Embed Size (px)
Citation preview
ARbaleT 02/2017, evidenčné číslo: EV 5379/16, ISSN 2453-8582, štvrťročník
2. ročník/2017 Cena: 3,90 € 9 772453 858002 60
jún 2017
2
ARbaleT 02/2017, evidenčné číslo: EV 5379/16, ISSN 2453-8582, štvrťročník, 2. ročník/2017
jún 2017
2
EDITORIÁL
Počas svojej existencie ľudstvo nahromadilo veľké množstvo definícií času, ktoré človek potrebuje len preto, aby si uľahčil život a mohol spoznávať okolitý svet. Fenomén času sa už tisíce rokov pokúšajú pochopiť vedci, umelci či filozofi. Keď sa však nad tým zamyslíme, naše predstavy sú len relatívne, počnúc kalendárom a končiac delením sekúnd na zlomky. Obrovský rozdiel je medzi tým, ako čas meriame, a ako ho skutočne vnímame. Avšak jeho podstatu nedokáže objasniť ani najmodernejšia veda a ani definície fyzikov. Čas je v podstate akési lineárne kontinuum, v ktorom sa udalosti dejú v nenávratnom poradí. Páči sa mi myšlienka austrálskeho astrofyzika Paula Daviesa: „Čas predstavuje zadné dvere do ľudskej duše.“ Čas nemôžeme uchopiť, ovoňať a nemôžeme ho ani vidieť. A napriek tomu nás sprevádza na každom kroku a patrí medzi najdôležitejšie elementy, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. Taktiež Albert Einstein tvrdil, že roz-lišovanie minulosti, prítomnosti a budúcnosti je len ilúzia.
A prečo také zamyslenie sa? Ľudia dnes zabudli oddychovať, a práve ten oddych chceme ponúknuť na nasledujúcich stránkach.
Šéfredaktor: Tóno Mello
Tím ARbaleTu vám praje pekný deň!
OBSAH
POÉZIA / ZRKADLENIA / VYHODNOTENIESTRIEBRO ŠTIAVNICE V NÁSANTIKVARIÁT / ZO ŽIVOTA ANTIKVÁRANETRADIČNÉ MÚZEÁ / MÚZEUM HISTORICKÝCH TOALIET A NOČNÍKOV ŠKODA KNIHY NEROZCESTOVAŤVINYLKA / CESÁRIA ÉVORACESTOVATEĽSKÉ OKIENKO / HALUZICKÁ TIESŇAVA
INTERPRETÁCIA / CHARLES BAUDELAIRE – KVETY ZLA
VERNISÁŽ / KATKA PRAČKOVÁ – praSkupenstváRECENZIA / KNIHA / BINYAVANGA WAINAINA / FILM / PERFETTI SCONOSCIUTIKAVIAREŇ / O KAVIARENSKEJ VERNOSTIZUŠ BANSKÁ ŠTIAVNICAFESTIVAL DIGITÁLNYCH NOMÁDOV
jedenpäťšesť
sedemosemdesať
trinásťpätnásť
sedemnásťosemnásťdevätnásťdvadsaťdvadsaťjedendvadsaťštyri
ARbaleT 02/2017 1
Gorazdov literárny Prešov, Poetická Ľubovňa,
Gerbócova literárna Snina, Petržalské súzvuky
Ferka Urbánka, ARS ŠAFARIKIANA, Sen
o Karpatoch (Poľsko), O cenu Slovenského
učeného tovarišstva, Florinova jar...
V máji 2017 som úspešne zmaturoval na
Gymnáziu Terézie Vansovej v Starej Ľubovni. Od
septembra sa budem vyskytovať na FF PU v Pre-
šove, kde sa budem snažiť študovať slovenský
jazyk a anglický jazyk.
Trinásť rokov som žiakom Základnej umeleckej
školy Jána Melkoviča v Starej Ľubovni, kde
navštevujem hudobný a literárno-dramatický
odbor. Hrám na flaute, gitare i divadlo každé leto
na hrade Ľubovňa. Mám vlastnú kapelu Frozen
Knights, pre ktorú píšem texty piesní i hudbu.
Občas recitujem, moderujem, snažím sa písať
poéziu, menej prózu, ešte menej drámu... Baví
ma história. Každú chvíľu skúšam niečo nové.
Hľadám a objavujem...
POÉZIA ZRKADLENIAVYHODNOTENIE
Už po piatykrát sme sa mali možnosť stretnúť
v Prievidzi s finalistami poetickej literárnej
súťaže ZRKADLENIA, ktorá pôvodne vznikla na
pamiatku dlhoročného predsedu literárneho klu-
bu Ondreja Čiliaka. S ocenenými, ktorí prijali
pozvanie na vyhlásenie výsledkov, sme strávili
druhý júnový víkend. Vytvorili sme priestor na
rozbor prác s porotcami Mathejom Thomkom
a Richardom Miškem. Okrem súťažiacich, ktorí
poslali práce do Zrkadlení, chceme poďakovať
celej porote, ktorá sa bez nároku na honorár vo
svojom voľnom čase a na úkor iných aktivít
venovala vyhodnoteniu súťaže.
Porota: Lenka Šafranová, Richard Miške, Peter
F. 'Rius Jílek, Mathej Thomka
Výsledky V. ročníka poetickej literárnej súťaže
ZRKADLENIA 2017
Kategória A (od 15 do 19 rokov)
1. miesto: neudelené
2. miesto: Adam Kollár
3. miesto: Kristína Oslejová
Klaudia Rybovičová
Kategória B (nad 20 rokov)
1. miesto: neudelené
2. miesto: Emília Molčániová
3. miesto: Katarína Hrabčáková
3. miesto: Viliam Nádaskay
Zaradení do zborníka: Klaudia Feketeová (A),
Miroslav Kozolka (A), Jana Biganičová (A), Eva
Jančuráková (B), Tamara Pribišová (B), Zuzana
Gážiová (B), Andrea Komorníková (B), Lucia
Švecová (B), Matúš Kolesár (B)
Finalisti, kategória A
Adam Kollár, 18 rokov, Stará Ľubovňa
Vo svojej zbierke má ocenenia z mnohých
literárnych súťaží: Literárny Kežmarok,
Literárny Zvolen, Literárne Topoľčany,
ARbaleT 02/20172
ale ráno je už počuť
vôňu
mokro-asfaltovú
x
modrá
lepí sa na podrážku
diaľnice sa topia
v mori
a v noci zmizne
aj moja horná polovička
Kristína Oslejová, 17 rokov, Senica
Ocenená na viacerých literárnych súťažiach:
Literárny Kežmarok, Literárna Senica,
Škultétyho rečňovanky, Petržalské Súzvuky
Ferka Urbánka, Ihnátove Hanušovce,
Zrkadlenia...
Sama o sebe vravím, že som realitista. Niekedy
však potrebujem z tohto možno až príliš
reálneho sveta uniknúť, vojsť do svojho
vlastného a nechať sa uniesť svojimi my-
šlienkami a pocitmi. To sú moje tvorivé chvíľky,
kedy vkladám svoje nálady, zážitky
a všetko, čo sa okolo mňa deje, do veršov. To sú
moje chvíľkové úniky od reality prenesené na
papier. Vo veršoch môžem byť ktokoľvek, no v re-
alite stále ostávam sama sebou... študentkou
Gymnázia v Senici, herečkou a recitátorkou
divadelného súboru Zádrapky pri ZUŠ v Senici,
milovníčkou hudby, tanca a dobrých kníh,
inštruktorkou Jumpingu, kamarátkou, pria-
teľkou, dcérou, jednoducho obyčajným diev-
čaťom.
2. miesto Adam Kollár
LETOKRUHÝ
x
sneh
presiaknutý žlto-oranžovým svetlom
mráz zamyká cesty
medzi budovami
okná kradnú súkromie
v kuchyni
klišé
príliš ľahostajné
benevolentné
ticho pretrhnuté psím brechotom
hojdačky sa nervózne chvejú
obrysy domaľovávajú svoje tiene
lampami
pevnôstky z bielych kvádrov
tma sa zarýva čoraz hlbšie
do chodníkov
prekrýva aj posledný kus oblohy
so zaprášenými mrakmi
dych zahmlieva výhľad
je čas
ísť domov
x
po ceste
sa zakráda pokušenie
sneh vŕzga pod jeho topánkami
zapaľuje malé vločky
v pomarančovej žiare
začína šarvátka
mráz škriabe líca
sadí do nich červenšie jablká
ako obvykle
zavreté oči
na tvári
a za krkom
vryté zimomriavky
letokruhy ktoré si zapamätá(m)
x
predjarie
pomaly zostupuje
obzerá si drevené ticho
v perinách
večer
keď zasvietia lampy
urazene sa odplazí
ARbaleT 02/2017 3
3. miesto Kristína Oslejová
xxx
Nádych a výdych
iba odraz obrazu pocitu
kladivo – nástroj na zrkadlo
prázdna stolička
pri prázdnom stole
priznať vieru v šťastie
skryté v úsmeve
nakreslím si úsmev na tvár
pasuje ako kľúč
no topí sa
kov nevydrží vysoké teploty
si blízko, no nízko
bež akceptovať tajomstvá
očakávanie bolo ale
ako prišiel, tak aj odišiel
úprimne to povedz
ilegálne veci vyžadujú
plytvanie časom
a dobrého spolupáchateľa
vôbec nie som zmätená
do života sa neoplatí investovať
tento biznis nemá budúcnosť
bola som závislá na tebe
prešla som na cukor
mám toho dosť
stačí mi málo
štyri steny, izba, svet
Falošná
Dekadentný maznáčik
nemá pána
strieda ich
a
k
o
ponožky
dopraje si opojné pôžitky
je predurčený
na zhrdzavenie v kôlni na drevo
Škrabance
Problémy zaobalené
v detských riekankách
hlavne nenápadne
chytení v pascách
nedočkavo mlčíme
Obmedzovanie chutí
robotizácia ulice
zbehlí v sebeckosti
vybuchujúce munície
ma presvedčili
Predlžovanie utrpenia
radšej sa vzdiaľme
toto nie je cesta
s radosťou predložíme
dôkazy
Skončime to aspoň pre dnes
nádej umiera posledná
aspoň tie svoje smeti vynes
keď nedokážeš byť poriadna
Odhodím tú zvädnutú ružu
odhodím trápenia a trápnosti a pozlátka
neskoro na almužnu
v noci som ukradol tvoje mačiatka
Klaudia Rybovičová, 18 rokov,
Hromoš (okres Stará Ľubovňa)
Ocenenia získala na mnohých celoslovenských
literárnych súťažiach: Literárny Kežmarok,
Medziriadky, Poetická Ľubovňa, Gorazdov
literárny Prešov, Petržalské súzvuky Ferka
Urbánka...
