VYSOKÁ ŠKOLA BEZPEČNOSTNÉHO MANAŽÉRSTVA V KOŠICIACH

Viktor PORADA – Štefan DZURČANIN a kol.

KRIMINALISTIKA Kriminalistická taktika

KOŠICE 2009

6

Autorský kolektív:Dr. h. c. Prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc.

JUDr. Štefan Dzurčanin – vedúci autorského kolektívu

JUDr. Mgr. Dušan Šlosár, PhD.

Prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc.

JUDr. Pavel Němec

Recenzenti :Doc. JUDr. Ján Chmelik, PhD. JUDr. Stanislav Križovský, PhD.

7

O B S A H

PREDHOVOR

1 KRIMINALISTICKOTAKTICKÉ METÓDY, POSTUPY A OPERÁCIE Pojem a význam kriminalistickotaktických metód , postupov a operácií Základné podmienky uplatnenia kriminalistickotaktických metód, postupov a operácií

2 OBHLIADKA Pojem a význam obhliadky

Druhy obhliadok

Základné taktické zásady obhliadky

Práca na mieste kriminalisticky relevantnej udalosti

Dokumentácia obhliadky kriminalisticky relevantnej udalosti

3 PREHLIADKA Pojem a význam prehliadky

Druhy prehliadok

Príprava prehliadok

Taktické zásady vykonávania prehliadok

Taktický postup vykonania domovej prehliadky

Taktický postup vykonania osobnej prehliadky

Dokumentácia prehliadky

4 VÝSLUCH Charakteristika, pojem a druhy výsluchu

Príprava výsluchu

Taktika výsluchu

Taktické postupy riešenia typických výsluchových situácií

Dokumentácia výsluchu

5 KONFRONTÁCIA Pojem a podstata konfrontácie

Príprava a taktika vykonania konfrontácie

8

6 REKOGNÍCIA Pojem, podstata a druhy rekognície

Príprava rekognície

Taktika vykonania rekognície

Dokumentácia rekognície

7 KRIMINALISTICKÉ VERZIE Pojem, obsah a význam kriminalistických verzií

Druhy kriminalistických verzií

Tvorba verzií – proces myslenia vo forme kriminalistických verzií

Previerka a dokazovanie kriminalistických verzií

8 PLÁNOVANIE A ORGANIZÁCIA VYŠETROVANIA Pojem, podstata a zásady plánovania vyšetrovania

Plánovanie a organizácia vyšetrovania jednotlivých udalostí

Formy plánovania a organizácie vyšetrovania

9 PREVIERKA VÝPOVEDE NA MIESTE Pojem a význam previerky výpovede na mieste

Základné zásady previerky výpovede na mieste

Príprava previerky výpovede na mieste

Taktika vykonania previerky výpovede na mieste

Dokumentácia previerky výpovede na mieste

Hodnotenie priebehu a výsledkov previerky výpovede na mieste

10 PÁTRANIE Pojem, podstata a význam pátrania

Druhy pátrania

Zásady pátrania

Taktika výkonu pátrania

11 REKONŠTRUKCIA Pojem, podstata a význam kriminalistickej rekonštrukcie

Druhy kriminalistickej rekonštrukcie

Príprava rekonštrukcie protiprávneho činu

9

Taktické zásady a postupy vykonávania rekonštrukcie

Dokumentácia rekonštrukcie protiprávneho činu

POUŽITÁ LITERATÚRA

10

PREDHOVOR Učebný text „Kriminalistická taktika“ je určený poslucháčom inžinierskeho štúdia odboru

bezpečnostný manažment na Vysokej škole bezpečnostného manažmentu v Košiciach., ako študijná

pomôcka.

„Kriminalistická taktika“ ako ďalšia časť kriminalistiky nadväzuje na úvod do kriminalistiky a

Kriminalistickú techniku, s ktorou sme sa oboznámili v predchádzajúcom ročníku inžinierskeho

štúdia.

Skriptá sú základným východiskom pre ďalšie vzdelávanie poslucháčov, pričom účelovo

zohľadňujú aj študijný program. Študijný materiál obsahuje problematiku kriminalistickotaktických

metód, postupov a operácií, obhliadky s rozobratím jej druhov, základných taktických zásad a najmä

prácou na mieste kriminalisticky relevantnej udalosti. Problematika prehliadky sa zaoberá prípravou

prehliadky, jej taktickými zásadami a taktickými postupmi vykonania domovej a osobnej prehliadky.

Výsluch ako jedna z metód kriminalistickej taktiky vysvetľuje prípravu a taktické zásady výsluchu,

pričom nezanedbateľná je aj jeho dokumentácia. Ďalšou problematikou je príprava a taktika vykonania

konfrontácie a rekognície. Dôležitou je aj problematika kriminalistických verzií a previerky výpovede

na mieste. Nemenej závažnou je problematika pátrania, ktorá obsahuje druhy pátrania, zásady

pátrania a taktiku vykonania pátrania. Rekonštrukcia nám objasňuje najmä prípravu, taktické zásady

a postupy vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu a jej dokumentáciu. Samozrejme, že každá

problematika, ktorá je obsahom skrípt zahrňuje vysvetlenie pojmu a podstaty problematiky.

V skriptách nie sú obsiahnuté všetky metódy kriminalistickej taktiky, ktoré sa uplatňujú

v kriminalistickej praxi, ale boli spracované len tie, ktoré sú najpotrebnejšie pre štúdium odboru

bezpečnostného manažmentu. Jednotlivé spracované problematiky nie sú vyčerpávajúce z dôvodu

veľkej a bohatej teoretickej základne, kriminalistickej vedy a kriminalistickej praxe.

Názory vyslovené v skriptách majú oporu vo vedeckých argumentoch vychádzajúcich

z najnovších vedeckých poznatkoch a praktických skúseností. Napriek tomu si autori uvedomujú, že

v učebnici uverejnené názory a faktu nemusia byť vždy jednoznačne bezchybné, prípadne že nemusia

vždy korešpondovať s názormi iných odborníkov. Preto k jej obsahu pripúšťajú a vítajú odbornú

diskusiu. Budú vďační za každú fundovanú a dobre mienenú pripomienku.

Košice 2009 Za autorský kolektív: JUDr. Štefan Dzurčanin

11

1 KRIMINALISTICKO TAKTICKÉ METÓDY, POSTUPY A OPERÁCIE

Pojem a význam kriminalistickotaktických metód , postupov a operácií

Tá časť kriminalistickej vedy, ktorá sa venuje skúmaniu metód, postupov a operácií získavania

kriminalisticky relevantných informácií zo stôp uložených vo vedomí človeka, rovnako ako skúmaniu metód, postupov a operácií riešenia kriminalistických situácií a dokumentácie vykonávaných úkonov, sa obvykle nazýva kriminalistická taktika.

Metódy kriminalistickej praxe, ktoré predstavujú štruktúru, obsah a postupnosť typických činností pracovníkov polície pri odhaľovaní, objasňovaní, vyšetrovaní a predchádzaní trestným činom a iným kriminalisticky relevantným udalostiam, nazývame kriminalistickotaktickými metódami.

Kriminalistickotaktické metódy spravidla predstavujú proces získavania kriminalisticky relevantných informácií, ich pretrvávanie, dokumentáciu a spôsob ich využitia. Takými metódami sú napríklad kriminalistické verzie, plánovanie a organizácia procesu poznania kriminalisticky relevantných udalostí, obhliadka a výsluch a pod.

Špecifikum systému kriminalistickotaktických metód spočíva v tom, že slúži na získavanie informácií uložených vo vedomí človeka, na dokumentáciu i i využívanie obsahu materiálnych stôp a možností kriminalistickotaktických metód a prostriedkov, ako aj na zaistenie nositeľov relevantných informácií.

Aplikácia niektorých kriminalistickotaktických metód je spojená so zásahom do práv a slobôd občanov. Zákonodarca preto v niektorých prípadoch vymenuje podmienky a spôsoby aplikácie týchto metód. Právna úprava kriminalistických metód zákonom však nemení ich gnozeologickú podstatu ani ich kriminalistický charakter.

Taktické postupy predstavujú racionálnu a efektívnu činnosť alebo najúčelnejší spôsob konania pri organizácii a plánovaní kriminalistickej činnosti, pri príprave a vykonávaní jednotlivých metód, Ich účelom je efektívne dosiahnutie cieľa pri aplikácii kriminalistickotaktických metód. Na rozdiel od kriminalistickotaktických metód, ktoré majú relatívne stálu povahu, taktické postupy sú značne variabilné. Ich voľba závisí predovšetkým od charakteru kriminalistických situácií a od možností uplatňovania poznatkov iných vedných odborov pri získavaní, dokumentácií a previerke kriminalisticky relevantných informácií. Typické postupy majú charakter odporúčaní.

Taktické operácie predstavujú systém metód kriminalistickej praxe, prípadne systém taktických postupov, ktorý je pripravený a realizovaný podľa jednotného plánu s cieľom riešenia konkrétnej taktickej úlohy, ktorú nemožno riešiť aplikáciou jednej metódy alebo taktického postupu. Aké variabilné sú kriminalistické situácie a z nich vyplývajúce úlohy, také variabilné môžu byť aj ciele taktických operácií (napr. získanie dôkaznej informácie, zmarenie úteku podozrivej osoby, prekazenie snahy o zničenie dôkazov, zmarenie realizácie výnosov z trestnej činnosti a pod.).

Pamäťová stopa

Jedným zo špecifík kriminalistickotaktických metód je skutočnosť, že na rozdiel od kriminalistickotaktických metód slúži na získavanie a využívanie informácií uložených vo vedomí človeka.

Nositeľom takejto informácie je pamäťová stopa. Základným impulzom pre vznik pamäťovej stopy je vnem. Vnem vzniká v okamihu

pôsobenia materiálnych objektov na zmyslové orgány a má vždy vzťah k určitej situácii (v procese objasňovania ide o súvislosť s objasňovanou udalosťou). Obraz sveta vnímaný zmyslami (elektroreceptormi a intereceptormi) sa v zmyslových orgánoch mení na nervové impulzy, ktoré sa po nervových vláknach dostávajú do mozgu. Nervové impulzy potom v mozgu vytvárajú obraz.

12

Hodnota pamäťovej stopy spočíva v jej informačnom obsahu. Informácia v stope je obsiahnutá v určitej forme, je zakódovaná. Pre voľbu metód dekódovania sú určujúce forma a druh prirodzeného kódu. Prirodzeným kódom je ľudská reč. Nositeľ pamäťovej stopy môže informáciu dekódovať analýzou ideálneho obrazu a jeho následnou reprodukciou vo forme výpovede alebo na úrovni znovu poznania, prípadne kombináciou výpovede a znovu poznania.

Základné podmienky uplatnenia kriminalistickotaktických metód, postupov a operácií

Za základné podmienky uplatňovania kriminalistickotaktických metód možno považovať najmä:

• zákonnosť (prístupnosť), • praktickú odôvodnenosť, • vedeckú odôvodnenosť, • etiku metód, postupov či operácií.

Zákonnosť kriminalistickotaktických metód, postupov a operácií je najdôležitejšou podmienkou ich uplatňovania v kriminalistickej praxi. Za zákonné nemožno považovať iba metódy, postupy a operácie, ktoré sú upravené zákonom. Žiadny zákon nemôže postihnúť celú šírku týchto nástrojov poznania a situácií, za ktorých sa majú aplikovať. Za zákonné možno považovať kriminalistickotaktické metódy, postupy a operácie, ktoré

• vychádzajú z Ústavy Slovenskej republiky, sú v súlade s právnymi normami nižšej právnej sily a so základnými zásadami trestného konania,

• nie sú Trestným poriadkom výslovne zakázané, • získavajú sa nimi nové alebo sa nimi preverujú už zistené kriminalisticky relevantné

skutočnosti, • hodnovernosť výsledkov týchto metód, postupov a operácií možno preveriť.

Praktická odôvodnenosť predstavuje požiadavku vhodnosti použitia určitých metód, postupov a operácií v podmienkach konkrétnej situácie. Vhodnosť použitia je určovaná stupňom závažnosti vyšetrovanej udalosti, dosiahnuteľnými silami a prostriedkami, ako aj zovšeobecnenými poznatkami kriminalistickej praxe alebo kriminalistickej vedy, najmä pri riešení typových kriminalistických situácií. Vedecká odôvodnenosť predstavuje požiadavku, ktorá vyjadruje záruku objektívnosti výsledkov získaných aplikácií kriminalistickotaktických metód, postupov a operácií. Etika metód, postupov a operácií sa posudzuje vo všeobecnej rovine a v špecifickej rovine. Vo všeobecnej rovine podstata metód, postupov a operácií musí zodpovedať všeobecne uznávaným etickým normám (nemôžu byť založené napr. na závisti, lži a pod.) V špecifickej rovine musí byť zaručené, že v priebehu aplikácie metódy, postupu alebo operácie v určitých situáciách nebude dochádzať k znižovaniu ľudskej dôstojnosti a cti účastníkov úkonov a k vyzradeniu intímnych stránok života osôb (napr. pri vyšetrovacom pokuse, pri obhliadke mŕtvoly a pod.). Systém už uvedených podmienok uplatňovania kriminalistickotaktických metód, postupov a operácií je základom posudzovania prístupnosti využitia tej ktorej metódy, postupu či operácie v kriminalistickej praxi. Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky: 1.Vysvetlite kriminalistickotaktické metódy. 2.Vysvetlite taktické postupy a taktické operácie. 3.Vysvetlite základné podmienky uplatnenia kriminalistickotaktických operácií.

13

2 OBHLIADKA Pojem a význam obhliadky

Základom pre poznanie objektívnej pravdy a pre rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní

najmä polície o postupe v procese kriminalistického objasňovania kriminalistický relevantnej udalosti

a o konaní niektorých osôb sú informácie o udalosti, o príčinách a následkoch určitého javu,

o páchateľovi a o jeho vzťahu ku skutku. Získanie informácií o konaní páchateľa alebo iných osôb

v materiálnom prostredí nám umožňuje odraz udalosti. Pre tieto účely sa využívajú mnohé špecifické

kriminalistické metódy a jednou z nich, ktorá má významné miesto je aj obhliadka.

Obhliadka je samostatná špecifická metóda kriminalistického objasňovania, ktorou sa na

základe bezprostredného pozorovania zisťuje, skúma, hodnotí a dokumentuje stav materiálneho

prostredia, ako aj jednotlivých objektov majúcich vzťah k objasňovanej udalosti s cieľom zistiť

celkovú situáciu, vyhľadať a zaistiť ich stopy, dôkazy slúžiace na poznanie objektívnej pravdy

o objasňovanej udalosti a jeho páchateľovi pre potreby rozhodovania kriminalistu o ďalšom

postupe.

Podstata obhliadky spočíva v bezprostrednom pozorovaní konkrétneho prostredia, súvisiaceho

s objasňovanou udalosťou a zmenami, ktoré vznikli konaním páchateľa alebo iných osôb a majú

dôkazný alebo taktický význam vo vzťahu ku skutku, ktorý je predmetom kriminalistického

objasňovania. Obhliadka okrem bezprostredného pozorovania zahrňuje aj ďalšie špeciálne metódy

(meranie, porovnávanie, opisovanie, analýza, syntéza), aplikáciu metód iných vedných

odborov, využívanie špecifických metód kriminalistického objasňovania a v neposlednom rade aj

odporúčania vypracované kriminalistikou.

Pre obhliadku je typické, že zmyslové, empirické poznávanie materiálnej situácie a objektov

materiálneho prostredia spolu s logickým myslením, analýzou a hodnotením takto získaných

informácií smerujú k najobjektívnejšiemu a úplnému poznaniu skúmanej materiálnej situácie alebo

jednotlivých objektov.

Význam obhliadky pre proces objasňovania spočíva v tom, že prostredníctvom obhliadky sa

zisťuje a skúma podstatná a významná časť dôležitých stôp kriminalisticky relevantných udalosti, ich

páchateľov a príčiny ich vzniku. Výsledky obhliadky, (najmä obhliadky miesta činu) dovoľujú

orgánom činným v trestnom konaní správne stanoviť a určiť zameranie ďalšej činnosti pri odhaľovaní

kriminalistický relevantných udalosti. Umožňujú vytvoriť si predstavu o charaktere objasňovanej

udalosti o možných príčinách a podmienkach jej vzniku a o subjekte, ktorý túto udalosť vyvolal. Od

kvality vykonanej obhliadky veľakrát závisí aj úspech celého ďalšieho postupu, čo vyplýva aj z jej

dôležitosti, ako jedného z významných procesných úkonov. Nedocenenie významu a možnosti

obhliadky vedie v niektorých prípadoch k nedôslednému vykonaniu obhliadky na základe, ktorého

často krát vznikajú neodstrániteľné nedostatky, ktoré komplikujú alebo dokonca znemožňujú

14

objektívne, úplné a rýchle odhalenie kriminalisticky relevantnej udalosti. Kriminalistická teória a prax

rozpracováva a zdokonaľuje taktiku obhliadky i jej praktické vykonanie na báze nových poznatkov

kriminalistiky v závislosti na význame tejto metódy pre prax tak, ako to vyžadujú ciele obhliadky.

Obhliadka aj napriek tomu, že sa jedná o kriminalistickú metódu musí rešpektovať aj zákonné

požiadavky. Musí byť vykonávaná tak, aby ňou nedochádzalo k znižovaniu ľudskej dôstojností alebo

ohrozeniu života a zdravia účastníkov obhliadky. Pokiaľ výsledky obhliadky majú mať charakter

dôkazu pre trestné konanie tak musia byť úkony obhliadky vykonané v súlade s trestným poriadkom.

Druhy obhliadok

Základnými klasifikačnými kritériami pri stanovení druhov obhliadok sú predovšetkým charakter

objektov a miest, ktoré sú predmetom obhliadky a postupnosť vykonávaných prehliadok.

Podľa charakteru objektov a miest, ktoré sú predmetom obhliadky poznáme nasledujúce druhy

obhliadok:

- obhliadka stôp,

- obhliadka predmetov,

- obhliadka listinného materiálu - dokladov,

- obhliadka tela živej osoby,

- obhliadka zvierat,

- obhliadka mŕtvoly človeka,

- obhliadka miesta činu,

- obhliadka terénu alebo miestnosti, ktoré nie sú miestom činu.

Rad uvedených obhliadok sa vykonáva postupne alebo súbežne ako komplex obhliadky jedného

úkonu (napr. pri obhliadke miesta vraždy sú vykonávané takmer všetky druhy obhliadok). Pre

obhliadku (nezávisle od jednotlivého druhu) vypracováva kriminalistika všeobecné odporučenia, ktoré

sa dotýkajú prípravy, vlastného vykonania, dokumentácie priebehu a výsledkov obhliadky, ktoré je

potrebné prispôsobiť jednotlivým druhom obhliadky a zohľadniť aj špecifické postupy typické pre

jednotlivé druhy obhliadok. Obhliadkou môžeme získať prvotné informácie, ktoré bezprostredné

vyplývajú z charakteru materiálnej zmeny a boli zistené obhliadkou.(napr. zistenie veľkosti, tvaru

obuvi, ktorá stopu vytvorila, z raže nájdenej nábojnice bezprostredné vyplýva aj raž zbrane , ktorej

bola vystrelená a pod.). Odvodené informácie sú tie, ktoré môžeme logicky odvodiť od informácií

prvotných (napr. z veľkosti obuvi je možné predpokladať výšku osoby, ktorá stopu vytvorila, zo

znalosti raže zbrane môžeme predpokladať určitý okruh zbraní, ktoré majú uvedenú raž, z intenzity,

ktorou bolo spôsobené poranenie môžeme predpokladať fyzickú zdatnosť osoby a pod.). Odvodené

informácie majú veľký taktický význam a v žiadnom prípade ich nesmieme podceňovať.

15

Obhliadka stôp – sa vo väčšine prípadov realizuje ako súčasť obhliadky miesta činu alebo

konkrétnych objektov, na ktorých sa nachádzajú. Obhliadka stôp sa vykonáva vždy na mieste

nájdenia. V niektorých prípadoch sú stopy aj s nositeľom prenesené do úradných miestností, kde sa

vykonáva obhliadka samotného nositeľa stopy a samotných stôp. Za stopu z hľadiska obhliadky

možno považovať každú zmenu v materiálnom prostredí, ktorá vznikla ako výsledok konania osoby

alebo osôb zúčastnených na objasňovanom čine a je v príčinnej súvislosti so zamýšľaným alebo

skutočným následkom.

Cieľom obhliadky stôp je zistenie základných väčšinou taktických informácií o objektoch, ktoré

ich vytvorili, zistenie informácií o spôsobe vzniku danej stopy, charakterizovanie konkrétnej stopy, jej

tvar, umiestnenie, veľkosť, opísanie všetkých údajov, ktoré pomôžu k zisteniu informácií o spôsobe

vzniku danej stopy, o osobe, ktorej výsledkom činnosti stopa je. V mnohých prípadoch riadna

obhliadka stopy je základným predpokladom pre jej využitie ako dôkazu.

Obhliadka predmetov – sa uplatňuje predovšetkým u predmetov, ktoré sú nájdené na mieste

činu, pri domových alebo osobných prehliadkach, u predmetov, ktoré boli nájdené a odovzdané

občanmi alebo u predmetov označených poškodenými alebo svedkami a pod. Realizuje sa spravidla

ako súčasť iného úkonu, (napr. obhliadky miesta činu) a jej výsledky sú súčasťou zápisnice

o obhliadke miesta činu. Predmety v rámci kriminalistického objasňovania majú mimoriadny význam

najmä pre svoj vzťah ku spáchanému činu alebo k páchateľovi. Je to preto, že sú nositeľmi

najrozličnejších informácií, ktoré za určitých okolností môžu získať povahu dôkazov. .

Obhliadka predmetov spočíva v zaznamenaní všeobecných znakov a vlastností obhliadaných

predmetov. Pozornosť sa zameriava najmä na čo najpresnejšie pomenovanie predmetu, opis miesta

nálezu a čas nálezu, opis materiálu, jeho tvár, farba, rozmery a stav. Zisťuje sa výrobca, typ, výrobné

číslo, precízne sa opisujú konkrétne poškodenia predmetu, stopy znečistenia rôzneho pôvodu (krvou,

slinami). Opisujú sa zjavné chyby a prípadne ich viditeľné príčiny, stav a poloha ovládacích prvkov,

zistenie znakov, ktoré ukazujú na druh použitia predmetu, stav opotrebovania a znaky nasvedčujúce na

vzťah predmetu k objasňovanému skutku, k páchateľovi. Obhliadku predmetov nie je možné zamieňať

s expertíznym skúmaním (pri obhliadke nájdenej pištole skúšať jej funkčnosť bude vecou znalca). Pri

manipulácii s predmetmi pri obhliadke nesmie kriminalista žiadnym spôsobom narušiť, alebo

poškodiť stopy, ktoré sa na predmete nachádzajú, alebo sa môžu nachádzať. Po ich vyhľadaní musí

zabezpečiť predmet pred zničením stôp.

Obhliadka listinného materiálu – dokladov – má zodpovedať na otázku, či daný dokument má

vzťah k preverovanej udalosti, alebo či môže byť listinným dôkazom. Za listinný materiál v tomto

zmysle budeme považovať tlačené strojom, alebo rukou písané listiny, najrozličnejšieho obsahu, ktoré

súvisia s objasňovanou udalosťou. Za doklady budeme považovať predovšetkým písomnosti, ktorými

štátne orgány, prípadne právnické osoby osvedčujú právnické skutočnosti, alebo právne vzťahy.

Podobne ako u obhliadky predmetov môže ísť aj v tomto prípade o obhliadku listín a dokladov

nájdených na mieste činu a v takýchto prípadoch bude výsledok obhliadky obsiahnutý v zápisnici

16

o obhliadke miesta činu. V prípade, že listinný materiál alebo doklady boli kriminalistovi doručené

osobitne, budú podrobené obhliadke samostatne.

Obhliadkou listinného materiálu a dokumentov si kriminalista zaobstaráva znalosť o základnej

charakteristike daných písomností a ich vzťah k objasňovanej udalosti. Pri obhliadke sa zameriava

najmä na označenie písomností, jej pomenovanie a charakteristiku, význam, obsah a formu

písomnosti a jej náležitosti (označenie organizácie, štátneho orgánu, právnickej osoby), adresáta,

odosielateľa a pod. Charakteristiku materiálu, z ktorého je písomnosť vyrobená, opísanie takých

znakov, z ktorých vyplýva podozrenie napríklad na falšovanie písomností, pozmeňovanie jej obsahu,

opísanie najrôznejších poškodení obhliadaných písomností, stôp, ktoré sa nachádzajú na jednotlivých

písomnostiach . Kriminalista musí dbať na to, aby pri obhliadke písomnosti nezničil existujúce stopy,

alebo aby nevytvoril nové stopy.

Obhliadka tela živej osoby – prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, ak vznikne potreba zistiť,

či sa na tele osoby nachádzajú stopy spáchaného činu, alebo stopy, ktoré s ním súvisia, alebo pri

zistení totožnosti osoby. Obhliadka tela živej osoby prichádza do úvahy predovšetkým u podozrivého,

páchateľa, poškodeného, ale rovnako môže byť vykonaná aj u svedka. U podozrivého alebo páchateľa

pôjde o hľadanie stôp o obrane napadnutej osoby (násilné trestné činy). U poškodeného pôjde

o zisťovanie stôp, ktoré sú spôsobené konaním podozrivého a páchateľa, to isté platí aj pre svedka.

Účelom obhliadky tela živej osoby môže byť aj potreba zistenia existencie či neexistencie niektorých

konkrétnych znakov na tele určitej osoby, ktoré by mohli prispieť k identifikácii osoby, na základe už

predtým zadováženého opisu určitých zvláštností a jeho porovnaním s výsledkami obhliadky.

Obhliadku tela, ak ju nevykonáva lekár, môže uskutočniť iba osoba rovnakého pohlavia. Ak je

potrebné zistiť zranenia (podliatiny, škrabance, bodné poranenia) môže kriminalista k obhliadke tela

prizvať znalca z odboru súdneho lekárstva. Obhliadku tela nemožno zamieňať s osobnou prehliadkou,

ani súdno-lekárskym znaleckým skúmaním.

Podstatou obhliadky tela živej osoby je pozorovanie a následný opis stôp na tele osoby, ktorý

uvedieme do zápisnice o obhliadke tela. Pri obhliadke tela si kriminalista všíma najmä nasledujúce

skutočnosti, ktoré zapisuje do zápisnice: - celkovú charakteristiku postavy osoby (výška, hmotnosť,

tvar tela, vlasy, účes, nos, farba oči, ústa, brada, uši), oblečenie, obuv, ich poškodenia, znečistenia,

(krv, moč, prach, blato), ktoré môžu mať súvislosť s prostredím miesta činu, alebo môžu byť

charakteristické pre pracovné prostredie osoby. Po vyzlečení šatstva a obuvi sa opisujú jednotlivé časti

tela, ktoré boli doposiaľ kryté oblečením (krk, hrudník, horné končatiny, chrbát, dolné končatiny,

vonkajšie poranenia, staré jazvy). Taktiež sa opisujú vrodené defekty tela (skolióza, rázštep,

deformácia končatín, bradavice, výrazné materské znamienka, kožné choroby, poruchy pigmentácie,

tetovanie). Významnou súčasťou obhliadky tela živej osoby je jej fotografická dokumentácia

(doporučuje sa použitie farebného materiálu).

Obhliadka zvierat sa vykonáva v prípadoch, kedy sa zvieratá stali objektom trestného činu,

poprípade predmetom špekulácie a v tejto súvislosti boli usmrtené. Na obhliadku bude účelné prizvať

17

znalca z odboru veterinárnej medicíny a v jednoduchých prípadoch postačí aj zootechnik alebo

odborník z oblasti chovateľstva. Kriminalista obhliadajúci zvieratá musí venovať pozornosť

nasledujúcim skutočnostiam: - zisteniu druhu, rodu, pohlavia a vek zvieraťa, opisu vonkajšieho

vzhľadu zvieraťa, znakom svedčiacim o vlastníctve zvieraťa osobou, firmou alebo iným subjektom

(štítok, značka, krúžok), individuálnym anatomickým znakom, špeciálnym znakom zafarbenia,

jazvám, zraneniam, deformáciám, znakom po týraní, čerstvým poraneniam, opisu predmetov, ktoré sa

nachádzajú na tele (obojok, vodidlo, náhubok, reťaz, podkova), znečisteniu tela zvieraťa rôznymi

materiálmi, ktoré by mohli charakterizovať prostredie, v ktorom sa zviera nachádzalo, alebo

pohybovalo. V súvislosti s obhliadkou miesta nálezu mŕtveho zvieraťa zisťuje sa prítomnosť

jedovatých látok na mieste a v jeho okolí a tiež prítomnosť všetkých stôp, ktoré by mohli mať

súvislosť s úhynom zvieraťa, alebo jeho usmrtením.

Obhliadka mŕtvoly človeka – je vždy súčasťou obhliadky miesta nálezu mŕtvoly, ktoré môže, ale

nemusí byť súčasne miestom dokonania útoku, smerujúceho proti tejto osobe. Od obhliadky mŕtvoly,

ktorú vykonáva kriminalista je potrebné odlíšiť prehliadku a pitvu mŕtvoly.

Obhliadka mŕtvoly je metódou kriminalistického objasňovania, pri ktorej kriminalista za priamej

súčinnosti kriminalistického technika s využitím priameho zmyslového pozorovania vyhľadáva,

zisťuje, dokumentuje a zaisťuje stopy na tele, alebo odeve mŕtvoly.

Cieľom obhliadky mŕtvoly je získanie informácii o existencii, druhu, charaktere, rozsahu

a umiestnení zranení, ktoré sa nachádzajú na mŕtvole, informácii o spôsobe vzniku týchto zranení,

informácii nasvedčujúcich na predbežný záver o násilnom charaktere smrti, alebo na záver

o nešťastnej náhode, či prirodzenej smrti. Za účelom dosiahnutia uvedeného cieľa musí kriminalista

pri obhliadke mŕtvoly venovať pozornosť najmä okamžitému prevereniu, či ide skutočne o mŕtvolu

a či nie je potrebné poskytnúť okamžitú lekársku pomoc, podrobnému a dôslednému opisu miesta

nálezu mŕtvoly, ohliadnutiu všetkých stôp a predmetov, ktoré sa nachádzajú na mieste nálezu mŕtvoly

a vykazujú, alebo môžu mať súvislosť so vznikom zranenia a smrťou, zisteniu stôp, ktoré nasvedčujú

na prítomnosť páchateľa, spolupáchateľov, umiestneniu mŕtvoly v priestore, zisteniu údajov o mŕtvole

(pohlavie, zdanlivý vek), charakteristike jej oblečenia, podrobnému a terminologicky správnemu opisu

odevu, obuvi, predmetov, umiestneniu a opisu najrôznejších poškodení, znečistenia obuvi a odevu,

presnému opisu všetkých predmetov, nachádzajúcich sa na tele mŕtvoly (prstene, prívesky, retiazky,

náušnice, ozdoby vo vlasoch), precíznemu a terminologicky bezchybnému opísaniu všetkých poranení

nájdených na tele mŕtvoly s presným uvedením ich umiestnenia, zisťovaniu informácií, týkajúcich sa

času smrti osoby, zistenej alebo neexistujúcej mŕtvolnej stuhlosti, teplote mŕtvoly(zasunutím

teplomeru do konečníka alebo pošvy mŕtvoly), známkam vysychania mŕtvoly, hnilobným zmenám.

Obhliadka miesta činu – predstavuje jeden z prvotných a neodkladných úkonov, ktorý je

zameraný na bezprostredné a komplexné zistenie stavu materiálneho prostredia na tých miestach, kde

je odôvodnený predpoklad určitej činnosti páchateľa a jej odraz v zmenách daného prostredia.

Obhliadkou miesta činu sa zisťuje existencia najrôznejších objektov a predmetov na mieste činu a ich

18

stav a súčasne sa skúma možný vzťah takýchto predmetov ku skutku, ktorý je predmetom

kriminalistického objasňovania (sú to napr. nástroje na spáchanie skutku, predmety použité na obranu

proti útočníkovi a pod.).

Za miesto činu z kriminalistického hľadiska považujeme predovšetkým priestor, o ktorom bolo

zistené, že tam bol spáchaný trestný čin ako celok alebo niektorá jeho časť. Je to priestor, na

ktorom páchateľ uskutočnil činnosť, ktorá súvisí s trestným činom. Na tomto mieste je celý rad

zmien v materiálnom prostredí, ktoré sú výsledkom páchateľovej činnosti, nachádzajú sa tam (alebo sa

môžu nachádzať) predmety, ktoré súvisia so spáchaným skutkom, stopy po použití nástrojov na

spáchanie skutku, predmety patriace páchateľovi a pod.

Za miesto činu sa považuje nielen to miesto, kde došlo k dokonaniu skutku a vzniku následku, ale

sú to aj všetky tie miesta, kde páchateľ vykonával nejakú činnosť, ktorá je v príčinnej súvislosti so

vzniknutým alebo zamýšľaným výsledkom, napr. v rámci prípravy na spáchanie skutku vyrábal alebo

prispôsoboval nástroje, čakal na obeť). Taktiež za miesto činu sa považujú miesta, kde páchateľ po

dokonaní skutku, napr. odhodil nástroje, ktoré boli použité na jeho spáchanie, ukryl tieto nástroje po

spáchaní skutku alebo ukryl predmety, ktoré odcudzil. Rovnako sa za miesto činu považuje aj priestor,

kde bola premiestnená a ukrytá usmrtená osoba, trasa príchodu a odchodu páchateľa trestného činu,

ale aj dopravný prostriedok, ktorý bol použitý na spáchanie činu. Je predpoklad, že na všetkých

uvedených miestach sa budú nachádzať stopy po činnosti páchateľa a tieto je potrebné v súvislosti

s obhliadkou miesta činu vyhľadať, dokumentovať a zaistiť pre účely kriminalistického objasňovania.

V súvislosti s obhliadkou je potrebné prísne dodržiavať postupy a kriminalistikou odporúčané

opatrenia, aby nedošlo k poškodeniu alebo zničeniu stôp a tým aj dôkazového materiálu pre trestné

konanie.

Obhliadka miesta činu neprináša iba informácie, ktoré sa vzťahujú na udalosť, ale tiež cenné

informácie o páchateľovi daného skutku. Zo zanechaných, nájdených, dokumentovaných a zaistených

stôp môžeme dedukovať informácie napr. o fyzických vlastnostiach páchateľa (výška, hmotnosť, farbu

vlasov, stav chrupu, vek a pod.), na kriminálnu skúsenosť, na úroveň zručnosti (najmä pri použití

niektorých špeciálnych nástrojov alebo prístrojov), na oblečenie a obutie, o predmete záujmu

páchateľa, o spôsobe spáchania a utajovania daného skutku.

Za základné úlohy obhliadky miesta činu, ktoré majú všeobecný charakter možno považovať

zisťovanie informácií o existencií dostatočných dôvodov na podozrenie, že objasňovaný skutok je

postihnuteľným činom určitej osoby, či miesto činu je miestom dovŕšenia činu, alebo iba miestom

obhliadky nálezu konkrétnych objektov, aké skutočnosti nasvedčujú na premiestňovanie predmetov,

mŕtvoly z miesta spáchaného skutku na miesto ohliadania, koľko osôb sa na mieste činu pohybovalo,

fyzické vlastnosti týchto osôb a ich znaky. Dôležité je zisťovanie záujmu, motívu konania a cieľa

páchateľa, času alebo časového úseku spáchania skutku, dĺžku zdržiavania sa páchateľa na mieste

a spôsob spáchania skutku, zisťovanie nástrojov alebo predmetov, ktoré boli použité pri spáchaní

skutku a dôvod ich zanechania, odhodenia alebo ukrytia, zisťovanie opatrení a spôsobov, ktorými sa

19

páchateľ pokúsil trestný čin utajiť, stôp nachádzajúcich sa na odeve, obuvi, tele páchateľa, alebo stôp,

ktoré mohli vzhľadom na charakter prostredia, skutku predpokladaného spôsobu premiestňovania

a prepravy vzniknúť na odcudzených veciach, aký spôsob prepravy odcudzených veci je potrebné

predpokladať. Zisťujú sa taktiež informácie o tom, kto mohol príchod, spáchanie skutku, pohyb

alebo odchod páchateľa z miesta činu pozorovať, kto mohol počuť rôzne zvuky, ktoré súvisia

s objasňovaním skutkom.

Obhliadka terénu alebo miestnosti, ktoré nie sú miestom činu – sa spravidla vykonáva vtedy,

ak je potreba zistenia a preukázania takých kriminalistický relevantných skutočnosti, ktoré môžu byť

zistené výlučne uskutočnením obhliadky. V prípade potreby obhliadnuť iné miesto, ako miesto činu,

postupuje kriminalista rovnako, ako pri obhliadke miesta činu. Predovšetkým pôjde o prípady

overovania existencie určitých skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovede svedkov, poškodeného,

podozrivého a páchateľa. V prípade podozrivého a páchateľa obhliadka týchto miest prichádza

v úvahu pri vyvracaní podozrenia zo spáchania objasňovaného skutku a môže nám poskytnúť

informácie o tom, že osoba sa na tomto mieste nachádzala, že tu vykonávala určitú konkrétnu činnosť,

o ktorej vypovedala, že tu zanechala stopy, ktoré svedčia o jej činnosti a prítomnosti, čo svedčí o tom,

že nebola na mieste činu, ale na celkom inom mieste.

Podľa postupnosti realizovaných obhliadok poznáme nasledujúce druhy obhliadok:

- prvotnú obhliadku,

- opakovanú obhliadku,

- doplňujúcu obhliadku.

Prvotná obhliadka – rozumie sa vtedy, ak objekt obhliadky (stopa, predmet, zbraň a pod.) je

kriminalistom obhliadaný v procese kriminalistického objasňovania udalosti po prvýkrát. Za prvotnú

obhliadku nemožno považovať miesto, ak miesto pred kriminalistom prezeral napr. pracovník

obecného zastupiteľstva, ktorému bola udalosť oznámená. V tomto prípade musí kriminalista na

mieste registrovať všetky zmeny, ktoré boli spôsobené pracovníkom obecného zastupiteľstva preto,

aby bolo presne zistené, ktoré stopy, predmety, zmeny prostredia bezprostredne súvisia so spáchaným

skutkom a ktoré s neodborným zásahom iných osôb.

Opakovaná obhliadka – rozumie sa obhliadka, pred ktorou už bol najmenej raz daný objekt

ohliadnutý, pričom z rôznych príčin je úkon potrebné opakovať. Jednou z príčin opakovania obhliadky

môže byť fakt, že objasňovaním boli zistené skutočnosti, ktoré v čase prvotnej obhliadky nemohli byť

známe a ich charakter si vynútil opakovanie obhliadky (napr. časť miesta činu). V takomto prípade je

to objektívna nevyhnutnosť obhliadky, ktorá môže prispieť k zaisteniu stôp (dôkazov) na už

ohliadnutom mieste, objekte. Ďalšou príčinou opakovanej obhliadky môže byť skutočnosť, že

z časových alebo organizačných dôvodov pre potrebu okamžitého získania základných informácií,

bola obhliadka realizovaná vo veľmi hrubých rysoch a veľmi krátkom časovom úseku a preto vznikla

potreba obhliadku zopakovať. Najnegatívnejšou (subjektívnou) príčinou opakovania obhliadky je

zistenie nekvalitnej práce kriminalistu pri prvotnej obhliadke, ktorá sa prejavuje najmä

20

v nedostatočnom opise, v chýbajúcich údajoch o náleze a nesprávnom označení určitých stôp,

v nezaistení niektorých zistených stôp a predmetov. Takto nedostatočne a nekvalitne vykonaná práca

kriminalistu na mieste činu môže spôsobiť stratu dôkazu a treba ju považovať za trestuhodnú.

