Slobodník, Martin: “Zbohom bohatý, zaujímavý amdoský kláštor!“ – obrazy Tibetu v cestopisoch zo začiatku 20. storočia.“ In: Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca, ed

v

2014 Univerzita Komenského v Bratislave

vi

Publikácia vyšla aj vďaka podpore OZ Pro Oriente.

Recenzenti

PhDr. Marián Gálik, DrSc.

Slovenská akadémia vied, Ústav orientalistiky, Bratislava

prof. Dr. Raoul David Findeisen, PhD.

Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra východoázijských štúdií

© Editori: Ľuboš Gajdoš, Martin Slobodník – 2014

© Autori: Jana Benická, Katarína Čavojská, Monika Filipová, Ľuboš Gajdoš,

Kristína Janotová, Hana Kucharovičová, Peter Ondris, František Paulovič,

Martin Slobodník, Zuzana, Vavrincová, Stanislav Vavrovský, Daniela Zhang

Cziráková – 2014

© Univerzita Komenského v Bratislava, Filozofická fakulta, Katedra

východoázijských štúdií – 2014

ISBN 978-80-223-3742-7

vii

Obsah

O autoroch ........................................................................................................ xi

Na úvod .............................................................................................................. xv

Martin Slobodník

Liang Qichao (1873–1929) a jeho koncept naratívnej literatúry

v kontexte čínskeho buddhizmu ..................................................................... 1

Jana Benická

Surrealista Nišiwaki? – Intelektuálne paradoxy

v medziliterárnych vzťahoch ........................................................................... 17

František Paulovič

Prostá vizuálna pomôcka alebo sofistikovaný odkaz

pre vzdelaného čitateľa? Analýza knižných ilustrácií

Wang Xilianovho Sna o Červenom pavilóne ................................................... 31

Kristína Janotová

Abstrakcia ako dôležitá súčasť čínskej experimentálnej

maľby tušom ..................................................................................................... 59

Daniela Zhang Cziráková

Múzeá v Číne – quo vadis? ............................................................................... 89

Hana Kucharovičová

Synsémantické slová v rámci stratifikácie čínskeho jazyka .......................... 121

Ľuboš Gajdoš

Klasifikácia sinotibetských jazykov ................................................................ 133

Stanislav Vavrovský

Kórejská republika vo víre „take-off“ v 60. rokoch 20. storočia –

aplikácia teórie štádií ekonomického rastu

W. W. Rostowa ................................................................................................. 155

Zuzana Vavrincová

viii Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

Politická komunikácia pri formovaní a realizácii zahraničnej politiky

Taiwanu v období prezidenta Ma Ying-jeoua ................................................ 177

Monika Filipová

Čínsko-indonézske vzťahy v rokoch 1960–1967 –

obdobie vzájomnej blízkosti ............................................................................ 201

Peter Ondris

Fenomén čínskej štvrte v Juhoafrickej republike –

príklad čínskej komunity v Johannesburgu ................................................... 221

Katarína Čavojská

„Zbohom bohatý, zaujímavý amdoský kláštor!“ –

obrazy Tibetu v cestopisoch zo začiatku 20. storočia ................................... 243

Martin Slobodník

ix

Contents

About the Authors ............................................................................................ xi

Introduction ...................................................................................................... xv

Martin Slobodník

Liang Qichao (1873–1929) and his Concept of Narrative Literature

in the Context of Chinese Buddhism .............................................................. 1

Jana Benická

Nishiwaki – the Surrealist? Intellectual Paradoxes

in Interliterary Relations .................................................................................. 17

František Paulovič

Honglou meng Book Illustrations: Stepping Stone

for the Illiterate or Elaborate Stylistic Device?

Study on Wang Xilian pingben Honglou meng ............................................... 31

Kristína Janotová

Abstract Painting as an Important Part of the

Experimental Ink and Wash Painting in China ............................................. 59

Daniela Zhang Cziráková

Museums in China – quo vadis? ...................................................................... 89

Hana Kucharovičová

Synsemantic Words and Registers Variation in Chinese Language ............ 121

Ľuboš Gajdoš

Classification of Sino-Tibetan Languages ...................................................... 133

Stanislav Vavrovský

The Republic of Korea Caught up in the “Take-off” in the 1960s –

the Application of W. W. Rostow’s Theory

of the Stages of Economic Growth .................................................................. 155

Zuzana Vavrincová

x Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca

Political Communication in the Formation and Realization of Taiwan’s

Foreign Policy during the Presidency of Ma Ying jeou ................................. 177

Monika Filipová

Sino-Indonesian Relations in the Years 1960–1967 –

A Period of Mutually Close Relationship ....................................................... 201

Peter Ondris

Chinatowns of South Africa –

The Case of the Chinese Community in Johannesburg ................................ 221

Katarína Čavojská

“Farewell rich, interesting Amdo monastery!” –

Image of Tibet in the Travelogues from the Early 20th Century ................. 243

Martin Slobodník

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca 243

„Zbohom bohatý, zaujímavý amdoský kláštor!“

– obrazy Tibetu v cestopisoch zo začiatku 20. storočia1

Martin Slobodník

“Farewell rich, interesting Amdo monastery!” –

Image of Tibet in the Travelogues from the Early 20th Century

Summary This article deals with the description of Labrang Monastery in the

published and unpublished writings of Pyotr Kuzmych Kozlov, who visited it in

February 1909. The aim of the contribution is to provide comparative research of the

portrayal of the monastery. The author therefore discusses the image of Labrang as

represented in the works of the Buryat-Russian scholar B. B. Baradin, the Finnish-

Russian military officer C. G. E. Mannerheim, the French explorer H. d’Ollone, the

British explorer G. Pereira and the British diplomat E. Teichmann. This wide range of

authors provides a varied comparative framework which will enable a discussion on the

perception of Tibetan Buddhism in the early 20th century using the example of

Labrang Monastery.

Key-words Central Asia · Tibet, Amdo · Labrang Monastery 拉卜楞寺 · Pyotr

Kuzmych Kozlov (1863–1935) · travelogues

1 Ďakujem za pomoc Dr. Tatiane I. Jusupovovej (Ústav dejín vedy a techniky S. I. Vavilova,

Petrohradská pobočka, Ruská akadémia vied), ktorá mi láskavo poskytla relevantné časti z

dosiaľ nepublikovaného denníka P. K. Kozlova z jeho pobytu v kláštore Labrang (Archív

Ruskej geografickej spoločnosti, fond 18, inv. 1, č. 156).

This work was supported by the Academy of Korean Studies (Korean Studies Promotion

Service) Grant funded by the Government of the Republic of Korea (Ministry of Education)

(AKS-2013-INC-2230003).

244 Slobodník · „Zbohom bohatý, zaujímavý amdoský kláštor!“

Ruský cestovateľ Piotr Kuzmyč Kozlov (1863–1935)2 navštívil Labrang (tib. bla

brang bkra šis 'khjil), jeden z najvýznamnejších tibetských buddhistických

kláštorov, nachádzajúci sa v juhozápadnej časti provincie Gansu 甘肃

(Tibeťania severovýchodný okraj Tibetskej náhornej plošiny tradične nazývajú

Amdo) počas svojej expedície do Mongolska, severovýchodného Tibetu

a provincie Sichuan 四川v rokoch 1907–1909,3 keď vo februári 1909 v tomto

kláštore strávil vyše dvoch týždňov. Môj príspevok si kladie za cieľ analyzovať

obraz kláštora Labrang v publikovaných i nepublikovaných textoch P. K.

Kozlova a porovnať ho s inými dobovými svedectvami západných cestovateľov.

