S l o v á s v . O t c a p á p e ž a , k t o r ý m i p o ž e t n i á v a p n a t e ľ o v n á š h o PoéSa: „Dľa žiadosti milých synov našich žiadame všetko dobré a spasiteľné

od Pána a udeľujeme s celou láskou apoštolské požehnanie." Vo Vatikáne, dňa J5. januára 1905. Pius PP. X.

Hlavný úmysel na apríl. (Vyvolený a požehnaný sv. Otcom.)

Pestovanie mravnosti po vojne.

to otvorenýma očima uvažuje terajší náš svet, po­zoruje, že človečenstvo je choré, a to veľmi choré, nie síce na tele, lež zvláště na duši. Čo sv. Pavel pred skoro dvetisíc rokami písal, to platí vo veľkej miere o našom čase. Ľudia sú preplnení všelikou neprávosťou, zlosťou, smilstvom, lakomstvom, ne-šľachetnosfou; plní závisti, vraždy, rozbroja, klam­stva, potmehúdstva, klebetnici, utrhači, Boha nená­vidiaci, spupní, pyšní, chvastaví, vynálezníci zlých vecí, rodičom neposlušní, nerozvažití, Vierolomní, neláskaví, nesmieriteľní, nemilosrdní.

Áno, či uvažujeme človeka v jeho pomere k P. Bohu, a či ho uvažujeme v jeho rodinnom živote a v jeho poťahoch k ostatným ľudom, všade badáme nepočetné rany a prevrátenosti. Opravdu, člove­

čenstvo stoná vo statisíc chorobách. Tu musí každý pravý priateľ mať úprimnú sústrasť a naše oko mi

movoľne hľadá! lekára proti týmto chorobám, pomocníka v týchto po­trebách, mocného ochrancu pred týmito veľkými nepriateľmi.

7

A, buď Bohu vďaka, dobrotivosť nášho nebeského Otca dala svetu takú ochranitefkyňu, ktorá je dosť silná, aby všetky nesmierne utrpenia človečenstva zahojila, a ktorá pritom je plná nesmiernej dobrotivosti, plná úprimnej sústrasti. A preto k nej obráťme naše oči, a snažme sa dľa jej rady a s jej pomocou pestovať mravnosť, ktorá za svetovej vojny mnoho utrpela.

1. Koreňom každého hriechu je pýcha. Veľká čiastka človečenstva nechce uznať Boha za najvyššieho Pána, ktorému je každý povinný počet vydávať. Človek chce neodvisle od Boha žiť.

Tu Maria, ponížená Panna, poskytuje pyšnému svetu prostriedok proti tomu zlému. Ľúbezná čnosť poníženosti skvěje sa v živote milosti plnej Matky Božej. Nebo a zem obdivujú poníženosť Panny Marie.

Čože odpovedala ona anjelovi, ktorý na rozkaz Boží oznámil jej naj­vyššiu hodnosť, že bude Matkou Božou? „Ajhľa, dievka Pána!" Maria, ktorá má byť Matkou Najvyššieho, nazýva sa dievkou.

Ďalej, poníženosť Matky Božej javí sa i za verejného života Ježišov­ho. Keď božský Spasiteľ svojimi kázňami všetko uchvacoval, keď svojimi zázrakmi celý svet k najväčšiemu podiveniu privádzal, keď farizejov za­hanboval a zákoníkov podvracal, keď všetek národ mu spieval Hosannah, vtedy nebolo vidieť Mariu u jeho boku. Ale vidíme ju za Ježišom ísť na jeho krížovej ceste. A keď Ježiš na potupnom dreve vykrvácal, keď za­slepený ľud ho potupil a sa mu posmieval, tu ju vidíme pod krížom a zú­častňovať sa na jeho potupe.

2. Z pýchy rastie nevera. Veľká čiastka človečenstva na posmech obracia večné pravdy sv. viery, a ľudia vždy viac a viac sa odvracajú od Boha, prameňa pravdy, a hľadajú na bludných cestách ľudskej múdrosti svoje uspokojenie.

Kdeže nachodíme prostriedok proti tomu nebezpečnému zlému? Dô­verne hlaďme na Mariu. Jej pevná viera premôže neveru sveta.

Jak silnej viery potrebovala Matka Božia, keď jej anjel zvestoval vtelenie Syna Božieho. A Maria ani za okamih nepochybovala, lež s ve­riacim srdcom podrobila sa slovu Najvyššieho. Preto právom volá k nej Cirkev: Blahoslavená si, Panno Maria, že si všetko uverila, čo ti bolo od neho povedané.

A keď, videla božského Spasiteľa čo dieťa triasť sa v jaslách, keď do­zvedela sa o prenasledovaniach Herodesových, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta, či vzkrsla v nej i len najmenšia pochybnosť o jeho bož­stve? Docela žiadna. Viera jej bola pevná a neohrožená za všetky tie ro-

99

ky, čo Vykupiteľ rástol; ba i vtedy nekládla sa, keď Ježiš na potupnom dreve kríža krvácal.

Neverci, učte sa od Marie pevnej a neohroženej viere v Ježiša. A ty, ktorý veríš v Ježiša, drž sa pevne Marie, leob ona ťa zachráni v každom nebezpečenstve, ktoré hrozí tvojej, viere.

3. Najhoršie zlé, ktoré sa v terajšom svete vzmáha, je hriech neči­stoty. Bože môj, keď si na to myslím, ako sa opovážlivé a nestydaté roz­širuje tento hriech nielen po uliciach mestských, lež už i po dedinách; keď vidíme, čo sa deje na zábavných miestach a po večierkoch a že i útla mlá­dež býva svádzaná, musel by človek zúfať ohľadom budúcnosti pokolenia ľudského.

Ale, hľa, tu javí sa pred nami podivný obraz, ktorý nám Boh z ne­konečného milosrdenstva predložil: „Ženská, odiata slnkom, s mesiacom pod jej nohami a okolo hlavy korunou z dvanásť hviezd."

To je Maria, nepoškvrnené počatá Panna, ktorá svojou čistotou pre­vyšuje anjelov a ktorú nám dal nebeský Otec, aby sme jej čistotou pre­mohli nešľachetnosť sveta.

Preto, keby len ľudia u Marie hľadali ochranu proti nebezpečenstvám tejto hroznej nešľachetnosti! Jak okázalý vzor nepoškvrnenej čistoty po­skytuje Maria a jak ochotne bude teraz v nebeskej sláve pomáhať všet­kým, ktorí sa k nej obracajú, aby zachovali čisté srdce!

4. Druhou nebezpečnou neprávosťou u dnešných ľudí je dychtivosť po pôžitku. Požívať, pohár rozkoší až na dno vyprázdniť, to je životným cieľom tak mnohých. Takí ľudia majú neslýchaný strach pred každým utrpením. Títo snažia sa vyhnúť strádaniam, nemociam a každej zemskej nehode, a o smrti ani počuť nechcú.

Aká protiva je medzi takýmito ľuďmi a Mariou, kráľovnou mučení­kov! U nás by svet naleznul ochraniteľkyňu proti tejto neprávosti, keby len chcel na ňu svoje oči obrátiť.

I jakýže bol jej život? Ustavične pracovala, seba zapierala a trpela. Už Simeon jej oznámil: „Meč prebodne tvoju dušu." A hneď začalo sa so strádania plným útekom do Egypta.

A čo muselo jej Srdce trpieť, keď videla nenávisť a prenasledovania, ktoré jej Syn zkúsil za jeho verejného účinkovania! Konečne, kto posúdi jej boľasť materinskú, keď stála pod krížom!

Ale práve tu, v najväčšom utrpení, javí sa jej okázalá sila v utrpení. Ona stála pod krížom, hrdinsky znášala duševné muky a obetovala s ľú­tostivou láskou Otcu nebeskému svojho božského Syna.

7*

í̂ otajte u Marie prostriedok spasitelný proti vašej dychtivo-

$sjjl zlá terajšieho sveta javia sa v rodine. A medzi tými je oreií všetkých rán. Lebo zdar rodiny záleží predovšetkým

ajSmáď], úprimnej, obetavej láske. Samozištnosť je smrťou takej pravej lásky.

Obeta, zrieknutie, podrobenie, to sú slová, ktorým terajší svet neroz­umie. Všetko len sám požívať, všade len svoj zisk a zdar hľadať, to je naj­vyšším zákonom mnoln>ch, a to i tých, ktorí v manželstve žijú. Preto je tak mnoho nešťastných manželstiev, preto je tak mnoho nepokoja medzi manželmi a že sa jeden druhého nenávidia. A kam vedie ten nepokoj a tá nenávisť? Ta, že manžel a manželka chodia svojimi cestami a hľadajú mimo domu radosť a potešenie.

I teda, všetka bieda, ktorá sa v terajších manželstvách nachádza, zmizla by, keby ľudia, menovite ženské, častejšie s vrelou vierou pozdvihli oči k Marii. Pracovitosť, utiahnutosť, ponížená poslušnosť naproti hlave rodiny, skromnosť boly domáce čnosti, ktoré Maria vykonávala. A práve tým bolo založené sladké a čisté šťastie v rodine troch svätých osôb a chudobný domček-nazaretský bol miestom svätého pokoja.

6. Osudnou chybou, ktorá sa nielen terajšieho sveta týka, lež siaha so svojimi zlými následkami i do budúcnosti, je prevrátené vychovávanie dietok. V premnohých rodinách v tom ohľade veľmi smutne vyzerá. Jak zriedka sa tu vie dieťa mierniť, lebo otec a matka mu ničoho neodo-piera, hoci by niečo nerozumného a škodlivého žiadalo. Ďalej, ako sa má učiť dieťa bázni božej a úprimnej pobožnosti, keď rodičia sami nepoznajú tých čností. A to vidieť v mnohých rodinách. Ako má dieťa byť vedené k čistému životu, keď rodičia nezdržujú ho od nebezpečných schôdzok a známostí, ba sami ľahkomyseľne im zlý príklad dávajú. Áno, vychová­vanie v rodinách, od Boha odvrátených, je hnilé a nezdravé.

To zase len Maria môže povedať. Z tichého domčeka nazaretského mali by sa rodičia učiť pravého, spasiteľného vychovávania dietok.

7. Dychtivosť po zemských statkoch je hlavná vášeň ľudskej spoloč­nosti. Mnohí zvláštne za tejto vojny svetovej zdajú sa žiť len, aby si čím viac zemských vecí nashromáždili. U tých však nenachádza úprimná a dobročinná láska k blížnemu žiadneho miesta. Hovorí sa: Kto má peniaze, panuje. Táto zásada je prameňom mnohej nemravnosti a zapríčiňuje v ľudskej spoločnosti mnoho zlého. Kto spočíta tie slzy, nespravedlivosti,

iu,

ukrutnosti, smilstvá a cudzoložstva, ktoré v sebe'zaviera tá zásada: kto má peniaze, panuje.

Chceme-li nájsť prostriedok proti tornu nekresťanskému túženi li laďme zase na milostiplnú Kráľovnú nebies. Chudoba jej, pohŕdanie zemskými vecmi ukáže nám spôsob, ktorým môžeme premôcť lakomstvo terajšieho sveta. Jak šťastne a spokojne žila Maria v chudobnom domčeku nazaretskom! Každý teda i v chudobe môže byť šťastným. Maria zostala chudobnou i vtedy, keď jej božský Syn začal svoje verejné účinkovanie, a keď Spasiteľ musel s kríža Jánovi odporúčať svoju Matku, aby sa o ňu staral. Maria chudobne žila a chudobne i zomrela. Jak zahanbuje chudoba a pohŕdanie smrťou Panny Marie dychtivosť po peniazoch! Tak súcne nás učí, kde máme hľadať pravé poklady.

