OŠETROVANIE CHORÉHO S VARIXAMI DOLNÝCH 

KONČATÍN

DIPLOMOVÁ PRÁCA

RÁCHEL PERESOVÁ

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

LEKÁRSKA FAKULTA

Ústav ošetrovateľstva

PhDr. Hana Belejová

Stupeň kvalifikácie: Magister

Dátum odovzdania práce: 2007­03­31

Dátum obhajoby: 2007­06­11

BRATISLAVA 2007

ABSTRAKT

PERESOVÁ   Ráchel:   Ošetrovanie   chorého   s   varixami   dolných   končatín.   Lekárska 

fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Ústav ošetrovateľstva. Diplomová práca. 

Bratislava: LFUK, 2007. 80 s.

Predmetom tejto diplomovej práce je ošetrovateľská starostlivosť o chorého s operáciou 

varixov   dolných   končatín.   Práca   pozostáva   z   dvoch   častí,   teoretickej   a   praktickej. 

Rozdelili sme ju na štyri kapitoly, z ktorých prvé tri tvoria teoretickú a štvrtá praktickú 

časť. Prvá, teoretická časť práce sa venuje opisom základných klinických charakteristík 

varixov dolných končatín a všeobecnými zásadami starostlivosti o chorého pred a po 

operácii varixov, ako aj zabezpečeniu kvality v ošetrovateľstve. Druhú, praktickú časť 

tvorí návrh štandardu starostlivosti o chorého po operácii varixov dolných končatín a 

návrh   auditu   k   tomuto   štandardu,   ktoré   sú   vypracované   pre   potreby   konkrétneho 

lôžkového oddelenia.  Prvá  kapitola  obsahuje  základné  klinické  poznatky  o  varixoch 

dolných končatín. Delí sa na šesť podkapitol. V prvej podkapitole sme stručne uviedli 

základné   patofyziologické   mechanizmy   vzniku   varixov   a   najdôležitejšie   rizikové 

faktory, ktoré podporujú alebo vyvolávajú tieto mechanizmy. V druhej podkapitole sme 

uviedli   typické  klinické  prejavy ochorenia a niektoré   typy klasifikácií  varixov. Tretia 

podkapitola   sa   zaoberá   možnými   komplikáciami,   ktoré   vznikajú   pri   zanedbaní   ich 

liečby.   Základné   metódy,   ktoré   sa   využívajú   v   diagnostike,   sa   opisujú   v   štvrtej 

podkapitole. Piatu podkapitolu sme zamerali na liečbu varixov a rozdelili sme na ďalšie 

dve  časti,   ktoré   sa   zaoberajú   chirurgickým resp.   konzervatívnym spôsobom  terapie. 

Napokon v šiestej podkapitole sme stručne opísali možnosti prevencie. Z hľadiska témy 

práce kľúčový význam majú druhá   a tretia kapitola. Druhá kapitola sa zameriava na 

ošetrovateľskú starostlivosť o chorého s operáciou varixov dolných končatín. Delí sa na 

dve podkapitoly, z ktorých prvá sa zaoberá predoperačnou prípravou a úlohou sestry v 

tejto fáze a v druhej sa opisuje ošetrovanie chorého po operácii. Hlavné znaky a zásady 

zabezpečenia kvality ošetrovateľskej starostlivosti sú opísané v tretej kapitole, ktorá sa 

delí   na   dve   časti:   prvá   sa   zaoberá   štandardami   ošetrovateľskej   starostlivosti,   druhá 

auditom v ošetrovateľstve. Štvrtá kapitola obsahuje praktickú časť práce a delí sa na tri 

podkapitoly.  Prvú   tvorí  návrh  ošetrovateľského štandardu starostlivosti  o  chorého po 

2

operácii varixov dolných končatín, druhá podkapitola obsahuje návrh auditu k tomuto 

štandardu. Obidva boli vypracované  pre praktické  použitie na konkrétnom oddelení   i 

boli  overené     v  praxi  v   spolupráci   s   týmto oddelením. Tretia  podkapitola  obsahuje 

vyhodnotenie praktickej časti práce

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:

Audit.  Chirurgická   liečba. Chirurgické  ošetrovateľstvo. Choroby žíl. Dolné  končatiny. 

Kŕčové   žily.   Kvalita   v   ošetrovateľstve.   Operácia.   Ošetrovateľská   starostlivosť. 

Pooperačná starostlivosť. Predoperačná príprava. Štandard. Varixy.

3

PREDHOVOR

Varixy dolných končatín patria medzi najčastejšie ochorenia v populácii. Takmer 

každý z nás má niekoho v príbuzenstve alebo aspoň medzi známymi, ktorý trpí práve 

týmto ochorením. Chorý však často zanedbajú liečbu i prevenciu, majú iba povrchové 

vedomosti o zásadách správnej životosprávy a poskytnuté rady častokrát nedodržiavajú 

alebo  dodržiavajú   iba   čiastočne,   pretože   ochorenie   si   neberú   vážne.   Pravda,   varixy 

napriek   svojho  progredujúceho  priebehu  priamo  neohrozujú  život,   ale   v   niektorých 

prípadoch ťažké subjektívne príznaky a rôzne komplikácie môžu výrazne znížiť kvalitu 

života. Správne usmernenie chorých vo veľkej miere je aj zodpovednosťou sestier, preto 

sme sa rozhodli venovať sa tejto problematike.

Čerpali   sme   predovšetkým   z   českej   a   slovenskej   medicínskej   literatúry.   V 

posledných desaťročiach sa niekoľko chirurgov venoval problematike varixov a výsledky 

svojej  práce prezentovali  v samostatných monografiách.  Z ošetrovateľského hľadiska 

sme však mali problémy s dostupnosťou literatúry. Počas písania tejto diplomovej práce 

sme   nenašli   samostatnú   knižnú   publikáciu,   ktorá   sa   zaoberá   ošetrovateľskou 

starostlivosťou o chorého s varixami, ani ošetrovateľstvom v cievnej chirurgii. Sestra, 

ktorá  potrebuje  informácie  o  ošetrovaní  pri  varixoch,  doteraz  mohla čerpať   jedine  z 

nevýrazného počtu  článkov v odborných časopisoch a  z  knižky Ľ.  Kubicovej,  ktorá 

venuje tejto problematike jednu podkapitolu. My sme sa spoliehali najmä na literatúru 

zo všeobecného a chirurgického ošetrovateľstva a z literatúry zameranú na teóriu kvality 

v ošetrovateľstve. Z takto získaných informácií  sme si snažili  vybrať   tie,  ktoré  sestra 

potrebuje  pri  ošetrovaní   chorého s  varixami.  Z  medicínskych poznatkov sme si   tiež 

vybrali tie, ktoré sa týkajú sestry, pokúsili sme sa o ich zhrnutie a aplikovanie do praxe 

formou návrhu štandardu a auditu starostlivosti o chorého po operácii varixov dolných 

končatín.

Táto   práca   je   určená   zdravotníckym   pracovníkom,   predovšetkým   sestrám 

pracujúcim na pracoviskách, kde sa zaoberá liečením varixov dolných končatín (sú to 

predovšetkým chirurgické oddelenia, oddelenia cievnej chirurgie, chirurgické a cievne 

ambulancie).   Môže   slúžiť   na   prehĺbenie   vedomostí   týchto   pracovníkov   o   danom 

ochorení a správnej ošetrovateľskej starostlivosti pri varixoch, ale aj ako pomôcka pri 

edukácii   chorých.  Praktická  časť   práce   je  určená   na  použitie  pre  Oddelenie   cievnej 

4

chirurgie   FNsP   sv.   Cyrila   a   Metoda   v   Bratislave   a   s   malými  úpravami   aj   pre   III. 

chirurgickú kliniku FNsP MB v Bratislave. Práca obsahuje v prílohách aj návrh letáka, 

ktorý môže slúžiť ako edukačný materiál pre pacientov s varixami dolných končatín.

Zároveň by som sa chcela poďakovať mojej konzultantke, PhDr. Hane Belejovej 

za odborné  usmernenie a vedenie počas písania tejto práce, vrchnej sestre Oddelenia 

cievnej chirurgie FNsP sv. Cyrila a Metoda a vrchnej sestre III. chirurgickej kliniky za 

spoluprácu pri vypracovaní a overovaní praktickej časti práce.

5

OBSAH

ÚVOD

 1  VARIXY DOLNÝCH KONČATÍN – KLINIKA OCHORENIA 10

 1.1 Patofyziológia ochorenia a rizikové faktory vzniku 10

 1.2 Klinický obraz a klasifikácia 12

 1.2.1 Klinický obraz  12

 1.2.2 Klasifikácia 14

 1.3 Komplikácie 16

 1.4 Diagnostika 18

 1.5 Liečba 19

 1.5.1 Liečba chirurgická 19

 1.5.2 Liečba konzervatívna 22

 1.6 Prevencia 26

 2  OŠETROVATEĽSKÁ STAROSTLIVOSŤ O CHORÉHO S OPERÁCIOU 

VARIXOV DOLNÝCH KONČATÍN 27

 2.1 Príprava na operáciu 27

 2.2 Pooperačná ošetrovateľská starostlivosť 31

 3  KVALITA OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI 36

 3.1 Štandardy v ošetrovateľstve 39

 3.2 Ošetrovateľský audit 46

 4  NÁVRH ŠTANDARDU A AUDITU OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI 

O CHORÉHO PO OPERÁCII VARIXOV DOLNÝCH KONČATÍN 50

 4.1 Návrh štandardu ošetrovateľskej starostlivosti o chorého po operácii varixov 

dolných končatín 51

 4.2 Audit k štandardu ošetrovateľskej starostlivosti o chorého po operácii varixov 

dolných končatín 59

 4.3 Hodnotenie 63

6

ZÁVER

POUŽITÁ LITERATÚRA

PRÍLOHY

7

ÚVOD

Varixy   dolných   končatín   patria   medzi   najčastejšie   ochorenia   v   našej   i 

celosvetovej   populácii.   Podľa   rôznych   štatistík   jeho   prevalencia   je   10­50%.  Ide   o 

ochorenie typické  pre ľudskú populáciu, u zvierat sa vôbec nevyskytuje. Môžeme ho 

zaradiť medzi civilizačné ochorenia s chronickým priebehom, ktoré oveľa viac postihuje 

ženy ako mužov.  Varixy  sprevádzajú  nielen  morfologické   a   funkčné,   ale  aj  výrazné 

kozmetické zmeny, preto ich liečba má mnohostranný význam.

Liečba kŕčových žíl v minulosti sa dosť zanedbala, alebo sa uskutočnila veľmi 

rôznorodým   spôsobom.   Chorým   sa   venovali   nielen   chirurgovia,   ale   aj   internisti, 

dermatológovia, dokonca i ortopédi, pričom každý z nich preferoval úplne iný spôsob 

liečby.  Varixom sa  obzvlášť  venovala  dermatologička Doc.  M.  Horáková­Nedvíková, 

ktorá v 70­tych rokoch publikovala viac kníh o tomto ochorení. 

V   cievnej   chirurgii   sa   dlho   venovala   pozornosť   iba   arteriálnym   systémom, 

pričom  ochorenia  žíl   sa   dostali   do  pozadia.  Chirurgia   varixov  dolných  končatín   sa 

výraznejšie začala rozvíjať  v posledných 15­20 rokoch. Zdokonaľovala sa diagnostika 

vývinom a rozšírením ultrazvukových metód, čo tvorí základ presnej a efektívnej liečby. 

Zaviedli  sa  nové,  moderné  operačné  metódy a  tiež   sa  objavili  špeciálne  chirurgické 

nástroje a pomôcky. 

V rozvoji chirurgie varixov na Slovensku v 80­tych rokoch najdôležitejšiu úlohu 

hral   MUDr.   Július   Mazuch,   DrSc.,   ktorý   sa   dlhé   roky   venoval   tejto   výskumnej 

problematike s cieľom zlepšenia diagnostiky a zdokonaľovania operačných metód. V 

Českej Republike, na vtedajšom Československu medzi ďalšie významné  osobnosti v 

chirurgii  varixov patrili  M.  Krajíček a  I.  Vaněk, ktorí   svojou spoločnou publikáciou 

Chirurgická   léčba   žilních   městků  dolních   končetin  a   Mazuchovou   knihou  Varixy 

dolných   končatín   v   klinickej   praxi  položili   základy   modernej   chirurgie   varixov.   V 

neskorších rokoch sa s  touto problematikou zaoberal  J.  Horný,  primár  chirurgického 

oddelenia nemocnice v Prostějove. Zameral sa predovšetkým na vytváranie moderného, 

špeciálneho inštrumentária pozostávajúceho z ľahko a efektívne použiteľných nástrojov. 

Vychádzal z inštrumentária používaného v konzervatívnej stomatológii. Z významných 

cievnych chirurgov posledného desaťročia musíme spomenúť J. Hermana, ktorí sa snažil 

predovšetkým o   aplikáciu  moderných  operačných  metód  do  praxe.  V   súčasnosti   sa 

vývoj   chirurgickej   liečby  varixov  ďalej   prebieha.  Skúšajú   sa   predovšetkým laserové 

8

metódy, ktoré znamenajú novú kapitolu v liečbe tohto ochorenia.

Chirurgické  ošetrovateľstvo sa  rozvíjalo  od najstarších čias  a úzko súviselo s 

rozvojom chirurgie. Prudký rozvoj cievnej chirurgie a tým aj ošetrovateľstva v cievnej 

chirurgii   však   nastal   až   počas   druhej   svetovej   vojny,   predovšetkým   v   súvislosti   so 

zraneniami ciev a krvácaním. Varixom sa začala venovať väčšia pozornosť až v druhej 

polovici  20.  storočia,  kedy vyšli  aj   rôzne vedecké  publikácie,  ale   iba z  medicínskej 

stránky. Dostupná ošetrovateľská literatúra o danej problematike je v súčasnosti veľmi 

chudobná,  prakticky ju  tvorí   iba pár  článkov v rôznych zdravotníckych časopisoch a 

niekoľko viet v knižných publikáciách.

Našim cieľom pri písaní tejto práce bolo rozpracovanie problematiky ošetrovania 

chorého   s   varixami   dolných   končatín   zhrnutím   dostupných   informácií   a 

prispôsobovaním   všeobecných   poznatkov   z   chirurgického   ošetrovateľstva   na   túto 

konkrétnu   oblasť.   Práca   obsahuje   najzákladnejšie   informácie   z   medicíny   a 

ošetrovateľstva   potrebné   pre   zabezpečenie   kvalitnej   ošetrovateľskej   starostlivosti   o 

chorého s varixami dolných končatín.

9

1 VARIXY DOLNÝCH KONČATÍN – KLINIKA OCHORENIA 

Varixy dolných končatín patria medzi najčastejšie ochorenia v našej populácii. 

Way  ich   definuje   ako  “dilatované,   vinuté   povrchní   žíly   dolní   končetiny,   obvykle  

oboustranně“  (Way, 1998. s.  975).  Ohrádka ako synonymum varixov používa termín 

“phlebectasiae“   a   slovo   z   latinčiny   prekladá   ako   rozšírené,   stočené,   tmavomodro 

sfarbené   žily   vystupujúce   nad  úroveň   kože.   Varixy   dolných   končatín   zaradí   medzi 

neobštrukčné ochorenia periférnych žíl (Ohrádka, 1998). Müller chápe termín “varix“ 

ako “uzol“ (Müller, 1997). V slovenčine varixy sa ľudovo označujú ako kŕčové žily, čo 

Ohrádka odvedie od typického výskytu nočných kŕčov v lýtkach pri   tomto ochorení 

(Ohrádka, 1998).

V tejto kapitole sa zaoberáme základnými patofyziologickými mechanizmami 

ich   vzniku,   podporujúcimi   faktormi,   klinickými   prejavmi   a   klasifikáciou,   možnými 

komplikáciami, ako aj diagnostikou, liečbou a prevenciou tohto ochorenia.

1.1 Patofyziológia ochorenia a rizikové faktory vzniku 

Pre pochopenie patologických mechanizmov treba si uvedomiť,  že povrchový, 

hĺbkový a perforátorový venózny systém navzájom súvisia, a zmeny v jednom systéme 

vyvolávajú zmenu v ostatných (Herman, 2003).

Podľa   rôznych   autorov   hlavná   príčina   vzniku   tohto  ochorenia   nie   je   známa. 

Vzniká na základe spolupôsobenia viacerých faktorov, medzi ktoré patrí predovšetkým 

vrodená menejcennosť spojivového tkaniva a riziková životospráva.

U  primárnych   varixov  vrodená   menejcennosť   spojivového   tkaniva   vedie   k 

oslabeniu a postupnej dilatácii žilovej steny. V dilatovanej žile sa chlopne nedovierajú, 

vzniká   insuficiencia   chlopní.   V   dôsledku   toho   vzniká   reflux   krvi   do   povrchového 

žilového systému, čo objemovo preťažuje žily a vedie k ich ďalšej dilatácii. V takejto 

rozšírenej   žile   krv   stagnuje,   vzniká   venózna   hypertenzia,   ktorá   vedie   k  ďalšiemu 

rozšíreniu žíl (Herman, 2003).

Way uvádza 2 rôzne teórie vzniku varixov:

- teória insuficientnej chlopne: podstatu tejto teórie tvorí, že venózna hypertenzia a 

dilatácia žily vzniká na základe valvulárnej insuficiencie;

10

- teória   slabej   steny:  vychádza z   toho,  že  k  dilatácii  a   insuficiencii  chlopne vedie 

vrodená menejcennosť žilovej steny (Way, 1998).

Sekundárne varixy vznikajú pri  postihnutí či uzáveru hĺbkových žíl, najčastejšie 

v   dôsledku   trombózy.   Napriek   posttrombotickej   rekanalizácie   chlopne   zostanú 

deštruované,  vzniká  chronická  žilová   insuficiencia a  reflux krvi  do povrchových žíl. 

Ďalej celý proces prebieha tak, ako u primárnych varixov (Herman, 2003). 

Medzi rizikové faktory vzniku varixov patria:

- Vek: varixy dolných končatín sa vyskytujú  predovšetkým v strednom až  vyššom 

veku.  Prevalencia vekom rastie  u  oboch pohlaví.  Podľa Hermana vo veku 30­40 

rokov ochorenie postihuje zhruba 3% mužov a 20%   žien. Nad 70 rokov je to u 

mužov 40% a u žien viac než 50%. Podobne rastie vekom aj výskyt kožných zmien 

(Herman, 2003). 

- Pohlavie:  varixy  dolných  končatín  sa  považujú  predovšetkým za ochorenie  žien. 

Herman   uvádza   štúdie   viacerých   autorov,   ktoré   boli   urobené   v   rôznych   štátoch 

Európy. Prevalenčný  pomer mužov a žien  je  približne 1:2 či  1,5:3,5,  štúdie boli 

robené vo vekovej skupine 50­60 rokov. Tiež uvádza jednu výnimku, Evans v r. 1999 

zistil   vyššiu  prevalenciu  varixov  dolných  končatín  u  mužov  –   s  poznámkou,  že 

pracoval s pomerne malým súborom (Herman, 2003).

- Životný štýl: zahrňuje nedostatok pohybovej aktivity, stravovacie návyky vedúce k 

nadhmotnosti,   zaťažovanie   žilového   systému   nevhodným   spôsobom   práce, 

nevhodnými športovými aktivitami či nosením nevhodnej obuvi, atď.

- Spôsob zamestnania: rôzne štúdie sa zhodujú v tom, že výskyt kŕčových žíl je oveľa 

vyšší u ľudí, ktorí pri práci stoja (čašníci, zamestnanci obchodných domov), ako u 

ľudí   so   sedavým spôsobom zamestnania   (zamestnanci  v  kanceláriách)   (Herman, 

2003).

- Tehotenstvo:   Herman   podľa   rôznych   štúdií   opisuje,   že   zhruba   30%   varixov   sa 

objavuje počas gravidity a puerperia. Vznik kŕčových žíl v tomto období podporujú 

hlavne hormonálne   faktory,   totižto  pod vplyvom estrogénu klesá   tonus  hladkého 

svalstva žilovej steny. Zvýšený venózny tlak v dôsledku nárastu krvného volumu a 

útlak iliakálneho venózneho riečiska v neskorších fázach tehotenstva tiež negatívne 

ovplyvňuje venózny systém dolných končatín (Herman, 2003).

- Dedičnosť:   genetické   faktory   tiež   ovplyvňujú   vznik   varixov.   V   tomto   prípade 

významným patogenetickým faktorom je vrodená menejcennosť žilových stien. Asi 

11

50% pacientov má pozitívnu rodinnú anamnézu (Herman, 2003).

- Geografické vplyvy: spomenuje ich len Herman a úzko súvisia so životným štýlom 

charakteristickým pre dané  geografické  územie.  „Varikozity  přicházejí  s  moderní  

civilizací. Jejich prevalence je velice nízká  v africké, asijské a austrálské populaci,  

přičemž u imigrantů z těchto regionů bylo zaznamenáno stejně vysoké riziko jako u  

populace   země,   ve   které   žijí.   Za   jednu   z   hlavních   příčin   tohoto   fenoménu   je  

považována   změna   životního   stylu   a   stravovacích   návyků   ve   vyspělých   zemích,  

zejména nedostatek vlákniny ve stravě, což indikuje obstipaci a zvýšení nitrobřišního  

tlaku“ (podľa Carpentiera a Capitaoho Herman, 2003, s. 27).

Herman podľa rôznych autorov uvádza aj diskutabilné faktory vzniku ochorenia, 

ako kongestívne srdcové ochorenia, nadváha, hypertenzia a diabetes mellitus (Herman, 

2003).

1.2 Klinický obraz a klasifikácia 

Varixy dolných končatín majú veľmi pestrý klinický obraz, na základe čoho sa 

dajú   rozdeliť   do   viacerých   skupín   či   štádií.     V   tejto   podkapitole   opíšeme   ich 

najzákladnejšie subjektívne i objektívne príznaky, ako aj rôzne pohľady na klasifikáciu 

varixov.