Doplňujúca obhliadka – spočíva v dodatočnej obhliadke predmetov, ich časti alebo miest už

obhliadaných objektov, ktoré pri prvotnom obhliadaní neboli obhliadané preto, že boli od objektu, ku

ktorým patria oddelené, alebo nebola známa ich existencia či príslušnosť k obhliadanému objektu.

Pracovne sa tento druh obhliadky často označuje ako pokračovanie v obhliadke.

Základné taktické zásady obhliadky

Platnosť základných taktických zásad obhliadky je overená kriminalistickou praxou a ich

nerešpektovanie sa takmer vždy prejaví dodatočnými problémami v dôsledku neobjektívnosti,

povrchnosti a najmä tým, že sa nepreukážu očakávané výsledky. Akceptovanie zásad obhliadky

znamená na druhej strane prispôsobiť postup tak, aby bol dosiahnutý predovšetkým požadovaný cieľ

(dodržanie zásad nesmie byť samoúčelné).Základné zásady obhliadky majú taktický význam, pretože

ich akceptovanie vyžaduje prispôsobenie postupu pri obhliadaní nie z dôvodu, aby boli naplnené

základné zásady obhliadky, ale aby bol dosiahnutý žiaduci účel obhliadky.

Za základné zásady obhliadky sa považujú :

- riadenie obhliadky jediným vedúcim,

- neodkladnosť obhliadky,

- neopakovateľnosť obhliadky,

- nezastupiteľnosť obhliadky.

Riadenie obhliadky jediným vedúcim - obhliadka je väčšinou tímovou prácou, na ktorej sa

podieľajú jednak policajti, technici a tiež špecialisti. Táto ad hoc vytvorená skupina musí mať presne

vymedzené úlohy a musí byť stanovená zodpovednosť konkrétnej osoby za priebeh a výsledok

obhliadky. Porušenie tejto zásady by malo za následok chaos, nekompetentnosť a v konečnom

dôsledku zmarenie účelu a výsledku obhliadky. Činnosť skupiny musí byť organizačne koordinovaná

tak, aby úlohy každého člena skupiny sa vzájomne doplňovali. Všetci členovia skupiny obhliadky sú

po dobu obhliadky podriadení vedúcemu, no zároveň musí byť rešpektovaná odbornosť a procesná

samostatnosť. Vedúci však na druhej strane musí rešpektovať odbornosť a zameranie jednotlivých

členov skupiny obhliadky (je napr. vylúčené, aby vedúci poveril znalca alebo kriminalistického

technika operatívno-pátracími úlohami). Taktiež pri obhliadke nesmie byť porušená procesná

samostatnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Neodkladnosť obhliadky - vychádza zo zmien, ktorým podliehajú jednotlivé druhy stôp a to

prirodzeným starnutím ako aj vplyvom vonkajšieho prostredia. Neodkladnosť obhliadky eliminuje

zmeny jednotlivých druhov stôp na najnižšiu možnú mieru. Je potrebné zdôrazniť, že nejde len

21

o zmeny vplyvom prostredia a teda chemickými a biologickými reakciami, ale aj o zmeny vyvolané

úmyselným zásahom človeka so snahou stopy odstrániť, alebo vytvoriť stopy falošné. Obhliadka má

byť preto vykonaná bezprostredne po získaní informácie o tom, že došlo k udalosti, ktorá má byť

preverená. Obhliadka môže splniť svoj účel len vtedy, keď je vykonaná relatívne bezprostredne po

vzniknutej udalosti. Čím dlhší čas uplynie medzi obhliadkou a vznikom udalosti, tým sa znižuje

aktuálnosť a dôkazná hodnota informácií získaných obhliadkou a tým je aj sťažený postup pri

preverovaní udalosti.

Neopakovateľnosť obhliadky - opakovanie obhliadky svedčí o nedôslednom a nezodpovednom

prístupe k vykonaniu obhliadky. Hodnota výsledku pri opakovaní obhliadky je spravidla nižšia.

Neprípustnosť opakovania obhliadky vyplýva najmä z toho, že dôkazná hodnota by bola ľahko

spochybniteľná. Je však potrebné zdôrazniť, že za opakovanú obhliadku sa nepovažuje obhliadka, ak

táto bola prerušená z objektívnych dôvodov (napr. nepriaznivé poveternostné podmienky, zlá

viditeľnosť a pod.). Vtedy ide o pokračovanie obhliadky, nie o jej opakovanie. Informácie, ktoré sú

získané opakovanou obhliadkou strácajú význam na informačnej a dôkaznej hodnote a taktiež strácajú

na presnosti a jednoznačnosti informácií oproti informáciám, ktoré by boli získané pri riadne

a a dôsledne vykonanej prvotnej obhliadke.

Nezastupiteľnosť obhliadky – je veľmi významnou zásadou, ktorá vyplýva z toho, že obhliadka

je samostatná kriminalistická metóda. Jej výsledok nie je možné nahradiť skúmaním objektu inými

metódami (v praxi sa často vyskytujú nesprávne názory, že nedôsledné vykonanie obhliadky bude

nahradené ďalšími procesnými úkonmi, ako napr. výsluchmi svedkov, rekonštrukciou či

kriminalistickým experimentom). Každý z týchto nasledujúcich úkonov prináša sprostredkované

informácie, ktoré obsahujú radu nepresností, ktoré v konečnom dôsledku skresľujú objektívnu

situáciu. Akékoľvek sprostredkované informácie obsahujú naviac určitú predstavu subjektu, ktorý

tieto informácie poskytuje. Takto získané informácie sú týmito osobami negatívne ovplyvnené. Každá

informácia, ktorá mohla byť získaná obhliadkou a je získaná ďalším úkonom, je už sprostredkovanou

informáciou, ktorá výrazne stráca na dôkaznej hodnote v trestnom konaní a na základe uvedeného je

k nej aj tak pristupované.

Subjekty obhliadky - obhliadku je oprávnený vykonať ktorýkoľvek orgán činný v trestnom

konaní. Obhliadka môže byť vykonaná jednotlivcom (v jednoduchých prípadoch), no spravidla je však

vykonávaná skupinou pracovníkov (výjazdová skupina), ktorá je zložená z vyšetrovateľa alebo

skupiny vyšetrovateľov, pracovníkov služby kriminálnej polície, kriminalistického technika a prípadne

experta. Pri obhliadke miesta udalosti je subjektom obhliadky i psovod. Pri závažných násilných

trestných činoch je účastníkom obhliadky súdny lekár.

Skupina vykonávajúca obhliadku je vytvorená ad hoc a jej zloženie sa mení podľa druhu

a rozsahu obhliadky. Za ideálny stav je možné považovať vytvorenie a pôsobenie stálej výjazdovej

skupiny. Činnosť stálych výjazdových skupín má určité výhody, medzi ktoré patria odborné

vedomosti a skúsenosti členov stálej výjazdovej skupiny, rýchlosť zásahu, odborné vykonanie

22

technických a iných špeciálnych prác pri obhliadke a vysoká miera koordinovanosti medzi členmi

stálej výjazdovej skupiny.

Účastníkmi obhliadky však môžu byť i iné osoby, napr. svedok, poškodený, podozrivý a pod.

Prítomnosť týchto osôb pri obhliadke je potrebné vždy dôkladné zvážiť, najmä z pohľadu, či nenaruší

priebeh a výsledok obhliadky.

Diskutovanou otázkou je účasť tzv. nezúčastnenej (nestrannej) osoby na obhliadke. Obligatórne účasť

tejto osoby na obhliadke nie je nikde stanovená. Stále záleží na konkrétnej situácií a okolnostiach

udalosti a na zvážení subjektu vykonávajúceho obhliadku alebo na vedúcom skupiny, či takúto osobu

zavolá. Účasť takejto osoby je do značnej miery na obhliadke závislá i od poveternostných

podmienok, doby obhliadky (deň, noc) a pod. Nezúčastnenú osobu na obhliadke nie je však možné

kategorický odmietnuť.

Negatívne okolnosti – v rámci obhliadky sa často zistia skutočnosti (stopy, zmeny a ďalšie

informácie), ktoré sú v logickom rozpore s materiálnou situáciou a týmto rozporom hovoríme tzv.

negatívne okolnosti. Z praktického hľadiska negatívne okolnosti sú také zmeny na objekte, ktorý je

obhliadaný, ktoré sú v logickom rozpore s inými informáciami, ktoré boli získané obhliadkou. Ide buď

o neexistujúce zmeny, ktoré sa predpokladajú a mali by byť prítomné vzhľadom k ostatným zmenám,

alebo o zmeny, ktoré sa javia ako cudzie, rozporné alebo protichodné, čiže zmeny také, ktoré existujú,

ale podľa predpokladu by existovať nemali (napr. pri náleze mŕtvoly, ktorá má mnohopočetné bodné

a strelné poranenia, na mieste nálezu chýba krv, alebo pri inscenácií trestných činov, napr. vytvorenie

klamlivej situácie o priebehu udalosti a pod.).

Negatívne okolnosti sú významným faktorom a nesmú byť podceňované. V mnohých prípadoch

poukazujú na inscenáciu či zakrývanie trestnej činnosti, ďalej poukazujú na skutočnosť, že miesto

nálezu mŕtvoly nie je miestom udalosti, že zaistené stopy sú páchateľom vytvorené zámerne alebo

naopak, že páchateľ stopy na mieste udalosti zahladil.

Negatívne okolnosti môžu byť dôsledkom snahy páchateľa :

- inscenovať predstavu o tom, že v danom mieste bol spáchaný kriminálny trestný čin,

- umelo vytvoriť zdanlivý priebeh kriminálneho deliktu s cieľom zakryť závažnejší čin,

- zakryť stopy daného trestného činu,

- vytvoriť klamlivú predstavu u ohliadajúceho , o skutočnostiach udalosti a ďalšie.

Práca na mieste kriminalisticky relevantnej udalosti

Pre rýchle a objektívne posúdenie a objasnenie trestnej alebo inej proti spoločenskej činnosti je

veľmi dôležitý a mnohokrát rozhodujúci správny postup od oznámenia alebo zistenia udalosti.

Oznámenie alebo zistenie udalosti sa považuje za moment, ktorým vzniká pre pracovníkov

Policajného zboru povinnosť vykonať určité úkony a opatrenia, ktoré sú najrôznejšej povahy a ich

23

druh, spôsob, poradie, doba a miesto vykonania sú určené individuálnosťou každého trestného činu.

Tieto opatrenia od zistenia alebo prijatia oznámenia až do začiatku obhliadky sa nazývajú prvotné

a neodkladné opatrenia a úkony a pod nimi rozumieme rýchlu a pružnú reakciu policajtov, ktorú

tvorí súhrn kriminalistických, všeobecne bezpečnostných a organizačných opatrení. Uvedené

neodkladné opatrenia a úkony sú určované najmä spoločenskou nebezpečnosťou spáchaného činu

(udalosti), prípadne ostatnými okolnosťami prípadu, silami a prostriedkami Polície a ich

rozmiestnením v teritóriu, miestnou a osobnou znalosťou. Z hľadiska kriminalistickej techniky

a taktiky boli tieto opatrenia a úkony sformulované nasledovne:

- predbežná prehliadka miesta činu,

- zabránenie dokončenia trestného činu

- poskytnutie prvej pomoci,

- zabránenie ďalším škodlivým následkom,

- zadržanie alebo prenasledovanie páchateľa,

- uzavretie miesta činu a ochrana stôp,

- zisťovanie totožnosti osôb,

- pátranie z miesta činu po čerstvej stope,

- pátranie po páchateľovi od veci,

- pátranie po páchateľovi od osôb,

- hlásna služba.

Zásadne nie je možné stanoviť postupnosť uvedených jednotlivých opatrení a úkonov. Ich poradie

bude vždy závisieť od konkrétnych podmienok a situácie na mieste činu. Ukončenie úloh prvotných

opatrení nie je časovo určené ale je dané vyčerpaním všetkých možnosti.

Príprava obhliadky – obhliadka je svojím charakterom jedným z náročných a zložitých úkonov,

zvlášť pokiaľ sa jedná o obhliadku miesta činu, táto predstavuje skúmanie celej rady objektov,

miestnosti, terénu alebo ich časti, ktoré sú mnohokrát veľmi rozsiahle a podmienky, za ktorých sa

obhliadka vykonáva sú často nepriaznivé. Bezprostredná príprava smerujúca k vlastnému vykonaniu

obhliadky je rozdelená na organizačné opatrenia pred výjazdom na miesto obhliadky a na organizačné

opatrenia po príchode na miesto obhliadky, ktoré smerujú k bezchybnému vykonaniu obhliadky.

Organizačné opatrenia pred výjazdom na miesto obhliadky zahŕňajú:

- rozhodnutie o výjazde na miesto a vykonanie obhliadky na základe analýzy informácií

obsiahnutých v podnete, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie o vykonaní obhliadky,

- opatrenia na zabezpečenie miesta alebo objektu, ktoré budú predmetom pripravovanej

obhliadky s cieľom zabrániť poškodeniu stôp, ich zničeniu alebo vytvoreniu nových stôp,

resp. vzniku iných negatívnych zmien. Pôjde predovšetkým o stráženie miesta činu, zaistenie

niektorých objektov pred pôsobením poveternostných vplyvov, prípadne ďalších negatívne

pôsobiacich vplyvov,

24

- opatrenia smerujúce k zabráneniu vzniku ďalších škôd alebo iných hroziacich následkov na

životoch, zdraví občanov alebo majetku, (zaistenie lekárskej pomoci alebo inej

špecializovanej pomoci a zásahy technického charakteru zamerané na odvrátenie rôznych

poruchových stavov),

- zaistenie účastníkov udalosti, ktorí sa nachádzajú na mieste, akými sú poškodení a svedkovia,

od ktorých môžu byť zistené dôležité informácie nielen pre objasnenie udalosti, ale aj pre

úspešné vykonanie obhliadky. Takýmito informáciami sú najmä informácie o pohybe

niektorých osôb na mieste, ktoré bude predmetom obhliadky, alebo manipulácia s niektorými

objektmi, ktoré sú prostriedkom k objasneniu existencie a mechanizmu vzniku určitých stôp

na mieste obhliadky, alebo naopak k vysvetleniu poškodenia, zničenia alebo chýbajúcich

niektorých stôp,

- výber špecialistov pre vykonanie obhliadky vzhľadom k charakteru danej udalosti

a špecifikácie miesta, ktoré ma byť obhliadnuté a spôsob zaistenia ich prítomnosti,

vyrozumenia a prepravy na miesto obhliadky,

- výber a príprava technických prostriedkov, ktoré nie sú bežnou súčasťou vybavenia

výjazdovej skupiny a budú použité k obhliadke. Ide predovšetkým o špeciálne technické

prostriedky,

- doplnenie alebo zostavenie výjazdovej skupiny v tých prípadoch, kedy je stála výjazdová

skupina rozšírená o ďalších špecialistov alebo je s ohľadom na zvláštnosť a závažnosť udalosti

zostavená samostatná zvláštna skupina na obhliadku miesta rozsiahlych priemyselných havárií

alebo výbuchov,

- stanovenie spôsobu spojenia s vysielajúcim útvarom vzhľadom na miestne, geografické,

poveternostné a iné podmienky.

Organizačné opatrenia po príchode na miesto obhliadky- smerujú k bezchybnému vykonanie

obhliadky a obsahujú:

- ďalšie opatrenia na zaistenie miesta udalosti, najmä vykázanie nepovolaných osôb z miesta

a jeho blízkosti z dôvodu utajenia skutočnosti, ktoré budú zistené obhliadkou a aby týmito

osobami nebol rušený , alebo dokonca marený priebeh obhliadky,

- prijatie opatrení na poskytnutie nevyhnutnej lekárskej pomoci poškodeným osobám, ak takáto

pomoc už nebola poskytnutá do príchodu na miesto obhliadky,

- zhromaždenie predbežných informácií o charaktere a stavu celkovej situácie na mieste,

určenie ktorým objektom, miestam alebo okolnostiam je potrebné venovať pozornosť pri

obhliadke (napr. neformálnym výsluchom svedkov a poškodených zistíme, aké zmeny

a ktorým subjektom boli na mieste udalosti vykonané),

- vykonanie iných prvotných a neodkladných opatrení a úkonov, ktoré majú význam pre

objasnenie preverovanej udalosti a pre postup pri obhliadke miesta udalosti,

25

- výber a pribratie nezúčastnenej osoby, ktorá bude prítomná pri vykonaní obhliadky a zároveň

poučenie o jej právach a povinnostiach,

- vykonanie technických alebo technicko-organizačných opatrení k zlepšeniu podmienok

obhliadky, ktorými môžu byť napr. zlepšenie osvetlenia, zaistenie stôp pred pôsobením

nepriaznivých poveternostných podmienok a pod. V úvahu prichádza aj vyžiadanie ďalších

technických prostriedkov alebo pracovníkov nevyhnutne potrebných k vykonaniu obhliadky

podľa skutočne zistenej situácie na mieste udalosti,

- inštruktáž pracovníkov vykonávajúcich obhliadku a účastníkov obhliadky, ktorá musí byť

diferencovaná podľa ich procesného postavenia a úloh, ktoré z nej vyplývajú v súvislosti

s vykonaním obhliadky,

- konkretizácia úloh jednotlivým pracovníkom, ktorí budú obhliadku vykonávať vedúcim

obhliadky, podľa vykonaného vyhodnotenia celkovej situácie na mieste udalosti.

Jednotlivé postupy, ktoré tvoria obsah bezprostrednej prípravy k vykonaniu obhliadky v svojom

komplexe vytvárajú základné predpoklady pre úspešné vykonanie obhliadky a taktiež aj príprava

obhliadky a jej nasledujúce vykonanie prispieva k optimalizácií podmienok pre objasnenie

preverovanej udalosti.

Metódy využívané pri obhliadke – na dosiahnutie sledovaného cieľa obhliadkou je potrebné

využívať komplex metód, ktoré umožňujú poznanie skutočnosti súvisiacich s danou udalosťou, ktorá

existuje v podobe stôp na materiálnych objektoch miesta udalosti. Okruh metód využívaných pri

obhliadke je značne široký a neobmedzuje sa iba na metódy založené na zmyslovom poznaní, ale

súčasť metód obhliadky tvoria i metódy umožňujúce racionálne poznanie objektívnej skutočnosti.

Medzi metódy využívané pri obhliadke patrí predovšetkým pozorovanie ako základná metóda, ktorá je

doplňovaná ďalšími ako sú meranie a počítanie, popisovanie, porovnávanie, experimentovanie,

modelovanie a spôsoby logického myslenia, ktoré predovšetkým reprezentujú analýza a syntéza,

analógia a iné.

Pozorovanie - je metóda, pomocou ktorej za bezprostredného využitia zmyslových orgánov sa

skúmajú javy a vnímanie týchto javov je cieľavedomé a zámerné. Ide o základnú metódu ľudského

poznania objektívnej skutočnosti. Pozorovanie v prípade vykonávania obhliadky plní základnú

funkciu , či už vo forme komplexného pozorovania celej materiálnej situácie na mieste udalosti, alebo

vo forme výberového pozorovania, zameraného na vnímanie len určitých subjektov, alebo ich znakov

podľa dopredu stanoveného cieľa.

Meranie a počítanie - pri obhliadke slúži k vyjadreniu určitých vlastností objektov ohliadania

v prípadoch, kedy je potrebné, alebo možné, vyjadriť charakteristické znaky určitých objektov

v merných jednotkách vyjadrených číslami, alebo k zisteniu ich matematických výpočtov.

26

Popisovanie - je podchytenie a zaznamenanie charakteristických znakov pozorovaných a

skúmaných objektov alebo situácie v súlade s vytýčeným cieľom. Pri obhliadke slúži popis

k zachyteniu skutočností , ktoré sú významné pre ďalšie objasňovanie prípadu.

Porovnávanie - ako metóda má široké uplatnenie pri obhliadke v tom, že je možné porovnávať

nielen porovnateľné materiálne objekty, ktoré sa nachádzajú na mieste udalosti alebo stopy, ale aj

informácie obsiahnuté v stopách medzi sebou navzájom.

Experimentovanie - v prípade obhliadky umožňuje predovšetkým objektívne zistenie

mechanizmu vzniku niektorých stôp v daných podmienkach materiálnej situácie miesta udalosti.

Aplikáciu experimentálnej metódy v rámci obhliadky nie je možné zamieňať za vyšetrovací

experiment, nakoľko pokusná činnosť pri obhliadke je pomocná činnosť a napomáha k objasneniu

niektorých skutočností a rýchlejšiemu poznaniu.

Modelovanie - pri obhliadke je využívané k vytváraniu materiálnych myšlienkových modelov

o mechanizme udalosti, jej jednotlivých prvkoch alebo podmienkach, za ktorých k udalosti došlo,

alebo o príčinách, ktoré udalosť vyvolali. Pracovník vykonávajúci obhliadku pracuje s myšlienkovými

modelmi v priebehu obhliadky a na základe zistených informácií vytvára model o priebehu udalosti

a o charakteristických znakoch udalosti významných z kriminalistického hľadiska. Takýto model sa

označuje ako model pracovný, nakoľko slúži ako prostriedok k poznaniu celého odrazu objasňovanej

udalosti na základe jej porovnávania so situáciou vytvorenou na mieste zmenami, ktoré boli vyvolané

v priebehu udalosti. Práca s rôznymi variantmi myšlienkových modelov pri obhliadke pomáha

k odhaleniu ďalších stôp objasňovanej udalosti a jej páchateľa.

Analýza a syntéza - sú všeobecné metódy, ktoré tvoria základ procesu myslenia a majú zásadný

význam pri obhliadke. Analýza situácie miesta udalosti, jednotlivých objektov a zmien, ktoré ju tvoria

a ich vzájomných vzťahov je spolu s nasledujúcou syntetickou fázou myslenia prostriedkom poznania

a pochopenia rozsahu odrazu a mechanizmu vzniku a priebehu objasňovanej udalosti, ich jednotlivých

znakov, ktoré majú význam pre voľbu ďalšieho postupu pri obhliadke na základe použitia ideálnych

modelov objasňovanej udalosti.

Taktika vykonania obhliadky – obhliadku je potrebné chápať ako jednotný proces, ktorý sa riadi

odporučeniami vypracovanými kriminalistikou. Obhliadka nie je iba pasívnym pozorovaním zmien a

objektov a ich vzájomných vzťahov, ale pri obhliadke sa aktívne pôsobí na materiálne objekty, ktoré

sú predmetom obhliadky, aby sa odhalili ich špecifické znaky a vlastnosti. Pod taktikou obhliadky

rozumieme postup, pri ktorom musí byť zaistené využitie všetkých metód a prostriedkov k zisteniu,

skúmaniu, hodnoteniu a fixácií všetkých okolností dôležitých pre trestné konanie.

Kriminalistika rozdeľuje obhliadku do troch fáz, ktoré nazýva ako etapy taktického postupu pri

realizácií obhliadky a sú to nasledujúce etapy: orientačná obhliadka (statická), detailná obhliadka

(dynamická), záver obhliadky.

Orientačná obhliadka (statická) – spočíva v orientovaní sa na mieste činu, vo vytvorení

základnej predstavy o mieste činu, ktorá je predmetom kriminalistického objasňovania, v určení hraníc

27

priestoru, ktorý bude obhliadaný, v riešení otázky voľby najvhodnejšieho spôsobu postupu (pohybu)

a práce na mieste činu, vo výbere a určení miesta pre vykonanie a uskutočnenie orientačnej a celkovej

fotografie, v stanovení východiskového bodu merania pre potreby merania a popisu, v zisťovaní

objektov nachádzajúcich sa na mieste činu, v riešení celého komplexu otázok vzťahujúcich sa

k situácií na mieste činu, v určení vzájomného rozmiestnenia a vzájomného spojenia prvkov danej

situácie, v študovaní najpodrobnejšieho vonkajšieho vzhľadu a stavu objektov na mieste činu, vo

fixovaní všetkých zistených skutočností pomocou fotografovania, v organizovaní pátrania po

páchateľovi po tzv. horúcej (čerstvej) stope a uvádzaní služobného psa na pachovú stopu,

v spracovávaní poznámok pre spracovanie zápisnice o obhliadke.

Detailná obhliadka (dynamická) – spočíva v systematickom postupe v prostredí miesta činu pri

súčasnom detailnom pozorovaní, popisovaní a skúmaní objektov nachádzajúcich sa na mieste činu,

osobitne tých, ktoré majú alebo môžu mať priamy vzťah k spáchanému skutku, ktorý je predmetom

objasňovania, je charakterizovaná predovšetkým podrobným popisom miesta činu, objektov a stôp,

presným zameraním objektov a stôp, dokumentovaním (fotografickými, či inými vhodnými

metódami) objektov a stôp na mieste činu, spracovaním náčrtov a následným vyhotovením plánov,

vyhľadávaním, zisťovaním a zaisťovaním (odoberaním) stôp, zisťovaním a dokumentovaním aj tzv.

negatívnych okolností (neexistencia stôp, ktoré sa vzhľadom na charakter skutku predpokladajú).

Za účelom správneho a dôsledného vykonania obhliadky miesta činu kriminalistická taktika

rozpracovala nasledujúce základné spôsoby postupov pri detailnej obhliadke miesta činu:

Podľa predpokladaného pohybu páchateľa – obhliadka sa začína na ceste predpokladaného

príchodu páchateľa a jeho vstupu na miesto, až po predpokladané miesto a trasu odchodu z miesta

činu. Tento spôsob postupu je možné realizovať vtedy, keď sa dajú tieto údaje zistiť alebo

predpokladať vykonanou orientačnou obhliadkou.

Koncentrický spôsob – obhliadka sa vykonáva od vonkajších hraníc miesta činu po špirále

smerom do stredu.

Excentrický spôsob – obhliadka sa vykonáva od stredu miesta činu po špirále až po jeho

vonkajšie hranice.

Frontálny spôsob – väčší počet obhliadajúcich subjektov zoradených do rojnice postupuje v rade

od jedného miesta k druhej náprotivnej strane miesta.

Kruhový spôsob – jeden koniec rojnice je v strede miesta činu a opačný koniec rojnice je na

vonkajšej hranici miesta činu, pričom rojnica postupuje do kruhu (v smere otáčania hodinových

ručičiek).

Rajónový (sektorový) spôsob – je využívaný najmä v členitom, rozľahlom a málo prehľadnom

teréne, ktorý sa rozdelí na menšie úseky (rajóny), ktoré sa postupne ohliadajú (pri tomto spôsobe

postupu sa zabezpečí, aby žiaden úsek nebol vynechaný).

V uzavretej miestnosti – pri vykonávaní obhliadky miesta činu postupuje kriminalista spravidla

od vstupných dverí miestnosti po jej obvode, pozdĺž stien späť ku vchodu, potom ohliadne stred

28

miestnosti a strop. Nie je vylúčená možnosť postupovať od miesta vniknutia páchateľa k miestu jeho

odchodu. Pri začiatku obhliadky miestnosti je účelné, aby ako prvý do miestnosti vstúpil

kriminalistický technik, od ktorého sa očakáva dôsledné prezretie dverí a podlahy a zaistenie tých

stôp, ktoré by mohli byť pohybom ohliadajúceho poškodené alebo zničené.

Spôsob postupu pri obhliadke miesta činu nie je presne stanovený, podľa charakteru terénu alebo

objektu si ho volí sám kriminalista a preto nie je možné určiť pravidlo pre používanie jedného alebo

druhého spôsobu postupu. Spôsob postupu obhliadky miesta činu má byť uvedený v zápisnici

o obhliadke miesta činu a dodržiavaný dôsledne až do ukončenia tohto úkonu (pokiaľ došlo k zmene

spôsobu postupu obhliadky miesta činu, poznačí sa v zápisnici o obhliadke miesta činu z toho

dôvodu, aby sa v jej obsahu mohli ďalšie oprávnené osoby spoľahlivo orientovať aj napriek tomu, že

na mieste obhliadky sa osobne nezúčastnili).

Každý, kto uskutočňuje obhliadku miesta činu, alebo je tomuto úkonu so súhlasom kriminalistu

prítomný, je povinný sa na mieste obhliadky správať tak, aby nepoškodil alebo nezničil stopy, alebo

aby svojím správaním nevytvoril nové stopy. Pre splnenie uvedenej požiadavky je nevyhnutné v rámci

obhliadky miesta činu rešpektovať nasledujúce minimálne pravidlá: - ten, kto vykonáva na mieste

konkrétnu činnosť, pri ktorej by mohol zanechať svoje daktyloskopické odtlačky, musí pracovať

v ochranných rukaviciach, na mieste činu nie je dovolené dotýkať sa predmetov, pohybovať s nimi a

meniť ich polohu do tej doby, pokiaľ na nich neboli vyhľadané a zaistené existujúce stopy a pokiaľ

neboli zadokumentované, na každé miesto činu sa smie vstupovať až po ohliadnutí, zaistení stôp

a zadokumentovaní, od momentu zaistenia miesta činu až po skončenie obhliadky sa nesmie na

mieste činu jesť, piť, fajčiť, vykonávať osobnú potrebu, odhadzovať rôzne predmety, odkladať rôzne

predmety (odev, obuv, taška), ani z miesta čokoľvek odnášať, na mieste činu nie je možné

odstraňovať následky súvisiace so spáchaným činom, najmä urovnávať veci, odkladať ich na pôvodné

miesta, umývať, utierať a pod., aby na to dal súhlas obhliadajúci kriminalista (vedúci výjazdovej

skupiny), musí byť vedený presný zoznam všetkých osôb, ktoré sa na mieste činu nachádzali

a pohybovali (aj pred príchodom policajných pracovníkov), aby mohli byť v prípade potreby tieto

osoby daktyloskopované, alebo podrobené iným úkonom potrebným pre objasnenie udalosti.

Záver obhliadky – spočíva v kontrole úplnosti obhliadky so zameraním najmä : či boli

obhliadnuté všetky časti miesta činu, všetky objekty, ktoré majú, alebo môžu mať súvislosť

s objasňovaním činom, či boli riadne obhliadnuté všetky objekty, na ktorých by sa mohli

predpokladať zanechané stopy, či boli všetky vyhľadané stopy riadne zaistené, či je existencia

všetkých stôp alebo významných predmetov zachytená detailne v zápisnici o obhliadke miesta činu,

fotografickej a topografickej dokumentácií, nedostatky zistené pri kontrole úplnosti obhliadky je

potrebné nevyhnutne okamžite napraviť.

29

Dokumentácia obhliadky kriminalistický relevantnej udalosti

Súčasťou obhliadky miesta činu je aj dokumentovanie priebehu a výsledkov obhliadky.

V dokumentácií sa zaznamenáva priebeh, použité prostriedky, metódy a výsledky obhliadky.

Dokumentácia priebehu a výsledku obhliadky musí vytvoriť taký obraz o situácií na mieste činu, aby

na základe týchto materiálov mohol ktokoľvek, kto na mieste činu nebol prítomný vytvoriť si názornú

a správnu predstavu o situácií na mieste činu v dobe konania obhliadky a taktiež , aby mohla byť

kedykoľvek vykonaná rekonštrukcia miesta činu.

Účelom dokumentácie je objektívne zachytenie procesu a výsledkov obhliadky. Na kvalite,

úplnosti a správnosti dokumentácie spravidla závisí dôkazná a kriminalisticko-taktická hodnota

obhliadky, ako jedného z najvýznamnejších procesných a kriminalistických prostriedkov objasňovania

trestných veci.

Dokumentácia obhliadky miesta činu obsahuje len skutočnosti zistené (konštatované) pri

obhliadke. Úvahy členov výjazdovej skupiny, ktorá vykonáva obhliadku alebo výpovede osôb, ktoré

boli prítomné na mieste činu sa v zápisnici o obhliadke miesta činu neuvádzajú. Zmeny, ktoré sa na

mieste činu odohrali pred začiatkom obhliadky sa dokumentujú výsluchom osôb, alebo záznamami

policajtov, ktorí vykonali prvotné a neodkladné opatrenia a úkony na mieste činu. Za obsahovú časť

dokumentácie zodpovedá vedúci výjazdovej skupiny a za kriminalisticko-technické úkony

(fotografovanie, vyhotovenie náčrtu a plánu miesta činu, správne zaistenie, označenie a zabalenie stôp

a veci) zodpovedá kriminalistický techník.

Kriminalistická taktika na dokumentovanie priebehu a výsledkov obhliadky v súčasnej dobe spravidla

využíva:

1.) zápisnicu o obhliadke miesta činu,

2.) kriminalistickú fotografiu a videozáznam,

3.) kriminalistickú topografiu.

Zápisnica o obhliadke miesta činu – z hľadiska kriminalistiky je to prostriedok k podchyteniu

všetkých zistených skutočností súvisiacich s obhliadaním, ktoré okrem informačnej hodnoty majú aj

taktický význam a slúžia k stanoveniu ďalšieho postupu pri preverovaní prípadu, pre vytýčenie

kriminalistických verzií a pre využitie ďalších metód kriminalistickej praktickej činnosti.

Z procesného hľadiska je zápisnica dokumentom, ktorý ma hodnotu dôkazného prostriedku a preto

musí spĺňať ako požiadavky a taktické hľadiská kriminalistiky, tak aj požiadavky trestného poriadku.

Každá zápisnica o obhliadke miesta činu povinné obsahuje tri základné časti a to:

- úvodnú,

- popisnú,

- záverečnú.

30

Úvodná časť zápisnice o obhliadke miesta činu obsahuje:

- označenie útvaru PZ, ktorý obhliadku vykonáva,

- označenie udalosti, ktorej sa obhliadka týka,

- dátum, miesto a doba obhliadky (presný čas začatia a skončenia obhliadky),

- hodnosť, meno a priezvisko, funkcia a služobné zaradenie, tých osôb ktorí obhliadku

vykonali,

- meno a priezvisko, bydlisko, funkcia osôb, prípadne ich zamestnanie, ktoré sa obhliadky

zúčastnili,

- podnety a dôvody obhliadky,

- poveternostné podmienky pri vykonávaní obhliadky( viditeľnosť, denné svetlo, umelé

osvetlenie, teplota vzduchu a pod.),

- spôsob postupu obhliadky miesta činu.

Popisná časť zápisnice o obhliadke miesta činu obsahuje. – presný popis objektu, ktorý je

obhliadaný, popis postupu pri obhliadke a výsledok obhliadky, vrátane presnej špecifikácie stôp

a zaistených predmetov spravidla v tejto postupnosti:

- popis miesta činu s presným vymedzením hraníc ohliadania,

- popis prístupových ciest k miestu činu a všetkého, čo bolo na nich nájdené a zaistené,

- pri obhliadke miesta činu v miestnosti, popíše sa aj strop, steny, podlaha, vchod, okná a pod,

- podrobný popis situácie na mieste činu, vrátane popisu a umiestnenia jednotlivých objektov

alebo dôležitých orientačných bodov, od ktorých vykonáme meranie,

- presný popis miest najdôležitejších objektov miesta činu (miesto nájdenia mŕtvoly a jej polohy

v čase príchodu na miesto činu),

- popis miest, na ktorých boli nájdené a zaistené stopy a nástroje použité pri spáchaní činu

a ďalšie vecné dôkazy,

- popis zvláštností miesta daného prípadu (vykradnutie tajného úkrytu, nezaistenie uzáverov,

poloha kľúčov v zámku a pod.),

- popis zistenie tzv. „negatívnych okolností “ prípadu,

- popis všetkého ďalšieho v súvislosti so spáchaným činom a to hlavne: cesty príchodu, pohybu

a odchodu páchateľa, predmety, ktorých poloha alebo stav boli v súvislosti s činom menené,

predmety nesúce stopy činu (krvné striekance, kvapky, kaluže, vypáčenie dverí, nedojedené

zvyšky jedla, fľaša s nápojom a pod.), predmety, ktoré páchateľ na mieste činu zabudol alebo

stratil, predmety nesúce znaky zvláštneho vykonania činu špecifickým spôsobom alebo

spôsobom, ktorý si vyžaduje určitú odbornosť.

Záverečná časť zápisnice o obhliadke miesta činu obsahuje:

- zoznam nájdených a zaistených stôp, predmetov a dokumentov z miesta činu a konštatovanie,

čo bude s nimi urobené a kde budú zaslané na skúmanie,

31

- ďalšiu dokumentáciu z miesta činu,

- použitie služobného psa na mieste činu alebo metódy pachových konzerv,

- podpisy všetkých osôb, ktoré obhliadku vykonali , alebo sa jej zúčastnili.

Zápisnica o obhliadke miesta činu je základným dokumentom, ktorý zachytáva priebeh a výsledok

obhliadky. Musí preto obsahovať presný a postupný popis všetkého, čo bolo obhliadkou zistené.

Pre vypracovanie zápisnice o obhliadke miesta činu platia zásady:

- formulácia zápisnice musí byť bez chýb, zrozumiteľná, jednoznačná a jasná,

- pri popise používať krátke vety , všeobecne známe výrazy,

- označovať jeden a ten istý predmet vždy rovnakým názvom,

- nepoužívať neurčité a nejasné pojmy (neďaleko, približne, asi a pod.),

- ľahko zameniteľné predmety napr. 2 stoly rovnakého vyhotovenia musia byť označené číslami

– stôl č.1, stôl č.2,

- všetky vzdialenosti uvádzať v rovnakých dĺžkových mierach (cm alebo m),

- musí byť označený východiskový bod merania (VBM), od ktorého sa merajú všetky dôležité

vzdialenosti na mieste činu,

- predmety rôzneho druhu, medzi ktorými a spáchaným činom je vzťah, je potrebné popisovať

postupne za sebou, aby bola jasná ich vzájomná súvislosť (páčidlo a vypáčený zámok),

- pri popise jednotlivých predmetov vždy začať všeobecnou charakteristikou predmetu, jeho

hlavnými znakmi a až potom popisovať detaily,

- po dôkladnom a presnom popise jedného predmetu popisovať ďalší predmet,

- ak sú v zápisnici označené predmety, veci a stopy číslami, musia byť zhodne očíslované vo

fotodokumentácií a topografickej dokumentácii.

Základné zásady pre vypracovanie zápisnice o obhliadke miesta činu môžeme zhrnúť nasledovne:

zápisnica o obhliadke miesta činu musí byť presná, postupná, jasná, zrozumiteľná,

úplná, cieľavedomá a musí poskytovať verný obraz ohliadajúceho miesta činu.

Kriminalistická fotografia a videozáznam – sú významnou súčasťou dokumentácie priebehu

a výsledkov obhliadky miesta činu, zobrazuje a trvalé zachytáva miesto obhliadky, prítomnosť

i rozmiestnenie rôznych objektov, predmetov, vecí a stôp. Umožňuje vytvorenie názornej predstavy

o objektoch obhliadky osobám, ktoré sa obhliadky nezúčastnili. Dopĺňa a upresňuje zápisnicu

o obhliadke miesta činu a topografickú dokumentáciu obhliadky miesta činu. Fotografie musia byť

označené číslami a označenie fotografie číslami musí byť zachytené aj v zápisnici o obhliadke miesta

činu. Aké objekty budú fotografované a s akým cieľom určuje vedúci výjazdovej skupiny. Pri

obhliadke miesta činu sa využíva:

Predbežné fotografovanie miesta činu – zachytáva celkovú situáciu na mieste činu v stave,

v akom sme ho našli po príchode na miesto činu. Pomocou fotografie sú fixované aj predmety, pri

ktorých sa predpokladá určitá manipulácia v priebehu obhliadky miesta činu.