Veľké znamenie zjavilo sa na nebi, zavolal svätý Ján, keď v duchu pozeral na obraz najčistejšej Královny nebeskej. Áno, vznešený znamením pre človečenstvo, ktoré sa váľa v nepočetných nemravnostiach, je Maria. Skvelé jej čnosti sú podivným zrkadlom, v ktorom poznávame svoju bied-nosť. Prosiaca jej moc poskytuje nám útechu v našej slabosti. I teda u Marie hľadajme ochranu a pomoc. Potom zkúsime k nášmu spaseniu, jak pravdivé sú slová, ktoré Cirkev potahuje na Mariu: Kto mňa nalezne, nalezne život."

Hlavný úmysel na máj: Poznanie a láska nepoškvrneného Srdca P. Marie.

ne

híí

i

Hovoria mi ľudia Hovoria mi ladia, Že som chudobná, Že nemám ničoho Celkom dovedna.

Čo si ani za svet Nikomu nedám. Bárs som aj chudobná, Predsa niečo mám,

Ej, nikomu nedám Poctivosť svoju, Tú krásnu bielunkú Čistú laliu!

P. Trenčan.

Na prvý piatok mesiaca. (S. apríla.)

Ovocie pobožnosti k Srdcu Ježišovmu. Znaky pravej čnosti.

esť božia a spása duší ľudských bola, čo pohlo Ježiša, že nám dal svoje najsvätejšie Srdce k na­sledovaniu. Ak chceš te­da, křesťane, prislúchať

tomu poklony hodnému a láskavému Srdcu, musíš sa spriateliť s jeho du­chom, preskúmať jeho smýšľanie a prijať jeho úmysly. Teraz skúmaj myšlienky, slová a skutky svojho ži­vota, či si sa snažil podobným sa stať tomuto vzoru čnosti. *

Pravá čnosť je žiadosť dobré po­znať, milovať a chceť. Čnostný nehľa­dá nič iného, leda T̂ ohu sa ľúbiť. To je najväčšia žiadosť čnosti oddanej duše. Celá jej pozornosť obrátená je na Boha. Nežiada ničoho, leda Boha. Nehľadá ničoho, leda Boha. Všetko o-statné považuje za nič. I keď musí najťažší kríž na seba vziať, všetkého sa zrieknuť, rada činí to, ak sa len Bohu ľúbi. V Bohu je úplne spokojná.

•Křesťane, keď nosíš v srdci svojom

túto lásku k Bohu, vtedy budeš všetky svoje práce sväto vykonávať a v kaž­dej čnosti napredovať. Ale dokým tvoje srdce ešte visí na tom svete, márne úfaš napredovať. Ty podobáš sa lodi na otvorenom mori. Tá ne­môže sa pohnúť, dokým ju ťažká kot­va drží. Podobne hatí tvoju láska k svetu, ktorá je v tvojom srdci, že sa nemôže povzniesť k Bohu. Kto chce okúsiť nebeskú mannu, musí zane­chať hrnce egyptské, musí nasledo­vať vs^volený ľud do púšti. Ale člo­vek, ktorý miluje svet, zriedka nalez­ne zaľúbenie na božských veciach. Hoci sa dnes odlúči od sveta, zajtra opäť sa k nemu vracia a padá vždy hlbšie do záhuby. Nepovedám, že v návale sveta nenajdeš blaženosti; ale len to radím: ak musíš s ľuďmi ob­covať, v ich návale žiť, vtedy mluv a čiň vždycky tak, aby ťa i Boh smel slyšať a vidieť. Pracuj, saď a polievaj dľa svojich síl, a Pán Boh dá svojím čas "mi ovocie.

Netúž priveľmi ani po zemských statkoch, lebo sa niekedy stáva, že nám tieto Pán Boh vo svojom hneve dáva, a že je len dôkaz jeho milo­srdenstva, keď vám ich odníma. 0-pravdu nepochopiteľné je, že sa ľudia tak neúnavne namáhajú, aby si po­klady nakopili a nahrabali tuná, ked len krátko žijú, a tam, kde na veky zostanú, ničoho neskladajú. Pán Boh nás nie preto postavil na túto zem, aby sme bohatstvá shrabovali, ale aby sme našu nesmrteľnú dušu zdo­konaľovali, ju pre večnosť pestovali. Naša duša je určená pre večnosť. Zem so všetkými jej pokladmi ne­môže dušu našu uspokojiť. Tento te­lesný svet je pre ňu priúzky. Dušu našu môže len Najvyšší uspokojiť.

-Preto spása tvojej duše nech je ti tvojou najvážnejšou prácou na zemi. Zmužile kráčaj cestou čnosti a nesta­raj sa o to, čo ľudia vyprávajú o te­be. To, keď ťa ľudia chvália alebo ha-nia, nerobí ťa lepším, ale milosť bo­žia činí ťa svätým. I najväčšia ško­da, ktorú ti človek zapríčiniť je v stave, nemôže tvojej svätosti škodiť, ak ju z lásky k Bohu znášaš. To uči-nil v Anglicku kardinál Reginald. Keď kráľ Henrik VIII. rozkázal ho zavra­ždiť, riekol katom: Ja žijem v Bohu a smrť mi je spánkom! Nasleduj toho mučeníka: ži v Bohu. Láska k Bohu napravuje, čo sme zlého učinili, osve­tľuje a roznecuje dušu svätými čitá­rni, odháňa smútok a dáva srdcu ra­dosť, akú svet dať nemôže.

Spáchaš-li nejakú chybu, nerozmý­šľaj úzkostlivé o nej, lež ju oľutuj a hľaď ju napraviť. Vôbec mal by si sa báť iba jedného, totižto toho, aby si Boha neztratil. Kto Boha ztratí, ztra­til všetko, hoci by bol celý svet jeho majetkom. A predsa, keby nebol Pán

5oh splietol pozemský život tak mnohými nemocami a rôznymi utr­peniami, človek by sa bol slepo vžil do toho sveta, docela zabudol na Bo­ha a nebol by si žiadal inej blaženo­sti. Ďakujme teda Bohu. keď mieša svoje dary pelinkom utrpenia, aby rozkoš dostala horkú záchuť a my aby sme túžili po lepšom živote, po nebi. Cesta do neba pripadá ťažkou len tým, ktorí uvažujú drsnú a príkru cestu a nemyslia na slávne mesto, kam cesta vedie a kam sa dostať ne­môžeme, ak neopustíme svet.

Počuj napomenutie Písma svätého: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo sve­te. Kto miluje svet u toho niet láskj k Otcovi. Lebo všetko, čo je vo sve­te, je: žiadosť tela a žiadosť očí a pý­cha života." Nemôžeme Boha a svet spolu milovať. Preto zbožná duša va­ruje sa sveta. Pokušenia sveta sú ne­bezpečné, sú vábné a sú sladký jed, ktorý zabíja dušu.

Predka však, keď povedám: varuj sa sveta,-nemysli si, že sa máš zriek­nuť svojich statkov a ísť do púšti a že máš žiť v biede, strádaní a núdzi; lež máš varovať sa neprávostí sveta: žiadosti tela, žiadosti očú a pýchy ži­vota. Tvoj katechizmus ti už dosť zreteľne povedá, čo máš rozumieť pod týmito slovami: Varuj sa sveta; totiž: pýchu, závisť, hnev, lenivosť, nečistotu. Toto sú bohaprázdne a zlo­rečené deti sveta. Týchto musíš va­rovať sa. Varuj ,sa všetkého, čím bý­va Boh obražený, a vtedy plníš prí­kaz, ktorý nám dal Ježiš, ked pravil: „Buďte svätí, ako svätý je váš Otec v nebesiach." A Ježiš, ktorý je jedno s Otcom, poukazuje na seba a praví: Učte sa odo mňa!" Každý raz, keď hľadíme na obraz jeho najsvätejšieho Srdca, mali by sme pamätať na tieto

-U c-

;

104

slová a vtedy bude naša pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu pravdivou a donesie nám hojné ovocie.

Křesťane, maj teda tieto pravdy stále pred očima, vštep ich hlboko do svojho srdca a uvidíš, že nemôžeš byť priateľom sveta, že by si nebol nepriateľom božím.

Keď musíš žiť vo svete, ale chceš zbožne, čnostne a sväto žiť, vtedy veď, že svätosť nezáleží v tom, aby si konal veľké a mimoriadne veci, lež v tom, aby si svoje každodenné povin­nosti svedomité plnil. Skrze punk-tovné plnenie povinnosti svojho sta­vu môžeš prísť k najvyššej dokona­losti a svätosti. Sú tvoje denné práce tak vážné a tak veľmi odnímajú čas, že musíš pre ne modlitbu svoju zkrá­tit, i teda modli sa menej a slúž Boha horlivým plnením povinností svojho stavu. Svätý Pavol učí: Každý nech sa zdokonaľuje a posväcuje vo svojom povolaní. Nenachodíme vo svete žiadneho stavu, ktorý by nemal svoje ťažkosti. Ba často je toľko ťaž­kostí, utrpenia a súženia, že človek musí sa silne napnúť, aby neustal na ceste dokonalosti alebo nezostal i le­žať na ceste.

Medzi týmito ťažkosťami života chcem ti spomenúť len tie, ktoré sa ťa hádam najviac týkajú. To sú sta­rosti a kormútenia otca v rodiny. Tento stav má na sebe tak veľké a ťažké povinnosti, že toho, ktorý tieto

verne plní z lásky k Bohu, môžeme už tu na zemi menovať svätým. Lebo, aby sme sa svätými stali, požaduje sa len plnenie povinnosti a úmysel, že všetky práce záslužnými činím.1

duchom kresťanským. Alebo inými slovami: aby sme práce svojho sta­vu svedomité, modlitbu pozorne, svo­je spovede s pravou ľútosťou, svoje prijímania s vrúcnou pobožnosťou vykonávali. To sú stupne, ktorými dostaneme sa k svätosti a konečne do neba.

Uč sa o Srdci Ježišovom, čo si máš myslieť o velikosti, kráse a blaženosti toho úprimného spojenia sa s Bohom, ktoré spôsobí čnosť. Často hovor si: Srdce moje cíti to isté, čo srdce Je­žišovo. Čo činí ho blaženého, to môže i mňa učiniť blaženým. Urob vážne a silné predsavzatie, že odstraníš všet­ko, čo ťa hatí, aby si rástol v láske k Bohu a že budeš snažiť sa každý deň sa stať podobnejším Srdcu Ježi­šovmu skrze nasledovanie jeho chu­doby, sebazapierania a poníženosti. To je cesta k prvej čnosti a neomyl­ným znamením čnosti.

5. apríla sv. omša na náhradu urá­žok Božskému Srdcu učinených a za odberateľov Posla. •

6. apríla sv. omša na česť nepo­škvrnenému Srdcu P. Marie za ob­rátenie hriešnikov a za horliteľov a horlite ľky* Posla.

Nový spoločenský poriadok. eď prídeme do nejakého muzeuma, najdeme v ňom nahroma­

dených rozličných vecí, ako obrazov, zbraní, starých pe­ňazí, šiat, zverov. Ležia tam popri sebe veci, z ktorých je síce každá inakšia, ale ktorú predsa jednu do druhej nenie nič; ony nesúvisia so sebou. A keď vnídeme do nejakej sy-pärne, najdeme v néj nahromadeného obilia. Tieto zrnká

ležia tiež popri sebe. Ony sú síce rovnaké, ale tiež jedno do druhého nenie nič, lebo tiež nesúvisia so sebou. Na svete zase bývajú ľudia, tiež jeden vedľa druhého, dom pri dome; obec pri obci, stolica pri stolici, krajina pri krajine, a tak tvoria ľudskú spoločnosť. Lenže títo ľudia, táto ľudská spoločnosť nesmie byť tak usporiadaná, ako tie rozličné veci v muzeume, alebo tie rovnaké zrnká v sypárni, že by nebolo jed­ného človeka do druhého nič; ale musia byť spojení, ako sú spojené na našom tele jednotlivé údy a musia žiť, akokoľvek žije aj naše telo, to je: ako obživuje údy nášho tela duša, tak má obživovat ľudskú spoloč nosť spoločenský duch.

