UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

Prírodovedecká fakulta

PROBLEMATIKA CHUDOBY VO VEĽKÝCH MESTÁCH

Bakalárska práca

Michaela VEŠKRNOVÁ

Študijný odbor: Geografia a verejná správa

Vedúca bakalárskej práce: Mgr. Alena Rochovská, PhD.

BRATISLAVA 2008

Prehlásenie

Čestne prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu spracovala samostatne s

použitím uvedenej literatúry a dalších informačných zdrojov.

V Bratislave, 26.5.2008 ...................................

podpis autora práce

Poďakovanie

Chcela by som poďakovat všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomohli pri

spracovaní tejto bakalárskej práce. Moje poďakovanie patrí najmä vedúcej bakalárskej

práce Mgr. Alene Rochovskej, PhD.

Abstrakt

VEŠKRNOVÁ, Michaela: Problematika chudoby vo veľkých mestách. [Bakalárska

práca]. Univerzita Komenského v Bratislave. Prírodovedecká fakulta; Katedra

humánnej geografie a demogeografie. Školiteľ: Mgr. Alena Rochovská, PhD. Stupeň

odbornej kvalifikácie: Bakalár. Bratislava: PRIFUK, 2008. 40 s.

Chudoba predstavuje celosvetový problém, ktorý sa nevyhýba ani Slovensku.

Fenomén chudoby sa začal dostávať do povedomia slovenskej verejnosti po roku

1989. V slovenskej legislatíve chudoba nie je definovaná a za jej synonymum

pokladáme hmotnú núdzu. Taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných

tak, ako je tomu napr. v Európskej únii. Nie všetky skupiny obyvateľstva sú

v rovnakej miere ohrozené chudobou. V súčasnosti sú najohrozenejšími skupinami

dlhodobo nezamestnaní, neúplné rodiny s detmi, starí ľudia i tzv. pracujúci chudobní.

Mimo štatistiky sa nachádzajú evidentne chudobné skupiny obyvateľov –

bezdomovci. Práve bezdomovectvo je nový jav, ktorí sa začal intenzívne šíriť od

konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najalarmujúcejšia v hlavnom meste,

ale narastá i v iných väčších mestách Slovenska.

Kľúčové slová: chudoba, sociálne vylúčenie, mesto, mestská chudoba,

bezdomovectvo, bezdomovci, Bratislava

Abstract

VEŠKRNOVÁ, Michaela: Problematic of destitution in large cities. [Bachelor

thesis]. Comenius University in Bratislava. Faculty of Natural Sciences; Department

of Human Geography and Demogeography. Advisor: Mgr. Alena Rochovská, PhD.

Degree of professional qualification: Bachelor. Bratislava: PRIFUK, 2008. 40 s.

Destitution constitutes a worldwide problem, which relates also to Slovakia.

Phenomenon of destitution got into awareness of Slovak public after year 1989. There

is no definition of destitution / poverty / poorness in Slovak legislation yet; only

material necessity as a synonym is recognized by law. Official national statistics don’t

show figures regarding poverty in the way like other countries in European Union do.

Not all groups of population are threatened by poorness equally. Nowadays, long term

unemployed, incomplete families with children, old people and so-called working

poor are endangered at most. Official statistics doesn’t include obviously poor people

– homeless/displaced persons. Homelessness is a relatively new phenomenon that

began to intensively spread in late 90ties. Concentration of homeless is currently most

critical in the capital but it shows growth also in other large Slovak cities.

Key words: destitution, social exclusion, city, city poor, homelessness, displaced

persons, Bratislava

OBSAH

ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV ................................................................... 7

ÚVOD ..................................................................................................................... 8

1. CIEĽ A METODIKA PRÁCE ......................................................................... 9

2. ZHODNOTENIE LITERTÚRY ...................................................................... 10

3. PROBLEMATIKA CHUDOBY NA SLOVENSKU .............. ........................ 11

3.1. Vymedzenie pojmu chudoba a hranica chudoby .................................. 11

3.2. Stará a nová chudoba ............................................................................ 13

3.3. Meranie chudoby .................................................................................. 15

4. FENOMÉN CHUDOBY V HISTORICKÝCH OBDOBIACH ....... ............. 16

4.1. Historická chudoba ............................................................................... 16

4.2. Chudoba v období socializmu .............................................................. 16

4.3. Chudoba po roku 1989 ......................................................................... 19

5. CHUDOBOU OHROZENÉ SKUPINY .......................................................... 20

5.1. Indikátory chudoby ............................................................................... 20

5.2. Chudoba zamestnaných ........................................................................ 22

5.3.Ohrozené skupiny .................................................................................. 24

6. PODOBY MESTSKEJ CHUDOBY NA SLOVENSKU ................................ 26

6.1. Fenomén bezdomovectva ...................................................................... 26

6.2. Bezdomovectvo a štátne inštitúcie ........................................................ 30

6.3. Bezdomovectvo v Bratislave ................................................................ 31

7. ZÁVER ............................................................................................................... 37

8. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ..................... ..................................... 39

7

ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV

Tabuľka č. 1: Dve základné dimenzie a štyri typy vysvetľovania chudoby

Tabuľka č. 2: Podiel domácností pod úrovňou sociálneho a existenčného minima na

Slovensku (%)

Tabuľka č. 3: Ekonomická aktivita obyvateľov Československa v období rokov 1930

– 1970 (%)

Tabuľka č. 4: Chudoba v jednotlivých krajoch Slovenskej republiky (v %)

Tabuľka č. 5: Štruktúra nezamestnanosti podľa dĺžky jej trvania v roku 2006 (priemer

za rok, podľa VZPS)

Graf č. 1: Dlhodobá nezamestnanosť podľa dĺžky trvania za roky 1994 – 2007

8

ÚVOD

Snahy identifikovať a popísať chudobných a chudobou ohrozené skupiny

nachádzame v spoločnosti v minulosti i v súčasnej dobe. Neexistuje „správna“ či

„vedecká“ definícia chudoby, tak ako neexistuje jediný všeobecne prijatý spôsob jej

merania (podľa Mareš, 1999). Problematika chudoby a sociálneho vylúčenia sa

v súčasnej dobe nechápe len ako nedostatok príjmu a nevníma sa ako

jednodimenzionálny sociálny jav. Všetci zaiteresovaní – spoločenskí vedci, tvorcovia

sociálnej politiky, ako i samotní chudobní – si uvedomujú multidimenzionálnosť

chudoby. Jedným z najdôležitejších problémov, ktorý sa objavuje so stále väčšou

naliehavosťou, je prietorový aspekt chudoby a sociálneho vylúčenia. Chudoba je

spojená s priestorom. Prejavuje sa to zvýšenou koncentráciou vylúčených

jednotlivcov a sociálnych skupín v určitých geografických priestoroch, resp. ich

vylúčením z určitých priestorov (Džambazovič, 2007b).

Jednotlivé historické obdobia, ktorými Slovensko prechádzalo, mali vždy

niečo spoločné a to, že v každom z nich žila vrstva obyvateľov, nachádzajúca sa

v sociálnej, alebo hmotnej núdzi. Už v stredoveku nachádzame značné rozdiely

z hľadiska sociálnej stratifikácie medzi vidiekom a mestom, v ktorom napredovala

oveľa rýchlejšie. V dôsledku cielenej snahy zahmlievať a tabuizovať chudobu

v období socializmu, ktorý popieral existenciu tohto problému ako javu cudziemu

socialistickému zriadeniu, výskum chudoby u nás výrazne zaostal za svetovými

trendmi (Michálek, 2005).

Na Slovensku sa fenomén chudoby začal dostávať do povedomia verejnosti

nesmelo až po novembri 1989. Nový režim priniesol nové podmienky, vyžadujúce

zmeny v myslení a spôsobe života a bolo prirodzené, že nie všetci ľudia boli schopní

prispôsobiť sa a zorientovať tak rýchlo v nových podmienkach (Beňová, 2006).

Ďaľším, pomerne novým javom, s ktorým sa stretávame v slovenských

mestách, je bezdomovectvo. Tento fenomém sa intenzívnejšie šíri na našom území od

konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najmarkantnejšia práve v našom

hlavnom meste, kde počet bezdomovcov rádovo stúpa, narastá však aj v iných väčších

mestách Slovenska. Na Slovensku možno nájsť početné skupiny ohrozené chudobou

(nezamestnaní, neúplné rodiny s deťmi, zdravotne postihnutí, starí ľudia, rómske

etnikum, ...), ale práve bezdomovci sú typický pre naše väčšie mestá (Beňová, 2004).

9

1. CIEĽ A METODIKA PRÁCE

Vo svojej práci priblížim problematiku chudoby na Slovensku na základe

dostupných informácií. Hlavným cieľom je poukázať na podobu, rozsah a hĺbku

chudoby vo veľkých mestách Slovenska, obzvlášť v hlavnom meste, na základe

vhodne zvolených sociálno-ekonomických indikátorov. Podstatou práce bude pokúsiť

sa predstaviť, kto tvorí mestskú chudobu, obzvlášť so zameraním na bezdomovcov,

ako najtypickejších predstaviteľov mestskej chudoby. Cieľom práce nie je presne

stanoviť podiel mestskej chudoby z dôvodu nedostatku štatistických dát (evidentne

chudobné skupiny obyvateľstva – bezdomovci, nie sú štatisticky vykazovaní). V práci

zároveň poukážem na historické korene chudoby, s dôrazom na socialistickú minulosť

a situáciu po roku 1989, kedy sa fenomém chudoba začal pomaly dostávať do

povedomia spoločnosti.

Chudoba je mnohorozmerný jav a k jej vymedzeniu, resp. definovaniu je

potrebné poznať, kde je stanovená hranica, za ktorou sa chudoba začína. Legislatíva

Slovenskej republiky doposiaľ nepozná definíciu chudoby ani jej hranicu. Za jej

alternatívu v súčasnosti môžeme pokladať životné minimum, ktoré je zakotvené

i v slovenských zákonoch. Identifikovať chudobu pomáha množstvo sociálno-

ekonomických indikátorov, pomocou ktorých je možné bližšie určiť rozsah a hĺbku

chudoby (napr. dlhodobá nezamestnanosť, nízke vzdelanie, nízky príjem, atď.).

10

2. ZHODNOTENIE LITERATÚRY

V knižnej publikácii Sociologie nerovnosti a chudoby (1999) objasňuje

sociológ Petr Mareš rôznorodosti v definíciách chudoby, sústreďuje sa na spôsoby,

ktorými spoločnosť svojich chudobných identifikuje, na riziká a formy, ktorými sa im

snaží pomôcť.