Veľa snívam a občas to prenesiem aj na papier.
Dáva to snom dávku reality. Už siedmy rok
navštevujem literárno-dramatický odbor na ZUŠ
Jána Melkoviča v Starej Ľubovni. Otvorilo mi to
dvere k predstavivosti, divadlu, ale hlavne
k poézii. Poéziu vnímam ako odkaz pre ďalších
zblúdených. Šifrovaný. Slová, ktoré v me-
taforách ukrývajú kúsky mojich dní, túžob
i smútkov, sú mojou príležitosťou, ako vo svete
nechať kus seba. Hoci len malý. Vo voľnom čase
rada objavujem nové príbehy v knihách
a textoch piesní. Už niekoľko rokov pripravujem
s kamarátkami detské predstavenia, v ktorých
môžem realizovať vždy nové nápady neskazené
dokonalosťou. Niekedy skôr hovorím, ako
myslím, a niekedy nehovorím vôbec nič. Hľadám
lásku v každodenných veciach a aj keď mám
ARbaleT 02/20174
s vedomím
že sa neroztopí
budem stáť za tebou
a zohrievať ju
teplým dychom
nenechám ťa
skrývať sa medzi perím
rozfúkam ho
keď budeš chcieť zmiznúť
niekam ďaleko
kúpim si foťák
každý chce mať
spomienky
3
namiesto prikrývky
na mňa padli sny
blúdenie
premietnuté v okamihu minulého leta
nechal si ho nad mestom
driemeš
kým niekto
znova strihá
moje sny na šnúrke
4
slané kvapky
spadli do cukru
s predstavou
ktorá sa ešte neplní
hľadá okno
pri ktorom počká
odhŕňaš záves
ráno sa cíti vítané
5
chcem počuť
o nociach ktoré trvali pridlho
o dňoch za pár sekúnd
úsmevoch medzi odchodmi
rozprávaj
o včerajších raňajkách
príbehoch zo škôlky
čo ťa ranilo
a prečo sa skrývaš pred slnkom
budem počúvať
a poviem ti
kto chýbal v mojom príbehu
hlavu kdesi v oblakoch, šťastie si držím pevne
pri zemi...
3. miesto Klaudia Rybovičová
RÁNO SA CÍTI VÍTANÉ
1
fúkaš
margarétky
do príliš hlasných ulíc
strácajúce myšlienky
ráno
uviažeš
do kytice
ktorú aj tak vyhodíš
večer
už mokrá tráva
nešteklí
2
keď raz budeš jesť zmrzlinu
v zime
ARbaleT 02/2017 5
Viacero hodnotných budov nachádzajúcich sa
mimo historického jadra z povrchu Banskej
Štiavnice nenávratne zmizlo. V tomto období
došlo k nenapraviteľným škodám, ktorých
príčinou bola neodbornosť, neskúsenosť, ľaho-
stajnosť, ale aj chamtivosť.
Súčasný vzhľad mesta je znamením, že zlé časy
má za sebou. Ešte je však treba naprávať,
objavovať a znovu objavovať veľa. Jedným
z mnohých príkladov môže byť už spomínaná
Strieborná ulica. Dnes je to zastrčená, nená-
padná, bočná ulička súbežne idúca s hlavnými
ulicami Andreja Kmeťa a Kammerhofskou. V po-
rovnaní s jej pražskou sesternicou, Zlatou
uličkou na Hradčanoch, do nej zavíta len
málokto. Napriek tomu, že ju tvoria domy
v suteréne napojené na labyrint banských štôlní
a v poschodiach plné kamenných portálov,
STRIEBRO ŠTIAVNICE V NÁS
Už dávnejšie boli z podzemia Banskej Štiavnice
vydolované aj posledné zvyšky drahých rúd.
Striebro, ktorého sa priamo v meste a jeho okolí
vyťažilo najviac, zostalo len v názve najstaršej
ulice. Už to nie je ligot zlata a striebra, čo láka do
mesta čoraz viac návštevníkov. Priťahuje ich
samo mesto, ktoré je pokladnicou archi-
tektonických štýlov a príkladom originálneho
urbanistického celku dômyselne a jedinečne
spojeného s okolitou krajinou. Okrem odborníkov
dnes aj domáca verejnosť oceňuje tieto poklady
Štiavnice. Od roku 1993, kedy bola Banská
Štiavnica zaslúžene zapísaná do zoznamu
Svetového kultúrneho dedičstva Unesco, ich
začala objavovať tiež svetová verejnosť.
Ešte prednedávnom vyčítali mestu, ktoré vďačí
vzácnym kovom za svoj vznik, podobu a slávu, že
je staré, malé, ošarpané, čudné, nudné a bez
života. A keď nič iné, vadila aj poloha mesta
a častú výhradu bolo možné zhrnúť do slovného
spojenia, že všetko tam je do kopca. Skutočným
veľkým problémom Štiavnice bolo, že po ukon-
čení banskej činnosti sa dlho hľadalo, aký iný
nový impulz do života mestu dať. Najmä nebolo
jasné, čo si s tým najcennejším – historickým
jadrom mesta počať. Kultúrne dedičstvo sa stalo
bremenom. Vďaka nečinnosti mnohé vzácne
kultúrne objekty začali chátrať a rozpadávať sa.
Následné rekonštrukčné práce začaté v prvej
polovici osemdesiatych rokov dvadsiateho sto-
ročia pripomínali skôr demoláciu ako obnovu.
V niektorých prípadoch nie len pripomínali.
ARbaleT 02/20176
zaujímavých klenieb, vzácnych nástenných
malieb a maľovaných stropov, jej vonkajšia
podoba nie je príťažlivá. Skrytých príkladov krá-
sy je v meste veľa. Patria medzi ne aj torzá ka-
meňosochárskych článkov a objavené a znova
zatreté fresky na fasádach mnohých domov.
Banská Štiavnica bola okrem baníkov tradične
mestom študentov, technických vynálezcov a
umeleckých remeselníkov. Tak ako kedysi
prospektori hľadali v útrobách zeme rudonosné
žily, môžeme v nás, dedičoch kultúrneho pokladu
mesta, hľadať schopnosti a vôľu tento poklad
odkrývať a uchovávať. Keď skutočne prijmeme
fakt, že kultúra je neoddeliteľnou súčasťou
života, impulzom rozvoja, a nielen Banskej
Štiavnice, môže byť návrat zanikajúcich
umeleckých remesiel do života.
Anton Stratený, foto: autor
ZO ŽIVOTA ANTIKVÁRA
Jano Cíger z Mädokýša
TROCHA SMUTNÝ PRÍBEH
„Ujo, ja viem, čo je rastlina!“ prehlásilo malé,
hádam štvorročné stvorenie zaodeté v štýlovom
odeve u mňa pri polici s botanikou. Jeho otecko si
zatiaľ prezeral historické romány.
„Fíha, ja mám rád sofistikované témy a roz-
hovory na ne s mladými vedcami,“ odvetil som
mládenčekovi, „nuž, prezraď mi, čo je rastlina?“
„Rastlina je strom,“ sebaisto dostal zo seba malý
botanik. „Aj tráva je rastlina,“ rozšíril mi môj
vedomostný obzor. Uznanlivo som pokýval
hlavou. „Aj cyklámen fatranský!“ vyhŕkol na
mňa a vtedy, pri znalosti názvu známej fat-
ranskej orchidey, som už vytreštil oči. Bolo mi
jasné, že je predo mnou dieťa, ktorému sa rodičia
venujú. Otcovi, ktorý tiež pridvihol obočie a ku-
kol naším smerom, som ukázal zdvihnutý palec.
Chlapcovi som k môjmu obdivu pridal aj knihu
o dinosauroch. Potešil sa a vraj či nemám niečo
o vesmíre. Nemal som, ale sľúbil som, že mu od-
ložím, ak niečo také mať budem. Debata ešte
pokračovala. O včelách. Vraj dedkovi pomáha
stáčať med. Zabzučal a uštipol ma so smiechom
a poznámkou, že aj on je včela.
„A... maminku si kde nechal?“ opýtal som sa ho,
no vzápätí som oľutoval zvedavosť. „Maminka,
tá je v nebíčku, dáva na nás pozor.“ Pomaly
odpovedal chlapček. Až mi slzy vyhŕkli, ba padla
na mňa nejaká tieseň, ľútosť. Nemal som odvahu
pýtať sa, čo sa stalo.
Keď šuhajko so svojím otcom odišli, napadlo mi,
aký je osud nevyspytateľný a krutý. Potešilo ma
ale, že už horšie nemôže byť a zdá sa, že otec
všetko dobre zvláda. A ja im obom tuho držím
palce.
ARbaleT 02/2017 7
NETRADIČNÉ MÚZEÁMÚZEUM HISTORICKÝCH TOALIET A NOČNÍKOV
Po Záhrebe a Reykjaviku sa vyberieme
tentokrát ku našim susedom do Prahy, kde
sa Múzeum historických toaliet a nočníkov
nachádza.
História toaliet a nočníkov siaha až do čias
Minojskej kultúry (3000 rokov pred n. l.), ktorá
si potrpela na prepychové kúpeľne s vaňami
a vďaka mnohým studniam v okolí mala kam
voda z toaliet aj odtekať.