V čom záleží tento spoločenská duch? V tom, aby ľudia báli sa Boha, a preto ak sú oni predstavení, aby spravedlivé rozkazovali, a ak sú podriadení, aby vďačne poslúchali, a aby vospolok sa ctili a milovali. Ak bude obživovat ľudskú spoločnosť takýto spoločenský duch, ona bude šťastná. Ľudská spoločnosť pozostáva síce z rozličných údov, a rozliční ľudia majú rozličné povolanie, ako i údy na tele majú rozličné povolanie, jedny údy povolanie vyššie, ako oči a rozum, druhé údy po­volanie nižšie, ako ruky a nohy, a tak aj ľudia jedni pracujú viac ro­zumom, iní zase viac rukami alebo nohami; ale ak je v ľudskej spoloč­nosti dobrý duch, ona môže byť šťastná. Nebude záležať na tom, či je kto predstavený alebo podriadený, či pracuje viac a preto má viac, alebo či pracuje menej a preto má menej; ale môže byť každý šťastný, dokiaľ bude v spoločnosti duch spravedlivosti u predstavených, duch úcty a poslušnosti u podriadených, a duch lásky u obidvoch. Lenže čí je to duch: duch spravedlivosti, úcty, poslušnosti a lásky? To je duch božského Srdca Ježišovho. Tento duch odvráti od ľudskej spoločnosti každé nešťastie.

I

Keď hýbe údami ľudskej spoločnosti duch Srdca Ježišovho, vyššie postavený nevyvyšuje sa nad robotníka, nad jednoduchšieho človeka, lebo vie, že spoločnosti treba i robotník, i jednoduchší človek; majetný zase nepovažuje sa za pána svojho majetku, ale len za správcu, lebo vie, že musí vydať z neho počet Bohu. Keď hýbe údami ľudskej spoločnosti duch Srdca Ježišovho, podriadený poslúcha svojho predstaveného nie ako otrok, len preto, že bojí sa jeho trestu, ale ako božie dieťa, lebo vie, že Boh chce, aby poslúchal; a chudobný nachádza hojnú potěchu vo svojej viere, ani nezávidí majetnému, lebo vie, že bohatstvo je nebez­pečné spaseniu.

Lenže, ak prestane v ľudskej spoločnosti spravedlivost a posluš­nosť, úcta a láska, ulietne z nej duch, ktorý ju obživuje a ona sa roz­padne. V takej spoločnosti chudobný zazerá nenávistné na bohatého a kde môže, okráda ho, bohatý zase vykořisťuje silu a zdravie chudob­ného; predstavený panuje pyšne a bez srdca, poddaný zase plní roz­kazy spurné, až obrátia sa jeden proti druhému, bojujú proti sebe, čo je revolúcia. A či je to dnes nie tak? Niet v spoločnosti ducha Ježišovho Srdca, ľudia nemajú viery, mravnosti, preto každý by chcel len pano­vať a nikto poslúchať, každý by chcel len sdierať iného a nikto pomáhať, každý by chcel len užívať a nikto trpieť. Preto vrelo to už veľmi v ľud­skej spoločnosti, a keby nebola vypukla vojna, iste by bola vypukla ne­jaká revolúcia.

Lenže dnešná vojna, nech je zato Bohu chvála, otvára ľudom oči. Dnes nemôže povedať už nikto: Nepotrebujem ťa! —• ale sme utisnutí na pomoc iného, chudobný na majetného a majetný na chudobného, úradník na roľníka a roľník na úradníka. A dnes veľmi zkušujeme, že treba poslúchať. Kdeže by sme boli dnes už bývali, keby nebol občan poslúchal svoju vrchnosť a vojak svojich predstavených? Dnes majú všetky spoločenské triedy spoločný osud, ktorý spája ich v jedno. Dnes ľudia uznávajú, že náboženstvo Kristovo je dobré, lebo učí, aby sme sa ctili, milovali, si pomáhali, spravedlivé rozkazovali a ochotne poslú­chali. A čo uzná rozum, to prijme aj srdce. Preto otvárajú sa dnes srdcia duchu Srdca Ježišovho, ktorý nachádza sa v kresťanskom ná­boženstve.

Či tedy chcete byť kresťanmi, vy vyššie postavení? Ak áno, choďte učiť sa od Srdca Ježišovho: Čo ste učinili jednému z najmenších mojich bratov, mne ste učinili, a viďte, že Pán Ježiš zaobchádza s chudobnými a neučenými láskavé, ako so svojimi bratmi, a robte tak aj vy. A či chcete byť kresťanmi aj vy podriadení? Choďte učiť sa od Srdca Ježi­šovho posluhovať, usilovne pracovať, trpieť, znášať duševnú úzkosť a či telesné muky, a robte potom aj vy tak. Pán Ježiš poslúchal vo všet­kom len nebeského Otca, a vy tiež nielen že urobíte takto šťastnou ľud­skú spoločnosť, ale i poslúchnete nebeského Otca.

(Dla M. Qatterer, Weckruf der Zeit III.) Stanislav Kianička.

Utrpenie a smrť Pána Ježiša. Modlitba Pána Ježiša v záhrade.

ármutok Pána Ježi­ša dosiahol v zá­hrade tak vysoký stupeň, že riekol svojím učeníkom: „Smutná je moja duša až na smrť." Vnútorné utrpenie Pána Ježiša bolo tak veľké a tak znesiteľné, že by

bol skutočne zomrel, keby ho nebol Otec nebeský posilnil k znášaniu ešte väčších utrpení. Potom šiel Pán Ježiš ešte niekoľko krokov napred, padol na tvár svoju, modlil sa a hovoril: „Otče môj, ak je možno, nech ma po­minie tento kalich!" Tieto slová majú dvojsmysel. Ony nám vyjadrujú tak najsilnejšie ustrnutie pred nastávajú­cim utrpením, ako i najväčšie túženie po utrpení.

Predovšetkým viďme, v akej zo-vuajšej postave tela modlil sa náš Spasiteľ tieto slová. On nepadol len na kolená, ale na svoju tvár. Ježiš, ktorý zaujal naše miesto, ležal pred tvárou Otca nebeského ako červík v prachu, ako sa zvláštne sluší pre nás úbohých smrteľných pred bránou ve­

lebnosti božskej. Kornelius a Lapide poznamenáva, že náš božský Vyku­piteľ leží tvárou na zemi po prvé, aby vyjadril svoju veľkú boľasť; po druhé nám ponechal vznešený príklad poníženosti; po tretie, aby dokázal Otcovi nebeskému svoju najväčšiu úctivosť; po štvrté, aby vyjadril, jak ťažko ležala na ňom hrozná ťarcha našich hriechov; po piate, aby sa z lásky k nám pred­stavil Otcovi nebeskému ako dlžník a pokuty hodný. To je úctivé a opravdu dojímavé držanie sa Pána Ježiša pri modlitbe kým mnohí kre­sťania, keď sa modlia, hanbia sa zo­hnúť koleno pred svojím Bohom, kľačať pred Tým, ktorý je ich Stvo­riteľ a ich večný Sudca. A jakí sú to tí ľudia, ktorí pohoršenie dávajú v kostole svojím roztopašným a ľah­komyseľným chovaním sa? To mô­žu byť len takí, ktorí majú prázdnu hlavu alebo sú mravne zkažení. Sú to pyšní, otroci ľudí; sú, ktorí slúžia bruchu a klaňajú sa zrnám. Preto soberme sa vždycky, keď sa chy­stáme k modlitbe, pamätajúc na to, kto sme my a kto je ten, s ktorým chceme rozmlúvať.

Pán Ježiš modlil sa v najväčšom zármutku, teda v takej duševnej ná­lade, v ktorej by premnohí boli po­vedali,: Nemôžem sa modlif. To je naša'práve najväčšia bieda, že v sú­žení a zármutku a iných duševných utrpeniach zanedbávame modlitbu. Ba často prestávame modlif sa, lebo sme hádam mrzutí, lebo sme zlej vôle. A predsa vtedy, keď sme v zá­rmutku, je modlitba najpotrebnejšia. Lebo tie hodiny zármutku sú práve, v ktorých nás zlý nepriateľ najviac napáda pokušením a naše telesné sily sú najslabšie k odporovaniu po­kušeniu. Preto, keď v týchto hodi­nách nehľadáme vo vrúcnej modlit­be pomoc s-hora, podľahneme poku­šeniu. Mnohí v mrzutosti a zármut­ku reptajú proti prozreteľnosti bož­skej, započnú kliať a Bohu rúhať sa. Jedni prepíjajú svoju mrzutosť v krčme, druhí hľadajú uľavenie svo­jich duševných utrpení v nečistých radostiach tela. Preto nasledujme príklad božského Spasiteľa, ktorý smutný až na smrť, trikráť modlil sa k Otcovi. Hovorme si: Kristus mohol modliť sa vo svojich dušev­ných utrpeniach, teda i my môžeme. Potom i my zkúsime na sebe, čo žalmista o sebe povedal: Nedala sa potešiť duša moja; spomínam na Bo­ha a teším sa.

Potom, Pán Ježiš modlil sa, kým priatelia spali. I môže sa udať, že ťa v tvojom utrpení všetci ľudia opu­stia. Nestane sa za života, i býva to pri smrti, keď musíme len sami predstúpiť pred súdnu stolicu božiu. Tu teda nepozostáva nič iného, len modliť sa a hovoriť: „Pomoc vaša je v mene Pánovom. Kristus modlil sa, kým jeho učeníci spali. I my mu­síme sa modliť, keď sa nachodíme

medzi spiacimi, to jest, keď musíme obcovať s vlažnými a lenivými kre­sťanmi, a to s jednej strany, aby nás ich príklad nenakazil, s druhej stra­ny, aby sme hlasom našej modlitby zbudili spiacich z ich nebezpečného spánku. V tom ohľade často jediný úd rodiny, ktorý vie dobre modlif sa, je pre ostatných veľkým pože­hnaním. Ale keď tí už musia modlif sa, ktorí sa nachodia medzi spiaci­mi, čím viac musia to činiť tí, ktorí žijú medzi mŕtvymi, to jest medzi hriešnymi; tí, ktorí musia obcovať s ľuďmi, ktorých srdce je plné bez­božnosti, ktorých jazyk je plný ne­čistoty.

Konečne, Kristus modlil sa, keď sa shromažďovali, aby ho chytili a po­tupnej smrti odovzdali. Tieto okolno­sti ukazuje nám zbraň, ktorú máme potrebovať, keď Kristus býva či v jeho Cirkvi, či v nás, jeho bratoch, od sveta prenasledovaný. Tou zbra­ňou je modlitba. Keď Peter hneď po­tom uderil mečom, dostal od Krista rozkaz, aby meč vložil, do pošvy. Len s modlitbou a pritom s trpezli­vým znášaním všetkých utrpení má­me sa postavť voči našim nepriate­ľom. Už prví kresťania poznali prí­klad a učenie svojho Majstra. Preto nachodíme ich pri spoločnej modlit­be, aby tým vybojovali vyslobodenie prvého pápeža, ktorý ležal v oko­vách vo väzení. A tak bolo vo všet­kých neskorších stoletiach až po na­še dni, kedykoľvek sa opakovala smutnohra záhrady Olivovej ohľa­dom svätej Cirkve. Preto i my chyť­me sa v tomto utisnutom čase zbra­ne modlitby a s dôverou čakajme vy­slobodenie našej svätej Matky, Cir­kve od toho, ktorý spravuje srdcia" kráľov, ako on chce; od toho, ktorý

109

má i moc roztřepat' a rozdrtiť vý­tržníkov ako hlinenú nádobu.

