Ako sa žije na Horehroní

Boli sme v Idomeni

jedinečný občasník

nepredajné

03-06/2016

VN ÍMAME DETAILY

W W W . M A K R O W I N . E U

Makrowin, s.r.o., Areál PPS 1761, 962 12 Detva, tel.: 045/5455346, 0915/951059, 0905/816192, fax: 045/5459846, info@makrowin.sk

Vzorková predajňa Makrowin: Pri Suchom mlyne 72, 811 04 Bratislava, 0915/496542

DREVENÉ OKNÁ A DVERE

SYSTÉM MANAŽÉRSTVA KVALITY ISO 9001:2000

CERTIFIKÁT PHIMAKROWIN 88G2

Od marca sme sa raz týždenne stretávali na Partizánskej ulici, v Bratislave, v budove kde sídli redakcia .týždňa. Štefan Hríb nám, účastníkom Mediálnej školy, vysvetlil pojem názorová publicistika a aj v čom sa mýlia na katedre žurnalistiky. S Robom Cserem sme okrem vizuálnych ikon prebrali aj parchantov a vdovy. Eugen Kor-da nám predviedol svoj nezameniteľný štýl videoreportáže. Elena Akácsová rozniesla na kopytách naše články do rubriky Lifestyle. Mário Homolka nám prezradil technické fígle na dosiahnutie autenticity vo videoreportáži. Boris Németh nám v praxi ukázal ako fotiť, keď sme hľadali kotlebovcov na Horehroní. S Michalom Magušinom sa diskusia neustále stáčala k ženským prsiam. Hlavnou témou Mediálnej školy bol fenomén súčasnej Európy, ľudia na úteku pred vojnou a biedou. Tu nám svoje bohaté skúse-nosti neuveriteľne trpezlivo odovzdával Andrej Bán. V našej spo-ločnosti sa mieša ochota pomáhať ľuďom v núdzi so strachom z invázie z moslimského sveta. Od konca studenej vojny sa rozdiely medzi národmi nehrotia v ideológii, politike, či ekonomike, hlav-ným rozporom sú podľa Samuela Huntingtona kultúrne rozdiely. Aj pri prijímaní migrantov na Slovensko, či do Česka bol kladený dôraz na kultúrnu spriaznenosť. Azyl bol udelený len asýrskym kresťanom. Premiér Fico to odôvodnil: "A my nechceme meniť charakter krajiny, ktorá je postavená na cyrilometodských tradíciách. Na niečom, čo je tu celé stáročia. Preto buďme k sebe

úprimní a povedzme si, že to takto na Slovensku nemôže ísť.” Rétorika lídrov V4 v súvislosti s riešením migračnej krízy je poznačená hľadaním vlastnej identity a bezpečnosti. Novo-vzniknuté demokracie so spoločnou minulosťou sa navzájom podporujú v nepriateľskom postoji voči migrantom a bránia sa tak pred neznámym. Strach a neistota ľudí vedie k hraničným rozhodnutiam. Nielen na Slovensku sa objavujú extrémistické strany s jednoduchými riešeniami a spoločnosť sa polarizuje. Do terénu sme išli zisťovať situáciu v utečeneckom tábore v Idomeni a na Horehroní sme pátrali po extrémistoch. Spoznala som, že rodina je dôležitá pre Sýrčanov, Afgáncov ale aj Slová-kov a krádež, pokiaľ nie sú sami zlodeji, odsudzujú všetci rov-nako. Mali by sme viacej vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Chodiť do neznámych miest, rozprávať sa s ľuďmi s ktorými sa normálne nerozprávame a neprijímať iba informácie z druhej ruky. Ak sa zameriame iba na uspokojovanie vlastných potrieb a riešenie celospoločenských problémov necháme na “kompe-tentných” dopadneme horšie ako pri ostatných voľbách. Pri práci sme zistili aká ťažká je úloha reportéra. Trápili nás otázky. Ako začať? Kam ísť spoznať respondentov? Odkiaľ človek získa dôležité vyjadrenie? Veľa večerov sme preto trávili diskusiami v krčmách. Bolo z toho niečo viacej ako príjemne strávený čas? Prečítajte si náš časopis .kvartál a posúďte sami.

.Škola kritického myslenia

Lucie Meisnerovášéfredaktorka

P.S. Za náš kurz Mediálnej školy úprimne ďakujem zúčastneným členom redakcie a starostlivej Janke Šupovej. Vďaka vám sa odomkol náš skrytý potenciál. V ére virtuálnej žurnalistiky sa naše myšlienky zhmotnili v skutočnom papierovom časopise.

.kvartál - jedinečný štvrťročníkročník 1 - číslo 1 - marec - jún 2016

šéfredaktor: Lucie Meisnerovázástupca šéfredaktora: Filip Kunákredakčná rada: Andrej Bán, Elena Akácsová, Štefan Hríb, Eugen Korda, Robo Csere, Boris Németh, Mário Homolka, Michal Magušinobrazový redaktor: Filip Kunák, vedúci grafik: Anton Fričredakcia: Robert Barca, Ladislav Biznár, Kristína Danková, Veronika Ferčíková, Anton Frič, Ondrej Hronec, Paulína Jakubjaková, Jan Lipak, Jakub Lipták, Dušan Majer, Ivan Pribičko, Milan Stuhl, Zuzana Vargová, Rudolf Suran, Sandra Záhradníková

Fotografia na titulke: Lucie Meisnerová

vydáva: Mediálna škola pri redakcii .týždňa

.kvartál 1

foto

: Ond

rej H

rone

c

.Svoju krajinu som už stratil"Mal som prácu, auto, jednoduchý život, ale načo som utekal? Aby som zostal na hranici? Assad, Daeš, Al-Káida, Al-Nusra... pre mňa je to to isté, nehovorím o tom. Moju krajinu som stratil, Sýria už pre mňa neexistuje."

Nedeľa, 21. máj 2016. Okolo šiestej ráno

miestneho času prichádzame do utečeneckého

tábora v Idomeni v severnom Grécku. Celú noc

pršalo, všade je blato, voda. A ticho. Atmosféru

dotvára iba spev vtákov. Prechádzame táborom

a míňame množstvo stanov. Rozmýšľam, či sú

v nich naozaj ľudia a ako asi prežili v stanoch

nočný dážď. Tábor pôsobí pusto, všetci ešte spia.

Po desiatich minútach stretávame staršieho,

asi šesťdesiatročného pána. Ochotne sa s nami

dá do reči. Pôsobí utrápene, ale napriek tomu

priateľsky. Volá sa Hassan Sheikh a je to sýrsky

Kurd. Študoval v Rumunsku a v Sýrii pracoval v

lekárni ako farmaceut, až kým na jeho lekáreň

nespadla bomba. Hassan prežil, ale je odkázaný

na dialýzu. „Here, doctors no good“, sťažuje sa

na zdravotnú starostlivosť v tábore a ukazuje

nám rany v mieste obličiek. Rád by pokračoval

vo svojej profesii v nejakej z európskych krajín.

Všetci sme bratia a sestry

Toto miesto sa v posledných mesiacoch

stalo jedným zo symbolov migračnej krízy

v Európe. Nie je to oficiálne zriadený tábor, ale len

akýsi výrez krajiny, kde sa utečenci prirodzene

usadili, keď Macedónsko uzavrelo hranice s

Gréckom a nemohli pokračovať v ceste. Aká-

taká základná infraštruktúra sa tu vybudovala

až následne ako reakcia na veľkú koncentráciu

ľudí. V istej fáze tu bolo údajne až do 15-tisíc

utečencov. Počas našej návštevy to bola me-

nej ako polovica. Väčšina z nich tu je už viac

ako tri mesiace. Naivne dúfajú, že Macedónsko

hranice v dohľadnom čase otvorí a budú môcť

pokračovať ďalej na sever. Z nekonečného čaka-

nia sa dostávajú do stavu beznádeje a maraz-

mu. Potom, ako strávili týždne na cestách,

majú pocit, že cieľ je na dosah. Zotrvanie v

tábore je preto pre nich obrovským sklamaním.

„Mal som prácu, auto, jednoduchý život, ale načo

som utekal? Aby som zostal na hranici?“ sťažuje

sa mladý Sýrčan Mahmud solídnou angličtinou.

Doma pracoval v laboratóriu na testovanie krvi.

Pýtam sa ho teda, pred čím utiekol. Assad, Daeš,

Al-Káida, Al-Nusra? Rýchlo ma preruší, ako by sa

mu nepáčilo, kam sa rozhovor uberá. „Pre mňa

"Musíme ísť ďalej, dopi-jeme kávu a lúčime sa.

V tej chvíli netušíme, že len pár hodín po našom odchode začne grécka polícia s evakuáciou

tábora. Možno sme boli poslednou návštevou

tejto rodiny."

je to rovnaké zlo, nie, o tomto ja už nehovo-

rím“, vysvetľuje trochu podráždene. „Svoju

krajinu som už stratil, Sýria pre mňa neexistu-

je“, dodáva napriek tomu, že doma má stále

ženu a tri deti. Zobrať ich so sebou nemohol,

lebo nemali dosť peňazí. Cesta ho stála 4-tisíc

dolárov. Vzápätí sa trochu upokojí a vysvetľuje

nám, že po vojne by sa rád vrátil domov. „Kto

znovu vybuduje moju krajinu, keď nie ja?“

Medzitým sa ku nám pridali traja jeho zvedaví

kamaráti, z toho jeden Kurd. Po anglicky neve-

dia, tak sa snažíme sprostredkovane získať

aspoň základné informácie. Elektroinštalatér,

výrobca hliníkových okien, dizajnér tričiek.

Okrem Mahmuda sú tu všetci s rodinami.

Chápu, že ľudia v Európe sa boja terorizmu,

veď aj oni pred ním utekajú. Snažíme sa im

vysvetliť, že našim cieľom je informovať ľudí

v Európe o ich situácii. Na záver sa Mahmu-

da pýtame, ako sa pozerá na kresťanov či ľudí

inej národnosti. „V tábore sme si všetci rovní.

Ja nemám problém s nikým, všetci sme bra-

tia a sestry,“ uzatvára úprimne. Otrepaná frá-

za znie z jeho úst v danej situácii uveriteľne.

No money, no food

Tábor sa postupne prebúdza k životu. Pokraču-

jeme smerom k železničnej stanici, ktorá

tvorí akési centrum tábora. Utečenci obývajú

staničnú budovu i odstavené vagóny, stanu-

jú na nástupištiach aj priamo na koľajniciach.

Máva na nás mladý Pakistanec a slušne od nás

pýta jedlo. To podľa neho chýba v tábore naj-

viac. Je ho vraj málo a dlho sa naň čaká. Hor-

livo nám vysvetľuje, kde je jeho stan, aby sme

ho prípadne neskôr našli. Doma pracoval na

stavbe ako vodič a denne zarobil asi dve eurá.

Cesta do Európy ho stála 4-tisíc. Snažili sme sa

zistiť, odkiaľ zobral peniaze na cestu, ale nero-

zumel nám. Lepšie mu išla španielčina, aj preto

by sa chcel dostať do Španielska. Stretávame

sa s našou skupinou, ktorú nájdeme popíjať

čaj s jednou sýrskou rodinou pred budovou

stanice. Rituál varenia kávy v džezve pozoru-

jem po prvýkrát. V provizórnych podmienkach

na plynovej bombe pripraví prvé poháre otec

rodiny Ismail, o ostatných sa po chvíli postará

jeho žena. Ich päť detí pobehuje okolo, ostych

pred prišelcami trvá len chvíľu. Kolega z našej

skupiny ukazuje fotoalbum svojich najbližších.

Sýrska rodina fascinovane pozerá, ako si deti

na fotkách rozbaľujú darčeky pod vianočným

stromčekom. Neďaleko prevádzkuje sýrska

rodina provizórny obchodík. „No money“,

odpovedajú na otázku, ako ide biznis. Betül,

22-ročná dcéra obchodníka, študovala doma

módu. Jej snúbenec je už v Nemecku, kam by sa

tiež s rodinou rada dostala, aby sa mohli vziať.

Je stále ráno a my máme pocit, že viac

emotívnych zážitkov už nedokážeme absor-

bovať. Na koľajniciach horí plastová preprav-

ka, vzápätí pribieha skupinka detí. Kolegovmu

fotoaparátu neodolá malá slečna, zrkadlovku

mu bez váhania sníme z krku a fotí, čo sa dá.

Po chvíli ťažký aparát odovzdá bratovi. Un-

esený je pre zmenu môj telefón. Tŕpnem, keď

fotografuje plamene z menej ako pol metra.

Nádej sýrskej žurnalistiky nás po niekoľkých

spoločných selfies necháva odísť. Bezprizorní

však neostávame dlho. Ani sa nenazdám a na

návštevu k rodičom ma za ruku ťahá päťročná

Fatima. Slnko je už vysoko a makadam na koľa-

jisku pred ich stanom začína hriať. Fatimina

mama Ana nás bez váhania ponúka kávou a

lámanou angličtinou sa snaží vysvetliť príbeh

svojej sedemčlennej rodiny. Zo Sýrie utiekli

pred vojnou. Keď sa pýtam na možnosť návratu,

odpovedá jednoznačne: „No Assad, no Syria.

Assad, Syria, no good“. Žiaľ, viac sa nedozviem,

Ane zazvoní telefón, volá jej brat, ktorému sa

podarilo dostať do Nemecka. Tam majú nam-

ierené aj oni. Čím skôr, tým lepšie. Potrebujú

zarobiť peniaze, aby mohli dostať do Európy aj

zvyšok ich početnej rodiny. Ana má 11 súroden-

cov. Život v Idomeni je vraj ťažký. Tiež sa sťažuje

na nedostatok jedla. Deti sú vraj hladné a stále

pýtajú jesť. Rozhodneme sa, že pred odcho-

dom im donesieme nejaké potraviny. Musíme

ísť ďalej, dopijeme kávu a lúčime sa. V tej chvíli

netušíme, že len pár hodín po našom odchode

začne grécka polícia s evakuáciou tábora. Mož-

no sme boli poslednou návštevou tejto rodiny.

Onedlho pochopíme, prečo je v tábore ne-

dostatok jedla. Stretávame skupinu dobro-

voľníkov, ktorá sa pokúša spočítať, koľko je

v Idomeni aktuálne ľudí a distribuovať do

každého stanu balík so zeleninou. Mladý Bar-

celončan Ernesto nám vysvetľuje, že Gréci

stopli dodávky potravín. Tým sa snažia dociel-

iť, aby sa tábor postupne vyľudnil a bolo ho

možné zavrieť. Neveriacky krútime hlavou.

Gréci vraj potrebujú obnoviť železničné spoje-

nie, ktoré tábor blokuje. Snažia sa dostať ľudí

odtiaľto preč a premiestniť ich do oficiálnych

utečeneckých táborov. Distribúcia jedla tak

ostala iba na pleciach niekoľkých neziskoviek.

Hey, my friend! Banana for me?

Pravé poludnie. Zoznámili sme sa so skupi-

nou britských dobrovoľníkov, ktorí do tábora

vozia banány. Oslovia nás, či im pomôžeme s

ich distribúciou. Vysvetľujú, že ovocie je iba

pre deti, tehotné a dojčiace ženy. S naloženými

taškami prichádzame k obrovským stanom,

kde sú utečenci tiež ubytovaní. Provizórne po-

schodové postele a plstené deky rozčleňujú

priestor v stanoch na menšie časti pôsobiace

ako bunkre. Napriek tomu je to vraj lepšie uby-

tovanie ako v stanoch vonku, v blate. V prítmí

stanu sa na nás zo všetkých strán vrhnú deti aj

dospelí. „Hey, my friend! Give me a banana!“,

„My friend, banana for me?“, valí sa na nás.

Máme problém ustrážiť ovocie pod kontrolou.

Každej rodiny sa pýtame na počet ich detí. Je

zaujímavé, koľko ich je údajne práve v škole,

hoci v nedeľu sa nevyučuje. Nemožno sa ču-

dovať. Ľudia sú hladní a banány okamžite je-

dia. Cestou s ďalšou várkou nás sprevádzajú

podobné výkriky. „Priateľu, poď aj sem! Aj tu

sú deti, tu, tu!“ Je ťažké sa neotočiť za hlasmi

a pokračovať v rozdávaní podľa plánu. Slnko

praží na všetkých rovnako, blato nám vysy-

chá priamo pred očami. Pozerám do zeme.

Ako im vysvetliť, že nie je dosť pre všetkých?

Prečo iba kresťanov?

Poobede stretávame Ingrid, slovenskú dobro-

voľníčku, ktorá tu pôsobí už niekoľko týždňov.

Ukazuje nám okrajové časti tábora, nepoužívané

stajne a starú železničnú stanicu. Aj v nich

našli utečenci prístrešie. Všimneme si trojicu

Sýrčanov, ktorí hrajú backgammon. Drevená

hracia doska, solárna nabíjačka a elektronická

cigareta kontrastujú s prostredím. Vysokoškolský

profesor arabčiny hovorí, že pozná Slovens-

ko. Prekvapí nás jeho otázka, prečo chcú naši

politici prijímať iba kresťanov. Pri odchode

ma ťahá za bundu malý chlapec. Nadšene sa

usmieva a ukazuje práve vypadnutý mliečny zub.

Poobede vládne v tábore čulý ruch. Prechád-

zame okolo stánkov s falafelom, melónmi či

zeleninou. Cigarety dostať na každom kroku, s

predajom plechovkového piva tiež nie je prob-

lém. Starší pán si vo svojom stane spravil im-

provizovanú dielničku. Vyrába hračky, ozdoby

a strúha píšťalky z vodovodných trubiek. Aj

takto si ľudia v tábore krátia nekonečné čakanie.

Horúci deň využívajú ženy na pranie šatstva.

Zmoknuté veci sú rozvešané po celom tábore.

Na rozohriatom asfalte sa sušia štyri pasy.

O chvíľu míňame ďalšieho chlapca s rukou

v sadre. Nechceme ho tak fotiť, no keď nás

zbadá, sám začne pózovať a hrdo vytasí rönt-

genové snímky. Práve ide s otcom od lekára.

Pred časom si zlomil ruku, keď spadol z vagó-

na. Pozývajú nás na kávu. Víta nás aj chlapcova

matka Nadia. Otec Asshad mal v Sýrii fotoateliér.

Ukazuje nám skicár so svojimi obrázkami a hneď

začne kresliť ďalší. Pätnásťročná dcéra Leila nám

rozpráva, ako sa ich strýko vrátil z Nemecka

späť do Idomeni, pretože mu chýbala rodina.

Pred odchodom sa vraciame ku Aninej rodine s

balíčkom základných potravín. Je to minimum,

čo sme pre nich mohli urobiť. Pozvú nás do stanu

– k sebe domov. Veľa to pre nás znamená. Je to

prvý a jediný raz, čo nás niekto takto prijal, hoci

s pohostinnosťou sme sa stretávali počas celého

dňa. Pozvanie na večeru slušne odmietame,

musíme už ísť. Po ceste k autu rozmýšľame, čo

bude s týmito ľuďmi. Nemajú peniaze, jedlo,

domov, informácie ani perspektívu. Ostáva im

iba spoliehať sa na našu pomoc. Dokážeme byť

voči nim otvorení, ako boli oni dnes k nám?

