Peter Borza

BLAHOSLAVENÝ VASIĽ HOPKO PREŠOVSKÝ POMOCNÝ BISKUP

(1904-1976)

VYDANÉ PRI PRÍLEŽITOSTI 100. VÝROČIA NARODENIA BLAHOSLAVENÉHO

BISKUPA A MUČENÍKA VASIĽA HOPKA

Vydavateľstvo PETRA 2003

Peter Borza Blahoslavený Vasiľ Hopko prešovský pomocný biskup Imprimatur: Mons. ThDr. Ján Babjak, SJ Nihil obstat: Anton Mojžiš, Doc. ThDr. Peter Šturák, PhD.,

PaedDr. František Dancák, Mgr. Andrej Kaputa Grafická úprava a obálka: Juraj Gradoš Vydalo vydavateľstvo PETRA v Prešove

ISBN 80 – 89007 – 40 – 6

Obsah ÚVOD ...................................................................................................... 4 I. SPOLOČENSKO-NÁBOŽENSKÁ SITUÁCIA NA SLOVENSKU V ROKOCH 1918-1968 ........................................................................ 11 1. Postavenie Katolíckej cirkvi na Slovensku po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa........................................ 11 2. Katolícka cirkev počas Slovenského štátu v rokoch 1939-1945 ..... 16 3. Obnovenie Československej republiky a nábožensko-spoločenský život po roku 1948 .................................... 19 II. MLADOSŤ THDR. VASIĽA HOPKA.................................................... 29 1. Rodisko v Hrabskom ........................................................................ 29 2. Rodina .............................................................................................. 32 3. Štúdium ............................................................................................ 33 III. PASTORAČNÁ PRÁCA ...................................................................... 37 1. Organizátor gréckokatolíkov v Prahe............................................... 37 2. Pôsobenie v Prešove ......................................................................... 46 3. Literárne dielo .................................................................................. 51 IV. DIELO BISKUPA............................................................................... 55 1. Pomocný biskup v Prešove............................................................... 55 2. Väznenie a pobyt v Oseku................................................................ 60 3. Verný cirkvi až do konca.................................................................. 70 ZÁVER................................................................................................... 79 BIBLIOGRAFIA ...................................................................................... 81 POUŽITÉ SKRATKY................................................................................ 86 MENNÝ REGISTER................................................................................. 87 PRÍLOHA ............................................................................................... 91

Úvod

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku prekonala v uplynulom 20. sto-ročí azda najvážnejšiu skúšku viery vo svojej histórii. Kruté prenasledo-vanie Cirkvi, ktoré rozpútala komunistická vládna moc, môžeme smelo prirovnať k prenasledovaniu prvých kresťanov.

Perzekúciám zo strany ateistického režimu boli vystavení všetci gréc-kokatolíci. Prirodzene, najväčšie bremeno utrpenia niesol hierarchický organizmus cirkvi, na čele ktorého stáli otcovia biskupi P. P. Gojdič, OSBM, a ThDr. Vasiľ Hopko. Pri likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi 28. apríla 1950 boli obaja biskupi internovaní, neskôr uväznení a nespravod-livo odsúdení. Biskup P. P. Gojdič, OSBM zomrel vo väznici Leopoldov v deň svojich narodenín 17. júla 1960. Svätý Otec Ján Pavol II. ho 4. novembra 2001 v Ríme vyhlásil za blahoslaveného biskupa a mučeníka. Rovnako ako otec biskup P. P. Gojdič, OSBM, aj jeho pomocný biskup ThDr. V. Hopko prežíval kruté podmienky týrania a násilia vo viacerých väzeniach. Napokon sa však, hoci aj s poškodeným zdravím, dočkal znovu-zrodenia svojej cirkvi v roku 1968 a aktívne prispel k jej obnove. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. Utrpením vo väzení a hrdinskou vernosťou Bohu získal nevädnúci veniec slávy v Božom kráľovstve. V Bratislave, kde 24. októbra 1951 pokorne prijal nespravodlivý rozsudok, bol 14. septembra 2003 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. vyhlásený za blahoslaveného.

V apríli 2004 uplynie už 100 rokov od narodenia nášho blahoslavené-ho biskupa ThDr. Vasiľa Hopka. Pri tomto jeho významnom výročí chcem publikáciou, spracovanou na základe mne dostupných archívnych materiá-lov a literatúry, priblížiť jeho životné osudy od detstva až po poslanie kňa-za - biskupa.

Pramenný materiál knihy tvoria dokumenty (záznamy) z Archívu Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove, Archívu Ministerstva vnútra v Levoči, Štátneho archívu v Košiciach, Štátneho archívu v Prešove, Štát-neho archívu v Prešove, pobočka Prešov, a archívov (registratúr) farností Bardejov a Hrabské. Cenným zdrojom informácií sú tiež publikované die-la; v zahraničí vydaná práca rehoľníka Atanáza Pekára, OSBM: „Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904- 1976)“ a na Slovensku vydaná kniha o. Františka Dancáka pod názvom: „Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli“. Rovnako tu patria periodiká, napr. Gréckokatolícky kalendár alebo časopisy Blahovistnik a Slovo.

Fakty, získané štúdiom daných materiálov, sú usporiadané v chronolo-gickom poradí do štyroch kapitol. Poukazujú na dejinné udalosti a vykres-ľujú vernosť otca biskupa milovanej cirkvi.

5

ThDr. Vasiľ Hopko - prehľad životopisných dát

1904 - narodil sa 21. apríla v Hrabskom (okres Bardejov), v skromnej roľníckej rodine;

1929 - február - po skončení teologického štúdia v biskupskom seminári

v Prešove bol biskupom P. P. Gojdičom, OSBM vysvätený na kňa-za; od 1. marca bol menovaný za správcu farnosti Pakostov, pričom bol služobne pridelený do hlavného mesta ČSR - Prahy, kde mal za úlohu zorganizovať gréckokatolícku farnosť;

1934 - január - bol menovaný za prvého farára ním zorganizovanej gréc-

kokatolíckej Farnosti sv. Klementa v Prahe; 1936 - menovaný Svätou stolicou do hodnosti Monsignor; na vlastnú žia-

dosť odišiel z Prahy a prešovským biskupom Pavlom Petrom Gojdi-čom, OSBM, bol menovaný za špirituála do prešovského seminára;

1937 - Assesor Consultor; 1940 - po štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe a politických zmenách

spojených s rozpadom ČSR v roku 1939 bol promovaný za doktora teológie na bohosloveckej fakulte v Bratislave; profesor nábožen-stva na učiteľskom ústave - Preparandii v Prešove;

1941 - sekretár prešovského biskupa P. P. Gojdiča, OSBM; 1943 - profesor morálnej a pastorálnej teológie na Vysokej škole teolo-

gickej v Prešove; 1945 - šéfredaktor gréckokatolíckeho časopisu Blahovistnik; 1947 - január - menovaný pápežom Piom XII. za titulárneho biskupa Mi-

dilského a pomocného prešovského biskupa; menovaný prešovským biskupom P. P. Gojdičom, OSBM za generálneho vikára Prešovskej eparchie;11. mája konsekrovaný na biskupa v Prešove; 22. júna sa zúčastnil na Dni ruskej kultúry Prjaševščiny v Stropkove;

1950 - apríl - po tzv. Prešovskom sobore a následnej likvidácii Gréckoka-

tolíckej cirkvi v Československu bol v domácom väzení a predsta-vitelia totalitného režimu naňho vyvíjali nátlak, aby prestúpil do

6

Pravoslávnej cirkvi; 17. mája bol v noci prevezený do internačného tábora v Báči pri Šamoríne a neskôr bol štátnou mocou zadržiavaný vo františkánskom kláštore v Hlohovci, kde poveril otca Ivana Lja-vinca funkciou generálneho vikára; 18. októbra bol oficiálne zatknu-tý a prevezený do väzenia na Ruzyni v Prahe. Tu prežíval zo strany príslušníkov ŠtB kruté fyzické aj psychické mučenie, kým nepodpí-sal priznanie vypracované vyšetrovateľmi, ktorí ho obvinili zo špio-náže a velezrady.

1951 - október - Štátnym súdom v Bratislave hanebne odsúdený za zloči-

ny velezrady a vyzvedačstva na 15 rokov väzenia, pokutu 20 000 korún, konfiškáciu majetku, stratu občianskych a čestných práv na dobu 10 rokov; všetky obvinenia pred súdom odmietol; nespravodli-vý trest si začal odpykávať v komunistických väzeniach Leopoldov, Ilava, Valdice, Mírov a Ruzyň;

1957 - júl - prostredníctvom advokáta JUDr. J. Hustopeckého podal návrh

na obnovu svojho trestného stíhania v zmysle § 300 trestného po-riadku;

1958 - jún - Krajský súd v Prešove jeho návrh zamietol; 1960 - júl - zomierajúci biskup P. P. Gojdič, OSBM udelil za zvláštnych

okolností požehnanie otcovi biskupovi ThDr. V. Hopkovi a pro-stredníctvom neho aj celej Prešovskej eparchii;

1962 - máj - vylúčený z amnestie prezidenta republiky; 1963 - október - na základe amnestie prezidenta republiky boli z väzenia

prepustení traja zo štyroch biskupov, ktorí sa ešte nachádzali vo vä-zení. Biskup ThDr V. Hopko vo väzení zostal;

1964 - máj - podmienečne prepustený z väzenia; väzenie opustil s ťažko

podlomeným zdravím; nakrátko navštívil Prešov, obzrel si katedrál-ny chrám a biskupskú rezidenciu; po prepustení býval krátky čas v Košiciach pod stálym dohľadom ŠtB; aby štátne orgány zabránili jeho styk s aktivistami usilujúcimi sa o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi, určili mu za miesto pobytu kláštor v severočeskom Oseku; stal sa duchovným správcom sestier sv. Kríža, ktoré žili v tomto kláštore;

7

1967 - máj - v mieste svojho núteného pobytu v Oseku oslávil vzácne jubileum - dvadsiate výročie biskupskej vysviacky

1968 - usiloval sa o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi a zasielal žiadosti

rôznym štátnym a cirkevným predstaviteľom, štátnym inštitúciám, v rozhlase sa prihovoril k veriacim. V úsilí o obnovu spolupracoval najmä s pražským biskupom ThDr. F. Tomáškom; v apríli sa zúčast-nil ako jediný žijúci gréckokatolícky biskup pamätného stretnutia všetkých žijúcich kňazov prešovskej eparchie v Košiciach; 14. a 15. mája sa zúčastnil veľkého zhromaždenia biskupov, kňazov, rehoľní-kov a laikov na Velehrade, kde v úplnej zhode navrhli program ná-boženskej obnovy; jún - bola povolená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi; Najvyšší súd v Prahe zrušil v celom rozsahu rozsudok bý-valého Štátneho súdu odd. Bratislava z októbra 1951, ktorým bol hanebne odsúdený; v novembri bol slávnostne uvítaný vo svojej rodnej obci Hrabské; v decembri Krajská prokuratúra v Košiciach zastavila jeho trestné stíhanie; cestoval do Ríma, kde sa stretol so Svätým Otcom Pavlom VI.; menovaný za svätiaceho biskupa Pre-šovskej eparchie

1969 - apríl - bol mu udelený štátny súhlas k vykonávaniu funkcie svä-

tiaceho biskupa; vydal Ordinariátny list č. 1/1969, v ktorom vysvet-ľoval dôvody, prečo bol Svätým Otcom menovaný za svätiaceho biskupa;

1971 - apríl - odškodnený na základe zákona č. 82/1968 Zb. (o súdnej re-

habilitácii) podľa § 33 ods.1 uvedeného, zákona sumou 120 000 ko-rún;

1972 - máj - vo sviatok Nanebovstúpenia Pána oslávil v Prešove 25. výro-

čie biskupskej vysviacky; 1976 - júl - po splnení životného poslania zomrel v Prešove 23. júla

o 15.00 hod popoludní 1983 - Pittsburská gréckokatolícka metropolia v USA dala podnet na pro-

ces kanonizácie biskupov P. P. Gojdiča, OSBM, T. Romžu a V. Hopku; Kongregácia pre kauzy svätých vydala na žiadosť Pittsbur-skej metropolie Nihil obstat (niet námietok) na započatie procesu ich beatifikácie

8

1995 - Kongregácia pre kauzy svätých vydala na žiadosť prešovského sí-delného biskupa J. Hirku Nihil obstat (niet námietok) v kauze beati-fikácie oboch prešovských biskupov mučeníkov; Pittsburská metro-polia v USA odstúpila beatifikačné materiály Prešovskej eparchii; prešovský sídelný biskup Mons. J. Hirka vymenoval pre túto zále-žitosť historickú, právnickú a teologickú komisiu;

2003 - pri exhumácii ostatkov otca biskupa a následnej analýze potrebnej

v procese blahorečenia sa zistilo, že v telesných ostatkoch je veľké množstvo jedu - arzénu, ktorý sa do tela dostával v malých dávkach počas niekoľkých rokov; 14. septembra bol beatifikovaný Svätým Otcom Jánom Pavlom II. v Bratislave; 20. septembra boli relikvie blahoslaveného biskupa ThDr. Vasiľa Hopka slávnostne prenesené a uložené v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove

9

10

I. Spoločensko-náboženská situácia na Slovensku v rokoch 1918-1968

1. Postavenie Katolíckej cirkvi na Slovensku po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa

Rozpad Rakúsko-Uhorska nastal s blížiacim sa koncom prvej svetovej vojny v roku 1918. Mnohonárodná monarchia vyčerpaná vojnou sa už nedokázala udržať. Vzniknutá situácia vyústila do jej rozpadu a vzniku nových národných štátov. Medzi nimi na bývalom území monarchie vzniká 28.10.1918 spoločný štát Čechov a Slovákov - Československá republika.

Cirkev a štát boli v rakúskej časti monarchie veľmi úzko prepojené, pričom Cirkev často splývala a prelínala sa so štátnou mocou. Český národ preto prechovával nevraživosť voči Katolíckej cirkvi ako k inštitúcii, ktorá vraj pomáhala Český národ ponemčovať a zbaviť politickej slobody. Navo-nok sa tieto negatívne postoje prejavili vo vandalskom zničení mariánske-ho stĺpu na Staromestskom námestí v Prahe dňa 03.11.1918, zneucťovaní krížov, sôch a svätostánkov. Časť katolíckeho duchovenstva združená v spoločnosti „Jednota“ nebezpečne poburovala kňazov v Čechách. Najra-dikálnejší z nich založili 08.01.1919 schizmatickú „Československú cir-kev“. Promptný zásah pražského arcibiskupa Františka Kordáča priviedol Svätú stolicu k tomu, aby dekrétom z 18.01.1919 exkomunikovala prívr-žencov Československej cirkvi.1

Slovensko zastihol rozpad Rakúsko-Uhorska nepripravené. Podobne ako Český národ aj Slovenský prežíval národnostný útlak. Dochádzalo k násilnému pomaďarčovaniu širokých vrstiev obyvateľstva zo strany vlád-nucej vrstvy, ale aj najvyšších predstaviteľov Cirkvi. Nespokojnosť s taký-mito pomermi sa však oproti českým krajinám nevzťahovala na celú Cir-kev, ale iba na konkrétnych cirkevných predstaviteľov2.

Negatívne postoje Ostrihomského arcibiskupa kardinála Jána Černo-cha k spojeniu Slovákov a Čechov viedli katolíckych kňazov pod vedením Andreja Hlinku, Karola Kmeťka, Jána Vojtaššáka a Jozefa Budaja k zria-deniu 72 člennej kňazskej rady dňa 27.11.1918.3 Na prvom zasadaní rady 28.11.1918 sa otvorene hovorilo o potrebe zmeniť cirkevnú hierarchiu, ktorá sa odmietla zmieriť so zánikom monarchie a so začlenením Sloven- 1 ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny IV., Cirkevné pomery v Československej republike

a v Slovenskom štáte. Bratislava 1995, s. 466-467. 2 MULÍK, P.: Slovenskí katolíci v 1. ČSR. In: Historická revue, roč. V., č. 8, 1994, s.

15-16 . 3 Tamtiež, s. 15-16.

11

ska do ČSR. Výkonný výbor rady sa tiež vyjadril za deklaráciu Slovenskej národnej rady z 30.10.1918, v ktorej sa Slovenský národ prihlásil k myš-lienke spoločného štátu Čechov a Slovákov.4

Revolučné nálady z Čiech prenikali aj na Slovensko, ale u veriacich a v katolíckom duchovenstve nenašli veľkú podporu. Zaujímavé svedectvo o náboženskej a spoločenskej situácii na Slovensku podal britský veľvysla-nec Cecil Gosling. Charakterizoval vtedajšie pomery v ČSR a českej admi-nistratíve na Slovensku vytýkal nevraživosť voči Katolíckej cirkvi, ktorá sa prejavovala znesväcovaním krížov, Božích múk a inými urážkami proti zásadám kultúry a slušnosti.5

Štát sa usiloval o oslabenie vplyvu Cirkvi na veriacich. Došlo k zoštát-neniu 21 katolíckych gymnázií. Pobúrenie medzi katolíkmi vyvolalo aj ústavným zákonom zrušené povinné vyučovanie náboženstva vo všetkých školách. Na ich nátlak poslanci zmenili zákon tak, že v Čechách a na Mo-rave bolo náboženstvo povinné do dvanásteho roku života a na Slovensku ostalo náboženstvo povinným predmetom na všetkých školách. S ohľadom na manželstvo štát zaviedol fakultatívne civilné manželstvo a uznával cir-kevný aj občiansky sobáš. Manželstvo, samozrejme, pokladal za rozluči-teľné a kňazský stav neprijal ako manželskú prekážku.6

Na jar roku 1920 sa po počiatočných obavách vzťah medzi cirkvou a štátom znormalizoval. Svätá stolica 22. marca 1920 oficiálne nadviazala diplomatické styky s ČSR. Prvým diplomatickým zástupcom Svätej stolice v ČSR sa stal Clemente Micara a zástupcom Československej republiky vo Vatikáne Kamil Krofta.7 Štát, ale aj naďalej neuznával právomoc biskupov sídliacich mimo územia štátu, ako aj apoštolských administrátorov me-novaných Svätou stolicou. Postoj vlády komplikoval život Cirkvi na Slo-

4 LETZ, R.: Úsilie o vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až

1938. In: Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provin-ciu. Zborník referátov z odborného seminára 20 rokov samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Zost. P. Mulík. Bratislava : Bernolákova spoločnosť - Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, rok vydania neuvedený, s. 45.

5 MULÍK, P.: Slovenskí katolíci v 1. ČSR. In: Historická revue, roč. V., č. 8, 1994, s. 15-16.

6 ŠPIRKO, J.:Cirkevné dejiny IV., Cirkevné pomery v Československej republike a v Slovenskom štáte. Bratislava 1995, s. 468-469.

7 LETZ, R.: Úsilie o vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až 1938. In: Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provin-ciu. Zborník referátov z odborného seminára 20 rokov samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Zost. P. Mulík. Bratislava : Bernolákova spoločnosť - Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, rok vydania neuvedený, s. 50.

12

vensku. Tá na rozdiel od Čiech a Moravy netvorila samostatnú cirkevnú provinciu.8

K zlepšeniu vzťahov postupne prispelo aj obsadenie uprázdnených biskupských stolcov osobnosťami, ktorými boli Česi a Slováci. Pražským arcibiskupom sa stal spomínaný František Kordáč a olomouckým Antonín Cyril Stojan. V decembri roku 1920 pápež Benedikt XV. vymenoval troch nových slovenských biskupov: Karola Kmeťku pre Nitriansku diecézu, Mariana Bláhu pre Banskobystrickú diecézu a Jána Vojtaššáka pre Spišskú diecézu. Slovenskú časť Ostrihomskej arcidiecézy spravoval z Trnavy apoštolský administrátor Pavol Jantausch. Rožňavské biskupstvo spravoval apoštolský administrátor biskup Jozef Čársky a po jeho odchode do Košíc biskup Michal Bubnič.9

Vzťahy sa znovu naštrbili, keď Pražský parlament v roku 1925 odhla-soval zákon, ktorým zredukoval počet katolíckych sviatkov a 6. júl určil za pamätný deň Husovho upálenia v celej republike. Prvý raz sa tento pa-mätný deň slávil 6. júla 1925. Pri oslavách za účasti najvyšších predstavi-teľov štátu došlo k urážlivým prejavom voči Katolíckej cirkvi. Apoštolský nuncius Mons. František Marmagy na znak nesúhlasu s duchom osláv de-monštratívne opustil Československo. Vláda sa snažila napätie zmierniť a roku 1926 vydala kongruový zákon, ktorý veľmi skromne upravil dô-chodky duchovenstva. V tom istom roku Svätá stolica vyslala do Prahy no-vého diplomatického zástupcu Mons. Pietra Ciriaciho.10

Neusporiadané pomery so Svätou stolicou a spoločenské napätie vied-lo československú stranu k hľadaniu uspokojivého riešenia. Hybnou silou tohto procesu bol minister Eduard Beneš. Výsledkom bola dohoda Modus vivendi, ktorú vláda schválila 20.01.1928 a Svätá stolica ratifikovala 02.02. 1928. Dohoda vymedzila ohraničenie diecéz na územie ČSR a žiadne úze-mie ČSR nemalo podliehať správe ordinára so sídlom mimo územia štátu. Zrušila nútenú štátnu správu cirkevných majetkov. Rím sa zaviazal konzul-tovať s vládou osobu kandidáta na biskupa v ČSR ešte pred jeho menova-ním. Ak vláda mala proti kandidátovi vážne námietky politického rázu, mohla jeho menovanie odmietnuť.11

Cirkev v Československu medzi dvomi svetovými vojnami prežívala aj radostné chvíle. Dňa 22.04.1927 vydal pápež Pius XI dekrét Celebret

8 MULÍK, P.: Slovenskí katolíci v 1. ČSR. In: Historická revue č. 8, roč. V., 1994, s.

15-16. 9 ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny IV., Cirkevné pomery v Československej republike

a v Slovenskom štáte. Bratislava 1995, s. 469. 10 Tamtiež, s. 470. 11 MULÍK, P.: Slovenskí katolíci v 1. ČSR. In: Historická revue, roč. V., č. 8, 1994, s.

15-16.

13

apud Slovaccham Gentem, v ktorom vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska, a tak vyzdvihol mariánsku úctu slovenského náro-da.12 Na celom území republiky sa v roku 1929 slávilo 1000. výročie smrti sv. Václava. Dôležitou udalosťou v roku 1933 s medzinárodným význa-mom pre Slovensko bolo 1100. výročie posviacky prvého kresťanského kostola v Nitre a zároveň aj na Slovensku. Oslavy v Nitre upozornili na starobylú kresťanskú tradíciu národa sídliaceho v srdci Európy.13

Roku 1935 sa v Prahe konal celoštátny eucharistický kongres. Pápež-ským legátom na kongrese bol parížsky arcibiskup kardinál Verdier. Kon-gres zjednotil všetkých katolíkov rôznych národností v ČSR. V tom istom roku Rím zriadil v Trnave teologickú fakultu so sídlom v Bratislave.14

Prvá svetová vojna svojou ničivou silou postihla aj východ Slovenska a priniesla biedu a chudobu pre obyvateľstvo. Po skončení vojny sa veľa obyvateľov z existenčných dôvodov odsťahovalo do Spojených štátov amerických a Kanady za vidinou lepšej budúcnosti. Medzi nimi boli aj ve-riaci z Prešovského a Mukačevského biskupstva. Začiatkom 20. storočia boli gréckokatolíci na našom území pod správou Mukačevskej eparchie, Prešovskej eparchie a Hajdudorožskej eparchie. Vznik ČSR a jej nové hra-nice spôsobili, že hranice troch gréckokatolíckych diecéz sa prekrývali so štátnymi a ich farnosti sa zrazu ocitli za hranicami novej republiky.15

Prešovskú eparchiu v tomto zlomovom období spravoval biskup Dr. Štefan Novák (1913-1918). Počas pôsobenia v Prešovskom biskupstve podporoval maďarizáciu cirkevných škôl, usiloval sa o zrušenie cyriliky v cirkevnej správe, v liturgických a v modlitebných knihách, kde ju nahrá-dzala latinka s maďarskou fonetikou. Zaviedol vo svojom biskupstve rozší-renejší a praktickejší gregoriánsky kalendár. Po rozpade monarchie biskup Š. Novák odmietol nové politické pomery, vedenie eparchie zveril generál-nemu vikárovi Mikulášovi Russnákovi a 01.10.1918 opustil Prešov. Svätá stolica ho v roku 1920 zbavila vedenia eparchie.16

12 LETZ, R.: Úsilie o vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až

1938. In: Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú pro-vinciu. Zborník referátov z odborného seminára 20 rokov samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Zost. P. Mulík. Bratislava : Bernolákova spoločnosť – Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, rok vydania neuvedený, s. 54.

13 MULÍK, P.: Slovenskí katolíci v 1. ČSR. In: Historická revue, roč. 5., č. 8, 1994, s. 15-16.

14 ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny IV., Cirkevné pomery v Československej republike a v Slovenskom štáte. Bratislava 1995, s. 470.

15 VASIĽ, C.: Gréckokatolíci, Dejiny – osudy - osobnosti. Košice : Byzant 2000, s. 125-127.

16 Tamtiež, s. 123-124.

14

Generálny vikár Mikuláš Russnák ju spravoval od 1. októbra 1918 až do 27. októbra 1922. Do biskupstva pozval sestry baziliánky a poveril ich vedením ním založeného dievčenského internátu. V roku 1921 dostali priestor pre svoju činnosť aj otcovia redemptoristi. Takto sa usiloval posilniť a pozdvihnúť náboženský život vo svojej eparchii.17

V spravovaní Prešovskej eparchie vystriedal Dr. Mikuláša Russnáka v roku 1922 biskup križevackej eparchie Dr. Dionýz Nyáradi. Veľmi dobre sa ujal svojho nového úradu. Podarilo sa mu reorganizovať administratívny chod eparchie, vydávanie periodickej náboženskej tlače, ale zaslúžil sa najmä o zastavenie šírenia pravoslávia. To začalo do Mukačevskej a Pre-šovskej eparchie prenikať pod vplyvom emigrácie z komunistického So-vietskeho zväzu. Ťažšie sa nášmu biskupovi darilo vo vzťahu k úradom ČSR. Štátne úrady, ale aj promaďarsky orientovaná časť duchovenstva, ho obviňovali z rusofilstva. K tomu im tiež nahrávala skutočnosť, že biskup nebol československým občanom. Dr. Dionýz Nyáradi požiadal Svätú sto-licu o uvoľnenie z úradu administrátora Prešovskej eparchie, pričom za svojho nástupcu navrhol mladého rehoľného kňaza Pavla Petra Gojdiča, OSBM. Jeho žiadosti Rím vyhovel a 14. septembra 1926 menoval Pavla Petra Gojdiča, OSBM za nového apoštolského administrátora.18

Vedenia diecézy sa ujal 20.02.1927 a 25.03.1927 v Bazilike sv. Kle-menta v Ríme prijal biskupskú vysviacku. Prešovská eparchia mala pri je-ho nástupe do úradu 213 701 veriacich a 220 kňazov organizovaných v 160 farnostiach zadelených v 20 dekanátoch, nepočítajúc farnosti Mukačevskej a Hajdudorožskej eparchie, i keď sa nachádzali na území ČSR.19

Biskup P. P. Gojdič, OSBM veľmi dobre poznal sociálne, konfesio-nálne a politické pomery východného Slovenska, čo mu umožnilo znorma-lizovať stav eparchie. Pod jeho vedením prešla pozitívnymi zmenami. Podarilo sa mu prehĺbiť náboženský život, zvýšiť úroveň liturgických obra-dov v Gréckokatolíckej cirkvi tam, kde boli narušené, upevniť disciplínu kňazov a povzniesť autoritu Gréckokatolíckej cirkvi. Pričinil sa aj o rozvoj kultúrneho života Rusínov-Ukrajincov, medzi ktorými si získal značnú popularitu. Vzrástol počet cirkevných škôl a aj počet novozaložených far-ností, napr. v Prahe, Bratislave, Brne ako aj v menších mestách východ-ného Slovenska. V Prešove sa vybudoval diecézny sirotinec, dievčenský internát a v roku 1936 založil gréckokatolícke gymnázium. Otec biskup P.

17 SZÉKELY, G. - MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997, s. 23. 18 VASIĽ, C.: Gréckokatolíci, Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant 2000, s.

132. 19 ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888-1960). Prešov : Vydava-

teľstvo Michala Vaška 1997, s. 53, 56.

15

P. Gojdič, OSBM si tak svojím zbožným životom aj príkladnou dobrotou získal srdcia veriacich a úctu kňazov.20

2. Katolícka cirkev počas Slovenského štátu v rokoch 1939-1945

Mladá Československá republika sa v marci 1939 stala obeťou rozpí-navosti fašistického Nemecka. Vojna uvrhla republiku do národnej poroby a veľa škody narobila aj Katolíckej cirkvi. Po okupovaní Sudet Nemecko anektovalo celé Čechy a Moravu. Zrušenie kláštorov a katolíckych usta-novizní, deportovanie mnohých duchovných do koncentračných táborov, v ktorých viacerí podstúpili mučenícku smrť, ochromilo pastoráciu vtedy, keď ťažko navštívenému národu jedinou potechou mohli byť jeho viera a chrámy.

