Embed Size (px)
Citation preview
TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
ŠTÁT A ROAJALIZMUS
BAKALÁRSKA PRÁCA
Študijný program: právo
Školiace pracovisko: Katedra teórie práva
Študijný odbor: 6835 právo
Vedúci práce: JUDr. Daniel Krošlák, PhD., LL.M.
Trnava 2012
Jozef Liday
2
Moje poďakovanie patrí JUDr. Danielovi Krošlákovi, PhD., LL.M. za konzultácie a
vedenie pri vypracovaní bakalárskej práce.
3
Abstrakt
V tejto práci sa venujem roajalizmu. Definujem základné pojmy ako roajalizmus,
monarchizmus, rojalista, monarchista a odlišnosti medzi nimi. Objasňujem čo roajalizmus
predstavoval v minulosti a čo predstavuje dnes. Zaoberám sa monarchiou, jej históriou,
hlavnými charakteristikami, úlohou náboţenstva v monarchii a iným reáliám monarchie.
Spomínam aj francúzsky antirevolučný tradicionalizmus zo zameraním na dielo jeho
najvýznamnejšieho predstaviteľa Josepha de Maistreho. Kriticky pristupujem k
demokracii s pomocou poľského filozofa Ryszarda Legutka, prezentujem pohľad
stredovekého filozofa Tomáša Akvinského na najlepšiu formu vlády. V poslednej kapitole
s pomocou rakúskeho aristokrata Erika von Kuehnelt-Leddihna porovnávam monarchiu
s demokraciou.
kľúčové slová: monarchia, monarchizmus, roajalizmus, tradicionalizmus, prozreteľnosť,
boţské práva kráľov, ošklivosť demokracie, politická filozofia, Ryszard Legutko, Erik von
Kuehnelt-Leddihn, Tomáš Akvinský, Joseph de Maistre
4
Abstract
This work is dedicated to royalism. Defines the basic concepts of royalism,
monarchism, royalist, monarchist and the differences between them. Explains what was
royalism in the past and what is today. I deal with the monarchy, its history, the main
character, the role of religion in the monarchy, and other matters of monarchy. I remember
the French anti-revolutionary traditionalism with focusing on the work of its leading
exponent Joseph de Maistre. Critical approach to democracy with work of Polish
philosopher Ryszard Legutko, presents the view of medieval philosopher Thomas Aquinas
on the best form of government. In the last chapter with the help of Austrian aristocrat Erik
von Kuehnelt-Leddihn compare the monarchy to democracy.
keywords: monarchy, monarchism, royalism, traditionalism, providence, Divine rights of
Kings, ugliness of democracy, political philosophy, Ryszard Legutko, Erik von Kuehnelt-
Leddihn, Tomas Aquinas, Joseph de Maistre
5
Obsah
Obsah .................................................................................................................................... 5
Úvod ...................................................................................................................................... 7
1.Roajalizmus: Čím bol a čím je? ....................................................................................... 8
1.1 Základné definície ........................................................................................................ 8
1.2 Rojalisti v minulosti ..................................................................................................... 8
1.3 Súčasný rojalisti ........................................................................................................... 9
2. Monarchia ....................................................................................................................... 11
2.1 Čo je monarchia? ........................................................................................................ 11
2.2 História ....................................................................................................................... 12
2.3 Hlavné charakteristiky monarchie .............................................................................. 12
2.3.1 Monarchove právomoci .................................................................................. 13
2.3.2 Osoba monarchu ............................................................................................. 13
2.3.3 Úloha náboţenstva .......................................................................................... 14
2.3.4 Tituly a nástupníctvo ....................................................................................... 14
3. Francúzsky roajalizmus ................................................................................................ 16
3. 1 Tradicionalisti ........................................................................................................... 16
3.2 Joseph de Maistre ....................................................................................................... 16
3.2.1 Politická a morálna filozofia ........................................................................... 17
3.2.2 Konštitucionalizmus........................................................................................ 18
3.2.3 Dedičstvo ........................................................................................................ 20
4. Kritika demokracie ........................................................................................................ 21
4.1 Legutkova ošklivosť demokracie ............................................................................... 21
4.1.1 Nepekná demokratická kultúra ....................................................................... 21
4.1.2 Estetika a vysoký status demokracie ............................................................... 23
5. Za monarchiu ................................................................................................................. 27
5.1 O kráľovstve svätého Tomáša Akvinského ............................................................... 27
5.1.1 Cieľ štátu a zoon politikon .............................................................................. 27
5.1.2 Spravodlivé a nespravodlivé vlády ................................................................. 29
5.1.3 Jednota pokoja................................................................................................. 30
5.1.4 Menšie zlo ....................................................................................................... 31
6
5.1.5 Kráľova odmena .............................................................................................. 32
5.1.6 Pravý cieľ kráľa............................................................................................... 32
6. Erik von Kuehnelt-Leddihn .......................................................................................... 34
6.1 Posledný rakúsky aristokrat ....................................................................................... 34
6.2 Sloboda alebo rovnosť ............................................................................................... 35
6.2.1 Problém demokracie ....................................................................................... 35
6.2.2 Monarchia porovnaná s demokraciou ............................................................. 36
Záver ................................................................................................................................... 40
Zoznam použitej literatúry ............................................................................................... 42
7
Úvod
Cieľom našej práce je objasniť bohatý ideový prúd, ktorý, i keď ešte nie je úplne
mŕtvy, zdá sa, ţe jeho najlepšie časy sú uţ len minulosťou – roajalizmus. Literatúry
venujúcej sa roajalizmu v slovenskom alebo českom preklade je málo ako šafranu. Z tohto
dôvodu sme museli siahnuť aj po literatúre v anglickom jazyku. Roajalizmus alebo
monarchizmus sa snaţíme dávať do kontrastu s liberálnou demokraciu a porovnať jej
niektoré aspekty s monarchiou.
Celá naša práca sa nesie v duchu aristotelovsko-tomistickej filozofickej tradície.
Môţeme ju pozorovať v myslení francúzskeho šľachtica Josepha de Maistreho, ktorý
analyzuje Veľkú francúzsku revolúciu, poľského filozofa Ryszarda Legutka, ktorý hodnotí
estetiku demokratickej kultúry, aj v prácach „posledného rytiera habsburského impéria“
Erika von Kuehnelt-Leddihna, ktorý sa vo svojom magnum opus LIBERTY OR
EQUALITY sám k tomizmu hlási. Za celú túto tradíciu je zodpovedný Aristoteles a hlavne
„anjelský doktor“ Tomáš Akvinský, ktorý do veľkej miery preberá učenie klasickej
antickej politickej filozofie a dáva jej teistický, resp. kresťanský lesk.
Medzi najhlavnejšie zdroje práce môţeme zaradiť dielo Hansa Maiera Cirkev a
revoluce, ktoré nám sprostredkúva idey francúzskeho tradicionalizmu a filozofa Josepha de
Maistreho, v českom preklade zozbierané eseje Ryszarda Legutka s názvom Ošklivosť
demokracie a jiné eseje, z ktorých vyberáme časti venujúce sa demokracii, ďalej spis De
Regno Tomáša Akvinského, ktorého jadro ponúkame a Kuehnelt-Leddihnov magnum opus
LIBERTY OR EQUALITY kritický k demokracii a porovnávajúci reálie demokracie
s reáliami monarchickými. Okrem hlavných prameňov vyuţívame aj dar internetu, ktorý
ponúka veľa vzácnych článkov, správ a informácií. Pouţili sme aj slobodnú internetovú
encyklopédiu Wikipediu, ale vedomí si jej prípadnej nepresností sme sa snaţili čerpať len
z relevantnejšej anglickej verzie a článkov, ktoré riadne odkazujú na zdroje.
8
1.Roajalizmus: Čím bol a čím je?
1.1 Základné definície
Na začiatok si musíme objasniť niektoré základné pojmy, s ktorými budeme pracovať.
Pojem roajalizmus má dva základné významy. Vo všeobecnom význame je pojem
roajalizmus zhodný s pojmom monarchizmus a označuje politický ideový prúd, ktorý
obhajuje ustanovenie, zachovanie alebo obnovenie monarchie ako formy vlády v krajine.
Rojalista a monarchista sú potom jednotlivci, ktorý podporujú monarchistickú formu
vlády, podporujú monarchistický reţim pred jeho nahradením republikou, jeho
znovuobnovenie alebo nastolenie, v krajinách kde nemá tradíciu.1
Roajalizmus môţe byť ešte chápaný odlišne od monarchizmu a znamenať podporu
konkrétneho kráľovského reţimu alebo podporu konkrétnemu monarchovi alebo dynastii.
Osoba podporujúca konkrétneho monarchu ako hlavu štátu pre konkrétne kráľovstvo je
potom rojalista. Monarchista a monarchizmus v tomto význame nepodporujú konkrétneho
panovníka, ale všeobecne monarchiu pred republikou alebo inou formou vlády. Podľa
Scrutona je roajalizmus „viera v legitimitu monarchistickej vlády a v nárok určitej osoby
alebo dynastie na panovnícky titul za takejto vlády.“2 Pojmy roajalizmus a monarchizmus
teda moţno pouţívať v rovnakom význame.
1.2 Rojalisti v minulosti
Za rojalistov boli v minulosti povaţovaný v Spojenom kráľovstve Kavalieri, ktorí
podporovali Kráľa Karola I. a neskôr Kráľa Karola II.; Jakobiti, ktorí podporovali
zvrhnutého kráľa Jána II. a jeho nástupnícku líniu po Slávnej revolúcií; Viliamiti alebo
Oranţisti, ktorí podporovali Viliama III. proti Jánovi II. a pod. Dnešná Royalist Party UK
1 porov. Royalist. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 3. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Royalist>. 2 Scruton, R., 1999, s. 131
9
odmieta absolutistickú monarchiu a jej cieľom je zabezpečiť väčšiu účasť monarchu na
politickom ţivote a uţšiu spoluprácu s parlamentom.3
Vo Francúzsku predstavovali rojalisti Legitimistov, ktorí poţadovali dodrţiavanie
Salického práva; Orléanistov, ktorí v posledných rokoch 18. a v 19. storočí podporovali
Orleánsku vetvu francúzskej kráľovskej rodiny, ktorá sa dostala k moci Júlovou
revolúciou; a Bonapartistov, podporovateľov Bonaparteho mocenskej línie.4
Roajalizmus v Holandsku, Belgicku a Luxembursku predstavoval oranţizmus.
V Belgicku rojalisti podporovali návrat kráľa Leopolda III. ako kráľa Belgičanov po
Druhej svetovej vojne, tieţ zvaní Leopoldisti. V Portugalsku podporovali kráľa Migela,
Migelisti. V Španielsku boli Karlisti a rojalisti podporujúci Španielske impérium počas
Španielsko- Americkej vojny za nezávislosť.5
S pomedzi ostatných ešte spomenieme Čínu, kde pôsobila rojalistická spoločnosť
zvaná Baohuang Hui, ktorá podporovala reformné opatrenia a odmietala zvrhnutie
monarchie a nastolenie čínskej republiky.6
1.3 Súčasný rojalisti
Teraz sa pozrieme na súčasných rojalistov, ich zdruţenia a organizácie. Na
medzinárodnej úrovni pôsobia zdruţenia ako International Monarchist League (IML)
zaloţené v roku 1943, so sídlom vo Veľkej Británii, ktorého členmi sú mnohé významné
osobnosti britského politického ţivota a International Monarchist Conference (IMC)
zaloţená v roku 2008 vo Francúzsku.