1.2.1 Klinický obraz Varixy dolných končatín majú niekoľko typických príznakov, ktoré však nemusia 

byť   vždy   prítomné.   Ochorenie   môže   dlho   prebiehať   asymptomaticky,   inokedy   zase 

príznaky chorého sú vážnejšie, než objektívny klinický nález.

Medzi hlavné klinické príznaky patria:

- Bolesť: prejavuje sa predovšetkým v stoji, na rozdiel od bolestí arteriálneho pôvodu, 

ktoré   sa   prejavujú   pri   záťaži   a   ustúpia   v   kľude   (Herman,   2003).   Way   ju 

charakterizuje, ako tupú, ťažkú, pálčivú (Way, 1998).

- Kŕče: vyskytujú sa prevažne v noci. Na rozdiel od kŕčov pri ischemickej chorobe 

dolných končatín neustupujú po zvesení nôh z lôžka alebo po chôdzi. Podobné kŕče 

sa   môžu   vyskytnúť   i   pri   svalovej   únave,   pri   poruche   vodnej   či   elektrolitovej 

12

rovnováhy, pri deficitu železa (Herman, 2003). 

- Únavnosť končatín, pocit ťažkých nôh: vyskytujú sa po dlhšom sedení či státí. 

- Syndróm nekľudných  nôh  („restless   leg  syndrom“):   je  charakterizovaný  pocitom 

dyskomfortu v dolných končatinách pri dlhodobom sedení či ležaní. Končatiny sú 

nútené k pohybu.

- Klaudikácia:   venózna   klaudikácia   je   prejavom   ochorenia   v   pokročilom   štádiu. 

Pacienti   pociťujú   bolesť   v   lýtku   či   pod   kolenom,   ktorá   ich   núti   sa   zastaviť   na 

niekoľko minút. Bolesť je spojená aj s opuchom lýtka. Je to príznakom pri obštrukcii 

hĺbkových   kmeňových   žíl,   najviac   pri   obštrukcii   v   ileofemorálnej   oblasti. 

Najvýraznejší   je po akútnej tombóze, potom s rozvojom kolaterál  a rekanalizácie 

postupne ustúpi. Tento príznak nie je prítomný, ak venóznu hypertenziu spôsobuje 

chlopňová chyba, alebo v prípadoch, kedy obštrukcia nie je výrazná či kolaterálny 

obeh je dostatočne rozvinutý. Venózne klaudikácie treba však odlíšiť od artériových 

či neurologických klaudikácií (Herman, 2003).

- Edém končatiny: vzniká na základe sťaženej spätnej resorbcie vody z interstícia do 

kapilár v dôsledku venóznej hypertenzie, zvýrazňuje sa večer (Mazuch, 1988). 

- Svrbenie (Way, 1998).

- Parestézie.

- Postojačky viditeľné modrasté pruhy, neskôr palpačne mäkké uzly prominujúce nad 

úroveň kože.

- Syndróm ortostatickej  kruralgie:   je  charakterizovaný  bolesťou pozdĺž  priebehu v. 

saphena parva alebo sa prejavuje ako difúzna bolesť po celom lýtku, ktorá mizne pri 

elevácii končatiny alebo po jej kompresii a stupňuje sa pri chôdzi (Mazuch, 1988 

podľa Arnoldiho, 1961).

- V   prípade   ťažkého   chronického   edému   sa   preťažuje   lymfatický   systém   a 

neodstránené proteíny môžu vyvolať pretibiálnu periostalgiu (Mazuch, 1988).

- Kožné   zmeny:   k   rozvoju   kožných   zmien   dochádza   vo   veľmi   pokročilom  štádiu 

chronickej   venóznej   insuficiencie   s   venóznou   hypertenziou.   Medzi   ne   patrí 

dermatoliposkleróza   a   hyperpigmentácia,   ktoré   postupne   vedú   k   vzniku   vredov 

predkolenia (Herman, 2003).

Tieto príznaky sa zhoršujú cez deň, chorí ich najviac pociťujú večer. Subjektívne 

ťažkosti   sú   výraznejšie   v   letných   mesiacoch   ako   v   zime.   Prejavujú   sa   hlavne   po 

13

dlhodobom sedení  či  státí.  Tiež  sa popisuje zvýraznenie príznakov pred alebo počas 

menštruácie u žien. Úľavu prináša poloha s elevovanými dolnými končatinami, aplikácia 

chladu či kompresia. 

Veľkosť  varixov nemusí  byť  úmerná  veľkosti  subjektívnych  ťažkostí.  Aj  veľké 

varixy   môžu   byť   asymptomatické,   inokedy   zase   nevýrazný   klinický   nález   vyvoláva 

vážne subjektívne ťažkosti chorého.

Herman   podľa   Andreozziho   popisuje   aj  prevarikózny   syndróm  (funkčná   či 

hypotonická flebopatia), ktorý je charakterizovaný pocitom ťažkých nôh či večernými 

perimaleolárnymi opuchmi, pričom chýba objektívny nález varixov (Herman, 2003).

Vo veľmi rozvinutom štádiu ochorenia sa často prejavujú aj rôzne komplikácie, 

ako napr. vredy predkolenia. Tieto sme opísali v podkapitole 1.3.

1.2.2 KlasifikáciaMazuch rozoznáva 3 typy varixov:

- Metličkové:   drobné   intrakutánne   venózne   dilatácie,   lúmen   je   menší   ako   1   mm. 

Klinický nález sa nepovažuje za vážny, ide skôr o kozmetický problém.

- Retikulárne: modré sieťové dilatácie podkožných žíl s lúmenom 2­3 mm.

- Kmeňové:   lokalizované   v   priebehu   v.   saphena   magna,   široké,   točité   s   uzlami 

(Mazuch, 1988).

Herman podľa Pfyffera uvádza ešte ďalšie dva typy: 

- Nekmeňové varixy: postihujú vetvy kmeňových žíl. 

- Insuficientné  perforátory:  ako  perforátory označujeme spojky medzi  hĺbkovým a 

povrchovým venóznym systémom. Insuficiencia perforátorov sa najčastejšie spája s 

postihnutím hĺbkového venózneho systému či inými varixami (Herman, 2003). 

Podľa tvaru môžeme rozdeliť varixy na:

- hadovite točité: 1­2 cm široké, lokalizované  na vnútornej a prednej časti stehna a 

predkolení;

- aneuryzmatické: 3­6 cm veľký uzol, ktorý po zatlačení sa vyprázdni;

- tubulárne:   rozšírená   v.   saphena  magna   presvitá   na   vnútornej   ploche   stehna   ako 

rozšírený prút;

- semicirkulárne: točité okolo obvodu končatiny;

14

- uzlovité:   väčší  počet  uzlov  čerešňovej  veľkosti  na  stehne a  predkolení   (Mazuch, 

1988).

Porterova klasifikácia rozoznáva 3 triedy varixov:

Tr.0: asymptomatická

Tr.1: mierna – edém, bolesť, pocit ťažkých nôh, dilatácia podkožných žíl

Tr.2: stredná   –   hyperpigmentácia   kože,   podkožná   fibróza,   výraznejšia   dilatácia 

podkožných žíl

Tr.3: ťažká   –   chronická   bolesť,   ulcerácia   alebo   preulcerácia,   ekzém,   postihnutie 

hĺbkového venózneho systému (Herman, 2003 podľa Portera, 1988).

Valveless syndróm:  takto sa označuje ťažká  venostáza bez anamnézy hĺbkovej žilovej 

trombózy, kedy na flebografickom obraze vidíme priechodný hĺbkový venózny systém 

bez deformácie, chýbajú však normálne chlopne. Pravdepodobne ide o vrodený defekt 

alebo nemú trombózu (Herman, 2003, podľa Tibbsa).

Najkomplexnejšia zo všetkých je  CEAP klasifikácia (postavená na Americkom 

žilovom  fóru  na  Havaji  v   roku 1994).  Zahrňuje  klinickú,   etiologickú,   anatomickú   a 

patofyziologickú klasifikáciu.

Klinická  klasifikácia:  je založená  na objektívnych príznakoch. Končatiny sa delia  na 

asymptomatické a symptomatické. Rozoznáva 7 tried varixov (0­6) podľa viditeľného 

stavu žíl, výskytu edému a kožných zmien:

0: bez viditeľných a palpovateľných príznakov

1: teleangiektázie, retikulárne žily

2: varikózne žily

3: edém

4: kožné zmeny bez ulcerácie

5: kožné zmeny so zhojenou ulceráciou

6: kožné zmeny s aktívnou ulceráciou.

Etiologická klasifikácia: podľa vyvolávajúceho činiteľa varixy dolných končatín sa delia 

na: 

15

- Primárne   (idiopatické)   varixy:   postihuje   iba   povrchový   žilový   systém,   pričom 

hĺbkový žilový systém ostáva zdravý.

- Sekundárne   varixy:   sú   komplikáciami   chorôb   hĺbkových   žíl.  Ďalej   sa   delia   na 

posttrombotické, posttraumatické a iné.

- Kongenitálne varixy.

Anatomická   klasifikácia:  vychádza   z   anatomického   nálezu.   Varikózne   žily   delí   na 

povrchové,   hĺbkové   a   spojkové   (perforátorové).   Túto   klasifikáciu   veľmi   podrobne 

opisuje Herman.

Patofyziologická   klasifikácia:  používa   veľmi   zložité   číselné   hodnotenie   venóznej 

dysfunkcie podľa  toho, či  ochorenie vzniká  v dôsledku refluxu, obštrukcie či  oboch 

(Herman, 2003). Jej podrobnejší popis presahuje rámec tejto práce.

1.3 Komplikácie 

Neliečené varixy často vedia k vzniku rôznych komplikácií. Tieto sú častejšie a 

závažnejšie   u   sekundárnych   varixoch   (Way,   1998).   Medzi   najčastejšie   komplikácie 

varixov patria:

Ulcus cruris venosum (varicosum): častý u sekundárnych, u primárnych varixoch 

je   vzácny   (Way,   1998).   Jeho   vznik  úzko   súvisí   so   vznikom   edému.   V   opuchnutej 

končatine sa poruší mikrocirkulácia, čo vedie k nedostatočnému prísunu kyslíka. V koži 

a   podkoží   sa   hromadia   metabolity,   medzi   nimi   aj   toxické   voľné   radikály.   Dôjde   k 

trofickým zmenám, vznikajú ischemické ulcerácie na predilekčných miestach. Typická 

lokalizácia   je   na   vnútornej   strane   dolnej   tretiny   predkolenia.   Vredy   predkolenia   sú 

veľkosti od niekoľko milimetrov až po zaberajúce celý obvod končatiny. Vyskytujú sa 

solitárne alebo mnohopočetne. Ako atrophie blanche sa označuje štádium, kedy v coriu 

už  nie sú  prítomné  žiadne cievy, čo sa prejavuje vznikom belavej avaskulárnej zóny 

ohraničenej   pigmentáciami   a   teleangiektáziami.   Vyskytuje   sa   predovšetkým   na 

vnútornom členku.  Herman  podľa  Goldmana  uvádza  u  vredov  predkolenia  malígny 

zvrat v 0,4­1% prípadoch, priemerne po 21­ročnom pretrvávaní vredu (Herman, 2003). 

V   liečbe   ulcus   cruris   venosum   sa   uplatňuje   kompresia,   medikamentózna   terapia, 

16

sklerotizácia,  chirurgické   riešenie.  Tieto metódy sme podrobnejšie  opísali  v  kapitole 

1.5.2. Lokálne po odstránení nekrózy sa môžu aplikovať rôzne druhy krycích materiálov 

špeciálne   vyrobené   na   podporu  hojenia   chronických  vredov.  Pokiaľ   je   však  príčina 

chirurgicky  odstrániteľná,   treba  preferovať   operáciu   (Herman,  2003).  Ulcus   cruris   a 

varixy sa spoločne nazývajú ako varikózny komplex (Mazuch, 1988).

Thromboflebitis   varicosa   (varicophlebitis):  Herman   charakterizuje 

tromboflebitídu ako „trombotické a zánětlivé postižení povrchových žil“ (Herman, 2003, 

s.   128).   Poznáme   viac   druhov   tromboflebitíd,   jedným   z   nich   je   varikózna 

tromboflebitída. Je to zápalové postihnutie varikóznej žily. Vyskytuje sa predovšetkým 

na predkolení a stehne. Zápalový proces postihuje okrem steny žily aj jej okolie. Varix je 

nepriechodný, trombotizovaný. Z klinických príznakov dominuje erytém, mierny opuch, 

palpačná bolestivosť, zatvrdnutý uzol, zápalová infiltrácia (Mazuch, 1988). Bakteriálna 

infekcia nie je prítomná. Embolizácia z trombózy varikóznej žily je vzácna (Herman, 

2003).  Najlepší   terapeutický   efekt  pri   thromboflebitis  varicosa  má   kompresia,  ktorá 

bráni   rastu   trombu,  vedie   k  ústupu  bolesti   a   zmenšuje  opuch.  Liečbu  podporuje   aj 

dostatočná pohybová aktivita pacienta. Lokálne môžeme aplikovať antiflogistiká. Ďalšou 

možnosťou je incízia a evakuácia trombu, čo prináša okamžitú úľavu, alebo chirurgické 

odstránenie varikóznej žily. Antibiotiká a antikoagulanciá nepodávame (Herman, 2003).

Flebotrombóza:  ide o  trombózu hĺbkového žilového systému. Žilový   trombus 

vzniká   pri   venostáze   alebo   pomalom prúdení   krvi,   preto   sú  často   postihnuté   práve 

varikózne zmenené  žily. K rizikovým faktorom vzniku patrí  napr. vek nad 40 rokov, 

obezita, pozitívna osobná anamnéza, malígne ochorenie, operácia v celkovej anestézii, 

peroperačná  a pooperačná   imobilita. Riziko pľúcnej embolizácie  je podstatne vyššia, 

ako pri tromboflebitíde. Klinické prejavy akútnej flebotrombózy sa veľmi podobajú na 

prejavy chronickej  venóznej   insuficiencie.  Sú   to  najmä  opuch končatiny,  bolestivosť, 

farebné zmeny pokožky, kŕče, cyanóza, vredy predkolenia, zdurenie ingvinálnych uzlín, 

rozšírenie   podkožných   kolaterálov.   V   terapii   sa   uplatňuje   antikoagulačná   a 

trombolytická liečba, podporný význam má celkové a lokálne podávanie fleboaktívnych 

látok, pohybová aktivita a kompresia (Herman, 2003).

Ruptúra   varixu:  vzniká   buď   pri  úraze,   náraze,   nadmernom   preťažení,   alebo 

spontánne pri  nekróze kože a steny žily. V pokročilých štádiách chronickej venóznej 

insuficiencie je stena varikóznej žily veľmi tenká, preto môže ľahko prasknúť a spôsobiť 

závažné,   ťažko   zastaviteľné   krvácanie.   Najčastejšie   k   tomu   dôjde   na   dolnej   tretine 

17

predkolenia, v oblasti členku či na nohe. Niekedy krvácanie prichádza z vredu alebo zo 

žily na spodine vredu. Býva silné, môže navodiť aj kolapsový stav. Rieši sa prikladaním 

tlakového   obväzu   a   elevovaním   končatiny   alebo   malým   chirurgickým   zákrokom 

(Mazuch, 1988; Way, 1998).

Fleboskleróza: v dôsledku degeneratívnych zmien v žilovej stene dôjde k strate 

endotelu, stena sa hyalinizuje, žily sú tuhé, úzke, nebolestivé (Mazuch, 1988).

Ostatné kožné zmeny:

- dermatoskleróza:  koža  a  podkožie   sú   sklerotické,   koža   je  napätá,   tuhá,  červená, 

bolestivá, podkožný tuk sa atrofuje, cievna stena sa zhrubne. Často sa vyskytuje v 

okolí ulcus cruris;

- hyperpigmentácia:   cievne   steny   v   dôsledku   venóznej   hypertenzie   sú 

hyperpermeabilné,   prepustia   erytrocyty,   ktoré   sa   rozpadnú   a   odbúravanie 

hemoglobínu na hemosiderín spôsobuje tmavohnedé zafarbenie kože;

- dermo­epidermitída:   je   to   spoločný   názov  pre   hemosiderózu,   dermatosklerózu   a 

povrchový bakteriálny mokvajúci zápal kože (Mazuch, 1988);

- suchá, olupujúca, svrbiaca dermatitída nad varikóznou žilou (Way, 1998).

1.4 Diagnostika 

Cieľom diagnostiky okrem konštatovania prítomnosti varixov je zistiť, či ide o 

primárne   alebo   sekundárne   varixy,   upresniť   lokalizáciu   insuficientných   úsekov   a 

stanoviť  správnu operačnú   taktiku (Mazuch, 1988). Pre stanovenie správnej a presnej 

lekárskej   diagnózy   má   význam   hlavne   anamnéza,   klinické   vyšetrenie   a   presné 

vyhodnotenie morfologických zmien a venóznej hemodynamiky (Herman, 2003).

Pri  odoberaní  anamnézy  sa zameriavame najmä  na výskyt  varixov u rodičov, 

starých rodičov, súrodencov; charakter a trvanie ťažkostí, čas objavenia varixov a vzťah 

ku   gravidite,   úrazu,   operácii   dolných   končatín,   trombózam,   nádorom;   výskyt 

podporných faktorov, ako je ťažká fyzická námaha, vrcholový šport, sediaci alebo stojací 

typ zamestnania, obezita, ťažké srdcové ochorenie; druh a charakter bolestí zjavujúce sa 

pri   státí,   chôdzi   či   v   pokoji;   či   sú   prítomné   nočné   kŕče   nôh   v   posteli   (hlavne   v 

klimaktériu);   prekonané   ochorenia  žilového   systému  dolných  končatín   a   ich   liečba, 

počet gravidít a hormonálna antikoncepcia (Mazuch, 1988; Herman, 2003).

18

Pri vyšetrení inšpekciou chorý stojí. Vyšetrujeme obe končatiny, spredu i zozadu 

od oblasti bedra a podbrušia až po nohu (Herman, 2003). Všímame si typ, rozsah, tvar, 

lokalizáciu varikózneho  rozšírenia a   rozšírené  venózne kolaterály  najmä  v   slabine  a 

podbruší.   Pátrame   po   výskyte   deformít   končatín,   pes   planus,   edému,   pigmentácie, 

trofických zmien kože a ulcus cruris (Mazuch, 1988).

Palpáciou  vyhmatáme varikózne uzly, najmä  v prípadoch, kedy pre nadmerný 

výskyt   podkožného   tuku   varixy   nie   sú   viditeľné.   Niekedy   môžeme   hmatať   aj   vír. 

Pozitívny   Homansov   príznak   upozorní   nás   na   hĺbkovú   trombózu.   Keďže   môže   byť 

postihnutý aj arteriálny systém, pohmatom sledujeme pulzáciu artérií dolných končatín 

(Mazuch,  1988).  Lokálne zvýšená   teplota kože môže signalizovať  zápal povrchového 

venózneho systému (Herman, 2003, podľa Tibbsa).

Auskultácia  je účinnou metódou pri  podozrení  na arteriovenóznu aneuryzmu, 

vtedy počujeme kontinuálny systolicko­diastolický šelest (Herman, 2003).

Z  pomocných   vyšetrovacích   metód  sa   využíva   hlavne   Dopplerova 

ultrasonografia. Je veľmi presná,  spoľahlivá,  nezaťaží  chorého kontrastnou látkou ani 

ionizujúcim žiarením, je opakovateľná. Rôznymi ultrazvukovými metódami sa hodnotí 

šírka,   priebeh,   kompresibilita   a   obsah   lumenu   žily,   lokalizácia   a   priechodnosť   žíl, 

funkcia chlopní a perforátorov (Herman, 2003).

Na určenie presnej lokalizácie insuficientných úsekov existuje ešte veľa druhov 

špeciálnych testov, ktoré však pre obmedzený rozsah tejto práce nemôžeme uviesť.

1.5 Liečba 

V terapii varixov sa dá postupovať konzervatívne alebo chirurgicky. Varixy bez 

terapie  nikdy nevymiznú,   ale  pomaly progredujú.  Táto  progresia   je  nezvratná,  preto 

netreba počkať  na výrazné   ťažkosti  (Horný,  1997).    Cieľom liečby okrem prinášania 

úľavy   chorému   a   kozmetického   hľadiska   je   aj   prevencia   komplikácií   a   zabránenie 

progresii (Way, 1998).

1.5.1 Liečba chirurgická Cieľom   chirurgickej   liečby   varixov   je   odstránenie   všetkých   insuficientných 

úsekov povrchového venózneho systému, zrušenie chronickej venóznej insuficiencie a 

19

zmiernenie jej následkov. 

Operácie   bývajú   plánované,   pretože   ide   o   ochorenie,   ktoré   bezprostredne 

neohrozuje život ani končatinu.

Medzi indikácie na operáciu patria primárne varixy a insuficiencia povrchového 

žilového systému alebo perforátorov, recidivujúce varixy, ulcus cruris varicosum, ulcus 

cruris   postphlebiticum,   sekundárne   varixy   s   postflebitickým   syndrómom,   chronická 

venózna  insuficiencia,   sekundárne  varixy  pri   artériovenóznych  fistulách,   subjektívne 

ťažkosti,  kozmetické  hľadisko,   tromboflebitída v.   saphena magna propagujúca  k  ústí 

vena femoralis, prevencia komplikáciám (Mazuch, 1988; Herman, 2003).

