Knihu si možno objednať: Vladimír Timkovič Štefanikova 11 ...spravy.narod.ru/Dejiny_gr_kat_Podkarpatska1.pdfNie je vôbec dôležitØ, kto tœto historickœ knihu napísal, ale

jozafat

Text Box

Knihu si možno objednať: Vladimír Timkovič Štefanikova 11 040 01 Košice, Slovensko tel. číslo: 00421905496778

VVVVllllaaaaddddiiiimmmmiiiiRRRRuuuussssddddeeee jjjjuuuuxxxxttttaaaaHHHHoooorrrrnnnnaaaadddd

DDDDEEEEJJJJIIIINNNN YYYYGGGGRRRRÉÉÉÉCCCCKKKKOOOOKKKKAAAATTTT OOOOLLLLÍÍÍÍKKKKOOOOVVVV

PPPPOOOODDDDKKKKAAAARRRRPPPPAAAATTTTSSSS KKKKAAAA((((9999....11118888.... ssssttttoooorrrrooooččččiiiieeee))))

Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska(9.18. storočie)

888800000000....vvvvýýýýrrrrooooččččiiiieeee

((((1111222200004444----2222000000004444))))

TTTTááááttttoooo kkkknnnniiiihhhhaaaa vvvvyyyycccchhhhááááddddzzzzaaaa ssss vvvvrrrrúúúúccccnnnnyyyymmmm eeeellllaaaannnníííímmmm nnnnaaaassssttttoooolllleeeennnniiiiaaaa jjjjeeeeddddnnnnoooottttyyyy ssssvvvv.... CCCCiiiirrrrkkkkvvvviiii pppprrrráááávvvveeeevvvv jjjjuuuubbbbiiiilllleeeejjjjnnnnoooommmm rrrrooookkkkuuuu 2222000000004444,,,, kkkkeeeeďďďď ssssiiii cccceeeellllýýýý ssssvvvveeeetttt pppprrrriiiippppoooommmmíííínnnnaaaa ttttrrrraaaaggggiiiicccckkkkéééé uuuuddddaaaalllloooossssttttiiii úúúúttttooookkkkuuuu

llllaaaattttiiiinnnnsssskkkkýýýýcccchhhh vvvvoooojjjjsssskkkk 4444.... kkkkrrrriiiiiiiiaaaacccckkkkeeeejjjj vvvvýýýýpppprrrraaaavvvvyyyy nnnnaaaa vvvvtttteeeeddddyyyy eeeetttteeee ssss RRRRíííímmmmoooommmm zzzzjjjjeeeeddddnnnnooootttteeeennnnýýýýKKKKoooonnnnttttaaaannnnttttiiiinnnnooooppppoooollll.... TTTTaaaakkkkttttoooo,,,, rrrrooookkkkuuuu 1111222200004444 vvvvzzzznnnniiiikkkkllllaaaa pppprrrraaaakkkkttttiiiicccckkkkáááá aaaa ddddeeeeffffiiiinnnniiiittttíííívvvvnnnnaaaa sssscccchhhhiiiizzzzmmmmaaaa

ZZZZááááppppaaaadddd----VVVVýýýýcccchhhhoooodddd vvvvoooo ssssvvvv.... CCCCiiiirrrrkkkkvvvviiii,,,, kkkkttttoooorrrráááá ttttrrrrvvvváááá ddddooooddddnnnneeeessss....

KKKKnnnniiiihhhhaaaa ««««DDDDeeeejjjjiiiinnnnyyyy ggggrrrréééécccckkkkooookkkkaaaattttoooollllííííkkkkoooovvvv PPPPooooddddkkkkaaaarrrrppppaaaattttsssskkkkaaaa ((((9999....----11118888.... ssssttttoooorrrrooooččččiiiieeee))))»»»» jjjjeeee ooooddddbbbboooorrrrnnnnýýýýmmmmppppoooohhhhľľľľaaaaddddoooommmm rrrruuuussssíííínnnnsssskkkkeeeehhhhoooo ggggrrrréééécccckkkkooookkkkaaaattttoooollllííííkkkkaaaa nnnnaaaa ddddeeeejjjjiiiinnnnyyyy UUUUhhhhoooorrrrsssskkkkaaaa

ssss aaaapppplllliiiikkkkáááácccciiiioooouuuu nnnnaaaa ssssúúúúččččaaaassssnnnnoooossssťťťť aaaa bbbbuuuuddddúúúúccccnnnnoooossssťťťť....

Nie je vôbec dôleité, kto túto historickú knihu napísal, aledôleité je, aký je jej obsah, a či je pravdou, čo je v nej napí-sané. Teda nie «kto», ale «čo»!

Túto knihu autor venuje svetlej pamiatkenajväčích dobrodincov gréckokatolíkov:

apotolskej kráľovne Márii Terézii (1740-1780)a jej synovi cisárovi Jozefovi II. (1780-1790),

v nádeji na skoré zjednotenie sv. Cirkvi(katolíkov a pravoslávnych).

Vladimirus de juxta Hornad

DDD EE JJ II NN YYggggrrrréééécccckkkkooookkkkaaaattttoooollllííííkkkkoooovvvv PPPPooooddddkkkkaaaarrrrppppaaaattttsssskkkkaaaa

((((9999....11118888.... ssssttttoooorrrrooooččččiiiieeee))))

Koice2004

Vydané v júni 2004.

Autor uverejňuje túto knihu pod pseudonymom: "Vladimirus de juxta Hornad" podobne,ako to urobil pred viac ako 250 rokmi baziliánsky mních "Gabriele de juxta Hornad" (nebolto toti G. Schwarcz ako sa často mylne uvádza) vo svojej knihe: Initia religionis chris-tianae inter Hvngaros Ecclesiae orientali adserta, Francofvrti-Lipsiae, 1740, v ktorej okreminého dokázal, e celé Uhorsko bolo pôvodne byzantského obradu, a to a do začiatku 14. sto-ročia.

Súčasný «Vladimirus de juxta Hornad» svojho predchodcu značne dopľňa a podobne akoGabriele de juxta Hornad, aj on si volí pseudonym z obavy pred prípadnou persekúciou zo stra-ny nepriateľov pravdy.

IIIISSSSBBBBNNNN 88880000----999966669999111166668888----0000----7777

Na titulnej strane knihy:Hore: Kaluger baziliánsky mních v 16. storočí.V centre: Unikátny pohľad na svätotefanskú gréckokatolícku korunu zo zadu. Perokresba

z roku 1800.Dole vpravo: Erb slovanského arpádovského Uhorska.

Na zadnej strane knihy:Mária Terézia mamka gréckokatolíkov a presadzovateľka spravodlivosti (Iustitiae).

Rodový erb autora tejtoknihy zvaný Sas.

Jeho pôvod je z 13. st.

OBSAH1. Terminológia .........................................................................

Archimandrit-episkop ..................................................... Baziliáni .......................................................................... Biele Uhorsko, tj. slovanské Uhorsko ........................ Čierne Uhorsko, tj. kumánske, alebo maďarské Uhorsko Gréckokatolíci ................................................................ Historické Podkarpatsko marchia Ruizorum ............... Kalugeri, tj. baziliánski mnísi ......................................... Kumáni-Kuni predkovia súčasných Maďarov ............. Monastyrská eparchia ..................................................... OSBM ............................................................................. Pleban ............................................................................. Pomocný biskup ............................................................. Rusíni-Ruteni-Rutheni .................................................... Sobor ............................................................................... Stara vira ......................................................................... Vlachovia-Valasi ............................................................. upa-ipanstvo ................................................................

2. Monastyrská truktúra Cirkvi najstarích čias v Uhorsku ....2.1. Úvod čierne a biele kňazstvo ........................................2.2. Monastyrské eparchie u gréckokatolíkov v Uhorsku ..2.2.1. Gréckokatolícka Cirkev bez desiatkového systému ...2.2.2. Gréckokatolícka Cirkev bez farského systému ..........2.2.3. Dejiny gr. kat. eparchií na území bývalého ............

Báčska gréckokatolícka monastyrská eparchia ................... Čanádska gréckokatolícka monastyrská eparchia .............. Egerská gréckokatolícka monastyrská eparchia ................. Kaločská gréckokatolícka monastyrská eparchia ............... Nitrianska gréckokatolícka monastyrská eparchia ............. Ostrihomská gréckokatolícka monastyrská eparchia ......... Päťkostolná gréckokatolícka monastyrská eparchia ........... Veľkovaradínska gréckokatolícka monastyrská eparchia ..

9912142022243032373838394050515455797999118126136136136138139141142143144

Vesprímska gréckokatolícka monastyrská eparchia ........... Vyehrádska gréckokatolícka monastyrská eparchia .........3. Letopis dejín gréckokatolíkov na hist. Podkarpatsku ...........3.0. Najstarie dejiny (9.-10. st.) ............................................3.1. Rozkvet gréckokatolíckeho Uhorska v 11.-12. st. ...........3.2. Prvá ofenzíva latinizácie v Uhorsku (13. st.) ..................3.3. Druhá ofenzíva latinizácie Uhorska (14.-15. st.) .........3.4. Storočie úľavy (16. st.) ....................................................3.5. Tretia ofenzíva latinizácie Uhorska (17. st.) ...............3.6. Byť či nebyť? (18. st.) ..................................................

4. Niektoré monastyrské eparchie Uhorska ..............................4.1. Mukačevská gréckokatolícka monastyrská eparchia .4.1.1. Veobecné dejiny Mukačevskej eparchie a tzv. únia .4.1.2. Voľba archimandritu-episkopa v dejinách Mukačevskej4.1.3. Úpadok a poroba Mukačevskej ep. v prvej pol. 18. st. ....4.1.4. Boj o výchovu budúceho gr. kat. duchovenstva ................4.1.5. Vzkriesenie Mukačevskej eparchie v roku 1771 ........

4.2. Iné mon. eparchie neskôr začlenené do Muk. ep. ...........4.2.1. Spiská gréckokatolícka monastyrská eparchia .........4.2.2. Uhoľská gréckokatolícka monastyrská eparchia ........4.2.3. Hruevský stavropihijský monastyr exarchát .........

4.3. Marčanská-Krievacká gr. kat. mon. eparchia .............5. Zhrnutie spôsobov likvidácie monastyrských eparchií ....6. Praktické závery túdie s víziou skorej jednoty

medzi Západom a Východom ...............................................Documenta inedita ....................................................................Resumé po slovensky ...............................................................

Rezüme

po rusinæski ...............................................................Resumé in English ....................................................................Resumé

in Français

..................................................................Zussamenfassung ins Deutsch ..................................................Pouitá literatúra .......................................................................Analytický index .......................................................................

163165193193199239275348385437469469469517609651673709729793813831853

859865873879886893899907923

Predhovor

«

Historia est magistra vitae» Dejiny sú učiteľkou ivota.Dejiny sú učiteľkou dobrého ivota, aby sme sa na základe

nich vyvarovali chýb, ktoré urobili nai predkovia Dejiny gréc-kokatolíkov zachytené v tejto práci objasňujú, prečo v ChristovejCirkvi vznikla tzv. «východná schizma», a prečo táto schizma e-xistuje dodnes! Hlavným cieľom tejto práce je odhaliť častokrát ú-myselne zakrývané dejinné skutočnosti a predloiť praktický ná-vrh, uvedením ktorého do ivota je moné skoré zjednotenie Vý-chodnej (pravoslávnej) a Západnej (latinskej) Cirkvi.

Sv. Cirkev je Telom Isusa Christa, je Christom samým. Cirkevje vade tam, kde je Christos prítomný vo svojej plnosti, kde jemateriálne prítomný v Boej Eucharistii pod spôsobom chleba a ví-na. Christos je vo svojej eucharistickej plnosti prítomný len u katolí-kov (gréckokatolíkov a rímskokatolíkov) a u pravoslávnych. Katolícii pravoslávni majú teda k sebe, čo sa týka viery, veľmi blízko

Táto práca dokazuje, e hlavným delivým momentom medzikatolíkmi a pravoslávnymi a kameňom úrazu spôsobujúcim dodnestrvajúci cirkevný rozkol je cirkevné právo a kánonické myslenieuívané v latinskej Cirkvi, a to najmä jeho základný kánonický pr-vok:

menovanie vetkých gréckokatolíckych biskupov na svetepriamo pápeom (s malou výnimkou patriarchálnych východ-ných katolíckych Cirkví svojho práva, kde sa toto priame meno-vanie nahrádza ovpyvňovaním voľby).

Isus Christos vyzýva vetkých kresťanov k jednote: «Aby vetciboli jedno, ako ty Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás (skr-ze Boiu Eucharistiu), aby svet uveril, e si ma ty poslal», (Jn 17,21).II. Vatikánsky koncil tie naliehavo vyzýva k modlitbe za jednotu:« vetci východní i západní kresťania sa naliehavo iadajú, abyvrúcne a vytrvalo, ba denne prosili Boha v modlitbách, aby sa na prí-

7

hovor presvätej Bohorodičky vetci stali jedno», (OE, 30). Avakjednota neznamená «jednu uniformu» «

l’unità non significal’uniformità», hovoril istý taliansky teológ. Jednota neznamená, ena svete bude existovať jediný, a to latinský obrad, ktorý pohltí vet-ky ostatné. Isus Christos nezaloil latinskú, ale katolícku Cirkev!

Táto práca odhaľuje skoro tisíc rokov starú kánonickú chorobuvo vnútri sv. Cirkvi a robí praktické závery v cirkevno-právnom zmys-le na vyliečenie tejto choroby, aby modlitba miliónov kresťanov po ce-lom svete bola skutočne vyslyaná. Ak sa katolíci a pravoslávnichcú zjednotiť a spoločne dávať svedectvo o zmŕtvychvstaní IsusaChrista, katolíci musia urobiť prvý krok, tj. musia ako prví napra-viť chybu, ktorá bola urobená po roku 1204, po dobytí a vypliene-ní Kontantinopola IV. kriiackou výpravou, keď latinská Cirkev s ex-panzívnymi cieľmi menovala latinských biskupov na ete stále ob-sadené byzantské gréckokatolícke episkopské katedry. LatinskáCirkev musí zmeniť cirkevné právo, a to hlavne čo sa týka meno-vania biskupov vo vzťahu k východným Cirkvám. Latinské cirkev-né právo sa v tomto ohľade musí vrátiť do stavu prvého tisícročia,kedy si soborné Cirkvi údy jediného mystického Tela IsusaChrista zjednocované Boou Eucharistiou, vyberali, volili a ustano-vovali episkopov sami. Ak k tomu nedôjde, jednota vo sv. Cirkvinaďalej zostane len teóriou veľmi vzdialenou a nikdy neuskutočni-teľnou.

Slová Vyznania viery: «Viruju vo jedinuju, svjatuju, sobornujui apostolskuju Cerkov» sa musia stať skutočnosťou! Jedine vte-dy bude opäť jednota.

Predhovor

8

1. Terminológia

«Archimandrit-episkop»Archimandrit je baziliánsky mních doivotne zvolený za pred-

staveného baziliánskeho soborného monastyra, ktorý po právoplatnejvoľbe dostával zároveň vdy aj episkopskú hodnosť. Slovo «archi-mandrit», po grécky «

ajrcivmandrivthõ», je odvodené od gr. «ajrchv»začiatok (> ajrcovõ vodca, hlava) a gr. «mavndra» ohrada, koiar(pre ovce), teda doslovne znamená hlava alebo vodca koiara o-viec. Teda nielen oviec ako takých, ale i miesta, kde ovce prebýva-jú, čo je mimochodom synonymom sídelného episkopa, ktorý do-zerá nielen na ovce-veriacich, ale i nad krajinou-teritóriom, kdeijú má úplnú jurisdikciu nielen nad osobami, ale i nad presnestanovenými územiami.

Archimandrit, teda episkop spravoval nielen monastyr (mater-ský-soborný s filiálnymi), ale aj veriacich z okolitých dedín, tj. ce-lú monastyrskú eparchiu.

Príkladom z dejín je napr. Mukačevský baziliánsky monastyr, kde ete na za-čiatku 18. storočia sídlil takýto archimandrit-episkop. Potvrdzuje to r. 1675napr. mukačevský ihumen Michail Serbin, ktorý sa podpisoval ako archiman-drit: «

Mixail Serbinß Milostiü BΩ¡eü Arximandrita VlastitelæStolic™ munkaçovskoj… Mixail Serbinß Arxi Mandrita…».1

F. Klobuický, administrátor vetkých Rákoczyovských majetkov, roku 1692v jednom zo svojich listov napísaných na Mukačevskom hrade tie tituluje s ú-plnou samozrejmosťou mukačevského episkopa ako archimandritu: « ja, ho-re menovaného episkopa de Camellisa, archimandritu vzneeného monastyrasv. Nikolaja».2 F. Klobuický sídlil na Mukačevskom hrade v tesnej blízkostiMukačevského baziliánskeho monastyra, a preto veľmi dobre poznal tituly pred-staveného monastyra. A tituloval ho «archimandritom».

Skutočnosť, e episkop Mukačevského monastyra vlastnil po stáročia titul«archimandrit», dokazuje okrem iného napr. aj list grófa-episkopa Josifa Rogude Camellisa3 z roku 1696 kardinálovi Koloničovi: «…

Eppi autem residebantin monasterio Munkacziensi et in quantum archimandritae sive abbates frue-bantur fundatione facta pro monachis a quodam Theodoro Kiriatowicz Ruthenoolim duce Munkacziense…».4

Josif Hodermarskyj sa v jednom zachovanom dekréte z 25. júna 1714 podpí-

9

sal: «Joan Josif Hodermarskyj, episkop gréckeho zjednoteného obradu, archi-mandrit Mukačevského monastyra sv. Nikolaja pri Mukačeve».5

Archimandriti nesídlili na historickom Podkarpatsku len v Mukačeve, ale i v i-ných soborných monastyroch, napr. v Imstičeve. Svedčí o tom napr. marginálnyzápis z roku 1687 v rukou písanom Cerkovnom Oku z polovice 16. storočia, v kto-rom sa menovite spomína archimandrit Atanasij:

«

Sïæ knïga rekomaæ Ástavß ili ∑∞ko cr*kovnoe manastira imstiç´vska-go vlastnaæ§ 3ewe † nebowika veliç

`ka saldob´skago zam™næna za p¨-l¨sta V‹ velïkï

j pri îeromonaxaX †c¨ îromon¨x¨ doroƒeü î

®¨m¨n¨ î pri a∞r-xïmandrit™ a¯ƒanasïi8 i∞ pri îromonax¨ ƒe∑fil™ ürkaniç¨ b™lockoMß roK‹2a #axpz§ vo slav¨ bg*¨ vß trocIi edinom¨ a∞minß§».

Začiatkom 18. storočia vak u existovali i takí gréckokatolíc-ki archimandriti baziliánskych monastyrov, ktorí neboli episko-

1. Terminológia

10

Marginálny zápis z roku 1687 potvrdzujúci, e v tomto roku aj Imstičevský bazi-liánsky monastyr na Podkarpatskej Rusi mal ete stále svojho archimandritu.

pami. Postupne sa toti archimandritom obmedzovala jurisdikčnámoc a neskôr aj vonkajie insígnie-znamenia episkopskej moci(mitra, ezlo, sakkos, omofor). Mali vak ete stále zvlátne pri-vilégiá a povinnosti, ktoré opäť dokazujú, e úrad archimandritu aepiskopa boli kedysi totoné a viazané na jednu osobu.

Mukačevský episkop H. Bizancij vo svojej knihe vydanej v Trnave r. 1727uvádza s absolútnou samozrejmosťou, e archimandriti, aj keď u prípadne ne-boli episkopmi, na území historického Podkarpatska (konflikt Hodermarskyj-Bizancij a oddelenie funkcií archimandrit a episkop v Mukačevskej monastyr-skej eparchii, pozri kapitolu 4.1.) mali ete roku 1727 privilégium počas SlubyBoej uívať episkopskú mitru, ezlo a nabedernik, ale len vo svojej monastyr-skej cerkvi. Mimo monastyra, napr. v procesiách, mitru u nesmeli mať na hla-ve, ani nesmela byť nesená verejne pred nimi obliekať sa tie u nemohli, akoto liturgický obyčaj predpisuje pred prestolom naprostred cerkvi, ale len v sak-ristii, keď vstupovali do cerkvi, u sa nezvonilo na zvonoch, ako sa obyčajnezvoní pri vstupe episkopa atď., atď. Pri slovách «budi blahoslovénije Hospod-ne na vsích vas», vak ete smeli blahosloviť ako episkopi (teda oboma rukamia dikyrionom a trikyrionom), ale iba vtedy, ak skutočný episkop nebol prítomnýv cerkvi6

Pod vplyvom uznesení latinizačného Zamojského synodu (r.1720) v ďalích rokoch 18. storočia (po roku 1733) bol doivotnýúrad baziliánskych archimandritov na území Mukačevskej epar-chie zruený a nahradený novou, u len na dobu troch rokov ude-ľovanou funkciou nazvanou «protoihumen».

Stratou doivotne ustanovených archimandritov dostalo vý-chodné cyrilometodejské baziliánske mnístvo, na ktorom takmer jed-no tisícročie stál celý duchovný ivot Uhorska, smrteľnú ranu, z ktorejsa dodnes nespamätalo. Z prepodobných duchovných otcov (star-cov) a pastierov sa toti stali nikým neuznávaní a nikým neváení«trojroční úradníci», volení kadé tri roky na kapitule-sobore. Na triroky volený «protoihumen» toti u nikdy, a to ani pri najlepejvôli, nemôe byť «otcom-starcom» monastyra. Tým bol definitív-ne zlomený veľký duchovný prínos baziliánskych soborných mo-nastyrov na ivot gréckokatolíckej Cirkvi v Uhorsku.

Kým sa do roku 1733 o voľbu toho-ktorého nového archiman-dritu zaujímal sám uhorský kráľ, a iarlivo si hájil právo potvrdzo-

Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska

11

vať archimandritu v jeho doivotnom úrade, po roku 1733 sa voľba«protoihumena s trojročnou kadenciou» stala v ivote Cirkvi i tá-tu takmer úplne bezvýznamnou udalosťou a takou je dodnes.

«Baziliáni»Baziliáni sú najstarí a jediný «čin» na svete. V nebi existuje

deväť anjelských činov (zborov), na čele ktorých stoja «činonačal-nici vynich sil», ako spievame v tropároch. Na zemi je desiaty an-jelský čin východní mnísi, pretoe len oni, ako najstarie mní-ske spoločenstvo na svete prijímajú tzv. «veľký anjelský obraz»(veľká schima). Veľký anjelský obraz mohli a môu prijať len veľ-mi dokonalí mnísi (obyčajne len krátko pred smrťou), ktorí sa nímzaviazali k veľmi strohým pôstom, modlitbe a mimoriadným pod-vinickým skutkom sebaertvy, tj. spejúci k anjelskej dokonalosti,ijúc na zemi v ľudskom tele akoby bez tela (tj. ako anjeli). Podob-ne ako anjeli v nebi, i oni v monastyroch u «nejedia, nepijú, neeniasa, nemajú pokuení tela vzdávajú neprestajnú a večnú slávuBohu». Sv. Cyril apotol Slovanov i Európy, prijal veľký anjelskýobraz, ako to čítame v jeho ivotopise, len 50 dní pred svojou smrťou.

Keďe na Východe, a vôbec na celom svete existuje len jedenjediný čin s veľkým anjelským obrazom,7 pôvodne baziliáni (a do11. storočia) nemali iadne meno. Označovali sa len jednoduchoako «mnísi», «černorizci», «černci» (çerncy), či «kalugeri», v latin-ských dokumentoch sa tie označovali ako «nigri» teda opäť v pre-klade čierni, teda oblečení do čierneho Meno je dôleité na odlíe-nie jednej veci od druhej. Keďe východní mnísi tvorili len jeden-jedi-ný čin na svete snaiaci sa o anjelský obraz (podobnosť k anjelom), ne-potrebovali meno na odlíenie od iného mnískeho spoločenstva. Po-dobne ako i ná Boh-Stvoriteľ nemá meno, lebo je len jeden-jediný.

Baziliáni sa preto pôvodne nevolali «baziliánmi», ale vdy jed-noducho «mníchmi»,8 lebo na Východe dodnes neexistujú iní re-hoľníci, ako tí, ktorí ijú podľa pravidiel sv. Bazila Veľkého (+379),a preto tie nikdy nebolo potrebné ich nejako pecifikovať-odlíiťod iných mníchov. Preto s takou ľahkosťou, ale zároveň historic-

1. Terminológia

12

kou nezodpovednosťou dejiny baziliánov mníchov v danom časebez mena sú mnohokrát nezodpovedne pripisované dejinám be-nediktínov,9 či iným reholiam, ako napr.: frantikánom, či dokoncana niektorých naich územiach vo fantázii vysnívaným templárom.

Do 20. storočia vetci historici uznávali tieto najstarie dejinybaziliánom. Táto umelá konfúzia, či nezdarilý pokus zamieňaniabaziliánov za benediktínov, či iných, má svoje korene v historickydokázanom postupnom transformovaní dôleitých uhorských bazi-liánskych soborných monastyrov na benediktínske, či neskôr aj iné(iných latinských reholí), zmenou archimandritu baziliána za be-nediktínskeho abbasa (opáta). Teórie privlastňujúce slávne bazi-liánske dejiny latinským benediktínom sa objavujú medzi prolatín-skymi historikmi a v 20. storočí (!), čo je «troku neskoro» a jetie jedným z logických dôkazov ich nevieryhodnosti.

Keď na Západe začalo vznikať veľké mnostvo reholí, realita sivynútila potrebu nazvať východných mníchov «baziliánmi». V Ta-liansku sa meno «bazilián» na označenie týchto východných byzant-ských mníchov začína po prvýkrát, avak ete len veľmi zriedka-vo, pouívať u v 11. storočí.10 Ale i to sa takto neoznačovali sa-motní baziliáni, ale takto ich v Taliansku volali len rímskokatolíci.V Kalábrii sa samotní baziliáni začali sami označovať baziliánmia od roku 1382.11

Rímskokatolíci v Uhorsku baziliánov začali volať «baziliánmi» ete neskôr, ato a od začiatku 17. storočia. Ete v roku 1570 ich volali, a to i v oficiálnychsprávach pre cisársky dvor, jednoducho «kalugermi».12 Neskôr písali o muka-čevskom episkopovi a archimandritovi Mukačevského baziliánskeho monastyraKyr Vasiľovi Tarasovičovi u takto: «Basilius Tarasovicz, Munkacziensis etMaramorisensis ritus graeci episcopus, Ordinis Sti. Basiliii, consecratus inpresbyterum ab Joanne Gregorovicz antecessore Munkacziensi episcopo, anno1627».13 Starí záznam o mene «bazilián» v Uhorsku sa zatiaľ nepodarilo nájsť.

Zatiaľ s určitosťou môeme poznamenať, e zo samotných baziliánov v písomnejforme po prvýkrát menom «bazilián» sám seba na historickom Podkarpatsku označilP.P. Petrovič, episkop a zároveň archimandrit mukačevský (1651-1665) sídliaci väčinučasu (od roku 1651 do r. 1664) v baziliánskom monastyre v Krásnom Brode. Po pod-písaní tzv. Uhorodskej únie (roku 1646) sa toti takto baziliáni prispôsobili rím-skokatolíckemu tlaku a terminológii a začali i sami seba volať «baziliánmi» na odlí-enie od rímskokatolíckych rehoľníkov pôsobiacich v tom čase v Uhorsku.


13

Pre zjednoduenie a zachovanie kontinuity hlavných hrdinovtejto knihy (spájajúcich jednotlivé storočia v priebehu popisovanejtisícročnej histórie) termín «baziliáni» sa uíva v tejto práci od naj-starích čias bez ohľadu na hore uvedené fakty. Hlavný dôvod toh-to zjednoduenia je i vôľa odstrániť pokuenie tendenčných histori-kov rozumieť pod «mníchmi», «gréckymi mníchmi» či «kalugermi» u-vádzanými v starodávnych dokumentoch členov nejakej novej latin-skej rehole a takto kamuflovať cyrilometodejský pôvod Uhorska.

«Biele Uhorsko» (= Býčie Uhorsko = Turie Uhorsko =Turkia), tj. slovanské Uhorsko*

V dejinách sa «bielym»14 označuje arpádovské Uhorsko (správ-nejie Vuhorsko15), ktoré vzniklo ete pred príchodom Maďarov abolo, čo sa týka etnickej príslunosti, čisto slovanské. Pôvodnýmsrdcom a centrom (V)uhorskej ríe v čase jej zrodu (10.-11. sto-ročie), tj. Uhorskom v úzkom a pôvodnom slova zmysle, bola o-krem iných oblastí i oblasť dneného východného Slovenska.

Z tejto doby pochádza napr. dnený názov východoslovenského pohoria«Vyhor-lat» (Vihor-lat) = «vûgor-latß» (Vuhor-lat) = «Byharské vrchy»,16 tj.(V)uhorské vrchy.

Do pôvodného centra Uhorskej ríe ďalej patrila oblasť dnené-ho severovýchodného Maďarska spolu s územím dnenej Podkar-patskej Rusi, s Uh-hradom (Uhorodom) ako centrom a Transyl-vánia (Byharsko = Vûgorsko = Vuhorsko) s centrálnym hradomByhar17 (Nagy Varád,18 Oradea-Mare). Názov tisíc rokov trvajú-cej Uhorskej ríe «Uhorsko» (Vuhorsko) je odvodený od názvupodkarpatskej rieky Uh (Vuh),19 kde bola kolíska slovanskej arpá-dovskej (= karpatskej) dynastie.20 Práve z územia v povodí riekyUh pochádzali arpádovskí králi______________________* «Biele a Čierne Uhorsko» spolu s mapami boli prevzaté z knihy J.V. Timkovič, Leto-pis Bukovského monastyra (Bukovej Hory) a historické zmienky o iných baziliánskychmonastyroch na východnom Slovensku, Preov, 2004, str. 13-30.

1. Terminológia

14

V rusínskych dedinkách leiacich v povodí rieky Uh, napríklad v gréckoka-tolíckom Kolbasove a Uliči-Krivom na dnenom východnom Slovensku, sa za-chovali starodávne vyobrazenia uhorských arpádovských kráľov, rodákov z tej-to oblasti, a to priamo na Cárskych dverách ikonostasov.

«Biele» Uhorsko bolo ríou podkarpatských Rusínov-(V)uhrov praslovanského moscho-iberského plemena sídliaceho pri rieke(V)uh21 ríou, ktorá pôvodne vznikla na troskách dvoch zanik-nutých drav: Veľkomoravskej a Bulharskej. Anonymus odvodzu-je názov «Hungaria» (Uhorsko, Uhry) od názvu rieky, ako aj od náz-vu rovnomenného na nej vybudovaného slovanského hradiťaHung (Uh), tj. dneného U-horodu.22 Biele-slovanské Uhorskoexistovalo od pádu Veľkej Moravy a po vymretie Arpádovcov, te-da do roku 1301.

Slovo «ugß» uh-or označuje hada, plaza, uhra, tj. predhistorické bostvoSlovanov,23 ktoré bolo po vyhynutí veľjaterov u Keltov nahradené kohútom, uSkýtov levom (koňom) a u Moscho-Iberov býkom-turom. Slovo «uh-or» pochá-dza z praslovanského «*Û™gß»; Zo skýtskej varianty «*Û¨gß» [čítaj hwuhß]pochádzajú názvy: «Uhria», «Uhorsko», po palatalizácii h> : «U-horod», tieukrajinské «vuΩ» had, slovenské «u-ovka»; Z keltskej nosovej výslovnosti«*Ûõg´» [čítaj hwungæ alebo hwangæ] pochádza názov «(H)ungaria», latinské«ang-uis» had, «ang-uilla» úhor, poľské «węgier» [čítaj wengier], veľkoruské«vengr», ako i do latinčiny prevzaté «Hung-(arus)» a po palatalizácii h > i poľ-ské «wąż» [čítaj wen] had

Dobové zmienky o tom, e Uhorsko a do 12. st. bolo slovanským

" Kniha Stepennaja uvádza, e v polovici 9. storočia «bieli Uh-ri» (Ungari albi) boli Slovania (Slavoni) a týchto «bielych Uhrov»s úplnou samozrejmosťou zaradzuje medzi také slovanské národyako sú Česi, Poliaci, Bulhari a pod. Sasinek na základe hore uve-deného kontatuje: « teda Uhorsko i po rozklade Veľkomorav-skej dravy bolo slovanským, a len po prisťahovaní sa Maďarov( Kumánov) utratilo svoju tvárnosť slovanskú».24

" Bavorskí (nemeckí) latinskí biskupi (Teotmar arcibiskup soľ-nohradský (873-907), Waldo biskup frizinský (884-906), Er-chanbald biskup eichstättský (888-912), Zachariá biskup sä-benský (893-907), Tuto biskup rezenský (893-930), Richard


15

biskup pasovský (899-902)) dávajú v roku 900 vo svojom oficiál-nom liste pápeovi Jánovi IX. (+900) neoceniteľné dobové svedec-tvo o tom, e Uhri (Ungarios) zakladajúci Uhorskú ríu sú Slovan-mi (Sclauis): «Keď sme sa dozvedeli, e Uhri vtrhli do Talianska,veľmi sem túili, Boh je naim spoločným svedkom, uzavrieť s tý-mito Slovanmi mier sľubujúc pri Bohu vemohúcemu, e im úplneodpustíme vetky neprávosti, ktoré spáchali proti nám a naimľudom a e im vrátime vetky ich veci, o ktorých je známe, e ichmajú nai ľudia, len aby nás nechali na pokoji».25

" Pasovský latinský biskup Piligrim napísal pápeovi Benedikto-vi VI. roku 973 správu o svojej misii v Uhorsku. Vo svojej správepriradzuje Uhorsko k slovanským krajinám a tam ijúcich Uhrov s ú-plnou samozrejmosťou pokladá za Slovanov. Vo svojej správe na-písal:

«Faktom je teda, e podobne ako aj iné provincie Slovanov,skoro celý národ Uhrov je pripravený prijať svätú vieru».26 TedaPiligrim pokladal Uhorsko za slovanskú provinciu." Uhri v «bielom» Uhorsku v čase vlády arpádovskej dynastieneboli Maďarmi, ale Slovanmi, hovorili slovanskou rečou a mali ajslovanské zvyky. Dosvedčuje to aj súčasník, mních Helmold, kto-rý il v 12. storočí a zomrel po roku 1177. Helmold vo svojej Kro-nike píe:

«Ak pridáme k slovanskému územiu Uhorsko, ako niektoríchcú, pretoe sa (jej obyvateľstvo) nelíi (od Slovanov) ani zvyk-mi, ani jazykom, rozrastá sa rozloha slovanskej reči tak veľmi, eju takmer nemono odhadnúť Ale ktorí učitelia ich (Uhrov) pri-viedli k viere, nie je mi známe, vo vetkých svojich záleitostiachvak zdá sa, nasledujú skôr Grékov ako Latiníkov».27

Uhorsko bolo do 12. storočia označované názvom «Turkia»Pretoe v časoch pohanských, tj. ete pred prijatím cyrilometo-

dejského kresťanstva bieli (V)uhri, ako vetky moscho-ibersképlemená, si ctili jediné bostvo v podobe býka-tura,28 byzantsképísomné zdroje ich často ete aj v prvých storočiach kresťanstvanazývali «Turkami»29 a Uhorská ría (ría bielych podkarpatských

1. Terminológia

16

Uhrov) bola byzantskými zdrojmi označovaná a do 12. storočiaako «Turkia»30 (ría ctiteľov tura-býka). Víťazné kmene slovan-ských (V)uhrov (bielych) sídliace pôvodne predovetkým na úze-mí (V)uhorlatu (Vyhorlat, Vihorlat)31 v povodí podkarpatskej rie-ky (V)uh,32 získajúc pri vytvorení novej ríe privilegované posta-venie, osídľovali predovetkým dovtedy relatívne málo obývanúpohraničnú zónu oddeľujúcu dve bývalé ríe (Veľkú Moravu a Bul-harsko), tj. územie dneného stredného Slovenska hlavne povo-die horného Váhu.33 Osídliac povodie horného Váhu (dnené strednéSlovensko), spolu so svojím pôvodným «vyhorlatským» územím(teda terajím východným Slovenskom a Podkarpatskou Rusou) atransylvánskym Vuhorskom (teda Byharskom) vzniklo privilegovanéuhorské rusínske-kráľovské územie v latinských písomnostiach zva-né «marchia Ruizorum».

Od staroslovanského slova «t¨rß» tur, býk majú dodnes po-menovanie aj v tom čase osídlené dnené stredoslovenské lokality,ba celá upa v okolí rieky «Turiec» (ľavý prítok horného Váhu (= Vu-


17

Pohraničná zóna dvoch bývalých dŕav: zaniknutej Veľkomoravskej aBulharskej ríe po vzniku Uhorska (v 10. storočí). Zóna bola v danom období

osídlená karpatskými Uhrami, prezývanými v tom čase i «Turkami».

hu), tj. stará Turčianska ipania-upa, ako aj okolie inej juhový-chodnej rieky «Turiec» (pravý prítok Slanej), tj. stará ipania-upaMalohontská. Obe rieky zvané «Turiec» svojimi tokmi praktickyvymedzujú územie dneného stredného Slovenska bývalého, v da-nom čase existencie Veľkomoravskej a Bulharskej ríe z bezpeč-nostných dôvodov, takmer pustého34 pohraničného pásma medzitýmito veľríami. Toto územie bolo novoosídlené práve podkarpat-skými moscho-iberskými Uhrami pri vzniku a rozirovaní sa U-horskej ríe po páde Veľkej Moravy a zmenení Bulharskej ríe.

Na prítomnosť Slovanov moscho-iberského plemena v tomtostredoslovenskom kraji upozorňuje i dedina zvaná «MoskovskáVes» («Moskfalua»35 leiaca pod turčianskym hradom Znievom,vedľa Turčianskeho svätého Jura(ja)36). Kultúrny jazyk a hlavnemäkká výslovnosť obyvateľstva stredného Slovenska dodnes pre-zrádza jazykové prvky moscho-iberského (mosko-sibírskeho) pra-slovanského jazyka, a to i napriek pozdejej násilnej re-kolonizáciislovanského obyvateľstva v neskorích storočiach po príchode Ku-

1. Terminológia

18

Privilegované územie Rusínov: «Marchia Ruizorum» srdce pôvodnebieleho-slovanského Uhorska.

mánov-Maďarov, z úrodných níin Uhorska do hôr (tzv. Valaskákolonizácia), ktorou sa slovanské etnikum premiealo aj na dne-nom strednom Slovensku.

Podkarpatskí Uhri, podobne ako i vetci moscho-iberskí (mos-ko-sibírski) Slovania ctitelia tura-býka titulovali svojich vlád-cov a pohlavárov-rusov ete i v časoch prvokresťanských pohan-ským výrazom «tur», prípadne «bujak-tur», dôkazom čoho je napr.historická povesť-epos pohanského pisateľa z konca 12. storočiazvaná Slovo o polku Igoreve, v ktorej sa uívajú napr. takéto vý-razy, oslovenia a tituly:

«... bï t¨rß vsevolodß...» « buj(ak) tur Vsevo-lod»; «... ærß t¨re vsevolode...» « jarý tur Vsevo-lod»; «... kamo, t¨rß poskoçi‚e...» « kamkoľvek turposkočí»; «... a t¥ bï rüriçe i dav¥de...» « a tybuj(ak) Rjurik a Dávid».37

Podobne Praslovania-Kelti ctitelia kohúta, napr. v Panónii titulovali svojichvládcov titulom «kûr´ = k√r´» kohút (odtiaľ i grécke «kuvrioõ»),38 ktorý sa dodnes

zachoval v gréckokatolíckych bohoslubách pri ti-tulovaní episkopa. Keďe u Keltov sa v starovekuúcta kohúta pretransformovala do úcty orla, epis-kopi titulovaní termínom «k√r´» na znak svojejmoci dodnes stoja počas bohosluieb na «orlovi»vyitom na koberci. Ete v tridsiatych rokoch 20.storočia uíval tento symbol dokonca aj rímsky pá-pe.

Kumáni (Maďari)39 po svojom prí-chode do bieleho arpádovského Uhorskaprevzali a privlastnili si nielen názov «U-hor» (pozri ďalej «Čierne Uhorsko»), ale istarý moscho-iberský titul «tur» a uívajúho dodnes v tvare: «(t)úr» pán (porov. la-tinské «urus» tur, bujak, ktoré je tie pra-slovanského moscho-iberského pôvodu).


19

Byzantský vojak-peiakv 12. storočí.

«Čierne Uhorsko», tj. kumánske, alebo maďarskéUhorsko (od 14. storočia)

«Čiernym» Uhorskom sa v dejinách označuje u novie ma-ďarské (kumánske) Uhorsko, v čase poarpádovskom (teda po roku1301), ktorého definitívnym centrom sa stalo tentokrát územiedolného Dunaja a územie medzi Dunajom a Tisou, tj. zem pred-tým (v čase existencie Veľkej Moravy) slabo obývaná, súc v onomčase pohraničnou zónou medzi Veľkou Moravou a Bulharskompokrytou navye nepriechodnými močiarmi. Tam schudobnelí u-horskí králi (ktorí inú zem v priamom vlastníctve u nemali, usad-zovali príelcov Kumánov (Maďarov) za ich sluby v kráľovomvojsku. Ide o časť centrálneho územia dneného Maďarska, ete ajv 16. storočí (r. 1528), ba aj v polovici 18. st. (r. 1750) označova-ného ako «Cumanorum Campus»40 alebo komitáty: «capit. Cuma-norum» a «capit. Cun».41 Po vymretí slovanskej dynastie Arpá-dovcov a expanzii imigrácii cudzincov Kumánov (Maďarov) akotakzvanej jobbagiónskej42 ľachty, sa títo cudzinci, hlavne po ná-stupe nearpádovskej dynastie, úplne zmocňujú celého verejnéhoivota v Uhorsku.

Okrem ruskej-rusínskej zeme («*oroszság» > «ország»)43 arusínskej kultúry sa Kumáni (Maďari) zmocnili i slovanského do-máceho rusínskeho názvu «Oûg-ß» Uh-or,44 a keďe sa usadilipráve v Panónii prevane osídlenej Slovanmi keltského pôvodu,prevzali i tento názov v jeho keltskej podobe «(H)ung-ar» (Hunga-ria) za svoj názov. O kumánskom pôvode Maďarov, ako aj o prevzatíslovanského názvu za svoj vlastný píe aj Anonymus vo svojejkronike Gesta Hungarorum, kde vak tento autor úmyselne, či ne-vedomky robí konfúziu medzi pôvodnými slovanskými (bielymi)Uhrami a maďarskými tmavovlasými príelcami «čiernymi Uhra-mi»:

« Uhri (čierni kumánski - pozn. redakcie) boli nazvaní podľapevnosti Hung (= Uhorod), pretoe sa tam po podrobení Slova-nov dlhiu dobu zdralo ich sedem predákov pred vstupom do pa-nónskej zeme Vtedy sa tých sedem kumánskych vojvodov roz-hodlo prísť do Panónie so enami a so svojimi synmi a tie s veľ-

1. Terminológia

20

kým mnostvom. Podobne s nimi prili do Panónie (z historickéhoPodkarpatska pozn. redakcie) i mnohí z Rusínov (tj. kolaborantiz radov arpádovských Slovanov bielych Uhrov, pozn. redakcie),ktorí sa pridali k vojvodovi Almoovi».45

Baziliánsky mních Nestor (+ cca 1136) o príchode «čiernych Uh-rov», tj. Kumánov (Maďarov), do bieleho slovanského Uhorska píe:

«Keď ale slovanský národ, ako sme pravili, prebýval na Dunaji,prili od Skýtov, toti od Kozarov, rečení Bulhari, usadili sa po Du-naji a potom prili (z Vuhorlatu, tj. povodia podkarpatskej riekyUh pozn. redakcie) Bieli Uhri a ujali po nich slovanskú zem vyh-nave Vlachy (= Hunov, Avarov pozn. redakcie), ktorí boli prvezaujali slovanskú zem. Tí Uhri totito počali byť povestnými zacisára Heraklia (610-641) a potom opäť tiahli Čierni Uhri (Ma-ďari) mimo Kyjeva posledne za Olega (879-912)».46

Podľa Nestorovej letopisnej správy boli teda «bieli Uhri» v po-vedomí Európy známi u za gréckeho cisára Heraklia (610-641),tj. u v prvej polovici 7. st., kým tzv. «čierni Uhri» sa objavili, a aj


21

Uhorské kráľovstvo podelené medzi zbohatlými oligarchami a chudobnýmkráľom začiatkom 14. storočia.

to ete len v okolí Kyjeva, za vlády Olega (879-912), tj. a kon-com 9. a zač. 10. storočia. Prvé nájazdy do Uhorska (vtedy ete«bieleho» slovanského) začali Kumáni-Maďari, teda neslovania,robiť a v 11. storočí. K plnej moci v Uhorsku sa dostávajú a poZlatej bule Ondreja II. r. 1222 a definitívne a po vymretí slovan-ských Arpádovcov, tj. po roku 1301. Od toho času u Uhorsko nieje «biele», tj. blonďavé, čie slovanské, ale začína byť «čierne», tj.tmavovlasé, maďarské (kumánske) a pôvodná slovanská reč jepostupne vytlačená kumánčinou-maďarčinou.

«Gréckokatolíci»V celej práci sa označujú veriaci byzantského cyrilometodej-

ského obradu v Uhorsku ako «gréckokatolíci». Opäť ide o zjedno-duený metodologický postup snaiaci sa zabrániť konfúzii. Chcepodčiarknuť skutočnosť, e masa gréckokatolíkov existujúcichkedysi v Uhorsku nikdy nepretrhla jednotu s pápeom rímskym.Neskoria únia z roku 1646 nebola uznaním pápea za svoju hla-vu, lebo ňou bol uznávaný i predtým, ale len uznaním nadriadenostinad sebou egerského latinského biskupa v zmysle 9. kontitúcieIV. Lateránskeho koncilu.

V jednom z dokumentov Egerskej latinskej kapituly napísa-nom v Jasove pri Koiciach roku 1641 v ktorom sa opisuje násilnéodvlečenie mukačevského episkopa Vasilija Tarasoviča od presto-la v jeho katedre, sa Cirkev, ktorú riadi tento episkop označuje (ikeď to bolo päť rokov pred oficiálnou Uhorodskou úniou, pred ro-kom 1646!) ako «grécko-katolícka».47

Z toho istého obdobia sa Cirkev riadená episkopom VasilijomTarasovičom označuje doslovne ako «grécko-katolícka» i v doku-mentoch svetskej moci: v liste humenského ľachtica Jána Druge-tha z 9. júna 1641 napísanom v Uhorode.48 I na týchto faktoch jevidno relatívnosť Uhorodskej únie z roku 1646 a nesprávnosť prí-liného premrťovania jej pozitívneho významu v dejinách grécko-katolíkov severovýchodného Uhorska.

Termín «gréckokatolíci» (grécko-katolíci) ako analógia k výra-

1. Terminológia

22

zu «rímskokatolíci» (rímsko-katolíci) sa v historických dokumen-toch pouíva predovetkým od čias kráľovny Márie Terézie (1740-1780), ktorá tento termín uprednostňovala s úmyslom i terminolo-gicky zrovnoprávniť «staru viru»49 (gréckokatolícku, cyrilometo-dejskú) s novou protestantskou a po nej rímskokatolíckou. Oficiál-nym sa stal tento názov najmä od 24. apríla 1773, keď gréckokato-lícki episkopi Mukačevskej, Fogaraskej50 a Svidníckej51 eparchiena svojom synode vo Viedni, poiadali uhorskú kráľovnú MáriuTeréziu, aby v oficiálnych dokumentoch v Uhorsku i Rakúsku saprestal uívať hanlivý a nepravdivý52 výraz «uniati» a namiestoneho sa začal uívať výraz «gréckokatolíci».53 Následne sa vôliMárie Terézie podriadil aj egerský latinský biskup-gróf KarolEsterházy de Galantha, keď 3. októbra 1773 prikázal svojmu latin-skému kňazstvu na území Egerskej diecézy, aby prestalo volaťgréckokatolíkov hanlivým termínom «uniati», ale pravdu viac vy-stihujúcim termínom «gréckokatolíci»54

Ete raz je potrebné podčiarknuť, e na zdôraznenie historickejpravdy ale tie aj pre zjednoduenie terminológie pouívame v tej-to práci názov: «gréckokatolíci» bez ohľadu na hore uvedené časo-vé ohraničenie. Veriaci gréckeho byzantského obradu toti na úze-mí Uhorska, ako aj ich hierarchia nikdy nepodpísali nijaké oficiál-ne odtrhnutie sa od Ríma. Za pravoslávnych-schizmatikov, ba i za ne-vercov či pohanov (a to a do 16. st.) boli povaovaní bez vlastnej vi-ny a spontánne, len zo strany rímskokatolíckej, latinskej, v prevanejmiere cudzincami zastúpenej hierarchie. S termínom «pravosláv-ni» sa identifikovali len niektorí, a aj to len v dobrom význame tohtoslova, tj. bez zaprenia viery, v obrannom reflexe, ktorý mal za cieľzachovanie cyrilometodejského obradu (podrobnejie ďalej v tú-dii). Nehovoriac u o tom, e pravoslávnymi v «nie schizmatickom»slova zmysle gréckokatolíci sami seba bene označovali u od ne-pamäti a to hlavne v liturgických modlitbách takmer do polovice 20.storočia. Výrazy «gréckokatolík» a «pravoslávny» boli do toho ča-su v Uhorsku bene synonymami. Dnení pravoslávni v zmysle «ne-uznávajúci pápea» na území Slovenska vznikli a začiatkom 20.storočia po Októbrovej revolúcii v Rusku


23

«Historické Podkarpatsko» («marchia Ruizorum»)Pod pojmom «historické Podkarpatsko» sa rozumie politické

centrum, srdce a zároveň kolíska ríe slovanských Arpádovcov centrum arpádovského Uhorska, čie kráľovské územie bielychUhrov. «Historické Podkarpatsko» je, čo sa týka územného člene-nia, teritórium dneného východoslovenského Vyhorlatu (Vûgor-lat¨) a transylvánskeho Byharska (Vûgorska), ktoré od seba roz-deľuje, či lepie povedané, ktoré spája koryto rieky (V)uh (Vûg) toto územie rozírené o bývalú veľkomoravsko-bulharskú pohra-ničnú zónu (dnené stredné Slovensko) a povodie rieky Vuh (Váh)tvorí centrum bieleho Uhorska. Toto územie zaberajúce temer 1/3celkovej plochy Uhorska sa bene označovalo jediným slovom:«Podkarpatsko» alebo «Podkarpatská Rus»,55 lebo ilo o privi-legované územie slovanských kráľov = rosov, rusov56 pri zrodeUhorska sa stali «rosami», «rusami» (kráľmi), vládnucou vrstvouSlovanov bieli Uhri podkarpatskí Rusíni z povodia rieky Uh prí-sluníci prevane moscho-iberského plemena.

V starích dobách (5.-10. storočie) bolo toto územie často o-značované ako «Karpatorusia», prípadne ete jednoduchie ako«Rusia», (červená, karpatská, na rozdiel od kyjevskej a moskov-skej), čo západní kronikári v stredoveku pod vplyvom francúzti-ny často komolili ako «Ruzia», «Ruia», «Rua»,57 zapisujúc togermánskym, prípadne galikánskym (franským-francúzskym) pra-vopisným spôsobom ako «Rougia» alebo «Rugia»58 (porov. fr.«rouge» [čítaj rú] červený, francúzske kantóny «rougue» s rutén-skym-rusínskym obyvateľstvom!).59 Toto územie starodávnej pod-karpatskej «Rugie», nami označované ako «historické Podkarpat-sko», leí vo vnútri Karpatského oblúka, ktorý začína pri Bratisla-ve (západné Slovensko) a končí v junom Rumunsku jeho inte-grálnou časťou bolo teda i takmer celé územie dneného Sloven-ska. Frantiek Sasinek (rímskokatolícky kňaz a dlhoročný pracov-ník Matice Slovenskej) o tom píe toto:

«K doplneniu a objasneniu toho, e nae Slovensko v driev-ných dejepisných riedlach prichodilo pod menom Ruska poskytu-je nám zprávu Tomá, arcidekan Splitský, keď o cisárovi Diokle-

1. Terminológia

24

ciánovi píe: Krem iných mnohých totito budovisk v stráňachPannonie, pri hraniciach Ruthenie, zaloil jednu budovu z porphy-rových kameňov, dosť vzneenú, ktora ete, bar zrúcaná, precaposkytuje odtial prechodiacim veľké divadlo obdivovania (Scrip-tores Rerum Hungaricarum etc. Schwandtner, Vindob. 1748, p.537). Najdeme-li oné miesto v Pannonii, kde ukrutný kresťanobij-ca, cisár Dioklecian, vystavil spomenutú a za času arcidekana To-máa v zrúcaninách leiacu budovu, tým činom dostupíme i hrani-ce, za ktorými lealo územie, jaké Tomá nazýva Rutheniou (tedaRusínskom). Isto je, e Dioklecian, potom keď sa roku 304 zriekol ci-sárstva, poíval odpočinok v Carnuntum (Annales ecclestiastici Henr.Spondani, Lugduni, 1686, p. 318), kde sa i predtým zdriaval (J. Seve-rini Pannonia, Lipsiae, 1770, p. 158). No známo je, e mesto Car-nuntum (=Petronella) lealo na pannonskom brehu Dunaja, naprotiBretislave=Preporku: teda Bretislava (= Bratislava) leala na území,ktoré Tomá splitský nazýva Rutheniou. e Rugia, Ruzia, Ruthenia atď.sú mena totoné, o tom nás presvedčujú i dejepisné zprávy o drievnychslovanských obyvateľoch terajej pribaltickej Rýgy».60

Prítomnosť starodávnej Rugie-Rusie-Ruthenie pri Bratislavedokumentuje okrem iného i dodnes zachovaný názov riečky «Russ-Bach» (Ruský potok) vlievajúcej sa z rakúskej strany neďaleko od Bra-tislavy do Moravy a Dunaja.

Neskôr v časoch arpádovského Uhorska, tj. v 10.-13. storočí saúzemie «historického Podkarpatska» zahŕňajúce v sebe i územie

dneného Slovenska v kráľovských do-kumentoch označovalo ako «marchiaRuizorum», «marchia Ruthenorum»,teda v preklade do slovenčiny «Rusínskamarka», či «Rusínska krajina», na čele kto-rej stál vdy «dux Ruizorum», ktorýmbol vdy budúci následník uhorskéhotrónu (!), a obyvateľstvo ktorej malo v ar-pádovskom Uhorsku mimoriadné privi-légiá (podobne ako rímski občania, tj. Rí-mania v Rímskom impériu).


25

o. F.V. Sasinek,významný historik 19. st.

Nemecká Letopis Hildesheimensis má pod rokom 1031 napríkladzapísané, e syn uhorského kráľa sv. tefana I. zvaný Emerik(Heinrich = Imrich), ako budúci následník trónu bol vodcom Rusí-nov («dux Ruizorum») a zomrel pri poľovačke: «Heinricus, Ste-phani regis filius, dux Ruizorum, in venatione ab apro discissusperit flebiliter mortuus».61 Uhorsko-poľská kronika uíva v tomistom zmysle pre tohto istého Emerika titul: «Heinricus nobilisdux Sclavoniae».62 Teda Rusíni, ktorým vládol dux Emerik boliurčite Slovanmi.

V ivotopise Konráda, biskupa salzburgského sa v zápise pod ro-kom 1128 (1131) tie hovorí o existencii uhorskej «marchia Ru-thenorum», v ktorej bol tento biskup ako vyslanec v neustálomstyku s tamojím gréckokatolíckym archiepiskopom, ktorý sasvojho času nachádzal pri dvore uhorského kráľa tefana II.:«Nuncius ad regem dirigitur, qui tunc in marchia Ruthenorummorabatur».63

Existuje aj iná, oveľa pozdejia historická zmienka, a to a zo za-čiatku 14. storočia (!), e napríklad v Bereskej upe v rokoch1299-1307 bol ipánom-upanom akýsi Hrihorij (Gregor). BolRusínom a ako vysoký úradník-oficiál rusínskeho vodcu mal ti-tul: «officialis dux Ruthenorum», teda v preklade (vysoký) úrad-ník Rusínskeho vodcu.64 Iné zdroje z roku 1299 udávajú dokoncaaj meno tohto (hlavného) rusínskeho vodcu (dux Ruthenorum),pod ktorého patril oficiál Hrihorij (officialis dux Ruthenorum). Ru-sínsky «duče» sa volal Lev a vládol nad celou Rusínskou mar-kou.65

V pozdnom stredoveku, tj. po príchode a usadení Kumánov-Maďarov, sa veľká časť územia bývalej «Rusínskej marky» začalaoznačovať «horným Uhorskom», a to a do I. svetovej vojny. Te-rají názov «Slovensko» je úplne nový pochádza z minuléhostoročia.66

Slovenský náučný slovník k vzniku súčasného názvu «Sloven-sko», alebo «Slovenská krajina» veľavýznamne poznamenáva toto:

«Názov Slovák, vyskytuje sa v starých pamiatkach vdy vo zmysleSlovan, a Bernolák ho obmedzil na dnených Slovákov. Slovensko

1. Terminológia

26

bolo nazývané Horným Uhorskom, a r. 1848 vyskytuje sa prvý raznázov Slovenská krajina. Názov Slovensko v dnenom smysle po-chodí z r. 1809 od Dobrovského».67

Treba ete poznamenať, e ete počas celého 19. storočia saDobrovským vytvorený termín «Slovensko» vzťahoval len a lenna západné a časť stredného (dneného) Slovenska. Dnené, tzv.východné Slovensko a aj to nie celé sa dostalo do pojmu «Sloven-sko» a v 20. storočí, po vytvorení Československého tátu (r. 1918).Čo sa týka etnického obsadenia, «historické Podkarpatsko»

bolo pôvodne obývané výlučne Slovanmi-Rusínmi (Maďari-Ku-máni začali svoje výboje do tejto oblasti a v 11. storočí a Slová-kov v dnenom zmysle vtedy ete nebolo, pozri v kap. 3.5.), a pre-to bolo v dobových dokumentoch na uhorskom kráľovskom dvoreoznačované ako «krajina Rusínov» (marchia Ruthenorum) alebo«ducatus» knieatstvo-vojvodstvo (porov. zemplínske «duka» titulhradného pána, kniea,68 či grécke «duka», alebo latinské «dux»vodca). Táto «krajina Rusínov» zaberajúca a jednu tretinu (1/3)celkového územia Uhorska v sebe obsahovala takmer celé dnenéSlovensko69 a horné Potisie, tj. Byharsko a razila vlastné (!) mince(odtiaľ svetoznámy názov «dukáty»). V dobových dokumentochsa toto knieatstvo vdy uvádza pod týmto názvom, ktorý jasneprezrádza, e sa jednalo o «marku», v ktorej sa obyvateľstvo etnic-ky identifikovalo ako Rusíni. V neskorej dobe prisťahovaní tma-vovlasí Kumáni (Maďari) sa usádzali hlavne v oblasti medzi Du-najom a Tisou70 (centrum čierneho Uhorska), ktorá ako bývalá po-hraničná oblasť medzi Veľkou Moravou a Bulharskom bola pôvod-ne ľudoprázdna a navye plná neprístupných močiarov.71

Najnovia slovenská dejepisná literatúra sa úzkostlivo vyhýbaoriginálnemu výrazu «marchia Ruizorum», či «marchia Rutheno-rum» (alebo «ducatus dux Ruizorum»)72 a zavádza novú termi-nológiu. Pôvodnú, historickými dokumentami doloenú termino-lógiu svojvoľne nahrádza novodobým nehistorickým, ba úplne vy-mysleným termínom: «Nitrianske údelné vojvodstvo»,73 «Nitrian-ske vojvodstvo», «Pohraničné vojvodstvo», «Nitrianske knieatstvo»,«nitrianska tretina kráľovstva», či dokonca úplne do historického


27

nezmyslu doťuknuté: «Slovenské vojvodstvo».74 V skutočnostiete nie je dokázané, kde táto «Rusínska marka» mala svoje hlav-né sídlo, preto je nehistorické a nevedecké označovať ju ako «Nit-riansku», keď je celkom moné, ba dokonca i pravdepodobnejie,e jej sídlo bolo v hrade Uh (Hung), tj. v Uhorode, alebo niekdev Potisí (v Byharsku), napr. v Byhare, tj. vo Veľkom Varadíne (O-radea-Mare) alebo v Egeri (Eger = Ager = Uher, pozri kap. 2.2., E-gerská gr. kat. eparchia) ktovie, na toto sa nikto zo serióznychhistorikov dodnes neodvái dať 100% odpoveď, pretoe doku-menty chýbajú.

Ako bolo u vyie naznačené, pod termínom «historické Pod-karpatsko» sa v tejto práci rozumie územie leiace v oblúku poho-ria Karpaty, ktoré je obývané Slovanmi vetkých troch praslovan-ských plemien, skýtskeho, keltského i moscho-iberského pôvodu.Horský chrbát Karpát je prirodzenou a veľmi tako priechodnouhranicou, ktorá prechádza severne ponad územie dneného Slo-venska, tiahne sa na východ na dnenú Ukrajinu, potom sa točísmerom na juh a obíduc dnenú Transylvániu-Sedmohradsko75

končí hlboko v Rumunsku. Vo vnútri tohto poloblúka teda pria-mo «pod-Karpatami» sa nachádza «historické Podkarpatsko» odtiaľ vlastne pochádza i tento jeho názov. Po rozpade Rakúsko-Uhorského cisárstva (po I. svetovej vojne) bolo toto územie poli-tickým rozhodnutím rozdelené medzi novovzniknuté Českoslo-vensko, Maďarsko, Rumunsko a Poľsko (a po II. svetovej vojnečasť pripadla aj Sovietskemu Zväzu-Ukrajine).

Nepatrná časť historického Podkarpatska s centrom v Chuste(dnená Zakarpatská Ukrajina) vyhlásila po mnohých storočiach(v roku 1939) opäť nezávislosť (tentoraz u druhýkrát, po zánikuarpádovského Uhorska a vymretí arpádovskej dynastie r. 1301).«Nezávislosť» vak trvala len niekoľko dní, pretoe toto územiebolo hneď nato vojensky anektované Maďarmi.76 Po II. svetovejvojne sa toto maličké územie z územno-strategických dôvodov77

stalo integrálnou súčasťou Sovietskeho zväzu (dnes Ukrajina).78

Územie označované v tejto túdii ako «historické Podkarpat-

1. Terminológia

28

sko» teda pokrýva, ako bolo vyie viackrát zdôrazňované, takmercelé územie súčasného Slovenska (a po Trenčín a Bratislavu), za-karpatský výbeok Ukrajiny (exSovietsky Zväz), severovýchodnúčasť Maďarska a Sedmohradsko v Rumunsku.

Niektorí historici výraz «Podkarpatsko» zamieňajú výrazom «Za-karpatsko». Ide predovetkým o ukrajinských autorov, pretoe z hľa-diska Ukrajiny táto zemepisná oblasť leí «za» Karpatami. Čo satýka politického aspektu, toto územie vak historicky nebolo sú-časťou Ukrajiny, pretoe Karpaty od vekov tvorili a tvoria málo prie-chodnú a v dávnych dobách často úplne nepriechodnú oddeľujúcuprirodzenú hranicu. Čo sa vak týka demografického hľadiska, na o-boch stranách Karpát, ako i v samotných Karpatoch ilo to isté pra-slovanské obyvateľstvo troch praslovanských plemien Skýtov (Ru-sínov), Keltov a Moscho-Iberov.79 V dejinách sa toto územie o-značovalo vdy správne «Podkarpatskom» (Subcarpathia) a Za-karpatskom sa začala jeho časť označovať len v najnovej dobe, tj.a po integrovaní do Sovietskeho zväzu.80

V časoch existencie Veľkej Moravy sa cirkevná právomoc, tj.archiepiskopská jurisdikcia sv. Metoda (+885) pôvodne sídel-ného episkopa nie moravského, ale episkopa Sriemskej Mitrovi-ce81 rozprestierala nielen na území samotnej Veľkomoravskejríe, ale zasahovala i do severných častí susedného Bulharskéhoimpéria. Preto sa v mnohých dobových záznamoch stretávame sozápismi, e sv. Cyril a Metod pokrstili nielen Slovanov veľkomo-ravských (tj. Hornú a Dolnú Moravu s Panónskou Rusou),82 ale iBulharov (tj. v skutočnosti Rusínov východnej časti Podkarpat-skej Rusi v Potisí, ktorá bola v tom čase ete súčasťou Bulharskejríe a preto sa volali aj «Bulharmi» podobne i dnes napr. vetciobyvatelia Slovenska sú tátnou príslunosťou Slováci, majú slovenskýpas i keď sú rozličných národností).

