

Je to realita, ktorá trvá od prevratu... Jeprirodzené, že mladý človek chce byť ma-teriálne zabezpečený. Adekvátne ohodno-tenie a existenčné zabezpečenie na Sloven-

sku nenachádza, preto odchádza do zahra-ničia. V tomto zmysle by som apeloval nanaše najvýznamejšie hudobné inštitúcie,ktoré by mohli urobiť dôstojnejší ústreto-vý krok pri uplatňovaní našich absolven-tov. Mám pochopenie pre každého mladé-ho človeka a pevne verím, že investovanévklady nás, pedagógov, sa vo svete nestra-tia, zúročia a vrátia sa aj na domácu pôdu...Z objektívnych a pochopiteľných dô-

vodov ste opustili dráhuaktívneho umelca. Svojuvehemenciu ste prenieslido pedagogickej činnosti,do výchovy hudobníkov.Aký je váš pedagogický kon-cept, máte svoje krédo?Som odchovancom jednejz najlepších hudobných škôlna svete, ruskej, resp. soviet-skej husľovej školy. Snažím sato, čo som získal ako huslista,to čo som sa naučil od najväč-ších umelcov, odovzdávať ďa-lej. Umeleckú, „remeselnú“stránku, nie však vo výkladepejoratívnom, lež v tom naj-lepšom. To, že som zanechalaktívnu činnosť neznamená,že som prestal sledovať pohy-

by a trendy. Výučba je veľmi zdĺhavý a zlo-žitý proces. Je to komunikácia, neustály,nekončiaci dialóg medzi pedagógom a štu-dentom.

PRIPRAVILA LÝDIA DOHNALOVÁ

PREDAJ ABONENTIEK A VSTUPENIEK

NA 56. KONCERTNÚ SEZÓNU SFSlovenská filharmónia oznamuje všetkým stálym návštevníkom abonentných koncertov SF, milovníkom klasickej hudby i všetkým záujemcomo hudobné umenie, že začiatkom septembra začína predaj abonentiek a vstupeniek na 56. koncertnú sezónu 2004/2005Predaj bude prebiehať nasledovne:

2. 9. – 24. 9. 2004prednostný predaj celosezónnych abonentiek pre abonentov zo sezóny 2003/2004

prosíme predložiť abonentku z minulej sezóny!!!

27. 9. – 8. 10. 2004voľný predaj abonentiek pre všetkých záujemcov

od 11. 10. 2004predaj vstupeniek na jednotlivé abonentné koncerty a voľný výber koncertov

Aj v tejto koncertnej sezóne si milovníci hudby môžu vybrať z viacerých ponúkaných koncertných cyklov.Abonentky a vstupenky na jednotlivé koncerty si môžete zakúpiť v pokladnici Slovenskej filharmónie, Reduta, Palackého ul. č. 2,Bratislava. Pokladnica je otvorená v pracovných dňoch okrem stredy od 13,00 – 19,00 h , v stredu od 8,00 – 14,00 h.

Abonentky a vstupenky si môžete rezervovať na fax. čísle: 02/54435956 alebo na e-mailovej adrese: [email protected] 56. koncertnej sezóny bude k dispozícií od 2. 9. 2003 v pokladnici SF alebo ho nájdete na internetovej stránke SF:www.filharmonia.sk.

FOTO

ARC

HÍV

Z lekcie.

�


C O N B R I O

Zvyčajne nečítavam prílohu SME, nazva-nú KARIÉRA – od pedagóga dva škol-

ské roky pred penziou sa to ani nedá oča-kávať... Navyše – sú mi v podstate smiešnerôzne návody a „instantné“ stratégie akosa uchádzať o miesto, ako sa správať k šé-fovi, ako zachádzať s podriadenými, akopôsobiť v pracovnom kolektíve... Tieto po-vrchne aplikované psychologické poučkyo medziľudskej komunikácii pôsobia v kon-texte, týchto stránok, vysterilizovaných vi-dinou peňazí a úspechu, ako studené tab-letky v lesklej tube; len ich vytriasť a prehlt-núť – úspech je zaručený...

Hoci, samozrejme, predpokladám, žeKARIÉRA sa obracia hlavne na manažérov,biznismenov, bankových úradníkov, posky-tla mi v jednom z prázdninových vydanípríležitosť na celkom zaujímavé zamysle-nie a polemiku. Išlo o teleworking, prácuna diaľku; človek sedí doma pri laptopea veci sa bez problémov hýbu: netreba trčaťv zamestnaní, naopak, je tu pozitívny efektzvýšenej osobnej slobody, možnosť častej-šieho kontaktu s rodinou, pružnejšiehostriedania práce s osobnými záľubami atď.Naša populácia vraj ešte nie je dosť vyspelá;teleworking – napriek výhodám – u nászatiaľ neletí... Text síce okrajovo priznal ne-bezpečie, že na diaľku pracujúci človek môžepostupne strácať kontakt s praktickými zdroj-mi a objektmi svojej činnosti, s názormiiných, a tým vo výkone ustrnúť, upadať.Vôbec však nepripúšťal – ako základný li-mit – skutočnosť, že prevažná väčšina po-volaní je postavená práve na kontakte a pria-mej, živej konfrontácii s druhými ľuďmi.

Priaznivci a propagátori teleworkingubudú určite oponovať... V poriadku, trebazaregistrovať napríklad možnosť vysoko-školského tele vzdelávania cez počítač, uvá-dzajú sa v tomto smere dobré výsledky; cezobrazovku sa dá kupovať, predávať, mani-pulovať s peniazmi, hnuteľnými i nehnuteľ-nými vecami, ba aj s ľuďmi, dá sa vstupo-vať do odborných diskusií, riešiť problémy,získavať a vymieňať si informácie, dá sadokonca tým na druhom konci kábla pred-kladať vlastné výplody; vydávať knihy, dis-tribuovať hudobné nahrávky, poriadať vý-stavy, ba čo i „len tak“ tárať a prikladať svojekomplexy a nutkania na hromadu inter-netového smetia pseudokomunikácie...

Súčasne s týmto vypočítavaním sa mivšak vynárajú skľučujúce štatistiky samo-vrážd japonských detí, ktoré možno akojedny z prvých na svete zasadli namiestodo školskej lavice za domáci počítač, abyvyrastali a dozrievali na neosobnej stravedidaktických softvérov. Pedagogické počí-

tačové „hamburgery“ v deťoch nevyhnut-ne vygenerovali citový dlh, neistotu, odcu-dzenie, pocity osamelosti... Dotyk cez elek-tronické médium – hoci ho v istých situá-ciách dnes používame a musíme používaťvšetci – je v podstate neľudský, chýba muteplo a bezprostrednosť. Nenadarmo saneurotické deti liečia, napríklad, kontak-tom so zvieratami, jazdou na koni ap.

Takže predovšetkým vzdelávanie a vý-chova ako teleworking by boli absurdnouslepou uličkou; učiteľ a žiak sa musia osob-ne stretnúť. Vyžarovanie vzoru, teplo pria-teľského, láskavého dotyku, dúha mik-roimpulzov cez nonverbálne kanály komu-nikácie, to všetko sa viaže k základnýmľudským potrebám a k ľudskej prirodzenos-ti... Umelecká pedagogika by v tomto kri-vom zrkadle bola ešte obludnejšia. Je ne-predstaviteľné, že by sa učiteľ a žiak nestret-li najmä v začiatkoch, v tej krehkej a nablízkosti osudovo závislej dobe precitaniak prvému poznaniu, k prvým skúsenostiam.Potreba dotyku je aj na strane učiteľa; aj oncezeň rastie a dozrieva, získava impulzy, kon-troluje a obohacuje svoje aktivity a metódy.Každý z nás – nech už sa venujeme hocičo-mu – určite pocítil rozdiel medzi „diaľkovou“,nepriamou a v ohnisku životnej praxe zro-denou odbornou kompetenciou...

Vráťme sa k bežným súvislostiam...Teleworking je a bude absolútne ne-

vhodný a bezmocný všade, kde sa ľudskáruka musí dotknúť svojho produktu –v službách, vo výrobe, hocako modernej,zautomatizovanej, computerizovanej... Pro-duktívny človek musí byť „pri tom“. Starímajstri-remeselníci často vravievali, že navšetkom – hoci aj drobnom, všednom –poznať, či je to spravené s láskou... No,nehovorme o láske; neraz by stačil aj cel-kom obyčajný záujem – oná láska, zbave-ná živočíšneho tepla, ako to v DoktoroviFaustovi ústami skladateľa Adriana Lever-kuhna formuluje Thomas Mann...Veľmi miprekáža – a to je asi najsilnejší zdroj mojejaverzie k manažérsko-podnikateľskémukomunikačnému snobizmu, ktorý živí spo-mínaná KARIÉRA – akýsi automatický pred-poklad, že len tí, čo cez laptopy elektronic-ky manipulujú so svetom, robia nejakúozajstnú prácu, a najmä – kariéru (sú-časné platy o tom, bohužiaľ, svedčia...).Z pera známeho svetového ekonóma somsi raz prečítal, že operácie s peniazmi alebos právnickými kľučkami sú vlastne len dru-hotnou činnosťou, ktorá sa pasie na pozi-tívnych i negatívnych produktoch prvotnejľudskej aktivity. A produkujú iba „druhot-né“ peniaze... Netrúfam si byť arbitrom

ĎALEKO – BLÍZKOv tejto otázke. Dovolím si však vyjadriťpocit, že perfektne „oháknutý“ teleworkers laptopom akoby sa v dnešnej dobe ocitolv svetle rámp ako oná alfa z Bradburyhorománu 451 stupňov Fahrenheita, kýmostatní zostávajú len betami... Význam uči-teľov, ku ktorým sa rátam, sa dnes na Slo-vensku nebezpečne blíži pozícii gamy – a touž nie je ani v Bradburym...

Počas dovolenky som v Žamberku vi-del pri práci doma pani Pášovú, svetozná-mu českú čipkárku; jej paličkovanie ďale-ko prerástlo hranice obyčajného remesla– je to umelkyňa. Pracuje doma, a nie jeto, chvalabohu, teleworking. Takto vlastnecelý život existujem aj ja, keď sa od mla-dosti snažím byť skladateľom, tvorcom,umelcom... Drina muzikanta – koncertné-ho umelca tiež vyžaduje intimitu, samotu,ktorá je – na rozdiel od manažérskeho te-leworkingu – jeho rodine často na obtiaža vyžaduje od všetkých okolo čosi ako obeť.Je to práca v samote, ale pre druhých,je to projekcia kontaktov, ktoré na koncitejto činnosti čakajú. Boli a sú umelci, ktoríz cely vlastnej tvorby nikdy nevyšli, dokon-ca zostali anonymní (napr. Traven...),a predsa to neboli teleworkeri, ale ľudiapodávajúci svetu reálnu, teplú dlaň...

Napriek pesimizmu redaktora KARIÉRYsa nazdávam, že určitý typ síce absurdné-ho, ale predsa len teleworkingu u nás pes-tuje veľké množstvo ľudí – mužov i žien.Nazval by som to teleworkingovým ro-dičovstvom. Je presne taký, ako ten ma-nažérsky – len úplne naopak. Netreba byťvôbec doma; stačí telefón, SMS-ky a, samo-zrejme, zástupné orákulum televíznej a po-čítačovej obrazovky – deti sa vychovávajúsamé, na diaľku... Veľmi sa mi páčilo, keďsom nedávno na návšteve u kolegyne za-registroval, ako jej dvaja malí synovia, keďuplynul ich vymedzený čas, museli bez mi-losti vypnúť počítačovú hru. Na dvore, predotcovou dielňou ich čakal vrak automobi-lu, ktorý obaja postupne rozoberajú a za-chránené diely opravujú pod otcovým do-zorom. Čo sa predá, to ide na ich vlastnékonto. Títo rodičia rozhodne nie sú tele-workermi, ani doma, ani v povolaní – na-priek občasnej únave, ktorá z toho plynie...

A propos – únava... Naša hedonistickádoba už stratila povedomie o hodnotei zhodnotení únavy a snaží sa ju potlačiť,vylúčiť. Teleworkerovi (je to predsa mla-ďas), trčiacemu celý deň za laptopom bezkvapky človečiny, sa ako oddych ponúkapravý opak – vegetovanie v beztvarej tla-čenici diskoték a iných masoviek, kde sajeho citovo podvyživená existencia môžerozplynúť v mori anonymného, hlučnéhoblaha. Slovom – pohoda... Ale o tom azdaniekedy nabudúce.

JU R A J HAT R Í K


M I N I P R O F I L

M I N I P R O F I L H Ž • O T O K A R K L E I N • T E N O R

– 1974 Bratislava– štúdium: 1989 – 1995 – Štátne konzer-

vatórium Bratislava, 1995 – 2000 –VŠMU

– angažmán: SND – 1998 – 2003, Štátnaopera Budapešť – 2000 – 2002

– hosťovanie: Národné divadlo Praha,Semperoper Drážďany, Štátna opera Bu-dapešť, Theater an der Wien, Oper derStadt Köln, Teatro Giuseppe Verdi Tries-te, Grosses Festspielhaus Salzburg, Teat-ro Comunale Bologna

– výber z repertoáru: – Arturo (Bellini –Puritáni), Marco Orazio (Cimarosa – GliOrarzi e I Curiazi), Ernesto (Donizetti –Don Pasquale), Nemorino (Donizetti –Nápoj lásky), Rómeo (Gounod – Rómeoa Júlia), Don Juan (Massenet – Don Qu-ichotte), Tamino (Mozart – Čarovnáflauta), Tito (Mozart – La Clemenza diTito), Don Ottavio (Mozart – Don Gio-vanni), Edmondo (Puccini – Manon Les-caut), Astrológ (Rimskij-Korsakov – Zla-tý kohútik), Ramiro (Rossini – Popoluš-ka), Almaviva (Rossini – Barbier zoSevilly), Lindoro (Rossini – Talianka v Al-žíri), Vašek, Jeník (Smetana – Predanánevesta), Alfredo (Verdi – Traviata), To-nio (Donizetti – Dcéra pluku)

Vzhľadom na vek máte bohatý profesio-nálny životopis. Bola cesta na popred-né operné scény hladká?Môj vstup na javisko SND možno nazvaťšťastím v nešťastí. Začínal som v Komor-nej opere v Leoncavallovej Bohéme. Miro-slav Fischer, režisér inscenácie a vtedajší šéfOpery SND, mi ponúkol postavu Zasvä-tenca v Mozartovej Čarovnej flaute. Absol-voval som predspievanie a rolu som do-stal. Na druhý deň po konkurze došlo k vý-mene riaditeľa a Miroslava Fischera vystrie-dal Juraj Hrubant. Keď som prišiel do di-vadla zadeliť si termíny skúšok, zastavil mana chodbe pán Hrubant a oznámil mi, žekonkurz, ktorý som absolvoval, je bezpred-metný a jeho výsledok neberie do úvahy.S dlhým nosom som šiel domov. Na Hlav-nom námestí som sa otočil, vrátil som sado divadla a pána Hrubanta som požiadalo nové predspievanie. Postavu Zasvätencasom nakoniec dostal a navyše Ismaelav Nabuccovi. Juraj Hrubant ma navrhol ajna predspievanie do pražskej inscenáciePredanej nevesty. Spieval som v nej Vaškapo boku Mira Dvorského a Evy Jenisovej.Mali ste šťastie aj na pedagógov? Aký bolpostoj blízkeho okolia k profesii, ktorúste si zvolili?

Prvý rok som sa na konzervatórium nedo-stal, ešte stále som mutoval. Po druhých,tentokrát úspešných talentových skúškachma riaditeľ Peter Oswald odporučil do trie-dy profesorky Zlatice Livorovej. U nej somabsolvoval konzervatórium i vysokoškol-ské štúdium. Dodnes k nej z času na časchodím na konzultácie. Zároveň pri vypra-cúvaní talianskych partov navštevujemPaolu Molinariovú v Bologni a pri nemec-kom repertoári Margu Schimlovú. A čo satýka postoja rodičov k mojej profesii, spe-vákom som sa stal na apel, možno až ná-tlak rodičov. Mojím snom od detstva bola

lesnícka škola. Ale dnes by som už určitenemenil.

Spievate na popredných európ-skych scénach a festivaloch. Čo považu-jete za doterajší vrchol kariéry?Každé kvalitne odspievané predstavenie,či doma alebo v zahraničí, môže byť vrcho-lom. Mal som možnosť spievať v naozajdobrých divadlách, napríklad v drážďan-skej Štátnej opere alebo v Teatro Comuna-le v Bologni. Skoro pravidelne spievam nafestivale v Salzburgu, najmä koncertne, aleaj s už spomenutou pražskou Predankou.Žiaľ, v uplynulej sezóne mi zdravotná in-dispozícia znemožnila spievať s DanielouBarcelona v Semperoper Drážďany, ale aksa nič neprihodí, vynahradím si to v nastá-vajúcej sezóne.Účinkovanie na popredných opernýchscénach je späté so spoznávaním inšpi-ratívnych kolegov spevákov, dirigen-tov, režisérov...

Nezabudnuteľná bola spolupráca s FabiomLuisim na koncertnom uvedení Cimaro-sovej málo hranej opery Gli Orazii e i Cu-riazii s Orchestre Philharmonique de Ra-dio France v Paríži v apríli 2002. S týmtoskvelým dirigentom som naštudoval ajRossiniho Stabat Mater v drážďanskej Sem-peroper. Odvtedy som part spieval na via-cerých miestach a v októbri ma čakajú Bra-tislavské hudobné slávnosti. Z kolegov spe-vákov, s ktorými som sa stretol na javisku,spomeniem Katiu Ricciarelliovú, Ilonu To-kodyovú, Alberta Cupida, Elero Dartegna...Na Slovensku je tzv. režisérske divadlojavom vzácnym a okrajovým, na európ-skych scénach omnoho častejším. Ako sacítite v režijne netradične koncipova-ných inscenáciách?Ak mám byť úprimný, myslím si, že ku kla-sickej hudbe sa lepšie hodí klasická réžia.V Bologni som účinkoval v Predanej neves-te režírovanej Andreasom Homokim, kto-rého koncepciu som pociťoval ako neúmer-nú. Riešili sa východo- a západonemeckévzťahy, búranie Berlínskeho múru, teda vecinesúvisiace s dielom.Váš repertoár sa striktne drží lyrickéhoodboru, spievate najmä Mozarta, pred-verdiovské belcanto a lyrickú francúz-sku operu. Ktorú považujete za svoju„glanzrolu“?Tonio, Arturo, Romeo, Almaviva, Ramiro– sú to všetko roly, ktoré považujem za„glanznumerá“. Ak by som si mal vybraťjednu, momentálne by to bol asi Tonioz Dcéry pluku. Ale ak by som mal čas naprípravu, určite by som si vybral Arturaz Belliniho Puritánov. Práve vďaka dvomčíslam z tejto opery, ktorými som sa pre-zentoval na predspievaní, som v nastáva-júcej sezóne dostal dve roly vo viedenskejŠtátnej opere. Skúšobnou postavou budeSpevák v Gavalierovi s ružou a ak všetkodobre pôjde, koncom sezóny by som malspievať Artura.Nikdy ste neboli v pokušení prekročiťhranice lyrického „fachu“ smeromk dramatickejšiemu repertoáru?Stále som v pokušení. Mám, našťastie, dob-rých speváckych priateľov – Ferka Livoru,Petra a Mira Dvorských, ktorí nado mnoudržia ochrannú ruku. Keď som na pochy-bách, zdvihnem telefón a žiadam ich o ra-du – môžem, nemôžem, čo mám robiť?A väčšinou si dám aj povedať.Väčšinou... Teda ste sa dopustili aj ne-jakého prehrešku?Iste. Napríklad som ešte nemusel spievaťJeníka v Predanej neveste. Ale spievam ho

FOTO

ARC

HÍV


M I N I P R O F I L

často a rád. A myslím si, že pokiaľ sa v ňomdobre cítim, tak by som si nemal ublížiť.Akú mesačnú frekvenciu odspievanýchpredstavení považujete za optimálnu?Optimálne by boli dve-tri predstavenia. Aleto nie je reálne, niekedy spievam osem-deväť, občas dokonca dvanásť až pätnásť.Vtedy cítim, že to je už naozaj veľa.Na základe osobných skúseností z viace-rých divadiel snažte sa porovnať fungo-vanie rôznych prevádzkových mode-lov. Ako z toho vychádza Opera SND?Na túto otázku nie je ľahko odpovedať.Myslím si, že systém fungovania SND nieje celkom dokonalý. Viackrát sa otvorilaotázka osamostatnenia opery a baletu odčinohry. Nazdávam sa, že by to bolo veľképlus pre divadlo, aj keď by to z finančnéhohľadiska nebolo jednoduché riešenie. V zá-ujme motivácie domácich spevákov aj v zá-ujme publika by bolo dobré častejšie pozý-vať hosťujúcich zahraničných spevákov, ajkeď viem, že do hry opäť vstupujú aj finan-cie. V dramaturgii by bolo dobré viac zoh-

ľadniť kategóriu operného fajnšmekra.Celkovo si myslím, že jestvujúca tenden-cia, stavať na zahraničné publikum a obo-hrávať dookola kasové tituly, ktoré sú vy-predané najmä vďaka rakúskemu obecen-stvu, nie je ideálnym riešením pre prvúdomácu scénu. A rovnako nie je ideálneplánovanie predstavení. Lebo ak sa nejakédielo zahrá raz v marci a potom až v júni,príprava naň nemôže byť stopercentná,leda ak na štyridsať percent. Optimálne bybolo zahrať v kratšom časovom úseku jed-nu inscenáciu viac ráz, potom ju odložiťa znovu hrať sériu predstavení po dlhšomčase.Dotkli ste sa leitmotívu operných kriti-kov, zavedenia prvkov blokového systé-mu do prevádzky Opery SND. Vedeniedivadla však argumentuje, že by pokles-la návštevnosť.To si nemyslím. A okrem toho, túto otáz-ku by mal vyriešiť dobrý divadelný mana-žér. Nemalo by sa stavať len na divadelnomekonómovi, ktorý predá lístky zahranič-

nému turistovi. Potrebná by bola cielenáreklama aj v rámci Slovenska. V NovýchZámkoch, kde žijem, vidím, že z mestai z okolitých dedín chodia autobusy pravi-delne do opery v Györi a v Budapešti, aledo Bratislavy neprídu. Niekde bude chyba.Čo vás čaká v nastávajúcej sezóne?Momentálne študujem part Leopolda z Ha-lévyho Židovky, ktorej premiéra bude v sep-tembri na Letnom židovskom festivalev Budapešti. S budapeštianskou inscená-ciou Puritánov hosťujeme v Japonsku, voVolksoper vo Viedni účinkujem v dvochoperetách – v Netopierovi a Veselej vdovea tiež v Rossiniho Popoluške, a v Staatsoperv už spomínanom Gavalierovi s ružou a Pu-ritánoch. Popri tom mám niekoľko kon-certov v Štrassburgu, Záhrebe, Maribore,Drážďanoch. V Opere SND mám dohod-nutých asi dvadsať predstavení, približnerovnaký počet odspievam aj v budapeštian-skej opere.

PRIPRAVILA MICHAELA MOJŽIŠOVÁ

certov. A všade som stretala mladých ľudís hudobnými nástrojmi, hovoriacich rôzny-mi európskymi jazykmi. Európska úniahudobných škôl – EMU združuje vo svo-jom strede mnohé európske krajiny užvyše desať rokov. Slovensko sa stalo jej čle-nom v októbri roku 1999.

Hovoríme o mostoch...10 hudobných súborov pôsobiacich pri

základných umeleckých školách v rôznychmestách Slovenska, spolu 250 mladých hu-

dobníkov, zažilo vzrušujúcu at-mosféru tohto neobyčajnéhopodujatia. Vycestovali, aby nasevere Európy reprezentovalinašu kultúru a vysokú úroveňnášho umeleckého školstva, abysi priniesli domov mnoho krás-nych zážitkov, nových známostía priateľstiev, novú chuť do ďal-šieho muzicírovania. Vycestova-li, aby „prešli mostom“ a osob-ne zažili úžasný pocit európskejspolupatričnosti.

Vďaka vám všetkým, ktoríste využili šancu ponúknutúšvédskymi a dánskymi organi-zátormi prostredníctvom EMU

Slovakia – Sekcie umeleckých škôl pri Aso-ciácii učiteľov hudby Slovenska, že ste pre-šli mostom... Vďaka vám, že na tomto celo-európskom stretnutí hudobnej mládežebolo Slovensko dôstojne zastúpené.

MÁRIA SLANINOVÁ

TAJOMNÍČKA EMU SLOVAKIA

V dňoch 19. až 22. mája sa v stanovomtábore SWE – DAN, situovanom na

morskom brehu neďaleko mosta Öresund-bron medzi Dánskom a Švédskom, zišlovyše 8 000 mladých hudobníkov a taneč-níkov z 25 krajín, účastníkov 8.európskeho mládežníckéhohudobného festivalu. Totoveľkolepé podujatie pripravova-la Európska únia hudobnýchškôl v predstihu 2 rokov so zá-merom podčiarknuť v čase roz-širovania Európskej únie myš-lienku spolupatričnosti a spolu-práce európskych národov.Symboliku spájania malo zdô-razniť aj miesto konania festi-valu – švédske Malmö a Kodaňv Dánsku – dve mestá, oddele-né morskou úžinou Öresund,ponad ktorú sa klenie impo-zantný, 8 km dlhý most.

Treba hľadať výstižnejší symbol? Štyli-zovaná silueta mosta tvorila aj súčasť logafestivalu.

Európsky mládežnícky hudobný festivalje platformou stretnutia hudobných sku-pín rôzneho žánru – od vážnej hudby, ceztradičný folkór až po súčasný pop, rock

a jazz, rôzneho obsadenia – od najmenšíchkomorných zoskupení, až po veľké symfo-nické orchestre. Všetci účastníci dostávajúmožnosť predstaviť svoje umenie v boha-tom festivalovom programe. A tak počas

štyroch dní v mnohých koncertných sálach,divadlách, kostoloch, ale aj na improvizo-vaných pódiách v parkoch a na námestiachKodane a Malmö zneli Mozart, Schubert,Stravinskij, rovnako ako skladby rockovýchskupín, jazz, ale aj originálna ľudová hudbaeurópskych národov. Spolu asi 500 kon-

PREJDIME MOSTOM– S MLADÝMI EURÓPSKYMI HUDOBNÍKMI

FOTO

ARC

HÍV


K O N C E R T Y

Kontaktom so svetom starej hudby jena Slovensku už niekoľko rokov festi-

val Dni starej hudby. Poskytuje priestordomácim hudobníkom, prezentuje reno-movaných interpretov zo zahraničia, pri-náša množstvo zaujímavej hudby. Presu-nutie termínu konania podujatia z októb-ra na jún odľahčilo hudob-nými podujatiami preplnenújeseň v hlavnom meste. Dra-maturgia sa po prevahe ba-roka tento raz zamerala naznáme i menej známe dielaz obdobia klasicizmu a ro-mantizmu.

V poradí 9. ročník festiva-lu otvorilo spoločné vystúpe-nie komorného zoskupeniaAlbrecht Collegium (ume-lecký vedúci Peter Zajíček)a medzinárodného súboruhráčov na dychové nástrojeMaria Theresia Ensemble(umelecký vedúci Robert Še-besta). Na koncerte s názvomTvorivý odkaz Beethove-

novho Septeta op. 20, zaznelo Okteto Es durAntonína Rejchu a Serenata a 8 op. 92 Jura-ja Družeckého. Program zložený z takmerneznámych diel bol príťažlivým dramatur-gickým ťahom. Prvá časť večera však utr-pela nedostatkami v súhre, intonácii a zvu-kovej vyváženosti sláčikovej a dychovejskupiny. Vzhľadom na individuálne kvali-ty hráčov to vidím ako dôsledok krátkehočasu na spoločné skúšanie, čo je určitá daňza flexibilitu podobných zoskupení. Na-priek spomínaným výhradám v skladbáchzarezonovali výkony jednotlivcov: PetraZajíčka v exponovanom parte prvých hus-lí, ale najmä hráčov na dychové nástroje.Tu bolo skutočne čo obdivovať. Od techni-ky až po zvuk nástrojov. V kontexte domá-ceho hudobného života nemožno prehliad-nuť skutočnosť, že organizátori dokázalipre každý ročník získať niekoho zo sveto-

vej interpretačnej špičky. V Bratislave kon-certovali poprední predstavitelia viacerýchgenerácií špecialistov na starú hudbu. Osob-nosti ako John Toll, Stephen Stubbs aleboAndrew Parrot dokonca niekoľkokrát. Ne-viem, do akej miery túto skutočnosť regis-truje dramaturgia Slovenskej filharmónie

alebo Bratislavských hudobných slávností.Napriek nepochybne veľkorysejšiemu zá-zemiu nič porovnateľné zo starej hudbyv posledných rokoch neponúkli. Za to istéobdobie na Pražskej jari vystúpili o. i. Tre-vor Pinnock či Christopher Hogwood. Ne-hovoriac o tom, že napríklad v Mníchoveexistuje celý koncertný cyklus pod názvomNoví majstri starej hudby. Vynikajúci flám-sky dirigent Phillipe Herreweghe sa semvracia pravidelne. Stará hudba už dávnonie je len exotickým doplnkom veľkýchkoncertných siení. Dni starej hudby tentok-rát privítali renomované sláčikové kvarte-to Eroica Quartett a amerického špecialis-tu v hre na kladivkový klavír Malcolma Bil-sona. Hudobníci tvoriaci Eroica Quartettsi získali uznanie kritikov nahrávkami Men-delssohna a Schumanna pre známu nahrá-vaciu spoločnosť Harmonia Mundi. Kon-

certné vystúpenie dosiahlo parametre str-hujúcich nahrávok súboru v druhej polo-vici programu. V Schubertovej Kvartetovejčasti c mol D 706, ale najmä v Mendelssoh-novom Sláčikovom kvartete f mol č. 6 op. 80potvrdili povesť romantických búrlivákovs osobitým interpretačným štýlom. Vášni-

vý, až exaltovaný výraza gradácie plné napätiastriedala v prudkých kon-trastoch introvertná lyrika.Výsledný dojem zintenzívnilnádherný zvuk sláčikovýchnástrojov. Najstarším bolaviola vyrobená okolo roku1680, najmladším Guadag-niho husle, rok výroby1756. Východiskom pre na-študovanie skladieb okremautografov predstavujú preinterpretov dobové vydaniaskladieb s vyznačenýmismykmi a pôvodnými prs-tokladmi. Od nich sa odví-ja artikulácia a frázovanie.Rozdiel je tiež v narábaní

sláčikom. Hrá sa viac pri špičke. Používa-nie vibrata je striedme, čo zväčšuje nárokyna intonáciu. Zaujímavý pohľad do tvori-vej dielne štvorice britských hudobníkovposkytol majstrovský kurz na VŠMU. Ok-rem iného sa tu bolo možné dozvedieť, pre-čo sa pri hre interpreti dôsledne vyhýbalispiccatu. Táto technika bola v minulostispájaná s výrazovou polohou, ktorá u sú-časníkov vyvolávala pocit prítomnosti ľah-kej múzy. Vystúpenie amerického klaviris-tu opäť raz pripomenulo problém historic-kých nástrojov. Na Slovensku nie je pôvod-ný kladivkový klavír alebo kópia, ktorá bybola interpretom plne k dispozícii. Napriekfunkčnosti je nádherný nástroj z dielne bra-tislavského nástrojára Karla Schmidta(1794-1872) viac muzeálnym exponátom,ktorý má pevné miesto v expozícii kláve-sových nástrojov v Markušovciach. Repli-

DNI STAREJ HUDBY 20047. až 13. júna

Záujem o starú hudbu možno v súčasnom hudobnom živote pokojne označiť za fenomén. Názory týkajúce sa štýlovej interpretáciepredklasickej hudby, ktoré začiatkom druhej polovice 20. storočia vyzerali ako záležitosť úzkeho kruhu nadšencov, prenikli

do povedomia širokej verejnosti prostredníctvom hudobných aktivít výnimočných osobností z radov interpretov a s nezanedbateľ-nou podporou nahrávacích spoločností. Paradoxom je, že úlohu katalyzátora v tomto procese nechtiac zohrala aj do seba zahľadenáhudobná avantgarda. Vďaka hnutiu starej hudby sa dostala kategória štýlu, ktorá bola v muzikologickej literatúre už dlhšiu dobu

považovaná za kľúčovú, do pozornosti interpretov. Následne to boli práve hudobníci, ktorí odviedli množstvo muzikologickej práce.Prekročenie interpretačných stereotypov, opreté o štúdium dobovej praxe, neprinieslo do hudobného života len zásadnú zmenunazerania na známe skladby, ale aj množstvo doteraz neznámych diel. Hudobná presvedčivosť a estetická hodnota interpretácií

často prevýšila všetky doterajšie výklady a stala sa všeobecne akceptovanou normou.

