Slovensk spisovate

Slovensk spisovate 1963

dominik tatarka

dmon

shlasu

DOMINIK TATARKA 1963

dmon

shlasu

I

Stroskotal som.

Proti svojmu povedomiu, ale v mene svtho presvedenia najprv som verejne uznal, orgnom sa priznal, e som zradca udu, potom aj svojich obalobcov som prekonal a presvedil ich, e som nebezpen nepriate. Mj prvoroden syn a moja ena ustrnuli nado mnou. Ke som sa vrtil domov z tej verejnej popravy, na ktorej som sa i sm odpravil, moji najbli ma prosili, aby som aspo doma nevystupoval v pridelenej lohe zradcu. Ale chcel som byf zsadovm lovekom za kad cenu. Kakol som pred svojm synom, kakol som pred svojou enou a prosil som ich, aby mi v mene toho, o im je najsvtejie, odpustili moju zradu. Moji blzki ma ikali, tili ma ako chorho, no ja som trval na tom, o som tvrdil verejne. Brnil som sa, aby som sa roztiepil na loveka skromnho a verejnho, lebo som vedel, e roztiepenosou sa zana ialenstvo. Moji najbli nezniesli vedno i so zradcom, ktor sa dral svojej zrady ako zsady. Hadali si a nali in spolonos, spolonos takm i onakm spsobom postihnutch ud. Ako no, ako nie, neviem, ale dostali sa aj oni do verejnho procesu zradcov. Boli odsden. A ja v mene svojho svtho presvedenia a zsadovosti iadal som pre nich najprsnej trest, iadal som pre svoju enu, pre svojho syna trest smrti. Po tomto mojom ine zostala zo ma u iba zsada, zostal zo ma iba stran princp: spolieha sa a shlasi. Chpete, e potom u som sa dral pri ivote iba na zsade ako na vlsku.

Ja, Bartolomej Bolerz, predtm spisovate, kedysi predtm vraj svedomie udu, letel som s obecnm duchom asu, na krdlach asu ako balnik, ako bublinka. Rozumiem, teraz rozumiem, e som nemohol dlhie takto plyn s asom. Strhla sa prudk povchrica a zrazila ma k zemi. N vrtunk zavadil do rozmoenej oriny. V tej chvli mj nevinn cestovn kufrk, ako naloen sjazdovmi materilmi, dal sa prudko do pohybu a odfikol mi ako abou vrch repa.

Konene sa mi otvorila hlava. Vyapol mi z repa mozog ako obsah z holby vna. Vypadol som z vrtunka a zaboril tvr do voavej oriny ako milenec.

V dvojsedadlovom vrtunku astie, e nebolo v om viac miesta etel so mnou, bvalm Bolerzom, aj ideov, teraz u bval inite Valizlos Mataj.

Zmdrel som dodatone. Hovorm si: Le? Le. Stroskotal si? In sa ti ani nemohlo sta, ty skamenen, ty neudsk zsada. Dodrzgal si sa, rozprskol ako sklen figrka. Dobre ti tak. Aj by som leal uspokojen, hlava konene otvoren, keby

Ako tak pilot a Mataj a ja leme na orine, dostav sa k nm komisia.

Kultrni initelia, odbornci a zriadenci z podniku Vzdunch ciest neutovali nmahy ani semiovch poltopnok a prili k nm doprostred rozmoench orin. Vzdali nm es, sali iapky, na chvu sa vytrhli z diskusie

o budcnosti naej nrodnej kultry. Zriadenec Vzdunch ciest vzal lopatku, s patrinou ctou, ako k mtvym, pozhal hmotu naich mozgov a celkom mechanicky kydol nm z nej trochu do otvorench hlv. Mne nadelili vinu mozgu Valizlosa Mataja. Nebol mi po srsti takto prdel, ale neprotestoval som ani tentoraz. Tak mi treba, pomyslel som si.

Potom ns zavinuli do nrodnch farieb. To ns uzmierovalo. Ctili sme sa ako novorodeniatka, naroden z matky zeme. Spokojn-prespokojn, ba uvelien pod prkrovom naich farieb, zaal som si rchle uvedomova tragick osud genilneho mozgu Valizlosa Mataja. S inteligenciou, ktor jednako len mm navzdory vetkm distributrom, vapnkom, ktor mi ju nalievali, s optimizmom, ktor lovek ani v takchto chvach nesmie strati, urobil som objav:

Mnoh nai sasnci rozmaj, ako ja teraz po smrti, cudzm mozgom. Nosia v repoch kau cudzch mozgov, ako ja teraz mozog Valizlosa Mataja. Namaj si, e si preformovali mozog a s svtosvte presveden, e tmto svojm preformovanm orgnom myslenia osvietenejie ponmaj svet ne vlastnou hlavou. Nespokojnos s vlastnm mozgom je tba vlastne pokrokov, mnoh moji sasnci priam horia vou formova a miesi mozgy mozgom, ktor si poiali. A tak v dobrej snahe miesia, hnet iba kau.

Prebodlo ma, preplilo a ete pli stran utrpenie, tak stran, e ma dontilo vsta z mtvych. Miesto svojho mozgu, azda priemernho, mm vinu mozgu Matajovho, hoci iste genilneho, ale ia nie svojho. Len si predstavte, e ten mozog mi je cudz, nesvis s ostatkom tela. Rozum mi osi melie, ale ostatok tela sa nie a nie k tomu prizna. In myslm obecnm mozgom a in osi ctim ostatkom tela. Pociujem svet ako invalid v kpti ruky. Hlava jedno telo osi druh, cudzia hlava, hoci udsk, cudzie telo. Vzpnam sa ako kentaurus. Oj veru, nem mi o zvidie budce pokolenie! Ani mi nebude rozumie, lebo ani vmyslie sa nebude mc do mjho poloenia udskho tvora, ktor sa vzpna na konskch kopytch.

Neutujem. I ke som priiel o mozog ako pes o chvost, neprotestujem. Konene doiel som, istotne i mnoh moji sasnci, k zkladnej sksenosti, hoci za cenu vlastnho mozgu. Poznali sme za tto cenu, ak stran trapy preva n vek z rozumu. Darmo, za kad poznanie sa draho plat.

Ale aby som vs pridlho nenapnal, preo som z mtvych vstal a vzal si slovo:

Ke ns zahalili do nrodnch farieb, e sme sa u ani na vlastn trosky neponali, komisia Vzdunch ciest spsala radn zpisnicu, vemi dkladn v podrobnostiach, ale ni nehovoriacu o vlastnej prine nho stroskotania. Za hlavn prinu stroskotania zpisnica uvdza prudk povchricu. A pretoe za povchricu nikto nezodpoved, zodpovednos za nae stroskotanie nik nenesie.

Horie, ba neznesiten bolo, ke si vzal slovo hlavn maral naich zbran, nestaton a nehodn hodnostr, jeden z ns, ktor sa po rebrku rchlo vyvihol na piedestl moci. Kdekto o om vie, e svojim oddielom prikazoval rozma iba v rmci konvencie, ako t druh, ako vzory. Mali sme dobva v terne kty u dobyt a nebra na vedomie pozcie, z ktorch ns ostreoval nepriate. Plniac tieto nezmyseln rozkazy, z bsnikov sa stali zlievai, ktor nevlastn zvonovinu odlievali do obecnch kadlubov. Hlavn maral vyhlasoval nae nespechy za spechy a naopak.

Pri tejto prleitosti si nad naimi troskami plamenne zarenil. Nau zbabelos vyhlsil za odvahu v hadan ciest, slepotu za predvdavos, zakil, speatil n osud frzou, v takomto tragickom poloen rhavou:

Sdruhovia, bojovnci, smel orli mylienky, my tun pred tvrou udu vm subujeme, e v spolon odkaz splnme.

Takto dao, takto lo, lo bez hranc, skvapalnen vo frze preberie i mtveho. I ma prebrala. Vstal som a s naliehavosou kladiem vm ivm otzku:

Ake je n odkaz? Chceli sme my vbec dao odkazova? A komu? A o? Ake ns odkaz chcete splni? Azda len nie nejasn odozvu cudzch mylienok, ktor sme opakovali?

Vravel som osi, ale celkom inie.

lovek je tak.

My sme tak boli: vraveli sme osi inie, ne mysleli, zavrvali znepokojenie, neodpovedali na otzky. A pretoe nechcem, aby ste nm tieto vere, nepochybne primn, dali vyry na nhrobky ako odkaz neporozumenia bsnika dobe, vstal som a prihlasujem sa o slovo. Na povchricu sa vyhovra nemem.

Ale vrtim sa. Aspo priateom a frajerkm, ktor na ma ete tajne dria, rozpoviem, ako sa odohralo posledn dejstvo hry, v ktorej som priiel o rozum, a teda aj o ivot.

Zaalo sa to obyajne. Hlavn maral naej centrlnej ideovej organizcie pozval si ns na sjazdov predporadu volenho orgnu, iral som sa prve vo svojej zhradke, prve som pre svoje skromn poteenie, z nedostatku inho poteenia, sial trviku. Kecf som si prezrel body, o ktorch sme mali rokova, povedal som si: Naoe tam s? P rz zdvihn ruku (toko bolo bodov rokovania), p rz odshlasi, o beztak nemem zmeni, me za ma hocikto. Organizane sme nevdane vyspeli, organizan apart tak starostlivo pripravil program, e s nm nevyhnutne mus iba shlasi. Tretm bodom nho rokovania boli naprklad nvrhy na ttne vyznaenia. A v pripojench nvrhoch na nvrhy maralovho orgnu boli na prvch miestach navrhnut tri diela najnovej literrnej, ako sa zvyklo vravie, produkcie: romn elezn dolina, divadeln hra Zvon radosti a bsnick poma Tristo percent astia. No prv bod nho rokovania sa nazval omladenm a posilnenm svzovho apartu1. Omladi a posilni ho mali autori troch diel navrhovanch na ttne vyznaenie. Naprklad mlad romnopisec, autor eleznej doliny, u i vzhadom na reprezentatvny rozsah a dleitos tmy, toti vstavby nho akho priemyslu mal by navrhnut na ttne vyznaenie a zrove mal sa sta zodpovednm initeom za sek romnovej produkcie. Rozumelo sa, volen orgn a teda i ja budeme shlasi, e elezn dolina je vedielo a e autor papierovho vediela bude ns vetkch vies. V inom bode mal som schvli referty o spechoch tvorby nho desaroia. Slovom, mal som schvaova a shlasi, lebo som bol lenom schvaovacieho, shlasiaceho orgnu, shlasivej organizcie, mainy, ktor mus hladko bea, a hladko bea me iba po zabehanch koajniciach shlasu.

Ke som udlabkval zasiatu trviku na malej-malikej plke zeme a ke som si pomyslel, koko rz som hlpo shlasil a koko rz sa mrne pokal vyslovi svoj neshlas alebo obavu, padla na ma stran nava, zovrel ma nevslovn ia. Povedal som si: U nebudem alej shlasi, ani alej neshlasi. Po vetkom shlasen, po vetkch omyloch je mi m alej, tm menej jasn, s m alej shlasi a s m neshlasi i s nasadenm ivota.

Hovoril som si smutne, akoby som sa rozluoval s priatemi: Ty, Bolerz, ty si bol kedysi vrcny lovek, vrcny cit ti vyvieral v dui a plynul v tebe ako rieka. Mal si rados, teil si sa zo ivota. Cel tde si uil uhajkov a dievence. Kad rno, ke si iiel do koly, spievalo ti osi v dui: Ak je to krsne, e takto uhajci a dievence dorastaj v tvojich triedach od prvej gymnzie a po matru. V sobotu alebo v nedeu si si psal. O tch knikch mu ma kritici svoju mienku, ale mal si z nich rados. A teraz? Moja mamka je veriaca stvora povedali by ste reakcionrka t m teraz svoj osobitn nzor na moju prcu. Hovorieva mi: Syn mj, spisuje a spisuje, ale tu v naej obci vravia, e ud rozotvva. Trpk chlebek je. Vr sa do koly k deom, a potom si aj p, ke ti to rob rados. Sto rz mala mamka pravdu. Pem, pem, aj mi kniky vychodia, aj ich v novch vydaniach pretlaj, distribcia ich rozdistribva, azda ich aj

predpokladm ktosi ta, ale zo spisovania ned sa i. Kadm rokom chodievam do podporovacieho spolku a zjednvam sa na al rok do sluby ako honelnk k baovi. Honorrov vyhlka ministra financi priam akoby si vytila takto cie: Nai spisovatelia prli by spyneli, keby sme ich nezjednvali kadm rokom do sluby a keby mali pred sebou na rok-dva chlebek. Ale toto je iba podrun vec. Horia vec je naa organizcia, pravdae ideov, v jej terajej podobe. Naa ideov organizcia iba odshlasva, prehlasva, normalizuje a valcuje ud. Neraz ma u zmliadila, prehlasovala, zosmienila, ba i za zradcu udu vyhlsila. Ustavine ma zrauje, ustavine v nej s akousi nevyhnutnosou i ja svojich druhov a priateov zraujem, odtham ich od prce, od ich vntornho toku pozie, radosti a nadenia.

Len sa vmyslite do mjho poloenia: Ak svojho druha, autora eleznej doliny, odhlasujem na ttne vyznaenie, ak ho odshlasm na vznan postavenie vedceho sektora romnovej spisby, ukodm jeho tvorbe i romnovej produkcii. Ale ak mu poviem pravdu: Tvoja knika napriek tvojmu talentu, napriek dleitosti tmy je v podstate papierov otrvim ho, dokrvavm, urobm si z neho osobnho nepriatea. Jeho knika je ete erstvuk ako novorodeniatko, autor je do nej zamilovan ako rodi. Inokedy, azda neskr a azda inde, autor eleznej doliny bol by ochotnej aspo sa zamyslie nad mojou mienkou: e jeho knika, talentovan, je postaven nie na zemi, ale na umelom leen, e nem pravdivch zkladov. Ale teraz? Nevyhnutne sa mu budem vidie ako zvistnk a ostatnm lenom schvaovacieho orgnu ako anarchista, ktor rozvracia hladk priebeh orgnovho rokovania. V najlepom prpade ako nespratnk, ako lovek s poutovaniahodnmi osobitnmi nzormi, ktor si musia vypou, ohaduplne a mlky ponad ne prejs, aby sme zbytone nestrcali as a sily.