Zuzana Vargová, Ondrej Hronec

.kvartál 32 .kvartál

Život v utečeneckom tábore znamená nekonečné čakanie. Sýrsky mladík si kráti čas hraním na lutne, na ktorej mu chýba viac ako polovia strún.

.Na hraniciIdomeni bolo pre viac ako desaťtisíc ľudí dočasným útočiskom od februára do konca mája 2016. Utečenci z Iraku, Sírie, Afganistanu či Pakistanu žili v horších podmienkach ako naše domáce zvie-ratá. Niektorí z nich mali to šťastie, že našli voľné miesto v maštali, iní sa usadili pod strechou sta-nice. Väčšina však žila uprostred polí. V daždi, snehu, na páliacom gréckom slnku. Len deň pred našou návštevou sa obloha roztrhla. Z tábora sa stalo bahnisté jazero, v ktorom plávali stany aj s celým svojim obsahom. Idomeni bolo a stále je hanbou Európy. Európy, ktorá je kolískou dnešnej civilizácie. Európy, ktorá zabudla na to, čo ju urobilo veľkou - kresťanské milosrdenstvo a súcit.

Anton Frič

foto

: Rób

ert B

arca

foto

: Lad

islav

Biz

nár

foto

: Rób

ert B

arca

foto

: Rób

ert B

arca

foto

: Rób

ert B

arca

foto

: Fili

p Ku

nák

foto

: Fili

p Ku

nák

foto

: Ant

on F

ričfo

to: A

nton

Frič

"Napriek množstvu argumentov a návštevám Osvienčimu, či Terezí-na nevidia mnohí štu-denti nebezpečenstvo extrémizmu. Treba im nielen rozprávať, ale ich aj počúvať."

Keď sa tak spätne pozerám na návštevu

donedávna utečeneckého táboru v gréckom

Idomeni, nemôžem sa zbaviť obrazu prevažne

moslimských rodín už tri či štyri mesiace živo-

riacich v neľudských podmienkach. Ako inak

nazvať stanovanie a prebývanie v halových ob-

jektoch pripomínajúcich koncentračný tábor v

Osvienčime? A nie je vlastne utečenecký tábor

trochu aj zrkadlom pre našu “sekularizujúcu sa“

Európu? V tábore stretnete právnikov, obchod-

níkov i učiteľov, s menšími i väčšími rodinami,

predovšetkým z vojnou postihnutých krajín

- Iraku, Sýrie a Afganistanu. Verte či neverte,

väčšina z nich sú to ľudia inteligentní a pokorní.

Mohamed a Sharif, bývalí študenti robotiky a

"...humanizmus, a z toho prameniaci sekularizmus, v Európe dosiahol úroveň, ktorá sa

stáva pre samotnú Európu deštruktívnou."

ekonómie, túžia po úplne normálnom živote.

Mať miesto, kde bývať, prácu, ktorá ich uživí,

a možno aj ženu a deti. Ale potom dodávajú:

“Tábor nie je život.” Sekularizujúca sa Európa

ich však zatiaľ medzi seba nevpustí. Nedáva

jasnú odpoveď na to, čo s nimi. Je neistá.

Ale čím to je? Pravdupovediac, neviem.

Jednou z odpovedí by však mohlo byť aj to, že

humanizmus, a z toho prameniaci sekularizmus,

v Európe dosiahol úroveň, ktorá sa stáva pre

samotnú Európu deštruktívnou. Tým, že sa

zaoberáme prevažne vlastnými záujmami

a žijeme vo vlastných svetoch, možno nám

potom zostáva menej času a chute na záujmy a

svety ostatných. Zacyklujeme sa. A problémy,

napríklad aj utečencov, nás menej zaujímajú.

Ak vôbec. Alebo, vnímame ich problémy len zo

svojho uhľa pohľadu. A na nich zabúdame. Ale

pritom zabúdame aj na základný fakt ľudskej

prirodzenosti. Ako píšu Martin Buber a Des-

mond Tutu, “ľuďmi sa stávame len vďaka iným

ľuďom.“ Ale my necháme utečencov bivakovať

a živoriť v gréckych táboroch. Nebivakujeme

a neživoríme však potom aj my sami? Možno

nie materiálne. Dnešný priemerný Európan má

predsa vlastný byt, auto i peniaze na dovolen-

ku. Ale bivakovanie skôr mentálne a ducho-

vné. Inými slovami, nechýba nám hodnotová

ukotvenosť?

Ale nemusí to byť až také pesimistické. Veď

humanizmus vychádza z kresťanstva. A celé

kresťanstvo, základ našej civilizácie, je human-

istické. V Novom zákone sa predsa píše: “Keď

dávaš obed alebo večeru, nepozývaj svojich

priateľov, bratov, príbuzných alebo bohatých

susedov, aby sa nestalo, že ťa aj oni pozvú a

mal by si odplatu. Keď robíš hostinu, pozvi

chudobných, mrzákov, chromých a slepých! A

budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím

odplatiť, a tak dostaneš odplatu pri vzkriesení

spravodlivých.“ (Lukáš 14: 12-14) A nie sú teraz

‘chudobnými, mrzákmi, chromými a slepými‘

utečenci v gréckom tábore?

Donedávna ešte ‘funkčný’ tábor v Idomeni

nám mohol poskytnúť reálnejší obraz o Európe

ako lodi bez kompasu. Hľadajúcej sa a ignoru-

júcej potreby ľudí v núdzi ako Mohamed a

Sharif. Ale to, ako fungujeme či skôr nefungu-

jeme, spoznáme pri pohľade do nášho zrkadla.

Pri pohľade na utečencov. Sekularizmus nás

teda skôr triešti ako zjednocuje.

Nemám právo tu moralizovať a ani to

nechcem. Sám nie som dobrým kresťanom. A

taktiež si uvedomujem, že kresťanský názor

nie je v súčasnosti najpopulárnejší. Najmä

nie v dominantne liberálnych médiách.

Humanistické kresťanstvo nám však ponúka

ukotvenie a ľudskosť k inakosti. Predovšetkým

v spoločenských krízach by sme mali mať

jednotný smer. Sekularizmus ho žiaľ neponú-

ka. Ten pláva na vode a bez kompasu. Možno

je teda čas na reštart a ukotviť sa vo svojich

základoch.

.Čas na reštartIvan Pribičko

.Výstup na Ďumbier

Deň predtým, v sobotu 7. mája, si Brezňania uctili pamiatku obetí 2. svetovej vojny výstupom na Ďumbier. V osemdesiatych rokoch to bola populár-na krajská akcia so stovkami účastníkov. Tie roky sú už preč. Ráno sa na námestí stretne asi tridsať turistov. Sú medzi nimi aj zakladajúci členovia, čistokrvní Brezňania, ktorí výstup absolvujú už 46. krát. Výstup sa koná na počesť partizánov a vojakov 2. československej paradesantnej brigady. Pred 72 rokmi absolvovali pätnásť hodinový prechod cez hrebeň Chabenca. Unikali pred fašistami. Zástupcu KSČ, novinára Jana Švermu a ďalších 83 ľudí stál tento výstup život. My pôjdeme kratšou cestou z Čertovice a Trangošky. Autobus sa pohne z námes-tia a hneď na prvej zákrute odrazí spätné zrkadlo o dopravnú značku.

Lepšie ako sadiť zemiakyVystupujeme na Čertovici. Vyťahujem z batohu

paličky a pozerám na prudký lyžiarsky svah nado mnou. Partizáni stúpali za novembrového mrho-lenia a dažďa. Nám vyšlo slniečko a predpovedaná búrka sa neukázala. Niet času na úvahy. Skupina sa už pohla prudkým tempom popod stožiare vleku. Fučím ako lokomotíva. Po chvíli vystúpam na svah a teším sa z výhľadu. Na hrebeni sa dávam do reči s pánom Petrom Lackom. Mal dnes sadiť zemiaky, ale nakoniec sa rozhodol pre výstup. Ukazuje mi, kde rastú dobré čučoriedky. Raz v noci, na bežkách s kamarátom, podobne ako partizáni, v mokrých šatách a topánkach hľadali úkryt pred zimou. Našli poľovnícku chatu. “Všetko bolo pripravené na zakúrenie. Stačilo iba zápalkou škrtnúť.” povie a šťastne sa pri tej spomienke usmeje. Na ceste leží

sneh, musíme si dávať pozor. Pán Lacko pracoval takmer celý život v Mostárňach Brezno. Tri roky pred dôchodkom sa spoločnosť dostala do konkur-zu a on zostal bez práce. Bol jedným z dvesto konštruktérov. Tradícia v regióne sa prerušila. “Dnes by ste už v Brezne ťažko nejakého konštruk-téra našli.” hovorí. Obaja jeho synovia po skončení školy odišli z rodného kraja.

Vchádzame do chaty M. R. Štefánika. Hučí tu hokej. Hráme s Maďarmi. Mňa hneď zláka šošovicová polievka. Postupne prichádzajú aj “naši” z Trangošky. Vyskúšam aj svištie mlieko so šľahačkou a už je čas na výstup na vrchol. Ideme rýchlo. Nevládzem a zastavím sa. Moji spoločníci sa rýchlo vzďaľujú. Keď vysilený Šverma prišiel o topánky, kožuch aj tašku s písomnosťami, neustále opakoval: “Nechte mě tu, já už dál nemůžu, opravdu nemůžu…". Horský masív bol obkľúčený fašistami. Niektorí zúfalí vojaci, sa im vzdávali, lebo kto na chvíľku prestal stúpať, zamrzol. Ďumbier dnes nedosiahnem. Vraciam sa do blízkej chaty. Naši turisti sú už pripravení k pietnej spomienke na povstanie. Položili kyticu k pamätníku sovietskemu partizánovi V. I. Babkinovi.

Je čas na návrat k autobusu. Cesta dolinou je plná snehu. Šmýka sa. Niekto má mačky, mnohí si pomáhajú paličkami. Pýtam sa účastníkov, prečo s nimi nechodia ich deti a vnúčatá. Vyzerá to tak, že mladšia generácia dnes oslavuje 20. výročie založenia Kamennej chaty na Chopku. O politiku sa väčšina zúčastnených nezaujíma. “Asi je to hanba, že v našom kraji má takú podporu extrémizmus.”, hovorí jeden turista. Dozviem sa aj, že na Rómov sa netreba veľmi pozerať, lebo potom pýtajú peniaze

a zapamätajú si, kto im dal. “V Bratislave som bol trikrát.” reaguje šesťdesiatdvaročný traktorista na to odkiaľ pochádzam. Práca v poľnohospodárstve mu cestovať nedožičila. Až teraz na dôchodku chodí s turistami a spoznáva svoj kraj. Prichádzame k autobusu v príjemnej nálade. Všetci sú usmiati a zhovorčiví. “Málo ľudí chodí medzi nás, tak ako vy,” povedia mi.

Návšteva z BratislavyV nedeľu na námestí, už stretávam miestnych

známych zo včerajšieho výletu. Bratislavčania prišli na Horehronie pár minút pred koncertom. Rozdajú rozhovory čakajúcim médiám a odštartujú akciu. Zabudnuté Slovensko pri príležitosti víťazstva nad fašizmom uvádza fotoreportér Andrej Bán. Jeho pradeda Jána Nikolaidesa ako rušňovodiča Čiernohronskej železničky, ktorý prevážal par-tizánov, zabili na jeseň v Hronci Nemci. Andrej je znepokojený nad súčasným nárastom extrémizmu. Padne aj meno Kotleba. Hneď vyletia hore dve ruky opitých chlapcov sediacich predo mnou. Hostia podujatia sa prihovoria publiku. Na diskusiu sa najprv zabudne a ku koncu už sa nikto z publika neodváži pýtať. Pokračuje hudba a tanec. Zájdem si na zmrzlinu. Jeden miestny občan venoval divákom 200 kopčekov zmrzliny u Fejzuloviča. Na záver podujatia vystúpila Helena Pašiaková. Nepozná jednoduché riešenie ako vysvetliť študentom gymnázia v Tisovci, kde je riaditeľkou, dôležitosť ľudských práv. Napriek argumentom a návštevám Osvienčimu, či Terezína nevidia mnohí študenti nebezpečenstvo extrémizmu. “Treba im nielen rozprávať, ale ich aj počúvať.” ukončí svoj preslov.

Lucie MeisnerováNa námestí v Brezne znie z reproduktorov zvuk píšťalky. Traja malí Rómovia sa zdvihnú z plastových stoličiek pred pódiom a odchádzajú. Vtom Marek Geišberg udrie do strún gitary, deti sa vrátia a začnú tancovať. Po chvíli tempo hudby spomalí a deti sa opäť znudene obzerajú. Trpezlivosť divákov aj účinkujúch skúša aj počasie. Na začiatku koncertu Slobodnej Európy pršalo. Starí rockeri dážď rozohnali a pritiahli množstvo divákov, ktorí boli na nedeľnej prechádzke zaspatým mestom. Búr-ka sa ozýva aj počas recitácie staršieho z Geišbergovcov. Toho neodradia ani kostolné zvony a číta jednu báseň za druhou.

.kvartál 11

foto

: Luc

ie M

eisn

erov

á

10 .kvartál

foto

: Ant

on F

rič

.Pach fašizmu na HorehroníAko vnímajú obyvatelia Banskobystrického kraja paradox, že na miestach antifašistického odboja je vysoký počet voličov strany Kotleba ĽSNS? A je to pre nich vôbec paradox?

Vyrážam na niekoľkodňový „prieskum“

terénu. Batoh, spacák, odhodlanie. Pre

dodržanie objektivity chcem spoznať obe

strany. Kotleba však hrá mŕtveho chrobáka, pre

stretnutie teda volím ľud. Zaujali ma dedin-

ky s vysokou mierou hlasov ĽSNS na počet

obyvateľov. Vyberám Pohronskú Polhoru.

"Kotlebovci" tu získali síce len 175 hlasov, ale z

celkového počtu 750 platných hlasov je to viac

než dosť. Telefonicky si zisťujem ešte potrebné

informácie a na sobotu si dohodnem stretnutie

so starostkou spomínanej obce, Hyacintou

Tyčiakovou.

Na cestu sa vyberám o deň skôr. Spolu s

kolegami prespávame v Brezne, v ubytovacom

zariadení pri miestnom štadióne. Nie som

izbový typ, a tak poniektorí ňucháme po ne-

jakom miestnom "lokáči". Máme šťastie, hneď

oproti sa nám ponúka, síce možnosť diskotéky,

ale ostávame. Nasávame atmosféru tak ako

sa patrí, neprekáža nám ani priestor a la stará

socíkovská jednota. Miestni sú pokojní, na

parkete im nevadí ani kolegovo sólo s rukami

hore. Končíme neskoro v noci.

Salaš Zbojská: Surovec, "Šukovci" a odvážna

starostka

Ďalší deň začínam stretnutím so starostkou

spomínanej obce Hyacintou Tyčiakovou, na

trase medzi Pohronskou Polhorou a Tisovcom,

na salaši Zbojská. Tento nevšedný Zbojnícky

Dvor je vzorovou ukážkou ako rozvíjať vidiecky

turizmus na báze slovenskej tradičnej kultúry.

Za zmienku stojí majiteľ Igor Vlček, ktorý svojou

vôľou, nápadmi a neúnavným zanietením dal

tomuto miestu nezameniteľné čaro.

Zvítam sa so starostkou, pridáva sa k nám i

majiteľ Salaša. Dostávam prvú otázku. "Dáte si

niečo?" Moja odpoveď je vyhýbavá, priznávam,

že včera bola ťažšia noc. "Tak si dáte Surovca".

Strasie ma, v mysli mi prebehla myšlienka na

nejaký miestny alkohol. O chvíľu mám však na

stole veľké sústo halušiek s kapustou a chutnou

baraninou. Špecialita je pomenovaná po

Jakubovi Surovcovi, miestnom zbojníkovi, ktorý

v tomto okolí "úradoval" okolo roku 1740. Popri

jedle sa voľne rozprávame. O kraji a tunajšom

živote. So starostkou ostávame sami, a teda

využívam príležitosť a pýtam sa na jej príbeh:

„Pred mojim nástupom do funkcie starostky po

úspešnej kandidatúre v komunálnych voľbách

v roku 2002 som pracovala ako riaditeľka Miest-

neho kultúrneho strediska v obci Pohronská

Polhora. Tiež som bola poslankyňou obecného

zastupiteľstva a štyri roky zástupkyňou sta-

rostu. Priznám sa, že do spomínaných volieb

som išla skúsiť akú mám šancu a zároveň zistiť

akej obľube sa teším u obyvateľov Pohron-

skej Polhory. Práca kultúrnej pracovníčky je

v podstate práca s ľuďmi. Bez nich by kultúra

v takej malej obci, ako je tá naša, nemohla

fungovať. Všetko, čo sa týka kultúry, je na báze

dobrovoľníctva. Profesionálnych umelcov,

ktorých je potrebné zaplatiť, sme si nikdy

nemohli z obecného rozpočtu dovoliť. Takže to

bolo množstvo hodín strávených pri príprave

kultúrnych podujatí, ochotníckych divadiel,

nácviku zmiešaného spevokolu, folklórnych

skupín, ľudovej hudby, pri činnosti Jednoty

dôchodcov, kde som spoznala veľké množstvo

občanov, ktorí ma potom vo voľbách podporili.

Kandidovala som ako nezávislá až na posledné

voľby, do ktorých som išla s podporou strany

Filip Kunák

Smer-sociálna demokracia. Dôvodom mojej

kandidatúry ako nezávislej bola skutočnosť, že

ma nikdy nejako osobitne nezaujímala vysoká

politika. Ak chcem dobre robiť tú svoju malú

komunálnu, nie sú mi potrebné ďalšie povinnosti

navyše. Mne sa nedá dobre a pohodlne sedieť

na dvoch, troch, či štyroch stoličkách, ako je

to bežné u niektorých komunálnych politikov.

V posledných voľbách v roku 2014 som mala

desať protikandidátov. Keďže väčšina z nich

kandidovala ako nezávislá, zbadala som u

občanov istý druh nevôle, že za nimi sústavne

niekto chodí, a žiada podpisy. Aby som ich

neobťažovala svojimi požiadavkami aj ja, prijala

som ponuku strany Smer-SD kandidovať s ich

podporou".

Extrémizmus mezdi slušných nepatrí

Spomínam výročie ukončenia druhej

svetovej vojny a pýtam sa pani starostky, ako

fašizmus vnímajú miestni. „Tí starší si ešte

pamätajú, ale myslím si, že mladým to už veľa

nehovorí". Chybu vidí v školstve, ktoré sa sys-

tematicky nevenuje tejto problematike. Možno

preto narastá extrémizmus a také sily, ktoré nie

sú žiaduce v spoločnosti,“ hovorí. Premostím

na výsledky volieb v obci. „Druhá skončila

Kotlebová strana“, odvetí starostka na moje

zhodnotenie. Zdôrazňuje však, že je to každého

slobodná vôľa. „Prezentujem stále už niekoľko

rokov, aj keď Marián Kotleba sa stal županom

Banskobystrického kraja, že ma to neteší“.