Eroica Quartett

FOTO

KA

ROL

RUIS

L


K O N C E R T Y

ku Walterovho fortepiana, ktorého klavírvlastnil aj Mozart, priviezol do Bratislavyz Čiech Paul McNaulty. Sympatický Ameri-čan už niekoľko rokov žije a pracuje neďa-leko Prahy. Svoj prvý klavír postavil pred14. rokmi, dnes dokáže s pomocníkmi vy-robiť až osem nástrojov ročne. Kladivkovýklavír má oproti modernému klavíru via-cero konštrukčných rozdielov, ktoré výraz-ne ovplyvňujú zvukové vlastnosti nástro-ja. Je to napríklad menšie napätiestrún, ktoré sú železné a nie oce-ľové, užšia rezonančná doska,menšie a ľahšie kladivká. Dnešnýinterpret si musí zvyknúť aj na už-šiu menzúru a plytší ponor klá-ves. Namiesto pedálov sú zavese-né tzv. kolenné páky. Tieto nástro-je však rozhodne nemožno pova-žovať za nedokonalých predchod-cov dnešných koncertných Stein-wayov alebo Bösendorferov. Die-la Haydna, Mozarta, Beethovenaa Carla Philippa Emanuela Bacha,písané pre kladivkový klavír, za-zneli na predposlednom koncer-te festivalu v presvedčivej inter-pretácii Malcolma Bilsona.V priezračnom zvuku nástroja počuť kaž-dý detail. V Bilsonovej hre si nebolo možnénevšimnúť hranie prírazov (a skupiniek)na dobu, čo v rýchlych tempách dodávalohre špecifickú brilantnosť. Takto interpre-táciu prírazov vysvetľuje hamburský Bachvo svojej slávnej učebnici Versuch über diewahre Art, das Clavier zu spielen.Záverečná Beethovenova SonátaD dur op. 10 č. 3 bola dôkazomdostatočného dynamického roz-sahu nástroja. Z hudby sa nič ne-stratilo, naopak. Koncert americ-kého klaviristu bol mimoriadnymhudobným zážitkom a nespornejedným z vrcholov festivalu. Dnistarej hudby majú veľkú zásluhuna tom, že hudobné diela uplynu-lých storočí, viažuce sa k územiuSlovenska, neostávajú len pred-metom akademického záujmu.Kontinuitne a premyslene sú za-raďované do festivalovej drama-turgie. Viaceré koncerty vzniklivďaka spolupráci interpretov a hu-dobných historikov. Na piesňovom recitáliz diel Webera, Beethovena a Schuberta sav podaní rakúskeho tenoristu Bernhar-da Berchtolda a klaviristky Iriny Pury-žinskej objavili aj dve skladby dirigenta bra-tislavského Kirchenmusikvereinu KarlaMayerbergera, ktoré v modernej edícii sprí-stupnila Jana Lengová. Intenzívnou spolu-prácou vznikol tiež tretí z cyklu koncertovMusica Imperialis in Posonio. Klarisky ro-zoznela chrámová hudba z repertoáru Ci-

sárskej dvornej kapely pôsobiacej vo Vied-ni. Tá v Bratislave účinkovala počas koru-novácií a početných zasadnutí uhorskéhosnemu. Dramaturgia koncertu, spracova-ná na základe podkladov nachádzajúcichsa vo viedenských archívoch, bola výsled-kom výskumov hudobného historika La-dislava Kačica. V úlohe interpretov sa pred-stavil domáci súbor Solamente naturali(umelecký vedúci Miloš Valent), zbor Cho-

rus alea a dirigent Branislav Kostka. Dra-maturgiou, ale aj výkonmi inštrumenta-listov, zboru i sólistov (Noémi Kiss, AnnaMikołajczyková, Andrej Rapant, Mi-chal Pospíšil, Margot Kobzová), na kto-rých kládol koncertantný štýl (zhudobne-nia žalmov Laudate Dominum a Beati om-

nes od cisárskeho vicekapelníka Marca An-tonia Zianiho) a kontrapunktické skladbys náročnými sólistickými nástupmi (Wagen-seilova Missa Sancti Antonii) značné náro-ky, patril tento koncert k najzaujímavejším.Slávnostný charakter skladieb umocnilopoužitie trombónov colla parte. V tutti úse-koch Wagenseilovej omše mohol pozornýposlucháč zaregistrovať zvuk cinku, na kto-rom hral všestranný Michal Pospíšil. Prí-jemným prekvapením boli chrámové so-

FOTO

KA

ROL

RUIS

L

náty zabudnutého hudobníka JohannaGeorga Hinteredera, ktoré striedali spomí-nané vokálno-inštrumentálne diela. Cyk-lus Objavovanie archívov pokračoval vystú-pením súboru Musica aeterna so zboromVoci Festose (umelecký vedúci MartinMajkút) v programe zostavenom z hudob-nej zbierky jezuitov v Trenčíne. Trojčasťo-vá Symfónia g mol op. XVI č. 7 od Marianu-sa Königspergera, tak ako aj sinfonie Jo-

hanna Adolfa Hasseho a Františ-ka Tůmu, vychádzali z talianskychvzorov. Vynikajúci výkon vo vir-tuóznych skladbách v neapol-skom štýle (Vigilius Blasius Faitel-li, J. A. Hasse), ale najmä v nád-hernej árii „La Pupilla“ Nicolu Por-poru podala Kamila Zajíčková.Efektná kadencia bola dielom só-listky a umeleckého vedúceho sú-boru Petra Zajíčka. Záver koncer-tu patril zhudobneniu Stabat Ma-ter Františka Tůmu. Kompozíciazaujala koncentrovaným výra-zom, ktorý dokázal skladateľ vy-tvoriť úspornými prostriedkamina pomerne malej ploche. Kvôlifarbe a sile zvuku bolo dobrým

riešením zaradiť v osemčlennom zbore doaltovej skupiny mužský alt. Koncert, ktorýsa konal v Klariskách, bol súčasne posled-ným koncertom mimoriadne vydarenéhoročníka. Škoda, že z programu festivalu vy-padla tento rok premiéra skladby súčasné-ho slovenského skladateľa inšpirovaná hu-

dobnou minulosťou. Na pred-chádzajúcich ročníkoch zaznelikompozície Vladimíra Godára,Petra Zagara, Daniela Matejaa Ivana Hrušovského, ktoré roz-šírili festival o ďalší rozmer. Cen-ným zdrojom informácií je festi-valový bulletin, obsahujúci častoautorské texty interpretov a hu-dobných historikov. Chýbajú všakdôsledné odkazy na pramene,resp. notové edície, z ktorých in-terpreti pri naštudovaní vychádza-li. Tie bývajú súčasťou diskov za-hraničných nahrávacích spoloč-ností a zvyšujú tak ich informač-nú hodnotu. Nie je možné sa tieždozvedieť, či sa hrá z pôvodného

prameňa a ak nie, kto je autorom sparto-vania či transkripcie. V porovnaní s kvali-tou, ktorú festival Dni starej hudby v sú-časných podmienkach bez prerušenia pre-zentuje už takmer jednu dekádu, sú spo-mínané výhrady len formálnymi detailmi,na ktoré sa názory môžu rôzniť. Už terazsa môžeme tešiť na okrúhle jubileum, kto-ré Dni starej hudby oslávia na budúci rok.

ANDREJ ŠUBA

Bernhard Berchtolda Irina Puryžinskaja.

Malcolm Bilson

FOTO

KA

ROL

RUIS

L


K O N C E R T Y

Európska hudobná akadémia, sídliacav luxemburskom Schengene aj v Brati-

slave, je nielen družobný projekt dvochgeografických destinácií, ale slúži aj akoprostredník pri štarte kariéry mladých in-terpretov. Jej umeleckým riaditeľom je hus-lista a dirigent Jack Martin Händler, kuktorého rozvetveným aktivitám patrí ajvedenie telesa Solistes Européens Lu-xembourg. Tento orchester niekoľkokrátdo roka vystupuje v rámci cyklu Rencon-tres européennes aj v metropole na Dunaji,naposledy tak bolo 8. júla v Koncertnejsieni Slovenskej filharmónie. Voľbu tohtotermínu možno považovať za šťastnú, pre-tože podujatí s vážnou hudbou v rámciKultúrneho leta je tohto roku pomenej.Aj preto bol o podujatie zvýšený poslucháč-sky záujem, ktorý umocňovala prístupnáa príťažlivá dramaturgia.

Do histórie slovenského reprodukčné-ho umenia sa od istého času zapisuje J. M.Händler ako úspešný stimulátor a podpo-rovateľ talentovaných mladých sloven-ských interpretov. Na toto podujtie prizvalklaviristu Ladislava Fančoviča. Umelecdostal príležitosť prezentovať sa v preňhodosiaľ neoverenej štýlovej oblasti; ako só-lista Koncertu pre klavír a orchester in F od

Georgea Gershwina. So značnou dávkouobdivu sledujeme neustále narastanie Fan-čovičovho repertoáru nielen čo do kvanti-ty – a to je rozhodujúce – aj v zmysle kva-lity. Pokladáme už za samozrejmosť, že ten-to klavirista nemá problémy s riešenímakéhokoľvek technického rébusu. Dokážeho vždy úspešne a suverénne zvládnuť.Rovnako dokáže preniknúť do jadra ajnajnáročnejšej výrazovej problematiky. Pritakomto priaznivom trende umeleckéhovývoja v ničom nezaostal ani pri tlmočeníGershwina. Tento autor vo svojej hudbeprináša štylizované prepojenia jazzovýchprvkov s tradičnou hudbou, významná rolav jeho kompozíciách pripadá rytmickej zlož-ke. Fančovič nenásilne a úspešne načrtávalv sólovom parte synkopy, a je pochopiteľ-né, že pri svojej technickej vybavenosti ne-zaostal v brilantnom tvarovaní virtuóznychúsekov. Dokázal však ešte oveľa viac. Pos-trehli sme, že sa jeho paleta dynamickýchprostriedkov výrazne obohatila. Tieňova-nie farieb sa nevzťahovalo len na kantilé-nu, ale výrazne podčiarkovalo meniace sanáladové úseky. Obdivovali sme pokoja rozvahu pri uplatňovaní tvorivého elánu:chŕlil oktávy, ale aj spieval, dokázal byť ele-gantný, žartovný aj živý.

RENCONTRES EUROPÉENNESUž pri Gershwinovi sme evidovali diri-

gentovu citlivú prácu. Dokázal byť so sólis-tom synchrónny aj pri delikátnych agogic-kých záchvevoch. Svoj tvorivý entuziazmusmohol azda trochu skrotiť v dynamickýchvrcholoch, ktoré boli predsa len prihlučné.Händler s orchestrom výrazne umocnilFančovičov výkon.

Pre dirigenta nebýva najľahším orieš-kom prezentovať sa v skladbe takého po-pulárneho autora, akým je Antonín Dvo-řák. Jeho Novosvetská symfónia je známaz nahrávok, neraz aj zásadne odlišnýchkoncepcií. Zdalo by sa, že tento momentmohol do istej miery ovplyvniť aj Händle-rov prístup. Prípadné nástrahy však Hän-dler odložil stranou. Nekopíroval, ale sú-stredil sa na požiadavky partitúry a upred-nostňoval vlastné muzikantské cítenie. Jeplnokrvným hudobníkom, rád sa nechávaunášať zvukom, vehementne sa vkladá doformovania hudobného prúdu. Dokáževrúcne vyspievať kantilénu, najmä keď máv orchestri výborných inštrumentalistov,ktorí dokážu umocniť jeho koncepciu.

Koncert svojou prvou aj druhou časťouvysoko zabodoval. Jedinou menej svetloustránkou bol tieň úmrtia bývalého rakús-keho prezidenta Thomasa Klestila, ktoré-ho pamiatku a zásluhy o spoluprácu so Slo-venskom vyzdvihol v príhovor sám diri-gent.

VL A D I M Í R Č Í ŽI K

V rámci Kultúrneho leta sa 21. júla voVeľkom evanjelickom kostole uskutoč-

nil ďalší koncert, z verejnosti už veľmi dob-re známej benefičnej série podujatí s titu-lom Hommage a Bach. Tento raz bol reali-zovaný pri príležitosti 254. výročia smrtiJohanna Sebastiana Bacha. Hlavnou ideoukoncertu bola snaha akcentovať meno a kompozičnú tvorbu geniálneho barokové-ho skladateľa, v spojení, ako zvyčajne,s charitatívnym zámerom.

Pre milovníkov vážnej hudby sa stalihlavným lákadlom večera klavirista Miku-láš Škuta a Komorní sólisti Bratislavapod umeleckým vedením Ivany Prista-šovej. Už vopred bolo jasné, že spojenietakejto profesionálnej zostavy prinesie kva-litný výsledok. Dramaturgia koncertu bolazložená z diel Johanna Sebastiana Bacha(Koncert pre klavír a orchester d mol BWV1052, Koncert pre klavír a orchester E durBWV 1053), jeho syna Carla Philippa Ema-

nuela Bacha (Sinfonia č. 2. Wq 182/2) a tak-tiež Felixa Mendelssohna Bartholdyho (Sin-fonia č. 12 g mol).

Koncert splnil moje pozitívne očakáva-nia. Predovšetkým ma zaujal svojím výko-nom klavirista Mikuláša Škuta, ktoréhomeno netreba bližšie predstavovať. Je námdobre známe, že ide o klaviristu s obrov-ským umeleckým potenciálom. Vo svojominterpretačnom procese na seba predovšet-kým upozornil úžasnou technickou ľahkos-ťou, bezproblémovosťou. Prostredníctvomvýrazových nuáns dokázal z klavíra doslo-va vyčariť orchestrálnu zvukovosť. Jeho vý-kon možno označiť ako jedinečný. Na dru-hej strane taktiež nemožno obísť Komor-ných sólistov Bratislava, ktorí neustálepotvrdzujú svoje kvality, samozrejme, inaktomu nebolo ani v tomto prípade. Súborvynikol hlavne v štýlovej interpretácií a zvu-kovej vyváženosti. Škuta spolu s Komor-nými sólistami Bratislava si vytvorili vzá-

jomne rovnocenné umelecké partnerstvo,ktoré sa nakoniec odzrkadlilo aj v koneč-nom zvukovom komplexe.

Pri takýchto druhoch koncertu, sa kri-tik nezapotí, skôr prichádza na rad chválaa radosť z príjemného zážitku. Zakončeniehorúceho letného večera s koncertomHommage a Bach bol pre mňa, a predpo-kladám aj pre ostatných návštevníkov prí-jemným osviežením.

IVANA ŽIAKOVÁ

HOMMAGE a BACH

JAZZ TODAY

Počúvajte relácie dvojice

Vlado Šmidke – Igor Krempaský

k a ž d ý p i a t o k o 2 3 . 0 0 h

HVIEZDA FM

100,3 MHz (Bratislava) – 88,8 MHz(Nitra) – 97,6 MHz (Banská Bystrica)

– 98,8 MHz (Liptovský Mikuláš)www.musicmarket.sk

www.divyd.sk


K O N C E R T Y

Symfonický orchester Slovenského roz-hlasu patrí v súčasnosti medzi popred-

né európske telesá. Dôkazom toho sú ajmnohé jeho umelecké zájazdy a pozitívnehodnotenia zahraničnej odbornej kritiky.

Okrem profesionálnej úrovne telesa tre-ba však vyzdvihnúť aj dramaturgickú sklad-bu programov, ktorá sa snaží získať záu-jem publika tematickým ladením, zaujíma-vými dirigentmi, atraktívnymi sólistami,nie chronickým obohrávaním skladieb mi-nulosti zaliečajúcimi sa lacnému vkusu.V neposlednom rade treba oceniť aj zara-ďovanie súčasnej slovenskej tvorby, ktorása v programoch SOSR- u vyskytuje častej-šie než u iných telies.

V takom duchu sa niesla dramaturgiazáverečného koncertu sezóny 25. júna,v ktorého programe prvá časť obsahovalapopri Smetanovej predohre k opere Pre-daná nevesta slovenskú tvorbu, v druhej čas-

ti odznel obľúbený Čajkovskij, jeho pod-maňujúca 5. symfónia e mol op. 64.

Na čele orchestra v ten večer stál spoľah-livý, kreatívny dirigent Richard Edlinger.

V premiére odznela skladba Nénia odHanuša Domanského, ktorú autor veno-val priateľovi, predčasne zosnulému diri-gentovi Róbertovi Stankovskému. Je tosugestívne dielo, ktoré poslucháča nene-chá uvažovať nad tým, ako je skompono-vané. Pohltí ho a pôsobí naň svojím suges-tívnym prúdom. Nejde tu o plač tichej bo-lesti, skôr o bolesť krutú, vzdorovitú, dra-matickú. Je to skladba efektná, pôsobivá,v ktorej sa orchester môže uplatniť v pl-nom lesku. Verím, že preto po nej siahnuaj iné telesá.

Klavírne kompozície Eugena Suchoňaa ich oddaná interpretka Klára Havlíko-vá tvoria nerozlučný celok, patria k sebe.Táto pianistka naštudovala kompletne celé

dielo nášho klasika a bola pri zrode tak-mer každej jeho klavírnej skladby. Pretojej interpretáciu, ktorá je zaznamenaná ajna zvukových nosičoch, možno považovaťza autentickú, autorom overenú. Nahralakomplet Suchoňových klavírnych diel, čoje obrovská a záslužná práca. Kiežby aj sú-časní skladatelia našli takých verných a chá-pavých interpretov!

Bola som na premiére Rapsodickej suity,ktorá odznela na festivale Pražská jar 1965.Mladá Havlíková vtedy vyzdvihla nielenrapsodickosť skladby, ale hlavne dramatic-kosť. Jej fortissimá vtedy zneli plnosťouzvuku, niesli sa nad orchestrom, klavirist-ka oslňovala technickou bravúrou a zožalaspolu s autorom veľké ovácie.

Dnes Havlíková preferovala hĺbavosť,filozofický pokoj, sústredila sa na pomaléúseky, krásu tónu, uprednostňovala stlme-né dynamické hodnoty. Skladba v jej dneš-nom pohľade a prístupe získala iný, novývýraz. Pre mňa intenzívnejší, pôsobivejší.Overila som si znova, že interpretácia nieje iba reprodukciou notového záznamu, alečosi viac...

A znova boli ovácie, znova prídavky.Samozrejme, zo Suchoňovej tvorby.

ANNA KOVÁŘOVÁ

Suchoň KLÁRY HAVLÍKOVEJZáver sezóny SOSR

Letná mimokoncertná sezóna a divadel-né prázdniny sú pre väčšinu domácich

ako aj zahraničných hráčov vítaným obdo-bím na rozšírenie svojich limitovaných ak-tivít. Talianske Trio dell’Arco z benátske-ho divadelného orchestra La Fenice sav rámci svojho júlového koncertného tur-né po slovenských mestách predstavilo 29.júla aj zvolenskému obecenstvu. Toto ko-morné teleso, ktoré pôsobí päť rokov v zlo-žení: husle – Sara Michieletto, viola – Da-niel Formentelli, violončelo – NicolaBoscaro, sa už stihlo predstaviť význam-ným hudobným spoločnostiam v Talian-sku, spolupracovať so známymi sólistamia tiež prenikať postupne do širšieho pove-domia prostredníctvom vlastných nahrá-vok. Široký repertoárový záber (od baro-ka až po súčasnosť, vrátane jazzu, etnickejhudby a blues) umožnil trojici v uvedenýzvolenský večer siahnuť po klasike, ktorúnápadito a dramaturgicky uvážene skĺbilaso skladbami 19. a 20. storočia.

Už úvodné, poslucháčsky vďačné, voľ-nou formou komponované Intermezzo odZ. Kodálya, ovplyvnené maďarskou ľudo-vou piesňou, v stvárnení mladého súboruvyznelo suverénne, presvedčivo, bez akých-koľvek výrazových balansov.

Meno talianskej klaviristky, organistkya skladateľky B. Furgeriovej nie je našejhudobnej verejnosti známe, v domácomprostredí sa však už zaradila medzi promi-nentných tvorcov. Svoje diela komponuječasto na objednávku konkrétnych interpre-tov, tak tomu bolo aj v prípade dvojčasťo-vej kompozície Dedicato a un sogno (Veno-vané snu), interpretovanej Triom dell´Arco.Skladba, vystavaná na báze modality, bolapôvodne určená zboru (nedávno prepra-covaná pre toto obsadenie). Pokojnejšiemeditatívne pásma striedajú rytmické va-riované motívy, čoraz nástojčivejšie a mar-kantnejšie eskalované do čoraz vyššíchpolôh. Dramatickým nábojom a neustálymchvením nasýtený hudobný proces od pr-vých okamihov reflektuje vnútornú siluúryvkov starozákonných žalmov, tlmoče-ných hudbou.

Beethovenova Serenata op.8 z ranéhoviedenského obdobia, dala naplno vyznieťmladíckemu elánu a muzikantskej sponta-neite interpretov, potvrdila ich hráčskekvality a zaplavila priestory Kráľovskej sie-ne Zvolenského zámku prúdom jasnej, ele-ganciou a noblesou presiaknutej hudby. Naploche siedmich častí hráči vytvorili prie-stor pre adekvátne vyznenie lyrických

a kantabilných úsekov, prezentovali zmy-sel pre detail, vyváženosť formy a logikupri výstavbe jednotlivých častí i celkua svojím oduševneným muzicírovanímzdôraznili tanečný charakter viacerýchpartií skladby.

K úspechu prispeli aj výborné akustic-ké parametre priestorov, no predovšetkýmvynikajúca súhra, nástrojová vyváženosťa maximálna koncentrovanosť všetkýchtroch členov telesa. Bodku za príjemnýmkoncertným podujatím dal DohnányihoMaďarský tanec, v kompozičných východis-kách napojený na bohatstvo a dynamizmuscigánskej ľudovej hudby. Vygradoval atmo-sféru večera a potvrdil nesporné kvalityúčinkujúcich.

„...Hudba nepotrebuje veľa vysvetliviek.Bez prekážok prenáša hodnoty krásy, harmó-nie, ľudských pocitov, zážitkov a inšpirácie...“– povedal na margo tohto hudobného pro-jektu Ján Figeľ, člen Európskej komisie,ktorý nad ním prevzal záštitu. Žiada sa lendodať, že tento mimoriadny počin ( v or-ganizačnej réžii Pavla Kraveca), usilujúci saaj takýmto spôsobom prispieť k vedomiuspolupatričnosti národov Európy, sa jed-noznačne vydaril. „...lebo hudba spája srd-cia – a srdcia spájajú národy...“ A o to námvšetkým predsa ide...

ZUZANA GRA JCÁROVÁ

KEĎ HUDBA SPÁJA SRDCIA...


K O N C E R T Y

Otvárací koncert 30. júla zaznel v ča-rovnom Lapidáriu Starého zámku,

v jeho programe vystúpili Komorní sólis-ti Bratislava pod taktovkou portugalské-ho dirigenta Manuela Teixeira. Drama-turgia koncertu ponúkla aj trochu exotiky,zneli u nás menej známe diela portugal-ských a španielskych majstrov Jolly BragaSantosa, či Joaquina Turinu. Orchester,v ktorom vládne prevažne mladá krv, po-dal výborný výkon, k čomu mu dopomo-hol aj samotný „otec“ podujatia, violonče-lista Eugen Prochác, ktorý s chuťou za-hral sólový part v Boccheriniho Koncerte Bdur. Hlavne kadencie v jednotlivých častiachpodal s absolútnou presvedčivosťou a ci-tom, čo v publiku, zostavenom prevažnezo zahraničných turistov, vyvolalo spontán-nu odozvu.

Otváraciemu koncertu predchádzalatradičná výtvarnícka vernisáž v Rytierskejsále Starého zámku. V tomto roku sú v tej-to originálnej sále umiestnené plagátyz dielne grafického štúdiaRabbit & Solution, foto-grafa a výtvarníka Jura-ja Králika a VladimíraRoztoku, ktorí boli záro-veň autormi plagátu pretohtoročný Festival pek-nej hudby. Súčasťou ver-nisáže bola opäť premié-ra skladby slovenskéhoautora, tentokrát Víťazo-slava Kubičku, ktorý saprezentoval ukážkouz pripravovanej operyo živote a diele MartinaLuthera. Zazneli tri áriepre bas (Ladislav Ne-shyba), violončelo (Eu-gen Prochác) a akorde-ón (Rajmund Kákoni).

31. júl nazvali organizátori festivaluRakúskym dňom. Návštevníkom bolohneď jasné, prečo na oboch koncertochhrali rakúski umelci. Najprv sa v zrekon-štruovanej kaplnke barokového kaštieľavo Svätom Antone predstavila inštrumen-tálna zostava flauta (Barbara Gisler –Haaseová), gitara (Walter Wurdinger)a violončelo (Eva Landkammerová).Hrali skladby baroka, tangá od rakúskychsúčasníkov a koncert ozvláštnila aj pôvab-ná slovenská premiéra Miniatúry pre fla-

Záver Festivalu peknej hudby 2004 pat-ril českému violončelistovi Jiřímu Ha-nouskovi, ktorý mal v programe svojhorecitálu zaradené hlavne diela ruských kla-sikov 20. storočia I. Stravinského a D. Šos-takoviča, ale aj skladbu L. van Beethovena.Bola to náročná dramaturgia, v ktorej čes-ký sólista spolu s našou klaviristkou Eleo-

nórou Škutovou presvedčil o svo-jej muzikalite a citovosti. Súčasťoukoncertu bolo aj ďalšie premiéro-vé uvedenie slovenskej skladby. Po-slucháč si pravdepodobne spočiat-ku asi nevedel pod trochu humor-ným názvom novej skladby Marti-na Burlasa Príslušenstvo>zábavanič konkrétnejšieho predstaviť, noskladba nakoniec vyznela oveľazávažnejšie než jej názov.

Tento medzinárodný festival máza sebou päť rokov a zdá sa, že svojekorene už natrvalo zapustil. Po-mohla mu k tomu nielen doposiaľdobre volená dramaturgia, podpo-ra a spolupráca zo strany Centramestskej kultúry Rubigall, Sloven-ského banského múzea v BanskejŠtiavnici, finančná pomoc predo-všetkým z pokladníc zahraničnýchkultúrnych inštitútov, či sloven-ských hudobných inštitúcií a trebavyzdvihnúť aj podporu zo stranyMinisterstva kultúry, ktorý Festi-val peknej hudby každoročne neo-bíde. Škoda len, že súkromnýchmecenášov stále nepribúda...

Z.SNÍMKY L. LUŽINA

MALÉ JUBILEUM FESTIVALUBanskoštiavnický Festival peknej hudby, ktorého autorom myšlienky,iniciátorom a spolu s manželkou Lele Zemanovou, organizátorom, je nášviolončelista Eugen Prochác, zavŕšil začiatkom augusta svoj piaty ročník.

utu a gitaru od Milana Nováka ,ktorú autor skomponoval pretohtoročný festival.

Večerný koncert opäť na Staromzámku v Banskej Štiavnici sa nie-sol v znamení nástrojového zosku-penia flauta, violončelo a klavír.Hralo Jubal trio z Rakúska a zne-li diela J. Haydna, W. A. Mozarta, J.N. Hummela, F. Schuberta a sklad-ba A. Pärta Für Alina pre klavír sólov podaní írskej klaviristky, žijúcejvoViedni Sary Bryansovej.

Trio Jubal

Jiří Hanousek a Eleonóra Škutová.

Eugen Prochác s dirigen-tom Manuelom Teixeirom.


K O N C E R T Y

V súvislosti so vstupom Slovenska doEÚ bol Mládežnícky orchester Slo-

venskej hudobnej spoločnosti (spolus ďalšími dvoma telesami z nových člen-ských štátov) vybraný na berlínsky festivalmládežníckych orchestrov young – euro– classic (6. až. 22. augusta). Na jeho účas-ti – reprezentácii našej hudobnej kultúry –sa podieľalo viacero inštitúcií: Slovenskýrozhlas, Slovenská hudobná spoločnosť,Slovenské národné múzeum, podporilo hoMK SR, Národná banka Slovenska a Na-dácia Josefa Bulvu.

Teleso sa predstavilo v Malom koncer-tom štúdiu SRo 10. augusta na koncertesérie Štúdia mladých, ktorý bol zároveňverejnou generálkou pred berlínskym fes-tivalovým vystúpením. Dramaturgia zo-hľadňovala požiadavky usporiadateľov fes-tivalu uviesť aspoň jednu premiéru pôvod-nej orchestrálnej kompozície (odzneli dve)a zároveň rešpektovať predpísaný počethráčov v jednotlivých ná-strojových sekciách. Pôvod-né obsadenie orchstra bolotak rozšírené o poslucháčovkonzervatórií v Košiciach,Žiline, Banskej Bystrici, asištrvrtinou boli zastúpení štu-denti z Bratislavy.

S radosťou možno kon-štatovať, že tvrdá práca (te-leso nacvičovalo od 2. au-gusta v dvoch frekvenciáchv priestoroch kaštieľa v Dol-nej Krupej) priniesla bohatéovocie. Idealizmus, nadšenie mladých hu-dobníkov a dirigentov vyústili do presved-čivého výsledku. Orchester v súhre, v into-nácii, vo zvukovom vypracovaní, čistotea plasticite fráz sólových vstupov – a čo jepodstatné – aj v celkovom obsahovom vy-znení, plne zodpovedal prísným kritériám,aké očakávame od profesionálnych telies.

Program pozostával z dvoch častí, pri-čom v každej z nich sa prezentoval iný diri-gent. Prvý sa predstavil Mirko Krajči. Jetypom rozvážneho, s ľahkou eleganciouformujúceho, nie však akademicky stro-hého dirigenta. Ako sólista vystúpil mladýhuslista z Košíc Stanislav Joni v známomrapsodickom tanečnom výjave MauriceaRavela Tzigane pre husle a orchester. Problé-mom pre sólistu je skĺbiť do presvedčivé-ho celku melanchóliu, spevnosť so živel-ným, stupňujúcim sa temperamentom.V opuse tkvie dostatok pokušení poddaťsa zvodom rudimentárnosti tanca, podľah-núť lacnej, na efekt vypočítanej zvukovejpriebojnosti. Joni stvárnil dielo s obdivu-

hodným nadhľadom a aj pri narastajúcomtempe dokonale stál nad formovaním línií.Málokedy počujeme tak premyslenú inter-pretáciu. Niekomu azda mohlo prekážaťpresné dávkovanie vášne; najviac však fas-cinovala synchrónnosť orchestrálneho sprie-vodu so sólistom, čo pre dirigenta, rovnakoako aj pre hráčov nebol práve najľahší orie-šok. A tak nielen v tomto smere získal Kraj-či absolutórium s vysokým ocenením.

Krajči sa predstavil aj skladateľsky, kom-pozíciou s názvom Post scriptum. (V bulleti-ne boli obe pôvodné diela označené akopredpremiéry, keďže oficiálna premiérabola až v Berlíne.) Po odznení skladby smeťažko mohli zodpovedať na otázku, či jeKrajči viac skladateľom, alebo dirigentom.Vychádzala nám odpoveď: rovnako je vy-spelý v oboch polohách. V oblasti kompo-zičnej si, pochopiteľne, vytyčuje cieľ niečosvojou hudbou povedať. Pre tento zámervyužíva viaceré postupy. Ako skladateľ,

rovnako ako aj dirigent, nechce ohurovaťintenzitou citu, či zvuku. Skôr inklinujek miernejším polohám, k vybrúsenosti, rádvychutnáva jemné odtienky na hranici po-čuteľnosti. Nevyhýba sa ani inšpiráciámľudovými prvkami, ktorými kompozíciazískava živší kontrast k prevládajúcej nála-de. Dielo každopádne upútalo, no zároveňnastolilo otázku, či je názov pre skladbupráve výstižný a priliehavý. Označenie Postscriptum u väčšiny ľudí evokuje dodatok,dopovedanie na záver korešpondencie.Krajčiho opus povedal toho (na pomerneširokej ploche) oveľa viac... Skladba poskyt-la dosť príležitostí zaskvieť sa viacerým hrá-čom, vrátane koncertného majstra huslí (S.Joni) a jeho zástupcu. S prihliadnutím nainterpretačný naturel dirigenta Krajčihobola vhodne zvolená Klasická symfónia č. 1D dur op. 25 od Sergeja Prokofieva. Svojouživosťou, elegantnou ľahkosťou (najmäv šumivom finále) plne podmanila. Pre nášvkus však voľba tempa Gavotty nezohľad-nila Non troppo Allegro, vyznela prirýchlo.

V druhej časti programu odznela ďalšianovinka z pera slovenského (v Berlíne pô-sobiaceho) komponistu Petra Machajdíkas názvom Nájdené zabudnuté. Invencia toh-to autora sa zamerala na exploatáciu fa-rebných možností orchestra, čo tak akou Krajčiho dávalo priestor prezentovať tech-nicko-výrazové kvality vari všetkých hrá-čov v sólach, skupinách, aj vo vynaliezavýchkombináciách. V tomto prípade si nedovo-ľujeme ani trochu spochybniť voľbu tituluopusu. Ťažiskom diela je mozaikovité pri-raďovanie niekedy až samoúčelne vyznie-vajúcich zvukových „kamienkov“, či škvŕn.Línie diela sú skôr poskladané pridávanímstále novších elementov mozaiky; farebnápremenlivosť je akoby hlavným cieľom.Autor sa v prevažnej časti skladby nedoká-že odpútať od tohto cieľa, a práve tam, kdeod tohto zámeru ustupuje a spája ho s evo-lučným rozvíjaním línií, dosahuje najpre-svedčivejší účinok.

Počnúc Machajdíkovou skladbou pre-vzal taktovku do svojich rúk Karol Kevic-ký. Je dirigentom odlišného naturelu. (Ne-vdojak sa nám natíska paralela: Rajter –

Krajči, Slovák – Kevický.)Aj dramaturgia akoby

zohľadňovala odlišné inter-pretačné typy. Každopádnes Kevického založením ko-rešpondovalo záverečné čís-lo programu, 3. (Malá) sym-fónia B dur op. 17 a od Ale-xandra Moyzesa. Táto or-chestrálna verzia pôvodneDychového kvinteta sklada-teľa odznela premiérovos veľkým úspechom roku1943 v Berlíne. Symfónia je

majstrovským kusom a predstavovala vy-vrcholenie prvej vývojovej fázy svojho tvor-cu. Krásy diela, v ktorom na pomernemalej ploche dokázal kompozične veľa vy-povedať, uchvacujú aj dnešného posluchá-ča. Sviežosť invencie, znamenite riešenýformový pôdorys častí, bohatstvo nálad soslovenským koloritom, sú zložky, ktorýmisi dielo získa pozornosť. Kevického tvorivýtemperament našiel najmä v tomto dieledostatočný priestor na adekvátne vyjadre-nie (napríklad v charakterizácii meniacichsa nálad druhej variačnej časti). Dirigentvyužil svoj zmysel pre príkre postaveniekontrastov v iskrivom, ale aj pomalšie ply-núcom Scherze, no aj pri výstavbe myšlie-nok sonátového Finále s účinným dynamic-kým vyvrcholením v rozvedení.

Z koncertu sme odchádzali hrdí na krás-ne výsledky plodov úsilia mladých hudob-níkov, no aj tých, ktorí stavali a rozvíjali slo-venskú hudobnú kultúru v oblasti pedago-giky, interpretácie aj tvorby.


ORCHESTER (AJ) NA EXPORT

FOTO

M.

JURK

OVI

Č


K O N C E R T Y

Už po piaty rok za sebou sa stretli štu-denti slovenských konzervatórií a vy-

sokých hudobných škôl na letnom sústre-dení Mládežníckeho orchestra Sloven-skej hudobnej spoločnosti. V inšpirujú-com prostredí kaštieľa v Dolnej Krupej,pod vedením dirigentov Mirka Krajčihoa Karola Kevického, v spolupráci s lektor-mi Jánom Budzákom a Štefanom Reite-rom a manažerom Mariánom Turnerom,znela desať prvých augustových dní hudbaod rána do večera. Mužom v pozadí, ktorýcelú akciu pripravil a riadil bol – tak akopo minulé roky – predseda Slovenskej hu-dobnej spoločnosti Miloš Jurkovič.

Úspech doterajších ročníkov MO SHSa tohtoročný vstup Slovenska do Európ-skej únie boli faktormi, ktoré vyústili dopozvania nášho telesa na prestížny festivalmládežníckych orchestrov „young-euro-classic“ (www.young-euro-classic.de) v Ber-líne. Toto podujatie, zhodou okolností tiežs päťročnou tradíciou, prezentuje každýrok najlepšie mladé orchestre z celej Euró-py, jednak národné, jednak medzinárod-né na čele s Orchestrom Gustava Mahlera,či Orchestrom Európskej únie. Prestížnosťtohto festivalu podčiarkujú jeho garanti,ako predseda Európskeho parlamentu PatCox, členka Európskej komisie pre vzdela-

nie a kultúru Viviane Redingová, úradujú-ci starosta Berlína Klaus Wowereit a členo-via umeleckej rady Gidon Kremer, DanielBarenboim, Gerd Albrecht, Kent Nagano,Maxim Vengerov, Mstislav Rostropoviča ďaľší. Od 6. do 22. augusta zaznelo v pre-krásnej sále berlínskeho Konzerthausudovedna 17 koncertov, na ktorých sa pred-stavil hudobný dorast celej Európy, a to nie-len v polohe interpretačnej, ale aj v oblastitvorby, pretože podmienkou festivalovýchorganizátorov je priniesť aj jednu premié-ru mladého skladateľa svojej krajiny.

12. august bol slovenským dňom festi-valu. Náš orchester vystúpil pod sloven-skou vlajkou pred plnou 1400-miestnousálou Konzerthausu s programom, v kto-rom okrem Ravelovho Tzigane so sólistomStanislavom Jonim a Klasickej symfónieSergeja Prokofieva zazneli slovenské sklad-by: 3. symfónia od Alexandra Moyzesaa ako premiéry Post scriptum od MirkaKrajčiho a Nájdené zabudnuté od PetraMachajdíka. Mirko Krajči a Karol Kevic-ký dirigovali každý jednu polovicu koncer-tu. Všetky skladby programu mali veľkýúspech, nadšenie prevažne mladého publi-ka prekonalo aj jediný lapsus koncertu –pamäťový výpadok sólistu v Ravelovi a ap-laudovalo srdečne obom prítomným auto-

rom premiérovaných diel. Keď po posled-nej skladbe programu, Moyzesovej symfó-nii ovácie nebrali koniec, orchester pridalFinale z Prokofievovej symfónie bravúr-nym spôsobom: Mirko Krajči dal prvú dobua odišiel z pódia! Bolo to trochu riskantné,ale vyšlo to skvele a mohli sme si povedaťklasické „veni, vidi, vici“.