Takto motanica mylienok rozvrila sa mi v hlave, ke som pomyslel na nau predporadu. Ale tu u stlo pred domom svzov auto. Ono a n ofr obyajne rozhoduj, i sa zastn a i nezastn tak vhavec, akm som ja, na zasadaniach.

Takto som sa i ja dostal do pohybu. ofr ma doviezol pred palc kultry, koloslny veiak na dunajskom nbre, presn kpiu palca v stolinom meste. Je v om sstreden vetko. Pre tvorcu vetko najlepie. Tvorca tu m, o len pre seba a svoje pohodlie potrebuje: podzemn lokly, sprchy, kaviarne, kpalisk, ihrisk, siene tvorivho sstredenia, siene diktafnov, navrvacie, odpisovacie a odpovacie, siene oddychov a diskusn. Tvorca, ke raz sem zapadne, mus vynaloi priam nadudsk silie, ke chce vytiahnu pty z tohto svojho pohodlia. Tu organiztor kadho sortimentu literrnej produkcie m svoj apart: poskokov, teoretikov, tb pisrok, poslov. S tu filmov ateliry, archvne a zveovacie oddelenia. Je tu npadov oddelenie a oddelenie realizan. V centre budovy pdesiatposchodovho veiaka, ktor je zrove majkom, pyramidlne sa vrstv sprvny apart miestnej, okresnej, celogubernilnej krajskej sprvy OKULOSTVOR s celogubernilnym generlom vetkch zloiek kultrnej, osvetovej a vbec ideovej tvorby Matajom na pike apartovej pyramdy na samej pici vee.

Okrem toho na terasch palca m naa vrcholn organizcia prrun letitia pre potreby svojho rozletu a pohotovej prce s masami dole. V predveer pord a predpord spaj sa sem rovno z nebies vrtunky. Kad tvrhodinu sa spa ako pavk-ptnik nov a nov a al vrtunk a odva tvorcov kultry na porady do hlavnho mesta. Vetky tieto vymoenosti stali sa prirodzenou sasou nho dneka, ve n obetav ud m nesmierny hlad po kultre, jeho initelia urobili vetko, aby tvorcovia mali o najviac asu na plodn diskusie.

Aj tentoraz v predveer zasadania, na ktor som rozumom a i ivotom doplatil, vyniesol ma vo zdvii ctiv prekdrovan zriadenec na vku strenho letia. Tu ma u akal vrtunk, cel priezran ako z celofnu, posledn slovo naej leteckej techniky, najvyspelejej na svete. A akal ma pomyslite demokraticky nie iba dvojsedadlov vrtunk, ale i milovan inite, celogubernilny generl Mataj, ktor by si bol veru zasluhoval na cestu primeranejieho spolonka, aspo seba samho, ale zjavne chcel vyui i druh sedadlo.

Priznm sa, e ma vdy pochytva aksi nechu krvopotne sa kriaba na vku doby, ke ma tak ahko a tak lichotivo vynesie do inite skej vky tyridsiateho deviateho poschodia n zriadenec. Vka, nech u akkovek, m takto povznajcu moc. Mne to sta, plne mi sta da sa vynies do takejto, na pomery

naej provincie nebvalej vky! Dunaj! Vetok! Tento palc! Daroval nm ho, tvorcom, n ud. A popred ns, n palc, plvajce parnky vetkch vemoc! To je slva. Ke sa ocitnem tu na terasch, zaplav ma tak spokojnos, som dokonale uspokojen, sebou samm opojen. Viac sa mi ani neiada. A teraz ete vrtunk, ktorm poletm. A ete inite, ktor mi lskavo poklepe na plece a pod ruku. Ja som v podstate parvenu, preto ma vetko tak opja, preto lietam, zastujem sa zasadan orgnov. Opja ma pocit moci! Ctim na sebe odlesk moci, a to ma povzna. To ma opja, ma parvenu moci, hoci nevlastnej, hoci poianej. Rozlet ducha? Nao? Rozko z dosiahnutch vok? Ochan metafora! Lietam skutone, na krdlach dokonalho vrtunka, v lichotivej spolonosti initea. N vrtunek, to je skvost. tuln a priezran. Rozhliada sa mem do rok-diaok, hlbn aj vok svojej vlasti vaka technike, vaka umu a pracovitosti svojho udu. Ke lietavam nam vrtunkom, cel vlas mm pod sebou ako na diani. Ani prstom pohn, ani krka urobi nemusm, vetko vidm, vetko poujem z apartov, vetko dostvam ekonomiku i filozofiu

v pilulkch, v extraktoch, ktor mi naa svzov organizcia denne posiela v brorkach, vydvanch pre vntrosvzov potrebu. o chcem? Harmniu ducha, poriadok? Vetko beztak organizovane speje k harmnii a poriadku. Ve u n palc kultry stelesuje tto harmniu a poriadok, vyjadruje tbu loveka budcnosti, jedin tbu: zhromaova sa. Bolerz, ty blzon, smiene a zaostal je tvoje myslenie, ke sa individualistick zhrza a si z toho individualistick neastn.

Vetko sa stalo, ako som oakval. Aksi dmon mi poepol, e i to je zaostal, ke lovek v tomto dokonale organizovanom poriadku voao oakva. no. inite, vyholen, sviei, vldne optimisticky podal mi ruku, poklepal ma po pleci, pokynul, e si mm sadn veda neho (hoci nebolo tu inde miesta). A ja cel uvelien zababocem:

Teda poletme spolu, sdruh Mataj?

A on na to:

Shlasm.

Preboha, on u shlas! Pomyslel som si, e by som mal radej letie nasledujcim vrtunkom, ale nenaiel som zmienku, ako sa vytrati z jeho omamujcej spolonosti. Na svoje neastie zostal som, sadol si k nemu. Shlasil, on u len shlasil, lebo duchom bol v hlavnom meste na porade, u sa plne vil do svojej shlasnej lohy.

A ja tie. U som nabehol, ani som sa nenazdal, do koaj schdzovho myslenia. Stala sa zo ma schdzujca, diskutujca existencia. I n skvostn vrtunek, podo mnou oslujci Dunaj, mesto, slnce, podveer, chrbt Karpt, ktor tvor tak prekrsnu slnen ztoku nho mesta to vetko razom prestalo, zhaslo. Razom som to vetko prestal vnma. Iba som vedel, e to je, e je to pekn, ale som to nevnmal, a tm menej sa z toho teil. Sup abstrakcie, ako to povedal posk bsnik, ma pohltil. A pritom aksi dmon zaal mi pli mozog:

Sks, i i alej bude shlasi?

Vo vreckch, ako len orgnu, mal som kniky navrhovan apartom na ttne vyznaenie a masov vekodistribciu. Vytiahnem jednu, pomu Tristo percent astia.

Jaj, keby bsnik takto neprepnal! poviem. astie vyjadren nie v percentch, ale v dobrch veroch by nm stailo. Ale takto? Pravda, sdruh Mataj, takto nikto ani jeho astiu ani jeho verom never?

Shlasm, poul som odpove.

Vytiahnem z inho vrecka romn a vyslovm

svoju mienku, on shlas. Vytiahnem divadeln hru Zvon radosti, dvodm, e je to veru puknut zvon, odliaty do obecnho kadlubu. On zas len shlas. Nabram sjazdov referty, ktor sme mali schvaova. Traja i tyria poveren referenti sa zhoduj v tom, e z poslednho desaroia naej slovnej produkcie nezostane ni. Ak je tu potom rozkvet? Mataj zasa len shlas. Prepnajna! o jeI? Nech by sa radej ja mlil, nech sa mlia referenti, ale desa rokov omylov je pridlhm obdobm.

Nie, naozaj ako neshlasi sm so sebou, s vlastnmi nzormi, tvrd, nstoj Mataj.

Zara ma, e i talentovan spisovatelia,

i spisovatelia bez talentu napsali diela, ktor rovnako rozleptva lo, konvencia, nepravda nezle, ako pomenujeme nae spolon omyly. Vravm Motajovi, e v kultrnej tvorbe sme premrnili vea sl, vea talentov, vea prostriedkov. On shlas.

Na vea shlasenia, od ktorho mi bolo, akoby ma kyjom dotlkali, odvil som sa poloi otzku:

Ale kto je za toto vetko zodpovedn?

o! Ako mysl? strhol sa Mataj.

Nechcem va na nikoho zodpovednos, ale

Vysomr sa konene: kto je za toto vetko zodpovedn?

U ns je vetko tak zorganizovan a naa oblas u ani lepie neme by zorganizovan, a jednako len takto vsledok. Keby som ja bol generlom, ktor dval rozkazy: chlapci, dobyte tto ktu, a keby vylo najavo, e bolo treba dobja in ktu, ja by som

Vrav! Ty by si sa vzdal?

no. Ale najprv by som dko zhrnul svoju sksenos, aby sme i alej toko nemmili asom, silami, ba ivotmi

A ty mysl, e ja som tm zlm generlom?

optal sa Mataj.

Hadm na neho a vidm, ako sa mi men pred zrakom, v Matajovej tvri sa osi hnulo, zavialo na ma osi udskho. Dosia sa Mataj v nekonench, vysiujcich diskusich tvril ako stanovisko, ako postoj, strancky postoj, ktor si vdy osi medzi nami zaznamenval, ale nikdy nepovedal svoju mienku. Skrval sa za postoj initea, mlal, km my sme sa ruvali, preli, hrzli, shlasil, shlasil s podstatou naich omylov, ale zato vemohco, neomylne pohyboval figrkami.

Odpovedal som:

Naa tvorba je organizovan poda vzoru armdy s menovanm generlom v ele, s menovanmi kapitnmi v asopisoch a distribcii. Generl by sa azda mal hlsi k zodpovednosti, ale on sa k nej nikdy nepriznva. Poznamenvam, e by bolo nesprvne a neestn va vetku zodpovednos na generla. Ja len pokladm za pochybn organizova bohch pisateov poda vzoru armdy.

Mataj kyvk hlavou, rozma. Ja mu rozpoviem, o som sksil to pred pr tdami dole v terne.

Pozvali si ma na besedu. A po besede, trochu neslanej, obania chceli si ma ucti a pozvali ma do krmy. Hrkli sme si niekoko rz po pol deci a mlad tajomnk MNV, figliarisko, zastrja sa osi poveda, sta si z jednej i druhej strany utiera rukvom, potom mi polo otzku, i to poznm, ako bolo alej so tevom Reptiom, hrdinom mjho romnu. Cel krma, vedenie drustva i obecn predstavenstvo do rehotu. Uprostred chlapisko ako rzga, vysohnat, vyta proti mne ruisk, vyha si rukvy, akoby ma iel vyzva za pasy. Jeho najviac rozobrala tajomnkova otzka. Dovtpil som sa, e vetci prtomn v om vidia teva Reptia. Tajomnk MNV rozprval a pred celou krmou predvdzal alie osudy mjho hrdinu.

Vysohnat chlapisko, povam, bol tie veliteom partiznskeho odriadu ako tevo Repti, staval tie mosty ako on. Ke ich dostaval, star lmka a nava ho poloili na poste. Neuhdnete, ak si naiel posta hrdina. Verte alebo neverte, ale pravda je tak, e poiadal

o miesto kolnka. Smiene? Naopak, vzneen! Tento tevo Repti tie ako tal, ako sa mu psalo, nu chcel sa nadcha vzdelanosti v kolskej budove, chcel sa ui. Obania, ani vlastn ena, nevedeli pochopi blznovstvo hrdinu. Ale o na tom zlealo? On vedel, o chce. Z cty i lsky riadite koly i uitelia dvali mu tajne a nezitne hodiny. Hrdina bojov bol by poskladal skky, nenpadne sa prichystal na primeranejie postavenie. Bol by ale tak sa nestalo.

Do obce priiel aksi Figra. Ten to mal tie jasn, o chce: pvodne sa chcel sta okrskovm veliteom bezpenosti, potom alej a alej. Najbli jeho cie bol: krajsk velite. Ten hne pochopil udn vec, preo tevo Repti, hrdina ias, pristal za kolnka. arovnm prtikom poibal hrdinu, poibal ud na okrese, poibal ud na kraji: Ve je to vsmech, aby hrdina naich ias, partiznsky velite, bol kolnkom! Zo kolnka-hrdinu obratom ruky spravili vlasteneckho uitea. Kto ho spravil? Strana, vlda, robotncka trieda? erta starho! Vlasteneckm uiteom ho spravil Figra. Preo? To sa oskoro ukzalo. Aby Figra bol vou figrou, aby postupoval v hodnosti z obce na okres a z okresu na kraj a potom a celkom hore, potreboval ma pod sebou mnoho figrok. Narobil si ich postupne, najprv v obci, potom v okrese, a napokon v kraji. Smelo, vemi smelo dvhal kdre, dvhal masy.

tevo Repti ako partiznsky velite, ako predseda strany v obci, hoci zriadenec, bol tu osobnosou a udia ho mali radi. Ale v postaven vlasteneckho uitea? Obratom ruky sa stal iba figrkou v rukch pna Figuru. Posta vlasteneckho uitea stala sa pre hrdinu klzkou. Kee iba on sa stal vlasteneckm uiteom, nevyhnutne ostatn uitelia ctili sa nevlasteneck. Nu a preo by oni, nevlasteneck uitelia, pomhali jedinmu vlasteneckmu kolegovi? Preo? Uzavreli sa pred nm.

Pn Figra iel alej so svojimi plnmi, ktor bolo prve ako rozozna od plnov strany a vldy. Pn Figra potreboval o najrchlejie v mene svojho alieho postupu zdrustevni cel obec, cel okres, ba cel kraj. Figra si vymyslel vekolep pln. Hrdina, ktor sa stal nenazdajky z hrdinu Figurovou figrkou, zaal so vetkm shlasi. Zdalo sa, e shlasil v mene svojho svtosvtho presvedenia, v mene vyieho zujmu, v mene vekch idelov, a ono sa ukzalo, e so vetkmi shlasil v mene svojho novho, lichotivho postavenia vlasteneckho uitea.