Kontraindikácie  najpodrobnejšie uviedol Horný.  Rozdelil   ich na dve základné 

skupiny:

- dočasné   a   relatívne   (všeobecne   platné   v   chirurgii):   vek  nad  60   rokov,   choroby, 

ktorých liečenie je naliehavejšie ako operácia varixov, akútna varikoflebitída, akútna 

hĺbková   žilová   trombóza,   opuch   do   doby   zvládnutia,   obezita   do   doby   redukcie 

hmotnosti, poruchy arteriálneho prekrvenia do úpravy, gravidita a rok po pôrode, 

hormonálna antikoncepcia do 3 mesiacov po vysadení, náchylnosť k tvorbe keloidov;

- absolútne kontraindikácie: vek nad 70 rokov, trvalo zlý celkový stav, vyčerpanosť, 

vážne systémové ochorenia, zhubné nádory so zlou prognózou, ireverzibilný edém 

dolných končatín (Horný, 1997).

V rámci predoperačnej prípravy treba realizovať predoperačné vyšetrenia ako vo 

všeobecnej   chirurgii.   Po   vyliečení   kožných   a   infekčných   chorôb   treba   držať 

niekoľkomesačný   odstup   a   vysadiť   hormonálnu   antikoncepciu   3   mesiace   pred 

plánovanou operáciou (Horný, 1997). Tesne pred operáciou operatér musí chorého sám 

vyšetriť a označiť insuficientné úseky. Je potrebné oholiť celú operovanú končatinu až po 

mons pubis. Pri rozsiahlych varixoch oboch končatín sa odporúča operovať najprv iba 

jednu a neskôr druhú končatinu.

Anestézia  býva celková, epidurálna alebo spinálna. Chorý  počas operácie  je v 

miernej  Trendelenburgovej  polohe.  Z  operačných  metód  sa  využíva  hlavne  striping, 

ktorý  Mazuch označuje ako  “odstránenie,  resp.  vytrhnutie celého kmeňa v.  saphena 

magna, resp. v. saphena parva špeciálnou stripingovou sondou – striperom“ (Mazuch, 

1988, s. 77). Okrem striperov (špeciálnych kovových sond) sa používajú aj iné špeciálne 

chirurgické nástroje, ako špeciálne háčiky, automatické retraktory  a iné (Horný, 1997).

Postup  pri   súčasnom výskyte   ulcus   cruris   je   nejednoznačný.  Niektorí   autori 

20

odporúčajú počkať s operáciou kým sa vred zahojí, iní zas navrhujú operáciu ešte pred 

zahojením vredu.

Medzi  peroperačné   komplikácie  patrí   krvácanie,   poranenie   veľkých   ciev   a 

vniknutie cudzieho telesa do hĺbkového žilového systému (Herman, 2003). Tieto súvisia 

najmä   s   chybou  operatéra.  Z   ošetrovateľského  hľadiska   sú   však  dôležitejšie   možné 

pooperačné   komplikácie,   ako   hĺbková   trombóza   predkolenia   a   stehna,   pľúcna 

tromboembólia, povrchová tromboflebitída, infekcia rán, nekrózy kože, veľký, bolestivý 

hematóm,   tetováž,   lymfatická   fistula,   neurologické   komplikácie   (parestézie   distálnej 

časti predkolenia pri poranení nervus saphenus) (Mazuch, 1988).

Po   operácii  je   potrebné   okamžite   naložiť   tlakový   elastický   obväz   na   dolné 

končatiny.  Končatinu   treba  udržať   v  mierne  elevovanej   polohe.  Chorý  musí   aktívne 

cvičiť končatinami na lôžku a čím viac chodiť (Herman, 2003). 

Stehy sa odstránia 9. pooperačný deň, pri trofických zmenách kože až 14. deň 

(Mazuch, 1988). Kompresia sa aplikuje na dobu 4­6 týždňov po operácii varixov, pri 

ulcus cruris venosum po zahojení vredu, pri postihnutí hĺbkového žilového systému je 

potrebná celý život (Herman, 2003).

Po operácii  varixov sa v   rôznom percente vyskytujú  recidívy.  Herman podľa 

Perrina ich definuje ako  „přítomnost varikózních žil na dolní končatině pro varixy již 

dříve   operované“  (Herman,   2003,   s.   92).   Príčinami   recidív   môžu   byť   diagnostické 

omyly,   technické   chyby   operácie   alebo   nesprávna   pooperačná   liečba   a   starostlivosť 

(Mazuch,   1988   podľa   Dauderisa).   Niekedy   sa   považuje   za   príčinu   recidív   tzv. 

neovaskularizácia – vznikajú novotvorené tenkostenné vinuté žily. Vznik recidív môže 

podporovať inkompetencia ovariálnych žíl. Malé percento recidív je z neznámej príčiny. 

Terapiou je reoperácia, sklerotizácia či ich kombinácia. Medikamentózna a kompresívna 

terapia majú podpornú úlohu (Herman, 2003). 

Jednodňová chirurgiaPri menších klinických nálezoch, ak to chorému vyhovuje a dané zdravotnícke 

zariadenie má na to možnosť, sa robí jednodňová príp. ambulantná chirurgia. Výhodou 

jednodňovej chirurgie je, že operačný zákrok sa robí na nemocničnej pôde a chorý je 

ešte   v   deň   operácie   alebo   nasledujúci   deň   prepustený.   Predoperačné   vyšetrenia   sa 

vykonávajú  ambulantne.  Chorý  prichádza do nemocnice v deň  operácie nalačno.  Po 

označení varikóznych miest je prevedený na operačnú sálu. Zákrok sa robí v lokálnej, 

21

spinálnej či celkovej anestézii. Po operácii sa sledujú obehové parametre a operovaná 

končatina,  či   nedochádza  k  presakovaniu  krytia   rán.  Niektorí   operatéri   považujú   za 

vhodné   prepustiť   chorého ešte  v   ten  deň,   iní   zase  až   nasledujúci  deň  po  preväze  a 

kontrole rán.

Herman uvádza jeden zaujímavý postup z roku 1986, čo praktizuje Dr. Bishop a 

Jarret s výbornými výsledkami. Chorý po výkone (podľa ústupu lokálnej anestézie) je 

prepustený do domácej starostlivosti do 4 hodín. Vybavuje sa analgetikami na dva dni. 

Ešte v deň  operácie večer a potom nasledujúci deň   ráno ho navštívi sestra z miesta 

bydliska.  Siedmy deň   sestra  odstráni   stehy   (v  domácom prostredí).    Na chirurgické 

pracovisko sa chorý dostaví až za 6 týždňov (Herman, 2003).

Lumbálna sympatektomia

Lumbálna sympatekomia je špeciálna operačná  metóda. V prípade varixov sa 

používa   vtedy,   ak   vredy   predkolenia   nereagujú   dostatočne   na   štandardnú   terapiu 

(Herman, 2003).

1.5.2 Liečba konzervatívna Konzervatívna   liečba   varixov   sa   používa,   ak   chirurgická   terapia   je 

kontraindikovaná, alebo na jej doplnenie. Využíva sa sklerotizačná  liečba, kompresia, 

rehabilitačné cvičenia, farmakoterapia a v zahraničí aj iné špeciálne metódy.

Sklerotizácia: ide o injekčnú aplikáciu sklerotizačnej látky do varikóznej žily za 

účelom poškodenia jej intimy a tým vyvolávania obliterácie až zánik žily. Obliterácia 

žily   v   minulosti   sa   dosiahla   trombotizáciou,   v   súčasnosti   sa   preferuje   fibrotizácia. 

Výhodou   je,   že   nevyžaduje   hospitalizáciu   ani   práceneschopnosť,   je  opakovateľná, 

rýchla.   Herman   považuje   takúto   liečbu   vhodnú   pri   retikulárnych   varixoch   a 

teleangiektázií,   pri   postihnutí   väčších   nekmeňových   alebo   kmeňových   žíl   sa   však 

preferuje chirurgické   riešenie.  Sklerotizácia žíl  nad kolenom je neúspešná.   Ihneď  po 

sklerotizácii,   ešte   v   ležiacej   polohe   je   nutné   naložiť   bandáž   na   prevenciu   vzniku 

intravaskulárnych trombov. Kompresívny obväz sa aplikuje 6   týždňov a má  najväčší 

význam   noc   po   výkone   (prevencia   embolizácie).   Tento   spôsob   liečby   má   najlepší 

kozmetický výsledok, ale z ostatných hľadísk dlhodobé výsledky sú lepšie po operácii. 

Komplikácie   po   výkone   sú   zriedkavé,   ale   vážne.   Súvisia   predovšetkým   s 

paravenóznou   či   intraarteriánou   aplikáciou   sklerotizačnej   látky,   nedostatočnou 

22

kompresiou,   aplikáciou  príliš   veľkej   dávky  či   koncentrácie   sklerotizačného   roztoku, 

ruptúrou žily, poškodením nervu. Sú to:

− bolesť v mieste aplikácie sklerotizačného roztoku;

− povrchová flebitída;

− nekróza;

− pigmentácia;

− poruchy citlivosti (dysestézie, hypestézie);

− cyanóza, zblednutie končatiny;

− alergická   reakcia   (svrbenie,   opuch   laryngu,   stridor,   bronchospazmus,   periférna 

vazodilatácia až kardiovaskulárne zlyhanie);

− hĺbková žilová trombóza a pľúcna embolizácia;

− vzduchová embólia.

Dokonca   po   niekoľkých   rokoch   dôjde   k   rekanalizácii   skleroticky   uzatvorenej 

vény (Herman, 2003).

Prístup   autorov   k   sklerotizačnej   liečbe   počas   gravidity   je   rôzny.   Niektorí 

používajú túto metódu počas celej doby tehotenstva, niektorí iba v určitých mesiacoch 

(Herman, 2003).

Kompresia:  má  rozhodujúci význam v prevencii i liečbe varixov. Kompenzuje 

venóznu   hypertenziu   a   chybný   venózny   návrat,   zlepšuje   funkciu   muskulo­venóznej 

pumpy, bráni vzniku večerných edémov a pocitu ťažkých nôh. V prípade podkožných žíl 

svalová   pumpa   je   prítomná   iba   z   jednej   strany,   z   druhej   strany   koža   neznamená 

dostatočnú   oporu   proti   vyklenutiu   varikóznej   žily.   Kompresia   zosilňuje   túto   oporu, 

priaznivo  pôsobí   na  mikrocirkuláciu   i  na   edémy.  Mechanizmus  účinku  sa  uplatňuje 

hlavne pri chôdzi, kedy z jednej strany svaly a z druhej kompresívne ovínadlo napomáha 

výdatnejšiemu vytlačeniu varikóznej krvi (Mazuch, 1988).

Používame   ovínadlo   široké   8­10   cm.  Širšie   sú   neformné,   užšie   zarezávajú. 

Bandáž aplikujeme ráno ešte pred vstaním z lôžka, odstránime večer opäť na lôžku. V 

horizotálnej  polohe   sa  opuch  zmenšuje   alebo  vymizne,  preto  bandáž   na  noc  nie   je 

potrebná.

Obväz   predkolenia   aplikujeme   od   prstov   pod   koleno,   obväz   stehna   až   k 

ingvinálnej oblasti. Ak päta zostane voľná, členok môže opuchnúť. Členok je v dorzálnej 

flexii   pri   obväzovaní.   Prikladanie   obväzu   nesmie   spôsobiť   bolesť,   zárezy   či   otlaky. 

Najväčší tlak musí byť v členku, smerom ku kolenu klesá. Way neodporúča stehnové 

23

bandáže z dôvodu, že varixy sú závažnejšie pod kolenom a bandáž nad kolenom skĺzava 

dole (Way, 1998).

Herman rozlišuje dve fázy kompresívnej terapie:

1. Terapeutická:   trvá   k   redukcii   edému   či   zahojenia   vredu,   používame   ovínadlo   s 

krátkym ťahom alebo zinkoglejový obväz. Ovínadlo môže aplikovať aj sám pacient, 

zinkoglejový obväz naloží skúsený zdravotník a mení sa po niekoľkých dňoch.

2. Udržovacia:  cieľom je  zachovať   stav  dosiahnutý  v   terapeutickej   fáze.  Používame 

elastické ovínadlo alebo pančuchy, ktoré aplikuje sám pacient. Bandáž je potrebná 

odstrániť na noc (Herman, 2003).

Podľa elasticity rozoznáva ovínadlo neelastické, krátkoťažné (s preťažiteľnosťou o 

60%),   strednoťažné   (o  140%)  a  dlhoťažné   (viac   ako  o  140%).  Výhodou elastického 

materiálu je, že ho môže naložiť sám pacient. Má však malý efekt na hĺbkový žilový 

systém.   Neelastický   materiál   má   lepší   efekt   na   hĺbkový   žilový   systém   a   je   dobre 

tolerované v noci, lebo v ľahu nevyvoláva žiadny tlak. Musí ho však naložiť skúsený 

zdravotník.

V kompresívnej terapii sa dobre uplatňujú aj elastické  pančuchy. Používajú sa 

buď  obyčajné  kompresívne pančuchy,  alebo špeciálne  vyrobené,  napr.   so zipsom na 

dorzálnej   strane,   čo   výrazne   uľahčuje   aplikáciu   pri   ulcus   cruris.   Tiež   sa   vyrábajú 

čistiteľné   návleky   pod   kompresiu   pre   vredy   s   výraznou   sekréciou.   Na   zvýšenie 

lokálneho tlaku v oblasti vredu je vhodné pod bandáž uložiť hubičku (Herman, 2003).

Kompresívne pančuchy sa vyrábajú  v štyroch triedach, ktoré  sa líšia stupňom 

kompresie. Okrem toho sa vyrábajú aj na mieru pri extrémnych rozmeroch pacienta, ako 

je napr. stav po amputácii končatiny alebo deformácia končatiny. Doba zhotovenia je 2 

dni až 6 týždňov (Herman, 2003).

Kontraindikácie aplikovania elastických pančúch:

− ekzém;

− akútne stavy;

− mokvajúce dermatózy;

− dekompenzovaná kardiálna insuficiencia;

− diabetická mikroangiopatia;

− výrazné postihnutie arteriálneho systému (Herman, 2003).

Pančuchy musia byť  rozťažiteľné  do dĺžky i do šírky. Sú  odolné  voči denným 

praním, časom však strácajú   svoju elastickosť,  preto približne po pol   roku  ich  treba 

24

vymeniť za nové. Pri jednostrannom zaťažení je zdravá končatina viac zaťažovaná, preto 

sa odporúča aplikovať bandáž obojstranne. Kompresia pri opuchoch zvyšuje centrálny 

objem krvi, preto hrozí preťaženie srdca u predisponovaných pacientov. Na druhej strane 

však   kompresia   môže   zvýšiť   diurézu   pri   rezistencii   na   diuretickú   liečbu   v   prípade 

kardiogénnych, hepatogénnych či dysproteinemických edémov. 

Pri  akútnych  stavoch po   jeho  zvládnutie   je  vhodnejšie  používať  kompresívny 

obväz.   Pančuchy   sú   vhodné   po   stabilizácii   na   udržanie   dosiahnutého   stavu   a   na 

zabránenie vzniku komplikáciám (Herman, 2003).

Kompresiu dosiahneme aj naložením zinkoglejového obväzu, ktorú aplikujeme 

iba na neopuchnutú končatinu. Pri súčasnom výskyte ulcus cruris sa dajú aplikovať aj 

špeciálne druhy kompresívnych obväzov, ako napr. obväz s hubou alebo nafukovacím 

vakom (Mazuch, 1988).

Rehabilitácia:  cieľom rehabilitačných cvičení   je  zlepšenie venózneho návratu, 

zlepšenie   funkcie   muskulo­venóznej   pumpy   a   tým   zníženie   venóznej   hypertenzie. 

Medzi   rehabilitačné   metódy   patrí   uloženie   dolných   končatín   do   zvýšenej   polohy 

viackrát cez deň i v spánku, redukcia hmotnosti pri obezite, nosenie obuvi s nízkymi a 

širokými   podpätkami,   plávanie,   cyklistika,   aplikácia   vírivých   kúpeľov,   postrekov 

dolných   končatín   studenou   vodou   a   vykonávanie   rôznych   cvičení   končatinami,   pri 

ktorých sa využíva pohyb hlavne v členkovom, ale aj kolennom a bedrovom kĺbe a cviky 

prstami nohy (viď. obrázkovú prílohu). Nevhodné sú tie športy, pri ktorých sa zvyšuje 

vnútrobrušný tlak alebo sa fixuje členok (Mazuch, 1988, Herman, 2003).

Medikamentózna   liečba:  má   len   podporný   význam.   Podávajú   sa   venotoniká 

(napr. Anavenol, Venoruton, Ascorutin, Glyvenol atď.) na zvýšenie tonusu žíl, vyvolanie 

vazokonstrikcie, zvýšenie spätnej rezorbcie tekutín z tkanív do kapilár, na zmiernenie 

bolestí a kŕčov. Medikamentózna terapia spomaľuje progresiu choroby, ale nezastaví ju 

(Mazuch,   1988).   Venofarmaká   pôsobia   iba   na   kapilárnej  úrovni,   zlepšujú   edémy   a 

subjektívne obtiaže chorého, ale neovplyvnia anatomický nález (Horný, 1997). 

Ďalšie  možnosti   terapie:  výhodou   laserovej   terapie   je  dosiahnutie   liečebného 

efektu bez nutnosti  narušenia kožnej integrity. Nedá  sa však aplikovať  u ciev hlboko 

uložených alebo s veľkým priemerom, lebo laserové lúče neprenikajú do hlbších vrstiev 

kože (Herman, 2003). Ostatné nové techniky, ako ultrazvukové metódy, rôzne výkony za 

fleboendoskopickej   kontroly,   metóda   CHIVA   (ambulantná   hemodynamická   liečba 

žilovej nedostatočnosti) sa zatiaľ vyvíjajú, u nás ešte nie sú dostupné (Horný, 1997).

25

1.6 Prevencia

Prevencia   v   prípade   varixov   môže   byť   zameraná   na   predchádzanie   vzniku 

ochorenia, predchádzanie komplikáciám a predchádzanie recidív.

V prevencii vzniku odohráva dôležitú úlohu zistenie rodinnej predispozície. Pri 

výskyte varixov v rodine dieťaťa je veľmi dôležitý správny výber športu. Takéto dieťa by 

sa nemalo venovať športom, ktoré vo zvýšenej miere zaťažujú dolné končatiny. Vhodné 

sú   tie   športy,   ktoré   odľahčujú   žily   dolných   končatín   (Herman,   2003).   Vhodné   a 

nevhodné   športy   najpodrobnejšie   uviedol   Baggio   podľa   tlakových   zmien   v   žilách 

dolných končatín:

- škodlivé športy: vzpieranie, všetky druhy zápasu, futbal, tenis, volejbal, skoky;

- neškodlivé  športy:  beh,   jogging,  beh  na   lyžoch,  plávanie,  gymnastika,   cyklistika 

(Horný, 1997, podľa Baggia).

Ďalším preventívnym faktorom je výber povolania.  Nevhodné  sú  zamestnania 

postojačky, alebo ktoré vyžadujú dvíhanie a nosenie ťažkých bremien.

Varixy častokrát vznikajú  počas gravidity, preto tehotným ženám sa odporúča 

nosiť bandáž, pravidelné cvičenie končatinami, príp. môžu sa predpísať venotoniká.

Komplikáciám sa dá najlepšie predchádzať včasnou operáciou.

Z hľadiska  prevencie recidív po operácii je najdôležitejšia zmena životosprávy, 

čo   zahrňuje   úpravu   telesnej   hmotnosti,   nosenie   vhodnej   obuvi   a   bandáže   dolných 

končatín a správnu športovú aktivitu (Mazuch, 1988).

26

2 OŠETROVATEĽSKÁ STAROSTLIVOSŤ O CHORÉHO S OPERÁCIOU VARIXOV DOLNÝCH KONČATÍN

Starostlivosť   o   chirurgického   chorého   (perioperačná   starostlivosť)   sa   delí   na 

starostlivosť v predoperačnom období (predoperačné vyšetrenia a príprava chorého na 

operáciu),   starostlivosť   v   intraoperačnom   období   (realizuje   sa   na   operačnej   sále)   a 

pooperačnú starostlivosť (Kubicová, 2000). Predoperačná a pooperačná starostlivosť sa 

poskytuje na štandardnej ošetrovacej jednotke chirurgického oddelenia alebo oddelenia 

cievnej   chirurgie,   časť   sa   vykonáva   ambulantne   pred   príjmom   a   po   prepustení   z 

nemocnice, príp. pri ambulantných výkonoch sa celkovo realizuje ambulantne.

Nesprávnou prípravou chorého na operáciu varixov zvyšujeme strach chorého 

pred  výkonom a zvyšujeme riziko výskytu komplikácií. Na druhej strane nevhodným 

pooperačným   ošetrovaním   výrazne   znižujeme   efektivitu   vykonanej   operácie   a 

podporujeme   vznik   recidív   varixov.   Preto   správna   a   dôkladná   ošetrovateľská 

starostlivosť v oboch fázach má nesmierne veľký význam pre prospech chorého.

2.1 Príprava na operáciu 

Predoperačná   starostlivosť   zahrňuje   predoperačné   vyšetrenie,   posudzovanie   a 

prípravu na operáciu. Do predoperačného vyšetrenia patrí:

- anamnéza a klinické vyšetrenie (ich špecifiká viď. v kap. 1.4);

- doplňujúce   vyšetrenia   (laboratórne,   zobrazovacie,   inštrumentálne,   funkčné, 

konziliárne; metódy špeciálne používané na vyšetrenie varixov sú tiež podrobnejšie 

opísané v kap. 1.4);

- stanovenie základnej diagnózy a pridružených diagnóz;

- záver (obsahuje hodnotenie stavu, rozvahy o ďalšej liečbe, indikácii typu operácie a 

predoperačnej príprave) (Vomela, 1998).

“Předoperační   příprava   zahrnuje   procedury   vynucené   diagnózou,  

předoperačním   posouzením   a   povahou   očekávané   operace“  (Way,   1998).  Účelom 

prípravy chorého na operačný  výkon  je  minimalizovanie  rizika operácie a prevencia 

komplikáciám (Vomela, 1998),  “vytvořit nemocnému optimální podmínky ke zvládnutí  

operační  zátěže, k dobrému, nekomplikovanému hojení  s následnou rekonvalescencí“ 

27

(Zeman, 2003).