Daniel Gerbery, Ivan Lesay a Daniel Škobla (2007) zostavili knižnú

publikáciu s názvom Kniha o chudobe: Spoločenské súvislosti a verejné politiky. Má

za cieľ ukázať rôznorodosť príčin a prejavov chudoby. Kniha o chudobe prináša

sedem kapitol, ktoré sa na chudobu pozerajú v odlišných súvislostiach. Okrem iných

expertov z oblasti sociálnych vied do publikácie prispel Roman Džambazovič

kapitolou Priestorové súvislosti chudoby. Chudobou na Slovensku sa zaoberá taktiež

knižná publikácia Chudoba na Slovensku: Diskurz, rozsah a profil chudoby (2007a),

ktorej autorom je Roman Džambazovič. Medzi hlavné témy jeho výskumnej

a publikačnej činnosti patrí problematika chudoby, marginalizované skupiny

i sociálne nerovnosti.

Významný prínos v publikačnej činnosti o problematike sociálnych nerovností

a sociálnej stratifikácie prináša Katarína Strapcová (2005).

Anton Michálek (2004, 2005) je autorom mnohých výskumných prác

publikovaných v odborných časopisoch, ktoré sa zaoberajú výskumom sociálno-

demografických a sociálno-patologických javov.

Sociologička Zuzana Kusá (2004, 2005, 2006) je editorkou viacerých

zborníkov a autorkou mnohých štúdií, publikovaných v domácich i zahraničných

zborníkoch a odborných časopisoch.

Problematike chudoby a hlavne bezdomovectva sa venuje Nina Beňová.

Okrem vedeckej a publikačnej činnosti aktívne pôsobí v mimovládnej organizácii,

ktorá pracuje s bezdomovcami. Je autorkou štúdie publikovanej v roku 2004

v Slovenskom národopise o bratislavských bezdomovcoch.

Zároveň som čerpala informácie z Národnej správy o ľudskom rozvoji

Slovenská republika 2000, obzvlášť z kapitoly Podoby chudoby na Slovensku a z

Národného akčného plánu sociálnej inklúzie 2004-2006.

Ďaľším cenným zdrojom informácií bola internetová stránka neziskovej,

mimovládnej organizácie Proti Prúdu, ktorej hlavným cieľom je pomoc

bezdomovcom a oficiálna internetová stránka hlavného mesta SR Bratislavy.

11

3. PROBLEMATIKA CHUDOBY NA SLOVENSKU

3.1. Vymedzenie pojmu chudoba a hranica chudoby

Podľa Džambazoviča (2007a) sa chudoba objavuje v odlišných podobách

a v rôznom rozsahu v každom geografickom priestore a vo všetkých obdobiach

vývoja konkrétnej spoločnosti. Od absolútneho strádania, vyplývajúceho

z nemožnosti dostatočne saturovať základné životné potreby, cez nedostatočný

príjem a spotrebu či depriváciu zachytávajúcu nemožnosť participovať na živote

spoločnosti v miere považovanej za štandardnú, až po úplné sociálne vylúčenie.

„Chudoba má početné príčiny, prejavy a dôsledky a jej komplexnosť sa nedá uchopiť

jednou škálou“ konštatuje Zuzana Kusá (2004).

Chudoba predstavuje legitímnu súčasť modernej spoločnosti. Pokiaľ ide

o slovenskú spoločnosť, je potrebné zdôrazniť, že samotný výraz chudoba nie je

legislatívne ukotvený a taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak,

ako je tomu napr. v Európskej únii prostredníctvom Eurostatu. Na druhej strane,

chudoba sa stala predmetom viacerých výskumov, napr. Štatistického úradu SR alebo

Výskumného ústavu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky, paradoxne však pod iným názvom. Slovensko je zároveň jedinou

z postkomunistických krajín, ktorá nemá vybudovanú štatistiku o chudobe. Bez

spoľahlivých údajov je problematické prijímať rozhodnutia o riešení chudoby.

Požiadavka zlepšenia štatistiky by nemala byť aktuálna len preto, že ju zdôrazňujú

medzinárodné inštutúcie. Okrem príjmových ukazovateľov je potrebné zlepšiť

zisťovanie iných faktorov chudoby, vrátane vzdelávania, zdravia, subjektívneho

vnímania chudoby, etnickej štruktúry chudoby. Zároveň je potrebné vynasnažiť sa

zachytiť i tzv. chudobu mimo štatistík. Je „neviditeľná“, nakoľku ju štatistiky

nezaznamenávajú, ale je často práve tou najevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou

chudoby. Má v mnohých prípadoch podobu extrémnej, absolútnej chudoby (napr.

ľudia bez domova). Na Slovensku sa používajú skôr synonymá chudoby ako

sociálne slabí obyvatelia, nízkopríjmové domácnosti a predovšetkým pojem hmotná

núdza, ktorý je aj legislatívne vymedzený a je vlastne označením pre chudobu

(Džambazovič 2007a, Michálek 2004, Šimunková, Vagač 2001).

Na rozdiel od Slovenska v krajinách Európskej únie je akceptovaná definícia

chudoby podľa Rady Európy z decembra 1984. „Za chudobných sa označujú osoby,

12

rodiny, alebo skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú

natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne akceptovaného životného štýlu

štátov, v ktorých žijú“ (Národná správa ..., 2000).

Sociologický slovník (Jandourek, 2001) považuje chudobu za situáciu, kedy

príjem domácnosti nedosahuje určitej hladiny.

„Chudobou všeobecne rozumieme sociálny jav, ktorý je charakteristický

nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca, alebo skupiny. V tomto zmysle je

chudoba považovaná za sociálny problém, ale i za sociálnopatologický jav“ hovorí

Ondrejkovič (2004).

Akceptovanie samotného výrazu chudoba spôsobuje averziu a možno sa

stretnúť s názormi, podľa ktorých chudoba v pravom zmysle slova na Slovensku

nejestvuje, keďže je riešená zákonom o životnom minime a sociálnej pomoci.

Chudoba je však súčasťou aj tých najbohatších krajín sveta a jej význam závisí od

definície, merania, najdôležitejšie je však určenie hranice chudoby, čo sa

v jednotlivých krajinách odlišuje a tak chudoba je v pravom zmysle národným

špecifikom, v ktorom sa odzrkadľuje životný štýl danej krajiny, jej prosperita,

bohatstvo a tým si svojich chudobných každá krajina v konečnom dôsledku vlastne

vytvára (Šimunková, Vagač 2001).

V slovenskom kontexte, tak ako chudoba, ani hranica chudoby nie je striktne

určená. Vychádzajúc však z vymedzenia hmotnej núdze v závislosti od životného

minima, pokladáme za hranicu chudoby životné minimum. Ako uvádza Svoreňová

(2004) „v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi je v Slovenskej

republike definovaná hmotná núdza ako stav, keď príjem občana a fyzických osôb,

ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum. Súčasne je

stanovená podmienka, že posudzovaný občan a členovia jeho domácnosti nie sú

schopní si zabezpečiť príjem vlastným pričinením. Paradoxne však sumy dávok

hmotnej pomoci sú podstatne nižšie ako sú sumy životného minima, čo v praxi

znamená, že žiadny občan v hmotnej núdzi nedosahuje príjem na úrovni sociálneho

minima a je už zo zákona odkázaný žiť v hmotnej núdzi . Na Slovensku má životné

minimum podobu zákona a predstavuje ústredný bod v oblasti sociálnej politiky, od

ktorého sa odvíjajú rôzne sociálne opatrenia štátu. V súčasnej slovenskej legislatíve sa

používajú v rámci životného minima dve jeho úrovne – existenčné a sociálne

minimum“.

13

Presun záujmu od chudoby k sociálnemu vylúčeniu predstavuje v poslednom

období jednu z najvýznamnejších udalostí v teórii i praxi sociálnej politiky

v krajinách Európskej únie, Slovenskú republiku nevynímajúc. Sociálne vyčlenenie je

proces, prostredníctvom ktorého sú určití jednotlivci vytláčaní na okraj spoločnosti

a je im zabránené plne na nej participovať v dôsledku chudoby, nedostatku

základných kompetencií (spôsobilosť) a príležitostí celoživotného vzdelávania, alebo

v dôsledku diskriminácie. Toto ich vzďaľuje a izoluje od zamestnania, príjmu

a príležitostí vzdelávania, ako aj sociálnych komunitných sietí a aktivít. Majú veľmi

obmedzený prístup k rozhodovacím orgánom a tak často pociťujú bezmocnosť

a nemožnosť riadiť a kontrolovať rozhodnutia, ktoré majú dopad na ich každodenný

život (Džambazovič, 2004). Podľa Mareša (2000) „každý rozdiel medzi konceptami

chudoby a sociálneho vyčlenenia spočíva v tom, že zodpovedá odlišnej reakcii

spoločnosti na situáciu v spoločenskom priestore a zároveň tento priestor iným

spôsobom konštruuje. Nejde teda len jednoduchú zámenu pojmov, ale aj o zámenu

predmetu záujmu“.

3.2. Stará a nová chudoba

Ďalšie pojmy, ktoré je potrebné rozlíšiť sú tzv. stará a nová chudoba (Mareš,

1999):

- Stará chudoba, často nazývaná demografická, alebo horizontálna chudoba, je

nezávislá na trhu práce (ohrozené sociálne kategórie sú charakterizované

vekom, životným a rodinným cyklom a neschopnosťou pracovať). Táto

chudoba môže byť stavom či spôsobom trvalej existencie, ale taktiež iba

existencionálnym zážitkom určitej etapy životného cyklu či iba krátkodobou

životnou epizódou. Do tejto chudoby môžu skĺznuť rodiny napríklad vo fáze

„životných investícií“ (pri zaobstarávaní bytu, či pri jeho zariaďovaní,

založení rodiny, narodení dieťaťa atď.).

- Nová, vertikálna chudoba je spojená s pozíciou jedinca i celých sociálnych

kategórií na trhu práce (nezamestnaní, neúplné rodiny, osoby s nízkymi

príjmami a osoby permanentne znevýhodnené na trhu práce). O novej chudobe

sa hovorí preto, že pred industrializáciou neexistovala, tak ako neexistoval trh

14

práce v dnešnom zmysle slova. Zárodky tohto nového fenoménu, ktorý bol

označený názvom nová chudoba sa v západnej Európe objavujú od konca

šesťdesiatych rokov 20. storočia.

Najviac ohrozenými „novou“ chudobou sa stávajú nezamestnaní (najmä dlhodobo

nezamestnaní), ľudia dlhodobo znevýhodnení, resp. vylúčení z trhu práce (v dôsledku

napríklad zníženej fyzickej či psychickej schopnosti – ťažko zdravotne postihnutí,

nízkej kvalifikácie, v dôsledku diskriminácie – ženy, príslušníci etnických minorít,

starí ľudia). Taktiež ľudia, ktorým sa nepodarilo adaptovať na nové podmienky, ale aj

osoby s nízkymi príjmami, tzv. pracujúci chudobní („working poor“), ktorí sa

v dôsledku nízkej miery dosiahnutej kvalifikácie uplatňujú na sekundárnom trhu práce

ako nekvalifikovaná pracovná sila (Džambazovič, Gerbery 2005).