32

Fotografovanie v priebehu obhliadky miesta činu – predstavuje fotografovanie jednotlivých

častí a úsekov miesta činu, stôp a predmetov nájdených a zaistených na týchto miestach.

Fotografovanie musí byť vykonávané tak, aby zo snímok bola zrejmá poloha k určitému pevnému

bodu, ktorý určuje stred obhliadaného miesta činu. Pri fotografovaní na označenie jednotlivých

objektov a stôp je potrebné používať čísla, aby nedošlo k ich zámene, mierku a ďalšie pomôcky.

Predmety a stopy sa nesmú vzájomne prekrývať. Niektoré objekty je potrebné fotografovať z výšky

a nie šikmým pohľadom.

Fotografovanie po skončení obhliadky miesta činu – slúži k podchyteniu všetkých stôp,

predmetov a dôležitých detailov s číselným označením tak, ako boli označené v priebehu obhliadky

miesta činu. Pri tomto fotografovaní sa využíva to isté miesto ako pri fotografovaní predbežnom

a znova sa fotografuje celé miesto činu.

Pri fotografickej dokumentácií z obhliadky miesta činu sa vyhotovuje:

orientačná fotografia – na ilustráciu polohy miesta obhliadky,

celková situačná fotografia – zobrazuje pôvodný stav na mieste obhliadky,

polodetailná fotografia – zobrazuje najvýznamnejšie úseky, miesta a súbory predmetov,

detailná fotografia – zobrazuje menšie predmety, veci a stopy,

celková prehľadná fotografia – zobrazuje stav po obhliadke miesta činu s číselným označením stôp,

predmetov, veci a miest ich nálezu,

reportážna fotografia – ilustruje postup pri prvom zásahu a neočakávaných zmenách na mieste činu,

panoramatická fotografia – používa sa na fotografovanie širšieho priestoru (možno použiť statív

s otáčavou hlavicou).

Videozáznam – sa používa na dokumentáciu dynamických dejov, najmä pri obhliadke

mimoriadnej udalosti, priebehu prvého zásahu a pri obhliadke miest zvlášť závažnej trestnej činnosti.

Pri snímaní videozáznamu musí byť pohyb kamerou pomalý, kľudný a plynulý, aby bolo možné pri

premietaní vnímať zachytený dej. Pre orientáciu sa najskôr zachytí celkový pohľad na miesto a potom

sa snímajú zábery najdôležitejších miest. Do zápisnice o obhliadke miesta činu sa urobí zápis

o snímaní videokamerou a uvedie sa celková dĺžka natočeného záznamu v minútach.

Kriminalistická topografia – je ďalšou dôležitou súčasťou dokumentácie obhliadky miesta činu.

Je nepostrádateľným prostriedkom grafického zobrazenia situácie a výsledkov obhliadky miesta činu.

Kriminalistická topografia trvalo zachytáva celkovú situáciu na mieste činu, polohu jednotlivých

predmetov a stôp, ich rozmery a vzájomné pomery, označuje miesto, kde boli nájdené stopy, predmety

a iné vecné dôkazy dôležité pre kriminalistické objasňovanie. K vyhotoveniu kriminalistickej

topografie je potrebné poznať a ovládať:

- spôsoby topografického zobrazovania,

- topografické a dohovorené značky,

- základné metódy vymeriavania .

33

Spôsoby topografického zobrazovania – je možné podľa deskriptívnej geometrie

v kriminalistickej topografií nazvať pravouhlým premietaním. Ide predovšetkým a väčšinou

o zobrazenie predmetov a objektov v horizontálnej rovine (pohľad zhora) – pôdorys. V prípade, že

v priestore sú objekty, ktoré musíme zobraziť v inom pohľade, je možné vyhotoviť ďalší nákres

pohľad či priemer (pri pohľade spredu) –nárys, alebo (pri pohľade z boku) – bokorys, výnimočne

možno nakresliť objekt aj v reze.

Topografické a dohovorené značky – sa používajú pre zakresľovanie (zobrazovanie)

jednotlivých predmetov, stôp a časti terénu, ktoré môžu byť dohovorené celoštátne alebo oblastne.

Všetky dohovorené značky v kriminalistike musia schematicky vyjadrovať objekt, ktorý zobrazujeme.

Niektoré topografické značky sú prevzaté z vojenských máp (napr. objekty vo voľnom teréne, ako sú

budovy, mosty, cesty, vodné toky, rybníky, železnice, lesy a pod.).

Základné metódy vymeriavania – slúžia k zisťovaniu vzájomnej polohy a veľkosti jednotlivých

objektov a iných predmetov na mieste činu Pre vymeriavanie polohy jednotlivých objektov na mieste

činu kriminalistická topografia používa niekoľko metód. Vždy sa musí postupovať systematicky od

jedného východiskového bodu merania (VBM) určitým smerom. V kriminalistickej praxi sa

najčastejšie používajú nasledujúce metódy vymeriavania miesta činu:

Pravouhlá metóda – princíp tejto metódy spočíva v zakresľovaní bodov, ktoré sú určené dvoma,

na seba kolmými dĺžkovými mierami, to znamená súradnicami bodov. Odporúča sa miery vždy

zaznamenať na jednu priamku od zvoleného začiatku z dôvodu prehľadnosti. Použitie tejto metódy je

veľmi časté, najmä pri vymeriavaní menších predmetov. Pri tejto metóde vymeriavanie je postačujúce

meracie pásmo.

Trojuholníková metóda – tiež sa nazýva ako metóda pretínania alebo priesečníková metóda. Jej

princíp spočíva v zakresľovaní bodov v teréne tak, že tieto body sú vrcholmi trojuholníkov, ktorých

základňu tvorí VBM a PVBM (pomocný východiskový bod merania). Celý princíp spočíva

v rozdelení terénu na trojuholníky a vo vymeraní dĺžok ich strán.

Metóda vizírovania – tiež sa nazýva metóda polárnych súradníc. Pri tejto metóde je poloha bodu

určovaná vzdialenosťou bodu od začiatku a uhlom, ktorý zviera spojnica začiatku a určovaného bodu

s predtým určeným smerom (napr. sever . juh). Pri jej použití potrebujeme meračský stôl, (niekedy

postačí tvrdá podložka), kompas (buzola), zámerné pravítko a pásmo.

Podložku, na ktorú budeme kresliť, máme vo vodorovnej polohe. Na papier vyznačíme sever (viac

s ním počas vymeriavania nesmieme otáčať). Miesto odkiaľ budeme vymeriavať (vizírovať)

vyznačíme na papier. Z tohto bodu pomocou zámerného pravítka vedieme myslenú priamku

vymeriavaný bod. Vzdialenosť v príslušnej mierke zmenšenia potom zaznamenáme na papier.

Prostriedkami kriminalistickej topografie sú náčrt, plán a schéma.

Náčrt – sa spracováva v priebehu ohliadania a zakresľuje sa do neho situácia, predmety, veci

a stopy tak, ako boli pri obhliadke nájdené a zistené. Kreslí sa voľne od ruky na čistý, biely papier

Všetky rozmery zobrazených predmetov a ich vzdialenosti sa označujú kótami. Poloha jednotlivých

34

objektov, ktorá bola z určitých príčin porušená, (napr.. odtiahnuté vozidlo) sa v náčrte a pláne

vyznačuje prerušovanou čiarou, (podľa údajov svedkov a stôp). Objekty, veci a stopy sa v náčrte

označia vhodnými a zásadne rovnakými názvami a číslami, tak ako v zápisnici o obhliadke miesta

činu a fotodokumentácií. Po vypracovaní plánu sa náčrt prikladá k zápisnici o obhliadke a zakladá sa

do spisu (do priepisu). Náčrt je vždy orientovaný podľa smeru svetových strán tak, že sa vyznačí

severný smer a ostatné svetové strany sú orientované tak ako na mape. Za východiskový bod sa vyberá

taký objekt, ktorý je relatívne najstálejší a ktorý je možno kedykoľvek zistiť Náčrt podpíšu všetky

osoby, ktoré podpísali zápisnicu o obhliadke miesta činu a boli pri obhliadke prítomné.

Plán – je kreslený v miestnosti, vyhotovuje sa prekreslením celkovej situácie z náčrtu na

priesvitný pauzovací papier alebo milimetrový papier za pomoci rôznych kresliacich pomôcok. Pred

začatím prác na kreslení plánu je treba najskôr určiť (vypočítať) mierku, ktorá sa určuje podľa veľkosti

objektu tak, aby plán mohol byť vložený do dokumentácie či do spisu. Vyznačí sa severný smer.

Neuvádzajú sa rozmery jednotlivých objektov, ani ich vzdialenosti. Jednotlivé objekty sa vyznačujú

dohodnutými značkami a tieto musia byť vysvetlené vo vysvetlivkách. Číslovanie jednotlivých

objektov musí byť zhodné s číslovaním v zápisnici o obhliadke miesta činu. Plán nie je možné

rozmnožovať pomocou uhlového papiera, ale najvhodnejším spôsobom rozmnožovania sú fotokópie,

xerox a pod.

Podľa rozsahu ohliadania možno náčrty a plány rozdeliť na:

orientačný – ktorý zachytáva teritoriálne umiestnenie priestoru ohliadania s najbližším okolím,

napr., charakter terénu, prístupové cesty a iné okolnosti súvisiace s miestom činu alebo priebehom

udalosti,

situačný – ktorý zachytáva všetky objekty objasňujúce situáciu na mieste udalosti, ako je

napadnutý objekt, dôležité predmety a stopy, príchodovú a odchodovú cestu páchateľa, stanovištia

svedkov a pod.,

polodetailný a detailný – ktorý zachytáva menší úsek miesta udalosti alebo jednotlivé predmety,

stopy a ich umiestnenie. Podľa okolností sa zvlášť zakresľuje predmet útoku, prierez (rez) časti

objektu, tvar terénu a jeho členitosť, sklon vozovky a pod.

Schéma – je znázornenie najdôležitejších prvkov určitého objektu, poprípade aj vzájomných

vzťahov či väzieb medzi nimi.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky.

1. Vysvetlite pojem a význam obhliadky.

2. Charakterizujte jednotlivé druhy obhliadok.

3. Vysvetlite základné taktické zásady obhliadky.

4. Vysvetlite subjekty obhliadky a jej negatívne okolnosti.

5. Charakterizujte prvotné a neodkladné opatrenia a úkony.

6. Vysvetlite organizačné opatrenia pred výjazdom na miesto obhliadky.

35

7. Vysvetlite organizačné opatrenia po príchode na miesto obhliadky.

8. Vysvetlite, aké metódy sa využívajú pri obhliadke miesta činu.

9. Vysvetlite etapy taktického postupu pri realizácií obhliadky miesta činu.

10. Vysvetlite náležitosti zápisnice o obhliadke miesta činu.

11. Vysvetlite kriminalistické fotografovanie a videozáznam.

12. svetlite kriminalistickú topografiu.

36

3 PREHLIADKA Pojem a význam prehliadky

Pri plnení úloh v rámci kriminalistického objasňovania často vzniká situácia, že je nutné vykonať

zásahy do osobnej a domovej slobody občanov a to najmä vtedy, ak je potrebné nájsť a zaistiť veci,

osoby alebo iné objekty, ktoré sú kriminalistický významné. Takéto obmedzenia môžu byť vykonané

len na základe zákona.

Predmetom záujmu prehliadok sú predovšetkým tie osoby a veci, ktoré sú dôležité pre trestné

konanie. Pokiaľ ide o osoby, sú to najmä osoby podozrivé zo spáchania trestného činu – páchatelia

trestných činov a pokiaľ ide o veci, pôjde najmä o vecné a listinné dôkazy (napr. zbrane, jedy, faktúry,

objednávky a pod.). Pôjde teda o veci, s ktorými bol trestný čin spáchaný, ktoré boli trestným činom

získané a veci, na ktorých sú stopy trestného činu. Uvedené objekty sa môžu nachádzať na rôznych

miestach (napr. obytné domy a k ním patriace priestory, iné priestory ako sú kancelárie, výrobné haly,

terén, dopravné prostriedky a pod.). Na vyhľadanie hore uvedených objektov slúži „prehliadka“,

zákonom dovolená metóda, ktorú môžeme charakterizovať nasledovne:

Prehliadka je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, ktorou sa vykonáva

previerka určitého objektu za účelom nájdenia a zaistenia osôb, vecí a iných skutočností

dôležitých pre objasňovanie kriminalisticky relevantnej udalosti alebo pre splnenie úloh

Policajného zboru.

Pri plnení účelu prehliadky je dôležité, aby orgány, ktoré vykonávajú prehliadku si vopred zistili

podrobný opis osoby, veci alebo aspoň získali informácie, ktoré umožnia druhové alebo rodové

určenie hľadaných objektov. Tieto informácie je možné získať od poškodených, svedkov alebo

v rámci operatívno-pátracej činnosti.

Význam prehliadky:

- vyplýva zo samotného účelu prehliadky,

- - napomáha odhaľovať trestné činy,

- má represívny a preventívny význam z hľadiska boja s trestnou činnosťou,

- má informačný význam (je zdrojom informácií o spôsobe života osoby, jej záujmoch, jej

stykoch a ďalšie),

- získavame ňou dôkazy o skutočnostiach už známych,

- potvrdzuje nám určité predpoklady (pátracie, vyšetrovacie verzie),

- umožňuje získanie informácií a dôkazov o nových skutočnostiach a doposiaľ neznámych

skutočnostiach v trestnej veci,

- zabezpečí podklady pre výkon rozhodnutia (prepadnutie veci, majetku a pod.),

- umožní odhaliť alebo prispieť k odhaleniu neobjasneného trestného činu alebo zistiť nové

skutočnosti známeho objasňovaného prípadu,

37

- umožňuje odstrániť alebo predísť nebezpečenstvu, ktoré hrozí z držby nebezpečných vecí

(zbraní, jedov, narkotík, rádioaktívnych látok a pod.) vzhľadom k okolnostiam prípadu

a charakteru páchateľa,

- umožní vykonávať preventívne opatrenia v rámci boja s trestnou činnosťou,

- môže vyvolať rozhodnutie upustenia od pripravovanej alebo zamýšľanej trestnej činnosti.

Druhy prehliadok

Pri klasifikovaní prehliadok, musíme vychádzať z kriminalistických aspektov, ktoré majú vplyv na

taktiku ich vykonania. Právna úprava vykonania prehliadky nie je rozhodujúcim a základným

kritériom pre delenie, ale je však záväzná pre všetky druhy prehliadok, ak sú právnou normou

upravené. Za základné kritéria klasifikácie prehliadok sa v kriminalistike považuje charakter objektu,

ktorý ma byť prehľadaný, postupnosť pri prehliadke určitého objektu a skutočnosť, či sa v danej veci

a v rovnakom čase koná prehliadka len jedného alebo niekoľkých objektov navzájom nesúvisiacich.

1/ Podľa charakteru objektu, ktorý má byť prehľadaný, rozoznávame prehliadku:

a) osobnú – objektom je osoba, jej telo, odev, batožina, osobné veci a ďalšie predmety, ktoré ma

v dobe prehliadky pri sebe.

b) domovú – objektom je dom, chata, byt a iné miestnosti k nemu patriace, vrátane iných budov

slúžiacich k rôznym účelom (kôlne, pivnice, garáže a pod.) a časti terénu (záhrada, dvor a pod.).

Objektom sú aj predmety, ktoré sa v týchto objektoch nachádzajú.

c) iných priestorov – objektom sú priestory, ktoré neslúžia na bývanie a ani nepatria k objektom

slúžiacim na bývanie a nie sú verejne prístupné (školy, reštaurácie, kancelárie v podnikoch, sklady,

výrobné priestory a pod.).

d) dopravných prostriedkov – objektom sú všetky dopravné prostriedky (cestnej, železničnej,

leteckej, lodnej), ich súčasti a doplnky.

e) pozemkov – objektom sú pozemky, ktoré nie sú verejnosti prístupné, sú však oplotené alebo inak

označené.

f) terénu – objektom je voľne prístupný terén, jeho časti, na rozdiel od priestorov, ktoré majú právnu

ochranu ako súčastí obydlia, iných priestorov a pozemkov. K objektom týchto prehliadok patria

i objekty, ktoré sa nachádzajú v teréne, ako sú opustené budovy a ich časti, opustené kameňolomy, dna

jazier, vodných tokov, lesných porastov, lúk a pod.

2/ Podľa toho, v akej časovej postupnosti sa prehliadka určitého objektu v danej veci koná,

delíme prehliadky na:

a) prvotné – každá prvá prehliadka vykonaná v danom objekte vo vzťahu k jednej a tej istej

objasňovanej veci.

38

b) opakované – je každá druhá a nasledujúca prehliadka vykonaná v priebehu kriminalistického

objasňovania toho istého prípadu a v tom istom objekte alebo na tom istom mieste.

c) doplňujúce – za doplňujúcu prehliadku je považovaná prehliadka určitej alebo ďalšej časti toho

istého, už predtým prehľadávaného priestoru, ak v priebehu kriminalistického objasňovania toho

istého prípadu vyšli najavo nové skutočnosti a vyžiadali si dodatočnú prehliadku.

3/ Podľa počtu vykonaných prehliadok v priebehu kriminalistického objasňovania v tom

istom prípade prehliadky delíme:

a) jednotlivé – v danej veci a v danej dobe sa vykonáva prehliadka len jedného objektu.

b) skupinové – v danej veci a v danej dobe sa vykonáva súčasne prehliadka viacerých

objektov, ktoré spolu priestorovo nesúvisia.

Príprava prehliadok

Predpokladom úspešného vykonania prehliadky je jej dokonalá a dôsledná príprava. Od prípravy

nemožno upustiť aj keby bola neodkladným úkonom. Príprava prehliadky tvorí ucelený komplex

činnosti, ktoré sú nevyhnutné na úspešné vykonanie prehliadky. Sú to predovšetkým tieto činnosti:

- analýza podnetu na vykonanie prehliadky,

- zhromaždenie a prehodnotenie informácií potrebných na prípravu vykonania prehliadky,

- príprava a výber technických prostriedkov,

- určenie účastníkov prehliadky,

- stanovenie času prehliadky,

- vypracovanie plánu prehliadky,

- inštruktáž účastníkov prehliadky.

Analýza podnetu na vykonanie prehliadky – znamená rozbor všetkých informácií, ktoré

dostatočne odôvodňujú podozrenie, že hľadané osoby, veci sa nachádzajú na určitom mieste,

v určitom objekte, či na viacerých miestach alebo vo viacerých objektoch, či u určitej osoby. alebo

viacerých osôb. Tieto informácie o objektoch prehliadky, o osobách a veciach môžu byť obsiahnuté

v anonymných oznámeniach, získané operatívno-pátracou činnosťou, alebo zhromaždené v ďalších

materiáloch, ktoré boli získané v priebehu kriminalistického objasňovania.

Cieľom analýzy podnetu na vykonanie prehliadky je presne určiť miesto objektu alebo osoby,

ktorá má byť prehliadnutá, určiť počet a rozsah prehliadaných objektov, špecifikovať hľadaný objekt,

určiť stupeň podozrenia, že sa hľadané objekty nachádzajú na určitom mieste.

Zhromaždenie a prehodnotenie informácií potrebných na prípravu vykonania prehliadky –

je zamerané na získanie informácií a ďalších poznatkov taktického charakteru, ktoré umožnia

39

a uľahčia zvoliť správny taktický postup pri prehliadke, zvoliť a v dostatočnej miere správne vybrať

technické prostriedky, zvoliť vhodnú dobu prehliadky, odhadnúť približnú dĺžku trvania prehliadky,

stanoviť potrebný počet pracovníkov na vykonanie prehliadky. Pri realizácií uvedených činnosti

vychádzame z informácií o objekte, ktorý bude prehľadávaný (napr. kde sa objekt nachádza, o aký

objekt sa jedná, jeho rozloha, poloha, prístupové cesty k objektu, o počte vchodov do objektu a počte

východov z objektu, o stavebných a konštrukčných zvláštnostiach objektu). Ďalej pôjde o informácie

o osobách, u ktorých sa prehliadka vykoná, alebo ktorým prehľadávaný objekt patrí (napr. zistenie

profesie, záľub, spôsobu života, vzťahu k trestnej veci, zdravotného stavu, o predpoklade jej príp. ich

zastihnutia, možnosti kladenia odporu, o vlastnení zbrane, vzťahov medzi členmi rodiny, o počte osôb

nachádzajúcich sa v objekte, či sú v objekte malé deti a pod ). Nezanedbateľné je aj zistenie informácií

o zaistení objektu (napr. špeciálne vchodové dvere, objekt je strážený psom a pod.) a taktiež

o činnosti, aká sa v objekte vykonáva alebo na čo objekt slúži. Táto činnosť je zameraná aj na

hľadanie a typovanie vhodných zdrojov týchto informácií.

Príprava a výber technických prostriedkov – je podmienený predovšetkým objektmi

a miestami, kde bude prehliadka vykonaná a taktiež aj charakterom hľadaných objektov (osoby, veci,

stopy a ich zvláštnosti). Medzi technické prostriedky patria jednoduché nástroje (napr. na otváranie

zámkov, na zisťovanie dutín v stenách, na prekladanie materiálu – lopata - a pod.), ale aj značne

zložité prístroje (napr. detektory, prostriedky umožňujúce pozorovanie za sťažených svetelných alebo

poveternostných podmienok, prostriedky umožňujúce pozorovanie vo vnútri objektov (predmetov),

ktoré sa ťažko demontujú a iné, ktoré umožnia vykonať dokonalú prehliadku a nájsť hľadané osoby

alebo veci. Za technický prostriedok je možno považovať aj služobného psa so zvláštnym výcvikom

(napr. hľadanie drog, zbraní a pod.), vhodné odevné doplnky a obuv (gumové čižmy). Vždy je

potrebné počítať i s prostriedkami na zaistenie stôp a s prostriedkami kriminalistickej dokumentácie

a taktiež aj s prostriedkami na zaistenie bezpečnosti a prekonanie prípadného odporu či prekážky.

Určenie účastníkov prehliadky – sa vykonáva na základe doposiaľ zistených poznatkov a je

závislé od charakteru objektu a miesta prehliadky, od charakteru a množstva osôb a vecí, ktoré majú

byť nájdené, od výberu technických prostriedkov, ktoré sa budú používať a od ich obsluhy, od

predpokladaného rozsahu kriminalistickej dokumentácie Súčasne je potrebné určiť tzv. pomocné

osoby, ktoré budú (napr. zaisťovať stráženie objektu, kde sa vykonáva prehliadka, zaisťovať stráženie

zhromaždených osôb, ktoré sa v objekte nachádzajú, pozorovať osobu (osoby) u ktorej (ktorých) sa

prehliadka vykonáva, vykonávať odborné práce (napr. zaisťovanie výpočtovej techniky a jej

príslušenstvo), vykonávať zadokumentovanie nájdených objektov a skrýš). Za účelom kontroly

zachovania zákonnosti postupu a objektívnosti dosiahnutých výsledkov vykonanej prehliadky je

potrebné pribrať nezúčastnenú osobu. V danom prípade ide o nestranného pozorovateľa a môže ním

byť ktokoľvek, za predpokladu, že ide o bezúhonného občana, ktorý nemá žiadny vzťah

40

k prešetrovanému prípadu, k osobe ani k jej rodinným príslušníkom. Samotné pribratie nezúčastnenej

osoby je treba vykonať bezprostredne pred začatím prehliadky z hľadiska prípadného utajenia.

Stanovenie času prehliadky – má najväčší význam pri vykonávaní skupinových prehliadok,

pretože v tomto prípade sa prehliadky vykonávajú vo všetkých objektoch a na všetkých miestach

v rovnakom čase. Taktiež je to významné aj z hľadiska utajenia prehliadky najmä z dôvodu, aby sa

nepremiestnili hľadané osoby, neodniesli alebo nezničili hľadané veci a pod. Uvedenou prehliadkou sa

využije moment prekvapenia a mnohokrát je tým znemožnené dohovoriť sa osobám, ktoré by mohli

zmariť účel prehliadky. Ďalej stanovenie času vykonania prehliadky má význam aj z dôvodu, aby sa

prehliadka vykonala v čase, kedy nebude príliš veľa osôb v objekte počas vykonávania prehliadky

(napr. domáce oslavy).

Vypracovanie plánu prehliadky – je vlastne materiálne vyjadrenie myšlienkového modelu

vykonania prehliadky, ktorý bol zostavený na základe doteraz zistených skutočností a dôkazov,

majúcich význam pre vykonanie prehliadky z taktického hľadiska. Plán prehliadky musí byť

spracovaný písomne a jeho obsah musí tvoriť taktický postup, ktorý zodpovedá daným podmienkam

na základe zistených skutočnosti a tiež podmienkam predpokladaným, ktoré môžu nastať v priebehu

vykonávania prehliadky tzv. „konfliktné situácie“ Plán prehliadky by mal obsahovať účel prehliadky,

čas a miesto prehliadky, spôsob presunu síl a prostriedkov na miesto prehliadky, pozorovanie objektu

a jeho stráženie pred vykonaním prehliadky, určenie spôsobu vstupu do objektu, určenie spôsobu

postupu pri prehliadke s určením konkrétnej úlohy každému zo zúčastnených osôb, spôsob zaistenia

bezpečnosti pracovníkov zúčastnených pri prehliadke, určenie spôsobu dokumentácie priebehu

a výsledkov prehliadky, rozhodnutie, či sa napr. obvinený bude zúčastňovať prehliadky alebo či

postačí účasť dospelého člena rodiny.

Inštruktáž účastníkov prehliadky – zahŕňa zoznámenie účastníkov prehliadky s celkovým

plánom vykonania prehliadky, s úlohami, ktoré budú plniť v priebehu prehliadky, zoznámenie

s plánom prehľadávaného objektu, s podaním popisu hľadaných objektov, atď. Inštruktáž sa vykonáva

bezprostredne pred začatím prehliadky a pomáha pri dobrej orientácií zúčastnených osôb, ich osobnej

aktivite a dôslednosti pri prehliadke. Zároveň sú im pridelené potrebné technické prostriedky na

vykonanie prehliadky.

Taktické zásady vykonávania prehliadok

Predpokladom úspešného vykonania prehliadky je znalosť a dodržiavanie základných taktických

zásad prehliadky, znalosť a vhodnosť uplatňovania metód, ktorými je možné dosiahnuť sledované

ciele prehliadky. Taktikou prehliadky rozumieme vhodné a situácii zodpovedajúce chovanie (konanie)

pracovníkov vykonávajúcich prehliadku. Ide o také chovanie, ktoré má bez problémov a komplikácií

zaistiť nerušený priebeh prehliadky a dosiahnuť vytýčený cieľ.

41

Pri vykonávaní prehliadok platia:

Všeobecné zásady:

- rýchlosť vykonania,

- objektívnosť postupu,

- aktívnosť a úplnosť vykonania operatívno-pátracích úkonov a opatrení.

Špecifické zásady:

- prekvapivosť,

- systematickosť,

- dôslednosť,

- ostražitosť,

- pozorovanie osoby, u ktorej sa prehliadka vykonáva,

- utajenosť.

Prekvapivosť – vychádza z toho, že osoba, u ktorej sa má prehliadka vykonať, túto neočakáva

alebo nepredpokladá, že prehliadka bude v blízkej dobe vykonaná. Dosiahnuť a dodržať zásadu

prekvapivosti je možné predovšetkým utajením faktu rozhodnutia o vykonaní prehliadky určitého

objektu. Prekvapivosť sa vzťahuje na vykonanie prehliadky v určitom čase tak, aby bolo znemožnené

zničenie veci (napr. listín a dokladov), alebo premiestnenie hľadaných objektov na iné miesta.

Systematickosť – znamená systematický postup pri prehliadke, ktorý zaručuje prehľadanie každej

časti objektu a vylučuje chaotickosť, neprehľadanie niektorých miest objektov alebo zbytočné

prehľadanie niektorých miest objektov opakovane. Prehliadku je treba vykonať v celom objekte,

v každej jeho časti, prehľadať priľahlé priestory, všetky predmety, ktoré sa v objekte nachádzajú,

úkryty a všetky miesta, ktoré môžu slúžiť ako úkryty osôb a vecí. Vhodný systém postupu je treba

zvoliť podľa charakteru a rozsahu prehľadávaného objektu. V praxi sú využívané postupy napr. pri

prehliadke miestnosti sa postupuje od dverí, okolo stien a potom do stredu miestnosti, alebo objekt sa

rozdelí na menšie časti a tieto sa postupne po jednom prehľadávajú.

Dôslednosť – vyžaduje pri prehliadke venovať pozornosť každému miestu, každému predmetu

a nič nenechať na náhodu. Táto zásada dôslednosti doplňuje zásadu systematickosti. Pozornosť je

potrebné venovať prezretiu miest vyvolávajúcich odpor, miestam špinavým, ťažko prístupným (napr.

nádoby na odpadky, septik, kanály), alebo miestam, ktorých prehľadávanie je spojené so značnou

fyzickou námahou. Nesmieme zabudnúť na miesta pri ktorých je potrebné prekonanie etických

a psychických zábran (napr. detská postieľka, v ktorej leží dieťa, zavinovačka a plienky dojčaťa,

protézy a pod.). Dodržaním tejto zásady zabezpečíme, že prehliadka bude vedená vyčerpávajúcim

spôsobom a že všetko bude prehliadnuté podrobne.

Ostražitosť – musí byť dodržiavaná nielen v záujme zabezpečenia nerušeného priebehu

prehliadky ale musí byť dodržiavaná aj pri bezpečnosti účastníkov prehliadky. V praxi často dochádza

zo strany osôb, u ktorých je vykonávaná prehliadka, k snahe prehliadku zmariť. Snažia sa ukryť alebo

znehodnotiť kompromitujúce materiály, zavrieť do miestnosti pracovníkov, ktorí vykonávajú

42

prehliadku, ujsť v priebehu prehliadky a pod. Výnimkou nie sú ani prípady pokusu o samovraždu

alebo pokusy fyzického napadnutia pracovníkov vykonávajúcich prehliadku. V priestoroch prehliadky

nie je prípustné ochutnávať a čuchať rôzne materiály a tekutiny.

Pozorovanie osoby, u ktorej sa prehliadka vykonáva – má dôležitú taktickú funkciu.

Uplatňovanie tejto zásady je založené na využití ľudskej psychiky (mimika, potenie, nervozita) a

môžu viesť k získaniu dôležitých informácií. Prehliadka u osoby vyvoláva stav psychického

(vnútorného) napätia, ktoré sa v priebehu prehliadky mení (narastá alebo opadáva), podľa toho ako sa

zvyšuje možnosť nájdenia osoby alebo veci, nakoľko osoba vie, kde sa osoby alebo veci nachádzajú,

alebo kde ich ukryla. Psychické napätie sa prezrádza zmenou sfarbenia tváre, mimikou, povzdychom,

potením rúk, úľavou a pod. Skúsený pracovník vykonávajúci prehliadku, môže podľa toho typovať,

kde asi môže byť ukrytá osoba alebo vec. Dodržiavanie tejto zásady napomáha nerušenému priebehu

prehliadky a dosiahnutiu jej cieľa. Realizácia tejto zásady spočíva predovšetkým v sústavnom

pozorovaní osoby, u ktorej sa prehliadka vykonáva a v okamžitej reakcií na každý náznak narušiť

priebeh prehliadky.

Utajenosť - znamená nutnosť utajenia skutočnosti, že určitý objekt bude v určitej dobe

podrobený prehliadke, najmä pred osobami, ktoré majú vzťah k objektu ale aj pred ostatnými

nepovolanými osobami. Uvedená skutočnosť sa vzťahuje najmä na obdobie prípravy prehliadky

z dôvodu zaručenia úspechu pri prehliadke. Z taktických dôvodov je potrebné utajiť aj niektoré

skutočnosti, ktoré sa zistili v priebehu prehliadky a majú dôkazný alebo taktický význam pre ďalší

priebeh kriminalistického objasňovania. Pred nezúčastnenou osobou je potrebné utajiť najmä

skutočnosti, ktoré poukazujú na ďalšie styky a spojenia k iným účastníkom, ktorí sú zainteresovaní na

objasňovanom prípade. Skutočnosti týkajúce sa osobného života dotknutých osôb zistené pri

prehliadke, ktoré nemajú vzťah k objasňovanej skutočnosti (napr. osobná korešpondencia, intímne

vzťahy a pod.) sa musia utajiť. K takýmto zisteniam nie je možné nahlas vyslovovať subjektívne

názory a ani zaujímať stanoviska.

Taktický postup vykonania domovej prehliadky

Domová prehliadka z kriminalistického hľadiska je zložitým a náročným úkonom a preto pri jej

vykonaní musí byť zabezpečená dokonalá organizácia práce všetkých osôb, ktoré sa podieľajú na

tomto úkone. Uskutočňuje sa ako procesný úkon, ktorý je možno vykonať iba vtedy ak je dôvodné

podozrenie, že v byte alebo priestore, ktorý slúži na bývanie, alebo v priestoroch k ním patriacim sa

nachádza osoba alebo vec dôležitá pre trestné konanie. Vykonať domovú prehliadku je možné iba na

základe príkazu na domovú prehliadku a jej vykonanie má svoj systém a postupuje sa podľa týchto

odporúčaných štádií:

43

Prípravné štádium – spočíva v plnení týchto činností:

- presun pracovníkov vykonávajúcich prehliadku na miesto prehliadky,

- pozorovanie, alebo stráženie objektu bezprostredne pred vykonaním prehliadky,

- oboznámenie osoby, u ktorej sa prehliadka vykoná s vykonaním prehliadky v zmysle

právnych noriem,

- odovzdanie príkazu na domovú prehliadku,

- vstup do objektu (ak sa majiteľ objektu zdráha umožniť výkon prehliadky, vykonajú sa nutné

donucovacie opatrenia),

- ak sú v objekte nežiaduce osoby zistí sa ich totožnosť, vyťažia sa, zistí sa vzťah k osobe,

u ktorej sa má vykonať prehliadka a použije sa výzva na opustenie objektu,

- vyzvanie domácich osôb, aby sa sústredili na jedno miesto, aby sa nepremiestňovali

a zabezpečiť ich pozorovanie,

- pribratie nezúčastnenej osoby,

- poučenie nezúčastnenej osoby a domácich osôb o ich právach a spôsobe správania sa v čase

prehliadky,

- predbežný výsluch osoby, u ktorej sa prehliadka vykonáva, aby dobrovoľne vydala hľadané

objekty,

Prehľadné štádium – spočíva v plnení týchto úloh:

- vykonanie orientačnej prehliadky objektu a jeho príslušenstva v sprievode domácej osoby,

alebo osoby , u ktorej sa prehliadka vykonáva,

- vykonanie všetkých ďalších okolnosti významných pre spresnenie postupu pri vykonávaní

prehliadky a spresnenie úloh jednotlivých účastníkov prehliadky,

- vykonanie dokumentácie prehľadávaného objektu, ktorá poskytuje obraz o rozlohe

a umiestnení prehľadávaných objektov, ako aj stavu pred začatím detailného štádia

prehliadky,

Detailne štádium – je najzložitejším a najnáročnejším a obsahuje:

- systematické a detailne prehľadávanie objektu, vrátane priľahlých priestorov, od

východiskového postavenia v smere hodinových ručičiek, pozdĺž stien až do východiskového

postavenia a potom sa prehliadne stred a strop objektu,

- pozornosť venovať všetkým objektom (predmetom), kde sa bežne veci ukrývajú a taktiež aj

špeciálnym úkrytom (napr. falošné vypínače, zásuvky, dvojité steny alebo zásuvky nábytku,

podlaha pod kobercom, pod stojatými predmetmi, duté záclonové tyče, nohy stoličiek,

sedačiek a stolov, priestory pod prahom, v stenách, v strope, zabudované trezory, osvetľovacie

telesá, kachle, nádoby s jedlom, odpadky, haldy uhlia a dreva, obrazy, odpadové potrubia,

splachovače vo WC, rímsy, šatstvo a pod.),

44

- podľa povolania osoby, u ktorej sa prehliadka vykonáva venovať zvýšenú pozornosť tým

objektom, ktoré súvisia s jeho povolaním (napr. stolár – drevené predmety, murár –

novovybudované prístavby, obkladač - nový obklad a pod.),

- individualizáciu nájdených objektov (osoby, veci alebo zvieratá),

- dokumentáciu nájdených objektov a miest ich nálezu,

- obhliadku odhalených úkrytov (aj prázdnych) a zaistenie stôp nachádzajúcich sa na nájdených

veciach a vo vnútri úkrytov,

- nezúčastnená osoba, postupuje spoločné s prehliadajúcimi a je oboznamovaná s prípadným

nálezom veci a miest, kde boli tieto veci nájdené,

- nájdené veci sa sústreďujú na vyhradenom mieste a miesta ich nálezu a pomenovanie

s identifikačnými údajmi sa uvádza do zápisnice,

- pohyb osoby, u ktorej sa prehliadka vykonáva musí byť stále strážený, aby osoba vo vhodnom

okamihu nemohla zničiť, ukryť alebo sa zmocniť hľadanej veci a prípadne s touto vecou ujsť.

Záverečné štádium – obsahuje:

- vykonanie kontroly prehľadávaného objektu s cieľom zistiť, či bol prehliadnutý celý objekt,

- zistenie, či nedošlo k náhodnému poškodeniu niektorého predmetu počas prehliadky,

- v prípade zistenia poškodenia, vykonať dokumentáciu spôsobených škôd na majetku,

- vykonanie overenia dokumentácie (zápisnice) o priebehu a výsledkoch prehliadky,

- odovzdanie opisu zápisnice o vykonaní domovej prehliadky osobe, u ktorej sa prehliadka

vykonala.

Taktický postup vykonania osobnej prehliadky

Osobná prehliadka je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, ktorou sa prehľadáva telo

osoby, jej odev, obuv a všetky predmety, ktoré má osoba na sebe a u seba v čase vykonávania

prehliadky. Osobnú prehliadku je možné vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že určitá osoba má

u seba veci dôležité pre trestné konanie, alebo u osoby zadržanej, zatknutej alebo ktorá sa berie do

väzby, pokiaľ je podozrenie, že osoba má u seba zbraň alebo inú vec, ktorou môže ohroziť svoj život

a zdravie alebo život a zdravie inej osoby. Pri vykonávaní osobnej prehliadky je potrebné dodržiavať

zásadu ostražitosti a z taktického hľadiska je vhodné, aby prehliadku vykonávali dvaja pracovníci

(jeden vykonáva prehliadku a druhý zaisťuje bezpečnosť) toho istého pohlavia, za prítomnosti

nezúčastnenej osoby.

Prípravné štádium – spočíva v plnení týchto činnosti:

- pribratí nezúčastnenej osoby a poučení tejto osoby o jej právach,

- oboznámení osoby s vykonaním osobnej prehliadky,

45

- odovzdaní príkazu na vykonanie osobnej prehliadky,

- vykonaní predchádzajúceho výsluchu (pokiaľ nie je situácia neodkladná),

- vyzvaní osoby, u ktorej sa prehliadka bude vykonávať, aby odložila batožinu a zaujala

základný postoj (čelom ku stene, ruky mierne rozpažené a opreté o stenu, nohy rozkročené vo

vzdialenosti asi jedného kroku od steny).