V poslednom období bolo publikovaných viacero monografií a konferenč-

ných zborníkov, ktoré sa venujú západnej percepcii Tibetu, Tibeťanov

a tibetského buddhizmu.4 Východná, teda najmä čínska percepcia Tibetu, sa

zatiaľ nestala predmetom rovnako podrobnej analýzy a systematického

vedeckého výskumu napriek tomu, že máme k dispozícii množstvo

primárnych prameňov v čínštine z celého obdobia bohatých, takmer 1400-

2 Piotr Kuzmyč Kozlov patrí medzi najvýznamnejších ruských cestovateľov a bádateľov

v Centrálnej Ázii. Počas expedície v rokoch 1907–1909 objavil ruiny tangutského mesta Chara-

Choto (zaniklo koncom 14. stor.) v západnej časti dnešnej Autonómnej oblasti Vnútorné

Mongolsko v Číne. Jeho druhý významný archeologickým objav predstavujú hrobky

xiongnuských 匈奴 vládcov v Noin-Ula v strednej časti dnešného Mongolska, ktoré objavil

počas expedície v rokoch 1923–1926. Viac o Kozlovovi pozri – Aleksandr I. Andrejev a Tatiana

I. Jusupova, »P. K. Kozlov a jego mongolo-tibetskaja ekspedicija 1923–1926 gg.« [P. K. Kozlov

a jeho mongolsko-tibetská expedícia v rokoch 1923–1926], in Piotr K. Kozlov, Dnevniki

mongolo-tibetskoj ekspedicii, 1923–1926 [Denníky mongolsko-tibetskej expedície, 1923–1926],

ed. Tatiana I. Jusupova a Aleksandr I. Andrejev (Petrohrad: Nauka, 2003), 9–19; pozri aj

<http://kozlov-museum.ru/p-k-kozlov/ocherk/> (15. január 2014).

3 Podrobnosti o tejto expedícii P. K. Kozlova pozri Tatiana I. Jusupova, »P. K. Kozlov’s

Mongolia and Sichuan Expedition (1907–1909): the Discovery of Khara-Khoto«, in Russian

Expeditions to Central Asia at the Turn of the 20th Century, ed. Irina I. Popova (Saint

Petersburg: Slaviya, 2008), 112–129.

4 Pozri Peter Bishop, The Myth of Shangri-la: Tibet, Travel Writing and the Western Creation of

Sacred Landscape (Berkeley: University of California Press, 1989); Peter Bishop, Dreams of

Power: Tibetan Buddhism and the Western Imagination (London: The Athlone Press, 1993);

Thierry Dodin a Heinz Räther, ed., Mythos Tibet, Wahrnehmungen, Projektionen, Phantasien

(Köln: DuMont Verlag, 1997); Donald S. Lopez, Jr. Prisoners of Shangri-La: Tibetan Buddhism

and the West (Chicago: University of Chicago Press, 1998); Martin Brauen, Traumwelt Tibet,

Westliche Trugbilder (Bern: Verlag Paul Haupt, 2000); Monica Esposito, ed. Images of Tibet in

the 19th and 20th Centuries (Paris: École française d’Extrême-Orient, 2008).

http://kozlov-museum.ru/p-k-kozlov/ocherk/


ročných dejín čínsko-tibetských vzťahov; tejto problematike sa doposiaľ

venovalo iba niekoľko vedeckých štúdií.5 Väčšina autorov píšucich

o západnom vnímaní Tibetu konštatuje, že v dobových prameňoch (najmä

vedeckých prácach)6 z prelomu 19. a 20. storočia možno dokumentovať ako

dominantný deformovaný obraz tibetského buddhizmu, ktorý najlepšie

ilustruje negatívny obraz „lamaizmu“7 v diele britského cestovateľa,

vojenského lekára a tibetológa L. A. Waddella (1854–1938) nazvanom The

Buddhism of Tibet or Lamaism.8 Waddell tu tibetský buddhizmus prezentuje

ako primitívny „lamaizmus“ – degenerovanú podobu indického buddhizmu,

ktorú spája s uctievaním démonov a celkovým úpadkom náboženskej praxe.9

5 Pozri Thomas Heberer, »Old Tibet – A Hell on Earth? The Myth of Tibet and Tibetans in

Chinese Art and Propaganda«, in Imagining Tibet: Perceptions, Projections and Fantasies, ed.

Thierry Dodin a Heinz Räther (Boston: Wisdom Publications, 2001), 111–150; Martin

Slobodník, »Obrazy Tibetu v Číne: od pohŕdania po fascináciu«, in Fascinácia a (ne)poznanie:

kultúrne strety Západu a Východu, ed. Martin Slobodník a Gabriel Pirický (Bratislava:

Chronos, 2003), 92–107.

6 Obraz Tibetu na Západe nebol ani v tomto období, pochopiteľne, homogénny. Ako jeho

ďalšie podoby možno spomenúť negatívny obraz rímskokatolíckych misionárov, ktorí

kritizovali zvyky Tibeťanov a ich silnú religiozitu, predstavujúcu vážnu prekážku misijnej

činnosti – pozri John Bray, »Das Tibetbild der Missionare im 19. und frühen 20. Jahrhundert«,

in Mythos Tibet, Wahrnehmungen, Projektionen, Phantasien, ed. Thierry Dodin a Heinz

Räther (Köln: DuMont Verlag, 1997), 31–50. Na druhej strane názorového spektra sa v II. pol.

19. storočia na Západe rodí aj fascinácia Tibetom v prostredí rozmanitých hľadačov

spirituality. Na počiatku tejto „ezoterickej línie“ reflexie Tibetu stála Helena Petrovna

Blavatská (1831–1891), ruská emigrantka, ktorá založila v roku 1875 v New Yorku Teozofickú

spoločnosť. Blavatská sa pokúsila zjednotiť vedu, náboženstvo a filozofiu a vytvoriť vlastný

myšlienkový systém. Inšpiráciu čerpala z ázijských učení, predovšetkým od „tibetských

mahátmov“, ktorí jej podľa vlastných slov sprostredkovali „mystické učenia Tibetu“.

Fascinácia Tibetom ako studnicou starobylých múdrostí, ktoré spasia svet vďaka teozofii

definitívne zakotvila v európskom povedomí – o teozofii a Blavatskej pozri Brauen,

Traumwelt Tibet, Westliche Trugbilder, 36–46; Aleksandr I. Andrejev, Gimalajskoje bratstvo.

Teosofskij mif i jego tvorcy [Himalájske bratstvo. Teozofický mýtus a jeho tvorcovia]

(Petrohrad: Izdateľstvo Sankt-peterburskogo universiteta, 2008).

7 V čínštine sa dodnes používa na označenie tibetského buddhizmu aj termín lamajiao 喇嘛教.

8 L. Austine Waddell, The Buddhism of Tibet or Lamaism: with its mystic cults, symbolism and

mythology, and in its relation to Indian Buddhism (London: W. H. Allen & Co., 1895).

9 Viac o negatívnej percepcii tibetského buddhizmu na Západe na prelome 19. a 20. storočia

pozri Lopez, Prisoners of Shangri-La, 35–39.