Po rozpade Veľkej Moravy a takmer súčasnom zániku Bulhar-skej ríe sa na troskách týchto dvoch kolosov vytvorila ría (bielych!)Uhrov (arpád(ov)ských = (k)arpatských Bojkov od nepamäti síd-


29

liacich pri rieke Uh), ktorá opäť zjednotila tentoraz nielen cirkev-ne, ale i politicky celé územie pôvodnej Metodovej jurisdikcie na vý-chode. Arpádovské Uhorsko (biele, vtedy ete vdy slovanské)odrazilo historickú skutočnosť svojho vzniku toti, e vzniklo natroskách území dvoch bývalých veľmocí vytvorením dvochgréckokatolíckych metropolií, neskôr archieparchií (latinského ty-pu), ktorých územia kopírovali staré teritoriálne politické delenie:

! 1.) archiepiskopstvo Gran-Hron (= Ostrihom a jemu podria-dené episkopstvá: Györ = Raab, Veszprém, Pécs, Vácz, Eger) vznik-lo na území bývalej Veľkomoravskej ríe a

! 2.) archiepiskopstvo Kaloča (s episkopstvami: Vuhor = By-har = Nagy Varád (Veľký Varadín), tj. Vel(i)Grad = Velehrad, Tran-sylvánia, Marovár = Čanád) vzniklo na území bývalej Bulharskejríe. Toto základné delenie (i za predpokladu, e hranice eparchiísa mohli zmeniť) sa zachovávalo i za existencie kráľovstva «čier-nych» Uhrov (Kumánov), tj. po roku 1301, v ktorom vak pri vlá-de u boli Maďari (Kumáni). Ete i po vyhnaní Turkov z Uhorska,roku 1723 existovali v Uhorsku dva politické ditrikty, sledujúcehistoricitu územia: ditrikt preddunajský (Districtus Cis-DanubianiPosoniensi) a predtisský ditrikt (Cis-Tibisciani Districtus).83

«Kalugeri», tj. baziliánski mnísiSlovo «kaluger» je udomácnený grécky výraz označujúci star-

ca, rehoľníka, baziliánskeho mnícha.84 Je odvodené z gréckeho«kaloghvroõ», čo je od «kalo;õ gevrwn», čo doslovne znamená dobrýstarec, či mních v gréckej Cirkvi.85

Rusky: «kalugerß, kaluerß», staroslovansky: «kalugerß(mnixß, monaxß, inokß)», bulharsky: «kaluger, monax», srb-sky: «kalu∂er», česky: «řeholník, kláterník, mnich», poľsky:«czerniec», francúzsky: «le caloyer (moine grec)», nemecky: «derBasiliusmönch».86 Kalugeri boli označovaní aj ako «čierni mnísi»(černci), ale i po latinsky «nigri», a hlavne neskorie v latinčinouzkomolenej interpretácii, ako «červení» (doslova ruskí) mnísi.87

1. Terminológia

30

Po grécky sa kamilavka, ktorú baziliánski mnísi nosia na hlavách, volá: «ka-lummauvcion» od «kavlumma» pokrýva a «auchvn» krk, ija, zátylok Iné formytoho istého slova v gréčtine sú «kamilauvcion» a «kamilauki», od «kavmhloõ»ťava, lebo kedysi sa vyrábala z ťavej vlny Okrem toho baziliánski dnes u lenpravoslávni mnísi dodnes nosia analabos «anavlaboõ», ktorý im visí zo ije dolua má na sebe viaceré kríe, preto sa niekedy volá i polystaurionom «polustau-rion», ktorý spolu s kapucňou-koukolionom je symbolom veľkého anjelskéhoobrazu megaloschemy (od «mevgaõ» veľký a «scema» habit). Ten baziliánskymních, ktorý má veľký anjelský obraz,88 je u pokladaným od ostatných za do-konalého mnícha: «tevleioõ monacoõ» alebo v súčasnej gréčtine: «kalovgeroõ»kalógeros, kaluger89

Na bohoslubách pouívajú gréckokatolícki baziliánski mnísi napr. melchitiete dodnes kamilavku, ktorá im pokrýva hlavu a je to vlastne klobúk prechádzajú-ci v závoj, ktorý im voľne padá na plecia a takto prikrýva dlhé nikdy (po vstupedo monastyra, tj. po postriení) nestrihané vlasy. Kamilavka je farby čiernej.Baziliánski mnísi na území historického Podkarpatska prestali uívať túto ty-picky mnísku pokrývku hlavy niekedy koncom 17. storočia, po príchode JosifaRogu de Camellisa na historické Podkarpatsko, či začiatkom 18. storočia, tedapo Uhoroskej únii, keď dochádza i u nich k cieľavedomej latinizácii.

«Kalugeri» (baziliánski mnísi) sa spomínajú napr. v latinskypísanej listine zo 17. januára 1438 v Budíne ohľadom «kalugerov»ijúcich v Hruevskom monastyre sv. Michala Archanjela v Mara-moroi.90 Baziliánskych mníchov ijúcich na Černečej Hore pri Mu-kačeve označuje ako «kalugerov» napr. uhorský kráľ Ján II. roku1567.91 V 16. storočí (z roku 1570) máme zmienku o «kalugeroch»(Callugeros) vysluhujúcich gréckokatolícke obyvateľstvo Uhorskaod Mukačeva a po Trenčín.92

Kalugerov spomína i mukačevský gréckokatolícky episkopSergej (1600-1616) roku 1604. Vo svojom liste spomína, e veria-cich v jeho eparchii vysluhujú «kalugeri a kňazi»,93 pričom pod «ka-lugermi» rozumie svojich baziliánskych jeromonachov a pod «kňaz-mi» kňazov-biľcov. Je to jeden z dôkazov o tom, e termím «kalu-ger» vo význame «baziliánskeho mnícha» sa uíval v Mukačeveete i v roku 1604 a nie je to nejaký cudzí pojem neznámy na his-torickom Podkarpatsku, ale pojem a výraz bene pouívaný i v slov-níku miestneho episkopa.

V darovacej hramote Imstičevskému baziliánskemu monastyruz roku 1644 sa tie s úplnou samozrejmosťou baziliáni označujú


31

ako kalugeri «kal¨®or⁄».94 Tak isto v hramote toho istého monas-tyra z roku 1657 sa spomínajú baziliáni ako «kalugeri».95

Dokonca ete i v roku 1705 sa na historickom Podkarpatskubene uíval výraz «kalugeri» v aktách obhliadky majetkov-po-zemkov Uhoľského baziliánskeho monastyra: «… vs™m izv™stnotvorim… oΩe nas vo sej varmedi vo Ugolskom monastyri Ωi-vuw¡i kalugeri, çrez in˚tanc¡ü vyprosili…».96

S úpadkom baziliánskeho mnístva čo do počtu i významu v ná-sledných storočiach po ich prvej reforme v roku 1733 a neskôr ipo druhej reforme roku 1921, sa postupne tento výraz na historic-kom Podkarpatsku prestal bene pouívať a aj baziliáni po naria-dení «zhora» stratili svoj pôvodný východný mnísky charakter.

«Kumáni» («Kuni») predkovia súčasných MaďarovJe to staroslovanský moskovský názov, ktorým Uhri, ako mos-

cho-iberské slovanské plemeno, označovali kočovné kmene Ma-ďarov.97 Maďari boli toti v čase, keď začínali ich sporadické ná-jazdy do Uhorska (druhá polovica 11. storočia), ete len kočov-ným plemenom, ili na koňoch a prichádzali koňmo v čase, keď u-horské slovanské obyvateľstvo u dávno zanechalo kočovné spô-soby ivota. Názov «Kumán» je odvodený od staroslovanskéhomoskovského «komon´» bojový kôň jazdec na koni.98

Staroruský spis z konca 12. storočia Slovo o polku Igoreve pre-zrádzajúci prvky pskovského nárečia (moskovská rečová oblasť),uíva výraz «komon´» s úplnou samozrejmosťou, a to na označe-nie bojového koňa:

«... komoni rΩ¨t´ za s¨loü - zvenitß slava vß k¥e-v™...»99 « kone erdia za Sulou - na slávu zvonia v Kyjeve»;«... bratie, na svo™ bßrz¥™ komoni...»100 « bratia,na svoje rýchle kone».

Maďarmi dodnes uívaná varianta v tvare «kun», prípadne«kún», je odvodená zo staroslovanského keltského výrazu «kon´»kôň, porov. české «kůň»; na rozdiel od iberského (sibírskeho) «lo-

1. Terminológia

32

‚ad´» (odtiaľ pochádza zas dnené maďarské «ló» kôň a sloven-ské «los» ťané zviera na Sibíri) a skýtskeho «*kavalß» kobyla(porov. perzské iránske «kaval»101). Keďe sa Kumáni (Ma-ďari) natrvalo usadili práve v Panónii medzi panónskymi slovan-skými Keltami, maďarčina si osvojila práve panónsko-keltskú va-riantu názvu. Oba výrazy (Kuni, Kumáni) označujú to isté maďar-ské plemeno Kunov, tj. Kumánov. Prídavné mená «kúnsky» a «ku-mánsky» sú preto tie synonymá.102

Prvý veľký kumánsky (maďarský) útok na slovanské arpádov-ské Uhorsko bol v roku 1068.103 Vtedy Kumáni (dnes označovaníako Maďari) vyplienili, čo stihli a odcválali. V neskorích desaťro-čiach sa kumánske (maďarské) nájazdy mnoili čo do počtu a aj čodo intenzity, a Kumáni (Maďari) u tak ľahko a úplne neopúťaliaspoň pohraničné oblasti Uhorska. Príčinou toho nebola len neschop-nosť kráľa vyhnať nepriateľa, ale čoraz častejie tajné dohovorymedzi samotným kráľom Uhorska (napr. zosadeným kráľom ala-múnom104) a plieniacimi kočovnými hordami, ktoré slabí a v 12.-13.storočí u veľmi chudobní králi mali často nielen pokuenie, ale isnahu pouiť proti, v tom čase veľmi mocnej slovanskej-arpádov-skej oligarchii v Uhorsku. Rastúca sila domácej slovanskej vyso-kej arpádovskej ľachty, ktorá v krajine uchopila takmer vetkúmoc (a pozemky) do svojich rúk na jednej strane a na druhej stra-ne chudobný kráľ, ktorý, ako z dejín vieme, u porozdával takmervetku kráľovskú pôdu a vetky kráľovské majetky, spôsobili, ekráľ bol nútený hľadať čoraz častejie pomoc a oporu u cudzincov.Preto podporoval vznik nemeckých miest, ktorým dával kráľovskévýsady, začo ony platili dane nie ľachte, ale iba kráľovi. Preto kráľpodporoval i Kumánov (Maďarov), príelcov-tulákov, ktorí postupnevstupujú do kráľovských sluieb (ako kráľovskí a hradní sluob-níci-servienti) a hlavne do kráľovského vojska (miles).

Rozhodujúci zlom v prospech príelcov Kumánov (Maďarov) na-stáva roku 1222, keď kráľ Ondrej II. vydáva tzv. Zlatú bulu, v ktorejsa «kráľovskí sluobníci» a drobní «iobbagióni» vetko cudzinci ku-mánskeho (maďarského) pôvodu, povyujú do stavu, teraz u «stred-nej ľachty».


33

Sčítanie ľudu v Uhorsku roku 1720 ukazuje prekvapujúci údaj, aký nemá ob-doby v iných okolitých krajinách Európy: kadý pätnásty človek v Uhorsku bolľachticom, alebo zemanom.105 Keď sa koncom 20. storočia vytvoril «spolokpotomkov ľachticov v Čechách», na otázku, prečo podobný spolok nevytvoria ina území Slovenska (= bývalé horné Uhorsko), predstavitelia českých ľachti-cov odpovedali, e by to bolo veľmi tako realizovateľné, lebo dnes kadémudesiatemu obyvateľovi ijúcemu na území bývalého Uhorska koluje v ilách ľach-tická krv. To vetko sú väčinou potomkovia privilegovaných Kumánov z 13. sto-ročia

Politický význam «kráľovských sluobníkov» (Kumánov) po vy-daní Zlatej buly sa veľmi zvýil. Zlatá bula Ondreja II. je v skutoč-nosti oficiálnym uvedením príelcov maďarského ivlu do vlády avlastníctva pôdy v Uhorskom kráľovstve. Zlatá bula, ako aj vetkyjej neskorie novelizácie (r. 1231, r. 1233, r. 1267, r. 1351) bolanamierená proti starej domácej vysokej slovanskej arpádovskejľachte a zvýhodňovala drobnú a strednú ľachtu (iobbagiónov) vy-tvorenú z cudzincov-Kumánov.

Pôvodná slovanská oligarchia arpádovskej uhorskej dynastie(tj. starí Slovania príbuzní prvých Arpádovcov Gejzu a tefa-na) sledovala vývoj situácie v Uhorsku s nedôverou, avak výsadykumánskym-maďarským príelcom potvrdzovali i ďalí a ďalí u-horskí králi (i napriek tomu, e i sami boli ete stále Slovanmi) v sna-he nájsť ekonomickú i vojenskú oporu a protiváhu proti domácejarpádovskej ľachte; avak neuvedomujúc si, aké katastrofálne dôs-ledky bude mať pripustenie cudzincov (Kumánov-Maďarov) k mocipre slovanské Uhorsko v ďalej budúcnosti. Následníci Ondreja II.,ako napr. Bela IV. a iní, pokračovali v jeho ľapajách, usilujúc sačím viac rozmnoiť, zvýhodniť a upevniť strednú vrstvu ľachty (ku-mánskych iobbagiónov), závislú len a len od kráľa na zvýeniesvojej autority a moci v kráľovstve.

Ako prvý oficiálne prijal Kumánov do Uhorska kráľ Bela IV.(1235-1270). Jednalo sa o sedem kumánskych kmeňov, ktoré sa u-sídlili na Tatármi spustoenom území. Aby si ich k sebe ete viacpriviazal, oenil svojho najstarieho syna tefana (neskoriehokráľa v rokoch 1270-1272) s kumánskou princeznou Albetou.106

Kráľ im dával do úitku maličké pozemky (v bainách, lebo inú

1. Terminológia

34

pôdu u nemal, jednalo sa o močaristú či piesčitú pôdu medzi Du-najom a Tisou a úvaly rieky Krí a Maro)107 a rozličné výsady,čím vzniká úplne nová, dosiaľ nikdy predtým neexistujúca vrstvadrobnej, tentoraz u kumánskej-maďarskej ľachty (tzv. iobbagio-nes!, tj. dobrí tuláci, bezzemkovia, poddaní povýení do ľach-tického stavu).

Kým predolí uhorskí králi usídľovali Kumánov v centre Uhor-ska (medzi Dunajom a Tisou) len sporadicky a v malých skupin-kách, Bela IV. predbehol vetkých aj v tejto oblasti.

V obnovenej Zlatej bule Bélu IV. dostali kráľovskí sluobníci-servienti, inými slovami Kumáni v slubách kráľa, ďalie a ďalievýsady a privilégiá To isté v Zlatej bule Ondreja III. Keď sana uhorský trón dostáva predposledný Arpádovec: maloletý Ladi-slav IV. s prímením «Kumán» (!) (1272-1290), Uhorsko dočasnespravovala jeho kumánska (maďarská) matka Albeta. Ako ukazu-jú dejiny, vzápätí sa objavuje v Uhorsku ďalia spoločenská vrstva,tzv. «filii iobbagiones» (synovia-potomkovia iobbagiónov), tj. uúplne udomácnení Kumáni-Maďari, konajúci hlavne vojenskúslubu v kráľových slubách v Uhorsku, vrstva bola masovo zastú-pená opäť kumánskym-maďarským ivlom. Maďarský ivel sa ten-toraz začína zmocňovať vetkých sfér verejného ivota v Uhorsku,čo sa ihneď prejavilo najmä po vymretí arpádovskej dynastie (r.1301).

Moc poslednej slovanskej arpádovskej oligarchie (v zastúpenívýchodoslovenských Omodejovcov z rodu uhorského arpádovské-ho kráľa Aba Samuela (1038-1046) i slovanského Matúa ČákaTrenčianskeho, ktorí spolu ovládali temer celú historickú marku«Ruizorum» tretinu Uhorska), bola zlomená v historickej bitkepri Rozhanovciach roku 1312 (Matú Čák priiel s vojskom ne-skoro, u po bitke). Odvtedy uchopili moc v krajine cudzie neslo-vanské dynastie spolupracujúc ruka v ruke s iobbagiónmi, ktorýchúradnou ideológiou sa stáva latinský rímskokatolícky obrad. U-horsko od toho času prestáva byť slovanským a začína v ňom pre-vládať stále viac a viac maďarský element (asimilácia slovanskéhoobyvateľstva). Obnovenie Zlatej buly r. 1351 dokonca postavilo


35

strednú kumánsku-maďarskú ľachtu na roveň vysokej ľachty,avak zatiaľ len teoreticky. Prakticky strednú kumánsku ľachtu na ro-veň vysokej Anjouovcami dosadenej ľachty uviedlo a Werbó-czyho Tripartitum r. 1514. Vetko slovanské obyvateľstvo centrál-neho Uhorska (= dnené Maďarsko), čo v tom čase (ete pred ná-stupom protestantizmu) prelo na rímskokatolícky obrad (spon-tánne či násilne) hlavne v Panónii a v medziriečí Dunaj-Tisa, tj. v cen-trálnom Uhorsku, sa stalo kumánskym (maďarským). Definitívnepolatinčenie soborných baziliánskych monastyrov (ich zmenou na be-nediktínske), na ktorých stál celý duchovný ivot Uhorska, spôso-bilo, e takmer vetko slovanské obyvateľstvo centrálneho Uhorskanielen e stratilo cyrilometodejskú «staru viru», ale zmenilo i svo-ju národnú identitu na kumánsku-maďarskú,108 alebo bolo vysťaho-vané na pohraničie (tzv. Valaská kolonizácia v skutočnosti niekolonizácia spoza hraníc, ale presídlenie-vysídlenie z úrodnej pô-dy centrálneho Uhorska na neúrodné pohraničie, zalesnené svahyKarpatských hôr, na kopanice). Slovanské zvyky na území cen-trálneho Uhorska s cyrilometodejským gréckokatolíckym obradomodolávali ete takmer do pol. 18. storočia napríklad na juhozápadeBalatónu v rusínskom regióne (castrum Ruthenor),109 odkiaľ nebo-li vysťahovaní len vďaka ťako obrábateľnej, bainatej a močaristejzemi (názov «Balaton» je odvodený od staroslovanského slovamoscho-iberského pôvodu «boloto», na rozdiel od skýtskej-staro-slovanskej varianty toho istého slova «blato» blato).

V pohraničných upách po celom obvode Uhorska zostal vakautochtónny slovanský rusínsky ivel, ako i cyrilometodejský ob-rad v tomto období v podstate ete nedotknutý, a to a do času kýmnenastala III. fáza latinizácie (pozri podrobnejie v kap. 3.5.),ktorá zasiahla i horné oblasti Uhorska (dnené Slovensko a sever-né Maďarsko).

1. Terminológia

36

Chustský hrad

«Monastyrská eparchia»(staroslovansky «∑∞blast´»)

Termín «monastyrská eparchia» v tejto práci označuje eparchiu(vlad¥çestvïe), ktorej episkop (vlad¥ka) je mníchom-archiman-dritom a má svoje episkopské sídlo (rezidenciu) v sobornom mo-nastyre (podrobnejie viď v kap. 2.2.).

Napríklad v Mukačevskej monastyrskej eparchii, podobne, ako i v kadejinej, bol jeromních-archimandrit zároveň episkopom-vladykom. V Aktách Kon-gregácie Propaganda Fide sa roku 1666 píe: « na Mukačevský monastyr jeod nepamätných časov naviazaná hodnosť biskupská a to takým spôsobom, eepiskop je predstaveným monastyra».110 Preto aj mukačevský episkop ako vla-dyka a zároveň predstavený mníchov, vyuíval na svoje udranie (tj. na udr-anie eparchie) úplne samozrejme vetky majetky sv. Nikolajského baziliánske-ho monastyra na Černečej Hore, ktorými tento monastyr obdarovalo kniea Te-odor Koriatovič ete v 14. storočí.111

Kadý archimandrit-episkop sídliac v sobornom monastyreovládal, tj. mal moc (staroslovansky ∑∞blast´ = ∑∞vlast´ moc,porov. súčasné ruské «vlastæ» moc) nielen nad vetkými jemupodriadenými mníchmi-baziliánmi, ako soborného, tak i filiálnychmonastyrov, ale mal moc i nad vetkými veriacimi celého jemu pod-liehajúceho teritória: monastyrskej eparchie. Toto teritórium sa na-zývalo aj «∑∞blast´» oblasť. Porov. odtiaľ odvodené slovenské«vlasť», či «naa vlasť», teda miesto-teritórium, kde máme moc,kde si sami zariadzujeme ivot a vetko robíme tak, ako my samichceme, teda inými slovami povedané, «vlasť» je územie, kde má-me vlasť=moc. Staroslovanský termín «∑∞blast´» sa významovo plnezhoduje so staroslovanským termínom «vlad¥çestvïe», s gréckym«eparcia» eparchia a latinským «dioecesis» diecéza!

Keď vak bolo územie gréckokatolíckeho Uhorska nespravod-livou aplikáciou 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu rozdelenéna niekoľko málo, čo do územia vak obrovských latinských die-céz, kadá takto vzniknutá latinská diecéza obsahovala veľké mno-stvo územne meních gréckokatolíckych monastyrských eparchií-oblastí. A tak v dôsledku toho, slovo «oblasť», ktoré pôvodne ozna-čovalo samostatnú gréckokatolícku monastyrskú eparchiu, dostalo


37

dnený sekundárny význam niečoho územne malého-zanedbateľ-ného. Teda územia, ktoré je súčasťou akéhosi väčieho a dôleitej-ieho územného celku. V tomto podradnom slova zmysle chápalia označovali napr. Mukačevskú monastyrskú eparchiu hlavne po tzv.únii (v 18. storočí) egerskí latinskí biskupi.

«OSBM»Skratky príslunosti k tomu či onému Rádu si začali písať ako

prví mnísi na Západe, kde začiatkom druhého tisícročia vznikloveľké mnostvo odliných Rádov-Reholí. Ako prví si začali za menopísať skratku označujúcu ich príslunosť k Rádu benediktíni («OSB»)a frantikáni («OFM») v 14. storočí.112

«OSBM» je skratkou z latinského «Ordo Sancti Basilii Mag-ni», v preklade «Rád sv. Bazila Veľkého». Na historickom Podkar-patsku si baziliáni začali písať za meno v latinčine túto skratku av druhej polovici 17. storočia. Predtým sa volali jednoducho «mních-mi» alebo «kalugermi». V staroslovančine či rusínčine sa adekvát-ny zápis «OSBM» vyjadruje slovami: «Çinß Svåtágo Vas⁄ ’l⁄åVelíkago», v skratke «ÇSVV».

«Pleban»V latinskej Cirkvi boli biskupom určovaní niektorí kňazi, ktorí

im pomáhali v nadhliadaní nad ostatnými kňazmi. Volali sa «ple-bani» alebo «archipresbyteri». Od 15. storočia meno «plebanus» v nie-ktorých častiach Európy získalo veobecný význam na označova-nie kadého latinského kňaza. Stalo sa tak hlavne na území Poľskaa horného Uhorska (teda i dneného Slovenska). A tak v Poľsku ana území horného Uhorska je kadý latinský farár «plebanom». Dne-ného latinského dekana volali archipresbyterom.113

1. Terminológia

38

«Pomocný biskup»Čo učí katolícka Cirkev o tzv. sídelných a tzv. pomocných

biskupoch dnesII. Vatikánsky koncil (esťdesiate roky 20. storočia) hovorí o sí-

delných, teda plnoprávnych biskupoch v katolíckej Cirkvi toto:«Jednotliví biskupi, ktorým bola zverená do starostlivosti par-

tikulárna Cirkev pod pápeovou autoritou, pasú jej ovce v meneHospodinovom, ako skutoční, riadni a bezprostrední pastieri aplnia vo vzťahu k veriacim úrad: učiť, posväcovať a viesť» (Chris-tus Dominus, č. 11).

Teda sídelný episkop riadi nejakú zverenú eparchiu v mene I-susa Christa a za svoje zverené ovečky je priamo zodpovedný sa-mému Isusovi Christovi (porov. Sk 20,28; 1Pt 5,2-4).

Episkop, ktorý neriadi nejakú eparchiu, sa volá «titulárny bis-kup» (porov. can. 179 CCEO). Môu byť:1.) titulárni biskupi koadjutori, ktorí «sú menovaní s právom

nástupníctva» a nastupujú na miesto nejakého sídelného episkopav prípade jeho smrti, alebo odstúpenia (porov. Christus Dominus,č. 26),

2.) titulárni episkopi pomocní (pomáhajú sídelnému biskupovibez práva nástupníctva).

Titulárny biskup dostáva ako svoj «titulus» (titul) meno neja-kej starodávnej eparchie, ktorá u dnes neexistuje.

II. Vatikánsky koncil poučuje, e «pomocní biskupi sú povola-ní k účasti na starostiach diecézneho biskupa, svoju slubu majúvykonávať tak, aby vo vetkých záleitostiach postupovali v pl-nom súlade s ním» (Christus Dominus, č. 25), teda pomocníbiskupi sú sídelnému biskupovi skutočne len do pomoci a môurobiť len to, čím ich on poverí.

Titulárni-pomocní episkopi, čo sa týka episkopstva, ako plnostikňazstva, sú skutočnými episkopami vkladaním rúk a slovamisvätenia dostali plnú milosť Svätého Ducha A predsa nemajúiadne stádo, dokonca nemajú nijakého veriaceho zvereného do pria-mej opatery! Antická Cirkev pojem «titulárny-pomocný episkop»


39

nepoznala, ani východné pravoslávne Cirkvi tento pojem dodnesnepoznajú. Antická Cirkev problém rastu počtu veriacich v jednotli-vých eparchiách, namiesto toho, aby zriadila úrad bezmocných po-mocných episkopov, rieila vytváraním nových eparchií (Kartágin-ský snem roku 419 kánon 98.), teda veľká eparchia sa podelila na via-cero nových. Tak postupujú dodnes východné Cirkvi neuznávajú-ce pápeský primát.

Tzv. «chór-episkopi», s ktorými sa v prvých storočiach stretá-vame v dejinách sv. Cirkvi, tie neboli bez stáda, pretoe boli epis-kopami malých dedín, či oblastí, teda mali zverené malé stádo ve-riacich, o ktoré sa starali a nad ktorým dohliadali (po grécky «epis-kopos» znamená nadhliadač)

Pojem «pomocný biskup» vznikol v latinskej Cirkvi po IV. La-teránskom koncile.

«Rusíni-Ruteni-Rutheni»V časoch sv. tefana (okolo r. 1000), tj. v dobe pocyrilometo-

dejskej sa Rusínmi (Ruthenmi) označovalo vetko slovanské oby-vateľstvo arpádovského Uhorska. Z nich sa neskôr vyčlenili novo-dobé slovanské národy, napr. Srbi (Ruska drava) a Slováci (zá-padné časti «marchia Ruizorum»)

Rusínmi sa označovalo vetko slovanské obyvateľstvo historic-kého Podkarpatska bez rozdielu minimálne do nástupu protestan-tizmu:! Rusínske osídlenie je u v 11. storočí doloené najmä na územíMooňského komitátu (upy), tj. k sídlam Rusínov v tom čase pat-rila i dnená Bratislava (porov. názov súčasnej mestskej časti Bra-tislavy «Rusovce», kde kedysi stál tzv. Ruský hrad (Oroszvár)).114

Rusínske osídlenie v danej oblasti potvrdzuje i potok, ktorý sadodnes oficiálne označuje ako Ruský potok (Russbach). Nachádzasa západne od Bratislavy, dnes u na území Rakúska.! Cennú historickú zmienku máme z roku 1260, kde je zazname-nané, e vo vojsku uhorského kráľa Bélu IV., keď bojoval protičeskému kráľovi Otokarovi II. bojovali aj «Rusíni (oroszok)». Ur-

1. Terminológia

40

čite sa nejednalo o obyvateľstvo Kyjevskej Rusi a Haliče, ale iloo Rusínov z Uhorska, tj. z Rusínskej marky (z horného Uhorska),teda i z územia dneného Slovenska, pretoe autor tejto dobovejhistorickej zmienky krátko predtým píe, e tam boli prítomní i zá-stupcovia spojencov z Haličiny a Poľska, ale títo veľmoi, keďeboli porazení Tatármi, nemali so sebou vojsko115

! Existuje hramota, v ktorej sa píe, e roku 1262 v samotnejNitre ili Rusíni.116

! Z roku 1500 máme historickú zmienku o tom, e v blízkostiVyehradu pri Dunaji (dnes v Maďarsku) ili Rusíni: «Rutheni Re-giae majestatis in Nagy Oroszfalvu residentes», ktorí neplatili cir-kevné desiatky117

! V roku 1570 rakúsky cisár Maximilián II. (1564-1576) poslalkomisiu tyroch cisárskych úradníkov do horného Uhorska, abypreskúmali cisárske dôchodky v týchto severných častiach ríe. Títovo svojej správe z Koíc píu, e od Mukačeva a skoro do Trenčína(!) («vnnd von Munkhatsch an biss gegen Trentschyn») ijú Ru-síni («Raissen»).118

! Z listu Kataríny Zrínskej, vdovy po Frantikovi Thurzovi, ad-resovanom roku 1576 cisárovi Maximiliánovi sa dozvedáme, ena Orave (Arwa) vtedy ili len Rusíni: «Sunt binae vel ternae pos-sessiones in comitatu Arwensi ad castrum Arwa pertinentes, quasRutheni vel alio nomine Volachii inhabitant, qui a divis quondamregibus Hungariae praerogativa quadam donati fuerunt».119

Slovákov, ako samostatného národa, toti vtedy ete nebolo, vyvi-nuli sa a neskôr pod vplyvom protestantizmu, a to z Rusínov od-padlých na protestantizmus (tj. ľudí duchovne mŕtvych v nemči-ne Habsburgovskej monarchie označovaných «toth», preto Slováciboli donedávna Maďarmi pohrdlivo prezývaní «tótmi»).! V urbári oravského panstva sa roku 1626 pôda pridelená Rusí-nom (slobodným!) volá «oroszok földei», teda ruská zem a Vala-ská Bzina sa označuje ako osada «az kiben oroszok laknak», v kto-rej Rusíni bývajú, na rozdiel od Sedliackej Bziny, o ktorej sa hovo-rí, e v nej u ijú «dedinskí poddaní» (tj. u nevoľníci).120

! Existuje písomná zmienka o tom, e napr. na Orave (dnené


41

západné Slovensko), na jednom zvone v Dolnom Kubíne (AlsóKubin) sa nachádzal nápis v cyrilike. Zvon pochádzal z pôvodnejgréckokatolíckej cerkvi.121

Roku 1864 boli v rímskokatolíckom kostole v Dolnom Kubíne(odkiaľ pochádza slávny slovenský protestantský básnik 19. sto-ročia Pavol Ország Hviezdoslav) náhodne objavené: «Dva staro-itné drevené obrazy (rozumej ikony maľované na dreve pozn.autora), predstavujúce Krista Pána a bl. Pannu Mariu s nápisamikyrilskými: ne rukotvorenny obrazß. Oba tieto obrazy nalezenésú v r. kat. kostole v Dolnom Kubíne. Kroj obrazov je cele slovan-ský».122 Ide s najväčou pravdepodobnosťou o ikony z pôvodné-ho dreveného gréckokatolíckeho ikonostasu, z časov, keď ete v Dol-nom Kubíne boli vetci obyvatelia gréckokatolíkmi.! Dodnes sa vetci gréckokatolíci na území bývalého Uhorska na-zývajú «rusnakami», lebo ostatní stratili «staru viru» a s ňou i vlast-nú cyrilometodejskú identitu.

Rusíni, ako potomkovia pozostatok starého privilegovanéhoobyvateľstva arpádovského bieleho Uhorska ete dlhú dobu i po vy-mretí Arpádovcov neboli poddanými, ale slobodnými123 (malisvoje staré privilégia, v neskorom období známe ako tzv. vala-ské privilégia (valaské právo) a to podobne ako v Rímskom im-périu existovalo rímske právo a privilégiá len pre Rímanov). Me-dzi privilégiá Rusínov124 patrilo napríklad, e: neplatili dane, malimigračnú slobodu, vysoký stupeň vlastnej samosprávy, mali právonosiť zbraň kadý z nich bol vyzbrojený lukom či kuou a ne-skôr, po objavení puného prachu, na príkaz kráľa i ručnicou-pu-kou (sclopos manuales pro praesentis temporis ratione). Časť Ru-sínov na území starej marky «Ruizorum», tj. historického Podkar-patska chránila ete dlhé storočia hranice s Poľskom a starala sa ajo bezpečnosť obchodných ciest. Katarína Zrínska vo svojom liste z ro-ku 1576 cisárovi Maximiliánovi napísala (v latinčine):

«Úlohou (Rusínov) je a podľa ich starých privilégií sú (aj) po-vinní so zbraňou vdycky, koľko ráz to potreba bude vyadovať, byťpohotove nielen na ochranu hradu, ale i stráiť hranice krajiny v tých-to končinách proti Poliakom, aby súsední pomedzní Poliaci niečo

1. Terminológia

42

potajme a klamlive neodcudzili s hraníc. Okrem toho stráili vet-ky cesty, ktorými sa tade chodí do Poľska, proti zlodejom a zločin-com, proti lúpeníkom a zbojníkom, aby obchodníci a kupci, ktoríz tohoto kráľovstva do Poľska, alebo z Poľska do tohoto kráľovstvatovary dováajú a vyváajú, neboli prepadávaní».125

Kavuljak o oravských Rusínoch-Valachoch hovorí toto: «Valasitvorili svojrázny typ obyvateľstva Oravy od samého začiatku jej kolo-nizácie. Boli to pastieri rusínskeho pôvodu, ijúci polokočovným spô-sobom po horách a paienkach Oravy. Matej Huňadský, znajúc tentotyp obyvateľstva u z Valaska, Rusínska a Sliezska, ujal sa zaň i vOrave. Robiac tu nové poriadky, utvoril z neho vojensky organizovanémustvo na ochranu hradu a jeho majetku. Napísal listinu, ktorázaisťuje práva a predpisuje povinnosti valachov. Obsah listiny je tento:

Keď kráľ Matej zčiastky dobrovoľnou dohodou, zčiastky vydo-bytím dostal vetky hrady, zámky a mestá, ktoré boly v rukáchPetra Komorovského v stoliciach Oravskej a Liptovskej, prilipred neho dvaja valasi z Oravy v mene svojom a v mene ostatnýchvalachov dedín Kňaej, Medzibrodia, ktoré patrily k zámku O-ravskému, a dediny Dubovej, ktorá bola vtedy pridelená k zámkuLikavskému. Deputácia oznámila mu, e valasi (Rusíni) majú od pra-dávnych časov privilegia a svobody, ktoré boly veobecne uznáva-né a repektované; iadali, aby Matej ráčil ponechať a potvrdiť tie-to práva a svobody. iadosti bolo vyhovené. Oravským valachom(Rusínom) boly potvrdené tieto výsady (Listina kráľa Mateja, vy-stavená v Ruomberku vo tvrtok po Kvetnej nedeli roku 1474):

Valasi (Rusíni) neboli povinní platiť nijakej krajinskej dane.Nemuseli konať robotu na Oravskom a Likavskom hrade. Malisvojho spoločne voleného vojvodu. Keď niektorý valach mal sporalebo proces, hľadal si pravdu (= spravodlivosť) u vojvodu (coramwaywoda per universitatem ipsorum communiter electo). S výro-kom vojvodovým nespokojná stránka mala právo predniesť svojusťanosť královi alebo kastelánom menovaných zámkov. Od plo-dov a vlastných výrobkov, ktoré na trh niesli alebo na trhu kúpili, ne-platili ani cla, ani poplatku. Mali voľné právo pásť ovce v lesochhradu Oravského a Likavského. Pod titulom uznania zemianského


43

práva kadý valach, ktorý choval ovce, musel oddať ročne po päť z ka-dých sto oviec do toho hradu, ku ktorému patril. Kto nechoval o-viec, ale voly, ten platil jeden gro od kadého vola Za to, eboli osvobodení od zámockých robôt a veobecnej dane, museli stráiťcesty, vyzbrojení lukom a fundou (arcus manuales vel balistas tene-antur). Oni chránili a hájili vetky cesty proti zlodejom, lotrom a lú-peníkom; sprevádzali cestujúcich zámockých a kráľovských úrad-níkov a kupcov vtedy, keď im to kastelán zámku nariadil k vôli ve-obecnej obchodnej a administratívnej bezpečnosti. V prípade po-treby na rozkaz kastelána mláde bola povinná v zbroji ustanoviťsa v zámku na brannú slubu.

Kto sa zdráhal nosiť zbraň, trikrát bol upozornený kastelánomna svoje povinnosti. Za kadé ďalie upozornenie musel zaplatiť po 6oviec. Ak niekto ani na tvrté upozornenie kastelána nechcel sa chytiťzbrane, kráľ mal právo svobodne disponovať nad celým jeho ma-jetkom».126

Niektoré zo starodávnych privilégií Rusínov boli znovu obno-vené hlavne v čase pred bitkou pri Moháči (r. 1526), keď tureckáhrozba doslova visela nad Uhorskom. Privilégiá bojových Rusí-nov Oravského panstva potvrdené Matejom Korvínom teda potvr-dil aj Ľudovít II. vo februári roku 1526 a neskôr Ferdinand I. v ro-ku 1550.127 Dokumenty 16. storočia častejie spomínajú Rusínovako ľudí s privilégiami podobnými aké v tom čase mali u len ma-ďarskí iobbagióni (iobbagiones S. Majestis regis, iobbagiones re-gales). Dobové dokumenty ich spomínajú aj ako «kráľovských Ru-sínov».128 (podrobneji pozri v kap. 3.3. a 3.4.)

Ide o potomkov bývalej arpádovskej Rugie-Rusie, marky «Ruizo-rum», či «Ruthenorum» na čele ktorej kedysi dlhé storočia stál rusínskyvodca, tzv. «dux Ruizorum», ktorý mal svojich úradníkov «officialisdux Ruthenorum». Jedným z «dux Ruizorum» bol i syn sv. tefana I.,sv. Imrich. «Marchia Ruizorum» bola v skutočnosti «ducatus», tj. voj-vodstvo, a to najbohatej a mimoriadné privilégia vlastniacej časti U-horska, o čom svedčí i nezanedbateľný fakt, e razila vlastné zlaté min-ce po nej nazvané «dukáty» v malej Kremnej, tj. v Kremnici. Poddanísa nikdy nevyzbrojovali, aby sa nevzbúrili,129 preto hore menovaní

1. Terminológia

44

Rusíni boli určite vdy slobodné privilegované obyvateľstvo.V súčasnosti oívajú rozličné hnutia, ktoré po páde komunizmu (po roku

1989) rozvíjajú svoju aktivitu vo vetkých, na troskách Uhorskej ríe vytvorenýchkrajinách, a to hlavne na území historického Podkarpatska. Hnutia, ktoré sasnaia bez separatistických tendencií, tj. v zmysle kultúrnom, obnoviť svedomierusínskej národnosti, ktorej existenciu zas iní tendenčne popierajú. Táto túdiavak nechce vstupovať do otázky rusínskej národnosti, ani do otázky teritóriatohto starodávneho slovanského etnika Chce vak odkryť dejinnú pravdu a si-tuáciu, ktorá ete v relatívne nedávnej minulosti existovala medzi gréckoka-tolíkmi na území historického Podkarpatska v čase, keď existencia Rusínov,ako národa, bola úplnou samozrejmosťou a nikomu ani na um neprilo, aby tútootázku dával vôbec do diskusie, v čase, keď bolo vetkým ete jasné, e Rusínisú národom ijúcim pod Karpatami, národom, ktorý má nielen svoje historickéúzemie, ale i starodávny jazyk, kresťanské náboenstvo a kultúru. Táto pradáv-na územná uniformita historického Podkarpatska bola vak v priebehu dejínčasto naruovaná a dnes pre politické hranice prakticky neexistuje. Dnes sajedná o národ bez vlasti (podobne ako Kurdi, či Baskovia). Tie obrovskémnostvo prísluníkov tohto národa bolo asimilovaných ete v 19. storočí v tzv. jarinárodov medzi prísluníkov novosformovaného rumunského130 a novovznik-lého slovenského131 národa, ako aj ukrajinského a maďarského etnika, ktoréveľkú časť Rusínov pretransformovali temer úplne. Okrem politiky (útok Tur-kov) v asimilácii Rusínov hlavnú úlohu zohralo i náboenstvo, predovetkýmprotestantizmus a tie expanzia latinského obradu.

Ete v 19. storočí bola východná polovica územia dnenéhoSlovenska ete stále temer úplne gréckokatolícka a rusínska, takepo poráke maďarskej revolúcie roku 1848/49 protestantskí aktivisti(napr. S. Vozár vo svojej práci Hlasem od Tatjer) r. 1851, na zákla-de rozhodnutia vlády (Haynauové nariadenie) o novom ohraničo-vaní uhorských administratívnych územných celkov na základegeografie a aktuálneho národopisu (!), navrhovali vytvoriť rusín-sky územný ditrikt s centrom v Koiciach, popri slovenskomso sídlom v Preporku (Bratislave) a nemeckom v oproni (pozrimapu Uhorska na nasledujúcej strane uverejnenú u Macůrka, str. 250).S tým plne súhlasili túr a Hurban, avak s podmienkou úplnéhooddelenia týchto ditriktov od Uhorska.132 Skutočne tejto poiadavkerakúska vláda aj vyhovela s malými úpravami. Táto jazyková slobodavak trvala veľmi krátko. U po roku 1851 bola ústava zruená a za Ba-chovho absolutizmu vade povinne zavedená nemčina.133


45

Avak u v druhej polovici 19. storočia sa verejne a to priamoslovenskými národovcami hovorilo o silnom «stenčení» rusínske-ho národa asimiláciou Slovákmi a Maďarmi, napr. v Letopise Ma-tice (Matky) slovenskej (r. 1871) čítame: « som presvedčený, enárod ruský na Tise a Bodrogu, v čas príchodu Magarov (rozumejMaďarov - pozn. autora), bol oveľa mohutnejí a rozirenejí, nelije teraz, a e behom času veľká jeho čiastka buďto sa poslovenčilav stoliciach: ariskej, zemplínskej, abaujskej a piskej, buďto sapomaďarčila v stoliciach: borodskej, heveskej, sabolčskej a sat-márskej»,134 nehovoriac o silnej asimilácii po II. svetovej vojne.

Niederle roku 1919 napísal o asimilácii Rusínov v Zemplínskej a ariskejupe toto: «Stolice zemplínská je z poloviny slovenská, z poloviny ruská (rusín-ska), jih pak je maďarský V Zemplíně na severu u Balogha je Zubné ruské(rusínske) rovně Prituľany, Poruba, Kajňa, N. Oľka, Pravrovce, Vrchovce,Repejov, Pucák, Veľkrop, Solník, Vojtovce, Potočka. Tyto vechny obce jsoudnes přihláseny za ruské (rusínske). Naproti tomu zase Kelbovce, Brunica, Ja-kuovce, Krilovce, Mrazovce, Detrík, Vaľkov, Petkovce, H. Oľava, Stakovce,Kokovce jsou slovenské. Tím se zde hranice od r. 1890 silně změnila. Vedle

1. Terminológia

46

Uhorsko rozdelené v roku 1851 na národnostné ditrikty. Koický okres malako úradný jazyk rusíntinu, Bratislavský okres slovenčinu.

toho změnily se ovem i hranice ostrovů v aryi. A srovnejme, jak dalí velkézměny objevují se nám na první pohled, přirovnáme-li na př. mapu Czoernigovuz r. 1855, anebo docela zprávy z let dvacátých XIX. století u Bidermanna! A r. 1910přivedl opět změny veliké. Nicméně přes tuto libovůli úřadů a nespolehlivost ú-řední statistiky můeme bezpečně souditi, e se zde Slováci nalézají na postupu protiivlu ruskému (rusínskemu), a e mnohá obce, ba i celé kraje, je dnes slovenskyhovoří a za Slováky přihlasují, byly původně kraje ruské (rusínske) Na některýchkončinách lze vak jetě dnes viděti, jak se poslovenťují».135

Niederle roku 1924 o asimilácii Rusínov na Slovensku na konci 19. a začiat-kom 20. storočia napísal: « Východní části Slovenska větinou jsou posloven-tělí Rusové (Rusíni), ovem tak posloventělí, e dnes o jejich národnosti slo-venské není pochyby; odnárodnění lo kadých 10 let rychle ke předu faktsám, toti stálé postupné odnárodňování na prospěch ivlu slovenského, nedá sepopříti»,136 a roku 1927 svoje svedectvo vedeckého pracovníka dopľňa: «vdyť téměř očima mono bylo sledovati rychlý ústup ivlu ruského (rusínske-ho)».137

Slovenská oficiálna tatistika po tejto asimilácii v roku 1921 udá-vala tieto tatistické fakty: na Slovensku (tj. mimo územia vtedajejPodkarpatskej Rusi) vtedy ilo 2.013.792 Slovákov a Čechov a u len85.644 Rusínov.138 Keď dnes, tj. v roku 2000 na Slovensku ije okolo6.000.000 ľudí, teda skoro trikrát viac ako v r. 1921, malo by na Slo-vensku dnes iť aj najmenej trikrát viac Rusínov (3x85.644), tj. okolo250.000. Podľa sčítania z roku 1991 ich vak na Slovensku ije (spolus Ukrajincami) vraj len okolo 30.000 (!), a podľa sčítania z roku 2001len okolo 35.000 (!).

Posledné zvyky ete neasimilovaných Rusínov sa dodnes zachrá-nili v neprístupných Karpatských horách (v zapadákovoch). Podľasčítania v marci roku 1991 na Slovensku ilo len 17.191 Rusínov,pričom 49.099 obyvateľov si ete zapísalo ako svoj materinský ja-zyk rusínsky (kultúrny jazyk skýtskeho pôvodu139). Za Ukrajincovsa v tom istom sčítaní prihlásilo 13.281 osôb a z nich si len 9.480uviedlo ako svoj materinský jazyk ukrajinčinu.140

Podľa sčítania obyvateľstva na Slovensku v máji 2001, na Slo-vensku dnes ije 24.201 Rusínov, pričom 54.907 ľudí si uviedlo za svojmaterinský jazyk rusínčinu. Za Ukrajincov sa prihlásilo 10.814 obyva-teľov a 7.879 ľudí si uviedlo ukrajinský materinský jazyk.141

I napriek vyie uvedeným skutočnostiam a vye 1100-ročnej


47

cyrilometodejskej rusínskej tradícii (Chiesa ruthena = rusínskaCirkev, 863-1963) sú títo Rusíni od r. 1963 Rímskou administratí-vou tie zrazu pokladaní za prísluníkov novovytvorenej sloven-skej gréckokatolíckej Cirkvi sui iuris, po ktorej zasa naopak do roku1963 nebolo ani chýru ani slychu, lebo v skutočnosti vôbec neexis-tovala a začala sa formovať len počas Slovenského tátu za II. sve-tovej vojny.142 Pred rokom 1963 existovala len starodávna rusín-ska cyrilometodejská Cirkev s monastyrskými eparchiami, z ktorýchdodnes existuje Mukačevská eparchia (a z nej vyčlenené episkop-stvá, či exarchát: Preov, Koice, Hajdudorog).143

Najväčí národotvorný účinok u väčiny európskych národovmala a dodnes má v dejinách Cirkev. Ona vytvára národy, ale ichaj likviduje. Avak, keď sa to deje nespravodlivo, Boh bude vya-dovať od zodpovedných účty na stranom súde, lebo len spravod-liví sa spasia (porov. Mt 25,31-46). Pápe Ján XXIII. o tejto národ-nostnej nespravodlivosti (nútenej asimilácii), ktorá je ťakým hrie-chom, hovorí vo svojej encyklike Pacem in terris z 11. 4. 1963 toto:

«35. Sem zvláť patrí politická tendencia, ktorá sa od 19. sto-ročia rozírila a rozmohla sa po celom svete, toti e ľudia tohoistého národa chcú si utvoriť svoj samostatný tát. To sa vak pre roz-ličné príčiny nedá vdy uskutočniť. A tak sa neraz stáva, e jestvu-jú národnostné meniny na tátnom území iného národa. Z tohovak vznikajú veľmi váne problémy. V súvise s tým treba jasne po-vedať, e čokoľvek sa proti týmto národnostným meninám pod-niká, aby sa podlomila ich ivotná sila a rast, je ťakým prie-stupkom proti spravodlivosti, a to tým viac, ak podobné úsiliasmerujú k zničeniu samej národnostnej meniny. A naopak, spra-vodlivosť od tátnych činiteľov zvláť vyaduje, aby sa účinne pri-činili o to, eby občania národnostných menín mohli iť v ľud-ských podmienkach, najmä čo sa týka ich jazyka, kultúry, dávnychobyčají i hospodárskych iniciatív».

Po roku 1950 vak pre pravoslávnu Cirkev a po roku 1963 ipre katolícku Cirkev Rusíni prestali na Slovensku oficiálne existo-vať a to je tie významný faktor ovplyvňujúci ich výraznú asimilá-ciu v druhej polovici 20. storočia.

1. Terminológia

48

V junej polovici Slovenska (napr. na Zemplíne a v arii),ako aj v Transylvánii ijú dnes okrem Rusínov skýtskeho, ete ajRusíni keltského pôvodu, tí sú vak, hlavne po II. svetovej vojne (inapriek svojej starodávnej keltskej kultúrnej reči, tj. zemplíntine-aritine) povaovaní za odno Slovákov.144 A to i napriek tomu,e ich rusínsky pôvod dokazuje existencia vye 50.000 starodáv-nych Rusínov keltského pôvodu, ktorých predkovia sa zo Zemplí-na vysťahovali za časov Márie Terézie do Juhoslávie (Bačka-Voj-vodina) a dnes cirkevnoprávne patria do gréckokatolíckej eparchieKrievci. Jedná sa o zemplínskych Rusínov, ktorí emigrovali z ú-zemia historického Podkarpatska (dneného Slovenska a severné-ho Maďarska Zemplína) asi pred 250 rokmi a dodnes si zachova-li rusínske povedomie

V Poľsku dnes ijú tie u len malé skupinky kedysi mnohopo-četných Rusínov-Lemkov: V rokoch 1944-1946 bolo toti z úze-mia Poľska vysťahovaných na Ukrajinu 480.000 Lemkov-Rusínova Ukrajincov. Koľko bolo v tom čísle Lemkov a koľko Ukrajincovje dnes nezistiteľné. Poslednú bodku za Rusínmi v Poľsku mala daťtzv. «akcia Visla», ktorá mala zlikvidovať najmä Lemkov z Karpátpod zámienkou, e podporujú protipoľských partizánov. Táto akciabola prevedená neľudským spôsobom od apríla do júla 1947 a po-čas nej boli Rusíni-Lemkovia násilne vysídlení a rozptýlení po ce-lom Poľsku, ale najmä na tzv. «ziemie odzyskane», teda na niek-dajie nemecké teritóriá okolo Wroclawi a pri Baltickom mori,ktoré pripadli po II. svetovej vojne Poľsku. Jednalo sa o presídle-nie najmenej 145.000 Lemkov-Rusínov. Takýmto spôsobom boliLemkovia-Rusíni z poľských Karpát zlikvidovaní.145 Ako hovoriaich dnení potomkovia, Lemkovia boli rozptýlení satansky premy-sleným spôsobom, a to tak, e v jednej dedine nesmeli byť viacako dve ich rodiny. Bolo to urobené za účelom ich definitívnej asi-milácie. Opustené cintoríny, gréckokatolícke cerkvi a ich obydliaboli zrovnané so zemou buldozérmi, aby sa nemali a nevedeli (hlav-ne ich potomkovia) kde vrátiť. Dnes v poľských Karpatoch i na-priek tomu ete ije asi 10.000 Lemkov-Rusínov.146

Ďalie, a to na dnené rusínske pomery obrovské etnikum o sotva


49

zanedbateľnom počte asi 1.000.000 Rusínov priamych potomkovRusínov-emigrantov ije v severnej Amerike (emigrovali za prá-cou asi pred sto rokmi z územia historického Podkarpatska). TítoRusíni-Američania dnes i napriek veľkej asimilácii sú zorganizo-vaní v rusínskej metropolii v Pittsburghu, USA (episkopstvá: Pitts-burgh, Pensylvania 1924, Passaic, New Jersey 1963, Parma,Ohio 1969, Van Nuys, California 1982), okrem toho mnohí ajv samostatných pravoslávnych eparchiách.147 Po rusínsky vak a-merickí Rusíni u nerozprávajú, ale len po anglicky

Dnený stav Rusínov v Rumunsku, Zakarpatskej Ukrajine a Ma-ďarsku nebol nikde oficiálne zverejnený, a preto sa nepozná.

«Sobor»Slovo «sobor» súbor, zbor je staroslovanské slovo moskosibír-

skeho pôvodu a pôvodne označovalo sibírskeho divého býka, zub-ra (sobß > sobor, zubor; porov. sibír-sobor-zubor). V kresťanskejdobe sa výrazom «sobor» začala označovať základná cirkevná jed-notka zoskupená okolo episkopa. Soborom sa dodnes v moskosi-bírskych krajoch nazýva i katedrálna episkopská cerkov.

«Sobor» tvoria baziliánski mnísi zoskupení okolo svojho ar-chimandritu-episkopa, ktorého v prípade uprázdneného episkop-ského miesta i vyberajú-volia, a to spomedzi seba a na doivotie.Episkopské svätenie novozvolenému archimandritovi udeľovali ar-chimandriti-episkopi okolitých soborov. «Sobor» baziliánskychmníchov so svojim archimandritom-episkopom tvoril základ so-bornej (katolíckej) Cirkvi a jadro tzv. monastyrskej eparchie (pod-robnejie pozri v kap. 2.2.).

«Stara vira»Od cyrilometodejských čias na území Uhorska prekvitalo kres-

ťanstvo v gréckom obrade (v staroslovančine). V neskorom obdo-bí (v hornom Uhorsku hlavne v 16. st. a neskôr), keď sa začal, na ú-

1. Terminológia

50

kor starého cyrilometodejského-gréckeho obradu u masovo pre-tláčať cudzí latinský obrad (v latinčine), ako aj predtým úplne ne-známe protestantské (kalvínske, luteránske) učenie, ľudia začalipôvodné grécke cyrilometodejské zvyky, tradíciu i obrad spontán-ne označovať pojmom «stara vira». Vieru vyjadrenú v pôvodnomgréckokatolíckom obrade volali «stara vira» a vieru vyjadrenú v cu-dzom latinskom obrade, či rozličné formy protestantizmu ako«nova vira»:

«V starej východoslovenskej náboenskej literatúre nájdemečasto pojem stara vira znamenajúci vieru gréckokatolícku. Tak iv kalvínskom Katekhisme, ktorý na slovensky prelozsil Imricharkaň a vydal v Budíne r. 1895 je náboenstvo Szlovjakov zre-teľne vyznačené na str. 5: To szicze, zse prez zsivota szvateho szp-szenye nyemozseme obsahnucz, vsiczki Kreszczanye jednak majuvericz: alye u nyekterih cslankoch v naucze rozlucsuju se jeden od dru-heho: to jeszt rimszki katholyici, sztarej viry, aug. a helv. viznanyaszuczi evangeliczi, z kterich persi lutheranye druhe reformovanilyebo kalvinye se menuju. Tedy presne podľa početnosti vyme-nuje písateľ východo-slovenské cirkvi: katolici, sztarej viry (gr.-kat.), luterane, kalvine. V minulom storočí preráa tradícia o sta-robylosti slovanského obradu tam, kde by sme to najmenej očaká-vali: u kalvínov. Tradícia o úctyhodnom veku cyrilometodejskejviery v naej zemi. Ba i o tom, e oni kalvíni a luteráni pocho-dia z tejto cyrilometodejskej viery, prečo ju volajú stara vira a jejterajích prísluníkov starovercami».148

Sasinek podobne hovorí o Zátisí a Sedmohradsku, e pôvodná viera vyja-drená v gréckom obrade sa tam vdy označovala ako «stara vira» a jej príslu-níci «staroverci»:

«Vedle latinské církve zůstala tam i na dále východní církev slovanská, kte-ré se tam dosavad (tj. do roku 1885 pozn. redakcie) přidrují Rumuni a Ma-ďaři. Věřící latinské církve nazývají je starověrci; co jest zajisté hovornou tra-dicí, e tam slovanská církev starí jest, neli latinská».149

Kalvíni i luteráni nikdy nemali dôvod zakrývať svoj pôvod z gréc-kokatolíkov, veď kadému je i dnes jasné, e vznikli reformou, tj.premenou-zmenou niečoho starého na nové. Veď preto sa aj vola-


51

jú: «reformované Cirkvi», «reformovaní», či od protestovania pro-ti starému: «protestanti». Rímskokatolíci na Slovensku vak, a tohlavne v poslednom období, zakrývajú svoj pôvod z gréckokatolí-kov, pretoe v ich prípade sa zmena obradu nedá ničím ospravedl-niť, ba ani ničím pekným a povzbudivým odôvodniť. Práve pre tú-to príčinu aj v 19. storočí obnovený cyrilometodejský ruch na Slo-vensku začal práve medzi slovenskými protestantami a nie sloven-skými rímskokatolíkmi, ktorí do toho času nemali a ani nechcelimať so sv. Cyrilom a sv. Metodom nič spoločné (latinská Splitskásynoda sv. Metoda dokonca vyhlásila za heretika).

Aby v druhej polovici 20. storočia latinskí dejepisci, politici, čicirkevní predstavitelia nejako ikovne «zamaskovali» svoj grécko-katolícky cyrilometodejský pôvod, radej vedome, a niektorí zasvo svojej nevedomosti, v masovokomunikačných prostriedkoch na Slo-vensku po roku 1989 do nemoty opakujú vymyslenú bájku, ktorása prieči historickým dokumentom, zdravému rozumu, logike i Tra-dícii, e sv. Cyril a Metod boli vraj rímskokatolíkmi a írili na VeľkejMorave latinský obrad a e vraj zaviedli glagoliku a e teda la-tinský obrad bol vraj na Slovensku pôvodným, originálnym u od sa-mého počiatku pokresťančenia krajiny.150 Prečo potom Cyrila aMetoda latinský benediktínsky mních Viching tak urputne celý i-vot prenasledoval, a prečo nejeden pápe zakazoval cyrilometo-dejskú liturgiu a prečo Splitská rímskokatolícka synoda vyhlásilasv. Metoda za heretika to u nevedia vysvetliť, a preto tieto a mno-hé iné historické skutočnosti neprajnosti voči vetkému originál-nemu cyrilometodejskému obyčajne takticky, alebo zamlčujú, ale-bo neobjektívne preskakujú

Staré ľudové porekadlo hovorí, e «tisíckrát opakovaná lo sastáva pravdou». Smutné, ba pohorujúce na celej veci je vak to,e na Slovensku túto nepravdu hlásajú i niektorí z vysokých hod-nostárov rímsko-katolíckej Cirkvi, ktorí takýmto spôsobom u niesú viac členmi «rímskokatolíckej» Cirkvi, ale u len «rímskej»,pretoe svojou nespravodlivosťou likvidujúc vetko, čo nie je «rím-ske-latinské» zabíjajú «katolicitu» (od gréckeho «kaqolikovõ»veobecný, soborný), tj. «veobecnosť, sobornosť» Cirkvi, za ktorú

1. Terminológia

52

Christos zomrel! Isus Christos sám o sebe povedal: «Ja som cesta,pravda a ivot. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa», (Jn 14,6);«Ak vaa spravodlivosť nebude väčia ako spravodlivosť zákonní-kov a farizejov, nevojdete do nebeského Kráľovstva», (Mt 5,20),teda nikto sa nespasí, ak nie cez pravdu a ju obhajujúcu spravod-livosť. Diabol je otec li. Kto teda nemiluje a nehovorí pravdu jesynom diabla (porov. Jn 8,44). Na inom mieste hovorí Christos:« kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, e svoje skutkykoná v Bohu», (Jn 3,21). Preto na prelome tisícročí je u na čase,aby i latinská Cirkev na území bývalého Uhorska vyla s pravdouna svetlo a verejne priznala nekatolícke, ba protikatolícke omylysvojich nehodných členov v minulosti, s garanciou skorej nápravya prísľubom neopakovania sa. Ak sa bude i naďalej zakrývať prav-da, e vade (Čechy,151 Morava, Sliezsko, Slovensko, Maďarsko,Podkarpatská Rus) kde priamo pôsobili sv. Cyril a Metod, prekvi-tal niekoľko storočí gréckokatolícky obrad, ktorý bol následnenásilne a nespravodlivo vytisnutý latinským a naďalej sa budú í-riť bájky o Cyrilovi a Metodovi, ktorí vraj írili latinský obrad,jednota v Cirkvi medzi katolíkmi a pravoslávnymi nikdy nenasta-ne. Hospoď Boh prácu nespravodlivých pracovníkov vo svojej vi-nici neblahosloví, a preto nutne dochádza k úpadku Cirkvi a zmen-ovaniu religiozity obyvateľstva.152 Táto túdia práve poodkrývatúto historickú pravdu, a dokladá ju historickými faktami dá-vajúc recept na liečenie tisícročného neduhu (pozri praktické návr-hy v 6. kapitole).

Termín «stara vira» vo vzťahu ku gréckokatolíkom sa okreminého objavuje dokonca i v oficiálnych kráľovských dokumentoch16. storočia: napr. v dokumente z roku 1567 uhorský kráľ Ján II.vládnuci v Sedmohradsku označuje gréckokatolícku vieru ako«stara vira» (antiqua fide): «Joannes II. dei gratia electus rex Hung.,Dalm., Croatiae etc. Egregie fidelis nobis dilecte salutem et gra-tiam. Conqueruntur committimus tibi et mandamus firmiter,quatenus eos dein in antiqua fide et cerimoniis non turbes, nihilo-minus eos fidem christianam praedicant, illi ne impediantur, sedlibere absque impedimento et metu praedicent. Secus non facias.


53

Data Albae Juliae die 18. Febr. a. d. 1567. Joannes electus rexmp.».153

Termín «stara vira», presnejie povedané «svätá stará vira»,na označenie gréckokatolíckeho obradu pouíva i vladyka JosifRoga de Camellis roku 1695: «Acatholici, praesertim moderni,nullum habent scrupulum jurandi falsum et fidem suam oretenusnegandi et aliam profitendi. Ego dicere possum de Methodio,episcopo Munkacsiensi, antecessore meo, id, quod audivi, videli-cet, quod solebat suis dicere haec verba: Fili mi, ego animammeam laesi profitendo detestandam Unionem, ut possem vivereinter vos et vos, amicos meos, salvarem, confirmando in vobis an-tiquam et veram fidem orientalem. Et quando abivit MunkacsinoPoloniam, ubi ante duos annos mortuus est, sic ubique exorabat:patior pro sancta fide antiqua, fide orientali, ab impiis unitis per-sequuta».154

«Vlachovia-Valasi»Je to pôvodný praslovanský názov pre pohanských Hunov-A-

varov-Obrov-Rómov,155 z ktorých po prijatí cyrilometodejskéhokresťanstva (teda z pokrstenej časti) vznikol dnený rumunskýnárod a z nepokrstenej časti vzniklo etnikum dnes známe pod náz-vom «Cigáni-Rómovia». Po zániku arpádovského Uhorska a po po-liapaní vetkého cyrilometodejského, po vyhlásení starej-cyrilo-metodejskej viery za pohanskú (pozri kap. 3.3.), tento výraz nado-budol druhotný-sekundárny význam: začal v ústach Kumánov-Maďarov, a vôbec cudzincov-rímskokatolíkov v Uhorsku označo-vať vetkých «starovercov», tj. pôvodné gréckokatolícke obyvateľ-stvo Uhorska bez ohľadu na jeho slovanský alebo neslovanský pô-vod. Prichádzajúci Kumáni (Maďari), ktorí postupne uchopili tak-mer vetku moc v Uhorsku a orientovali sa na západný (latinský)obrad, toti prestali rozliovať medzi:a) gréckokatolíkmi Rusínmi-Ruthénmi, vyhlasovanými za poha-nov (pozri ďalej) ab) skutočnými pohanmi, tj. Cigánmi (Rómami) zachovávajúcimi

1. Terminológia

54

naďalej, a to i v kresťanskom prostredí svoje dávne pohanské oby-čaje.