A vsledok arodejnho psobenia? Pn Figra stal sa krajskm initeom. A hrdina? aom. Cel obec dobrovone1* pristala do drustva, ale tie dobrovone prestala v drustve pracova.

A teraz? Trpk veci preboleli. Teraz sa cel krma smeje, ako ich do drustva nahali a ako sa dali naha. Tajomnk MNV rozprva

0 tch asoch, ak to bola fraka: Na cel jednotn drustvo robil iba kanec. Predstavitelia drustva i obce de o de vysedvali v krme. Ke kto z obanov viedol svoju skromn svinku k obecnmu kancovi, ohlsil sa v krme, ptal si dovolenie:

Slvne predstavenstvo, dovolte mi pripusti?

Akoe, dovolme. Len zapla. Jedno pripustenie skromnej svinky k obecnmu kancovi stlo dva razy po pol deci celmu obecnmu

1 drustevnmu predstavenstvu.

Vtedy, pred pr rokmi, hrdina partiznskych bojov a socialistickej vstavby mal tisc dvodov pi, pi hoci na traty obecnho kanca. Odvtedy sa velio zmenilo, velio prebolelo, hovor tajomnk MNV.

tevo Repti nevie mi z umu zs, rozprvam o om Motajovi. Musm sa s nm neustle porovnva. De som strvil v jeho rodine a pomhal som mu sia jame. tevo Repti zas rob, o robieval od mlada. Je vedci ponej pracovnej skupiny a je spokojn so svojou prcou i so svojm postavenm v obci, v ivote. Bol kolnkom, vlasteneckm uiteom, zaas i tajomnkom MNV. Konene naiel svoje miesto, on, od detstva ponohospodrsky robotnk. Nie, ani najvm chytrkom sa nepodar opravdivho loveka udra v postaven figrky. Ale ke seba porovnvam s opravdivm lovekom tevom Reptiom, obvam sa a musm poveda, e ja, spisovate Bolerz, som ete stle figrkou.

Shlasm, prisvedil mi Mataj.

Len uv, sdruh Mataj, kto je tu figrka?

Shlasm.

Figrka je lovek, ktor v mene svojho presvedenia shlas s tm, e ho povyuj na miesto, na ktor nesta. Figrka je loha, ktor lovek hr, ktor iba hr, zle hr. Figrka je loha, v ktorej lovek hr, e za ni neme, e tamhore vyie s initelia, ktor za neho myslia, renia, plnuj, za neho rozhoduj, za neho nes zodpovednos.

Sprvne, vemi sprvne, shlasm

Sdruh inite, ve ma nechaj dopoveda Figrka kedysi veril v mene svojho presvedenia, teraz u ani never. Figrka teraz je ara, figrka je teraz chytrk, figrka je maska subordinovanho chytrka alebo karieristu, figrka je vplodom pokrytectva naich ias

Shlasm.

Figrka si me osobne myslie, e je takto estn lovek, ktor sa len obratom, celkovou zmenou dostal kdesi veda

Shlasm.

Figrka je vejk socializmu. Figrka je betia, figrka je nebezpen lovek, triedny nepriate

Shlasm.

Neshlas, prosm, poks sa neshlasi, nechaj ma dohovori

Shlasm, dohovor.

Figrka som ja, figrkou sa stal

Shlasm.

Mataj svtosvte presveden, e ide iba o ma, najm o ma Bolerza, a najviac ak

o niekokch spisovateov, nadene so mnou shlasil, ba mem tak poveda, dostal sa do stavu vnivho shlasenia v presveden, e ide iba o ma.

Ja dokladm ako flagelant, preo a ako som sa stal oportunistom, posluhovaom, poskokom, lovekom, ktor sa zriekol vlastnho vkusu, nzorov, vlastnej tvre. On, inite, m alej, tm horlivejie so mnou shlas. Nepobadal, e sa dal zvies na ikm plochu shlasu. Ak pripustil jedno, musel so mnou alej nezadratene, gravitan shlasi.

Ako vie, sdruh Mataj, pokraujem, bol som aj novinrom. Videl som, ako po vojne nai obania holmi rukami dvhali tto krajinu z rumovsk. Mem ti poveda, v naej krajine temer nebolo stavby, ktor by som nesledoval, ako rastie. Toto obdobie je a zostane slvou mjho ivota. Ale postupne som badal, stval som sa svedkom obratu, videl som, ako sa udia v mene svojho presvedenia sami znsiluj, ako sa v mene ich presvedenia v obrovskch rozmeroch organizuje nsilie, ako sa hrozbami a skokmi nahaj robotnci do funkci, ronci do drustiev. Neobviujem nikoho, ale hadm kore, vchodiskov, poiaton bod svojich omylov, chvu, miesto, kde a kedy som sa vychlil, kedy som sa dostal na slep koaj, toti kedy a ako som zaujal, osvojil si postoj nezluiten s postojom estnho obana, socialistickho spisovatea, postoj ttnick, politikrsky, chytrcky, korteovsk.

Bol som pri tom, ako ronka nahali do drustva. Hrozili mu, e mu naparia pokutu za to, e mu nali na morui pavuinu. Ak nevstpi do drustva, znemonia ho. Bol som pri tom, no neozval som sa vtedy ani potom verejne na jeho obranu, na obranu proti zjavnmu nsiliu. Preo? Stratil som sdnos alebo udsk cit? i som bol zbabelcom? Bol som iba presveden, e ronka ete stle dobre vedieme, ke ho nepresvedenho a nasilu privdzame do drustva? Vtedy sa takto forma presviedania nazvala energickejie privies naich ronkov k rozhodnutiu1*. Shlasil som vtedy s nsilm v mene dobrho ciea, v mene presvedenia. Vtedy kedysi nebadane som si osvojil tento falon ttnick** postoj. Psal som? Psal. Nruivo som maoval skutonos? Klamal som? Klamal tak treba poveda. Ake tu schematizmus! Nepravda, zsterka nepravdy, vyplvajca z nho, u od zkladov pomlenho, postoja. Futbalista, ako sa hovor, me klama telom a takto ttnick** spisovate postojom, ako fotograf me klama vedome nesprvne nastavenou kamerou. A spisovate klamal nie iba telom, postojom, ale i tm, e mlal, i tm, e psal o inom, ne mal, ne sa mu iadalo. Klamal z presvedenia, klamal v mene uachtilho ciea, svoj talent premrhval v mrnom sil, aby sa nepravda nedala rozozna od pravdy, aby sa o najviac na u ponala.

Pred verejnosou nerado sa mi uznvalo uzavieram svoju sksenos ale sm pred sebou a teraz i pred tebou, sdruh Mataj, musm uzna, e kore vetkch naich omylov vz v tom, e i na tomto poli dky pn Figra narobil z ns presilu figrok.

Za novch, za akchsi umelch podmienok n spisovate iba shlasil, nazdval sa, bol presveden, e ani ni inho si neme poa ako shlasi. Mimochodom, ve je i s m shlasi. Pokia ide o ma, neviem si inie pomyslie len e som sa sta! nenazdajky, nevedomky figrkou v rukch dkeho intitucionlneho, mocenskho, chytrckeho pna Figuru. o mysl, sdruh Mataj? Vidm, e horlivo so mnou shlas. Som, teda som figrkou, nem sa i je kto figrkou a i nie je, to nie je otzkou schopnost a talentu. osi in mm na mysli. Sdruh Mataj, ty si teraz naa rezortn hlava, noe o tom so mnou porozmaj. Chcem tto otzku nadhodi na naom zajtrajom zasadan. Lebo v tchto rokoch, pni Figurovia, narobili sme stran mnostvo figrok, figrok predsedov, figrok robotnckych riaditeov, figrok funkcionrov. V mene disciplny, v mene rchlejej cesty k socializmu karieristi a chytrci nahali ud nie iba do drustiev, ale i na miesta, do poloenia, postojov, kde sa d nimi posunova ako figrkami na achovnici.

inite Mataj zapskol, tak ho prekvapili moje slov.

No ale ujme, ujme, ako to, preo sa vlastne cti figrkou? sptal sa chlcholivo.

Preo? Povedal som ti, ako pn Figra spravil zo statonho partizna-robotnka vlasteneckho uitea, za danch okolnost urobil z neho figrku. Mne sa tak zd, e i so mnou sa tak osi stalo. Povili ma za ttneho spisovatea. Nenazdajky som si osvojil neprirodzen a falon postoj. Vie, sdruh Mataj, ja neverm, e mono psa vek drmu, e mono spieva inpirovan a inpirujce pomy, vek romny, ke lovek zaujme takto postoj, ktor nazvam iste nepresne postojom ttneho spisovatea. Tento postoj je zo vetkch postojov najoportunistickej, najkonvennej. Tak postoj nedovouje rozlet mylienke, tak postoj i z najvieho talentu rob byrokrata, bojazlivho, opatrnho, przemnho byrokrata Vetci vieme, e spisovate, ktor si osvojil vedomky i nevedomky takto postoj, m nesprvny postoj i k ttu, nmu ttu, ktor brnime a kedykovek budeme brni aj s nasadenm ivota. Nevid v om iba nevyhnutnos, iba nstroj na potlaovanie skutonch nepriateov. Ale idealizuje ho, zveuje. Nebudem ti teraz rozvja tu terie o tte, hoci je to podstatn vec. Teraz ma trpi, suuje najviac tto vec: Figrky Kde sa tu nabralo toko figrok?

Postoj, v ktorom Mataj vdy zamrzol, ke vystupoval verejne, medzi reou pomaly sa roztopil. Hovorili sme drune, nectil som, neuvedomoval som si, e vlastne hovorm s princpom, initeom, postojom. A do hlavnho mesta rozprval som mu o veciach, ktor ma trpia, a on sa ma s asou opytoval na jedno-druh. Zaujmalo ho, zjavne bez pretvrky a protektorstva, o si myslm.

A tak ani sme nepobadali, e sme preleteli vzdialenosti, zakrili nad hlavnm mestom. N skvel vrtunek spustil sa zasa na terasu stolinho palca kultry. Mataj mi srdene stisol ruku v oboch rukch, akoby sa chcel rozli so mnou, ale sa nerozlil. Spomenul si, e ho nevolaj povinnosti zastni sa na zasadaniach a e m zasada iba so mnou. Nemal teda prinu li sa takto, slvnostne mi stska ruku. On ma chcel len uisti, e som staton komunista, staton lovek. Poukal mi do ucha boli sme u na verejnej terase

povedal:

Shlasm s tebou, plne s tebou shlasm.

Shlasm najm s tm, e v tchto rokoch sa vynorilo strane mnoho figrok.

A alej sme li spolu, spolu sme sa spustili liftom o niekoko poschod niie, spolu sme ili chodbou. A ma len omnala predstavte si tak hlpa otzka, preo mi Mataj na terase tak dverne do ucha uk svoj shlas. Somr sprost, nepriiel som hne na to.

Len na zajtrajom zasadan som pochopil jeho sprvanie: Jeho shlas bol iba skromnm shlasom. Verejne neplatil, platil len zoi-voi, ke ns nitko nepoval. A preto na terase, ktor mohla by miestom verejnm, hoci ns nikto nepoval, u mi len do ucha ukal svoj shlas. Ja blzon, nosil som ho, ten jeho shlas, hoci len v uchu, jednom uchu ako balzam, ktor sa oskoro zmenil v prudk jed.

Po prlete zloil som sa v izbici veovho palca kultry. o teraz? Stratil som spoludiskutra. Nech som robil, o robil, nevedel som, o si poa do zajtrajieho zasadania orgnu. Ke nediskutujem, trznim sa, choriem, mriem. Musm vm poveda, e sa stal zo ma maniak, maniak trav, diskusn, htav, maniak zoveobecujci, maniak zsadov, sjazdov. Odkedy mi mozog zaal aplikova citty, tzy tch druhch, odkedy zaal fungova nezvisle na svojom majiteovi, akoe na mne, nezvisle na skutonosti, vie ho zauja nie lovek, udia, prroda, ale iba diskusia. Ani prroda s vtkami a zeleou, ani pvab ien nevedia na zabra, nie. Spm i nespm, jedno ctim, potrebujem nie enu, nie priatea, ale vnivho, plamennho diskutra. Len vtedy mm pocit, e naplno ijem, ke on mne a ja jemu, ke si navzjom ujedme, pijeme mozog.

udia, o ma poznaj, uhdnu hne, o som spravil, koho hadal, ke som sa zloil v palcovej izbici. Vybral som sa hada spoludiskutra, zamieril som rovno do klubu.

Ach, moji mil, drah sasnci, priatelia, znmi, spoludiskutri, tu ste! Ak som rd, e vs tu mm, vydchol som si s pocitom blaenosti, ke som ich naiel vetkch do jednho v palcovom klube. Pohadom som kadho polskal.

My sasnci mali by sme sa nazva dvernkmi: vetci sa strane poznme, trojnsobne, stonsobne, z kadodennch diskusi, z pozie, kart, klebiet, re, z plnov, z toho, o sa nm iada, i z toho, ako sme sa jeden druhmu prejedli. Dverne sa poznme, poznme sa predovetkm poda slabost a zo slabost. Ako sa zd, vzjomn slabos ns viae k sebe putom najmocnejm. Na svoju slabos natoko sme sa navzjom upriamili, natoko si ju obbili, natoko zveliili, e najm slabos svojich sasnkov, dvernkov, spoludiskutrov chpeme, no, vnivo milujeme. Musm vyslovi svoj poznatok ako zsadu a k k srdciam svojich sasnkov: Len kto ukazuje svoju diskusn ve, svoju slabos sasnkom, me si zska ich lsku, uznanie, len jeho mu zboova, vyna ako svoj vzor.