„Prečo?“ Znie moja, tak trochu hlúpa otázka.

„Lebo si myslím, že extrémizmus nepatrí medzi

slušných ľudí“.

O svojich občanoch hovorí ako o slušných.

Premýšľa o ich volebných počinoch: "Možno,

že to bude nezamestnanosťou, tou chudobou

tohto kraja. Možno ani nie tak tí Rómovia im

prekážajú, ako to, že nejdú sem nejaké investí-

cie. Nemajú sa kde zamestnať a v podstate žijú

na hranici biedy, niektoré rodiny. Aj to ovplyvni-

lo určite. Možno ľudia chceli len nejakú zmenu.

Niečo dokázať. Vláde, parlamentu. Len nie je

to šťastné riešenie". Pýtam sa, či v okolí cítiť ex-

trémistické prejavy. "Teraz sú to nálady možno

voči Rómom, v budúcnosti o pár rokov sa im

môže znepáčiť nejaká iná skupina ľudí, ktorá im

bude prekážať. Je to ťažké, som z toho smutná.

Neviem to ovplyvniť nejakým spôsobom". Po

krátkom zamyslení dodáva: Naši Rómovia našli

plagát na internete a včera večer som mala

esemesky na môj mobil: „Pani starostka, je to

pravda, že príde Kotleba? Aby sme vedeli, či

môžeme pustiť naše deti do ulíc.“ „Tak to je už

by som povedala trošku veľa“, hovorí. „Boja

sa ho! Boja sa pána Kotlebu, ale ja si myslím,

že pán Kotleba by mal preto niečo robiť, aby

to nepociťovali až tak“. V obci majú okolo 160

Rómov. „Nehovorím, nezastávam, veľa pravdy je

čo sa možno v spoločnosti hovorí, že žijú tak ako

žijú, ale ja vždy poviem, že moji Rómovia nie sú

až takí, trebárs keď porovnám s východom Slov-

enska“. Pýtam sa poslednú otázku: „Je niečo,

čo Marián Kotleba priniesol ako župan“? „Pre

túto obec vôbec nič“, odvetí a zároveň dodáva:

„Nechcem uraziť, ale pre mňa je Marián Kotleba

zbytočná osoba“.

Vypálená drevená jahoda a iné

Pomaly dopíjame kávu a rozhovor končíme

pozitívne o tunajšej prírode. Rozlúčime sa s

tým, že sa určite vidíme. Ostávam na salaši,

vychutnávam si atmosféru. Pristupujem k

stánku s miestnymi špecialitami. Oslovuje ma

pán z miestnej „valašskej družiny“, či si dám

„Drevenú jahodu“. Opäť sa čudujem, tento raz

však naozaj dostávam pohárik dobre vypálenej

moruše. „Na zdravie“, pridávam sa. Nablízku

stoja traja starší muži z nejakého turistického

klubu. Dozvedám sa, že jeden z nich je oficiálne

najstarším turistom na Slovensku. Pripijeme si

a mne nedá opýtať sa: „Chlapi môžem jednu

otázku“? Spomínam najprv výročie ukončenia

druhej svetovej vojny a s tým blížiaci sa koncert

proti fašizmu. „Jednoznačne za“, zaznie od všet-

kých, ešte pred položením mojej otázky. „A čo

myslíte, je to teraz aj také aktuálne celkom, nie“?

Starší z nich odpovedá: „Hej, hej, ty kotlebofci,

to je nenormálne.“ Druhý dodáva: „Veľa ľudí,

hlavne tých starších je pomýlených tou jeho

demagógiou. Je to strana, ktorá neuznáva SNP

a velebí Tisa. Taký Ostrý Grúň, kde sme boli,

človeče, vypálili tam celú dedinu fašisti a tam ho

volili“. Neveriacky krúti hlavou. „A nemôžeme

spomínať oné, Tisa a budeme oslavovať Tisa v

prvom rade! My musíme SNP oslavovať a tých,

ktorí žijú a padli za tú našu slobodu“. Dávame si

ešte jeden spoločne na zdravie, urobím im fotku

a lúčime sa.

„Naši Rómovia našli plagát na internete a včera večer som mala esemesky na môj mobil:

Pani starostka, je to pravda, že príde Kotleba? Aby sme vedeli, či môžeme pustiť naše deti do

ulíc.“

O krok ďalej vyhráva autentická rómska

kapela rodinných príbuzných Bartošovcov

alias "Šukovci". Pochádzajú z Čierneho Baloga,

preslávil ich hlavne ich nebohý otec Július. Bol

to vychýrený miestny huslista, ktorý si týmto

v dedine vybudoval rešpekt. Kapela je známa

nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a snáď

aj inde. Všetci hrajú tak ako vedia, bez toho

aby poznali noty. A ide im to skvele. Motám

sa pri nich, fotím. Oslovuje ma ich šofér, ktorý

ich dokáže zastúpiť v hraní, keď niekomu z

nich treba napríklad na záchod. "To bude na

fejsbuku"? pýta sa keď ma vidí fotiť. "Neviem,

asi nie", odpovedám. Vymeníme si ešte pár

zahrievacích viet a dozvedám sa, že sa volá

Ľubo. Okrem hrania na rôznych festivaloch,

podujatiach, svadbách, si zvyknú títo chlapci aj

privyrábať rôznymi pomocnými prácami. Majú

rodiny, domy, žijú v osade. "V pondelok idem na

Zlaté piesky robiť, poznáš?", pýta sa Ľubo, akoby

sa chcel pochváliť. Chvíľu postávame a tak sa pý-

tam: "Ľubo a čo ty hovoríš na to, že tu ľudia tak

veľa toho Kotlebu volili"? Nepozná jednoznačnú

odpoveď, v podstate ju od neho ani neočaká-

vam. Odpovedá zčasti scestne: "Kotľebovcou vo-

lili väčšinou študenti, ľebó cigáni sa od Kotľebu

boja". "Prečo sa Kotlebu cigáni boja"? dodávam.

"Tak hovorí sa, že mu cigáni vadia. Veď keď robil

po osadách aj tie oné, vieš. Ale keď potrebuje

hlasy , aj cigáni sú mu dobrí."

Chceme nejaké fotbaľe

Ľubo si zapaľuje cigaretu a pokračuje. "My

akurát, čo sme tu cigáni, tak sme chceli aby

sa tam dostal náš človek. Potrebujeme tam

niekoho, kto sa nás bude zastávať. Mali sme

tam Polláka, človeka, čo im videl do karát, aľe

aj toho odfajčili, rozumieš. My tu chceme v

regióne spraviť niečo pre svojich deťou, aby

mali nejaký súbor, nejaké vzdelanie, nejaké fot-

baľe, turnaje. My sa do toho nemóžeme dostať,

ľebo nemáme žiadnu moc. Všetky peniaze, čo

sa týka Európskej únií, čo dáva vláda pre cigán-

ov, my do toho nevidíme nič. To ľen papaláši

vidia, čo si ich delia. Bystrický kraj, čo Kotľeba

berie koruny, kam ich dáva ja neviem. Veď on

rozdeľuje, keď je župan. A kde to dáva, kam to

dáva ? Tu čo sa týka Breznianskeho kraja, tu pre

cigánov ešte nespravil níííkto nikto nič. To ľen

na východe, tam dávajú cigánom, ktorí ničia

byty. Ja napríklad som chcel žiť ako človek,

tak som dal 20 000 euro za dom. Od štátu som

nedostal nič. A všetci hovoria ľen: to cigáni,

to cigáni. Sem neprišiel ešte nik podebatiť:

"Tak čo vás trápi, čo vám treba? Nejaký projekt

spraviť?“

Chvíľu vstrebávam informácie a podsuniem

otázku: "Kotleba to asi neurobí, čo" ? "Ten to

neurobí, ten len pre seba hrabe, veď tam má

zamestnanú svoju rodinu, tak len rodine tlačí

peniaze. Ešte sem neprišiel podebatiť, len

strašiť cigánov". Na moju otázku "ako ich straší",

dostávam odpoveď: "Tu napríklad nejaký cigán

v Závadke alebo Polomke spravil nejakú vraždu

a on tu priniesol nejaké vojsko. Či si myslí, že

sem prinesie nejakú válku aľebo čo. Robí to

ako za Hitlera, čo cigánov hádzali do vápenky.

Tak on si myslí, že čo? Že tu bude fašizmus

naozaj? Prečo sa dostal do vlády? Čo spravil?

Pre koho? Nejaký projekt ? Akurát si najal ľudí

kotľiebovske, aby chodili po vlaku a cigánov

strašili. Veď tí čo majú aj prácu sa už boja chodiť

vlakom a cestovať. Tak potom o čom to je?

O čom to teda je ? Rezonuje vo mne táto

otázka. O Bohu? O národe? O postavení Slovens-

ka nad diktát Bruselu? Nie. Je to o rozsievaní

strachu, je to o pachu fašizmu na Horehroní.

foto

: Fili

p Ku

nák

.kvartál 1312 .kvartál

Brezno je okresné mesto ukryté v horách medzi Nízkymi Tatrami, Poľanou, Veporskými vrchmi a Muránskou Planinou. V časoch druhej svetovej vojny partizánsky kraj. Rodisko prvého slovenského kozmonauta, ale aj najznámejšieho porevolučného mafiána. V posledných voľbách do Národnej rady oblasť s vysokou podporou Mariána Kotlebu.

Jeden-jedenBrezno je v sobotu ráno vyľudneným

mestom. Hokej Slovensko – Maďarsko začína o štvrť na dvanásť. Dávajú ho aj v miestnej krčme, neďaleko hlavného námestia. Zapnuté sú dva televízory, jeden v predsieni, druhý v miestnosti s výčapom. Pohostinstvo je poloprázdne, väčšina ľudí asi pozerá doma. Alebo pracuje. K vedľajšiemu stolu si prisadne dvojica robotníkov. Práve si odbehli na pivko zo sobotnej fušky pre kamaráta. Omietajú mu dom. Peter ako zástupca majoritnej spoločno-sti zdá sa nemá žiaden problém posedieť si so svojim rómskym kolegom Mirom. Roboty je tu vraj dosť, kto chce, nejakú si nájde. Keď sa ich spýtam na Kotlebu a jeho nedávny volebný úspech v okrese, Peter prehodí, že je tu u nich veľa Rómov a niektorí vraj majú aj desať detí. „Načo by mi bolo desať detí?“ smeje sa Miro. „Veď aj tie treba živiť. Ja mám tri.“ Kotlebu rád nemá. Ani Peter si nemyslí, že by bol Kotleba schopný riešiť skutočné problémy ľudí. Rómo-via – majorita, zatiaľ 1:1, ako v telke.

Chlapi dopijú pivo a približne vtedy, keď slovenskí hokejisti vsietia víťazný gól, sa poberú späť do roboty. Zvyšok osadenstva neprejavuje výraznejšie emócie.

Menšie zlo víťazíNa námestí generála M.R. Štefánika sa

poobede konajú dve akcie športového charak-teru. Míľa pre mamu sa organizuje a štartuje vo viacerých obciach na Slovensku zároveň. Hodinu pred jej odštartovaním začína jarný beh ulicami mesta Brezna, organizovaný priamo mestom. Beh je spojený s charitatív-nou myšlienkou. Jeho súčasťou je zbierka pre bývalého športovca, futbalistu Lukáša Amricha, ktorý je po autonehode už sedem rokov v bdelej kóme. Komentátor podujatia nám síce ochotne poskytne detailné informá-cie o športovom poobedí, k politickej situácii sa však nechce vyjadrovať. Vraj máme zájsť za organizátormi zajtrajšieho koncertu. Skúšame tak šťastie u zvukára. O dnešných akciách má síce hmlisté informácie, o politike a o úspechu Mariána Kotlebu vo voľbách sa však hovoriť nehanbí. Za volebným výsledkom vidí voľbu menšieho zla. „Smer sklamal, Mečiar sklamal tiež, všetko vládnúce strany, ktoré okrádali tento štát. A preto ľudia volili tak ako volili.“ Mnoho vecí sa zanedbalo. Ako príklad uvádza Rómov. „Je ich veľa. Ľuďom vadia.“ Keď sa ho pýtame na konkrétny problém s Rómami, odpovedať síce nevie, ale zmenu by privítal. Nech už je jej nositeľom hocikto: „Robili sme za Dzurindu, robili sme za Mečiara, robili sme za Fica a budeme robiť aj za Kotlebu.“ Robota vždy bola, je a aj bude. Aj keď vyhrá Ľudová strana Naše Slovensko. „ Jednoducho človek,

ich veľa. Keď sa vyplácajú dávky, je ich tu ako múch.“ Na otázku, či okrem množstva spôsobujú konkrétne problémy však priznáva, že vlastne nie. Pred dvoma rokmi bol vraj pripravený voliť Mariána Kotlebu v župných voľbách, nakoniec však nevolil vôbec. „Kto mohol vedieť, že bude robiť takéto hlúposti?“ vyčíta vodcovi ĽSNS hlavne stopnutie euro-fondov. Tiež sa mu nepáčilo zrušenie divadel-ného predstavenia. „Na druhej strane im spravil dobrú reklamu.“ Čo sa týka politiky na Slovensku, je Martin skeptický. „Bol tu primátor za Brezno, bol aj v parlamente. Pre Brezno nespravil nič! Ani prstom nepohol!.“ Teraz volí menšie zlo - OĽaNO.

KoncertV nedeľu o štvrtej poobede sa na námestí

koná Koncert proti rasizmu. Je to prvá časť

„Smer sklamal, Mečiar sklamal tiež, všetko vládnúce strany, ktoré okrádali tento štát. A preto ľudia volili

tak ako volili.“

väčšej akcie, ktorá bude pokračovať v ponde-lok doobeda diskusiami so žiakmi stredných škôl. Aj keď tesne pred začiatkom koncertu to vyzerá na malú účasť, krátko po štvrtej sa námestie zaplní ľuďmi. Z pódia vysetľuje zmy-sel tejto akcie spoluorganizátor Andrej Bán. Zdôrazní, že nielen on, ale aj ďalší zúčastnení majú vytvorený osobný vzťah k regiónu a nie je mu ľahostajný život ľudí v Brezne. Ako prvá vystúpi na pódiu Slobodná Európa, ktorá odohrá zopár svojich najväčších hitov poprekladaných novými pesničkami. Rytmus podujatia je svieži, Andrej striedavo pozýva diskutujúcich (sociológ Fedor Gál, historik

z Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský, etnologička z Dokumentačného centra holo-kaustu Monika Vrzgulová, viceprimátor Brezna Ján Králik) a ďalších hudobných interpretov (Marián a Martin Geišbergovci, folklórny súbor Jabloň a ľudová hudba Kučeravý javor). Mariá-na Geišberga sprevádzajú okrem gitarového podmazu syna Martina aj kostolné zvony. Jeden z vrcholov koncertu.

Samostatný nájazd: KolegaZmes ľudí na námestí je rôznorodá, je si

z čoho vyberať. Rómovia, posedávajúci v prvých radoch alebo na múriku fontány, sa odmietajú vyjadriť. Hneď prvý ochotný respondent však vie veľmi dobre vysvetliť, prečo sa na koncert prišiel pozrieť. „Ja som s Mariánom Kotlebom 12 rokov učil na jednej škole“ prezradil nám bývalý učiteľ

nemčiny a ruštiny na banskobystrickom Športovom gymnáziu Ľubomír Dropčo. „Keď tu neprídeme my, príde sem on“ dodal. O Kotlebovi hovorí ako o dobrom učiteľovi, odborníkovi. „Je to veľmi inteligentný človek, má dve vysoké školy“ prízvukuje. Dôvody Kotlebovej radikalizácie si netrúfa odhadnúť. Hovorí: „Neviem, možno rodinné pozadie“. Pán učiteľ vidí volebný úspech ĽSNS v poklese vzdelanosti u mladšej generácie, vo vysokej nezamestnanosti v regióne. Perspektíva tak podľa neho nie je ružová. „Keď sa ten dostane k veslu, tak ostane len utekať“ prognozuje. Dúfajme, že

nebude až tak zle. Dnešné zaplnené námestie snáď dáva nádej.

Oslabenie: Nemlčiaca menšinaKoncert si užíva aj mladý punkový priaz-

nivec. Prišiel, lebo nesúhlasí „s fašizmom, s ra-sizmom, so žiadnym Kotlebom.“ Patrik pracuje v Mostárni ako zámočník. Pochádza z Valašskej, bieli tam s Rómami žijú v pohode. „Problémy s Rómami tu na okolí sú, ale tie problémy sú aj s bielymi.“ S priaznivcami Kotlebu má vlastnú skúsenosť. „Skoro ma podrezali na Piesku, lebo mám číro a som proti rasizmu. Musel som utiecť.“ Neprehliadnuteľnou postavou v dave prizerajúcich sa je dohola ostrihaný mladý muž v koženej bunde nápadne pripomínajúci tvrdé jadro Kotlebových priaznivcov. Baviť sa s nami slušne, ale rázne, odmietol.

„Nie som mlčiaca väčšina“ uvádza ako dôvod

svojej návštevy koncertu predajca autodielov Viliam (35). „Žijem v Brezne a je mi ľúto, čo sa tu deje. Že sa do parlamentu dostala taká strana. Rómsky problém je podľa neho klišé, „ľudia tu žijú ťažko.“ Koncerty proti rasizmu majú zmysel, mali by však byť častejšie. „Chýba práca s mladými.“ objasňuje jeden z dôvodov voleb-ného výsledku vyštudovaný učiteľ. Koncert končí a námestie sa pomaly začína vyľudňovať. Na pive a pri kávičke hodnotia organizátori akciu ako vydarenú. Vydarilo sa počasie a aj ľudí nakoniec prišlo dosť. Zajtra ráno sa bude pokračovať diskusiami na školách. My odchá- dzame smer Bratislava.

Ján Lipák

.Dva dni v Brezne

ktorý tam bude a dokáže niečo urobiť, ten je po-tom pán,“ uzavrel zvukár podujatia. O nedeľňajšom koncerte proti fašizmu vie, ale nezúčastní sa ho. Veľký zmysel v tom nevidí, názor mladých ľudí to podľa neho nezmení. Žijú pre prítomnosť.

Je ich tu ako múchJedným z organizátorov dnešného špor-

tového popoludnia je aj učiteľ breznianskeho gymnázia a poslanec mestského zastupiteľstva Daniel Struhár. Úspech ĽSNS vidí v kombinácii nezáuj-mu médií a bratislavských politických špičiek o lokálne problémy a nástup Mariána Kotlebu v komunálnych voľbách pred dvoma rokmi. Uvá- dza tiež, že časť voličov volila z recesie. „Ľudia už nechceli počuť o politických šarvátkach a bojoch a skôr ich zaujali jed-noduché sľuby.“ Hlavný problém Brezna podľa neho predstavuje neriešená rómska otázka. „Ľuďom prekáža, aký spôsob života Rómovia vedú. Hlavne mladá generácia okolo 17 rokov robí zlobu a ľudia to vnímajú. Ak sa to nezačne riešiť, bojím sa, že radikálne strany začnú mať navrch.“ Riešenie vidí v adresnejšom a spravod-livejšom vyplácaní sociálnych dávok. „Program, v ktorom by sa ľudia odkázaní na sociálne dávky naučili zodpovednosti.“ Martin Kupec, správca futbalového štadióna v Podbrezovej, tiež vidí ako jeden z hlavných problémov v Brezne rómsku menšinu. „Je

foto

: Lad

islav

Biz

nár

foto

: Lad

islav

Biz

nár

.kvartál 1514 .kvartál

.Nebolo koho inéhoPrečo volil živnostník zo stredného Slovenska, prvovolič, Kotlebu? SNS sa spojila s Maďarmi, tí sa potom dokonca spojili s Ficom. Ja som nemal koho iného voliť. Zvláštna logika, lebo v čase volieb tieto skutočnosti ešte neboli známe...

názorovo vyostrili. Rozhodol som sa spraviť s ním rozhovor ako sondu do mysle prvovoliča ĽSNS.

