ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE FAKULTA RIADENIA A INFORMATIKY

KATEDRA MAKRO A MIKROEKONOMIKY

PÍSOMNÁ PRÁCA K DIZERTAČNEJ SKÚŠKE

Hospodárska politika ako determinant manažérskeho rozhodovania

Študijný program: ManažmentŠtudijný odbor: 3.3.15 Manažment

Školiteľ: doc. Ing. Alžbeta Kucharčíková, PhD.

Doktorand: Ing. Alexander Ferianc

Žilina, apríl 2010

OBSAH

ÚVOD....................................................................................................................................- 1 -

1. VÝZNAM A AKTUÁLNOSŤ RIEŠENÉHO PROBLÉMU.......................................- 2 -

2. POPIS RIEŠENÉHO PROBLÉMU..............................................................................- 3 -

2.1 ROZHODOVANIE V EKONOMICKOM PROSTREDÍ..........................................- 3 -

2.2 PROCES MANAŽÉRSKEHO ROZHODOVANIA..................................................- 5 -

2.3 PRVKY ROZHODOVACIEHO PROCESU...........................................................- 10 -

2.4 ROZHODOVANIE ZA ISTOTY, NEURČITOSTI A RIZIKA..............................- 11 -

2.5 TRANSFORMÁCIA ROZHODOVANIA ZA NEURČITOSTI NA ROZHODOVANIE ZA RIZIKA...............................................................................................................- 12 -

2.6 MODEL ROZHODOVANIA ZA RIZIKA..............................................................- 13 -

2.6 HOSPODÁRSKA POLITIKA.................................................................................- 15 -

2.8 VYMEDZENIE POJMU HOSPODÁRSKA POLITIKA.........................................- 15 -

2.9 TEORETICKÁ A PRAKTICKÁ HOSPODÁRSKA POLITIKA............................- 17 -

2.10 CIELE HOSPODÁRSKEJ POLITIKY...................................................................- 18 -

2.11 NOSITELIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY.........................................................- 21 -

2.12 KONCEPCIE HODPODÁRSKEJ POLITIKY.......................................................- 22 -

2.13 NÁSTROJE.............................................................................................................- 24 -

2.13.1 Fiškálna politika...........................................................................................- 26 -

2.13.2 Monetárna politika........................................................................................- 26 -

2.13.3 Zahranično-obchodná politika......................................................................- 27 -

2.14 HOSPODÁRSKA POLITIKA V MAKROEKONOMICKÝCH MODELOCH....- 27 -

2.14.1 Model rovnovážneho výstupu......................................................................- 27 -

2.14.2 Model IS-LM-BP.........................................................................................- 32 -

2.14.3 Model AD-AS..............................................................................................- 35 -

2.15 OBMEDZENIA A ZLYHANIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY..........................- 36 -

2.16 HP A MANAŽÉRSKE ROZHODOVANIE.............................................................- 37 -

3. CIEĽ, MATERIÁL A METÓDY PRÁCE.................................................................- 38 -

3.1 CIEĽ PRÁCE............................................................................................................- 38 -

3.2 MATERIÁL PRÁCE.................................................................................................- 38 -

3.3 METÓDY PRÁCE....................................................................................................- 38 -

4. ČIASTKOVÝ VÝSLEDOK DIZERTAČNEJ PRÁCE............................................- 40 -

4.1 HOSPODÁRSKO-POLITICKÉ ROZHODOVANIE..............................................- 40 -

4.1.1 Úloha informácií v hospodársko-politickom rozhodovaní..............................- 42 -

4.1.2 Politicko-ekonomické cykly a ich modely......................................................- 43 -

4.2 PÔSOBENIE HP NA PROCES MANAŽÉRSKEHO ROZHODOVANIA....- 44 -

4.2.1 Fiškálna politika..............................................................................................- 44 -

4.2.2 Monetárna politika...........................................................................................- 45 -

4.2.3 Zahranično-obchodná politika.........................................................................- 46 -

4.3 VPLYV HOSPODÁRSKEJ POLITIKY NA FÁZY PROCESU MANAŹÉRSKEHO ROZHODOVANIA..................................................................................................- 48 -

4.4 OVPLYVŇOVANIE PROCESU MANAŹÉRSKEHO ROZHODOVANIA HOSPODÁRSKOU POLITIKOU PRI JEHO VZNIKU.....................................- 49 -

5. NÁMETY A TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ...........................................................- 51 -

5.1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ...............................................................................- 51 -

5.2 CIEĽ A HYPOTÉZY DIZERTAČNEJ PRÁCE.......................................................- 52 -

5.3 MATERIÁL A METÓDY DIZERTAČNEJ PRÁCE...............................................- 53 -

5.3.1 Zdroje dizertačnej práce....................................................................................- 53 -

5.3.2 Metódy dizertačnej práce..................................................................................- 53 -

5.4 PREDPOKLADANÉ PRÍNOSY PRÁCE................................................................- 54 -

ZÁVER:...............................................................................................................................- 55 -

TÉZY ZÁVEREČNEJ PRÁCE........................................................................................- 56 -

ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK.............................................................................- 57 -

LITERATÚRA...................................................................................................................- 58 -

ÚVOD

Vzájomné pôsobenie ponuky a dopytu na akomkoľvek trhu, spôsobuje výkyvy vývoja v ekonomike. Vývoj ekonomiky nie je len vzostupný alebo len klesajúci. V dlhom období ide o vzostupný trend hospodárskeho vývoja prípadne klesajúci trend, pričom v rámci neho sa vzostupné a zostupné fázy vývoja striedajú. Striedaním vzostupných a zostupných fáz hospodárskeho vývoja vzniká ekonomický cyklus a jeho jednotlivá vlna sa označuje ako hospodársky cyklus.

Perióda striedania týchto cyklov je závislá od mnohých činiteľov ako napr. stav národného hospodárstva, jeho veľkosť, koncepcia riadenia (liberálna alebo keynesovská) a pod. Na vysvetlenie príčin vzniku týchto cyklov existujú dve teórie, a to monetárna teória a reálna teória hospodárskeho cyklu. Monetárna vidí príčinu v zmene tempa rastu peňažnej zásoby, ktorá potom spôsobuje v ekonomike dopytové šoky a reálna teória vidí príčiny v reálnych silách ako investičné alebo inovačné vlny.

Niektoré cyklické výkyvy môžu byť krátkodobé a možno ich eliminovať bez veľkých nákladov, iné môžu nadobúdať taký rozsah až destabilizujú hospodárstvo krajiny a sú pre ďalšie fungovanie ekonomiky neprijateľné. Preto hospodárske cykly alebo iné nepravidelnosti ekonomických premenných v čase by mali byť eliminované a to aj v záujme dosiahnutia hospodárskych cieľov, alebo aspoň minimalizované na čo najmenšiu odchýlku.

Hospodárska politika, orientovaná na stabilizovanie výkyvov ekonomických cyklov sa označuje ako konjunkturálna (ak rieši krátkodobé výkyvy) alebo stabilizačná (zaoberá sa strednodobými výkyvmi). Obidve politiky majú snahu o stabilitu ekonomiky zakomponovanú vo svojich štyroch základných cieľoch: stabilita cenovej hladiny, vysoký stupeň zamestnanosti, hospodársky rast, vonkajšia rovnováha. Na splnenie týchto cieľov sa hľadajú spôsoby ako ich dosiahnuť a to pomocou nástrojov hospodárskej politiky. Najčastejšie používané a najúčinnejšie sú monetárna, fiškálna a zahranično-obchodná politika.

Pôsobenie týchto nástrojov v ekonomike má dlhodobé účinky, preto ich používanie nie je jednoduché. Aby dosiahli čo najväčšiu mieru stálosti ekonomických aktivít, musia sa aplikovať tak, aby ovplyvnili činnosť ekonomických aktérov, ktorí tieto aktivity uskutočňujú. Z pohľadu ekonómie sa ekonomickí aktéri delia na domácnosti, čiže spotrebitelia a podniky. Tým, že hospodárska politika ovplyvňuje ich rozhodovanie, ovplyvňuje aj chod ekonomiky.

1. VÝZNAM A AKTUÁLNOSŤ RIEŠENÉHO PROBLÉMU

Dôvodov neefektívneho pôsobenia nástrojov hospodárskej politiky na ekonomiku je mnoho. Jedným z týchto dôvodov je nedostatočné prepojenie makroekonomického rozhodovania s mikroekonomickým.

V súčasnej domácej i zahraničnej literatúre sa riešenie na tento problém nerieši. Každý autor buď analyzuje dopad realizácie hospodársko-politických nástrojov na ekonomiku ako celok, alebo modeluje proces manažérskeho rozhodovania a makroekonomické prostredie sa berie ako činiteľ ovplyvňujúci manažérske funkcie. Dopadom uplatňovania hospodárskej politiky na proces manažérskeho rozhodovania (ako sa zmení výber optimálneho variantu, v ktorej svojej fáze bude manažérske rozhodovanie ovplyvnené, akým spôsobom atď.) sa nezaoberá žiadna publikácia. Preto je táto práca zameraná na vyplnenie medzery medzi problematikou na makroekonomickej úrovni, ako použiť nástroje hospodárskej politiky pre dosiahnutie jej cieľov a problematikou na mikroekonomickej úrovni ako a kde zasiahnuť do procesu manažérskeho rozhodovania.

Skúmanie tejto oblasti určuje prvky, ovplyvňujúce manažérske rozhodovanie, ich úlohu, ktorú hrajú v pôsobení na proces manažérskeho rozhodovania a spôsob ako ich zmeniť aby sa manažérske rozhodovanie uberalo smerom, akým si želá manažér na makroekonomickej úrovni. Rozhodovanie na makroekonomickej úrovni sa nazýva hospodársko-politické a je analogické ku manažérskemu na úrovni podnikov, len má iný cieľ, a to identifikovať nástroje HP, ktorými je možné ovplyvniť manažérske rozhodovanie a tak isto zhodnotiť či je možné tieto nástroje použiť a vybrať spôsob ich použitia.

Samotný priebeh ovplyvňovania rozhodovania v podnikoch nespočíva len v zmene niektorých makroekonomických veličín. Predchádza tomu analýza faktov, na základe ktorých sa predpokladá, že dôjde k ovplyvneniu manažérskeho rozhodovania, následné zhodnotenie, či realizovaním navrhovaných zmien nedôjde ku vyvolaniu iných väčších problémov, ktoré bude v budúcnosti treba riešiť a pod. Do úvahy je potrebné brať aj to, či je ovplyvňovanie rozhodovania nevyhnutné a ak áno, ako to spraviť tak, aby nedošlo ku zlyhaniam hospodárskej politiky. Celý tento priebeh ovplyvňovania je pre svoj rozsah činností v podstate proces popísaný v tejto práci.

DOMÁCNOSTI

Príjmy

Ponuka VF

Platba

NákupVýstupy

Tržby

Platba za VF

Vstupy

Trh statkov

PODNIKY

Trh výrobných faktorov

2. POPIS RIEŠENÉHO PROBLÉMU

2.1 ROZHODOVANIE V EKONOMICKOM PROSTREDÍ

Aby mohla hospodárska politika ovplyvňovať rozhodovanie podnikov, musí poznať ako sa rozhodovanie u obidvoch ekonomických aktérov uskutočňuje. Medzi ekonomickými aktérmi - domácnosťami a podnikmi existuje vzájomný vzťah a svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú rozhodovanie toho druhého.

Obrázok 2.1 Vzájomné pôsobenie domácností a podnikov v jednoduchej ekonomikeZdroj: vlastné spracovanie

Podľa vyššie uvedeného obrázku, domácnosti nakupujú produkty podnikov, čím vytvárajú dopyt na trh tovarov a služieb a za tieto produkty podnikom platia. Zároveň domácnosti ako tvorcovia pracovnej sily, sú vlastníkmi výrobného faktoru práca, čím na trhu výrobných faktorov (trh práce, trh pôdy, trh kapitálu) vytvárajú ponuku práce za, ktorú im podniky platia z prostriedkov získaných za predaj svojich produktov. Na obrázku č.2.1 sú znázornené dva proti sebe smerujúce cykly, ktorými na seba domácnosti a podniky pôsobia, okrem iného aj v rozhodovaní. Ak napr. domácnosti prestanú nakupovať produkt od daného podniku, ovplyvní to vedenie podniku v rozhodovaní, či prejdú na výrobu iného produktu, či zmenia cenu, alebo prestanú pôsobiť v odvetví. Na druhej strane ak podniky znížia výdavky na pracovnú silu (zníženie platov), domácnosti zmena ich príjmu ovplyvní pri rozhodovaní koľko finančných prostriedkov na ktorú položku v rozpočte minú.

Pre pochopenie manažérskeho rozhodovania, bude ďalej analyzované rozhodovanie na strane podnikov, ktoré uskutočňuje vedenie (manažment) podniku, čiže manažérske rozhodovanie. To je ovplyvňované mnohými činiteľmi a jedným z nich je aj prostredie, v ktorom podnik pôsobí. Prostredie podniku sa delí na makroprostredie a mikroprostredie. Mikroprostredie je najbližšie okolie podniku, ktoré podnik síce ovplyvňuje, ale vo väčšej miere ovplyvňuje podnik súčasti tohto prostredia. Makroprostredie je vzdialené okolie podniku. Podnik časti tohto prostredia nemôže ovplyvniť, ale faktory tohto prostredia môžu ovplyvniť fungovanie podniku.

Makroprostredie tvoria faktory:- ekonomické, - sociálne, - technické,- ekologické,- politické,- a iné.

Obrázok 2.2 Pôsobenie hospodárskej politiky na podniky a domácnostiZdroj: vlastné spracovanie

Veľkosť, prípadne objem faktorov makroprostredia ovplyvňuje štát, ako ďalší trhový subjekt v zmiešanej ekonomike prostredníctvom nástrojov hospodárskej politiky (ďalej len HP), ktoré tak ovplyvňujú činnosť podnikov aj domácností. Ako vidno na obrázku č. 2.2, hospodárska politika nemusí vplývať na podniky len priamo (napr. cez dane). Môže ich ovplyvňovať aj prostredníctvom jednotlivých trhov. Napr. na trhu práce je to minimálna mzda, na trhu statkov a služieb, minimálna alebo maximálna cena tovaru, prípadne služby.

ŠtátHP

Príjmy

Ponuka VF

Platba

NákupVýstupy

Tržby

Platba za VF

Vstupy

Trh tovarov a služieb

Trh výrobných faktorov

DOMÁCNOSTI PODNIKY

2.2 PROCES MANAŽÉRSKEHO ROZHODOVANIA

Podniky pôsobia na trhu výrobných faktorov a trhu statkov a služieb. O miere tohto pôsobenia rozhodujú rôzni manažéri na základe rôznych faktorov. Miera alebo charakter niektorých týchto faktorov, môžu byť ovplyvňované nástrojmi hospodárskej politiky. Aby mohlo byť toto ovplyvňovanie analyzované, je potrebné najprv zadefinovať čo to manažérske rozhodovanie je.

Na otázku, čo je manažérske rozhodovanie je viacej odpovedí. V súčasnej literatúre je možné nájsť rôzne definície.

Castles, L. (1994), Murray (2003) a Potter (2005) tvrdia, že rozhodovanie je súčasťou racionálneho procesu vedúceho k úmyselnej voľbe medzi variantmi, ale samotné ešte k ničomu nezaväzuje.

Podľa Mintzberga (2006) je rozhodovanie špecifický záväzok niečo vykonať. Rozhodovanie predstavuje dôležitý prvok cieľavedomého správania, ktoré je vyvolané potrebou niečo urobiť, a nie iba o niečom hovoriť.

Harrison (2005) spája rozhodovanie s uskutočňovaním voľby. Súčasne tvrdí, že rozhodovanie smeruje k situácii voľby, ale pokračuje i po skončení voľby.

Klasická teórie manažmentu – uprednostňovala postup najprv mysli, a potom konaj, odvodený od vojenského princípu najprv mieriť potom páliť. Prioritnou úlohou je voľba najvhodnejšieho riešenia už v prvom a jedinom kole rozhodovania. Kladie sa veľký dôraz na prípravnú fázu rozhodovania. (Grifin, R.W, 1988)

Moderná teória manažmentu – uprednostňuje postup rýchlej a pružnej reakcie, odvodený od vojenského princípu páliť-mieriť-páliť. Vzhľadom na nedostatok informácií o prostredí a potrebu urýchlenej reakcie nie je nutné, ani účelné venovať veľa času a úsilia podrobným analýzam a syntézam. (Grifin, R.W, 1988)

Podľa týchto definícií sa môže manažérske rozhodovanie definovať ako činnosť, ktorá určuje a analyzuje problém, ako predmet riešenia stanovuje možné varianty riešenia, a podľa určitého kritéria určuje najvhodnejší spôsob riešenia problému.

Existuje množstvo prístupov k rozhodovaniu. Ich voľba závisí na charaktere problému, disponibilnom čase a na schopnostiach rozhodovateľa. Rozhodnutia predstavujú reakciu manažéra na vzniknuté problémy. Rozhodovanie je proces analyzovania a uvažovania, ktorého výsledkom je rozhodnutie.

Každé rozhodnutie musí mať svoj cieľ (k akému účelu slúži), každé rozhodnutie je spravidla iba jedným z možných variantov, ako k tomuto cieľu dospieť.

Definícií, čo je rozhodovací proces je v literatúre mnoho. Ale všetci autori sa zjednocujú v tom, že rozhodovací proces je súbor po sebe nasledujúcich činností, ktorých zmyslom je vyhľadať optimálne riešenie rozhodovacieho problému a vhodný spôsob konania v určitej situácii. V tom aké činnosti po sebe nasledujú a nad ich obsahom sa rôzny autori rozlišujú.

Podľa J. Vebera rozhodovací proces obsahuje tieto navzájom nadväzujúce kroky:1. Identifikácia rozhodovacieho problému

Podstatou tohto kroku je uvedomenie si problému na základe získavania, analýzy a vyhodnocovania informácií o podniku a prostredí, v ktorom podnik pôsobí. Výsledkom tohto spracovania informácií je potom identifikácia udalostí, ktoré na podnik negatívne vplývajú a vyžadujú riešenie.

2. Analýza a formulácia problémuV tomto kroku ide o spoznanie príčin vzniku rozhodovacieho problému. Pri niektorých problémoch príčiny jeho vzniku nie sú známe. Vtedy je ale potrebné posúdiť, či spoznanie týchto príčin je prínosom, pretože nie vždy je možné príčiny vzniku rozhodovacieho problému ovplyvniť (napr. rast cien vstupných surovín, a pod.).V tomto kroku sa tiež špecifikujú faktory problému, ktoré sa môžu vzťahovať k cieľom riešeného problému, k obmedzujúcim podmienkam, atď. Výsledkom celej tejto analýzy je vlastná formulácia problému.

3. Tvorba variantov rozhodovaniaV tomto kroku sa u rozhodovateľa (prípadne rozhodovateľov) predpokladajú vysoké kreatívne schopnosti pri navrhovaní variantov. Je dôležité, aby sa rozhodovateľ neuspokojil len s jedným variantom, pretože čím je počet variantov menší, tým je menšia pravdepodobnosť vybrania najefektívnejšieho variantu v šiestom kroku.

4. Stanovenie kritérií hodnoteníHodnotenie a porovnávanie variantov vyžaduje kritériá, na základe ktorých sa tak uskutoční. Ohodnotenie variantov prostredníctvom hodnotiacich kritérií stanovuje výhodnosť jednotlivých variantov. Tieto kritériá môžu byť kvalitatívne a kvantitatívne. Kvalitatívne sa nedajú kvantifikovať, takže dopady variantov je možné určiť iba slovne. Kvantitatívne kritériá sú vyjadrené numericky, vo väčšine prípadov finančnými ukazovateľmi.

5. Určenie dôsledkov variantovNáplňou tohto kroku je zistenie predpokladaných vplyvov a účinkov jednotlivých variantov na základe hodnotiacich kritérií. Určenie kvantitatívnych dopadov variantov je možné podporiť modelovými a výpočtovými technikami. Pri dôsledkoch kde nie je možné tieto techniky uplatniť sa používajú expertné odhady špecialistov.

6. Hodnotenie a výber variantu určeného k realizáciiTento krok vyberie taký variant riešenia, ktorý najlepšie splní cieľ riešenia. Proces hodnotenia sa skladá z dvoch fáz. V tej prvej sa vylučujú neprípustné varianty, ktoré nespĺňajú obmedzujúce podmienky. V druhej fáze sa z množiny prípustných variantov vyberie ten najvýhodnejší.

7. Realizácia zvoleného variantuV tomto kroku sa fyzicky realizuje zvolené riešenie.

8. Kontrola výsledkovKontrola výsledkov stanovuje odchýlku skutočne dosiahnutých výsledkov realizácie zvoleného variantu vzhľadom ku stanoveným cieľom. V tomto kroku sa zisťuje, či riešený problém stále existuje, či nedošlo ku vzniku iným problémom, a pod.

Podľa S. P. Robinsa a M. Coultera (2004) obsahuje rozhodovací proces tieto navzájom nadväzujúce činnosti:

1. Identifikácia problémuRozhodovací proces začína v okamihu odhalenia problému, a to tak, že sa porovná skutočný vývoj udalostí s vývojom, aký by mal byť. Keď je medzi týmito vývojmi rozdiel, zrejme je niekde problém. Aby sa tento problém riešil, musí mať dané vlastnosti a rozsah.

2. Identifikácia rozhodovacích kritériíPri identifikácii rozhodovacích kritérií sa určuje čo je dôležité z hľadiska rozhodovania.

3. Priradenie váh jednotlivým kritériámKritériá rozhodovania definované v predchádzajúcom kroku nie sú rovnako dôležité a preto sa táto odlišnosť vyjadruje číselne. Najdôležitejšiemu kritériu sa priradí napr. číslo 10, ďalšiemu veľmi dôležitému kritériu číslo 9, atď.

4. Formulovanie variantovV tomto kroku sa identifikujú všetky možné varianty, ktoré by mohli riešiť rozhodovací problém.

5. Analýza variantovV analýze variantov je každý variant hodnotený na základe kritérií stanovených v predchádzajúcich krokoch.