Slovenský štát vznikol za výdatnej pomoci Nemecka v marci 1939 zá-konom Slovenského snemu zo 14.03.1939. Vo vyjadreniach jej predstavi-teľov aj vo svojej ústave bol definovaný ako štát kresťanský. Prezidentom krajiny sa stal katolícky kňaz ThDr. Jozef Tiso. Dôsledkom toho sa výraz-ne zmenil prístup štátnych orgánov voči Katolíckej cirkvi a zvýšil sa jej vplyv v spoločenskom živote. Katolícki biskupi privítali vznik Slovenskej republiky a voľbu jej prezidenta v októbri 1939 pastierskym listom. Vy-zvali v ňom k budovaniu hmotnej a duchovnej budúcnosti Slovenska ako krajiny postavenej na kresťanských zásadách. Biskupi tiež vyjadrili nádej, že v novom štáte bude mať každý občan pokojný a šťastný život. Pevné postavenie a istá nedotknuteľnosť umožňovali Katolíckej cirkvi vyjadrovať sa aj k negatívnym tendenciám v správaní sa režimu.21

Svätá stolica uznala existenciu Slovenského štátu a nadviazala s ním riadne diplomatické styky. Uznanie de iure od Svätej stolice prišlo medzi prvými, už 25. marca 1939. Vyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici sa stal pre nacistov nepohodlný bývalý predseda slovenskej vlády Karol Sidor. Nový veľvyslanec si získal počas svojho pôsobenia pri Svätej stolici vysoké renomé vo vatikánskych kruhoch i medzi svetovými diplo-matmi. Svätá stolica po incidente, ktorý sprevádzal menovanie X. Rittera za nuncia na Slovensku už neposlala nuncia, ale len chargé d´affaires, Giu-seppe Burzia. Prepojenosť Katolíckej cirkvi s politickým systémom sloven-ského štátu našla svoj prejav vo vysokej angažovanosti kňazov v spoločen-skom a politickom živote. Predsedom vlády a neskôr prezidentom štátu bol

20 BARNOVSKÝ, M.: Tŕň v oku moci. In: Historická revue, roč. 8, č. 7, 1997, s. 20. 21 PETRANSKÝ, A. I.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra :

Garmond 2001, s. 25-26.

16

kňaz ThDr. Jozef Tiso. V Štátnej rade Slovenskej republiky pôsobili traja katolícki kňazi a duchovní tvorili asi jednu pätinu poslancov Snemu Slo-venskej republiky.22

Vládne orgány mali ku Katolíckej cirkvi pozitívny vzťah, ale vo vzťa-hu ku Gréckokatolíckej cirkvi bolo vidieť veľa nedostatkov. Pribúdali kri-tické hlasy na adresu otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM a voči jeho osobe sa stupňovala nedôvera. Príčin na to bolo viac: neznášanlivá politika vtedajšieho režimu voči národnostným menšinám, odlišné postoje biskupa a vládnych činiteľov na riešenie židovskej otázky a niektoré ďalšie. Časť gréckokatolíckych duchovných slovenskej národnosti mu vytýkala, že preferuje Rusínov. On sa však bránil tvrdením, že musí venovať väčšiu pozornosť tým, ktorých záujmy nemá kto obhajovať a kde sú problémy najväčšie.23 Obvinenia vznášané na osobu biskupa P. P. Gojdiča, OSBM alebo duchovenstvo Gréckokatolíckej cirkvi boli vykonštruované a vymys-lené a ich zmyslom bola diskreditácia cirkvi. Jedným z takýchto prípadov je aj hlásenie riaditeľa policajného riaditeľstva v Prešove Dr. Bielického Prezídiu Krajinského úradu v Bratislave z 15.06.1939. Z hlásenia vyberám: „Dovoľujem si hlásiť, že podľa hodnoverných dôverne získaných informá-cií gréckokatolícki kňazi, tzv. „Rusíni“ na východnom Slovensku chystajú podpisovú akciu medzi svojimi veriacimi národnosti rusínskej, maďarskej a medzi Maďarónmi. Akcia je proti Slovenskému štátu a ňou má byť opäť prejavená vôľa obyvateľov východného Slovenska na pripojenie k Maďar-sku. Prípravy sú prevádzané v rezidencii gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove a z kňazov poverených touto akciou prichádza do úvahy prof. Mikuláš Iľkovič a Dr. Myzák. Podpísané hárky majú odoslať maďarskej vláde, aby táto mala nový doklad o tom, že ľud východného Slovenska si želá pripojenie k Maďarsku.“ Následné rozsiahle vyšetrovanie vyvrátilo podozrenia popísané v hlásení.24 Útoky voči cirkvi však pokračovali aj na-ďalej zvýšenou intenzitou.

Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej republiky v októb-ri 1939 obvinilo biskupský ordinariát v Prešove z diskriminácie gréckoka-tolíckych bohoslovcov slovenskej národnosti. Takmer súčasne sa objavili návrhy premiestniť biskupský úrad z Prešova do Medzilaboriec alebo Svidníka a utvoriť osobitné slovenské gréckokatolícke biskupstvo. Biskup-ský ordinariát označil obvinenie z diskriminácie za nepravdivé a požiadal 22 PETRANSKÝ, A. I.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra :

Garmond 2001, s. 27-28. 23 ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-

1989. Prešov : Petra 1999, s. 53. 24 MV SR, ŠA v Prešove, p. Prešov, sig. č. 3712/1939, Podpisová akcia

gréckokatolíckych kňazov namierená proti SR.

17

prezidenta ThDr. J. Tisa o zákrok, aby sa podobné útoky neopakovali. Pre-tože náprava neprichádzala, znechutený P. P. Gojdič, OSBM sa v novem-bri 1939 v liste pápežovi a vláde zriekol spravovania eparchie a prosil pápeža, aby biskupstvo zveril osobe, ktorá má „absolútnu dôveru zo strany slovenskej vlády“. Pápež Pius XII. 19. júla 1940 namiesto odvolania vy-menoval P. P. Gojdiča, OSBM za definitívneho (sídelného) biskupa Pre-šovskej eparchie. Vatikán pritom tento krok nekonzultoval so slovenskou vládou, čo značne podráždilo predsedu vlády Dr. V. Tuku. Vymenovaním za sídelného biskupa sa upevnila Gojdičova pozícia a autorita, ale nedoro-zumenia s vládou a jej orgánmi pokračovali. Veľkú nespokojnosť vládnych činiteľov vyvolal biskupov pastiersky list z 21. októbra 1940 vydaný v sú-vislosti s pripravovaným sčítaním ľudu. Vyzval v ňom kňazov, aby poučili veriacich o dôležitosti správneho uvedenia národnosti, „aby sa každý veriaci zapísal tým, čím skutočne je“. Mocenské štruktúry označili list za rusínsku agitáciu medzi Slovákmi a podnikli represívne opatrenia voči tým kňazom, ktorí oboznámili veriacich s obsahom listu. O dva mesiace, 18. decembra 1940 Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave vyzvalo biskupstvo, aby zrušilo rusínsku gréckokatolícku učiteľskú akadé-miu v Prešove. P. P. Gojdič, OSBM sa vzoprel a dosiahol kompromisné riešenie. Škola sa nezrušila, iba sa obmedzilo prijímanie študentov.25

Temným bodom v dejinách Slovenského národa boli deportácie Židov do koncentračných táborov na základe ustanovení židovského kódexu zo septembra 1941. Katolícki biskupi na Slovensku zasahovali v prospech prenasledovaných Židov, jednak prostredníctvom memoránd a listov zod-povedným inštitúciám, jednak osobnými intervenciami. 7. októbra 1941 vydali slovenskí biskupi memorandum, v ktorom sa zastávali katolíckych veriacich postihnutých židovským kódexom. Krátko pred realizáciou prvých deportácií v marci 1942 sa biskupi obrátili na vládu SR memoran-dom, v ktorom sa postavili proti vyvážaniu Židov. 26. marca 1942 odišiel zo Slovenska prvý transport Židov. V ten istý deň sa deportáciami zaoberala Štátna rada. Len traja jej členovia podporili návrh J. Balka, aby Štátna rada protestovala proti deportáciám. Boli to katolícki kňazi J. Voj-taššák, A. Marsina a J. Pöstényi26

Aj biskup P. P. Gojdič, OSBM jednoznačne odsúdil deportácie Židov krátko po začatí prvých transportov. V liste vatikánskemu chargé d'affaires v Bratislave G. Burziovi zo 16. mája 1942 odsúdil deportáciu Židov a žia-

25 BARNOVSKÝ, M.: Tŕň v oku moci. In: Historická revue, roč. VIII, č. 7, 1997, s.

20. 26 PETRANSKÝ, A. I.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra :

Garmond 2001, s. 31.

18

dal Apoštolskú stolicu, aby prinútila prezidenta Slovenskej republiky ThDr. J. Tisa ako katolíckeho kňaza urobiť koniec týmto ukrutnostiam a napraviť krivdy. V závere listu zdôraznil, že ak by to nebolo možné do-siahnuť, prezident by sa mal vzdať úradu, alebo by sa mal vrátiť do svet-ského stavu, aby zodpovednosť za uskutočňovanie tzv. židovského kódexu nepadla na hlavu katolíckeho kléru a na celú Katolícku cirkev.27

Katolícky náboženský život zaznamenal v období Slovenskej republi-ky výraznú aktivitu. Katolícke školstvo dostalo zelenú. Zákonom č. 308/ 1940 Slov. z. boli zrušené štátne ľudové školy a zostali iba cirkevné školy alebo obecné. Teologická fakulta v Bratislave sa od roku 1940 stala súčas-ťou Slovenskej univerzity. Naďalej sa aktívne rozvíjala katolícka spolková činnosť. Popri Spolku svätého Vojtecha, ktorý združoval poväčšine veria-cich Rímskokatolíckej cirkvi, vznikla v roku 1941 nábožensko-kultúrna ustanovizeň gréckokatolíkov „Jednota sv. Cyrila a Metoda“.28

3. Obnovenie Československej republiky a nábožensko-spoločenský život po roku 1948

Dlhotrvajúce utrpenie miliónov ľudí v druhej svetovej vojne sa skon-čilo v máji roku 1945. Vojna zanechala za sebou spustošenú krajinu a v nej rovnako spustošené srdcia mužov, žien a detí. Mier priniesol aj nádej na krajšiu budúcnosť s predsavzatím „už nikdy vojnu plnú smrti a utrpenia, aké ľudstvo do tých čias nepoznalo“.

Svet sa po druhej svetovej vojne rozdelil na dva tábory - východný blok pod vplyvom sovietskeho komunizmu a západný blok krajín podporu-júcich demokraciu. Krajiny východnej a strednej Európy ocitli sa vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu a Cirkev v týchto krajinách čakalo prenasledo-vanie zo strany komunistických vlád.

Obnovená Československá republika patrila podobne ako väčšia časť strednej Európy do sovietskej sféry vplyvu. Začiatkom apríla 1945 prišli z Moskvy do Košíc predstavitelia zahraničného odboja a 4. apríla 1945 prezident Dr. Eduard Beneš vymenoval novú československú vládu. Kľú-čové pozície vo vláde a v bezpečnosti obsadili komunisti. Obnovenie ČSR prijali aj slovenskí katolícki biskupi ako realitu. Napriek tomu, že povsta-lecké a potom aj košické obdobie vlády SNR a ČSR dávalo tušiť negatívny

27 BARNOVSKÝ, M.: Tŕň v oku moci. In: Historická revue, roč. VIII, č. 7, 1997, s.

21. 28 PETRANSKÝ, A. I.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra :

Garmond 2001, s. 32.

19

vývoj v postavení Katolíckej cirkvi, slovenskí biskupi nemali záujem o konfrontáciu so štátnymi orgánmi.29

Na svojich zasadaniach v máji 1945 prijala SNR niekoľko nariadení, ktoré sa negatívne dotkli Katolíckej cirkvi. 16. mája 1945 bolo prijaté na-riadenie o poštátnení škôl na Slovensku č. 34/1945 Zb. n. SNR a o desať dní neskôr nariadenie č. 47/1945 Zb. n. SNR o poštátnení majetku pri ško-lách. Dňa 25. mája bolo schválené nariadenie č. 51/1945 Zb. n. SNR o roz-pustení a zakladaní spolkov. Jeden zo slovenských biskupov Ján Vojtaššák bol uväznený a podobný osud stihol aj desiatky katolíckych kňazov.30

Na úsilie poštátniť cirkevné školy zareagovali biskupi masívnou petič-nou akciou, ktorú chápali ako demokratický prejav občianskej vôle. Bez-pečnostné orgány ovládané komunistami zakročili neobyčajne tvrdo proti podpisovej akcii a všetkým, ktorí sa na jej priebehu zúčastňovali. Prirodze-ným dôsledkom poštátnenia škôl a školského majetku bolo aj poštátnenie internátov. V poštátnených školách prestalo byť náboženstvo povinným vyučovacím predmetom. Vyučovaniu náboženstva sa však nebránilo.31

Poštátneniu škôl sa nevyhla ani Gréckokatolícka cirkev pod vedením prešovského biskupa P. P. Gojdiča , OSBM. Jeho opozičný postoj k režimu vojnovej Slovenskej republiky prispel k zvýšeniu prestíže Gréckokatolíckej cirkvi medzi obyvateľstvom a novou politickou reprezentáciou. Napriek tomu, už v prvých mesiacoch roku 1945 musel vznášať ostré protesty proti zásahom v školskej sfére, akými boli odstraňovanie riaditeľov cirkevných škôl.32 P. P. Gojdič, OSBM sa kriticky staval k zákrokom režimu aj v ďal-šom období. Razantne sa postavil proti príprave poštátnenia cirkevných škôl. Nariadenie o ich poštátnení sa podľa jeho stanoviska priečilo ústave i základným princípom novej demokratickej Československej republiky a bolo v protiklade aj so záujmami štátu.33 Samotné uskutočnenie poštát-nenia škôl zapôsobilo na P. P. Gojdiča, OSBM veľmi negatívne. Podľa je-ho vlastných slov ním žiadna iná diecéza toľko nestratila ako práve prešov-ská, pretože mala relatívne najviac cirkevných škôl. Boli to nielen ľudové školy, ale aj meštianka, gymnázium a učiteľská akadémia, všetko školy vo vzornom poriadku a s kvalitným učiteľským zborom.34

29 PETRANSKÝ, A. I.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra :

Garmond 2001, s. 44-54. 30 Tamtiež, s. 56. 31 Tamtiež, s. 145-147. 32 Tamtiež, s. 128. 33 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, sign. 300, 1945. List P. Gojdiča Povereníctvu

SNR pre školstvo a osvetu, 14.04.1945. 34 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, sign. 300, 1945, List P. Gojdiča, OSBM K.

Kmeťkovi, 09.07.1945.

20

Školskú otázku mal vyriešiť školský zákon, ktorého príprava sa začala už roku 1945. Zákon mal v celej ČSR poštátniť školstvo a zaviesť jednotnú školu, čo by v praxi znamenalo zrušenie všetkých cirkevných škôl a odňa-tie práva Cirkvi zriaďovať vlastné školy. Proti tomu sa rozhodne postavili všetci biskupi Katolíckej cirkvi v ČSR. Slovenskí biskupi vydali k otázke školského zákona dňa 2. júna 1947 pastiersky list, v ktorom vyjadrili svoj nesúhlas s pripravovaným zákonom, okrem iného sa v ňom uvádza: „Ne-môžeme mlčať, lebo by sme sa prehrešili proti svojmu poslaniu chrániť kresťanské zásady. Podľa cirkevného zákonníka, ústavy to katolíckej cirkvi, má cirkev právo i povinnosť zakladať a udržiavať svoje školy, aby takto zaistila náboženskú a mravnú výchovu svojich veriacich. Cirkev tohto prá-va a tejto povinnosti nikdy a nikde nemôže sa zrieknuť a narušenie tohto práva pociťuje ako ťažký a bolestný zásah do svojho života“.35 Parlament pripravovaný školský zákon napokon prijal až po februárovom prevrate v apríli 1948.

Prostriedkom na oslabenie Cirkvi v ČSR sa roku 1947 stal aj zákon o revízii pozemkovej reformy č. 142/1947 Zb. z 11.07.1947. Zákon umožnil parceláciu cirkevného majetku, ktorý nebol uvedený medzi výnimkami v zákone. Na Slovensku predstavovala cirkevná držba pôdy asi 155 000 ha. Umožňovala rozvíjať charitatívnu, spolkovú a kultúrnu činnosť a bola dô-ležitým garantom nezávislosti od štátu.36

Dňa 25. februára 1948 sa v Československu uskutočnil komunistický štátny prevrat. Moc prevzala vláda „obrodeného“ Národného frontu, ktorý bol úplne pod kontrolou Komunistickej strany Československa. Pre Cirkev to znamenalo život v neustálom boji o zachovanie svojej existencie v kraj-ne nevhodných podmienkach. Už v apríli 1948 sa na pokyn vlády začala znesväcovať nedeľa, keď na nedeľu 11. apríla 1948 bola vyhlásená tzv. „národná smena víťazstva“. Biskupi protestovali proti tejto akcii, ale tá sa aj tak konala a princíp takýchto akcií štátu trval až do začiatku šesťdesia-tych rokov. Biskupi z tohto dôvodu museli udeľovať svojim veriacim diš-penz.37

Po februári 1948 sa v Československu hrubo potláčala náboženská sloboda. Od roku 1949 začal pôsobiť Úrad pre veci cirkevné. Viedli ho v českých krajoch Dr. Alexej Čepička a na Slovensku Dr. Gustáv Husák.

35 AGKFÚ v Bardejove, Pastiersky list slovenských biskupov o školskej otázke. Nitra

02.06.1947. 36 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zloči-

ny komunizmu na Slovensku 1948-1989 I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2001, s. 73.

37 AGKFÚ v Bardejove, List Gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu Prešov, č.1290/1948, adresovaný Vdpp. OO. Dekanom, Prešov 11. mája 1948.

21

Krátko nato vláda zrušila všetky katolícke časopisy okrem Katolíckych no-vín a Duchovného pastiera.38

V boji proti Katolíckej cirkvi mala poslúžiť aj tzv. Katolícka akcia, ktorá bola založená 10. júna 1949 v Prahe pod predsedníctvom katolíckeho kňaza Jozefa Plojhara. Biskupský zbor jej založenie odsúdil pastierskym listom, ktorý sa mal čítať vo všetkých kostoloch v nedeľu 19. júna. Tento pastiersky list, adresovaný „veriacim v hodine veľkej skúšky“, ako spoloč-né dielo slovenských a českých biskupov, je jeden z najdôležitejších a najdojemnejších dokumentov našich cirkevných dejín v 20. storočí. Pred-stavuje vrchol jednoty, pastoračnej starostlivosti, vedomia veľkej zodpo-vednosti a odhodlania brániť práva cirkvi i za cenu najvyšších obetí. Iba tomuto pevnému postoju biskupov, ktorý potom inšpiroval aj kňazov a ve-riacich, možno vďačiť, že komunistická „Katolícka akcia“ sa skončila fias-kom. Oficiálne odsúdenie tejto „akcie“ sa uskutočnilo 20. júna 1949 exko-munikačným dekrétom z Vatikánu.39

Na samotný Vatikán sa komunistický režim pozeral ako na neoddeli-teľnú súčasť kapitalistického vykorisťovateľského poriadku. V marci 1949 československý veľvyslanec vo Vatikáne oznámil, že Mons. Gennaro Ve-rolino, vatikánsky charge d´affairs v ČSR, je persona non grata. Mons. Verolino odišiel z Prahy 13. júla a dočasným vedením internunciatúry bol poverený jej sekretár Ottavio de Liva.40

Dňa 14. októbra 1949 Národné zhromaždenie odhlasovalo nové „cir-kevné“ zákony, a to zákon č. 217/1949 Zb., ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre veci cirkevné v Prahe a v Bratislave, zákon č. 218/1949 Zb. o hospo-dárskom zabezpečení Cirkvi a náboženských spoločností štátom. Vykoná-vacími predpismi k tomuto zákonu vládne nariadenia: č. 219/1949 Zb. pre Rímskokatolícku cirkev, č. 220-222/1949 Zb. pre cirkev československú, evanjelické cirkvi a Pravoslávnu cirkev, č. 223/1949 Zb. pre náboženské spoločnosti. V zákone sa už nepočítalo s Gréckokatolíckou cirkvou, ktorá mala byť zlikvidovaná.41 Išlo o zákony, ktoré podriaďovali Cirkev úplne štátu, či už išlo o dozor nad Katolíckou cirkvou alebo o zákony o duchov-nej službe, ktorá sa mohla vykonávať len s príslušným štátnym súhlasom.

Dekrétom č. 112 zo 16. marca 1950 vláda zrušila 13 diecéznych semi-nárov a ponechala iba dva - jeden v Čechách a jeden na Slovensku. V tom-to období začal útok aj na rehoľníkov. V noci zo dňa 13. na 14. apríla 1950 38 ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888-1960). Prešov : Vydava-

teľstvo Michala Vaška 1997, s. 93. 39 ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-

1989. Prešov : Petra 1999, s. 44. 40 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 183. 41 Tamtiež.

22

bezpečnostné orgány násilím zlikvidovali mužské kláštory. Naraz bolo zatknutých 1911 rehoľníkov a o niekoľko týždňov podobne bolo zatknu-tých 10 660 katolíckych rehoľníčok.42

Nastalo skutočné prenasledovanie biskupov, kňazov, rehoľníkov a ve-riacich. Zápas o existenciu viedla aj Gréckokatolícka cirkev. Bezprostredne po skončení vojny jej predstavitelia požívali od štátnych predstaviteľov vrátane komunistov istú náklonnosť, ale tá trvala krátko. Už v roku 1947 bezpečnostné orgány začali upodozrievať P. P. Gojdiča, OSBM a grécko-katolíckych duchovných z toho, že podporujú banderovcov43. Podnet vzi-šiel pravdepodobne z kruhov NKVD na západnej Ukrajine. Výsledky vy-šetrovania však nepriniesli pozitívny výsledok. Neskôr, po februárovom prevrate roku 1948 v snahe skompromitovať Gréckokatolícku cirkev, sa opäť veľmi aktívne hľadali dôkazy o Gojdičovej spolupráci s Ukrajinskou povstaleckou armádou.44

Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v západnej Ukrajine, keď bola 10. marca 1946 na inscenovanom sobore vo Ľvove zrušená Brest-Litovská únia; v Rumunsku (Sedmohradsko) podobným spôsobom zrušená únia gréckokatolíkov v Bukurešti 1. decembra 1948 a následne na Zakarpatskej Ukrajine v Užhorode 28. augusta 1949 zrušená Užhorodská únia, bolo takmer isté, že podobný osud stihne túto cirkev aj v ČSR.45

Samotnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku predchádza-lo upevňovanie a budovanie štruktúr pravoslávia v ČSR. Po oslobodení ro-ku 1945 bola na území ČSR ustanovená jednotná Československá pravo-slávna cirkev podriadená jurisdikcii Srbskej pravoslávnej cirkvi. To sa však zmenilo, keď 14. januára 1946 boli proti kanonickým zásadám pravo-slávne farnosti na Slovensku včlenené pod jurisdikciu Moskvy. Tým sa postupne vytvárali podmienky pre likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi.

42 ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-

1989. Prešov : Petra 1999, s. 80. 43 Banderovci - zaužívaný názov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), vojenskej

formácie Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) v rokoch druhej svetovej vojny. Išlo o povstalecké hnutie na území západnej Ukrajiny, ktorá bola v rokoch 1920-1939 súčasťou Poľska. Hnutie postupne nadobudlo národný charakter. Jeho konečným cieľom bol samostatný ukrajinský štát. Hnutie bolo obnovenou soviet-skou mocou postupne zlikvidované. Názov „banderovci“ vznikol podľa vodcu Šte-fana Banderu. Po druhej svetovej vojne žil v emigrácii v Mnichove, kde pri atentáte zahynul a bol pochovaný. U nás sa používalo aj pomenovanie „benderovec“, „benderovci“.

44 BARNOVSKÝ, M.: Tŕň v oku moci. In: Historická revue, roč. VIII, č. 7, 1997, s. 21.

45 ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989. Prešov : Petra 1999, s. 83.

23

Ešte roku 1946 Moskva vyslala do Prahy za pravoslávneho metropolitu exarchu Jeleferija (Voroncova), ktorý začal pomocou štátu organizovať silnú protigréckokatolícku kampaň. Dňa 12. septembra 1946 posvätil v Prešove vraj dočasný pravoslávny chrám Alexandra Nevského. Sídelný biskup P. P. Gojdič, OSBM začal na obranu proti silnejúcej pravoslávnej propagande rozsiahlu misijnú činnosť. Rozposlal po najviac ohrozených farnostiach rehoľníkov a horlivých kňazov, aby bránili katolícku vieru. V tom roku mala Gréckokatolícka cirkev 305 645 veriacich, z toho 230 045 na východnom a strednom Slovensku.46

Radostnou udalosťou nasledujúceho roku 1947 bolo 20. výročie bis-kupskej vysviacky biskupa P. P. Gojdiča, OSBM a 11. mája 1947 vysviac-ka pomocného biskupa Prešovskej eparchie ThDr. Vasiľa Hopka. Stal sa vôbec prvým pomocným biskupom v Prešovskej eparchii, od jej založenia v roku 1818. Dôvodom jeho vysviacky, okrem pomoci pri obsluhe roz-siahlej Prešovskej eparchie, ktorá sa rozprestierala na území celej ČSR, bola aj obava z následného vývoja a nepriateľského postoja štátu a pravo-slávnej cirkvi, keď mohlo dôjsť k uväzneniu alebo odstráneniu biskupa P. P. Gojdiča, OSBM a v takom prípade by sa pomocný biskup ThDr. V. Hopko stal nástupcom sídelného biskupa.47

Vo februári roku 1949 sa v Prahe uskutočnila porada medzi katolíc-kym episkopátom a komunistickou vládou. Na tejto porade zástupca Stát-niho úradu pro věci cirkevní a minister spravodlivosti ČSR Dr. Alexej Čepička položil otázku: „či gréckokatolícka cirkev je katolíckou cirkvou, pretože v aktoch konkordátov sa výslovne nespomína, figuruje tam iba katolícka cirkev“. Na kladnú odpoveď biskupov povedal: „Keď tvrdíte, že i gréckokatolícka cirkev je cirkev katolícka, vtedy beriete na seba aj zodpovednosť za všetky jej zločiny, lebo táto cirkev sa ukázala zločinnou a protištátnou“. Týmito slovami minister potvrdil zámer zlikvidovať Gréc-kokatolícku cirkev. Prejavy tohoto snaženia nedali na seba dlho čakať. Prvými obeťami komunistického nástupu boli práve gréckokatolícke rehoľ-né sestry Rádu sv. Bazila Veľkého a sestry Služobnice, ktoré boli políciou zatknuté. Ďalším úderom bolo násilné prepadnutie kláštora otcov baziliá-nov v Prešove 22. februára 1949. V noci oddiel polície obkľúčil kláštor, policajti uskutočnili domovú prehliadku, ktorá trvala do rána. Jedenásť rehoľníkov vyviezli, do tábora v Podolínci. Obvinení boli zo spolupráce s banderovcami, hoci skutočnou príčinou bolo to, že baziliáni boli „hlavný-

46 ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-

1989. Prešov : Petra 1999, s. 83. 47 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, rok 1947, sign.32. Vysviacka Dr. Vasiľa Hop-

ku za svätiaceho biskupa (Oznamy a súčasti).

24

mi nepriateľmi“ pravoslávnej propagandy. Biskupovi P. P. Gojdičovi, OSBM oznámili, že kláštor baziliánov v Prešove je skonfiškovaný, lebo v ňom bolo nájdené veľa protištátnej literatúry.48

Po udalostiach v susedných krajinách, kde bola činnosť Gréckokato-líckej cirkvi zakázaná, určil biskup P. P. Gojdič, OSBM po porade s po-mocným biskupom V. Hopkom piatich kňazov za svojich zástupcov - vikárov v tomto poradí: V. Hopko, M. Russnák. J. Kokinčák, M. Sabadoš a M. Podhájecký. Okrem toho pre prípad, že by centrálne spravovanie die-cézy nebolo možné, resp. keby ani jeden zo spomenutých nemohol vyko-návať svoju funkciu, rozdelil diecézu na 12 obvodov a do každého určil kňaza s biskupskými právomocami. Po dosadení zmocnenca do biskup-ského úradu v decembri 1949 sa obmedzili Gojdičove možnosti udržiavať kontakty s kňazmi a spravovať diecézu. Zákazy a príkazy zmocnenca boli čoraz prísnejšie, až vyústili do úplnej izolácie biskupa.49

V decembri 1949 nastúpil do Prešova novovymenovaný pravoslávny biskup Alexej (Dechterev) a spolu so šiestimi odpadlými gréckokatolícky-mi kňazmi vytvoril na pokyn najvyšších štátnych orgánov v marci 1950 výbor pre návrat gréckokatolíkov k pravosláviu.50

Prvým pokusom pripravujúcim praktickú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi bolo stretnutie kňazov v Ružbachoch, známe ako tzv. „Malý sobor“. Dňa 24. apríla 1950 sa na ňom zúčastnilo 51 starostlivo vybratých grécko-katolíckych kňazov. Sobor skončil absolútnym fiaskom, lebo prítomní kňa-zi odmietli prechod na pravoslávie.51

Dňa 28. apríla 1950 komunistická vládna moc zinscenovala v Prešove zhromaždenie, na ktoré okrem násilne privezených kňazov nakomandovali aj príslušníkov bezpečnosti, milície, kandidátov a členov komunistickej strany, študentov a iných, ktorí vytvorili tomuto stretnutiu potrebnú kulisu. Toto zhromaždenie vošlo do dejín pod názvom tzv. Prešovský sobor a zna-menalo úplnú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Hneď po skončení soboru sa odobrala časť účastníkov za širokej asistencie polí-cie v civilnom oblečení do katedrály, kde sa uskutočnil ďakovný moleben. Keďže biskup P. P. Gojdič, OSBM odmietol vydať kľúče od katedrály, bol

48 ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888-1960). Prešov : Vydavateľ-

stvo Michala Vaška 1997, s. 93. 49 PEŠEK, J. - BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948-1953, Bra-

tislava : Veda 1997, s. 144. 50 SZÉKELY, G. - MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997, s. 25. 51 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zlo-

činy komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2001, s. 147.