Potom, uvažujme detskú dôveru Spasiteľa, ktorá sa javí vo slovách: „Otče môj!" Vzdor tomu, že ho Boh hrozne utrpením zastihnul, menuje ho Otcom. Jak celkom ináč je to u nás! Keď nás Boh bije utrpením za naše hriechy, alebo že nám chce dať príležitosti, aby sme hriechy naše odkajali, zásluhy pre nebo shroma­žďovali, len zriedka a veľmi ťažko pripadá nám to slovo „Otče" vyslo­vit, lebo v srdci našom považujeme Boha za prísneho Pána a žarnoka a nie viac za otca. A predsa môžeme byť istí, že sotva môžeme Bohu väč­šiu česť preukázať, ako keď ho v utrpení dôveryplne pozdravujeme najsladším menom „Otče".

Ďalej obdivujeme úplné odovzda­nie sa Spasiteľa do vôle božej. „Ak je možno, nech pominie tento kalich; avšak nie ako ja chcem, lež ako ty." A tu uvažujme, aké muky a boľasti obsahoval kalich, ktorý mal Spasiteľ vyprázdniť. Preto dokážme v našich menších utrpeniach väčšej trpezlivo­sti a väčšieho odovzdania sa do vôle božej.

„Avšak nie ako ja chcem, lež ako ty." Týmito slovami nás učí božský Spasiteľ, že je nám dovolené Boha prosiť, aby odvrátil od nás čierne ne­hody a súženie, ak len úplne podro­bujeme našu vôľu vôli božej.

Jedného dňa rekol Pán svätej Ka­taríne zo Sieny: Vedz, že spása mo­jich služobníkov a ich celá dokona­losť v tom väzí, že činia leda moju vôľu; že sa vždy a zo všetkých síl snažia, aby plnili moju vôľu a každú chvíľu ich žvota mňa poslúchali, mňa jedine ctili a na mňa hľadeli. A čím Pilnejšie snažia sa to činiť, tým bliž-

f i )

:

šie prídu k dokonalosti; lebo vtedy mňa sa držia, ktorý som najvyššia dokonalosť a spojujú sa so mnou. Z toho jasne vidíš, že nemôže byť nič slávnejšieho, nič potešnejšiého a nič záslužnejšieho, než verne a náležité plniť vôľu božiu. Všetko iné, nech sa to zdá byť v očiach sveta bársjako veľkým a chvalitebným, v očiach bo­žích nemá žiadnej hodnoty. Ale všet­ky skutky, ktoré sa vykonávajú dľa vôle božej, hoci sa zdajú byť najcha-trnejšími, sú opravdivé veľké, lebo slúžia k osláveniu Boha a spolu obo­hacujú dušu velikými zásluhami.

I čože je vôľa božia? Predovšet­kým chce Boh, aby sme jeho priká­zania a prikázania jeho svätej Cír­kve svedomité zachovávali. Boh chce, aby sme život a čnosti jeho božského Syna pilne uvažovali a dľa našich síl nasledovali, ako to činie-vali svätí. Ďalej, Boh chce, aby kaž­dý povinnosti svojho stavu a zvlášt­neho povolania verne a s dobrým ú-myslom plnil. I to chce Boh, aby ka­ždý poslúchal právnej duchovnej i svetskej vrchnosti.

Konečne, pod vôľou božou rozu­mieme i rozličné vnútorné a vonkaj­šie protivenstvo toho biedneho po­zemského života, ako: starosti a po­kušenia, ztráty, nemoce a iné ťažké súženia. Boh chce, aby sme i horko­sti trpezlivé znášali, ktoré nám druhí zapríčiňujú, keď s nami zle zachá­dzajú," nás ohovárajú a nespravedli­vé prenasledujú. Čítaj len životy svätých a uvidíš, koľko nespravedli­vosti museli trpieť od bezbožných a zaslepených ľudí. Ale oni to všetko znášali so živou vierou, s obetavou láskou a s veľkou trpezlivosťou, le­bo vedeli, že to všetko bolo z dopu-stenia božieho.

110

Práve v znášaní súženia a zármut­ku osvedčujú sa mnohí slabými. Pre­čo? Lebo hTadia len na prirodzené príčiny a na horkosť súženia a zhola nemyslia na múdrosť a dobrotivosť Prozreteľnosti božej, ktorá tieto zku-šovania dopúšťa k spáse svojich vy­volených. Tu všimnime si poníženia, ktoré nám dáva svätá Magdalena z Pazzis. Ak ťa súženie zastihne, chráň sa, aby si ho neodlúčil od vôle bo­žej; lebo ináč bude ti neznesiteľnou ťarchou. Poniektorí myslia, že v ne­moci nemôžu ničoho činiť na česť Boha a nepamätajú na to, že práve vtedy činia najviac atnajlepšie k slá­ve božej, keď dľa vôle božej trpezli­vé trpia.

Túto pravdu položil blahoslavený Ján z Avily na srdce svojmu nezdra­

vému priateľovi. Keď sa dozvedel, že sa jeho priateľ veľmi ponosuje, že musí na nemocnej posteli daromné ležať a nemôže nič robiť pre Boha, písal mu tieto slová: Milý priateľu! My sme na svete, aby sme činili, čo Boh chce. Preto sa denne modlieva­me: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi!" Netráp sa a nerozmýšľaj o tom, čo by si mohol teraz robiť, ak by si bol zdravý, lež uspokoj sa tým, dotiaľ byť nezdravým, dokiaľ sa Bo­hu ľúbi. Lebo keď chceš skutočne plniť vôľu božiu, musí ti byť rovno platné, či si zdravý a či nezdravý.

Skúmaj sa, křesťane, či plníš svä­tú vôľu božiu alebo trpíš a jako ju plníš alebo trpíš, a poznáš, jak ďale­ko si prišiel ku kresťanskej dokona­losti a uistil si tvoje večné spasenie.

s^pss Pane!

Či mi pošleš biedu a zármutok, Či mi pošleš bôle hrozitánské, Nech je zato pochválené všade, V celom svete Tvoje Meno Božské!

Či mi pošleš plač a nariekanie, Či mi pošleš kríže veľké, tažké, Nech je zato pochválené všade, V celom svete Tvoje meno Božské!

A keď bys' mi poslal veľká slávu, Radost, k tomu veľké potešenie, Nech je zato pochválené všade Meno Tvoje, ale moje nie!

Kebys' mi dal mádrosf prevelikú. Veľké čnosti a veľké imanie, Nech je zato pochválené všade Meno Tvoje, ale moje nie!

P. Trenčan.

$&?

Ill

Moc přímluvy Panny Marie. o kresťanský rud od vždy myslel a veril o Kráľovnej nebe­skej i o moci jej přímluvy u trónu božieho, to jeden básnik španielsky veľmi krásne a ja­drne vyjavil v jeho jednej piesni ná­rodnej. Obsah tej piesne je nasledov­ný : Istý celkom

spustlý človek, ktorý bol svojím rie-šľachetným životom a svojou neka-júčnosfou už dávno peklo zaslúžil, obrátil sa s poníženou prosbou ešte v ostatnú chvíľu, prv než by sa mal po­staviť pred súdnu stolicu večného sudcu, k jeho najsvätejšej Matke a prosil, aby ho ratovala. Dobre vedel, že sa mu vo večnosti nie veľmi do­bre povedie, ale i to poznal, že mu v tomto páde môže len najsvätejšia Matka Božia pomôcť. Ak tá ho od­mrští, vtedy niet preň žiadnej pomo­ci. A Kráľovná nebies čo učinila? Či bola ihned hotová prosiť za človeka, ktorý zdal sa mať za cieľ svojho ži­vota obrážať jej božského Syna? Jej láskavému materskému Srdcu ťažko,

veľmi ťažko pripadá odmrštiť nieko­ho, keď uvažuje, že každá duša, a to i najväčšieho hriešnika je vykúpená cenou krvi Ježišovej. Ihned pobrala sa k Ježišovi, božskému sudcovi, aby sa za veľkého hriešnika primlúvala. Ale, Matko, čo myslíš? oslovil Ježiš Matku a ukázal jej knihu dlhov hrieš­nika, každá strana je plná špatných činov a veľkých hriechov — nie — žiadne milosrdenstvo, lež prísna spravedlivost! To ťažko trafilo milo­srdné Srdce Máriine. I teda mala za túto dušu daromné stáť pod krížom, daromné plakala a obetovala predra­hú krv Ježišovu? Preto sňala Maria korunu s hlavy a podala ju Synovi svojmu a riekla: Nechccš-li odpustiť tomuto hriešnikovi, i nie som Kráľov­ná a nenosím žiadnej koruny. I čo mal Ježiš urobiť? Musel prosbe svo­jej najsvätejšej Matky povoliť a dať úbohému hriešnikovi ešte v jeho po­slednom okamihu milosť úprimnej ľú­tosti, aby bol zachránený od večnej smrti.

V tejto vtipnej legende leží pre na­še hriechami obťažené svedomie veľ­ká útecha. Áno, tu rozumieme slovám svätého Bernarda: „Mojou jedinou nádejou po Ježišovi je Maria." I ked

by nebolo ničoho, čo by nás mohlo pohnúť, aby sme Mariu verne a hor­livé ctili, to nech nám je nadostač: Maria svojou přímluvou moja jediná nádej! Vskutku, tak mnoho je biedy a tak veľkej psoty, ktorá ma tlačí na tele a na duši. Potreby moje sú tak nepočetné a výhľady tak mračné, že potrebujem matky, ktorej silnej prí-

jakože má byť Maria po Ježišovi mo­jou jedinou nádejou, a jako má ma pohnúť, aby som ju ctil, keď som ju tak často a tak mnoho ráz vzýval v mojej záležitosti, a predsa nebol som vyslyšaný? Ja som na jej česť dával slúžiť sväté omše, putoval som na jej milostné miesta, obetoval som sviece, vykonával deväťdňové pobožnosti,

Wxff%sfa&

':;;

'; • • ' ••'. Í f

WĚĚr* •

& Q ; : ; : ^ • ; '•-,:.••"-'

JU ífifÉfty .

m-:^^mäM . ;\\

'^rfWmSSIaltmai

mluvy sa môžem s celou nádejou a úplnou dôverou duše zachytiť, že ctím Matku, ktorá odpláca uctenie rýchlou, účinlivou 'a láskavou pomo­cou. A tó činí Maria. Preto venujme tejto Matke našej, nádeji našej my­šlienky a city srdca nášho, sily našej duše, až prídeme k nej!

Predsa obávam sa, že mi povieš: I

upomínal som ju na slová jej vrelého ctiteľa: „Rozpomeň sa, ó, najdobro-tivcjšia Panno", kľačal som pred jej oltármi a obrazmi, že skoro dieru som vykľačal, a predsa nebolo mi spomoženo, predsa ešte vždy leží ťarcha utrpenia ťažko na mojom srdci. I teda jako sa to srovnává: Maria, moja jedinná nádej a byť ne-

113

vyslyšaný? Hľa, nebude keď prezkúmame príčiny, pre ktoré Maria nevyslýchá prosby. A môžeme tri príčiny udať.

Prvá príčina je, že sa často mod­lievame k Marii vo veľmi zlom stave duše, to jest s ťažkými hriechami na srdci, a pri tom nečiníme zcela ni­čoho a ani vôle nemáme, aby sme ich oľutovali a im vyhybovali. Chceme sa k Marii sblížit najmenej, musíme byť hotoví, aby sme hriechy oľutovali a im vyhybovali. Lebo môžeme-li žia­dať, že nás Maria vyslyší, ked po­kračujeme to milovať, čo ju zarmu­cuje. Hriech zarmucuje Mariu. Preto som povedal, že hriešnik musí sa sna­žiť hriechu vyhybovať. Áno, keďby hriešnik vôbec nesmel sa modliť k Marii, vtedy opravdu zle by s nami vyzeralo. Ale nie, každý môže a smie prísť k1 Marii, ale musí ľutovať, že zhrešil a úprimne sa musí snažiť kaž­dému hriechu vyhybovať. Preto, ked budúcne obrátiš sa k Marii v neja­kej záležitosti, pozri sa najprv do svojho svedomia a zkúmaj, či sa v ňom nenachodí niečo, čo by mohlo prekariť vyslyšanie tvojej prosby.