O nasledovných troch typoch príčin chudoby hovorí Kerbo (2006) In

Džambazovič (2007a):

1. Chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému

spoločnosti (nutný, ale žiaduci dôsledok, alebo nutný, ale napriek tomu

nežiaduci dôsledok tržného hospodárenia).

2. Chudoba ako dôsledok lenivosti, nešetrnosti a nestriedmosti jedincov.

Schováva sa za ním predstava o „odlišnej mentalite“, životnom štýle,

individuálnych nedostatkoch či amorálnosti jednotlivcov (na jej prekonanie je

vhodným liekom resocializácia, disciplína a kontrola).

3. Chudoba ako dôsledok situačných faktorov (nešťastie a osud, ale patria sem

i vysvetlenia vychádzajúce z teórie kultúry chudoby).

V súčasnosti sa pri hodnotení a analýze názorov na príčiny chudoby najčastejšie

používa typológia so štyrmi základnými typmi ich vysvetľovania (van Oorschot,

Halman 2000 In Strapcová, 2005):

15

Tabuľka č. 1: Dve základné dimenzie a štyri typy vysvetľovania chudoby

Individuálne Spoločenské

Zlyhanie Zlyhanie jednotlivca

Chudobní sú leniví, chýba im

šetrnosť, dobrá morálka

Zlyhanie spoločnosti

Chudobní sú obeťami konania

iných, sú obeťami sociálnej

nespravodlivosti

Osud Osud jednotlivca

Chudobným nepraje šťastie

Osud spoločnosti

Chudobní sú obeťami

nekontrolovateľného spoločenského

a globálneho vývoja

Zdroj: van Oorschot a Halman, 2000 In Strapcová, 2005

3.3. Meranie chudoby

Inštitúcie, zaoberajúce sa meraním a analýzou chudoby, používajú rôzne

metódy skúmania chudoby. Opierajú sa o početné definície chudoby a vymedzenia

hranice chudoby. Spoločným znakom týchto meraní je, že vychádzajú z ponímania

chudoby ako stavu nedostatku materiálnych, sociálnych, alebo kultúrnych zdrojov

človeka, ktorý ho vylučuje z minimálne akceptovaného spôsobu života. Aj keď nie sú

materiálne (peňažné) zdroje jedinou dimenziou chudoby, v dôsledku dostupnosti

a relatívnej hodnovernosti údajov sa pri meraní chudoby najčastejšie používajú. Vo

väčšine vyspelých krajín je hranica chudoby vymedzená ako určitá úroveň peňažného

príjmu, napríklad 50% priemerného príjmu (alebo mediánu, t.j. strednej hodnoty) na

domácnosť v danej krajine. Hranicou chudoby môže byť aj zákonom stanovené

životné minimum, od ktorého sa odvíja sociálna pomoc štátu. Na Slovensku stanovuje

životné minimum hranicu príjmu, pod ktorou vzniká stav hmotnej núdze – tú možno

považovať za ekvivalent chudoby na Slovensku (Šimunková, Vagač 2001).

16

4. FENOMÉN CHUDOBY V HISTORICKÝCH OBDOBIACH

4.1. Historická chudoba

Chudoba bola súčasťou Slovenska aj vo vzdialenejšej minulosti, než

socialistickej, či už v rámci Uhorska, ako aj prvej Československej republiky a je

spojená so zaostávajúcim procesom industrializácie. Stredoveká chudoba mala veľa

podôb a skúsenosť s ňou bola rozšírená ďaleko viac ako dnes. Najviac, i vtedy,

ohrozovala najnižšie vrstvy, ale chudobným sa mohol stať hocikto. Chudobu

spôsobovali výkyvy ekonomického života, vojny, epidémie a prírodné katastrofy.

(Šimunková, Vagač 2001). „Ktokoľvek sa mohol stať obeťou choroby, či nešťastia,

mohol byť uväznený, alebo ktorejkoľvej rodine mohol zomrieť živiteľ. V dobe

negarantovaného sociálneho zabezpečeneia to znamenalo ožobračenie“ vysvetľuje

Mareš (1999).

Problémy s mestskou chudobou existovali na Slovensku už v 14. storočí.

V období hospodárskeho rozmachu miest v 14. storočí začali vznikať mestské špitály.

Najširšia sieť špitálov sa v tomto období vytvorila v oblasti stredoslovenských

banských miest, vo východoslovenských banských mestách a na Spiši. Mestské

špitály vznikali z iniciatívy občanov mesta, magistrátu, alebo zemepána. Stredoveké

špitály a chudobince nepredstavovali špecializované sociálne, alebo zdravotnícke

inštitúcie. Tieto zariadenia poskytovali dočasný, alebo trvalý príbytok, stravu

a prípadne ošatenie starým, bezvládnym a postihnutým osobám, ale často aj

opusteným deťom a sirotám. Sociálna starostivosť mala rozličné podoby a jej

základné členenie predstavovalo delenie na otvorenú a zatvorenú, čiže ústavnú

sociálnu starostlivosť. Osoby v hmotnej núdzi dostávali v rámci otvorenej

starostlivosti podporu v podobe peňazí alebo naturálií. Kapacita špitálov i finančné

možnosti boli obmedzené a mohli sa postarať iba o veľmi úzky okruh ľudí. Prevažná

časť chudobných, chorých a telesne postihnutých sa živila zbieraním almužien

v uliaciach miest (Kušniráková, 2005).

4.2. Chudoba v období socializmu

V socialistickom Československu, ktorého bolo Slovensku súčasťou, fenomén

chudoby z ideologických dôvodov v oficiálnom slovníku absentoval: socialistický

17

prístup rovnosti bol nezlučiteľný s tak jednoznačnou nerovnosťou ako je chudoba

(Národná správa ..., 2000). Dôsledkom oficiálne proklamovaného vyriešenia

problému chudoby a jej neexistencie v socialistickom Československu bola okrem

iných skutočností, tabuizácia témy chudoba. Vedecký výskum bol v tejto dobe plne

pod kontrolou politickej moci a dohliadalo sa, aby sa „nevhodné“ témy ani

nepripustili do vedeckého diskurzu. Veľmi obmedzený spoločenskovedný výskum

zameraný na problematiku chudoby si, napriek nepriazni vládnucej ideológie, vynútili

praktické potreby vtedajšej sociálnej politiky. Zo systému veľkoplošných dávok

viazaných na pracovné zaradenie, totiž vypadávala nezanedbateľná časť populácie,

ktorej mohla byť v prípade potreby individuálne priznaná sociálna podpora. Záujem

o problém vymedzenia životného minima sa stal takýmto spôsobom legitímnym

dôvodom pre štúdium chudoby. Životné minimum bolo napokon stanovené interným

predpisom na začiatku 70. rokov (Džambazovič, 2007a).

Tabuľka č. 2: Podiel domácností pod úrovňou sociálneho a existenčného minima na

Slovensku (%)

Rok Podiel domácností pod

úrovňou sociálneho minima

Podiel domácností pod úrovňou existenčného

minima 1958 21,0 - 1980 23,0 1,5 1985 10,5 1,6 1988 9,6 1,1

Zdroj: Hiršl, 1992 In Džambazovič, 2007a

V období socializmu platil model celoživotného povolania, podporovaný

sociálnou politikou štátu aj samotných podnikov, nakoľko jedným z hlavných kritérií

pre poskytovanie rôznych sociálnych výhod bola seniorita. Častá pracovná mobilita

(nazývaná fluktuáciou) bola nežiaduca a ľudia, striedajúci zamestnania boli a priori

podozriví. Ani samotní pracovníci však nejavili o pracovnú mobilitu veľký záujem,

veď z formálneho hľadiska im takáto zmena vo vtedajšom unifikovanom a mzdovo

nivelizovanom systéme spravidla nič nepriniesla. V obdocí socializmu došlo

v porovnaní s predchádzajúcim obdobím k rýchlemu a intenzívnemu rastu

zamestnanosti (viď Tabuľka č. 3). Staršie i novšie výskumy hodnotových orientácií

naznačujú, že pochybnosti o pracovnej morálke ľudí bez práce netreba na Slovensku

osobitne pestovať (Džambazovič, 2007a, Kusá 2006).

18

Tabuľka č.3: Ekonomická aktivita obyvateľov Československa v období rokov 1930 –

1970 (%)

Rok Podiel ekonomicky aktívnych na

obyvateľstve v produktívnom veku (Slovensko)

1930 54,3 1950 57,1 1961 76,4 1970 78,3

Zdroj: Historická statistická ročenka ČSSR 1985 In Džambazovič, 2007a

Ako vysvetľuje Kusá (2005), odstraňovanie nezamestnanosti bolo

rozhodujúcim rysom štátov, budujúcich komunizmus. Hlavnou metódou bola

intenzívna socialistická industrializácia, ktorá spolu s vybudovaním socialistickej

poľnohospodárskej veľkovýroby mala zaistiť pracovné príležitosti pre všetkých.

Chudoba, napriek spomínaným skutočnostiam, v období socializmu

existovala. Bola len menej viditeľná a marginalizovaná. Nakoľko sa všetky „rezíduá

kapitalizmu“, ktoré ju spôsobovali, odstránili, predpokladalo sa, že neexistuje. Ak sa

predsa len vyskytovala, nebola vnímaná ako sociálny problém, ale ako individuálny,

súkromný problém či zlyhanie. V približovaní životnej úrovne mestského

a vidieckeho obyvateľstva a pri odstraňovaní rozdielov medzi mestom a vidiekom sa

nepochybne dosiahol výrazný pokrok. Zaznamenávame nevídané zlepšenie celkových

životných podmienok a sociálno-ekonomickej situácie obyvateľov vidieka. Podľa

analýz „obyvateľov s obmedzenou možnosťou spotreby“ žilo v roku 1988 na

Slovensku takmer 60% chudobných domácností v mestách, takmer polovica z nich

v mestách nad 10 000 obyvateľov. Chudobná bola v mestách každá 11. domácnosť.

Na dedine bola chudobná každá 10. domácnosť. V odbobí socializmu sa teda do

značnej miery eliminovali priestorové aspekty chudoby. Vyrovnávali sa rozdiely

medzi jednotlivými časťami spoločného štátu na úrovni republík i regiónov, ako aj

diferencie medzi mestskými a vidieckymi sídlami (Hiršl 1992, Filipová,

Tonhauserová 1991 In Džambazovič 2007a).

