Edícia ŠtúdiE a NázoryProjekt Iniciatívy Spoločenstva EQUAL č. 76/04−I/33−4.1 (VENETA) je financovaný z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu. Projekt je spolufinancovaný

Edícia ŠtúdiE

a Názory

„Svet vnímame rôzne, a preto spolu dokážeme viac...“– materské centrá pri presadzovaní princípu rovnosti príležitostí na trhu práce.

Projekt Iniciatívy Spoločenstva EQUAL č. 76/04−I/33−4.1 (VENETA) je financovaný z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu.Projekt je spolufinancovaný Európskou úniou.

Projekt VENETA je tvorený rozvojovým partnerstvom inštitúcií:• Únia materských centier (www.materskecentra.sk) • Inštitút pre verejné otázky (www.ivo.sk) • Akadémia vzdelávania (www.aveducation.sk)

Rozvojové partnerstvo VENETA je súčasťou nadnárodného projektu Women from Chance to Reality (www.womaninchange.org).

Edícia ŠtúdiE

a Názory

Lýdia Marošiováeditorka

Matky saMy sebouVýskuMná štúdia

Autorky

adriana JesenkováLýdia Marošiováeva nakhLéJana noskovásyLvia šuMšaLováMiLena uhLíková

MATKY SAMY SEBOUvýskumná štúdia


autorky: adriana JesenkováLýdia Marošiováeva nakhléJana noskovásylvia šumšalováMilena uhlíková

Lektorky:Phdr. Zora Bútorová, Csc.Phdr. Jarmila Filadelfiová, Phd.

© inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2008

isBn 80-89345-04-5

5

obsah

ÚVOD ......................................................................................................7

1. MATERSTVO Z POHĽADU KVALITATÍVNEHO VÝSKUMU ....... 11

Sylvia ŠumšalováZLaĎovanie PraCovného a rodinného ŽivoTa – reFLeXia skÚsenosTí PraCuJÚCiCh MaTiek MaLoLeTýCh deTí ............................................................................ 13

PríBehy ÔsMiCh MaTiek ................................................................ 47

Lýdia MarošiováFenoMé-niky okoLo ŽenskeJ skÚsenosTi s MaTersTvoM .................................................................................... 67

2. MATERSTVO Z POHĽADU MÉDIÍ ................................................91

Adriana JesenkováoBraZ MaTiek MaLoLeTýCh deTí v ČasoPise sLovenka a ŽivoT ............................................................................ 93

3. MATERSTVO V BIOGRAFII .........................................................107

Milena UhlíkováveCi sÚ Len veCi, aLe deTská dušiČka Je oveĽa krehkeJšia ...................................................................... 109

Eva NakhléLáskavé ZaoBChádZanie a inTenZívny vZŤah s PoToMsTvoM vníMaM ako dediČsTvo ................................................................................ 119

�

Jana NoskováMaTersTvo PriJíMaM ako doBrodruŽsTvo a výZvu ................................................... 131

RESUMÉ (v anglickom jazyku)............................................................143

7

úvod

Táto publikácia vznikla v rámci projektu „Svet vnímame rôzne, a preto spolu dokážeme viac ...“ – materské centrá pri presadzovaní rovnosti príležitostí na trhu práce, ktorý realizoval inštitút pre verejné otázky, Únia materských centier a akadémia vzdelávania s cieľom stimulovať a vplývať na verejný diskurz o postavení žien – matiek na trhu práce na slovensku, ako aj vytvárať citlivú klímu voči matkám na strane zamestnávateľov i verejnosti. Projekt mal pra-covný názov veneTa a prebiehal od marca 2005 do februára 2008.

Publikácia Matky samy sebou je v poradí druhou výskumnou štúdiou in-štitútu pre verejné otázky v rámci projektu veneTa a nadväzuje na prvú výskumnú štúdiu Matky na trhu (práce a života)1. kým prvá publikácia bola založená na reprezentatívnom výskume verejnej mienky a zamestnávateľov, ako aj na participatívnom výskume uskutočnenom v rokoch 2005 a 2006, táto publikácia ponúka:

• výsledky kvalitatívneho výskumu, ktorý uskutočnil inštitút pre verejné otázky na prelome rokov 2005 a 2006 v podobe pološtandardizovaných rozhovorov s 31 matkami maloletých detí na tému rodiny a práce v ich živote; po roku sa takéto rozhovory uskutočnili opakovane s jedenástimi respondentkami;

• výsledky monitoringu témy matiek vo dvoch vybraných printových mé-diách (týždenníky Slovenka a Život, ročník 2005 a 2006);

• biografie o materstve z pera troch vybraných ženských osobností.

štúdia si kladie za cieľ podať dobový i autentický pohľad na život ma-tiek (maloletých detí) na slovensku. situovali sme preto niektoré z nich do roly respondentiek, ale aj spoluautoriek, a pýtali sme sa ich na rodinu a prácu v ich živote. Chceli sme, aby reflektovali svoju terajšiu životnú fázu s prihliadnutím na materstvo a pracovný svet. neboli sme si vždy isté, či nechceme od nich priveľa – veď dá sa takéto zadanie spoľahlivo zodpovedať v jednom či dvoch rozhovoroch alebo napísaním eseje? alebo či naopak nechceme primálo – nie je nevýznamné hovoriť o svojej azda podobnej kaž-dodennosti, ktorá môže vyznieť banálne napríklad v porovnaní so znalosťou vlastnej profesie, o ktorej by každá z nich mohla zaujímavo hovoriť?

1 Marošiová, L. – šumšalová, s. (ed.): Matky na trhu (práce a života). Bratislava, inštitút pre verejné otázky 2006.

8

Publikácia je výsledkom výskumníckej práce štyroch sociologičiek, etno-logičky, sociálnej pracovníčky a filozofky (také odbory sme študovali a k ta-kým sa všetky hlásime). stanovili sme si rovnaký metodologický postup (scenáre rozhovorov), prijali rovnaký etický kódex práce a vydali sa za 31 respondentkami do rôznych kútov slovenska hľadajúc odpoveď na zdanlivo jednoduchú otázku: žijú dnes matky maloletých detí na slovensku v súlade samy so sebou? inými slovami: nakoľko sú ženy spokojné s tým, čo im pri-náša materstvo? Majú na výber, ako zladiť svoj rodinný a pracovný život? rozhovory sme zopakovali po roku s jedenástimi respondentkami, ktoré boli odhodlané podstúpiť zmenu smerom k väčšej rovnováhe medzi tým, čo potrebujú ony – ich deti – rodina.

do publikácie sme – my sociologičky – spracovali jedinečné empirické dáta z rozhovorov s matkami v troch príspevkoch. Prvý príspevok tvorí au-torská štúdia sylvie šumšalovej o zlaďovaní pracovného a rodinného života matiek. druhý príspevok tvoria anonymné životné príbehy ôsmich matiek, ktoré sme zostavili na základe kvalitatívnej analýzy dát. Tretí príspevok napísala Lýdia Marošiová ako úvahu nad podobami ženskej skúsenosti s materstvom.

Postavenie matiek nás zaujímalo aj v „obrazoch“, ktoré o matkách vytvá-rajú médiá. Filozofka adriana Jesenková sa preto vo svojej eseji sústredila na obraz matiek v časopise Slovenka a Život. oslovili sme aj tri energické ženské osobnosti s rozdielnym kultúrnym, hodnotovým, profesiovým a ro-dinným zázemím, aby napísali autobiografické eseje o svojom materstve – Milenu uhlíkovú z top manažmentu, psychologičku evu nakhlé a detskú lekárku Janku noskovú. všetky tri eseje vzácne približujú intímne prežíva-nie materstva a prispievajú ku generačnému a kultúrnemu svedectvu žien na slovensku.

v publikácii sa píše o životných výzvach a dilemách matiek v dnešnej spoločnosti na slovensku, v ktorej pretrvávajú rodové stereotypy pri zabez-pečovaní starostlivosti o maloleté deti a chod domácnosti, pri zamestnávaní žien a ich odmeňovaní. Ponúka zamyslenie nad pestrou paletou životných osudov, skúseností a predsavzatí matiek tak, ako ich ony podali, ako ich po-dávajú médiá či spoločenskovedné odborníčky. Matky vypovedajúce v pub-likácii sú rôzneho veku a vzdelania, rôznej profesie a hodnotovej orientácie, žijú v obciach a mestách v rôznych častiach slovenska, ba aj za jeho hrani-cami, zo sociologického hľadiska preto predstavujú zdroj nesúrodých dát. Pravda, mohli by ste namietať, že v predkladanej štúdii o postavení matiek na slovensku chýba iný hlas – ich partnerov, otcov, starých matiek, ďalších

9

odborníkov, verejnosti. a mohlo by sa vám zdať, že ak na všetkých stránkach dostali priestor len matky – a sú nimi aj všetky spoluautorky, publikácia nie je nestranná. rady by sme však poznamenali, že kniha nie je proti nikomu namierená... veríme, že citlivo predostiera situovanie matiek v mikro- aj makrosvete, v ktorom prijímajú svoje miesto alebo oň zápasia. Milé čita-teľky a čitatelia, prijmite túto publikáciu ako rapsódiu o dobovej ženskej skúsenosti s materstvom.

Ďakujeme ingrid Bernáthovej, Martine sekulovej, Jane kadlečíkovej a elene Gallovej-kriglerovej, ktoré popri autorkách viedli rozhovory s mat-kami.

Za prenikavý úsudok, cenné podnety aj empatiu ďakujeme lektorkám Zore Bútorovej a Jarmile Filadelfiovej z inštitútu pre verejné otázky, ktoré boli s nami pri zrode projektu, počas realizácie výskumu a pomohli nám priviesť Matky samy sebou na svet.

Lýdia Marošiová (editorka) a 43 žien v knihe

v Bratislave, február 2008

1 MatErstvo z pohľadu kvalitatívNEho

výskumu inštitút pre verejné otázky realizoval na prelome rokov 2005

a 2006 pološtandardizované rozhovory s 31 matkami malo-

letých detí na tému rodiny a práce v ich živote. oslovených

31 matiek bolo z rôznych regiónov slovenska, vidieckeho

i mestského prostredia, v rôznom veku (od 18 po 39 rokov),

s jedným až troma deťmi, žijúcich v rôznom rodinnom stave

(vydaté, slobodné i rozvedené). Po roku, na prelome rokov

2006 a 2007, sa opätovne uskutočnili rozhovory s 11 respon-

dentkami, ktoré sa mienili vrátiť z rodičovskej dovolenky do

zamestnania, alebo plánovali nájsť si nové zamestnanie. roz-

hovory boli vedené na základe vopred pripraveného okruhu

otázok. výskumníčky ivo viedli rozhovory prevažne v domá-

com prostredí respondentiek. rozhovory boli so súhlasom

respondentiek nahrávané na audiozáznam. Príbehy sú ano-

nymizované, mená respondentiek, alebo ich rodinných prí-

slušníkov uvedené v nasledujúcich textoch sú pseudonymy1.

Citáty z rozhovorov s respondentkami sú editované.

1 respondentky v nasledujúcich troch kapitolách tejto časti uvádzame pod rovnakými pseu-donymami.

12

Pri výbere častí rozhovorov, ako aj príbehov jednotlivých

respondentiek autorky brali do úvahy rôzne javy v rámci

skúmanej témy, ako aj pestrosť prostredí a sociálno-demo-

grafických znakov respondentiek typu hodnotová orientá-

cia, miesto bydliska (vidiek / mesto), rodinný stav (úplná /

neúplná rodina), vzdelanie (nižšie / vyššie vzdelanie), pro-

fesia (manuálna / duševná práca), počet a vek detí (1 až 3

deti, predškolský / školský vek). Popri bežných javoch v ži-

vote matky neodmysliteľne prepojenom na ďalších aktérov

v rodine, venovali autorky pozornosť aj menej typickým ja-

vom. v niektorých prípadoch nebolo pre autorky jednoduché

nájsť zhodnú „matricu“ na interpretáciu dát, a preto sa sú-

stredili predovšetkým na optiku matky, ktorá je, prirodzene,

subjektívna a ovplyvnená situačnými faktormi. kvalitatívne

dáta biografického charakteru sú „živé“ dáta, a tak ako bolo

hodnotné zopakovať rozhovory s vybranými respondentkami

na rovnakú tému po roku, tak by mohlo byť prínosné mapo-

vať zmeny v ich živote v dlhšom časovom horizonte.

13

sylvia ŠumŠalová

zlaďovanie pracovného a rodinného života – refle-xia zo skúseností pracujú-cich matiek maloletých detí

Zlaďovanie pracovného a rodinného života je pomerne novou témou výskumnou i politickou, naproti tomu v každodennom živote matiek je táto téma takpovediac bytostnou súčasťou riešenia situácie rastúceho die-ťaťa a „nepotrebnosti“ bezprostrednej, neustálej starostlivosti oň zo strany matky, a teda aj možnosti „oslobodenia“ matky a hľadania novej oblasti sebarealizácie, ktorou práca, zamestnanie môže, ale nemusí byť. 1

Matka je tá, ktorá sa najčastejšie podieľa na úvodnej, najintenzívnejšej fáze starostlivosti o dieťa. hoci je nepopierateľný aj trend veľmi pomalého rastu počtu mužov na materskej, rodičovskej dovolenke – štatistiky posled-ných rokov dokazujú existenciu takýchto otcov. Modely starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov sa za posledných 18 rokov diverzifikujú: otec na ro-dičovskej dovolenke je jedna z možností, starostlivosť o dieťa zverená starým rodičom je ďalšia z možností, a v neposlednej miere sa objavujú aj príklady platenej pracovnej sily – pestúnky, opatrovateľky či „tety“ pre dieťa vo veku do troch rokov či jeho umiestnenie do rodiny s dieťaťom v rovnakom alebo podobnom veku (takisto za finančnú odmenu).

kedy prichádza fáza riešenia tohto problému v živote dieťaťa a matky, je individuálne. Prah citlivosti, pripútanosti dieťaťa na matku je individuálny.

1 v prípade matiek maloletých detí skúmame tému zlaďovania pracovného a rodinného ži-vota vzhľadom na záväzky, ktoré tieto matky voči svojim deťom, partnerovi, iným rodinným príslušníkom a domácnosti majú (resp. pociťujú ako záväzné). nemyslíme teda na širší kon-text problematiky, používaný v súčasnej literatúre, diskurze – pracovný verzus súkromný život (v anglickej literatúre je zaužívaný pojem „work-life balance“ alebo aj skratka WLB). súkromný život, napríklad aj voľnočasový život týchto žien nebol predmetom výskumu. (Mimochodom, máloktorá z matiek sa v rozprávaní spontánne vyjadrila aj k tejto časti svoj-ho každodenného života, spontánne hovorila o voľnom čase, ktorý by nejakým spôsobom mala a aktívne využíva.) Matky maloletých detí boli na účely výskumu zadefinované ako ženy, ktoré sa starajú o deti vo veku do 12 rokov.

14 sylvia šumšalová

niekto pociťuje potrebu realizácie mimo materstva skôr, niekto neskôr, a niekto ju nemusí pociťovať vôbec.

kontext výskumný ...

Do individuálneho rozhodovania matky pre návrat na trh práce môžu výraznou mierou zasahovať rodinné, ako aj mimorodinné okolnosti, pod-mienky, v ktorých žena žije. Faktorov na skúmanie je teda veľa. v našom výskume sme sa namiesto skúmania vopred vybraných vonkajších faktorov zamerali na individuálny kontext rozhodovania pre prácu po skončení riadnej materskej, rodičovskej dovolenky, resp. v ich priebehu. Boli sme zvedaví, ako matky po alebo počas rodičovskej dovolenky vôbec zmýšľajú o zamestnaní, či pod vplyvom materstva nastali u nich zmeny naprík-lad vo vnímaní hodnoty práce, či materstvo determinuje ich zmýšľanie o práci, ako vidia svoje miesto na trhu práce, ako reálne riešia, resp. ako chcú v budúcnosti riešiť svoj návrat do práce.

Prečo hovoríme, že ide o „pomerne“ novú tému výskumnú i politickú? v kontexte politických, spoločenských a ekonomických premien po roku 1989 vo východoeurópskych krajinách ide nepochybne o nový fenomén, zasluhujúci si aj sociologickú pozornosť. Podmienky na trhu práce sa ra-dikálne zmenili pre mužov i pre ženy, nastali zásadné posuny v demogra-fickom správaní obyvateľstva a zmenili sa mnohé iné oblasti zasahujúce do individuálneho rozhodovania matky. všetko to má vplyv na rodinný život, model rodinného nažívania. nastal aj čas „rúcania“ starých stereotypov a hľadania nových modelov riešenia návratu – či vôbec vstupu – matiek na trh práce po alebo ešte počas rodičovskej dovolenky.

Česká i slovenská výskumná scéna sa v poslednom desaťročí snaží o zma-povanie tejto problematiky, a to najmä v rámci oblasti skúmania premien rodiny, čo je kontext mimoriadne široký.

Zo slovenských inštitúcií zaoberajúcich sa systematickejšie rodinou možno spomenúť:

• Inštitút pre výskum práce a rodiny, ktorý realizoval niekoľko vý-skumov na tému rodiny, pružných foriem práce, zlaďovania práce a súkromného života (pozri napríklad výstupy z výskumu Rodinná

15Zlaďovanie pracovného a rodinného života – reflexia zo skúseností pracujúcich matiek maloletých detí

politika a potreby mladých rodín (kolektív viacerých autorov) z roku 2004; alebo publikáciu Rodová rovnosť vo svete práce (Barošová – Pe-richová, 2007).

• inštitút informatiky a štatistiky, Výskumné demografické centrum (pozri napríklad Pilinská, 2005 alebo vaňo, 2005).

Problematike rodiny v kontexte rodovej rovnosti sa venujú v rámci ini-ciatívy spoločenstva eQuaL rozmanité projekty, ako aj výskumy v nich – „4.1. rodový výskum, rodový audit a rodová senzibilizácia ako prostriedky dosiahnutia rovnosti žien a mužov na trhu práce“ (www.equalslovakia.sk). Jednotlivo sa objavujú aj výstupy z rozmanitých projektov financovaných tiež európskou komisiou, európskym sociálnym fondom. napríklad spo-ločnosť pre rozvoj filantropie Pro donuM vydala nedávno publikáciu Sociálny podnik – cesta k úspechu, ktorá je orientovaná na problematiku zla-ďovania pracovného a rodinného života (www.prodonum.sk). Za pozor-nosť stoja i výstupy z výskumov realizovaných v rámci projektu „Úloha mužov pri podporovaní rodovej rovnosti“ z roku 2006, ktoré uskutočnilo slovenské národné stredisko pre ľudské práva (www.snslp.sk).

rodina je v centre pozornosti aj iných humanitných vedných odbo-rov – etnografie, psychológie, pedagogiky atď., a sú tu aj príklady o jej multidisciplinárnom skúmaní. Takýto prístup prezentuje napríklad zborník z vedeckej konferencie (kráľová a kol., 2001) alebo tiež zbor-ník darulová – koštialová, 2004.

v susednej Českej republike sa dlhodobejšiemu skúmaniu proble-matiky zlaďovania pracovného a rodinného života venujú dve praco-viská: výzkumný ústav práce a sociálních věcí a sociologický ústav av Čr. Z ich najnovších výstupov:

1. projekt „rodina, zaměstnání a vzdělání“ riešia spoločne Fakulta so-ciálních studií Masarykovy univerzity, Výzkumný ústav práce a so-ciálních věcí2 a spoločnosť sTeM, s. r. o.3 Jeho cieľom je poznanie

2 Český výskumný ústav práce a sociálnych vecí riešil viacero projektov s podobnou té-mou: „harmonizácia rodiny a zamestnania – súčasné možnosti a ich reflexia u mladej rodičovskej generácie“ (2004 – 2005), „Úloha rovných príležitostí pre ženy a mužov v prosperite spoločnosti“ (2006), „hodnota detí a medzigeneračná solidarita“ (2004) a iné. Podrobnejšie pozri www.vuspsv.cz

3 Podrobnejšie pozri www.vupsv.cz, kde sú zverejnené viaceré analýzy z projektu.

1� sylvia šumšalová

foriem zlaďovania rodiny a zamestnania vo vybraných rodinných typoch (konkrétne: slobodní, mladé rodiny, rodiny s deťmi navšte-vujúcimi školu, rodiny po odchode detí a neúplné rodiny) a analýza širších podmienok harmonizácie rodinného (súkromného) a pro-fesijného života. Bolo realizovaných päť empirických sond v rám-ci každého rodinného typu, respondenti boli vyberaní na základe kvótneho výberu. Z jeho zistení:

• v skupine mladých rodín (manželia vo veku 20 – 36 rokov, s i bez detí) je rodina i práca (dobre platená a taká, v ktorej človek nachá-dza sebarealizáciu) jedným z najvyšších hodnôt. názory na zlaďo-vanie rodinného a pracovného života sa výrazne líšia podľa osob-nej postojovej orientácie a čiastočne aj podľa výšky dosiahnutého vzdelania (a to tak u žien, ako aj u mužov). hoci v mladých rodinách stále prevažuje tradičné prerozdelenie rol (muž zaisťuje dostatočný príjem a žena sa stará o deti a domácnosť), „s narastajúcim vzde-laním sa stratégie stávajú viac pestré (a individuálne) a kultúrne, ekonomické i sociálne podmienky umožňujú individuálne riešenie daných problémov“ (Bartáková – kulhavý, 2007, s. 81);

• v skupine rodičov detí navštevujúcich školu je rodina najvyššou hodnotou. názory na sféru práce i zamestnania sa rozchádzajú. v tejto skupine ženy rovnomernejšie prerozdeľujú svoj čas medzi zamestnanie, starostlivosť o domácnosť a starostlivosť o deti (a voľný čas trávený s nimi) než muži, ktorí ho viac venujú práve práci (šťast-ná, 2007).

2. Oddelenie Gender & sociologie Sociologického ústavu AV ČR sa dlhodobo venuje problematike kombinácie práce a rodiny, a to z viacerých hľadísk.4 najnovšia publikácia Souvislosti proměn pracov-ního trhu a soukromého, rodinného a partnerského života (dudová, 2008) prezentuje výsledky kvantitatívneho výskumu verejnej mienky po-pulácie vo veku 25 – 54 rokov z roku 2005. snaží sa odpovedať „na otázky, aké riziká prinášajú zmeny na pracovnom trhu pre súkromný

4 v rámci projektov „kombinácia pracovného a rodinného života v perspektíve gende-rových vzťahov, sociálnej a zamestnávateľskej politiky Čr“ (2005 – 2007), „súvislosti premien pracovného trhu a foriem súkromného, rodinného a partnerského života v českej spoločnosti“ (2004 – 2009) bolo zverejnených niekoľko výstupov, analýz (nie-ktoré sú voľne dostupné na www.soc.cas.cz či www.socioweb.cz).


kontext politický...

Politickou je táto téma preto, lebo štát (v našom kontexte už aj európska únia, ktorej sme súčasťou) zasahuje do oblasti rodinnej, sociálnej, snaží sa ju v rôznej miere ovplyvňovať formou vlastnej rodinnej, sociálnej po-litiky. Finančný a legislatívny kontext týchto rozhodnutí ďalej ovplyvňuje rodinný život. ak vezmeme do úvahy iba európske krajiny, možno hovoriť o vysokej rozmanitosti vyplývajúcej z rôznorodého historického a kultúr-neho kontextu jednotlivých krajín... . odporúčania európskej únie v tejto oblasti si nekladú za cieľ zjednocovanie politík, ich cieľom je, zjednodušene povedané, „uľahčenie rozhodovania“ medzi rodinou a prácou, hľadanie „dobrých príkladov“ a pod. demografické zmeny a ich vplyv na trh práce v európe – nízka pôrodnosť, nedostatok pracovných síl a z toho vyplývajúca potreba vyššej miery zaangažovanosti ženskej pracovnej sily na trhu práce – vyžadujú venovať pozornosť aj téme zlaďovania práce a rodiny.

v oblasti sociálnej i rodinnej politiky došlo na slovensku k viacerým zme-nám, ktoré sa snažili reagovať na aktuálne zmeny v spoločnosti (zmena vo výške rodičovského, materského príspevku, zmeny v podmienkach vypláca-nia – ako pozitívna zmena bolo hodnotené napríklad umožnenie poberania rodičovského príspevku a zároveň možnosť zamestnať sa) – problémom týchto parciálnych zmien je ich nekoncepčnosť, krátkodobosť riešení.

Za zásadnejší koncepčný materiál možno považovať Návrh opatrení na zosúladenie rodinného a pracovného života na rok 2006 s výhľadom do roku 2010, ktorý prijala vláda sr 21. júna 2006. v tejto súvislosti je ďalej potrebné uviesť, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny sr (MPsvr sr) pri-pravuje legislatívnu zmenu podmienok materskej, rodičovskej dovolenky na slovensku, ktorej súčasťou by mala byť aj zmena zadefinovania tejto „do-

život indivíduí, či sa skutočne mení podoba rodiny v Českej republike a akých skupín sa tieto zmeny týkajú či kto je nimi najviac ohrozený“ (s. 9). autorky štúdie konštatujú, že hoci podstatné zmeny na trhu práce stále prebiehajú, rodinný model spoločnosti je stále v prevahe (napriek prognózam individualizácie spoločnosti) a popri ňom sa ob-javujú aj iné modely spolužitia, ako aj riešenia problémov harmonizá-cie pracovného a rodinného života (práca ako hodnota je významná, ale hodnota rodiny je stále v popredí rebríčka hodnôt).


volenky“. v susednej Českej republike došlo k výraznejšej zmene zavedením viacfázovej rodičovskej dovolenky k 1. januáru 2008, pričom nastal posun vo filozofii i podmienkach „rodičovskej dovolenky“. okrem definovania materskej a rodičovskej dovolenky je tu však aj problematika dostupnosti inštitúcií starajúcich sa o deti zamestnaných rodičov (jasle, materské školy, alternatívne služby a podobne).

kontext trhu práce ...

Trh práce na zmeny reaguje pomalšie – dôvodov je niekoľko: hoci došlo k výraznejším legislatívnym úpravám napríklad v oblasti flexibility práce (pre matky smerom pozitívnym), zamestnávatelia v súčasnosti nie sú „pod tlakom“ opätovne zamestnávať či „udržiavať si“ matky na materskej, ro-dičovskej dovolenke vo svojom rezervoári pracovných síl. Je to aj preto, lebo výber ľudských zdrojov na trhu práce je dosiaľ veľký – zjednodušene povedané, viac sa im oplatí investovať do novej pracovnej sily, než inves-tovať do stabilizácie existujúcej pracovnej sily, a to vrátane skupiny ma-tiek. v neposlednej miere u časti zamestnávateľov pretrváva predsudok, že matky sú výnimočnou pracovnou silou, akoby menejcennou, menej spoľahlivou... (myslíme najmä na menšie súkromné podniky, kde výskum zamestnávateľov (Marošiová – šumšalová, 2006) ukázal, je zamestnaných menej matiek než v iných organizáciách). Predsudky platia najmä pri prijí-maní do zamestnania – ani nie tak pri praxi zamestnávateľov, ktorí skúse-nosti s matkami majú (tí sú naopak častejšie presvedčení o ich kvalitách).

Prečo to matky teda majú v práci ťažšie – pre ich tzv. dvojitú zaťaženosť: nároky pracovné a nároky na starostlivosť o iných členov domácnosti či samotnú domácnosť (ktorú zväčša zabezpečujú v našich domácnostiach ženy)? ak sa zohľadňuje táto zaťaženosť pri výbere nových pracovných síl (pri prijímaní do zamestnania), zohľadňuje sa potom aj pri zamestnan-kyniach – matkách maloletých detí? koľko a akých iných výhod oproti ostatným zamestnancom majú? ak sa ide do hĺbky, zisťujeme, že takýchto opatrení u zamestnávateľov je minimum; ak existujú, sú výnimkou. na-mieste je však aj otázka: potrebujú matky výnimky v zamestnaní, v práci? a ak áno, tak aké? aj na toto sme sa pýtali matiek v hĺbkových rozhovo-roch. a tiež na to, ako riešia bariéry na trhu práce, ako sa s nimi vyrovná-vajú. výsledky participatívneho výskumu i výskumu metódou hĺbkových rozhovorov poukazujú na to, že:


1. väčšina matiek sa necíti byť nejakou osobitnou kategóriou zamestnan-kýň, nežiadajú pre seba špeciálne zaobchádzanie. Čo by však väčšina ne-pochybne prijala, je flexibilnejší pracovný čas. väčšina opýtaných žien pociťuje v každodennom živote nedostatok času na dieťa, deti – vedia si predstaviť situáciu, že popoludní by im venovali viac času, ak by mali kratší úväzok. Tu však narážajú na problém organizácie práce u zamest-návateľa (nemožnosť zaviesť pružný pracovný čas do organizácie) a na problém podstatne nižšej mzdy v prípade kratšieho úväzku. väčšina žien si mimoinštitucionálnu starostlivosť (mimo škôlky, školy) o dieťa, deti delí s niekým iným – najčastejšie s partnerom alebo starými rodičmi, v tomto smere „porozumenie“ zo strany zamestnávateľa nepotrebujú. väčšina z nich vie týmto spôsobom riešiť aj prípadné ochorenia či práz-dniny detí;

2. s bariérami sa matky stretávajú, ale v praxi ich neriešia – nevyskytol sa prípad, že by matka po následne diskriminačnom zaobchádzaní pri prijímacom pohovore niekde protestovala, reklamovala postup poten-ciálneho zamestnávateľa. Je to aj prejav nevedomosti o takejto možnos-ti, ale aj prejav strachu matiek vzhľadom na obmedzený pracovný trh v regiónoch, resp. prejav pocitu „boja proti veterným mlynom“.

s problémom zamestnávania matiek úzko súvisí problematika rodovej segregácie (a rodových stereotypov) na trhu práce. stagnáciu v tomto sme-re konštatuje aj analýza Rodová segregácia na trhu práce z dielne inštitútu pre výskum práce a rodiny, podľa ktorej v rokoch 1996 – 2005 „nedošlo v ob-lasti rodovej segregácie na trhu práce k žiadnemu zásadnému pozitívnemu zlomu“ (Barošová, 2007, s. 53). Muži i ženy zastávajú „tradične“ (či skôr dlhodobo až stabilne) niektoré povolania viac než iní, sú dokonca zamest-naní v niektorých odvetviach alebo celých sektoroch hospodárstva častejšie než v iných. Tieto skutočnosti sa negatívne odrážajú v nižšej mzde žien a ich horšom hierarchickom postavení v práci (zastávajú menej riadiacich postov) oproti mužom (tu sa dokonca v analýze konštatuje nie stagnácia, ale prehl-bovanie nerovností). Tieto skutočnosti na našom trhu práce sťažujú pozíciu matiek, ktoré sa po materskej, rodičovskej dovolenke vracajú späť do práce, resp. chcú tak urobiť, ak predtým nepracovali. na túto tému však chýba-jú dlhodobejšie údaje: jednou z mála publikácií je kniha Ženy, muži a vek v štatistikách trhu práce, vydaná inštitútom pre verejné otázky. v jej Zhrnutí sa hovorí: „...radikálny posun pôrodnosti do vyššieho veku sa prejavil na zmene väčšinového modelu vstupu žien – matiek na trh práce. v minulosti sa obdobie reprodukčnej aktivity žien prekrývalo s obdobím ich nástupu do


práce alebo mu predchádzalo. dnes však mnohé ženy najprv vstupujú na trh práce, a až potom sa stávajú matkami. To spravidla znamená prerušenie pracovnej kariéry na dlhšie obdobie (tri aj viac rokov)... Prerušovaná kariéra ženy na trhu práce znevýhodňuje. obmedzuje časové možnosti investovať do kariéry, čo sa odráža v menšej „návratnosti investícií“, napríklad v podo-be nižšieho príjmu či funkčného vzostupu. Môže viesť aj k strate pracovných zručností a k zastaveniu rastu kvalifikácie (pri častom alebo dlhodobom prerušení zamestnania)“ (Filadelfiová, 2007, s. 98 a s. 102).

stratéGie zlaďovania pracovného a rodinného života matiek maloletých detí – konkrétne príklady

nasleduje analýza dát z kvalitatívneho výskumu, v ktorom bolo metódou hĺbkových rozhovorov oslovených 31 žien – matiek maloletých detí, z toho jedenásť žien po roku opakovane. dve tretiny oslovených matiek v čase vý-skumu pracovali (20 žien) a tretina sa venovala starostlivosti o deti, bola na materskej, rodičovskej dovolenke (11 žien).5

Kategória ekonomicky aktívnych žien:

• sedem matiek malo pracovnú skúsenosť pred materskou, rodičov-skou dovolenkou, ale po jej skončení si hľadali a našli nové zamest-nanie;

• štyri matky nemali pracovnú skúsenosť pred materskou, rodičov-skou dovolenkou (len ako brigády), a hľadali si a našli nové zamest-nanie (pričom všetky štyri začali pracovať ešte počas dovolenky);

• päť matiek sa vydalo vlastnou cestou podnikania, práce na živnos-tenské oprávnenie (pričom všetky začali s podnikaním po rodičov-skej dovolenke, štyri mali a jedna nemala pred materskou dovolen-kou pracovnú skúsenosť – iba brigádnickú);

• tri matky sa po materskej, rodičovskej dovolenke vrátili k pôvodnej profesii, do pôvodného zamestnania (pričom u dvoch išlo o pred-

5 Pozri tiež časť Materstvo z pohľadu kvalitatívneho výskumu.


Situáciu matiek po rodičovskej dovolenke na trhu práce v našom kva-litatívnom výskume najvýstižnejšie charakterizuje slovo „zmena“. Medzi pracujúcimi matkami totiž silno prevažujú ženy, ktoré po skončení rodi-čovskej dovolenky menili zamestnávateľa, resp. prácu (predstavujú až dve tretiny pracujúcich matiek).�

Ich kroky po skončení rodičovskej dovolenky (či už riadnej, alebo krátenej) v oblasti práce možno opísať ako „nové začiatky“. a hoci sa s väč-šinou nových začiatkov spájajú najmä pozitívne zmeny, nie všetky matky maloletých detí sú so svojou súčasnou situáciou spokojné. (napríklad ne-spokojná eva, ktorá prijala prácu na nižšej pozíciim než na akej svoju prácu vykonávala pred materskou dovolenkou, lebo nemala – resp. doteraz nemá – v regióne inú možnosť, alebo denisa, ktorá síce po rodičovskej dovolenke chvíľu pracovala u pôvodného zamestnávateľa, ale potom si predsa našla nového v tej istej profesii, ale má pocit, že prešla „z blata do kaluže“...)

„Nie je to, čo chcem robiť, to určite nie. Ja som začala s obuvníctvom hneď po páde režimu, tam som začala ako šička, ale postupne som sa dopracovala na kvalitárku výroby (ako topánky, hotové zvršky som pozerala), a potom som už odchádzala na materskú. V osemdesiatom deviatom som skončila školu, no a zhruba štyri roky, čo som šila, a medzitým som sa vypracovala na kvalitárku. Ale po materskej som znovu začínala ako šička. Nemám maturitu, to mi chýba, a nemali ani o to záu-jem. To mi bolo povedané hneď pri pohovore, že ma ako kvalitárku nepotrebujú, ale ako šičku. Ak chcem tam nastúpiť, tak len ako šička. Takže som sa znovu stala

časný návrat späť do zamestnania – pred skončením „regulárnej“ trojročnej rodičovskej dovolenky);

• jedna z matiek bola v čase výskumu po rodičovskej dovolenke neza-mestnaná.

Kategória matiek na materskej, rodičovskej dovolenke:

• jedenásť matiek bolo v čase rozhovoru bolo na materskej, rodičov-skej dovolenke, nepracovalo a rôznym smerom zvažovalo svoju pra-covnú budúcnosť.

� sedem žien si našlo nové zamestnanie a päť žien sa dalo na podnikanie. k ženám s podob-ným osudom možno prirátať aj tie štyri mladé matky, ktoré si hľadali a našli zamestnanie ešte počas rodičovskej dovolenky bez predchádzajúcej dlhodobej pracovnej skúsenosti.


šičkou. … Ako takto: ja by som vydržala v tejto obuvníckej firme, mne akože šitie samé osebe neprekáža. Ale jednoducho to tempo je v tom zamestnaní neúnosné. Ja už odtiaľ odchádzam tri roky a hľadám si nové zamestnanie. Ale v žiadnom nie sú podmienky pre mamičky: buď je to dvojzmenná prevádzka, čo mne nevyhovuje, alebo je to trojzmenná prevádzka, alebo je to platovo menšie.“

(eva, 32 rokov, šička, 8- a 5-ročné dieťa)

na druhej strane je tu silné zastúpenie takých pracujúcich matiek, kto-ré sú so svojou prácou spokojné. Sú nateraz spokojné, lebo im umožňuje dostatok času na rodinnú starostlivosťm resp. vyhovuje im spôsob orga-nizácie práce (napríklad nina, dorota, – ženy, ktoré sa vrátili na pôvodné pracovné miesta práve z týchto dôvodov).

„Som spokojná, že som sa vrátila presne na to isté miesto. Ja by som vzhľadom na moju situáciu brala hocijaké miesto, ale vlastne som rada. Lebo je to, čo som robila, a keď už nič iné, tak aspoň odpadla tá starosť zaúčania sa na niečo nové. Stačilo mi len spoznať sa s novým chodom úradu, oboznámiť sa s novými ľuďmi, lebo problematika práca zostala rovnaká. Len spolupráca s jednotlivými vedúci-mi, v tom som niečo musela získať. Kebyže idem na iné oddelenie, tam by to bolo o inom. Tam by som si musela celú náplň práce naštudovať novú.“

(nina, 39 rokov, administratívna pracovníčka, 2,5-ročné dieťa)

alebo sú spokojné, pretože sa v práci realizujú a zároveň nemajú pocit, že by rodinu – najčastejšie svoje dieťa, deti – o niečo ochudobňovali (prí-klad väčšiny podnikateliek – Lenka, Zina). Tento jemný balans spokojnosti u pracujúcich matiek maloletých detí mierne prevažuje. Samozrejme, na tejto spokojnosti sa spolupodieľa aj mnoho iných faktorov: okrem „dobrého“ zamestnávateľa (ktorý nemusí byť nevyhnutne ústretový k rodine, ale „mat-kám mnohokrát stačí, aj keď je „ľudsky ústretový“, ako opisuje karolína), je to nepochybne rodinné zázemie v podobe partnera, ktorý sa podieľa na starostlivosti o deti, ako aj o domácnosť (naďa, kristína) či zázemie v po-dobe vlastných rodičov alebo rodičov partnera, ktorí sú ochotní, a najmä schopní sa tiež každodenne podieľať na tejto starostlivosti (Lívia, valika).

„S riaditeľkou sa dá teda veľmi dobre dohodnúť, je nás tam síce málo, nie je nás tam veľa, je to malinká realitka, ale myslím si, že bude vychádzať v ústrety aj


v takej situácii – deti mi buď niekto povaruje, alebo fakt zostanem doma. Ho-vorila teda, že väčšinou sa tam péenky riešia dovolenkou, ale ja si teda na to nebudem dovolenku míňať, len kvôli tomu, že mám deti choré, keď môžem byť na OČRke. Aj papiere, keď sa vypisujú každý mesiac, lebo to robím ja, tak tam majú presne zamestnanci rozpísané, že koľko dní OČRky, koľko dní dovolenky, koľko dní péenky, takže rátať s tým rátajú určite, že človek sem tam musí zostať doma. Manžel má tiež nárok na OČRku, robí v podstate v štátnom podniku, v Slovak Telecome a oni vlastne majú povolené OČRky. A moja švagriná robí veľmi dob-re, lebo ona robí poobede, ona o jednej začína a ja vlastne robím do dvanástej a o jednej som doma, takže to sa dá vyslovene dohodnúť, že ja budem končiť o je-denástej, a nie o dvanástej a že ona bude mať deti doobeda a ja poobede.“

(karolína, 30 rokov, administratívna pracovníčka, 3,5- a 2,5-ročné dieťa)

„Ja som hrdá na svoju robotu a mám ju rada. Moje deti veľa za mnou chodili, aj cho-dia do roboty a cítili sa tam príjemne, nebol problém. Môžem povedať, že som spokojná a aj šťastná. Aj Tomáško sa ma pýtal: ‚maminka, po čom by si tak strašne túžila?‘ a ja mu hovorím ‚Tomáško, v tomto momente ani neviem, možno nejaká dobrá dovolenka, taký relax, oddýchnuť si, vypadnúť‘. Ale že by som nejaké hmotné, to nie.”

(kristína, 37 rokov, knihovníčka, 14-, 8- a 6-ročné dieťa)

„Recepčná, to je také povolanie, ktoré ma baví. Baví ma to, to je hlavne o tom, aby to človeka bavilo, lebo možnože keby som mala možnosť robiť niečo iné, tak by som stadiaľto neodišla, lebo to tu mám rada, to je jedna vec. A druhá vec je, že ma to tu baví. Ja mám rada prácu s tými ľuďmi, a tak. Ja si dokážem pokecať. A mám tu dobrý kolektív, aj medzi tými ľuďmi... No proste dobrý kolektív. A my tu na recepcii držíme spolu. Je tu fajn, dobrí kolegovia.“

(valika, 25 rokov, recepčná, 7- a 1,5-ročné dieťa)

vo väčšine prípadov totiž po skončení rodičovskej dovolenky dochádza k prerozdeleniu starostlivosti o deti i domácnosť, resp. aspoň je tu snaha zo strany matky delegovať túto starostlivosť aj na iných blízkych. Najčastejšie je to partner, ktorý preberá časť každodennej starostlivosti o deti (dorota, eva).

„Ráno ide s nimi Rišo. Myslím, že to bolo veľmi dobré, že ja nechodím s nimi ráno, že predsa je iný vzťah s tým otcom. Myslím, že on mal z toho väčšiu traumu


ako deti. On si nevedel predstaviť, poobliekať to, vystrojiť seba, lebo Rišo je taký dosť, nieže komótny, ale na všetko má čas. Ja hovorím, že veličina čas mu nič nehovorí, to je neznámy pojem pre neho, a pre neho to bolo viac stresujúce ako pre tie deti, že ich má ráno vychystať a ísť do škôlky. Myslím, že deti majú menej stresu a on to má v pohode, že či oni prídu osem desať, alebo osem pätnásť, ale sú tam. Keď to učiteľkám nevadí, tak čo už. Zaskakujem za neho len vtedy, keď je on na služobnej ceste, vtedy ideme skôr ráno.“

(dorota, 38 rokov, logopedička, 5- a 2-ročné dieťa)

„Musel sa začať starať od rána o deti. Nerobil dovtedy nič iné – on sa s deťmi poobede hral, potom akože ešte utrel riady. Ale preňho bol akože šok, že sa musel naučiť tie deti obliekať. Ja im veci nachystám na oblečenie, ale musel sa naučiť aj niečo pohľa-dať, keď som ja na niečo zabudla. To on nevedel, kde sú veci v skrini. Takže obliecť ich, aj určitý režim. Lebo dostali od ocina taký vojenský režim. Majú aj málo času, keď idú ráno. Muž ich budieva o šiestej, to je ešte zavčasu, tak o štvrť na sedem. Je to síce hlúpych 15 minút, no ale do trištvrte na sedem je to pol hodina. A teraz dve deti obliecť, dať im raňajky, síce máme iba mliečne: jogurty alebo mlieko s guličkami alebo omastený chlebík, rožok. Ale teda do tej pol hodiny sa obliecť, najesť, prichystať je ťažké. Museli sme samozrejme kúpiť auto, lebo muž dochádza do zamestnania veľmi ďaleko, on potrebuje minimálne 10 minút autom, aby sa dostal do zamestnania. Pre manžela to bola podľa mňa myslím si podstatne väčšia zmena ako pre mňa.“


inštitúcie typu škola či škôlka, kam sa deti po skončení rodičovskej dovo-lenky začleňujú, nedokážu vždy a plne saturovať potreby rodiny, a iné služby typu individuálna opatrovateľka, či vôbec opatrovanie dieťaťa v rámci inej rodiny s malým dieťaťom, deťmi sú pre našincov menej zaužívané príklady starostlivosti, navyše pre „bežnú“ domácnosť najčastejšie finančne nedo-stupné. opatrovateľku k dieťaťu si v našej vzorke zabezpečila iba naďa (kým ona pracuje v riadnom osemhodinovom zamestnaní, o jej jedenapolročnú dcéru sa stará pani na dôchodku vo vlastnom rodinnom dome). v rozprá-vaniach sme sa stretli ešte s dvoma modelmi starostlivosti o deti: staršie deti (školopovinné) sa starajú o mladších súrodencov (kristína, hana) alebo sa o dieťa, deti starajú starí rodičia (Lenka, klaudia, Melita – obaja rodičia sú na pracovných „týždňovkách“).

„Keď mám poobednú, deti sú s najstarším synom. Tomáško dokáže Jankovi pre-čítať, už chodil na angličtinu, takže aj angličtinu sa spolu učia, aj na hudobnú


ho vodí. Ale je to presúvanie zodpovednosti naň, zaťaženie dieťaťa. Takže už som začala s tým, že Jankovi ubudlo krúžkov, a doma si nájdu také, že zahrajú sa na počítači a potom príde manžel. Už začínam Janka učiť tak, že prečíta si sám, matematiku, keďže viem, že je schopný, urobí si ju sám, a slovenčinu, keďže majú pracovné zošity, to si píše ceruzkou. Diktáty a čítanie robíme potom spolu.


„Spolieham sa ja na svojich rodičov a aj na ... (odmlka). Nemusím sa ponáhľať domov, lebo viem, že sú svokrovci doma. Takže viem, že keď som niekde preč, nemusím sa báť, že nemá kto vyzdvihnúť malú zo škôlky, keď aj manžel nie je doma. V podstate je to pomoc.“

(klaudia, 33 rokov, vedúca zariadenia sociálnych služieb, 12- a 5-ročné dieťa)

„Keď ešte nemala tri rôčky, že ešte nechodila do škôlky, tak bola väčšinou u mojich rodičov. Vtedy to bolo skôr tak pol na pol. Ale teraz, ako chodí do škôlky, tak moji rodičia ju majú väčšinou len keď sú prázdniny, alebo už keď ona chce ísť veľmi tam. Ale keď je školský rok, že treba ísť do škôlky, tak ju majú svokrovci.“

(Melita, 26 rokov, zdravotná sestra, 3-ročné dieťa)

Faktory, ktoré sa najviac podpisujú pod rozhodnutia vstupu na trh prá-ce po materskej, rodičovskej dovolenke sú rôznorodé, dá sa hovoriť až o in-dividuálnych prípadoch. napriek tomu, najmä u matiek, ktoré ukončujú rodičovskú dovolenku predčasne (pred vekom troch rokov dieťaťa) – ale nie-len u nich – možno vysledovať pre takéto rozhodnutie tieto silné motívy:

• Finančná situácia domácnosti, keď jeden príjem (manželov) nestačí – príklad Moniky, ktorá začala pracovať v zahraničí, keďže jej odbor je doma finančne nedocenený (a je to práca, ktorú má rada).