Pre MO SHS bolo cťou aj to, že Deutsch-landRadio Berlin zaradilo náš koncert me-dzi tie, ktoré nahrávalo a na druhý deň v zo-strihu vysielalo. Na úspechu podujatia saokrem už spomínaných umelcov a organi-zátorov podieľali aj inštitúcie, ktoré pria-mo, alebo nepriamo sponzorovali akciu:Nadácia Josefa Bulvu, Slovenské národnémúzeum, Slovenský rozhlas, Národná ban-ka Slovenska a Hudobný fond. Medzi po-sledné „úspechy“ Ministerstva kultúry SRsa môže zarátať skutočnosť, že napriekopakovaným prosbám organizátorov ne-dokázali jeho pracovníci prekonať admi-nistratívnu bariéru, ktorá stála v ceste ude-lenia grantu na túto významnú prezentá-ciu slovenskej hudobnej kultúry – ale topredsa nie je pre zainteresovaných, ktorípoznajú aktivity tohto orgánu štátnej sprá-vy v poslednej dobe, nič prekvapujúce. Veďčo tam po reprezentácii, hlavné sú predpi-sy.

Slovenskí poslucháči Rádia Devín sibudú môcť vypočuť záznam koncertu v re-lácii Štúdio mladých v septembri s redak-torkou Zuzanou Mojžišovou.

MILOŠ JURKOVIČ

V bratislavskej Zrkadlovej sieni Prima-ciálneho paláca sa 15. júla uskutočni-

lo záverečné podujatie, koncert účastníkov3. ročníka Medzinárodných interpretač-ných kurzov MUSICA ARVENZIS v Dol-nom Kubíne. Na akciu finančne prispeloMinisterstvo kultúry, podporilo ju Hudob-né centrum a ďalší sponzori. Usporiadateľ-mi boli Konzervatórium v Bratislave, ZUŠPetra Bohúňa v Dolnom Kubíne a občian-ske združenie ARS NOVA. Umelecký riadi-teľ kurzov, pedagóg VŠMU a bratislavské-ho Konzervatória Jozef Kopelman predprogramom zhodnotil doterajšie tri roční-ky kurzov, ktoré absolvovalo už vyše 200účastníkov. V tomto ročníku ich bolo 30a popri domácich adeptoch sa dostavili in-terpreti zo siedmich ďalších krajín. Ich vek

osciloval medzi 10 a 25 rokmi, čiže od žia-kov ZUŠ až po študentov vysokých hudob-ných učilíšť. J. Kopelman poslanie kurzovnevidí len v konfrontácii či revízii koncepciínacvičených skladieb, ale aj v obohatení pó-diových skúseností mladých interpretov. Ichprogram zakotvil už do martinského Kul-túrneho leta a vystúpili aj v ďalších priľah-lých lokalitách. Na koncerte v Bratislave vy-stúpili huslisti a klaviristi. Zásady ruskej kla-vírnej školy uplatňovala bulharskápedagogička Marina Kopacinskaja, odcho-vankyňa aj u nás dobre známeho DmitrijaBaškirova. Ďalšími klavírnymi lektormi boliZuzana Čižmarovičová, ktorá v Kolíne nadRýnom pracuje s deťmi do 16 rokov, ďalejPeter Čerman, riaditeľ Konzervatória v Bra-tislave, husľové kurzy viedol Jozef Kopelman.

Ak by sme mali zovšeobecniť niektorépostrehy v súvislosti s bratislavským pod-ujatím, dospeli by sme k presvedčeniu, žemladí adepti uprednostňujú technicky ná-ročné, virtuózne, najmä romantické sklad-by, vyhýbajú sa klasicizmu, ktorý v progra-mu úplne absentoval. Z hľadiska muzikant-skej disciplíny sme si užili dávku dravosti,naliehavosti neraz vyúsťujúcej do prehna-ných, omračujúcich temp, často až prekra-čujúcich zreteľnosť faktúry.

V takejto situácii zabodovala maďarskáhuslistka Bernadetta Dományová v Líst-ku z albumu od R. Wagnera – Wilhelmiho.Úvodná Chopinova Balada č. 3 As dur op. 47v podaní vrúcnej Emmeliny Littauovej(Nemecko) bola vo svojej koncepcii do is-tej miery poznačená mladistvým, vpred saženúcim temperamentom. Mala však svo-ju logiku, aj keď skladbu po rokoch budeiste hrať rozvážnejšie. Mladý klavirista Fe-dor Kosoy v Chopinovom Valčíku e mol op.posth. prezentoval skôr technické než výra-

ÚSPECH V Berlíne

PÓDIUM PRE MLADÝCH

�


H U D O B N É D I V A D L O

zové kvality a nevyhol sa ani pamäťovémulapsusu. Talentovaná 11-ročná huslistkaSylvia Petrášová (ZUŠ Bratislava, Štefá-nikova ul.) demonštrovala rad kvalít, kuktorým dokázala vďaka kvalitnému peda-gogickému vedeniu (uč. Jozef Horňák) do-siaľ dospieť. Na imponujúcej úrovni, aj keďnie bez zakolísania, zvládla Koncert č. 2 dmol od Henryka Wieniawskeho, ako ajjeho Caprice D dur pre sólové husle. Bulhar-ská klaviristka Dora Delviska prezento-vala vyspelé interpretačné kvality, vzruše-ný tvorivý temperament v častiach z Fan-tázie op. 116 (Intermezzo lemované dvomaCapricciami) od Johannesa Brahmsa. Pe-ter Fančovič z bratislavského Konzervató-ria v Lisztovom Mefisto valčíku výdatnevyťažil svoj dravý mladistvý temperament.V plnej miere naňho možno aplikovať kon-štatovanie z úvodu tohto príspevku. Nalie-

havosť a sklon k istému exhibicionizmu sapremietali do celkovej stavebnej koncep-cie, ktorá sa akoby rozdrobovala na jed-notlivé epizódy (niekedy až frázy). Žiadaloby sa myslieť aj na nadväznosť a viac zoh-ľadniť celkovú líniu.

Jeho brat, už známy a etablovaný Ladi-slav Fančovič, na záver koncertu zažiarilv Horowitzovej virtuóznej úprave Pochoduadmirality (Hviezdy a pruhy navždy) od J.Ph. Sousa, ktorú si podľa sluchu sám z na-hrávky prepísal a potom so všetkými kr-kolomnosťami nacvičil a brilantne predvie-dol. V jeho sugestívnom podaní sme jupočuli už týždeň predtým v Redute akoprídavok po bravúrnej interpretácii Ger-shwinovho Koncertu.

Z hľadiska interpretačnej zrelosti upú-tal vyvážený výkon bulharského klaviristuKonstantina Djulgerova v 3. časti Scar-

bo z tryptichu Gašpar noci od MauriceaRavela.

Veľké sympatie obecenstva získal sloven-ský huslista, 10-ročný Karol Daniš (žiakJozefa Gyöpösa), ktorý vzhľadom na svojvek čo do výrazu obdivuhodne stvárnil(ako jediný skladbu barokového autora)Fantáziu pre sólové husle od G. Ph. Teleman-na a so suverénnou ľahkosťou Wieuxtemp-sovu Tarantellu. Z jeho hry vyžarovala ne-falšovaná úprimnosť prejavu, priam cha-rizmatická samozrejmosť. Zdá sa, že jedevízou, ktorá v blízkej budúcnosti prine-sie bohatý vklad do nášho interpretačné-ho umenia.

O všetky klavírne sprievody sa spoľah-livo a na vysokej profesionálnej úrovni za-slúžila Iveta Sabová.


POHĽAD NA SEZÓNU 2003/2004

Skončila sa 45. sezóna Štátnej opery Banská Bys-trica. Ako by ste ju hodnotili?V divadlách pracujeme v rámci tzv. ekonomickéhoroku, no divák vníma sezónu od septembra do kon-ca nasledujúceho júna. Začiatok 45. sezóny sme za-čínali jednodejstvovým hudobno-dramatickým a ta-nečným divadlom Božský Amadeus, ktoré čerpá ná-mety zo života W. A. Mozarta. Scenár napísala a dielochoreograficky i režijne naštudovala Dana Dinko-vá.

Tradíciou ŠO je na konci roka uvádzať operetnýtitul. Tak to bolo aj na záver roka 2003, kedy sme naštudovaliinscenáciu Straussovej operety Viedenská krv, v ktorej sme umož-nili hosťovanie viacerým mladým spevákom. Spomedzi nich smesi za perspektívnu sólistku vybrali mezzosopranistku MiroslavuKiseľovú, ktorá účinkovala aj v Donizettiho opere Viva la mamma.Ďalším titulom sezóny bola Bizetova Carmen. Je to vydarená in-scenácia režiséra Pavla Smolíka, pravidelne spolupracujúceho s na-ším súborom. Známy operný príbeh realizoval v rámci našichskromných možností, no postavy a zbor na javisku rozhýbal, dalpríležitosť domácim aj mladým bratislavským spevákom. Kriticimali možno rozdielny názor na výsledok tohto projektu, ale Car-men je stále vypredaná, čo je pre nás potešiteľné.

Posledným titulom jubilejnej sezóny bola Donizettiho komickáopera Viva la mamma alebo Slasti a strasti divadelného života, k ti-

tulu sme sa vrátili po 20. rokoch z viacerých dôvo-dov: v repertoári nám chýbala komická opera, ok-rem domáceho predstaviteľa hlavnej úlohy, Šimo-na Svitka, bude alternovať a. h. rolu mamy Agaty ajstále aktívny 72-ročný barytonista Štefan Babjak,jedna zo zakladajúcich osobností našej opernej scé-ny. Táto opera je tiež spomienkou na dlhoročnéhobanskobystrického operného režiséra, nebohéhoKolomana Čillíka, ktorý bol aj prvým prekladate-ľom tejto Donizettiho opery do slovenčiny.

KONTAKTY S JAPONSKOM

Po skončení letných Zámockých hier zvolenských (pozn. ve-nujeme im samostatný článok) niektorí členovia operného sú-boru odcestovali na zájazd do Japonska. O čo ide?Do Japonska ideme siedmykrát vďaka p. Hasegawaovi, ktorý sanadchol slovenským umením. Má galériu, v ktorej je celé poscho-die venované obrazom Albína Brunovského, preniesol sem tiežbienale ilustrácií. Tento zaujímavý pán, rovnako operný nadše-nec, je usporiadateľom koncertov našich sólistov v Japonsku. Za-čiatkom mája si bol spolu so zástupcami japonských miest pozrieťnaše predstavenie Carmen. V rámci letného japonského zájazdusme sa predstavili na siedmich koncertoch s prierezmi opier Toscaa Traviata. Okrem Sappora sme účinkovali aj v menších mestách.Koncerty sú tradične v krásnych sálach s úžasnou akustikou a kla-vírmi. Pre našich umelcov je to nezabudnuteľný zážitok, najväč-

Nielen peniaze, ale vzťah ku kultúre...„Nevýhodou bilancií je, že si uvedomujeme plynutie rokov, života, ľudské odchody, fyzické starnutie,

čo vyvoláva prirodzený smútok. História je však potrebná pre vedomie kontinuity“..., to sú slová riaditeľaŠtátnej opery Banská Bystrica Rudolfa Hromadu, ktorými začíname voľné pokračovanie série

hodnotení uplynulej koncertnej a divadelnej sezóny na našich scénach.

Rudolf Hromada

�

FOTO

ARC

HÍV

�



šou odmenou je však pre nich úcta a nadšený obdiv Japoncov, ichodlišné nazeranie na umenie, než to býva niekedy doma...

O NASTÁVAJÚCEJ SEZÓNE

Čo uvedie ŠO v budúcej sezóne?Po augustovom slávnostnom koncerte k 60. výročiu SNP a podu-jatí k 45. výročiu Štátnej opery by malo v novej sezóne nasledovaťpôvodné hudobno-dramatické tanečné dielo Chlapcov denník odDany Dinkovej. Hudobný podklad k inscenácii bude z odkazu kla-sikov 20. storočia. Ďalšou premiérou ŠO bude opereta Žobravýštudent od C. Millőckera, ktorú uvedieme pred Vianocami. Ponovom roku pripravujeme menej známu operu G. Verdiho Attila,čím nadviažeme na dramaturgické smerovanie ŠO, so snahouuvádzať menej hrané, no pritom umelecky cenné diela. Za hosťu-júceho režiséra by sme radi prizvali Martina Bendika. Na záversezóny chceme naštudovať Rossiniho Barbiera zo Sevilly.

O FINANCOVANÍ OPERY

Nedávno prebehla médiami správa,že Nová scéna a hudobné divadláv Košiciach a Banskej Bystrici bymali prejsť z financovania minister-stvom kultúry pod regióny, resp.vyššie územné celky (VÚC). Ako sapozeráte na túto zásadnú zmenu?Podobné tendencie nie sú nové – opa-kujú sa. Ich navrhovatelia si zrejme ne-uvedomujú, že opera je najnákladnejšídruh umenia. Náš región nepatrí me-dzi bohaté, zrejme by dôstojnú prevádz-ku opery neutiahol. A možno by to zna-menalo aj zánik ŠO. Ak sa dostane ope-ra ako inštitúcia pod región, jej finan-covanie sa bude riešiť z jedného balíka,z ktorého treba pokryť problémy ne-mocníc, cestného hospodárstva atď.VÚC má veľa priorít – ministerstvokultúry jednu... Treba vnímať aj rozdie-ly v regiónoch, ich momentálny stav,prípadne aj možnosti tamojších spon-zorov. Na Slovensku je osem VÚC, alelen v troch sú operné divadlá, z nichOpera SND má zostať pod gesciou štátu. Predstavme si, že dvaregióny by pri zamýšľanej kultúrnej politike museli dávať na oper-né divadlá približne o 50-60 miliónov viac a ďalších šesť regiónovby bolo o túto sumu vlastne bohatších... Niekedy sa nám dáva zavzor regionálna kultúrna politika vo Francúzsku. Lenže tam v jed-nom regióne žijú 2-3 milióny ľudí, čo je rozdiel oproti ôsmimregiónom na päťmiliónovom Slovensku!Koľko peňazí dostáva v súčasnosti Štátna opera – a prečodaňoví poplatníci doplácajú najviac na vstupenky do ban-skobystrického divadla?SND, Nová scéna, Štátne divadlo Košice i banskobystrická Štátnaopera, ktorých zriaďovateľom je ministerstvo kultúry, dostávajúod štátu ročne 490 miliónov, z toho na konto prvej národnej scé-ny ide 340 miliónov. Štátna opera z toho dostáva asi 56 miliónovSk. Z tejto sumy sa platí prevádzka, t. j. mzdy, energie atď. (Mimo-chodom – priemerná mzda v ŠO je 11 500 Sk, čo je asi o 2 000korún menej, než inde.) Tvorba sa financuje z tzv. Verejnej poklad-ničnej správy (VPS), čo v roku 2003 predstavovalo 2 milióny 250tisíc korún. VPS však nepokryjú celú potrebu inscenácie. Tržbyv roku 2003 sme mali 4 255 131 Sk, čo bolo približne o 600 tisíc

Sk viac než v roku 2002. Percento sebestačnosti sa nedá umelozvýšiť. Napokon, opera sa nikde na svete nedá robiť z tržieb! Spo-mínaný rozpočet postačuje sotva na prežitie.Štatistiky nie sú vždy obrazom reality...Iste nie, treba vždy vnímať hlbšie súvislosti. Veď je rozdiel robiťoperné predstavenie s cca 100 ľuďmi – v čom sú sólisti, zbor, or-chester a ďalší zainteresovaní – alebo predstavenie s činohernouzostavou, kedy môžu byť na scéne napríklad piati herci. Alebo: akSND má niekoľko divadelných súborov, ba scén a košické divadloje tiež trojzložkové (s činohrou, baletom a operou), bystrická Štát-na opera má iba operný súbor. Pre nezainteresovaného je to naprvý pohľad výhoda: SND a Košice majú zaiste väčšie výdavky.Sumárne áno, ale činohra a balet môžu v celkovom rozpočte di-vadla aj znižovať straty operného súboru, ktorého prevádzka jemimoriadne drahá. Nuž, nie sme najdrahšie divadlo preto, že torobíme ekonomicky či umelecky zle, ale preto, že musíme utiah-nuť celú opernú prevádzku, navyše v malom meste, kde sa nehrákaždý deň.Žiadna opera na svete na seba nezarobí...

Nie. Zvyčajne ide o trojzložkové finan-covanie: zo strany štátu, od sponzorova z regiónu. U nás je hlavným donáto-rom štát, čiastočne sponzori, ktorýchvšak nezaväzuje žiadny zákon či výho-dy z toho, že pomáhajú financovať kul-túru. Vo vzťahu k sponzorom sme pro-fesionálni žobráci. Región momentál-ne podporuje čiastočne iba Banskobys-trické hudobné dni... Sponzorskýmipeniazmi vylepšujeme kostýmy do in-scenácie, alebo zaplatíme lepšieho só-listu, no novú premiéru neutiahneme.Aký bol najväčší sponzoring pre ŠO?Paradoxne to bol grant od japonskejvlády slovenskej inštitúcii v hodnote asi14 miliónov Sk, čo bolo prilepšeniemimo rozpočtových štátnych peňazí.Bolo to pred ôsmimi rokmi. Peniazesme investovali do kúpy hudobnýchnástrojov, na zvukovú techniku a tech-nické zázemie. Tohto roku sme takistodostali peniaze na nový mixážny pult.Granty dostalo viacero slovenskýchumeleckých inštitúcií, pričom Japonci

si overili, ako sa granty využili a aký mali spoločenský ohlas. Po-zorne si overili aj naše umelecké výsledky.

REPREZENTÁCIA

Hovoríme o peniazoch. Nie je tu však ešte niečo iné, čo vytvá-ra momentálnu krízu kultúry?To, čo zabíja vážne umenie nie sú peniaze, ale vzťah k nemu. Pri-tom slovenské hudobné a divadelné umenie nás vždy reprezentu-je v zahraničí tým najdôstojnejším spôsobom. A nielen SND, ajmy sme v posledných rokoch zaujali, viacnásobne v spomínanomJaponsku, dôstojne sme reprezentovali na Cypre, kde nás vyhlá-sili za najlepší zahraničný súbor, účinkovali sme vo Švajčiarsku,ako jediné operné divadlo zo Slovenska na donizettiovskom festi-vale v Taliansku...V čom vidíte príčiny úpadku všeobecnej kultúrnosti?Najmä v technokratickej spoločnosti, ktorá za posledné desaťro-čia ovládla svet. Slovensko sa, pochopiteľne, prispôsobilo tomutotrendu. Tým, že chceme postaviť na nohy ekonomiku a hospo-dárstvo, trochu zabúdame na kultúru, vedu a školstvo. Napokon,

Božský Amadeus –z októbrovej premiéry.

�



absencia kultúrnych a mravných hodnôt chýba aj v každodennomvzájomnom správaní sa ľudí.

O PLÁNOVANEJ PRESTAVBE

Plánujete prestavbu Štátnej opery. Z akých dôvodov?Divadlá zvyčajne majú skúšobné priestory – my nie. Hráme a skú-šame na jednom javisku, čo nás obmedzuje. Keďže o novom di-vadle v Banskej Bystrici nie je reálne uvažovať, chceme rekonštru-ovať priestory Národného domu, kde sídlime od založenia opery.Prestavba by sa mala dotýkať technického vybavenia ŠO – nemá-me napríklad točňu, chceli by sme zrušiť šatne za javiskom, čím bysa scéna prehĺbila, zväčšila, radi by sme zaviedli do divadla klima-tizáciu, zlepšili hygienické podmienky pre účinkujúcich, vybudo-vali im dôstojnejšie šatne a prestavali podkrovie Národného domu.Plánujeme aj prístavbu v prieluke medzi Národným domoma obytným domom na Cikkerovej ulici. Tu by malo byť o. i. skú-šobné javisko a administratíva. Projekt je hotový a v budúcomroku by sme chceli začať stavať. Zatiaľ by sme účinkovali v náhrad-ných priestoroch a na zájazdoch. Podľa ideálnych plánov by tovšetko malo byť hotové do roku 2007.Veríte tomu?Nesmieme sa vzdávať... Nejaké peniaze z MK SR sme dostali, ďal-šie máme sľúbené.

OPERA NA NOVÝCHCESTÁCH?

V ostatnom čase vo vašichinscenáciách počuť častej-šie hostí z Bratislavy, či mla-dých sólistov. Znamená tonedostatok domácich umel-cov, omladzovanie súboruči postupný prechod nastaggionový systém?To, že si chceme vyberať me-dzi mladými sólistami je takako pre každé divadlo nevy-hnutné. Na hosťovanie do no-vých inscenácií pozývame naj-mä absolventov VŠMU, Akadémie umení v Banskej Bystrici a ďal-šie talenty. Atraktívni známi sólisti zo SND alebo Štátneho divadlaKošice zase oživujú záujem obecenstva. Musíme mať však aj svo-jich stálych sólistov, ktorí udržujú prevádzku. Dnes nie je efektív-ny početný sólistický ansámbel vzhľadom na menšiu reprízovosťv malom meste. Ak niekoho prijímame, musíme vedieť, že budevyužitý. Robiť jedno predstavenie mesačne je neefektívne, hocakosú platy sólistov nízke. Zvýšili sa kritériá na umelecký výkon sólis-tov – na čo tiež prihliadame.

Spevácky „trh“ na Slovensku nie je veľký, no niekedy je ťažkézladiť termíny divadelnej prevádzky a hostí. Na zahraničné hviez-dy nemáme honoráre. A tak sme na polceste k možnému stag-gionovému systému, ktorý bude zrejme časťou prestavby diva-delnej prevádzky – nielen u nás.Pri zakladaní Spevohry DHGT roku 1959 sa počítalo s 32-členným orchestrom, 32-členným zborom, 16-členným ba-letom a 24-členným sólistickým ansámblom. Aký je stav dnes?Pred 10-15 rokmi sme mali v orchestri pravidelne výpomoce z Bra-tislavy. Dnes je orchester stabilizovaný – má 45 členov. Zbor má32 –33 členov (po osem v každom hlase). Balet je tzv. služobný, ob-

čas robí produkciu tanečného divadla – a tak máme 6 párov. Kaž-dá kolektívna zložka pôsobí aj mimo svojich povinností: orches-ter pripravuje symfonické koncerty, zbor tvorí v rámci komornejzostavy a balet pripravuje jednu inscenáciu ročne. Sólistov bolo24, dnes 12-14, podľa potreby. Umeleckého šéfa teraz nemáme,ale jeho povereným zástupcom je dirigent Igor Bulla. Vždy smemali umeleckých šéfov z Bratislavy: B. Krišku, P. Smolíka, M. Va-cha... Ťažko sa hľadajú osobnosti na tento post. Nie sme však„bezprízorní“, máme kvalitných dirigentov I. Bullu a P. Tužinské-ho, osobnosťami sú ďalší umeleckí tvorcovia – napríklad scéno-graf Jaroslav Válek, zbormajsterka Viera Hovancová, dlhoročnákorepetítorka Darina Turňová – a divadlo napokon riadime zapomoci umeleckej rady. Samozrejme, stále hľadáme vhodnéhoumeleckého šéfa.

O SÓLISTOCH

Kto dnes tvorí sólistický súbor Štátnej opery v Banskej Bys-trici?Koloratúrny soprán – Alžbeta Trgová, lyrický soprán – Oľga Hro-madová, mezzosoprán Alena Hodálová, Eva Lucká a MiroslavaKiseľová, dramatický tenor – Stanislav Matis, buffo tenor – PeterSchneider, perspektívnym sólistom je tenorista Dušan Šimo, ba-

rytón je zastúpený ZoltánomVongreyom a Šimonom Svit-kom, plánujeme prijať Marti-na Popoviča, basisti sú IgorLacko, Jozef Benci a Ivan Zva-rík. Sólistický súbor je limito-vaný mzdami, bytovými pod-mienkami a perspektívou vy-užitia v súbore.

O DRAMATURGII

Pre Štátnu operu bola vždypríznačná dramaturgickáobjavnosť, odvaha pri uvá-dzaní pôvodných sloven-ských diel aj málo hranýchtitulov z klasiky. Ako je tov súčasnosti?Vlani sme v premiére uviedliúspešnú detskú operu Polepet-

ko od banskobystrického rodáka Igora Bázlika. Nádejným projek-tom je zamýšľaná opera od Vladimíra Godára na japonský námet,ktorú by sme mali premiérovať roku 2006. Opera bude podpore-ná viacerými japonskými donátormi a počíta sa, že s ňou budemehosťovať aj v Japonsku. V slovenských súvislostiach bude drama-turgicky objavný aj spomínaný Verdiho Attila. V dramaturgii chce-me obstáť pred vysokými nárokmi odbornej kritiky, chceme vy-chádzať v ústrety aj obecenstvu, ktoré hľadá v operných večerochumelecký zážitok.Ako vidíte terajšie postavenie ŠO?Pri špecifikách slovenských divadiel – i našej, „najmenšej a naj-mladšej opernej scény“ – je tu jedna spoločná črta: divadlo a je-ho históriu vytvárajú najmä ľudia a nie abstraktné inštitúcie.Ľudia, ktorí divadlo robia, aj tí, pre ktorých ho robia. Každá scé-na má rôzne vývojové krivky. Raz sa inscenácia vydarí, inokedynie, ale vždy sú v nej prítomní tvorcovia, ktorí pracujú v pod-mienkach, v ktorých by málokde vo svete divadlo existovalo.Zostáva nádej, že to najkrajšie, najúspešnejšie nás ešte čaká...

PRIPRAVILA TERÉZ IA URS ÍNYOVÁ

SNÍMKY JOZEF LOMNICKÝ

Opereta na záver roka – Viedenska krv,19. decembra.



réžia Pavol Smolík, dirigent Igor Bulla), s výbornými výkonmi hos-ťujúcich umelcov. Viktoria Dinas – Mayfatová, sólistka Národ-nej opery Grécka pochádzajúca z Uzbekistanu, stvárnila titulnúpostavu s veľkou hudobnou a interpretačnou inteligenciou, citli-vo klenula oblúk od temperamentného rebelantstva k tragickyfatálnej odovzdanosti. Novosibirský rodák Oleg Videman (DonJosé) je vzácnym spinto tenorom s veľkým, zvučným materiá-lom, krásnou barytónovou farbou hlasu a suverénnymi výškami.Príjemný dojem z večera dopĺňali Martin Babjak ako Escamilloa v Čechách pôsobiaca slovenská sopranistka Yvetta Tannenber-

gerová ako Micaela. Do-mácemu divadlu nespravi-li hanbu predstavitelia pô-vodného banskobystrické-ho obsadenia Jozef Benci(Zuniga), Erika Strešná-ková (Frasquita), Mirosla-va Kiseľová (Mercedes),Šimon Svitok (Dancairo),Andrej Magula (Remen-dado).

Ústrednou témou fes-tivalu bola storočnica Ma-dame Butterfly, repertoá-rovej stálice, ktorá para-doxne práve v tomto rokuna programových plagá-toch slovenských oper-ných scén absentuje. Puc-

ciniho slávnej opere bola venovaná výstava „Storočná MadameButterfly na slovenskom javisku“, ktorú z dokumentačných zbie-rok Divadelného ústavu autorsky pripravil Jaroslav Blaho. Tiežv prednáške s bohatým výberom historických nahrávok pred-stavil auditóriu v Bohéma klube, pozostávajúcemu prevažne zoštudentov banskobystrického Konzervatória, Akadémie umenía členov súboru banskobystrickej Štátnej opery, históriu dielaa jeho interpretačné nároky.

Dramaturgická ambícia byť jediným slovenským príspevkomk storočnici Pucciniho Madame Butterfly, mala vyvrcholiť predsta-vením hosťujúceho Národního divadla moravskoslezskéhoz Ostravy. Žiaľ, vrchol sa nekonal. Vystúpenie ostravskej operymalo provinčnú úroveň. S výnimkou dobrého hudobného naštu-dovania spamäti dirigujúceho Paola Gatta, ktorý viedol orches-ter k plnokrvnému výkonu (najkrajším momentom bolo známeorchestrálno-zborové intermezzo medzi 2. a 3. dejstvom), pred-stavenie v tomto speváckom obsadení nenapĺňalo ambície zámoc-kého festivalu. Hlas Mitsuko Mori v roli Čo-čo-san znel ostro,v registroch farebne nevyrovnane, s nadmerným vibratom. Mla-dý taliansky tenorista Lucciano Mastro má síce farebne príjem-ný hlas, ale pre exteriérové priestory komorný, jeho herecký pre-

K úspešnému priebehu zámockého festivalu popri dobromprograme prispieva aj prajné počasie. To hneď na úvod po-

strašilo a otvárací koncert namiesto nádvoria hostilo zvolenskéDivadlo Jozefa Gregora Tajovského. Našťastie, oba operné večerysa už odohrávali pred plným hľadiskom zámockého javiska.

Otvárací koncert Hommage a Dvořák – Janáček pod vedenímdomáceho dirigenta Pavla Tužinského bol dedikovaný výročiamveľkých českých skladateľov – 100. výročiu úmrtia A. Dvořákaa 150. výročiu narodenia L. Janáčka. Po poslucháčsky vďačnejDvořákovej 9. symfónii v podaní Orchestra banskobystrickejŠtátnej opery zaznelidramaturgicky omnohozaujímavejšie skladby. Ja-náčkova kantáta Otčenášsa na Slovensku takmerneinterpretuje. Vo výrazo-vo vrúcnom, speváckyi muzikantsky inteligen-tnom podaní ĽudovítaLudhu bola umeleckýmvrcholom večera, počasktorého zaznelo ešte Dvo-řákovo Te Deum v podaníorchestra ŠO BB, Brati-slavského speváckehozboru, so známymi sólis-tami Richardom a Má-riou Haanovcami.

K tradičným poduja-tiam opernej časti ZHZ patria koncerty pod názvom Mladosť nazámku. Tentokrát vystúpili: festivalovým divákom nie neznámasopranistka Martina Masaryková a nedávno ešte „zázračné die-ťa“, dnes devätnásťročný talentovaný študent viedenskej Hudob-nej akadémie Dalibor Karvay. Kým v efektnom Ravelovom Cigá-novi prezentoval predovšetkým mladícku dravosť a schopnosťsuverénnej exhibície, Klavírne trio od Dmitrija Šostakoviča boloskutočnou dramaturgickou a muzikantskou lahôdkou. V ňom sapopri Daliborovi Karvayovi predstavili jeho viedenskí spolužiaci,rakúsky klavirista Stefan Stroissnig (1985) a srbský violončelis-ta Milan Karanovič (1980). Skvelá súhra, zrelá muzikalita a ra-dosť z hrania sú hlavnými devízami muzikantského zoskupenia,ktoré vzniklo v októbri 2003 a je držiteľom štipendia Karajanovejnadácie. Speváčka Martina Masaryková, sprevádzaná skúsenýmkorepetítorom Robertom Pechancom, popri známych áriáchKráľovnej noci a Olympie zaradila do repertoáru Albievovho Slá-vika a áriu Cunegondy z Bernsteinovho muzikálu Candide. Jej sop-rán získava tmavšiu farbu, príjemnú okrúhlosť a smeruje od „bie-lej koloratúry“ k obsažnejšiemu, plnšiemu tónu.

Najhodnotnejším operným zážitkom tohoročných ZHZ bolanesporne Bizetova Carmen (inscenácia banskobystrickej opery,

Zámocké hry zvolenskéS prispením Ministerstva kultúry SR, generálneho sponzora Slovenskej sporiteľne

i ďalších priaznivcov festivalu patrili posledný júnový týždeň sály a nádvorie krásneho zvolenského zámkupo dvadsiatypiatykrát opere. V opernej časti 31. ročníka činoherno – operného festivalu Zámocké hryzvolenské figurovali dva operné večery a dva koncerty. Program dopĺňali výstava a odborný seminár,

venovaný storočnici Pucciniho Madame Butterfly.

Oleg Videman a ViktoriaDinas – Mayfatová.

FOTO

ARC

HÍV

�



V prvých dvoch častiach programu sa absolventi predstaviliv úryvkoch klasického baletného repertoáru a v choreogra-

fiách našich popredných tvorcov P. Bútoru, J. Kubánku, J. Morav-číka, Š. Nosáľa a E. Vargu. Popri moderných kreáciách renomova-ných choreografov Eleny Zahorákovej a Róberta Balogha sa svo-jou choreografickou prvotinou (Rob Pongan: Man and Woman)úspešne predstavil aj študent Ondřej Valenta.

Výnimočnosť tohtoročnému absolventskému koncertu doda-la slovenská premiéra baletu L. van Beethovena Stvorenia Prome-teove, ktorého pôvodné libreto upravil Miklós Vojtek. Dana Cin-ková a Jaroslav Moravčík vytvorili choreografiu, svetelný di-zajn Peter Janků. Svetovú premiéru mal Beethovenov hrdinskýbalet 28. septembra 1801 vo viedenskom Burgtheatri. Choreo-grafom prvého uvedenia a zároveň aj libretistom baletu a prvýminterpretom Muža, bol slávny taliansky baletný majster SalvatoreVigano. Žiaci Tanečného konzervatória E. Jaczovej, ktorým – akouvádza kvalitne spracovaný bulletin – „je blízka tvorba geniálnehoskladateľa, ktorého Óda na radosť z IX. symfónie sa stala hymnouzjednocujúceho starého kontinentu“, uviedli Beethovenov baletpri príležitosti vstupu Slovenska do Európskej únie.

Libreto baletu spracúva mytologický námet o titanovi Prome-teovi, tvorcovi prvých ľudí, ktorý pomocou ukradnutého božské-ho ohňa vyviedol ľudstvo z temna. Ako podtitul baletu – Moc hud-by a tanca – naznačuje, ide o humanizáciu ľudských bytostí pros-

jav prezrádzal malé javiskové skúsenosti. Neočaril ani Alexan-der Podolchov v postave Sharplessa.

Dramaturgický zámer jediného slovenského príspevku k sto-ročnici slávnej Pucciniho opery nevyšiel. Vrcholom ostala Carmen,ktorá potvrdila, že schodnejšie než dramaturgické, sú speváckekritériá. Festival typu „pod holým nebom“ je jednoducho o hviez-dach. Jednu z tých, ktoré na Zámockých hrách zvolenských 2004zažiarili – Olega Videmana (1966) – som požiadala o krátky roz-hovor.

Vyštudovali ste na novosibirskom Štátnom konzervatóriu.Kde ste absolvovali profesionálny scénický debut?Mojím prvým pôsobiskom bolo operné divadlo v Alma-Ate. De-butoval som v Straussovom Netopierovi, tu som naštudoval ajRadamesa, Cania, Pinkertona, Cavaradossiho.Operu v Novosibirsku nazývajú La Scalou východu. Vašacesta z Alma-Aty viedla práve do tohto divadla.Do novosibirskej opery som bol angažovaný na základe Medziná-rodnej súťaže Alibeka Dniševa. V Novosibirsku pôsobím od roku1998, spievam tu Radamesa v Aide, Rudolfa v Bohéme, Hermannav Pikovej dáme, Cavaradossiho v Toske, Dona Josého v Carmen...

tredníctvom ušľachtilej sily múzických umení. Choreograficko-režijné stvárnenie tejto myšlienky v podaní žiakov konzervatóriabolo vtipné a nápadité. Zo zborových scén upútal olympijský oheňvytvorený iba pohybom tanečníkov, ako aj lekcia hudby, kde tan-cujúci zo strún pripevnených na vlastné telá vylúdili božské meló-die Parnasu. Pri vstupe Apolóna s múzami použili choreograficitáciu, emblematické zoskupenie zo Stravinského baletu ApollonMussagète v choreografii G. Balanchina.