Druhou príčinou, prečo naše pros­by nebývajú vyslyšané, je, že sa ne­modlíme pravým spôsobom. Medzi modlitbou a modlitbou je veľmi veľký rozdiel, a vyslyšanie modlitby závisí od toho, jako ich vykonávame. Tak je i s našimi modlitbami k Marii. K Marii musíme prichádzať a modli f sa s úctivosťou. Pamätajme na to, že mluvjme s najvyššou Kráľovnou nebies, pred ktorou sa i anjeli sklo­ňujú, ktorú Boh sám tak veľmi po­ctil a povýšil. Potom musíme sa mód­ni s poníženosťou. Hovorí sa: Rovný s rovným chodí. I ktože bol poníže­nějším od Marie? Chceme teda, aby

naše modlitby pohly jej srdce k milo­srdenstvu a pomoci, musí ich sprevá­dzať ponížené smýšľanie nášho srdca.

Treťou príčinou nevyslyšania na­šich modlitieb je, že často prosíme len márne veci. A ktoré sú to tie márne veci? Tie, ktoré sú škodlivé našej duši alebo jej málo osožia, teda ktoré sa nepoťahujú na dušné spase­nie. Prosíme na príklad časné dobrá. Maria nám ich odopre, lebo by nás mohly doviesť do večného zatratenia. Prosíme zdravie. Maria nám ho ne-vyprosuje, lebo nemoc nás istejšie ve­die do neba. Matka prosí, aby jej choré dieťa zostalo pri živote. Maria vezme ho, lebo by mohlo ináč zahy­núť a prísť na bludné cesty. My mu­síme radi byť, že nám Maria niekedy odopre jednu-druhú prosbu. Lebo vo veciach duševného spasenia bývame často tak slepí a nerozumní, ako die­ťa, ktoré žiada nôž, ktorým sa ko­nečne poraní. Ale Maria v nebi dobre vie, čo našej duši osoží a preto nám to predovšetkým Vyprosí.

To by boly teda príčiny, prečo Ma­ria často nevyslýchá naše prosby. Ale volajme len k nej ako sa sluší, vtedy nás vždycky vyslyší, nám po­môže, hoci ináč, nežli si myslíme. Máme a môžeme byť istí, že ani jed­no Zdrávas nie je daromné, ktorým voláme k Marii, a hoci i teraz, ako sa zdáva, neprichádza pomoc, ale jed-núc príde hodinai, v ktorej nám všet­ko s najhojnejšou materskou ochra­nou bude odmenené. A to sa stane v hodinu smrti.

Pred niektorým časom videli ľudia kľačiavať dievčatko pred milostným obrazom Panny Marie vo Viedni. Ono pozdvihovalo s najživšou dôverou svoje zaslzené oči k láskavej pomoc nici a prosilo len jedno od nej: „Dra

8

há Matičko nebeská, daj mojej chorej maminke zdravie." Vskutku, matka dievčatka bola ťažko nemocná. Ona počula raz od susedky, že tu len Mat­ka nebeská môže spomôcf. To slovo si dievčatko zapamätalo, a od tej chvíle chodievalo k milostnému obra­zu Panny Marie a volalo: Drahá Ma­tičko nebeská, uzdrav moju nemocnú matku!

A či Maria vyslyšala tak detskú, dôvernú modlitbu? Nie. Jedného dňa zavolala nemocná matka svoje diefa k posteli, za chvíľku hľadela naň a potom riekla: Diefa moje, zostaneš mi dobrým? Áno, odpovedalo, pla­čúc, dievča.

Hľa, ja ťa teraz musím zanechat a ísť k láskavej Matičke nebeskej, a keď ostaneš dobrou, prídem a vez­mem ťa k sebe. Matka vložila ruku na hlavu svojho dieťaťa a prosila naň hojne požehnania s neba. „0, Maria, zachovaj dieťa moje tak nevinným, ako je teraz!" a potom zomrela. Die­ťa nemyslelo, že by jeho matka bola zomrela, a preto ešte ďalej modlie­valo sa za jej uzdravenie. Ale keď prišli čierno odetí chlapi a matku vlo • žili do rakve, tu rozpamätalo sa die­ťa, že títo chlapi zomrelého otca vy­niesli z domu a z obavy, že to uro­bia i .s matkou, zachytilo sa rakve tak silne, že ho len násilím mohli od­trhnúť. Chudobní príbuzní zaujali sa sirôtky. Predsa dievčatko cítilo sa opusteným. I vzalo papier a napísalo nasledujúci list:

Milá, dobrá maminko! Co ste do neba odišli, som veľmi

opustená. Ta by som rada prísť k vám. Tetička je veľmi dobrá ko mne,

ale ani z ďaleká nie tak dobrá, ako vy. I veľmi zle sa jej vodí. Manžel jej nedávno umrel, zaiste stretli ste sa s ním. Z bytu museli sme sa vy­sťahovať, a teraz žijeme v jednej tmavej uličke. Ukážte i milej Matičke nebeskej môj list, a proste ju pekne, aby ma vzala k sebe. Ó, jak rada chcem byť pri nej! V nebi musí byť krásne, ináč boli by ste sa už dávno zpät vrátili. Ruka ma veľmi bolí. Ne­dávno musela som ťažký kôš s dre­vom niesť. Keď ste vy boli pri mne, to som nemusela činiť. Cím skorej ma vezmite k sebe. Stotisíc ráz vás bozkávam. Dora.

Dievča složilo list a na obálku na­písalo: „Mojej drahej maminke v ne­bi" a hodilo list do listovnej schrán­ky. List oddali poštovnému správco­vi. Prečítal neobyčajné písemko, a bol už i odhodlaný k tomu, čo si my­slel. On mal milú paňu, veľký maje­tok a dobrý plat, a len jedno chybo­valo k jeho šťastiu, totiž že nemal žiadnych detí. A teraz Prozreteľnosf božia doniesla mu dievčatko. IhneJ dá ho hľadať, a prijal ho za svoje. Úbohá sirôtka mala teraz dobré dni. Po usilovnom vychovávaní vstúpila do kláštora a požehnane účinkovala v jednom ústave, kde vštepovala svo­jim žiačkam vrelú lásku k Marii. I tak bola jej prosba vyslyšaná, hoci nie v tom, o čo prosila; ale predsa tak, ako to milá Matka Božia pre ňu za naj­lepšie uznala.

Táto jednoduchá udalosť nech ťa pohne, aby si vždycky so stálou dô­verou a tak, ako sa sluší, ctil a vzý­val Mariu, našu jedinú nádej po Je­žišovi.

excese)

115

S 2 8 8 g » ^

Niektoré příklady pobožnosti k sv. Jozefovi. 1. Svätý František Salezský vo

svojej modliacej knižke mal len jeden jediný obrázok, a to svätého Jozefa. Vo všetkých spisoch mluví o sv. Jp-zefovi s veľkou láskou a nadšeno­sťou. Svätému Jozefovi ako svojmu najvernejšiemu ochrancovi a otcovi venoval svoju prácu o láske k Bohu a chválil sa, že tomuto veľkému pa­triarchovi s telom i dušou prislúcha. Rádu od Navštívenia Panny Marie, ktorý bol založil, dal svätého Jozefa za ochrancu a sestrám, zvláště mlad­ším a počiatočníkom, odporúčal, aby si svätého Jozefa vyvolily za zvlášt­neho učiteľa a vodcu na ceste vnú­torného života.

2. Ctihodná matka Rivier, zaklada­teľka sestier od Obetovania Marie, neustále rozjímala čnosti svätého Jo­zefa, menovite jeho ducha viery a modlitby, jeho lásku k mlčaniu, jeho dôveru v Prozreteľnosť božiu, jeho úplnú oddanosť do vôle božej, j eho chudobný, nízky a skrytý život. Ona Predstavovala sestrám svojim sväté­ho Jozefa za vzor a povzbudzovala ich, aby ho vo všetkom následovaly. Zvláště odporúčala ho ako vzor pri vychovávaní im svěřených detí. Ho­vorievala im: Chovajte sa naproti

vám svereuým deťom, ako sa choval svätý Jozef naproti Ježiškovi. Sta­rajte sa o ne, ako Jozef, majte úcti­vosť naproti nim, keď v nich a zvlá­ště v chudobných začujete to božské dieťa, o ktoré svätý Jozef sa staral a mu najhlbšiu úctu preukazoval. Rodi­čia, všimnite si toho napomenutia.

3. Svätý Klement Maria Hofbauer,. prvý nemecký redemptorist, založil vo Varšave ústav pre siroty a iné chudobné deti. Okojp roku 1806 po­vstala taká drahota, že každý musel sa uskromniť. Almužny, ktorými sa ústav udržoval, prichodily tak zried­kavé, že konečne všetky zásoby boly vyčerpané. V tejto veľkej núdzi šiel svätý Klement do kostola, padol na kolená pred obrazom svätého Jozefa. A kým sa ešte modlil, složili neznámi ľudia zásobu potravín, ktorá dotiaľ stačila, až prestala drahota.

4. Pri stavaní kláštora v Avile pri­šla svätá Terézia jednúc do veľkej núdze, lebo nemala čím vyplatiť ro­botníkov. A kamkoľvek sa obrátila, nachodila nikde prostriedku, aby vy-viazla z toho zmätku. Tu zjavil sa jej svätý Jozef a ponuknul sa jej za po­kladníka: lebo jej sľuboval, že penia­ze nebudú jej chybieť a kázal jej, aby

116

sa len pojednala s robotníkmi o den­nú mzdu. Svätá Terézia to učinila, hoci nemala ani haliera vo vačku. Sv. Jozef, jej verný pokladník, zadovážil jej toľko peňazí a takým spôsobom, že všetci, ktorí videli, nemohli sa na­dostač načudovať.

5. Keď roku 1638 zastihol mesto Lyon hrozný mor, udalo sa tam toľ­ko zázrakov, že by sa mohla veľká kniha nimi napísať. Otec Barry na­značil mnoho týchto zázrakov. Medzi inými sdeľuje, že mnohí obyvatelia nosili prstene, v ktorých bolo vpísané meno svätého Jozefa, aby tým boli zachránení od moru a že Pán Boh odmenil ich vieru a dôveru tým, že žiaden z nich nebol* zachvátený ne­mocou.

6. Istá osoba, ktorá urobila sľub či­stoty, bola tak nešťastná, že sa proti tomu sľubu prehrešila. Vo svojich spovediach z hanby tajila to a za dlhší čas ostala v nemilosti božej, a svedomie ju hrýzlo a trápilo. Ne­šťastná dobre vedela, že len úprim­nou spoveďou najde pokoj duše; ale k tomu nemohla sa odhodlať. V tejto najväčšej biede vezme svoje útočište k svätému Jozefovi. Koncom devia­teho dňa falošná stydlivost bola pre-

Táto najvyššia a najhodnejšia Sviatosť je spasiteľné lekárstvo proti všetkým mdlobám duše i tela, posil­ňuje nás k dobrému, pomazáva nás s nebeskou čnosťou, aby rany hrie­chov zahojené, zlé náklonností ukro-

možená a úprimne i ľútostivé sa vy­spovedala. Od tej chvíle považovala svätého Jozefa za svojho ochrancu, sverila mu svoju dušu i zaumienila si, stále nosiť pri sebe obraz svätého Jo­zefa, a to i v noci, aby jej bol štítom proti zlým pokušeniam. A svätý Jo­zef odmenil jej pobožnosť a vernosť mimoriadnymi milosťami.