Rojalisti majú zastúpenie na kaţdom kontinente. Medzi africkými krajinami
spomenieme Egyptain Royalists, Crown Council of Ethiopia alebo South African
Monarchy Society. V Ázií môţeme nájsť Monarchist League of India, Malchut Israel alebo
Vietnamese Constitutional Monarchist League. V Severnej Amerike pôsobí Monarchist
League of Canada alebo Constantian Society. Australians for Constitutional Monarchy
alebo Monarchist Leage of New Zaeland pôsobia v Oceánii. V Juţnej Amerike by sme
3 About us. [online]. : Royalist Party UK [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://www.royalistparty.co.uk/page_2300424.html>. 4 porov. Royalist. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 3. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Royalist>. 5 tamţe.
6 tamţe.
10
našli taktieţ niektoré monarchistické skupiny. Mnohé monarchistické zdruţenia pôsobia aj
v Európe.7 Medzi nimi aj česká monarchistická strana Koruna česká. Na Slovensku
nemáme oficiálne registrovanú politickú stranu hlásiacu sa k monarchizmu. Väčšina
registrovaných politických strán sa hlási k republikanizmu, prípadne ku komunizmu alebo
iným politickým ideológiám. Tieţ v nastavajúcich marcových voľbách (marec 2012)
ţiadna z kandidujúcich strán nenavrhuje zmenu republikánskeho zriadenia. Roajalizmus je
na Slovensku záleţitosťou jednotlivcov, prípadne malých neformálnych zdruţení občanov.
7 tamţe.
11
2. Monarchia
2.1 Čo je monarchia?
Ako sme spomenuli vyššie monarchisti alebo rojalisti podporujú monarchiu ako
najlepšiu formu vlády v krajine. Aby sme sa dozvedeli čo monarchisti podporujú musíme
sa pozrieť čo monarchia predstavuje, aká forma vlády to vlastne je. Napriek veľkej
rôznorodosti minulých alebo súčasných monarchií môţeme zadefinovať niektoré typické
znaky, ktoré vymedzujú pojem monarchia.
Monarchia je forma vlády, v ktorej úrad hlavy štátu je zastávaný do smrti alebo do
abdikácie (odstúpenia) a dedí sa vo vládnucej dynastii. Monarcha môţe byť pomenovaný
rôzne. Väčšinou nosí titul – kráľ, kráľovná. Etymológia slova pochádza z latinského
monarcha, a to z gréckeho monarches, ktoré znamená jeden vládca. Popri dedičných
monarchiách existujú aj monarchie, v ktorých sa monarcha volí. Vo volebných
monarchiách zhromaţdenie voliteľov vyberá nového monarchu z vhodných kandidátov.8
Monarchistická forma vlády bola do 19. storočia najbeţnejšou formou vlády, ale
mnohé krajiny v priebehu neskorších desaťročí ju zrušili a nahradili demokratickým
republikanizmom. V krajinách, v ktorých sa zachovala, tak väčšinou vo forme konštitučnej
monarchie, kde monarcha má ceremoniálne úlohy a ústavne limitovanú alebo ţiadnu
politickú moc, prípadne je vnímaný ako symbol tradície krajiny. V súčasnosti má 44
suverénnych národov sveta ako hlavu štátu monarchu. Všetky európske monarchie sú dnes
konštitučné s výnimkou štátu Vatikán.9
Podľa Scrutona monarchia „doslova znamená vládu, ktorú vykonáva jeden, dnes sa
však monarchiou rozumie forma vlády, v ktorej hlava štátu zastáva úrad – spravidla
8 porov. Monarchy. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 27. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy>. 9 tamţe. Zriadenie štátu Vatikán: „Hlavou štátu je Rímsky biskup, ktorý má plnú súdnu, legislatívnu a
výkonnú moc. Počas uprázdneného stolca táto moc prechádza na Kardinálske kolégium. Najvyšší veľkňaz
riadi štát prostredníctvom Pápeţskej komisie pre Mestský štát Vatikán (legislatívna moc; je zloţená z
kardinálov, ktorých menuje na 5 rokov) a Governatorátu Mestského štátu Vatikán (výkonná moc).“ Dostupné
na internete: < http://www.oecumene.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=562401> [16. 2. 2012]
12
s titulom kráľ alebo kráľovná – alebo doţivotne alebo aţ do doby, keď sa ho zriekne (do
abdikácie).“10
Scruton vidí v monarchovi obradnú alebo mystickú jednotu s národom, ktorému vládne
a stelesňuje jeho práva a hodností. Následne pripomína, ţe nemusí byť veľký rozdiel
v druhu moci, ktorú vykonáva monarcha a predseda strany alebo generálny tajomník.
Monarchia je špecifická právom, históriou a étosom.11
2.2 História
Prvotné monarchie sa vyvinuli z kmeňového kráľovstva, kde monarcha – náčelník bol
spájaný s posvätnými funkciami a pripisoval sa mu boţský pôvod. Takto chápaná
predstava panovníka bola transformovaná v kresťanskom stredoveku na odvolávanie sa
k boţským právam kráľov, pričom Čínsky, Japonský a Nepálsky monarchovia stále boli
povaţovaní za ţijúcich Bohov aj v modernej dobe.12
Monarchistická forma vlády od antiky sa dáva do kontrastu s rôznymi podobami
demokracie, kde sa výkonná moc realizuje na zhromaţdeniach slobodných občanov.
V antike boli monarchie zrušené a nahradené zhromaţdeniami slobodných plnoprávnych
občanov. V antickom Ríme republikou a v antických Aténach demokraciou.13
V priebehu stredoveku dominovali monarchie, aţ s nástupom modernej doby sa národy
priklonili s republikanizmu. Táto zmena boli ovplyvnená dvoma svetovými vojnami.14
2.3 Hlavné charakteristiky monarchie
Monarchie sú spájané s politickým a spoločensko-kultúrnym pravidlom dedičnosti,
podľa ktorého monarcha vládne celý ţivot a odovzdáva úrad jeho deťom alebo rodine, keď
zomrie. Výnimkou je monarcha v Malaysii, ktorý slúţi päť rokov. Mnohí monarchovia
10
Scruton, R., 1999, s. 80 11
porov. Scruton, R., 1999, s. 80 12
porov. Monarchy. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 27. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy>. 13
tamţe. 14
tamţe.
13
vyrastajú v kráľovskej rodine, čo často býva pokladané aj veľkú výhodu monarchistickej
vlády. Ako deti sa pripravujú na prevzatie zodpovednosti, ktorá ich v budúcnosti čaká.15
Za hlavnú výhodu dedičnej monarchie sa pokladá okamţitá kontinuita výkonu
politickej moci z dôvodu krátkeho interregna. Toto poznanie je obsiahnuté v klasickej
fráze „Kráľ je mŕtvy. Nech ţije kráľ!“ (po anglicky: „The King is dead. Long live the
King!“ alebo po francúzsky: „Le Roi est mort, vive le Roi!“).
2.3.1 Monarchove právomoci
Rozsah politickej moci monarchu sa líši vzhľadom na to, či ide o monarchiu
absolutistickú, konštitučnú alebo stavovskú. V absolutistickej monarchii monarcha vládne
ako autokrat a má absolútnu moc nad štátom. Má právo vydávať dekréty, zákony, ukladať
tresty. Pričom absolutistická monarchia nemusí byť vyslovene autoritatívna, ale môţe
a zabezpečuje určitý rozsah občianskych slobôd. V konštitučnej monarchii je panovník
symbolom národnej jednoty a štátnej kontinuity. Má rôzne ceremoniálne funkcie,
vyznamenáva ľudí za zásluhy, udeľuje amnestiu, má vyhradené úlohy pri vymenovaní
a odvolávaní štátnych funkcionárov, právo veto a pod.16
2.3.2 Osoba monarchu
Väčšina štátov má jedného monarchu na čele krajiny, ale aj dvaja monarchovia môţu
panovať spoločne v jednej krajine. Takúto formu vlády označujeme ako diarchia.
V minulosti sa vyskytovala viackrát, napríklad v antickej sparte alebo v Rusku
v 17.storočí. Štát Andora je dnes jedinou konštitučnou diarchiou na svete. Na čele má
dvoch princov – biskupa z Urgell-u a francúzskeho prezidenta. Andora je pozoruhodná aj
tým, ţe ide o jediný prípad, keď monarcha krajiny je demokraticky volený občanmi inej
krajiny.17
15
tamţe. 16
tamţe. 17
tamţe.
14
2.3.3 Úloha náboženstva
Náboţenstvo hrá v monarchii dôleţitú úlohu. V minulosti monarchovia odvodzovali
svoju legitimitu od Boha. Odvolávali sa na boţské práva vládnuť, na nebeský mandát.
Mnohé európske monarchie plnili úlohu Fidei defensor – ochrancu kresťanskej viery.18
Vzťah medzi štátom a Cirkvou bol silne komplementárny.
V rámci západnej katolíckej politickej tradície je vyváţená monarchia povaţovaná za
ideálnu formu vlády. Tomáš Akvinský tvrdí, ţe polyarchia (demokracia, oligarchia) sa
častejšie premení na tyraniu ako monarchia. Akvinský taktieţ uviedol, ţe ideálny
monarchistický systém by v sebe zahŕňal na niţších stupňoch vlády aj prvky aristokratické
i demokratické v záujme vyváţenia (vybalansovania) moci. Monarcha musí byť tieţ
podriadený prirodzenému a boţiemu právu.19
Bliţšie sa politickej filozofii Tomáša
Akvinského budeme venujeme v piatej kapitole.
V islame kalif je hlavou štátu, ktorý je aj svetský líder (kalifátu), aj náboţenský
predstaviteľ (spoločenstva veriacich).20
2.3.4 Tituly a nástupníctvo
Monarchovia majú nasledovné tituly: kráľ alebo kráľovná, princ alebo princezná
(Monako), cisár alebo cisárovná (Japonsko, India), vojvoda, veľkovojvoda alebo
vojvodkyňa. V islamských krajinách sa pouţívajú tituly ako šejk, kalif, emir alebo sultán.
V mongolských alebo tureckých krajinách monarcha nesie titul khan alebo khagan.21
V Rusku sa monarcha volal cár.22
Pravidlá nástupníctva sa medzi krajinami líšia. V konštitučných monarchiách je právo
nástupníctva zakotvené v legislatívnom akte schválenom parlamentom alebo iným
18
tamţe. 19
tamţe. 20
tamţe. 21
tamţe. 22
Nicholas II (1868-1918). [online]. : BBC [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://www.bbc.co.uk/history/historic_figures/nicholas_ii.shtml>.
15
reprezentatívnym orgánom.23
Monarchie podľa spôsobu nástupníctva rozdeľujeme na dva
základné typy:
- dedičné monarchie
- volené monarchie
V dedičných monarchiách je pozícia monarchu dedičná na základe zákonného alebo
zvykového poriadku dedičnosti zvyčajne v rámci historickej dynastie alebo pokrvnej línie.
Znamená to, ţe dedič trónu je vopred dobre známy a jeho nástup na trón je
bezproblémový.24
Najbeţnejším systémom dedičného nástupníctva je primogenitúra, ktorá znamená, ţe
na trón nastupuje v prvej línií najstarší syn monarchu. Pred nastúpením tradície
primogenitúry bolo beţné vymenovanie nástupcu trónu ešte počas ţivota monarchu.