Ako predstaviteľ titulnej úlohy upútal Matúš Turzík. Hlavný-mi protagonistami baletu sú však na scéne počas takmer celéhopredstavenia prítomné Stvorenia. Martina Jakšová a MárioBakuš v poetickom pas de deux prvého ľudského páru podali ajpo hereckej stránke najpresvedčivejšie výkony večera. Pochvalusi zaslúžia aj ostatní sólisti: Monika Bányaiová (Melpoména),Barbora Bláhová (Terpsichora), Tamara Gálová (Euterpa),Barbora Haulíková (Tália), Martin Dinuš (Ares) a Oliver Ja-helka (Apolón).

Po hudobnej stránke (zvukový záznam) možno polemizovaťso škrtmi, ku ktorým tvorcovia pristúpili zrejme kvôli väčšej dra-maturgickej koncentrácii deja. Neodznela ani predohra baletu,ktorá sa uvádza na koncertných pódiách aj nezávisle. Napriektýmto výhradám mali diváci možnosť vidieť predstavenie preky-pujúce sviežosťou a mladíckym elánom.

LUCIA NÉMETHOVÁ

Tanečným krokomdo spoločnej Európy

Na scéne SND sa 20. júna uskutočnil absolventský koncert Tanečného konzervatória Evy Jaczovej.Z klasického oddelenia absolvovali tri dievčatá a traja chlapci pod pedagogickým vedením Zory Dvorínovej

a Miklósa Vojteka, z ľudového oddelenia štyri dievčatá a päť chlapcov z ročníka Táni Lapinovej.

Teda výhradne dramatický repertoár.Nikdy som lyrický odbor nespieval. Od prírody mám barytónovézafarbenie materiálu. V súčasnosti môj hlas tenduje k barytónu.Čo považujete za zlomový moment vašej kariéry?Odraz do sveta pre mňa znamenala spolupráca s Mstislavom Ros-tropovičom na Šostakovičovej Lady Macbeth Mcenského okrsku.Na ktorých operných scénach ste vystupovali?Popri moskovskom Boľšom Teatre, Mariinskom Teatre v SanktPetersburgu som spieval v operných domoch v Mníchove, Nea-pole, Dijone, Buenos Aires, tiež v Južnej Kórei a Číne.O ktoré postavy sa chystáte obohatiť svoj repertoár?Momentálne študujem part Siegmunda vo Wagnerovej Valkýrea Tristana z jeho Tristana a Izoldy.Budeme mať v blízkom čase príležitosť opäť vás privítať naSlovensku?Momentálne prebiehajú rokovania, takže ak všetko dobre do-padne, mal by som v rámci Bratislavských hudobných slávnostíhosťovať v Opere SND v postave Radamesa.

MICHAELA MOJŽIŠOVÁ

�


Z A H R A N I Č I E

Wiener Festwochen (WF) už dávno niesú „iba“ hudobným festivalom. Sú

podujatím s čoraz širším kultúrnym zábe-rom. Sú podujatím, ktoré neponúka ibaumelecké zážitky najrozmanitejšieho dru-hu či informáciu o aktuálnom dianí v ob-lasti umeleckej tvorby a jej interpretácie/realizácie. Sú podujatím, ktoré chce osloviťčo najširšie vrstvy verejnosti („akademic-ké“ obecenstvo, avantgardnú aj alternatív-nu scénu, milovníkov umenia, mládež),od ktorej očakáva zvedavosť (ktorú sazároveň snaží vyburcovať) i otvorenosť,pretože prináša netradičné pohľady, od-búrava návyky. Tento cieľ vedenia WFsa odráža aj v hľadaní stále nových, ne-tradičných, ne-kammených priestorovna prezentáciu jednotlivých projektov(napríklad budova Rakúskeho parla-mentu, káblovka, mestský podchod, sta-nica metra...). WF sú podujatím, ktorévedome znepokojuje, podnecuje k uva-žovaniu, k oživovaniu pamäte. WF súpodujatím kultúrnym, no zároveň vý-sostne politickým.

Umelecké vedenie festivalu (Luc Bon-dy – intendant, Hans Landesmann – hu-dobný riaditeľ, Marie Zimmermannová– riaditeľka činohry) tohto roku rozčle-nilo program do viacerých kategórií. Či-nohra sa zamerala na niekoľko tematic-kých celkov (večne aktuálny problémdemokracie, azylového práva, teroriz-mu a pod. nastolili moderné, aktualizova-né verzie Euripidových i Sofoklovýchdrám; základné otázky ľudského bytia rie-šil aj cyklus Ibsenových najvýznamnejšíchdrám, či dramatizácia Proustovho romá-nového cyklu Hľadanie strateného času; podnázvom „Február 1934 – slovník mlčania“sa skrýval projekt analyzujúci už sedem-desiat rokov zamlčovanú kľúčovú rakús-ku historickú udalosť – občiansku vojnuz roku 1934; ústrednou ideou divadelné-ho projektu „forumfestwochen“ bol prob-lém straty istoty a orientácie).

Hudba, zhrnutá pod motto „Protagonistimýtu moderny“, dostala priestor v troch

WIENER FESTWOCHEN 2004„Bez Wiener Festwochen by bolo tak pekne.“

Tohtoročné viedenské festivalové motto, nerozlučne späté s jeho výtvarnou prezentáciou, je svojouneštandardnosťou ojedinelé, najmä z nášho, v oblasti „vážneho“ umenia veľmi konzervatívneho pohľadu.

No tvorcovia Viedenských slávnostných týždňov sa v ostatných rokoch vyhýbajú akejkoľvek prvoplánovostia zdanlivou banalitou či dokonca gýčom vyjadrujú svoj zámer provokovať, hľadať skryté významy, osídliť

svoje projekty v priestoroch nepohodlia, výzvy, narúšania vžitých myšlienkových šablón a procesov.

„kategóriách“: v kategórii hudobné divad-lo (takmer výlučne s akcentom na diela 20.storočia a súčasnosti; výnimku tvorila„nová“ verzia, akási paródia Mozartovejopery Cosi fan tutte a novodobý pokus o re-konštrukciu formy francúzskej comédie-ballet pri príležitosti objavenia Charpentie-rovej hudby k Molierovej comédie-ballet LeMalade imaginaire), v dlhoročnom alterna-tívnom projekte „zeitzone“ (v koncepcii

klaviristu Markusa Hinterhäusera a Toma-sa Zeierhofer-Kina) a napokon v osobit-ných, koncepčne nezávisle od WF plánova-ných a prebiehajúcich Hudobných slávnos-tiach, ktoré tohto roku organizovala Spo-ločnosť priateľov hudby/Musikverein (užtradične sa striedajúca v príprave Musik-festu s Konzerthausom).

Osobitným hudobným akcentom boljedinečný dvojdňový Festival Antona We-berna, realizovaný v koprodukcii WF –Konzerthaus, v rámci ktorého zaznelakompletná kompozičná tvorba tohto veľ-kého predstaviteľa druhej viedenskej školya duchovného otca hudobnej avantgardy

druhej polovice 20. storočia (festival boldoplnený premietaním filmových doku-mentov o Webernovi). Medzi „protagonis-tov mýtu moderny“ sa zľahka vmestili ajďalší autori počnúc Debussym, cez Boulezaaž po súčasných rakúskych skladateľov. Dotohto okruhu patril aj Janáček, reprezen-tovaný dvoma podujatiami: na jednomz nich zaznela skladateľova klavírna tvor-ba, prezentovaná spolu s čítaním úryvkov

zo skladateľových listov a fejtónov, a naďalšom koncerte jeho Zápisník zmizelé-ho (spolu s Schubertovou Sonátou A durD 959).

V rámci WF otvorili aj dve výstavy:v Centre Arnolda Schönberga „Šachovéťahy Arnolda Schönberga – Dodekafó-nia a konštrukcie hier“ a vo vieden-skom Židovskom múzeu „Viedeň, mes-to Židov – svet tety Joleschovej“. Obo-hatením festivalu a podnetom na zamys-lenie bola aj retrospektíva Rakúskehofilmového múzea „Infámne obrazy –v kine kontrolovanej spoločnosti“ spo-jená s medzinárodným sympóziom.

PIERRE BOULEZ

Najväčším, osobne prítomným hudob-ným magnetom bol nesporne PierreBoulez, napriek svojmu veku veľmimladistvo pôsobiaci skladateľ, legendahudobnej avantgardy druhej polovice

20. storočia, a čoraz vyhľadávanejší diri-gent, ktorý tentoraz vo Viedni stál na čeledvoch veľkých produkcií. V jednej zo sálmoderného kultúrneho a umeleckéhokomplexu v centre mesta, v Museumsquar-tier, umožňujúcom realizáciu netradičnýchprojektov, uviedol na čele Ensemble In-tercontemporain dve zo svojich „klasic-kých“ diel, ktorých vznik siaha do sedem-desiatych rokov minulého storočia. Prat-var, akási kostra diela, ktoré zaznelo v pr-vej časti večera – Antheme 2, vznikol s ná-zvom explosante-fixe... roku 1972 na pod-net anglického hudobného časopisu Tem-po, ktorý vyzval viacerých skladateľov na

Pierre Boulez

FOTO

: A

RMIN

BA

RDEL



skomponovanie kánonov na počesť ne-dávno zosnulého Igora Stravinského.V nasledujúcich dvadsiatich rokoch satoto kompozičné jadro stalo východi-skom, podnetom pre Boulezovo neustá-le hľadanie, až roku 1991, pri príležitos-ti 90. výročia založenia vydavateľstvaUniversal Edition vznikla sólová husľo-vá skladba Antheme. Ďalšou úpravou, po-čítačovým spracovaním a použitím šies-tich reproduktorov vznikla roku 1997kompozícia Atheme 2, dielo niekoľkoná-sobne väčšieho rozsahu ako jeho pria-my predchodca. Obohatenie viedlo k pre-kypujúcej hre farieb a k mnohovrstvo-vej štruktúre, k bohatému dialógu,k prekrývaniu i miešaniu prirodzenéhoi umelo generovaného zvuku v podobeparalelného počítačového sláčikovéhoorchestra. Ústrednou postavou v jehorealizácii bola koncertná majsterka En-semble Intercontemporain, huslistkaHae-Sun Kang, ktorá odviedla impozant-ný výkon. V druhej polovici programu za-sadol na pódium Ensemble Intercontem-porain a pod taktovkou Pierra Boulezauviedol Répons pre šiestich sólistov, komor-ný súbor, počítačové zvuky a live-electronicz roku 1981. Jadrom tejto Boulezovej kom-pozície je Messagesquisse pre sólové violon-čelo a šesť violončiel z roku 1976. Už v titu-le je obsiahnutý responsoriálny princíp die-la. Odpovedajú si zúčastnené zložky v naj-rozmanitejších zostavách a kombináciách– medzi sólom a súborom i v rámci súbo-ru, pričom sú hlasy sól elektronicky spra-covávané a komornému súboru zostávaprirodzený zvuk. Bohatstvo, neustále sameniaci dialóg farieb a štruktúr udržujemaximálnu pozornosť poslucháča, odchá-dzajúceho s pocitom prekrásneho umelec-kého zážitku napriek zložitosti partitúry, na-priek tomu, že Répons je výsledkom tech-nického perfekcionizmu, v ktorého po-zadí nesporne stojí dlhoročná výskumnápráca IRCAM-u.

DE FALLA – STRAVINSKIJ –SCHÖNBERG

Pierre Boulez a Ensemble Intercon-temporain boli dôležitými piliermi ajhudobnodivadelného projektu, v rám-ci ktorého v starobylom Theater an derWien uviedli koprodukciu festivalud’Aix-en-Provence, Accadémie europé-enne de musique a Grand Théâtre de laVille de Luxembourg – tri jednoaktov-ky zo začiatku 20. storočia: El Retablo deMaese Pedro (Bábky majstra Pedra) odManuela de Fallu, Renard (Lišiak) od Igo-ra Stravinského a Pierrot lunaire (Me-sačný Pierrot) od Arnolda Schönberga.Boulez spojil do jedného večera tri diela

sčasti veľmi rozličného charakteru a spô-sobu hudobnodivadelného spracovaniai hudobného jazyka. Podľa jeho predpre-miérového vyjadrenia sú si Renard a El Re-tablo blízke, a to nielen okolnosťami vzni-ku (obe diela vznikli na objednávku Prin-ceznej de Polignac na účely predvedeniav jej parížskom salóne), ale aj tým, že obe„prýštia z pôdy napájanej folklórom“. KýmPierrot lunaire je „od folklórnej tradícieveľmi vzdialený, a má veľa spoločného s tra-díciou kabaretu, ktorý zodpovedá stredo-erópskemu vnímaniu ... jadrom u de Fallusú reálne osoby v podobe bábok, v Lišiako-vi v podobe zvieracích masiek – ako v ľu-dovej fraške, a v Pierrotovi lunaire ide pod-ľa mňa o dielo, pripomínajúce tieňohru.Jeho atmosféra pramení ani nie tak v ilú-zii, ako skôr vo sne. Výsledkom sú tri for-my divadelného prejavu: bábky, masky,

tieň.“ (Boulez) Tieto tri formy divadel-ného prejavu, realizované jedným insce-načným tímom (réžia: Klaus MichaelGrüber, scéna: v de Fallovi a Stravin-skom Titina Maselliová, v Schönber-govi Gilles Aillaud, kostýmy vo všetkýchdielach: Titina Maselliová, choreogra-fia v Lišiakovi: Michel Kelemenis, svet-lá: Dominique Borriniová), zazneli zasebou bez prestávky a boli navyše hu-dobne prepojené: počas prestavby javis-ka po Bábkach majstra Pedra i po Lišia-kovi znela hudba Igora Stravinského –Tri kusy pre sólový klarinet v podaní nascéne voľne sa pohybujúceho AlainaAmiensa, člena Ensemble Intercontem-porain. Výkony spevákov, príslušníkovmladej medzinárodnej speváckej gardyz Európskej hudobnej akadémie v Aix-en-Provence – mezzosopranistky Béat-rice Petitet-Kircherovej (de Falla: ElTrujamán), tenoristov Andreja Ilyus-

hnikova (Stravinskij: 1. tenor) a DmitrijaVoropaeva (de Falla: Maese Pedro; Stra-vinskij: 2. tenor), basistov Ronana Nédé-leca (de Falla: Don Quijote; Stravinskij: 1.bas) a Pavla Schmulevicha (Stravinskij: 2.bas) – boli veľmi profesionálne a plne zod-povedali požiadavkám oboch partitúr – deFallu i Stravinského.

El Retablo de Maese Pedro – divadlo na di-vadle, znázorňujúce scénu oslobodenia krás-nej Mélisandy zo zajatia Maurov zo Cervan-tesovho románu Don Quijote de la Mancha –realizoval režisér celkom v intenciách auto-rov ako pestré bábkové, resp. pouličné di-vadlo, kde spievané úlohy patria divákom,určujúco zasahujúcim do priebehu deja(Don Quijote, El Trujamán, Maese Pedro),pričom pestrofarebnosť scény i kostýmovboli v súlade s de Fallovou hudbou.

V rozhovore pred predstavením sa Bo-ulez vyjadril k svojmu výberu diel dotohto triptychu. Jeho východiskom bolStravinského Lišiak, dielo, ktoré mu jeoddávna veľmi blízke. V tejto „burleskena spievanie a hranie“, ktorej námetčerpal Stravinskij z ruskej ľudovej roz-právky, spievajú sólisti mimo javiska; najavisku sa odohráva pantomíma, ktoráv realizácii francúzsko-rakúskej festiva-lovej produkcie bola naplnená pohybo-vou poéziou osobností maskovanýchako zvieratá. O mimoriadny zážitok zoStravinského Lišiaka sa popri hudobnejprodukcii zaslúžila pôvabná hra svetlaa skvelé výkony akrobatov-mímov.

Odlišnosť hudby i poetiky Schönber-govho Pierrota lunaire od jednoaktoviekde Fallu a Stravinského bola očividná užv prvých taktoch a v pohľade na scénu,ktorej striedmosť, chladné svetlo navo-dili atmosféru mesačného svitu, celkomv intenciách krehkej poézie Alberta Gi-

Pierrot lunaire – Anja Siljaová.

FOTO

RU

TH W

ALZ

De Falla: El retablo – Don Quijote(Ronan Nédélec) s bábkami.

FOTO

RU

TH W

ALZ

�



rauda (nemecký preklad Otto Erich Har-tleben, 1923). Dielo, dnes známe predo-všetkým z koncertných predvedení (vlast-ne sotva ponúka príležitosť pre scénickéstvárnenie, resp. obmedzuje herca/spevá-ka na stvárnenie Pierrotových citových po-hnútok), bolo pôvodne objednané a kon-cipované ako veľká sólová scéna pre he-rečku, ktorá mala iba základné znalostiz hudby (objednala si dielo pre rozprávača– Sprechstimme s klavírom). Tu a teraz voViedni interpretkou tohto partu však bolahviezda celej produkcie Anja Siljaová,dodnes zázračne disponovaná speváčka, od60. rokov preslávená ako wagnerovská in-terpretka, zároveň však spievajúca aj veľ-ké koloratúrne úlohy. Jej prístup k inter-pretácii Pierrota sa značne odlišoval od tra-dovaného a očakávaného „sprechgesan-gu“. Ten sa v podaní A. Siljaovej zmenil naplnozvučne vyspievaný part realizovaný nanajvyššom stupni precíznosti, muzikálnos-ti a suverenity veľkej umelkyne, ktorej vekneubral ani za mak z mimo-riadnych vrodených a nado-budnutých speváckychi umeleckých kvalít.

Ensemble Intercontem-porain sa v tomto triptychupredstavil ako mimoriadneflexibilný súbor, ktorý sa síceprednostne zameriava nahudobnú avantgardu 20.storočia a na súčasnosť, noktorý zároveň dodá popritechnickej perfekcii „šťavu“aj dielam zakotveným v star-šom, neskororomantickomštýle.

RAKÚSKA OPERADNEŠKA

V rámci WF pravidelne uvádzajú inscená-cie (neraz premiéry) hudobnodramatic-kých diel súčasných autorov. Tohto rokuto boli dve opery súčasných rakúskych skla-dateľov: nová verzia opery Der Rattenfän-ger/Potkaniar (1987) od Friedricha Cerhu,popredného súčasného rakúskeho sklada-teľa, príslušníka staršej skladateľskej gene-rácie, v koprodukcii WF a Štátneho divad-la v Darmstadte, a novinku mladého Jo-hanna Maria Staudta Berenice – operu pre3 činohercov, 3 sólistov-spevákov a osem-členný vokálny súbor (z ktorého traja spe-váci majú aj konkrétne úlohy), ktorá vznik-la na spoločnú objednávku troch miest –Mníchova, Viedne a Berlína; v rámci WFprezentovali toto dielo v koprodukčnej in-scenácii Mníchovského, Viedenského a Ber-línskeho festivalu.

V úzkej spolupráci skladateľa s básni-kom a publicistom Dursom Grünbeinom

sa zrodilo libreto podľa hrôzostrašnej ara-besky Edgara Alana Poea Berenice. Jejústredným motívom je incestný vzťah Egeaa Berenice, ktorých spája len pokrvné prí-buzenstvo, lebo z hľadiska svojich pováh i zá-ujmov sú si cudzí. Egeus sa zameriava výluč-ne na svoju knižnicu, zahĺbene skúma nerazbanálne javy a veci, kým jeho manželka,spočiatku zdravím prekypujúca, krásnažena, neskôr trpiaca na suchotiny, zasneneblúdi po lesoch a hájoch. Ich vzájomné stra-chy, dovedené ad absurdum s makabric-kým, čiernym humorom, nevyslovenýmihrôzami, vyústia do záverečného hororu,keď Egeus v manickom sústredení sa nastále ešte krásny chrup vychudnutej, nasmrť chorej Berenice, jej, zatiaľ však ešteiba zdanlivo mŕtvej, vybije všetky zuby...

Podľa skladateľovho svedectva autorizámerne nezasahovali do literárnej pred-lohy, ba dokonca rešpektovali i jej drama-turgiu – neustále striedanie reálneho a psy-chologického času, permanentne tým na-

rúšajúc lineárny priebeh udalostí. OperaBerenice nielen pripomína stavbu na spô-sob krátkych filmových strihov, no rovno-cenne stvárňuje virtuálne, v predstaváchprotagonistov sa odohrávajúce „deje“a ich reálne priebehy. Staudt sa pritom svo-jím spôsobom vracia k akémusi druhuleitmotívov, a to v dvoch vrstvách: na cha-rakterizovanie nálad, atmosféry (často veľ-mi jednoduchými hudobnofarebnými pros-triedkami) a na charakterizovanie postáv.Egeus – mimochodom, obsadený dvojmo:ako rozprávajúca a ako spievajúca posta-va – je o. i. charakterizovaný naliehavýmvzostupným pohybom v hlbších polohách,kým Berenice je sprevádzaná „hrkotom“v sekcii bicích nástrojov, zvukomalebnepripomínajúcom drkotanie zubov, resp.alúziou na populárnu hudbu (autor sa ne-vyhýba melódiám v tradičnom zmysle).Dielo je poslucháčsky dešifrovateľné aj

vďaka tomuto významovému štruktúrova-niu kompozičného procesu, na ktorom sapopri reálnom zvuku inštrumentálnehosúboru podieľa aj hudba z pásu (vyrobenázo zvuku strojov na spracovanie kovu v ex-perimentálnom štúdiu Nadácie HeinrichaStrobela pri Südwestrundfunk), pričom obetieto zvukové vrstvy nie sú koncipovanéprotikladne, ale sa vzájomne zbližujú, pre-krývajú a doplňujú. Staudt svoj prístup kukompozícii charakterizoval slovami: „Vzhľa-dom na to, že libreto je jednoznačne nosite-ľom deja, môže sa hudba sústrediť na svojesilné stránky: sugerovať, naznačovať, ilustro-vať, zavádzať, zvádzať, manipulovať – skrát-ka: konať podľa vlastných princípov...“

Po všetkých stránkach vysoko profesio-nálne realizovaná rakúska operná novin-ka vďačila za svoj úspech nielen dielu sa-mému, ale aj skvelému inscenačnémutímu: pod taktovkou Stephana Asbury-ho hral súbor Klangforum Wien, v hlav-ných úlohách hrali a spievali Matthias

Bundschuh (Egeus 1 – ho-vorená úloha), Otto Katza-meier (Egeus 2, basbary-tón), Dorothee Mieldsová(Berenice, soprán), Anne-Carolyn Schlüterová (Upír,mezzosoprán). Réžiu malClaus Guth, autorom scé-ny a kostýmov bol Chris-tian Schmidt.

PELLÉAS ET MÉLISANDE

Debussyho jediná opera Pel-léas et Mélisande utkvela v pa-mäti pravdepodobne väčši-ny divákov, ktorí ju malimožnosť vidieť v scénickejrealizácii, ako starobylá roz-právka v temnom, tajom-

stvami opradenom prostredí, pričom hud-ba akoby si toto prostredie priamo vyža-dovala, resp. bola ním podmienená. Insce-nácia Hamburskej štátnej opery, ktorá hos-ťovala v rámci tohtoročných WF, túto pred-stavu riadne poopravila. Jej autori (hudob-né naštudovanie Shao-Chia Lü, hudobnýriaditeľ Hamburskej opery, réžia Jossi Wie-ler a Sergio Morabito, scéna a kostýmyKazuko Watanabe, svetlo David Finn)sa rozhodli realizovať originálnu verziu die-la: vypustili dodnes tradične uvádzané or-chestrálne medzihry, inscenátormi premié-ry od skladateľa proti jeho vôli dodatočnepredsa len vynútené na premostenie časupotrebného na prestavbu niektorých scénv 1., 2. a 4. dejstve, a zároveň otvorili malýškrt, ktorý si po generálke pred premié-rou roku 1902 vynútila cenzúra, odvoláva-júc sa na pohoršlivosť príslušnej scény. Pod-stata novosti, objavnosti hamburskej insce-

J. M. Staudt: Berenice – Egeus (MatthiasBundschuh a Otto Katzameier).

FOTO

REG

INE

KO

ERN

ER

�



nácie však spočívala oveľa hlbšie, a to nie-len v odbúraní rozprávkovej scenérie, alev úplnom obnažení psychológie postáva ich vzájomných vzťahov. Celá opera saodohráva na jedinej jasne osvetlenej scénetvorenej rozsiahlymi hladkými plochami,ktoré môžu byť interiérom i exteriérom,takmer bez rekvizít, s postavami v súčas-nom, všednom oblečení. Svetlo a otvore-nosť priestoru má odhaliť konanie a zmýš-ľanie protagonistov, ktorísíce v mnohom zostávajú zá-hadní, nesprávajú sa podľaočakávanej, tradovanej logi-ky, no zároveň usmerňujúpozornosť divákov/poslu-cháčov na podstatu a dôvo-dy svojho správania, vymy-kajúc sa obvyklým spoločen-ským vzťahom a konven-ciám. Režiséri sa pritommohli odvolať na estetickýbojkot Mauricea Maeterlinc-ka, autora Debussyho dra-matickej predlohy, ktorý po-važoval konvencie dobové-ho divadla za lživé a zriekolsa v dráme všetkých tradič-ných dejových, konflikto-vých i realizačných štruktúr. Táto orientá-cia bola blízka aj Debussymu, ktorého odprvého kontaktu zaujala Maeterlinckovalyrická dráma Pelléas a Mélisande z roku1892, a ktorý o nej o. i. povedal, že „... na-priek svojej snovej atmosfére skrýva v se-be oveľa viac ľudskosti ako takzvané ’reál-ne námety’...“ Ľudskosť vyžarovala ajz hamburskej realizácie Debussyho opery.Svetlo, jasné farby a zreteľné kontúry, prí-značné pre scénu i pre vedenie postáv(v ktorom režiséri často využili možnosťznačného divadelného zveličovania, čím na

jednej strane zdôraznili psychologickú ná-ročnosť jednotlivých postáv, na strane dru-hej prispievali k lepšej orientácii v spleti ichvzájomných vzťahov) mali svoj pendant ajv hudobnom stvárnení diela.

Vynikajúci orchester Hamburskejštátnej opery sa pod vedením svojho šéfazameral na jasnosť a priehľadnosť partitú-ry, ktorá ožila v rovnakom presvetlení akodianie na javisku, čím podporil celkovú

koncepciu inscenácie. O spevákoch platí toisté: na scéne sa pohybovali živí ľudia, kto-rých konanie, náročné najmä z hľadiskazložitej psychológie hlavných postáv, pôso-bilo autenticky ako málokedy na opernomjavisku, a ktorí popri hereckom výkonepodali skvelé výkony spevácke, a navyševo väčšine prípadov vynikali aj silným osob-nostným vyžarovaním v zmysle stvárňova-ných postáv (Mélisande: Alla Kravchuko-vá, Pelléas: Peter Bording, Golaud: Oli-ver Zwarg, Arkel: Xiaoliang Li, Geneviève:Danielle Grimaová, Yniold: Sunhae Im).

Debussyho opera, ktorá v dejinách hudob-ného divadla znamená zásadný obrat v chá-paní dramaturgie i v koncepcii hudobnéhostvárnenia dramatickej predlohy, tak moh-la zaznieť celkom v intenciách svojich tvor-cov, nanovo, no bez najmenšej ujmy pôvod-ného autorského zámeru – naopak: akobyjeho znovuobjavením.

Štyri produkcie v rámci rozsiahlych Vie-denských slávnostných týž-dňov sú iba zlomkom boha-tej festivalovej ponuky. Noaj ten, spolu so základnýmiinformáciami o celom pod-ujatí umožní odhaliť záme-ry a východiská organizáto-rov. Niektoré z nich sme spo-menuli v úvode tejto struč-nej správy – objavnosť, ak-tuálnosť, provokáciu, snahupodnietiť záujem, zvedavosťi myslenie. Záverom ich do-plníme dvoma poznatkami:1. spoločným menovateľomnavštívených podujatí bolamimoriadne vysoká mieraprofesionality všetkých zú-častnených parametrov –

tvorivých, interpretačných, technických ajinformačných, čo divákovi/poslucháčovispôsobuje osobitné potešenie aj vtedy, aknázorovo, prípadne s tým či oným celkomnesúhlasí; 2. až na nepatrné výnimky bolivšetky kompozičné objednávky festivalui divadelné produkcie výsledkom spoluprá-ce viacerých subjektov – divadiel, festiva-lov, miest, inštitúcií a pod., a pravdepodob-ne len vďaka tejto zväčša medzinárodnejkoprodukcii boli vôbec realizovateľné.

AL ŽBETA RA JTEROVÁ

Pelléas et Mélisande: zľava Genevieve(Danielle Grima), Pelléas (Will Hartmann),

Mélisande (Alla Kravchuková), Yniold (Sunhae Im),Arkel (Xiaoliang Li).

FOTO

A.

T. S

CH

AEF

ER



Uvedenie kompletného Webernovhodiela nie je náhodné. Webern výrazne

zasiahol do vývoja európskej hudby a jeho31 oficiálnych opusov zásadne poznačilosmerovanie mladej generácie skladateľov50. rokov. Webern sa stáva doslova ich hr-dinom. V rámci darmstadtských kurzov(po druhej svetovej vojne) znie množstvojeho hudby. Robert Kraft nahráva prvý kom-plet Webernových diel, ktorý koncom 60.rokov svojím známym kompletom nasle-duje P. Boulez. Roku 1962 sa v americkomSeattli uskutoční 1. webernovský festivala rýchlo ho nasledujú ďalšie:Buffalo 1966, Hannover1968, Viedeň 1972, BatonRouge 1978...

Rok 2004 je v strededvoch Webernových výročí:vlani uplynulo 120 rokov odnarodenia skladateľa a bu-dúci rok si pripomenieme60. výročie jeho smrti. Aleaj sám letopočet ukrývav sebe jedno nemenej výz-namné jubileum. Pred sto

ANTON VON WEBERN-FEST

Vedľa žijúcich legiend, „protagonistov mýtu moderny“ a ich mladších kolegov, nemohliusporiadatelia tohtoročného festivalu Wiener Festwochen obísť jednu z najvýznamnejších osobností hudby20. storočia Antona Weberna, skladateľa, ktorý nezameniteľným spôsobom pripravil cestu Novej hudbe.

Tóny jeho kompletného diela naplnili sály viedenského Konzerthausu 5. a 6. júna.

rokmi Webern spoznáva A. Schönbergaa pod jeho vedením začína svoje „vysoko-školské“ štúdium kompozície.

Okrem kompletného oficiálneho diela(31 opusov) odznelo na festivalových kon-certoch dovedna ďalších 26 skladieb. Tvo-rili nezanedbateľnú časť dramaturgie, kto-rá okrem známych neopusovaných diel,ako napr. Fuga Ricercata z Bachovej Hudob-nej obete (1935) či inštrumentácia Schuber-tových Deutsche Tänze (1931), obsahovalamnožstvo zaujímavých a takmer nezná-mych skladieb.

Webern bol známy veľkou sebakritickos-ťou a vysokými nárokmi na tvorbu. Tak-mer vždy komponoval väčšie množstvočastí (stücke, sätze atď.), z ktorých tie „naj-lepšie“ vybral do plánovaného opusu. Opu-sy 1, 2, 26 a 30 tvoria výnimku. V pozosta-losti skladateľa tak zostalo množstvo „ku-sov“, ktoré sa viažu vždy k niektorej z jehoznámych skladieb. Uvedením častí a ichfragmentov, autorom neuznaných za živo-taschopné, ponúkol festival návštevníkommožnosť nahliadnuť do Webernovej skla-dateľskej dielne. Musím konštatovať, že

množstvo z nich predstavo-valo doslova klenoty hudby.V mnohých prípadoch ichnezaradenie do zoznamuopusovaných diel vyvoláva-lo rad nechápavých otázok(napr. neuveriteľné Acht Or-chester-Fragmente z r. 1911-1913 sú možno aj „lepšie“než kusy z op. 10 z toho is-tého obdobia).

