12.

Putovanie svetmi

Niečo ma ťahalo. Nie tak, ako keď vás niekto schytí za ruku. Jemnejšie, menej telesne. Ako keď slnko zájde za oblak a vám sa okamžite zmení nálada.

Vracal som sa späť, vzďaľoval som sa od Jadra. Jeho atramentovočierna žiara bledla a nahrádzala ju zeleň Brány s oslňujúcou krajinou. Pri pohľade nadol som znovu zbadal dedinčanov, stromy, trblietavé potoky a vodopády, ako aj anjelské bytosti preháňajúce sa po oblohe.

Bola tam aj moja spoločníčka. V podobe svetelnej gule ma, pravdaže, sprevádzala počas celej mojej cesty do Jadra. Teraz však nadobudla ľudskú podobu. Mala na sebe tie isté nádherné šaty, a keď som ju opäť zbadal, cítil som sa ako dieťa, čo sa stratilo v obrovskom neznámom meste a odrazu narazilo na známu tvár. Vnímal som ju ako nevšedný dar. „Ukážeme ti tu veľa vecí, napokon sa však vrátiš späť.“ Túto správu mi neverbálne odovzdala, keď som vstúpil do panenskej temnoty Jadra. Teraz som si na ňu spomenul. Už som chápal, čo znamená „späť“.

Do Ríše dážďovčej perspektívy, kde sa začala moja odysea.

Tentoraz to však prebiehalo inak. Keď som klesal naspäť do tmy, vedel som, čo všetko leží nad ňou. Preto na mňa už nedoliehala úzkosť, akú som cítil, keď som tam bol predtým. Ako nádherná hudba Brány slabla a pravidelné búšenie nižšej sféry silnelo, vnímal som ho ako dospelý, čo sa vrátil na miesto, ktoré mu kedysi naháňalo strach, no už sa ho nebojí. Temnota, vynárajúce sa a miznúce tváre, tepnovité korene siahajúce nahor – to všetko ma už nedesilo. Chápal som totiž (neverbálnym spôsobom, ktorým som vtedy ponímal všetko), že na toto miesto už nepatrím, ale som ho iba navštívil.

Prečo som to však urobil?

Odpoveď prišla okamžite a bez slov, presne tak ako v žiarivom svete nado mnou. Uvedomil som si, že celé toto dobrodružstvo predstavuje akúsi veľkolepú prehliadku neviditeľnej, duchovej stránky existencie. A ako každá správna prehliadka, aj táto zahŕňala všetky poschodia a úrovne.

Len čo som sa ocitol v nižšej ríši, opäť sa začali prejavovať vrtochy času, aké na zemi nepoznáme. Aby ste ich vedeli trochu – ale naozaj iba trochu – pochopiť, predstavte si, ako sa čas správa v snoch. „Predtým“ a „potom“ sa stávajú zložitými pojmami. Ak ste v jednej časti sna, neraz tušíte, čo bude nasledovať, aj keď ste to ešte nezažili. „Čas“ plynúci v nižšej sfére je podobný. Chcem však zdôrazniť, že to, čo sa so mnou dialo, nebolo hmlisté a mätúce ako pozemské sny, azda s výnimkou celkom prvých fáz, keď som bol v podsvetí.

Ako dlho som tam zotrval tentoraz? Netuším – nemal som to ako zmerať. Viem iba jedno: až po čase som zistil, že nad svojím postupom mám istú kontrolu, že v nižšom svete už nie som celkom uväznený. S vypätím síl som sa mohol vrátiť naspäť do vyšších sfér. V určitom okamihu som si zaželal, aby sa Krútiaca sa melódia vrátila. Najskôr som si s námahou musel spomenúť na jednotlivé tóny, potom mi do vedomia prenikli nádherná hudba a rotujúca svetelná guľa, čo ich vydávala. Aj tentoraz sa vnorili do želatínového bahna a ja som začal stúpať.

Pomaly som prišiel na to, že ak sa chcem dostať do vyšších svetov, stačí o nich vedieť a pomyslieť si na ne. Len čo som si predstavil Krútiacu sa melódiu, začul som ju. Keď som zatúžil po vyšších sférach, presunul som sa do nich. Čím lepšie som ich poznal, tým ľahšie sa mi do nich vracalo. Kým som bol mimo tela, z blatistej tmy Ríše dážďovčej perspektívy do žiarivozelenej Brány a celkom čiernej, zato však svätej temnoty Jadra som prešiel nespočetne veľa ráz. Neviem povedať presne koľkokrát, lebo čas tam plynul inak ako na zemi. Vždy keď som však vstúpil do Jadra, zašiel som doň hlbšie a naučil som sa viac ako predtým. Vedomosti som získaval neverbálne (či skôr nadverbálne), teda tak, ako sa v týchto svetoch vymieňajú všetky informácie.

Vôbec to však neznamená, že som uvidel celý vesmír. Nestalo sa to ani pri prvej ceste z Ríše dážďovčej perspektívy do Jadra, ani počas ďalších pútí. Jednou z právd, čo som sa dozvedel pri každom návrate do Jadra, bolo to, že pochopiť všetko, čo existuje, nie je možné. Týkalo sa to nielen fyzických (viditeľných) aspektov, ale aj oveľa početnejších duchovných (neviditeľných) stránok a, pravdaže, nekonečného množstva ďalších vesmírov, ktoré momentálne existujú alebo jestvovali predtým.

Netrápilo ma to však, lebo už som vedel to najdôležitejšie, to jediné, na čom naozaj záleží. Dozvedel som sa to od svojej nádhernej spoločníčky na motýľom krídle, keď som prvý raz vošiel do Brány. Správa sa skladala z troch častí. Keby som ju znovu mal vyjadriť slovami (ako už viete, prijal som ju neverbálne), znela by približne takto:

Ľúbime ťa a ctíme si ťa.

Nemáš sa čoho báť.

Nemôžeš urobiť nič, čo by nebolo správne.

Ak by som mal správu vyjadriť jednou vetou, znela by takto:

Ľúbime ťa.

Keby som ju mal okresať na jediné slovo, zostala by (ako inak):

Láska.

Láska je, pravdaže, základ všetkého. Nemám na mysli abstraktnú, ťažko pochopiteľnú lásku, ale tú každodennú, ktorú pozná azda každý. Cítime ju pri pohľade na manžela, manželku či deti, prípadne na domácich miláčikov. V najčistejšej a najmocnejšej forme je bezvýhradná, nespája sa so žiarlivosťou či sebectvom. Je to skutočnosť skutočností, nepochopiteľne úžasná pravda právd, ktorá žije a dýcha v centre všetkého, čo existuje alebo kedy bude existovať. Ak ju človek nepozná a netvorí súčasť všetkých jeho činov, ani zďaleka nemôže pochopiť, kto a čo je.

Nepripadá vám to ako vedecký poznatok? Dovoľujem si nesúhlasiť. Po návrate z vyšších sfér som presvedčený, že je to najdôležitejšia pravda vo vesmíre – nielen z emočného, ale aj z vedeckého hľadiska.

Už niekoľko rokov rozprávam o tom, čo ma postretlo, a spoznávam ďalších ľudí, ktorí skúmajú zážitky na prahu smrti alebo ich sami prekonali. Viem, že pojem bezvýhradná láska sa v týchto kruhoch pretriasa veľmi často. Koľkí z nás chápu, čo presne znamená?

Dnes už, pravdaže, viem, prečo sa tento výraz spomína tak často. To, čo som zažil, totiž zakúsilo množstvo iných ľudí. Rovnako ako ja, aj oni po návrate na pozemskú úroveň mali k dispozícii iba slová. Predstavovali jediný spôsob, ako vyjadriť zážitky a bezprostredne získané vedomosti, ktoré ležia ďaleko za hranicou slov. Akoby ste sa pokúšali napísať román, no mohli používať iba polovicu abecedy.

Najväčšou prekážkou, ktorú musí prekonať väčšina ľudí, čo mali zážitok na prahu smrti, nie je to, že sa musia znovu prispôsobiť obmedzeniam pozemského sveta (hoci aj to je celkom iste veľká výzva), ale to, že musia opísať skutočný charakter lásky, ktorú tam zažili.