25

okamžite zaistený a ešte skôr ako ďakovný moleben skončil, odviedli ho na niekoľko dní do františkánskeho kláštora v Nižnej Šebastovej.52

Biskup ThDr. V. Hopko bol niekoľko dní internovaný v domácom vä-zení a tu bol na neho vyvíjaný nátlak, aby prestúpil na pravoslávnu vieru. To sa však nepodarilo a v máji 1950 ho internovali v kláštore v Báči.53

Obidvoch biskupov čakala vyšetrovacia väzba v Prahe-Ruzyni. Začalo sa najťažšie obdobie gréckokatolíckej histórie. Cirkev stratila všetky svoje práva aj materiálne hodnoty. Drvivá väčšina kňazov ostala verná svojej cirkvi. Asi 120 kňazi boli preto uväznení v Hlohovci, Podolínci a Nová-koch. Následne boli súdení a vyhostení, ženatí aj so svojimi rodinami, na najťažšie práce do Čiech, čím stratili kontakt so svojimi veriacimi. Štatis-tické čísla uvádzajú, že z 328 kňazov 283 odmietlo, 45 súhlasilo, ale iba 23 ostalo pravoslávnymi. Všetky chrámy boli odovzdané pravoslávnym. Svo-ju vernosť cirkvi však na viacerých miestach veriaci dokázali tým, že aj po rokoch, v niektorých prípadoch počas celého 18-ročného obdobia útlaku, nepripustili vo svojich chrámoch pravoslávne bohoslužby. Najťažší údel museli znášať obaja biskupi. Biskup P. P. Gojdič, OSBM bol pripravovaný vyšetrovateľmi Štátnej bezpečnosti na veľký, tzv. monster proces. Bol obviňovaný z protištátnej činnosti, z podpory banderovcov, špionáže a po-dávania správ Vatikánu. Všetky tieto obvinenia boli však absolútne vykon-štruované. Vo vyšetrovacej väzbe podstúpil biskup P. P. Gojdič, OSBM kruté mučenie, ako bolo lámanie prstov, bitie po slabinách, elektrické šoky a iné utrpenie. Bol fyzicky donútený naučiť sa obvinenia, ktoré mal neskôr vypovedať pri procese sám proti sebe. Ani najhroznejšie útrapy však nezlomili nevinného biskupa, ktorý sa svojim mučiteľom predstavil ako muž modlitby a svätec.

V dňoch 10. až 15. januára 1951 sa uskutočnil v Bratislave proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. Tento verejný proces bol priamo vysielaný bývalým Československým rozhlasom. Počas výpovede biskupa P. P. Gojdiča, OSBM bol prerušený, pretože jeho odpovede boli iné (prednesené aj rusínsky), než očakávali sudcovia. Prítomní novinári boli vypovedaní zo súdnej siene a tí, ktorí ostali, stali sa svedkami odváž-neho odmietnutia vymyslených obvinení. Napriek tomu bol biskup P. P. Gojdič, OSBM odsúdený na doživotné väzenie, peňažnú pokutu dvestotisíc korún a stratu všetkých občianskych práv. Po procese bol premiestňovaný z jedného väzenia do druhého (Ruzyň, Pankrác, Mírov, Valdice, Leopol-dov, Ilava), kde bol opakovane kruto fyzicky aj psychicky týraný. Násled-

52 SZÉKELY, G. - MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997, s. 25. 53 LETZ, R.: Hopko Vasiľ. In: Lexikón kat. kňazských osobností Slovenska. Bra-

tislava : Lúč 2000, s. 508.

26

kom mučenia, hladu a utrpenia ochorel na tuberkulózu a rakovinu. Zomrel v Leopoldove 17. júla 1960 v deň svojich narodenín.54

Biskupa ThDr. V. Hopka pri výsluchoch orgány ŠtB podrobili neľud-skému fyzickému i psychickému týraniu a prinútili ho podpísať vykonštru-ované výpovede o zakladaní ukrajinských nacionalistických organizácií a aktívnej podpore „banderovských teroristov“. Proces s ním sa uskutočnil v Bratislave 24. októbra 1951. Na hlavnom pojednávaní ešte našiel toľko síl, že svoje výpovede označil za nepravdivé a vynútené násilím. Súd ho odsúdil bez dôkazov na 15 rokov väzenia. Mnohé fyzické i psychické for-my mučenia, ktoré podstúpil počas vyšetrovania i samotného väznenia ne-priaznivo ovplyvnili jeho zdravotný stav. Prepustený bol až v roku 1964, avšak aj potom bol v domácom väzení v charitnom domove v Oseku v Če-chách.55

Po 18 rokoch od tzv. Prešovského soboru sa utrpenie Gréckokatolíckej cirkvi podstatne zmiernilo až roku 1968 pod vplyvom tzv. Pražskej jari. V procese demokratizácie sa prihlásila o svoje práva aj dovtedy potlačo-vaná Gréckokatolícka cirkev. Biskup ThDr. V. Hopko požiadal 19. marca 1968 vtedajšieho prvého tajomníka komunistickej strany Alexandra Dub-čeka o rehabilitáciu a obnovenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi. Po dlhých osemnástich rokoch sa 10. apríla 1968 gréckokatolícki kňazi zišli na mimoriadnej schôdzi. Stretnutie sa konalo na Rímskokatolíckom biskupskom úrade v Košiciach. Zúčastnilo sa ho 133 z celkového počtu 172 žijúcich kňazov. Na tomto zhromaždení kňazi jednomyseľne vyhlásili tzv. Prešovský sobor za protiprávny. V prijatej rezolúcii žiadali odstránenie krívd so všetkými ich dôsledkami, t.j. úplnú obnovu Gréckokatolíckej cirkvi.56

Čiastočne sa tak stalo vládnym nariadením č.70/1968 Zb. 13. júna 1968, ktoré podpísal vtedajší podpredseda vlády ČSSR Dr. Gustáv Husák. Činnosť Gréckokatolíckej cirkvi bola opäť povolená. Dňa 22. júla 1968 po zhromaždení v sále Čierneho orla v Prešove prevzali gréckokatolíci opäť svoju katedrálu. Postupne došlo aj k navráteniu niektorých ďalších chrá-mov a farských budov. Sľubný vývoj zastavil 21. augusta 1968 vstup vojsk Varšavskej zmluvy. V nových podmienkach sa ťažko, ale predsa darilo bu-dovať a rozvíjať duchovný život veriacich. Svätá stolica menovala 20.12. 1969 Mons. J. Hirku za ordinára a apoštolského administrátora Prešovskej eparchie s právami rezidenčného biskupa. Po udelení štátneho súhlasu

54 SZÉKELY, G. - MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997, s. 26. 55 LETZ, R.: Hopko Vasiľ. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska.

Bratislava : Lúč 2000, s. 508. 56 SZÉKELY, G. - MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997, s. 26.

27

02.04.1969 spolu so svätiacim biskupom Mons. ThDr. V. Hopkom horlivo pracovali na úplnej obnove milovanej cirkvi.

S príchodom vojsk Varšavskej zmluvy nastali časy normalizácie - obnovenia komunistického režimu. Štátny dozor nad cirkvami sa postupne utužoval a tento duchovný terorizmus priviedol aj Gréckokatolícku cirkev opätovne do novodobých katakomb 20. storočia. Roku 1976 zomrel vtedaj-ší svätiaci biskup Prešovskej eparchie Mons. ThDr. Vasiľ Hopko a cirkev tak ostala bez svojho biskupa. Kňazom bola obmedzovaná pastoračná čin-nosť. Slobodné vyznávanie viery bolo obmedzované všade a vo všetkom. Z mesačníkov Slovo a Blahovistnik ostalo neskôr len Slovo, ktoré bolo jediným spojivom a zdrojom informovanosti života gréckokatolíkov. Bla-hovistnik sa stal jeho ukrajinskou mutáciou.57

Takúto podobu mala normalizácia v praxi pre život Katolíckej cirkvi až do roku 1989, keď 17. novembra vypukla revolúcia, neskôr pomenova-ná ako „nežná“, ktorá ukončila 41-ročnú vládu totalitného komunistického režimu v Československu.

57 VASIĽ, C.: Gréckokatolíci, Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant 2000, s.

139-140.

28

II. Mladosť ThDr. Vasiľa Hopka

1. Rodisko v Hrabskom

Hrabské je neveľká dedina na severe východného Slovenska blízko známeho mesta Bardejov. Jej geografická poloha v horskom prostredí Níz-kych Beskýd ponúka síce krásne, ale drsné prostredie pre život. Jednako je toto miesto obývané už od 40. rokov 14. storočia. Dokázateľne jestvovala v roku 1353. Pravdepodobne ju vybudovali usadlíci so šoltýsom. Šoltýstvo tu bolo do prvej polovice 16. storočia. 58

Názov obce je odvodený od staršieho názvu potoka, pri ktorom vznik-la. Je jasné, že potok pretekal údolím s častým porastom hraba. V prvej polovici 15. storočia Hrabské doosídlilo rusínske obyvateľstvo. V desiatko-vom súpise z roku 1538 väčšina obyvateľstva na hornej Topli a jej prítokoch, teda aj obyvateľstvo Hrabského, patrila k východnému obradu a súdobé pramene ho nazývajú Rutenmi - Rusínmi.59

Noví osadníci - Rusíni boli poddaní a poddanými až na malé výnimky boli aj ich kňazi, ktorí boli zaviazaní k takým istým povinnostiam ako aj ich veriaci. Zmenu v postavení kňazov priniesla Užhorodská únia uzavretá 24. apríla 1646 na Užhorodskom hrade. Nastalo zjednotenie veriacich vý-chodného obradu s katolíckou cirkvou. Jej dôsledkom bolo, že kňazom sa poskytli také výsady, aké prislúchajú „cirkevnému stavu“. Mali si zacho-vať svoje „grécke obrady“, voliť si svojho biskupa, ktorého potvrdí Svätá stolica. Postupne sa Užhorodská únia rozšírila na celé východné Slovensko a pridávalo sa k nej čoraz viac nezjednotených kňazov, spolu so svojimi veriacimi.60

V Hrabskom sa krása východného obradu snúbila s krásou okolitej prírody. Generácie kňazov pestovali v tunajšom ľude lásku k Bohu, k ob-radu a jednotu s katolíckou cirkvou. Je preto prirodzené, že aj srdce otca biskupa ThDr. V. Hopka milovalo svoj rodný kraj i obrad. Medzi jeho cha-rakteristické vlastnosti patrila láska k východnému obradu, k Svätému Ot-covi, k rodnej obci a k rusínskemu ľudu, ku ktorému sa počas celého života hrdo hlásil.

58 ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo

1990, s. 98. 59 BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydava-

teľstvo 1985, s. 233. 60 HARAKSIM, Ľ.: Užhorodská únia a východné Slovensko. In: Historický časopis,

roč. 45, č. 2, Bratislava 1997, s. 194.

29

V dvadsiatych rokoch minulého storočia nastali v Hrabskom nábo-ženské nepokoje, šírilo sa tu pravoslávie. Obecná kronika v záznamoch z roku 1919 uvádza, že do Hrabského prišiel nový duchovný Štefan Bes-kyd. Išlo o mladého kňaza bez akéhokoľvek materiálneho zabezpečenia. Veriaci sa postarali o všetko, čo potreboval k riadnemu živobytiu. V sused-nej dedine však nemali kňaza, a preto sa rozhodli kňaza získať nezvyčaj-ným spôsobom. V noci previezli duchovného z Hrabského do Snakova, kde bola lepšia farská budova a aj role. Veriaci z Hrabského požiadali o nového kňaza, ale Gréckokatolícky ordinariát v Prešove pridelil Hrabské pod administráciu farnosti Lukov, s čím sa nemohli vyrovnať. V tom čase prenikalo pravoslávie z Ladomírovej a pravoslávna farnosť bola už aj v ne-ďalekej Venecii - dnes Lukov a veriaci požiadali vtedajšieho pravoslávne-ho duchovného z Venécie, aby im prišiel vykonávať bohoslužby. Pravo-slávny duchovný im vyhovel a prichádzal do Hrabského. Spôsobilo to roz-delenie veriacich a až na štyri rodiny, všetci oficiálne podľa vtedajších zá-konov vystúpili z Gréckokatolíckej cirkvi. Výstup potvrdil Okresný úrad v Bardejove. O niekoľko rokov neskôr si veriaci uvedomili, čo spravili a väčšina sa vrátila späť do Gréckokatolíckej cirkvi. Kvôli týmto nábožen-ským nepokojom bola farnosť niekoľko rokov (1928-1933) neobsadená.61

Roku 1934 dostala farnosť nového kňaza o. Štefana Halušku. V Hrab-skom pôsobil v rokoch 1934-1942. Radostnú udalosť menovania nového duchovného využil vtedajší správca pražskej farnosti otec Vasiľ Hopko na to, aby 27. augusta 1935 poslal novému duchovnému pozdravný list a pri-pojil aj niekoľko poučných a povzbudzujúcich slov. V liste prejavil veľkú radosť nad príchodom gréckokatolíckeho kňaza do Hrabského. Priznal náročnosť pôsobenia vo farnosti, ktorú postihlo pravoslávie, ale poukázal na zdravý koreň veriacich, ktorých treba podchytiť láskou a usilovnou kňazskou prácou. Pridal aj konkrétne rady, ako sa o to usilovať: „Prepáčte, že Vám dávam rady, ale som trošku dlhšie kňazom, a tiež poznám tento národ. Je veľmi dôležité, aby za vami išla mládež. Mládež si treba získať už v škole. Starších organizovať, učiť spev je veľmi blahodárnou vecou. Treba sa o nich zaujímať, občas ich poučiť, niekedy zorganizovať pre nich divadlo, to všetko pomôže, aby išli za Vami. Z času na čas ich navštíviť, no bez hostiny, nakrátko, to veľmi veľa znamená. Byť milým ku každému, i k nepriateľom, byť demokratickým, to značí s každým sa porozprávať ale tak, aby ste sa neponížili, ale udržali si autoritu. Zvlášť milo treba jednať s nepriateľmi, a vedieť s nimi vydržať. Navštíviť aj ich a ja si myslím, že nakoniec láska zvíťazí. Dať možnosť tým, ktorí sa hanbia, aby sa mohli porozprávať o svojich ťažkostiach a posilňovať ich v tom, že povstať

61 AGKFÚ v Hrabskom, Kronika farnosti Hrabské, s. 31-35.

30

z hriechu to nie je hanba. Myslím si, že sa už minuli tie časy, keď sa po nepriateľovi hádzalo blatom. Nehovoriť proti nim, radšej poučiť, aby ve-deli ľúbiť svoje. Aby každý gréckokatolík bol poučený o svojom a žeby oni potom boli Vám na pomoc. Treba ich napomínať, aby boli láskaví k ne-priateľom, ale keď majú príležitosť vážne sa s nimi rozprávať, nech ich napomenú, nech im pripomenú, že ich cirkev vždy s láskou čaká. Hlavná vec, aby ste si nejako získali autoritu a potom to už pôjde“.62

Nielen otec biskup miloval Hrabské, ale aj Hrabčania mali radi svojho rodáka. Pri jeho biskupskej vysviacke 11. mája 1947 boli medzi prvými, ktorí mu blahoželali k prijatej hodnosti biskupa. V deň vysviacky pozdra-vili nového biskupa a darovali mu dve ikony: Krista Pána a Presvätú Boho-rodičku. Novovysvätený pomocný biskup ThDr. Vasiľ Hopko poďakoval Hrabčanom v liste 22. mája 1947 za ich prejav radosti a lásky. Vyznal sa zo svojho úprimného citu k rodnej obci, ale vyjadril aj ľútosť nad nábo-ženským rozdelením dedinky Hrabské. So smútkom spomínal na jednotu viery v starom Hrabskom: „[...] všetci spolunažívali ako jedna rodina. Veď sme všetci bratia, naši predkovia, naši otcovia, boli jednotní, jednotne veri-li, nepotrebovali sme dve viery, dve cerkvi, my sme všetci chodili do jedné-ho chrámu Božieho. Aké to bolo krásne [...]. Ja ako malý žiak som sedával pri pánovi učiteľovi v krilose a videl som, ako ľudia idú do cerkvi... . Žiaľ medzi tým nastala zmena [...]“. Otec biskup túžil po zjednotení veriacich v rodnej dedine, preto ich s láskou napomínal a povzbudzoval k návratu do katolíckej cirkvi: „ [...], no myslím si, že spomedzi ľudí na zemi by som mal ja najväčšiu radosť, lebo mňa ako Hrabčana najviac mrzí toto rozdelenie. To nie je vôľa Božia [...]. Pán Boh chce: Aby všetci jedno boli!

Modlím sa za Vás a prosím Vás, počúvajte svojho biskupa... Je to hlas, ktorý Vás napomína [...]. Kto vie, či ešte Vás bude niekto napomínať tak, ako ja Vás teraz napomínam [...]. Možno je to posledný raz, čo Vás Pán Boh tak ľúbezne cezo mňa volá [...].63

Otec biskup ThDr. V. Hopko patril k tým, ktorý na rodnú obec nezabudli. Veľakrát s radosťou putoval do Hrabského, a to v každom obdo-bí svojej životnej cesty ako kňaz, pomocný biskup, „väzeň“ z Oseku, aj ako svätiaci biskup z Prešova po znovuzrodení Gréckokatolíckej cirkvi.

62 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s.

19-21. 63 Tamtiež, s. 21-26.

31

2. Rodina

ThDr. Vasiľ Hopko sa narodil vo štvrtok 21. apríla 1904 v rodine chu-dobného roľníka Vasiľa Hopka a Anny rodenej Petrenkovej, ako najmladší spomedzi piatich detí. Jeho rodičia prijali sviatosť manželstva 6. februára 1899 v Hrabskom. S manželstva vzišlo päť detí. Najstaršia Mária sa naro-dila 2. februára 1900. Okrem nej sa rodičom Vasiľovi a Anne narodili ešte tri deti, ktoré však hneď po narodení zomreli. Boli to dvaja synovia a jedna dcéra: Ján (* 9. marca 1901 - †12. marca 1901), Vasiľ (* 30. marca 1902 - † 7. apríla 1902), Anna (* 1. marca 1903 - † 1. marca 1903)64. Napokon 21. apríla 1904 sa narodil syn Vasiľ. Po toľkej bolesti prišla radosť do domu rodiny Hopkovej. Malého Vasiľa už 24. apríla 1904 rodičia priniesli do chrámu pokrstiť. Sviatosť krstu a birmovania, ako to je zvykom vo vý-chodnej cirkvi, mu vyslúžil o. Michal Čisárik, gréckokatolícky duchovný v Hrabskom. Krstnými rodičmi boli Ján Gbur z Hrabského a Mária Vorost-ková z Matisovej.65 Radosť rodičov z malého synčeka netrvala dlho, vy-striedal ju smútok a bolesť zo straty otca, ktorý zomrel počas tragickej uda-losti v obci Hrabské.

Vo štvrtok 6. júla 1905 sa nad obcou prehnala silná búrka. Vasiľ Hop-ko - otec malého Vasiľa, pretože vykonával vo farnosti službu zvonára a kostolníka, išiel zvoniť na vežu priamo pod zvony. Dodnes je to zvyk v mnohých farnostiach a hlahol zvonov už mnohokrát aj rozohnal búrku. Vtedy však blesk udrel do veže a zasiahol mladého kostolníka tak, že na mieste zahynul. Veriaci farnosti mu neskôr na cintoríne z vďaky postavili kamenný kríž.66

Malý Vasiľ nemal ešte ani dva roky, keď sa tak stalo. Mladá vdova Anna zostala s dvomi sirotami (dcérou Máriou a synom Vasiľom) v ťažkej životnej situácii. Východné Slovensko patrilo v tom čase k najzaostalejším kútom Rakúsko-uhorskej monarchie. Bolo veľmi ťažké nájsť si zamestna-nie a živiť svoju rodinu. Aj v Hrabskom v tom čase nebola nádej na zlepše-nie života a mladej vdove neprichádzala iná možnosť ako pomôcť svojim deťom, len odísť za prácou do cudziny. Svoje dve deti, osemročnú Máriu a štvorročného Vasiľa, zverila do opatery svojim rodičom Petrenkovým a roku 1908 odišla za prácou do USA. Zamestnala sa vo firme Johnson & Johnson Co. v meste New Brunswick, štát New Jersey. Celý svoj zárobok posielala rodičom na živobytie svojich detí. Neskôr v roku 1913 sa mladé-

64 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s. 7. 65 AGKFÚ v Hrabskom, Kniha pokrstených II. , s. 91, č. 10. 66 AGKFÚ v Hrabskom, Kronika farnosti Hrabské. s. 13.

32

ho Vasiľa ujal jeho strýko Demeter Petrenko, ktorý v tom roku prijal aj sviatosť kňazstva.67

Demeter Petrenko sa narodil 7. novembra 1888 v Hrabskom. Mal dvoch bratov Štefana a Vasila a sestru Annu, ktorá bola matkou otca bisku-pa Hopka. Kňazské pôsobenie začal vo farnosti Oľšavica, neskôr v Blažo-ve a v Levoči, kde zriadili novú farnosť. Za horlivú pastoračnú službu ho otec biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM menoval za konzistoriálneho aseso-ra. Zomrel 25. septembra 1951 v Levoči, kde je aj pochovaný. Jeho man-želstvo bolo bezdetné a chlapcovi Vasiľovi sa venoval s otcovskou láskou. Roky strávené u strýka Demetera mali iste na mladého Vasiľa veľký vplyv. Strýko mu dal dobrý príklad a pomohol mu rozhodnúť sa pre kňazstvo.68

Staršia sestra Mária sa vydala pomerne mladá roku 1918 a roku 1922 odišla spolu s manželom do USA. Zamestnala sa a pracovala v tej istej fir-me ako mama. Roku 1952 Mária Draganová, rodená Hopková ovdovela. Narodili sa jej dvaja synovia. Prvý sa narodil roku 1919, ale pre vážnu cho-robu zomrel ako štvorročný. Mladší syn Dr. John Dragan sa narodil 15. augusta 1923 a bol lekárom, špecialistom na vnútorné choroby. Zomrel 23. júla 1975, vo veku 52 rokov.69

Otec biskup ThDr. Vasiľ Hopko prežil svoje detstvo a mladosť v skromných a v ťažkých podmienkach. Už v detstve stratil otca a matka kvôli živobytiu odišla do zahraničia hľadať si prácu. Otec biskup vyrastal ako sirota najprv pod opaterou starých rodičov a neskôr u svojho strýka kňaza Demetera Petrenka. Dobrotivý Boh ho vyslal na túto tŕnistú životnú cestu, aby ako drahocenné zlato, ktoré sa čistí ohňom, aj jeho očistil od všetkých nedokonalostí spasiteľným utrpením. Utrpenie sa vlastne stalo sprievodcom jeho života už od útleho detstva.

3. Štúdium

Mladý Vasiľ Hopko svoje základné vzdelanie nadobudol v národnej škole v rodnej obci Hrabské a v Bardejove, kam dochádzal. Základné vzde-lanie ukončil roku 1912.70

Nasledujúci rok 1913 sa ho ujal strýko Demeter Petrenko, ktorý v tom čase pôsobil na fare v Oľšavici, neskôr po preložení v Blažove. Tu mladý Vasiľ našiel svoj druhý domov. Strávil tu gymnaziálne roky, ale najmä 67 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pitts-

burgh 1979, s. 3. 68 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s. 8. 69 Tamtiež, s. 7. 70 AGKB v Prešove, bez sign., Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom 03.04.

1945.

33

prázdniny.71 Na tieto chvíle prežité spolu so strýkom si rád spomínal aj neskôr. Pri oslavách svojich sedemdesiatin sa v rozhovore s ThDr. Emilom Korbom vrátil do čias detstva. Spomienka patrila najmä jeho mame, ktorú mal nesmierne rád. Hovoril: „Čo všetko pre nás v živote urobila! Spomí-nam aj na jej strádania a ťažko nachádzam slová, aby som vám to v tejto chvíli vedel čo najvýstižnejšie toto všetko vyjadriť.“ O strýkovi sa vyjadro-val s nezastretým uznaním a čistou úctou. Pozastavil sa najmä nad otcov-skou oddanosťou o. Demetera Petrenka.72

Obetavá starostlivosť matky, ktorá mladému študentovi Vasiľovi po-sielala peniaze na štúdium, ako aj strýkova otcovská starostlivosť, mu umožnili študovať na gymnáziu v Prešove. Išlo o Evanjelické kolegiálne gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským. Toto gymnázium malo v Prešove výbornú povesť, najmä keď sa hovorilo o kvalite nadobudnutého vzdelania. Štúdium ukončil maturitnou skúškou a absolvoval ju s výbor-ným prospechom roku 1924.73

Po skončení gymnázia sa rozhodol pre štúdium teológie, čím sa napl-nila jeho túžba zasvätiť svoj život oltáru. Povolanie do kňazstva v ňom pre-budil a upevňoval jeho strýko o. Demeter Petrenko. Pri zápise do epar-chiálneho seminára v Prešove mu prešovský biskup Dionyz Nyarady na-vrhol štúdium v Ríme. Návrh sa však spájal s podmienkou, že pred tým, ako odíde na štúdiá, podpíše sľub o prijatí celibátu po skončení štúdia. Ná-dejný študent sa obával, podľa jeho vlastného priznania, urobiť také závaž-né rozhodnutie. Preto návrh neprijal a zostal študovať v Prešove.74

V druhom ročníku dostal povolávací rozkaz vykonať si základnú vojenskú službu v armáde. Miestom jeho pobytu boli kasárne na Námestí Republiky v Prahe. V armáde vykonával službu asistenta kaplána. V nede-ľu zhromažďoval vojakov-gréckokatolíkov a privádzal ich spoločne na gréckokatolícke bohoslužby do blízkeho Chrámu sv. Kríža - Na Příkopech. Neraz sa stalo, že do chrámu priviedol celú rotu vojakov.75

71 BUJŇÁK, J.: Spomienka na otca biskupa Mons. ThDr. Vasiľa Hopku. In: Gréc-

kokatolícky kalendár 1986. Bratislava 1986, s. 37. 72 KORBA, E.: Hodina s jubilantom. In. Slovo - dvojtýždenník gréckokatolíckej cir-

kvi, roč. 6, č. 4, 1974, s . 8. 73 AGKB v Prešove, bez sign., Vlastný životopis ThDr. Vasiľa Hopka. 74 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pitts-

burgh 1979, s. 8. 75 Zastavenie nad históriou založenia farnosti sv. Klementa v Prahe. In: Blahovistnik,

roč. 7, č. 3, 1971, s. 3.

34

Pri tejto apoštolskej práci si ho všimol Dr. Ján Párkányi76, ktorý orga-nizoval miestnych gréckokatolíkov a sľúbil mu, že sa bude usilovať, aby po kňazskej vysviacke prišiel pôsobiť do Prahy. Vojenská služba v Prahe pomohla študentovi teológie Vasiľovi Hopkovi poznať duchovné potreby veriacich gréckokatolíkov, najmä prisťahovalcov, študentov a vojakov z východnej časti republiky, ktorí do Prahy prišli hľadať svoju budúcnosť. Tieto poznatky neskôr plne využil počas svojej pastorácie v Prahe. Koniec vojenskej služby ho vrátil späť do kňazského seminára v Prešove, kde v ro-ku 1928 úspešne dokončil teologické štúdium. Tesne pred ukončením Vy-sokej školy bohosloveckej v Prešove pozvala ho jeho matka na návštevu do USA. V kútiku srdca dúfala, že sa jej synovi v Amerike zapáči a po-žiada tamojšieho gréckokatolíckeho biskupa Vasila Takáča (1924-1948), aby ho vysvätil pre Pittsburghský exarchát.77 Jej túžba, sa ale nikdy neus-kutočnila. Keď sa mladý V. Hopko už pripravoval na svoju cestu do cudzi-ny, vážne ochorel. Vo svojich Pamätiach napísal: „Keď som skončil štvrtý ročník teológie, moja mama začala na mňa naliehať, aby som prišiel za ňou do USA a ostal s ňou aspoň rok. Dokonca mi poslala i potrebné peniaze v sume štrnásťtisíc československých korún. Keď som sa však začal baliť na cestu, ochorel som. Na chrbte sa mi objavili hnisavé vredy a lekár nariadil, že sa musia operovať. Bolo to zahanbujúce - mať operáciu v Pre-šove, kde ma každý poznal, a preto som sa rozhodol pre nemocnicu v Koši-ciach. Keďže som chcel ušetriť aj peniaze, vybral som si lacnejšieho lekára - tak ma operoval neskúsený lekár. Operácia ukázala, že som časťou dvoj-čiat. Moje dvojča nebolo vyvinuté a jeho zvyšky ostali v mojom chrbte a rástli mi medzi lopatkami. Operácia nebola úspešná, a preto som musel ostať v nemocnici počas siedmich dlhých mesiacov. Môj chrbát mi opero-vali ešte trikrát. Bývalá dutina sa však nechcela zahojiť. Všetky peniaze, čo mi poslala mama na cestu do Ameriky, som utratil na lekárov, a tak som stratil akúkoľvek nádej že ju uvidím. Avšak to všetko bola Božia vôľa, pretože Pán Boh chcel, aby som ostal v rodnom kraji. Práve pred Vianoca-mi roku 1928 som sa rozhodol začať modlitbu Deviatnika k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tiež som prisľúbil Pánu Bohu, že ak vyzdraviem, prij-mem sviatosť kňazstva v celibáte. Počas deviatnika som na službách božích

76 Dr. Ivan Párkányi sa narodil 1. januára 1896 v dedine Teresov, okres Tačevo na

Podkarpatskej Rusi v rodine učiteľa. Rytier - komtúr Rádu sv. Silvestra, zakladateľ pražskej gréckokatolíckej farnosti, dlhoročný úradník Kancelárie prezidenta repub-liky, minister ČSR a guvernér Podkarpatskej Rusi. Zomrel v Prahe dňa 23. decem-bra 1996 vo veku nedožitých 101 rokov. - MIROŠŠAY, V.: Dr. Ivan Párkányi v Božej náruči. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 29, č. 2, 1997, s. 12.

77 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pittsburgh 1979, s. 8-10.

35

prijímal sv. Eucharistiu s tým istým úmyslom. Lekári každé ráno, ako oby-čajne prezerali moju ranu na chrbte a menili mi obväzy a šaty. V deviate ráno, čo bolo presne na Navečerie Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, lekár s prekvapením zhíkol. Okamžite dal zavolať svojho kolegu a rozruše-ne mu hovoril: „Pozri, rana sa mu zahojila!“... Pozorovali ma v nemocnici ešte tri dni, potom ma prepustili domov“78.