Podľa tohto rozšíreného dobového názoru predstavoval tibetský buddhizmus

(„lamaizmus“) priamy protiklad raného „čistého“ scholastického buddhizmu

najstarších théravádových a mahájánových textov.10

Zaujímavou a dodnes opomínanou témou je otázka percepcie tibetského

buddhizmu a Tibetu v dielach ruských bádateľov a cestovateľov z II. polovice

19. a začiatku 20. storočia. Vera Tolz vo svojej monografii podrobne

analyzovala vedecký záujem Ruska a Sovietskeho zväzu (v ranom období)

o východnú Áziu.11 Zdôrazňuje v nej odlišný vedecký prístup ruských

orientalistov v porovnaní s bádateľmi zo západnej Európy, keďže pre Rusov

výskum tibetského buddhizmu nepredstavoval iba exotický predmet

akademického záujmu. Na území cárskeho Ruska žili Buriati a Kalmyci,

vyznávajúci tibetský buddhizmus a aj vzhľadom na spoločnú hranicu

s Mongolskom, do ktorého sa tibetský buddhizmus rozšíril v priebehu 16. a 17.

storočia, ruskí orientalisti mali eminentný záujem získať podrobné vedomosti

o dejinách a súčasnom stave tibetského buddhizmu. Ich cieľom bolo ďalej

rozvíjať buddhologický výskum v Rusku (najmä na Cárskej petrohradskej

univerzite) a zároveň posilniť integráciu týchto periférnych oblastí osídlených

vyznávačmi tibetského buddhizmu do cárskeho Ruska. Predstavitelia jedného

z kľúčových dobových intelektuálnych diskurzov v Rusku presadzovali

vnímanie Ruska ako mostu spájajúceho západnú Európu s Áziou. Podľa

interpretácie ruských orientalistov boli vzhľadom na špecifickú rolu Ruska

schopní vnímať Áziu, jej kultúry a ich nositeľov bez tradičných predsudkov

západných pozorovateľov, a teda pristupovať k nim objektívnejším

a spravodlivejším spôsobom.12

Vďaka iniciatíve takých významných vedcov,

ako boli Alexej M. Pozdnejev (1851–1920), Sergej F. Oľdenburg (1863–1934) a

Fiodor I. Ščerbackoj (1866–1942) sa Petrohrad v II. pol. 20. storočia stal jedným

z najdôležitejších buddhologických centier vo svete. Ruskí vedci explicitne

10 Zotrvačnosť tohto obrazu možno ilustrovať aj na v češtine dostupnom cestopise Fosca

Marainiho (1912–2004), ktorý v rokoch 1937 a 1948 sprevádzal ako fotograf talianskeho

tibetológa Giuseppe Tucciho (1894–1984) na jeho ceste do Centrálneho Tibetu – Fosco

Maraini, Skrytý Tibet (Praha: Paseka, 2005). Pre Marainiho je Tibet „nejvýraznější živoucí

fosílie“ (s. 19), mníchov opisuje ako „poslední, zdegenerované výhonky víry nestoudně

nevědomé“ (s. 200), buddhistický chrám je v jeho očiach „místo pro tajné obřady, které mohou

být obscénní, a snad i kruté a krvavé“ (s. 130) a thangku tibetského božstva Paldän Lhamo

pokladá za „mistrovské dílo metafyzického satanismu“ (s. 88).

11 Vera Tolz, Russia’s Own Orient: The Politics of Identity and Oriental Studies in the Late

Imperial and Early Soviet Periods (Oxford: Oxford University Press, 2011).

12 Ibid., 41, 54–57.


odmietali metódy buddhológov v západnej Európe, ktorí sa sústreďovali

primárne na štúdium raných indických buddhistických textov a tibetský

buddhizmus vnímali ako degenerovanú formu buddhizmu, ktorá si ani

nezasluhuje označenie buddhizmus, takže v angličtine vytvorili neologizmus

„lamaizmus“.13

S. F. Oľdenburg a F. I. Ščerbackoj otvorene kritizovali túto

negatívnu percepciu a vo svojej vedeckej práci presadzovali nový prístup

k štúdiu buddhizmu, ktorého cieľom nebola iba koncentrácia výskumu na

texty, ale aj na žité a orálne podoby dobového buddhizmu rozšírené medzi

Buriatmi, Kalmykmi a Mongolmi. Súčasťou nového prístupu k výskumu

buddhizmu bolo aj vzdelávanie miestnych buriatskych lamov v západných

vedeckých disciplínach a systematická spolupráca s nimi s cieľom využiť ich

tradičné buddhistické vzdelanie, ktoré získali v buriatskych kláštoroch.14

Medzi troch najvýznamnejších buriatskych buddhistov a buddhológov, ktorí

získali vzdelanie v Petrohrade a spolupracovali s ruskými orientalistami, patrili

Gombožab C. Cybikov (1873–1930), Bazar B. Baradijn (1878–1937) a Cyben Ž.

Žamcarano (1880–1942)15

– Cybikov a Baradijn navštívili Labrang a Baradijnove

texty o tomto kláštore predstavovali kľúčový zdroj informácií pre Piotra K.

Kozlova. V nasledujúcej časti sa budem venovať otázke, či tieto rozličné

perspektívy (západná verzus ruská) Tibetu a tibetského buddhizmu možno

ilustrovať na príklade obrazu kláštora Labrang v cestopisoch z rokov 1906 až

1917, pričom ako základný prameň použijem publikované i nepublikované

texty Piotra K. Kozlova.

Kláštor Labrang roku 1709 založil 1. džamjang žäpa Dordže Ngawang

Cöndü (tib. ‘džam dbjangs bžad pa rdo rdže ngag dbang brcon ‘grus) a čoskoro

sa stal jedným z najvýznamnejších kláštorov tibetskej buddhistickej školy

Gelugpa (tib. dge lugs pa) v Tibete, v ktorom na začiatku 20. storočia žilo

približne 3000 mníchov.16

Najvyšší predstavitelia kláštora, znovuzrodenci (tib.

13 Ibid., 106, 128.

14 Ibid., 114–117.

15 Viac informácií o týchto buriatskych vedcoch, cestovateľoch a buddhistoch pozri Ibid., 117–

124; T. V. Jermakova, Buddijskij mir glazami rossijskich issledovatelej XIX – pervoj treti XX veka

[Buddhistický svet očami ruských bádateľov 19. a prvej tretiny 20. storočia] (Petrohrad:

Nauka, 1998), 98–111; Luboš Bělka, »Russian Field Study of Tibetan Buddhism in the End of

19th and Beginning of 20th Century: Bazar Baradin and Gonbozhab Tsybikov«, Pantheon 3,1

(2009), 51–61.

16 K dejinám kláštora Labrang pozri Paul K. Nietupski, Labrang Monastery – A Tibetan Buddhist

Community on the Inner Asian Borderlands, 1709–1958 (Lanham: Lexington Books, 2011).


tulku, sprul sku)17

džamjang žäpa a gungthang (tib. gung thang), boli

faktickými politickými vládcami veľkej časti Amda na severovýchodnom okraji

Tibetskej náhornej plošiny. Kláštor Labrang zohral kľúčovú úlohu pri šírení

učenia školy Gelugpa do Mongolska a Buriatska a až do polovice 20. storočia

v ňom žili a študovali aj mongolskí a buriatski mnísi. Kláštor Labrang sa

nachádza v blízkosti Mongolska a západnej Číny, geograficky bol teda

prístupnejší ako kláštory v Centrálnom Tibete, kam tibetské úrady cudzincom

odmietali udeliť povolenie na vstup, takže od konca 19. storočia ho pravidelne

navštevovali západní cestovatelia, bádatelia či misionári,18

vďaka čomu máme

k dispozícii pomerne veľké množstvo opisov kláštora z pera európskych

a amerických cestovateľov. Podľa týchto prameňov prvým zahraničným

návštevníkom Labrangu, ktorý ho opísal vo svojom diele, bol ruský cestovateľ

Grigorij N. Potanin (1835–1920): kláštor navštívil v máji 1885 počas svojej

expedície do východného Tibetu v rokoch 1884–1886 a Labrang v ňom

zanechal pozitívny dojem.19

Jeho krátka návšteva stála na začiatku inten-

zívnych kontaktov ruských vedcov (geografov, cestovateľov, buddhológov)

s týmto významným kláštorom. Prelom 19. a 20. storočia pritom predstavoval

vrchol nábožensko-politického vplyvu a ekonomickej prosperity kláštora

Labrang. Po smrti 4. džamjang žäpu Kälzanga Thubtäna Wangčhuga (skal

bzang thub bstan dbang phjug, 1856–1916) roku 1916 a počas následného

vyhľadávania jeho nástupcu v kláštore prepukol konflikt medzi najvyššími

predstaviteľmi. Oblasť Labrangu sa stala predmetom záujmu (neskôr ju

dokonca obsadili) aj novej rodiacej sa regionálnej moci – rodiny muslimských

17 O koncepcii tulkuov a ich nábožensko-politickej autorite v tradičnom Tibete pozri napr.

Martin Slobodník, »A Difficult Rebirth: Tibetan Reincarnations in the Spotlight of Chinese

Religious Policy«, Studia Orientalia Slovaca 10,1 (2011), 57–65.