V hĺbke duše ju poznáme. Podobne ako Dorothy v Čarodejníkovi z krajiny Oz, ktorá sa vždy vedela vrátiť domov, aj my máme schopnosť obnoviť si spojenie s idylickou ríšou. Ibaže na to zabúdame. Kým totiž žijeme vo fyzickom svete, mozog potláča či zahaľuje širšie vesmírne pozadie – ako keď slnečné svetlo každé ráno prežiari svit hviezd. Predstavte si však, aký obmedzený by bol náš pohľad na vesmír, keby sme nikdy nevideli nočnú oblohu posiatu hviezdami.

Vnímame iba to, čo prejde cez filter mozgu. Tento orgán (najmä ľavá pologuľa, ktorá zodpovedá za lingvistické a logické funkcie, umožňuje racionálne myslenie a zabezpečuje jasnú definíciu ega či ja) predstavuje bariéru, ktorá zabraňuje vyššiemu poznaniu a skúsenosti.

Domnievam sa, že sme sa ocitli v rozhodujúcej etape našej existencie. Širšie poznanie si musíme sprístupniť, kým žijeme na zemi a funguje nám mozog (vrátane ľavostranných analytických štruktúr). Veda, ktorej som venoval značnú časť života, nie je v rozpore s tým, čo som sa dozvedel vo vyšších sférach. Priveľa ľudí si však myslí, že je to tak. Niektorí členovia vedeckej komunity, ktorí podľahli materialistickému svetonázoru, totiž ustavične vyhlasujú, že veda a duchovnosť sú nezlučiteľné.

No mýlia sa. Túto knihu som napísal preto, aby som rozšíril túto starú, no mimoriadne dôležitú zvesť. Všetky ostatné aspekty môjho príbehu – ako som sa za záhadných okolností nakazil, ako som si napriek týždňovej kóme udržal vedomie v inej dimenzii, ako som sa úplne uzdravil – sú v porovnaní s ňou druhoradé.

Najdôležitejším objavom, aký som urobil (a aký kedy urobím), je bezvýhradná láska a prijatie, ktoré som spoznal počas svojej púte. Viem, že opísať ďalšie ponaučenia, ktoré som získal, bude ťažké. Zároveň si však uvedomujem, že mojou najdôležitejšou úlohou je podeliť sa o toto základné posolstvo. Je také jednoduché, že mu bez problémov porozumie väčšina detí.

13.

Streda

Dva dni sa vo všetkých pádoch skloňovalo slovo streda.

Používali ho aj lekári, keď mali opísať moje vyhliadky: „Dúfame, že do stredy sa pacientov stav zlepší.“ Konečne tu bola streda, no nezjavila sa ani iskierka nádeje.

„Kedy môžem navštíviť ocka?“

Odkedy som v pondelok upadol do kómy, Bond túto otázku ustavične opakoval. Nečudo, veď mal desať rokov a otec mu ležal v nemocnici. Holley odpoveď dva dni odkladala, no v stredu ráno si povedala, že nastal čas postaviť sa zoči-voči pravde.

Keď Bondovi v pondelok večer povedala, že z nemocnice som sa nevrátil preto, lebo som „chorý“, predstavil si to, čo toto slovo preňho až dovtedy znamenalo: kašeľ a bolesť hrdla, prípadne hlavy. Vďaka tomu, čo zažil v pondelok ráno, pravdaže, oveľa lepšie chápal, aká silná môže byť bolesť hlavy. Keď ho však Holley v stredu popoludní priviedla do nemocnice, ešte stále dúfal, že ma zbadá v celkom inom stave, než v akom som bol.

Na lôžku uvidel telo, ktoré sa na otca, čo poznal, podobalo iba zďaleka. Keď sa pozriete na spiaceho človeka, poviete si, že v jeho tele ešte stále býva duša. Vyžaruje to z neho. Väčšina lekárov vám však potvrdí, že keď človek upadne do kómy, situácia sa zmení (pravdepodobne vám nevysvetlia prečo). Telo leží na posteli, no máte zvláštny, takmer fyzický pocit, že duša chýba. Že sa z nevysvetliteľných dôvodov presunula inam.

Eben IV. a Bond k sebe vždy mali blízko. Bolo to tak odvtedy, čo Eben vošiel do pôrodnice, aby si objal bračeka. Bond mal vtedy iba niekoľko minút. Na tretí deň mojej kómy sa stretli v nemocnici. Eben robil, čo mohol, aby Bondovi situáciu uľahčil. Keďže nedávno bol ešte sám chlapec, prišiel s vysvetlením, ktoré by sa mladšiemu bratovi mohlo páčiť: so zápasom.

„Nakreslime, čo sa deje. Keď sa ocko preberie, obrázok si pozrie,“ povedal Bondovi.

Na stôl v nemocničnej jedálni rozprestreli veľký hárok oranžového papiera a načrtli naň, čo sa odohrávalo v mojom tele. Nakreslili biele krvinky, odeté v pláštenke a vyzbrojené mečmi. Bránili obliehané územie, ktorým bol môj mozog. Potom namaľovali útočiace baktérie E. coli – mali trochu iné uniformy a vlastné meče. Obidva druhy buniek bojovali zblízka. Na bojisku ležali mŕtve telá oboch strán.

Svojím spôsobom skutočnosť zachytili presne. Zložité procesy, čo prebiehali v mojom tele, pravdaže, značne zjednodušili. Zanedbali však to, ktorým smerom sa zápas uberal. Znázornili vyrovnaný a urputný boj – obe strany zo všetkých síl zápasili, pričom výsledok bol neistý. Navyše boli presvedčení, že nakoniec vyhrajú biele krvinky. Keď však Eben sedel za stolom s farebnými fixkami a pokúšal sa presvedčiť Bonda o svojej naivnej verzii udalostí, vedel, že pravda je iná: boj nie je vyrovnaný a výsledok nie je neistý.

Cítil, ktorá strana ťahá za kratší koniec.

14.

Jedinečný zážitok na prahu smrti

Skutočnú hodnotu človeka určuje predovšetkým to, do akej

miery a v akom zmysle sa oslobodil od svojho ja.

Albert Einstein (1879 – 1955)

Keď som sa prvý raz ocitol v Ríši dážďovčej perspektívy, nemal som nijaké centrum vedomia. Nevedel som, kto (alebo čo) som, ba dokonca ani to, či vôbec žijem. Iba som... bol. Vnímal som sa uprostred tmavej, blatistej, polievkovitej ničoty, ktorá nemala začiatok a zdanlivo ani koniec.

Teraz som však už poznal pravdu. Vedel som, že tvorím súčasť Božského a nič – absolútne nič – ma o toto spojenie nepripraví. (Nesprávne) tušenie, že sa môžeme oddeliť od Boha, tvorí základ všetkej úzkosti vo vesmíre. Liečbou, ktorú som sčasti dostal už v Bráne, no celkom až v Jadre, je zistenie, že od Boha nás nič nemôže odtrhnúť – nikdy. Toto poznanie je tým najdôležitejším, čo som si kedy uvedomil. Vďaka nemu sa mi Ríša dážďovčej perspektívy už nevidela desivá. Vnímal som ju takú, aká bola – hoci som sa v nej necítil príjemne, chápal som, že tvorí nevyhnutnú súčasť vesmíru.

Do svetov, v ktorých som sa ocitol, putovalo mnoho ďalších ľudí. Napočudovanie, väčšina si však pamätala na svoju

pozemskú identitu aj vtedy, keď vystúpila z tela. Vedeli, že sú John Smith, George Johnson či Sarah Brownová. Nikdy nezabudli, že žijú na zemi. Uvedomovali si, že ich príbuzní sú ešte vždy tam a dúfajú v ich návrat. V mnohých prípadoch sa stretli s priateľmi a príbuznými, ktorí už zomreli, a okamžite ich spoznali.

Mnohí ľudia, čo mali zážitok na prahu smrti, tvrdia, že sledovali akýsi prehľad života. Zbadali, ako interagovali s rozličnými ľuďmi a konali dobré či zlé skutky.