6. Výber variantuV tomto kroku sa vyberá z hodnotených variantov definitívne riešenie, ktoré má najvyššie ohodnotenie.

7. Implementácia variantuV tomto kroku sa realizuje vybraný variant. Je dôležité, aby vybraný variant bol realizovaný správne, inak môže byť zvolený variant chybne vyhodnotený ako nesprávny.

8. Hodnotenie efektívnosti rozhodnutiaV tomto kroku sa stanovuje efektívnosť realizovaného variantu pomocou vybraných ukazovateľov a určuje sa odchýlka skutočného stavu rozhodovacieho problému po realizovaní variantu od jeho predpokladaného stavu.

Podľa Š. Hittmára (2006), rozhodovací proces možno rozčleniť do nasledujúcich na seba navzájom nadväzujúcich fáz:

1. diagnostická,2. analytická,3. optimalizačná,4. realizačná.

„V prvej - diagnostickej fáze rozhodovacieho procesu ide predovšetkým o poznanie východiskového stavu objektu, čo vyúsťuje do určenia diagnózy jeho počiatočného stavu.

Úlohou druhej - analytickej fázy rozhodovacích procesov je na základe diagnózy východiskového stavu objektu rozhodovania hľadať možné cesty (varianty) riešenia rozhodovacieho problému.

V tretej - optimalizačnej fáze rozhodovateľ vyberá na základe možných variantov optimálne riešenie.

Vymedzenie problému a stanovenie cieľov

Realizácia zvoleného variantua kontrola výsledkov

Rozbor informácií a podkladov

Stanovenie kritérií

Stanovenie dôsledkov variantov

Hodnotenie a výber variantu ROZHODNUTIE

Stanovenie variantov

časť riešenia

popisná časť

diagnostická fáza

analytická fáza

optimalizačná fáza

realizačná fáza

V záverečnej štvrtej - realizačnej fáze ide o presadzovanie prijatých riešení do praxe. Ide o spätnú väzbu na objekt, o získanie informácií o priebehu a výsledkoch realizovaných opatrení. Bez tejto spätnej väzby nemôže byť rozhodovací proces uzatvorený.“[1,s216]

Každá z týchto fáz sa skladá z činností, ktoré tvoria obsahovú náplň rozhodovacieho procesu. Vykonanie každej činnosti vedie k vytvoreniu výstupu, ktorý je vstupom pre nasledujúcu činnosť. Tým sa proces rozhodovania stáva nepretržitým. Podľa vyššie uvedených fáz sa môžu tieto činnosti tvoriaci rozhodovací proces zoradiť podľa obrázku č. 2.3.

Obrázok 2.3 Rozhodovací proces manažéraZdroj: [1, str. 217]

Obsah jednotlivých činností podľa Š. Hittmára je nasledujúci: [1,str. 218-219]1. Vymedzenie problému a stanovenie cieľov

Rozhodovací problém je taká situácia, ktorú je možné riešiť viacerými variantmi. Problém by mal byť formulovaný tak, aby z neho vyplývali ciele, ktoré sú potom východiskom pri stanovovaní variantov riešenia. Cieľ musí byť formulovaný jasne a jeho obsah nesmie byť v rozpore s inými cieľmi.Cieľ musí byť stanovený hneď v prvom kroku, aj keď nie dokonale a v ďalších krokoch sa môže dopĺňať.

2. Analýza a rozbor informácií a podkladovTouto analýzou sa získavajú a spracúvajú informácie potrebné pre priebeh nasledujúcich činností. Ktoré informácie sú potrebné, určuje cieľ. Prípadné medzery a nedostatky v rozbore informácií sa prejavia v ďalších krokoch rozhodovania, zvlášť pri hodnotení variantov, kedy je väčšinou potrebné doplniť chýbajúce informácie. Tieto nedostatky sa môžu odstrániť kedykoľvek v prvých štyroch fázach rozhodovania, vrátením sa k tomuto kroku. Tým vzniká spätná väzba, ktorá tieto nedostatky eliminuje.

3. Stanovenie variantovTento krok vyžaduje vysoké kreatívne schopnosti rozhodovateľa z dôvodu nutnosti stanovenia čo najväčšieho počtu koncepčne odlišných variantov. Niekedy varianty vyplývajú z vymedzeného problému a stanovených cieľov, ale väčšinou ich treba hľadať a formulovať ako nové riešenie problému. Čím je počet variantov väčší, tým je väčšia pravdepodobnosť, že bude realizovaný optimálny variant.

4. Stanovenie kritériíVýsledkom tohto kroku je množina kritérií, ktoré sú hľadiskami posudzovania variantov, či sú vhodné na dosiahnutie cieľa. Toto posudzovanie sa koná na základe hodnotenia dôsledkov jednotlivých variantov.Pri formulovaní kritérií je dôležité aby nevznikala ich duplicita, alebo aby neboli rozporuplné.

5. Stanovenie dôsledkov variantovV tomto kroku sa určia dopady a dôsledky variantov v prípade, že budú realizované. Hlavným dôsledkom každého variantu je úžitok, ktorý prinesie v podobe dosiahnutia stanovených cieľov a vyriešenia problémov. Kvantifikácia úžitku závisí od toho, či bude použité jedno alebo viac kritérií. Úžitok bude kvantifikovaný v merných jednotkách účelovej funkcie, ako napr. (zisk, náklady, objem výroby a pod.).

6. Hodnotenie a výber variantuPodstatou tohto kroku je formulácia optimálneho variantu, ktorý je najlepší z hľadiska všetkých kritérií. Hodnotenie variantov spočíva v posudzovaní ich celkovej výhodnosti. Hodnotenie potom umožňuje varianty porovnávať a výsledkom je určenie variantu s najvyššou prospešnosťou, tzv. najvýhodnejšieho variantu.Pri výbere optimálneho variantu môžu byť použité dva prístupy. Prvý je globálny prístup, ktorý zoraďuje varianty podľa ich úžitku a rizík, pričom zisťuje, v ktorom variante je hodnota pomeru medzi úžitkom a rizikom optimálna. Pri analytickom prístupe sa optimálny variant určuje podľa konkrétnych prejavov predností a rizík každého variantu.

7. Realizácia zvoleného variantu a kontrolaV tomto kroku rozhodovania sa zvolený variant fyzicky realizuje (implementuje).

Týchto sedem činností, ktoré predstavujú model procesu rozhodovania sa dá aplikovať na väčšinu rozhodovacích problémov. Pri niektorých rozhodovaniach je potrebné tento proces nepatrne upraviť, alebo nie je nutné použiť ako napr. pri intuitívnych rozhodnutiach, cyklicky sa opakujúcich, alebo pri tých, kde by aplikovanie tohto procesu zbytočne predlžilo realizovanie zvolenej varianty.

2.3 PRVKY ROZHODOVACIEHO PROCESU

Každý rozhodovací proces sa vyznačuje určitými prvkami, ktoré ho tvoria. V súčasnej literatúre existujú skupiny autorov, ktoré sa rozdeľujú podľa toho aké prvky tvoria rozhodovací proces.

Podľa jednej skupiny autorov (Murray, Potter, Harrison) , sú prvky rozhodovacieho procesu tieto:

- Cieľ rozhodovania, predstavuje budúci stav systému, vyplývajúci z nutnosti uspokojiť určité potreby. Cieľ možno stanoviť kvantitatívny alebo kvalitatívny,

- Kritériá, predstavujú hľadiská, podľa ktorých sa posudzuje vhodnosť jednotlivých variantov. Základom pre stanovenie kritérií sú stanovené ciele,

- Subjekt, je jednotlivec alebo skupina ľudí, ktorí rozhodujú,- Objekt rozhodovania, predstavuje časť objektívnej reality, v rámci ktorej bol

formulovaný problém a stanovený cieľ,- Variant, je spôsob riešenia niektorých rozhodovacích procesov, sú dané alebo známe,- Dôsledok variantu, charakterizuje stav objektu, ktorý nastane po realizácii daného

variantu, u kvantitatívnych kritérií majú podobu čísiel, u kvalitatívnych kritérií podobu slovných popisov,

- Stav sveta, je to jednorozmerná alebo viacrozmerná náhodná veličina, najčastejšie diskrétnej povahy - diskrétne náhodné veličiny,

- Faktory rizika, sú náhodné faktory okolia rozhodovateľa, ktorých variabilita významne ovplyvňuje dôsledky variantov, či už negatívne alebo pozitívne,

- Zásada rozhodovania, je pravidlo rozhodovania, ktorým rozhodovateľ zisťuje, ktorý variant má zvoliť pričom berie do úvahy dôsledky jednotlivých variantov riešenia.

Podľa druhej skupiny autorov (Castles, Hittmár) medzi základné prvky rozhodovacieho procesu patria:

- Rozhodovací problém, ktorý je východiskovým prvkom- rozhodovania. Vytvára sa objektívne ako dôsledok zistenia odchýlok, porúch, nedostatku alebo vznikom novej situácie (príležitosti),

- Cieľ rozhodovania, predstavuje budúci stav systému, vyplývajúci z nutnosti uspokojiť určité potreby alebo plniť určité funkcie, ktoré sa majú realizáciou jedného variantu rozhodovania dosiahnuť. Cieľ možno stanoviť kvantitatívny alebo kvalitatívny,

- Subjekt rozhodovania je človek - rozhodovateľ, t.j. ten, kto riadi priebeh celého rozhodovacieho procesu. Priamo sa zúčastňuje na rozhodovacom procese - je jeho vykonávateľom. Rozhodovateľom môže byť jednotlivec alebo kolektív vybavený potrebnou rozhodovacou právomocou (vrátane príslušnej zodpovednosti),

- Rozhodovacia stratégia vychádza zo stanovených cieľov rozhodovania. Určuje postup pri tvorbe variantov riešení, ich zhodnotení, ako aj pri výbere najvýhodnejšieho riešenia tak, aby zodpovedalo cieľom rozhodovania,

- Podmienky rozhodovania predstavujú súbor činiteľov, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie. Patria k nim:- vlastnosti subjektu rozhodovania, napríklad odborná spôsobilosť, rozhodovacia

právomoc,- vybavenosť informáciami, napríklad možnosť ich získania v požadovanom množstve,

čase, podrobnosti a kvalite,- stav riadeného systému a okolia, napríklad stupeň organizovanosti, podiel istoty a

neurčitosti,

- používané metódy a techniky rozhodovania, obmedzenia. [1, str. 215]

2.4 ROZHODOVANIE ZA ISTOTY, NEURČITOSTI A RIZIKA

Základom efektívneho rozhodnutia je dokonalé poznanie všetkých variantov riešenia rozhodovacieho problému. Toto rozhodnutie bude implementované v prostredí podniku, ktoré nadobúda určité stavy. Keďže rozhodnutie nemusí byť implementované okamžite, stav prostredia bude iný ako pri procese rozhodovania. To môže do značnej miery rozhodovanie ovplyvniť. Podľa toho aké informácie sú k dispozícii o stave okolitého prostredia, rozlišujeme rozhodovanie na:

- rozhodovanie za istoty, - rozhodovanie za rizika, - rozhodovanie za neistoty.

a) Rozhodovanie v podmienkach istotyPri týchto podmienkach je rozhodovateľ dokonale informovaný o všetkých stavoch okolia, ktoré môžu nastať aj ich dôsledkoch. Pravdepodobnosť, že jeden zo stavov nastane je rovná jednej, takže varianty sa zredukujú na jediný, ktorý v maximálnej miere spĺňa požiadavky rozhodovateľa a maximalizuje jeho úžitok (napr. zisk, objem výroby, náklady).Dôležité pri tomto rozhodovaní je, že to nie je rozhodovanie bez rizika. Riziko sa pri tomto rozhodovaní nachádza, lenže je nulové. Je to tým, že riziko je následkom istoty, ktorá je stavom informovanosti. V tomto prípade je informovanosť dokonalá, takže aj riziko zlého výberu je nulové. V praxi sa však toto rozhodovanie skoro vôbec nevyskytuje.

b) Rozhodovanie v podmienkach rizikaPri tomto type rozhodovania sú známe všetky možné stavy okolia s variantmi aj ich dôsledky, ktoré môžu nastať, ale o žiadnom z nich nemôže s určitosťou povedať či nastane, alebo nie. Rozhodovateľ môže rozoznať, pri ktorom stave okolia je väčšia šanca, že predpokladaný stav okolia nastane. To sa môže merať pravdepodobnosťou. Keďže žiadna varianta nemá 100 percentnú pravdepodobnosť, výber hociktorej varianty (rozhodnutia), a jej realizácia nesie zo sebou riziko, že daný stav okolia nenastane. Rozhodovanie teda nesie zo sebou určité riziko, ktoré je následkom nie dokonalej informovanosti.„Z hľadiska práce manažéra treba rozlíšiť: riziko nutné (treba ho podstúpiť, pretože povaha problému to vyžaduje), riziko únosné (ešte si ho možno dovoliť) a riziko neúnosné (už si ho nemožno dovoliť).“ [1, str. 225]Podľa postoja rozhodovateľa k riziku možno rozoznať stavy:a) averziu k riziku,

rozhodovateľ sa snaží vyhnúť voľbe značne rizikových variantov a vyhľadáva málo rizikové varianty, ktoré so značnou istotou zaručujú dosiahnutie výsledkov, pre neho prijateľných.

b) sklon k riziku,rozhodovateľ vyhľadáva značne rizikové varianty (ktoré majú nádej na dosiahnutie zvlášť dobrých výsledkov, ale sú spojené aj s vyšším nebezpečím zlých výsledkov, resp. strát.) a preferuje ich pred variantmi málo rizikovými,

c) neutrálny postoj k riziku rozhodovateľ má averzie a sklon k riziku vo vzájomnej rovnováhe.

c) Rozhodovanie v podmienkach neurčitostiPri tomto type rozhodovania rozhodovateľ pozná stavy okolia, varianty aj ich

dôsledky, ale jeho nízka, takmer žiadna informovanosť mu neumožňuje priradiť pravdepodobnosti výskytu možných stavov okolia.V takejto situácii možno použiť dva spôsoby:

- transformovať tento typ rozhodovania na rozhodovanie za rizika- použiť matematické metódy pravidla voľby, ktoré nevyžadujú vstupné údaje o

pravdepodobnosti

Toto členenie vychádza z miery informácií o budúcich hodnotách faktorov, ovplyvňujúcich dôsledky variantov rozhodovania (tzv. stavy sveta resp. scenáre), a teda aj mieru informácií o týchto dôsledkoch.

2.5 TRANSFORMÁCIA ROZHODOVANIA ZA NEURČITOSTI NA ROZHODOVANIE ZA RIZIKA

Podľa Babiaka a Mackovýcha sa v praxi vyskytujú len dva typy rozhodovacích situácií. Je to rozhodovanie za rizika a za neurčitosti. Skutočnosť, že pri rozhodovaní za neurčitosti bude vybraný optimálny variant, je menšia ako pri rozhodovaní za rizika, keďže rozhodovateľ nemá skoro žiadne informácie, ktoré by mohol pri rozhodovaní využiť.

Síce existujú metódy, ktoré pri rozhodovaní za neurčitosti zvyšujú pravdepodobnosť vybrania optimálneho variantu ako napr. laplaceovo, waldové, minimaxové alebo hurwitzové kritérium, ale tie fungujú na základe odhadov a predpokladov, ktoré nie sú podložiteľné štatistickými, pravdepodobnostnými alebo inými faktami. Preto ide o empirické rozhodovanie. Navyše v tejto rozhodovacej situácii nie je možné redukovať neurčitosť čiže znížiť riziko výberu nesprávneho variantu.

Jednou z príčin vzniku rozhodovacej situácie za neurčitosti je prípad, kedy nie je zabezpečená evidencia, alebo zber údajov o faktoroch, ktoré ovplyvnili rozhodovanie v minulosti, zvlášť keď monitorovanie predmetu výskumu (nejaký jav) je technicky alebo metodologicky náročné, alebo je jav dôsledkom utajovaných aktivít.1

Podľa Babiaka a Mackovýcha je typickým príkladom utajovania aktivít vznik daňových únikov. V tomto prípade je klasické modelovanie problematické, pretože nie je možné zistiť veľkosť daného ukazovateľa (objem únikov), a ani pravdepodobnosti výskytu daného javu (počet únikov v národnom hospodárstve). Preto je modelovanie na makroekonomickej úrovni nepresné a zbytočné.

Jedným z riešení ako vznik daňových únikov modelovať, je vychádzať z daňových kontrol a bežne vykazovaných údajov. Na základe psychologického výskumu sa rozdelia ekonomické subjekty na daňových delikventov a na čestné subjekty. Potom sa určia povahové rysy daňových delikventov. 1 Babiak, M. - Mackových, J.: Nutnosť vývoja metodík transformácie rozhodovacích situácií za neistoty do

situácií za rizika. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Finanční řízení podniku a finančních institucí, Ostrava, VŠB-TU Ostrava, Ekonomická fakulta, 2005, str. 21

Tieto povahové rysy sú súčasťou psychologických procesov (prebiehajú na pozadí procesu rozhodovania), ktoré ovplyvňujú rozhodnutie na mikroekonomickej úrovni, či sa subjekt uchýli k daňovému úniku. Faktory, ktoré na toto rozhodovanie vplývajú (ako napr. motivácia, morálka rozhodovateľa a pod.), sú ľahšie monitorovateľné, pričom monitorovanie je v porovnaní s priamym monitoringom únikov realizovateľné. Simulovanie rozhodovania subjektu na základe procesov bežiacich na pozadí procesu rozhodovania je teda schopné prekonať bariéru, ktorá znemožňuje priamy výskum.

Pre simulačný algoritmus je potrebné vedieť pravdepodobnostné rozdelenie pre racionálne rozhodovanie ekonomických subjektov a následne tieto subjekty konfrontovať s rôznymi situáciami, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie o daňovom úniku. Ak existujú scenáre pre generovanie týchto situácií (napr. metódou Monte Carlo), je možné ich použiť (podrobnejšie viď [7]) namiesto vymyslených situácií.

Výsledkom vykonania dostatočného počtu simulácií pre každú situáciu, je pravdepodobnostné rozdelenie agregovanej úrovne skúmaného javu, čim sa transformovala rozhodovacia situácia za neistoty na situáciu za rizika, ktorú je možné ďalej optimalizovať.

Presnosť simulácie záleží od kvality podkladových údajov a systémovej analýzy. Vyššia presnosť by sa dala dosiahnuť napr. simulovaním rôznych typov daňových únikov oddelene, pretože rôzne subjekty môžu mať rôzne náchylnosti k rôznym typom (podrobnejšie viď [6]).

Analogicky sa dajú transformovať aj iné podobné rozhodovacie situácie za neurčitosti do situácie za rizika. Existuje množstvo typov simulácií s rôznymi prístupmi a architektúrami, ktoré majú potenciál modelovať aj veľmi nestacionárny a heteroskedastický trh (bližšie viď napríklad [8], [9], [10], [11]). Transformácia takýchto simulácií na efektívne zisťovanie podkladov pre určenie pravdepodobných rozdelení je jednoduchý a navyše technický problém.“[5, str. 21]

Keď sa vyššie zmieneným spôsobom transformuje rozhodovacia situácia za neurčitosti na situáciu za rizika, je už riziko variabilné, a je možné ho viacerými nástrojmi (diverzifikácia, transfer rizika, poistenie, termínované zaistenia) korigovať. Nástroje ako toto riziko znížiť, má aj hospodárska politika

2.6 MODEL ROZHODOVANIA ZA RIZIKA

V rozhodovacej situácii za rizika má každý možný variant pre rozhodovateľa určitý úžitok z toho, keď bude zvolený ako výsledné rozhodnutie. Tento úžitok musí byť merateľný – vyčísliteľný, aby sa mohli jednotlivé varianty porovnávať. Preto za úžitok bude zvolené kritérium, podľa, ktorého bolo vybrané výsledné rozhodnutie, napr. zisk, tržby, náklady, objem výroby a pod. Skutočnosť, že úžitok z realizovaného variantu, bude taký ako bol vyčíslený, je isté z určitou pravdepodobnosťou. To okrem iného záleží aj od informácií, ich kvality a metódy rozhodovania, ktorá bola použitá. Medzi úžitkom a pravdepodobnosťou existuje určitý vzťah. Tento vzťah je znázornený na obrázku 2.4.

IC1 IC2 IC3 IC4 IC5

Obrázok. 2.4 Vzťah medzi úžitkom z variantu a rizikom pri rozhodovaní za rizikaZdroj: vlastné spracovanie

Jednotlivé krivky IC1, IC2, IC3, IC4 na obrázku 2.4 predstavujú množiny možných variantov pri jednotlivých rozhodovacích problémoch za použitia tej istej metódy rozhodovania alebo naopak. Ku každej variante (A, B, C, D, E) pripadá určitá veľkosť úžitku a príslušná pravdepodobnosť, že pri realizovaní tejto varianty bude úžitok skutočne taký, aký sa predpokladal. Pravdepodobnosť, že sa tak nestane je príslušné riziko, ktoré zo sebou nesie každý variant.

Podľa veľkosti tohto rizika, sa môžu krivky rozdeliť do jednotlivých častí. Podľa toho aký postoj k riziku rozhodovateľ má, si vyberá z príslušnej oblasti aj variant. Ak má rozhodovateľ sklon k riziku, potom si zvolí variant D, ktorý je na indiferenčnej krivke IC4 a nad deliacou čiarou D3, pretože keď rozhodovateľ zvolí vyššie riziko očakáva aj vyšší úžitok zo zvolenej varianty. Od deliacej čiary D3 smerom hore je už čím ďalej vyšší prírastok rizika, ale nižší prírastok výnosu čo je výrazný nepomer v neprospech rozhodovateľa s týmto postojom k riziku.

Ak má naopak rozhodovateľ averziu k riziku, potom si zvolí variant, ktorý sa nachádza pod úrovňou deliacej čiary D1, ale je k nej čo najbližšie. Ak by sa rozhodovateľ rozhodoval medzi variantmi A a B, vybral by si B, pretože sa pri nej očakáva oveľa vyšší úžitok ako pri A a riziko sa zvýšilo oveľa menej. Zvoliť variant s oblasti nad deliacou čiarou D1 by už pre

riziko

úžitok

AB

C

D

E

Sklon k riziku

Averzia k rizikuD1

D2

D3

X

rozhodovateľa s týmto postojom k riziku a racionálnym prístupom nebolo vhodné, riziko už rastie minimálne v takej miere ako úžitok s daného variantu. Ak je rozhodovateľ k riziku neutrálny skôr si vyberie variant z oblasti deliacej čiary D2 ako je napr. variant E.