18 Stručný a neúplný chronologický prehľad o západných návštevníkoch Labrangu pozri Zongka

Yangzheng Gangbu 宗喀漾正冈布, Xifang lüyouzhe yanzhong de Labuleng si

西方旅行者眼中的拉卜楞 [Labrang v očiach západných cestovateľov] (Lanzhou: Gansu

renmin chubanshe, 2010). Zaujímavý pendant tejto publikácie (a západného obrazu

Labrangu) predstavuje kniha Zongka Yangzheng Gangbu 宗喀漾正冈布, Neidi lüyouzhe

yanzhong de Labuleng si 内地旅行者眼中的拉卜楞 [Labrang v očiach cestovateľov z

vnútrozemia] (Lanzhou: Gansu renmin chubanshe, 2010). Obrazu kláštora v cestopisoch

čínskych autorov z obdobia Čínskej republiky (1911–1949) sa budem venovať v samostatnej

štúdii.

19 Jeho opis Labrangu pozri Grigorij N. Potanin, Tangutsko-tibetskaja okraina Kitaja

i Centraľnaja Mongolija [Tangutsko-tibetský okraj Číny a centrálne Mongolsko] (Moskva:

Gosudarstvennoje izdateľstvo geografičeskoj literatury, 1950), 256–268.


warlordov (čín. Ma jia junfa 马家军阀), ktorí mali svoje centrum v provinciách

Gansu a Qinghai 青海.

Obrázok 1

Mapa severovýchodného Tibetu s kláštorom Labrang v centre;

© Vydavateľstvo Slovart, 2013.

Piotr K. Kozlov nebol prvým cestovateľom z cárskeho Ruska, ktorý sa

dostal do Labrangu. Okrem Grigorija N. Potanina tento kláštor navštívil aj

buriatsky buddhista a buddhológ Gombožab C. Cybikov, ktorý v ňom strávil

vyše týždňa vo februári 1900 počas cesty do Lhasy a opísal ho v diele Buddhist-

palomnik u sviatyň Tibeta [Buddhistický pútnik pri svätyniach Tibetu], ktoré

publikoval roku 1918 v Petrohrade.20

Cybikovov stručný a pozitívny opis

20 Cybikovov cestopis vyšiel aj v českom preklade. Opis kláštora Labrang pozri Gonbožab C.

Cybikov, Cesta k posvátným místům Tibetu (Praha: Vyšehrad, 1987), 37–45. Cybikovova kniha

vyšla po rusky roku 1918, ale Kozlov ju napriek informatívnej pasáži o Labrangu vôbec

nespomína.


kláštora, vrátane popisu jednotlivých chrámov a náboženských sviatkov kladie

dôraz na prísnu disciplínu mníchov a ich oddanosť štúdiu buddhizmu.

Cybikovov mladší kolega Bazar B. Baradijn strávil v Labrangu sedem mesiacov

od konca júna 1906 do konca januára 1907 a po návrate do Ruska publikoval

dve štúdie, v ktorých čerpal z poznatkov nadobudnutých počas svojho pobytu

v Labrangu.21

Obsiahlu a informatívnu štúdiu »Putešestvie v Lavraň: buddijskij

monastyr na severo-vostočnoj okraine Tibeta v 1905–1907 gg.« B. B. Baradijn

publikoval roku 1908 a predstavuje najdôležitejší zdroj informácií o Labrangu

pre Piotra K. Kozlova pri písaní jeho článku v angličtine a knihy v ruštine o

ceste po severovýchodnom Tibete a Mongolsku.

Pri analýze obrazu kláštora Labrang a jeho obyvateľov v textoch P. K.

Kozlova máme k dispozícií tri primárne pramene: 1) Kozlovov zatiaľ

nepublikovaný rukopisný cestovný denník;22

2) roku 1910 publikovaný článok

v angličtine;23

3) po rusky publikovaný knižný cestopis z roku 1923,24

ktorý si

21 Bazar B. Baradijn, »Putešestvie v Lavraň: buddijskij monastyr na severo-vostočnoj okraine

Tibeta v 1905–1907 gg.« [Cesta do Labrangu: buddhistický kláštor na severovýchodnom okraji

Tibetu v rokoch 1905–1907], Izvestija Imperatorskogo russkogo geografičeskogo obščestva 19,4

(1908), 183–232; Bazar B. Baradijn, Statuja Majtrei v Zolotom chrame v Lavrane [Socha

Maitréju v Zlatom chráme v Labrangu] (Leningrad: RAN, 1924). Ďalší cenný prameň

o Baradijnovom pobyte v Labrangu predstavuje jeho posmrtne publikovaný denník – Bazar B.

Baradijn, Žizň v tangutskom monastyre Lavran: Dnevnik buddijskogo palomnika (1906–1907

gg.) [Život v tangutskom kláštore Labrang: denník buddhistického pútnika (r. 1906–1907)]

(Ulan-Ude – Ulánbátar: Institut mongolovedenija, buddologii, tibetologii Sibirskogo

otdelenija RAN – Centr po izučeniju buddistskoj kuľtury pri Mongoľskom gossudarstvennom

universitete, 1999).

22 Piotr K. Kozlov, »Dnevnik mongolo-syčuanskogo putešestvia 1907–1909 gg.« [Denník

mongolsko-s’čchuanskej cesty v rokoch 1907–1909], Archív Ruskej geografickej spoločnosti,

fond 18, inv. 1, č. 156. Približne 38 strán denníka (nachádzajú sa v 3. zväzku) P. K. Kozlov

napísal počas pobytu v Labrangu.

23 P. K. Kozloff, »The Mongolia–Sze-Chuan Expedition of the Imperial Russian Geographical

Society«, The Geographical Journal 36, 3 (1910), 288–310.

24 Piotr K. Kozlov, Mongolija i Amdo i mertvyj gorod Chara-Choto [Mongolsko, Amdo a mŕtve

mesto Chara-Choto] (Moskva–Petrohrad: Gosizdat, 1923). Kniha vyšla aj v českom preklade

Josefa Dýmu (v nasledujúcich poznámkach odkazujem na tento český preklad): Mrtvé město

Chara-Choto (Mongolsko a Amdo) (Praha: Nakladatelství „Pokrok“, 1929). Existuje aj

slovenský preklad prvej časti cestopisu venovanej Mongolsku (na záložke knihy vydavateľ

avizuje aj vydanie prekladu druhej časti venovanej Tibetu, k tomu však už neprišlo), ktorého

autorom je A. M. Ľubomiersky: Mŕtve mesto Chara-Choto (Martin: Matica slovenská, 1951).