V Egypte umiestňovali pod dve kamenné dosky
nádobu s pieskom. Majiteľom bytových mačiek
je to určite povedomé. V antickom Grécku na to
boli vyhradené miestnosti nazývané alfredony.
Ako ich už poznáme z dejín, Etruskovia (Eturia –
dnešné Toskánsko) boli veľmi vyspelý národ, tak
nás ani neprekvapí, že ich ríša bola naplno
kanalizovaná.
V stredoveku sa na pár storočí na toaletu
pozabudlo. Temné časy. Počas renesancie sa
začali objavovať verejné toalety. V roku 1596 bol
vyrobený prvý „watercloset“ (skrátene WC) pre
kráľovnú Alžbetu a to Johnom Harringtonom.
Prvá splachovacia toaleta vznikla v klasicizme,
konkrétne v roku 1775, vďaka londýnskemu
hodinárovi Alexandrovi Cummingovi. Kráľovná
Viktória ním bola natoľko nadšená, že si ho hneď
po zasadnutí na trón dala nainštalovať. Asi jej
jeden trón nestačil. Ale veď niet divu, každý
vieme, že na toalete sa najlepšie premýšľa.
V múzeu okrem toaliet nájdete vyše 1800
nočníkov, od najjednoduchších až po také, ktoré
vyzerajú ako prepychové polievkové misy
a omáčniky. Nakoľko tvar bol naozaj odvodený
od tvaru omáčnikov.
Nočníky sa od seba líšili. Dôvodom je, že každý
z nich bol určený na inú príležitosť: na svadbu,
pre dámy, pre pánov, pre deti… Ďalej to boli
nočníky s rôznymi vyobrazeniami nenávidených
panovníkov alebo aj také s hracími skrinkami.
Vyrábali sa z dreva, striebra, zlata, z pálenej
hliny, porcelánu či hliníka. Mohli ste mať nočník
s uškom, bez uška, s vekom, bez veka, okrúhly
či kockatý.
A kde by ste si taký nočník schovali? Pod posteľ?
Do skrine? Obe odpovede sú správne, ale ak sa
vám nepozdáva ani jedna, mohli ste si nechať
vyhotoviť aj špeciálnu nočníkovú skrinku alebo
stoličku. Alebo ak by ste sa cítili špeciálne
barokovo, tak by ste ho pokojne mohli nosiť aj
pod sukňou. Ako dámy z toho pozoruhodného
vyšperkovaného obdobia.
Múzeum vlastní aj zopár unikátov a to nočník
vyrobený pre Napoleona či Lincolna. Nočník
veľkosti len 1mm a aj najväčší exemplár –
repliku historickej kamennej toalety, ktorá stála
na moste a potrebu ste vykonávali priamo do
tečúcej rieky.
Podobne ako múzeum penisov aj toto múzeum sa
môže na prvý pohľad zdať poburujúce. Ľudia
neradi rozprávajú o tých veciach „za dverami“,
nesluší sa to. Ale čo sa týka historického
hľadiska, je to nepopierateľne veľmi zaujímavé
a je to súčasťou vývinu spoločnosti a vlastne
aj každodenného života.
Momentálne hľadajú administratívneho
pracovníka, tak ak niekto zvažuje zmenu
kariéry alebo pobytu, neváhajte a napíšte im.
ARbaleT 02/20178
Veď viete, ako sa hovorí, ak nejde o život, ide o…
Odvodené slová:
- stolica – od typu stolice, v ktorej sa
nachádzali nočníky a bola súčasťou nábytku
- latrína – od talianskeho lavatrino,
ktorou nazývali toaletu
- nočník – misy, do ktorých sa vykonávala
potreba v noci
Barbora Henson Grič
Foto: muzeumnocniku.cz
ŠKODA KNIHY NEROZCESTOVAŤ
Tak ako my ľudia, aj knihy majú svoje životy.
Niektorým je súdené preležať celý knižný život
na jednej polici, iné, ktoré majú viac šťastia
(niekedy viac šťastia, ako rozumu v sebe na-
písaného), idú z ruky do ruky, ľudia si ich
vymieňajú a posúvajú, darujú, dokonca migrujú
po svete.
Jedna takáto kniha sa mi dostala do rúk. Prišla
ku mne z antikvariátu. „Prišla“ v prenesenom
význame, pretože teraz na chvíľu budú knihy
a postavy v nich žijúce bytosti. Vyvolalo to vo
mne zvyčajné otázky. Kto a z akých pohnútok si
ju kúpil v obchode ako prvý? Čítala ju žena,
ktorá ľúbi čítať o láske alebo naopak, nejaký
starší mrzutý pán ju odhodil ako nezaujímavú?
Pri odpovediach fantázii medze nekladiem,
dokážem si navymýšľať prazvláštne príbehy
a uveriť im.
Knižné antikvariáty sú pre mňa úžasné styčné
body v časopriestore, ktoré zhromažďujú
obchytanú prežitú minulosť nesúcu v sebe
známky bývalých majiteľov a posúvajú ju do
budúcnosti, čím jej dávajú ďalšiu šancu na
prežitie. Šancu nájsť si nový domov a obohacovať
nás. Kniha, o ktorej píšem, sa volá Dejiny
lásky. Napísala ju Nicole Krauss. Čítala som ju
počas vianočných sviatkov, doslova som sa ňou
nechala uniesť, prežívala som ju viac ako
sviatky samotné, zosobnila sa mi v nej krásna
literatúra a veľmi originálny a spletitý príbeh.
Človeku po nej ostane silný pocit na dlhý čas.
ARbaleT 02/2017 9
„Škoda knihu nerozcestovať,“ povedala som si.
Hneď mi napadla osoba, ktorej sa iste bude páčiť,
a tak som ju poslala do USA. Po niekoľkých
týždňoch mi prišla správa. Kniha sa vezie na
trase Alabama – New York, má sa výborne a číta
sa ešte lepšie. Príjemný pocit pre mňa. Už som
takto vypravila do sveta Jacka Kerouaca, Ma-
rian Izaguirre, Mareka Vadasa či Rudka Slobodu.
Keď niekomu požičiam knihu a on mi ju vracia s
poďakovaním, alebo keď nejakú darujem a má to
pozitívnu odozvu, teším sa a celkom emotívne to
prežívam.
Rozcestovala som teda knihu a tá človeku
žijúcemu ďaleko odo mňa, urobila veľkú radosť.
Medzitým som do sveta poslala i ďalšiu. Priamo
do Austrálie, kde žije kamarátka Katka. Knihu s
krásnym názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým
som menšia od mladej nórskej autorky Kjersti A.
Skomsvold. Je to vcelku vtipný a najmä ľudský
príbeh o starenke a jej pripravovaní sa na smrť.
Mne pripadala veselá a skvelým štýlom
napísaná, Katke prišla síce smutná, ale štýl sa jej
tiež páčil. Rozmanitosť kníh je presne takisto
fascinujúca ako rozmanitosť ľudí a ich vnímania.
Predstavím si glóbus. Na mieste, kde žijem, je
bod, odkiaľ smerujú šípky vzdušnou čiarou na
rôzne miesta, na ktoré moje knihy doputovali. Je
to trochu bláznivé, ale ak zoberiem do úvahy, že
to spravia aj iní ľudia na zemeguli, vznikne úplne
bohovská mierová predstava s krásnym po-
solstvom.
Knihy sú tiež výborní spoločníci na cesty.
Niekedy dokonca lepší ako ľudia. Naposledy som
na výlet zobrala jednu od Michaely Rosovej
s názvom Dandy. Veru, niet pre mňa takej ťažkej
batožiny, aby sa mi aspoň jedna kniha do nej
nevmestila. Dandy šiel so mnou pekne krásne
strčený za sieťkou na vaku, aby ho bolo vidieť
(to on má veľmi rád), resp. aby sa tiež mohol
rozhliadať po svete. Malá, ľahká knižočka,
prečítala som ju za jedno popoludnie. Tak rýchlo
prečítaná a tak nepomerne dlho dokážem o nej
premýšľať a diskutovať. Dej sa odohráva v Ber-
líne a presne tam so mnou v marci putovala.
Príbeh je o mladej dievčine z východnej Európy,
ktorá si nesie neusporiadané veci zo svojej
minulosti (veď nakoniec ako my všetci) a upne
sa na mladého muža, narcisa, ktorý sa cíti
stredom vesmíru, muža pohybujúceho sa mimo
bežnú spoločnosť, ktorý na prvý pohľad
vyznieva plytko a kontroverzne, ale pre mňa
ním nebol. Práve ním som bola fascinovaná,
práve cez neho som sa vedela lepšie vcítiť do
dievčaťa, ktoré nemalo v knihe meno, a teda to
môže byť hocikto, i ja, a práve cez ňu sa nechala
Dandym, nízkym mladíkom s cylindrom na
hlave, očariť a naučiť sa vnímať príbeh po
svojom. Po nociach som Dandyho znovu čítala
a cez deň som vyzerala, či ho v tomto mul-
tikulturálnom meste nezazriem. Možno som aj
zahliadla, ako sa prechádza po Hackescher
Markt, všetko vždy závisí od toho, ako sa
pozeráme a čo všetko chceme vidieť. A ja chcem.
A aj vidím.
Na kratšie výjazdy do čakární alebo autobusov)
so mnou chodia rôzni autori, najčastejšie Sloboda
a jeho poviedky, ale v poslednej dobe sa so mnou
viezol tiež Bradbury, Glukhovsky, Balla či Mila
Haugová. Na váhe knihy mi nezáleží, dôležité je,
či zaváži to vo vnútri napísané.
Keď si to zhrniem, za posledné dva roky som
poslala Dejiny lásky späť do New Yorku, kde
bola napísaná, Skomsvold do Austrálie, Kerouac
si tentokrát odbehol „na cestu“ do Afganistanu,
Vadas a Izaguirre sú tiež v USA, Slobodovi
hrdinovia poviedok žili pár rokov na Britských
ostrovoch a Dandy bol so mnou v Berlíne.