Predoperačná príprava sa najčastejšie delí:

- podľa lokality na celkovú a miestnu (lokálnu);

- podľa časového faktoru na dlhodobú, krátkodobú a bezprostrednú;

- podľa skupiny chorých na všeobecnú a špeciálnu;

- podľa zámeru na somatickú (telesnú), psychickú a medikamentóznu.

Varixy   sa   operujú   po   niekoľkomesačnom   odstupe   po   vyliečení   infekčných 

chorôb a kožných ochorení  kvôli  zníženiu riziku vzniku abscesov. Tri  mesiace pred 

operáciou sa doporučuje vysadiť hormonálnu antikoncepciu (Horný, 1997).

Pri   prijatí   chorého   na   oddelenie   je   treba   ho  oboznámiť  s   nemocničným 

poriadkom, signalizačným zariadením, denným režimom a predstaviť ostatným chorým 

na izbe. Je vhodné, ak sa sestra predstaví menom, podá mu ruku a privíta ho (Kristová, 

Tomašková, 2002). Správny psychologický prístup sestry i lekára dodáva chorému istotu 

a dôveru, čo pomáha znižovať jeho strach z výkonu a zlepšuje s ním spoluprácu. Pocity 

chorého, jeho dôveru a ďalšiu spoluprácu s ním do výraznej miery ovplyvňuje jeho prvý 

kontakt s personálom oddelenia. Treba ďalej zabezpečiť  hygienu prostredia, snažiť sa o 

odstránenie nepríjemných a dráždivých podnetov pre chorého (napr. hluk, nepríjemný 

pach, poškodená či znečistená posteľná bielizeň atď.) (Vomela, 1998).

Pred operáciou sa u každého chorého by mal vykonávať  základný laboratórny 

screening, čo obsahuje:

- biochemické   vyšetrenie   krvi:   glukóza,   močovina,   kreatinín,   celkový   bilirubín, 

transaminázy (ALT, AST, ALP, GMT), mineralogram (Na, K, Cl), AMS;

- hematologické   vyšetrenie:   vyšetrenie   krvnej   skupiny   a   Rh­faktoru,   sedimentácia 

erytrocytov,   krvný   obraz   (erytrocyty,   leukocyty,   trombocyty,   hemoglobín, 

hematokrit), hemokoagulácia;

- sérologické   vyšetrenia   krvi:   so   súhlasom   chorého   sa   vyšetrujú   markery   HIV, 

hepatitída (HbsAg,  HVC), syfilis  (BWR) z ohľadu na bezpečnosť  zdravotníckych 

pracovníkov (Olejník, 1999);

- biochemické vyšetrenie moča;

- vyšetrenie močového sedimentu (Kubicová, 2000).

Sestra   odoberá   biologický   materiál   na   tieto   vyšetrenia   a   zabezpečuje   ich 

transport  do príslušného laboratória so žiadankou. Ďalej  manažuje  ďalšie vyšetrenia, 

ako zhotovenie natívneho rtg snímku pľúc, EKG záznamu, interné  a anestéziologické 

28

predoperačné   vyšetrenie   (Kubicová,   2000),   podľa   potreby   zabezpečuje  špeciálne 

vyšetrenia žilového systému.

Operácie   varixov   patria   medzi   plánované   výkony.   Ak   sa   zisťuje   nejaká 

kontraindikácia operácie, pokiaľ  je riešiteľná, snažíme sa ho odstrániť alebo operáciu 

odkladáme.   Ošetrujeme   vredy   predkolenia   a   snažíme   sa   dosiahnuť   ich   operatérom 

vyžadovaný stav, podľa možnosti celkové zhojenie.

V každom prípade  treba chorého  informovať  o  potrebe výkonu,  očakávaného 

výsledku a  možných  rizík,  poskytnutie   týchto  informácií  však  patrí  do  kompetencie 

lekára. Chorý musí dať svoj písomný informovaný súhlas s výkonom, to je tzv. pozitívny 

reverz   (Vomela,   1998).   Citlivé   vysvetlenie   princípov   operácie   bez   dramatizácie   či 

bagatelizácie problému vytvára atmosféru dôvery a nádeje v uzdravení (Zeman, 2003). 

Sestra  poučí  chorého   o  postupe  pri   predoperačnej   príprave   a   pooperačnom  režime. 

Vysvetlí mu, že po operácii bude ležať s podloženými dolnými končatinami a má čím 

skôr a čím viac chodiť, prvé kroky je však vhodné urobiť s asistenciou sestry. Tiež ho 

poučí o rehabilitácii a nacvičuje s ním základné  cviky, ktoré  má chorý vykonávať na 

lôžku.

Treba zabezpečiť  dostatočnú  hydratáciu  chorého, hlavne u starších (Kubicová, 

2000). Na prevenciu tromboembolickej choroby je vhodná  pohybová aktivita  chorého, 

neustála chôdza nielen po operácii, ale aj pred výkonom. Niekoľko dní pred operáciou 

alebo   od   prijatia   do   nemocnice   monitorujeme  vitálne   funkcie  chorého   1­2x   denne 

(Olejník, 1999). Chorý v nemocnici, ale hlavne deň pred výkonom nesmie fajčiť. Názory 

autorov na aplikáciu klyzmy sa líšia. Way považuje klyzmu za potrebnú iba v prípade 

zápchy a operácií v brušnej dutine (Way, 1998). Podľa Olejníka však klyzmu by mal 

dostať každý chorý pred celkovou anestéziou na prevenciu defekácie na operačnom stole 

po  uvoľnení   zvieračov  (Olejník,  1999).  K predoperačnému  hladovaniu  tiež   sú   rôzne 

prístupy. Way vylúči tuhú stravu 12 hodín a tekutiny 8 hodín pred výkonom (Way, 1998). 

Vomela zakazuje príjem potravy a  tekutín per os 6 hodín pred celkovou anestéziou, 

dlhšie hladovanie však nepovažuje za vhodné, preto chorí by mali dostať aspoň tekutú 

večeru. V prípade, že je chorý zaradený do druhej fázy operačného programu, by  mohol 

dostať aj skoro ráno nápoj (Vomela, 1998). Cievkovanie močového mechúra pri operácii 

varixov sa nevyžaduje.

Príprava kože sa spočíva v celkovej očiste a oholení operačného pola. Chorý sa 

dôkladne osprchuje alebo vykúpe podľa zvyklostí  oddelenia v  predvečer operácie či 

29

ráno   pred   výkonom.   Koža   sa  holí  navlhko   v   predvečer   operácie,   alebo   nasucho 

bezprostredne pred operáciou (Vomela, 1998). V bežnej praxi sa holenie operačného 

pola vykonáva predchádzajúci deň poobede alebo večer. Autori však preferujú holenie 

čo najkratší čas pred výkonom (Olejník, 1999). Ak končatinu holíme viac hodín pred 

operáciou,  zvyšuje sa prítomnosť  bakteriálnej   flóry  na koži   (Zeman,  2003).  Holenie 

vykonávame veľmi šetrne, pretože spôsobuje drobné   traumatizácie kože s možnosťou 

infekcie.  V prípade operácie varixov  treba chorému oholiť  celú  operovanú  končatinu 

vrátane   ingvinálnej   oblasti.   Potom  operatér   nezmývateľným  perom  označí  varixy   u 

stojaceho chorého,   lebo  v  ležiacej  polohe   (na  operačnom stole)  dôjde  ku  kolapsu  a 

vyprázdnení vén, ktoré sú následne horšie viditeľné (Herman, 2003). 

Večer podávame chorému pre­premedikáciu a ráno pred odchodom na operačnú 

sálu premedikáciu. Prevažne ide o sedatíva alebo hypnotiká, ktoré určí anestéziológ za 

účelom psychického ukľudnenia chorého, zabezpečenia jeho odpočinku v noci, zníženia 

výskytu pooperačného zvracania, zníženia potreby anestetík, predchádzania dýchacím a 

srdcovým komplikáciám (Vomela, 1998). Pri výkonoch  v lokálnej anestézie sa podáva 

premedikácia 30­60 minút pred operáciou (Olejník, 1999).

Sestra musí  dôkladne zistiť, aké  lieky  chorý  užíva. Pred operáciou sa väčšina 

liekov vysadí alebo sa zmení dávkovanie, preto sestra má  sledovať ordinácie lekára a 

upozorniť chorého na zmeny.

Chorý  musí  mať  zabezpečený  cievny prístup  zavedením intravenóznej kanyly, 

príp. podávajú sa preventívne antibiotiká.

Chorý   počas   operácie   nesmie   mať   na   sebe  kozmetické   prípravky  (make­up, 

nalakované nechty), preto ich pred výkonom treba odstrániť. Pred odchodom z oddelenia 

na   operačnú   sálu   chorý   sa   vymočí   a   podľa   zvykov   nemocnice   sa   prezlečie   do 

nemocničného   plášťa.  Šperky,   cennosti   a   protetické   pomôcky  (okuliare,   kontaktné 

šošovky, zubná  protéza,  naslúchací  aparát)  sa uschovajú  na bezpečnom mieste podľa 

prevádzky oddelenia.

Predoperačná   príprava   sa   končí  prevozom   a   odovzdávaním  chorého   a   jeho 

písomnej i rtg dokumentácie na operačnú sálu (Kubicová, 2000; Vomela, 1998).

30

2.2 Pooperačná ošetrovateľská starostlivosť

Pri   starostlivosti   o   chorého   po   operácii   vychádzame   zo   znalosti   stavu   pred 

operáciou   i   z   miery   operačnej   záťaže.   Vomela   popisuje   diferencovanú   pooperačnú 

starostlivosť. Chorých delí do 4 skupín:

1. chorí   po   ambulantných   výkonoch,   bez   komplikácie,   po   operácii   sú   prepustení 

domov;

2. chorí po ľahkej a stredne ťažkej operácii, bez komplikácie, sú ďalej ošetrovaní na 

štandardnej ošetrovacej jednotke;

3. chorí  po veľkej operácii,  ďalšia starostlivosť  sa vykonáva na jednotke intenzívnej 

starostlivosti;

4. chorí  po operácii,  kedy sa predpokladá  alebo vyskytla vážna komplikácia, ďalšiu 

starostlivosť zabezpečí ARO (Vomela, 1998).

Hospitalizovaných chorých po operácii varixov zaraďujeme do 2. kategórie.

Zeman delí pooperačnú starostlivosť na bezprostrednú a následnú. Bezprostredná 

starostlivosť   je  zabezpečená  predovšetkým anesteziológom, v priestoroch operačného 

traktu,   do   stabilizovania   stavu   (spontánne   dýchanie,   stabilizovaný   obeh).   Na   to   sa 

nadväzuje následná starostlivosť na štandardnej jednotke alebo JIS (Zeman, 2003).

Way uvádza nasledujúce delenie:

− bezprostredná starostlivosť (operačný trakt);

− intenzívna starostlivosť (JIS);

− intermediárna   starostlivosť   (štandardné   oddelenie,   od   prevozu   chorého   po 

prepustenie);

− rekonvalescenčná starostlivosť (ambulantne) (Way, 1998).

Po dovoze chorého z operačného traktu sestra vykonáva tieto činnosti:

- preberie   chorého   a   jeho   dokumentáciu   od   anestéziologickej   sestry,   kontroluje 

totožnosť chorého;

- kontroluje  kompletnosť   záznamov v dokumentácii   (záznam o  anestézii,  operačný 

protokol);

- monitoruje krvný tlak, pulz, dýchanie chorého, farbu kože (zvlášť prstov na dolných 

končatinách) a stav vedomia;

- informuje sa, či má chorý drény, katétre, infúzie, aké lieky a informácie má dostať;

- zistené údaje dokumentuje;

31

- zabezpečí polohu chorého so zvýšením nožnej časti lôžka;

- zabezpečí podávanie ordinovaných liekov;

- po celkovej anestézii sleduje, či chorý nezvracia, či už močí;

- dokumentuje TK, P, TT, močenie, vyprázdňovanie, odchod vetrov, stav obväzu;

- pri odchýlkach od normy informuje lekára (Vomela, 1998).

Po celkovej anestézii je potrebná zvýšená a pravidelná kontrola v deň operácie a 

nasledujúcu noc. Meria sa TK, P, hodnotí sa dýchanie, stav vedomia, močenie a stav 

obväzu.   Pri   výskyte   silných  bolestí  sestra   podáva   analgetiká   podľa   ordinácie, 

najčastejšie každých 6 hodín. Pomáha chorému pri vykonávaní  osobnej hygieny  alebo 

ho verbálne usmerňuje. Tiež sleduje funkciu čreva (odchod vetrov a stolice), ktorá by sa 

mala   upraviť   do   48­72   hodín.   V   prvých   hodinách   po   operácii   tiež   pravidelne 

kontrolujeme  obväz,   či   nie   je   pretečený   krvou   alebo   iným   sekrétom.   Pri   väčšom 

presakovaní  obväz odstránime, kontrolujeme ranu a asistujeme lekárovi pri  zastavení 

krvácania (Zeman, 2003).

Zvýšená  telesná teplota po chirurgickej liečbe je fyziologickým javom do 1°C. 

Väčší   vzostup   sa   považuje   za   signál   rôznych   komplikácií.   Pri   respiračných 

komplikáciách   teplota   stúpa   po   6   hodinách   po   operácii,   pri   tromboflebitíde   a 

uroinfektoch po 2­3. dni, pri ranovej infekcii až po 4­5. dni (Olejník, 1999).

Chorý     má   ležať   s  podloženými   končatinami  na   uľahčenie   odtoku   krvi   a 

zabránenie venostázy. Nožnú časť lôžka zdvihneme o 30­40cm, ale nesmie sa dochádzať 

k   dlhotrvajúcej   extenzii   v   kolenných  kĺboch,   preto   zvlášť   podložíme  aj   predkolenie 

(Horný,   1997).  Podľa   stavu  vedomia,   ak   je   už   chorý   schopný   spolupráce,   je   nutné 

vykonávať  pohyby  v členku s hlbokým dýchaním. Je vhodné  čím skôr chodiť, ako to 

zdravotný   stav   chorého  umožní.  Najneskôr   prvý   pooperačný   deň   nútime   chorého  k 

chôdzi. Chôdza je na začiatku krátkodobá s bandážou dolných končatín a opakovanými 

prestávkami formou ležania s podloženými končatinami. Chorý nesmie pri chôdzi dlho 

stáť ani sedieť. Na lôžku sa vykonávajú aktívne dychové cvičenia a pohyby v členkovom 

kĺbe (Herman, 2003). Tieto cvičenia, bandáž a zvýšená  poloha končatín v ľahu majú 

veľký  význam v prevencii   trombózy  a   flebitídy.  Podľa  ordinácie podávame  Heparin 

alebo   nízkomolekulové   heparíny,   opakovane   odoberáme   krv   na   hemokoagulačné 

vyšetrenie a cielene pátrame po známkach zápalu (Zeman, 2003).

Okrem   pohybu   najväčší   význam   v   pooperačnom   období   má  bandáž.   Sestra 

sleduje stav elastického ovínadla na oboch končatinách, či sa nepovolili, či nie sú príliš 

32

stiahnuté, sleduje farbu kože prstov na nohe. Obväz predkolenia aplikujeme od prstov 

pod koleno, obväz stehna až k ingvinálnej oblasti. Ak päta zostane voľná, členok môže 

opuchnúť.  Členok   je   v   dorzálnej   flexii   pri   obväzovaní.   Prikladanie   obväzu   nesmie 

spôsobiť  bolesť,  zárezy či  otlaky. Najväčší   tlak musí  byť  v členku, proximálne klesá. 

Používame ovínadlo široké  8­10 cm. Kompresia sa aplikuje na dobu 4­6 týždňov po 

operácii varixov, pri ulcus cruris venosum po zahojení vredu, pri postihnutí hĺbkového 

žilového   systému  je   potrebná   celý  život   (Herman,  2003).  Mazuch  doporučuje  nosiť 

bandáž mesiac po operácii, po dvoch týždňoch stačí iba cez deň   (Mazuch, 1988). Na 

kompresiu   sú   veľmi   vhodné   aj   elastické   pančuchy.   Sú   spoľahlivejšie,   vyvolávajú 

potrebný   tlak   a   pomalšie   sa   zhoršuje   ich   kvalita.   Prvé   pooperačné   dni   však   ich 

navliekanie môže byť nepríjemné pre bolestivosť rán, preto v tomto období preferujeme 

ovínadlo (Horný, 1997).

Pri varixoch je vhodný aj vazokonstrikčný efekt chladu. Aplikujeme ho formou 

kúpele alebo streku na končatiny, môžeme ich spojiť aj s cvičeniami (Horný, 1997).

Veľmi dôležitú  časť  práce sestry tvorí  starostlivosť  o operačnú  ranu. Chorí  po 

operácii   varixov  majú   väčšinou  viac   rezných   rán  po  celej   dolnej  končatine  vrátane 

ingvinálnej oblasti. Správna starostlivosť o tieto rany je nesmierne dôležitá.

Niekoľko hodín po operácii je rana naplnená exsudátom, na jej povrchu prebieha 

delenie epitelových buniek. Po 48 hodinách sú aj hlbšie štruktúry kompletne zlepené a 

uzavreté (Way, 1998).

Infekcia   rany  môže  byť  podmienená   jednak nesprávnou  starostlivosťou počas 

operácie (nedostatočná príprava operačného pola, nedodržiavanie sterility, kontaminácia 

vzduchu na operačnej sále, infekcia personálu apd.) (Šteiner, 1962), jednak nesprávnou 

pooperačnou starostlivosťou. Práve táto druhá možnosť má z nášho sesterského hľadiska 

veľký   význam.  Najčastejšie  chyby  sa   stávajú   pri  preväzovaní  operačnej   rany.  Obväz 

treba vymeniť  za prísne aseptických podmienok. Atmosféra preväzovne má  byť  čistá. 

Výkon   robíme   v   sterilných   rukaviciach   za   asistenciu   druhej   sestry,   ktorá   podáva 

preväzový   materiál.   Používané   inštrumenty   i   preväzový   materiál   musí   byť   sterilné. 

Prstami sa nesmieme dotknúť rany. Staršia publikácia uvedie zásadu, že sterilnú ranu 

zbytočne   nepreväzujeme,   preväz   vykonávame   až   v   nutných   situáciách,   napr.   po 

odstránení   stehov,   pri   miernej   infekcii,   po   sekundárnej   sutúre,   pri   hľadaní   príčin 

pooperačnej  horúčky   (Šteiner,  1962).  Komplikácie   rany  však  nemusia  vždy  prejaviť 

bolesťou,  napätím v rane,  horúčkou,  preto novšie  publikácie považujú  za  vhodnejšie 

33

kontrolu   aj   kľudných   rán.   Zeman   doporučuje   preväz   3.   deň   (Zeman,   2003).   Way 

doporučuje odstrániť obväz 3­4. pooperačný deň a kontrolovať ranu. Ak je suchá, ďalší 

obväz  nepovažuje   za   potrebný,   rana  ostáva  odokrytá,  čo  umožňuje   lepšiu   kontrolu. 

Presiaknutý   obväz   treba   však   vymeniť,   lebo   zvyšuje   riziko   kontaminácie   rany.   Pri 

príznakoch infekcie tiež treba vykonať preväz a sekrét vyšetriť kultivačne. Hojenie rany 

podporuje dobrý nutričný stav chorého a lepšie prekrvenie, teda aj z tohto hľadiska by 

mal chorý čím viac chodiť. Kúpeľ a sprchu môže chorý vykonávať od 7. pooperačného 

dňa   (Way,   1998).   Horný   odporúča   suchú   jazvu   kryť   tradičnou   gázou   a   za   vhodné 

považuje   aj   materiály   s   neadhezívnym   povrchom,   ktoré   sa   neprilepia   k   rane   a   vo 

včasnom pooperačnom štádiu nespôsobia bolesť (Horný, 1997).

Na podporu hojenia rán uvedie 4 hlavné zásady podľa Lüschera:

1. čerstvé jazvy stiahnuť náplasťou na vylúčenie ťahu za okraje rany, týka sa to hlavne 

incíziu v fossa poplitea;

2. tlak (kompresívny obväz, príp. tlaková masáž krémom niekoľkokrát denne);

3. ochrana   pred   UV   žiarením   (jazvu   neslniť,   spôsobuje   to   iba   zbytočnú 

hyperpigmentáciu);

4. trpezlivosť, jazvy sa hoja pomaly (Horný, 1997).

Na  odstránenie  stehov  sú   rôzne  pohľady.  Mazuch   ich  vyberá   na   9.   deň,   pri 

trofických zmenách kože na 14. deň (Mazuch, 1988).

Edukácia  chorého   pri   operácii   varixov   má   osobitný   význam.   Môžeme   ju 

zabezpečiť  čiastočne  pred  a  čiastočne  po  operácii.  Treba  chorého  poučiť   o   správnej 

životospráve,   zdôrazniť   nevhodnosť   dlhodobého   státia   a   sedenia,   nosenia   obuvi   s 

vysokými podpätkami a význam cvičenia dolnými končatinami. Treba mu jednoducho a 

stručne objasniť význam muskulo­venóznej pumpy a vazokonstrikčého efektu pôsobenia 

chladu. Je veľmi dôležité  naučiť  chorého správne naložiť  bandáž,   lebo po prepustení 

bude si ju naložiť sám. Je potrebné, aby chorý vedel, ako dlho má bandáž nosiť. Ďalej 

vysvetlíme   mu   spôsob   a   čas   aplikácie   naordinovaných   liekov.   Treba   mu   však 

zdôrazňovať,  že medikamentózna liečba má   iba podporný  význam, najviac pre svoje 

zdravie si môže urobiť správnou aplikáciou bandáže a správnou životosprávou. 