Si v podstate prvovolič, keď si teraz vo svojich 44 rokoch išiel prvýkrát voliť a volil si Kotlebu. Skús mi vysvetliť, čo ťa k tomu viedlo.

Jednoducho som chcel ísť voliť a vyšlo to tak, že som bol na voľbách prvýkrát. Keď som si pozrel zoznam strán, zistil som, že len Kotlebu môžem voliť.

Prečo len jeho?Pretože nebolo koho iného.

Aj ja som bol voliť a vybral som si iného.No a vidíš ako voľby dopadli. Slovenská strana

sa spojila s Maďarmi, tí sa potom spojili dokonca s Ficom. Ja som nemal koho iného voliť. Iný zdravý názor som tam nevidel.

Ten zdravý názor v Kotlebovom prípade u teba predstavuje čo?

Pozri si jeho bilboardy.Spravíme poriadok so zlodejmi v kravatách a parazitmi v osadách?

Vieš, to je ťažko povedať. V tom s ním súhlasím, že je proti neprispôsobivým občanom. Mne prekážajú neprispôsobiví občania v tomto štáte. Nič viac. Nič sa s nimi nerobí, nikto s nimi nič

Dušan Majer

No dobre, takže ty o tých statusoch v podstate nič nevieš lebo na Facebook nechodíš.

Nesledujem to. Na Facebook až tak veľmi nechodím a ani ma to nezaujíma. Sú iné problémy, ktoré treba teraz riešiť, nie Židia.

Tu ale nejde o Židov, ale o ten extrémizmus, ktorý sa začal na Slovensku rozmáhať. Videl si včera ako starosta obce Veľký Lipník napadol Ľuboša Lorenza pri proteste proti osadeniu pomníka pre komunistického prokurátora Pješčaka?

Aj v Rakúsku majú tieto problémy. V každom štáte majú tieto problémy s extrémizmom. Neviem, prečo by malo byť Slovensko výnimkou. Sme v Únii všetci. Nad tým sa treba zamyslieť. Keby bol vyhral prezidentské voľby v Rakúsku Hofer, všetko by bolo inak. Vidíš, normálny pápež dal križiacku výpravu a riešil moslimov. Tento pápež ich víta, aby prišli sem. Tak teraz čo si mám o tom myslieť? Mám chuť skončiť s katolíckou vierou.

Veď ale koho prijal pápež? Rodiny s deťmi, ktoré nemali kde ísť. Pochádzajú z Damasku a Deir Azzoru. To je oblasť okupovaná džihádistami.

Pozri sa. Je vojna v Sýrií. Ja som bol na vojne. Ja som zložil vojenskú prísahu. Keby tu vypukla vojna a ja odtiaľto ujdem, to je vlastizrada. Oni sa mali ozbrojiť a ísť bojovať. Riešiť situáciu. Nie zobrať nohy na plecia a ísť preč.

Ženy aj s deťmi mali ísť bojovať?

Aké ženy a deti? Veď sa pozri, kde máš ženy a deti? Kedy prišli? Ja som tam stále videl len chlapov. Žien s deťmi prišlo len pár.

Štefan, moji spolužiaci z Mediálnej školy boli s Andrejom Bánom robiť reportáž v utečeneckom tábore v Idomeni. Vrátili sa minulý víkend. Ukážem ti fotky a tam budeš vidieť hlavne ženy a deti.

Ja ti vravím, to čo som videl v správach. Stále som tam videl len chlapské tváre. Teraz si zober tých ľudí ktorí utekajú z Afriky, lebo je tam hlad. Oni nemajú čo jesť. To sú tí ekonomickí turisti. Je migrácia pakoňov. Dvojmiliónové stáda migrujú. Pri tej migrácii sa 70-tisíc kusov utopí. Každý pakôň má 400 kíl. Vieš, koľko to je mäsa? Stačí ho len zdvihnúť a jesť. Ale oni nie, oni chcú ísť na sever aby im prišla podpora na účet. Nie sa chytiť roboty, proste robiť.

Oni tam majú teda ostať a jesť tie pakone?Každý rok ide to dvojmiliónové stádo. Tam

je toľko mäsa, že by si sa uživil. Oni prídu sem, lebo sú hladní Tam nemusíš orať a siať. Ani zabiť to nemusíš. Utopí sa ti to samé. Ani krokodíly to nestíhajú jesť. Tam to mäso hnije. Navnivoč to vychádza. Oni chcú ísť sem, aby si im dal jesť Ty. My keď sme vstúpili do Únie, nemohol si sa zamestnať v Anglicku ani v Rakúsku. Ale oni sa rozhodli, že idú, tak idú a dovidenia. No a teraz čo, keď sa rozhodne India, a pol miliardy ľudí sa dá na pochod a pôjde. Kto ich zastaví?Teraz nespájajme ekonomických migrantov z

Afriky s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou. Prečo neutekajú ku Kimovi?

Kde? Do Severnej Kórey?Áno, prečo ani jeden tam nechce ísť?

A prečo by mali ísť na druhý koniec sveta?Rozumieš, ja keď ťa tu budem biť, tak kde ujdeš?

Do prvej, do druhej dediny alebo do prvého, druhého domu ďalej. Prečo oni idú do Švédska alebo do Nórska? Prečo neostanú niekde za hrani-cami, kde je bezpečne? Prečo všetci len do Nemec-ka? Veď z Čiech ušli. V Čechách boli nejaký čas a odišli odtiaľ preč. Na Slovensko vôbec nechcú ísť. Rozmýšľaj nad tým. Nie je to taká vypočítavosť? Keď ide o život, mne je jedno kde budem. Len aby som bol v bezpečí. Oni len do Nemecka chcú ísť. Všetko je to na hlavu postavené.

Takže ho pôjdeš voliť znovu?Dal som mu príležitosť na prejavenie. Dostal sa

do parlamentu. Nemôže povedať, že nie je tam. Aj keď v podstate všetci ho tam ignorujú. Neviem, či tam prejde nejaký jeho nápad. Ale uvidíme ako sa prejaví v rámci možností, ktoré momentálne má.

Prečo si vlastne doteraz nebol voliť? Prečo sa z teba až teraz stal prvovolič?

Proste som si tak povedal, že chcem ísť na tie voľby a tak som šiel. Predtým som bol väčšinou zaneprázdnený. Mal som vždy nejakú dennú, nočnú, v podstate niečo vždy do toho prišlo. Nemal som na to extra čas.

Neželá si spomenúť celé meno. Štefan je elektrikár, s ktorým sa poznám už desať rokov. Je zamestnaný a popritom ešte pracuje ako živ-nostník. V našej firme pozná každý jeden kábel a radi s ním spolupracujeme, lebo je odborník a vidieť, že ho práca baví. Vždy keď k nám príde, tak prehodíme zopár slov aj o politike. Posledné voľby však spôsobili, že sa naše rozhovory o politike dosť

nechce robiť. Ani sa nerozpráva, že niekto s nimi niečo bude robiť, okrem tohto človeka. Tak som mu chcel dať šancu, aby sa prejavil.

Ja mám tiež pocit, že niekedy chcú ten problém utopiť v peniazoch.

To je veľký potenciál, lebo v podstate ide o veľkú časť neprispôsobivého obyvateľstva. Myslím

Myslíš, že by to mal riešiť Kotleba zo svojimi chlapmi?

Asi je tam nejaký problém, v tých vlakoch a nikto im to nechce riešiť. Tak sa toho ujal. Ja neviem. Neviem, či to on takto vyrieši. Ani jeho ekonomiku som nepozeral, že ako chce zachrániť Slovensko - ekonomicky. Neviem či má nejaký nápad, ale skôr asi nie. O tom pochybujem. Možno

celkovo, ja nehovorím o nejakej etnickej menšine alebo tak. Ja mám problém so všetkými ne-prispôsobivými občanmi, čo tu bývajú. Ktorí ráno nevstávajú do práce a tak ďalej.

Neprekáža ti farba pleti. Ty myslíš všetkých?Tí, čo skrývajú svoju neprispôsobivosť za farbu

pleti, tak tí u mňa končia. To je niečo iné. Mne nevadí farba pleti.

Myslíš, že Kotleba tam špecifikuje farbu pleti?Pán Kotleba zamestnal cigánske etnikum, ak si

chcel to povedať. On ich zamestnáva. Nemá s tým problém. Dal im príležitosť a prácu. Robia. Pove-dal, že to funguje. Ja som to nekontroloval, neviem či to naozaj funguje. Treba s nimi už konečne niečo robiť.

Súhlasíš s jeho hliadkami vo vlakoch?Osobne sa nejakých dvadsať rokov vozím

autom. Nemám problémy v autobuse ani vo vlaku. Neviem posúdiť, aká je teraz situácia a čo sa teraz vo vlakoch deje. Boli rozbité vlaky, zničené vlaky, tak možno nejaké hliadky v rámci železnice by aj mohli byť. Nebude tam chodiť 20- ročná sprie-vodkyňa, ale budú tam chodiť dvaja riadni chlapi, aby tam nejaký poriadok bol. Možno to treba. Ja neviem.

pár vecí, ktoré od neho vzišli, by mohli padnúť na úrodnú pôdu a oplatilo by sa tým zaoberať. Malo by to zmysel.

Videl si statusy členov ĽSNS na sociálnych sieťach? Sú jasne extrémistické a zvyčajne aj propagujúce fašizmus.

Nesledujem tieto veci, to by som ťa zavádzal. S odstupom času, po vojne je už pár desaťročí, roz-právať sa o fašizme je ťažké. Deväťdesiat percent ľudí už ani nevie, čo vlastne fašizmus je.

Dúfam, že ma teraz nebudeš presviedčať, že holokaust nebol.

Holokaust bol, ale na Slovanoch. Židov tam zarevalo 6 miliónov, ale Slovanov 25 miliónov.

Vo vojne, ale nie v koncentrákoch.No ale Nemci zabíjali tých Slovanov. My sme

utrpeli oveľa väčšie straty.

No tak podľa teba je v poriadku tých šesť milión-ov židov?

Ja nevravím, že to je v poriadku. Ja sa Židov nezastávam. Židia po vojne mali možnosť odísť do Izraela. V Československu, keď si chcel odísť za hranice, hneď ťa na hranici zastrelili. Židia mohli odísť preč keď chceli. Mali výnimku.

foto

: Duš

an M

ajer

.kvartál 1716 .kvartál

Vedúci Slovenského múzea dizajnu, Mgr. art. Maroš Schmidt hovorí: “Dizajn používa umenie a prepája ho. Stolička na ktorej sa nedá sedieť, ašpiruje na umelecké dielo, ale v dizajne je rovnako dôležitá funkčnosť ako estetický prejav. Umenie má v diza-jne zásadnú úlohu, aby výrobok dostal nielen tvar, ale aj tvár. Dizajn je vyššia forma umenia, napriek tomu je mnohokrát vyčleňovaný z umeleckých disci-plín. Možno aj preto je jeho múzeum najmladšie na Slovensku.” Ďalej vysvetľuje, že najlepší dizajnér by mal rozmýšľať ako umelec, konštruktér aj marketér.

Dizajn je slúžkou konzumuDizajn ide na vlne módy. Kvôli zvýšeniu dopytu

musí inovovať nielen technologicky ale aj formálne, oveľa častejšie ako voľné umenie. Dizajn pre diza-jn sa podľa Schmidta robí často: “Niektoré výtvar-né prvky sa pri navrhovaní automobilu pridáva-jú len kvôli odlíšeniu od konkurencie. Napríklad predné svetlá, oči automobilu sa navrhujú v ro-

zličných tvaroch nielen pre lepšiu kvalitu osvetlen-ia, ale aby sme automobil spoľahlivo identifikovali.”Významný nemecký dizajnér Dieter Rahms povedal, že čím menej dizajnu, tým je výrobok lepší. Ak min-imalistický dizajn zjednoduší výrobu a zníži počet úkonov pri sériovej výrobe umožňuje napríklad vyššiu investíciu do materiálu. Dôležitejšia ako ornament je ergonómia, usnadňuje vzťah medzi strojom a člove-kom. Usporiada ovládacie gombíky tak, aby boli hneď jasne čitateľné. Ale je rozdiel medzi rádio prijímačom, s malým množstvom ovládacích prvkov a automobi-lom, pri ktorom je najdôležitejšia otázka bezpečnosti.

Dizajnu rozumie každý, umeniu málokto.Už Pablo Picasso povedal: “Keby som vedel, čo

je umenie, netajil by som to.” Schmidt pripomína, že voľné umenie navádza k zamysleniu a častokrát potrebuje vysvetlenie: “Ale ja nemusím nikomu vysvetliť napríklad fén. Funkčnosť je jasná. Je vyro-bený primárne na to, aby ho ľudia pochopili. Dizajn

je umenie pretavené do výrobku, ktorý má slúžiť.”Zoberie si do ruky najdlhšie na svete vyrábaný fén alebo sušič na vlasy, model EM 521. Jeho dizajnér Stanislav Lachman svojou prácou ovplyvnil život nie-koľkých československých generácií. Zlatník Ostrava a Novoborské strojírny ho vyrábali od roku 1956 do roku 1991. Sú na ňom dva gombíky a malé vypuklé body – označenie pre nevidiacich. Jednoduchý výt-varný element, s vysokou funkčnosťou sa stal komu-nikačným nástrojom. Aby sa sušič dobre držal, na rúčke je výtvarný reliéf. Periodickými opakovaniami reliéfnych pruhov autor umožnil prirodzené držanie fénu, pričom ukazovákom sa ovláda zapínanie. Prieduchmi na reliéfe rúčky vznikli otvory na nasávanie vzduchu. Každý návštevník múzea fén spozná, podľa Schmidta je zapamätateľný a dobrý: “Je to protostartrekovská estetika. Hranatá inovácia tohoto fénu sa neujala. Pokračovalo sa s modelom EM 521, lebo ergonómia bola v tomto modeli dove-dená do dokonalosti. V zásade neredizajnovateľná.”

.Umenie pre každý deňLucie Meisnerová

Podľa výskumu Európskej komisie bolo len 31 % Slovákov v uplynulých 12 mesiacoch v galérii ale-bo múzeu. Nezáleží na tom, či máme záujem o umenie alebo nie. Obklopuje nás na každom kroku.

„Dal som mu príležitosť na prejavenie. Dostal sa do parlamentu. Nemôže povedať, že nie je

tam. Aj keď v podstate všetci ho tam ignorujú. Neviem, či tam prejde nejaký jeho nápad. Ale

uvidíme ako sa prejaví v rámci možností, ktoré momentálne má.

Juraj Mesík predpovedá do budúcna oveľa masívnejšiu migračnú vlnu smerujúcu do Európy.

.Európa je záchranný čln s obmedzenou kapacitou

Vyštudovaný lekár, ekológ, aktivista, ako expert Svetovej banky pôsobil v mnohých rozvojových kra-jinách. Ako jeden z prvých ľudí na Slovensku sa začal systematicky zaoberať súborom globálnych prob-lémov ako ropný zlom, klimatické zmeny a potravinová bezpečnosť. Juraj Mesík.

Už v roku 2011 si v jednom zo svojich článkov predpovedal postupnú destabilizáciu a kolaps arabského sveta, najmä v dôsledku populačného rastu, klimatických zmien a klesajúcej ťažby ropy. Je migračná vlna z roku 2015 prvým dôsledkom tohto kolapsu?

Migračná kríza je jeden z prejavov desta-bilizácie arabského sveta. Iným dôsledkom je bezpečnostná destabilizácia Sýrie a Iraku a zhoršujúca sa situácia v oblasti ľudských práv a demokracie v mnohých krajinách. Ukážkovým príkladom je Egypt, kde po vypuknutí arabskej jari existovali veľké nádeje, že sa bude krajina demokratizovať. Dnes, teda 5 rokov od pádu Mubarakovho režimu, máme v Egypte vo-jenskú diktatúru, ktorá je z hľadiska dodržia-vania ľudských práv ešte horšia. Pomaly ale isto sa zhoršuje aj ekonomická situácia a krajinu držia nad vodou finančné zdroje, ktoré tam zatiaľ pumpuje Saudská Arábia a zopár ďalších krajín.

Opakovane poukazuješ na extrémny populačný rast v arabskom svete. Prečo?

Na úvod zopár čísel. Populácia Sýrie stúpla od roku 2000 napriek krutej občianskej vojne o 37 percent, populácia Egypta o 33 percent, populácia Je-menu o 50 percent a takto by som mohol pokračovať. Keby rástla populácia Slovenska od roku 2000 podobným tempom, tak dnes by nás bolo 7 miliónov. Skúsme si predstaviť, aké by to malo ekonomické a sociálne dôsledky. Takýto prudký populačný rast by znamenal obrovské problémy aj pre bohaté európske krajiny. Arabské krajiny sú však totálne závislé od dovozu potravín. Každá arabská krajina najneskôr od roku 2010 dováža minimálne polovicu potravín, resp. kalórií obsiahnutých v potravinách, ktoré potrebuje na uživenie svojho obyvateľstva. Táto závislosť sa bude ešte prehlbovať pod vplyvom klimatických zmien a s narastajúcim počtom hladných krkov. Ten-to stav môže ako-tak fungovať, pokiaľ tieto krajiny majú za čo potraviny nakupovať a pokiaľ ich majú od koho nakupovať.

Zaujímavým prípadom je Sýria, ktorá bola relatívne nedávno potravinovo sebestačná a relatívne prosperujúca krajina. Čo sa potom stalo?

Áno, ešte okolo roku 2000 bola Sýria po-travinovo sebestačná krajina. V prvej dekáde tohto tisícročia však postihlo východné oblasti okolo Stredozemného mora extrémne sucho, ktoré zničilo poľnohospodársku produkciu v oblasti Eufratu. Vyschli polia, pastviny, studne. Do pohybu sa dalo okolo 1,5 milióna roľníkov a pastierov hľadajúcich obživu, ktorí sa vybrali z východu Sýrie do veľkých miest na západe, kde vytvorili veľké getá. K tomuto došlo skôr, ako sme vôbec počuli o nejakej Arabskej jari. Táto vnútorná migrácia spolu s poklesom príjmov z ropy a s nárastom populácie významnou mierou prispeli k sociálno-ekonomickej destabilizácii Sýrie a vytvorili živnú pôdu pre vznik revolúcie a neskôr občianskej vojny.