Po násilnom presídlení gréckokatolíckeho obyvateľstva (zásadneodmietajúceho platiť cirkevné desiatky, tj. odmietajúceho latinskýobrad ako taký) z úrodných dunajských a potiských níin na ne-hostinné svahy Karpát (na základe 53. kontitúcie IV. Lateránske-ho koncilu, pozri ďalej), sa presídlenci-gréckokatolíci nutne, akchceli preiť, museli začať zaoberať chovom oviec, a tým názov«valachovia», «valasi» nadobudol tentoraz u tretí význam o-značuje chovateľov oviec (porov. dnený výraz «bača» so svojímipomocníkmi «valachmi»).

Výrazy «valachovia», «valasi», teda pôvodne označovali:1. Nepriateľov a zotročiteľov Slovanov, tj. Hunov = Avarov =Obrov (4. a 12. storočie).2. Neskôr vetkých «starovercov», tj. gréckokatolíkov s cyrilo-metodejským kultúrnym dedičstvom, a to bez ohľadu na ich slo-vanský či neslovanský (rumunský) pôvod (hlavne po 16. storočí).3. A najnovie aj chovateľov dobytka, hlavne oviec, bez ohľaduna pôvod a náboenské vyznanie (od 14. storočia a dodnes).

«upa» «Ipanstvo»Výraz «upan» je v najstarích listinách doloený vo forme «jopan» (8. sto-

ročie), «zupanos» (9. storočie),156 «iupanos» (11. storočie).157 Jeho modifiká-cia-slovo «(h)ipán» («pan») je praslovanský rusínsky výraz moscho-iberské-ho plemena Slovanov označujúci prísluníka moscho-iberskej (mosko-sibírskej)vyej spoločenskej vrstvy, teda rusa-pohlavára (ľachtica). V Uhorsku sa rozí-ril s nástupom vlády Arpádovcov, tj. Uhrov=Praslovanov moscho-iberskéhoplemena pôvodne sídliacich v povodí podkarpatskej rieky Uh. Územný celokvo vlastníctve, alebo správe jedného (h)ipána sa nazýval «(h)ipania» alebo«(h)ipanstvo». Adekvátny moscho-iberský praslovanský výraz «(h)ipania» >«hispania» (panielsko, porov. lat. «Hispania») nachádzame na Iberskom polo-ostrove, označujúci tentoraz celú krajinu, tj. starodávne územie osídlené pleme-nom Moscho-Iberov; latinským ekvivalentom prastarého «(h)ipán» alebo«pán» je «comes»; «ipanstvo» («ispansag») «comitatus» (porov. nem.«Gespan», «Gespanschaft»).


55

Varianta «upan», «upa» sa objavuje znova a v 19. storočí. Bernolákovslovník z konca 18. storočia vydaný v rokoch 1825-1827 slovo «upan» taktieete nepozná a na jeho mieste vade píe: «ipan», «ipanství».158 Pre lepiuzrozumiteľnosť v slovenčine v tejto práci pri popise dejín, a to i pred 19. storo-čím uívame výrazy «upan» a «upa».

Najstaria zmienka o podelení Uhorska na ipanstvá (upy) jez čias tefana I. (997-1038). «Ipanie» = «upy-komitáty».159

Za tefana I. bolo vraj Uhorsko rozdelené na 45 ipanií (úp).Uhorsko bolo logicky podelené podľa povodí jednotlivých riek. Povo-die rieky Poprad a Hornád vytvorili napr. Spiskú upu (Spi);povodie hornej Torysy a Tople vytvorilo ariskú upu (ari);povodie strednej Tople, Ondavy a Laborca vytvorilo upu Zemp-línsku (Zemplín); povodie rieky Uh vytvorilo upu Uanskú; po-vodie Latorice a Borovy vytvorilo upu Bereskú; ktorá susedilaso upou Uhočanskou, ktorej súčasťou bola i neskoria upa Mara-moroská. Maramoro sa stal samostatnou upou a v 14. storočí.Hlavou kadej upy bol nadupan (főispán). Bol predstaviteľomkráľa v danom kraji. Mal najvyiu administratívnu i súdnu moc.Sídlil v hlavnom tzv. upnom hrade. Kadá upa mala svoju zásta-vu, svoje vojsko, ktoré volali do sluby a udriavali upani. upa-ni zbierali i daň kráľovi a za svoje sluby si mohli z tejto dane za-drať pre seba jednu tretinu a dve tretiny odovzdávali kráľovi. u-panom pomáhali zámkoví stotníci (várkapitány), ktorí rozkazovalizámkovému sluobníctvu (servientes castri). Tu patrili i slobodnígazdovia (libertini)160

V druhej polovici 12. storočia bol počet úp v Uhorsku rozí-rený na 72.161 Hranice jednotlivých úp v Uhorsku sa zachovalitemer nezmenené a do I. svetovej vojny a na Slovensku a do ro-ku 1922.162 Od 1. januára 1923 boli hranice úp na Slovensku a Pod-karpatskej Rusi upravované a v roku 1927 boli upy definitívnezruené.163

______________________________________1 M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡rnik Mu-

zeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 235.2 «

… ego heri supra dicto Domino Episcopo de Camellis,

Archimandritæ

1. Terminológia

56

Venerabilis Monasterii Sancti Nicolai…», (J. Basilovits, Brevis notitia fundati-onis Th. Koriathovits, II, Cassovia, 1799, str. 11).

3 Plné grófske meno «Jozef Roga de Camelis» uvádza J. pirko, Cirkevnédejiny, II., Turčiansky Sv. Martin, 1943, str. 275.

4 A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 391.

5 «Die 25-a Iunii. Millesimo Septingentesimo Decimo quarto. Io. IosephusHodermárszky. Eppus Graeci Ritus Unitorum Archi Mandrita S. Nicolai Mun-kacsiensis ad Munkáts», (M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Na-ukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str.155).

6 Porov. G.G. Viza∞nt⁄ ∞j, Kra∞tkoe Pripádkovß Moráln¥xß, ilì Nrávn¥xßSobra∞n⁄e Dx*ovn¥mß Òµsóbamß potrébnoe, Ternáva, #a*πkj (1727), str. 206-208.

7 Vetky rády, kongregácie, rehoľné spoločnosti, ktoré vznikli neskorie na Zá-pade, a to v počte dnes dosahujúcom niekoľko tisíc, nemajú «veľký anjelský ob-raz», preto nie sú «anjelským činom».

8 Porov. A. Pekar, «Vasil¡änsæka Prov¡nc¡ä sv. Mikolaä na Zakarpat-t¡», Naris ¡stor¡¥ Vasil¡änsækogo Çinu Svätogo Josafata, Roma, 1992, str.384.

9 Tak to robí napr. J. Kútnik, v článku «Benedictine Missionaries in Slovakiain the 9th-11th Centuries», Slovak Studies, Cleveland-Rome, XXII (1982) 103,kde napr. baziliánsky monastyr v Legnave označuje za benediktínsky. 10 Porov. P. Giannini, «Il monachesimo basiliano in Italia», Bolletino della

Badia Greca di Grottaferrata, Grottaferrata, XLI (1987) 5.11 Dokument napísaný baziliánskym archimandritom Cypriánom v monasty-

re S. Giovanni Teriste di Stilo, (porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria,Villa S. Giovanni, 1981, str. 51).12 Porov. dokument uverejnený v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püs-

pökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 29.13 «Nota adiuncta epistolae praecedenti, de persona Basilii Tarasovic, 1642»

v knihe: M. Lacko, Unio Uhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Eccle-sia Catholica, Roma, 1955, str. 205.14 Slovania a do príchodu Hunov=Avarov=Rómov (4.-7. storočie) mali in-

tenzívne svetlé, tj. blonďavé (biele, bielavé) vlasy a modré (belavé) oči, v Kar-patoch to platilo ete aj v čase vzniku Uhorska, tj. v 11. storočí, ba i neskôr,(porov. G.A. Timkovič, «Pôvod Cigánov», Krásnobrodský zborník, Preov,II/1 (1997) str. 113); Sasinek o existencii «bieleho» a «čierneho» Uhorska uvá-dza okrem mnohých iných aj tento dôkaz: «Brunnus episcopus abiit in provin-ciam Ungariam, quae dicitur alba Ungria ad differentiam alteri Ungrie nigre,pro eo, quod populus est colore fusco velut Etiopes», (Ademari Hist. lib. 3.


57

Pertz SS. IV, 129 in F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku, Turčiansky Sv. Martin,1902, str. 27); Kniha Stepennaja uvádza, e «bieli Uhri» sú Slovania: «Eo tem-pore tributarii (Russis) fuerunt Kosari, Bulgari ad Danubium, Ungari albi,Czechi, Poloni hi omnes olim uno nomine Slavoni dicebantur, at a Ruricitempore (= okolo r. 864) Russi dici ceperunt», (porov. F.V. Sasinek, Slováci v U-horsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 29); « teda Uhorsko i po rozklade Veľ-komoravskej dravy bolo slovanským, a len po prisťahovaní sa Maďarov ( Ku-mánov) utratilo svoju tvárnosť slovanskú», (F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku,Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 7); porov. F. Sasinek, Dejiny počiatkov te-rajieho Uhorska, Skalica, 1867, str. 55-57; porov. J. Záborský, «Maďari pred o-panovaním terajej vlasti Bieli a čierni Uhri», Letopis Matice Slovenskej,Turč. Sv. Martin, XI/1 (1874) str. 39-41. 15 Slovo «Uhorsko» je jedným z mnohých príkladov dnes u zaniknutej pra-

slovanskej digammy «Û» [čítaj hw], (porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je stariaako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 45-47); U pod-karpatských Rusínov, tj. Praslovanov skýtskeho plemena sa pôvodne vyslovo-valo v tvare «*Û¨gorsko» [hwouhorsko]. Úvodné w sa dodnes zachovalo v poľti-ne «Węgry», kým úvodné prídychové h zasa v latinčine «Hungaria» a od nejodvodených západoeurópskych jazykoch napr. anglické «Hungary».16 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, mapa v prílohe

č. 2.17 «Vihorlat», prípadne v Moscho-Ibermi kontaminovanej výslovnosti «Bi-

horlat» (Byhorlat), ako aj «Byharsko» s velehradom «Byhor» (Byhar) vetkytieto slovanské názvy sa po prepise z cyriliky do latiniky písali pôvodne s «y»(ypsilonom), (porov. mapu Uhorska z roku 1750 v G.A. Timkovič, «Cyrilika jestaria ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 125;porov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), kap. 102, Phototypice impressum,Budapestini, 1964, str. 72), pretoe boli a sú odvodené od staroslovanskéhozákladu «(V)ûgorß» (V)uhor zachovajúc starodávnu praslovanskú digammu(zvuk v) na začiatku. Ide vlastne o iroký pruh podkarpatskej, slovanskými(V)uhrami od samého začiatku ovládanej zeme v povodí riek Váh, (V)uh a hor-ná Tisa (Byharsko), (porov. F. Bokes, Slovenská vlastiveda, IV, Dejiny Slovákov a Slo-venska od najstarích čias a po prítomnosť, Bratislava, 1946, str. 63).18 Maďarský názov «Nagy Varád» je doslovným prekladom staroslovanské-

ho výrazu: «vel(ikß)-gradß», tj. «Velehrad» a označuje staroslovanské hradi-te Byhar, tj. hlavné, opevnené, ohradené mesto Byharska. Staroslovanské skýt-ske «gradß» mesto v moscho-iberskej forme «garadß» > «gorodß» malo v pra-slovanskej výslovnosti na začiatku praslovanskú digammu «Û», «*Ûaradß» [čí-taj hwarad], odtiaľ je neskorie maďarské «varád» (i rumunské «orad-ea»), čimaďarské «város», porov. staroslovanské «var´» palác, opevnené miesto pa-novníka, (porov. Lexicon linguae palaeoslovenicae, I, Praha, 1958, str. 167).Pre zaujímavosť uvádzame aj keltský-zemplínsky ekvivalent «gard´» mesto, (po-rov. angl. «gard-en», maď. «kert» ohradené miesto, záhrada) obyvatelia Trebi-

1. Terminológia poznámky

58

ova a jeho okolia dodnes nazývajú Zemplínske «Hradite» pri Trebiove kelt-ským-zemplínskym výrazom «Hard-ite» (porov. M. Majtán, Názvy obcí naSlovensku za ostatných dvesto rokov, Bratislava, 1972, str. 145). Príbuznosťmoskovského «gorod» s maďarským «varád» a rumunským «oradea» (v ktoromsa digamma stratila úplne) je ďalím dôkazom o moscho-iberskom pôvode bie-leho arpádovského Uhorska. Moscho-iberský pôvod dokazujú i názvy ďalích po-četných lokalít, ako napr. «Balaton», ktorý je odvodený nie od skýtskeho-ruského«blato», ani nie od keltského «balto» (ako napr. Baltik, Baltické more), ale od mos-cho-iberského «boloto» [čítaj balato].19 Podobne ako názov «Veľká Morava» bol odvodený od rieky Moravy.20 Arpádovské Uhorsko bolo slovanské a celá arpádovská dynastia, dodatoč-

ne nazvaná podľa prvého vodcu, pochádzala z Karpát od rieky Uh (porov.«(K)arpát» > «(H)-Arpád», o úvodnom prídychu v slovách začínajúcich samo-hláskou porov. G.A. Timkovič, «Staroslovančina je prvým spisovným jazykompodkarpatských Rusínov», Blahovistnik, Preov, 5 (1998) str. 119-121); Arpá-dov nástupca vojvoda Zaltas-Zoltán (+947) má slovanské meno «zoloto»Macůrkové etymológie z turečtiny sú pritiahnuté za vlasy, (porov. J. Macůrek,Dějiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str. 29); Preto i slovenskí náro-dovci pri zaloení Matice (Matky) Slovákov zvolili za znak Matice slovenskej a ne-skorí znak Slovenska pôvodne rusínsky arpádovský dvojkrí na troch vrchoch.Na slovanský pôvod bieleho Uhorska a slovanský pôvod Arpádovcov ukazujeaj skutočnosť, e zákonné nariadenia, ako ich poznáme z latinsky písaných pra-meňov 11.-12. storočia, obsahujú základnú slovanskú terminológiu, ktorá po prí-chode Kumánov (Maďarov) a ich usadení sa v Uhorsku, prela i do maďarskejreči.

21 Praslovania-Kelti podobne ako i Praslovania-Moscho-Iberi uívali zvuk gvade tam, kde Praslovania-Skýti h a navye, u Keltov prevládala nosová vý-slovnosť samohlások, preto i podkarpatská rieka so skýtskym názvom «Uh» (ugß)sa panónskymi a zemplínskymi Praslovanmi-Keltami nazývala «(h)Ung», (porov.G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský zborník,Preov, III/1-2 (1998) str. 66); Názov «Uhorsko», prípadne «Uhria» je praslo-vanskou skýtskou variantou praslovanského keltského výrazu «(H)ung(a)ria».Keďe v 12.-13. storočí prisťahovaní Kumáni (Maďari) sa usadili predovetkýmv oblasti Panónie, tj. v zemi Slovanov keltského pôvodu, udomácnila sa u nich,tj. v maďarčine, praslovanská-keltská varianta «Hung» «Hungaria».

22 « Nunc restat dicere quare populus de terra scythica egressus Hungarivocantur. Hungari dicti sunt a castro Hungu, eo quod subiugatis sibi Sclauis»,(«Anonymi Belae regis notarii de Gestis Hungarorum liber, cap. 2» in S.L. End-licher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 5);« et uocatus est Arpad dux Hunguarie, et ab Hungu omnes sui milites uocatisunt Hunguari secundum linguam alienigenarum, et illa uocacio usque ad pre-sens durat per totum mundum», («Anonymi Belae regis notarii de Gestis Hun-garorum liber, cap. 13» in S.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta


59

Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 15); Slovanský názov «Uhorsko» (Hungaria)ako označenie ríe-kráľovstva sa bene pouíval medzi Slovanmi aj po príchodea repatrizácii Kumánov (Maďarov) a pretrval a do začiatku 20. storočia.

23 Porov. G.A. a J.V. Timkovič, «Krí», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1(1997) str. 5-23.

24 Kniha Stepennaja uvádza: «Eo tempore tributarii (Russis) fuerunt Ko-sari, Bulgari ad Danubium, Ungari albi, Czechi, Poloni hi omnes olim unonomine Slavoni dicebantur, at a Rurici tempore (= okolo r. 864) Russi dici ce-perunt», (porov. F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902,str. 7, 29).

25 «Quando veru Ungarios Italiam intrasse comperimus, pacificari cum eis-dem Sclauis, teste communi deo, multum desideravimus, promittentes eis prop-ter deum omnipotentem ad perfectum indulgere omnia mala contra nos nostros-que facta et omnia reddere, que de suis nostros constaret habere, quatenus ex il-lis securos nos facerent et tam diu spatium darent», («Epistola Summo pon-tifici et universali papae Joani», Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Br-no, 1969, str. 242).

26 « Factum est ergo, ut pene cuncta Ungrorum natio sit prona ad perci-piendum fidem sanctam, sed et alie Sclavorum provintie ad credendum promp-te», (R. Marsina, Corpus diplomaticus et epistolaris Slovaciae, I, Bratislava,1971, str. 42; porov. J. Stanislav, ivoty slovanských apotolov Cyrila a Metodav legendách a listoch, Turčiansky sv. Martin, 1950, str. 197).

27 «Quodsi adieceris Ungariam in partem Sclavanie, ut quidam volunt, quianec habitu nec lingua discrepant, eousque latitudo Sclavice lingue succrescit, utpene careat estimatione Quibus autem doctoribus ad fidem venerint, minimecompertum habeo, nisi quod in omnibus observantiis suis Graecos magis quamLatinos imitari videntur», («Helmoldi presbyteri chronica slavorum», MagnaeMoraviae Fontes Historici, I, Brno, 1966, str. 254; porov. Helmolda kněze bu-zovského Slovanská kronika, Praha, 1947, str. 13; F.V. Sasinek, «Církev cyrillo-methodějská», Sborník velehradský, Brno, IV (1885) str. 56).

28 Slovo «Moskva» (Mosoch, Meek) vo svojom pôvodnom význame slova«m´x´» [čítaj moschos] označuje býka-tura-hovädo, (porov. G.A. Timkovič,«Prečo sa vo Sv. Písme kráľ a vládca diablov, tj. vládca pekla nazýva Belze-bub, keď my ho voláme Luciferom?», Blahovistnik, Preov, 5 (1998) str. 124-126); V erbe podkarpatskej Bukoviny (vûkovina = bykovina) dominuje hlavabýka-vola. O Slovanoch v Uhorsku «uctievajúcich kravy» hovorí úplne jasnenapr. perzský historik prvej polovice 11. storočia Mahmúd Gardízi. Podobne,ako väčina orientálnych dobových spisovateľov semitského sveta označuje Ru-sov-Rusínov plemena Magog výrazom «Madgharijatu», pretoe slovo «Ma-gog» v Oriente vyslovujú ako «madhus»!, (porov. «Okrasa histórie od Gardízího»,Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Brno, 1969, str. 425-428). Čo vak plietloniektorých európskych historikov a viedlo ich k mylným záverom k stotoňovaniu


60

starodávneho slovanského plemena «Madgharijatu» so súčasnými «Maďarmi».29 O historických dôkazoch, e «Turci» na území Uhorska sú Uhri pozri

podrobnejie J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quin-que-Ecclesiis, 1800, str. 42-50; Dokonca je historicky dokázateľné, e dneníTurci v pravom zmysle tohto slova, tj. obyvatelia dneného Turecka (bývaláOsmanská ría), sa prisťahovali z Ázie v 11. storočí a dostali meno z praslovan-ského «turß» býk, vôl, ktorého ctiteľmi boli Praslovania mosko(vsko)-iberské-ho plemena, ktorého pradomovinou bola Malá Ázia. Poukazuje nato i názovmaloázijského pohoria «Taurus» tur-býk, ako aj samotný «turecký pomesiac»,čo nie je vlastne nič iné ako rohy praslovanského bostva tura-býka.

30 Turkiou Uhorsko označovali grécki historici, ako napr. Theofan, Zonaras,Cedren, Kuropalat a predovetkým cisár Kontantín Porfyrogenet (De admini-strando imperio).

31 V areáli «historického Vihorlatu» sa nachádzajú Volovské vrchy (na vý-chodnom Slovensku západne od Koíc), ktoré svojim názvom dodnes upozor-ňujú na dávnu úctu k bostvu vola-býka, podobne mesto Volovec so svojim Volo-veckým rajónom na východ od rieky Uh (dnes na Zakarpatskej Ukrajine).

32 V mape Uhorska z roku 1579 je rieka Uh označená v prapôvodnej formepriamo ako «Vug», tj. aj s pôvodnou digammou (v), (porov. K. Nemes, «Vnga-riae loca praecipva recens emendata atqwe edita, per Ioannem Sambvcvm Pan-nonivm imp. ms. historicvm. 1579», Cartographia Hungarica, (Magyarországtérképei a XVI. és XVII. századból fakszimile kiadásban), I, Budapest, 1972).

33 Slovo «Váh» je variantou toho istého názvu «(V)uh», Praslovania Keltimali toti tendenciu nahrádzať výslovnosť zvuku u zvukom a (porov. názov«Russia» s keltskou anglickou výslovnosťou [ra´], prípadne keltský pôvod vý-slovnosti poľského zámena «są» sú , slovo «kur» kohút a «kar» pohrebná hosti-na u Keltov-Gálov a pod.).

34 O neosídlení stredného Slovenska v staroveku porov. V. Chaloupecký,Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 15.

35 Listina z roku 1412: « populis et hospites ecclesie nostre Moskfaluavocata», (porov. M. Jerová, «Slovenský diplomatár» in Sborník Muzeálnejslovenskej spoločnosti, 30, str. 97-98); «Moskfalua» sa dnes nazýva «Moko-vec» a leí 800 metrov od sútoku Polerieky a Turca.

36 Stojí za povimnutie, e na teritóriu bývalej Turčianskej ipanie, kde sa u-sadili moscho-iberskí Uhri od podkarpatskej rieky Uh, ako vládnuce plemeno v U-hrách, sa dodnes vyskytujú osady s názvami ako: «Turčiansky sv. Jur(aj)»,«Turčiansky sv. Michal», «Turčiansky sv. Kozma a Damián (dnes Turčianskysv. Martin)», čo sú vetko v gréckokatolíckej Cirkvi svätí prvej kategórie a ichvyobrazenia sa nachádzajú dokonca i na tzv. svätotefanskej korune z 11. storo-čia.

37 D.S. Lixaçev, «Slovo o polku Ègoreve» ¡ pamätniki drevnerusskoj li-


61

teratury, Leningrad, 1976, str. 38-41; J. Horáček, Slovo o pluku IgorovomIgora syna Sviatoslava vnuka Olega, Bratislava, 1947, str. 31-41.

38 Priamo sa o praslovanskom-keltskom titule-hodnosti «kûr´» zmieňuje napr.rímsky cisár Kontantín Porfyrogenet r. 945 v De administrando imperio, kap.40., kde opisuje ivot Turkov (tj. Uhrov Slovanov moscho-iberského pleme-na, ctiteľov tura) krátko potom, ako obsadili Panóniu obývanú prevane Slovan-mi-Keltami: «Za svoju prvú hlavu podľa postupnosti pokladajú knieatá z roduArpáda a dvoch ďalích gylasa a karchasa, ktorí vykonávajú úrad sudcu.Kadý rod má tie náčelníka. Je treba vedieť, e gylas (gila`õ) a karchas(karca`õ) nie sú osobné mená, ale hodnosti», (porov. Magnae Moraviae FontesHistorici, III, Brno, 1969, str. 397; porov. tie Gabriele de juxta Hornad, Initiareligionis christianae inter Hvngaros Ecclesiae orientali adserta, Francofvrti-Lipsiae, 1740, str. 37-38); «karc-a`õ» nie je nič iné ako gréckymi písmenamiprepísané slovanské «kurkus» kohút (kur-ka), (porov. G.A. Timkovič, «Po-strienie», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1 (1997) str. 25) a Porfyrogenetete podotýka, e to nie je meno, ale titul-hodnosť človeka!

39 Skutočnosť, e Maďari sú totoní s Kumánmi, dosvedčuje okrem iných ajsám Anonymus vo svojej kronike Gesta Hungarorum, v správe o siedmych ku-mánskych vojvodoch, ktorí obsadili Uhorsko (pozri poznámku č. 45 na ved-ľajej strane).

40 Pozri najstariu podrobnú mapu Uhorska od Lazara Deaka (= Ďak, t.j.spevák-kantor na gréckokatolíckych Bohoslubách) z roku 1528, (K. Nemes,«Magyarország legrégibb részletes térképe, 1528», Cartographia Hungarica,(Magyarország térképei a XVI. és XVII. századból fakszimile kiadásban), I,Budapest, 1972).

41 «Kumáni» a «Kuni» sú rovnocenné synonymické názvy, ktorými Slovaniaoznačovali kočovné kmene príelcov Maďarov; «Arpádem přivedený národ bylsnad slovanský aneb bulharský: národ ale který jmenujeme maďarským, je vla-stně kumanský», (F.V. Sasinek, «Církev cyrillo-methodějská», Sborník velehradský,Brno, IV (1885) str. 59).

42 Slovo «iobbagiones», tak časté v historických latinsky písaných dokumen-toch stredovekého Uhorska, označuje triedu bezmajetných tulákov-prielcovpovýených za dobré sluby v kráľovskom vojsku do ľachtického stavu. Výraz«jó-bbagion» vznikol kompiláciou maďarského «jó» dobrý a latinského «va-gus» tulák, prielec a v doslovnom preklade znamená dobrý tulák; Z tejto zlo-eniny pochádza i maďarské «jóbbagyság» stav poddanstva, poddaní; «jóbbá-gy» poddaný, (porov. S. Mitrák, Magyar-orosz szótár, Ungvar, 1922, str. 484);Príčinou viacerého významu slova «iobbagiones» je skutočnosť, e pôvodne ne-majetní tuláci-prielci Kumáni (Maďari) dostali v priebehu času zlatými bulamirovnaké práva ako privilegované rusínske-uhorské obyvateľstvo, čo spôsobilo,e i Rusíni-Uhri (panujúce obyvateľstvo v Uhrách) sa v konfúzii označovali tieako privilegovaní kráľovskí iobbagioni. Keď v priebehu storočí (hlavne po 16.


62

st.) Rusíni stratili privilégiá a boli uvrhnutí do poddanstva, slovo «iobbagióni»,ktoré sa u v tom čase viazalo na nich, nadobudlo nový význam označujúci ne-voľníka.

43 Podrobnejie pozri G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika»,Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 126.

44 «ß» sa zvykne prepisovať ako koncovka -er, prípadne ako -or, (porov.G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský zborník,Preov, III/1-2 (1998) str. 58).

45 « Nunc restat dicere quare populus de terra scythica egressus Hungarivocantur. Hungari dicti sunt a castro Hungu, eo quod subiugatis sibi Sclauis,septem principales persone intrantes terram Pannonie diutius ibi morati suntTunc hi septem duces Cumanorum cum uxoribus et filiis suis, nec non cummagna multitudine in Pannoniam venire concesserunt. Similiter et multi de Ru-thenis Almo duci adherentes, secum in Pannoniam venerunt», («AnonymiBelae regis notarii de Gestis Hungarorum liber, cap. 2, 10» in S.L. Endlicher,Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 5, 12; «P.Magistri, qui Anonymus dicitur, gesta Hungarorum, cap. 2, 10», Magnae Mora-viae Fontes Historici, I, Praha-Brno, 1966, str. 212-213).

46 Porov. F. V. Sasinek, «Slovanské dejepisné riedla (Nestor, +1136)», Le-topis Matice Slovenskej, Turč. Sv. Martin, IX/2 (1872) str. 46.

47 «… Nostram personaliter veniens in præsentiam Nomine, & in PersonaReverendissimi Domini Basilii Taraszovits, Episcopi Ecclesiæ Græco Catholi-cæ Munkacsiensis,… Sacris operantem, violenter ab Altari raptum, per compitaCivitatis contumeliose iisdem vestibus indutum duci curasset, nullaque rationehabita divinæ, & humanæ Legis incaptivari fecisset, captumque in præfatamArcem Munkacs… Datum Jaszoviæ, Dominica quinta Trinitatis. Anno DominiMillesimo, sexcentesimo, quadragesimo primo», (J. Basilovits, Brevis notitiafundationis Th. Koriathovits, I, Cassovia, 1799, str. 71-73; A. Hodinka, AMunkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911,str. 104-105).

48 Porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, I, Casso-via, 1799, str. 73-76; A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmany-tára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 101-102.

49 Termín «stara vira», či «staroverci» vo vzťahu ku gréckokatolíkom a ichobradu je typický len pre územie Uhorska. V Uhorsku sa uíval vdy len vo vzťahuku kresťanom gréckeho obradu. U len z tohto pomenovania je jasné, e gréckyobrad v Uhorsku je obradom pôvodným, originálnym, e celé Uhorsko bolo pô-vodne gréckeho cyrilometodejského obradu a latinský obrad (rímskokatolíci čiprotestanti) je obradom novým («nova vira»), nie pôvodným, (porov. A. Baludän-sk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ, V¡ennß, 1851, str. 203).

50 Fogaraská gréckokatolícka eparchia je identická s pôvodnou eparchiouAlba Julia (Belehrad, Gyla-Fehervár, Balgrad), (porov. A.G. Welykyj, Acta


63

S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spec-tantia, III (1710-1740), Romae, 1954, str. 173). Táto gréckokatolícka eparchiapotom, čo uznala svoju podriadenosť miestnemu latinskému biskupovi v AlbaJulia, v roku 1697 bola roku 1721 premiestnená do Fogarau, aby v jednommeste dve katolícke eparchie neboli (latinská a grécka).

Fogaraská gréckokatolícka eparchia bola oficiálne uznaná Rímom za exis-tujúcu uv tom istom roku, teda v roku 1721 pápeskou bulou «Rationi congru-it», opäť na príhovor rakúskeho cisára. Bola «ustanovená pre Grékov, Rusínov,Valachov, Raianov (Srbov) a iných gréckeho obradu ijúcich v provincii zva-nej Transylvánia (dnené Rumunsko)». Jej prvým oficiálnym sídelným episko-pom bol Joan Pataky (1721-1727), (porov. A.G. Welykyj, Litterae S.C. de Pro-paganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantes, IV(1730-1758), Romae, 1957, str. 18). Jedným z episkopov tejto Fogaraskej e-parchie bol aj barón Inokentij Klejn. Keď tento bol menovaný za fogaraskéhogréckokatolíckeho episkopa, iiel na noviciát do baziliánskeho monastyra naČernečej Hore pri Mukačeve a po jeho ukončení ho roku 1743 M. M. Olavskyjvysvätil na episkopa. Od pápea bola udelená výnimka, e mal namiesto pred-písaných troch len jediného svätiteľa: Olavského. Fogaraský episkop InokentijKlejn vo svojej eparchii tvrdo zachovával gréckokatolícky obrad a otvorene vy-stúpil i proti jezuitom, ktorí preťahovali gréckokatolíkov na latinský obrad aktorí boli od roku 1701, neustále po boku fogaraského episkopa ako dozor (tzv.«causarum generalis auditor»). Tento dozor mali jezuiti nad fogaraskýmigréckokatolíckymi episkopmi a do svojho zruenia v roku 1773. Preto Klejnatíto jezuiti vo Viedni krivo obvinili. Odtiaľ sa musel ísť obraňovať priamo do Rí-ma a i keď sa ukázalo, e obvinenia boli nepravdivé, u mu nedovolili zaujaťsvoje episkopské sídlo vo Fogaraskej gréckokatolíckej eparchii, ale mu prideli-li tipendium sto zlatých ročne na ivobytie a mal ísť na odpočinok. Fogara-ský gréckokatolícky ľud sa začal búriť proti jezuitom a ich násilnej latinizácii.Spor musel urovnávať r. 1745 M. M. Olavskyj z Mukačevskej gréckokatolíckejeparchie. V biskupskej rezidencii fogaraského gréckokatolíckeho episkopazatiaľ sídlil jeden jezuita, ktorý ňou riadil. Na episkopskú stolicu ete stále ijú-ceho episkopa Innokentija Klejna bol potom menovaný Peter Aron, ktorého M.M. Olavskyj na episkopa vysvätil roku 1745. S týmto boli u jezuiti spokojní.Po jeho smrti na jeho miesto r. 1763 M. M. Olavskyj vysvätil Atanazija Red-nika, (porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈÈ, V¡ennß,1851, str. 324-326; porov. Oriente cattolico, Città del Vaticano, 1974, str. 270-271).

51 Jedná sa o dnenú Krievackú eparchiu v bývalej Juhoslávii. Mala podob-ný osud ako Mukačevská eparchia, či eparchia Veľkovaradínska. A do zásahuMárie Terézie nebola uznávaná Rímom za existujúcu a bola podriaďovaná pria-mo miestnemu latinskému biskupovi (v prípade Svidníckej eparchie záhrebské-mu). Uznaná za existujúcu bola a v toku 1777 (pozri samostatnú kapitolu 4.3.).

52 Gréckokatolíci v Uhorsku, ako to vyplýva z pápeskej buly z roku 1521 a


64

z iných autentických dokumentov obdobia pred úniou (pred r. 1646) nikdyneboli pravoslávnymi, teda schizmatikmi (pozri ďalej v tejto práci).

53 Porov. O. Baran, «Sinod Mukaç¡vsæko¥, Fogara˚sæko¥ ¡ Sv¡dnicæko¥œparx¡¥ u V¡dn¡ 1773-go roku», Analecta OSBM, Roma, III (IX)/3-4 (1960) str.402; Termín «gréckokatolík», či «katolík gréckeho obradu» sa pouíval i pred-tým, napr. v nominačnej listine pápea Alexandra VIII. z 5. novembra 1689, za e-piskopa «ebastského», apotolského vikára pre Mukačevskú eparchiu, sa JosifRoga de Camellis označuje ako «Presbyterum Catholicorum Ritus Graeci», teda«katolícky kňaz gréckeho obradu», (porov. A. Welykyj, Documenta Pontifi-cium Romanorum historiam Ucrainae illustrantia, I, Roma, 1953, str. 657).

54 « Denique cum non raro eveniant, ut odiosis, aut cum despectu prolatisnominibus animi ulcescentur, ut vulneri, quod ab hinc oriri posset, opportunoremedio occurant volo ut de hinc loco Graeci ritus uniti, apellatione Graeci ritusCatholicorum», (porov. L.T. Pietras, «Strácovia jednoty a lásky», Theolo-gos, Preov, III/2 (2001) str. 69-71).

55 Pozri orientačnú mapu s vyznačeným územím Podkarpatskej Rusi v časepred zánikom Veľkej Moravy v článku: G.A. Timkovič, «Cyrilika je stariaako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) 127; Termín«historické Podkarpatsko» ako prvý pouil Papp roku 1983. Rozumel pod ním:terajiu Zakarpatskú oblasť Ukrajiny, východné Slovensko a po prostriedokSlovenska, povodie rieky Tisa so vetkými prítokmi a po Dunaj, pričom Dunajtvoril západnú hranicu (dnes v Maďarsku), celú Transylvániu, ktorá sa dnes na-chádza v Rumunsku, (porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpat-t¡, Philadelphia, 1983, str. 16). My toto územie ete rozirujeme o pohraničnúzónu, plus o celé Nitransko, a časť západného Slovenska, ktoré po zániku-roz-pade Veľkej Moravy a vzniku veľkého bieleho Uhorska tie patrilo do jehosvojprávnej časti zvanej «marchia Ruizorum».

56 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodskýzborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 50-54.

57 V slovenskej výslovnosti máme dodnes stopy tohto dávneho zkomolenia(či palatalizácie), napr. v slovách: rosa = rusa > rua (ide o «prvú» medzi kveti-nami, tj. «kráľovnú» kvetín, nakoľko slovo «ros» «rus» toti pôvodne označo-valo kráľa, prvého v spoločnosti) porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je stariaako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 49-54;Zatopené rusínske dediny v oblasti dnenej Ruínskej priehrady nad Koicamispolu s prítokmi Hornádu mali názov «Veľký a Malý Rusín» > odtiaľ dnené«Ruín-ska priehrada» (pôvodne «Rusínska»). V historických dokumentochtieto dediny vystupujú toti pod názvami: «villas Russen» (rok 1386), «villisRusynth» (rok 1423), «vilis Orozyn» (rok 1430), pričom maďarské «orosz»označuje jednoznačne Rusína, Rusa a nie ruu (!), (porov. F. Uličný, «Osídleniearia v 13.-14. storočí», Nové Obzory, Preov, 12 (1970) str. 42), «Rwsyn»(=r∑sin) (1568), «Rosin» (1588), «Russin» (1695), «Rusín» (1718), «Starý


65

Rusin», «Nagy Rusi», «ó-Rusi» (1808), «Ruzsin» (1851), (porov. B. Varsík,Osídlenie Koickej kotliny, Bratislava, 1964, str. 462-463); Skýtske termálnepramene pôvodne zvané «Ruský-potok», či doslovne: «Rusínsky potok» v jazy-ku spiských Nemcov «Russbach», či dokonca «Rusenbach» (výraz z roku1303, porov. J. Beňko, Osídlenie severného Slovenska, Koice, 1985, str. 155)> dávajú dnené «Rubachy» slávne termálne kúpele (okres Stará Ľubov-ňa) Dedinka Ruský Potok dodnes existuje v okrese Snina a ijú v nej Rusíni.Keď sa zasimilujú, opäť i v tomto prípade sa bude spochybňovať existencia Ru-sínov v tomto kraji tak ako na Spii, či ete ďalej pri Bratislave

58 Ete v 5. storočí náho letopočtu sa územie Slovenska nazývalo «Rugia»(Rusia, Rusko, Rusínsko), (porov. F.V. Sasinek, «Rugia čili Slovensko», Leto-pis Matice Slovenskej, B. Bystrica, VI/1 (1869) 16-23); « Otto I. vo svojomliste r. 968 hovorí takto: Adalbertum episcopum, Rugis olim praedicatoremdestinatum et missum, archiepiscopum et metropolitanum tocius ultra Albiam etSalam Sclavorum gentis, modo ad Deum conversae vel convertendae, fieri de-crevimus. Pertz. leg. I. str. 561. Časť drievnej Moravy nazvaná Rugiou v na-daní cis. Ludvíka r. 906. Mon. Boic. XXVIII. II. 203. Wippo Slovensko za-dunajské, v ktorom Besprem Otto, brat Mečislava II. panoval (Sommersb. II.26), nazýva raz Rusciou, druhýraz Ruhhiou Zdá sa, e Slovensko pre rozoz-nanie od Moravy nazvali Rugiou, Ruhhiou, Rusciou, Ruiziou, Ruziou, poneváčlealo na území nekdajích Rugov. Sr. Severini Comm. hist. de vet. inc.Hung. cis.danub. Sopronii. 1767. C. VI. 73-75», (F.V. Sasinek, Dejiny počiat-kov terajieho Uhorska, Skalica, 1867, str. 40-41; porov. F.V. Sasinek, «Církevcyrillo-methodějská», Sborník velehradský, Brno, IV (1885) str. 57).

59 « Ruteni, Rutheni – popoli della Gallia nella I.ª Aquitania, che abitava-no un territorio poi rappresentato dal Rovergue, ora parte del dipartimento d’Aveyron in Francia. Inoltre si chiamarano Rutheni Provincialis i popoli dellamedesima 1ª Aquitania al sud de’Ruteni, che avevano per capitale Albiga (=Velehrad, pozn. redakcie, pozri podrobnejie v G.A. Timkovič, «Cyrilika jestaria ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) 131),oggi dipartimento del Tarn…», (G.M. Romano, Dizionario di erudizione Stori-co-Ecclesiastica, 59, Venezia, 1852, str. 323).

60 Porov. F.V. Sasinek, «Ete raz Rugia čili Slovensko», Letopis Matice Slo-venskej, Turčiansky Sv. Martin, VII/2 (1870) str. 55-56.

61 Porov. «Annales Hildesheimenses ad a. 1031», Monumenta Germaniaehistorica SS. in usum scholarum, str. 36; porov. Annales Hildesheimenses, G.Hannoverae, 1878; porov. A. Gombos, «Annales Hildesheimenses ad a. 1031»,Catalogus fontium historiae Hungaricae, I, Budapestini, 1937, str. 141.

62 «Cronica Hungarorum incipit Cronica Hungarorum, iuncta et mixta cumCronicis Polonorum et uita Sancti Stephani, 9», in S.L. Endlicher, Rerum Hun-garicarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 76; A. Bielowski,«Chron. ungaro-polon.», Monumenta Poloniae historica, I, Lwów, 1864, str. 508.


66

63 «Vita Chounradi archiepiscopi ad a. 1131», Monumenta Germaniae histo-rica SS., XI, str. 74; porov. F.V. Sasinekß, «Spi˚skoe episkopstvo», Lis-tokß, Ungvarß, X/3 (1894) str. 28.

64 O problematike «Rusínskej marky», porov. V. GadΩega, Dodatki k isto-r¡i Rusinov i rusækix cerkvej v UΩanskoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 35,porov. tie V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 40-41; po-rov. tie F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 31-32.

65 «Nos Georgius, comes de Beregh, officialis Leu, ducis Ruthenorum, etquatuor Iudices Nobilium de eadem, damus pro memoria: quod in octauis G.Georgii Martyris, Sapranus, Salomon, et Stephanus et Zouard, frater ipsorum abvna parte; coram nobis personaliter constituti, Ladislaus et Donch, filii Thomaeex altera; sana mente, spontaneaque voluntate, vtrarumque partium Compositio-nes, omnes causas, vsque nunc inter ipsos ventilatas, seu peractas, mediantibusnobis, et aliis probis viris, in pacis vnionem taliter deuenerunt; quod ipsas cau-sas, inter ipsos ventilatas, cassationi reddiderint, et sedari fecerint, tali obligatio-ne interiecta; quod, si qui ex ipsis causas supradictas suscitare niterentur, superquibus in pacem deuenerunt, seu Ladislaus et Donch, frater suus, seu alius excognatis suis, ac Sapranus et fratres sui, ante litis ingressum centum marcas so-luere teneantur. Datum in Lupret Nána in octauis supra dictis. Anno Dominimillesimo, duecentesimo, nonagesimo nono. Locus quatuor sigillorum penden-tium», (G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis, VI/2,Budae, 1830, str. 239-240).


67 Slovenský náučný slovník, I., Bratislava-Praha, 1932, str. 176.68 Porov. O.R. Halaga, Východoslovenský slovník, I, Koice-Preov, 2002,

str. 228.69 Slovania-Rusíni obývali aj územie v okolí dnenej Bratislavy porov.

«Oroszvar» = Rusínsky-Ruský hrad (dnená bratislavská mestská časť zvanáRusovce), porov. V. Múcska, Kronika anonymného notára kráľa Bela, GestaHungarorum, Budmerice, 2000, str. 125; Západne od Bratislavy dodnes tečieRuský potok «Russbach»

70 Boli ta usadzovaní uhorským kráľom Belom IV., (porov. J. Macůrek, Dě-jiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str. 57).

71 Pozri mapu Uhorska od Lazara Deaka z roku 1528, kde sa dnené Sloven-sko, Vihorlat a Byharsko označuje ako krajina Uhrov, tj. Uhorsko (Ungaria) a mo-čaristá oblasť medzi Tisou a Dunajom na východ od Panónie ako «CumanorumCampus», (K. Nemes, «Magyarország legrégibb részletes térképe, 1528», Car-tographia Hungarica, (Magyarország térképei a XVI. és XVII. századból fak-szimile kiadásban), I, Budapest, 1972) neskôr komitát «Cumanorum», (mapaUhorska z roku 1750, G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krás-


67

nobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 125).72 Svetlú výnimku tvorí D. Rapant vo svojom článku «Drobné túdie k slo-

venskému stredoveku, I Provincia Wag, II Dux Ruizorum, III Filii jobagionum(Deti bojarské)», Slovenská archivistika, Bratislava, IX/1 (1974) str. 47-74, v kto-rom nepochybuje o rusínskej etnicite obyvateľstva «marchia Ruizorum», ale mástrach identifikovať toto územie Rusínskej marky s územím dneného Sloven-ska a nelogicky ho hľadá kdesi v ďalekom Poľsku.

73 Porov. napr. Lexikón slovenských dejín, Bratislava, 1997, str. 262, 26-28.74 Porov. M.S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1996, str.

21-24.75 Kedysi sa celé historické Podkarpatsko volalo tie aj Sedmohradskom.

Ilo o starodávne územie v správe siedmych gréckokatolíckych episkopov pod-riadených ete v 9. storočí archiepiskopovi Metodovi, episkopov rovnako svä-tých ako bol on sám: « habens sub se septem eiusdem sanctitatis pontifi-ces» (Metod) ustanovený archiepiskopom majúci pod sebou sedem e-piskopov rovnakej svätosti, («Christianus monachus (Kristianová legenda)»,Magnae Moraviae Fontes Historici, II, Brno, 1967, str. 191); Pilgrin roku 974(teda o sto rokov pozdejie) tie píe pápeovi Benediktovi VII. (974-983), evýchodnú Panóniu v jeho čase spravovalo sedem episkopov: «quia et quondamRomanorum Gepidarumque tempore proprios VII antistites eadem orientalisPannonia habuit et Mesia», («Pilgrinus Laureacensis de Conversione Hungaro-rum ad Benedictum VII. PP.» in S.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monu-menta Arpadiana, Scriptores, Sangalli, 1849, str. 132; Friedrich, Cod. dipl.Boh., Pragae, 1904-1907, 36; A. Petrovß, “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIIIvv., II, S.-Peterburgß, 1906, str. 3; O.R. Halaga, Slovanské osídlenie Potisiaa východoslovenskí gréckokatolíci, Koice, 1947, str. 31; S. Pap, PoçatkiXristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia, 1983, str. 78); Čítania (Lectio-nes) ití svätých v Praskej a Hniezďanskej eparchiách s pôvodom zo 14. storo-čia tie hovoria o Cyrilovi ako archiepiskopovi siedmych eparchií v Panónii:«Archiepiscopus Cyrillus ordinatur, cui adduntur in Pannonia septem alii suf-fragani», o ktorých tak isto spomína pápe Ján VIII. v liste Metodovi: «atquehinc vix dubie una colligitur: in numero illarum dioecesium Munkácsen-sem quoque dioecesim sive hoc, sive alio nomine accensendam esse»,(A. Petrovß, “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., II, S.-Peterburgß,1906, str. 3); Sasinek sa pokúa vymenovať tieto mimoriadne strediská cyrilo-metodejskej byzantskej Cirkvi v Uhorsku: «Velehrad velel arcipastierskou sto-licou pre Moravu, Nitra bolo svätým mestom Metodovým pre Slovanov, Sriempre juných Slovanov, Čanád pre Bulharov, Sobor (mons Pannoniae) pre Slo-vanov zadunajských, a po organisovaní jednoty tátnej, Ostrihom pre krajepred a zadunajské, kým Belohrad (= Byhar, Nagy Varad, Oradea Mare) v Sed-mohradsku horoval nad cirkvou kmeňov slovanských v starej Dacii», (F.V. Sa-sinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť,Skalica, II/1 (1864) 7); Ako vidieť z vyie uvedených citátov, termínom «Sed-


68

mohradsko» sa pôvodne označovalo územie celej Metodovej jurisdikcie. Starýpojem «Sedmohradska» tj. územia siedmych episkopov bol teda omnoho iríako je dnes. Slovo označujúce kedysi rozsiahle územia sa zcvrklo na označenieúzemia omnoho menieho, podobne, ako to bolo v prípade historického Podkar-patska a dnenej Podkarpatskej Rusi (Zakarpatskej Ukrajiny).

76 Niekoľko dní existujúci samostatný tát sa volal: «Karpatská Ukrajina»,podrobnejie viď P.R. Magoç¡j, Formuvannä nac¡onalæno¥ samosv¡domost¡:P¡dkarpatsæka Rusæ (1848-1948), UΩgorod, 1994, str. 144-148.

77 Rusko (bývalé ZSSR, dnes Ukrajina) počas II. svetovej vojny, poučenéveľkými stratami na ivotoch i technike pri prechode cez «nepriechodné» Kar-paty, si pripojením časti Podkarpatia zabezpečilo trvalú prítomnosť «v Európe»,teda dosiahlo, e jeho územie zasahuje i do Poddunajskej níiny a v prípadepotreby môe vojensky kedykoľvek zasiahnuť.

78 « Keď sa v Poľsku (1945) a Československu (1948) nastolil komunistic-ký reim, prijal sa (nesprávny pozn. redakcie) sovietsky názor, e rusínskeobyvateľstvo je vlastne ukrajinské. Zakázalo sa vydávanie rusínskych diel a za-kázané bolo aj označenie Rusín v oficiálnych dokumentoch. Situácia v Poľskubola obzvláť zlá. Nielen preto, e lemkovskí Rusíni boli vyhlásení za Ukrajin-cov, ale aj preto, e v roku 1947 boli masovo a nasilu deportovaní zo svojej kar-patskej vlasti. Rozptýlili ich po územiach, ktoré boli predtým nemecké a po ro-ku 1945 sa označovali u ako západné a severné Poľsko.

Výhody, ktoré získali jednotlivé vlády v prípade pouitia, alebo, presnejie,zneuitia termínu Ukrajinec, sú paradoxné. Napr. vyhlásenie, e obyvateľstvo jeukrajinské, dovolilo Sovietskemu zväzu presvedčiť iných o spravodlivosti ane-xie Podkarpatskej Rusi v roku 1945 územia, ktoré malo byť, na základe jehosúhlasu počas vojny, vrátené Československu. Ideológia nacionalizmu mohlateraz vhodne slúiť Stalinovým politickým zámerom na medzinárodnej aréne. V ka-dom prípade, ako mohol sovietsky robotnícky tát odmietnuť iadosť priateľovukrajinských pracujúcich na Zakarpatsku, ktorí sa dobrovoľne chceli pripo-jiť k matke Ukrajine?

V susednom Poľsku stotonenie Lemkov s Ukrajincami uľahčilo vláde ich de-portáciu. Poľská vláda tvrdila, e Lemkovia sú Ukrajinci, a preto podporujúprotikomunistickú Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) pod vedením StepanaBanderu, ktorý sa zdriaval v Karpatoch a bojoval proti poľskej a sovietskejmoci po skončení druhej svetovej vojny. Na juhu pohoria, v Československu,prehnaný administratívny nátlak na poiadavku ukrajinskej identity, započatý v ro-ku 1952, ukázal sa byť výhodou pre tých Slovákov, ktorí vdy tvrdili, e ichRusnaci sú v skutočnosti Slováci gréckokatolíckeho vyznania. V podstatenásilná ukrajinizácia (v kombinácii s likvidáciou miestnej katolíckej cirkvi a ná-silnou kolektivizáciou) viedla v 50. a 60. rokoch k najprudej slovakizácii a ná-rodnostnej asimilácii, akú kedy Rusíni zaili. Nepochybne je vak pravdou, epočas toho istého obdobia československá komunistická vláda poskytovala veľ-


69

kú finančnú podporu na tvorbu celej siete kultúrnych organizácií, ktoré boli u-krajinské formou, ale socialistické obsahom. Dobre platená miestna ukrajinskáinteligencia dokonca dosiahla niekoľko významných vedeckých a literárnychvýsledkov. To vetko vak malo reálny účinok na rusínske vidiecke masy na Slo-vensku. Pre tieto bol výber jednoduchý: ak človek nemôe byť Rusínom, je lep-ie prihlásiť sa za Slováka ako za Ukrajinca (ktorého o. i. spájali s nenávidenýmvýchodom).

Juhoslávia vak bola zase výnimkou. Jej vláda poskytovala aj peňané aj právnezáruky, kým miestna inteligencia sa rozhodla prijať rusínsku orientáciu a zdokonaliťmiestnu reč na sociologicky plnohodnotný rusínsky literárny jazyk. V skutočno-sti sa Rusíni stali jednou z piatich oficiálnych národností v autonómnej Vojvo-dine. Juhoslávia vak bola len výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. A pravid-lom bolo, e Rusíni po roku 1945 prestali existovať. Vetky sovietske, česko-slovenské a poľské dokumenty a publikácie hovorili o obyvateľstve ako o Ukrajin-coch», (P.R. Magocsi, «Karpatskí Rusíni: súčasný stav a perspektívy v budúcnosti»,Diskusia, ročník 40., 2 (1992) str. 186).


80 O procese integrácie do Sovietskeho zväzu viď P.R. Magoç¡j, Formuvan-nä nac¡onalæno¥ samosv¡domost¡: P¡dkarpatsæka Rusæ (1848-1948), UΩgo-rod, 1994, str. 152-154.

81 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodskýzborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 126, 128.

82 Porov. mapy G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásno-brodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 127, 129.

83 Keď skúmame najstarie dejiny Slovenska, vidíme, e existuje veľmi veľastarých historických zmienok zo západného Slovenska i východného Sloven-ska, avak skoro iadne zo stredného Slovenska (a to a do 12.-13. st.). Príčinouje pravdepodobne skutočnosť, e územie dneného stredného Slovenska etepred vznikom Uhorska, tj. v časoch Veľkej Moravy a Bulharského impéria tvo-rilo zväča z bezpečnostných dôvodov málo osídlenú pohraničnú zónu medzitýmito dvoma ríami, ktorá bola osídlená a po vzniku Uhorska moscho-iber-skými kmeňmi Uhrov. Hranicu medzi dvoma bývalými ríami v hornom U-horsku tvorila i rieka Hron (Gron, Gran, Graan, Geron, Goron, Goran, Grona,Grana, Granua, Hran = hrana, hranica). Táto rieka so svojim slovanským náz-vom «gran´» (Hron) sa spomína u v písomnostiach rímskeho cisára Marka Aurélia(161-180): «evn Kouavdoiõ provõ tw/ GGGGrrrraaaannnnoooouuuuvvvvaaaa», (porov. V. Chaloupecký, StaréSlovensko, Bratislava, 1923, str. 13, 15, 17, 20, 22) pretoe tvorila hranicu, ktorú unoha rímskych légií nikdy neprekročila. Fascinujúce na názve tejto rieky je okreminého aj to, e jej názov je u v 2. storočí po Christovi slovanský. Čo na to povediazástanci novodobej nemeckej teórie, dnes írenej na vetkých základných i strednýchkolách na Slovensku, e vraj Slovania osídlili Európu a v 5.-6. storočí?


70

84 Porov. Lexicon linguae palaeoslovenicae, «kalugerß, kalugerica,kaluger´stvo», II, Praha, 1967, str. 8.

85 Porov. F.L. Rieger, Slovník naučný, IV, Praha, 1865, str. 504.86 Dictionnaire abrégé de six langues slaves (russe, vieux-slave, bulgare,

serbe, tchèque et polonais) ainsi que français et allemand rédigeé sous les aus-pices de son altesse impériale le prince Pierre d’Oldenbourg par le professeur F.Miklosich, St. Pétersbourg et Moscow, 1885, str. 280-281; Francúzska encyklo-pédia z roku 1965 tie uvádza: «caloyer ou caloger n. m. (gr. moderne caloge-ros, de kalos, beau, bon, et geron, vieillard). Moine grec de lordre de Saint-Ba-sile», (Larousse Trois Volumes en couleurs, I, Paris, 1965, str. 476).

87 Porov. A. Kavulják, Hrad Orava, Turč. Sv. Martin, 1927, str. 43-46.88 Večné sľuby v latinskom obrade sú mikroschemou vo východnom mní-

stve, megaloschema na Východe vak u znamená nielen večné sľuby ale an-jelskú dokonalosť a tú niektorí mnísi na Východe nedosiahnu nikdy ani do smrti.

89 Porov. N.F. Robinson, Monasticism in the orthodox churches, London,1916, str. 39-41.

90 « Dicitur nobis in personis religiosorum vivorum kalugerorum in claustrob. Michaelis archangeli in comitatu Maramorosiensi extructo ad modum greco-rum fundato, quomodo quedam possesio ipsorum Kortvelies vocata in dictocomitatu Maramoros», (pozri rukopis dokumentu v «Maket zb¡rnika ‘Ma-ter¡ali do ¡stor¡¥ vasil¡änsækix monastir¡v na Zakarpatsæk¡j Ukra¥n¡’»,tom È (1368-1597), str. 15, Centralænij derΩavnij ¡storiçnij arx¡v um. Lævov¡).

91 Porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 18-19.

92 Porov. dokument uverejnený v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püs-pökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 29.

93 « Maramarosban Hozzumezeo mellet Körtvelies neweö es Küwar vide-keben Nagybania feletth valo Habra neweö monostorokban es claustromokban,kykben ü felsegek adomaniabol es engedelmebeöl az teöb calukoroknak es pa-poknak mynd oroszok, olah, tott es raczok kozeött waloknak en wagiok pwspe-okeok es eleotteok jaroyok», (dokument napísaný v Mukačevskom bazilián-skom monastyre 24. novembra 1604 uverejnený v A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 46-47).

94 «… È takß v™çnimi çasy daü za svoü d(u)˚u vl(a)d(y)c™ Èoan¡k¡ü,aby kotor™ budutæ kalu®or¡ zostavati v tomß manastiry mstyçovskomßza svoe o(t)puwen¡e gr™xovß…», (È. Panækeviç, «Mater¡ali do ¡stor¡¥movi p¡vdennokarpatsækix Ukra¥nc¡v», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥n-sæko¥ kulæturi u Svidniku, 4/2, Preov, 1970, str. 169).

95 «… ix m(i)l(o)sti kalugeromß…», (È. Panækeviç, «Mater¡ali do ¡s-tor¡¥ movi p¡vdennokarpatsækix Ukra¥nc¡v», Naukovij zb¡rnik Muzeü uk-


71

ra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 4/2, Preov, 1970, str. 170).96 E. Sabovß, Xristomat¡ä cerkovno slavänskixß i ugrorusskixß lite-

raturnyxß pamätnikovß, Ungvarß, 1893, str. 52.97 Skutočnosť, e Maďari sú totoní s Kumánmi potvrdzuje i Anonymus.98 Porov. F.P. Filin, Slovaræ russkogo äzyka XI-XVII vv., VII, Moskva,

1980, str. 266; porov. G. Däçenko, Polnyj cerkovno-slovänsk¡j slovaræ,Moskva, 1899, str. 260-261.

99 D.S. Lixaçev, «Slovo o polku Ègoreve» ¡ pamätniki drevnerusskoj li-teratury, str. 38.100 D.S. Lixaçev, «Slovo o polku Ègoreve» ¡ pamätniki drevnerusskoj li-

teratury, str. 38.101 Etimologiçeskij slovaræ slavänskix äzykov, X, Moskva, 1979, str.

96; Slovania sú iránskeho pôvodu, (porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je star-ia ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 114).102 Porov. S. Mitrák, Magyar-orosz szótár, Ungvar, 1922, str. 598; porov. J.

Hvozdzik, Zovrubný slovník slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský, II,Koice, 1933, str. 472; Kumánov a Kunov stotoňuje i V. Chaloupecký v práciStaré Slovensko (str. 377).103 Porov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), Phototypice impressum, Bu-

dapestini, 1964, str. 72; J. Sopko, «Obrázková kronika kap. 102», Kroniky stre-dovekého Slovenska, Budmerice, 1995, str. 38, 294.104 Porov. Dejiny Slovenska, I., Bratislava, 1986, str. 174.105 Porov. . Janák, Slovensko v dobe uhorského feudalizmu, Bratislava,

1932, str. 32.106 Uhorský kráľ Bela IV. o tom píe 11. novembra 1254 pápeovi Inocento-

vi IV.: «Cumanos eciam in regno nostro recepimus, et prohdolor per Paganoshodie regnum nostrum defendimus, et per Paganos infideles ecclesiae conculca-mus. Amplius propter defensionem fidei christiane filio nostro primogenito Cu-manam quandam thoro coniunximus maritali, ut per hoc vitaremus deterius, etut occasionem aliquam nancisci possemus, per quam valeremus eosdem, sicutplures iam, ad baptismi lavacrum convocare», (A. Theiner, Vetera monumentahistorica Hungariam Sacram illustrantia, I, Romae, 1859, str. 230).107 Porov. J. Macůrek, Dějiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str. 57.108 Obrázková kronika (kap. 183) obrazne, avak zároveň i veľmi výstine

poznamenáva, e v tom čase u bola v celom Uhorsku móda nosiť kumánskeklobúky, (porov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), Phototypice impressum,Budapestini, 1964, str. 129; J. Sopko, Kroniky stredovekého Slovenska, Budme-rice, 1995, str. 62).109 Pozri mapu Uhorska z roku 1750, G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria

ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 125; D. Ku-


72

sak, Hrady a zámky v Československu, Bratislava, 1990, str. 232-233.110 «… La pretende primieramente il Prencipe Ragozzi di Transilvania per

haver dato il monastero Munkacsiense, al quale Monastero è annessa da tempoimmemorabile la collatione della dignità vescovale, di maniera che il Vescovo èSuperiore del monastero…», (dokument z 12. januára 1666 uverejnený v A.G.Welykyj, Acta S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae etBielarusjae spectantia, I (1622-1667), Romae, 1953, str. 327-328).111 Porov. text hramoty v A. Petrovß, Drevn™j˚¡ä gramoty po istor¡i

Karpatorusskoj Cerkvi i Èerarx¡i 1391-1498 g., Praga, 1930, str. 212-215;tie A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, Û, Rim, 1967, str. 43.112 Porov. Dizionario degli Istituti di Perfezione, VIII, Roma, 1988, stľpec 1487.113 Porov. Ü. Pele˚æ, «O dekanaxß», Rusk¡j S¡onß, Lævovß, ÈÈÈ/20

(1873) str. 627.114 Porov. G. Györfy, Az Árpád-kori Magyarország tözténeti földrajza, IV,

Budapest, 1998, str. 169-170; V. Múcska, Kronika anonymného notára kráľaBela, Gesta Hungarorum, Budmerice, 2000, str. 125.115 Porov. V. GadΩega, Dodatki k istor¡i Rusinov i rusækix cerkvej v U-

Ωanskoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 49.116 Porov. È. Me®ela, «Rusini j ugorc¡: sp¡læn¡stæ dol¡ (do postanovki

pitannä)», Hodinka Antal válogatott kéziratai, Nyíregyháza, 1992, str. 186.117 Vladisl. II. Decr. 4; porov. È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ug-

ro-Russkixß, ÈÈ, Ungvarß, 1875, str. 30.118 Porov. dokument-úradnú správu písanú pre cisára Maximiliána po ne-

mecky zo 4. augusta roku 1570, A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. PüspökségOkmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, 28-30.119 Porov. dokument uverejnený v knihe: K. Kadlec, Valai a valaské prá-

vo v zemích slovanských a uherských, Praha, 1916, str. 497-500.120 Archív Oravského zámku fasc. 70, nr. 2, A. Kavulják, Valasi na Sloven-

sku, Turčiansky Sv. Martin, 1933, str. 344 in V. Chaloupecký, Valai na Slo-vensku, Praha, 1947, str. 68.121 Porov. J. Hradszky, Aditamenta ad Initia capituli Scepusiensis, Szepes-

váralja, 1903, str. 504 in V. Chaloupecký, Valai na Slovensku, Praha, 1947, str.71, porov. tie M. Fedor, Spolupatróni Európy ich odkaz na Slovensku, Micha-lovce, 1990, str. 59.122 «Drobnosti», Slovesnosť, Skalica, II/41 (1864) str. 653.123 Rusíni boli slobodnými a do nástupu stredoveku. Boli podriadení pria-

mo kráľovi. Potvrdzujú nám to napr. aj Varadínske regestry pod rokom 1230:« illi autem dixerunt se esse liberos, et genere Ruthenos, et adduxerunt defen-sorem libertatis suae nomine Chedur, genere Ruthenum», (porov. È. Duli˚-koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈ, Ungvarß, 1875, str. 15-16).