7. Bollandisti, spisovatelia skutkov svätých, sdeľujú nasledujúce zázrač­né uzdravenie, ktoré i protestantskí lekári potvrdzujú. Jedna mníška z rá­du svätého Augustína, trpela vyše troch rokov tak veľké boľasti, že ča­sto i zamdlela. Keď lekári vypovedali všetku nádej na vyzdravenie, obrá­tila sa k svätému Jozefovi, ktorého vždycky veľmi ctievala, opásala sa opaskom, ktorý bol vzývaním sväté­ho Jozefa posvätený a začala so spo-lusestrami konať deväťdňovú pobož­nosť k svätému Jozefovi. Na konci deviateho dňa kľačala, od boľasti skoro zamdlená, pred obrazom sväté­ho Jozefa. A kým ho prosila o uzdra­venie, razom přestaly všetky boľasti a žila ešte sedem rokov bez toho, že by bola len najmenšiu z predošlých boľasti cítila.

tené, pokušenia přemožené a jeho nápady umenšené boly. Dodáva no­vú milosť, začatú čnosť rozmnožuje, vieru upevňuje, nádej posilňuje, svätú lásku zapaľuje a rozširuje.

<3gf3ffl&2@

Nasledovanie Krista o prev. Sviatosti.

liplfipl

Manna. ôžem povedať: Keby cez jeden rok zakaždým, keď v

robotné dni na sv. omšu vyzváňajú, okolo kostola dukáty pršaly, ktoré by si mohol každý posbierať, myslíš, že by sa našiel čo len jeden v meste alebo v dedine, ktorý by riekol: „Nemám na to času?" Ja aspoň to myslím, že by zaiste vyhnal sedliak alebo remeselník ženu a deti všetky, keby bolo treba, i kor­báčom do kostola, a sluhovia i slúžky pracovali by pozdejšie mileradi tým usilovnejšie, aby len mohli za tú polhodinku ísť zlato sbieraf. v

No, neprší síce pri sv. omši zlato, ale celky, isté je, že pri nej splýva božské požehnanie i na časné veci pre tých, ktorí sú nábožne na nej prítomní. Božie požehnanie ale viac je hodné, než tvoja polhodinná práca. Božie požehnanie môže teba alebo tvojich za­

chrániť od nejakej nemoce, alebo od iného akéhosi nešťastia, ktoré ti viac škody zapríčiní, než ti tvoja polhodinná práca osohu prinesie. Po­znal som v istej chudobnej obci medzi horami jedného sedliaka, bol on najbohatší medzi všetkými, stál asi na dvadsaťtisíc zlatých. Tohoto sed­liaka vídal som každodenne na sv. omši. Tak to robieval vraj už i jeho otec, povedal. Udalosť sv. Izidora, za koho anjeli orali, kým on bol na sv. omši, môžeš si v legende prečítať.

Predrahý čitateľu Posla! snáď i tebe leží velmi na srdci nejaká časná potreba a chcel by si sa jej rád oslobodiť. Okús to a chodievaj

cez dlhší čas každý deň na sv. omšu a slyšievaj ju vrúcnou pobožno­sťou. Uvidíš potom, božie požehnanie ti nevystane; tak alebo inak, ale zaiste sostúpi na teba, na pr. že konečne predsa ráz nahliadneš, že sa ti treba základne k P. Bohu obrátiť a zanechať niektorý tebe dobre známy hriech, ktorý je snáď príčinou tvojej núdze. Nedôveruje-li snáď týmto mojim slovám? Tak ti treba pozor dať. Snáď schovaný je v tebe ešte jeden tajný nepriateľ sv. omše, totižto '

slabá viera v moci tejto veľkej obete. Dajme tomu, že bys mal pri sebe človeka veľmi sebe nepriateľ­

ského, ktorý ťa dnes chce okradnúť, alebo inú akúsi škodu ti zapríčiniť. Ja by som vedel o ňom a upomenul by som ťa na neho. Istý som, že bys mi zato bol veľmi povďačným a odstránil by si od seba toho zlost­ného človeka. Nuž, tak poďakuj sa mi aj teraz. Prezradil som ti nie menej, ako osem nepriateľov, ktorí ťa chcú oklamať a priniesť o draho­cenný poklad sv. omše. Na tebe je včuľ rad obzrieť sa, ktorý z nich

119'

číha predovšetkým na teba. Chyť ho, odsof ho preč od seba, nedaj, žeby f a ktokoľvek olúpil o tak veľký a vzácny dar.

Tu mi ešte na konci čosi prišlo na um. Keď náš drahý Spasiteľ visel na kríži, vysilil sa takrečeno celky vo svojej obetavej láske, aby vyslo­bodil ľudí od časného i večného zahynutia. Kéď on ale pozrel s kríža okolo seba a tam ďalej ku Jeruzalemu, musel vidieť, jak u tak mnohých — ach, veľmi mnohých, bude jeho všetka obeta a láska nadarmo, lebo odsotili od seba neverné a zlomyseľné jeho veľkú obetu, ktorá ho toľké muky stála. To muselo zapríčiniť Srdcu umierajúceho Vykupiteľa cel­kom zvláštne ťažkú a trpkú muku.

Či sa to nestáva ešte i dnes a každý deň? Drahý Spasiteľ obnovuje v nepočetných každodenných sv. omšiach veľkú obetu krížovú ľudom na prospech. A títo málo dbajú o ňu, ba mnohí opovrhujú ňou a stavajú sa nepriateľsky, studeno a ľahostajne proti nej. Či to nemusí ľudsky řečeno jeho Srdcu ešte i dnes tú istú muku obnoviť, ktorú vtedy cítil na kríži? Či sa nemusí nad niekto! ými katolíkmi ponosovať, ako kedysi nad Jeruzalemom: „Ô, koľko ráz chcel som vás — keď zvony vyzvá-ňaly na sv. omšu — shromáždit okolo seba, tak ako sliepka shroma­žďuje svoje kurence pod krýdla — ale vy ste nechceli." Na poslednom súde nebude môcť síce žiaden dostatočnú, odôvodnenú výmluvu pred­niesť oproti zatracujúcemu ortielu, ale najmenej odsúdený katolík. Na všetky jeho výhovorky bude mu môcť večný Sudca odvetiť: „Však si mal predsa sv. omšu!"

Ite missa est. Na výchyrných pútnych miestach nachádza sa zvykle aj takzvaná

pokladnica, kde sú takzvané drahocenné dary nábožných pútnikov za sklom, aby si ich každý pozrieť mohol. I ja som zaviedol ctených čita­teľov Posla do pokladnice našej katolíckej Cirkve, do sv. omši. Ona je nekonečne bohatá; lebo obsahuje poklad všetkých pokladov, — Boho-človeka s jeho všetky dobrá pozemské prevyšujúcimi bohatstvami lá­sky, milosti a zásluh. Nie sú ony zatvorené, lež celky verejne pred te­bou, nielen k tomu, aby si si ich opozrel, ale abys' si plnou hrsťou dobre nabral z nich toľko, koľko len vládzeš.

Koľko ráz len vyzváňajú na sv. omšu, býva ti táto pokladnica otvo­rená. Buď teda rozumný, iď a naber si z nej. Čím viac si z jej pokladu naberieš, tým milšie je to pokladníkovi.

Týmto zatváram už svoje vyučovanie. A jako každý deň na konci sv. omši, tak i včuľ žehnám všetkých, ktorí tieto články o sv. omši po­zorne čítali, mlúviac: „Požehnaj vás všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch svätý." Amen.

6SS29

©SSäS

Mesačný _ochranca. Sv. Sabas, mučeník.

(12. apríla.)

vätý Sabas bol rodom Qót a narodli sa v Scitii. Od dětinstva bol v čisto katolíckom učení vychovaný. Už za svojej mladosti bol pravým vzorom tichosti, čistoty a všetkých kresťanských čností a preto i po­hania ho veľmi ctili. Zvláštne často a vrúcne sa mo­dlieval a tým spôsobom bol podivne naplnený nebe­skou múdrosťou, hoci aj mu ľudské vedomosti chy­bovaly. On miloval pokoj a tichú utiahnutosť. Ale keď išlo o česť božiu a náboženstvo, ihneď bol plný svätej horlivosti a neohrožené vystúpil za kre­sťanstvo.

Okolo roku 370 Atanarich, kráľ Qótov, prehral vojnu ' vedenú proti svojmu protivníkovi Tritigerovi, lebo tento

volal cilára Valensa na pomoc, ktorú dostal pod tou podmienkou, že prijal arianské vyznanie viery, ktoré cisár podporoval. Po uzavretí pokoja hľadel Atanarich sa tým vypomstiť, že začal všetkých kresťanov ohňom i mečom plieniť. I dal voziť modlu po krajine, a každého, ktorý odoprel jej úctu pre­ukázať, na samom mieste dal zavraždiť.

Poneváč svätý Sabas bol nielen veľmi bohatým mužom, ale ho i všetky triedy ľudu ctily a vysoko si vážily, preto pokúsili sa ho pohanskí úradníci kráľa tým zachrániť, že vyhlásili, že teraz už niet viac žiadneho kresťana. Svätý Sabas ale nedovolil, aby k vôli nemu falošné svedectvo dali. I pobral sa do shromaždenia a povedal, že je kresťanom. Ale pohanskí úradníci pred­sa prepustili ho, keď počuli, že celý svoj majetok rozdal medzi chudob­ných a teraz je skoro žobrákom.

Ale v nasledujúci rok bolo prenasledovanie kresťanov obnovené. Istý katolícky kňaz, menom Sansala, z počiatku bol uprchol, ale nazpät prišiel,

121

aby veľkonočné sviatky hodne slávil, pri ktorých mu svätý Sabas verne po­sluhoval. No hneď po sviatkoch pohanskí vojaci oboch chytili a sviazali. Nad to svätého Sabasa na ceste tŕnim a krovím vláčili, následkom čoho bolo jeho telo hrozne rozdriapané. Druhého dňa ráno Však bolo zase docela vyhojené a celkom zdravý kráčal pred vojakmi. Tu sa katovia rozvzteklili a znovu rozdriapali bičami a prútami jeho telo a vystavili ho hrozným mukám.

Keď Atanarich, pohanský kráľ, chcel nahovoriť svätého Sabasa, aby na znak odpadnutia od viery jedol z mäsa, ktoré bolo modlám obetované, tu povedal, že radšej chce zomrieť, než požívaním modlářských obiet zapreť vieru v jedného pravého Boha. Ba i keď niektorí mu priateľskí pohania, aby ho na živote zachoval, vykonali, že by mu bolo neobětované mäso predlo­žené, to odmrštil s najväčším rozhorčením, čím posilnil mnohých vo viere. Na to jeden z vojakov bodnul mu železnou palicou do pŕs tak silne, že skoro klesol mŕtvy na zem. Keď sa opäť zotavil, rozkázal Atanarich, aby bol ho­dený do rieky Mussovy vo Valaskú, kde sa i odobral z toho plačlivého údolia.

Vo všetkých týchto utrpenach osvedčil sa mučeník Kristov vždy stálym a trpezlivým a zo srdca Bohu ďakoval, že ho uznal za hodného, že mohol za vieru niečo trpieť.

I bol teda vo štvrtok po veľkonočných sviatkach 12. apríla roku 372. hodený do rieky. Sväté jeho telo nalezli zbožní kresťania na brehu rieky a odovzdali ho rímskemu vodcovi, ktorý poslal pozostatky do Kapadocie, kde

äfému Sabasovi bola veľká úcta preukazovaná. Svätý Pavel menuje Tesaloničanov „Bohu milými bratmi". Zaiste to

najväčšia chvála, ktorú im ústa svätého apoštola udeliť mohly, a ktorú Tesa-loničania i zaslúžili svojou vernosťou a bohabojnosťou. Nie láska ľudská, kto­rá sa zväčša opiera len o priazeň a obyčajne ťahá po sebe len nenávisť a a nepokoj, mrzutosť a nešťastie, donáša priateľstvo božie, lež láska k Bohu o pokoj, horlivosť a vytrvalosť je prameňom všetkej blaženosti. I my máme nároky na túto lásku božskú, lebo i my sme sa stali vyvolenými, tým, že sme sa narodili v lone Cirkve a kresťanskí rodičia nás vychovali. Ale či sa aj o nás môže povedať, čo povedá svätý Pavel o Tesaloničanoch? Ci sme aj my s radosťou a srdcom prijali slovo božie? Či sme sa stali vzorom pre veriacich? Viera ich nebola prázdna a nezdokonálená, lež živá a plná dobrých skutkov. Láska ich nebola slabá, nevyhybovala každému protiven­stvu, lež bola plná horlivosti pre svoje dušné spasenie a pre blahobyt blíž­neho. Ci aj naša viera je tak pevná a naša láska tak obetavá? či aj my sme na česť viere, ktorú verejne a ústami vyznávame? Alebo sa podobáme viac židom, ktorí vyhnali svätého Pavla z mesta?