našiel početných čitateľov (nielen v ruštine, keďže bol preložený do viacerých

jazykov). Pri analýze obrazu Labrangu bude pre mňa predstavovať

najdôležitejší prameň práve tento knižne publikovaný cestopis. Opis kláštora

Labrang sa nachádza v 19. a 20. kapitole cestopisu Mongolija i Amdo i mertvyj

gorod Chara-Choto. Opis kláštora, ktorý Kozlov ponúka čitateľovi vo svojej

cestopisnej knihe (a čiastočne aj v anglicky publikovanom článku z roku 1910),

však vo veľkej miere nie je jeho osobný pohľad na kláštor a jeho mníšsku

komunitu, ale v prvom rade odraz Baradijnovej štúdie o Labrangu z roku

1908.25

Približne tretina textu venovaného Labrangu v Kozlovovom cestopise

(cca 6 strán) pozostáva z priamych citátov Baradijnovho článku, na ktorý sa

Kozlov odvoláva aj v poznámkach pod čiarou. Nielen v doslovných citátoch,

ale aj v ďalších pasážach Kozlovovho opisu Labrangu z textu cítiť silný vplyv

Baradijnovho vnímania kláštora, hoci ho zväčša priamo necituje. Toto

odvolávanie sa na už publikované vedecké štúdie venované konkrétnemu

buddhistickému kláštoru, ktorý P. K. Kozlov osobne navštívil, možno

pozorovať nielen pri opise Labrangu, ale rovnako aj v tej pasáži Kozlovovho

cestopisu, kde autor píše o tibetskom buddhistickom kláštore Kumbum (tib.

sku ‘bum, čín. Ta’er si 塔尔寺) v dnešnej provincii Qinghai. Kozlov opakovane

cituje a parafrázuje celú škálu vtedy dostupných odborných publikácií

o Kumbume v rozličných jazykoch: texty amerického diplomata a bádateľa

Williama W. Rockhilla (1854–1914), nemeckého cestovateľa Wilhelma

Filchnera (1877–1957), ruského orientalistu Borisa I. Vladimircova (1884–1931)

a ruského cestovateľa Grigorija N. Potanina.26

Z textu jeho cestopisu teda

možno vidieť, že v pasážach venovaných Labrangu a Kumbumu sa Kozlov

systematicky usiloval potlačiť svoju osobnú perspektívu v prospech už

publikovaných odborných textov od etablovaných autorov.

Z Kozlovovho opisu amdoskej časti jeho expedície v rokoch 1907–1909 je

zrejmé, že túto časť svojej cesty po Centrálnej Ázii vnímal pozitívne.27

Do

protikladu kladie dusné a malicherné čínske prostredie s osamotenosťou

25 Z Kozlovovho denníka je zrejmé, že o Baradijnovej ceste a aj o publikovaní Baradijnovej

štúdie z roku 1908 bol informovaný: do denníka si zaznamenal, že sa teší na to, ako si ju

prečíta po návrate do Petrohradu – Piotr K. Kozlov, »Dnevnik mongolo-syčuanskogo

putešestvia 1907–1909 gg.«, 371a.

26 Kozlov, Mrtvé město Chara-Choto, 219, 220, 230, 232 a 234.

27 Kozlovovu fascináciu Tibetom vidno aj v jeho denníku z expedície do Mongolska v rokoch

1923–1926, kde v jeho očiach belasá obloha a vysoké hory Tibetu symbolizovali túžbu po

slobode a voľnom priestore; pozri Piotr K. Kozlov, Dnevniki mongolo-tibetskoj ekspedicii,

1923–1926, 52 (17. október 1923).


a blízkosťou k prírode v tibetskom kláštore.28

Nie je náhoda, že Kozlov

pozitívne opisuje práve prostredie tibetského kláštora. V častiach cestopisu

venovaných jeho putovaniu po Amde sa opakovane negatívne vyjadruje

o tibetských laikoch, v prvom rade nomádoch: opisuje ich ako násilných,

drzých, bojovných a vyzývavých zlodejov a zbojníkov, ktorí predstavovali pre

jeho karavánu permanentnú hrozbu.29

Počas tej etapy cesty, ktorá

bezprostredne predchádzala príchodu do Labrangu, na karavánu cestovateľov

neustále útočili miestni tibetskí nomádi, a tak netrpezlivo očakával, kedy

doputujú do Labrangu, ktorý pre neho reprezentoval „zaslíbenou zemi“,30

kde

si on i jeho spolucestujúci mohli v bezpečí odpočinúť od pravidelných útokov

nomádov. Opisy amdoských laikov sú negatívne a kontrastujú s Kozlovovými

pozitívnymi opismi buddhistických hodnostárov, lamov a mníchov.

Obrázok 2

Piotr Kuzmyč Kozlov s druhou manželkou

Jelizavetou Vladimirovnou Kozlovovou.31

28 Kozlov, Mrtvé město Chara-Choto, 237.

29 Ibid., 254, 335, 350–355.

30 Ibid., 358.

31 Tatiana I. Jusupova, »Istorija ne sovsem obyčnogo archeologičeskogo otkrytija« [Dejiny nie

celkom obyčajného archeologického objavu], in Dvadcatyj noin-ulinskij kurgan [Dvadsiaty

noin-ulinský kurgan], ed. N. V. Polosmak, Je. S. Bogdanov a D. Cerendorž (Novosibirsk:

Infolio, 2011), 15.


Kozlovovu pozitívnu až idylickú percepciu Labrangu a jeho mníchov

možno dokumentovať už pri prvom pohľade na kláštor:

[Labranskí] mniši chrání všechny projevy života, učíce se v tomto tichém, odlehlém

koutě poznávati velké pravdy buddhistického náboženství. V tichých koutcích

ukolébává zde v létě duši milostný dech přírody, jež nutí každého člověka, aby se

oddal hlubokému přemýšlení a hloubání a aby usiloval o dosažení ideálů mravní

dokonalosti.32

Labrang pre Kozlova stelesňuje miesto, kde sa mnísi v ústraní oddávajú štúdiu

buddhistických právd. Kozlov chváli – citujúc Baradijnovu štúdiu z roku 1908 –

Labrang za „vzornou kázní mnišského života, skromností a účelností mnišského

domova. Mravní čistota a neobyčejně skromný je život mnichů kláštera.“33

Rovnako pozitívne Kozlov opisuje aj kláštor Kumbum.34

Kontrast pozitívneho

obrazu lamov a negatívneho (alebo neutrálneho) opisu laikov možno

ilustrovať aj nasledujúcim citátom: „Lamové jako kulturnější živel tangutského

obyvatelstva chovají se k Evropanům podezřívavě, obávajíce se, že Evropané

mohou se dotknouti jejich osobních zájmů, kdežto prostý lid pohlíží na

Evropany zcela lhostejně a projevuje k nim jako k jinozemcům pouhou

zvědavost.“35

Hoci Kozlov vnímal pobyt svojej expedície v Labrangu ako

zastávku na bezpečnom území, kde mu nehrozili útoky nomádov, členovia

jeho karavány sa aj tu stretli s nepriateľskými reakciami miestnych obyvateľov,

keď sa v kláštore ocitli v tisíchlavom dave Tibeťanov očakávajúcich príchod

čínskeho úradníka: „Nejprve nás přijali dosti přátelsky: zřejmě jsme vzbudili

pouze zvědavost. Brzo však zaslechli jsme rozčilené hlasy: ‚orus-orus‘ a odněkud

přiletely kameny. Za minutu nás obklopili rozzlobení drzí lidé, kteří vyhrůžně

32 Ibid., 363. Podobné slová plné obdivu možno nájsť aj v Kozlovovom nepublikovanom denníku

–Kozlov, »Dnevnik mongolo-syčuanskogo putešestvia 1907–1909 gg.«, 363a.

33 Kozlov, Mrtvé město Chara-Choto, 363 (podobne s. 377). Rovnaké vety sa nachádzajú aj v jeho

anglickom čánku: Kozloff, »The Mongolia–Sze-Chuan Expedition«, 296. V tomto článku však

Kozlov Baradijna vôbec necituje a neodvoláva sa naňho napriek tomu, že časti jeho

anglického textu venované Labrangu očividne čerpajú z Baradijnovej štúdie publikovanej

roku 1908.