73

124 Starodávna výsadná listina (odvolávajúca sa vak na výsady ete starie)napr. pre Bereskú krajinu je z roku 1364 (porov. D. Rapant, «Drobné túdie k slo-venskému stredoveku IV Rutheni exercituantes (bojoví Rusíni)», Slovenská ar-chivistika, Bratislava, X/2 (1975) str. 115); Privilégiá oravských Rusínov (s vý-nimkou troch obcí) končia a roku 1550, keď Rusíni úplne splývajú s ostatnýmipoddanými, (Tamtie, str. 118).125 Porov. K. Kadlec, Valai a valaské právo v zemích slovanských a uher-

ských, Praha, 1916, str. 271-272; A. Kavuljak, Hrad Orava, Turčiansky Sv.Martin, 1927, str. 250.126 A. Kavuljak, Hrad Orava, Turčiansky Sv. Martin, 1927, str. 95-97; Pres-

ný text privilegijnej hramoty kráľ Mateja Korvína oravským Rusínom z roku1474 uverejnil K. Kadlec, Valai a valaské právo v zemích slovanských a uher-ských, Praha, 1916, str. 494-496, pozri tie str. 271-272.127 Porov. K. Kadlec, Valai a valaské právo v zemích slovanských a uher-

ských, Praha, 1916, str. 271-272; J. Beňko, Osídlenie severného Slovenska, Ko-ice, 1985, str. 70.128 Porov. D. Rapant, «Drobné túdie k slovenskému stredoveku IV Rutheni

exercituantes (bojoví Rusíni)», Slovenská archivistika, Bratislava, X/2 (1975)str. 111.129 Iba raz dali poddaným zbrane do ruky (r. 1514) a akcia skončila ako tzv.

Dóove povstanie.130 Porov. G.A. Timkovič, «Pôvod Cigánov», Krásnobrodský zborník, Pre-

ov, II/1 (1997) str. 109-110.131 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrod-

ský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 131-136, poznámka 73.132 Porov. A. Praák, «Slovenská otázka v době J.M. Hurbana», Sborník Fi-

lozofickej Fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Bratislava, I/13 (1923)str. 380.133 Porov. J. Macůrek, Dějiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str.

249-250.134 «Uhorsko a Uhri», Letopis Matice Slovenskej, Turč. Sv. Martin, VIII/1

(1871) 71-72.135 L. Niederle, Místopis a národnostní statistika obcí slovenských, Praha,

1919, str. 15, 17-18 136 L. Niederle, Slovanské staroitnosti IV, Původ a počátky Slovanů vý-

chodních, Praha, 1924, str. 171-172.137 Porov. L. Niederle, Slovanské staroitnosti III, Původ a počátky Slovanů

západních, Praha, 1927, str. 207.138 Porov. Slovenský náučný slovník, I, Bratislava-Praha, 1932, str. 195; Na Pod-

karpatskej Rusi, ktorá bola vtedy súčasťou Československa ilo 343.000 Rusí-


74

nov, teda spolu na Slovensku a Podkarpatskej Rusi ilo okolo 429.000 Rusínov,(porov. L. Niederle, Slovanské staroitnosti IV, Původ a počátky Slovanů vý-chodních, Praha, 1924, str. 162).139 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrod-

ský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 170, A3b.140 A. Zozuläk, «Peresv¡dçuüça ˚tatistika», Narodny novinky, Prä-

˚ov, 31-32 (1993) str. 1-2; porov. tie. P.R. Magocsi, «Nová slovanská národ-nosť? Rusíni stredovýchodnej Európy», Etnické minority na Slovensku, Koice,1997, str. 254.141 Porov. denník Národná obroda z 31. októbra 2001, str. 8; porov. týden-

ník Narodny novinky, Prä˚ov, 10-11 (2002) str. 5.142 Je to cirkevno-právny atypický novotvar, ktorý vak zohľadňuje transfor-

máciu-asimiláciu väčiny rusínskych gréckokatolíckych farností na slovenské.Táto transformácia prevádzaná tichým násilím sa robí cirkevnou hierarchioumenovanou-dosadenou «zhora» i dnes. 143 Porov. J.V. Timkovič, «Rusínska a slovenská Cirkev sui iuris», Krásno-

brodský zborník, II/2 (1997) 211-219; Porov. tie pohľad na vec z aspektu ná-rodnostného: P.R. Magoç¡j, «Rel¡g¡ä ta etn¡çna ¡dentiçn¡stæ v Karpatax:sx¡dn¡ xristiäni u Polæw¡ ta Çexoslovaççin¡», Galiçina, Læv¡v, 1994,str. 277-278.144 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrod-

ský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 173-177; Rusíni keltského pôvodu (gréc-kokatolíci) naopak ete dodnes ijú a úspene rozvíjajú svoju činnosť, ako tá-tom uznaná a podporovaná národnosť v dnenej Juhoslávii vo Vojvodine. Muaete dodnes volajú : «Rusin» a enu: «Ruskyňa».145 Porov. È. Garasim, «Naris vibranix aspekt¡v ¡stor¡¥ Greko-kato-

licæko¥ Cerkvi (1945-1985)», Zustr¡ç¡, Warszawa, 5-6 (1990) 21-22; P.R.Magoç¡j, «Rel¡g¡ä ta etn¡çna ¡dentiçn¡stæ v Karpatax: sx¡dn¡ xristiäniu Polæw¡ ta Çexoslovaççin¡», Galiçina, Læv¡v, 1994, str. 268.146 Porov. P.R. Magoç¡j, «Rel¡g¡ä ta etn¡çna ¡dentiçn¡stæ v Karpatax:

sx¡dn¡ xristiäni u Polæw¡ ta Çexoslovaççin¡», Galiçina, Læv¡v, 1994,str. 271.147 Podrobnejie o rusínskych emigrantoch v USA a Kanade viď P.R. Mago-

csi, Our People, Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America,Toronto, 1994; Tie C. Simon, «The First Years of Ruthenian Church Life inAmerica», Orientalia Christiana Periodica, Roma, 60/1 (1994) 187-231; B.P.Procko, «The establishment of the Ruthenian Church in the United States,1884-1907», Pennsylvania History, Quarterly Journal of the Pennsylvania His-torical Association, XLII/2 (1975) 1-18; J. Roman, «The Establishment of theAmerican carpatho-Russian Orthodox Greek Catholic Diocese in 1938: A Ma-jor Carpatho-Russian Uniate Return To Orthodoxy», St. Vladimirs Theological


75

Quarterly, Crestwood, New York, XX/3 (1976) str. 132-160; J. Jorgenson, «Fa-ther Alexis Toth and the Transition of the Greek Catholic Community in Min-neapolis to the Russian Orthodox Church», St. Vladimirs Theological Quar-terly, Crestwood, New York, XXXII/2 (1988) str. 119-137; M. Lacko, «LeChiese Orientali nellAmerica del Nord», Unitas, Ed. italiana, XIX/3 (1964)188-216; J.P. Bonchonsky, The Other Catholics Obedient and Faithful, Mt.Shasta, 1993, str. 128-135.148 O.R. Halaga, Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckoka-

tolíci, Koice, 1947, str. 9.149 F.V. Sasinek, «Církev cyrillo-methodějská», Sborník velehradský, Brno,

IV (1885) str. 60.150 To, e sv. Cyril a Metod priniesli Slovanom gréckokatolícky-byzantský

obrad bolo u definitívne dokázané v odbornej túdii: G.A. Timkovič, «Sv. Cy-ril a Metod priniesli a írili na Veľkej Morave byzantskú liturgiu sv. Jána Zlato-ústeho», Krásnobrodský zborník, Preov, I/1-2 (1996) str. 91-135; e sv. Cyril aMetod priniesli Slovanom písmo «cyriliku» a nie «glagoliku» bolo tie dosta-točne dokázané vo vedeckej túdii: G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako gla-golika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 5-208.151 Pozri v kapitole 3. na začiatku.152 Podľa prieskumov z januára roku 2000 len 12% obyvateľov v Čechách

verí v Boha, na Slovensku zatiaľ 48%, pričom sa vak jedná o prestárlu generá-ciu; Podľa oficiáneho sčítania obyvateľstva v Českej republike v roku 2001 rímsko-katolícka Cirkev v Čechách a na Morave stratila od roku 1991 do roku 2001spolu 1.300.000 veriacich! V roku 1991 sa k nej v Českej republike hlásilo vyetyri milióny veriacich, roku 2001 u len 2.709.900! Naproti tomu v Českej re-publike stúpol počet obyvateľov hlásiacich sa k ateizmu. Zatiaľ čo v roku 1991sa k ateizmu prihlásilo v Českej republike 4.112.900 obyvateľov, v roku 2001ich u bolo skoro 6.000.000 (presnejie: 5.999.000)!, (porov. «Věřících lidí u-bylo v celé zemi», Katolický týdeník, Praha, XII/29 (2001) str. 7). Ak tento trendv Českej republike bude pokračovať ďalej, po ďalích 20 rokoch nezostane tampo latinskej Cirkvi skoro ani stopy.153 A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.

1458-1715, Ungvár, 1911, str. 18-19.154 A. Petrovß, “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., II, S.-Peter-

burgß, 1906, str. 30-31.155 Podrobnejie pozri G.A. Timkovič, «Pôvod Cigánov», Krásnobrodský

zborník, Preov, II/1 (1997) str. 101-123.156 Porov. Porfyrogenet, De administrando imperio, kap. 29, porov. F.V. Sa-

sinek, «upa a upani», Letopis Matice Slovenskej, B. Bystrica, VI/2 (1869) 71-78.157 Porov. «Presbyteri Diocleatis Regnum Slavorum», Letopis Matice Slo-

venskej, B. Bystrica, VI/1 (1869) str. 63.


76

158 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 219.159 Slovo «komitát» pochádza z latinského «comes», spočiatku tento názov

označoval kráľovho najbliieho spolubojovníka, člena druiny, neskôr správcukomitátu a neskôr veobecné označenie-titul ľachtic, gróf.160 Porov. I.M. Kondratoviç, Istor¡ä Podkarpatsko™ Rusi, UΩgo-

rodß, 1930, str. 26; V. GadΩega, Dodatki k istor¡i Rusinov i rusækix cer-kvej v UΩanskoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 37-38.161 Porov. Dejiny Slovenska, I, Bratislava, 1986, str. 201.162 Porov. Dejiny Slovenska, I, Bratislava, 1986, str. 263.163 «upa», Slovenský náučný slovník, III, Bratislava-Praha, 1932, str. 348.


77

Dobová perokresba: Obliehanie hradu v 15. st.

78

Rok 1312 - bitka pri Rozhanovciach. Na tejto kresbe z Obrázkovej kroniky jezachytená významná dobová symbolika: Slovanský arpádovský dvojkrína troch vrchoch prehral jeho zástava je na zemi naopak zástava

s anjouovskými ľalijami a kumánskymi-maďarskými pásmi je víťazne vztýčená.

2. Monastyrská ‰truktúra

Cirkvi najstar‰ích ãias

v Uhorsku

2.1. Úvod – ãierne a biele kÀazstvo

Monastyrská truktúra gréckokatolíckej Cirkvi v Uhorsku

Takmer celé tisícročie na čele baziliánskych cyrilometodej-ských monastyrov v celom Uhorsku stáli doivotne volení archi-mandriti-episkopi. Takto kadý väčí (materský) baziliánsky mo-nastyr bol a skoro do pozdného stredoveku vlastne sídlom-rezi-denciou episkopa a centrom cirkevného ivota (napr. Mukačevskýmonastyr pre Mukačevské panstvo,1 Spiský monastyr pre Spiské pan-stvo, Krásnobrodský monastyr pre horný Zemplín, či Makovicképanstvo, Uhoľský monastyr pre Maramoroské panstvo) Bazili-ánski mnísi-černci obsluhovali bezplatne okolité dediny patriace k mo-nastyru.

Černci a biľciStaroslovanský názov «

b™lecß» [čítaj

bilec] je odvodený od bie-lej farby ľanovej, v domácnosti utkanej rubaky, ktorou sa vo ve-obecnosti zaodievali nevoľníci,2 na rozdiel od slova «ç´rnecß»[čítaj černec], aké označovalo a označuje mnícha, ktorý bol nao-pak vdy slobodný a nosil mnísky habit čiernej farby. Do mona-styrov toti mohli u od dávnoveku byť prijímaní len slobodní.

U Nomokánon sv. Cyrila a Metoda z pol. 9. storočia, na zákla-de ktorého sa riadil celý ivot gréckokatolíckej Cirkvi v Uhorsku,prikazoval, e do monastyra za mnícha-černca mohol byť prijatý a ná-sledne postrihnutý len slobodný a nikdy nie otrok (poddaný):

« Nech neprijímajú iadneho (otroka) v monastyroch na mní-stvo bez povolenia jeho vlastného pána. Prikazujeme, nech ten,

79

kto prestúpi toto nae ustanovenie, je vyobcovaný, aby meno Boienebolo tupené»3

Podobnú normu, e do monastyra mohol byť prijatý len slo-bodný a nikdy nie nevoľník, potvrdzuje mukačevský vladyka H.Bizancij roku 1727 vo svojej učebnici pre kňazov vo vtedajej ru-sínčine4: «IÊnók> vóln¥ estß † vs™’x> Súdo

V‹ sv™’ckix>, i † vs™’xpodátko V ‹; dlæ‘ togò tó

j, kotór¥j v>st¨púetß dò Manas-t¥ræ‘, máetß b¥’ti vóln¥j, nè sl¨gà, a¯nì po Ddan¥j çïjkól-vekß». Teda táto právna norma platila od cyrilometodejských čiasurčite aspoň do prvej polovice 18. storočia a najpravdepodobnejiea do zruenia nevoľníctva Jozefom II. v osemdesiatych rokoch18. storočia, alebo dokonca a do celkového zruenia poddanstvav polovici 19. storočia.

Čierne baziliánske kňazstvo (kalugeri) pastoračne obsluhovalotakmer celé územie dneného Slovenska ete v roku 1570

Gréckokatolícka cyrilometodejská Cirkev v Uhorsku stála tak-mer jedno tisícročie jednoznačne na mnískom-černečom kňazstvea nie na latinskom desiatkovom farskom systéme a kňazoch-ľach-ticoch, svedčí o tom napr. dokument z roku 1570:

V roku 1570 rakúsky cisár Maximilián II. (1564-1576) poslalkomisiu tyroch cisárskych úradníkov do severovýchodného U-horska, aby preskúmali cisárske dôchodky v danej oblasti. Títo vo svo-jej správe z Koíc píu, e od Mukačeva a skoro do Trenčína (!)(«vnnd von Munkhatsch an biss gegen Trentschyn») ijú Rusíni(«Raissen»), sú vraj moskovskými schizmatikmi a majú svojichvlastných kňazov, ktorých volajú kalugerami,5 desiatky vrchnostineplatia, ale si udriavajú len vlastného episkopa a kňazov6

Z obdobného času (r. 1571) sa zachovala správa z BanskejBystrice (dnené stredné Slovensko), v ktorej sa nemecký rektorsťaoval, e tamojí veriaci mu nechcú platiť desiatky,7 čo je tienepriamym dôkazom, e neboli latinského, ale gréckeho obradu ae boli vysluhovaní kalugermi baziliánskymi mníchmi, ktorí ľu-du slúili za dobrovoľné dary.

Tie na Orave, na Oravskom zámku, na vrchu zvanom Mních,

2.1. Úvod čierne a biele kňazstvo

80

ako i na skalisku Biel (tie na Orave), ili «červení mnísi». I keďsa historici k tomuto stavajú rozlične, jedni ich stotoňujú s tem-plármi (niet vak o tom jediného písomného dôkazu),8 iní to po-pierajú, ilo o ruských-rusínskych mníchov, baziliánov a príči-nou, e ich nazvali «červenými» je latinčina a latinsky písané do-kumenty, v ktorých «russus» znamená červený a «Russus« zname-ná aj Rus, Rusín. Podobná situácia vznikla v súvislosti s tzv. «Čer-veným Klátorom» na poľsko-slovenských hraniciach v okreseStará Ľubovňa.9 Teda sa nejednalo o «červených mníchov» ale«ruských-rusínskych (teda baziliánskych) mníchov», podobne akonie o «Červený klátor» ale «Ruský klátor», teda opäť baziliánskymonastyr.

Ete i dnes (na začiatku 21. storočia) v Preove bene počujeme i na ulici, erímskokatolíci označujú gréckokatolícku ete za Gojdiča i Hopku rusínsku katedráluako «ruský kostol»: napr. mamička hovorí svojmu synčekovi: «popaď, na druhejstrane ulici rusky kostol». Po prepise do latinčiny a opätovnom preklade do slo-venčiny, by sa to dalo prekladať aj ako «červený kostol», čo by bol určite ne-zmysel, pretoe táto pôvodne rusínska katedrála nikdy nebola natretá na červe-no a s červenou farbou nemala nikdy nič spoločné.

Vznik bieleho kňazstva (biľcov) poarpádovská pecialitaPráve po potlačení posledného slovanského arpádovského od-

poru v Uhorsku Anjouovcami, začali byť i rady východných bazi-liánskych mníchov systematicky devastované a mnohé monastyryzničené a vypálené, či transformované na latinské-benediktínske.10Vystupňovalo sa to za vlády uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého,ktorý pochádzal tie z Neapola. Za jeho vlády (1342-1382) «sa ni-čili i tie východné monastyre, ktoré ete existovali a to na základe o-čiernenia, e sú v schizme a tak útlak východného obradu sa pre-menil na prenasledovanie».11

Episkopi-archimandriti sídliaci v ete existujúcich monastyrochprestávali mať hojnosť jeromníchov (kňazov-mníchov) nato, abyobslúili ľud. Preto v tomto oveľa neskorom období (pozdný stre-dovek) začínajú baziliánski archimandriti-episkopi svätiť popri kňa-zoch-mníchoch (čiernom12 klére, teda členoch baziliánskeho rádu)i laických kňazov (tzv. biely klérus), a to poväčine bez vedomia


81

zemepánov, či s ich tichým súhlasom z radov poddaných a ne-voľníkov a systémom otec-kňaz syn-kňaz sa dopľňal akútnynedostatok svjačenikov. Syn sa vetkému naučil od svojho otca a po-tom ho archimandrit-episkop vysvätil. Je historicky dokázané, enapr. na spiskom panstve rodiny-rody Jamborských, Andrejkovi-čov, Mikitovičov a Smerekovskych sa niekoľko storočí striedali najednotlivých gréckokatolíckych farnostiach a tieto sa stali akobyich rodovým «dedičstvom», ktoré sa dedilo z otca na syna, alebozaťa alebo niekoho iného v blízkom príbuzenskom vzťahu.13

Nevoľníkov, ako bolo u vyie naznačené, bez súhlasu ichmajiteľa nebolo dovolené nielen prijímať do monastyrov, ale im ne-bolo dovolené ani udeliť vyie svätenia. Keďe vysviacať kňazova diakonov z radov nevoľníkov bolo v Uhorsku protizákonné, núd-zou pritlačený archimandrit-episkop to robil obyčajne tajne. Svätiťnevoľníkov zakazovali u apotolské kánony, odkiaľ prevzal tútonormu i zákonník-Nomokánon sv. Cyrila a Metoda:

«Svätých apotolov kánon 83: Nedovoľujeme otroka zaradzo-vať do kléru bez povolenia jeho pána; býva to na úkor majiteľov a(vedie to) k rozvratu domácnosti. Ak vak niekedy bude otrok hod-ný svätenia, ako bol i ná Onisim (Filem. 10), a dovolia mu jeho pánia dajú mu slobodu a prepustia ho z domu, nech je (vysvätený)».14

Svätiť nevoľníkov-poddaných zakazovala i I. Ostrihomská sy-noda roku 1114: «XXIX. Nijaký sluha (otrok) nesmie byť kňazom,ak mu predtým neudelil jeho pán plnú slobodu».15 Teda Ostrihom-ská synoda potvrdila túto normu byzantského Nomokánona. Ostri-homská synoda tie zakazovala nevoľníkom-poddaným tudovať.Poruenie tohto zákazu sa prísne trestalo. Ete aj o sto rokov ne-skôr kráľ Ondrej II. zakazuje ktorémukoľvek z «dvorníkov i pod-daných» stať sa kňazom.16 Tu nachádzame i jeden z dôvodov ne-skorieho poniovania týchto svjačenikov-biľcov zo strany miest-nej ľachty, ktorá uznávala za kňazov len slobodných.

U rímskokatolíkov kňazi obyčajne pochádzali zo ľachtickýchrodov.17 Preto sa starodávny výraz «kßnåq´» [čítaj kňaz] pôvod-ne označujúci kniea, ľachtica dodnes uíva na označenie príslu-níka latinského svetského kléru.


82

Núdza (nedostatok mníchov-černcov) teda spôsobila, e u gréc-kokatolíkov v pozdnom stredoveku vznikol dvojaký východnýklérus, charakteristický len pre Uhorsko: «biľci - b™lćy» kňa-zi nevoľníci a «černci - ç´rncy» slobodní jeromnísi. Biľci-ne-voľníci v bielych ľanových rubakách utkaných doma, černci-slo-bodní občania-mnísi, nosiaci čiernu mnísku riasu.18 Teda a ne-skôr, v priebehu pozdejích storočí, keď boli baziliánske monasty-ry vo vlnách latinizácie vypálené, rusínske obyvateľstvo byzant-ského obradu začali vysluhovať popri mníchoch-kalugeroch ajkňazi-nevoľníci. Svetskí enatí kňazi-slobodní (nosiaci čiernu re-verendu-podriasnik), boli pôvodne v gréckokatolíckej Cirkvi na ú-zemí historického Podkarpatska skutočnou zriedkavosťou A ajkeď nejakí boli, patrili svojim pôvodom k niej ľachte, alebo ol-týsom, teda k slobodným.

K týmto výnimkám patril napríklad kňazský-ľachtický rod Zejkanovcov z Im-stičeva (Podkarpatská Rus), ktorý mal vďaka svojmu vyiemu spoločenskémupostaveniu dokonca styky so samotným ruským cárom Petrom Veľkým.19 Z tohtorodu vyiel aj vladyka Joannikij Zejkan (1664-1686), sídlil najprv v Mukačev-skom monastyre a neskôr v Uhoľskom monastyre. Bol enatý a baziliánskymmníchom a archimandritom-episkopom sa stal po smrti svojej manelky.20

Alebo napríklad ľachtický rod Stojka, z ktorého boli tie slobodní enatíkňazi a z ktorého vyiel i episkop J. Stojka (1690-1711).21 K oltýskemu-ke-nezskému22 rodu patril i rod idikov, z ktorého vyli mukačevskí episkopi Si-meon i Michail Olavskí.23

Poddaní kňazi-biľci v stretnutí s episkopom-cudzincom Josi-fom Rogom de Camellisom

Po pozornom prečítaní predchádzajúcich stránok tejto túdie o vzni-ku bieleho nevoľníckeho kňazstva v Uhorsku, neprekvapí správaJosifa Rogu de Camellisa, novomenovaného mukačevského epis-kopa z roku 1690:

Jedná sa o Szatmársky synod-sobor gréckokatolíckeho kňaz-stva zvolaný 1. mája 1690 Josifom Rogom de Camellisom za pod-pory miestneho zemepána, na ktorom, ako sa dozvedáme z Denní-ka Josifa Rogu de Camellisa kňazi na tento synod prili v bielychrubakách a irokých bielych nohaviciach, nestrihaní, s vlasmi dl-


83

hými a po plecia a bradami a po brucho24 Na synode grécko-katolíckeho kňazstva Szatmárskej upy sa zilo spolu 60 kňazov.25

Jednalo sa o kňazov-nevoľníkov (biľcov), ktorí, keďe v očiach la-tinského zemepána boli stále nelegálnymi, obliekali sa rovnakoako ostatní poddaní. Na tomto synode im mukačevský vladyka Jo-sif Roga de Camellis, OSBM, nariadil,26 aby začali nosiť dlhú re-verendu (čiernej farby) a aby si strihali-skracovali upravovali vla-sy, bradu i fúzy.27 Okrem iného prvýkrát v dejinách historickéhoPodkarpatska zakázal svojim gréckokatolíckym kňazom-biľcompri bohoslubách nosiť kamilavky.28 Teda kamilavky boli pred ro-kom 1690 bené v obradovej tradícii i u gréckokatolíkov na histo-rickom Podkarpatsku

Tie isté nariadenia prikázal episkop Josif Roga de Camellis do-driavať bielemu nevoľníckemu kňazstvu i na synodoch v inýchpanstvách a upách, ktoré zvolal za pomoci autority miestnychzemepánov ete v tom istom roku, ale ich aktá sa nám nezachova-li. Ilo o synody, ktoré sa uskutočnili: 24. apríla 1690 v Mukače-ve,29 25. septembra 1690 v Zborove (v Rákocyovom paláci sa zi-lo 90 kňazov), 8. novembra 1690 v Stanči (prilo 40 kňazov), 17.novembra 1690 v Stropkove (prilo 17 kňazov), 14. decembra 1690v Humennom (prilo 40 kňazov), 18. decembra v Trnave (prilo11 kňazov), 30. decembra 1690 opäť v Mukačeve (prilo okolo 40kňazov),30 25. (15.) júna v roku 1692 bol ďalí sobor v ZborovePodľa vlastných slov episkopa Josifa Rogu de Camellisa: «urobilna týchto synodoch veľa dekrétov-príkazov» a vade sa jednalo o «rov-naké príkazy»,31 teda také ako v Szatmári.

Ako spomína Kongregácia Propaganda Fide 3. augusta 1693,na týchto lokálnych synodoch Josif Roga de Camelis odstránilmnohé «protizákonnosti».32 Pod protizákonnosťami sa rozumeli i ty-picky byzantské cirkevné zákony (napr. dlhé vlasy a brada), akobolo u poukázané vyie, lebo tieto prvky neboli súčasťou dobo-vého latinského práva a navonok príli ukazovali na odlinosť gréc-kokatolíckeho kňazstva od kňazstva latinského.

Na synod z Makovického panstva, ktorý sa uskutočnil 25. 9.1690 v Zborove na Makovici (dnes okr. Bardejov) tie prili kňa-


84

zi-biľci v «kouchoch chlpami navonok, huňach, v irokých noha-viciach z hrubého bieleho plátna, rubakách, v hrubých koenýchtopánkach, máloktorí (tj. svetskí kňazi z radov slobodných, alebooslobodených pozn. redakcie) v reverendách». Episkop-grófJosif Roga de Camellis bývajúci v Rákoczyovom paláci im (tj.biľcom) prikázal, e kto z nich chce naďalej vykonávať kňazskúslubu, musí si zabezpečiť a nosiť reverendu (talaris).33 Na pro-tiargument zo strany nevoľníckych kňazov ako budú toti na ichčierne kňazské oblečenie reagovať miestni zemepáni, ktorých vla-stníctvom boli, Josif Roga de Camellis prisľúbil, e ak sa budúdrať jeho a uznajú ho za svojho episkopa, on sám im vymôe u ci-sára uznanie ich kňazského stavu zo strany miestnej ľachty a tieosobnú slobodu. Avak, i keď sa neskôr snail splniť tento sľub,väčinou, i keď nie jeho vinou, ostalo len pri sľuboch.

O tých, ktorí na hore spomínaný Makovický sobor prili v re-verendách-talároch, teda čiernych odevoch siahajúcich a po päty,sa dá s určitosťou povedať, e neboli poddanými, ale slobodnými.U 27. kánon Trulského soboru z roku 691 predpisoval aj pre vý-chodných svetských kňazov nosiť kňazský odev (

ajlla; stolaiõ ke-crhvsqw taiõ h[dh toiõ ejn klhvrw/) v meste i na cestách pod hroz-


85

Takto vyzeral Rákoczyho katieľ v Zborove v roku 1690, keď tu býval Josif Rogade Camellis. Vľavo je vidno Makovický zámok.

bou trestu jeden týdeň trvajúcej exkomunikácie.34 Ak tak kňazi-biľci na historickom Podkarpatsku oblečení nechodili a tento svätýkánon nedodriavali, bolo to len z jedného jediného dôvodu: miestnyľachtic im to zakazoval, za kňazov ich neuznával a jednal s nimiako s obyčajnými nevoľníkmi. Museli chodiť normálne i na panskéroboty. A vari tam mali chodiť v reverendách? Ako by sa potom k nimsprávali pandúri naháňajúci nevoľníkov v povinné dni (bolo ichminimálne 52 do roka) na panské? Preto fakt existencie takéhotonevoľníckeho kňazstva oblečeného ako obyčajní poddaní nie je nahanbu gréckokatolíckej Cirkvi, ale skôr latinskej ľachte podporo-vanej miestnou latinskou egerskou a ostrihomskou hierarchiou,ktorá likvidovala na svojich územiach vetko, čo nebolo latinské a toi takýmto krutým a kresťanstva nehodným spôsobom. Veď rieeniebolo vdy v aktuálnej ponuke: ak gréckokatolícki kňazi prestúpilina latinský obrad, poddanými prestali byť.

Episkop Josif Roga de Camellis nemohol zvolať veobecný so-bor vetkého kňazstva historického Podkarpatska a vydať veobec-ný príkaz, lebo väčina kňazov bola nevoľníkmi-biľcami a tak ma-la prísne zakázané opustiť hranice svojho panstva, kde náleala.35

Okrem toho, sa ete Mukačevská eparchia len formovala a predJosifom Rogom de Camellisom stál cieľ upevniť svoju jurisdikciunielen nad Mukačevským, ale i nad ostatnými panstvami, ktoré

pôvodne mali svojich vlast-ných episkopov-archimandri-tov (pozri kap. 4.2.), ktorýchvak latinská hierarchia a anicisár u v tom čase neuznával.Tu je hlavný dôvod lokálnychsynodov koncom 17. storočiazvolávaných Josifom Rogomde Camellisom. Keď kňazi-biľci nemohli ísť za JosifomRogom de Camellisom, muselJosif Roga de Camellis ísť zanimi na jednotlivé panstvá.


86

Mukačevský hrad v 17. storočí.

Josif Roga de Camellis, prijdúc z ďalekej krajiny, bol spočiatkuveľmi prekvapený biednym stavom svetského-bieleho gréckoka-tolíckeho kňazstva a trvalo mu dosť dlho, kým pochopil, e chybanie je na strane tohto kňazstva gréckeho obradu, ale na strane rím-skokatolíckej, či protestantskej ľachty, ktorá gréckokatolíkov ne-uznávala, a mnohokrát ich pokladala dokonca za pohanov,36 čodokazovala i tým, e ich pri prijímaní do latinského obradu násilneprekrsťovala, neuznávajúc platnosť gréckokatolíckeho krstu i na-priek bule Altitudo divini pápea Alexandra VI. z roku 1501, kto-rou pápe výrazne zakázal druhý krst v prípade prechodu z grécko-katolicizmu či pravoslávia na latinský obrad do latinskej Cirkvi.37

Vladyka Josif Roga de Camellis prikázal, aby odteraz grécko-katolícke nevoľnícke-biele kňazstvo chodilo v reverendách a nieinkognito, ako dovtedy: oblečení ako ostatní nevoľníci v pod-danských rubakách. Je známe, e r. 1692 vymohol od cisára Leo-polda dekrét-hramotu,38 ktorým gréckokatolícke rusínske bielekňazstvo bolo oslobodené z nevoľníctva. Táto hramota cisára Leo-polda I. tie uvádza, a tým nám dokazuje, e gréckokatolícki kňazi(i napriek Uhorodskej únii z roku 1646!) ete i do roku 1692 na mno-hých panstvách nielen e kadý deň museli ísť spolu s ostatnýmipoddanými na panské robotovať, ale ich aj zatvárali do klád a teles-ne trestali, dávali im tie rozličné nespravodlivé peňané pokuty arobili im rozličné príkoria, čo sa protivilo i cirkevným zákonom39

Sloboda pre kňazov-biľcov z roku 1692, ale len na papierivýsmech z gréckokatolíckych kňazov v Bereskej upe

Existuje záznam o tom, aká bola reakcia na privilegijnú hramo-tu cisára Leopolda I. napr. v Bereskej upe. Tento záznam je z perabaziliána o. Adrijana Kosakovského, ktorý mal funkciu episkop-ského vikára Josifa Rogu de Camellisa a ho napísal pre Josifa Ro-gu de Camellisa, ktorý sa práve vtedy nachádzal vo Viedni (Wien,Vindobona, Bécs).

Bazilián A. Kosakovskyj oznamuje vladykovi Josifovi Rogovide Camellisovi, e keď sa páni Bereskej upy zili 26. januára1694 vo Váre a dozvedeli sa o cisárovom privilégiu z roku 1692


87

pre gréckokatolícke, dovtedy poddanské-biele kňazstvo (biľcov),oficiálne sa vyjadrili, e v ich upe toto privilégium platiť nebude,dokiaľ ho neschváli snem upy (teda oni sami) samostatným záko-nom. Potom, čo vyhlásili toto svoje záverečné rozhodnutie, vetciprítomní vstali a na znamenie súhlasu a radosti, e tak ikovneobili cisárovo privilégium, začali tlieskať. Potom sa z Kosakov-ského vysmievali. Jeden z prítomných: rímskokatolícky ľachticRimay, zakričal Kosakovskému, e keď gréckokatolícki kňazi chcúbyť slobodnými, nech ijú na ulici spolu s cigánmi, alebo vo svin-ských chlievoch a nech neijú na pozemkoch zemepánov Para-doxom je, e v tom istom čase vetci kalvínski kazatelia v Bere-skej upe boli slobodní a zabezpečení i materiálne, a to i napriektomu, e ich viera bola takmer úplne odliná od rímskokatolíckej.Rímskokatolícki páni vak nechceli dať slobodu gréckokatolíckymkňazom-biľcom (ktorých viera bola rovnaká ako u rímskokatolí-kov a odliovala sa len vo svojom obradovom prejave) za iadnucenu.40 Podobne zamietavo reagovali na toto cisárske privilégiumzemepáni aj v iných upách historického Podkarpatska.

Neskôr latinskí zemepáni vyuívali ako argument, aby nemu-seli zaviesť cisárovo privilégium do ivota na svojich panstvách:e gréckokatolíci neprijali za svoje latinské sviatky a latinský ka-lendár, a preto cisárske privilégium sa na nich nevzťahuje. Kardi-nálovi Koloničovi sa toti podarilo tento cisárov dekrét-privilégi-um z roku 1692 tak ovplyvniť, e do neho bola vloená klauzula o tom,e gréckokatolíci majú uívať gregoriánsky-nový kalendár a latin-ské sviatky (čím sa mal urobiť ďalí krok k ich latinizácii)41

Cisár hramotu v dobrej viere podpísal. Veď kto iný mal zotylizo-vať túto hramotu, ak nie jeho, v cirkevných veciach pravá ruka, la-tinský kardinál Kolonič? Gréckokatolíci latinský kalendár neprija-li, a preto miestna ľachta po porade u egerského latinského bisku-pa i kardinála Koloniča, ktorý toto vetko «zpískal», gréckoka-tolícke biele kňazstvo i napriek hramote cisára Leopolda I. naďa-lej pokladala za nevoľníkov A čas plynul ďalej, samozrejme,e v neprospech gréckokatolíkov. Slobody dané cisárom Leopol-dom I. gréckokatolíckemu bielemu kňazstvu takto ostali len na pa-


88

pieri a do praktického ivota vade bez rozdielu, sa dostali defi-nitívne a v roku 1806, teda vye o sto rokov neskôr.

Nenávisť protestantov a strach latiníkov pred čiernym kňaz-stvom

V jezuitskom zázname z roku 1697 sa opäť pohŕdavo píe, eoblečenie gréckokatolíckych kňazov (ide znova o biľcov-podda-ných) sa v tom čase vôbec neodliovalo od oblečenia ostatnýchpoddaných.42 Teda príkazy mukačevského episkopa Josifa Rogude Camellisa na miestnych synodoch v rokoch 1690-1692, ani ci-sárska privilegijná hramota nič nepomohli. Kňazi-biľci naďalej o-stali poddanými-nevoľníkmi.Často sa vtedy v kruhoch latinskej inteligencie pohŕdavo hovo-

rilo o «hlúpom rusínskom poddanskom bielom kňazstve». Cyrilo-metodejské čierne kňazstvo, teda mnísi-černci baziliánskych mo-nastyrov, tzv. kalugeri, ktorí svojim neobvyklým vzdelaním jezui-tom konkurovali, vak vzbudzovali repekt, preto sa obyčajne ig-norovali a keď sa naskytla príleitosť, ich monastyry sa v stavov-ských povstaniach alebo i pri iných príleitostiach náhodne vy-paľovali43

Protestanti (hlavne protestantskí kazatelia) toto gréckokatolíc-ke čierne kňazstvo, tj. baziliánskych mníchov, ako niekoľko sto-ročnú oporu «starej viry», zo srdca tie nenávideli a nenechali siujsť ani jedinú príleitosť, aby im neukodili, či ich neničili a nekon-fikovali im ich monastyry a majetok k nim patriaci. Svoju nená-visť voči čiernemu baziliánskemu mnístvu sa snaili vtepovaťrozličnými nepravdivými ohovárkami a poverami i jednoduchémuľudu, snaili sa mníchov v očiach ľudí kompromitovať a vysmie-vať, hlavne v predstavách mladej generácie, ktorá u mníchov po vy-pálení väčiny ich monastyrov nepoznala.

Nenávisť ku gréckokatolíckym kalugerom-baziliánom dokoncazasunutá i do rozprávok pre deti

Príkladom je evanjelický farár Pavol Dobinský (1828-1885),ktorý do ľudových rozprávok, ktoré zbieral a neskôr tlačou vydá-


89

val, vkladal obraz «černokňaníka» (čierneho kňaza, tj. černo-kňa-za, černca), ako človeka na jednej strane veľmi vzdelaného (malveľa kníh), avak na druhej strane zároveň veľmi zlého, ktoréhopoloil na roveň čarodejníka, bok po boku popri ostatných nega-tívnych postavách rozprávok, ako boli jeibaby, strigy, bosorky,hady, vlkodlaci a draci. V dnenej slovenčine sa «černokňaník»,vďaka literárnej činnosti protestantov v 19. storočí, stal synony-mom negatívnych osobností ako: «čarodejník, strigôň, bosorák (v roz-právkach)».44 Nasledujúci úryvok z Dobinského rozprávky «Čer-nokňaník» hovorí sám za seba (texty v zátvorke, kvôli vysvetle-niu, včlenila redakcia):

« I vybrali sa (otec so synom) z domu tú slubu hľadať. Idú,idú, horami, nájdu tam jedného

čierneho chlapa na skale sedieť aknihy čítať. A to bol, hľaďtee, černokňaník (= čierny kňaz, bazi-liánsky mních), ale oni o tom nevedeli (Otec nechal chlapca u ne-ho slúiť sedem rokov.) Za sedem rokov ho (tj. chlapca) budem u se-


90

Titulná strana humoristicko-zábavného časopisa «Černokňaník»s baziliánskym mníchom na drakovi.

ba drať (povedal černokňaník), po siedmych rokoch si poňhoprídete, a vtedy, ak si ho poznáte, bude vá, ale ak nie, tak si ho jana večnosť (= večné sľuby mníchov v baziliánskom monastyre) za-drím i zaviedol ho (chlapca) do chye, kde boli samé kefy, po-tom do druhej, tam boli samé knihy (= vysoká vzdelanosť mní-chov) inú robotu nebude mať, len tými kefami tie knihy čistiť a o-metať (= jalový a neuitočný ivot v monastyre), a keď sa ti to zu-nuje, prídu tvoji rovesníci (= chlapci v posluníctve-noviciáte,čo je baziliánsky dorast vychovávaný v monastyroch) a môe sa snimi do dobrej vôle ihrať Ale jemu sa to znevidelo naveky len tieknihy čistiť. Otvoril jednu z nich a učil sa z nej čítať. Číta len,koľko číta, a sa veru vyučil z tých kníh vetky čarodejstvá».45

Na zosmienenie a zľahkováenie svätého mnískeho stavu v o-čiach ľudí protestanti dlhí čas vydávali humoristicko-zábavný ča-sopis s veľavravným nadpisom: «Černokňaník». Na jeho titulnejstrane sa nachádzala ilustrácia (perokresba) bradatého bazilián-skeho mnícha černokňaníka s čarodejníckou paličkou v ruke,letiaceho ponad Slovensko na drakovi.

______________________________________1 V správe pápeskému nunciovi z 12. januára 1666 sa napríklad píe o Mu-

kačevskom monastyre a jeho episkopovi a eparchii: «Brevis informatio demonasterio Munkacziensi ejusque eppo et dioecesi praetenso», (A. Hodinka,A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár,1911, str. 213); V inej správe z toho istého dňa roku 1666 sa dozvedáme: «starodávni ľachtici zaloili tento grécky monastyr na čele ktorého stojí jedineepiskop a po dlhú sériu rokov tohto episkopa títo páni aj menovali a dovoľovalimu uívať monastyrské majetky», (porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 217).

2 Staroslovanské slovo «bilec» sa uíva v liturgických textoch gréckokatolí-kov aj dnes na označenie laikov (ako protiklad mníchov): «Tvoéü króvïü çe-lov™’ki isk¨pív¥j...2 carí Ωe, svåwéniki, a¯rxïeréi, monáxi i b™l´-c¥‘...», («SlúΩba ∑ usóp‚ixß» stichira na Hospody vozvach, Çasoslóvß,Rímß, 1950, str. 617); Riegerov Slovník naučný z roku 1860 pod termínom«bělec» uvádza: «v rus. církvi tolik co světský (ne řeholní) kněz», (F.L. Rie-ger, Slovník naučný, I, Praha, 1860, str. 582).

3 «s(vå)tix(ß) ap(o)s(to)lß... i niödinogoΩe priimati vß manasty-rexß na mni‚´stvo bez vol™ svo«go «mu g(o)s(podi)na 1 prestupaüwa-go siæ na‚a ustavy povel™va«mß bezß ob´wenæ byti, da ne imå


91

b(oΩ)i« xulimo budetß », («Nomokanonß, Titul XXXIII», Magnae Mora-viae Fontes Historici, IV, Brno, 1971, str. 313-314).

4 Podľa príkazu Zamojského synodu (r. 1720) vetci gréckokatolícki episkopimali vo svojich eparchiách vydať knihu učebnicu pre kňazov napísanú jednodu-chou hovorovou, vetkým zrozumiteľnou rečou. Preto i Bizancij vydal svoju u-čebnicu pre Mukačevskú eparchiu. Hovorí to sám H. Bizancij v úvode do svojejknihy: «... pódß sóv™sti tæΩéstïü... da ijdadútß ü‘ próst¥mß æj¥’koM,v¥roj¨m™’nïæ rádi, povelénïe vosprïæ’‚a...», (porov. G.G. Viza∞nt⁄ ∞j, Kra∞t-koe Pripádkovß Moráln¥xß, ilì Nrávn¥xß Sobra∞n⁄e Dx*ovn¥mß Òµsóbamßpotrébnoe, Ternáva, #a*πkj (1727), siedma strana v úvode, ktorý je bez číslo-vania strán).

5 «kalugery» ilo o baziliánskych mníchov-jeromníchov nosiacich kami-lavky. Viacej o termíne «kaluger» pozri v Terminológii na začiatku práce.

6 Pozri. kap. 3.4. (16. storočie); « Also haben sy auch vill anderer ersch-rokhlicher abgöttereien vnnd irrthumbs der relligion darob sy gleichwoll, die-weil inen aigne priester ires Moschkhoviterischen glauben, die sy Callugeroshaissen, zuegelassen werden, hefftig halten, sy geben auch der obrigkheit khai-nen zehent von denen guetern, die sy von neuem stifften und pauen, sondern al-lain irem priester, den sy ainen bischoff nennen, also das lezlich der preistermer nuz und geniess von den underthonen alls die obrigkhait haben wierdet»,(dokument písaný pre cisára Maximiliána po nemecky zo 4. augusta roku 1570,A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715,Ungvár, 1911, 28-30).

7 Porov. M.S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1996, str. 50.8 Porov. A. Kavulják, Hrad Orava, Turč. Sv. Martin, 1927, str. 43-46.9 Porov. J.V. Timkovič, Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok

zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Preov, 1995, str. 17.10 Postupnú transformáciu baziliánskych monastyrov v Uhorsku najprv na

monastyry «oboch obradov» a následne na «čistý» latinský obrad ako prvý ot-vorene podporoval smutne známy pápe Inocent III., čo potvrdzuje i historikBárdosy: «Circa reformationem Monasteriorum (Graecanicorum Basilitanorum,mixtorumque Benedictinorum), & augmentum eorum (quae Ritum pure Lati-num secuta, fundabantur) tanto potius tenemur esse solliciti, & ipsorum (Lati-norum) gravaminimus praecavere, quanto ad nos specialius pertinet, & plantareReligionem in Dei Ecclesiis, & sovere plantatam», (porov. J. Bárdosy, Supple-mentum Analectorum Terrae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 202-204).11 Porov.

S. Pap,

Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia,1983, str. 179; tie I. Timko, Keleti kereszténység, Keleti egyházak, Budapest,1971, str. 368-369.12 Východní baziliánski mnísi chodili oblečení v čiernom habite. Bol uitý

jednoducho: ako koeľa, ktorá má gombíky po pupok, avak je dlhá a po člen-ky. Bola vdy čiernej farby. V páse boli prepásaní koeným opaskom. Bazilián-ski mnísi takto chodia oblečení dodnes. To e východní-baziliánski mnísi cho-dia oblečení v čiernom spomína u Trulský koncil roku 691 vo svojom 42. ká-

2.1. Úvod čierne a biele kňazstvo poznámky

92

none, (porov. V.N. Bene˚eviçß, Drevne-slavänskaä kormçaä XIV titulovßbezß tolkovan¡j, Sanktpeterburgß, 1906, str. 174; D. Salachas, La nor-mativa del Concilio Trullano commentata dai canonisti bizantini del XII secoloZonaras, Balsamone, Aristenos, Palermo, 1991, str. 85); O sv. Metodovi (+885)sa tie hovorí Pochvalné slovo napísané tesne po jeho smrti toto: «... i i‚´dßvß olûmbß, postriΩeså vß ç´rny rizy, çaæ priæti b™lu i net´l™n´-nu ang(e)l´skuü odeΩü...» a odíduc na Olymp, dal sa postrihnúť do čier-nych ríz (= za mnícha černorizca, černca), očakávajúc, e prijme (na druhomsvete) biely a neporuiteľný anjelský odev, («Pochvalnoje slovo Kirillu i Mefo-diju», Magnae Moraviae Fontes Historici, II, Brno, 1967, str. 169).13 «Erant scilicet quaepiam Graeci Ritus in Scepusio Familiae, ut Jambor-

szky, Andrejkovics, Mikitovics, Szmerekovszky, quae amplius quam per decur-sum Saeculi, protui memoria est, haereditate quodammodo ejates Parochias ob-tinebant, nec facile in aliud, nisi in filios, aut Generos, vel certe in aliquem liga-mine talismodi sibi junctum easdem transmittebant», (M. Lutskay, «HistoriaCarpato-Ruthenorum, V», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 20, Preov, 1995, str. 90).14 «s(vå)tß⁄x(ß) ap(o)s(to)lß kan(onß) p*g rab na priç tß ne velimß

privoditi bez vol™ svo«go «mu g(ospodi)na2 na skorbß imuwimß i ra-zoreni« domomß byva«t´ 1 awe li kßgda dostoinß budet´ rabß s(vå)-w(e)niæ, ækoΩe b™ i onisimß na‚, i puståt´ g(ospod)´ö ögo i svobo-dåt´ i iz domu otpuståt´ i, da budet´», («Nomokanonß, Titul XXXIII»,Magnae Moraviae Fontes Historici, IV, Brno, 1971, str. 314-315); Porovnajtie 82. (83.) Apotolský kánon publikovaný v gréckom origináli i staroslovan-skom preklade u V.N. Bene˚eviçß, Drevne-slavänskaä kormçaä XIV titu-lovß bezß tolkovan¡j, Sanktpeterburgß, 1906, str. 80.15 P. Ratko, Nae dejiny v prameňoch, Bratislava, 1971, str. 35; porov. L.

Závodszky, A sz. István, sz. László és Kálmán korabeli törvények forrásai,Budapest, 1904, 140-171.16 Porov. J. Tibenský, Dejiny Slovenska slovom i obrazom, I, Martin, 1973,

str. 92.17 Napr. v Spiskom Podhradí r. 1693 «sa spomína, e farárom (teda rímsko-

katolíckym plebanom) bol vtedy Frantiek Ambroz Balter, čistý Talian, nesúcina dupastierstvo. Býval vo Veľkej, nosil krátke aty (teda nechodil oblečenýako kňaz), do Podhradia prichádzal v sprievode vojenského banderia (v ozbro-jenom sprievode). Má nemeckého vikára vo veľkom (rozumej, kaplána nemec-kého pôvodu, hovoriaceho len po nemecky, slúiaceho ome po latinsky) a slo-venského v menom kostole sv. Trojice (rozumej kaplána gréckokatolíckeho slú-iaceho staroslovansky a káuci v spiskom nárečí v cerkvi zasvätenej typickybyzantskému patrónovi Presvätej Trojici)», (J. Vencko, Z dejín okolia Spiské-ho Hradu, Spiské Podhradie, 1941, str. 297).18 Pri Mukačeve na Podkarpatskej Rusi existuje hora, ktorá sa volá «Černeča

Hora», na ktorej stojí starodávny baziliánsky monastyr. Volá sa preto «čer-neča», lebo na nej ili a do polovice 20. storočia «černci», teda čierni mnísi,baziliáni. Černci sa spomínajú v dejinách na území Uhorska i inde. A v polo-vici 20. storočia sa objavujú prolatínski historici, ktorí nehistoricky tvrdia, e


93

pod «černcami» mono rozumieť nielen baziliánov, ale vraj i latinských bene-diktínov. To preto, aby zahladili stopy po prítomnosti gréckokatolíckeho obraduv stredoveku na západnom, strednom či dokonca (!) i východnom Slovensku,(napr. J. Vencko, Z dejín okolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie, 1941, str.29). Je to vak zjavný nezmysel a očividné prekrúcanie dejín.19 Porov. Ä.È. Varad¡-Íternberg, «Zakarpatecæ Èvan Zejkan v otoçen-

n¡ Petra È (1672-1725)», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 14, Preov, 1986, str. 33-45.

20 Porov. A. Petrovß., “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., II, S.-Pe-terburgß, 1906, str. 22-23, 25.

21 Porov. A. Petrovß., “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., I, S.-Pe-terburgß, 1905, str. 16.

22 oltýsi boli agenti z domáceho slovanského obyvateľstva, ktorí sa starali a do-zerali, aby miestny zemepán mal dostatok poddaných, preto verbovalili podda-ných, aby sa presťahovali od jedného zemepána k druhému, tj. do dediny, ktorúmali sami na starosti. Sťahovaniu zabránilo a nevoľníctvo. Sťahovali sa potomu len oslobodení z nevoľníctva (libertíni). Títo agenti sa v spiskej, ariskej a zemp-línskej upe volali «oltýsami» (od nemeckého «Schultheis», «Schulcze»; po ma-ďarsky «soltész», po latinsky «scultetus», po rusínsky «˚oltysß») a v uan-skej a bereskej upe a iných «kenezjami» (od staroslovanského «knåz´»). Monopovedať, e písomné dejiny kadej poddanskej dediny sa začínajú oltýskoualebo kenezevskou listinou (kenézlevél). Ako ikovní boli oltýsi, tak veľká a mno-hopočetná bola dedina, (porov. I.M. Kondratoviç, Istor¡ä Podkarpatsko™Rusi, UΩgorodß, 1930, str. 32; I.M. Kondratoviçß, «Oçerki izß istor¡iMukaçevskoj Eparx¡i», Karpatorussk¡j Sbornikß, UΩgorodß, 1930, str.95); «oltýstvo» či «kňazstvo» sa dedilo, od toho je i názov «dedina». Napríkladv oltýskej hramote grófa Drugetha z roku 1329 sa píe: «scultetiam jureperpetuo in filios suorum filiorum possidendam», (porov. A. Petrovß, Drev-n™j˚¡ä gramoty po istor¡i Karpatorusskoj Cerkvi i Èerarx¡i 1391-1498g., Praga, 1930, str. 47); «K právam oltýsov veobecne patrilo právo postaviť siv dedine dom, mlyn, pivovar, vlastniť polia v rozsahu jedného lánu (okolo 30-40 ha),súdiť miestnych previnilcov za drobné priestupky, pričom im patril celý súdny po-platok (pokuta) a so zemepánom súdiť aj previnilcov za zločiny podpaľačstva,vrady, znásilnenia, zbojstvá a z takých súdov im patrila tretina pokuty, mohlisi ponechať estinu z dane roľníkov zemepánovi, celé, či časť oltýstva slobodneponechať dedičom, alebo predať a odsťahovať sa. Povinnosťou oltýsov bolo do-zerať, aby roľníci riadne vyplatili ročnú daň a odovzdali naturálie zemepánom a vy-platili ročnú daň kráľovi», (J. Andrej, Vlača (1349-1999), Levoča, 1999, str. 21),teda oltýsi (kenezi, knezi) v podstate po dedinách zastávali funkciu podobnúako neskôr richtári.

23 Porov. I.M. Kondratoviçß, «Oçerki izß istor¡i Mukaçevskoj E-parx¡i», Karpatorussk¡j Sbornikß, UΩgorodß, 1930, str. 95.

24 Porov. A. Godinka, «Äk na˚¡ duxovniky proΩivali», Hodinka Antalválogatott kéziratai, Nyíregyháza, 1992, str. 52; Príčiny, prečo si gréckokato-lícki mnísi po vstupe do monastyra, či laickí kňazi po vysviacke nestrihali vla-sy, spočívajú v obrade mnískeho i kňazského postrienia, (podrobnejie pozri


94

G.A. Timkovič, «Postrienie», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1 (1997) str.25-31).

25 Porov. Denník Josifa Rogu de Camellisa v M. Lutskay, «Historia Carpa-to-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 16, Preov, 1990, str. 48.

26 Porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 303.

27 Tento latinizačný element odporujúci starodávnej tradícii východnej Cirk-vi odôvodňoval aby vraj «neznesväcovali krv Christovu, keď ju poívajú z ča-e» (ut pretioso servatoris saugvine, quando cum calice sumant, non madefiant) uvádza to dokument z roku 1690, z ktorého sme prebrali historický údaj, (po-rov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 301); Nesporne ilo o prvok latinizácie gréckokatolíc-keho kňazstva v historickom Podkarpatsku zo strany Josifa Rogu de Camellisavychovaného v latinskom Ríme, v Taliansku. U Trulský sobor (koncil) roku691 vo svojom 21. i 42. kánone uvádza, e dlhé vlasy sú znamením klerickéhoa mnískeho stavu a ten, kto bol pozbavený tohto stavu, bol na znamenie tohoostrihaný a nesmel nosiť dlhé vlasy, (porov. V.N. Bene˚eviçß, Drevne-sla-vänskaä kormçaä XIV titulovß bezß tolkovan¡j, Sanktpeterburgß, 1906,str. 159-160, 174; D. Salachas, La normativa del Concilio Trullano commenta-ta dai canonisti bizantini del XII secolo Zonaras, Balsamone, Aristenos, Paler-mo, 1991, str. 54, 85).

28 «Sacerdotes omnes vestem longam clericalem habeant, coronam radant,mistaceos tondant, ut pretioso servatoris saugvine, quando cum calice sumant,non madefiant. Et biretto, quod Graeci camilafium appellant, nullatenus care-ant», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 301).

29 Porov.

J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, II, Cas-sovia, 1799, str. 89.

30 Porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, II, Cas-sovia, 1799, str. 92-93; porov. Denník Josifa Rogu de Camellisa v M. Lutskay,«Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 56.

31 « plurima decreta feci», « diedi li medesimi ordini», (porov. V.GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v buv. Ωup™ Zemp-linskoj, VII. Stan cerkvej po vymertü Arpadoviç™v…», Naukovyjzbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™, UΩgorod, 1931-1936, str. 31).

32 V správe z Kongregácie Propaganda Fide z 3. augusta 1693 sa sucho pozna-menáva o Mukačevskom a Szatmárskom synode: «Poichè sino del 1690 nellaCongregatione delli 8 Luglio si riferì d’aver egli celebrati due Sinodi, l’uno inMoncaz con l’intervento di 70 Parochi, l’altro di 80, in Zatmar, dove ha rime-diato a molti abusi», (A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propaganda Fide Eccle-siam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia, II (1667-1710), Romae,1954, str. 121).

33 « ad quam confluxit clerus ex omnibus vicinis comitatibus, alter in


95

schuba, alter in guba, plures in cholosnis et plurimi in peronibus, rari in vestetalari. Episcopus de Camellis quarterium habuit in palatio Principis Rákóczy,sacerdotes hinc inde dispositi, singulus in canisterio provisionem secum tulit.Haec omnia cernendo de Camelis ordinavit, ut, quicunque officio parochialifungi velit, vestem deferat talarem, munde indutus; ab illo tempore coepit cultu-ra externa sacerdotum Ruthenicorum», (porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku,16, Preov, 1990, str. 120-121; porov. A. Petrovß, “Staraä v™ra” i Un¡ä vßXVII-XVIII vv., II, S.-Peterburgß, 1906, str. 8-9).

34 Porov. V.N. Bene˚eviçß, Drevne-slavänskaä kormçaä XIV titulovßbezß tolkovan¡j, Sanktpeterburgß, 1906, str. 162, 213; D. Salachas, Lanormativa del Concilio Trullano commentata dai canonisti bizantini del XII se-colo Zonaras, Balsamone, Aristenos, Palermo, 1991, str. 55.

35 «V Uhorsku po potlačení Dóovho povstania (1514) uznesenia uhorskéhosnemu pripútali poddaných k pôde a vyhlásili ich za večných poddaných, zruilislobodu sťahovania a určili minimálny rozsah robôt na 52 dní v roku. Ten sa na jed-notlivých panstvách ete zvyoval, najmä pri zakladaní zemepanských majerov.Útlak poddaných sa zmiernil a po tom, čo Jozef II. vydal dekrét o zruení ne-voľníctva 1781 v rakúskych častiach monarchie vrátane českého kráľovstva a 1785v Uhorsku», (Lexikón slovenských dejín, Bratislava, 1997, str. 261-262).

36 Kadý kresťan byzantského obradu, sa označoval ako «heretik», alebo«pohan». Dokazujú to i tátne zákony Uhorska, v ktorých sa a do 17. storočiaVlasi, Srbi a iní s Rímom nezjednotení označovali «pohanmi», (porov. S. Pap,Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia, 1983, str. 159); Po-dobná situácia bola i v Poľsku. Dokazuje nám to napríklad list z roku 1145 kra-kovského biskupa Macjea Cholevu, ktorý bol adresovaný sv. Bernardovi z Klervo,(porov. M. Çubatij, Èstor¡ä xristiänstva na Rusi-Ukra¥n¡, È, Rim-NüJork, 1965, str. 132-133; S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡,Philadelphia, 1983, str. 148).

37 Porov. N.A. Beskidß, Karpatorusskaä drevnostæ, UΩgorodß, 1928,str. 130.

38 Cisárska hramota z 23. augusta 1692 je uverejnená v plnom znení u A.Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715,Ungvár, 1911, str. 347-350.

39 Cisár Leopold I. vo svojej hramote píe: « dicta gens Ruthenica com-moratur, personae gr. r. (uti praefertur) unitorum ecclae, non habita juris divinipariter et humani eatenus ratione, non minus quam cum in schismate existentesfavoribus ecclae se indignos reddebant, adhuc serviliter tractari aeque acsi natu-rales eorum subditi jobbagionesque forent, usque adeo, ut praefati d(omi)nieorumque officiales veros dei sacerdotes legitime ordinatos et consecratos nontantum ad quotidianos labores serviles instar aliorum colonorum suorum com-pellere, verum etiam captivare, verberibus et mulctis afficere aliaque aperte etdirecte immunitati ecclticae prorsus et injuriosissime repugnantia non tantumcirca personas ecclticas, verum etiam circa ecclas aliaque loca de jure exemptaet res ipsorum attentare et perpetrare audeant, quod sane non tantum in populihujusmodi ad gremium ecclae revertentis, verum etiam in totius chrtianitatis


96

scandalum gravissimum vergit justamque dei omnipotentis ac regiam vindictammerito provocat», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmany-tára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 348).

40 « et scandalo d(omi)ni com. Bercseny, ad cujus normam praedictam re-solutionem mihidederunt, publice in cottus congregatione cum maximo mei ru-bore et coeterorum applausu, ut supra dixi, respenderunt Et alius pariter (prohdolor) catholicus, nomine Rimay, subjunxit: si volunt esse liberi, in plateis cumZingaris et in stabulis porcorum habitent, non in fundis. Haec d(omi)ni catholicisunt et d. vicecomes Komlosy calvinista exhortabatur illos, ut propisciant sibi,quod faciunt et dicunt. Quod magnum est. Illme ac revme d., praedicantes calvi-nistici liberi manent, quamvis bonis gaudeant et nos oppressi et jam exhaustiopprimimur a dnis terribus, qui dicunt obligatos nos esse servire illorum subdi-tis gratis, quia subditi sumus. V. illmae et revmae dnationis d. et patr. nostri cel-smi hummus servus et cliens cum toto clero Munkacsiensi Adrianus Koszakov-szky capellanus ac vicarius illmi eppi Munkacsiensi pro nunc. Datum in clau-stro s. Nicolai Munkacsini die 29. Jan. 1694», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 376-378).

41 Porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 349-350.

42 Jezutiti sa o gréckokatolíkych kňazoch-biľcoch v roku 1697 takto pohŕda-vo vyjadrovali: « in veste etiam non differunt a ruricolis laicis, melotis pelli-busque caprinis amicti, soloque tegmine capitis a vulgo discreti, qod popis cae-ruleum est, protopopis seu archidiaconis nigrum, nec nisi ad virorum primaeauctoritatis occursum deponitur», (Miss. castrens. Societtis Jesu ad an. 1697, A.Petrovß, “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., II, S.-Peterburgß, 1906,str. 8).

43 Napr. roku 1603 bol vypálený Krásnobrodský baziliánsky monastyr lenpreto, e sa kone protestantského humenského pána Valentína Drugetha splailiv blízkosti monastyra, keď sa nastraili od spievajúcej procesie veriacich idúcejna odpust a Drugeth si pritom zlomil ruku, (porov. J.V. Timkovič, Letopis Krás-nobrodského monastiera alebo kúsok zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slo-vensku, Preov, 1995, str. 25-27).

44 Porov. Krátky slovník slovenského jazyka, Bratislava, 1997, str. 92.45 P. Dobinský, «Černokňaník», Slovenské rozprávky (Prostonárodné slo-

venské povesti), Praha, 1960, str. 163-164.


97

98

Bazilián-kaluger-prichodnik pred nástupom Josifa Rogu de Camellisado Uhorska, teda pred rokom 1690.