Zvyčajne bol vymenovaný najstarší syn panovníka a spoločne s otcom boli dvaja králi na
tróne – koregencia – kráľ senior a kráľ junior. Niekedy sa primogenitúra realizovala aj
v ţenskej línii. V prípade absencie detí sa nástupcom stával najstarší člen bočnej línie.25
Vo volených monarchiách je monarcha volený alebo ustanovený niektorým orgánom
(kolégiom voliteľov) na celý ţivot alebo určené obdobie, pričom slúţi rovnako ako kaţdý
iný panovník. Je potrebné zdôrazniť, ţe nie je volený všetkými občanmi štátu, ale prevaţne
malou skupinou voliteľov. V minulosti bol takto zvolení napr. Pipin Krátky, otec Karola
Veľkého. Dnes existujú len tri volebné monarchie. Pápeţ Katolíckej Cirkvi, ktorý je
hlavou štátu Vatikán, je volený doţivotne kolégiom kardinálov. V Malaysii je na päťročné
obdobie volený federálny kráľ a v Spojených arabských emirátoch majú tieţ procedúru,
ktorou volia panovníka.26
23
porov. Encyklopedický článok z Wikipédie: Monarchy; Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy> [14. 2. 2012] 24
tamţe. 25
tamţe. 26
tamţe.
16
3. Francúzsky roajalizmus
Nemohli by sme napísať prácu o roajalizme aby sme v nej aspoň stručne nespomenuli
francúzskych roajalistov tvoriacich v čase revolučných zmien, v rokoch (1795-1829). Idey,
ktoré prezentovali dnešná politická filozofia označuje ako tradicionalizmus. Spomedzi nich
sa zameriame na osobu Josepha de Maistreho, ktorého moţno povaţovať za
najvplyvnejšieho z nich.
3. 1 Tradicionalisti
Za tradicionalistov vo Francúzsku sú pokladaní urodzení katolícki autori. Mnohí z nich
museli počas revolučných rokov emigrovať. Medzi najznámejších patria: Joseph-Marie de
Maistre, Louis Gabriel Ambroise de Bonald a Hugues Felicité Robert de Lamennais.
Spoločnou témou ich diela je kritika revolúcie, zdôrazňovanie historického vývoja,
prozreteľnosti a poţiadavka znovunastolenia starého monarchistického poriadku. Dve diela
tradicionalizu pokladá Hans Maier za majstrovské: de Maistrova kniha Du Pape (1819)
a Lamennaisov Essai sur l’indifférence (1817-1823).27
Tradicionalizmus ako politické hnutie smeroval proti revolúcií a osvietenstvu. Bol
vyjadrením túţby po predrevolučnom poriadku a harmónií. Ako protiklad revolučných
zmien ponúkal návrat k národnej tradícii a jej dedičstvu: k cirkvi, monarchii a stavovskej
spoločnosti. Tradicionalizmus chcel hierarchickú štruktúru cirkvi preniesť do politiky
a spoločnosť chcel znovu postaviť na náboţenskom základe. Kľúčom k pochopeniu
tradicionalistickej teórie spoločnosti je podľa Maiera táto Lamennaisova formula:
„Rekonštituovať politickú obec pomocou obce náboţenskej.“28
3.2 Joseph de Maistre
Celým menom Joseph-Marie, comte de Maistre bol francúzsky hovoriaci, savojský
filozof, spisovateľ, právnik a diplomat. V svojich dielach obhajoval hierarchické
usporiadanie spoločnosti a monarchiu práve v období revolúcie, keď sa začínala rúcať.
27
porov. Maier, H., 1999, s. 87 28
tamţe.
17
Napriek jeho záujmu o Francúzsko, Maistre, bol občanom Piedmondsko-sardinského
kráľovstva, kde slúţil ako člen Savojského senátu, veľvyslanec v Rusku a námestník
ministra pri súde v Turíne.29
Z jeho ţivota ešte spomenieme, ţe bol vychovávaný jezuitami, štúdia práva absolvoval
na Turínskej univerzite v roku 1774 a mnohé roky bol členom slobodomurárskej lóţe
v Chambéry, ktoré musel po vypuknutí revolúcie opustiť. V revolučných časoch bol
neustále v pohybe. Neskôr bol vyslaný do Svätého Petrohradu (Saint Petersburg) v Rusku
ako veľvyslanec pri cárovi Alexandrovi I. V tomto čase sa stal obľúbeným medzi
miestnymi aristokratickými kruhmi, podarilo sa mu konvertovať na katolicizmus
niektorých jeho priateľov a napísal jeho najvplyvnejšie politicko-filozofické diela.
Maistreho pohľady na ruský ţivot obsiahnuté v jeho diplomatických memoároch a osobnej
korešpondencii predstavovali jeden z Tolstého zdrojov pre jeho novelu Vojna a mier. Po
obnovení Savojského kráľovstva sa Maistre vrátil do Turína, kde slúţil ako úradník aţ do
svojej smrti.30
3.2.1 Politická a morálna filozofia
Savojský šľachtic uţ v roku 179531
v Švajčiarsku publikoval dielo plné
tradicionalistickej kritiky revolúcie: Considérations sur la France (Úvahy o Francúzsku,
vlastný preklad). Nachádzame v ňom tvrdé odmietnutie revolúcie. V diele nechýbajú tóny
pohrdnutia revolučným plebejstvom, ktoré sme mohli od aristokratického autora očakávať,
ale nie sú pre kritiku revolučných udalostí rozhodujúce. Najdôleţitejšia kritika je
teologickej povahy.32
Maistre videl boţskú úlohu Francúzska vo svete. Tvrdil, ţe je
nástrojom dobra a zla na zemi. Revolúciu roku 1789 vnímal ako čin prozreteľnosti: Starý
monarchistický a aristokratický reţim (ancien régime) zlyhal v šírení veľkej francúzskej
civilizácie do celého sveta aby ho obohatil a povzniesol. Namiesto toho sa oddal
ateistickým doktrínam vytvorenými filozofmi 18. storočia. Následne vláda teroru bola
logickým následkom osvietenského myslenia, a preto Bohom nariadený trest.33
29
porov. Joseph de Maistre. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation. 9. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na
internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_de_Maistre>. 30
tamţe. 31
Niektoré zdroje uvádzajú rok 1794 alebo 1796. 32
porov. Maier, H., 1999, s. 87 33
porov. Jospeh de Maistre. [online]. Wikipedia.
18
Revolúcia je podľa de Maistra satanská. Má satanskú povahu, pretoţe ešte nikdy
ľudstvo nič podobné nevidelo. Lenţe ten istý Maistre vidí v revolúcii aj stopy Boţej
prozreteľnosti. Ide o uţ spomínaný Boţí trest zoslaný na francúzsky národ. „Musela sa
uskutočniť veľká očista a ľudia museli strnúť pohľadom; bolo potrebné aby francúzsky
kov, zbavený svojho nepekného a nečistého škvaru, dospel čistejší a tvárnejší do rúk
budúceho kráľa. Prozreteľnosť istotne nepotrebuje trestať v čase, ale v tejto dobe sa nám
stavia na dosah a trestá ako ľudský tribunál.“ Satanská revolúcia je predsa len niečím
dobrá, začína novú náboţenskú epochu.34
Maistreho kontradikcia medzi satanským a boţím riadením revolúcie sa stratí ak si
uvedomíme, ţe v prvom prípade hovorí o človeku a v druhom o dejinách. Revolúcia ako
ľudský čin sa javí ako satanská, ako rebélia voči Bohu. Ak sa na revolúciu pozrieme
z Boţej perspektívy javí sa ako zaslúţený trest, ktorý volá po obrátení a pokání. Maistreho
pohľad, je pohľadom za roh. Dokázal sa na revolúciu pozrieť z vyššej perspektívy a uvidel
skrytý poriadok vo všetkom, aj v tom, čo sa mu zdanlivo vymyká.35
Maistre ponúka v Considérations sur la France pozoruhodný obraz dejinnej súhry
ľudskej slobody a Boţej prozreteľnosti. Vidí ľudí ako pripútaných k trónu Najvyššieho
akousi pruţnou reťazou. Ľudia sú „slobodní nevoľníci“, nástroj v rukách večného
geometra, ktorý môţe rozšíriť i obmedziť ich vôľu bez narušenia jej prirodzenosti. Ak sa
človek bude pokúšať uvoľniť z tejto závislosti, Boh reťaz skráti a človeka pokorí
k bezvoľnej poddajnosti. V čase revolúcie sa reťaz, na ktorej je človek pripútaný skracuje
a činnosť človeka sa obmedzuje. Ak sa človek hrá na Boha stane sa nakoniec bábkou
v rukách Prozreteľnosti a ochutná svoju dejinnú bezmocnosť. Maistre píše: „Správne bolo
poznamenané, ţe skôr francúzska revolúcia vedie ľudí ako ľudia ju. Tento postreh je veľmi
presný, a akokoľvek sa dá viac alebo menej uplatniť na všetky veľké revolúcie, nikdy
nebol vhodnejší ako v tejto dobe.“36
3.2.2 Konštitucionalizmus
Maistre je presvedčený, ţe revolučné očakávania sa nenaplnia. Nedôveruje moci
človeka byť pánom nad svojou vôľou. Voči osvietenskému deizmu zdôrazňuje
34
porov. Maier, H., 1999, s. 88 35
tamţe. 36
tamţe. vlastný preklad.
19
všemohúcnosť Boţiu. Jeho antropológia je pesimistická. Neverí, ţe ľudia by si mohli dať
ústavu. Ţiadna legitímna ústava nemôţe byť napísaná.37
V jeho krátkej knihe s názvom
Essai sur le principe générateur des constitutions politiques et des autres institutions
humaines (Esej o tvorivom princípe politických ústav a iných ľudských inštitúcií)38
argumentuje, ţe ústavy nie sú produktom ľudského rozumu, ale majú svoj pôvod v Bohu,
ktorý ich pomaly privádza k zrelosti, dokonalosti.39
Za najpodivnejší názor pokladal
presvedčenie o tom, ţe človek môţe napísať legitímnu ústavu.40
Pozrime sa ako presnejšie
vyjadruje svoje konštitucionalistické názory v krátkom úryvku z Eseje o tvorivom princípe
(...):
„Čím viac skúmame vplyv ľudského konania na tvorenie politických ústav, tým
viac v nás rastie presvedčenie, ţe jeho vplyv je v skutočnosti nekonečne podruţný
alebo vystupuje iba ako obyčajný nástroj; a neverím, ţe zostane akákoľvek
pochybnosť o nepopierateľnej pravde nasledovných tvrdení:
1. Ţe základné princípy politických ústav existujú pred písaným zákonom
2. Ţe ústavný zákon je a môţe byť iba výsledkom alebo zdôraznením nepísaného,
uţ predtým existujúceho zákona
3. Ţe čo je najpodstatnejšie, najviac ústavné a naozaj základné, nie je nikdy
napísané a ani nemôţe byť, bez toho, aby to ohrozilo štát
4. Ţe slabosť a krehkosť ústavy je priamo úmerná mnohorakosti písaných
ústavných článkov“41
Maistre veril, ţe človek je pomerne slabá bytosť. Snahu revolucionárov znovu
usporiadať politický svet na základe čistého rozumu pokladal za prejav metafyzickej
zaslepenosti, tvrdí Maier.42
O podobný teologický výklad revolúcie sa v tej dobe neusiloval len de Maistre.
Podobné myšlienky o francúzskej revolúcií písal aj filozof Louis-Claude de Saint-Martin.