Zázračné vyliečenie z vážnej choroby dovolilo mladému absolventovi teológie vrátiť sa do Prešova a požiadať prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM o udelenie sviatosti kňazstva. Rozhodol sa aj splniť sľub daný Bohu počas choroby a sviatosť prijať v celibáte. Biskup P. P. Gojdič, OSBM jeho žiadosť prijal s radosťou a poinformoval ho o liste gréckoka-tolíkov z Prahy, v ktorom prosia, aby im poslal kňaza, pokiaľ je to možné, tak otca V. Hopka. Pretože neočakával, že sa tak rýchlo uzdraví, rozhodol sa poslať do Prahy o. Greša, ale zmenil svoje rozhodnutie. Menovací dek-rét neodoslal a počkal na kňazskú vysviacku mladého žiadateľa. Sviatosť kňazstva v pokore a s vďakou prijal 3. februára 1929 v Prešove z rúk otca biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM.79 Prvýkrát ako novokňaz pristúpil k oltáru a slávil primičnú sv. liturgiu 15. februára 1929 v Blažove.80

78 VOROŇÁK, J.: Vladyka ThDr. Vasil Hopko (1904-1976). In: J. Babjak, Zostali

verní 1. Košice : Byzant 1997, s. 22-23. 79 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976).

Pittsburgh 1979, s. 11. 80 BUJŇÁK, J.: Spomienka na Otca biskupa Mons. ThDr. Vasila Hopku. In:

Gréckokatolícky kalendár 1986, Bratislava 1986, s. 37.

36

III. Pastoračná práca

1. Organizátor gréckokatolíkov v Prahe

Praha bola do vzniku Československa na okraji záujmu prešovského biskupstva. V meste sa nachádzal minimálny počet gréckokatolíkov. Po-zornosť sa viac upriamovala na Budapešť a Viedeň ako na centrá Rakúsko-uhorskej monarchie. Situácia sa zmenila po prvej svetovej vojne, keď na troskách monarchie vznikla ČSR s hlavným mestom Praha. Začali sem smerovať mnohí gréckokatolícki veriaci z východu republiky. Prichádzali najmä robotníci a nemajetní roľníci, ktorí tu hľadali prácu a živobytie. Boli tu aj štátni úradníci, študenti vysokých škôl, vojaci, učni rôznych remesiel, pomocníčky v domácnosti a chorí rozmiestnení po rôznych nemocniciach v meste.

Centrum ČSR po prvej svetovej vojne poskytlo útočište aj pre emig-rantov ruskej a ukrajinskej národnosti, ktorí mali aj svojich duchovných. Pre Rusov zriadila Svätá stolica ruskú misiu v úsilí zjednotiť pravosláv-nych s Katolíckou cirkvou. Bohoslužby vykonával ruský duchovný otec Gleb Verchovskij, potom Bielorus otec Trofim Semjackij a nakoniec Ho-lanďan Dr. Strotmann, vychovaný v pápežskom kolégiu Russicum v Ríme. Bohoslužby sa konali v Kostole sv. Kríža na Příkopech. Za pomoci apoš-tolského nuncia a Apoštolátu sv. Cyrila a Metoda, ktorého dušou bol prof. Dr. František Pechuška, bol tento chrám aspoň čiastočne zariadený podľa predpisov východného obradu.81 Kostol sv. Kríža pre tento účel vyčlenil pražský arcibiskup Dr. František Kordáč v roku 1923.82

V marci roku 1926 požiadal pražský arcibiskup žiadosťou č. 2355/8. III/1926 Svätú stolicu o zriadenie gréckokatolíckej farnosti pre Čechy, Moravu a Sliezko v Prahe. Jurisdikčne mala patriť pod Prešovské biskup-stvo, ako najbližšie gréckokatolícke biskupstvo v ČSR. Kongregácia pre Východné cirkvi s týmto riešením súhlasila 26. apríla 1926.83

Pre zriadenie gréckokatolíckej farnosti v Prahe boli najmä tieto dôvo-dy:

1. Svätá stolica zverila gréckokatolíkov na území Čiech, Moravy a Sliezska pod jurisdikciu Prešovskej diecézy. Počas Rakúsko-uhorskej

81 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 102. 82 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1928, sign. 2000. Žiadosť veriacich gr. kat.

na Ministerstvo o zriadenie samostatnej farnosti v Prahe s obvodom pre celé Čechy.

83 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, rok 1931, sign. č.13, Záležitosť jurisdikcie pražskej gr. kat. farnosti.

37

monarchie patrili gréckokatolíci v Prahe a spomínaných území do juris-dikcie Przemyszlskej diecézy.

2. Hlavné mesto sa stalo centrom národného, vedeckého, kultúrneho a náboženského života.

3. Do Prahy prichádzalo stále viac a viac gréckokatolíckych veria-cich. V roku 1929 sa ich počet odhadoval na 9000 v Prahe a okolí.

4. Nemenej vážnym dôvodom bola aj obava o duchovné vedenie gréc-kokatolíckych študentov, ktorí sa mohli dostať pod vplyv pravoslávnych schizmatikov, alebo stali by sa indiferentní voči náboženstvu.84

Potreby veriacich si všimol aj pracovník prezidentskej kancelárie Dr. Ivan Párkányi, pôvodom sám z východnej časti republiky. Začal sa usilo-vať o zriadenie farnosti a veľkým dielom prispel k jej neskoršiemu založe-niu. Záujem prejavil aj Apoštolský nuncius Marmagii, ktorý veľmi túžil pomôcť gréckokatolíkom v Prahe. Neraz oficiálne navštívil ich bohosluž-by, aby veriacich morálne podporil a udelil im apoštolské požehnanie. Ne-oceniteľnými službami prispeli biskup Dr. Anton Podlaha, prelát Dr. Otta-kar Čech, referent práva Dr. Čihák a sekretár olomouckého Tovarišstva Apoštolátu sv. Cyrila a Metoda prof. Dr. František Pechuška. Ruská misia pri Chráme sv. Kríža, jej mentalita a tradície boli cudzie veriacim z vý-chodného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Preto žiadali o vyslanie „svojho kňaza“. Biskup Dionýz Nyáradi roku 1926 do Prahy poslal otca Emila Mydlíka z Košíc. Poveril ho organizovaním pražskej farnosti, ale otec E. Mydlík sa musel už od začiatku boriť s nepredvídanými problémami a skúškami. V usilovnej pastoračnej práci vytrval do roku 1929, keď ho vystriedal otec Vasiľ Hopko.85

Položenie gréckokatolíkov v Prahe pred príchodom otca V. Hopka bolo vážne. Hrozila strata Kostola sv. Kríža, ktorý mal byť zbúraný a na jeho mieste postavená obchodná budova. Ponúknutý náhradný Kostol sv. Haštala nevyhovoval veriacim a svojím umiestnením i kvalitou sa nevyrov-nal Kostolu sv. Kríža. Prof. Dr. František Pechuška sa usilovne snažil za-bezpečiť ubytovanie pre nového kňaza - celebsa. Pomery v Prahe charak-terizoval slovami: „Třebaže nový kněz přijde do rozháraných poměru, báti se toho nemusí, poněvadž mu půjdeme v každém směru na ruku, jen ať jest

84 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, rok 1929, sign. č. 4, Dôvody pre organizovanie

farnosti v Prahe. 85 Zastavenie nad históriou založenia farnosti sv. Klementa v Prahe. In: Blahovistnik,

roč. 7, č. 3, 1971, s. 2-3. Tiež: POTAŠ, M. : Dar lásky. Prešov 2001, s. 103.

38

zbožný, horlivý a pracovitý, neboť práce zde bude míti dosti a zásluhy si může získat veliké“.86

Želanie prof. Dr. Františka Pechušku sa splnilo v osobe novokňaza otca Vasiľa Hopka. Otec biskup P. P. Gojdič, OSBM vyhovel pražským gréckokatolíkom, ktorí si krátko predtým žiadali kňaza, a preto menoval otca Vasiľa Hopka dekrétom číslo 600/1929 z 20. februára 1929 s plat-nosťou od 20. februára 1929 za správcu farnosti v Pakostove, pričom ho služobne pridelil do Prahy. Krajinský úrad v Bratislave toto rozhodnutie akceptoval až 27. januára 1930 a v úradnom oznámení poznamenal, že „docela výnimočne nemá námietky proti tomu, aby Vasiľovi Hopkovi, gr. kat. duchovnému v Pakostove, pridelenému službou v Prahe bola vypláca-ná kongrua fary v Pakostove, ale najďalej len do konca roku 1930“.87 Požiadavka, ktorá nasleduje za týmto konštatovaním, vysvetľuje dôvod komplikovaného finančného odmieňania otca V. Hopka a zároveň vyjad-ruje úlohu, ktorou bol poverený po vysviacke, t. j. vytvoriť predpoklady pre vznik samostatnej gréckokatolíckej farnosti v Prahe. Neskôr sa predsa podarilo túto výnimku predĺžiť a zabezpečiť finančné prostriedky až do konca roku 1935. Po príchode do Prahy sa ubytoval v rímskokatolíckej far-skej budove u sv. Mikuláša, Praha III, Sněmovní 3/II. p., kde k dispozícii dostal dve izby.88

Neistota ohľadom Kostola sv. Kríža vyburcovala mladého kňaza v úsilí získať iný vhodný chrám, pri ktorom by sa mohla založiť farnosť. Pri plnení tejto úlohy mu pomáhali už spomínaní Dr. Ivan Párkányi a prof. Dr. František Pechuška. Za účelom zriadenia farnosti založil Spoločnosť sv. Bazila Veľkého na podporu zriadenia a udržiavania gréckokatolíckej farnosti v Prahe, ktorá svoj cieľ chcela dosiahnuť pomocou rozhovorov so štátnymi a cirkevnými úradmi, členskými vkladmi, darmi a štátnymi pod-porami. Štatút spoločnosti potvrdil otec biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM 24. apríla 1930 v Prešove.89

86 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1928, sign. 2000. Žiadosť veriacich gr. kat.

na Ministerstvo o zriadenie samostatnej farnosti v Prahe s obvodom pre celé Čechy.

87 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1930, sign. 605, Pridelenie dr. V. Hopku za duchovného do Prahy.

88 MV SR, ŠA v Prešove, fond Krajský národný výbor v Prešove – cirkevný odbor 1949-1960, Sign. cirk. vn/621 – 9, Kr. č. 132-255, Vasiľ Hopko, Výmer Krajského úradu v Bratislave č. 193335/6/1932 z 2. novembra 1932.

89 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1930, sign.1104, Štatút spoločnosti sv. Vasilija Veľikaho v Prahe na podporu zriadenia a udržiavania gréckokatolíckej farnosti v Prahe.

39

Spojenými silami sa im podarilo získať Kostol sv. Klementa na Kar-lovej ulici neďaleko Karlovho mosta, v centre Prahy. Barokový Kostol sv. Klementa privítal počas svojej bohatej histórie veľa významných osobností medzi nimi aj sv. Petra Kanízia a sv. Edmunda Kampiána90. Pražský arci-biskup ThDr. František Kordáč ho dňa 12. februára 1931 daroval grécko-katolíkom do užívania na večné časy.91

Otec V. Hopko prežíval radostné chvíle, s ktorými sa delil aj v koreš-pondencii s otcom biskupom P. P. Gojdičom, OSBM. V jednom z listov popisuje sťahovanie a zariaďovanie nového chrámu. Zariadenie nového chrámu tvoril najmä inventár z Kostola sv. Kríža. Prenesený ikonostas do-plnili o ikonu sv. Mikuláša a sv. Klementa, patróna chrámu. Dbal o každú maličkosť, napr. v Kostole sv. Kríža mal ikonostas aj záves a zdobil ho trojramenný kríž, ktorý mal tretie rameno v tvare X. Tieto časti ikonostasu už v novom chráme nedovolil umiestniť. Záves preto, aby vynikol oltár a kríž s krivým ramenom, dal prerobiť na kríž z rovnými ramenami. Našli sa aj takí, ktorým sa to nepáčilo, ale otec V. Hopko im zrozumiteľne vy-svetlil, že nový chrám je pre gréckokatolíkov a nie pre ruskú misiu ako to bolo v Kostole sv. Kríža. Otec biskup P. P. Gojdič, OSBM tiež prispel k zariadeniu chrámu, keď daroval nové cibórium a k nemu aj krásnu vý-šivku. Takýto dar najviac potešil otca V. Hopka. V liste otcovi P. P. Gojdi-čovi, OSBM napísal: „V prvom rade ďakujem za poslané veci. V pravý čas 90 O chrámu sv. Klimenta v Praze. In: Gréckokatolícky kalendár 1975, Bratislava

1974, s. 134. 91 „Nos Franciscus Dei et Apostolicae Sedis Gratia Archiepiscopus Pragensis, Eius-

dem Apostolicae Sedis per Bohemiam et per Celebrissimas Bambergensem, Mis-nensem, Ratisbonensem Dioeceses Legatus Natus, Bohemiae Primas, utriusque Facultatis Theologiae in Universitate Pragensi Cancellarius Perpetuus, S. Theolo-giae et Philosophiae Doctor etc. Našemu pastýřskému srdci jsou všichni katolíci, bydlící v Našem sídelném městě stejné milí a drazí, ať jsou to katolíci latinského ritu. neb řeckokatolíci. Ti poslední tím spíše, že jsou to většinou studenti a mladiství dělníci. kteří zvláště potřebují v nebezpečném svém věku duchovního střediska, častého náboženského povzbuzení a posily, aby ve svudném prostředí nebezpečných lákadel velkoměsta mravně a tě-lesně nezahynuli. Aby těmto duchovním, náboženským a mravním potřebám řecko-katolíku v Praze bydlících duchovní jejich správa v klidu věnovati se mohla, roz-hodli jsme, aby pro řeckokatolické bohoslužby v Praze byl trvale věnován kostel sv. Klimenta v Praze I.. Karlova ulice, a aby tento krásný a prostorný chrám stal se pak farním kostelem farnosti řeckokatolíku, jež má býti v Praze v brzké době zřízena. Prosíme vroucné Pána, aby na přímluvu sv. Klimenta papeže a mučedníka, jenž byl v tak úzkém duchovním styku se slovanskými věrozvěstci sv. Cyrilem a Metodějem, žehnal vší apoštolské snaze a práci ve prospěch spásy řeckokatolíku v Praze. Dáno v naši rezidenci v Praze, dne 12. února 1931... František v. r. arcibiskup. Dr. Bohumil Opatrný v. r. arcibiskupský kancléř“ POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 103.

40

prišlo cibórium. Slúžil som utiereň, keď mamka do cerkvi priniesla cibó-rium a krásnu výšivku. [...]. Hneď potom počas sv. Liturgie som do neho vložil Sviatosť (prvý krát v živote, lebo doteraz som cibórium neužíval). Veľmi sa teším, že Sviatosť je uložená dôstojne, a nie tak, ako u sv. Kríža. To bolo pre mňa utrpenie trpieť to, že Sviatosť je uložená v tej truhličke. Poobede mal otec Švec pobožnosť Apoštolátu sv. Cyrila a Metoda, pričom sme aj udelili požehnanie podľa nášho obradu a s našou Sviatosťou, čo sa veľmi páčilo ľuďom, lebo v Kostole sv. Kríža sme to nemohli urobiť, a preto si mnohí mysleli, že u nás niet tejto Sviatosti.“ Chrám sv. Klementa sa po skončení sťahovania a zariaďovania stal dôstojným miestom pre gréckokatolíkov. Hneď od začiatku pútal pozornosť ľudí výbornou akusti-kou, ktorá umožnila vyniknúť podmaňujúcej kráse byzantských bohoslu-žobných obradov.92

Cirkevná hierarchia sa neustále nevedela ujednotiť v otázke právomo-ci, hoci táto bola vyriešená už rímskym rozhodnutím z jarných mesiacov roku 1926. Otec V. Hopko videl v snahe podriadiť budúcu farnosť latin-skému, rímskokatolíckemu biskupovi, nesúlad s duchom všeobecnej Cir-kvi, ktorá dáva každému svojmu dieťaťu to, čo potrebuje. Pýtal sa, ako môžu rozhodovať o obradoch, disciplinárnych otázkach a pôstoch hierar-chovia, ktorým sú tieto záležitosti priamo neznáme, ba možno i nepríjem-ne. Pripomenul príklad Poľska, kde podobné riešenie nedopadlo dobre. S týchto dôvodov sa obával následnej latinizácie byzantského obradu.93

Úsilie o zriadenie farnosti bolo korunované úspechom v decembri 1933. Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe 16. decembra 1933 pod číslom 146.315/33-6/I rozhodlo o systematizovaní gréckokatolíckej farnosti v Prahe. Na základe tohto úradného aktu všetci gréckokatolíci v Čechách, na Morave a v Sliezsku patrili do pražskej gréckokatolíckej farnosti už nielen pred Cirkvou, ale aj pred štátom. Od 1. januára 1934 pražská farnosť obdržala právo viesť matriky, ktoré boli právoplatné aj pred štátom. Prvým farárom novovytvorenej farnosti sa stal jej neúnavný misionár otec V. Hopko; do funkcie ho slávnostne uviedol biskupom P. P. Gojdičom, OSBM delegovaný riaditeľ biskupskej kancelárie otec Ján Ko-kinčák. Kvôli dôležitosti novej farnosti v Prahe otec biskup P. P. Gojdič, OSBM považoval za potrebné a zodpovedné obrátiť sa na Svätú stolicu, aby farnosť uznala a potvrdila ako najvyššia cirkevná autorita. Toto potvr-

92 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, rok 1931, sign. 13. Záležitosť gréckokatolíckej

farnosti v Prahe. 93 Tamtiež.

41

denie farnosť dostala dekrétom Kongregácie pre Východné cirkvi v decem-bri 1935, pričom ju zverila pod jurisdikciu prešovského biskupa.94

Otec V. Hopko tak dovŕšil úlohu, ktorá mu bola zverená. Zorganizo-val novú farnosť pre gréckokatolíkov v Prahe. Počas svojho pôsobenia v Prahe sa nevenoval len organizovaniu farnosti, ale pastoračne pôsobil v rôznych oblastiach života farnosti. Jeho prvoradým cieľom bola starostli-vosť o mládež. Zabezpečil si povolenie vyučovať gréckokatolícke nábo-ženstvo na Reformovanom ukrajinskom gymnáziu v Prahe - Řevniciach. Prešovský biskup mu ho udelil ešte ne jar roku 1929,95ale kvôli prieťahom na Ministerstve školstva a národnej osvety v Prahe vyučovanie nepre-biehalo ani v novembri 1930.96

V snahe zachrániť mládež pred nečinnosťou a následným pádom v morálnom živote, zorganizoval Spolok gréckokatolíckych študentov v Prahe, ktorý aj duchovne viedol. Krúžok sv. Anny, združoval dievčatá pracujúce v pražských domácnostiach a spĺňal podobný cieľ ako Spolok gréckokatolíckych študentov.97

Pre pracujúcich mladých ľudí založil Zväz gréckokatolíckej mládeže, aby sa morálne a národne nestratili. Otec V. Hopko o práci zväzu referoval otcovi biskupovi P. P. Gojdičovi, OSBM 24. decembra 1934 takto : „[...]. Aký máme dosiaľ úspech? Aj keď nie veľký, no vždy taký, že to je úspech náboženský. Podľa možnosti zúčastňujú sa sv. liturgii. Predsa je to pre mnohých ťažké, lebo im nedovolia páni majstri. Tým viac prichádzajú na večiereň. Pokiaľ nebolo mládeže v nedeľu na večierni nebolo nikoho, ale teraz vždy je i niekedy do 20-30 mladých ľudí. Aspoň okolo sviatkov paschy

94 „Decretum. Sacra Congregatio pro Ecclesia Orientali Prot. 498/28.

Quo efficacius spirituali bono fidelium ritus graecotutheni in regionibus Bohemiae Moraviae, ac Silesiae, ditionis Cechoslovachiae, commorantium consuleret, SS mus D.N. PIUS XI. Div. Providentia PP XI., in Audientia diei 7. Aprilis anno 1934, referente infrascripto Cardinali a Secretís S.C. proEccl. Orientali, statuere digna-tus est ut nova erigatur paroecia ritus graeco-rutheni in urbe Pragensi, sub juris-dictione Exc-mi ac Rev. mi D. Episcopi Prešoviensis Ruthenorum, cui omnes tribuantur ejiusdem ritus fideles in ipsis regionibus commorantes, mandans inusper ut de hac re decretum confiteretur. Paesenti igitur Decreto erigitur ac constítuitur paroecia ritus graeco-rutheni in urbe Pragensi, cum omnibus conditionibus, juribus et oneribus. Datum Romae ex Aedibus S.C. pro Eccl. Orientali, die 20. Decembris 1935. Aloys Card. Sincero m.p. 1 Cesarini adsessor“ Potaš M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 104.

95 AGKB v Prešove , Prezidiálne spisy, rok 1929, sign. 36. Organizovanie grécko-katolíckej farnosti v Prahe Dr. V. Hopkom. List Hopku Gojdičovi zo 17. júna 1929.

96 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1930, sign.4857. O vyučovaní grécko-katolíckeho náboženstva na řevnickom ukrajinskom gymnáziu v Prahe.

97 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pittsburgh 1979, s. 12.

42

sa chlapci, žijúci v strašných ateistických podmienkach, spovedajú. Každú nedeľu sa schádzajú počúvajú lekcie náboženstva od podpísaného kňaza (súčasného predsedu). V cerkvi miništrujú a kňaz má vždy pod rukami mla-dú silu, ktorú môže použiť, tu pri nesení zástav v procesii, tu ako pomoc-níkov organizátorov pri večierkoch. Pravda bolo by potrebné viac nábo-ženského ducha, no v dnešných podmienkach je to ťažké dosiahnuť. Jednak je dobré aj to, že počujú Božie slovo a z toho v nich čo to zostane“98. Orga-nizoval pre nich spoločné vychádzky do prírody, nácvik divadelných pred-stavení (2-3 divadelné predstavenia za rok), kresťanské tanečné zábavy, ako aj prednášky z práva, medicíny a podobne, ktoré pripravovali študenti daných odborov. Otec V. Hopko tým predchádzal hromadnému príklonu chudobnej mládeže ku komunistickým organizáciám, ktoré sa snažili vy-užiť ekonomickú krízu na to, aby strhli chudobnú mládež na svoju stranu.99

Vo svojom srdci si našiel miesto aj pre emigrantov a tých, ktorí sa v Prahe len prechodne zdržiavali na ceste za zamestnaním v cudzine. Pre podporu týchto vysťahovalcov vznikol Spolok sv. Rafaela, ktorého du-chovným otcom bol otec V. Hopko. Členovia spolku pomáhali vybavovať vysťahovalcom víza a iné potrebné veci na cestu. Vysťahovalci smerovali poväčšine za prácou do Argentíny, Kanady a USA a niektorí členovia spolku ich sprevádzali až do cieľa ich cesty, kde im poslúžili ako tlmoč-níci. Takýmto spôsobom ďaleko od rodného kraja vznikli aj nové farnosti. Otec V. Hopko každú sobotu chodil na vysťahovaleckú stanicu v Libni a vysluhoval im sviatosti. Keďže medzi vysťahovalcami boli Maďari, Slováci i Rusíni, kázal striedavo vo všetkých troch jazykoch. Prostredníc-tvom Spolku sv. Rafaela udržiaval kontakty s veriacimi aj po ich presídlení do cudziny.100 V rámci spolku navštívil českú a slovenskú emigráciu vo Francúzsku (Bordeaux), mal misie pre Čechov na Volyni (Luck, Dubno, Rovno, Zdolbunow, Sienskewiczewka atď.) a tiež pre Čechov a Slovákov v Juhoslávii.101

Bezhraničnú lásku k chudobným a opusteným prejavil organizovaním charitatívnych štedrých večerov a paschálnych obedov pre biednych. Keď ministerstvo sociálnej starostlivosti zabezpečilo priestory pre žobrákov, tak si k nim zariadil prístup, aby mohli zadosťučiniť svojim kresťanským povinnostiam. Mnohí bezdomovci vďaka jeho dobrotivosti dostali zadarmo lístky na obed a nocľahy. Veľkému počtu biednych pomohol nájsť si 98 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1934, sign. 5149. O gréckokatolíckej mládeži

v Prahe. 99 Tamtiež. 100 Preosviaščenyj Vladyka Vasilij vspominaje, In: Blahovistnik, roč. 7, č. 3, 1971, s. 7. 101 AGKB v Prešove, bez sign. Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom

03.04.1945.

43

v meste prácu, a tým aj živobytie. Starostlivosť ho viedla k tým, ktorí sa nachádzali v najväčšom duchovnom nebezpečenstve, napríklad k ľuďom žijúcim v hriešnych nemanželských pomeroch. Pokorne prijal i nadávky a urážky, ak len mohol dúfať, že ich privedie späť k dobrotivému Bohu.102

Po dvadsiatich dvoch rokoch odlúčenia sa v Prahe stretáva aj so svo-jou matkou. Bola to vzácna udalosť v jeho živote, veď matku poznal iba z fotografií. Neustále ju pozýval k sebe, ale ich stretnutie bolo sťažené aj tým, že matka bola chorá a vyčerpaná. Pomocou úradov a zahraničných inštitúcií sa to nakoniec roku 1930 predsa podarilo. Otec V. Hopko o tom napísal: „Potom, čo som bol menovaný pre Prahu, potešil ma príchod mo-jej mamy, a to ako sa začala starať o moju domácnosť. O lepšej domácej som nemohol ani snívať. Starala sa o mňa tak, ako sa vie iba mama. Po dvadsiatich dvoch rokoch namáhavej práce v Amerike, sa vrátila ku mne a bola so mnou v Prahe šesť a pol roka“.103

Popri namáhavej práci v pastorácii si našiel čas písať články do novín a brožúrok. Tu niekde začína jeho literárna a publicistická činnosť. V člán-koch sa najčastejšie venoval problematike viery a národnosti. V článku „Viera a národnosť“, ktorý publikoval v časopise Dušpastýr roku 1931, jasne odsúdil akékoľvek formy šovinizmu a nacionalizmu ako hlavných nepriateľov kresťanskej lásky a porozumenia medzi gréckokatolíkmi Pre-šovskej diecézy104. Motívom pre uverejňovanie takýchto príspevkov boli aj malicherné spory medzi jeho farníkmi v Prahe. Usiloval sa ich zjednotiť, pričom argumentoval, že „neprišiel ani pre Rusov, ani pre Ukrajincov, ani pre Rusínov, ale ... pre gréckokatolíkov“.105

V decembri 1934 otec V. Hopko upozorňoval na situáciu Ukrajincov gréckokatolíkov, ktorých v Prahe žilo asi 1000, ale z nich bohoslužby v nedeľu navštevovali najviac ak piati. Príčinou bola ich túžba po kňazovi ukrajinskej národnosti. Rovnako vedenie rozsiahlej farnosti si vyžadovalo veľa času a jeden kňaz to všetko fyzicky nemohol zvládnuť. Farnosť zahŕňala mesto Prahu a všetkých gréckokatolíkov, ktorí žili na území Čiech, Moravy a Sliezka, čo bola väčšia časť územia ČSR. Stalo sa, že niektorí emigranti nevideli svojho kňaza už 15-20 rokov, nepočuli svoj ob-

102 J. E. novovymenovaný pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko. In: Blahovistnik, č. 3, rok

1947, roč.2, s. 3. 103 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976).

Pittsburgh 1979, s. 17. 104 Vladyka Vasiľ Hopko (životopisná črta prvého redaktora Blahovistnika). In: Blaho-

vistnik, roč. 31, č. 11, 1995, s. 8-9. 105 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, rok 1929, sign. 36. Organizovanie gréckokato-

líckej farnosti v Prahe Dr. V. Hopkom. List Hopku biskupovi Gojdičovi. OSBM zo 17. júna 1929.

44

rad a veľmi často nepristúpili ani k sviatostiam. Preto si žiadal pomocníka, pokiaľ možno ukrajinskej národnosti, aby sa mohol venovať Ukrajincom a privádzať ich k Bohu. Pre blaho veriacich bol ochotný aj vzdať sa pôsobenia v Prahe, keď v závere listu otcovi biskupovi P. P. Gojdičovi, OSBM napísal: „S týmito argumentmi si dovoľujem predložiť svoju pros-bu, lebo môj úmysel mi to takto diktuje, že ja som o to povinný prosiť, hoc by sa to neskôr vyvinulo tak, že ja by som zostal bez veriacich. Radšej zostanem sám, len aby veriaci mali dobrého pastiera, ktorému rozume-jú“.106 Prospech duší bol jeho prvoradým cieľom v tomto, ale aj nasledu-júcom období pastorácie v ČSR.

Napriek bohatému programu sa otcovi V. Hopkovi podarilo pokra-čovať vo svojom teologickom formovaní na slávnej Karlovej univerzite v Prahe. Štúdium viackrát prerušil, raz kvôli pastorácii107a neskôr kvôli poli-tickým zmenám, spojených s rozpadom ČSR v roku 1939. Na Karlovej univerzite v Prahe si vykonal písomné rigorózum z biblika a ústne z morál-nej a pastorálnej teológie. V Bratislave na bohosloveckej fakulte absolvo-val rigorózum z dogmatiky, práva a histórie. V roku 1940 bol potom pro-movaný za doktora teológie na bohosloveckej fakulte v Bratislave.108

Otec biskup P. P. Gojdič, OSBM roku 1935 poslal ako výpomocného duchovného (kaplána) do Prahy otca Mirona Podhajeckého. Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe toto miesto systematizovalo výnosom č. 125.052/37-6/I. z 10. apríla 1937.109

Dielo otca V. Hopka v Prahe je dielom kňaza zasväteného cirkvi, mi-lujúceho ľudí každého stavu a národnosti. Svoju lásku k Bohu pretavil do služby blížnym, keď medzi gréckokatolíkmi rozvíjal najrozmanitejšiu duchovnú a spolkovú činnosť. Založenie farnosti bolo pre gréckokatolíkov v ČSR významnou udalosťou. Praha sa ako hlavné mesto stala sídlom všet-kých významných inštitúcií v krajine; sídlom prezidenta, vlády, parlamentu a veľvyslanectiev, medzi ktorými nechýbala ani nunciatúra Vatikánu.

106 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1934, sign. 4830, Pražský gréckokatolícky

farár o Ukrajincoch v Prahe. 107 V liste otcovi biskupovi Gojdičovi, OSBM z 6. decembra 1934 napísal: „Na dvoch

stoličkách sa nedá sedieť. Robiť doktorát aj intenzívne pracovať. Preto som načas zanechal ochotu robiť rigorózum, hoc ochotu do toho mám, aj cítim, že Pán Boh mi dal dostatok múdrosti, aby som to mohol urobiť, ale ako robiť parádu, keď duše prepadajú?“ AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1934, sign. 4830, Pražský gréc-kokatolícky farár o Ukrajincoch v Prahe.