Detailne štádium – spočíva v:

- vykonaní bezpečnostnej prehliadky (pohmatom cez odev),

- systematickom prehľadaní vrchných časti odevu zhora nadol vrátane pokrývky hlavy a odňatí

nájdených veci (odev sa postupne vyzlieka),

- systematickom prehľadávaní spodnej bielizne, ponožiek, topánok a odňatí nájdených veci

(bielizeň, ponožky a topánky sa postupne odkladajú),

- systematickom prehľadávaní tela a odňatí nájdených veci (vlasy, obväzy, protézy, telové

otvory),

- po systematickej a dôkladnej prehliadke odevu a tela osoby sa začne s prehliadkou batožiny

a odňatých veci za prítomnosti osoby, ktorá je prehľadávaná,

- využití technických prostriedkov za účelom zistenia kovových predmetov, ktoré sú špeciálne

ukryté v odeve vzhľadom na ich rozmery.

Záverečné štádium – zahŕňa predovšetkým:

- kontrolu odevu, či bol riadne prehľadaný a taktiež aj miesto prehliadky, či osoba niečo

neodhodila, alebo niečoho sa nezbavila,

- odovzdaní odevu prehľadávanej osobe,

- vykonanie zápisnice o osobnej prehliadke a súpise nájdených a odňatých veci ,

- dokumentáciu priebehu a výsledkov osobnej prehliadky,

- odovzdanie opisu zápisnice o osobnej prehliadke, alebo potvrdenie o prevzatí odňatých veci.

Dokumentácia prehliadky

Výsledky prehliadky majú veľký význam a preto sa súčasne s prehliadkou vyžaduje aj postupná

dokumentácia priebehu a výsledkov prehliadky. Základným dokumentom kriminalistickej

dokumentácie je zápisnica o prehliadke, ktorá obsahuje tri časti:

Úvodná časť zápisnice – o prehliadke obsahuje:

- názov a označenie na príkaz koho bola prehliadka vykonaná,

- údaje o osobách vykonávajúcich prehliadku, o osobe nezúčastnenej a o osobách prítomných

pri prehliadke,

- osobné údaje osoby, u ktorej sa prehliadka vykonala,

46

- zápis o odovzdaní príkazu na prehliadku a poučení o práve sťažnosti,

- stručný zápis o výsledku predchádzajúceho výsluchu a o výsledku výzvy k dobrovoľnému

vydaniu veci.

Popisná časť zápisnice – o prehliadke obsahuje:

- výstižný popis vlastného priebehu prehliadky,

- popis a presné označenie miesta (úkrytov) a vecí, kde boli nájdené,

- použitie a výsledok použitia technických prostriedkov.

Záverečná časť zápisnice – o prehliadke obsahuje:

- zoznam a identifikačné údaje o nájdených a zaistených veciach a ako s nimi bolo naložené,

- zápis o tom, či došlo k poškodeniu majetku počas prehliadky a v akom rozsahu, dôvody

poškodenia majetku,

- miesto a čas začatia a ukončenia prehliadky,

- zoznam príloh o ďalšej dokumentácií (fotodokumentácia, videozáznam, topografická

dokumentácia),

- námietky, vyjadrenia, sťažnosti osôb zúčastňujúcich sa prehliadky,

- podpisy všetkých účastníkov prehliadky,

- prevzatie opisu zápisnice o prehliadke osobou, u ktorej sa prehliadka vykonala.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky.

1. Vysvetlite pojem a význam prehliadky.

2. Charakterizujte druhy prehliadok.

3. Vysvetlite v čom spočíva príprava prehliadok.

4. Charakterizujte taktické zásady vykonania prehliadok.

5. Vysvetlite taktický postup vykonania domovej prehliadky.

6. Vysvetlite taktický postup vykonania osobnej prehliadky.

7. Vysvetlite, čo obsahuje zápisnica o priebehu a výsledkoch prehliadky.

47

4 VÝSLUCH Charakteristika, pojem a druhy výsluchu

Informácie o spoločensky škodlivom jave zafixované vo vedomí človeka sú obsiahnuté v tzv.

pamäťových stopách. Pod pojmom pamäťová stopa rozumieme odraz, ktorý vznikol, alebo sa

sformoval v príčinnej súvislosti s kriminalisticky relevantnou udalosťou. Pamäťovú stopu tak, ako

každú inú kriminalistickú stopu tvoria zmeny v materiálnom prostredí, ktoré sú určitou formou

v stope zakódovane. Prirodzenou formou reprodukcie zapamätaných (zakódovaných) udalosti je

ľudská reč. Forma a druh informácie, podmieňujú formu a spôsob získavania informácií, pričom

informácie obsiahnuté v pamäťových stopách môžu byť získané len osobou, ktorej vedomie je

nositeľom relevantnej informácie. Získavať obsah informácie obsiahnutej v pamäťovej stope je možné

s využitím poznania psychických procesov znovu poznania a reprodukcie. Výsledkom je verbálne či

neverbálne oznámenie, resp. výpoveď osoby. Výpoveď (vysvetlenie) z tohto pohľadu sa javí ako

verbálna forma prejavu.

Získavanie informácií z pamäťových stôp formou výpovede v kriminalistickej praxi sa nazýva

výsluch. Podstatou výsluchu je proces reprodukcie zapamätaného obsahu, ktorý zostal vnímaním

zafixovaný ako stopa vo vedomí osoby. Cieľom výsluchu je získanie úplnej a vierohodnej výpovede

(vysvetlenia) v záujme zistenia objektívnej pravdy o stave danej veci tak, ako bola vnímaná osobou.

Výsluch je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, ktorou sa na základe zákona,

formou výpovede získavajú kriminalisticky a právne relevantné informácie z pamäťových stôp

zafixovaných vo vedomí vypočúvaných osôb, za dôsledného dodržania zákonom stanovených

práv a povinnosti vypočúvaného a vypočúvajúceho.

Výpoveďou rozumieme v priebehu výsluchu oznámenie osoby, ktoré je podľa príslušných

právnych noriem zadokumentované. Výsluch (komunikácia) medzi vypočúvajúcim a vypočúvaným je

zložitý, neustále sa meniaci proces, ktorý spočíva vo vzájomnej výmene informácií. Prebieha medzi

osobou, ktorá niečo oznamuje a osobou, ktorej sa niečo oznamuje a tento proces formovania výpovede

prebieha v týchto etapách:

- vybavenie a utriedenie poznatkov,

- reprodukovanie vnímaných poznatkov,

- dokumentácia výpovede.

Informácie získané výsluchom delíme na:

1. Neprocesné, kde výsluch a výpoveď majú len informatívnu hodnotu a sú podkladom pre prijatie

ďalších kriminalisticky relevantných záverov a rozhodnutí (napr. podklad pre rozhodnutie o začatí

trestného stíhania, výsluch pre účely pátrania a pod.).

48

2. Trestno-procesné, kde výsluch a výpoveď majú nielen informatívnu hodnotu ale aj hodnotu

dôkazného prostriedku (napr. výsluch obvineného, svedka ).

Delenie výsluchov na jednotlivé druhy nie je záležitosťou iba formálnou alebo teoretickou,

nakoľko každý druh výsluchu má svoje špecifické zvláštnosti, na ktoré je treba brať ohľad pri voľbe

taktiky výsluchu. Výsluch možno klasifikovať z hľadiska:

b) vzťahu vypočúvanej osoby k vlastnej výpovedi na:

- výsluch osôb, ktoré chcú vypovedať pravdu a ich úmysel je zhodný s následkom, ktorý sa stál,

- výsluch osôb, ktoré chcú vypovedať pravdu, ale ich úmysel sa z nezistených objektívnych

alebo subjektívnych dôvodov nezhoduje s následkom, ktorý sa stal,

- výsluch osôb, ktoré nechcú vypovedať pravdivo.

c) procesného postavenia vypočúvaných osôb na:

- výsluch podozrivého,

- výsluch obvineného,

- výsluch obžalovaného

- výsluch svedka,

- výsluch poškodeného,

- výsluch znalca.

d) fyzického a psychického stavu vypočúvaného na:

- výsluch maloletých,

- výsluch mladistvých,

- výsluch osôb prestárlych prípadne chorých,

- výsluch osôb zranených prípadne umierajúcich,

- výsluch osôb psychicky narušených,

- výsluch tehotných žien.

Príprava výsluchu

Výsluch je zložitá, náročná a zodpovedná činnosť, ktorá sa priamo dotýka práv a slobôd občanov

a taktiež ma dopad na objasnenie alebo neobjasnenie kriminalisticky relevantnej udalosti.

Príprava výsluchu – je nevyhnutnou podmienkou úspešného vedenia výsluchu a ako jednotný

systém činnosti vypočúvajúceho môžeme ju z hľadiska potrieb výučby rozdeliť na dve relatívne samostatné časti. Ide o časť obsahovej prípravy výsluchu a o časť organizačnej a materiálnej prípravy

výsluchu.

Obsahová časť prípravy výsluchu – zahŕňa analytickú fázu prípravy výsluchu a syntetickú fázu

prípravy výsluchu.

49

Analytická fáza prípravy výsluchu - obsahuje analýzu schopnosti, vedomosti a psychického

stavu vypočúvajúceho, analýzu materiálov, ktoré boli doposiaľ zhromaždené a taktiež aj analýzu

osobnosti vypočúvaného.

Analýza schopnosti, vedomosti a psychického stavu vypočúvajúceho pomáha: -vypočúvajúcemu

poznať momentálny stav svojej psychiky, svoje vedomosti, znalosti a schopnosti, - uvedomiť si

momentálny negatívny vplyv pôsobiaci na jeho psychiku znižujúcu napr. schopnosť primeranej

reakcie pri riešení konfliktnej situácie, - nájsť a uvedomiť si príčiny negatívnych vplyvov a odhadnúť

svoju schopnosť tieto príčiny odstrániť, - urobiť ešte pred výsluchom niektoré opatrenia vzťahujúce sa

k vlastnej osobe napr. objasnenie a pochopenie odborných problémov objasňovanej veci.

Na základe uvedeného je vypočúvajúci schopný správne nadviazať kontakt s vypočúvanou

osobou, primerane reagovať na náhle zmeny situácie počas výsluchu, viesť výsluch a vhodne

improvizovať.

Analýza materiálov, ktoré boli doposiaľ zhromaždené spočíva v hlbokom zoznámení sa

vypočúvajúceho s týmito materiálmi vzhľadom na pripravovaný výsluch. Ide najmä o: - vymedzenie

všetkých faktov a vzťahov medzi faktami, na základe ktorých je možné vyvodiť domnienky o tom, čo

vypočúvaná osoba mohla vnímať, čo musela vnímať, prípadne čo vnímať nemohla a prečo, -

vymedzenie faktov a vzťahov medzi faktami, ktoré vypočúvaná osoba môže pravdepodobne potvrdiť

alebo vyvrátiť, - nájdenie rozporov a medzier v doposiaľ zhromaždených materiáloch, ktoré je možné

odstrániť nastavajúcim výsluchom, - vymedzenie rozporov, medzier a vzťahov medzi faktami, ktoré

je potrebné ešte pred výsluchom doplniť, preveriť alebo objasniť.

Analýza doposiaľ zhromaždených materiálov predstavuje základ pre vymedzenie taktických

zámerov za účelom vedenia výsluchu, ktoré nachádzajú uplatnenie v syntetickej fáze prípravy

výsluchu.

Analýza osobnosti vypočúvaného spočíva v štúdiu a rozbore dostupných materiálov a informácií

o vypočúvanej osobe, jej stykoch a v priamom pozorovaní vypočúvanej osoby v začiatočnom štádiu

výsluchu. Pred výsluchom osoby nie je správne sa uspokojiť s úsudkom osoby na základe jej

oblečenia a momentálneho jej chovania.

Syntetická fáza prípravy výsluchu – je vrcholom prípravy na nadchádzajúci výsluch.

Vypočúvajúci na základe poznatkov, ktoré získal v analytickej fáze prípravy výsluchu vytvára

podmienky k vykonaniu výsluchu a modeluje pravdepodobný priebeh výsluchu, pričom rozhoduje o: -

forme výsluchu (podľa procesného postavenia vypočúvanej osoby), - určení predmetu a cieľa

výsluchu, - zaradení výsluchu do procesu vyšetrovania alebo objasňovania daného prípadu, – spôsobe

zaistenia prítomnosti vypočúvanej osoby, - spôsobe utajenia totožnosti svedka, - možných a nutných

účastníkoch výsluchu a ich prípadnom rozmiestnení v miestnosti, - voľbe predpokladaných taktických

postupov vedenia výsluchu a jeho usporiadanie.

Organizačná a materiálna časť prípravy výsluchu – zahŕňa: - miesto a čas vykonania výsluchu

(najvhodnejším miestom je kancelária vypočúvajúceho), - zabezpečenie nerušeného priebehu výsluchu

50

(vchádzanie iných osôb do miestnosti, telefonáty a pod.), - odstránenie predmetov z miestnosti, ktoré

by mohli byť použité pri útoku voči vypočúvajúcemu alebo sebapoškodzovaniu vypočúvaného, -

výber najvhodnejšieho pracovníka, ktorý výsluch vykoná (pri výbere sa berie v úvahu vek, kriminálna

skúsenosť pracovníka, druh trestnej činnosti a pod.), - zabezpečenie prostriedkov k dokumentácií

výsluchu (spísanie zápisnice, zvukový záznam, príp. videozáznam).

Taktika výsluchu

Taktikou výsluchu rozumieme systém aplikovaných najefektívnejších taktických postupov pre

riešenie všeobecnej úlohy výsluchu, za ktorú považujeme získanie pravdivej a úplnej výpovede. Za

základné taktické postupy riešenia všeobecnej úlohy výsluchu sú považované:

- formovanie psychologického kontaktu vypočúvajúceho s vypočúvaným (uplatňuje sa vo

všetkých štádiách výsluchu a taktiež aj pri riešení problémových a konfliktných situácií),

- analýza výpovede v priebehu výsluchu (uplatňuje sa vo všetkých štádiách výsluchu a taktiež

aj pri riešení problémových a konfliktných situácií),

- pomoc vypočúvanému na prekonanie zdanlivo zabudnutého a subjektívnych nedostatkov

reprodukcie (uplatňuje sa najmä v štádiu dialógu a taktiež aj pri riešení problémových

situácií),

- psychologické pôsobenie na vypočúvaného, ktorý výpoveďou klame a získať tak pravdivú

výpoveď (uplatňuje sa v štádiu dialógu a taktiež aj pri riešení konfliktných situácií).

Kriminalistická taktika v súlade s požiadavkami trestného poriadku a na základe svojich

poznatkov, odporúča tri základné štádia výsluchu:

- úvodné štádium výsluchu,

- štádium súvislého rozprávania (monológ),

- štádium otázok a odpovedi (dialóg)

Úvodné štádium výsluchu – okrem splnenia procesných formalít a náležitosti výsluchu (napr.

overenia totožnosti vypočúvanej osoby, poučení o jej právach a povinnostiach z hľadiska jej

procesného postavenia, oboznámení sa s predmetom výsluchu atď.) umožňuje vypočúvajúcemu

najmä:

- vytvorenie úsudku o osobe a osobnosti vypočúvaného,

- zistenie postoja vypočúvanej osoby k predmetnej veci,

- zistenie postoja vypočúvanej osoby k samotnému faktu výsluchu,

- doplnenie informácií o vzťahoch medzi vypočúvaným a ďalšími zainteresovanými osobami,

- adaptovanie sa na nezvyčajné podmienky prostredia výsluchu (nemocnica),

- formovanie psychologického kontaktu medzi vypočúvajúcim a vypočúvaným

51

Zovšeobecnené poznatky kriminalistickej praktickej činnosti ukazujú, že v úvodnom štádiu

výsluchu sa formuje psychologický kontakt medzi vypočúvajúcim a vypočúvaným, ktorý je

predpokladom získania pravdivej a úplnej výpovede. Formovanie psychologického kontaktu je

procesom vhodného pôsobenia na psychiku vypočúvaného za účelom vyvolania a posilnenia záujmu

vypočúvaného, aby uskutočnil pravdivú a úplnú výpoveď. Pod nadviazaním psychologického

kontaktu rozumieme navodenie takej atmosféry, v ktorej vypočúvaný pociťuje potrebu pravdivo

vypovedať a prejavuje sa u neho záujem túto potrebu realizovať. V prípade nadviazania

psychologického kontaktu je potrebné tento udržať po celú dobu výsluchu.

K nadviazaniu psychologického kontaktu prispieva najmä:

- kultúrne, slušné a korektné vystupovanie vypočúvajúceho (napr. po vstupe vypočúvaného do

miestnosti sa vypočúvajúci predstaví, pomôže mu pri vyzliekaní z kabáta, ponúkne mu

stoličku, prejaví pozornosť k osobným problémom a pod.),

- kultúrne vyjadrovanie, oblečenie a úprava zovňajšku,

- vhodné prostredie výsluchu (napr. aby sa v miestnosti nenachádzali predmety, ktoré by

rozptyľovali vypočúvaného a tento by sa nemohol sústrediť na výsluch),

- vhodná forma zoznámenia vypočúvaného s predmetom výsluchu, jeho procesným postavením

a z toho vyplývajúcich práv a povinnosti,

- vhodný psychologický prístup podľa zvláštnosti vypočúvanej osoby (maloletá osoba,

mladistvý, osoba zranená, chorá, a pod.).

Opakom psychologického kontaktu je psychologický konflikt medzi záujmami vypočúvaného

a vypočúvajúceho, ku ktorému dochádza najmä vtedy, ak je silne motivovaný záujem vypočúvaného

nevypovedať alebo vypovedať nepravdivo.

V závere úvodného štádia výsluchu sa odporúča opýtať sa vypočúvaného, či:

- porozumel poučeniu,

- využije právo odoprieť výpoveď,

- nie je nositeľom štátneho alebo štátom uznávaného tajomstva, ktoré sa vzťahuje na predmet

výsluchu,

- pochopil predmet výsluchu.

Štádium súvislého rozprávania (monológ) – začína okamihom zoznámenia sa s predmetom

výsluchu a vypočúvaný je vyzvaný, aby uviedol čo je mu o predmete veci známe a vypočúvaný začne

hovoriť. Ide o voľnú, súvislú neprerušovanú výpoveď vypočúvaného k predmetnej veci. Vypočúvaná

osoba ma možnosť voľne vypovedať o tom, čo sama považuje sa dôležité, čo vnímala a čo sa prípadne

dozvedela od iných osôb. V prípade, že vypočúvaná osoba z hľadiska procesného ma postavenie

obvineného, tak v tomto štádiu je realizované jeho právo vyjadriť sa k obvineniu a ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sú jej kladené za vinu a dôkazom o nich.

Voľná výpoveď – monológ vypočúvaného, umožňuje vypočúvajúcemu najmä:

52

- zoznámiť sa s vysvetlením a objasnením podmienok vzniku a priebehu objasňovanej udalosti

z hľadiska vypočúvanej osoby,

- zistiť možnosť novej interpretácie už doposiaľ zhromaždených dôkazov,

- zistiť subjektívny názor vypočúvanej osoby na podmienky vnímania,

- urobiť záver o vzťahu vypočúvanej osoby k danej veci a k zainteresovaným osobám.

Vypočúvanú osobu v tomto štádiu výsluchu sa neodporúča zbytočne prerušovať, pokiaľ zjavne

neodbočuje od predmetu výsluchu. Vypočúvaný však môže byť požiadaný, aby niektorý dej bližšie

objasnil alebo popísal, prípadne aby uviedol podmienky vnímania alebo zdroja informácií.

V štádiu súvislého rozprávania (monológu) má zásadný význam taktický postup – analýza

výpovede v priebehu výsluchu - aj napriek tomu, že tento taktický postup sa uplatňuje vo všetkých

štádiách výsluchu. Analýza výpovede v priebehu výsluchu je analyticko-syntetická činnosť

spočívajúca v rozbore informácií poskytovaných vypočúvaným, ich priebežným porovnávaním

s doposiaľ získanými dôkazmi a informáciami, zisťovaním vnútornej zhody výpovede a vyjasnením

ďalších okolnosti. Uplatnenie analýzy výpovede v tomto štádiu výsluchu umožňuje vypočúvajúcemu

najmä:

- zistiť a podchytiť rozpory vo výpovedi,

- zistiť a podchytiť rozpory medzi výpoveďou a dosiaľ zhromaždenými dôkazmi

a informáciami,

- zistiť neúplnosť výpovede,

- zistiť a podchytiť informácie vypočúvaným, ktoré mu nemohli alebo nemali byť známe,

- urobiť záver, že vypočúvaný chce podať objektívnu výpoveď,

- urobiť záver, že vypočúvaný nechce podať objektívnu výpoveď,

- zvoliť zodpovedajúce taktické postupy pre ďalšie štádium výsluchu za účelom získania úplnej

a vierohodnej výpovede

Štádium otázok a odpovedi (dialóg) – je posledné štádium výsluchu a výsluch prebieha

kladením otázok a získavaním odpovedí na tieto otázky. Touto formou sa spontánna výpoveď

doplňuje, upresňuje a zároveň aj preveruje. Pri tomto štádiu výrazne do popredia vystupuje aktívna

úloha vypočúvajúceho, ktorý sa priamou aplikáciou jednotlivých čiastkových taktických postupov,

formuláciou a kladením otázok, ako aj predkladaním dôkazov zúčastňuje na formovaní výpovede

vypočúvaného. Pri kladení otázok nesmú byť vypočúvanej osobe kladené otázky kapciózne alebo

sugestívne, prípadne otázky v ktorých je obsiahnutá odpoveď. V prípade, že výsluch je aplikovaný vo

forme procesného úkonu, je potrebné otázky a odpovede doslovne zaznamenávať v príslušnej

zápisnici.

53

Taktické postupy riešenia typických výsluchových situácií

Vo výsluchovej praxi sa najčastejšie rozlišujú tri typické výsluchové situácie:

- vypočúvaná osoba chce vypovedať pravdu, vypovedá pravdivo a jej výpoveď je relatívne

úplná,

- vypočúvaná osoba chce vypovedať pravdu, ale jej výpoveď je neúplná, nepresná

a v niektorých častiach je v rozpore s objektívne zistenými faktami,

- vypočúvaná osoba nechce pravdivo vypovedať a ani pravdivo nevypovedá.

Prvé dve typické výsluchové situácie môžeme považovať za situácie problémové, na riešení

ktorých sa podieľa vypočúvajúci a vypočúvaný a sú vedení spoločným záujmom na objektívnom

zistení skutočného stavu danej veci. Tretiu typickú výsluchovú situáciu považujeme za situáciu

konfliktnú, v ktorej je vyhrotený stret záujmov vypočúvajúceho (chce získať objektívne informácie za

účelom zistenia skutočného stavu danej veci), so záujmami vypočúvaného (podáva informácie vedúce

ku zmareniu objektívneho zistenia skutočného stavu danej veci).

Prvá typická výsluchová situácia – je najpriaznivejšia, kde aktívna úloha vypočúvajúceho

spočíva najmä v kontrole presnosti a úplnosti výpovede, aby vypočúvaný nezabudol uviesť všetky

kriminalistický relevantné fakty. Pokiaľ vypočúvajúci zistí určité nejasnosti alebo nepresnosti vo

výpovedi vypočúvaného tak ho požiada o spresnenie alebo doplnenie niektorých relevantných faktov.

Druhá typická výsluchová situácia – spočíva v zložitejšom výsluchu vypočúvanej osoby. Po

nadviazaní psychologického kontaktu výpoveď vypočúvanej osoby je často neúplná, nepresná, sú

v nej rozpory s objektívne zistenými faktami a vzbudzuje nevierohodný dojem. Príčinou tohto stavu sú

najmä subjektívne nedostatky reprodukcie, chybné spomienky (napr. časové posuny) a zdanlivo

zabudnuté fakty. Ide o deformácie informácií vo vedomí človeka, ktoré môžu vzniknúť v priebehu

formovania jeho výpovede. V takom prípade je potrebné udržať psychologický kontakt a využiť

taktický postup pomoci na prekonanie zdanlivo zabudnutého, subjektívnych nedostatkov reprodukcie

a chybných spomienok.

Základnou podmienkou využívania týchto taktických postupov je, aby nebol ihneď prerušovaný

monológ vypočúvaného, ale s touto pomocou je treba začať až po skončení buď určitej časti

monológu, alebo celého monológu. Táto pomoc pre vypočúvaného ma byť nesugestívna, nenásilná

a takmer nepostrehnuteľná preto, aby vypočúvaný sám prišiel na to, že vo svojej výpovedi urobil

chybu. Pri výsluchu sa neodporúča ponáhľať sa a žiadať vypočúvaného, aby hovoril iba k predmetnej

veci, pokiaľ zjavne neodbočuje od daného predmetu výsluchu. Kriminalistická taktika odporúča, aby

vypočúvaný vypovedal o udalosti maximálne podrobne a chronologický.

Odporúča sa u vypočúvaného vybaviť si predstavu druhoradých, vedľajších okolnosti. Toto

vybavenie je často dostatočným impulzom pre obnovu zdanlivo zabudnutého. V prípade, že

vypočúvaný si nemôže spomenúť na deň alebo čas, odporúča sa začať dňom, s ktorým je pre

54

vypočúvaného spojená nejaká príjemná alebo nepríjemná udalosť. Pri určovaní časového sledu deja sa

odporúča začať príhodou od pevne stanoveného časového bodu (napr. obedom, príchodom dom práce

a pod.). Asociačné spojenie možno nadviazať i predložením známych veci, ktoré sú v spojení

s objasňovaným skutkom. Za účelom prekonania uvedených deformácií odovzdaných informácií, ako

pomoc vypočúvanému sa nehodia najmä otázky, v ktorých je ukrytá alebo očakávaná odpoveď,

„napovedanie“, predkladanie výpovedi iných osôb, najmä tých osôb, ktoré majú vplyv na

vypočúvaného (napr. nadriadený, učiteľ a pod.).

Tretia typická výsluchová situácia – je najzložitejším riešením. V tejto situácií nedošlo

k nadviazaniu psychologického kontaktu a situácia ma konfliktný charakter. Pre riešenie takýchto

situácií kriminalistika vypracovala taktické postupy psychologického pôsobenia na nepravdivo

vypovedajúceho, za účelom získania pravdivej výpovede. Psychologické pôsobenie na nepravdivo

vypovedajúceho za účelom získania pravdivej výpovede znamená vhodne pôsobiť na city a rozum

vypočúvaného. Pôsobenie musí byť v súlade s požiadavkou zákonnosti, etiky a morálky, s cieľom

dokázať neudržateľnosť a nezmyselnosť nepravdivej výpovede. Pri prekonávaní orientácie

vypočúvanej osoby, aby vypovedala nepravdivo je treba zavrhnúť metódy, ktoré sú založené na

klamstve vypočúvajúceho, alebo metódy charakterizované zjavným, prípadne skrytým psychickým

alebo fyzickým násilím. K psychologickému pôsobeniu na nepravdivo vypovedajúceho za účelom

prekonania jeho orientácie vypovedať nepravdivo sa využívajú najmä tieto taktické postupy:

- odhalenie, objasnenie a odstránenie príčin motivujúcich nepravdivú výpoveď,

- stimulovanie kladných vlastnosti vypočúvaného,

- využitie emocionálneho napätia vypočúvaného,

- využitie vnútorných rozporov výpovede a rozporov medzi výpoveďou a inými dôkazmi,

- využitie reflexívnych úvah nepravdivo vypovedajúceho.

Odhalenie, objasnenie a odstránenie príčin motivujúcich nepravdivú výpoveď. Na základe

poznatkov všeobecnej a súdnej psychológie je preukázané, že každá nepravdivá výpoveď je

determinovaná určitou motiváciou. Uvedený taktický postup, prevádzania nepravdivo vypovedajúceho

na pozíciu vypovedať pravdu, spočíva v tom, že na základe psychologickej analýzy výpovede

v kombinácií s analýzou získaných dôkazov a informácií, vytvorí vypočúvajúci model motivácie

nepravdivej výpovede a jej príčin. Tento model vypočúvajúci v priebehu výsluchu preverí. Ak dôjde

vypočúvajúci k záveru, že model obsahuje pravé príčiny motivujúce nepravdivú výpoveď, skúma či

tieto príčiny je možné odstrániť. V prípade, že ide o príčiny, ktoré môže vypočúvajúci odstrániť,

pokúsi sa ich odstrániť. Odstránením týchto príčin sa odbúra psychická bariéra medzi záujmom

vypočúvaného nevypovedať pravdu a ďalšími jeho záujmami, pričom môže vypočúvaného priviesť

k rozhodnutiu vypovedať pravdu.

Motivácia úmyselne nepravdivej výpovede je určovaná:

- príčinami, ako sú priame i sprostredkované pôsobenie zainteresovaných osôb,. nepriaznivá

procesná situácia a pod.,

55

- subjektívnymi príčinami, medzi ktoré môžeme zaradiť napr. nízku kultúrnu a morálnu úroveň

vypočúvaného, zlé charakterové vlastnosti vypočúvaného, strach, ľútosť, hanba a pod..

Odstrániť možno iba niektoré príčiny motivácie nepravdivej výpovede, a to za predpokladu úplnej

dôvery vypočúvaného k vypočúvajúcemu. Z objektívnych príčin možno odstrániť najmä nepriaznivú

procesnú situáciu. Priame alebo sprostredkované pôsobenie zainteresovaných osôb možno odstrániť

iba do istej miery a to s ohľadom na aktuálnosť tohto pôsobenia a s ohľadom na psychickú a fyzickú

kvalitu vypočúvaného. Zo subjektívnych príčin možno odstrániť najmä hanbu, strach zo

zodpovednosti, ľútosť.

Typickým príkladom hanby pri výpovedi je výsluch znásilnenej ženy, Už samotný skutok ženu

traumatizuje a požiadavka vypočúvajúceho, aby detailne popísala priebeh spáchania skutku je pre

väčšinu žien odpudzujúci. Na základe uvedeného musí vypočúvajúci k vypočúvanej osobe pristupovať

veľmi citlivo. Uvedený výsluch, alebo výsluch rodičov, ktorým zomrelo dieťa sú jedny z najťažších

výsluchov a mal by ich vykonávať najskúsenejší kriminalista. (V praktickej činnosti sa osvedčuje

vykonávanie takýchto druhov výsluchu ženou.).

Stimulovanie kladných vlastnosti vypočúvaného. Tento taktický postup spočíva vo vyvolaní

a využití morálneho hodnotenia nesprávneho konania a zaujatia pozície samotným vypočúvaným.

Podmienkou tohto postupu je poznanie osobnosti vypočúvaného, najmä rebríčka uznávaných hodnôt,

morálnych a charakterových vlastností. Ak vypočúvaný sám od seba, alebo na popud vypočúvajúceho

začne morálne hodnotiť svoje protispoločenské konanie, alebo zaujme pozíciu nepravdivej výpovede,

zákonite v jeho psychike vzniká konflikt. Tento konflikt je medzi jeho právnym vedomím a morálkou

na strane jednej a konkrétnym konaním a postojom na strane druhej. Vypočúvajúci potom svojím

pôsobením musí posilniť kladné vlastnosti vypočúvaného tak, aby vyššie mravné city nadobudli

prevahu nad motiváciou nepravdivej výpovede a vypočúvaný začal hovoriť pravdu.

Uvedený taktický postup kriminalistická taktika odporúča využívať najmä v prípadoch, keď

vypočúvaná osoba váha, či má hovoriť pravdu alebo klamať. V takomto prípade podľa poznatkov

kriminalistickej praxe je tento taktický postup efektívny.

Využitie emocionálneho stavu vypočúvaného. Skúmaním všeobecnej a súdnej psychológie bolo

preukázané, že každá duševne zdravá osoba, ktorá sa dopustila protispoločenského konania sa

nachádza v stave citového napätia. To isté platí aj o osobe, ktorá bola prítomná pri určitom

protispoločenskom konaní alebo sama bola predmetom útoku tohto konania. Samotná skutočnosť, že

osoba musí vypovedať nesie určitý stupeň emotívneho napätia U vypočúvaného, ktorý sa rozhodol

vypovedať nepravdivo sa toto emocionálne napätie ešte zvyšuje. Toto zvýšenie emocionálneho napätia

v niektorých prípadoch pri nepravdivej výpovedi dosahuje taký stupeň, že ho vypočúvaný veľmi ťažko

pociťuje a súčasne ho napáda myšlienka, že keď bude vypovedať pravdu, tak sa tohto nepríjemného

pocitu zbaví.

Emocionálne napätie môže byť vyvolané samotným spáchaným činom, prípadne prichytením

páchateľa a toto emocionálne napätie je možné využiť pri výsluchoch páchateľov trestných činov.

56

Využitie tohto postupu prichádza v úvahu vtedy, ak je páchateľ vypočutý v čo najkratšej dobe po

spáchaní trestného činu, kedy ešte neopadlo emocionálne napätie vyvolané týmto činom a taktiež čo

najskôr po zadržaní páchateľa.

Podobná je aj situácia v prípade zadržania páchateľa po dlhšej dobe najmä u závažných

úmyselných trestných činoch. Emocionálne napätie časom sa utlmí, ale pri odhalení a zadržaní je

páchateľ šokovaný a nepripravený. Výpoveď a falošné alibi, ktoré mal pripravené po spáchaní činu

s odstupom času ich zabudol. V takýchto prípadoch je nutné hneď po zadržaní (pokiaľ je to možné)

pristúpiť k výsluchu, ktorý by mal byť vopred pripravený. Páchateľ sa nemusí priznať, ale jeho

výpoveď je tak „deravá“, že sa potom veľmi ľahko vyvracia.

V niektorých prípadoch po niekoľkých dňoch začínajú páchatelia odvolávať svoju pôvodnú

pravdivú výpoveď, začínajú zapierať a vo viacerých prípadoch obviňujú vypočúvajúceho z nátlaku na

svoju osobu pri prvom výsluchu. Vypočúvajúci je nútený riešiť otázku, ako predísť a zamedziť

odvolaniu pôvodnej pravdivej výpovede, ktorú získal využitím zvýšeného emocionálneho napätia

vypočúvaného pri prvom výsluchu. Túto otázku kriminalistická taktika rieši vytvorením psychickej

bariéry vo vedomí vypočúvaného.

Správne vykonanie a sprocesnenie prvého výsluchu predpísanou formou so všetkými

náležitosťami, okamžité preverenie výpovede formou previerky výpovede na mieste, obhliadka,

domová prehliadka, umožnia zaistenie nových nezvratných dôkazov, ktoré môžu u vypočúvaného

vytvoriť bariéru proti tendencií odvolať pravdivú výpoveď.

Využitie vnútorných rozporov výpovede a rozporov medzi výpoveďou a inými dôkazmi.

Psychologické pôsobenie na vypočúvaného, zamerané na prekonanie nepravdivej výpovede využitím

rozporov, je zákonným a efektívnym taktickým postupom založeným na systéme logických operácií.

Využitie rozporov vo vnútri výpovede vypočúvaného, za účelom prekonania jeho orientácie

vypovedať nepravdivo, si vyžaduje podrobnú zápisnicu výpovede a jej starostlivú analýzu.

Pri zistení prvých rozporov, ktoré sa zistia najčastejšie pri opakovanom výsluchu, nie je vhodné na

tieto rozpory vypočúvaného ihneď upozorňovať. Vypočúvaný, ktorý chce vypovedať nepravdivo,

prestane byť pozorný a začne ďalej rozvíjať svoju nepravdivú výpoveď. Vo výpovedi vypočúvaného

môžu vzniknúť tak závažné rozpory, že pri ich predložení bude vypočúvaný sám prekvapený, že

mohol niečo tak rozporného uviesť. Predloženie rozporov, ktoré vznikli vo výpovedi vypočúvaného na

posúdenie so žiadosťou vypočúvajúceho o ich vysvetlenie zvýši emocionálne napätie vypočúvaného.

Vypočúvaný je v pozícií, kedy sám hodnotí svoju výpoveď a prirodzene dochádza k poznaniu, že jeho

výpoveď je nepresvedčivá a nevierohodná. V danom prípade postačí vhodná forma pomoci

vypočúvanému, (napr. zdôraznenie neudržateľnosti a neúčelnosti nepravdivej pozície a aby

vypočúvaný začal hovoriť pravdivo).

Rozporov vo výpovedi vypočúvaného je vhodné vypočúvanému predkladať tak, aby boli

k vyjasneniu predložené najprv rozpory menšej závažnosti a až potom rozpory väčšej závažnosti.

Cieľom tohto postupu je získať pravdivú výpoveď, bez ohľadu na procesné postavenie vypočúvaného.

57

Vypočúvajúci nesmie v priebehu psychologického pôsobenia na vypočúvaného, prostredníctvom

rozporov medzi jeho výpoveďou a ostatnými dôkazmi, dať vypočúvanému najavo, aké verzie

o poznávanej udalosti vytýčil. Vypočúvajúci na jednej strane predkladá tvrdenia vypočúvaného a na

strane druhej objektívne zistené a preverené fakty, ktoré sú v rozpore s výpoveďou a súčasne žiada

vysvetlenie týchto rozporov. Dôkazy, ktoré predkladá vypočúvajúci, musia byť riadne preverené

a pred ich predložením sa musí vypočúvajúci presvedčiť, či vypočúvaný trvá na svojej výpovedi.

Dôkazy musia byť vypočúvajúcim predkladané tak obozretne, aby ich vypočúvaný nemal možnosť

znehodnotiť. Kriminalistická taktika odporúča dôkazy predkladať nasledujúcim spôsobom:

- predkladanie dôkazov v logickom slede,

- predkladanie dôkazov narastajúcej sily,

- predkladanie iba rozhodujúcich dôkazov,

- predkladanie celého súboru dôkazov.

Vo vhodných prípadoch pre zvýšenie efektívnosti pôsobenia predkladaných dôkazov je možná

demonštrácia predkladaných dôkazov na mieste činu, mieste nálezu alebo na mieste zaistenia.

Využitie reflexívnych úvah nepravdivo vypovedajúceho. Podstatou tohto taktického postupu je

využitie poznatkov o reflexnom myslení spojených s ďalšími poznatkami všeobecnej, súdnej

a experimentálnej psychológie. Taktický postup, ktorý využíva reflexívne úvahy vypočúvaného za

účelom prekonania jeho tendencie nevypovedať pravdu, možno využiť najmä v týchto prípadoch, keď

vypočúvaný je silne zainteresovaný na výsledku procesu poznania predmetnej udalosti. Úsilie

vypočúvaného v tomto prípade smeruje k tomu, aby svojou výpoveďou ovplyvnil proces poznania

skutočného stavu veci.

Podstata aplikácie tohto taktického postupu spočíva vo vytvorení myšlienkovej úlohy, ktorú

nepravdivo vypovedajúci zo svojej vôle chce, ale nemusí riešiť (možno povedať, že má

experimentálny charakter). Na základe zovšeobecnenia poznatkov kriminalistickej činnosti je možno

stanoviť základné myšlienkové úlohy, ktoré je možno rozdeliť do dvoch relatívne samostatných

skupín:

- typické myšlienkové úlohy vytvorené bezprostredne pred výsluchom,

- typické myšlienkové úlohy vytvorené v priebehu výsluchu.

Typické myšlienkové úlohy vytvorené bezprostredne pred výsluchom:

- vytvorenie myšlienkovej úlohy, ktorú môže vypočúvaný riešiť na základe navodených

asociácií tak, že nastúpenie pozície nepravdivo vypovedajúceho je z morálneho či etického

hľadiska nemožné, alebo z iného hľadiska neúčelné a rozhodne sa preto vypovedať pravdu,

- vytvorenie myšlienkovej úlohy, ktorú môže vypočúvaný riešiť na základe nedostatočne

opodstatnených predstáv o množstve a dôležitosti zhromaždených informácií, ktoré

nasvedčujú o nepravdivosti jeho výpovede tak, že nastúpenie pozície nepravdivo

vypovedajúceho sa javí morálne neúnosné alebo neúčelné.