Chorí sú prepustení z nemocnice pri dobrom celkovom stave častokrát ešte pred 

odstránením stehov. Na nemocničnú starostlivosť sa nadväzuje ambulantná starostlivosť, 

čo   sa   spočíva   v   odstránení   stehov,   hodnotení   hojenia   rán,   vyhodnotení   úspešnosti 

34

operácie   a   v  ďalšom usmernení   chorého.  Po  úplnom zotavení   je   vhodné,   ak  chorý 

pravidelne vykonáva určité  športové  aktivity, ako napr. beh, beh na lyžoch, plávanie, 

gymnastika alebo bicyklovanie.

35

3 KVALITA OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI 

V   poslednom   čase   stále   viac   a   viac   pozornosti   sa   venuje   kvalite   v 

ošetrovateľstve.   Chápanie   pojmu   „kvalita“   v   oblasti   zdravotníctva   je   pritom   často 

relatívne i subjektívne, ovplyvňované  kulturálnym a sociálnym prostredím, politickou 

situáciou i legislatívou, vedecko­technickou úrovňou krajiny, ale možno predovšetkým 

individuálnymi charakteristikami a subjektívnymi pocitmi a dojmami chorých. Keď sa 

nad tým zamyslíme, rýchlo konštatujeme, že presne zadefinovať pojem „kvalita“ ani nie 

je   takou   jednoduchou   úlohou.  Škrla   uvádza   Palmerovú   unikátnu   definíciu   kvality: 

„Dělat správné věci správně, na správném místě a se správnými lidmi“ (Škrla, 2003, s. 

36). Môžeme tvrdiť, že kvalita v zdravotníctve má tri perspektívy:

1. perspektíva lekárskeho a ošetrovateľského personálu: je zameraná  na splnenie 

medicínskych   a   ošetrovateľských   cieľov   a   na   kvalitu   multidisciplinárnej 

spolupráce;

2. perspektíva pacienta: znamená spokojnosť pacienta so zdravotníckymi službami 

a ich subjektívne vnímanie a hodnotenie;

3. perspektíva   výstupu:   ide   o   reálne   a   objektívne   zlepšenie   zdravotného   stavu 

pacienta a zvýšenie kvality jeho života (Škrla, 2003).

Je dôležité, aby starostlivosť, ktorú poskytujeme chorým, bola naozaj kvalitná a 

poskytovaná odborne a komplexne. Má to význam nielen pre pacientov, ale aj pre sestry, 

pretože   kvalita   poskytovanej   starostlivosti   je   jedným   z   ukazovateľov   ich   odbornej 

pripravenosti a predpokladom ich odborného i osobnostného rastu. Preto by sme sa mali 

snažiť   vytvárať   možnosti   a   prostriedky   objektívneho   merania,   hodnotenia   a 

porovnávania   kvality   poskytovanej   zdravotnej   (a   v   rámci   toho   aj   ošetrovateľskej) 

starostlivosti.

V   súčasnosti   kvalitná   ošetrovateľská   starostlivosť   znamená   predovšetkým 

poskytovanie   individuálnej   starostlivosti   vychádzajúcej   z   potrieb   chorého,   ktorá   je 

zabezpečená   metódou   ošetrovateľského   procesu   a   zaznamenaná   do   ošetrovateľskej 

dokumentácie   (České   ošetřovatelství,   1998).   Za   kvalitnú   môžeme   považovať   takú 

starostlivosť,   ktorá   efektívne   rieši   zdravotné   problémy chorého,   je   chorým pozitívne 

prijatá a z hľadiska využitia zdrojov je adekvátna (Farkašová, 2005).

Kvalita   má   mnoho   dimenzií,   z   ktorých   v   zdravotnej   starostlivosti   sú 

najvýznamnejšie tieto:

36

− bezpečnosť:   obmedzenie   rizika   z   prostredia   zdravotníckeho   zariadenia   či   z 

jednotlivých výkonov;

− kompetencie: odborná úroveň personálu;

− prijateľnosť: starostlivosť má byť prijateľná pre pacienta;

− efektívnosť: starostlivosť má dosiahnuť očakávané výsledky;

− vhodnosť: starostlivosť zodpovedá individuálnym potrebám pacienta;

− ekonomickosť:   najekonomickejšie   využitie   zdrojov   pri   zabezpečení   čo 

najkvalitnejšej starostlivosti;

− dostupnosť: možnosť pacientovi získať potrebnú starostlivosť;

− kontinuita: schopnosť nepretržitého poskytovania zdravotnej starostlivosti;

− včasnosť: poskytovanie starostlivosti pacientovi v čase, keď to najviac potrebuje;

− primeranosť:   poskytovanie   starostlivosti   v   súlade   s   kvalifikáciou   personálu   a 

potrebami chorého;

− úcta   a   vnímavosť:   empatický   prístup,   rešpektovanie   súkromia   a   zachovanie 

dôstojnosti chorého (Škrla, 2003).

Medzi najčastejšie znaky kvalitnej ošetrovateľskej praxe krajiny patria:

− existuje jasná koncepcia ošetrovateľstva;

− starostlivosť sa poskytuje metódou ošetrovateľského procesu;

− poskytovaná starostlivosť vychádza z potrieb chorého;

− funguje tímová práca ošetrujúceho personálu;

− ošetrujúci personál má silnú motiváciu a spĺňa kritériá odbornej pripravenosti;

− ošetrovateľský tím má stanovené reálne ciele;

− v praxi sa dodržiavajú zásady profesionálneho etického kódexu;

− ošetrovateľská prax je vedecky podložená;

− chorí sú aktívne zapojení do ošetrovateľskej starostlivosti;

− funguje účinná medziodborová spolupráca (České ošetřovatelství, 1998).

Kvalitu   ošetrovateľskej   starostlivosti   ovplyvňuje   mnoho   faktorov.   Z   nich 

najdôležitejšie sú:

− zdravotnícky personál (postoje, osobnostné vlastnosti, vedomosti, zručnosti atď.);

− zdravotnícke zariadenie (pridelenie a rozdelenie zdrojov, akčný plán, stratégia);

− národné a medzinárodné vplyvy (postoj verejnosti, médiá, medzinárodné organizácie 

37

a programy).

Ako aj z  tohto vidíme, mnohé  z týchto faktorov môže ovplyvniť  sestra sama, 

ktorá  ošetrovateľskú   starostlivosť  poskytuje,  alebo  tím sestier.  Na ďalšie  z  nich však 

sestry vplyv nemajú.  V ošetrovateľskej praxi sa treba orientovať  na tie faktory, ktoré 

ovplyvňovať   môžeme   a   snažiť   sa   naplno   využiť   tie   možnosti,   ktoré   nám   poskytujú 

(Lemon, 1997).

Zvyšovanie   kvality   ošetrovateľskej   starostlivosti   môžeme   dosiahnuť 

predovšetkým sústredením na nasledujúce oblasti:

− rozvoj   nových   typov   ošetrovateľských   služieb,   ako   je   napr.   komunitné 

ošetrovateľstvo alebo domáca ošetrovateľská starostlivosť;

− individualizácia   ošetrovateľskej   starostlivosti,   čo   umožňuje   zvýšenie   efektivity   i 

spokojnosti chorých;

− lepšie pochopenie potrieb chorých zo strany ošetrujúceho personálu;

− sústredenie na otázky výkonnosti a efektivity ošetrovateľskej starostlivosti  (České 

ošetřovatelství, 1998).

Podľa Wrighta vytvorenie prostriedkov merania kvality má štyry kroky:

1. definovanie a ozrejmenie povahy ošetrovateľstva;

2. rozhodnutie, ktorý prístup sa bude sledovať;

3. stanovenie štandardov a kritérií;

4. testovanie kritérií (Kozierová, 1995).

Kuberová stanovuje tieto základné predpoklady, ktoré má systém obsahovať na 

dosiahnutie kvality:

− jasnú predstavu o cieľoch a hodnotách;

− definíciu požadovanej kvality;

− stanovenie štandardov, ktorých dodržiavanie má zaručiť požadovanú kvalitu;

− systém kontroly dodržiavania štandardov (audit);

− zaistenie   organizačných   a   personálnych   faktorov,   ktoré   sú   nevyhnutné   pre 

dosiahnutie štandardnej práce;

− spôsoby hodnotenia dosiahnutého efektu (Kuberová, 2003).

38

Medzi základné prostriedky pre zabezpečenie a meranie kvality ošetrovateľskej 

starostlivosti patria:

− dôsledne vedená ošetrovateľská dokumentácia;

− ošetrovateľské štandardy;

− ošetrovateľský audit (Dobiášová, 2003).

Ukazovateľom kvality ošetrovateľskej starostlivosti je predovšetkým spokojnosť 

pacienta,   ale   aj   spokojnosť   sestry   s  úrovňou   splnenia   svojich   profesionálnych  úloh. 

Každý   však   má   do   určitej   miery   odlišné   predstavy   o   tom,   aká   je   kvalitná  úroveň 

starostlivosti. Preto je dôležité presne stanoviť štandardy, ktoré môžu byť objektívnymi a 

vždy platnými kritériami kvality (Musilová, 1993).   V nasledujúcej časti tejto práce sa 

zaoberáme práve nimi.

3.1 Štandardy v ošetrovateľstve 

"Štandardy sú optimálne úrovne starostlivosti, s ktorými sa pozorované hodnoty  

porovnávajú"  (Kozierová,   2005,   s.   238.).     Obsahujú   presné   kritériá,   ako   má   sestra 

postupovať  pri  ošetrovaní  určitých skupín chorých, aby ňou poskytovaná  starostlivosť 

bola odborná, kvalitná a komplexná. Jasne určujú, čo je cieľom kvalitnej ošetrovateľskej 

starostlivosti, ako majú byť dosiahnuté tieto ciele a ako sa dá hodnotiť dosiahnutie týchto 

cieľov. Znamenajú teda dohodnutú profesionálnu úroveň kvality (České ošetřovatelství, 

1998).

Prvé   lekárske   a   ošetrovateľské   štandardy   vznikali   v   USA   v   70.   rokoch   po 

vyhlásení   prvej  Charty  práv  pacientov.  Bola   to  odozva  zdravotníckych  pracovníkov, 

ktorá sa zameriavala na určovanie správnej zdravotníckej praxe a stanovenie konkrétnej 

minimálnej  úrovne   starostlivosti,   na   ktorú   majú   chorí   nárok   (České   ošetřovatelství, 

1998).   Potrebu   dosiahnuť   štandard   prvýkrát   vyjadrila   F.   Nightingaleová   v   svojich 

Poznámkach o nemocniciach  v r.  1859. Za dôležité  aspekty starostlivosti,  na základe 

ktorých sa hodnotí kvalita, označila:

− hluk a jeho kontrolu v okolí;

− zloženie a čas podávania správy;

− typy postelí a ich rozmiestnenie v miestnosti;

− posteľnú bielizeň a matrace;

39

− vzduch a čistotu prostredia;

− osobnú hygienu a kontrolu infekcie.

Tieto kritériá sú skôr štrukturálne, zamerané na vybavenie a pomôcky. Pozornosť 

sa sústredila na organizáciu starostlivosti, potreby chorých a výsledky starostlivosti až v 

neskoršej dobe. Postupne sa vytvorili organizačné normy, v roku 1973 ANA vypracovala 

prvé významné štandardy pre americké sestry a o rok neskôr vznikli prvé organizácie 

pre   posudzovanie   profesionálnych   štandardov.   V   r.   1985   vznikla   Medzinárodná 

spoločnosť pre zisťovanie kvality zdravotnej starostlivosti (Farkašová, 2005).

Štandard   je   jedným   z   prostriedkov   ochrany   pacienta   pred   nesprávnym 

zaobchádzaním.   Má   však   svoje   pozitíva   aj   pre   zdravotnícky  personál.   Zdravotnícke 

zariadenie,   ktoré   štandard   prijme,   je   povinné   vytvoriť   personálu   vhodné   pracovné 

podmienky ­ personálne i materiálno­technické ­ pre splnenie štandardu, musí vytvoriť 

kvalifikovaný   tím   pre   vytváranie   štandardov   a   musí   ich   primerane   ohodnotiť 

(Dobiášová, 2003).

Štandardy by nemali vyjadriť ideálnu úroveň kvality, ktorú  môžeme dosiahnuť 

len pri ideálnych podmienkach, ale majú vychádzať z reálnej situácie a stanoviť reálnu 

úroveň starostlivosti, ktorú môžeme zabezpečiť každému pacientovi. Kritériá štandardov 

určujú činnosti, ktoré treba vykonať na zabezpečenie kvality a nie činnosti, ktorým sa 

treba vyvarovať (Koňošová, 2005).

Význam ošetrovateľských štandardov:

− určujú záväznú normu pre úroveň ošetrovateľskej starostlivosti;

− umožňujú vopred stanoviť kritériá starostlivosti;

− prispievajú k edukácii a motivácii pracovníkov;

− poskytujú   istotu   pacientovi,   že   na   konkrétnom   pracovisku   mu   bude   poskytnutá 

minimálna úroveň starostlivosti vyhlásená v štandarde;

− umožňujú monitorovanie ošetrovateľskej starostlivosti;

− umožňujú objektívne hodnotenie kvality poskytovanej starostlivosti a porovnávanie 

starostlivosti medzi viacerými zariadeniami i v rámci celého odboru;

− pomôžu pri odhalení nedostatkov pri poskytovaní starostlivosti;

− prezentujú kvalitu poskytovaných služieb navonok;

− uľahčujú zavedenie nových poznatkov do praxe;

− umožňujú výkon auditu starostlivosti pre získanie akreditácie nemocnice;

− chránia sestru pred neoprávneným postihom;

40

− sú právnym dokumentom v prípade sporu (Musilová, 1993; Dobiášová, 2003; České 

ošetřovatelství, 1998; Koňošová, 2005).

V ošetrovateľstve poznáme rôzne druhy štandardov:

1. Normy (štandardy) ošetrovateľskej praxe

Túto  dokumentáciu  vypracovala  ANA v  roku 1973.   Je  všeobecne platná   pre 

všetky registrované sestry a poskytuje presné kritériá, na základe ktorých môžu pacienti, 

sestry a zamestnávatelia vyhodnocovať účinnosť a kvalitu ošetrovateľskej starostlivosti 

(Kozierová, 1995). 

2. Štandardy ošetrovateľskej starostlivosti

Sú to štandardy, ktoré sú platné a záväzné v určitej krajine alebo v konkrétnom 

zdravotníckom zariadení. Každá krajina alebo zdravotnícke zariadenie si ich vypracuje 

sama na  vlastné  účely  a   sú  prispôsobené  daným podmienkam.  Na základe   toho  ich 

rozdeľujeme na dva typy:

- Rámcové (centrálne) štandardy: vydáva ich ministerstvo zdravotníctva ako zákonné 

či podzákonné normy. Slúžia ako doporučené podklady pre vypracovanie lokálnych 

štandardov.   Môžu   obsahovať   základné   ciele   ošetrovateľstva,   kompetencie 

pracovníkov,   kritériá   na   ich  vzdelávanie,   hygienické   predpisy,   etický   kódex   atď. 

(České ošetřovatelství, 1998).

- Lokálne   štandardy:  sú   záväznou  normou  pre   kolektív  konkrétneho  pracoviska   a 

nesmú byť  v rozpore s centrálnymi štandardmi (Musilová, 1993). Sú  individuálne 

vypracované v každom zdravotníckom zariadení či na ich pracoviskách a zohľadňujú 

konkrétne   podmienky   a   špecifiká   daného   pracoviska.   Podľa   možnosti   majú   ich 

vypracovať sestry pracujúce na danom oddelení, ktoré následne sa  budú nimi riadiť 

v praxi,  a nie  ich nadriadení  či  odborníci v oblasti   teórie ošetrovateľstva (České 

ošetřovatelství, 1998).  Lokálne štandardy ďalej môžeme rozdeliť na:

- oficiálne (majú písomnú podobu);

- neoficiálne   (nariadenia   vrchnej   sestry,   vnútorné   dohody   na   pracovisku;   nemajú 

písomnú podobu);

- osobné (každá sestra má hodnotiť svoju vlastnú prácu) (Kuberová, 2003).

41

Typy štandardov:

1.  Štrukturálne

Sú   zamerané   predovšetkým   na   zabezpečenie   materiálno­technických   a 

personálnych   podmienok   pre   poskytovanie   kvalitnej   ošetrovateľskej   starostlivosti. 

Stanovujú  optimálne organizačné,   technické,  hygienické  a  personálne prostriedky ale 

zahŕňajú aj štatutárne a legislatívne záležitosti (České ošetřovatelství, 1998).

- štandardy   výkonu   ošetrovateľskej   profesie:  určujú,   kto   je   oprávnený   vykonávať 

ošetrovateľskú profesiu, vymedzujú kategórie ošetrovateľského personálu, stanovia 

kompetencie  jednotlivých pracovníkov, náplň   ich práce, zahŕňajú  aj  Etický  kódex 

sestry;

- štandardy   vybavenia   pracovísk   pre   poskytovanie   ošetrovateľskej   starostlivosti: 

vzťahuje sa napr. na typy postelí a nočných stolíkov, zariadenia izby a hygienických 

priestorov, špeciálne pomôcky potrebné pre dané zariadenie atď.;

- štandardy personálneho obsadenia rôznych typov pracovísk: napr. počet a zloženie 

ošetrovateľského   personálu,   zohľadňujú   kapacitu   zariadenia   i   rôzne   špeciálne 

hľadiská;

- štandardy   pre   vzdelávanie   ošetrovateľských   pracovníkov:  sú   vypracované   na 

národnej   i  medzinárodnej  úrovni,  vymedzujú  úroveň  a   typ kvalifikačnej  prípravy 

pracovníkov (Kuberová, 2003).

2.  Procesuálne

Zameriavajú sa na špecifické ošetrovateľské činnosti, postupy a výkony. Môžeme 

ich rozdeliť na dve oblasti:

- štandardy   výkonov:  je   to   presné   vymedzenie   pracovných   postupov   pri   rôznych 

ošetrovateľských technikách (napr. štandard odberu krvi, štandard aplikácie klyzmy 

atď.);

- štandardy ošetrovateľských činností v rámci ošetrovateľského procesu: sú zamerané 

na   jednotlivé  ošetrovateľské  problémy (napr.  štandard  starostlivosti  o   imobilného 

pacienta)   alebo   ochorenia   (diagnózy)   či   medicínske   výkony   (napr.   štandard 

starostlivosti   o   pacienta   po   angiografickom   vyšetrení,   štandard   starostlivosti   o 

diabetika atď.) (Kuberová, 2003).

42

3.  Obsahové

Túto kategóriu uvádza len časť  autorov. Sú   to normy, ktoré  opisujú  charakter 

ošetrovateľstva,   charakterizujú   ju   ako   interdisciplinárny   a   multidisciplinárny   odbor 

(Lemon, 1997).

4. Štandardy hodnotenia výsledku

Sú   to   štandardy   zamerané   na   hodnotenie   kvality   zdravotnej   starostlivosti   v 

danom  zariadení   či   na   konkrétnom  pracovisku.   Predstavujú   štandardizovaný   postup 

auditu (České ošetřovatelství, 1998).

Štandardy majú 3 hlavné oblasti:

− určenie   mapy   štandardizácie   ošetrovateľskej   starostlivosti   (špecifikuje   oblasť 

zamerania ošetrovateľskej starostlivosti);

− štandardy   plánov   ošetrovateľskej   starostlivosti   (pri   jednotlivých   ošetrovateľských 

alebo medicínskych diagnózach a výkonoch);

− štandardy ošetrovateľských výkonov.

Pri   tvorbe   štandardov   musíme   vopred   stanoviť   zameranie   štandardu,   mieru 

záväznosti, cieľ štandardu, kritériá požadovanej normy, spôsob hodnotenia dosiahnutej 

kvality a metodiku kontroly. Každý štandard má ďalej obsahovať údaje o tom, u ktorej 

skupiny   pacientov   je   vhodné   štandard   použiť,   dátum   použitia   a   kontroly   a   miesto 

realizácie (pre ktoré pracovisko je daný štandard určený). Hlavnú časť štandardu tvoria 

kritériá  štrukturálne, procesuálne a kritériá  výsledku, na základe ktorých sa štandard 

realizuje v praxi a ktoré tvoria základné podklady pre ošetrovateľský audit. Hodnotenie 

kvality v ošetrovateľstve pomocou štandardov tvorí cyklus na seba nadväzujúcich fáz. 

Cyklus zabezpečenia kvality, vrátane tvorby štandardov môžeme rozdeliť na tieto fázy:

1. opisná fáza

a) stanovenie cieľovej oblasti: identifikácia oblasti, ktorá je na danej ošetrovacej 

jednotke na nižšej úrovni a na ktorú budeme zamerať štandard;

b) vytvorenie   skupiny   pre   napísanie   štandardu:   najvhodnejšia   je   pracovná 

skupina, tím alebo pracovník oddelenia;

c) vlastná   tvorba   štandardu:   písomné   stanovenie   noriem,   ktoré   zabezpečujú 

úroveň   kvality   konkrétnej   ošetrovateľskej   činnosti   (pre   každú   oblasť 

43

stanovíme   1   až   2   štandardy),   vychádza   z   diskusie   a   dohody   medzi 

personálom pracoviska, vedeckých poznatkov i z legislatívnych noriem;

d) odsúhlasenie   štandardu:   súhlas   vedúceho   pracoviska   príp.   ďalšieho 

nadriadeného pracovníka k zavedeniu štandardu do praxe;

2. monitorovacia fáza

a) stanovenie   kritérií   pre   hodnotenie   (audit):   jasné   stanovenie   požadovanej 

úrovni kvality, kritériá majú byť merateľné, zameraná na podstatu, splniteľné, 

jasné, objektívne vyhodnotiteľné;

b) určenie nástrojov monitorovania: napr. dotazník, hodnotenie dokumentácie, 

pozorovanie sestry pri práci atď.;

c) overenie štandardu v praxi: znamená otestovanie vypracovaného štandardu v 

praxi a vyhodnotenie výsledkov;

3. fáza konania (realizačná fáza)

a) zdôvodnenie rozporov medzi praxou a štandardami: analýza má  byť  jasná, 

úplná a zrozumiteľná;

b) korekcie: zmena praxe v prípade nezhody so štandardom, a ak sa tá nemôže 

uskutočniť, treba zmeniť štandard;

c) periodická   kontrola   upraveného   štandardu   v   praxi:   je   potrebné   hodnotiť 

stanovený   štandard   a   spôsoby   merania   v   pravidelných   intervaloch 

(Gomolčáková, 2003; Kuberová, 2003; Lemon, 1997; České ošetřovatelství, 

1998; Koňošová, 2005).