37
tamţe. 38
vlastný preklad. 39
porov. Joseph de Maistre. [online]. Wikipedia. 40
porov. Maier, H., 1999, s. 89 41
MAISTRE, J. Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky); Dostupné na internete: <
http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7036-joseph-de-maistre-esej-o-tvorivom-principe-politickych-
ustav.aspx> [25. 2. 2012] 42
porov. Maier, H., 1999, s. 89
20
Udalostí revolúcie videl ako obraz posledného súdu a očakával premenu ľudského
kráľovstva na kráľovstvo Boţie.43
Avšak podľa Maiera, de Maistre, nie je ani zaslepený reakcionár, ktorý idealizuje
minulosť. Veľmi dobre vnímal úpadok Francúzska osemnásteho storočia, práva
a mravnosti. Maier dokonca tvrdí, ţe aj keď uisťoval o svojej vernosti kráľovi, mal jeho
monarchizmus vţdy akúsi rétorickú povahu. Musel si byť vedomý toho, ţe aj kráľovstvo
sa veľkou mierou podieľalo na štátno-cirkevnej skorumpovanosti ancien régime, v ktorom
videl hlavnú príčinu revolúcie.44
3.2.3 Dedičstvo
Pozreli sme sa na teórie Josepha de Maistreho, ktorý je spolu s Edmundom Burkeom
pokladaný za jedného s otcov európskeho konzervativizmu. Maistreho autoritatívna
koncepcia konzervativizmu neskôr ustúpila Burkeovej modernejšej koncepcii. Prijatie
Maistreho odkazu sa líši od obvinení z proto-fašistu, za ktorého ho pokladal Isaiah Berlin
aţ po oslavu poetom Charlesom Baudelaireom, ktorý sa povaţoval za nasledovníka
savojského filozofa a tvrdil, ţe ho naučil ako správne myslieť. Maistre mal vplyv aj na
kontrarevolučné politické hnutie Action Francaise a jeho predstaviteľa Charlesa Murrasa.45
43
tamţe. 44
tamţe. s. 90, 92. 45
Joseph de Maistre. [online]. Wikipedia.
21
4. Kritika demokracie
Roajalizmus by bol úplne mŕtvy ako by liberálna demokracia bola jednoznačne
akceptovaným a funkčným politickým zriadením. O tom, ţe s demokraciou nie je niečo
v poriadku si priblíţime v rámci myslenia poľského filozofa Ryszarda Legutka.
4.1 Legutkova ošklivosť demokracie
Teraz sa pozrieme na kritiku demokracie od poľského filozofa Ryszarda Legutka,
ktorého britský filozof Roger Scruton nazval jedným za najoriginálnejších filozofov
súčasnosti. Profesora Legutka nemoţno viniť z osobnej iracionálnej predpojatosti voči
dnes beţnej podobe demokracie, keďţe v súčasnosti pôsobí ako poslanec európskeho
parlamentu, a teda jeho slová majú istú demokratickú legitimitu, i keď v duchu jeho kritiky
to môţe pôsobiť skôr negatívne.
4.1.1 Nepekná demokratická kultúra
Pre Legutka je demokracia ošklivý systém. Ošklivým ho robí panujúca kultúra más.
Novodobé despocie a demokracie majú podobnosť vo vyuţívaní faktorov, ktoré
predstavujú obrovské mnoţstvo ľudí – masové reakcie, masové pocity, masové nálady aj
masové trápenia. Posledné storočie nazýva dobou priemerného človeka. Všetky civilizačné
javy a procesy v posledných rokoch vyuţívali masovú predstavivosť.46
Ošklivé na demokracii je podľa Legutka, ktorý sa opiera o známu tézu o „vzbure
davov“ Ortegu y Gasseta, stručne vyjadrené toto: „súčasné spoločnosti poskytli masám
príliš mnoho právomoci, ktoré zďaleka prekračujú politickú rovnosť, čím rušia
intelektuálnu, estetickú a mravnú hierarchiu.“47
Uţ antickí filozofi vedeli o neschopnosti demokratickej spoločnosti rozlišovať medzi
vysokým a nízkym. V moderne sa za to vinil slobodný trh, ktorý redukuje človeka na
konzumenta. Nechuť k umeleckým dielam, ktoré sú obdivované širokými vrstvami
46
porov. Legutko, R., 2009, s. 19 47
tamţe. s.20
22
spoločnosti je chápaný ako pohŕdanie väčšinou. Demokracia má nechuť k elitárstvu,
vrátane toho kultúrneho.48
„Pre demokratický systém je príznačné, že netoleruje nedemokratickú skutočnosť“49
píše Legutko. Podľa neho by všetko vypadalo inak keby demokracia neprerastala a
neprerastá do kultúry, ale zostáva len mechanizmom predávania moci. Nedemokratické
spoločenstvá zaloţené na prvku hierarchickom alebo autoritatívnom sú demokratickom
prostredí pokladané za hrozbu, ktorú treba zegalitarizovať alebo odstrániť.50
Zdemokratizovaná kultúra dnes prerastá všetky sféry ľudského ţivota a vnucuje sa nám
do našich domácností prostredníctvom médií, reklám, internetu, výchovy našich detí
v školách, jazyka a dokonca aj cez tzv. vyššiu kultúru. Začína mať vplyv na univerzitné
vzdelávanie a filozofiu. Snobizmus – kultúrny aristokratizmus, ktorý Legutko povaţuje za
dôleţitý kultúrny prvok, dnes uţ takmer prestal existovať.51
Legutko priznáva, ţe v minulosti plnila masová kultúra dlhú dobu spoločensky
pozitívnu úlohu, pretoţe širokému mnoţstvu ľudí zabezpečovala moţnosť intelektuálneho
vzostupu. Aristokratická kultúra bola veľmi hodnotná, ale stavovsky izolovaná. Prívrţenci
demokratizácie spoločenského ţivota očakávali vznik novej kultúry, ktorá aj keď nebude
tvoriť géniov, umoţní širokým ľudovým vrstvám prístup k prostriedkom kultivácie
vlastnej osobnosti. Lenţe, dnes ako namieta Legutko, nie je moţné vzniesť podobný
argument. Kultúrne prostredie prestavuje pre spoločenský a intelektuálny vzostup prekáţku
nie základňu. Televízia neučí základy etikety (ak aj áno, sledovanosť je minimálna), ale
spolu s ostatnými formami je nástrojom dekulturizácie. Očakávanie, ţe demokratizácia
kultúry prinesie masový intelektuálny a estetický rozvoj sa nepotvrdilo.52
Legutko to
zosumarizoval takto: „Masová kultúra sa pre obrovskú väčšinu stáva jeho konečným
cieľom; zároveň tieţ predstavuje prekáţku vyuţívania moţností, ktoré prináša súčasná
civilizácia. Dnes nie je problémom to ako ľudí prinútiť aby vyuţívali masovú ponuku, ale
skôr to ako minimalizovať jej škodlivé účinky.“53
Duch masovosti prenikol, podľa Legutka, aj do vzdelávacích štruktúr. Nie je to
prekvapujúce, keď analyzujeme diela filozofov ako sú Locke, Rousseau alebo Dewey,
48
tamţe. 49
tamţe. s.21 50
tamţe. 51
tamţe. 52
tamţe. 53
tamţe. s.24
23
ktorí neuvaţovali o vzdelávaní ako o procese všestranného kultúrneho rozvoja. Dokonca sa
sarkasticky vyjadrovali o intelektuálnej a estetickej rafinovanosti, o kultúrnom
aristokratizme alebo dobrých mravoch. Pre nich mala byť škola praktická, nie pliesť
mladým ľudom hlavu literatúrou a históriou. A keď sa pozrieme na dnešnú legálnu
definíciu vzdelania ako o sústavnej príprave na povolanie, musíme uznať, ţe potvrdzujú
Legutkove úvahy. Idea kultúrneho človeka určite nie je ideou demokratickou, je
výsledkom iných tradícií, ale nie tradície demokratickej. Tá videla človeka prirodzeného,
prostého alebo dokonca priemerného. Má sa riadiť praktickým rozumom a nie názormi
dávnych mudrlantov. Nemá dejiny, minulosť, ani ţivý kontakt s dedičstvom. Ortega y
Gasset by ich podľa Legutka nazval ľuďmi, ktorí ani nevedia za čo vďačia minulosti.54
4.1.2 Estetika a vysoký status demokracie
Vidíme, ţe Legutkov problém s demokraciou je estetický. Teraz sa pozrieme na
pokračovanie jeho kritiky demokracie a toho čo mu na nej najviac prekáţa.
Tvrdí, ţe politické systémy sami seba mystifikujú. Demokracia v tomto nie je
výnimkou, ale lídrom. V demokracií (liberálnej demokracii) sme začali nachádzať najlepší
z moţných systémov, niečo ako utópiu. Na niţších úrovniach myslenia sa tieţ stretávame
s intuitívnymi postrehmi, v ktorých je vyjadrovaná túţba po „dospelej demokracii“.55
Ak
niečo v súčasnom systéme nefunguje voláme po skutočnej demokracii alebo rozhorčene
hodnotíme: Čo je toto za demokraciu! Legutko pokračuje a hovorí, ak sa nám niečo doma
nepáči povaţujeme to za nedemokratické. Ako Poliak spomína Adrzeja Leppera (na
Slovensku to veľmi dobre platí o Jánovi Slotovi alebo Róbertovi Ficovi) – keď sa nám
nepáči tak ich označíme za nedemokratov.56
Mnohí práve v takomto chápaní demokracie vidia úpadok súčasnej politickej filozofie,
keď liberálna demokracia bola prijatá za najlepšiu formu vlády a diskusia o alternatíve
k nej nie je vo verejnom priestore, ani na akademickej pôde, moţná.
Legutko si všíma, ţe demokracia získala vysoký status a rozšírila svoj význam, pretoţe
v sebe zahrnula všetky hodnotové prvky spoločenského ţivota. Týmto spôsobom sa v nás
54
tamţe. 55
tamţe. 56
tamţe.
24
zakorenilo presvedčenie, ţe súčasťou demokracie je aj vláda zákona (právny štát),
rozvinutá občianska spoločnosť, individuálna sloboda, etický poriadok a iné spoločenské
čnosti. Následne vnímame ako výrok múdrosti, podľa ktorého riešením problémov
demokracie je nie nahradenie demokracie iným systémom, ale ešte viac demokracie.57
Nefunguje reprezentatívna demokracia, zaveďme priamu demokraciu. V tomto duchu sa aj
mnohí komentátori počudovali prejavu nórskeho premiéra Jensa Stoltenberga v reakcii na
masaker, pri ktorom bola vyvraţdená budúca sociálno-demokratická elita, v ktorom
naznačil, ţe riešením musí byť ešte viac demokracie: „Násilie nemoţno nikdy akceptovať.
Nórska odpoveď na násilie je viac demokracie, otvorenosti a väčšia politická
participácia.“58
Pritom Nórsko stojí na vrchole rebríčka kvality demokracie, a teda je
najdemokratickejšou krajinou sveta.59
V demokracii môţe existovať občianska spoločnosť a vláda zákona, ale aj nemusí. To
isté platí aj pre iné zriadenia ako sú monarchia alebo aristokracia. Sloboda nemá
s demokratickou tradíciou veľa spoločného, v tejto tradícií boli prvky anti-liberálne.