Ondrej Hronec

S poklesom ťažby ropy úzko súvisí fenomén ropného zlomu, ktorým sa dlhodobo zaoberáš. O čo presne ide?

Arabské krajiny majú veľmi obmedzenú ekonomickú základňu. V mnohých štátoch tvoria príjmy z exportu ropy a zemného plynu 80 – 90 % všetkých príjmov. Ropa a zemný plyn sú fosílne palivá, a teda sú to neobnoviteľné zdroje. Pojmom ropný zlom sa označuje moment v produkcii ropy v rámci ložiska, ropnej oblasti, alebo štátu, kedy dosiahne ťažba svoje maximum a od tohto okamihu postupne už iba klesá. Pokiaľ export ropy tvorí väčšinu štátnych príjmov, tak ako je to v mnohých arabských krajinách, je to pre krajinu veľký problém. Ropným zlomom prešli desiatky krajín, vrátane Sýrie, Egypta či Jemenu. Tieto štáty sú konfrontované s nedostatkom finančných zdro-jov na udržanie vlastného chodu a uživenie svojho obyvateľstva. Vo všetkých troch menovaných krajinách prispel ropný zlom k ich destabilizácií. Ropným zlomom zatiaľ neprešla Saudská Arábia, Kuvajt či Spojené arabské emiráty, ale postupne to čaká aj ich.

V minulosti si viackrát poukazoval na súvislosť medzi suchom v Rusku v roku 2010 a vznikom Arabskej jari. Na prvý pohľad dve nesúvisiace veci...

V roku 2010 zasiahla západné Rusko a Ukrajinu vlna extrémnych horúčav, ktorá spôsobila, že ruská produkcia pšenice bola o tretinu až 40 percent nižšia ako rok predtým. Ruská vláda celkom lo-gicky prijala rozhodnutie o zákaze vývozu pšenice z Ruska, pričom v roku 2009 bolo Rusko druhým najväčším exportérom pšenice na svete. To spôsobi-lo raketový nárast svetových cien potravín. Najviac to pocítili krajiny, ktoré boli od dovozu potravín najviac závislé. Arabské obyvateľstvo nebolo scho-pné zniesť taký prudký nárast cien potravín a ľudia začali mať existenčné problémy. Existuje výrok, že každú civilizáciu delí od prepadu do barbarstva týždeň hladu. Tento „týždeň hladu“ sa niekedy na prelome rokov 2010 a 2011 v arabskom svete pre-javil a výraznou mierou sa podpísal pod odštarto-vanie sérii revolúcií známych ako Arabská jar.

Extrémny populačný rast, klimatické zmeny, ropný zlom, potravinová bezpečnosť. Čo tieto problémy arabského sveta prinesú v najbližších desaťročiach?

Nemám najmenších pochýb, že pre arabský svet neexistuje z týchto problémov východisko. Jednoznačne dôjde k redukcii počtu obyvateľstva v dôsledku vojen, násilia, epidémií a hladomorov. Toto sa v histórii dialo bežne. Podobne to funguje aj v prírodných ekosystémoch, keď sa v dočasne priaz-nivých podmienkach premnoží nejaký druh.

Ako bude reagovať arabské obyvateľstvo? Časť obyvateľstva sa bude snažiť bojovať o zdroje, ktoré tam ostanú a časť sa bude snažiť odtiaľ utiecť. Svojim študentom dávam úlohu, že čo by robili ako mladý obyvateľ Egypta, keby mali vedomosti na-dobudnuté na mojich hodinách. Mojim záverom je, že jediná rozumná stratégia je odtiaľ odísť čím skôr.

Keby som bol obyvateľ Egypta, tak nerobím nič iné. Jednoznačne teda bude v arabskom svete narastať počet ľudí, ktorí sa budú snažiť odtiaľ dostať preč, no a jediná rozumná možnosť je pre nich utekať na sever, teda do Európy. Ak sa napríklad situácia v Egypte s 90 miliónmi obyvateľov vymkne spod kontroly režimu a dôjde k jeho úplnej destabilizácii, budeme svedkami migračnej vlny, ktorá bude mno-honásobne väčšia ako tá z roku 2015.

Ako bude reagovať Európa?Uplynulý rok nám ukázal, že ochota prijímať

migrantov je v Európe značne obmedzená. Obávam sa, že s narastajúcim tlakom bude táto ochota ešte klesať a postupne prevládne politika vysokých plotov. Európa bude mať časom aj v dôsledku kli-matických zmien problémy sama so sebou a zrejme nebude mať inú možnosť ako uzavrieť hranice. Klimatické zmeny výrazne postihnú južnú časť Európy a pravdepodobne dôjde k výraznej migrácii aj v rámci Európy z juhu na sever. Európa je ako záchranný čln, ktorý môže zachrániť len toľko ľudí, koľko je jeho kapacita, ak ho preplníte, tak sa potopí a zahynú všetci. Diskusia by preto mala smerovať k tomu, akú má náš záchranný čln kapacitu. Existujú seriózne výpočty, ktoré hovoria, že Európa je už teraz výrazne preľudnená a že ani súčasný počet obyvateľov nie je dlhodobo udržateľný. Osobne by som nemal problém, keby Slovensko prijalo 40 alebo 50 tisíc migrantov, ale poznajúc čísla je mi jasné, že nebude možné pomôcť všetkým. V arabskom svete dnes žije približne 450 miliónov ľudí.

Je možné úplne uzavrieť hranice EÚ?Technicky to určite možné je. Vo svete máme

mnohé príklady úplne uzavretých pozemných hraníc. Uzavrieť morské hranice je omnoho jed-noduchšie. Človek nie je delfín a voda predstavuje prirodzenú prekážku. Samozrejme, iba more nestačí, potrebná je k tomu aj ďalšia ochrana. Euró-pa sa ale bude musieť vyrovnať s tým, že uzavretie hraníc bude sprevádzané mnohými ľudskými tragé-diami na druhej strane plota. Nevpustiť ich sem bude v mnohých prípadoch znamenať ich smrť.

"Európa je ako záchranný čln, ktorý môže zachrániť len toľko

ľudí, koľko je jeho kapacita, ak ho preplníte, zahynú všetci."

Ako expert Svetovej banky si pôsobil vo viacerých krajinách subsaharskej Afriky. Aké sú vyhliadky tohto regiónu?

Takmer všetky krajiny až na pár výnimiek vykazujú enormný populačný rast, ktorý je v mnohých prípadoch horší ako v arabskom svete. Napríklad v Nigérii stúpol počet obyvateľov medzi rokmi 2000 a 2014 o 67 percent. V ďalších krajinách ako Uganda a Tanzánia je to o viac ako 50 percent. Tieto krajiny sa rútia do obrovských a narastajúcich sociálnych problémov. Klimatické zmeny zasiahnu tento región veľmi výrazne.

Osobitne bude zasiahnuté pásmo Sahelu, čo sa dotkne aj najľudnatejšej africkej krajiny – Nigérie – so 180 miliónmi obyvateľov a 100-miliónovej Etiópie. Domnievam sa, že aj v tomto regióne dôjde časom k depopulácii. Možno to nebude tak rýchlo ako v arabských krajinách, ale skôr či neskôr aj tu dôjde k poklesu poľnohospodárskej produkcie a poklesu populácie.

Vieš si v horizonte niekoľkých dekád predstaviť výraznejšiu migračnú vlnu smerujúcu zo subsa-harskej Afriky do Európy?

Ľudia zo subsaharskej Afriky sa snažia do Eu-rópy prenikať už teraz, aj keď zatiaľ nie v takom veľkom množstve. Keďže je ale predpoklad, že arabský svet bude destabilizovaný skôr a výraz-nejšie ako subsaharská Afrika, je málo pravde-podobné, že Európa bude aj naďalej otvorená prijímaniu nejakých utečencov. Proti nim hrá aj geografická poloha, keďže Sahara a Stredozemné more sú výrazné bariéry. Moja hypotéza teda je, že obyvatelia subsaharskej Afriky dopadnú ešte horšie ako Arabi.

Dôležitú úlohu pri riešení problémov týchto krajín môže zohrať rozvojová pomoc. Na čo by sa mala zamerať, aby bola efektívna?

V prvom rade je nevyhnutné otvoriť tému po-pulačného rastu, ktorá je stále tabu. Pokiaľ sa toto neudeje, tak budeme stále chodiť okolo horúcej kaše. Je potrebné investovať prostriedky do nástrojov na zníženie populačnej explózie, ako sú vzdelávanie, dostupnosť antikoncepcie a podobne. Ďalej je dôležité investovať do udržateľného poľno-hospodárstva, efektívneho využívania vodných zdrojov a osvety v tejto oblasti. Ja som zástancom zmysluplnej rozvojovej pomoci priamo v týchto krajinách. Nedávno vyšla správa, podľa ktorej Nemecko plánuje vynaložiť do roku 2020 na inte-gráciu migrantov 94 miliárd eur. To je 5-násobok jeho ročnej rozvojovej pomoci. Za tie peniaze by bolo možné urobiť oveľa viac zmysluplnej práce v krajinách, odkiaľ migranti pochádzajú, alebo odkiaľ budú utekať v budúcnosti.

Slovensko dlhodobo nedodržiava svoje záväzky ohľadom výšky poskytovania rozvojovej pomoci. Je aspoň to, čo dávame, vynakladané efektívne?

V prvom rade dávame na rozvojovú pomoc smiešne málo – iba 0,09 percenta nášho HDP – pričom pri našom vstupe do EÚ sme sa zaviazali dávať v roku 2016 už 0,35 percenta. Medzinárod-né záväzky pre nás nemajú ani cenu papiera, na ktorý sme ich podpísali. To je Slovensko. Aj to málo, čo dávame, nie je vynakladané efektívne. Je to na dlhšiu debatu, ale naša pomoc je rozdrobená medzi množstvo projektov a krajín. Ako rozvojo-vú pomoc si vykazujeme napríklad aj prostriedky smerujúce do Srbska alebo na Ukrajinu, čo síce môže byť zmysluplné, ale rozhodne nejde o roz-vojovú pomoc. Čiže dávame málo, neefektívne a ešte aj švindľujeme.

foto

: Ond

rej H

rone

c

.kvartál 1918 .kvartál

.Tridentská omša na Slovensku

Ešte v šesťdesiatych rokoch sa u katolíkov rímskeho obradu slúžila iba omša, ktorú dnes nazý-vame tridentská, tradičná omša či mimoriadna forma rímskeho obradu. Druhý vatikánsky koncil priniesol zmeny, ktoré sa nevyhli ani slúženiu omše.

Dnes sa na Slovensku u rímskych

katolíkov stretneme takmer výlučne len

s novou omšou, zvanou aj omša Pavla VI.

či novus ordo missae. Vo svete i u nás sa

samozrejme slúžia aj katolícke omše iného

obradu, napríklad u našich gréckych ka-

tolíkov ide o byzantský obrad, ale až okolo

95 percent celosvetovej populácie katolíkov

patrí pod západnú resp. latinskú cirkev, teda

pod rímsky obrad.

Iba v latinčine

Pred pár rokmi by sa katolík u nás s

tridentskou omšou stretol iba ťažko. No

medzičasom sa dostáva do pozornosti a

kostolov, kde sa táto omša slúži, postupne

pribúda. Aby sme pochopili, čo je tridentská

omša, musíme sa vrátiť do šestnásteho

storočia, kedy bol na ekumenickom koncile

v talianskych mestách Trident a Bologna

kodifikovaný jeden spôsob slávenia omše,

keďže dovtedy sa používali rôzne formy,

hoci mnohé sa podobali. „Aby to nepre-

chádzalo do nejakej svojvôle, na Tridents-

kom koncile povedali, že toto bude riadna

forma slávenia pre cirkev a popri tom môžu

v určitých oblastiach ostať aj ich špecifické

formy,“ vraví Boris Bartho, vysokoškolský

učiteľ a aktívny katolík zo Spoločenstva

Ladislava Hanusa.

O pár stoviek rokov neskôr, začiatkom 20.

storočia, sa objavilo tzv. liturgické hnutie,

ktoré sa snažilo omšu priblížiť ľuďom. „Aby

ľudia vedeli, čo sa vlastne na omši deje, čo

robí kňaz pri oltári, aby to vnímali a mali

na tom aktívnu účasť,“ vysvetľuje Bartho

a pokračuje: „Toto povedomie vyvrcholilo

na Druhom vatikánskom koncile, kde sa

povedalo, že obrady sa majú zjednodušiť,

má sa dať väčší priestor ľudovému jazyku a

má prísť nová liturgická reforma. Po koncile

pápež Pavol VI. zaviedol liturgickú reformu,

ktorá rozhodla, že novou omšou sa má

nahradiť dovtedajšia liturgia.“

Medzi najväčšie rozdiely medzi tridentsk-

ou a novou omšou patrí, že tridentská sa

slávi iba v latinčine, ďalej kňaz je pri nej

obrátený chrbtom k ľudu – teda je akoby

na ich čele – a tvárou k oltáru. „Ľudia sú na

nej o niečo menej zapojení do odpovedí

v modlitbách a niekedy je to tak, že

odpovedajú len miništranti. Celkovo viacej

zdôrazňuje úlohu kňaza a miništrantov a

možno viacej sprostredkováva bázeň a úctu

voči Bohu a voči Pánovi Ježišovi prítom-

nému v oltárnej sviatosti,“ uzatvára Bartho.

Po Druhom vatikánskom koncile sa upustilo

aj od používania kazateľníc, ktoré v nových

kostoloch už nevidíme. Po latinsky sa slúžia

aj niektoré nové omše, ale nie je to obvyklé.

Po latinsky síce vie málokto, ale tých

niekoľko odpovedí nie je ťažkých sa naučiť

– pričom na tridentskej omši je ich skutočne

Jakub Lipták

málo, napríklad „Et cum spirito tuo“, čiže „I s

duchom tvojím“ alebo „Gloria tibi, Domine“,

teda „Sláva tebe, Pane.“ Navyše treba uviesť,

že modlitby počas omše potichu hovorí iba

kňaz v spolupráci s miništrantmi a veriaci

obvykle spievajú, ak je omša spievaná. Ak je

omša tichá, tak sa nespieva.

Agatha Christie píše pápežovi

Tridentská omša sa do života vrátila

postupne. Pôvodne sa rátalo s tým, že

nová omša celkom nahradí tú starú, i keď s

určitými výnimkami – napríklad od starších

kňazov sa nevyžadovalo, aby sa učili novú

formu. Liturgická reforma sa však pocho-

piteľne nepáčila každému. „Syn J. R. R.

Tolkiena, ktorý je katolícky kňaz, v jednom

rozhovore vravel, že jeho otec bol

z tej reformy nešťastný a naďalej

chodieval na omše so svojou starou

modlitebnou knižkou,“ hovorí

Bartho. Viaceré osobnosti an-

glického verejného života – vrátane

nekatolíkov – roku 1971 napísali

list Pavloovi VI., kde ho žiadali, aby

tradičná liturgia mohla byť ďalej

slávená, zdôrazňujúc jej výnimočné

umelecké a kultúrne dedičstvo.

„Medzi signatármi bola aj Agatha Christie,“

dodáva Bartho. Pápež vydal výnimku, avšak

iba pre Anglicko a Wales.

Až v roku 1984 pápež Ján Pavol II.

oprávnil biskupov povoliť slúženie tri-

dentskej omše v ich diecézach. K úplnému

uvoľneniu došlo za pápeža Benedikta XVI. a

od roku 2007 už nie je jej slúženie pod-

mienené súhlasom biskupa. Odvtedy tieto

omše postupne pribúdajú aj na Slovensku.

Sokol ju nechcel

Pionierom tridentskej omše na Slovensku

je senecký dekan Stanislav Stohl, ktorý sídli

v Moste pri Bratislave Túto omšu sa naučil

slúžiť v Ríme, kde mal roku 1991 vysviacku

a keď prišiel do pastorácie na Slovensko,

pýtal si povolenie verejne ju slúžiť od

arcibiskupa Jána Sokola. „Ten to odmietol

dať. Vyjadril sa v zmysle, že ľuďom by to

nič nehovorilo a ja som to bez problémov

akceptoval,“ vraví Stohl. Verejne začal

tradičné omše slúžiť až v roku 2008, keď

pôsobil v bratislavskom Devíne. O rok neskôr

bol presunutý do Mostu pri Bratislave, kde

je doteraz. Zo začiatku bola účasť slabá, v

súčasnosti chodí dvadsiatka až tridsiatka

ľudí. Asi piati z Mostu, zvyšok dochád-

za z Bratislavy a zo Senca. Stohl tu má v

každú sobotu poobede tridentskú omšu s

platnosťou na nedeľu a v nedeľu slúži zase

novú, na ktorú chodí väčšina farníkov. Ako

vníma tridentskú omšu on? „Pre mňa ako

celebrujúceho kňaza je lepšia, lebo ma ve-

die krôčik za krôčikom a nedáva mi priestor

pre nejaké špekulácie alebo vymýšľanie.

Úžasné na tridentskej omši je to tajomno a

aj to posvätné ticho má svoje miesto. Ale

určite sú aj mnohí nábožní ľudia, ktorí milu-

jú novú omšu a môžu byť aj veriaci, ktorým

tridentská veľmi nevyhovuje, lebo to môžu

cítiť tak, že sú trochu postavení bokom toho

tajomstva.“

Po omši idem za malou skupinkou

skalných návštevníkov a pýtam sa ich, ako

sa k tejto omši dostali. „Boh nás viedol,“

vraví mi pani, „dostali sme takú túžbu, že

sme hľadali túto omšu.“ Keď sa ich pýtam,

kde sa o tom dozvedeli, starší pán mi na

moje prekvapenie hovorí: „Z internetu,

samozrejme. Každý sa k tomu dostal nejako

inak, ale podstata je stále tá istá, lebo keď

nás nevedie Boh, nemôžeme sa k tomu do-

stať.“ „Aj na ten internet a na tú stránku nás

poslal Boh, lebo sa modlím, keď idem na

internet,“ dodáva staršia pani. Ako vnímajú

tridentskú omšu? „Výrazne sa nám prehĺbil

duchovný život a vážime si tento dar, že

máme tú milosť a môžeme sa zúčastňovať

na týchto omšiach,“ zveruje sa mi druhá

pani. Na nové omše už veľmi nechodia,

veď v sobotu sú v Moste a v nedeľu idú do

Vrakune, kde je jediný bratislavský kostol, v

ktorom sa slúžia tradičné omše.

Všetko pevne predpísané

Z bratislavskej Karlovej Vsi do Vrakune

dochádza aj dvadsaťšesťročný právnik

Michal. Cesta hromadnou dopravou mu trvá

asi hodinu, späť ide ďalšiu hodinu, ale to ho

neodrádza. S tridentskou omšou sa prvýkrát

zoznámil v roku 2012 na študijnom pobyte

vo švédskom Lunde. „Prvýkrát som z toho

bol zaskočený, ale potom ma to postupne

pritiahlo,“ vraví mi Michal. „Mimoriadna

forma viac zvýrazňuje obetný charakter a ta-

jomstvo svätej omše, takisto znemožňuje ne-

jaké liturgické excesy. K tým síce dochádzalo

aj pred koncilom, ale ide o to, že tu má kňaz

všetko pevne predpísané a nemôže z toho

robiť oslavu seba – celá svätá

omša je prispôsobená na oslavu

Pána Boha.“

Michal cez týždeň navštevu-

je Marianku, kde tiež bývajú

približne raz do týždňa tridentské

omše. Mostom pri Bratislave,

Vrakuňou a Mariankou sa výpočet

takých kostolov v Bratislavskej

arcidiecéze končí a v ostatných

diecézach je situácia ešte slabšia.