Základná štruktúra štandardov obsahuje tieto štyri hlavné zložky:

1. Všeobecné údaje:

- číslo a téma štandardu, príp. podtéma;

- charakteristika, zameranie štandardu;

- cieľ;

- skupina pacientov, u ktorých je daný štandard platný;

- doba platnosti;

- miesto realizácie (konkrétne zariadenie a oddelenie);

- určenie a záväznosť (kto je povinný sa riadiť podľa štandardu); 

- kto štandard vypracoval;

- kto je zodpovedný za dodržiavanie štandardu;

44

- kto je oprávnený kontrolu vykonávať;

- dátum použitia;

- dátum kontroly.

2. Štrukturálne   kritériá:   vymedzujú   organizačné,   materiálne   a   personálne 

zabezpečenie   (pomôcky   a   zariadenia   potrebné   k   výkonu,   dokumentácia, 

zodpovední pracovníci).

3. Procesuálne kritériá: tvoria najpodrobnejšiu časť štandardu. Určujú priebeh 

starostlivosti,   tvoria   popis  pracovného  postupu;  vymedzujú,  čo   a   ako  má 

sestra robiť, ako má postupovať pri konkrétnom výkone alebo starostlivosti o 

chorého s konkrétnym problémom. Zároveň   tvoria najpodstatnejší  podklad 

pre ošetrovateľský audit.

Procesuálne kritériá sa formulujú:

- v infinitíve: zmerať, sledovať, zaznamenať;

- v 3. osobe: sestra zmeria, sleduje, zaznamená;

- v 5. páde: zmeraj, určuj, sleduj, zaznamenaj.

4. Kritériá   výsledku:   hodnotia   predovšetkým   stav   pacienta,   jeho   zručnosti, 

vedomosti, správanie, subjektívne vyjadrenie, objektívne kritériá, merateľné 

indikátory, záznamy v dokumentácii. Ide vlastne o porovnanie skutočnosti s 

očakávanými   výsledkami   a   tvorí   podklad   pre   audit.   Formulujú   sa   ako 

jednoduché vyhlásenia požadovaných výsledkov, napr.: pacient pozná diétne 

obmedzenia,  operačná   rana   je  bez  známok zápalu  atď.   (Kuberová,   2003; 

Knošová, 2005; Dobiášová, 2003; České ošetřovatelství, 1998).

Pri tvorbe štandardov sa odporúča dodržiavať niekoľko základných praktických 

rád, ako napríklad:

− ošetrovateľský štandard má byť formulovaný jasne a zrozumiteľne a musí obsahovať 

všetky štyri štrukturálne zložky;

− štandard musí zodpovedať potrebám a možnostiam príslušného pracoviska;

− ciele a kritériá štandardu musia byť reálne a dosiahnuteľné;

− štandard by mal byť optimálne podrobný; z veľmi stručných  môžu chýbať základné 

informácie,   príliš   podrobne   vypracované   štandardy   môžu   nadmerne   a   zbytočne 

zaťažiť sestru;

− pri formulovaní štandardu sa odporúča voliť taký prístup či schému, ktorá je najviac 

45

prijateľná pre sestry daného pracoviska;

− pri  tvorbe rôznych štandardov pre  jedno pracovisko je praktické  používať   tú   istú 

schému;

− pri   tvorbe  štandardov  treba  postupovať  kriticky a   sebakriticky,  všímať   si  klady  i 

nedostatky doterajšej praxe či pracovného postupu;

− personál musí mať motiváciu pre tvorbu a dodržiavanie štandardov;

− osoba či skupina, ktorá daný štandard vypracuje, by sa mala oboznámiť s odbornou 

literatúrou a vedeckými poznatkami o danej téme i metódami a postupmi v iných 

zdravotníckych zariadeniach (České ošetřovatelství, 1998);

− nesmieme zabudnúť ani na to, že štandardy môžu svoju úlohu plniť len vtedy, ak 

budú vypracovávané jednotlivými pracoviskami a pracovníkmi, ktorí sa nimi budú 

riadiť (Koňošová, 2005).

Štandard   prispieva   k   šíreniu   a   zlepšovaniu   kvality   starostlivosti   v   rámci 

konkrétneho odboru procesom, ktorý sa označuje termínom benchmarking. Toto slovo 

nemeckého   pôvodu   označuje   systematický   prístup   k   vyhľadávaniu   najefektívnejších 

postupov a najlepších procesov, ktoré by mohli zlepšiť výkon pracoviska. Jeho podstatu 

tvorí myšlienka učenia sa od lepších, teda prevzatie a adaptovanie postupov a procesov 

vo vlastnom zariadení. Poznáme štyri typy benchmarkingu:

− interný benchmarking: uplatňuje sa medzi pracoviskami jednej organizácie;

− konkurenčný   súťaživý  benchmarking:  zdôrazňuje   rozdiely medzi  organizáciami  a 

prispieva k zosilneniu konkurencie medzi nimi;

− nesúťaživý   benchmarking:   zistenie   rozdielov   medzi   organizáciami   využíva   na 

výmenu   skúseností   a   presadenie   zmien   vo   vlastných   postupoch   na   základe 

pozitívneho príkladu iných organizácií;

− generický   benchmarking:   jeho   cieľom   je   určiť,   kto   je   najlepší   v   odbore   a 

podrobnými analýzami prispieva aj k zvýšeniu kvality v danom odbore (Koňošová, 

2005).

3.2 Ošetrovateľský audit

Audit v zdravotníctve znamená sledovanie poskytnutia zdravotnej starostlivosti a 

kontrolu   dodržiavania   stanovených   predpisov,   noriem   a   štandardov.   Označuje 

46

systematické  hodnotenie kvality poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti s ohľadom 

na jej účinnosť, finančnú efektívnosť a etickú primeranosť (Farkašová, 2005). Zameriava 

sa predovšetkým na objektívne merateľné stránky kvality a používa objektívne metódy a 

meracie techniky (stupeň dekubitu, miera sebestačnosti). Kvalitatívne oblasti, ktoré sa 

nedajú matematicky vyjadriť, sa hodnotia napr. na základe spokojnosti chorých (České 

ošetřovatelství, 1998). Sesterský audit slúži na vyhodnotenie odbornej pripravenosti a 

výkonu sestier.

Audit   môže   byť  retrospektívny  (vykonáva   sa   dodatočne,   po   realizácii 

starostlivosti) alebo priebežný (posudok súčasnej práce); plánovaný alebo neplánovaný; 

externý  (vykonávaný   certifikačnou   organizáciou   resp.   komisiou)  alebo  interný.  Z 

praktického hľadiska Škrla uvádza štyri druhy auditu:

− retrospektívna revízia: kontrola dokumentácie prepustených pacientov;

− audit   implementácie   ošetrovateľských   štandardov:   zameriava   sa   na   kontrolu 

dodržania štandardov v praxi;

− algoritmový   audit:   cieľom   je   zachovanie   dohodnutej   úrovne   kvality   (mapy 

starostlivosti, klinické postupy);

− audit  výsledku  starostlivosti:  neskúma kto­ako­komu poskytoval   starostlivosť,   ale 

kladie si otázku: „Bolo to na niečo dobré?“ (Škrla, 2003).

Pri   hodnotení   kvality   ošetrovateľskej   starostlivosti   by   sme  mali   sledovať   dve 

hlavné oblasti:

1. dodržiavanie štandardov: na základe štrukturálnych, procesuálnych a výsledných 

kritérií sa hodnotí, či boli stanovené ciele reálne dosiahnuté;

2. celková   kvalita   ošetrovateľskej   starostlivosti:   tvorí   komplexné   hodnotenie 

efektivity   starostlivosti   na   základe   zmeny   zdravotného   stavu   chorého   (České 

ošetřovatelství, 1998).

Musilová stanovuje tieto zásady ošetrovateľského auditu:

− sestry musia súhlasiť s touto činnosťou;

− sestry preberajú plnú zodpovednosť za svoju činnosť;

− musí byť zaručená dôvernosť informácií;

− zistenia musia byť konštruktívne použité;

47

− audit by nemal byť časovo náročný (Musilová, 1993).

Dokumentácia ošetrovateľského auditu obsahuje tieto hlavné položky:

1. všeobecné údaje: názov auditu, miesto vykonania, členovia auditorskej komisie, 

metódy hodnotenia, dátum vykonania auditu;

2. kritériá výsledku, ktoré ďalej delíme na:

- kritériá  hodnotenia (najčastejšie  ide o konkrétnu otázku, na ktorú  sa dá 

odpovedať „áno“ či „nie“);

- metódy hodnotenia (napr. kontrola dokumentácie, rozhovor so sestrou) 

3. vyhodnotenie:   maximálny   počet   bodov,   potrebný   počet   bodov   pre   splnenie 

auditu,   dosiahnutý   počet   bodov,   výsledok   hodnotenia   (splnený   – 

nesplnený)(Kuberová, 2003; Dobiášová, 2003; České ošetřovatelství, 1998).

Audit môže byť vykonaný:

− spolupracovníkom ako kolegiálny posudok;

− vlastným pracovníkom (sebakontrola);

− nadriadeným;

− revíznou komisiou;

− osobami mimo pracoviska (z dôvodov atestácie alebo akreditácie) (Musilová, 1993).

Kolegiálny  posudok   je   jednou   formou   auditu.  Uskutočňuje   sa  medzi   dvoma 

osobami rovnakého vzdelania, schopností  a kvalifikácie, pričom jedna osoba kriticky 

posudzuje prácu druhej osoby (Kozierová, 1995).

Audit   sa  môže  vykonávať   rôznym spôsobom.  V  ošetrovateľstve   sa  využívajú 

najmä tieto:

− revízia sesterských záznamov (kontrola dokumentácie);

− priame pozorovanie sestry pri práci;

− sledovanie zdravotného stavu pacienta;

− dotazovanie pacienta alebo rodiny;

− skúmanie pacientovho prostredia;

− hodnotenie vlastnej starostlivosti samotnou sestrou alebo jej spolupracovníkmi;

− zber a porovnávanie štatistických údajov;

− sledovanie odovzdávania služby sestrami;

48

− objektívne   meranie   (napr.   dĺžky   trvanie   hospitalizácie   či   choroby,   frekvencie 

kontaktu sestry s chorým);

− sledovanie kvality kontaktu medzi sestrou a pacientom;

− porovnávanie zistených skutočností s výsledkom auditu vykonávaným nadriadeným 

orgánom (Musilová, 1993; Dobiášová, 2003; České ošetřovatelství, 1998).

Audit je však svojím spôsobom proces, ktorý sa skladá z niekoľkých krokov:

1. voľba členov auditorskej komisie;

2. určenie predmetu auditu;

3. vyhľadanie existujúcich kritérií hodnotenia (napr. štandardy);

4. zber a analýza údajov;

5. hodnotenie a dokumentovanie výsledku;

6. praktické odporúčania, stanovenie žiadaných zmien;

7. kontrola dosiahnutia stanovených zmien (Škrla, 2003).

Na   základe   toho   pri   vykonávaní   auditu   hodnotíme   štruktúru   starostlivosti 

(materiálne   vybavenie,   manažment,   personálne   zabezpečenie),   samotný   proces 

poskytovania   starostlivosti   i   dosiahnuté   výsledky   (Dobiášová,   2003).   Záverečné 

hodnotenie   auditu   môže   byť   pozitívne   (starostlivosť   zodpovedá   štandardu)   alebo 

negatívne (nezodpovedá štandardu). V prípade negatívneho hodnotenia príčiny môžu byť 

nasledovné:

− nekvalitná starostlivosť;

− nesprávne vypracovaný štandard;

− nesprávne vypracovaný audit

audit sa nezameriava na daný štandard;

nástroje merania nie sú spoľahlivé;

kritériá sú nekompletné;

− iné faktory (problémy s tímom, atď.) (Kuberová, 2003).

K tomu, aby sme mohli vykonávať audit, najprv musia byť dôsledne vypracované 

štandardy, ktoré zároveň slúžia aj ako kritériá hodnotenia kvality pri vykonávaní auditu.

49

4 NÁVRH ŠTANDARDU A AUDITU OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI O CHORÉHO PO OPERÁCII VARIXOV DOLNÝCH KONČATÍN

V nasledujúcej  časti  práce uvádzame návrh štandardu a  audit  ošetrovateľskej 

starostlivosti o chorého po operácii varixov dolných končatín. Obidva boli vypracované 

v   spolupráci   s   Oddelením   cievnej   chirurgie   FNsP   sv.   Cyrila   a   Metoda   a   s   III. 

chirurgickou klinikou FNsP MB v Bratislave  a   sú  určené  pre  praktické  použitie  na 

týchto   oddeleniach.   Pre   rozdielne   pracovné   podmienky   a   zvyklostí   týchto   dvoch 

oddelení boli pôvodne vypracované dve – málo odlišné – verzie štandardu a auditu, v 

tejto diplomovej práci pre nižšie uvedené dôvody však uvádzame iba verziu určenú pre 

oddelenie cievnej chirurgie.

50

4.1 Návrh štandardu ošetrovateľskej starostlivosti o chorého po operácii varixov dolných končatín 

Všeobecné údaje

Štandard č. Téma:

1 Ošetrovanie   chorého   po   operácii   varixov dolných končatín

Charakteristika: Doba platnosti:

Štandard   obsahuje   základný   postup   pri starostlivosti o chorého po operácii varixov

31. 12. 2007 

Pri   pozitívnom   výsledku   kontroly   platnosť   štandardu môže byť predĺžený o 1 rok

Cieľ: Dátum použitia:

Stav chorého je fyziologický a pooperačný priebeh je bez komplikácií

po overení platnosti do 31. 12. 2007

Skupina chorých: Štandard vypracovala:

Všetci  pacienti  na  chirurgickom oddelení po operácii varixov DK

Ráchel Peresová a kol.

Miesto realizácie: Za dodržiavanie štandardu je zodpovedná:

FNsP Bratislava,  Nemocnica sv.  Cyrila  a Metoda, Oddelenie cievnej chirurgie 

vrchná sestra

Určenie: Kontrolu vykonáva:

Štandard   je   učený   pre   všetky   sestry   s rôznym stupňom vzdelania, zdravotníckych asistentov   a   sanitárov   pracujúcich   na danom oddelení

interná komisia auditorov

Záväznosť: Dátum kontroly:

Štandard   je   záväzný   pre   hore   uvedený personál, pokiaľ je v súlade s ordináciami lekára

á 1 rok

51

Štrukturálne kritériá:

Materiálne zabezpečenie

Š1 a dokumentácia chorého

Š2 a vankúš

b návliečka

Š3 a emitná miska

b buničitá vata

Š4 a podložná misa

b močová fľaša

Š5 a tlakomer

b manžeta

c fonendoskop

d teplomer

Š6 a lieky na p.o. aplikáciu

b lieky na s.c. a i.m. aplikáciu

c lieky na i.v. aplikáciu 

d infúzny roztok

Š7 a lavór s teplou vodou

b handra alebo žinka

c mydlo alebo sprchový gél

d uterák

e nesterilné rukavice

Š8 a košeľa alebo iné oblečenie chorého

b čistá posteľná bielizeň

c kôš na špinavú bielizeň

Š9 a elastické ovínadlo

b sponky

Š10 a mulové štvorce (veľké) sterilné

b mulové štvorce (veľké) nesterilné

c sterilné tampóny

d dezinfekčný roztok

e sterilná pinzeta alebo peán

f leukoplast

g nesterilné nožnice

52

Š11 a teplá strava na tanieri

b podnos

c príbor

d stolík (posuvný)

Š12 a pohár

b voda alebo čaj

Š13 a sterilná striekačka

b sterilná ihla (ružová, zelená, oranžová, čierna)

c nesterilné tampóny

d infúzna hadica

Š14 a letáky alebo iný edukačný materiál

Personálne zabezpečenie

Š15 a službukonajúca sestra so vzdelaním SŠ, dipl., Bc., Mgr., VOV

b službukonajúci zdravotnícky asistent

c službukonajúci sanitár

Prostredie

Š16 a vyšetrovňa

b izba pacienta

53

Procesuálne kritériá:

Číslo výkonuPersonál, ktorý daný výkon vykonáva

Opis výkonu

P1 Sestra preberie chorého z prebúdzacej stanice:

a preberie chorého spolu s jeho dokumentáciou

b kontroluje totožnosť chorého

cz dokumentácie,  podľa potreby aj telefonicky sa informuje o zdravotnom stave chorého a o prípadných komplikáciách počas pobytu chorého na prebúdzacej izbe

d kontroluje komplexnosť záznamov v dokumentácii (operačný protokol, záznam o anestézii)

e kontroluje, či chorý má zavedené drény, katetre alebo kanyly

f kontroluje, či operačná rana nie je pretečená

g uloží operovanú končatinu do zvýšenej polohy o 20­30 cm

h všetky údaje zaznamená do dokumentácie

P2 Sestra v spolupráci so zdravotníckym asistentom alebo sanitárom:

a uloží pacienta na izbu

b pripraví oblečenie chorého a oblečie ho

c vráti   mu   kľúč   od   skrinky   a   podľa   želania   chorého   mu   zabezpečí   mobilný telefón, hodinky, príp. iné veci k dosahu rúk

d mužom pripraví močovú fľašu k dosahu rúk

e uloží operovanú končatinu do zvýšenej polohy

P3 Sestra monitoruje stav chorého po operácii:

a oslovením ev. dotykom kontroluje stav vedomia

b zmeria TK

c zmeria pulzovú frekvenciu

d zmeria dychovú frekvenciu

epokiaľ   chorý   má   zavedený   drén,   katéter   alebo   kanylu,   sestra   pohľadom kontroluje   ich   funkčnosť,   v   prípade   upchatia   i.v.   kanyly   ju   prepláchne fyziologickým roztokom, inú poruchu okamžite hlási lekárovi

f všetky údaje zaznamená do dokumentácie

gúlohy P3a­f sestra vykonáva ihneď po prevoze chorého z prebúdzacej stanice, potom ich zopakuje v 30 minútových intervaloch do úplného odoznenia CA alebo stabilizácie stavu v prípade lokálnej anestézie

h sleduje TT každý  deň  večer  i   ráno,  v prípade príznakov zvýšenia  teploty aj častejšie

P4 Sestra pomáha chorému zvládnuť bolesť:

54

a sleduje verbálne i neverbálne prejavy bolesti pri každom kontakte s chorým

b vysvetlí mu, že krátko trvajúce bolesti sú po operácii normálne, a podľa želania dostane injekciu na ich zvládnutie

c podáva analgetiká podľa ordinácie a sleduje ich účinok

d podanie liekov zaznamená do dokumentácie

e sleduje interval medzi jednotlivými dávkami analgetík

P5 Zdravotnícky asistent alebo sanitár zabezpečí stravovanie a pitný režim chorého:

a 2 hod. od prevzatia chorý nesmie prijímať žiadnu stravu ani tekutiny

b ak chorý pociťuje sucho v ústach, priloží mu na pery vlhký gázový štvorček

c po 2 hod. alebo po odoznení CA mu pripraví čaj alebo vodu a pohár na nočný stolík

d v deň operácie mu podáva večeru podľa predpísanej diéty

e ďalšie   dni   do   konca   hospitalizácie   mu   podáva   stravu   4x   denne   podľa predpísanej diéty

P6 Po operácii sestra poskytuje chorému tieto informácie:

a do ďalšieho rána vôbec nesmie vstať z postele, a ani neskôr nesmie vstávať z postele bez bandáže

b kde má zvonček a ako ho môže používať

c 2 hod. nesmie jesť ani piť 

d v  prípade  potreby   ísť   na  záchod  má   používať  močovú   fľašu  alebo  bude   jej poskytovaná podložná misa

e v prípade bolesti má zazvoniť a bude mu podané analgetikum

f s  ohľadom na   stav  vedomia  tieto   informácie  mu zopakuje  podľa  potreby  aj viackrát

P7 Sestra v spolupráci so zdravotníckym asistentom alebo sanitárom mobilizuje chorého:

a 1. pooperačný deň ráno pomôže chorému sa postaviť

b pomôže mu urobiť niekoľko krokov (napr. do kúpeľne a naspäť)

c vysvetlí  mu,  že má   chodiť  opatrne,  ale  postupne  treba zvyšovať   záťaž,  a  pri chôdzi vždy musí mať bandáž

d pomáha chorému pri chôdzi každýkrát, kým to chorý potrebuje

P8 Sestra,  zdravotnícky asistent  alebo sanitár  zabezpečí  hygienickú  starostlivosť, starostlivosť o posteľ a FF:

a podľa potreby dáva chorému podložnú misu a zabezpečí hygienu rúk

b večer v deň operácie mu pomáha vykonávať hygienickú  starostlivosť o telo a dutinu ústnu na lôžku podľa individuálnych zvyklostí a želania chorého

c

prvý pooperačný deň ráno mu pomáha vykonávať hygienickú starostlivosť o telo a   dutinu   ústnu   podľa   individuálnych   zvyklostí   a   želania   chorého   i   podľa zdravotného stavu, v kúpeľni alebo na lôžku