58

Typické myšlienkové úlohy vytvorené v priebehu výsluchu:

- vytvorenie myšlienkovej úlohy, ktorú môže nepravdivo vypovedajúci riešiť na základe

navodených asociácií tak, že zotrvanie na pozícií nepravdivej výpovede je neudržateľne

a neúčelné vzhľadom na význam informácií, ktoré nasvedčujú o nepravdivosti výpovede a aj

vzhľadom na informovanosť vypočúvajúceho,

- vytvorenie myšlienkovej úlohy, ktorú môže nepravdivo vypovedajúci riešiť na základe vplyvu

pôsobenia faktu, opaku tak, že zotrvanie na nepravdivej výpovedi je neúčelné vzhľadom na

informovanosť vypočúvajúceho a vzhľadom na význam dôkazov svedčiacich o nepravdivosti

jeho výpovede.

V rámci týchto typických myšlienkových úloh, môže vypočúvajúci vytvoriť celú radu

špecifických myšlienkových úloh s prihliadnutím na špecifikum danej udalosti, vypočúvanej osoby

a samotného výsluchu. Je potrebné prísne dodržiavať požiadavky zákona, morálky a etiky, pretože

nesprávnym spôsobom vytvorené, či vyvolané myšlienkové úlohy pre vypočúvanú osobu môžu byť

považované za porušenie zákonnosti.

Dokumentácia výsluchu

Najčastejším spôsobom a obligatórnou formou dokumentácie priebehu a výsledkov výsluchu je

zápisnica, ktorá sa vykonáva písomnou formou. Formálne náležitosti písomnej formy dokumentácie

požadované právnymi predpismi sa líšia podľa druhu výsluchu. Písomnou formou dokumentácie

výsluchu dochádza k hmotnému uchovaniu informácií pre ich ďalšie využitie v trestnom konaní.

Spôsob zapisovania zápisnice záleží od rozhodnutia vypočúvajúceho, od osoby vypočúvaného

a predmetu výsluchu. Poznáme nasledujúce spôsoby písomnej dokumentácie priebehu a výsledkov

výsluchu:

Spisovanie zápisnice naraz po skončení výsluchu – je vhodné pri krátkych výpovediach (napr.

strata dokladu totožnosti). Zo strany vypočúvajúceho je potrebné počas výsluchu robiť si poznámky.

Pri tomto spôsobe spisovania zápisnice je nebezpečenstvo skreslenia výpovede, opomenutie

niektorých uvedených skutočnosti a pod.

Spisovanie zápisnice slovo za slovom – využíva sa u zložitejších a náročnejších prípadov. Pri

tomto spôsobe dokumentácie je narušovaná plynulosť výsluchu a taktiež nedochádza k nadviazaniu

vhodného kontaktu medzi vypočúvajúcim a vypočúvaným. V prípade výsluchu osoby, ktorá vypovedá

nepravdivo, poskytuje sa jej čas na tvorbu účelovej obrany, príp. konfrontovanie toho, čo vypovedal

a prípravu na nasledovné odpovede.

59

Spisovanie zápisnice po častiach – sa využíva najčastejšie a ide o zapisovanie vždy určitej

ucelenej časti výpovede. Spisovanie zápisnice po častiach je kombináciou oboch predchádzajúcich

spôsobov a pre väčšinu výsluchov je najvhodnejší.

Pri spisovaní zápisnice je potrebné dodržiavať nasledovné zásady:

Výstižnosť – optimálna zhoda jazykového vyjadrenia vypočúvaného a písomného záznamu

(zhoda povedaného a napísaného).

Objektívnosť – podchytenie len tých faktov, ktoré uviedla vypočúvaná osoba. Zápisnica nesmie

obsahovať subjektívne názory alebo dohady a hypotézy vypočúvajúceho.

Autentickosť – v zápisnici musia byť obsiahnuté len tie informácie, ktoré boli získané výsluchom

vypočúvaného. V prípade, že sú informácie, dôkazy alebo poznatky o objasňovanej udalosti z iných

prameňov, tieto nesmú byť obsahom zápisnice o výsluchu.

Presnosť – súvisí so zásadou výstižnosti, kde pri spôsobe vyjadrovania nesmú vzniknúť

pochybnosti o vypovedaných skutočnostiach.

Jednoznačnosť – obsahuje požiadavku použitia takého slovného vyjadrenia, ktoré pripúšťa len

jednu interpretáciu, aby nebol možný dvojaký alebo viacnásobný výklad.

Úplnosť – spočíva v tom, aby vypočúvajúci zadokumentoval všetko, čo vypočúvaný k predmetnej

udalosti uviedol a čo s ňou súvisí.

Dokumentácia musí obsahovať najmä:

- názov útvaru a číslo spisu,

- identifikačné údaje vypočúvanej osoby (v prípade, že by svedkovi alebo osobe jej blízkej

v súvislosti s podaním svedectvom hrozila ujma na zdraví alebo iné vážne nebezpečenstvo

osobné údaje sa do zápisnice nezapisujú, ale vedú sa oddelene od spisu),

- poučenie vypočúvaného podľa jeho procesného postavenia vypočúvanej osoby,

- overenie skutočnosti, že vypočúvaný porozumel poučeniu a predmetu výsluchu,

- stručný a výstižný obsah voľnej výpovede vypočúvaného, bez štylistických a literárnych úprav

vykonaných vypočúvajúcim,

- doslovná formulácia otázok a ich odpovedi,

- overenie skutočnosti, že vypočúvaná osoba mala možnosť zoznámiť sa s obsahom

dokumentácie a či mala k obsahu dokumentácie výhrady, návrhy, doplnenie alebo zmeny,

- čas začiatku a ukončenia výsluchu,

- podpisové doložky.

K doplneniu písomnej formy dokumentácie priebehu a výsledkov výsluchu je možno použiť aj

dokumentáciu formou elektromagnetického záznamu zvuku alebo zvuku i obrazu (magnetofónového

záznamu alebo videozáznam).

60

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky.

1. Charakterizujte výsluch.

2. Vysvetlite druhy výsluchov.

3. Vysvetlite, v čom spočíva príprava výsluchu.

4. Vysvetlite, čo rozumieme pod taktikou výsluchu.

5. Vysvetlite štádia výsluchu.

6. Charakterizujte typické výsluchové situácie.

7. Vysvetlite spôsoby, zásady a náležitosti dokumentácie výsluchu.

61

5 KONFRONTÁCIA Pojem a podstata konfrontácie

Konfrontácia je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, pri ktorej sa tvrdením

dvoch už predtým vypočutých osôb postavených tvárou v tvár majú vyjasniť rozpory

v závažných okolnostiach obsiahnuté v ich predchádzajúcich výpovediach, ktoré nie je možné

iným spôsobom odstrániť.

Možnosť vykonania konfrontácie je podmienená nasledujúcimi podmienkami:

- predchádzajúci výsluch konfrontovaných osôb bol získaný v rovnakom procesnom postavení,

v akom majú byť osoby konfrontované,

- existenciou rozporov v závažných okolnostiach konfrontovaných osôb (ide o rozpory medzi

faktami uvádzanými vo výpovediach osôb, ktoré majú podstatný vplyv pre zistenie

skutočného stavu veci a pre rozhodnutie vo veci),

- nemožnosťou vyjasnenia rozporov iným úkonom (to znamená, že rozpory vo výpovediach

osôb nie je možné odstrániť ani opätovných výsluchom osôb, výsluchom iných osôb, resp.

uplatnením iných metód kriminalistického objasňovania napr. expertízne skúmanie,

obhliadka, previerka výpovede na mieste a pod.).

Podstata konfrontácie spočíva v opätovnej výpovedi už vypočúvanej osoby, v prítomnosti inej

osoby, ktorá tvrdí niečo iné (opačné) ako prítomná konfrontovaná osoba a taktiež v silnom,

bezprostrednom psychologickom pôsobení na konfrontované osoby, ktoré vzniká postavením osôb

tvárou v tvár v konfliktnej situácií. Aplikácia konfrontácie ma vždy určité riziká. Pod ťarchou

psychologického pôsobenia konfliktnej situácie môže osoba, ktorá doposiaľ vypovedala pravdu

zmeniť svoju výpoveď a vypovedať nepravdivo. Ďalším rizikom môže byť ta skutočnosť, že dve

nepravdivo vypovedajúce osoby môžu pri konfrontácií zjednotiť svoje nepravdivé výpovede.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o vykonaní konfrontácie musí byť podložené dôkladnou

analýzou prípadu a zistením, že boli vyčerpané všetky možnosti na vyjasnenie vzniknutých rozporov.

Význam konfrontácie nespočíva iba v možnosti vyjasnenia vzniknutých rozporov vo výpovediach

osôb, ale i v možnosti získania nových informácií.

Pri konfrontácie okrem dodržiavania všeobecne platných kriminalistických zásad pre výsluch, je

potrebné dodržiavať aj špecifické zásady pre vykonávanie konfrontácie, predovšetkým:

- zásadu plánovitosti a organizovanosti,

- zásadu iniciatívy konfrontovaných osôb,

- zásadu pozorovania konfrontovaných osôb,

- zásadu aktívneho riadenia konfrontácie.

62

Zásada plánovitosti a organizovanosti – znamená, že konfrontáciu je možno vykonať len po

dôkladnej predchádzajúcej príprave. Výsledkom prípravy konfrontácie je plán konfrontácie, ktorý

obsahuje ako obsahovú, tak aj organizačnú stránku vykonania konfrontácie. Obsahová stránka

konfrontácie je v pláne vyjadrená formuláciou otázok a určením ich poradia. V prípade, že je potrebné

vykonať viacero konfrontácií, rozhodne sa o ich poradí. V organizačnej časti sa určí miesto a čas

vykonania konfrontácie, osoby, ktoré sa jej zúčastnia a spôsob ich zabezpečenia, technické

prostriedky, ktoré budú využité pri konfrontácií.

Pri plánovaní konfrontácie musíme vychádzať z procesného postavenia zúčastnených osôb, čomu

musí zodpovedať aj poučenie. Pripravíme si otázky, ktoré budú kladené konfrontovaným osobám.

Vyhodnotíme, ktorú výpoveď považujeme za pravdivú a ktorej osobe budeme klásť otázky ako prvej

(platí zásada, že najprv sa kladú otázky osobe, ktorej výpoveď je považovaná za pravdivú). Súčasťou

plánu konfrontácie je určenie spôsobu dokumentácie priebehu konfrontácie.

Zásada iniciatívy konfrontovaných osôb – spočíva v ponechaní iniciatívy konfrontovaným

osobám pri predkladaní dôkazov a skutočnosti dôležitých pre odstránenie rozporov. Osoba, ktorá

konfrontáciu riadi, by mala čo najmenej zasahovať do jej priebehu. Dôležité je, aby osoba, ktorá riadi

konfrontáciu včas zvolila moment, kedy umožní konfrontovaným osobám vzájomne si klásť otázky.

Zásada pozorovania konfrontovaných osôb – umožňuje zistenie náznaku dohovoru

konfrontovaných osôb alebo akéhokoľvek náznaku narušenia priebehu konfrontácie. Riadiaci

konfrontácie musí pozorovať osoby prítomné na konfrontácií sledovať reakcie týchto osôb, ich

správanie a všetko zachytiť do zápisnice. Aby mohol túto úlohu splniť musí si nevyhnutne pribrať

zapisovateľa. Je potrebné vykonať v priebehu konfrontácie také opatrenia, ktoré zabránia vzájomnému

napadnutiu konfrontovaných osôb alebo narušeniu priebehu konfrontácie.

Zásada aktívneho riadenia konfrontácie – spočíva vo vytvorení pokojného pracovného

prostredia a presadenia autority riadiaceho konfrontácie. Autoritu musí riadiaci pracovník uplatniť

najmä pri pokuse konfrontovaných osôb o prevedenie riadenia konfrontácie na seba alebo pri určovaní

jej smeru. Základom tejto zásady je neustála analýza výpovedi konfrontovaných osôb a porovnávanie

týchto výpovedi s ostatnými zhromaždenými dôkazmi.

Príprava a taktika vykonania konfrontácie

Príprava konfrontácie. Zložitosť a nebezpečenstvo rizík aplikácie konfrontácie vyžaduje

dôslednú prípravu tohto úkonu ako po stránke obsahovej ,tak aj po stránke organizačnej. Obsahová

časť prípravy obsahuje analytickú etapu, ktorá spočíva najmä v štúdiu doposiaľ zhromaždených

dôkazov, v štúdiu vzniknutých rozporov, v zistení ich príčin a nemožnosti ich odstránenia iným

63

spôsobom. Syntetická etapa obsahovej časti prípravy konfrontácie spočíva v rozhodnutí na vykonanie

konfrontácie a voľbe taktických zámerov.

Konfrontácia má byť vždy zodpovedne pripravená preto, že predstavuje náročný taktický prístup,

ktorý je determinovaný psychickými aspektmi jej prípravy a taktiež aj vykonania a obsahuje:

- dôsledné štúdium rozporov, ktoré vznikli vo výpovediach predtým vypočutých osôb za

účelom: - zistenia všetkých rozporov, - určenia ich kvality t.j. ich povahy a významu

vzhľadom ku skutkovým okolnostiam objasňovaného prípadu, - povahy ich vzniku

a posúdenia možného omylu alebo zámerného zavádzania vo výpovedi, – skúmania možnosti

odstránenia rozporov iným spôsobom ako konfrontáciou, – jednoznačného určenia rozporov,

ktoré je potrebné odstrániť iba konfrontáciou,

- určenie konfrontovaných osôb a osôb prítomných pri konfrontácií (pomocné, nezúčastnené,

špecialisti),

- stanovenie cieľa konfrontácie,

- určenie, ktorá z výpovedi týkajúcej sa rozporu je pravdivá alebo aspoň vierohodná a ktorá

nepravdivá, príp. nevierohodná a na základe toho zostaviť obsah a poradie otázok pre

konfrontované osoby,

- pripravenie ďalších podkladov (dôkazov), ktoré budú predložené konfrontovaným osobám

v nadväznosti na postoj, ktorý záujmu počas konfrontácie,

- z taktického hľadiska pre vykonanie konfrontácie určenie najvhodnejšieho času a miesta,

- určenie materiálno-technických prostriedkov, ktoré budú použité počas konfrontácie, prípadne

na jej zadokumentovanie,

Taktika vykonania konfrontácie. Osoby konfrontované pred samotným vykonaním konfrontácie

sa nesmú stretnúť, aby nemali možnosť sa vzájomne ovplyvňovať. Osoby do začiatku konfrontácie

umiestnime osobitne a až pred začiatkom konfrontácie ich privedieme do miestnosti, kde bude

vykonávaný tento úkon.

Prítomné osoby oboznámime so skutočnosťou, že bude vykonaná konfrontácia a súčasne tieto

osoby vzhľadom na ich procesné postavenie poučíme a vyzveme ich na zachovanie dôstojnosti.

Osobitne ich poučíme o tom, že navzájom si môžu klásť otázky a odpovedať na ne, len so súhlasom

vypočúvajúceho.

Konfrontovaným osobám sa najprv položí otázka, či sa vzájomne poznajú a aký je medzi nimi

vzťah (býva účelné položiť otázku, či nemajú nejaké osobné nevyrovnané účty a pod.). Pokiaľ

skutočnosti nasvedčujú tomu, že konfrontované osoby sa vzájomne nepoznajú, ešte pred začatím

konfrontácie je potrebné v zmysle kriminalistických zásad vykonať opoznávanie. Uvedeným úkonom

zabránime zmareniu dôležitého dôkazu, ktorý poskytuje rekognícia. Konfrontáciu nie je možné

zamieňať s rekogníciou.

Po tejto úvodnej časti nasleduje odstraňovanie a objasňovanie rozporov vo výpovedí a možno

pristúpiť ku kladeniu otázok a získavaní odpovedi na tieto otázky. Kladené otázky musia byť

64

zrozumiteľné a jasné. Je neprípustné, aby konfrontovaná osoba pri odpovedi na otázku sa odvolávala

na svoje predchádzajúce výpovede. Konfrontovaná osoba musí opätovne povedať druhej

konfrontovanej osobe skutočnosti dôležité pre trestné konanie a pritom sa jej pozerať do očí.

Prvá otázka v rámci konfrontácie je kladená osobe, ktorej výpoveď považujeme za pravdivú a jej

výpoveď má vyvrátiť výpoveď druhej konfrontovanej osoby. Po zodpovedaní otázky a zapísaní

odpovede sa požaduje od druhého účastníka konfrontácie vyjadrenie sa k tomu, čo práve počul (v

prípade, že uvedené údaje odmietne, vyzve ho vypočúvajúci, aby uviedol svoju verziu a požiada

prvého účastníka konfrontácie o vyjadrenie sa k uvedenej skutočnosti.- všetko sa dokumentuje).

Následne sa striedavo kladú otázky konfrontovaným osobám. Vo vhodnom okamihu konfrontácie

(spravidla v závere) umožní sa konfrontovaným osobám so súhlasom vypočúvajúceho vzájomne si

klásť otázky a odpovedať na ne. Osobitne treba zvážiť možnosť položenia otázky aj iným prítomným

osobám pri konfrontácií (napr. obhajca, znalec a pod.).

Pri kladení otázok začať s vyjasňovaním a odstraňovaním menej závažných rozporov a končiť

s rozpormi najpodstatnejšími. Pri konfrontácií obete trestného činu s páchateľom pripraviť obeť na

stretnutie s páchateľom tvárou v tvár.. Osobu mladšiu ako 15 rokov a osobu mladistvú konfrontovať

s páchateľom iba vo výnimočných prípadoch a zohľadniť pri tom zamedzenie možnosti narušenia

duševného a mravného vývoja tejto osoby.

V prípade, že v priebehu konfrontácie príde k zmene výpovede niektorej konfrontovanej osoby, je

potrebné túto zmenu dokumentovať a zároveň žiadať od tejto osoby aj vysvetlenie, príčiny zmeny

a toto vysvetlenie taktiež dokumentovať. Ak dôjde v priebehu konfrontácie k jej narušeniu zo strany

konfrontovaných osôb vypočúvajúci túto konfrontáciu ukončí. Konfrontácia sa taktiež ukončí , ak bol

vyčerpaný celý predmet konfrontácie. Po jej skončení a podpísaní zápisnice všetkými prítomnými

osobami zabezpečíme, aby nemohlo dôjsť k vzájomnému napadnutiu konfrontovaných osôb tak, že

ich budeme postupne uvoľňovať z miestnosti, kde prebiehala konfrontácia.

Výsledky priebehu konfrontácie systematicky, doslovne a v priamej reči zaznamenávame

obligatórne do zápisnice, ktorá musí mať zákonom stanovené náležitosti, aby mohla byť prameňom

dôkazu. Vhodné je priebeh konfrontácie nahrať na magnetofónový záznam alebo videozáznam.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky.

1. Vysvetlite pojem a podstatu konfrontácie.

2. Charakterizujte prípravu a taktiku vykonania konfrontácie.

65

6 REKOGNÍCIA Pojem, podstata a druhy rekognície

Rekognícia je špecifická kriminalistická metóda, pri ktorej osoba znovu poznáva konkrétny

objekt na základe predošlého vnímania jeho vonkajších znakov, funkčných a dynamických

vlastností a vlastností daných vnútornou štruktúrou, ktoré sú významné pre kriminalistické

objasňovanie udalosti.

Podstatou rekognície je proces znovu poznania, ktorý je možný len vtedy, ak sú v pamäti

poznávajúcej osoby uložené myšlienkové obrazy objektu, ktorý osoba v súvislosti s objasňovanou

udalosťou už predtým vnímala. Celý akt znovu poznania spočíva v porovnaní predstavy skôr

vnímaného objektu vybavenej na základe zmyslového obrazu vnemu uchovaného v pamäti a obrazu

objektu práve vnímaného. Rekognícia je metóda kriminalistického objasňovania, ktorej podstatou je

znovu poznanie ako psychický proces. Subjektom rekognície môže byť len osoba, ktorá objekt

bezprostredne vnímala svojimi zmyslami. Z uvedeného vyplýva, že subjektom rekognície nemôže byť

tzv. „tretia osoba“, osoba, ktorá sa o objekte a jeho znakoch dozvedela sprostredkovane.

Z kriminalistického hľadiska rekognícia je formou identifikácie objektu na základe stôp, ktoré sú

uložené v pamäti poznávajúcej osoby. Kriminalistická identifikácia znovu poznaním sa uskutočňuje za

využitia metód pozorovania, porovnávania a opisovania znakov, ktoré dostatočne individualizujú

znovu poznávaný objekt.

Poznávajúca osoba – je osoba, ktorá už predtým vnímala znovu poznávaný objekt, v pamäti má

uchované stopy a vytvorený myšlienkový obraz tohto objektu. Aby nedošlo k ovplyvneniu

poznávajúcej osoby, subjektom rekognície môže byť len jedna osoba.

Objekt rekognície – musí byť hmotný, konkrétny a ako taký je pri rekognícií predkladaný alebo

predvádzaný. Rekogníciou je možno identifikovať každý objekt, ktorý môže človek vnímať svojimi

zmyslami, rozlíšiť ho od podobných objektov toho istého druhu, zachovať si v pamäti jeho obraz,

vybaviť si ho vo forme predstavy a porovnať s objektmi predkladanými alebo predvádzanými pri

rekognícií. O objekty rekognície nepôjde (napr. pri typovaní subjektu vo fotoalbume evidovaných

osôb, kde ešte nie je známy konkrétny preverovaný objekt, ani vtedy, keď poškodená hľadá páchateľa

medzi vojakmi nastúpenej jednotky).

Objektom rekognície ako procesu znovu poznania je jediný preverovaný objekt v skupine

pribraných objektov. Ide o akúkoľvek osobu, vec alebo zviera, o ktorých sa predpokladá, že mali

súvislosť s objasňovanou udalosťou, že ich poznávajúca osoba v takejto súvislosti mala možnosť

vnímať do takej miery, že by ich opäť dokázala poznať s dostatočnou vierohodnosťou.

Objekt, ktorý je dostatočne identifikovateľný iným spôsobom (napr. opisom neopakovateľných

znakov, fotoaparát, ku ktorému je doklad s výrobným číslom tela a objektívu prístroja, osoba, ktorú

66

svedok pozná z doterajšieho života ako príbuzného, spolupracovníka a pod.) nie je účelné rekogníciou

identifikovať.

Cieľom rekognície – je vylúčenie alebo potvrdenie totožnosti objektu rekognície poznávajúcou

osobou na základe pamäťových stôp. Ide o cieľ relatívne úzky a jednoznačný.

Druhy rekognície. Rekogníciu je možno klasifikovať podľa rôznych hľadísk. Z praktického

hľadiska sú najvýznamnejšie rekognície:

Podľa štádia kriminalistického objasňovania udalostí:

- rekognícia v rámci operatívno-pátracej činnosti,

- rekognícia ako procesný úkon v prípravnom trestnom konaní,

- rekognícia pred súdom.

Podľa zákonného postavenia subjektu:

- poznávacia osoba je občanom, od ktorého sa žiada vysvetlenie v zmysle trestného poriadku

alebo iného zákona,

- poznávajúca osoba je svedkom alebo poškodeným,

- poznávajúca osoba je obvineným alebo obžalovaným.

Podľa vzťahu poznávajúcej osoby k objektu rekognície:

- poznávajúca osoba poznávaný objekt pozná a musí poznať, aby rekognícia mala zmysel

(pozná dobre osobu, ktorá sa vydáva za inú stotožňovanú mŕtvolu, vec, ktorú u seba mal

páchateľ a pod.),

- poznávajúca osoba poznávaný objekt nepozná a nesmie poznať, aby mala rekognícia zmysel

(nepozná osobné dáta osoby, nepozná vec alebo zviera, ale mala možnosť ju vnímať priebehu

objasňovanej udalosti).

Podľa pôvodnosti objektu:

- rekognícia objektov „in natura“,

- rekognícia podľa ich modelov,

Podľa povahy objektov:

- rekognícia osôb (živých, mŕtvol a časti mŕtvol),

- rekognícia veci, spravidla ide vždy o veci hnuteľné (ktoré boli použité pri spáchaní činu,

pochádzajúce z trestného činu /trestným činom získané/, ktoré mal páchateľ na sebe alebo

u seba),

- rekognícia zvierat (živých, mŕtvych alebo ich častí).

Podľa identifikačných súvislosti:

- rekognícia podľa anatomicko-morfologických a statických znakov (vzhľadu, podoby,

zvláštnych znamení, opotrebovanosti a pod.),

- rekognícia živých osôb podľa funkčných pohybových (dynamických) znakov, ich hlasu a reči,

chôdze, držania tela, gestikulácie a mimiky.

67

Príprava rekognície

Vzhľadom k tomu, že rekognícia je jednorazový a neopakovateľný akt, ktorý prebieha v krátkom

časovom intervale a len raz, je potrebné príprave rekognície venovať náležitú pozornosť. Za tým

účelom kriminalistická taktika vypracovala odporúčania, ktorých rešpektovanie je nevyhnutné pokiaľ

má byť rekognícia úspešná. S prípravou rekognície súvisia nasledovné taktické odporúčania:

- analýza situácie, v ktorej sa práve nachádza objasňovaná udalosť a voľba vhodného momentu

uskutočnenia rekognície s uplatnením hľadiska včasnosti jej realizácie,

- výsluch poznávajúcej osoby,

- príprava subjektov rekognície,

- príprava objektov rekognície,

- výber a príprava pribraných objektov,

- organizačná a materiálna stránka prípravy rekognície.

Analýza situácie, v ktorej sa práve nachádza objasňovaná udalosť a voľba vhodného momentu

uskutočnenia rekognície s uplatnením hľadiska včasnosti jej realizácie. Analýza situácie je potrebná

z dôvodu posúdenia, či nie je možno rekogníciu realizovať iným vierohodným spôsobom z hľadiska

účelnosti a možného očakávaného efektu. Z poznatkov psychológie o procese zabúdania a aj zo

skúsenosti vyplýva, že niektoré objekty sa rýchlo menia a zmenou podstatných vonkajších znakov sa

môže znemožniť ich znovu poznanie a preto sa má rekognícia vykonať čo najskôr. U osôb ide napr.

o oholenie fúzov a brady, zmenu účesu a pod. Včasnosť vykonania rekognície nie je možné zameniť

s jej nepripravenosťou. Nepripravená a unáhlená rekognícia počas operatívno-pátracej činnosti môže

znemožniť jej realizáciu v procese dokazovania.

Výsluch poznávajúcej osoby. Výsluchom vo vzťahu k rekognícií sa zisťuje úroveň zachovania

objektu v pamäti poznávajúcej osoby, zisťujú sa podmienky, za akých objekt vnímala a akým

spôsobom, zisťuje sa podrobný opis znakov poznávaného objektu, zisťuje sa, možnosť preverenia

znovu poznania objektu. Bez výsluchu poznávajúcej osoby nie je možné rekogníciu vykonať.

V priebehu výsluchu sa poznávajúca osoba vyjadruje najmä k nasledujúcim okolnostiam:

- či objekt, ktorý ma byť identifikovaný pozná a taktiež či pozná jeho individuálne znaky,

- kedy, za akých podmienok, ako dlho a ako poznávajúca osoba vnímala objekt budúcej

rekognície, s kým ho vnímala a v akom bola fyzickom a psychickom stave,

- či predmetný objekt vnímala len v súvislosti s objasňovanou udalosťou alebo už aj predtým

a aj potom, v akej súvislosti a za akých okolnosti,

- či môže objekt opätovne poznať a aj ho označiť medzi inými objektmi, na základe akých

znakov, vlastností, zvláštností a špecifík,

- osoba sa vyzve, aby podrobnejšie opísala už predtým vnímaný objekt,

68

- či môže byť jej výpoveď o individuálnych znakoch objektu potvrdená a akým spôsobom.

Príprava subjektov rekognície. Osobám, ktoré sa zúčastnia vykonania rekognície je potrebné

náležite vysvetliť techniku a metodiku vykonania rekognície a taktiež aj jej cieľ a význam. Musíme

ich zoznámiť aj s úlohou, ktorú budú plniť počas rekognície. Subjektom aktu rekognície môže byť len

jediná poznávajúca osoba. V opačnom prípade prichádza v úvahu ovplyvnenie ďalších poznávajúcich

osôb. V prípade, že je viac poznávajúcich osôb, vyberú sa tie osoby, ktoré podali najpodrobnejší opis

a sú presvedčené, že objekt po predvedení poznajú Osoby musia byť izolované ako od osôb

poznávaných, tak aj od osôb pribraných a nesmú sa pred vykonaním rekognície dostať do kontaktu ani

zrakom s poznávanými objektmi. Taktiež aj po skončení rekognície musia byť tieto osoby izolované aj

od ďalších poznávajúcich osôb až do skončenia poslednej rekognície. Znížená fyzická alebo psychická

schopnosť, vysoký alebo nízky vek, nedostatky zdravotného stavu a pod. nie sú zásadnou prekážkou

využitia osôb pri rekognícií s výnimkou tých osôb, ktoré znovu poznanie vylučujú.

Príprava objektov rekognície. Objektom, ktorý je v priebehu rekognície poznávaný býva len

jedna osoba, vec alebo zviera. Poznávaný objekt, ktorý je predvádzaný pri rekognícií by nemal byť

upravovaný, pokiaľ jeho vzhľad odpovedá približne stavu, v ktorom bol vnímaný v súvislosti

s objasňovanou udalosťou. Stáva sa, že často pozmenený zovňajšok majú osoby vo väzbe, mŕtvoly

a pod. a v úvahu prichádza ich úprava do pôvodného stavu. Pokiaľ je táto úprava potrebná, môže byť

vykonaná vtedy, pokiaľ je preukázané, že taký zovňajšok mala v čase, kedy prebiehala udalosť, nie

však na základe výpovede poznávajúcej osoby. V prípade, že už bola rekognícia vykonaná

s pozitívnym výsledkom v neupravenom stave, nie je potrebné rekogníciu opakovať po úprave

zovňajšku.

Výber a príprava pribraných objektov. Poznávaný objekt je predvádzaný spoločne

s pribranými objektmi (niekoľko pomocných objektov), ktorými sú osoby, veci a zvieratá. Uvedená

skutočnosť sa nevzťahuje na rekogníciu mŕtvol. Pribrané objekty majú byť v podstatných znakoch

podobné, t. j. majú byť rovnakého druhu i keď zhoda podstatných znakov pribraných objektov nie je

absolútna. Počet pribraných objektov musí zaručiť, že poznávajúca osoba nie je sugestívne

ovplyvnená pri riešení úlohy identifikácie výberom jedného z niekoľkých podobných pri ich súčasnom

porovnávaní. Počet pribraných objektov nie je presne stanovený, ale z doterajších skúsenosti vyplýva,

že ich počet nemá byť nižší než tri (jeden z nich je stotožňovaný). Kriminalistické poznatky

vychádzajú aj z pozorovacích schopností poznávajúcej osoby a preto kriminalistika odporúča, aby

celkový počet predvádzaných objektov nebol vyšší (nemal by prekročiť 7 predvádzaných objektov)

než taký, ktorý umožňuje v rámci sústredenia pozornosti ešte vnímať a prenášať pozornosť z jedného

objektu na druhý.

U osôb pri výbere pribraných objektov sa predpokladá približne rovnaká etnická skupina, rasa,

výška, postava, rod, odev, pokrývka hlavy, doplnky(okuliare), bohatosť a farba vlasov, fúzy a pod.

Túto skutočnosť je potrebné rešpektovať preto, aby poznávajúca osoba nebola ovplyvňovaná

výraznými odchýlkami znakov niektorých z pribraných objektov na rozdiel od znakov, ktoré opisovala

69

pri výsluchu ako typické pre identifikovaný objekt, (napr. pri stotožňovaní černocha, ktorý bol

poznávajúcou osobou opísaný ako černoch nie je možné pribrať päť osôb bielej pleti.).

Náročná na výber pribraných osôb je rekognícia osôb podľa funkčných a dynamických znakov,

(napr. podľa chôdze, reči, gestikulácie a mimiky). Je potrebné podľa možnosti dodržať pravidlo zhody

druhu so zvážením vhodnosti vykonania rekognície alebo svedeckej identifikácie jedinej osoby.

Výber krívajúcich, šmatlavých, šušlavých, koktavých a pod. nemôže viesť zníženiu ich ľudskej

dôstojnosti a porušeniu pravidiel profesionálnej etiky.

U vecí pri výbere pribraných objektov ide o zhodu druhu, pričom pribrané objekty majú

zodpovedať opoznávanému objektu približnou veľkosťou, farbou, účelom použitia a pod., (napr. nože,

sekáče na mäso a pod.), pokiaľ ich podstatné znaky boli opisované poznávajúcou osobou. Nový sekáč

na mäso so sériovej výroby nebude mať pravdepodobne toľko individualizujúcich znakov vonkajšieho

vzhľadu, aby bol opätovne poznaný ako sekáč na mäso, ktorý je používaný.

Organizačná a materiálna stránka prípravy rekognície. Táto príprava rekognície spočíva

najmä:

a) V zabezpečení prítomnosti poznávajúcej osoby, poznávanej osoby, pribraných osôb,

poznávaných veci a zvierat, pribraných veci a zvierat, obhajcov, zákonných zástupcov,

nezúčastnených osôb prítomných pri rekognícií a pod.

b) V zabránení predvedenia stotožňovaného objektu alebo jeho modelu poznávajúcej osobe pred

vykonaním rekognície. V priestore, kde bude rekognícia vykonaná je potrebné zabrániť taktiež tomu,

aby sa poznávajúca osoba stretla s pribranými osobami pred ich predvedením. Je vylúčené

a neprípustné predvolávať všetkých účastníkov rekognície na jednu hodinu, do jednej miestnosti, kde

cez túto miestnosť sa budú súčasne prevádzať poznávaná osoba.

c) Vo vytvorení zhodných alebo výhodnejších podmienok pre vnímanie ako boli pri pôvodnom

poznávaní objektu v súvislosti s objasňovanou udalosťou. Nevhodné objektívne podmienky (napr.

vzdialenosť, osvetlenie, zvuková kulisa a pod.), ale aj subjektívne podmienky (napr. osoba s chybou

zraku je bez okuliarov, ale v čase pôvodného vnímania ich mala a pod.) môžu viesť k tomu, aby bola

rekognícia vykonaná opakovane za zmenených podmienok. Je potrebné dbať na to, aby predvádzaný

objekt nebol podstatne zmenený, (napr. oholený, ostrihaný, vo väzenskom odeve, bez okuliarov, silno

znečistené predmety, neupravená a znetvorená mŕtvola a pod.). Opakovaniu rekognície zabránime

predovšetkým dôsledným zisťovaním podmienok pôvodného vnímania a prispôsobením podmienok

opätovného vnímania.

d) V príprave prostredia, kde bude rekognícia vykonaná. V prípade vykonávania rekognície

živých osôb „in natura“ podľa vzhľadu miestnosť, v ktorej sa vykonáva rekognícia ma byť dostatočné

priestranná, aby bol zabezpečený dostatočný odstup poznávajúcej osoby od objektu rekognície

a pribraných osôb, pre rozmiestnenie poznávanej osoby, pribraných osôb a všetkých účastníkov

rekognície (tlmočníkov, znalcov, nezúčastnenej osoby, technikov zabezpečujúcich dokumentáciu

a pod.). Miestnosť ma byť rovnomerné osvetlená a bez rušivých prvkov. Vzhľadom na

70

neopakovateľnosť rekognície je potrebné poznávanej osobe poskytnúť v skupine osôb rovnaké

podmienky pre vnímanie poznávajúcou osobou na každom mieste s tým, že si miesto sama vyberie.

V niektorých prípadoch je vhodné znovu poznanie vykonať v podmienkach exteriéru alebo interiéru,

v ktorom prebiehalo pôvodné vnímanie, alebo v prostredí, ktoré je pre poznávajúcu osobu obvykle

(napr. znovu poznanie maloletým v prostredí materskej škôlky, na dvore, kde sa hrá a pod.)

Zvýšenú pozornosť je potrebne venovať príprave rekognície osôb „in natura“ podľa funkčných

a dynamických znakov, nakoľko tieto znaky môže poznávaná osoba zámerne meniť (napr. pri chôdzi

nepostačuje niekoľko krokov, lebo sa nemusia prejaviť charakteristické špecifiká). Preto nie je vhodné

pred rekogníciou túto osobu zoznámiť s faktom, podľa akých znakov má byť poznaná. Pri rekognícií

podľa hlasu a reči je potrebné zabezpečiť dobrú počuteľnosť bez vnímania zrakom za rovnakých

podmienok pre všetkých predvádzaných.

Rekognícia málo rozmerných predmetov a hnuteľných vecí nie je náročná na prostredie. Platia

zásady rovnakých podmienok vnímania poznávaného a pribraných objektov a dostatočného odstupu

od týchto objektov. Pri rekognícií rozmerovo malých predmetov alebo ich znakov je potrebné

zabezpečiť potrebnú techniku (napr. lupa, mikroskop pokiaľ ide o známky, šperky a pod.). Materiálna

príprava rekognície rozmerných objektov, napr. nehnuteľnosti, kedy nie je možné predvádzať objekty

v skupine iných pribraných objektov (chaty, záhrady, domy, byty, kancelárie a pod.) spočíva v tom, že

sa vopred vyberie niekoľko analogických objektov, ktoré sa ukážu postupne poznávajúcej osobe.

Poznávajúca osoba musí byť na miesto privedená tak, aby sa nemohla orientovať podľa ulice,

popisného čísla domu, budovy a pod. a taktiež vo voľbe poradia, v ktorom sú tieto objekty

predvádzané.

Pri rekognícií mŕtvol nie je možné dodržať podmienku opätovného vnímania podmienkam

pôvodného vnímania. Z etických ale aj praktických dôvodov taká rekognícia sa koná bez pribraných

objektov. Vzhľad mŕtvoly sa upraví tak, aby podľa možnosti čo najlepšie zodpovedal vzhľadu osoby

pred smrťou. V niektorých prípadoch je mŕtvola predvádzaná celému radu osôb, pretože nie je známy

okruh osôb, ktoré zomrelého poznali.

Taktika vykonania rekognície

Taktika vykonania rekognície súvisí so zásadou, že objekt poznávaný a objekty pribrané sa

neukazujú poznávajúcej osobe postupne v určitom poradí, ale sa ukážu všetky súčasne. Touto zásadou

je poznávajúcej osobe umožnené, aby vnímala celú skupinu objektov a mohla uskutočniť znovu

poznanie. Objekty rekognície (objekt poznávaný a objekty pribrané) sa najprv pripravia alebo privedú

na miesto konania rekognície. Poznávaná osoba sa poučí vzhľadom na jej procesné postavenie podľa

príslušných ustanovení trestného poriadku. Najviac je poznávaná osoba inštruovaná, ako sa má počas

71

úkonu chovať, (napr. nehovoriť s poznávajúcou osobou pokiaľ na to nie je vyzvaná, poslúchnuť

výzvu, aby sa pootočila, obrátila, predniesla požadované slová a pod.). Analogický sú inštruované

i pribrané osoby. V prípade, že je objektom rekognície osoba podľa jej vzhľadu „in natura“, táto

osoba sa výzve, aby medzi pribranými osobami zaujala podľa uváženia ľubovoľne miesto. Pribrané

osoby majú byť podobné rekognovanej osobe vo všeobecných znakoch, (pohlavím, rasou, zdanlivým

vekom, výškou postavy, telesnou skladbou, odevom a pod.). Pokiaľ ide o predmety alebo zvieratá

poradie týchto predvádzaných objektov je možné voliť náhodne. Pri rekognícií objektov podľa

anatomicko-morfologických (statických) znakov je skupina predvádzaných objektov taktiež statická.