„My sme bývali u svokrovcov a chceli sme sa osamostatniť. Ale bolo to aj tým, že ja tu na Slovensku nemám prácu. Že v nemocnici je to ťažko, väčšinou nie je miesto, alebo aj keď je miesto, tak je na ňom malá výplata. Za prvé, ja mám túto prácu strašne rada, ja neviem nič iné robiť. Mňa táto práca baví. No a druhá vec bola vlastne to, že sme sa chceli osamostatniť. To bol môj prvý cieľ, že chcem byť preč, že chceme byť sami,


že to takto bude lepšie. Ale ja mám túto prácu rada, tak si neviem ani predstaviť, že by som robila niečo iné. Aj v tej záložni – to nebolo proste pre mňa. ... Ale bolí ma to. Je to strašné odlučovanie od rodiny. Keby som sa takto mohla zamestnať na Sloven-sku, s takým zárobkom, ako mám tam, tak beriem to. Nejdem už do Rakúska. Ale že to takto nejde, je to ťažké na odlúčenie od rodiny, ale prináša nám to, že už sme tu (v prerobenom vlastnom rodinnom dome – pozn. aut.) a pomaly ideme ďa-lej. Ale je to ťažké. Musím povedať, že je to strašne ťažké. Pre mňa a asi aj pre ňu. Lebo zo začiatku to bolo ešte ľahké, lebo bola ešte maličká, ale te-raz čím viacej to chápe, tak tým je to horšie. Je jej ľúto za mnou, nechce byť hore (u svokrovcov v bytovke, – pozn. aut.), nechce byť nikde, pýta sa, kedy budeme už konečne spolu, takže tak. Je to teraz ťažšie trošku.“


• obavy o udržanie si pracovného miesta v kombinácii s istotou, že o dieťa, deti bude „dobre postarané“ – pričom je to istota rodinného zázemia (prípad Lesii, ktorá sa do zamestnania vrátila v čase, keď mala dcéra rok a dva mesiace či valiky, ktorej syn mal päť a pol mesiaca – v oboch prípadoch sa o deti starajú starí rodičia).

„Ja som bola na materskej, Katuška mala rok aj dva mesiace, než som nastupo-vala. Boli obavy, hej, stále, keď som bola v robote, tak som si myslela: Preboha, čo ona robí doma, ale proste som hovorila: zavolám domov, čo robí a si myslím: a keď mi povedia, že plače – ja nemôžem odísť! Musím ostať – a čo? Budem sa trápiť i ja tu? Radšej nie. Musia si poradiť. A vedela som, že ona nie je problé-mová, že by si nemohla poradiť. Svokrovci mi pomáhajú. Pomáhajú mi, keď som v zamestnaní, môžu sa postarať, aj napríklad keď po nočnej prídem a potrebujem sa vyspať, alebo keď potrebujem niečo spraviť.“

(Lesia, 23 rokov, robotníčka, 2-ročné dieťa)

• Túžba po sebarealizácii v práci – najmä ženy s vyšším vzdelaním sú akoby odvážnejšie čo sa vstupu na trh práce týka, častejšie sú otvorené zmenám vo svojej profesijnej dráhe a túžia po sebarealizácii, uplatnení svojich vedomostí z vysokej školy v praxi (naďa, iveta).

„Takže školu som úspešne skončila v roku 2004, vlastne ako keby po šiestich rokoch, lebo najprv som mala štyri ročníky a potom ešte dva. Malý sa vlastne


narodil ... prvého júla som mala promócie a on sa vlastne narodil 16. augus-ta. Takže mne to všetko tak dohromady zapadalo, a potom som bola vlastne s malým len jeden čistý rok doma. Až do toho septembra 2005, a to som si len tak výnimočne podala inzerát. Ani neviem, že prečo... . Ale už ma to začalo tak brať, jednoducho že by nebolo dobré, kebyže zostanem doma po skončení školy dva až tri roky, lebo by som zabudla všetko, čo som sa naučila. Tak som si dala len tak inzerát na tú asistentku.“

(iveta, 25 rokov, produktová manažérka, 3- a 1-ročné dieťa)

„Rok. Majka mala rok, keď som išla do roboty. Ale ako dlho som si hľadala prácu, čo ja viem, dva mesiace alebo tri. Asi tak. Čo ja viem. Majka bola vtedy ešte taká nechodiaca, keď som si ja začala hľadať. A prečo? No, hlavne finančná situácia, aj také, čo ja viem, či som sa nudila doma. Skrátka potrebovala som ešte niečo na takú realizáciu svoju vlastnú.“

(naďa, 26 rokov, sociálna pracovníčka, 1,5-ročné dieťa)

• snaha pokračovať v začatej pracovnej kariére, zhodnotiť predchádzajúci čas investovaný do odboru (vysokoškolsky vzdelaná dorota, ktorá vo svojom odbore pracuje už niekoľko rokov, rodičovskú dovolenku pri ročnej dcérke prerušila a vrátila sa do práce, potom znovu otehotnela a v dvaapol roku syna sa vrátila k pôvodnej profesii).

„Motívom bolo pre mňa to, že už mi to doma liezlo na nervy a už som potrebovala zmeniť prostredie a ísť voľačo robiť. To bola troška iná situácia, ako keď sú dve deti. S jedným dieťaťom to ide voľajako ináč. A motívom bolo aj to, že som sa bála o miesto. Ja som toto chcela robiť, chcela som sa sem vrátiť, jedine ak by som bola prinútená, že by ma sem znovu neprijali, že by som musela niečo iné. Mne sa moja robota páči.“


v prípade matiek, ktoré sú po „klasickej“ trojročnej rodičovskej do-volenke, ide pri rozhodovaní sa „kam a čo robiť“ zväčša o kombináciu rôznych motívov. na prvom mieste aj u nich zväčša dominujú finan-čné dôvody. Potom sú tu aj príklady prozaického hľadania si nového zamestnania, lebo „o staré počas dovolenky matka prišla“, ale nechce ostať nezamestnaná, a navyše ďalší príjem do domácnosti treba (kris-


tína, eva). Ďalej je tu situácia, kedy sa zásadne zmenil partnerský život matky – partneri sa rozišli, a matka si „nemôže dovoliť“ ostať bez príjmu (nina, Lenka).

„Podľa nášho štátu materská nie je zamestnanie. Ty si na dovolenke. Neviem, ako je to teraz, ale pred dvoma rokmi to bolo takto. Nám sa vypočítavalo, no ja by som vtedy dostala 1 500 korún podpory v nezamestnanosti. Lenže ani na tých 1 500 korún som nemala nárok podľa ich rozhodnutia. Tak nech sa na mňa nehnevajú, z toho sa vyžiť nedá. A podľa mňa každá žena, ktorá má po materskej a má doma tri deti, si nebude doma váľať šunky, ale veľmi rada sa zamestná. Najskôr som teda chodila na podpisy, potom som si napísala žiadosti, porozosie-lala som si ich, lenže potom už po mesiaci a pol musíš chodiť a nosiť razítka, že si u niekoho bola žiadať o zamestnanie. Keďže som knihovníčka, kde pôjdem ako prvé? No do knižnice. Tak som si tam hneď poslala žiadosť a po dvoch týždňoch mi prišlo, že mám prísť na pohovor. Tak som si myslela, že zle vidím alebo mi povedia, že ma budú viesť v evidencii. S riaditeľkou sa poznám, lebo ja som tam aj praxovala, aj som tam rok robila. Skrátka, ja som tam prišla v pondelok na pohovor a ona mi povedala, že v piatok o pol ôsmej nastupujem. To bolo v polke mesiaca, 14. novembra, tak mi vypadli oči a povedala som si, že mám Ježiška. Šťastie a Pán Boh stál pri mne.“


„Po nástupe do práce som si jednoznačne vylepšila svoju finančnú situáciu. Lebo keď som rátala príjem keď som bola na materskej, tak to bolo 5 770 korún, takže to bez úspor nevyžije dneska nikto s vlastnou domácnosťou, možno, keby mi niekto financoval bývanie a všetko, tak to nie. No a dá sa povedať, že na ten jediný príjem sme odkázaní stále, ale už je to bezproblémové z tejto stránky. A čo sa týka jeho otca, tak to je, bohužiaľ, už takmer rok, čo sa nám neozval, 9. januára. Takže za jedenásť mesiacov sa nám neozval a sem-tam príde výživné, asi tak by som povedala.“


Spôsob, akým sa matky po troj- a viacročnej rodičovskej dovolenke do práce vracajú, resp. akú formu práce si volia, u viacerých žien silno zohľadňuje záujmy, potreby detí (starostlivosti o ne). svedčia o tom prí-klady Ziny či Lenky, ktoré volili podnikanie pre pružný pracovný čas alebo príklad karolíny či Mirky, ktoré hľadali a našli prácu na čiastočný úväzok.


„Stále zakladám teraz sebe uzdu v tom zmysle, že musím vyriešiť najprv jeho, aby bol on spokojný, a potom môžem riešiť všetky ostatné veci, ale samozrejme tak, aby sme sa normálne uživili. Ten lepší finančný „level“ príde vtedy, keď on bude väčší, keď upracem svoje veci tak, že sa môžem rozbehnúť. Tá kapacita u mňa by bola, len sa ešte musím prispôsobiť jemu. To však nie je pre mňa obeť, nie je. Myslím, že vo svojom veku a aj z toho, ako mám upratané hodnoty, tak nie je konkurencia oproti nemu.“

(Lenka, 37 rokov, sZČo, 2,5-ročné dieťa)

„Deti sú jedno po druhom. Vlastne po roku, išla som z jednej materskej do dru-hej. Malá má teraz rok aj trištvrte a ja som si už vlastne rok hľadala robotu a až teraz som si našla vlastne robotu. V realitnej kancelárii som si našla, a to som bola teda prekvapená. Možno to bolo tým, že to bola mladá baba, tá riaditeľka, tridsaťtriročná žena, takže jej vôbec neprekážalo, že som na materskej, jej to skôr vyhovovalo, že jej neodídem znova na materskú, takpovediac. Takže to som bola aj prekvapená, pretože tam bolo sedemdesiat ľudí, ktorí išli na konkurz, a to bol vlastne posledný konkurz, na ktorom som bola, a to už som bola drzá. No, pove-dala by som, že ostrieľaná po toľkých konkurzoch. Ale už som hovorila vyslovene to, čo mi prišlo na jazyk. Neviem, či som sa jej kvôli tomu páčila, ale bola som aj taká rezervovaná, lebo veď mamička po materskej zase nemôže príliš vyskakovať, určite sú aj kvalitnejší ľudia, než ženy po materskej, že majú dlhšiu prax. ... Takže jej to vôbec nevadilo, že som po materskej a že mám malé deti a som za-mestnaná na štyri hodiny, na polovičný úväzok, a to mi teda úplne vyhovovalo. ... Ešte stále mám štyri hodiny voľné, ktoré môžem využiť inak: buď sa budem venovať doma rodine a budem celé poobedie s deťmi, a nebudem pre ne chodiť až o piatej do škôlky, alebo si proste nájdem ešte nejakú ďalšiu robotu.“

(karolína, 30 rokov, administratívna pracovníčka, 3-, 5- a 2,5-ročné dieťa)

väčšina matiek však volí (alebo je nútená okolnosťami voliť) zaužívaný osemhodinový pracovný čas v zamestnaní. Pričom nejedna pracujúca mat-ka by so svojimi deťmi ostala na „dovolenke“ (intenzívne sa starala o ne) aj dlhšie, než sú tradičné tri roky (kristína, Miroslava). Matky sú si vedomé reality na trhu práce ohľadom jej nepružnosti – len jedna z matiek sa pri-znala k zvažovaniu pre nižší pracovný úväzok (lebo sa sama stará o syna a dochádzka za prácou je časovo náročná), ale túto možnosť po zvážení nízkeho príjmu zamietla.


„Neviem, je pravda, že som si nehľadala na šesť hodín robotu. Myslím, že asi by sa ani nedalo. Neviem o tom, že by niečo v meste bolo. V knižnici to neexistuje, neviem o tom. Toto, že s tým časom je teraz problém. Aj počas tej materskej, keď má žena možnosť, veď dá sa nejaké kurzy navštevovať. Alebo aj nájsť si niečo. Ísť, keď má partnera alebo niekoho, kto sa o to dieťatko postará, nech ide na štyri hodiny robiť. Veď nie sme všetko rovnaké typy, že sme rady zavreté. Ale nie osem hodín. Fakt nie. Napríklad aj pre mňa by bol teraz šesť hodín ideál. Ale druhá strana je, ako by ti štát pomohol finančne. Ja neviem, či aspoň minimálnu mzdu, ja neviem, hra čísiel je pre mňa tabu. Neviem to posúdiť.“


„Nepotrebovala som nič a nikoho, akurát len tú babku cez prázdniny. To ostat-né zatiaľ nebolo treba: ani opatrovateľku či skrátený úväzok. Začali sme stíhať, a začali sme stíhať na začiatku a teraz stíhame plynulo. To skrátenie, ja som pôvodne chcela, že si to skrátim, ale kolegyňa mi povedala, že nech nevymýšľam, že robotu za mňa aj tak nikto neurobí, len sa mi zbytočne skráti výplata. A to, čo tam budem mať na stole, to si budem musieť urobiť, či tam budem o hodinu menej alebo dlhšie. A mala pravdu. A naháňala by som sa tak isto.“


Z výpovedí pracujúcich matiek vyplýva, že vek matky pri rozhodova-ní sa o vstupe na trh práce nezohráva dôležitú úlohu, resp. matky mu nepripisujú veľký význam, keďže o ňom otvorene nehovoria. ako však už bolo naznačené, odsúvanie pôrodnosti do vyššieho veku u žien má dô-sledky aj na ich návrat na trh práce po skončení rodičovskej dovolenky, a skôr negatívne než pozitívne (pretože prerušujú svoju rozbiehajúcu sa pracovnú kariéru, a to často aj viackrát, čo im potom môže sťažovať návrat do práce). o to viac sa pod rozhodnutia „čo a ako robiť“ podpisujú indivi-duálne postoje žien k práci ako hodnote (napríklad sebarealizácia, nechuť ostať nezamestnaná) či vnímanie práce ako zdroja príjmu, nástroja na finančné zabezpečenie rodiny. hoci takto striktné rozdelenie nenájdeme ani u jednej z matiek, u väčšiny ide o kombináciu oboch hodnôt s preva-hou niektorej z nich. viacero matiek preukázalo aj vyššie ambície vo svojej súčasnej práci – ide prevažne o ženy s vyšším vzdelaním. Tiež tri matky sa v súčasnosti ďalej vzdelávajú, študujú diaľkovo na vysokej škole a chcú sa v budúcnosti vo vyštudovanom odbore uplatniť. hoci priznávajú, že ich


situácia nie je ľahká, pretože si musia vyčleniť aj čas na štúdium (ide nap-ríklad o víkendy – soboty, keď sa konajú prednášky a semináre, či večere alebo noci počas príprav na skúšky), na druhej strane majú pochopenie a podporu zo strany rodiny.

charakteristiky jednotlivých skupín pracujúcich matiek maloletých detí

podnikajúce ženy

všetkých päť matiek začalo podnikať po rodičovskej dovolenke, väčši-na v novej oblasti, s ktorou nemali predchádzajúcu pracovnú skúsenosť.7 oblasti, ktorým sa venujú, sú prevažne veci, ktoré robia rady, vo svojich výpovediach hovoria (priamo alebo nepriamo) aj o tom, že ich robiť vedia. Práca ich napĺňa, uspokojuje, nachádzajú v nej sebarealizáciu. To je silné pozitívum ich súčasného postavenia.

oceňujú tiež vlastný časový manažment, ktorý je do istej miery pružný a voči rodine priateľský. hoci na druhej strane práve časová náročnosť prá-ce je faktor, ktorý ich obmedzuje pri zaďovaní súkromného a pracovného života. Pri starostlivosti o dieťa, deti im významnou mierou pomáha rodina, najčastejšie starí rodičia, resp. bývalý partner.

Je zaujímavé, že až tri z tejto pätice žien sú slobodné matky po rozchode s partnerom, otcom dieťaťa. Možno aj preto je silným motívom práce pre ne finančná sebestačnosť, potreba finančného zabezpečenia (Zina, Lujza, Lenka).

Týmto ženám sa podarilo veľa: v práci našli sebarealizáciu, do vy-sokej miery určujú svoj pracovný čas, čo im pomáha zlaďovať si prácu a starostlivosť o rodinu. so svojím súčasným pracovným statusom sú prevažne spokojné.

7 štyri z nich majú vlastnú firmu (z toho Zina, alena, Lujza majú obchod a Miša podniká v oblasti služieb), a Lenka pracuje na živnostenské oprávnenie. dve matky si podnikaním riešili problém nezamestnanosti (alena, Miša), tri hľadali nové oblasti sebarealizácie.


„Nie, nehľadala som si potom nič iné. Aj poviem prečo: lebo táto práca má pre mňa všetky atribúty, ktoré ja potrebujem – sloboda, k tomu aj primeraná zod-povednosť, kreativita, čo si urobím, mám, a čo si neurobím, nemám, môžem tým ľuďom naozaj pomôcť, keď mi to dovolia. Všetko to, čo chcem, mám. Od prvého razu, keď som tam prišla, som cítila, že som tam správne, a to som nemala potu-chy, čo tam budem robiť. Tam padali otázky, ktoré som mala aj ja, a už som mala aj odpovede. Pomocou tých ľudí, s ktorými som sa rozprávala, som tie odpovede nachádzala. A stále je to tak, napriek tomu, že ten rozbeh je náročný – z časového hľadiska, energetického – ale podľa mňa to súvisí aj so zmenou rytmu. Po troch rokoch máš zrazu úplne iný rytmus, s plným nábehom. Ja akurát musím nájsť kľúč, ako to zoptimalizovať, aby som s Adamkom mohla byť čo najviac v jeho pros-pech, a zároveň aby som nás uživila, aby sme mali normálne žitie. Toto je taká úloha, myslím, že sa to v krátkom čase prelomí. Lebo nad tým veľa uvažujem, veľa pracujem, ale nemám žiadnu pochybnosť, že som správne v práci, v ktorej robím. ... Ja nemám nikdy rovnaký príjem. Ale je to zaujímavé, ja to mám stále ako výzvu. Pre mňa som v tomto pokročila veľmi ďaleko, lebo mať takú drzosť, že byť samoživiteľom a mať odvahu žiť v takejto neistote, tak ja som hrdá sama na seba. Toto je jedna z tých vecí, ktoré vždy poviem, že prekvapím samu seba, ako sa to vo mne vždy preklopí.“

(Lenka, 37 rokov, sZČo, 2,5-ročné dieťa)

„Príjem je to určite. Ale moje pocity nie sú z toho také, že musím do práce. Ja som taká, že mne keď sa nechcelo, tak som išla na výlety alebo tak, a zase potom, keď sa mi chcelo, tak som robila. Nie je to také, že každý deň „od do“, tak to som si nedávala, ale teraz musím viac robiť, už aj kvôli tomu obchodu. Ináč to bolo v pohode zatiaľ. Ja si myslím, že pre mňa to má iba výhody, na nejakú nevýhodu som ešte neprišla. Nevýhoda je tá, že mi nechodí každý mesiac 20-tisíc, rovnaká suma, že viem, z čoho môžem žiť. Tak to je trošku nevýhoda, ale inak to má samé výhody. Určite, že tá flexibilita, navyše je to proste taká vec, čo ma baví: s ľuďmi si píšem a je to zaujímavé. Samé výhody a som s tým veľmi spokojná, nechcem to teraz meniť momentálne. A zase si hovorím, že teraz mám zase ten cieľ – otvoriť obchod a vymýšľam, že ako si to zariadim. Myslím, že keď ten obchod bude už päť rokov fungovať, tak budem chcieť ísť ďalej, že preto aj tú školu nezavrhujem. Ale zatiaľ ma toto naozaj napĺňa, že stále je čo robiť, vymýšľať, a tak. Ja mám veľké plány, potom aj iné veci pre deti vymýšľať, a tak.“

(Zina, 26 rokov, sZČo, 3-ročné dieťa)


návraty k pôvodnej práci, zamestnávateľovi

Tri z oslovených pracujúcich žien sa po rodičovskej dovolenke vrátili k pôvodnému zamestnávateľovi. u všetkých troch to boli „šťastné“ návraty, pretože práca, ktorú vykonávajú im vyhovuje, sú s ňou spokojné. všetky sa vrátili na pôvodnú pracovnú pozíciu. dve z týchto žien sa do zamestnania vrátili predčasne, ešte pred skončením „oficiálnej“ trojročnej rodičovskej dovolenky (dorota, Lesia).

všetky tri hovoria o vyhovujúcom pracovnom čase, ktorý im umožňuje zlaďovať si prácu a starostlivosť o deti, ako aj domácnosť. k zamestnávate-ľovi sa vrátili i preto, že pracovný čas je pre ne prijateľý. Pracujú na plný úväzok, jedna matka na zmeny (dokonca aj nočné). Práca, ktorú vykonávajú je neprenosná – „neprenášajú“ ju domov, čo im veľmi vyhovuje. so svojou mzdou sú spokojné, vnímajú ju ako vklad do rodinného rozpočtu.

každodenná starostlivosť o deti je v prípade dvoch žien na nich samot-ných: partner doroty „chodí obyčajne o pol ôsmej“, nina žije bez partnera, a v prípade Lesie sa na bežnej starostlivosti významne spolupodieľa svokra (respondentka i jej partner pracujú na zmeny).

Aj v prípade týchto matiek možno hovoriť o životnej spokojnosti, do-kážu si v každodennom živote zorganizovať svoj čas tak, aby sa vyvážene venovali svojej profesii, ale aj svojej rodine, ktorá je pre ne veľmi dôležitá. V prípade nutnosti uprednostňujú starostlivosť o deti pred prácou, je pre ne dôležité oddelenie času, ktorý venujú práci a ktorý rodinnému životu.

„V tomto je štátne zdravotníctvo alebo moja robota dobrá, že mne o pol štvrtej padne a ja môžem odísť a venovať sa rodine. Ony tým, že sú v škôlke, tak ony to tak nevnímajú, že ja by som doma mohla porobiť si veci. A na otca sú zvyknuté, že on príde o ôsmej domov. To pretrváva, to sa nezmenilo. Tak keď ide aj na ôsmu do roboty, aj na desiatu, vždy príde o ôsmej večer, takže je to to isté.“


„Lenže mne to viacej vyhovuje na zmeny, pretože viacej som s Katuškou doma, ako keby som robila iba ráno. Prišla by som domov o pol štvrtej, a ona mi ide o ôsmej spať. O pol štvrtej, pokiaľ by som prišla, najedla by som sa, potrebujem čas chvíľku aj na seba, aby som proste mohla sa zorientovať, a potom, keď prídem


domov, to by bolo minimálne do štvrtej. O ôsmej ona ide spať. Bola by som s ňou štyri hodiny. A teraz, keď napríklad idem na nočnú, dobre, v noci ona spí, ja som v zamestnaní, prídem domov, ja potrebujem tiež si ľahnúť, ale niekedy som už o jednej, o dvanástej hore, a už od tej dvanástej do ôsmej mám na ňu čas. Proste, že viacej času. ... No jasné, že niekedy aj ja už mám dosť, ale už vtedy musí aj manžel pomôcť, zobrať ju na chvíľku, žeby som si oddýchla. No jasné, dá sa to zvládnuť, lebo keby sa to nedalo, tak by sme to tak nerobili, hej.“

(Lesia, 23 rokov, robotníčka, 2-ročné dieťa)

„Je to aj o tej istote zamestnania, aj o tom, že mi to vyhovuje. Dá sa povedať, že oboje. Tá istota bez takej, že by ma to nebavilo alebo že by tam človek trpel, určite by to nebolo také zaujímavé, ale tá istota je dôležitá. Keď už nič iné, tak aspoň to, že mám tam pevnú pracovnú dobu, že viem, že o pol štvrtej môžem odísť. Za ten polrok sa nestalo, že by som tam musela zostať dlhšie. Ja mám takú prácu, že domov si ju zobrať nemôžem. To sú všetko veci, čo sa nedajú prenášať.“


nová práca, nový zamestnávateľ s pracovnou skúsenosťou

sedem matiek pracovalo už pred rodičovskou dovolenkou, no po jej skončení si z rôznych dôvodov hľadali novú. urobili tak buď z „donútenia“ (nie z vlastnej vôle),8 alebo z vlastnej iniciatívy.9

8 ide o štyri matky: kristíne sa skončila pracovná zmluva a bola niekoľko mesiacov nezamest-naná, potom si našla súčasné miesto v pôvodnom odbore a je spokojná, dve ženy dostali ešte počas rodičovskej dovolenky z organizačných dôvodov výpoveď, po jej skončení si našli nové pracovné miesto (eva pracuje vo svojom odbore, ale na nižšie kvalifikovanom mieste, ktoré zobrala kvôli vyhovujúcemu pracovnému času, a je nespokojná, karolína je spokojná, pretože robí na polovičný úväzok, hoci nie v pôvodnom vyštudovanom odbore, Melita sa po vydaji a narodení dieťaťa odsťahovala, nemohla, resp. nechcela nastúpiť na pôvodné pracovisko, chcela ostať v odbore a zároveň mať „slušnú mzdu“, a tak volila prácu v odbore v zahraničí (dieťa je v striedavej opatere starých rodičov a manžela); manžel tiež začal cestovať na viac dní za prácou. Melita s týmto stavom nie je spokojná)

9 ide o prípad troch matiek: Miroslava sa po rodičovskej nechcela vrátiť do pôvodného za-mestnania, hoci jej to zamestnávateľ ponúkol, našla si prácu i sebarealizáciu v úplne inom odbore (pracuje na čiastočný úväzok a je spokojná), klaudia sa do bývalého zamestnania vrátila po rokoch inej práce, ale do vyššej riadiacej pozície, hana sa síce po rodičovskej k pôvodnému zamestnávateľovi vrátila, ale po krátkom čase ho zmenila.


Tak ako sú rozmanité motívy pre hľadanie si nového zamestnania, tak rôznorodé sú stratégie zlaďovania pracovného a rodinného života: všetky tieto ženy sú viacnásobné matky s minimálne dvoma deťmi v rôznom veku, staršie z detí navštevujú základnú školu a mladšie materskú školu. v každo-dennej starostlivosti hrajú matky naďalej prím – odchádzajú skôr do práce a vďaka tomu prichádzajú skôr z práce, no prítomný je aj model „o mladších sa popoludní stará ten starší“ (dva prípady), resp. do každodennej starostli-vosti sú významnou mierou zainteresovaní starí rodičia (dva prípady).

Matky, ktoré pri hľadaní a voľbe nového zamestnania neboli predovšet-kým tlačené „financiami, zárobkom“, sú vo svojich súčasných pozíciách spo-kojnejšie a cítia sa v práci lepšie (Miroslava, kristína, klaudia, karolína).

„Ja som chcela zostať jednoznačne tu v centre a robiť tieto veci, a práve tento týždeň som dostala ponuku pracovať vo farnosti. S tým, že môj zamestnávateľ bude farský úrad a ja budem robiť tú činnosť, ktorú robím. Budem robiť pastoračnú činnosť vo farnosti ako takej, nielen s rodinam,i v podstate takú asistentku, administratívne práce na fare. Zamestnajú ma na štyri hodiny, veľmi sa teším. Vlastne dnes už idem vybavovať nejaké tie podmienky, a tak. Takže budem mať pravidelný príjem, mô-žem zostať robiť to, čo robím – to, čo ma baví. V podstate naozaj sú to veci, o ktorých som vždycky snívala. Teším sa, že to vyšlo, ponuka nevyšla odo mňa, ale v podstate od môjho budúceho zamestnávateľa. Takže ja som v podstate dosiahla to, čo som chcela, čo bolo logicky mojím snom. Rodina ma v tom podporila, nakoľko vidí, že iná oblasť, o inú nemám záujem, že som sa tu naozaj našla. Takže zostávam tu a hovorím, že budem robiť aj pre centrum. Tak teším sa, zamestnanie mám.“

(Miroslava, 31 rokov, dobrovoľníčka v rodinnom centre a koordinátorka aktivačných prác, 8-, 5- a 3-ročné dieťa)

Naproti tomu ženy, ktoré boli pri možnostiach novej práce limitované nižším vzdelaním či potrebou príjmu do rodiny, sú vo svojej práci častejšie nespokojné a nevylučujú jej zmenu v budúcnosti. (eva, Melita, hana)

„Ja hovorím stále, že keď by sa mi naskytla nejaká robota, odídem do hodiny. Len kde ju tu nájsť? Mne je to jedno, ja hovorím, ja pôjdem aj preč, aj keby som mala upratovačku robiť, ja pôjdem, ja sa nebudem hanbiť za robotu. Ale kde? ... Neviem, čo ma tam drží, fakt neviem, ale ja by som šla aj z hodiny na hodinu, hovorím. Keby mi niekto, že mi ponúkne, šla by som preč.“

(hana, 33 rokov, krajčírka, 15- a 13-ročné dieťa)


nová práca, nový zamestnávateľ bez pracovnej skúsenosti

všetky štyri matky z tejto kategórie mali prvé dieťa tesne po alebo ešte počas štúdií, oproti „normálu“ však strávili menej ako tri roky na rodičov-skej dovolenke s posledným dieťaťom, a ešte počas rodičovskej dovolenky si začali z rôznych dôvodov hľadať prácu. ich jedinou predchádzajúcou pra-covnou skúsenosťou boli rôzne krátkodobé práce – brigády, príležitostná práca, práca „načierno“ a podobne.

Motiváciou na zamestnanie sa bol stály príjem (Lívia – matka jedného dieťaťa bola po rozvode) alebo sebarealizácia interpretovaná v podobe „zužitkovať vedomosti zo školy“ a „nezakrpatieť doma“ (iveta – vysokoš-koláčka, matka dvoch detí, ako aj valika – stredoškoláčka, takisto matka dvoch detí), či kombinácia týchto dvoch motívov: sebarealizácia i zvýšenie príjmu do rodinného rozpočtu (naďa – vysokoškoláčka, matka jedného dieťaťa).

všetky ženy sú so svojím súčasným pracovným statusom spokojné – v práci nachádzajú sebarealizáciu, cítia sa byť pre rodinu užitočné tým, že zarábajú a zvyšujú rodinný rozpočet, a v neposlednej miere vedia, že „o ich deti je dobre postarané v čase, keď sú v práci“. Zlaďovanie pracov-ného a súkromného života riešia síce každodenne (najčastejšie spomínajú fyzickú i psychickú únavu pri starostlivosti o malé dieťa napríklad v noci), ale prísne rozlišujú čas venovaný práci a čas pre rodinu. Mierou svojej spokojnosti sa najviac približujú kategórii podnikajúcich matiek. svoje pracovné ambície dokážu realizovať vo vyššej miere ako napríklad matky v predchádzajúcich dvoch kategóriách, hoci nie všetky sú v práci vždy spo-kojné (a nie vždy sa cítia byť v nej docenené i finančne primerane ocenené – iveta, naďa).

Keďže všetky tieto ženy majú deti v nízkom veku (najmladšie ani jed-nej z nich ešte nemá tri roky), starostlivosť o ne zverili rodičia starým rodičom (v prípade ivety i Lívie ide o vlastnú matku, v prípade valiky o jej babku) a v jednom prípade si rodina platí opatrovateľku (naďa). staršie deti navštevujú škôlku alebo základnú školu.

„Som spokojná a šťastná. Trvalo to síce jeden celý rok a bol plný trápenia, aj tých cestičiek, ale konečne je človek šťastný. Akurát včera som priateľovi hovorila, že konečne, keď má človek to, čo chcel, tak niečo do toho vojde. ...V pohode, nikto


sa nesťažuje. On povedal, že jemu je jedno, koľko mi dá peňazí. Nech je všetko v poriadku, nech je všetko zaplatené, aby sme mali vždycky všetko. On si myslí, že tých 10- až 15-tisíc na tú domácnosť stačí. Ak by povedal, že „nie, ja som tu sám, aj si nakúpim“, tak to ‚sorry, chlapec, to môžeš ísť‘. Človek asi niekedy očakáva od toho chlapa, ako sa k danej situácii postaví, alebo ako si to zoberie. Buď si to zoberie tak, že ja som tu sám, tak ma všetci ‚bozajte‘, alebo že ‚som tu s tebou, žijem s tebou, tak asi ti pomôžem‘. On sa postavil k tomu veľmi dobre, takže som veľmi spokojná. Teraz momentálne v tejto situácii, si myslím, že sme úplne všetci spokojní, že takto sme to nejako plánovali, všetci.“

(Lívia, 23 rokov, skladníčka, 5-ročné dieťa)

„Našli sme si cez internet takú pani, ktorá mala tiež podaný inzerát. Býva tu celkom neďaleko, takže absolútnou náhodou sme ju našli. Tak ako som si začala hľadať prácu, tak som začala hľadať niekoho, kto by sa postaral o Majku. Nosila som ju tam už skôr, ako som začala pracovať. Tak na pol dňa, na pár hodín – aby ju spoznala a zvykla si na ňu. My ju tam ráno nosíme. A poobede, keď idem z práce, idem po ňu. Nesieme ju tam okolo pol ôsmej až tri štvrte a chodíme po ňu tak okolo pol štvrtej až štvrtej. Podľa toho, ako dlho som v práci. ... No kŕmili aj sliepky, a také zlaté to bolo, ako tam chodila, malinčie, bazénik v lete tam má. Ja som s tou tetou veľmi spokojná, berie ju vonku, sa šmýkajú, chodia spolu po ulici a myslím, že ju aj tak viac počúva a akceptuje ako mňa. Keď je so mnou, tak už je taká roztopašná. A keď je s ňou, tak počúva a dobrá je. Myslím si, že je to pre ňu lepšie. ... Mne sa páči taká tá papierová robota. Človek si urobí čo má, a je to. Človek nemá žiadne stresy obrovské, teda nechcem tým povedať, že u nás nie sú stresy. Aj u nás sem-tam sú, aj problémy všelijaké. Zasa nechcem sa tomu vyhýbať. Ale život bez takého stresu, ktorý si nosíš domov. To by ma veľmi nebavilo. Tak som si asi zle vybrala.“

(naďa, 26 rokov, sociálna pracovníčka, 1,5-ročné dieťa)

„Áno, baví ma to. Je to kreatívne, každý deň je to poslanie iné. To nie je také, že vybavujem letenky alebo lietam. Na niečom pracujem, čo potom aj v obchode vidím. Aj malý „aha, to maminka bola točiť henten obal“. Baví ma, keď vidím, čo po mne zostáva, ale nebavilo by ma to, keby to bol automobilový priemysel. Tam robiť manažéra, tak to je o čom? Hovorím, že najlepšie je byť v tomto po-travinárskom priemysle. A okrem toho máme poukazy na sladkosti, na všetky tie výrobky, a ja každý deň len žeriem, žeriem. Lebo to nemôžeme nosiť von, máme kontrolu, už mám o tri kilá viac, ako som sem došla. Bola som chudá, ale za


chvíľu budem ako taká guľka. Už som mala o 11 kg menej, ako mám teraz. Ja som nemohla pribrať, nebola som anorekticky chudá, tak normálne, to sa nedá odrazu pribrať, povedzme 5 kíl, a hotovo. ... Chcela by som ísť aj na vyššiu po-zíciu, mám ambíciu. A myslím si, že by som to dokázala. Len hovorím, že pokiaľ som ten product manažér, tak mám nejakú takú hnaciu silu, stále ešte ukazovať, robiť na tých projektoch. Tak si myslím, že som tam už ten rok a naučila som sa všetko o tom project manažérovi. Až teraz by som vedela čo. Doteraz to človek bral ako kolobeh, kým prejde, musí získavať nejaké informácie a tak.“


namiesto záveru odboČenie k finanČnému odmeŇovaniu za prácu

ako vnímajú matky potrebu znovu sa začleniť na trh práce? Podľa od-povedí pracujúcich matiek i tých, ktoré sú toho času na „dovolenke“ s die-ťaťom, tu zrejme vždy bude skupina žien, ktoré by boli ochotné starať sa o dieťa, deti i do ich neskoršieho veku, ako je pre zamestnávateľa zákonná lehota troch rokov na udržanie jej pôvodného pracovného miesta. Je tu však zásadná bariéra, a to finančné možnosti slovenskej rodiny.10

„Určite to materstvo, lebo nie som typ ako niektoré iné ženy, že presadzujú kari-éru pred deťmi. Pretože kariéru nemôžu robiť nikdy v živote obidvaja bez toho, aby to tie deti necítili. Musí byť jeden, kto zarobí, zabezpečí tú rodinu. Ja, keď som aj zostala po tej Klaudike nezamestnaná, mne sa nič nezmenilo. Len to, že nebol príjem. To bolo podstatné. Bola som doma takisto ako šesť rokov predtým, robila som to isté. Len tam bola otázka toho príjmu. Síce tá materská nie je veľ-ká, 4 700 (tak nejako to bolo), ale myslím si, že pre každú slovenskú rodinu je tých päťtisíc veľká položka. A tá už chýbala. To bolo vtedy. Teraz sme veľa času v zamestnaní a menej je ho na deti. Tak ako všade tam, kde majú prváčikov, ale zas aj tie väčšie deti potrebujú.“


10 k finančnej situácii rodiny, kde je jeden z členov na materskej, rodičovskej dovolenke pozri výsledky reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky (www.ivo.sk, projekt veneta, október 2006).


Dvojpríjmová domácnosť sa ukazuje byť u nás dlhodobo nevyhnut-nosťou pre existenciu, finančné zabezpečenie rodiny vôbec. s tým súvisí viacero otázok, než „len“ otázka individuálnej voľby ženy – matky, kon-krétne napríklad otázka ceny práce, ktorá je v porovnaní s inými krajinami stále nízka. To je potom kľúčovou bariérou, prečo nie sú viac využívané flexibilné formy práce – ako práca na úväzok, zdieľané pracovné miesto a podobne. uskromnenie sa (finančné) v čase starostlivosti o dieťa v predš-kolskom veku pozná nejedna slovenská rodina z vlastnej skúsenosti. Po-tvrdzuje to aj výskum verejnej mienky, kde sme sa rodičov maloletých detí pýtali na zásadné problémy rodiny a kde na poprednom mieste jednoznač-ne dominuje finančná náročnosť jednopríjmovej domácnosti, ak je jeden zo živiteľov na materskej, rodičovskej dovolenke. východiskom z takejto nepriaznivej situácie pre rodinu je zväčša opätovné zamestnanie sa ženy na plný úväzok a hľadanie možností inštitucionálnej starostlivosti o dieťa (jasle, škôlka, škola).

„Ale sme si s Mišom zvykli na ten môj príjem, už sme si predsa len viacej dovolili, už sme tak nepozerali na tie peniaze. Napríklad potreboval topánky „tak dobre, kúp si“, potrebovala som ja oblečenie,“ tak dobre, kúp si“. Tak je to asi rozdiel ako brať tých štyri tisíc. Ale ja akože teraz ešte beriem tie štyri tisícky: to bolo super, že bola tá možnosť, že je to teda vyplácané, aj keď pracujem.“


„Kto je živiteľom rodiny? Živiteľom rodiny je manžel. A potom sčasti ja. No toho času by som povedala, že mám ja to isté. Lebo on robí v odevnej firme a v odevnej firme sa toho nedá veľa zarobiť. No a ja som obohatená o to, že robím sviatky nesviatky, soboty a nedele. O tom som zase ja obohatená. Ale stále keď si to tak zoberieme, tak on má stále väčšie príjmy ako ja, takže je živiteľom rodiny.“

(valika, 25 rokov, recepčná, 7- a 1,5-ročné dieťa)

„A stále sme sa o tomto samozrejme hádali, lebo peňazí bolo málo, a ja som potom ako bola naštvaná. Hovorím, že tak to nie, že ja proste chodím do práce jednej a ešte do druhej a vlastne ja budem to ťahať celé? Tak sme sa dohodli, že každý budeme rovnakým dielom prispievať na domácnosť a že proste tie základné veci, a normálne akože sme mali akože na nákupy, na byt a tak ďalej, každý sme dávali peniaze, a potom ja konečne som si mohla kúpiť aj niečo na seba. Však ja som si nemohla roky nič kúpiť na seba, lebo proste stále boli ako dôležité veci,


tak akože som to tak nejako znášala, hej, že, keď... som mala teda ešte našporené predtým peniaze za tie prvé roky z toho letuškovského platu som si odkladala dosť veľa peňazí, lebo som to nemala kde minúť, a potom, keď Adka sa narodila, tak za to sme výbavičku kupovali, vieš, išli sme do Rakúska kúpiť tie veci, čiže to mi veľmi pomohlo. No a potom, potom vlastne....vieš, akože kabát si kúpiš? Akože to nie, to už jednu bundu som mala, čo som dostala, keď som mala osemnásť a tú som nosila niekoľko rokov, vieš, už som ju nenávidela (smiech)… “

(Lujza, 36 rokov, súkromná podnikateľka, 12-ročné dieťa)

„Ťažko povedať, kto je živiteľom rodiny, lebo manžel má také, dá sa povedať, stále zamestnanie. Má stály príjem a popri tom má dielňu, kde si sem-tam niečo privyrobí. Stalo sa aj tak, že ja, keď som vlastne zmenila to zamestnanie, že som zarábala viacej v podstate ako on. Ťažko povedať, kto je živiteľ. Tým, že on má to stále zamestnanie, tak sa človek tak utieka, že dobre, tak on ho má. A ja, keby som už aj bez roboty, tak to prekleňovacie obdobie by sme nejako prežili. Myslím.“


s veľkou dávkou pravdepodobnosti aj preto nemožno v našich pod-mienkach hovoriť o celkom slobodnej možnosti voľby matky – je tu dvojitý tlak: tlak z trhu práce, keď žena prijíma podmienky zamestnávateľa, a tlak konzervatívnej verejnej mienky. Medzi oslovenými matkami sme sa však stretli aj s opačnou skúsenosťou: matka chcela – a aj ostala – cielene doma i po skončení „regulárnej“ rodičovskej dovolenke.

„Ja by som skorej povedala, že skôr to bolo tým mojím postavením, ako keby to bolo pre neho ponižujúce, že ja som doma, ja som nič. Mál kto by pátral po okolí, že čo bolo za tým, že ja som zostala doma, väčšinou to ľudia berú tak, že ‚nemáš zamestnanie, ty si niečo menejcenné‘. Takto žiaľbohu vníma ženy spoločnosť a málokto sa zamyslí do hĺbky, že prečo to je, že čo je dôvodom. Či je to rodina, alebo či je to neschopnosť ženy, alebo prečo to je. Z tej mojej strany to bolo teda iné. Ja som chcela kvôli rodine a kvôli centru, ale veľakrát sme sa o tomto rozprávali, no a hľadali sme spôsob, ako to bude najlepšie a na poslednú chvíľu manžel povedal ‚sprav, ako si hovorila a ako si myslíš, že to bude najsprávnejšie‘. Som rada, že sme sa takto rozhodli obidvaja, lebo nebudeme si mať čo vyčítať. Určite prídu aj ťažké chvíľky a určite budú aj tie financie chýbať, lebo aj tá škola bude čosi stáť. Ale myslím si, že dá sa to všetko prekonať, lebo


sme sa tak rozhodli obidvaja, takže nebudeme si mať čo vyčítať, budeme to znášať spolu, dobrovoľne a ochotne. Síce človek nikdy nevie dopredu, do čoho ide, ale po zvážení aj tých pozitív, aj tých negatív sme sa takto rozhodli.“

(Miroslava, 31 rokov, dobrovoľníčka v rodinnom centre a koordiná-torka aktivačných prác, 8-, 5- a 3-ročné dieťa)

ich návrat na trh práce je navyše limitovaný dopytom na trhu v kon-krétnom regióne, v ktorom žijú. na druhej strane je tu tlak verejnej mienky – väčšinového názoru populácie, ktorá sa k otázkam materstva, starostlivosti o maloleté deti stavia stále väčšinou konzervatívne – v duchu „mama je naj-lepšia opatrovateľka pre dieťa“ a “má sa starať sama o dieťa čo najdlhšie“. Matky musia a v každodennom živote nachádzajú kompromisy, ktorých cieľom je harmonizácia potrieb vlastnej rodiny a povolania.

„Čo hovorí manžel na moju prácu? No čo má hovoriť? Keby sme peniaze nepotre-bovali, tak som tam určite neni. A on zas nemá také, žeby ma uživil. Máme pôžičky, jednoducho musíme mať dve zamestnania. Takže vydržať a vydržať. Lebo mali sme možnosť, že pôjdem inde, ale niekto mi to miesto vyfúkol, takže som musela naspäť a zotrvať. Ja hovorím, že už roky na tom pracujem. U nás sme závislí na obidvoch príjmoch. Živitelia sme obidvaja. Spájame peniaze, a potom ich rozdeľujem na pôžičky a podobne. Manžel mi je taká opora, dodá mi silu, povie mi ‚nechoď, keď nechceš‘, ale ja viem, že musím. Tam je to fakt len o tom, že musím. Nič iné, ibaže musím za tie peniaze. Moje zamestnanie je momentálne len o peniazoch.“


„Je to rovnocenné, obidvaja sme živiteľmi. Ale aj napriek tomu, že zarábame obidvaja viacej, tak vyžívame len tak- tak. Čo sa týka pôžičiek, teraz plus to auto a všetko utiahnuť, domácnosť a byť oblečení, jedlo a ešte aj niečo trošku ušetriť, no, je to akurát vyrovnané. Ale zas vyskakovať si nemôžeme. Radšej si voľačo tuná kúpim napríklad na seba alebo dovolenka. Tej dovolenky sa asi ani nedožijeme, a možno neskôr trošku. Ale maličkú keď tak- tak zoberieme a chodíme kade-tade, aspoň trošku, nejaký výletík, keď sme doma. Ako som minule už vravela, mňa táto práca napĺňa a baví. Ja by som asi nevedela robiť nič iné. Druhá vec, tá nemčina. Som na seba pyšná, že som sa ju naučila. Asi tieto dve pozitívne veci. A videla som aj svet. Ostrieľala som sa aj v inom. Viem sa už hýbať aj v Rakúsku. Nemám problém s tým, ísť niečo vybaviť. Ale nie sú to až také extrémne pozitívne stránky ako


to, žeby som radšej bola doma. Tá práca by ma mohla napĺňať aj doma, kebyže je správne zaplatená a na správnom mieste. Ak by mi niekto teraz povedal, že ‚máš tu prácu, ostaň doma‘, tak aj hneď zajtra volám do agentúry. Nerobím to pre peniaze, teda z jednej stránky robím, lebo musím uživiť rodinu, ale keby som dostala takýto návrh, hneď by som ostala, nestojí mi to za to odlúčenie. ... Jedného sa strašne bojím, že mi ona povie, že aké mala detstvo, že musela byť tam. Ja som ju vlastne opustila ako dvojročnú. A ako ročnú, keď som začala brigádovať v záložni. Ona ma vlastne nemala od začiatku.“


Podobne však ako ukázali výsledky kvalitatívneho výskumu v prostredí maloletých matiek aj český sociológ ivo Možný hovorí o tom, že vývoj sme-ruje k rozmanitosti životných dráh: „kultúrny tlak na jeden určitý a vše-obecne záväzný model rodiny zoslabol. hľadajú sa rôzne riešenia a rôzni ľudia sa rôzne rozhodujú podľa svojich prirodzených preferencií, a pretože k založeniu rodiny sú potrební dvaja, súčasťou výberového párovania sa stále viac stáva vyjednávanie o modeli rodiny, ku ktorému pár smeruje.“ (Možný, 2006, s. 191)

To, že rôznorodé modely u nás existujú a fungujú, ukazujú aj straté-gie žien oslovených v našom výskume: ostáva individuálnym rozhodnu-tím, dokedy ostane matka s dieťaťom na rodičovskej dovolenke, rodina sama rozhoduje, ako dlho bude toto obdobie trvať a kým (či v prípade inštitúcie „čím“) sa starostlivosť matky potom „nahradí“, resp. ako sa prerozdelí každodenná starostlivosť o deti v rodine medzi partnermi či širšou rodinou.