Najlepším dielom podľa Legutka, ktoré o anti-liberálnom charaktere demokracie bolo
napísané je Demokracia v Amerike od Alexisa de Tocquevilla. Sloboda má svoj pôvod
v tradícii liberálnej a aristokratickej.60
Bývalý poľský politik Lepper (alebo slovenský Slota, či Fico) nie sú antidemokrati, ale
demokrati par excellence. Demagógia, schopnosť manipulovať ľuďmi s cieľom vlastného
prospechu a získania politickej moci vznikla práve v demokracii, nie v iných reţimoch.
Pohŕdanie poctivými ľuďmi a iné praktiky, ktorými sa chcú politici zapáčiť ľudom majú
svoju dlhú tradíciu a našli by sme ich uţ v antickom Grécku.61
Bola to demokracia, ktorá
nesie vinu za Sokratovu smrť.
K ďalším veľkým problémom demokracie patrí všetko prenikajúci duch straníctva -
partajníctvo. Legutko ho radí k tým najzávaţnejším. Politické strany hrajú z dôvodu
častých volieb výraznú úlohu v ţivote spoločnosti. Podieľanie na moci je veľmi
ovplyvnené straníckymi štruktúrami. To má aj stabilizujúce faktory, ale na druhej strane to
vyraďuje z hry individualistov, solitérov, nonkonformistov a nezávislých ľudí, ktorí
57
tamţe. 58
Nórsko je stále v šoku. tlačová správa. Dostupné na internete: < http://www.rozhlas.sk/Norsko-je-stale-v-
soku?l=1&c=0&i=15023&p=1> [12. 2. 2012] 59
Democracy index. [online] Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na internete: <
http://en.wikipedia.org/wiki/Democracy_Index> [14. 2. 2012] 60
pozri. LEGUTKO, R. 2009. 61
tamţe.
25
nemôţu do straníckych štruktúr vstupovať.62
Kto chce kandidovať o prezidentský úrad
musí mať podporu silných politických strán, bez tej sa jeho šanca na úspech zásadne
zniţuje. Strany môţu byť rôzne od strán zo silnou tradíciou a hodnotovým pátosom aţ po
tie, do ktorých sa vstupuje z oportunizmu, snahe po osobnom materiálnom zisku
a uzavretou (sektárskou) vnútrostraníckou kultúrou.
Verejný jazyk politikov plný slov o blahu ľudí, či národa sa zaráţajúco líši od
súkromného jazyka politických kruhov, ktorý sa sústreďuje na získanie a udrţanie moci.
Moralisti poţadujú do verejného ţivota zaviesť etické pravidlá správania, ktoré však
naráţajú na demokratickú prax. Bez toho aby sa stal človek pragmatikom nemôţe
v demokracii uspieť. Východiskom z tejto situácie je práve zavedenie prísnych morálnych
zásad. Legutko si myslí, ţe takáto demokracia – bez partajníctva – nikdy neexistovala a ani
existovať nemôţe.63
Takýto stranícky výkon verejných funkcií negatívne preniká aj do legislatívy, ktorá
prestáva byť vyjadrením všeobecných, verejných záujmov, ale partikulárnych. Legislatíva
je kompromisom medzi práve prejavujúcimi záujmami rôznych lobistických skupín.
Podobne je na tom dokonca aj súdna moc, ktorú neprimerane ovplyvňuje záujem práve
indikujúcej verejnej mienky. Nálada ľudí má vplyv na dodrţiavanie zákonov. Na
Slovensku sme sa mohli s týmto stretnúť v prípade Hedvigy Malinovej, slovenskej
študentky maďarskej národnosti, ktorá na základe relevantných znaleckých posudkov bola
fyzicky napadnutá. Napriek tomu sa vedie konanie proti nej, nie proti ľudom, ktorí ju
napadli. Nič na tom nemení ani nedávne ospravedlnenie Vládou Slovenskej republiky,
ktoré aspoň symbolicky vyjadruje poľutovanie64
nad prešetrovaním celej kauzy a zásahom
do jej ľudských práv. Legutko ako pozoruhodný prípad spomína proces s O. J. Simpsonom
v USA.65
62
tamţe. 63
tamţe. 64
Vláda sa ospravedlnila Hedvige Malinovej. Denník Sme. Dostupné na internete: <
http://www.sme.sk/c/6241276/vlada-sa-ospravedlnila-hedvige-malinovej.html> [12. 2. 2012]; Úryvok
z správy: „Na jednej strane SR za 16 dní v úvodzovkách zistila, ţe si Hedviga Malinová mala útok na svoju
osobu vymyslieť a v roku 2006 trestné stíhanie zastavila. Na druhej strane po dobu takmer päť rokov
dokazuje, ţe si to mala vymyslieť. To sú absolútne právne anomálie a v súčasnosti vzniká situácia, ktorá
silno navodzuje záver, ţe SR nemusí byť právnym štátom,“ myslí si Kvasnica. Poukazuje na to, ţe štát sa jej
na jednej strane ospravedlňuje a na druhej strane iný štátny orgán povaţuje konanie, ktorým podľa Kvasnicu
došlo k porušeniu základných ľudských práv, za dôkaz proti Hedvige; Kto pozorne sledoval túto kauzu
mohol si všimnúť protimaďarských nálad časti politikov i verejnosti, ktoré zohrali veľkú úlohu v tejto kauze
aţ narušili faktickú nezávislosť orgánov činných v trestnom konaní. 65
porov. LEGUTKO, R. 2009
26
Niektorí teoretici namietajú a tvrdia, ţe práve takýto stav je zdravý a prirodzený.
Objavili sa názory, podľa ktorých je práve takýto stav ţiaduci. Práve straníckosť
zákonodarstva je nevyhnutná pretoţe najlepšie odráţa demokratickosť spoločnosti a jej
pluralitný charakter. Nestrannosť nie je moţná, pretoţe je vţdy len zdanlivá. Právo by
malo byť systémom ochraňujúcim, koordinujúcim alebo harmonizujúcim ašpirácie rôznych
skupín.66
66
tamţe.
27
5. Za monarchiu
5.1 O kráľovstve svätého Tomáša Akvinského
Teoretickú argumentáciu na obhajobu monarchie podáva Tomáš Akvinský vo svojom
diele De Regno (O Kráľovstve). V tomto diele obhajuje monarchiu ako najlepšiu formu
vlády, pričom je zaujímavé, ţe v jeho najznámejšom diele Summa theologiae (Suma
teologická) podporuje zmiešané zriadenie.67
Niektorí autori povaţujú za zmiešané
zriadenie republiku.
Spis De Regno Akvinský napísal ako dar Cyperskému kráľovi. V úvode diela píše
o jeho snahách starostlivo vyloţiť pôvod kráľovstva a kráľovského úradu podľa autority
Svätého písma, náuky filozofov a príkladov vychvaľovateľov knieţat. Pri písaní diela – na
počiatku, pri vzraste a zavŕšení – očakáva pomoc Kráľa kráľov a Pána pánov, samotného
Boha.68
Akvinský je známy tým, ţe veľa čerpá z antiky, hlavne od Aristotela, ktorého nazýva
Filozof. V De Regne nájdeme aj veľa biblických odkazov. De Regno svoju pozornosť
zameriava na dve problémy – najlepšia forma vlády a problém tyranie.69
Za najlepšiu
formu vlády v tomto spise pokladá monarchiu. Teraz sa pozrieme na jeho argumentáciu.
5.1.1 Cieľ štátu a zoon politikon
Podľa Akvinského pri všetkom čo je zamerané na cieľ sa stáva, ţe to môţe postupovať
rôznymi cestami. Preto je potrebný vodca, vďaka ktorému sa priamo dosahuje cieľ.
67
CAIN, P. 2007. Thomas Aquinas’ De Regno: Political Philosophy, Theocracy, and Esoteric Writing;
Canadian Political Science Association Annual Conference. s. 1; Dostupné na internete: <http://www.cpsa-
acsp.ca/papers-2007/Cain.pdf> [11. 2. 2012]; Pod zmiešaným reţimom Akvinský rozumie vládu, v ktorej sa
uplatňujú prvky monarchistické, aristokratické a demokratické; Cain kritizuje prístup k Avinského politickej
filozofii tvrdením, ţe viac pozornosti sa kladie na jeho primárne teologické dielo Summu a menej na De
Regno, ktoré je kompletne politické. 68
pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. kap. 1-7 In Filozofia roč. 62, c.1, s. 57 – 68.; kap. 8 – 16, 1 kn; kap. 1 –
4, 2. kn. In Filozofia roč. 62, č. 2, s. 142 – 163. Dostupné na internete:
<http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/1/57-68.pdf> a
<http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/2/142-163.pdf> 69
CAIN, P. 2007.
28
Ukazuje to na príklade lode, ktorá sa pre nárazy vetrov vydáva mnohými cestami a ktorá
by sa stratila, ak by nemala kormidelníka. Ten ju privedie k cieľu – prístavu.70
Človek má cieľ, na ktorý je zameraný celý jeho ţivot a jeho konanie. Je vybavený
rozumom vďaka, ktorému koná s ohľadom na cieľ. Avšak medzi ľuďmi vidíme rôzne
spôsoby ako ľudia postupujú k cieľu. Preto človek potrebuje vodcu k cieľu.71
Podľa Akvinského by človek nepotreboval vodcu k cieľu, ak by ţil sám. Riadil by sa
svetlom rozumu, ktoré má od prirodzenosti a sám by dosahoval svoj cieľ. Človek je však
tvor spoločenský a ţije v skupine ľudí. Akvinský to ukazuje na rozdieloch medzi
zvieratami a ľuďmi. Tvrdí, ţe zvieratá sú prirodzene vybavené na ţivot, ale človek nie.
Musí ţiť v skupine ľudí, aby dokázal preţiť. Ovca prirodzene povaţuje vlka za nepriateľa,
ale ľudia si musia navzájom pomáhať, aby spoznali skutočnosť. Jeden v medicíne, druhý
v kuchárstve, ďalší v inom.72
Človeku je teda prirodzené ţiť v spoločenstve mnohých ľudí, a preto je potrebné aby
takúto skupinu ľudí niečo viedlo. Ak by nebol v skupine vodca, ktorý sa stará o spoločné
dobro celej skupiny, kaţdý by sa staral len o svoje vlastné dobro.73
Akvinský píše:
Je teda potrebné, aby okrem toho, čo kaţdého pohýna k vlastnému dobru, bolo niečo, čo
pohýna k dobru spoločnému. Preto sa aj medzi všetkými vecami, ktoré sú zamerané na
jedno nachádza tieţ niečo, čo vládne.74
Skupinu ľudí teritoriálne vymedzenú musí niekto viesť vo veciach, ktoré sa týkajú
spoločného dobra tejto skupiny. S Akvinským by nesúhlasili snáď len niektoré prúdy
anarchizmu, ktoré tvrdia, ţe ţiadne spoločné dobro skupiny ľudí neexistuje a odmietajú
štát, a teda aj vodcu – správcu spoločného dobra skupiny.
70
pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. tamţe. 71
tamţe. 72
tamţe 73
tamţe 74
tamţe. s. 2
29
5.1.2 Spravodlivé a nespravodlivé vlády
Akvinský pokračuje tvrdením, ţe pri niektorých veciach, ktoré sú zamerané na cieľ sa
stáva, ţe postupujú správne alebo nesprávne. Preto pri vedení skupiny sa objavuje právo aj
neprávosť. Skupina je správne vedená vtedy, keď je vedená k patričnému cieľu
a nesprávne, keď je vedená k cieľu nepatričnému. Patričný cieľ je spoločné dobro tejto
skupiny a vláda k nemu vedená je správna spravodlivá. Ak vláda smeruje k súkromnému
dobrú vládcu je nespravodlivá a zvrátená.75
Zo všetkým spomenutím by súhlasila väčšina obhajcov demokracie (politey). Postupne
sa Akvinský dostáva k rozdeleniu vlády podľa počtu ľudí, ktorí majú vládnuť a podľa toho,
či vládnu spravodlivo alebo nespravodlivo.