55

d ďalšie dni počas hospitalizácie mu pomáha pri hygienickej starostlivosti podľa potreby

e podľa potreby pomáha chorému pri prezliekaní

f denne   kontroluje   posteľnú   bielizeň,   a   podľa   potreby   a   rozsahu   znečistenia vymení posteľnú bielizeň

P9 Sestra edukuje chorého:

a zistí   predchádzajúce   vedomosti   chorého   o   svojom   ochorení,   životospráve, prevencii

b vysvetlí mu podstatu a príčiny vzniku varixov a zistí spätnú väzbu

c

vysvetlí mu možné komplikácie varixov, ktoré môžu neskôr aj u ňho vzniknúť:

- zhoršenie terajších príznakov a pribúdanie ďalších

- ťažko zastaviteľné vonkajšie krvácanie z varixu

- vred predkolenia

- zápal žíl

d vysvetlí   mu   možnosti   a   podstatu   chirurgickej   i   konzervatívnej   liečby   a zdôrazňuje, že konzervatívna liečba má iba podporujúci význam

e

poučí ho o zásadách správnej životosprávy a možnosti prevencie recidív:

- vysvetlí a ukáže cvičenia dolnými

- naučí ho správne si naložiť bandáž a vysvetlí význam kompresie, dáva mu možnosť   vyskúšať   bandážovanie   končatiny,   poučí   ho,   ako   dlho   musí bandáž nosiť

- vysvetlí význam chôdze a nesprávnosť dlhodobého státia či sedenia, hlavne sedenia s prekríženými končatinami

- odporúča   aplikáciu   chladu   na   DK   formou   studených   kúpeľov   alebo postrekov

- odporúča chorému ležať s podloženými končatinami

- odporúča preferovať  pohodlnú   obuv  s  nízkymi  podpätkami  a  pohodlné, voľné oblečenie, ktoré nebránia odtoku krvi z končatín

- edukuje ho o vhodných a nevhodných športoch

- upozorní ho na nevhodnosť slnenia jaziev po operácii

- odporúča mu mierne redukovať hmotnosť, ak je to potrebné

f preverí, či chorý pochopil všetky informácie

g počas  hospitalizácie   sleduje,  či   chorý   dodržiava  poskytnuté   rady,   v  prípade nutnosti ho upozorní na potrebu zmeny a opakovane preverí vedomosti

h poskytne mu informácie aj v písomnej a obrázkovej podobe (formou letáka)

P10 Sestra podáva lieky:

a kontroluje ordináciu lekára a aktívne sleduje zmeny v ordinácii

b lieky vždy podáva včas a v presnej dávke

c pri liekoch proti bolesti, ktoré sa podávajú podľa potreby, sleduje interval medzi jednotlivými dávkami

56

d všetky   výkony   v   súvislosti   s   podávaním   liekov   realizuje   podľa   príslušných štandardov

e ak chorý užíva lieky, ktoré má u seba, kontoluje ich užitie

f po podávaní liekov zapíše výkon do dokumentácie a podávaní analgetík eviduje aj v opiátovom zošite

P11 Sestra preväzuje operačnú ranu:

a v deň operácie ranu neodbalí, v prípade pretečenia len priloží ďalšie mulové štvorce a fixuje ovínadlom 

b deň po operácii pred rannou vizitou opatrne odbalí operovanú končatinu

cak to ordinácie  lekára neurčia   inak,  po vizite zaviaže dolnú  končatinu:  rany sterilne  pretrie   dezinfekčným roztokom (betadine),   priloží   sterilné  štvorce  a zaviaže elastickým ovínadlom

d v   deň,   keď   chorý   ide   domov,   rany   môže   ošetriť   aj   jód­kolodiom   (podľa ordinácie) v troch vrstvách a po uschnutí urobí bandáž dolnej končatiny

P12 Sestra spraví bandáž DK po preväze končatiny:

a používa k tomu elastické ovínadlo široké 10­14 cm

b ovínadlo fixuje od prstov na nohe a postupne urobí klasový (príp. hoblinový) obväz tak, aby tlak bol najsilnejší v členku a postupne smerom k ingvine sa znižoval

c obväz urobí až po ingvínu a koniec fixuje sponkami alebo náplasťou

d kontroluje, či prsty chorého nie sú modré a studené

P13 Sestra vykonáva činnosti súvisiace s prepustením chorého:

a objednáva sanitku, ak je to potrebné

b kontroluje komplexnosť dokumentácie

c v prípade potreby pripraví chorému lieky (analgetiká) na 1 deň

d znovu   zopakuje   základné   pokyny   na   zmenu   životosprávy   po   operácii   a kontroluje úspešnosť predchádzajúcej edukácie

einformuje ho o tom, že o týždeň má prísť na kontrolu do ambulancie na prízemí, a vtedy mu budú vyberané stehy; a tiež mu podáva informáciu o tom, že kedy sa môže sprchovať

f zabezpečí chorému doprovod k aute/sanitke

57

Kritériá výsledku:

Číslo výsledku

Výsledok starostlivosti

V1 Sestra má  všetky potrebné   informácie  o  zdravotnom stave chorého a o   jeho problémoch.

V2 Pooperačný   stav   chorého   je   fyziologický   a   jeho   zotavovanie   prebieha   bez komplikácií.

V3 V   dokumentácii   chorého   sú   záznamy   o   pooperačnom   monitorovaní   jeho zdravotného stavu, o podávaní analgetík a ostatných liekov.

V4 Chorý má dostatok vedomostí o svojom ochorení a o správnom životnom štýle pri varixoch dolných končatín.

V5 Operačné rany sa hoja fyziologicky.

V6 Pooperačná bolesť chorého je efektívne zvládnutá. 

V7 Chorý je prepustený z nemocnice v dobrom zdravotnom stave.

58

4.2 Audit k štandardu ošetrovateľskej starostlivosti o chorého po operácii varixov dolných končatín

Číslo kontrolnej otázky

Kontrolná otázka Kontrolná metódaOdpovede   a ich   bodové hodnotenie

1 a

Sestra   prebrala   chorého   z   operačného traktu   spolu   s   jeho   dokumentáciou, kontrolovala  pri   tom  totožnosť   chorého a komplexnosť dokumentácie?

otázka pre sestru,

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

bKontrolovala sestra, či má chorý zavedené drény,   katetre   alebo   kanyly   a   ich funkčnosť?

otázka pre sestruÁno (1)

Nie (0)

c Kontrolovala   sestra   stav  krytia  operačnej rany? otázka pre sestru

Áno (1)

Nie (0)

d Zaznamenala   sestra   všetky   zistené  údaje do dokumentácie?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

2 aChorý   bol   uložený   na   svoju   izbu   po príchode   z   operačného   traktu   a   bol oblečený?

otázka   pre sestru/sanitárku

Áno (1)

Nie (0)

bBoli chorému dané  želané  veci k dosahu rúk a bol mu pripravená močová fľaša (v prípade, že ide o muža)?

sledovanie chorého,

rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

c Bola   operovaná   končatina   uložená   do zvýšenej polohy? sledovanie chorého

Áno (2)

Nie (0)

3 a

Zmerala sestra chorému tlak krvi, pulzovú a  dychovú   frekvenciu a kontrolovala stav vedomia   hneď   po   prevoze   z   operačného traktu  a  zistené  údaje  zaznamenávala  do dokumentácie?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

bKontrolovala sestra tlak krvi, pulz, dych a stav vedomia chorého opakovane a zistené údaje zaznamenávala do dokumentácie?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

cSledovala   sestra   telesnú   teplotu   chorého dvakrát   denne   a   zaznamenávala   do dokumentácie?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

4 aPodávala sestra analgetiká podľa ordinácie lekára, keď chorý o to žiadal, a podávanie zaznamenávala do dokumentácie?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

bSledovala   sestra   interval   medzi jednotlivými dávkami analgetík? kontrola 

dokumentácieÁno (1)

Nie (0)

59

5 aDo 2 hod. po operácii alebo do odoznenia CA   chorý   neprijímal   žiadnu   stravu   ani tekutiny?

rozhovor s chorýmÁno (1)

Nie (0)

b Po   2   hodinách   dostal   chorý   čaj   alebo vodu? rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

c Dostal   chorý   stravu   podľa   predpísanej diéty počas celej doby hospitalizácie?

rozhovor s chorým,

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

6 a Boli   chorému   poskytnuté   informácie o signalizačnom zariadení?

rozhovor s chorýmÁno (2)

Nie (0)

b Boli   chorému   poskytnuté   informácie o tom,   kedy   môže   vstať   z lôžka   po operácii?

rozhovor s chorým Áno (2)

Nie (0)

7 a Bol chorý mobilizovaný prvý pooperačný deň? rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

8 a Bola   chorému   podaná   podložná   misa vždy, keď ju potreboval? rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

b

Bola chorému poskytnutá potrebná pomoc pri vykonávaní hygienickej starostlivosti o telo a dutinu ústnu a pri prezliekaní podľa individuálnych zvyklostí a želania?

rozhovor s chorýmÁno (1)

Nie (0)

c Bola chorému vymenená posteľná bielizeň vždy, keď to bolo potrebné?

rozhovor s chorým,

kontrola   posteľnej bielizne

Áno (1)

Nie (0)

9 a Dostal   chorý   informáciu   o     podstate   a príčine vzniku ochorenia?

rozhovor s chorýmÁno (1)

Nie (0)

b Dostal   chorý   informáciu   o   možných komplikácií varixov DK?

rozhovor s chorýmÁno (1)

Nie (0)

c Dostal chorý informáciu o možnostiach a podstate   chirurgickej   i   konzervatívnej liečby?

rozhovor s chorým Áno (1)

Nie (0)

d Dostal   chorý   informáciu   o   zásadách správnej   životosprávy   a   možnosti prevencie recidív?

rozhovor s chorým Áno (1)

Nie (0)

e Dostal  chorý   informácie  aj  v písomnej  a obrázkovej podobe (formou letáka)?

rozhovor s chorýmÁno (1)

Nie (0)

10 a Podávala   lieky   vždy   včas   a   v   presnej dávke?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

b Všetky  výkony v  súvislosti   s  podávaním liekov   realizovala   podľa   príslušných štandardov?

otázka pre sestru Áno (1)

Nie (0)

60

c Vždy   zapísala   podávanie   liekov   do dokumentácie?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

dZapísala   podávanie   analgetík   do opiátového zošita?

kontrola opiátového zošita a dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

11 a Sestra pri preväze rany dodržala sterilitu? otázka pre sestruÁno (1)

Nie (0)

b Vždy   prekryla   ranu   gázovými   štvorcami alebo pretrela jód­kolodiom?

otázka pre sestru,

kontrola   krytia rany

Áno (1)

Nie (0)

c Po   preväze   rany   vždy   aplikovala   sestra bandáž?

otázka pre sestru,

kontrola bandáže

Áno (2)

Nie (0)

12 a Pri   vyhotovení   bandáže   používala   sestra elastické ovínadlo široké 10­14 cm?

kontrola bandážeÁno (1)

Nie (0)

b Urobila   sestra   bandáž   tak,   aby   tlak   bol najsilnejší v členku?

kontrola bandážeÁno (1)

Nie (0)

c Urobila sestra bandáž až po ingvínu? kontrola bandážeÁno (1)

Nie (0)

d Fixovala   koniec   ovínadla   leukoplastom alebo sponkami?

kontrola bandážeÁno (1)

Nie (0)

e Prsty   chorého   na   zabandážovanej končatine nie sú modré a studené?

sledovanie choréhoÁno (1)

Nie (0)

13 aObjednala   sestra   sanitku   a   zabezpečila doprovod chorého k aute/sanitke?

rozhovor   so sestrou,   rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

b Kontrolovala   komplexnosť   dokumentácie pred prepustením chorého z oddelenia?

kontrola dokumentácie

Áno (1)

Nie (0)

c Pripravila chorému lieky (analgetiká) na 1 deň, ak to bolo potrebné? rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

d Informovala ho o tom, že kedy má prísť na kontrolu a kde? rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

e Poskytla   mu   informácie   o   tom,   kedy   sa môže sprchovať? rozhovor s chorým

Áno (1)

Nie (0)

61

Legenda

Audit č. Téma:

1 Vyhodnotenie   splnenia   štandardu ošetrovania   chorého   po   operácii   varixov dolných končatín (štandard č. 1)

Dátum vykonania auditu: Miesto realizácie:

FNsP Bratislava,  Nemocnica  sv.  Cyrila  a Metoda, Oddelenie cievnej chirurgie 

Auditori:

Metódy hodnotenia:

otázka pre sestru a sanitárku, kontrola dokumentácie,   sledovanie chorého, rozhovor s chorým

Vyhodnotenie:

Ku každej otázke patrí odpoveď s príslušným počtom bodov (v zátvorke). Pri hodnotení sa zakrúžkuje pridelený počet bodov a v závere sa tieto body zrátajú.

Maximálny počet bodov: 45

Potrebný počet bodov pre splnenie štandardu: 40 (90%)

Dosiahnutý počet bodov:

Záverečné hodnotenie: štandard je splnený – nesplnený (nehodiace sa preškrtnúť)

Odporúčania:

62

4.3 Hodnotenie

Návrh štandardu sa začína uvádzaním všeobecných údajov o účele a použitia 

štandardu.   Štrukturálne   kritériá   obsahujú   materiálne   a   personálne   zabezpečenie   i 

zabezpečenie prostredia potrebné pre realizáciu tohto štandardu. Hlavnú časť štandardu 

tvoria procesuálne kritériá, ktoré opisujú pracovný postup, jednotlivé výkony a úlohy pri 

zabezpečení pooperačnej starostlivosti o chorého s varixami dolných končatín. Činnosti 

sú zoskupené do okruhov (s označením P1, P2, P3...) podľa ošetrovateľských problémov 

takým spôsobom, aby sa na základe nich ľahko tvorili ošetrovateľské diagnózy a plán 

starostlivosti. V závere štandardu sú uvádzané kritériá výsledku.

Audit obsahuje formulár s otázkami a bodovým hodnotením, na základe ktorých 

sa určuje splnenie či nesplnenie štandardu. V závere auditu sú uvedené základné údaje o 

čase a mieste vykonávania auditu s menami auditov a legenda pre hodnotenie výsledkov 

auditu. Audit sa odporúča realizovať pri   ukončení hospitalizácie tesne pred odchodom 

chorého z oddelenia, kedy sa dodatočne vyhodnocuje celá vykonaná starostlivosť.

Návrhy pre časovú tieseň boli overené  v praxi u jednej pacientky na oddelení 

cievnej chirurgie. Výsledky hodnotenia boli pozitívne a v závere sme konštatovali, že 

štandard je vhodný pre praktické  používanie na danom oddelení. Na III. chirurgickej 

klinike do termínu odovzdania tejto práce nebol hospitalizovaný pacient s príslušnou 

diagnózou, preto pre chýbanie praktického overenia práca túto verziu štandardu a auditu 

neobsahuje; dúfame však dodatočnú realizáciu overenia pracovníkom kliniky.

63

ZÁVER

Varixy dolných končatín sú veľmi častými ochoreniami. Niektoré z ich foriem 

(napr. metličkové) má väčšina našej populácie. Majú nielen zdravotný, ale aj kozmetický 

význam.

Ide o ochorenie s výraznou dedičnou predispozíciou, ale pri jeho vzniku faktory 

životného   štýlu   tiež   odohrávajú   významnú   úlohu.   Chorí   vyhľadávajú   lekára   kvôli 

ťažkým klinickým príznakom alebo pre kozmetický význam varixov.

Liečba   varixov   musí   byť   komplexná,   zahrňujúca   farmakoterapiu,   kompresiu, 

rehabilitačné   cvičenia   a   iné   postupy   fyzikálnej   terapie.   Častokrát   sa   nevyhneme 

chirurgickým   zákrokom,   ktorá   sa   dopĺňa   spomenutými   konzervatívnymi   postupmi. 

Sklerotizácia sa využíva samostatne alebo v kombinácii s operáciou.

Chorý musí byť dostatočne pripravený na operáciu a práve vtedy sa vstupuje do 

popredia   ošetrovateľská   profesia.   Sestra   musí   zabezpečiť   a   manažovať   predoperačné 

laboratórne a zobrazovacie vyšetrenia, pripraviť operačné pole, podávať premedikáciu, 

dôkladne poučiť  chorého a pritom dbať  na správny psychologický  prístup od prvého 

kontaktu s ním, snažiť sa získať jeho dôveru a nadobúdať ho k spolupráci.

V pooperačnom období úloha sestry sa spočíva hlavne v ošetrovaní operačných 

rán,  pokračovaní  v  edukácii,  zabezpečení  kompresie  končatín,  starostlivosti  o  výžive 

chorého a sledovaní stavu vedomia a vitálnych funkcií tesne po operácii. Taktiež treba 

udržiavať dôveru chorého a naďalej ho motivovať k spolupráci.

V   tejto   diplomovej   práci   sme   sa   snažili   stručne   uviesť   základné   klinické 

poznatky o varixoch dolných končatín a zásady ošetrovateľskej starostlivosti o chorého 

pred a po operácii varixov. Cieľom praktickej časti práce bol presadiť tieto zásady do 

praxe formou návrhu štandardu a auditu starostlivosti  o chorého po operácii  varixov 

dolných končatín.

V súčasnosti  po  medicínskej   stránke   sú   o  varixoch  dolných  končatín  bohaté 

klinické poznatky, z ktorých sme mohli uviesť iba malú časť. Preto sme sa zameriavali 

na základné a podstatné informácie, ktoré by mala sestra vedieť pri ošetrovaní chorého s 

takouto diagnózou. Samotná  ošetrovateľská  odborná  literatúra o tejto problematike je 

však veľmi chudobná. Preto sme sa snažili kompletizovať a špecifikovať činnosti sestry, 

ktoré musí vykonať pri starostlivosti o chorého s varixami v predoperačnom období a po 

operácii.

64

Naša práca sa teda môže slúžiť ako pomôcka pre sestry pri poskytnutí odbornej a 

kvalitnej   ošetrovateľskej   starostlivosti   i   pri   edukácii   chorých   s   varixami   dolných 

končatín.   Navrhnutý   štandard   s   auditom   bude   v   praxi   používať   Oddelenie   cievnej 

chirurgie FNsP sv. Cyrila a Metoda a FNsP MB v Bratislave. Práca obsahuje aj návrh 

letáka pre pacientov s diagnózou varixov dolných končatín, ktorý sa tiež bude používať 

na menovaných oddeleniach.

65

POUŽITÁ LITERATÚRA

1. České   ošetřovatelství   2   –   praktická   příručka   pro   sestry:   Zajišťování   kvality 

ošetřovatelské  péče. Etický  kodex sester. Charty práv pacientů.  Brno: Institut  pro 

další vzdělávání pracovníků ve zdravotnictví, 1998. ISBN 80­7013­270­1.

2. Dobiášová,   E.:   Kvalita   ošetrovateľskej   starostlivosti.   Prednáška   na   LF   UK   z 

predmetu Ošetrovateľský proces. Bratislava, 2003.

3. Doegnes, M. E., Moorhouse, M. F.: Kapesní průvodce zdravotní sestry. 2. preprac. a 

rozšír. vyd. Praha: Grada Publishing, 2001. 565 s. ISBN 80­247­0242­8

4. Farkašová, D. a kol.: Ošetrovateľstvo – teória. Martin: Osveta, 1995. 215 s. ISBN 80­

8063­182­4.

5. Gomolčáková, V. a kol.: Rámcové procesuálne štandardy ošetrovateľských výkonov 

I. Bratislava: MZ SR, 2003.

6. Herman, J. a kol.: Chirurgie varixů dolních končetin. Praha: Grada Publishing, 2003. 

186 s. ISBN 80­247­0252­5.

7. Horný,   J.:   Rychlá   kosmetická   operace   varixů   dolních   končetin.   Praha:   Grada 

Publishing, 1997. 120 s. ISBN 80­7169­408­8.

8. Koňošová,  H.:  Úlohy štandardov ošetrovateľskej   starostlivosti.   In:  Ošetrovateľský 

obzor, roč. 2, 2005, č. 2, s. 39­42.

9. Kozierová,  B.,  Erbová,  G.,  Olivierová,  R.:  Ošetrovateľstvo  1,  2.  Martin:  Osveta, 

1995. 1474 s. ISBN 80­217­0528­0

10. Kristová, J., Tomašová, E.: Komunikácia v ošetrovateľstve. Martin: Osveta, 2002. 

164 s. ISBN 80­8063­107­7

66

11. Kuberová, H.: Vybrané kapitoly z ošetrovateľstva. Ružomberok: Pedagogická fakulta 

Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2003. 104 s. ISBN 80­89039­18­9

12. Lemon III. Učebný materiál pre ošetrovateľstvo. Bratislava: SZO, 1997. 190 s. ISBN 

80­967818­2­0

13. Mazuch, J.: Varixy dolných končatín v klinickej praxi. Martin: Osveta, 1988. 151 s.

14. Musilová, M. a kol.: Vybrané kapitoly z ošetrovateľstva. Martin: Osveta, 1993. 226 

s.

15. Müller, M. a kol.: Chirurgie pro studium a praxi. Praha: Goldstein&Goldstein, 1997. 

440 s. ISBN 80­86094­10­3

16. Ohrádka, B. a kol.: Špeciálna chirurgia IV. Bratislava: UK, 1998. 168 s. ISBN 80­

223­1245­2

17. Olejník, J. a kol.: Perioperačná liečebná starostlivosť. Bratislava: Ebner, 1999. 236 s. 

ISBN 80­968184­7­3

18. Sysel,  D., Pavlíková, S., Sklářová, V.: Základy ošetrovateľského procesu v kocke. 

Bratislava: Štúdio Tatratron, 2002. 58 s.

19. Škrla, P., Škrlová, M.: Kreativní ošetřovatelský management. Praha: Advent­Orion s. 

r. o., 2003. 496 s. ISBN 80­7172­841­1

20. Šteiner, P. a kol.: Predoperačná a pooperačná starostlivosť. Bratislava: Osveta, 1962. 

376 s. 