Popredný český sociológ ivo Možný vo svojej práci Rodina a společ-nost hovorí o troch smeroch laickej i odbornej debaty o zamestnaných ženách, ktoré sa síce formovali v minulom storočí, ale tieto názory sú prakticky platné dodnes:

1. konzervatívne stanovisko – vydatá žena, najmä matka nemá pra-covať, byť zamestnaná; striktne sa oddeľuje sféra verejná (domé-na muža, muž je živiteľ) a sféra domáca (v rukách žien); silne od-lišná je výchova detí – vedenie chlapcov k „mužnosti“ a dievčat


k “ženskosti“. Podľa Možného takéto stanovisko po druhej svetovej vojne slabne, je zatlačené mimo verejnej debaty;

2. neokonzervatívne stanovisko – samozrejmá je len práca bezdetných žien, matka sa do zamestnania vracia, až keď deti dorastajú a jej starostlivosť až tak nepotrebujú. otázny je vek detí, o ktorých sa hovorí, ďalej rola otca v starostlivosti o ne a sila medzigeneračnej zodpovednosti (keďže toto stanovisko tiež predpokladá „ženskú“ starostlivosť o rodičov – vlastných alebo manželových). Z takéhoto konceptu vychádza sociologická teória tzv. trojfázového modelu ženského životného cyklu, v ktorom sa predpokladá najprv pre-rušenie zamestnania kvôli starostlivosti o deti, a neskôr prerušenie kvôli starostlivosti o rodičov;

3. egalitárny prístup hovorí o hendikepe žien: ak je materská fáza dlh-šia, a ony samy sú kvalifikovanejšie a rozvoj ich pracovného odboru je dynamický, strácajú kontakt a sú nútené k menej kvalifikovanej práci pri návrate do práce, ak z nej úplne nevypadnú. Toto sta-novisko zdôrazňuje nezlučiteľnosť tejto situácie s proklamovanou rovnosťou životných šancí, následne z toho vychádza potreba och-rany ženy a ochrany materstva, celej tejto agendy. spôsoby riešenia, podpory rodiny sa rôznili podľa politického režimu v tom-ktorom štáte (u nás napríklad v predlžovaní platenej materskej, rodičovskej dovolenky od 60. rokov minulého storočia, v presadzovaní cesty „matka je nenahraditeľná“, až po stotožňovanie ženstva s mater-stvom – Možný, 2006, s.178 – 184);

Zároveň na inom mieste dodáva: „... každá kríza materstva je nevy-hnutne i krízou otcovstva, a naopak. sú však páry, a nie sú výnimkou, ktoré bez ohľadu na všetky prekážky dokážu zladiť („smířit“) náročné povolanie rodičov a zodpovednú starostlivosť o deti“ (Možný, 2006, s. 185). autor tvrdí, že riešením je akási „perfektná logistika“ – taká organizácia života rodiny, aby sa chod domácnosti a výkon profesie navzájom nevylučovali. Zdá sa, že väčšine matiek z nášho výskumu sa práve toto úspešne darí.


litEratúra

1. Barošová, M. – Perichová, B.: Rodová rovnosť vo svete práce. Bratislava, inštitút pre výskum práce a rodiny 2007.

2. Barošová, M.: Rodová segregácia na trhu práce. Bulletin rodina a práca, č. 5, 2007. Bratislava: inštitút pre výskum práce a rodiny 2007.

3. Bartáková, h. – kulhavý, v.: Rodina a zaměstnání II. Deskriptívní fáze ana-lýzy. Praha, vÚPsv 2007.

4. darulová, J. – koštialová, k. (ed.): Sféry ženy: sociológia, etnológia, história. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied uMB a sociologický ústav akadémie vied Českej republiky 2004.

5. dudová, r. (ed.): Souvislosti proměn pracovního trhu a soukromého, rodinné-ho a partnerského života. Praha, sociologický ústav av Čr 2008.

6. Filadelfiová, J.: Ženy, muži a vek v štatistikách na trhu práce. Bratislava, inštitút pre verejné otázky 2007.

7. kráľová, Ľ. a kol.: Rodina v spoločenských premenách Slovenska. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2001.

8. Marošiová, L. – šumšalová, s. (ed.): Matky na trhu práce. Bratislava, in-štitút pre verejné otázky 2006.

9. Možný, i.: Rodina a společnost. Praha, sociologické nakladatelství 2006.

10. Návrh opatrení na zosúladenie rodinného a pracovného života na rok 2006 s výhľadom do roku 2010. Bratislava, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny sr 2006.

11. Pilinská, v. (ed.): Demografická charakteristika rodiny na Slovensku. Brati-slava, výskumné demografické centrum 2005.

12. šťastná, a.: Rodina a zaměstnání III. rodiny se školními dětmi. deskrip-tívní fáze analýzy. Praha, vÚPsv 2007.

13. vaňo, B. (ed.): Populačný vývoj v Slovenskej republike 2004. Bratislava, vý-skumné demografické centrum 2005.

14. www.employment.gov.sk

15. www.equalslovakia.sk

16. www.prodonum.sk

17. www.snslp.sk


18. www.soc.cas.cz

19. www.socioweb.cz

20. www.sspr.gov.sk

21. www.vupsv.cz

47

príbehy ôsmich matiek1

NiNa

39 rokov, stredoškolské vzdelanie s maturitou, administratívna pracov-níčka, slobodná mama žijúca bez partnera; jedno dieťa – syn vo veku 2,5 roka; v čase výskumu na rodičovskej dovolenke, po roku návrat do pôvodného zamestnania; býva vo vlastnom byte v metropole západné-ho slovenska, kde sa aj narodila.

nina si práve vychutnávala pozitíva rodičovskej dovolenky so svojím dvaapolročným synom, ktorý sa jej narodil ako 37-ročnej. Prežívala však zároveň rozchod s partnerom – otcom svojho dieťaťa, ktorý sa skončil pre nezhody s jeho sklonom k alkoholu. Žili spoločne niekoľko rokov, intenzív-ne sa podieľal na výchove a každodennej starostlivosti o dieťa i domácnosť. Partner a otec sa medzičasom z ich života úplne vytratil, presťahoval sa do iného kúta slovenska a aj ich telefonický kontakt sa úplne minimalizoval.

radosť zo synovho narodenia poznačil fakt, že sa narodil predčasne a prvé mesiace života trávil v nemocnici. sama nina toto obdobie opisuje ako zvýšenú „psychickú záťaž“, ktorá po čase pominula, zostali však obavy o synovo zdravie, presnejšie o jeho ďalší vývin. obdobie častých a stresujú-cich návštev lekárov nahradilo pokojné obdobie, syn sa vyvíja normálne.

nina sa venuje dieťaťu väčšinou sama – dvadsaťštyri hodín denne – a za-žíva s ním veľa radosti. robí všetko, aby bol syn spokojný, spolu prekonávajú bežné detské problémy. Život na rodičovskej dovolenke už vníma ako ko-lobeh, ale nie stereotypný – návštevy detského ihriska, bežná starosť o do-mácnosť... nina oceňuje časovú voľnosť, to, že organizácia dňa je v jej réžii, nie sú „tlačení“ jej pracovným časom či režimom materskej školy. koncom rodičovskej dovolenky si plne uvedomuje, že toto obdobie sa jej nástupom do zamestnania skončí. syna vníma ako veľmi aktívne dieťa, ktorému treba venovať možno aj viac pozornosti než iným deťom v jeho veku: je rýchly až nerozvážny v konaní, veľa a plynulo rozpráva, vyžaduje komunikáciu, púta pozornosť svojím konaním, pokojné okamihy netrvajú dlho – „všetko treba podriaďovať jemu“.

1 autorky spracovali túto kapitolu na základe kvalitatívnej analýzy dát z rozhovorov.

48 Príbehy ôsmich matiek

Pochádza z usporiadanej rodiny, poznačenej častými absenciami otca v dôsledku jeho špecifického povolania. vyštudovala strednú školu s matu-ritou a po jej skončení sa hneď zamestnala. Prácu menila len raz – po zruše-ní pôvodného pracoviska zostala v rovnakom povolaní a zamestnala sa na súčasnom mieste vo verejnej sfére. Jej život, ako sama hovorí, významnou mierou vypĺňal šport, konkrétne basketbal. hrala ho 12 rokov, prestala, keď sa narodil syn, a nepredpokladá, že by sa niekedy ešte k nemu vrátila. aj kvôli tomu, že prerušila kontakty s touto komunitou, aj preto, že si to nevie popri starostlivosti o syna dosť dobre predstaviť.

Po narodení syna nina zintenzívnila kontakty so svojou mamou býva-júcou v rodinnom dome v tom istom meste, u ktorej počiatočné rozpaky a opatrnosť voči vnukovi (i materstvu dcéry) nahradila radosť z vnuka až jeho rozmaznávanie.

Po roku...

nina pracovala na plný úväzok u pôvodného zamestnávateľa. rozhodla sa takto kvôli svojej finančnej situácii (v čase rodičovskej dovolenky žila aj zo svo-jich úspor, pretože sama financovala bývanie i chod domácnosti, čo z rodičov-ského príspevku a prídavkov na dieťa zaplatiť nešlo) a pretože opateru o syna pre časovú náročnosť nechcela prenechať úplne na svoju mamu. volila istotu a znalosť bývalého pracovného prostredia (svojho povolania a aj mzdy).

syn nastúpil do materskej školy v troch rokoch, „zácvik“ sa začal mesiac pred jej oficiálnym nástupom do zamestnania, ale v realite sa jej návrat do zamestnania oddialil o niekoľko mesiacov, keďže mohla po vzájomnej do-hode so zamestnávateľom čerpať „neminutú“ dovolenku (takto preklenula obdobie zvýšenej chorobnosti syna). navštevovanie škôlky vníma skôr ako bezproblémové.

nine so synom sa vytvoril nový – iný stereotyp každodenného života, spo-jený s včasným vstávaním a neskoršími príchodmi domov (sú medzi prvými, a zároveň často aj poslednými v škôlke). Pociťujú nedostatok času, ktorý by mohli tráviť spolu. Pre ninu je najväčším stresom cesta do a z práce, ktorá je časovo náročná, a najmä nevypočítateľná v čase dopravnej špičky. syn si na škôlku zvykol a po čase sa s ňou aj stotožnil (našiel si obľúbené učiteľky), mama ho spätne hodnotí ako psychicky i telesne zrelého pri začleňovaní sa do kolektívu vrstovníkov.

veľkou oporou a pomocníkom sa stala stará mama, ktorá ich takmer denne navštevuje (po návrate z práce a škôlky), predtým ju navštevovali

49Príbehy ôsmich matiek

počas víkendov alebo ona prichádzala príležitostne. dokáže rovnocenne zastúpiť mamu v čase jej neprítomnosti, získala si plnú dôveru vnuka a aj dcéry. najradšej je s vnukom vo svojom dome.

vo svojej pôvodnej práci je aj po návrate spokojná, zamestnávateľa opi-suje ako ústretového. Zároveň pozná svoje pracovnoprávne možnosti. hoci sa vzťahy na pracovisku s novým vedením zmenili, je rada, ako sa rozhodla. Po návrate jej netrvalo dlho zorientovať sa v nových reáliách i personál-nych zmenách, nemusela sa dlho opätovne zaúčať, jej náplň práce ostala tá istá. svoje uplatnenie na trhu práce vidí realisticky vzhľadom na to, že je samoživiteľka starajúca sa o maloleté dieťa – nepredpokladá, že by v blízkej budúcnosti aktívne hľadala iné zamestnanie.

slabou stránkou jej súčasného zamestnania je časová náročnosť. Pracuje na plný úväzok („klasických osem a pol hodiny“ a prácu si „nenosí“ domov, a to ani nie je možné), ale problémové je dochádzanie do práce. využíva verejnú dopravu a jedna cesta jej zaberie niekedy až hodinu (priemerne je to 45 minút). Tým jej ostáva v každodennom živote menej času na syna a bežné veci ako napríklad nákupy (už nehovoriac o nejakom voľnom čase a jeho trávení mimo domova). Pre otváracie hodiny materskej školy – od siedmej do piatej – požiadala a bola jej aj schválená úprava začiatku a konca pracovného času. na začiatku uvažovala aj o skrátení, ale po úvahe o krátení mzdy túto alternatívu zamietla. syna umiestnila do škôlky blízko svojho bydliska, takže on je v škôlke dlhšie ako ona v práci.

dosiaľ nečerpala oČr-ku ani Pn-ku, tieto situácie riešila dovolenkou, resp. v čase potreby požiadala svoju mamu o starostlivosť o syna. nenarazi-la pritom na odmietnutie nadriadených či nesúhlas kolegov z pracoviska. dokonca má nárok ako slobodná matka s dieťaťom do desať rokov na jeden deň plateného voľna v mesiaci.

Znovuzamestnaním si nina finančne polepšila (výživné na dieťa partner neplatí pravidelne) a v práci je spokojná. oproti času na rodičovskej dovo-lenke sa však cíti byť viac i častejšie vyčerpaná a unavená.

haNa

33 rokov, stredoškolské vzdelanie, krajčírka; vydatá, muž je živnostník v les-ných a murárskych prácach; dve deti – dcéra 15 rokov, syn 13 rokov; bývajú vo vlastnom rodinnom dome v obci neďaleko malého mesta na strednom slovensku, odkiaľ aj pochádza.


hana začala svoj príbeh slovami, že je šťastná v rodine aj v zamestnaní. Manžel jej „čo môže, to pomôže“. od skončenia strednej školy v roku 1989 pracuje ako vyučená krajčírka. Prácu prerušila na tri roky, keď bola so svo-jim deťmi na materskej dovolenke. hana šila aj počas materskej – pracovala doma už pri ročnom dieťati, o ktoré sa zároveň starala. šila, keď malá spala. spomína, že to nebolo jednoduché obdobie, ale robila to kvôli zvýšeniu rodinného príjmu.

Manžel robil dlhé roky šoféra sanitky, ako vyučený murár si dodnes privyrába aj obkladaním (kúpeľní...), v čase rozhovorov mal vlastnú živ-nosť: ťaží drevo, dochádza za prácou v hore na „týždňovky“. Podľa hany je živiteľom rodiny, i keď jeho príjmy sú sezónne, preto kolíšu. hana dlhé roky cestuje osobným vlakom o 5.00 h ráno do práce v neďalekom meste, končí zvyčajne o 16.00 alebo 18.00 h. nemá vodičský preukaz. hanine deti sa museli odmalička vedieť o seba postarať. hanina dcéra ako šesťročná musela seba aj svojho brata ráno sama „vychystať“, aby hneď, ako príde ich otec z nočnej, mohli s ním ísť do školy a škôlky. hana sa odvtedy na ňu môže vo všetkom spoľahnúť.

Po tom, ako hana nastúpila po materskej dovolenke do istej odevnej firmy, bez prestania v nej pracovala päť rokov – počas tohto obdobia nebola ani na jednej Pn-ke alebo oČr-ke. u chorých detí sa striedal muž s hani-nou mamou. dokonca sa stalo, že raz počas prázdnin, keď bol syn chorý, hana bola nútená si ich vziať so sebou do práce. komentovala to tak, že nemohla ostať doma, ale tiež sa obviňovala, že asi nie je dobrá matka, keď v takej situácii uprednostnila prácu pred svojimi deťmi. uvedomuje si, že práca odsúva rodinu na druhú koľaj.

Po piatich rokoch dala výpoveď zo zdravotných dôvodov. rok si liečila zanedbané zdravie (pľúca, mandle, očnú alergiu, žalúdočné vredy) a zau-mienila si, že sa k tomu zamestnávateľovi už nevráti. Zamestnala sa ako lesná robotníčka a sadila stromčeky v hore. Práca sa jej páčila, odmalička rada pracovala v záhrade... nezapadla však do kolektívu, v ktorom sa holdovalo alkoholu – vrátane žien. Cítila sa medzi nimi ako čierna ovca. Preto odišla a nastúpila do novozriadenej krajčírskej dielne svojej bývalej majsterky. napriek meškaniu výplat, neúnosným štvor- a viachodinovým nadčasom, nevyhovujúcemu pracovnému prostrediu sa hana vyjadrila, že majiteľka je ako jej mama. a tiež, že odmena „osem a pol tisíca je až dosť“, keď sa k to-mu vraj ešte prirátajú textílie, ktoré z času načas z dielne dostane. no tiež povedala, že najradšej by prácu vymenila, keby si našla prácu napríklad ako upratovačka alebo pomocná pracovná sila v kuchyni. Z pracoviska chodí


domov vyčerpaná, „doma už neurobí nič“. Cíti sa bezmocná: „Čo mi ostáva? neostáva mi nič.“ hana chodí do práce väčšinou aj v sobotu, hanin muž vtedy pracuje okolo domu a hospodárstva, deti chodia do prírody v rámci turistického krúžku.

hanine deti sú ráno aj v svojom tínedžerskom veku odkázané samy na seba. v zime musí chlapec kúriť v dome pevným palivom, dievča zase varí každý deň obed/večeru. obe deti sú naučené pomáhať v domácnosti a okolo domu, dostávajú každodenné úlohy od hany, alebo jednoducho vedia, čo je ich povinnosť: „nezostáva nič iné. vravím: ‚sme traja, tak musíme držať pokope‘.“

hana v rozhovore akoby prehodnocovala, že sa mala viac venovať dcé-re, keď bola malá, najmä keď sa narodil druhý syn a s manželom museli upriamiť starostlivosť aj na mladšieho potomka. Povedala, že nevie ani, ako deti rástli, keďže počas materskej stále šila. hanina dcéra nastúpila do predškolského ročníka materskej školy v piatich rokoch, hoci, keďže bola komunikatívna a šikovná, „keby nemusela, tak by ani nešla“. napriek tomu, že ako malá prejavovala veľký záujem o šijací stroj, na ktorom hana denne šila, má namierené na strednú poľnohospodársku školu. hana ju ani ne-povzbudzovala ku krajčírskemu – zle platenému – remeslu. hana si myslí, že so svojím synom má ako matka bližší vzťah, dcéra je vraj odmeranejšia – s východniarskou tvrdou povahou (po mužovi).

obe hanine deti majú veľmi rady domáce zvieratá, chlapec dokonca chová poštové holuby na dvore. hanin muž zase chová koňa, ktorým zváža drevo z okolitých hôr. v záhrade preto pestujú trávu na krmivo. hana sa s obľubou stará o kvetinové záhony a muškáty v oknách.

hana má svoj veľký sen. Pred niekoľkými rokmi si kúpila na splátky šijací stroj na vyšívanie. vyšíva na ňom obrusy, nápisy ... rada by sa svojimi vý-robkami uživila. Prvý rozhovor ukončila slovami: „hovorím, ja som šťastná, šťastná, a ešte raz šťastná. nenašla by som..., možnože by som našla iného manžela, ale ja som spokojná. hovorím, neviem, čo je alkohol, cigarety, to fajčí, neviem, čo sú noci preč..., on je rodinný typ.“

Z rozhovoru o rok na to vyplynulo, že je to už tri roky, odkedy hanin muž odchádza na týždňovky. Posledný rok pracoval aj v rakúsku. deti si údajne pochvaľujú, že otec nie je stále doma, lebo víkend s prísnym otcom býva aj pridlhý. hanina dcéra zmenila výber strednej školy z poľnohospo-dárskej školy na západnom slovensku na zdravotnú v neďalekom meste. hanin syn stále radšej rúbe drevo, než sa pripravuje do školy. učitelia v ško-


le povedali, že má na viac, keby sa učil. hana v rozhovore akoby bezmoc-ne konštatovala, že to ako mama asi nezmení. Podnikanie so strojovými výšivkami zostalo na mŕtvom bode, keďže každý chcel jej výrobky kúpiť za pár korún. stroj ešte stále spláca. hanina dcéra sa však dobre zaučila v programovaní šijacieho stroja, výšivky nachádza na internete, ktorý hana nevie používať.

hana si dva mesiace v poslednom roku privyrábala šitím v súkromnej dielni v mieste svojho bydliska. napriek spokojnosti s odmenou i šéfki-nej spokojnosti s jej výkonom s brigádou skoncovala. „Potom som si po-vedala, že to nemá význam... Celé dni tam strávim, deti samy, reku ani tie koruny za to nestoja... Ja som si už hlavu večer necítila, čo mňa tuto všetko bolelo.“ hana tiež obmedzila nadčasy v hlavnej práci proti vôli majiteľky, vraví, že sa jej to aj tak nepremietne v plate. výplaty navyše meškajú. vyjad-rila sa, že je rozhodnutá z tejto práce odísť, ale bojí sa, že bude nezamestna-ná. Financií v rodine stále nie je dosť. najradšej by bola, keby firma, v ktorej pracuje skrachovala.

dorota

38 rokov, vysokoškolské vzdelanie, logopedička; vydatá, muž je programá-tor; dve deti – dcéra 5 rokov, syn 2 roky; v čase výskumu na rodičovskej dovolenke, o rok návrat do pôvodného zamestnania; býva vo vlastnom byte v metropole západného slovenska, pochádza z menšieho mesta na západ-nom slovensku.

Za prelomové vo svojom živote považuje dorota vysokoškolské štúdium mimo rodiska. nadobudla samostatnosť i zodpovednosť. s manželom sa poznali ešte z detstva, životnými partnermi sa stali po dlhšom období „vlast-ných ciest, chodníkov“. obaja žili dlhší čas vlastný život vyplnený najmä prácou a pracovnou kariérou. obaja chceli a plánovali deti, dcéra sa na-rodila, keď mala dorota 33 rokov. svoje manželstvo opisuje a prežíva ako obojstranne spokojné.

dorota bola piaty rok na rodičovskej dovolenke, s menšou prestávkou pred narodením mladšieho syna. okrem celodennej starostlivosti o mlad-šieho syna a dcéru navštevujúcu dopoludnia materskú školu sa po dohode s partnerom starala aj o chod domácnosti. Partnera opisuje ako pracovne


vyťaženého („skoro odchádza a neskoro prichádza“), no láskavého otca, venujúceho sa deťom predovšetkým počas víkendov. seba vníma ako „takú domácu paniu“, u ktorej sú prvoradé potreby detí a domácnosti. svoje potreby má zaradené niekde úplne na konci. Tento stav však berie ako dočasný. aj účasť partnera na každodennom živote detí i domácnosti vidí v budúcnosti ako silnejšiu. Teraz manžel trávi čas s deťmi najmä hrou, alebo robí niektoré činnosti – „malého neprebaľuje..., okúpe, osprchuje ich“.

Pre dorotu je pomocou a oporou jej vlastná mama, resp. svokra – obe sú už va dôchodku, hoci bývajú vo vzdialenejšom meste. s dcérou (a potom i so synom) trávila často čas u svojej mamy v rodinnom dome, necítila sa „tak sama na ich výchovu“.

keď mala dcéra jeden rok, dorota sa vrátila späť do zamestnania – ako logopedička do štátnej nemocnice na plný úväzok kvôli tomu, že má rada svoju profesiu a potrebuje sa sebarealizovať. starostlivosť o ročnú dcéru zverila s manželom starým mamám – „na striedačku“ (spočiatku ony do-chádzali za nimi, po čase začali dcérku voziť k nim na „týždňovky“). Toto obdobie „pendlovania“ trvalo rok a pol, potom dorota znovu otehotnela, zostala na Pn-ke, a potom už doma.

svoje deti opisuje ako odlišné charakterom i správaním. spočiatku dcéra nechcela chodiť do škôlky, navštevovala ju len dopoludnia, aj to s plačom. Chcela byť doma s mamou a s mladším súrodencom, na ktorého spočiatku žiarlila. dorota sa domnieva, že to sú dozvuky obdobia, keď ju nosila na opateru počas pracovných dní k starej mame: „Možno neboli tie zmeny pre ňu dobré. Ja neviem.“

Čas na rodičovskej dovolenke dorota vypĺňala podľa vlastných slov bež-nými aktivitami mám s malými deťmi na sídlisku – pobyt doma kombinova-la s ihriskom a hudobným krúžkom pre deti, vlastnými aktivitami, pričom záujmy realizovala v čase voľna manžela alebo keď deti spali.

dorota plánovala návrat do práce už keď mal syn viac ako jeden rok, ale nenašla preň vhodnú a pre rodinu finančne únosnú opatrovateľku. nech-cela ho umiestniť do jaslí (a staré mamy sa na túto opätovnú starostlivosť už nechceli znovu podujať). rozhodla sa preto, že to skúsi so škôlkou keď bude mať syn 2,5 roka. škôlku už vyberali v novej štvrti, kde si kúpili nový väčší byt. Pri jeho kúpe silne zavážil aj fakt, že dorota má z domu do práce niekoľko minút pešo.

Po roku, ako vyplynulo z druhého rozhovoru, obe deti navštevovali škôlku v celodennom režime. dorota sa vrátila do pôvodného zamestna-


nia a celkovo bola spokojná tak s adaptáciou svojich detí, ako aj so svojím rozhodnutím vrátiť sa do zamestnania (cíti sa „viac užitočná“). Pôvodný kolektív a pôvodná náplň práce jej uľahčili návrat. Jej počiatočné obavy, či si bude pamätať staré zručnosti, rýchlo pominuli, a popri práci sa začala venovať aj rozširovaniu nových vedomostí zo svojej vednej oblasti. ako zau-jímavosť uviedla, že sa jej znížila mzda o niekoľko sto korún oproti tej, ktorú mala pred rodičovskou dovolenkou. nevie prečo, ani sa to u zamestnávateľa nepokúšala zistiť.

každodenná starostlivosť o dve deti sa viac prerozdelila medzi oboch rodičov – otec deti vyprevádza ráno do škôlky a mama chodí po ne popo-ludní. stíhajú vďaka tomu navštevovať rôzne záujmové krúžky. Jej práca je neprenosná domov, takže práca pre ňu končí „o pol štvrtej“. oceňuje, že nie je pod časovým tlakom a dokáže sa v priebehu dňa ešte venovať svojim deťom.

Chod domácnosti zostal naďalej v rukách doroty, z manželovej pracov-nej zaneprázdnenosti v súkromnej firme neubudlo; je bežné, že domov sa vracia večer okolo ôsmej. Zmeny nastali aj u starých mám – ani jedna z nich už nie je taká mobilná, aby mohli prísť na dlhší čas, napríklad týždeň (obe sa starajú o iných členov rodiny), a tak dorotina rodina prichádza k nim. Podľa doroty by im v momentálnej situácii pomohlo asi najviac to, keby si dokázali v blízkosti bydliska nájsť opatrovateľku k deťom – aspoň príleži-tostne, na hodinu-dve.

dorota si uvedomuje, že jej mzdu je v porovnaní s rovnakou profesiou v súkromnej sfére neporovnateľne nižšia, na otvorenie súkromnej praxe si nateraz netrúfa. argumentuje pritom najmä časovou náročnosťou takejto alternatívy, pričom v súčasnom zamestnaní má istotu osem a pol hodinovej práce bez nadčasov.

klaudia

33 rokov, stredoškolské vzdelanie, vyučená krajčírka so zdravotnícku nad-stavbou, študuje 4. ročník sociálnej filozofie na vysokej škole, živnostníčka v oblasti rozvoja vidieka; v druhom rozhovore o rok vedúca zariadenia sociál-nych služieb; vydatá, muž je školník a kurič v škole, privyrába si vo vlastnej stolárskej dielni; dve deti – syn 12 rokov, dcéra 5 rokov; bývajú vo vlastnom byte v rodinnom dome svokrovcov v obci na strednom slovensku, odkiaľ pochádza.


„vydávala som sa veľmi mladá a určite mi to skrížilo plány, ktoré som chcela realizovať...,“ povedala v rozhovore klaudia. Prvé dieťa sa jej na-rodilo ako 20-ročnej. Pôvodne ich chcela mať štyri. Materskú si spestrila chodením na nemčinu a urobila si v tom čase aj vodičský kurz. a keďže bola – jej slovami – ambiciózna, keď mal syn rok, prerušila materskú dovolenku a začala pracovať ako „regionálny obchodný zástupca“ v poisťovni. Bola to pre ňu zaujímavá práca, keďže predtým robila vo svojom remesle ako kraj-čírka, čo nemala v láske. odlúčenie od dieťaťa v práci dobre neniesla; keď sa k tomu pridal ešte nedostatok sebarealizácie v práci, na materskú sa znovu vrátila napriek tomu, že o dieťa sa starala spoľahlivo svokra.

Po materskej dovolenke bola klaudia nejaký čas nezamestnaná. „Cho-dila som sa hlásiť na úrad práce, ale nebrala som to tragicky. Ja som vždy verila, že príde niečo,“ s takýmto postojom prijala prvú prácu, ktorá sa jej naskytla – robotníčka v blízkej továrni. Ďalším zamestnaním bolo upratova-nie. klaudia komentovala túto prácu ako „lukratívne miesto“, ktoré v tom čase nebolo jednoduché zohnať. na zariadenie, v ktorom upratovala, má dobré spomienky, lebo tam jej vnukli myšlienku, že by mohla študovať na zdravotnej škole a študovať naozaj začala. Počas tohto štúdia otehotnela, do-končila ho na druhej materskej dovolenke. nasledovali prihlášky na vysoké školy – na druhý pokus ju prijali na externé vysokoškolské štúdium v odbore sociálna filozofia: „skúsila som šťastie, a vyšlo to. som taký večný študent.“ klaudia je práve v treťom ročníku, plánuje absolvovať ďalšie dva, aby získala titul magisterky. Prevádzkuje tiež živnosť v oblasti rozvoja vidieka ako tzv. kariérna poradkyňa. Práca sa jej páči – najmä, že pracuje s ľuďmi, venuje sa jej hodne aj po nociach.

keď mal syn osem rokov, klaudia začala pracovať ako zdravotná sestra v zahraničí. Po troch mesiacoch striedavého pobytu doma a v zahraničí jej syn povedal: ,Maminka, ja nechcem nič, len aby si už ostala doma.‘ s týmto pracovným modelom napokon skoncovala, synov argument považovala za silnejší než potrebu zabezpečiť vyšší rodinný príjem.

veľkým koníčkom klaudiinho manžela je stolárčina, ktorú robí popri svojej práci, a tak tiež zlepšuje svoj inak stabilný príjem. klaudia má ako živnostníčka pohyblivé príjmy, niekedy sú vyššie ako jeho, napriek tomu je rada, že manžel je zamestnancom. Pripúšťa, že ona nemusí mať vždy prácu, ale vďaka nemu „prežijú prekleňovacie obdobie“.

klaudii pomáhajú so starostlivosťou o deti jedni aj druhí starí rodičia. svokrovci cez týždeň, a jej rodičia počas víkendu, keď je klaudia v škole. klaudia to považuje za veľkú pomoc, na ktorú sa s manželom spoliehajú.


Manžel zase vyprevádza ráno chlapca do školy, pripravuje mu desiatu. na mladšiu sestru dokáže dať pozor už aj starší brat. starostlivosť o domácnosť je na klaudii: „...varenie a také domáce práce, riady, to je moja záležitosť, všetko, aj úlohy. Proste, 95 percent minimálne“.

Mladšia dcéra chodí v obci do škôlky, starší syn sa popri škole venuje hre na harmoniku. hudobnú školu navštevuje v susednej obci, dvakrát do týždňa dochádza do jazykovej školy na angličtinu do mesta vzdialeného 30 km. spočiatku s ním chodila klaudia, teraz už chodí autobusom sám. dochádzanie je súčasťou klaudiinho života. „Ja som vždy chcela odísť do mesta. To bol môj sen,“ spomenula v rozhovore.

klaudia netrávila materskú častými stretnutiami so svojimi kamarátkami – mamičkami. ako vyštudovaná zdravotná sestra napríklad pomáhala dru-hým mamičkám sledovať očkovací plán detí. Prvého syna dojčila tri roky. Pokiaľ ide o výchovu, domnieva sa, že na svoje deti nie je taká prísna, ako boli jej rodičia. Jej deti majú viac voľnosti. vedie ich zároveň k práci, starší syn jej už pomáha s domácimi prácami: „vysávanie napríklad v sobotu – to je len jeho práca. koše vysypať, to je jeho robota. riady poutierať, keď poviem. Ja si nemôžem sťažovať.“ na druhej strane je na deti prísnejšia ako ich otec.

klaudia spomínala, že v detstve mala zdravotné problémy, chodila na liečenia, kde sa naučila samostatnosti. klaudiin otec je od jej troch rokov na invalidnom dôchodku, sprvoti na vozíku... Mama robila celý život v jed-nej „fabrike“, teraz pracuje v práčovni zariadenia, ktoré manažuje klaudia. klaudia tiež dlhé roky viedla miestny ľudový súbor. sprevádza ju životný pocit, že by mala spomaliť.

Po roku, ako vyplynulo z druhého rozhovoru, klaudia získala vysokoš-kolský titul bakalárky, pokračuje v magisterskom externom štúdiu. v prie-behu posledného roka prekonala zápal pľúc, následne kúpeľné liečenie. vzhľadom na ukončenie kontraktu kariérnej poradkyne nastúpila ako ergoterapeutka v zariadení, v ktorom pred rokmi upratovala. o osem me-siacov tu získala pozíciu vedúcej. Pracuje na dve zmeny vrátane víkendov. do práce má približne 3 kilometre, chodí autobusom alebo ju vozí manžel – s úsmevom dodala, že i keď má „vodičák“, nešoféruje, o. i. preto, lebo majú nové auto, na ktoré je manžel citlivý.

dcéra nastúpila do školy a tancuje v miestnom ľudovom súbore. syn prestal dochádzať na angličtinu. odmietol cestovať a bol unavený, keď sa mal učiť po večeroch, navyše aj manžel bol na jeho strane. Pridal však ku hre na harmonike gitaru.


Manžel absolvoval ročný kurz, na záver ktorého získal certifikát kachlia-ra. Mal by mať teraz viac zákaziek... vzdelávanie prebiehalo počas víkendov v Bratislave a košiciach, a podľa klaudie videl, ako žijú iní ľudia. už pripúš-ťa myšlienku, že by sa mohli presťahovať.

klaudia je spokojná so svojím pracovným miestom, ale myslí si, že tam dlho nevydrží. Má rada zmenu a „potrebuje tvorivú prácu, vždy niečo iné“. nenosí si už prácu domov, i keď: „niekedy ma to ešte tak pochytí, že aj doma vymýšľam, ale vôbec to nie je ako predtým, že som bola zavalená papiermi...“ Posledný rok sa zaoberala aj inými vecami – stala sa predsed-níčkou rady školy, ale najmä kandidovala na starostku obce, v ktorej žije. v súťaži s jedenástimi mužmi a jednou ženou skončila na treťom mieste. netajila svoje sklamanie. sklamaný bol aj manžel, ktorého dôveru si získala až na prvom volebnom mítingu. Proti kandidatúre bol spočiatku aj klaudiin syn, ktorý sa obával, že mama ako starostka bude veľmi málo doma. klaudia spustila s kamarátkou chránenú dielňu na výrobu vankúšov, podnikateľský plán je zatiaľ v skúšobnom štádiu. ona sama je v bode, kedy prehodnocuje prácu, ktorá prerastá – na úkor detí – jej rodinným životom. oproti minu-losti snaží sa byť s nimi čo najviac.

ivEta

25 rokov, vysokoškolské vzdelanie, produktová manažérka; vydatá, muž je kontrolórom kvality; dve deti – dcéra 3 roky, syn 1 rok; žije v rodinnom síd-le (2 domy) svojich rodičov na západnom slovensku, pracuje v neďalekom meste.

iveta vyrastala v usporiadanej rodine s troma súrodencami. Po skončení gymnázia pokračovala v štúdiu na vysokej škole, vo štvrtom ročníku sa vy-dala, narodila sa jej dcéra. Tesne po získaní magisterského titulu v odbore masmediálna komunikácia sa jej narodil syn.

Zamestnala sa s výčitkami matky malého dieťaťa... v čase, keď mal syn 13 mesiacov. starostlivosť o malého chlapca prebrala ivetina mama, dcéra za-čala navštevovať materskú školu. rodičovskú dovolenku ukončila, aby doma „nezakrpatela“, „nezabudla, čo sa v škole naučila“, ale aj kvôli zvýšeniu príj-mu rodiny. uprednostnila menej kvalifikovanú prácu administratívnej pra-covníčky blízko domova pred prácou primeranou jej vzdelaniu v neďalekej metropole (jedno z jej kritérií bol plný úväzok bez nadčasov).


iveta práve menila zamestnanie, hľadala a našla prácu v odbore, kto-rý vyštudovala. v predchádzajúcom zamestnaní jej už nevyhovoval dlhý pracovný čas (domov sa vracala často o šiestej či siedmej, napriek pôvod-nej dohode o práci bez nadčasov), dehonestujúci prístup nadriadeného, no najmä, že náplň jej práce sa rozširovala nad rámec dohody. Z tejto práce bola frustrovaná, domov sa vracala v zlej nálade, čo pociťovala aj jej rodina.

každodenný život ivety z veľkej časti vypĺňa práca a cesta do práce, ná-sledne starostlivosť o dve deti, domácnosť a veľký dom. Pracuje aj v čase, keď niektoré z jej detí ochorie. všetku starostlivosť zabezpečuje jej mama, ktorá žije vo vedľajšom rodinnom dome (v dome s ivetinou rodinou žije otec). Matka ivety opatruje popri vnúčatách (menší syn je s ňou celý deň a pre dcérku chodia do škôlky popoludní) aj vlastnú mamu a svojho men-tálne postihnutého brata. Popri tom sama diaľkovo študuje vysokú školu, v sobotu chodí do školy. s dcérou sa dohodli na mesačnom finančnom prís-pevku – na chod domácnosti, ako aj za starostlivosť o deti (iveta prispieva aj bežnými nákupmi do oboch domácností). rovnako mesačne prispieva za bývanie v dome. iveta hovorila o svojich výhradách ohľadne nabúravania jej rodičovskej autority, čo má voči svojej mame, ktorá s jej deťmi trávi väčšinu dňa, niekedy celý deň (pokiaľ deti chcú zostať u starej mamy aj po príchode ivety z práce).

Manžel do práce tiež dochádza, ešte na väčšiu vzdialenosť ako iveta, pracuje na dve zmeny a domov prichádza neskoro večer. nie vždy sa stará o malého syna, keď je dopoludnia doma, čo iveta komentovala slovami: „...najradšej je, keď ich má (deti v opatere jej mamy) stále. Lebo ako chlap, keď má kto varovať, vykrúti sa z toho“. s deťmi väčšinou trávi víkendy.

Po roku... iveta pracovala necelý rok u nového zamestnávateľa a bola s prácou spokojná: vyhovoval jej pracovný čas, kolektív i náplň práce. Má ambície vypracovať sa na vyššiu pozíciu. neistá si bola len postojmi svojej nadriadenej, ktoré boli podľa jej vyjadrení nečitateľné a menlivé. očakáva-la, či jej predĺžia pracovnú zmluvu, ktorú mala uzavretú na jeden rok.

iveta je nešťastná z rodinných vzťahov. Jej mama viac-menej nerešpek-tuje jej želania v súvislosti s výchovou detí. iveta cíti zodpovednosť nielen za svoje deti, ale aj za dvoch mladších súrodencov (15- a 18-ročný), ktorí žijú s nimi v „rodinnom sídle“ – vyčíta mame, že majú (v porovnaní s ňou) príliš veľa slobody a vystavujú sa ako tínedžeri rôznym nebezpečenstvám. navyše ivetu nechápe, že si s manželom chcú kúpiť vlastný byt v neďalekom meste, kde iveta pracuje: „nechcem byť do smrti u rodičov... Chceme sa úplne osa-


mostatniť, lebo ja som dosť samostatná, že mne nikto nenakupuje, mám – čo si navarím, čo si kúpim, čo si operiem. nech nie som nijako závislá na tých rodičoch.“ nateraz to však podľa ivety nie je možné, pretože by sa nemal kto postarať o ich malého syna. hoci sa na jasle informovala a dokázali by ich aj zaplatiť vďaka rodičovskému príspevku, ktorý popri zamestnaní môže poberať, táto možnosť sa ivete nepáči. Myslí si, že ani jej súrodenci nebudú chcieť o nejaký čas žiť doma, čo je na rodinnom sídle s dvoma domami cit-livá téma: „Takže tato zbytočne staval domisko...“

iveta mala zakrátko odcestovať s manželom na svoju prvú dovolenku bez detí. vyhrala let od leteckej spoločnosti, a najmä sa tešila na čas vo dvojici s mužom: „Trochu si oddýchneme, a možno je dobre, že ideme bez tých detí, lebo sme nemali ani svadobnú cestu, ani ten manželský život taký bez-detný, len pol roka, a aj to boli prípravy na pôrod.“

MElita

26 rokov, stredoškolské vzdelanie, zdravotná sestra, pracuje v rakúsku; vy-datá, muž je strážnik, po roku prešiel na živnosť v oblasti stavebných prác a pracuje v Čechách; 3-ročná dcéra; bývajú vo vlastnom rodinnom dome v rodnej obci jej manžela na východnom slovensku; pochádza z neďalekej obce.

Melita vyštudovala strednú zdravotnú školu na východnom slovensku. Jej prvé pracovisko bolo v nemocničnom zariadení v Bratislave na kramá-roch. Po roku postúpila na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde pracova-la tri roky. nasledovali tri roky oficiálne strávené na materskej dovolenke v rodnej obci na východnom slovensku. v skutočnosti, hneď po tom, ako dcéra dovŕšila jeden rok, Melita pracovala v záložni, a keď mala dva roky, odišla za prácou do rakúska. Pracuje tam už celý rok a stala sa živiteľkou rodiny.

na obdobie tehotenstva nespomína rada – bývala u svokrovcov, zatiaľ čo jej muž pracoval v Bratislave. navyše bola na rizikovom tehotenstve, takže musela ležať deväť mesiacov. Cítila sa sama a izolovaná.

Melita vraj chcela byť odmalička zdravotnou sestrou: „Ja mám túto prá-cu rada, neviem si ani predstaviť, že by som robila niečo iné.“ v mieste jej bydliska je ťažké nájsť miesto zdravotnej sestry, najmä keď Melita neab-


solvovala štúdium diplomovanej sestry,2 alebo je takáto práca veľmi nízko hodnotená. v rakúsku zarába dvakrát viac ako jej muž. Melita sa so svojím mužom rozhodla osamostatniť sa od svokrovcov a zrekonštruovať dom po starých rodičoch. To sa im aj podarilo, najmä vďaka Melitinmu príjmu.

„odlučovanie od rodiny je strašné..., je to ťažké. Musím povedať, že je to strašne ťažké,“ opisovala Melita svoje rozpoloženie zo životnej situácie, v ktorej sa jej rodina nachádza. kým bola dcéra menšia, šlo to akoby jedno-duchšie, ale čím je staršia, tým viac odmieta byť u svokrovcov, ktorí sa o ňu starajú striedavo s manželom. dcéra sa dožaduje mamy, pýta sa, kedy „už konečne budú všetci spolu“. dcéra navštevuje materskú školu vzdialenú päť minút od domu svokrovcov. s opaterou o dcéru vypomáhajú aj Melitini rodičia (učitelia), ktorí bývajú 50 km od obce, v ktorej žije Melita s rodinou a svokrovcami. výchovu malej označila ako „trojitú“ (jedni a druhí starí rodičia a ona s manželom), čo niekedy spôsobuje problémy z nejednotnosti výchovných postupov.

Melita rozprávala o svojej práci v rakúsku, ktorá je pre ňu viac ako prá-ca. stará sa o ťažko chorých, starých alebo umierajúcich pacientov priamo u nich doma. vďaka svojim pracovným skúsenostiam – ale aj povahe – zvlá-da i najťažšie prípady. o pacientov sa stará dôkladne a nebráni sa ani cito-vým väzbám; verí, že tie patria k misii, na ktorú sa dala. navvyše sa naučila dobre po nemecky. Melitin muž je nervózny, lebo z jej rozprávania vie, že jeho žena pracuje nezriedka v nebezpečenstve (napríklad pri agresívnych pacientoch) či na hrane psychického zdravia. Podľa Melity si vyčíta, že sa ona musí tak trápiť.

Melita hovorila o hranici, po ktorú môže ona aj jej dcéra uniesť odlúče-nie od rodiny. s manželom plánuje splatiť pôžičky, kúpiť si nové auto; za prácou bude odchádzať, kým to všetci unesú. Časom by sa chcela zamestnať doma, „nechcela by sa tak trápiť, ako sa trápi teraz“.

keď je Melita doma, snažia sa byť ako rodina čo najviac spolu, chodiť na výlety... Melita sa vtedy snaží venovať čo najviac svojej dcére. dopoludnia je v škôlke, popoludní majú spoločný program. Melite záleží, aby sa dcéra vedela rozhodovať sama. na svojich rodičoch nemala rada, že ju riadili v tom, čo má robiť. s dcérou komunikuje (telefonicky), aj keď je v rakúsku. konštatovala, že i keď to nie je lacné, potrebujú sa navzájom aj s manželom počuť.

2 Podľa nových pravidiel by Melita so strednou zdravotnou školou mohla na slovensku vykonávať už len sanitárku.

�1Príbehy ôsmich matiek

s manželom si predsavzala, že Melita bude hľadať v rakúsku prácu aj pre manžela. Prenajali by si tu bývanie, dcéra by mohla navštevovať sloven-sko-nemeckú škôlku, „žili by tak určitý čas spolu“. nebude to však jedno-duché, lebo Melita sa o to neúspešne pokúšala už predtým. navyše, manžel nehovorí po nemecky. Zvažujú aj manželov odchod za prácou do Čiech, i keď by to znamenalo, že dcéra zostane celkom v opatere starých rodičov. Povedali si však: „...radšej teraz. Teraz, kým je menšia, a kým máme len jedno, než potom opúšťať dve, a staršie.“ Melita smúti nad tým, ako žijú, niekedy si poplače, „ale nedá sa to inakšie“.

v budúcnosti by si Melita chcela rozšíriť vzdelanie na diplomovanú ses-tru, aby sa mohla zamestnať vo svojom odbore aj na slovensku. Pociťuje však nedostatok času: „Chcela by som si tú školu urobiť, ale kedy? Ja už fakt neviem, kedy. stojí to peniaze aj čas.“

Po roku... Melita stále pracuje v rakúsku, dcéra ešte horšie ako predtým znáša obdobia bez mamy. druhý rok práce v zahraničí vníma inak: „viac si uvedomujem, že nie som pri svojej rodine, ale že sa starám o niekoho iné-ho.“ vnútorne sa nastavila, že so zarábaním v rakúsku skončí o dva roky, keď malá pôjde do školy, aby ju „podchytila“ – s tým, že ak sa pomery na slovensku nezmenia, „potom“ bude musieť opäť pracovať v zahraničí.