Ak jeden človek vládne nespravodlivo, stará sa len o svoj prospech a nie o prospech
celej skupiny, nazýva sa tyran a táto vláda sa volá tyrania. Ak nespravodlivú vládu
vykonávajú viacerí, síce malý počet, volá sa oligarchia. Ide o vládu malého počtu
bohatých, ktorí utláčajú ľud a od tyranie sa líšia len počtom. Nespravodlivá vláda
vykonávaná mnohými sa volá demokracia – vláda ľudu, ktorý utláča bohatých. Vtedy je
celý ľud ako tyran.76
Akvinský delí aj spravodlivé vlády. Politea je spravodlivá vláda skupiny (napr. skupina
bojovníkov). Vláda niekoľkých cnostných ľudí sa nazýva aristokracia, teda vláda
najlepších. Ak spravodlivá vláda patrí jednému nazýva sa kráľ. Kráľa Akvinský definuje
ako jednotlivca, ktorý má byť ako pastier a vládnuť pre spoločné dobro skupiny (štátu,
kráľovstva) a nie vo svoj prospech.77
Poznáme rôzne sociálne celky ako sú rodina, dedina. obce alebo provincia. Akvinský
tvrdí, ţe skupina je tým dokonalejšia, čím sebestačnejšia je pri uspokojovaní ţivotných
potrieb. Miera autarkie je dokonalá v obci alebo provincii, ktoré povaţuje za dokonalé
spoločenstvá a osoba stojaca len na ich čele sa volá kráľ.78
75
pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. tamţe. 76
tamţe. 77
tamţe. 78
tamţe.
30
5.1.3 Jednota pokoja
Objasnili sme si spravodlivé a nespravodlivé formy vlád. Teraz si musíme objasniť čo
Akvinský tvrdí o počte ľudí, ktorí majú vládnuť. Majú to byť všetci ľudia, len niektorí
alebo len jeden? Má vládnuť ľud, monarcha alebo určitý počet ľudí medzi jedným
a všetkými?
Akvinský to skúma na základe samotného cieľa vlády. Úmysel vodcu má smerovať
k blahu toho čo vedie. Cieľom kormidelníka je doviesť loď do blaţeného prístavu. A dobro
a blaho štátu spočíva v zachovávaní jednoty. Ak nie je jednota – pokoj, zaniká úţitok zo
ţivota v spoločnosti, pretoţe skupina ľudí, ktorí si v myslení odporujú je sama sebe na
ťarchu. Vodca sa teda má starať o jednotu pokoja v štáte.79
Vláda, ktorá bude účinnejšia pri zachovávaní jednoty pokoja, tým bude uţitočnejšia.
Jednotu môţe lepšie zapríčiniť to, čo je jedno osebe, neţ viacerí. Ako aj najúčinnejšia
príčina zohrievania je to, čo je horúce osebe, a teda vláda jedného je uţitočnejšia.
K vládnutiu je dôleţitá jednota, pričom medzi viacerými ľahšie nastanú zásadné spory.
Mnohí sú zjednotení vtedy, keď sa pribliţujú k jednému. Preto lepšie kraľuje jeden.
Akvinský následne poukazuje na prírodu. Včely majú jedného kráľa, vo vesmíre je jeden
Boh a vládca všetkého. Tieţ spomína obce, v ktorých vládnu viacerí, a ktoré sa boria
v rozporoch a zmietajú v nepokojoch a obce kde je jeden vládca sa tešia z pokoja a
prekvitajú spravodlivosťou.80
Objavuje sa základná námietka: Čo ak sa vláda jedného zvrhne a „kráľ“ sa začne
zaujímať len o svoje súkromné dobro? Nie je lepšie rozloţiť vládu medzi viacerých, pri
ktorých nehrozí, ţe všetci začnú „hrabať“ len pre seba a takýmto spôsobom eliminovať
nebezpečenstvo a rozsah (veľkosť) tyranie?
Akvinský odpovedá v štvrtej kapitole prvej knihy De Regna. Uznáva, ţe tak ako je
kráľovská vláda najlepšia, tak je vláda tyrana najhoršia. Protikladom politey je demokracia
(v oboch vládnu mnohí), protikladom aristokracie je oligarchia (vládnu niekoľkí)
a protikladom kráľovstva je tyrania (vládne jeden). Keďţe kráľovstvo je najlepšia vláda
a tyrania je opakom kráľovstva logicky tyrania musí byť najhoršia forma vlády.81
79
tamţe. 80
tamţe. 81
tamţe.
31
Zjednotená sila je na navodenie účinku účinnejšia, neţ rozdelená. Preto moc konajúca
dobro bude silnejšia na konanie dobra, ak bude zjednotená. Pri spravodlivých vládach teda
platí, čím je vládca viac jeden, tým je vláda uţitočnejšia, vykoná viac dobra vo verejnom
záujme. Kráľovstvo vykoná viac dobra ako aristokracia a tá viac ako politea. Platí to aj
naopak pri nespravodlivých vládach. Viac zla vykoná tyrania ako oligarchia a tá viac zla
ako demokracia. Čím viac sa vláda vzďaľuje od spoločného verejného dobra, tým je
nespravodlivejšia. A teda vláda tyrana je najnespravodlivejšia, pretoţe tyran sa nezaujíma
o dobro spoločné, ale len o svoje súkromné dobro.82
5.1.4 Menšie zlo
Občania, ktorí by sa teoreticky mali rozhodnúť pre niektorú formu vlády sú vystavení
dvom nebezpečenstvám: Prvé spočíva v tom, ţe sa nerozhodnú pre najlepšiu (kráľovskú)
formu vlády zo strachu pred tyranom. Druhé v tom, ţe ak aj prihliadnu na najlepšiu formu
vlády, tá sa zmení na tyranskú zlobu.83
Akvinský tvrdí, ţe si treba vybrať menšie zlo. Keď sa monarchia zmení na tyraniu ide
o menšie zlo ako, keď sa zmení na tyraniu vláda viacerých optimátov – aristokracia.
Nezhody sú často následkom vlády viacerých narúšajú dobro pokoja. Toto dobro tyrania
neodstraňuje, ale iba prekáţa dobrám jednotlivcov, ak sa nevyhrotí tak, ţe zúri proti
celému spoločenstvu. Treba sa vyhnúť tomu, z čoho môţe vyplynúť väčšie
nebezpečenstvo. To je častejšie následkom vlády viacerých ako jedného. Väčšinou sa
stáva, ţe o spoločné dobro sa prestane starať niekto z viacerých ako jeden. Jeden zväčša
dbá o spoločné dobro, ak sa aj od spoločného dobra odvráti nemá v úmysle okamţite
utláčať poddaných, čo predstavuje vyhrotenú tyraniu, ktorá je najvyšším stupňom zlého
kraľovania. A teda vyhýbať sa treba väčšiemu nebezpečenstvu, ktoré pochádza z vlády
mnohých, neţ jedného.84
Tomáš Akvinský takýmto spôsobom preukázal, ţe vláda jedného je najlepšia. Následne
ešte rozoberá ako zabezpečiť vládu aby sa nezvrhla na tyraniu, aký má byť cieľ kráľovskej
vlády a odmena pre kráľa aby spravodlivo vládol.
82
tamţe. 83
tamţe. 84
tamţe.
32
Na kráľa treba povýšiť takého, pri ktorom nie je pravdepodobné, ţe sa zvrhne na
tyrana. Kráľovská vláda sa má ustanoviť tak, aby sa kráľovi odňala samotná moţnosť stať
sa tyranom. A jeho moc treba zmierniť tak aby sa nemohla zvrhnúť na tyraniu.85
5.1.5 Kráľova odmena
Kráľ si zaslúţi primeranú odmenu za náročný výkon kráľovskej funkcie. Mnohí
povaţovali za primeranú odmenu kráľa slávu a česť. Tá je podľa Akvinského nedostatočná
a krehká86
: „...spomedzi ľudských vecí nič nie je krehkejšie než sláva a česť ľudskej
priazne, pretože závisí od mienky ľudí, pričom v ľudskom živote nie je nič premenlivejšie
než ona: a preto prorok Izaiáš takúto slávu menuje poľný kvet (Iz 40, 6).“87
Túţba po sláve oberá ducha o veľkosť. Okráda ho o jeho slobodu. A k povinnosti
dobrého muţa patrí pohŕdať slávou a inými časnými dobrami, i keď túţba po sláve na
rozdiel od túţby po bohatstve a rozkoši má v sebe nejakú stopu cnosti, tvrdí Akvinský.88
5.1.6 Pravý cieľ kráľa
Svetská česť a ľudská sláva nie je dostatočnou odmenou pre kráľa. Dostatočnou
odmenou je odmena od Boha. Králi majú za svoju vládu očakávať odmenu o Boha. Pre
kaţdú myseľ, ktorá pouţíva rozum je odmenou za cnosť blaţenosť, byť blaţený nikto
nemôţe nechcieť. Blaţenosť je posledný cieľ túţob, dokonalé dobro, ktoré v sebe obsahuje
všetko po čom moţno túţiť. Nič pozemské nemá túto vlastnosť, a preto ju môţe uspokojiť
len niečo vyššie – Boh.89
Akvinský ďalej ešte rozvádza odmenu kráľa a hovorí, ţe kráľa za dobré kraľovanie
bude mať väčšiu odmenu v nebi ako jednotlivec za dobrý ţivot. Kraľovanie ako riadenie
celej skupiny je náročnejšie ako riadenie len vlastného ţivota, a ak to kráľ spravodlivo
dokáţe bude mať za túto veľkú cnosť väčšiu odmenu.90
85
tamţe. 86
tamţe. 87
tamţe. s. 10 88
pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. 89
tamţe. 90
tamţe.
33
Cieľ štátu (skupiny) je rovnaký ako cieľ jednotlivca – ţiť podľa cnosti. Všetky
pozemské ciele sú s ohľadom na posledný cieľ ľudského bytia len medziciele. Posledný
cieľ ľudskej skupiny je cnostným ţivotom dosiahnuť radosť z Boha.91
91
tamţe.