Niekoľko kníh pravidelne putuje po našom
okrese, aby sa neskôr opäť ocitli na mojich
policiach, kde sú zoradené podľa krajín hneď
vedľa glóbusu.
(
ARbaleT 02/201710
A ja medzitým hľadám podľa môjho špeciálneho
kľúča v antikvariáte ďalšie použité knihy alebo
sa nechávam zvábiť novými a teším sa z toho,
že som súčasťou bizarného knižného sveta,
ktorý si žije po svojom, čas v ňom niekedy uteká,
inokedy nás zavlečie späť, pre niekoho krajina
neznáma a pre niekoho je to svet svetov.
Predstavte si užasnú každodennú rozmanitosť
mysle človeka. Teraz ju spojte so spletitými
myšlienkami knižných postáv, o ktorých tento
jednotlivec číta. Celé to ešte prepojte s miliónmi
myšlienok práve čítajúcich ľudí na celej
zemeguli! Stíhate si to predstaviť? Vitajte v mo-
jom vesmíre!
Marta Adamcová
VINYLKA
Cesária Évora
Kdesi na konci sveta leží na okraji oceánu,
chránená pred búrkami, kaviareň s nádychom
baru. Svätyňa, prístav v prístave, symbol
všetkých malých barov a kaviarní. Vždy víta
cestovateľov, tulákov, námorníkov alebo
nepokojné duše. Dvere sa otvárajú. Dnu vstupuje
mladá žena, na jej tvári sa miešajú slzy s daž-
ďom, ktorý zanechala vonku. Sadá si do kúta
k prázdnemu stolu pre dvoch. Od barového pultu
sa otáča speváčka, prehltne zlatistý rum,
odklepne popol z cigarety. Je bosá. Začne spievať
hlasom mäkkým a hodvábnym ako objatie.
Ostane iba ona a všetok smútok sveta z od-
lúčenia, zo sladkobôľnej lásky, straty, osamelosti,
nenaplnenej túžby alebo priveľkej vášne. Jeden
z hostí vyzve neznámu do tanca, ona prijíma a v
objatí zdanlivo trochu unavenej piesne s hlavou
položenou na plece tanečníka prežíva prítomnú
chvíľu. Sodade, sodade.
Café Atlantico, platňa, ktorú milujem, hudba,
ktorá mi učarovala, hlas, ktorý si ma podmanil.
Nerozumiem kreolčine ani ň, ale rozumiem
pocitu. Obrazu. Fantázii. Vlastným predstavám,
ktorými sa zaoberám pri robení raňajok,
chystaní desiaty do školy. Všetci spia, skoré rána
bývajú tiché a nerušené, vďaka čomu snívanie
nie je výsadou noci. Ďakujem, Cize.
Cesária Évora sa narodila na Kapvedách
v auguste 1941 a umrela relatívne nedávno,
17. decembra 2011. Kráľovná morna (balada
so značnou dávnou predovšetkým
melanchólie), bosonohá diva. Podobne, ako
pri iných umelcoch, všetko čo prežila,
miesta kde žila, čím žila, všetko ovplyv-
nilo charakteristický prejav a hĺbku tvor-
by.
Pochádzala z početnej rodiny. Otec (huslista)
umrel, keď mala sedem rokov a v desiatich ju
umiestnili do detského domova, pretože v ťaž-
kých a chudobných pomeroch matka nezvládla
starostlivosť o všetkých šesť detí.
Talent prejavila skoro. Od šestnástich sa živila Autor: Aëla Habach
ARbaleT 02/2017 11
spevom v tavernách. Hudobné vzdelanie získala
čiastočne v sirotinci, čiastočne neformálnou
cestou, za to sa učila od iných významných
kapverdských umelcov ako bol Djô d'Eloy, Eddy
Moreno, Luis Morais, speváčka Bana a iní. Kým
sa stala známou a vyhľadávanou, pracovala na
portugalských výletných lodiach, občas účin-
kovala v rozhlase. Na úspech a uznanie si Ce-
sária musela počkať pomerne dlho.
Prvé roky na verejnej scéne neboli jednoduché.
Ovplyvnená dejinami Kapverd (prechod z por-
tugalskej kolónie k nezávislosti), chudobou,
vysťahovalectvom a v neposlednom rade nie
veľmi vydareným súkromným životom la-
vírovala v neistote z budúcnosti. Alkohol tomu
nijako nepomáhal. Texty sa najčastejšie točili
okolo lásky, smútku, odlúčenia, exilu, vy-
sťahovalectva a podobne. Zdalo sa, že nemá
práve najlepšie našliapnuté stať sa umelkyňou
sve-tového formátu.
Podarilo sa jej presadiť vďaka Bane, ktorá ju
pozvala účinkovať do Lisabonu. Tu ju pre svet
objavil producent José da Silva. Okamžite roz-
poznal veľký potenciál, ktorý producenti v Lisa-
bone prehliadali a dohodol nahrávanie v Paríži
(skladba Ausência sa neskôr objavila vo filme
Emira Kusturicu Underground). V tej dobe sa Ce-
sária, priateľmi tiež nazývaná Cize, blížila k päť-
desiatke, a tak nemala veľmi čo stratiť. Chopila
sa šance a urobila dobre.
Prvá platňa s názvom Cesaria vyšla v roku
1987, ale až keď vo Francúzsku vydala album La
Diva Aux Pieds Nus (1988), stala sa okamžite
populárnou. Od začiatku deväťdesiatych rokov
dokázala bez problémov vypredať všetky svoje
koncerty a bola označovaná za aristokraciu
medzi barovými spevákmi, čo neskôr nebolo
úplne presné, pretože z barov sa dostala na
svetové pódiá. Publikum zaujal jej neľahký osud
a život na Kapverdách, láska k alkoholu a ci-
garetám, podmanivý hlas. Napriek úspechom
bolo pre ňu charakteristické označenie „an-
tidiva“, netrpela maniermi. O to viac ostávala na
koncertoch veľmi civilnou, nevidela rozdiel vo
vystupovaní medzi barom, kaviarňou a kon-
certnou sálou. V rámci vystúpenia si robila
pauzy. Kým kapela hrala inštrumentálne
skladby, Cesária popíjala a fajčila. Najradšej
spievala bosá, ale čo sa týka prístupu k publiku
a médiám, bola vždy veľmi profesionálna a spo-
ľahlivá. Nenechajme sa pomýliť, sama po-
važovala za veľmi frustrujúce, že musela dlho
čakať na úspech. Bola si vedomá svojich schop-
ností a vedela, že publikum jej hlas miluje.
Jedna z mojich najobľúbenejších skladieb Sodade
sa objavila na Miss Perfumado a hneď v prvých
rokoch sa predalo viac ako 300 000 kópií, čo je
na úzko zameraný žáner mimoriadny úspech.
V roku 1995 bola nominovaná na cenu Grammy,
ktorú napokon získala v roku 2003 za album
Voz d'Amor. Okrem iného sa stala laureátom
KORA All Arfican Music Awards (najlepší ume-
lec, najlepší album, cena poroty).
Vďaka hudbe a spolupráci s talianskym pro-
ducentom Albertom Zeppierim sa dostala k
ARbaleT 02/201712
Svetovému potravinovému programu OSN, v kto-
rom prijala úlohu veľvyslankyne. Naspievala
duetá s Giannim Morandim či Gigi D'Alessiom.
Medzinárodný úspech sa znásobil po platni
Rogamar, no počas turné v Austrálii utrpela
mŕtvicu. Spolu s dlhoročným priateľom José da
Silvom vydala posledný album, Nha Sentimento.
Ako prvému človeku z Kapverd jej bolo udelené
vysoké francúzske ocenenie – Rad Čestnej légie.
V roku 2010 uskutočnila Césaria sériu
koncertov. Posledný v meste, odkiaľ vyštar-
tovala na úspešnú dráhu, v Lisabone. Pár dní po
koncerte mala infarkt, podstúpila operáciu
a oznámila ukončenie kariéry zo zdravotných
dôvodov. Umrela vo veku 70 rokov v Sao Vicente
na Kapverdách. Hovorí sa, že ešte deň pred
smrťou prijímala vo svojom dome v Min-
delle (teraz múzeum Césarie Évory) návštevy,
neodoprela si obľúbené potešenia. Mala pre kaž-
dého otvorené srdce aj dom.
Spomienka na speváčku sa objavila na mnohých
miestach. Na letisku hlavného mesta Kapverd sa
nachádza jej socha, Paríž má po nej pomenovanú
jednu novšiu menšiu ulicu, jej tvár je možné
vidieť na kapverdskej dvetisícdolárovke. To je
iba malý výpočet. Jej platne boli vydané vo viac
ako dvadsiatich krajinách sveta. Albumov
a kompilácií vyšlo mnoho, veľký úspech za-
znamenal dvojalbum Café Atlantico.
Vystupovala v parížskej Olympii (áno, názov
koncernej sály, kde účinkovala aj Edith Piaf).
Nasledovali mnohé európske a americké turné,
neskôr spojené s prezentáciou albumu Cabo
Verde, za ktorý bola nominovaná na cenu
Grammy.
Na Slovensku sa stala známejšou vďaka kapele
IMT Smile, ktorá prespievala pieseň Besame
mucho (Bozkaj ma viac). V roku 2005
účinkovala v Prahe na druhom ročníku
Medzinárodného víkendu žien, ktorý vrcholil jej
koncertom.
Morna je veľmi tradičný štýl hudby. Zväčša sa
spieva kapverdskou kreolčinou. Najčastejšie
používanými nástrojmi sú klarinet, husle, gitara
a cavaquinho, čo je pôvodný portugalský nástroj,
malá gitara. Z historického hľadiska siaha
morna (názov inšpirovaný anglickým slovom
mourn – smútiť) a coleadeira (rýchlejšie sviž-
nejšie tempo) do osemnásteho storočia. K pred-
kom, ktorí v tej dobe žili v otroctve.