Ke som vstpil do klubu, moji drah sasnci, lenovia orgnu, zatvrili sa znechutene, zfalo, sklamane: Zas budem diskutova do omrzenia, vysilenia, osprostenia. Ale to sa len tak tvrili, ve nikde inde len na diskusnom poli mohli uplatni svoje osobnosti a svoje nzory.

Zo zfalstva i poteenia, e sme zasa spolu, zaali sme popja. Zaostal moraliztor by povedal vlastenca by zabolelo e nai bsnici oddvaj sa a prli pijatike. Ale poveda iba toko, e popjaj, je vemi mlo, je skoro ako ni. Pi pili, odjakiva sa opjali najm chab, ahko zraniten ntury. I ke si nechceme vyklada slabosti ako heroizmus svojich sasnkov, meme poveda, e sa heroicky spjaj prve preto, e najuachtilej z nich svoju najviu slabos pociuj pred majesttnou pravdou nho ivota. Pred ou sa ctia najslab. m menej hovoria pravdu verejne, tm vnivejie prepukaj pravdivosou medzi sebou pri vne. Zd sa, e verejn lo pobda k skromnej pravdivosti. A prli asto pouvaj zbrane slabch, pokrytectvo, lo a pretvrku, a potom pij z potreby aspo obas vravie pravdu.

Ke som priiel do klubu, zaal som nahlas rozma o tom, s m som sa zdveril cestoir do hlavnho mesta initeovi Matajovi. A vetci moji sasnci nruivo zaali so mnou shlasi. Shlasili sme navzjom, lebo nikto z ns sa nevynal, nikto z ns si nerobil nrok na prvenstvo, e prv vyslovuje, o si u dvno myslia a ctia ostatn obania.

Autor pomy Tristo percent astia klame, dramatik zjednoduuje a romnopisec vytvra umel kontrukcie. Odpornou pchou pchne nroivos spisovatea, ktor si osobuje lohu by projektantom vzornch du. Stailo by, keby spisovate bol znateom udskch du,, keby spisovatelia boli orgnom verejnej kontroly alebo ako sa vyjadrovali nai otcovia keby boli svedomm udu, obrancami jeho zujmov alebo aspo keby boli sami sebou: naplno umi nho veku, umi, ktor preili dve svetov vojny, umi, ktor sa nevzdvaj ndeje, e zabrnia alej svetovej vojne.

Prietr vzjomnho shlasu medzi nami, ktor in takto medzi sebou neradi shlasme, meme si vysvetli iba prtomnosou initea Mataja.

Hne po mne priiel medzi ns do klubu. Poobzeral sa a prisadol si rovno k mjmu stolu. Na pozdrav sme mu vetci zrkli, zapskli. Mataj sa len usmieval, porozumel. Povaovali sme ho za svojho, preto sme ho pozdravili takmto svojskm pozdravom. A pustili sme sa do neho ako srne, artom sme ho podpichovali, ale aj vne pichali. Stal sa terom naej zlomysenosti, ale neprotivil sa, ke sme sa na zosypali, akoby iba on bol prinou naich omylov a vetkho prkoria. Popripomnali sme mu vetko, o nm len zilo na um. 2e prehodnocoval polstoroie literatry, e vzal na milos iba niekoko mlo bsnikov. Ze v prejavoch ukazoval nm ako vek vzory diela, ktor za ni nestli. Vylievali sme si naho zlos ako na seba. Mataj sa len usmieval.

Chlapci, len si vravte, len si vravte a vyvravte sa. Viem, e ma nemte radi, ale ja vs mm rd, povedal a potom tm ochotnejie shlasil. I so mnou shlasil, to musm poveda.

Len letmo som sa vm zmienil o tom, e Valizlos Mataj je mj sasnk, mj priate-nepriate. Ale kdee sa mte podie pred sasnkom? Dovote mi aspo teraz, po smrti, ke sa mi mozog rozstrekol po stene vrtunka, porozma o tom, o je to sasnk. Sasnk je v dvernk, pozn vs ako seba, ako vlastn enu, ktor vm bva nevern raz najlepou a raz najhorou strnkou svojej bytosti. So sasnkom ste zviazan putom verejnho tajomstva. Sasnk dotka sa kadho vho i najdvernejieho pomyslenia ako vaa sprisahan

manelka. Ni pred nm neutajte, i keby ste chceli utajova, stva sa sasou vaej osobnosti nie z osobnej nklonnosti, priatestva alebo nepriatestva, ale z titulu epochy.

Ale aby som vm to ozrejmil, dovote mi oosvetli kore nho shlasu, kore naej lsky nelskavej.

Z primnho srdca, hlbokho presvedenia napsal som naden kniku: Tto epocha. Z primnho srdca, tak ako som ju napsal, venoval som ju ako dar strane z prleitosti sjazdu. Tu mj sasnk Valizlos Mataj, n ideov vedci, poveren organizova tvorbu, rozumie sa nov tvorbu, tvorbu novej epochy, z ist jasna zorganizoval nado mnou a ete nad niekokmi mojimi priatemi ohromujci sd a verejn popravu. Preo? Neviem. Al dosia to nevie a nechpe ani on. Mataj proste vzal, popreitoval vetky kniky, o som napsal, prekdroval ich ako policajt, vychdzajc z vlastnho a i uloenho podozrenia voi mne

to sa u nikdy nedoptram. Pohotov, s dvernm poznanm, ktor si nrokuje ma o vs iba sasnk, mi nezvratne dokzal, e mj dar strane nie je darom, ale vsmechom, primnos rafinovanou pretvrkou, aleko namierenm nepriateskm myslom. A vetci moji druhovia z ideovej organizcie dokzali kad svojm spsobom, jednohlasn ortie vyniesli nado mnou a nad niekokmi mojimi priatemi, e je to skutone tak: Sme zradcovia.

A ja ako oaren, ommen, zhypnotizovan a neviem ete ak, som sa nebrnil. A nielen to. Uznal som vetko. Ba presvedil som seba

i svojich druhov, e naozaj som zradcom a nepriateom udu. Objektvne musel som o sebe predpoklada, e mj mozog, ktor sa teraz rozprskol po stench nho svzovho vrtunka, je evidentne vplodom temnej, zavrhnutiahodnej minulosti. Preto neme ni in vymyslie ako chaos. Kee ma vetci moji druhovia a priatelia jednohlasne odsudzuj, tvrdia a dokazuj jedno a to ist, musm by nepriateom. o som ja proti nim vetkm dohromady? Ni. Vonkoncom ni. Ani len toko nie ako prok. Pravda je pravda. Pravda je raz za nau vec. A raz? Pravda neme by nikdy proti nej, naej pravde spolonej, jedine pokrokovej. Nech si myslm, o si myslm, nech sa vyjadrujem, ako najprimnejie viem, nemem ma predsa pravdu proti vetkm ostatnm priateom dohromady. Nie. Keby som to mal, mohol predpoklada, naozaj by som bol neznesitenm individualistom, priiel by som o rozum. Nie, to je vonkoncom nemon ma pravdu, hoci iba mal, iaston, osobn proti vetkm priateom a druhom dohromady, ktor vs zachrauj, nepochybne vm dobre chc. Proti autorite, proti jej jednote, proti jej akcieschopnosti neme ma nikto pravdu. Trva na tom, e ja, tak a tak osbka, vplod temnej minulosti, mm pravdu proti to je zjavnm dkazom roztiepenia osobnosti, nepochybnm zaiatkom rozkladu a ialenstva. To som pripusti nechcel a nemohol. Napadnut v zkladoch obianskej, ale i udskej, loveej existencie, radej som pristal na to, e naozaj som zradcom a nepriateom udu, ne prs o rozum, jedin, vpravde bosk nstroj, ktorm sa lovek brni proti prerm. Na tej verejne zorganizovanej poprave mal som nie tm ostatnm okolo seba, ale sebe dokza a presvedi sa, e to chpem, stojm nad tm, sm nad sebou. Mataj, moji priatelia a druhovia zrazili ma do takej bezodnej priepasti zradcovstva, e sm pred sebou v oiach zvierajceho kruhu priateov a druhov mohol som sa povznies iba jedinou schopnosou a hodnotou, ktor sa mi mimovone ete priznvala, a to schopnosou neosobne chpa svoj osobn prpad zradcovstva. Predsa len, pri vetkej pokore a i zbabelosti musm poveda, e osi podstatn som hne vytuil, vynaiel sa, nie nad ostatnch, to iste nie, ale nad seba sa povzniesol pochopenm vlastnho poloenia. Priatelia, druhovia moji, vy tvrdte, e ma poznte, ale ja vm dokem, ale ja vm dokem pri vetkej skromnosti e sa poznm trochu lepie. o tvrd o mne n ideov vedci Mataj, o mi dokazujete vy ostatn, to je ni. Teraz ma povajte. Kto doke obvini ma zo stranejch vec ako ja sm? Prekonal som ich a seba, nakydal som na seba toko, ba viac hany, ne na ma mohli nakyda vetci dohromady. Slovom, uznal som, nad akkovek pochybnos nepochybne dokzal, napriek svojmu subjektvnemu presvedeniu, svoje objektvne zradcovstvo.

Nechcem sdi svojho sasnka Valizlosa Mataja, preo, z akch pohntok kydal na ma tok hanu. Ale oskoro sm pobadal, e som ho porazil. Porazil som ho nevedomky tm, e som s nm shlasil, uznal vetko, nie naoko, ale z presvedenia, e nie ja, ale mj priate-nepriate Valizlos Mataj m pravdu. Utedril mi der, vynesc nado mnou svoj ortie, a ja ako zpasnk prilepil som sa mu na telo: Dobre, maj si pravdu pravdu za cenu mjho ivota. A ja zas za cenu svojej porky, stranej porky, ak som nikdy neutrpel, zskal som vek poznanie: Ty si iba chytrk, nevdane chytr chytrk, porazil si ma iba tak, e si zneuil autoritu strany i dveru mojich druhov, iba tm, e si ns zaskoil. Nepochybne som zvazil jap a nie on. Odvtedy Valizlos Mataj len mta, chce sa so mnou, svojm sasnkom, dorozumie. Hanb sa predo mnou. On sa tvri predo mnou a ja sa tvrim pred nm. Preo sa obaja tvrime? Chceme si pomc, ja i on sa peieme navzjom na pahrebe eravho uhlia ako v antickom mte, on chce, aby som ja, ja zas, aby on vyiel ako nesmrten hrdina z tohto smrtenho zpasu. Slovom chceme, on odo ma a ja od neho, malikos, iba to, aby sme zmenili svoju prirodzenos. A v mene tchto svtch pohntok aspo sa tak tvrime mume sa zanietene, svto, kruto. Robme si navzjom stupky voi svojim slabostiam, uznvame svoje slabosti, no uzna svoje prednosti, svoju snahu, zudti dko tento vek, to za svet uzna nedokeme, nevieme, nechceme, nememe. Nech robme, o robme, dohodn sa nevieme, o je v ns dobrho, o pokrokovho. Mocn maj najpokrokovejie zbrane sveta, dobvaj vazstv, vo vlastnch rukch dria rozhodujce prostriedky, nepodplcaj bostv, neuchdzaj sa o ich priaze. Iba slab, to iba slab s zaostal, dovolvaj sa bostiev, ktor mocn zruili, kec nie bostiev aspo boch mlynov, aspo histrie, poslednej intancie, ktor raz spravodlivo rozsdi vetkch rovnako. Nech ns sdi histria, ona bude k nm lskavejia, spravodlivejia, ne sme my boli k sebe navzjom. To je pochopiten, ale tie pochopitene mrne volanie: Nijak spravodlivos poven nad bojujce strany neexistuje.

Nu preto, ke mm primne poveda, Mataj m predo mnou citliv svedomie. A ja zasa pred nm. Z rznych prin. Preto prepukva medzi nami z asu na as nezadraten primnos. m hlbie rozumieme jeden druhho, tm menej sa vldzeme od seba odtrhn. Hrdinsky sa hrdsime, ale chvle primnosti medzi nami s nm vzcne.

Ke sa Mataj cti uahan nekonenm schdzkovanm a i mrnymi diskusiami, ktor sa preahuj hlboko do noci, ke sa rozcti, ke ho priate zasko, skru ho matkina smr, Mataj prde, vezme ma pod pazuchu, dverne ma pozve: Bartolomej, Barto mj, po sa prejs. Ideme. Chodme. A mj Mataj mi rozpovie, zdver sa mi zo vetkch strast, z trap rozumu. Ve sa nm stane, e zapadneme pod viechu alebo do neznmej krmy. Tu mj Mataj s vekolepou nruivosou zane recitova prekliatych bsnikov, pred ktormi verejne vystrha. Tu mj Mataj preuke obdivuhodn schopnos vciova sa i do nadrealistov, pi sa mu, e sa dali fotografova s nahou enou, uznva ich odvahu, e manifestovali proti ppeovi alebo oficilnemu katolckemu bsnikovi, ktor ako vevyslanec obchodoval so slaninou. Rozumie, on iroko chpe druhch, ale len na zklade svojej slabosti alebo pokrytectva. Poznme sa v tchto rozhovoroch a ctime sa na vke doby. Nadobdame takto spolu presvedenie, e nae povedomie tvoria vrcholn zjavy kultry, pripomname si, kde a doletel, domyslel, dotil sa gnius udstva. A z tej vky sa rozhliadneme po dnenom poloen loveka vo svete.

Slovom, rozumieme si, ke hovorme spolu skromne, bezvznamne, ako rovn s rovnm na rovnakej rovni.

Ale len o Mataj vystpi vyie nado ma, za predsedncky stl alebo na tribnu sjazdu alebo konferencie, v tej chvli sa n pomer poru, Mataj sa zvrtne ako na neviditenom apku, zmeravie v nepochopitenom postoji.