Ja som nič z toho nezažil. Neprítomnosť týchto udalostí predstavuje nezvyčajný aspekt môjho zážitku na prahu smrti. Po celý čas som vôbec nevedel o svojej telesnej totožnosti. Do úvahy teda neprichádzala nijaká klasická príhoda, pri ktorej by som si mohol spomenúť, kto som bol na zemi.

Keď poviem, že v tom čase som nevedel, kto som a odkiaľ pochádzam, znie to zmätene a ja si to uvedomujem. Koniec koncov, ako sa môžem dozvedať všetky tieto šokujúce, zložité a nádherné veci , ako môžem vedľa seba vidieť dievča, kvitnúce stromy, vodopády a dedinčanov, a pritom nevedieť, že ten, kto to všetko zažíva, som ja, Eben Alexander? Ako môžem chápať všetko, čo som urobil, no neuvedomovať si, že v obyčajnom svete som bol lekár, manžel a otec? Človek, ktorý pri vstupe do Brány nevidel stromy, rieky a oblaky prvý raz, lebo ako dieťa, čo vyrastalo na veľmi konkrétnom mieste na zemi – v severokarolínskom meste Winston-Salem –, ich vídal veľmi často?

Najlepším pokusom o odpoveď je porovnanie s čiastočnou, no prospešnou stratou pamäti. Človek pri nej zabudne najdôležitejšie informácie o sebe., no prospieva mu to, aj keď iba na krátky čas.

Ako mi pomohlo, že som si nepamätal na svoju pozemskú totožnosť? Umožnilo mi to zostúpiť do ríš, čo ležia hlboko za zemskou, a netrápiť sa tým, čo nechávam za sebou. Za celý pobyt v iných svetoch som bol dušou, ktorá nemala čo stratiť. Nemohol som smútiť za nijakými miestami, oplakávať žiadnych ľudí. Prišiel som odnikiaľ a nemal nijakú minulosť, preto som bez akýchkoľvek výhrad prijímal okolnosti, v ktorých som sa ocitol – dokonca aj počiatočnú temnotu a špinu Ríše dážďovčej perspektívy.

Keďže som celkom zabudol na svoju smrteľnú totožnosť, získal som neobmedzený prístup k pravej vesmírnej bytosti, ktorou naozaj som (sme ňou všetci). V niektorých aspektoch môj zážitok pripomínal sen, v ktorom si človek predstaví iba niektoré informácie o sebe, zatiaľ čo iné si vôbec nevšíma. Táto analógia je však užitočná iba sčasti, lebo – ako ustavične zdôrazňujem – Brána a Jadro boli mimoriadne skutočné, nie snové. Od ilúzie mali na míle ďaleko. Mohlo by sa zdať, že o pozemské spomienky som v Ríši dážďovčej perspektívy, Bráne a Jadre prišiel schválne. Dnes sa domnievam, že to tak naozaj bolo. Hoci tým riskujem nadmerné zjednodušenie, tvrdím, že som mohol zomierať pomalšie a zostupovať hlbšie než takmer všetci ostatní ľudia, čo mali zážitok na prahu smrti.

Znie to arogantne, no nemyslím to tak. Cestu, ktorú som podstúpil v kóme, som pochopil vďaka rozsiahlej literatúre o zážitkoch na prahu smrti. Neviem, prečo môj zážitok vyzeral práve takto, po troch rokoch štúdia relevantných kníh však chápem, že do vyšších svetov sa zvyčajne preniká postupne. Človek, ktorý sa do nich chce dostať, sa najskôr musí vzdať všetkého, čo ho púta k úrovni, na ktorej sa práve nachádza. Inak nemôže prejsť ani vyššie, ani nižšie.

Mne to však nerobilo problém, lebo počas celého zážitku som si vôbec nepamätal na zem. Bolesť či zármutok som pocítil až vtedy, keď som sa musel vrátiť na tento svet, kde sa všetko začalo.

15.

Dar zabudnúť

Musíme veriť v slobodnú vôľu. Nemáme na výber.

Isaac B. singer (1902 – 1991)

Väčšina dnešných vedcov si myslí, že ľudské vedomie sa skladá z digitálnych informácií, teda z údajov, s akými pracujú počítače. Hoci niektoré z nich, napríklad pohľad na nádherný západ slnka, prvé vypočutie skvelej symfónie či zaľúbenie, sa nám zdajú dôležitejšie alebo osobitejšie ako nespočetné množstvo ďalších informácií, je to iba ilúzia. Všetky údaje sú v skutočnosti z kvalitatívneho hľadiska

rovnocenné. Mozog vonkajšiu skutočnosť iba modeluje – prostredníctvom zmyslov prijíma informácie a vytvára z nich bohatú digitálnu tapisériu. To, čo vnímame, je iba model, nie samotná realita. Je to ilúzia.

Tento názor som, pravdaže, zastával aj ja. Pamätám si, ako som na lekárskej fakulte občas začul tvrdenia, že vedomie je iba veľmi zložitý počítačový program. Z takýchto vyjadrení vyplývalo, že vedomie a pamäť po celý život človeka zabezpečuje približne desať miliárd neurónov, ktoré v mozgu ustavične vysielajú akčné potenciály (rýchle dočasné zmeny membránového potenciálu nervových buniek).

Aby sme pochopili, ako nám mozog odopiera prístup k poznatkom o vyšších svetoch, musíme pripustiť (aspoň hypoteticky a nateraz), že sám vedomie netvorí. Predstavme si ho ako ventil či filter, čo počas pozemského života redukuje väčšie, nefyzické vedomie na obmedzenejšiu formu. Z hľadiska života na zemi to má veľkú výhodu. Keď nespíme, mozog filtruje zmyslové informácie prichádzajúce z okolia a vyberá tie, čo potrebujeme na prežitie. Analogicky, ak zabudneme na svoju nadpozemskú totožnosť, oveľa účinnejšie sa budeme venovať smrteľnému životu. Bežný život charakterizuje záplava informácií, a ak chceme niečo urobiť, nemôžeme sa venovať všetkým naraz. Keby sme si popritom nadmerne uvedomovali nadpozemské svety, fyzický život by sme si ešte väčšmi sťažili. Ak by sme mali priveľa vedomostí o duchovných sférach, na svete by sa nám žilo oveľa ťažšie. (Nechcem tým povedať, že o nadpozemských svetoch by sme nemali vedieť. Keby sme však ich nekonečnej nádhere venovali prílišnú pozornosť, na zemi by sme nemohli účinne konať.) Ak by sme si vedeli spomenúť na žiarivú nádheru, čo na nás čaká, z hľadiska účelnosti – som presvedčený, že vesmír je ňou preniknutý – by sme na zemi robili správne rozhodnutia oveľa ťažšie. Musíme totiž používať slobodnú vôľu a čeliť zlu a nespravodlivosti.

Prečo som si tým všetkým taký istý? Z dvoch dôvodov. Po prvé, ukázali mi to bytosti, čo ma v Bráne a Jadre učili. Po druhé, sám som to zažil. Kým som bol mimo tela, prijal som vedomosti o podstate a stavbe vesmíru, ktoré som nevedel pochopiť. Aj tak mi ich však bytosti odovzdali, najmä preto, lebo som sa nemusel zaoberať svetskými záležitosťami. Keď som sa vrátil na zem a spomenul si na svoju fyzickú identitu, semeno nadpozemských vedomostí prekryli iné veci. Zostalo však nedotknuté. Cítim ho v každom okamihu. Kým v pozemskom prostredí prinesie ovocie, prejdú dlhé roky. Inak povedané, keďže budem mať k dispozícii iba hmotný, smrteľný mozog, potrvá mi veľmi dlho, kým pochopím to, čomu som v nadpozemských svetoch, kde ma mozog neobmedzoval, porozumel okamžite a ľahko. Som však presvedčený, že ak sa intenzívnejšie pousilujem, podarí sa mi odhaliť čoraz viac poznatkov.