V podobnom duchu saniesli aj ďalšie „známe“ ne-

Anton FriedrichWilhelm von We-bern sa narodil 3. de-cembra 1883 vo Vied-ni. Jeho otec Carl bolvýznamným ban-ským inžinierom,a tak sa rodina často

sťahovala na miesta jeho pôsobenia (Graz,Klagenfurt). Hru na klavíri začala maléhoAntona vyučovať matka Amalia, neskôr Ed-win Komauer, ktorý ho učil hrať tiež na vio-lončele. Webern maturoval na Gymnáziuv Klagenfurte (1902) a na univerzite vo Vied-ni začína študovať hudobnú vedu u GuidaAdlera. Absolvoval roku 1906 dizertačnouprácou Choralis Constantinus Heinricha Isaa-ca. V tom čase už navštevoval súkromnéhodiny kompozície u A. Schönberga a po 4-ročnom štúdiu (1908) „absolvuje“ prvýmopusom – Passacagliou pre orchester. U svoj-ho učiteľa sa zoznámi so „spolužiakom“ A.Bergom a s oboma udržiava priateľské kon-takty po celý život (k Schönbergovi ešte ajv nasledujúcich rokoch chodieval konzulto-vať svoje partitúry). Roku 1908 komponuje

tiež prekrásny zbor a cappella Entflieht auf leich-ten Kähnen op. 2 na báseň S. Georga, ktorémudáva priestor v nasledujúcich dvoch piesňovýchopusoch 3 a 4 z r. 1907-1909. Po tonálnej Pas-sacaglii a prísnom dvojitom kánone v op. 2 na-značuje 10 piesní posun smerom k tzv. atona-lite. V rokoch 1909-1914 pracuje Webern akokorepetítor vo viedenskej Volksoper a neskôrako kapelník (Theaterkapellmeister) v mestáchTeplice, Gdansk a Štetín. Komponuje svoje prvé„atonálne“ skladby: Fünf Sätze für Streichquar-tett op. 5, Sechs Stücke für Orchester op. 6, VierStücke für Violine und Klavier op. 7 a Zwei Lie-der op. 8. V nich sa čiastočne inšpiruje Schön-bergovou Klangfarbenmelodie a ich spoločnýmznakom je skladateľova tendencia nahustiť hu-dobnú výpoveď, význam na veľmi malej plo-che. Túto techniku, tzv. pointilizmus (ktorý sle-dovali aj Schönberg s Bergom, no rýchlo hoopustili), dovádza v nasledujúcich opusoch 9 –11 do krajností – stáva sa základnou črtou ne-skoršieho zrelého štýlu skladateľa. Spomenutédiela patria vôbec medzi najkratšie Webernoveskladby (necelé 4 minúty trvajú Sechs Bagatel-len für Streichquartett op. 9 a Fünf Stücke fürOrchester, z ktorých slávny, len 6-taktový, štvrtý

kus znie necelých 25 sekúnd). Roku 1915 saWebern dobrovoľne hlási do vojenskej služby,z ktorej je však zo zdravotných dôvodov pre-pustený hneď v nasledujúcom roku. Drei Klei-ne Stücke op. 11 (1914) sa na dlhých 22 rokovstanú posledným opusovaným, čisto inštru-mentálnym dielom skladateľa. V tomto časetvorí Webern unikátne piesňové dielo: 33 pies-ní v ôsmich opusovaných cykloch pre hlas (väč-šinou soprán, v op. 19 miešaný zbor) a inštru-mentálne obsadenia (počnúc klavírom v op. 12,cez najrozmanitejšie komorné zoskupenia s do-minantnosťou klarinetu v op. 14 – 19, končiacorchestrom v op. 13). Webern postupne dospie-va k najcharakteristickejším znakom svojhohudobného jazyka a nezávisle na Schönbergo-vi ku kompozícii s 12-timi chromatickými tón-mi. V týchto rokoch pokračuje aj jeho dirigen-tská činnosť ako jediný zdroj príjmov (napr.v Deutschen Landestheater v Prahe), a práca or-ganizátora, violončelistu a dirigenta v Schönber-govom Verein für musikalische Privataufführun-gen. Od roku 1922 až do nástupu Národnýchsocialistov a Hitlera k moci viedol Wiener Ar-beiter Symphoniekonzerte a Wiener Arbeiter Sin-gverein, kde celú svoju energiu vložil do reali-

Klangforum Wien



1938) (vrchol Webernovej komornej hudby), súto dva piesňové cykly pre soprán a klavír op.23 a 25 (1933-1934) a tri kantáty pre sóla, zbora orchester: Das Augenlicht op. 26 (1935), I. Kan-tate op. 29 (1939) a II. Kantate op. 31 (poslednédokončené dielo z r. 1941-1943), všetky na bás-ne poetky a maliarky Hildegard Jone, ktorúWebern spoznal r. 1926. V rokoch 1924 a 1931je Webern vyznamenaný Veľkou hudobnoucenou mesta Viedeň. Jeho dirigentská činnosťkulminuje r. 1936: po Bergovej smrti koncomroku 1935 to má byť práve Webern, ktorý mápremiérovo uviesť jeho posledné dokončenédielo – Husľový koncert – na koncerte ISCMv Barcelone na jar 1936. Jeho vnútorné rozpo-loženie zo straty priateľa však spôsobí „kata-strofu“. Obrovský pocit zodpovednosti vyvolánadmernú snahu vypracovať partitúru koncer-tu do najmenších detailov (čo je charakteristic-ké pre jeho vlastnú tvorbu). Po dvoch skúškachje odvolaný z projektu: podľa jeho predstavy samu podarí pripraviť prvých 17 taktov 1. časti(!). Orchestrálni hráči sú znechutení, Webernaza pultom vystrieda H. Scherchen. Od r. 1936sa v dôsledku politickej situácie Webernoveživotné podmienky zhoršujú. Jeho diela sa ok-

zácie idealistického želania prispieť k vzdeláva-niu ľudu a prebudiť v ňom pochopenie pre sú-časné hudobné umenie. Do koncertných cyk-lov zaraďoval okrem vlastných diel a diel svo-jich spolupútnikov tiež vlastné úpravy dielmnohých významných skladateľov doby, ale ajdiela klasicizmu a romantizmu. Za jeden z vr-cholov jeho snaženia môžeme považovať pred-vedenie Mahlerovej 8. symfónie („Symphonie derTausende“) v prostredí amatérskych súborov.Po spomínaných piesňových opusoch kompo-nuje v rokoch 1926-1927 Streichtrio op. 20, die-lo, ktoré po prvýkrát dôsledne pracuje s 12-timi tónmi na princípoch dodekafónie a tvorívstupnú bránu do seriálneho obdobia jeho vr-cholných diel. Prvé z nich, Symphonie op. 21(1928), je považované za jedno z najdôležitej-ších diel hudby 20. storočia vôbec. Druhou čas-ťou symfónie sú variácie, forma, ktorá domi-nuje v celom neskoršom období Webernovejtvorby a vrcholí v dielach Variationen op. 27(1936) pre klavír a Variationen op. 30 (1940) preorchester. Popri inštrumentálnych dielach z toh-to obdobia, ktoré rozvíjajú idey z op. 20 a 21,ako Quartett op. 22 (1930), Kammerkonzert op.24 (1931-1934) a Streichquartett op. 28 (1937-

rem zahraničných predvedení (Variationenop. 27 na ISCM 1938 znamenajú prvý veľkýúspech, neskôr predvedenie orchestrálnychvariácií op. 30 r. 1943) prakticky nehrajú a tak-tiež jeho dirigentské pôsobenie je elimino-vané. Je nútený pracovať ako redaktor v Uni-versal Edition a stráviť stovky hodín nad par-titúrami operiet a písať klavírne výťahy.V posledných rokoch súkromne vyučuje,počas vojny je však aj táto jeho činnosť ok-resaná na minimum. Napriek ťažkej ekono-mickej situácii pokračuje Webern v nastúpe-nej ceste a v absolútnej izolácii komponujesvoje vrcholné diela. Začiatkom roku 1945zomiera na fronte jeho syn Peter a po bom-bardovaní Viedne sovietskou Červenou ar-mádou Webern spolu s manželkou uteká doMittersillu neďaleko Salzburgu. Po vojne malbyť Webern menovaný predsedom rakúskejsekcie ISCM. Tohto menovania a dokonče-nia rozpísaného Koncertu (III. kantáty) op.32 sa, žiaľ, už nedočkal. Osudný omyl ame-rického vojaka vzal svetu 15. septembra 1945jedného z najoriginálnejších skladateľov 1.pol. 20. storočia.

M. L.

opusované diela, napr. Fünf Stücke pre or-chester (taktiež z obdobia op. 10) či orches-trálne piesne z obdobia rokov 1915-1922.Skutočnými lahôdkami pre webernovskýchfajnšmekrov boli diela z Webernovej mla-dosti (z obdobia štúdií u Schönberga), nonajmä fragmenty a skice inštrumentálnychčastí k jeho vrcholným dielam. Poslucháčisi mohli plne vychutnať napr. nezaradenéčasti Sláčikového tria op.20, Symfónie op. 21 aleboTriosatz pre klarinet, trúb-ku a husle z r. 1920.

Festival sa vyznačovalvynikajúcou organizáciou– od technického zabezpe-čenia, cez naplánovaniekoncertov, personál až poprogramový bulletin, kto-rý svojimi komentármidiel predstavuje kvalitnýinformačný a študijnýzdroj. Dramaturgia kon-certov veľmi citlivo kom-binovala diela všetkýchobdobí skladateľovej tvor-by so snahou priblížiť po-slucháčom v chronologic-kých blokoch jej jednotli-vé fázy i s ohľadom na ob-sadenie súborov jednotli-vých koncertov. Šťastne sa striedalaorchestrálna, komorná či vokálna tvorba.Pri množstve a náročnosti diel na percep-ciu poslucháča nebolo badať únavu obecen-stva. Jediným momentom na zamysleniebol azda len počet koncertov v jednotlivýchdňoch. V sobotu 5, v nedeľu až 8! (Jedendeň navyše by to pravdepodobne vyriešil...)

Avšak oceniť treba najmä protagonistovmaratónu – interpretov. Mnoho z nich po-dalo priam nadľudské výkony, už lenz kvantitatívneho hľadiska. Bezpochybyk najväčším hviezdam patrili sopranistkas krásnym, čistým a jasným hlasom Clau-dia Barainskyová, basbarytonista OttoKatzameier, vynikajúci Arnold Schön-berg Chor a neskutočné Klangforum

Wien, ktoré doslova žiarilo pri predvede-niach orchestrálnych a komorných diel.Jednotliví členovia spolu s klaviristami Ma-rinom Formentim a Florianom Mülle-rom zabezpečili variabilné komorné obsa-denia (Sláčikové trio op. 20, Kvarteto op. 22a i.). Ich výkony boli zrelé na uskutočneniezvukových záznamov. Treba spomenúť tiež

dirigentov, ktorí väčšinu diel naštudovali:energického, emotívneho Sylvaina Cam-brelinga a pokojného Friedricha Cerhu,veľkého znalca Webernovho diela (mnohoskladieb reštauroval a premiérovo uvie-dol). V ich tieni stáli sopranistka Eiko Mo-rikawaová, Aron quartet a Wiener Vir-tuosen (s programom Schönbergových,Bergových a Webernových inštrumentácií

Straussových valčíkov).Možno najočakávanejšíkoncert festivalu s Wie-ner Philharmonikera dirigentom AdamomFischerom bol, naopak,veľkým sklamaním naj-mä z výkonu orchestra,ktorý ostal dlžný svojej po-vesti.

Festival ponúkol aj trisprievodné podujatia:úvodný round-table s osob-nosťami ako Heide Ten-ner, Friedrich Cerha, GertJonke, Gösta Neuwirth,ďalšieho veľkého weber-novského špecialistu Györ-gya Kurtága a dva filmo-vé projekty, zachytávajú-ce život a dielo Weberna– Antona Weberna Thier-

ryho Knauffa z r. 1991 a dvojhodinový filmAnton Webern’s Tod Gerta Jonkeho z r.1986.Tým sa naplnila programová ponuka festi-valu hudby jedného z najpozoruhodnejšíchskladateľov 20. storočia – veľkého básnikahudby Antona von Weberna.

MARIÁN LEJAVA

Arnold Schönberg Chora Klangforum Wien.



Libreto k opere seria Il Sogno di Scipione(Scipionov sen) pochádza z pera slávne-

ho Pietra Bonaventuru Metastasia. Cisár-sky básnik Metastasio – vo Viedni bol v služ-bách Karola VI., ktorý mu po ApostoloviZenovi udelil titul poeta cesareo – bol ne-právom znevažovaný nielen v dobe bojovo gluckovský typ reformnej opery, ale ajpotom. Jeho poézia v libretách je vraj prázd-na, konvenčná a nedovoľuje rozvinúť dra-matickú akciu. Už Romain Rolland všakpochopil, že Metastasio sa usiloval o vnú-tornú reformu opery vážneho smeru a stalsa – ako to nikto nechce chápať – vlastnepredchodcom Gluckovej opernej reformy.Tú Mozart neprijal, podobne negatívne sak nej staval napríklad aj Josef Mysliveček.Obaja skladatelia hýrili rozkošatenou me-lodikou, obaja boli vyznávačmi hudby Ta-lianska, chceli písať bezprostrednú hudbu,hudbu hovoriacu od srdca k srdcu a voľnevyvierajúcu z vnútra. Nemali záujem o re-formu, ku ktorej Gluck inklinoval, a napo-kon dovŕšil v Paríži.

O vzniku opery Il Sogno di Scipione vie-me málo. Pravdepodobne ju roku 1771objednal u 15- až 16-ročného WolfgangaAmadea knieža–biskup Sigismund Chris-toph gróf Schrattenbach, no jej premiérysa nedožil. Nasledujúci rok poslúžilo dielopri príležitosti intronizácie biskupa Hiero-nyma Josepha von Colloredo. Libreto na-písal Metastasio už roku 1735 (k narode-ninám cisára Karola VI.). Privádza nás dodoby Publia Cornelia Scipiona, takzvanéhoAfricanusa Minor (185/4 – 129 pr. Kr.),ktorý je aj hlavnou postavou libreta i ope-ry. Scipion Minor je synom Aemilia PaullaScipiona a adoptívnym vnukom PubliaCornelia Scipiona (Africanus Maior), sláv-neho vojvodcu z druhej punskej vojny, kto-rý sa zmocnil Nového Kartága. Pri koncep-cii libreta siahol Metastasio k Cicerovmuspisu Somnium Scipionis (kapitola z diela

MLADÝ MOZARTAKO VYZNÁVAČ NEAPOLSKEJ OPERY

Viedeň 27. júla 2004. V rámci festivalu KlangBogen sa v Mozartovej sále koncertnéhodomu Wiener Konzerthaus koná premiéra koncertného predvedenia ranej opery W. A. Mozarta: Il Sognodi Scipione KV 126 (1772). Sála je preplnená. Speváci spievajú v talianskom origináli. Právom žnú ovácie.Predvedenie diriguje syn slávneho organistu Martin Haselböck. Súbor Wiener Akademie, hrajúci sícena moderné nástroje, náležite vystihol štýl Mozartovej hudby, rovnako aj sólisti. V dvoch číslach vystúpi

aj malý zmiešaný zbor. Sme očarení. Ukázalo sa, že Mozartov vzťah k zásadám neapolskej školy boloveľa bližší a intenzívnejší než sa donedávna predpokladalo.

De republica, 54 pr. Kr.) a prerozprával Sci-pionov pozoruhodný sen: V spánku sa muzjaví bohyňa Šťastia a bohyňa Stálosti. Obemladého hrdinu vyzvú, aby si zvolil, ktoráz nich ho bude sprevádzať životom. ScipionMinor sa rozhodne pre Stálosť (Costanza)a odkloní sa od vrtkavej bohyne Šťastia(Fortuna). Costanza ho odvádza k predkomdo elýzia. Africanus Maior mu rozpráva

o nesmrteľnosti ľudskej duše, otec Aemi-lio odsudzuje všetky pozemské radován-ky. Scipion Minor vraj splynie s predkamiaž vtedy, keď zachráni Rím. Naráža sa tu najeho boj proti agrárnym reformám bratovGracchovcov. Aj pre iné však bol ScipionMinor, víťaz v hispánskej vojne proti Nu-mantii, veľkou osobnosťou. V Ríme získalobľubu, zhromažďoval vôkol seba básnikov,vedcov i filozofov, bol ctiteľom helenistic-kej kultúry. A predsa bol počas protigrac-chovských bojov zavraždený. Teraz, v sne,sa vyrovnáva so svojimi požiadavkami našťastný život, so stálosťou a životnou ne-

ústupčivosťou. V pozadí vystúpi opäť bo-hyňa Fortuna, ktorá sa urazila, keď si Sci-pion Minor vyvolil za spoločníčku jej soky-ňu Costanzu. Rozpúta strašnú búrku, nokeď sa Minor prebúdza, tá už utícha. V zá-vere diela Scipionova licenza vysvetľujemorálne posolstvo libreta i jeho zhudob-nenia: Spravodlivý človek sa nemá hnať zabludičkami pominuteľného šťastia, lež máspieť k naplneniu života, v ktorom domi-nuje zásadovosť a stálosť. Všetko je ožiare-né lúčmi rinúcimi sa z pevného slnečnéhozdroja. Teda nie barokové vzplanutie, alepokoj ducha, osvieteného ducha, je cieľomľudského smerovania.

Mladý Mozart píše hudbu opery naúrovni doby, ba prevyšuje ju. Všetci tí Paë-siellovia, Piccinniovia, Cimarosovia atď.pred ním blednú. Píšu istotne technickyrovnako dokonale, avšak salzburský rodákich predsa len prevyšuje. Opera seria nie jepre neho len šablónou, len korytom for-my, ktoré treba zaplniť hudbou. Mozartodvážne zaútočí na nedotknuteľnosť veľ-kej trojdielnej neapolskej árie, ako ju ke-dysi ustálil Alessandro Scarlatti. Trojdiel-nosť v podstate neopúšťa, avšak v stred-ných dieloch nenachádzame hocikedy len„minore“, to nahradzuje rozvinutými ac-compagnatami; Mozartova veľká ária na-dobúda rondový pôdorys a je obohacova-ná záverečným štvrtým dielom. Všetkov hudobnej reči mladého génia je novéa zvrchovane pôsobivé. Tak pôsobivú „búr-ku“ ako v Scipionovom sne nenapísal snáďnikto z Mozartových vrstovníkov. Až Beet-hoven ju svojbytne a vierohodne vtelil dosvojej Pastorálnej symfónie, alebo ešte pred-tým do baletu Stvorenia Prometeove.A samozrejme: V mladom Mozartovomdiele tušiť už v úsilí o charakteristiku po-stáv Dona Giovanniho, možno tu zachytiťaj zarathustrovskú filozofiu – v postaveAfricanusa staršieho akoby sa nevdojak �



Nesmierne plodný, 85-ročný život Ri-charda Straussa zanechal svetu okrem

kompozícií symfonických a komorných,okrem činnosti vo sfére dirigentskej a or-ganizátorskej, pätnásť opier. Prinajmen-šom dve tretiny z javiskového dedičstva,obsahujúceho opusy rozmanitých nálad,žánrov, farieb a časových rozmerov, sa pra-videlne objavujú na plagátoch divadiel. Jed-nou z tých opier, ktoré medzi repertoáro-vé trvalky nepatria, je bukolická tragédiav jednom dejstve Daphne, skomponovanána text Josepha Gregora a premiérovanáv Drážďanoch v októbri 1938 pod taktov-kou Karla Böhma. Po takmer štyridsiatichrokoch od ostatného naštudovania sa nasklonku uplynulej sezóny vrátila na javi-sko Viedenskej štátnej opery.

Charakter tejto jednoaktovky predzna-menáva žánrový podtitul – bukolická tra-gédia. Téma pochádza z gréckeho starove-ku a v opernom spracovaní sa objavilahneď, keď sa tento žáner prebudil k životu.Periho, Cacciniho či Schützova Daphne, narozdiel od Straussovej, však ostali nezvest-nými. Richard Strauss ju komponoval ďa-leko po svojej sedemdesiatke, v preňhoneľahkých časoch (známa je problematikaskladateľovho vyrovnávania sa s nástupomnacizmu), vedno s militantnou operou Deňmieru. Partitúra zrkadlí neuveriteľnúschopnosť zároveň očariť mohutnou fareb-nosťou inštrumentácie i rafinovane trans-parentným, pastelovým koloritom. Zjed-nodušene povedané, Daphne má v sebezakódované dramatické stopy Salome i de-likátnu komornosť Ariadny na Naxe, alebo– slovami dirigenta Semyona Bychkova –

raz považovanú za vrcholné skladateľovediela, obhájil ako nemenej fenomenálnupartitúru než je Gavalier s ružou, Elektra čiAriadna. Nazdávam sa, že svoje tvrdeniepodložil konkrétnym tvorivým výsledkom.Viedenské naštudovanie je prvotriednerovnako v práci s orchestrom ako aj s ľud-skými hlasmi, resp. v symbióze týchto vý-chodísk. Práca s motívmi, modelovaniea prelínanie vokálnej a inštrumentálnej lí-nie, farebnosť a dynamické nuansy zvuku,to všetko Bychkov ponúkol a v spoluprácis famózne znejúcimi filharmonikmi dotia-hol do víťazného cieľa.

V titulnej úlohe sa predstavila nemeckásopranistka Ricarda Merbethová, umel-kyňa aprobovaná v nemeckom repertoárina popredných scénach a festivaloch. Ob-sažný, vrúcne sfarbený, typické straussov-ské legatové oblúky s ľahkosťou zdoláva-júci hlas bol pre mňa veľkým prekvape-ním. Je to speváčka technicky, muzikálnea osobnostne vyspelá, vypätú rolu Daph-ne zvládla s absolútnou istotou a príklad-nou štýlovou čistotou. Vysoko položený,dramatický part Apolla je pravým terénompre plnozvučný, kovovo jasný, objemnýtenor Johana Bothu. K týmto dvom do-minantným kreáciám sa s badateľným od-stupom blížil nie príliš farebný, svetlý tenorMichaela Schadeho (Leukippos) a vstredných úlohách Marjana Lipovšeko-vá s Walterom Finkom ako Gaea a Pene-ios. Uvedením Daphne si Viedenská štátnaopera pripísala k Elektre a Gavalierovi s ru-žou, tituloch uvádzaných v sezóne 2004/2005, aj menej frekventované dielo z perasvojho niekdajšieho riaditeľa.

PA V E L UNGER

DAPHNEVO VIEDENSKEJ ŠTÁTNEJ OPERE

Richard Strauss: Daphne • Dirigent: Semyon Bychkov • Réžia: Nicolas Joël •Scéna a kostýmy: Pet Halmen • Viedenská štátna opera 26. júna 2004

inšpirácie z Wagnera i Mozarta. Tvorcoviadiela mýtus poľudštili, postavám vdýchliživot reálnych ľudí s duchovnými a psycho-logickými rozmermi. Vari najpôsobivejšiaje záverečná scéna, veľký výstup titulnejhrdinky, znázorňujúci symbolickú preme-nu rybárovej dcéry na vavrínový strom.

Réžia Nicolasa Joëla a výtvarné rieše-nie Peta Halmena potvrdili, že zmyslupl-ne inscenovať Straussovu Daphne nie jevôbec hračkou. Svoju koncepciu nezakot-vili na oživovaní antických podnetov, tievšak premietli prostredníctvom konkrét-nych citátov do scénického tvaru. Na mo-hutnom portáli, inšpirovanom mníchov-skou Stuckovou vilou, sú sochy Dionýzaa Apolla, rámcujúce samotný dej. Ten všakrežisér poňal ako Daphnin sen, ako príbehzvláštnej ženy s nejasnými vzťahmi k oko-liu, no s hlbokými morálnymi zásadami.Okolité postavy vstupujú do jej sna akoživé bytosti, pričom priestor pre ich stret-nutia je na vyvýšenej časti javiska. V centrepozornosti je titulná hrdinka, prežívajúcaazda aj reálny osud ženy obklopenej dvo-ma sokmi z konca 19. storočia, nebyť záve-ru, nebyť symboliky vykúpenia. Premenačloveka na súčasť prírody robí dielo Richar-da Straussa unikátnym a nie ľahko realizo-vateľným. Joëlovi s Halmenom práve tátoscéna vyšla najnápaditejšie, inak inscená-cia neprináša zvláštne prekvapenia. Podhudobné naštudovanie sa podpísal päťde-siatnik Semyon Bychkov, rodený Rus,ktorý od polovice 70-tych rokov žil a pô-sobil v USA a celej západnej Európe. Jehovzťah k straussovskému opernému odka-zu je veľmi úprimný, dokonca Daphne, ne-

črtal už slobodomurársky veľkňaz Saras-tro z Čarovnej flauty. Aj v inštrumentácii jeMozart novátorom. Nastoľuje princíp kla-sickej zvukomaľby, ktorá bola v barokudoposiaľ neznáma, a vôbec smeruje ku kla-sickej vyrovnanosti. Predchodcu má v Hän-delovi, v Haydnovi staršieho spolupútnika.Čo na tom, že postavy všeobecne uplatňu-jú koncertantný koloratúrny živel? Svedčí

to o Mozartovej spontánnej hudobnosti,o nevyčerpateľnosti jeho invencie. Pôdorysdiela je len zdanlivo „starý“. Po novom sútraktované napr. mužské postavy. Už ichnepredstavujú kastráti, ale tenoristi, ktoríkedysi stelesňovali len role zloduchov a po-chybných indivíduí.

Koncertantné predvedenie Scipionovhosna akcentovalo vynikajúcu úroveň spevá-

kov: v úlohe Scipiona sa predstavil KurtStreit, Isabel Monarová ako Costanza,Fortunu naštudovala brnianska speváčkaKateřina Beranová, zűrišský spevák Mar-kus Schäfer zaujal ako Publio, Aemilia spie-val Andreas Karasiak. Preveľká škoda, žeorchestrálne hlasy zneli len priemerne. I takvšak Mozart presvedčil a nadchol.

RUDOLF PEČMAN

�



Navyše, tituly nepochádzajú z mešcanajpopulárnejších hitov, sú pre festi-

val nové či dávno nepočuté. Takými boliOffenbachove Hoffmannove rozprávky, ve-ristická opera Riccarda Zandonaia Fran-cesca da Rimini (v úlohe Mala-testina sa predstavil slovenský te-norista Ľudovít Ludha) a po 26rokoch sa na dosky Sferisteria vrá-til Verdiho Simon Boccanegra. Po-nuka, oproti komerčne ladenejArene di Verona, rozhodne atrak-tívnejšia.

Z trojice inscenácií som navští-vil Simona Boccanegru, Verdihodielo prijaté dobovým publikomaž v prepracovanej verzii, opun-covanej libretistickými zásahmiArriga Boita. Hoci v uplynulých se-zónach sa tento titul na talian-skych javiskách vyskytoval po-merne často, pod voľnou letnouoblohou je skôr raritou. Počas 82-ročnej histórie veronskej Arenysa hral iba raz (1973) a Macerataho nevidela vyše štvrťstoročia. Idepritom o predlohu, ktorá sa nebi-je s veľkým exteriérovým priesto-rom, hoci jadro príbehu je skôrintímne. Taliansky režisér, scénic-ký a kostýmový výtvarník v jed-nej osobe Beppe De Tomasi sanetají odporom voči samoúčel-ným modernizáciám partitúr. Bez-výhradne dôveruje tomu, čo skla-dateľ a libretista do diela vložilia svoj výklad opiera o rešpekto-vanie historických reálií rovnakovo výtvarnom popise ako aj v pro-filovaní charakterov postáv. Scé-nická konštrukcia evokuje architektonic-ký štýl palácov z polovice 14. storočia, po-čas predstavenia má nemennú bázu, hýbesa len s doplňujúcimi prvkami a rekvizita-mi, atmosféru ovplyvňuje osvetlenie javis-ka. Ide teda o výpoveď v najhlbšom zmys-le slova tradičnú, značne ilustratívnu, nievšak gýčovú. K režijnej výbave Beppe DeTomasiho patrí konvenčné, statické aran-

JUBILEJNÁ FESTIVALOVÁ MACERATASopranistka svetového mena Katia Ricciarelliová, nová umelecká riaditeľka operného festivalu

v aréne Sferisterio v Macerate, pripodobnila štyridsiatku podujatia k zrelej osobe. Je to vek, keď sa žiada zmena.Druhé najväčšie letné divadlo pod holým nebom teda osviežuje svoj imidž. Polkruhové hľadisko

dostáva 2 500 nových sedadiel, mení sa iluminácia, do dramaturgie vanú smelšie vetry. Jubilejná sezónauž neprináša reprízové inscenácie, ale produkcie úplne nové, šité na miery neštandardného, takmer

sto metrov širokého javiska, lemovaného vysokým múrom.

žovanie masových scén a narábanie s kla-sickým hereckým slovníkom. Ako celokSimon Boccanegra vo festivalovej Macera-te na jednej strane ničím nerozvíri diváckeecho a niet mu čo vyčítať, na strane druhej

niet v ňom ani čo objavovať, spochybňo-vať, podrobovať polemike. Hoci nemožnovysloviť žiadnu konkrétnu výhradu, pred-sa len sa nazdávam, že zvolená „retro-opti-ka“ je trocha nudná, prekonaná.

Žiaľ, do istej miery nudné bolo aj hu-dobné naštudovanie Carla Palleschiho.Akoby bolo až príliš inšpirované rozľahlos-ťou priestoru a menšou „akčnosťou“ dia-

nia na javisku. Dirigentove tempá boli skôrpomalšie, podčiarkujúce monumentálneobrysy a základné orchestrálne ťahy, rezer-vy som vnímal v pointovaní dramatickýchsituácií. Tam mohol Palleschi pridať v in-

tenzite napätia, vniesť do koncep-cie silnejšie osobnostné črty. Na-proti tomu lyrické pasáže malipotrebnú plastickosť, a vďaka kva-litnému Orchestra FilarmonicaMarchigiana, i technickú čisto-tu. Sólistické obsadenie zodpove-dalo parametrom svetových scén.Carlo Guelfi je jedným z najob-sadzovanejších interpretov titul-nej postavy, jeho svetlejší, no dos-tatočne nosný a dramatický bary-tón zodpovedal nárokom partutechnicky i výrazovo. Je to Bocca-negra s istotou vysokej polohy,eleganciou vo frázovaní i potreb-nou emocionalitou tónových fa-rieb. Carlo Ventre (Gabriele Ador-no) zaujal sviežim spinto teno-rom, naberajúcim v strednej po-lohe tmavšiu farbu a dominujú-cim svietivou plnozvučnou vyso-kou polohou. Relatívne menejznámy je mladý taliansky basistaRiccardo Zanellato, ktorý dalFiescovi potrebnú hlasovú závaž-nosť, objemnosť a sonórnosť tó-nu. Solídnym verdiovským slo-hom vybavila rolu Amelie sopra-nistka Amarilli Nizza. Hoci bysom si vedel predstaviť aj vrúc-nejší a pokojnejší timbre, v kľúčo-vých dramatických miestach bolarázna a sebaistá. Kvalitným a vý-razným Paolom Albianim bol ba-

rytonista Gianfranco Montresor.Už v priebehu jubilejného ročníka festi-

valu bol zverejnený program na budúce leto.V Sferisteriu zaznie Verdiho Don Carlos,Giordanov Andrea Chénier a Pucciniho Tos-ca, v júlovom „predtermíne“ pod strechouTeatra Lauro Rossi Poulencova komickáopera Les mamelles de Tirésias.

PA V E L UNGER

Amarilli Nizzaa Carlo Ventre.

FOTO

ARC

HÍV


Ú V A H A

Práca hudobného skladateľa má mno-ho podôb. Vlastne ani nie je podstatné,

ktoré podoby máme teraz na mysli, ak prá-cu skladateľa vnímame z hľadiska ideové-ho a hudobno-technického. Ak by sme chce-li hovoriť o ideografii skladateľa, to by smesa vari potrebovali dostať až do terénu filo-zofov a spisovateľov – ak však hovorímeo technike, dostaneme sa do sveta nemilo-srdných a drsných právd. Oboje súvisí s ro-zumom, myslením a ich používaním. Mys-lím tým vlastne svety dva – jeden skladate-ľov, o ktorom písal napríklad Hindemith,a ten druhý – okolitý svet – v ktorom skla-dateľ musí žiť.

To posledné pokladám dnes za témunajhodnejšiu diskusie – možno preto, žepozorovať používanie rozumu v dnešnomsvete je mimoriadne pikantnou skutočnos-ťou. Kedysi som napísal, že o skladateľskejkuchyni je zaujímavé, ba príjemné hovoriť– rovnako však o svete, v ktorom sklada-teľ žije, tvorí a ktorý vníma. Ako mnohí –skúsil som oboje a nedá sa to porovnať.S postupom času je totiž to druhé pre mňaoveľa príťažlivejšie a dráždivejšie. Na otáz-ku prečo, je odpoveď pomerne jednodu-chá – som však toho názoru, že oveľa lep-šou odpoveďou je nasledujúci text.

Možno treba odolať pokušeniu veno-vať sa tejto téme tak, akoby som chcel –v skutočnosti som si želal povedať omno-ho viac. Téma tohto príspevku je ešte „ok-rajovejšia“ ako nedávny problém v Slo-venskej filharmónii. Ukrýva však symp-tómy – či sa tak stáva aktuálnejšou, tonech posúdi čitateľ.

I.Žijeme vo svete vzdelávania, kde sa šíri

nákazlivý, staronový a detinský názor: žeznalosť kompozičnej techniky možnov mnohom ohľade suplovať modernoutechnológiou. Nešíri sa však otvorene, alepod rúškom všelijakých, viac alebo menejsofistikovaných výhovoriek. Vo svojej pra-xi som sa stretával s týmto druhom liber-tinstva dosť často. Aj toto – okrem iného –prinieslo 20. storočie. Ba čo viac – epidé-mia sa šíri aj v podobe šokujúcej redukcietoho, čo musí, resp. nemusí skladateľ ovlá-dať a čo je dokonca úplne zbytočné – čolen „zväzuje, obmedzuje jeho fantáziu...“

Tento liberálne ladený a trestuhodnezjednodušujúci názor ide ruka v ruke sovšeobecným úpadkom umeleckej predsta-vivosti a s ruptúrou hodnôt. Je motivova-ný, žiaľ, i mnohými negatívnymi faktormi,ktoré si nepriamo spôsobili mnohí hudob-ní profesionáli sami... príliš formalistickya povrchne formovali určité oblasti hudob-ného vzdelávania, takže sa stali nositeľmii symbolmi nereformovateľných systémova neúčinných metód. Aby sme však bolipresní a spravodliví – nie je to vonkoncomlokálny jav. Stretneme sa s ním v mnohýchkrajinách.

Pritom je tento názor často formulova-ný ako východisko – „oslobodiť“ tvorivýproces od ťažoby „zbytočného“, prekona-ného balastu. Napriek svojej nehoráznostivšak má táto orientácia v sebe niečo gro-teskne hravé, možno i šibalsky príťažlivé,čo nemožno podceňovať. Chcem tým po-vedať, že to tak trochu aj chápem – alemožno iba preto, že s tým v praxi býva veľaneočakávaného smiechu, akéhosi fascinu-júceho „meštiackeho šarmu“ a bizarnéhofalstaffovského humoru, že s tým skrátkamožno zažiť parádnu „psinu“ – pravda,niekedy až takú, že smiech zamrzne na tvá-ri a potešenie z molièrovského objavu sarazom stratí... No tak, či onak, je to názorv istých kruhoch populárny a veľmi obľú-bený, hoci v podstate otvorene legalizujeblažené ničnerobenie, povrchnosť, splendidisolation... a fetišizuje až príliš často krea-tívny podvod... A ešte k tomu sa to častovyhlasuje za hodnotu. Propagande taktodefinovanej tvorivej slobody sa často darí– naletia tomu skutočne mnohí a modernílibertinskí parnasisti jasajú, alebo sa nao-pak tvária neobyčajne vážne, až tragicky –lebo vraj, taká je doba. Asi tak nejako je toaj s legendárnym štúdiom cudzieho jazykav spánku...

Mal som jedného skvelého učiteľa –vlastne nie: mal som ich, chvalabohu, via-cero. Ale ten, o ktorom chcem hovoriť,patril k skupine vzdelancov klasickéhotypu: história, dejiny umenia, jazyky (sú-časné, latinčina, gréčtina ), filozofia, zákla-dy fyziky, heuristika, politika, hudobná te-ória, kompozícia... Od neho som sa naučilmnohé – možno aj preto, že hudobnýmskladateľom nebol...

Jeho takzvaná „maloburžoázna minu-losť“ mu zabezpečila za komunistickéhorežimu vysoký stupeň „ochrany“ oficiálnejmoci. Veľmi rád som ho počúval. Milovalsom jeho šibalsky krutý, niekedy až suro-vo cynický, inokedy bulgakovovský humor,ktorý bol elegantným obrazom reality. Rádhovorieval o „živote v krajine idiotov“ – bolito girlandy a erupcie tichého smiechu, pl-ného bujarosti a neskrývanej radosti z po-znania spoločenskej reality – brilantného,nemilosrdného a hlboko pravdivého. Bolato priam oslava slobodného a prenikavé-ho intelektu – akoby odrazu ožil MajsterAristofanes s Gogoľom a Molièrom za vý-datnej asistencie Lasicu a Satinského! Pri-tom bolo jasné, že hovorí o živých, skutoč-ných ľuďoch, ktorí žijú v úplne všednom,reálnom svete. To by však nebolo nič mi-moriadne – poznal som podobné kreatú-ry pri svojich potulkách po svete aj v civili-zovanejších krajinách, ako bola tá jeho...Čo však bolo v jeho argumentoch najúžas-nejšie, to sa týkalo práve vážnych otázokkompetencie – vari nikde v civilizovanomsvete nemali nekompetentní „idioti“ vplyvna verejné veci v takej miere, ako v „ jehokrajine idiotov ...“ Nič nového pod slnkom– podobné úvahy asi trápili Aristotela i Pla-tóna. A to je už poriadne dávno.