Pravidelné nedeľné omše mimoriadnej

formy bývajú už iba v Stakčíne za Sninou a

inak sú na Slovensku už len štyri kostoly, kde

sa viac-menej pravidelne slúžia tridentské

omše, avšak väčšinou len raz-dvakrát do

mesiaca, alebo

nejde o nedeľné omše.

Je to iba „hipsterčina“?

Účastníci tridentských omší sa nedajú

zaškatuľkovať, hovorí mi Michal. Chodia

na ne mladí aj starší, ženy aj muži, ľudia

z rôznym vzdelaním a rôznymi názormi.

„Samozrejme, je tam väčší výskyt kon-

zervatívnejších ľudí, ale stretol som sa aj

s takými, ktorí sú dosť liberálni,“ dodáva

Michal. Stohl má podobné skúsenosti. „Je

to tam pestré,“ vraví, „chodia aj akademickí

pracovníci, aj robotníci.“

Zdá sa, že „trident“ na Slovensku zažíva

obrodu. Je tomu ale skutočne tak? Skep-

tický je kresťanský filozof Matúš Sitár: „Je to

tak trochu mýtus a pre niektorých to môže

byť skrátka ,hipsterčina‘, podobne ako keď

vymetajú starožitníctva alebo blšie trhy.

Ani jedna ani druhá forma nie je zo svojej

podstaty zlá, ani len lepšia či horšia.“

Medzi katolíkmi sa dajú nájsť názory,

ktoré na jednu či druhú formu nazerajú

zhora, avšak treba mať na pamäti oficiálne

stanovisko katolíckej cirkvi: sú to dve rovno-

cenné formy rímskeho obradu a ani jedna

nie je horšia alebo lepšia ako druhá.

„Mimoriadna forma viac zvýrazňuje obet-ný charakter a tajomstvo svätej omše, takisto

znemožňuje nejaké liturgické excesy. K tým síce dochádzalo aj pred koncilom, ale ide o to, že

tu má kňaz všetko pevne predpísané a nemôže z toho robiť oslavu seba – celá svätá omša je

prispôsobená na oslavu Pána Boha.“

foto

: Ant

on F

rič

.kvartál 2120 .kvartál

.Žijem len pre fotkuJan Šibík cestoval v posledných dvoch rokoch za utečencami do rôznych kútov Európy deväť krát. Aj napriek tomu, že „o túto tému už nikto nemá záujem“, plánuje ďalšie cesty. Cieľom je dobrá fotka. Byť súčasťou diania, byť „na dotyk udalostí“ je adrenalín, ktorý ho neustále poháňa vpred. Dlhoročný fo-tograf časopisu Reflex dnes pôsobí na voľnej nohe a venuje sa všetkému, čo má potenciál na dobrú fotku.

Patríš medzi absolútnu reportérsku špičku a napriek tomu si často odkázaný na komerčnú prácu. Nemáš pocit, že tvoja práca je čoraz zbytočnejšia?

Máš pravdu. Možno zbytočná je, ale ja ju chcem robiť. Je to jednoducho môj život a ja v ňom chcem pokračovať. Fotožurnalizmus umiera. Ja však chcem pokračovať. Hľadám nové cesty. Napr. videá, ktoré majú veľkú sledovanosť a vďaka ktorým získavam nové, mladé publikum. Mladí ľudia si časopis nekúpia, ale na dvoj či troj-minútové videá kliknú.

Lepšie sa ti robilo keď ti každý mesiac prišla výplata na účet, ale nemal si úplnú voľnosť pri práci, alebo sa ti robí lepšie teraz, keď máš slobodu, ale bez istoty príjmu?

Lepšie to určite bolo predtým. Som opatrný, nerád riskujem. Tá neistota, ktorú som prvý krát pocítil v päťdesiatke, keď som skončil v Reflexe ma hodne traumatizovala. Ale nie som ten typ, ktorý by skormútene sedel na gauči. V časopisoch

je čoraz menej reportáží, ale vďaka mobilom je obrovský záujem o fotografiu a obrovský záujem o skúsenosť. A pokiaľ máš skúsenosť a k tomu ešte aj meno, tak môžeš robiť workshopy. Robím workshopy s obyčajnými foťákmi, s mobilmi, workshopy v zahraničí. V minulosti som zarábal asi 70% z honorárov a zvyšok z rôznych zákazok. Teraz je to naopak.

Hovoril si, že si opatrný, ale pritom si väčšinu svojho života strávil v nebezpečných oblastiach. V poslednej dobe si však zvoľnil a pohybuješ sa takmer výhradne v bezpečnej európskej zóne. Čím to je?

Keď máš skúsenosti, vo vojnových konfliktoch vieš odhadnúť riziko a podľa toho sa správaš. Dnes však vyskočil nový fenomén únosov. Ja mám panický strach z toho, že by ma uniesli. Viem, že by som to psychicky neuniesol. To je jeden dôvod, ten najpodstatnejší. Potom je ešte druhý dôvod, ktorý je tiež dôležitý, ale nie je najpodstatnejší – načo by som chodil do Afgani-

stanu alebo do Iraku, keď sa tam v dnešnej dobe nemôžem voľne pohybovať. Som ochotný zaris-kovať, ale musí to mať zmysel. Musím mať aspoň pocit, že tam mám možnosť urobiť nejaké silné fotky. Ináč je to pre mňa zbytočné hazardovanie so životom.

Video, na ktorom ukazuješ a hovoríš o nepo-riadku, ktorý za sebou utečenci v Maďarsku nechávali, videlo viac ľudí ako tvoje fotky z týchto udalostí.

To nikto nevie, ale je fakt, že bolo hodne sledované. Ja už dopredu viem povedať, ktoré videá budú sledované a ktoré nie. Keď som urobil video z Luníku IX, čakal som veľkú sle-dovanosť a tak aj bolo. To isté sa stalo z videom s fotografiami o prostitúcii v Thajsku. Funguje to aj na serióznych serveroch. Videá sú pre mňa malá, nepodstatná vec. Sú skôr o oslovovaní nového publika. S tým súvisia aj tvoje, dnes už legendárne kurzy fotografovania mobilom v Prahe. Prečo ten

Anton Frič

fenomén fotografovania mobilom. Využívaš aj ty mobil pri svojej práci?

Keď ide o niečo podstatné, tak nie. Ale zároveň na Instagrame sledujem plno svetových špičkových fotografov, ktorí často siahnu po mobile. Prapôvodný dôvod týchto kurzov bolo rozšíriť workshopy. Pri mobile však tiež môžes trénovať pohotovosť, trénovať schop-nosť situáciu uvidieť a zaznamenať ju. Som šokovaný aká dobrá fotka sa dá urobiť mobilom. V dnešnej dobe platí, že nezáleží čím, ale ako. Mobil má množstvo jasných výhod – vždy ho máš pri sebe, neberú ťa ako fotografa. To je neskutočná výhoda. Keď máš v ruke foťák, tak si fotograf, keď máš mobil, tak nie si fotograf.

Utečenci sú v posledných dvoch rokoch tvojou nosnou témou. Je to niečo osobné alebo je to téma, ktorá je podľa teba tak dôležitá, že sa jej takto naplno venuješ?

Som presvedčený, že utečenci sú jednou z najväčších udalostí posledného desaťročia. Je to udalosť, ktorá môže neuveriteľným spôsobom ovplyvniť naše životy, ktorá môže zmeniť život vo svete. Je nemysliteľné, aby som sa tomu nevenoval.

Ako tie skúsenosti, ktoré si fotografovaním tejto témy získal ovplyvnili tvoj pohľad na utečeneckú krízu? Spočiatku si prijímanie utečenecov v Európe veľmi podporoval, dnes deklaruješ, že z utečencov máš strach. Čo spôsobilo tvoj posun vo vnímaní tejto témy?

Spôsobilo to tých 9 ciest a skúsenosti, ktoré som na vlastné oči zažil. Napr. posledná cesta v Idomeni. Cítil som, aké je tam napätie medzi Kurdmi a Afgáncami a Sýrčanmi. Ráno ti ľudia ponúkajú čaj, sú hrozne milí, chcú sa s tebou rozprávať. Dôjde k nejakému konfliktu a zrazu sa tí milí ľudia zmenia, začnú hľadať železné tyče a idú sa biť. Tí ľudia sú veľmi agresívni a ani mi nedovolia fotiť. Ja si kladiem otázku, či chceme, aby sa týmto spôsobom v Európe riešili spory? Oni sú vlastne na jednej lodi pretože chcú do Európy. Mali by ťahať za jedno lano, ale zrazu majú problémy sami medzi sebou. Ako sa majú potom v Európe integrovať, prispôsobiť sa životu v Európe, ktorý je veľmi odlišný? Z reakcií týchto, väčšinou milých ľudí, ide strach. Oni sú stále ako vo sne. Stále majú pocit, že v Európe je blahobyt, že tu dostanú dom a auto a budú tu mať nádherný život. Stále nerozumiem tomu, že keď aj v tom Nemecku majú rodinu, že sa z toho sna stále nechcú prebudiť. Potom sa dostanú do Európy a zistia, že realita je ďaleko od ich snov. Budú potom žiť na okrajoch miest v getách, ktoré sú napr. v Malmö alebo v Bruseli. Oni tam budú žiť vedľa toho blahobytu, ale na ten blahobyt nikdy nedosiahnu. Preto sa obávam, že bude vznikať obrovská frustrácia. V tom množstve sa nájdu niektorí, ktorí podľahnú radikálom.

Vyjadril si sa, že na ich mieste by si urobil to isté.

Áno, snažil by som sa tú rodinu zachrániť. Ale od tej doby pribudol veľký počet ekonomických migrantov, ktorí vlastne nie sú v ohrození života, ale chcú žiť lepší život. A ten hľadajú v Európe. Keby hypoteticky, Európan alebo Američan urobil takéto kardinálne rozhodnutie, že predáš barák, často za babku, zbalíš celú rodinu a ideš do nejakej arabskej zeme, tak si zistíš maximum informácií. Veľmi často pozorujem, že napr. v Idomeni nemajú ani tie najzákladnejšie informá-cie. Napr. ráno im bolo zima. Pýtam sa ich: „Kam idete?“ „Do Švédska.“ Ja im vravím, „veď v tom Švédsku je na niektorých miestach aj mínus 35 stupňov!“ Oni sú z toho prekvapení?! Oni idú do Švédska ale netušia, že je tam v zime mesiac tma. Sú to veci, ktoré ich budú neuveriteľným spôsobom ovplyvňovať, ale oni si ich dopredu nezisťujú. Keď ide o tak zásadné rozhodnutie, že berieš celú rodinu, predáš dom a ideš, tak si zistím všetko možné. Ale oni to nerobia. Tomu nerozumiem.

Nespôsobila to do veľkej miery Merkelová a postoj Nemecka?

Mne to gesto Merkelovej v dobe, keď ho povedala, bolo sympatické. Neveril som, že do tej masy ľudí sa infiltrujú aj ľudia, ktorých v Európe

nechceme. Zmýlil som sa. Medzi tými ľuďmi je nie-koľko desiatok až stoviek hajzlov, ktorí môžu úplne destabilizovať Európu. Tá jej veta smerovala najmä k Sýrčanom, čo sú ľudia, ktorí pomoc jednoznačne potrebujú. Aj medzi nimi sú však radikáli. Pri utečencoch som mal zo začiatku pocit, že to tu bude super, že tu budeme mať rôzne reštaurácie, že tu budeme žiť pekne vedľa seba ako v New Yorku. Neuvedomoval som si tie riziká s tým spojené, možnosť zneužitia našej pohostinnosti. Môj názor sa vyvíja. Nemám potrebu nikoho presvedčovať. Ja by som chcel názorové rozdiely tlmiť. To však neznamená, že tie veci nepomenujeme tak, aké reálne sú.

Máme teda právo odmietnuť všetkých, lebo sa im tu nemusí páčiť alebo môžu byť medzi nimi džihádisti?

To je veľmi zložitá otázka. Snažiť sa nájsť spôsob, ako ich čo najlepšie rozlíšiť. Tých, ktorí potrebujú a tých, ktorí nepotrebujú pomoc. Je veľmi smiešne, že sa táto téma preberá najmä v krajinách, ktorých sa tento problém netýka, keďže do nich títo utečenci nechcú ísť. Nám bolo najviac pomáhané a preto by sme práve my mali najviac pomáhať. Ale chápem, že ku nám ísť nechcú.

Aká je úloha médií v tejto téme?Niektoré médiá kvôli korektnosti, aby to

náhodou nebolo pochopené nesprávne alebo aby to náhodou utečencom neuškodilo, niektoré veci jednoducho vynechajú.

Ako napríklad nahrávanie štábu rakúskej televízie pri povodniach v Nemecku.

Áno, oni prišli po funuse a tak tam tie smeti znova vysypali a nahnali utečencov aby upra-tovali. To je presne to, čo hovorím. Práve takéto veci sú škodlivé. Vieme ako sú česká aj slovenská spoločnosť xenofóbne a zaujaté. Potom vláda rozhodne, že ich niekoľko desiatok prijme a prezentuje to, že to sú ľudia, ktorí utekajú pred Islamským štátom. Ale potom sa od samotných utečencov dozvieme, že časť ich bola v utečenec-kom tábore v Bejrúte, ďalší zase v Erbile. Čiže sú to ľudia, ktorí mali ponuku ísť do Európy. Mali pocit, že tu budú žiť v lepších podmienkach ako žili. Niektorí z tých ľudí boli bohatí. Aj preto sa môže stať, že pre niektorých z nich môže byt niekde na okraji Jihlavy pripadať ako kravín. Pretože oni tam mali veľký dom. Teraz sú zavretí v Nemecku, v horších podmienkach ako tu u nás, ale nevrátia sa. Nechcú sa vrátiť, pretože stále veria, že podmienky v Nemecku budú lepšie. A tie samozrejme lepšie budú, lebo tam budú dostávať ďaleko viacej peňazí. Čiže celá táto akcia situáciu iba zhoršila. Keby sa povedalo hneď na začiatku na rovinu že sú odtiaľ a odtiaľ, sú to kresťania a majú pocit, že sa im v Európe bude žiť lepšie. To by možno fungovalo. Ale keď sa to urobí naopak, keď sa tie informácie zistia až neskôr, tak tu máme veľký problém.

Je o tebe známe, že máš vyhranený postoj voči Rusku, Putinovi, Saudskej Arábii, Turecku, či Zemanovi.

Najväčší problém je naše európske pokry-tectvo. Ako sme tlieskali arabským revolúciám! A pozri sa tam teraz! Keď tam boli tí diktátori, tie krajiny viac-menej fungovali. Samozrejme, tí ľudia si nevyskakovali, ale čo by sme dali za to, aby v Egypte bol Husmí Mubarak, alebo v Lýbii Kaddáfí. My si však myslíme, že my to vieme najlepšie a radíme im ako to urobiť a výsledkom je chaos. Mne to iba dokazuje, že demokracia

.kvartál 2322 .kvartál

foto

: Ant

on F

rič

Keby bol William Shakespeare vzorným manželom a otcom, asi by nebolo žiadneho Shakespeara. Ale nebol, tak je. Ktovie, čo bolo na príčine. Či jeho o osem rokov staršia manželka, podnikanie, tvorba, spoločenské povinnosti na kráľovskom dvore alebo pekní mladí ľudia oboch pohlaví v jeho blízkosti. Rodinu finančne podporoval, ale vídali sa jeden, dvakrát za rok. Smrť 11–ročného dvojčaťa, syna Ham-neta ho veľmi zasiahla a prejavilo sa to aj v jeho diele. Ale inak oni žili v Stratforde, on

"Citátov zo Shakespeara je oveľa viac ako citátov z Biblie. Shake-speare, to je erotický slang nevestincov, žargón putík, ale aj vybraná reč

kráľovských siení. Krvavá brutalita a najjemnejšia lyrika v jednom."

v Londýne, čo trvalo plných dvadsať rokov (1592-1612). Keď sa štyri roky pred smrťou natrvalo vrátil do Stratfordu, vítali ho ako hviezdu. Čoskoro sa však ocitol v konflik-toch so spoluobčanmi. Podnikal v realitách a bol tvrdý obchodník. Zachoval sa dlžný úpis na malú čiastku, ktorú nekompromisne vymáhal.

Básnik konkrétnych ľudských situácií Štyristo rokov od svojej smrti je bez-

konkurenčne najhranejším dramatikom vzhľadom na rozsah tvorby. Starogrécki a starorímski dramatici sa uvádzajú síce dlhšie, ale zachovalo sa oveľa menej z ich diel, a v povedomí súčasníka nie sú tak výrazne zapísané ako Shakespearove hry a básne. Ako bolo napísané v prvom súbornom vydaní jeho diela : „Shakespeare pre všetky časy bol, nielen pre jednu dobu.“

Shakespeare, dramatik, básnik, herec, bol aj podnikateľom vo vtedajšom zábavnom priemysle. S ostatnými hercami vlastnil londýnske divadlo The Globe (Zemeguľa). Divadlá vtedy nemali kulisy a oponu, hľadisko splývalo s javiskom. Stojaci diváci obklopovali prázdnu scénu z troch strán. Mali preto bezprostredný kontakt s hercami, ktorí vystupovali v náklad-ných kostýmoch. Aby naplnil trojtisícové miestne hľadisko svojho divadla, musel sa Shakespeare obracať v ostrej konkurencii iných divadiel a ďalších druhov zábavy.

Tými boli krčmy, nevestince, arény pre býčie a medvedie zápasy, jedna dokonca v blízkosti The Globe. Obstál. Jeho hry úspešne oslovovali vrstvy naprieč celou spoločnosťou, od sluhov po kráľov. Stvoril rôzne a protikladné postavy. Ich vlas-tnosti a príbehy odrážajú konkrétne život-né situácie a ľudské skúsenosti. Ako píše český literárny vedec a prekladateľ Hilský, časom sa stali archetypmi a ako studnica sebapoznania priťahujú divákov a čitateľov dodnes.

Jedinečný a strhujúci jazyk hier a básní Shakespeare vytvoril originálny jazyk

neobvyklej bohatosti. Vďaka nemu získala angličtina vyše tritisíc nových slov a spojení (napr. manager, fashionable, generous, sorry sight, fair play). Slováci a iné národy ho poznajú z prekladu. Ale v Anglicku sa uvádza v pôvodnom jazyku z prelomu 16-17 storočia. Žiadnemu režisérovi by ani nenapadlo ho pretlmočiť do modernej angličtiny. To má za následok, že ak divák nepozná dobové reálie, nemusí porozumieť všetkým slovným hrám a narážkam.