108 AGKB v Prešove, bez sign. Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom 03.04. 1945.

109 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 104.

45

Za toto znamenité dielo bol v roku 1936 odmenený Svätou stolicou, ktorá ho menovala do hodnosti Monsignor.110 V tom istom roku ho otec biskup P. P. Gojdič, OSBM na vlastnú žiadosť menoval za špirituála v gréckokatolíckom seminári v Prešove,111 a tým sa začala druhá etapa života Mons. ThDr. Vasiľa Hopka pre Gréckokatolícku cirkev.

2. Pôsobenie v Prešove

Po necelých siedmich rokoch namáhavej, ale úspešnej pastoračnej čin-nosti v misijnom prostredí Prahy, sa otec V. Hopko vrátil do Prešova. Po-verený službou špirituála v gréckokatolíckom seminári mohol naplno vy-užiť skúsenosti, ktoré si priniesol z Prahy, najmä čo sa týka práce s mlá-dežou. Do Prešova ho sprevádzala aj jeho matka a blízko seminára si kúpila dom, kde ju otec V. Hopko denne chodil navštevovať a pomáhal jej ako len mohol. Sám ako špirituál býval v seminári spolu s bohoslovca-mi.112 Snažil sa ich vychovávať v duchu svätosti, aby prešovská eparchia mala zbožných a vzdelaných duchovných otcov. Voči sebe samému bol prísny a mimoriadne náročný. Táto práca na formovaní mladých levitov - budúcich kňazov našej cirkvi, ho podľa jeho vlastných slov, veľmi tešila a napĺňala. Rád sa venoval príprave na prednášky, kázne a duchovné cvičenia. S láskou toto všetko rozdával a bol šťastný, keď jeho úprimná snaha našla rovnakú odozvu aj u bohoslovcov.113 V meditáciách bohoslov-com mnohokrát pripomínal dôležitosť modlitby, seriózneho života a sve-domitej práce. On sám v seminárnej kaplnke trávil viac času ako vo vlastnom byte. Netreba sa preto čudovať, že bohoslovci nazvali jeho Časoslov „šlabikárom“, keďže niesol stopy častého užívania. Z jeho pra-covne sa veľakrát ozývali údery písacieho stroja. Bola to jeho písomná príprava na rozjímania, kázne a rôzne lekcie, ktoré prednášal i ako kate-

110 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976).

Pittsburgh 1979, s. 12. 111 AGKB v Prešove, bez sign., Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom

03.04.1945. 112 Vladyka Vasiľ Hopko (životopisná črta prvého redaktora Blahovistnika). In: Blaho-

vistnik, roč. 31, č. 11, 1995, s. 11. 113 KORBA, E.: Hodina s jubilantom , In. Slovo- dvojtýždenník gréckokatolíckej

cirkvi, roč. 6, č. 4, 1974, s . 8.

46

chéta na Učiteľskej akadémii a gymnáziu,114 a tiež v krúžku sv. Anny. Ten rovnako ako v Prahe združoval dievčatá slúžiace v domácnosti.115

Rozpad Československa a vznik Slovenskej republiky v marci 1939 uvoľnil nacionalistické nálady časti vládnej moci. Tie sa prejavili aj v útokoch na Gréckokatolícku cirkev, ktorej predstavitelia sa stavali na ob-ranu menšín ako boli Rusíni a Židia.116 Nenávistná kampaň zasiahla aj špi-rituála, otca V. Hopka. V novembri 1939 musel znášať obvinenie z údaj-ných pohŕdavých výrokov117 na adresu Slovenskej republiky, ktoré biskup P. P. Gojdič, OSBM nazval klebetou. Na obranu práv Gréckokatolíckej cirkvi zaslal prešovský biskup list prezidentovi Slovenskej republiky ThDr. J. Tisovi, v ktorom okrem iného bránil aj otca V. Hopka. V liste prezidenta poprosil o nápravu, a to v dvoch bodoch:

1. Aby prezident zabránil podobným útokom na gréckokatolícke du-chovenstvo a ordinariát.

2. Kvôli odstráneniu neporiadku a nastolení disciplíny v seminári prosil o vydanie mien udavačov, ktorí bezdôvodne obvinili správu seminá-ra a otca V. Hopka. Tí potom mali byť potrestaní ako takí, čo nemajú kňaz-ské povolanie.118

Kampaň Tisovho režimu proti Rusínom a gréckokatolíkom vôbec po-kračovala naďalej. V decembri 1940 sa jej cieľom stala jediná rusínska Učiteľská akadémia v Prešove. Zámer zlikvidovať akadémiu sa nevydaril

114 V roku 1941 vymenovaný za dočasného profesora náboženstva do gréckokatolíckej

Učiteľskej akadémie v Prešove a vypomáhal aj na gréckokatolíckom gymnáziu až do roku 1943. AGKB v Prešove, bez sign. Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom 03.04.1945.

115 Spolok sv. Anny pre slúžky založil otec biskup Gojdič, OSBM. Jeho úlohou bolo: a) brániť ich práva na zaslúžený plat, b) brániť ich česť, ak je niektoré z dievčat v nebezpečenstve hriechu, c) naučiť dievčatá všetkému, čo má dievča vedieť pred manželstvom - ručné práce, varenie a pečenie, pranie, udržiavanie poriadku a hygieny domu, d) vychovať z členiek krúžku dobré a praktické gréckokatolíčky, umožniť im po-znať základy duchovného života, morálne zásady, krásu nášho obradu, naučiť ich zúčastňovať sa utierni, večierni, sv. liturgií a naučiť ich pekne spievať zo zborníka. Posledná požiadavka patrila k povinnostiam otca Dr. Hopka. POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 115.

116 BARNOVSKÝ, M.: Tŕň v oku moci. In: Historická revue, roč. 8, č. 7, 1997, s. 21. 117 Otec Hopko sa vraj v bodoch pre meditáciu pohŕdavo vyslovil o Slovenskom štáte,

nazývajúc ho sezónnym štátom. Obvinenie poslal niekto z bohoslovcov a bolo ne-pravdivé. Otec Hopko nič také nepovedal. Svedectvom na obhajobu otca Hopka boli klerici, ktorí vždy boli prítomní na jeho meditáciách a tiež jeho poznámky, keďže sa vždy písomne pripravoval.

118 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, rok 1939, sign. 49, List biskupa Gojdiča prezidentovi Tisovi z 12. novembra 1939.

47

najmä vplyvom ochoty vyučujúcich prijať minimálne mzdy, organizova-ním zbierok a štedrých príspevkov od veriacich, aj za pomoci pápeža.

Protinárodnostná politika štátu prinútila otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM 31. augusta 1941 uvoľniť otca V. Hopka z funkcie špirituála kňaz-ského seminára, ale na dôkaz dôvery ho menoval za svojho tajomníka. Vlá-da reprezentovaná Ministerstvom školstva a národnej osvety v Bratislave to odmietla vziať na vedomie a zároveň spomínané ministerstvo upozornilo otca biskupa na zákonný postih v prípade, že otec V. Hopko bude vo funk-cii ponechaný i proti ich nesúhlasu.119 Napriek tomu je ThDr. Vasiľ Hopko pod titulom sekretára medzi konzistoriálnymi úradníkmi v zozname syste-matizovaných a nezaplnených gréckokatolíckych fár Prešovskej diecézy z 26. mája 1943.120 Táto spolupráca ešte viac upevnila vzájomné puto me-dzi biskupom a jeho tajomníkom, ktoré neskôr nadobudlo nový rozmer.

Popri pôsobení v kňazskom seminári vyučoval otec V. Hopko nábo-ženstvo na Gréckokatolíckej ruskej Učiteľskej akadémii „Preparandii“ v Prešove a Gréckokatolíckom ruskom gymnáziu v Prešove. Jeho účinko-vanie na týchto školách môžeme ohraničiť rokmi 1940-1943121. Na učiteľ-skej akadémii viedol Mariánsku kongregáciu, ktorá združovala oddelene chlapcov a dievčatá122 a na Gréckokatolíckom ruskom gymnáziu v Prešove už nie ako učiteľ, ale tajomník biskupa, predsedal „skúškam zrelosti“ v ok-tóbri 1944.123 V Prešove otec V. Hopko nezaprel svoje organizačné schop-nosti a začal okolo seba organizovať gréckokatolícku mládež. Ukázal im krásu východného obradu a učil ich milovať svoj rusínsky národ a národné dedičstvo. Sústredene sa venoval výchove rusínskej inteligencie.124

Popri týchto aktivitách sa venoval cenzúre kníh a divadelných hier. K tejto úlohe pristupoval zodpovedne po stránke pastoračnej, aj jazyko-vej.125

119 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, rok 1941, sign. 59, V. Hopko – ustanovenie za gr.

kat. biskupského tajomníka v Prešove... Zastavenie kongruálnych pôžitkov Dr. V. Hopkovi a M. Podhajeckému.

120 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1943, sign. 1900, Zoznam systematizovaných zaplnených a nezaplnených gr. kat. fár diecézy Prešovskej.

121 Schematizmus, Prešov 1948, s. 225. Tiež AGKB v Prešove, bez sign. Vlastný životopis napísaný biskupom Hopkom 03.04.1945.

122 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1943, sign.3362, Žiadosť z 2. októbra 1943 o vymenovanie nového prezesa pre Mariánsku kongregáciu pri Gr. kat. ruskej učiteľskej akadémii v Prešove.

123 AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1944, sign. 2551. 124 Vladyka Vasiľ Hopko (životopisná črta prvého redaktora Blahovistnika). In:

Blahovistnik, roč. 31, č. 11, 1995, s. 10. 125 Pri cenzúre spevníka „Cirkevných piesni“ zostaveného redemptoristami sa zameral

na jazykový prejav, ktorý mal vtedy veľa spoločného aj s pastoráciou v prešovskej

48

Dekrétom Gréckokatolíckeho ordinariátu v Prešove č. 2805/1943 z 21. augusta 1943 bol Mons. ThDr. Vasiľ Hopko menovaný za profesora mo-rálnej a pastorálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove126. Skúsenosti z pastorácie v Prahe a rigorózneho štúdia na Karlovej univerzite v Prahe, na ktorej zložil ústne rigorózum z morálnej a pastorálnej teológie, mohol teraz ponúknuť študentom Vysokej školy bohosloveckej v Prešove. Nepochybne šlo o cenné rady do života budúcich kňazov. Nepriaznivé napätie zo strany vládnych predstaviteľov Slovenského štátu vo vzťahoch ku Gréckokatolíckej cirkvi zapríčinilo aj pri potvrdení jeho menovania na miesto profesora isté prieťahy. Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave zámerne predlžovalo schválenie ThDr. Vasiľa Hopka na miesto profesora, čím aj odmietalo potvrdiť mu profesorský plat, ktorý z tohto miesta vyplýval. Ministerstvo žiadalo vypísanie konkurzu, ktorý by bol vy-písaný v úradných diecéznych novinách; dané číslo eparchialného časopisu malo byť oznámené ministerstvu, rovnako ako svedectvo o úspešnom ab-solvovaní konkurznej skúšky. Otec biskup P. P. Gojdič, OSBM zaslal 17. decembra 1943 ministerstvu potvrdenie, v ktorom sa uvádza, že komisia zložená z doktorov teológie uznala ThDr. V. Hopka za chvályhodného a že skúšku zložil s výborným prospechom. Ďalej ešte informoval o uverejnení konkurzu v Zvestiach MŠaNO a pripojil ospravedlnenie, že sa tak nestalo v úradných diecéznych novinách, nakoľko tieto vychádzali len podľa po-treby a okrem toho boli všetci potencionálni kandidáti upovedomení krát-kou cestou a podali si žiadosti.

Ministerstvo školstva si ešte v prípise z 10. januára 1944 vyžiadalo tieto dodatočné dokumenty o vykonanej skúške:

1. Tému písomnej skúšky 2. Tému ústnej konkurznej skúšky 3. Oznámenie, ktorá vysoká škola bohoslovecká prezrela písomnú

prácu a ako ju ohodnotila.

eparchii. Vytkol množstvo ukrajinských slov: „ ... ak tie tam nebudú, môžem pove-dať, že to je starosloviensky text a ako taký je súci aj do úst gréckokatolíkov - Slo-vákov, inak by mohli protestovať, že poukrajinčujú alebo ešte horšie porusinčujú“. Sám potom vybral a poukázal na slová, ktoré je potrebné zmeniť. Pripomenul tiež obohatiť dielo o niektoré piesne a spevník vydať aj s notovým zápisom. AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1944, sign.636, Cenzúra spevníka „Cirkevných pies-ni“ zostaveného redemptoristami prevedená Dr. Vasiľom Hopkom. Tiež AGKB v Prešove, Bežná agenda, rok 1944, sign.1659, Žiadosť o zaslanie zoznamu cenzo-rov pre divadelné hry.

126 AGKB v Prešove, Prezidiálne spisy, rok 1944, sign. 59, Záležitosť menovania Dr. Hopku za profesora morálky a pastorálky.

49

Prešovský biskup teda 17. januára 1944 doplnil nasledujúce fakty: predsedom komisie bol on sám, cenzorom Dr. Ernest Homičko, skúšajúcim predchodca na katedre morálky a pastorálky Mons. Imrich Sedlák a ďalším členom skúšobnej komisie Dr. Miron Podhajecký. Vymenoval otázky úst-nej skúšky z morálky a pastorálky.127 Otec ThDr. V. Hopko odovzdal pí-somnú prácu na tému „Objasnenie svätej liturgie“ a prezrel ju dekan Vysokej školy bohosloveckej v Prešove, pričom ju uznal za dobrú. Podob-ný posudok podala aj Vysoká škola bohoslovecká v Spišskej Kapitule. Blí-žil sa koniec školského roka a otec ThDr. V. Hopko ani po splnení týchto podmienok nebol uznaný z Ministerstva školstva v Bratislave za profesora.

Ministerstvo žiadalo menovanie „prijateľnej osoby“ na katedru morál-ky a pastorálky. Tým len dalo najavo, že otec ThDr. V. Hopko pre nich nie je „prijateľná osoba“. Problém so súhlasom už trval rok a pol a počas tohto časového obdobia ministerstvo posielalo vždy nové a nové požiadavky na otca ThDr. V. Hopka. Ohľadom „prijateľnej osoby“ otec biskup P. P. Goj-dič, OSBM napísal: „[...], že podľa našej mienky každý kňaz, ktorý ma občianstvo, predpísaný bohoslovecký doktorát, zložil sľub vernosti, proti Slovenskému štátu ani slovom, ani skutkom sa neprevinil, má byť „prija-teľná osoba“. V novembri 1944 prešovský biskup znova písomne urgoval Ministerstvo školstva v Bratislave vo veci slovami: „Dr. Hopko, alebo je súci na otáznu katedru, a teda neráčite povoliť ešte ďalej odďaľovať jeho potvrdenie a poukázanie jeho profesorského platu, alebo oznámiť nám prí-činy, pre ktoré žiadané potvrdenie už tak dlho nemôže obdržať“. Splnenie podmienok, ani urgencie prešovského biskupa nepriviedli však Minister-stvo školstva a národnej osvety v Bratislave k vydaniu súhlasu pre otca

127 Otázky z morálnej teológie:

Ex principiis: Definitio Theologiae moralis, De mediis ad salutem necessariis, De moralitate actuum generaliter – et in concreto: principia moralitatis (obiectum, finis, circumstantie), De peccato mortali (condiciones gravitatis). Ex praeceptis: De fide, peccata contram fidem, de caritate Dei, sui et proximi, de conditionibus validitatis auditoris Misae – Causae excusantes ab auditione Misae. Otázky z pastorálnej teológie: Ex catechetica: Predmety katechizácie na ľudových školách, Osobnosť katechétu, Učebný plán čiastočný, Znázornenie pri katechizácii, Návšteva bohoslužieb, prípra-va k prvému sv. prijímaniu. De sacramentis: De SS. Eucharistia, De s. Poenitentiae (de materia, forma, de subiecto (minister) s . Poenitentiae). Ex hodegetica: Pastorácia masová, individuálna, spolky.

50

ThDr. V. Hopku.128 A. Pekár uvádza, že profesúra bola napokon uznaná až roku 1945.129

Popri profesorskej práci sa otec ThDr. V. Hopko mohol naplno veno-vať aj charitatívnej činnosti, podobnej, akú vykonával v rámci Spolku sv. Rafaela v Prahe. Od roku 1943 ho otec biskup P. P. Gojdič, OSBM poveril organizovaním pomoci pre ukrajinských utečencov, najmä gréckokatolíc-kych kňazov s rodinami. V druhej fáze vojny totiž muselo veľké množstvo ľudí následkom vojnových operácií opustiť svoju vlasť. Medzi týmito nešťastníkmi bolo aj veľa kňazov, ktorí prichádzali do Prešova za otcom biskupom a žiadali ho o radu a pomoc. Hrozilo, že ak sa pre nich nenájde nejaké umiestnenie, vezmú ich do pracovných táborov. V organizovaní pomoci pre utečencov pokračoval otec ThDr. V. Hopko aj po roku 1945.130

3. Literárne dielo

Z iniciatívy prešovského biskupa začal od roku 1946 vychádzať dvoj-týždenník Blahovistnik, ktorý bol zároveň aj eparchiálnym časopisom. Jeho prvým zodpovedným redaktorom sa stal ThDr. Vasiľ Hopko. Prvé číslo bolo vydané už 6. januára 1946 a otec biskup P. P. Gojdič, OSBM v ňom vyjadril zámer a cieľ tohto nového periodika. Gréckokatolíkom mal pri-niesť poučenie o viere, posilňovať ich v nej, objasňovať byzantský obrad, informovať ich o diecéznych udalostiach, udržiavať úzke kontakty medzi veriacimi a ordinariátom a upevňovať v nich spolupatričnosť k jednej veľ-kej gréckokatolíckej rodine. Blahovistník bol osobitne venovaný Rusínom, „aby ani oni neostali bez duchovného pokrmu“, keďže pre veriacich slo-venskej národnosti už štyri roky vychádzal časopis Misionár.131

Počiatky literárnej práce ThDr. Vasiľa Hopka môžeme nájsť v staro-bylej Prahe, kde ako mladý kňaz spolu s učňami - tovarišmi začal pre nich vydávať noviny132.

Pri redakcii Blahovistnik vzniklo aj vydavateľstvo „Knihy Blahovist-nika“ a ako zodpovedný redaktor aktívne pomáhal pri vydávaní duchov-ných kníh z tohto vydavateľstva. Edičný plán vydavateľstva začal vydaním

128 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, rok 1944, sign.59, Záležitosť menovania Dr. Hop-

ku za profesora morálky a pastorálky. 129 PEKAR, A.: Historic Background of Eparchy of Prjashev. Pittsburgh 1968, s 68. 130 LETZ, R.: Hopko Vasiľ. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska.

Bratislava : Lúč 2000, s. 508. Tiež POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 110-111.

131 BICKOVÁ, M.: Osobnosť biskupa Vasiľa Hopku. Diplomová práca. Košice RCBF 2000, s. 23.

132 Z dumok Preosviaščennoho Vladyki In: Blahovistnik, roč. 8, č. 5, 1972, s.10.

51

brožúry Dr. Nikolaj Russnák: Jedinstvo Christovoj Cerkvi a vydávaním Kalendára Blahovistníka na rok 1947. Popri vlastných publikáciách boli redakciou vydané aj knihy iných autorov, kolekcie vianočných a veľkonoč-ných pohľadníc, ba nezabúdalo sa ani na deti a mládež, ktorým bola určená príloha Blahovistníka Zorja. Celá edičná činnosť bola hradená výlučne z príspevkov odberateľov. Kolekciu vydaných kníh obohatil aj vlastnými publikáciami, ako boli: „Grekokatoličeskaja Cerkov“, „Christos posredi nás“, „Christos v nás“, „Christos za nás žertvujetsja“. Podieľal sa na prí-prave jubilejnej knihy k 60. výročiu narodenia otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM pod názvom „J. E. Pavel Gojdič ČSVV, jepiskop prjaševskij“133. Vydavateľská činnosť trvala od roku 1946 do roku 1950, keď Gréckokato-lícka cirkev bola násilne zlikvidovaná.134

V jednotlivých číslach časopisu Blahovistnik môžeme nájsť príspevky jeho šéfredaktora ThDr. Vasiľa Hopka. V článkoch je evidentná jeho ver-nosť Katolíckej cirkvi, reakcie na aktuálne problémy a udalosti i jeho túžba povzbudiť ľudí k žitej viere. V jubilejnom čísle, vydanom pri príležitosti 300. výročia Užhorodskej únie, sa vyznáva zo svojho vzťahu ku gréckoka-tolíckemu obradu, za ktorý pociťuje stále väčšiu vďačnosť ako za dar, ku ktorému ho viaže láska získaná spolu s materinským mliekom. Byť grécko-katolíkom pre neho znamenalo byť živým členom veľkej Kristovej Cirkvi, môcť slúžiť Bohu v ľubozvučnom staroslovienskom jazyku, žiť v jednote so Západom, a pritom ostávať východným. Gréckokatolícky obrad ThDr. V. Hopko predstavoval ako kľúč Západu k Východu a Východu k Západu, lebo v ňom je východná mystika zviazaná so západnou praktičnosťou. Problémy odporúčal riešiť tam, kam sa obrátili aj sv. Cyril a Metod - v Rí-me. Vyslovoval túžbu po „stretnutí bratov v rodnom dome“ a po odstránení rozkolu.

V príspevkoch sa znova vrátil k problematike národností a patriotiz-mu, ktorou sa zaoberal už počas pôsobenia v Prahe. Ako prejav lásky k ná-rodu pokladal nie veľa slov, ale mlčanlivé úvahy o prostriedkoch a spôso-boch ako mu pomôcť. Zaväzoval sa k snahe o to, aby veriaci v akýchkoľ-vek povolaniach boli vzorní v práci, v charaktere, v mravnosti, v úcte k Bohu i k vrchnosti, a tým dokazovali svoj patriotizmus.135

133 MIHÁLIKOVÁ, M.: S láskou spomíname: Mons. Ivan Ljavinec o ThDr. Vasiľovi

Hopkovi. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 28, č. 14, 1996, s. 4. 134 VOROŇÁK, J.: Vladyka ThDr. Vasil Hopko (1904-1976). In: Babjak, J.: Zostali

verní 1. Košice : Byzant 1997, s. 25. 135 BICKOVÁ, M.: Osobnosť biskupa Vasiľa Hopku. Diplomová práca. Košice :

RCBF 2000, s. 24.

52

Pri príležitosti jubilea Užhorodskej únie popri jubilejnom čísle Blaho-vistnika vyšla aj publikácia Grekokatoličeskaja Cerkov 1646-1946, ktorej autorom bol otec ThDr. V. Hopko.

V úvode knihy si môžeme prečítať autorovo úprimné vyznanie z lásky ku svojej rodnej cirkvi, ktoré ponúkol týmito slovami:

„Som gréckokatolík! Ako sladko mi znejú tieto slová. Kedykoľvek počujem spomenúť gréckokatolícku cirkev, začne ma to zaujímať, pretože som tiež gréckokatolík. Túto lásku ku gréckokatolíckej cirkvi som získal cez moju matku a stala sa časťou môjho bytia. Nikdy sa nemôžem dostatočne poďakovať Bohu za milosť byť narodeným ako gréckokatolík“.136

Knihu rozdelil do troch častí. Prvá, pod názvom Všeobecné otázky a východná schizma, pojednávala o definícii pojmov obrad a viera, o dôvo-doch, prečo milovať svoj obrad a napokon podala historický prierez schiz-my. V druhej časti pod titulom Užhorodská únia autor predstavil príchod našich predkov pod Karpaty, ich kultúru a osoh Únie. Zamýšľal sa nad možným osohom zo zjednotenia Východu. Podrobnejšie otázku jednoty rozobral v tretej časti nazvanej Aby všetci boli jedno.137

Kniha sa stretla nielen so srdečným prijatím u veriacich, ale aj s pre-javmi nespokojnosti strany pravoslávnych. Recenzia vyjadrujúca nesúhlas s obsahom knihy sa objavila v časopise Svet pravoslavija a zamerala sa najmä na mienku, že Gréckokatolícka cirkev je mostom medzi Východom a Západom.138

Tieto nepriaznivé ohlasy však neodradili ThDr. V. Hopka od vydáva-nia ďalších kníh vo vydavateľstve Blahovistnika. V roku 1947 vyšla pri príležitosti 60. narodenín otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM jubilejná kni-ha pod názvom J. E. Pavel Gojdič ČSVV, jepiskop prjaševskij, ktorú vypra-coval v spolupráci s kolektívom redakcie Blahovistníka. Svoje duchovné náuky, určené hlavne tým, ktorí túžia denne pristupovať k sv. prijímaniu, vo forme meditácií o Eucharistii podal ešte toho istého roku v knihe Chri-stos posredi nás a o rok neskôr v jej pokračovaní Christos v nás. Jeho po-slednou publikáciou bola knižočka s názvom Christos za nás žertvujet-sja.139 Tieto knihy sa stali obľúbeným čítaním pre gréckokatolíckych veriacich a mnohí si ich chránili po dlhé roky ako cenného duchovného

136 VOROŇÁK, J.: Mons. ThDr. Bazil Hopko pomocný biskup prešovsky (1904-1976).

Diplomová práca. Prešov : GBF 1997, s. 24. 137 BICKOVÁ, M.: Osobnosť biskupa Vasiľa Hopku. Diplomová práca. Košice :

RCBF 2000, s. 24 – 25. 138 FEDOR, M.: Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945-1950. Košice :

Byzant 1993, s. 40. 139 MIHÁLIKOVÁ, M.: S láskou spomíname: Mons. Ivan Ljavinec o ThDr. Vasiľovi

Hopkovi. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 28, č. 14, 1996, s. 4.

53

priateľa. Jeho literárny talent sa neobmedzil iba na tlačené slovo; pri rôznych príležitostiach, najčastejšie akadémiách, vystúpil s aktuálnymi a fundovanými prednáškami. Mons. ThDr. Vasiľ Hopko si tak získal povesť vynikajúceho kazateľa, publicistu, duchovného

140 spisovateľa

a novelistu.

140 Z dumok Preosviaščennoho Vladyki In: Blahovistnik, roč. 8, č. 5, 1972, s. 10.

54

IV. Dielo biskupa

1. Pomocný biskup v Prešove

Konsolidácia pomerov v Československu po skončení druhej svetovej vojny pokračovala pomaly. Už v prvých dňoch po oslobodení bolo cítiť, akým smerom sa bude oslobodená Československá republika uberať. Voj-na rozdelila svet na dva tábory - východný blok pod vplyvom komunizmu a západný blok krajín podporujúcich demokraciu. Československo oslobo-dené sovietskou armádou sa dostalo do východného bloku, teda pod vplyv sovietskeho komunizmu.

Nábožensko-spoločenská situácia v ČSR sa začala zhoršovať. Lik-vidácia Brest-Litovskej únie v marci 1946 na inscenovanom sobore vo Ľvove, protináboženské kampane proti gréckokatolíckom v okolitých kra-jinách a už spomínané budovanie pravoslávizačných štruktúr v ČSR urči-tým spôsobom dávali tušiť, aký osud čaká gréckokatolíkov v Prešovskej eparchii.

Dekrétom č. 26/1946 z 15. januára 1946 zverila Posvätná kongregácia pre Východné cirkvi v Ríme pod správu prešovského biskupa všetkých gréckokatolíkov žijúcich v Československu. Rozsiahlosť diecézy a hrozba likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu priviedli prešovského biskupa k dejinnému rozhodnutiu, aby prvýkrát v histórii Prešovského biskupstva požiadal Rím o pridelenie pomocného biskupa. Spravovanie tak rozsiahlej diecézy totiž prinášalo so sebou aj množstvo nových problémov, ktoré bolo potrebné riešiť. Pridelenie pomocného biskupa malo lepšie umožniť „navštevovať národ, poučovať ho a posilňovať vo viere“. Navrhol piatich kandidátov, z toho v užšom výbere zostali len Mons. ThDr. Vasiľ Hopko, dlhoročný tajomník biskupa, ktorý dobre poznal všetky záležitosti biskupstva a ThDr. Miron Podhajecký, špirituál bohosloveckého seminára, konzistoriálny notár etc. Apoštolská stolica uznala opodstatnenosť žiadosti otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM a po dôkladnom zvážení menovala za pomocného biskupa energického Mons. ThDr. Vasiľa Hopka.141 V meno-vacej bule z 2. januára 1947, ktorou pápež Pius XII. menoval otca ThDr. V. Hopku za pomocného biskupa, sa uvádza:

,,Pius biskup, sluha služobníkov božích zasiela obľúbenému synovi Vasilovi Hopkovi, kňazovi obradu byzantsko-slovanského, nášmu vnútor-nému komorníkovi, profesorovi teologickej akadémie v Prešove, menova-nému za titulárneho biskupa Midilského a za pomocného terajšiemu bisku-povi prešovskému, pozdrav a apoštolské požehnanie. Starajúc sa o úrad 141 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 107-108.