I

Domáce hodiny. (Pokračovanie.)

teraz, priateľu, ukáž mi svoje hodinky, a-by som videl, či idú dobre, či sriadené sú d Ta veľkých sveto­vých hodín, to jest: či je tvoje srdce pri

všetkých tvojich denných prácach obrátené na lásku božiu, ako Srdce Ježišovo?

Pán Boh ti dal rozličné a krásne dary. Si snáď z bohatšieho domu a máš rozsiahle statky, hojnosť úrod­ných polí, tučných lúk a na nich hodného stáda. Si snáď i na duchu viac nadaný, nežli tvoji susedia, máš i vážnosť v obci. Telo tvoje je silného vzrastu, pevného zdravia, máš rovné údy, červené líca, krás­ne vlasy, ohebný jazyk, zlaté zauš-nice, hodbabnú šatku na hrdle a všetko ostatné, čo ešte k tomu pa­trí. I povedz mi, k čomu že toho všetkého užívaš? Snáď k tomu, aby si si u ľudí získal vence cti a slávy? Aby svet meno tvoje zveleboval, a chválorečmi podkadieval? Jestliže je tomu tak, vtedy tvoje vačkové ho­dinky, to jest tvoje srdce, idú veľmi

zle. Tvoje srdce nie je sriadené dľa Boha. Tvoje srdce túži a baží po chvále a sláve vlastnej a nie božej, lebo len samoláska ho pohýna a nie láska k Bohu. A vtedy platí tvoj ce­lý život u Pána Boha asi toľko, čo platia u teba staré, úplne zkažené hodiny, ktoré i.d celý rok idú zle a ešte horšie ukazujú. Také hodiny ti nikto neodkúpi a tebe iného nezo­stáva, než ich zahodť. A podobne učiní jednúc Boh i s tvojím živo­tom, jestliže ho stráviš ako doteraz, v márnivosti a pýche. I vstúpže raz do seba a sriaď lepšie svoje hodiny, sriaď svoje srdce dľa Srdca Ježi­šovho.

Pán Ježiš mohol dozaista mať statkov a pokladov sveta v hojnosti, mohol mať krásy a pohodlia tela a nádherného šatstva, akého by bol chcel, lebo bol Boh. A On potrebo­val vyrieknuť len jedinké slovo, a celý svet by mu bol k nohám složil koruny kráľovské a obsýpal ho cťou a slávou všemožnou. Áno, Ježiš mo­hol to učiniť, ani by nebol dakomu za mak ukrivdil; a predsa to neuči­nil, lebo jeho Srdce to nechcelo.

Všetek lesk sveta, všetka krása a sláva sveta, i všetko bohatstvo, to všetko nemalo u neho ani takej ce­ny, aby k vôli tomu jediného len slova ztratil. Nad to chcel Otec je­ho, aby sa takej cti svetskej za po­zemského života zriekol, lebo mu chcel dať za to tisícnásobne väč­šej. I preto netrudil sa Ježiš o ľud­skú chválu a česť, lež jedine o to, aby sa Otcovi ľúbil a jemu česť spô­sobil. A to i ty teda hľadaj.

Ale hádam ty nie si z hore spo­menutých. Nosíš snáď chudobný ka­bát, si snáď len robotník, remeselník, máš pol alebo štvrtku sedliackeho hospodárstva s jednou kravičkou v maštali. Alebo nemáš snáď ani toľko svojho majetku a si len služobníkom iných, alebo služobnou. Vidno ta so dňa na deň už od včas rána pri prá­ci, v dielni, v maštali, v lese alebo za pluhom. Sotieraš často pot so svojho čela, lebo za letného času slniečko priveľmi hreje a práca je priťažká. A večer bývaš už tak zo-mdlený a unavený, že veru netreba nikomu ti povedať, aby si šiel spať, lebo spánok sám ťa premáha, kam­koľvek sadneš, tak že ani nemáš ke­dy upraviť posteľ a vrhneš sa na ňu a zostaneš ležať až do božieho rána, ako by ťa do vody hodil.

No, dobre, to je všetko v poriad­ku, pracuj len pilne ďalej, lebo k zá-haľke sa nikto nenarodil. Ale po­vedz, prečo sa vlastne deň čo deň a rok čo rok tak lopotíš, prečo namá­haš biedne svoje telo? Povedz, pre­to? Snáď predsa nederieš sa len pre ten biedny krajciar vždy, aby si mal čo jesť a z čoho žiť? Veď vtedy bol by si — nezlob sa, že toto poviem — rovným nemým zvieraťom. Lebo i myš trmáca svoje nôžky a vrabec

svoje krýdla len preto, aby pár zr­niek alebo kúštik slaninky nalezly. Tieto žijú a behajú a lietajú, aby jedly a jedia, aby žily. Ty však si predsa o niečo viac, nežli myš a vrabec, ba čo povedám, ty si ďaleko viac, nežli všetko vtáctvo a zvierat-stvo na zemi, ba viac, nežli i hvie­zdy na nebi, lebo Boh sám svojho Syna jednorodeného za teba na smrť obetoval. Nemôže teda byť, že by si bol na svete len preto, aby si praco­val, jedol a jedol preto, aby si pra­coval. K tomu si o veľa vznešenej­ším tvorom.

Zaiste si aj k tomu na zemi, aby si pracoval a žil, ale zisk toho má byť tvoje večné nebo. To máš predovšet­kým hľadať. To chce Boh od teba! Pracovať teda Bohu k vôli, to jest pracovať preto, lebo Boh to chce, a tak pracovať, ako Boh chce. To je tvoja životná úloha tu na zemi. Ty ale nemyslíš na Pána Boha a nemáš ani času ráno a večer modliť sa, ty zostávaš i v nedeľu a \o sviatok vo svojej dielni, truhláriš a krajčuješ i v ten svätý čas, kým poriadni kre­sťania do kostola idú, a ukrádaš Bo­hu deň^ ktorý je dňom Pána. Ô, biedny blázne, vidz, jak zle idú tvoje hodiny, jak falošne bije tvoje srdce. Miesto: „pre Boha" — znej e každý jeho úder — pre peniaze, pre zisk. Ó, vstúpže už raz do seba! Naprav svoje srdce dľa Srdce Ježišovho!

I tvoj Spasiteľ pracoval a poctivé v potu tvári zarábal si svoj vezdejší chlieb tak v tesárskej dielni v Naza­rete, ako hlásaním slova božieho na púšti, na horách a lodiach. Ale v ka­ždom slove bolo jeho Srdce obrátené na to, čo jeho Otec chce. A keď ča­sto celý boží deň strávil prácou, keď nemocných na duši a na tele uzdra-

voval, zratené ovečky hľadal, lačným lámal chlieb nebeský, i bedlil celé no­ci, aby tak získal času, aby rozmlú-val s Otcom nebeským.

Tvoja práca však, ó, biedny člove­če, nie je zaiste ďaleko tak dôležitá, ani tak potrebná, ako práce tvojho Vykupiteľa, a preto smieš tým menej k vôli nej svoju modlitbu zanedbá­vať. Potom, to nežiada Boh od teba, aby si zdarma pracoval pre neho a k vôli nemu. Tak dobre, ako on, ne­platí nikto za práce, maj len trochu trpezlivosti a dočkaj deň výplaty, ktorý on jedine zná a ustangví. Ten deň je, keď umieraček bude ti vyzvá­ňať k odpočinku po vykonanej práci životnej. Tam uvíta fa Pán Boh ako verného služobníka svojho tým krás­nym pozdravením: 2e si bol verným v malom, ustanovím fa nad mnohým, vojdi teda do radosti Pána svojho.

To si, milý křesťane, dobre rozváž dokým je ešte čas, naprav a sriaď svoje hodiny. Zapamätaj si to krásne heslo svätej Zity: Ruka pri práci, a srdce u Boha.

Pozrime si ešte vačkové hodinky. Čo je ti? Vidno, že od nejakého času bývajú tvoje oči celé červené. Však ver, plakal si? I prečo? Ľudia hovo­ria, že sa častejšie zavieraš do svojej izby, že málo hovoríš a nikam na be­sedu nechodíš. I čože fa trápi? My­slím, že si upadol do núdze, nemô­žeš dlhy splatiť. Alebo že ťa sused, susedka pred ľuďmi potupil a urazil, a to ťa podnes bolí. Alebo že bola u vás muzika, a otec i matka ti nedo­volili k nej ísť, alebo že si sa sama ostýchala tam sa ukázať, lebo snáď neštovica olúpija fa o krásnu tvár.

Také a podobné veci vytláčajú po­niektorému človekovi slzy z očú a či­nia mu tvár smutnou a srdce hor­

kým. Či hádam i ty pre také veci plakávaš a bývaš zarmúteným? — Vedz, že vtedy nemám sústrasti s s tebou. Škoda je tvojich sĺz, škoda tvojho zármutku. To všetko je ako oknom vyhodené peniaze. Ak by si mal za nechef pravého kresťanstva, musel by si uznať, že by. si mal za to všetko, čo fa trápi a sužuje, Pánu Bohu ďakovať a nie plakať. Ale ty blázniš po veciach a miluješ ich, kto­ré nemajú ani v očiach rozumných ľu-, dí žiadnej ceny, tým menej pred Bo­hom. Ó, jak zle idú tvoje hodiny! Za­nes ich hodinárovi a daj ich napra­viť. Sriaď svoje srdce dľa Srdca Je­žišovho !

I Pán Ježiš plakal, a to viac ráz, a bol smutný až na smrť. Mysli si len, ako On v posledný večer svojho života kľačal v záhrade Olivovej, ako potom úzkosť, tesknost a smr­teľný strach sovrel jeho Srdce a du­šu. Svätý Pavel povedá, že s veli­kým krikom a mnohými slzami volal k nebu. I prečo? On oplakával tie ú-bohé ztratené duše ľudské. A to je jediné, prečo Boh plakať môže. A!e teba hádam ešte nikto nevidel, aby si bol plakal nad dušou svojou. A či há­dam nemáš príčiny, aby si plakal? Ty väzíš už v hlbokých dlhoch u Pá­na Boha a denne padáš do nich ešte hlbšie svojou láskou k tým blázni­vým veciam. Ty si najvyššie vyzna­čenie, a česť dieťaťa božieho ztratil, ty si drahé rúcho nevinnosti a milosti božej rozdriapal a pošpinil že sa hnu­sí tvojmu anjelovi strážnemu, kedy­koľvek na teba pozre. Ty si premár­nil svoj podiel nebeského dedictva a nachodíš sa pred Bohom na lavici ob­žalovaných vinníkov. Úbohý, hriešny človeče, nad tým plač. To je vec hod­ná tvojich slz. A keď si svoje hriechy

oplakal, začni zase od počiatku. A pýtaš sa, prečo? Počuj!