Cesária bola ovplyvnená významnými hu-
dobnými osobnosťami svojej krajiny, ale v jej
prípade platilo jednoznačné, že žiačka svojich
učiteľov v mnohom prerástla.
Diana Laslopová
Zdroj: internet
tipy z youtube.com
Cesaria Evora – Sodade
Cesaria Evora – Petit pays
Cesaria Evora – Miss Perfumado
Cesaria Evora – Nho Antone Escaderode
Cesaria Evora – Besame mucho
Vlastne, čokoľvek
ARbaleT 02/2017 13
CESTOVATEĽSKÉ OKIENKOHALUZICKÁ TIESŇAVAKrásne a zaujímavé prírodné lokality Slovenska
neležia len v našich najznámejších a najvyšších
pohoriach ako Vysoké Tatry, Nízke Tatry či Malá
alebo Veľká Fatra, ale nájdeme ich aj v oveľa niž-
ších a turisticky zdanlivo menej často atrak-
tívnych oblastiach krajiny. Jednou z nich je aj
Haluzická tiesňava, ktorá sa nachádza neďaleko
Nového Mesta nad Váhom pri obci Haluzice.
Počuli ste už o nej? Ak nie, tak je čas na ňu
upozorniť.
Haluzická tiesňava je unikátna prírodná
pamiatka vyhĺbená miestnym potokom, ktorý sa
zarezal do málo odolných hornín podložia. Je asi
kilometer dlhá, 200 m široká a 50 m hlboká
neustále rastúca úžľabina, ktorá vďaka svojej
strhujúcej atmosfére a divokej vegetácií silne
evokuje tropický prales. Vedie ňou aj lesnícky
náučný chodník. (Čo by sme bez nich robili?)
V bezprostrednej blízkosti tiesňavy sa nachá-
dzajú ďalšie turistické lákadlá: romantická zrú-
canina haluzického kostolíka, a taktiež roz-
hľadňa na blízkej vyvýšenine Hájnica, z ktorej
uvidíte aj Beckovský hrad.
Nápad na tento výlet vznikol celkom spontánne
po výdatnom nedeľnom obede. Čo s popoludním?
Nechcem to nazvať túrou, lebo to bola len
príjemná prechádzka, ktorá stála zato. Zhruba
po jeden a polhodinovej ceste autom sme dorazili
do Haluzíc.
Do Haluzickej tiesňavy alebo aj Priervy,
Haluzického výmoľu či Sprašovej sútesky, to
všetko sú názvy, pod ktorými ju môžete nájsť,
sme sa vnorili hneď z asi hlavnej cesty, ktorá
bola široká ledva na jedno auto. Nasmerovala
nás tam tabuľa z preglejky, na ktorej bolo rukou
napísané červenou farbou: SMER – HALUZICKÁ
TIESŇAVA. (Pravdepodobne niektorého z do-
morodcov prestalo baviť neustále ukazovať
smer). Len čo sme sa vnorili do kríkov, akoby
sme vošli do inej krajiny. Vysoké agáty vytvorili
prítmie, zem pokrýval brečtan a bodku za prvým
dojmom dal pocit vysokej vlhkosti. Navyše sme
začali zostupovať, čo je trochu nezvyčajné na
začiatok túry. Každú chvíľu som očakával, že
spoza stromu vybehne nejaká druhohorná po-
tvora. (obr.1)
Ako sme sa dočítali z tabúľ náučného chodníka,
tiesňava vznikla eróznou činnosťou potôčika.
Keď začala ohrozovať aj obec, začali sa začiat-
kom 20. storočia realizovať rôzne projekty na jej
zastavenie. Postupne sa vybudovalo osem muro-
vaných prehrádzok (dnes ich je už len šesť)
a svahy a dno sa stabilizovali zalesnením. Ha-
luzická tiesňava bola ešte pred niekoľkými
storočiami veľmi krátka. Táto oblasť je však
typickým príkladom javu, ktorý sa nazýva
riečne pirátstvo. Haluzický potok tiesňavu for-
moval nielen do hĺbky, ale aj do dĺžky a to
smerom dozadu. Spätnou eróziou nakoniec
prekonal aj koryto susedného potoka, ktorému
„ukradol“ vodu. Haluzický potok sa teda rozšíril
o susedné povodie a vytvoril tak prírodnú pa-
miatku, ktorú môžeme dnes všetci obdivovať.
Na dno tiesňavy sme sa dostali dobre upra-
veným chodníkom klesajúcim v kaskádach
povedľa prehrádzok. Vstúpili sme do pravého
nefalšovaného kaňonu, ktorý ohraničovali vy-
soké strmé steny a úzke dno. Upútali ma tu aj
trsy sírovca – veľmi dobrej jedlej huby, ale pre-
svedčili ma, že ho nemám brať. (obr.2) Postupne
sme sa dostali na miesto volané Pod
(obr. 1)
ARbaleT 02/201714
kostolom, tu je tiesňava najmohutnejšia.
Tiesňavu ukončila mohutná prehrádzka. (obr.3)
Za ňou sme sa stúpajúcim chodníkom dostali na
lúku a zamierili sme ku kostolu. Na konci lúky
nás prekvapil starý malý cintorín. Napriek
tomu, že tam bolo asi len dvadsať hrobov a ná-
pisy takmer nečitateľné, pochádzali z prelomu
19. a 20. storočia. Podľa mien boli asi Srbi, ale
zaujímavé bolo to, ako sa prepis ich priezviska
postupne menil z maďarského na slovenský.
Nakoniec sme skončili pri ruine opevneného
kostolíka. Vznikol v prvej štvrtine 13. storočia
ako neskororománska jednoloďová stavba s pol-
kruhovou apsidou a sakristiou. Opevnený bol
jednoduchou hradbou so strieľňami, ktorú do-
pĺňala vstupná veža s bránou. Práve roz-
širovanie Haluzickej tiesňavy má na svedomí
zrútenie severnej časti opevnenia. (obr.4)
Ešte sme sa chceli ísť pozrieť na rozhľadňu na
Hájnici, ale tento cieľ už ukončila dosť slušná
búrka a nakoniec sme boli radi, že sme stihli
dobehnúť do auta ešte relatívne suchí. Takže tá
zostala na najbližšiu návštevu.
Haluzická tiesňava je turistickým lákadlom
najmä pre atmosféru, ktorú dolina potoka spolu
s bujnou vegetáciou vytvára. Mini tropický
prales, ktorý Haluzická tiesňava evokuje u mno-
hých návštevníkov, je úžasným miestom na re-
lax a odpočinok v prírode. Tiesňava je sprí-
stupnená všetkým nadšencom zaujímavých
miest a po jej celej trase vás bude sprevádzať
náučný chodník. Komu tiesňava nepostačí, mal
by rozhodne navštíviť aj neďalekú romantickú
zrúcaninu Haluzického kostolíka alebo Roz-
hľadňu na Hájnici. A komu by sa stále málilo,
nezabúdajte, že v blízkosti sa nachádza Beckov-
ský a aj Čachtický hrad.
Tóno Mello
(obr. 2)
(obr. 3)
(obr. 4)
Šimon Haraba
ARbaleT 02/2017 15
INTERPRETÁCIACHARLES BAUDELAIRE KVETY ZLA
Vydanie zbierky Kvety zla spôsobilo vo Fran-
cúzsku veľký škandál. Bola kritizovaná pre
nemravnosť a verejné poburovanie. Dokonca mu-
sel Baudelaire za ňu zaplatiť pokutu. Kým pre
kritikov 19. storočia bola oslavou ohyzdnosti,
v 20. storočí si našla svoje miesto a obdiv.
Baudelaire ňou položil základy modernej poézie.
Otvorene v nej spracováva do tej doby ta-
buizované témy, čím ovplyvnil celé budúce
generácie literátov. Bol vzorom pre symbolistov,
dekadentov, surrealistov, ale ani do jedného
z týchto smerov nie je možné ho zaradiť. Zbierka
je akoby výkrikom túžby po slobode ducha, po
oslobodení človeka, po ľudskejšom a prijateľ-
nejšom poriadku sveta.
Charles Baudelaire bol francúzsky básnik,
esejista, literárny a umelecký kritik a prekla-
dateľ. Je považovaný za prvého prekliateho
básnika. Narodil sa 9. 4. 1821 v Paríži. Rodinné
vzťahy poznamenali jeho život a aj umeleckú
tvorbu. Keď mal šesť rokov, zomrel jeho otec
a matka sa vydala za generála Aupicka, čo jej
Baudelaire nikdy neodpustil. Napriek tomu
matka pre neho predstavovala ženstvo nielen
materské, ale cítil ku nej vzťah až milostný. Táto
skutočnosť ho sprevádzala po celý život a nikdy
nebol schopný sa vymaniť z jej náruče. Bol
bohémom a dobrodruhom. Jeho básne ovplyvnil
romantizmus, témy sú ponuré až brutálne. Sú
plné sklamania z lásky a spoločnosti, plné sym-
bolov, ktoré vyvolávajú sugestívne pocity a doj-
my.
V revolučnom roku 1848 bojoval na barikádach
a začal vydávať časopis Verejné blaho.
Zomrel v roku 1867 na následky paralýzy.
Zbierka Kvety zla bola vydaná v roku 1857. Jej
hlavnou témou je veľkomesto, konglomerát ľudí
bez ľudského tepla. Básnikove nevšedné po-
strehy, predstavy a prekvapujúce myšlienky tl-
močia jeho osobitú filozofiu. V básňach je obna-
žené srdce človeka, rozpolteného hrôzou zo ži-
vota a extázy z jeho krásy, človeka, ktorý je
nepriateľom všednosti, človeka so záľubou vo
výstrednej obraznosti.
Zbierka je lyrická a vyjadruje subjektívne pocity.
Citeľný je značný cynizmus. Básnik zobrazuje
zlo, trpiacich, nemocných, biedu, nenávisť...