Mataj vyjde z danej tzy, z tzy, ktor mu dva zakadm ktosi in a zakadm in. Mataj ju, dan tzu, talentovane pochop, zsadovo, bezohadne rozvinie a domysl. Tm nechcem poveda, e Mataj je tak a tak, bezohadn alebo netostn, on je len nechyln logik, talentovan, azda dokonca genilny myslite danej tzy. Zo skromnosti a i poslunosti neskma sprvnos danej tzy, preto ho ani neprekvapuje, dokonca nezaujma zver jeho myslenia, jeho skvelch vystpen, e kad raz rovnako nezvratne prichdza k inm a inm poiadavkm na ns bohch sasnkov. Mataj, vychdzajc z danej tzy, opierajc sa o dvern poznanie vetkch vaich schopnost, ale najm to musm poveda vetkch vaich slabost, vyvrti akoby ni i z koreov, vyvrti alebo do nebies vynesie cel vau prcu poda toho, na ak prve toku zrenia sa postavil, v shlase s tokou, ktor sa preto tak nazva, e sa na nej d stoi raz tak a raz opane ako na tonom ape. Zaujma postoj a toi sa na om, to si osvojil ako podmienen reflex. Mataj je zsadov, nezmieriten, iba pokm stoj na verejnom fre, na tlaovej alebo drevenej tribne.

Len o zostpi, je inak. Je to dobr, bez naivity citliv a inteligentn lovek. o sa s nm rob, ptate sa? Tento vek dal mu oksi poznanie, ak mu nemohol da nijak vek a nijak in zriadenie ako nae. Tomuto loveku s jemnou skepsou filozofa, so senzibilitou bsnika trochu vyprahlou n reim dal oksi z poznania, o je to moc v oblasti myslenia.

Poznanm moci osi sa v om prebudilo, Mataj sa mocou uvedomil ako Eva jablkom.

Len si predstavte, e ktosi m moc, a preto priam neomylne me zvi vae dielo, koko je v om talentu, koko umenia, pozie, alebo nakoko je uiton a nakoko kodliv, zo da na de me vs povi na gnia naej doby alebo zatrati ako zkodnka. Me, o chce: Mataja si z ns nikto nevolil za ideovho vedceho. Zvolili nm ho in. Mataj m a me prakticky poui vetky prostriedky, ktor m tt poruke v tej oblasti. Mataj prideuje v neobmedzenej dvere vetko: papier, spoloensk uznanie, blahobyt i slvu. Mataj vs me nafknu do vekosti nesmrtenho gnia alebo prepichn ako balnik, povi na banka alebo na istia kanlov. O inch odboroch udskej innosti nehovorm, ale v naej oblasti intelektulnej innosti, ktor sa poda danch ukazovateov d vemi ako kontrolova, aj keby sa kto o to pokal, Mataj prakticky me, o chce. Mataj zahryzol, oksil z jablka moci, poznal ako nikto druh z ns, o znamen ma moc v oblasti myslenia. O tom by nm mohol poveda najviac sm, keby teraz po smrti mohol. Za iva z prirodzenej potreby zdveri sa neraz to chcel, pokal sa. Nikto by mu nebol vtedy uveril, aj keby bol stihol poveda, o si mysl, ale nezdveril sa nikomu naplno z obavy, vlastnej skepsy voi sebe: Preo prve mne, Matajovi, dostala sa takto moc rozhodova, kto bude nrodnm gniom a kto zatratencom? Ak je mon takto absurdn nhodnos v danom stave spoloenskej kontroly, potom je vetko mon. Mataj, v jadre romantik, nechcel sa sm primnosou ete viac rozvraca, ne bol dosia rozvrten. Mne, Bolerzovi, ako ostatnm mojim druhom prleitostne velio naznaoval, ale v podstate o princh svojej podvojnosti ual. Nenachodil v sebe dos odvahy vyjadri sa naplno.

A tak i tentoraz z vky rozhlasovej tribny Mataj ma drv, podptkom ptosu svojho vystpenia zadupva do blata zahnvajceho individualizmu. Napokon zostupuje z tribny, vysilen zsadovm nsilm, ktor prve spchal na mne a mojich priateoch. Sm sebou znechuten, zostupujc z tribny, pohadom kohosi had. Nevravm, e prve ma. Vravm len, e sa poteil, ke sa stretol s mojm pohadom. To bezpene viem. A preto i keby som si chcel ujasni alebo len zjednodui svoj udsk del nenvisou, nedokem to. Nemem v sebe poprie sympatie k Motajovi, hoci viem, e takto sympatie musia by kadmu nevslovnm bremenom. Zostupujc z verejnho fra, Mataj si ma njde pohadom, veden neviem akou potrebou, a pristupuje ku mne lovek v inej podobe a pta sa ma, striehne na moju mienku: No, ako som to povedal? Tu mu zasa vemi zle na mne osobne, na jedinom spomedzi vetkch. Lebo Mataj ani keby chcel, neme strati pri vetkej zsadovosti a logicizme zkladn zmysel pre skutonos, neme sa odtrhn ako balnik od ns, takzvanej historickej skutonosti. Brni mu v tom zkladn povedomie, e literatru tvoria nie zsady, ale udia.

Mj vzah k Motajovi raz uruje zsadovos, raz aksi veobjmajce pochopenie. udia vravia, e sme voi sebe hrozne neprimn. Keby sme boli rezignovali, e sa raz porozumieme, bolo by to jednoduch. Ohradili by sme sa voi sebe zsadami, predsudkami, zaujali by sme voi sebe nepriatesk postoje: Koniec. A dos. Najjednoduchie je vyvradi sa navzjom. Zo slabosti alebo ndeje zostvame voi sebe nerozhodn. Mne prve tak ako Motajovi tanie v mysli mrna ndej: Nemono bra ivot nikomu, i ke s nm mme a a do smrti budeme ma akosti. Moje a prve tak Matajove akosti pramenia z ndeje, e loveka predsa len mono prevychova, ako sa vrav, preformova, predsa len preinai.

Kad to chce, podrobi toho druhho vchovnmu, pravdae, uachtilmu nsiliu. Zletnk sa stane nhodou rodiom, holi dozorcom kl. Keby nhodn rodi, nhodn inpektor kl chcel seba prevychova, zbavi sa nvykov, ktormi nevedomky obrstol ako strom hrubou krou tomu by som ako-tak rozumel. Ale oni, avanturisti, povanci, karieristi, iba tch druhch chc prevychovva. V akom zmysle? Vetci mme poslune a oddane aha kru svojich povinnost, aby sme si zaslili denn chlieb. A okrem toho? Prosm, vetci sme zapriahnut do spolonej kry. A o alej?

Sasnci moji, vea, privea a celkom zbytone hrzla ma otzka: Preo? Zaclame si raz prav a raz av oko, enieme sa smerom, ktorm prve vidme: raz doava a hne zas doava. Kto to pochop, e Mataj, vemocn Mataj vhal ma do samovrady, raz v mene svojho presvedenia a raz v mene udskho porozumenia, e mj as pominul a e som tu iba sptnikom, vo svojom veku, vo svojej vlasti cudzincom. T druh id, predieraj sa vpred, ja sa iba nesiem s nimi, priivujem. Mataj bol hlboko presveden a tak hlboko ma chpal, e som tu zbyton. Mataj bol sm rozdvojen. Ale to mu nevytam. Najviac zla napchal v dsledku svojej rozdvojenej, vratkej zsadovosti.

Ako som u spomenul, v predveer predporady bol som astn: inite Mataj so mnou shlas: shlasia so mnou moji sasnci, ktorch si vim. Naptie medzi mnou a initeom, medzi mnou a mojimi sasnkmi povolilo. Pocit astia sa ozval vo mne. Ctil som sa ako vykpen veobecnm shlasom. U sa nebudeme pretvarova, jeden druhho zraova, znsilova. Posilnen silou vlastnho a spolonho presvedenia budeme hovori pravdu, skromne i verejne. Nebudeme taktizova ani politikri. V prci si njdeme zdroj radosti. Ani diskutova tak uvzato nebudeme. Nae kniky to sme my.

Podali sme si ruky, objali sa, bozkali, ke sme sa o polnoci rozchdzali.

T noc som dospal sladkm spnkom. Zo spnku som sa nesthal, nesadal na lko, nediskutoval zo sna s pomyselnm diskutrom. Rno, erstv ako rybika, vstal som a pobral sa na zasadanie orgnu.

Nenazdajky som si zashlasil s poradm programu. Zvyk je zvyk, otupen ostraitos voi sebe. Ale oskoro som sa spamtal a dontil sa vystpi.

Vyslovil som svoj nzor.

adov ticho na ma zaahlo. Ako topiaci obzeral som sa po tvrach, v ktorch som pred pr hodinami videl svoju oporu. Teraz tie tvre onemeli, zmeraveli. Strcal som istotu, hovoril m alej, tm nejasnejie, ani dcha mi nedalo, tak mi zovrelo hru. Skonil som celkom zmtene, bezhlavo si sadol na miesto, padol do temnej priepasti mlanlivho nepriatestva.

Hne, ako sa rozumie, vystpil proti mne

Mataj. m vyie, zsadovejie vystupoval on, tm hlbie do priepasti som klesal ja. Len o otvoril sta, vedel som, e zmenil mienku, badal som, ako adovie na princp, ktormu som nerozumel. Z akhosi zvrtenho milosrdenstva po mene ma nespomnal, ale odsdil ma, rozdrvil a na vstrahu pranieroval nzory, s ktormi vera shlasil.

A ostatn, o sa hlasne vyslovili, hlasne ma odsdili.

Vera sme shlasili jednohlasne, jednohlasne sme shlasili aj dnes, avak s msi celkom inm, shlasili sme s pravm opakom toho, o sme si vera vraveli a mysleli, o si azda aj dnes myslme.

A len o sme sa zdvihli zo zasadania, zdvihol sa s nami n star znmy, stran dmon. A hne nestydate nahlas si povzdychol:

Zasa sme len shlasili. Ke na to prde, odshlasme aj svoju smr.

Hja, veru tak. Tak veru, tak. Moc. Evino jablko sa nazva moc. Pani Eva, sdruh Mataj, nezvdzajte ma, je to zbyton. Dajte mi svoje jablko, nech ho zhryziem cel, nech sa konene dozviem, ako chutn. Mj dedo, mj otec, ani ja nikdy sme ho neoksili. Iba pni.

III

Mil moja, priateka, ohlsim sa vm, prdem, na meniny vm donesiem kytiku fialiek. Vy ni.

Tak ist kytiku z obecnch vekokultr vm u roky nosievam. Vy ste kad svoje meniny ku kytike privoniavali, msi vm moja kytika voala, rozvoniavala vm aspo priatestvom, jarou, lskou, aspo vernosou starho priatea.

Ale teraz vy ni. Ani ju k tvri nezdvihnete, neprivoniate, odlote.

o je? o sa stalo? spytujem sa pohadom. Nalieham: Pravda, pekne voaj?

Kee tak nezdvorilo a neopatrne nalieham, priateka mi povie, lebo som ju k tomu dontil:

Nevoaj. Vy to neviete? U peknch pr rokov nevoaj.

(Po vetky tie roky, o prinate kytiku z obecnch vekokultr, nikdy ste ju neprivoali, nepresvedili sa, i naozaj vonia alebo nevonia. Ak nevinn kytika naozaj nevonia, usveduje vs to z tisc nemilch vec, odhauje vs. Nepochybne aspo z toho, e ste ju za cel ten as neprivoali.)

Zato tm nstojivejie naliehate, e boh kytika mus voa. Nevinn kytika, i ke hluch, stala sa vm otzkou vaej osobnej preste, otzkou opravdivosti vho vzahu, svedectvom.

Nevinn kytika, hluch i voav, neraz ohrozuje, ako sa zd, vae priatestvo. Teraz iba na vs zle. Patrilo by sa vm privoa, presvedi sa, uzna, ospravedlni sa napokon. Ale vy ni z toho nie ste ochotn urobi.

Rozvdzajme absurdn vec: Kytika fialiek sa stane jablkom svrov o moc, o zsady.

V tomto prpade kytika hluchch fialiek, in takto nevinn, pravdepodobne, poda vetkch predpokladov, ktorm sme uverili a teda aj poda nho svtho presvedenia mala by voa. Fakt, e nevonia. Nu ale cel naa ideov organizcia predpoklad, oakva, ver, e vonia, e mus voa. Hlava naej ideovej organizcie lenom volenho orgnu zsadne polo otzku: Pravda, vonia? Keby naa sporn kytika nhodou naozaj nevoala, o sa me sta, nae predpoklady neboli by vbec sprvne, nesplnilo by sa vek nae oakvanie. Keby naa kytika nevoala, jej zkladn nedostatok, nevoavos, otriasla by, tak nm tvrdia, nam presvedenm, naou vierou, zasiala by do ns pochybnos o zkladoch spolonosti a dos mon oslabila nau bojovnos. I vldcovia s predsa udia. Kytika je tie vecou osobnej preste. Nikto sa nechce da zahanbi. A preto sa kytika mocensky povi na svt vec, kytika sa stane zsadou, symbolom. V mene zsadovosti lenovia orgnu trvaj na tom, e kytika, ktor v skutonosti nevonia, vonia, jednako len vonia, i keby nevoala, vonia, lebo zo zsadnch prin mus voa. lenovia volenho orgnu, ktor predstavujeme morlnu jednotu pracovnkov nho ideovho seku, chceme by vzorom jednotnosti a shlasu. Vonia nevonia? To je u vedajie, to nikoho nezaujma z vyieho princpu. My tvrdme, v najsvtejom presveden shlasme vetci spolu, nech je u akokovek, i u vonia alebo nevonia, e nevoav kytika predsa vonia nm vetkm povedomou vou nho humanizmu, vlastenectva a almi citmi a ideami. inite Mataj sa ujme slova a s celou rozhodnosou, s celou vhou moci a svojho postavenia vyhlsi boh kytiku za svto, nepochybne voav. Vieme vetci, o nasleduje. Pod vhou osobnosti initea Mataja osem milinov vtlakov novn tvrd, rozhlasov stanice hlsaj, armdy osvetovch, knininch, propagandistickch, vedeckch a popularizanch pracovnkov rozvdzaj, vysvetuj, aplikuj, uia, hlsaj: kytika rozvoniava, dojemnou vou napluje ovzduie naej epochy. Profesori, akademici, uitelia v kolch vetkch stupov v uachtilom zpale snaiac sa zuachti mlde, pod kad notek pioniera, iaika, tudenta alebo svzka pristrkvaj kytiku, rozplvaj sa, nadchnaj, mentoruj: Detiky, ke chcete by typom novho loveka, voajte tieto kytiky! A prostuk, najm ambicizna mlde privoniava, opja sa vou kytiky, ktor nevonia. U sa pokrytectvu od svojich drahch uiteov a rodiov, dospieva poznanm, sklamanm, uzaviera sa, zaneviera

Slovom, z nevoavej, nevinnej a nekodnej kytiky stane sa ttna, udovodemokratick lo, stane sa zlo, ktor otravuje, rozleptva, kaz v prvom rade mladch ud.