Ak poviem, že medzi súčasným vedeckým chápaním vesmíru a pravdou, ktorú som uvidel, je obrovská priepasť, vyjadrím sa veľmi mierne. Ešte vždy mám rád fyziku a kozmológiu, aj ďalej zbožňujem štúdium obrovského a úžasného vesmíru. Až na to, že dnes je moja predstava čohosi „obrovského“ a „úžasného“ oveľa širšia. Fyzická časť vesmíru v porovnaní s jeho neviditeľnou, duchovnou časťou pripomína zrnko prachu. V minulosti by som slovo duchovný pri vedecky ladenom rozhovore určite nepoužil. Dnes som presvedčený, že ho pri takejto diskusii nemožno vynechať.

Keď som bol v Jadre, pojmy ako „tmavá energia“ či „tmavá hmota“ mali jasné vysvetlenia. Platilo to aj o ďalších zložkách vesmíru, ktoré ľudstvo nebude poznať ešte veľmi dlho.

Neznamená to však, že vám ich viem vysvetliť. Znie to paradoxne, no ešte stále sa ich usilujem pochopiť. Túto časť zážitku vám najlepšie objasním, ak poviem, že som zbadal náznak nového,

širšieho poznania. Domnievam sa, že v budúcnosti sa k nemu dopracuje čoraz viac ľudí. Ak ho chcem opísať, cítim sa ako šimpanz, ktorý sa na deň stal človekom a absorboval všetko úžasné ľudské poznanie. Potom sa však vrátil medzi ostatné šimpanzy a usiluje sa im opísať, aké to bolo, keď poznal niekoľko románskych jazykov, zvládol matematiku a obsiahol celý vesmír.

Keď som bol vo vyšších sférach a na um mi zišla nejaká otázka, hneď som dostal odpoveď. Akoby vedľa otázky vyrástol kvet. Nijaká fyzikálna častica vo vesmíre nie je celkom izolovaná od ďalšej. Analogicky, žiadna otázka mi neskrsla v hlave bez toho, aby ju okamžite nesprevádzala odpoveď. Odpovede nezneli „áno“ alebo „nie“, boli to impozantné pojmové konštrukcie, týčiace sa stavby živých myšlienok zložité ako veľkomestá. Boli také obrovské, že keby som sa obmedzil na pozemské myslenie, orientácia v nich by mi zabrala celý život. Zbavil som sa ho však asi tak ako motýľ kukly, z ktorej sa vyliahne.

Zem som videl ako bledomodrú bodku v nesmiernej čierňave fyzického priestoru. Bolo to miesto, kde sa dobro miešalo so zlom, čo prispievalo k vzniku jednej z jeho jedinečných vlastností.

Aj na zemi je viac dobra než zla. To však na nej môže získať vplyv, aký by na vyšších úrovniach existencie neprichádzal do úvahy. Stvoriteľ vedel, že zlo občas prevládne, a dovolil to. Je to totiž nevyhnutný následok toho, že nám daroval slobodnú vôľu.

Vo vesmíre sú roztrúsené drobné čiastočky zla. Ich celkový súčet však v porovnaní s dobrom, hojnosťou, nádejou a bezvýhradnou láskou, ktorými je kozmos doslova zaplavený, predstavuje iba zrnko piesku na rozľahlej pláži. Hlavnými zložkami nadpozemských sfér sú láska a prijatie. Všetko, čo sa nimi nevyznačuje, okamžite budí dojem, že do týchto svetov nepatrí.

Slobodná vôľa má však svoju cenu. Je ňou strata lásky a prijatia alebo odpadnutie od nich. Sme slobodní, no obklopuje nás prostredie, v ktorom sa nám zdá, že takí nie sme. Slobodná vôľa má pre naše fungovanie na zemi veľký význam. Jedného dňa všetci zistíme, že jej zmyslom je postarať sa o to, aby sme vo vyšších dimenziách, kde neplynie čas, stúpali. Náš život tu dole sa nám môže zdať bezvýznamný, lebo v porovnaní s inými životmi a svetmi vo viditeľných i neviditeľných vesmíroch je naozaj nepodstatný. Zároveň však má veľký význam. Našou úlohou na zemi je totiž dorásť k Božskému. Tento náš vývoj pozorne sledujú bytosti z vyšších sfér – duše a žiarivé gule (bytosti, ktoré som zbadal vysoko nad sebou v Bráne a pokladám ich za základ našej predstavy o anjeloch).

Sme duchovné bytosti, ktoré momentálne obývajú smrteľné mozgy a telá. Tie vznikli počas evolúcie ako produkt zeme a odrážajú jej požiadavky. Robíme skutočné rozhodnutia. Pravé myslenie nie je vecou mozgu. Sme však zvyknutí (sčasti nás tak vycvičil práve tento orgán) spájať ho s tým, čo si myslíme a kto sme. Prestali sme si uvedomovať, že vždy sme viac ako fyzický mozog a telo, ktoré nás iba počúvajú na slovo (alebo by to aspoň mali robiť).

Pravé myslenie nedosahuje fyzickú úroveň. Stojí v pozadí myšlienkových procesov, ktoré prebiehajú v mozgu, a zodpovedá za všetky skutočne následné rozhodnutia, čo vo svete robíme. Takéto myslenie nezávisí od lineárnej dedukcie. Prebieha bleskurýchle a vytvára spojenia na rozličných úrovniach, ktoré na seba nadväzujú. Ak sa bežné myslenie ocitne zoči-voči tejto slobodnej vnútornej inteligencii, je beznádejne pomalé a nešikovné. Práve jemu vďačíme za to, že v koncovom pásme chytíme futbalovú loptu, prídeme s nečakaným vedeckým vysvetlením alebo zložíme skvelú pieseň. Podvedomé myslenie je k dispozícii vždy, keď ho potrebujeme. Až pričasto však k nemu nevieme

nájsť prístup alebo v neho neveríme. Azda nemusím zdôrazňovať, že práve toto myslenie mi zachránilo život pri nočnom zoskoku, keď sa podo mnou znenazdania otvoril Chuckov padák.

Zažiť myslenie mimo mozgu znamená vstúpiť do sveta okamžitých spojení, kde sa nám bežné myslenie (obmedzené fyzickým mozgom a rýchlosťou svetla) zdá beznádejne pomalé a úmorné. Naše pravé, hlboké ja je celkom slobodné. Neochromujú a neohrozujú ho činy, čo sme urobili v minulosti, netrápi sa identitou či spoločenským postavením. Chápe, že sa nemusí báť pozemského sveta, preto necíti potrebu povzbudzovať sa slávou, bohatstvom či dobýjaním.

Je to pravé duchovné ja, ktoré jedného dňa znovuobjaví každý z nás. Kým však nadíde tento deň, mali by sme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme obnovili spojenie s týmto zázračným aspektom nášho ja – rozvíjali ho a presúvali do popredia. Táto bytosť práve teraz žije v našom vnútri. Boh chce, aby sme boli práve ňou.

Ako sa teda máme priblížiť k svojmu pravému, duchovnému ja? Prejavovaním lásky a súcitu. Prečo by sme to mali robiť? Lebo láska a súcit nie sú iba abstraktné pojmy, za ktoré ich mnohí z nás pokladajú. Sú skutočné, konkrétne. Predstavujú konštrukciu duchovných ríš.

Mnohí ľudia vnímajú Boha ako neosobného. Je to jedna z najväčších chýb, aké robia. Áno, Boh sa skrýva za číslami, faktmi, vedomosťami či schopnosťami a predstavuje vesmírnu dokonalosť, ktorú už veľmi dlho meria a usiluje sa pochopiť veda. Óm je však – zdanlivo paradoxne – aj „ľudský“, dokonca oveľa ľudskejší ako vy či ja. Našu situáciu chápe (a súcití s ňou) hlbšie a osobnejšie, ako si vieme predstaviť. Vie totiž, na čo sme zabudli, a chápe, aké hrozné je čo i len chvíľu žiť bez spomienok na Božské.

16.