34 Kozlov, Mrtvé město Chara-Choto, 230–231. Kozlov si všíma krásu budov Kumbumu,

poriadok, usporiadanosť, pracovitosť a disciplínu lamov.

35 Ibid., 381. V Baradijnovej štúdii z roku 1908 sa nachádza rovnaká veta – Baradijn, »Putešestvie

v Lavraň«, 204. Kozlov tu doslovne cituje Baradijna bez toho, aby v poznámke odkazoval na

pôvodný prameň.


dotírali na hrstku cizinců. ‚Třeba je porubat‘, poradil někdo a dav se ihned

hnul.“36

Kozlovovo pozitívne vnímanie Labrangu možno presne „vystopovať“,

keďže vychádza z Baradijnovej štúdie z roku 1908, hlavného a jediného zdroja

informácií, ktorý Kozlov cituje v dvoch kapitolách venovaných v knižnom

cestopise tomuto kláštoru v Amde. V Baradijnových očiach Labrang

symbolizuje buddhistickú univerzitu, „príklad vynikajúceho kláštora –

seminára buddhizmu Congkhapovej sekty“,37

v ktorom sú mnísi úplne oddaní

štúdiu, prísne dodržiavajú pravidlá kláštornej disciplíny (vrátane celibátu)

a žijú v súlade s princípmi buddhistickej morálky. Baradijn sa ihneď po

príchode s monastickou komunitou identifikoval,38

vo svojich textoch

opakovane uvádza pozitívne aspekty Labrangu a jeho obyvateľov a cítiť z nich,

že sedemmesačný pobyt v buddhistickom kláštore si užíval. Baradijnove

akademické vzdelanie, ktoré získal na petrohradskom gymnáziu a následne na

Fakulte východných jazykov tamojšej univerzity,39

sa v jeho texte odráža

napríklad pri príležitostných porovnaniach tibetského kláštora s antickým

Gréckom: prirovnáva tibetské orákulum s Pýthiou, starogréckou veštkyňou v

chráme Apolóna v Delfách; ústne skúšky tibetských mníchov pod holým

nebom v záhrade (tib. čhos rwa) v centre Labrangu mu zase pripomínajú

Platónovu Akadémiu pri Aténach (zal. v 4. stor. pred n. l.).40

Baradijnove texty

dokumentujú jeho akademické vzdelanie a vedecký prístup k buddhizmu.

Podľa jeho názoru má buddhizmus v Tibete vyššie postavenie ako

v Mongolsku či v Buriatsku a podľa jeho interpretácie dokonca bežný Tibeťan

vie odlíšiť medzi buddhistickými a šamanistickými náboženskými

praktikami.41

Baradijn vo svojom denníku však zachytil aj svoje diskusie

s labrangskými mníchmi o takých rituáloch (napr. prinášanie obiet miestnym

36 Ibid., 369. Kozlov si tento incident zaznamenal aj do svojho denníka – Kozlov, »Dnevnik

mongolo-syčuanskogo putešestvia 1907–1909 gg.«, 376b–377a. Útok Tibeťanov ho očividne

vystrašil, keďže v denníku pripomína v tejto súvislosti meno ruského diplomata Aleksandra S.

Gribojedova (1795–1829), ktorého rozzúrený dav zlynčoval v Teheráne.

37 Baradijn, »Putešestvie v Lavraň«, 227.

38 „Na druhý deň sa zo mňa už celkom stal Labrangčan.“ – Ibid., 198.

39 Jermakova, Budijskij mir glazami rossijskich issledovatelej, 102.

40 Baradijn, »Putešestvie v Lavraň«, 189; Baradijn, Žizň v tangutskom monastyre Lavran, 87–88.

Zakladateľa kláštora, 1. džamjang žäpu, Baradijn prirovnáva k ruskému polyhistorovi

Michailovi V. Lomonosovovi (1711–1765), ktorý roku 1755 založil v Moskve univerzitu a Kozlov

toto prirovnanie v cestopise prebral – Kozlov, Mrtvé město Chara-Choto, 366.

41 Baradijn, »Putešestvie v Lavraň«, 204.


ochranným horským božstvám pri kamenných mohylách labcä, la brcas),42

ktoré podľa jeho interpretácie predstavovali šamanistické „znečistenie“

a nezapadali do vedeckej definície buddhizmu.43

Pozitívny obraz tohto slávneho tibetského kláštora inšpiroval Kozlova

k odvážnemu proroctvu, že táto „amdoská svatyňe“ je predurčená, „aby

v nedaleké budoucnosti splnila velikou úlohu v dějinách rozvoje duchovních

a fysických sil amdoského lidu“.44

Krátka poznámka v samom závere 19.

kapitoly však svedčí o tom, že aj P. K. Kozlov mal isté pochybnosti o aktuálnej

situácii kláštora: „V této době v Lavranu tibetská věda se nerozvíjí, ale spíše

upadá.“ 45

Začiatkom 20. storočia kláštor Labrang navštívilo niekoľko ďalších

zahraničných cestovateľov a ich opisy predstavujú zaujímavý komparatívny

materiál. Prvým z nich bol fínsko-ruský cestovateľ a dôstojník ruskej cárskej

armády Carl Gustaf Emil Mannerheim (1867–1951), ktorý v marci 1908 strávil

v Labrangu len štyri dni počas svojej expedície vedúcej zo západnej Číny do

Pekingu. Do cestovného denníka46

si zaznamenal opisy niektorých chrámov

kláštora a celkové dojmy z návštevy tejto lokality – tie boli najmä negatívne,

keďže sa stretol s nepriateľstvom zo strany tibetskej laickej populácie

i labrangských lamov:

Obyvatelia mi pripadali čokoľvek len nie priateľskí. Keď som sa niekde objavil,

kdesi z veľkého dvora na mňa hulákali a syčali. (...) Hrozilo, že na nás budú hádzať

kamene (...) Holohlaví lamovia oblečení v červenom sa zrazu zjavili všade vôkol

ako armáda mravcov. Hulákanie, posmešky, kamene atď.47

42 Viac o kulte horských božstiev v okolí Labrangu pozri Daniel Berounský a Martin Slobodník,

»The Noble Mountaineer: An Account of la btsas Festival in Gengya Villages of Amdo«,

Archiv orientální 71,3 (2003), 263–284.

43 Baradijn, Žizň v tangutskom monastyre Lavran, 185. Súčasné zhodnotenie Baradijnovho

prínosu k štúdiu tibetského buddhizmu pozri aj Anya Bernstein, »Pilgrims, Fieldworkers, and

Secret Agents: Buryat Buddhologists and the History of an Eurasian Imaginary«, Inner Asia 11

(2009), 31-33.

44 Kozlov, Mrtvé město Chara-Choto, 384.

45 Ibid., 373. Takmer rovnaké slová si Kozlov zaznamenal do denníka – Kozlov, »Dnevnik

mongolo-syčuanskogo putešestvia 1907–1909 gg.«, 372a.

46 Carl Gustaf E. Mannerheim, Across Asia: From West to East in 1906–1908 (Oosterhout:

Anthropological Publications, 1969).

47 Ibid., 618, 624. Podobne sa Mannerheim vyjadruje aj na iných miestach: „Keď sme si chceli

čokoľvek kúpiť, hneď nás obklopili Tanguti [dobové európske označenie pre Tibeťanov

žijúcich na severovýchode Tibetskej náhornej plošiny; MS], ktorí robili, čo sa dalo, aby


Mannerheim opisoval vonkajšok chrámov s obdivom, ale nepodarilo sa mu

dohodnúť si návštevu ich interiérov, až mu napokon „došla trpezlivosť“

a rozhodol sa predčasne odísť z Labrangu.

Obrázok 3

Ukážka z nepublikovaného denníka Piotra K. Kozlova

(publikované so súhlasom Ruskej geografickej spoločnosti).