Odvtedy sa všeličo zmenilo – a ja stáleapologeticky túžim zvolať: aj v „mojej kra-jine“...! Krutosť reality však núti vysvetliť –môj vážený a zosnulý učiteľ žil, takpove-diac, v krajine „ červených idiotov“, dnesvšak vnímame ich „bezfarebnosť “ – akobyhorko-ťažko priznávali farbu…

Je však vari načase vrátiť sa do Hinde-mithovho skladateľského sveta…

II.Treba otvorene povedať, že jednotlivé

teoretické poznatky a kompozično-tech-nické disciplíny vonkoncom nemôžu zato, že sa z času na čas intenzívne volá poich (často rafinovane formulovanom) spo-ločenskom zhanobení. V civilizovaneja modernej časti sveta však nie je bežné,aby tieto disciplíny niekto spochybňovalz dôvodu zastaralosti, či nepotrebnosti –aspoň nie tak často a zásadne. Tam si toreformátorskí inštitucionálni idioti, alebomladí vyjavení géniovia jednoducho ne-

KOMPOZIČNÁ TEORÉMA– vzdelanie, inšpirácia a remeslo alebo skladateľ vo (svojom) svete

Egon Krák

�


Ú V A H A

môžu až do tej miery dovoliť – pretožeo tom, našťastie, nerozhodujú. Pritomhudobníci musia vedieť, že to je predsaniečo celkom iné, ako keď Vincenzo Gali-lei preferoval rétorický princíp a spolu sosvojimi kolegami odmietal kontrapunktic-kú sadzbu ako prostriedok na vyjadrenieurčitých tvorivých predstáv. A hoci je stá-le menej tých, čo čítajú Stravinského, We-berna, alebo napríklad Oddigtona či Vicen-tina – a hoci všade možno stretnúť novo-dobých obrazoborcov, predsa sú „tíoltremontani tam za horami“ akosi poti-chu, len kuloárne podkurujú a zlostnegánia na tých, ktorí, našťastie, majú dosťguráže na to, aby silou svojej autority, tra-dície a hodnotovej hierarchie dali dišpu-tám na túto tému tú správnu visačku.

Tí naši sú však horliví, aktívni, autori-társki, ba zdajú sa byť i koncepční. A čo jeúplne omračujúce, získavajú podporu – fi-nančnú, inštitucionálnu, ministerskú. Súbodrí, často priateľskí, žoviálni, kričia, po-učujú, podaktorí úspešne moralizujú. Mno-hí majú akýsi starosvetský, obrodenecký,„meruôsmy“ imidž, iní zasa sršia avantgar-distickým ohňom a pseudokozmopolit-nou febrilitou. Niekedy býva s nimi aj zá-bava, ale len vtedy, ak nie sú našimi nadria-denými a pôsobia od nás dosť ďaleko...

Väčšina okolitého vzdelanejšieho svetavšak na také niečo pozerá s rozpakmi. Jepredsa len skvelé, že vstupom do Európ-skej únie sa pomerne rýchlo preukáže ne-slýchaná hlúposť a obmedzenosť mnohýchdetinských tendencií – ako napríklad spo-chybňovať rozsah a odôvodnenosť určité-ho typu vzdelávania – v plnej nahote a za-iste spôsobí šok a pocit krivdy v mysliacha konaní mnohých novodobých bohém-skych igricov – okrem cudzieho jazyka jetotiž tých vecí, ktoré treba v dnešnom sve-te ovládať toľko, že krásne hory šíreho Slo-venska budú snáď dosť hlboké na to, abydokázali zakryť tú veľkú hanbu, ktorá bysa mohla objaviť... ak sa však medzitým užneobjavila... Nazval som hanbu veľkou ibapreto, lebo to možno tentoraz aktuálnejšievystihuje proletársky charakter našej sú-časnej reality, než keby som použil svojeniekdajšie prívlastky – kedysi moje úvahyo proletárskom syndróme v politikea umení podráždili jedného môjho mlad-šieho kolegu – tuším sa volal Horkay –a tak použijem prozaickejšie slová...

Vývoj však jednoznačne ukázal, že somsa veľmi nepomýlil ani v jazyku, v slovách,ani v argumentoch, ktoré som používalpred desiatimi rokmi. Nerád by som sa prílišvzďaľoval od témy skladateľ vo svojom sve-te. Keď ale vidím, akej úcte a priazni sa stá-le tešia tvorivé povolania v krajine, odkiaľpochádzam, musím Horkayovu generáciuúprimne poľutovať. A nielen jeho generá-

ciu... Preto radšej chytro naspäť ku sklada-teľovi a jeho svetu.

III.Iba naozajstný idiot totiž môže šíriť ne-

potrebnosť, ba neopodstatnenosť jednotli-vých súčastí hudobného vzdelania a zruč-ností. Apropos, kedysi sme tomu nehovo-rili zručnosť, ale jednoducho remeslo – a toslovo má napríklad vo Francúzsku, alebov Taliansku ešte stále pridobrý zvuk na to,aby sme sa ho hanbili používať v súvislostis prácou hudobného skladateľa! Možno, žemy, ktorí ho používame, prestávame byťmoderní, avantgardní! A tak ho už radšejani neužívame – a žasneme pritom nadslovníkom, sociálnym správaním a manie-rami tých modernejších, avantgardnejších.Ale najfascinujúcejšie je, že to nie je ani otáz-ka veku, ba ani generačného problému. Jeto totiž oveľa jednoduchšie – to preto týchmodernejších veru neubúda, skôr pribúda....

Kedysi stačilo vedieť málo a možno nie-komu to bude stačiť i naďalej – je však na-prosto neslýchané, ak niektoré moderné„návraty k prírode“ majú tendenciu zasa-hovať do vzdelávacieho systému a dokon-ca tam prenikať a získavať i podporu... a tov čase, keď sa oficiálna diskusia točí okoloreformovania a skvalitňovania celého vy-sokoškolského vzdelávania, pričom častoide iba o nesystematickú a nemohúcu ak-tivitu, plnú improvizácie, ktorá v koneč-nom dôsledku napomáha petrifikácii nie-ktorých nenávratne odumierajúcich systé-mov, personálnych kádrov a ich pochybnejkvalifikácie...

A tak sa odrazu vynárajú dôvody vrátiťsa k jazyku a argumentom ešte tvrdším,než aké kedysi rozhorčili kolegu Horkaya...

Pochádzam z krajiny, v ktorej kompe-tenčný problém zhubne poznamenal celko-vý vývoj spoločnosti – výnimočne odolámchuti hovoriť o politike. Je však jasné, ženekompetentnosť dlhodobo zasiahla všet-ky oblasti nášho života – veď kto z nás ne-pozná situáciu, ak sa mu v odbore preháňanejaký pozoruhodne virulentný kolega, kto-rý bez bázne a bez hanby šíri svoje pochyb-né múdrosti len preto, že má silnejší hlas...?

Jednou z vlastností kvalitne vzdelanéhohudobníka – skladateľa je vysoká úroveňjeho skladateľskej techniky, tá je nesuplo-vateľná technológiami a vynálezmi dneška,hoci tie vedia v mnohom napomôcť. Samo-zrejme, kvalitné ovládanie techniky auto-maticky neznamená, že sa človek stane vý-borným skladateľom – to je celkom iná otáz-ka. Ak Albert Einstein percentuálne výraznekvantifikoval hodnotu skúseností a vzdela-nia pred inšpiráciou, znamená to iba toľko,že inšpirácia a skutočné umenie sú ťažkoexaktne merateľné. A paradoxne, to je vodana mlyn populárnym redukcionistom.

Je pravda, že múdremu aj stebielko oso-ží... kto buduje solídne znalosti, vládne ajtechnikou – a urýchľuje to „zrenie“ inšpi-rácie. Stravinskij hovorieval, že všetko oko-lo nás je hodné pozornosti – aj tie najvšed-nejšie veci. Vnímavý umelec nájde inšpirá-ciu všade, bez remesla (techniky) a vzde-lania ju však nebude vedieť využiť, resp.všedný, ale i nevšedný jav mu nič nepovie...Pravdaže, sú výnimky, ale nie je obrovskýluxus neustále na ne čakať?

Súlad a harmónia inšpirácie, vzdelaniaa zručnosti sa dosahuje systematickým a cie-ľavedomým štúdiom dlhé roky a nedá saani obísť, ani inak nadobudnúť. Iba Mozart,a zopár jemu podobných, sú príkladom,ktorý desí: za pár mesiacov u Martiniho v Ta-liansku zvládol penzum techniky, ktoréu obyčajných ľudí trvá dlhé roky... ale on bolakoby Caprice de Dieu – Boží rozmar! Myostatní sme však tiež tak trochu Ludi Deia mali by sme si to vážiť – Boh dal človekurozum predsa na to, aby ho používal...

IV.Technika sa dá zefektívniť, zdokonaliť,

zlepšiť, ale vždy treba mať dobrý základ,treba veľa vedieť! Moji zahraniční kolego-via sa napríklad sústavne a intenzívnev tomto smere vzdelávajú a mnohí sú užza klimaxom produktívneho veku... prav-da, nie je ich veľa a pravda je aj to, že ichúspešnosť je rozmanitá. Kvalita nerovná savždy úspešnosť, čo je tiež veľmi zaujímaváotázka. To však nemení nič na tom, že ibapracovitosť, pokora a skromnosť v postojik európskemu tvorivému hudobnémudedičstvu sú tou správnou cestou. Platí pri-tom, že skladateľ sa predovšetkým formu-je sám – predchádza tomu ale tvrdá a in-tenzívna práca, roky štúdia, kedy je pot-rebné prakticky prekonať určité technicképrahy, dosiahnuť schopnosť tvorby vlast-ných modelov, posunúť svoju hudobnúpredstavivosť na úroveň zreteľnej vízie nie-čoho, čo sa nezrúti v jedinom krehkomokamihu... Niekomu sa to podarí skôr, nie-komu neskôr, alebo vôbec... Mať jednodu-cho v rukách okrem nádhernej predstavyešte i fortieľ, riešenie a aj východisko – toje jeden z tvorivých cieľov. Ale bez narkoti-ka, alkoholu, alebo zbytočnej a pokrytec-kej sebatrýzne!

Áno, v dnešnom svete to znamená čeliťčasto posmechu a obvineniam z akademiz-mu, nedostatku originality, nezrelosti... sta-rá pesnička, ktorá vzdelaného neprekvapía múdreho nezasiahne. Umenie a vedamajú priveľa spoločného a rozum v nichhrá oveľa vznešenejšiu úlohu než si mnohíidioti nového veku dokážu predstaviť...

Je logické, že mnohé kompozično-tech-nické javy majú vo vedomí dozrievajúcehoskladateľa rozličnú intenzitu a kvalitu – ale

�


Ú V A H A

práve to je dôvod v nijakom prípade ne-prerušiť systematickosť trpezlivého a cie-ľavedomého vzdelávania. Možno si byť istý,že nikto nikomu za to nič nedá – ale či skla-dateľská profesia nie je typická vysokoumierou samoty a neistoty? Ktorý sklada-teľ sa dočká uznania ? Stačí si prečítať Ar-thura Honeggera. Jeho skepsa je tak ovla-žujúca! Konečne vieme, na čom sme! Fran-cúzsky skladateľ cynicky vykreslil budúc-nosť skladateľa a táto pravda je v istomzmysle veľmi upokojujúca. A urobil takpred vyše polstoročím ! Môže to deprimo-vať iba tých, ktorých iluzórne „umeleckéhľadanie“ je iba sebaklamom, ak nestojína solídnom a nepretržitom vzdelávaní. Jeto ako syndróm Disneylandu, jeho opako-vané návštevy neriešia vôbec nič, horrorvacui zostáva... Benjamin Britten vyhlaso-val: Nulla dies sine linea. Neznamená to všakiba nepretržitosť tréningu – skladateľ sanemusí podobať iba na atléta vytrvalca,myslenie a vzdelanie sú ešte dôležitejšie a jeto chlieb každodenný.

Skladateľská technika, úroveň jej sofisti-kácie, miera premennosti a previazanostis predstavivosťou, fantáziou a so štýlovými,manieristickými a znakovými špecifikami jenenahraditeľná. Ak aj spoločnosť a jej pri-často obmedzené pseudoumelecké požia-davky na hudbu spôsobujú tlak na vedomiemnohých z nás, nemožno sa nechať pomý-liť mocným revom happeningových dryo-pithekov, produkujúcich kompozične slabo-myseľné, módnymi výstrelkami zle masko-vané, geneticky nenapraviteľne poškodenéobludnosti. To, že sme často svedkami inšti-tucionálnej podpory takýchto zámerov zostrany verejnoprávnych médií a mnohýchvydavateľstiev, nás takisto nesmie pomýliť.Je to jav všeobecného úpadku vkusu, pod-ľahnutie diktátu trhu plného dominantnýchmasových fenoménov, dôsledok dlhodobejabsencie váženej a akceptovanej kultúrnejpolitiky a koncepcie fungovania umeniav spoločnosti, ale aj produkt do neba sa tý-čiacej nevzdelanosti, hlúposti a neuveriteľ-nej drzosti. Treba však dodať, že v tomtomarazme sa aj tak objavuje dosť povzbu-dzujúcich a umelecky hodnotných preja-vov, takže niet dôvodu zúfať. Možno si alepoplakať a máme veru nad čím...

V.Zámena umenia a kultúry s komodita-

mi zábavného priemyslu nie je dôvodomuchyľovať sa k akémusi neosavonarolizmu(kedysi sme tomu možno hovorili marxis-tická estetika). Nemá zmysel nenávidieťmechanizmy trhového narábania s produkt-mi zábavného priemyslu, alebo s umelec-kými hodnotami. Kiežby nám fungovalitak, ako v západnom svete. Nemá zmyselvôbec niečo nenávidieť! Problémom pre

mnohých je ešte stále fakt, že treba začaťriadne a systematicky pracovať. Čo všakpokladám za rozhodujúce, je evidovať idio-tov, mať o nich dobrý prehľad a demasko-vať ich – všade! A nebáť sa ich, budúcnosťpredsa nepatrí im – ak by to bolo tak, mu-sel by som potom odporučovať jeden ob-rovský a nevídaný exodus... ALE KAM?

No tak, či onak: európsky priestor sarozširuje, nebude ľahké nájsť si v ňom mies-to, ale v istom zmysle by to malo byť ľahšienež žiť a pracovať v „krajine idiotov“ môj-ho váženého, žiaľ, už zosnulého učiteľa.

Tento názor sa veľmi často na verejnos-ti objavuje, pretože to, o čom hovoríme,trápi veľmi mnoho ľudí. Chýba mi však jehotlak, ktorý by mohol pôsobiť oveľa moc-nejšie – na inštitúcie, komunity, rozličnéorgány a zoskupenia, ministrov, politikov.Podobne mi chýba napríklad vyhranenej-šia reakcia spoločnosti na mnohé výtvory(nielen) „hudobných idiotov“ – tá, s kto-rou sa stretávame, je maskovaná dôvod-mi favorizujúcimi právo na „jedinečnosťtvorivej výpovede, originalitu, nezameni-teľnú individualitu“. Úbohé sprostosti! Vý-sledkom je často artefakt pochybnej ume-leckej hodnoty, prejavujúci sa absencioučasto základných proporcionálnych a syn-taktických väzieb, fascinujúci svojím dilu-viálne primitívnym habitom a trápnym,infantilným spracovaním. Prejavy, obhaju-júce takéto „hodnoty“, bývajú typické ne-vídanou urputnosťou, až dojímavou a úpl-ne odzbrojujúcou zanovitosťou... Neznalosťzákona sa tu ospravedlňuje len vtedy, akauditórium neprevyšuje svojou predstavi-vosťou prezentovaného tvorcu – to všakv našich podmienkach býva dosť často...

VI.Vo svojej takmer 30-ročnej skromnej

skladateľskej praxi som dospel k poznaniu,že sa veľmi ponášame na spisovateľov –nielen podobne koncepčne pracujeme, aleniektorí z nás zatúžia po akomsi satelitnomvyužití kompozičných zručností. Podobneako spisovatelia prekladajú z cudzích jazy-kov a robia tak preto, aby – povedané slo-vom Alfonza Bednára – sa „chabrali“ z hnu-soty okolitej bezduchosti a cizelovali takvlastnú predstavivosť, aj hudobný sklada-teľ pracuje niekedy s dielami svojich pred-chodcov, alebo kolegov.

Preklad pre spisovateľa predstavuje nie-len sebaskúmanie, ale zdokonaľovanievlastnej techniky orientáciou na tvorivéaspekty cudzieho umeleckého diela. Pre-kladom spisovateľ dokumentuje svoje tvo-rivé schopnosti úplne inak ako vlastnoutvorbou. Práve v disciplinovanom ponore-ní sa do iného diela, so zámerom pretlmo-čiť autentický obsah a posolstvo, sa skrývanová a nezameniteľná skúsenosť. Prekla-

dateľ je nielen interpretom diela, ale v is-tom zmysle jeho post-spolutvorcom.

Skladateľ sa analogicky venuje rekonšti-túcii nekompletne zachovaných diel, upra-vuje, ba až rekonštruuje diela iných sklada-teľov a robí tak z mnohých pohnútok. Robi-li to pred nami mnohí a skúmať ich dôvodypatrí k vzdelanosti moderného skladateľa– Heinrich Isaac, Roland de Lassus, Bach,Mozart, Händel, Stravinskij. Ak sa pri tejtopráci skladateľ vie správať seriózne, korekt-ne a hlavne kompetentne, získava nesmier-ne cenné skúsenosti, učí sa, kultivuje svojupredstavivosť a úroveň vlastnej kompozič-nej techniky. V rekonštitúcii cudzích diel skla-dateľ musí riešiť stále nové problémy, uve-domuje si, čo to vlastne je tá diskutovanájedinečnosť a pokorne pristupuje k špecific-kému kompozičnému mysleniu a jeho pre-javom, ku každému notovému zápisu. Vy-tvára si modely pre túto prácu, korigujemnohé svoje predstavy a zovšeobecneniaa stáva sa nepomerne vzdelanejším, discip-linovanejším a vnímavejším hudobníkom.Vízia skutočnej inšpirácie sa naplňuje.

Teda nie akcent na ideu a inšpiráciuamorfnej, nečitateľnej podoby, oslovujúcičasto málo vyhranené a nevzdelané osob-nosti, uspokojujúce sa s povrchnými tvori-vými koncepciami a bombastickými pseu-doobjavmi, prameniacimi v neznalosti – alepredovšetkým sa zdá, že cesta k pochope-niu zložitejších štruktúr a inšpirácia pocho-pením a prehlbovaním toho, ako to robiliiní, je naozaj cestou k hlbšej vzdelanostia kultivácii nadania. Neslobodno pritomzabúdať, že analýza, táto intímna pracovnámetóda každého skladateľa, nie je jedinoua nemusí byť vždy ani najlepšou metódouako zdokonaliť svoje tvorivé skúsenosti.

Neprekvapuje nás prax chirurgov, kdeprirodzene chápeme, že manuálna zručnosťje nevyhnutná. Skladateľ nemá nikdy praxedosť – preto je aktívna konfrontácia s kom-pozičným organizmom iného skladateľanesmierne vítanou príležitosťou ako kulti-vovať svoj tvorivý proces myslenia i jehotechnickú stránku. Samozrejme, nie je topodmienka osobnostného a umeleckéhorastu – ale ako model sebaformovania je tojedna z vynikajúcich možností. Je nespor-né, že sa treba neustále usilovať o pokrokv myslení, koncepčnosti, schopnosti „prog-ramovať“ svoju hudobnú predstavivosť. Abyvšak cena teorémy, ktorú sme načrtli, bolanaozaj vysoká, je potrebné, aby sa spoloč-nosť naučila rešpektovať určité hodnotovésystémy – a to aj v prípade, ak o nich niektovie málo, alebo aj vôbec nič: to totiž ich hod-notu neznižuje, skôr vypovedá o intelektu-álnej úrovni novodobých mienkotvorných„expertov“, ktorá často povznášajúca nie je– od hora až dolu... Stále však nie je jasné,ako ju k tomu chceme donútiť.


M O D U L Á C I E

Ak sa v 80. rokoch uplynulého storočia za hudobnú alternatívupovažovalo všetko, čo sa vymykalo akémukoľvek štýlovo-žánrovému

uchopeniu, potom bezpochyby k tým najpodiv(uhod)nejším zoskupeniamu nás patrila pôvodne prešovská skupina Ali Ibn Rachid (v preklade: Ali,syn Rashidov). Vznikla roku 1985 z iniciatívy dvoch absolventov Konzer-vatória v Košiciach, huslistu Ľubomíra Burgra, v tom čase už hráča operet-ného divadla J. Záborského v Prešove, a kontrabasistu Martina Marinčá-ka. Znechutení atmosférou „vážnohudobného“ školstva a jeho kritériamihudobnosti, začali sa venovať opaku drilovania – freejazzovým experi-mentom. Burgr však postupne od akýchkoľvek jazzových idiómov upúšťal.Začal sa totiž stretávať s inými, „zemitejšími“ hudobníkmi (pravidelne naprí-klad pri „Písme“ – nie svätom, ale pri tamojšej predajni Dielo, ako si hoPrešovčania premenovali), ktorých recesistický životný štýl mu prinavrátilchuť tvoriť niečo iné.

Ľubo Burgr spoločne s gitaristom Danom Hurtukom, saxofonistom Ja-nom Višňovským a bubeníkom Vladom Šipošom (ktorí boli paralelne aj člen-mi zaujímavých skupín Domino a Núdzový východ) objavovali nové hu-dobné svety – českú a moravskú undergroundovú scénu, ale aj I. Xenaki-sa, F. Zappu, J. Cala, King Crimson či Residents. Svoje však zohralo aj čaronačúvania, na východe Slovenska značne nedokonalého vysielania zá-padných rozhlasových staníc („obohateného“ o piskľavé zvuky rušičiek).

ĽB: Pamätám si, aký silný zážitok som mal, keď som si z rádia SlobodnáEurópa nahral Karla Kryla. Až neskôr som pochopil, že tá nahrávka sami páčila preto, že ju rušili. Podobne naivnú, skreslenú predstavu sommal aj o Plastic People Of Universe. Čiže asi najväčším nepriamymvplyvom boli tie rušičky... To mi zostalo – princíp chyby sa mi páči.

Ali Ibn Rachid v novom obsadení sa s parodicky hravým odstupom začalvenovať svojskému kríženiu novej vlny, jazzrocku, minimalizmu a „klasiky“,nad čím Burgr a Hurtuk spievali dadaisticky „uletené“ texty v rázovitejšarištine (avšak s poprehadzovanými prízvukmi na rôznych slabikách).Zvuk skupiny sa navyše obohatil o šikovných dychárov Štefana Tkáča (kla-rinet, saxofón) a Jozefa Mička (pozauna). Burgr tak mohol čoraz viacexperimentovať so syntetizátorom, ale najmä s hudobnoalternatívnymi mož-nosťami, ktoré vtedajšia šesťčlenná zostava Ali Ibn Rachid poskytovala.Výsledkom takmer päťročného cizelovania repertoáru je prvý album, kto-rý roku 1991 vydal vo svojom novozaloženom, vtedy jedinom fungujúcomnezávislom vydavateľstve Zoon records Miloš Spišák (riaditeľ bývaléhorádia Ragtime, inak aj člen spomínaného Domina).

V porovnaní s inými dobovými alternatívnymi projektmi na Slovensku satento osobitý, dnes už legendárny a raritný opus radí k aranžérsky najbo-hatším, zvukovo viacplánovým albumom. Tucet žánrovo rozmanitých, vzá-jomne kontrastných piesní a skladieb sa nesie v atmosfére ťažko opísateľ-ných nálad. Niektoré sú komicky „temné“ (úvodný Pesimista s plazivými

SLOVENSKÉ HUDOBNÉ ALTERNATÍVY

OD ALI IBN RACHID CEZ STOKU AŽ...

K TVORBE �UBOMÍRA BURGRA

dychmi, spievaný so šarišskou dikciou; detektívková Teda ty si ale...), inéskvostne vyšinuté (podivne čardášová Levočská ulica s „jačaním“ Inge Hru-baničovej a alogickým gitarovým sólom), alebo krásne detsky naivné(Naďa). Texty Burgra a Hurtuka sú plné duchaplne absurdných point(Letný sneh, „spotvorene jazzrockové“ Mačiatko, šokujúce Mäso) a v dvochpiesňach sú využité i citáty z filmu Fantomas (Haló, je tam dachto?) a z poé-zie undergroundového guru Egona Bondyho (Bondy). Okrem tejto sklad-by však ani jeden text prvoplánovo neagituje k „alternatívnej“ opozičnosti(na albume miestami skôr cítiť akúsi podprahovú inšpiráciu zvukovým kolo-ritom hudby k československým filmom zo 70. rokov, Tridsať prípadovmajora Zemana nevynímajúc). Atypický obal platne tvorí len momentkaz hokejového zápasu ČSSR – Švédsko bez akéhokoľvek nápisu(!). Preúplnosť treba dodať, že prvý titul Ali Ibn Rachid sa nahrával vo vysokoškol-skom IRŠ-ku (internátnom rozhlasovom štúdiu) Tlis na bratislavských „Mly-noch“ – kde Burgr vytvoril aj elektroakustickú skladbu Ogloj Chorchoj(1991), ako aj v Slovenskom rozhlase a v Ukrajinskom rozhlase v Prešove.Skupina po vydaní platne koncertovala už len sporadicky, hlavne v brati-slavských kluboch. Po odchode V. Šipoša do Austrálie a aktivizovaní sa D.Hurtuka v charitatívnej oblasti napokon prerušila na dlhší čas svoju činnosť.

ĽB: Podstata pojmu alternatívy spočíva v tom, voči čomu niečo „alternatí-vou“ je. V Ali Ibn Rachid sme veľmi nerozmýšľali o tom, či sme súčasťounejakej alternatívnej scény. Skôr sme rozmýšľali, voči čomu sa chceme(nielen) hudobne vymedziť.

Ľubomír Burgr (1964) napriek tomu, že získal výhodné jazzové štipen-dium na Berklee v USA, sa roku 1990 presťahoval do Bratislavy – hlavnýmdôvodom bola ponuka na pôsobenie v novom nekonvenčnom divadle Sto-ka. Hudbu k hrám Blaha Uhlára a Miloša Karáska vytváral už v Prešove(Predposledná večera, Tanap, Ocot), v prípade Stoky však išlo o stáleangažmán, a to nielen hudobné, ale i herecké a v nemalej miere i kon-cepčné. Od tretej inscenácie Dýp inaf nahradzuje Burgr dovtedy v divadleepizodicky pôsobiaceho Martina Burlasa. Z hercov, v prevažnej mierehudobných amatérov, vytvoril flexibilné „teleso“, ktoré spĺňalo jeho pred-stavy nielen o scénickej, ale v pravom zmysle slova o divadelne celistvejfunkčnosti hudby (t. j. o jej spätosti s výrazom znejúceho slova, gesta,mimiky a pohybu). Ako koordinátor spontánnych hudobných prejavov a ná-padov svojich kolegov (pochádzajúcich z rôznych končín Slovenska) vy-

FOTO

ARC

HÍV


M O D U L Á C I E

tváral Burgr v Stoke podobu akejsi štylizovanej, novodobej (čiže aj civili-začnou odcudzenosťou poznamenanej) „folklórnosti“.

Jeho hudobno-autorský podiel na hrách Stoky do roku 1993 (Impasse,Donárium, Dýp inaf, Vres, Nikto, len čajka si omočí nohy v mojich slzách)zachytáva rovnomenné CD Stoka. Poskytuje istú predstavu o rozmanitýchpolohách, v ktorých sa spolu s divadelným ansámblom pohyboval. Išlo o suk-cesívne alebo synchrónne experimentálne kombinovanie akustických a elek-tronických plôch: na jednej strane pôsobivá melodická skratkovitosť s ponáš-kami na ľudové popevky v kontraste s mrazivými textami v priliehavompodaní I. Hrubaničovej (Z Vrátnej doliny, Rezonancia dychu, Tri týždnesom nejedla), alebo alúziami na barové songy „po záverečnej“, hrané narozladenom pianine a spievané L. Keratom (Open the Door, From Bratisla-va to New York); na druhej strane strohosť syntetizátorových farieb, zhlu-kov a naprogramovaných bicích (oba princípy sú kolážovito sugestívnevyužité napr. v skladbe Tisícročná včela). Burgr sa pritom nevyhýbal ani vý-razovo krajným, odvráteným emóciám („lynchovsky“ znepokojujúca SmallBall či partnerskú odcudzenosť obnažujúca pieseň Chlad ma má, výbornezaspievaná zachrípnutým hlasom Z. Piussi). Opísať kontroverznú hudob-nú poetiku Stoky len charakteristikami depresívnej melanchólie, skrúšenos-ti, rozčarovania a pod. by však znamenalo sploštiť diapazón existenciál-nych stavov a nálad, ktorý sa Burgrovi & spol. podarilo vyjadriť.

Je známe, že neštátne divadlo Stoka sa v polovici 90. rokov, v ére„mečiarizmu“, ocitlo v nemilosti. Burgr sa odvtedy začal aktivizovať aj nakultúrnopolitickom poli ako neúnavný kritik (dodnes pretrvávajúceho post-socialistického) modelu fungovania kultúry na Slovensku, diskriminujúcehoneštátne kultúrne organizácie.

Približne v tom istom čase znovu ožíva aj Ali Ibn Rachid. Burgr sa v ňomchcel upriamiť len na tvar jednoduchej piesne (ktorý na prvej platni repre-zentovala Naďa), čo ostatných členov veľmi nenadchlo. Burgra však pod-poril klavirista a jeden z najvýraznejších súčasných skladateľov na Sloven-sku Peter Zagar (o. i. agilný spoluorganizátor festivalov Melos Étos a Veče-ry novej hudby, v poslednom čase aj prekladateľ a editor hudobnejliteratúry). Zagar, ktorý sa stal legitímnym členom skupiny, zohral vednos Burgrom kľúčovú úlohu pri koncipovaní druhého CD (1997). Orientá-ciou na princíp „menej je niekedy viac“, čiže na ursinyovsky prevzdušne-nú, inštrumentálneho balastu pozbavenú jednoduchosť, sa im podarilovytvoriť piesne, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo tu v minulej dekádevzniklo. Burgr, autor väčšiny z nich, sa v nich ako spevák vtipným spôso-bom infantilne štylizuje do detského videnia nášho sveta („hitovky“ Zanaším blokom, Tam vo vysokej tráve). Inokedy zas balansom optimistickejhudby a tragikomického textu vykresľuje „pohľadnice“ zo zdanlivo všed-ného života a jeho abnormalít (Ešte tak ticho, Ten umelec, Na zastávke).V každej skladbičke sa Burgr a Zagar kompozične aj interpretačne vyžíva-jú v jemne zneisťujúcich „schválnostiach“ (rubatové alebo mutujúco spieva-né melodické línie, nečakané „klamné“ harmonizácie, parodizovanie tri-viálnych aranžmánov atď.). Celý druhý album Ali Ibn Rachid, so starodáv-nou fotografiou usmievavých cyklistiek na obale CD, sa vyznačuje na našepomery vzácnou rovnováhou hudby a „prežitkov udalostí“ (ako zvykneBurgr hovorievať svojím textom). Na nahrávkach ešte participovali Višňov-ský, Šipoš aj Hurtuk, toho však na vystúpeniach nahradil už gitarista D.Salontay. Skupina načas obnovila svoj koncertný život (vystúpenia v klu-boch, na trenčianskej Pohode, v Prahe), no po definitívnom odchode Šipo-ša a zaneprázdneného Zagara (ktorého niekedy zastupoval Burlas), zno-vu prerušuje svoju činnosť.

Roku 1997 vychádza Burgrov ďalší autorský piesňový projekt – Nakonci leta. Spolupracuje na ňom opäť s okruhom ľudí zo Stoky, ale aj s PožoňSentimentál, s Moyzesovým kvartetom a hudobnoprodukčne i s M. Burla-som. V koláži zámerne triviálnych melódií, rozmanitých akustických plôcha minimalistickej počítačovej elektroniky, vynikajú prosté pesničky s bizarný-mi textami Ľ. Burgra, I. Hrubaničovej, L. Piussi, L. Keratu a poéziou J. Coctea-ua (Anjeli sú), no niektoré pôsobia trochu toporne a nepresvedčivo (napr.Závisť zlá alebo jediný Zagarov pokus Nič ma tak nedesí). (V období prípravtohto albumu vytvára Burgr aj scénickú hudbu k povšimnutiahodnej hreL. Keratu Večera nad mestom v réžii J. Pitínského v DAB v Nitre.)

K Burgrovým paralelným aktivitám patrí jeho pôsobenie v iných hudob-ných telesách. Ešte pred obnovením Ali Ibn Rachid roku 1995 sa stalhuslistom spomínaného „malomestského komorného orchestra“ PožoňSentimentál, ktorý vznikol z iniciatívy Mareka Piačeka dva roky pred-tým. Tomuto mladému skladateľovi a flautistovi sa podarilo osloviť aj PetraZagara a akordeonistu Borisa Lenka (v úplných začiatkoch Petra Celeca),a to nápadom oživiť tradíciu muzicírovania v kaviarenských, pouličnýchkapelách starého, multietnického Prešporku (v maďarčine Pozsony). Ichvlastné „staromilsky“ štylizované skladby sa vyznačujú symbiózou progra-movej „poklesnutosti a kultivovanej rafinovanosti“, poučenou poznaním tzv.Novej hudby, ako charakterizoval retropoetiku Požoň-u Jaroslav Šťastný.Burgr sa spolupodieľal na prvom CD, venovanom „Hansimu“ Albrechtovi,aj autorsky. Účinkoval aj na známom Piačekovom projekte Urban songs(2001), kde sa stretol s filozofom, tentoraz spevákom krčmových piesní,Egonom Bondym (citovanom už na prvej platni Ali Ibn Rachid).

Synchrónne spolupracuje Burgr aj s prvým stálym zoskupením improvizo-vanej hudby na Slovensku Vapori del Cuore experimentálneho skladateľaDaniela Mateja (premiérový koncert sa konal ešte bez Burgra, spoločnes „Požoň-om“ roku 1993 v Bratislave). Okrem nich vo Vapori del Cuorepôsobia M. Burlas, P. Zagar, M. Piaček a klarinetista R. Šebesta (sporadickyP. Machajdík, M. Škuta) v rôznych projektoch, v ktorých hosťovali aj takéosobnosti ako E. Sharp, J. Oswald, Y. Otomo, G. Müller, M. Varga a i.

Roku 1999 sa Burgr „oficiálne etabloval“ ako skladateľ, keď ukončiltrojročné štúdium kompozície na VŠMU u Ivana Paríka. Počas neho pre-pracoval svoje staršie práce (klavírnu skladbu Ligea), experimentoval s roz-ličnými kompozičnými metódami a dokončil rôzne komorné (napr. Bože,prečo si mi odpustil? pre dve sláčikové triá) a symfonické kusy (Terasyalebo Posledný bozk mŕtvemu). Zároveň spoločne s Martinom Burlasom,herečkou a speváčkou zo Stoky Zuzanou Piussi a gitaristom Danielom Sa-lontayom vytvoril krátkodobú nekonvenčnú skupinu Dogma. Dokumen-tom ich kooperácie je (neprávom obchádzaný) titul Dilema (1999). Skvejúsa v ňom Burlasove „antisongy“ (Minúty, O počasí), Burgrove „rachidov-ky“ (Čo sa stalo) a „stokovky“ (Tupé údery, Nebojím sa), ale aj ich spoloč-ný duet o údele „alternatívneho“ skladateľa (Bieda).

O rok neskôr Ľ. Burgr, M. Burlas, Z. Piussi, I. Hrubaničová, M. Čerteznia M. Kopcsay zakladajú Združenie Pre súčasnú operu (ZPSO), nezávislúplatformu pre produkciu a uvádzanie pôvodných slovenských netradič-ných opier. Burgr vytvoril pre toto združenie jednoaktovku Smrť v kuchy-ni, ktorá bola uvedená aj v Budapešti, M. Burlas skomponoval minioperuÚdel, M. Piaček Posledný let a D. Matej Johna Kinga (všetky 2001). (Ref-lexii súčasnej opery sa Burgr venoval, mimochodom, aj vo svojej teoretickejpráci Kríza opery v čase postmoderny, 1998).