Nikomu to ale neprekáža, pretože reč tohto dramatika je motorom deja jeho hry. Vzdelaný Angličan pozná približne 5000 až 10 000 slov. Moliére použil vo svojich hrách 5000 slov. Shakespeare štyrikrát viac! V Oxfordskom slovníku sa každé slovné heslo dokladá citátom. Citátov zo Shakespeara je oveľa viac ako citátov z Biblie. Shakespeare, to je erotický slang nevestincov, žargón putík, ale aj vybraná reč kráľovských siení. Krvavá brutalita a najjemnejšia lyrika v jednom.

Preklady a literatúra o ňom Prekladov Shakespeara a kníh o ňom

je neúrekom. Každá generácia by vraj mala mať svoje preklady jeho diel. Na Slovensku je v súčasnosti Shakespearovým „dvorným“ prekladateľom Ľubomír Feldek, ktorý sa však venuje aj vlastnej tvorbe v rôznych žánroch. Pozoruhodným prekladateľským zjavom za riekou Mora-vou je spomenutý Martin Hilský, expert na Shakespeara, ktorému, a výhradne jemu, sa venuje celý život. Preložil celé Shakespearovo dielo. Hilského zásluhy na tomto poli ocenila aj kráľovná Alžbeta II. udelením Rádu britského impéria. Po-zoruhodnou Hilského prácou z poslednej doby (2015) je kniha Shakespeare a jeviště svět. Každé Shakespearovo dielo, od hier po Sonety, je tu rozobrané v samostatnej eseji, vrátane dobových, spoločenských, politických a literárnych reálií a to nielen anglických. Hilský konštatuje: Shake-spearovo dielo nie je niečo fixné, nemenné a absolútne poznateľné, ale niečo večne premenlivé, neuchopiteľné a rozmanité, tak ako život.

Shakespeare sa narodil a zomrel v rovnaký deň a mesiac, pričom tieto dátumy delí 52 rokov jeho života. 23. 4. 1616 odišiel na večnosť po oslave svojich narodenín. Zaujímavé je, že v rovnaký dá-tum zomrel aj Miguel de Cervantes, slávny autor Dona Quijota.

.Shakespeare nevybledolRudolf Šuran

a ľudské práva nie sú prenesiteľné do všetkých zemí sveta. Kedy na to prídeme? Na druhej strane bombardovanie Srbska tiež nebol akt mieru, ale zastavilo to vojnu na Balkáne. Ale je to drsné. Pristúpiť na to, že kvôli niečomu budeme prehliadať tisíce mŕtvych civilistov. Potom je tu problém v informovanosti a navyše sa obávame neznámeho a sme xenofóbni. Máme prezidenta, ktorý neuveriteľným spôsobom prilieva olej do ohňa.

Ale s mnohými jeho názormi súhlasíš?!Ten človek je mi bytostne nesympatický.

Súhlasím iba s drobnosťami. Súhlasím s tým, že väčšina utečencov skončí na západe v getách a že sú medzi nimi džihádisti, ktorí sú ochotní vyhodiť sa do vzduchu. Ale to je asi tak všetko. Je mi nepríjemné aj to konštatovanie, že sú veci, s ktorými s ním súhlasím. Veď predsa neexistu-je človek, s ktorým by si vo všetkom nesúhlasil. On toho narozpráva veľmi veľa a veľa z toho je veľmi škodlivé. Už dávno zahájil svoju kampaň na znovuzvolenie. Ako ťa ovplyvňujú všetky tie nešťastia, ľudská bieda a násilie ktoré si videl?

Uvedomujem si veci, ktoré by som si ináč neuvedomoval. Ktoré by ma nikdy ani nena-padli. Obávam sa, že tie istoty, ktoré tu máme veľmi rýchlo zmiznú. Ešte pred niekoľkými rokmi by ma ani nenapadlo, že by v Európe mohlo ešte dôjsť k nejakému konfliktu. Myslel som si, že peniaze na zbrojenie sú vyhodené von oknom, že by sa radšej mali dať ženským s deťmi, mladým ľuďom a dôchodcom. Myslel som si, že to staré rozdelenie na východ – západ je už irelevantné. Že Rusko smeruje svojou cestou k nejakej demokracii. Absolútne som neodhadol, že by zrazu mohlo obsadiť Krym. Neviem, čo môžeme od Putina očakávať, ale určite nič dobré.

Čo si myslíš o dohode s TureckomBohužiaľ je nevyhnutná. Turecko toho

majstrovsky využilo. Erdogan je človek, ktorý slovo demokracia asi nikdy nepočul, ale aj napriek tomu ho Európa potrebuje. Ten človek má neuveriteľnú silu a moc. Na druhej strane zavretím hraníc sa zastavila balkánska trasa. Akurát že sa otvorila omnoho nebezpečnejšia trasa z Lýbie do Talianska. Len kto bude chcieť nasadzovať krk v Lýbii?

Nebojíš sa , že tieto tvoje názory vám uškodia, že niektoré médiá si radšej vyberú fotografa s vhodnejšími názormi?

Áno, to ja už pociťujem. Ani nie tak pri médiách, ale pociťujem to napr. na facebooku. Aj preto som hovoril, že rozhovory príliš nechcem dávať. Na druhej strane je podľa mňa povinnosťou novinára hovoriť pravdu a podávať informácie a nie niečo zatajovať, aby

to pre tú skupinu náhodou nevypálilo zle. Uve-domujem si, že na rozdiel od tých ľudí mám za sebou obrovské množstvo skúseností. Viem porovnávať. Bol som za nimi 9 krát po celej Európe. Ale tieto situácie fotím 25 rokov. Opa-kovane som zažil utečenecké krízy na rôznych miestach sveta. Keď niekto povie, že tí ľudia žijú v otrasných podmienkach, je to nič proti tomu, čo som ja zažil a videl v utečeneckých táboroch napr. v Južnom Sudáne, v Etiópii počas hladomoru a podobne.

Ako vnímaš prácu neziskoviek s utečencami v Európe? Hrozne ma trápi to, že keď sa dnes povie NGO alebo také to posmešné „slniečkári“, tak ono je to skoro nadávka. To je obrovské nebezpečenstvo pre humanitárne organizá-cie. Človek v ohrození má obrovský prepad vo financiách vyzbieraných od ľudí. Proste v spoločnosti je zrazu človek, ktorý robí pre NGO škodná, nejaký blázon, nerealista. Je pre spoločnosť na smiech.

Nie to aj chyba v ich komunikácii?Veď práve. Neviem, či si to oni uvedomujú.

Namiesto tej kampane, ktorú rozbehli proti mne, kde tvrdili, že tam vtedy pršalo a že som si tie zábery zaranžoval, sa mali zamyslieť nad tým, či ten Šibík náhodou nemá prav-du. Ale oni sa na mňa zbehli ako osy. Každý potrebuje nejakú skúsenosť. Ja sa obávam za nich. Ja nechcem, aby boli ľudia naštvaní na humanitárnych pracovníkov. Vedie to tiež k tomu, že sa ľudia prestávajú spolu baviť, že si prečítajú vetu, ktorá sa im nepáči a potom sa prestanú s vami baviť.

Andrej Bán pomáhal zakladať Človeka v ohrození, Michal Bandžák tiež založil hu-manitárnu organizáciu Magna. Veľa fotografov sa aktívne venuje humanitárnej práci inšpiro-vanej tým, čo videli a zažili. Ako vidíš túto aktivitu niektorých tvojich kolegov?

Ja nechcem, aby sa zo mňa stal humanitárny pracovník. Ja chcem fotografovať. Je v tom asi značná miera sebeckosti. Ja chcem fotografovať a chcem spoznávať svet. Chem si utvárať názor a preto na tých miestach musím byť. Neviem prečo by som mal odložiť foťák a mal začať robiť niečo od úplného začiatku. Ja si myslím, že najlepšia cesta je vzájomná spolupráca. Preto pravidelne spolupracujem s Človekom v ohrození, spolupracujem s Lekármi bez hraníc. Obe tieto skupiny sa veľmi potrebujú. Keď fotografuje humanitárny pracovník, tak na tých fotkách sú väčšinou rozosmiate deti a vôbec to nevystihne to, čo tí ľudia majú za sebou a čo prežili, pretože on také fotky nedokáže urobiť. Aby si na niekoho vôbec zapôsobil, musia tie fotky byť naozaj dobré. Pokiaľ máš robiť nejakú zbierku na pomoc ľuďom, potrebuješ ľudí

presvedčiť. Fotka je zatiaľ stále veľmi silným presvedčovacím prvkom. Ale musí to byť silná fotka. Takú humanitárny pracovník nedokáže urobiť. Východiskom je vzájomná spolupráca.

Čiže stále veríš, že fotografia dokáže meniť svet.

To je príliš silné. To by som asi nepovedal. Pri niektorých ľuďoch dokáže zapôsobiť, presvedčiť ich. Sila fotky samozrejme slabne, ale stále má nejakú výpovednú hodnotu. Ale musím na rovinu povedať, že pre mňa je tým najdôležitejším dôvodom to, že urobím tie silné fotky. Keď to ešte niekoho k niečomu presvedčí, tak to beriem ako bonus. Ale sebecky a na rovinu hovorím, že mi ide hlavne o fotky.

Podľa akého kľúča si vyberáš témy, ktoré fotíš? Prvá je fotka. Keď mám pocit, že sa tam dá

urobiť silný súbor, tak do toho idem. Na druhej strane, sa musím nejako živiť a vo svojom veku si už chcem žiť trochu pohodlnejšie a na to potrebuješ peniaze. Z toho dôvodu nemám problém robiť veci na zakázku. Aj tá najhlúpe-jšia zakázka ťa môže nejakým spôsobom posunúť ďalej. Prinajmenšom zručnosťou a pohotovosťou.Napr. téma utečencov už nikoho nezaujíma. Ale ja napriek tomu si našetrím prachy a idem tam. Je to silná téma, dajú sa tam robiť silné fotky. Nad tým všetkým je však kniha.

Vydal si už tri knihy. Prečo je pre teba kniha taká dôležitá?

Pretože kniha, to je to top pre fotografa. Knihou si uzavrieš nejakú kapitolu. Kapitolu, ktorá zahŕňa mnoho rokov práce. Je to niečo, čo tu po tebe zostane. Pre fotografa je to podľa mňa najviac. Cena na World press photo alebo Czech press photo je čo? Tých ocenených sú stovky. Všetci na nich zabudnú. Výstava? OK. Ľudia tam prídu, nažerú sa chlebíčkov, výstava skončí a po nej je čo? Sú s tým iba starosti. Ale kniha tu po tebe zostane. To je to primárne snaženie. Pre knihu som ochotný obetovať maximum. Je dobré keď si napr. raz za desať rokov uzavrieš to obdobie.

Ako vidíš budúcnosť reportážnej fotografie?Umiera. Ten, kto si chce užiť ten úžasný

pocit, že si súčasťou diania, tak bude musieť peniaze na fotenie zarobiť niekde inde. Reportážna fotka skoro nikdy nedokázala fotografa uživiť. Až na niekoľko výnimiek. Ale ten život, ktorý ti to prináša, to, že fotíš, že si na tom mieste, že si na dotyk tých situácií a udalostí, to je to naj. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že práve toto je najväčšie pozitívum mojej práce.

Malá úvaha k 400. výročiu smrti slávneho anglického dramatika a básnika.

.kvartál 2524 .kvartál

"Inakosť knihy v porovnaní so stálicami povinného čítania mô-že byť užitočná. Vďaka nej nemu-

sia byť hodiny literatúry prestavením zaklínača hadov. Absurdnosť situácii,

nedostatok citu, naturalistický jazyk, čiernobiele alebo,

naopak, nevyhranené charaktery pútajú pozornosť. "

.Sekerou a nožom - recenzia

Nomen omen

Názov Sekerou a nožom naznačuje, v akom

duchu sa dielo nesie. Druhé vydanie knihy z

roku 2011 obsahuje 16 poviedok. Príbehy sú

tvrdé, miestami absurdné, cynické. Autori si

neberú servítku pred ústa pri realistických

opisoch ľudského konania. Nielen pri

vykreslení sexuálneho aktu medzi postava-

mi, ktoré je tŕňom v oku predstaviteľom

katolíckych škôl. Pôsobivejšie ako slová sú

okolnosti, ktoré postavy k ich konaniu vedú.

Prázdnota ich bytia, rutina každodenného

života, potreba ovládať inú bytosť . Nudu a

zvyk môže predstavovať manželka, ktorá si

pred milovaním poskladá blúzku na stoličku

(V rodine). Odumierajúci vzťah je témou

poviedky Sekerou a nožom. Pohnútky, ktoré

Annu a Jana viedli k sobášu, sú pritom ak-

tuálne i dnes: osamelosť, vylúčenie z okruhu

šťastne zadaných priateľov, otázky rodičov.

Dej vrcholí vo chvíľkovom návrate Jana do

slobodných čias. Vo vzduchu visí tragický

koniec. Hoci len rafinovane naznačený.

Pasáže z Tarantinových filmov pripomína

Mato Groso. Temnota, mafia, smrť. Popísané

s detskou naivitou pohľadu päťročného

chlapca. Vplyv rozširovania mestského osídle-

nia na dedinu ilustruje poviedka O vplyve

pitia kávy na riešenie bytovej otázky. Vzťahy

v rodine, tiesniacej sa na malom priestore, sú

napriek hyperbolizácii povedomé každému,

kto niekedy riešil otázku bývania, žil vo

viacgeneračnej domácnosti , či fungoval

na internáte alebo v podnájme. Ľudskou

prirodzenosťou je deliť sa, no i bojovať o

životný priestor. Nie je jednoduché určiť, či

sa človeku pri čítaní chce viac smiať, alebo

plakať.

Ako bolo

Pre generáciu narodenú po Novembri '89

je ťažšie pochopiť historky z éry socializmu.

Kniha približuje situáciu ľudí, nútených

vstúpiť do družstva stranou, či dokon-

ca vlastnými deťmi (Ako sa Ďuro obesil).

Problém v Odese azda pripomína čistky,

zatýkanie a vykonštruované procesy. 50.

roky nás, či iné vlny útlaku, v inej dobe, v

iných krajinách.

Poviedka Súdruh Bozonča - ideálna

pracovná sila ponúka vtipný súhrn vlast-

ností vzorového socialistického človeka, s

príslušnou dávkou irónie. Dosiahnuť ideál

bolo pre väčšinu nemožné - cestou mohla

byť pretvárka, potlačenie a utajenie svojich

myšlienok. Popretie časti svojho Ja. Ani

politická sloboda dneška nezmení podstatu

ľudí. Normy síce nie sú diktované stranou,

no médiá, škola, rodina, známi stále určujú

požiadavky. Ideál normálneho jedinca,

ktorý sa primerane správa, správne vyzerá,

má vhodné záujmy a zmysluplné ciele. V

období dospievania je potreba zapadnúť do

kolektívu silná. Taká silná, že kvôli členstvu

vo svorke sa vzdáme časti seba. Schopnosť

vysmiať sa nezmyselnému, cudziemu ideálu

je nutná na zachovanie vlastnej jedinečnosti.

Prečo nie?

V popísaných kapitolách ani vo zvyšku

knihy Pišťanka a Taragela nenachádzam nič,

čo mohlo zatriasť svetom dnešného mladého

človeka. Návštevou kina, pozeraním hlavných

správ v telke a návštevou ľubovoľnej sociál-

nej siete absorbuje viac negatívnych emócií,

ako obsahuje necelých 250 strán. Inakosť

knihy v porovnaní so stálicami povinného

čítania môže byť užitočná. Vďaka nej

nemusia byť hodiny literatúry predstavením

zaklínača hadov. Absurdnosť situácii, nedo-

statok citu, naturalistický jazyk, čiernobiele

alebo, naopak, nevyhranené charaktery

pútajú pozornosť. To je predpokladom vzni-

ku diskusie. A diskusia vedie k premýšľaniu,

formovaniu vlastného názoru.

V parlamentných voľbách množstvo

mladých voličov odovzdalo hlas istej

strane. Zdôvodňuje sa to medzerami vo

vyučovaní dejepisu. Neschopnosťou do-

spievajúcich pracovať s faktami, vytvárať

si názor a zvážiť dôsledky svojho konania.

Dá sa povedať - mnohí mladí nerozmýšľa-

jú. Ak máme možnosť prebrať časť z

nich z letargie a aspoň občas prinútiť

pohnúť mozgom, treba ju využiť. Verím,

že prostriedkom môže byť Pišťankova a

Taragelova kniha. Aj v prípade, že bude

pre niekoho šokovou terapiou.

Rozuzlenie

Vybrané kapitoly z knihy Sekerou a nožom

nateraz v odporúčanom čítaní zostávajú. Je

na predmetovej komisii, aby do výuky zahr-

nuli poviedky, ktoré nepobúria šťavnatým

slovníkom. Osobne som rada, že sa z

povinnej či odporúčanej literatúry táto kniha

nevytratila celkom. I „nezávadné“ povied-

ky sú silné dosť , aby zaujali aj oťukaných

maturantov. Možno si napokon študenti

prečítajú dielo celé. Napriek, a možno práve

kvôli jeho kontroverznosti. Bude to ich

slobodná voľba.

Zuzana Vargová

Dielo Petra Pišťanka a Dušana Taragela sa nedávno tešilo neobvyklej pozornosti. Združenie ka-tolíckych škôl Slovenska a Slovenská asociácia učiteľov slovenčiny požiadali o vyradenie knihy Se-kerou a nožom spomedzi povinného čítania. Tým sa rozprúdila diskusia, čo do okruhu odporúčanej literatúry patrí, a čo nie je pre stredoškolákov vhodné. Nech už Ministerstvo školstva rozhodne akokoľvek, polemika spred pár týždňov je pre dielo reklamou. Vďaka nej po knihe siaham i ja.