Jednúc kráčal pútnik svetom a na cestách svojich našiel starého pu­stovníka, ktorý kľačal na kolenách pred krížom a tak horko plakal, že sa div kameň nad tým nepohnul. Pútnik pýta sa pustovníka, prečo tak plače. Pustovník ukáže na kríž a zajakavé riekne: „Či nevidíš, ako som zavra­ždil svojho Spasiteľa, a ty sa ešte pýtaš, prečo plačem?" Pútnik tešil pustovníka, aby len mal nádej, lebo taká ľútosť zaiste dôjde odpustenia. Veď Boh je milosrdný a veď Kristus chcel zomrieť, aby ťa vykúpil. Ale pustovník odpovedal: To viem a dú­fam, ale práve to mi môže srdce utrhnúť, že som tak dobrotivého Bo­ha obrazil. To riekol a začal znovu a ešte hlasnejšie plakať, ani čo by bolo všetko, docela všetko ztratené, tak že sa i pútnik rozplakal s ním.

Tak truchli i ty; máš hádam viac k tomu príčin, než ten zbožný pu­stovník. Takým plačom neztratíš ani času, ani jednej slzy. Pán ti to všetko bohato odmení, lebo prisľúbil: blaho­slavení, ktorí tak trúchia, lebo oni po­tešení budú.

Keby som chcel tak pokračovať a

Pre nešikovnú premávku železnič­nú mnohé ťažkosti sú teraz s rozpo­sielaním vody sväto-ignáckej. často potrebovali by sme jej rýchlo, a tvrdo nám na ňu dlho čakať. Ako sa máme teda postarať o to, aby nám jej nikdy nechýbalo v dome?

Odpoveď. Obstaráme si sväto-ig­náckej vody za ffašu. Potom, keď už minieme z nej niečo menej ako pol fľaše, dolejeme fľašu celkom čerstvou

všetky vačkové hodinky, to jest ľud­ské srdcia preskúmať a vyšetrovať, koľko v nich ukazuje láska božia, ne­bol by som nikdy hotový. Preto ty sám pilne hľaď na Srdce Pánovo prv, nežli započneš novú prácu, nový deň, nový rok, a viď a uvažuj, či by bol Ježiš činil a jako by to bol činil. Pý­taj sa len ho s poníženým srdcom: Pane, čo chceš, aby som teraz činil? A jako ti svätá viera odpovie, tak čiň alebo nechaj. Vtedy pôjdu tvoje vač­kové hodinky vždy náležité so sveto­vými hodinami a preto i správne a dobre.

A tak by mali všetci učiniť v kre­sťanskom dome od otca a matky až do najmladšieho dieťaťa, ktoré práve prichádza k rozumu. U vás má byť len jeden úder srdca, ktorý sa celkom srovnává s úderom Srdca Ježišovho. V srdcach vás všetkých má byť lá­ska božia pohnútkou ku každej práci a každému počínaniu. Vtedy bude u vás i kresťanský poriadok a diabol nenalezne miesta vo vašom dome. Tak bolo v domčeku nazaretskom. Všetko od rána do večera chodilo tam na vlas tak, ako ukazovala naj­svätejšia a najposlušnejšia láska k Bohu. (Dokončenie.)

vodou nesvätenou. Tým všetka voda ostane svätená. A keď znovu minie­me, zas môžeme doliať čerstvej vody. A takto môžeme pokračovať, koľko ráz chceme, voda svätená obráti i ne-svätenú na svätenú. Len na to dávaj­me pozor, aby sme nikdy zrazu viac nesvätenej nepriliali, než bolo sväte­nej, ináč by sa i svätená stala nesvä­tenou.

Ako môžeme mať stále pri ruke čerstvú svätoignácku vodu ?

Obeta istého dieťaťa. V máji r. 189. chcela istá mníška

svoje žiačky k úcte P. Marie povzbu­diť. Nadovšetko jej na tom záležalo, aby im do útlych sŕdc vštepila neob­medzenú dôveru k najmocnejšej Pan­ne ; chcela ich naučiť, ako sa majú vo všetkých bojoch života utekať k nej. Preto s veľkou nadšenosťou mluvila o dobrote P. Marie a o mnohých dobro­deniach, ktoré ona ľuďom preukazuje.

„Dietky moje, — riekla raz, — ne­bojte sa, že snácf mnoho žiadate od P. Marie: jej moc a milosrdenstvo je väčšie, než všetka bieda celého sveta. Áno, proste mnoho od nej nielen pre seba, lež i pre svojich príbuzných, ro­dičov a dobrodincov! Pravda, má ten­to mesiac dobré chovanie vaše dobré modlitby podporovať; najlepší výsle­dok modlitby zaiste nezáleží od krás­nych slov, lež od dobrého života. Probujte len, a uvidíte, že stanete sa takto všemohúcimi. A keď vás to i kedy-tedy nejakú malú obetu stojí, pomyslite si: čo nič nestojí, nemá ce­ny. Znám dietky, ktoré za obrátenie svojich rodičov i život obětovaly."

Pri posledných týchto slovách po­vstalo rýchlo isté malé dievčatko; oči mu žiarily a hlas mu prezradil jeho vnútorné pohnutie. „Ctihodná sestrič­

ka, — bf'Orí; bez toho, že by bola na svoje spolužiačky mnoho pozorovala, — nemohla by som i ja P. Bohu život svoj obetovať za obrátenie otca svoj­ho?"

Sestra, na takú otázku neprichysta-ná, prišla do rozpakov a odpovedala' „Milé dieťa, takú obetu nežiada Boh od každého. Buď len hodnou a vyna-snažuj sa, vrúcnou modlitbou a ma­lými každodennými obetami žiadanú milosť od P. Boha vyprosiť."

Dieťa umlklo a sadlo si. Učiteľka myslela, že ju svojou odpoveďou us­pokojila. Avšak, keby bola mohla na­zrieť do malého srdca dievčaťa, bola by videla, jak veľký boj sa tam vy­vinul. Bol to boj najčistejšej obetavej lásky detinskej so životom, so živo­tom mladým, ktorému sa budúcnosť sťa krásne kvetonosné jaro usmie­valo.

Po niekoľkých dňoch nebolo diev­čaťa v škole. Sestra sa pýtala po ňom a k veľkému strachu počula, že one­mocnělo na hlavnú vodnatieľku a že jeho stav je nebezpečný. Hneď sa rozpamätala na otázku dieťaťa, a ho­ci sa srdečne tešila smýšľaniu svojej žiačky, predsa sa obávala, že ocho­rela snáď následkom jej poznámky.

Nemoc sa zhoršila, anjel smrtný otknul sa už jej útleho života. Diev­

ča to vedelo; a preto jedného dňa za­volalo k sebe zúfalého otca a pekne ho prosila: „Milý otče! búdeš-li Boha milovať, keď ja umrem?" Úbohý otec zachytil rýchlo ruku dievčaťa a rie­kol: „D.ieťa moje! nezanechaj ma, bu­dem i bez toho Boha milovať !"• „Otec­ko drahý, — pokračovalo dieťa ďalej,

poteš sa; ja síce zomrem, lebo som sa za teba Bohu obetovala, ale odoberám sa veselo s tejto zeme le­bo idem k Bohu, kde sa raz vo več­nosti uvidíme."

0 pár hodín bola obeta dokonaná. Zomrelé .dievčatko ležalo ako zväd­nutá ruža, ktorú útla láska odtrhla v záhrade a položila pred obraz Panny Marie. ' ,

Kajúci otec si kľaknul k posteli svojho milovaného dieťaťa a s roz­boleným srdcom prosil Boha o od­pustenie svojich hriechov. Nasledujú­ceho dňa smieril sa s P. Bohom, a od toho času žil čo horlivý katolík.

Ľudia nevedeli o tom, čo sa medzi otcom a dieťaťom stalo, ale keď videli ho často navštevovať chrám, hovo­rili si: „Milosť obrátenia mu vyprosil jeho anjel tam v neb." Deň po deň chodieval na cintor, aby sa pomodlil na hrobe svojho obetavého miláčka. Tieto modlitby neboly natoľko za dieťa, lež viacej k nemu: ďakovával Bohu, že ho znovu k sebe pritiahnul, a modlieval sa za milosť vytrvalosti.

Matka ... Tam pri cintoríne Dve siroty stoja, A každá sa pýta: „Kde je matka moja?"

„Kde je matka moja?" A plakat si začnú. Lebo utratily Svoju matku vzácnu.

„Kdeže si, mamička?" Kričí jedna, druhá, Pri čom im prúd bôľu Malé srdcia trhá.

„My ta vždy čakáme A ty neprichádzaš, Ktože sa postará Už odvčuľku na nás?"

„Vieme, že ta ludia Zasypali zemou. Ach! vstaňže len hore A podže k nám domov!"

Sirôtky si plačú... Matka sa nehýbe... Od veľkého žiaľu Sú už celkom slabé.

Potom usnú pekne, Jedna vedľa druhej, Usnú pri cintore, Majúc ešte nádej.

Sirôtky maľučké. Darmo vy tam sníte! Bo vaša mamička Už nepríde iste...

P. Trenčan.

Vďaky.

Zsitvasztmárton: B. G. Za vyzdra-venie. Zsitvaapáti: J. B. Za uzdrave­nie. Trencsénpiispôki: R. A. Za vy-slyšanie prosby. Kislévárd: Th. H. Za šťastlivé vyhojenie rany na ruke. Far-kašin: B. K. Za obsiahnutie žiadanej milosti. Mútne: J. T. Za potešenie v zármutku. Radošovce: E. Z. Za vy-zdravenie dieťaťa, ktoré sa choré na­rodilo a traja lekári mu skorú smrť predpovedali. Tesáry: P. M. Za vy-zdravenie. Varassár: R. St. Za vy-zdravenie ťažko nemocného syna. — Poľná pošta 422. H. Št. Za zachráne­nie na bojišti. Csipkés: B. A. Za vy-zdravenie dvanásť mesiacov trvajú­cej vnútornej nemoci. Sovský Dol (v Slavonii). J. R. Za vyhojenie očú dievčaťa. Zsitvakenéz: P. Ch., Za za­chránenie manžela, ktorý je už štvrtý rok na bojišti. Ujbánya: F. K. Za vy-zdravenie trojročného chlapca z ťaž­kej nemoci. Horvátgurab: T. N. Za u Tavenie lúpania v nohách. Lipovka (Rusko). R. W. Za mnohé milosti, ktoré som obdržal v týchto ťažkých časoch. Oravka: J. K. Za vyslyšanie vo všelijakých potrebách. Bélabánya: K. N. Za vyslyšanie prosby. Galgóc: P. M. Za obdržané dobrodenia. Sel-mecbánya: R. M. Za vyzdravenie sy­na. Zsuk: M. U. Za vyslyšanie vo vše-

Tlačil Leo kníhtlačiarsky a nakladateľský spolok účast, spoločnosť, Rózsahegy.

lijakých potrebách a za ochranu man­žela, ktorý od počiatku bojuje. Po-zsony: J. K. Za vyhojenie očú. Al-másfalu: Cs. M. Za vyhojenie očú. Alsószalánk: Q. A. Za vyzdravenie desaťročného syna z ťažkej choroby. Csipkés: A. K. Za vyzdravenie očú desaťročného dievčaťa, na ktoré sa ani sám lekár nechcel chytiť. Erzsé-betkápolna: B. A. Za vyzdravenie. Alsórakonca: M. K. Za vyzdravenie manželky, ktorá bola ťažko chorá na pľúca tak, že ani lekárskej pomoci ne-úfala. Detrekôváralja: H. M. Za vy­slyšanie vo viac potrebách. Felsô-hosszúfalu: K. A. Za vyslyšanie pros­by vo velikej záležitosti. Királyfa: ľ. A. Za vyslyšanú veľkú záležitosť. — Osada: E. F. Za vyzdravenie. Vág-ujhely: J. M. S. Veľkým trápením som bola navštívená. Manžel v zajatí. Tam choroba ho napadla, ranený, ne­mocný ležal. Doma dietky opustené, biedne. Jediná nádej moja bola b. Srdce Ježišovo, ku ktorému som sa utiekala, manžela jemu obetovala. A hľa, b. Srdce skrze slová sprostred­kujúce sv. Otca našeho manžela mi domov navrátilo, aj v nemoci mu bolo b. Srdce na pomoci, čo všetko s po-vďačnosťou uverejňujeme.