Po odchode z divadla Stoka na začiatku roka 2003 spoluzaložil multi-funkčné nekomerčné centrum súčasnej kultúry A4 – nultý priestor v prie-storoch bývalého bratislavského V-klubu. A4 vzniklo ako konglomerát ob-čianskych združení ZPSO, Atrakt Art, Buryzone a Asociácie súčasnéhotanca. Burgr sa stal vedúcim tohto centra a dramaturgom projektov divadlaSkrat, z ktorých niektoré sám autorsky, režijne a hudobne koncipuje (parspro toto hra Morča).

Z nedávnej hudobnej tvorby Ľubomíra Burgra spomeňme ďalší opernýkus Tete-a -tete (2002), komorné skladby Výkrik do tmy (2002) a Mimoobrazu (2003), skomponované pre Opera Aperta Ensemble, alebo alea-torickú skladbu From Any Bars pre violončelo, písanú na objednávku Joze-fa Luptáka pre jeho bachovský CD projekt Cello (Mediálny inštitút, 2003).Najbližšie ho čaká dokončenie hudby k baletnej štúdii Mathewa Howarda(UK), ktorá bude mať premiéru na festivale Ars Poetica 2004. I keď orga-nizačno-tvorivá práca v A4 vyťažuje v súčasnosti Ľubomíra Burgra azdanajviac, pri jeho schopnosti zinscenovať nečakané prekvapenia nemožnovylúčiť, že príde ešte tretí Ali, syn Rachidov...

JU L O FU J A K

Text vznikol v rámci úlohy výskumu a vývoja „Civilizačno-kultúrne procesy v trans-formujúcej sa slovenskej spoločnosti“ prierezového štátneho programu výskumua vývoja „Účasť spoločenských vied na rozvoji spoločnosti“.


M O D U L Á C I E

Poľský jazz sa v povedomí väčšiny mimopoľských poslucháčov bude prav-depodobne dodnes spájať s menami ako Zbigniew Namyslowski, To-

masz Stanko, Adam Makowicz, Michal Urbaniak, Jarek Smietana čiKrzsysztof Komeda. Teda s reprezentantmi generácie, ktorá sa na výslniedostala v 70. rokoch (s výnimkou Komedu). Podľa rebríčkov odbornýchperiodík sa väčšina členov tejto garnitúry drží v popredí záujmu poľskejverejnosti dodnes. Na jednej strane to môže znamenať, že sa vkus v Poľ-sku príliš nemení a zameriava sa viac na hudbu, dnes zväčša vnímanú užako jazzový mainstream (v jeho poľskej modifikácii a občas s nejasnýmprívlastkom „moderný“), alebo, že Poľsko nemá výraznú nástupnícku ge-neráciu, ktorej by sa masívne dotkli najnovšie štýlové trendy v jazze. V Poľ-sku síce naozaj dnes asi najviac rezonuje mainstream (vychádzajúc z kvantatakto zameraných nahrávok, programov festivalov, ankiet či zameraniaodborných periodík) a inklinuje k nemu dokonca aj podstatná časť najvý-znamnejších hudobníkov mladšej generácie. Neznamená to ale, že bymoderná alternatíva v rôznych podobách neexistovala. Je možno navo-nok trochu menej viditeľná (čo súvisí aj so slabou medzinárodnou distribuč-nou základňou poľského jazzu) a nie natoľko široká ako povedzme jejškandinávsky či francúzsky pendant, má ale svoje výnimočné prejavy,ktoré významom presahujú často i hranice krajiny. Nájdeme tu praktickyvšetky aktuálne prejavy od intelektuálne-ho európskeho jazzu počínajúc, cez fu-sion okorenenú folklórnymi prvkami ažpo elektronikou, samplami a hip-hopompodkutý nu jazz.

K najoriginálnejším reprezentantomaktuálnych snažení na scéne poľskéhojazzu (a v posledných rokoch aj nu jaz-zu) patrí krakovský rodák, bubeník Ja-cek Kochan. Jeho profesionálna hudob-nícka kariéra začala paradoxne mimo Poľ-ska. Na začiatku 80. rokov odišielštudovať do New Yorku (Grant Mac EvanMusic College). Od polovice dekády žilv Kanade (najprv v Montreale a od roku1990 v Toronte), kde nahrával a koncertoval s hudobníkmi ako John Aber-crombie, Kenny Wheeler, Jerry Bergonzi a ď. Roku 1995 sa vrátil doPoľska, kde v rôznych obsadeniach pravidelne koncertuje a nahráva vlast-né projekty.

Tvorba Jaceka Kochana sa stretáva s pozitívnymi ohlasmi už od čiasjeho líderskych začiatkov v Kanade. Kritika zhodne oceňuje nielen Kocha-novo bubenícke umenie, ale aj jeho skladateľské a aranžérske zručnosti.Kochan je hudobníkom, ktorý si takmer pre každú nahrávku vyberá no-vých spoluhráčov, pričom siaha vždy po skutočnej elite (či už európskejalebo americkej). Platí to aj pre Kochanove dva prelomové albumy DoubleLife of a Chair (Gowi, 2002) a New Expensive Head (Gowi, 2003), kdefigurujú mená Dave Tronzo (USA, gitara), Eivind Aarset (Nórsko, gitara),Palle Mikkelborg (Dánsko, trúbka), Cuong Vu (USA, trúbka) či Skerik (USA,saxofón), všetko výrazné líderské osobnosti. Oba albumy sú osobitou reak-ciou a zároveň príspevkom k „hnutiu“ tzv. nu jazzu. Hviezdne inštrumen-tálne výkony tu dotvárajú pestré slučky, sample, elektronické ruchy a prí-davné rytmické pásma. Moderné industriálne podklady vyrába sám Ko-chan, ktorý je aj autorom nervných, rozvibrovaných, výrazovo exponova-ných kompozícií. Nešetrí v nich ani freejazzovými momentmi a blízka mu jeaj atonalita. Kochan oslávi v budúcom roku päťdesiatku, čo nie je vek

JAZZ PO EURÓPSKY

JACEK KOCHAN — PO�SKO

bežný pre exponentov nu jazzu. Pravdepodobne aj preto je jeho konceptneobyčajne vyzretý, individuálny, poslucháčsky náročný a necítiť v ňomsnahu zaradiť sa do konkrétneho trendu.

Nazrieť do Kochanovej nevšednej minulosti i prítomnosti sa podariloHudobnému životu prostredníctvom e-mailového rozhovoru.

V čom vidíte rozdiel medzi európskym a americkým jazzom,resp. akou cestou by sa mal uberať európsky jazz, aby neboliba obrazom amerických vzorov?Medzi americkým a európskym jazzom je viacero rozdielov. Napríkladamerické rytmické sekcie sú oveľa lepšie po rytmickej stránke, sú „jednolia-tejšie“, súdržnejšie, kladú väčší dôraz na swing a groove. Európske rytmic-ké sekcie hrajú „intelektuálnejšie“, pričom sa sústreďujú viac na farby a hu-dobnú štruktúru. Kompozície európskych jazzmanov sú prepracovanejšiea niekedy až príliš komplikované.

Pravdou je, že mnohí súčasní európski hudobníci strávili veľa času v USAa poznajú „korene“ (teda štandardy) lepšie ako predtým. Treba si aleuvedomiť, že jazzové štandardy sú, resp. boli pôvodne vo svojom prostredípopulárnymi hitmi, až neskôr ich začali jazzoví hudobníci znovu „použí-vať“. Hranie štandardov a aj ich chápanie je teda prirodzenejšie u americ-

kého hudobníka. Preto mám radšej, keďeurópske skupiny hrajú vlastnú hudbualebo prinajmenšom európsku hudbu(ovplyvnenú tradičnou ľudovou hudbu,popom a pod.). Myslím si, že vtedy jevýsledok obyčajne lepší, ako keď hrajúštandardy a snažia sa znieť ako ame-rická skupina. Veľmi si cením tvorbuškandinávskych alebo balkánskych hu-dobníkov, resp. tých európskych hudob-níkov, ktorí využívajú pôvodné koreneako základ pre svoj prejav. To je podľamňa autentický európsky jazz.

Samozrejme, treba poznať aj štan-dardy. Čím viac, tým lepšie. Na štan-

dardoch sa učíte ako vystavať sóla, kompozíciu, učíte sa jazzovú harmó-niu. Sú veľmi užitočné pri jam sessions a príležitostných vystúpeniach, ne-treba sa však obmedziť len na ne. Časy sa zmenili a vďaka expanziikomunikácie sa ľahšie vymieňajú tie najrôznorodejšie hudobné skúsenosti.Preto sa v súčasnosti tak rapídne rozvíja improvizovaná hudba. Ja sámpreferujem kombinácie hudobníkov pochádzajúcich z rôznych krajín a kul-túr.Do Ameriky ste odišli študovať jazz napriek tomu, že v Poľskumá jazz dlhoročnú tradíciu a teší sa významnej oficiálnej pod-pore. Znamená to, že tu nie je školstvo pre ambiciózneho jaz-zového hudobníka dostačujúce?Chcel som ísť jednoducho na miesto, kde jazz vznikol a kde sa vyvíjal.Keby som chcel študovať indickú hudbu, pravdepodobne by som odišiel doIndie. Mne sa zdá, že v Poľsku a snáď aj inde v Európe poznanie a výuč-ba tejto unikátnej, pôvodom americkej umeleckej formy vychádzajú takpo-vediac z „druhej ruky“.Vaša jazzová kariéra sa prakticky začala v Amerike, resp. v Ka-nade, kde ste hrávali s významnými osobnosťami súčasnéhojazzu a nahrali niekoľko albumov. Prečo ste sa napokon roz-hodli vrátiť do Poľska?

FOTO

ARC

HÍV


M O D U L Á C I E

Prvé dva roky po tom, čo som sa presťahoval za oceán, som strávil v NewYorku. Bolo to najlepšie miesto na to, aby som sa dozvedel niečo o sebe,o človeku, ktorý sa chcel stať jazzovým hudobníkom. Naučil som sa vážiť sitúto hudbu a jej velikánov, ako aj spoluhráčov. Bola to lekcia pokory, prame-niaca zo stretávania sa s množstvom talentovaných ľudí. Naučil som sa braťvážne svoju prácu a ľudí, s ktorými pracujem. Neskôr som sa presťahoval doKanady, kde sa mi podarilo zaradiť sa do hlavného prúdu kanadských jazzo-vých hudobníkov. Začal som sa venovať vlastným projektom v spoluprácis mnohými excelentnými hudobníkmi. Roku 1995 som však dostal ponukuz Poľska pracovať pre spoločnosť BMG, čo bol dôvod môjho návratu.V 80. rokoch pravdepodobne nebolo ľahké uplatniť sa na ame-rickej scéne...Nebolo to ľahké, ale bolo to možné. Nezabúdajte, že pochádzam z Poľska,kde tiež nebol život najľahší. Ako väčšina hudobníkov v New Yorku somzačínal absolvovaním konkurzov. Následne som dostával prvé angažmánya stretával som stále viac a viac hudobníkov. Najprv som hrával predovšet-kým funk, fusion a R&B, ale mal som aj jazzové angažmány. Potom som začalhrávať veľmi exotické, z môjho pohľadu etnické koncerty. Učil som sa remes-lo z „prvej ruky“ od afrických, brazílskych, karibskýchmajstrov. To všetko mi pomohlo prežiť.Akú majú európski hudobníci v Amerike re-putáciu, majú nejaké špecifiká v porovnanís domácimi hudobníkmi, resp. sú tu vyhľadá-vaní a ak áno, prečo?Súvisí to trochu s vašou prvou otázkou. V USA i v Ka-nade sú známi iba tí, čo sú naozaj originálni. Teda tí,čo prinášajú do Ameriky niečo špecifické zo staréhokontinentu. No zo všetkých, čo sem emigrovali a po-darilo sa im uchytiť, sa napokon stali „americkí“ hu-dobníci. Čo sa týka špecifík, dalo by sa povedať, žeeurópski hudobníci mávajú niekedy lepšie „klasické zručnosti“, obzvlášťklaviristi a kontrabasisti. Tiež majú zvyčajne lepšie poznatky z teórie a his-tórie klasickej hudby. Čo im ale občas chýba, je výrazný zmysel pre timinga groove a tiež cit pre jazzové a bluesové frázovanie. Aká je príčina? Vovšeobecnosti si myslím, že v Amerike hudobníci kladú väčší dôraz na „vypl-nenie“ skladby, z čoho automaticky vyplýva zvýšené sústredenie sa narytmus, frázovanie a groove melódie. Európania sa skôr zaoberajú mysté-riom harmónie. Súvisí to s ich históriou a hudobným vzdelaním. Myslím si,že stojí za to preskúmať oba svety.Často spolupracujete so slávnymi americkými hudobníkmi. Nazáklade čoho si vyberáte spoluhráčov?Pre svoje projekty si nevyberám hudobníkov preto, že sú slávni. Pozývamsi ich, lebo znejú a hrajú určitým spôsobom. Pre každý projekt mám kon-krétnu predstavu o jeho zvukovom koncepte a na základe tejto predstavypotom hľadám hudobníkov. Je to ako hľadanie farieb a tvarov pre maľbu.Veľa pomôže, keď ich (hudobníkov) poznáte čo najviac. No a niektoríz nich sú, pochopiteľne, slávni. Dôvod, prečo sú slávni, je jednoduchý...súskvelými hudobníkmi.Z čoho vychádzate, aké sú vaše vzory?V prvých rokoch, keď som žil v Severnej Amerike, som počúval takmervšetko. Chodieval som do knižníc a požičiaval si stovky nahrávok. Tiež somsa zoznamoval so zbierkami svojich priateľov a počúval rozhlasové stani-ce. Potom som navštevoval všetky možné koncerty. Mal som neobyčajný

• DI S KO G R A F I A •Visitor (Unita, 1992; feat. Pat Labarbera)Corporate Highlanders (Unity, 1993; feat. John Abercrom-

bie, Mike Murley)Tomorrow’s Dreams (Unity, 1994; feat. Kenny Wheeler, Don

Thompson)Gray Angel (Counterpoint, 1995; feat. John Abercrombie,

Jerry Bergonzi)

Our Standards (Gowi, 1996; feat. Joey Calde-razzo, Lars Danielsson)

Standard Transmission (Gowi, 1997; feat. JohnAbercrombie, Pat Labarbera)

Alberta (Gowi, 1998; feat. Kenny Wheeler, Reg-gie Schwager)

Plastinated Black Ship (Not Two Records, 1999;feat. Adam Pieronczyk, Eddie Schuller)

Monorain (Not Two Records, 2002; feat. MichelDonato, Andre Leroux, Jean Pierre Zanella)

Double Life of a Chair (Gowi, 2002; feat. PalleMikkelborg, Dave Tronzo, Briggan Krauss)

Another Blowfish (Not Two Records, 2002; feat.Michel Donato, Piotr Wojtasik, Eric Vloeimans)

New Expensive Head (Gowi, 2003; feat. CuongVu, Eivind Aarset, Skerik)

„hlad“ po americkej hudbe. Neskôr som sa sústredil na špecifickejšie oblas-ti. Saxofonista, hráč na congá z Kuby alebo rakúsky skladateľ modernejvážnej hudby... , všetci sú mojimi hudobnými vzormi. Snažil som sa poznaťa naučiť všetko, čo sa dalo. Do tohto procesu zasiahlo, samozrejme, ajmoje európske dedičstvo.Posledné dve CD znamenali výrazný štýlový zlom vo vašejkariére. Znamená to, že vás prestal zaujímať jazzový main-stream, alebo je pre vás kombinácia jazzu s elektronikou zvláš-tnou výzvou?Nikdy som nebol mainstreamovým hudobníkom a úprimne povedané anipresne neviem, čo to znamená. Rád hrám akustický, moderný jazz. A tenhrám naďalej. Nemyslím si, že by som ho niekedy prestal hrať. Čo sa týkamojich dvoch posledných CD, ide stále o akustický (A) jazz (J) v elektronic-kom (E) environmente (E). Nazývam ho AJEE. Mám rád nové farby,textúry a sample zvukov, ktoré nás obklopujú v bežnom živote. Okolo násje stále viac a viac nových zvukov. Ulice pred sto alebo päťdesiatimi rokmizneli inak ako dnes. A ja to nemôžem ignorovať.Jazzová história priniesla niekoľko vĺn očarenia najmodernej-

šími dobovými výdobytkami elektronickýchtechnológií, z ktorých mnohé dnes vnímameako prežité (napr. dobová zvukovosť 80. ro-kov spojená s objavom synclavieru, elektro-nických bicích a nových zvukov syntetizáto-rov). Nebojíte sa rýchlej expirácie v mnohommódneho spojenia jazzu s počítačovými tech-nológiami a elektronikou, teda i vašej hud-by?Ako som sa už zmienil, na mojich posledných projek-toch hráme akustický jazz, ale v elektronickom envi-ronmente. Je tam téma, improvizácie a záverečné zo-

pakovanie témy. Žiadne zo sól alebo melódií nie sú hrané syntetizátormi.Rovnako by mohli byť hrané bezo zmeny a bez všetkého toho „hluku“ zatým. Ak budete hrať so skupinou alebo budete počúvať skupinu hrajúcuv centre veľkého mesta, blízko nádražia a nejakých priemyselných podni-kov, blízko staveniska, čo budete počuť po otvorení okna? Akustický jazzv tomto modernom, industriálnom a urbanistickom environmente, alebo v mojejverzii akustický jazz v elektronickom environmente. Ak je akustický elementv poriadku, nemal by tak rýchlo expirovať. Pamätáte si na album Sextant odHerbieho Hancocka z roku 1973? Pre mňa znie stále moderne.Aká je vaša kompozičná metóda a aké miesto v nej má impro-vizácia?Nepoužívam jednu špecifickú metódu. Niekedy vychádzam pri kompono-vaní z melódie, inokedy z akordickej postupnosti alebo basovej linky. A im-provizácia je, samozrejme, veľmi dôležitá. Vďaka nej môžete sám sebaprekvapiť nejakou melodickou linkou či harmóniou.Čomu sa venujete v súčasnosti?V súčasnosti koncertujem s mojím AJEE projektom, ktorého súčasťou jeGreg Osby. V polovici júla sme začali nahrávať ďalšie CD. Na základepozvania od Internationales Musikinstitut a Jazzinstitut Darmstadt som sav polovici augusta zúčastnil dvojtýždenného workshopu improvizovanejhudby. Na konci roka plánujem pokračovať v koncertných aktivitách s AJEE.

PRIPRAVIL AUGUSTÍN REBRO

FOTO

ARC

HÍV


M O D U L Á C I E

Oblasť hudobného folklóru má na Slovensku svoje dve vrcholné pre-hliadky. Jednou je Festival hudobného folklóru, druhou Detský festi-

val ľudovej hudby. Hlavným usporiadateľom oboch prehliadok je Národnéosvetové centrum v Bratislave a konajú sa s pravidelnou periodicitou trocha dvoch rokov. Práve druhé z menovaných prestížnych podujatí sa usku-točnilo v tomto roku, od 18. do 20 júna.

Malebné mesto horného Považia – Považská Bystrica, sa stalo hostite-ľom Detského festivalu ľudovej hudby už po niekoľkýkrát. V tomto roku savšak spolupráca organizačných subjektov prehupla do novej dimenzie.Keďže koncom školského roka tu miestni organizátori – Mesto PovažskáBystrica a PX-Centrum – každoročne usporadúva-jú medzinárodný festival folklóru v meste pod ná-zvom „Otvára sa letu brána“, spojili sa oba festiva-ly do jedného, gigantického. Mesto tak získalo kva-litný a atraktívny program, účinkujúci zaspohostinné prostredie a vďačných divákov.

Mestské brány Považskej Bystrice sa teda ten-to rok otvorili vyše dvom stovkám mladých talento-vaných hudobníkov a folklórnych zanietencov. Tísi však cestu na festival museli vybojovať a právomzaslúžiť. Počas jarných mesiacov tohto roka sa naúzemí Slovenska uskutočnilo vyše tridsať regionál-nych a osem krajských výberových kôl, na ktorýchnádejní adepti tradičného ľudového umenia muse-li svoju úroveň dokázať a obhájiť v tvrdej konku-rencii. Zmyslom týchto prehliadok však nie je lenselekcia, výber tých najúspešnejších, ale, a to predovšetkým, možnosť po-rovnať sa s ostatnými účinkujúcimi a ponúknuť verejnosti zasa potrebné (ačasto jediné) kultúrne vyžitie v domácom prostredí.

Na súťaži sa možno prezentovať až v štyroch osobitných kategóriáchpre deti zhruba od piatich do pätnástich rokov. Takmer v každom regiónebýva najviac obsadenou kategória sólistov spevákov. Niet sa čo čudovať,veď nielen dostatok zdravých a pekných hláskov vyrastá na úrodnej pôdedetských folklórnych súborov a základných umeleckých škôl, či v samot-ných rodinách, ale ľudský hlas ako taký je najprirodzenejším a zároveňv dnešnej dobe aj najekonomickejším hudobným nástrojom. Kategória spe-váckych skupín víta zasa najpočetnejšie obsadenia, spravidla dvanásťčlen-né. Nejakou záhadou chlapcov viac priťahuje futbal ako spev, no ak samedzi húfmi dievčenských speváckych skupín objaví aj nejaká tá chlapčen-ská, tak to zvyčajne stojí za to. Naopak, najmenej zastúpenou (snáď lens výnimkou severných a stredoslovenských regiónov) býva kategória sólo-vých hráčov na ľudové hudobné nástroje. Tu zasa excelujú prevažnechlapci a z nástrojov si vyberajú najviac heligónku, čiže diatonickú ťahaciuharmoniku. Nechýbajú tu však ani pastierske drevené aerofóny – šesťdier-kové píšťalky, koncovky alebo fujary, gajdy, no ani nástroje novšieho pôvo-

DETSKÝ FESTIVAL �UDOVEJ HUDBY 2004— PREHLIADKA MLADÝCH TALENTOV

Lektorský zbor:• Alexander Móži a Angela Vargicová – Bratislava,

Helena Záhradníková – Žilina, Ivan Sadloň – Pú-chov

Titul laureát Detského festivalu ľudovej hud-by 2004 získali:• Detská ľudová hudba DFS Malý Vtáčnik, Prievidza

• Dievčenská spevácka skupina Slniečko, Detva• Spevácke duo Marek a Jakub Fupšovci, Štiavnik• Inštrumentalista Jozef Kamenský – heligónka, Hriňo-

vá

Špeciálne ocenenia získali:• Detská citarová skupina Dió héj, Sládkovičovo: za

zachovávanie domácich hudobných tradícií

• Spevácka skupina DFS Nitranček, Nitra: za výbertypického detského repertoáru

• Dievčenská spevácka skupina DFS Viganček, Koši-ce: za výber typického detského repertoáru

• Inštrumentalista Peter Matis – gajdy, Oravská Pol-hora: za dobrý regionálny hudobný prejav

• Inštrumentalista Martin Cingel – heligónka, Ter-chová: za dobrý regionálny hudobný prejav

du, akými sú husle alebo cimbal. Kategória ľudových hudieb býva možnotou najatraktívnejšou a zároveň tou, v ktorej sa prejavujú najväčšie rozdie-ly. Nie je zaiste maličkosťou naučiť deti už v útlom veku hrať v kolektívea kto to raz skúsil, vie, o čom hovorím. Zvlášť, keď tradičné inštrumentálnezoskupenia na Slovensku majú sláčikový základ a pri týchto nástrojochtrvá minimálne päť rokov, kým sa žiačikovi podarí vylúdiť prvý kultivovanýtón. Našťastie ľudová hudba si na takéto tóny príliš nepotrpí.

Oveľa dôležitejší je vzťah detí k dedičstvu. Znalosť materiálu, regionálne-ho hudobného jazyka a predovšetkým zanietenie. To deti získavajú už v ro-dine, potom v bezprostrednom domácom okolí, v škole, v súbore. Práve pre-

to sa deti z dediny vyznačujú hlbším a bezprostred-nejším vzťahom k tradícii, predovšetkým k tej svojej,domovskej. Mestské deti, o nič menej šikovné a za-nietené, však poznajú repertoár širšej interregionál-nej proveniencie, no jeho poznanie býva o to po-vrchnejšie. Nemalú zásluhu na hudobnom vývojidetí majú práve ich pedagógovia a vedúci, ktorídeťom vtláčajú svoju osobnostnú pečať a nezried-ka ich svojím vlastným zanietením privádzajú k vr-cholom.

Považská Bystrica teda privítala folkloristov zovšetkých kútov Slovenska a tí sa za pekné prijatiepoďakovali obecenstvu skvelými výkonmi. Na dvochhlavných festivalových koncertoch mali diváci mož-nosť popásť si uši na tridsiatich siedmych progra-mových vystúpeniach deviatich ľudových hudieb,

deviatich speváckych skupín, deviatich sólových speváckych výkonov (vrá-tane dvoch duo dvojíc) a ôsmich sólistov inštrumentalistov. Festivalový lek-torský zbor, ktorého úlohou bolo určiť v každej kategórii víťaza a udeliťprestížny titul laureáta, mal čo robiť. Veď hodnotenie výkonov, ktoré sanedajú merať na metre, sekundy alebo kilá, je vždy veľmi ťažké a aj značnesubjektívne. Zvlášť obtiažne je potom hodnotiť deti rôzneho veku, pochádza-júce z rôznych teritoriálnych oblastí, príslušné k rôznym hudobným žánrom.Každý výkon má svoju osobnú stupnicu hodnôt a aj ideály sú rôzne. Neos-táva, zdá sa, hodnotiť iné, než stupeň priblíženia sa k tomuto ideálu, neho-voriac o tom, že všetci účinkujúci, ktorí sa celoštátnej prehliadky zúčastnili,mali vynikajúcu úroveň a ťažko bolo niečo vytýkať, alebo radiť. Lektorskýzbor si však nakoniec predsa poradil a vyniesol záverečný verdikt.

Diplomy a ceny sú rozdané, deti sú dávno pri svojich rodičoch a sta-rých rodičoch, možno už na svoje účinkovanie vo víre prázdninovýchzážitkov aj zabudli. Nám však budú stále v ušiach znieť tie ich mladučkéhrdlá plné starodávnych tónov, čo vďaka svojim nositeľom prežili veky.A preto už teraz môžeme smelo tvrdiť, že víťazmi sú všetci, čo sa týmtomúdrym posolstvom nechajú viesť a obohatia oň svoje životy.

ROBERT FALTUS

Andrea Kanošová

FOTO

ARC

HÍV


R E C E N Z I E

ALBAN BERG

LYRIC SUITE

KRONOS QUARTET, DAWN UPSHAW

Warner/Nonesuch 2003,7559796962

Roku 1977 George Perle objavilintímne pozadie Bergovej Lyrickejsuity, čo spustilo lavínu záujmuo autobiografické prvky v Bergo-vej hudbe. Perleovi sa dostala dorúk partitúra skladby, ktorú Bergposlal Hane Fuchs-Robettinovej,manželke českého továrnikaa jeho tajnej láske. Ich skrývanývzťah na diaľku trval až do koncaBergovho života. Skladateľovepoznámky v partitúre ukázali, žešesťčasťové kvarteto je intímnymzáznamom ôsmich dní, počasktorých sa Berg a Fuchs-Robettinová zblížili. Partitúra jeplná numerologických symbolova citátov z Wagnerovej operyTristan a Izolda a zo ZemlinskéhoLyrickej symfónie. Posledná časťLargo desolato je navyše piesňoubez slov vyjadrujúcou skladateľo-vo zúfalstvo z odlúčenia od Hany;pieseň je zhudobnením Baudelai-rových veršov v nemeckom pre-klade Stefana Georgeho, pričomvokálna línia je skrytá v stred-ných hlasoch kvartetovej textúry.Perle mohol zverejniť svoj objavaž po smrti Bergovej ženyHeleny. Nahrávka súboru KronosQuartet so sopranistkou DawnUpshawovou (ktorá vyšla pripríležitosti 30. výročia založeniasúboru spolu s dvoma diskmis dielami Peterisa Vasksaa Harryho Partcha, recenzovaný-mi v HŽ 5/2004 a 6/2004), jeprvou nahrávkou, dostupnou natrhu, s vokálnym partomv poslednej časti diela. Vokálnalínia sa vinie zložitými tematic-kými korešpondenciamiv jednotlivých hlasoch, zdvojujúcraz part huslí a inokedy partvioly. Je zaujímavé počuť

súvislosť diela so Schönbergo-vým Sláčikovým kvartetom č. 2,v ktorom zhudobnené básneStefana Georgea sprevádzajú prvépokusy o atonálnu hudbu.Predpokladá sa, že Berg mal dvadôvody na to, aby vokálnu líniuz diela odstránil: po prvé, obávalsa zjavnej podobnosti soSchönbergovým dielom, podruhé, nechcel odhaliť to, čo malozostať skryté. Vzniká všakotázka, či Berg vôbec zamýšľalskladbu predviesť aj s vokálnympartom. Zatiaľ o tom neexistujúdôkazy. Každopádne, zámersúboru Kronos Quartet je skvelý,nesmieme si však myslieť, že ažteraz počujeme Lyrickú suitu tak,ako to chcel Berg.Táto nahrávka získala roku 2003najvyššie ocenenie americkejRecording Academy, tzv.Grammy Award za najlepšívýkon v oblasti komornejhudby. Je to titul, ktorý bynemal chýbať vo fonotékežiadneho vážneho záujemcuo hudbu 20. storočia nielenpreto, že je ojedinelý svojímobsahom, ale aj preto, že výkonsúboru Kronos Quartet znesie ajtie najvyššie kritériá.

PETER ZAGAR

��

K L A S I K A

JANE MONHEIT

COME DREAM WITH ME

Columbia/Sony Jazz 2002,509477-2

Pri pohľade na mená hudobníkov,uvedené na albume, sa človekmimovoľne postaví do pozoru:klavirista Kenny Baron, basistiRichard Bona a ChristianMcBride, saxofonista MichaelBrecker, trubkár Tom Harrell,bubeník Gregory Hutchinson.Kto je tá Monheitová, aby simohla dovoliť zamestnávaťtakúto extratriedu?

J A Z Z

Pri počúvaní albumu už v pozorenezotrváte, dokonca aniv pohove, je to hudba hlavne prepolohy sediace a horizontálne.Ako dvadsaťročná vyhrala JaneMonheitová v roku 1998 súťažjazzových spevákov, ktorúvyhlásil Inštitút TheloniousaMonka a obdržala 10 tisíc dolárovna ďalšie vzdelávanie. Očividneich nepremrhala, na prelomestoročí sa o nej začalo hovoriťako o jednej z najnádejnejšíchnových speváčok. Má v podstatevšetko, čo treba: vie spievať,obklopila sa skvelými hudobník-mi a skvele vyzerá.Come Dream With Me je Monhei-tovej druhý album a určite budeveľmi úspešný. Je to totiž jazzurčený pre úplne každého a naúplne všetky príležitosti, aké silen vieme predstaviť. Nepokazínič. Ak by som mal charakterizo-vať definíciu mainstreamu, tu je.Hudba úžasne podaná (zaspieva-ná, zahraná, frázovaná, zabalená)a v podstate povrchná. Nezavadío žiadne záhyby niekde hlbokov nás. Jane Monheitová jespeváčka z kategórie JohnaPizzarelliho alebo DianyKrallovej. Skvelá a nahraditeľná.Nie je to jazz, bez ktorého nemô-žeme žiť a, pritom, ako vieme,bez jazzu je žiť dosť ťažké.Jane Monheitová spievaškoleným, anjelským hlasom.Nescatuje, to sa dnes očividnenenosí. Má rada pomalé piesne,kde môže dostatočne rozrezono-vať svoje pekné vibrato, ktoré byvyniklo v akomkoľvek žánri.Muzikantský all-stars team,samozrejme, hrá s absolútnymprehľadom, pochopením a umom.Ale z výkonov nereve charizma.Album obsahuje cover verziea dve z nich pekne trčia:Jobimova Waters Of March, kdeMonheitová spieva pekneelasticky a ohybne. Nádherná jeA Case Of You od Joni Mitchello-vej. Gitaru a bezpražcovúbasgitaru nahral fenomenálnyRichard Bona a výsledoknaznačuje, že toto by mohlaeventuálne byť speváčkinaparketa. Je totiž o vnútornomprežívaní a Monheitová ako veľkáprofesionálka vie aj to.Ale aj tak mám pocit, že toto jehudba, ktorá nevznikla z vnútor-ného pretlaku. Skrátka, pop. Ajkeď jazzový.