A tak to bolo i s pomou Tristo percent astia.

Preto som sa musel ozva na zasadan orgnu, e bsnick poma nevonia ani astm, ani poziou. Stala sa lou, verejnou, pretoe sa verejne tvrdilo, e vonia. Pokste sa vcti do mjho poloenia, no len si predstavte, e mte dokazova, e nevoav kytika nevonia skutone!

Kytika vonia alebo nevonia, poviete si, to je prost vec. Ty, Bolerz, m ty v hlave vetko v poriadku, nie si ty blzon, ke chce tak nieo dokazova? Fialky nie s na dokazovanie. Fialky maj potei loveka. Shlasm s vami, tisc rz s vami shlasm, e fialky nie s dkaz, ale fialky vonn alebo hluch. Za normlnych podmienok nebolo by to treba dokazova ani vyvraca, ale

V prv de zasadania orgnu naej ideovej organizcie, ako som vm spomenul, celkom proste som povedal, e t kytika akoe mm poveda. .. poma Tristo percent astia nevonia ani astm, ani poziou. Najprv sa predseda a cel orgn zatvrili, e mj hlas neber na vedomie. Mlky sa chceli prenies ponad moju nevyspelos. Ale ja som nstojil a dovolil si pripomen, e nie prv raz sa uzname na tom, o je opak, opak pravdy.

Keby sa to, o ns te a povzna, pvab eny, va kvetov, pozia, meralo na rfy, kil, ompry, bolo by to jednoduch. Ale my orgn ako blzni pustili sme sa mera, vi nae zvratn astie na percent, ako sa zvyuje naa rove, a porovnva ho s verkmi, hta o tom, ako odpoved jedno druhmu.

O Matajovi som bol u spomenul, ako sa priam z kroka na krok, ke prikraoval k tribne, v povedom zodpovednosti menil z loveka na initea. Vemi prsne vystrhal kadho, kto si trfa ma svoju mienku, svoj nos, svoj cit, svoje zmysly. Vhou moci, vhou svojho postavenia vyhlsil, e naa fialka vysoko rozvoniava, a to zsadne, a e m kvality, ak ete nikdy predtm nemala, nech si nihilisti a klebetnci po ktoch ukaj, o chc pravda, km im dovolme ohovra nau skutonos.

A do mjho stroskotania nevedelo mi zs z umu vystpenie v tejto veci jednho nho akademika. Majesttny zjav to bol! On, lovek vedy, a do svojho sivovlasho veku rozvjal terie, tvoril koly, spsal tsy knh. Ale jeho zsluhy by neboli bvali nijak, keby keby nebol vetko do poslednho slova, o napsal, do poslednej mylienky, o pomyslel, keby nebol odvolal do zniku vetko, o urobil. On s celm svojm filozofickm arzenlom rozmetal vetko, o pomyslel, napsal, on sm seba rozmetal, presvedivo dokzal a zatratil svoj zhubn vplyv. A tak si zskal dostaton zsluhy, on, lovek bez platnej knihy, ba mylienky, potrebn dveru a autoritu, titul akademika. Horlivo sa inil akademik. S touto autoritou rozdrvil ma, akhosi Bolerza, ako arnov na morlny prach, kmnu mku. Sal si z o okuliare, povrtel nimi v prstoch ako rapkikom. Tak sa toti prihlsil o slovo. Vrtiac nimi, tmi svojimi okuliarmi, rozvieval na cel orgn vzneenos svojej sivovlasej autority. Kto je to ten Bolerz, e si dovouje rozvraca nau morlnu, teda i citov, zmyslov jednotu? Ja, aksi Bolerz, ani vydchnu som nemohol. Vzneen akademik pichol si do st pero, poteklil sa na jazyku vemi elegantne a vyslovil sa, masknc pritom.

Viete, m som sa stal v zvane jeho slov? Stal som sa recidvou, odhalenou, dokzanou, vypreparovanou recidvou nepriateskho myslenia.

Bolerz, ty recidva, zakvlil som sm nad sebou. Lapal som povetrie, lapal po mylienke. Obzerm sa, lapm, o koho, o akho loveka, o ak pohad, o ak slamku sa zachyti. Pomyseln vr ma sthal, topil som sa bezndejne, lebo ani len tej slamky z prslovia v tom shlasiacom prvale nebolo.

Najv bsnici naich literatr osi-kamsi vytratili sa zo zasadania. Vyctili jemnm zmyslom, e rovnakm blznovstvom je dokazova ako vyvraca bohm fialkam voavos a i hluchotu. O svoje krsne perie nechceli prs pre pletku. Oni maj zosta vek navzdory zmenm asu, navzdory tomu, alebo

prve preto, e ich sasnci sa ruj o pletku. Ostatok tvorcov zostal. A shlasil s neodolatenosou rtiacej sa lavny, nemohol in, ve ich vekos, vznam, postavenie zrodilo sa prve z tohoto nruivho shlasenia. Zvykli si shlasi s vekosou toho a toho tvorcu, s jedinenosou poslania naej ideovej organizcie a so vetkm, pravda, s jedinou podmienkou, e organizcia a kad a vetko bude shlasi s ich vekosou a slvou. Ako sa vrav, vetko so vetkm svis, v tomto prpade, zdalo sa, va pomy, ktor nevoala, svisela s nimi osobne, osobne sa ich dotkala. Preto ma zahriakli, zahnali do kta. A tu v kte, dorali, potopili ma.

Zahnan do kta chlim sa ako maa, vravm si: Zle je s tebou. U som iba recidva. i budem ua a i si poviem svoje, tak i tak ma roznes. Vzchopil som sa.

Vysypal som svojm sasnkom na hlavu ako erav uhlie vetko, o som povedal Motajovi skromne. A ete viac. I to, o mi prve na um prilo, i to, o om som si myslel, e si myslm, i to, o som si ani sm netrfal pomyslie.

Ja, Bartolomej Bolerz, vraj tvorca predstv, mylienok, citov, zmieru v hlavch i nad hlavami, mal som by slovesnm initeom, a to zsadne. Ale nezsadne a prakticky som sa znil iba na kvetinrskeho odbornka. Ja vau duu skapat, ja vau slvu poonden, zaklial som, nos medzi oami mi neupriete. Vravm: tto zelinka nevonia. Darmo sa vy uznate, nevonia a nebude voa. Ak je mon vyhlsil tak nieo, uzavieram z toho iba toko: alebo ja som blzon, alebo vy ste blzni, s prepenm. Ak spjate vu hluchej kvetinky so zmyslom naej ideovej organizcie, s otzkou preste, otzkou moci nho zriadenia, osi vm preskoilo. Tto hluch kvetinka vs odhal, vs, a nie socializmus. Mem vm poveda, e sa op ctim bsnikom. Svoj me tasm, svoj ivot tasm za prav fialku.

Blzon!

Naozaj, takto me vravie iba blzon. Ke prilo na hlasovnie, zdvihli sa vetky ruky, ruky najvch bsnikov, ktor sa museli vrti na hlasovanie, zdvihli sa ruky shlasivch bsnikov, shlasiacich dsledne, nechylne, zsadovo. Ale zdvihla sa i moja ruka! Zdvihnut ruky shlasili s kadem, s hladkm priebehom rokovania, ktor sa zadhalo mojou vinou, shlasili proti recidve, akoe proti mne, shlasili s posilnenm apartu i s verkmi. Matajova ruka bola ktovie za o. Moja za to, e amen vene zostanem blznom. Zvykom zdravho rozumu povedal som si: Dobre ti tak, blzon Bolerz, ve iba blzon pre kvetinku chce vykrvca zo zsady a krvca, nie ani zo l, ale zo zsad, ako sa zd.

Verte, bol by som sa uspokojil. Expresn pisri, o striedavo zapisovali tento n slovn sboj, poloili ma na papier. V archvoch naej ideovej organizcie ostanem zvenen ako blzon. Veru, bol by som sa uspokojil i s osudom blzna, keby nie dmon, raz shlasn dmon neshlasu a raz neshlasn dmon shlasu. Ten si hlasno povzdychol, len o sme sa zdvihli zo zasadania.

Ach, zasa sme shlasili! Ale preo? Preo?

Bolerz, ak m len kvapku zdravho rozumu, ber nohy na plecia, povedal som si a utekal o spasen duu z palca kultry.

Vonku sa zamotvam do ulc, prevtavam sa ulikami, a prdem ako popamti na nbreie. Rieka, ajky kria nad ou v piruetch. Azda bol ndhern de, azda ili oproti mne v dvojstupoch vletnky, azda boli oplen ako broskyne, azda iel proti mne znmy maliar, ktormu som sa nepriznal, pod pazuchou niesol nezarmovan obraz. Azda, azda, azda som stretol krsu sveta, ale ja som ni nevidel, nioho si nevmal, iba som mal o tom, e to tu vetko je, len aksi matn povedomie. iel som, smeroval som kdesi v takom stave, v akom akiste chod vina mojich sasnkov postihnutch zodpovednosou a funkcionrstvom. Maj mozog msi nabit, e u ni neprijma, oi maj nabit, e ni nevidia, e sa ich prost veci ivota nedotkaj. V tomto stave, zd sa mi, bsnici pu akoby spamti prrodn obrzky. V takomto stave svet sa nm iba mar, nedostupn, ahostajn, bez farieb, bez vne a zpachov. Ke som bol ete normlnym lovekom, tto rieka sa mi niesla v dui ako piese, spjala mi vetky lsky s najkrajmi rokmi ivota. No teraz mi iba mozog brn, uspat, umtven, akoby som sa bol pred operciou nadchal teru. Vrn v om ako v mozgu maniaka stle to ist, s kadm vydchnutm pomyslm si to ist: Shlasm. Ale preo? Preo my shlasme? Zfal shlas zd sa mi rezignciou. Naa ideov organizcia, moje zriadenie, nae zriadenie, n tt sa nezjednoduuj, ale komplikuj, narastaj, zvuj sa a v pohybe zrchuj. Kto ho riadi, ako riadi, dobre i zle? o o tom viem? Mlo, vemi mlo, ni. Vetci a vade spolu shlasme, zdrazujc vdy a vade jednohlasnos. A to je, akoby sme ni nehovorili, mlali, skrvajc sa za svoj shlas. Keby raz ktosi z mdrych mojich sasnkov-komunistov len raz neshlasil alebo sa aspo hlasne optal, ako je to, a i sprvne, ahie by sa mi verilo. Neprichodil by som si naivn, bezhlav, niotn, bezvznamn pred nesmiernym, skolesnm, shlasnm, hladkm strojom bezradn. Takto sa musm nazdva, e shlas je vrazom bezradnosti estnch obanov alebo pokrytectvom chytrkov.

Ale presta, Bolerz, presta, hovorm si, ale mainka, ktor nosm v puzdre lebky, mj utrpen mozoek be calej. Mj mozog sa stal mechanizmom, odliatkom, kpiou mechanizmu vonkajieho a melie, melie a pohlcuje mi vetky zmysly, pohlcuje ma celho.

Ako sa tak vleiem po nbre ako vysilen an zviera, zapriahnut do pomyselnho pluhu, ktorm som dlabu rozorval, naraz ma len ktosi chyt pod pazuchu.

Mataj! Zase Mataj! Strhol som sa.

Mataj dlh as chodil so mnou, ale ja som ho nepobadal. Hdam len nie je tento lovek pripriahnut ku mne do toho istho pluhu, ktor frzisti nazvaj zodpovednosou pred dejinami?

Netrp sa, Bolerz, zbytone sa rozvracia,

prihovor sa mi Mataj nene, ohaduplne ako chormu.

Nechaj ma tak. A neutuj ma. Ty ma nem preo utova, osopm sa naho.

On ete nenejie, lisn, akoby som mu bol ministrom a on mne poskokom:

Ale ja ti chcem vysvetli Vie, Bolerz, medzi nami

Ty mi nem o vysvetova medzi nami. Ty si inite a ja oban. Verejne mi vysvetli. o chce, ke chce, vysvetuj mi verejne, nahlas, oby som a rozumel. Ty si predsa mu verejn.

Tichie, prosm a, ti ma. Si komunista.

Som. Tm ma nestra

Ty ako komunista mus chpa e my musme jednotne vystupova, epoce mi. udne spust k zemi zrak, tentoraz nie za slovo, za gombk na kabte ma dverne chyt.

Hej, jednotne! Ke hovorme takto spolu, skromne spolu shlasme, ale verejne odshlasme prav opak. Takto nerobia udia, ale figrky. Figrky sme, a nie udia. Mm toho dos. Si figrka. Ale ja u figrkou nechcem by a nebudem, nemm sily. Priiel by som o rozum. Ja ti dokem

Mvnem rukou a zamierim si to krom cez ulicu pomedzi aut. Chcem sa od neho odtrhn.

Ale Mataj za mnou.

* Bolerz, dovo ete dovo, musm ti to vysvetli

Rozbehnem sa, bem, on za mnou. Dobehne ma, chyt zasa pod pazuchu.

Kdee sa nhlim? Kde?

Na ndraie, poviem prv, o mi prde na um.

On, e ma odprevad. Cestou mi povie, vysvetl. .. Proti nm ide przdny taxk. Vytrhnem sa Matajovi a pristavm ho, e sa v om zachrnim pred Matajom. Ale Mataj si sadne so mnou.