34
6. Erik von Kuehnelt-Leddihn
6.1 Posledný rakúsky aristokrat
Erik Ritter von Kuehnelt-Leddihn, je človek, ktorého jeho priateľ a známy americký
konzervatívny spisovateľ a komentátor William F. Buckley Jr. nazval „the world’s most
fascinating man“,92
polyglot, ktorý rozprával ôsmimi jazykmi a v ďalších jedenástich vedel
čítať.93
Za jeho pozoruhodné dielo ho niektorí nazývajú „posledným rytierom
Habsburského cisárstva“ a pripomínajú jeho priamy vplyv na anarcho-kapitalistu a
libertariána Hansa-Hermanna Hoppeho, autora známej knihy DEMOCRACY – THE GOD
THAT FAILED, ktorá favorizuje monarchiu pred demokraciou cez prizmu libertariánskej
ekonómie. 94
Kuehnelt-Leddihn je rakúsky katolícky aristokrat, sociálno-politický teoretik
a monarchista, ale vedomý si toho, ţe monarchia nie je riešením všetkých spoločenských
problémov. Spomenieme ešte, ţe sám seba nazýval extrémne konzervatívnym arch-
liberálom.95
Nemecký ekonóm a publicista, Roland Baader, napísal o Kuehnelt-Leddihnovi
nasledovne:
„Demokraciu ako formu štátu v očiach Kuehnelt-Leddihna „morálne zruinovala štátom
neriadená vraţda Sokrata“ a jej romantické znovuzrodenie „v lese gilotín“ počas
Francúzskej revolúcie jej rozhodne u neho na sympatiách nepridalo. Svojou rovnostárskou
aritmetikou, priečiacou sa všetkej prirodzenosti – a hlavne prirodzenosti ľudskej – sa musí
demokracia zákonite prikloniť k socializmu, od politickej rovnosti zmutovať k rovnosti
materiálno-finančnej. Socializmus je uţ raz „fausse idée claire“; a aj pre idey platí, ak ich
92
Erik Ritter von Kuehnelt-Leddihn. Religion & Liberty, Volume 9, Number 5; Dostupné na internete:
<http://www.acton.org/pub/religion-liberty/volume-9-number-5/erik-ritter-von-kuehnelt-leddihn> [18. 2.
2012] 93
tamţe. 94
Jørn K. Baltzersen. The Last Knight of the Habsburg Empire,. Internetový magazín Lewrockwell.com;
Dostupné na internete: <http://www.lewrockwell.com/baltzersen/baltzersen34.1.html> [18. 2. 2012] 95
Erik von Kuehnelt-Leddihn. [online]. Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Erik_von_Kuehnelt-Leddihn> [18. 2. 2012]
35
zovšeobecníme, Greshamov zákon: jednoduchí zlí (ľudia) vyšachujú komplikovaných
dobrých. A silnieť bude aj účinok a vplyv najniţšieho ľudského inštinktu: závisti.“96
6.2 Sloboda alebo rovnosť
Teraz sa pozrieme na jeho magnum opus, LIBERTY OR EQUALITY, v ktorom
porovnáva, okrem iného, demokraciu s monarchiou. Základnou tézou tejto knihy je, ţe
sloboda a rovnosť sú v esencii kontradiktórne97
. Autor sa hlási k filozofickej tradícií
Tomáša Akvinského, k tomizmu. K prirodzenosti demokracie podľa neho patrí ľahká
transformácia na tyraniu plebiscitu.98
6.2.1 Problém demokracie
Kuehnelt-Leddihn predstavil námietky voči demokracii na rozsiahlom počte strán. Ich
podrobné argumentačné podloţenie, ktoré ponúka ďaleko presahuje moţnosti našej práce.
Pozrieme sa aspoň na ich krátke zosumarizovanie.
Demokracia, s výnimkou priamej demokracie, nie je samospráva. Je zaloţená viac na
emóciách ako na rozume, je anti-racionálna a anti-intelektuálna. Je skorumpovateľná,
a teda morálne nebezpečná. Historicky je spojená s liberálnou herézou nemoţnosti
dosiahnuť objektívnu pravdu a s neduhom militarizmu, etnického nacionalizmu a rasizmu.
Z dôvodu svojho egalitarizmu je demokracia teleologicky nezlučiteľná zo slobodou.
Predstavuje posledný krok politickej evolúcie k modernej forme tyranie. Prosperuje iba za
podpory striktnej, semi-totalitnej alebo totalitnej spoločnosti vykonávajúcej kontrolu vo
forme „horizontálneho nátlaku“. Je kolektivistická a anti-personalistická. Z týchto a iných
dôvodov sa nepresadila v katolíckej Európe a prosperovala v protestantských krajinách.99
Aby sme sa vyhli zmätkom ohľadom aká demokracia a aká monarchia sa porovnáva,
Kuehnelt-Leddihn, vopred definuje demokraciu, ktorú ide porovnávať ako demokraciu
v jej klasickom význame rovnako ako demokraciu v jej modernej podobe znamená
96
BAADER, R. 2009. Leben und Werk von Erik Maria Ritter von Kuehnelt-Leddihn. 31. júl 2009. Dostupné
na internete: <http://ef-magazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-kuehnelt-leddihn-katholisch-
rechtsradikal-und-liberal> [16.2.2012] 97
KUEHNELT-LEDDIHN, E. 1952. Liberty or Equality : The Challenge of our Time. Caldwell, Idaho : The
Caxton Printers, 1952. s.3 98
tamţe. 99
tamţe.
36
reprezentatívnu zmiešanú vládu zaloţenú na pravidle majority, právnej rovnosti
a liberálnej tradícií. Monarchia, ktorú ideme porovnať je dedičná monarchia, riadená
prostredníctvom úradníckeho aparátu, pričom existujú miestne orgány samosprávy
a neústupné orgány s morálnou váhou. Nemyslíme feudálnu, stredovekú monarchiu, ale
skôr osvietenskú absolutistickú monarchiu Márie Terézie, ktorá by nám mohla slúţiť ako
prostriedok porovnania. Budeme porovnávať takú monarchiu ako ju opísal Frederik II.
Pruský, v ktorej panovník je prvým sluţobníkom a prvým úradníkom v štáte.100
Všeobecne sa mieni, ţe historický vývoj smerom od monarchií k republikám je
progres. Kuehnelt-Leddihn s tým nesúhlasí a tvrdí, ţe Európa sa vrátila k republikanizmu
(a k demokracii), keď jej kultúra bola očividne v úpadku.101
Kuehnelt-Leddihn na rozdiel od Tomáša Akvinského sa viac snaţí čerpať z histórie, na
základe, ktorej ponúka veľké mnoţstvo príkladov monarchistických i nemonarchistických
reálií.
6.2.2 Monarchia porovnaná s demokraciou
Kuehnelt-Leddihn začína kapitolu v ktorej porovnáva monarchiu s demokraciou
nasledovným veľavravným citátom francúzskeho rojalistického spisovateľa Antoineho de
Rivarola: Absolútny vládca môže byť Nero, ale niekedy je aj Titus alebo Marcus Aurelius;
ľud je často Nero, a nikdy Marcus Aurelius.102
Monarchia je na základe svojej prirodzenosti oddelená od stanov alebo pravidiel strany.
Iba v „konštitučných“ monarchiách sú rojalistické strany predstaviteľné. V štandardnej
organickej monarchii všetky strany akceptujú spoločného menovateľa, a teda opozícia sa
volá „Jej veličenstva najlojálnejšia opozícia.“ V demokracii prirodzene dominujú politické
strany. Prezident alebo premiér je človek jednej politickej strany a chýba mu všeobecná
podpora alebo uznanie.103
Monarcha je politickým a sociálnym predstaviteľom (hlavou) národa. Prezident
Spojených štátov amerických, na druhej strane, rozhodne nie je spoločenský vodca,
100
tamţe. s. 135 101
pozri. Erik von Kuehnelt-Leddihn. 1952. tamţe. 102
tamţe. s. 150 103
pozri. Erik von Kuehnelt-Leddihn. 1952. tamţe.
37
napriek tomu, ţe jeho manţelka neoficiálne figuruje ako „prvá dáma“. Monarcha môţe na
rozdiel od predstaviteľa republiky vládnuť nie len prostredníctvom mechanizmov
zakotvených v práve, ale tieţ cez jeho prestíţ, endogénnu silu – charizmu.104
Dokonca monarcha priemerného talentu a prirodzených darov má výhodu získania
lepšieho vzdelania pre svoju profesiu. Demokratický politik má iba technický tréning a vo
väčšine prípadov je diletant. Niektorí apologéti demokracie v snahe priniesť intelektuálne
ospravedlnenie ich teórie navrhujú väčšiu podporu pre všeobecné vzdelávanie, ktoré
umoţní občanom posudzovať dôleţité politické témy. Tieto návrhy neberú v úvahu ľudskú
nedokonalosť, prvotný hriech.105
Vzdelanie, ktoré ideálny panovník dostáva nie je len intelektuálne, ale aj morálne
a duchovné. Demokratický politik, ktorý bol zvolený je často nepripravený. Náhly vzostup
k sláve a autorite obracia jeho myseľ a moc, ktorú získava ho korumpuje. Nič nie je
nebezpečnejšie ako, keď sa sedliak stáva vládcom. Postupná príprava pre výkon moci,
ktoré v prípade kráľa začína v podstate od kolísky pôsobí ako prevencia pred touto stratou
zmyslu pre primeranosť. Preto treba brať famózny výrok Lorda Actona („Moc korumpuje.
Absolútna moc korumpuje absolútne.“) veľmi rezervovane. Jeho teória zaváňa
environmentálnym determinizmom a z pápeţstva by spravila permanentne
najskorumpovanejšiu moc (formu vlády) vo svete. I keby sme Actonovu tézu vzťahovali
na Vatikánsku sekulárnu moc je rovnako nesprávna, pretoţe v období politickej prestíţe
pápeţstva korupcia tam nebola prevládajúca alebo význačná.106
Kráľovstvo nepredstavovalo iba úrad s náboţenskými dôsledkami, ale celá tradičná
kresťanská monarchia bola hlboko pretuchnutá duchom náboţenstva. Kierkegaard, ktorý
nemal rád protestantizmus a nenávidel demokraciu trval na tom, ţe správny rojalisti sú
naklonení katolicizmu. Dôleţité postavenie mala aj ceremónia umývania nôh, ktorá bola
pre katolíckych panovníkov povinná a zanechávala v ich vedomí hlbokú pečať. Po
reformácií anglický kráľ uţ nebol ochotný podstúpiť takúto degradujúcu ceremóniu.107
Vládnuce rodiny majú biologicky lepšiu kvalifikáciu pre svoje povolanie ako
priemerný človek. Zdá sa byť dokázaným faktom, ţe existuje pozoruhodný rozdiel
v inteligencii rôznych sociálnych tried a dedičný faktor tu hrá dôleţitejšiu úlohu ako
104
tamţe. 105
tamţe. 106
tamţe. 107
tamţe.
38
prostredie. Manţelstvá ľudí obdarených talentom vyúsťujú v nadnormálnu inteligenciu.
História sa hemţí panovníkmi obdarených nadpriemernou inteligenciou alebo genialitou.
Medzi tými, ktorí ţili po roku 1840 spomenieme napríklad arcivojvodu Františka
Ferdinanda, Alexandra II., kráľa Eduarda VII. alebo Dom Pedro II. a mohli by sme
pokračovať.108
Monarchovia sú, nie ako demokratický politici, etnickí „zmiešaní“. Zvyčajne sú
cudzieho pôvodu. Ich príbuzní sú často zahraničného pôvodu. Táto skutočnosť vytvára
limity na rozkvet etnického nacionalizmu a šovinizmu. Pričom demokracia
a nacionalizmus sú vzájomne prepojené a súvisia spolu. Monarchia je dokonca aj
interrasová. Mohli by sme nájsť veľa príkladov, ktoré to potvrdzujú, tvrdí Kuehnelt-
Leddihn.109
Monarchistický princíp ako hovorí Tomáš Akvinský je zjednocovanie, zachovávanie
jednoty pokoja. Pričom kaţdé voľby predstavujú manifestáciu rozdeľovania. Monarchia
nie je oligarchiou ako je ňou demokracia nevyhnutne a aristokracia zo svojej podstaty.110
Z dôvodu svojho inherentného patriarchalizmu, monarchia organicky pasuje do
duchovného a rodinného vzoru kresťanskej spoločnosti. Vzťah medzi kráľom ako „otcom
vlasti“ a ľudom je zaloţený na vzájomnej láske.111
Pozícia monarchu z rôznych dôvodov nie je nepriaznivá, ich morálnemu a duchovnému
rozvoju. Počet panovníkov, ktorý si zobrali dobrú radu od sv. Róberta Bellarmína niesť ich
ţezlo ako kríţ nie je malý. Medzi panovníkov, ktorý v poslednom storočí preukázali počas
svojho ţivota pozoruhodnú muţnosť a náboţenskú oddanosť môţeme spomenúť Karola I.,
kráľa Kristiána X. alebo kráľa Juraja I. a tieţ by sme mohli pokračovať.112
Keďţe monarchovia vládnu na základe „nebeského mandátu“ a nemôţu vytvárať
horizontálny nátlak, monarchie sú zo svojej podstaty viac liberálne ako demokracie.