Z tohto modelu vyplýva, že čím je väčší úžitok z variantu, tým má tento variant väčšie riziko, že úžitok nebude až v takej miere v akej je predpokladaný. Ideálny a v praxi požadovaný, ale ťažko dosiahnuteľný je taký stav, v ktorom je pri čo najväčšom úžitku, čo najmenšie riziko (rozhodovanie za istoty).

Nástroje ako zmenšiť riziko pri nezmenenom úžitku, alebo maximalizovať úžitok pri zachovanej úrovni rizika, má hospodárska politika.

Vychádza z podnikateľského prostredia. Čím je toto prostredie dynamickejšie, tým je viac neisté.2 Preto tvorcovia hospodárskej politiky (vláda, centrálna banka) tým, že budú stabilizovať veľkosť prvkov určujúcich dynamiku podnikateľského prostredia budú aj ovplyvňovať veľkosť rizika variantov, realizovaných v tomto prostredí. Takýmito nástrojmi môžu byť napr.:

- štátna garancia odberu výroby podnikov pri poklese dopytu po ich produktoch zo strany súkromného sektora,

- vytvoriť dlhodobé trendy vo vývoji ekonomických ukazovateľov (menový kurz, úrokové miery, inflácia),

- cenová regulácia týkajúca sa daných produktov, ktoré sú predmetom rozhodovania,- veľkosť spotrebnej dane, ak je uvalená na produkty, ktoré sú predmetom rozhodovania,- vytvorenie podmienok pre realizáciu rozhodnutia také, ako boli v minulosti, keď došlo

k realizovaniu rozhodnutia, ktoré je želané aj v súčasnosti. K tomu by bolo nutné vytvoriť a používať databázu rizík.3

Aplikovanie týchto nástrojov sa prejaví v grafe v obrázku 2.4 tak, že sa krivky posunú nižšie, alebo sa pootočia smerom doprava (krivka IC4 sa presunie do polohy IC5). Tým pádom má krivka IC5 väčšiu časť v oblasti pod deliacou čiarou D1 a k dispozícii budú nové efektívnejšie varianty s vyššou pravdepodobnosťou, že sa stanú rozhodnutiami. Napríklad optimálna varianta X bude mať taký úžitok ako varianta D, ale riziko ako varianta B.

2.6 HOSPODÁRSKA POLITIKA

Ekonomické subjekty pôsobia v ekonomike na základe svojich rozhodnutí, ktoré sú ovplyvňované mnohými faktormi. Na niektoré z týchto faktorov pôsobí hospodárska politika svojimi nástrojmi. Zmenou týchto faktorov hospodárska politika ovplyvňuje manažérske rozhodovanie.

Tým, že hospodárska politika ovplyvní manažérske rozhodovanie, ovplyvní aj celú ekonomiku pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Preto musí byť aplikovanie nástrojov hospodárskej politiky premyslené a cielené.

2 Fotr, J. – Souček, I.: Podnikatelský zámer a investiční rozhodovaní. Praha, Grada publishing, 2005, str. 1853 Fotr, J. – Souček, I.: Podnikatelský zámer a investiční rozhodovaní. Praha, Grada publishing, 2005, str. 192

2.8 VYMEDZENIE POJMU HOSPODÁRSKA POLITIKA

Definícií hospodárskej politiky je mnoho. Každý ekonóm ju vníma inak podľa toho, ako si predstavuje použitie jej nástrojov v praxi. Podľa toho vymedzuje aj rámec jej pôsobenia. Napr.:

D.H.Gowland (1995) popisuje hospodársku politiku ako počínanie vlád snažiacich sa pôsobiť na ekonomiku tak, aby to ovplyvnilo infláciu a nezamestnanosť.[2,str.11]

L. Urban (1994) uvádza, „hospodárska politika ako teoretická disciplína hovorí o tom, ako sa vytyčujú hospodársko-politické ciele, aké prostriedky sú k dispozícii, aby sa dosiahli, ako sa tieto nástroje za rôznych okolností používajú a akú úlohu hrajú nositelia hospodárskej politiky.”[4,str.11]

A. Slaný (2003) hospodársku politiku chápe ako činnosť, pri ktorej jej tvorcovia (najmä vláda a centrálna banka) používajú určité nástroje a zverené právomoci k tomu, aby ovplyvnili ekonomický a sociálny vývoj (ekonomiku ako celok alebo jej časť), pričom sa snaží dosiahnuť určitých ekonomických cieľov.[3,str.86]

P. Vincúr (2007) definuje hospodársku politiku ako “vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá činnosťou jednotlivca, spoločnosti a štátu, ktoré súvisia tak s tvorbou ako aj so spotrebou hospodárskych statkov, t.j. tovarov a služieb určených k uspokojeniu potrieb.“[18, str.12]

Všetky definície sa zhodujú v tom, že hospodárska politika sa môže charakterizovať ako osobitá oblasť hospodárskej praxe, ktorá sa cieľavedome orientuje na ovplyvňovanie priebehu ekonomických procesov tak, aby sa vytvárali podmienky pre dosiahnutie požadovaných zámerov hospodárskej činnosti. Inými slovami, štát alebo nositeľ hospodárskej politiky, používa určité nástroje, aby ovplyvnil ekonomický a sociálny vývoj v úsilí usmerniť jeho procesy tak, aby dosiahol stanovené ciele.

Ďalším spoločným znakom všetkých definícií je, že sú v nej rôzne zakomponované 3 prvky:- Tvorcovia, realizátori hospodárskej politiky, najčastejšie vláda, národná banka, odbory,

nadnárodné zoskupenia a ďalšie.- Cieľ, je to budúci požadovaný stav hospodárstva krajiny. Môže ním byť napr. zvýšenie

zamestnanosti, stabilizovanie inflácie alebo pri transformujúcich sa ekonomikách vybudovať trhovú ekonomiku a pod. Väčšinou sú to ciele ekonomické, ale môžu to byť aj sociálne alebo ekologické.

- nástroje, prostriedky, ktorými možno dosiahnuť stanovené ciele. Jedným nástrojom možno dosiahnuť viacero cieľov, prípadne jeden cieľ možno dosiahnuť viacerými nástrojmi. Ich počet a použitie závisí od koncepcie hospodárskej politiky.

- anglo-americký – chápe hospodársku politiku ako krátkodobú konjunkturálnu politiku (viď úvod) a tomu odpovedajú aj ciele ako napr. stabilita meny, cenovej hladiny, plná zamestnanosť a ďalšie. Na dosiahnutie týchto cieľov zodpovedajú nástroje monetárna a fiškálna politika. Modernizovaný anglo-americký typ sa snaží zakomponovať do tohto krátkeho obdobia aj ciele dlhého obdobia, ako je ekonomický rast.

- kontinentálny – chápe hospodársku politiku ako systémovú činnosť štátu. Tomu zodpovedajú také ciele, ktorých splnenie vyžaduje čo najmenej priamych zásahov štátu do ekonomiky. Preferujú sa nástroje, ktoré majú dlhodobú platnosť a celoplošnú pôsobnosť.

Názov hospodárska politika sa vzťahuje na dve oblasti, a to hospodárstvo a politiku. Tieto oblasti sa navzájom ovplyvňujú, a preto je medzi nimi úzka spojitosť, čo je možné

historicky dokázať. V krátkom období môžu v hospodárstve pôsobiť politické opatrenia vo väčšej miere, ale v dlhom období by mali byť politické a ekonomické opatrenia vyvážené, inak by mohlo dôjsť k stagnácii ekonomického rastu (zvlášť keď prevládajú politicky orientované opatrenia).

Podľa A. Slaného hospodárska politika v sebe zahŕňa dve základné oblasti:- Makroekonomická hospodárska politika. Zohráva dôležitú úlohu pri zachovaní

makroekonomickej rovnováhy, plnenia základných ekonomických cieľov, celkový rozvoj a stabilitu ekonomiky. “Z hľadiska docieľovania makroekonomickej rovnováhy sa delia opatrenia pôsobiace na strane agregátnej ponuky a agregátneho dopytu.“ [3,s.88]. Makroekonomická hospodárska teória zahŕňa:

- fiškálnu politiku, - monetárnu politiku,- zahranično-obchodnú politiku,- dôchodkovú politiku.

- Mikroekonomická hospodárska politika. Tento typ sa zameriava na zvyšovanie efektívnosti pri alokácii zdrojov. Jej základné politiky sú:

-  politika ochrany hospodárskej súťaže,-  štrukturálna politika,-  politika rozdeľovania a dôchodková politika,-  sociálna politika.

2.9 TEORETICKÁ A PRAKTICKÁ HOSPODÁRSKA POLITIKA

Podľa A. Slaného (2003), hlavným obsahom teórie hospodárskej politiky je vedecká analýza hospodársko-politickej činnosti. Čiže teória hospodárskej politiky sa snaží o vysvetlenie javov praktickej hospodárskej politiky, optimálne určenie jej cieľov a nástrojov na ich dosiahnutie.

Podľa D. Gowlnada (1995), praktická hospodárska politika je organizačná činnosť ľudí zameraná na vytvorenie podmienok na existenciu a rozvoj hospodárskeho systému.

Vzťah medzi teoretickou a praktickou hospodárskou politikou je taký, že teoretická hospodárska politika ponúka praktické riešenia, ale bez toho, aby za ne prebrala hospodársko-politickú zodpovednosť. Výsledkom teoretickej hospodárskej politiky je formulovanie optimálnych cieľov hospodárskej politiky, aké nástroje sú k dispozícii na ich dosiahnutie, ako tieto nástroje použiť, a ktorý tvorcovia budú zodpovední za plnenie hospodárskych cieľov.

Takže teória stanovuje postup toho čo má praktická hospodárska politika spraviť aby sa splnili stanovené ciele. Zodpovednosť za realizáciu týchto postupov a za dôsledky majú príslušný tvorcovia hospodárskej politiky (väčšinou príslušné ministerstvo alebo vláda).

Z tohto možno usúdiť nasledujúce závery. Teória môže hospodárskemu politikovi poskytnúť len informácie, ktoré mu umožnia riešiť hospodárske problémy racionálnejšie. Teoretická hospodárska politika nenesie za svoje rozhodnutia a odporúčané postupy žiadnu politickú zodpovednosť, zatiaľ čo praktická túto zodpovednosť má. Preto musia byť teoretické návrhy hospodárskych opatrení politicky prijateľné, čo je vo väčšine prípadov ťažko možné, keďže niektoré navrhované opatrenia sa prejavia hospodárskym rastom až v dlhom období.

2.10 CIELE HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Každý systém ako množina usporiadaných činností sa snaží dosiahnuť určitý stav. Hospodárska politika ako ekonomicko-spoločenský systém nie je výnimkou. Jednotlivci, ktorý tvoria spoločnosť, majú svoje ciele. Mnohé z týchto cieľov majú ekonomický charakter. Tieto ciele sa môžu od seba líšiť, prípadne môžu byť navzájom protichodné. Táto protichodnosť cieľov medzi jednotlivcami sa prenáša z úrovne jednotlivcov, na úroveň ekonomicko-spoločenskú.

Ciele hospodárskej politiky väčšinou formulujú a presadzujú politici. Tí sa ich snažia stanoviť tak, aby boli v súlade s cieľmi jednotlivcov spoločnosti z politických dôvodov. To často vedie k tomu, že sa do popredia dostávajú krátkodobé ciele, preto aby sa dôsledky (snaha je aby boli pozitívne) na ekonomiku z ich dosiahnutia prejavili čo najskôr. Aké bude mať dosiahnutie krátkodobých cieľov dôsledky v dlhšom období už politici málokedy riešia. Väčšinou sa stanovia dlhodobé ciele (hospodársky rast ekonomiky a.i) a pre ich dosiahnutie sa stanovia krátkodobé ciele (zvyšovanie nezamestnanosti, znižovanie miery inflácie a pod.). Krátkodobé ciele musia byť prispôsobivé, súhlasné a zhodné s dlhodobými cieľmi. Ak to platí potom vznikne hierarchická sústava cieľov, ktorá je konzistentná.

Hierarchickú sústavu cieľov možno zostaviť ako strom cieľov, v ktorom medzi jednotlivými cieľmi sú väzby. Tieto väzby môžu byť podľa Moravčíka a Staneka horizontálne alebo vertikálne. Vertikálne, odzrkadľujú napr. ciele jednotlivca a skupiny, dôležitosť cieľov (strategické, taktické), časové hľadisko. Horizontálne väzby zobrazujú rovnakú prioritu cieľov na tej istej úrovni. Táto väzba môže byť neutrálna (ciele medzi sebou vôbec nesúvisia), kompatibilná (navzájom sa dopĺňajú) alebo identická (sú rovnaké iba rôzne vyjadrené).4

Podľa rôznorodej literatúry sa hospodárske ciele delia podľa mnohých aspektov. Najpoužívanejšie delenie je na:

- všeobecnéTieto ciele majú najvyššiu prioritu a všeobecný spoločenský charakter. Sú dôsledkom realizovania spoločenských cieľov, ovplyvnených zvykmi, tradíciami jednotlivcov, históriou krajiny a pod. Príkladom môže byť udržanie slobody, posilnenie demokracie, rozvoj trhovej ekonomiky, blahobyt spoločnosti, bezpečnosť všetkých atď. Tieto snahy sú pre hospodársku politiku dôležité. Určujú typ hospodársko-politických opatrení, ktorý bude v hospodárskej praxi zvolený alebo druh ekonomického systému, ktorý bude fungovať (napr. trhovo orientovaná, centrálne plánovaná ekonomika).Všeobecné ciele sú skôr záležitosťou politických strán, alebo práva (sú obsiahnuté v niektorých zákonoch), ale nie sú konkrétne a zaväzujúce pre hospodársku politiku pretože nie sú merateľné a nedajú sa z nich vyvodiť konkrétne záväzné opatrenia.

- tradičnéMedzi spoločenskými hodnotami a tradičnými cieľmi hospodárskej politiky, existuje vzťah ako medzi konečnými cieľmi a prostriedkami na ich dosiahnutie. V literatúre je množstvo koncepcií a hierarchií cieľov hospodárskej politiky, ale najviac používaná je koncepcia štyroch prípadne piatich hlavných hospodárskych cieľov. [3, str. 90]Keďže v každom štáte sú tieto ciele iné, aj ich vecný obsah je formulovaný rôzne.

4 Moravčík, A. – Stanek, D.: Hospodárska politika (vybrané kapitoly), Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Právnickej fakulty UK, 1997, str. 23

Potom môže byť hospodárska politika orientovaná na:- Hospodársky rastVyjadruje vzostup hospodárskeho výstupu krajiny, keďže ekonomická teória chápe pod pojmom ekonomický rast zvyšovanie produkčných možností krajiny. Hospodársky rast je meraný hrubým domácim produktom (HDP), ktorý vyjadruje výstup ekonomiky. Keďže výstup ekonomiky je tým väčší, čím je väčší počet obyvateľov krajiny, stáva sa tento ukazovateľ nepresným. Presnejším ukazovateľom je HDP na obyvateľa, ktorý umožňuje aj porovnávať dve rôzne ekonomiky.- Hospodárska rovnováha

Má za cieľ dosiahnuť rovnováhu hlavne v troch makroekonomických oblastiach:- trh práce,- cenový a menový vývoj,- vonkajšia ekonomická rovnováha.Ciele pre dosiahnutie hospodárskej rovnováhy sú formulované ako zníženie miery nezamestnanosti, nízka miera inflácie a vyrovnaná platobná bilancie. Tieto veličiny sú ukazovateľmi vývoja vo vyššie uvedených oblastiach. Hospodárska politika orientovaná na hospodársku rovnováhu má potom na výber dve možnosti. Prvou je zabrániť vzniku hospodárskej nerovnováhy ešte pred jej vznikom a tou druhou je obmedziť a zmierniť jej hĺbku a dopady, keď už vznikla.

Jedným z ďalších delení cieľov podľa stupňa agregácie je nasledujúce:- makroekonomické, - sektorové,- mikroekonomické.

Makroekonomická cieľová premenná

Makrocieľ Sektorový cieľ

Úroveň zamestnanosti Plná zamestnanosť Zníženie nezamestnanosti v baníctve

Tabuľka 2.1 Príklad cieľov podľa agregácieZdroj: [3, str. 93]

Podľa kvantitatívneho charakteru cieľových premenných sa rozoznávajú ciele:- k dosiahnutiu istej úrovne stability, vyjadrujú sa pomocou číselnej hodnoty vybraných

ekonomických veličín,- k dosiahnutiu stability, vyjadrujú sa povoleným rozsahom výkyvu hodnôt

ekonomických veličín,- štrukturálne ciele, sa orientujú na kvantitatívnu a kvalitatívnu štruktúru veličín.

Ciele na dosiahnutie istej úrovne

Ciele na dosiahnutiu rovnováhy – stability Štrukturálne ciele

Plná zamestnanosť Menová rovnováha Podpora menej rozvinutých krajín

Tabuľka 2.2 Príklad cieľov kvantitatívneho charakteruZdroj: [3, str. 94]

Dosahovanie cieľov hospodárskej rovnováhy a hospodárskeho rastu je častokrát protichodné. Aby sa mohol dosiahnuť v plnej miere jeden cieľ, musí sa dosiahnuť iný cieľ v menšej miere ako bol plánovaný, alebo sa nedosiahne vôbec. Najlepšie sa protichodnosť a dosahovanie týchto protichodných cieľov znázorňuje graficky, a to prostredníctvom magického štvoruholníka.

Obrázok. 2.5 Optimálny a skutočný magický 4-uholníkZdroj: vlastné spracovanie

Na obrázku 2.5 sú dva štvoruholníky. Optimálny štvoruholník je tvorený parametrami, ktorých hodnoty definovala OECD nasledovne. Miera inflácie, dve percentá, saldo bežného účtu platobnej bilancie ku nominálnemu HDP, nula percent, miera nezamestnanosti, päť percent a rast HDP, tri percentá.

Skutočný štvoruholník odráža hospodársku prax. Tento model zobrazuje vzťahy medzi mierou nezamestnanosti, platobnou bilanciou, tempom rastu HDP a infláciou a  dosahovaním ich stanovených hodnôt. Napr. udržanie inflácie pod úrovňou dve percentá má za následok väčšiu mieru nezamestnanosti a to 10,5%. Keďže magický štvoruholník berie do úvahy len štyri faktory, je dosť zjednodušeným modelom hospodárskej praxe. V literatúre je často krát do tohto modelu zakomponovaný ďalší cieľ, najčastejšie vyrovnaný štátny rozpočet. Tento doplňujúci cieľ nemusí byť len jeden, môže ich byť viac (prirodzená miera nezamestnanosti, úroveň potenciálneho výstupu a pod.). Potom sa z magického štvoruholníka stáva magický n-uholník. Ten už lepšie opisuje hospodárstvo, ale jeho konštrukcia je zložitejšia.

Pri stanovovaní cieľov sa vynára otázka podľa čoho, a ako stanoviť hospodárske ciele. Jedným z mnohých faktorov je napr. stav ekonomiky. Iné hospodárske ciele sa stanovia v krajine, ktorá je napr. zničená vojnou, ako v krajine, v ktorej je vysoká životná úroveň. V takom prípade nie je reálne stanoviť za cieľ vysoký blahobyt za krátky čas. Ďalším kritériom sú nástroje, ktoré sa dajú použiť. Ak je ekonomika trhovo orientovaná a štát môže do nej len minimálne zasahovať, potom nemá k dispozícii také množstvo nástrojov, ako keď je ekonomika centrálne plánovaná. Z toho vyplýva aj vplyv koncepcií hospodárskej politiky na formulovanie cieľov (viď kapitola 2.5). Ďalším faktorom je štruktúra hospodárstva ako je napr. prevládajúca forma vlastníctva (štátne, súkromné), a ďalšie organizácie a formy usporiadania ekonomiky.

2.11 NOSITELIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Podľa definícií hospodárskej politiky v kapitole 2.1 je hospodárska politika cieľavedomé ovplyvňovanie ekonomických procesov za účelom dosiahnutia stanovených cieľov. Toto ovplyvňovanie sa deje pomocou nariadení, zákonov, rôznych opatrení a pod., ktoré musia vydávať určité subjekty. Tieto subjekty formulujúce hospodársku politiku sú nositeľmi hospodárskej politiky. Konkrétne sú to štátne inštitúcie formujúce hospodársku politiku a centrálna banka.

„Tieto subjekty na základe svojej kompetencie, poznatkov alebo politickej moci a vôle sú schopné formulovať svoje záujmy a od nich odvodzovať svoje ciele.“ [13, str. 38] Z toho vyplýva spoločný znak všetkých subjektov a to právomoc prijímať a vykonávať rozhodnutia v oblasti, v ktorej je vymedzená ich pôsobnosť. Práve vymedzenie pôsobnosti je často problémom, keďže každý subjekt chce mať čo najväčšie kompetencie. Riešenie záleží na konkrétnej situácii, konkrétnych subjektov a od pôsobenia politických síl v krajine.

Podľa Moravčíka a Staneka hospodárskopolitické subjekty vykonávajú nasledujúce činnosti:

- formulovanie hospodárskej politiky,- realizácia hospodárskej politiky,- kontrolovanie.

Podľa činnosti, ktorú vykonávajú, sa nositelia hospodárskej politiky delia na nasledujúce tri skupiny:

- Nositelia hospodárskopolitického rozhodovaniaSú to tie subjekty rozhodovania, ktoré majú kompetencie prijímať, vykonávať a presadzovať rozhodnutia. Sú to väčšinou vláda, parlament, centrálna banka a ich príslušné orgány (ministerstvá, inštitúty, úrady). 5

- Nositelia hospodárskopolitického vplyvuSú to tie subjekty, ktoré nemajú kompetencie rozhodovať, ale toto rozhodovanie môžu ovplyvňovať. Môžu to byť veľké podniky, politické strany, odbory, zväzy, hospodárske zoskupenia a pod. Okrem politických síl na hospodársku politiku sa snažia vplývať aj iné zoskupenia ako podnikateľské, profesijné zväzy alebo nátlakové lobby skupiny.