19

4.3. Chudoba po roku 1989

Slovenská spoločnosť po roku 1989 zažíva obdobie zmien v politickej,

ekonomickej ako aj sociálnej rovine. Dochádza taktiež k zásadnej transformácii

sociálnej štruktúry spoločnosti. Zmeny zasiahli všetky oblasti spoločenského života,

najmä však transformácia na trhovú ekonomiku vyvolala hlboké zmeny v sociálno-

ekonomickej situácii veľkej časti obyvateľstva, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo

ich životnú úroveň a spôsob života. Na jednej strane sa objavili nové formy

vlastníctva, či nepoznané možnosti podnikania, ale na strane druhej javy ako

(dlhodobá) nezamestnanosť, či sociálne vylúčenie. Samotný pojem chudoba sa po

roku 1989 začal sporadicky, ale predsa dostávať do povedomia verejnosti a preto sa

na prvý zjednodušený pohľad môže zdať, že chudoba predstavuje daň za demokraciu

(Šimunková, Vagač 2001). Slovensko bolo dlhodobo rurálnou krajinou a väčšina jeho

obyvateľov žila v dedinskom prostredí. Až v 80. rokoch 20. storočia prekračuje

podiel metského obyvateľstva na Slovensku 50%. I v najbohatšom urbánnom

prostredí nachádzame štvrte či ulice, v ktorých sa kumulujú znevýhodnenia.

V poslednom období sa zväčšuje rozdiel medzi chudobnými a ostatnými štvrťami

miest. Sprievodným javom (post)transformačného obdobia je totiž nárast sociálnych

nerovností (Džambazovič 2007a).

Chudoba začiatkom transformačného obdobia mala nielen na Slovensku, ale aj

vo všetkých bývalých post-socialistických krajinách ešte vždy mnoho znakov starej,

demografickej chudoby z obdobia socializmu (Emigh, Szelényi /eds./ 2001 In

Džambazovič 2007a). Na základe analýzy údajov je evidentné, že súčasný profil

chudoby je tvorený znakmi a charakteristikami „starej“, ale už aj „novej“ chudoby.

Profil chudoby v súčasnosti je „mixom“ týchto dvoch podôb chudoby. Celá

spoločenská zmena a najmä jej ekonomická dimenzia spôsobili postupnú premenu

charakteru a profilu chudoby. Najzávažnejším sociálnym problémom sa stala

dlhodobo vysoká nezamestnanosť. Koncom roka 1990 bola na Slovensku miera

nezamestnanosti 1,5%, čo predstavovalo 39 600 osôb. Rok 2000 je v súvislosti

s nezamestnanosťou na Slovensku istým historickým medzníkom. V tomto roku totiž

priemerný počet evidovaných uchádzačov o prácu prvý raz v novodobej histórii

Slovenska prekročil pol milióna osôb. V roku 2000 miera nezamestnanosti dosiahla

19,2% a 517 925 osôb (Džambazovič 2007a, Gerbery, Lesay, Škobla, 2007, Sopira

2004).

20

5. CHUDOBOU OHROZENÉ SKUPINY

5.1. Indikátory chudoby

Snahy identifikovať a popísať chudobných a chudobou ohrozených

nachádzame v spoločnosti v minulosti i v súčasnej dobe. Možno povedať, že hlavnou

cestou k chudobe je vylúčenie z trhu práce. Moderná spoločnosť je pracovnou

spoločnosťou, a tak populácia, ktorá sa ocitne z rôznych dôvodov mimo pracovný

proces, je predovšetkým ohrozená chudobou. To znamená, že pozícia na trhu práce (či

dokonca vylúčenie z jeho rámca ) predstavuje najpodstatnejší indikátor ohrozenia

chudobou. Faktory vplývajúce na chudobu – pozícia na trhu práce, vzdelanie,

závislosť na sociálnom systéme – sú určujúce aj pre regionálnu dimenziu chudoby na

Slovensku (Šimunková, Vagač 2001).

Tabuľka č. 4: Chudoba v jednotlivých krajoch Slovenskej republiky (v %)

Kraj Podiel osôb pod

hranicou chudoby Hĺbka chudoby Závažnosť chudoby

Bratislavský 7,8 4,4 12,1 Trnavský 10,9 3,0 1,9 Trenčiansky 13,0 3,7 1,5 Nitriansky 16,0 4,5 1,8 Žilinský 12,0 3,6 2,2 Banskobystrický 10,0 3,1 1,7 Prešovský 21,3 5,4 2,0 Košický 13,0 3,7 2,4 Spolu 13,3 4,0 3,1 Zdroj: EU-SILC 2005, ŠÚ SR In Gerbery, Lesay, Škobla 2007

Podľa štatistického zisťovania EU-SILC 2005 bol krajom s najvyšším

rozsahom miery rizika chudoby Prešovský kraj s viac ako 21,3% zastúpením

obyvateľstva pod hranicou chudoby. Na druhej strane v Bratislavskom kraji sa pod

hranicou chudoby nachádzala najmenšia časť obyvateľstva, a to iba 7,8%. Je ale

veľmi dôležité poukázať na skutočnosť, ktorá opäť dokazuje, že aj najrozvinutejšie

časti Slovenska nie sú jednoliatym regiónom blahobytu. Hoci sa v Bratislavskom kraji

zistil najnižší rozsah chudoby, tí čo sú chudobní, sa nachádzajú hlboko pod hranicou

chudoby (Gerbery, Lesay, Škobla 2007).

21

Analýza príčin vzniku a šírenia chudoby ukazuje, že najvýznamnejším

indikátorom chudoby v súčasnosti je nezamestnanosť, predovšetkým dlhodobé

zotrvanie v tomto stave. Väčšina obyvateľov totiž potrebuje k dosiahnutiu slušnej

životnej úrovne (ako predpokladu prevencie chudoby) pracovať a mať pravidelný

pracovný príjem. Trh práce na Slovensku je trvale poznačený výraznými

regionálnymi rozdielmi, najmarkantnejšie práve v oblasti nezamestnanosti

(Šimunková, Vagač 2001).

Graf č. 1: Dlhodobá nezamestnanosť podľa dĺžky trvania za roky 1994 – 2007

Zdroj: Štatistický úrad SR

22

Tabuľka č.5 : Štruktúra nezamestnanosti podľa dĺžky jej trvania v roku 2006 (priemer

za rok, podľa VZPS)

Trvanie nezamestnanosti Podiel z celkového počtu nezamestnaných v % Do 1 mesiaca 4,2 Od 1 do 3 mesiacov 5,2 Od 3 do 6 mesiacov 6,3 Od 6 do 12 mesiacov 11,2 Od 12 do 24 mesiacov 15,3 Viac ako 24 mesiacov 57,8 Zdroj: Správa o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2006 In Gerbery, Lesay,

Škobla, 2007

S nezamestnanosťou a tým s chudobou úzko súvisí nižšia vzdelanosť a podľa

Európskej únie, ľudia s nižším vzdelaním predstavujú jednu z najrizikovejších skupín

ohrozených chudobou. Podobne je tomu i na Slovensku. Ľudia s nižším, alebo

chýbajúcim vzdelaním sú viac ohrození chudobou ako vzdelaní jednotlivci. Medzi

nedostatočným vzdelaním, vylúčením z trhu práce a chudobou je jednoznačná

korelácia. Nedostatočná kvalifikácia nemusí nevyhnutne znamenať vylúčenie z trhu

práce, avšak často je príčinou slabšej pozície na trhu, ktorá sa okrem iného prejavuje

nízkym ohodnotením práce. Chudobou ohrozenú skupinu obyvateľstva tvoria teda aj

nízkopríjmové domácnosti, tzv. working poor (Šimunková, Vagač 2001). Samotná

zamestnanecká chudoba má veľa odtieňov – i tu sa neraz prejavuje „zakrývanie“

chudoby, predstieranie životného štandardu adekvátneho príslušnej profesii, úsilie

o získavanie dodatočných príjmov, doplnkové zamestnania, prepracovanosť, teda

aktivity, ktoré môžu vyústiť do rezignácie – najmä vtedy, ak sa rozdiely medzi

zamestnaneckou chudobou a chudobou z nezamestnanosti minimalizujú

(Ondrejkovič, Kasanová 2006).

5.2. Chudoba zamestnaných

Keďže chudoba je fenomén tradične spájaný s marginalizovanými skupinami

spoločnosti, ako sú bezdomovci a nezamestnaní, všeobecne sa predpokladalo, že

platená práca je dostatočný predpoklad na zabezpečenie efektívnej ochrany pred

pádom do pasce chudoby. Ukázalo sa však, že táto predstava prestáva byť pravdou.

„Skutočnosť, že existuje chudoba medzi pracujúcimi, ostro kontrastuje s pevným

presvedčením spoločnosti v ekonomicky rozvinutých štátoch, že zamestnanosť je

23

jediným a konečným riešením problému chudoby a spôsobom ochrany pred

sociálnym vyčlenením. Rovnako sa ukazuje, že nie je pravdou ani všeobecný názor,

že chudoba je výsledkom nedostatku osobnej zodpovednosti a vôle jednotlivca

zapojiť sa do pracovného procesu“ vysvetľuje Svoreňová (2004). Nárast rôznych

druhov atypickej a občasnej práce a rastúca polarizácia medzi nekvalifikovanou

a kvalifikovanou pracovnou silou na trhu práce vytvára nové riziká chudoby medzi

zamestnanou populáciou.

Chudoba pracujúcich je problém, ktorý od sedemdesiatych rokov minulého

storočia začal pútať pozornosť v Spojených štátoch amerických. V poslednom období

sa výraz „pracujúci chudobní“ začína používať stále častejšie aj v Európe. Jediným

štátom na svete, ktorého politické a administratívne inštitúcie prijali oficiálnu

definíciu pojmu „chudoba pracujúcich“ a ktorý má súbežne aj tradíciu v jej výskume

a sledovaní sú USA (Svoreňová, 2004).

Na otázku, v ktorých oblastiach sú zamestnaní pracujúci chudobní na

Slovensku odpovedá Rochovská (2006): „Väčšinou to sú ľudia s nižším vzdelaním

a práve preto pracujú v službách, ktoré nie sú náročné na kvalifikáciu. Ide

o upratovačov, kuchárov, časníkov, nešpecializovaných predavačov, robotníkov,

remeselníkov. To je dôležitý poznatok práve vo vzťahu k hlavnému mestu, ktoré je

centrom spoločenského diania, politiky, úradov, turistiky i podnikania a obchodu. Tu

bude vždy dopyt po takýchto zamestnancoch, čiže keby sa aj títo ľudia pohli niekam

„vyššie“, môžeme si byť istí, že ich nahradia iní. A zase tu budeme mať veľkú

skupinu pracujúcich chudobných. Je to výsledok systému, v ktorom je mnoho

zamestnaní platených tak zle, že sa z nich nedá vyžiť. A to je veľmi demotivujúce,

keď ľudia zistia, že ani poctivou prácou v oblasti, v ktorej je dopyt po pracovných

silách sa nemôžu dôstojne uživiť“. A práve v hlavnom meste, v Bratislave sa tejto

skupine ľudí žije horšie, nakoľko životné náklady sú tu vyššie.