MARIAN JASLOVSKÝ

��

PACO DE LUCIA

COSITAS BUENAS

Verve/Universal 2004,0602498660669

Flamencový gitarový virtuózPaco de Lucia sa do zorného poľabežných poslucháčov dostalvďaka spolupráci s rovnakovirtuóznymi, i keď v dobekulminujúcej hudby fusionomnoho známejšími kolegamiJohnom McLaughlinom a Al DiMeolom. Slávny koncertnýalbum tohto tria Friday Night inSan Francisco zaujal najmä vďakatechnicky náročnému a emotívnestrhujúco podanému repertoárupre tri akustické gitary. Relatívneneznámy španielsky gitarista satak absolútne prirodzene zaradilmedzi svetovú extratriedu, kamsvojimi schopnosťami užnepochybne patril. V prípade Pacade Luciu to ale zďaleka nie je ibavášnivá virtuozita, vďaka ktorejsa stal na sklonku miléniajedným z najuznávanejšíchšpanielskych hudobníkov vôbec.Jeho otvorený spôsob mysleniamu umožnil posunúť hranicesvojej materinskej kultúry,exportovať prvky flamenca doiných žánrov a spätne prijímaťvplyvy zvonku. Vďaka spoluprácis Di Meolom a McLaughlinom sade Luciovi podarilo zvýšiť záujemo flamenco v celosvetovommeradle. Sám sa stal jedným zosymbolov žánru, a to i napriektomu, že tradicionalistickíandalúzski hudobníci a tanečnícimali často k jeho spôsobuchápania flamenca značnévýhrady. V hudbe Paca de Luciusa striedavo vyskytujú prvkyjazzu a iných hudobných kultúr –židovskej, maurskej, latinskejatď. Vďaka viacerým španielskymskladateľom (napr. Manuel deFalla a ď.) má flamenco veľkévzájomné presahy aj s klasickou

W O R L D M U S I C


R E C E N Z I E

NAĎA FÖLDVÁRIOVÁ

DIALÓG S ČASOM

Fotofo Bratislava, 2003

Táto útla, napohľad nenápadnáknižka vás môže osloviť užsvojou fasádou. Skromnou,nevtieravou, no o to výrečnejšou.Prihovára sa tichým symbolomstriebrosivej farby, ale najmäkresbou (autorom je FeroJablonovský) s človiečikom,ktorý rázne nakopnutý letí. Padá,stúpajúc dohora...Mám rada kreslené vtipy bezslov. Poskytujú dostatočnýpriestor fantázii na domyslenie,dotvorenie. V prípade človiečika,ktorý letí kamsi dohora, dobezhranična vesmíru, je šifra – čianalógia jasná. Nechce a aninepotrebuje slová...„Možno práve to, čo hľadáme, súpriatelia. Stretla som priateľov. Za

K N I H Y

hudbou. Aj na najnovšom CDCositas Buenas (Dobré malé veci)sa u de Luciu miestami ozývajúharmónie typické skôr preartificiálnu hudbu. Paco sa tupredstavuje ako hráč a líder, ktorýsíce vychádza z divokéhoflamenca, ale jeho prevažujúcouláskou je gitara – ako nástrojotvorený rôznym inšpiráciám. Pomuzikantskej stránke saprejavuje viac ako intelektuál, nežandalúzsky cigáň. Tento rozmervšak spoľahlivo dopĺňajú sólovíspeváci: Montse Cortés, Diego elCigala, Tana a ďalší. Rytmiku naalbume určuje decentný tokperkusií, ktoré zľahka evokujúprogramované podklady PataMethenyho a jeho „veľkoplošné“ponímanie hudby v čase. Pacovagitara striedavo vystupuje dopopredia (rumba Dengue –gitarové duo s JuanomD’Anyelicaom), striedavo sa radído spoločného šíku s perkusio-nistami, spevákmi a tlieskačmi.Samotný Paco de Lucia okremgitary hrá aj na lutnu, buzukia mandolínu. Na povrchvystupuje aj zrejmá príbuznosťmedzi hrou Paca de Luciu a JohnaMcLaughlina, ktorý síce začínals blues, ale pod kožu sa mudostali skôr prvky flamenca.Príbuznosť je zreteľne cítiť priporovnaní s novým McLaughli-novým CD Thieves and Poets.Dôkazom obojstrannej muzikant-skej náklonnosti a tiež príkladomblahodarného spojenia jazzua flamenca spolu s aranžérskouotvorenosťou, schopnosťouabstrahovať a vyťažiť maximálnyúčinok pomocou minimálnychprostriedkov, je vzletná a vzduš-ná skladba El Tesorillo (tientos).Záverečná rumba Casa Bernardoprichádzajúca po spievanej,výrazne folklórnej buleríi,prenáša poslucháčov strihom doiného sveta – v latinskom tempesa tu ozve bezpražcová basgitarai „milesovská“ trúbka. Odhliad-nuc od aranžmánov je albumzaujímavý aj po zvukovejstránke. Súzvuky zborovýchvokálov tvoria jemné zrnitévibrácie orámcované pradivomakustických gitár s nylonovýmistrunami a takmer permanent-ným tokom perkusií. AlbumCositas Buenas ponúka prevažnelyrickú hudbu, ktorá môženiekoho neodolateľne vzrušovať,a okolo iného preplávať bezúčinku. I keď prevládajúci

andalúzsky duch nemusí prekaždého predstavovať tú jehošálku čaju, sotva kto by priochutnávke z tejto várky moholzapochybovať o tom, že ideo projekt zrelého umelcapostavený na pevnom základetradície a odvahe experimentovať.Emócie tu síce nehýria pastelový-mi farbami, ich odtiene sú skôrtlmené, no vzájomne zladenés neomylným citom a sebavedo-mou, nevnucujúcou sa suvereni-tou. Sila výraznej osobnosti PacaDe Luciu sa opäť prejavila ajvďaka tomu, ako svojou hroudokázal skĺbiť, prípadne postaviťvedľa seba viacero žánrov, a totak, aby sa ich účinnosť neosla-bovala, ale vzájomne podporova-la. Zo subjektívneho pohľaduEurópana predstavujú estetickévrcholy platne práve tie kúsky,ktoré sa do určitej mieryvymykajú tradíciám. I keď pocitysa môžu po čase meniť a čarodedičstva vypláva na povrch z tejdruhej, väčšej časti repertoáru.Kto vie? Každopádne CositasBuenas patrí k platniam, ktorýchkvalita stúpa s každým počutím.Škoda, že na týchto skvelých 39minút novej hudby sa Paco„zmohol“ až po piatich rokochodmlky.

MART IN CHROBÁK

��

dar ich prítomnosti ďakujemosudu. Im neviem poďakovať,neviem nájsť tie ozajstné slová.A nebrali by to... sú to moje lásky.Spolu s nimi som sa pokúsilanadviazať dialóg s časom. „ – znieautorkino entrée k publikácii,ktorú sa z pôvodných textovpodujali zostaviť a vydať práve jejpriatelia. Bol to taký malý dark vlaňajšiemu jubileu. Darvskutku originálny, noblesný,zosnovaný s citom. A tak samôžeme ponoriť do súboručlánkov, ktoré charakterizujúa reflektujú Földváriovejceloživotnú prácu.Knižka je tematicky umnerozčlenená do šiestich kapitol.V jednom okruhu sa môžemestretnúť so štúdiami, ktoréautorka venovala filmovej hudbe.Sprevádza nás jej svetom, vťahujenás do dejov – akoby mimocho-dom, no natoľko presvedčivo, ženevdojak znova a znovaprehliadame vo svojej privátnejimaginácii ozvučené filmovékotúče. Iná kapitola nás vovedie

napríklad do obdobia skvost-ných, pre umenie žičlivých 60.rokov, do ich vzrušeného ruchu,do prostredia, ktorého bolaautorka nielen aktívnymsvedkom, ale v nejednom prípadespolutvorcom. V ďalšej častimôžeme nájsť sústredené ukážkyz autorkiných exkluzívnychrozhlasových relácií, rozhovorovs interpretmi, skladateľmi. Sú tozasvätené texty, ktoré mieria dojadra tvorby, podávajú zároveňsvedectvo o autorkinej mimoriad-nej akríbii, schopnosti viesťdialóg, pevne vládnuť líniou jehopriebehu, prenikať do podstatya presvedčiť partnera k absolútnejdôvernosti pri odkrývanía komentovaní vlastnýchtvorivých pochodov. Svethudobného divadla, dejiny opery,otázky scénickej hudby, glosy,úvahy, zamyslenia, profily, štúdieči „miništúdie“... za všetkým jenielen Földváriovej dokonaláznalosť predmetu témy, ale ajschopnosť interpretácie, danosťneobvyklej literárnej kultúry,v ktorej môžeme obdivovať darformulovať sviežo, vždy novoa pútavo, neustrnúť v akomkoľ-vek jazykovom klišé, vždyzanechať identifikačný znakvlastného rukopisu a – postoja.Sú knihy, ktoré radi prechováva-me niekde nablízku, trebárs nanočnom stolíku, aby sme v nichmohli zalistovať, pookriaťv bezsennej núdzi, napojiť saupokojujúcou múdrosťou. Je tomôj prípad Dialógu s časom,publikácie, ktorá veľkorysoposkytne aj tým najnáročnejšímpôžitok z čítania a poznávania.

LÝDIA DOHNALOVÁ

V spolupráci s hráčkou na violu Kim Kashkashiano-vou a bubeníkom Manu Katché vydáva slávny nór-sky saxofonista Jan Garbarek album In Praise ofDreams. Album vychádza po šiestich rokoch odposledného Garbarekovho projektu so skupinou(album Rites) a je charakteristický objavovaním no-vých farieb a textúr pochádzajúcich z kombináciíakustických nástrojov s elektronikou. Väčšinu časuod vydania albumu Rites strávil Garbarek na turnéso svojim stálym kvartetom a s vokálnym súboromHilliard Ensemble, s ktorým nahral dva úspešné al-bumy Officium a Mnemosyne. V minulom roku sa Garbarek zúčastnil na na-hrávaní vysoko oceňovaného albumu Miroslava Vitousa Universal Syncopa-tion (s Ch. Coreom, J. McLaughlinom a J. DeJohnettom) a spolu s Kim Kashkas-hianovou sa v tomto roku objavil aj na nahrávke Monodia predstavujúcejtvorbu arménskeho skladateľa Tigrana Mansuriana.

GR

K A L E I D O S K O P


R E C E N Z I E

NESMRTEĽNÉ VYZNANIE LÁSKY

ANTONÍNA DVOŘÁKA

Osud cyklu piesní Cypřiše odAntonína Dvořáka si zaslúžinašu spoločnú pozornosť, a tonielen preto, že sme si 1. májapripomenuli 100. výročie smrtitohto skladateľa. Je známe, žek intímnej výpovedi skladate-ľov často inšpiroval hlbokýcitový vzťah k vyvolenejsvojho srdca. Tak to boloi v prípade mladého Dvořáka,ktorý ako violista v orchestriProzatímního divadla zahorelláskou k mladej herečkeJosefine Čermákovej. Jeholáska zostala neopätovaná(neskôr sa oženil s jej mladšousestrou Annou), no v notovejosnove ostal zapísanýčarokrásny cyklus 18 piesníz roku 1865. ZamilovanýDvořák zhudobnil textyz rovnomennej básnickejzbierky Gustava Pflegra--Moravského. (Z pôvodných 18piesní Dvořák neskôr vybralosem, zrevidoval ich, a takvznikol nový cyklus Písněmilostné. Nakladateľ FritzSimrock ich vydal roku 1889v Berlíne ako opus 83.)O hlbokom citovom vzťahuDvořáka k týmto piesňamsvedčí napokon i fakt, že 12piesní upravil aj pre sláčikovékvarteto. Práve tejto prekrás-nej, málo známej verziivenujem nasledujúce riadky.Inpširovala ma k nim najmänahrávka Panochovho kvarteta,ktoré nahralo Cypřiše spolus Dvořákovým Sláčikovýmkvartetom Es dur op. 51 „Slo-vanským“ (SU111457-2). Za tútonahrávku obdržali „panochov-ci“ Grand Prix du Disque.

Prvá pieseň, Já vím, že v sladkénaději, sa rozvíja cudne, no vôbecnie sentimentálne. Tempovo jev interpretácii Panochovhokvarteta presvedčivá. Pizzicatá voviolončele citlivo udávajú tepcelému hudobnému procesu,pričom zvuk violy krásnepodfarbuje dialóg huslí. Verš „tumoje oko slzami, tu náhle seobstírá“ v mojej predstavekomentuje filozofujúceviolončelo, dotvárajúce nádhernúatmosféru tejto miniatúry.V druhej piesni, V tak mnohémsrdci mrtvo jest, druhé husle spolus violou navodia rytmickoupregnantnosťou celkovú náladua prvé husle doslova plačú nadtýmto sprievodom. Mimoriadnevzrušený tok zrazu preruší Tuklam lásky horoucí, v ktorej štyriasláčikári bez sentimentukomentujú roztúžené básnikoveverše tak, ako im to predpísalskladateľ. Originálna verzia prespev a klavír nemá dravosť, akúcítim zo sláčikovéhokvarteta. V tretejčasti, V té sladkémoci očí tvých, užsamotný veršnapovedá, kam budesmerovať hudobnáreč. Jasný zvukprímu sprevádzanýarpeggiamiviolončela sa spolus akordickousadzbou druhýchhuslí a violynádherne spájav duchu krehkostitextu tejto vášnivejpiesne. Je tonádherná výpoveďzamilovanéhoskladateľa, vzrušenýúsek sa opäť vraciak meditatívnejnálade, ktorá končív čarovnom dur-molovom striedaní.V štvrtej piesni, Ó, naší láscenekvete to vytoužené štěstí, huslev úvode prednášajú melódiu plnúrezignácie. Ďalej sa proceszosilňuje plným zvukomkvarteta, ktoré veľmi plastickya roztúžene interpretuje vyznanievyvierajúce z najhlbšieho vnútraskladateľa. Nad jemným šelestomsprievodu sa ušľachtilo vznášakrehký zvuk violy a reminiscen-ciou hlavného motívu skladateľbez dlhej prípravy končí svoje

POZNÁMKY DISKOFILAvyznanie nezodpovedanouotázkou... Pre mňa je vrcholomcelého cyklu pieseň Ó, zlatá růžespanilá. Intenzitu prežitku ťažkoopísať, pieseň ma úplne opantala.Započúvajte sa do dojímavéhospevu huslí, vznášajúceho sa nadjemným klokotom zvuku violyspolu s pizzicatami violončelaa dostanete sa do podobnejnálady. Siedma pieseň, Kol domusa teď potácím, znie vo verzii presláčikové kvarteto v meditatív-nejšej polohe než originál prespev a klavír. Vo výraze jevrúcnejšia a vyznieva jednoznač-ne intímnejšie ako pôvodnáverzia Cypříš. Ôsma pieseň, Zdev lese u potoka, je o samotezamilovaného muža, ktorý vidívýchodisko iba v smrti a v tomtosmutnom rozpoložení počuťi zvuk sláčikového kvarteta.Vzrušené úseky strieda rezigná-cia. Nádherné vyznanie smerujek záveru básne „kdy vlna životamne ze sveta odnese“ a tu

skutočne počujemesmutný zvuk „vlny“,ktorú mal skladateľvo svojej predstave.Že by už tu bolizárodky neskoršejRusalky? V deviatejpiesni, Ó, dušedrahá, jedinká, cítiťabsolútny pokojv duši autora. Violareprezentuje láskavúmelódiu nad akordmiostatných hlasov. Jeto skutočný epilóga cítiť tu rezignáciuzamilovanéhočloveka v tichomrozjímaní. Nádhernej-šiu rozlúčku si ťažkopredstaviť. Ibajedenásta pieseň,Nad krajem vévodílehký spánek, sapohybuje v optimis-tickej polohe.

Žartovne znejúci sprievod, nadktorým sa vznáša zvuk prvýchhuslí sťa škovránok, vytvárapocit nevýslovného šťastiaa pohody. Cítime tu opojenieprírodou, ktoré však kalí bôľzamilovaného. Na záver ľahkézaváhanie hudobného tokuuzatvára intímne vyznanie, ktoréna celý život poznamenalo tohtogeniálneho skladateľa. Láskadáva, no vysáva. Je pochopiteľné,že i tri piesne, ktoré som

nekomentoval, sa nesúv podobných poetickýcha rozjímavých náladách.Musím spomenúť i vynikajúcunahrávku Moyzesovhokvarteta, ktoré tiež nahraloCypřiše spolu s Kvartetomd mol op. 34 (Diskant 0048-2).Skvelou je aj nahrávka Kvartetamesta Prahy, ktorá vyšlav Deutsche Grammophonv rámci kompletnej nahrávkyDvořákových kvartet (DGG463465-2). Tento kompletobdržal viacero svetovýchocenení.Kvartetovú verziu Cypříš somsi porovnával s nahrávkouSupraphonu, na ktorej DagmarPecková kongeniálne interpre-tuje piesne Cypříš v cykle Písněmilostné. Speváčku nemenejkvalitne a s porozumenímdopĺňa klavirista Irwin Gage(SU3437-2). Precízna dikciaPeckovej, znalosť textu,výrazovosť, to všetko súatribúty, ktorými pripravilaspeváčka poslucháčomskutočné hudobné hody. Naďalšej nahrávke, ktorú vydalSupraphon v roku 1984,interpretuje Dvořákové Písněmilostné nezabudnuteľný BenoBlachut so sprievodomFerdinanda Pohlreicha. Tátogramoplatňa vznikla 6. 2. 1969v Štúdiu Čs. rozhlasu v Prahe.Venovaná je dielu A. Dvořákaa najdeme tu ešte Večerní písněop. 3, Písně op. 9 a dve piesnez roku 1871 (Supraphon11123348). Je skvelé, že takýtodokument s B. Blachutomexistuje, pretože hlas tohtolegendárneho tenoristu svietina nahrávke v oslnivej krásea dokonalosti.A na úplný záver ešte dôkaz, žeprvé milostné vzplanutiev Dvořákovi rezonovalo pocelý život. Po tridsiatich rokochod vzniku Cypříš, keďskomponoval svoj jedinečnýviolončelový Koncert h molop. 104, dozvediac sa správuo smrti milovanej JosefinyČermákovej, zmenil finálekoncertu. Do záveru tretej častidiela vsunul citát jej obľúbenejpiesne Kéž duchu můj a takpostavil ďalší pomník svojejnehynúcej láske.

JURAJ ALEXANDER


I N F O S E R V I S

TERMÍNY NA PODÁVANIE

ŽIADOSTÍ O PODPORY HUDOBNÉHO FONDU

2. POLROK 2004

FORMY PODPÔR TLAČIVÁ ŽIADOSTÍPOSLEDNÝ DEŇ

ODOVZDANIA ŽIADOSTÍ

Prémie za hudobné diela phd-1-2002 3. september (piatok)22. október (piatok)

Prémie za hudobnovedné diela phvd-1-2002 22. október (piatok)

Prémie za publicistickú a kritickú tvorbu, edičnú a propagačnú činnosť ppkt-1-2002 22. október (piatok)

Súťaže – ceny Hudobného fondu na súťaži chfs-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)

5. november (piatok)3. december (piatok)

Tvorivé štipendiá na vznik hudobného diela tšhd-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)


Tvorivé štipendiá na vznik hudobnovedného diela tšhvd-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)


Študijné štipendiá na účasť na interpretačnej súťaži ššúis-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)


Študijné štipendiá v oblasti džezovej tvorby a interpretácie ššdž-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)


Cestovné štipendiá cš-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)


Požičiavanie pianín pp-1-2004 17. september (piatok)15. október (piatok)


Granty grant-1-2002 17. september (piatok)15. október (piatok)


Príspevky na produkciu profilového CD slovenských koncertných umelcovv oblasti vážnej hudby p-CD-1-2004 1. október (piatok)

Formuláre si môžete stiahnuť z internetovej stránky www.hfv.sk alebo si ich vyžiadať na adrese fondu. Pred vyplnením žiadosti si prečítajte Zásadypodpornej činnosti, ktoré si môžete stiahnuť z internetovej stránky www.hfv.sk alebo si ich vyžiadať na adrese fondu. Požadovaným spôsobom vyplnenéformuláre spolu s prílohami je treba podať vo fonde, alebo zaslať poštou na adresu fondu najneskôr v posledný deň určený na podávanie žiadostí.Žiadosti poslané e-mailom nebudú akceptované.

Adresa na podanie žiadostí: Hudobný fond, Medená 29, 811 02 Bratislava 1Informácie a konzultácie: tel. (02) 5920 7407 (vedúca oddelenia), (02) 5920 7408 (referát)

P R O G R A M

12. – 14. IX. 2004Európska hudobná akadémia

Schengen – Bratislava

Majstrovské kurzy :

Inštrumentálne koncerty

W. A. Mozarta

13. IX./ 14.00 hŠtátne konzervatóriumKoncertná sieň Európska hudobná akadémia

Schengen – Bratislava

Gustav Mahler/Bruno Walter:

Symfónia č. 2 c mol

(transkripcia pre klavír štvorručne)

Ladislav Fančovič/ klavír

Stanislav Galin/ klavír

Príhovor: Gustav Mahler a Bruno WalterDr. Robert Němeček/ Kolín

19.00 hPrimaciálny palácZrkadlová sieňKomorný koncertIsrael String Quartet

Joseph Haydn:

Sláčikové kvarteto č. 1 C dur

op. 74

Dmitrij Šostakovič:

Sláčikové kvarteto č. 7 fis mol

op. 108

P r e s t á v k a

Antonín Dvořák: Sláčikové kvarteto

č. 6 F dur op. 96 (Americké)

14. IX./ 17.00 hZichyho palácSieň Bruna Waltera

Pri príležitosti výročia

narodenia Bruna Waltera.

Otvorenie výstavy

o Brunovi Walterovi

(Viedenská pozostalosť)

Príhovor:

Dr. Susanne Eschwé/ Viedeň

Bruno Walter:

Sláčikové kvarteto c mol

Israel String Quartet

19.00 hPrimaciálny palácZrkadlová sieňKoncertÚčastníci majstrovských kurzov

Európskej hudobnej akadémie

Schengen – Bratislava hrajú

inštrumentálne diela W. A. Mozarta

Koncert pre flautu a orchester

D dur KV 314

Ivica Encingerová/ flauta

Koncert pre klavír a orchester

č. 9 Es dur KV 271

(Jeunehomme koncert)

Ladislav Fančovič/ klavír

Schengen Chamber OrchestraJack Martin Händler, dirigent

15. IX./ 17.00 hPrimaciálny palácZrkadlová sieňKoncert k výročiu narodeniaBruna Waltera

Wolfgang Amadeus Mozart:

Symfónia č. 40 g mol KV 550

Bruno Walter Festival OrchestraJack Martin Händler, dirigent

16. IX./ 17.00 hRakúske veľvyslanectvoMozartova sieň

Bruno Walterfilm Jánosa Darvasa

17. IX./ 18.00 hRakúske veľvyslanectvoMozartova sieňZničená kultúraGerhard Bronner spomína

Spiegel vorm Gesicht(Zrkadlo pred tvárou)

18. IX./ 19.00 hSlovenská filharmónia – RedutaKoncert za mier(slávnostný záverečný koncert)

Felix Mendelssohn-Bartholdy

Koncertná predohra

Hebridy op. 26

Allegro moderato

Niccolo Paganini

Koncert pre husle a orchester

č. 1 D dur

P r e s t á v k a

Johannes Brahms

Symfónia č. 4 e mol op. 98

Solistes Européens LuxembourgAlexandra Soumm/ Viedeň/ husle

Jack Martin Händler, dirigent

P R O G R A M M

12. – 14. IX. 2004Europäische Musikakademie

Schengen-Bratislava

Meisterkurse:

Die Instrumentalkonzerte

von Mozart

13. IX./ 14.00 UhrKonservatoriumKonzertsaalEuropäische Musikakademie

Schengen-Bratislava

Gustav Mahler/Bruno Walter:

Sinfonie Nr. 2 c-Moll

(Transkription für Klavier

zu vier Händen)

Ladislav Fančovič/ Klavier

Stanislav Galin/ Klavier

Einführung: Gustav Mahler und Bruno WalterDr. Robert Němeček/ Köln

19.00 UhrPrimatial PalaisSpiegelsaalKammerkonzertIsrael String Quartet

Joseph Haydn:

Streichquartett Nr. 1 C-Dur op. 74

Dmitrij Schostakowitsch:

Streichquartett Nr. 7 fis-Moll

op. 108

P a u s e

Antonín Dvořák: Streichquartett

Nr. 6 F-Dur op. 96

(Amerikanisches)

14. IX./ 17.00 UhrZichy Palais Bruno-Walter-Zimmer

Anlässlich des sich jährenden

Geburtstages von Bruno Walter.

Eröffnung der Bruno-Walter-

Ausstellung (Der Wiener Nachlass)

Einführung:

Dr. Susanne Eschwé /Wien

Bruno Walter: Streichquartett c-Moll

Israel String Quartet

19.00 UhrPrimatial PalaisSpiegelsaalAkademie-KonzertTeilnehmer der Meisterkurse

der Europäischen Musikakademie

Schengen-Bratislava spielen

Instrumentalkonzerte von Mozart

Konzert für Flöte und Orchester

D-Dur KV 314

Ivica Encingerová/ Flöte

Konzert für Klavier und Orchester

Nr. 9 Es-Dur KV 271

(Jeunehomme-Konzert)

Ladislav Fančovič/ Klavier

Schengen Chamber OrchestraJack Martin Händler, Dirigent

15. IX./ 17.00 UhrPrimatial PalaisSpiegelsaalBruno-Walter-Geburtstagskonzert

Wolfgang Amadeus Mozart:

Sinfonie Nr. 40 g-Moll KV 550

Bruno Walter Festival OrchestraJack Martin Händler, Dirigent

16. IX./ 17.00 UhrÖsterreichische Botschaft Mozartsaal

Bruno WalterEin Film von János Darvas

17. IX./ 18.00 UhrÖsterreichische Botschaft MozartsaalEine zerstörte KulturGerhard Bronner erzählt

aus seinen Erinnerungen

Spiegel vorm Gesicht

18. IX./ 19.00 UhrSlowakische Philharmonie –RedutaKonzert für den Frieden(Festliches Abschlusskonzert)

Felix Mendelssohn-Bartholdy

Konzertouvertüre

Die Hebriden op. 26

Allegro moderato

Niccolo Paganini

Konzert für Violine und Orchester

Nr. 1 D-Dur

P a u s e

Johannes Brahms

Sinfonie Nr. 4 e-Moll op. 98

Solistes Européens LuxembourgAlexandra Soumm/Wien/ Violine

Jack Martin Händler, Dirigent

RENCONTRES EUROPEENNESBratislava12. – 18. IX. 2004

HLAVNÝ USPORIADATEĽ

40. roãník 24. 9. – 8. 10. 2004ČLEN EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE FESTIVALOV (EFA) S FINANČNÝM PRÍSPEVKOM

MINISTERSTVA KULTÚRY SR

Bratislavské hudobné slávnosti

Nedeºa 19. 9.

19.30 Koncertná sieÀ Slovenskej filharmónie

Mimoriadny koncert BHS

âeská hudba 2004

Slovenská filharmónia

Slovensk˘ filharmonick˘ zbor

dirigent: Jifií Bûlohlávek

zbormajster: Marián Vach

Mária Haanová, soprán

Ivan Kusnjer, barytón

B. MartinÛ: Symfónia ã. 6

„Fantaisies Symphoniques“

Polní m‰e pro barytón, muÏsk˘ zbor a orch. (1939)

A. Dvofiák: Te Deum op. 103

Piatok 24. 9.

17.00 Zrkadlová sieÀ Primaciálneho paláca

Slávnostné otvorenie 40. roãníka BHS

Klavírne trio

Ladislav Fanãoviã, klavír

Josef Skofiepa, husle

Juraj Alexander, violonãelo

J. N. Hummel: Klavírne trio ã. 4 G dur op. 65

F. Mendelssohn Bartholdy: Klavírne trio ã. 2

c mol op. 66

I. Zeljenka: Musica Slovaca


Otvárací koncert 40. roãníka BHS

Symfonick˘ orchester

Slovenského rozhlasu

pri príleÏitosti 75. v˘roãia zaloÏenia orchestra

Slovensk˘ filharmonick˘ zbor

dirigent: Ralf Weikert

zbormajster: Marián Vach

Gabriele Fontana, soprán

Barbara Hölzl, alt

ªudovít Ludha, tenor

Gustáv Beláãek, bas

L. van Beethoven: Missa solemnis D dur op. 123

Sobota 25. 9.


Kongresov˘ orchester Sanktpeterburskej

filharmonickej spoloãnosti

dirigent: Peter Gribanov

Juraj âiÏmaroviã, husle

A. Moyzes: Partita na poctu majstra Pavla

z Levoãe op. 67

S. Prokofiev: Koncert pre husle a orchester

ã. 1 D dur op. 19

P. I. âajkovskij: Serenáda pre sláãikov orch. op. 48

M. I. Glinka: Spomienky na letnú noc v Madride

(·panielska ouvertúra ã. 2)

Nedeºa 26. 9.

17.00 Zrkadlová sieÀ Primaciálneho paláca

Komorn˘ koncert

Istropolis Quintet

Antoinette van Zabner, klavír

C. Nielsen, A. Moyzes, J. Haydn, L. Thuille


Klavírny recitál

Boris BerezovskijS. Rachmaninov, F. Chopin / L. Godowski

Pondelok 27. 9.


âeská filharmónia

dirigent: Zdenûk Mácal

Mischa Maisky, violonãelo

A. Dvofiák: Karneval, predohra op. 92

Koncert pre violonãelo a orchester h mol op. 104

L. Janáãek: Taras Bulba, rapsódia pre orchester

Utorok 28. 9.

19.00 Malá sála Slovenskej filharmónie

PianoMánia

Frederik Croene

J. Bene‰, R. Schumann, B. Vanhecke, B. Bartók

Gábor Csalog

J. S. Bach, G. Ligeti, B. Vanhecke

Mikulá‰ ·kuta

J. S. Bach, D. Martinãek, K. Goeyvaerts, S. Prokofiev

Streda 29. 9.


Moskovsk˘ filharmonick˘ orchester

dirigent: Jurij Simonov

Vladimír Viardo, klavír

P. I. âajkovskij: Hamlet, ouvertúra-fantázia op. 67a

D. ·ostakoviã: Koncert pre klavír a orchester

ã. 2 F dur op. 102

N. Rimskij-Korsakov: ·eherezáda op. 35

symfonická báseÀ

·tvrtok 30. 9.


Budapest Festival Orchestra

Collegium Vocale Gent

dirigent: Iván Fischer

zbormajster: Stefan Leys

I. Stravinskij: Concerto in re pre sláãikové

nástroje (1946)

B. Bartók: Tri dedinské scény pre Ïenské hlasy

a komorn˘ orchester Sz 79

Sedem skladieb pre zbor a komorn˘ orchester

Taneãná suita Sz 77

I. Stravinskij: Îalmová symfónia

Piatok 1. 10.

Medzinárodn˘ deÀ hudby

19.00 Historická budova Slov. národného divadla

Súbor Opery SND

Juraj Bene‰ The Playersslovenská premiéra

Opera v dvoch ãastiach v angl., talian., franc.,

nem. a latin. jazyku so slovensk˘mi titulkami

hud. na‰tudovanie, dirigent: Pavol TuÏinsk˘

réÏia: Martin Huba

úãinkujú: Lenka Brázdilíková,

Eva ·eniglová, Gabriela Hübnerová,

Jozef Kundlák, Igor Pasek, Ján ëurão,

Juraj Peter, Franti‰ek ëuriaã

Sobota 2. 10.


Zborov˘ koncert

Orphei Drängar

dirigent: Robert Sund

F. Schubert, G. Rossini, C. Saint-Saens,

E. SuchoÀ a ìal‰í

17.00 Hudobná sieÀ Bratislavského hradu

Medzinárodná tribúna mlad˘ch interpretov

New Talent 2004 – Cena SPP

Komorn˘ koncert – semifinále 1. ãasÈ

Zenya Dukova, flauta (Bulharsko)

Miha Rogina, saxofón (Slovinsko)

Sami Merdinian, husle (Argentína)

Pavel Kohout, organ (âeská republika)

20.00 Hudobná sieÀ Bratislavského hradu


New Talent 2004 – Cena SPP

Komorn˘ koncert – semifinále 2. ãasÈ

Lukasz D∏ugosz, flauta (Poºsko)

Jean-François Normand, klarinet (Kanada)

Laura Buruiana, violonãelo (Rumunsko)

Patricia Kopatchinskaja, husle (·vajãiarsko)


Vokálny recitál

Eva Urbanová

klavír: Jifií Pokorn˘

A. Dvofiák, L. Janáãek, B. MartinÛ

Nedeºa 3. 10.

10.30 Veºké koncertné ‰túdio Slovenského rozhlasu

Organov˘ recitál

Monika Melcová

J. B. Lully, F. Couperin, J. S. Bach, W. A. Mozart


·tátna filharmónia Brno

âesk˘ filharmonick˘ zbor

dirigent: Petr Altrichter

zbormajster: Petr Fiala

Maxim Fedotov, husle

Helena Kaupová, soprán

Yvona ·kvárová, mezzosoprán

Heikki Siukola, tenor

Rafal Siwek, bas

Pavol Remenár, barytón

M. Hanák: Mondnacht pre barytón a orchester

premiéra

P. I. âajkovskij: Koncert pre husle a orchester

D dur op. 35

L. Janáãek: Glagolská om‰a

Pondelok 4. 10.

20.00 Veºké koncertné ‰túdio Slovenského rozhlasu


New Talent 2004 – Cena SPP finále súÈaÏe

Symf. orchester Slovenského rozhlasu

dirigent: Oliver Dohnányi

Koncert 3 finalistov súÈaÏe New Talent (v l. ãasti)

A. Borodin: Polovecké tance z opery KnieÏa Igor

(v 2. ãasti)

Utorok 5. 10.

17.00 Koncertná sieÀ Klarisky

Ensemble Lucidarium

um. vedúci: Francis Biggi

En Chantan m’aven a membrar

Hudba trubadúrov, truvérov a minnesängrov


Bruckner Orchester Linz

dirigent: Bernhard Klee

Daniela Varínska, klavír

A. Webern: Im Sommerwind, idyla M 63

J. Bene‰: Koncert pre klavír a orchester ã. 2

premiéra diela na objednávku festivalu

J. Brahms: Symfónia ã. 4 e mol op. 98

Streda 6. 10.


Husºov˘ recitál

Maxim Vengerov

klavír: Benjamin Yusupov

J. S. Bach: Chaconne

J. Brahms: Sonáta pre husle a klavír ã.1 G dur op. 78

2. ãasÈ konc. virtuózne skladby podºa v˘beru umelca

·tvrtok 7. 10.

19.30 Malá sieÀ Slovenskej filharmónie

DÏezov˘ veãer Ján Hajnal, klavír

Piatok 8. 10.


Závereãn˘ koncert 40. roãníka BHS

Slovenská filharmónia

dirigent: Patrick Fournillier

I. Stravinskij: Svätenie jari

L. Janáãek: Sinfonietta op. 60

Piatok 24. 9. 19.00 G. Verdi Macbeth

v hl. úlohách: ªubica Rybárska, Vladimír Chmelo, Peter Dvorsk˘

Sobota 25. 9. 19.00 A. Chaãaturian Spartakus

v hl. úlohách: Roman Novitzky, Nina Poláková

Utorok 28. 9. 19.00 G. F. Händel Alcina

v hl. úlohe: Petra Nôtová

·tvrtok 30. 9. 19.00 G. Donizetti Dcéra pluku

v hl. úlohách: Adriana Kohútková, Otokar Klein

Piatok l. 10. 19.00 J. Bene‰ The Players premiéra opery

Sobota 2. 10. 19.00 G. Verdi Aida

v hl. úlohe: ªubica Rybárska

hostia: Amneris – Agnieszka Zwierko; Radames – Ernesto Grisales

Pondelok 4. 10. 19.00 G. Verdi Aida

v hl. úlohe: Iveta Matyá‰ová

hosÈ: Radames – Oleg Videman

Utorok 5. 10. 19.00 P. I. âajkovskij Labutie jazero

Streda 6. 10. 19.00 B. Bartók Dreven˘ princ

v hl. úlohách: Roman Novitzky, Dora Bárta

Hrad knieÏaÈa Modrofúza

v hl. úlohách: Jolana Foga‰ová, Juraj Peter

·tvrtok 7. 10. 19.00 G. Puccini Bohéma

hosÈ: Mimi – Natália Ushakova

Piatok 8. 10. 19.00 L. Minkus Bajadéra

v hl. úlohách: Nina Poláková, Roman Novitzky, Sandra Peron

V HISTORICKEJ BUDOVE SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO DIVADLA

PREDPREDAJ VSTUPENIEK

NA PODUJATIA BHS V KONC. SIE≈ACH

od 23. 8. 2004

v budove Reduty v predajni Music Forum

Palackého 2, Bratislava Pokladniãné hodiny:

pon. – pi. 10.00 – 13.00 h 14.00 – 18.00 hpoãas BHS do 19.00 hsobota 9.00 – 13.00 hpoãas BHS v sobotu a v nedeºu hodinu pred konc.Tel.: +421 2 54 64 43 73

v Hudobnom centre: Michalská 10, Bratislava Pokladniã. hodiny: pon. – pi. od 13.00 do 17.00 hTel.: +421 2 54 64 30 82Hromadné objednávky: Fax: +421 2 54 43 20 29E-mail: [email protected]

PREDPREDAJ VSTUPENIEK

NA OPERNÉ A BALETNÉ PREDSTAVENIA

v pokladnici SND, Komenského nám.Pokladniãné hodiny: od 8.00 do 17.30 hTel.: +421 2 54 43 38 90

Predpredaj vstupeniek na www.eventim.sk

a v sieti predajn˘ch miest eventim:

Dr. Horák BA, BKIS BA, CK Biodar

Aupark, CK Satur, CD Aquarius TT a iné.generálny reklamn˘ partner

European Union

Documents

M A D S H M SHS W Kž.hc.sk/2004/hz_09_2004.pdf · 2016. 4. 26. · Tu jej zakrátko ponúkli v SND postavu Ľubice v novej Dusíkovej operete Keď roz-kvitne máj (premiéra 14