- Vonkajší nositelia hospodárskeho vplyvuTáto skupina je prítomná zvlášť pri integrovaných ekonomikách kde pôsobia nadnárodné organizácie (OSN, EÚ, MMF, a.i.). Tieto organizácie sa snažia koordinovať hospodársky vývoj v jednotlivých krajinách integračného zoskupenia s cieľom rozvoja ekonomiky a blahobytu spoločnosti.

Títo vyššie zmienení nositelia hospodárskej politiky sa delia podľa toho v akej sfére pôsobia:5

- nositelia na nadnárodnej úrovni, sú to rôzne medzinárodné organizácie, pôsobiace na jednotlivé ekonomiky,

- nositelia na národnej úrovni, sú to najvyššie štátne orgány (väčšinou vláda a parlament) a centrálna banka,

- verejno-súkromná sféra, iné organizácie, ktoré buď ovplyvňujú formulovanie hospodárskej politiky (nositelia hospodárskeho vplyvu) alebo vykonávajú rozhodnutia najvyšších štátnych orgánov, ktoré ich formulujú.

5 Moravčík, A. – Stanek, D.: Hospodárska politika (vybrané kapitoly), Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Právnickej fakulty UK, 1997, str. 38

2.12 KONCEPCIE HODPODÁRSKEJ POLITIKY

Pri realizovaní cieľov hospodárskej politiky je otázne, ktoré ciele preferovať pred inými a aké nástroje použiť pri ich realizovaní. Pri tomto rozhodovaní je množstvo a druh použitých nástrojov (selektívne, plošné), ktoré sú k dispozícii obmedzené. Potom je možné definovať koncepciu hospodárskej politiky ako rámec teoretických obmedzení pre hospodársku činnosť. Hospodársku politiku v tomto rámci vytvára sústava rovnakých názorov, presvedčení a myšlienkových konštrukcií, ktorá sa snaží dosiahnuť ciele istým spôsobom použitia nástrojov hospodárskej politiky. Tiež možno povedať, že je to prístup štátu k hospodárstvu.

Na základe toho sa rozlišujú dva nasledovné protichodné koncepcie hospodárskej politiky:

- Intervencionistická,- Organizačne usporiadaná,

- Liberálna.

Intervencionistická koncepcia hospodárskej politiky

Často sa označuje aj ako keynesovská politika. Vznikla v tridsiatych rokoch ako reakcia na veľkú depresiu. Je charakteristická presvedčením, že je nevyhnutné aby štát zasahoval do ekonomiky a pre túto skutočnosť sa snaží nájsť dôveryhodné argumenty. Fungovanie trhového mechanizmu nespochybňuje, ale makroekonomické problémy (inflácia, nezamestnanosť a.i.), ktoré vznikli v dôsledku fungovania trhu je nevyhnutné riešiť jediné štátnymi intervenciami.

Podľa zástupcov tejto koncepcie by sa mal štát snažiť o nasledovné zásahy do hospodárstva:

- spravodlivo redistribuovať dôchodky,- využívať všetky výrobné kapacity a to obmedzením negatívnych externalít výroby,- podporovať budovanie a rozvoj infraštruktúry, ako prostriedku pre podporu podnikania

a vytvorenia konkurenčného prostredia, ktoré trh nie je schopný sám udržiavať,- verejnými rozpočtami stabilizovať prípadnú nerovnováhu v ekonomike.

Všetky tieto zásahy smerujú k dosiahnutiu prioritného cieľa a to plnej zamestnanosti, prostredníctvom ovplyvňovania agregátneho dopytu rozpočtovou (fiškálnou) politikou. Potrebám fiškálnej politiky sa podraďuje aj monetárna (peňažná) politika.

Intervencionistická koncepcia hospodárskej politiky je orientovaná na krátkodobý časový horizont. V tomto horizonte je účinná, najmä pri stabilizácii ekonomických výkyvov. Ale v dlhodobom časovom horizonte oživuje inflačné tlaky a vytvára deficit štátneho rozpočtu. Vytvárajú sa vnútorné poruchy trhového systému, ktoré sa prejavia v podobe nerovnováhy a vzniku stagflácie.

Intervencionistická alebo keynesovská koncepcia bola od päťdesiatych až do sedemdesiatych rokov rozvíjaná v postkeynesovskej forme (N. Kaldor, J. Robins). Táto forma sa následne modifikovala na neokeynesiánstvo (A. W. Philips a.i.).

Liberálna koncepcia hospodárskej politiky

Táto koncepcia predpokladá, že trh dokáže vyriešiť vlastné vnútorné problémy sám, a tým navonok stabilizuje ekonomické cyklické výkyvy. Preto tvrdí, že zásahy štátu nie sú potrebné, ak áno tak len v takej miere aby nebol výrazne obmedzený rozhodovací priestor podnikov. Preto sa hospodárskej politike v tejto koncepcii poskytuje minimálny priestor.

Najdôležitejšie úlohy štátu v ekonomike by mali byť:- určiť dlhodobé pravidlá fungovania ekonomiky, plošne zaväzujúce všetkých

ekonomických aktérov, - starať sa o bezpečnosť občanov, - kontrolovať spoločenské protesty, - realizovať sociálnu politiku (zdravotná starostlivosť, školstvo), - podporovať výstavbu infraštruktúry v prípade ak súkromný sektor toho nie je

samostatne schopný,- ovplyvňovať prílev investičných zdrojov zo zahraničia,- a iné.

„Trhovo orientovaný systém vedie spoločnosť k iniciatívnemu konaniu, povzbudzuje podnikavosť, pružnosť, individuálny výkon, dynamiku a tak predstavuje progresívny hospodársky systém, ktorý zabezpečuje slobodu v spoločnosti.“[13, str. 19]

Dlhodobo táto koncepcia rozkladá hospodárstvo na spoločenskej úrovni. V dôsledku nerovnomernosti prerozdeľovania dôchodkov sa prehlbuje rozdiel medzi bohatými a chudobnými, vzniká nadvýroba, dopyt je nedostatočný, objem výroby klesá a nezamestnanosť sa zvyšuje. Mena stráca svoju hodnotu, a vysoká inflácia s hlbokým deficitom štátneho rozpočtu zastavujú ekonomický rast a robia štát neschopným plniť si svoje úlohy. Tým je táto koncepcia na dlhodobej úrovni neúčinná.

Liberálna koncepcia vychádza z klasickej ekonómie (A. Smith, D. Ricardo), ktorá predpokladá existenciu „neviditeľnej ruky trhu“. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa liberálna koncepcia pretransformovala do monetarizmu (M. Friedman), školy ekonómie strany ponuky (A. Laffer), školy racionálnych očakávaní (R. E. Lucas), teórie reálneho ekonomického cyklu (J. Long.).

Koncepcia organizačne usporiadanej ekonomiky (Marxistická koncepcia)

Táto koncepcia (niekedy označovaná aj ako príkazová, direktívna) na rozdiel od intervencionistickej a liberálnej odmieta trhový mechanizmus ako nástroj na ovplyvňovanie ekonomických činností. Hospodárska politika sa nerealizuje, ale je nahradená direktívnym centrálnym plánovaním. Všetky potreby, rozhodnutia aj ciele sú podriadené národnému plánu. Za jeho realizáciu zodpovedá najvyšší štátny orgán (vláda) a jeho príslušné inštitúcie (ministerstvá). Táto koncepcia sa používala v socialistickom zriadení.

Teoretická a praktická hospodárska politika podliehajú dileme, ktorú koncepciu hospodárskej politiky použiť. Záleží to od stavu a usporiadania hospodárstva, ale väčšinou sa realizuje tá koncepcia, o ktorej správnosti je presvedčený realizátor hospodárskej politiky.

Liberálnej a intervencionistickej koncepcii teoretickej hospodárskej politiky zodpovedajú podľa A. Slaného6 nasledujúce dva smery praktickej hospodárskej politiky:

- keynesovská,Oblasť Keynesovci Monetaristi

teoretické východisko Y = C + I + G M*V = Y (Y = P* Q)charakter stabilizačnej politiky prevažne fiškálna prevažne monetárnačasový aspekt stabilizácie rozpočtový rok operatívne rozhodovaniepolitické súvislosti priama väzba na politický cyklus nie je priama väzbazásahy vlády podpora aktivistickej politiky odmietaniecharakter opatrení diskrétne opatrenia tvorba fixných pravidielcharakter rozpočtu cyklicky vyrovnaný každoročné vyrovnanýsklon krivky agregátnej ponuky pozvoľný strmý

- neokonzervatívna (monetaristická).

Tabuľka 2.3 Príklad cieľov kvantitatívneho charakteruZdroj: [3, str. 109]

Dialóg medzi zástancami týchto koncepcií vedie k dvom odlišným názorom na realizáciu hospodárskej politiky v jednotlivých oblastiach ekonomiky. Tieto rozpory sú znázornené v tabuľke 2.3.

V názoroch keynesovcov a monetaristov sú značné rozdiely v každej oblasti. Zatiaľ čo keynesovci kladú dôraz na fiškálnu politiku, monetaristi pokladajú za dôležitú monetárnu politiku. Zhodujú sa len v jednom. Obidve strany tvrdia, že v hospodárskej politike zohráva monetárna aj fiškálna politika svoje miesto. Úspešné realizovanie a pôsobenie jednej z týchto politík vyžaduje zároveň realizovanie a pôsobenie druhej.

2.13 NÁSTROJE

Pre dosiahnutie stanovených hospodárskych cieľov je potrebné nájsť a vybrať primerané nástroje. Definícií čo sú nástroje je v literatúre mnoho. Najčastejšie sa uvádza, že sú to ekonomické veličiny, ktoré môžu nositelia hospodárskej politiky priamo alebo nepriamo meniť tak, aby dosiahli stanovené ciele. Inými slovami, sú to prostriedky, pomocou ktorých realizuje svoje zámery. Z toho vyplýva vzťah medzi nástrojmi a cieľmi.

Tak ako môžu byť protichodné ciele, tak môžu pôsobiť proti sebe aj nástroje. „Napríklad, expanzívna fiškálna politika v prospech zamestnanosti vedie k rastu inflácie. Teda vyšší cieľ – celková hospodárska rovnováha sa nemusí dosiahnuť, aj keď pri zamestnanosti sa tak stane.“[13, str. 25]. Z toho vyplýva, že využitie nástrojov hospodárskej politiky zo sebou nesie aj nežiaduce účinky.

Pri rozhodovaní o tom, aký nástroj použiť na dosiahnutie stanoveného cieľa, by rozhodovateľ nemal analyzovať vplyv jedného nástroja na jeden cieľ, ale zistiť aká kombinácia nástrojov zaistí realizáciu čo najviac stanovených cieľov. Na základe informácií o účinkoch nástrojov by mal rozhodovateľ zistiť, ktoré nástroje v akej forme spojiť, aby boli stanovené ciele dosiahnuté. [3, str. 100]

6 Slaný, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářská politika, Praha, C.H.Beck 2003, s. 109

Ak rozhodovateľ vyberá z množiny najvhodnejších nástrojov, podľa A. Slaného je potrebné aby kládol dôraz na tieto skutočnosti:[3, str.101]

- je nástroj prakticky použiteľný v konkrétnej situácii?- aké sú ďalšie efekty jeho pôsobenia?- za akú dobu začne nástroj pôsobiť?- bude jeho pôsobenie dostatočne účinné?- aké budú celkové náklady na jeho použitie a aké prínosy očakávať?

Hospodárska politika disponuje mnohými a rôznymi nástrojmi. Ich použitie závisí od mnohých činiteľov. Najvplyvnejšími činiteľmi môžu byť stanovené ciele, odchýlka súčasného stavu od stanovených cieľov, využívaná hospodárska koncepcia a.i. Hľadísk podľa, ktorých nástroje možno triediť je mnoho. Najčastejšie delenia sú nasledovné.

Podľa toho ako nástroj pôsobí na vývoj vzťahov medzi ekonomickými subjektami sa nástroje delia na:

- systémové (kvalitatívne), spôsobujú zmenu správania ekonomických subjektov. Ide o také nástroje, ako regulácia miezd a cien, zmena vlastníckych vzťahov, konvertibilita meny, devalvácia meny, reforma celého daňového systému a pod.,

- bežné (kvantitatívne), využívajú len kvantitatívnu zmenu vlastných parametrov, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvňujú správanie ekonomických subjektov, efekt možno vopred vyčísliť, napr. DPH, úrokové miery, devízový kurz.

Podľa adresnosti sa nástroje členia na:- priame nástroje, predstavujú adresné, prevažne selektívne a administratívne zákazy

prípadne obmedzenia pre konkrétne ekonomické subjekty. Môžu nimi byť, protimonopolná politika, stanovenie kvót vo vývoze a dovoze, limitovanie rozsahu investičného úveru, kontrolné opatrenia, opatrenia na ochranu životného a prírodného prostredia a.i.,

- nepriame nástroje (nástroje jednotlivých čiastkových politík), predstavujú sústavu komplexných a systémových ekonomických nástrojov. Pôsobia vo vnútri ekonomických procesov, preto ovplyvňujú priamu podstatu týchto procesov. Z toho pramení aj ich široké využitie a vysoká účinnosť. Takýmito nástrojmi sú napr., daňové sadzby, úvery, úrokové miery, investičný dopyt, ceny, mzdy a podobne. Podľa charakteru týchto nástrojov sa zoskupujú do jednotlivých politík:- monetárna politika,- fiškálna politika, - zahranično-obchodná politika, - kurzová politika,- štrukturálna politika,- sociálna politika,- cenová politika,- mzdová politika a pod.

2.13.1 Fiškálna politika

Je to nástroj, ktorým štát reguluje finančné vzťahy medzi štátnymi orgánmi a ekonomickými subjektmi. Podstatou tejto politiky sú vládne výdavky. Tieto výdavky sú uskutočňované prostredníctvom štátneho rozpočtu a rozpočtu inštitúcií verejného sektora. Veľkosťou jeho príjmov (daňová sústava) a výdavkov (transferové platby) ovplyvňuje kúpyschopný dopyt, a tým aj veľkosť výstupu ekonomiky, HDP.

Základné funkcie fiškálnej politiky sú:- stabilizačná, stabilizuje ekonomické výkyvy, - alokačná, poskytuje verejné statky (zdravotnú starostlivosť, vzdelanie atď.),

eliminuje negatívne externality, obmedzuje pôsobenie monopolov a oligopolov,- distribučná, rovnomerne distribuuje dôchodky ekonomickým subjektom, čím

zmenšuje priepasť medzi bohatými a chudobnými.

Podľa pôsobenia sa nástroje fiškálnej politiky delia na:- automatické stabilizátory, po zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a

nevyžadujú ďalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Sú to napr. progresívna daň z príjmu, poistenie v nezamestnanosti, subvencie na ceny poľnohospodárskych výrobkov, štátny výkup poľnohospodárskych výrobkov a pod.,

- zámerné opatrenia , jednorazové zásahy štátu, napr. zmena sadzby dane z príjmu, zmena vo veľkosti transferových platieb a vládnych výdavkov na nákup statkov a služieb.

Podľa toho, ako využíva fiškálna politika svoje nástroje, delí sa na:- expanzívnu, je charakteristická vyššími výdavkami štátneho rozpočtu a znížením

daní- reštriktívnu, zvyšuje dane a znižuje výdavky zo štátneho rozpočtu.

2.13.2 Monetárna politika

„Monetárna politika predstavuje súbor rozhodnutí a nástrojov, ktorými centrálna banka v krajine reguluje množstvo peňazí v obehu (peňažnú zásobu) a úrokovú mieru.“ [24, str. 119].

Nositeľom tejto politiky je centrálna banka. Pre efektívne fungovanie tejto

inštitúcie je požiadavka, aby bola nezávislá na vláde a ostatných štátnych orgánoch. Úlohou centrálnej banky je splnenie stanovených cieľov hospodárskej politiky, a to

ekonomický rast, primeraná miera inflácie a vyrovnaná platobná bilancia. Pre dosiahnutie vyššie uvedených cieľov centrálna banka disponuje množstvom

rôznych nástrojov, ktoré sa podľa ich plošnej pôsobnosti delia na:- priame, sú selektívne a konkrétne adresované, napr. selektívne pravidlá likvidity,

povinné vklady, odporučenia, výzvy, dohody, atď.,- nepriame, sú charakteristické svojim celoplošným pôsobením (diskontné sadzby,

lombardný úver, výška povinných minimálnych rezerv, reeskontné sadzby, operácie na voľnom trhu a pod.)

Podľa toho, ako využíva centrálna banka svoje nástroje, delí sa monetárna politika na:- expanzívnu, zvyšuje sa množstvo peňazí v obehu, alebo sa znižuje úroková miera,- reštriktívnu ,znižuje sa množstvo peňazí v obehu alebo sa zvyšuje úroková miera.

2.13.3 Zahranično-obchodná politika

Táto politika predstavuje zásady a prostriedky, ktoré štát vedome využíva na ovplyvňovanie vývoja zahraničného obchodu. Jej cieľom je dosahovať vyrovnanú platobnú bilanciu a vonkajšiu ekonomickú rovnováhu.

Historicky sa vyvinuli dve koncepcie zahranično-obchodnej politiky:- liberálna, je taká, v ktorej štát svojimi zásahmi do zahraničné obchodovania

vytvára podmienky pre jeho rozvoj a medzinárodnej deľby práce. Vyznačuje sa použitím takých nástrojov, ktoré vedú k rozvoju voľného obchodu a rušia jeho bariéry, ako napr. clo, dovozné prirážky a pod. Zavádzanie tejto koncepcie nemusí byť pre ekonomiku vždy prínosom. Z historického vývoja sa ukazuje, že je skôr výhodná pre rozvinuté ekonomiky. Jej zavedenie zo sebou prináša:

- výhody, ktorými môže byť oživenie konkurencie na domácom trhu, znižovanie cien, rast agregátneho dopytu, technologický rozvoj a.i.,

- nevýhody, sú napr. krach domácich výrobcov, zvyšovanie nezamestnanosti, strata konkurenčného trhového prostredia, znehodnotenie meny a pod.

- protekcionistická, využíva nástroje na ochranu vlastnej ekonomiky pred vplyvom zahraničných ekonomík. Maximálne presadzovanie tohto typu vedie ku autarkii čo je izolácii krajiny. Charakteristické je použitie nástrojov tak, aby táto politika obmedzila dovoz, a tým chránila domácich výrobcov.

Tieto nástroje sa delia na:- ekonomické, sú to napr. clá, dovozné prirážky, nástroje fiškálnej, monetárnej

politiky, výška menového kurzu, atď.,- mimoekonomické, napr. dovozné kvóty, vývozné subvencie, technické normy,

licencie, predpisy a pod.

2.14 HOSPODÁRSKA POLITIKA V MAKROEKONOMICKÝCH MODELOCH

Monetárna, fiškálna a zahranično-obchodná politika prostredníctvom svojich nástrojov ovplyvňuje jednotlivé oblasti hospodárstva (trh statkov, trh práce, trh peňazí, a.i.) a veľkosť ekonomických veličín (úroková miera, miera inflácie a.i.). Toto pôsobenie sa znázorňuje v literatúre najčastejšie na nasledovných troch modeloch.

2.14.1 Model rovnovážneho výstupu

Autorom tohto modelu je J. M. Keynes, autor intervencionistickej koncepcie hospodárskej politiky a zástanca názoru nevyhnutných zásahov štátu do ekonomiky

„Keynes definoval investičný multiplikátor a poukázal vzťah na skutočnosť, že príčinou krízy v ekonomike je nedostatočný dopyt po investíciách, čo následne vyvolá viacnásobný pokles výstupu a rast nezamestnanosti. Multiplikačný efekt pôsobí aj opačným smerom.“ [15, str. 11]

zásoby>0

zásoby<0

AD=Y

ADE

45°

AD

YY0

Preto Keynes navrhoval, aby v období hospodárskej recesie, štát svojimi nástrojmi podporoval investičné podnety, čím by sa viacnásobne zvýšil výstup ekonomiky, zvýšili sa dôchodky obyvateľov a zvýšila by sa aj zamestnanosť.

Keynes modeloval výkyvy reálneho výstupu v modeli určenia rovnovážneho výstupu, v ktorom predpokladal:

- ceny a mzdy sú fixné,- v ekonomike existujú nevyužité výrobné kapacity,- pri daných cenách sú podniky ochotné predať ľubovoľné množstvo svojej

produkcie,- výstup ekonomiky zodpovedá veľkosti národného dôchodku.

Podľa Keynesa, výstup ekonomiky ovplyvňujú výdavky ekonomických subjektov. Tieto výdavky sa delia na skutočné a plánované. Celkovú sumu skutočných výdavkov označuje Keynes ako agregátne výdavky (AV) a celkovú sumu plánovaných výdavkov, označuje ako agregátny dopyt (AD). Keynes predpokladal v tomto modeli rovnosť AV a AD.

Agregátne výdavky tvoria spotrebné výdavky domácností (C), investičné výdavky podnikov (I), výdavky vlády na nákup statkov a služieb (G), a čistý export (NX), čo je rozdiel medzi exportom a importom.

Agregátny dopyt tvorí dopyt domácností po spotrebných statkoch a službách (C), investičný dopyt podnikov (I), dopyt vlády po statkoch a službách (G) a čistý export. Keďže AD je celkové množstvo statkov, ktoré plánujú kupujúci kúpiť pri danej cenovej hladine, potom platí vzorec 2.1 na jeho výpočet.

AD=C+I+G+NX (2.1)

Keynes predpokladal, že AD je nezávislý od výstupu, ale jednotlivé zložky AD určujú veľkosť výstupu. Aká je úroveň skutočného výstupu znázorňuje obrázok 2.6

Obrázok. 2.6 Rovnováha pri konštantnom ADZdroj: [15, str. 14]

V bode E sa nachádza rovnovážny výstup (Y0), ktorý Keynes definoval ako úroveň výstupu ekonomiky, pri ktorom sa množstvo vyprodukovaného výstupu rovná dopytu po tomto výstupe a nedochádza ku nedobrovoľnej akumulácii alebo poklesu zásob.[15, str. 14]

Z toho vyplýva, že podniky vyrábajú a predávajú toľko, koľko domácnosti chcú nakupovať. Z toho vyplýva vzorec 2.2.