Často sa omylom chudoba pracujúcich považuje za synonymum zamestnanca

s nízkou mzdou, bez skutočného vzťahu k predmetu chudoby. Pracujúca chudoba

a nízke mzdy môžu oprávnene súvisieť, ale sú to dva odlišné inštitúty. Zamestnanec

s nízkou mzdou môže uniknúť chudobe, keď má ďalšie zdroje príjmov, a to od

ďalších členov domácnosti, alebo so sociálnych dávok, alebo z oboch zdrojov. Nízka

mzda a chudoba spolupôsobia a vytvárajú fenomén nazývaný „chudoba pracujúcich“

iba v jednom prípade a to vtedy, keď zamestnanec s nízkou mzdou žije v domácnosti

sám, bez ďalších členov, ktorí by tiež mohli mať vlastný príjem, ako súčasť príjmu

24

jednej spoločnej domácnosti. Kedže príjem je hlavným faktorom ovplyvňujúcim

finančnú chudobu pracujúcich, ale aj celej populácie, udržiavanie nízkych miezd má

priamy vplyv na rozsah chudoby v populácii. Na zistenie rizika chudoby a sociálneho

vyčlenenia, v ktorom sú domácnosti zamestnancov s nízkou mzdou, je nevyhnutné

sledovať na celoštátnej úrovni počet vytvorených pracovných miest s nízkou mzdou.

Avšak na to, aby sa dala mzda definovať ako nízka, respektíve nedostatočná na

ochranu domácnosti pred chudobou, je nevyhnutné určiť hranicu chudoby a spôsob jej

merania. Pracujúci chudobní majú zväčša nízku kvalifikáciu, a pretože o zamestnanie,

ktoré môžu vykonávať, ich na trhu práce bojuje veľa, nemajú šancu získať lepšie

platené zamestnanie a stabilnú prácu. Pracujú často v odvetviach, kde nepôsobia

odbory a politicky sú bezmocní (Mareš 1999, Svoreňová 2004).

5.3 Ohrozené skupiny

K ďalším chudobou ohrozeným skupinám patria starí ľudia, neúplné rodiny

s deťmi i rómske etnikum. Väčšina chudobných ľudí má trvalé bydlisko, alebo

prístrešie. V posledných dvadsiatich rokoch však na uliciach veľkých miest vídame

stále viac tých, ktorí žiadny domov nemajú. Sú súčasťou spoločnosti, nie sú však

štatisticky vykazovaní (poor beyond statistics), pretože sú nepostihnuteľní. Ide

predovšetkým o bezdomovcov, na ktorých sa v pravom zmysle slova vzťahuje

definícia chudoby, či už z hľadiska príjmu, alebo sociálnej exklúzie (možno sem

zaradiť tiež kriminálnikov, drogovo závislých) (Giddens 1999, Národná správa ...

2000).

„V mestských aglomeráciách sa objavujú bezdomovci, ktorí sa stávajú

symbolom sociálneho vylúčenia, rozvratu rodín a sociálnej neprispôsobivosti

založenej na neschopnosti bezdomovcov participovať na spôsobe života, ktorý je

štandardný pre väčšinu populácie“ hovorí Buchta (2000). I keď sa ľudia spiaci

v papierových krabiciach na ulici, v parkoch a na staniciach veľkých miest stali

symbolom biedy uprostred blahobytu, dojíma bezdomovectvo majoritnú populáciu

omnoho menej než ostatné skupiny ohrozené chudobou. Bezdomovectvo sa chápe aj

v širšom význame a vzťahuje sa k absencii bývania všeobecne. V takomto zmysle sú

„bezdomovcami“ aj dospelé deti, alebo mladé rodiny nechtiac bývajúce u rodičov, čo

je bežný spôsob riešenia bytovej situácie na Slovensku, kde je nedostatok

a nedostupnosť bytov alarmujúci. Bezdomovstvom ohrozenou skupinou sa stáva tiež

25

zvyšujúca sa časť populácie, a to neplatiči nájomného (Mareš 1999, Národná správa

... 2000).

26

6. PODOBY MESTKEJ CHUDOBY NA SLOVENSKU

6.1. Fenomén bezdomovectva

Stretávame ich denne. Vidíme, alebo nevidíme. V každom prípade sú tu medzi

nami, majú vlastné životy, prežívajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. Bezdomovci

alebo tuláci, stojaci či kľačiaci na rohoch ulíc, pred kostolmi, alebo v mrazoch

prespávajúci na lavičkách. Vyhýbame sa im. Jednoducho nevieme, ako sa k nim

správať.

Na Slovensku oficiálna definícia bezdomovectva neexistuje, vzťahuje sa na

nich označenie „spoločensky neprispôsobivé osoby“. Za socializmu bolo

bezdomovectvo neprípustné a vzťahovali sa naň paragrafy trestného zákonníka

o príživníctve, na základe ktorého hrozilo až 3-ročné väzenie, čo na druhej strane

mnohí „bezdomovci“ využívali hlavne v zimnom období a premyslenými krádežami

sa dostali do „bezpečia väznice“, pred zimou, kedy sú časté ich úmrtia zamrznutím,

alebo podchladením (Národná správa ... 2000).

Veľké mestá a najmä Bratislava ako hlavné mesto Slovenskej republiky,

sústreďujú najvyšší počet bezdomovcov. Na Slovensku je bezdomovectvo pomerne

novým javom, ktorý sa intenzívnejšie šíri od konca 90. rokov. Koncentrácia

bezdomovcov je najmarkantnejšia v Bratislave, kde počet bezdomovcov rádovo stúpa,

narastá však aj v iných väčších mestách Slovenska - v Nitre, Žiline, Banskej Bystrici,

Prešove, Košiciach.

Beňová (2004) vo svojej práci uvádza, že k charakteristickým črtám spôsobu

života bezdomovcov patrí, že nevytvárajú spoločenskú skupinu, viazanú pocitom

spolupatričnosti, špecifickým komplexom hodnôt, činností, ktorý by tvoril

komunikačný rámec bezdomovcov ako skupiny. Ak sa i bezdomovci združujú do

komunít, vždy sú to malé, najmä však nestále, preskupujúce sa skupiny kamarátov

alebo párov, ktorých spolužitie je limitované zdieľaním spoločného prístrešku.

Bývanie v skupine je spravidla založené na princípe silnejšieho, ak sa niektorí zo

skupiny stane pre ostatných nepohodlný, alebo sa znepáči agresívnejšiemu

spolubývajúcemu, je nútený prístrešok opustiť. Zloženie skupiny sa preto rýchlo

mení, chýbajú podmienky na budovanie stabilnejších vzťahov. Premenlivý a dočasný

charakter majú i zoskupenia ľudí žijúcich na ulici, keď jednotlivci v snahe prelomiť

samotu migrujú z jednej skupiny bezdomovcov do druhej. Ďalej Beňová (2004)

27

vysvetľuje, že strata domova a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové

spoločenstvo odsúva bezdomovcov na okraj spoločnosti. Tá voči nim zaujala

prevažne negatívne postoje, pripisuje im negatívne vlastnosti, ktoré pramenia i z toho,

že bezdomovci nedodržujú pravidlá a dostatočne sa neriadia normatívnym poriadkom

spoločnosti, v ktorej žijú. Porušovanie ustálených systémov hodnôt a noriem vedie

k ich vydeľovaniu, izolácii a marginalizácii. Podobne ako chudobní i bezdomovci sú

postihnutí nielen materiálnym, ale i sociálnym hendikepom.

Absencia domova nemusí zákonite znamenať, že bezdomovec nemá kde

bývať. Strata domova sa v prípade bezdomovectva chápe oveľa širšie ako len strata

prístrešia. Znamená narušenie sociálnych a emocionálnych vzťahov človeka

k najbližšiemu svetu rodiny, práce, stratu najbližších priateľských kontaktov

a susedských vzťahov – základných sociálnych vzťahov uskutočňovaných medzi

priateľmi a v spoločnosti prijímanom sociálnom prostredí. „Strata domova teda

neznamená len materiálnu depriváciu, ale predovšetkým depriváciu sociálnu. Mať

domov neznamená mať len strechu nad hlavou. Pre väčšinu ľudí to znamená možnosť

dlhodobo bývať v bezpečnom a prijímajúcom prostredí. Domov zabezpečuje pocit

bezpečia a súkromia, je miestom oddychu a sociálnych vzťahov“.1 I keď sa

bezdomovci pokúšajú získať prístrešie, náhradné ubytovanie býva väčšinou len

dočasné a nevytvára vhodné podmienky na vytvorenie domova (Beňová, 2004).

Hoci sa definície bezdomovectva rôznia, zhodujú sa na fakte, že jednotlivec

označovaný ako bezdomovec je deprivovaný stratou domova. Pojem bezdomovectvo

sa dá chápať v užšom a širšom zmysle slova. V širšom zmysle slova sú to osoby bez

trvalého pobytu, osoby s neistým, s neadekvátnym bývaním, alebo osoby, ktoré síce

majú trvalý pobyt, ale nežijú v ňom. V tejto skupine nájdeme aj súčasných tulákov –

ľudia, ktorí si spôsob života bez stáleho domova vybrali sami a nechápu ho ako

hendikep. K širšiemu chápaniu bezdomovectva sa prikláňajú i niektoré sociologické

interpretácie. V sociologickom slovníku Jana Jandourka nájdeme definíciu:

„Bezdomovectví – 1. Právní situace lidí, kteří nemají občanství (státní příslušnost)

žádného státu, anebo situace lidí, kteří nemají místo trvalého pobytu. 2. Životní

situace lidí bez přístreší, kteří sice z úředního hlediska trvalý pobyt „papírově“ mají,

ale nežijí v něm. Postrádají pevný, pravidelný a přiměřený příbytek k přenocování.

Jako problém velkoměst se objevuje v posledních dvaceti až třiceti letech. Určitou

1 http://www.notabene.sk/?bezdomovectvo

28

část bezdomovců sice tvoří bývalí psychiatričtí pacienti nebo osoby závislé na

alkoholu a drogách, ale velká část se do této skupiny dostala z nejrůznejších osobních

příčin (rozpad rodiny, ztráta zaměstnání, mladí, kteří po konfliktu odešli z domova).

Převažují mezi nimi lidé nekvalifikovaní.“

V najvšeobecnejšom význame, bezdomovec je človek s absenciou bývania,

sociálne vylúčený a zároveň „začlenený“ do nebytových priestorov, prespávajúci na

ulici, v parkoch, na železničných a autobusových staniciach, v schátralých,

opustených budovách, alebo nachádzajúci dočasné útočisko v charitatívnych útulkoch

(Giddens, 1999).