Osoby stoja v rade s primeraným odstupom. Predmety sú rozmiestnené v zodpovedajúcej polohe

približne tak, ako bol poznávaný predmet pôvodne vnímaný. Pri rekognícií veci, ktoré pochádzajú

z trestnej činnosti, (napr. veci ukradnuté), možno spravidla očakávať, že poznávajúca osoba

(poškodená osoba) pozná identifikačné znaky svojej veci alebo je schopná aj doložiť ich nákup.

V takýchto prípadoch poznávajúca osoba môže niekedy poznať svoje veci nielen podľa vonkajších

znakov, ale i podľa skrytých identifikačných znakov (oprava, poškodenie a pod.).

Pred skupinu objektov rekognície je privedený, pozvaný poznávajúci, ktorý bol poučený podľa

procesného postavenia o právach a povinnostiach, ktorému sa poskytne dostatok času k podrobnej

prehliadke objektov, v prípade jeho požiadavky o zmenu polohy, postoja a pod. poznávaného objektu

jeho požiadavke sa vyhovie. Poznávajúcej osobe je položená otázka, či pozná niektorý z objektov

v skupine objektov. Pokiaľ niektorý z objektov pozná, má ho označiť, ukázať rukou a uviesť podľa

akých znakov ho poznal, pri akej príležitosti a za akých okolnosti mal možnosť skôr označený objekt

vnímať.

Riadiaci rekognície upresňuje znaky na základe ktorých poznávajúca osoba objekt znovu poznala,

či sa niečo nezmenilo na vonkajšom vzhľade poznávaného objektu rekognície. V prípade negatívneho

výsledku objasňuje príčiny tohto stavu a to, či sú zmenené podmienky vnímania, či je na vine zle

zapamätanie znakov, či je poznávajúci presvedčený, že medzi predvádzanými objektmi sa nenachádza

ten objekt, ktorý bol pôvodne v súvislosti s udalosťou vnímaný a pod.

V úvahu prichádza aj skrytá rekognícia, pri ktorej záver o identifikácií objektu ako výsledok

znovu poznania je vyslovený bez prítomnosti objektu znovu poznania – osoby (napr. poznávajúca

osoba je dieťa a má strach označiť poznávanú osobu s prípadného znovu stretnutia sa s touto osobou,

poznávaná osoba sa odmieta podrobiť rekognícií a je možné očakávať, že by zmarila jej priebeh, alebo

svedok, ktorý má nárok na ochranu, t. j. na utajenie svojej totožnosti a pod.). V tomto prípade je nutné,

aby boli predvádzané osoby označené číslami. Poznávajúca osoba si pozorné prezrie všetky objekty

rekognície a zapamätá si číselné označenie tohto objektu, ktorý znovu poznala. Skrytú rekogníciu je

najlepšie vykonávať v miestnostiach (bez bezprostredného kontaktu poznávajúcej osoby), ktoré sú

vybavené polopriepustným zrkadlom. Ďalším príkladom môže byť znovu poznanie cez okno chodby

na dvor, kde sú predvádzané osoby rekognície. Za prítomnosti nezúčastnenej osoby, poznávajúca

osoba vysloví svoj záver a slovne označí miesto, ktoré zaujala znovu poznaná osoba (napr. stojí tretí

72

zľava a je označený číslom 4, poznám ho podľa .....). Aby neboli pochybnosti, je možné v takomto

prípade výnimočne opakovať predvedenie osôb v zmenenom poradí s tým, že poznávaná osoba si

sama zvolí iné číslo a miesto v rade spolu s pribranými osobami. Význam skrytej rekognície bude

narastať v súvislosti s objasňovaním zvlášť závažnej trestnej činnosti, najmä organizovaného zločinu.

Kriminalistika stanovuje, aby k rekognícií boli pribrané osoby na veci nezúčastnené, ktoré v prípade

potreby môžu kedykoľvek potvrdiť, ako bola rekiognícia vykonaná. Táto požiadavka je oprávnená aj

napriek tomu, že z priebehu rekognície sa vykonáva dokumentácia.

Pri rekognícií, ktorá je vykonávaná bez vedomia poznávanej osoby alebo osoby, ktorá znaky,

podľa ktorých bude poznávaná, dopredu nepozná, je dôležité vhodným spôsobom dokumentovať jej

priebeh a výsledky tak, aby nedošlo k pochybnostiam o identifikácií a o závere poznávajúcej osoby.

Nie v každom prípade sú k dispozícií v origináli, „in natura“ objekty rekognície. Pokiaľ to nie je

možné môžu byť k rekognícií predložené ich modely, fotografie, kópie, zvukové záznamy a pod.

V takom prípade fotografie alebo modely majú rovnaké rozmery (formát, dĺžka, farba, charakter,

podklad). Rekognícia predmetov alebo zvierat podľa fotografií alebo modelov môže dospieť len

k určeniu ich skupinovej príslušnosti. Podobne môže byť realizovaná rekognícia živej osoby podľa

videozáznamu predvedením videozáznamov rovnakého druhu a rovnakého správania sa pribraných

osôb vtedy, ak nie je vhodné alebo možné vykonať rekogníciu s pribratím osôb „in natura“

z kriminalisticko-taktických dôvodov (podvodné výbery v hotovosti, výdaj tovaru, prevzatie peňazí pri

vydieraní) ak sú k dispozícií dokumentačné materiály skutočnej udalosti.

K rekognícií osôb podľa fotografie alebo iných zobrazení môže dôjsť v prípadoch, ak:

- je poznávajúci a poznávaný na rôznych miestach a ich stretnutie je nemožné, neúčelné

a z taktického hľadiska nevhodné,

- fotografia poznávanej osoby sa nachádza vo fotoalbume známych páchateľov a jeho účasť

v danej veci je potrebné preveriť a doposiaľ nebol vypátraný,

- je podozrenie, že poznávaná osoba zomrela a jej fotografia je k dispozícií vo fotoalbume

známych páchateľov alebo z iných zdrojov.

K uvedenej rekognícií osôb podľa fotografie alebo iných zobrazení je vhodné zabezpečiť a

pripraviť si fotografiu osoby, ktorá vznikla v dobe vnímania poznávajúcou osobou. Fotografia

poznávanej osoby sa ukáže poznávajúcej osobe medzi niekoľkými fotografiami (najmenej tri)

pribraných (iných) osôb, ktoré sa vo všeobecných znakoch od osoby znovu poznávanej výrazne

neodlišujú. Fotografie musia byť rovnakého druhu a formátu ako fotografia znovu poznávanej osoby,

aby táto fotografia nebola v skupine fotografií ničím nápadná a poznávajúca osoba tým nebola

ovplyvňovaná.

73

Dokumentácia rekognície

Základným spôsobom dokumentácie priebehu a výsledkov rekognície je zápisnica, ktorá musí

spĺňať požiadavky stanovené trestným poriadkom. Kriminalistická taktika odporúča do zápisnice

o rekognícií uviesť údaje o tom, ako bola rekognícia pripravená, organizovaná a vykonaná, koho alebo

čo a podľa akých znakov poznávajúca osoba znovu poznala.

Zápisnica o rekognícií musí obsahovať údaje o tom, kto, kedy, kde a prečo uvedený úkon vykonal,

za akých podmienok bol vykonaný, kto bol poznávajúcou osobou, ktorý objekt bol poznávaný, aké

bolo poučenie účastníkov rekognície z hľadiska ich procesného postavenia, koľko a akých objektov

bolo pribraných a aký bol stupeň ich podobnosti či druhovej zhodnosti s poznávaným objektom, ako

nasledovali jednotlivé znovu poznávacie úkony, či pri rekognícií živej osoby jej bola poskytnutá

možnosť si poradová číslo a miesto v skupine pribraných objektov, aký bol výsledok jednotlivých

znovu poznávacích úkonov, najmä podľa akých znakov bol objekt znovu stotožňovaný, či bol

prítomný obhajca, prokurátor, resp. ďalšie osoby, ako bola rekognícia dokumentovaná a kde sa táto

dokumentácia nachádza.

Pri rekognícií sa odporúča fotografický dokumentovať (predovšetkým čiernobiela, niekedy aj

farebná fotografia, ak má význam farebnosť jednotlivých znakov) celkovú situáciu, v ktorej sa konala

rekognícia, poznávaný objekt spolu s ostatnými pribranými objektmi s viditeľnými poradovými

číslami, poznávajúcu osobu, ktorá vhodným spôsobom označuje objekt, ktorý znovu poznala,

poznávaný objekt samostatne s jeho charakteristickými znakmi podľa ktorých poznávajúca osoba

objekt znovu poznala.

Priebeh a výsledky rekognície osôb podľa hlasu a reči sa dokumentuje zvukovým záznamom. Vo

vopred stanovenom poradí sa zaznamená hlas a reč jednotlivých osôb (znovu poznávanej

a pribraných) a prehlásenie osoby, ktorú osobu a podľa akých zvláštnosti hlasu a reči poznala.

Pri rekogníciu osôb podľa funkčných a dynamických znakov najmä znakov pohybových, (chôdza,

beh, držanie tela, gestikulácia, mimika) a v niektorých prípadoch aj podľa statických znakov sa

využíva videozáznam. Videozáznam umožňuje posúdiť dynamiku konania poznávajúcej osoby v jej

priebehu, označenie poznávaného objektu aj výroku vo vzťahu k znakom, podľa ktorých objekt znovu

poznala.

Analogický je možné postupovať v prípade dokumentovania priebehu rekognície vecí a zvierat.

Použitá fotodokumentácia alebo záznam v priebehu rekognície je súčasťou zápisnice. Je potrebné

ich označiť, spoľahlivo uchovať a v zápisnici poznamenať, kde sú uložené.

Hodnotenie priebehu a výsledkov rekognície súvisí s hodnotením iných dôkazov vo veci

a vychádza predovšetkým:

- z osoby a osobnosti poznávajúcej osoby, vierohodnosti jej vyhlásenia najmä z charakteru

a konkrétnosti opisu znakov a zvláštnosti vnímaného objektu, ktorého totožnosť ma byť

74

zistená, zhodnotenia objektívnych a subjektívnych faktorov vnímania a časového odstupu,

ktorý mohol pozitívne alebo negatívne ovplyvniť samotné vnímanie, jeho podržanie v pamäti,

vybavenie, reprodukcia a znovu poznanie,

- zo správania sa poznávajúcej osoby pri rekognícií, s akou istotou a podľa akých znakov

identifikovala poznávaný objekt, jej výroky,

- zo zhody alebo rozdielov znakov pôvodne opisovaných so znakmi, o ktorých osoba vyhlásila,

že podľa nich objekt poznala, so znakmi skutočnými,

- zo zhody alebo rozdielov výsledku rekognície s inými dôkazmi, ktoré sú k dispozícií.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:

1. Vysvetlite pojem a podstatu rekognície.

2. Vysvetlite, aké poznáme druhy rekognície.

3. Vysvetlite, v čom spočíva príprava rekognície.

4. Vysvetlite taktiku vykonania rekognície.

5. Charakterizujte dokumentáciu rekognície.

75

7 KRIMINALISTICKÉ VERZIE

Pojem, obsah a význam kriminalistických verzií Základnou úlohou kriminalistickej praxe v procese poznania trestných činov, ako aj iných

kriminalisticky významných udalostí je zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné

pochybnosti. Kriminalista získava znalosť o vyšetrovanej udalosti postupne, krok za krokom, čo mu

umožňuje všeobecná súvislosť a podmienenosť javov objektívneho sveta.

Na začiatku procesu poznávania teoretické znalosti (aj praktické skúsenosti) zákonitostí prejavov

trestných činov v objektívnej realite kriminalistovi umožňujú vytvoriť logické konštrukcie

pravdepodobnostného charakteru o príčinách vzniku jednotlivých stôp, o ich vzájomných skutočností

(dôsledkov), pokiaľ sú vytvorené logické konštrukcie pravdivé.

Preverenie a dokázanie existencie predpokladaných nutných dôsledkov (faktov) vyplývajúcich

z vytvorenej logickej konštrukcie posúva poznanie kriminalisticky relevantnej udalosti na vyššiu

úroveň. Niektoré logické konštrukcie sú súčasne odmietnuté ako nepravdivé, iné sa spresňujú či

dopĺňajú a pod. Tento postup sa opakuje až do preverenia a dokázania jednej jedinej logickej

konštrukcie pri súčasnom odmietnutí všetkých ostatných.

Podstatou naznačeného postupu sú domnienky ako hypotetické súdy, pričom metódou, ktorá

prepracúva už uvedené postup poznania, je špecifická metóda kriminalistickej praktickej činnosti, t.j.

metóda kriminalistických verzií. V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi pojmami „nápad“

a domnienka“. Pojmom nápad sa rozumie počiatočné štúdium domnienky vznikajúce pri obhliadke

miesta činu, pri prehliadke a pod., keď kriminalistovi prichádzajú na um možné súvislosti, vzťahy

a pod. Pojmom domnienka rozumieme hypotetický úsudok, ku ktorému kriminalista dospieva

hlbokom zhodnotení dosiaľ zhromaždených materiálov. Pojmy „nápad“ a „domnienka“ sú pojmami,

pomocou ktorých sa vyjadruje určitý čiastkový výsledok poznávacieho procesu (menej alebo viac

odôvodnený).

Na základe uvedeného pojem kriminalistické verzie možno vymedziť ako špecifickú metódu

kriminalistickej praktickej činnosti, ktorá spočíva vo vyvodení a previerke všetkých zhromaždenými

materiálmi opodstatnených domnienok o formách spojenia a o príčinách jednotlivých javov

poznávanej udalosti ako reálne možných objasnení doposiaľ známych faktov či okolností prípadu

a získanie nových faktov.

Funkcia kriminalistických verzií v procese poznania spočíva najmä v tom, že subjektu poznania

napomáhajú predbežne vypĺňať medzery v znalostiach o reálnych kriminalisticky relevantných

udalostiach a napomáhajú odstraňovať mnohoznačnosť v interpretácii stôp. Význam kriminalistických

verzií však nemožno zužovať iba na funkciu metódy poznania. Využívanie kriminalistických verzií

kriminalistov vedie k cieľavedomosti, účelnosti, rýchlosti a objektívnosti ich činnosti. Kriminalistické

76

verzie sú súčasne aj základom plánovania ďalšieho postupu v procese poznania kriminalisticky

relevantných udalostí. Využitie kriminalistických verzií prichádza do úvahy len v prípade, keď zistené

fakty a okolnosti prípadu dovoľujú rôznu interpretáciu dosiaľ zistených faktov.

Druhy kriminalistických verzií V kriminalistickej literatúre sa možno stretnúť s rôznymi kritériami triedenia kriminalistických

verzií. Najčastejšie využívaným kritériom býva klasifikácia kriminalistických verzií podľa ich

obsahu. Podľa tohto kritéria možno kriminalistické verzie klasifikovať ako všeobecné a čiastkové.

Za všeobecné sa považujú kriminalistické verzie, ktorých obsahom je pravdepodobné objasnenie

kriminalisticky relevantnej udalosti ako celku, teda všetkých stránok nevyhnutných na posúdenie

predmetnej udalosti. Čiastkovými verziami sa rozumejú verzie, ktorých obsahom je pravdepodobné

objasnenie jednotlivých skutkových okolností (napr. spôsobu páchania trestného činu a jeho etáp,

subjektívnej stránky a pod.) kriminalisticky relevantnej udalosti. So zreteľom na informačnú

neurčitosť počiatočných vyšetrovacích situácií, obvykle sa najprv vytyčujú čiastkové verzie a až vo

fáze rozvinutého dokazovania všeobecné verzie.

V kriminalistickej literatúre sa možno stretnúť s ďalšími klasifikáciami kriminalistických verzií,

a to napríklad s počiatočnými a následnými verziami. Ďalším klasifikačným kritériom verzií je

kritérium subjektu, ktorý verzie vytyčuje. Ak kriminalistické verzie podľa tohto kritéria vytyčuje

príslušník kriminálnej polície, spravidla možno hovoriť o pátracích verziách a operatívno -

pátracích verziách. Ak verzie v rámci prípravného konania vytyčuje orgán činný v trestnom konaní

(napr. vyšetrovateľ Policajného zboru), hovoríme o vyšetrovacích verziách a ak ich vytyčuje súd

v konaní pred súdom, hovoríme o súdnych verziách.

Osobitným prípadom kriminalistických verzií sú tzv. typové verzie. Nejde však o kriminalistické

verzie v pravom zmysle slova, pretože ich základom nie je domnienka vytýčená po hlbokej

a všestrannej analýze dosiaľ zhromaždených materiáloch konkrétneho prípadu, ale zovšeobecnená

skúsenosť. Význam typových verzií spočíva najmä v tom, že kriminalistovi dávajú počiatočné možné

vysvetlenia určitých skutočností a sú pomôckou pri voľbe počiatočných a neodkladných úkonom

s cieľom zhromaždenia stôp a iných dôkazov nevyhnutných pre prvú etapu procesu vytyčovania

kriminalistických verzií.

Tvorba verzií – proces myslenia vo forme kriminalistických verzií

Prvou fázou tvorby kriminalistických verzií je zhromažďovanie faktického materiálu.

Kriminalista pokračuje v zhromažďovaní kriminalisticky relevantných faktov dovtedy, kým nezíska

taký súbor faktov, ktorý možno podrobiť všestrannej komplexnej analýze a hodnoteniu. Logika

77

procesu poznania naznačuje, že dostatok faktického materiálu je v okamihu, keď boli vykonané všetky

počiatočné úkony vrátane niektorých expertíz (napr. súdna pitva). V počiatočnej etape pritom nezáleží

na tom, či zhromaždené fakty boli získané vyšetrovacími či operatívno - pátracími úkonmi, alebo či

pochádzajú aj z anonymných listov a pod.

Druhou fázou tvorby kriminalistických verzií je triedenie zhromaždeného materiálu, jeho

všestranná logická analýza a hodnotenie.

V tejto fáze myslenia vo forme kriminalistických verzií kriminalista najprv vykonáva všestrannú

logickú analýzu jednotlivých faktov z hľadiska zistenia existencie či neexistencie spoločného znaku

všetkých zistených faktov, ktorý ich spája s vyšetrovanou udalosťou, a zistenie špecifických znakov

jednotlivých faktov.

Hodnotiť faktický materiál znamená vyvodiť záver o tom, či určitý fakt skutočne existuje alebo

neexistuje a aký je jeho skutočný alebo predpokladaný vzťah k poznávanej udalosti. Charakter

hodnotiacich záverov môže byť rôzny (hodnoverný alebo viac či menej pravdepodobný). Táto

skutočnosť však neovplyvňuje význam hodnotiacich záverov pre ďalšiu etapu myslenia vo forme

kriminalistických verzií, za ktorú považujeme vyvodenie domnienok a formulácií verzií.

Etapa vyvodzovania domnienok a formulovania verzií sa začína hodnotením zistených faktov

v ich súhrne. To znamená, že sa skúma nielen ich vzťah k poznávanej udalosti, ale aj ich vzťah medzi

sebou navzájom. Tým sa mení doterajší súhrn faktov na kvalitatívne vyššiu úroveň – systém faktov.

Vo vytvorenom celku pritom nesmú byť žiadne fakty, ktoré by sa navzájom vylučovali.

Usporiadanie faktov do určitého systému umožňuje pravdepodobný záver (domnienku) o dosiaľ

neznámej príčine, t.j. kriminalistickú verziu. Vzhľadom na pravdepodobný charakter foriem a príčin

jednotlivých okolností poznávanej udalosti treba vytyčovať všetky reálne možné kriminalistické

verzie. Každá vyvodená kriminalistická verzia musí byť odôvodnená objektívne existujúcimi faktami

a okolnosťami poznávanej udalosti.

Proces tvorba kriminalistických verzií sa končí vyvodzovaním dôsledkov, ktoré by mali alebo

mohli existovať, pokiaľ je kriminalistická verzia pravdivá. Vyvodzujú sa tak nevyhnutné dôsledky

(dôsledky, ktoré musia existovať, pokiaľ je verzia pravdivá, napr. ak je XY páchateľom trestného činu,

nemohol sa v určitom čase zdržiavať na inom mieste než na mieste činu), ako aj reálne možné

dôsledky (napr. ak páchateľ odchádzal s neobvykle veľkou a ťažkou batožinou z miesta činu, možným

dôsledkom je, že si ho niekto všimol).

Previerka a dokazovanie kriminalistických verzií

Keďže kriminalistické verzie, ako aj dôsledky z nich vyplývajúce majú iba

pravdepodobnostný charakter (môžu, ale nemusia byť pravdivé), vyvodené kriminalistické verzie

78

je nevyhnutné preveriť tým, že sa dokáže existencia alebo neexistencia nevyhnutných a možných

dôsledkov.

Účelom previerky kriminalistických verzií je odmietnutie všetkých verzií, ktorých dôsledky

sú v rozpore so zisteným objektívnym stavom, a dokázanie pravdivosti jednej jedinej verzie. Pri

preverovaní kriminalistických verzií kriminalista musí dodržiavať nasledujúce požiadavky.

• všestranne preveriť každú reálne možnú kriminalistickú verziu, ktoré bola vytýčená,

• preverovať všetky verzie súbežne, akoby naraz, bez ohľadu na stupeň ich pravdepodobnosti,

• zistiť, či dôsledky, ktoré boli vyvodené ako nevyhnutné, zodpovedajú objektívnej realite

(závery o existencii alebo neexistencii dôsledkov sa musia opierať o preverené fakty),

• včas odmietnuť všetky kriminalistické verzie, ktoré nie sú v súlade d objektívnou realitou,

• vyšetrovaciu verziu dokázať prostredníctvom procesných úkonov a dôkazov z nich

vyplývajúcich.

Odmietnutie kriminalistickej verzie ako nepravdivej znamená zistiť hodnoverné fakty, ktoré sú

v priamom rozpore s nevyhnutnými dôsledkami vyvodenými z tejto verzie. Kriminalistickú verziu

nemožno odmietnuť iba preto, lebo sa nepodarilo zistiť fakty potvrdzujúce vyvodené dôsledky.

Dokázanie kriminalistickej verzie sa musí uskutočniť riadne preverenými procesnými úkonmi

zodpovedajúcimi požiadavkám Trestného poriadku z formálnej i obsahovej stránky, o ktorých

zákonnosti a objektívnosti priebehu i výsledkov nemožno pochybovať.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:

1. Vysvetlite pojem obsah a význam kriminalistických verzií.

2. Vysvetlite druhy kriminalistických verzií.

3. Charakterizujte tvorbu kriminalistických verzií.

4. Vysvetlite previerku a dokazovanie kriminalistických verzií.

79

8 PLÁNOVANIE A ORGANIZÁCIA VYŠETROVANIA

Pojem, podstata a zásady plánovania vyšetrovania

V úvode treba uviesť, že termínom „vyšetrovanie“ na účely kriminalistiky rozumieme proces

poznania (skúmania) kriminalisticky relevantnej udalosti, a nie formu prípravného konania tak, ako ju

upravuje Trestný poriadok.

Cieľavedomosť postupu v procese poznania trestného činu sa zabezpečuje premyslenou

organizačnou činnosťou, súčasťou ktorej je metóda plánovania vyšetrovania. Plánovaním

vyšetrovania rozumieme myšlienkovú činnosť, ktorá umožňuje predvídanie budúcej činnosti (a jej

výsledkov) a usporiadanie tejto činnosti v daných časových a priestorových podmienkach za využitia

reálne dostupných síl a prostriedkov.

Organizáciu vyšetrovania na rozdiel od plánovania chápeme ako zabezpečovanie podmienok

a prostriedkov realizácie vyšetrovacích a iných síl.

Podstatou plánovania je myšlienkový proces, ktorý spočíva

• v analýze zhromaždených materiálov a z nich vyplývajúcich informácií,

• vo vytvorení opodstatnenej predstavy o momentálnej vyšetrovacej situácií, o reálnych

žiaducich cieľoch, ktoré treba v tejto situácii dosiahnuť, a o úlohách, ktoré treba riešiť, ako aj

o spôsobe, silách a prostriedkoch, ktorými subjekt plánovania disponuje alebo môže

disponovať,

• vo vytvorení myšlienkového modelu budúcej činnosti, t.j. plánu (určenie metód, úkonov

a opatrení, ich časovej postupnosti a miesta vykonania, organizačného, personálneho

a technického zabezpečenia a pod.).

Pokiaľ sa vykonaním naplánovaných činností nedosiahne konečný cieľ kriminalistickej činnosti,

proces plánovania sa opakuje až do konečného dosiahnutia cieľa vyšetrovania.

V procese plánovania a organizácie kriminalistickej praktickej činnosti sa odporúča dodržiavať

nasledujúce zásady plánovania:

1. individuálnosť plánovania,

2. konkrétnosť plánovania,

3. dynamickosť plánovania,

4. reálnosť plánovania.

Zásada individuálnosti plánovania, vychádza z poznania, že neexistujú dva úplne zhodné trestné

činy, neexistuje ani žiadny „univerzálny plán“ pre vyšetrovanie trestných činov, hoci aj rovnakej

kategórie. Táto skutočnosť však nevylučuje možnosť využitia tzv. typových plánov (napr. typový

80

plán činnosti pri živelných katastrofách, pri leteckých dopravných nehodách, pri prenasledovaní

páchateľa z miesta činu a pod.).

Zásada konkrétnosti plánovania znamená požiadavku konkrétneho určenia obsahu, časové

a miestne určenie, ako aj konkrétnu zodpovednosť konkrétnych pracovníkov za ich uskutočnenie.

Zásada dynamickosti plánovania je výrazom skutočnosti, že plán ako pracovný nástroj treba meniť

v reakcii na zmeny vyšetrovacej situácie a na výsledky vykonávaných úkonov a opatrení.

Zásada reálnosti plánovania je vyjadrením požiadavky, že pri vytyčovaní úloh a pri voľbe postupov

na ich splnenie subjekt plánovania musí prihliadať na dosiahnutú úroveň poznania kriminalistickej

vedy, ostatných vedných odborov a na sily a prostriedky, ktoré sú k dispozícii.

Plánovanie a organizácia vyšetrovania jednotlivých udalostí

Každý proces vyšetrovania v časovej osi prechádza určitými okamihmi, keď sa musí rozhodovať

o ďalšom postupe. Tieto okamihy, ktoré sa opakujú pri všetkých prípadoch, nazývame uzlové body.

Za uzlové body sa považujú:

• prijatie oznámenia o trestnom čine,

• postup pred začatím trestného stíhania a rozhodnutie o:

- vybavení veci niektorým spôsobom pred začatím trestného stíhania,

- začatie trestného stíhania, prípadne vznesenia obvinenia,

- skončenie vyšetrovania.

Podľa uvedených uzlových bodov proces vyšetrovania možno rozdeliť na nasledujúce etapy:

• počiatočnú etapu vyšetrovania,

• následnú etapu vyšetrovania

• záverečnú etapu vyšetrovania

V každej z uvedených etáp má plánovanie a organizácia vyšetrovania svoje osobitosti podmienené

rozsahom a obsahom informácií, ktoré sú k dispozícii a špecifikami riešených úloh vyplývajúcich

z vyšetrovacej situácie.

V zložitejších prípadoch, keď treba vykonať veľké množstvo úkonov, alebo keď sa určité úkony

vykonávajú na miestach od seba vzdialených, je do tejto práce zapojených viac vyšetrovateľov

a ďalších kooperujúcich subjektov. Plánovanie v týchto prípadoch je trochu odlišné. Zostavuje sa

niekoľko plánov (celkový plán, individuálne plány, plány vykonania jednotlivých vyšetrovacích

úkonov a pod.).

Rozsah, obsah i forma plánovania jednotlivých úkonov a opatrení sú determinované druhom úkonu

a jeho naliehavosťou, ako aj zložitosťou prípadu, alebo zložitosťou úkonu.

81

Formy plánovania a organizácie vyšetrovania

Forma vypracovania celkového plánu vyšetrovania nie je prísne určená. V úvodnej časti každého

plánu vyšetrovania je obvykle uvedený údaj o trestnej veci, ktorej sa plán dotýka, kde sú stručne

zachytené okolnosti zistené pred jeho spracovaním (vyšetrovacia situácia), v ďalšej časti sú

formulované kriminalistické verzie vyplývajúce z dosiaľ zhromaždených materiálov, tretia časť

obsahuje údaje o plánovaných úkonoch a opatreniach.

Ak ide o zložitú udalosť, odporúča sa vypracovať aj schému, kde sa vertikálne vedú mená

podozrivých alebo stíhaných osôb a horizontálne skutky trestnej činnosti s odkazmi na strany

vyšetrovacieho spisu, ktoré obsahujú dôkazy o príslušnej okolnosti. Súčasne sa môžu vypracovávať

rôzne schémy podľa konkrétnych potrieb (napr. schémy organizačnej štruktúry podniku, tokov peňazí

medzi organizáciami, stykov obvinených a pod.).

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:

1. Vysvetlite pojem plánovania a podstatu plánovania a organizácie vyšetrovania

2. Charakterizujte plánovanie a organizáciu vyšetrovania jednotlivých udalostí, vrátane formy

plánovania a organizácie vyšetrovania.

82

9 PREVIERKA VÝPOVEDE NA MIESTE

Pojem a význam previerky výpovede na mieste V kriminalistickej praxi možno výpovede preverovať rôznymi spôsobmi. Najčastejšie sa

preverujú porovnávaním výpovedí s výsledkami iných úkonov (napr. s výsledkami vyšetrovacieho

experimentu, expertízneho skúmania, obhliadky, výsluchov iných osôb a pod.). Takéto preverovanie

výpovedí však často nespĺňa určité požiadavky kriminalistickej praxe, ktoré spočívajú najmä

v dokázaní, že informácie uvádzané vo výpovedi vypočutá osoba vie alebo môže vedieť iba zo svojej

účasti na vyšetrovanej udalosti, prípadne z bezprostredného pozorovania jej priebehu. Preto

v kriminalistickej praxi vznikla špecifická metóda modifikácií a kombinácií prvkov obhliadky,

výsluchu, vyšetrovacieho experimentu, rekognície a rekonštrukcie – previerka výpovede na mieste.

Previerka výpovede na mieste je špecifická metóda kriminalistickej praxe, ktorá spočíva

v tom, že vypočutá osoba dobrovoľne ukáže miesta a objekty spojené s vyšetrovanou udalosťou, na

mieste opíše okolnosti potrebné na objasnenie vzťahu určitých objektov k vyšetrovanej udalosti, ktoré

už opísala v skôr podanej výpovedi, demonštruje niektoré činnosti, pokiaľ je demonštrácia potrebná.

Vyšetrovateľ pritom skúma ukázané miesto a objekty, porovnáva výpoveď s faktickou situáciou na

mieste a vyjadreniami podanými na určitom mieste osobou, ktorej výpoveď sa preveruje,

a dokumentuje priebeh a výsledky previerky výpovede na mieste. Vykonáva sa v súlade s § 158 TP

a primerane v súlade s § 157 TP.

Previerka výpovede na mieste sa veľmi často využíva najmä na účely získania nových

dôkazov. Pritom nie je dôležité, či tieto dôkazy potvrdzujú či vyvracajú výpoveď urobenú skôr,

pretože účelom previerky výpovede je objektivizácia výpovede, ako aj nájdenie nových prameňov

dôkazov.

Od previerky výpovede na mieste treba odlišovať výsluch na mieste činu (napr. na účely

vyvrátenia lživej výpovede urobenej skôr), keď vyšetrovateľ na určitom kriminalisticky významnom

mieste vypočúva už raz vypočutú osobu, priamo demonštruje dôkazy zaistené na tomto mieste (ktoré

sú v rozpore so skôr urobenou výpoveďou) vypočutej osobe a požaduje logické objasnenie rozporov

medzi výpoveďou urobenou skôr a objektívne zistenými skutočnosťami, prípadne vzťahov medzi

zaistenými stopami a činnosťou vypočutej osoby na mieste.

Základné zásady previerky výpovede na mieste

Základným predpokladom previerky výpovede na mieste je existencia procesne zachytenej

výpovede, v ktorej sú uvedené fakty spojené s existenciou určitého miesta. Pri príprave

a vykonávaní previerky výpovede na mieste treba dodržiavať nasledujúce základné zásady:

1. zásadu dobrovoľnosti účasti osoby, ktorej výpoveď sa preveruje,

83

2. zásadu iniciatívy osoby, ktorej výpoveď sa preveruje,

3. zásadu aktívneho pôsobenia vyšetrovateľa v priebehu previerky,

4. zásadu ostražitosti,

5. zásadu prítomnosti nezúčastnenej osoby,

6. zásadu oddelenosti vykonávania previerky výpovede na mieste.

Zásada dobrovoľnosti účasti vylučuje akékoľvek donútenie vypočúvanej osoby na vykonanie tohto

úkonu. To znamená, že ani svedok, ktorý nemá právo odmietnuť výpoveď by nemal byť na previerku

výpovede donucovaný napríklad poriadkovou pokutou. Ak chceme podanú výpoveď objektivizovať,

v tomto procese nesmie byť akékoľvek donútenie.

Realizácia zásady iniciatívy osoby, ktorej výpoveď sa preveruje, je úzko spätá so zásadou

dobrovoľnosti, je jej logickým dôsledkom. Bez ponechania iniciatívy na osobu, ktorej výpoveď sa

preveruje, by sa nemohla vykonať žiadna previerka.

Aktívne pôsobenie vyšetrovateľa spočíva v tom, že previerku organizuje, v priebehu previerky

porovnáva skôr podanú výpoveď s faktickou situáciou na mieste, požaduje objasnenie vzniknutých

otázok a problémov, určí nové pramene dôkazov, zabezpečuje obhliadku miest a označených objektov

a pod.

Dodržanie zásady ostražitosti znamená urobiť opatrenia na zamedzenie narušenia úkonu napríklad

útekom obvinenej osoby, ktorej výpoveď sa preveruje, zničením dôkazov, napadnutie osôb

zúčastňujúcich sa na úkone a pod.

Zásada zabezpečenia prítomnosti nezúčastnenej osoby (svedka úkonu) je predpokladom kontroly

zákonnosti a objektívnosti tohto úkonu.

Ak sa má vykonávať previerka výpovede na mieste s niekoľkými osobami, treba zabezpečiť, aby sa

previerky vykonávali s každou osobou samostatne.

Príprava previerky výpovede na mieste

Príprava výpovede na mieste sa začína (po získaní dobrovoľného súhlasu prv vypočutej osoby

na účasť na tomto úkone) všestrannou analýzou podanej výpovede a ostatných dosiaľ zhromaždených

materiálov. Na tomto základe sa spravidla vyžaduje:

1. určiť cieľ previerky a úlohy, ktoré má splniť,

2. určiť čas jej vykonania,

3. určiť východiskový bod previerky, orientačné a uzlové body previerky výpovede na mieste,

4. určiť účastníkov previerky a ich úlohy,

5. určiť spôsob a metódy dokumentácie priebehu a výsledkov previerky so zreteľom na ich

využiteľnosť v trestnom konaní (obligatórnou formou dokumentácie ja zápisnica o previerke

84

výpovede na mieste, ktorá sa dopĺňa fotodokumentáciou, video dokumentáciou, prípadne

plánikom miesta previerky),

6. zabezpečiť prostriedky dokumentácie, spojenia a dopravné prostriedky,

7. vykonať inštruktáž účastníkov previerky.

Taktika vykonania previerky výpovede na mieste

Na zabezpečenie zmysluplného vykonania previerky výpovede na miest na základe

zovšeobecnenia poznatkov kriminalistickej praxe možno určiť všeobecne platné taktické

odporúčania.

Previerku výpovede na mieste sa odporúča začať na príslušnom útvare polície. Toto

odporúčanie je odôvodnené najmä tým, že v prípravnom konaní treba vopred splniť niektoré formálne

náležitosti procesného úkonu (napr. zadokumentovanie dobrovoľnosti účasti osoby, ktorej výpoveď sa

preveruje, jej poučenia podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a pod.). Po príslušnom

poučení treba túto osobu vyzvať, aby uviedla podstatné okolnosti príchodovej cesta a aby určila, od

ktorého miesta je schopná sa orientovať na mieste a odkiaľ by sa Mala previerka začať. Tým

v podstate navrhuje východiskový bod previerky výpovede na mieste.

Od východiskového bodu previerky sa osobe, ktorej výpoveď sa preveruje, musí umožniť, aby

•aby určovala smer pohybu, nerušene si prehliadla miesto a zorientovala sa,

•určila zmeny oproti pôvodnej situácii,

•voľne označila oporné a orientačné body (opornými bodmi sa rozumejú objekty, pri ktorých alebo

na ktorých sa odohrali či prejavili jednotlivé okolnosti, ktoré sa stali dôležitými faktami – medzníkmi

odrážajúcimi situáciu na danom mieste v jednotlivej etape vyšetrovanej alebo preverovanej udalosti,

orientačnými bodmi rozumieme objekty dané všeobecne miestu, kde sa vykonáva previerka, akými

sú budovy, stromy, okraj cesty a pod.),

•voľne označila jednotlivé objekty, stopy a iné vecné dôkazy.

Na mieste previerky musí byť overená predchádzajúca znalosť miesta osobou, ktorej výpoveď

sa preveruje. Preto sa odporúča:

• previerku začať voľným rozprávaním osoby, ktorej výpoveď sa preveruje, až potom priebežne

označovať jednotlivé miesta, objekty a vysvetliť ich vzťah k objasňovanému prípadu,

• doplňujúce otázky klásť až po označení jednotlivých významných objektov a vysvetlení ich

vzťahu k vyšetrovanej udalosti,

• ak previerku výpovede na jednom mieste, previerky vykonať samostatne.

85

Dokumentácia previerky výpovede na mieste

Pri voľbe metód dokumentácie previerky výpovede na mieste treba vziať do úvahy, čo jej

výsledky budú využité ako dôkazy alebo iba ako informácie nedôkazného charakteru. Previerku

výpovede na mieste možno totiž vykonávať tak v priebehu operatívno pátracej činnosti, ako aj

v priebehu prípravného konania. Toto rozhodnutie prináša taktické riziko spočívajúce

v nenahraditeľnosti informácií získaných previerkou výpovede na mieste, pokiaľ nebola vykonaná

v súlade s odporúčaniami kriminalistiky a s požiadavkami Trestného poriadku, pre proces

vyšetrovania.

Pred vykonaním previerky však policajt vždy osoby vypočuje podľa jej procesného postavenia.

Základným dokumentom o vykonaní previerky na mieste v prípravnom konaní je zápisnica. Podľa

ustálenej praxe táto zápisnica obsahuje tri časti: úvodnú, opisnú a záverečnú.

Úvodná časť má obsahovať: dátum a miesto vykonania previerky, pomenovanie útvaru polície

a orgánu, ktorý previerku vykonal, osobné dáta osoby, ktorej výpoveď sa preveruje, a jej procesné

postavenie, odkaz na dobrovoľnosť účasti pri úkone, cieľ a účel vykonania previerky, osobné dáta

ostatných účastníkov previerky, obsah poučenia, čas a miesto začatia a skončenia úkonu, údaje

o počasí, prípadne iné všeobecné údaje.

Opisná časť má obsahovať výstižné opísanie priebehu a dosiahnutých výsledkov úkonu tak, aby

zápisnica vystihovala úplný a verný obraz o jej vykonaní (§ 58 ods. 1 TP).