Nie, ja sa u od neho neodtrhnem, zazfam si, z prlinho vysilenia odpadnem ako beec. Mar sa mi, posledn roky neijem, u iba schdzujem, rieim, nastrjam kdesi osi, o nemm v moci. Mozog mi spauje horka, zmysly mm tup, nevnmam. Iba ierna kva s vodkou vie ma vzprui, ale z vodky, iernej kvy a z toho vetkho srdce sa mi pla, do jednej strany bije, bije na poplach, e ijem zle, smutno, zfalo.

A Mataj ma odprevdza v taxku na ndraie, prehovra ma, trm za koleno:

Bolerz, prosm a, ete zosta na zajtrajie zasadanie. Ete si spolu posedme, porozprvame sa, potom pekne spolu poletme vrtunkom, ako sme sem leteli, vetko ti vysvetlm.

Ja na to vetko ani slova.

Bolerz, prosm a, pova ma?

Ui, oi som si vypol ako rdiov prijma, ete som si chcel vypn aj predstavu. V sebaobrane som ohluchol, prestal vidie, ia, nedokzal som zhasi predstavu: Pri mne sed tento lovek, otvra sta ako za sklenou stenou, hovor a hovor, vysvetuje mi osi, o sa ned vyhovori ani vysvetli. A predsa Matajova prtomnos ma nevslovne tiesni, tve, hlavu tla pod hladinu, do zfalstva.

Ke sme prili na ndraie, stratil som sa Matajovi v protismernch prdoch ud. No o chvu ma u naiel na nstupiti.

Bolerz, uchod pred zajtrajm zasadanm, o? Mal by si by disciplinovanej a vydra, vypou si mienku vetkch, by pri tom, vidie, ako vetci jednohlasne prijmeme rezolciu. Vie, jednohlasne, na tom osi je. lovek sa neme nazdva, ke je pri tom, e vetci ostatn vcelku s hlpej, ako je on sm. lovek, i ke je o tom subjektvne presveden, neme ma pravdu proti vetkm ostatnm.

A ja na to zas ani slova. Len som oi, ui zatvral. A til sa, chlcholil. osi sa vo mne do krajnosti napnalo. U sa poznm. V takom stave mozog mi spust svoju platu. A ke zane mlie, melie jedno a to ist dokola a tak skoro neprestane. Melie a melie: Ja mm pravdu, ja mm pravdu, ja mm Vtedy je so mnou zle.

A Mataj, akoby tuil, o sa vo mne deje, lskavo, s porozumenm mi alej dohovra:

M pravdu, ke sa tak vezme, pravdu m, subjektvne, m u svoje sksenosti a charakter, nevravm, e nem, vravm, m, pravdu m e ns u nechce pova, e uchod pred zajtrajm zasadanm, ke to tak psychicky vyerpva, ubja. Ale to ns ubja vetkch, nielen teba. Teraz vak nemysli u na to. Vie o, Bolerz, mm chu, mm npad, mm vek mylienku. Pocestujeme spolu v jedlnom vozni. Vypijeme si, porozprvame sa pekne, primne ako kedysi, na kriovatke, ktor sa nm bude pi, vystpime, a do zajtrajieho zasadania budeme zasa spiatky, ete sa aj dos naspme. Pamt, neraz sme takto cestovali.

Mataj, ale ja necestujem, povedal som.

Konene sa mal urazi. Zo vetkho, o som

urobil, muselo mu by celkcm jasn, e sa ho chcem iba strias. Nu ale on sa neurazil, ba ani len na okamih sa nepozastavil nad mojm ponanm. Tok roky sa poznme, e sa u ani vne urazi nememe, za tok roky Mataj si zskal na ma prvo, ako sa zd. I pobral som sa z ndraia spiatky do mesta. Ohlsil som sa svojej milej znmej Dbrave. Ale Mataj alej so mnou, dral sa ma. Odprevdzal ma do kvetinrstva, do jednho, druhho obchodu, ba veru a po domov brnu, ba dokonca hore schodmi na piate poschodie, celkom a po dvere bytu, kde bvala moja znma mil Dbrava, a pokm som zazvonil.

Mataj sa mi celou cestou, v obchodoch, tlaenici, na kriovatkch, v prde ut, pokal vysvetli jeden zo svojich zkernch obratov, hmatov, na ktor priiel, ktor pouil proti mne vo svojom vystpen na zasadan strednho orgnu. Vyslovil sa a to bol jeho nevdan, vekolep, zniujci hmat proti mne, ke sebe, mne a ostatnm poloil otzku: Proti komu chce ma pravdu Bolerz? Bolerz nem pravdu, ale keby aj mal, pripusme to proti jednohlasnmu nzoru ns vetkch, proti komu Bolerz chce ma pravdu, komu, omu chce sli Bolerzova pravda, jeho nim nepodloen tvrdenie?

Mataj, hoci som s nm slova o tom nestratil, presne vedel ako zpasnk, e tento jeho grif ma vemi bol, e mi hor a azda nikdy nedohor na dui. Ja som teda vbec nechcel ma pravdu. Povedal som len, e ierne nie je biele, e hluch fialka je nevoav.

Moja mil znma Dbrava okrem enskch zvltnost, ktor ma pri vetkom mojom trpen neprestvali zaujma, vyznaovala sa tm, e vedela ma, vlastne politickho maniaka, privies na in. Ke odo ma ula ena aj so synom, ke sa raz konene a neodvolatene rozhodla nei so zradcom, pokornou, horlivou troskou, usilovne som zaal vyhadva svoju dvnu znmos Dbravu. Kedykovek som priiel do hlavnho mesta, pravdae, na poradu, ohlsil som sa Dbrave. Prichdzal som k nej pred veerou. Po celodennch poradch mohol som si u nej umy ruky, ponori tvr do studenej vody v jej kpeni. Chvu sme spolu posedeli, hovorili o inom, vrabcoch, kolegoch, o rodine holubov, ktor sa naniesli do koa na balkne. Dbrava pracovala na ministerstve zahraniia. Videl a vedel som, e je na tom v uritom zmysle ako ja. Ke sme spolu hovorili, oi mi ve zabldili do vstrihu, zostvali tam na zrnitej pokoke, sem-tam posiatej pehami. Oi sa mi tam medzi reou zabdali ako na piesitej slnenej pli. Ke som zdvihol pohad trochu vyie, poprizeral som sa na sta, nad zvlnenou hornou perou nad ktikmi sa jeilo ervenkav, zamen pperie. To ma privdzalo na in, akoby som sa bol po bruchu doplazil do vysokej, slnkom splenej trvy. Ke sa nm stretli oi, rozosmiali sme sa. Dbrava nenamietala ni proti tomu, e pohadom leziem v jej vstrihu, po iji, stach, v pper nad hornou perou ktikov st ako mravec. Ale ja som pritom ctil, e zotrvank, nerozumne, blznivo melci mlyn v mojom mozgu, sa spomauje, ti, ustva mlie: Ja mm pravdu, ja mm pravdu, ja mm

Tgliky krmov, voavky, kpac pl v kpeni, ponorm si tvr do studenej vody, zrnit pokoka ako piesit slnen pl, posiata pehami, predstavoval som si. Mataj je blzon blzniv, ete aj na kriovatke, v prde ut a tramvaj ma zastav a nti uzna, e pravda nevyhnutne striea proti niekomu, teraz tento Mataj zostane za dvermi, mne to prestane v hlave mlie: Ja mm pravdu, ja mm pravdu, ja mm pravdu, ja mm slnko vychod, na svete je Dbrava, slnen zrnit pl, moja pravda nechce striea proti nikomu, hluch fialky nevoaj za ani proti, voaj alebo nevoaj, lovek to m uzna a sprva sa poda toho. Mataj zostane za dvermi a ja si vydchnem.

Ale kdee! Mataj za dvermi neostal.

Zazvonil som, povedal ahoj Matajovi, ale on ete stl, osi akal, oddychoval. Dbrava sprskla rukami, ke ns zazrela vo dverch:

Bolerz, pni, o je s vami?

O sebe natoko neviem, ale z Mataja stekal pot ccerkom, vyzeral utvan, zdiven, z poslednch sl vyerpan, akoby ho boli okolo celho mesta zo tri razy prehnali. To on ma tak tval alebo ja jeho? Veru tak, shlas je dlh cesta k poznaniu, ale ete dlhia, priam nekonen cesta je mlanie. A ja som na vetko Matajovo vysvetovanie, na vetky jeho nmietky mlal, akoby som mu bol vravel: Koniec, medzi nami je raz navdy koniec, ke ty takto, nikdy sa nememe dorozumie, hovorm prost vec, evidentn kadmu: Hluch fialky nevoaj. A ty ma podozrieva, e nasilu-namoc chcem pravdu, rozumelo sa, pravdu proti nm, pravdu proti nmu zriadeniu. To som odmietol a mlal som. Mataj sa predsa len nechcel so mnou raz navdy rozs, pokal sa mi to vysvetli, vyvrti: Bolerz, ke si ty mysl, o si mysl ja som si ve pomyslel svoje, zo zfalstva, znechutenia, vinou som si netrfal ani na ni pomyslie.

Ako mohol Mataj vedie, o si myslm a nemyslm. Mohol sa iba doma, striehnu na kad i najmenie hnutie tvre, vraz o, lebo som mlal. Mataj aspo sto rz, ke nie po kad raz, obracal sa na ma, aby som si nemyslel, o si myslm. o som si ja tak mohol myslie? To si musel Mataj doma. Potom mi to vyvraca. V kadej chvli sa musel rozdvojova na ma, svojho pomyselnho oponenta, a na seba, tie pomyselnho Mataja.

Tak to akosi prilo, e a predo dvermi Dbravinho bytu, pred ou samou, pred jej upanom Mataj vyslovil svoj posledn, najodvnej dohad:

Alebo si, Bolerz, napokon mysl, e som podliak, e som a zkerne zaskoil?

Pot sa z ns lial ccerkom, odfukovali sme, nevedeli sa zmc na slovo. Z akchsi prin robilo jej to rados prija miesto jednho blzna dvoch. Pozvala ns obidvoch.

Mataj sa hodil do kresla, poutieral si hrdlo za golierom koele a tvr, bez ohadu na zmenen okolnosti jednm a tm istm dychom pokraoval:

Pani Dbrava, Bolerz, pripusme, e som sem priiel zludne, e som podliak. Nu ale, Bolerz, povedz aspo teraz: Zaskoil som a ako podliak? Skromne s tebou shlasm, dvam ti za pravdu, do mikrofnu vravm prav opak ako sa ti zd. Konene povedz, o si mysl. Povedal som, e tvoja pravda, keby si koniec koncov aj mal pravdu, striea proti nm. A ty si ete stle aj teraz mysl, e som to povedal iba preto, e som a chcel zaskoi, znii, roznies? 2e som to povedal len pre rencky efekt, len kvli tomu, e sa to zachytva a posiela tamhore? Mataj pokraoval, calej viedol za seba i za ma sm diputu. Medzitm sme veerali, pili, o sa dalo. Dbrava so zujmom, s porozumenm povala n jednohlasn a jednostrann spor.

as uchod. Polnoc nadila. Mataj, ako maniak posadnut, ete vysvetuje, ja zas, ako zaatec, vzpieram sa, nechcem a nepripustm, aby zo ma, z loveka, stala sa figrka.

Dbrava, naa hostiteka, usmieva sa na ns s porozumenm i posmekom. Zdvihne sa, e je as rozs sa, opi:

Pjdeme spa.

Ani teraz Mataj nevstane.

Chlapci, povie napokon Dbrava, mete tu spa. Iba jednu poste mm, ale dko sa vyspme.

Ns to ani nepohne. Dbrava si pretiahne suku cez hlavu, zhadzuje zo seba aty kus po kuse. Mataj sa zane tie vyzlieka, pravda, neprestane pri tom vysvetova rozprva. Vyzliekol sa a do spodkov, ale neprestal ideologizova.

A ja? Som to ja, Bolerz, a i nie som? Keby sme neboli diskutujcimi maniakmi, Dbrava by sa pred nami takto nevyzliekala.

Z poslednch zvykov prirodzenosti sa nevyzleiem, ale vyskom oknom piateho poschodia. Pretoe som padol na smetisko, nezlmal som si hnty. Vstanem a utekm. Keby som svojich sasnkov nepoznal ako seba samho, veru by som neutekal.

Mataj sa konene pobadal, e nem s km diskutova. Hoci k nemu pod prikrvku vkzla pekn ena, vyskoil za mnou z okna a dohal ma v ndeji, e mi dopovie, o nedopovedal.

Rozumovho maniaka mal som v ptch. A ja, rovnak maniak, kde som sa mal podie? Dobiehal som k starobylej katedrle, obloenej leenm. Prve ju retaurovali. Skom do leenia a plhm sa hore, hore ako opica. Vyplhm sa na apsidu. V hlave mi osi rapotalo ako v natiahnutom budku. Zanem vykrka, o som si dosia sm o sebe nemyslel:

Ja som lovek, ja som lovek. Ja som charakter. Charakter.

Zo samej radosti, e mi v hlave povolilo stran naptie, skem po podpernch pilieroch a vykrkam, o mi dua ri.

Ke som sa z tej due naskkal a predniesol pomu na polciu, ke som si vone povedal vetko, o som v sebe dusil, ril som sa pozrie dole. Opojn zvrat! osi sa podo mnou belelo. osi ako biela plachta. Mataj, mj sasnk, zalarmoval hasiov. Zo samej samopae skom. Vetko vo mne slasou zomrelo.

Na svite kedysi-kdesi precitnem. Kde som?

Prjemn lovek, tlst, msitej tvre sa mi prihovor: Vy ste teda lovek, charakter?

lovek-charakter? Ani neviem.

Okpte sa, ke ste lovek-charakter, povie mi ten lovek s prjemnm posmekom.

Na slovo poslchnem. Po kpeli ma zaved do obliekrne. Maj tu sam neobyajn, neobyajne pestr kvetovan aty. Ke si ptam svoj oblek, povedia mi:

U ns sa oblieka pestro v rmci boja proti edivosti.

A to preo?

Preto. Vedzte, e u ns sa nediskutuje.