Právo Slovenskej republiky pojem „bezdomovec“ nepozná. Etnologická

a etnografická literatúra s pojmom bezdomovec tiež nepracuje. Práce, ktoré existujú,

sa venujú len problematike žobrákov, prípadne tulákov. Tieto skupiny samozrejme

nemôžeme stotožnovať s bezdomovcami, aj keď sa k nim dosť približujú (Beňová,

2004).

Na základe dlhoročnej praxe vyhodnotilo občianske združenie Proti prúdu

nasledovné konkrétne príčiny bezdomovectva2:

- partnerské a vzťahové problémy v rodine

- úmrtie partnera, alebo rodičov

- zdravotné postihnutie

- strata zamestnania

- migrácia do metropolí

- výstup z ústavného zariadenia

- návrat z výkonu trestu odňatia slobody

- rôzne druhy závislosti

Na Slovensku existuje viacero zariadení (viď Tabuľka č.6) pre ľudí bez

domova, ktoré sú sústredené v nasledovných mestách: Bratislava, Levice, Malacky,

Nitra, Nové Zámky, Piešťany, Poprad, Prešov, Ružomberok a Žilina. Podľa údajov

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je na Slovensku 60 útulkov,

azylových domov a nocľahární v 42 mestách a obciach. Najviac – 18 útulkov

s najväčšou kapacitou 253 miest je v Prešovskom samosprávnom kraji, najmenej – 3,

s najnižšou kapacitou 55 miest v Nitrianskom samosprávnom kraji. V Bratislave, kde

2 http://www.notabene.sk/?priciny-bezdomovectva

29

sa predpokladá najvyššia koncentrácia bezdomovcov, sú len tri útulky a jedna

nocľaháreň s celkovou kapacitou 91 miest3. V roku 2000 Národná správa o ľudskom

rozvoji uvádzala podľa odhadov (či skôr dohadov), že v tom období sa na Slovensku

pohybovalo približne 2000 bezdomovcov.

Tabuľka č. 6: Zariadenie pre ľudí bez domova na Slovensku

Bratislava Levice Malacky Nitra Nové

Zámky

Streetwork 2 0 0 1 0

Azylové centrum 0 1 1 0 0

Nocľahárne 2 0 0 2 0

Nocľahárne len v zime 1 1 0 0 1

Hygiena 3 0 0 2 0

Šatstvo 3 0 0 2 2

Strava 2 1 1 1 2

Sociálne poradenstvo 2 0 1 2 1

Zdravotná starostlivosť 3 0 0 1 1

Ubytovne 3 0 0 1 2

Pracovné programy 2 0 0 1 1

Klubové aktivity 2 0 0 0 0

Duchovné poradenstvo 5 0 0 1 1

Program boja proti závislosti 1 0 0 0 0

Denne centrum 0 0 0 1 0

Piešťany Poprad Prešov Ružom-berok Žilina

Streetwork 0 0 0 0 0

Azylové centrum 0 0 0 0 1

Nocľahárne 1 1 1 0 0

Nocľahárne len v zime 0 1 0 0 0

Hygiena 1 1 0 1 0

Šatstvo 1 1 1 0 0

Strava 0 1 3 0 0

Sociálne poradenstvo 1 1 2 1 0

Zdravotná starostlivosť 0 2 0 0 0

Ubytovne 1 2 0 2 2

Pracovné programy 0 1 0 0 0

Klubové aktivity 0 0 0 0 0

Duchovné poradenstvo 0 0 0 0 0

Program boja proti závislosti 0 0 0 0 0

Denne centrum 0 0 0 0 0 Zdroj: www.notabene.sk

3 http://www.employment.gov.sk/new/index.php?SMC=1&id=360

30

6.2. Bezdomovectvo a štátne inštitúcie

V súčasnosti sa bezdomovectvo, vzhľadom k svojmu nárastu, dostáva do

povedomia tlače a audiovizuálnych médií, ktoré vytvárajú platformu pre verejnú

diskusiu. Je spoločensky potrebná i vzhľadom na to, že sociálne zabezpečenie

rizikových skupín na Slovensku je stále nepostačujúce. Hlavným problémom v otázke

riešenia problematiky bezdomovectva na Slovensku sú nedostatok finančných

prostriedkov, neochota kompetentných na riešenie tohto problému, nedostatočné

a nevyhovujúce priestory na ich ubytovanie a najmä nedostatočne vypracovaná

legislatíva zo strany štátu (Beňová, 2004).

MPSVR SR a celá odborná verejnosť, zaoberajúca sa problematikou

bezdomovectva, uvítali právnu úpravu o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky

a registri obyvateľov Slovenskej republiky (z. č. 523/2004 Z. z., účinnosť od

1.1.2004). Minulá právna úprava umožňovala prihlásenie občana na trvalý pobyt za

prísne stanovených podmienok, ktoré väčšina bezdomovcov nemohla splniť

(napríklad preukázanie vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti, určenej na bývanie

a pod.). V prípade bezdomovcov, najmä tých, ktorí si potrebujú vybaviť napr.

doklady, alebo uplatniť určité nároky v rámci systému sociálneho zabezpečenia,

nemajú prekážky, ktoré by nevedeli prekonať. Iný pohľad na uvedenú vec majú

samosprávy, ktoré poukazujú na zneužívanie inštitútu trvalého pobytu, ktorý

umožňuje pobyt napr. vo veľkých mestách, kde sa zvyšuje ich koncentrácia

a príslušnému mestu, resp. príslušnej mestskej časti sa navyšujú náklady. Riešením sa

ukazuje napríklad refundácia nákladov za tohto občana samosprávou, v ktorej mal

posledný trvalý pobyt. Toto riešenie je zatiaľ v rovine úvah. 4

V súčasnosti dve najväčšie mestá Slovenska, Košice a Bratislava uvažujú nad

návrhom, ktorí by zakázal užívanie verejných priestranstiev neprispôsobivými ľudmi.

Mesto Košice chce pod hrozbou pokuty zakázať užívanie verejnoprospešných

zariadení a verejných priestranstiev na iné účely, ako sú určené, alebo spôsobom,

ktorý obťažuje alebo obmedzuje ostatných obyvateľov. Ako sa uvádza v návrhu

všeobecno záväzného nariadenia, paragraf je namierený najmä proti bezdomovcom

a ďaľším neprispôsobivým osobám. Nariadenie reguluje podmienky užívania parkov,

podchodov a iných verejných priestranstiev, ktoré bezdomovci využívajú na

4 http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?u=700000&id_org=700000&id=78556

31

prebývanie. Rovnakú snahu vypudiť asociálov z verejných priestranstiev formou

nariadenia mala aj samospráva Bratislavy. Proti iniciatíve ostro protestovalo

občianske združenie Medzi nami, ktoré vydáva časopis pre ľudí bez domova Nota

Bene (Jesenský, 2008).

6.3. Bezdomovectvo v Bratislave

„Bezdomovci v Bratislave tvoria nesúrodú skupinu, ktorá sa nedá

charakterizovať podľa identifikačných kritérií skupiny ako sú: spoločné ciele,

spoločná činnosť členov zoskupenia, riadenia, štruktúra, špecifické formy

vzájomných vzťahov a styku, javy, ktoré sú dôsledkom zoskupenia ľudí a sú iba

ľudským výtvorom ako spoločná a spoločenská mienka, všeobecné predstavy o svete,

hodnoty a normy správania, všeobecná nálada, atď.“ hovorí Beňová (2004). Vnútorná

identifikácia bezdomovcov ako skupiny so spoločnými cieľmi, činnosťou, riadením,

štruktúrou neexistuje. Bezdomovci sa neidentifikujú ako členovia jedného

spoločenstva - necítia príslušnosť k veľkej skupine bezdomovcov, nevykazujú znaky

spoločenskej skupiny. Jestvuje však identifikácia zvonku, zo strany väčšinového

spoločenstva širokej verejnosti, ktoré negatívne vymedzuje bezdomovcov na základe

takých znakov, ako nedodržiavanie hygieny, žobranie, vyberanie kontajnerov, atď. Je

to identifikácia platná vždy len pre určitých, nie pre všetkých bezdomovcov. Jediným

spoločným znakom bezdomovcov ako príslušníkov určitej skupiny je absencia

domova. Na ňu nadväzujú špecifické formy správania sa a existencia bezdomovcov.

Existujú však kritériá, podľa ktorých sa dajú bezdomovci rozdeliť do stálych skupín.

Sú to kritériá pohlavia, veku a trvalého bydliska. Existujú však aj kritériá, ktoré sú

spoločné vždy len pre časť bezdomovcov – spôsoby bývania, stratégia prežitia –

a podľa ktorých by sme ich mohli tiež rozdeliť do skupín. Takéto rozdelenia však nie

sú úplne presné, pretože k jednotlivým skupinám sa často u jednej osoby prelína.

Väčší počet mužov na ulici je daný rôznymi príčinami. Jedným z faktov, ktorý súvisí

s väčším množstvom mužov na ulici je ten, že dosť veľké percento bezdomovcov

tvoria osoby po výkone trestu. Na Slovensku je vo výkone trestu oveľa viac mužov

ako žien. Títo ľudia nemajú v súčasnosti veľké šance zaradiť sa naspäť do života

spoločnosti, keďže základnou podmienkou na „normálne“ existovanie je, aby mali

domov a prácu. Pri súčasnej vysokej nezamestnanosti je hendikep človeka

32

poznačeného registrom trestov príliš veľký. Mnohí trestanci končia na ulici a o nejaký

čas sa vracajú do väzenia znovu (Beňová, 2004).

V Bratislave žijú bezdomovci všetkých vekových kategárií. Dolná veková

kategória je chránená legislatívou – počet detí na ulici je eliminovaný skoro na nulu

vďaka tomu, že ľudom s nestálym bývaním a nedostatočnými možnosťami uživiť

dieťa býva dieťa odobraté do štátnej starostlivosti. Ľudí hornej vekovej kategórie sa

zase nedotkla zmena politického systému natoľko, že by nemali zaistenú svoju

starobu formou, i keď často nízkeho dôchodku. To, že nie sú na ulici, však

neznanemá, že mnohí z nich nežijú v chudobe. Medzi najrizikovejšie skupiny, ktorým

hrozí, že skončia na ulici, patrí mládež od 18 do 25 rokov. Veľa mladých ľudí

prichádza na ulicu z detských domovov. Odchovancom domovov, ktorým štát po

dovŕšení určitého veku prestáva poskytovať staroslivosť a sú odkázaní sami na seba,

chýbajú sociálne návyky motivované v prostredí rodiny, podporujúce úsilie

k budovaniu domova. Podľa kritéria trvalého bydliska možno bezdomovcov

v Bratislave veľmi jednoducho rozdeliť na bratislavských a mimobratislavských.