2.2. Monastyrské eparchie

u gréckokatolíkov v Uhorsku

a monastyrsk˘ systém vysluhovania

veriacich

Rozkvet gréckokatolíckeho baziliánskeho mnístva v časochsv. Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy a Uhorska

Keďe sv. Cyril a Metod, ktorí priniesli v 9. storočí kresťanstvo1do historického Podkarpatska,2 boli baziliánski mnísi, aj ich iaci,ktorí pokračovali v írení Christovej blahozvesti medzi Uhrami-Ru-sínmi,3 boli tie baziliánskymi mníchmi. U v

ití Metodovom sa pí-e toto:

«Od toho dňa (tj. od dňa príchodu sv. Cyrila a Metoda medzi Slo-vanov) začalo veľmi rásť Boie učenie,

postrinici sa začali na vet-kých miestach mnoiť (zväčoval sa počet baziliánskych mníchov iakov sv. Cyrila a Metoda) a pohania začali veriť v pravého Boha».4

Mnísi-postrinici ili v monastyroch, teda u itie Metodovopotvrdzuje existenciu veľkého mnostva baziliánskych monasty-rov «na vetkých miestach» pôsobenia sv. Cyrila a Metoda v 9.storočí.

Soborné monastyry soborná CirkevV najstarích časoch (9. st.) svojho pôsobenia neboli bazilián-

ski mnísi na území historického Podkarpatska, ba neskôr celéhoUhorska, organizovaní do centralizovaného baziliánskeho Rádu,ako je tomu dnes. Baziliánske monastyry, ktoré existovali na his-torickom Podkarpatsku u od čias sv. Cyrila a Metoda (druhá pol.9. st.), boli podobne ako vetky monastyry na Východe juridicky-právne úplne samostatné a svojprávne, pretoe na čele kadéhoväčieho baziliánskeho monastyra stál doivotne volený archiman-drit, ktorý s týmto svojim doivotným úradom dostával vdy auto-maticky i hodnosť episkopa. Podľa obyčaju východnej Cirkvi epis-

99

kopi sa museli vyberať z mníchov a prebývali v monastyroch. Dása ľahko dokázať, e podobne tomu bolo napr. i v Mukačevskombaziliánskom monastyre a eparchii a do najnovích čias 18. storočia.5To zaručovalo, e i napriek jednomyseľnosti vo viere a úplnej zho-de v učení, boli jednotlivé baziliánske monastyry administratívne i ju-ridicky od seba navzájom úplne nezávislé. Ku kadému materské-mu-archimandritskému monastyru, v závislosti od počtu jeho mní-chov, prislúchalo obyčajne niekoľko meních, z neho vyčlenenýcha v priebehu času ním zaloených dcérskych filiálnych monasty-rov-obytelí,6 ktoré s materským vytvárali vdy jeden samostatnýjuridický celok (právnu osobu), tzv. «sobor».7

«Sobory» boli zomknuté okolo svojho episkopa-archimandritu.«Sobor» vznikal a mohol vzniknúť, ba dokonca i Sluba Boia sa pô-vodne mohla slúiť len a len okolo episkopa.8 Bez episkopa nikdynebolo dovolené vytvoriť «sobor». Zabraňuje to u aj cyrilometodej-ský Nomokánon (Titul XXII) odvolávajúc sa na ete starie predpisysv. Cirkvi, napr. na 5. kánon Antiochijského koncilu, alebo na 31.kánon sv. Apotolov:

«Svätých apotolov kánon 31. Ak nedbá niektorý kňaz na svoj-ho episkopa a bez episkopa utvorí sobor, nech je zbavený svojejhodnosti ako ctiiadostivec a násilník. Podobne i vetci ostatníklerici, ktorí sa k nemu pridali»;

«Antiochijského koncilu kánon 5. Ak opovrhne nejaký kňazalebo diakon svojim episkopom a odlúči sa od cerkvi a utvorí sizvláť svoj sobor a postaví prestol (oltár) a keď ho episkop povolá,neuposlúchne a nechce sa mu podrobiť a počúvnuť, keď ho volá po pr-vé a po druhé, nech je úplne degradovaný a nech u nedostane slubua nemôe opäť nadobudnúť teje hodnosti. Ak naďalej spôsobujenepokoje a zmätky v Cirkvi, nech je ako burič svetskou mocou na-pravený».9

V prípade smrti doivotne voleného archimandritu-episkopa,sobor tj. vetci mnísi monastyra (materského, pri tejto príleitos-ti prichádzali aj mnísi z filiálnych obytelí) zvolili spomedzi seba no-vého archimandritu a archimandriti-episkopi okolitých soborov ho

2.2. Monastyrské eparchie u gréckokatolíkov v Uhorsku

100

vysvätili na episkopa. Obyčaj, e aj rímskokatolíckych biskupovna začiatku ich existencie v Uhorsku volila kapitula vybranýchkňazov, je vlastne obyčajom zdedeným z baziliánskych monasty-rov, kde archimandritu si vyberali mnísi ich sobor, tj. kapitula,lebo pôvodne celé Uhorsko (v cyrilometodejských časoch i v storo-čiach tesne potom, minimálne do 13. storočia) bolo čisto byzantskéhoobradu. Dodnes sa napríklad aj sídlo rímskokatolíckeho biskupana Spii volá Spiská Kapitula originálne Spiský Sobor. Tomkov tejto súvislosti píe:

« aj v Uhorsku začala voliť biskupov kapitula. A do roku1350 máme na to viac ne dosť dokladov; ba ete aj v r. 1417 sa u-vádza jedna voľba, ktorá sa konala proti kráľovej vôli. Na základerozličných svedectiev vyzeral praktický postup asi takto: Po biskupo-vej smrti vyslala kapitula ku kráľovi delegáciu, aby mu to oznámilaa aby si súčasne vyiadala povolenie môcťpristúpiť k voľbe nástupcu. Kráľ označilčasto aj osobnosti, ktoré by mu vyhovovali.Keď kapitula vykonala voľbu, poiadalakráľa o súhlas pre zvolenú osobu, ako ajRím o pápeské potvrdenie () Kráľ ig-mund sa r. 1417 pokúsil priamo vymenovaťveszprémskeho biskupa, ale narazil na roz-hodný odpor kapituly a musel ustúpiť».10

Episkopi u gréckokatolíkov v Uhorskuboli u od cyrilometodejských čias bazilián-ski mnísi.

Ako bolo vyie naznačené, mnísi si pô-vodne archimandritu-episkopa vyberali sa-mi a k tomuto účelu sa po smrti starého epis-kopa-archimandritu schádzali v materskommonastyre i z okolitých filiálnych obytelína tzv. monastyrskom sobore-kapitule.Pre tento dôvod sa archimandritský ma-terský monastyr nazýval aj «soborným»monastyrom alebo jednoducho «soborom»


101

Baziliánsky mních v 14. stor.

(prípadne neskôr, po obsadení latinskými benediktínmi «kapitulou»),na rozdiel od filiálnych obytelí, ktoré nemali episkopa a boli podria-dené materskému sobornému monastyru, z ktorého vznikli.11 Aj«katedrálna cerkov», tj. «chrám, v ktorom je katedra» sídlo epi-skopa, sa u Slovanov dodnes nazýva «sobor». Tak poznáme napr.

sobor Uspenskij, sobor Arxangelæskij… v Moskve, v Petrohra-de vade tam, kde sídlil archimandrit-episkop. Tieto názvy, ako«sobor», či «kapitula» sa nám zachovali dodnes na miestach staro-dávnych baziliánskych soborných monastyrov, a to napr. v Nitre(Sobor dnes známy ako «Zobor»12), či na Spii tzv. Spiská Kapi-tula-Sobor, alebo na Makovici (pri Bardejove pod Makovickým hra-dom) obec Sobor (dnes poslovenčené Zbor-ov) V jednom z ta-kýchto soborných monastyrov (konkrétne v Stoličnom Belehrade v Székesfehérvári) bol pochovaný i sv. Metod, ako sa to píe v itíMetodovom: « uloili ho v sobornej cerkvi».13 Tie slávna Pa-nónska hora (Pannonhalm, mons Pannoniae), pôvodne zasvätenásv. bezsrebrenikom Kozmovi a Damiánovi a baziliánsky monastyrna nej, sa volal «Soborom».14

V českej terminológii sa na označenie «soborného monastyra»často uíval výraz «arcikláter».

«Kromě toho uváiti dluno, e slovo arcikláter ve smyslu východní církvemá zcela jiný význam neli v církvi západní. V arcikláteře nazýva se představe-ný archimandritem, v jiných kláterech igumenem Takovým arciopatstvímslovanským byl původně kláter benediktinský sacer Mons Pannonio (Hora sv.Martina) v Uhřích, v něm podnes (tj. ete v roku 1885 pozn. redakcie) v pod-zemním chrámu najde zazděný i k o n o s t a s (oltář východní církve z pře-hradou, plnou obrazů svatých) mezi dvěma otevřenými dveřmi (třetí dvéře jsouzazděny), zřejmý to důkaz, e kláter ten jest slovanského původu a e v něm pů-vodně slavíván obřad církve řeckoslovanské».15

V Báčke-Vojvodine (juné Uhorsko, dnes Srbsko), kde dodnesijú gréckokatolíci i pravoslávni, signalizuje existenciu sobornéhomonastyra-soboru mesto Sobor (dnes zkomolené na Sombor)16

Podobne Sambor pri Peremyli (juhovýchodné Poľsko).17

Sasinek o existencii uhorských soborných baziliánskych monas-tyrov-soborov hovorí toto:


102

« menie stanice ivota cirkevného v prvej dobe uvádzaniakresťanstva v Uhrách volajú sa napospol dľa obyčaja réckehomonastýrmi; tak hlavnejie strediská jeho nosia u Slovanov na-pospol meno sobormi. Z týchto stredísk, tj. soborov cirkevných,povstaly pozdejie stolice biskupské a opátske, a niet pochyby, ena vetkých tých miestach, na ktorých podľa podania sv. tefanstolicu biskupskú zaloil nachodil sa prv sobor slovanský, a epozdejie opátstva maly za pôvod take tieto prvotné strediskácirkve kresťansko-slovanskej, z ktorých nektoré zadraly aj napo-tom prvotný názov monastír. Tak na pr. z historie známe, e v Nitre,nad Maruou stály takéto sobory; e meno toto zdedil vrch nadNitrou a do dneská, a e zo soboru nad Maruou zrodilo sa bis-kupstvo Čanádske. Z dejopisu cirkevného známe, e cirkev v Sobo-re (v terajej Sabarii) u roku 875 stála, teda ete za časov Metho-dových. Toto je nám zase dôkazom, e strediská prvotných cirkví nazývali boli: sobormi. Tak volajú sa ony aj dneská u Srbov, Bul-harov a Rusov. Poťamo na predmet ná spomeniem cirkve tieto:Sobor, dedina v upe opronskej, s chrámom k pocte sv. Michala Ar-chanjela; Sobor Horní a Dolní v teje stolici, s chrámom sv. Martina;podobne Sobor Horní a Dolní v upe satmárskej, s chrámom sv. Mi-chala Archanjela u pravoslávnych; Sabar v baraňanskej, v elezneja salandskej upe; Soborín v Báčke atď. Od Soboru zadunaj-ského prejdime na Sobor preddunajský; zo svätého vrchu pa-niarskeho, od jeho svätého prameňa i riečky Panoy, zaberme sana svätý vrch slovenský, na Sobor Nitriansky, i k jeho rieke Nitre nám Slovanom svätoslávnej».18

ivot cyrilometodejského gréckokatolíckeho kresťanstva v U-horsku úplne závisel na dokonalosti alebo nedokonalosti bazilián-skeho mnístva. Keď mnístvo upadalo (po násilnej latinizácii), u-padal aj duchovný ivot v Uhorsku (napr. odstraujúcim príkla-dom je ostrihomský latinský primas Uhorska Mikulá Oláh v 16.storočí a pod. pozri. kap. 3.4.), a naopak, keď prekvitali monastyry,kvitol i duchovný ivot Uhorska. Cirkev teda stála na soboroch.Preto vo vyznaní viery sa v cyrilometodejskom texte dodnes mod-lí: «Viruju vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cer-


103

kov».19 «Sobornuju», to znamená zaloenú a stojacu na soboroch,ktorým v Uhorsku predsedali baziliánski episkopi-archimandriti,následníci Christových apotolov. Biskupstvá latinského typu ne-existovali, boli vak monastyrské sobory, teda monastyrské eparchie.

Monastyrské eparchieNa čele kadého takéhoto celku-soboru, tj. materského-sobor-

ného monastyra a jemu podriadených filiálnych obytelí, ako bolou vyie naznačené, stál archimandrit. Bol vyberaný doivotne a malvdy zároveň episkopskú hodnosť. Petrov poznamenáva, e u Ru-munov a Rusov bol ete donedávna zvlátny «obyčaj», e kadéhoihumena väčieho a váenejieho monastyra titulovali episkopskýmtitulom: «vladyka». Na bohoslubách sa takíto ihumeni titulovalitie «vladyka» a kňazi-biľci pôsobiaci a ijúci na farnostiach, uz-návali týmto ihumenom nad sebou episkopskú jurisdikciu.20 Idetu v skutočnosti nie o obyčajných ihumenov, ale o archimandritov-episkopov, ktorí spravovali nielen svojich mníchov, ale i veriacichv bliom či vzdialenejom okolí.

Materský-archimandritský-soborný monastyr bol teda nutne uod čias cyrilometodejských episkopským monastyrom,21 tj. síd-lom (katedrou) episkopa22 a územie spadajúce pod jeho jurisdik-ciu, tj. pod správu materského-soborného monastyra bolo vlastne,a to u od najstarích čias «monastyrskou eparchiou»!23

Doivotne volený archimandrit baziliánskeho materského mo-nastyra bol na svojom území monastyrským episkopom-mníchomso vetkými právami «sídelného» (v dnenom slova zmysle) epis-kopa. Takéhoto archimandritu-episkopa volili baziliánski mnísi spo-medzi seba a on sa stával ich najvyím doivotným predstavenýma bol zároveň vysvätený na episkopa inými, najmenej troma archi-mandritmi-episkopmi,24 čím bola voľba potvrdená a uznaná veo-becnou = katolíckou = sobornou Cirkvou.

I. Nicejský koncil u roku 325 predpisoval, e kadý episkopmá byť vysvätený vetkými episkopmi danej cirkevnej provincie.Ak by to vak nebolo moné napr. pre rozsiahlosť daného územia,má byť posvätený aspoň tromi a od ostatných má dostať písomné


104

dovolenie. Nad tým, či vetko je v kánonickom poriadku mal dohlia-dať a dohliadal miestny metropolita.25 Pápe pôvodne, tj. u od a-potolských čias, v byzantskej Cirkvi nikdy nemenoval episko-pov. Prax, e gréckokatolíckeho episkopa dnes menuje-dosadzujepápe (či presnejie povedané jeho úradníci), je pre gréckokatolí-kov na území bývalého Uhorska úplne nová a zaviedla sa a po roku1646, presnejie povedané, v Mukačevskej eparchii a roku 1689.

Tajuplné monastyrské eparchie a monastyrskí episkopi v ÍrskuPozoruhodným faktom je, e podobné monastyrské eparchie aké existovali

bene na Východe, sa nachádzali do 12. storočia napríklad aj v Írsku Tieto«monastyrské eparchie» obsluhovali «monastyrskí episkopi» s titulom «abba»(abbot) sídliaci v soborných monastyroch. Vyberali ich mnísi Inde na Západetáto typicky východná ekleziologická prax a truktúra nebola tak markantne za-chovaná, a nepretrvávala a do tak pozdného času ako v Írsku.26

Posledné zvyky monastyrských eparchií na Západe v roku 2003V roku 2003 Kathpress uverejnil správu, e Vatikán odňal ďaliemu územné-

mu latinskému opátstvu funkcie charakteristické pre diecézy. Jednalo sa o zru-enie «diecézneho» územia cisterciánskeho opátstva Clavaral v brazílskomspolkovom táte Minas Gerais a začlenenie ho do diecézy Guaxupe. OpátstvuClavaral ponechali pastoráciu len tej farnosti, na ktorej území toto opátstvo leí.

Zruením územného opátstva Clavaral sa zníil počet územnych opátstievrímskokatolíckej Cirkvi na svete na 13. Z nich je 7 v Taliansku, dve sú vo vajciar-sku a po jednom v Rakúsku, Maďarsku, Brazílii a v Kórei. Ako uviedla danáspráva, Vatikán po II. Vatikánskom koncile cieľavedome ruí posledné územnéopátstva a to preto, «aby sa upravilo postavenie cirkevnej hierarchie a zruilosa vzájomné presahovanie diecéznych a klátorných kompetencií».27

Soborné monastyry 9.-10. storočia podľa SasinkaSasinek vymenuváva tieto ním samým zistené cyrilometodej-

ské «sobory», teda soborné baziliánske monastyry v Uhorsku (v kto-rých sídlili episkopi) existujúce u pred rokom 1000: «Nitriansky,Hronský, Vyehradský, Budinský, Pounský, Dmitrovský, Panon-ský, Vesprímsky, St. Belohradský, Belenenský, Tychonský, Salan-ský, Päťhorod (Pécsvárad), Čanádsky, Varadinský, Turňan-ský Počiatky stredísk týchto stály u pred dobou sv. tefana,ktorý ich jako jestvujúce u svätiny, naiel, zvelebil a duchom his-torie za základ organisovania cirkve i tátu obnovil. To samé platí


105

aj o stolici koločenskej pri Dunaji a o Koloi v Sedmohradsku».28

Baziliánske monastyry v Uhorsku v 11.-12. st. podľa SasinkaSasinek vo svojej práci z roku 1864 uvádza, e z 311 v jeho

dobe (teda v pol. 19. st.) na území Uhorska existujúcich latinskýchklátorov (ktoré boli funkčnými, alebo existovali u iba ako hono-rárne tituly), má 223 dokázateľne svoj gréckokatolícky či podľaSasinka pravoslávny pôvod a len 88 bolo originálne zaloenýchrímskokatolíkmi (vznikli a v pozdnom stredoveku).

Sasinek sledoval územia jednotlivých latinských diecéz v U-horsku a podľa tohto teritoriálneho delenia vymenoval vetkých223 pôvodne gréckokatolíckych monastyrov. Niektoré z nich vaku v Sasinkovom čase mali za patrónov typicky latinských svä-tých, a pôvodní gréckokatolícki patróni daných monastyrov dnesu nie sú známi:

V Banskobystrickom biskupstve: monastyr Pokrova PrečistejDivy Marii z Turca.

V Belohradskom biskupstve: monastyr Pokrova Prečistej DivyMarii v Pilise, sv. Ondreja patróna byzantskej Cirkvi pri Vye-hrade, sv. Michala Archanjela na ostrove pri Budíne, sv. Pantelej-mona mučeníka na ostrove Ráckeve, sv. Jakuba na ostrove Duna-ja, sv. Nikolaja Myrlykijského Čudotvorca v Hrbeči (Éresi), sv.Kría z Vertes Keresztúra, sv. Maurícia v Bothu, Velechrámu v Be-lehrade, sv. Nikolaja Myrlykijského Čudotvorca pod múrmi v St.Belohrade, sv. Michala Archanjela na Sihoti dunajskej.

V Péčskom biskupstve (Pätikostolnom)29: monastyr sv. Marti-na (pôvodne sv. Kozmu a Damiána) z Vakova (de Vako), sv. Jaku-ba zo Sili, Sv. Ducha z Monastyra, Sv. Ducha v Madoči, PrečistejDivy Marii v Madoči, sv. Michala Archanjela v Rudine, PokrovaPrečistej Divy Marii v Koppan-monotru, v Apore, sv. Heleny matky sv. Konstantína v Zemude (Földvár), sv. Michala Archanje-la v Bate, v Magoči, Pokrova Prečistej Divy Marii v Ivani, čierny(černeči) monastyr (Szekszárd), sv. Benedikta v Pätikostoloch, sv.Kría, sv. Jána Krstiteľa Predchodcu z Hradu Pätikostolského, sv.Benedikta v Symehu.


106

V Čanádskom biskupstve: monastyr sv. Juraja Veľkomučeníkav Čanáde, sv. Gérarda z Čanádu, sv. Martina (pôvodne sv. Kozmua Damiána) v Bulči (de Bulch) pri hrade Solymo, Pokrova PrečistejDivy Marii v Byzeri (Kyzeri), Pokrova Prečistej Divy Marii v E-grei, Pokrova Prečistej Divy Marii v Pankote pri Svetlom hrade,Pokrova Prečistej Divy Marii v Bati, Velechrámu nad Maruou.

V Ďakovo-Sriemskom biskupstve: monastyr Pokrova PrečistejDivy Marii v Ilde, Presv. Trojice de Petro-Varadino, sv. KatarínyVeľkomučeníčky v Starengrade, sv. Dimitria Solúnskeho zo Srie-mu, v Koblani v Slavónsku, v Kopan Monotri v Sriemsku, na vr-chu Petro-Hradinskom, sv. Ireny (manelky byzantského cisáraKomnenosa) zo Sriemu, sv. Vladislava v Zemúne, monastyr Sv.Ducha (de Monostra).

V Egerskom arcibiskupstve: monastyr z Pastúchova, PokrovaPrečistej Divy Marii ku trom prameňom z Behelu, v Teplici (deTypultha), sv. Ondreja, patróna byzantskej Cirkvi Blatný Monas-tyr (Saar-Monostra), Pokrova Prečistej Divy Marii z Bôlu, v To-maji, Pokrova Prečistej Divy Marii neďaleko Jurkovej (de monost-ra prope Vamos-Gyürki), Pokrova Prečistej Divy Marii v Tyni (deTynie), sv. tefana Prvomučeníka z táboru egerského, sv. tefana Pr-vomučeníka na Skale nad Tisou, sv. Jána Krstiteľa Predchodcu v Za-buči, v Čudáne, v Drozove, Pokrova Prečistej Divy Marii v Topise.

Na území Kaločského (Koločenského) arcibiskupstva: Sv. Du-cha v Báth-monostru, sv. Gregora Bohoslova v Kaloči, monastyrsv. Petra nad Bodrogom (Bodrog-Monotor), monastyr bielehoprameňa v údolí Vatha alebo Unta (Belli fontis de valle Vatha velUnta), Povýenia sv. Kría, Pokrova Prečistej Divy Marii v Ab-ram, sv. Abraháma z doliny Ebron, sv. tefana Prvomučeníka naSkale nad Tisou (de keo ad Tibiscum), sv. Pavla v Báči, PokrovaPrečistej Divy Marii v Joth, sv. Sofie v Titeli, v Deri, v Gajdobre,na Hrade, alebo z Hradu (de Oront).

V Koickom biskupstve: monastyr sv. Juraja Veľkomučeníka zo Sre-ča (de Szerencs), v Kopronciach, Sv. Ducha v Hrabkove, sv. JánaBohoslova v Bardejove, Povýenia sv. Kría v Lelei,30 sv. Ni-kolaja Myrlykijského Čudotvorca v Zemune.


107

V Nitrianskom biskupstve: monastyr sv. Hypolita na vrchu So-bor, Pokrova Prečistej Divy Marii v Koloi, sv. Benedikta zo Skal-ky (de Rupibus).

Na území Ostrihomskej metropolie sa nachádzali tieto pôvodnegréckokatolícke monastyry: sv. tefana Prvomučeníka v Telku,Pokrova Prečistej Divy Marii v Koloi, sv. Margaréty Bielovej (deBelá), Pokrova Prečistej Divy Marii de monostra supra Comarom(pri Komárne), Pokrova Prečistej Divy Marii na poli ostrihoms-kom (de campo Strigoniensi), Pokrova Prečistej Divy Marii na vr-chu Zbyhona (de monte Zebegény), v Kasare, Pokrova PrečistejDivy Marii v Prinove, Pokrova Prečistej Divy Marii v Rakone, sv.Martina (pôvodne sv. Kozmu a Damiána) v Pozone, sv. NikolajaMyrlykijského Čudotvorca v Trnave,31 sv. Juraja Veľkomučeníkazo zeleného poľa pri Ostrihome (de campo viridi prope Strigoni-um), sv. tefana Prvomučeníka pri hrade Ostrihomskom, sv. tefa-na Prvomučeníka v Bozóku, sv. Margity v Dmitrovej (de Dömös),sv. Michala Archanjela na ostrove Dunaja, sv. Eustachia v Čuth, No-vého chrámu pred hradom na Budíne, v Grabe, v Beene, v Thou-bach.

V Rábskom biskupstve: monastyr sv. Juraja Veľkomučeníka z Go-talu, na Dvore kráľovskom (de loco Regali), sv. Jakuba v Lubinej(de Lebény), Pokrova Prečistej Divy Marii z Lučina (de Lucentia),sv. Benedikta v Bori (de Borch), sv. Petra a Pavla v Tate, velechrá-mu v Rábe, sv. Vojtecha v Rábe, sv. Juraja Veľkomučeníka v o-prone, sv. tefana Prvomučeníka a sv. Radogundy, sv. Michala Ar-chanjela v Čornej (de Csorna), v Roknici (de Rochenitz).

V Roňavskom biskupstve: monastyr medového prameňa pod Li-pami (mellei fontis de Harskut).

V Sabarskom biskupstve (Soboru-Sabaria): monastyr sv. JurajaVeľkomučeníka v Jakove, Pokrova Prečistej Divy Marii v Dmelnici(de Dömölk), na vrchu knieacom (de Kysing), Velechrámu v Saba-rii.

V Satmárskom biskupstve: monastyr v Preslave (de Poroszló),v Okre, sv. Juraja Veľkomučeníka zo Sobraniec.

V Sedmohradskom latinskom biskupstve: monastyr v Koloi, v Krí-


108

i v zemi Fogaraskej, v Salomíne, v Egrei, sv. Kataríny Veľko-mučeníčky v Braove, sv. Juraja Veľkomučeníka (Gyerö-monos-tra), sv. Vladislava kráľa uhorského v Cibine, Pokrova PrečistejDivy Marii v Cibine.

V Spiskom biskupstve: monastyr Pokrova Prečistej Divy Ma-rii zo tiavnika, Nové Opatovice na hranici Uhorska a Haličiny,Pokrova Prečistej Divy Marii na Spii (de Scepus), na Dvore krá-ľovskom, sv. Nikolaja Myrlykijského Čudotvorcu v Lendaku (Lan-doku), sv. Albety (vdovy zo Spiského hradu).

Vo Vacovskom biskupstve: monastyr Pokrova Prečistej DivyMarii z Cŕn (de Zeer-Monostra), monastyr k teplému prameňu (deHeovíz), sv. Benedika v Treke (de Teresky), Pokrova Prečistej Di-vy Marii v Lieskovciach (de Mogyoród), od Velechrámu vo Vaco-ve, Pokrova Prečistej Divy Marii ku prameňu Vacovskému, sv.Michala Archanjela z Hatvanu, sv. Nikolaja Myrlykijského Čudot-vorcu v Kučniciach (de Chuchnis), v Tyrnave (de Theneo), Pokro-va Prečistej Divy Marii v Apove (de Abei), Pokrova Prečistej DivyMarii v Dornave.

Vo Veľkovaradínskom latinskom biskupstve: Pokrova PrečistejDivy Marii de s. dextra S. Stephani reg. Hungariae, v Byhore, v U-gri, z Vápenných vrchov (de Meszes), Pokrova Prečistej Divy Ma-rii v Tormove, sv. Michala Archanjela v Gavorjanoch, nad riekouKríovcom (de Curru juxta fluvium Körős), z teplého prameňa priVeľkom Varadíne, sv. Imricha v Torde, Pokrova Prečistej DivyMarii v Kríi, sv. Gabriela Archanjela v Telegde, sv. Petra v Cho-lách, Velechrámu vo Veľkom Varadíne, sv. Vladislava vo VeľkomVaradíne, sv. tefana Prvomučeníka Rusínov (de Ruthenis seu Ru-cenis), Sv. Ducha v Dienove (de Dienus) nad riekou Zlatnou (Chry-sias), sv. Juraja Veľkomučeníka vo Veľkom Várade, v Odove (Od-vu), sv. Gabriela Archanjela v Gaborjanoch, Pokrova Prečistej Di-vy Marii vo Vojte (de Aiska alebo Ochka), sv. Pavla v Brezine (deNyir-Pályi), sv. Pavla (de Monostra Pályi), sv. Pavla v Kri (de He-er alebo Keer), Pokrova Prečistej Divy Marii v Abrahámovej (deAbram alebo Abraham), sv. Petra z Vrchu Veľkovaradínskeho.

Vo Vesprímskom biskupstve: monastyr Povýenia sv. Kría nad Mu-


109

rou (ináč Keresztúr), Pokrova Prečistej Divy Marii v Čatári, sv. Margityv Hahote, sv. Jakuba vo Slite (de Silisio), sv. Maurika v Bilom Bu-kone, v Babolči, sv. Jakuba vo ymihu (de Simighio), sv. Egídia v Sy-mene, z doliny Vesprímskej (de Valle Vesprimiensi), v Almáde, v Bu-koň-umli (de Bocconio vel Buctati), od prameňa Beloa (Belaefontis), zo Zám (Nam alebo Dezan), v Peture, sv. Jakuba pustov-níka (de Heremo), Pokrova Prečistej Divy Marii v Egrei, PokrovaPrečistej Divy Marii v Jast (de Jaszt), Pokrova Prečistej Divy Ma-rii v Pagrani (de Pagrany), Pokrova Prečistej Divy Marii v Dubo-ve (de Dombo), z Vrchu sv. Maurícia, Velechrámu vo Vespríme, Po-krova Prečistej Divy Marii z Ratólu, sv. Márie Magdalény v HornejUroovej (de Felsö Eors), Pokrova Prečistej Divy Marii v Turia-nach (de Türje), Vetkých Svätých z hradu Vesprímskeho, sv. Vla-dislava v ymehu, sv. Michala Archanjela v Hante, v Koppani, sv.Jána Krstiteľa Predchodcu v Develiciach ().32

Stovky baziliánskych monastyrov Uhorska nie sú výmyslom!I tu je dôvod, prečo dnení historici maskujúci gréckokatolícky

pôvod Uhorska, a teda i Slovenska, tak neradi citujú Sasinka a za so-cializmu ho dokonca označovali «ako buroázneho historika»,33

čím bolo vlastne ideologicky zakázané Sasinka čítať, či citovať. V ka-dom prípade je vak dôleitý fakt, e keď nachádzame v niekto-rých pápeských dokumentoch (napr. z roku 1204 pozri ďalej)zmienku o stovkách baziliánskych gréckokatolíckych monastyrovv Uhorsku, nejedná sa o iadne nadsadzovanie, či zveličovanie, aleboo nejaký omyl, pretoe sám Sasinek ich vymenuváva minimálne 223(!), a to u sme pri čísle vye dvoch stovák, pričom Sasinek neuvádzatie monastyry, ktoré boli ete stále gréckokatolíckymi i v jeho čase(napr. Mukačevský monastyr na Černečej Hore, KrásnobrodskýNagymonostor, Legnavský monastyr sv. Nikolaja, Uhoľský monastyr,Hruevský monastyr, Bukovský monastyr, Imstičevský monastyr,Maloberezňanský monastyr) a nemenuje ani mnohé iné malé filiál-ne monastyry. Okrem toho, Sasinek vymenoval len tie monastyry, kuktorým sa túdiom archívnych materiálov dopracoval, preto jehovyie uvedený zoznam je určite veľmi neúplný


110

Vade, kde existovala byzantská Cirkev, táto stála na mníchoch-kalugeroch,ktorí ili v monastyroch a odtiaľ vysluhovali okolitý ľud. Talianskí historici uvá-dzajú, e napr. na území Neapolského kráľovstva (bývalá «Magna Grecia», tedaVeľké Grécko, gréckokatolícka oblasť na juhu Talianska) pred nástupom prola-tínskych Anjouovcov na neapolský trón v 13. storočí bolo najmenej 1500 (slo-vom: tisíc päťsto!) baziliánskych gréckokatolíckych monastyrov.

Len na ilustráciu a porovnanie mono uviesť, e z týchto 1500 baziliánskychmonastyrov v Neapolskom kráľovstve bolo len na maličkom území polostrovaKalábrie minimálne 400 veľkých i malých-filiálnych monastyrov. Kalábria mározlohu 15,1 tisíc km2 a v porovnaní so Slovenskom, ktoré má rozlohu 49 tisíckm2, je trikrát menia. Teda premietnúc si to na slovenské pomery, talianskáKalábria veľká ako tretina Slovenska, tj. ako východné Slovensko, mala 400 ba-ziliánskych monastyrov! Takýto bol stav pred príchodom Anjouovcov na nea-polský trón a podobný stav bol i v Uhorsku pred príchodom tých istých Anjou-ovcov (teda pred rokom 1308). Z vyie povedaného mono uzatvárať, e akpred rokom 1308 by bolo na území celého dneného Slovenska len okolo 1200baziliánskych monastyrov, sme v norme!

Dokumenty dokazujú, e na tak malom území Kalábrie bolo a 23 (dvadsať-tri) monastyrských eparchií! Teda tam pôsobilo 23 sídelných episkopov archiman-dritov, bolo tam 23 soborných monastyrov!34 Keď si opäť premietneme tento stavna územie horného Uhorska (dnené Slovensko) pred rokom 1308, ak v tom časebolo na území Slovenska okolo 70 soborných monastyrov, teda 70 gréckokatolíc-kych monastyrských eparchií, sme v (kalábrijskej) norme!

Z talianských pomerov teda vyplýva, e i Sasinkov zoznam 223 baziliánskychmonastyrov na území celého Uhorska je len čiastočný a veľmi neúplný. A kebylen na území dneného Slovenska v 12.-13. storočí existovalo len 70 monastyr-ských eparchií a 70 archimandritov-episkopov (!) a 1200 monastyrov (nehovo-riac u o celom Uhorsku), v porovnaní so situáciou v gréckokatolíckej Kalábriiv obdobnom čase, by nebolo absolútne ničím prekvapujúcim.

Podobná situácia ako v Uhorsku bola i v Českom kráľovstve, kde bol tie pô-vodne zavedený obrad gréckokatolícky-cyrilometodejský. I v Českom kráľovstveabsolútna väčina latinských klátorov dodatočne vznikla na mieste pôvodnýchbaziliánskych monastyrov.35

Súčasné slovenské dejepisné knihy o soborných monastyroch v U-horsku

V knihe Dejiny Slovenska, ktorá bola donedávna na Slovenskuskoro jedinou oficiálne uznávanou a verejne dostupnou knihouslovenských dejín, nachádzame o existencii soborných monasty-rov nasledovné, veľmi nenápadné kontatovanie: «Do polovice 12.storočia spolu s biskupmi na spôsob klátora ili aj sídelné kapituly


111

(sobory), pôvodne na čele s biskupom a neskorie prepotom».36

«iť na spôsob monastyra-klátora» je veľmi jemne formulovanývýraz «iť v monastyre». Kapituly-sobory boli monastyrmi! Tedačlenovia kapituly i sám episkop boli mníchmi, ili v monastyre apo monastyrsky. Dátum «do polovice 12. storočia» uvedený v De-jinách Slovenska je tie «utiahnutý v opasku»: Episkopi v Uhor-sku toti vdy sídlili v sobornom monastyre minimálne a do roku1204, a to vetci!

Do roku 1204 vetci episkopi Uhorska bez výnimky mali svojesídla v soborných monastyroch

Prvú zmienku a pokus o to, eby episkop na území Uhorskanemal sídliť v monastyre a zároveň by nemal byť archimandritombaziliánskeho monastyra, máme v liste pápea Inocenta III. zo 16.apríla 1204, ktorý bol adresovaný monastyrskému episkopovi-ar-chimandritovi vo Varadíne a baziliánskemu ihumenovi z «Pilis». Z lis-tu vyplýva, e uhorský kráľ Imrich (1196-1204) poiadal pápea,aby ustanovil v Uhorsku eparchiu, ktorá by bola nezávislá od bazilián-skych gréckokatolíckych monastyrov.37 List je teda dôkazom, enajmenej do roku 1204 vetky eparchie v Uhorsku boli len a lenmonastyrského typu na čele s archimandritom-episkopom.

Niekoľko stovák baziliánskych monastyrov v Uhorsku na je-den jediný latinský

V Uhorsku, ako bolo u vyie kontatované, existovalo nie-koľko stovák soborných, a po porovnaní s podmienkami v junomTaliansku, dokonca i niekoľko tisícok filiálnych gréckokatolíckychbaziliánskych monastyrov veď na nich v skutočnosti stál celýduchovný ivot krajiny. Preto pápe Inocent III., ktorý sa ku gréc-kokatolíkom staval veľmi neičlivo, v roku 1204, tj. v čase po IV.kriiackej výprave, ktorá zničila a obsadila Kontantinopol (pozriv kapitole 3.2.), vyčítavo píe uhorskému kráľovi Imrichovi (Eme-rikovi), e na jeden-jediný latinský klátor pripadá v Uhorskomkráľovstve niekoľko stovák gréckokatolíckych soborov:

« Quia vero nec novum est, nec absurdum, ut in regno tuo


112

diversarum Nationum (Hungarorum quippe, Germanorum, Slavo-rum, Ruthenorum, Valachorum & Rascianorum) conventus (juxtaRitum Graeco Catholicum) uni Domino sub regulari habitu famu-lentur, licet unum sit ibi Latinorum coenobium, qvum tamen ibi-dem sint multa Graecorum».38

Materské-soborné-archimandritské monastyry boli zároveň ajsídlami eparchiálnych episkopov-archimandritov. Takéto bazilián-ske sídla (monastyrské eparchie) boli pôvodne napr. i v Ostrihome(Strigonia, Esztergom, Gran), v Panonhalme, vo Vyehrade (Vye-grád), vo Veszpréme, v Čanáde (Morovare, Marohrade), v Egeri (Er-lau, Agria), v Báči, v Kaloči, vo Varadíne (v Byhare), na Spii (Spi-ská Kapitula),39 v Nitre (Sobor-Zobor), v Mukačeve (Černeča Ho-ra),40 v Krásnom Brode (Nagymonostor)41

Z korepondencie pápea Inocenta III. vyplýva, e v roku 1204 e-xistoval v Uhorsku ete stále len jeden jedinýčisto latinský klátor a ten bol zasvätený sv.Egídiovi.42 Podľa Katonu bol tento klátorzaloený za uhorského kráľa sv. (V)Ladisla-va43 Bolo to v roku 1091.44 Prvý čisto latin-ský klátor zasvätený sv. Egídiovi bol filiál-nym juhofrancúzskemu klátoru St. Gilles,z ktorého pozvali benediktínskych mníchov,aby sa usídlili v tomto uhorskom klátore. Ado začiatku 13. storočia boli tamojí benedik-tínski mnísi výlučne Francúzi.45 Opát tohtoklátora, pretoe to bol jediný latinský klátorv Uhorsku, mal u pápea u od samého po-čiatku existencie klátora mimoriadné posta-venie a mimoriadnú autoritu. Vykonával funk-ciu súčasných «apotolských nunciov» (porov.v kap. 3.2) začiatku 21. storočia. Bol dôverní-kom Rímskej Kúrie, informoval pápea o vet-kom dianí v Uhorsku a pápe mal k nemu ne-obmedzenú dôveru. Svedčí o tom i bula pápe-a Urbana II. (1088-1099) z augusta 1096, tj.


113

Bazilián v 14. stor.

päť rokov po zaloení tohto klátora, adresovaná kráľovi Koloma-novi, v ktorej pápe mimo iného píe:

«Urban episkop, sluha sluhov Boích, (posiela) v Christovi mi-lovanému synovi Kolomanovi, veľkému kráľovi Uhrov, pozdrav a a-potolské poehnanie. Nevýslovnou radosťou sme sa poteili, po-čujúc, e tvoja veľkomonosť nariadením vemohúceho Boha zača-la vládnuť Uhorskej krajine. Ná ctihodný syn Odilo, opát (kláto-ra) svätého Egídia, nás toti oboznámil s tvojou znalosťou cirkev-ných textov, ktorou vyniká nad svetskou obyčajou učenosti a najmäznalosťou svätých kánonov, čo prináleí predovetkým k sudcovskejmoci. Preto sa ti patrí, synu v Christovi najmilí, aby si sa väčmine ostatní tvoji predchodcovia v tej istej (kráľovskej) vláde staralo spásu tak svoju, ako aj tebe poddaného ľudu a zároveň usta-novujeme vyie menovaného opáta klátora sv. Egídia za tvojhospolupracovníka».46

Vetky ostatné uhorské monastyry boli naďalej baziliánske-gréc-kokatolícke,47 i keď v niektorých, u od čias sv. tefana boli so strie-davým úspechom za archimandritov-episkopov dosadzovaní cudzin-ci latinskí benediktíni. So striedavým úspechom preto, lebo v na-sledovných Vathových povstaniach (pozri ďalej kapitolu 3.1.) bolijedni vyhnaní, iní suspendovaní, či pozabíjaní a neskôr opäť po ne-jakom dlhom alebo kratom časovom odstupe dosadzovaní novíza účelom polatinčovania baziliánskych soborných monastyrov, tj.«soborov» a ich postupnej transformácie na benediktínske «kapitu-ly» a znova odstraňovaní

Kde sa nachádzal jediný vyie spomínaný čisto latinský klátorsv. Egídia sa dnes s určitosťou nevie. Existuje vak viacero teórií:Pázmany kladie tento klátor do Vesprímskej diecézy, iní (napr. Bár-dosy48) ho zas kladú do diecézy Egerskej Pravdepodobne «mo-nasterium S. Aegidii de Simighio» je latinský klátor sv. Egídia v o-modskom vojvodstve medzi Balatonom a riekou Drávou.49

Lo má «krátke nohy»Prekvapujúci a mimoriadne dôleitý historický prvok vo vy-

ie spomínanom vyčítavom kontatovaní pápea Inocenta III. nie


114

je ani tak počet gréckokatolíckych monastyrov, veď to bola vec sa-mozrejmá, ako skutočnosť, e latinský bol len jeden! Pápe tedaete v r. 1204 v celom Uhorsku pozná len jeden-jediný latinskýbenediktínsky klátor (sv. Egídia) a aj ten mal funkciu pápeskejApotolskej nunciatúry (teda veľvyslanectva) v danej krajine!

Teda inými slovami povedané, v roku 1204 v Uhorsku vet-ky ostatné monastyry, ktorých počet, ako hovorí sám pápe, sarátal na veľké mnostvo celé stovky, boli baziliánske, tj. gréc-kokatolíckeho obradu!

Ako mono potom rozumieť tvrdeniam neskorích a hlavne sú-časných prolatinských historikov, e vraj u začiatkom 11. storočiasv. tefan I. zakladal v Uhorsku latinské klátory, a e vraj dokoncaete za svojho ivota zaloil desať latinských biskupstiev?50

Kde sa podeli v časoch pápea Inocenta III. (roku 1204) tí te-fanskí latinskí biskupi a tie veľkolepé latinské diecézy-klátory,v ktorých biskupi, ak vraj boli latinskí, museli predsa sídliť? Veďna základe tvrdenia historicky nevyvrátiteľnej listiny pápea InocentaIII. roku 1204 v celom Uhorsku existoval len jeden-jediný latinskýklátor a podľa ďalej listiny toho istého pápea do roku 1204 vetciepiskopi v Uhorsku sídlili v monastyroch? Sú dve monosti:1.) Alebo je tvrdenie, e sv. tefan I. zaloil desať latinských bis-

kupstiev falzifikátom, tj. vymyslenou bájkou pozdejích kumánskych-maďarizačných storočí a vetky episkopstvá, presnejie povedané,monastyrské eparchie Uhorska boli v 11. a 12. storočí gréckokato-lícke, alebo

2.) tvrdenie, e sv. tefan I.51 zaloil desať rímskokatolíckychbiskupstiev, sa opiera len o fakt vyrúbania predtým neslýchanýchcirkevných desiatkov (pozri ďalej) pre niektoré soborné bazilián-ske monastyry, v ktorých boli súčasne za archimandritov-episko-pov výmenení-dosadení cudzí benediktíni, ktorých vak krátko na-to vo Vathových protilatinských povstaniach 11. storočia pozabíja-li alebo vyhnali (pozri ďalej) a tieto biskupstvá boli opäť vrátenédo pôvodného stavu gréckokatolíckej Cirkvi a spokojne sa rozví-jali ďalej, kým sa v roku 1204 nestali tŕňom v oku pápea InocentaIII. Tento si toti práve v tomto roku (po kriiackej výprave) juri-


115

dicky úplne podrobil Kontantinopol a začal, ruiac «soborné»monastyry, tj. soborné monastyrské eparchie, ničiť «sobornosť (!)»,tj. katolicitu Christovej Cirkvi.52 Začal vetko nekatolícky ho-mogenizovať v latinskom obrade, a to nielen v Grécku, ale i v os-tatných kresťanských krajinách Európy (pozri kap. 3.2.). «Virujuvo jedinuju, svjatuju, sobornuju apotolskuju Cerkov» sa dodnesvyznáva v Nicejsko-Carihradskom vyznaní viery

Nech je to tak či onak, faktom je, e dokumenty 11. i 12. storo-čia o existencii «latinských» biskupstiev v Uhorsku naozaj mlčia avýčitka pápea Inocenta III. z roku 1204 vyvracia vetky po-chybnosti: «rímskokatolícke Uhorsko» 11. a 12. storočia prosteneexistovalo. Okrem toho, i celkovo vzaté, písomností z 11.-12.storočia je veľmi málo, ba existujú dokonca len a len v neskoríchlatinských opisoch a prekladoch Originály súc nepohodlné pro-latínskym historikom ľahli popolom a dnes sa to odôvodňuje, e bolivraj zničené v neskorom tatárskom vpáde. Pozdejie latinské prekla-

dy a opisy sa pohybujú na hranici fal-zifikátov,53 alebo sú dnes bene pokla-dané za falzifikáty54 (napr. Anonymovakronika). Tatári, alebo lepie pove-dané, tí, ktorí sa len správajú ako neo-tesaní, nevzdelaní barbarskí Tatári, ilitoti i pred tatárskym vpádom a ijú nanaich územiach i dnes. Títo vak narozdiel od skutočných Tatárov dejinymenia a vetko nepohodlné pália nie z pri-mitívnej nevedomosti, ale cieľavedo-me

Ohromný listinný materiál k uhorským deji-nám zozbierali protestant M. Bel (1684-1749),

exjezuita F.A. Kollár (+1783), Schwandtner (+1791) a hlavne jezuiti J. Pray(+1801), . Katona (+1811), nakoniec Fejér zo 42 zväzkami dokumentov (vy-daných v rokoch 1822-1844). Opísali, a čo je najhorie, aj upravili na rozlič-ných miestach nájdenú spústu prameňov k uhorským dejinám a publikovali ich.Vetci pozdejí bádatelia sú dnes nútení čerpať z ich edícií i napriek ich ohrom-ným nedostatkom vo vydavateľskej kritike. Hlavne edícia Fejérova «jest nejob-


116

Pápe Inocent III.

sáhlejí publikací tohto druhu, ale zároveň obsahuje také nejvíce vad. Fejéropisoval pro svou sbírku v nejrozličnějích místech, často prameny z druhé i třetíruky a o jejich kritiku se vůbec nestaral. Edice jeho jest přeplněná chybami a ob-sahuje spoustu listin nepravých». Takto Fejéra charakterizuje Macůrek.55Vydavateľskú nekritičnosť, či priamo chcenú a úmyselnú úpravu textov, tj.falzifikáciu v plnom slova zmysle jemne nazýva «nekritičnosťou výberu pra-meňov z druhej či tretej ruky». To vetko sa robilo s jedinou snahou: vyhodiťa zamaskovať kadú zmienku a stopu o gréckokatolíkoch a urobiť dejiny Uhor-ska latinskými.

iadna lo v dejinách vak nie je prevedená dokonale a časomvdy vyjde najavo, a to dokonca i vtedy, keď sa táto lo systema-ticky opakuje a buduje 700 i viac rokov. Stykom pravdy (= skutoč-nosť) s klamstvom (= výmysel) vznikajú toti nezrovnalosti a takoudo očí bijúcou nezrovnalosťou v uhorských dejinách je i vyie spo-mínaná výčitka pápea Inocenta III. z roku 1204 uhorskému krá-ľovi Imrichovi upozorňujúca na existenciu v tom čase len jedného-jediného latinského klátora v Uhorsku v porovnaní so stovkamigréckokatolíckych!

Môu potom latinskí falzifikátori uhorských dejín, nevedno a-kým duchom vedení, tvrdiť, e pred rokom 1204, napr. na nitrian-skom Sobore bol vraj benediktínsky klátor u v roku 1000, vo sv.Beňadiku pri Nitre vraj boli latinskí benediktíni u v roku 1075, v Krás-nej nad Hornádom (Opátka) pri Koiciach vraj u v roku 1143,56

latinskí cisterciáni boli vraj v Lipovníku u od roku 1141, pre-montráti vraj mali latinský klátor v Bzovíku u roku 1130,57

atď., atď., atď.Kadý, kto si uvedomí hore uvedené historické fakty a svedectvá

pápea z roku 1204 sa takýmto tvrdeniam musí s poľutovaním zasmiať.


117

2222....2222....1111.... GGGGrrrréééécccckkkkooookkkkaaaattttoooollllíííícccckkkkaaaa CCCCiiiirrrrkkkkeeeevvvv bbbbeeeezzzz ddddeeeessssiiiiaaaatttt----

kkkkoooovvvvééééhhhhoooo ssssyyyyssssttttéééémmmmuuuu

Čo treba rozumieť pod výrazom: «desiatok»«Desiatok (lat. «decima», slovansky «dema») cirkevná daň

v hodnote jednej desatiny úrody poľnohospodárskych produktovDesiatok patril biskupom Od platenia desiatkov boli oslobodeníľachtici a majetky určené na cirkevné účely. Desiatok neodvádza-li prísluníci východných cirkví schizmatici (Srbi, Rusíni, Jazy-govia) Desiatok sa mal odvádzať súčasne s deviatkom patria-cim zemepánovi. Mal sa vyberať v naturáliách, ale niekedy sa vy-beral aj v peniazoch Platenie desiatkov zaniklo s ostatnými po-vinnosťami poddaných voči vrchnosti r. 1848, spolu so zruenímpoddanstva Prax pri vyberaní deviatku a desiatku bola taká, eúroda sa musela nechať na poli a najskôr sa vybral cirkevný de-siatok. Z toho, čo ostalo, vybral sa zemepanský deviatok. Poddanítak odviedli dve desatiny, tj. 20 percent celkovej úrody. Deviatky a de-siatky sa vybrali v určitom časovom limite po zbere plodín, resp.po atve. Pôvodne bol tento limit pomerne dlhý a úroda bola vy-stavená značným kodám. V prvej polovici 19. stor. bol skrátenýna osem a neskôr na tri dni».58

To, e sa v rímskokatolíckej Cirkvi najprv vyberal cirkevnýdesiatok a a potom ľachtický deviatok, znova potvrdil, a to do-konca pod hrozbou uvalenia vetkých cirkevných trestov aj IV.Lateránsky koncil roku 1215 vo svojej 54. kontitúcii pod vede-ním pápea-politika Inocenta III.59

Poddaní pod jurisdikciou rímskokatolíckych biskupov okrem de-siatkov a deviatkov z prenajatej pôdy museli odrobiť i veľké mnostvodní na panskom, teda na pozemkoch pod priamou správou rímskoka-tolíckeho biskupa, kňaza či i svetského zemepána.

Desiatkový systém pre gréckokatolíkov neznámym pojmomZvlátnou a zároveň charakteristickou črtou cirkevnej organi-


118

zácie v gréckokatolíckom bielom Uhorsku bola skutočnosť, e me-dzi gréckokatolíkmi pôvodne nikdy neexistovala nielen farskáorganizácia (pozri ďalej), ale ani desiatkový systém, aký sa prakti-zoval v západnej Európe v latinskej Cirkvi.

Kým na Západe, tj. v rímskokatolíckej Cirkvi, sa u od nepamätiuíval farský desiatkový systém (farárom sa kadoročne odvádzaladesatina z úrody), v byzantskej Cirkvi cyrilometodejskí baziliánskimnísi (tzv. kalugeri

kalugery) ijúci «soborne» v «soboroch-mo-nastyroch» zoskupení pod vedením svojho archimandritu-episkopaľudí vysluhovali (bez akejkoľvek desiatkovej povinnosti) za dobro-voľné dary.60

Halaga túto skutočnosť komentuje nasledovne:«Príťalivou výhodou slovanskej cirkvi v ľudových vrstvách bo-

la nielen zrozumiteľnosť jazyka a aktívnejia účasť v bohoslubene v ríte latinskom, ale i materiálne ohľady. Latinský rítus v U-horsku bazíroval na farskom systéme a na strohej výmere desiat-kov.61 Naproti tomu grécko-slovanský rítus sa v Uhorsku opieralhlavne o mníchov a východnú cirkev, dlho charakterizoval zmyselpre dobročinnosť veriacich V zmysle tradícií východnej cirkvi(obsluhujúci kňaz, jeromních-kaluger) dostával od veriacich len mu-nera-dary62 Nie decimy, ako ich vymedzil zákon tefana I. Svä-tého. Obdobný stav bol pôvodne aj u slovanských veriacich na územísalzburskej diecézy Trvanie tohto stavu v Uhorsku dokladá výzvapápea Inocenta III. z roku 1198,63 aby kráľ Imrich sa nezdráhal po-uiť aj silu k donúteniu slovanských obcí v kaločskej arcidiecéze, keďnechcú odviesť kompletný desiatok svojmu diecezánovi».64

Pápe Inocent VI. vo svojom liste z 3. júla 1354 tie vyzýva u-horského kráľa Ľudovíta Veľkého, aby zasiahol proti «schizmatic-kým laikom» (tak vtedy v Uhorsku označovali gréckokatolíkov) v tejistej Kaločskej latinskej arcidiecéze a priviedol ich k tomu, aby platilimiestnemu latinskému arcibiskupovi cirkevné desiatky.65 V praxi toznamenalo aj u nich prevedenie na latinský obrad.

Podobnej výzvy sme svedkami v novozaloenej latinskej die-céze Vác, v ktorej tamojí Kumáni (Maďari) u vyznávali vieru v gréc-


119

kokatolíckom obrade, a preto tie neplatili desiatky. Pápe Urban V.roku 1364 iadal uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého, aby zabezpe-čil pre vácovského latinského biskupa desiatky od gréckokatolíc-kych Kumánov.66

Pápeský nuncius Julio Ruggiero sídliaci vo Varave vo svojom opise stavuPoľského kráľovstva z roku 1565 uvádza o Rusínoch skutočnosť, e ich episko-pi, podobne ako aj ich kňazi, nemali na rozdiel od talianských latinských kňa-zov nijaké príjmy okrem dobrovoľných darov od veriacich.67 Latinskí kňazi vy-berali povinné cirkevné desiatky. Teda opäť potvrdenie veobecnej normy, ena Východe Cirkev nikdy nevyberala povinné cirkevné desiatky.

Latinské kňazstvo na čele so svojimi biskupmi sa nepretrite, a to a do kon-ca 18. storočia i na území Poľského kráľovstva snailo ekonomicky porobiťgréckokatolícke obyvateľstvo tým, e uvaľovalo naň povinnosť platiť desiat-ky68 Latinské kňazstvo to robilo v honbe za majetkom a vysokým ivotnýmtandardom. Čím viac mal toti latinský kňaz platičov desiatkov, tým viac malpeňazí aj pre vlastnú potrebu.

Dôleitý kľúč pre orientáciu v dejinách:Preto, kdekoľvek sa v dejinách Uhorska stretneme so sku-

točnosťou, e obyvateľstvo daného mesta, dediny, či oblasti ne-platilo desiatky Cirkvi, prezrádza to historickú skutočnosť, edané miesto, dedina, či oblasť neboli latinského, ale gréckehoobradu. A na túto pravdu zabudla väčina stredovekých falzi-fikátorov. Pri opisoch kroník, listín a iných písomných dokumentovvynechali toti kadú zmienku o gréckokatolíkoch, avak na stopu «platenie desiatkov», či lepie povedané na «neplatenie desiat-kov» zabudli.

Prvé pokusy o zavedenie desiatku v centrálnom UhorskuPrvý pokus o zavedenie desiatkového systému, a teda nepria-

mo a nevedomky i prvý pokus o zakladanie fár (biskupstiev) latin-ského typu urobil uhorský kráľ sv. tefan I. (997-1038),69 ktorýbol pod veľkým tlakom nemeckého cisára a vplyvom svojej nemec-kej manelky Gizely. Gizela bola dcérou bavorského vojvodu Henri-cha II. a sestrou nemecko-rímskeho cisára Henricha II. (1002-1024).Ďalí jej vlastný brat Bruno bol biskupom augsburgským a neskôr


120

sa stal pápeom, ktorý si vybral meno Gregor V. (996-999),70 a pretojeho nástupca pápe Silvester II. tak ochotne korunoval sv. tefana(manela Gizely) za uhorského kráľa.

Gizela sa vydala za tefana I., uhorského kráľa, ako desaťroč-ná. Dala mu syna Imricha. Na území Uhorska sa pod jej vplyvom u-robili prvé pokusy o zavedenie latinského obradu. Keď sv. tefan I.roku 1038 zomrel, proti Gizele a proti jej dvoranom, ktorí boli na-pospol vetko Nemcami, vypuklo povstanie, v ktorom bola Gizelazajatá prívrencami slovanskej arpádovskej dynastie. Z väzenia jua roku 1045 vyslobodil nemecko-rímsky cisár Henrich III. Keďsa presťahovala do Pasova, stala sa predstavenou miestneho latin-ského enského benediktínskeho klátora. Zomrela okolo r. 1060.Tým zavedenie desiatkov zostalo iba pri pokuse, plán latinizáciesa zatiaľ nevydaril.

Desiatková povinnosť u gréckokatolíkov Mukačevskej epar-chie sa objavuje prvýkrát a po roku 1693 = vznik prvýchgréckokatolíckych fár (latinského typu-vzoru)

Ete, mukačevský episkop dosadený «zhora», Josif Roga deCamellis, krátko po tom, ako pricestoval z Ríma, si hneď na začiat-ku svojho episkopstva (r. 1690) vo svojom Denníku so smútkom poz-namenal, e Mukačevský monastyr na Černečej Hore, ktorý sa staljeho sídlom, má len nepravidelné a náhodné príjmy. Jednalo sa totilen o milodary, alebo príleitostné príjmy z nevelikého hospodárstva a e-piskop vôbec nemal nijaký iný pravidelný príjem71

18. januára 1692 dostal od F. Klobuického (správcu majetku Rá-koczyových sirôt) naspäť nejaké pozemky, ktoré monastyr vlastnilete v dobe Teodora (Fedora) Koriatoviča, tj. od 14. storočia, aleete ani vtedy sa nejednalo o príjmy z desiatkovej povinnosti.72

Desiatková povinnosť nebola v Mukačevskej monastyrskej e-parchii známa od samých cyrilometodejských čias a po rok 1693,kedy Josif Roga de Camellis po prvýkrát v histórii (ako gréckoka-tolícky episkop od gréckokatolíckych veriacich) podľa latinskéhovzoru vyrúbal cirkevné desiatky, a aj to ete len akoby skúobne,iba v niektorých usadlostiach.


121

Z jeho Denníka sa dozvedáme, e práve on, prakticky prvý epis-kop-cudzinec, zaviedol v treťom roku po svojom nástupe (r. 1693)v Mukačevskej gréckokatolíckej eparchii desiatkovú povinnosť ipre gréckokatolíckych veriacich. Skúobne vybrané dediny muselipo sviatku Uspenia Prečistej Divy Marii (tj. koncom augusta) od-vádzať nasledovné desiatky: z kadých desať veľkých prasiat, mu-seli episkopovi odovzdať jedno, desiatky sa brali i za ovce i ko-zy Gréckokatolícki kňazi neplatili episkopovi desatinu, ale muodvádzali tzv. «katedralikum», ktoré v tom čase činilo jeden floréndo roka.73

Ete i v roku 1727 cirkevné desiatky u gréckokatolíkov nebolinijakou samozrejmosťou

Dokazuje to učebnica pre bohoslovcov a kňazov mukačevskéhoepiskopa H. Bizancija z roku 1727, kde sa s úplnou samozrejmosťouuvádza desiatková povinnosť v latinskej Cirkvi, a to ako svetlývzor hodný nasledovania. Latinskí kňazi boli veľmi dobre materiálnezabezpečení nielen preto, e boli napospol takmer vetko ľachtici,ale i vďaka finančným príjmom plynúcim z poberania desiatkov.Latinskí kňazi boli povinní z cirkevných desiatkov, ktoré vyberaliod svojich veriacich-nevoľníkov, jednu tvrtinu posielať svojmu la-tinskému biskupovi (tri tvrtiny si ponechali), okrem toho platililatinskému biskupovi «katedralikum» (pevnú ročnú taxu), ďalejtvrtinu zisku z pohrebov, poplatok pri preberaní farnosti Po smrtilatinského kňaza (bol neenatý) vetok jeho nadobudnutý majetokpripadol biskupovi, tj. biskupstvu. Vyie spomenutá učebnica nená-padne uvádza túto latinskú finančno-ekonomickú prax ako príkladhodný nasledovania pre gréckokatolícke duchovenstvo, ktoré svoj-mu episkopovi (v tom čase H. Bizancijovi) platilo len ročné «kate-dralikum» a akýsi poplatok pri preberaní farnosti.74

Z vyie uvedeného vyplýva, e v roku 1727 sa cirkevné de-siatky od gréckokatolíckych veriacich vo veobecnosti nevyberalia prax zavedená Josifom Rogom de Camellisom sa vo väčine ob-lastí Mukačevskej eparchie neujala. Ete i v roku 1727 gréckoka-tolícke kňazstvo na historickom Podkarpatsku ilo len z dobrovoľ-


122

ných darov veriacich, pretoe i taxy za jednotlivé cirkevné úkony(krsty, sobáe, pohreby, Sluby Boie) u gréckokatolíkov boli za-vedené a niekedy v polovici 18. storočia a aj to príkazom zo stranylatinských egerských biskupov, pretoe oni, ako sídelní episkopi(v tom čase i pre gréckokatolíkov) mali z toho tie veľmi pekné fi-nančné zisky (jednu tvrtinu).

Je veľmi poteujúcou skutočnosťou, e gréckokatolícke ducho-venstvo sa vo vzťahu ku svojim veriacim správalo (ilo a trpelospolu s nimi) skutočne ako v prvokresťanských časoch, keď veriaciapotolom dobrovoľne prináali k nohám dary (porov. Sk 4,32-36). Tak tomu bolo medzi gréckokatolíkmi a do druhej polovice18. storočia! Preto sa u gréckokatolíkov dodnes uíva na označe-nie kňaza výraz «svjačenik» v doslovnom preklade osoba svet-lá (svätá), svietiaca dobrým príkladom, osoba prináajúca svetlo(porov. srbské: «

svewenik» a «svewa» svieca). Naopak, v latin-skej Cirkvi sa pouíval a prakticky i dodnes na Slovensku pouívatermín «kňaz», čo v doslovnom preklade znamená ľachtic, kniea(porov. enský tvar «kňaná»). V gréckokatolíckom obrade svja-čenik bol súčasťou ľudu otec medzi svojimi deťmi; v latinskomobrade medzi kňazom a ľudom bola priepasť, ktorú sa neťastne sna-il preklenúť u protestantizmusRok 1848 zruenie desiatkovej povinnosti v celom Uhorsku

Postupom času násilne zavedená latinská cirkevná desiatková povinnosť u gréc-kokatolíkov úplne pokazila ľudí. Kým gréckokatolíci v priebehu takmer celéhotisícročia dobrovoľne, s láskou a veľkou obetavosťou podporovali a vydriavali«dobrých starcov» = «kalu-gerov» («kaluger» v preklade znamená dobrý sta-rec), tj. baziliánskych mníchov dochádzajúcich k nim z gréckokatolíckych so-borných monastyrov, či gréckokatolíckych kňazov-biľcov, po zavedení desiat-kov v polovici 18. storočia boli nútení odvádzať dávky násilne, pod korbáčmipandúrov A výsledok bol taký, e keď po takmer 150 rokoch (18. marca r.1848) bola úradnym dekrétom (zákonný článok č. IX zruil tátne a zákonný člá-nok č. XIII zruil cirkevné demy-desiatky) zruená desiatková povinnosť v celomUhorsku, to znamená, i na území Mukačevskej eparchie a bolo zároveň zruenéi poddanstvo, veriaci prestali materiálne podporovať svoju Cirkev a gréckoka-tolícki svjačenici nemali z čoho iť. Proti tomuto neduhu vystúpil okrem inýchaj preovský gréckokatolícky episkop vladyka Kyr Josif Gaganec v rusínsky pí-sanom Obeníku z 4./16. apríla 1849, ktorý bol verejne prečítaný po vetkýchcerkvách Preovskej eparchie:


123

«Vozlüblen¥m S¥nom i> v™rn¥kam na‚¥m Sobor¨ Makovi>ckagoNei>zm™rn¥i> Ωal™ poæl serce na‚e, æk nam v™rn™ oznameno b¥lo,

Ωe vß n¥n™‚n™m nespokoi>n™m ças™ i> meΩdû vami> Makovi>ckago Soborav™rn¥ma naxoΩdaütsæ mnozi>, kotor¥ dûxom sego sv™ta napolnen¥proti>vo dûxovni>x svoi>x Past¥rei> bezûmno povstali>, nexotæwe i>mß ani>povi>nnovati,> ani> robi>ti>, ani> roçnûü rokovi>nû vß snopax, i>li> vß zern™vozdati>, ani> roçnûü ‚tolû, kolædû, a i>n¥i> i>m pri>slûxaüwii> doxodok,æki> v¥ peredß ti>m ste davali, †dati>; poneΩe i>mß sæ v™ri>tß; leboçerez i>n¥x zlobli>vo i> xi>bno tako nagvaren¥ sût, æk b¥ sïå robot¥, po-datk¥ a plac™ çerez Úrædß Krai>nsk¥i> prede‚lego rokû ci>lkom stert¥,a i>xß bol‚e Past¥rem dû‚evni>m †davati> ne povi>novali>sæ.