55

najvyššieho apoštolátu, zverený našej poníženosti od Večného náčelníka Pastierov, usilujeme sa, aby cirkevní predstavení, menovite tí, ktorí stoja na cele diecézy čo do rozlohy a čísla veriacich prevyšujúcich, mali niekedy z odôvodnených príčin pomocných biskupov, ktorí by im mohli vo vyko-návaní pastierskej úlohy výdatnú pomoc poskytnúť. Niektorým biskupom Apoštolská Stolica prideľuje niekoho z význačných osobnosti oných diecéz, ktoré kedysi prekvitali v cnostiach a nábožnosti, hoci pre pomerové zmeny a pre krivdy stratili predošlú žiariacu slávu. Tak teda, keďže ctihodný brat Pavol Gojdič, biskup prešovský od tejto Apoštolskej Stolice žiadal, aby obzvlášť v terajších pomeroch k väčšej obozretnosti čo do spravovania jemu zverenej diecézy bol pridelený pomocný biskup, my o dobro duší sta-rajúc sa čo najsvedomitejšie poradiac sa s ctihodným naším bratom, ta-jomníkom Svätej Kongregácie pre Východnú Cirkev, uznávame za dobre vyhovieť predostretej žiadosti, a Teba z najvyššej našej moci vyhlasujeme za pomocníka hore spomenutého biskupa Pavla a aby si mohol a bol silný vykonávať s jeho povolením pontifikálne úlohy a ostatné pastierske tak v meste, ako aj v celej prešovskej diecéze. K tomu Teba menujeme z tej istej našej moci za titulárneho biskupa Midilskej diecézy v provincii Numidskej, ktorá premiestnením brata Ctihodného Jána O´Shea ku katedrálnemu chrámu Cancevenskému sa uprázdnila jej titul prideľujeme Tebe spolu so všetkými právami a výsadami, bremenami a povinnosťami, spojenými v tej-to vznešenej hodnosti. Chceme však, aby si po splnení podmienok právom predpísaných, skôr než prijmeš biskupské vysvätenie, zložil vyznanie kato-líckej viery a predpísanú prísahu do rúk ktoréhokoľvek katolíckeho bisku-pa, majúc priazeň a spojenie s Apoštolskou Stolicou, podľa formúl stano-vených pre Východných, a tieto formuly opatrené podpisom a pečaťou Te-bou voleného biskupa máš čím skôr poslať Kongregácii pre Východnú Cirkev.

Ďalej ohľadom na Tvoje väčšie pohodlie, povoľujem Ti, aby si mohol byť vysvätený za biskupa slobodne mimo Mesta podľa svojho obradu a disciplíny od ktoréhokoľvek katolíckeho biskupa buď byzantského, alebo latinského obradu, pokiaľ oni sami požívajú priazeň a sú spojení s Apoštol-skou Stolicou. Tak teda poverujem ctihodného brata biskupa, ktorého si ty k tomu účelu vyvolíš, ako aj nariaďujeme na základe týchto listín Tebe udeliť vysvätenie za biskupa. Prísne však nariaďujeme, aby prv než zložíš spomenuté vyznanie viery a prísahu, si sa neodvážil prijať samé vysväte-nie, ani ho tebe neudelil biskup tebou vyvolený pod trestami, keď tomuto nášmu nariadeniu sa sprotivíte. Upevňujem sa v nádeji a dôvere, že pri po-moci tebe žehnajúcej pravice Pánovej Cirkev Prešovská pri tvojej usilovnej práci s doterajším tvojím biskupom zo dňa na deň ako v duchovných, tak aj

56

v dočasných bude rásť. Dané v Ríme, u Svätého Petra, roku Pána 1947, 2. jan. 8. roku nášho Pontifikátu.“142

Menovanie za pomocného biskupa zastihlo otca ThDr. V. Hopka v Bardejove, kde si svedomito plnil svoje pastoračné povinnosti. V tom čase zákerná choroba vyradila z dušpastierskej činnosti bardejovského gr. kat. farára otca Alojza Kendrovského. Počas choroby i po jeho smrti na konci roku 1946 ho v Bardejove zastupoval práve otec ThDr. V. Hopko.143

Ešte 8. januára 1947 bol Mons. V. Hopko menovaný za generálneho vikára.144

Vysviacka pomocného biskupa sa za veľkej účasti ľudu, cirkevných a štátnych predstaviteľov uskutočnila 11. mája 1947 v Katedrálnom chrá-me sv. Jána Krstiteľa v Prešove.145

Hlavným svätiteľom bol sídelný biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM, spolusvätiteľmi pražský arcibiskup Mons. ThDr. Jozef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Prítomnosť pražského arcibiskupa bola pre otca ThDr. V. Hopka osobitne významná, keďže ich spájalo priateľstvo zo spo-ločného pôsobenia v Prahe. Mons. ThDr. Jozef Beran ako univerzitný pro-fesor v Prahe rád prichádzal na stretnutia – akadémie, ktoré otec ThDr. V. Hopko organizoval v Prahe pre našich veriacich. Neraz aj sám prispel poučným slovom venovaným gréckokatolíckej mládeži. Kvôli vysviacke prerušil vizitáciu svojho biskupstva a lietadlom priletel z Prahy do Košíc v sobotu 10. mája 1947. Spomedzi cirkevných hodnostárov sa slávnosti zúčastnili ThDr. Andrej Škrábik, banskobystrický biskup a ThDr. Róbert Pobožný, rožňavský kapitulný vikár. Zúčastnili sa aj predstavitelia štátu; vládu zastupoval minister Dr. Ivan Pietor, zbor povereníkov ThDr. Jozef Lukačovič a Dr. Jozef Šoltes, Slovenskú národnú radu reprezentoval jej podpredseda kanonik Andrej Cvinček. Prítomní boli predstavitelia armády, ONV a MNV, Ukrajinskej národnej rady a školského referátu, ako i pred-stavitelia reholí, farských úradov a duchovenstva.146

142 AGKB Prešov, bez sign. Bula zo dňa 2. januára 1947 z Ríma o menovaní za

titulárneho biskupa Midilského a za pomocného biskupa prešovského ThDr. Vasiľa Hopku, s. 1-2.

143 KORBA, E.: Na mnohaja i blahaja ljeta, vladyko! In: Slovo, časopis grécko-katolíckej cirkvi, roč. 6, č. 5, 1972, s. 9.

144 Schematizmus Venerabilis Cleri Dioccesis Fragopolitanae Seu Prešovensis Admi-nistraturae Apostolicae Mukačensis et Hajdudorogensis pro Anno Domini 1948. Prešov 1948, s. 225.

145 BUJŇÁK, J.: Biskup - nástupca apoštolov. In: Gréckokatolícky kalendár 1987. Bratislava 1987, s. 94.

146 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, rok 1947, sign.32. Vysviacka Dr. Vasiľa Hopku za svätiaceho biskupa (Oznamy a súčasti).

57

Slávnosť vysviacky sa začala sprievodom z bohosloveckej fakulty do katedrály. V strede medzi biskupmi svätiteľmi kráčal o. ThDr. Vasiľ Hop-ko. Po vstupe do chrámu si hlavný svätiteľ biskup P. P. Gojdič, OSBM s o. ThDr. V. Hopkom ľahli pred oltár a vyjadrili svoju hlbokú pokoru pred Bohom. Začala sa archijerejská sv. liturgia a po odspievaní tropárov hlavný ceremoniár, profesor teológie ThDr. Miron Podhajecký prečítal menovací dekrét. Následne o. Vasiľ predniesol vyznanie viery a kľaknúc si pred Evanjelium a otcov biskupov zložil svoju prísahu tak, ako sa to od neho vyžadovalo v menovacom dekréte. Potom už nasledovala samotná konsek-rácia na biskupa. Počas sv. liturgie spieval chór pod vedením prof. Juraja Bobáka. Na záver slávnosti udelil novovysvätený biskup zhromaždenému Božiemu ľudu svoje archijerejské požehnanie a v sprievode s ostatnými biskupmi odišiel do biskupskej rezidencie, v ktorej sa podával slávnostný obed pre cirkevných a štátnych predstaviteľov.147

Otec biskup P. P. Gojdič, OSBM pri svojej slávnostnej reči počas vysviacky mimo iné povedal: „[...] Prešovská eparchia sa môže pochváliť pomocným biskupom, ktorého sme my dnes konsekrovali, to je skutočnosť, aká ešte nebola v 131 ročnej histórii Prešovskej eparchie. Stalo sa to nie bez vážnej príčiny. Naša eparchia ešte nikdy nebola taká veľká - rozpres-tiera sa od Laborca až po Cheb, od Chlumca až po Orlov. Svätý Otec Pius XII. ako dobrý otec a starostlivý pastier vypočul naše prosby, priznal ich opodstatnenosť, žeby v prípade mojej choroby alebo smrti, naši veriaci nezostali bez arcipastiera i duchovnej starostlivosti, a vymenoval láskavo Mons. Dr. Vasiľa Hopka za pomocného biskupa prešovského“.148

Na tieto udalosti si pri príležitosti 65 narodenín otca biskupa Vasiľa v 1969 roku zaspomínal o. ordinár Ján Hirka slovami: „11. mája 1947 sme ako bohoslovci kľačali na ulici pred katedrálou v Prešove, kde nám no-vovysvätený biskup udelil svoje biskupské požehnanie. Bolo to požehnanie mladého 43 - ročného biskupa preniknutého veľkou láskou k našim veria-cim ... . Málo kto počul slova prísahy... otca biskupa Vasiľa pri jeho vy-sviacke. Ale, tí čo stáli blízko neho mohli počuť, keď sklonil hlavu pod ruky svojich svätiteľov, opakovať slová: « Všetku svoju dôveru vkladám v Teba, Najsvätejšie Srdce Ježišovo ».“149

147 BUJŇÁK, J.: Biskup - nástupca apoštolov. In: Gréckokatolícky kalendár 1987,

Bratislava 1987, s. 95-96. 148 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, rok 1947, sign.32. Vysviacka Dr. Vasiľa Hopku

za svätiaceho biskupa (Oznamy a súčasti). 149 AGKFÚ v Hrabskom, bez sign., Ordinariátny list číslo 2/1969.

58

Medzi mnohými gratulantmi boli aj veriaci z Hrabského, ktorí mali neskrývanú radosť z nového biskupa. Tešiac sa, že otec biskup je ich ro-dákom, darovali mu ikonu Krista Pána a ikonu Presvätej Bohorodičky.150

K blahoželaniam sa pripojili aj veriaci z Blažova, kde vyrastal. Spolu so svojím duchovným otcom Mikulášom Rojkovičom mu ako dar priniesli nádherný, veľký a ťažký medený kríž. Otec biskup ThDr. V. Hopko sa pri pohľade naň oprel o plecia svojho strýka otca Demetera Petrenka a useda-vo sa rozplakal. Na udivené napomenutie, že sa predsa má radovať, a nie plakať, odpovedal: „Plačem, lebo tento kríž mi bude pripomínať moje utr-penia v biskupskej službe“.151

V osobe biskupa ThDr. V. Hopka získal biskup P. P. Gojdič, OSBM horlivého a energického pomocníka. Ba viac ako pomocníka, pretože otec Vasiľ bol jeho oddaným priateľom. Počiatky tohto priateľstva môžeme nájsť v školských rokoch otca Vasiľa, keď bol oficiálnym miništrantom otca biskupa Pavla.152 Takéto priateľstvo priaznivo pôsobilo na ich vzá-jomnú spoluprácu v biskupstve, ktoré ohrozoval rodiaci sa totalitný režim. Obaja biskupi sa zhodli v tom, že sa treba sústrediť najmä na boj proti bez-božnosti, materializmu, duchovnej nevedomosti obyvateľstva a proti blu-dárstvu.153 Vo svojom liste publikovanom v časopise Blahovistník za naj-viac ohrozenú skupinu označil mladých, lebo ešte nemajú vyformovaný charakter a ľahko sa naklonia k nástrahám tohto sveta. Obrátil sa preto na vychovávateľov národa, na rodičov, kňazov, učiteľov a profesorov, aby sa starali o správny rast mladých, ktorí sú budúcnosťou národa. V závere vy-zval všetkých k preniknutiu života duchom viery, najmä v modlitbe, eucha-ristickom živote, v láske k Bohu a blížnemu. „Všetci musíme byť preniknu-tí bratskou láskou!“154

Medzi jeho prvé verejno-reprezentačné vystúpenia patrila oficiálna účasť na oslavách 700-ročného jubilea trvania mesta Bardejov v roku 1947. Osláv sa zúčastnil spolu s košickým biskupom Mons. Jozefom Čár-

150 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s.

21. 151 BUJŇÁK, J.: Spomienka na otca biskupa Mons. ThDr. Vasiľa Hopku, In.

Gréckokatolícky kalendár 1986, Bratislava 1986, s. 38-39. 152 Otec V. Hopko sa o tom vyjadril takto: „Keď nemal miništranta, rád som mu

posluhoval. Vidiac jeho anjelsku zbožnosť, považoval som za veľké šťastie, že som hodný mu miništrovať.“ O. Marián Potaš v knihe Dar lásky píše: „Medzi nimi ne-skôr vznikol zväzok úprimného priateľstva a mladý Vasil bol po dlhé roky oficiálnym miništrantom otca Pavla v čase, keď ten už bol biskupom, čo Vasilovi jeho spolužiaci neraz závideli.“ POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov: 2001, s. 27-28.

153 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 108. 154 HOPKO, V.: Vozľublennyje naši virniki! In: Blahovistnik, roč. 2, č. 3, 1947, s. 2.

59

skym.155 Nezabudol ani na rodné Hrabské a 8. novembra 1947 v deň chrámového sviatku farnosti sv. Demetera Solúnskeho zavítal do rodnej obce. Počas tejto návštevy ho sprevádzal jeho strýko otec Demeter Petren-ko.156 Dňa 22. júna 1947 sa v Stropkove zúčastnil na dni ruskej kultúry.157

Nový pomocný biskup nesklamal nádeje, ktoré boli do neho vkladané. Otcovi P. P. Gojdičovi, OSBM pomáhal, kde sa dalo. V októbri a novem-bri 1949 ho zastupoval na biskupských konferenciách.158 Pri vizitáciách farností povzbudzoval veriacich vo vernosti viere, plneniu si svojich nábo-ženských a občianskych povinností, láske a vernosti k svojej cirkvi a vý-chodnému obradu. Spolu s biskupom P. P. Gojdičom, OSBM a kanonikom J. Korotnokym navštívili v bavorskej obci Konnersreuth aj stigmatizovanú Teréziu Neumanovú.159

Svorne s otcom biskupom P. P. Gojdičom, OSBM písali pastierske listy. Pomocný biskup Mons. ThDr. Vasiľ Hopko sa „podriadil všetkým nariadeniam sídelného biskupa, na ich splnenie vynaložil všetky svoje sily a duševné dary, nasledoval ho dôstojne a hrdinsky160.

Za svoje biskupské heslo si zvolil Spasiteľove slová : Da vsi jedino budut! („Aby všetci boli jedno“ - Jn 17, 21). Tieto slová si nevybral ako ozdobu na biskupskom erbe, ale ako záväzok, smer a cieľ svojho arcipas-tierskeho pôsobenia i celého života.161 Neprešlo veľa času od slávnostnej konsekrácie a životné motto malo byť preverené komunistickým totalitným režimom, ktorý sa vo februári 1948 chopil moci v Československu a voči cirkvi sa správal ako jej úhlavný nepriateľ.

2. Väznenie a pobyt v Oseku

Dňa 25. februára 1948 sa v Československu uskutočnil štátny prevrat. Moc prevzala vláda „obrodeného“ Národného frontu, ktorý bol úplne pod kontrolou Komunistickej strany Československa. Vznikla kvalitatívne no-vá situácia vo vzťahu štátu k Cirkvi. V prvých mesiacoch KSČ potrebovala 155 KORBA, E.: Na mnohaja i blahaja ljeta, vladyko! In: Slovo, časopis gréckoka-

tolíckej cirkvi, roč. 6, č. 5, 1972, s. 9. 156 AGKFÚ v Hrabskom, Kronika farnosti Hrabské, s. 23. 157 PČELINSKIJ, M.: Deň russkoj kuľtury v Stropkove. In: Šlepeckij I. S.: Prja-

ševščina, istoriko - literaturnyj sbornik, Praha 1948, s. 297-298. 158 BICKOVÁ, M.: Osobnosť biskupa Vasiľa Hopku. Diplomová práca. Košice :

RCBF 2000, s. 27. 159 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s.

12. 160 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 108. 161 KORBA, E.: Hodina s jubilantom. In. Slovo- dvojtýždenník gréckokatolíckej cirkvi

roč. 6, č. 4, 1974, s . 8.

60

čas na konsolidáciu pomerov v štáte, a preto voči Cirkvi nevystupovala ešte konfrontačne.

No už v apríli 1948 sa na pokyn vlády začala znesväcovať nedeľa a na nedeľu 11. apríla 1948 bola vyhlásená tzv. „národná smena víťazstva“, ktorej uskutočneniu nezabránili ani protesty biskupov. Celkovo po februári 1948 bola aj na Slovensku hrubo potláčaná náboženská sloboda. Zrušenie časti cirkevných, najmä katolíckych časopisov a ochromenie činnosti zvyš-ných náboženských spolkov umožnila „revolučná atmosféra“ po februáro-vom prevrate162. Cirkev musela čeliť stále sa stupňujúcemu ateizačnému tlaku nového komunistického režimu na všetkých stupňoch v spoločnosti. Do biskupských ordinariátov boli v júni 1949 dosadení vládni zmocnen-ci163. Tí mali sledovať všetku činnosť biskupov, kontrolovať korešponden-ciu a evidovať návštevy. Z biskupských ordinariátov sa tak stali domáce väzenia. Do prešovského ordinariátu prišiel zmocnenec až v decembri 1949.164

Obaja otcovia biskupi P. P. Gojdič, OSBM aj ThDr. V. Hopko sa dos-tali do úplnej izolácie a boli sústavne strážení ŠtB. Samotná Gréckokato-lícka cirkev mala byť zlikvidovaná podľa vzoru okolitých krajín. To si dobre uvedomovali aj biskup P. P. Gojdič, OSBM a biskup ThDr. V. Hop-ko. Na oboch sa vyvíjal nátlak, aby prestúpili na pravoslávie. Koncom marca 1950 navštívili otca biskupa ThDr. V. Hopka zodpovední verejní činitelia poslanec KSČ Pšenička a predseda KNV v Prešove Medveď s výzvou, aby prestúpil na pravoslávie. Sľúbili mu za to hodnosť arcibis-kupa (metropolitu) Pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Ak by to však neurobil, čaká ho mučeníctvo. Vyhrážali sa mu, že do troch týždňov bude uväznený a odsúdený ako banderovec. Podobným spôsobom ho prehováral aj Dr. Rohaľ-Iľkiv. V apríli sa pokúsili získať na prestup aj otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM, ktorý túto ponuku rozhodne odmietol slovami: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím“.165

Štátne orgány na zistenie „skutočného zmýšľania“ biskupov zneuží-vali aj spoveď. Príslušník ŠtB išiel na spoveď 2. apríla 1950 k V. Hopkovi. O spovedi podal podrobnú písomnú správu, ktorú zakončil vetou plnou ne-

162 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In:

Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989 I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2001, s. 75-76.

163 HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných. Bratislava : Tatran 1990, s. 36. 164 POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 186. 165 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In:

Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989 I. , Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2001, s. 145-146.

61

návisti a hnevu voči biskupovi. Naproti tomu sa obaja biskupi k svojim strážcom správali prívetivo a s láskou. Viedli spolu rozhovory o budúcnos-ti cirkvi, socializmu. Strážcovia ich vtedy radi presviedčali o výhodách so-cializmu a kritizovali spávanie sa duchovenstva, ale biskupi to prijímali s porozumením a stále zostávajúc verní Katolíckej cirkvi a Svätému Otcovi v Ríme. Biskup P. P. Gojdič, OSBM raz s úsmevom poznamenal, že teraj-šie obmedzenia sú ničím v porovnaní s prenasledovaním, ktoré nás čaká. Biskup ThDr. V. Hopko sa 26. apríla 1950, teda dva dni pred konaním tzv. „Soboru“ v Prešove vyslovil pred svojím strážcom v tom zmysle, že be-hom 7-10 dní sa rozhodne o jeho osude. Predpovedal svoje uväznenie a prevzatie biskupskej rezidencie Pravoslávnou cirkvou. Výroky oboch bis-kupov pred orgánmi ŠtB sú prekrásnym svedectvom viery a lásky k nepria-teľom.166

V budove Čierneho orla v Prešove sa 28. apríla 1950 uskutočnil tzv. „Prešovský sobor“, ktorý znamenal faktickú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Sobor bol poslednou fázou realizácie akcie „P“, ako sa označovala pravoslavizácia gréckokatolíkov. V ten istý deň pred-stavitelia pravoslávnej cirkvi zabrali biskupskú rezidenciu a katedrálny chrám167. Prešovský sídelný biskup P. P. Gojdič, OSBM bol zatknutý a prevezený do Slávikovej vily vo Vysokých Tatrách. Pomocného biskupa ThDr. V. Hopka držali v domácom väzení. Počas toho sa ešte usiloval zachrániť gréckokatolícku diecézu, keď podpredsedovi SNR Rohaľovi-Iľkovi 11.05.1950 tlmočil návrh, aby sa pre kňazov a veriacich, ktorí ne-prestúpia na pravoslávie vytvorila gréckokatolícka diecéza so sídlom v Mi-chalovciach alebo v Prešove. Nový bohoslovecký dorast by sa už neškolil, a tak by v priebehu krátkeho času Gréckokatolícka cirkev zanikla prirodze-nou cestou. Išlo teda o akési dožitie cirkvi. Zmysel návrhu bol jasný: prežiť najťažšiu dobu, zachrániť, čo sa zachrániť dá a počkať na lepšie časy168. Podal si aj žiadosť na Slovenský úrad pre veci cirkevné do Bratislavy, aby mohol vyučovať katolíckych bohoslovcov v niektorom rímskokatolíckom diecezálnom seminári169. Návrh aj žiadosť neboli akceptované a v noci 17. mája 1950 ho spolu s ďalšími významnejšími cirkevnými predstaviteľmi

166 AMV v Levoči. Fond B 10-7, inv. j. 31, Úradne záznamy zo služby u biskupa

Hopku. 167 FEDOR, M.: Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945-1950. Košice :

Byzant 1993, s. 265-266. 168 AMV v Levoči. Fond B 10-7, inv. j. 31, Ďalekopis pre útvar 402 A z 12. 5. 1950. 169 AMV v Levoči. Fond B 10-7, inv. j. 31, Žiadosť o preradenie do rím. kat. vysokej

školy bohosloveckej.

62

previezli do internačného kláštora v Bači pri Šamoríne, kde osobitne do-pravili aj P. P. Gojdiča, OSBM.170

Pobyt v Bači využil otec ThDr. V. Hopko na učenie sa latinského obradu, ktorý dovtedy neovládal. Cirkevný tajomník spolu so strážnymi zložkami ŠtB im totiž dovolili denne v uzavretom kostole slúžiť len jednu spoločnú sv. liturgiu v západnom obrade - koncelebrovanú.171

Po jeho uväznení štátne orgány skonfiškovali dom jeho matky a násil-ne ju deložovali. Napriek dôkazom, že dom je jej súkromným vlastníc-tvom, pridelili dom pravoslávnemu kňazovi. Bez domova i syna matka biskupa ThDr. V. Hopka zomrela 30. januára 1952 a jej jedinému synovi komunistické autority nedovolili, aby sa zúčastnil pohrebu.172

Pobyt v Bači netrval dlho a vystriedala ho internácia vo františkán-skom kláštore v Hlohovci. Tu poveril otca Ivana Ljavinca funkciou generálneho vikára na dobu, pokiaľ budú obaja riadni biskupi vo väzbe.173

Spod policajného dozoru v internačnom tábore bol vzatý 18. októbra 1950 do väzenia na Ruzyni v Prahe. Počas vypočúvania naňho príslušníci ŠtB robili nátlak neprimeranými vyšetrovacími postupmi. Tie smerovali k oslabeniu jeho vôle, súdnosti a schopnosti brániť sa nepravdivým obvi-neniam. Vo svojom prvom návrhu na obnovu trestného stíhania z 1. júla 1957 opísal priebeh týchto výsluchov: „Po svojom zatknutí dňa 18. októb-ra 1950 som bol asi pätnásťkrát vypočúvaný. Všeobecne som bol obvinený z velezrady a vyzvedačstva. Keď som takéto obvinenie odmietol ako ne-pravdivé a neopodstatnené, bol som daný do tmavej cely, kde som bol asi osem dní o chlebe a vode. Počas tej doby som si nesmel sadnúť ani ľahnúť. Zoslabol som, opuchli mi nohy a fyzická bolesť prekonávala možnosť normálneho myslenia.174

170 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In:

Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I. Prešov 2001, s.148. 171 VOROŇÁK, J.: Mons. ThDr. Bazil Hopko pomocný biskup prešovsky (1904-1976).

Diplomová práca. Prešov : GBF 1997, s. 36. 172 Vladyka Vasiľ Hopko (životopisná črta prvého redaktora Blahovistnika). In: Blaho-

vistnik, roč. 31, č. 11, 1995, s. 12. 173 AMV v Levoči. Fond U012, inv. j. 33. 174 „Dnes sa z lekárskych pozorovaní vie, že stačí sedem dní a nocí zablokovania spán-

ku, aby sa človek fyzicky a nervovo úplne zosypal .... i zomrel.“ Preto sa také zaobchádzanie osvedčilo ako „jeden z najúčinnejších spôsobov mučenia.“ KRČMÉRY, S.: ...To nás zachránilo : Brainwashing – vymývanie mozgu. Bratisla-va : Lúč 1995, s. 20.

63

Pri ďalších výsluchoch sa mi vyhrážali trestom smrti. Sústavne som bol obviňovaný, že som špión a velezradca.175 Za takýchto podmienok som sa prestal brániť obvineniam, pretože som videl márnosť odporu ... .

Aj pred hlavným pojednávaním som bol poučovaný a bolo mi naria-dené vypovedať tak, ako to bolo uvedené v administratívnych protokoloch. Napriek tomuto nariadeniu som v sebe našiel aspoň toľko sily, že som pravdivosť administratívnych protokolov v celku poprel, a pokiaľ sa jed-nalo o niektoré konkrétne skutky, vysvetlil som ich pred štátnym súdom podľa pravdy.“176

Súdny proces s obvineným biskupom V. Hopkom zostal tak trochu v tieni veľkého procesu proti vlastizradným biskupom J. Vojtaššákovi, M. Buzalkovi a P. P. Gojdičovi, OSBM. Ten vzhľadom na rozsah príprav i vnútropolitický a zahraničnopolitický dosah sa zaradil medzi najvýznam-nejšie politické procesy v povojnovom Slovensku. V žiadnej krajine komu-nistického bloku neodsúdili naraz troch biskupov.177

Pred hlavným súdnym pojednávaním obvineného pomocného biskupa V. Hopka poučovali a učili hrať svoju rolu, ktorá mu vyplývala z pod-písaného protokolu. Skúšali, či sa vyžadované odpovede naučil naspamäť. Samotný proces sa konal 24. októbra 1951 pred Štátnym súdom v Brati-slave. Súd pod predsedníctvom Dominika Turčana ho rozsudkom č. j. 2 Ts III 87/51 uznal za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva podľa § 1 odst. 1 lit. c/odst. 2a/ § 5 ods. 1 zák. č. 231/48 Zb. k trestu odňatia slobody na 15 rokov a k vedľajším trestom, peňažnej pokute 20 000 Kčs, kon-fiškácii majetku v prospech štátu a strate čestných občianskych práv na dobu desať rokov.

175 Tieto výsluchy boli ešte strašnejšie ako sa na prvý pohľad zdá. Nasledovali totiž po

jeho zdanlivom priznaní a následnom odhalení, že otec V. Hopko si na seba sám vymyslel rôznu trestnú činnosť, len aby si zachránil život. Udalosti podrobne opísal počas výsluchu na Krajskej prokuratúre v Košiciach 12. 11. 1968. Výsluch sa konal kvôli zrušeniu rozsudku z 24. 10. 1951. Vypovedal takto: „Nato sa vypočúvajúci opäť rozhneval a bol som vystavený opäť neznesiteľným podmienkam vo väznici (väznenie v tmavej samotke, len na chlebe a čiernej káve, nesmel som odpočívať, v noci som bol sústavne budený a vyrušovaný). Pokiaľ sa pamätám, musel som prestáť na nohách celkom 122 dní a noci. Opravujem svoju výpoveď, že bolo to 122 dní a 4 noci“. MV SR, ŠA v Košiciach, fond Krajská prokuratúra v Košiciach II., sign. 2 Kv 39/68, neusporiadaný.

176 MV SR, ŠA v Prešove, fond Krajská prokuratúra v Prešove 1946-1960, 1 Kn – ostatné trestné veci politické, rok 1958, krabica 47, sign.17. Zamietnutie žiadosti bývalého gr. kat. biskupa Dr. Vasiľa Hopka o obnovenie trestného stíhania.

177 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zlo-činy komunizmu na Slovensku 1948-1989 I., Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaš-ka 2001, s. 165.

64

Súd k tomuto rozhodnutiu dospel na základe dôkazov, ktoré predložil vyšetrovateľ. Skutkovú podstatu trestného činu velezrady súd videl v tom, že otec ThDr. V. Hopko

a) od roku 1945 do roku 1950 podporoval ukrajinských teroristov a obstarával im falošné doklady, aby mohli odísť do západného Nemecka;

b) na podnet banderovca Miskiva dosadil na gréckokatolícku faru v Prahe baziliánov, ktorí ušli z Poľska. Tým vytvoril stredisko pre organi-zovanie útekov banderovcov do západného Nemecka;

c) ako gréckokatolícky biskup sa zúčastnil piatich ilegálnych biskup-ských konferencií, na ktorých sa jednalo o protištátnych pastierskych lis-toch a vatikánskych exkomunikačných dekrétoch proti komunistom, pri-čom tieto dekréty aj sám roznášal po farách.

Vyzvedačstvo súd videl v tom, že od roku 1947 do roku 1950 spolu-pracoval s agentmi Vatikánu a dodával im rôzne špionážne správy.

Na súdnom pojednávaní napriek hrozbám našiel otec biskup V. Hopko ešte toľko síl, že poprel hodnovernosť protokolu a jednotlivé skutky pred súdom vylíčil podľa pravdy. Napriek tomu ho súd uznal vinným.178

Odsúdený Mons. ThDr. V. Hopko začal svoju strastiplnú púť väzni-cami vtedajšieho Československa. Dvadsaťjedenkrát ho prevážali, päťkrát bol v Leopoldove, dvakrát v Ilave, štyrikrát vo Valdiciach. Nezaslúžený trest si odpykával aj v Mírove a v Ruzyni.179 Vo väzení vykonával rozličné zamestnania, vyrábal vrecúška z celofánu, obšíval matrace, plátal vrecia na múku a vyrábal motúzy, špendlíky i bižutériu. V pestrej spoločnosti väz-ňov sa paradoxne mohol znovu vzdelávať. Bez kníh a písacích potrieb sa učil cudzie jazyky: taliansky od saleziánov, anglicky a francúzsky od iných spoluväzňov.180 V ťažkých podmienkach táborového a väzenského života sa vytváral skutočný žitý ekumenizmus medzi evanjelikmi a katolíkmi. Do tohto procesu prispel aj otec biskup ThDr. V. Hopko, keď sa v ilavskom väzení spriatelil s evanjelickým farárom P. Uhorskaiom.181 V Leopoldove vo vedľajšej cele žili otec J. Mastiliak a Dr. G. Husák. V roku 1954 totiž vytvorili v tomto zariadení zvláštne izolačné oddelenie, kde do ciel dávali

178 MV SR, ŠA v Prešove, fond Krajská prokuratúra v Prešove 1946-1960, 1 Kn -

ostatné trestné veci politické, rok1958, krabica 47, inv. č. 113, sign.17. Zamietnutie žiadosti bývalého gr. kat. biskupa Dr. Vasiľa Hopka o obnovenie trestného stíhania.