K raajkm dostanem asopis Nepravdu. Pe sa v om o nejednotnom hlasovan, o dejinnej vyhnutnosti. Ujme sa ma lovek prjemnej tvre, ten, ktor sa mi rno prihovral, i som lovek-charakter. Vedie ma parkom popri soche.

Komu postavili tto sochu?

To je socha Pravho Opaku, dostane sa mi odpove.

Mm sa vyslovi, ako chcem trvi svoje neorganizovan vono. Ak som charakter, ako

o sebe vykrikujem, mem trvi as v krku primnosti alebo v krku skromnej zsadovosti. Ak mm rd poziu, njdem jej dos a dos v iernom ktiku smtizmu.

Kde som? spytujem sa loveka v bielom plti.

U ns kompletizujeme ud opakom toho, oho sa im vonku nedostva, optimizmus dopame smtizmom, zjednocujeme ud rozdvojench. V naom stave lieime najaktnejiu chorobu naich ias roztiepenos, ktor vulgrne nazvaj aj bezcharakternosou alebo pokrytectvom. Azda u viete, kde ste?

Viem.

Musm vm poveda, e vs nemem prija. Vykrikovali ste, e ste charakter, to je pravda. Ale ia, nemme dos miest pre vetky charaktery. Dfam, e si sm skompletizujete svoj charakter a nebudete to prli hlasno zdrazova.

Zvyok ncky prespal som v stave, ktor kompletizoval duevn zdravie mojich spoluobanov. Predtm vak zmyl som si pinu vo vonnom bazne, pekne sa vysprchoval. A rno previedol ma obrovskm parkom prijmac lekr, dobr lovek. Ako sa tak zhovrame, vrti sa a pred sochu Pravho Opaku suita pardnych ut, znaky, o akej som ani nepoul. Vetky prili po ma. ofri a pitonci sku predo mnou do pozoru: Nech sa pi, nech sa pi, oni na ma.

A ke nepjdem? opim, lebo mi bolo vemi tesno, ani zastrhan vlas nebol by sa mi ta voiel.

Chote len spnombohom, ke ste tak charakter, podpichne ma artom lekr. epne mi: Ale ak sa vm predsa len nechce, njdeme pre vs miestoko v oddelen rezignovanch.

Prekvapen, vyjaven sa dozvedm, e hlavn maral naich zbran poslal po ma auto a ostatn na moju ochranu, jojoj. Ale nemohol som nejs, ke som charakter.

Odvaj ma. Rovno do palca kultry.

V sieni najvyieho orgnu ticho. Ke vstpim, vetci lenovia orgnu naej ideovej organizcie vstan, akoby mali v nohch struny, nad hlavami zatlieskaj. Obzriem sa za seba, aby som zazrel toho, koho tak nadene vtaj. Za predsednckym stolom nesed, ale na moju poctu stoj sm hlavn maral naich zbran. Podde mi v strety a pod mi svoju vodcovsk ruku. Vlastnm oiam, uiam neverm. Obzerm sa: o sa stalo? omu mm akova za tieto ovcie a za podanie hlavnomaralskej ruky? oskoro sa aj dozviem:

Tomu, e som charakter! Povedal som, opovil sa poveda, e hluch fialky nevoaj. Preto som ja charakter, preto tie ovcie, i ke od rna prepukol v naej krajine boj proti kultu osobnosti. I tak si to zaslim, veru.

Hlavn maral alej ren, rozvdza zhubn dsledky africkho kultu osobnosti. Bohatm gestom rozihrva stredn orgn, akoby sme boli plechov kapela a on najhlavnej kapelnk.

no, no, tento kult! Tento kult spsobil naej ekonomike i kultre kody nedozierne. Iba kultom osobnosti meme si vysvetli, e shlasme vetci s tm, aby sme stavali kombinty na piesku. Iba dsledne aplikovanm kultom meme si objasni, e niektor duchovedn akademici ni nerobia, len ako papagji aplikuj cel roky. Iba v kulte, v tomto neastnom kulte daj sa njs korene netvorivosti celch oblast. Iba kultom sa to stalo, e v demokratickom nrode, ktor m Husa a Chelickho, Fuka a Gottwalda, kad s kadm a vetci so vetkmi navzjom shlasia, cel inteligencia si svtosvte sbila, e bude iba prikyvova. A mla. no, veobecn shlas to je mlanie, nepriatesk, renegtske mlanie. no, shlas a shlasenie a do plnho zblbnutia, to je najdlhia cesta k poznaniu pravdy, poznaniu naich omylov. no, iba takmto kultom sa d vysvetli, no nijako nie ospravedlni, e nae duchovedy stali sa duchrstvom svojho druhu, e nae umenie had iba uznanie osvietench ttnikov. Iba kultom, kultom, ktor tto tie ideov organizcia ska svoju moc takm spsobom, e vyhlsi hluch fialku za voav. Tto fialka odhalila nm absurdnos. Vina naich tvorcov svoj vlastn chvost naha a vrt sa na jednom mieste

Slovom, tento kult, tento zhubn kult privalil sa na nau krajinu ako such, ako stran mrazy, ako iveln pohroma. A n hlavn maral tak dsledne nm ho rozaplikoval, e my, orgn, hne sme vetko pochopili. S uahenm poodvolvali sme jednohlasne vetky nae uznesenia, na ktorch sme sa ete vera pouznali. Takto sme odshlasovali vetko a do poludnia. Prune, ako sa patr na n orgn, vydali sme ohlas nrodu, e vetkmu na vine je ten sakramentsk kult africk, epidemick, morov metla, pohroma. Vetok svoj svt hnev sme na vyliali. A rozosielali sme ho za horca mestskmi trbami i ttnym rozhlasom, potlaili sme nm vetky noviny, vetky obloky vetkch kaviarn a vetky steny. Urobili sme to v poludajej prestvke zasadania. Za hodinku orgn naej ideovej organizcie a spisovatelia ako tak stali sa zas orgnom svedomia nroda.

Popoludn, ako sa rozumie, zasadme na vyej rovni. Mete si myslie, ako mi bolo! Konene som naiel uzmierenie s nam org

nom a so svojimi druhmi v om v primnom, udskom shlase. Ako rybika som si plval v tom shlase na vyej rovni. A dchal som.

V pcach som mal dos povetria, vlastn orgn, ktorho som bol lenom, u ma nedusil ako veche napchan v hrdle. Ba poviem tak, balzam shlasu mal som v dui, po erstvch zmysloch rozlieval sa mi ako olej. Shlas! Ako erstv vnok, ako olej rozliaty je tvoje meno. Duu som zas otvral svojim druhom.

Vetci sme boli tak omladen, rozosmiati. Vek bsnici, vek moji sasnci iskrili zas duchom, iarili mi ako hviezdy. Mem vm poveda, e som bol hrd na nich. Kult tam kult sem, naozaj s vek a ja si ich ctm.

Sklen steny naej orgnovej zasadaky sme otvorili zasvaj sa nech reku k nm stenami vstpi jasn de. Bol krsny jarn de, trochu blzniv. Po oblohe nahal mraky dos prudk vietor.

Nrod vzal na vedomie n ohlas.

Do uteench zhrad, ktor sa rozkladaj pred nam palcom, na terasy, tenisov dvorce a ihrisk pone sa nrod schodi. Zra sa do hlkov ako tie mraky na oblohe. Rovno pod nae obloky prde sprievod mladch ud, akiste tudentov z ktorejsi vysokej koly. V ele nesie obrovsk figurnu so svtoiarou ako slnko okolo hlavy. Npis v loch tohoto slnka: Kult. Rovno pred otvorenou stenou naej zasadaky objav sa r.a vysokej rdi. in figra s npisom okolo brucha: Osobnos. Ak sa nemlim, t figurna mala sa msi pona na ideov hlavu naej organizcie.

Smejeme sa, zlomysene i srdene. Vtip je vtip, povieme si. Nrod v hlavnom meste si rd zavtipkuje. Ale in ctime sa vetci uvelien:

nrod, toko rz mobilizovan do rznych bojov a kampan, predsa len pohotovo reaguje na n ohlas. Priiel ns pozdravi. Alebo nie?

Aksi holobrad mladci, v ktorch sa nikdy dos nevyznte, o chc a s m mu by nespokojn, poda vetkho tudenti z vysokch kl, sebavedome si vykrauj a na pleciach nes siahov polen. Nu uhdnite napochytro, nao s im siahov polen, najm ke z akchsi prin aspo pripusti muste, e sa to me dotkn aj vs osobne.

Nie sme si celkom ist, ale vydchneme si: T mladci nemienia sa ns dotka osobne, svoje polen ukladaj nm pod oblokom posuvnou stenou. Ale o to stvraj? Via hranicu! Nao hranicu? Keby tak viedli medzi sebou povedzme vypardenho obetnho vola, celkom by nm odahlo. Ale vypardenho obetnho vola nikde. Voky-nevoky hadme ho pohadom tamdole pod nami i medzi sebou. Lebo hranica je hranica, potreba piec sa u nala, njde sa aj ostatn, o treba. Nu zavldla medzi nami neistota, zkos ns zovrela: Kto z ns to bude? (A oni zatia, t sebavedom holobrad mldenci, chystali sa upiec i mm poveda len spli symboly ttneho nboenstva, svoje smiene figurny kultu. Chceli si z ns vystreli! Dodatone, dokonca posmrtne sa mi to ahko vrav. Ale vtedy? o nrod zama, o postvraj t mladci, nikto netuil, a preto nm bolo velijako, ani brsen vlas by nm nikto nebol pichol do in takto priestrannej diery.)

Tu sa k nm spust zo svojej strednej veemajka hlavn maral naich zbran. Za predsednckym stolom sa otvoria dvere skrine a mme ho tu: Nemal prs, neoakvali sme ho. Pokojn je. Azda trochu priadov, strohos v jeho tvri a geste nenaznauje, e by sa bolo prihodilo nieo mimoriadneho. Nu ale maral stane sa maralom prve vtedy, ke vynikne nad ostatnch najm tm, e ho ani porka nepohne a nevyru. Nauil sa, ako sa vrav, pokojne hadie do tvre akejkovek skutonosti. A naozaj, maral sa mi pozer do tvre astejie ako inokedy. A po kad raz, chcem i nechcem, pod jeho pohadom sa mi tvr i cel moja osbka povzna a meravie na objektvnu skutonos.

Nhodou Mataj je veda ma. I jemu sa do tvre akosi asto opiera maral pohadom. Poka ma to drgn Mataja lakom do rebier a spta sa, potvrdi si, i reku aj v om mrzn subjektivistick pocity, ke ho maral prival pohadom. koda, ven koda, e som tak neurobil. Som o tom presveden, e by sme sa boli pekne-krsne vytratili spolu von, ve netajm, e my dvaja, navzdory vetkmu, najlepie si rozumieme zo vetkch naich sasnkov. Ve rovnak rozumov nruivos nie nhodou ns div nevohnala do spolonej postele k jednej ene. Kdee inde, nie pred tvrou adovej bohyne, ktor in tvrou objektvnej skutonosti nazvame, ke nie pred tvrou eny, v jej slnench loch dvaja chlapi, dvaja sasnci, prkri k sebe, sa poznvaj a nachodia porozumenie pre spolon svoj osud.

Matajko, Valizlos mj, len si predstav, e by som sa bol vystrel pri boku Dbravy! Ja po jednom, ty po druhom boku. A uprostred ns Dbrava. Ona preila to ist, o my dvaja: hrozn vojnu, utrpenie. Sto rz preila smr, sto rz do smrtiacej hlavne nazrela. Sto rz musela si poloi otzku zoi-voi hlavniam guometov, ake m by n ivot, aby nae neudsk utrpenie udskosou vykpil. Matajko mj, pre nau zaatos, pre zaatos nho presvedenia, pre nau pochyben zsadovos nestihli sme si pomyslie, pripusti si, vidie a poa, e Dbrava je ena, naa mdros spolon, ktorej sa nm nedostva. e Dbrava ns mohla zohria, roztopi, osvieti. e Dbrava mohla na ns spchnu ako mjov ddik. Ja, vystret po jednom boku tejto eny, ty po druhom, uprostred ns ona, milostn Dbrava, bol by som ti povedal zkladn svoj poznatok, ktor mi vnukla t chva. Ten poznatok iba teraz mi z mozgu vyskoil ako Venua z hlavy Jupiterovej:

Bsnik za monho bsnika sa povaujem

bsnik spieva iba z krajnej polohy. Bsnik iba vtedy njde zvanos svojej piesne, ke si njde svoju krajn polohu. Proti komu? Ja, Bartolomej Bolerz, naprklad proti tebe, Motajovi. Matajko mj, nem sa: svet je ete stle rozdvojen. udsk hlas bsnika mus ete stle vyvaova drviv vhu moci. lovek, udstvo, povedomie loveka i ako sa mm vyjadri, vdy sa brilo, protestovalo, vzdorovalo proti necitnmu, neudskmu osudu. Ni to, e tento osud antickej tragdie raz nazvame osudom, raz nemilosrdnm Jehovom alebo ekonomickm zkonom socializmu. Darmo, podmienkou udskej mdrosti je zatia ete stle uznva osud a rta s nm, porozumie, e je neudsk, e mliadi ud ako parn valec. Bsnik vekov, ani bsnik nho veku, neme in: mus brni obanov proti zneuvaniu moci. Proti bostvu moci mus stava nezadaten prva udskej osobnosti.

Mataj, ty mj sasnk, toto som ti mohol a chcel poveda, keby si bol na chvoku ustal a netval ma do ialenstva, keby si bol na chvoku zmkol. Keby si bol na chvoku pripustil, e svojm hlasom nerozvraciam n tt. Chcel som ti poveda svoje z krajnej polohy aby si i ty ma porozumel. Nepovedal som ti to, ale teraz ti chcem poveda, nezatnajme sa voi sebe. Nie je to rozumn, nie je to teda ani udsk. Zia, zo srdca to utujem, e nenenadila z naej obapolnej viny tak chva, aby sme si porozumeli bok pri boku pri tej ene, udskej naej bohyni.