Studňa

Holley sa prvý raz stretla s priateľkou Sylviou v osemdesiatych rokoch, keď obe učili na Ravenscroftovej škole v severokarolínskom meste Raleigh. Manželka vtedy bola blízkou priateľkou Susan Reintjesovej. Hoci je intuitívne založená, na mojom vzťahu k nej sa to nikdy neprejavilo. Napriek tomu, že robila veci, čo boli v rozpore s mojím obmedzeným neurochirurgickým svetonázorom, vnímal som ju ako výnimočnú ženu. Pôsobila aj ako médium a napísala knihu Third Eye Open (Otvorené tretie oko), ktorú si Holley veľmi obľúbila. Pravidelne sa venovala duchovnej liečbe, napríklad udržiavala telesný kontakt s pacientmi v kóme s cieľom podporiť terapiu. Vo štvrtok, keď som ležal v kóme už štvrtý deň, si Sylvia povedala, že požiada Susan, aby so mnou nadviazala kontakt.

Sylvia jej zavolala domov do mesta Chapel Hill a vysvetlila jej, čo sa mi stalo. Nemohla by sa na mňa „naladiť“? Susan jej prisľúbila pomoc a spýtala sa na podrobnosti mojej choroby. Sylvia jej poskytla základné informácie: Štyri dni ležím v kóme a môj stav je kritický.

„To mi stačí,“ vyhlásila Susan. „Dnes večer sa pokúsim nadviazať s ním kontakt.“

Pacientov v kóme Susan pokladala za bytosti, čo uviazli medzi dvoma svetmi. Nie sú ani celkom tu (v pozemskej ríši), ani celkom tam (v duchovnom svete). Často ich obklopuje jedinečná, záhadná atmosféra. Ako som už spomenul, sám som si to veľakrát všimol, no nikdy som tomu, pravdaže, neprikladal nadprirodzený význam. Jednou z vlastností, ktorými sa pacienti v kóme líšia od ostatných ľudí, je ich citlivosť na telepatickú komunikáciu. Tak to aspoň na základe svojich skúseností tvrdila Susan. Bola presvedčená, že len čo dosiahne meditačný stav, nadviaže so mnou kontakt.

„Komunikácia s pacientom v kóme,“ vysvetlila mi neskôr, „je ako hádzanie lana do studne. To, ako hlboko musí lano zísť, závisí od hĺbky komatózneho stavu. Keď som sa ťa pokúsila kontaktovať, prekvapilo ma, do akej hĺbky lano padalo. Čím väčšmi klesalo, tým viac som sa bála, že si priďaleko – a mne sa nepodarí nadviazať s tebou spojenie a už sa nevrátiš.“

Po piatich minútach duševného zostupu po telepatickom „lane“ pocítila nepatrnú zmenu. Ako keď rybár hodí vlasec a čosi zaň slabo, no badateľne potiahne.

„Bola som si istá, že si to ty,“ zdôverila sa mi po čase. „Presne tak som to povedala aj Holley.

Dodala som, že tvoj čas ešte nenadišiel, no tvoje telo bude vedieť, čo má robiť. Poradila som jej, aby sa zaoberala týmito dvoma myšlienkami a opakovala ti ich pri lôžku.“

17.

N = 1

Vo štvrtok lekári zistili, že môj kmeň E. coli nezodpovedá mimoriadne rezistentnému kmeňu, čo sa z nevysvetliteľných príčin zjavil v Izraeli práve vtedy, keď som tam pricestoval. To, že kmene sa nezhodujú, však prípad ešte väčšmi skomplikovalo. Dobrá správa znela: nie som nakazený baktériami, ktoré by mohli vyhubiť tretinu krajiny. Pokiaľ však išlo o moje individuálne zotavenie, potvrdilo sa to, čo lekári už istý čas tušili: môj prípad je celkom bezprecedentný.

Navyše sa rýchlo menil zo zúfalého na beznádejný. Lekári jednoducho nevedeli, ako som sa mohol nakaziť, a netušili, ako ma majú prebrať z kómy. Boli si istí iba jediným: Nevedeli o nikom, kto by sa úplne zotavil z bakteriálnej meningitídy po tom, čo na niekoľko dní upadol do kómy. Ja som v nej ležal už štvrtý deň.

Stres zanechal stopy azda na každom. Phyllis a Betsy v utorok rozhodli, že pri lôžku sa nebude hovoriť o mojej smrti. Nechceli totiž riskovať, že nejaká moja časť rozhovor začuje. Vo štvrtok včasráno sa Jean spýtala jednej zo sestier na jednotke intenzívnej starostlivosti, akú mám šancu na prežitie. Betsy, ktorá sedela pri lôžku na druhej strane, ju začula a povedala: „Nerozprávajte sa o tom v tejto izbe, prosím.“

S Jean sme si vždy boli veľmi blízki. Rovnako ako naši súrodenci „z vlastnej záhradky“, aj my sme tvorili súčasť rodiny. Vďaka tomu, že si nás matka s otcom „vybrali“ (tak to sami formulovali), sa medzi nami vytvorilo silné puto. Jean na mňa vždy dávala pozor. V momentálnej situácii však bola bezmocná, čo ju frustrovalo a takmer dohnalo k zrúteniu.

Z očí jej vyhŕkli slzy. „Musím ísť na chvíľu domov,“ povedala napokon.

V bdení pri mojom lôžku mohlo pokračovať množstvo ďalších ľudí. Zhodli sa na tom, že ošetrovateľský personál sa určite poteší, keď v mojej izbe bude o jedného návštevníka menej.

Jean v to popoludnie šla k nám, zbalila si veci a vrátila sa domov do Delaware. Svojím odchodom ako prvá navonok vyjadrila emóciu, ktorú začínala cítiť celá rodina: bezmocnosť. Iba máloktorý zážitok frustruje človeka väčšmi než pohľad na milovaného člena rodiny v kóme. Chce mu pomôcť, no nemôže. Chce, aby otvoril oči, ale neurobí to. Pacientom v komatóznom stave často otvoria oči príbuzní, akoby im tak chceli prikázať, aby sa prebrali. Takýto postup, pravdaže, nezaberá, iba im ešte väčšmi zhorší morálku. Pacienti v hlbokej kóme prichádzajú o koordináciu očí a zreníc. Ak im roztiahnete viečka, pravdepodobne zistíte, že každé oko hľadí inam. Je to znepokojivý pohľad. V ten týždeň znervóznil aj Holley, ktorá mi niekoľkokrát nadvihla viečka, aby zbadala rozchádzajúce sa oči mŕtvoly.

Po Jeaninom odchode sa situácia vyhrotila. Phyllis sa začala správať tak, ako som to nespočetne veľa ráz pozoroval u príbuzných pacientov, ktorých som sám liečil: Začala dávať najavo nespokojnosť s lekármi.

„Prečo nám vlastne neposkytujú viac informácií?“ spýtala sa Betsy pobúrene. „Prisahám, že keby Eben bol s nami, on sám by nám povedal, čo sa s ním deje.“

V skutočnosti lekári robili všetko, čo bolo v ich silách, a Phyllis to, pravdaže, vedela. Bolesť a frustrácia však jednoducho zrazili na kolená aj členov mojej rodiny.

V utorok Holley zatelefonovala doktorovi Jayovi Loefflerovi, s ktorým som kedysi v bostonskej nemocnici Brigham & Women’s Hospital vyvíjal program stereotaktickej rádiochirurgie. Teraz pôsobil ako prednosta oddelenia radiačnej onkológie v Massachusettskej všeobecnej nemocnici. Holley si povedala, že zo všetkých odborníkov jej najlepšie informácie poskytne práve on.

Keď mu opísala situáciu, v ktorej som sa ocitol, pomyslel si, že podrobnosti prípadu určite poplietla. Vedel, že to, čo mu naznačuje, je v podstate nemožné. Napokon ho však presvedčila, že naozaj ležím v kóme, trpím zriedkavou bakteriálnou meningitídou spôsobenou E. coli a nikto nevie, ako som sa nakazil. Začal teda obtelefonúvať infektológov z celej krajiny. Ani jeden z kolegov, s ktorými sa rozprával, o podobnom prípade nepočul. Keď sa Jay pustil do skúmania odbornej literatúry, čo siahala až do roku 1991, nenašiel nijakú zmienku o prípade meningitídy spôsobenej E. coli u dospelého, ktorý sa v poslednom čase nepodrobil neurochirurgickému zákroku.