Zhruba polovica bezdomovcov v Bratislave je mimobratislavských. Väčšinou sú to

ľudia, ktorí prišli do Bratislavy zo zaostávajúcich regiónov východného a južného

Slovenska, poznačených vysokým percentom nezamestnanosti. Mnohí do Bratislavy

odišli za prácou, ale nepodarilo sa im ju získať alebo boli neskôr prepustení. Potom

bez prostriedkov na zaplatenie prenájmu či vlastného bývania sa postupne presúvali

z lepších ubytovní do horších, až skončili na ulici (Beňová, 2004).

V súvislosti so snahou zmapovať počet a štruktúru bezdomovcov v Bratislave

uskutočnil Magistrát hlavného mesta ešte v roku 2003 (28. novembra) nočnú kontrolu

bezdomovcov. Akcia sa konala v spolupráci s Mestskou políciou, Krajským

riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava a Železničnou políciou SR s cieľom zistiť

reálny počet ľudí bez prístrešia, prípadne ich štruktúru a sociálnu situáciu. Na kontrole

sa zúčastnilo 150 policajtov, pracovníci Magistrátu Bratislavy a niektorí poslanci

Mestského zastupiteľstva a bolo prekontrolovaných v piatich bratislavských okresoch

33 lokalít. Z uvedenej akcie vyplynulo, že na konci roka 2003 sa v Bratislave

pohybovalo pravdepodobne okolo 600 bezdomovcov.5

Približnú predstavu o tom, ktoré vekové kategórie u bratislavských

bezdomovcov prevládajú a z ktorých miest pochádzajú, môžeme ďalej získať

5 http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=71250&p1=66084

33

z prieskumu, ktorý bol urobený v Stanovom mestečku v roku 2006. Treba však

podotknúť, že uvedené informácie sú pravdivé približne na 80%. K dôvodom

nepresnosti údajov patrí zlá čitateľnosť, nepresnosť údajov i to, že bezdomovci si

údaje vymysleli. Stanové mestečko navštívilo 1 123 ľudí. Najčastejšie uvádzanými

ročníkmi narodenia ľudí zaregistrovanými v stanovom mestečku boli roky 1960 –

1969. Uviedlo ich 26% osôb. Rok narodenia 1950 – 1959 uviedlo 24% ľudí. Miesto

trvalého bydliska uviedli ľudia nasledovne: Bratislava – 673 osôb, Česká republika –

14 osôb, Zahraničie – 11 osôb a ostatné mestá uviedlo 425 osôb. Druhým najviac

uvádzaným mestom bola Galanta a tretím Nové Zámky.6

Bývanie a prežívanie bezdomovcov v Bratislave

Bezdomovci v Bratislave majú viacero možností ako bývať a prespávať. Ulica

býva pre väčšinu bezdomovcov len prechodným riešením. Pokiaľ niekto musí spať

vonku, využíva čo najviac chránené priestory ako mosty, lesy, podchody, zákutia vo

vnútorných dvoroch, priestory nechránených budov, internátne chodby. Miesta, kde

bezdomovci prespávajú, sa menia. Dlhšie nocovanie na jednom mieste nie je

bezpečné, najmä kvôli kriminálnej činnosti, ale aj pre samotných bezdomovcov. Noc

na ulici môže striedať noc v nocľahárni, podľa toho, či má bezdomovec peniaze alebo

nie (Beňová, 2004).

Po prvýkrát v histórii koncom roka 2006 hlavné mesto prenajalo priestory

neziskovej organizácii, ktorá otvorila 21.12.2006 nocľaháreň pre závislých

bezdomovcov. Po otvorení, za obdobie december 2006 – február 2007 mala

nocľaháreň celkový počet klientov 402 osôb a z celkového počtu klientov bolo 49%

s trvalým pobytom v Bratislave. Najpočetnejšia bola kategória klientov vo veku 41 –

55 rokov (170 osôb). Hlavné mesto pri riešení problematiky bezdomovectva

spolupracuje s ďalšími mimovládnymi organizáciami, ktorým prenajíma priestory za

symbolickú korunu. Bratislava prispieva aj prevádzkou dvoch sociálnych ubytovní,

ktoré svojimi môžnosťami na prechodné ubytovanie preventívne pôsobia, aby sa

rodiny, ktoré sa dostali do neriešiteľnej situácie, prípadne jednotlivci, neocitli na ulici

a nezvyšovali tak počet bezdomovcov. Ako uvádza oficiálna internetová stránka

hlavného mesta, v zmysle o sociálnej pomoci obec môže (ak má na to dostatok

6 http://www.notabene.sk/?stanovy-tabor

34

finančných prostriedkov a priestory) zriadiť útulok, nie je to však jeho povinnosť.

V každom prípade, hlavné mesto zabezpečilo prístrešie pre bezdomovcov nad rámec

zákona o sociálnej pomoci, pretože problematiku bezdomovectva považovalo za

mimoriadne dôležitú7.

Každý sa snaží si čo najrýchlejšie zabezpečiť nocľah – či už v nocľahárni

alebo v ubytovni, alebo nájsť vlastné „ubytovanie“ – kanál, opustený dom atď. Pokiaľ

človek spáva na ulici, je tiež veľmi dôležité, v akom ročnom období. V zime sa

samozrejme počet bezdomovcov na ulici zmenšuje a v lete naopak zvyšuje. „Ak

niekto spí na ulici, musí si nosiť všetky svoje veci so sebou, alebo ich ukrývať. Cez

deň potom využíva rôzne priestory, v ktorých sa môže zdržiavať – železničnú stanicu,

tržnicu, okolie stánkov s alkoholom alebo jednoducho sedí či spí na lavičke, alebo

autobusovej zastávke“ hovorí Beňová.

Sú určité miesta v Bratislave, ktoré sú známe práve pre väčšiu koncentráciu

bezdomovcov či narkomanov. Sú to najmä plochy v okolí veľkých obchodných

domov či hypermaketov (Tesco v Starom meste, Tesco v Petržalke, Hlavná železničná

stanica, Autobusová stanica).

Ak bezdomovec nechce bývať, alebo nemá peniaze na to, aby býval

v ubytovni či nocľahárni, snaží si nájsť stále miesto, kde by mohol prespávať,

prípadne tráviť čas aj cez deň. Môže to byť opustený dom, chatka, búda, kanál,

bunker, pivnica, unimobunka, či nejaký objekt. Náhradné bezdomovecké prístrešky sú

relatívne dlhodobým riešením, sú akoby prechodným bydliskom bezdomovca.

Najväčší problém takéhoto bývania je v tom, že bezdomovec nemá obývané priestory

v osobnom vlastníctve, môže preto hocikedy o ne prísť. Buď ho vyhodí majiteľ

pozemku, priestoru, ktorý bezdomovec obýva, alebo ho o bývanie pripraví niekto

silnejší, mocnejší, agresívnejší, ktorý má záujem bývať na jeho mieste. V Bratislave

nie je toľko možností obývať opustené domy. Ak bezdomovci bývajú v menšom

objekte – záhradnej chatke, pivnici, bunkri, dokážu ho udržiavať oveľa lepšie. Oproti

väčším domom bližšie k centru sú tieto objekty na okraji mesta alebo v lesných

častiach Bratislavy. Najviac takto obývaných chatiek je na Kolibe, v záhradkárskej

oblasti pri lese na okraji Dúbravky, ale aj na iných miestach, kde sú záhradné chatky,

napríklad na kopci medzi Mlynskou dolinou a Karlovou Vsou. Väčšina bezdomovcov

býva v chatkách nelegálne, po násilnom vniknutí. Špecifický spôsob bývania

7 http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11015588&p1=66084

35

poskytujú bezdomovcom kanály. Okrem nevýhod malého zatvoreného priestoru, tmy,

nemožnosti pohybu, udržiavania, má kanál aj svoje výhody. Najdôležitejšia je, že

v chladnom počasí poskytuje dostatok tepla. Najmä v zime je oveľa výhodnejšie

bývanie v kanáli, ako v chatke či bunkri. Bezdomovectvo okrem psychických strát

prináša človeku aj veľké fyzické straty. Veľa bezdomovcov v zime prišlo o svoje

končatiny kvôli omrzlinám. Každú zimu dokonca niekoľko bezdomovcov umrie

(Beňová, 2004). V zime 2005/2006 bolo v Bratislave Stanové Mestečko, ktoré riešilo

krízovú situáciu bezdomovcov. Kruté mrazy zabili viac ako 10 ľudí bez domova.

Počas prevádzky Stanového Mestečka ho navštívilo 1123 ľudí.8 Väčšina z nich

zamrzne v dôsledku opitosti, alebo veľmi zlého fyzického stavu, niektorí kvôli

zraneniam, ktoré sa ťažko ošetrujú a hoja.

Bývanie v inštitúciách poskytujú v Bratislave buď ubytovne, alebo

nocľahárne. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, že nocľaháreň poskytuje ubytovanie

len na jednu noc, zatiaľ čo ubytovňa na viac dní. K podmienkam ubytovania patrí

však okrem poplatku i triezvy stav bezdomovca, rešpektovanie pravidiel platných

v ubytovni. Nocľaháreň sa najčastejšie stáva útočiskom ľudí bývajúcich priamo na

ulici, alebo v dočasných prístreškoch. Nerieši však zásadne situáciu bezdomovca,

poskytuje iba nárazovú pomoc. Bývanie v ubytovni vyžaduje od bezdomovca väčší

obnos peňazí. Ubytovanie bezdomovca v útulku znamená, že jeho najväčší problém je

vyriešený. Nasleduje problém s lekárskym vyšetrením, aby do zariadenia nepriniesol

infekčné ochorenie (tbc, parazity, hepatitída, ...) – závisí od toho, z akého

sociokultúrneho prostredia do útulku prichádza. Často má obrovské dlhy v zdravotnej

poisťovni (Kasanová, 2006).

Najlepším spôsobom aktívneho riešenia situácie je zamestnanie, práca.

Zamestnať sa býva však pre bezdomovca dosť ťažké. Chýba mu dodržiavanie režimu

potrebného pre výkon práce, ktorého základom je napríklad pravidelný a istý spánok.

Ďalším bazálnym problémom je strata osobných dokladov. Bez nich sa nemôže

zaevidovať ako uchádzač o zamestnanie, o aktivačný príspevok, nemá peniaze na

denné prežitie. Oveľa jednoduchšie ako získať stále zamestanie na plný úväzok

a trvalý pracovný pomer je pre bezdomovca zabezpečenie brigády, alebo príležitostnej

práce i preto, že nie sú až také náročné na dodržiavanie pracovných regúl a nie sú ani

natoľko záväzné. Brigády sú však zväčša sezónne – v období od jari do jesene sa

8 http://www.notabene.sk/?stanovy-tabor

36

hľadajú ľahko, horšie je ich hľadanie v zime. Brigádničenie bezdomovcov však

prináša aj problémy, najmä v súvislosti s čiernou prácou (Beňová 2004, Kasanová

2006).