Prelínajú sa prvky romantické, realistické až
naturalistické, symbolické a dekadentné. Hlav-
nou myšlienkou je, že v živote je šťastie nedo-
siahnuteľné. Človek len tak prechádza životom
a nudí sa. Čas si kráti sexom, alkoholom, dro-
gami a inými neresťami. Jedinou možnosťou ako
dosiahnuť nejaké pozitívne hodnoty, je cez
umenie. Podľa Baudelaira je možné nájsť krásu
v dobre, ale tá zasa vychádza zo zla. Hľadá krásu
v škaredosti a bolesti.
Autor používa lyrický a expresívny jazyk. Keďže
sa jedná o básnickú zbierku, nedá sa hovoriť
o hlavných postavách. Využíva pravidelný strie-
davý rým, alexandrín (dvanásť alebo trinásť-
slabičný rýmovaný verš tvorený jambickými
stopami – jambický hexameter, po šiestej slabike
nasleduje cezúra). Mnohé z básní majú formu
sonetu. Využíva básnické prostriedky ako je
oxymoron, epiteton, prirovnania, básnické
ARbaleT 02/201716
zvolanie, oslovenie, elipsu, ako aj symboly a me-
taforu.
Zbierka je zložená zo šiestich častí: Spleen
a ideál, Obrazy z Paríža, Víno, Kvety zla,
Vzbura a Smrť. Bez posmrtných prídavkov
obsahuje 129 básní.
V prvej časti, Spleen a ideál, básnik zoznamu-
je so svojimi osobnými skúsenosťami. Obsahuje
rozkol medzi skutočnosťou a snom, medzi túžbou
neukojeného srdca a smútkom sklamaného
ducha. A táto cesta sa končí beznádejným žia-
ľom. Ako napovedá táto časť, básnik sa nachádza
medzi splínom a ideálom. V tejto časti sa zaoberá
aj témou ženy, ktorú súčasne miloval aj nená-
videl. Dôležitou úlohou je kontrast: láska –
nenávisť, vernosť – nevera, radosť – sklamanie,
krása – škaredosť... Človek márne sa snaží
dosiahnuť ideál, ale nie je toho schopný, čo
vyvoláva bolesť a melanchóliu.
Báseň: Mrcina
Mladá dvojica počas letného rána si vyjde na
prechádzku. Na ceste nájdu hnijúcu mŕtvolu
zvieraťa. Tá zapácha a jej rozkladajúce telo láka
hmyz. Žena je týmto výjavom zhnusená, ale muž
ju upozorňuje, že jej telo raz taktiež bude takto
hniť a zapáchať. Ale sľubuje jej, že on si ju bude
pamätať vždy v tej najkrajšej podobe.
V druhej časti, Parížske obrazy, sa autor
zaoberá sociálnou témou. Je postavená na
protiklade veľkého a moderného mesta a živote
v biede a chudobe.
Báseň: Ryšavej žobráčke
Báseň je postavená na protikladoch. Na jednej
strane opisuje žobráčku bez príkras, v roz-
trhaných šatách, v ťažkých topánkach. Na dru-
hej strane sa zaoberá otázkou, aký by bol jej
život, keby je pekne a zvodne oblečená. O tom ako
by mala ctiteľov, básnici by o nej písali a všetci by
túžili po jej bozkoch. Dôležitá je však vnútorná
krása a nie vonkajšia pozlátka.
V tretej časti, Víno, hovorí o ľudskej potrebe
umelo si vyvolávať potešenie a rozkoš a víno je
jedným z prostriedkov ako to dosiahnuť.
Báseň: Víno milencov
Sonet, autor v ňom hovorí, aký je úžasný život
v opojení. Bez akýchkoľvek obmedzení je možné
žiť život podľa svojej fantázie a snov.
V ďalšej a ústrednej časti zbierky, Kvety zla, sú
básne plné bolesti, zániku a celkovo negatívnej
energie.
Báseň: Upírove premeny
Boudelaire opisuje krásnu a príťažlivú ženu,
ktorá láka mužov na svoje prednosti, nahotu
a rozkoše, čo môže ponúknuť. Avšak očarený
muž po ukojení, keď ju chcel pobozkať, precitol,
pretože žena už nebola krásna, ale bola ste-
lesnením hnusu a škaredosti.
Predposledná časť, Vzbura, je revoltou proti
Bohu a o spojenectve so Satanom. Básne sú plné
výsmechu a vzdoru.
Báseň: Litánie k Satanovi
Básnik žiada Satana, aby mal súcit s jeho
nekonečnou biedou. Oslavuje ho ako toho, ktorý
je mocný, všetko dokáže, ktorý je hrdý a pomáha
ľuďom.
Záverečná časť, Smrť, je plná motívov konca,
zániku a smrti. Básnik ale koniec vníma ako
šancu na vznik niečoho lepšieho.
Baudelaire bol skutočne veľká osobnosť, ktorá
pre svet poézie vytvorila nové, dovtedy ešte
neprebádané spektrum a práve pre tento fakt sa
stal najväčším francúzskym básnikom. Krása
jeho poézie spočíva v tom, že sa nebál otvorene
písať o tabuizovaných témach. Dokázal za svoje
básne bojovať, ako aj za spôsob svojho života.
Tóno Mello
žiaci 2. a 3. ročníka
ARbaleT 02/2017 17
VERNISÁŽ Katka PračkovápraSkupenstvá
Na Slovensku pôsobia galérie, ktorým by sme
mohli pripisovať rôzne subjektívne „naj“. Naj-
m i l š i a , na j k ra j š i a , na jmode rne j š i a ,
najzaujímavejšia. Sú aj také, ktorých „naj“ je
vyjadrené v matematických hodnotách. Galéria
Encián je najvyššie položenou galériou. Nad-
morská výška 1751 metrov nad morom, lokalita
– Skalnaté pleso. Je druhou najvyššie položenou
v Európe a najvyššie položenou v strednej
Európe.
Budovu navrhol architekt Samuel Jurkovič a na
jej postupnej obnove sa podieľajú ľudia z Tat-
ranského okrášľovacieho spolku (TOS) pod vede-
ním Patrika Kolesára.
Lákadlom pre turistov je vyhliadka na bývalej
napínacej veži. A samozrejme, už spomínaná
galéria, ktorá pravidelne prináša zaujímavé,
predovšetkým nové umenie.
Na „Jána“ zorganizovali vernisáž Katky Prač-
kovej pod názvom praSkupenstvá – vody
sveta. Fotografie, digitálne prelínania hladín
a obrazov zo sveta, z miest, ktoré Katka na-
vštívila, vytvárajú nové vnímanie vodného
živlu. Vystavených je 26 veľkoformátových fa-
rebných fotografií a 8 klasických čiernobielych.
Práce boli vybrané a výstava zostavená na
mieru galérie v spolupráci s Romanom Turcelom
z Art point Gallery. Kurátorskej funkcie sa
zhostila Lucia Benická, riaditeľka Galérie
umelcov Spiša. Na vernisáži sa stretli priaznivci
fotografkinho diela z Prievidze, Košíc, Bratislavy
a Prahy.
Katka Pračková pochádza z Prievidze, kam sa
pravidelne vracia. Vyštudovala na Komenského
univerzite Ekonomickú fakultu v Bratislave a
Kunsthochschule Kassel. Za sebou má množstvo
skupinových, ale aj individuálnych výstav na
Slovensku i v zahraničí. Jej práce sa predávali
na aukciách vo Viedni i Bratislave.
(prackova.com)
Výstava potrvá do 17. 7. 2017
Kamila Husarčíková
ARbaleT 02/201718
RECENZIEBINYAVANGA WAINAINA RAZ O TOMTO MIESTE NAPÍŠEM (ABSYNT, 2017)
HODNOTENIE: ***
„Vyrástol som s ľuďmi, ktorých životy sa
zniesli z televíznych satelitov a prefrčali
pomimo nás. Ľudia, ktorí to chcú niekam
dotiahnuť. A my sme išli za nimi: klbčíme sa,
len aby sme sa dostali za čiaru, kde sa dávajú
medzinárodné platy. Každú minútu nám hrozia
tým, že zlyháme, ak spochybníme kamene
vedúce cez rieku nám demonštrovanej istoty,
ak sa nám nepodarí rozprávať jazykom módy
MTV, Londýna a New Yorku.“ (s.227).
Píše sa rok 1978 a malý Binyavanga sa naháňa
so svojimi súrodencami bratom Jimmom a se-
strou Ciru za futbalovou loptou vo štvrtom
najväčšom meste v Keni – v Nakuru. Neskôr sa
mu narodí ďalšia sestra, ktorú rodičia pomenujú
Chiqy. Binyavanga vyrastá na kenské pomery
vo vyššej strednej vrstve. Jeho otec je gene-
rálnym riaditeľom spoločnosti Pyrethrum Board
of Kenya a matka vlastní kaderníctvo.
Binyavanga prežil bezstarostné detstvo. Spo-
ločne so sestrou Ciru patrili po celý čas k pre-
miantom triedy. V záverečných skúškach skon-
čila Ciru na prvom a Binyavanga na piatom
mieste v rámci celého jedného regiónu v Keni.
Lenže úspešný záverečný test a prijatie na
prestížnu strednú školu sú dve odlišné veci,
o čom sa presvedčia aj obaja súrodenci. Korupcia
a známosti donútia Ciru a Binyavanga nastúpiť
len na podpriemernú školu. Šanca na lepšie
štúdium príde zhruba po pol roku, kedy obaja
súrodenci prestúpia na prestížnu súkromnú
školu. Lenže pokiaľ chce človek v živote niečo
dosiahnuť, musí mať nejaký cieľ. A Binyavanga
ho dlho nemá. Odíde študovať do Juhoafrickej
republiky, kde si na univerzite vyberie štúdium
humanitných vied – francúzštinu, literatúru
a históriu. Prírodné vedy sú pre neho špa-
nielskou dedinou. Lenže namiesto štúdia
Binyavanga hltá beletriu, navštevuje študentské
podniky, vo veľkom do seba leje alkohol. Zhruba
po pol roku je zo štúdií vylúčený. Napriek tomu
sa rozhodne v Juhoafrickej republike ostať. Vy-
strieda viacero krátkodobých zamestnaní, vy-
skúša niekoľko brigád. Po čase si s kamarátom
otvoria firmu na výrobu rýchlych jedál.