AV= AD= C+I+G+NX=Y (2.2)

Ako príčiny makroekonomickej nerovnováhy, určil Keynes zmeny jednotlivých zložiek v agregátnom dopyte .

Najviac stabilná časť AD je dopyt domácností po spotrebných statkoch a službách, pričom tento dopyt je závislý od dôchodku domácností. Tento dopyt je charakterizovaný spotrebou. Spotreba (C) je tá časť disponibilného príjmu domácností, ktorá je určená na nákup statkov a služieb. Skladá sa z dvoch častí. Autonómna spotreba, je tá časť spotreby, ktorá je nezávislá od dôchodku domácnosti. Druhá časť je závislá od hraničného sklonu k spotrebe a disponibilného dôchodku. Celková spotreba sa potom vypočíta podľa vzorca 2.3.

C=CA+MPC.Yd (2.3)

CA – autonómna spotrebaMPC – hraničný sklon k spotrebeYd – disponibilný príjem

Z tohto vzťahu vyplýva, ak sa zvýši disponibilný príjem domácností, zvýši sa aj spotreba, čo má za následok zvýšenie AD. Graficky sa to prejaví posunom krivky spotreby smerom nahor.

Najmenej stabilnou zložkou AD sú investície podnikov (I), ktoré predstavujú plánované zvýšenie reálneho kapitálu a zásob podnikov.[15, str.19] Veľkosť investícií je závislá od ceny výrobných vstupov, dopytu po produkovaných statkoch a službách a predovšetkým od reálnej úrokovej miery a od budúceho vývoja ekonomiky. Vzťah medzi úrovňou investícií  a úrokovou mierou, vyjadruje investičný dopyt (ID).

Potom AD tvorí spotreba domácností (C) a investičný dopyt podnikov (I). Pre rovnovážnu úroveň výstupu platí vzorec 2.4.

AD=Y=C+I (2.4)

Tento vzťah sa graficky prejaví zvýšením rovnovážneho výstupu z Y0 na Y1, čo je znázornené na obrázku 2.7. Z tohto posunu vidieť, že zvýšenie investícií o jednu jednotku zvýši rovnovážny výstup o viac ako jednu jednotku. Tento jav sa nazýva multiplikačný efekt, ktorý je numericky vyjadrený investičným multiplikátorom.

Ďalšou zložkou AD je vládny sektor, reprezentovaný väčšinou vládou, ktorá tiež vytvára dopyt po statkoch a službách. Výdavky vlády na nákup týchto statkov a služieb (G) zvyšujú AD, takže platí nový vzorec 2.5.

AD= C+I+G (2.5)

C

E0

45°

AD

YY1

AD1=C+I

AD2=C+I+G

AD3=C+I+G+EX

E1

E2

E3

Y0 Y2 Y3

C

I

G

EX

Zvýšením AD sa zvýši aj rovnovážny výstup z Y1 na Y2, čo je znázornené na obrázku 2.7. Rovnovážny výstup sa zvýši niekoľkonásobne viac ako sa zväčší G. Tento vzťah vyjadruje multiplikátor vládnych výdavkov.

Hlavný nástroj pomocou, ktorého vláda pôsobí v ekonomike je štátny rozpočet, ktorý má ako centralizovaný peňažný fond stranu príjmov a výdavkov. Na strane príjmov sú rôzne poplatky, ktoré ekonomické subjekty odvádzajú štátu. Najdôležitejšie sú dane. Tieto príjmy štát potom prerozdeľuje vo forme vládnych výdavkov a transferových platieb. Týmito položkami vláda ovplyvňuje veľkosť AD (a tým aj veľkosť rovnovážneho výstupu). Ak napr. vláda zvýši daňové sadzby (pootočenie krivky C nadol), spôsobí to pokles AD v dôsledku zníženia spotreby (C), pretože domácnostiam sa každá dodatočná jednotka príjmu zmenší o výšku daňovej sadzby. Ak by sa vláda rozhodla zvýšiť transferové platby, zvýšilo by to spotrebu domácností (C), a následne aj AD, pretože domácnostiam by sa zvýšil disponibilný príjem.

Poslednou položkou, ktorá mení úroveň AD je čistý export (NX). Po zavedení čistého exportu budú AD tvoriť položky, ktoré sú vo vzorci 2.6.

AD= C+I+G+NX (2.6)

Čistý export sa vypočíta ako rozdiel medzi importom a exportom (NX= EX- IM). Tieto dve zložky následne ovplyvňujú veľkosť AD. Import (IM), znižuje úroveň disponibilného príjmu domácností, o čiastku, potrebnú na nákup importovaných statkov a služieb. Preto import znižuje úroveň AD. Naproti tomu export pôsobí multiplikatívne na zvyšovanie AD (numericky sa vyjadruje multiplikátorom zahraničného obchodu k3), ale toto multiplikatívne zvyšovanie AD je zmenšené o pôsobenie importu. Ten je vyjadrený hraničným sklonom k dovozu, ktorý vyjadruje aká časť z každej dodatočnej peňažnej jednotky príjmu je určená na nákup dovezených statkov a služieb.[15 str. 33] Export posúva krivku AD smerom nahor a rovnovážny výstup z Y2 na Y3 (viď obrázok 2.7). Import pootáča východiskovú krivku C smerom nadol.

Obrázok. 2.7 Vplyv zložiek AD na rovnovážny výstupZdroj: vlastné spracovanie

AD

Y

AD

AD=Y

45°

Y* Y0

inflačná medzera

Keynesov model určenia rovnovážneho výstupu (obrázok 2.7) znázorňuje ako sa určí úroveň rovnovážneho výstupu v ekonomike a akým spôsobom je možné ho stabilizovať.[15, str. 34]

Avšak negatívom tohto modelu je jeho predpoklad nevyužitých výrobných kapacít čo znamená, že rovnovážny výstup je menší ako potenciálny. V prípade ak sa rovnovážny výstup zvýši nad úroveň potenciálneho bude sa v dôsledku multiplikačného efektu autonómnych zložiek AD zvyšovať už iba cenová hladina.

Rozdiel medzi úrovňou reálneho rovnovážneho výstupu a potenciálneho sa nazýva produkčná medzera. Môžu nastať dva prípady produkčnej medzery. Ak je reálny výstup vyšší ako potenciálny, potom vzniká inflačná medzera, ak je nižší potom deflačná medzera, tak ako je to na obrázku 2.3 a 2.4

Obrázok. 2.8 Deflačná medzeraZdroj: [15, str.35]

Deflačná medzera je rozdiel, o ktorý je rovnovážny výstup Y0 menší ako potenciálny Y*. Aby sa rovnovážny výstup zvýšil, je nutné podporiť AD expanzívnou fiškálnou, monetárnou politikou alebo podporou exportu. Použiteľnými nástrojmi sú napr. zníženie daňových sadzieb (krivka AD sa pootočí smerom nahor) alebo vyššie transferové platby a vládne výdavky (krivka AD sa posunie smerom nahor), ktoré deflačnú medzeru odstránia.

Zvýšiť AD môže expanzívna monetárna politika pôsobením úrokových mier. Keď centrálna banka zvýši objem peňazí v ekonomike (napr. nákupom štátnych dlhopisov) zníži tak úrokové miery, a investície sa potom stanú pre podniky dostupnejšie, takže sa zvýši investičný dopyt. Nárast investícií spôsobí zvýšenie AD a tým sa odstráni deflačná medzera.

Obrázok. 2.9 Inflačná medzeraZdroj: [15, str. 36]

AD

Y

AD

AD=Y

45°Y*Y0

deflačná medzera

V prípade ak je rovnovážny výstup nad potenciálnym, potom vzniká inflačná medzera, v dôsledku skutočnosti, že ekonomické subjekty chcú spotrebovať viac statkov a služieb ako je ich ekonomika schopná vyprodukovať. Na obrázku 2.9 je inflačná medzera znázornená ako rozdiel, o ktorý rovnovážny výstup ekonomiky prevyšuje jej potenciálny výstup. Reštriktívna fiškálna politika odstraňuje inflačnú medzeru tak, že buď pootočí krivku AD smerom nadol (zvýšením daňových sadzieb), alebo ju posunie celú smerom nadol (zníženie vládnych výdavkov na nákup statkov a služieb, transferových platieb).

Znížiť AD môže reštriktívna monetárna politika, pôsobením úrokových mier. Keď centrálna banka zníži objem peňazí v ekonomike (napr. predajom štátnych dlhopisov) zvýši tak úrokové miery, a investície sa potom stanú pre podniky drahšie. Tým pádom sa investičný dopyt zníži, čo spôsobí zníženie AD a tým sa odstráni inflačná medzera.

2.14.2 Model IS-LM-BP

IS-LM-BP je odvodený z modelu IS-LM, ktorý bol vytvorený na základe Keynesovho modelu rovnovážneho výstupu. Hlavný rozdiel medzi IS-LM a IS-LM-BP je ten, že IS-LM predpokladá uzatvorenú ekonomiku a fixné ceny, ale v modeli IS-LM-BP sa predpokladá otvorená ekonomika vyjadrená platobnou bilanciou (krivka BP).

Model má nasledujúce predpoklady:- ceny sú fixné,- otvorená ekonomika,- existencia nevyužitých výrobných kapacít,- dopyt po investíciách je závislý predovšetkým od úrokových mier,- dokonalá kapitálová mobilita,- rovnosť domácich a zahraničných úrokových mier.

Tento model vyjadruje rovnováhu (na úrovni potenciálneho produktu) súčasne na trhu statkov a na trhu peňazí pri vyrovnanej platobnej bilancii.

Na trhu statkov a služieb vyjadruje krivka IS všetky kombinácie úrokových mier r a výstupu ekonomiky Y, pri ktorých nastáva rovnovážny stav.

Rovnováhu na trhu peňazí vyjadruje krivka LM, ktorá je definovaná ako krivka všetkých kombinácií úrokových mier (r) a výstupu (Y), pri ktorých sa dopyt po reálnych peňažných zostatkoch rovná ich ponuke, čiže trh peňazí je v rovnováhe.

Keďže model IS-LM-BP predpokladá otvorenú ekonomiku je nutné znázorniť v tomto modeli pohyb kapitálu z ekonomiky a do nej. Tento pohyb vyjadruje krivka BP, ktorá je definovaná ako všetky kombinácie úrokových mier (r) a výstupu (Y), pri ktorých je platobná bilancia vyrovnaná.

Vnútorná aj vonkajšia, čiže všeobecná ekonomická rovnováha nastáva v bode, kde sa pretnú krivky IS a LM s BP (na úrovni potenciálneho produktu) tak, ako je to znázornené na obrázku 2.10.

Obrázok. 2.10 Všeobecná ekonomická rovnováha podľa modelu IS-LM-BP pri dokonalej kapitálovej mobilite

Zdroj: [15, str. 72]

Na trh statkov a služieb a na trh peňazí pôsobí monetárna a fiškálna politika, pričom obidve tieto politiky ovplyvňujú aj pohyb kapitálu z ekonomiky a do nej. Pri pôsobení oboch politík sa musí rozlišovať skutočnosť, či sú zavedené pevné alebo pružné menové kurzy.

V situácii ak sú zavedené pevné menové kurzy a je realizovaná expanzívna monetárna politika, zníži úroková miera (r), čím sa posunie krivka LM do polohy LM1

(viď. obrázok 2.11). Tejto novej polohe zodpovedá rovnovážny bod E3 a vyšší výstup Y1. Nižšie úrokové miery znehodnocujú menový kurz a preto musí centrálna banka zasiahnuť (z dôvodu pevných menových kurzov) a to predajom devízových rezerv za domácu menu. Tým pádom centrálna banka zníži ponuku domácich peňazí na peňažnom trhu (reštriktívna monetárna politika), čo spôsobí posun krivky LM z polohy LM1 do pôvodnej LM, čomu zodpovedá pôvodný bod rovnováhy E0 a pôvodná úroveň rovnovážneho výstupu Y0. Preto je monetárna politika neúčinná.

r

Y

LM

IS

BPE

Y0

r LM

IS

BPE0

IS1

LM1

E1

E2

E3

Obrázok.2.11 Pôsobenie monetárnej a fiškálnej politiky v modeli IS-LM-BP pri dokonalej kapitálovej mobilite

Zdroj: [15, str.75]

Pri realizovaní expanzívnej fiškálnej politiky (zníženie daní, zvýšenie transferových platieb, zvýšenie vládnych výdavkov následne pootočí krivku IS smerom nahor) sa zvýši AD, z čoho vyplýva posun krivky IS nahor do polohy IS1 (viď obrázok 2.11). Táto zmena spôsobí to, že rovnováha nastane v novom bode E1, ktorému zodpovedá vyššia úroková miera a vyšší výstup. Vyššia úroková miera spôsobí záujem o domácu menu v zahraničí čo má za následok zhodnotenie menového kurzu, ktoré musí centrálna banka kompenzovať zvyšovaním ponuky peňazí (expanzívna monetárna politika) dovtedy, kým sa úroková miera nevráti na pôvodnú úroveň. Následkom týchto skutočností sa posunie krivka LM do polohy LM1 a rovnováha nastane v bode E2 (viď obrázok 2.11). Novému rovnovážnemu bodu zodpovedá aj vyššia rovnovážna úroveň výstupu Y2, takže expanzívna fiškálna politika je vysoko účinná.

Ak sú v ekonomike pružné menové kurzy, monetárna a fiškálna politika budú pôsobiť inak, pretože centrálna banka neintervenuje, takže neexistuje väzba medzi PB a ponukou peňazí. Ak sa realizuje expanzívna monetárna politika, zvyšuje sa zásoba peňazí, čo spôsobí posun krivky LM do polohy LM1 (viď obrázok 2.11), čím sa zvýši aj rovnovážny výstup z úrovne Y0 na Y1.V novom rovnovážnom bode E3 je nižšia úroková miera, čo znehodnocuje menový kurz. Následkom toho sa tuzemské výrobky v zahraničí stávajú lacnejšími, takže je po nich väčší dopyt. Preto sa export zvýši, a to posunie krivku IS do polohy IS1. To spôsobí, že rovnováha nastane v bode E2, v ktorom je vyšší rovnovážny výstup a domáca úroková miera sa rovná svetovej. Expanzívna monetárna politika je v tomto prípade účinná.

Pri realizovaní expanzívnej fiškálnej politiky sa zvyšuje AD, a preto sa na obrázku 2.11 posunie krivka IS do polohy IS1. Následkom toho sa posunie rovnovážny bod z E0

do polohy E1. V tomto bode je domáca úroková miera vyššia ako v zahraničí, čo spôsobí príliv kapitálu a tlak na zhodnotenie meny. To spôsobí zvýšenie cien tuzemských výrobkov v zahraničí, takže dopyt po nich klesne a tým pádom klesne aj export. Preto sa krivka IS posunie z IS1 do pôvodnej polohy IS. Použitie expanzívnej fiškálnej politiky je neúčinné.

Takáto realizácia monetárnej a fiškálnej politiky prináša zo sebou v dlhom období svoje dôsledky. Expanzívna fiškálna politika vedie ku „crowding out“ efektu. Tento efekt vzniká vtedy, keď nárast úrokovej miery spôsobený expanzívnou fiškálnou politikou vedie k zníženému investičného dopytu zo strany podnikov.

Ďalším efektom, ktorý môže nastať je pasca likvidity. Je to extrémny prípad, kedy je verejnosť ochotná pri veľmi nízkych úrokových mierach držať akýkoľvek objem peňažných zostatkov Monetárna politika nemá vplyv na úrokovú mieru, čím sa stáva neúčinnou. Naopak fiškálna politika je vysoko účinná. V modeli IS-LM-BP sa tento jav prejaví tým, že krivka LM bude horizontálna (rovnobežná s osovou x).

YY0 Y1 Y2

Ak je ekonomika v recesii môže nastať ďalší extrémny prípad nazývaný investičná pasca. V dôsledku pesimistických očakávaní vývoja ekonomiky u investorov je dopyt po investíciách nezávislý od úrovne úrokovej miery. V modeli IS-LM-BP sa tento jav prejaví tým, že krivka IS bude vertikálna (rovnobežná s osovou y).

Nedostatkom modelu IS-LM-BP je, že neberie do úvahy zmeny cien. Uplatnenie expanzívnej monetárnej a fiškálnej politiky vedie po dosiahnutí potenciálneho výstupu k zvyšovaniu cenovej hladiny. To však IS-LM-BP nedokáže zachytiť.

2.14.3 Model AD-AS

Tento model je odvodený z modelu IS-LM a zaoberá sa určením úrovne výstupu a cien. Na rozdiel od IS-LM tento model berie do úvahy zmenu cenovej hladiny. V tomto prípade dochádza k rovnováhe na trhu práce, statkov a služieb a trhu aktív vtedy, keď sa agregátny dopyt (AD) rovná agregátnej ponuke (AS). Táto rovnosť určuje rovnovážny výstup Y0 a rovnovážnu cenovú hladinu P0 tak ako je to znázornené na obrázku 2.12.

Obrázok. 2.12 Model AD-ASZdroj: [15, str. 78]

Krivka AD sú všetky kombinácie cenovej hladiny a úrovne výstupu, pri ktorých sú trhy statkov a služieb a trh peňazí v rovnováhe. Pri odvodzovaní tejto krivky sa vychádza z posunu krivky LM v modeli IS-LM.

Krivka AS vyjadruje množstvo výstupu, ktoré sú podniky ochotné ponúkať pri danej cenovej hladine. Každý bod tejto krivky vyjadruje kombináciu cenovej hladiny a výstupu, pri ktorej je rovnováha na trhu statkov aj na trhu práce súčasne.

Na vývoj cien a výstupu v modeli AD-AS trh pôsobí monetárna a fiškálna politika. Realizácia expanzívnej monetárnej politiky spôsobuje vyššiu nominálnu peňažnú zásobu (M), čo má podľa vzorca 2.7 za následok vyššiu úroveň reálnych peňažných zostatkov.

L= MP (2.7)

L – reálne peňažné zásobyM – nominálne množstvoP – cenová hladina

Pokles úrokových mier na trhu peňazí, núti verejnosť držať viac reálnych zostatkov, a to má za následok zvyšovanie AD. Rovnovážna úroveň výstupu sa pri východiskovej

P

Y

AS

AD

Y0

P0

úrovni cien P0 zvýši na veľkosť Y1, čím zodpovedá pohyb krivky AD do polohy AD1

(viď. obrázok 2.13). [15, str. 81]

Obrázok. 2.13 Účinky expanzívnej monetárnej a fiškálnej politiky na krivku ADZdroj: vlastné spracovanie

Expanzívna fiškálna politika pri danej úrovni cenovej hladiny P zvyšuje úroveň autonómnych zložiek AD, a tým aj zväčšuje AD. To sa prejaví posunom krivky AD do novej polohy AD1. Novým bodom rovnováhy bude bod E1, ktorý leží na krivke AD1 pri zodpovedajúcej cenovej hladine P0 a  vyššej úrovni výstupu Y1.

2.15 OBMEDZENIA A ZLYHANIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Aj keď hospodárska politika má široké spektrum nástrojov a možností ako riadiť ekonomiku, je obmedzovaná najmä zo strany politickej a to zlyhaniami vlády. Tieto zlyhania sa prejavujú neadekvátnou a neúčinnou hospodárskou politikou, čo má za následok poruchy v prirodzenom vývoji trhových mechanizmov.

Jednou z príčin tohto zlyhania je snaha politických strán získať čo najviac voličov. Tomuto cieľu podriaďujú všetko ostatné aj maximalizáciu efektívnosti fungovania hospodárstva. Vyššiu prioritu dostáva spokojnosť voličov a hospodársky vývoj sa berie z dôvodu znovuzvolenia ako prostriedok na jeho dosiahnutie.

Z toho dôvodu vláda realizuje len tie opatrenia, ktorých dopady sa prejavia do termínu najbližších volieb. To vedie k obmedzeniu uvažovania v dlhom období. Preto sa realizuje len krátkodobá politika, ktorá dokáže len dočasne vyriešiť vzniknuté problémy. Tie sa, ale časom akumulujú a prerastú vo vážny ekonomický problém (napr. veľká hospodárska depresia v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia).

Ďalšou príčinou zlyhania hospodárskej politiky je sledovanie vlastných záujmov politických strán a tieto záujmy sú presadzované za každú cenu. Môže to byť spôsobené nátlakmi typu lobby,

P

Y

AD

P0

AD1

E0 E1

Y

AS

Y1

neschopnosťou administratívy, nedostatkom informácií pre rozhodovanie, preferovanie krátkodobých efektov, a pod.

Vzťah politikov k ekonomickej teórii môže byť ďalšou príčinou zlyhania hospodárskej politiky. Samotným zlyhaním nie je názorové presvedčenie pre správnosť niektorej z ekonomických škôl, zlyhaním je ak dochádza k nepomeru medzi teoretickou hospodárskou politikou a hospodárskou praxou viď kapitola 2.2. Príslušnosť politika ku niektorej z ekonomických škôl zavádza do ekonomiky určitú konzistentnosť a logiku, zatiaľ čo hospodárska prax reaguje na konkrétne špecifické podmienky.

Množstvo príčin, kedy môže vláda ako nositeľ hospodárskej politiky zlyhať, (vedome i nevedome) je veľké. Pre to ako sa týmto zlyhaniam vyvarovať neexistuje jednoznačný postup a navyše aj vláda je pri činnostiach spojených s realizáciou hospodárskej politiky obmedzovaná. Preto treba posudzovať každú aktivitu vlády jednotlivo a vyhodnocovať aj či jednotlivé zásahy vlády do trhu boli vhodné.

2.16 HP A MANAŽÉRSKE ROZHODOVANIE

Hospodárska politika má široké spektrum nástrojov, ktoré môžu ovplyvniť manažérske rozhodovanie a tak aj vývoj ekonomiky. Predovšetkým čiastkové politiky, fiškálna, monetárna, zahraničnoobchodná, štrukturálna, menová a.i. sú najlepšími prostriedkami ako vytvoriť najúčinnejšie opatrenia.