21. Trachtová,  E.  a kol.:  Potřeby nemocného v ošetřovatelském procesu.  Brno: NCO 

NZO, 2003. 186 s. ISBN 80­7013­324­4

22. Vomela,   J.   a   kol.:   Chirurgie   pro   sestry.   Brno:   Institut   pro   ďalší   vzdělávání 

67

pracovníků ve zdravotníctví, 1998. 210 s. ISBN 80­7013­262­0

23. Way, L. W.: Současná chirurgická liečba a diagnostika I­II. Praha: Grada, 1998. 1660 

s. ISBN 80­7169­397­9

24. Zeman,   M.   a   kol.:   Chirurgická   propedeutika.   Druhé,   prepracované   a   doplnené 

vydanie. Praha: Grada, 2003. 524 s. ISBN 80­7169­705­2

68

PRÍLOHY

Návrh letáka pre edukáciu chorých s varixami dolných končatín

Tabuľky

Tab. 1 Dlhodobá predoperačná príprava

Tab. 2 Krátkodobá predoperačná príprava

Tab. 3 Bezprostredná predoperačná príprava

Tab. 4 Indikácia kompresívnych pančúch

Obrázky

Obr. 1 Anatómia venózneho systému dolných končatín

Obr. 2 Prúdenie krvi v hĺbkových, povrchových a spojovacích žilách v pokoji,  počas 

systoly a diastoly

Obr. 3 Typy metličkových varixov

Obr. 4 Hadovite točité varixy

Obr. 5 Uzlovité varixy

Obr. 6 Semicirkulárne varixy

Obr. 7 Aneuryzmatický varix

Obr. 8 Krvácanie z varixu

Obr. 9 Ulcus cruris venosum

Obr. 10 Varikogram

Obr. 11 Predoperačné označenie varixov farebnou, nezmývateľnou fixkou

Obr. 12 Doplerovské vyšetrenie žilového systému

Obr. 13 Špeciálne inštrumentárium pre operáciu varixov

Obr. 14 Mechanizmus účinku muskulovenóznej pumpy

Obr. 15 Účinok kompresie na varikózne žily

Obr. 16 Injekčná aplikácia sklerotizujúcej látky do žily na predkolení

Obr. 17 Predoperačný obraz varixu

69

Varixy dolných končatín patria medzi najčastejšie ochorenia.   Napriek   svojho   progredujúceho   priebehu priamo neohrozujú  život, ale v niektorých prípadoch ťažké subjektívne príznaky a rôzne komplikácie môžu výrazne znížiť  kvalitu  života.  Sprevádzajú   ich nielen morfologické   a   funkčné,   ale   aj   výrazné   kozmetické 

zmeny,   preto   ich   liečba má   mnohostranný význam.

Čo   sú   varixy dolných končatín?

Varixy   sú   rozšírené povrchové   žily,   často   sú stočené   alebo   majú uzlovitý vzhľad. Vznikajú na   základe   spolu­pôsobenia   viacerých 

faktorov,   medzi   ktoré   patrí   predovšetkým   vrodená menejcennosť  žilových stien a   riziková  životospráva. Niekedy   vznikajú   po   trombózach.  Žily   sa   postupne zoslabujú a rozširujú, a chlopne, ktoré by mali zabrániť spätnému toku krvi, sa v takýchto žilách nedovierajú. V   dôsledku   toho   prúdenie   krvi   je   obtiažne,   krv stagnuje v rozšírených žilách, čo objemovo preťažuje žily a vedie k ich ďalšiemu rozšíreniu. Takto vzniká očarený   kruh,   z   ktorého   východiskom   môže   byť častokrát len chirurgický zásah.

Ktoré faktory podporujú vznik varixov?Varixy vznikajú skôr v strednom až vyššom veku, 

a sú častejšie  u žien, než u mužov. Na ich vzniku má výrazný  podiel  životný  štýl  a negatívny vplyv má  aj stojací   spôsob   zamestnania  (čašníci,   zamestnanci obchodných   domov,   kaderníčky   atď.).   Za   vznik kŕčových   žíl  počas   tehotenstva  zodpovedajú   hlavne hormonálne   faktory   (estrogény)   a   zvýšený   venózny 

tlak v neskorších fázach tehotenstva. Varixy sa častokrát vyskytujú aj viacnásobne v rodinách, čo svedčí o vplyv dedičnosti.

Aké sú príznaky varixov?Varixy   dolných   končatín   majú   niekoľko 

typických   príznakov,   ktoré   však   nemusia   byť vždy prítomné. Medzi hlavné klinické príznaky patria:

- tupá,   ťažká,   pálčivá   bolesť,   ktorá   sa prejavuje predovšetkým v stoji, 

- nočné   kŕče,   ktoré   neustupujú   po zvesení nôh z lôžka alebo po chôdzi,

- únavnosť   končatín,  pocit   ťažkých  nôh po dlhšom sedení či státí,

- pocit   dyskomfortu   v   dolných končatinách   pri   dlhodobom  sedení  či ležaní,  končatiny sú  nútené  k  pohybu (syndróm   nekľudných   nôh   ­   "restless leg syndrom"),

- chorí   pociťujú   bolesť   v   lýtku   či   pod kolenom, ktorá  ich núti sa zastaviť  na niekoľko minút (venózna klaudikácia),

- opuch   končatiny,   ktorá   vzniká   na základe   sťaženého   spätného vstrebávania vody z tkanív do kapilár a zvýrazňuje sa večer, 

- svrbenie končatiny,- postojačky   viditeľné   modrasté   pruhy, 

neskôr mäkké  uzly vyvyšujúce sa nad úroveň kože.

Tieto  príznaky sa  zhoršujú   cez  deň,   chorí ich najviac pociťujú večer. Subjektívne ťažkosti sú výraznejšie v letných mesiacoch ako v zime. Prejavujú   sa   hlavne   po   dlhodobom   sedení   či státí.   Tiež   sa   popisuje   zvýraznenie   príznakov pred   alebo   počas   menštruácie   u   žien.  Úľavu prináša   poloha   s   podloženými   dolnými končatinami,   aplikácia   chladu   či   kompresia (bandáž). 

Veľkosť   varixov   nie   je   úmerná   veľkosti subjektívnych   ťažkostí.  Aj  veľké   varixy  môžu byť   bezpríznakové,   inokedy   zase   nevýrazný klinický   nález   vyvoláva   vážne   subjektívne ťažkosti.

Aké   môžu   byť   komplikácie neliečených varixov?

Medzi   najčastejšie   komplikácie   varixov patria:

Ulcus cruris  venosum (vred predkolenia): V   opuchnutej   končatine   sa   poruší mikrocirkulácia,   čo   vedie   k   nedostatočnému prísunu kyslíka.   V koži   a podkoží   sa hromadia metabolity, medzi nimi aj   toxické voľné radikály. Postupne dôjde   k   narušeniu   celistvosti   kože   a podkožných štruktúr. Typická lokalizácia je na vnútornej   strane   dolnej   tretiny   predkolenia. Vredy   predkolenia   sú   veľkosti   od   niekoľko milimetrov   až   po   zaberajúce   celý   obvod končatiny.   Môžu   sa   zinfikovať,   a   sú   ťažko vyliečiteľné.

Varikoflebitída   (zápal   varikóznej   žily)   a trombóza:  varix   je   nepriechodný, trombotizovaný.   Z   klinických   príznakov dominuje   sčervenanie   či   zmodrenie,   opuch, bolestivosť,  zatvrdnutý  uzol,  kŕče,     rozšírenie menších podkožných žíl.

Prasknutie   varixu:  vzniká   buď   pri  úraze, náraze, nadmernom preťažení, alebo spontánne pri   odumretí   kože   a   steny  žily.   Prejavuje   sa závažným a ťažko zastaviteľným krvácaním.

Ostatné   kožné   zmeny:  tmavohnedé zafarbenie kože, mokvajúci zápal kože, suchá, olupujúca, svrbiaca koža nad varikóznou žilou.

V čom sa spočíva chiurgická liečba varixov?

Cieľom   chirurgickej   liečby   varixov   je odstránenie   všetkých   oslabených   úsekov povrchového venózneho systému. To znamená, že   varikózne   postihnuté   žily   sa   odstránia   a 

prúdenie  krvi  ďalej  zabezpečia  ostatné,  zachované žily.

Po operácii je potrebné okamžite naložiť bandáž (tlakový   elastický   obväz   alebo   špeciálne   elastické pančuchy)   na   dolné   končatiny.   Končatinu   treba udržať   v   mierne   zvýšenej   polohe.   Odporúča   sa aktívne cvičiť  končatinami na lôžku, a neskôr  čím viac chodiť. Kožu treba chrániť  pred UV žiarením, teda nie je vhodné jazvy slniť, lebo môže to spôsobiť vznik trvalých hnedých škvŕn okolo jaziev.

Po operácii sa môžu časom vznikať varixy aj na ďalších,   zatiaľ   zdravých   žilách,   preto   je   veľmi dôležité,   aby   ste  sa   svojmu ochoreniu  venovali   aj naďalej, dodržiavali zásady správnej životosprávy a vyhýbali   ste   sa   rizikovému   správaniu   z   hľadiska varixov DK. Výsledný efekt liečby teda nezáleží len na Vášho lekára a operačného tímu, ale aj na Vašom postoji a spolupráci.

Aké   terapeutické   možnosti   existujú okrem chirurgickej liečby?

Konzervatívna   liečba   varixov   sa   používa,   ak operáciu   nie   je   možné   vykonávať,   alebo   na   jej doplnenie.   Využíva   sa   sklerotizačná   liečba, kompresia, rehabilitačné cvičenia a farmakoterapia.

Sklerotizácia:  ide   o   injekčnú   aplikáciu sklerotizačnej   látky   do   varikóznej   žily,   ktorá spôsobuje "upchatie" žily, a tým postihnutá žila sa vyradí   z   krvného   obehu.   Využíva   sa   na   liečbu malých   varixov.   Tento   spôsob   liečby   má   najlepší kozmetický   výsledok,   ale   z   ostatných   hľadísk dlhodobé výsledky sú lepšie po operácii.

Kompresia: má rozhodujúci význam v prevencii i liečbe varixov. V prípade podkožných žíl svalová pumpa   je   prítomná   iba   z   jednej   strany,   z   druhej strany   koža   neznamená   dostatočnú   oporu   proti vyklenutiu varikóznej žily. Kompresia zosilňuje túto oporu,   kompenzuje   aj   nedovieranie   chlopní,   tým zlepšuje   prúdenie   krvi   v   rozšírenej   žile,   bráni vzniku   večerných   opuchov   a   pocitu   ťažkých   nôh. Mechanizmus   účinku   sa   uplatňuje   hlavne   pri chôdzi,   kedy   z   jednej   strany   svaly   a   z   druhej kompresívne   ovínadlo   napomáha   výdatnejšiemu vytlačeniu varikóznej krvi.

Obväz   aplikujeme   od   prstov   až   k   ingvinálnej 

oblasti. Ak päta zostane voľná, členok môže opuchnúť. Najväčší   tlak musí  byť  v členku,  smerom ku kolenu klesá.   Používame   ovínadlo   široké   8­10   cm. Aplikujeme ráno na lôžku ešte pred zvesením nôh z postele,   odstránime   večer   opäť   na   lôžku.   V horizontálnej   polohe   sa   opuch   zmenšuje   alebo vymizne, preto bandáž na noc nie je potrebná.

Rehabilitácia:  cieľom   rehabilitačných   cvičení   je zlepšenie  návratu  venóznej  krvi  a  odľahčenie  žíl  od objemového   preťaženia.   Medzi   rehabilitačné   metódy patrí   uloženie  dolných  končatín  do  zvýšenej  polohy viackrát   cez   deň   i   v   spánku,   vykonávanie   rôznych cvičení   končatinami,   pri   ktorých   sa   využíva   pohyb hlavne v členkovom, ale aj kolennom a bedrovom kĺbe a  cviky prstami nohy.  Na zadnej  strane  tohto  letáka Vám predstavíme niekoľko cvikov, ktoré  by ste mali vykonávať denne asi 30 minút.

Medikamentózna   liečba:  podávajú   sa   lieky   na zvýšenie  tonusu žíl,  vyvolanie stiahnutie rozšírených žíl, zvýšenie spätného vstrebávania tekutín z tkanív do vlásočníc,   na   zmiernenie   bolestí   a   kŕčov. Medikamentózna terapia spomaľuje vývoj choroby, ale nezastaví   ju.   Tieto   lieky   pôsobia   iba   na   kapilárnej úrovni,   zlepšujú   opuchy   a   subjektívne   obtiaže,   ale neovplyvnia   anatomický   nález,   preto   majú   len podporný význam.

Čo môžem urobiť JA?1. Vyhýbajte   sa   športom,   ktoré   vo 

zvýšenej   miere   zaťažujú   dolné končatiny,   ako   je   vzpieranie,   všetky druhy   zápasu,   futbal,   tenis,   volejbal, skoky, atď.

2. Preferujte   tie   športy,   ktoré   odľahčujú žily dolných končatín , napr. beh, beh na   lyžoch,   plávanie,   gymnastika, cyklistika.

3. Vyhýbajte   sa   dlhodobému   státiu   či sedeniu, hlavne sedeniu s prekríženými nohami,   ako   aj   dvíhaniu   a   noseniu ťažkých bremien.

4. Mali  by   ste  nosiť   bandáž   každý   deň, hlavne počas tehotenstva, alebo ak ste po   operácii   či   sklerotizačnej   liečbe varixov.  Dbajte na  to,  aby ste bandáž vždy aplikovali ešte pred vstávaním z postele   a   takým   spôsobom,   aby   tlak bol   najväčší   v   oblasti   členku   a postupne sa znižoval.

5. Cvičte dolnými končatinami každý deň aspoň   30   minút.   Cvičenia   treba vykonávať   v   polohe   so   zvýšenými dolnými končatinami.

6. Ak   máte   nadváhu,   skúste   schudnúť. Redukcia   hmotnosti   zníži   preťaženie žíl, čo spomaľuje vývoj ochorenia.

7. Vždy noste pohodlnú  obuv s nízkymi širokými   podpätkami   a   pohodlné, voľné oblečenie, ktoré nebránia odtoku krvi z končatín.

8. Využívajte   pozitívny   efekt   chladu, napr. formou studených kúpeľov alebo spŕch,   podporujete   tým   stiahnutie rozšírených žíl.

Nezabudnite, svojim zodpovedným správaním môžete výrazne podporiť  liečebný efekt lekárskych zásahov! 

Vaše zdravie je aj vo Vašich rukách! 

1.  V   ľahu   na   chrbte   jednu   nohu   pomaly zohýbajte v kolene a stehno pritlačte k bruchu. Nohu   pomaly   dvíhajte   do   zvislej   polohy, koleno   vystreté,   pomaly   spúšťajte   nohu   na podložku. Cvičenie opakujte viackrát, ľavou a pravou nohou striedavo.

2.   V   ľahu   na   chrbte   zodvihnite   nohy   a podoprite   ich   vo   výške   polovice   lýtok. Zohýbajte prsty na nohách dopredu a dozadu. Cvik opakujte obidvoma nohami naraz.

3. V polohe so zodvihnutými nohami opisujte kruhy   palcami   nôh     krúžením   v   členkoch, najprv v jednom, potom v druhom smere.

4. V polohe so zodvihnutými nohami striedavo dvíhajte a vystierajte špičky nôh.

5. V ľahu na chrbte rukou uchopte chodidlo a stehno pritláčajte k bruchu, nohu dajte do zvislej polohy a pomaly   ju   spúšťajte   na   podložku;   pritom   rukou ľahko pomasírujte nohu od členka k stehnu.

6.   V   polohe   so   zdvihnutými   nohami   medzi   obe chodidlá   uchopte   vankúš   a   pritláčajte   chodidlá   k sebe.   Nohy   vystrite,   panvu   nadvihnite.     Svalové napínanie a uvoľňovanie striedajte v 4­sekundových intervaloch.

7. V polohe so zodvihnutými nohami preložte nohy cez seba vo výške členkov. Pritláčajte jednu nohu o druhú,   potom   uvoľnite   svaly.   Striedajte   v   4­sekundových intervaloch.

8.   V  stoji   urobte  niekoľko  krokov  na  špičkách,   a striedajte túto chôdzu s chôdzou na pätách. 

Tab. 1 Dlhodobá predoperačná príprava

Somatická Psychická MedikamentóznaCelková Miestna Celková Miestna

Všeobecná základný laboratórny screening

dbať na efekt prvého kontaktu s chorým v ambulancii

rtg pľúc poučenie chorého o potrebe výkonu, očakávaného výsledku, možných rizík (lekár)

EKG dodávanie istoty a dôvery

interné vyšetrenieanestezio­logické vyšetrenieliečba kontraindikácií

Špeciálna 

(pri varixoch dolných končatín)

niekoľko­mesačný odstup po vyliečení infekčných a kožných ochorení

hematologické vyšetrenie

vysadiť hormonálnu antikoncepciu 3 mesiace pred operáciou

ošetrenie vredu predkolenia

stabilizovanie vredu predkolenia

72

Tab. 2 Krátkodobá predoperačná príprava

Somatická Psychická MedikamentóznaCelková Miestna Celková Miestna

Všeobecná odstránenie nepríjemných a dráždivých podnetoch prostredia

holenie operačného pola

dbať na efekt prvého kontaktu na oddelení

podávanie pre­premedikácie

pohybový režimsledovať vitálne funkcie 1­2x dennerealizácia doplňujúcich vyšetrení

dodávanie istoty a dôvery

zákaz fajčenia zmiernenie strachu, ukľudnenie chorého

*črevná príprava večer pred operáciou

poučenie chorého o postupe pri predoperačnej prípravy

kúpeľ, sprcha poučenie chorého o pooperačnom režime

dostatočná hydratácia chorého

písomný súhlas chorého s výkonom

tekutá večerazákaz príjmu potravy a tekutín 6 hodín pred celkovou anestéziou

Špeciálna

(pri varixoch dolných končatín)

objednanie transfúznych prípravkov

označiť priebeh varikóznych žíl (lekár)

nácvik cvičení, ktoré chorý bude vykonávať po operácii

podávať antikoagulan­ciá v nízkych dávkach

*pri operácii varixov tieto intervencie nie sú potrebné

73

Tab. 3 Bezprostredná predoperačná príprava

Somatická Psychická MedikamentóznaCelková Miestna Celková Miestna

Všeobecná *črevná príprava ráno pred operáciou

zmiernenie strachu, ukľudnenie chorého

podávanie premedikácie

*cievkovanie močového mechúra

zmeny v dávkovaní alebo vysadenie liekov

kúpeľ, sprchazákaz príjmu potravy a tekutínzákaz fajčeniazabezpečenie cievneho prístupu zavedením intravenóznej kanylypodávať preventívne ATBnaloží sa bandáž DKchorý sa vymočí (v prípade, že nie je zacievkovanýprezlečenie chorého do nemocničného plášťaukladanie šperkov a protetických pomôcok

Špeciálna

(pri varixoch dolných končatín)

prevoz a odovzdávanie chorého na operačnú sálu s písomnou a rtg dokumentáciou

holenie celej operovanej končatiny vrátane ingvinálnej oblasti

*pri operácii varixov tieto intervencie nie sú potrebné

74

Tab. 4 Indikácia kompresívnych pančúch Kompresívne pančuchy sa vyrábajú v štyroch triedach, ktoré sa líšia stupňom kompresie

Indikácia TriedaI. II. III. IV.

Pocit ťažkých nôh + ­ ­ ­Gravidita + + ­ ­Statický edém ­ + ­ ­Kompresia po sklerotizácii a po operácii ­ + ­ ­Večerné opuchy ­ + ­ ­Povrchová flebitída ­ + ­ ­Varixy s insuficientnými perforátormi ­ + + ­Posttrombotický syndróm ­ ­ + ­Lymfedém ­ ­ + +

75

Obr. 1 Anatómia venózneho systému dolných končatínTmavou je označený hĺbkový a svetlou povrchový venózny systém, ktoré navzájom spájajú perforátory (označené tmavým kruhom)

Obr. 2 Prúdenie krvi v hĺbkových, povrchových a spojovacích žilách v pokoji, počas systoly a diastoly:

a) v zdravých žiláchb) pri dilatácii povrchových žílc) pri poruche povrchového systému a perforátorovd) pri poruche hĺbkového systému po trombóze

76

Obr. 3 Typy metličkových varixov:a) lineárneb) vetvenéc) pavúčikovitéd) papulárne

Obr. 4 Hadovite točité varixy

Obr. 5 Uzlovité varixy Obr. 6 Semicirkulárne varixy

77

Obr. 7 Aneuryzmatický varixa) v pokojib) po vyprázdnení

Obr. 8 Krvácanie z varixu Obr. 9 Ulcus cruris venosumTypická lokalizácia na vnútornej strane členku alebo predkolenia

78

Obr. 10 VarikogramRTG obraz varikóznej žily po aplikácii kontrastnej látky

Obr. 11 Predoperačné označenie varixov farebnou, nezmývateľnou fixkou

Obr. 12 Doplerovské vyšetrenie žilového systému

Obr. 13 Špeciálne inštrumentárium pre operáciu varixov:1, 6, 7 univerzálny držiak na komunikotom2, 10 ozubené stripery3 háčik (komunikotom)4, 5, 8, 9 stripery

79

Obr. 14 Mechanizmus účinku muskulo­venóznej pumpy:

a) sval je uvoľnený, dilatujú sa intramuskulárne žily

b) sval je kontrahovaný, intramuskulárne žily sa stlačia, krv sa vytláča smerom k srdcu

Obr. 15 Účinok kompresie na varikózne žilyVľavo vidíme dilatovanú žilu s nedovieravými chlopňami, vpravo je komprimovaná žila s fyziologickým prúdením krvi

Obr. 16 Injekčná aplikácia sklerotizujúcej látky do žily na predkolení

Obr. 17 Peroperačný obraz varixu

80