Francúzsky bádateľ a vojenský dôstojník Henri d’Ollone (1868–1945) spolu

so sprievodom strávil v Labrangu niekoľko dní v máji 1908 a fascinovala ho

nádhera kláštora.48

O Labrangu (jeho slovami „meste lamov“ či „kňazskom

meste“) sa vyjadruje s obdivom: „Tieto budovy patria medzi najnádhernejšie,

aké som videl v celej čínskej ríši.“49

D’Ollonove pozitívne dojmy z kláštora však

kontrastujú s veľmi negatívnym správaním mníchov, s ktorým sa stretol:

predávajúceho odradili od toho, aby sa s nami dohodol na cene a v tom najlepšom prípade sme

museli zaplatiť prehnané ceny za tú trochu tovaru, čo sa nám podarilo kúpiť.“ – Ibid., 622.

48 Henri d’Ollone, In Forbidden China, The d’Ollone Mission, 1906–1909. China–Tibet–Mongolia

(Boston: Small, Manyard and Comp., 1912).

49 Ibid., 284.


Zistili sme, že väčšina lamov sa k nám správa veľmi nepriateľsky. Náš dvor bol stále

okupovaný davom mladých mníchov, ktorí mojich mužov urážali a osočovali

Číňanov, ktorí nám prišli pomôcť. (...) Mladí lamovia nám stále prejavovali

extrémne nepriateľstvo, do zúrivosti ich privádzalo, že sme cestovali po ich až

doposiaľ nedotknutej krajine a niekoľkokrát sa stalo, že napriek prítomnosti

zástupcu žijúceho Buddhu, nás takmer ukameňovali. Museli sme si dávať veľký

pozor.50

Obraz Labrangu v cestopise Henriho d’Ollona tak spája pozitívne ocenenie

architektúry kláštorných budov s negatívnym obrazom Tibeťanov, laikov

i lamov.51

Britský bádateľ a dôstojník George Pereira (1865–1923), v čase návštevy

Labrangu zastával post britského vojenského atašé v Pekingu, kláštor navštívil

v máji 1912. Svojmu pobytu venoval krátky článok,52

v ktorom sa venoval aj

komplikovaným interetnickým vzťahom v juhozápadnej časti provincie Gansu.

Samotný opis kláštora a jednotlivých chrámov je veľmi stručný a odráža

autorov veľmi negatívny pohľad na Tibeťanov: „Tibeťania sú rasou

nerešpektujúcou nijaké zákony, pravdepodobne 90 percent z nich sú lúpežníci

a neustále medzi sebou bojujú. (…) Vyzerá to tak, že Tibeťania si delia čas na

obdobia, keď lúpia a na tie, keď sú sami okrádaní.“53

Pereirov článok svedčí aj

o istej neinformovanosti a nezáujme o tibetský buddhizmus: „Nevošiel som ani

do jediného chrámu, keďže boli všetky zamknuté, ale – ako to býva pri všetkých

čínskych chrámoch – nebolo v nich nič zaujímavé.“54

Pereirova ďalšia poznámka

o nesmrteľnosti mníchov a znovuzrodencov55

– ďalej ju nekomentoval –

ilustruje, že jeho poznanie malo svoje limity a nebol intelektuálne pripravený

ponúknuť podrobnejší pohľad na fungovanie kláštora či tibetský buddhizmus.

Posledným cestovateľom, ktorý začiatkom 20. storočia navštívil kláštor

Labrang, bol britský diplomat Eric Teichmann (1884–1944), ktorý v regióne

cestoval na prelome rokov 1916–1917. V tomto období už v okolí Labrangu

50 Ibid., 283, 287.

51 Zaujímavé sú d’Ollonove asociácie – neďaleká tibetská dedina Thawa (mtha’ ba) mu

pripomína osadu v Alžírsku alebo v Egypte a hlavné chrámy Labrangu prirovnáva k bazilike

Santa Maria Maggiore v Ríme. Ibid., 284–285.

52 George Pereira, »Visit to Labrang Monastery, South-West Kan-su, North-West China«, The

Geographical Journal 40,4 (1912), 415–420.

53 Ibid., 418.

54 Ibid., 419.

55 „Zdá sa, že v kláštoroch je veľmi rozšírená nesmrteľnosť, a nie je vzácnosťou dokonca ani medzi

žijúcimi buddhami.“ Ibid., 418.


zvyšovali svoj vplyv muslimovia z provincie Gansu a podľa Teichmanna mal

celú oblasť „úplne pod palcom generál Ma An-liang [馬安良, 1855-1919; MS]”,56

miestny vojenský veliteľ z neďalekého Hezhou 河州 (dnešné Linxia 临夏),

významného centra čínskeho islámu a čínskych muslimov – Huiov (čín. Huizu

回族). Eric Teichmann vnímal miestnych Tibeťanov ako darebákov a zlodejov

nedodržiavajúcich zákony, ale všimol si aj ich priateľskosť:

Amdoský Tibeťan zo stepí v okolí jazera Kökenúr je naozaj tým posledným

indivíduom, ktorého by človek chcel stretnúť v noci osamote a len ťažko si možno

predstaviť tlupu lotrov, ktorí by vyzerali divokejšie a pitoresknejšie. Vždy chodia po

zuby ozbrojení a od prírody sú zlodeji. Keď sa však s nimi človek poriadne

zoznámi, môže rátať s ich priateľským zaobchádzaním a v tomto smere sme sa

nemali na čo sťažovať.57

Obrázok 4

Pohľad na kláštor Labrang v súčasnosti (M. Slobodník, 2010).

Podľa Teichmanna bol Labrang najdôležitejším náboženským centrom

medzi Lhasou a Urgou (dnešný Ulánbátar v Mongolsku) a v opise kláštora

zdôrazňoval vysokú úroveň kláštorného vzdelania v Labrangu (kláštor

56 Eric Teichmann, Travels of a Consular Officer in North-West China (Cambridge: Cambridge

University Press, 1921), 138.

57 Ibid., 140.


označuje termínom „univerzita“). Teichmann otvorene priznal, že nemá

dostatočné vedomosti na to, aby čitateľovi poskytol podrobnejší opis kláštora,

ale z jeho textu cítiť pozitívny dojem, ktorý v ňom kláštor zanechal:

Nie som dostatočne oboznámený s lamaizmom, aby som mohol poskytnúť

inteligentný opis toho, čo som videl, ale chrámy patrili medzi najskvelejšie

a najbohatšie, aké som v Číne navštívil a obydlia mníchov boli zvyčajnými

ponurými budovami, ako to býva zvykom vo všetkých lamaistických kláštoroch.58

Rozdielne obrazy kláštora Labrang a jeho mníšskej komunity vo vyššie

uvedených dielach možno vysvetliť celou škálou faktorov, ktoré podmieňovali

percepciu tibetskej buddhistickej inštitúcie jednotlivými autormi: a) dĺžkou

pobytu jednotlivých cestovateľov; b) informáciami o tibetskom buddhizme

a jeho dejinách či o dejinách Labrangu, ktorými disponovali pred návštevou

kláštora (resp. pred publikovaním svojich cestopisov); c) jazykovou

kompetentnosťou – niektorí návštevníci hovorili po čínsky (Pereira a

Teichmann), iných sprevádzali buď iba tlmočníci z čínštiny alebo aj tlmočníci

z tibetčiny (napr. Kozlov); d) charakterom ich textov (nepublikované cestovné

denníky verzus publikované články či knihy). Autori často dávajú do

protikladu negatívny obraz miestnych tibetských laikov (opakujúce sa motívy

násilia, nepriateľstva voči cudzincom, krádeží, nedodržiavania zákona)