Presťahovanie celej rodiny do rakúska neprichádza do úvahy. Melita sa bojí, či by tam utiahli životné náklady, lebo manžel by tam mal problém so zamestnaním... Melitin manžel sa zamestnal v Čechách, prispieva tak viac do rodinného rozpočtu, odchádza na trojtýždňovky: „Teraz naša rodina vyzerá asi takto, že ja som s malou dva týždne, ale my dvaja s manželom sme dokopy sedem dní v mesiaci... Je to ešte väčšie odlúčenie od rodiny, ale nedá sa inakšie.“ Melita vraví, že trpia všetci traja, najviac ich dieťa. ona aj s mužom sa boja, že im to raz dcéra bude vyčítať... nedávno jej povedala ´mamka, nechcem papať, nechcem byť oblečená, nechcem sladkosti, chcem teba doma´. nové odlúčenie ich s manželom ešte viac zblížilo. Cíti sa šťast-ná, že má jeho a dcérku, ale trápi ju ich situácia: „To, že sa musím takto odlučovať. To trápi človeka. ... To nestojí za to.“ napríklad v dome, ktorý si zrekonštruovali, neboli ešte ani jedny vianoce všetci spolu (služba nepozná sviatky). na druhej strane je rada, že živiteľské bremeno už nemusí niesť sama. Berie to tak, že „radšej sa teraz potrápiť, a potom byť všetci spolu“. kúpili si nové auto formou troch splátok.

Melita nie je spokojná s mierou osamostatnenia sa od svokrovcov, lebo i keď majú svoj vlastný dom, svokra ich navštevuje každý deň (chová na ich


dvore ošípané), pričom Melita to cíti zo strany svokry tak, že musí vedieť o každom jej kroku: „nedosiahli sme to, a ani to nedosiahneme, pokiaľ tu (v obci) ostaneme.“

Melita sa cíti spokojná, že pracuje v odbore, ktorý ju napĺňa, že sa na-učila po nemecky, že „videla svet“, v ktorom sa bez problémov pohybuje. rovnaká práca by ju však naplnila aj doma, „keby bola na správnom mieste a správne zaplatená“. Cíti sa prepracovaná, vynervovaná z ťažkých pacien-tov. s mužom žijú „rozlietaný život“, ktorý je únavný: „dúfam, že sa to raz skončí, lebo dlho sa takto ťahať nedá.“

Miroslava

31 rokov, stredoškolské vzdelanie s maturitou, v súčasnosti na dobrovoľne predĺženej rodičovskej dovolenke a zároveň dobrovoľníčka v miestnom ro-dinnom centre; vydatá, muž je elektrotechnik v počítačovej firme; tri deti – dcéra 8 rokov, starší syn 5 rokov a mladší 3 roky; narodila sa a žije v malom meste na západnom slovensku, býva vo vlastnom rodinnom dome.

Miroslavu po skončení stredoškolských štúdií neprijali na farmáciu, začala pracovať ako farmaceutická laborantka. v priebehu šiestich rokov vystriedala dvoch zamestnávateľov, pričom prácu, ktorú vykonávala, mala rada. vydávala sa ako 22-ročná, a odvtedy čerpá plynule 8-ročnú – teraz už dobrovoľne predĺženú – rodičovskú dovolenku s troma deťmi.

do pôvodného zamestnania sa nevrátila, i keď zamestnávateľ jej ponúkal prácu na skrátený štvorhodinový úväzok. Miroslava sa rozhodla venovať rodine, čo sa nestretlo s okamžitým súhlasom u jej manžela. Začala sa tiež angažovať a dobrovoľnícky pracuje pri miestnej rímskokatolíckej farnosti, ktorá iniciovala vznik rodinného centra, manažovaného Miroslavou. ešte pred materskou dovolenkou ju významnou mierou napĺňali aktivity v spe-váckom zbore.

Miroslava sa rozhodla tiež študovať na vysokej škole náuku o rodine (v rámci teológie). vníma to ako investíciu do seba, formu sebarealizácie a v neposlednej miere si myslí, že poznatkami zo sociálnej a psychologickej oblasti, ktoré sú súčasťou štúdia, dokáže pomôcť aj iným ľuďom – ktorí sa už teraz na ňu obracajú pri návštevách rodinného centra. Miroslava sa snaží aktívne zapájať do diania v centre aj svoje deti – myslí si, že takto sa deti


naučia, čo znamená „robiť niečo pre druhých“ a vychováva ich k „určitým hodnotám“.

so svojím rodinným i partnerským životom je Miroslava spokojná, dô-ležité je pre ňu vzájomné porozumenie. o deti sa v podstate v priebehu týždňa stará sama – najstaršie navštevuje základnú školu, v poradí druhé chodí dopoludnia do škôlky, najmladší syn je doma s ňou (resp. dopoludnia v rodinnom centre, kde sa mama angažuje). Manžel dochádza do práce do neďalekého mesta a má časovo náročnú profesiu, domov prichádza oby-čajne neskoro večer. Miroslava svoje dni opísala aj takto: „Ja sa starám, ja sa učím s dcérou, ja ju vodím do hudobnej, ja s ňou cvičím klavír, idem pre toho stredného do škôlky, s malým som celý deň, okrem toho domácnosť, okrem toho centrum, takmer každý večer sedím pri počítači a pracujem… takže je toho veľa a ešte tú školu by som si chcela začať.“

Manžel – živiteľ rodiny je ochotný sa podieľať na deľbe práce v domác-nosti, ale najmä výchove – „keď ty potrebuješ, ja ťa zastúpim“. „nastupuje“ k deťom, keď ona je už unavená, alebo na deti nervózna. Miroslava oceňuje, že má v manželovi oporu a že je ústretový voči jej záujmom.

Počiatky manželstva sa niesli – popri narodení troch detí – v znamení stavby rodinného domu, ktorú realizoval manžel zväčša po práci či o víken-doch. dovtedy bývali v rodinnom dome u Miroslaviných rodičov. rodičia často vypomáhajú rodine dodnes, hoci ešte obaja pracujú. s jednými aj druhými rodičmi sa navštevujú najmä v nedeľu.

Po roku, ako vyplynulo z druhého rozhovoru, Miroslava nastúpila na diaľkové štúdium náuky o rodine. Miroslava navštevuje školu počas sobôt, o deti sa v tom čase stará manžel. so starými matkami príliš rátať nemôže, svokra je staršia a jej mama učí v materskej škole. Miroslava povedala, že „nemá odvahu“ ju volať k svojim deťom (je vyčerpaná z práce s deťmi), ale keď potrebuje, mama chodí postrážiť deti, napríklad keď spia.

najmladší syn začal navštevovať dopoludnia škôlku, takže Miroslava získala viac času na štúdium i prácu v centre. štúdium si vyžiadalo prí-snejšiu organizáciu dňa, najmä počas skúškového obdobia. darí sa jej to aj vďaka tomu, že deti sú staršie, samostatnejšie, viac sa spolu zahrajú. Čas pre seba naďalej získava aj po nociach. Miroslava komentovala peripetie pri štúdiu slovami: „Človek to musí brať také, aké to je, zbytočne budem nariekať, že to nie je ináč. Takže keď to človek berie s pohodou..., tak ove-ľa ľahšie pristupuje k veciam, či už k učeniu, alebo proste k akýmkoľvek veciam.“ na podpore jej muža sa nič nezmenilo, naopak, s narastajúcou


popularitou rodinného centra a s prvými študijnými úspechmi Miroslavy schvaľuje jej voľbu.

Miroslava práve dostala z miestneho farského úradu pracovnú ponuku – robiť asistentku v oblasti administratívnych prác i pastoračnej činnosti, na čiastočný úväzok. „veľmi sa teším... Budem mať pravidelný príjem, môžem zostať robiť to, čo robím – čo ma baví. v podstate naozaj sú to veci, o ktorých som vždycky snívala.“

ziNa

26 rokov, stredoškolské vzdelanie s maturitou, t. č. na rodičovskej dovolenke – o rok živnostníčka v oblasti obchodu; slobodná matka žijúca s druhom-ot-com dieťaťa, podnikateľom (v čase druhého rozhovoru už sa rozišli); jedno dieťa – dcéra vo veku troch rokov; žije vo vlastnom byte v metropole na západnom slovensku, vyrastala v blízkej obci.

keď sa Zine narodila dcéra, mala 22 rokov a študovala architektúru. štúdium prerušila a vrátila sa k nemu dvakrát: keď dcéra mala rok – štú-dium bolo však veľmi časovo aj psychicky náročné, navyše jej nevyhovovala situácia, že dcéra je v opatere Zininej mamy, resp. starej mamy: „Bola som úplne v strese z toho, že ona je teraz doma s niekým úplne cudzím... no nie s cudzím, ale že bezo mňa... bolo to také ťažké, že som to príliš nezvládla.“ druhýkrát sa k štúdiu vrátila, keď dcéra začala chodiť do materskej školy, vtedy sa Zina rozhodla študovať vo viedni.

Pracovnú skúsenosť pred narodením dcéry získala ako brigádnička v predajni a v úrade. svoju finančnú situáciu na materskej/rodičovskej do-volenke nevnímala nijako zvlášť „katastroficky“ – spomína, že ako študentka vyžila z mála a ako čerstvá mamička bola na tom podobne. s druhom sa dohodli tak, že on bude živiteľom rodiny, ona sa bude starať o dcéru, ako aj o väčšinu domácich prác. druh bol obchodným zástupcom a popri tom začínal s vlastným podnikaním.

Čas tehotenstva i materstva opisuje Zina ako šťastné obdobie – keďže sa chcela naplno venovať príchodu dieťaťa, prerušila štúdium na vysokej škole, „browsovala“ po internete, čítala časopisy, zariaďovala nové bývanie, ktoré si kúpili s priateľom v meste. Zatiaľ žili prechodne v rodinnom dome u jej


rodičov v obci blízko mesta. keď mala dcérka rok a pol, Zina sa podujala kvôli financiám na opatrovanie druhého dieťaťa.

Zina sa necítila frustrovane alebo sama na materskej/rodičovskej dovo-lenke. keďže predtým viedla rušný spoločenský život, nemala núdzu o pria-teľov. o práci popri opatere dcéry neuvažovala: „nikdy by mi nenapadlo dať dieťa do jaslí... alebo napríklad, meniť sa s partnerom a chodiť do prá-ce“ – starostlivosť o dcéru ju napĺňala, bola presvedčená, že to má zmysel. Trávila veľa času za počítačom, možnosti internetu ju zaujali natoľko, že začala elektronicky obchodovať s detskými vecami („second hand“). neskôr si kúpila psa, s ktorým chodila rada na cvičisko.

dcéra nastúpila do materskej školy v troch rokoch (skúšali to aj vo dvoch rokoch, ale neúspešne), a Zina mohla podľa svojho plánu začať podnikať a zároveň študovať. architektúru si chcela dokončiť najmä kvôli tomu, aby zúročila roky, ktoré už zasvätila štúdiu. nemyslela si, že môže ako architekt-ka spočiatku dobre zarobiť, živiť by sa chcela stále obchodom a architektúru by robila ako koníček.

Zina ani po ukončení rodičovskej dovolenky neuvažovala, že sa zamest-ná; bála sa nadčasov a vedela, že na druha sa s opaterou dcéry spoľahnúť príliš nemôže – mal časovo náročnú prácu, ktorá sa vyznačovala nepravi-delnosťou. Trávil veľa času mimo domova aj po večeroch. vyjadrila sa, že necíti mužovu podporu v jej štúdiu a starostlivosti o dcéru, pomôže jej iba, keď sa mu chce, alebo keď ho požiada a on môže. Jeho správanie považuje za typické pre muža na slovensku, a je presvedčená, že sa to časom zmení – „ale bude to ešte trvať“.

Zina dochádzala na univerzitu do viedne trikrát týždenne s finančnou podporu svojich rodičov (Zina je jedináčik), z čoho nemala dobrý pocit. Zinina dcéra bola väčšinou u svokry (jej mama pracuje ako učiteľka, otec je umelecký maliar). na škole vo viedni sa usilovala, aby jej uznali predmety, ktoré mala uzavreté v rámci štúdia na slovensku... Prvýkrát pocítila, že je „úplne stará“, má iné záujmy ako väčšina (mladších) študentov, aj preto si školu želala ukončiť čím skôr.

Podnikanie rozbehla v oblasti sprostredkovania predaja, nákupu použi-tých detských vecí prostredníctvom internetu. denne sa tomu venovala 5 – 6 hodín. Z práce mala dobrý pocit – nevnímala ju ako zamestnanie, bavili ju virtuálne stretnutia s komunitou matiek, mala voľnosť v rozhodovaní koľko a kedy bude robiť, nemusela sa riadiť nejakým striktným pracovným časom (mala obdobia, keď viac pracovala v noci, inokedy vo dne...).

�� Príbehy ôsmich matiek

naďalej viedla svoj tradičný spoločenský život, raz do týždňa išla – v lete aj s dcérou – „von“ s druhom, dcéru opatrovala väčšinou jej mama. sníva, že v budúcnosti bude mať víkendové bývanie – chalupu, odkiaľ bude riadiť cez internet svoj obchod, pričom „deti a psy sa budú hrať vonku“. druhé dieťa by určite chcela, najlepšie do tridsiatky.

Po roku... Zina sa s druhom rozišla. Prerušila štúdium vo viedni, ktoré bolo pre ňu najmä finančne náročné. k štúdiu sa plánuje vrátiť, ak sa jej podarí vyriešiť existenčné problémy. o dva mesiace spúšťa v centre mesta v priestoroch svojho bývalého „svokra“ „kamenný“ obchod s detským oble-čením. Presťahovala sa s dcérou do vlastného bytu, za týmto účelom čerpala pôžičku z banky (časť peňazí pritom investuje do zariadenia obchodu).

Zina sa naďalej sama stará o dcéru, ale teraz už fakticky bez otca: „Tým, že som na ňu sama, nezmenilo sa to nejako prakticky, ale pocit je iný.“ otec raz do týždňa dcéru navštevuje, „berie si ju pozrieť sa niekam“. Zinina mama a stará mama sú jej aj ďalej nápomocné.

Zina pociťuje väčšiu finančnú zodpovednosť – sama si musí platiť bežné náklady spojené s bývaním, cestovaním a podobne. krátky čas sa snažila svoj byt prenajímať a bývať s dcérou u rodičov v blízkej obci, ale dochádzanie do mesta – kam chodí dcéra do škôlky – bolo pre obe náročné časovo, fyzicky aj finančne.

s bývalým partnerom udržiava korektný vzťah: on i jeho rodina preja-vujú záujem o dcéru a podporujú Zinu v plánoch s obchodom. Zina plánuje zamestnávať v obchode ako predavačku brigádničku, sama by sa rada ve-novala manažmentu obchodu. Zároveň chce pokračovať v prevádzkovaní internetového obchodu s detskými vecami, ktorý má veľa výhod – jedinou nevýhodou je, že z tejto práce nemá pravidelný príjem. Záleží jej, aby bola čo najviac s dcérou a nemusela k nej zabezpečovať opatrovateľku. v krátkej budúcnosti si chce tiež urobiť vodičský preukaz, samostatné premiestňova-nie sa autom už vníma ako nevyhnutnosť.

Zina v čase druhého rozhovoru nadviazala vzťah s novým mužom, s kto-rým plánuje spoločnú budúcnosť. Celkovo sa vo svojom živote cíti spo-kojnejšia: „Tak ono sa to všetko zmenilo, ale v podstate to ide správnym smerom.“

67

lýdia MaroŠiová

fenomé-niky okolo ženskej skúsENosti s MatErstvoM1

zoriENtovaNiE

Zaujímalo by ma, či sa dnes na slovensku vyskytujú sobáše bez lásky. Zdá sa mi to celkom nepravdepodobné. autonómia rozhodovania mladých ľudí je dnes natoľko samozrejmá, že do hry by musela vstúpiť autoritatívna moc tretej strany, ktorá by nežiaducemu sobášu zabránila. napríklad v podobe rodičov, ktorí dosiahnu u svojho potomka taký stav znepokojenia či strachu, ktorý mladej žene zabráni v uzavretí manželstva s vyvoleným partnerom bez rodičovského súhlasu. ale nie je to len o odvahe rozhodnúť sa sama za seba. spoločensko-politické prostredie jednoducho dozrelo na postulova-nie individuálnej voľby, ku ktorej sú dokonca výchovne určite tie a tí vekovo mladšie/í od útleho detstva povzbudzované/í. dnešné matky maloletých detí (povedzme vo veku od 25 do 28 rokov) patria k slobodnej generácii, ktorá vyrastala po páde komunizmu v roku 1989, a – i keď to môže znieť sprofa-novane – majú celkom iné možnosti ako matky predtým. na sobáši z lásky to posledné polstoročie asi nič nemení, ale určite to mení na ďalšej fáze, ktorá po sobáši nevyhnutne prichádza – na každodennej realite spolužitia.

verím, že každodenná realita predstavuje svet, ktorý žijeme naozaj a ktorý si paralelne premietame ako film, v ktorom by sa nám páčilo byť hlavnou postavou. v podstate je jedno, či by hlavná postava žila dobrodruž-ne, útrpne alebo „normálne“. dôležité je, aby v istom okamihu zažila vnú-torné naplnenie šťastím, láskou, spokojnosťou a aj hlbším zmyslom, ktorý z času na čas hľadáme. Matky s malými deťmi môžu mať predstavy o živote

1 Táto kapitola vznikla na základe rozhovorov s 31 matkami maloletých detí, ktoré uskutoč-nil inštitút pre verejné otázky na prelome rokov 2005 – 2006 a opakovane s 11 respondent-kami po roku, v rámci projektu is eQuaL „Svet vnímame rôzne, a preto spolu dokážeme viac...“ – materské centrá pri presadzovaní princípu rovnosti príležitostí na trhu práce. Pozri tiež časť Materstvo z pohľadu kvalitatívneho výskumu.

68 Lýdia Marošiová

„z filmu“ možno o niečo viac, lebo – nemôžem sa ubrániť dojmu –žijú v ro-mantickom oblaku dlhšie alebo intenzívnejšie ako druhí ľudia. Mnohé sa práve vydali, začali cestu životom so svojím vyvoleným partnerom, počali potomstvo, ktoré v nich prebúdza nepoznané túžby posunúť pokračovanie samých seba. Predstavujú si, ako budú rásť ich deti, ako sa prehĺbi ich vzťah s partnerom a otcom detí, ako nadobudnú materiálne zázemie, ktoré ne-bude prekážkou v napĺňaní plánov v bývaní, v práci, vo voľnom čase. a som si istá, že si predstavujú aj to, ako zdieľať so svojím partnerom starostli-vosť o deti a domácnosť, ako prijímať samú seba i so svojimi pohnútkami, želaniami a pocitmi. Predstavy predsa patria k slobodnej mysli, ktorej sa nedá rozkázať: „nebudem zaťažovať svojho pracujúceho muža, čo má kedy urobiť“, alebo „nesmiem chcieť byť štíhla“. našťastie dnes nie je pre ženy ničím výnimočným počúvať svoj vnútorný hlas. Môžu konať s toľkou dáv-kou (i-)racionality, koľkú považujú za potrebné alebo koľkú im dovoľuje ich životná situácia.

hovoriť dnes o postavení žien sa môže javiť ako pseudotéma. veď ženám prináležia tie isté práva ako mužom, a či ich jednotlivá žena využije, je len na nej. diskusie o tom, či ženy majú rovnaké príležitosti ako muži, sa môžu javiť tiež ako jalové. každá žena môže využiť núkajúcu sa príležitosť, každý človek môže zápasiť o svoje miesto v spoločnosti – bez ohľadu na to, či je muž, alebo žena. Mám 37 rokov a takéto reči neustále počúvam od svojich známych, ale aj kolegov (najmä mužov) zo spoločenských vied. Ba, takéto názory si ma z času na čas podmaňujú, najmä keď poznám úspešné ženy, ktoré o „ženskej téme“ nechcú ani počuť, alebo keď si k téme zachovávajú zdržanlivý postoj. niežeby myšlienkam ženského hnutia nerozumeli, veď sú sčítané a pohybujú sa medzi ženami, ktoré sa považujú za feministky. od feminizmu sa dištancujú, lebo necítia potrebu verejne sa prihlásiť k obavám žien o druhé ženy. Paradoxom podľa mňa je, že pokiaľ v dnešnom svete nájdu odvahu byť samy sebou, prejavujú sa beztak ako feministky.

Čitateľky a čitatelia akiste vedia, že prihlásenie sa k progresívnym kon-ceptom rovnosti pohlaví je mierou uvedomenia si problému postavenia žien v spoločnosti naprieč históriou. „Bezrodové“ pohľady na svet prakticky neexistujú, podľa mňa sú len hrou na slepú babu. Fakt je, že rodová optika sa nedá nasadiť bez súhlasu jej nositeľa či nositeľky. Musí ju začať používať ako zrejmú súčasť výkladu stratifikácie spoločnosti. áno, niečo ako „chu-dobní“ a „bohatí“, „vzdelaní“ a „nevzdelaní“, alebo „mestskí“ a „vidiecki“ ľudia. koncept „muži“ a „ženy“ je zapracovaný v každom rozvojovom či podnikateľskom zámere. výrobcovia a obchodníci, ktorí držia opraty eko-

69Fenomé-niky okolo ženskej skúsenosti s materstvom

nomickej moci a ktorí sledujú naše spotrebiteľské potreby, sklony ba aj túžby, najlepšie poznajú, ako vypočítateľne rozdielni a rozdielne sú muži a ženy. Podľa svojich marketingových zámerov sa triafajú raz do vkusu jed-ných, raz do vkusu druhých. Práve na marketingových oddeleniach pracujú s neobalenou pravdou – kto z nás kde v spoločnosti stojí, akým sociálnym a ekonomickým možnostiam sa teší, teda aký je náš záujem o službu, kto-rú nám premyslene ponúkajú. Bolo by to v poriadku, keby ženy a muži žili bezodkladne aj bezstarostne v harmónii. keby svoje záujmy navzájom prijímali, vedome či nevedome nepotláčali. Byť citlivý na odlišnú situáciu mužov a žien znamená poznať rodové rozdiely, ktoré môžu byť podnetné, pokiaľ nespôsobujú znevýhodnenie.

Prečo však po prvej a ani po druhej vlne feminizmu stále nie je žen-ský mýtus zahnaný? Ženský mýtus, ktorý bol tak neopakovateľne spečatený dielom americkej feministky Betty Friedan, hovorí o tradičnom ženskom naplnení v materstve, manželstve a súkromí domova, ktoré udržiavali spo-ločenské normy od nepamäti, zatiaľ čo ženy boli doma skľúčené, nespo-kojné a nenaplnené (Friedan, 2002). ak majú dnešné ženy na výber medzi „ženou v domácnosti“ a „pracujúcou ženou“ a volia byť v domácnosti alebo sa do nej vždy po nejakom čase vracajú, keď sa im narodí dieťa, majú práce vyše hlavy, alebo keď sú znechutené neúspechom v mužskom svete, tak sa pýtam, či je potrebné atakovať „ženský mýtus“ alebo či sa nevrátil, alebo či vôbec niekedy bol. Zo svojej skúsenosti matky maloletých detí žijúcej na slovensku viem – čím chcem povedať, že nemusím byť na to sociologičkou – že niektoré ženy sú rady výlučne mamami, manželkami a domácimi gaz-dinami. nepoznajú iné naplnenie, nerozmýšľajú, či majú na výber. a ako sociologička viem, že niekedy sa môžem pýtať respondentky, či je šťastná doma pri deťoch a čo by si priala vo vzťahoch s mužom rôznymi otázkami, a môžem sa s ňou opakovane stretnúť (s výskumníckym zámerom zistiť viac), a i tak budú odpovede bez hlbšej ženskej sebareflexie. Po „ženskej skúsenos-ti“ ani stopy. naozaj ma to nahlodáva pochybnosťami, či sa mýlim vo svojom presvedčení o úskaliach ženského údelu ja alebo moja presvedčivo spokojná respondentka.

Žeby nevedeli ženy primerane reflektovať svoju situáciu? alebo naopak: sú dnešné matky natoľko integrované osobnosti, že – vedomé si svojho výbe-ru – dobrovoľne prijímajú scenár starostlivosti o rodinu bez vnútornej ujmy? Čo je to – nejaké novodobé náboženstvo, alebo návrat k tradíciám či kultu materstva? Ten predsa vyžaduje sledovanie záujmov dieťaťa nad záujmami matky. alebo je to rafinovaná stratégia, podľa ktorej sa v istej fáze života sta-


rajú o rodinu a domácnosť a v ďalšej o seba? alebo prijímajú tradičnú rolu ženy s pokorou, a je tu vždy šanca, že keď nadíde nová životná fáza, precitnú a kriticky vyhodnotia svoje jarmo? Len opatrne naznačím, že zdroj spokoj-nosti ženy môže tkvieť v maximalistickom zvnútornení (kresťanských) zásad, v súlade s ktorými matka môže prijímať svoje jarmo ako dar, a to je hlbinná sféra každého človeka, pri ktorej som v mojom sociologickom bádaní vždy zlyhala (ale možné to je). do úvahy pripadajú aj ďalšie interpretácie. Ženy – najmä matky maloletých detí – môžu zažívať jedinečné životné obdobie, v ktorom sa v duchu všetkého, čo je pre ne cenné, usilujú programovo zvládnuť všetky roly. ich odhodlanie sýti napríklad dobrý partnerský vzťah, sebarealizácia v práci, dobré finančné zázemie, talentované dieťa, niečo, čo sa im prihodilo a považujú za zázrak, presvedčenie, že venovať sa deťom je dobrá investícia, alebo aj nejaká osobná tragédia. niekde musia čerpať tú úžasnú silu, ktorá ich robí skutočne svojskými, že ich nie je možné zadeliť napríklad ani na stranu rebelujúcich feministiek a ani na stranu tradičných matiek. užívajú sociokultúrne podmienky so všetkými výdobytkami femi-nistického hnutia, a tie im postačujú na vyrovnaný postoj matky. alebo je tu vždy ešte iná možnosť: sui generis ženami vysnívaný ideál, keď sa žene darí udržiavať rovnováhu vo všetkom, čo si zaumieni – v láske, práci, rodine, aj doma. nazvala by som to kontrolou nad životom, ktorú – predstavujem si – môže mať napríklad nejaká vzdelaná žena v profesii sudkyne.

nemá však zmysel rozvíjať sociálne konštrukcie o živote ženy, ktorú ne-poznám. Totiž tie „spokojné“ ženy, o ktorých som písala, som ako výskum-níčka spoznala osobne alebo čítala prepísané rozhovory s nimi, ukrývajú pre mňa tajomstvo. Tajomstvo alebo neznáme skutočnosti by sa v mojej profesii dali v tomto prípade „diagnostikovať“ ako nižšia znalosť ženského vedo-mia spôsobená nižším vzdelaním, romantizovanie momentálnej životnej situácie, snaha o udržanie pozitívneho sebaobrazu v očiach výskumníčky, selektívna pamäť, nedostatok duševných kapacít na realistické zhodnotenie vecí a podobne. Toto vyznieva dosť technokraticky, ale v sociológii robíme takéto závery bežne. škrípu mi vždy všetky zmysly, keď sa prichytím, že sa môžem dopúšťať nesprávnej interpretácie, a poburuje ma, keď to robia bez rozmyslu ľudia v mojej profesii.

nevidím veľký rozdiel medzi časopismi, ktoré čítali americké ženy v 40. rokoch 20. storočia, o ktorých píše Betty Friedan (Friedan, 2002, s. 49), vtedy jará dvadsiatnička, a medzi tými, ktoré dnes ležia na preplnených pultoch novinových stánkov. aj ja v nich čítam množstvo rád, ako byť lepšou ženou – matkou, manželkou, hoci je pravda, že aj profesionálkou. akoby byť ženou bola náuka, ktorú máme spoznať, a tak si pomôcť pri dosahovaní


vlastných cieľov. keďže sú to väčšinou komerčné časopisy, sotva v nich ženy nájdu samy seba. som presvedčená, že to nikdy inak nebude, že vždy na nás budú striehnuť nástrahy márnivosti, kontroverzie a mediálnej manipulácie, ako sa stať dokonalou matkou, úspešnou profesionálkou, „trendy“ ženou, bohatou celebritou atď. našťastie – po tom, ako odzneli dve vlny feminizmu a ako žijeme v tretej vlne (http://glosar.aspekt.sk), ženy si môžu vybrať me-dzi životnými dráhami, druhmi partnerstva, rodinnými modelmi, miestom práce či bydliska a meniť ich podľa okamžitých výziev. Môžu, ale nie vždy tak robia. dnešným matkám maloletých detí v tom bráni rovnaký strach ako ich matkám.

strach matky je predovšetkým strachom o deti, o cenu za „vlastnú cestu“, obava, či „ustoja“ rodinnú harmóniu a stabilitu potrebnú pre deti. Predsa len mám však dojem, že dnes možno prekonávať strach matky pri obhajobe jej záujmov a potrieb o niečo jednoduchšie než napríklad pred tridsiatimi rokmi. vtedy moja mama so všetkým svojím materinským citom, ženskou zručnosťou a technickým umom vytvárala rodinné zázemie mne a môjmu bratovi, zatiaľ čo môjmu otcovi plne prenechala tradičný mužský svet tak-mer celý mimo rodiny; samozrejme chodila do práce, kde ako majsterka na stavbe mala pod palcom ešte aj horu jednoduchých chlapov. naozaj si gratulujem, že môžem v porovnaní s mojou mamou žiť pravdivejšie zoči-voči svojim schopnostiam, potrebám i pocitom, ktoré dávam bežne svojej rodine a v práci najavo.

vhupnutie do životov

v akej situácii sú dnešné matky maloletých detí, je autenticky zachytené v kapitolách Zlaďovanie pracovného a rodinného života – reflexia skúseností pra-cujúcich matiek maloletých detí a Príbehy ôsmich matiek. Ja sa pokúsim upriamiť pozornosť na niektoré ďalšie komnaty správania žien počas ich raného ma-terstva. najmä tie, ktoré prepája empatia...

pracovná istota nadovŠetko

dorota má ako logopedička o pacientov v štátnej nemocnici postarané; hana je rada, že v regióne s vysokou nezamestnanosťou má miesto šičky; nina sa vrátila do úradu, ktorý pozná. Tieto a ďalšie pracujúce matky zvolili


istotu v práci pred neurčitosťou situácie, ktorá by nastala, ak by sa rozhodli zmeniť zamestnávateľa. i keď motívy matiek zotrvať u aktuálneho (nie vždy vyhovujúceho) zamestnávateľa sú rôzne, potvrdzuje sa dvojaká skúsenosť. Prvá hovorí o tom, že keď matka v životnej fáze s maloletým dieťaťom potre-buje prácu a zárobok, pričom jej ich momentálny zamestnávateľ v kombiná-cii s dostatočným množstvom času pre rodinný život poskytuje, tak s takými-to istotami nehazarduje. druhá skúsenosť sa potvrdila vo výskume inštitútu pre verejné otázky v roku 2006 na výberovej vzorke zamestnávateľov, ktorí v nadpolovičnej väčšine považovali matky maloletých detí za lojálnejšie pra-covníčky než ostatných pracovníkov (šumšalová, 2006, s. 28).

niežeby si matky neželali zaujímavejšiu, lepšie platenú, alebo aj menej namáhavú prácu, ale rozhodujú sa v duchu racionálnej (a realistickej) voľby. okolnosť, že majú maloleté dieťa vyžadujúce (zvýšenú) starostlivosť, alebo obmedzené možnosti pracovať nadčas, resp. počas víkendov, alebo sociálne či existenčné problémy, prípadne ďalšie individuálne „znevýhodnenia“, za-raďuje matky medzi menej atraktívnu pracovnú silu na trhu práce. na dru-hej strane sú matky pre zamestnávateľa vo všeobecnosti istou – a aj lacnou – pracovnou silou (pozri Filadelfiová, 2007), ktorá je často v submisívnej pozícii voči zamestnávateľovi. o sebarealizácii „bežnej“ matky, tešiacej sa z naplneného materstva a zároveň z nejakej dobre platenej práce, nie je preto na preplnenom trhu práce na slovensku viac-menej možné hovoriť.

práca sa tlaČí na prvú koľaj

Pracujúca matka zo sociálne nižšej vrstvy, ktorá žije v regióne s vyso-kou nezamestnanosťou, si dobre rozmyslí, či nebude pracovať aj v rámci nadčasov. neuposlúchnuť zamestnávateľa (súkromná firma) znamená niesť existenčné následky. To na jednej strane. ale na strane druhej matka môže prepadnúť pracovnému nasadeniu v snahe podať čo najvyšší výkon a zarobiť pre rodinu čo najviac peňazí. respondentka hana šila, takpovediac „od dievčaťa“, a nič sa nezmenilo ani po narodení prvého dieťaťa. šitie bolo vždy druhým príjmom v rodine, ale bola to aj nesmierna ťarcha, ktorá hanu v jej tridsiatich rokoch celkom umára. Jej zdravie je vážne podlomené, jej rodi-na znamená pre ňu namiesto radosti a miesta regenerácie ustavičný zápas o prežitie, jej nepochybná ženská krása je prihasená. sama sa vyjadrila, že keď ju jej deti v tínedžerskom veku vidia, aká unavená prichádza domov, „už utekajú“.


hana je klasickým príkladom otrokyne v práci. Prepadla pasívnosti, po-citu nemožnosti zmeniť svoju pracovnú situáciu, nadobudla pocit neúcty voči sebe samej. dá sa zdierať manipulatívnou majiteľkou, ktorej vďačí za mesačnú minimálnu mzdu. Má strach, že sa majiteľke prestane páčiť, ak poľaví alebo odmietne drieť rovnako. nikdy šéfke nedala najavo, že za taký nízky plat pre firmu už pracovať nebude. hana prepadla sebazničujúcemu pracovnému režimu (v dielni šije už od pol šiestej ráno), a aby s ním presta-la, musí najprv firma skrachovať. To by považovala za svoje vyslobodenie.

hana dlhodobo odsúva deti na druhú koľaj, dokonca aj keď ju potrebu-jú. Bojí sa povedať svojej šéfke, že by mala ísť s deťmi k lekárovi, a tak deti vybavujú všetko samy, prípadne staršia 15-ročná dcéra je nútená postarať sa o 13-ročného brata. hana pripravila deťom krátke detstvo a urýchlené osa-mostatňovanie. vyrastala viac-menej ako ony („Ja im stále poviem, čo som musela urobiť, keď som prišla zo školy. To isté čo ony.“). Je presvedčená, že sa im to v živote zíde, lebo neverí, že budú žiť jednoduchší život ako ona s ich otcom.

chuť zostať doma

„Áno ostala by som doma. Ja mu hovorím stále, keď zarobíš toľko, že nás uživíš, keď nepocítime to, že ja ostanem doma. Ja by som milerada ostala doma. Koľko-krát som mu povedala, ostanem doma. A on zase koľkokrát mi povie v zúrivosti „ostaň doma“... Takže nemôžem si to dovoliť. Ešte cez to leto áno, ale cez tú zimu nie. Pretože cez zimu sa toľko nezarobí ako v lete. Keď je sneh, nedá sa im toľko urobiť (v lese – pozn. aut.)... Neviem, dokedy to takto bude. A hovorím, aj keď prišiel (z týždňoviek – pozn. aut.), tak to on si aj soboty – nedele prácu hľadal. Chodí krásne obkladať... kúpeľne krásne robí, tak ešte aj to. A som už povedala, že „oddýchni si“, lebo sa vyvalí a čo budeme mať z toho.“


hana deklaruje, že bez váhania by zostala doma, napriek svojmu wor-koholizmu. ktovie, či by sa naozaj pustila do podnikania so strojovými vý-šivkami, ktoré tak rada vyrába. keďže jej deti sú už odrastené, manžel na týždňovkách, dom je zrekonštruovaný, nemusela by upadnúť do klasického stereotypu starostlivosti o rodinu. hana vehementne odmietla predstavu, že by mala tretie dieťa. Povedala, že ak by prišlo, „robila by si ďalej svoje“ (inými slovami: zase by šila), a starostlivosť by posunula na svoju 15-ročnú dcéru.


aj respondentka Melita by chcela skoncovať s prácou v rakúsku, do-chádzkou do práce a odlúčením od rodiny. Možno by si naozaj dala pau-zu, keby na slovensku mala vyhliadku zárobku ako v rakúsku. a zrejme keby našla v práci na slovensku také naplnenie ako v práci, ktorú vykonáva v rakúsku. Melita svoju prácu zdravotnej sestry miluje, podáva mimoriad-ne výkony v zdravotnej starostlivosti o starých ľudí v pokročilých štádiách ochorení. Tam, kde zlyhávajú iné jej kolegyne alebo sa „ťažkým“ pacientom vyhýbajú, ona víťazoslávne ťaží – svojou praxou, vnútornou silou, schopnos-ťou učiť sa, motiváciou zarobiť peniaze pre svoju rodinu.

aj práca, v ktorej matky nachádzajú spočiatku sebarealizáciu, môže byť za istých okolností veľkou záťažou pre ňu i celú rodinu. v takom prípade je želaním matky s prácou skoncovať, ale aj oddýchnuť si, venovať sa (viac) deťom.

sebazaprenie, utajovanie, snaha dokázať sebe a iným

„Ja som bola v robote rok, o mne nikto nevedel, že študujem (diaľkovo vyso-kú školu – pozn. aut.). Nikto. Ja som to nikomu nepovedala. Služby som si pomenila, ako mi bolo treba – proste tak som si to zariadila, aby som nemusela nikomu nič hovoriť. Aby mi nerobili problémy, lebo keď som predtým chodila na zdravotnú (strednú školu – pozn. aut.), to mi robili problémy. Tak som si povedala, teraz už nie. A keď som mala prvý rok školy ukončený, tak spadli na zadok, keď sa to dozvedeli...“


„Áno, to som bola úplne zničená a nedala som vedieť, ani znať v robote, musela som podať teda taký výkon, ako keď som bola doma, nepovedala som nikomu, že kde chodím každý deň (na druhú fušku popoludní – pozn. aut.).“


klaudia aj hana v istej fáze života nasadili dvojnásobné pracovné tempo. Pracovali vo dne v zamestnaní, potom sa odhodlali na ďalšiu časovo nároč-


nú prácu – hana na popoludňajšiu brigádu a klaudia na vysokoškolské štúdium. obidve sa rozhodli o svojom druhom zaťažení nehovoriť v práci z obavy, že budú nepochopené, ale aj že im zamestnávateľ bude robiť prob-lémy. sústredili sa na svoj cieľ, čerpajúc energiu z rezervoáru vnútornej sily, a s vierou, že to istý čas dokážu. hana pritom prenechala starostlivosť o deti na ne samotné, klaudia viac zapojila do opatery detí svojho manžela, ale najmä svojich rodičov v neďalekej obci.

synchronizácia opatery detí a práce

niektoré matky organizujú svoj pracovný život okolo detí, nie naopak. dokonca dokážu pracovať synchrónne s opatrovaním detí, čo by sa mohlo nazvať vyšším stupňom zlaďovania pracovného a rodinného života. Môžu si to dovoliť zväčša vtedy, keď majú pružný pracovný čas; nie sú odkázané na výšku svojho príjmu; majú pomoc pri opatrovaní dieťaťa; môžu pracovať doma a dieťa si zvyklo na matku (teda na spolužitie so zaneprázdnenou matkou), ktorá mu – keď pracuje – nevenuje celú pozornosť; deti sú buď celkom malé (do jedného roka), alebo naopak, staršie (školáci), alebo môžu do svojej práce chodiť s deťmi. navyše, ak matky chcú poberať rodičov-ský príspevok do troch rokov veku dieťaťa, alebo mať štátom garantované sociálne zabezpečenie do 6 rokov veku dieťaťa, nemôžu dať dieťa podľa platnej legislatívy do žiadneho zariadenia. Zina bola vysokoškolskou štu-dentkou a živnostníčkou zarábajúcou si prostredníctvom internetu, aj keď dcéra, o ktorú sa stará, bola doma sama. Miroslava riadila rodinné centrum v prítomnosti svojho najmladšieho dieťaťa.

„...Keď dcéra začala chodiť do škôlky, tak som jej hovorila, že ostatné mamičky chodia do práce a ja chodím do školy. Vysvetlila som jej, že ’ty budeš teraz chodiť tu’. Teraz, keď niečo robím, tak príde a pýta sa ’pracuješ?’ Ale ona je taká, že sa vie pekne pohrať, nie je taká, že by ma otravovala..., keď má dobrý deň. Niekedy, keď je taký horší deň, je to náročné.“

(Zina, 26 rokov, živnostníčka v oblasti obchodu, 3-ročné dieťa)

„...Ja musím byť stále s najmenším synom (kvôli štátom garantovanej sociál-nej ochrane matky počas predĺženej rodičovskej dovolenky – pozn. aut.)


... zároveň musím byť tuná v centre ako štatutár a koordinátor. Je tu zamestna-ných desať ľudí, ktorí sú zamestnancami úradu práce. Musím im zadať prácu, musím ich kontrolovať, a tak tu musím s nimi stráviť ten čas.“


na porovnanie: žiadne „zlaďovanie“, tobôž synchronizácia nebola možná u Ľudmily, ktorá mimochodom v čase svojho detstva na začiatku minulého storočia navštevovala materskú školu(!) v šamoríne. vydávala sa v roku 1920. Ľudmila volila medzi dvoma životmi: životom, ktorého súčasťou bola platená práca (a ekonomická nezávislosť) a životom v rodine, neplatenou prácou pre rodinu a starostlivosťou o jej členov. ak chcela byť zamestnaná ako poštová úradníčka alebo učiteľka, musela byť totiž slobodná, resp. podľa zákona mu-sela zostať v celibáte. etnologička Marta Botíková na margo príbehu Ľudmily konštatovala, že to asi nebola náhoda, že kým mali ženy zamestnanie, tak nemali byť vydaté: „„Sociálni inžinieri“ tej doby asi rozmýšľali v takýchto intenciách, lebo mysleli na to, že pre ženu je to jednoducho veľa, ak má byť osem hodín pracovného času za okienkom a má mať starosť len o to, „potom nech nechce mať starosť o niečo iné“. To „druhé bremeno“ jej ani nedovolili zobrať si na hlavu.“

Ľudmila svojím vydajom urobila fatálne rozhodnutie, správa pôšt ju prepustila, ostatnú časť života prežila bez zamestnania: „Keď aj ako stará žena spomínala na to zamestnanie, tak pravdepodobne pre ňu znamenalo nejakú svetlú chvíľku v živote alebo nejakú sebarealizáciu. Vydala sa za četnického kapitána, mala dve deti, jedno za druhým, potom sa starala o zostarnutých rodičov, a potom ovdovela a už žila len z vdovského dôchodku, lebo už bola v takom veku a čase, že ďalšie zamestnanie nenašla.“ 2

práca v noci

Zo štatistických údajov o atypickom pracovnom čase mužov a žien na slovensku v roku 2005 vyplýva, že 39,4 % pracujúcich mužov a 28,1 % pracujúcich žien vykonávalo prácu vo večerných hodinách, a 26,5 %

2 Tento príbeh zo svojej výskumníckej praxe vyrozprávala etnologička doc. Phdr. Marta Botíková, Csc., v rozhovore o matkách na slovensku v minulom storočí, ktorý som s ňou uskutočnila vo februári 2008. Meno ženy v príbehu je pseudonym.


pracujúcich mužov a 17,6 % pracujúcich žien vykonávalo nočnú prácu. Tieto hodnoty platia pre pracujúcich mužov a ženy vo všetkých vekových kategóriách, takže matky maloletých detí predstavujú v danej výberovej vzorke len malý zlomok. Po prepočte na všetky pracujúce ženy sa práca večer a v noci týka približne jednej tretiny pracujúcich žien (Filadelfiová, s. 70).

Práca počas tmavej polovice dňa nie je teda pre každú tretiu pracujúcu ženu na slovensku ničím výnimočným. „keď deti spia“ je zároveň pred-poklad, že nepotrebujú svoje oddané matky, ktoré využívajú tento čas na realizáciu zárobkových aktivít. Matky, ktoré sa počas dňa starajú o dieťa a ešte si zarábajú vo forme duševnej práce, sa môžu vyslobodiť od dieťaťa len v čase jeho spánku a vtedy sa na svoju prácu aj lepšie sústredia. háčik je v tom, že potom nadíde ráno. Maloleté dieťa sa prebúdza..., a matka vstáva do nového dňa vyčerpaná. klaudia nebola jediná, ktorá sa ponosovala sama na seba, že keď musí odviesť prácu v zadanom termíne, pokúša sa ju robiť aj popoludní, čo jej pridáva na nervozite.

„Ja môžem pracovať večer, keď zaspia... Mňa to vyrušuje, lebo ony sa smejú, alebo bijú, alebo čo ja viem... proste vždy je niečo. Ja som potom dosť nervózna. Kričím po nich, čo si potom poviem „no hlúpa, pre prácu kričím na nich“, ale jednoducho sa to niekedy nedá. Snažím sa po nociach pracovať. Som taká nočná sova. Lenže ráno sa potom už ťažšie vstáva.“

(klaudia, v súčasnosti živnostníčka v oblasti rozvoja vidieka, 12- a 5-ročné dieťa)

klaudia sa počas pracovných dní stará o deti viac-menej sama.

„... ja musím ešte medzitým robiť, keď ona spí. Takže ja som bola taká furt nevys-patá, to bolo veľmi náročné... (Po roku, keď začala dcéra navštevovať ma-terskú školu – pozn. aut.) „Ja ju dám do škôlky a ešte si ľahnem na dve hodiny, nie každý deň, ale niekedy fakt nevládzem. Pri nej sa pracovať ani veľmi nedá, ona si ide ľahnúť až okolo tej desiatej – jedenástej, a ja dovtedy nič nespravím. Ja robím, ale stále jej idem niečo podať, a ‚papať‘, a ‚cikať‘ a ‚kakať‘, a furt niečo. Až potom, keď zaspí, mám taký kľud, že si vybavím veci, čo potrebujem.“



Zina sa odmalička stará o dcéru viac-menej sama, príležitostne jej po-máha mama a stará mama.

„No, začal do škôlky chodiť, takže doobeda som mala všetkých rozdelených, no a ja som pracovala buď v centre, alebo keď som mala skúškové, to bolo dva a pol mesiaca s tými jedenástimi skúškami, tak to som bola väčšinou doma doobeda. Tak to som využívala na učenie, nejaké tie dve, tri hodiny, a potom poobede, keď už prišli deti. A potom chvíľku zasa s dcérou, zasa chvíľku sme sa pohrali, navariť, a až večer, keď pospali, ja som znova išla do toho.


Miroslava sa vyjadrila, že jej manžel – keď je doma (z práce chodí večer) – jej s deťmi veľmi pomáha.

nenahraditeľné staré mamy

rodiny s maloletými deťmi, ktoré sa celkom osamostatnili od svojich rodičov, prežívajú zvyčajne fázu zintenzívnenia medzigeneračných vzťahov. ak navyše odišli z vidieka do mesta, „vidiek“ je vítanou zmenou za rušné mestské prostredie. navštevujú sa, najmä dcéry svoje matky, ktoré im ne-zištne pomáhajú s opaterou detí. niektoré matky strážia vplyv starých mám na svoje deti – snažia sa byť aj počas pobytov u starých rodičov čo najviac s dieťaťom, iné rezignujú na presadenie svojich výchovných princípov – ča-som, alebo keď nemajú medzi opatrovateľmi/kami na výber.