Sïe neblagodarnoe † menovan¥x povi>nostæx ûpi>tan⁄e va‚e t™m barΩeest nam proti>vne, kam men‚e esmesæ togo, nai>men‚e Ωe † vasß spod™-vali> tam barΩe nam skorbne, æko bol‚e kaΩdomû pravû proti>vi>tsæ,ti>m barΩe nam bol™zne, kam bol‚e sv™tû vi>domo est, Ωe Rûskokaƒoli>çes-ki> narod vß Úgerskoi> Krai>n™, æk nai> æsn™‚omû Carü, tak kaΩdei> Vlasti>sv™tskoi>, i> dûxovnoi> † b¥tæ svoego vsegda v™rn¥i> i> poslû‚n¥i> posto-æl aΩ do sego çasû. V¥ este perv¥, kotor¥ gotov¥ este dûrli>v¥m pro-ti>venstvom Plæten⁄e va‚e potoptati>, pamæt´ pokorn¥x Pra∑∫ci>v va-‚¥x i>zni>çi>Ωi>ti>, slavnoe i>xß Ûmæ poskverni>ti>.

Proto zaûmi>ni>li esme çerez sei> Arxi>-past¥rsk¥i> Li>st na‚ß vasß ∑>t™m naûçi>ti>, i> napomænûti> Ωe v¥ povi>novati> este Past¥rem va‚¥mdûxovn¥m vs™ robot¥ tvori>ti>, i> æki> kolvek †datki>, kotor¥ peredt™m este davali>, †davati> dokol™ nai>-æsn™‚ii> Carß i> verxnost Krai>n-ska † sego i>naç nesporædaetß. ...

Naûçi>t vasß o sei> povi>nosti> s. pi>smo æk starago tak novago zakona,vß starom zakon™ povel™l Bgß ab¥ dvanadesæt pokol™na Ûüdei>skïæ †zemlei> sebi> pred™lenn¥x i>stûü çast, æko‚to pervenstva kaΩdogo ûro-Ωaæ Sweni>kom, i> Levi>tom vozdali>, tak glagolüwe kß Pervosweni>kûAaronovi>, i> sïe da bûdet teb™ † naçatkovß daæn⁄v S¥novß Ûlev¥x; pro-to tebi> dax æ i> S¥nom tvoi>m i> dwerem tvoi>m stoboü. zakonno v™çno;vsæk naçatok eleæ, i> vsæk naçatok vi>na, i> p‚eni>ci>, naçatok i>x eli>kaawe †dadæt Gdû tebi> dax æ. - Pervorodnaæ vsæ, eli>ka vß zeml™ i>xß,eli>ka awe pri>nesûtß Gdû tebi> da bûdût, vsæk çi>st¥i> vß domi> tvoemda æst æ. Kedß togda v™rni> s. zakona svoi>m Svæweni>kom i> Lev™tomvozdali> pri>kazann¥ daæn⁄æ, ti>m barΩe povi>novati> sût´ v™rni> novagozakona obwi> bratæ v Xt™ vozdati> daæn⁄æ Sweni>kom svoi>mß.

Proto v novom zakon™ s. apostol Pavel napomi>naet2 ... dostoi>n d™-latel´ mzd¥ svoeæ, kto bo voi>nstvûet svoi>mi> obroki>, kogda i>li> ktonasaΩdaet v⁄nograd i> † ploda ego ne æstß, i>li> ...

A v¥ perv¥ este, kotor¥ proti>vi>tesæ dûxovni>m †cemß va‚i>m tomalo robi>ti>, i> †dati> çto predti>m æk †ci> va‚a, tak v¥ robi>li> i> voz-dali>; alebo n™n™ menei> dosti>gnete na to, æk vo pered togo? Ci> v¥ ne


124

ti> i>sti> rol™, polæ, i> i>naæ dobra i>m⁄ete, kotor¥ v¥ pred t™m¥ estei>mi>li>? Alebo z t¥m bol‚e zbogat™ete? N™tß mi>li> S¥nove! poneΩe bo-gatstvo i> blagodat´ tokmo † Boga nai>v¥‚‚ago i>zxodi>t sß v¥‚e, kotorûü†tægnet ˝cß nebesn¥i> † t¥x, kotor⁄i> i>znenav™dæt, i> kvi>læt, i>okri>vdaüt Swenikox ego, kotor¥ den´ i> now´ staraütsæ o spasen⁄i> dû-‚ax va‚i>xß.

Ne tvori>te v¥ s⁄e sami> † sebe, no pobûΩdeni> çerez neæki>x i>z nespo-koi>nago dûxa zbûdi>telei>, kotr¥ bezûmno mûdrstvûüt i> glagolüt vam2æk b¥ dûxovn¥m tvorenn¥ roboti>, vsæ podatki>, plac¥ lonskago rokûçerezß novi> prava Krai>nskaæ v c™l™ i>zli>çeni> b¥li> i> vasß bol‚e nepo-vel™vali>.

Nato napomi>name vasß slovami s. apost Pavla ne v™rûi>te kaΩdomûdûxû no eΩe ot Boga est.

Obaçe povi>novati> este dûxovn¥m va‚¥m Past¥rem robi>ti> a i> teper,nebo pere‚lago rokû tokmo robota Úrbarskaæ to est Panska sterta est.- Povinovati este rokovi>nû v zern™ vozdati>, nebo pere‚lago rokû tok-mo desæti>na kralovska na dûxovn¥x prenesena i> devæti>na panska daro-vana est. Çi to i>ste Úræd Krai>nsk⁄i>, i> sami> o toi> pravd™ presv™çi>tesæpovi>novati> este †davati> ‚tolû, i> tak i>n‚e çto do teper este davali>,bo to ûstanovlenno est davn¥m pri>kazom Carsk¥m vß c™loi> krai>n™, ani>ç togo çerez novoe pravo Krai>nske ne i>zçezlo.

Vozlüblen⁄i> S¥nove na‚¥! V™rûi>te slovesem na‚i>m, a ne dakotori>mbezûmni>mß, lebo zlobn¥mß zbûdi>telem kotor¥x zlaæ nagvara vam na‚kodû va‚û slûΩi>ti> bûdet, lebo pri>det çasß gd™ za v‚i>tko pereme‚-kane naraz zadostûçi>ni>ti> pri>s™leni> bûdete na vek‚û Ωalost va‚û. -Dûv™rnostß i>mi>te vß nasß, kotor¥ ani> sami> b¥ esme ne dopûsti>li> ab¥vasß proti> prava ûti>skali> dixovni> va‚i>, ale to n¥n™ oΩi>dati> † vasßmûs™me poneΩe do teper Ωadni>m pravom i> ûstavom ne este oslebodΩen-n¥. - V™rûi>te takΩe i> dûxovn¥m Past¥rem va‚i>m, kotori> vamß edinopravdû povi>daütß i> vasß pred ci>lû Krai>nû sklamati> b¥ ne sm™li>.

Nad™i>tesæ na ni>xß, kotor¥x povolan⁄e dûxovnoe ne dopûsti>t ab¥vasß oskorbi>li>. Nasl™dûi>te i>xß ne proti>vtesæ vlasti> dûxovnoi>, nebokaΩdaæ vlast´ † Boga est, a kto vlasti> sæ proti>vi>t, Bogû proti>vi>tsæ.Vozdai>te togda Carevi>, i>Ωe est Carove; Bogû i>Ωe est BoΩe i> Svæwe-ni>kom i>Ωe est Svæweni>kov, i> Bog mi>ra bûdetß sß vami>.

V¥dano vß Præ‚ov™ vß Rezi>denc⁄i> na‚oi> Epskoi> dne 4/16 Apri>læ1849 rokû dobr™Ωi>çli>v¥i> ˝cß Ûosi>f Gaganecß (okrúhla pečiatka)».75

Povinná desiatková povinnosť veriacich voči svojim kňazom a episkopom sapo roku 1848 pretransformovala na tzv. koblyny a rokoviny, ktoré u boli lenfragmentom z pôvodných desiatkov (pozri v kap. 4.1.3.) a boli na území Česko-slovenska definitívne zruené roku 1920.


125

2222....2222....2222.... GGGGrrrréééécccckkkkooookkkkaaaattttoooollllíííícccckkkkaaaa CCCCiiiirrrrkkkkeeeevvvv bbbbeeeezzzz ffffaaaarrrrsssskkkkéééé----hhhhoooo ssssyyyyssssttttéééémmmmuuuu

Celé Uhorsko bolo od prvopočiatku vysluhované z bazilián-skych soborných monastyrov, fary ako ich poznáme dnes, ne-existovali filologické dôkazyLinguistický svedok: «pppprrrriiiixxxxooooddddßßßß», «pppprrrriiiixxxxooooddddnnnniiiikkkkßßßß»

Ete do roku 1950 u gréckokatolíkov a dodnes u pravoslávnychna historickom Podkarpatsku sa farský úrad nazýva «prichod» a fa-rár «prichodnik». Jedná sa o cyrilometodejskú terminológiu za-chovanú i v staroslovančine.76

Filologickým svedkom toho, e gréckokatolícki veriaci v Uhor-sku v minulosti neboli nikdy organizovaní do farností latinskéhotypu (s povinnosťou desiatkového typu) na aké sme zvyklí dnes, aleboli pôvodne obsluhovaní bezplatne kalugermi, tj. baziliánskymimníchmi ijúcimi v spoločných monastyroch, je staroslovanskývýraz «prixodß» [čítaj prichod]. Kalugeri toti kadodenne do-chádzali do okolia svojich monastyrov vysluhovať veriacich (SlubyBoie, pohreby, sobáe). Mních-kaluger v pravidelných intervalo-ch vedných dní, nedieľ a sviatkov, alebo podľa akútnej potreby (krst,sobá, pohreb) prichádzal na vopred určené a s ľuďmi dohovore-né stabilné miesto v obci (= prichod), a keď urobil vetko, čo bolotreba, vracal sa odtiaľ späť do monastyra.77 Neil teda trvalo v de-dine, na fare, ako farári latinskej Cirkvi a nevymáhal desiatky z ú-rody, ale «prichádzal» z inokadiaľ, z monastyra a il z dobrovoľ-ných príleitostných darov. Preto sa dodnes miesto, kde účinkujegréckokatolícky kňaz, nazýva «prichod» a on «prichodnik», a to i na-priek tomu, e v súčasnosti u na danom mieste ije trvalo.

Podobným filologickým vývinom (analogicky k výrazom «prichod» a «pri-chodnik») vznikli i slová «obchod» a «obchodník», označujúce činnosť a člove-ka, ktorý «obchádza» dookola jednotlivé mestá a dediny za účelom výmeny, pre-daja, alebo nákupu tovaru. Obchodník obchádzal ľudské obydlia robiac svojeobchody, a sa vrátil domov, teda tam, odkiaľ vyiel. V súčasnosti výrazy «ob-chod-obchodník», ktoré pôvodne označovali človeka v neustálom pohybe, stratilisvoj prvotný význam a dnes vo väčine prípadov označujú tie stabilné miesto pre-daja so stabilným predavačom tovaru.


126

Linguistický svedok: «egyház»Ďalím filologickým svedkom gréckokatolíckej minulosti U-

horska a svedkom toho, e vetky obce a ľuďmi zasídlené lokalityv Uhorsku boli pôvodne obsluhované z monastyrov kalugermi, tedabaziliánskymi mníchmi, je maďarčina, v ktorej dodnes významy«cirkev» (= cerkov) a «monastyr» (= samostan) sú vyjadrené jednýma tým istým slovom «egyház». V najstarích časoch Uhorska, a todokonca i v počínajúcej tzv. kumánskej dobe (12.-13. storočie), to-ti bez monastyrov a ich baziliánskych mníchov ani Cirkvi, ani cerkví(ako budov), ani iadneho duchovného ivota v Uhorsku nebolo.

Filologicky i historicky je dokázané, e rímskokatolíci, napr. v Če-chách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku, v Krakovsku uívajúvýraz «kostol» (od latinského «castellum» hrad), lebo prvé latinskékostoly, na týchto pôvodne gréckokatolíckych cyrilometodejskýchúzemiach, boli práve na hradoch78 obývaných cudzincami (Nem-cami a Talianmi). Zatiaľ, čo v maďarčine sa označuje kostol výra-zom «egyház», v doslovnom preklade samostan, tj. osamelé sta-novite, osamelý dom, jeden dom, osamelé obydlie ( «egy» v ma-ďarčine znamená jeden a «ház» znamená dom), čo je doslovnýmekvivalentom-prekladom staroslovanského «monast¥r´» [čítaj mo-nastyr], resp. gréckeho slova «

monasthvrion» [čítaj monastérion] (od«movnoõ» jeden, jediný, osamelý a «sthrivzw sthvsw isthmi»umiestniť, miesto). Je to jeden z priamych a unikátnych filologic-kých dôkazov o existencii monastyrských eparchií. Je to pozosta-tok z čias, keď celé Uhorsko (nevynímajúc dneného Maďarska)vysluhovali baziliánski mnísi-kalugeri z gréckokatolíckych mo-nastyrov.79

V súčasnej maďarčine slovo «egyház» označuje spoločenstvo ľu-dí, tj. Cirkev, ako aj kultovú budovu, tj. cerkov,80 presne, ako staro-slovanské «cerkovß» [čítaj cerkov]. Podobne v taliančine (vplyvbývalej Magna Graecia) výrazy: «Chiesa» a «chiesa» označujúCirkev (spoločenstvo) i cerkov (kostol kultové miesto).

Moderná maďarčina pod vplyvom latinského obradu medzičasomvymyslela aj latinský ekvivalentný termín «templom», samozrejme,e prebratím, zkade inde, ako z pohanského-latinského «templum» a


127

starý, pôvodne jediný gréckokatolícky výraz «egyház», dnes uvraj nie je spisovný. To preto, aby sa zahladili aj lingvistickéstopy dokazujúce, e Maďarsko, ako súčasť Uhorska, bolo pôvod-ne gréckokatolíckeho monastyrského typu. Radej sa preberienejaké slovo z pohanstva, ako keby sa malo ponechať to pôvodné,originálne gréckokatolícke. Avak aj napriek tejto údajnej nespi-sovnosti sa v súčasnej spisovnej maďarčine ete stále uívajú výra-zy, ako napr.: «egyházfi, templom-szolga, sekrestyés»,81 označu-júce osobu, ktorá sa stará o kostol.

Tajuplné osamelé cerkvi z 13-tého storočia s typicky východ-nými patrónmi na Liptove starodávne gréckokatolícke «pri-chody»

Uličný uvádza zaujímavý historický fakt z Liptovskej upy medzi dedinami Revúca a tiavnica asi v 13. storočí stála cerkovVechsvätých, ktorá slúila ich obyvateľom. V daných dedináchcerkvi nestáli Podobnú funkciu mala cerkov sv. Michala Ar-chanjela pre Ľupču, Malatín a Sliače, cerkov sv. Kozmu a Damiá-na (sv. Martina) pre Likavu a Liskovú, cerkov zasvätenú akémusisviatku Prečistej Divy Márii pre Sielnicu a Teplú, cerkov sv. Mi-kuláa Myrlykíjskeho Čudotvorcu pre Bobrovec, Vrbicu, Plotín aOkoličné a pravdepodobne aj cerkov sv. Petra (a Pavla) pre Belskoa Jamník, prípadne aj dedinu Hybe.82

I existencia týchto cerkví (s typicky gréckokatolíckymi svätý-mi patrónmi) postavených mimo osídlených dedín na Liptove jedôkazom, e na daných miestach, alebo existovali baziliánske mo-nastyry kalugerov, alebo na dané miesta prichádzali «prichodnici» baziliánski jeromnísi zo svojich blízkych či vzdialenejích mo-nastyrov v nedele a sviatky, alebo podľa potreby a tam duchovnevysluhovali veriaci ľud.

Podobne i dnes na miestach starodávnych baziliánskych monastyrov, ktoréboli medzičasom zničené, sa nachádzajú len osamelé cerkvi, či kaplnky. Naprí-klad osamelá baziliánska cerkov v poli na Bukovej Hore pri Bukovciach (okr.Stropkov), či neďaleko Legnavy (okr. Stará Ľubovňa), v lese pri Jarabine (okr.Stará Ľubovňa) a pod. Gréckokatolícki veriaci dodnes tieto miesta volajú «mo-nastyrami» a na týchto miestach sa kadý rok konajú odpustové slávnosti, i keď


128

sa nachádzajú na odľahlých a nezaľudnených miestach Takýchto «z nezná-mych dôvodov» na pustých a nikým neobývaných lokalitách na Slovensku vy-budovaných cerkví je veľmi veľa.

Pokus o zaloenie prvých desiatich latinských biskupstievSv. tefan je prvým uhorským kráľom, ktorý svojvoľne, tj. v roz-

pore so starodávnymi cirkevnými predpismi a starodávnou cirkev-nou tradíciou poruil právo baziliánskych archimandritov-episkopovna doivotný úrad a dovolil svojvoľne vymeniť desiatich archiman-dritov-episkopov významnejích baziliánskych materských-sobor-ných monastyrov v Uhorsku, nahradiac ich cudzincami-benedik-tínmi (Nemcami, alebo Talianmi) rímskokatolíckeho latinského ob-radu. Na území bývalej Bulharskej ríe sa jedná pravdepodobneo tieto episkopské sídla:

❶ Kaloča (arcibiskupstvo), ❷ Byhar (NagyVárad = Oradea-Mare či Velehrad = Belgrad = Belehrad), ❸ Transyl-vania (Alba altransilvana), ❹ Eger (= Jager = Erlau), ❺ Marovár(Marosvár, Čanád = Csanád); na území bývalej Veľkomoravskejríe sa jednalo pravdepodobne o tieto episkopské sídla: ❻ Hron(arcibiskupstvo Gran, Ister-hron, Ostrihom, Esztergom), ❼ Györ(Raab), ❽ Veszprém, ❾ Pécs (Fünfkirchen) a ❿ Vácz (Waitzen).83

Sv. tefan (alebo jeho dvor vedený intrigami Gizely) pre tietomonastyry zároveň vyrúbal od gréckokatolíckych poddaných oko-litých dedín prvé cirkevné desiatky. Takto vznikol, hoci aj len na-krátko, zárodok-záblesk prvých episkopstiev s farským a desiatko-vým systémom rímskokatolíckeho typu. Uhorsko-poľská kronika o tomhovorí toto:

«Po prijatí odkazu kráľovskej hodnosti blahoslavený mu Boíkráľ tefan; kráľovsky zriadil biskupské sídla (latinského typu s fa-rami pozn. redakcie) i krími a nádobami a inými potrebnými k Slu-be Boej (pozor! ete stále byzantská Sluba Boia, nie oma! pozn. redakcie) patriacimi vecami podľa potreby jedného kadého,nadostač ozdobil».84

Prítomnosť latinských benediktínov ako archimandritov-e-piskopov desiatich baziliánskych soborných monastyrov spô-


129

sobila, e v análoch pápeskej Kúrie sa tieto, ete stále plne gréc-kokatolícke baziliánske sobory uvádzajú u ako sídla latin-ských biskupov. Teda, rozumie sa samo sebou, keď «sídla latin-ských biskupov», tak to boli predsa latinské rímskokatolíckebiskupstvá?! Toto je vznik a zaloenie prvých desiatichrímskokatolíckych biskupstiev v Uhorsku, v skutočnosti vaklen dosadenie a výmena desiatich ľudí cirkevných hodnostá-rov.

To, e krátko nato boli dotyční votrelci-príelci vo Vathovýchpovstaniach pozbavení úradu, vyhnaní alebo pozabíjaní (porov.nasledujúcu kapitolu 3.1.) a na ich miesta opäť navrátení regulárnezvolení domáci gréckokatolícki archimandriti-episkopi, a e tedasobory ostali naďalej gréckokatolíckymi monastyrskými eparchiamiete celé storočia, a to vade v Uhorsku minimálne do roku 1204, sav histórii prehliada, alebo úmyselne zamlčuje.

Po čase (najmä po vymretí Arpádovcov po roku 1301, teda v do-be Anjouovcov) sa opäť dostávali na archimandritské-episkopskémiesta cudzinci-benediktíni. Dovtedy v Uhorsku boli rímskokato-líkmi len ojedinelí cudzinci hostia na kráľovskom dvore (obyčaj-ne Nemci a Taliani). Vetko ostatné, slovanské obyvateľstvo bologréckeho obradu (Maďari-Kumáni do Uhorska vtedy ete len pri-chádzali a aj oni spočiatku prijímali vieru v gréckokatolíckom ob-rade). Noví, kde-tu dosadení latinskí archimandriti-biskupi svojegréckokatolícke monastyry pomaly premieňali na spoločenstvá uí-vajúce benediktínsku regulu a latinský obrad.85 A odtiaľ sa latinizá-cia v priebehu nasledujúcich storočí írila i na obsluhovaný ľud.

Pokus o prvé fary latinského typu v UhorskuV gréckokatolíckom arpádovskom Uhorsku pôvodne farský

systém neexistoval. Veriacich bezplatne vysluhovali baziliánskimnísi-kalugeri dochádzajúci z monastyrov.

Príkaz na zaloenie prvej primitívnej fary (parochie) latinské-ho typu (tj. so stabilným latinským farárom-parochom) v Uhorskunachádzame v Druhej knihe nariadení sv. tefana:


130

«XXXIV. Desať osád nech postaví kostol a venuje dva hony po-ľa a toľko otrokov, koňa a dobytka: esť volov a dve kravy a 34drobných zvierat. Odev (rozumie sa bohosluobný) vak a prikrý-vadlá (tie bohosluobné) obstará kráľ, kňaza a knihy (rozumie saliturgické) biskupi».86

Takto mala vzniknúť, v dnenej terminológii, fara latinskéhotypu s deviatimi filiálkami. V týchto desiatich osadách-prichodochvak u dávno predtým pôsobili gréckokatolícki kňazi, mnísi-pri-chodnici, teda tieto obce u boli predtým obsluhované baziliánskymikalugermi ktorí pravidelne prichádzali z početných okolitých bazi-liánskych monastyrov, pretoe v tak pozdnej dobe sa u určite ne-jednalo o misijné územie a o pohanské obyvateľstvo. Veď, ako do-kazujú vizitačné protokoly arcibiskupa Mikuláa Oláha, ete v druhejpolovici 16. storočia takmer tretina obcí na území dneného zá-padného Slovenska nemala stabilného farára (pozri kap. 3.4.) boli toti obsluhovaní baziliánskymi kalugermi.

Pokus o vyrúbanie prvých typicky latinských cirkevných de-siatkov nachádzame tie v tej istej Druhej knihe nariadení:

«LII. Ak Boh niekomu dal desať (častí úrody) v roku, desiatunech dá Bohu a ak niekto svoju desiatu časť skryje, nech platí de-viatu. A ak niekto desiatky vydelené biskupovi (rozumie sa latinské-mu) bol ukradol, nech sa odsúdi ako zlodej a dohoda tohto spôsobucelá patrí biskupovi».87

II. Ostrihomská synoda sankcionuje časté snahy o únik spodnovozavádzanej latinskej desiatkovej povinnosti:

«XIII. Aby sa dedina, v ktorej je cerkov nevzdiaľovala od cerk-vi. Pretoe, ak sa vzdiali, musí zaplatiť (pokutu) desať zlatých avrátiť sa».88

Vathove povstania, ako i nástup gréckokatolíckeho archiman-dritu-episkopa Kolomana na uhorský trón vak zamedzili i vznikutrvalého farského systému v Uhorsku. Boli to len pokusy s krátko-dobým úspechom.


131

Prvé rímskokatolícke fary v Uhorsku boli zakladané na pan-ských hradoch

Neskôr sa prvé novozaloené rímskokatolícke farnosti, tzv. pa-rochie (najmä od éry Anjouovcov) obyčajne kryli s teritóriom ce-lého panstva-upy. Územie jedinej farnosti (parochie) s jedným la-tinským farárom (parochom) sa rovnalo územiu jednej upy. Vola-li sa «parrochia castri», tj. tzv. hradné farnosti. Napríklad v roku1156 sa spomína «parrochia Stigranensi» (teda Ostrihomská far-nosť) so sedemdesiatimi filiálnymi obcami (!), či pozdejie «par-rochia Nitriensi», «parrochia Bors», «parrochia Chunt»89 Ob-rázková kronika (vznikla v rokoch 1342-1382) spomína «parochiacastri Bihor».90

Ako mohla mať jedna farnosť sedemdesiat filiálok? I tu je jasnýdôkaz, e to bola novozaloená latinská hradná farnosť a v tých 70filiálkach ete stále boli a pôsobili baziliánski kalugeri-prichodni-ci, prípadne slobodní gréckokatolícki kňazi.

pirko toto obdobie komentuje veľmi stroho: «Farnosti bolyveľmi rozsiahle (veľkofarná organizácia). Sídla maly obyčajne v dô-leitejích strategických centrách (parochia castri). Väčiu časťpastorácie vykonávaly klátory».91 Samozrejme, e latinský pir-ko nenapísal, e v tom čase ilo o gréckokatolícke baziliánske mo-nastyry.

Podobnú situáciu vidíme i dnes, na začiatku 21. storočia:V celom gréckokatolícko-pravoslávnom okrese Medzilaborce je len jedna je-

diná rímskokatolícka farnosť v Medzilaborciach, ktorá má vak a pätnásť (!)filiálok s minimálnym alebo priamo nulovým počtom latinských veriacich. Na celýokres teda pripadá len jediná latinská farnosť s 15 filiálkami! Z týchto pätnástichlatinských filiálok je dvanásť gréckokatolíckymi farnosťami so samostatnýmigréckokatolíckymi kňazmi! A ďalie tri sú tie gréckokatolíkmi plne osídlenýmigréckokatolíckymi filiálkami. Nespomíname tu pritom súčasné miestne pravo-slávne farnosti. Vo vetkých pätnástich latinských filiálkach je dokopy (podľasčítania z roku 1991) len 187 rímskokatolíkov, teda v priemere len 12 latin-ských veriacich na jednu obec.92 To vak nemení nič na tom, e «latinská far-nosť v Medzilaborciach má 15 filiálok».

Rímskokatolícka farnosť Snina je na tom ete horie, má dokonca a dvad-saťdva (22) filiálok.93 Ba, rímskokatolícka farnosť v Stropkove má advadsaťpäť (25) filiálok. V niektorých z týchto filiálok nemá ani jediného


132

veriaceho, v iných minimálny počet94 Rímskokatolícka farnosť Svidník malaroku 1995 a dokonca, na nae pomery, rekordných tridsaťtri (33) filiálok,vo väčine ktorých sú plne fungujúce gréckokatolícke fary s gréckokatolíckymifarármi a skutočne minimálny, alebo priamo nulový počet rímskokatolíkov.95

Podobne v roku 1156 hradná latinská farnosť «Stigranensi» (Ostrihom) malaa 70 filiálok a v nich (nepočítajúc cudzincov-hostí) nulový počet rímskoka-tolíkov! Podobne obrovský počet filiálok mala pri svojom vzniku aj nitrian-ska hradná latinská farnosť V týchto latinských filiálkach, ako bolo u vyienaznačené, bol počet rímskokatolíkov minimálny, či nulový a naopak ili v nichtakmer výlučne gréckokatolíci obsluhovaní svojimi svjačenikmi či kalugermi.Analogicky, ako je tomu i dnes na severovýchode Slovenska, v hore menova-ných okresoch, kde pôvodných baziliánskych mníchov-kalugerov, v priebehustoročí vystriedali gréckokatolícki kňazi ijúci na farách prísluných dedín.

Kostol = «castellum» = hradChaloupecký k vzniku latinských fár poznamenáva: «Z kmeno-

vých území, patřících ke hradu, jen byl jakýmsi ústředím nábo-enské, politické, vojenské a zejména soudní správy, staly se hrad-ské fary, neb jak se v německé literatuře zpravidla píe, velkofary.Jejich hranice shodují se s hranicemi starých komitátů a to tak, ejména parochia nebo comitatus uíva se vůbec v stejnémsmyslu. Jestli kde shoda mezi politickým a církevním rozdělenímzemě je téměř úplná, je to právě na Slovensku». Niekedy sa funk-cia latinského farára priamo stotoňovala s funkciou miestnehonajvyieho hradného ľachtica. Vtedy sa takýto označoval «co-mes parrochialis».96

Odtiaľ je v slovenčine slovo «kňaz» (vo význame svjačenik) a jeho enskáforma «kňaná», ktorým slovom sa v starých časoch pôvodne označoval ľach-tic, pán hradu a jeho manelka.

Miestny ľachtic bol obyčajne nejaký cudzinec latinského, Slo-vanom cudzieho obradu (od doby Anjouovcov, teda od 14. st. je tou pravidlom), ktorý si so sebou priviedol latinského kňaza, alebosám ním bol a na svojom hrade zaloil prvý latinský «kostol» (po-rov. dnený slovenský výraz «kostol», ktorý vznikol z latinského«castellum» hrad). Územie, ktoré bolo novému latinskému kňa-zovi podriadené (tj. tzv. jeho farnosť) sa spočiatku krylo s celým


133

panstvom. Na dedinách, ktoré patrili do panstva, vak naďalej pô-sobili gréckokatolícki kalugeri, baziliánski mnísi, prípadne v ich ne-dostatku neskôr i gréckokatolícki kňazi-biľci. Postupom dlhého času,úmerne napredujúcej latinizácii, vak boli transformovaní, či na-hrádzaní pribúdajúcim latinským klérom. Tak začali vznikať i no-vé a nové latinské farnosti a obrovské územie jedinej hradnej la-tinskej farnosti sa začalo deliť na menie a menie latinské farnostido dnenej podoby a rozlohy.

Podobnú situáciu (teda latinizáciu podľa toho istého receptu) vidíme dnes na pre-lome 20. a 21. storočia, kedy po páde komunizmu bolo obrovské teritóriumRuska ustanovením latinských diecéz, a to dokonca «a po Kamčatku», rozde-lené medzi jednotlivé gigantické latinské «farnosti», zatiaľ vak ete bez vlast-ných veriacich, vraj pre cudzincov latinského obradu ijúcich na teritórii býva-lého ZSSR To je počiatok pre chystanú expanziu a neskorie zakladanie po-četnejích a početnejích a zároveň rozlohou meních a meních latinských far-ností.97

Príklad oravskej latinskej hradnej farnostiKavuljak nepoznajúc mentalitu dobovej sobornosti gréckoka-

tolíckej cyrilometodejskej Cirkvi, s počudovaním kontatuje, e na ce-lej Orave, ako to vyplýva z pápeských registrov, bola a do 14. sto-ročia len jedna jediná rímskokatolícka farnosť (!), ktorá sa nachádza-la priamo na Oravskom hrade98 a na Orave vtedy ili ľudia, takako hocikde inde, a neboli pohanmi. Bolo tam v tom čase niekoľkodesiatok gréckokatolíckych osád-obcí prichodov obsluhovanýchkalugermi-baziliánmi, alebo enatými gréckokatolíckymi kňazmi-biľcami. Tak tomu bolo dovtedy, kým si «obrátením» gréckokatolí-kov, tj. pretiahnutím z gréckokatolíckeho obradu na latinský, mi-sijná oravská latinská hradná farnosť podporovaná miestnym ze-mepánom-cudzincom rozličnými spôsobmi, nevynímajúc ani ná-silné metódy, nezískala dostatočný počet veriacich. Potom sa zvý-il i počet latinských farností na Oravskom panstve.

Konkrétne prvá latinská fara v Oravskej upe sa spomína av roku 1334, teda v časoch po nástupe Anjouovcov (!). Svoje sídlomala, ako bolo u vyie naznačené, na hrade.99 Dá sa predpokla-dať, e vznikla hneď potom, čo arpádovskí vládcovia Oravy boli


134

proanjouovským klanom vytlačení. Na konci latinizačnej anjouov-skej éry (roku 1397) na celom Oravskom panstve bolo u päť far-ností100 Tieto farnosti zostali v tomto počte (tj. bolo ich len 5)ete ďalích 150 rokov, tj. a do roku 1559! Potvrdzuje to prvá his-toricky známa kanonická vizitácia vykonaná na Orave v rokoch1559-1560. A ete pri tom vetkom zaujímavým prvkom tejto vi-zitácie bolo, e takmer vetci na Orave trvale pôsobiaci katolíckikňazi (ilo u o biľcov, teda nie o mníchov-kalugerov) boli enatí adávali sv. príčastie pod obojím spôsobom, teda inými slovami po-vedané, boli gréckokatolíkmi. Niektorí historici sa snaia dokázať,e sa jednalo u o protestantských farárov,101 avak túto falonútzv. «protestantskú interpretáciu» z gruntu vyvracajú samotné vizi-tačné protokoly (pozri kapitolu 3.4.), ktoré hodnotia, čo do kato-líckosti, týchto enatých kňazov veľmi pochvalne.

Kavuljak sa fakt zväčenia počtu latinských farností na Orave z jednej na päť,snail vysvetliť hypotézou o údajnom prvotnom nedostatku obyvateľstva na O-rave a o prisťahovalectve nového obyvateľstva. Jeho teória je vak nelogická, pretoeak by bol do 14. storočia naozaj tak veľký nedostatok obyvateľstva na Orave, Orav-ský hrad by nemal kto finančne i robotne udriavať, preto hypotéza o malompočte obyvateľstva pod Oravským hradom na Orave absolútne neobstojí.

Birituálne monastyryBiskupi-cudzinci dosadení nezákonne na čelo baziliánskych

soborných monastyrov presadzovali latinský obrad. Neilo to vaktak jednoducho, teda zo dňa na deň, a preto v niektorých z bazi-liánskych monastyrov dlhý čas existovali vedľa seba, paralelne,mnísi slúiaci v oboch obradoch (tzv. birituálne monastyry), kým sadefinitívne nepretransformovali za latinských benediktínov, tým, eprestali slúiť gréckokatolícke bohosluby a prijali benediktínsku re-gulu úplne za svoju. Svedkami podobného javu sme v 10.-11. storočíi v samotnom Ríme, keď sa pôvodné gréckokatolícke baziliánskemonastyry takýmto spôsobom pretransformovali na latinské bene-diktínske (napr. monastyr sv. Alexia na Aventíne, či monastyr sv.Praxedy pri bazilike Santa Maria Maggiore102). Takýto osud posti-hol napr. aj baziliánsky monastyr vo Vyehrade pri Dunaji, ktorýsa oficiálne pretransformoval na benediktínsky a niekedy po roku


135

1221,103 alebo baziliánsky monastyr v Krásnej nad Hornádom pri Ko-iciach, kde bol dosadený cudzí predstavený a roku 1217104

2222....2222....3333.... DDDDeeeejjjjiiiinnnnyyyy ggggrrrr.... kkkkaaaatttt.... eeeeppppaaaarrrrcccchhhhiiiiíííí nnnnaaaa úúúúzzzzeeeemmmmííííbbbb˘vvvvaaaallllééééhhhhoooo UUUUhhhhoooorrrrsssskkkkaaaa nnnnaaaa ttttrrrroooosssskkkkáááácccchhhh kkkkttttoooorrrr˘cccchhhh

vvvvzzzznnnniiiikkkklllliiii llllaaaattttiiiinnnnsssskkkkéééé ddddiiiieeeeccccéééézzzzyyyy

" Báčska gréckokatolícka monastyrská eparchia(

!

dnes u neexistuje)Ete v roku 1198 bolo v Báči gréckokatolícke archiepiskopstvo.

Sasinek o tom hovorí toto: «Keď kyrillské arcibiskupstvo v Báčibolo potlačené a na latinského biskupa kaločského prenesené, Slo-veni spierali sa platiť desiatky tomu arcibiskupovi kaločskému».105

Proti gréckokatolíckemu archiepiskopstvu v Báči tvrdo vystúpil(obviniac ho zo schizmy) práve pápe Inocent III.,106 ktorý potlá-čal a transformoval gréckokatolícky obrad na latinský, kde lenmohol. Podľa svedectva spisu Ungarie dominium z čias uhorské-ho kráľa Bela III. (1173-1196) vysvitá, e keď Kaločskému arcibis-kupstvu bolo podriadené Báčske episkopstvo východného obradu,Kaločské arcibiskupstvo premiestnilo svoje sídlo do Báču.107 Jed-ným z prvých latinizátorov tejto oblasti bol gréckokatolícky me-tropolit zvaný Ugolinus (Ugrinus), ktorý sám prijal latinský obrada snail sa ho čo najviac rozíriť.108

" Čanádska gréckokatolícka monastyrská epar-chia109 ( dnes u neexistuje)

Mesto Čanád sa nachádza v ninom Potisí pri Segedíne na rie-ke Maro, preto sa nazýva i Marohradom. Marohrad bol hlav-ným mestom (velehradom) knieatstva rusínskeho knieaťa-vojvo-du Achtuma, ktorý bol bezpochyby gréckeho (gréckokatolíckeho)obradu, pretoe v gréckokatolíckom obrade bol v Budíne i pokrs-tený. V Čanáde sa nachádzal baziliánsky soborný monastyr sv. Já-


136

na Krstiteľa-Predchodcu a teil sa zvlátnej priazni Achtuma.110

Keďe lo o soborný monastyr, sídlil v ňom baziliánsky episkop-archimandrit juridicky spravujúci toto panstvo. Mnísi ijúci v mo-nastyre robili funkciu «kanonikov» sobora-kapituly episkopa.111

Achtum bol porazený vojvodom zvaným Čanád, ktorý bol v tomčase vo vojenských slubách uhorského kráľa sv. tefana I. Po po-ráke Achtuma, kráľ sv. tefan I. zmenil meno hlavného mestatohto knieatstva-panstva na Čanád a dal ho do vlastníctva Čaná-dovi. Stalo sa to začiatkom 11. storočia. Vojvoda Čanád, ktorý od-vtedy vládol nad Marohradom (teraz u Čanádom), vyhnal zo svoj-ho hlavného mesta baziliánov a na ich miesto zavolal Taliana Gé-rarda (okolo r. 1035, čo sa zvykne uvádzať ako vznik rímskoka-tolíckeho Čanádskeho biskupstva112) a s ním dvanástich benedik-tínov, taktie cudzincov, ktorí u boli napospol vetko latinskéhoobradu. Vyhnaní baziliánski mnísi sa usadili v Orosláňoi («Orosz-lany» v preklade Ruské Dievča),113 ale i odtiaľ ich neskôr opäťvyhnali a na ich miesto taktie uviedli benediktínov Archeolo-gické vykopávky v roku 1868 potvrdili v Čanáde základy staro-dávneho monastyra gréckokatolíckeho obradu. Základy boli dato-vané na 10. storočie. Medzi objavmi bola i typická byzantská krs-titeľnica114

O týchto «predsvätogérardských mníchoch» Horvát píe takto:«Márosvárt, meli Ochtum legyözetése után Csanádnak neveztetett,már elébb is létezett egy görög (tj. gréckokatolícky) klastrom. Gel-lért püspök a görög barátokat Oroszlánostra a Csanád vezér al-tal épitett klastromba helyesvén át».115 Sasinek priamo kontatuje:« zo soboru (soborného monastyra pozn. redakcie) nad Maru-ou zrodilo sa biskupstvo Čanádske».116 V prvom Vathovomgréckokatolíckom povstaní, v ktorom gréckokatolíci bránili cyrilo-metodejskú «staru viru», bol roku 1047 Talian Gérard117 zabitý,118

a jeho latinskí mnísi vyhnaní. A neskôr, v čase, keď sa na grécko-katolíkov latinský svet díval u ako na pohanov, tj. nekresťanov(lebo neuznával ich krst za platný pre odlinú formulu), bol Gé-rard vyhlásený za svätého, ako mučeník zabitý pohanmi.


137

" Egerská gréckokatolícka monastyrská eparchia( dnes u neexistuje)

Slovanské a grécke mená prvých egerských episkopov dosved-čujú, e to boli gréckokatolícki archimandriti-episkopi egerskéhosoborného baziliánskeho monastyra:

Catapranos (1009), Bonifác (latinský protibiskup Buldus zabi-tý vo Vathovom gréckokatolíckom povstaní - 1047), Petro (1048),Jakub (Kubo = Kupa, 1094), Prokop (1103), Vavrinec (1104-1105),Martyrios I. (1106), Volferus (1112), Kletos (1114-1131), Andrej(1132), Bystrík (1135), Martyrios II. (1141-1150), Luka (1151-1158),Chema (1162), Nikolaj (1180), Toma (1217-1224), Kletos II.(1225-1242), Lampert (1242-1275), Andrej (1275-1305).119

Ete v čase Arpádovcov mali v Egeri vetky cerkvi nejakéhovýchodného patróna: sv. Nikolaja Čudotvorcu, sv. archistratihaMichala, sv. veľkomučeníka Dimitrija a sv. Kozmu a Damiána.120

Egerský baziliánsky soborný monastyr a jemu podliehajúcamonastyrská gréckokatolícka eparchia mali popri Byhorskej (Vû-gorske

j), tj. Veľkovaradínskej, kľúčovú roľu medzi (v)uhorskýmimonastyrskými eparchiami. Obidva, Eger i Byhor (Veľkovaradín),leali a leia toti v bývalom srdci Uhorska v Rusínskom vojvod-stve následníka uhorského trónu (tzv. marchia Ruizorum). Pretonielen pri zrode Uhorska, ale i v časoch Anjouovcov (14. st.), baete i neskôr, egerský biskup (tentoraz u latinského obradu) bolvdy automaticky nástupcom ostrihomského arcibiskupa-primasa,keď sa uprázdnil jeho trón.

Obidve slová «Eger» i «Byhor» majú rovnaký, ba jeden a ten istýslovný základ «(v)uhor», s tým rozdielom, e prvé vzniklo z keltskejči skôr moskosibírskej a druhé zo skýtskej praslovanskej výslov-nosti. Slovo «Eger» (Ager, Agria) je moskosibírskou výslovnosťoustaroslovanského «v¨gß» (v)uhor, (v)uher. Ide o moskosibírsku(či keltskú) výslovnosť, kde je zvuk h nahrádzaný zvukom g a hláskau často hláskou a: «*Ûøg-ß» [čítaj (hw)a(n)ger] = «Ager», po-rovnaj ekvivalentnú výslovnosť zachovanú napr. v anglickom Hun-gary [hangyri].


138

Pozoruhodnú zmienku o prekvitajúcej egerskej (uherskej) gréc-kokatolíckej farnosti, avak u priamo v sídle latinského biskupa,máme ete z roku 1693 v Denníku Josifa Rogu de Camellisa, ktorýu nairoko otvoril dvere jej latinizácii:

«14. mája 1693 som navtívil (gréckokatolícku) cerkov v Egeria prikázal veriacim: 1.) aby neprijímali iného kňaza, ako toho,ktorého im stále ja menujem, 2.) aby sa počas bohosluieb spomí-nalo meno najsvätejieho pápea, 3.) aby sa v latinských procesiáchzúčastňovali (aj gréckokatolícki) kňazi i ľud, 4.) aby tyrikrát do rokakázal latinský pleban (farár) v gréckej (gréckokatolíckej) cerkvi,5.) aby v (gréckokatolíckej) cerkvi mohol latinský pleban aspoňraz do roka slúiť (omu)».121

Na vtedají čas sa jednalo o veľké ústupky voči latinskému ob-radu, aké nikde inde v Mukačevskej eparchii nemali obdobu, pre-toe by ich gréckokatolícky ľud aj tak neprijal. Gréckokatolíci i-júci priamo v srdci latinskej Egerskej diecézy «v symbióze» s rímsko-katolíkmi, boli vak u nato pripravení Dnes u v Egeri pôvod-ných gréckokatolíkov nieto stali sa rímskokatolíkmi a z pôvodnejcerkvi je len múzeum byzantského umenia Tak končí kadá me-dziobradová symbióza, či biritualizmus tak učia dejiny.

Podobnej evolúcie sme boli svedkami i na konci 20. storočia, keď ivot «v sym-bióze» a spoločnom uívaní gréckokatolíckej cerkvi gréckokatolíkmi a «priateľ-skými» rímskokatolíkmi vedie priamo k prechodu na latinský obrad (napr. Hra-ničné, filiálka gréckokatolíckej farnosti Kremná pri Starej Ľubovni,122 NináOlava pri Stropkove,123 Pusté Pole, okres Stará Ľubovňa,124 Breany pri Pre-ove, či pokus o násilné prebratie gréckokatolíckej cerkvi v Čiaticiach (filiálkagréckokatolíckej farnosti Kráľovce pri Koiciach) rímskokatolíkmi v osemde-siatych rokoch 20. storočia

" Kaločská gréckokatolícka monastyrská eparchia( dnes u neexistuje)

List pápea Mikuláa IV. (1288-1292) z r. 1291 episkopovi ka-ločskému dokazuje, e onoho času ete v blízkosti Kaloča, či pria-mo v ňom existovala gréckokatolícka monastyrská eparchia. O-značovaná je vak u ako schizmaticko-pohanská, pretoe v tom


139

čase (koniec 13. a zač. 14. st.) sa pohanmi začali označovať gréc-kokatolíci, pretoe neplatili desiatky, neboli latinského obradu a for-mula ich krstu, i keď je u dnes veobecne latiníkmi uznávaná, vtedybola pokladaná za neplatnú. Pre tento dôvod i keď niekto bol pokrste-ný gréckokatolíckou formulou, latiníci ho pokladali naďalej za poha-na.125 Menovaný arcibiskup bol pravdepodobne dosadený bene-diktín na čelo soborného baziliánskeho monastyra, ktorý sa vakzrejme dlho neudral.

Na území pôvodne gréckokatolíckej Kaločskej eparchie sa pre-vádzala tie cieľavedomá latinizácia.

Theiner napr. uvádza list pápea Klementa VI. (1342-1352) z 15.apríla roku 1344 adresovaný nitrianskemu biskupovi Vítovi, ktorýje ukákovým príkladom, ako sa likvidovali baziliánske monasty-ry a transformovali na benediktínske v Uhorskom kráľovstve za vládyAnjouovcov. V tomto liste pápe priamo vyzýva a svojou apotol-skou mocou poveruje nitrianskeho biskupa-benediktína, aby prev-zal vetky právomoci a vládu nad soborným baziliánskym mona-styrom sv. Dimitrija Solúnskeho na území novovytváranej Kaloč-skej (latinskej) diecézy, ktorá vak bola ete stále bez svojho trva-lého latinského biskupa. Gréckokatolícky archimandrit-episkopsoborného monastyra sv. Dimitrija Solúnskeho, ako vysvitá z listu,pred desiatimi rokmi umrel a i napriek tomu, e Anjouovci bloko-vali intronizáciu novozvoleného gréckokatolíckeho episkopa, gréc-kokatolícky obrad v monastyre sa rozvíjal a il naďalej normálne.Preto pápe poveruje nitrianského biskupa, aby potlačil gréckoka-tolícky obrad v monastyre sv. Dimitrija Solúnskeho v Kaloči. Pria-mo ho vyzýva k tomu, aby reformoval tamojích gréckokatolíckychčerncov-baziliánov na latinských benediktínov. Za odmenu mu dávavetky majetky a príjmy monastyra a do smrti. Po jeho smrti sibenediktíni v bývalom baziliánskom monastyre u navdy budúvyberať svojho abbasa spomedzi seba.126

Mimochodom, sv. veľkomučeník Dimitrij Solúnsky patrón toh-to soborného baziliánskeho monastyra odsúdeného pápeom na zá-nik sa spomína v Proskomídii kadej gréckokatolíckej Liturgie sv.Jána Zlatoústeho. V dokumente pápe označuje gréckokatolíkov


140

za schizmatikov. Ak by vak boli skutočnými schizmatikmi v dne-nom slova zmysle, pápea by vôbec nepočúvali a boli by sa na ne-ho «vykaľali» a nie čakali, kedy ich pred ich vlastnými očami zli-kviduje.

" Nitrianska gréckokatolícka monastyrská eparchia( dnes u neexistuje)

Soborný baziliánsky monastyr v Nitre sa r. 1113 označuje ako«Gan villa episcopi». V rokoch 1105-1116 tam sídlil baziliánskyarchimandrit-episkop Hervasij, r. 1134 archimandrit-episkop Ni-kolaj a r. 1156 episkop Joan V roku 1624 vtedy u rímsko-katolícke Nitrianske biskupstvo malo u spolu 73 farností (!).127

Podľa Ústavu (tj. zbierky monastyrských predpisov) Nitrian-skeho sobora, ktorý pochádza z obdobia okolo roku 1116 (avakopis je o mnoho mladí po roku 1204 a originál sa nezachoval), sazakazovalo vysvätiť na kňaza toho, kto nevie po latinsky čítať a pí-sať.128 Keďe gréckokatolícki adepti na kňazstvo (černci) perfekt-ne ovládali staroslovanské písomníctvo (cyriliku), čo denno-denneuívali pri prepisovaní kníh a vysluhovaní sv. tajomstiev v grécko-katolíckom obrade, tento Ústav ich nútil, aby sa začali učiť aj la-tinsky. Potom u bolo len otázkou času zaviesť aj príkaz, aby slú-ili ome po latinsky. Kým vak nevedeli čítať latinkou, nikto imtakýto príkaz dať nemohol.

Dokumenty o najdávnejej histórii Nitrianskej monastyrskej e-parchie, tak ako skoro vade inde zmizli Poeticky, avak so ia-ľom v srdci sa o tom zmieňuje (roku 1864) dlhoročný pracovníkMatice slovenskej F. Sasinek takto:

«Nič som si tak neiadal, jako abych deje Nitry v smeru tomtovyskúmať mohol. I tu ale zavisnul nad nami osud slovenský. Leto-pisy, jakoby sa boly uriekly, mlčia o hlavních príbehoch. A hľa! to-to jich mlčanie dôvodom nám je toho, e sa tu nečo konalo, a eto, čo sa dialo, bolo i telom i duchom slovenské. Verte mi, e tam,kde kroniky o naej minulosti mlčia: stalo sa to zo závisti proti, v ni-čom nezaviniviemu sa menu i národu slovenskému. A tak to má


141

aj pri Nitre jakoby sa prepadly jej deje od roku 885 a 1135.Vade ticho, vade hlucho. Obledla sláva Nitry, jako sláva Jeruza-lema pod návalom Saracenov».129

" Ostrihomská gréckokatolícka monastyrská epar-chia ( dnes u neexistuje)

Ostrihom (Ister-hron veľkomoravské mesto na sútoku riekIstra a Hrona, tj. Dunaja a Hrona zkomolene Strigonia, Eszter-gom alebo jednoducho Hron = Gran130). Jedným z gréckokatolíc-kych archimandritov-episkopov sídliacich v baziliánskom sobor-nom monastyre v Ostrihome bol archiepiskop Jerotej. Okolo roku940 ho vysvätil131 na episkopa kontantinopolský patriarcha Teo-filakt (933-956).132 Spomínajú to grécki historici z 10. a 11. storo-čia ako: Kedrin, Zonaras, Kuropalates, Skylites i Kontantín Por-fyrogenet.133

Jedným z gréckokatolíckych nástupcov Jeroteja na mieste ar-chimandritu-episkopa v sobornom monastyre v Ostrihome bol Te-ofilakt. V tyridsiatych rokoch 20. storočia na výstave staroitnos-tí v New Yorku bol prezentovaný drahocenný exponát pečať toh-to gréckokatolíckeho episkopa. Na pečati bol staroslovanský nápiscyrilikou: «Gospodi, spomagaj Teof¡lakta, œpiskopa Turk¡v».Gréci v tom čase toti slovanských Uhrov (bielych) volali Turka-mi.134

Iný ostrihomský archimandrit-episkop bol archiepiskop Sera-fín, ktorý roku 1099 vysvätil praského episkopa Hermana. V dobo-vých dokumentoch bol preto Herman Nemcami označovaný akoschizmatický, čo jednoducho svedčí o jeho byzantskom obrade, akoi byzantskom obrade jeho svätiteľa.135

Z neskorieho zlatinizovania Ostrihomského soborného bazili-ánskeho monastyra a jeho transformácie na rímskokatolícky obvi-ňuje kultéty hlavne benediktína sv. Vojtecha (+997): «Mono po-vedať, e nebyť Vojtechovej práce ostrihomskej, Maďari by ostalipri východnej cirkvi boli by sa poslovančili. Ich reč, i keď odvrá-tili sa od slovanskej cirkvi, bola a do 14. storočia hodne nema-


142

ďarská, (Szamota István, A schlägli magyar szójegyzék a 15. szá-zad első negyedéből, Budapest, 1894)».136

Ak je pravdivé hore uvedené tvrdenie kultétyho, e Ostrihomzlatinizoval benediktín sv. Vojtech u koncom prvého tisícročia,toto zlatinizovanie vak tie bolo len prechodné. Bodku za ním u-robilo Vathovo povstanie. Latinizácia Ostrihomu bola dovŕená av 14. storočí za Anjouovcov.

V kontantinopolských zoznamoch archieparchií a eparchií od ci-sára Leva VI. (896-912) a do cisára Andronika (1183-1185) jemedzi byzantskými eparchiami pravidelne zaznačovaná Sriemskáa Ostrihomská eparchia (Suvrmion, h] nu`n Ou[ggria, kai; Strivw-moõ v preklade: Sriem, ktorý je teraz v Uhorsku a Ostrihom).137

Teda minimálne od konca 9. a do konca 12. storočia Ostrihombol sídlom gréckokatolíckeho episkopa.

Ete na konci 13. a na zač. 14. storočia, tj. v časoch spiskéhogréckokatolíckeho episkopa Jakuba, bol ostrihomský soborný mo-nastyr ete stále tak veľmi baziliánsky a tak veľmi gréckokatolícky,e dokonca i ostrihomský archiepiskop Volodimir (Lodomerius, +1297)musel slúiť birituálne, tj. v latinskom i gréckom obrade.138

" Päťkostolná gréckokatolícka monastyrská epar-chia ( dnes u neexistuje)

ivný spomína, e k východnému byzantskému obradu patril ipäťkostolný episkop Dimitrij (+1301). Tento päťkostolný (pentah-klhsiothn) episkop podľa svedectva dejín o Andronikovi Paleolo-govi starom, ktoré napísal Pachimér v gréckom jazyku (L.I, cap.XXXV. L.II. cap. III., VI., i IX.), zúčastnil sa udatne v gréckomťaení proti carihradskému patriarchovi Kipriovi, a vedľa xartophi-laxa carihradskej cerkvi Moampara bol v roku 1290 hlavnýmpôvodcom zosadenia tohto patriarchu. Okolo tej istej doby (od ro-ku 1279 do 1302) Päťkostolie u malo i latinského protibiskupamenom Pavla, ktorý sa v iestich listinách (z rokov 1279, 1290,1294, 1296, 1297 a 1302) síce uvádza ako biskup päťkostolný,avak v kráľovskom diplome pod rokom 1287 sa nazýva len «Prae-


143

positus, legum Doctor Administrator quinqueecclesiensis episco-patus» a v druhom kráľovskom diplome pod rokom 1295 sa spo-mína ako «Praepositus strigoniensis, legum Doctor, Administratorquinqueecclesiensis episcopatus». Táto posledná vána okolnosť hopredstavuje podľa vetkej vierohodnosti ako iba protibiskupa me-novaného Rímom, ktorý vak nikdy nemohol zaujať päťkostolnéepiskopstvo (lebo episkop gréckeho obradu Dimitrij mal ete veľkéa silné pozície) Svoj ivot skončil len ako prepot v Ostrihome, a ne-bol ani pochovaný v päťkostolnej katedrálnej cerkvi. Naopak v tejtocerkvi je pochovaný episkop gréckeho obradu: Slovan Dimitrij.139

Podobnej situácie striedania episkopov a protibiskupov sme sved-kami i na Spii (pozri v kap. 4.2.1.).

" Veľkovaradínska gréckokatolícka monastyrskáeparchia (vďaka Márii Terézii existuje dodnes)

Veľký Varadín (doslovne «Veľký Hrad», «Velehrad», dnes «Ora-dea Mare») zvaný tie Byhar (Vûgor) v kraji zvanom Byharsko (=Vûgorsko), bol srdcom «bieleho Uhorska» mal u v pohanskýchčasoch veľký kultový význam. ili tu Rusíni, tj. Uhri (bieli) vlád-nuce privilegované etnikum «bieleho» arpádovského Uhorska. Uz roku 1031 je doloená v latinsky písaných dokumentoch histo-rická zmienka, e Imrich syn uhorského kráľa sv. tefana bol ru-sínskym vodcom «dux Ruizorum» (Annales Hildesheimenses ad a.1031) a ovládal práve toto územie, ktoré spolu s územím Podkar-patskej Rusi a dneného Slovenska, predstavujúcim svojou rozlo-hou tretinu Uhorska, sa r. 1131 označuje ako «Rusínska marka»(marchia Ruizorum, alebo marchia Ruthenorum - Vita Choun-radi Mon. Germ. SS. XI, 74).140

Uhorský kráľ Koloman (1095-1116) bol gr. kat. episkopomVo Veľkom Varadíne, tj. v Byhare141 bolo sídlo gréckokatolíckej

monastyrskej eparchie v baziliánskom sobornom monastyre zasväte-nom Prečistej Dive Marii. Keďe Veľký Varadín (Byhar) bol jednýmz centier bieleho Uhorska (Byharska), význam Varadínskeho bazilián-


144

skeho soborného monastyra ete vzrástol, keď sa v druhej polovici 11.st. stal veľkovaradínskym gréckokatolíckym archimandritom-episko-pom Koloman syn uhorského kráľa Gejzu I. Veľkého (1074-1077)a neskorí uhorský kráľ (1095-1116) v jednej osobe.

Kolomanova matka dcéra byzantského cisára Teodula Synadema bolaGrékyňa, a ako taká, dala svojim deťom grécke mená: prvorodený dostal meno«Koloman» (v preklade dobročinec, doslova ialený do dobrých skutkov), dru-hý dostal meno «Almo» (grécky «ajlmaõ», čo v preklade znamená slaný).142

Koloman (Gejzovič, často označovaný aj ako Koloman «čísloII»), i napriek tomu, e bol archimandritom-episkopom, po smrtisvojho strýka, uhorského kráľa sv. (V)Ladislava (1077-1095), kto-rý nezanechal muského potomka,143 v zúfalej snahe uhorskej, bai európskej ľachty, aby nevymrela arpádovská dynastia, nastúpilroku 1095 na uhorský trón. Od pápea Urbana II. (1088-1099) (na roz-diel od Abbu Samuela) obdral dipenz vzhľadom na mníske sľu-by, ktoré zabraňovali mníchovi účasť v civilných úradoch.144 V bulez augusta 1096 pápe vyjadruje veľkú radosť, e episkop Kolomanposlúchol «nariadenie vemohúceho Boha», tj. nariadenie svojhopredstaveného (episkop poslúchol pápea) a prijal vládu i kráľov-skú korunu. V monastyroch toti platí zásada, e plniť vôľu pred-


145

staveného (vo vetkom okrem hriechu) znamená plniť vôľu Boiu:«Urban biskup, sluha sluhov Boích v Christovi milovanému

synovi Kolomanovi, veľkému kráľovi Uhrov nevýslovnou rados-ťou sme sa poteili, počujúc, e tvoja veľkomonosť nariadenímvemohúceho Boha začala vládnuť».145

Ako černec baziliánsky mních (kaluger) bol vysoko vzdela-ný146 a inteligentný, o jeho múdrosti svedčili i jeho zákony Na-príklad zákonné nariadenie č. LVII, v ktorom na území Uhorskavôbec nedovolil inkvizíciu proti čarodejniciam a tým vo svojej ro-zumnosti predbehol západný svet (Taliansko a panielsko) o 500-600 rokov:

«Strigy, keďe neexistujú, nech nie sú súdené».147

Pre svoju mimoriadnú vzdela-nosť dostal prímenie «kniΩn¥jkolomanß» Kniný Koloman.148

Pozdejie kroniky doslovne pre-vzali tento jeho staroslovanský gréc-kokatolícky titul, avak u v maďa-rizovanej forme «Cunues Calman»(Könyves Kálman).

Obrázková kronika (Chroni-con Pictum) napríklad píe:

«Tento Koloman, ako niekto-rí vravia, bol varadínskym bisku-pom. Pretoe jeho bratia ho pre-dili smrťou, na základe pápeské-ho povolenia bol nútený vládnuť.Uhri ho nazývali Kniný Koloman(Cunues Calman), lebo mal knihy,ktoré mu slúili ako biskupovi nakadodenné (= pravidelné) odba-vovanie Časoslova».149 Teda Ko-loman i potom, ako sa stal uhor-ským kráľom, si plne uvedomovalsvoje mníske a kňazské povola-


146

Korunovácia baziliánskeho mníchaKolomana z Obrázkovej kroniky.

nie, a preto nikdy nezanedbával svoje mníske pravidlo z Časoslo-va.

Vetky latinské stredoveké kroniky (ako napr. i vyie spome-nutá Obrázková kronika) sa ku kráľovi Kolomanovi, ako i k jehovláde stavajú veľmi negatívne,150 a to práve kvôli jeho obradovejgréckokatolíckej príslunosti (boli toti napísané o niekoľko storo-čí neskôr, v čase, keď gréckokatolíci Uhorska boli povaovaní ulen za pohanov).


147

Kráľ Koloman (10951116) i napriek tomu, e bol kráľom, chodil oblečenýv mnískom habite tak ho znázorňuje i Obrázková kronika,

ktorá bola napísaná o niekoľko storočí pozdejie.