Binyavanga však stále nie je vnútorne spokojný.
Naplno sa vrhne na beletriu a pokúša sa písať aj
vlastnú tvorbu. Podarí sa mu dohodnúť s jedným
literárnym časopisom na pravidelných prí-
spevkoch, za čo mu bude šéfredaktor vyplácať
každý mesiac odmenu sto eur. Aj naďalej posiela
svoje poviedky do medzinárodných literárnych
súťaží a viackrát sa mu podarí uspieť. Skúste si
všimnúť kapitolu, v ktorej Brusel ponúkne
Binyavangovi vysokú finančnú odmenu za
podmienok, že bude písať v súlade v politikou
Európskej únie. Hnus.
Binyavanga si všíma medzinárodnú politiku,
zameriava sa však aj na politiku samotnej Kene.
Píše reportáže z majstrovstiev sveta vo futbale,
podrobne rozoberá hudobnú scénu, nevyhýba sa
ani témam ako sex, homosexualita, medziľudské
vzťahy. Literárny jazyk, ktorý vo svojej auto-
biografickej knihe používa, je čiastočne ume-
lecký a čiastočne žurnalistický. Musíte si zvyk-
núť na dlhšie opisy. Aj vďaka nim si však
dokážete reálnejšie predstaviť Juhoafrickú
republiku, Ugandu ale aj samotnú Keňu.
Binyavangov príbeh sa končí v roku 2010, tesne
po majstrovstvách sveta vo futbale, v čase, keď
sa mení aj politická situácia v Keni.
„Sme deti studenej vojny. Dospeli sme, keď
sa skončila vojna, videli sme, ako sa naše
ARbaleT 02/2017 19
krajiny krčili ako papier. Je to, akoby
Veľké jazerá stáli a dvíhali sa ponad
mapu, nakláňali sa smerom dole a prúdy
Rwanďanov, Keňanov a iných sa liali do
Konga, Tanzánie či Kene. Potom sa Keňa
otriasla a tí, čo stáli, sa preliali do
Južnej Afriky." (s.129).
Binyavanga priniesol vo svojej knihe jedinečný
pohľad na africké krajiny. Na ich politickú,
spoločenskú a kultúrnu situáciu. Doteraz sme
poznali Čierny kontinent z dokumentárnych
filmov, ktoré sa nám spájajú najmä s národnými
parkmi, levmi, nosorožcami, antilopami a hroch-
mi, prípadne s chudobou, genocídami a vojno-
vými konfliktmi. Binyavanga nám priniesol
úplne nový pohľad. Pohľad chlapca, neskôr
tínedžera a po rokoch už dospelého muža, ktorý
je súčasťou africkej krajiny, v ktorej sa trápi
s podobnými problémami ako my – Európania.
Masturbuje, pozerá filmy, počúva hudbu, čumí
ženám na kozy, číta beletriu, trápi sa s učením,
píše poviedky, premýšľa, túži zmeniť svet. Už
chápete o čom hovorím?
„Milujem hudbu nehlučných výťahov, sviš-
ťanie hydrauliky a prísľub mäkkého pri-
státia. Milujem ľahký pop, Michaela
Jacksona a The Gab Band." (s. 95).
Časopis Time zaradil Binyavangu Wainainu
v prvej polovici roku 2014 medzi 100
najvplyvnejších osobností sveta.
Miloš Zvrškovec
FILM A DIVADLO
PERFETTI SCONOSCIUTI/
ÚPLNÍ CUDZINCI
– talianska konverzačná dramédia
Perfetti sconosciuti, 2016, Komédia/Dráma,
réžia: Paolo Genovese, hrajú: Giuseppe
Battiston, Anna Foglietta, Marco Giallini,
Edoardo Leo, Valerio Mastandrea, Alba
Rohrwacher, Kasia Smutniak, Benedetta
Porcaroli
„Musíme sa naučiť rozchádzať”
Talianska dráma, ale aj komédia, tzv. dramédia
sa odohráva v jednom byte počas jedného
večera. Skupina dlhoročných kamarátov po-
väčšine v manželskom zväzku a jedného single
kamaráta sa rozhodnú zahrať si veľmi odvážnu
hru.
Každý má na stôl položiť svôj telefón. Každý
telefonát, email alebo sms, všetko čo sa na te-
lefóne počas večere objaví, musí byť zdieľané. Nie
každý je týmto nápadom nadšený, ale zas nikto
nechce vyzerať podozrivo, tak na hru nakoniec
pristúpia všetci. Nemali by vari manželia a ka-
maráti z detstva o sebe vedieť všetko? Alebo je to
naozaj tak, že každý z nás vedie dva životy,
možno aj tri?
Keď všetci vyložia na stôl svoje telefóny, napätie
môžeme doslova krájať. Čo všetko nesmieme
vedieť, aby sme mohli zostať manželmi, kama-
rátmi, milencami, rodičmi?
Po zhliadnutí tohto filmu som premýšľala, koľko
párov by vlastne spolu zostalo po tejto hre?
Hovorí sa, že úprimnosť utužuje vzťahy a že by
sme mali byť za každú cenu úprimní. Tak prečo
sa manželia, súrodenci či kamaráti kvôli pravde
rozchádzajú?
Pravda môže byť zákerná a mať viacero podôb.
Pravda je najlepšia asi za horúca, stále bolestivá,
ale aspoň tú pravdu nezistíme počas jednej Kamila Husarčíková
ARbaleT 02/201720
„nevinnej hry“ počas večere. Pravda za horúca,
pomsta za studena. Ale zas každý si varíme po
svojom a ako nám chutí, no a občas sa pri-
otrávime.
Ak sa teraz pozriete na svoj telefón, ten malý
kúsok plastu a kovu, koľko rôznych tajomstiev
sa v ňom skrýva, kvôli ktorému by ste prišli
o svoju kamarátku, kamaráta, sestru, brata či
manžela a manželku? Koľko zrád nosíte vo
vrecku každý deň? Možno žiadnu a možno
viacero, každopádne náš mobil je dobrý obraz
nás samých. Lebo koniec koncov klameme len
samých seba.
Táto talianska dramédia síce nie je takým
typickým oskarovým filmom, ale za to nenudí a
to vďaka výborným hereckým výkonom a vtip-
ným scénam takých „mamma mia“ talianskych.
A nakoniec načrie do vnútra každého príse-
diaceho a nás samých.
Dávam štyri a pol hviezdičky z piatich a od-
porúčam s červeným vínom.
Barbora Henson Grič
Foto: sentieridelcinema.com, studentessamatta.com
KAVIARENSKÝ POVAĽAČ O KAVIARENSKEJ
VERNOSTI
Na to, aby mal človek svoje obľúbené miesto,
musí mať svoju obľúbenú kaviareň. Alebo aj dve
či tri. Kým sa antropológovia, biológovia,
sociológovia, náboženské autority, moralisti a ľu-
dia hádajú, ja mám v jednej veci jasno. Človek
jednoznačne nebol stvorený a nie je pri-
spôsobený na kaviarenskú monogamiu. Môžem
kaviarne obliekať podľa nálady, počasia, spo-
ločnosti. V sobotu ráno. Keď prší. V utorok. V le-
te. V nedeľu. S deťmi. S kamarátmi. Sama. Keď
chcem písať. Keď voňajú na námestí lipy.
Priznávam sa. Nedokážem byť verná jednej
kaviarni. Nech mi prepáčia všetci čašníci, čaš-
níčky a majitelia. Okrem kaviarne sobotňajšieho
rána viac-menej pravidelne navštevujem utor-
kovú. Svojím spôsobom spája rodinu, pretože
v nej predávajú bonbóny vyrobené v českej fir-
me, v ktorej pracuje moja sesternica. Minulý rok
som si v Čechách takmer uhnala čokoládový
toxický šok, no nedostatkom súdnosti by sa asi
človek veľmi chváliť nemal. (Mojím favoritom je
nugátový čili bonbón, o doplnkoch ku káve
inokedy). V utorkovej kaviarni sa hovorí aj ru-
kami.
Už dokážem v posunkovej reči požiadať o veľké
espreso, opýtať sa, ako sa máš, ukázať Vianoce,
šalát s rybou a kapustovú polievku, povedať,
že idem k zubárovi, že moja sestra čaká bábätko
(už medzičasom narodené), že sme s deťmi na
ceste do výtvarnej, zaželať pekný víkend a po-
ďakovať. Na plnohodnotný rozhovor to
ARbaleT 02/2017 21
nestačí, ale našťastie mi Lucka rozumie. Ďa-
kujem aj Jurajovi, že mi často ochotne ukazuje,
čo chcem vedieť.
Ešte som sa nenaučila obligátne: „Ľúbim ťa!“
Myslím, že keď príde na lámanie chleba, každý
z nás to najlepšie zatají alebo prezradí po svo-
jom. Ja som vždy preferovala poéziu so samo-
zrejmým tvrdením, že ide o fabuláciu (pri-
spôsobujem podľa situácie a potreby). Čo sa týka
rúk, občas netreba zložité posunky. Stačí iba
jeden jediný dotyk a môže byť raz-dva všetko až
priveľmi povedané. Ideálne je, ak sedíte vo svojej
obľúbenej kaviarni, na svojom obľúbenom mieste,
vo vzduchu vonia čerstvo pražená káva a na-
pätie. No netrvám na ničom z toho, pretože život
je krásny tým, že nie je dokonalý. Svoje kaviarne
ale úprimne ľúbim a nehanbím sa to priznať
otvorene pred celým svetom.
D.