a pozitívny alebo neutrálny opis buddhistického kláštora a mníchov i lamov

žijúcich v ňom. Pre texty Piotra K. Kozlova je charakteristické veľmi pozitívne

vnímanie Labrangu ako centra buddhistickej vzdelanosti a vzdelávania, ako aj

pomerne detailné a správne informácie o dejinách kláštora, jeho náboženských

tradíciách, systéme výučby či buddhistických sviatkoch.59

Kozlovov pozitívny

obraz kláštora a dostatok informácií o ňom vychádzajú v prvom rade zo

štúdie, ktorú Baradijn publikoval roku 1908. Texty o Labrangu z pera

návštevníkov zo západnej Európy sa často obmedzujú na povrchné opisy

kláštora bez ambície poskytnúť čitateľovi podrobnejšie informácie o dejinách

kláštora alebo o filozofických doktrínach, rituálnej praxi či ikonografii

tibetského buddhizmu.60

Ani texty západných autorov však nesvedčia

58 Ibid., 145.

59 Počas pobytu v Labrangu si Kozlov do denníka vo februári 1909 zaznamenal, že kláštor bol

založený pred 230 rokmi – Kozlov, »Dnevnik mongolo-syčuanskogo putešestvia 1907–1909

gg.«, 371b. V skutočnosti bol kláštor založený roku 1709, teda pred 200 rokmi a túto správnu

informáciu uvádza vo svojej štúdii Baradijn a následne aj Kozlov v publikovanej cestopisnej

knihe.

60 Pre úplnosť treba poznamenať, že v tomto období západní autori nemali k dispozícii nijaké

podrobné štúdie o Labrangu v inom európskom jazyku ako v ruštine.


o negatívnom, „waddellovskom“ vykreslení „lamaizmu“. Ich negatívne opisy

nevychádzajú z obrazu tibetského buddhizmu a Tibetu, ktorý by nadobudli

štúdiom odbornej literatúry pred príchodom do Labrangu, ale z ich – zväčša

nepríjemných – vlastných zážitkov v Amde.61

Ďalším pozoruhodným aspektom Kozlovovho obrazu Labrangu je rozdiel

medzi jeho bezprostrednými autentickými zážitkami a dojmami, ktoré si

zaznamenal do denníka, a oveľa neosobnejšou akademickou perspektívou,

ktorú čitateľom ponúkol v knižne publikovanom cestopise z roku 1923.

Niektoré jeho pozorovania, ktoré si do denníka zaznamenal počas pobytu

v Labrangu, síce „prenikli“ aj do knihy, ale svoju osobnú perspektívu do veľkej

miery úmyselne potlačil v prospech autoritatívnejšieho vedeckého hlasu

Baradijna, ktorý bol v tom období najvýznamnejším odborníkom na Labrang

nielen v Rusku, ale na celom Západe. Kozlov svoj cestopis Mongolija i Amdo

i mertvyj gorod Chara-Choto začal písať až desať rokov po návrate do

Petrohradu a o ďalšie štyri roky neskôr bola kniha publikovaná. V procese

písania pravdepodobne zohrala dôležitú úlohu jeho druhá manželka,

ornitologička Jelizaveta V. Kozlovová, ktorá podľa Tatiany I. Jusupovovej62

mala záujem dať knihe vedeckejší charakter. Všimli si to aj recenzenti

Kozlovovho cestopisu, ktorí sa kriticky vyjadrovali o tom, že z textu necítiť

špecifickú autorskú perspektívu, a preto je menej zaujímavý a emotívny

v porovnaní s dvoma zväzkami diela Mongolija i Kam, ktoré Kozlov publikoval

v rokoch 1905–1906.63

Jelizaveta V. Kozlovová redakčne pripravila aj posmrtne

61 Negatívne vnímanie Tibeťanov a tibetského buddhizmu je charakteristické aj pre cestovné

denníky a korešpondenciu rakúsko-amerického cestovateľa, geografa a botanika Josepha

Franza Rocka (1884–1962), ktorý sa v severovýchodnom Tibete pohyboval v polovici 20. rokov

20. storočia. 26. apríla 1926 si do denníka zaznačil: „Lamaizmus je jedna z najnezmyselnejších

vier, aké existujú a je tak vzdialený od pôvodných učení Gautamu ako rímsko-katolícka cirkev

od prostých učení Krista.“ Pozri Hartmut Walravens, ed., Joseph Franz Rock. Expedition zum

Amnye Machhen in Südwest-China im Jahre 1926 (Wiesbaden: Harrassowitz Verlag, 2003), 22.

62 Tatiana I. Jusupova, »Kozlov’s Mongolia and Sichuan Expedition (1907–1909): the Discovery

of Khara-Khoto«, 114. Viac informácií o Jelizavete V. Kozlovovej pozri Tatiana Ju. Gnatiuk

a Tatiana I. Jusupova, »V svobodnom polete. E. V. Kozlova – učonyj, putešestvennica, žena«

[V slobodnom lete. Je. V. Kozlovová – vedkyňa, cestovateľka, žena], Nauka iz pervych ruk 31,1

(2010), 48–65.

63 Piotr K. Kozlov, Mongolija i Kam, 2 zv. [Mongolsko a Kham] (Petrohrad: Imperatorskoje

russkoje geografičeskoje obščestvo, 1905–1906). Publikácia je svedectvom o prvej expedícii, na

čele ktorej Kozlov stál. Uskutočnila sa v rokoch 1899–1901 a viedla do Mongolska a do

východného Tibetu, Khamu.


vydaný Kozlovov cestovný denník z expedície do Mongolska v rokoch 1923–

1926, ktorý bol publikovaný roku 194964

vo veľmi skrátenej verzii a fakticky

nanovo napísaný samotnou Je. V. Kozlovovou.65

Možno teda hodnoverne

predpokladať, že práve zásahy Je. V. Kozlovovej do textu a koncepcie knihy

spôsobili, že P. K. Kozlov vo svojom knižne publikovanom cestopise Mongolija

i Amdo i mertvyj gorod Chara-Choto v 19. a 20. kapitole venovanej Labrangu

v takej veľkej miere vychádza zo štúdie Bazara B. Baradijna z roku 1908.66

Emocionálnu väzbu Kozlova k Labrangu a hlboký dojem, ktorý v ňom

zanechal, dokumentuje aj jeho cestovný denník, kde opis svojho pobytu v

amdoskom kláštore zakončil týmto zvolaním: „Zbohom Labrang, zbohom

bohatý, zaujímavý amdoský kláštor! Zbohom kaleidoskop národov!“67

Napriek

Kozlovovej túžbe navštíviť opäť Tibet, po skončení expedície roku 1909 už

nemal možnosť znova uvidieť Labrang a cestu do Centrálneho Tibetu mu

ruské a neskôr sovietske úrady takisto nepovolili.

Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra východoázijských štúdií

64 Piotr K. Kozlov, Putešestvie v Mongoliju 1923–1926 gg. [Cesta do Mongolska v rokoch 1923–

1926] (Moskva: Gosudarstvennoje izdateľstvo geografičeskoj literatury, 1949). Vedecká edícia

kompletných denníkov P. K. Kozlova z expedície v rokoch 1923–1926 bola publikovaná roku

2003 – Kozlov, Dnevniki mongolo-tibetskoj ekspedicii, 1923–1926.

65 Osobná komunikácia s Dr. Tatianou I. Jusupovovou, 16. október 2013, Petrohrad.

66 Na druhej strane je prínos Bazara B. Baradijna, už vtedy kľúčový zdroj informácií o Labrangu

pre P. K. Kozlova, úplne zamlčaný v Kozlovovom anglickom článku z roku 1910.

67 Kozlov, »Dnevnik mongolo-syčuanskogo putešestvia 1907–1909 gg.«, 379a.

Documents

Slobodník, Martin: “Zbohom bohatý, zaujímavý amdoský kláštor!“ – obrazy Tibetu v cestopisoch zo začiatku 20. storočia.“ In: Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca, ed