Uhorský kráľ Koloman (Gejzovič) bol enatý len raz, a to v sko-rej mladosti, ete pred vstupom do monastyra, a teda i pred násled-nou vysviackou na episkopa-archimandritu. Do baziliánskeho mo-nastyra vo Veľkom Varadíne vstúpil alebo po smrti svojej manel-ky, alebo ete za jej ivota, v ktorom vak prípade jeho manelka pojej náleitom a dobrovoľnom rozhodnutí nutne tie vstúpila do en-ského baziliánskeho monastyra.151 Preto nie div, e stredovekékroniky zaznamenali udalosť, ako za jedného kumánskeho (maďar-ského) útoku sv. (V)Ladislav prenasledoval istého Kumána unáa-júceho dievča v domnení, e je to «dcéra veľkovaradínskeho epis-kopa».152 Domnieval sa toti, e ide o dcéru jeho synovca, tj. epis-kopa Kolomana (Gejzoviča). Úzky príbuzenský vzťah s predolýmuhorským kráľom (V)Ladislavom a arpádovský kráľovský pôvod veľ-kovaradínskeho archimandritu-episkopa Kolomana vysvetľuje i fakt,prečo kráľ sv. (V)Ladislav v časoch svojej vlády tak tedro fundo-val, ba od základov i obnovil Veľkovaradínsky monastyr.153 Vy-svetľuje tie aj to, prečo ete za vlády Gejzu I. Veľkého vystupovalveľkovaradínsky archimandrit-episkop v dôleitých jednaniachsvojho otca (Gejzu I. Veľkého) bok po boku s vodcom II. Vathov-ho povstania Jánom Vathom.154

Nepriamym dôkazom, e uhorský kráľ Koloman bol zároveňgréckokatolíckym episkopom-archimandritom je i jeho zákon tvo-riaci prvý článok II. Ostrihomského soboru (synody), kde sa prvý-krát v histórii Uhorska nariaďuje, aby sa začala v kadej cerkvi apri kadej Slube Boej modliť zvlátna jekténia za kráľa:

«Z apotolskej autority nariaďujeme a prísne prikazujeme, abysa kadý deň a v kadej cerkvi modlilo za zdravie náho kráľa a zapevnosť kráľovstva».155

V byzantskej Cirkvi v Liturgii sv. Jána Zlatoústeho, či sv. Ba-zila Veľkého sa totito kadý kňaz eparchie kadý deň automatic-ky modlí jekténiu za svojho episkopa (archimandritu), ktorémupatrí eparchia. Keď sa archimandrita-episkop Koloman stal uhor-ským kráľom, ako vládca-vladyka tentoraz u nielen jednej monas-tyrskej eparchie, ale celého kráľovstva, je prirodzené, e si elal,aby sa zaň a za jeho spravodlivú vládu modlilo v celom kráľovstve.


148

Tento liturgický obyčaj sa zachoval i pre jeho nástupcov, i keď uneboli episkopmi.

Svätotefanská korunaĎalím «korunným» dôkazom, e uhorský kráľ Koloman (syn

Gejzu I. Veľkého) bol gréckokatolíckym episkopom, je najdrahí a naj-známejí uhorský korunovačný klenot, totito samotná tzv. sväto-tefanská koruna, na ktorej je vyobrazený kráľ Koloman s titulom«vladyka»!156 Titul «vladyka» (gr. «despovthõ») do dneného dňauívajú vetci gréckokatolícki episkopi. Táto skutočnosť je takveľmi evidentným dôkazom gréckokatolíckosti, a to nielen gréc-kokatolíckosti episkopa-kráľa Kolomana, ale i gréckokatolíckosticelého Uhorského kráľovstva, ktorému vládol, e súčasná prolatín-ska literatúra sa obyčajne vyhýba grafickým vyobrazeniam zadnejstrany svätotefanskej koruny, kde sa spomínaný nápis nachádza.

Ak sa v zriedkavých prípa-doch predsa len niekedy ho-vorí, alebo píe o nápisochna korune, slovo «vladyka»,po grécky «despovthõ» na-písané na tejto korune, sa za-mlčuje!157

Archimandrit-episkopKoloman Gejzovič, uhor-ský kráľ (1095-1116), synuhorského kráľa Gejzu I.Veľkého, dal príkaz vyhoto-viť spodnú časť tejto draho-cennej koruny na večnú pa-miatku nielen svojej vlast-nej korunovácie, ale i na pa-miatku svojho svätého deda(po matke) byzantskéhocisára Teodula Synadema sv. Michala VII. Dukasa


149

Svätotefanská koruna pohľad zpredu.


150

Svätotefanská koruna zriedkavo publikovaný pohľad zo zadu.Presná perokresba z roku 1800.

(1071-1078)158 a svojho tie svätého ujka (matkinho brata a synaMichala VII. Dukasa) Kontantína Porfyrogeneta (nar. 1074 u v ci-sárskom purpure159 zomrel maloletý), ktorí sú obaja na korunevyobrazení u so svätoiarami na hlavách. Svätoiary na ich hla-vách sú dôkazom, e koruna nebola vyhotovená v iadnom prípa-de ete za ich ivota, tj. v čase kraľovania uhorského kráľa Gejzu I.Veľkého (1074-1077), ako sa doteraz mylne nazdávali niektorí pro-latínski historici, ale neskôr, v čase kraľovania Gejzovho syna (= Gej-zoviča) Kolomana.160 Preto na korune (vedľa miniatúry episkopa-kráľa Kolomana, ktorý jediný na korune nemá svätoiaru okolo hlavya jeho meno je napísané modrými písmenami) je gréckymi písme-nami uvedený slovansko-grécky nápis:«GEwBITZ DÇ161 PIÇTOÇ KRALHÇ TOURKIAÇ» = «Geobitzdespovthõ pistovõ kralhõ T¨rkiaõ»162, [čítaj: Ge(z)ovič d(espote)spistos krales Turkias], čo je doslovným prepisom staroslovanského kelt-ského: «ge(z)ov⁄ç despovthõ pistoõ kral´163 t¨rkïe», v preklade:vladyka Ge(jz)ovič, veriaci kráľ Turkie.

Je toti starodávnym, typicky slovanským a dodnes uívaným zvykom, esyn sa označuje otcovým menom s koncovkou «-vič». Napr. «kráľ», jeho syn je«kráľovič»; keď otec bol «Marko», syn je Markovič; keď otec bol «Milo», synje «Miloevič»; «Petro» «Petrovič»; Napr. z mena «Vladimír IľjičLenin-Uľjanov» je jasné, e Lenin mal otca menom «Ilija»

Ďalej o slovanskosti nápisu svedčí aj slovanské slovo «kral´», čo v gréč-tine by sa písalo «basileoõ».

Na korune sú vyobrazení aj archanjeli, a to: archanjel Michal s gréckym nápisom «O ARC MIC» = «oJ ajr-caggeloõ Micahl»; archanjel Gabriel s gréckym nápisom «O ARC GABRIHL» =«oJ ajrcaggeloõ Gabrihl»; a byzantskí svätci-mučeníci: sv. Juraj Veľkomučeník s gréckymnápisom: «Q GEwRGIOÇ» = «oJ aJgioõ164 Gewrgioõ»; sv. Dimitrij Solúnsky s gréckym nápisom «Q DHMHTRIOÇ»= «oJ aJgioõ Dhmhtrioõ»; sv. Kozma a Damián s gréckymi nápismi «Q DAMIANOÇ» =«oJ aJgioõ Damianoõ», «Q KOÇMAÇ» = «oJ aJgioõ Kosmaõ»165


151

s medicínskymi predmetmi v rukách, lebo obaja boli lekári bezsre-brenici166 (liečiaci zdarma).

Vetci vyie uvedení svätí boli a sú v gréckokatolíckej Cirkvistále v mimoriadnej úcte.

Len v Preovskej gréckokatolíckej eparchii je dodnes sv. Dimitrijovi Solún-skemu zasvätených 16 chrámov, sv. Kozmovi a Damiánovi 26 (dvadsaťesť)chrámov, sv. archanjelovi Michalovi minimálne 69 (esťdesiatdeväť!) chrámov167 a to i napriek prudkej latinizácii v posledných storočiach, kedy mnoho gréc-kokatolíckych cerkví zmenilo svoje patrocínia.

Vzadu, taktie červenými písmenami, je napísané (okolo podo-bizne samotného byzantského cisára): «MIC EN Cw PIÇTOÇBAÇILEUÇ RwMAIwN O D¨K» = «Micahl ejn Cristw pis-toõ basileuõ Rwmaiwn oJ D¨kaõ».168 V preklade: Michal Du-kas, rímsky kráľ, veriaci v Christa. Ide s najväčou pravdepodob-nosťou o cisára Michala VII. Dukasa, ktorý bol na cisárskom tróneod roku 1071 do roku 1079 (v byzantskej Cirkvi je svätý), ktorýzískal prezývku Parapinakes, z čoho sa vo veobecnosti aj mylnedatoval vznik tejto časti svätotefanskej koruny do rokov 1071-1079.Na tej istej korune je aj iná podobizeň, plus ďalí červený (!) nápis:«KwN BAÇILEUÇ RwMAIwN O PORFUROGENHTOÇ» = «Kwn-stantinoõ basileuõ Rwmaiwn oJ porfurogennhtoõ»,169 v pre-klade: Kontantín, rímsky kráľ narodený v purpure. Ide o cisárov-ho syna Kontantína, ktorý sa narodil v roku 1074 a zomrel malo-letý (tie s čnosťami svätca). Ďalej na tej istej korune je tretí, uvyie spomínaný nápis, tentoraz vak modrý (!) (pretoe u neilo osvätého, ani nie o osobu cisára): «GEwBITZ DÇ PIÇTOÇ KRA-LHÇ TOURKIAÇ» vladyka Ge(z)ovič (= syn Gejzu), veriacikráľ Turkie.170

Na ikonách sa nápisy označujúce svätých dodnes píu krvavo-červenou farbou, lebo táto farba je nielen kráľovská, ale v ikono-grafii znázorňuje Boiu prirodzenosť, teda zbostvenie svätých v Bo-ej Eucharistii v Isusovi Christovi.

Do 12. storočia sa v byzantských listinách Uhri (bieli) označo-vali ako «Turci» (ctitelia tura) a Uhorsko ako «Turkia» (krajinactiteľov tura).171


152

Meno «Ge(jz)ovič» na korune okrem iného vysvetľuje i záha-du, prečo sa koruna u od najstarích čias nazýva «svätotefan-skou korunou», i keď sv. tefan prvý uhorský kráľ dostal od pá-pea len jej vrchnú časť a jej spodnú časť, aj s vlastným nápisom«Ge(jz)ovič» zhotovil gréckokatolícky episkop-kráľ Koloman Gej-zovič. Sv. tefan, prvý uhorský kráľ, bol toti tie «synom Gejzu(= Jesseho)», teda tie «Ge(jz)ovičom».172

História vzniku svätotefanskej korunyDo r. 1790 nikto nepochyboval o pravosti svätotefanskej ko-

runy. V roku 1790 vak istý Alexius Horányi si pri jednej príle-itosti vimol, e koruna sa skladá z dvoch rozličných častí vytvo-rených v rozličných obdobiach a e vrchná časť vôbec nie je koru-nou v plnom slova zmysle, ale akýmsi upraveným liturgickýmpredmetom. Myslel si, e je to časť Evanjeliára. Alexius Horányiposmelený osvieteneckými mylienkami rakúskeho cisára JozefaII. (ktorý chcel definitívne potlačiť separatistické tendencie Uhor-ska), prvýkrát vyslovil mylný názor, e vraj sv. tefan túto korununikdy ani nevidel173 Aká je vak skutočná pravda?

Súčasná svätotefanská koruna sa bezpochyby skladá z dvochčastí. Svedčí o tom, okrem iného, i dvojnásobné znázornenie IsusaChrista sediaceho na tróne:1.) vrchná časť, tzv. latinská, obsahuje iba latinské nápisy;2.) spodná časť, tzv. grécka, či grécko-slovanská Kolomano-

va, obsahuje iba grécko-slovanské nápisy.Vrchná časť pôvodne, nebola nijakou kráľovskou korunou, ale

liturgickým bohosluobným predmetom, tj. zlatou «hviezdicou»uívanou na Proskomídii a Slube Boej sv. Jána Zlatoústeho. Pri-krývali sa ňou Dary konkrétne chlieb, ktorý sa počas Sluby Bo-ej premieňa na Boiu Eucharistiu. «Hviezdica» sa dodnes uívana Proskomídii (úvodná časť Sluby Boej) u gréckokatolíkov i v celejbyzantskej Cirkvi. Podobné «hviezdice» sa v priebehu prvého tisí-cročia uívali i v Ríme, ba celej Itálii.174 Keďe v Taliansku sa po-stupom času (od 8. storočia) začali uívať pri omi hostie, postup-ne sa z latinskej ome vytratil i obrad Proskomídie a s ňou i pouí-


153

vanie «hviezdice». V roku 1000 menoval pápe Silvester II. (999-1003)sv. tefana za kráľa a po pápeskom legátovi mu poslal, takúto pá-peom na pontifikálnych bohoslubách u nepouívanú zlatú «hviez-


154

Schématické znázornenie, ako vznikla uhorská svätotefanská koruna z litur-gickej hviezdice dodnes bene uívanej pri byzantských bohoslubách.

Hore sv. tefan, dole episkop-kráľ Koloman, ktorý korunu upravil.

sv. tefan

baziliánskymních-episkop

a uhorský kráľ Koloman

dicu», ako znak kráľovskej hodnosti.U v prvotnej sv. Cirkvi bol obyčaj rozoznávať dva typy sv. ostatkov muče-

níkov: prvým typom ostatkov boli ostatky «priame» (tzv. moči, tj. čiastočkytela svätého, jeho kostí, vlasov a pod.), druhým typom boli sv. ostatky «nepria-me», ktoré vznikali dotknutím sa priamych ostatkov, napr. pútnik sa svojou at-kou dotkol kostí sv. mučeníka a táto atka sa stala reliqiou druhého stupňa. Do-dnes sa na Východe posväcujú ikony peciálnym spôsobom, a to tak, e istý časleia na prestole, na ktorom sa slúia Sluby Boie a takýmto spôsobom sa do-tykom posvätia a stávajú sa svätými ikonami. Hviezdica, ktorá sa mnoho rokovuívala pri mnohých Slubách Boích a veľakrát stála na sv. diskose, či na sv.prestole (oltári), poloením počas korunovácie na hlavu budúceho kráľa, ho tak-to isto svojim dotykom posvätila. Korunovácia takýmto predmetom symbolickyvyjadrovala svätosť-posvätnosť kráľovského úradu.

Takýto cenný-liturgický dar zo strany pápea svetskému hod-nostárovi v danej dobe nebol vôbec zriedkavý.

Dejiny Českého kráľovstva zaznamenali pozoruhodnú udalosť:Spytihnev II. (1055-1061) túil, aby sa mohol vyrovnať svojou dô-stojnosťou uhorskému a poľskému kráľovi, a aby i on bol menova-ný pápeom za kráľa s tým, e od neho dostane «svätú korunu» (li-turgickú hviezdicu). Nemecký cisár Henrich IV. vak nesúhlasil,aby priamo od neho závislý a jemu podriadený lénnik SpytihnevII. bol povýený do stavu kráľovského, a preto zo slávnostnej ko-runovácie nebolo nič. Aby si vak pápe Mikulá II. (1059-1061)české kniea nepohneval, poslal mu roku 1059 namiesto kráľov-skej koruny biskupskú mitru s privilégiom, e ju tento český ľachticsmie nosiť na hlave namiesto kráľovskej koruny. Za toto privilé-gium mal Spytihnev II. odvádzať Rímskej Kúrii ročne 100 hrivienna jej udranie.175 Teda opäť liturgický znak cirkevnej duchovnejmoci podarovaný svetskému ľachticovi ako znamenie jeho svet-skej moci «poehnanej zhora».

Pretoe «hviezdica» bola pôvodne bohosluobným predme-tom, dobové dokumenty aj uhorskú korunu, ktorá bola z nej vytvo-rená, nazývajú «svätou», ba i «svätosvätou» tefanskou korunou(«sacra», «sancta», «sacrosancta»).176


155

Dôkaz gréckokatolíckosti koruny dierka na spodku korunyO tom, e vrchná časť koruny bola naozaj pôvodne liturgickou

«hviezdicou», svedčí aj spôsob upevnenia kríika. Je upevnený v dier-ke, ktorá bola prevŕtaná skrz naskrz,177 pretoe na spodnej častihviezdice u gréckokatolíkov je vdy umiestnená ete iná malá vi-siaca hviezdička označujúca betlehemskú mataľ tú samozrejmepri prispôsobovaní «hviezdice» na korunu odstránili.


156

Svätotefanská koruna zriedkavo publikovaný pohľad zhora.Perokresba z roku 1800.

Dôkaz gréckokatolíckosti svätotefanskej koruny rozmery korunyO tom, e vrchná časť koruny bola naozaj gréckokatolíckou

liturgickou «hviezdicou», svedčí aj ďalí priamy dôkaz, a toti, ejej horizontálny rozmer zpredu do zadu je takmer o dva centimetreväčí ne rozmer zľava do prava teda inými slovami povedané,svätotefanská koruna nie je okrúhla, ale elipsovitá. To je spoločnácharakteristická vlastnosť vetkých gréckokatolíckych liturgickýchhviezdic uívaných na gréckokatolíckych Liturgiách dodnes, pre-toe sa hviezdice podľa liturgického predpisu ete počas Liturgiepo odloení z diskosa rituálne skladajú, a to tak, e priečne kratierameno sa pootočením zasunie pod dlhie pozdľne. Hviezdica,ako taká, slúi toti ako liturgický predobraz narodenia (Betle-hem) a smrti (Golgota) Isusa Christa, ale len dotiaľ, kým sa tentopredobraz nestane počas premenenia na prestole skutočnosťou.Preto počas premenenia (tj. uskutočnenia), predobraz (symbol)musí ustúpiť (hviezdica sa musí poskladať a odloiť). Liturgickáhviezdica, tj. symbol narodenia a smrti Christa z Proskomídie jepočas premenenia na Slube Boej, kde nastáva u uskutočnenie-sprítomnenie tohto narodenia a smrti, nahradená baldachínom,ktorý pokrýva celý prestol i slúiaceho svjačenika. V mnohýchgréckokatolíckych cerkvách, ba i v samotnom Ríme v bazilike sv.Petra, majú baldachíny dodnes tvar obrovskej liturgickej hviezdice.

Na liturgickej «hviezdici», tj. hornej časti svätotefanskej koru-ny (na samom vrchu pod kríikom) je znázornený Isus Christos Pantokrator a okolo neho ôsmi apotoli: sv. Ján, pod ním sv. (B)ar-tolomej, napravo sv. Peter a pod ním sv. Andrej, naľavo sv. Pavol apod ním sv. Filip a za Pantokratorom sv. Jakub a pod ním sv. To-má.178 tyria zvyní apotoli chýbajú, lebo kadé zo tyroch ra-mien bohosluobnej «hviezdice» bolo o jednu tretinu skrátené, abysa dala nasadiť pri korunovácii na hlavu.

Takáto koruna, to znamená upravená-skrátená bohosluobná«hviezdica», slúila pri korunovácii arpádovských podkarpatskýchUhrov a do roku 1095, kedy bol na uhorský trón s pápeovýmdipenzom dosadený gréckokatolícky baziliánsky mních episkopKoloman Ge(jz)ovič. Tento, zhodou okolností, podobne ako i prvý


157

uhorský kráľ sv. tefan, bol tie synom Gejzu, preto dal na spodokpôvodnej pápeom sv. tefanovi darovanej bohosluobnej «hviez-dice» dorobiť pevnú okrúhlu časť koruny a na nej popri tradičnýchgréckokatolíckych svätých (sv. Jurajovi, sv. Dimitrijovi, sv. Koz-movi a Damiánovi a dvoch archanjeloch) a popri svojich rodin-ných prísluníkoch (cisárovi Michalovi VII. Dukasovi a jeho ma-loletom synovi Kontantínovi Porfyrogenetovi) znázornil aj seba,tj. uhorského kráľa s uhorským arpádovským kríom episkop-skou palicou v rukách.179

Okolo svojho vyobrazenia dal Koloman vyhotoviť modrý nápis«Ge(jz)ovič» (= syn Gejzu), čo sa vlastne rovnako dobre vzťaho-valo tak na neho, ako aj na prvého kráľa Uhorska sv. tefana. Tovak, e podobizeň je jeho, teda Kolomanova a nie sv. tefana, ti-cho prezrádza nielen samotná episkopská palica, ale i titul «vlady-ka» (despovthõ), tj. e zobrazený je episkopom a skutočnosť, e jeto jediná podobizeň, ktorá nemá svätoiaru a jej nápis na rozdielod vetkých ostatných je napísaný modrou farbou.180

Na čelnej strane takto vytvorenej, teraz u skutočnej kráľov-skej koruny dal episkop-kráľ Koloman vyhotoviť opäť sediacehoIsusa Christa Pantokratora s typickým gréckokatolíckym ozna-čením «IÇ CÇ». Porovnaním oboch Pantokratorov z vrchnej (hviez-dica) i spodnej časti koruny dochádzame k evidentnému záveru,e sú viac ako podobné, teda e jeden obraz slúil ako predloha-vzor pre vytvorenie druhého. Remeselníci, ktorí zhotovovali spod-nú časť mali teda k dispozícii vrchnú časť ako predlohu, inými slo-vami povedané, k vrchnej, pôvodne bohosluobnej «hviezdici»bola dorobená spodná časť. Ak by bola pravdivá pseudoteória, ejednu časť koruny daroval pápe a druhú časť daroval grécky cisár,a to nezávisle od seba, ba s časovým odstupom takmer jednéhostoročia, takáto podoba by sotva mohla vzniknúť a vôbec u neho-voriac o tom, e cisár by sa nenechal znázorniť so svätoiarou, a akobolo u vyie zdokumentované, neoznačil by Gejzu I. Veľkého, kto-rému bola údajne koruna určená, menom jeho syna (Gejzovič)


158

Dôkaz gréckokatolíckosti koruny mince so svätotefanskou ko-runou

Gréckokatolícka liturgická «hviezdica», ktorú pápe Silvester II.poslal na korunovanie prvého uhorského kráľa sv. tefana, tedavrchná časť dnes známej svätotefanskej koruny, bola zobrazenána vetkých minciach sv. tefana a ostatných arpádovských uhor-ských kráľov a po kráľa tefana III. (1162-1172), tj. takmer 200rokov a vo viac-menej deformovanej podobe ete i dlho po ňom a prak-ticky je na maďarských minciach i dnes. Predtým svätotefanská koru-na na minciach bola znázorňovaná v pohľade zhora, dnes je z boku

Na rube väčiny arpádovských mincí je zobrazená svätotefan-ská koruna v tvare liturgickej hviezdice poloenej priamo na litur-gickom diskose (pohľad zhora) počas gréckokatolíckej Liturgie(Proskomídie a Liturgie sv. Jána Zlatoústeho, alebo sv. Bazila Veľ-kého). Sú zreteľne naznačené i trojúholníkové čiastočky chleba.

Je toti veľmi pravdepodobné, e gréckokatolícka koruna-hviezdica, ktorou bol korunovaný sv. tefan sa aj naďalej, a to ado roku 1095 (kým nebola dorobená jej spodná Kolomanova časť)


159

a) Gréckokatolícky diskos s ahncom, časticami a hviezdicou v pohľade zhora;b) zväčená arpádovská minca; c) pohľad na svätotefanskú korunu zhora;

d) rozličné arpádovské mince.Podobnosť liturgického námetu je vo vetkých prípadoch do očí bijúca.

a) b) c)

d)

pouívala okrem korunovácie aj na slúenie gréckokatolíckych ar-chijerejských Sluieb Boích v Stoličnom Belehrade (Székesfehér-vár) v prítomnosti uhorského kráľa. Stála teda striedavo raz na hlavepanovníkov a raz na prestole počas gréckokatolíckych bohoslu-ieb, preto je v celej histórii označovaná ako svätá presvätá svä-tosvätá Kráľovské koruny v iných kráľovstvách Európy takétotituly nikdy nemali.

Sláva uhorskej «svätosvätej» koruny bola tak veľká, e ako bo-lo v tom čase zvykom, i uhorské mince s jej motívom boli napo-dobňované inými krajinami, hlavne tými, ktoré s Uhorskom suse-dili a od Uhorska nejako ekonomicky či politicky záviseli (napr.český denár 11. storočia, saský fenig 11. storočia).

Falzifikácia histórieKeďe Uhorské arpádovské kráľovstvo (biele Uhorsko) bolo

slovanské a gréckokatolícke, vlastniace cyrilometodejskú kultúru,i nápisy na uhorských minciach tohto obdobia, hlavne začiatku ar-pádovskej éry, podobne ako nápisy na spodnej-Kolomanovej častiuhorskej koruny, boli alebo grécke, alebo staroslovanské-cyrilské.iaľ, e z mincí toho času sa zachovalo len veľmi málo kusov a častozubom času veľmi zničených a opotrebovaných. Mince sa totiperiodicky roztavovali, a preto sa z nich dnes zachovalo len torzo.

Napríklad uhorský kráľ alamún (1063-1074) za desať rokov vymenil-pre-tavil mince v Uhorsku päťkrát. Bela II. (Slepý) (1131-1141) zaviedol dokoncakadoročnú výmenu: od 15. marca do Juraja (do 23. apríla). Mince boli v obehurok a po 15. marci stratili 25% nominálnej hodnoty a pred výmenou dokonca a50%, teda jeden nový denár sa v deň sv. Juraja Veľkomučeníka menil za dvastaré. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa starie mince prakticky takmervôbec nezachovali.181

Navye príleitostné cyrilské, alebo grécke nápisy prvých u-horských mincí sú v novích promaďarsky a prolatínsky orientova-ných publikáciách zväča falzifikované, tj. grécka, alebo cyrilskáabeceda sa v publikovaných obrázkoch a nápisoch úmyselne na-hrádza latinskými písmenami.


160

Ako kolácky-ukákový príklad ta-kejto falzifikácie nápisov na starýchminciach mono uviesť grafickú repro-dukciu zlatého byzantského solidu by-zantského cisára Michala III. (842-867)nájdeného v Mikulčiciach na Morave,ktorá bola s falzifikovaným nápisom u-verejnená v roku 1983.182 Grécke pís-mena v tejto reprodukcii byzantskejgréckej mince boli nahradené latinský-mi:

MICAHL > MIXAHLIHÇUÇ > IhSUS

CRIÇTOÇ > KRISTOSPodobne je to, iaľ, i s väčinou staroslovanských nálezov z veľkomorav-

ského obdobia i z obdobia arpádovského Uhorského kráľovstva To vetko s je-diným cieľom, aby sa zamaskoval gréckokatolícky pôvod naích predkov.

Uhorská svätotefanská koruna, ktorej centrom a podstatnoučasťou je gréckokatolícka liturgická «hviezdica», ako i uhorskémince prvých storočí druhého tisícročia sú unikátnym a neopako-vateľným svedectvom o gréckokatolíckom Uhorsku a gréckokato-líckych uhorských panovníkoch ete i na prelome 11. a 12. storo-čia. Svätotefanská koruna je najstarím a nezabudnuteľným dra-hocenným historickým klenotom podkarpatských Uhrov-Rusínova privilegovanej marky Ruizorum. Koruna sa zachovala a dodneslen vďaka tomu, e jej nápisy neboli urobené cyrilikou, a e sa jed-nalo o korunovačný klenot opradený mnohými skutočnými či nesku-točnými legendami, klenot, bez ktorého by Uhorské kráľovstvo, či vla-stne kráľovská hodnosť v Uhorsku, ako taká pravdepodobne zanikla.

Celé dejiny Uhorska sú poznačené bojom o túto korunu. V Uhor-sku medzi ľachtou i jednoduchým ľudom panovalo presvedčenie, elen ten je skutočným posväteným kráľom Uhorska, kto bol koruno-vaný touto svätotefanskou korunou. Preto, keď ju niekto v dejináchukradol, čo bolo nezriedka (napr. Přemysl Otakar II. v 13. storočí,alebo cisár Fridrich v čase nástupu Mateja Korvína na uhorský trón),viedli sa urputné boje, aby bola získaná späť. Počas tureckej invá-zie bola ukrytá v hornom Uhorsku


161

Falzifikovaná perokresba byzantskéhosolidu, kde grécke písmenású nahradené latinskými.

Ďalie osudy Veľkovaradínskej gréckokatolíckej eparchieNeskôr, v pozdejích storočiach boli veľkovaradínski baziliáni,

ktorí odmietali stať sa latinskými benediktínmi, prinútení spolu so svo-jim gréckokatolíckym archimandritom-episkopom opustiť Varadína na tom istom mieste bolo zaloené latinské Veľkovaradínske bis-kupstvo. Baziliánsky Veľkovaradínsky monastyr s episkopom-ar-chimandritom sa premiestnil do neďalekého Velijnea.183

Názov «Veľkovaradínska monastyrská eparchia» je synonymomnázvu: «Byharská monastyrská eparchia». Pod týmto druhým náz-vom sa spomína rusínske episkopstvo dokonca ete aj v roku 1184:«Episcopus Biarch (= Bychar) cuius sedes dicitur orosiensis».184

V ďalom období sa začínajú nad Veľkovaradínskou monastyrskoueparchiou kopiť mraky latinizácie a snáh o jej úplnú likvidáciu.

A vďaka priamému zásahu a intervencii uhorskej apotolskejkráľovnej Márie Terézie, pápe uznal roku 1777 túto starodávnu aslávnu monastyrskú gréckokatolícku eparchiu za existujúcu. Pre-toe do tohto času miestny gréckokatolícky archimandrit-episkopbol vdy pokladaný len za «obradového vikára» miestneho latin-ského veľkovaradínskeho biskupa i keď tento bol historicky o mnohomladí.

Ako príklad mono uviesť gréckokatolíckeho episkopa MeletijaKováča, ktorý bol určený za episkopa «obradového vikára» pre miest-nych veľkovaradínskych gréckokatolíkov ete roku 1740. Podria-dený bol latinskému veľkovaradínskemu biskupovi Sinesijovi, kto-rý usilovne latinizoval gréckokatolíkov a preťahoval ich na latinskýobrad. Meletij Kováč bol vysvätený na episkopa M. M. Olavským,mukačevským vladykom a o 8 rokov neskôr roku 1748 a zomrelroku 1770. Keď Mária Terézia chcela ustanoviť samostatnú gréc-kokatolícku eparchiu vo Veľkom Varadíne, miestny veľkovaradín-sky latinský biskup bol prvý proti a ako argument uvádzal, e onsám má málo latinských veriacich, e on sám sa preto dokáe dob-re postarať o gréckokatolíkov, e netreba gréckokatolícku epar-chiu. Mária Terézia (z titulu apotolský kráľ) i napriek tomu samazriadila, lepie povedané oficiálne zaregistrovala, Veľkovaradínskegréckokatolícke episkopstvo a určila aj samostatného gréckoka-


162

tolíckeho episkopa v osobe Mojseja Dragoa. Pápe Pius VI. s týmnajprv nesúhlasil, ale konečne roku 1777 túto starodávnu monastyr-skú eparchiu uznal za existujúcu a potvrdil aj jej sídelného episko-pa Mojseja Dragoa. Cisár Jozef II. (syn Márie Terézie) odobralmiestnemu rímskokatolíckemu biskupovi pôvodné gréckokatolíc-ke majetky vo Velijnei a vrátil ich gréckokatolíckemu episkopovi.Vtedy vak u bol veľkovaradínskym gréckokatolíckym episko-pom Samujil Vulkan.185

Keďe vo veľkovaradínskej oblasti latinizácia a likvidácia gréc-kokatolíkov prebiehala úspenejie ako v susednej Mukačevskej e-parchii, v roku 1823 bola Veľkovaradínska gréckokatolícka epar-chia «obohatená» o 72 gréckokatolíckych farností na úkor Muka-čevskej gréckokatolíckej eparchie,186 ktorá týmto aktom bola osla-bená.

Zaujímavá je tatistika z roku 1844, vtedy: Veľkovaradínska la-tinská diecéza mala len 66.482 veriacich, Veľkovaradínska grécko-katolícka eparchia mala 125.213 veriacich a «pravoslávni» (tj. gréc-kokatolíci, ktorí sa za iadnu cenu nechceli podriadiť latinizačnýmzásahom a preto ani jurisdikcii pápea) 139.272 veriacich.187 Tedaveriacich gréckeho obradu spolu bolo v roku 1844 na území Veľ-kovaradínskej latinskej diecézy 264.485, tj. tyrikrát (4x!) viac nerímskokatolíkov, a to i napriek násilnej latinizácii trvajúcej niekoľ-ko storočí. I z tejto tatistiky je jasné, e pôvodným obradom na ú-zemí Veľkého Varadína (dnes Oradea-Mare v Rumunsku) bol ob-rad grécky a nie latinský.

" Vesprímska gréckokatolícka monastyrská epar-chia ( dnes u neexistuje)

Uhorský kráľ tefan I. urobil z pôvodnej cyrilometodejskej mo-nastyrskej gréckokatolíckej eparchie vo Vespríme biskupstvo la-tinského typu a to tak, e pri zachovaní pôvodného gréckokatolíc-keho charakteru monastyra vymenil jeho hlavu predstaveného ba-ziliánskeho archimandritu-episkopa za latinského biskupa-cudzinca(Nemca, alebo Taliana) a ekonomicky tento monastyr zabezpečil


163

platením desiatkov z okolia. Takúto ekonomickú transformáciugréckokatolíckej monastyrskej eparchie na gréckokatolícky mona-styr s latinskou hlavou poberajúci desiatky z okolia obyčajne his-tória uvádza ako zaloenie rímskokatolíckeho biskupstva tefa-nom kráľom Uhorským. Takto bolo (teda výmenou v podstate lenjednej osoby) kráľom tefanom I. zaloené i dávno predtým existujú-ce Vesprímske episkopstvo.188 Opäť toto latinské biskupstvo ne-malo dlhé trvanie a bolo ukončené Vathovým ľudovým povstaním,kedy dosadeného cudzinca-biskupa zabili, alebo vyhnali (respektí-ve uiel sám). Ako latinské bolo obnovené a v 13. storočí.

Ete v 13. storočí sa v poklade tohto u latinského biskupstva na-chádzal väčí počet gréckokatolíckych-byzantských archimandric-kých-episkopských mitier (korún).189 Vo Vespríme sa nachádzal i en-ský gréckokatolícky monastyr baziliánok.190

Korunovačný pláť uhorských kráľov, ktorý nechala vyhotoviťGizela, ena uhorského kráľa tefana I. (997-1038) v monastyre ba-ziliánok vo Vespríme (Veszpréme) r. 1031 je v podstate byzantskoumnískou mantiou. Sú na nej hodvábom a zlatom vyité byzantskéikony, aké sa bene vidia na gréckokatolíckych ikonostasoch. Pô-vodne bol tento pláť určený do sobornej cerkvi do stoličného Ve-lehradu (Székesfehérvár) na liturgické účely. A neskôr ho začalipouívať pre korunovačné úkony191 Na tomto korunovačnompláti ozdobenom vyívanými gréckymi ikonami a vykladanom dra-hokamami, ete i dnes mono čítať vyité staroslovanské slová cy-rilikou: «Budi Gospodi milostæ tvoä na nasß nyn™ i vß v™ki» ana jeho spodku slová: «Gospodi uwedri ny, i blagoslovi ny,prosv™ti lice tvoe na ny, pomiluj ny». Ete v polovici 19. sto-ročia sa tento korunovačný pláť uhorských kráľov nachádzal v klá-tore kapucínov vo Viedni.192

Sasinek o monastyre baziliánov a neskôr i baziliánok vo Ves-príme dokazuje, e i keď jeho zakladajúca listina sa dnes ukazujepo grécky, originál bol napísaný po staroslovansky cyrilikou, a lenMaďari ju neskôr prepísali do gréčtiny, aby zahladili stopy slovan-skosti kraja, ktorý je dnes u maďarským. Sasinek o tom hovorídoslovne: «I sám sloh récky listiny tej poukazuje na preklad. Napr.


164

tefan volá sa vraj Kra;l pavbhõ On`ggriaz a tak kráľom celejUgrie Ďalej v listine tej dvaraz prichádza meno Dunaja: Dou;-naon Historici nai, aby nemuseli preukázať k poráke to svo-jej listinu, vyhovárajú sa tým, e pôvodina listiny vraj skapala».V gréckej listine sa nachádzajú typicky slovanské výrazy ako«kráľ», či «Dunaj», ktoré sa v gréčtine v takomto tvare neuívajú.Tieto prezrádzajú, e originál listiny bol napísaný nie po grécky,ale po staroslovansky. I podľa Sasinka vo Vespríme sídlili baziliánia bolo tu monastyrské episkopstvo, ktoré roku 1009 potvrdil kráľsv. tefan I.193 Tieto monastyry boli čo do národnosti slovanské a niegrécke.

" Vyehrádska gréckokatolícka monastyrská epar-chia ( dnes u neexistuje)

Jedná sa o «dunajský» Vyehrad (Vyegrád) leiaci v dnenomMaďarsku a nie ten praský.

Uhorský kráľ Ondrej I., ktorý mal za manelku ruskú kňanú A-nastáziu, bol veľkým benefaktorom (dobročincom) tohto baziliánskehomonastyra. V roku 1056 sa práve vďaka tomuto kráľovi uskutočni-li v tomto gréckokatolíckom monastyre veľké prestavby.194

Podľa údajov Vita S. Procopii maior vo Vyehrádskom grécko-katolíckom monastyre (východne od Ostrihomu) nali útulok i vyh-naní baziliánski mnísi zo Sázavského monastyra v Čechách v rokoch1055-1056:195

«(Ich nepriatelia) tvrdili vytrvale, e se rozhodně sluí je (= gréc-kokatolíckych mníchov) proto vyhnati a na jejich místo ustanovitiopáta a bratří podléhajíci latinské právomoci».196 «A tak tedy ab-bas Vít (Vatha), vzav s sebou své bratry, které jednota lásky ve svor-nosti spojila, odeel do ciziny, do země Uherské».197

A vo Vyehrádskom monastyre sa učil mnískemu ivotu i svet-ským vedám aj gréckokatolícky baziliánsky mních sv. Prokop:

« dali ho na hrade Vyehrade učiť sa slobodným vedám, abyich túdiom bol vzdelaný v náukách nebeských. Tam toti kvitla


165

slávna kola jazyka slovanského».198

Tento soborný monastyr bol baziliánskym s gréckokatolíckymobradom ete v roku 1221, keď pápe Honórius III. prikazuje arci-biskupovi ostrihomskému, aby na Vyehrade umiestnil namiestogréckokatolíckych baziliánov latinských mníchov, s tým, abyto nevyvolalo priveľké rozhorčenie medzi tamojím ľudom. Uaj táto ostraitosť upozorňuje nato, e i celé okolie monastyra bologréckokatolícke a ľud lipol na kalugeroch (dobrých starcoch) z tohtomonastyra. Pápe iada ostrihomského arcibiskupa, aby gréckoka-tolíckych baziliánskych mníchov, tam «blahosklonne» nechal do-iť199 (tu je pôvod slávnych birituálnych monastyrov v Uhor-sku!). A Vyehrádsky monastyr sa stal skutočne tie birituálnym aurčitý čas v ňom prebývali baziliánski gréckokatolícki mnísi spolus latinskými benediktínskymi, kým gréckokatolícki nevymre-li200 Ďurica tvrdí, e mnísi i napriek tomu na Vyehrade ete ilipodľa gréckeho obradu a do roku 1342, a a od tohto roku, tedaza vlády francúzskych Anjouovcov (Karola Róberta a ĽudovítaVeľkého) preli definitívne na latinský obrad,201 čo sa dá vysvetliťi tým, e príkaz pápea Honória III. ostal len na papieri, poprípadesa neujal: slovanskí Arpádovci ho nedovolili uviesť do ivota a pl-ne sa previedol a za protislovanských a protibyzantských Anjou-ovcov.

V rokoch 1342, 1348, 1372 sa podľa ivného u Vyehrádskymonastyr v dokumentoch uvádza ako latinský a benediktínsky.202

______________________________________1 Sv. Cyril a Metod priniesli Slovanom a írili medzi nimi byzantský (gréc-

ky) obrad. Práve pre tento dôvod boli prenasledovaní franskou latinskou hierar-chiou i podlým a ničoho sa netítiacim benediktínskym mníchom Vichingom,(porov. G.A. Timkovič, «Svätý Cyril (+869) bol katánskym episkopom»,Krásnobrodský zborník, Preov, I/1-2 (1996) str. 53-90; tie G.A. Timkovič,«Sv. Cyril a Metod priniesli a írili na Veľkej Morave byzantskú liturgiu sv.Jána Zlatoústeho», Krásnobrodský zborník, Preov, I/1-2 (1996) str. 91-135).

2 Porov. správu o pokrstení podkarpatských Rusínov v encyklike patriarchuFotia z roku 867, (Migne, Patrologia graeca, CII, 736D; porov. G.A. Timko-vič, «Pôvod Cigánov», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1 (1997) str. 114).

3 Slováci v tom čase ete ako národ v dnenom slova zmysle neexistovali.


166

Začali sa formovať a za reformácie počnúc 16. storočím, a to práve z lona Ru-sínov odpadlých na protestantizmus.

4 «... ot togo Ωe d(´)ne vel´mi naçatß rasti uçeniö b(o)Ωi« istriΩńici mnoΩitiså vß v´s™xß grad™xß i poganii v™rovati vß is-tinńyi b(og)ß...», («itije Mefodija, kap. X», Magnae Moraviae FontesHistorici, II, Brno, 1967, str. 154); «Postrinik» = baziliánsky mních, (porov.G.A. Timkovič, «Postrienie», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1 (1997) str.25-31).

5 Porov. È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈ, Ung-varß, 1875, str. 54; «Vo pervyxß budæ i nelæzä uznati, podß kakovymiuslov¡ämi vvedenß 1-yj russk¡j Eppß vß na çerneckoj gor™ vß blizi Mu-kaçeva stoäw¡j Mukaçevskimß prozvannyj Monastyræ, a vsetaki ävno,çto onß otß naçala svoego suwestvovan¡ä im™lß tamß i svoü reziden-c¡ü, i monastyrskaä cerkovæ poçitalasæ kaƒedralænoü otß Inokovß,kotorymi i dlä slavy BoΩ¡ä i vß svoi uslugi daΩe polæzovalsä», (È.Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈÈ, Ungvarß, 1877,str. 226).

6 O tom, e na celom území Uhorska existoval ete v 13. storočí systém or-ganizácie baziliánskych monastyrov, tj. nezávislý materský-soborný monastyr aod neho priamo závislé dcérske monastyry, porov. G. Papp, «I monaci dell Or-dine di S. Basilio in Ungheria nel secolo XIII», Analecta OSBM, Roma, I,1 (1949)str. 13-14.

7 Napr. pod Krásnobrodský soborný monastyr pri Medzilaborciach patril fi-liálny monastyr Jasenovský, zaloený pri panskom hrade Jasenov pri Humen-nom.

8 Liturgia sv. Jána Zlatoústeho sa dodnes začína slovami diakona: «Blaho-sloví vladyko» (porov. BoΩéstvennaå Lït¨rg⁄’a i∞Ωe vo svåt¥’xß otcà ná‚e-g∑ ÛÊ∑ánna Zlatoústag∑, Rimß, 1970, str. 25), pričom titul «vladyka» sa dá-va len a len episkopovi. Aj «horneje sidaliče» za prestolom je rezervované lena len episkopovi-archimandritovi, ktorý predsedal kadej Slube Boej v sobor-nom monastyre, (porov. BoΩéstvennaå Lït¨rg⁄’a i∞Ωe vo svåt¥’xß otcà ná-‚eg∑ ÛÊ∑ánna Zlatoústag∑, Rimß, 1970, str. 37).

9 «XXII. s(vå)t(¥)xß ap(o)s(to)lß kan(onß) l*a 1 awe kotorßi popßnebreΩet´ o svo«m´ ep(i)s(ko)p™, bezß «p(i)s(ko)pa sborß tvorit´...,da izverΩet´ s(å), æko prozorivß i obidlivß öst´ 1 takoΩe i proçiipriçtenici s(vå)w(e)niæ, «likoΩe så «m´ i priloΩilo ixß... antio-xiisk(a)g(o) sbor(a) kan(onß) e* 1 awe kotoryi popß li diækonß neroΩó «p(i)s(ko)p™ svo«m´ otluçit´ så ot c(´)rk(ß)ve i osob´ stvorit´sborß oltar´ postavivß, ep(i)s(ko)pu priz¥vaüwü i ne poslu‚a«t´ ine raçit´ povinuti så «mu i poslu‚ati p´rv™«, vtoro« zovuwü«go, otvr™wi i otinut´ i k tomu sluΩeniæ ne uluçiti ni Ωe mo-wi priæti toæΩe ç(´)sti 1 awe li preb¥va«t´ mßlvå i måt¥ c(´)r-


167

k(ß)v´, vßn™‚neü vlastßü æko måteΩńika otvrawati så «go», («No-mokanonß», Magnae Moraviae Fontes Historici, IV, Brno, 1971, str. 294-295).10 J. Tomko, Zriadenie Spiskej, Banskobystrickej a Roňavskej diecézy a

kráľovské patronátne právo v Uhorsku, Spiská Kapitula - Spiské Podhradie,1995, str. 30-31.11 «Ègumen – u pravoslavn¡j cerkv¡ titul upravitel¡v monastir¡v. …

Ègumenami nazivalisæ upravitel¡ li˚e nevelikix (tretæoklasnyx) mo-nastir¡v. B¡læ˚¡ monastiri oçolüvali arximandriti», (Ukra¥nsæka ra-dänska encikloped¡ä, V, Ki¥v, 1961, str. 363).12 «A Sobor ten ije aj dnes v podaní a v pamäti vďačného národu. Nie len

vrch, na ktorom stojí biskupstvo nitrianske, prechováva posvätné meno toto: alesama stolica biskupská je s ním totoná. Zablúdil teda bárs ďaleko p. učbárLány, keď vypráva, e vrch Sobor dostal meno od slovenského vodca Sobora,pri Nitre od Maďarov obeseného. Sobor nebol vodcom ale Sobor bol Sobo-rom, t. j. sborom cirkevným = chrámom, cirkvou, duchovným predstavenstvom.A toľko by jeden učbár a spisovateľ historie predca bol mal vedieť. PôvodSoboru nitrianskeho padá do časov Cyrillo-Methodových», (F. Sasinek,«Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť, Skali-ca, II/17 (1864) str. 262-263).13 «... poloΩi‚a i vß sßborń™i cer(´)kßvi...», («itije Mefodija, kap.

XVII.», Magnae Moraviae Fontes Historici, II, Brno, 1967, str. 162).14 Porov. F. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkev v Uh-

rách», Slovesnosť, Skalica, II/12 (1864) str. 183-187.15 M. Procházka, «Pape Rehoř VIII. a zánik slovanské liturgie v Čechách i

na Moravě», Sborník velehradský, Brno, IV (1885) str. 24.16 Slovania-Kelti vyslovovali slovo «sobor» s nosovkou «õ» (sõbor´) ako

Sombor.17 O existencii celého radu miest s názvom «Sambor» (Sobor) porov. M.

Skorik, «PoxodΩennä nazvi m¡sta Sambora», L¡topis Bojk¡vwini, 5(1935) str. 40-50.18 F. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách»,

Slovesnosť, Skalica, II/14 (1864) str. 217.19 «V™r¨ü... vo e¯dín¨ svåtúü, sobórn¨ü i apóstol´sk¨ü Cérkov´...»,

(BoΩéstvennaå Lït¨rg⁄’a i∞Ωe vo svåt¥’xß o¯tcà ná‚eg∑ ÛÊ∑ánna Zlatoústa-g∑, Rimß, 1970, str. 64).

20 Porov. A. Petrovß, Drevn™j˚¡ä gramoty po istor¡i KarpatorusskojCerkvi i Èerarx¡i 1391-1498 g., Praga, 1930, str. 140.

21 V dokumente z 14. septembra 1674 napr. mukačevský episkop-archiman-drit Josif Voloinovskyj v závere píe, e listinu potvrdzuje «pečaťou naej mo-nastyrskej katedry» (sïe so pritisnenïem peçate na‚eå monast¥rskïå ka-

2.2. Monastyrské eparchie u gréckokatolíkov v Uhorsku poznámky

168

tedr¥ na‚oj izvolilismo r¨koü vså Arxïerejsko p∑dpisati...), (È. Du-li˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈ, Ungvarß, 1875, str.125), teda Mukačevský monastyr na Černečej Hore bol «monastyrskou kated-rou» episkopským monastyrom a takým zostal a do 18. storočia; Podobnenapr. aj mukačevský episkop a zároveň archimandrit H. H. Bizancij v menovacomdekréte nového ihumena pre baziliánsky monastyr v Malom Bereznom z 18.februára 1730 píe: «Vs™mß, kotorimß ∑ tomß v™dati naleΩi

T, simß pi-san⁄oM n‚iM‹ axRi⁄erejskimß v™domoS‹tß tvorimß, iΩ sego pateN‹t¨ ukazate-læ çtgo ∑ca ⁄eromonaxa Gede∑na posilaemo z monast¥ra kate Dralnogom¨ N‹kaçoV‹skogo do monast¥ra Bereznickago za ⁄g¨mena...», (rukopisné doku-menty: «Maket zb¡rnika ‘Mater¡ali do ¡stor¡¥ vasil¡änsækix monastir¡vna Zakarpatsæk¡j Ukra¥n¡’», tom IV (1730-1739) str. 5-6, CentralænijderΩavnij ¡storiçnij arx¡v u m. Lævov¡).

22 Takéto starodávne episkopské sídlo v monastyre sa zachovalo i do naj-novích čias, teda do roku 1766, napr. v baziliánskom monastyre na ČernečejHore pri Mukačeve. Černeča Hora sa preto volá «Černeča», lebo tam ili «čern-ci», teda baziliánski mnísi oblečení v čiernom habite.

23 V staroslovanských textoch, napr. u v cyrilometodejskom Nomokánonesa právnicky nazýva monastyrská eparchia «o-blast´», tj. územie, kde archi-mandrit-episkop mal «vlast´» moc, právomoc, tj. uplatňoval plnú episkopskújurisdikciu.

24 Napr. v prípade mukačevského archimandritu-episkopa: «

Proto-Hegume-ni hi, quorum stabilis Sedes Monasterium de Monte Csernek erat apud nos, adannum usque 1715, iidem semper erant, qui Eppi Dioecesani, electi enim inProto-Hegumenos Religiosi, eodem ipso actu Eppi una creati sunt, parique auc-toritate Ordini simul ac Dioecesi praefuerunt», (Schematismus Venerabilis CleriGraeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsienis ad Annum Domini 1878,Ungvarini, 1878, str. 365).

25 Porov. 4. kánon I. Nicejského koncilu, V.N. Bene˚eviçß, Drevne-sla-vänskaä kormçaä XIV titulovß bezß tolkovan¡j, Sanktpeterburgß, 1906,str. 84-85;

Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna, 1991, str. 7.26 « in the Irish Church all jurisdiction was in the hands of the abbots of

the great monasteries. The nearest parallel to the Irish monastic bishop is themodern mission bishop of regular orders. All his clergy belong to the same or-der and have as their immediate head a superior nominated by the order. It isnoteworthy that, when the Synod of Rathbresail (1111) divided Ireland into dio-ceses on the continental model, more than 50 bishops were present», (porov.J. Ryan, «Bishop, monastic», The Catholic Encyclopedia, pp. 593-594).

27 Porov. ivot Cirkvi, Bratislava, 25 (2003) str. 5.28 F. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách»,

Slovesnosť, Skalica, II/40 (1864) str. 630.


169

29 Bárdosy uvádza, e v samotnom Budíne bol soborný baziliánsky monastyr:« praeteramus, S. Ladislaus Vetero-Budensem Graeci Ritus Praeposituram, aS. Stephano aedificari coeptam», (Turótz. P. II. C. 31., J. Bárdosy, Sup-plementum Analectorum Terrae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 195-196).

30 Latinskí premontráti vytlačili a nahradili v tomto monastyre gréckoka-tolíckych baziliánov v roku 1270, (porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/1», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidni-ku, 13, Preov, 1988, str. 172).

31 V Trnave sa dodnes nachádza kostol sv. Mikuláa Myrlykijského Čudotvor-cu, typicky to byzantského svätého, ktorý stojí pravdepodobne na mieste pô-vodného baziliánskeho monastyra, ktorý spomína Sasinek; V Trnave vak boli iiné baziliánske monastyry: «Do mesta (Trnavy) prili (latinskí) frantikáni nie-kedy okolo roku 1240. Po svojom príchode sa pravdepodobne usadili v opuste-nom (? baziliánski mnísi-kalugeri boli vyhnaní pozn. redakcie) klátore ne-známeho rádu (= baziliánskeho pozn. redakcie), najskôr benediktínov (ten-denčná pekulácia a hypotéza zakrývajúca pôvodnú cyrilometodejskosť Trnavy pozn. redakcie). Staré frantikánske anály o klátore tvrdili, e to bolo kedysiopátstvo (= archimandria pozn. redakcie). Roku 1303 (po vymretí Arpádov-cov) sa v Trnave spomínajú aj dominikáni Usadili sa v klátore sv. Jána Krs-titeľa (typicky byzantský svätý, ilo opäť o pôvodne baziliánsky monastyr), kto-rý stál neďaleko tzv. Sladovníckej brány», (Dejiny Trnavy, Bratislava, 1989,str. 43); V Trnave sídlili i baziliánky v monastyre sv. bezsrebrenikov a lekárovKozmu a Damiána, opäť typicky to byzantských svätých. Niektorí súčasní histo-rici robia z nich vyfantazírovaný rád sv. Damiána, ktorý má vraj svoj pôvod v A-ssisi. Vychádzajú z faktu, e patrónom monastyra boli sv. Kozma a Damián.Potom by sestričky Damiánky museli byť na Slovensku vade tam, kde sa typic-ky byzantskí svätí Kozma a Damián len spomenú, čo by bolo vak absurdum.Neskôr boli trnavské baziliánky pretransformované na latinské klarisky. Posled-ný krát sa baziliánky ijúce v monastyre sv. Kozmu a Damiána spomínajú v lis-tine ostrihomského arcibiskupa roku 1309, keď ich u úplne pretransformovalina klarisky «splynuli s klariskami», (porov. Dejiny Trnavy, Bratislava, 1989,str. 42-43), staré baziliánky sa nechali doiť, nové sa u neprijímali jednodu-chá to metodika «splynutia» (tzv. prechodne birituálne klátory)

32 Porov. F.V. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uh-rách», Slovesnosť, Skalica, II/41-45 (1864) 640-643, 657-660, 689-692, 701-705.

33 Porov. O.R. Halaga, «Soľné hrady v Potisí a ranofeudálne pohraničie»,Nové obzory, Bratislava, V (1962) str. 77.

34 Ferrante vymenuváva neúplný zoznam baziliánskych monastyrov Kaláb-rie. Menovite uvádza zoznam 350 monastyrov a vyzýva historikov, aby jehozoznam ete doplnili z ďalích nájdených dokumentov, (porov. N. Ferrante,Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 18, 255-278).

35 Napr. monastyr sv. Klimenta u Osvětiman (nachádza sa na Morave v blíz-


170

kosti dnených slovenských hraníc), ktorý bol pôvodne baziliánskym a augusti-niánskym (latinským) sa stal a roku 1357. Na Buchlovskom hrade bol v 19.storočí objavený P. Juganom vzácny rukopis-kronika so znakom č. 10. Litt. K.17, ktorý bol napísaný v klátore sv. Klimenta augustiniánskym mníchom a ob-sahuje v sebe zápisy významnejích udalostí v rokoch 1357-1421. V tejto kroni-ke je pod rokom 1358 napísané: «Sv. Cyrill a Method zaloili kláter svatokli-mentský. Mnii byli Basiliané», (porov. F. Přikryl, Sv. Kliment u Osvětiman,Brno, 1890, str. 23).

36 Dejiny Slovenska, I, Bratislava, 1986, str. 203.37 «Da una lettera del Papa Innocenzo III del 16 aprile 1204 indirizzata al

vescovo di Várad (Várad = maďarský výraz na označenie Varadína, dnes Ora-dea-Mare v Rumunsku - pozn. redakcie) e allAbate di Pilis, apprendiamoche il re ungherese Emerico aveva chiesto al Papa Innocenzo III di costi-tuire un vescovato separato dei monasteri greci in Ungheria: Significavit no-bis rex Ungarorum illustris, quod quedam ecclesie monachorum Grecorum inregno Ungarie constitute, per incuriam diocesanorum episcoporum, et per ipsosGrecos, qui valde sunt, sicut asserit, dissoluti, penitus destruuntur, a nobis sup-plicans ut auctoritate nostra unus fieret episcopatus ex ipsis, qui nobis nullomediante subesset, vel abbates seu prepositi Latini constituerentur in illis, perquorum studium et diligentiam earundem ecclesiarum status posse in meliusreformari. Mandamus, quatinus ad predictas ecclesias accedentes, inquiratis,utrum per ipsos monachos Grecos eadem monasteria in religionis observantiavaleant reformari utrumne, de diocesanorum episcoporum consensu, unus fieripoterit episcopatus ex illis, qui nobis immediate sit subiectus, et quod super iisinveneritis, fideliter conscribentes ad nostram presentiam destinetis, ut se-curius in eodem negotio procedere valeamus», (G. Papp, «I monaci dellOrdine di S.Basilio in Ungheria nel secolo XIII», Analecta OSBM, Roma, I/1 (1949) str. 3).

38 S. Katona, Historia Critica Regvm Hvngariae, IV, Bratislava-Koice,1781, str. 736-737; Vysvetlivky v zátvorkách sú od J. Bárdosy, SupplementumAnalectorum Terrae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 196-197; porov. tieJ. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, IV, Cassovia, 1804,str. 242-243; Porov. tie iný pápeský list-dokument «A.Ch. 1204. Emericus R.H. Abbates ad S. Aegidium in Simigio eligi vult Hungaros» in G. Fejér, Codexdiplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis, II., Budae, 1829, str. 447;porov. O.R. Halaga, Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckoka-tolíci, Koice, 1947, str. 34; porov. tie G. Papp, «I monaci dellOrdine di S.Basilio in Ungheria nel secolo XIII», Analecta OSBM, Roma, I,1 (1949) str. 3;Podrobnejie plný text pápeovej výčitky pozri ďalej v kapitole 3.2.

39 Pozri samostatnú kapitolu 4.2.1.40 Pozri samostatnú kapitolu 4.1.41 Pozri v kap. 4.2.42 «S. Egidii Monachorum Ordinis S. Benedicti Coenobium, olim unicum in


171

Hungaria pure Latinorum fuit», (J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Ter-rae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 476).

43 Porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ, V¡ennß,1851, str. 199, 202.

44 Porov. «A.Ch. 1091, Ladislaus monasterium S. Aegidii de Simighiofundat» in G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis, I,Budae, 1829, str. 468-471.

45 Porov. Kniha kráľov panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov, Brati-slava, 1998, str. 73.

46 «Vrbanus Episcopus, Seruus Seruorum Dei, dilecto in Christo Filio Co-lumbano, magnifico Vngarorum Regi, salutem, et apostolicam benedictionem.Audientes magnificentiam tuam, Omnipotentis Dei dispositione ad Vngariciregni regimen esse prouectam, gaudio non modico exultamus. Retulit enim no-bis Venerabilis filius noster Odilo, S. Egidii Abbas, strenuitatem tuam praetersecularem, qua praecellis industriam, scripturis etiam ecclesiasticis eruditam, etquod potissimum iudiciariam condecet potestatem, sanctorum canonum pollerescientia. Vnde oportet te fili in Christo carissime, supra ceteros, qui te in eius-dem regni regimine praecesserunt tam pro tua, quam pro commissorum tibi po-pulorum salute curam gerere Ad cuius videlicet operis ministerium supradic-tum beati Egidii Abbatem cooperatorem destinauimus Datum IV. Kal.Augusti», («A.Ch. 1096, Vrbanus PP. II. Colomanno, Regi Hungariae, de ob-tento regno, ac scientiarum praesertim ecclesiasticarum laude, gratulatur; vtschismati Guiberti antipapae, cui regnum diu adhaesit, finem ponat, monet, le-gatumque causa ea mittendum offert» in G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngari-ae ecclesiasticvs ac civilis, II, Budae, 1829, str. 13-16; porov. Kniha kráľov panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1998, str. 76).

47 Porov. pápeské listy: Significavit nobis z 26. apríla r. 1204 a Viventes adApostolicam z 14. septembra 1204, (porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstvana Zakarpatt¡, Philadelphia, 1983, str. 172, 179-180; T. Halučinskyj, ActaInnocentii P.P. III. (1198-1216), Vaticano (Pont. Commissio CICO), 1944, str.269-270.

48 Porov. J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Terrae Scepusiensis,Leutschoviae, 1802, str. 197.

49 Porov. F.V. Sasinek, Dejiny počiatkov terajieho Uhorska, Skalica, 1867, str. 90.50 O menách týchto fiktívnych latinských biskupstiev, dodnes existujú len

domnienky, pretoe o ich zaloení sa nezachovali iadne zakladacie hramoty,(porov. È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈÈ, Ungvarß,1877, str. 215).

51 Iné latinské zdroje zachytávajú historický fakt, e sv. tefan I. bol podpo-rovateľom, či priamo zakladateľom niektorých baziliánskych monastyrov v Je-ruzaleme, Ríme, či dokonca i v samotnom Carihrade (Kontantinopole), čo je


172

určite kontradikciou tvrdeniam filolatínskych historikov o tom, e bol zaklada-teľom desiatich latinských biskupstiev a tým likvidátorom gréckeho obradu v U-horsku: « Construxit enim in ipsa conuersacionis Christi secundum humani-tatem ciuitate Herusalem monachorum cenobium, prediis ditauit et uineis aduictum cottidianum copiam ministrantibus. In capite quoque mundi Roma subtytulo prothomartyris Stephani, duodecim canonicorum congregacionem cunc-tis pertinenciis habundantem statuit, et maceriam in circuitu lapide muratam,cum domibus et hospiciis Hungarorum, oracionis causa beati principis apostolo-rum Petri limina querencium condidit. Ipsam quoque regiam urbem Constanti-nopolim beneficiorum munere non priuauit, in qua ecclesiam mirifici operis,omnibus necessariis suis donauit», («Hartvici episcopi vita S. Stephani Regis,13» in S.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli,1849, str. 177).

52 Katolícky = soborný.53 Uličný vo svojom článku «Výsady spiských miest z roku 1271» rozozná-

va napr. a tri verzie tej istej výsadnej listiny z roku 1271 v pozdejích opisoch.Originál listiny z 25. augusta 1271 sa pravdepodobne stratil. Existuju z nej trineskorie opisy s overenou pravosťou z rokov: 1321, 1420, 1574 a 1771. Verziaopisu z roku 1321 sa tie stratila. Ostali len verzie z roku 1420, 1574 a 1771.Znenia jednotlivých «presných» opisov sú vak vďaka nepozornosti pisáraodliné, a to aj čo sa týka obsahu a zmyslu prísluných viet, (porov. F. Uličný,«Výsady spiských miest z roku 1271», Slovenská archivistika, XVI/1 (1981)str. 88-96); Keď overené odpisy z rokov 1420, 1574 a 1771 majú navzájom od-linosti vo významovom obsahu a pritom sa jedná o netendenčný odpis odpisu z ro-ku 1321 (keď nastala éra prolatínskych Anjouovcov), aký bol vlastne originállistiny arpádovského kráľa tefana V. z roku 1271? I na tomto príklade vidnorelatívnosť historicity pozdejích «overených» opisov.

54 Mnohé dokumenty z dejín severného Uhorska údajne akoby z 11.-13.storočia, majúce vak svoj pôvod a v 14. storočí, či pozdejie, a sú preto falo-nými, vymenúvava a ich falonosť tuduje a dokazuje napr. R. Marsina, «túdiek Slovenskému diplomatáru I, Druhá časť: Obdobie od roku 1000 do roku 1235»,Historické túdie, Bratislava, XVIII (1973) str. 5-113.

55 J. Macůrek, Dějiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str. 11-12.56 O tom, e benediktínsky klátor v Krásnej nad Hornádom bol zaloený u

roku 1143 píe Lacko, (porov. M. Lacko, «Slovacchia», Enciclopedia cattolica,XI, Città del Vaticano, 1948-1954, str. 807). Hodnovernejí Piker naproti tomuobsadenie monastyra v Krásnej (Červenej, tj. Ruskej) nad Hornádom pri Koi-ciach benediktínmi posúva a do roku 1217 a pritom nehovorí o «zaloení» toh-to monastyra, ale o «zabratí» (possidebant) u existujúceho monastyra latinský-mi benediktínmi: «Pari fere distantia, Mislam, Cassoviamque inter, nonnihil adortum declinat SZEPLAKIENSIS Abbatia quam ad annum MCCXVII. Bene-dictini possidebant. Transiit subinde in jura V. Capituli Strigoniensis, jamque


173

Tyrnaviensi S. Stephani Clericorum Seminario alimenta praebet, reddita memo-rabilis Marci Crisini, sui Praefecti, gloriosa pro fide morte Cassoviae obita», (J.B. Piker, Topographia magni regni Hungariae, Viennae, 1750, str. 502).