Od utorka sa Jay ozýval najmenej raz denne, aby si od Phyllis či Holley vypočul najnovšie informácie. Zároveň ich oboznamoval s výsledkami svojho pátrania. Každý deň telefonoval aj ďalší dobrý priateľ a neurochirurg Steve Tatter, aby rodine poskytol rady a útechu. Zakaždým však musel priznať, že predstavujem prvý prípad svojho druhu v celých dejinách medicíny. Spontánna bakteriálna meningitída vyvolaná E. coli je u dospelých zriedkavá. Ročne postihuje menej ako jedného z desiatich

miliónov ľudí na celom svete. Ako všetky typy meningitídy spôsobenej gramnegatívnymi baktériami, aj táto je mimoriadne agresívna. Zomrie na ňu vyše deväťdesiat percent ľudí, ktorí spočiatku trpia rýchlym úpadkom neurologických funkcií. Takáto úmrtnosť sa ma však týkala iba pri vstupe na pohotovosť. Ako plynuli dni, počas ktorých moje telo nereagovalo na antibiotiká, stúpla z bezútešných deväťdesiatich percent na katastrofálnych sto percent. Ľudí, čo prežijú takúto ťažkú meningitídu, je veľmi málo a zvyčajne si po zvyšok života vyžadujú dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť. Môj stav sa oficiálne označoval „n = 1“. Tento výraz sa používa v lekárskych štúdiách, ktoré sa zaoberajú jediným pacientom. Lekári môj prípad jednoducho nemali s kým porovnať. Od stredy Holley vždy popoludní po škole priviedla na návštevu Bonda. V piatok si však položila otázku, či návštevy nepáchajú viac škody ako úžitku. Začiatkom týždňa som sa občas pohol – divoko som okolo seba mlátil. Sestra mi vymasírovala hlavu a podala sedatíva. Napokon som sa upokojil. Na desaťročného syna to pôsobilo mätúco a bolestivo. Stačilo už to, že musí hľadieť na telo, ktoré mu takmer nepripomína otca. Ešte väčšou výzvou bolo sledovať, ako vykonávam mechanické pohyby, ktoré som predtým nikdy nerobil. Zo dňa na deň som sa menil z človeka, ktorého poznal, na neznáme telo – na akési neľudské, cudzie dvojča jeho otca.

Koncom týždňa občasné záchvaty motorickej aktivity takmer celkom vymizli. Už som nepotreboval sedatíva, lebo som sa pohol iba výnimočne. Ustali aj automatické pohyby, ktorých pôvodcami boli najjednoduchšie reflexné oblúky v dolnej časti mozgového kmeňa a mieche.

Volali ďalší členovia rodiny a priatelia, aby sa spýtali, či ma majú prísť navštíviť. Vo štvrtok padlo rozhodnutie, že netreba. V mojej izbe na jednotke intenzívnej starostlivosti už aj tak bolo priveľmi rušno. Sestry návštevníkov dôrazne upozorňovali, že môj mozog potrebuje odpočinok – čím viac, tým lepšie.

Počas telefonátov navyše dochádzalo k badateľnej zmene tónu. Už nevyjadrovali nádej, ale beznádejnosť. Keď sa Holley rozhliadla po miestnosti, niekedy sa jej zdalo, že už o mňa prišla.

Vo štvrtok popoludní ktosi zaklopal Michaelovi Sullivanovi na dvere. Bola to jeho sekretárka z Episkopálneho kostola svätého Jána.

„Volajú z nemocnice,“ povedala. „Chce s vami hovoriť jedna zo sestier, čo sa starajú o Ebena. Vraj je to naliehavé.“

Zdvihol telefón.

„Michael,“ ozvala sa sestra, „okamžite sem musíte prísť. Eben zomiera.“

Michael sa ako pastor v takejto situácii ocitol už predtým. Duchovní vidia smrť a spustošenie, čo za sebou zanechá, takmer rovnako často ako lekári. Keď však Michael začul slovo „zomiera“ v súvislosti so mnou, šokovalo ho. Hneď zavolal manželke Page a požiadal ju, aby sa pomodlila – za mňa i zaňho, aby situáciu zvládol. Potom sa autom vybral do nemocnice. Oči mu zalievali slzy, takže nevidel dobre. Na strechu auta bubnoval studený dážď.

Keď vošiel do mojej izby, vyzeralo to v nej rovnako ako pri jeho predchádzajúcej návšteve. Pri lôžku sedela Phyllis a držala ma za ruku. Odkedy v pondelok večer prišla, spolu s ďalšími členmi rodiny sa striedala v bdení pri posteli. Vďaka ventilátoru mi hrudník stúpal a klesal presne dvanásťkrát

za minútu. Sestra z jednotky intenzívnej starostlivosti si potichu robila svoju prácu – krúžila okolo prístrojov, čo obklopovali moje lôžko, a sledovala hodnoty parametrov.

Vošla ďalšia sestra. Michael sa jej spýtal, či sa ozvala jeho asistentke.

„Nie,“ odvetila. „Som tu celé predpoludnie a jeho stav sa od večera prakticky nezmenil. Neviem, kto vám telefonoval.“

O jedenástej sa v mojej izbe zhromaždili Holley, mama, Phyllis a Betsy. Michael navrhol, aby sa pomodlili. Všetci vrátane oboch zdravotných sestier sa rozostúpili okolo lôžka a chytili sa za ruky. Michael od srdca poprosil Boha, aby mi prinavrátil zdravie.

„Pane, vráť nám Ebena. Viem, že je to v Tvojich silách.“

Nik nevedel, kto Michaelovi zavolal. Nech to však urobil ktokoľvek, spravil dobre. Modlitby, ktoré ku mne prichádzali z podsvetia – z ríše, z ktorej som začal svoj postup –, sa totiž konečne začali dostávať k Tomu, komu boli určené.

18.

Zabudnúť a spomenúť si

Vedomie sa mi rozšírilo. Bolo také široké, že obsiahlo celý vesmír. Počúvali ste už pieseň na zle naladenej rozhlasovej stanici? Časom si na praskanie zvyknete. Keď však niekto pokrúti gombíkom, odrazu začujete tú istú hudbu celkom jasne. Predtým v porovnaní s originálom znela zastreto, vzdialene, nepresne. Ako je možné, že ste si to nevšimli?

Presne takto funguje naša myseľ. Sme stavaní na to, aby sme sa prispôsobili. Veľakrát som pacientom vysvetľoval, že tá či oná bolesť sa zmierni (alebo sa im to tak aspoň bude zdať), lebo telo vrátane mozgu sa novej situácii prispôsobí. Ak niečo trvá dostatočne dlho, mozog sa to naučí ignorovať, obchádzať alebo pokladať za normálne.

Naše obmedzené pozemské vedomie však ani zďaleka nie je normálne. Prvý dôkaz som objavil vtedy, keď som sa pohrúžil hlbšie, do samotného srdca Jadra. Na svoju pozemskú minulosť som si ešte stále nespomínal, vôbec mi však nechýbala. Hoci som zabudol na život na zemi, uvedomil som si, kto naozaj som: obyvateľ vesmíru, ktorý je obrovský, zložitý a ovládaný láskou.

Trochu ma to vydesilo. To, čo som zistil mimo tela, odrážalo to, čo som sa dozvedel pred rokom, keď som obnovil kontakt s biologickou rodinou. V konečnom dôsledku ani jeden z nás nie je sirota. Všetci sme na tom tak, ako som bol ja vo vyšších sférach. Máme ďalšiu rodinu – bytosti, ktoré na nás dávajú pozor. Nevieme si na ne spomenúť, no ak sa ich prítomnosti otvoríme, pomôžu nám lepšie zvládnuť čas na zemi. Ani jeden z nás nie je bez lásky. Každého hlboko pozná a opatruje Stvoriteľ, ktorý nás má radšej, ako si vieme predstaviť. Tento poznatok už viac nesmie zostať tajomstvom.

19.