Takmer všetky respondentky sa v rôznej intenzite spoliehajú pri starost-livosti o maloleté deti na (príležitostnú aj sústavnú) pomoc svojich rodičov. deje sa tak v rámci „ozdravovacích“ pobytov detí – keď sú choré, alebo keď rodičia (bremeno je najmä na matke), žijúci hektickým spôsobom života, nezvládajú oboje – dieťa i prácu. niektoré matky sa vďaka starým rodičom od dieťaťa odpútali do roka po jeho narodení. Takéto modely zabezpečenia opatery o dieťa v rámci rodiny, keď matka odišla do školy alebo za prácou v ranom veku dieťaťa, by bez starých mám boli nemysliteľné. staré mamy sa tak pre deti stávajú najbližšou rodinou, sú fakticky ďalším „rodičom“.

dospelé „deti“ si možno budú spomínať na bolestnú traumu, keď ako choré nemali svoju pracujúcu mamu (či otca) nablízku. Choroba predsta-


vuje pre dieťa stres a zvýšenú precitlivenosť, ktoré najlepšie zvláda v spoloč-nosti najbližšej osoby. nie vo všetkých rozhovoroch s respondentkami bola zjavná intimita medzi matkou a dieťaťom, resp. nie do takej miery, že by matka uprednostnila (alebo tak chcela urobiť) vlastné dieťa a riskovala svoje postavenie v práci (v čase choroby dieťaťa alebo keď mala službu počas sviat-kov roka). Práve staré mamy so všetkou materinskou láskou môžu dieťaťu plnohodnotne nahradiť matku. Matky, ktoré zverili deti do opatery svojich matiek, si to plne uvedomujú. Tieto staré mamy zahrnú dieťa príbuznou citovou výchovou ako matka, a tak biologická matka môže mať menšie výčit-ky, že od dieťaťa odchádza (ako vyplynulo z viacerých rozhovorov, dokonca i keď dieťa reaguje typicky a artikuluje želanie, aby neodchádzala). dieťa v opatere svokrovcov sa takisto ukázalo ako bežný model.

v rozhovoroch s matkami rezonoval problém s odlišnými predstavami starých rodičov ohľadne výchovy dieťaťa, čo respondentky zväčša prijímali ako stav, na ktorý si zvykli. najmä ak pracujúce matky nemajú na výber pri zabezpečovaní opatery o maloleté dieťa inými osobami.

detská práca

Matky robia deťom i sebe dobrú službu, ak ich vychovávajú k samostat-nosti a podieľaniu sa o povinnosti v domácnosti. hanin rodinný model je však v dnešnej dobe predsa len šokujúci: jej šesťročná dcéra sa ráno musí postarať seba i svojho 4-ročného brata pred cestou do škôlky a školy, pričom obe deti sú samy v rodinnom dome od piatej ráno, keďže matka odchádza do práce a otec sa ešte nevrátil z nočnej služby.

„... je to náročné. Hlavne to, že ja idem skoro ráno o piatej a ony sa musia sa-myvypraviť, raňajky spraviť, a tak. Však ja ráno už o štvrtej vstávam s tým, teda cez zimu, aby som im mohla nakúriť, aby ony si už len podložili. Zobúdzam ich telefónom, a ráno sa ma už dcéra v telefóne pýta, ‚mami, čo mám variť?‘. Keď sa nedohodneme večer, tak ja jej koľkokrát poviem – ‚Nela, nechám to na Teba‘. Koľ-kokrát už volám, či je všetko v poriadku. No a nezostáva nám nič iné. V obci X sa nezamestnáš, vôbec, tam je to všetko plné. Hovorím ‚sú veľkí‘, zvykli si vlastne od malička. Ona bola prváčka, on bol škôlkar, muž chodil na zmeny, keď robil na záchranke, takže on robil nočnú, ja som išla ráno do práce, ona sa musela vy-chystať, malého vychystať s tým, že keď on príde..., ona už musela byť prichystaná,


naraňajkovaná, všetko... Dá sa na ňu naozaj spoľahnúť, od malička doteraz... Milan (syn – pozn. aut.) pomáha. On ide kúriť a ona už o varenie sa stará... Čo mu povie, to musí urobiť. Ona je dirigentka až doteraz. I keď teraz si to už nedá. No ale vie, že musia držať spolu, lebo im nezostáva nič iné... Stále hovorím, že keď budú staršie, povedia mi „mami, čo sme mali za detstvo? Len práca, práca, práca, a nič‘. Dovolenka žiadna, ‚ja nemôžem ísť‘, mu poviem, ‚lebo ma prepustia‘, musím ísť robiť aj v nedeľu, čo by som mohla byť doma, idem do roboty.

Niekedy mi Nela hovorí, že je to pre ňu záťaž, že už toho má plné zuby. Ja jej verím, ‚no ale čo nám zostáva?‘. Ja jej hovorím ‚vezmi si to tak, že však všetko to do budúcna potrebuješ. To nie, že to len pre mňa robíš – vlastne aj pre seba to robíš, aby si sa naučila‘... Ja som ako dieťa začala tak isto: popol vybrať, nakúriť, popostielať. Keď bolo treba, zemiaky naškrabať. Keď už prišla mama...to im vždy poviem – ‚starká už mala prichystané, čo ide robiť, variť‘.“


viaceré matky spomínali, že pokiaľ deti vedú k práci a zodpovednosti za chod domácnosti, tak – popri výchove – nielen z existenčnej nevyhnutnosti, ale aj z dôvodu účasti na rodinnom živote a uvoľnení vlastnej kapacity na realizáciu svojich záujmov.

„Majú pocit, že ja im chcem len rozkazovať a porúčať, a že len po nich kričím. Ale jednoducho musia byť pravidlá. Musí každý člen rodiny niečo robiť. Lebo keby som to len ja mala robiť – mohla by som, keby som nemala svoje iné záujmy. Ale pokiaľ by som sa mala venovať len domácnosti, obsluhovať ich, určite by som sa nemohla venovať sebe. A to ja nechcem. Nie som taký typ, že by som bola len taká puťka domáca. Že budem len upratovať, vyvárať a za nimi odpratávať. Vediem ich k samostatnosti, aby aj ony niečo robili v domácnosti, a nielen tu sedeli pri televízore a ‚mami, podaj‘.“


beznádej na materskej

„Keď je človek celý deň s dieťaťom doma, a na to som už aj zabudla (dcéra už chodí do materskej školy – pozn. aut.), ale tak sa mi teraz vynoril ten pocit,


že je to taká beznádej, že nemôžeš ani minútu robiť to, čo chceš ty. Lebo ona mi asi tak od roka a pol nespávala poobede...“


Zina zostala doma s dcérou na rodičovskej dovolenke celé tri roky, a i keď cestovala z času na čas za vzdelaním do viedne a chodievala aj „von“ so svojím druhom, opísala stav na materskej dovolenke, ktorý Zdeňka Petá-ková vo svojej Motivačnej knihe pre ženy nazvala „materskou basou“. slovami tejto feministky aj väzni majú čas na vzdelanie a možnosť si zarobiť dokonca viac peňazí, ako dostávajú matky od štátu (Petáková, 2006, s. 48).

otec veČerný, otec víkendový

„Materstvo“ nemá v spoločenskom povedomí rovnakú váhu ako „ot-covstvo“. Matka by sa mala starať o dieťa a ostať s ním v priemere 3,9 roka – taký bol na konci roka 2005 názor verejnosti na slovensku, zastúpenej reprezentatívnou vzorkou, ktorej polovica sa prikláňala k jednému až trom rokom, kedy má matka ostať s dieťaťom doma (Marošiová, 2006, s. 7). dneš-né matky tak v podstate aj konajú. Minimálne formálne, keď využívajú štát-ny rodičovský príspevok do troch rokov veku dieťaťa, pokiaľ ho nezveria do inštitucionálnej starostlivosti. ale koľko by mal s dieťaťom ostať doma otec? Toto je pre verejnosť stále ešte málo známy koncept myslenia. odpoveď by bola pravdepodobne v počte hodín, ktoré otec strávi s dieťaťom doma, keď sa vráti z práce, keďže je väčšinou živiteľom rodiny, z ktorej „sa vzďaľuje“ za prácou. Pokiaľ nie je alebo „nemôže“ byť pánom svojho pracovného času, preddefinoval sa dieťaťu ako „otec večerný“ a „otec víkendový“.

väčšina respondentiek – matiek má vlastnú skúsenosť s „otcom večer-ným“. Jednoducho chodia z práce domov neskoro, na spoločne strávený čas s deťmi ostáva pramálo času. napríklad klaudiin muž zarába v štyroch remeslách, „chodí sa domov vyspať“; dorotin muž ako programátor chodí z práce tiež večer, zvykne sa ešte pohrať s deťmi, okúpať ich. u Miroslavy otec večerný nastupuje k deťom vo chvíli, keď ona z vyčerpania zlyháva.

„Manžel má prácu v meste Y, robí od rána do šiestej večer… Čo sa týka deľby prác, nemáme vôbec vyčlenené ‚tak toto je tvoja oblasť, toto je moja oblasť‘. Je


to na takej báze vzájomného pochopenia, a povedala by som, aj ústretovosti jedného voči druhému. „Keď ty potrebuješ, tak ja ťa zastúpim‘, a myslím si, že tak najvýraznejšie sa to prejavuje vo výchove; alebo možno ani nie vo výchove, ale v tom bytí s deťmi, keď ja už nevládzem a mám toho dosť, vidí, že už kričím na deti, tak proste on nastúpi. A nastúpi tak, ako by mal rodič nastúpiť, nie je nervózny, ale doslova na sto percent ma nahradí a v tejto oblasti sa snažíme nahrádzať jeden druhého… Ale týka sa to aj manželstva a domácnosti ako takej.“


„otec víkendový“ sa vyskytol v príbehu respondentky hany, ktorej par-tner odchádza na týždňovky. keďže nie je doma, deti v tínedžerskom veku majú už svoj denný rytmus zabehaný, a keď príde otec – navyše s autorita-tívnymi sklonmi – očakávania oboch strán je zväčša ťažké naplniť a v rodine vznikajú konflikty. Takýto otec je symbolom zákona a zákazu (Badinter, 1998, s. 237).

„Však zase ony (deti – pozn. aut.) sú rady, lebo keď príde piatok, tak ich sfúkne... Už je štvrtok, a čo nestihnú porobiť, ja hovorím ‚zajtra príde tato, robte si poriadok‘. A niekedy príde, a aby už bol pondelok, aby šiel. Lebo ich zjazdí, kričí, a ja im nepoviem nič.“

Biologický otec, ktorý sa vystaví životnej príležitosti, aby jeho dieťa s ním vyrastalo vo fyzickom aj symbolickom význame slova, sa môže stať aktívnym rodičom. aj na slovensku z generácie na generáciu sledujeme väčšiu účasť otcov na starostlivosti o maloleté deti. Z výskumu verejnej mienky medzi mužmi na jeseň 2006 vyplynulo, že na to, aby ostali s dieťaťom doma na rodičovskej dovolenke, by sa museli splniť dve podmienky: aby matka die-ťaťa mala vyššiu mzdu než on (37 %), aby rodičovský príspevok bol vo výške mzdy (22 %); menšia časť respondentov – mužov deklarovala, že im chýba pochopenie na strane spoločnosti (9 %) (www.ivo.sk). Presadia ženy vymo-ženosti pre otca, ktorý nepovie verejne „chcem byť s dieťaťom doma“, keď-že sú politicky angažovanejšie v otázkach aktívneho rodičovstva na strane oboch partnerov? Možno sa časom dočítame o probléme sociálnej izolácie muža na rodičovskej dovolenke.


trápenie krkavČích mám

„Minulý rok som celé Vianoce preplakala,“ spomenula v rozhovore Melita, keď hovorila o svojej službe počas vianoc v práci, vzdialenej niekoľko sto kilometrov od rodiny. neskrývala svoje trápenie, že nie je ako iné ženy s dcérou a manželom, keď pracuje ako zdravotná sestra v rakúsku. Žije v malej obci s nízkou anonymitou, ktorá nemá pochopenie pre jej odchod od rodiny: „Ja vychádzam ako tá najhoršia, lebo opúšťam dieťa, a všetci si myslia, že máme milióny. Toto sa vôbec nezmenilo, a ani sa to myslím si nezmení, lebo keď začal ešte aj manžel odchádzať (za prácou do Čiech – pozn. aut.), tak z nás za chvíľu spravia rozvedených.“

iveta mala výčitky, keď popri starostlivosti o svoje dieťa v prvých mesia-coch po jeho narodení študovala a odchádzala do školy. Tie neprestali, ani keď si hľadala zamestnanie:

„No, mala som výčitky...mala som strašné...už keď som chodila na tie konkurzy. To mal dvanásť mesiacov a myslela som si, veď aj tak z toho nič nebude...“


Matky, ktoré sa realizujú v štúdiu alebo v práci v čase, ktorý majú podľa spoločenského očakávania venovať dieťaťu, majú výčitky svedomia. Zažívajú nesmierny tlak svojho materinského inštinktu, ktorý vraví „zostaň pri die-ťati“, a svojho druhého inštinktu, ktorý ju povzbudzuje „zarábaj a pracuj na sebe“. akiste by bol ten tlak znesiteľnejší, keby boli ich partneri s nimi na jednej vlne a keby boli aktívnejší otcovia, keby aj oni pociťovali „otcovský inštinkt“, a najmä jeho tlak.

„Už sa mi ľahšie odchádza (z domu – pozn. aut.), keď viem, že muž je s dcérou, alebo tiež jemu, keď on vie, že ja som s ňou.“


k aktívnemu otcovstvu majú blízko NESEHNUTÍ,3 ľudia v občianskom združení so sídlom v Brne, ktorí vyzývajú o. i. k rešpektovaniu človeka, ochra-

3 nesehnuTí je skratka pre nezávislé sociálně ekologické hnutí (www.nesehnuti.cz)


ne ženských práv a ohľaduplnejšiemu prístupu k životnému prostrediu, v zmysle bio – eko – peace – human riešení. Matky, ktoré považujú za „krkavčie mamy“ kvôli sebarealizácii a opúšťaniu dieťaťa za prácou a zárobkom, pre rodinu zväčša potrebným, by mali vedieť, že NESEHNUTÍ im rozumejú.

presťahovať sa z vidieka

respondentka Jana býva v rodinnom dome so svojou svokrou. dom, dvor a záhradu už niekoľko rokov jej muž, ustanovený pán domu, svojpo-mocne zveľaďuje. robota je mu všetkým. Jana nepripúšťa, že by zmenili bývanie. keď sa vydala za romana, bolo o ich adrese rozhodnuté. Túži po spoločne strávenom čase nielen inak, ale aj inde než len na dvore. Podobne je na tom s miestom bydliska, životným štýlom, medzigeneračnými problé-mami aj iveta, klaudia, Melita...

rola ženy je na slovensku popri sociálno-kultúrnej definícii odjakživa zadefinovaná aj regionálne. Pripútanosť k zemi, k dedičstvu a k rodinnej nehnuteľnosti sťažuje rozhodovanie o migrácii aj dnešným rodinám s ma-loletými deťmi. najťažšie to majú rodiny žijúce v chudobnejších regiónoch slovenska. Z rozhovorov s matkami vyplynulo, že muži sú konzervatívnejší a menej náchylní k zmene bydliska. nepýtali sme sa ich však priamo, lebo je zjavné, že ženy sú do pasce rodinnej tradície (vyjadrenej klasickým posto-jom rodičov „pre koho sme sa trápili?“) chytené rovnako.

keď žena zarobí viac

„A žena v dnešnej spoločnosti? Myslím si, že sa to už trošičku posunulo, o taký krôčik dopredu. Predsa len to asi bude ešte dosť dlho trvať, kým žena dosiahne takú rovnoprávnosť s mužmi... Myslím si, že tu v tomto regióne, keď žena trošku viacej zarobí ako muž, tak ten muž – mužské ego trpí. Neviem, či je to aj v meste. Možno že áno, možno že nie. Stretla som sa s tým, že manžel je na materskej a žena robí. On nemal prácu, tak on je na materskej. Žena má dobrú prácu, tak robí. Ale je to také, že keď žena viacej zarobí, tak to ten muž nejde prežiť. Stále hovorí, no čože ty... Ťažko povedať.“



v meste i na vidieku si matky kladú podobné otázky ako klaudia. Matky na vidieku viac vzťahujú svoje úvahy o sebe a svojich možnostiach na mes-to než naopak. dobrý pocit zo slušného zárobku žene často znepríjemní tradicionalizmus, ktorý drieme v každom (aj vlastnom) mužovi. deje sa tak v spoločnosti, ktorá za rok 2006 štatisticky vykazovala v priemere o 26,9 % menší zárobok žien v porovnaní s mužmi (Filadelfiová, 2006, s. 21). Pripomeňme, že muži zarábajú v priemere viac nie na základe vyššieho pracovného výkonu, ale – zjednodušene povedané – z historicko-kultúr-nych príčin, medzi ktoré patrí polarizovanie rodových „predispozícií“ vykonávať istý typ profesií (aj pracovných pozícií), a následne odmeňovať podľa tejto „matrice“. v priemernej hodnote sú však ukryté aj hodnoty menšieho počtu vyšších miezd v prospech žien... ako sa potom môže cítiť otec, ktorý neprinesie väčšiu výplatu ako jeho žena? našťastie pribúdajú muži – otcovia, ktorí zvážia so svojimi ženami racionálnu voľbu pre rodi-nu. Zatiaľ o nich počujeme len z rozhlasu a od známych, nie je ich medzi nami veľa. v štatistikách totiž tí otcovia, ktorí zostávajú s dieťaťom doma, ak zarábajú menej ako matka, a tobôž ak chcú ostať s dieťaťom doma, nevyčnievajú.

vytrvalosť na svojej ceste vz. „ináČ to už nebude“

„Ale myslím si, že človek musí chcieť. A keď chce, tak to všetko zvládne. Dá sa to. Myslím si.

Ja som sa tiež mohla sťažovať, že nedá sa. Ja hľadám riešenie, ako sa dá, nie ako sa nedá... Možno som v niektorých situáciách prekonala samú seba, a vždy ma aj tá nepríjemná skúsenosť posunula dopredu.“


klaudia je príkladom kráčania po svojej ceste. od narodenia svojich detí ukončila strednú školu s maturitou, externe študuje na vysokej škole sociál-nu filozofiu, živila sa ako živnostníčka, stala sa vedúcou sociálneho zariade-nia, v ktorom začala pracovať ako upratovačka, kandidovala na starostku vo svojej obci, s kamarátkou rozbehla chránenú krajčírsku dielňu.


„... je to také rozbité učenie. Ako sa môžem učiť popri deťoch, keď sa aj dcéra učí a ja musím dohliadať, takže to je také rozkúskované všetko. No ale človek to musí brať také, aké to je, zbytočne budem nariekať, že to nie je ináč. Takže keď to človek berie s takou tou pohodou a aj s tým, že musí to tak byť, inak to nepôjde, tak oveľa ľahšie pristupuje k veciam, či už k učeniu alebo proste k akýmkoľvek veciam.


Miroslava zastáva konzervatívne krídlo, nebúri sa vo svojej životnej situ-ácii, s pokorou prijíma prekážky, ktorých prekonávanie považuje za súčasť svojho poslania ženy. študuje externe na vysokej škole náuku o rodine, sta-rostlivosťou o deti nechce nikoho zaťažovať – ani pracujúceho manžela, ani starých rodičov. našťastie, rodinní príslušníci jej z času na čas pomôžu.

vyvrcholenie

Zora Bútorová v knihe Krehká sila predstavila Dvadsať rozhovorov o ži-votných cestách žien. kniha si kládla za cieľ „pátrať po zdrojoch energie, ktoré driemu v útrobách spoločnosti... po tej najprírodnejšej, najekologickejšej energii“ (Bútorová, 2001, s. 25). o ženskej energii feministky píšu pomerne často. Tento koncept mi dlho pripadal príliš abstraktný, ale rozumiem mu opäť lepšie, keď premýšľam nad osudom matiek – žien v tejto publikácii. koľko ženskej energie v sebe ony ukrývajú, akým ľudským potenciálom prispievajú a budú prispievať k vyššej kvalite života žien, detí a mužov, aké ponaučenia odovzdajú generácii svojich dcér...? a koľko detí privedú ešte na svet?

Myslím, že za posledné desaťročia sa predsa len môžeme tešiť z úžitku tejto energie. Ženám sa podarilo preniesť časť svojich hodnôt do hodnoto-vých rebríčkov mužov, resp. ženy mohli podporiť istú časť mužov v úsilí byť samými sebou. ako inak vysvetliť pomaly, ale predsa rastúci počet otcov na rodičovskej dovolenke, prorodinné zamestnanecké politiky, udomácňujúcu sa spoločenskú normu výchovy a vzdelávania detí bez rodových stereoty-pov? Podľa výskumov slovenského národného strediska pre ľudské práva účasť oboch rodičov na deľbe starostlivosti o dieťa v roku 2006 oproti roku 2005 markantne stúpla takmer vo všetkých ukazovateľoch – bežná opatera, písanie úloh, vodenie detí do jaslí, rozhovory s deťmi a podobne (Filadelfi-ová a kol., 2006 a Filadelfiová, 2006, s. 35). napriek povzbudivému trendu


na celospoločenskej úrovni kvalitatívny výskum ivo s matkami preukázal, že v generácii rodičov dnešných maloletých detí pretrvávajú aj tradičné ro-dinné modely, na ktoré dopláca žena i muž v kvalite partnerského vzťahu, ale tiež rodičovského vzťahu so svojím dieťaťom.

„Dnes som bola u detskej lekárky so svojou dcérou. V ambulancii bola matka s dieťaťom, pred ambulanciou otec s prvými šedinami vo vlasoch. Po tom, ako sa vnútri spustil hlasný detský plač, približne 2-ročný chlapec vybehol uprostred vyšetrenia na chodbu za svojím otcom. Otec ho silno objal a chlapcovi utrel rukou tečúci sopeľ. Bolo vidieť, že oboch spájala ‚materská láska‘.“

(Lýdia, 37 rokov, sociologička, 9- a 7-ročné dieťa)

litEratúra

1. Badinter, e.: Materská láska. Bratislava, aspekt 1998.

2. Bútorová, Z. (ed.): Krehká sila. Bratislava, inštitút pre verejné otázky, kalligram 2001.

3. Filadelfiová, J. (aut.) – Bútorová, Z. (ed.): Ženy, muži a vek v štatistikách trhu práce. Bratislava, inštitút pre verejné otázky 2007.

4. Filadelfiová, J.: Rodová priepasť. in: Cviková, J. (ed.): Aká práca, taká plá-ca? Bratislava, aspekt 2007.

5. Filadelfiová, J. – kiczková, Z. – szapuová, M.: Úloha mužov pri podpore rodovej rovnosti: Participácia otcov na domácej starostlivosti (názory a skúsenosti populácie SR). Bratislava, snsLP 2006. www.snslp.sk/rs/snslp_rs.nsf

6. Friedan, B.: Feminine mystique. Praha, PraGMa 2002.

7. Marošiová, L. – šumšalová, s. – kadlečíková, J. – Gallová-kriglerová, e.: Názory verejnosti na situáciu matiek a otcov v priesečníku rodinnej a pracovnej sféry. in: Marošiová, L. – šumšalová, s. (ed.): Matky na trhu (práce a života). Bratislava, inštitút pre verejné otázky 2006.

8. Petáková, Z.: hovory u plotny. MOTIVAČNÁ KNIHA PRO ŽENY. Brno, nakladatelství šimon ryšavý 2006.

9. Rozhovor s doc. PhDr. Martou Botíkovou, CSc. audiozáznam, archív inšti-tútu pre verejné otázky, február 2008.


10. šumšalová, s.: výskum zamestnávateľských politík v oblasti rovnosti príležitostí. in: Marošiová, L. – šumšalová, s. (ed.): Matky na trhu (práce a života). Bratislava, inštitút pre verejné otázky 2006.

11. šumšalová, s. – Marošiová, L.: Názory verejnosti na postavenie rodičov malo-letých detí. www.ivo.sk/5100/sk/projekty/veneta/nazory-verejnosti-na-po-stavenie-rodicov-maloletych-deti

12. www.aspekt.sk

13. www.nesehnuti.cz

2 MatErstvo z pohľadu médií

nasledujúci text vznikol na základe analýzy dát z monitoringu

médií, ktorý uskutočnil inštitút pre verejné otázky na tému

matiek v dvoch vybraných printových médiách – v týždenní-

koch Slovenka a Život, ročníky 2005 a 2006. Popri faktografii

ponúka zamyslenie nad zmenami v tradičnom a modernom

chápaní matky, ako aj nad hľadaním jej pravej identity na po-

zadí komerčných zámerov médií.

93

adriana jesenková

obraz matiek maloletých detí v týždenníkoch slovenka a život

naša identita sa vytvára v ustavičnej interakcii s prostredím, v ktorom žijeme – to je sociálny a kultúrny kontext nášho každodenného života. Médiá vo svojej audiovizuálnej a printovej podobe sú dnes už jeho neod-mysliteľnou súčasťou. obrazy, ktoré nám najmä televízia, ale aj tlačené médiá každodenne prinášajú, sa intenzívne podieľajú na formovaní našej vlastnej identity. kto sme, čo chceme od života, čo chceme dosiahnuť, po čom túžime, o čom snívame, aký priestor si vytvárame, ako spletáme vzťahy so svojimi partnermi, deťmi, rodičmi a ľuďmi, s ktorými komunikujeme a spolupracujeme, ako si samy seba vážime. Tieto obrazy výrazne ovplyv-ňujú náš pohľad na to, ako vnímame svoje miesto a postavenie v komunite a spoločnosti, v ktorej žijeme, ako vnímame svoje možnosti konať a meniť svoje prostredie. Formujú náš pohľad na hranice prijateľného a žiaduceho správania nás samých, ako aj ostatných.

Musím sa priznať, že sama ako matka dvoch maloletých detí (mám dvoj-ročného a päťročného syna) sa k čítaniu časopisov dostanem veľmi zriedkavo. Moja identita ako matky je skôr formovaná v interakcii s mojím špecifickým prostredím. Tvoria ho najmä iné matky, s ktorými sa stretávam pri pravidel-ných prechádzkach s deťmi, na pieskovisku, v obchode a u lekárky. Prípadne matky – staré i tie mladšie – v rodine. na sledovanie televízie a čítanie časo-pisov mi skutočne v každodennom programe, ktorého stredobodom sú naj-mä deti, zostáva veľmi málo času. Patríme totiž k tým rodinám, ktoré nežijú v jednom meste či obci so starými rodičmi z jednej alebo druhej strany, a tak, pokiaľ nemáme chuť cestovať dve hodiny na východ či západ, sme odkázané samy na seba. aj toto útržkovité písanie bolo možné len vďaka tomu, že som mala párkrát svojich malých zbojníkov z domu. napriek tomu, ak sa mi po-šťastí ukradnúť si pre seba chvíľku času a mám možnosť prečítať si časopis, som veľmi rada. stráviť čas sama so sebou a prečítať si niečo zaujímavé – v tejto etape môjho života to znamená výnimočnú chvíľu pocitu súkromia a intimity, ktoré mi na materskej dovolenke veľmi chýbajú.

94 adriana Jesenková

napokon, časopis má v sebe zvláštnu silu. otvára mi dvere do iných sve-tov. niektorých lákavých, v ktorých by som chcela žiť, do iných len zvedavo nazriem a rozpačito prejdem ďalej, iné ma vyľakajú, ďalšie vo mne môžu navodiť pocit výčitiek svedomia alebo aj viny, ďalší pohľad niečo vo mne rozhýbe, znepokojí ma, zneistí a spochybní to, o čom som bola doteraz skalopevne presvedčená...

Fenomén informácií, ktoré si človek prečíta v časopise, spočíva v sile, tla-ku, ktorým pôsobí. ide o správy, ktoré hovoria, ako to vo svete beží, ako žijú ľudia inde, v iných mestách, na iných miestach. obraz týchto ľudí, pokiaľ je pozitívny, hovorí: Takto by ste mali žiť. Pokiaľ je negatívny, hovorí: Buďte radi, že takto nežijete, že nie ste na jeho alebo jej mieste.

Médiá dokážu prezentovať ten istý obraz negatívne i pozitívne. spôsob prezentácie, predstavenia obrazov, ľudí a ich príbehov, ovplyvňuje spôsob vnímania čitateľom. Záleží na tom, ako píšete, do akej rubriky príbeh alebo informáciu zaradíte. Zaujíma nás, aký obraz o ženách – matkách maloletých detí vytvárajú také tlačené médiá, ako sú týždenníky Slovenka a Život. Zaují-ma nás, aké témy si vyberajú, aké miesto majú v ich obsahovej štruktúre, ako sú prezentované, komentované. rovnako si všímame, ktoré témy v ich ob-sahovej náplni chýbajú. Zaujíma nás, čo sa považuje a prezentuje ako niečo bežné, obyčajné, samozrejmé, a na druhej strane, ktoré témy a skutočnosti sa dostávajú do rubrík s nálepkou označujúcou záhadu, náhodu, šokujúcu skutočnosť. Čo je prezentované – a teda hodnotené – ako zaujímavosť hod-ná nasledovania, a pri ktorých zaujímavostiach, netypických, z radu vyboču-júcich skutočnostiach zostáva prezentácia navonok na úrovni neutrálneho pozorovania bez hodnotiaceho postoja (hoci i takáto pozícia je len zdanlivo bez postoja).

Slovenka je týždenník, ktorý v tomto roku oslavuje svoju šesťdesiatku. Prvý raz vyšla v roku 1948. redakcia charakterizuje svoj časopis ako týžden-ník aktívnej ženy, nový a tradičný zároveň, moderný, pútavý a dôveryhodný časopis pre ženu a jej blízkych. obsah Slovenky stojí na takých hodnotách, ako sú rodina, úcta k životu a človeku.

obsah týždenníka je usporiadaný do viacerých rubrík: aktuality, sto-ry/príbehy, servis, trendy, domov a relax. Monitorovali sme dva ročníky týždenníka, ročník 58 z roku 2005 a ročník 59 z roku 2006. Témy, ktoré sa podieľajú na formovaní obrazu ženy – matky, sme zatriedili do viacerých skupín, napríklad rodina, matka a dieťa, otec a dieťa, žena po materskej, zdravotná starostlivosť, rady odborníkov, vzdelanosť detí, nedbanlivosť a nechcené deti, známi ľudia o sebe a rodine, reklama týkajúca sa nejakým

95obraz matiek maloletých detí v týždenníkoch slovenka a Život

spôsobom rodiny. našli sme ich vo viacerých rubrikách – aktuality, osu-dy, spoločnosť, štýl s poznámkami redakcie ako: zaujalo nás, šokovalo nás, všimli sme si, na vlastnej koži, príbehy a podobne.

Týždenník Život nie je ženským časopisom, ani sám seba takto necharak-terizuje. vo svojom obsahu sa zameriava na ľudí a ich príbehy, udalosti, roz-hovory, reportáže, zaujímavosti, zahraničie, rady a tipy, recepty, to, o čom sa hovorí, reality šou. Príspevkov týkajúcich sa rodiny podľa našich kategórií má v porovnaní so Slovenkou podstatne menej. dve z našich kategórií prí-spevkov chýbajú úplne, a to príspevky o vzdelanosti detí a o problematike žien po materskej. Príspevkov vo všetkých kategóriách je menej než v týž-denníku Slovenka. Len v kategórii „rady odborníkov“ Život vedie.

Slovenka svoje tvrdenie o tom, že stojí na hodnote rodiny, svojím obsa-hom aj dokazuje. Zdá sa, že týždenník Slovenka sa usiluje prezentovať čo najširšie spektrum slovenských rodín, hoci niektoré témy sú stále tabu (nap-ríklad rodiny homosexuálnych partnerov a lesbických partneriek, osudy žien, ktoré sa rozhodli a zažili interrupciu).

Článok z čísla 12 z roku 2006 Ako sa mení slovenská rodina poukazuje na skutočnosť, že úplná rodina s oboma rodičmi a deťmi je na slovensku stá-le vysoko uznávanou hodnotou. rovnako autorka príspevku upozorňuje, že realita sa často odlišuje od ideálu. na jednej strane možno pozorovať narúšanie tradičných predstáv o rodine, podľa ktorých len rodina zložená z oboch rodičov – matky a otca – a detí je plnohodnotná a schopná zabezpe-čiť optimálne duchovné, duševné a materiálne potreby svojich členov. osu-dy a príbehy ľudí a ich rodín uverejňované v Slovenke však poukazujú práve na rôznorodosť rodín, ktoré žijú kvalitný život napriek tomu, že nespĺňajú požiadavky klasického modelu rodiny. ide o rodiny, v ktorých chýba jeden z rodičov z rôznych dôvodov – smrť, rozvod či rozchod manželov. rodiny, v ktorých dieťa nežije so svojimi biologickými rodičmi, ale je adoptované alebo je v náhradnej rodičovskej či pestúnskej starostlivosti. rodinami sú taktiež rodiny nezosobášených rodičov, partnerstvá, ako aj rodiny slobod-ných matiek či otcov, ktorí sa starajú o dieťa sami. určite by sa ešte našlo dostatok iných príkladov na spestrenie mozaiky reálne fungujúcich sloven-ských rodín. Je samozrejmé, že v takých rodinách niekto alebo niečo chýba. niečoho iného je tu však viac ako v iných rodinách – možno lásky, možno pochopenia, možno niečoho iného, čo kompenzuje nedostatky na inej stra-ne. Príkladov je Slovenka plná. stačí spomenúť príbehy rodín uverejnené ako príspevky v ankete otec roka, ktorú Slovenka vyhlasuje pravidelne kaž-dý rok a v roku 2007 pôjde už o jej 17. ročník.


rovnako je to i s obrazom ženy – matky maloletých detí. Prezentácia žien matiek malých detí, ktoré nezodpovedajú tradičnému obrazu matky abso-lútne sa obetujúcej a patriacej svojej rodine, matiek, ktoré sa pokúšajú zladiť svoju profesiu so starostlivosťou o rodinu, priblíženie problémov, s ktorými zápasia pri hľadaní zamestnania po ukončení materskej dovolenky a podob-ne, prispieva k väčšej tolerancii a pochopeniu situácie, v ktorej sa matky ocita-jú a pohybujú. Pomáhajú porozumieť ich konaniu, ich starostiam i radostiam. ukážka rôznych spôsobov materinskej praxe prispieva k rozširovaniu prie-storu pre matky, a vôbec rodiny s deťmi a ľudí starajúcich sa o deti, pomá-ha zvyšovať ich sebavedomie a sebaúctu. Paradoxne očakávania, ktoré voči matkám pociťujeme, rady odborníkov, ako sa starať o dieťa, ako uspokojovať jeho potreby, ako byť čo najlepšou matkou, s ktorými sa aj v Slovenke obra-cajú experti takmer výlučne na matky, vytvárajú tlak, aby sa matky usilovali dosiahnuť ideál materstva. samozrejme, že nechýba dobrá rada zavolať aj oteckov na pomoc pri riešení každodenných problémov. Zdá sa však, že aj z pohľadu profesionálov vo veciach výchovy a starostlivosti o deti, manželstva a zdravia, svet stojí na krehkých pleciach mám, ktorým sa však príliš často podlamujú kolená od únavy.

Matky sú pod obrovským tlakom. sú zodpovedné za ochranu, rozvoj a sociálnu akceptovanosť svojich detí. Chránia zdravie a životy svojich detí, usilujú sa o ich emocionálny a intelektuálny rozvoj, a napokon snažia sa, aby z ich detí vyrástli ľudia, z ktorých majú ony, ale aj ich sociálne pro-stredie radosť. Toto skutočne nie je ľahká úloha, ak nie jedna z najťažších, ktoré my ľudia musíme vo svojom živote zvládnuť. Zároveň je to však úloha, s ktorou sa vyrovnáva väčšina žien a do životov mnohých ďalších, či už žien, alebo mužov, vstupuje a ovplyvňuje ich myslenie a konanie. Zuzana kicz-ková (filozofka, vysokoškolská pedagogička a jedna zo zakladateliek ro-dových štúdií na Filozofickej fakulte uk v Bratislave) v tejto súvislosti upo-zorňuje, že „práve tu sa odohrávajú mnohé konflikty medzi vlastnou vôľou a predstavami matiek a zaužívanými hodnotami a normami ich prostredia. k očakávaniam voči nim a ich deťom majú matky často zmiešané pocity, prerastajúce do stavov odcudzenia, len čo rastie tlak a násilie tradičných noriem, imperatívov svokier, „dobrých rád“ mám, apriórnych predsudkov dedinského či malomestského prostredia, ale aj anonymity a ľahostajnosti megakomplexov“ (kiczková, 1994, s. 3). ak matky v očiach skupiny (do ktorej patria alebo chcú patriť) zlyhajú, často zneistejú. Môžu prísť výčitky svedomia, sebaobviňovanie, ale aj strata sebavedomia, v najhoršom prípade aj strata sebaúcty. reakcia každej z nich je rozdielna, individuálna. sme rôzne, matky sú rôzne, spôsoby materstva sú rôzne.


sama zažívam konflikty toho druhu, o akých hovorí Z. kiczková, veľ-mi často pri plnení svojich materských povinností. už pri pojme materské povinnosti mám čudný pocit v žalúdku. asi je to tým slovom „povinnosť“. som totiž presvedčená, že to nie je povinnosť, čo matky vedie k starostlivosti o dieťa, ani to nie je hlboko ukrytý materinský pud. vzťah medzi matkou a dieťaťom sa rozvíja, láska sa rodí a prebúdza. Matkami sa stávame, učí-me sa nimi byť, učíme sa na seba prevziať zodpovednosť za život dieťaťa a venovať väčšinu svojho života starostlivosti o deti. áno, sme – v prevažnej miere my, ženy – vedené a vychovávané k tomu, že časom prevezmeme na seba takúto zodpovednosť, ale láska a schopnosť prejavovať ju, ani zručnos-ti a schopnosti starať sa o niekoho a darovať mu svoj čas a energiu, podľa môjho názoru neprichádzajú ako samozrejmosť, nie sú automatické. Je po-trebné ich pestovať, rozvíjať.

aj mnohé články v Slovenke a Živote sú, takpovediac, oslavou materinskej či rodičovskej lásky, ktorá sa zdá byť tou najprirodzenejšou súčasťou vzťahov medzi rodičmi a deťmi. o to šokujúcejšie pôsobia príspevky a v nich opísané osudy, v ktorých jej niet alebo je jej málo – v príbehoch týraných, opuste-ných a nechcených detí, krkavčích mám a otcov. Možno by sme boli bližšie k pochopeniu (hoci nie k ospravedlneniu a tolerovaniu) týchto skutočností, keby sme sa – práve aj prostredníctvom podobných médií – učili vnímať materstvo, otcovstvo či rodičovstvo vôbec ako sociálny a kultúrny fenomén, formovaný prostredím, podliehajúci zmenám v priestore a čase. Možno by sme ako dôsledok takéhoto chápania mali potom viac možností zabrániť vzniku podobných šokujúcich príbehov.

Projekt občianskeho združenia šanca pre nechcených v spolupráci s týž-denníkom Slovenka, v rámci ktorého zriadilo podľa zahraničných vzorov aj na slovensku verejné inkubátory, do ktorých ženy – matky v krízovej situácii môžu odložiť nechcené bábätko – hniezda záchrany, je výnimočným prík-ladom, ako pomôcť zachrániť a zmeniť ľudský život.

stále pretrváva mýtus materstva, ktorý spočíva v hlboko zakorenenej predstave, že materstvo je jediným a najprirodzenejším poslaním každej ženy. Ženy, ktoré sa úporne usilujú byť rovnako dobrými matkami i profe-sionálkami vo svojej práci, sa nám často javia ako karieristky, ktoré zaned-bávajú svoju rodinu. Tie, ktoré kvôli svojej profesii odchádzajú od svojho dieťatka a ponechávajú ho v rukách pestúnky či opatrovateľky, podobne vnímame ako nie práve najlepšie matky. Ženy, ktoré sa rozhodli odložiť materstvo na neskôr, alebo dokonca vôbec nemať deti z rôznych dôvodov, tiež nie sú žiaduce pre utváranie obrazu normálnej ženy.


spoločnosť takto ženy – matky vystavuje dvojitému tlaku. Musia plniť svoje materské povinnosti, čo si od nich vyžaduje veľmi často obetovanie ich profesionálneho rastu, kariéry, finančnej a ekonomickej nezávislosti, obmedzenie, resp. zmenšenie ambícií v pracovnej oblasti a podobne. na druhej strane stále sú súčasťou spoločnosti, ktorá preferuje úspešných ľudí, ambicióznych, cieľavedomých, samostatných, nezávislých, flexibil-ných, mobilných, samozrejme v prípade žien (ale často už aj mužov) dobre vyzerajúcich. Tento dvojitý tlak na ženy, ktoré sa chcú – ako ktorýkoľvek človek – realizovať tak v láske a vzťahoch, ako aj v práci a vo svojej profesii, spôsobuje mnohým ženám veľa stresu, rozporuplných pocitov, nespokoj-nosti a sebaobviňovania.

Zladenie pracovnej kariéry a rodinného života u žien sa potom stáva nielen každodenným zápasom, úlohou dňa, ale aj takmer celoživotnou di-lemou mnohých z nás – žien i mužov, a dokonca aj predmetom odborných diskusií v oblasti spoločenských vied, komunálnej politiky, ale aj vysokej politiky. napokon, prečo nie? riešenie tejto otázky, zdá sa, súvisí s odpove-ďami na viaceré aktuálne problémy, ktoré trápia našu spoločnosť – demo-grafické, otázky kvality života jednotlivcov i rodín ako celku, problematika zamestnanosti žien, ústretovosti zamestnávateľov, ale i celej spoločnosti k rodine, ale aj k hodnote starostlivosti o iných vôbec.

výborný je príspevok k tejto téme v Slovenke č. 19 z roku 2005 Po ma-terskej do práce (ale čo s deťmi?). autorka uviedla článok takto: „Matka má byť s dieťaťom doma čo najdlhšie, hlásali začiatkom deväťdesiatych rokov najmä konzervatívni politici, ale aj obyčajní ľudia, vyznávajúci rodinné hodnoty.“ nuž, za pätnásť rokov sme sa ďaleko neposunuli, keď vo výsku-me názorov verejnosti na postavenie matiek v spoločnosti, uskutočnenom v septembri 20051, sa ukázalo, že väčšina respondentov od matiek očaká-va, že budú s dieťaťom doma do troch rokov jeho veku; konkrétne 42 % sa prikláňa k tomu, aby matka zostala doma do troch rokov veku dieťaťa, pričom takmer rovnako veľká časť respondentov (39 %) si myslí, že by to malo byť ešte dlhšie než tri roky, z toho variant šesť a viac rokov upred-nostnilo až 16 % respondentov.

Ťažko teda očakávať pozitívne postoje voči pracujúcim matkám malých detí zo strany ich spoluobčanov alebo, nebodaj, zamestnávateľov. Z tejto

1 Tento výskum uskutočnil inštitút pre verejné otázky v spolupráci s agentúrou FoCus v rámci projektu is eQuaL veneta. Zber dát sa uskutočnil v septembri 2005, výberovú vzorku tvorilo 1 003 respondentov, ktorí reprezentujú populáciu slovenska nad 18 rokov (Marošiová – šumšalová, 2006).


strany tlak na zmeny nepríde. Mení sa však situácia samotných rodín s deť-mi. v súčasnosti – a o tom je aj spomínaný príspevok – sa matkami stávajú ženy, ktoré materstvo odkladali z najrôznejších dôvodov. Táto silná skupina žien, ktoré začali rodiť vo veku, keď už dosiahli isté postavenie a sú pre za-mestnávateľov nepostrádateľné alebo svojou kvalifikáciou výnimočné, iné, ktoré sa ponáhľajú späť do práce, lebo sa boja, že ak budú doma pridlho, stratí o ne firma záujem, potrebuje v tejto oblasti zmenu. konkrétna zmena znamená napríklad rozšírenie siete predškolských zariadení, jaslí a mater-ských škôl tam, kde je to potrebné, ako aj ich rôznorodosť. Flexibilnejší a ús-tretovejší postoj zamestnávateľov ochotných zriadiť škôlky pre deti svojich zamestnancov, umožniť im pracovať doma, vo flexibilnom pracovnom čase alebo na skrátený pracovný úväzok.

ak hovoríme o probléme zladenia pracovnej kariéry a rodinného živo-ta a ústretovosti zamestnávateľov voči potrebám a špecifikám rodinného života, osobitne rodín s maloletými deťmi, nedá mi nespomenúť skúsenosť môjho manžela pri uchádzaní sa o zamestnanie. Jedna z advokátskych kan-celárií, v ktorej bol na pohovore, „negatívne“ zohľadnila skutočnosť, že je otcom niekoľkomesačného syna. Mnohé firmy totiž predpokladajú, že im zamestnanec bude k dispozícii v maximálnej možnej miere. rodinné záze-mie zamestnanca, v ktorom sa nachádza malé dieťa alebo, nebodaj, deti, dáva tušiť, že tento zamestnanec nebude ochotný v každej situácii siahnuť na dno svojich síl, keďže si musí nechať dostatok síl a energie aj pre rodinný život. Zdá sa, že už samotný fakt, že máte malé deti, je znevýhodňujúcim faktorom v očiach zamestnávateľov.

ukazuje sa, že hodnoty, ktoré sa na prvý pohľad javia pre spoločnosť ako priorita – hodnota rodiny, materstva a rodičovstva, deti – a navonok sú takto aj proklamované a prezentované, nie sú dostatočne podporené reálnymi skutkami, reálnou politikou, ktorá by bola voči nim ústretová.

ako jedinečný možno v tejto súvislosti označiť projekt Slovenky pod náz-vom Slovensko bez predsudkov, ktorý realizoval týždenník v spolupráci s esF v rámci programu eQuaL. súčasťou spomínaného projektu Slovenky bola prezentácia príspevkov, ktoré podporovali pluralitný pohľad na spoločnosť, odbúravanie predsudkov a budovanie rovnosti príležitostí. Zároveň bol publikovaný seriál príspevkov pod názvom Na vlastnej koži, ktorého cieľom bolo odhaliť, či sa necháme diskriminovať a či sami nediskriminujeme.

ako pozitívne možno v Slovenke ďalej vnímať rozvíjanie témy otcovstva, prezentáciu problematiky týraných detí, nechcených detí, problematiku domáceho násilia, témy týkajúce sa života v rozvedených rodinách, v rodi-


nách s hendikepovanými deťmi alebo rodičmi, tému alternatívnych pôro-dov a ďalšie.

Pre týždenník Život nie je rodina stredobodom záujmu. skôr je to život ako taký so všetkými svojimi zaujímavosťami, zvláštnosťami, každodennos-ťami, ale aj záhadami a neobyčajnými príbehmi. To je zrejme dôvodom, prečo aj tematika rodiny, starostlivosti o ňu, o deti, problematika života žien – matiek maloletých detí nedominuje obsahu tohto týždenníka. Musí ísť buď o rodiny zaujímavých, známych ľudí, takpovediac celebrít, alebo o rodiny ľudí neznámych, no v ktorých sa udialo niečo neobyčajné, straš-né, čudné, záhadné či poľutovaniahodné. Bežný každodenný stereotyp matky malého dieťaťa alebo detí nie je, bohužiaľ, ani strašný, ani záhad-ný a ani poľutovaniahodný. Život chce svojim čitateľom priniesť z tohto hľadiska niečo, s čím sa nestretávajú každý deň, niečo, čo ich vytrhne zo stereotypu – aspoň na papieri pri čítaní. Zdá sa, že život mám a ich detí takým na prvý pohľad nie je.