Hospodárska politika je makroekonomický rozhodovací proces, ktorý má za cieľ ovplyvňovať vývoj hospodárstva a to ovplyvňovaním manažérskeho rozhodovania. Ovplyvňovať ho môže:

- v priebehu rozhodovania, tým že ovplyvní činnosti vykonávané, v niektorej fáze manažérskeho rozhodovania,

- iniciovaním manažérskeho rozhodovania, vyvolaním rozhodovacieho problému a to zmenou ekonomických veličín, ktoré vplývajú na činnosť podnikov.

Prvky, pomocou ktorých je možné ovplyvniť manažérske rozhodovanie hospodárskou politikou, sú:

- podmienky rozhodovania, konkrétne stav okolia riadeného systému,- rozhodovacia stratégia, konkrétne pri stanovovaní variantov riešenia, ak sa tvoria

s ohľadom na prostredie, v ktorom majú byť tieto varianty implementované.

Pri navrhovaní opatrení, ktorými ovplyvňuje hospodárska politika manažérske rozhodovanie je nutné myslieť na to, aby boli v rámci daných obmedzení. Jedným z nich je aj to, v ktorej fáze ekonomický a politický cyklus je. Ak je ekonomika v recesii, nie je možné navrhovať ovplyvnenie manažérskeho rozhodovania, napr. zvýšením daňových sadzieb a pod. Tiež sa musí brať do úvahy úroveň lobbingu, ktorý by eventuálne mohol presadenie zámerov hospodárskej politiky eliminovať.

3. CIEĽ, MATERIÁL A METÓDY PRÁCE

3.1 CIEĽ PRÁCE

Hlavným cieľom tejto práce je navrhnúť model dopadov hospodársko-politických rozhodnutí na manažérske rozhodovanie.

Na dosiahnutie hlavného cieľa práce je potrebné splniť nasledujúcu sústavu parciálnych cieľov:

- analyzovať manažérske rozhodovanie ako súvislý proces,- charakterizovať rozhodovanie za neurčitosti a za rizika,- navrhnúť model manažérskeho rozhodovania za rizika- analyzovať hospodársku politiku, - vymedziť základné pojmy týkajúce sa hospodárskej politiky,- identifikovať a analyzovať ciele hospodárskej politiky,- identifikovať a analyzovať nástroje hospodárskej politiky,- komparovať koncepcie hospodárskej politiky,- analyzovať dopady hospodársko-politických opatrení prostredníctvom vhodných

makroekonomických modelov,- charakterizovať ovplyvňovanie procesu manažérskeho rozhodovania hospodárskou

politikou,- navrhnúť a rozpracovať proces hospodársko-politického rozhodovania v intenciách

procesu manažérskeho rozhodovania,- implementovať opatrenia hospodárskej politiky do procesu rozhodovania na

podnikovej úrovni.

3.2 MATERIÁL PRÁCE

Pre dosiahnutie parciálnych cieľov bolo potrebné získať a analyzovať informácie o aktuálnom stave riešenej problematiky. Tieto informácie boli získavané z literatúry (domácej aj zahraničnej), z vedeckých a odborných časopisov, internetových zdrojov, zo zborníkov vedeckých konferencií a dennej tlače. Tieto zdroje budú využité na získavanie informácií potrebných pre vypracovanie ďalších stanovených cieľov práce.

Okrem sekundárnych zdrojov bude nutné využiť aj primárne zdroje tvorené názormi a odporúčaniami odborníkov pôsobiacich v danej oblasti.

3.3 METÓDY PRÁCE

Okrem vyššie zmienených informačných zdrojov je nutné využiť pre splnenie niektorých cieľov aj niektoré metódy, ktorých výber záleží od ich povahy. Tento výber bol vykonaný na základe štúdia informácií o týchto metódach získaných z uvedených sekundárnych informačných zdrojov a úsudku autora.

Jednou z vybraných metód bola metóda indukcie, ktorá prestavuje prechod od jednotlivého ku všeobecnému, prechod od čiastkových poznatkov ku všeobecným záverom. Táto metóda bola v práci použitá pri návrhu niektorých modelov, ako napr. model rozhodovania za rizika, kedy bolo potrebné formulovať model tak, aby ho bolo možné aplikovať na všetky podobné situácie.

Metóda dedukcie, pri ktorej ide o prechod od všeobecného k jednotlivému, od všeobecných záverov k čiastkovým poznatkom. Dedukovanie bolo využité v tejto práci pri posudzovaní celkového vplyvu jednotlivých nástrojov HP na ekonomiku a z toho boli vyvodzované dôsledky na proces manažérskeho rozhodovania.

Metóda analógie vychádza zo zásady kde skúmanie charakteru jedného systému dáva základ pre formuláciu podobných záverov pri systéme druhom. Metóda bola aplikovaná pri navrhovaní modelu rozhodovania za rizika (str. 13) a to porovnávaním všeobecných procesov rozhodovania z rozhodovaním, v ktorom kladený dôraz hlavne na riziko jednotlivých variantov.

Metóda klasifikácie je založená na triedení (klasifikovaní) prvkov súboru podľa vopred vybraných kritérií do logicky utriedeného systému. Kritéria sa volia podľa toho aký cieľ sa klasifikovaním sleduje a sú zastúpené väzbami medzi prvkami systému.

Metóda komparácie spočíva v porovnávaní ekonomických javov z ich časového aspektu aby sa určili spoločné, prípadne rozdielne znaky skúmaných javov. Touto metódou boli posudzované viaceré modely procesu manažérskeho rozhodovania aby boli vybrané najefektívnejšie pre výber optimálneho variantu.

Ďalšou vybranou metódou bola metóda analýzy, ktorá predstavuje taký postup, pri ktorom sa objekt skúma najprv ako celok a postupne sa prechádza k jeho častiam. Umožňuje tak poznávať štruktúru objektov a ich modelov. Táto metóda bola použitá vo viacerých častiach práce. Jednou z týchto častí bola napr. analýza vplyvu hospodárskej politiky na proces manažérskeho rozhodovania. Proces manažérskeho rozhodovania bolo potrebné rozdeliť na jednotlivé fázy a skúmať vplyv hospodárskej politiky na tieto fázy.

Metóda syntézy predstavuje opačný postup ako metóda analýzy. Jednotlivé prvky sa kombinujú a spájajú tak, aby vznikol nový objekt. Používa sa teda pri vytváraní štruktúry modelov objektov. Model ovplyvňovania procesu manažérskeho rozhodovania hospodárskou politikou pri jeho vzniku (obrázok 4.4) bol vytvorený prostredníctvom metódy syntézy.

Pre vypracovanie uvedených modelov bola použitá metóda modelovania, pri ktorej ide o vytvorenie zjednodušenie skúmaného systému z určitého aspektu. Výsledkom tejto metódy je model v podobe rovníc, grafov slovných výrokov a pod. Tým, že model zachytáva základné prvky a vzťahy medzi nimi v určitom systéme, umožňuje ich logicky analyzovať. [21, str. 21]. Využíva sa pritom metóda vedeckej abstrakcie. Tá v záujme pochopenia podstaty zložitého ekonomického javu alebo procesu venuje pozornosť len jeho najvýznamnejším častiam. [13, str. 8]

4. ČIASTKOVÝ VÝSLEDOK DIZERTAČNEJ PRÁCE

4.1 HOSPODÁRSKO-POLITICKÉ ROZHODOVANIE

Hospodársko-politické rozhodovanie je podľa A. Slaného rozhodovanie na makroekonomickej úrovni. Jednotlivé fázy rozhodovania pri hospodársko-politickom rozhodovaní sú:

- analýza prostredia, v ktorom bude rozhodnutie realizované, sú porovnávané informácie o tomto prostredí, či sa vyvíja podľa stanovených cieľov, ak nie, je nutné vykonať zásah, ktorý usmerní vývoj tak aby dosiahol želateľné výsledky,

- formulácia cieľov, kritérií a variantov, v tejto fáze sa formulujú ciele, kritériá a varianty možného vývoja prostredia,

- rozhodovanie, táto fáza najprv vyhodnocuje účinnosť a riziká jednotlivých variantov a potom je vybraný jeden z nich,

- realizácia rozhodnutia a kontrola, táto fáza realizuje vybrané rozhodnutie a sleduje aké výsledky z tejto realizácie boli dosiahnuté a či dosiahli želanú úroveň.

Každá z týchto fáz sa skladá z nasledujúcich činností:analýza prostredia, v ktorom bude rozhodnutie realizované

1. výber jednotlivých ekonomických veličín, ktoré najlepšie popisujú stav ekonomiky,2. porovnať skutočný vývoj vybraných ekonomických veličín so želateľným vývojom

a určiť prípadné odchýlky,3. určiť, či sú tieto odchýlky zapríčinené bežnými poruchami trhového mechanizmu,

alebo vážnejšími ekonomickými problémami,4. formulácia problému na základe predchádzajúceho kroku,

formulácia cieľov, kritérií a variantov5. formulácia cieľov, stanovuje želateľný stav a priebeh vývoja veličín (vybraných

v prvom kroku), ktoré budú ovplyvňované,6. výber a analýza kritérií, na základe, ktorých sa budú posudzovať stanovené varianty,

určia sa pravidlá na základe, ktorých sa budú porovnávať varianty,7. stanovenie variantov spočíva vo výbere ekonomických nástrojov, ktoré ovplyvnia

vývoj ekonomických veličín a stanovenie spôsobov (variantov) ich realizácie,8. analýza dôsledkov prípadnej realizácie jednotlivých variantov,

rozhodovanie9. vyhodnotenie stanovených variantov a ak je to možné kvantifikovať úžitok z prípadnej

realizácie daného variantu,10. vyhodnotiť riziko z nedosiahnutia stanovených cieľov pri prípadnej realizácii

jednotlivých variantov,11. výber optimálneho variantu na základe predchádzajúcich dvoch krokov,

realizácia rozhodnutia a kontrola12. realizácia vybraného variantu, 13. kontrola či vybraný variant je realizovaný správne.

Priebeh týchto činností je možné vysvetliť na nasledujúcom príklade. Vláda stanovila cieľ znížiť mieru inflácie zo súčasných päť percent pod úroveň dvoch percent. Na základe stavu ekonomiky bol formulovaný plán vývoja inflácie tak, aby bol tento ciel dosiahnutý v stanovenom časovom období:

1. v prvom kroku sa vyberú ekonomické veličiny, ktoré môžu ovplyvňovať vývoj miery inflácie a tiež veličiny, ktorých vývoj ovplyvňuje inflácia,

2. identifikuje sa vývoj inflácie a ostatných ekonomických veličín z prvého kroku a stanovuje sa odchýlka od plánovaného vývoja,

3. ak je vzniknutá odchýlka príliš veľká, treba posúdiť či skutočný vývoj inflácie spôsobila dočasná príčina, ako napr. prílev väčšieho množstva kapitálu do ekonomiky, spojený zo vstupom zahraničné investora alebo ide o komplexnejšie príčiny dlhodobého charakteru ( prepad menového kurzu),

4. na základe predchádzajúceho kroku sa formuluje rozhodovací problém, ktorého obsahom bude ako eliminovať nepriaznivé vplyvy činiteľov, ktoré spôsobili odchýlku želateľného vývoja inflácie od skutočného vývoja,

5. na základe určenia príčiny vzniku odchýlky z piateho kroku (ak odchýlka je) sa formuluje nový želateľný priebeh vývoja inflácie a cieľ bude dosiahnuť čo najnižšiu odchýlku skutočného vývoj inflácie od nového želateľného priebehu,

6. vyberú sa kritériá, na základe ktorých sa budú posudzovať varianty, ako dosiahnuť stanovený cieľ, najlepším kritériom posudzovania by bola odchýlka plánovanej a skutočnej dosiahnutej hodnoty veličiny ovplyvňovanej v minulosti,

7. identifikácia nástrojov, ktoré môžu ovplyvniť veľkosť inflácie a stanovenie spôsobu akým sa budú implementovať,

8. určia sa dopady použitia nástrojov vybraných v predchádzajúcom kroku a analyzuje sa prípadný vplyv nástrojov na iné ekonomické veličiny, napr. zamestnanosť,

9. zhodnotí sa prípadné použitie každého navrhovaného nástroja, podľa kritérií stanovených v kroku šesť a prípadne sa vylúčia nástroje, ktoré nezodpovedajú týmto kritériám, alebo ich použitím sa síce dosiahne stanovený cieľ, ale vývoj viacerých ostatných ekonomických veličín bude negatívne ovplyvnený (ľudovo povedané, „riešenie prinesie viacej škody ako osohu“),

10. ak je to možné, pri každom navrhovanom použití nástroja sa stanoví pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa,

11. výber optimálneho nástroja a jeho spôsobu použitia na základe predchádzajúcich dvoch krokov,

12. použitie vybraného nástroja navrhovaným spôsobom,13. kontrola, či sa realizuje navrhovaný spôsob použitia daného nástroja správne a či sa

vývoj inflácie zmenil.

V tomto prípade môže byť výsledkom rozhodovacieho procesu nezasahovať do vývoja, najmä ak sa vývoj miery inflácie zmení nepatrne alebo pričíňa, ktorá vyvolala odchýlku je

dočasná. Ak výsledkom rozhodovacieho procesu bude zasiahnuť do vývoja inflácie, jedným z následkov tohto zásahu bude ovplyvnenie rozhodovania na manažérskej úrovni (rozhodovanie podnikov).

Počas priebehu týchto činností vzniká časová medzera medzi uvedomením si potreby zásahu a dosiahnutím zmeneného stavu, prostredia, v ktorom rozhodnutie bolo realizované. Priebeh týchto oneskorení zobrazuje tabuľka 4.2

Fáza hospodársko-politického rozhodovania Oneskorenie

analýza prostredia poznávacie vnútornéformulácia cieľov a variantov byrokratickérozhodovanie rozhodovacie vonkajšierealizácia realizačné

Tabuľka 4.2 Časové oneskorenia hospodársko-politického rozhodovaniaZdroj: [3, str. 111]

V prvej fáze vzniká medzerou medzi vznikom potreby zásahu a momentom, kedy si to príslušný štátny orgán uvedomí. V ďalšej fáze je vzniká oneskorenie v dôsledku protichodnosti niektorých cieľov a hľadaní nástrojov na ich dosiahnutie. V ďalšej fáze vzniká oneskorenie pre čas potrebný na výber patričného kroku a pre schvaľovanie variantu štátnymi orgánmi. A posledné realizačné oneskorenie vzniká časovou medzerou od okamihu, kedy bolo rozhodnutie prijaté a schválené a okamihom, kedy sa subjekty, ktoré malo rozhodnutie ovplyvniť v ich činnosti prispôsobia.

Hospodársko-politické rozhodovanie ovplyvňuje viac determinantov. Niektoré sú popísane v ďalších podkapitolách.

4.1.1 Úloha informácií v hospodársko-politickom rozhodovaní

Ako každé rozhodovanie aj hospodársko-politické je založené na spracovávaní informácií. Podľa A. Slaného prebieha hospodársko-politické rozhodovanie po vertikálnej línii medzi subjektom a objektom v dvoch smeroch:

- informácie pre rozhodovateľa, tok smeruje od objektu, ktorý podáva informácie k subjektu, ktorý rozhoduje,

- informácie ako prostriedok na ovplyvňovanie rozhodovania od subjektu k objektu za účelom zmeny správania subjektu.

„Informácie o stave a podmienkach rozvoja ekonomiky poskytuje jednotná sústava sociálno-ekonomických informácií.“[13, str. 59]

Táto sústava je členená podľa právnych noriem a foriem organizácie národného hospodárstva, ktoré tiež upravujú pôsobenie týchto spravodajských subjektov. Takouto sústavou je napr. sústava národného účtovníctva, finančné informačné systémy najvyšších štátnych orgánov, informačný systém centrálnej banky a pod. Tieto subjekty svojimi informáciami pomáhajú nositeľom hospodárskej politiky efektívnejšie

HDP

t

konjunktúra

depresia

expanziarecesia

Popularita

vrchol vrchol

dno

voľbyu voľbyu čas

a presnejšie určiť v akom stave je ekonomika a na základe štatistických a prognostických postupov a metód zistiť v akom stave sa bude nachádzať v budúcnosti. Podľa toho môže vláda alebo parlament s vysokou presnosťou určiť, či je alebo nie je zásah do vývoja ekonomiky nutný, ak áno s akým cieľom, čím sa bude dosahovanie cieľa merať a pod.

4.1.2 Politicko-ekonomické cykly a ich modely

Hospodársko-politické rozhodovanie ovplyvňuje aj ekonomický (obrázok 4.1 a) a politický cyklus (obrázok 4.1 b), a to tým, v ktorej fáze sa ekonomika nachádza.

Príčiny politického cyklu sú dve. Prvá je snaha realizovať pozitívne opatrenia vlády do volieb a druhou je riešenie politických problémov bez ohľadu na voľby. Na rozdiel od ekonomického cyklu dĺžka politického je známa (väčšinou sú to 4 roky). Z tohto dôvodu vláda uprednostňuje tie návrhy a opatrenia, pri ktorých bude časové oneskorenie z realizácie menšie ako dĺžka politického cyklu. Ak je vláda nútená realizovať nepopulárne opatrenia (vyššie dane, odvody a pod.) realizuje ich na začiatku svojho funkčného obdobia a tak, aby sa pozitívne dopady z týchto opatrení prejavili pred voľbami a vláda si tak zaistila svoje znovuzvolenie.

a) b)

Obrázok 4.1 Ekonomický a politický cyklusZdroj: [3, str. 121]

Vláda sa snaží získať pred voľbami popularitu u občanov prostredníctvom nízkej miery inflácie a nezamestnanosti. Toho je vláda schopná iba vtedy, ak zvýši agregátny dopyt AD, ale keďže nemôže zvýšiť potenciálny produkt musí zvýšiť HDP často aj nad úroveň potenciálneho produktu. „Toto zvýšenie je však dočasné Holman, R. (2002)7 túto snahu prirovnáva ku kocovine (opici). Táto kocovina (rast inflácie) sa dostavuje s istým časovým oneskorením. A to práve vláda využíva vo svoj prospech.“[3, str. 122]. Vláda svoje opatrenia nastaví tak, aby sa pozitívne dôsledky dostavili pred voľbami a následné negatívne (podľa Holmana, R. liečenie ekonomiky z opice) až po voľbách. Vláda zníži svoje výdaje čím klesne AD čo následne zvýši nezamestnanosť a s časovým oneskorením zníži infláciu. Z toho vyplýva, že vláda má na výber dva varianty. Buď zníži nezamestnanosť za cenu zvýšenia inflácie, alebo naopak.

7 Holman, R.: Dějiny ekonomického myšlení. Praha: C. H. Beck, 2001.

Inflácia

Nezamestnanosť

(1)

(2)

(2) (3)

(3)

(4)V

PC2

PC1

Pre tieto varianty existuje v literatúre viac modelov. Historicky prvý model, ktorý popisuje túto skutočnosť opisuje je Nordhausov model.

Nordhausov model vychádza z týchto predpokladov:- oportunistické strany sa snažia nakloniť pre svoje zámery všetkých voličov

a populárne opatrenia prichádzajú pred voľbami a nepopulárne po voľbách,- neracionálni voliči hodnotia vládu podľa doterajšieho vývoja,- inflácia je ovládateľná politikmi,- známy termín volieb.

Tento model je znázornený na obrázku 4.2. Sleduje vývoj produktu ako inverzná veličina voči nezamestnanosti a inflácii. Pred voľbami (bod V) sa vláda zvyšovaním štátnych výdajov snaží znížiť nezamestnanosť (1), čím si získava popularitu u voličov a zväčší sa jej šanca o znovuzvolenie. Po voľbách vznikajú inflačné tlaky a zmenia sa aj inflačné očakávania, čo znamená prechod Philipsovej krivky z PC1 na PC2 (2). Inflačné tlaky vláda eliminuje znížením štátnych výdavkov, čo má za následok opätovný rast nezamestnanosti (3). Blížiace sa voľby spôsobia predvolebné zvyšovanie štátnych výdavkov, čo spôsobí zníženie inflácie a prechod z PC2 na PC1 (4).

Obrázok 4.2 Nordhausov modelZdroj: [17, str. 472]

Nordhausov model popisuje politicko-ekonomický cyklus s oportunistickými stranami a neracionálnymi voličmi. V literatúre existujú aj iné modely popisujúce politicko-ekonomický cyklus s ideologickými stranami a racionálnymi voličmi ako napr. Hibbsov model, racionálny oportunistický model, racionálny ideologický a i.8

4.2 PÔSOBENIE HP NA PROCES MANAŽÉRSKEHO ROZHODOVANIA

Hospodárska politika pôsobí prostredníctvom fiškálnej, monetárnej a zahranično-obchodnej politiky na makroekonomickej a mikroekonomickej úrovni rôzne. Taktiež má iné vplyvy v dlhom a krátkom období a to podľa toho či je daná čiastková hospodárska politika orientovaná reštriktívne alebo expanzívne.

8 Žák, M.: Politicko-ekonomický cyklus. Politická ekonomie, Praha 1998, str. 471-480

4.2.1 Fiškálna politika

Podľa toho ako fiškálna politika pôsobí na AD, sa rozlišuje na:- reštriktívnu, znižuje úroveň vládnych výdavkov na nákup statkov a služieb,

transferových platieb a zvyšuje dane,- expanzívnu, zvyšuje úroveň výdavkov na nákup statkov a služieb, transferových

platieb a znižuje dane.

Expanzívna fiškálna politika v krátkom období (prostredníctvom verejných rozpočtov), zvyšuje úroveň AD, zvyšuje zamestnanosť a spôsobuje rast úrovne potenciálneho produktu. Keď skutočný produkt dosiahne úroveň potenciálneho, expanzívna FP zvyšuje už len cenovú hladinu.[15, str. 115]

V dlhom období expanzívna FP zvyšuje rast cien, úrokových sadzieb a znižuje investičné výdavky podnikov (čo môže viesť ku crowding out efektu, viď str. 33). Po dosiahnutí potenciálneho výstupu, táto politika ďalej skutočný výstup a úroveň zamestnanosti nezvyšuje.