Špecifickým spôsobom získavania financií je predaj časopisu NOTA BENE.

Pouličný časopis NOTA BENE vznikol v Bratislave v septembri 2001 v rámci

medzinárodného projektu No Borders. Prvý týždeň predávali časopis v uliciach dvaja

predajcovia, do konca mesiaca ich bolo 12 a za mesiac predali 2700 výtlačkov.

V súčasnosti sa časopis predáva v nasledovných mestách: Bratislava, Banská

Bystrica, Čadca, Kežmarok, Košice, Lipany, Levice, Malacky, Michalovce, Nitra,

Nové Zámky, Piešťany, Poprad, Prešov, Púchov, Senica, Spišská Nová Ves, Trnava,

Vranov nad Topľou a Žilina.9 Ďalším špecifickým spôsobom získavania peňazí je

pouličné zabávanie, ktoré bolo tolerované v Bratislave aj v minulosti. Ide väčšinou

o pouličnú hru na hudobnom nástroji, za ktorú okoloidúci prispievajú nejakou sumou.

Žobranie spolu s vyberaním kontajnerov býva často označované za atribút

bezdomovectva. Verejnosť zvykne bezdomovcov stotožňovať so žobrákmi.

V skutočnosti iba určitá časť bezdomovcov využíva tento spôsob zaobstarávania

prostiedkov na živobytie. Veľa bezdomovcov považuje žobranie za ponižujúce a snaží

sa mu čo najviac vyhnúť a zaobstarať si peniaze iným spôsobom. Žobranie

v Bratislave je pomerne rozšírené. Žobráci sa sústreďujú najmä do centra mesta, kde

majú možnosť vyžobrať najviac. Je to rýchla, jednoduchá a dostupná forma ako

získať peniaze. Nevýhodou žobrania je pre bezdomovca poníženie pred ostatnými

ľudmi a pre darcu neistota, či peniaze budú použité podľa jeho úmyslu. Vyberanie

kontajnerov je pre bezdomovca častý spôsob nadobúdania prostiedkov na živobytie.

Vďaka tomu, že v Bratislave je oproti ostatným oblastiam Slovenska pomerne vysoká

životná úroveň, obsahy kontajnerov poskytujú množstvo použiteľných vecí.

Najčastejšie zbieraným a najvyhľadávanejším materiálom je ten, ktorý sa dá odpredať

do zberne. Niektorí bezdomovci získavajú peniaze aj deviantným spôsobom,

prostredníctvom krádeží a lúpeží. Nie je ich väčšina, ale práve oni spôsobujú, že

bezdomovectvo sa často spája s kriminalitou (Beňová, 2004).

9 http://www.notabene.sk/?casopis

37

7. ZÁVER

Slovensko je jednou z posledných európskych krajín, ktorá doposiaľ nemá

oficiálne stanovenú hranicu chudoby ani jasne stanovené kritériá a spôsoby jej

merania. Zároveň ani len samotný pojem chudoba nemá v našej legislatíve definíciu.

V dôsledku bývalého socialistického režimu, výskum chudoby u nás výrazne zaostal

za svetovými trendmi. V súčasnosti taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty

chudobných tak, aby sa približovali realite. Slovensko sa zároveň potýka s chudobou

mimo štatistík, ktorá je „neviditeľná“, kedže ju štatistiky nezaznamenávajú, ale je

často práve tou nejevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou chudoby.

V uplynulých dvadsiatych rokoch sa na Slovensku intenzívne rozširuje nový

jav – bezdomovectvo. Škála bezdomovectva nadobúda rôzne podoby. Pohybuje sa od

extrémnejších viditeľných foriem, ktoré na prvý pohľad stelesňujú postavy špinavých,

otrhaných žobrákov, až po miernejšie formy, ktoré reprezentujú zamestnaní, slušne

oblečení ľudia. Počet sociálne slabých rastie zároveň so stúpajúcou nezamestnanosťou

a je podmienený komplexom nepriaznivých sociálnych podmienok. Tie sú u každého

indivídua odlišné a jednotlivci na ne rozdielne reagujú.

Najvýznamnejším indikátorom chudoby v súčasnosti je nezamestnanosť,

predovšetkým dlhodobá. Dlhodobá nezamestnanosť znamená nedostatok finančných

prostriedkov, sociálnu izoláciu, vedie k úpadku morálnych hodnôt, dochádza

k vážnym problémom v rodine, násiliu, kriminalite, alkoholizmu a iným negatívnym

javom, ktoré s nezamestnanosťou priamo či nepriamo súvisia. „Strata domova

a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové spoločenstvo odsúva takto

postihnutých jedincov na okraj spoločnosti“ konštatuje Beňová.

Na základe dostupných informácií som sa v maximálnej možnej miere snažila

vo svojej práci identifikovať a objasniť daný problém, čiže chudobu na Slovensku,

konkrétne podobu mestskej chudoby. Ako najextrémnejšia a najviditeľnejšia podoba

mestskej chudoby sa ukazuje – bezdomovectvo. Nakoľko bezdomovci nie sú na

Slovensku štatisticky vykazovaní, nemožno ich rozsah presne stanoviť. Počty

bezdomovcov v našich mestách sú známe len na základe odhadov. Môžeme však

vidieť snahy o zmapovanie počtu a štruktúry bezomovcov napr. v hlavnom meste (zo

strany Magistrátu hlavného mesta a rôznych mimovládnych organizácií).

Potrebu štatisticky zaznamenať počet bezdomovcov na Slovensku brzdí

množstvo faktorov, t.j. značná finančná, organizačná a časová náročnosť.

38

Z uvedených skutočností vyplýva, že v otázke problematiky chudoby by

nemalo byť prioritou len hľadať riešenia existujúcej chudoby (pomoc chudobným,

alebo chudobou ohrozeným), ale predovšetkým odstraňovať príčiny, ktoré vedú

k vzniku a následnému šíreniu chudoby.

39

8. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BEŇOVÁ, N.: Bratislavský bezdomovci. In: Slovenský národopis, r.52, č. 1, 2004,

s.32-53

BEŇOVÁ, N.: Teoretické koncepty chudoby v slovenskom prostredí. In: Slovenský

národopis, r. 54, č. 2, 2006

BUCHTA, S.: Sociálna nerovnosť a chudoba. In: Slovo, č.3, 2000

DŽAMBAZOVI Č, R.:Chudoba na Slovensku. Diskurz, rozsah a profil chudoby.

Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2007a

DŽAMBAZOVI Č, R.: Posun od merania chudoby k meraniu sociálneho vyčlenenia.

In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 11-23

DŽAMBAZOVI Č, R.: Priestorové aspekty chudoby a sociálneho vylúčenia. In:

Sociológia, r. 39, č. 5, 2007b

DŽAMBAZOVI Č, R., GERBERY, D.: Od chudoby k sociálnemu vylúčeniu. In:

Sociológia, r. 37, č. 2, 2005, s. 143-176

GERBERY, D., LESAY, I., ŠKOBLA, D.: Kniha o chudobe. Spoločenské súvislosti

a verejné politiky. Priatelia Zeme-CEPA, 2007

GIDDENS, A.: Sociologie. AGRO, 1999

JANDOUREK, J.: Sociologický slovník. Portál, 2001

JESENSKÝ, M.: V Košiciach idú proti bezdomovcom. In: SME, 25.4.2008

KASANOVÁ, A.: Bezdomovectvo a formy pomoci. In: Chudoba v slovenskej

spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK

MOST, Sociologický ústav SAV, 2006, s. 251-252

KUSÁ, Z.: Boj s chudobou a súdržná spoločnosť. In: Chudoba v slovenskej

spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK

MOST, Sociologický ústav SAV, 2006

KUSÁ, Z.: Smelá cesta k plnej zamestnanosti. In: História, r. 5, č. 4, 2005, s. 26-30

KUSÁ, Z.: Úvod. In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES,

2004, s. 5-8

KUŠNIRÁKOVÁ, I.: Hendikepovaní na okraji spoločnosti. In: História, r. 5, č. 5,

2005, s. 19-22

MAREŠ, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha: SLON, 1999

MAREŠ, P.: Chudoba, marginalizace, sociální vyloučení. In: Sociologický časopis,

r.36, č.3, 2000, s. 285-297

40

MICHÁLEK, A.: Chudoba na lokálnej úrovni. In: Geografický časopis, r. 56, 2004, s.

225-247

MICHÁLEK, A.: Koncentrácia a atribúty chudoby na Slovensku na lokálnej úrovni.

In: Geografický časopis, r. 57, č. 6, 2005, s. 3-22

Národná správa o ľudskom rozvoji Slovenská republika 2000

Národný akčný plán sociálnej inklúzie 2004-2006. Bratislava: MPSVR SR, 2004

ONDREJKOVIČ, P.: Chudoba – spoločensky nežiadúci jav. In: Šebová, M. (ED.):

Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s.24-33

ONDREJKOVIČ, P., KASANOVÁ, A.: Problém chudoby ako kategorický imperatív.

In: Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe.

Bratislava: UNESCO NK MOST, Sociologický ústav SAV, 2006

ROCHOVSKÁ, A.: Tisíce chudobných žijú i v Bratislave, dokonca aj keď pracujú.

In: Slovo, č. 30, 2006

STRAPCOVÁ, K.: Percepcia nerovností a príčin chudoby na Slovensku. In:

Sociológia, r. 37, č. 5, 2005, s. 419-448

SOPIRA, B.: História konštrukcie životného minima. In: Šebová, M.(ED.): Otázky

merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 72-79

SVOREŇOVÁ, M.: Niektoré aspekty chudoby a sociálneho vyčlenenia v SR a v EÚ.

In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 80-88

ŠIMUNKOVÁ, K., VAGAČ, L.: Chudoba a regionálne rozdiely na Slovensku.

Sociálne diskusné fórum. FES, 21.6.2001

Internetové zdroje:

http://www.notabene.sk/?bezdomovectvo (26.5.2008)

http://www.notabene.sk/?priciny-bezdomovectva (26.5.2008)

http://www.employment.gov.sk/new/index.php?SMC=1&id=360 (26.5.2008)

http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11015588&p1

=66084 (26.5.2008)

http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=71250&p1=66

084 (26.5.2008)

http://www.notabene.sk/?stanovy-tabor (26.5.2008)

http://www.notabene.sk/?casopis (26.5.2008)

http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?u=700000&id_org=700000&id=78

556 (26.5.2008)