Pretoţe monarchovia sa nemôţu stále odvolávať na mandát od ľudí, ich okruh konania je
psychologicky viac limitovaný ako pri demokratických politikoch.113
108
tamţe. 109
tamţe. 110
tamţe. 111
tamţe. 112
tamţe. 113
tamţe.
39
Medzi ďalšiu výhodu monarchie nad demokraciou Kuehnelt-Leddihn povaţuje väčšiu
slobodu slova a sebavyjadrenia. Neexistuje ani malá pochybnosť, ţe profesori a študenti
Viedenskej univerzity sa tešili väčším slobodám za Františka Jozefa ako ich dnešní
kolegovia na priemernej americkej univerzite alebo vysokej škole.114
Monarchia za normálnych okolností nie je plutokratická. Vláda peňazí bola vţdy
výrazná v demokratických alebo oligarchických republikách. I preto Proudhon
poznamenal: Peniaze, len peniaze, to je energia demokracie.115
Monarcha je ochranca minorít, obzvlášť malých, bezmocných a nevplyvných minorít,
pretoţe monarcha je tu pre všetkých. Je tieţ zodpovednou osobou. Skutočnosť, ţe
monarcha je zodpovedný samotnému Bohu viac ako parlamentu alebo ľudovej väčšine.116
Monarchovia sú povolaní k tomu, aby boli štátnikmi, nie politikmi. Musia myslieť
ďaleko vpred, neţ len po najbliţšie voľby. Mali by myslieť aj na ešte nenarodené
generácie. Monarchovia, ktorí zlyhali, bývajú sťatí. Demokratickí politici, ktorí zlyhali
odchádzajú do súkromia a predávajú memoáre.117
Monarchia zaručuje kontinuitu. Vie sa kto bude po smrti panovníka vládnuť. Garantuje
sa vovedenie syna, synovca, dcéry do vlády a úradovania. Veľkí európski štátnici boli vo
väčšine monarchovia alebo muţi menovaní monarchami, alebo patrili k aristokratom.118
Pribliţne takáto je argumentačná línia Erika von Kuehnelt-Leddihna, v ktorej
favorizuje monarchistickú formu vlády a kritizuje demokratickú. V diele LIBERTY OR
EQUALITY a v iných jeho vedeckých počinoch toho nájdeme ešte oveľa viac. Lenţe ako
sme uţ spomenuli vyššie pre moţnosti a účel našej práce boli prezentované myšlienky
postačujúce.
114
tamţe. 115
tamţe. 116
tamţe. 117
pozri. KUEHNELT-LEDDIHN, E. 25 Thesen zur Monarchie. Dostupné na internete: < http://ef-
magazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-kuehnelt-leddihn-katholisch-rechtsradikal-und-liberal>
[16. 2. 2012] 118
tamţe.
40
Záver
V tejto bakalárskej práci sme sa venovali politickému ideovému prúdu, ktorý povaţuje
monarchiu za najlepšiu formu vlády – roajalizmu. Skúmali sme minulých i súčasných
roajalistov. Prezentovali sme charakter monarchie, úlohu náboţenstva v monarchii
a predstavili sme názory francúzskych rojalistov, ktorí kritizovali procesy Veľkej
francúzskej revolúcie. Svoj pohľad sme upriamili na najvýznamnejšieho z nich Josepha de
Maistreho, ktorý povaţoval revolúciu za dielo satanovo a zároveň v nej videl činnosť
Boţej prozreteľnosti. Ako sme spomenuli Maistre neveril v silu človeka, pokladal ho sa
slabú bytosť. Estetike demokracie sme sa venovali v diele Ryszarda Legutka, ktorí je
povaţoval jednoducho za ošklivý reţim. Nepozdávala sa mu demokratizácia celej
spoločnosti, ktorá zničila vzácnu aristokratickú kultúru. Spomenuli sme ako demokracia
bráni rozvoju právneho štátu spomenutím prípadu Hedvigy Malinovej alebo O. J.
Simpsona.
Teoretickú obhajobu monarchistickej formy vlády nám predviedol sv. Tomáš
Akvinský, ktorá človeka pokladá za spoločenskú bytosť, preto pokladá štát za dobro. Za
spravodlivú vládu pokladú tú, ktorá je nasmerovaná na verejné dobro, dobro celého štátu,
skupiny. Vládnuť má jeden pretoţe najlepšie je schopný zabezpečiť jednotu pokoja, ktorá
je pre štát veľmi potrebná. Vláda mnohých nie je lepšia ako jedného, pretoţe
nezabezpečuje jednotu. Za kráľa treba vybrať takého, ktorý sa nezvrhne na tyrana a ak by
tak spravil sám by išiel proti sebe, pretoţe by sa pripravil o veľké dobrá vo večnosti, ktoré
mohol mať, ak by spravodlivo vládol. Kuehnelt-Leddihn, ponúka veľké mnoţstvo
argumentov za monarchiu nazeraním do histórie. Spomína, ţe veľa kráľov bolo prvých
muţov v cnosti, boli svätci, hrdinovia a géniovia. Kráľ, ktorý zlyhal býva sťatý, ale
demokratický politik, ktorý zlyhal odchádza do úzadia a začína písať memoáre.
7. februára 2012 napísal Mathew Block na prestíţnom portáli FIRST THINGS článok
God Save the Queen: A Canadian Reflects on Why the Monarchy Still Matters. Hlavným
argumentom za monarchiu v článku je, ţe mať monarchu oddeleného od politického
systému má výborný efekt na rozlíšenie národnej identity od práve vládnucej politickej
strany. I keď nevolíte práve vládnucich sociálnych demokratov stále máte politického
41
predstaviteľa krajiny, ktorý je nad celým politickým spektrom, a ktorý spája – jednota –
všetkých.
Zdá sa, ţe roajalizmus má svoje opodstatnenie aj dnes, i keď je len ceremoniálny.
Mnohí európski monarchovia majú stále veľkú popularitu, pričom Scruton pripomína, ţe to
je práve preto, ţe nemajú reálnu moc. A práve na tomto mieste sa nachádza výzva pre
súčasný roajalizmus: zostať len ceremoniálnym alebo snaţiť sa získať primeranú politickú
moc? Tvrdenia o nereálnosti týchto snáh sa budú strácať pri uvedomovaní si ošklivosti
demokratických reprezentantov a toho, ţe tie ich memoáre sa nedajú čítať.
42
Zoznam použitej literatúry
Knihy / Monografie
AKVINSKÝ, T. De Regno. kap. 1-7 In Filozofia roč. 62, c.1, s. 57 – 68.; kap. 8 – 16, 1 kn;
kap. 1 – 4, 2. kn. In Filozofia roč. 62, č. 2, s. 142 – 163. Dostupné na internete:
<http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/1/57-68.pdf> a
<http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/2/142-163.pdf>
KUEHNELT-LEDDIHN, E. 1952. Liberty or Equality : The Challenge of our Time.
Caldwell, Idaho : The Caxton Printers, 1952. 395 s.
LEGUTKO, R.. 2009. Ošklivosť demokracie a jiné eseje. Brno: Centrum pro studium
demokracie a kultury, 2009. 322 s. ISBN 978-80-7325-184-0.
MAIER, H. 1999. Revoluce a Církev : K dějinám počátků křesťanské demokracie. (1.
vydanie) . Brno : Centurm pro studium demokracie a kultury, 1999. ISBN 80-85959-50-X.
SCRUTON, R.. 1999. Slovník politického myšlení. Brno: Atlantis, 1999. 188 s. ISBN 80-
7108-184-1.
Elektronické dokumenty – monografie
CAIN, P. 2007. Thomas Aquinas’ De Regno: Political Philosophy, Theocracy, and
Esoteric Writing; Canadian Political Science Association Annual Conference; Dostupné na
internete: <http://www.cpsa-acsp.ca/papers-2007/Cain.pdf> [11. 2. 2012].
Články v elektronických časopisoch a iné príspevky
ABOUT US. [online]. : Royalist Party UK [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://www.royalistparty.co.uk/page_2300424.html>.
BAADER, R. 2009. Leben und Werk von Erik Maria Ritter von Kuehnelt-Leddihn. 31. júl
2009. Dostupné na internete: <http://ef-magazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-
kuehnelt-leddihn-katholisch-rechtsradikal-und-liberal> [16.2.2012]
DEMOCRACY INDEX. [online] Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na
internete: < http://en.wikipedia.org/wiki/Democracy_Index> [14. 2. 2012]
43
ERIK VON KUEHNELT-LEDDIHN. [online]. Wikipedia : Wikimedia Foundation.
Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Erik_von_Kuehnelt-Leddihn> [18. 2.
2012]
ERIK VON KUEHNELT-LEDDIHN. Religion & Liberty, Volume 9, Number 5;
Dostupné na internete: <http://www.acton.org/pub/religion-liberty/volume-9-number-
5/erik-ritter-von-kuehnelt-leddihn> [18. 2. 2012]
JØRN K. BALTZERSEN. The Last Knight of the Habsburg Empire,. Internetový magazín
Lewrockwell.com; Dostupné na internete:
<http://www.lewrockwell.com/baltzersen/baltzersen34.1.html> [18. 2. 2012]
JOSEPH DE MAISTRE. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation. 9. 2. 2012 [cit. ].
Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_de_Maistre>.
KUEHNELT-LEDDIHN, E. 25 Thesen zur Monarchie. Dostupné na internete: < http://ef-
magazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-kuehnelt-leddihn-katholisch-
rechtsradikal-und-liberal> [16. 2. 2012]
MAISTRE, J. Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky); Dostupné na internete:
<http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7036-joseph-de-maistre-esej-o-tvorivom-
principe-politickych-ustav.aspx> [25. 2. 2012]
MONARCHY. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 27. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné
na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy>.
NICHOLAS II (1868-1918). [online]. : BBC [cit. ]. Dostupné na internete:
<http://www.bbc.co.uk/history/historic_figures/nicholas_ii.shtml>.
NÓRSKO JE STÁLE V ŠOKU; tlačová správa. Dostupné na internete: <
http://www.rozhlas.sk/Norsko-je-stale-v-soku?l=1&c=0&i=15023&p=1> [12. 2. 2012]
ROYALIST. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 3. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na
internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Royalist>.
VLÁDA SA OSPRAVEDLNILA HEDVIGE MALINOVEJ. Denník Sme. Dostupné na
internete: < http://www.sme.sk/c/6241276/vlada-sa-ospravedlnila-hedvige-
malinovej.html> [12. 2. 2012]
44
ZRIADENIE ŠTÁTU VATIKÁN. [online]. rádio Vatikán online: rádio Vatikán [cit. ].
Dostupné na internete:
<http://www.oecumene.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=562401>.