Reštriktívna fiškálna politika v krátkom období znižuje vládne výdavky, transferové platby a zvyšuje dane. Jej vplyv v dlhom a krátkom období je taký istý ako vplyv expanzívnej FP, ale opačným smerom.

Na mikroekonomickej úrovni je expanzívna fiškálna politika spojená zo zvýšením štátnych výdavkov, čo má za následok zvýšenie úrokovej miery. To negatívne ovplyvní investičné rozhodovanie podnikov. Zníženie daní znamená pre manažérov vyššie finančné prostriedky, ktoré sa môžu stať investičným kapitálom. Viac podnikov sa tak stane potenciálnymi realizátormi investícií. Zvýšenie transferových platieb, spôsobí zvýšenie disponibilného príjmu domácností, čo zvýši ich spotrebu. To pre manažérov podnikov znamená zvýšený odbyt ich produktov. V dlhom období je odbyt produktov vyšší ako je výrobná kapacita podniku. Vtedy sa manažéri rozhodnú zvýšiť ceny produktov, aby maximalizovali svoje tržby.

Reštriktívna fiškálna politika predstavuje krátenie výdavkov zo štátneho rozpočtu, takže niektoré projekty budú musieť byť financované zo súkromného sektora. To ovplyvní rozhodovanie manažérov podnikov v prospech realizovania investícií. Ostatné nástroje tejto politiky pôsobia tak isto ako pri expanzívnej, ale opačným smerom.

4.2.2 Monetárna politika

Podľa typu uplatnenia nástrojov monetárnej politiky existuje:- expanzívna MP, zvyšuje ponuku peňazí prostredníctvom znižovania povinných

minimálnych rezerv, úrokových mier, nákupom štátnych dlhopisov a pod.,- reštriktívna, znižuje ponuku peňazí prostredníctvom zvyšovania úrokových mier,

povinných minimálnych rezerv, predajom štátnych dlhopisov a pod.

V krátkom období expanzívna MP zvyšuje rast zamestnanosti, znižuje úrokové miery, stabilizuje cenovú hladinu a vedie k deficitu platobnej bilancie. Tiež podporuje

využitie voľných výrobných kapacít, čo vedie ku zvyšovaniu výstupu ekonomiky. V dlhom období sú reálny výstup a zamestnanosť nezmenené, rastie iba cenová hladina.

Reštriktívna MP v krátkom období znižuje zamestnanosť, reálny výstup ekonomiky a spôsobí zvýšený príliv zahraničného kapitálu do ekonomiky (aktívne saldo PB). V dlhom období je zamestnanosť spolu s reálnym výstupom ekonomiky konštantná a cenová hladina sa znižuje.

Monetárna politika ovplyvňuje manažérov na mikroekonomickej úrovni predovšetkým množstvom peňazí v obehu a úrokový mierami. Platí skutočnosť, že ak sa použije expanzívna MP, potom centrálna banka zníži úrokové miery, a tie pritiahnu v krátkom období väčší rozsah realizovateľných projektov do ekonomiky, takže manažéri zvýšia rozsah investícií a zvýšia tiež zamestnanosť. V dlhom období, rast cenovej hladiny môže roztočiť cenovo mzdovú špirálu, čím sa pre podniky zvýšia náklady na výrobu. Tým môže u manažérov vzniknúť rozhodnutie presunúť výrobu do zahraničnej ekonomiky s lacnejšou pracovnou silou a produkty vyvážať na odbytové trhy.

Iná situácia je v prípade reštriktívnej MP, keď centrálna banka bráni buď prehriatiu ekonomiky, alebo bráni rastu inflácie. V krátkom období vysoké úrokové miery (ako následok tejto politiky) a tým aj ťažšie získateľné úvery odradia manažérov podnikov od realizovania investícií. Manažéri tak pri rozhodovaní uprednostnia len vysoko efektívne podnikateľské zámery. V dlhom období rast úrokových mier, priťahuje aj záujem zahraničných finančných investorov o cenné papiere danej ekonomiky, čo vedie k zhodnoteniu meny. Vysoký kurz domácej meny podporí dovoz a obmedzí vývoz, čo ovplyvní rozhodnutia manažérov o objeme produkcie podľa toho, či svoje produkty exportujú alebo nie.

4.2.3 Zahranično-obchodná politika

Podľa toho, či štát eliminuje bariéry zahraničného obchodu alebo sa snaží izolovať ekonomiku existujú dve nasledujúce koncepcie ZOP:

- protekcionistická, využíva nástroje na ochranu vlastnej ekonomiky pred zahraničnou konkurenciou,

- liberálna, vytvára a rozvíja medzinárodný obchod a deľbu práce.

V protekcionistickej ZOP sa využívajú nástroje ako napr. clá, dovozné a vývozné kvóty, vývozné subvencie, licencie, technické normy a pod.

Ak vláda v uzatvorenej ekonomike napr. zavedie clá, pre domáce podniky to znamená cenovú konkurenčnú výhodu voči konkurenčným produktom dovezeným zo zahraničia. Manažéri preto môžu predpokladať zvýšenie odbytu po ich produktoch a preto sa rozhodnú zvýšiť výrobu aj za cenu, že je neefektívna.

V prípade zavedenia vývozných subvencií, sú manažéri v podnikoch motivovaný vyvážať svoje produkty v dôsledku zlepšenia ich cenovej konkurencieschopnosti. To však manažérov nemotivuje aby hľadali efektívnejšie a lacnejšie spôsoby výroby.

V dlhom období môže viesť takéto pôsobenie protekcionistických nástrojov ku: - monopolizácii trhu, - odvetným opatreniam zo strany zahraničných ekonomík,

- presunom importu a exportu,- neefektívnej výroby, atď.

Zavedením liberálnej ZOP sa podporí obchodovanie domácich podnikov zo zahraničnými a zvýši sa konkurenčné prostredie na trhu. To manažérov prinúti hľadať nové cesty a spôsoby ako efektívnejšie a lacnejšie vyrábať. V niektorých situáciách to môže viesť k rozhodovaniu manažérov, či ostanú produkovať v danej ekonomike alebo presunú výrobu na zahraničné trhy. Ďalším z dopadov liberálnej ZOP môže byť zmena orientácie ich produktu na iné trhy. Ak zahraničná ekonomika zruší clá, potom sa produkty domácich výrobcov môžu stať v týchto ekonomikách lacnejšími, takže manažéri podnikov môžu rozhodnúť o presune odbytiska z domáceho trhu na zahraničný. Týmto spôsobom je rozhodovanie manažérov v podniku ovplyvňované nie len tuzemskými štátnymi orgánmi, ale aj zahraničnými.

Ďalší činiteľ ZOP, ktorý vplýva na manažérske rozhodovanie, je úroveň menového kurzu. Ak sa zvýši dopyt po domácich výrobkoch v zahraničí, vedie to k nárastu ich výroby a exportu. Pri nezmennom importe, sa zvýši príjem zo zahranično-obchodných transakcií, čo spôsobí aktívne saldo bežného účtu PB. Následkom toho sa zvýši menový kurz, čo vedie k predraženiu exportovaných statkov a služieb v zahraničí. To prinúti manažérov v podnikoch rozhodnúť o znížení exportovaného množstva produktov.

4.2.4 Prepojenosť monetárnej a fiškálnej politiky

Monetárna a fiškálna politika sa vždy využívajú vo vzájomnej kombinácií, aby ovplyvnili väčšinu ekonomických aktivít, ako napr. objem a štruktúru HDP.

Kombinácia reštriktívnej monetárnej a reštriktívnej fiškálnej politiky vedie k poklesu ekonomického rastu a má za následok rast rozpočtového deficitu a rast úrokovej miery. Táto kombinácia vedie k znižovaniu výdavkov vlády na nákup statkov a služieb (G) čo má za následok to, že manažéri podnikov nebudú priaznivo naklonení rozsiahlym investíciám svojich podnikov.

Kombinácia expanzívnej monetárnej a expanzívnej fiškálnej politiky je spojená zo zvýšením ponuky úverových zdrojov a znížením úrokovej miery, čo by malo priaznivo ovplyvniť investičné manažérske rozhodovanie v podnikoch. Súčasne dochádza aj k rastu verejnej a súkromnej spotreby a k pokusu o vytláčanie súkromných investícií verejnými investíciami.

Vo fáze recesie a depresie, dochádza k poklesu AD a preto sa znižuje zamestnanosť, úroková miera a výstup ekonomiky (Y). Dôležitá je koordinácia medzi fiškálnou a monetárnou politikou. Napr. v záujme eliminovať crowding out efekt, centrálna banka zvyšuje ponuku peňazí aby sa znížili úrokové miery a tým sa podporil investičný dopyt podnikov. Na investičné rozhodnutia manažérov vplýva aj čistý vývoz.

Tento efekt vzniká vtedy, keď nárast úrokovej miery spôsobený expanzívnou fiškálnou politikou vedie k zníženému investičného dopytu zo strany podnikov.

Na základe nižšej úrokovej miery sa zhodnocuje domáca mena, čo vedie k vyšším dovozom a nižším vývozom. Takýto stav spôsobí zvýšenie zadlženosti ekonomiky v cudzine. Krajina sa stáva chudobná na peniaze, s menšími aktivitami v zahraničí, ale s väčšími

v1 v2 v3 ... vn

Z K

ax

zahraničnými investíciami doma. Vždy to závisí od kombinácie fiškálnej a monetárnej politiky a fázy hospodárskeho cyklu. Ale každá ďalšia fáza hospodárskeho cyklu môže priniesť nový spôsob negatívneho ovplyvnenia investičného rozhodovania, ale prípadne aj jeho stimulovanie.

4.3 VPLYV HOSPODÁRSKEJ POLITIKY NA FÁZY PROCESU MANAŹÉRSKEHO ROZHODOVANIA

Z modelu rozhodovacieho procesu na obrázku 2.3 vyplýva, že manažérske rozhodovanie je najlepšie ovplyvniteľné v diagnostickej fáze pri rozbore informácií a v analytickej fáze pri stanovovaní variantov. Výsledné rozhodnutie je potom ovplyvnené informáciami vstupujúcimi do procesu a už spomenutými variantmi. Tieto varianty sú vytvorené samotnými manažérmi na základe obmedzení (napr. výrobné kapacity, obmedzenosť zdrojov, technologické možnosti atď.), ktoré by sa regulovali príslušnými nástrojmi hospodárskej politiky.

Na základe modelu rozhodovacieho procesu možno konštatovať, že včasná informácia o možnom vývoji ekonomiky v reálnom čase ako dôsledok realizácie hospodárskej politiky štátnych orgánov má svoj význam pre formovanie a obsah rozhodnutia o ďalších podnikateľských aktivitách. K tomuto typu ovplyvňovania dochádza v diagnostickej fáze pri činnosti rozbor informácií a podkladov. K ďalšiemu typu ovplyvňovania môže dôjsť pri stanovovaní variantov v analytickej fáze. To najlepšie popíše model ovplyvňovania rozhodovania na obrázku 4.3.

M

Obrázok 4.3: Model ovplyvňovania manažérskeho rozhodovania Zdroj: vlastné spracovanie

Tento model ukazuje, ako HP ovplyvňuje rozhodovanie podnikových manažérov pri stanovovaní variantov. Počíta s tým, že zo všetkých variantov v1 až vn sú vybrané do množiny M len tie varianty riešenia, ktorých požiadavky (napr. finančné, ľudské, materiálne zdroje, výrobné kapacity, technologické možnosti atď.) sú v stanovených limitoch. Tieto limity tvoria začiatok Z a koniec K množiny M, takže veľkosť týchto limitov by

ovplyvňovala, aký variant bude rozhodnutím. Aká bude veľkosť týchto limitov, záleží na tom, ako a aké nástroje hospodárskej politiky budú realizované.

4.4 OVPLYVŇOVANIE PROCESU MANAŹÉRSKEHO ROZHODOVANIA HOSPODÁRSKOU POLITIKOU PRI JEHO VZNIKU

Pri formulovaní hospodárskej politiky je cieľom ovplyvniť rozhodovanie ekonomických subjektov, zvlášť podnikov tak, aby hospodárstvo dosiahlo stanovené úrovne daných ekonomických veličín. Jedným zo spôsobov ako ovplyvniť manažérske rozhodovanie, je iniciovať toto rozhodovanie prostredníctvom zmeny stavu okolia - vznik rozhodovacieho problému. Najefektívnejšie sa ovplyvňuje takéto rozhodovanie podľa diagramu na obrázku 4.4.

K

2.

5.

7.

9.

10.

8.

6.

11.

Z

A

N

4.

N

N

A

A

NA

3.

1.

9.

Obrázok 4.4 Proces ovplyvňovania manažérskeho rozhodovaniaZdroj: vlastné spracovanie

Proces ovplyvňovania začína potrebou zasiahnuť do hospodárstva, teda ovplyvniť manažérske rozhodovanie (blok Z).

Blok 1Rozhodovanie, či podniky už boli v minulosti vystavené danému rozhodovaciemu

problému (prípadne podobnému).Blok 2

Identifikácia faktorov, na základe, ktorých sa budú rozhodovať.Blok 3

Je možné faktory ovplyvniť?Blok 4

Identifikácia faktorov, ktoré ovplyvnili rozhodovanie v minulosti.Blok 5

Analýza stavu ostatných faktorov a okolia, v ktorom je rozhodnutie podnikov realizované.Blok6

Môžu sa dané faktory nastaviť tak ako boli v minulosti?Blok 7

Analyzovať prečo sa faktory nemôžu nastaviť tak ako v minulosti.Blok 8

Budú sa po vykonaní určitých opatrení dať nastaviť faktory, ktoré ovplyvnia rozhodovanie?Blok 9

Hľadať iné spôsoby ovplyvňovania.Blok 10

Vykonanie činností, aby sa faktory mohli nastaviť na takú úroveň, na akej boli v minulosti.Blok 11

Nastavenie faktorov na úroveň na akej boli v minulosti.

Na konci tohto procesu nastáva vytvorenie podmienok a takého stavu prostredia, v ktorom sa podniky v minulosti už rozhodli tak, ako je to v súčasnosti požadované.

Tento proces ovplyvňovania manažérskeho rozhodovania, ovplyvňuje proces rozhodovania ešte pred jeho vznikom, tým, že vyvoláva rozhodovací problém zmenou stavu prostredia. Aby podniky mohli ďalej pokračovať vo svojej činnosti musia sa týmto zmenám prispôsobiť.

Pre lepšie pochopenie bude slúžiť príklad o štátnej regulácii ceny vybraného druhu tovaru. Začiatok procesu bude v potrebe upraviť úroveň príliš vysokých (prípadne príliš nízkych cien), napr. potravín.

Najprv sa zistí skutočnosť, či už boli podniky produkujúce potraviny v minulosti nútené znížiť (prípadne zvýšiť) ceny svojich výrobkov (blok 1). Ak v minulosti podniky nemenili úroveň cien svojich produktov, potom sa na základe rôznych informácií určia faktory, na základe, ktorých podniky upravia ceny svojich produktov (blok2). Ak sa tieto faktory nedajú ovplyvniť (blok 3), potom sa hľadajú iné spôsoby ako upraviť ceny potravín (blok 9).

V prípade, ak potravinárske podniky v minulosti regulovali ceny svojich výrobkov v dôsledku štátnych regulácií, potom sa identifikujú faktory, ktoré túto reguláciu spôsobili (blok 4) a určí sa veľkosť ostatných faktorov (ako napr. objem produkcie, spotrebné návyky, mzdy, miera inflácie, a pod.), ktoré vplývajú na veľkosť cien a, ktoré sú cenami potravín ovplyvňované, napr. dopyt po spotrebných statkoch dlhodobej spotreby. Potom sa zisťuje, či sa tieto faktory môžu nastaviť na takú úroveň, na akej boli v minulosti, keď došlo k regulácii cien na želateľnú úroveň (blok 6). Ak sa to nedá, potom sa analyzuje prečo (blok 7). Ak sa nájdu opatrenia, vďaka ktorým bude možné dané faktory tak nastaviť (blok 8), potom sa tak nastavia (blok 10). Ak sa nenájdu, potom sa hľadajú iné spôsoby ako regulovať ceny potravín (napr. štátna regulácia, pomocou cenovej politiky).

5. NÁMETY A TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ

5.1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ

Hospodárska politika ovplyvňuje ekonomiku mnohými nástrojmi a spôsobmi. Nie vždy sú však manažéri na makro úrovni oboznámení s procesom rozhodovania manažérov na mikroekonomickej úrovni a prostredím, v ktorom je tento proces vykonávaný. To mnoho krát vedie k zlyhaniam hospodárskej politiky pri dosahovaní stanovených cieľov.

Aby sa týmto zlyhaniam predišlo, je nevyhnutné, aby nositelia hospodárskej politiky (tvorcovia aj realizátori) konali v záujme nielen svojich voličov, ale aj podnikov a to na dlhodobej časovej úrovni. Zároveň je nutné, aby politici, ako realizátori hospodárskej politiky nemysleli len na politickú priechodnosť navrhovaných opatrení v záujme popularity a znovuzvolenia.

Preto treba pri navrhovaní a realizovaní vybraných nástrojov hospodárskej politiky odlišovať hospodársku a politickú rovinu. Zvlášť je to nutné, keď sú na politickej úrovni za stav a vývoj ekonomiky zodpovední politici, ktorí nemajú zručnosti, skúsenosti a hlavne vedomosti z oblasti ekonómie. Pre odstránenie tejto skutočnosti, sa zodpovední politici obklopujú množstvom ekonomických odborníkov s potrebnými vedomosťami a skúsenosťami. Lenže títo odborníci majú na rôzne problémy rôzne riešenia a preto nositeľ hospodárskej politiky (ministri, premiér) spravidla podľahne najviac presvedčivému názoru, a nie tomu, ktorého realizácia prinesie najväčší prospech.

To sú predpoklady, ktoré treba mať na vedomí pri navrhovaní hospodársko-politických cieľov. Pri ich dosahovaní je dôležité najprv naplánovať, akým spôsobom sa budú implementovať nástroje HP tak, aby sa stanovené ciele dosiahli. Väčšina navrhovaných spôsobov na ovplyvnenie rozhodovania podnikov vychádza z potreby zmeniť niektorú makroekonomickú veličinu. Aj keď je táto zmena nevyhnutná a pre ekonomiku prospešná, pre podniky je väčšinou neúčelová. Zatiaľ čo manažéri na makroúrovni znášajú morálnu a politickú zodpovednosť za realizáciu daných opatrení, manažéri v podnikoch nesú aj finančnú a hmotnú zodpovednosť za zlyhanie ich rozhodnutí. To je veľmi dôležitá skutočnosť, ktorá sa stáva zásadným prvkom ovplyvňujúcim rozhodovanie. Toto ovplyvňovanie popisuje model rozhodovania za rizika v kapitole 2.6 (str. 13). Preto najefektívnejším spôsobom, ako ovplyvniť rozhodovací proces manažérov podnikov, je znížiť riziko neúspešnej realizácie daného variantu.

Z týchto dôvodov by sa mali manažéri na makroekonomickej úrovni pozerať na riešený problém aj z hľadiska manažérov na mikroekonomickej úrovni. Navrhované opatrenia musia

byť politicky priechodné a podložené reálnymi ekonomickými faktami (napr. podobnými rozhodnutiami na makro úrovni, realizovanými v minulosti).

5.2 CIEĽ A HYPOTÉZY DIZERTAČNEJ PRÁCE

Hlavným cieľom dizertačnej práce je navrhnúť model informačných tokov v konkrétnom podniku tak, aby sa zvýšila kvalita manažérskeho rozhodovania.

Pre splnenie hlavného cieľa bude potrebné splniť nasledujúce parciálne ciele:- porovnať a analyzovať vývoj hospodárskej politiky na Slovensku a v zahraničí,- identifikovať a charakterizovať jednotlivé nástroje hospodárskej politiky na Slovensku

a v zahraničí,- identifikovať nástroje, ktoré najúčinnejšie ovplyvňujú proces manažérskeho

rozhodovania na základe historického vývoja ekonomiky (slovenská aj zahraničná ekonomika),

- skúmať závislosť medzi veľkosťou makroekonomických agregátov a vybranými, nástrojmi hospodárskej politiky pomocou štatistických metód,

- identifikovať a charakterizovať príčiny zlyhania hospodárskej politiky,- realizovať výskum zameraný na bližšiu identifikáciu činností, ktoré používajú manažéri

v slovenských podnikoch v rôznych procesoch rozhodovania, ktoré môžu byť determinované hospodárskou politikou,

- štatisticky spracovať získané dáta a vyhodnotiť stanovené hypotézy,- navrhnúť model makroekonomického rozhodovania o použití možných nástrojov, podľa

súčasnej teórie rozhodovania a podľa súčasných možností hospodárskej politiky, ktoré sú obmedzené koncepciou HP na Slovensku,

- navrhnúť systém ukazovateľov na posúdenie kvality rozhodovania manažérov v podnikoch v závislosti od použitých nástrojov HP,

- štatistickými metódami a pomocou navrhnutého systému ukazovateľov verifikovať navrhnuté modely.

Dosiahnutím hlavného cieľa sa:- určia nástroje HP, ktoré v daných situáciách pôsobia najefektívnejšie na proces

manažérskeho rozhodovania,- zmenšia, prípadne eliminujú niektoré zlyhania HP pri ovplyvňovaní manažérskeho

rozhodovania,- môže predísť negatívnym dôsledkom väčších problémov makroekonomického charakteru,- zefektívni pôsobenie nástrojov HP na manažérske rozhodovanie.

Ako už bolo spomenuté, súčasťou dizertačnej práce bude realizácia výskumu, ktorého cieľom je identifikácia a charakterizácia činností a postupov, ktoré sú aplikované manažérmi

v slovenských podnikoch pri rôznych procesoch rozhodovania, ktoré môžu byť determinované HP.