V záverečnej časti zápisnice majú byť uvedené doplňujúce údaje, najmä odkaz na doplňujúcu

dokumentáciu, prípadne na zápisnice o vykonaní úkonov, ktoré sa vykonávali paralelne s previerkou

výpovede na mieste (napr. obhliadka miest nálezu objektov a samých objektov a pod.). Zápisnicu

podpisujú všetci účastníci previerky výpovede na mieste.

Okrem zápisnice dokumentačný obraz priebehu a výsledkov previerky výpovede na mieste sa

vytvára aj inými metódami, najmä vykonaním dokumentácie pomocou videozáznamu,

fotodokumentácie a topografickej dokumentácie (plánik, náčrtok).

Hodnotenie priebehu a výsledkov previerky výpovede na mieste

Výsledky previerky výpovede na mieste môžu byť negatívne (napr. miesto, o ktorom osoba

vypovedala, sa nepodarilo nájsť, objekty, o ktorých osoba vypovedala, a na mieste nenachádzali

s pod.) alebo pozitívne (napr. objekty, o ktorých osoba vypovedala, boli na mieste nájdené a pod.).

Pri negatívnom výsledku previerky treba riešiť otázky spojené s hodnovernosťou výpovede, pretože

možno vysloviť pravdepodobný záver o nehodno vernosti pôvodnej výpovede. To však

neznamená, že výpoveď možno jednoznačne označiť za nehodnovernú, pretože určité objekty mohli

86

z miesta odniesť napríklad aj iné osoby a pod. Súčasne treba hodnotiť aj priebeh previerky výpovede

a jej objektivitu.

Pri pozitívnom výsledku previerky treba jej výsledok i priebeh hodnotiť nielen v súvislosti so skôr

poskytnutou výpoveďou, ale aj v súvislosti s ostatnými dôkazmi získanými pri vyšetrovaní

kriminalisticky relevantnej udalosti, aby sme mohli vysloviť kategorický záver o pravdivosti skôr

podanej výpovede, o jej objektivizácii.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:

1. Vysvetlite pojem a význam výpovede na mieste.

2. Charakterizujte základné zásady previerky výpovede na mieste.

3. Vysvetlite previerku prípravy výpovede na mieste.

4. Vysvetlite taktiku vykonania previerky výpovede na mieste.

5. Vysvetlite dokumentáciu previerky výpovede na mieste.

6. Charakterizujte hodnotenie priebehu a výsledkov previerky výpovede na mieste.

87

10 PÁTRANIE

Pojem, podstata a význam pátrania

Nájdenie a zaistenie objektov po ktorých sa pátra v počiatočnej fáze objasňovania kriminalisticky

relevantnej udalosti je spojené s uplatňovaním organizačných, administratívno-evidenčných,

operatívno-pátracích opatrení, preverovacích a vyšetrovacích úkonov. Pátranie je jednou z činností

v boji proti kriminalite, ktorá smeruje k vypátraniu konkrétnych individuálne určených objektov (osôb

a vecí), teda už predtým zistených objektov v rámci operatívno-pátracej činnosti, v rámci prípravného

konania, alebo v rámci inej kriminalisticko-praktickej činnosti. Súčasne je jednou zo služieb

obyvateľstvu pri zisťovaní totožnosti neznámych osôb, nájdených mŕtvol, kostrových nálezov

a k vypátraniu nezvestných osôb. V danom prípade ide o systém takých opatrení a úkonov, ktorých

ťažisko spočíva v kompetencií polície, ktorá pátranie po osobách a veciach vykonáva, organizuje, riadi

a spolupracuje (napr. s horskou službou, požiarnou ochranou, banskou záchrannou službou,

ozbrojenými zbormi v medzinárodnom rozmere a pod.). Zodpovednosť za organizovanie a výkon

pátrania je zverená kriminálnej polícii v rámci policajného zboru.

V rámci trestného konania cieľom pátrania je nielen zistiť, či bol trestný čin spáchaný, jeho

následok, stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, príčiny, ktoré k trestnej činnosti viedli a okolnosti,

ktoré ju umožnili, ale aj kto je jeho páchateľom, kde sa nachádzajú veci dôležité pre trestné konanie

a pod. Plnenie ďalších úloh v rámci trestného konania (napr. možnosť účinnej prevencie, zabránenie

páchateľovi spáchať pripravovaný trestný čin, dokonať ho, alebo pokračovať v trestnej činnosti) závisí

od rýchleho vypátrania páchateľa.

S pátraním sa stretávame aj mimo rámca trestného konania, kde má významnú úlohu najmä pri

realizácií úloh štátnej správy, občianskeho súdnictva, výchovných a zdravotníckych zariadení a pod.

Ide o situácie, keď je potrebné zabezpečiť konkrétne osoby, alebo veci pre výkon určitých rozhodnutí

uvedených orgánov, v súvislosti so zabezpečením ich liečenia, výchovy, vlastnej bezpečnosti a pod.

Pátranie je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, ktorej podstata spočíva vo

vytvorení a uplatňovaní uceleného systému vzájomne zladených postupov, zameraných na

nájdenie, prípadne zaistenie hľadaných objektov, ktoré sú potrebné pre účely trestného konania

alebo pre iný spoločenský významný účel.

Objektom pátrania môžu byť len reálne určené objekty, ktoré majú charakteristické znaky, na

základe ktorých je možné tieto objekty identifikovať. Ide o také znaky, ktoré umožňujú rozlíšiť

hľadaný objekt medzi inými objektmi rovnakého druhu, (napr. u osôb je potrebné poznať osobné údaje

týchto osôb, z hľadiska opisu ich charakteristické znaky, ich styky, činnosti a pod.).

88

Identifikačné údaje v procese pátrania po osobách a ich totožnosti:

- úplné osobné údaje vrátane rodného čísla (meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia,

trvalé a prechodné bydlisko, mená rodičov, zamestnanie),

- opis osoby, zvláštne znamenia a oblečenie,

- opis veci, ktoré mala osoba pri sebe,

- fotografia, videozáznam alebo iný obrazový záznam osoby,

- daktyloskopické odtlačky prstov,

- pachová konzerva,

- biologické materiály, najmä vlasy, chlpy, krvná skupina,

- vzorky písma, nahrávky hlasu a reči,

- charakteristické črty z hľadiska kriminálnej minulosti,

- výpis zo zdravotnej dokumentácie, najmä zlomeniny, jazvy, chorobné zmeny, stomatologický

záznam,

- dôvod pátrania,

- iné údaje využiteľné pri pátraní, (napr. charakteristické črty osoby ako je násilnosť,

skutočnosť, že hľadaná osoba je ozbrojená, fotodokumentácia z miesta náletu mŕtvoly,

zápisnica z pitvy a pod.),

- hore uvedené skutočnosti sa zisťujú a zapisujú do žiadosti o vyhlásenie pátrania.

Identifikačné údaje v procese pátrania po veciach:

Podobne ako u osôb, tak aj u vecí je potrebné poznať identifikačné znaky hľadanej veci, na

základe ktorých je možné odlíšiť ju od iných vecí rovnakého druhu. Najprv je potrebné zistiť

individuálne znaky, aby hľadané objekty bolo možné zjavne odlíšiť od iných a až potom začať

pátranie po konkrétnom objekte, (napr. pri pátraní po odcudzenom motorovom vozidle sú potrebné

najmä informácie, ktoré slúžia na jeho identifikáciu, ale aj informácie operatívno-taktického

významu). Ide najmä o:

- evidenčné číslo, číslo motora a rámu (karosérie),

- druh a typ vozidla,

- farba vozidla a zvláštnosti vonkajšieho vzhľadu (taxi, reklamné znaky, poškodenie a pod.),

- miesto odcudzenia, dátum odcudzenia a dátum oznámenia odcudzenia,

- meno, priezvisko, dátum narodenia a pobyt držiteľa vozidla, prípadne oznamovateľa,

- údaj o odcudzení dokladov od vozidla, dokladov totožnosti vodiča a pod.,

- ďalšie dôležité údaje a okolnosti.

Pátranie je jednou zo základných oblasti kriminalistického objasňovania. Na pátraní sa zúčastňuje

viacero subjektov a do určitých druhov a foriem pátrania okrem policajného zboru sú zapojené aj iné

subjekty. Vzhľadom k tomu v rámci realizácie pátrania je potrebná a nevyhnutná určitá

koordinovanosť prijímaných opatrení a postupov. Neuplatňovanie tejto požiadavky by viedlo

89

k živelnosti, nesúladu, neúspechu a v konečnom dôsledku k nesplneniu základného cieľa pátrania, t. j.

k nevypátraniu hľadaného objektu.

Druhy pátrania

Klasifikácia pátrania je determinovaná špecifičnosťou úloh a hľadaných objektov, formami

a prostriedkami používanými pri pátraní a kriminalisticko-taktickými hľadiskami. V kriminalistickej

literatúre prevládajú nasledovné kritéria, ktoré majú ako metodologický , tak aj kriminalisticko-

taktický význam:

A) Podľa charakteru hľadaného objektu: 1/ pátranie po osobách,

2/ pátranie po veciach,

3/ pátranie po zvieratách.

B) Podľa územného rozsahu: 1/ miestne pátranie,

2/ celoštátne pátranie,

3/ medzinárodné pátranie.

C) Podľa spôsobu realizácie: 1/ výkonné pátranie,

2/ administratívne pátranie.

A) Podľa charakteru hľadaného objektu.

1/ Pátranie po osobách. Objektom pátrania je osoba (alebo aj niekoľko osôb), ktorá je určená

konkrétnymi znakmi (osobné údaje, opis, charakteristika a pod.). Najčastejšie ide o pátranie po

osobách hľadaných, nezvestných, po ich totožnosti, po totožnosti mŕtvoly a ľudského kostrového

nálezu.

Hľadanou osobou je osoba, po ktorej sa pátra najmä v súvislosti s trestným konaním a ide

o páchateľa alebo osobu podozrivú z trestnej činnosti, väzňa na úteku z väzby alebo z výkonu trestu

odňatia slobody, odsúdeného, ktorý sa nevrátil z prerušenia výkonu trestu alebo z voľnej návštevy,

chovanca na úteku, vojenského zbeha, osobu na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie, svedka alebo

poškodeného.

Nezvestnou osobe je osoba (osoby), o ktorej bolo vykonané oznámenie o nezvestnosti na útvare

Policajného zboru. Ide o osobu (osoby), ktorá „zmizla“ z miesta svojho trvalého bydliska alebo

z miesta , ku ktorému ma trvalý vzťah, v primeranej dobe nedala o sebe vedieť, alebo ak „zmizla“ za

okolností, z ktorých sa dá predpokladať, že sa mohla stať obeťou trestného činu, alebo ide o osobu,

ktorá nie je schopná sa o seba sama postarať (napr. deti). Osoba nie je podozrivá z páchania trestnej

činnosti a ani trestný čin nespáchala.

90

Po totožnosti osoby (osôb) sa pátra vtedy, ak nie je možné bežnými prostriedkami zistiť jej

identitu. Ide o osobu hluchonemú, choromyseľnú, ktorá potrebuje sociálnu opateru, ťažko zranenú,

vydáva sa za inú osobu a pod.

Po totožnosti mŕtvoly a ľudského kostrového nálezu sa pátra vtedy, ak totožnosť nebola zistená

v priebehu obhliadky a ďalších prvotných a neodkladných úkonov.

2/ Pátranie po veciach. Objektom pátrania je konkrétna vec (alebo aj niekoľko konkrétnych vecí),

ktorá je individuálne určená podľa charakteristických znakov (výrobné číslo, rozmery, farba, zvláštne

znaky ako sú poškodenie, nápisy a pod.), na základe čoho je možné ju odlíšiť od ostatných vecí

rovnakého druhu. Najčastejšie ide o veci, ktoré majú dôkaznú hodnotu ale taktiež aj o veci , ktoré

môžu poskytnúť určité informácie, veci, ktoré sa stratili a majú väčšiu hodnotu, alebo veci, ktoré

v rukách nepovolaných osôb môžu znamenať nebezpečenstvo (napr. zbrane, výbušniny, jedy a pod.).

3/ Pátranie po zvieratách. Objektom pátrania sa stávajú v ojedinelých prípadoch a to najmä vtedy,

ak sa stali predmetom záujmu páchateľa (odcudzené ), ak boli použité ako prostriedok útoku alebo ak

sú nebezpečné a dostali sa z dozoru majiteľa, ošetrovateľa a pod.

B) Podľa územného rozsahu.

1/ Miestne pátranie. Miestnym pátraním rozumieme pátranie, ktoré je obmedzené na určitý

územný obvod, ak je predpoklad, že sa v tomto obvode nachádza objekt pátrania (osoba, vec, zviera).

V praktickej činnosti sa jedná o teritórium okresu alebo kraja.

2/ Celoštátne pátranie. Týmto pátraním sa rozumie pátranie, ktoré je súčasne uskutočňované na

celom území štátu. Získané informácie počas celoštátneho pátrania sa sústreďujú a vyhodnocujú

v centrále.

3/ Medzinárodné pátranie. Toto pátranie prebieha v niekoľkých štátoch. Podmienky

medzinárodného pátrania sú obsiahnuté v medzinárodných dohodách, prípadne v interných

normatívnych aktoch.

C) Podľa spôsobu realizácie.

1/ Výkonné pátranie. Výkonným pátraním rozumieme dennú, sústavnú, cieľavedomú a aktívnu

činnosť príslušných subjektov pátrania. Táto činnosť je zameraná na vypátranie hľadaného objektu

priamo v príslušnom priestore, kde sa pravdepodobne nachádza. Do tejto činnosti patrí najmä

získavanie a hodnotenie konkrétnych informácií o hľadanom objekte na základe, ktorých je možné

vykonať rôzne účelné opatrenia a úkony s cieľom nájsť a zaistiť hľadaný objekt. Pri výkonnom pátraní

sa uplatňujú nasledujúce formy výkonného pátrania:

- osobné pátranie, ktoré je vykonávané počas každodennej služby príslušníkmi polície za

využitia pátracích pomôcok, miestnej, osobnej a objektovej znalosti,

- domové a osobné prehliadky, ktoré sa vykonávajú podľa zákonných noriem,

- kontroly osôb a vecí prepravovaných v dopravných prostriedkoch,

91

- kontrola osôb a vecí nachádzajúcich sa v úkrytoch, alebo v miestach zvýšeného nápadu

trestnej činnosti ako aj v miestach sústreďovania sa záujmových osôb,

- kontrola osôb v ubytovacích zariadeniach,

- využitie prostriedkov operatívno-pátracej činnosti a informačno-technických prostriedkov,

- využitie služobných psov a technických prostriedkov,

- využitie hromadných oznamovacích prostriedkov a iných informačných prostriedkov,

- pátracie akcie, ktoré sú vykonávané väčším počtom síl a prostriedkov, ktorými sa uzatvára

alebo prehradzuje priestor v teréne a potom sa prehľadáva, najmä ak sa tam ukrývajú objekty

pátrania. Tieto akcie sa spravidla vykonávajú v súčinnosti s ďalšími subjektmi (napr. so

Zborom justičnej a väzenskej stráže, so Železničnou políciou a pod.).

2/ Administratívne pátranie. Administratívnym pátraním rozumieme pátranie po hľadaných

objektoch vytváraním a využívaním rôznych administratívnych pomôcok K najpoužívanejším patria

rôzne evidencie (evidencie pobytu obyvateľov, evidencie občianskych preukazov, evidencie vodičov

motorových vozidiel, hľadaných veci a pod.), fotografie hľadaných objektov, ďalekopisy, faxy a pod.

Zásady pátrania

Pre úspešnosť pátrania je potrebné v praktickej činnosti uplatňovať nasledujúce kriminalistické

zásady pátrania:

- plánovitosť pátrania,

- operatívnosť pátrania,

- súčinnosť s ostatnými službami polície,

- spolupráca s verejnosťou,

- utajenosť pátrania.

Plánovitosť pátrania. Na pátraní sa podieľa množstvo subjektov a ich činnosť smeruje k nájdeniu

konkrétneho objektu na základe často neúplných a nepreverených informácií o jeho pobyte alebo

pravdepodobnom mieste jeho výskytu. Rozhodujúcu úlohu tu zohráva reálnosť, koordinovanosť,

cieľavedomosť a zladenosť činnosti všetkých subjektov, ktoré sú zapojené do pátrania. Po

vyhodnotení a doplnení informácie, z ktorej je zrejme, že objekt po ktorom je potrebné začať pátranie,

skutočne existuje a má znaky, na základe ktorých môže byť odlíšený od ďalších objektov rovnakého

druhu je vhodné vytvoriť pátracie verzie. Obsahom pátracích verzií je domnienka o možnom mieste

výskytu objektu, o jeho pohybe, spôsobe ukrytia a pod. Tieto pátracie verzie tvoria základ pre

vytvorenie modelu činnosti subjektov pátrania t.j. určitého plánu budúceho postupu pri pátraní.

92

Plánovanie je podmienené myšlienkovým modelovaním predpokladanej činnosti osôb, po ktorých

sa pátra alebo osôb, ktoré disponujú s objektmi pátrania (úkryty, styky, odbyt a pod.). V niektorých

prípadoch je možné do určitej miery ovplyvňovať činnosť týchto osôb, čo však predpokladá preniknúť

do ich psychiky, poznať ako pociťujú danú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a na základe toho môžeme

tvoriť prognózu, ako sa budú pravdepodobne správať, ako budú reagovať a danú situáciu riešiť.(osoba

môže svoju situáciu pre ďalšiu existenciu chápať ako bezvýchodiskovú).

Operatívnosť pátrania. Táto zásada vyplýva z rýchlo sa meniacej situácie, ktorá sa často

v súvislosti s hľadaným objektom v pátracej činnosti vyskytuje. Operatívnosť je charakterizovaná

rýchlosťou, včasnosťou, akcieschopnosťou a pohotovosťou subjektov pátrania so širokým využitím síl

a prostriedkov pátrania a zladenou činnosťou týchto subjektov zapojených do pátrania. V priebehu

pátrania objekty pátrania (osoby) často sa úmyselne ukrývajú, menia miesto svojho úkrytu a snažia sa

pátranie komplikovať a narušovať. Ak má byť pátranie úspešné , je potrebné sa týmto zmenám

situácie i zmenám ich znalosti sústavne prispôsobovať. Práve tu operatívnosť pátrania vyjadruje

povinnosť stále sledovať, či pátranie je v súlade so situáciou tak, ako ju poznáme, či niektoré

plánované alebo predpokladané opatrenia nestratili svoj význam a či neprichádza v úvahu potreba

vykonať iné opatrenia, ktoré do tejto doby neboli predpokladané. Stále a systematické prispôsobovanie

sa zmenám situácie v pátraní zaisťuje, aby plán pátrania sa nestal dogmou, ale aby bol pružne

doplňovaný a menený podľa situácie.

S operatívnosťou pátrania úzko súvisí a je spojená aj rýchlosť, ktorá vyžaduje okamžitú reakciu na

každý poznatok, na každú zistenú zmenu tak, aby sme poznané zmeny v situácií mohli využiť skôr ako

dôjde k novej zmene. Potreba operatívnosti pátrania je určovaná najmä následkami, ktoré hrozia

objektom pátrania , ale aj osobám, ktoré s nimi prídu do kontaktu.

Súčinnosť s ostatnými službami polície. V praktickej pátracej činnosti sa vyskytujú prípady,

kedy do pátrania je potrebné zapojiť viacerých policajtov a niekedy i celý policajný aparát. Táto

skutočnosť si vyžaduje, aby sa pri pátraní postupovalo podľa jednotného plánu, aby bolo pátranie po

celú dobu usmerňované a sledované a aby sa prispôsobovalo meniacej sa situácií v priebehu pátrania.

Súčinnosť kriminálnej polície s ostatnými policajnými službami v priebehu pátrania je nevyhnutná a

realizuje sa formou koordinovaných úkonov a opatrení, ktoré môžu mať rôznu úroveň a formu.

Niekedy sa pátracie činnosti uskutočňujú paralelne a preto je povinnosťou jednotlivých služieb

vzájomne sa informovať o získaných poznatkoch k hľadaným objektom, tieto nepretržite

vyhodnocovať a tak čo najúčinnejšie zabezpečovať priebeh pátrania

Z uvedeného vyplýva požiadavka, aby každý zložitejší prípad pátrania mal zriadené svoje riadiace

centrum, ktoré by zabezpečovalo riadenie a koordináciu pátrania. Centrum nemusí byť vždy zriadené

na centrále alebo na vyššom stupni riadenia, ale môže byť a často taktiež býva zriadené na pracovisku,

ktorého pracovník o vyhlásenie pátrania požiadal alebo pátranie vyhlásil.

93

Riadiace centrum najmä:

- sústreďuje, vyhodnocuje a využíva všetky informácie, ktoré majú význam pre prebiehajúce

pátranie,

- spracováva, upresňuje, doplňuje a mení operatívno-taktický plán postupu pri pátraní,

- zaisťuje včasnú informovanosť subjektov pátrania,

- zabezpečuje v priestore a čase sústavnú zladenosť činnosti všetkých pracovníkov, ktorí sa na

pátraní zúčastňujú,

- rozširuje pátranie čo do formy, rozsahu a účasti ďalších subjektov (napr. verejnosť).

Spolupráca s verejnosťou. Najčastejšími objektmi pátrania sú osoby a veci. Osoba ako objekt

pátrania musí komunikovať s prostredím, musí uspokojovať svoje základné biologické potreby

a taktiež musí získavať aj informácie. I napriek tomu, že sa dokázala za relatívne dlhú dobu vyhýbať

subjektom pátrania, nemôže sa vyhnúť styku s verejnosťou. Tento styk s verejnosťou je nutný a musí

byť viac menej pravidelný a častý. Takto vzniká možnosť, že sa osoba vyzradí, je spoznaná podľa

určitých identifikačných znakov, ktoré boli o nej uvedené (napr. v pátracej relácií a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že verejnosť má ďaleko viac možností a viac príležitostí odhaliť alebo nájsť

osobu, ako subjekt pátrania. Veľký význam má aj psychologický aspekt vytvárania atmosféry dôvery

a pôsobenia polície ako služby ochrany oprávnených záujmov verejnosti ako aj aspekt vplyvu

odsúdenia trestného konania páchateľa verejnosťou. Na tejto báze je veľmi aktuálne zapájať verejnosť

do plnenia úloh na úseku pátrania.

Uvedené skutočnosti neplatia len pre prípady, kedy objektom pátrania je osoba, ale obdobne to

platí aj keď objektom pátrania je vec a verejnosť veľkou mierou môže prispieť k ich vypátraniu. Ľudia

získavajú a majú v držaní určité veci, ktoré sú často krát predmetom pátrania a ide o veci, ktoré boli

získané trestnou činnosťou. U týchto veci je zabezpečovaný ich odbyt s cieľom získania finančnej

alebo inej protihodnoty aj s jej výrazným podhodnotením. Preto tieto vecí neuniknú pozornosti

verejnosti, nakoľko s týmito vecami je v kontakte väčší počet osôb. Ani používanie veci po ktorej sa

pátra nemôže dlho uniknúť verejnosti a jej pozornosti. Poznatky o takto získaných a držaných veciach

sa využívajú pri pátraní po hľadaných veciach za využitia fotografií, masovokomunikačných

prostriedkov, aby bol s objektom pátrania oboznámený čo najväčší počet občanov.

Utajenosť pátrania. Táto zásada vyplýva z nutnosti zachovať v tajnosti niektoré činnosti

subjektov pátrania (napr. použitie prostriedkov z utajovaných zdrojov, použitie metód a prostriedkov

operatívnymi pracovníkmi).Rešpektovanie tejto zásady prispieva k tomu, aby hľadané alebo iné

osoby, ktoré im napomáhajú veci ukrývať, mali zmenšenú možnosť vykonať vhodné proti opatrenia.

94

Taktika výkonu pátrania

Aj napriek individuálnosti jednotlivých prípadov pátrania a rôznorodosti činnosti, ktoré z takýchto

individuálnosti vyplývajú je možné vymedziť určité okruhy činnosti, ktoré sú svojím obsahom alebo

sledovaným cieľom spoločné všetkým prípadom pátrania. Platí zásada, že tieto okruhy činnosti budú v

prepracovanej a podľa zvláštnosti prípadu v modifikovanej podobe uplatňované v každom jednotlivom

prípade. Okruhy činnosti, opatrení a úkonov, ktoré majú spoločné znaky a povahu, nazývame

všeobecné postupy v procese pátrania. Kriminalistická teória odporúča tri všeobecné postupy

a z týchto sa odvodzujú ďalšie modifikácie a variácie a sú nasledovne:

- činnosti, opatrenia a úkony umožňujúce zhromažďovanie a vyhodnocovanie informácií

potrebných pre začatie pátrania,

- činnosti, opatrenia a úkony spojené postupným doplňovaním pátracích verzií a ich

preverovaním,

- činnosti, opatrenia a úkony spojené so zaisťovaním hľadaného objektu.

Rozdelenie činnosti do uvedených celkov má predovšetkým taktický význam, pretože praktické

okolnosti prípadu pátrania si vynucujú tieto činnosti účelné spájať a skĺbiť do komplexu

najvhodnejších opatrení a úkonov.

Kriminalistická teória z taktického hľadiska v procese pátrania rozlišuje tri etapy pátrania:

- prípravu pátrania,

- vlastné pátranie,

- zaistenie vypátraného objektu a ďalšia dispozícia s ním.

Príprava pátrania. Dôkladná príprava pátrania je jednou zo základných podmienok jeho

úspešnosti. Po zvládnutí organizačnej a vecnej prípravy pátrania sa môže začať vlastné pátranie.

Okrem informácií o existencií hľadaného objektu a jeho charakteristických znakoch, ktoré by mali byť

k dispozícií už pri zahájení pátrania, je treba zistiť ďalšie informácie, ktoré sa obyčajne získavajú,

doplňujú a upresňujú v príprave alebo v priebehu pátrania. Sú to informácie, ktoré podrobnejšie

charakterizujú hľadaný objekt, informácie o všetkých okolnostiach „zmiznutia“ hľadaného objektu,

informácie o prostredí, v ktorom sa hľadaný objekt pred „zmiznutím“ nachádzal, informácie

o vzťahoch hľadaného objektu k určitému prostrediu, osobám, iným objektom, o osobách, ktoré mali

hľadaný objekt v predchádzajúcom držaní a pod. Ak je hľadaným objektom osoba je potrebné

zisťovať informácie k príbuzným a blízkym osobám a o jej stykoch, podrobné informácie o popise

hľadaného objektu a jeho charakteristických vlastnostiach, informácie o dôvodoch, na základe ktorých

sa stal objekt objektom hľadaným a v neposlednom rade informácie o okolnostiach, ktoré by mohli

prispieť k vytypovaniu miest možného výskytu hľadaného objektu. Informácie je možno získať

metódami a prostriedkami operatívno-pátracej činnosti.

95

Najvýznamnejším zdrojom informácií je prostredie, v ktorom sa objekt nachádzal predtým, ako sa

stal hľadaným objektom, najmä osoby, ktoré mali k tomuto objektu blízky vzťah (príbuzní, známi,

poškodení, posledný držiteľ a pod.)

Všetky informácie musia byť vyhodnotené. Kritériom hodnotenia je stupeň relevantnosti každej

informácie pre konkrétny prípad pátrania. Podľa tohto kritéria sa rozhoduje, či bude tá, alebo oná

informácia ďalej spracovaná, podržaná a využívaná alebo nie. Pri hodnotení informácií je treba

skúmať, ktoré informácie sa navzájom potvrdzujú a ktoré informácie si naopak odporujú a následne

rozhodnúť o tom, ktoré informácie musia byť z tohto dôvodu preverené a akým spôsobom. Pri

hodnotení informácií je potrebné uplatňovať analyticko-syntetickú metódu.

Vlastné pátranie. Z taktického hľadiska rozumieme činnosti, ktoré sú spojené s preverovaním

miest predpokladaného výskytu hľadaného objektu a činnosti spojené s uskutočňovaním konkrétneho

postupu pátrania. Ide o činnosti, ktoré sa vzhľadom k individuálnosti jednotlivých prípadov vyznačujú

najväčšou rôznorodosťou. Pátranie sa spravidla vykonáva:

- po objektoch, ktoré sa neukrývajú (ani nie sú ukrývané) a o tom, že sú hľadané ani nevedia

(ani osoby, ktoré majú tieto objekty v držaní o tom nevedia).

- Po objektoch, ktoré sa zámerne ukrývajú (alebo sú ukrývané) a o tom, že sú hľadané vedia,

alebo to predpokladajú.

V prvom prípade pôjde v prevažnej miere o jednoduché činnosti, spojené s realizáciou určitého

postupu, ktorý vedie priamou cestou k vypátraniu hľadaného objektu alebo k zisteniu, či sa objekt

skutočne nachádza v mieste na základe zhromaždených informácií. Ide o prípady pátrania po osobách,

ktorých pobyt nie je známy (napr. zistenie, či osoba pracuje a býva v mieste, ktoré uviedla, niektoré

prípady pátrania po svedkoch, po nezvestných osobách a pod.). V týchto prípadoch pátracia činnosť

nebude príliš zložitá a pôjde spravidla o previerky na miestach, ktoré prichádzajú do úvahy,

zverejnenie výzvy v hromadných oznamovacích prostriedkoch, na autobusových alebo železničných

saniciach, kde je prípadne možno zistiť, kde si takáto osoba kupovala cestovný lístok a pod.

Do úvahy prichádzajú aj niektoré prípady pátrania po veciach a to najčastejšie vtedy, ak hľadaným

objektom je vec, ktorá nemá súvislosť s trestnou činnosťou. Môže však ísť o vec, ktorá pôvodne

pochádzala z trestnej činnosti, ale na konci svojho pohybu legálnym spôsobom sa dostala do držania

riadneho občana, ktorý nemá dôvod tajiť, že takúto vec vlastní.

V druhom prípade pôjde o všetky prípady pátrania po hľadaných osobách, ktoré sú podozrivé

z trestnej činnosti, po svedkoch a to v tých prípadoch, keď sa svedok zámerne s nejakých dôvodov

vyhýba svojej povinnosti podať svedeckú výpoveď, po nezvestných osobách v tých prípadoch, kedy

osoby odišli s úmyslom zatajiť nové miesto svojho pobytu a po veciach, ktoré majú súvislosť

s trestnou činnosťou. V rámci uvedeného pátrania nemôžme predpokladať pomoc zo strany hľadanej

osoby, alebo osoby, ktorá vec ukrýva, ale naopak, je potrebné počítať s úmyslom, že pátranie bude

všetkými silami sťažované a marené. Z toho vyplýva, že aj činnosť a postupy pátrania budú

96

náročnejšie a vo svojich kombináciách zložitejšie. Realizácia zvolených činností a postupov bude

závislá najmä od konkrétnej situácie pri pátraní po hľadanom objekte. Najčastejšie môže nastať

niektorá z nasledujúcich situácií:

a) hľadaný objekt sa nachádza na určitom mieste alebo v pomerne malom obmedzenom

priestore,

b) je možné predpokladať síce väčší, ale obmedzený počet miest, kde sa môže hľadaný objekt

nachádzať,

c) ak je možné získať informácie, na základe ktorých by bolo možné pravdepodobne usudzovať

o pohybe hľadaného objektu, naopak informácie skôr nasvedčujú, že pohyb hľadaného

objektu nie je ničím obmedzovaný a že sa môže prakticky objaviť všade.

K prvej situácií dochádza najčastejšie pri pátraní po osobách, ktorých útek bol bezprostredne

zistený (útek z väzby, útek chovanca a pod.), alebo ak sa dá z motívu, ktorý k úteku viedol, určiť

miesto, kde sa hľadaná osoba zdržiava. V úvahu prichádza aj pátranie po páchateľovi z miesta činu,

pátranie po veciach , ak ich má hľadaná osoba pri sebe , alebo ak má byť hľadaná vec daná určitej

osobe, s ktorou to bolo predtým prejednané a pod. V týchto situáciách sú vhodné činnosti, ktoré

smerujú k operatívno-pátracím opatreniam ako sú: stráženie objektu, zorganizovanie klamlivej

situácie, použitie služobného psa, zorganizovanie pátracej akcie, ktoré je spojené s uzatvorením

určitého priestoru (cesta, terén, autobusové alebo železničné nástupište, letisko a pod.), kontrolou

všetkých osôb, ktoré sa snažia uzatvorený priestor opustiť a postupným prehľadaním celého

uzatvoreného priestoru potrebnými silami a prostriedkami vypátrať osobu.

V druhej situácií, kde na základe zhromaždených a vyhodnotených informácie je možne

vytypovať určité miesta, na ktorých by sa predtým alebo neskôr mal hľadaný objekt (osoba, vec,

zviera) nachádzať, je činnosť sústredená na konštruovanie všetkých reálnych domnienok o pohybe

hľadaného objektu, na typovanie miest, na ktorom by sa mal alebo mohol hľadaný objekt v určitej

dobe objaviť, a hodnotí sa stupeň pravdepodobnosti jednotlivých záverov. Pracovníci, ktorí pátranie

koordinujú, snažia sa predstaviť si myšlienkový proces hľadanej osoby alebo osoby, ktorá ma hľadaný

objekt v držaní a využívajú pritom znalosti vzťahu hľadaného objektu k určitým miestam, osobám

alebo prostrediu. Skúmajú cesty a spôsoby, ktorými sa môže hľadaný objekt pohybovať a pod.

Pripravujú a uskutočňujú vhodné opatrenia na vytypovaných miestach. Vo vytypovaných

prostriedkoch a u osôb, ktoré prichádzajú v úvahu vykonávajú sa kontroly na cestách ,po ktorých sa

môže hľadaný objekt s najväčšou pravdepodobnosťou pohybovať. Prakticky ide o vypracovanie

a preverovanie pátracích akcií.

V situácií, kde je treba predpokladať, že hľadaný objekt sa môže všade objaviť, nemusí viesť

k dosiahnutiu cieľa pátranie ani využitie pátracích verzií. Je potrebné často vedľa pátracích verzií bez

zbytočných odkladov zaistiť širší rozsah pátrania a v niektorých prípadoch až na pátranie celoštátne

a zapojiť do pátrania čo najväčší počet pracovníkov. V potrebnom rozsahu je nutné zaistiť aj účasť

verejnosti. Len takýto postup pátrania môže viesť k tomu, že hľadaný objekt bude na niektorom bode

97

dráhy svojho pobytu zistený, čo môže viesť k jeho vypátraniu, alebo aspoň k získaniu ďalších

informácií, ktoré môžu zohrať v pátraní dôležitú úlohu.

Ak ide o pátranie v súvislosti s trestným konaním potom pátracie činnosti často vyúsťujú

v jednotlivé procesné úkony. Pôjde najmä o prehliadky, zadržanie a otvorenie zásielky, výsluchy

a pod. Pokiaľ k ním má dôjsť, musia byť vykonané len v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného

poriadku a pre ich vykonanie platia taktické zásady a odporúčania, ako keby boli realizované samotne

t.j. mimo pátrania. Musia však svojím zameraním časom, spôsobom a vykonaním vhodne zapadnúť do

ostatných činnosti a opatrení, ktoré súčasne prebiehajú alebo týmto úkonom predchádzajú, resp. po

nich nasledujú.

Celá činnosť v rámci vlastného pátrania musí byť organizovaná s ohľadom na to, aby neboli

prehliadnuté udalosti, ktorými sa môže hľadaný objekt pri svojom pohybe prejaviť. Je potrebné najmä

skúmať, či niektorý z trestných činov, páchaný v dobe nekontrolovaného pohybu hľadanej osoby,

nebol spáchaný touto osobou s cieľom zabezpečiť si potrebnú existenciu prostriedkov.

Zaistenie vypátraného objektu a ďalšia dispozícia s ním. Každé správne organizované pátranie

na základe získania kvalitných informácií a po ich správnom vyhodnotení by malo viesť k vypátraniu

hľadaného objektu, alebo aspoň k zisteniu miesta, kde sa nachádza (ak sa mu podarí dostať z dosahu

pátrajúcich orgánov, - napr. ak utečie hľadaná osoba do zahraničia). S nájdením hľadaného objektu

vzniká v rade prípadov povinnosť tento objekt zaistiť. V takýchto prípadoch je možné pátranie

ukončiť až po zaistení hľadaného objektu, nikdy nie po jeho vypátraní. U hľadaných osôb môže

prichádzať v úvahu zadržanie, predvedenie alebo odovzdať ho subjektu, ktorý je povinný nájdenú

osobu prevziať. Forma zaistenia hľadaného objektu závisí od charakteru hľadaného objektu, od

dôvodov, na základe ktorých sa objekt stal objektom hľadaným a od účelu na základe , ktorého ma byť

hľadaný objekt zaistený.

Spôsob zaistenia osoby je potrebné dopredu predpokladať a pripraviť. Pri príprave je potrebné

skúmať, či môže alebo nemôže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia osôb, po ktorých sa pátra alebo

osôb, ktoré sa na zaistení hľadanej osoby zúčastňujú. V každom prípade je potrebné:

- presvedčiť sa, či vypátraná osoba nie je ozbrojená,

- požiadať o vysvetlenie k jej pohybu, stykom a činnostiam počas pátrania,

- preveriť, či na vypátranej osobe nebol spáchaný trestný čin.

V prípade vypátrania pobytu nezvestnej osoby staršej ako 18 rokov, ktorá nie je zbavená

svojprávnosti, nie je možné proti jej vôli oznámiť miesto jej pobytu osobe, ktorá požiadala o pátranie.

Veci, ktoré boli počas pátrania vypátrané:

- postúpia sa orgánom činným v trestnom konaní pre potreby trestného konania,

98

- odovzdajú sa vlastníkovi alebo osobe oprávnenej k ich držaniu a užívaniu,

- ak takéto osoby neboli zistené, odovzdajú sa vypátrané veci na zákonom určený čas do

depozitu na miesto k tomu určené,

- zničia sa.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:

1/ Vysvetlite podstatu a pojem pátrania.

2/ Vysvetlite druhy pátrania.

3/ Vysvetlite zásady pátrania.

4/ Vysvetlite taktiku výkonu pátrania.

99

11 REKONŠTRUKCIA Pojem, podstata a význam kriminalistickej rekonštrukcie

Konania osôb a deje, ku ktorým došlo v minulosti, ktoré nie je možné bezprostredne pozorovať

a skúmať sú predmetom objasňovania kriminalisticky relevantných udalostí. Poznanie konkrétnych

udalostí je umožnené sprostredkovane poznávaním informačného obsahu ich ideálnych a materiálnych

stôp, ktoré konanie osôb alebo priebeh jednotlivých dejov v konkrétnom materiálnom prostredí

zanechali. Všetky tieto zmeny vytvárajú systém vzájomne podmienených znakov, ktoré objektívne

odrážajú činnosť subjektu objasňovanej udalosti. V systéme z rôznych príčin vznikajú isté medzery,

ktoré môžu vzniknúť dôsledkom zničenia stôp, čím dochádza k významným zmenám objektov a stôp,

k zmenám situácie miesta činu, kde tieto zmeny podstatne sťažujú možnosti poznania objasňovanej

udalosti. Z uvedeného vyplýva potreba získania chýbajúcich informácií, ktoré získame pomocou

modelovania tzv. rekonštrukciou.

Kriminalistická rekonštrukcia je metódou kriminalistického objasňovania, ktorá spočíva

v obnovení kriminalisticky významných hmotných objektov, situácií a skutkových okolností,

alebo ich podstatných znakov podľa pôvodných zachovalých častí objektov, opisu, snímok a

iných údajov zistených v procese kriminalistického objasňovania, za účelom ich skúmania,

preverovania dôkazných informácií získania nových dôkazov.