179 BOMBOVÁ, E.: Vysoká škola pokory alebo Keď biskup obšíval matrace. In: Smena, roč. 20, č. 123, 1968, s. 3.

180 BICKOVÁ, M.: Osobnosť biskupa Vasiľa Hopku. Diplomová práca, Košice : RCBF 2000, s. 33.

181 LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zlo-činy komunizmu na Slovensku 1948-1989 I., Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaš-ka 2001, s. 209.

65

zámerne jednu osobu komunistu a jednu význačnú osobu z katolíckeho duchovenstva. Otec biskup býval s krajským tajomníkom strany, ktorý žil počas vojny v Anglicku. Na tom istom poschodí, ale v inej cele, bol aj otec biskup P. P. Gojdič a otec biskup Vojtaššák. Po premiestnení do ilavskej väznice bol otec biskup V. Hopko umiestnený v jednej cele s kriminálnym väzňom - vrahom, od ktorého si mnoho vytrpel. Tu sa jeho zdravotný stav ešte viac zhoršil. V roku 1960 bol premiestnený späť do Leopoldova182, kde sa za zvláštnych okolností stretol s otcom biskupom P. P. Gojdičom, OSBM. Týždeň alebo dva pred svojou smrťou otec biskup P. P. Gojdič, OSBM udelil požehnanie otcovi biskupovi ThDr. V. Hopkovi a prostred-níctvom neho aj celej Prešovskej diecéze. Zomrel 17. júla 1960 a väzeň, ktorý mal službu v nemocnici, ostatným jeho úmrtie oznámil slovami: „Dnes v noci zomrel pán biskup Gojdič. - Kandidát kanonizácie!“ Otec biskup bol známy tým, že sa veľa modlil a v tom sa mu tiež podobal jeho pomocný biskup ThDr. V. Hopko.183

O svojom živote vo väzení otec biskup ThDr. V. Hopko napísal: „ [...] zažil som mnoho ťažkých chvíľ, ktoré by som neprial ani svojim najväčším nepriateľom. A predsa považujem dni prežité vo väzení za školu ľudskosti“.184 Väzenská správa jeho správanie vo väzení hodnotila ako bezchybné. Kvôli zhoršenému zdravotnému stavu mohol vykonávať len ľahšie práce a to z neho robilo priemerného pracovníka.185

Mons. ThDr. V. Hopko sa viackrát počas väzenia odvolal proti ne-spravodlivému verdiktu súdu z 24. októbra 1951. Prostredníctvom advoká-ta JUDr. J. Hustopeckého podal dňa 1. júla 1957 návrh na obnovu svojho trestného stíhania v zmysle § 300 trestného poriadku. Pojednávalo sa v ňom o jeho súdnom procese a metódach vyšetrovania. V návrhu vyvrátil všetky obvinenia, kvôli ktorým bol odsúdený.

Tvrdenie súdu, že pohnútky jeho činnosti v rokoch 1945-1950 sa zrodili už v čase jeho pražského pôsobenia a že boli triedneho charakteru, vyvrátil udaním svojho proletárskeho pôvodu a skutočného dôvodu, prečo bol menovaný za farára do Prahy. Odmietol údajné styky s ukrajinskými nacionalistami v 30. a 40. rokoch a uviedol iba jednotlivé prípady, ktoré však nemohli byť týmto spôsobom kvalifikované. Nedostatkom jurisdikcie podoprel nemožnosť protištátneho aktu vo forme dosadenia baziliánov ako nepriateľských živlov do Prahy.

182 MASTILIAK, J.: Hrsť spomienok. Prešov 1992, s. 29, s.35. 183 Tamtiež, s. 36-37. 184 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pitts-

burgh 1979, s. 19. 185 AMV v Levoči. Fond A5, inv. j. 5., Tiež fond A2/2, Inv. j. 219.

66

Reagoval aj na bod rozsudku, v ktorom sa mu pripisovala účasť na piatich ilegálnych biskupských konferenciách. Vymenoval tri, ktorých sa skutočne zúčastnil, pričom uviedol aj obsah ich rokovaní. Pripomenul, že na nich vždy hlasoval v prospech vzájomných vzťahov cirkvi a štátu a tiež sa odvolal na fakt, že snáď ako prvý biskup v republike vôbec zložil v mar-ci 1949 sľub vernosti štátu.186 Obvineniu z roznášania pastierskych listov a exkomunikačných dekrétov ako i z rozvracania štátneho zriadenia pri kázniach vytkol nedostatočnú dokázateľnosť bez konkrétneho udania mies-ta, času a okolnosti.

V závere požiadal o povolenie obnovenia procesu, pri ktorom by boli vzaté do úvahy fakty vyplývajúce z rozsudku proti biskupovi P. P. Gojdi-čovi, OSBM a iným kňazom a boli by opäť prešetrené málo objektívne priestupky. Pôvodný návrh ešte doplnil 28. novembra 1957 o niektoré údaje týkajúce sa jeho pôsobenia v Prahe. Týkali sa čestného členstva v rusofilskom spolku „Vozroždenije“ v Prahe, ktoré spolu so založením Združenia gréckokatolíckej mládeže dokazovalo, že neinklinoval k ukrajin-ským nacionalistom a separatistom. Zároveň poopravil, alebo ešte aj po-tvrdil iné súvislosti z pôvodného návrhu.

Krajský súd v Prešove dňa 6. júna 1958 jeho návrh zamietol ako neodôvodnený a ponechal v platnosti pôvodný rozsudok.187

Prezident Republiky udelil 9. mája 1962 amnestiu, ale z amnestie boli vylúčené osoby, ktoré sa dopustili „najzávažnejších trestných činov“. Me-dzi nich patril aj otec biskup ThDr. V. Hopko. Z Valdíc však podal dňa 10. júla 1962 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. júna 1962 sťažnosť, v ktorej žiadal zmenu napadnutého uznesenia v zmysle, že amnestia sa vzťahuje aj na jeho osobu. Žiadosť dopadla podobne ako návrh z roku 1957.188

Dňa 2. októbra 1963 prezident ČSR Antonín Novotný udelil amnestiu trom zo štyroch biskupov, ktorí sa ešte nachádzali vo väzení. A to pre biskupov Vojtaššáka, Zelu a Hlada. Agostíno Casaroli, skúsený diplomat Svätej stolice túto udalosť vo svojich pamätiach opísal následovne: „Z tej-

186 Tu je vhodné uviesť, že aj v roku 1945 bol Dr. V. Hopko preverený ohľadom poli-

tickej spoľahlivosti. MNV v Prešove č. 21 H 1945 mu vydal 18. mája 1945 potvr-denie o tom, že je na základe vyšetrenia oddelenia pre osobné a revízne záležitosti Nv. č. 21H politický spoľahlivý. MV SR, ŠA v Prešove, p. Prešov, sign. 1217/47, Gr. kat. biskupský úrad, Prešov - preverenie gr. kat. duchovných.

187 MV SR, ŠA v Prešove, fond Krajská prokuratúra v Prešove 1946-1960, 1 Kn – ostatné trestné veci politické, rok 1958, krabica 47, inv. č. 113, sign.17. Zamietnutie žiadosti bývalého gr. kat. biskupa Dr. Vasiľa Hopka o obnovenie trestného stíhania.

188 MICHALÍK, V.: Osudy biskupa ThDr. Vasila Hopka. In: Svedectvo, roč. 5, č. 5, 1996, s. 7.

67

to amnestie bol vylúčený Mons. V. Hopko, gréckokatolícky pomocný biskup biskupa Gojdiča, ktorý vo väzení zomrel s povesťou mučeníka pre vieru. Mons. Hopko mal svoj trest ukončiť v roku 1965. Podľa vládnych predsta-viteľov bol z tejto amnestie vylúčený kvôli vážnym dôvodom jeho odsúdenia (spojenie s vojenskými skupinami, ktoré tiež bojovali proti „spriateleným národom)“.189 Ako jediný z katolíckych biskupov bol vo väzení ponechaný aj naďalej. To ho veľmi zarmútilo a vnútorne ním otriaslo. Zdalo sa, ako keby Svätá stolica naňh 190o zabudla.

Svätá stolica na otca biskupa ThDr. V. Hopka nezabudla a poslala mu úradné oznámenie o chystanom Druhom vatikánskom koncile spojené s pozvaním na prvé zasadanie191. Opakovane intervenovala v prospech jeho prepustenia z väzenia a na jej nátlak i kvôli zlému zdravotnému stavu bol podmienečne prepustený 12. mája 1964 a skúšobná doba mu bola určená v trvaní troch rokov.192 Po prepustení krátky čas býval v Košiciach. Jeho príchod na východné Slovensko upevnil nádeje kňazov, ktorí ešte verili v obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi. Navštívil aj Prešov a obhliadol si Katedrálny chrám s biskupskou rezidenciou. Medzi kňazmi sa šírili názory, že bude znova postavený do čela cirkvi.193

Dlhé roky väzenia a spôsob, ako s ním zaobchádzali, zanechali stopy na jeho zdraví. Ochorel na astmu a cukrovku, trpel aj nervovými depre-siami. Z telesného i psychického vyčerpania mával vidiny, na stenách svojej cely videl nebohú mamu, ktorá zomrela a on jej nemohol prísť na pohreb. Rovnako sa mu zdalo, že k nemu prichádza nebohý otec biskup P. P. Gojdič, OSBM aby ho objal. Chorobu spôsobilo štrnásť dlhých rokov väzenia, počas ktorých bol týraný, ponižovaný a zneucťovaný. Po prepus-tení z väzenia v noci nemohol spať a zamyslene sa prechádzal po izbe. Otec ThDr. Juraj Bujňák, u ktorého po prepustení z väzenia krátko býval, o ňom povedal: „[...], že otec biskup bol veľmi dobrý, skromný a pokorný. Nikdy o nikom zle nehovoril. Málo sa s nami rozprával, ale jeho ústa od rána do večera rozprávali s Bohom. Ustavične sa modlil“. Raz na otázku svojho priateľa otca Bujňáka, prečo stále pohybuje ústami odpovedal: „Vieš Ďurko, zvykol som si na strelné modlitby, ktoré som raz z dlhej chví-le napočítal, že cez deň som dvetisíckrát povedal: - Drahý Spasiteľ, milu-

189 CASAROLI, A. : Trýzeň trpělivosti. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství

2001, s.134-135. 190 MASTILIAK, J.: Hrsť spomienok, Prešov 1992, s. 42. 191 Tamtiež. 192 MV SR, ŠA v Košiciach, fond Krajská prokuratúra v Košiciach II., sign. 2 Kv

39/68, Vasil Hopko, dozorný spis v trestnej veci - konanie o zrušení rozsudku nad ThDr. Vasiľom Hopkom v r. 1968-1971.

193 AMV v Levoči. Fond B 10-7, inv. j. 89.

68

jem Ťa a daj, aby som Ťa vždy viac a viac miloval.“ Po prepustení naňho stále dohliadali príslušníci ŠtB.194

Štátne orgány chceli oslabiť jeho styk s aktivistami, usilujúcimi sa legalizovať Gréckokatolícku cirkev, a preto mu určili za miesto pobytu kláštor v českom Oseku. V Oseku žili Sestry sv. Kríža zo Slovenska a on sa stal ich duchovným správcom. Od svojho prepustenia sa usiloval o ob-novu Gréckokatolíckej cirkvi a pokračoval v tomto úsilí aj počas pobytu v Oseku195. Prichádzali sem za ním ako za svojím jediným biskupom po smrti otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM niektorí kňazi či už osobne, alebo v zastúpení, kvôli cirkevným dekrétom.196 Ako duchovný otec sestier v Oseku bol vždy ochotný vyslúžiť im sviatosť zmierenia v ich rodnom jazyku, keďže tam boli sestry rôznych národností. Rád im poskytoval du-chovnú útechu a rady. Biskup bol všeobecne obľúbený pre svoju lásku. Dostal aj prezývku: „Náš zlatý muž“. Mal radosť, keď mohol pomáhať druhým.197

V septembri 1966 prišla na tajnú vizitáciu k sestrám Služobniciam Ne-poškvrnenej Panny Márie ich generálna predstavená Jeronyma Chimijová z Ríma. Pri tejto príležitosti sa stretla aj s otcom biskupom ThDr. V. Hop-kom.

Otec biskup spolu s otcom Mariánom J. Potášom, OSBM podnikali tajné cesty, počas ktorých najčastejšie navštívili rehoľnice vyššie spomenu-tého rádu.198 Tajne cestoval aj do Hrabského a niekoľkokrát tam navštívil svojich príbuzných.199

Počas pobytu v Oseku oslávil 11. mája 1967 svoje významné jubile-um-dvadsiate výročie biskupskej vysviacky. Slávnosti sa zúčastnili grécko-katolícke i rímskokatolícke sestry z blízkeho i vzdialeného okolia, rehoľ-níci i kňazi. V mene veriacich z jeho rodiska ho prišli pozdraviť bratranci Michal Petrenko a Vasiľ Hopko. Odovzdali mu pozdravný list od veriacich a dar - drevený kríž. Na zadnej strane kríža boli napísané slova zo Svätého písma: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme že s ním budeme aj žiť“ (Rim 6, 194 BUJŇÁK, J.: Svieti príkladom svojej hlbokej viery. Spomienka na biskupa ThDr.

Vasila Hopku pri príležitosti 20. výročia jeho smrti. In: Gréckokatolícky kalendár 1996. Košice 1996, s. 75-76.

195 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s.14-15.

196 BABJAK, J.: Zostali verní 5. Košice : Slovo 1999, s.37. 197 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pitts-

burgh 1979, s. 23. 198 ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, roč. 24, č. 2,

1992, s. 9. 199 DANCÁK, F.: c. d., s. 56. Aj PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of

the Faith (1904-1976). Pittsburgh 1979, s. 21-22.

69

8.).200 Na slávnosti boli prítomní aj biskupi Karel Otčenášek, ktorého väznili spolu s Mons. V. Hopkom a otec biskup Hlad, internovaný na tom istom mieste. Pri slávnostnej bohoslužbe mal otec biskup Hlad kázeň.201

3. Verný cirkvi až do konca

V roku 1968 sa stupňovalo úsilie kňazov o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi. Biskup V. Hopko energicky pôsobil v tejto veci ako člen tzv. praž-ského okruhu. Kňazom dával informácie, ako majú postupovať v zápase o obnovu cirkvi. Do Národného zhromaždenia zaslal žiadosť o rehabili-táciu Gréckokatolíckej cirkvi. Kópie žiadosti zaslal A. Dubčekovi, V. Biľa-kovi, pravoslávnemu metropolitovi v Prahe, pravoslávnym biskupom, slo-venskému a ukrajinskému rozhlasu. Rozhlas mu následne umožnil preho-voriť k veriacim. Listy s nárokom na rehabilitáciu cirkvi napísal a poslal na KNV v Košiciach, ONV v Prešove, Humennom, Bardejove a do rusínsko-ukrajinských spolkov, ktoré prisľúbili pomoc.202 V liste z 18. marca 1968 adresovanom na ONV v Bardejove mimo iné napísal: „My gréckokatolíci sme boli zlikvidovaní, bezprávne, nezaslúžene. Bezprávne, lebo to nebola vôľa ľudu, tzv. „Prešovský Sobor“, to bolo veľmi smutné divadlo. [...]. Ne-zaslúžene sme boli zlikvidovaní, lebo náš národ zaplatil veľkú daň za oslo-bodenie novej republiky. [...]. Nie sme mŕtvi. Žijeme a chceme žiť a náro-kujeme si všetky práva, ktoré sme mali v minulosti. [...]. Prosím ráčte vziať na vedomie, že nikdy sme sa nezriekli našich práv. Až bude vhodná chvíľa a dúfame, že to bude skoro, sme hotoví dostať sa do práce v gréckokato-líckej diecéze .203

Biskup ThDr. V. Hopko v úsilí o obnovu cirkvi spolupracoval najmä s pražským biskupom ThDr. Františkom Tomáškom, ale aj so slovenskými biskupmi. V marci 1968 začali veriaci podpisovú akciu za nápravu chýb a krívd, ku ktorým došlo v uplynulom období. V Košiciach bol založený Akčný výbor Gréckokatolíckej cirkvi. Tento výbor prevzal na seba úlohu presadzovať záujmy cirkvi a navonok zastupovať diecézu v mene všetkých kňazov. Výbor zvolal na 10. apríla 1968 stretnutie všetkých žijúcich kňa-zov Prešovskej diecézy.

200 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s.

65-66. 201 ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, roč. 24, č. 3,

1992, s. 8. 202 FITZ, M.: Trpké roky, Spomienky gréckokatolíckeho kňaza. Košice : Byzant 1993,

s. 76. 203 KAPUTA, A.: Nezaslúžene sme boli zlikvidovaní..., In: Bardejovské novosti,

Bardejov 2002, roč. 13, č. 6, s. 5.

70

Veľké snemovanie sa konalo v zasadacej sieni Rímskokatolíckeho biskupstva v Košiciach. Po 18 rokoch sa do Košíc zišli skoro všetci kňazi. Zo 172 žijúcich kňazov prišlo na zasadanie 133. Najkrajší okamih stretnutia nastal vtedy, keď do zasadacej miestnosti vstúpil jediný žijúci biskup Prešovskej diecézy Mons. ThDr. Vasil Hopko. Kňazi ho privítali strhujúcou liturgickou piesňou Vošel jesi archijereju vo cerkov Božiju... Otec biskup potom slávnostne otvoril zasadanie. I keď mal podlomené zdravie celé zhromaždenie z jeho hlasu cítilo, že prežíva neopísateľnú radosť. Výsledkom stretnutia bola rezolúcia požadujúca vyhlásiť prešovský sobor z 28. apríla 1950 za neplatný a rehabilitovať cirkev, biskupov, kňazov a veriacich. Tiež bol definitívne zvolený 17 - členný Akčný výbor pod vedením biskupa ThDr. V. Hopka. Po skončení snemu sa prítomní kňazi rozišli domov na svoje pracoviská a očakávali ďalší vývoj situácie. Úsilie o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi sa stretlo s nevôľou v radoch Pravoslávnej cirkvi. Napriek rôznym príkoriam zo strany pravoslávnych predstaviteľov bola vládnym uznesením z 13. júna 1968 Gréckokatolícka cirkev povolená. Po 18 rokoch mohli gréckokatolícki kňazi znovu plniť svoje poslanie tak, ako kňazi iných cirkví.204

V júli 1968 dalo povereníctvo SNR pre kultúru a informácie súhlas na zriadenie gréckokatolíckeho biskupského úradu, ku ktorému došlo 17. júla 1968. Riaditeľom biskupského úradu so sídlom v Košiciach sa stal otec Andrej Zima, tajomníkom ThDr. Ján Murín, tretím spolupracovníkom ThDr. Štefan Ujhelyi; správa biskupstva bola v ich rukách, pretože biskup ThDr. V. Hopko ešte nebol rehabilitovaný. V tom istom mesiaci bol pri-navrátený aj katedrálny chrám v Prešove, ale biskupská rezidencia zostala i naďalej v rukách Pravoslávnej cirkvi.205

Otec biskup Vasiľ sa o svoju rehabilitáciu usiloval už počas pobytu v Oseku. 10. marca 1968 si vyžiadal z Krajského súdu v Bratislave roz-sudok bývalého štátneho súdu, ktorým bol hanebne odsúdený na 15 rokov väzenia. Doručený spis mu poslúžil vo veci obnovy revízie tohto súdu. Následne Najvyšší súd ČSSR v Prahe rozsudkom č 8Tz 64/68 z 31. júla 1968 zrušil v celom rozsahu rozsudok býv. Štátneho súdu odd. Bratislava z 24. 10. 1951 sp. zn. 2 Ts III 87/51, ktorým bol otec biskup odsúdený. Vec ďalej prejednala Krajská prokuratúra v Košiciach, tak ako jej to uložil Najvyšší súd v Prahe v už spomínanom rozhodnutí. Znovu bol vypočutý otec biskup aj dvaja svedkovia o. Jakub Hradil a o. Pavol Hučko.

204 FITZ, M.: Trpké roky, Spomienky gréckokatolíckeho kňaza. Košice : Byzant 1993,

s. 78-85. 205 BABJAK, J.: P. Michal Lacko, SJ - informátor a formátor gréckokatolíkov. Trnava

: Dobrá kniha 1997, s. 93.

71

Obaja svedkovia potvrdili nevinu otca biskupa ThDr. Vasiľa Hopka a obvinenia z roku 1951 vyvrátili ako účelové a vykonštruované. Nato Krajská prokuratúra v Košiciach, 22. decembra 1968 zastavila trestné stíhanie obvineného otca biskupa ThDr. V. Hopka, pričom toto rozhod-nutie nadobudlo platnosť 7. januára 1969.206 Otec biskup bol potom na základe zákona č. 82/1968 Zb. (o súdnej rehabilitácii) dňa 21. apríla 1971 odškodnený sumou 120 000 Kčs, podľa § 33 ods. 1 uvedeného zákona.207

Už pri prvom zasadaní gréckokatolíckeho duchovenstva v apríli 1968 mala táto cirkev 48 farností, v ktorých si veriaci žiadali kňaza. Koncom roka 1968 bol taký stav gréckokatolíckych farností, že štát systematizoval 196 farností. Obrodný proces však pribrzdil vstup vojsk Varšavskej zmlu-vy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968.208 Nastalo obdobie normalizácie a činnosť Gréckokatolíckej cirkvi bola vo všetkých smeroch obmedzovaná, napriek tomu aj naďalej pokračovala v započatej ceste ob-novy.

Začiatkom decembra 1968 pricestoval otec biskup ThDr. V. Hopko do Ríma a na audiencii sa stretol so Svätým Otcom Pavlom VI., ktorý ho pri-jal s veľkou láskavosťou, pričom prejavil úprimnú radosť z toho, že sa s V. Hopkom stretáva.209 Otec biskup do Ríma pricestoval s úmyslom vyriešiť naliehavé problémy Prešovskej eparchie, ktorá mala dočasné vedenie nazývané Akčný výbor Gréckokatolíckej cirkvi. Na to 20. decembra 1968 pápež Pavol VI. vymenoval otca Jána Hirku za ordinára Gréckokatolíckej cirkvi v Československu s právami rezidenčného biskupa a apoštolského administrátora. Mons. ThDr. V. Hopko plnil úlohu svätiaceho biskupa. Štátna správa toto menovanie potvrdila 2. apríla 1969.210 V ten istý deň bol udelený štátny súhlas aj pre ThDr. V. Hopka do funkcie svätiaceho biskupa listom Ministerstva kultúry SSR, zn. MK-1947/69-Mg. Bratislava 02.04.

206 ŠA v Košiciach, fond Krajská prokuratúra v Košiciach II., sign. 2 Kv 39/68, Vasiľ

Hopko, dozorný spis v trestnej veci - konanie o zrušení rozsudku nad ThDr. Vasi-ľom Hopkom v r. 1968-1971.

207 MS SR, Oddelenie pre dokumentáciu zločinov komunizmu, list č. 2131/2002-130/466. Fotokópia z registra osôb, ktorí boli na základe zákona č 82/1968 Zb. odškodnení.

208 FITZ, M.: Trpké roky, Spomienky gréckokatolíckeho kňaza. Košice : Byzant 1993, s. 88-89.

209 PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976). Pittsburgh 1979, s. 26.

210 ŠTURÁK, P.: Gréckokatolíci na Slovensku. In: Slovo, roč. 31, č. 3-4, Prešov 1999, s. 8.

72

1969. Ordinár Ján Hirka premiestnil sídlo eparchie do Prešova, pôvodného sídla gréckokatolíckeho biskupstva.211

Na dané riešenie, ktoré u mnohých budilo rôzne názory, otec biskup V. Hopko reagoval v Ordinariátnom liste číslo 1/1969 slovami: „Poháňaný túžbou zabezpečiť svedomité a zodpovedné vedenie nášho biskupstva, ktoré mi bolo odovzdané naším, v blahej pamäti biskupom Pavlom, požiadal som Svätú stolicu, aby nám pomohla pri riešení našich komplikovaných prob-lémov. Svätý Otec, dobre zvážiac ... situáciu a ... potreby, rozhodol sa vy-menovať... o. Jána Hirku... za ordinára... prešovskej diecézy.... v osobe o. Jána Hirku sme dostali veľkého pomocníka a záruku toho, že naša diecéza bude mať zodpovedného reprezentanta a ochrancu našich práv.“212

Napriek veku a zhoršenému zdraviu sa otec biskup pustil do práce s rovnakým zápalom ako kedysi v Prahe po svojom kňazskom svätení a ne-skôr v Prešove ako novokonsekrovaný biskup po boku sídelného biskupa P. P. Gojdiča, OSBM. Po rozdelení úloh s ordinárom sa v jeho vtedajšom sídle u sestier Služobníc zišla Kapitula novovymenovaných kanonikov pod vedením Jána Hirku. V prešovskej katedrále zasadala 31. júla Konzistoriál-na rada, na ktorej mal otec biskup referát o minulosti eparchie. 7. októbra sa spolu s ordinárom zúčastnil zasadnutia všetkých kňazov diecézy, ktoré do Prešova zvolalo oddelenie pre cirkevné veci Ministerstva kultúry SSR. V októbri 1969 navštívil aj Vatikán.213

Na sviatok svätého prvomučeníka Štefana 27. decembra 1969 udelil u sestier Služobníc nižšie svätenie pätnástim bohoslovcom. So sestrami zostal v úzkom kontakte i po roku 1971, keď boli rehoľnice vyzvané na návrat do charitných domov a ústavov. Ministerstvo kultúry SSR povolilo trom z nich zostať v Prešove a starať sa o všetky životné potreby otca bis-kupa. Rovnako ako pred uväznením i teraz posilňoval veriacich svojou prítomnosťou a kázaním na rôznych slávnostiach, odpustoch, posviackach. Publikoval v časopisoch a Gréckokatolíckom kalendári. Na sviatok sv. Klementa každý rok putoval do Prahy a zúčastňoval sa tamojších osláv.214

Medzi prvé navštívené miesta po obnovení cirkvi patrilo rodisko Hrabské. V nedeľu 10. novembra 1968 sa zúčastnil odpustovej slávnosti pri príležitosti chrámového sviatku sv. Demetera. Rodáci pripravili sláv-nostnú bránu, pri ktorej ho privítali chlebom a soľou. V ľudových krojoch

211 ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1945-1989.

Prešov 1999, s. 158-159. 212 AGKFÚ v Hrabskom, bez sign., Ordinariátny list číslo 1/1969. 213 PEŠEK, J. - BARNOVSKÝ, M.: Pod kuratelou moci. Cirkvi na Slovensku v rokoch

1953-1970. Bratislava : Veda 1999, s. 210 a n. 214 ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, roč. 24, č. 5,

1992, s. 8-9, č. 6, 1992, s. 8.

73

s kvetmi a básničkami pozdravili otca biskupa malé dievčatká. S vďakou a radosťou ho pri dverách chrámu privítal miestny duchovný otec František Dancák, použijúc pritom paschálne slová: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, radujme sa a plesajme v ňom“. Hlavným celebrantom slávnostnej svätej liturgie bol sám otec biskup. Prítomní boli otec M. Gladyš z Bardejova, otec M. Potaš, OSBM, z Prešova, otec K. Kadar z Malcova, otec P. Dancák z Nového Ruskova a miestny duchovný otec F. Dancák. Počas kázne otec biskup vyznamenal otca F. Dancáka hodnosťou tit. arcidekan. Obec Hrab-ské ešte nikdy nezaznamenala tak bohatú účasť veriacich. Prichádzali sem v procesii, autobusmi a autami z ďalekého i blízkeho okolia.215

Veriaci ho nedeľu čo nedeľu pozývali do svojich farností a on tieto pozvania s radosťou prijímal. Prichádzal, aby vykonal slávnostnú posviac-ku obnoveného chrámu, inokedy zavítal aj do tej najmenšej filiálky, kde bolo potrebné zastúpiť kňaza a poslúžiť veriacim. Pre jeho obetavú lásku, skromnosť a hlbokú pokoru si u ľudí získal obdiv a úctu.216 Jeho charak-terové vlastnosti si vážili aj neveriaci. Bývalý riaditeľ UND v Prešove Ivan Macynský, básnik, publicista, ktorý o sebe sám napísal, že je ateista, v jed-nom otvorenom liste biskupovi ThDr. V. Hopkovi o ňom napísal s hlbokou úctou ako o človeku, ktorý ho učil, ktorého si všetci bývalí študenti ctili ako človeka čestného a veľmi ľudského. Váži si ho spolu s ďalšími uči-teľmi (G. Bobákom, Dr. M. Bobákom, Dr. Š. Gojdičom, Dr. J. Kizákom a i.) Pokladá ho za nástupcu takých veľkých osobnosti, akými boli A. Duchnovič a A. Pavlovič.217

V deň sviatku Nanebovstúpenia Pána dňa 11. mája 1972 oslávil biskup ThDr. V. Hopko 25 jubileum svojej biskupskej konsekrácie. Ďa-kovnej sv. liturgie v prešovskej katedrále sa zúčastnil ordinár otec J. Hirka, miestne duchovenstvo a veriaci. Otec J. Hirka v príhovore tlmočil vďaky a blahoželania celého duchovenstva a veriacich. Po skončení sv. liturgie sa prečítali telegramy, ktoré v mene Svätého Otca Pavla VI. poslal jubilantovi kardinál štátny sekretár J. Villot a prefekt posvätnej Kongregácie pre Vý-chodné cirkvi kardinál M. de Fürstenberg.218

Svätiaci biskup V. Hopko prácou pre milovanú cirkev napĺňal svoje dni až do konca života. Posledné roky života 1975-1976 sa už málo zúčast-ňoval cirkevných slávností. Ubúdali mu telesné sily a slabol zrak.