Niet sa kam skryť

V piatok som už štvrtý deň vnútrožilovo dostával tri antibiotiká, no ani jedno nezaberalo. Prichádzali za mnou členovia rodiny a priatelia. Tí, čo si to nemohli dovoliť, zakladali v kostoloch modlitebné skupiny. Popoludní dorazila švagriná Peggy a Sylvia, blízka priateľka Holley. Tá ich privítala tak radostne, ako dokázala. Betsy a Phyllis aj ďalej tvrdili, že budem v poriadku. Za každú cenu si chceli udržať pozitívny postoj. Každým dňom však ich viera ochabovala. Sama Betsy si napokon položila otázku, či zásada nijaký negativizmus v izbe neznamená iba nijaká pravda v izbe.

„Myslíš si, že keby sa karta obrátila, robil by toto Eben pre nás?“ spýtala sa ráno Phyllis Betsy. V noci znova takmer nezažmúrila oka.

„Ako to myslíš?“ nechápala Betsy.

„Trávil by podľa teba každú minútu s nami? Sedel by celý čas na jiske?“

Betsy jej v podobe protiotázky dala najkrajšiu a najjednoduchšiu odpoveď: „Vieš si predstaviť nejaké iné miesto na svete, kde by si teraz chcela byť?“

Zhodli sa, že v prípade potreby by som sa tam zjavil v zlomku sekundy. Iba veľmi ťažko si však vedeli predstaviť, že by som vydržal celé hodiny sedieť na jednom mieste. „Nikdy som to nevnímala ako povinnosť alebo niečo, čo treba urobiť. Jednoducho sme cítili, že sme tam, kde máme byť,“ povedala mi Phyllis neskôr.

Sylviu trápili najmä moje ruky a nohy. Začínali sa krútiť ako listy na rastline, ktorú nikto nepolieva. Pri pacientoch po mŕtvici či v kóme je to normálne, lebo dominantné svaly horných a dolných končatín sa začínajú sťahovať. Najbližším sa na to, pravdaže, nepozerá dobre. Sylvia si pri pohľade na mňa hovorila, že sa musí držať pôvodného vnútorného pocitu. Aj jej samej to však robilo veľký problém.

Holley sa čoraz väčšmi obviňovala (keby bola vyšla hore schodmi včaššie, keby bola urobila toto či tamto...). Všetci ju od tejto témy ustavične odpútavali.

Uvedomovali si však, že aj keby som sa prebral, nedalo by sa to nazvať skutočným zotavením. Najmenej tri mesiace by som sa musel podrobovať intenzívnej rehabilitácii, trpel by som chronickými rečovými problémami (ak by som pre poškodenie mozgu vôbec rozprával) a po celý zvyšok života by som bol odkázaný na ošetrovateľskú starostlivosť. Takto vyzeral najoptimistickejší scenár. Hoci pôsobil neradostne, patril skôr do ríše fantázie. Šanca, že ešte niekedy budem aspoň v takej kondícii, bola prakticky nulová.

Bond nesmel poznať všetky podrobnosti o mojom zdravotnom stave. No keď v piatok po škole prišiel do nemocnice, náhodou začul, ako jeden z lekárov vysvetľuje Holley to, čo už vedela aj sama.

Nastal čas postaviť sa zoči-voči faktom. Na nádej zostalo iba veľmi málo priestoru.

Phyllis chvíľu uvažovala, či nemá podkúriť v kozube. Vzápätí si však položila ďalšiu znepokojivú otázku: Prečo by som sa tým mala trápiť? Odrazu sa cítila vyčerpanejšia a deprimovanejšia ako kedykoľvek predtým. Ľahla si na pohovku v pracovni obloženej drevom a hlboko zaspala.

O pol hodiny neskôr sa vrátili domov aj Sylvia s Peggy. Keď zbadali, že v pracovni leží Phyllis, po špičkách prešli ďalej. Sylvia zišla do suterénu a zistila, že niekto nechal otvorené dvere na mrazničke. Tiekla z nej voda a na dlážke sa už tvorila kaluž. Potraviny vrátane niekoľkých lákavých steakov sa začínali roztápať.

Sylvia povedala Peggy, čo sa stalo v suteréne. Nato sa obe rozhodli, že zo situácie vyťažia maximum. Zavolali ostatným členom rodiny a niekoľkým priateľom a pustili sa do práce. Peggy šla po rozličné prílohy a spoločne zorganizovali improvizovanú hostinu. Čoskoro sa k nim pridali Betsy, jej dcéra Kate a jej manžel Robbie. Prišiel aj Bond. Konverzácia sa niesla v nervóznom duchu, všetci sa vyhýbali téme, ktorá ťažila azda každého z prítomných: že chýbajúci čestný hosť, teda ja, sa do tohto domu s najväčšou pravdepodobnosťou už nevráti.

Holley odišla do nemocnice, aby pokračovala v nekonečnom bdení pri lôžku. Sedela pri mne, držala ma za ruku a opakovala mantry, ktoré jej poradila Susan Reintjesová. Keď hovorila slová, nútila sa vnímať ich význam a v hĺbke srdca veriť, že sú pravdivé. „Prijmi modlitby.“

„Liečil si iných, teraz nadišiel čas, aby iní liečili teba.“ „Ľúbi ťa množstvo ľudí.“

„Tvoje telo vie, čo robiť. Ešte nenastal čas, aby si zomrel.“

Keď sa mal Bond večer vrátiť domov, odmietol odísť z izby. Zvyčajne v nej smeli byť iba dvaja návštevníci naraz, aby lekári a sestry mohli nerušene pracovať. Okolo šiestej mu Holley jemne naznačila, že by sa mal na večer vrátiť domov. Bond však odmietol vstať zo stoličky. Sedel tesne pod kresbou bitky medzi bielymi krvinkami a útočiacimi baktériami E. coli.

„Aj tak nevie, že som tu,“ poznamenal Bond spolovice zatrpknutým, spolovice prosebným tónom. „Prečo nemôžem zostať s ním?“

Zvyšok večera sa teda ostatní návštevníci striedali po jednom, aby Bond mohol zostať pri mne.

Na druhý deň – v sobotu – ráno však zmenil postoj. Keď Holley nakukla do jeho izby, aby ho zobudila, po prvý raz za celý týždeň vyhlásil, že nechce ísť do nemocnice.

„Prečo?“ spýtala sa ho.

„Lebo sa bojím,“ odvetil.

Svojím priznaním prehovoril za všetkých.

Holley sa na niekoľko minút vrátila do kuchyne. Potom to skúsila znova. Spýtala sa ho, či naozaj nechce vidieť ocka.

Zavládlo dlhé ticho, počas ktorého na ňu uprene hľadel.

„Dobre,“ privolil napokon.

Sobota sa niesla v znamení pokračujúceho bdenia pri lôžku a rozhovorov medzi rodinnými príslušníkmi a lekármi. Vyzneli iba ako nevydarené pokusy udržať nádej v moje zotavenie. Všetci mali ešte menej síl ako v predchádzajúci deň.

Keď Phyllis v sobotu večer odprevadila matku Betty do jej hotelovej izby, zastavila sa u nás. Bola tma ako vo vreci a v nijakom okne sa nesvietilo. S námahou kráčala blatom, mala čo robiť, aby sa nepokízla na kamennej dlažbe. Pršalo už piaty deň v kuse – odkedy ma popoludní priviezli na jisku. Vo virgínskej vysočine je takýto vytrvalý dážď zriedkavý. V novembri tam býva svieže, bezoblačné, slnečné počasie, aké vládlo minulú nedeľu, posledný deň pred mojím záchvatom. To však bolo dávno, teraz sa zdalo, že obloha chrlí dážď odjakživa. Kedy prestane konečne pršať?

Phyllis odomkla dvere a zažala svetlo. Od začiatku týždňa ľudia prinášali jedlo, lebo hrozil dočasný stav núdze. Hoci to robili aj ďalej, atmosféra naplnená zmesou nádeje a znepokojenia nadobúdala čoraz temnejší, zúfalejší charakter. Rovnako ako členovia rodiny, aj priatelia vedeli, že čoskoro už nebudem mať nijakú nádej na zotavenie.

20.