26 .kvartál

Predstavme si, že v spoločnosti sú výrazne zastúpené dva postoje. Prvým postojom je „Kni-ha XY má byť povinná“ a druhým „Kniha XY nemá byť povinná“. Tipnite si, ktorý z týchto názorov je pravdepodobne hlásaný prevažne kon-zervatívcami a ktorý skôr liberálmi. Ak si mys-líte, že prvý konzervatívcami a druhý liberálmi, tak máte zdravý úsudok. Tu by ste sa však „sekli“.Akýmsi spôsobom sa podarilo presadiť takú interpretáciu, že konzervatívci sa usilujú o zákaz knihy Sekerou a nožom, kým liberá-li sa pokúšajú tomu zákazu zabrániť. K tej-to interpretácii došlo pomerne podrazáckym spôsobom – kde-tu sa písalo o zakazovaní, o cenzúre, znova o zákaze… A Týždeň tak-tiež, či už v článku alebo na Facebooku.Úlohou médií je najmä sprostredko-vanie pravdy. Účelové zavádzanie, dezin-terpretácia a klamanie je niečo, k čomu

by seriózne médiá určite nemali klesnúť.Pripúšťam, že možno naozaj niekto nevi-dí rozdiel medzi „nemá byť povinný“ a „má byť zakázaný“. V takom prípade ale treba vysvetľovať. Nepovinný a zakázaný nie je to isté. Naozaj to nie je to isté. Nepovinný znamená aj dobrovoľný a petícia, ktorá celý tento čudesný kolotoč naštartovala, si stanovila za cieľ zdo-brovoľnenie knihy Sekerou a nožom – oproti tomu, aby bola povinná. Avšak liberáli, ktorí si obvykle zakladajú na slobode, možnosti voľby a obmedzovaní všelijakých príkazov, tu z ničo-ho nič začali zubami-nechtami presadzovať celoplošný príkaz, aby tí, čo chcú maturovať zo slovenského jazyka, museli prečítať Sekerou a nožom. A konzervatívcov, ktorí tu hája slobodu, liberáli označili za zakazujúcich cenzorov. Je na Slovensku verejná diskusia vôbec o hodnotách, alebo záleží iba na tom, kto čo povie – ak niečo

povie liberál, je to „dobré“, ale ak to povie kon-zervatívec (alebo, Boh chráň, katolík), je to „zlé“.Aby bolo jasné, celá táto diskusia sa vôbec netý-ka toho, či je predmetná kniha kvalitná ale-bo nie. Ja osobne som presvedčený, že je, ale zároveň som presvedčený, že pre stredoškolákov povinná byť určite nemá. Médiami prebeh-lo stanovisko odbornej komisie ministerstva školstva, v ktorom je uvedené: „Komisia dos-pela k záveru, že dielo si vyžaduje dospelého či-tateľa a zároveň erudovaného učiteľa, ktorý ho vie žiakom vysvetliť a viesť k nemu diskusiu.“S úplnou vážnosťou: je splnená aspoň jedna z podmienok uvedených v stanovisku? Ak by kniha bola povinná, tak nielen pre dospelých, ale aj pre 17-ročných či azda ešte mladších žia-kov. A snáď sú erudovaní učitelia na našich stredných školách naozaj takým bežným javom, že by sme ich brali ako samozrejmosť?

.Čudná diskusia o povinnom čítaníJakub Lipták

Petícia za vyradenie knihy Sekerou a nožom z povinného čítania pre stredoškolákov vzbudi-la diskusiu, ktorá mi v niečom pripomenula tú spred referenda Aliancie za rodinu. A to v tom, že hystéria prehlušila vecnú argumentáciu a zdá sa, že u mnohých ľudí – a to aj niektorých rozumných – došlo akoby k vypnutiu kognitívnych oblastí mozgu. Vnímam v tejto diskusii však aj jeden výz-namný rozdiel oproti tej predreferendovej: v podstate si tu konzervatívci vymenili s liberálmi roly.

Negatívny postoj ľudí s blízkym vzťahom k cirkvi k tomuto textu je možné vysvetliť krátkou tradíciou literatúry, ktorá by sa zaoberala es-enciou primitívneho bytia. “V stredovekej Eu-rópe sa písali romány z prostredia šľachtických dvorov o princeznách a rytieroch”, hovorí v dokumente BBC Heather O’Donoghue profe-sorka starej nórčiny z Oxfordskej univerzity: “zatiaľ čo Islanďania už od dvanásteho storočia písali drámy o skutočných rodinách z konk-rétnych miest, ktoré žili naozajstný život. To sa do zvyšku Európy dostalo až koncom 19. storočia.” Na neochotu cirkvi akceptovať reál-ny život poukázalo aj minuloročné referendum.

V súčasnosti prebieha zmena morálnej kultúry. Hlavný prechod sa udial v 18. a 19. storočí, kedy sa väčšina západných spoločnos-tí vzdialila kultúre cti. Človek si už nemusel dôstojnosť a úctu zaslúžiť. Už nemusel pom-

stiť urážku na cti vlastným konaním. V našej spoločnosti panuje kultúra dôstojnosti. Pred-pokladá sa, že ľudia sa s dôstojnosťou narodia. Ak ich dôstojnosť niekto poruší, vzdávajú sa násilia a obracajú sa na súdy. Súboje sa nekonajú.

V štúdii Mikroagresia a morálne kultúry súvislosti hlbšie skúmali Bradley Campbell a Jason Manning. Podľa nich kultúra dôs-tojnosti v súčasnosti ustupuje novej kultúre - kultúre obetí, v ktorej sú ľudia povzbudzo-vaní reagovať na sebemenšiu aj neúmy-selnú urážku, rovnako ako v kultúre cti. Nemôžu ale dosiahnuť nápravu sami; musia požiadať o pomoc mocných či správne orgány.

Nová morálna kultúra viktimizácie podporuje morálnu závislosť a obmedzu-je schopnosť zvládnuť medziľudské vzťahy vlastným pričinením. Oslabuje jedinca a vyt-vára v spoločnosti konštantný a intenzívny

morálny konflikt. Jej členovia súťažia o štatút obete alebo obhajcu obetí.

Na Slovensku sa do úlohy obhajcu obetí počas búrlivej diskusie o predmetnej kni-he pasovali rôzne záujmové inštitúcie, vlá-da i mnohí slovenskí intelektuáli. Do médií ale neprenikol hlas študentov, ktorých sa prípadné ohrozenie týka. Zostali v úlohe mŕtveho chrobáka, tak ako pri predchádza-júcom štrajku učiteľov za lepšie vzdelanie.

Aj v parlamente zaznelo, že dnešná mládež málo číta. Na strednej škole je na to pritom najviac času. Verím, že zakazo-vanie knihy povzbudilo aspoň zopár štu-dentov prečítať si ju, aj keď nepatrí ku skvo-stom svetovej literatúry. Porozprávajú sa o nej a možno si vďaka tomu prečítajú aj niečo ďalšie. Mňa knihy, ktoré som doslova hlta-la na gymnáziu, sprevádzajú po celý život.

.Skončili sa súboje?Lucie Meisnerová

Nedávno na Slovensku prebehla diskusia o zákaze literatúry deformujúcej mládež. Jed-ným z dôvodov návrhu zákazu bola urážka ľudskej dôstojnosti v knihe Sekerou a nožom.

.kvartál 27

Legendárny Rudo zo Zohora bol jedným z priekopníkov buskingu v Bratislavských ulici-ach. Svoj originálny spev doprevádzal údermi vyštrbeným hrebeňom na svoju ošúchanú trojstrunovú gitaru. Patril ku koloritu Starého mesta deväťdesiatych rokov minulého storočia. Konkurencia v uliciach vtedy nebola takmer žiadna, vďaka čomu to Rudo dotiahol až do nahrávacieho štúdia. Pamätníci si ho tak aj dnes môžu vypočuť z cédečka Vendrfex, ktoré vyšlo v jeseni 2003. Tri dni po Rudovej smrti.

BuskingSlovo busking označuje ak-

tivity pouličných umelcov, ktorí nám svojimi vystúpeniami sprí-jemňujú chvíle na dovolenkách, ale aj v našich mestách. Má pôvod v španielskom busque-da, čo v preklade znamená vyhľadávať. Medzinárodná organizácia Busking Project spracovala v roku 2013 štúdiu The Beat of the Street, ktorej cieľom bolo porovnať prístup miest k pouličným umelcom. Prieskum bol spracovaný v 46 mestách sveta. Ako najpriateľskejšie mestá boli v tomto hodnotení ocenené austrálske Melbourne a Sydney, Praha sa nachádzala v prvej sedmičke, kým Bratislava figurovala na 9 -19 priečke medzi mestami s nie príliš priateľskou politikou voči umelcom. Zmenilo sa odvtedy v Bratislave niečo?

Pozitívne emócieV neskorý jarný večer nachád-

zam v Podjazde pri Univerzitnej knižnici Mareka Duranského. Hrá na gitaru a spieva známe piesne od rôznych súčasných interpretov. Je obklopený skupinkou zahraničných turistov, ktorí si ho fotia a povz-budzujú ho potleskom a pokrikmi. Marek si to očividne užíva. V chladný večer je však v Bratislavskom starom meste pravdepodobne jediným muzikantom.

Dvadsaťtriročný Marek hrá na ulici tretí rok. „Keď som začínal, najprv som šiel pouličné hranie vyskúšať do Brna. Nevedel som ako to dopadne a nechcel som sa strápniť doma v Bratislave“, spomína na svoje začiatky Marek. Keď zistil, že ho diváci prijali, vrátil sa do Bratislavy a skúsil šťastie v Starom meste. „Na hranie na ulici potrebuje človek licenciu, ktorá stojí jedno euro na deň. Najprv

mi na úrade povedali, že mi ju nedajú, keďže majú umelcov už dosť. V meste som videl, že tam veľa hudobníkov nie je a tak som sa vrátil späť na úrad. Napokon som ich presvedčil a licenciu som dostal.“ Licencia však stanovuje prísne podmienky. Hrať sa môže maximálne štyri hodiny denne, avšak každú hodinu na inom, presne vymedzenom mieste. „Mnoho ľudí si nás pletie so žobrákmi.

Rozdiel je však evidentný. Kým žobráci sa snažia v ľuďoch vyvolať súcit, muzikanti v meste dávajú ľuďom radosť, pridávajú mestám atmosféru a pozitívnu emóciu,“ dodáva Marek.

Dnes má Marek repertoár vyše štyridsať piesní a za sebou aj veľké európske turné. V lete 2014 prešiel stopom takmer celú Európu. Z domu vyrazil so šesťdesiat eurami vo vrecku a s gitarou. Spával u rôznych ľudí cez sieť Couchsurfing. V najbližších dňoch by mal o svojej ceste s gitarou vydať knihu. .licenciu dostane každý

Na miestnom úrade Bratislava Staré mesto nám prízvukujú, že mesto má k pouličným umelcom pozitívny vzťah. „Licenciu dos-tane v podstate každý, kto o ňu požiada. Umelec zaplatí jedno euro na deň a môže vystupovať. Potrebujeme však zabezpečiť, aby sa na jednom mieste nestretli v tej istej chvíli viacerí umelci a aby sa nerušil nočný pokoj. Preto regulujeme čas a mie-

sto jednotlivých vystúpení,“ vysvetľuje nám Ľubica Janegová z oddelenia kultúry. „V súčas-nosti pripravujeme v meste projekt Cestovanie časom, kde predpokladáme aj zapojenie pouličných umelcov,“ dodáva. V tomto roku je zatiaľ vydaných celkom 26 povolení, z čoho je 15 hudobníkov, 9 výtvarníkov a dve živé sochy. S pribúdajúcimi teplými dňami sa však očakáva, že toto číslo porastie. Priestor pre umelcov by sa v budúcno-sti mal rozšíriť aj o Šafárikovo námestie a Fajnorovo nábrežie. Úplná liberalizácia pouličných umelcov v meste a zrušenie licencií sa však v súčasnosti nezvažuje.

Kolorit mestaHranie na ulici si v rámci bratislavského Kultúrneho leta osobne vyskúšal aj hudobník a poslanec mestského zastupi-teľstva Marián Greksa: „Hrať na ulici sa mi veľmi páčilo. Rád by som si to niekedy opäť vyskúšal. Kým na koncert do sály prídu diváci v podstate predprip-ravení, na ulici musíte zaujať náhodných okoloidúcich a keď sa pri Vás zastavia, je to o to cen-nejšie.“ Greksa súhlasí, že určitá regulácia pouličných umelcov je dôležitá, ale vie si predstaviť, že by to bolo aj bez poplatku. Spomína si aj na Ruda z úvodu nášho článku: “Bola to bizarná, ale hlavne veselá postavička,

ktorá prinášala do mesta dobrú náladu. Mne sa umelci na ulici páčia a bodaj by ich bolo čo najviac. Pomáhajú vytvárať kolorit mesta.“ Zdá sa, že s podmienkami umenia v uliciach Bratislavy sú viac menej spokojní všetci. Mesto v najbližšom období neočakáva v regulácii žiadne zmeny a umelci si na súčasné pravidlá už zvykli. Je pravdepodobné, že ak Busking Project svoju analýzu v budúcnosti zopakuje, Bratislava sa opäť ocitne v zozname medzi nie príliš priateľskými destináciami. Ak to však neprekáža nám v Bratislave, je to tak v poriadku.

foto

: Lad

islav

Biz

nár

.Busking, od Ruda po MarekaLadislav Biznár

„Si kočka, si kočka, si kočka...“ Známa pieseň skupiny Elán znela koncom minulého storočia v Bratislave pod Michalskou bránou azda častejšie, než v slovenských rádiách. Pamätáte si ešte Ruda „Kora“ Úlehlu?

Oldřich Holiš je zakladateľom spoločnosti EuroCoffee a otcom značky Coffee Veronia. História firmy sa začala písať v roku 2005. Vzťah pána Holiša ku káve však vznikol už v detstve, keď jeho víkendovou úlohou bolo mletie kávy na "oldschool" ručnom mlynčeku. "Poviem vám, že som to nemal rád, až do chvíle, kým sa z neho nezačala šíriť nádherná aróma kávy. Práve tú som si zamiloval pri každom dúšku tohto voňavého nápoja. Jedného dňa som si povedal, že ma bude aj živiť. A tak som v roku 1996 začal pracovať s kávou," spomína Oldřich Holiš.

Roky práce v kávovom prie-mysle priniesli pánu Holišovi priateľstvá a kontakty s pesto-vateľmi z celého sveta. Vďaka nim prináša spoločnosť EuroCoffee na Slovensko 25 druhov odrodových káv. Espresso z Indie, frenchpress z Kene alebo šálka filtrovanej arabiky z etiópskych pohorí? Bez problémov. „Kávovníkové zrno dovážame priamo od pestovateľov, takže vieme zaručiť aj jeho prvotriednu kvalitu," zdôrazňuje "Coffeeman" Holiš. Tento facebookový pseudonym vystihuje jeho vzťah k druhej najobchodovanejšej komodite sveta.

Priatelia kávového zrnaNákup zŕn priamo od

plantážnikov označujeme pojmom "Direct trade". Ide o na-jférovejší prístup k obchodu z s kávou. Pestovateľ sa na podmien-kach obchodu dohodne priamo s odberateľom, pražiarom. Za produkt dostáva adekvátnu cenu, ktorá mu umožní pestovanie kávy najvyššej akosti. Osobný vzťah, ktorý sa pri Direct trade vytvára, je na nezaplatenie. Vďaka tomu sa na Slovensko dostali takzvané mikroloty. Ide o vybrané najlepšie zrná, ktoré sa v danom roku na plantáži urodili.

Výberové kávovníkové zrno z malých plantáží uviedla sereďská firma na trh pod názvom Bean´s Friends. Pán Holiš však nechcel ukázať zákazníkom iba mená ľudí, od ktorých mikrolot pochádza. Malí farmári totiž nemajú prostriedky na technológie, ktoré by im proces od pestovania cez zber až po spracovanie kávy uľahčili. Všetko sa robí ručne. Za každým zrnkom sa skrýva množstvo práce a odriekania, kus srdca farmára. Práve na to obal s portrétom poukazuje.

V pražiarni v Seredi možno za deň pripraviť

desiatky kilogramov kávy. Každá odrodová káva však vyžaduje osobitý prístup, aby sme zo zrna získali to najlepšie. Profesionáli si to uvedomujú. Preto pražia radšej v menších množstvách, prispôsobujúc proces zrnu, ktoré práve spracúvajú. Dĺžka praženia a teplota sú len dva základné parametre, ktoré musí pražiar správne odhadnúť.

Učitelia a žiaci umenia kávyPražením sa cesta kávy zďaleka nekončí. Aby

práca pestovateľa a pražiara nevyšli navnivoč, musíme vedieť kávový nápoj správne pripraviť. S úmyslom priniesť ľuďom to pravé kávové vznikol v Seredi Coffee Shop Lucy. Už viac ako 2 roky pripravuje Lucia Šnircová zákazníkom per-fektné espresso či cappucino a učí obyvateľov mesta i širokého okolia vychutnať si kávu ich domovskej pražiarne.

Pani Šnircová potvrdzuje, že káva je drogou v tom najlepšom zmysle slova: "Táto práca ma

neskutočne napĺňa. Rada sa o svoje skúsenosti a radosť z práce delím s ostatnými. Tak vznikla aj myšlienka otvoriť si vlastný coffee shop . V začiatkoch ma veľmi zarazila nevedomosť Sereďanov - netušili, že v ich meste už roky funguje pražiareň kávy!"

Pani Šnircová sa bližšie zoznámila a začala pracovať s plantážnou kávou v roku 2012. „Pri pohovore v pražiarni Eurocoffee ma toto

prostredie očarilo," hovorí vedúca coffeeshopu a dodáva: "„Hneď som vedela, že tento svet chcem spoznať a pracovať v ňom." Nadšenie pre svoje povolanie je vlastné mnohým jej kolegom z biznisu. V rámci šírenia vedomostí funguje v Seredi pri pražiarni škola umenia kávy - Academy of Coffee. Ponúka kurzy pre kávových nadšencov i profesionálov, spolupracuje pri organizácii bari-stických súťaží, propaguje značku Veronia na Slovensku i v zahraničí. Úlohou coffee shopu je v nepos-lednom rade aj šírenie osvety. "Veľa ľudí tvrdí, že im káva nerobí dobre. Mýty o jej škodlivosti sú dosť rozšírené," vysvetľuje baristka. "Spôsobuje to nedo-statok poznatkov o príprave a rôznych druhoch kávových nápojov.“ V posledných rokoch však povedomie i náročnosť sereďských kávičkárov rastie. "Po dvoch rokoch fungovania shopu ma veľmi teší, že naši štamgasti nielen ovládajú terminológiu, ale dokážu rozlišovať odtienky v chutiach plantážnych káv. Radi sa hrajú, skúšajú alternatívne spôsoby prípravy." Hľadačom nových chutí vyhovuje koncept, s ktorým obchod pracuje od svojho založenia. "Každý týždeň máme v ponuke inú odrodovú kávu. Je tak možnosť vyskúšať orieškovú Ko-lumbiu, inokedy ovocnú Panamu Geishu. Pánov oslovuje výrazná tabaková Kuba alebo Peru." Pre klasické cappucino či ristretto

je ideálna zmes Veronia, ktorá je v shope „na mlynčeku“ stále. "Ide o vyváženú zmes 6 druhov arabík: Kuba, Columbia, Peru, Mexiko, Brazília a Nicaragua. Ich presný pomer a spôsob praženia je však tajomstvom," dodáva Lucia Šnircová. Pokojne nechajme pražiarom ich tajné grífy. Dobrou správou pre zákazníkov a kávových nadšencov je, že po kvalitnom produkte už netreba pátrať a ponuka nie je obmedzená na Bratislavu. Miesta, kde možno kávu skutočne vychutnať, nájdeme už i v menších slovenských mestách. Napríklad v Seredi.

foto

: Zuz

ana

Varg

ová

.Káva z malého mesta je tu!Zuzana Vargová

Mikrolot je v kávovom svete niečo ako bobuľový výber vo svete vín. Výberové kávovníkové zrno z malých plantáží uviedla sereďská firma na trh pod názvom Bean´s Friends. Produkt za-ujme obalom, na ktorom sú portréty samotných pestovateľov. Nápad pochádza od pána Holiša.

28 .kvartál.kvartál 29

FOTOKURZY NA MIERU - fotenie zrkadlovkou i mobilom - pre začiatočníkov i pokročilých - individuálne - firemné

0905/451443 naucsafotit@gmail.com www.naucsafotit.sk