215 AGKFÚ v Hrabskom, bez sign., Kronika farnosti Hrabské, s. 78. 216 Z žitťa i dijanňa našoho jubilujučoho vladyki. In: Blahovistnik, roč. 8, č. 7, 1972, s.

16. 217 DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002, s.

16-17. 218 Správa o oslavách jubilea biskupa V. Hopka. In: Slovo - dvojtýždenník gréckoka-

tolíckej cirkvi roč. 4, č. 7, 1972, s. 9.

74

Posledný rok potreboval sústavnú zdravotnú starostlivosť, obetavo vykonávanú sestrami Služobnicami. Bohoslužbu naďalej každé ráno slúžil vo svojej súkromnej kaplnke a večer potom navštevoval sv. liturgiu v katedrálnom chráme až do posledného dňa. V tejto horlivosti ho nič nemohlo zastaviť. Tri mesiace pred svojou smrťou často pripomínal, že zomrie. V posledný týždeň pristupoval k sviatosti zmierenia každý deň, pretože ako sám povedal, vždy bolo niečo, na čo si spomenul zo svojho života a chcel to napraviť. Pripravoval sa na finále života. Na smrť bol dobre pripravený a keď prišla, dala pečať jeho spravodlivému životu.219

O posledných dňoch jeho života vydala svedectvo sestra Simeona, ktorá mu viedla domácnosť a ošetrovala ho. Takto opísala finále života svätiaceho biskupa Mons. V. Hopka :

„19. júla v nedeľu bol Otec biskup na návšteve v Davidove na fare. Necítil sa veľmi dobre, nič nechcel jesť a veľmi slabo počul. Lúčil sa s tým, že kto vie, či sa ešte uvidia a prosil, aby v prípade jeho smrti to oznámili do Levoče, Blažova a Hrabského. ...

V stredu zatúžil sa povoziť autom. Príbuzní sestry Simeony išli do Jablone k sestrám. Vzali Otca biskupa so sebou. Keď sa vrátili, znova sa dostavila nevoľnosť, cítil sa veľmi zle, srdce bilo nepravidelne, takže sestra zavolala okolo 23. hodiny lekára. Po lekárskom zákroku sa stav zlepšil a vladyka potom okolo jednej hodiny zaspal.

Vo štvrtok ráno bol pokojný, trocha pochodil po byte a večer šiel ako obvykle do katedrály, kde sa rozprával aj s otcom ordinárom.

V piatok ráno už neklopal sestre na dvere ako obyčajne, aby mu pomohla pri obliekaní. Sestra sa išla pozrieť, čo robí. Otec biskup ešte odpočíval. Keď vstal, šiel potom slúžiť sv. liturgiu vo svojej súkromnej kaplnke. Po svätej službe Božej vošiel do kuchyne, rozprával sa so sestrou a pýtal sa, kedy bude obed. Potom zašiel k sestre Eufémii, ktorá pracovala vo vedľajšej miestnosti. Táto zbadala, že bledne a je celý spotený. Ihneď zavolala sestru Simeonu, ktorá mu dala injekciu. Bolo asi 13 hodín. Keď sa prebral, nevedel si spočiatku uvedomiť, kde vlastne je. Trocha sa pousmial a pýtal si jesť. Zjedol trochu polievky, chcel si ísť ľahnúť do svojej izby, ale už sa nevládal postaviť na nohy.

Okolo 14.30 hod. Otec biskup dostal nový záchvat, opäť sa dostavila nevoľnosť, hlava mu klesla na bok a v tej chvíli vydýchol naposledy... Na telefonickú výzvu sa z farského úradu okamžite dostavil o. MUDr. J. Sukovský, ktorý pokojne zosnulému udelil posledné pomazanie. V tom čase

219 ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám.In: Slovo, roč. 24, č.6,

1992, s. 8. Aj PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of theFaith (1904-1976). Pittsburgh 1979, s. 32.

75

sa strhla nad mestom veľká búrka. Po udelení sviatostí obliekli mŕtveho vladyku do biskupských rúch“.220

Písal sa 23. júl 1976, keď ThDr. Vasiľ Hopko, svätiaci prešovský biskup, po vernom splnení životného poslania odovzdal svoju dušu večné-mu Veľkňazovi. Telesné ostatky boli vystavené 28. júla 1976 v Kated-rálnom chráme sv. Jána Krstiteľa. V ten deň sa o 9. 00 hod. konal biskup-ský pohreb spojený so zádušnou sv. liturgiou, ktorú celebroval ordinár Ján Hirka. Nasledujúci deň sa na prešovskom verejnom cintoríne konal cirkev-ný pohreb.221 Pohrebné obrady vykonal juhoslovanský biskup Dr. Joakim Segedi spolu s ordinárom Jánom Hirkom. Pohrebu sa ešte zúčastnili pred-seda Zboru ordinárov Slovenska banskobystrický biskup Mons. Jozef Fera-nec, nitriansky biskup Ján Pastor a v civile tiež bývalý spoluväzeň Mons. Karel Otčenášek, ktorý nedostal štátny súhlas; so zosnulým udržiaval pí-somný styk. V prítomnosti najdôstojnejších otcov biskupov, zástupcov ordinariátov a kapitúl, duchovenstva obidvoch obradov a množstva veria-cich zazneli smútočné prejavy, ktoré predniesli: juhoslovanský biskup Dr. Joakim Segedi, prešovský ordinár Ján Hirka a banskobystrický biskup Mons. Jozef Feranec. Každý úprimne vyjadril vďačnú úctu k životu, dielu a osobnému príkladu zosnulého biskupa. Po obradoch na prešovskom cintoríne previezli rakvu s pozostatkami otca biskupa ThDr. V. Hopka do krypty katedrálneho chrámu a uložili ju vedľa pozostatkov sídelného bis-kupa P. P. Gojdiča, OSBM.222

„Každý, kto bližšie poznal osobnosť biskupa Vasiľa, musel si zamilo-vať jeho milú bezprostrednosť, srdečnú otvorenosť, nezlomnú lásku k náš-mu obradu, neskonalé vernú lásku k ľudu, z ktorého pochádzal, osobnú skromnosť, vytrvalú zbožnosť a dobrotu jeho priezračného srdca“.223

Pre gréckokatolíkov bola to citeľná strata pastiera, ktorý mal skromné a pokorné srdce. V škole modlitby a utrpenia sa naučil byť zhovievavý a láskavý k druhým a pre svoju nezištnosť si vždy zachoval pokoj srdca. Je znamenitým príkladom pre všetkých túžiacich po spáse. Nepoznal stroje-nosť ani formalizmus, svoju vieru žil veľmi vážne. Službe Kristovi zasvätil nie časť, ale celé svoje srdce. Jeho povolanie, ako v rozlúčkovom prejave na prešovskom cintoríne povedal ordinár Ján Hirka, nežiada mnoho, ale

220 Posledné dni otca biskupa. In: Slovo - dvojtýždenník gréckokatolíckej cirkvi, roč.

8, č.11, 1976, s. 14. 221 Názov neuvedený. Slovo - dvojtýždenník gréckokatolíckej cirkvi, roč. 8, č.10,

1976, s. 5. 222 Posledné dni otca biskupa. In: Slovo - dvojtýždenník gréckokatolíckej cirkvi, roč.

8, č. 11, 1976, s. 13. 223 Názov neuvedený. Slovo - dvojtýždenník gréckokatolíckej cirkvi, roč. 8, č.10,

1976, s. 5.

76

žiada VŠETKO a za túto cenu získal najväčšie šťastie. Všetky veci v tomto živote boli pre neho dobré, ale bol ochotný ich obetovať a opustiť, aby ich našiel na vyššej úrovni premenené v Bohu. Takýto bol svätiaci prešovský biskup Mons. ThDr. Vasiľ Hopko, teraz už blahorečený biskup224 milujú-ceho a pokorného srdca, ktorý Bohu zasvätil každý okamih svojho pozem-ského života. Dnes pre nás preto žiari skvostným príkladom svedka viery.

224 Blahorečený bol Svätým Otcom Jánom Pavlom II. v Bratislave – Petržalke

v nedeľu 14. septembra 2003 počas tretej pastoračnej cesty Svätého Otca na Slovensku. Zároveň Svätý Otec určil dátum jeho liturgickej spomienky na 11. mája, na výročný deň jeho biskupskej vysviacky.

77

78

Záver

Pomocný prešovský biskup Mons. ThDr. Vasiľ Hopko bol neodde-liteľnou súčasťou Gréckokatolíckej cirkvi. Po boku P. P. Gojdiča, OSBM stál na čele biskupstva v jej najťažšom období. Celý jeho život bol pozna-čený utrpením. Už od útleho detstva bol sirotou, matka ako robotníčka v USA si musela zarábať na každodenný chlieb a on bol vychovávaný u svojich príbuzných. Stal sa kňazom, získal doktorát teológie. Bol redak-torom, profesorom, špirituálom seminára, profesorom teológie, generálnym vikárom a napokon biskupom.

Likvidáciou gréckokatolíkov v Československu po tzv. „Prešovskom sobore“ 28. apríla 1950 sa začala druhú etapu jeho životnej kalvárie. Opakované presviedčanie, aby opustil svoju cirkev, výsluchy plne násilia, nespravodlivé odsúdenie a napokon väznenie v neľudských podmienkach spojené s týraním a ponižovaním, negatívne poznačili jeho zdravotný stav, avšak v tejto škole utrpenia a modlitby sa naučil hlbokej pokore. Väznenie síce oslabilo jeho zdravie, trpel nervovou depresiou, ale neubralo nič z jeho životného optimizmu. Energicky sa pustil do úsilia o obnovenie ťažko skúšanej cirkvi a keď sa to roku 1968 podarilo, s pokorným srdcom jej ako svätiaci biskup slúžil až do konca života.

Príklad jeho veľkého života sa stal posilou pre mnohých, ktorí v mi-nulých rokoch trpeli za svoju vieru: kňazov, rehoľníkov a veriacich, ktorí podobne ako on milovali svoj východný obrad a túto svoju lásku a vernosť nezapreli. Nie len im teraz ako blahoslavený svieti príkladom svojej hlbo-kej viery, ale aj ako vzor pravého kresťanského života je hodný nasledo-vania všetkými generáciami kresťanov.

Nakoniec vyslovujem úprimné poďakovanie ks. prof. dra hab. Janowi Związku, Doc. ThDr. Petrovi Šturákovi, PhDr. Valérii Juríčkovej, PaedDr. Františkovi Dancákovi a Mgr. Andrejovi Kaputovi. Ďakujem za ich rady, povzbudenia a odbornú pomoc.

79

80

Bibliografia

I. Pramene

A. Rukopisy

Archív Gréckokatolíckeho biskupstva (AGKB) v Prešove Sign.: 4 - Prezidiálne spisy, rok 1929, Dôvody pre organizovanie farnosti v Prahe. 13 - Prezidiálne spisy, rok 1931, Záležitosť jurisdikcie pražskej gr. kat. farnosti

v Prahe. 32 - Prezidiálne spisy, rok 1947, Vysviacka Dr. Vasiľa Hopku za svätiaceho biskupa

(Oznamy a súčasti). 36 - Prezidiálne spisy, rok 1929, Organizovanie gréckokatolíckej farnosti v Prahe Dr.

V. Hopkom. List Hopku Gojdičovi zo 17. júna 1929. 49 - Prezidiálne spisy, rok 1939, List biskupa Gojdiča prezidentovi Tisovi z 12.

novembra 1939. 59 - Prezidiálne spisy, rok 1941, V. Hopko – ustanovenie za gr. kat. biskupského

tajomníka v Prešove... Zastavenie kongruálnych pôžitkov Dr. V. Hopkovi a M. Podhajeckému.

300 - Prezidiálne spisy, rok 1945, List P. Gojdiča Povereníctvu SNR pre školstvo a osvetu, 14.4. 1945 a List P. Gojdiča K. Kmeťkovi, 09.07.1945.

605 - Bežná agenda, rok 1930, Pridelenie dr. V. Hopku za duchovného do Prahy. 636 - Bežná agenda, rok 1944, Cenzúra spevníka „Cirkevných piesni“ zostaveného

redemptoristami prevedená Dr. Vasiľom Hopkom. 1104 - Bežná agenda, rok 1930, Štatút spoločnosti sv. Vasilija Veľikaho v Prahe na

podporu zriadenia a udržiavania gréckokatolíckej farnosti. 1659 - Bežná agenda, rok 1944, Žiadosť o zaslanie zoznamu cenzorov pre divadelné

hry. 1900 - Bežná agenda, rok 1943, Zoznam systematizovaných zaplnených a nezapl-

nených gr. kat. fár diecézy Prešovskej. 2000 - Bežná agenda, rok 1928, Žiadosť veriacich gr. kat. na Ministerstvo o zriadenie

samostatnej farnosti v Prahe s obvodom pre celé Čechy. 2551 - Bežná agenda, rok 1944. 3362 - Bežná agenda, rok 1943, Žiadosť z 2. októbra 1943 o vymenovanie nového

prezesa pre Mariánsku kongregáciu pri Gr. kat. ruskej učiteľskej akadémii v Prešove.

4830 - Bežná agenda, rok 1934, Pražský gréckokatolícky farár o Ukrajincoch v Prahe. 4857 - Bežná agenda, rok 1930, O vyučovaní gréckokatolíckeho náboženstva na

řevnickom ukrajinskom gymnáziu v Prahe. 5149 - Bežná agenda, rok 1934, O gréckokatolíckej mládeži v Prahe. Bez sign., Bula zo dňa 2. januára 1947 z Ríma o menovaní za titulárneho biskupa

Midilského a za pomocného biskupa prešovského ThDr. Vasiľa Hopku. Bez sign., Vlastný životopis ThDr. Vasiľa Hopka zo dňa 03.04.1945.

81

Archív Gréckokatolíckeho farského úradu (AGKFÚ) v Hrabskom Bez sign. Kronika farnosti Hrabské. Bez sign. Kniha pokrstených II., s. 91, por. č. 10.

Archív Ministerstva vnútra (AMV) v Levoči Fond B 10-7, inv. j. 31, Úradne záznamy zo služby u biskupa Hopku. Fond B 10-7, inv. j. 31, Ďalekopis pre útvar 402 A z 12.05.1950. Fond B 10-7, inv. j. 31, Žiadosť o preradenie do rím. kat. vysokej školy bohosloveckej. Fond B 10 – 7, inv. j. 89. Fond U 012, inv. j. 33. Fond A 5, inv. j. 5. Fond A 2/2, inv. j. 219.

MV SR, Štátny archív (ŠA) v Košiciach Fond krajská prokuratúra v Košiciach II., sign. 2 Kv 39/68,Vasiľ Hopko, dozorný spis

v trestnej veci - konanie o zrušení rozsudku nad ThDr. Vasiľom Hopkom v r. 1968-1971.

MV SR, Štátny archív (ŠA) v Prešove Fond Krajský národný výbor v Prešove – cirkevný odbor 1949-1960, Sign. cirk.

vn/621-9, Kr. č. 132-255, Vasiľ Hopko, Výmer Krajského úradu v Bratislave č. 193335/6/1932 z 2. novembra 1932.

Fond Krajská prokuratúra v Prešove 1946-1960, 1 Kn - ostatné trestné veci politické, rok 1958, krabica 47, sign. 17. Zamietnutie žiadosti bývalého gr. kat. biskupa Dr. Vasiľa Hopka o obnovenie trestného stíhania.

MV SR, Štátny archív (ŠA) v Prešove, pobočka Prešov Sign. č. 1217/47, Gr. kat. biskupský úrad, Prešov – preverenie gr. kat. duchovných. Sign. č. 3712/1939, Podpisová akcia gréckokatolíckych kňazov namierená proti SR

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky(MS SR) Oddelenie pre dokumentáciu zločinov komunizmu list č.2131/2002 - 130/466.

Fotokópia z registru osôb, ktoré boli na základe zákona č 82/1968 Zb. odškodnené.

B. Tlačené

Archív Gréckokatolíckeho farského úradu (AGKFÚ) v Bardejove Bez sign., Pastiersky list slovenských biskupov o školskej otázke. Nitra 02.06.1947. Bez sign., List Gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu Prešov, č.1290/1948, adre-

sovaný Vdpp. OO. Dekanom, Prešov 11. mája 1948. Bez sign., Pastiersky list prešovského biskupa z príležitosti prvého výročia vyhlásenia

našich blahoslavených mučeníkov, Prešov 17. 11. 2002.

Archív Gréckokatolíckeho farského úradu (AGKFÚ) v Hrabskom Bez sign., Ordinariátny list číslo 1/1969. Bez sign., Ordinariátny list číslo 2/1969.

82

II. Knihy a periodiká

BABJAK, J.: P. Michal Lacko, SJ – informátor a formátor gréckokatolíkov. Trnava : Dobrá kniha 1997.

BABJAK, J.: Zostali verní 1. Košice : Byzant 1997. BABJAK, J.: Zostali verní 5. Košice : Slovo 1999. BARNOVSKÝ, M.: Tŕň v oku moci. In: Historická revue, roč. 8, č. 7, 1997, s. 20-21. BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľ-

stvo1985. BICKOVÁ, M.: Osobnosť biskupa Vasiľa Hopku. Diplomová práca. Košice : RCBF

2000. BOMBOVÁ, E.: Vysoká škola pokory alebo Keď biskup obšíval matrace. In: Smena,

roč. 20, č. 123, 1968, s. 3. BUJŇÁK, J.: Biskup - nástupca apoštolov. In: Gréckokatolícky kalendár 1987, Brati-

slava 1987, s. 94-96. BUJŇÁK, J.: Spomienka na otca biskupa Mons. ThDr. Vasiľa Hopku. In: Gréckokato-

lícky kalendár 1986, Bratislava 1986, s. 36-39. BUJŇÁK, J.: Svieti príkladom svojej hlbokej viery. Spomienka na biskupa ThDr. Vasiľa

Hopku pri príležitosti 20. výročia jeho smrti. Gréckokatolícky kalendár 1996. Ko-šice 1996, s. 74-76.

CASAROLI, A.: Trýzeň trpělivosti. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství 2001.

DANCÁK, F.: Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli. Prešov : Petra 2002. FEDOR, M.: Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945-1950. Košice :

Byzant 1993. FITZ, M.: Trpké roky. Spomienky gréckokatolíckeho kňaza. Košice : Byzant 1993. HARAKSIM, Ľ.: Užhorodská únia a východné Slovensko. In: Historický časopis, roč.

45, č.2, 1997. HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných. Bratislava : Tatran 1990. HOPKO, V.: Vozľublennyje naši virniki! In: Blahovistnik, roč. 2, č. 3, 1947, s. 2. HROMNÍK, M.: Blahoslavený Vasil Hopko. Trnava : Knižnica posla 2003. J. E. novo-

vymenovaný pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko. In: Blahovistnik, roč. 2, č. 3, 1947, s. 3.

KAPUTA, A.: Nezaslúžene sme boli zlikvidovaní... In: Bardejovské novosti, roč. 13, č. 6, 2002, s.5.

KMEŤ, N.: Postavenie cirkvi na Slovensku 1948-1951. Bratislava 2000. KORBA, E.: Hodina s jubilantom. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 6, č.

4,1974, s . 8. KORBA, E.: Na mnohaja i blahaja ljeta, vladyko! In: Slovo, časopis gréckokatolíckej

cirkvi, roč. 4, č. 5, 1972, s. 9. KRČMÉRY, S.: ...To nás zachránilo : Brainwashing – vymývanie mozgu. Bratislava :

Lúč 1995,s. 20. LETZ R., Úsilie o vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až 1938. In:

Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provinciu. Zborník referátov z odborného seminára 20 rokov samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Red. P. Mulík. Bratislava : Bernolákova spoločnosť - Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. Rok vydania neuvedený.

LETZ, R.: Hopko Vasiľ. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bra-tislava : Lúč 2000.

83

MASTILIAK, J.: Hrsť spomienok. Prešov 1992. MIHÁLIKOVÁ, M.: S láskou spomíname: Mons. Ivan Ljavinec o ThDr. Vasiľovi

Hopkovi. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 28, č. 14, 1996, s. 4. MICHALÍK, V.: Osudy biskupa ThDr. Vasiľa Hopka. In: Svedectvo, roč. 5, č. 5, 1996,

s. 5-8. MIROŠŠAY, V.: Dr. Ivan Párkányi v Božej náruči. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej

cirkvi, roč. 29, č. 2, 1997, s. 12. MULÍK, P.: Slovenskí katolíci v 1. ČSR. In: Historická revue, roč. 5, č. 8, 1994, s. 15-

16. Názov neuvedený. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 8, č.10, 1976, s. 5. O chrámu sv. Klimenta v Praze. In: Gréckokatolícky kalendár 1975, Bratislava 1974, s.

134. PČELINSKIJ, M.: Deň russkoj kuľtury v Stropkove. In: Šlepeckij I. S.: Prjaševščina,

istoriko – literaturnyj sbornik, Praha 1948, s. 297-298. PEKAR, A.: Bishop Basil Hopko, S. T. D. Confesor of the Faith (1904-1976).

Pittsburgh 1979. PEKAR, A.: Historic Background of Eparchy of Prjashev. Pittsburgh 1968. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Pod kuratelou moci. Cirkvi na Slovensku v rokoch

1953-1970. Bratislava : Veda 1999. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948-1953. Brati-

slava Veda 1997. PETRANSKÝ, A. I.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra : Garmond

2001. Posledné dni otca biskupa. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi, roč. 8, č.11,

1976, s. 13-14. POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov: 2001. Preosviaščenyj Vladyka Vasilij vspominaje. In: Blahovistnik, roč. 7, č. 3, 1971, s. 7. Schematizmus Venerabilis Cleri Dioccesis Fragopolitanae Seu Prešovensis Administra-

turae Apostolicae Mukačensis et Hajdudorogensis pro Anno Domini 1948. Prešov 1948.

Správa o oslavách jubilea biskupa V. Hopka. In: Slovo, časopis gréckokatolíckej cirkvi roč. 4, č. 7, 1972, s . 9.

SZÉKELY, G., MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997. ŠIMULČÍK, J.: Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris. Výber zo samizda-

tových dokumentov. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2002. ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny IV., Cirkevné pomery v Československej republike a v Slo-

venskom štáte. Bratislava 1995. ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1945-1989. Pre-

šov : Petra 1999. ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888-1960). Prešov : Vydavateľstvo

Michala Vaška 1997. ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1990. VASIĽ, C.: Gréckokatolíci. Dejiny - osudy - osobnosti. Košice : Byzant 2000. Vladyka Vasiľ Hopko (životopisná črta prvého redaktora Blahovistnika). In: Blahovist-

nik, roč. 31, č. 11, 1995, s. 8-9. VOROŇÁK, J.: Mons. ThDr. Bazil Hopko pomocný biskup prešovský (1904-1976).

Diplomová práca, Prešov : GBF 1997. Z dumok Preosviaščennoho Vladyki. In: Blahovistnik, roč. 8, č. 5, 1972, s. 6-11. Z žitťa i dijanňa našoho jubilujučoho vladyki. In: Blahovistnik, roč. 8, č. 7,: 1972, s.16.

84

Zastavenie nad históriou založenia farnosti sv. Klementa v Prahe. In: Blahovistnik, roč. 7,č. 3, 1971, s. 2-7

ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, časopis gréckokato-líckej cirkvi, roč. 24, č. 2, 1992, s. 9.

ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, časopis gréckokato-líckej cirkvi, roč. 24,č. 3, 1992, s. 8.

ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, časopis gréckokato-líckej cirkvi, roč. 24, č. 5, 1992, s. 8-9.

ZBIHLEJOVÁ, V.: Sláva Bohu, česť Márii, pokoj nám. In: Slovo, časopis gréckokato-líckej cirkvi, roč. 24, č. 6, 1992, s. 8.

Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaš-ka 2001.

85

86

Použité skratky

AGKB - Archív gréckokatolíckeho biskupstva AGKFÚ- Archív gréckokatolíckeho farského úradu AMV - Archív Ministerstva vnútra atď. - a tak ďalej c. d. - citované dielo č. - číslo ČSR - Československá republika Dr. - doktor (titul) DS - Demokratická strana HSĽS - Hlinková slovenská ľudová strana J.E. - Jeho Excelencia KNV - Krajský národný výbor KSČ - Komunistická strana Československa KSS - Komunistická strana Slovenska Mons. - monsignore MS SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky MV SR - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky NF - Národný front o. - otec (v zmysle duchovný otec) ONV - Okresný národný výbor p. - pobočka sign. - signatúra Sl. z. - Slovenský zákonník SNR - Slovenská národná rada sv. - svätý ŠA - Štátny archív ŠtB - Štátna bezpečnosť t.j. - to je (to znamená) ThDr. - doktor teológie tzv. - takzvaný Zb. - Zbierka zákonov Zost. - zostavil

Menný register

Balko, J. 18 Bandera, Š. 23 Benedikt XV. 13 Beneš, E. 13, 19 Beran, J. 57 Beskyd, Š. 30 Bielický 17 Biľak, V. 70 Bláha, M. 13 Bobák, G. 74 Bobák, J. 58 Bobák, M. 74 Bubnič, M. 13 Budaj, J. 11 Bujňák, J. 68 Burzio, G. 16, 18 Buzalka, M. 26, 64 Casaroli, A. 67 Ciriaci, P. 13 Cvinček, A. 57 Čársky, J. 13, 57, 59 Čech, O. 38 Čepička, A. 21, 24 Černoch, J. 11 Čihák, J. 38 Čisarik, M. 32 Dancák, F. 5, 74, 79 Dancák, P. 74 Dechterev, A. 25 Dragan, J. 33 Draganová, M. 33 Dubček, A. 27, 70 Duchnovič, A. 74 Feranec, J. 76

Fűrstenberg de, M. 74 Gbur J. 32 Gladyš, M. 74 Gojdič, P. P. 5-8, 15-18, 20, 23-

26, 33, 36, 39-42, 45-53, 55-57, 58-64, 66-69, 73, 76, 79

Gojdič, Š. 74 Gosling, C. 12 Greš 36 Haluška, Š. 30 Hirka, J. 9, 27, 58, 72-74, 76 Hlad 67, 70 Hlinka, A. 11 Homičko, E. 50 Hopko, V. 5-9, 24-31, 32-34, 35,

36, 38-55, 57, 58-66, 67-77, 79

Hopko, V. st. 32 Hradil, J. 71 Hučko, P. 71 Husák, G. 21, 27, 65 Hustopecký, J. 7, 66 Chimijová, J. 69 Iľkovič, M. 17 Ján Pavol II. 5, 9, 77 Jantausch, P. 13 Juričková, V. 79 Kadar, K. 74 Kampián, E. 40 Kanizius, P. 40 Kaputa, A. 79 Kendrovský, A. 57

87

Kizák, J. 74 Kmeťko, K. 11, 13 Kokinčak, J. 25, 41 Korba, E. 34 Kordáč, F. 11, 13, 37, 40 Korotnoky, J. 61 Krofta, K. 12 Liva de, O. 22 Ljavinec, I. 7, 63 Lukačovič, J. 57 Macynský, I. 74 Marmagi, F. 13, 38 Marsina, A. 18 Mastiliak, J. 65 Medveď, Ľ. 61 Micara, C. 12 Miškiv 65 Murín, J. 71 Mydlík, E. 38 Myzák 17 Neumanová, T. 60 Novák, Š. 14 Novotný, A. 67 Nyáradi, D. 15, 34, 38 Opatrný, B. 40 O Shea, J. 56 Otčenášek, K. 70, 76 Párkániy, J. 35, 38, 39 Pastor, J. 76 Pavlovič, A. 74 Pavol VI. 8, 72, 74 Pechuška, F. 37-39 Petrenko, D. 33, 34, 59, 60 Petrenko, M. 69 Petrenková, A. 32 Pietor, I. 57 Pius XI. 13, 42

Pius XII. 6, 18, 55, 58 Plojhar, J. 22 Pobožný, R. 57 Podhajecký, M. 25, 45, 50, 55,

58 Podlaha, A. 38 Pöstényi, J. 18 Potaš, M. 59, 69, 74 Pšenička, A. 61 Pekar, A. 5, 51 Ritter, X. 16 Rohaľ-Iľkiv, I. 61, 62 Rojkovič, M. 59 Romža, T. 8 Russnák, M. 14, 15, 25, 52 Sabadoš, M. 25 Sedlák, I. 50 Segedi, J. 76 Semjackyj, T. 37 Sidor, K. 16 Simeona 75 Stojan, A. C. 13 Strotman 37 Sukovský, J. 75 Škrábik, A. 57 Šoltes, J. 57 Šturák, P. 79 Švec 41 Takáč, V. 35 Tiso, J. 16-19, 47 Tomášek, F. 8, 70 Tuka, V. 18 Turčan, D. 64 Uhorskai, P. 65 Ujhelyi, Š. 71 Verdier 14

88

89

Veroliny, G. 22 Villot, J. 74 Vojtaššák, J. 11, 13, 18, 20, 26,

64, 66, 67 Voroncov, J. 24 Vorostková, M. 32

Verchovskij, G. 37 Zela, S. 67 Zima, A. 71 Związek, J. 79

90

91

Príloha

Ďalekopis pre útvar ŠtB 402 – A z 12. mája 1950. (AMV v Levoči.)

92

Návrh na obnovu trestného stíhania otca biskupa V. Hopka z roku 1957. (MV SR, ŠA v Prešove.)

93

Uznesenie Okresného súdu v Jičíně z 12. mája 1964 o podmienečnom pre-pustení otca biskupa ThDr. V. Hopka . (MV SR, ŠA v Košiciach)

94

Ordinariátny list číslo 1/1969. (AGKFÚ v Hrabskom.)

95

Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe z 31. júla 1968, ktorým bol v celom rozsahu zrušený nespravodlivý rozsudok Štátneho súdu v Bratislave z októbra 1951. (MV SR, ŠA v Košiciach)

Vydalo vydavateľstvo PETRA v Prešove

ISBN 80 – 89007 – 40 – 6