Bránou kláštora sa svet neopúšťa

Bránou kláštora sa svet neopúšťa. Odjakživa ňou totiž vstupovali tí, ktorí hľadali Boha. Toho, ktorý pohliadol na dielo svojich rúk s radosťou. Opakovali po Ňom, že všetko je dobré, krásne a hlásajúce jeho slávu.Vstúpiť bránou kláštora neznamená svet opustiť, ale poodstúpiť tak, ako to robí ten, kto chce lepšie vidieť a nič neprehliadnuť, viac porozumieť a nedať sa zmiasť. Ani v najmenšom nejde o vyhlásenie nepriateľstva, veď svet je opojne krásny. No aj preto je schopný zastaviť a nechať poblúdiť nezasväteného.Prichádzajú teda, aby prosili o oči dobre vidiace a uši dobre počujúce. Nechcú totiž prehliadnuť ani jedinú stopu, ktorá prezrádza prítomnosť Krásy, ktorá je počiatkom všetkého. Prosia o pohľad zasvätený, nie povrchný a zavádzajúci. Prijali Jeho Ducha a chcú svet vidieť tak, ako ho vidí On, a tomuto videniu zasväcujú svoj život.To všetko v službe človeku. Zahliadnuť niečo pre iných, pomôcť ustrážiť smer, svojou vytrvalosťou povzbudiť ich vytrvalosť. Slúžiť v Cirkvi ako strážci citu pre veľké veci a odvážne priania.Žiadna forma zasväteného života nemôže byť vo svojom konečnom dôsledku ničím iným než prijatím krstnej výzvy v jej najradikálnejšom zmysle: Krstom ste boli ponorení do Kristovho života a smrti. Boli ste ponorení do tajomstva Božieho života, týmto krstným ponorením ste už vstúpili do večnosti, nič vám nebude odoprené, ujmete sa dedičstva. Boh sa nedáva po omrvinkách. Vyžeňte zo srdca malé priania…Byť len s Ním, zvyknúť si na Jeho tichý hlas…Chcú byť priateľmi Ježiša Krista. Preto prijali Jeho rady. Sú presvedčení, že dať na radu je viac než splniť príkaz. Prijať radu a riadiť sa ňou znamená vstúpiť do priateľstva. Zaväzujú Boha odvážnymi sľubmi, ktoré skladajú v hlbokej dôvere, že predovšetkým On bude ich naplnením…Byť len s Ním, zvyknúť si na Jeho tichý hlas…Vytrvalosťou sa mnohí stali majstrami duchovného umenia. Poznajú hodnotu “vnútorného ticha”, ktoré zastavuje beh času a dáva zakúsiť prítomnosť obývanú tým, ktorý JE.Cestou “otvorenosti” srdca chcú získať dokonalú slobodu, ktorá už potom nevie a nechce skrývať a utajovať.Sú majstrami “jednoduchosti života” a milujú “oslobodzujúcu chudobu”.Predovšetkým však usilujú o umenie modlitby, tej, ktorá dlhé hodiny prýšti z ľudského vnútra naplneného Duchom. Tej, ktorá je mostom neuveriteľnej nosnosti, miestom netušených obdarovaní a poznania.Kláštor je školou spoločenstva, ktoré chce byť bratským. Spoločenstvom bratov a sestier, ktorí preverujú opravdivosť svojho hľadania v rozličných službách Božiemu ľudu. Bez veľkorysých investícií tolerancie a odpustenia, vzájomnej pomoci a láskavého priateľstva sa nič z toho neuskutoční.Služobníci slabí a neužitoční. Ich služba nesmie Cirkvi chýbať.Potrebujú vašu modlitbu, aby boli tým, čím majú byť. A tiež aby boli. Vždy.