Celebritizácia ako nový fenomén spoločenského života nachádza svoj výraz v oboch týždenníkoch a má svoj vplyv aj na tematizáciu materstva. Podrobnosti z každodenného prežívania tehotenstva a materstva žien zná-mych z televíznej obrazovky nás priťahujú omnoho viac ako pocity a reflexie tých istých skúseností obyčajnou mamičkou z ktoréhokoľvek konca krajiny. Zaujímajú nás každodenné bežné starosti, všednosti, obyčajnosti života sláv-nych mamičiek. Čo cítime, keď o nich čítame? Prežívame to, čo ony, spolu-cítime s nimi. sú to naše blízke dôverné známe. obyčajných ľudí z hornej Maríkovej nepoznáme, možno preto nás ich osudy nezaujímajú. a možno práve preto treba o nich viac hovoriť a písať. obyčajný človek a jeho život nás začne zaujímať, až keď sa stane známym, jeho život je medializovaný, napríklad aj prostredníctvom reality šou. keď sa z obyčajných ľudí stanú VyVolení Mojsejovcov, Nevesty pre milionára, Superstar, alebo sa stanú obeťou zámeny manželiek či Dievčaťom za milión, začnú nás zaujímať detaily z ich života, ktoré nás predtým vôbec nezaujímali.

Čo sa zmení, keď sa niekto stane celebritou? Zmení sa jeho sociálny sta-tus. Jeho život má zrazu inú hodnotu. Je hodný osobitného povšimnutia, osobitnej pozornosti. akoby mu neustála prítomnosť v médiách, ktorá sa kumuluje – ak o vás píšu jedni, čoskoro budú aj druhí – dávala určitý punc kvality. To, ako sa celebrita správa, čo hovorí, ako koná, čo si želá, o čom sníva, má osobitnú hodnotu. Celebrita vzbudzuje náš rešpekt. Často môže jej postoj v rôznych situáciách a k rôznym skutočnostiam ovplyvniť postoj mnohých ďalších ľudí, čo dostatočne využíva oblasť reklamnej produkcie.


samozrejme, nie všetky celebrity sú trvalé, niektoré spľasnú rovnakou rých-losťou, akou sa nafúkli, nie všetky majú rovnakú hodnotu (aj tu je značná fluktuácia), ale sú tu isté stálice, ktoré vzbudzujú ustavične záujem médií.

Prečo nás zaujímajú celebrity – títo slávni alebo oslavovaní ľudia? Možno cítime zadosťučinenie, že aj oni sa boria s tými istými, niekedy ešte väčšími každodennými problémami, ako my obyčajní smrteľníci. Možno je to pocit spolupatričnosti, že zažívajú to isté, čo my, obyčajní ľudia, a teda nám majú čo povedať, a to, čo hovoria, môže byť aj o nás a našich životoch. Možno nám pomáha ľahšie sa vyrovnávať s každodennými starosťami a trápeniami života vedomie, že aj títo zdanlivo neobyčajní ľudia vedú svoje životy veľmi obyčajným spôsobom alebo ich životy nie sú až také neobyčajné, či skôr sú rovnako obyčajné ako tie naše.

niekedy nás ich životné osudy a príbehy môžu viesť k väčšej tolerancii a pochopeniu zvláštností života iných ľudí, ktoré by sme inak nerešpektovali a netolerovali, ale ak sa takáto skutočnosť vyskytne v životoch verejne zná-mych a oslavovaných ľudí, vnímame to akosi s väčším rešpektom a porozu-mením. Jednoducho, ich autorita z tohto hľadiska prispieva k rozširovaniu tolerancie a porozumenia, miery akceptácie rôznych aspektov a spôsobov života. Práve z tohto dôvodu sa známe tváre objavujú ako nosné tváre naj-rôznejších kampaní.

aký silný je fenomén celebritizácie spoločnosti, môžeme vidieť na ob-sahu oboch týždenníkov, hoci zdá sa, že Život a jeho obsah viac stavia na prezentácii udalostí zo života známych ľudí. Je to naša túžba po neobyčaj-nom, zvláštnom a výnimočnom, čo nás priťahuje k celebritám. Zdá sa, že táto veľmi zrozumiteľná túžba nás ľudí sprevádza odjakživa, no fenomén celebritizácie ako jedného z jej výrazov, jeho rozširovanie sa, by bolo možné pochopiť aj ako reakciu na silnú stereotypizáciu nášho každodenného života a sveta. rovnako nás môže táto túžba priviesť aj k úplne obyčajným, širokej verejnosti neznámym ľuďom, ktorých život je však naozaj výnimočný a ne-obyčajný. neobyčajný tým, čo zažívajú, a výnimočný tým, ako sa s tým vy-rovnávajú a ako to zvládajú. osudy a príbehy týchto ľudí sú v týždenníkoch veľmi často okomentované poznámkou „zaujalo nás“, „tragédia“, „šokovalo nás“. Môžu to však byť aj príbehy ľudí, ktorí majú dar, vôľu alebo schopnosti meniť každodenný stereotyp na sviatok, vložiť neobyčajnú atmosféru do obyčajných dní... napokon, aj čítanie časopisu možno pochopiť ako úsilie prežiť na chvíľu niečo neobyčajné a výnimočné. otázkou sa potom stáva, akú cestu časopis zvolí, aby uspokojil túžbu svojich čitateľov a čitateliek po neobyčajnom.


Ďalším pozorovateľným javom je expertizácia spoločnosti. rady od-borníkov majú v obsahovej štruktúre oboch časopisov podstatné miesto, hoci Život v tomto ohľade zreteľne vedie. rada odborníka má váhu, slovo experta zaváži. samozrejme, súvisí to s nárastom komplexity spoločnosti a jej života ako celku, ako aj života jej jednotlivých členov, s pokračujúcimi trendmi procesu modernizácie, ako sú rozpad klasickej „veľkorodiny“, osamostatňovanie mladých rodín, mobilita rodín a podobne. na riešenie problémov – či už psychických, zdravotných, s výchovou detí, manželských a partnerských – sme často samy, a niet osvedčených vzorov správania a ani toho, kto by ich presadzoval, keďže rodiny, partneri, mamy a otco-via sú pri riešení týchto problémov často odkázaní len sami na seba. niet blízko ani starých mám, ktoré by poradili – či už správne, alebo nesprávne – ale predsa, niekedy stačí na zlepšenie situácie už len vedomie, že nie ste opustené a bez pomoci. niet opory najbližšej komunity tak, ako to býva na dedine alebo v malom mestečku – hoci dnes sa už anonymita vkrá-da aj do vidieckych komunít, z ktorých sa vytráca súdržnosť a dôvernosť. Jednoducho, keď nemáte nikoho, kto by podal pomocnú ruku, poradil a pomohol, ostáva vám už len odborník, ktorého môžete vyhľadať rôznym spôsobom. v časopisoch vám poradí sám, odporučí konkrétne konanie či produkt, alebo vás odborníci vyzvú, aby ste sa na nich obrátili so svojimi problémami a starosťami. najčastejšie podľa monitorovaných médií žia-dame o radu lekárov, pediatrov, psychiatrov a psychológov, sexuológov a gynekológov, právnikov, ekonomických a finančných poradcov. Zdá sa, že zvládnuť rodinu a prácu v spleti socioekonomických vzťahov bez ujmy na zdraví a peniazoch je takmer nemožné.

samozrejme, aj ja dám na rady odborníkov a už keď som čakala svojho prvého syna, snažila som sa byť dostatočne pripravená nielen duševne, ale aj odborne, a tak som si kúpila Veľkú knihu o matke a dieťati. Postupom času a nárastom skúseností som zistila, že rady odborníkov sa nielen rôznia, ale niekedy si dokonca odporujú. aj dnes sa snažím byť informovaná a rada si vypočujem rady odborníkov, ale keby som sa ich nenaučila brať s nadhľa-dom, asi by som sa utopila v sebaobviňovaní, že nie som dobrá matka.

Chcem byť, asi ako všetky mamy, dobrou mamou. rovnako ako všetky ostatné matky mám predstavu o tom, čo to znamená. nie vždy sa mi darí dosahovať vytýčené méty ideálu, a často robím chyby, ale snažím sa. neho-vorím, že žiadne rady netreba počúvať a riadiť sa len vlastným rozumom, no určite na svoj vlastný rozum a cit pre realitu, rozumej: „konkrétnu situáciu“ nesmieme pri každodenných rozhodnutiach materinskej praxe zabúdať.


Priznám sa, už aj ja som zažila situácie, keď som bola v úzkych a v mojej mysli skrslo ako jedno z riešení opýtať sa odborníka. sú veru chvíle, keď vám z únavy „zašibáva“ – s manželom sa neviete dohodnúť, deti nechcú poslúchať (majú prvé alebo druhé obdobie vzdoru spolu s permanentným opytovacím obdobím), do toho ešte nejaké zdravotné alebo finančné prob-lémy – a ste zrelé pre psychiatra. Mamám na materskej sa to môže stať, a aj sa často stáva. každodenný stereotyp, nedostatok spánku, nedostatok súkromia a intimity, voľného času. starostlivosť o druhých je prioritou, pri-čom starostlivosť o seba sa podceňuje a odsúva. Je toho dosť, čo vám môže pomôcť k strate zdravého rozumu. Mne stačili dva roky na materskej, aby som na vlastnej koži zistila, čo to je. Pri ceste domov som na chodníku zba-dala psa, a hoci môj dva a polročný syn nebol v tej chvíli so mnou, pohotovo som vyhŕkla: „aha, havo!“ do úsmevu sa mi v tej chvíli vmiesila nebadateľná hrôza z toho, že už mi naozaj „zašibáva“, a treba s tým niečo robiť. najlepšie – robiť!

stáva sa, že si niekedy prečítate niečo v časopise, a máte pocit, že roz-umiete bez problémov, o čom sa tu píše. no vo chvíli, keď opisovanú situáciu zažívate na vlastnej koži, zistíte, že ste vôbec nevedeli, o čom sa to písalo, že vaša predstava bola veľmi vzdialená od reality. keď som si kedysi dávnejšie prečítala, že rodičia najmenších detí najviac zo všetkého trpia nedostat-kom spánku, mala som pocit, že si to viem predstaviť. Teraz viem, že som o nedostatku spánku pred tým, ako sa mi narodili deti, nemala ani šajnu. keď mal môj starší syn asi dva roky, položila som jednej mamičke dvoch chlapcov otázku, kedy sa konečne dočkám toho, že sa poriadne vyspím. niežeby som v tej chvíli očakávala presnú odpoveď, ale i tak som čakala niečo optimistickejšie ako to, čo mi povedala: „Ja som sa ešte nevyspala, odkedy mám deti.“

Prečo o tom píšem? Mám pocit, že toto je téma, ktorej sa stále venuje málo priestoru. Téma starostlivosti matiek voči sebe a o seba, s ktorou veľmi úzko súvisí sebaúcta matiek. Zároveň chcem poukázať na to, že pochopenie pocitov druhých a empatia nie je ľahká záležitosť, ale bez nej asi nie je mož-ná skutočná tolerancia a ústretovosť voči potrebám druhých, konkrétne na tomto mieste matkám maloletých detí. Zdá sa, že sa nepatrí príliš priznávať vlastnú únavu. Priznať sa, že sme unavené, nezvládame veci tak, ako treba, alebo tak, ako by sme chceli, priznať sa, že nie vždy sa cítime byť šťastné a spokojné vo svojom materstve, znamená priznať vlastné zlyhanie. veľmi otvorene o tom hovorí autorka v príspevku pod názvom Mýtus o šťastnej matke v aprílovom čísle (2008) týždenníka Život. Zlyhať v tom, čo sa dá podľa


najčastejších predstáv okolia zvládnuť hravo, pretože ste na materskej do-volenke, pretože to zvládli toľké pred vami a zvládajú toľké vôkol vás... ako ľahko sa zabúda, keď deti vyrastú. Matky majú obavu, že takéto pocity z ich strany by boli vnímané a zľahčované len ako prejav momentálnej a indivi-duálnej slabosti a neschopnosti. Byť označená ako neschopná, a to v tom, čo stále prevažná časť spoločnosti považuje za najprirodzenejšie a najsvätejšie poslanie ženy, môže výrazne znehodnotiť sebaúctu ženy.

Prioritou matiek je starostlivosť o druhých, o deti, o rodinu. starostlivosť o seba je vždy na druhom mieste. Čo to znamená z hľadiska duševného, ale aj telesného zdravia matiek? asi každá mama vie, čo znamená strata sú-kromia a intimity, čo sa skrýva pod pojmom maximálna efektivizácia času, maximálna efektivita pri osobnej hygiene, obliekaní a čomkoľvek, čo súvisí s osobnými potrebami matky. nejde len o banality takpovediac kozmetic-kého charakteru, hoci ani tie nemožno opomínať, pokiaľ berieme do úva-hy, aký intenzívny je vplyv mýtu krásy na všetky ženy, matky nevynímajúc. Zanedbaná, neupravená matka s dieťaťom vyvoláva dojem, že čosi nie je v poriadku, že tu ktosi čosi nestíha. Marginalizácia starostlivosti o seba sa však môže odraziť aj v zanedbávaní zdravotných problémov – pokiaľ sa vám nemá kto postarať o dieťa alebo jednoducho vaša ratolesť nie je ochotná s vami tráviť čas čakaním v ambulancii u lekára. odsúvanie starostlivosti o seba, o svoje telo, zanedbávanie tejto starostlivosti, ako aj tejto témy ako celku je prejavom nízkej sebaúcty žien – matiek voči sebe samým, ale aj spoločnosti voči ženám – matkám. akoby nás telo žien – matiek zaujímalo len kým je gravidné alebo dojčiace.

Z hľadiska matiek je žiaducim cieľom utvárať a prezentovať čo najpes-trejší obraz matiek, pluralitu foriem materstva a rodičovstva, pretože i sku-točnosť je pestrá a rôznorodá. Predstavovanie alternatívnych obrazov je uži-točným nástrojom pri rozširovaní priestoru pre matky, ako aj pre všetkých, ktorí sa usilujú realizovať materinskú prax v starostlivosti o deti a iných ľudí. To umožňuje rozvíjať empatickejšie a ústretovejšie vzťahy vnútri rodín a partnerstiev, ale aj v prostredí rodín s malými deťmi – pri kontakte s iný-mi ľuďmi na verejnosti, napríklad so spoluobčanmi – psíčkarmi, susedmi, mládežou, staršími spoluobčanmi, úradníkmi, zamestnávateľmi, politikmi na miestnej i regionálnej úrovni, ale aj vo vysokej politike.

spojenie príbehov a informácií – to je to, čo nám prinášajú také časopisy ako Slovenka a Život. Život je v porovnaní so Slovenkou ladený komerčnejšie. Slovenka má výrazný osvetový náboj, cieľavedome sa venuje určitým témam, hoci sa nevyhýba ani témam zaručujúcim atraktívnosť časopisu a jeho ko-


merčný úspech. niektoré tradičné témy z časopisov vymizli, ako napríklad každoročné príležitostné články o sviatku žien alebo dni matiek, o nástupe školákov do škôl a podobne. Príspevky sa zameriavajú skôr na súvisiace problémy, terén sa rozrôznil, zaujímavé sú skôr konkrétne otázky, riešenie problémov, konkrétne prístupy a konanie. na stránky oboch časopisov vstú-pili aj úplne nové témy, ktoré boli donedávna tabuizované, prípadne vôbec neboli reflektované a sformulované – napríklad téma domáceho násilia, problematika obchodu so ženami, týraných detí, alternatívnych a anonym-ných pôrodov, vzdelávania mimoriadne nadaných detí a ďalšie.

Jeden z najzaujímavejších súčasných filozofov richard rorty, keď pre-mýšľa o výsledkoch morálneho pokroku ľudstva, zdôrazňuje, že to, k čomu v západnej euroamerickej civilizácii v posledných storočiach došlo, nebol pokrok, ktorý by sa uskutočnil zásluhou rozvoja racionality, ale vďaka po-kroku v oblasti citov. Tento pokrok znamená, že sme schopní byť citlivejší voči stále sa zväčšujúcemu okruhu rôznych ľudí. uskutočňuje sa prostred-níctvom citovej výchovy, ktorej nástrojom je v omnoho väčšej miere než akákoľvek racionálna argumentácia skôr ovplyvňovanie našich citov pros-tredníctvom príbehov. v tejto súvislosti možno prácu, ktorú uskutočňuje najmä časopis Slovenka, s určitým zveličením označiť za citovú výchovu, ktorej cieľom je dosiahnuť zvýšenie našej citlivosti voči istým témam, prob-lémom, otázkam i ľuďom, ktorí si ich kladú a ktorých trápia.

litEratúra

1. kiczková, Z.: O myslení matiek. in: aspekt, č. 1, 1994.

2. Marošiová, L. – šumšalová, s. (ed.): Matky na trhu (práce a života). Brati-slava, inštitút pre verejné otázky 2006.

3 MatErstvo v bioGrafii

v tejto časti sú uverejnené biografie o materstve z pera troch

osobností s rozdielnym kultúrnym, hodnotovým, profesijným

a rodinným zázemím. samozrejme, nasledujúce biografické

eseje nevystihujú celú pestrosť prežívania materstva, sú se-

bareflexiami skúsených matiek aj „profesionálok“, v ktorých

rezonuje túžba či zmysel pre sebanaplnenie.

109

milena uhlíková

veci sú len veci, ale detská duŠiČka je oveľa krehkejŠia

Mgr. Milena Uhlíková, 56 rokov, vysokoškolské vzdelanie (odbor angličtina – nemči-na), riaditeľka neziskovej organizácie; vydatá, manžel Jozef je programátor, vyštudo-vaný matematik; 5 detí; žije v Bratislave.

Syn Lukáš, vyštudovaný stavebný inžinier, pracuje ako stavebný dozor, ženatý, otec jedného dieťaťa, manželka, v súčasnosti na materskej dovolenke, povolaním kaderníč-ka, učila na strednej združenej škole, študuje na vysokej škole.

Dcéra Kristína, absolventka FFUK (odbor angličtina – slovenčina), učí angličtinu na základnej škole, vedie tiež detský spevokol Kvapôčky, ktorý v 2008 oslavuje 40 rokov od svojho založenia.

Syn Matúš, vyštudoval stavebnú fakultu, pracuje ako projektant, špecializuje sa na cestné stavby, ženatý tri roky, manželka Jarmila študuje fotografiu.

Dcéra Mária, študentka 4. ročníka EBF UK, najdobrodružnejšia povaha, rok pra-covala ako dobrovoľníčka v Nemecku v zariadení pre starých ľudí, dva roky po sebe strávila leto v Keni, kde pracovala v detskom domove v slume na okraji Nairobi s opustenými deťmi.

Syn Jakub, študent 4. ročníka Biligválneho gymnázia C. S. Lewisa, nadaný klavi-rista.

Všetky deti majú blízko k dobrovoľníctvu; v istej etape života ich začalo baviť robiť veci aj pre iných, nielen pre seba.

Respondentka po štúdiu na FF UK päť rokov pracovala vo Výskumnom výpočto-vom stredisku v oddelení dokumentácie. Starostlivosti o päť detí venovala 15 rokov takpovediac „na plný úväzok“. Jej prvé miesto bolo od roku 1995 v Slovtherme, kde pracovala ako referentka v oddelení marketingu, neskôr sa stala námestníčkou pre marketing. Od roku 2002 pracovala v Nadácii Integra, najprv ako riaditeľka programu Mikrofond – programu podpory malého podnikania žien, od roku 2006 v pozícii riaditeľky organizácie. Okrem pracovných úloh bola spoluzakladateľkou občianskeho združenia Malaika na pomoc opusteným deťom v Afrike. Pôsobí tiež v cirkevnom zbore Cirkvi bratskej ako organistka a ako členka užšieho vedenia tohto zboru.

110 Milena uhlíková

vydávala som sa v čase, keď už moje rovesníčky väčšinou mali deti – na tie pomery dosť neskoro, mala som 27 rokov. spolu s manželom sme chceli mať deti; obaja sme pochádzali z rodín, kde bolo detí viac. Manželova rodi-na so šiestimi deťmi sa dá charakterizovať ako viacpočetná, v mojej rodine sme boli traja. asi táto skúsenosť z vlastných domovov ovplyvnila to, že sme chceli mať detí viac, aj keď tempo, akým sa nám narodili – rok po roku – nás samých zaskočilo. na ich narodenie sme sa spolu tešili, rozprávali sme sa o nich, predstavovali si ich, a keď sa narodili, myslím, že boli zahrnuté lás-kou a nehou, akej sme len boli schopní.

Prvorodený syn sa narodil rok po svadbe, po roku k nemu pribudla dcéra. štrnásť mesiacov je medzi ňou a ďalším synom. Po tomto synovi nasledovalo ďalšie dieťa, ktoré sa malo narodiť koncom roka a – žartovne povedané – silou vôle som ho pretlačila do nového roku. dcéra Mária sa narodila prvého januára, takže to vyzerá, že medzi tretím a štvrtým dieťa-ťom sú dva roky, bolo to v skutočnosti 20 mesiacov. (Po šiestich rokoch ešte prišiel najmladší syn.)

Mala som tridsaťdva rokov, a naraz bol okolo mňa kŕdeľ malých detí. asi za to môže spomienkový optimizmus, keď hodnotím toto obdobie ako jedno z najkrajších. nedá sa opísať povznášajúci pocit, keď žena počuje prvýkrát zaplakať svoje bábätko. a je to jedno, či je prvé, druhé alebo piate. všetky naše deti boli zdravé, nevyskytli sa pri nich žiadne komplikácie, ani v tehotenstve, ani po ich narodení. Pravdaže, povznášajúci pocit sa rých-lo stratil, keď sme nespali už desiatu noc po sebe. Problémy so spaním, s detskými chorobami, ktoré kolovali v našom malom detskom kolektíve donekonečna, so zladením biologického rytmu všetkých detí – to nebola jednoduchá vec.

Mali sme veľké šťastie, že sme po rodičoch zdedili veľký, priestranný byt. v blízkosti domu bol park, ktorý sme denne navštevovali. Po istom čase sme si vytvorili vyhovujúci modus vivendi. Mojou skúsenosťou je, že veci sa vo-pred javia oveľa ťažšie, než naozaj sú. keď som čakala druhé dieťa, nevedela som si predstaviť, ako možno zladiť starostlivosť o dve celkom maličké deti. keď som už bola v danej situácii, klbko povinností sa rozplietalo postupne, nie síce samo od seba, ani nie bez zadrhnutia, ale s postupujúcimi úlohami som sa aj ja dokázala prispôsobiť a vytvoriť si svoj zabehaný systém.

v istom zmysle sme boli netypickou rodinou. aj keď sme išli po ulici, ľudia sa za nami zvykli obzrieť, prípadne aj komentovať veľkosť našej rodiny. To nebolo veľmi príjemné. stretli sme sa občas s nepochopením a údivom – načo je vám toľko detí? nepoznáte antikoncepciu? Tým, že odstupy medzi

111veci sú len veci, ale detská dušička je oveľa krehkejšia

deťmi boli také malé, nebolo príliš reálne, aby sme uvažovali o tom, že sa vrátim do zamestnania. ostala som s nimi doma a snažila som sa zmyslupl-ne naplniť môj čas s nimi. Teda nielen ho tráviť s deťmi, ale vytvárať s nimi niečo tvorivé, zaujímavé a podnetné pre nás všetkých.

keď som si už myslela, že sa vrátim do práce, otehotnela som piatykrát. Tehotenstvo mi sťažovala moja gynekologička, ktorá mi pri každej návšteve ponúkala možnosť potratu. robila to vytrvalo, napriek môjmu jednoznač-nému odmietnutiu, až do piateho mesiaca. Mala som tridsaťsedem rokov a Jakub sa nerodil ľahko. Pôrod trval pridlho a jeho srdiečko sa prestávalo ozývať. v kritickej situácii ho duchaprítomná sestra zo mňa doslova vytlači-la. ako matka piatich detí som strávila doma 15 rokov. nebolo jednoducho mysliteľné, že by sme zvládali rozvážať naše deti do predškolských zariade-ní, dosť nám dalo neskôr zabrať aj odprevádzanie do školy a záujmových mimoškolských aktivít. rozhodli sme sa slobodne, s plnou zodpovednosťou, že sa na istý čas uskromníme a budeme žiť z jedného príjmu, aby sme ne-premeškali neopakovateľný čas, keď môžem byť so svojimi deťmi. Toto bolo naším hlbokým presvedčením, že v období predškolského veku je lepšie, keď je dieťa so svojou mamou.

samozrejme, že to bolo náročnejšie – nielen z finančného hľadiska, ale aj z hľadiska mojej kapacity. Mala som totiž veľké odhodlanie, že svoje deti nechcem ukrátiť o nič, čo dostávajú deti v materskej škole. Preto som pre ne pripravovala rôzne aktivity, robili sme spolu počas dňa rôzne výtvarné tech-niky, maľovali sme, spievali, používali niektoré orffove hudobné nástroje, čítali sme si, učili sa básničky, vypĺňali pracovné zošity, učili sa angličtinu a nemčinu, cvičili sme podľa hudby Petra ebena, chodili sme na výstavy aj do bábkového divadla, každý deň sme trávili niekoľko hodín vonku, v parku oproti nášmu domu. aby mali deti aj iných priateľov, pozývali sme si ich kamarátov, trávili sme tiež čas s inými rodinami. od šiestich rokov potom na pol dňa navštevovali materskú školu. v tej sa však necítili celkom dobre, lebo nastúpili do už vyformovaného kolektívu (keďže išlo spravidla len o pol roka pred školskou dochádzkou). školské obdobie však bolo oveľa hladšie, aspoň čo sa týka sociálnych zručností.

naše deti chodili do základnej školy koncom 80. a začiatkom 90. rokov. v súvislosti so školou sme si uvedomili veľmi zaujímavú vec: naše deti sa nám v predškolskom období javili ako nadané, talentované, zručné, schop-né a tvorivé. vstupom do školy akoby sa tieto vlastnosti stratili alebo utlmili. Chýbal nám ľudskejší, diferencovaný prístup k dieťaťu, objavenie potenciá-lu dieťaťa a podpora jeho tvorivosti. To zostalo na nás. rovnako ako denné


učenie sa s deťmi. Manžel vyštudoval matematiku a fyziku, ja som jazykárka, tak sme si rozdelili aj zaoberanie sa deťmi. niekedy sme mali pocit, že deti až doma pochopili novú učebnú látku z matematiky, akoby platilo – čo ne-naučíš svoje deti, to nebudú vedieť.

Popri škole sme chceli, aby deti rozvíjali svoje ďalšie schopnosti, chodili na výtvarnú, na hudobnú, každé dieťa sa naučilo hrať na nejaký hudobný nástroj. Chlapci veľa športovali, hrali futbal, korčuľovali, v zime všetky deti lyžovali.

najkrajším obdobím boli pre nás všetkých prázdniny. Zdedili sme starý vidiecky dom na Liptove, kde sme trávili každé voľno. v lete sme tam boli zvyčajne tri mesiace, po nástupe do školy celé školské prázdniny. Chalupa bola veľmi jednoducho zariadená nábytkom po mojich starých rodičoch, nemala kanalizáciu ani vodovod, kúrilo a varilo sa na peci. Plienky sa vyvá-rali vo veľkom hrnci na sporáku, ten trónil na peci vždy, keď sa v nej kúrilo, aby bolo nadostač teplej vody. keďže chalupa je situovaná na konci dedi-ny a má veľkú záhradu, mestské deti v nej prežívali hotový raj. Mali svoje pieskovisko, liezli po stromoch, stavali si bunkery, hrali sa na schovávačku, hojdali sa v sieti, oberali ovocie priamo z kríkov alebo stromov. aj vtedy, keď boli deti v kočíku, bol život na chalupe s primitívnymi podmienkami oveľa jednoduchší ako život v meste, kde nám chýbal bezprostredný styk s prírodou, za ktorou bolo treba sa vydať z bytu a prekonať viaceré prekážky. deti boli vonku od skorého prebudenia sa, keď bolo chladno, keď pršalo, rovnako ako vtedy, keď pálilo horúce júlové slnko.

navyše, v dedine, kam sme chodievali, si zadovážili chalupy viaceré ro-diny z Bratislavy s deťmi v približne rovnakom veku, naše deti mali teda príležitosť vytvárať si vzťahy. vytvorila sa tam komunita, ktorá v istej podobe trvá dodnes. večerné táboráky s pesničkami a dramatickými skečmi, ktoré predvádzalo okolo 15 detí rôzneho veku, patria dodnes k ich najobľúbenej-ším spomienkam na detstvo.

Prichytila som sa pri tom, že moje písanie sa vydalo dosť idylickým sme-rom. našťastie, v tom období som si niektoré príhody zachytávala do ma-lého zápisníka. okrem veselých príbehov odráža aj moju únavu, niekedy až vyčerpanosť, pochybnosti o tom, či to, čo robím, robím dobre. najviac som sa trápila detskými šarvátkami a hádkami. všetky naše deti sú silné osobnosti, citlivé a citové, ale zároveň veľmi dominantné.

na začiatku manželstva sme mali istý ideál rodiny: chceli sme byť ro-dinou, v ktorej je prijatý každý člen, ktorá je charakteristická atmosférou


pohody, lásky, vzájomnej akceptácie. Tieto predstavy však tvrdo narazili na naše temperamenty, na naše povahy a na povahy našich detí. sú to silno súťaživé typy, naučené bojovať o svoje miesto na slnku, nedokážu ticho sedieť a prijímať rozhodnutia niekoho iného o vlastnom osude. Preto atmosféra u nás bola často napätá, poznačená vzájomnými zápas-mi o prvenstvo, presadenie vlastnej vôle. neraz som si poplakala, mala som pocit totálnej porážky a neúspechu v role matky – vychovávateľky, lebo sa mi zdalo, že som nedokázala naplniť ten svoj ideál harmonickej rodiny, kde sa deti majú navzájom rady, pomáhajú si, držia pospolu. Pamätám sa, že sme spolu s manželom vymýšľali rôzne triky a cesty, ako naše deti viac stmeliť. napríklad, zorganizovali sme tzv. mierovú konferenciu Camp david 2, pri ktorej došlo k podpísaniu mierovej do-hody medzi dvoma znepriatelenými národmi, reprezentovanými synom Lukášom na jednej strane a dcérou kristínou na strane druhej. dohoda existuje do dnešného dňa; z podpisu zmluvy a vzájomného podania rúk sme zhotovili aj dokumentárnu fotografiu, ktorá navyše dlho visela na našej rodinnej nástenke.

Medzi objektívne najťažšie obdobia našej rodiny patrilo obdobie, keď manželova matka ochorela na ťažkú degeneratívnu neurologickú chorobu. v dôsledku ochorenia postupne strácala kontrolu nad svojím telom. Bola čoraz viac odkázaná na pomoc svojich detí. nakoniec bola pripútaná na lôžko, bezvládna, neschopná pohybovať žiadnym svalom, ani len jazykom. Bolo ťažké sa s ňou dohovoriť, lebo už nedokázala ani hovoriť, napriek tomu však jej myseľ ostala čistá, úplne zorientovaná. v tomto období sa šesť sú-rodencov (jej detí) rozhodlo rozdeliť si starostlivosť o ňu rovnakým dielom. Mali sme sa o mamičku starať dva mesiace. Manžel si zobral neplatené voľno z práce, zobrali sme naše tri malé deti a odišli sme na starú Turú, kde sme u nej žili z jej penzie. nielen po fyzickej, ale aj citovej a mentálnej stránke to bolo veľmi náročné obdobie.

druhé kritické obdobie nastalo, keď mal najstarší syn 14 a najmladší štyri roky a manželovi diagnostikovali mimoriadne zhubný sarkóm. Le-kár, ktorý robil histológiu, povedal našej známej, sestričke na tom istom oddelení „odhadujem tak tri-štyri mesiace života“. Bol to nesmierny šok, pre manžela aj pre mňa, pocit, že sa život zastavil a nič už neplatí. v tejto hraničnej situácii nás opäť raz podržala širšia rodina a priatelia. Zažili sme veľmi silné prejavy spolupatričnosti a podpory od viacerých ľudí – niekto-rí nám pomáhali pri nákupoch, iní zobrali deti na výlet, jedna priateľka prišla s hotovým jedlom skoro ráno, aby som mohla cez deň stráviť čas


s manželom v nemocnici. Táto morálna podpora mala aj duchovný roz-mer: ľudia sa s nami – aj za nás – modlili. skutočnosť je taká, že manžel žije odvtedy 14 rokov.

Táto choroba nás posilnila, ukázala nám silu komunity, ale tiež nás v nie-čom oslabila. v tomto období sa manžel viac uzatváral do seba. v snahe uchrániť deti od svojich úzkostných prežívaní a otázok, či a kedy sa choroba nanovo prejaví, o tom s nimi nehovoril, a vôbec menej komunikoval. dnes, keď sú z detí dospelí ľudia, si na to spomínajú ako na čas, keď ich otec vo výchove absentoval. išlo o rozhodujúce roky dospievania. depresiu manžel prekonal, o dva roky neskôr prekonal aj infarkt, napriek tomu je stále aktív-ny, chodí do práce, zaujíma sa o život. Chýbajúci čas v období, keď ho deti veľmi potrebovali, však istým spôsobom niekde v hlbších sférach poznačil našu komunikáciu v rodine.

s manželom sme od začiatku nášho manželstva rozprávali o deťoch. o tom, ako ich budeme vychovávať, sme sa veľa rozprávali, čítali sme o tom knihy, vymieňali skúsenosti so spriatelenými rodinami. Manžel sa od začiatku porovnateľnou mierou podieľal na chode domácnosti a výcho-ve detí. niektoré veci však nerobil nikdy – nepúšťal sa veľmi do varenia, niektoré veci som zasa nikdy nemusela robiť ja – umývanie okien, vysáva-nie, veľké nákupy. išlo teda o klasickú deľbu domácich prác. keď boli deti celkom maličké, nebál sa ich zobrať do náručia, vedel ich aj sám okúpať – ako napríklad vtedy, keď som si zlomila pravú ruku a dcérka mala len jeden mesiac, dokázal po obdobie troch-štyroch týždňov, keď som mala ruku v sadre, kompletne sa postarať o malé bábätko. Cenila som si na ňom, že bol citlivý na potreby moje aj detí, prípadne iných členov rodiny. v kritických situáciách mal tendenciu „prepadnúť panike“ – v tomto ohľa-de sa naše roly vymenili, a ja som bola skôr ten človek, ktorý zachovával chladnú hlavu. vyplýva to z rozdielnosti našich pováh: – on sa rýchlejšie zapáli, doslova vzplanie, rozčúli, nahnevá. Jeho hnev však aj rýchlejšie pominie, o chvíľu je opäť „v pohode“, akoby sa nič nestalo. Mňa veci nedo-kážu rýchlo rozhádzať, keď už však prežijem nejaké citové rozpoloženie, v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, dlhšie veci spracovávam. a teda aj ťažšie odpúšťam.

naše hádky (samozrejme, najčastejšie o maličkostiach) mali veľmi jasný, predvídateľný scenár: on sa rozčúlil, ja som ostala pokojná, čo ho rozčúlilo ešte viac, vykričal sa. ak som ostala do tejto chvíle pokojná (no urazená), po chvíli sa ospravedlnil, poprosil o prepáčenie. Pre mňa však v tej chvíli bolo ešte priskoro, aby som dokázala na vec tak rýchlo zabudnúť. Manžel bol


takmer vždy tým prvým, kto sa snažil nezhody v našom vzťahu vyrovnávať, čo si na ňom cením.

keďže sme v období, keď boli deti malé, žili z jedného platu, museli sme sa v mnohom uskromňovať. ak sa niečo pokazilo, rozbilo, poškodilo, nebolo jednoduché opraviť to alebo zadovážiť si novú vec. Mám dojem, že veľmi často zdrojom hádok bolo naše rozdielne pochopenie hodnoty vecí a rozdielna schopnosť zvládať danú situáciu, keď deti niečo zhodili a rozbili. Manžel sa ľahko rozhneval, rozčúlil a skríkol na deti, ja som mala tendenciu deti pred jeho hnevom ochraňovať, čo spôsobovalo nesúlad v našom vzťahu. Manžel sa potom hneval na mňa, že nie som lojálna, že vysielam iné signály voči deťom, ja som sa bránila, že veci sú len veci, ale detská dušička je oveľa krehkejšia. naše nezhody sme sa však snažili pokiaľ možno riešiť, neprená-šať ich do ďalších dní. veľkou pomocou boli pre nás večerné posedenia pri čítaní a rozprávaní. išlo o náš rodinný rituál, opakujúci sa každý deň najmä v období, keď boli deti menšie až do obdobia ich puberty.

večer, tesne pred odchodom detí do postele, sme si posadali spolu buď v jednej detskej izbe, alebo v obývačke, manžel alebo ja sme čítali detské spracovanie biblického príbehu. Ten obvykle odštartoval diskusiu o tom, čo sme si prečítali, ktorá mala nielen „teologický“, ale aj aplikačný ráz. Toto rozprávanie prešlo postupne do hodnotenia prežitého dňa. každé dieťa sa zvyčajne vyjadrilo k tomu, čo prežilo v ten deň. niekedy sme hodnotili deň, niekedy s hodnotením súviselo aj urovnanie nejakého konfliktu, čo sme sa usilovali riešiť odpustením a zmierením. na záver sme sa modlili a tiež sme veľa spievali. Tento v kresťanských rodinách zaužívaný rituál nám v mnohom pomáhal – byť otvorení voči sebe, prekonať zábrany pri ospravedlnení sa, pestovať schopnosť odpustenia, prežiť blažený pocit pri pomerení sa. naše deti učil vyjadrovať svoje pocity, emócie. nám pomáhal zbaviť sa pocitu svojej nadradenosti, lebo aj my sme sa niekedy potrebovali deťom ospravedlniť za naše vlastné zlyhania – za nervozitu, nespravodlivé zhodnotenie situácie, krik, netrpezlivosť.

roky strávené s deťmi doma neboli pre mňa stratenými rokmi, rokmi ujdených príležitostí. Mala som – aj vďaka pomoci manžela programáto-ra – počas dlhej súvislej materskej dovolenky možnosť naučiť sa pracovať na počítači. výhodou môjho vzdelania bolo, že som mohla do istej miery využiť svoje schopnosti pri prekladaní z/do angličtiny alebo nemčiny. Pri poslednom dieťati som pracovala doma od jeho troch rokov na rôznych prekladoch z angličtiny. v tomto období bola pre mňa kľúčovou podpora môjho manžela, ktorý ma povzbudzoval, preberal zodpovednosť za domá-

11� Milena uhlíková

ce práce a starosť o deti. aj keď som bola stále v styku s ľuďmi, v mnohom som prežívala to, čo mnohé ženy po rokoch materskej dovolenky: stratu sebavedomia, schopnosti vyjadrovať sa, vystupovať na verejnosti. v týchto chvíľach to bol práve môj manžel, ktorý mi vlieval odvahu a presvedčenie, že pracovné úlohy budem vedieť zvládnuť.

Pred nástupom na materskú dovolenku som pracovala v oddelení ve-decko-technických informácií vo výskumnom ústave, ktorý sa počas mojej neprítomnosti transformoval na iný. keď dovŕšilo štvrté dieťa tri roky a ja som mala nastúpiť naspäť do práce, rozhodla som sa zmeniť materskú dovo-lenku na status „dobrovoľne nezamestnaná“. rozviazala som teda pracovný pomer dohodou. Po troch rokoch sa ešte narodil posledný syn, naše piate dieťa. s ním som zostala doma do jeho piatich rokov. Pre zamestnanie som sa rozhodla, keď najstarší syn chodil do ôsmej triedy, dcéra do siedmej, ďalší syn do šiestej triedy a mladšia dcéra bola piatačka. najmladšieho som vodila do škôlky ja, lebo som začínala pracovať neskôr ako manžel, ktorý ho zasa vyzdvihol zo škôlky a ešte s ním a ostatnými deťmi, ak mali voľné popoludnie, chodieval do parku.

rozhodnutie pre nástup do zamestnania po materskej dovolenke prišlo veľmi rýchlo. naskytla sa mi príležitosť pracovného miesta vo firme zabez-pečujúcej kúpeľnú liečebnú starostlivosť. Pracovala som v oddelení marke-tingu, neskôr som sa stala zástupkyňou riaditeľa pre marketing. Mala som na starosti styk so zahraničnými partnermi, využívala som oba cudzie jazyky. Práca síce zahŕňala aj pravidelné cestovanie po slovensku a do zahraničia, ale bola v zásade pokojná, predvídateľná, v dobrom kolektíve. Zamestnáva-teľ mal pochopenie pre to, že som matkou viacerých detí, ale zdá sa mi, že som nevymeškávala prácu kvôli chorobám detí, lebo už boli vtedy väčšie. Pri cestách na zahraničné veľtrhy a výstavy nám prišla vypomôcť moja vitálna mama, ktorá v spolupráci s mojím manželom dokázala „zmanažovať“ našu veľkú domácnosť. Pomoc starých rodičov bola pre nás veľmi cenná; po sko-rej smrti môjho otca a manželovej matky nám ostala babička a prababička.

Prababička však žila v Čechách a na slovensko prichádzala, keď boli deti celkom malé, aby tu strávila mesiace od jari do jesene, na zimu sa opäť vracala domov. v tých časoch sme mali záhradu blízko Bratislavy a v nej záhradný domček, v ktorom táto prababička bývala. Celý deň trávila v záh-rade s motykou v ruke – obracala trávnik na pravoverné, úhľadné kvetinové záhony, okopávala a plela zeleninové hriadky a učila naše deti fyzicky pra-covať. Zbierali slimáky, pílili ručnou pílkou drevo na podkúrenie v piecke, pleli burinu, zakladali si vlastné pokusné zeleninové hriadky, oberali ríbezle


alebo jahody. keď boli staršie a silnejšie, dostali aj zodpovednejšie úlohy – ako napríklad rýľovanie. občas ich motivovala desaťkorunáčkou do pra-siatka, ale pre deti sa chtiac-nechtiac fyzická práca stala súčasťou normálne-ho života. Po rokoch, keď ako vedúci fungovali na detských táboroch, zožali uznanie a obdiv, lebo, hoci boli mestské deti, dokázali prežiť „v divočine“ – postarať sa o drevo, oheň a vodu, variť na ohni, postaviť latrínu alebo dô-myselný drevený vodovod z prameňa.

aké miesto má v mojom živote práca? niekedy som mala tendenciu si myslieť, že byť matkou a ženou v domácnosti ma môže celkom uspokojiť. domnievam sa, že som si túto úlohu naplno vychutnala. viem, že mnohé iné ženy by si nevedeli predstaviť, ako som mohla mať potešenie z rokov zavale-ných plienkami, horami neumytého (aj umytého) riadu, stohmi napečených koláčov, prebdetých nocí, ale ja sa vyjadrujem k mojej osobnej skúsenosti. každá práca, keď vidíme jej zmysel, sa dá zvládnuť, mnohé nepríjemné treba pretrpieť a vydržať, ak sa to nedá zmeniť alebo preorganizovať. sta-rostlivosť o deti a vytváranie domova bolo pre mňa takouto prácou. v ďalšej fáze života však prišli aj iné výzvy. Možno som taký typ človeka, čo robí veci naplno, a tak, ako som sa venovala v istom období deťom a rodine, s takým odhodlaním som sa zapojila do pracovných úloh.

Práca v neziskovom sektore, ktorú som mala možnosť robiť po šiestich rokoch strávených v kúpeľníckom biznise, ma oslovila rozmanitosťou, ši-rokým záberom a hodnotami, s ktorými som sa dokázala stotožniť. Mala som už päťdesiat rokov, keď som začínala v pre mňa novej oblasti, v práci so začínajúcimi podnikateľkami. rozvojový program nadácie integra, zameraný na ženy hľadajúce uplatnenie prostredníctvom malého podni-kania, sa dotýkal oblastí, ktoré ma bytostne zaujímali. na školeniach som sa stretávala so ženami, ktorých životné príbehy v mnohom pripomínali ten môj. aj ony potrebovali povzbudenie, vliať odvahu pre svoje smelé plány, posilniť rokmi ubité sebavedomie, rozvinúť všetky svoje schopnosti i zručnosti v realizácii vlastnej podnikateľskej myšlienky. keď sme hovo-rili o marketingu ich malých, začínajúcich, alebo ešte ani neexistujúcich firiem, mohla som využiť svoje praktické skúsenosti z oblasti, ktorú som poznala, ale často v tejto lektorskej práci išlo ešte o viac – o nové nasme-rovanie ich životov, o vzájomné učenie sa a zdieľanie, o upevnenie ich ľudskej neopakovateľnej a jedinečnej hodnoty. v istom zmysle teda moja rodinná skúsenosť sa stretla s pracovnou oblasťou a prepojili sa. To, čo som prežila s deťmi a v domácnosti, sa istým spôsobom mohlo uplatniť alebo zúročiť v mojej profesii.


v súčasnosti som sa ocitla v novej role starej matky. Môj prvý a zatiaľ jediný vnuk sa narodil pred desiatimi mesiacmi. keď sa syn oženil, nie-koľko mesiacov bývali s manželkou spolu s nami v našom štvorizbovom byte. Bolo to len pár mesiacov, tie nás však stihli zblížiť s našou nevestou, ktorú sme predtým nepoznali. hoci teraz bývajú naši mladí samostatne, stretávame sa často a pravidelne. nevesta – mladá mamička okrem sta-rostlivosti o malého Jurka dokončuje štúdium na vysokej škole, preto vždy privíta moju ponuku, že ju zastúpim a budem sa o malého starať. sú to síce krátke hodiny, ale pre mňa sú špeciálnou odmenou a príjemným spes-trením týždenného stereotypu. spomínam pritom s úsmevom na úslovie nášho českého priateľa: „vnoučata jsou odměnou za to, že jsi nezabil své deti v pubertě.“

každá doba je iná, ale základné ľudské radosti asi ostávajú rovnaké. Mamičky, s ktorými sa mám možnosť dnes stretávať, sú starostlivé, nežné, láskavé, úzkostlivé, také, ako som bola aj ja pred dvadsiatimi rokmi. situácie a rozhodovania, v ktorých sa ocitajú, sú v niečom ťažšie, v niečom zasa opäť podobné. ako včera, ani dnes nie je jednoduché zrieknuť sa svojho pohod-lia, keď sa na obzore vynorí možnosť materstva. ako včera, ani dnes nie je ľahké správne si usporiadať vlastné priority. ako tráviť čas s dieťaťom, aké podnety mu prinášať, s kým a čím ho oboznamovať. koľko času mu venovať, kedy ho umiestniť do predškolského zariadenia, alebo mu zadovážiť profe-sionálnu – ale vždy len náhradnú – opatrovateľku. ich voľba je možno podľa mňa v niečom ťažšia. Tlak vonkajšieho prostredia, vrátane tlaku zamestná-vateľa, je oveľa silnejší, firiem priateľských voči rodine stále nie je dostatok. ešte silnejšia je tendencia prispôsobiť sa všeobecne vládnucemu konzumu. odolať tomuto pokušeniu je pre mnohé mamičky veľmi ťažké, o to viac, že si to možno samy neuvedomujú. Mať – mať pekné veci, výnimočný kočík, pekne oblečené deti, dovolenku v zahraničí, mať auto – jednoducho mať veci je silným diktátom pre nás všetkých. Mladé rodiny by sa rady vyrovnali s trendom, ich ekonomická situácia im to však neumožňuje. Predovšetkým bývanie pre ne predstavuje jeden z najvážnejších problémov, ktorý zaťaží ich rodinný rozpočet na nepredstaviteľne dlhé roky.

napriek tomu mám dojem, že súčasná mladá rodina sa s týmito prob-lémami a nebezpečenstvami bude vedieť vyrovnať. isteže, nie všetci, ale určite sa nájde medzi nimi mienkotvorná menšina, ktorá dokáže ísť proti prúdu. Poznám takéto rodiny a mamičky, ktoré viac ako „mať“ chcú „byť“ – dobrými ľuďmi, dobrými matkami svojim deťom, a to aj vtedy, keď treba niečo pre to obetovať.