Kriminalistická rekonštrukcia je založená na zákonoch vzájomnej podmienenosti a súvislosti

medzi prvkami ľubovoľného systému. Na základe týchto zákonitosti, je možné v procese odhaľovania

kriminalistický relevantnej udalosti rekonštruovať jednotlivé predmety, situácie na mieste činu,

postupnosť konania alebo priebehu udalosti, vonkajšiu podobu osoby a zároveň skúmať ich vzťahy.

Uskutočňuje sa na základe zachovaných a poznaných znakov. Výber znakov nie je náhodný a závisí

od cieľa, obsahu a spôsobu rekonštrukcie. Tieto znaky sa získavajú na základe výsledkov

kriminalistického skúmania pred rekonštrukciou, pri samotnej rekonštrukcii, alebo na základe

poznatkov, ktoré boli získané ako výsledok rekonštrukcie. V niektorých prípadoch postačí zhodnosť

v tvare, v hmotnosti ,alebo farbe objektu a v iných prípadoch sa rekonštrukcia vykonáva na základe

poznaných znakov na úrovni funkcionálnej zhody objektu s modelom..

Podstatou kriminalistickej rekonštrukcie je obnovenie významných objektov, ich podstatných

znakov podľa pôvodných zachovaných časti, opisu, fotografie, či výpovedi za účelom zistenia

chýbajúcej časti pôvodného systému, nájdenia nových stôp a súvislostí, zistenia postupnosti konania

a priebehu udalosti.

Kriminalistickú rekonštrukciu je možno vykonať:

a) s účasťou a aktívnou pomocou osôb, ktorým sú známe znaky rekonštruovaného originálu a to: -

na základe výpovedi týchto osôb,

- na základe komplexu všetkých doterajších zistení,

100

b) bez účasti osôb, ktorým sú známe znaky rekonštruovaného originálu a to:

- na základe výpovede,

- na základe iných zistení (bez výpovede osôb),

- na základe komplexu všetkých doterajších zistení.

Samotné výsledky rekonštrukcie je možno využiť:

- ako dôkazný prostriedok,

- ako prostriedok previerky,

- ako predpoklad aplikácie niektorých metód kriminalistickej činnosti,

- ako pátraciu pomôcku,

- ako taktický prostriedok v rámci kriminalistickej identifikácie,

- ako prostriedok ilustrácie,

- ako predpoklad kriminalisticko-expertíznej činnosti.

Význam kriminalistickej rekonštrukcie spočíva v tom, že vytvorený objekt modelov, situácií

a skutkových okolnosti udalosti svojimi znakmi zodpovedá originálu a je preto možné

prostredníctvom modelu skúmať vlastnosti originálu. Informácie získané skúmaním modelu sú

analogickými informáciami o objektívnej realite objasňovanej udalosti. Rekonštrukciou si

kriminalista, ktorý objasňuje udalosť získava podrobnú znalosť o skutočnostiach významných pre

posudzovanie konania subjektu, získava ďalšie informácie a preveruje existujúce vedomosti najmä:

- o charakteristike a existencií miesta, o ktorom vo svojich výpovediach vypovedali páchateľ,

poškodený, svedok,

- o trase pohybu páchateľa na miesto, kde uskutočnil protiprávne konanie a o trase

a okolnostiach opustenia miesta protiprávneho konania,

- o pôvode, príčinách, vzniku a výskytu stôp na mieste činu, ako aj o vzťahu týchto stôp ku

konaniu osôb,

- o vzťahu medzi jednotlivými objektmi na mieste činu a ich vzťahu k osobám, stopám a ich

konaniu v súvislosti s protiprávnym konaním,

- o ďalších podstatných skutkových okolnostiach konania páchateľa,

- o časovej nadväznosti a postupnosti v konaní páchateľa alebo iných osôb na danom mieste.

Druhy kriminalistickej rekonštrukcie.

Klasifikácia kriminalistickej rekonštrukcie je v kriminalistickej literatúre rozdielne vysvetľovaná.

Sú rôzne názory na delenie a druhy kriminalistickej rekonštrukcie. Jedným z kritérií je i charakter

rekonštruovaných objektov. Súčasná prax sa ustálila na týchto najvýznamnejších objektoch

rekonštrukcie:

101

- situácia miesta činu,

- skutkové okolnosti (dynamický dej) činu,

- predmety (veci a listinné dôkazy a pod.), ktoré majú vzťah k udalosti,

- vonkajšia podoba človeka podľa zachovaného skeletu, či iných znakov.

Podľa tohto kritéria sa kriminalistická rekonštrukcia delí na nasledujúce druhy kriminalistickej

rekonštrukcie:

- rekonštrukciu kriminalistický významných miest,

- rekonštrukciu kriminalistický významných predmetov,

- rekonštrukciu kriminalistický významných znakov človeka,

- rekonštrukciu kriminalistický významných konaní a udalosti

Rekonštrukcia kriminalistický významných miest. V procese kriminalistického objasňovania

sú zdrojom kriminalistický relevantných informácií rôzne miesta, ktoré sú v určitom vzťahu

k poznávaným skutočnostiam. Tieto miesta majú rôzny charakter, môžeme hovoriť o rôznych druhoch

rekonštrukcie miest. V rámci tejto skupiny ide o:

Rekonštrukciu miesta činu, je v praxi pomerne rozšíreným druhom rekonštrukcie. Spočíva

v obnovení situačných podmienok miesta, na ktorom došlo k protiprávnemu konaniu osôb alebo

k udalosti, ktorá je predmetom objasňovania. Ide nielen o miesto na ktorom bolo zavŕšené protiprávne

konanie, ale aj tie miesta, kde boli upravované nástroje a iné prostriedky na spáchanie činu, kde boli

odhodené alebo ukryté nástroje, ktorými bol čin spáchaný alebo, kde boli ukryté poškodené odevné

súčiastky, odcudzené veci, mŕtvola a pod. Pri tejto rekonštrukcií v podstate ide o uvedenie miesta činu

do pôvodnej podoby a do podmienok, ktoré by sa rovnali podmienkam v dobe spáchania skutku.

Takáto rekonštrukcia miesta činu umožňuje študovať situáciu, v ktorej páchateľ konal, preveriť

vzniknuté predpoklady, vykonať doplňujúce alebo upresňujúce merania a pod. Podkladom pre túto

rekonštrukciu sú výpovede svedkov a poškodených, či iné materiály počiatočnej alebo konečnej

štruktúry miesta činu.

Rekonštrukcia miest, ktoré nie sú miestom činu, rovnako ako u rekonštrukcií miesta činu,

spočíva v obnovení situačných podmienok miesta, ktoré napriek tomu, že ho nemožno považovať za

miesto činu, je zdrojom informácií dôležitých pre objasňovanie a pre poznávanie objektívnej pravdy.

Ide najmä o miesta zistenia a nájdenia objektov dôležitých pre trestné konanie. Pre tento druh

rekonštrukcie je príznačné, že sa v prevažnej miere jedná o rekonštrukciu konečnej štruktúry

uvedeného miesta.

V obidvoch prípadoch sa jedná o znovu vytvorenie situácie určitého miesta, ktoré už zaniklo. Pod

znovu vytvorením situácie nerozumieme len obnovenie priestorových vzťahov medzi objektmi na

určitom mieste, ale aj obnovenie ďalších okolnosti a situačných podmienok, ako je napr. viditeľnosť,

vlhkosť objektu, klzkosť terénu a pod. Takto vytvorený model pôvodnej, ale už zmenenej situácie sa

stáva v procese poznania zdrojom informácií o origináli a je predpokladom aplikácií iných metód.

102

Rekonštrukcia kriminalisticky významných predmetov. Objektom skúmania v kriminalistickej

činnosti sa často stávajú rôzne predmety (veci, listinné písomnosti a iné dokumenty), ktoré boli

z rôznych dôvodov poškodené, zmenené alebo zničené. Ide samozrejme o predmety, ktoré majú

bezprostredný vzťah k protiprávnemu konaniu a ich rekonštrukcia je potrebná pre ich poznanie.

Účelom a podstatou rekonštrukcie kriminalisticky významných predmetov je obnovenie vonkajších

znakov konkrétnych objektov, ich rozmerov, tvarov a pod. pre potreby riešenia rozličných úloh

v procese kriminalistického objasňovania udalosti. Rekonštruované predmety predstavujú významný

zdroj informácií o origináli, a to nielen o vonkajších znakoch, ale aj o jeho funkčných vlastnostiach.

Podľa charakteru objektov môžeme hovoriť o rekonštrukcií:

- veci, kde obnovenie veci (zbrane, nástrojov a pod.) sa uskutočňuje spravidla s využitím

zvyškov (časti, úlomky, črepy a pod.), ale tiež podľa podrobného opisu osoby, ktorá vlastnosti

veci detailne poznala, podľa fotografií, nákresov, modelov a pod.,

- listinných písomnosti a iných dokumentov, ktoré sa uskutočňuje obnovením vonkajších

znakov originálu s cieľom zistenia informačného obsahu (napr. obnovenie listiny roztrhanej

na kúsky, ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke).

V obidvoch prípadoch ide o činnosť náročnú na odborné vedomosti a zručnosti z najrôznejších

odborov a preto je tu aj predpoklad využitia expertov rozličnej špecializácie. Pri obnove vonkajšieho

vzhľadu predmetu, alebo jeho funkčných vlastnosti nie je prekážkou, ak chýbajú viaceré časti

konkrétneho predmetu.

Rekonštrukciu predmetov nie je možné stotožňovať s identifikáciou celku podľa časti. Účelom

identifikácie nie je v tomto prípade rekonštrukcia výzoru predmetu, ale stanovenie záveru o tom, či

časti, ktoré sa skúmajú, tvorili spolu jeden celok.

Rekonštrukcia kriminalistický významných znakov človeka. V kriminalistickej praxi sa často

stretávame s vykonaním rekonštrukcie kriminalistický významných znakov človeka. Rekonštruované

znaky majú rôzny charakter vzhľadom k cieľu a významu rekonštrukcie, môžeme hovoriť

o rekonštrukcií:

Vonkajšej podoby človeka, kedy sa jedná o rekonštrukciu znakov, ktoré môžeme využiť ako

pomocný taktický prostriedok v procese portrétnej identifikácie (napr. tvár osoby, jej dynamické

znaky a pod.). K tejto rekonštrukcií pristupujeme vtedy, ak je potrebné vypátrať určitú osobu pomocou

dostatočne podrobného opisu jeho výzoru za využitia vhodných technických pomôcok (identikitu,

IRK-II, mimicu, poridosu, fotorobotu a pod.), alebo v procese zisťovania totožnosti kostrového nálezu,

alebo mŕtvoly neznámej totožnosti, ak je tvár v značnom rozklade. V niektorých prípadoch pre potreby

rekonštrukcie tváre, alebo hlavy osoby sa využíva fotografia portrétu, alebo pomocou kresby grafické

znázornenie tváre na základe informácií osôb, ktoré osobu videli a zapamätali si jej vzhľad a tiež

plastická rekonštrukcia tváre Gerasimovou metódou. Táto metóda je veľmi náročná a podľa

prevládajúcich názorov nemôže plastický portrét slúžiť ako objektívny model k stotožňovaniu osoby

cestou rekonštrukcie, môže však slúžiť ako pomôcka pre zisťovanie totožnosti osoby.

103

Iných znakov človeka, kedy sa jedná o rekonštrukciu znakov človeka k iným účelom, ako k jej

stotožneniu. Ide napr. o rekonštrukciu znakov človeka, ktorými môžu byť hmotnosť, jeho rozmery,

stavba tela a pod. Touto metódou je vyhotovený model (figurína), ktorá sa používa napr. pri

kriminalistickom experimente.

Rekonštrukcia kriminalisticky významných konaní a udalostí. Do tejto skupiny rekonštukcie

sa všeobecne zaraďujú všetky rekonštrukcie dynamických situácií (dejov), predovšetkým

prostredníctvom demonštrácií páchateľom alebo inými osobami, ktoré boli predtým prítomné, alebo

boli účastníkmi kriminalistický významného konania, či udalosti. Touto rekonštrukciou sa obnovujú

a preverujú určite fakty, ktoré môžu byť známe len osobám, ktoré sa rekonštruovanej situácie

zúčastnili, alebo ju pozorovali. Vzhľadom k tomu, že rekonštruované dynamické situácie deja môžu

mať rôzny charakter poznáme rekonštrukcie:

Rekonštrukciu protiprávneho činu. Predmetom rekonštrukcie protiprávneho činu je taký čin, pri

ktorom bol osobou porušený právny poriadok a najčastejšie je označovaný ako priestupok alebo

trestný čin. Podstatou rekonštrukcie protiprávneho činu je obnovenie skutkovo významných časti

konania páchateľa v priebehu spáchania protiprávneho skutku, situácie a okolnosti, za ktorých toto

konanie prebiehalo. Obnovenie sa uskutoční podľa údajov a za pomoci demonštrácie páchateľa,

svedka alebo poškodeného, prípadne aj na základe ďalších dôkazných a iných prostriedkov.

Rekonštrukcia protiprávneho činu je jednou z najzložitejších, najdôležitejších a dominantných metód

kriminalistického objasňovania a nadobúda charakter samostatnej kriminalistickej metódy.

Prostredníctvom tejto metódy sa preverujú doposiaľ získané dôkazne informácie, stanovené verzie

a súčasne sa získavajú nové dôkazy.

Rekonštrukciu konaní a udalosti, ktoré nie sú protiprávnym činom. V tomto prípade ide

v podstate o obnovu významných časti konaní a udalosti, ktoré nemôžme hodnotiť ako protiprávne

činy, ale majú význam pri preverovaní skutočností, ktorými sa páchateľ obhajuje a opisuje svoju

prítomnosť a činnosť na inom mieste, ako je miesto protiprávneho konania.

Príprava rekonštrukcie protiprávneho činu

Kriminalista pri rozhodovaní o uskutočnení rekonštrukcie protiprávneho činu sa musí pred jej

vykonaním zaoberať otázkou, či jej vykonanie je nevyhnutné a taktiež sa musí zaoberať aj jej účelom.

Ako samostatná kriminalistická metóda vzhľadom na svoju značnú zložitosť a náročnosť si vyžaduje

dôkladnú prípravu. Príprava rekonštrukcie protiprávneho činu je cieľavedomá činnosť, ktorú vyvíja

kriminalista v priebehu objasňovania kriminalisticky významnej udalosti pred vykonaním

rekonštrukcie protiprávneho činu, ktorá je zameraná predovšetkým na:

- správne vytýčenie obsahových i taktických zámerov rekonštrukcie protiprávneho činu,

104

- zaistenie možnosti vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu a procesu zachytenia jej

priebehu a výsledkov,

- zaistenie realizácie obsahových i taktických zámerov,

- usporiadanie a riadenie rekonštrukcie.

Príprava rekonštrukcie protiprávneho činu začína okamžikom, kedy sa dôjde k záveru, že v danej

etape boli vyčerpané všetky možnosti k získaniu nových dôkazov, či previerky už získaných dôkazov

a že doposiaľ zhromaždený materiál dovoľuje vykonať rekonštrukciu protiprávneho činu. Zložitú

a zodpovednú činnosť, ktorá musí byť riešená už vo fáze prípravy na vykonanie rekonštrukcie

protiprávneho činu predstavuje aj stanovenie okruhu účastníkov a delíme ich do nasledujúcich

okruhov:

- subjekt, ktorý riadi rekonštrukciu protiprávneho činu,

- priami aktívni účastníci, (páchateľ, poškodený, svedok činu a pod.),

- osoby oprávnené byť na rekonštrukcií protiprávneho činu, (prokurátor, obhajca, zákonný

zástupca, nezúčastnená osoba a pod.),

- osoby podieľajúce sa na realizácií rekonštrukcie protiprávneho činu, (kriminalistický techník,

expert, znalec a pod.),

- pomocné osoby plniace ďalšie úlohy, (zapisovateľ, tlmočník, pracovníci zabezpečujúci

uzáveru miesta, stráženie miesta a pod.).

Stanovenie účastníkov rekonštrukcie protiprávneho činu je podmienené a priamo závislé od

riadiaceho subjektu rekonštrukcie protiprávneho činu, od charakteru objasňovaného činu, od počtu

osôb, ktoré mali v minulosti na objasňovanom čine účasť, od rozlohy a charakteru miesta, na ktorom

sa čin v minulosti odohral a od ďalších špecifických podmienok. V záujme zníženia negatívnych

dôsledkov na psychiku osôb, ktoré čin priamo rekonštruujú (páchateľ – obeť) je vhodné, aby riadiaci

subjekt rekonštrukcie protiprávneho činu, vhodným výberom obmedzil počet účastníkov Takáto

eliminácia však nesmie byť na ujmu kvality realizovanej rekonštrukcie protiprávneho činu.

Vlastná príprava na vykonanie rekonštrukcie protiprávneho činu sa rozdeľuje na dve etapy:

- príprava pred odchodom na miesto vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu,

- príprava po príchode na miesto vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu.

Príprava pred odchodom na miesto vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu. Táto etapa

prípravy začína všestrannou a hlbokou analýzou doposiaľ zhromaždených materiálov. Účelom tejto

analýzy je podrobne sa oboznámiť s materiálmi, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie na vykonanie

rekonštrukcie protiprávneho činu, nájdenie rozporov a medzier, prípadne nejasností v zhromaždených

materiáloch, odhaliť súvislosti medzi jednotlivými faktami. Je potrebné vykonať aj dôkladnú analýzu

osoby a osobnosti subjektu, kde na základe jej výpovedi a účasti bude rekonštrukcia vykonaná, najmä

za účelom zistenia vnútorného vzťahu tejto osoby k vykonaniu rekonštrukcie. Na základe tejto analýzy

sa riešia predovšetkým nasledujúce základné otázky:

105

- či niektoré nejasnosti, medzery a rozpory v doposiaľ zhromaždených materiáloch nie je možné

odstrániť inými metódami kriminalisticko-praktickej činnosti (napr. experimentom),

- či bude rekonštrukcia vykonaná za účasti obvineného, poškodeného alebo svedka, či bez ich

účasti, alebo na základe iných materiálov.

Po vyriešení základných otázok sa ujasňuje cieľ rekonštrukcie a vytvára sa myšlienkový model

priebehu nadchádzajúcej rekonštrukcie. Na tomto základe sa pristupuje k vypracovaniu plánu

a organizačného zabezpečenia vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu. Do plánu sa

predovšetkým zahrňuje:

- cieľ a spôsob priebehu rekonštrukcie protiprávneho činu so zreteľom na vytýčené

kriminalistické verzie,

- časové zaradenie rekonštrukcie protiprávneho činu do plánu objasňovania s ohľadom na

ďalšie taktické zámery (účelnosť, efektívnosť a pod.),

- určenie dennej doby vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu s ohľadom na nutnosť

dodržania podmienky, za ktorej došlo k protiprávnemu činu,

- spôsob vytvorenia významných podmienok s ohľadom na poveternostné podmienky pri

spáchaní protiprávneho činu (viditeľnosť a pod.),

- miesto vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu,

- počiatočné štruktúry rekonštrukcie protiprávneho činu,

- určenie predmetov potrebných k vykonaniu rekonštrukcie protiprávneho činu, prípadne ich

makety,

- spôsob získania súhlasu k účasti od osoby, s ktorej účasťou sa bude rekonštrukcia

protiprávneho činu vykonávať,

- určenie technických prostriedkov, ktoré sú potrebné na dokumentáciu rekonštrukcie

protiprávneho činu,

- určenie ďalších technických prostriedkov /spojovacie a pod.),

- zabezpečenie dopravných prostriedkov pre prepravu osôb a materiálu,

- zabezpečenie síl na stráženie miesta rekonštrukcie protiprávneho činu, prípadne obvineného,

- výber spôsobu a času vyrozumenia ďalších účastníkov rekonštrukcie protiprávneho činu.

- ďalšie opatrenia v závislosti od charakteru rekonštrukcie protiprávneho činu.

Príprava po príchode na miesto rekonštrukcie protiprávneho činu. Do tejto etapy po príchode

na miesto, kde ma byť rekonštrukcia protiprávneho činu vykonaná zahrňujeme zabezpečenie ďalších

opatrení, ktorých stanovenie musí byť rovnako obsahom plánu a sú to nasledujúce činnosti:

- činnosti spojené so zaistením miesta, kde sa bude rekonštrukcia protiprávneho činu

vykonávať pred vstupom nepovolaných osôb,

- činnosti spojené s vykonaním orientačnej obhliadky miesta vykonania rekonštrukcie

protiprávneho činu a jeho porovnanie s materiálmi, ktoré boli v danej veci zistené,

106

- činnosti spojené s rekonštrukciou protiprávneho činu (zistenie zmien oproti počiatočnej

štruktúre),

- činnosti spojené s prípravou dokumentácie priebehu a výsledkov rekonštrukcie protiprávneho

činu,

- činnosti spojené so zaistením prítomnosti nezúčastnených osôb,

- činnosti spojené s inštruktážou účastníkov rekonštrukcie protiprávneho činu o úlohách,

rozmiestnení, signáloch spojenia a poučení niektorých účastníkov (obvineného, svedka) o ich

právach a povinnostiach ako aj nezúčastnené osoby o ich právach,

- činnosti spojené s posúdením niektorých odborných otázok, kde v danom prípade je potrebná

konzultácia s odborníkmi,

- činnosti spojené s dokumentáciou východiskovej situácie pri rekonštrukcií protiprávneho činu,

- činnosti spojené so zabezpečením praktickej realizácie stráženia až do ukončenia

rekonštrukcie protiprávneho činu a počas prepravy páchateľa na miesto a z miesta

rekonštrukcie protiprávneho činu.

Výpočet okruhu činnosti po príchode na miesto rekonštrukcie protiprávneho činu nie je

vyčerpávajúci. Ide o najzásadnejšie okruhy činnosti , ktoré sú nevyhnutné pri plnení uvedenej etapy

a majú všeobecnú platnosť. Podľa charakteru a konkrétnej situácie budú prijímané aj ďalšie

nevyhnutné opatrenia a činnosti smerujúce k dosiahnutiu vytýčeného cieľa.

Taktické zásady a postupy vykonania rekonštrukcie.

Okrem základných všeobecných zásad platných pre aplikáciu kriminalistických metód v procese

kriminalistického objasňovania ako sú včasnosť, úplnosť, objektívnosť, aktívnosť a pod. pre taktiku

vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu sú doporučené základné taktické zásady, ktoré je potrebné

dodržiavať, za účelom vytvorenia optimálnych podmienok pre obnovenie dynamickej situácie

a reprodukcie mechanizmu vykonania protiprávneho činu. Za základné taktické zásady sa považujú:

- zásada voľby vhodného okamihu rekonštrukcie protiprávneho činu,

- zásada jedného vedúceho rekonštrukcie protiprávneho činu,

- zásada cieľavedomosti a systematickosti,

- zásada ostražitosti.

Zásada voľby vhodného okamihu rekonštrukcie protiprávneho činu. Táto zásada je výrazným

zovšeobecnením kriminalistickej činnosti, nakoľko prevláda názor, že rekonštrukciu protiprávneho

činu je potrebné vykonať až po zhromaždení dostatočného množstva poznatkov. Dostatočným

množstvom poznatkov sa rozumie moment, kedy sú vyčerpané všetky možnosti získania ďalších

poznatkov, okrem poznatkov získaných rekonštrukciou. Na dosiahnutie potrebnej kvality poznatkov,

107

ktoré budú získané rekonštrukciou protiprávneho činu významne vplýva voľba najvhodnejšieho

okamihu jej realizácie.

Zásada jedného vedúceho rekonštrukcie protiprávneho činu. Táto zásada spočíva v tom, že

rekonštrukciu protiprávneho konania riadi iba jeden jediný vedúci pracovník. Tento pracovník v plnej

miere zodpovedá za prípravu a vykonanie rekonštrukcie protiprávneho činu, je podrobne a komplexne

oboznámený s doposiaľ získanými poznatkami a pozná všetky vzájomné súvislosti. Po organizačnej

stránke sú vedúcemu pracovníkovi podriadení ostatní účastníci rekonštrukcie protiprávneho činu.

Vedúci pritom plní nasledujúce úlohy:

- organizuje a koordinuje všetku činnosť podriadených účastníkov,

- dáva potrebné pokyny páchateľovi alebo svedkom, ktoré sa týkajú začatia, priebehu alebo

ukončenia rekonštrukcie protiprávneho činu a demonštrovania čiastkových činností

- rozhoduje o použití jednotlivých prostriedkov alebo metód, ktoré budú využité na zaisteniu

úspešného vykonania rekonštrukcie protiprávneho činu vrátane spôsobov jej dokumentácie,

- porovnáva získané poznatky z prebiehajúcej rekonštrukcie protiprávneho činu z doposiaľ

zhromaždenými materiálmi a v závislosti od toho volí alebo mení vhodným spôsobom

konkrétne postupy uplatňované počas obnovovania okolnosti objasňovanej udalosti,

- hodnotí výsledky uskutočnenej rekonštrukcie protiprávneho činu vo vzťahu k všetkým

doposiaľ získaným dôkazným informáciám.

Zásada cieľavedomosti a systematickosti. Táto zásada sa uplatňuje preto, že rekonštrukcia

protiprávneho činu je veľmi zložitý komplex činnosti a zúčastňuje sa na ňom celý rad subjektov. Nie

je možné jej uskutočnenie si predstaviť bez plánovitého, systematického a cieľavedomého prístupu

riadiaceho pracovníka. Každá náhodnosť, nepremyslenosť a živelnosť, rovnako ako aj sugestívne

ovplyvňovanie jej priebehu nedovolenými zásahmi spôsobuje podstatne nižšiu kvalitu výsledkov

rekonštrukcie protiprávneho činu. Pri rekonštrukcií protiprávneho činu, na základe výpovede

konkrétnej osoby a jej účasťou na vykonaní, musí byť zo strany tejto osoby prejavená vlastná aktivita.

Uplatnenie tejto zásady je jak vo fáze prípravy tak aj vo fáze priebehu rekonštrukcie protiprávneho

činu, kde v priebehu rekonštrukcie sa musí riadiaci pracovník zamerať na permanentné porovnávanie

poznatkov o konaní osôb s doposiaľ zhromaždenými dôkazmi, zisťovať a vypĺňať medzery,

odstraňovať nejasnosti.

Zásada ostražitosti. Táto zásady vyplýva zo zovšeobecnených praktických skúseností a jej

dodržiavanie prispieva k zaisteniu nerušeného priebehu rekonštrukcie protiprávneho činu. Istá potreba

voľnosti konania a iniciatívy páchateľa, kde na základe jeho výpovede a s jeho účasťou sa

rekonštrukcia protiprávneho činu koná, predkladá rad možností páchateľovi k nežiaducej činnosti. Za

tieto nežiaduce činnosti je možné považovať najmä pokus páchateľa o útek a samotný útek, pokus

o samovraždu či sebapoškodenie, pokus o napadnutie prítomných osôb, zničenie niektorých dovtedy

neodhalených stôp, predmetov a pod.

108

Realizáciou zásady ostražitosti rozumieme starostlivé pozorovanie a stráženie páchateľa (počas

prepravy na miesto, na mieste a taktiež aj počas prepravy z miesta), ako aj neustálu kontrolu jeho

konania a chovania a pripravenosť okamžitého, rozhodného a rýchleho zásahu určených síl, v prípade

pokusu páchateľa o narušenie prebiehajúcej rekonštrukcie protiprávneho činu. Výrazom aplikácie

zásady ostražitosti je aj voľba vhodných nástrojov, makiet a iných predmetov, s ktorými má páchateľ

manipulovať v priebehu rekonštrukcie protiprávneho činu, aby jednotlivé predmety nemohli slúžiť

páchateľovi ako zbraň.

Taktické postupy realizácie rekonštrukcie protiprávneho činu sú zamerané predovšetkým na

vytvorenie optimálnych podmienok pre obnovenie situácie a okolnosti miesta protiprávneho konania

a reprodukciu mechanizmu vykonania protiprávneho činu a sú to najmä:

Výber vhodného počtu účastníkov rekonštrukcie protiprávneho činu. Tento taktický postup

má byť uplatňovaný pri rekonštrukcií protiprávneho činu preto, že nežiaduci počet účastníkov, okrem

iných nepriaznivých následkov (chaos), môže negatívne pôsobiť na niektorých najdôležitejších

účastníkov (napr. páchateľ, poškodený a pod.). Počet účastníkov má zodpovedať zložitosti

rekonštruovaného deja, rozlohe miesta činu a ďalším požiadavkám konkrétneho prípadu. V úvahu je

potrebné brať aj tu skutočnosť, či rekonštrukcia protiprávneho činu sa koná podľa výpovede a osoba,

ktorá vypovedala sa jej odmieta zúčastniť, alebo keď sa koná na základe iných zistených informácií. Je

potrebné brať v úvahu aj tu skutočnosť, že nedostatočný počet účastníkov môže viesť k porušeniu

zásady ostražitosti, prípadne môže mať za následok nedokonalé dokumentovanie priebehu a výsledkov

rekonštrukcie protiprávneho činu. Rekonštrukcie protiprávneho činu sa spravidla okrem riadiaceho

pracovníka zúčastňujú:

- páchateľ, ktorého aktívna účasť, rovnako ako ostatných účastníkov, je prísne dobrovoľná

a nemôže byť prinútený k demonštrácií činnosti daného činu,

- svedok udalosti, poškodený, ktorého výpoveď je podkladom pre rekonštrukciu protiprávneho

činu. Môže prichádzať v úvahu aj utajenie svedka a vtedy je potrebné prijať a vykonať

opatrenia, ktoré obhajcovi znemožnia zistiť skutočnú totožnosť svedka,

- osoby na veci nezúčastnené, ktoré plnia úlohu garantov, nestrannosti a zákonnosti postupu

pri rekonštrukcií protiprávneho činu,

- pomocné osoby, sú osoby, ktoré sú taktiež na veci nezúčastnené, ale ich funkcia a úloha je

odlišná. Pri rekonštrukcií protiprávneho činu môžu imitovať páchateľa, svedka alebo

poškodeného podľa ich výpovede, ak tieto osoby odmietnu účasť na rekonštrukcií

protiprávneho činu alebo ich účasť v niektorej fáze trestného konania z taktických dôvodov je

nežiaduca. Môžu taktiež plniť aj úlohu figurantov. Týmto osobám je potrebné poskytnúť

podrobnú informáciu, aby mohli riadne plniť požadované úlohy v súlade so stanoveným

cieľom, aby ich činnosť bola adekvátna činnosti osôb, ktoré nahrádzajú. U pomocnej osoby,

ktorá pri rekonštrukcií protiprávneho činu nahrádza niektorého z účastníkov pôvodnej udalosti

je potrebné vykonať dôslednú inštruktáž. Najdôležitejšie je zoznámenie s činnosťami, ktoré

109

má v priebehu rekonštrukcie protiprávneho činu vykonávať, vysvetlenie a zdôvodnenie

dôležitosti niektorých momentov jeho činnosti a zoznámenie s pokynmi a znameniami, na

ktoré má určitým spôsobom reagovať,

- odborníci, ktorí plnia funkciu odborného poradcu, konzultanta riadiacemu pracovníkovi,

- obhajcovia, sú garanti práv a súčasne aj garanti objektívnosti a zákonnosti rekonštrukcie

protiprávneho činu predovšetkým v prípadoch, kedy sa páchateľ odmietol zúčastniť

rekonštrukcie protiprávneho činu.

Rekonštrukcia miesta protiprávneho činu. Týmto postupom rozumieme zaistenie vykonania

rekonštrukcie protiprávneho činu v takých podmienkach, za akých prebehol protiprávny čin. Do tohto

taktického postupu je potrebné zahrnúť:

- zhodnosť miesta rekonštrukcie protiprávneho činu s miestom pôvodnej udalosti. Tento

taktický postup bude obligátorný v tých prípadoch, kde zhodnosť miesta je podstatná pre

možnosť poznania pôvodného javu (originálu),

- zhodnosť časovú, kde tento postup bude potrebné zachovať len v niektorých prípadoch

rekonštrukcie protiprávneho činu (napr. pri rekonštrukcií protiprávneho činu miesta dopravnej

nehody za zníženej viditeľnosti). Vo väčšine prípadov časová zhodnosť ako na priebeh, tak aj

na výsledok rekonštrukcie protiprávneho činu nemá podstatný význam,

- obnovenie lokálnych podmienok miesta činu, použitie pôvodných predmetov alebo ich

duplikátov, prípadne len priestorové vyznačenie predmetov (plošné obrysy). Podobne ako

zhodnosť miesta a času, charakteru prípadu, dôležitú úlohu zohrávajú aj predmety pri

poznávaní pôvodnej udalosti.

Zaistenie voľného konania a iniciatívy osoby. Pri tomto postupe je potrebné prenechať voľnosť

konania a iniciatívu osobám, na základe ktorých výpovedi a s ich účasťou sa rekonštrukcia

protiprávneho činu koná alebo ich výpoveď sa rekonštrukciou protiprávneho činu preveruje. Voľnosť

konania a iniciatíva osôb slúži k výkladu a demonštrácií ich činnosti či činnosti iných osôb, pri popise

a výkladu dislokácie predmetov na mieste činu a pod. Tento taktický postup je potrebné aplikovať

s ohľadom na zásadu ostražitosti.

Vplyv psychologických faktorov. Priebeh konania rekonštrukcie protiprávneho činu má na jej

účastníkov špecifický psychologický vplyv a je potrebné v jej priebehu prihliadať na určité

psychologické faktory. Tieto vplyvy sa nepriaznivo prejavujú najmä u páchateľa, ktorý ma

v prítomnosti riadiaceho pracovníka a ďalších účastníkov rekonštrukcie protiprávneho činu

demonštrovať svoje proti spoločenské konanie. Vyvoláva u neho stav napätia, ktorý je

z psychologického hľadiska veľmi odlišný od stavu, v ktorom sa nachádzal v okamihu spáchania

protiprávneho činu (napr. vzrušenie, ktoré sa páchateľa zmocnilo v okamihu skutočnej udalosti, sa

môže v dôsledku stresovej situácie vyvolanej objasňovaním zmeniť v stav skleslosti a pod. To môže

u neho viesť k strate zvyčajných návykov a negatívne ovplyvniť priebeh a aj výsledok rekonštrukcie

protiprávneho činu.). V súvislosti s psychologickými faktormi má na konanie účastníkov

110

rekonštrukcie protiprávneho činu vplyv i ich zdravotný stav, ich subjektívne schopnosti, znovu

vybavovanie a reprodukcia, ako aj schopnosť demonštrovať určitú činnosť, ktorá prebehla pri spáchaní

protiprávneho činu. I tieto okolnosti môžu byť zdrojom rozporov a nejasností a je potrebné k nim

prihliadať.

Dokumentácia rekonštrukcie protiprávneho činu

Za najzákladnejší druh dokumentácie rekonštrukcie protiprávneho činu podobne, ako u iných

metód kriminalistického objasňovania je považovaná zápisnica. Zápisnica je všeobecne využívaná ako

základný dokument v najrozličnejších oblastiach činnosti štátnych a iných orgánov a preto

kriminalistická taktika nestanovuje jej formálne náležitosti. Zápisnica o rekonštrukcii protiprávneho

činu by mala okrem náležitosti predpísaných trestným poriadkom obsahovať nasledujúce skutočnosti:

- zdroj informácií, na základe ktorých je rekonštrukcia protiprávneho činu vykonaná, dôvod jej

vykonania, vrátane jej cieľa,

- informácia o rekonštrukcií miesta protiprávneho činu, ak predchádzala rekonštrukcií

protiprávneho činu na samotnom mieste, najmä popis charakteru zvláštností od pôvodnej

situácie a význam ich obnovenia pre objektívnosť priebehu a výsledkov rekonštrukcie

protiprávneho činu, prípadne prečo niektorá zvláštnosť od pôvodnej situácie nebola znovu

obnovená. Súčasťou informácie je aj zhodnotenie (popis) vonkajších, najmä časových

a poveternostných podmienok, ich zhodnosť alebo odlišnosť, prípadne možný vplyv na

vlastný priebeh a výsledok rekonštrukcie protiprávneho činu. V prípade, že sa koná

rekonštrukcia protiprávneho činu na inom mieste a bez zhodnosti časových a poveternostných

podmienok, musí zápisnica o rekonštrukcií protiprávneho činu obsahovať odpoveď – prečo

a do akej miery to mohlo ovplyvniť objektívnosť tohto úkonu,

- poučenie priamych účastníkov rekonštrukcie protiprávneho činu,

- zoznam použitých predmetov, makiet, ktoré boli pri rekonštrukcií protiprávneho činu

použité,

- vyjadrenie účastníkov (páchateľ, svedok, poškodený) ku zhodnosti situácie miesta činu a ich

výslovného prehlásenia o ich dobrovoľnej účasti na danom úkone,

- pripomienky osôb nezúčastnených, pribraných k vykonaniu rekonštrukcie protiprávneho

činu,

- pripomienky osôb zúčastňujúcich sa rekonštrukcie protiprávneho činu (páchateľ,

svedok).

Na zadokumentovanie priebehu a výsledkov rekonštrukcie protiprávneho činu sú v

kriminalistickej praxi doporučené a využívané aj niektoré ďalšie metódy alebo prostriedky. Ide

111

o využitie kriminalistickej fotografie, kriminalistickej topografie, záznamu zvuku alebo

videozáznamu. Výsledky využitia uvedených technických prostriedkov na dokumentáciu priebehu

a výsledkov rekonštrukcie protiprávneho činu sú súčasťou zápisnice o rekonštrukcií protiprávneho

činu a tvoria jej prílohu. Použitie týchto metód prispieva k zvýšeniu informačnej hodnoty zápisnice

svojou neporovnateľne vhodnejšou názornosťou, ktorá umožňuje presnejšie a ľahšie pochopenie

priebehu rekonštrukcie protiprávneho činu.

Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky.

1/ Vysvetlite pojem a podstatu kriminalistickej rekonštrukcie.

2/ Vysvetlite druhy kriminalistickej rekonštrukcie.

3/ Vysvetlite v čom spočíva príprava rekonštrukcie protiprávneho činu.

4/ Vysvetlite taktické zásady a postupy vykonania rekonštrukcie.

5/ Vysvetlite dokumentáciu rekonštrukcie protiprávneho činu.

112

Použitá literatúra : 1) Šimovček,I. a kolektív : Kriminalistika, Akadémia PZ SR Bratislava 1997 2) Porada,V. a kolektív : Kriminalistika, Akademické nakladatelství CERM, s.r.o. Brno 2001 3) Krajník,V. a kolektív : Kriminalistika, Akadémia PZ SR Bratislava 2002 4) Musil, J. – Konrád, Z. – Suchanek, J.: Kriminalistika, Praha, C. H. Beck 2004 5) Porada, V. a kolektív: Kriminalistika, vydavateľstvo právnickej univerzity JURA EDITION, spol.

s. r. o. 2007, ISBN 978-80-8078-170-5 6) Dzurčanin, Š., Stanko, J.: Základy kriminalistiky, MULTIPRINT s.r.o , Košice, 2007, ISBN 978-

80-89282-12-8 7) Dzurčanin, Š.: Kriminológia pre bezpečnostný manažment , ŽU v Žiline v EDIS, 2003, ISBN 80-

8070-149-0 8) Porada, V. a kolektív.: Kriminalistika (Úvod, technika, taktika). Plzeň: Vydavatelství

a nakladatelství Aleš Čeněk , 2007 9) Porada, V. a kolektív.: Kriminalistická metodika vyšetřování. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství

Aleš Čeněk , 2007