57 Porov. M. Lacko, «Slovacchia», Enciclopedia cattolica, XI, Città del Va-ticano, 1948-1954, str. 807; J. Kútnik, «Benedictine Missionaries in Slovakia inthe 9th-11th Centuries», Slovak Studies, Cleveland-Rome, XXII (1982) 79-131.

58 Lexikón slovenských dejín, Bratislava, 1997, str. 202-203.59 Porov. Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna, 1991, str. 260.60 Takto fungoval, ako vysvitá z historicky doloených dokumentov, Muka-

čevský baziliánsky monastyr na Černečej Hore ete v druhej polovici 16. storo-čia. Baziliánski jeromnísi z tohto monastyra pastoračne vysluhovali rusínskedediny, ktoré spadali pod ľachtica zemepána Mukačevského panstva. Z roku1567 máme zmienku, e miestny zemepán im v tom čase túto činnosť zabra-ňoval, pretoe preferoval latinský obrad a latinské kňazstvo, ktoré by videl namieste baziliánov radej. Preto uhorský kráľ Ján II. vládnuci v Sedmohradskumusel zasiahnuť v prospech baziliánskych kalugerov-černcov: «Joannes II. deigratia electus rex Hung., Dalm., Croatiae etc. Egregie fidelis nobis dilecte salu-tem et gratiam. Conqueruntur nobis ad domum nostram Munkacsiensem spec-tantes kalugerii, quod tu eisdem sacrum celebrare et alia antiqua eccltica servi-tia praestare interdixisses, quod iisdem magno scandalo esset. Supplicueruntnobis, permitteremus libere eos suis antiquis usitatis cerimoniis fungi. Nolentesitaque, ut ex hoc scandalisentur, committimus tibi et mandamus firmiter, quate-nus eos dein in antiqua fide et cerimoniis non turbes, nihilominus eos fidemchristianam praedicant, illi ne impediantur, sed libere absque impedimentoet metu praedicent. Secus non facias. Data Albae Juliae die 18. Febr. a. d.1567. Joannes electus rex mp.», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspök-ség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 18-19); Pozoruhodnýmfaktom v listine je aj to, e vieru v gréckokatolíckom obrade v dokumente z ro-ku 1567 kráľ Ján II. označuje ako «stara vira» (antiqua fide).

61 Porov. S. Stephanii decretum II, cap. 52, Corpus iuris Hungarici, Buda-pest, 1899, 42.

62 Porov. Vita s. Gerhardi, cap. 11.63 «Illustri regi Vngariae. Significante venerabili Fratre nostro, Colocensi

Archiepiscopo, ad audientiam apostolatus nostri noueris peruenisse, quod quumin Diaecesi sua sint quam plures villae, in quibus Sclaui habitant; iidemSclaui praefato Archiepiscopo decimas exhibere contemnunt. Quoniam igi-tur de regia Serenitate confidimus et speramus, vt ecclesias, et earum ministrosdiligas, et earum commodis, exemplo progenitorum tuorum diligenter intendas;excellentiam tuam rogamus, atque monemus, per apostolica scripta man-dantes, quatenus memoratos Sclauos, vt decimas debitas praefato Archie-piscopo sine diminutione persoluant, tradita tibi potestate compellere nonomittas. Datum Laterani XI. Cal Ianu.», (G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvnga-


174

riae ecclesiasticvs ac civilis, II, Budae, 1829, str. 328-329).64 O.R. Halaga, «Cyrilometodejské dedičstvo po príchode Maďarov», Slávia,

Praha, XLI/3 (1972) str. 291.65 « Innocentius Episcopus etc. Carissimo in Christo filio Ludovico Regi

Ungarie Illustri, Salutem Archiepiscopo Colocensi conquerente, percepimus,quod nonnulli laici schismatici sue diocesis decimas, ad quas tenentur, eidemsolvere sibi contumaciter contradicunt, et quod processus quatinus eidem Ar-chiepiscopo circa decimarum exactionem huiusmodi tuum pro reverentia Dei etnostre interventionis obtentu impertiaris iuste auxilium et favorem», (A.Theiner, Vetera monumenta historica Hungariam Sacram illustrantia, II, Ro-mae, 1860, str. 7).

66 « populi Cumanorum fidem reciperent orthodoxam, in qua perseveraredicuntur, sed quod nondum solvunt decimam suorum proventuum eidem epi-scopo animarum suarum pastori precipuo, ut tenentur. Nos igitur gerentes in vo-tis, quod iidem Cumani in solutione huiusmodo decimarum sanctam recogno-scant ecclesiam Cumanos ipsos ad solvendam dictam decimam prefato e-piscopo secndum prudenciam tibi datam a domino digneris inducere, ac induc-tos continue conservare», (A. Theiner, Vetera monumenta historica Hunga-riam Sacram illustrantia, II, Romae, 1860, str. 59-60).

67 «… (pre ich episkopa) non gli è lecito haver moglie, ne mangiar mai car-ne, con tutto ciò sia concesso a gl’altri preti, i quali come il Vescovo, non hannoaltra entrata, che le elemosine, che fa loro il popolo Ruteno (Questi sacerdotisono il contrario delli Italiani)», (A.G. Welykyj, Litterae Nuntiorum Apostolico-rum historiam Ucrainae illustrantes, I (1550-1593), Romae, 1959, str. 22).

68 Podrobne problematiku uvaľovania latinských desiatkov na gréckoka-tolícke obyvateľstvo latinskou hierarchiou vysvetľuje a dokumentačne dokazujeJ. Pociej vo svojej knihe: Zbiór wiadomości historycznych i aktów dotyczącychdziesięcin kościelnych na Rusi, powagą metryk królewskich koronnych i litew-skich, tudzież dekretów roty rzymskiej, zbioru praw volumina legum zwanych, iinnych wiarogodnych dokumentów, Warszawa, 1845.

69 Prvé cirkevné desiatky v Uhorsku dal príkaz vyrúbať kráľ sv. tefan pre ba-ziliánsky monastyr sv. Kozmu a Damiána (neskôr premenovaný na benediktín-sky klátor sv. Martina v Pannonhalme) krátko potom, čo v ňom bol vymenenýbaziliánsky archimandrit za benediktínskeho opáta: «Vojvoda sv. tefannariadil, aby vetok ľud ijúci na území vojvodu Kopáňa dával na večné časyKlátoru sv. Martina desiatok úrody a dobytka», (J. Sopko, «Obrázková kro-nika kap. 64», Kroniky stredovekého Slovenska, Budmerice, 1995, str. 33-34);«Stephanus, ancipiti praelio congressurus, votum de condendis in Monarchiasua Episcopatibus & Coenobiis, Decimisque omnium rerum, juxta ConciliiSandionysiani, anno priore 997 de abolitarum Decimarum restitutione (Petav.Rat. tempp. T. II. p. 606) celebrati», (J. Bárdosy, Supplementum AnalectorumTerrae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 15).


175

70 Porov. J. Záborský, «Maďari v X. století», Letopis Matice Slovenskej,Turč. Sv. Martin, XI/2 (1874) str. 65.

71 Porov. Denník Josifa Rogu de Camellisa v M. Lutskay, «Historia Carpa-to-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 16, Preov, 1990, str. 34.

72 Porov. Denník Josifa Rogu de Camellisa v M. Lutskay, «Historia Carpa-to-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 16, Preov, 1990, str. 47, tie str. 35.

73 Porov. Denník Josifa Rogu de Camellisa v M. Lutskay, «Historia Carpa-to-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 16, Preov, 1990, str. 47, tie str. 68.

74 Porov. G.G. Viza∞nt⁄ ∞j, Kra∞tkoe Pripádkovß Moráln¥xß, ilì Nráv-n¥xß Sobra∞n⁄e Dx*ovn¥mß Òµsóbamß potrébnoe, Ternáva, #a*πkj (1727), str.172-173.

75 Rukopis Obeníka Makovického soboru z archíva otcov baziliánov sobor-ného monastyra v Preove.

76 Pozri. napr. fototypične vydaný dokument z roku 1951 od pravoslávnehoepiskopa preovského Doroteja v «Documenta inedita», Krásnobrodský zbor-ník, Preov, II/2 (1997) str. 221-222; V Rímskom staroslovanskom Časoslovesa strikne rozliujú modlitby «vß prixodskixß xram™xß» alebo «vß monas-t¥r™xß», (porov.Çasoslóvß, Rímß, 1950, str. 134).

77 «Prixodß = cerkovnaä obwina, prinadleΩawaä kß odnoj cerkvi.Otpravläü˚¡j vß nem sluΩbu i treby cerkovnyä sväwennikß nazy-vaetsä prixodsk¡j dlä razliç¡ä otß sobornogo…», (G. Dæäçenko, Polnyjcerkovno-slavånsk¡j slovaræ, Moskva, 1899, str. 503) tj. «prichodskyj»alebo «prichodnik» je ten, čo slúil mimo monastyra, na rozdiel od toho, ktorýslúil vo vnútri monastyrského sobora.

78 Napr. o prvej rímskokatolíckej farnosti «castellum = kostol» v Spiskejipanii umiestnenej práve na hrade Spi pod ochranou vysokých múrov i old-nierov hovorí Vencko: «upan (spiský) mal v hrade vojenskú posádku s (latin-ským) kňazom, ktorý spravoval celé územie: parochiu», (J. Vencko, Z dejínokolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie, 1941, str. 29), jedná sa o 13.-14.storočie.

79 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 196, 269,296; Typickým príkladom, ktorý sa uvádza bez patričného vysvetlenia, jeSpiská Kapitula, ktorá duchovne obhospodarovala okolité dediny. V novodobopísaných dejinách sa s počudovaním kontatuje o zvlátnosti Spia, e najbli-ie dediny pri Spiskej Kapitule (napr. Bijacovce a iné) duchovne obhospodaro-vali kanonici Spiskej Kapituly, (porov. J. Vencko, Z dejín okolia SpiskéhoHradu, Spiské Podhradie, 1941); Nikto nevie vysvetliť prečo, avak odpoveďje veľmi jednoduchá. Pôvodne na Spiskej Kapitule bol baziliánsky gréckoka-


176

tolícky monastyr, v ktorom sídlil archimandrita-episkop, tento mal pod seboujeromníchov (kňazov-starcov) i mníchov (bratov). «Starci» mu boli poradcami-konzultormi. Boli mu stálym «soborom» (kapitulou). Títo «starci» doslovne«dobrí starci» (grécky: «kalugeri») dochádzali do okolia a vysluhovali okolitédediny. Neskôr, keď pod intrigami cudzincov ľachticov z blízkeho Spiskéhohradu boli baziliánski mnísi vytisnutí zo Spiskej Kapituly, túto funkciu vyslu-hovania okolitých obcí dlhé roky praktizovali u miestni latinskí kňazi, organi-zovaní do «bratstiev» (ďalia pecialita Spiskej upy) či kanonici, (porov. J.Vencko, Z dejín okolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie, 1941, str. 80, 343a iné). Podrobnejie o Spiskej gréckokatolíckej monastyrskej eparchii pozri v ka-pitole 4.2.1.

80 Porovnaj maďarské «egyház = cerkovß, xramß (BoΩ¡j)», (S. Mitrák,Magyar-orosz szótár, Ungvar, 1922, str. 195).

81 Porov. M.T. Gőbel, Szlovák-magyar szótár, Budapest, 1962; Porov. B.M.Newman, Greek-English Dictionary of the New Testament, Stuttgart, 1988; D.PSimpson, Cassels Latin and English Dictionary, New York, 1987.

82 Porov. F. Uličný, «Liptov», Vlastivedný zborník Liptovského múzea v Ru-omberku, Martin, IX (1987) str. 136-137.

83 Porov. A. Aldásy, «Hungary», The Catholic Encyclopedia, vol. VII, NewYork, 1910, str. 549; Sasinek uvádza, e tieto latinské biskupstvá boli zaloenépresne na mieste pôvodných cyrilometodejských-byzantských: «Hore vyiepovedal som, za jaké streditia biskupie sv. tefanom ustálené mám. Vetky,jako ich historia menuje, boly u pred dobou tefanovou cirkevnými stredi-tiami kresťanstva, od časov Methodových v Ugrii rozíreného. Takým stredis-kom boly Ostrihom, Koloča, Báč, Vacov, Jáger, Vesprím, Päťkostoly, Ráb, Ča-nád, Nitra, v Uhrách, a Belohrad v Sedmohradsku», (F. Sasinek, «Trudoviny k de-jopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť, Skalica, II/21 (1864)str. 331); Lučkaj, historik z prvej pol. 19. storočia, poukazuje nato, e čo sa týkatoho, o ktorých desať episkopstiev sa jednalo, existujú medzi historikmi nezho-dy, pretoe priamy dokument o tom neexistuje, (porov. M. Lutskay, «HistoriaCarpato-Ruthenorum, IV/1», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi uSvidniku, 17, Preov, 1991, str. 158).

84 Ide o citát z prekladu uhorsko-poľskej kroniky z konca 13. storočia, ktorejautorom bol kňaz pochádzajúci z Dalmácie: «Post acceptum regalis excellenciesignum beatissimus uir Dei Stephanus Hungarorum rex episcopales ecclesiasamplians regaliter disposuit, crucibusque et uasis, aliisque supellectilibus administerium dei pertinentibus, secundum quod unicuique opus erat, sufficien-ter decorauit», («Cronica Hungarorum, 7» in S.L. Endlicher, Rerum Hungarica-rum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 71; porov. tie P. Ratko, Naedejiny v prameňoch, Bratislava, 1971, str. 35).

85 Porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ,V¡ennß, 1851, str. 193.


177

86 «XXXIV. Decem villae Ecclesiam aedificent, quam duabus mansionibus,totidemque mancipijs dotent, equo & jumento, sex bobus, & duabus vaccis, tri-ginta quatuor minutis bestijs. Vestimenta veró & corporalia & coopertoria Rexprovideat, presbyterum & libros Episcopi», (S. de Werbocz, Corpus JurisHungarici seu Decretum Generale inclyti Regni Hungariae (Decreta, Constitu-tiones et Articulos Regum inclyti Regni Ungariae), II, Tyrnaviae, 1696, str. 11).

87 «LII. Si cui Deus decem dederit in anno, decimam Deo det. Et si quis de-cimam suam abscondit, novem solvat. Et si quis decimationem Episcopo sepa-ratam furatus fuerit, dijudicetur ut fur, ac hujusmodi compositio tota pertineatad Episcopum», (S. de Werbocz, Corpus Juris Hungarici seu Decretum Gene-rale inclyti Regni Hungariae (Decreta, Constitutiones et Articulos Regum incly-ti Regni Ungariae), II, Tyrnaviae, 1696, str. 13).

88 «(13) ut uilla in qua est ecclesia, ab ecclesia longius non recedat, quod sirecesserit X pensas persoluat et redeat», («Synodus altera habita sub Coloman-no rege» in S.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana,Sangalli, 1849, str. 374; porov. tie P. Ratko, «Uhorské zákony v 11. storočí(1000-1116)», Nae dejiny v prameňoch, Bratislava, 1971, str. 35).

89 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 190-191,196-197, 221, 294.

90 Chronicon Pictum (Képes Krónika), cap. 139, I, Phototypice impressum,Budapestini, 1964, str. 99.

91 J. pirko, Cirkevné dejiny, I, Turčiansky Sv. Martin, 1943, str. 364.92 Porov. Schematizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995, str. 101. 93 Porov. Schematizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995, str. 103.94 Porov. Schematizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995, str. 94.95 Porov. Schematizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995, str. 95.96 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 190-191,

196-197, 221, 294.97 Porov. «Národ Ruský chce sa vrátiť do lona rímskokatolíckej cirkvi (refe-

rát o dnených náboenských pomeroch a dnenom stave cirkvi v Rusku, pred-nesený dňa 3. júla 1940, na katechetickom kurze Veladôstojného duchovenstvav Ruomberku, usporiadanom pod protektorátom J. E. Najdôst. pána biskupaJozefa Čárskeho» in G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krás-nobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 196-203.

98 Porov. A. Kavuljak, Hrad Orava, Turčiansky Sv. Martin, 1927, str. 48.99 Porov. A. Kavuljak, Miestopis Oravy, Bratislava, 1955, str. 20.100 Porov. A. Kavuljak, Hrad Orava, Turčiansky Sv. Martin, 1927, str. 80.101 Porov. A. Kavuljak, Miestopis Oravy, Bratislava, 1955, str. 20-21.102 Biritualizmom, birituálnymi cerkvami a birituálnymi monastyrmi v Ríme


178

desiateho storočia sa «rozplýva» a veľmi pozitívne na význam biritualizmu (te-da na spoluitie dvoch obradov pod jednou strechou) v dejinách Cirkvi dívanapr. Hamilton. Tento autor sa rozplýva nad krásnou symbiózou ivota bazi-liánskych a benediktínskych mníchov v monastyre sv. Alexia na Aventínskompahorku v Ríme v 10. storočí na mnohých stránkach svojho článku. Je vak lensamozrejmý historický fakt, e tento baziliánsky monastyr po pár desaťročiachsvojho biritualizmu, skončil ako latinský, čo autor odôvodňuje «prirodzenýmvymretím baziliánov», (porov. B. Hamilton, «The City of Rome and the Eas-tern Churches in the Tenth Century», Orientalia Christiana Periodica, Roma,XXVII (1961) str. 5-26).103 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej

v Ωup™ U®oça», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™ zarok 1925, UΩgorod, 1925, str. 120-121. 104 Pozri poznámku č. 56 na str. 173-174.105 F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 8;

«Innocentius Colocensi archiepiscopo quod quum in dioecesi sua sintquam plures villae, in quibus Sclavi habitant, iidem Sclavi praefato archiepisco-po decimas exhibere contemnunt», (porov. F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku,Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 30; G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariaeecclesiasticvs ac civilis, II., Budae, 1829, str. 328).106 Porov. J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Terrae Scepusiensis,

Leutschoviae, 1802, str. 202.107 Porov. ivný, Dějiny slovanské církve Svátek sv. velikomučenníka Di-

mitrija, Praha, 1887, str. 23-24; porov. Kniha kráľov panovníci v dejináchSlovenska a Slovákov, Bratislava, 1998, str. 105.108 Porov. ivný, Dějiny slovanské církve Svátek sv. velikomučenníka Di-

mitrija, Praha, 1887, str. 24.109 Porov. V. GadΩega, Dodatki k istor¡i Rusinov i rusækix cerkvej v U-

Ωanskoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 23-24.110 ivotopis sv. Gérarda nám hovorí: «In diebus illis erat quidam Princeps

in urbe Morossena (Morisena), nomine Achtum, potens valde, qui secundum ri-tum Graecorum in Civitate Budin fuerat baptisatus. Hic Regi Stephano hono-rem (praeceptae unioni resragrando) minime impendebat, confidens in multitu-dine militum & Nobilium suorum supra quos dominium exercebat. Acceptaautem potestate a Graecis, et construxit in praefata urbe Morossena monaste-rium in honore S. Joannis Baptiste constituens in eodem Abbatem cum Mona-chis Graecis, juxta ordinem et ritum ipsorum», (porov. J. Bárdosy, Supple-mentum Analectorum Terrae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 358; porov.«Vita S. Gerardi, Moresanae Ecclesiae episcopi, 10» in S.L. Endlicher, RerumHungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 214; porov. F.Sasinek, «Odpoveď na odpoveď p. Knausa v záleitosti historického práva ma-ďarčiny v cirkvi a vlasti», Slovesnosť, Skalica, roč. II, č. 32 (1864) str. 497-498).


179

111 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/1», Naukovijzb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 13, Preov, 1988, str. 166.112 Porov. A. Jougan, Słownik kościelny łacińsko-polski, Poznań-Warszawa-

Lublin, 1958, str. 104.113 « igitur Chandinus noctem illam ducens insompnem, orabat ad sanc-

tum Georgium martyrem, ut sibi a domino celi auxilium impetraret in honoreeius monasterium edifecaret et eadem nocte mox exercitus Achtum, qui iace-bat in campo, alter ad alterum irruerunt, qui terga uertens iniit fugam. Achtumuero interfectus est in loco prelii ab exercitu Chanadini. cuius caput auferentes,miserunt regi, et acceperunt in die illa spolia multa, repletique sunt gaudiomagno, eo quod inimicus regi cecidisset. corpora uero Christianorum qui ceci-derunt in prelio, tollentes duxerunt in Moroswar, et sepelierunt in cimiterio s.Ioannis Baptiste in monasterio Grecorum, quia in eadem prouincia aliud mona-sterium illis temporibus non erat. quo facto Chandinus assumens abbatemdicti monasterii cum aliquibus monasterii fratribus, uenit ad locum in quo ei leoapparuerat, ubi fecit signum, quatenus uotum quod sancto Georgio uouerat,adimpleret iam uero caput Achtum appensum erat super turrim porte ciuita-tis ait enim rex ab hac die urbs illa non uocabitur Morisena, sed urbs Chana-dina, pro eo quod inimicum meum interfecisti de medio eius in honorem bea-ti Georgii martiris monasterium edificauit, introducens illuc memoratos Grecosmonachos de monasterio beati Ioannis Baptiste una cum abbate episcopusautem inito consilio cum comite Chanadino eundem grecum abbatem cum mo-nachis suis transtulit in Orozlanos, monasterium uero ipsorum episcopo cumfratribus suis assignauit, qui in eodem habitauerunt donec monasterium beatiGeorgii martiris perficeretur», («Vita s. Gerardi, 10, 11» in S.L. Endlicher,Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 215-219).114 Porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia,

1983, str. 153-154; tie G. Fehér, «A nagyszentmiklósi kincs-rejtély megfejté-sének útja», Archeológiai Értesítő, 77 (1950) 34-49; I. Timko, Keleti kereszté-nység, Keleti egyházak, Budapest, 1971, str. 391, 394; porov. tie F. Sasinek,«Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť, Skali-ca, II/39 (1864) str. 610.115 I. k. 132. l., F. Sasinek, «Odpoveď na odpoveď p. Knausa v záleitosti

historického práva maďarčiny v cirkvi a vlasti», Slovesnosť, Skalica, roč. II, č.32 (1864) str. 498.116 F. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách»,

Slovesnosť, Skalica, II/14 (1864) str. 217.117 Gérard sa predtým, ako sa stal latinským benediktínskym mníchom, vo-

lal Juraj-Heorhij (porov. «Vita S. Gerardi, Moresanae Ecclesiae episcopi, 2» inS.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849,str. 206). Narodil sa v Benátkach. Dokázateľne, najstaria cerkov v Benátkachzasvätená sv. Jurajovi Veľkomučeníkovi, typickému to gréckokatolíckemu svä-


180

tému bola pôvodne tie gréckokatolíckeho obradu. Preto je celkom moné, eGérard bol pôvodne gréckokatolíckeho obradu a po vstupe k benediktínomzmenil obrad na latinský a ako taký vade tento latinský obrad íril.118 Takto opisuje smrť Gérarda jeho najstarí latinský ivotopis: « beatus

autem Gerhardus cum esset breuis statura, omnesque uires suas in seruicio deifunditus consumpsisset, currus subuectione utebatur. cum autem ad portum Pestuenisset, ecce quinque uiri impii Vata et complices eius demonibus pleni, qui-bus se ipsos dedicauerunt, irruerunt in episcopos et socios eorum, et eos lapidi-bus obruerunt. beatus uero Gerhardus eos quos lapidabant, indesinenter signocrucis insigniebat, more prothomartiris Stephani, primus in Pannonia martir,positis in terra genibus, clamauit uoce magna dicens: domine Iesu Christe, nestatuas illis hoc peccatum, quia nesciunt quod faciunt. at illi hoc uiso multomagis seuiebant, et impetum fecerunt in eum, et euerterunt currum eius in ripamDanubii in pectore lancea percussus, ac deinde super unum lapidem ipsumtrahentes, contriuerunt cerebrum eius. sicque gloriosus martir Christi ex erum-pnis huius mundi ad eternam beatitudinem transmigrauit in anno domini mille-simo quadragesimo septimo», («Vita S. Gerardi, Moresanae Ecclesiae episcopi,20» in S.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli,1849, str. 229); Ako je vidno z hore citovaného úryvku, je len samozrejmé, eivotopis-legenda idealizuje latinského Gérarda a jeho vrahov z Vathovho pov-stania stavia čo do najhorieho svetla.119 Porov. V. Wick, Dóm svätej Albety v Koiciach, Koice, 1936, str. 425.120 Porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia,

1983, str. 163.121 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡r-

nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 72.122 Porov. «Paradoxy z naej histórie kauza Hraničné, filiálka farnosti

Kremná, dekanát Stará Ľubovňa», Blahovistnik, Preov, 11 (1997) str. 296-297.123 Porov. «Paradoxy z naej histórie kauza Vyná Olava (s filiálkou Ni-

ná Olava), dekanát Stropkov», Blahovistnik, Preov, 9 (1997) str. 246. 124 Porov. «Paradoxy z naej histórie kauza Pusté Pole, dekanát Stará Ľu-

bovňa», Blahovistnik, Preov, 10 (1997) str. 266-267.125 «Nicolaus episcopus Venerabili fratri Archiepiscopo Colocensi sa-

lutem Occurit nostris sensibus non immerito admirandum, quod post obitumquondam Ladislai Regis Vngariae de statu regni et nouitatibus plurimis inibisubsecutis, nihil ad apostolicae sedis notitiam perduxisti, de quibus varia et diu-ersa sedes ipsa percepit, relatibus exprimentibus plurimorum; quamquam sibisuper hoc nondum plena innotuerit certitudo, et praecipue cum nonnunquam re-troactis temporibus dispendia grauia, et iacturas quae diaecesi et Prouinciae Co-locensi intulit truculenta saeuitia Schismaticorum et etiam Paganorum, eidemsedi per tuas duxeris litteras intimandum; post praefati tamen regis obitum, vt-rum huiusmodi mala, periculaue cessauerint, aut inualuisse noscantur: et an ip-


181

sius regni status pacis et quietis commodis affluat, nuncio nobis aut litteris nul-latenus expressisti», («A.Ch. 1291. Nicolaus PP. IV. eiusdem tenoris litterasdat ad A. Episcopum Colocensem» in G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariaeecclesiasticvs ac civilis, VI/1, Budae, 1830, str. 87-88); O tom, e v Kaločibola gréckokatolícka monastyrská eparchia, porov. F. Sasinek, «Trudoviny k de-jopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť, Skalica, II/40 (1864)str. 625.126 «Clemens Episcopus etc. Venerabili fratri Vito Episcopo Nitriensi, admi-

nistratori in spiritualibus et temporalibus Monasterii Grecorum sancti DemetriiColocensis diocesis, salutem etc. Nuper siquidem ad notitiam apostolatusnostri pervenit, quod in confinibus Regni Ungarie iuxta Schismaticos RegniRasie (Rasciae) versus Graeciam in diocesi Colocensi quoddam Monasteriumsancti Demetrii nuncupatum, in quo ex primaria institutione ipsius Greci, Unga-ri et Sclavi servire debebant, et cuilibet nationum huiusmodi fuerunt inibi dis-tincte ac disposite mansiones, et ibi ponebatur Abbas Grecus per patriarchamGrecorum: qui Abbas non obediebat in Regno Ungriae alicui praelatorum, sedsolum Patriarche predicto: quodque ultimo Abbate Greco Monasterii predic-ti defuncto, prefatus Patriarcha extunct Abbatem non posuit in Monasterio me-morato, nec de Abbatia ipsius Monasterii prelatus aliquis se intromisit, et sicdictum Monasterium per decem annos vel circa vacavit et vacat, eiusque bonadissipavit et occupavit potentia laicalis, et cultus divinus in ipso Monasterioiuxta tamen Grecorum ritum interim est non modicum diminutus. Nos igi-tur cupientes dictum Monasterium de personis catholicis et fidelibus refor-mari qui tempore dicto Monasterio prefuerunt, obtinebant, in spiritualibus ettemporalibus fraternitati tue auctoritate apostolica commendamus, curam etadministrationem plenam ita quod de fructibus, redditibus, proventibus eiu-sdem Monasterii ordines et disponas Volumus tamen, quod tu prefatumMonasterium de Monachis nigris Latinis Catholicis ordinis sancti Benedic-ti professoribus reformare, ac in eo certum ipsorum Monachorum numerumiuxta ipsius Monasterii facultatum exigentiam, super quo tuam oneramus con-scientiam, ponere et tenere ad divinum ibidem celebrandum offitium et perpetu-um famulatum altissimo impendendum, eisque in necessariis providere congruede bonis dicti Monasterii continue tenearis: quodque ipsi Monachi post obitumtuum et eorum posteri imperpetuum personam ydoneam eiusdem ordinis S. Be-nedicti iuxta canonica instituta in Abbatem dicti Monasterii eligant», (A.Theiner, Vetera monumenta historica Hungariam Sacram illustrantia, I, Ro-mae, 1859, str. 667-668; porov. tie F.V. Sasinekß, «Spi˚skoe episkopst-vo», Listokß, Ungvarß, X/9 (1894) str. 103).127 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 206, 208.128 Porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ,

V¡ennß, 1851, str. 197.129 F. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách»,

Slovesnosť, Skalica, II/16 (1864) str. 249-250.


182

130 Pôvodne sa Ostrihom nazýval v skýtskej výslovnosti: «Hran» alebo v kelt-skej výslovnosti: «Gran» (porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava,1923, str. 187, 242), čo je identické s novím slovom «Hron», pretoe leí pri ústirieky Hron do Dunaja (Istra).131 Porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ,

V¡ennß, 1851, str. 189.132 «Turciae (= Uhorsko) Episcopus a Theophylacto Patriarcha CPolitano

Hierotheus ordinatur», (J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Terrae Scepu-siensis, Leutschoviae, 1802, str. 283, 488).133 Presné citáty z týchto dobových gréckych historikov ohľadom tejto témy

uverejnil vo svojom gréckom origináli i latinskom preklade Gabriele de juxtaHornad, Initia religionis christianae inter Hvngaros Ecclesiae orientali adserta,Francofvrti-Lipsiae, 1740, str. 20-27.134 Porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia,

1983, str. 148, tie I. Timko, Keleti kereszténység, Keleti egyházak, Budapest,1971, str. 387-388; o pečati: V. Laurent, «LÉvéque des Turques et le proédrede Turquie», Académie Roumaine, Bull. de Sect. Hist., Bucuresti, 23/2 (1942)str. 287.135 Porov. Büdinger, Ein Buch ungarischer Geschichte, Lipsko, 1886, str.

139-140; porov. ivný, Dějiny slovanské církve Svátek sv. velikomučenníkaDimitrija, Praha, 1887, str. 11.136 Porov. J. kultéty, «Visľania a Veľká Morava», Slovenské pohľady, 2

(1929) str. 91-101; kultéty tu Maďarmi mylne nazýva slovanských bielych Uh-rov, preto vak správne podotýka, e ich reč bola nemaďarská!137 Porov. J.N. Mathes, Veteris arcis Strigoniensis monumentorum descrip-

tio, Strigonii, 1827, str. 24, 88; porov. Migne, Patrologia Graeca, CVII, Paris,1863, str. 396; porov. F.V. Sasinek, «Církev cyrillo-methodějská», Sborník ve-lehradský, Brno, IV (1885) str. 62.138 «Attigimus, non modo Jacobus Praepositum paulopost futurum Scepu-

siensem Episcopum, Graeco Ritui addictum fuisse, verum etiam LodomeriumAEpiscopum Strigoniensem, Ritum mutuasse; Attigimus praeterea, primis duo-bus Hungariae Seculis Ritum Graeco-Catholicum, exclusis hospitibus Latinis &Captivis occidentalibus, fere generatim in Hungaria, & partibus, eidem adnexis,viguisse», (J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Terrae Scepusiensis,Leutschoviae, 1802, str. 348).139 Porov. ivný, Dějiny slovanské církve Svátek sv. velikomučenníka Di-

mitrija, Praha, 1887, str. 15.140 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 273-274.141 Byhar a Veľký Varadín sú pôvodne dve lokality umiestnené neďaleko seba.142 Podrobnejie pozri v kap. 3.1., poznámku č. 60 na str. 228-230.


183

143 Uhorský kráľ (V)Ladislav mal, podobne ako jeho rodný brat a predchod-ca na uhorskom tróne kráľ Gejza I., tie syna menom Kolomana (obyčajne saoznačuje v histórii ako Koloman «číslo I»), ktorý bol dvakrát enatý: prvýkrát s gréc-kou Bazilou zo Sicílie a druhýkrát s ruskou Preslavou, ktorú svojho času odoh-nal pre podozrenie z nevery, aj s jej údajne nemanelským synom Borisom (po-rov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), cap. 143, I, Phototypice impressum,Budapestini, 1964, str. 106). Prolatínski kronikári neúmyselne, či úmyselne,pravdepodobne z nenávisti ku Kolomanovi gréckokatolíckemu episkopovi (o-značovanom často ako Koloman «číslo II») synovi uhorského kráľa Gejzu I.,týchto dvoch Kolomanov vzájomne pletú a zamieňajú, take sa niekedy zdá, a-koby episkop bol dvakrát enatý! 144 «Colomanus filius Geysae fuit Episcopus Varadiensis. Postea veró

per dispensationem Papae Urbani secundi, S. Regi Ladislao successitSepultus in Alba regali», (S. de Werbocz, Corpus Juris Hungarici seu Decre-tum Generale inclyti Regni Hungariae (Decreta, Constitutiones et Articulos Re-gum inclyti Regni Ungariae), II, Tyrnaviae, 1696, str. 27).145 «A.Ch. 1096, Vrbanus PP. II. Colomanno, Regi Hungariae, de obtento

regno, ac scientiarum praesertim ecclesiasticarum laude, gratulatur; vt schismatiGuiberti antipapae, cui regnum diu adhaesit, finem ponat, monet, legatumquecausa ea mittendum offert» in G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariae eccle-siasticvs ac civilis, II, Budae, 1829, str. 13-16; porov. Kniha kráľov panovníciv dejinách Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1998, str. 76.146 Krásne svedectvo o jeho vzdelanosti dáva i sám pápe Urban II.: «

Audientes magnificentiam tuam, Omnipotentis Dei dispositione ad Vngariciregni regimen esse prouectam, gaudio non modico exultamus. Retulit enim no-bis Venerabilis filius noster Odilo, S. Egidii Abbas, strenuitatem tuam prae-ter secularem, qua praecellis industriam, scripturis etiam ecclesiasticis eru-ditam, et quod potissimum iudiciariam condecet potestatem, sanctorum ca-nonum pollere scientia», («A.Ch. 1096, Vrbanus PP. II. Colomanno, RegiHungariae, de obtento regno, ac scientiarum praesertim ecclesiasticarum laude,gratulatur; vt schismati Guiberti antipapae, cui regnum diu adhaesit, finem po-nat, monet, legatumque causa ea mittendum offert» in G. Fejér, Codex diploma-ticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis, II, Budae, 1829, str. 13-16).147 «De strigis veró quae non sunt, nulla quaestio fiat», (S. de Werbocz,

Corpus Juris Hungarici seu Decretum Generale inclyti Regni Hungariae (Dec-reta, Constitutiones et Articulos Regum inclyti Regni Ungariae), II, Tyrnaviae,1696, str. 34).148 V staroslovanských cyrilometodejských liturgických textoch u gréckoka-

tolíkov na Soestvije Sv. Ducha sa výraz «nekniΩn¥å apostol¥» nevzdelaníapotoli, teda doslovne apotoli neznajúci kníh, nachádza veľmi často, (porov.stichiry na Hospody vozvach na Večurni).149 «Iste Colomanus, sicut quidam dicunt, fuit episcopus Waradiensis, sed


184

quia fratres, quos habebat, morte sunt preventi, ideo summo pontifice cum eodispensante regnare conpellitur. Qui ab Hungaris Cunues Calman appellatur, eoquod libros habebat, in quibus horas canonicas ut episcopus persolvebat»,(Chronicon Pictum (Képes Krónika), cap. 152, I, Phototypice impressum, Bu-dapestini, 1964, str. 108; porov. J. Sopko, Kroniky stredovekého Slovenska,Budmerice, 1995, str. 55).150 Prolatínske kroniky ho s obľubou zamieňajú za jeho dvakrát enatého

bratranca, zhodou okolností tie Kolomana (číslo I), tentoraz vak Vladislaviča syna sv. (V)Ladislava I. a pripisujú mu i jeho vrady, tj. oslepenie jeho sokaAlmoa Gejzoviča a oslepenie a nepodarené vykastrovanie Almoovho synaBélu; Situácia na uhorskom kráľovskom tróne na konci 11. storočia bola totitonasledovná: Následníkom trónu po sv. (V)Ladislavovi I. podľa stareinovskéhopráva mal byť jeho prvorodený syn Koloman (číslo I) Vladislavič. Konkuren-tami boli vak jeho mladí bratranci, tj. synovia predolého uhorského kráľaGejzu I. Veľkého, a to: jeho prvorodený Koloman (číslo II) Gejzovič a AlmoGejzovič. Keďe vak Koloman (číslo II) Gejzovič vstúpil do baziliánskehomonastyra a zanedlho sa stal dokonca jeho archimandritom-episkopom, ipsofacto nemohol u nikdy nastúpiť na trón. Preto protikandidátom zostal teda ulen Almo Gejzovič so svojim neplnoletým synčekom Belom. Koloman (čísloI) Vladislavič ho preto, ako nebezpečného konkurenta, dal spolu s jeho synomBelom oslepiť, ba synčeka zvaného Bela i vykastrovať. Ako dejiny ďalej uka-zujú, kastrácia sa nevydarila (kroniky hovoria, e dotyčný, ktorý mal kastráciupreviesť, nevykastroval chlapča, ale psíča, ktorého semenníky ukázal Koloma-novi) a chlapec Bela, ako kráľ Bela II., i keď tentoraz u slepý, nastúpil o párdesaťročí neskôr (r. 1131) na uhorský trón: «Confirmata autem pace tandem rexcepit ducem (= Almos) et filium eius Belam infantulum et obcecavit eos. Sed etBelam infantulum preceperat castrare. Sed obcecator timens Deum et regni ste-rilitatem, castravit catulum, cuius testiculos tulit regi», (Chronicon Pictum(Képes Krónika), cap. 150, I, Phototypice impressum, Budapestini, 1964, str.106).151 Porov. 48. pravidlo Trulského soboru.152 «Vidit denique beatissimus Ladizlaus dux unum paganorum, qui super

dorsum equi sui ducebat unam puellam Hungaram speciosam. Sanctus ergo duxLadizlaus putans illam esse filiam episcopi Waradiensis, et quamvis esset gra-viter vulneratus, tamen illum celerrime persecutus est super equum illum, quemZug nominabat Sed illa filia episcopi non fuit», (Chronicon Pictum (KépesKrónika), cap. 103, I, Phototypice impressum, Budapestini, 1964, str. 73-74);«Vojvoda sv. Ladislav si vimol pohana, ktorý vliekol na svojom koni prekrá-snu uhorskú devu. Nazdával sa, e je to dcéra varadínskeho episkopa, a hocibol ťako ranený, dal sa ho čo najrýchlejie prenasledovať na koni pomenova-nom Zug (= «uk» = po staroslovansky, a dnes aj ukrajinsky «chrobák»)Deva vak nebola episkopovou dcérou», (J. Sopko, Kroniky stredovekého Slo-venska, Budmerice, 1995, str. 39); Scéna, ako sv. (V)Ladislav prenasleduje Ku-


185

mána (Maďara) unáajúceho episkopovu dcéru je vyobrazovaná v mnohýchuhorských kostoloch, ako aj na Slovensku, napr. vo Veľkej Lomnici, alebo v Bi-jacovciach na Spii, (porov. Kniha kráľov panovníci v dejinách Slovenska aSlovákov, Bratislava, 1998, str. 70).153 Porov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), cap. 139, I, Phototypice

impressum, Budapestini, 1964, str. 99; J. Sopko, Kroniky stredovekého Sloven-ska, Budmerice, 1995, str. 53.154 Porov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), cap. 79, I, Phototypice im-

pressum, Budapestini, 1964, str. 79; J. Sopko, Kroniky stredovekého Slovenska,Budmerice, 1995, str. 43.155 «(1) Ex auctoritate Apostoli pro regis nostri salute et regni eius stabilitate

in omnibus cotidie ecclesiis orandum censemus et districte precipimus», («Sy-nodus altera habita sub Colomanno rege» in S.L. Endlicher, Rerum Hungarica-rum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 373).156 Pozri ďalej; porov. J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commen-

tarius, Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 68.157 Titul «vladyka», grécky «despovthõ» zo svätotefanskej koruny sa úmy-

selne, či neúmyselne zamlčuje napr. v nasledovnej literatúre: J. Moravcsik, TheHoly Crown of Hungary, Budapest, 1938, str. 3-4; F.V. Sasinek, Slováci v U-horsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 10; Kniha kráľov panovníci v de-jinách Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1998, str. 67-68; M. Smoláková, P.Pevný, Slávne korunovačné klenoty, Bratislava, 2001, str. 79.158 V posledných rokoch svojho ivota opustil runý svetský ivot a utiahol

sa do baziliánskeho monastyra, kde aj umrel a bol pochovaný.159 V byzantských dynastických záleitostiach malo vdy veľký význam,

ktorý zo synov sa narodil cisárovi ako prvý po jeho nastúpení na trón. Takýto,narodený v peciálnej komnate purpurovo červenej farby potomok dostal nie-koľkokrát v dejinách Byzancie prednosť i pred svojim starím prvorodeným bra-tom, (porov. Chalkokondiles, Poslední zápas Byzance, Praha, 1988, str. 359).160 Svätoiary nad hlavami sv. Michala VII. Dukasa a chlapca sv. Kontantí-

na Porfyrogeneta zgruntu vyvracajú doteraz známu pseudoteóriu o «darovaní»koruny. Podľa tejto, vraj Michal VII. Dukas, u ako byzantský-rímsky cisár, dalvyhotoviť korunu pre uhorského kráľa Gejzu I. Veľkého. Absurdom je toti sku-točnosť, e na tejto korune je znázornený Michal VII. Dukas so svätoiarounaokolo hlavy. Svätoiara je jasným dôkazom, e korunu nemohol vyhotoviťtento byzantský cisár a bola vyhotovená najskôr a po jeho smrti. Pseudoteóriao «darovaní» slúila nato, aby presvedčila svet, e táto koruna, hlavne jej spod-ná časť, celá grécka-gréckokatolícka, bola vyhotovená mimo územia Uhorska,aby náhodou nesvedčila o prítomnosti gréckokatolíckeho obradu i na uhorskomkráľovskom dvore v danom čase.161 «DÇ» je skratkou (prvým a posledným písmenom) gréckeho slova


186

«despovthõ» (písaného veľkými písmenami «DEÇPOTHÇ»). Skutočnosť, e ideo skratku, signalizuje vodorovná čiarka (tzv. titla) nad týmito dvoma písmena-mi, podobne ako «IÇ» (pozri čelnú stranu koruny) je skratkou (prvým a posled-ným písmenom) slova «Ihs¨õ» a «CÇ» je skratkou slova «Cristoõ»: « itaDÇ, dignitatis nomen esse. DÇ verisimile est par esse duobus aliis IÇ CÇ com-pendium: nimirum quod prima & ultima vocis littera contineatur, quemadmo-dum IÇ Ihs¨õ CÇ Cristoõ. DÇ interpretor DEÇPOTHÇ», (J. Koller, Desacra Regni Ungariae corona commentarius, Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 68).162 J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quinque-

Ecclesiis, 1800, str. 9.163 Mäkký znak (´), zvaný «jus», nahrádza koncovku -us, -es, (porov. G.A.

Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov,III/1-2 (1998) str. 58-61).164 «Q», tj. krúok s vpísaným písmenom «a» je skratkou gréckeho slova «o

aJgioõ», čo znamená svätý, (porov. J. Koller, De sacra Regni Ungariae coronacommentarius, Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 8).165 Stojí za úvahu a pozornosť, e na svätotefanskej korune nie je iadny sv.

Martin.166 Neprijímali od pacientov za vyliečenie nijaké dary, toti iadne striebro,

ani peniaze.167 Porov. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioe-

cesis Eperiessiensis Pro Anno Domini MDCCCXXXIX, Eperiessini, 1839, str.175-176.168 J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quinque-

Ecclesiis, 1800, str. 8.169 J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quinque-

Ecclesiis, 1800, str. 9.170 Porov. J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quin-

que-Ecclesiis, 1800, str. 7-11; porov. J. Moravcsik, The Holy Crown of Hunga-ry, Budapest, 1938, str. 3-4.171 «Turcia Ungariam significat» Podrobnejie, s bohatou historickou do-

kumentáciou pozri J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius,Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 42-50.172 «Anonymus in Chronica Polonorum saeculo XIV. desinente perscripta:

Hic legitur in quadam Cronica, quod anno 995. Lampertus episcopus Craco-viensis ad eundem Episcopatum promotus est adhuc Boleslao praedicto vivente,quem filius suus Messico postea misit ad Dominum Papam Sylvestrum Secun-dum pro Corona Regia petenda. Anno Domini millesimo, eodem tempore misitRex Stephanus de Hungaria pro simili negocio post obitum Yesse patris sui an-no quarto Astricum episcopum, sed Dominus Papa per Angelum admonitus, co-ronam, quam tunc Messikoni paraverat mitti, Stephano Regi Hungariae trans-


187

misit (Apud Sommersberg Scriptor. Rer. Silesiac. T. I. p. 21)», (J. Koller, De sacraRegni Ungariae corona commentarius, Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 111).173 Porov. . Holčík, Preporské korunovácie, Bratislava, 1992, str. 8.174 Pozri napr. obrovské bohosluobné hviezdice a diskosy na noičke, o-

zdobené emailovými znázorneniami byzantských svätých, s gréckymi, alebo la-tinskými nápismi, ktoré sú súčasťou zlatého pokladu v múzeu chrámu sv. Markav Benátkach.175 Porov. B. Ráček, Československé dějiny, 1933, str. 61.176 Prvá písomná zmienka o tom, e je «sancta» je z roku 1057. «Sacra» za Belu

IV. z roku 1269, (porov. J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commenta-rius, Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 118-119).177 Porov. Kniha kráľov panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov, Brati-

slava, 1998, str. 68.178 Porov. J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quin-

que-Ecclesiis, 1800, str. 4.179 Krí je nielen kríom, ale i gréckokatolíckou episkopskou palicou, na ktorej

dve zmije nie sú, ako obyčajne, pozerajúce na krí, ale odvrátené. Zmije sú od-vrátené, čo znázorňuje, e ako episkop Koloman dostal dipenz od pápea, abysa mohol stať uhorským kráľom. Episkopom pred Hospodom Bohom vak zo-stal naďalej (nezmazateľná pečať rukopoloenia na episkopa).180 Modrá, či modrozelená farba na gréckokatolíckych ikonách je farbou

znázorňujúcou stvorený svet. Červená farba znázorňuje Boha. Preto svätí, tedatí, ktorí ili ako Christos, ako to predpisuje dodnes ikonografia majú nápisy uro-bené červenou farbou, nie svätí majú nápisy modrou alebo modrozelenou far-bou.181 Porov. D. Kováč, Kronika Slovenska, I, (od najstarích čias do konca 19.

storočia), Bratislava, 1998, str. 123.182 Porov. obrázok byzantského solidu v knihe B. Hlinka, P. Radoměrský,

Peniaze celého sveta, Bratislava, 1983, str. 47.183 Porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia,

1983, str. 163.184 Marczali, Enchiridion, str. 129; porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko,

Bratislava, 1923, str. 123, 274.185 Porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈÈ,

V¡ennß, 1851, str. 323-325.186 Stalo sa to dekrétom pápea Piusa VII. 3. júla 1823. V dekréte sú vyme-

nované vetky farnosti, ktoré boli podriadené Veľkovaradínskemu gréckoka-tolíckemu episkopstvu, (porov. dokument uverejnený v A. Welykyj, Documen-ta Pontificium Romanorum historiam Ucrainae illustrantia, II, Roma, 1954, str.337-339).


188

187 Porov. A. Baludänsk⁄j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ,V¡ennß, 1851, str. 210.188 «In nomine Patris, et Filii, et Sancti Spiritus iubeo ego Stephanus chri-

stianus, et rex totius Vngariae erigendum, administrandum, et constabiliendumMonasterium Sanctissimae Dei Genitricis Metropolitanum in Vesprem, et in eoperennem multitudinem Monialium pro spirituali salute mea, coniugis, ac pro-lium mearum, et Patriae totius; et do annuas eidem monasterio nonas cum villisperpetuo possidentis. Nomina vero duarum istarum villarum sunt haec: primaSagarbren: habens mansiones quadriginta octo, et piscatores sex. Et altera villaest Sanaton: habens mansiones triginta, quae est ad Danubium; et vigintiVduarnicos in dedicationem sanctissimae Dei Genitricis, et traiectum Obadavna cum naucleris septem», («A.Ch. 1025. Stephanus monialibus Graecis inValle Veszprimiensi Parthenon fundat, diplomateque Graeco munit», in G.Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis, I, Budae, 1829,str. 312).189 Porov. S. Pap, Poçatki Xristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia,

1983, str. 163, 168.190 «Ut enim S. Stephanum Regem, qui A. 1011 Graecas Moniales de Valle

Vesprimiensi sundaverat», (J. Bárdosy, Supplementum Analectorum TerraeScepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 195; porov. S. Katona, Historia CriticaRegvm Hvngariae, I, Pestini, 1779, str. 168; porov. tie J. Basilovits, Brevisnotitia fundationis Th. Koriathovits, IV, Cassovia, 1804, str. 241).191 Porov. V. GadΩega, Dodatki k istor¡i Rusinov i rusækix cerkvej v U-

Ωanskoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 25-26.192 Porov. A. Baludänsk¡j, Istor¡a Cerkovnaä Novago Zav™ta, ÈÈ,

V¡ennß, 1851, str. 194-195, tie È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ug-ro-Russkixß, ÈÈ, Ungvarß, 1875, str. 40; L. Ävdykß, Istor¡ä Ugorskoj Rusi,Var˚ava, 1904, str. 4.193 Porov. V. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uh-

rách», Slovesnosť, Skalica, II/2 (1864) 18-20.194 Porov. J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Terrae Scepusiensis,

Leutschoviae, 1802, str. 196, M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/1»,Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 13, Preov, 1988,str. 167; porov. «Vita S. Gerardi, Moresanae Ecclesiae episcopi, 21» in S.L.Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str.230; porov. J. kultéty, «Visľania a Veľká Morava», Slovenské pohľady, 2 (1929)str. 97-98; porov. R. Marsina, «Kristianizácia Maďarov a Uhorska medzi Vý-chodom a Západom», Historický časopis, Bratislava, 40/4 (1992) str. 419.195 Porov. Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Brno, 1969, str. 252.196 «Quam ob rem eiectis eis in loco eorum Latine auctoritatis abbatem et

fratres constituere omnino esse honestur constanter affirmabant», («Vita S. Pro-


189

copii minor», Magnae Moraviae Fontes Historici, II, Brno, 1967, str. 239).197 «Vitus itaque abbas assumptis fratribus suis, quos unitas caritatis concor-

daverat, peregre profectus est in terram Hunorum», («Vita S. Procopii minor»,Magnae Moraviae Fontes Historici, II, Brno, 1967, str. 239).198 « commendaverunt eum in castro Wyssegradensi magisterio libera-

lium artium studiis, ut eorum informacione celestibus instrueretur disciplinis,ubi tunc temporis famosus studium Sclavonice lingue vigebat», («Vita S.Procopii maior», Magnae Moraviae Fontes Historici, II, Brno, 1967, str. 238).199 «Honorius Episcopus etc. Venerabili fratri Archiepiscopo Strigonien-

si, et Dilecto filio Abbati de Pilis (Pelis), Vesprimiensis dioecesis, salutem etapostolicam benedictionem. Carissimus in Christo filius noster Rex Vngariaeillustris, nobis insinuare curauit, quod Abbatia de Wissegrad, Vesprimiensisdioecesis, in qua ius obtinet patronatus, Graecos habet monachos et habuitab antiquo, in quorum manibus abbatia ipsa adeo in spiritualibus et temporali-bus est collapsa (vetko čo nebolo latinského obradu bolo «collapsa» i keď vosvojom obrade prekvitalo - pozn. redakcie), quod nisi personae instituantur ibi-dem vicinis ecclesiis lingua et vita conformes; vix, aut numquam adiiciet, vt re-furgat. Quare postulauit instanter, vt ibu monachos Latinos institui de nostrapermissione liceret. Ideoque discretioni vestrae per apostolica scripta man-damus, quatenus solum Deum habentes prae oculis, ea, quae fuerint inhuiusmodi consideranda negocio, diligenter considerare curetis. Et, si, pen-satis omnibus, expedire videritis, et fieri poterit absque graui scandalo et iurispraeiudicio alieni, Latinos monachos istitui permittatis ibidem, prouiso, quodGraecis monachis, nunc exsistentibus ibi, prouisio congrua toto vitae suae tem-pore assignetur. Datum Laterani XII. Kal. Maii, pontificat. nostri anno V.», (S.Katona, Historia Critica Regvm Hvngariae, V., Bratislava-Koice, 1783, str.348-349, porov. tie J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits,IV, Cassovia, 1804, str. 241; porov. A. Theiner, Vetera monumenta historicaHungariam Sacram illustrantia, I, Romae, 1859, str. 29; porov. F. Sasinek,«Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť,Skalica, II/40 (1864) str. 627-628, porov. È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çer-ty Ugro-Russkixß, ÈÈ, Ungvarß, 1875, str. 51; porov. Magnae Moraviae Fon-tes Historici, III, Brno, 1969, str. 252; porov. G. Fejér, Codex diplomaticvsHvngariae ecclesiasticvs ac civilis, III/1, Budae, 1829, str. 310-311).

200 «Andreas I., testante S. Gerardi Biographo, Tychoniense ac Visegradien-se Monasteria construxit, quorum illud Benedictinorum, ex Latino-GraecisMonachis mixtum fuit, posterius vero Monachos pure Graecos, ac diserte Basi-litas (alii enim utrisque sexus religiosi Ordines primis duobus filis fere Seculisin Hungaria nondum erant) anno adhuc 1221 aluisse, probatur ex Literis Hono-rii III. (ap. Kat. T. V. p. 348), quibus Joanni, AEpiscopo Strigoniensi, erga prae-viam Andreae II. Regis, infinnationem, in hac rerum Occidentis contra Orien-tem consensione factam, admitter, ut Graecis Visegradiensibus Monachis latini(quorum novelli aliquot Ordines, ac diserte Cistercienses, Sacri Sepulchri Hie-


190

rosolymitani, Praemonstratenses, Dominicani, Franciscani, in suas classes divi-si, &c. se in Hungaria Partesque adnexas jam insinuarunt) si absque gravi scan-dalo fieri potuerit, sufficiantur», (J. Bárdosy, Supplementum Analectorum Ter-rae Scepusiensis, Leutschoviae, 1802, str. 196).

201 Porov. M.S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1996, str. 35.202 Porov. ivný, Dějiny slovanské církve Svátek sv. velikomučenníka

Dimitrija, Praha, 1887, str. 14.


191

Perokresba znázorňujúca chlapca, ktorý nesie kvasený chlieb s nápisom ÛS XSNÛKA určený na premenenie na Slube Boej v byzantskom obrade. Vedľa nehoehnajúci bazilián-kaluger s voľne prehodeným kabátom a odvrátenou tvárou

(perokresba z roku 1730).

192

byz

an

tsk

ý ob

rad

v U

hor

sku

lati

nsk

ý ob

rad

v U

hor

sku

Obrady na území Uhorska v 11. a 12. storočí

UU H

O R

S K

O

Spravodlivosť

Na gréckokatolíkoch Uhorska bol v priebehu posledného tisícročia spáchanýzločin nespravodlivosti. «

Neviete, e

nespravodliví nebudú dedičmi BoiehoKráľovstva?», (1Kor 6,9). Na konci sveta, na stranom súde nebude HospoďBoh prostredníctvom svojich anjelov oddeľovať «zlých» od «dobrých», ale

jeho anjeli «oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam budeplač a krípanie zubami», (Mt 13,49-50).

Nato, aby človek dobre obstál na stranom súde, nestačí, aby bol len dobrým,treba, aby bol predovetkým spravodlivým. Isus Christos toti povedal: «Pretovám hovorím: Ak vaa spravodlivosť nebude väčia ako spravodlivosť zákonníkova farizejov, nevojdete do nebeského Kráľovstva», (Mt 5,20). Sv. Ján vo svojomliste píe: «Podľa tohto sa dajú rozoznať Boie deti od detí diablových: kto ne-koná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata», (1Jn 3,10).

Preto nespravodlivým nezostáva nič iné, len biť sa do pŕs, ľutovať spáchanékrivdy, napraviť ich, ak sa to ete dá, vyspovedať sa a začať nový ivot A toplatí i o aktéroch nespravodlivostí a ich potomkoch v dejinách gréckokatolíkovv Uhorsku

3. Letopis dejín gréckoka-tolíkov na historickomPodkarpatsku (9.-18. storoãie)

9.-10. storoãie3.0. Najstar‰ie dejiny

Biele Uhorsko (Podkarpatská Rus) bolo gréckokatolícke u v pol.9. storočia

itie Metodovo (bolo napísané krátko po smrti sv. Metoda, +885)uvádza, e sv. Metod sa ete za svojho pôsobenia na Veľkej Mora-ve stretol s uhorským (= pochádzajúcim z podkarpatskej oblasti od rie-

193

!

ky Uh) vojvodom, ktorého spoznal a pokrstil ete pri svojej cestena Veľkú Moravu, tj. pred rokom 863. Ich stretnutie bolo veľmi sr-dečné, prebehlo v plne kresťanskom duchu. Ako vyplýva zo sa-motného ivotopisu, je veľmi pravdepodobné, e obaja sa zhovára-li v staroslovanskej reči podkarpatských Rusínov, teda uhorský voj-voda nebol Maďar! itie Metodovo veľavýznamne poznamenáva:

«Keď priiel do dunajských krajín uhorský kráľ (teda pôvodneneil pri Dunaji, ale niekde blízko v potiských krajoch pri riekeUh), zachcelo sa mu ho (tj. Metoda) vidieť. I keď sa niektorí naz-dávali a hovorili, e to nebude bez mučenia, predsa k nemu (Me-tod) iiel. On vak, ako je dôstojné na vladára, prijal ho: s úctou,slávou a veselím. A besedujúc s nim, ako je dôstojné sa takým mu-om rozprávať, prepustil ho obľúbiac ho a obozkajúc, s veľkýmidarmi. I riekol mu: spomínaj si na mňa stále, čestný otče, vo svojichsvätých modlitbách».1

Stretnutie sv. Metoda s vládcom od rieky Uh je v plnom kontrasteso správou toho istého itia, v ktorej sa hovorí o posolstve Me-todovom k pohanskému slovanskému knieaťu sídliacemu na riekeVisle z druhej strany Karpát (uvádzame len v slovenskom preklade):

«Veľmi mocné pohanské kniea sídliace na Visle hanobilo kres-ťanov a robilo im nepríjemnosti. I poslal (Metod) k nemu posolstvohovoriac: Bolo by dobré synu, aby si sa dal dobrovoľne pokrstiťvo svojej zemi, aby si nebol pokrstený v zajatí v cudzej zemi; vaksi na mňa (ete) spomenie, čo sa aj stalo».2

Z hore uvedených historických textov je jasné, e podkarpatskíUhri (= obyvatelia ijúci v povodí rieky Uh) v danom čase u bolikresťanmi, a keďe kresťanstvo prijali od byzantskej misie solún-skych bratov, boli gréckokatolíkmi, Vislania (= obyvatelia ijúci v po-vodí rieky Visla) boli ete pohanmi.

Veľkomoravský archiepiskop sv. Gorazd-AgathonZ Podkarpatskej Rusi pochádzal, a tam i pastoračne pôsobil

bezprostredný Metodov nástupca baziliánsky mních gréckoka-tolícky archi(mandrit)-episkop sv. Gorazd. Meno «Gorazd» doku-mentuje jeho rusínsky pôvod.

9.-10. storočie 3.0. Najstarie dejiny

194

Etymológia mena «Gorazd»«Gorazd» je rusínske meno uívané u podkarpatských Rusínov Praslova-

nov plemena Magog. Pôvod samotného slova, ako takého, má vak korene u pod-karpatských Rusínov-Uhrov, tj. podkarpatských Praslovanov plemena Mosoch-Tubal. V slovníku troch plemien Praslovanov (tj. Skýtov-Rusínov plemena Ma-gog, Keltov-Gálov plemena Gomer a Moscho-Iberov, tj. Moskosibírčanov ple-mena Mosoch-Tubal) existujú toti tri synonymá slova dobrý: keltské «

dobrß»= skýtske «blagß» = moskosibírske «xoro‚´» (grécka varianta týchto slov je«

ajgatoõ»). Tretí tvar «xoro‚´», «xoro‚o» [čítaj charao] je mosko-sibírskehopôvodu. Bol odvodený z prahistorického názvu praslovanského bostva slnka(ohňa) a vody personifikovaného Dobra zvaného «Chors»,3 ktoré sa u Pra-slovanov-Keltov uctievalo v podobe kohúta (neskôr orla).4 V rusínskej-skýtskejvýslovnosti (po zámene zvukov ch > h, > zd) slovo «xoro‚o» [čítaj charao],popri zachovaní svojho pôvodného významu dostalo modifikovaný rusínsky-skýtsky tvar «garazdß» [čítaj harazd] (porov. ukr. «

garazd» dobre),5 odkiaľ po-chádza dnený na Slovensku uívaný tvar «Gorazd»6.

e výrazy «Chors» = «xoro‚o» = «garazdß» = «Gorazd» v minulosti naozajoznačovali keltské bostvo-vtáka stelesnené Dobro a to bez ohľadu nato, čito bol kohút, alebo neskorí orol, dokazuje literárny dokument z 12. storočiaSlovo o polku Igoreve: «... boånß i p´rvoe prip™vk¨ sm¥slen¥i reçe2 nix¥tr¨, ni gorazd¨, ni p¥tć¨ (= pticu) gorazd¨ s¨da boΩiå ne min¨-ti...»7 múdry Bojan kedysi bol povedal príslovie: ani chytrého, anichrabrého, ani vtáka dobrého (zdatného) súd boí neminie8

Meno «Gorazd» vzniklo zo slova «Chors» («xors» > «xoro‚o» > «garazdß»> «gorazdß») rovnakým spôsobom ako meno «Blaej» bolo odvodené zo slova«b(l)agß» = «balgß» = «bogß» («ba(l)gß» > «blagß» > «blaΩe

j»).9 «Gorazd»je meno prvého rusínskeho a vôbec prvého slovanského svätca učeníka sv.Cyrila a Metoda ktorý spolu so solúnskymi bratmi pôsobil na historickomPodkarpatsku, ako i na Veľkej Morave a neskôr sa vrátil (bol vyhnaný) späť dosvojej otčiny na Podkarpatskú Rus k rieke Uh. Podkarpatská Rus bola v tom ča-se najsevernejou provinciou Bulharského impéria, preto kroniky hovoria, ebol vyhnaný do Bulharska. Keďe v slovenčine slová «gorazd», «horazd», «ha-razd» a pod. nemali a nemajú absolútne nijaký význam, čo nemono vak pove-dať o rusíntine či ukrajinčine, akékoľvek hypotézy o slovenskom pôvode Go-razda vytvárané na základe jeho mena, či dedín na Slovensku nosiacich totomeno, neprichádzajú ani do úvahy.

Na Podkarpatskej Rusi sú dodnes evidentné najmenej dve lokality nosiace menotohto svätca: Goradivka Veľká a Goradivka Malá v Bereskom rajóne, june odMukačeva, kde bol mimo iného r. 1957 objavený poklad obsahujúci vye stovkyzáhadných strieborných mincí10 podobného druhu ako takzvané biateky (pozri vyo-brazenie biateku na súčasných slovenských päťkorunových minciach).

Donedávna prevládal názor, e sv. Gorazd po vyhnaní učení-


195

Documents

Knihu si možno objednať: Vladimír Timkovič Štefanikova 11 ...spravy.narod.ru/Dejiny_gr_kat_Podkarpatska1.pdfNie je vôbec dôležitØ, kto tœto historickœ knihu napísal, ale