119

eva nakhlé

láskavé zaobchádzanie a intenzívny vzťah s potoMstvoM vNíMaM ako dediČstvo

PhDr. Eva Nakhlé, 53 rokov, psychologička; vydatá, manžel je architekt; 3 deti; žila v Sýrii, na Slovensku, v súčasnosti žije v Líbyi.

Odbornú prax absolvovala v oblasti klinickej psychológie, výskumu a psychologického poradenstva, ktorému sa venuje dodnes. Donedávna pracovala v pedagogicko-psy-chologickej poradni s centrom výchovnej a psychologickej prevencie pre stredoškolskú mládež v Bratislave. Externe sa venuje klubovej a psychoterapeutickej činnosti s ľuďmi bez partnerských vzťahov, ako aj pedagogickej činnosti na Katedre psychológie Filozo-fickej fakulty a Katedre sociálnej práce Pedagogickej fakulty UK.

Vyše desať rokov strávila s rodinou v arabských krajinách. Svoje tri deti chodila po-rodiť a do pol roka vypiplať na Slovensko. S polročným dieťaťom sa vracala späť za manželom. Syn Barhum má 18 rokov a práve zmaturoval v Líbyi, 14-ročný syn Amin a 12-ročná dcéra Mariam navštevujú základnú školu v Líbyi. Jej manžel prednáša architektúru a urbanizmus na Univerzite Garyounis v Benghazi, v Líbyi.

Som opäť prechodne v Líbyi. Takmer pred štvrťstoročím si môj manžel sem doviezol mňa a striebristomodré Volvo. Okolím bolo označované ako „druhá nevesta. Tu sa začal náš rodinný príbeh. (A tu si naň môžem pokojne zaspomínať.)

.Pred rokmi, presnejšie predtým, než som sa stala mamou, bola mi veľmi vzdialená predstava, že téma materstva bude raz v mojom živote centrálnou a že deti môžu pre ženu znamenať tak veľa – svojím spôsobom všetko. Mať deti – mať ich nevyhnutne, lebo inak to s mojím životom ako ženy nebude v poriadku – mi nebolo vlastnou orientáciou. Túžila som, pochopiteľne, po láske a partnerovi, v ostatnom som sa však spoliehala viac na vývin udalos-tí. keď mi neskôr výber partnera umožnil stráviť mnohé roky v odlišných kultúrno-spoločenských podmienkach, pochopila som, že schopnosť ženy

120 eva nakhlé

prinášať na svet potomstvo môže byt kritickým momentom jej zhodnote-nia, resp. odsúdenia, a že ženy na vzdialených miestach sveta o svojej úlohe matky rozmýšľajú v priebehu svojho vývinu oveľa skôr ako u nás, a po vstupe do manželstva neprestajne. Tiež som si uvedomila, že moje chápanie posla-nia ženy v živote bolo možno zľahčujúce a povrchné. i keď som sa otvárala mnohým rozmanitým a zaujímavým možnostiam v spôsobe žitia, chýbala v ňom os, okolo ktorej sa odvíja všetko ostatné.

Písať o sebe ako matke znamená pre ženu dotýkať sa možno najhlbšej roviny vlastného bytia. dnes sa rada podujímam na úlohu zamyslieť sa, po-skladať mozaiku spomienok a vyjadriť pár myšlienok k tomu, čo ma najviac zaujíma. Cítim sa materstvom naplnená a tento pocit narastá s časom – tak, ako rastú, dospievajú a dozrievajú naše deti. Pocit naplnenia je väčší dnes než bol pred rokmi a krajší ako v časoch, keď boli deti úplne malé. Mám radosť z bytostí, ktoré tak prekvapivo obohatili môj život a znásobujú množ-stvo lásky, ktoré človek môže pociťovať a dávať. som im nesmierne vďačná, tak ako aj manželovi a podmienkam, ktoré mi umožnili stať sa matkou. s vďakou spomínam na všetkých, ktorí nás na tejto ceste usmernili alebo nám ju uľahčili a spríjemnili.

Bolo by najjednoduchšie začať momentom, keď sa nám narodilo prvé dieťa. Lenže... začalo sa to oveľa skôr. Možno tá vedome časovo najvzdia-lenejšia stopa siaha k mojim starým mamám, osobitne k jednej z nich, na ktorú sa údajne povahovo podobám. narodilo sa jej desať detí, sedem z nich dorástlo do dospelosti. ako manželka drobného roľníka na prelome storočí bola od rána do večera jednou z hlavných postáv určujúcich beh neustáleho kolotoča namáhavej práce. rozumná deľba povinností deter-minovala vzťahy v rodine vrátane manželstva. výraznou charakteristikou starej mamy bol jej za každých okolností láskavý postoj k deťom a schopnosť zriekať sa i obetovať v ich prospech. v tichosti dokázala prehĺtať bôle spô-sobené ťažkými životnými podmienkami a ľuďmi okolo nej. nikdy som ju osobne nepoznala. Tú povahovú blízkosť ku mne mohla posúdiť len moja vlastná mama, najmladšia z jej detí. svoju mamu veľmi milovala, svojím životom však jej vzor nenasledovala. vďaka intelektovým danostiam a spo-ločensko-politickým zmenám preskočila vo vývoji ženskej roly v rodine celú generáciu. Počas vysokoškolského štúdia opustila rodisko a neskôr sa natrvalo usadila vo veľkomeste, založiac si vlastnú rodinu s troma deťmi. Profesionálne aktivity znamenali pre ňu mimoriadne veľa. obdivuhodne vytvárala rovnováhu medzi životom rodiny a svetom práce, v jednej i druhej oblasti bola dôkladná a plná energie. deň v rodine sa vždy končil chutnou

121Láskavé zaobchádzanie a intenzívny vzťah s potomstvom vnímam ako dedičstvo

teplou večerou s láskavým prijatím, aj keď tomu predchádzali prednášky, cvičenia, skúšky a zasadania na fakulte. stala sa docentkou a viedla katedru matematiky bez členstva v politickej strane. dominantné postavenie jej pri-náležalo aj v rodine. dodnes nevychádzam z údivu, z akého žriedla čerpala toľko sily, potrebnej na jej intenzívny spôsob života…

Tak predo mnou stála otázka: akým človekom sa stanem ja? koľko úloh prijmem za svoje a koľko sily mám na ich zvládnutie? Cítila som sa slabá a stiesnená. Pre istotu som teda znížila latku svojich ambícií a skôr som vyčkávala, čo život prinesie. Priniesol to i ono, no som presvedčená, že na jeho príhody, výzvy a stretnutia reagujem spôsobom, v ktorom som si akosi integrovala životné štýly – tak vzájomne odlišné – týchto dvoch mojich vý-znamných predchodkýň. akoby vo mne zneli obe struny, raz jedna, inokedy viac druhá. našťastie spoločným menovateľom týchto dvoch premenných je láskavé zaobchádzanie a intenzívny vzťah s potomstvom, čo vnímam ako dedičstvo, cenný dar pestovaný generáciami, ktorý som dostala od nich bez vlastného úsilia – zadarmo. keď som sa sama stala matkou, jednoducho sa prebudil a fungoval. umožnil mi zrieknuť sa všetkého a žiť pre jediné. Po-dobne by to vyjadrili asi mnohé ženy v momente, keď sa stali matkami.

Myslím si, že človek sa na svojej životnej ceste nikdy úplne nevyrovná s pocitom, že mu niečo chýba. vďaka tejto skutočnosti sa vytrvalo snaží napĺňať poslanie a hľadať zmysel svojej existencie. v mojom živote zohral dôležitú úlohu v jeho napĺňaní životný partner – manželstvo a následne materstvo, ktoré som poznala až po rokoch sebarealizácie vo vyvolenej pro-fesii. keďže aj riadny kus slobodného spôsobu života som mala už za sebou, bola som pripravená všetko si v pokoji vychutnať bez obáv, koľkože toho zmeškám a čoho všetkého sa budem musieť vzdať.

nečakala som však, že obdobie po narodení prvého dieťaťa prevráti moju psychiku takpovediac naruby a dôkladné preoseje hodnoty, na ktorých som dosiaľ stavala. nebola som zrazu schopná ničoho, len upriamovať pozornosť na syna a každým dňom zvládať strach, či ešte žije a dýcha – aj keď bol zdravý ako buk. Chvíľky, ktoré som strávila s manželom, mi pripa-dali ako odsúdeniahodná nevera voči maličkému. Žiaľ, manžel mi dožičil toto moje zrejme až prehnané zanietenie a zvyšok materskej dovolenky som trávila výlučne v symbióze s dieťaťom, inak osamelo. otcovských vstu-pov bolo v prvých obdobiach žalostne málo jednak kvôli faktickej neprí-tomnosti manžela zamestnaného v zahraničí a jednak kvôli tomu, že svoj odťažitý prístup (pri inak vzornom materiálnom zabezpečovaní rodiny a večnej pozornosti) pokladal za úplne v poriadku. (situácia sa nezme-

122 eva nakhlé

nila, aj keď som za ním odcestovala.) Moje predstavy o otcovstve, ako som si ich vytvorila v našich slovenských podmienkach (otec vykonávajúci večerné kúpanie bábätka, príležitostne tíšiaci jeho plač alebo minimálne ochotný kráčať s kočíkom na prechádzke), jednoducho nekorešpondovali s mužskými vzormi viac-menej patriarchálne organizovanej spoločnosti, v ktorej bol vychovaný môj manžel (mať dieťa je záležitosťou matky a v tom jej pomôcť môžu len ženy , alebo: dieťa sa musí naučiť prispôsobovať rodi-čom, ani náhodou rodičia dieťaťu, čím sa zaručí nemennosť fungujúceho systému vzťahov). Zdalo sa, že pri stretnutí dvoch rozdielnych „svetoná-zorov“ na rodičovstvo a život rodiny sa presadzoval viac historicky hlbo-ko zakorenený oproti čerstvejšie zabehávanému modernému nazeraniu. niežeby mi to nebolo ľúto.

Po krátkom období súvisiacom s narodením a prvými mesiacmi života môjho najstaršieho syna nasledoval v našom príbehu niekoľkoročný pobyt v severnej afrike, počas ktorého sa nám rodina postupne rozrastala a ja som sa čoraz viac ponárala do materských povinností.

Začiatky boli určite najťažšie, situácia sa však postupne stále zlepšovala.

Pri vlastných pocitoch sklamania zo stereotypného spôsobu života som musela uznať, že v istom zmysle sa v podobnej situácii ocitá množstvo žien žijúcich v oblastiach juhovýchodného stredomoria. aj keď sú vždy zakorene-né v širšej rodine, ktorá ich neopustí ani po tom, čo žijú v domove s vlastným manželom, myslím si, že pocity opustenosti, nudy a únavy z monotónnosti nie sú im cudzie a zvýraznené sú vďaka kultúrno-spoločenským tlako, ktoré – viac alebo menej zvnútornené a osobne prijaté – nútia ich tráviť väčšinu času svojho života m vo vnútornom priestore domova. (ako som i ja túžila prežívať materskú dovolenku hoci aj na letne rozpálenom sídlisku malého slovenského mestečka. koľko pestrosti poskytovalo v porovnaní s trávením pomaly plynúceho času na desiatom poschodí vežového domu, v ktorom často nefungovali výťahy a pohyb samotnej ženy po blatom zaliatom okolí bol neprípustný. Potrápila som sa, kým som zvládla spomienky na huňatú zeleň zvlnených kopcov či dokonca ovečky pasúce sa za teplých dní. kde sa podelo ticho zimných večerov s nežne sa vznášajúcimi vločkami snehu? Ľad a sneh sa mi javili ako lákavé a smutne vzdialené kráľovstvo, ktoré som opustila.)

v mnohých prípadoch otázka realizácie danosti a talentu často i vysokoš-kolsky vzdelaných žien, ukrytých v tamojších domácnostiach, ostáva úplne stranou a málokedy vyúsťuje v príležitosť (menej obvyklého) profesionál-neho uplatnenia. v období, keď som sama bola matkou s malými deťmi


a s problémami, som im ešte nedokázala byť posilou. iné je to dnes, keď deti odrastajú a moje skúsenosti mi, dúfam, umožňujú vniesť trochu svetla a inšpirácie do ich skrytých bojov v čase, keď po rokoch opäť navštevujem tieto oblasti.

s postupným dorastaním potomstva a s plynutím času tráveného v materských povinnostiach a radostiach, začalo sa pomaly ale iste vo mne ozývať prianie opäť sa zaradiť do „vonkajšieho sveta“. Pristihla som sa, ako so smútkom v duši pozorujem tých zopár žien, ktoré pravidelne každým ránom smerovali niekam von – do svojho zamestnania. nebolo ich veru veľa, a práve preto som ich v duchu oceňovala ako silné a múdre osobnosti, kým ja som práve nemala to šťastie… Boli tu moje tri deti, a tie potrebovali ísť na prechádzku, utierať nosíky, umývať rúčky, kŕmiť ich a uspávať, byť v čistom a rozprávať sa… stále to isté, pomaličky dopredu. Len som dúfala, že všetka táto starostlivosť a pozornosť prinesie raz ovocie – silné a zdravé vzťahy v rodine, životné úspechy detí. ani dnes nie som sklamaná – veľa z týchto nádejí sa stalo skutočnosťou.

okrem trvalej a základnej nádeje, že „všetko sa na dobre obráti“, že všetky tieto rozdrobené pracovné zábavky majú svoj zmysel – sú stavebný-mi kamienkami na definitívnej veľkolepej stavbe, utiekala som sa v tom čase – v „období malých detí“ – k určitým potešeniam, ktoré som si vo svo-jom vnútri nazvala „životobudičmi“. k nim patrili rodinné pikniky a ženské priateľstvá.

na pikniky sa v teplých krajinách chodí v zime a na jar na kopce do lesa. vzduch je chladivý, slniečko príjemne zohrieva, treba sa však hýbať alebo zdržovať pri ohníku. rodinnými boli pikniky vďaka tomu, že ich rea-lizovalo vždy viac rodín s deťmi. nákup potravín a príprava jedla v prírode sa diala spoločne pri spravodlivej deľbe prác medzi mužmi a ženami. Bol čas na zábavu, humor, rozprávanie zaujímavých príhod, chodenie po lese, dokonca zbieranie hríbov alebo kvetov či liečivých bylín. deti z rôznych rodín okamžite utvárali zohratý kolektív, ktorý si po nakŕmení a napojení úplne vystačil a zásah dospelých vyžadoval len pri vzniku náhlych neoča-kávaných konfliktov (napríklad hrozenie rozpáleným ražňom). návraty domov po takomto celodennom programe boli šťastné a my ženy z do-mácností sme si vysvetľovali, že týmto spôsobom čerpáme a akumulujeme energiu do celého týždňa. kytička lesných kvetov vo váze ešte dlho pripo-mínala chvíle relaxu, ozdravujúci kontakt s prírodou i so širším priateľ-ským spoločenstvom. Poznamenávam, že spoločenské stretnutia s mužmi sú pre väčšinu žien striktne moslimskej kultúry neprístupné. Zvykla som

124 eva nakhlé

si, že pri návšteve rodiny sa muži už pri vstupe „oddelili“ od žien, ktoré zvyšok stretnutia zostávali a debatovali v inej miestnosti a pri odchode sa manželské páry opäť spojili. na rodinných piknikoch sa zúčastňovali športovejšie založené kruhy a predstavovali skutočne zriedkavú príležitosť nevinného spoločenského kontaktu s mužskou populáciou. Musím pri-znať, že roky takéhoto neobvyklého spôsobu života, v ktorom prítomnosť žien takmer vždy vylučovala súčasnú prítomnosť mužov, a naopak, ne-zostali bezo stopy. neľahko som si po návrate zvykala na všade prítomnú komunikáciu s mužmi. dnes oceňujem, že tamojšie stretnutia s druhou polovičkou ľudstva i rôznych vekových kategórií – podstatne menej časté – boli založené na prejavoch vzájomnej úcty oveľa viac, ako ju obsahujú tieto vzťahy v našej spoločnosti.

Mať priateľku, s ktorou sa dá podnikať aj niečo iné než len sedieť spolu v kuchyni, pripravovať komplikované jedlá a napomínať znudené deti, je veľká vec. Mala som to šťastie, že počas pobytu v zahraničí som ich pár, ale najmä jednu, skutočne stretla. Je dôležitá spoločná hodnotová orientácia, zhodné názory na spôsob trávenia voľného času, vzájomná sympatia, pomoc , aj obeť v pravej chvíli. Je tiež veľmi vítaná ochota ženy vyjsť „von“, zmeniť prostredie za nové, podnetné a zdravé, v bezpečí ktorého sa hrajú deti pri-bližne rovnakého veku a my máme čas povedať si, čím sa v mysli zaoberáme, kým sme samy a inšpirovať sa nápadmi, ako spestriť, obohatiť a uľahčiť náš život v spoločných alebo oddelených chvíľach samoty. Je požehnaním, keď sa dá s priateľkou hovoriť o najtmavších zákutiach svojho života a úžasné, keď jej reakcia dodá silu a našepká riešenie problému. niektoré slová a činy mojej priateľky mi rezonujú v pamäti a ovplyvňujú ma aj teraz, po mnohých rokoch.

otázka ženského priateľstva je pre ženy arabských krajín životne vý-znamná, keďže prostredie žien je jediným, ktoré im vo všedný deň môže poskytnúť útechu a pomoc. Pritom však – a v tom je tiež podstatný rozdiel v porovnaní s našimi spoločenskými podmienkami – i táto oblasť ľudských kontaktov sa im neponúka ľahko. kým u nás sa ženy na materských do-volenkách pohybujú v parkoch pri pieskoviskách, v obchodoch, na scho-dištiach domu, športoviskách či kultúrnych ustanovizniach a všade tam, kde sprevádzajú svoje deti, čím majú nespočetne veľa príležitostí prehodiť zopár slov alebo sa i zahĺbiť do rozhovoru, ba dokonca postupne z náhod-ných stretnutí vybudovať priateľsky vzťah, žena orientu má oveľa menej príležitostí aj práv i na tieto stretnutia. veď musí predovšetkým dokonale zvládať domácnosť a starostlivosť o deti (vrátane ich školskej úspešnos-


ti), často zastávajúc pozíciu postavy obsluhujúcej všetkých členov rodiny (a osobitne jej hlavy). nemôže jej byť tiež ľahostajné, že okolie odhaduje jej morálku podľa toho, či sa dostatočne ukrýva a nevystavuje na obdiv prílišným pohybom vonku. o to viac je potrebné, aby aspoň jedna či pár priateliek stálo pri jej boku, keď to bude potrebovať (čo obvykle aj potre-buje). Pravdou však zostáva, a to je určite veľká hodnota, ktorú tamojšia spoločnosť poskytuje, že aj vydatá žena zostáva aktívnym členom svojej primárnej – spravidla väčšej – rodiny. Tu včlenená je oslobodená od po-citov osamelosti. dôverný vzťah prežíva so sestrami a matkou a nežnú ochranu jej zaisťuje prítomnosť bratov a otca.

Prirodzenú ženskú túžbu zaskvieť sa vo svojej plnej kráse, byť súčasťou jedinečného a dôležitého diania a aspoň niekedy zažívať pocit vlastnej významnosti, nemožno len tak jednoducho potlačiť. Pri prvej príležitosti nájde štrbinku – možnosť uvoľnenia a úniku zo všednosti do veľkoleposti. od malička je dievčatám a ženám i prísnejšie uplatňovaného islamu po-volená účasť na „ženskej časti“ svadobných slávností. Pri výbere miesta, kde sa koná oslava určená ženám (muži sa zídu na úplne inom mieste) sa uplatňujú – predovšetkým v bohatších spoločenských vrstvách – nároč-né estetické kritériá. Je možné prenajať si pavilón v pekne upravenom prostredí na pobreží mora, i keď sa, pochopiteľne, návštevníčky pohybu-jú výlučne vo vnútorných priestoroch. spomínam si na líbyjskú svadbu, na ktorej som sa na pozvanie známych zúčastnila s mojou desaťročnou dcérou. obe sme hneď pri vstupe do sál zastali v úžase nad kultúrnym podujatím, kde sa zhromaždilo okolo osemsto žien. exotické vône vzná-šajúce sa v rozsiahlych priestranstvách, šum vravy a tóny orientálnej hudby podčiarkovali čarovnú atmosféru významnej udalosti. no najpôsobivejším prvkom celého podujatia, badateľným ihneď, bola… premena ženy. Ženy tu neboli zahalené. stali sa z nich nádherné zaujímavé živé kvety. vystavo-vali na obdiv svoju krásu. Plytvali prostriedkami, ktoré ju mali zvýrazniť. Boli oblečené do šiat z drahocenných materiálov najrozličnejších sýtych farieb, módneho i odvážneho strihu, zdôrazňujúceho bezchybnú hladkosť pokožky. elegancia pohybov prechádzala spontánne do tanca, plného vábivých, zvodných prvkov. a vlasy – najväčšia pýcha inak starostlivo skrý-vaná – formoval teraz módny strih alebo uvoľnene padali vo svojej nád-here niekedy skutočne až po zem. Problémom sa nejavilo ani pohostenie tak veľkého počtu prítomných v podobe kompletnej večere, sladkostí, ovocia i nápojov. slávnosť vrcholila príchodom ženícha – jediného muža, ktorému bol v ten večer dopriaty krátky pohľad na pestrosť ženskej krásy skôr, než si navždy odviedol jednu z nich – svoju nevestu. Pred decentným

126 eva nakhlé

návratom do ich domovov chvíľka čakania v hale dovolila ženám vrátiť sa k fádnym habitom. Tlmený hlas z reproduktora postupne oznamoval, na ktorú zo žien čaká pred východom vozidlo. stačilo len elegantne nastúpiť a svojho gavaliera za trpezlivé čakanie obdarovať svadobným balíčkom ukrývajúcim oriešky a cukrovinky, ktoré hostiteľka pripravila pre každú návštevníčku.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa nám v cudzine podarilo skutočne „usa-diť“. súviselo to s veľmi praktickým a večným budovaním vyhovujúceho miesta na bývanie – stavaním a vystielaním „hniezda“. Po určitej etape obvyklých provizórií bolo nutné vytvoriť si ho na správnom mieste, kde by boli saturované potreby všetkých členov rodiny. Takým sa neukázala ani honosná vila obklopená menšou záhradkou, na priestory ktorej sme si rýchlo zvykli a časom neposkytovala príležitosť nových objavov ani stretnutí s ľuďmi, lebo sa z nej jednoducho zriedkavo vychádzalo, ale prekrásnym životným priestorom sa pre nás stal jeden z malých domče-kov výletnej osady na pobreží stredozemného mora. konečne miesto, kde sme sa všetci cítili šťastní. stačilo vyjsť na balkón alebo zísť po zopár schodíkoch a už na nás dýchalo more, objímal vetrík, láskalo slniečko. Pohľad potešovala mimo suchých letných mesiacov zeleň s kvetmi a plá-vať, loviť ryby čí vylihovať v piesku sa dalo päť mesiacov v roku. Tenisové kurty boli k dispozícii stále. sloboda… iba mierne prispôsobovanie sa miestnym zvyklostiam. doslova vyslobodenie zo spútaných životných pomerov. všadeprítomné deti z ďalších rodín a ich rodičia (vyznávajúci zásadu „vaše deti – naše deti“), mnoho ľudských kontaktov. osada bola aj udržiavaná a pestovaná, devastácie prírody menšie ako inde, takže ten náš dôverné známy pocit estetického ochudobnenia – keď „oko nemá na čom s potešením spočinúť“ – výrazne ustúpil. Po troch rokoch života v tejto oblasti a odhalení tajomstva, ako žiť príjemne a zaujímavo hoci aj v odlišných prírodno-klimatických a spoločensko-kultúrnych podmien-kach (celkovo po dvanástich rokoch od môjho prvého vstupu na africkú pôdu) sme sa vrátili domov na slovensko, vtedy už so školopovinnými deťmi. Tu by som nakreslila deliacu čiaru, za ktorou sa začalo „obdobie veľkých detí v domácich podmienkach“.

návrat domov som dlhoročne túžobne očakávala. Z dnešného pohľadu sa mi na celom pobyte v oriente zdá najťažšie to, že som v tom čase nedo-kázala odhadnúť, kedy – a či sa vôbec – raz skončí. ako už je zrejmé z môjho doterajšieho náčrtu spomienok, stále som bola napojená neviditeľnou niťou na domov a všetko to, čo som tam poznala a zanechala. odo dňa, v ktorom


mi bolo dožičené vrátiť sa, však nebolo možné pretrhať nové nitky, ktoré ma spájali s „africkou pôdou“. vďaka aj za to. sú určite obohatením a zaiste robia môj dnešný pohľad na svet triezvejším.

Pri vnímaní novej domácej situácie som sa – najmä spočiatku – nedo-kázala ubrániť porovnávaniu. Tak sa mi napríklad pri prvých kontaktoch javili slovenské deti v porovnaní s deťmi, ktoré som poznala v Líbyi čí sýrii, umelo „hýčkané“. Pre ne sa dospelí usilovali vytvoriť detský svet s detskými pesničkami a knižkami, detským televíznym programom, detskou kozme-tikou i detským nábytkom v ich vlastnej detskej izbe, s veľkolepo farebnými a myseľ rozvíjajúcimi hračkami, detským jedálnym lístkom a bábkovým di-vadlom. ešte i spôsob hovoru dospelého s dieťaťom bol iný. obdivovala som tu otcov, ktorí sa trpezlivo, vysvetľujúco a láskavo zaoberali dieťaťom ako stredom svojho vesmíru. nenáhlili sa do práce, kde by sýtili potrebu vlastnej dôležitosti ponechajúc dieťaťu na zábavu to, čo si práve našlo v uličke pred domom. šťastné naše deti.

veľmi rýchlo som i ja pristala na možnosť napĺňať túžby a vychutnávať opäť všetky stránky naším spôsobom civilizovaného života. stále viac ako moje vlastné potreby mi ležali na srdci príležitosti na realizáciu nadania mojich detí. Tie som hodlala v plnej miere využívať. okrem školy, kde sa ne-používali fyzické tresty, netrvalo sa na memorovaní rozsiahlych textov, kde učebnice boli rozumne zostavené a pútavo ilustrované a kde si žiak osvojoval učivo už počas vyučovania, a nie tvrdou domácou prípravou, vrhali sme sa do množstva záujmových krúžkov. To, čo sa dovtedy žiadalo odo mňa, začali tu vykonávať iní ľudia, profesionálne fundovaní – učitelia, tréneri, výtvarní-ci, hudobníci. keďže o toto všetko – vrátane školských obedov a popolud-ňajšieho školského klubu – bolo zrazu zázračne postarané a ja som konečne nastúpila do práce, kde som sa mohla profesionálne venovať tomu, čo ma bavilo (dlho som si nevedela zvyknúť na myšlienku, že náš najstarší syn sa po vyučovaní vracia domov… do prázdneho bytu), zistila som s prekvapením, že s deťmi trávim len víkendy a zlomky dní v týždni. a i potom sme potrebo-vali chvíľku na výdych a zotavenie. Bolo toho na nás príliš mnoho – priveľa podnetov, ruchu. Pristihla som sa pri tom, ako vypínam rádio, odmietam isť do kina a tužím po tichu, zastavení. Takúto „samoreguláciu“ v príjme náporov zo strany vonkajšieho sveta menej úspešne zvládali samotné deti. Zdali sa mi v tomto prechodnom období rozrušenejšie a nepokojné, postup-ne si však vypracovali návyk na „bombardovanie“ informáciami, vstupmi a rušivými činiteľmi, až sa im stali potrebou. nepotešilo ma, keď sa mi syn jedného dna zveril, že ho v škole opustila zvedavosť a záujem o to, čo sa učia

128 eva nakhlé

nové. spomínal, akú radosť mu spôsobovali chvíle nového poznania, pod-statne skromnejšie dávkovaného v minulosti. nedá sa však poprieť, že hneď v prvých rokoch deti získavali na vzdelanosti a rozhľadenosti, i keď, opäť a opakovane, z hľadiska rodiny hlavne z vonkajších zdrojov. rodinnému životu stále viac konkuroval život v spoločenských ustanovizniach. Bol pre nás pomocou, ale aj výhovorkou, keď sme čas trávili oddelene. rozhodne ubúdalo zážitkov pokojnej súnáležitosti – napríklad vo večerných hodinách. akosi vyprchávalo čaro a strácalo sa tajomstvo vianoc. dovtedy sme tieto kresťanské sviatky v moslimskom svete prežívali veľmi intenzívne a doslova výlučne rodinne. všetko, čo s nimi súviselo, sme si od nálady až po drobné ozdoby na „vianočný stromček“ pripravili sami. Záplava svetiel a lákadiel hypermarketov mesiac i viac pred začiatkom sviatkov roztápala radostné očakávanie tajuplného večera. Útechu priniesol len skutočný, nie vatový sneh, ktorý prikryl strechy bratislavských domov hneď v prvý rok vianoc trávených doma.

keďže spoločenský rozmer sa presadzoval v našom žití čoraz viac, po-zornosť nás rodičov sa upriamovala na kvalitu prostredia, v ktorom sa po-hybovali deti. Priatelia našich detí sa vyznačovali ohľaduplným vzťahom k životnému prostrediu, estetickým cítením, poriadkumilovnosťou a vrúc-nym vzťahom k domácim zvieratám. inak však medzi sebou konkurenčne bojovali (kto má viac, kto vie viac, kto je lepší v športe, má lepšie známky…). nezištné, oddané priateľstvo bolo možné pozorovať ojedinele, ak vôbec.

Pomaly dospievajúce deti sa začali pohybovať v živote čoraz samostat-nejšie, a tým sa zvyšovali moje obavy o ich bezpečnosť. ako matke mi chý-bal bezpečný – aspoň obmedzený – priestor pre nich. s nostalgiou som si pripomínala ich posledné prázdniny v damasku, kde bez rizika mohli vychutnávať chlad letných nocí priamo v uliciach mesta. a tu som ich cestou z piatkového nočného koncertu kontrolovala každých desať minúť mobil-ným telefónom. v takých chvíľach by som uvítala možnosť spoločenského večera dospelých i dospievajúcich, ako to bolo bežné na tanečných zábavách – diskotékach pod holým nebom – v sýrii.

„v oriente vychovávaš deti pre seba, u nás pre spoločnosť,“ týmto spô-sobom sa náš známy pokúsil vystihnúť ciele a dôsledky výchovy dvoch od-lišných spoločenských kultúr. Je pravdou a mojou skúsenosťou, že naše deti opúšťajú – aspoň psychicky – rodinné hniezda oveľa skôr, definitívne a re-zolútne. sedemnásťročný chlapec v oriente trávi denne po škole prakticky všetok čas s rodinou. Môže pomáhať v pracovnej dielni otcovi, starostlivos-ťou o súrodencov matke, zabezpečovať nákupy potravín. aj v dospelosti ho


viažu silné citové putá k primárnej rodine s pohotovosťou pomôcť v pravej chvíli – ujať sa, živiť starnúcich rodičov alebo problematických súroden-cov. spolužitie niekoľkých generácií v jednej domácnosti je súčasťou života v arabskom svete. Zvlášť citlivo sa v rodinách zabezpečuje starostlivosť o jej prestarnutých členov – niekedy dokonca vo veku okolo sto rokov. nielenže je dobre organizovaná (s určitou pravidelnosťou sa na nej podieľajú strieda-vo viacerí mladší príslušníci rodiny), ale je chápaná ako umenie, na ktoré, ako i samotného starého človeka, sú jeho blízki hrdí. Tak prastará babička zostáva v centre diania – sedí čistučká, v šedinách krásna v obývacej izbe, kam prichádzajú návštevy (jednou z nich som bola i ja) a zapája sa spôso-bom, aký jej vysoký vek dovoľuje. Prejavuje sa jej úcta a obdiv.

Moje deti pookrejú rady v spoločnosti rovesníkov. Považujú to za svoje samozrejmé právo, ktorého sa pravidelne dožadujú. dožičíme im to. umož-nili sme im byť slobodnými, možno skôr, než úplne dozreli. neviem sa ubrá-niť myšlienke, že práve kvôli ich zraniteľnosti sme im ešte dlžní jedno. Pra-covať všetkými silami (spoločne) na tom, aby priestor, do ktorého vylietajú, bol aspoň základne bezpečný, aby riziká poranení, poškodení a zlomenín na tele i charaktere boli aspoň rozumné, a nie beznádejné vysoké.

otázky separácie a osamostatňovania sa detí začínajú byť v našej rodine čoraz aktuálnejšie. každý z nás si zrejme vyberie smer i spôsob odpútania jemu najprijateľnejší. Želala by som si, keby sa tempo nášho života zmiernilo a my sme sa dokázali nájsť ešte dlho po tom, ako sa rozídeme. som presved-čená, že potrebovať sa budeme, aj keď budeme už celkom starí a celkom dospelí. Pravdepodobne náš čaká ešte veľa prekvapení. vítam tento proces, nachádzam si i ja v ňom svoje výhody – napríklad zväčšujúci sa priestor pre svoju prácu, ktorej hlavnou náplňou je psychologická starostlivosť o ľu-dí v ťažkostiach a trápení. v hektike životného diania sú to chvíle stíšenia a koncentrácie – pre ľudí, ktorí ma vyhľadajú i pre mňa samotnú. venujem sa mládeži stredoškolského veku a ich rodičom. stretám sa s matkami na-šich čias a súčasných kultúrno-spoločenských podmienok. nevidím veľké rozdiely medzi svojou a ich skúsenosťou. napriek tomu, že sú to pracujúce ženy, leží im osud ich detí rovnako na srdci ako matkám orientu, a dovo-lím si odhadnúť, ako i našim mamám a starým mamám. obdivujem ich „plné nasadenie“ – energické zvládanie všetkých ich životných rol. elegan-tne vyzerajúce odbiehajú z pracovných zasadaní porozprávať sa so mnou o problémoch svojho dieťaťa. veľmi im na ňom záleží. sú bojovníčkami za jeho zdravý psychický vývin. sú schopné spraviť preň skutočne veľmi veľa. ony sú liečiteľkami jeho duše – znovu a znovu obnovujú vzájomnú blízkosť,

130 eva nakhlé

aj keď ono opakovane sklame alebo zlyháva. Po hodine – dvoch strávených v rozhovore odchádzajú odo mňa späť ku svojim pracovným povinnostiam a neskôr doma vhupnú do roly šikovnej gazdinky a chápajúcej manželky. viem, že dokonalé to byť nemôže a škrípe to raz tu, raz tam, u niektorej zo žien viac, u inej menej. no celkový obraz zostáva neporušený. Je ním matka schopná nekončiaceho sa obetovania vďaka sile lásky, ktorá ju spája s dieťaťom.

Dnes podvečer vychádzam pred dom rovno na piesočnatú pláž. Ubehlo len pár minút od západu slnka. Dominantou pútajúcou pohľad a po-zornosť je obloha. Priestranná, široká, veľkolepá, všetko objímajúca – vrátane oceľovo sivého, teraz výnimočne pokojného mora. Tichý šum jeho pokojných plytkých vĺn, inak ticho, atmosféra mieru, naplnenia, prijatia. Som oddanou čiastkou tejto mohutnej harmónie a krásy prí-rody, rešpektujúcou jej zákony a moc. Prenikajú mnou pocity zavŕše-nia, ukončenia – ako navôkol zhasínajúci deň.

V diaľke začínajú blikať svetielka veľkých lodí zakotvených v prístave. A hlbšie k pevnine opäť nanovo ožíva večerné mesto. Jeho ruch a ne-pokojne pulzujúce chvenie sa ma už netýka. Je minulosťou, v ktorej sme kedysi žili. Dnes pokojne hľadím tým smerom a spomínam bez túžby vrátiť sa späť, no s clivotou a pomyslením, že roky, ktoré mohli byť krajšie, sú preč.

Čoskoro sa vrátim domov, späť do vlasti.

131

jana nosková

materstvo prijímam ako dobrodružstvo a výzvu

MUDr. Janka Nosková, 42 rokov, detská lekárka; vydatá, manžel Pavol je masér; dcéra Veronika navštevuje 8. ročník Špeciálnej školy; žije v Ružomberku.

Po štúdiu na LFUK v Martine šesť rokov pracovala na detskom a novorodeneckom oddelení NsP v Ružomberku. Jeden rok strávila v USA na študijnom pobyte. Odvtedy pracuje ako detská lekárka prvého kontaktu, teda v pediatrickej ambulancii. Osem rokov prevádzkuje aj Detskú pohotovosť. Pravidelne cestuje do USA na kongresy a študijné pobyty.

O Veroniku sa starajú 8 rokov.

Pätnásť rokov spolupracuje s občianskym združením Život a Zdravie, ktoré sa zaobe-rá prevenciou civilizačných ochorení a propagáciou zdravého životného štýlu; desať rokov pôsobí ako jeho predsedníčka. Vedie tiež Klub Zdravia.

Dlhé roky sa venuje prevencii drogových závislostí u detí formou besied a rôznych dlhodobých aktivít, je členkou protidrogovej komisie pri mestskom zastupiteľstve. Spo-lupracuje s miestnym materským centrom a neziskovými organizáciami pomáhajúcimi náhradným rodinám.

Pôsobí aj v cirkvi Adventistov siedmeho dňa.

vždy som mala veľmi rada deti. napriek tomu, že som chcela byť učiteľ-kou, vyštudovala som medicínu.

už ako malá som sa starala o každé menšie dieťa v našej rodine a deti ma fascinovali. od svojej puberty som pracovala s deťmi. sama som chcela mať aspoň štyri vlastné. ale život to zariadil inak. vydávala som sa bližšie ku tridsiatke a pracovala som v tom čase ako detská lekárka na detskom a no-vorodeneckom oddelení malej nemocnice. Tehotenstvo neprišlo napriek lekárskej pomoci a brali sme to, že ešte príde samo, veď zdravotné problémy boli zanedbateľné, a tak sme to nechali v Božích rukách. rok po svadbe som na celý rok odišla do usa, čo zmenilo môj pohľad na svet i svetonázor, naučila som sa byť bližšie k Bohu. Po návrate na slovensko som sa vrátila k práci v detskej ambulancii, ktorá ma napĺňala, okrem toho som robila aj prednášky pre deti a dospelých o zdravom životnom štýle a prevencii. vždy

132 Jana nosková

som bola skôr aktívny než rodinný typ. Mamičky som vnímala ako dôležité osoby, ktoré by mali sprevádzať svoje deti životom podľa výroku: „deti sú bytosti zverené rodičom na určitú dobu...“ vnímala som aj to, že matky svoje deti zvládajú, ale aj nezvládajú, a o sebe som si myslela, že budem dobrou mamou. veľa som o deťoch prečítala, aj o výchove, a hodne som sa pri svojej práci mamičkám snažila i radiť. aké náročné je niekedy vychovávať deti som pochopila, až keď som sa sama stala matkou.

neskôr som si uvedomila aj to, že materstvo môže byť dokonca frustru-júce, ak dieťa na matku nereaguje spôsobom, aký ona očakáva. starať sa o dieťa, ktoré vám prirodzene prejavuje radosť a vďačnosť za to, čo preň ro-bíte, je krásne, i keď často namáhavé. Pomáhať uplakanému, vzdorujúcemu či rozhnevanému, ukričanému, nespolupracujúcemu tvorovi je frustrujúce, i keď sú pohnútky rodičov či opatrovateľov len pozitívne. Podobné pocity často prežívajú matky chronicky chorých detí alebo náhradné matky detí so zložitou minulosťou. Je pre mňa dodnes záhadou, ako sedemročné men-tálne postihnuté dieťa, ktoré nerozumie svetu okolo seba, dokáže povedať náhradnej matke v hneve: „a ty nie si moja mama... a moja mama by mi zaviazala šnúrky... a ja ujdem k mame, ak mi to nedovolíš...“, a naozaj tým svoju náhradnú mamu trápiť.

Moja skúsenosť s materstvom sa začala po návrate z usa. opäť som začala pracovať v detskej ambulancii na vidieckom obvode. onedlho sa do môjho obvodu vrátilo dieťatko, ktorého starostlivosť starí rodičia z otcovej strany nezvládali. o dievčatko, ktoré bolo samo ťažšie zvládnuteľné, sa po-dujala opäť starať jeho matka, ktorá sa sama liečila na vážne psychiatrické ochorenie. Malú som poznala z detského oddelenia, kam som chodila do služieb. Bola často hospitalizovaná, komunikovala veľmi málo, kývala sa alebo robila čudné veci – namiesto obzerania predmetov ich ovoniavala, na-miesto hrania sa s hračkami nimi kývala. dieťa bolo rizikové, mamina bola riziková, tak som v rámci zvýšenej starostlivosti navštevovala rodinu častej-šie. u mamičky sa dievčatko začalo meniť, začalo trochu rozprávať, naučilo sa prvé básničky. opakovane sa však stávalo, že matka musela do nemocni-ce a malú umiestnili do sos (stanice opatrovateľskej služby). a tu sa opäť zmenila na nezvládnuteľnú, nekomunikujúcu divošku, dlaňou im rozbila okno, dodnes má na ruke jazvu. Pamätám sa, ako som ju bola prvýkrát navštíviť. v peknej a veľkej herni sa hrali deti a ona stála v kúte a kývala sa z boka nabok. opatrovateľka mi povedala, že sa kýva stále rovnako a len na silný hluk zmení smer hojdania. k deťom aj vychovávateľom býva agresívna. nekomunikuje. Bolo zaujímavé, že na mňa reagovala inak: prestala kričať

133Materstvo prij ímam ako dobrodružstvo a výzvu

a plakať, podávali sme si „kuželky“ a so mnou sa hrala. všetci boli prekvape-ní, že vie hovoriť. drobné dievčatko som zobrala na vianoce k nám na celý týždeň. v jej odmietavom správaní som cítila vzburu proti svetu, ktorý jej odopieral základnú potrebu. vtedy som ešte nemala ujasnené, čo to je, dnes už to viem – potrebovala pokojný a láskavý domov. stabilita bola v jej živote to posledné, čo zažila, veď už mesiac po narodení sa ocitla v nemocnici a od-tiaľ ju umiestnili priamo do dojčenského ústavu. Po deviatich mesiacoch sa vrátila k stabilizovanej matke, ale neprestali sa striedať jej i matkine pobyty v nemocnici, v sos a u rodičov otca.

naše osudy sa spojili počas tých vianoc. Malá bola neustále v pohybe, v úžase stíchla iba pri stromčeku, mali sme vtedy krásnu striebornú jedličku ozdobenú klasickými pestrými sklenenými guľami. Tíško sedela v obývač-ke a s presnosťou Forresta Gumpa ťukala do farebnej gule prostredníkom pravej ruky. neuveriteľne presne a vytrvalo.

Po tomto týždni som pochopila, že svet je k tejto malej osôbke neko-nečne krutý. sčasti mi došlo, že potrebuje jedno stabilné miesto a jedného stabilného človeka. s Božou pomocou som jej hľadala nový domov a náh-radných rodičov, modlila sa za ňu, až nakoniec Boh obmäkčil moje vlastné srdce. rozhodnúť sa, aby zostala u nás, nebolo ľahké, pretože všetky faktory boli proti: práve sme dostali možnosť pracovať v zahraničí, širšia rodina nezdieľala moju nádej na zlepšenie jej stavu, dokonca ani psychologička pri príprave na náhradnú starostlivosť nás s manželom neodporučila, bála sa, že nám to rozbije manželstvo...

vzťahy v širšej rodine, s ktorou sme bývali, neboli vôbec ideálne. a tak mi oporou bola dennodenná modlitba a priatelia z cirkevného zboru, kde malé ukričané drobča bolo skúškou ich kresťanskej tolerancie. Možno si poviete, že to bol trochu nezvyčajný spôsob, ako začať materstvo. áno, vynechala som tehotenstvo, ktoré je pre mamky zvyčajne krásne obdobie. hoci mala veronika už skoro šesť rokov, na začiatku si vyžadovala presne toľko pozor-nosti ako bábätko. oficiálnu cestu do našej rodiny aj tak nemala ľahkú. Zo začiatku bola u nás v podstate „nelegálne“. Takéto deti to nikdy nemajú ľahké. ak dospelí nie sú ochotní občas aj riskovať „neštandardné riešenie“, nenájdu v rámci platnej legislatívy optimálne riešenie. Po vianociach sa malá vrátila do sos, a potom domov k mame. keď matka opäť na jeseň dekompenzovala a umiestnili ju na uzavreté oddelenie psychiatrického od-delenia, prehovorila som dedka, aby nechal veroniku u nás. aj starostlivosť bola bábätkovská, lebo v noci sme sa každé tri hodiny budili, niekedy na cikanie, niekedy kvôli plaču. Môjho manžela v tom čase jej plač rušil, tak

134 Jana nosková

som vstávala pri prvom náznaku nepokoja a tíšila som ju. neskôr som sa do-zvedela, aké dôležité bolo okamžité tíšenie pre vybudovanie pevnej citovej väzby a dôvery dieťaťa k dospelým. učili sme sa všetko odznova. Zaspávať pokojne, piť pravidelne, nepocikať sa, malý aj veľký úsmev. Pamätám sa, ako som často plakala od bezmocnosti, lebo som jej nedokázala v tej chvíli pomôcť a utíšiť ju. Pri prvých úspechoch sme sa tešili, ale boli niekedy také malé, že som ich videla len ja a rodina mi príliš neverila, že naozaj sú. vero-nika u nás zostala tri mesiace. Ja som potom odišla do usa na trojmesačnú stáž o zdravom životnom štýle a verča sa vrátila k mame.