Uzavretie

Vždy keď som uviazol v drsnej Ríši dážďovčej perspektívy, spomenul som si na žiarivú Krútiacu sa melódiu, ktorá umožňovala vstup do Brány a Jadra. V prítomnosti strážneho anjela na motýľom krídle som strávil nesmierne veľa času (aj keď sa mi, paradoxne, zdalo, že to bola iba chvíľa). Celú večnosť som prežil hlboko v Jadre, kde som sa učil od Stvoriteľa a svietiacej Guľovitej bytosti.

V určitej chvíli som sa priblížil k Bráne a zistil, že do nej už nemôžem vojsť. Krútiaca sa melódia, ktorá mi až dovtedy slúžila ako vstupenka do vyšších sfér, odrazu nefungovala. Nebeská Brána zostala zatvorená.

Opísať pocity, čo som vtedy prežíval, je mimoriadne náročné. Sťažuje mi to najmä lineárny jazyk, ktorým musíme na zemi všetko vyjadrovať, a celkové splošťovanie zážitkov, ku ktorému dochádza, keď sme v tele.

Predstavte si všetky svoje životné sklamania. V skutočnosti sú to obmeny jedinej, ústrednej témy: straty neba. V deň, keď sa predo mnou zatvorila nebeská Brána, doľahol na mňa smútok, aký som ešte nikdy nezažil. Vo vyšších sférach majú city iný charakter. Možno sa tam stretnúť so všetkými ľudskými emóciami, sú však oveľa hlbšie, rozsiahlejšie a neprejavujú sa iba vnútri, ale aj vonku. Predstavte si, že vždy keď sa vám na zemi zmení nálada, okamžite sa to odzrkadlí aj na počasí. Vaše slzy spôsobia prívalový dážď, no keď sa rozveselíte, oblaky sa hneď rozplynú. Teraz už chápete trochu lepšie, aké obrovské a závažné sú vo vyšších svetoch zmeny nálady.

Vyplýva z toho, že to, čo si predstavujeme ako „vnútri“ a „vonku“, v skutočnosti neexistuje.

Zostal som zdrvený. Upadal som do sveta čoraz väčšieho smútku a temnoty. Klesal som aj doslova.

Zostupoval som veľkými stenami z oblakov. Všade navôkol sa rozliehal mrmot, nevedel som však rozlíšiť jednotlivé slová.

Potom som si uvedomil, že ma obklopuje nespočetné množstvo bytostí. Kľačali v oblúkoch, čo sa šírili do temnej diaľky, nahor aj nadol. Až pri spätnom pohľade som pochopil, čo tieto hierarchicky usporiadané bytosti, ktoré som spolovice videl a spolovice cítil, robili.

Modlili sa za mňa.Tváre, na ktoré som si neskôr spomenul, patrili okrem iného Michaelovi Sullivanovi a jeho manželke Page. Videl som ich iba z profilu, no po návrate na zem, keď sa mi vrátili jazykové schopnosti, som ich jasne identifikoval. Michael viackrát prišiel priamo do mojej izby na jiske a viedol modlitby. Page tam nikdy nebola, no aj ona sa za mňa modlievala.

Modlitby mi dodávali energiu. Azda práve preto som napriek hlbokému smútku cítil čudnú istotu, že všetko bude v poriadku. Bytosti vedeli, že prekonávam zmenu. Spievali a modlili sa, aby ma priviedli na veselšie myšlienky. Smeroval som do neznáma, bezvýhradne som však veril, že o mňa bude postarané. Sľúbili mi to totiž spoločníčka na motýľom krídle a nekonečne milujúci Boh: nech už pôjdem kamkoľvek, bude ma nasledovať nebo v podobe Stvoriteľa, Óma a anjela, môjho anjela – Dievčaťa na motýľom krídle.

Vracal som sa, no nebol som sám a vedel som, že už nikdy sa tak nebudem cítiť.

21.

Dúha

Keď sa nad tým Phyllis neskôr zamyslela, priznala, že z celého týždňa si najlepšie pamätá na dážď. Bol studený a silný a ani na chvíľu neustal. Padal z nízko visiacich oblakov, ktoré ani na okamih neprepustili slnečné lúče. V nedeľu ráno, keď Phyllis zašla na nemocničné parkovisko, sa však stalo čosi nezvyčajné. Krátko predtým si prečítala esemesku od jednej z bostonských modlitebných skupín, v ktorej stálo: „Očakávajte zázrak.“ Keď pomáhala matke z auta, rozmýšľala, aký veľký zázrak sa môže stať. Obe poznamenali, že prestalo pršať. Na východe prenikli trhlinou v oblakoch prvé slnečné lúče a osvetlili nádherné staré hory na západe. Rozžiarili aj vrstvu sivých oblakov nad nimi a dodali im zlatistý nádych.

Keď pozreli smerom k ďalekým vrchom, čo sa týčili oproti miestu, kde vychádzalo novembrové slnko, čosi zbadali.

Nádhernú dúhu.

Sylvia prišla do nemocnice spolu s Holley a Bondom. Mali sa zúčastniť na vopred dohodnutom stretnutí s hlavným lekárom Scottom Wadom. Ako priateľ a sused zápasil s najťažším rozhodnutím, pred akým stoja lekári, čo liečia život ohrozujúce choroby. Čím dlhšie som ležal v kóme, tým pravdepodobnejšie bolo, že zvyšok života strávim v „trvalom vegetatívnom stave“. Vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť, že po vysadení antibiotík znovu podľahnem meningitíde, uvažoval doktor Wade, bude rozumnejšie celkom zastaviť ich podávanie a nepokračovať v liečbe. Veď jedinou, takmer istou vyhliadkou je celoživotná kóma. Meningitída vôbec nereagovala na liečbu. Keby ju však napokon predsa len zvládli, celé mesiace až roky by som bol vitálny ako kedysi, no teraz som bol celkom bezvládny. Kvalita môjho života by bola prakticky nulová.

„Posaďte sa,“ povedal doktor Wade Sylvii a Holley. Jeho tón bol láskavý, no neveštil nič dobré.

„Doktor Brennan a ja sme absolvovali konferenčné hovory s odborníkmi z Dukovej univerzity, Virgínskej univerzity a Lekárskej fakulty Bowmana Graya. Musím vám povedať, že všetci do jedného sme sa zhodli na tom, že situácia nevyzerá dobre. Ak sa Ebenov stav do dvanástich hodín viditeľne nezlepší, pravdepodobne vám odporučíme vysadiť antibiotiká. Ak niekto dostane ťažkú bakteriálnu meningitídu a preleží týždeň v kóme, nemožno očakávať, že sa zotaví. Vzhľadom na tieto vyhliadky urobíme lepšie, ak veciam necháme voľný priebeh.“„Včera som však zbadala, že sa mu pohli viečka,“ namietla Holley. „Naozaj. Akoby sa snažil otvoriť oči. Som o tom presvedčená.“

„Nepochybujem, že ste to videli,“ ubezpečil ju doktor Wade. „Okrem toho mu klesol počet bielych krviniek. To všetko sú dobré správy a ja ich vôbec nespochybňujem. Situáciu však musíte vnímať v širšom kontexte. Dávky sedatív sme značne znížili, preto by sme pri neurologickom vyšetrení mali pozorovať väčšiu aktivitu. No nestalo sa to. Nižšie úrovne mozgu sčasti fungujú. Ide nám však najmä o vyššie funkcie, ktoré úplne chýbajú. Väčšina pacientov v kóme po čase pôsobí bdelšie a svojím správaním vzbudzuje dojem, že sa zotavuje. No nie je to pravda. Mozgový kmeň sa dostane do stavu, ktorý je známy ako coma vigile. Môže v ňom zostať mesiace až roky. Práve vtedy dochádza k chveniu viečok, ktoré ste spomenuli. Opakujem, že sedem dní v kóme je pri bakteriálnej meningitíde veľmi dlhý čas.“

Doktor Wade sa vyjadril obšírne. Chcel totiž zmierniť dosah správy, na ktorú by mu bola stačila jediná veta.

Nastal čas nechať moje telo zomrieť.