Tento výskum bude realizovaný prostredníctvom dotazníkovej metódy. Výskum bude realizovaný v slovenských podnikoch. Dotazovanými budú manažéri, vykonávajúci také rozhodnutia, ktoré sú ovplyvniteľné nástrojmi hospodárskej politiky. Úlohou výskumu bude vyhodnotiť nasledujúce hypotézy:

H1: 70% manažérov pri rozhodovaní používa proces rozhodovania, ktorý je znázornený na obrázku 2.3

H2: 60% manažérov má postoj averzie k riziku.

H3: 80% manažérov sa rozhoduje na základe podobných rozhodnutí, ktoré uskutočnili v minulosti.

H4: 80% manažérov je pri rozhodovaní ovplyvnených opatreniami HP.

H5: Pri viac ako 50% procesov manažérskeho rozhodovania existuje priestor pre efektívnejšie pôsobenie nástrojov HP.

.

5.3 MATERIÁL A METÓDY DIZERTAČNEJ PRÁCE

5.3.1 Zdroje dizertačnej práce

Dizertačná práca bude spracovaná na základe primárnych a sekundárnych informačných zdrojov. Ako primárne informačné zdroje budú vedomosti a skúsenosti a odporúčania od odborníkov, ktorí v danej oblasti pôsobia. Budú to názory na skúmanú problematiku a na realizáciu výskumu.

Sekundárnymi informačnými zdrojmi bude najmä knižná, domáca aj zahraničná literatúra vo forme publikácií, vedeckých časopisov, odborných príspevkov v zborníkoch z medzinárodných, ale aj domácich konferencií a pod. Keďže najnovšie poznatky o stave skúmanej problematiky sú najdostupnejšie na internete, budú použité aj internetové dôveryhodné zdroje.

5.3.2 Metódy dizertačnej práce

Pre dosiahnutie stanovených cieľov bude potrebné využiť nástroje v podobe viacerých metód, výber, ktorých závisí od charakteru cieľa, na dosiahnutie, ktorého je metóda použitá.

Pri riešení problému budú využité: - metódy pre návrh jednotlivých modelov, získanie a spracovanie jednotlivých

informácií,

- štatistické metódy pre overenie alebo vyvrátenie vyslovených hypotéz, - metódy pre verifikáciu modelov.

Metódy, ktoré budú použité v dizertačnej práci.Regresná analýza, cieľom tejto metódy je analyzovať vzťah dvoch, prípadne

viacerých premenných a identifikovať pravdepodobnú formu tohto vzťahu, na základe priebehu závislej premennej označovanej ako Y a nezávislej premennej (premenných) označovaných ako x1, x2, x3 atď. Použije sa pre zistenie vzťahu medzi použitím jednotlivých nástrojov HP a výberom daných variant v manažérskom rozhodovaní.

Korelačná analýza, ktorá určuje (kvantifikuje) mieru vzťahu medzi premennými. Na rozdiel od regresnej analýzy nevyjadruje príčinno-následný vzťah medzi Y a xn. Preto vychádza z regresnej analýzy, ktorá tento vzťah určí. Pomocou tejto metódy sa určia dopady nástrojov HP na makroekonomické agregáty.

Metóda pozorovania, spočíva v pozorovaní historického vývoja pozorovaných javov, pre identifikovanie príčin vzniku jednotlivých javov. Táto metóda bude použitá pre analyzovanie dopadov na ekonomiku v prípade jednotlivých zásahov štátu.

Rozhodovacia analýza, vzájomne spája exaktné postupy a modelové nástroje vrátane počítačovej podpory, znalostí, skúseností a intuíciou manažérov na rôznych stupňoch riadenia (i expertov). Táto metóda bude využitá pri spracovávaní údajov, získaných z realizovaného výskumu. V dizertačnej práci sa prostredníctvom nej preukáže realizovateľnosť navrhovaných postupov.

Štatistická analýza, je založená na matematických metódach teórie pravdepodobnosti, ekonometrii i prognostike. Pomocou tejto metódy budú údaje historického vývoja makroekonomických veličín štatisticky analyzované a porovnávané na úrovni jednotlivých ekonomík.

Verifikácia, pomocou vyššie zmienených metód a iných nástrojov overuje navrhované modely, napr. historickým vývojom makroekonomických veličín danej krajiny.

Dotazníková metóda je najčastejšie využívaná metóda, ktorá slúži na hromadné získanie údajov, názorov a zručností prostredníctvom dotazníka, na ktorý budú odpovedať osoby, ktorých sa skúmaná problematika týka. Výsledkom tejto metódy bude potvrdenie alebo vyvrátenie stanovených hypotéz.

5.4 PREDPOKLADANÉ PRÍNOSY PRÁCE

Predpokladané prínosy, ktoré táto práca prinesie, sú, teoretické a praktické.Jedným z hlavných teoretických prínosov je návrh modelu, ktorý vyjadrí, ako realizované

opatrenia hospodárskej politiky determinujú proces rozhodovania manažérov v podnikoch, pričom táto problematika v domácej aj zahraničnej literatúre absentuje. Doplnením súčasných poznatkov o túto analýzu sa prehĺbia vedomosti o makroekonomickom prostredí podniku, ktoré ovplyvňuje manažérske rozhodovanie a ďalšie manažérske funkcie (napr. plánovanie).

Praktické prínosy spočívajú v efektívnejšom pôsobení nástrojov hospodárskej politiky (makroekonomická úroveň) na rozhodovanie v podnikoch (mikroekonomická úroveň). Priebeh reálneho dosahovania hospodársko-politických cieľov zo strany štátu bude prebiehať z menšími odchýlkami od plánovaného priebehu. Pre hospodársko-politické rozhodovanie (rozhodovanie na makro úrovni) to prinesie jasnejší, efektívnejší a rýchlejší priebeh rozhodovacieho procesu. Prepojí sa tak rozhodovanie manažérov na makroekonomickej úrovni s rozhodovaním manažérov na mikroekonomickej úrovni.

ZÁVER:

Aj keď je problematika ovplyvňovania rozhodovania manažérov v podnikoch manažérmi na makroekonomickej úrovni aktuálna a významná, nevenuje sa jej pozornosť ani priestor v súčasnej literatúre. Preto cieľom práce bolo identifikovať a popísať dopady uplatňovania HP nielen na ekonomiku ako celok, ale aj na podniky ako ekonomické subjekty, ktoré ju tvoria.

HP ovplyvňuje manažérske rozhodovanie mnohými spôsobmi a tak isto manažérske rozhodovanie má veľa typov. Aby bolo možné charakterizovať vzťah medzi HP a manažérskym rozhodovaním, boli najprv vytvorené modely, ktoré opisujú proces manažérskeho rozhodovania a realizovanie HP. Porovnávaním a podrobným analyzovaním týchto modelov boli vytvorené modely, ktoré opisujú, ako čo najefektívnejšie pôsobiť nástrojmi HP na manažérske rozhodovanie. Z týchto modelov je možné určiť, ktorý spôsob ovplyvňovania manažérskeho rozhodovania je v danej situácii vhodnejší.

Samotné ovplyvňovanie manažérskeho rozhodovania hospodárskou politikou je uskutočňované prostredníctvom jej nástrojov. Ich realizácia je obmedzená viacerými faktormi. Niektoré tieto faktory spôsobujú zlyhanie nástrojov HP. Všetky tieto skutočnosti tvoria oblasť hospodársko-politického rozhodovania.

Vytvorením modelov, ktoré opisujú pôsobenie nástrojov hospodárskej politiky na rozhodovanie manažérov v podnikoch, sa čiastočne vyplnila medzera v odbornej literatúre, ktorá by popisovala, ako opatrenia hospodárskej politiky determinujú rozhodovanie manažérov v podnikoch. Pre úplnosť analýzy vplyvu nástrojov HP na proces manažérskeho rozhodovania je potrebné doložiť modely o reálne údaje z histórie a verifikovať vyvodené závery pomocou štatistických metód.

TÉZY ZÁVEREČNEJ PRÁCE

ÚVOD DO PROBLEMATIKY

1. ANALÝZA RIEŠENÉHO PROBLÉMU1.1 Definovanie základných pojmov1.2 Vymedzenie teoretického rámca skúmanej problematiky1.3 Súčasný stav riešenej problematiky podľa domácej a zahraničnej literatúry1.4 Analýza teoretických východísk

1.4.1 Analýza rôznych manažérskych rozhodovacích procesov1.4.2 Analýza HP a jej nástrojov1.4.3 Identifikácia kľúčových faktorov, ktoré ovplyvňujú manažérske rozhodovanie1.4.4 Charakterizovať vplyvy týchto faktorov na manažérske rozhodovanie

a určiť nástroje HP, ktoré môžu ovplyvňovať tieto faktory1.4.5 Navrhnúť model ovplyvňovania procesu manažérskeho rozhodovania

faktormi, ktoré bol identifikované v téze 1.4.3

2 CIEĽ A METODIKA PRÁCE2.1 Stanovenie cieľov2.2 Metódy práce, ktoré budú využité pri dosahovaní cieľov2.3 Postup pri vypracovávaní práce

3 NÁVRH A ROZPRACOVANIE MODELOV VYPLÝVAJÚCICH Z CIEĽOV3.1 Navrhnutie modelov, ktoré opisujú jednotlivé procesy

3.1.1Model procesu manažérskeho rozhodovania v podnikoch3.1.2Makroekonomické modely pôsobenia nástrojov hospodárskej politiky3.1.3Model ovplyvňovania manažérskeho procesu hospodárskou politikou

4 OVERENIE VÝSLEDKOV 4.1 Príprava pre realizáciu výskumu

4.2 Realizácia výskumu4.3 Spracovanie údajov získaných vo výskume4.4 Analýza výsledkov výskumu4.5 Verifikácia výsledkov

5 VÝSLEDKY A DISKUSIA5.1 Vyhodnotenie implementácie vybraného modelu v existujúcom podniku5.2 Diskusia, odporúčania, závery

ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK

AD – agregátny dopytAS – agregátna ponukaa.i – a inéa pod. – a podobneAV – agregátne výdavky AS – agregátna ponukaatď – a tak ďalejEX – exportFP – fiškálna politikaG – výdavky vlády na nákup statkov a služieb HDP – hrubý domáci produkt HP – hospodárska politikaI – investície podnikovIM – importL – reálna peňažná zásobaM – nominálne množstvo peňazíMD – dopyt po peniazoch, prípadne dopyt po reálnych peňažných zostatkochMP – monetárna politikaMS – ponuka peňazínapr. – napríkladP – cenová hladinaPB – platobná bilanciaZOP – zahranično-obchodná politika

LITERATÚRA

[1] HITTMÁR, Š.: Manažment. vysokoškolská učebnica. Žilina, EDIS – vydavateľstvo ŽU. 2006. ISBN 80-8070-558-5.

[2] GOWLAND, D.: Makroekonomie, Praha, Victoria Publishing, 1995, ISBN 80-85865-22-X, s.219

[3] SLANÝ, A. a kol.: Makroekonomická analýza a hospodářska politika, Praha, C.H.Beck 2003, ISBN 80-7179-738-3, s.366

[4] URBAN, L. a kol. Hospodářska politika, Praha, Victoria Publishing, 1994

[5] BABIAK,M. - MACKOVÝCH, J.: Nutnosť vývoja metodík transformácie rozhodovacích situácií za neistoty do situácií za rizika. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Finanční řízení podniku a finančních institucí, Ostrava, VŠB-TU Ostrava, Ekonomická fakulta, 7.-8. září 2005, str. 18(http://www.ekf.vsb.cz/shared/uploadedfiles/cul33/Babiak-Mackovych.pdf)

[6] SCHULTZOVÁ, A.: Tieňová ekonomika a daňové úniky. In: Dane a právo 11/98, str. 23,ISSN 1335-2539

[7] SIVÁK, R. – GERTLER, L.: Aplikácia simulácie portfólia na meranie finančných rizík podnikateľských subjektov. In: Zborník vybraných príspevkov z 2. Medzinárodnej konferencie: Řízení a modelování finančních rizik. VŠB, Technická univerzita Ostrava, Ostrava, September 2004, str. 311, ISBN: 80-248-0618-5

[8] LEVY, M. – LEVY H., SOLOMON S.: A microscopic model of the stock market: cycles, booms and crashes, In: Economic Letters, pp. 103-111, 1994

[9] BAK, P. – PACZUSKI M., – SHUBIK M.: Price Variations in Stock Market with Many Agents, Santa Fe Institute Working Paper, pp. 1-59, 1996

[10] CALDARELLI, G. – MARSILI, M., ZHANG, Y. C.: A prototype model of stock exchange, In: Europhysics Letters, pp. 479-484, 1997

[11] LUX, T.: The Socio-Economic Dynamics of Speculative Markets: Interacting Agents, Chaos and the Fat Tails of Return Distributions, In: Journal of Economic Behaviour and Organisation, pp. 143-165, 1998

[12] FOTR, J. – SOUČEK, I.: Podnikatelský zámer a investiční rozhodovaní, Praha, Grada publishing, 2005, str. 356

[13] MORAVČÍK, A. – STANEK, D.: Hospodárska politika (vybrané kapitoly), Bratislava, Vydavatelské oddelenie Právnickej fakulty Právnickej fakulty UK, 1997, str. 167, ISBN 80-7160-098-9

[14] KUCHARČÍKOVÁ, A. – TOKARČÍKOVÁ, E.: Základy ekonomickej teórie, Žilina, EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2006, str. 274

[15] KUCHARČÍKOVÁ, A.: Makroekonómia, Žilina, EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2009, str. 236

[16] HOLMAN, R.: Dejiny ekonomického myšlení. Praha: C. H. Beck, 2001.

[17] ŽÁK, M.: Politicko-ekonomický cyklus, Politická ekonomie, 1998,.

[18] VINCÚR, P. a kol.: Teória a prax hospodárskej politiky, Bratislava, SPRINT, 2007, str. 432, ISBN 978-80-89085-80-4

[19] VEBER, J. a kol.: Management Základ-prosperita-globalizace, Praha, Management Press, 2006, str. 697, ISBN 80-7261-029-5

[20] ROBINS, S. P. – COUTLER, M.: Management, Praha, Grada publishing, 2004

[21] MARČEK, D.: Ekonometria. EDIS – vydavateľstvo ŽU v Žiline, Žilina, 1999, ISBN 80-7100-557-6

[22] CASTLE, L.,: Management decisions, London, Philip Wilson Publishers, 1994

[23] MURRAY, B.: Influence of management decision, Oxford University Press, Oxford, 2003

[24] POTTER, M. C.: Importance of management in business, Cambridge, Cambridge University Press, 2005

[25] MINTZBERG, H.: Managing, San Francisco, Berrett-Koehler Publishers, 2006

[26] HARRISON, H.: Problem Solving in Business and Management, London, Chapman and Hall 2005

[27] GRIFIN, R.W.: Management, Boston, Houghton Mifflin Company, 1988

[28] SYNEK, M.: Manažérska ekonomika. Grada Publishing. Praha. 2007. ISBN 978-80-247-1992-4

[29] STÝBLO, J.: Management současný a budoucí. Professional publishing. Praha. 2008. ISBN 978-80-86946-67-2

[30] PINKOVÁ, D. - NEUMANOVÁ, A.: Podniková ekonómia, VO PF UK, Bratislava, 1996.

[31] REKEN, J. – VRABKO, M.: Vybrané rozhodovacie procesy vo verejnej správe, VO PF UK, Bratislava, 1996

[32] OKÁLI, I. a kol.: Hospodárska politika Európskej únie a Slovenska v EÚ, ÚSaSE SAV, Bratislava 2004

[33] HITTMÁR, Š.: Metodická pomôcka pre spracovateľov záverečných prác bakalárskeho štúdia – bakalárskych prác v štúdijnom odbore Manažment a príbuzných, Žilina, EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2008

[34] FRIEDMAN, M. – FRIEDMAN, R.: Sloboda voľby, Praha, Liberálny inštitút v Prahe, 1992

[35] HELÝSEK, M. – SLANÝ, A.: Makroekonomie. 2. Vydání, Praha, Melandrium, 2000

[36] URBAN, L. a kol.: Hospodářska politika, Praha, Victoria Publishing, , 1994

[37] ŽÁK, M.: Politicko-ekonomický cyklus, Praha, Politická ekonomie, 1998

[38] TANCOŠOVÁ, J.: Nezamestnanost', inflácia a Phillipsova krivka. Bratislava, Elita, 1995

[39] SLANÝ, A. – ŽÁK, M.: Hospodářska politika, Praha, Beck, 1999

[40] ŠULC, Z.: Hospodářská politika. Praha, Consus, 1993

[41] REISMAN, G.: The Government Against the Economy. Ottawa, Illinois : Jameson Books, 2005

[42] ŠREIN, Z.: Mechanizmy hospodářské politiky Evropské unie, Praha, VŠE, 2000

[43] MANKIW, N.G.: Macroeconomics Third Edition, Boston, Worth Publishers, 1997

[44] SLANÝ, A.: Základy hospodářské politiky. Brno, Masarykova univerzita, 1994

[45] HEYNE, P.: Ekonomický styl myšlení, Praha, VŠE, 1991

[46] ASCH, P. – SENECA, R. S.: Government and the Marketplace, London, New York, The Dryden Press, 1999

[47] HOLMAN, R.: Dějiny ekonomických teorií. 2. Vydání, Praha, C. H. Beck, 2001

[48] ŽÁK, M. – NĚMCOVÁ, I.: Hospodářská politika, Praha, Grada Publishing, 1997 [49] KOTLÁN, I. a kol.: Hospodářská politika v praxi, Ostrava, Sokrates, 1999.

[50] SOJKA, J.: Dejiny ekonomických teórií, Praha, VŠE, 1990

[51] FELDERER, B. - HOMBURG, S.: Nová makroekonomika. Bratislava, Elita 1995

[52] BLANCHARD, O.: Macroeconomics, London Prentice-Hall Inc, 1997

[53] FOTR, J. - DEDINA, J. - HRUZOVÁ, H.: Manažérske rozhodovaní. Praha, Ekopress, 2003

[54] BACOVÁ, V – MOKRÝ V.: Makroekonomické rozhodovacie procesy, Bratislava, VŠE, 1995

[55] DORNBUSCH, R.: Open Macroeconomics Basic Books, London Inc. Publishers, 1980

[56] SMEJKAL, V. - RAIS. K.: Řízení rizik, Praha, Grada Publishing, 2003

[57] SYNEK, M. a kol.: Manažérska ekonomika (3. vydaní), Praha, Grada Publishing 2003

[58] PERSSON, T, TAMBELLINI, G.: Monetary and Fiscal Polky. Vol. 1. Credibility, London, MIT Press, 1994

[59] DYSON, R. G.: Strategic Planning: Models and Analytical Techniques, New York, John Wiley & Sons, 1996

[60] FOTR, J.: Jak hodnotit a snižovat podnikatelské riziko, Praha, Management Press, 1992

[61] KVIZDA, M.: Centrální banka a národní hospodářství, Brno, Masarykova univerzita, 1998

[62] MOKRÝ, V.: Ekonomický rast a ekonomické rovnováhy v trhovej ekonomike, Bratislava, Edičné stredisko EU, 1993

[63] MOKRÝ, V.: Makroekonomická regulágia (Vybrané problémy), Elita, Bratislava 1991

[64] DOSTÁL, P. – RAIS, K. – SOJKA, Z.: Pokročilé metódy manažérskeho rozhodovania, Praha, Grada Publishing, 2005

[65] LAGRAA, A. M. The Economics of the European Community. New York, Harvester Wheal sheaf, 1994

[67] DOSTÁL, P.: Analytické rozhodování v hospodářské politice a správě, UTB-Zlín, In Finance a účetníctví věde, výuce a praxi, 2005

[68] RAIS, K. : Základy optimalizácie a rozhodovania, VUT-FP, Brno, 2001

[69] MACINČIN, A. – BEBLAVÝ, M.: Hospodárska politika na Slovensku 1990-1999, Bratislava, Centrum pre spoločenskú a mediálnu analýzu, 2000

[70] GRAY, E. R. – SMELTZER, L. R.: Management, New York, Macmilian, Publishing Company, 1994

[71] SCHILLER, B. R. – Makroekonomie, Brno, Computer Press, 2004

[72] JÍLEK, J. : Peníze a měnová politika, Praha, Grada Publishing, 2004

[73] TONY, M. – FAISAL, F.A.: Risk management, Brno, Computer Press, 2007

[74] ŠREIN, Z. Mechanismy hospodářské politiky Evropské unie, Praha, VŠE, 1999

[75] ŠREIN, Z.: Hospodářská politika Evropského společenství. Praha ,VŠE, 1993

[76] SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Economics, McGraw-Hill, Boston, 1998

[77] MANKIWN, N. G. – Macroeconomics, New York, Worth Publishers, 1994

[78] FRANK, R. H.: Mikroekonomie a chování, Praha, Nakladatelstvo Svoboda, 1995

[79] HALL, R. E. – LIEBERMAN, M.: Economics principles and aplications, Cincinnati South-western, 2001

[80] MANSFIELD, E.: Principles of microeconomics, New York, Norton&Company Inc., 2006

[81] TRUNEČEK, J.: Management znalostí, Praha, C.H.Beck, 2004

[82] MAJTÁN, M. a kol.: Manažment, Bratislava, Sprint, 2003

[83] MLLÁDKOVÁ, M. Moderní přístupy k manažmentu, Praha, C.H. Beck, 2005

ZOZNAM PUBLIKÁCIÍ

1. FERIANC, A.: Vplyv univerzít na rozvoj regiónov. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Vysoká škola jako facilitátor rozvoje společnosti a regionu, Uherské Hradiště, Evropský polytechnický institut, s. r. o., 22. januára 2010, Kunovice, str. 29 – 33, ISBN 978-80-7314-202-5.

2. FERIANC, A.: Data mining, In: Miscellany of International interdisciplinary technical conference of young scientist Intertech, 2010, Poznan, Poznan University Of Technology , ISBN 978-83-926896-0-7, v tlači

3. FERIANC. A: Hospodársko-politické rozhodovanie, In: Medzinárodný vedecký časopis REGION DIRECT, Banská Bystrica, Regionálne európske informačné centrum Banská Bystrica, 2010, v tlači

4. FERIANC. A: Makroekonomické rozhodovacie procesy, In: Nová ekonomika, Národohospodárska fakulta EÚ v Bratislave, Bratislava, 2010, v tlači