ZÁKLADNÁ UMELECKÁ ŠKOLABANSKÁ ŠTIAVNICAZuŠ v Banskej Štiavnici je školou s bezmála
60 ročnou históriou. Každoročne ponúka asi 400
žiakom umelecké vzdelanie v 4 odboroch: hu-
dobnom, výtvarnom, literárno-dramatickom
a tanečnom. O výchovno-vzdelávaciu činnosť sa
stará mladý kolektív odborne i ľudsky kva-
litných pedagógov a umelcov pod vedením ria-
diteľky Mgr. Ireny Chovanovej, zástupkyne pre
hudobný odbor Mgr. Kataríny Tuhárskej a zá-
stupkyne pre skupinové odbory Mgr. Miroslavy
Knezovičovej.
ZUŠ je školou jedinečnou, živou, tvorivou. Je
miestom, kde okrem edukačného procesu zá-
ujemcov o štúdium majú deti a mládež možnosť
zažiť radosť z úspechu a sebarealizácie. Cez
skupinové vyučovanie vo výtvarnom, literárno-
dramatickom, tanečnom odbore, ako i cez in-
dividuálny prístup v odbore hudobnom je ZUŠ
ideálnym miestom socializácie a profe-
sionálneho rastu, miestom prípravy na budúce
povolanie v oblasti umeleckej a pedagogickej.
Hudobný odbor prepája individuálne vy-
učovanie (hra na nástroji, spev, tvorba) so
ARbaleT 02/201722
skupinovými aktivitami: hudobná náuka, ko-
morná a súborová hra, hra v orchestri, komorný
spev, hudobno-dramatické projekty. Ponúka vy-
učovanie týchto predmetov: hra na klavíri, hra
na keyboarde, hra na organe, hra na husliach,
gitare, akordeóne, hra na zobcovej flaute, hra na
bicích nástrojoch, xylofóne. Vyučuje spev, hru na
priečnej flaute, hru na klarinete a saxofóne, hru
na trúbke, lesnom rohu a lesnici.
Výtvarný odbor poskytuje prehĺbené a roz-
šírené výtvarné vzdelanie žiakom, ktorí pre-
javujú záujem a nadanie v oblasti výtvarného
sebavyjadrovania a tvorby. VO rozvíja tvorivosť
v oblasti vizuálnych umení, technické zručnosti,
učí žiaka vyjadrovať svoje predstavy v kresbe,
maľbe, koláži, modelovaní, jednoduchej grafickej
technike, v tvorbe objektu. Žiak VO pracuje s lí-
niou, farbou, tvarom.
Tanečný odbor je najmladším odborom v ZuŠ
v Banskej Štiavnici. Žiak počas štúdia získava
orientáciu v oblasti tanečného umenia, rozvíja
zručnosti a návyky v oblasti tanca, je schopný
vyjadriť sa tanečnou interpretáciou s uplat-
nením v amatérskych tanečných súboroch. Cez
jednoduché pohybové hry, gymnastiku a po-
hybovú prípravu sa žiaci naučia zvládať zák-
ladné priestorové tvary a počas štúdia privoňajú
k viacerým štýlom a druhom tanca: ľudový
tanec, scénický tanec, moderný tanec, základy
baletu.
LDO spája dramatické, pohybové, rečové,
prednesové a slovesné tvorivé činnosti, hru
s bábkou a písané slovo. Prostredníctvom nich
pôsobí na celkový rozvoj myslenia, cítenia a ko-
nania žiakov. Harmonicky rozvíja osobnosť,
vychováva budúcich amatérskych divadelníkov,
režisérov, recitátorov, čitateľov, hercov.
Škola pravidelne organizuje triedne besiedky,
koncerty ako: Jesenný, Adventný, Jarný, Veľ-
konočný, Rodinný, Koncert matkám, Koncert
úcty k starším. Na Nám. sv. Trojice organizuje
„Deň otvorených dverí“ formou živého koncertu
žiakov všetkých odborov, ktorý pripravuje pre
materské i základné školy, ale i pre rodičov a ve-
rejnosť. Veľký záujem je o hru na bicie nástroje.
Pán učiteľ Piatrov motivuje žiakov nielen
prostredníctvom workshopov, na ktorých Gabika Maruniaková
Lea Studeníková
Marko Slančík
ARbaleT 02/2017 23
lektorujú významní bubeníci, ale aj každo-
ročným „rockovým koncertom“.
I naša ZUŠ dala podnet a základ umeleckého
vnímania viacerým úspešným mladým ľuďom,
ktorí sa ďalej na vysokých školách umeleckého
zamerania pripravujú či pripravovali na
profesionálnu dráhu (za všetkých – Viktória
Matúšovová – víťazka súťaže „Elán je Elán“, dnes
sólistka a členka muzikálového divadla v Brne,
Jakub Kuka – študent herectva na VŠMU, Lucia
Švecová – absolventka hry na klavíri, organe
a absolventka spevu, dnes študentka hry na
organe v Anglicku).
Znakom hodnotnej kultúry školy je primerané,
priateľské, odborné a kreativitu stimulujúce
prostredie, ktoré umožňuje vyniknúť jedi-
nečnosti a osobitosti žiaka. Veríme, že práve
naša banskoštiavnická ZUŠ je tým správnym
miestom pre jedinečný umelecký a osobnostný
rozvoj detí.
Pedagógovia: Mgr. art. Martin Jánošík, ArtD
(HO), Mgr. Perla Voberová (HO), Mgr.
Miroslava Knezovičová (VO), Mgr. Evka
Kukurová (VO), Mgr. Zuzana Hilbertová
(VO), Bc. Ivana Beňová(TO), Mgr. art.
Ľudmila Klimková (LDO)
Viac na: zusbanskastiavnica.edupage.org
Mgr. Irena Chovanová
Viktória Celderová Kamila Husarčíková
Natália Sláviková
Amália Paškayová
ARbaleT 02/201724
DRUHÝ ROČNÍK FESTIVALU DIGITÁLNYCH NOMÁDOV
24. júna sa v Prievidzi konal už druhý ročník ojedinelého podujatia svojho druhu na Slo-
vensku, ktoré bolo venované slovenským
a českým digitálnym nomádom a všetkým,
ktorých zaujíma práca cez internet a dlhodobé
cestovanie po svete. Tak ako aj minulý rok,
opäť sa predstavilo 6 zaujímavých rečníkov.
Traja organizátori – online kurz Zarábaj ako
pán, Coworking Hajcman Prievidza a ces-
tovateľský portál KadeTade ako miesto podujatia
vybrali Prievidzu. Festival vznikol z nadšenia
organizátorov a tohto roku sa im podarilo získať
aj zaujímavých partnerov a to kultúrne stre-
disko Art Point Prievidza, Informačné Centrum
Mladých Prievidza, Ministerstvo školstva,
vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky a Robert Lively Designers.
Šiesti rečníci sa podelili o svoje príbehy a skú-
senosti počas krátkych polhodinových
prednášok a priestor bol vytvorený aj na
diskusiu s divákmi. Prvý vysvetlil „Základy
digitálneho nomádstva Ľubo Jurík. Ďalej po-
kračovala Bohumila Ďurišová, ktorá svojou
prednáškou o tom „Ako zarábat ̌ z domu ako
virtuálna asistentka... aj keď ̌ si na materskej
dovolenke“ vyvrátila mýtus, že digitálnym
nomádom môže byť len mladý programátor
alebo grafický dizajnér. Prvý blog ukončil
Matouš Vinš, ktorý rozprával o tom „Ako plá-
novať nomádske cesty z hľadiska presunov,
ubytovania a rozvrhnutia času“. Po obednej
prestávke sa predstavili ďalší traja rečníci.
Oliver Kriška najskôr rozprával o práci na
diaľku „Remote práca – Ako robiť z domu do ce-
lého sveta“. Ako predposledná vystúpila Janka
Schweighoferová, ktorá hovorila o tom „Ako
cestovat ̌ šikovne a lacno“. Záver festivalu patril
Matúšovi Kováčikovi a jeho psychologickej
sonde do duše digitálneho nomáda „Vedie cesta
k slobode cez digitálne nomádstvo?“
“
Prvé ohlasy na podujatie boli veľmi pozitívne.
Zúčastnilo sa ho viac ako 60 hostí (čo je dvoj-
násobok oproti prvému ročníku v Bojniciach)
a jeho súčasťou bol aj krst čerstvo vydanej knihy
jedného z organizátorov. Na tradičnej afterpárty
po festivale sa potom ešte tretina účastníkov
festivalu ďalej zhovárala a sieťovala až do ne-
skorých nočných hodín.
Opäť sa podarilo spropagovať prievidzský región
a tiež budovať povedomie o tomto stále po-
pulárnejšom životnom štýle digitálneho nomáda
či nomádky.
Edita Bednárová
Michal Kuhn
ARbaleT časopis Art point a Literárneho klubu POET, o.z.redakcia: M.R. Štefánika 1, 971 01 Prievidza, [email protected],
vydavateľ: Art point, Šafárika 13, 971 01 Prievidza, IČO: 42275873, arbalet-poet.sk,šéfredaktor: Anton Mello
redaktori: Barbora Henson Grič, Anton Stratený, Diana Laslopová
–
ARbaleT 02/2017, časopis Art point a Literárneho klubu POET, o.z., štvrťročník, EV 5379/16, ISSN 2453-8582, vydavateľ: Art point, IČO: 42275873, adresa redakcie: M.R. Štefánika 1, 971 01 Prievidza, [email protected], arbalet-poet.sk,
šéfredaktor: Anton Mello, redaktori: Barbora Henson Grič, Anton Stratený, Diana Laslopová, grafika a tlač: Art point, obálka: Katarína Freigertová (ZUŠ Banská Štiavnica), kresby: žiaci ZUŠ Banská Štiavnica.
fotografie: redakcia a archívy autorov, spolupracovali: Ján Cíger, Edita Bednárová, Marta Adamcová, Miloš Zvrškovec a ďalší.