Život bežal ďalej. Po mojom návrate z usa malá bola u mamy ešte nie-koľko mesiacov, a potom prišla opäť k nám, pretože stav matky sa natoľko zhoršil, že na psychiatrickom oddelení strávila celý rok. Boli sme prekvapení, že to, čo sme prvý raz zlepšili po troch mesiacoch, nedokázali sme nacvičiť ani za pol roka. Pomočovanie, zaspávanie, spoluprácu... vtedy som pochopila, ako sa v praxi prejavuje to, že si malú posúvame, ako nám dospelým práve vyhovuje. ak som pre ňu chcela zabezpečiť stále prostredie, musela som riešiť otázku, či mám právo „vziať dcéru matke“, ako sa to zvonku javilo. všetci (aj úradníčky na sociálnom úrade) sme sa báli, že by sa tým matkin stav zhoršil. dlho som nad tým premýšľala. uvedomila som si, že matka si už svoje „preži-la“, ale dieťa má celý život pred sebou. ak ju necháme teraz v prostredí, ktoré jej nepomôže dobehnúť zameškané, bude trpieť celoživotnými následkami. Čas nakoniec ukázal, že matke sa uľavilo, keď už nemusela byť zodpovedná za malú a doteraz sa cíti byť jej mamou, lebo sa pravidelne navštevujeme. Malej, dnes už veľkej slečne sme pomohli pochopiť, aké sú reálne očaká-vania od ťažko chorého člena rodiny. „vďaka Bohu“ máme v našej rodine ďalšieho člena s podobným ochorením, a preto im obom lepšie rozumieme. oficiálne nám bola veronika „prisúdená“ až po niekoľkých rokoch. Často som uvažovala, aký je Boh v starostlivosti o deti láskavý. aj keď sú deti choré či postihnuté, pošle im do cesty ľudí s potrebnými vedomosťami a trpezlivos-ťou. ako kresťanka v tomto vidím Božiu spravodlivosť: dieťa so špeciálnymi potrebami dostalo rodičov so špeciálnymi schopnosťami. nechcem tým po-vedať, že som bola dokonalá, od toho mám veľmi ďaleko. všetci máme dobré vlastnosti i tie, o ktorých neradi hovoríme. neberte to ako vychvaľovanie, skôr ako obdiv Božej starostlivosti o najmenších a najkrehkejších. Medzitým sme prežili sťahovanie, manžel sa snažil zachrániť naše manželstvo, dostala som k narodeninám 35 ruží, ktoré dávali nádej. Prvá večera, pri ktorej sme sa cítili ako rodina. Pomoc a podpora zo strany susedov.

s vďačnosťou spomínam na občianske združenie návrat, ktoré mi bolo radcom a oporou. Je úžasné, ako „superobčania“, ktorí prežili a zvládli rov-


naké problémy, dokážu efektívne pomáhať ďalším. veľmi na mňa zapôso-bilo školenie a terapia citovej väzby, ktoré otvorilo predo mnou celú oblasť neprebádanej detskej a vzťahovej psychiky (hoci psychológia bola mojou „najľahšou skúškou“ na medicíne, bola veľmi teoretická.) Z hľadiska vzťa-hov som začala vnímať vlastnú nedokonalosť a neschopnosť pomôcť dieťaťu v tom, čo ja sama nezvládam. rodičovstvo je proces. rodič musí riešiť to, na čo možno sám nie je pripravený a súčasne sám dozrieva, ale musí sa aj správať ako rodič. Je to náročné hľadanie. najprv sa mi podarilo zvládnuť vlastný hnev, ktorý sa aktivizoval spolu s veronikiným vzdorom a hnevom. Zvládali sme to postupne. spočiatku som pozorovala sama na sebe, ako ma hnev nadriadených paralyzuje, nedokážem sa brániť ani ak som v práve. hnev menších rozhneval aj mňa. Toto mi pomohlo si uvedomiť, že so mnou niečo nie je v poriadku. ak som mala doma dieťa nahnevané na celý svet a jeho hnev spúšťal akýkoľvek podnet, bola som nútená so svojím hnevom niečo urobiť. Tvár vystrašeného a zúfalého dieťaťa mi pomohla uvedomiť si, ako môj hnev („na ktorý som mala právo“) ubližoval. dospelý by mal zvlád-nuť hnev ako prvý, má viac skúseností ako dieťa. až keď dospelý pochopí, že musí reagovať ináč, umožní deťom, aby sa posunuli vpred. Pamätám sa, ako asi po dvoch rokoch starostlivosti o nášho trucujúceho anjela som si uvedomila ďalšiu dôležitú odlišnosť. Cestou domov po schodoch na štvrté poschodie som sa dostala do bodu, že ja môjmu dieťaťu vôbec nerozumiem. všetko, čo som si pamätala, že fungovalo u mňa alebo iných detí, u veroniky nezaberalo. Pochopila som, že ak chceme postupovať, musím sa opäť zme-niť ja. Moje okolie nechápalo, prečo reagujem ako reagujem, ale ja som sa riadila podľa reakcií dieťaťa a nevedela som to vtedy často vysvetliť prečo. To, že ma moja veronika naučila zvládnuť hnev i mnohé ďalšie veci, mi pomohlo v práci a v iných medziľudských vzťahoch.

Citovú väzbu matky a dieťaťa ovplyvňuje aj vzťah medzi rodičmi. Matka bez partnera má menej času a energie, aby si budovala zdravý vzťah k svojim deťom. dôležitú úlohu hrá i to, či je otec dieťaťa hrdý na manželku a či si o nej myslí, že je dobrá matka. Zlý vzťah medzi rodičmi zhoršuje viac vzťah dieťaťa k otcovi než k matke. Tak to bolo na začiatku aj u nás. Manžel si na-šiel vzťah k veronike neskôr, čo bolo pochopiteľné, vtedy sa malá správala dôverne k hociktorému mužovi, ktorý bol na ňu milý. deti z domova takto bežne reagujú na cudzích ľudí a mňa to trápilo. Po diskusii s manželom na túto tému zmenil svoj prístup a s veronikou má teraz výborný vzťah. od-razilo sa to v škole, kde rómske spolužiačky nerozumejú, prečo také pekné dievča ako veronika nemala ešte v siedmej triede „frajera“, stačí jej dobrý vzťah s tatinom.

136 Jana nosková

depresia matky neumožňuje dieťaťu získavať pozitívnu spätnú väzbu, a tým sa aj citová väzba oslabuje. Príčin depresie je mnoho: problémy v ro-dine, v práci, vo finančnej oblasti. aj ja som práve v období príchodu ve-roniky prežívala depresiu kvôli vzťahom v práci. Práve starostlivosť o malú ma nútila nezameriavať sa na vlastné problémy, takže tento môj problém netrval dlho. Je zaujímavé, že štúdie ukázali, že viac problémov mali deti matiek trpiacich depresiou ako inými psychiatrickými ochoreniami a zistil sa u nich aj nevýhodnejší typ citovej väzby. od citovej väzby matky a dieťaťa sa odvíja aj jeho inteligencia, schopnosť učiť sa v škole, ale hlavne morálne vlastnosti, ktoré dozrievajú až v období puberty. Poznáme štyri typy citovej väzby: pevnú, vyhýbavú (ktorú som si diagnostikovala ja sama), ambivalent-nú – protichodnú a chaotickú. To som sa dozvedela prvýkrát na seminári, ktorý bol organizovaný neziskovkou. absolvovali sme jednoduché aktivity, ktoré mali neuveriteľný efekt. Po návrate domov som nemohla chodiť do služieb, lebo som veronike veľmi chýbala. a čo bolo najdôležitejšie? To, čo sa jej predtým nechcelo alebo to bolo pre ňu ťažké, bola kvôli mne a nášmu vzťahu ochotná skúsiť.

kvôli ochoreniu biologickej matky som mala o našu malú strach, preto-že viaceré štúdie ukázali, že silu zdedených génov nedokáže často ovplyv-niť ani zmena prostredia a dobrá rodinná výchova. s úzkosťou v duši som pozorovala komické situácie, keď naše drobča pochodovalo za fajčiarom a vychutnávalo si vôňu dymu. niet sa čo čudovať, utešovala som sa, veď jej to pripomína domov, obidvaja biologickí rodičia sú silní fajčiari... Či to dokážem zmeniť, som si nebola istá. Preto som veľa študovala a hľadala. vďaka veronike som si pripravila veľa zaujímavých prednášok a prezentácií o vývoji detského mozgu. k čomu som nakoniec dospela a čo si väčšina ro-dičov neuvedomuje bolo, že výchova detí beží podľa zdedených rodinných pravidiel, rodičia opakujú pri svojich potomkoch reakcie a vety, ktoré zažili doma. väčšina mladých rodičov sa teší na svoje bábätko, hľadá čo najviac in-formácií, ako byť čo najlepšími rodičmi, ale bez praktického nácviku rodin-né tradície nezmeníme. To, čo sme ako deti mnohokrát počuli od svojich rodičov, v určitých situáciách opakujeme my sami bez zmeny. veľmi pekne to vystihla jedna mamička: hovorím svojim deťom, že si nič nevážia, hoci majú všetko, a my sme nič nemali... Táto matka mi vysvetlila, že to platilo pre jej vlastných rodičov, ktorí boli chudobní a im túto vetu opakovali, ale práve preto sa jej spolu so súrodencami snažili dať všetko, aby netrpeli nú-dzou. Takto matka neuvedomene používa vetu svojich rodičov ako výčitku pre vlastné deti, hoci nebola celkom pravdivá... spôsob výchovy sa prená-ša z predchádzajúcej generácie buď rovnako – „replikatívny skript“, alebo


opravujú, čo ich rodičia robili inak – „korektívny skript“. Bolo by ideálne, keby sme boli schopní opraviť chyby našich rodičov a neprenášali ich do nasledujúcej generácie.

vďaka svojej práci som bola svedkom toho, ako vyrástla jedna celá ge-nerácia. Bábätká milé, usmievavé sa zmenili na samostatné a tvrdohlavé osôbky, ktoré na každú otázku záporne krútili hlavičkou: nie, nie, nie. niet sa čo diviť, lebo v období jedného až troch rokov je práve toto slovíčko, ktoré z úst dospelých počujú najčastejšie: nechaj to, nerob to, nechoď tam... Život-ná skúsenosť ich učí, že čokoľvek urobia, čokoľvek chcú, nič im akoby nie je dovolené, a tak sa naučia nepýtať si dovolenie a urobia si, ako samy chcú. v tomto období je najdôležitejšia úloha matky pri vytváraní empatie. ak na dieťatko iba kričíme a ukážeme mu len nahnevanú tvár, nevysvetlíme, aké pocity sa skrývajú za naším hnevom: strach, že si ublíži, bolesť že trpí, tak sa ich dieťa nenaučí vnímať. v období troch rôčkov mnohé deti dokážu krásne spolupracovať, niektoré ešte nezvládajú stres. rodičia sú bytosti, ktoré by deťom mali pomôcť stres zvládať, a nie im ho pridávať. ako sa hovorí: ne-prekročíš svoj tieň, a tak aj my fungujeme v rámci našej kultúry a rodinných zvyklostí. dospelí na slovensku akoby samozrejme očakávajú, že deti vedia, čo cítia a automaticky svoje pocity zvládnu; často vyčítajú deťom to, čo ešte nie sú schopné spracovať. Matky nie vždy efektívne pomáhajú deťom po-menovať pocity a zvládnuť ich. Pocity sú často akoby ukryté za hnev. a keď je skrytý pocit opäť aktivovaný, aj dospelý človek ho prejaví ako hnev. To, čo sme prežili v detstve, nás ovplyvňuje ako dospelých.

áno, výchova je o vetách, ktoré deťom hovoríme, ktoré si ony pamätajú celý život a podľa nich hodnotia samy seba. deti ešte nemajú schopnosť určiť vlastnú hodnotu, ale podľa toho, čo o nich hovoríme hlavne iným dospelým v ich prítomnosti, hodnotia samy seba a pamätajú si takéto vety po celý ži-vot. Prvú zásadu som naozaj citlivo dodržiavala, bola som veľmi opatrná na to, čo veronike hovorím. s druhou zásadou som mala väčší problém. Ďalej sú dôležité aj skutky, či rešpektujeme a rozumieme potrebám detí a sme ochotní ich naplniť. Či nám stoja za to, aby sme ich pokarhali a nedovolili im robiť to, čo im ublíži. samozrejme, pri výchove hrajú úlohu aj ďalšie fak-tory, jedným z nich je porovnávanie. Porovnávame súrodencov, poslušnejší je lepší, rýchlejší je lepší, samostatnejší je lepší. ako sa cíti ten „horší“? ak sa rodič snaží motivovať dieťa tým, že vyzdvihuje súrodenca, väčšinou ich stavia proti sebe. Tí „horší“ to neskôr „lepším, poslušnejším“ vrátia. Pritom nie sme všetci rovnakí, a to je dobre. Máme silné a slabšie stránky. Problé-mom je, že v našej kultúre je zabehaný návyk, že rodičia sa nezameriavajú

138 Jana nosková

na upevňovanie pozitívnych vlastností, ale snažia sa odstrániť negatívne. smola je v tom, že to, na čo sa sústredíme, to sa upevňuje viacej – ak deti často kritizujeme, uberáme z ich sebahodnoty.

Podobne funguje aj školský systém. Je hodnotenie dobré či zlé? Po ur-čitej dobe sú žiaci rozdelení na šikovných a „hlúpych“ podľa toho, čo sa vedia naučiť a ako píšu testy. Podľa najnovších výskumov existuje nie menej ako šesť druhov inteligencie: matematická, rečová, vzťahová, zemepisná, umelecká, hudobná, prírodná. Toto zistili na veteránoch, ktorí prežili vojnu s úrazom mozgu. Cez rozvíjanie toho druhu inteligencie, ktorý zostal u ve-teránov funkčný, sa podarilo obnoviť mnohé zničené schopnosti. Čo tým chcem povedať? Bariéra medzi dobrými a horšími študentmi zostáva ešte desaťročia po opustení školských lavíc, hoci horší študenti bývajú niekedy v praktickom živote úspešnejší. v duchu týchto vedomostí som sa zmierila s tým, že „dcérka lekárky“ chodí do špeciálnej školy, čo vyvolávalo nadšenie u niektorých ďalších rodičov...

výhoda špeciálnej školy je v individuálnom prístupe nielen pedagógov dopoludnia, ale aj pracovníkov školskej družiny v popoludňajších hodi-nách. naša veronika prvé tri mesiace ani nedokázala sedieť v školskej la-vici – skrývala sa za závesom. vďaka integrovanému prístupu pani učiteľky a družinárky sa postupne začlenila do kolektívu a začali sme sa učiť. Pa-mätám sa, ako sme sa vracali autom z prednášky v susednom meste a ja som ju skúšala celou cestou tri príklady. 1 + 1, 1 + 2 a 2 + 1. vždy som sa spýtala, ako keby to bola nová a neznáma otázka: veronika a koľko je 1 + 1? a koľko je 2 + 1? a tak stále dookola a ona rátala a rátala na prštekoch vždy odznova. vtedy som pochopila, že je to pre ňu veľká nevýhoda, lebo vy-riešený príklad si nepamätala a začínala vždy odznova. Pri učení doma sme využívali všetky zmysly, rátali sme s ohmatávaním, spievaním, na kartónoch, v prírode... nervové bunky v mozgu detí vytvárajú nové prepojenia, ako na stromoch rastú vetvičky. Čím viacej vetvičiek a prepojení, tým šikovnejšie dieťa. a naše dievčatko malo málo vetvičiek, veľmi málo.

Tak sme sa zamerali na mimoškolskú činnosť, i keď kvôli nepredvída-teľnému správaniu to spočiatku nebolo ľahké. vo štvrtej triede sa veronika veľmi zlepšila v prospechu, a tak sme začali hľadať inú školu a inú triedu s rýchlejšími deťmi. napriek skepticizmu a odhováraniu našej výbornej pani riaditeľky veronika pokračovala v piatom ročníku v špeciálnej triede na bež-nej Zš. napriek fantastickej triednej učiteľke, malému počtu žiakov to bola nová skúsenosť, hoci nie ľahká. veroniku neprijal kolektív, ale je pravda, že vtedy ešte vzťahom nerozumela a nedokázala si udržať priateľstvo. Bežní


pedagógovia to s ňou veľmi nevedeli, česť výnimkám. v šiestom ročníku sme mali šťastie na výbornú osobnú asistentku, ktorá bola obrovskou pomocou. náš najväčší problém bol, že si nepamätala, aké mali úlohy. Zaviedli sme slovník a doma som čítala zápisy typu: z matematiky násobilka, veľké pís-meno a nový riadok slovenčina diktát. slovník niekoľkokrát stratila, zaviedli sme diktafón. Bolo to zábavné, keď som si posielala s triedou odkazy, ale ako to zvyčajne býva, zanedlho diktafón fungoval ako nahrávač pre celú triedu pre zábavu a na úlohy nebolo miesto na páske. Zistili sme aj to, že družina v základnej škole plnila úlohu postráženia a zabavenia detí, telesná výchova bolo miesto, kde sa deti báli chodiť a hoci bola veronika po športo-vej stránke najšikovnejšia, pani učiteľka to nedokázala využiť. nepomohlo ani prípravné stretnutie s pedagógmi na začiatku školského roka. Po dvoch rokoch špeciálnu triedu v Zš zrušili, veronika sa vrátila do špeciálnej školy, a začala si budovať priateľstvá, stala sa z nej samostatná žiačka s bohato roz-vinutou mimoškolskou činnosťou. Chodí na hudobnú, kde s pani učiteľkou preberajú podľa veronikinej nálady klavír, flautu alebo spev. som vďačná Bohu za to, že máme vynikajúce učiteľky. nikdy som nedúfala, že veroni-ka bude schopná sa naučiť po anglicky, i keď som ju k tomu viedla. Teraz máme vynikajúcu angličtinárku, ktorá na veronike testuje všetky netradič-né spôsoby výučby a veronika ju miluje. sama zvláda aj tanečnú, výtvarnú i dramatický krúžok. Má tiež nádherný vzťah k Bohu.

všetko má svoj vývoj a aj taká citlivá oblasť pre rodičov, ako ich deti vola-jú, mala u nás viaceré stupne. najprv veroniku v materskej škole učili, že po ňu príde teta doktorka. keďže som ju nechcela viac domotať, nechala som, aby používala toto oslovenie, až kým mi jeden známy s humorom nepove-dal, že aj on by chcel, aby ho doma oslovovali s titulom (bol inžinier). Tak sme veroniku začali učiť, že ja som teta Janka a manžel je ujo Paľo. väčšina ľudí, keď hovorili s veronikou o nás, pomenovali nás ako mamu a otca. Tak som vycítila veronikinu túžbu, aby aj ona nás mala ako mamu a otca. Tro-chu ma v tom brzdila otázka, ako by sa cítila veronikina biologická mama, ktorú sme pravidelne navštevovali. veronika nám sama darovala na jedny vianoce pomenovanie otec a mama ako darček pod stromček. Bolo však ťažké zmeniť zabehaný návyk, a tak sama od toho po mesiaci mýlenia sa upustila. Museli sme jej pomôcť, a tak sme všetci drepovali, ak sme sa po-mýlili (aj pre nás bolo ťažké nemenovať partnera ako uja či tetu).

vo svojom živote často prosím o duchovnú pomoc, silu a pokoj. verím, že problémy, ktoré riešim aj s veronikou, už predo mnou niekto vyriešil, vedomosti sú objavené, vie sa, ako na to, len treba hľadať. rodina na mňa

140 Jana nosková

pozerá ako na špecialistku na beznádejné projekty. uvedomujem si, že môj neštandardný pohľad na veci prináša niekedy nedorozumenia, dôležitá je vytrvalosť a viera. Materstvo prijímam ako dobrodružstvo a výzvu. každý človek žije príbeh vo svojom srdci, skrytý príbeh vášní a snov, strachu a naj-hlbších zranení. Je to tajomstvo srdca. skutočný príbeh každého človeka na tomto svete nie je jeho život, ale cesta srdca.

na začiatku písania som si kládla otázku, či môže človek, ktorý nie je schopný rozprávať o svojich pocitoch, písať esej? viem opísať udalosti, kto-ré sa stali, ale čo som vtedy cítila, je mi akosi vzdialené alebo je tam niečo odsunuté a neviem to pomenovať. v hĺbke svojej duše sa stále necítim ako matka. Moje úžasné dieťa ma učí, aké krásne je ňou byť. Matka musí riešiť veci, na ktoré nie je pripravená a ako rodič súčasne dozrieva. správať sa ako rodič, byť vzorom pre deti, a pritom bojovať so sebou. nebáť sa prezradiť tajomstvo svojho srdca svojim deťom. Tajomstvo rodiča som objavila v tom, že ak chceme zmeniť svoje deti, musíme začať pracovať najprv na sebe. keď sa zmeníme, deti sa nám prispôsobia.

veronika je teraz šťastné milé dievča v puberte. snaží sa byť humorná a všeličo už dokáže. ešte mnohým veciam nerozumie, ale stále sa posúva dopredu, a to je najdôležitejšie. užijeme si s ňou veľa komických situácií ako naposledy, keď sme cestovali rýchlikom. väčšinou cestujeme autom, takže na vlaky nie sme príliš zvyknutí. už sme boli blízko stanice, kde bolo treba vystupovať (cestovali sme z ružomberka do Trenčína), a ja som sa snažila dokončiť prednášku. Poprosila som veroniku, aby zistila, na ktorej stanici práve stojíme. veronika mi najprv oznámila, že je to horní Lideč. vedela som, že číta smerovú tabuľu, tak som ju povzbudila, aby pohľadala lepšie. keď prečítala, že stanica sa volá výČaP, tak ma naozaj dostala. až na tretí-krát zistila, že sme v Púchove. nášmu spolucestujúcemu mykali kútiky úst, ale nebol si istý, či iba nežartujeme. a tak si spolu veselo žijeme...

Project name:

“We Perceive the World Differently, Which Is Why We Can Achieve More Together: Mother Centers and Promoting Equal Opportunities on the Labour Market”

The eQuaL association initiative project no. 76 /04-i/33-4.1 is financed by the european social Fund.

implementation of the veneta project led to forming a development part-nership comprising the

following institutions:

• union of Mother Centers (www.materskecentra.sk)

• institute for Public affairs (www.ivo.sk)

• academy of education (www.aveducation.sk)

MOTHERS THEMSELVES

research study

143

syNopsis

introduction

This publication emerged from a project called We Perceive the World Differently, Which Is Why We Can Achieve More Together: Mother Centers and Promoting Equal Opportunities on the Labour Market. This project was carried out by the institute for Public affairs, the union of Mother Centers, and the academy of education, within the framework of the eQuaL association initiative, which was financed by the european social Fund. The project bore the working title veneTa, and took place from March 2005 to Feb-ruary 2008. veneta is part of an international project called Women from Chance to Reality (www.womaninchange.org).

The publication presents the following in the form of sociological stud-ies and essays:

• The results of qualitative research carried out by the institute for Pub-lic affairs from 2006 – 2007 in the form of semi structured interviews with 31 mothers of minor children on the theme of family and work in their lives (we repeated the interviews with 11 respondents a year later to track the changes they were willing to make in their working lives);

• The results of monitoring of two magazines (Slovenka and Život from 2005 and 2006) in order to map how they presented the image of mot-hers;

• Biographies of motherhood as written by three women – a manager, a psychologist and a doctor – who present different generational views based on their cultural, professional, family and value backgrounds.

The publication seeks to answer the following research questions: how do modern mothers of minor children in slovakia balance their family and working lives? do they have choices? do they live in harmony with them-selves?

The publication offers reflections on current female experiences of mot-herhood. it depicts a rich variety of life situations, experiences and mater-nal solutions as they are presented by mothers themselves, by the media, and by social science professionals. The mothers in this publication are of

144 SYNOPSIS

various ages and educational backgrounds, from differing professions and value orientations, and live in towns and cities across slovakia and even be-yond the country’s borders. The publication sensitively presents mothers in the micro- and macro-environments in which they have found their place or are fighting for one. it discusses the life challenges and the dilemmas that mothers face in a society marked by continuing gender differences in terms of care for minor children and families, employment and compensation, and participation in public life.

balancinG work and family – the experiences of workinG mothers with minor children

Public opinion in Slovakia is conservative when it comes to care for minor chil-dren. Personal care of the child is seen foremost as the mother’s responsibility, while the father is expected primarily to fulfill his ‘provider’ duties. The idea of fathers who care for children full-time tends to be rejected. So when and where do mothers get a chance to start working again or focus on their careers? What opportunities and barriers do the mothers of minor children face in returning to work? Public opinion recognizes the discrimination they face on the job market (e.g. in getting hired, professional growth, promotion, compensation, etc.). Qualitative sociological research identifies the possi-bilities and difficulties of balancing family and work for mothers with minor children – on the one hand it notes the growing diversity of family models (and therefore the increasing possibility of choice for women), while on the other it highlights the enduring barriers and difficulties that mothers with minor children face in Slovakia.

research context

achieving a balance between work and family is a relatively new topic of research and politics in slovakia. nevertheless, in the daily lives of mothers, this topic is part of their search for a solution to childcare, and for ‘freedom’ as mothers to achieve fulfillment at work or elsewhere.

Models of caring for children younger than three have become more diverse over the past 18 years. Besides the enduring ‘majority’ model, in

145SYNOPSIS

which the mother tends to remain at home with the child (and therefore not to seek or hold paid employment), there is also the possibility for the father to go on paternity leave to care for the child. another widespread model has the grandparents looking after the child. There are also cases in which children under three years of age are entrusted to a paid caregiver or are placed with families which have children of the same or similar age (also for a financial consideration). The point at which this issue is addressed in the lives of children and their mothers varies from case to case, because each child has its own individual sensitivity and level of dependence on its mother, while some women feel the need to achieve something beyond motherhood early on, and others may never feel it.

individual decisions by mothers to return to work can be heavily influen-ced by the family or the exceptional circumstances in which a woman lives. There are a lot of factors to be evaluated. in our research, instead of looking at pre-selected external factors, we focused on the individual context of decisions on work both during and after the full normal maternity leave.

in the context of the political, economic and social changes after 1989 in eastern europe, this is clearly a new phenomenon that deserves sociolo-gical study. Conditions on the labor market changed rapidly for both men and women, while huge changes were seen in the demographic behavior of the population, as well as in other areas affecting individual decisions by mothers. all of this had an impact on family life and family models. old ste-reotypes were overthrown as mothers looked for new answers as to how or even whether to enter the job market during or after their maternity leave. over the last decade, Czech and slovak researchers have tried to map this issue, mostly by studying changes in the family.

slovakia has witnessed several changes in the area of social and family policy in response to various social changes (e.g. changes in the level of the parental or maternity state contribution, changes in the conditions of payment – one positive change was to allow people to draw a parental con-tribution and to be employed at the same time). The problem with these partial changes has been that they lack a guiding concept, and tend to be short-term solutions.

The labor market has reacted to change more slowly. The reasons for this vary: even though there have been a number of major legislative chan-ges, such as in the area of labor flexibility (positive for mothers), employers currently are not ‘under pressure’ to re-hire or ‘hold on to’ mothers on maternity leave. one reason for this is that there is a lot of available labor

146 SYNOPSIS

on the employment market – in other words, it makes more sense to invest in new employees than to invest in stabilizing the existing workforce, inclu-ding mothers on leave. The problem of employment for mothers is closely connected with the issue of gender segregation (and gender stereotypes) on the labor market. We are seeing stagnation and even a deepening of inequality in this area.

maternity throuGh the lens of Qualitative research

Within the framework of qualitative research, 31 mothers of minor chil-dren (i.e. to 12 years of age) were put through in-depth interviews. Two-thirds of these mothers (20 women) had jobs at the time these interviews were conducted, and a third were caring for their children on maternity leave (11 women).1 The following text focuses exclusively on the working mothers.

The situations of mothers following maternity leave on the job market, according to our qualititative research, could best be described as ‘change’. Most working mothers (two-thirds) in our sample changed employer or employment following their leave. Their behavior on the job market follo-wing their shortened or full maternity leave could be best described as ‘new beginnings’. even though most of these new beginnings involved positive changes, not all mothers of minor children are happy with their current situation. one took a job at a lower position than she had held before her maternity leave (there were no other choices in the region where she lives), while another worked briefly for her old employer before moving to a new employer in the same field, and feels that she has jumped ‘from the frying pan into the fire’.

on the other hand, a significant share of working mothers are happy with their work, because their job conditions leave them enough time to care for their families. another reason for satisfaction is that even though they are working, they don’t feel their children or their families are suffering because of it (most entrepreneurs said this). This fragile sense of satisfaction holds a slight majority among working mothers. of course, this satisfaction

1 one mother out of them was unemployed.

147SYNOPSIS

is due to many other factors as well: a ‘good’ employer, a supportive family environment or a partner who shares domestic and child care responsibili-ties, or grandparents who are able and willing to help on a daily basis.

in most cases, following the maternity leave, domestic and child care responsibilities are divided up, or the mother at least tries to delegate some of these tasks, most often to her partner.

institutions such as schools and pre-schools, where children go after the parental leave is over, are not always able to completely satisfy families’ needs; other services such as individual caregivers or leaving a child with another family that has minor children are less common care models in slo-vakia, and moreover are financially out of reach for ‘average’ households. only one of the women we talked to had hired a caregiver for her child. in our interviews we also encountered two other models of child care: older, school-age children caring for younger siblings, and grandparents caring for their grandchildren.

The factors that most influence decisions to enter the job market follo-wing maternity leave or parental leave vary from case to case. nevertheless, the following motives are seen especially in women who end their maternity leave prematurely (before the child is three):

• The financial situation of their household, where the husband’s income is insufficient;

• Fears of losing a job combined with the certainty that the child or chil-dren will be well cared-for in a secure family environment;

• The desire for self-fulfillment at work – this is seen most often among better educated women who tend to be more confident in returning to work, are more often open to changes in their professional field, and long for self-fulfillment at work or to use their education;

• The attempt to continue in a career that has been launched and not to waste the time previously invested in their field.

Mothers who decide ‘what to do and where to do it’ after the ‘classic’ three-year maternity leave is over tend to have a variety of motives. The most prevalent motive is financial, followed by more prosaic ones like the search for new employment because the person lost their old job after the-ir parental leave ended, or didn’t want to remain unemployed, or simply needed another income. in other situations, the mother had got divorced and couldn’t survive without an income.

148 SYNOPSIS

The way in which mothers return to work, and the kind of work they choose, after three or more years on maternity leave tend to strongly reflect the interests and needs of their children. We found cases of mothers who chose entrepreneurship because of the flexible working time, or women who took part-time jobs. Most mothers however choose (or are forced to choose) the classic eight-hour day. at the same time, more than one mother said she would stay at home with her children longer than the traditional th-ree years, if possible. Mothers showed awareness of the realities on the work market, and most chose full-time work over part-time, less well-paid jobs.

in the case of our entrepreneurial mothers, all five went into business after their maternity leave ended, and in sectors they had no previous expe-rience of. They are largely active in areas that interest them. They find work fulfilling and satisfying. They also value the personal time management that allows them to be flexible to the needs of their families. on the other hand, the time demands of their work limits them in balancing their careers and families. in terms of child care, they tend to get a lot of help from their families, especially their parents and/or partners. They tend to be satisfied with their current work.

Three of the working mothers we talked to returned to their former employers after their maternity leaves ended. all three had ‘happy’ returns, because their work suits them and they enjoy it. all returned to their former jobs. Two went back to work prematurely. all three spoke of advantageous work hours that allowed them to mix work with caring for their children and households. They also returned to their employers because the work hours suited them. They work full-time, one doing shift-work (nights as well). They don’t bring their work home, which they appreciate. They are satisfied with their wages, and see them as their contribution to the family budget. Two of these women take care of their children every day on their own, but they are satisfied because they are able to organize their time in a balanced way between work and family. in case of need they are able to put their children before their work.

seven mothers had worked before going on maternity leave, but after it was over for various reasons looked for new work, both perforce and on the-ir own initiative. Their motives varied, as did their strategies for balancing work and family. all of these women have at least two children of various ages, with the older in elementary school and the younger in nursery scho-ol. in their daily care of their children these mothers again play first fiddle, leaving early to work and thus being home early for the children. There was

149SYNOPSIS

also a model in which a younger child was cared for by an older sibling or by the grandparents.

Mothers who in looking for work and choosing a job were not under fi-nancial pressure are more satisfied in their current jobs. on the other hand, women who were limited in their job searches by their lower education or need of a second income tended to be dissatisfied and to be considering changing jobs.

another four mothers found work without any significant previous work experience. all had their first children shortly after or even during their studies, and spent less than three years on maternity leave, looking for work for various reasons. Their motives for getting a job varied from helping the family financially to fulfilling themselves by using their education and ‘not wasting away at home’. all were satisfied with their current work status, fin-ding fulfillment, feeling that they are helping their families financially, and knowing their children are well taken care of while they are at work. since all of these women have minor children (the youngest less than three), they entrusted them to the care of their parents or a paid caregiver. The older children go to nursery school or elementary school. They strictly divide their work and family times. Their level of satisfaction is very close to that of entrepreneurial women.

motherhood throuGh the lens of the media

the imaGe of women/mothers of minor children in the slovenka and život maGazines

The impact of the information one reads in the media depends on the strength and pressure with which it is disseminated. news reports tell us how it works in the world, how people live elsewhere. if these people are presented in a positive light, it tells us: This is the way you should live. if it is negative, it says: Be glad you don’t live this way, that you aren’t in their shoes.

The media can present each image negatively or positively. The way in which it is presented, the images chosen, the people and their stories, all

150 SYNOPSIS

influence how the reader perceives them. it depends on how the story is written and what section it appears in. We wanted to find out what image of women and mothers of minor children is being presented by the Slovenka and Život magazines. We were interested in what topics they selected, what place these topics have in the content structure, and how they are presented and commented. We also looked at what topics they didn’t cover. We were interested in what was presented as normal, and what topics were labeled as a mystery, a coincidence or a scandal. What was presented and thus eva-luated as worth reading, and what unusual facts were presented neutrally with no implicit judgment.

The Slovenka weekly this year celebrates its 60th anniversary. it describes itself as an interesting and reliable weekly magazine for active women, both modern and traditional. The content of Slovenka is built on values such as family and respect for life and human beings.

We monitored two years of issues in 2005 and 2006. We divided those topics that contribute to the formation of the image of mothers into several groups, such as family, mother and child, father and child, women after maternity leave, health care, experts’ advice, the education of children, neg-lected and unwanted children, famous people speaking about themselves and their children, and advertising that touches on some aspect of family. We drew from various sections of the magazine – news, personal stories, society, fashion, and different sections containing editorial comment such as ‘events we noticed’, ‘events that shocked us’, ‘events that interested us’, ‘our own experience’, ‘stories’ and so on.

The Život weekly is not a women’s magazine, nor does it present itself as such. its content focuses on people and their stories, events, interviews, reports, items of interest, foreign affairs, advice columns, recipes, the latest gossip, and reality shows. it has a lot less content on family issues than Slo-venka does. Two of our categories – reports on child education and women after maternity leave – do not exist, while there are fewer entries in all other categories than in Slovenka, with the sole exception of expert advice.

Slovenka backs up its claim to be about family values with its content. it seems to try to present the widest possible spectrum of slovak families, even though some topics are still taboo (e.g. the families of gay or lesbian partners, and the stories of women who have had abortions).

The stories of people and their families that are published in Slovenka show that diverse families lead qualities lives even though they may not fit

151SYNOPSIS

classic family models. examples include families in which one parent is missing for various reasons, such as death or divorce, or families in which the children are not living with their biological parents but are adopted or in foster homes. The magazine also presents families in which the parents are not married, or in which there is only a single parent. There are many such examples in slovakia, as can be seen from the stories published as part of the ‘father of the year’ contest, which Slovenka held for the 17th year running in 2007.

The same is true of the image of women with minor children. Presenta-tions of women who do not fit traditional images but who still make great sacrifices for their families, who strive to balance their careers with caring for their families, or who encounter difficulties in looking for work after their maternity leave ends, all help to increase tolerance and understanding for the situations in which mothers find themselves. They raise awareness of their actions, concerns and joys. Portrayals of various forms of maternal behavior increase the confidence and self-respect felt by mothers, families with children and people caring for children. Paradoxically, the expec-tations we have of mothers, and the advice of experts on how to care for children and how to be the best mother possible, put pressure on mothers to strive for an ideal image of motherhood. of course, the magazine also advises that fathers be called on to help with daily problems, but it still se-ems that in the view of childcare professionals and experts on marriage and health, the world rests on the fragile shoulders of mothers, who too often collapse from fatigue.

Many articles in Slovenka and Život celebrate maternal and parental love, which is presented as the most natural component of relationships between parents and children. This makes stories in which love is absent or insufficient all the more shocking – stories of abused, abandoned and unwanted children or of brutal mothers and fathers. We might be closer to understanding such behavior, although not excusing or tolerating it, if – especially through such media – we learned to see motherhood, fatherho-od and parenting as a social and cultural phenomenon that is shaped by its environment and changes in space and time. Maybe if we saw it this way, we would have more tools to prevent such shocking cases from occurring.

The myth endures, its roots deeply buried, of motherhood as the only and the most natural calling of every woman. Women who try hard to be just as good at their jobs as they are at motherhood are often seen as careerists who neglect their families. Those who, because of their jobs, leave their

152 SYNOPSIS

children in the hands of caregivers are also not seen as the best mothers. nor do women who decide to delay motherhood or not to have children at all form part of the image of the ideal woman.

in this way, society puts women under double pressure. They have to fulfill their maternal duties, which very often means sacrificing their careers and their financial independence and reducing their work-related ambiti-ons. on the other hand, they remain part of a society that prefers successful people, and emphasizes ambitious, goal-oriented, independent, flexible and mobile behavior, along with good looks in both women and men. This double pressure on women, who like anyone else want to find fulfillment in love and family as much as in work and career, leads to great stress, conflic-ted feelings, dissatisfaction and self-condemnation among many women.

Slovenka has a unique project called Slovakia without Prejudice, which it is doing along with the esF within the eQuaL program. as part of the pro-ject, Slovenka publishes stories that supported a pluralist view of society and that confront prejudices and support equal opportunity. at the same time, a series of stories were published under the title As I Experienced It, with the goal of finding out whether we allow ourselves to be discriminated against, or whether we discriminate against ourselves.

another positive in Slovenka is its stories on fatherhood, on abused and unwanted children, on domestic violence, on the experiences of families after divorce, on families with handicapped children or parents, and on alternative forms of childbirth, etc.

Family is not the focus of Život, which instead concentrates on life with all its fascinating, strange, mundane, mysterious and unusual elements. This is probably why the topics of family, children, and the problems of women with minor children do not dominate the magazine’s content. if families make the magazine’s pages they must be those of famous people, or those of ordinary people in which something terrible, strange, mysterious or pitiable has happened. everyday mothers with minor children are not in themselves terrible, mysterious or pitiable. Život tries to bring its readers stories that they don’t read every day, and mothers with children don’t often qualify.

Magazines like Slovenka and Život bring us a mixture of information and story-telling. Compared with Slovenka, Život is more commercial. Slovenka has a strong educational mission, and consciously follows certain topics, even though it is not averse to interesting stories that make the magazine more commercially attractive. some traditional themes have been dropped,

153SYNOPSIS

such as annual articles on Mother’s day or children going back to school. stories are now aimed more at related issues, while their scope has broade-ned, and the focus is more on concrete issues and solutions. Both magazines have introduced completely new topics that until recently were taboo, such as domestic violence, the traffic in women, abused children, alternative and anonymous births, the education of gifted children, etc.

motherhood throuGh the experiences of women

Mothers with minor children may see life in more idealized terms than most people, because it seems to me that they live in a romantic dream longer or more intensely than others. Many have just got married and set out on the path of life with their chosen partners, and giving birth awakens in them the desire to postpone their own life stories. They dream about how their children will grow up, how their relationship with their partner and the father of the children will deepen, how they will gradually become wealthier, allowing them to reach their goals in accommodation, work and leisure time. i’m sure they also dream that they will share childcare and domestic duties with their partners, and that each will accept the other with all of their ideas, desires and feelings. Luckily, women today often listen to the voice inside them. They can behave as rationally or irrationally as they feel is necessary, or as they can afford given their situation.

as readers surely are aware, the extent to which people support the progressive concept of equality between the sexes depends on the extent to which they are aware of the problem of the position of women in society throughout history. ‘Gender-free’ views of the world virtually don’t exist. The fact is that gender views cannot be imposed without the agreement of the person doing the viewing. They have to start using ‘gender optics’ as a clear part of their explanation of the stratification of society. Being sensi-tive to the different situations of men and women requires that one be aware of gender differences; this knowledge can be useful, as long as it doesn’t disadvantage anyone.

Following the first two waves of feminism – we are now in the third – wo-men can chose between various life paths, forms of partnership, family mo-dels, places of work and dwelling, and they can change these in accordance

154 SYNOPSIS

with their current needs. They have these choices, but they don’t always act on them. Today’s mothers with minor children are just as much prey to fear as their own mothers were.

Work is foremost

Working mothers from the lower social classes who live in regions with high unemployment have to think twice about staying late at work. if they disobey their employers, at least in the private sphere, they may lose their jobs. on the other hand, women may try to do the best they can at work in order to earn as much as possible for their families. But even if work offers a certain amount of self-fulfillment, it can put stress on the whole family. in such cases working mothers tend to want to quit their jobs or at least reduce their workload.

Balancing childcare and work

some mothers organize their working lives around their children, rat-her than the other way around. They even manage to work at the same time as they care for their children, which could be seen as a higher form of equilibrium between work and family. This is possible usually when the woman has more flexible hours of work; when they are not obliged to earn as much as possible; when they get help taking care of the child; when they can work from home and when their children have become accustomed to their mother not paying full attention to them if she is working; when the children are either very small (less than one year) or are older (school-age); or when the mother can take her children to work. Mothers who want to draw the parental contribution until the child is three years old, or want to have the state-guaranteed subsidy until the child is six years old, according to slovak law cannot put their children in any care institution.

Night work

statistics on the non-standard work times of women and men in slovakia in 2005 show that 39.4% of working men and 28.1% of working women wor-ked in the evening, and 26.5% of working men and 17.6% of working women worked at night. if the children are asleep, their mothers can use the time to earn money. The only problem is that when the morning comes around again and the child wakes up, the mother starts the day exhausted.

155SYNOPSIS

Grandmothers worth their weight in gold

Families with minor children tend to go through a period of renewed closeness between the parents and grandparents, especially if the older generation lives in the country. The number of visits increases, especially by the daughter of the grandmother, who helps out with caring for the chil-dren. some mothers try to limit the influence of the grandmother on her children, and even during visits to the grandmother try to spend as much time as possible with the children. others give up insisting on their child-raising principles over time, or when they have no alternative.

almost all of our respondents rely to some extent on their parents for help in caring for their minor children. instances include sending the chil-dren to their grandparents for ‘get-well’ stays when they are ill, or when life gets too hectic for the parents to manage both work and childcare. some mothers were able to leave their children to their parents within a year of their birth. Grandmothers in such cases become the child’s closest family, and even turn into surrogate parents.

Evening and weekend fathers

‘Motherhood’ does not have the same weight in the social consciousness as ‘fatherhood’. according to a survey done at the end of 2005, half of the respondents said that the mother should remain at home with the child from one to three years, with the median answer 3.9 years. Mothers today basically act in accordance with this, at least formally, when they make use of the state parental contribution until the child is three years of age, as long as they do not put it into institutional care. But how long should the fat-her remain at home with the child? society is unaccustomed to asking this question. The answer would probably be in the number of hours a father should spend with the children after coming home from work, given that he is usually the breadwinner. if he is not the master of his own work time, he becomes an evening or a weekend father.

From one generation to another, however, we are seeing fathers in slovakia taking a greater and greater role in caring for their minor chil-dren. opinion polls of men conducted in the fall of 2006 showed that two conditions would have to be met for them to be willing to stay home on paternity leave – the mother would have to earn more than the father (37%), and the parental contribution would have to be at the level of their salary (22%); some men complained that society would not understand (9%) (www.ivo.sk).

156 SYNOPSIS

The suffering of ‘bad’ mothers

Mothers who find fulfillment in their studies or at work during a time when society believes they should be taking care of their children suffer from attacks of conscience. They suffer from great pressure from their ma-ternal instinct, which tells them to stay with their children, and from anot-her instinct that tells them to work and improve themselves. This pressure would be greatly relieved if their partners were on the same wavelength and were more active fathers, or if they too felt the pressure of a ‘fatherhood instinct’.

Moving from the country

The role of women in slovakia is defined not only socially and cultu-rally, but since time immemorial also according to region. attachment to the soil and the inheritance of family land continue to be barriers to the migration of families with minor children today. Families living in slovakia’s poorest regions have the greatest difficulties. From our inter-views with mothers it emerged that men are more conservative and less willing to change address. We did not ask the question directly, however, because it is clear that women are just as caught in the web of family tra-ditions (expressed in the traditional parental complaint, “for whom did we suffer?”).

When the woman earns more

The good feeling that women get from earning well is often ruined by the traditionalism that lives in every man, even their own husbands. in 2006, slovak women earned on average 26.9% less than men. how then does a man feel who earns less than his wife? Luckily, more and more men are taking a rational approach to childrearing, and are staying home with the children if it makes greater financial sense for the family.

Women have managed to implant some of their values in the male value structure, or to inspire some men to be themselves. This explains the slow but steady growth in the number of men on paternity leave, pro-family employment policies, and the implanting of social childrearing norms wit-hout gender biases. according to research by the slovak national Center for human rights, the participation of both parents in caring for children was far higher in 2006 than in 2005 in almost all indicators (general care,

157SYNOPSIS

homework, taking children to nursery school, talking with children, etc.). despite these encouraging social trends, qualitative research of mothers by the institute for Public affairs showed that traditional family models persist even among the parents of today’s minor children, resulting in an inferior quality of partner relations for both the woman and the man, and poorer parental relations for their children.

conclusion

it appears that families in slovakia need two incomes if they are to sur-vive and prosper in the longer term. This gives rise to a number of issues beyond ‘just’ the mother’s individual choices – key among which are the value assigned to women’s work, which is still low compared to surrounding countries. This in turn is a key reason why flexible forms of work are not more used, such as part-time work, shared jobs and so on. Many mothers with minor children would prefer just these kinds of flexible working ar-rangements.

The strategies of women in our research sample show that work and family are combined in various ways in slovakia. how long women stay on maternity leave is up to individual decisions by the women themselves or both parents, who decide how to provide substitute care for their child, or how to divide it up between the partners or within the extended family.

INšTITÚT PRE VEREJNÉ OTáZKY

inštitút pre verejné otázky je nezávislým občianskym zdru-žením odborníkov z rozličných oblastí. Podporuje rozvoj otvorenej spoločnosti a demokratickej politickej kultúry na slovensku. k jeho cieľom patrí:

• analyzovať spoločenské, politické, ekonomické, zahraničnopolitické, právne, kultúrne i ďalšie otázky verejného záujmu a zverejňovať zistené skutočnosti;

• organizovať semináre, konferencie, diskusné fóra, interdisciplinárne okrúhle stoly, dielne, školenia;

• poskytovať konzultácie, prispievať k výchove mladých odborníkov;

• venovať sa publikačnej a vydavateľskej činnosti;

• prispievať k odbornému dialógu, otvárať dôležité témy, podieľať sa na formovaní verejnej rozpravy;

• stimulovať aktívny prístup občanov k verejným záležitostiam.

ČESTNÝ PREZIDENTMartin Bútora

PREZIDENTGrigorij Mesežnikov

SPRáVNA RADAingrid Brocková, Martin Bútora, oľga Gyárfašová, Péter hunčík, vladimír krivý, katarína Mathernová, Grigorij Mesežnikov, igor rintel, Filip vagač

VÝKONNá RIADITEĽKAhana Lyons

inšTiTÚT Pre vereJné oTáZkyBaštová 5, 811 3 Bratislavatel.: (421-2) 5443 4030, 5443 4031fax: (421-2) 5443 4041e-mail: [email protected]: www.ivo.sk


MATKY SAMY SEBOUvýskumná štúdia

autorky: adriana JesenkováLýdia Marošiováeva nakhléJana noskovásylvia šumšalováMilena uhlíková

Lektorky:Zora BútorováJarmila Filadelfiová

redaktor: Miroslav kollárJazyková korektúra: Xénia MichalusováTypografická úprava: renesans, s. r. o. | veronika Boskovičovádizajn obálky: renesans, s. r. o.Grafiky: hedviga harvánkováTlač: expresprint, Partizánske

© inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2008

isBn 80-88935-90-3

Documents

Edícia ŠtúdiE a NázoryProjekt Iniciatívy Spoločenstva EQUAL č. 76/04−I/33−4.1 (VENETA) je financovaný z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu. Projekt je spolufinancovaný