Regionalistika II.Regionalistika II.

Doc. PhDr. Peter Čajka, PhD.

Zabezpečenie rastu a rozvoja regiónov predstavuje v súčasnosti oblasť, ktorá patrí k najdiskutovanejším témam. V kontexte tejto diskusie základnou naďalej zostáva otázka zabezpečenia vyváženého sociálneho a ekonomického rozvoja jednotlivých regiónov. Zásadný význam úsilia o dosiahnutie vyváženého regionálneho rozvoja spočíva v téze, že od úrovne sociálno-ekonomického rozvoja regiónov sa odvíja sociálno-ekonomický rozvoj celého štátu.

Úsilie o dosiahnutie vyváženého hospodárskeho a sociálneho rozvoja jednotlivých regiónov v rámci štátu predstavuje pomerne významnú úlohu a to nielen z ekonomického hľadiska, ale taktiež z hľadiska sociálneho a politického. V tomto kontexte môžeme poukázať, že regióny vyznačujúce sa nízkou dynamikou rastu a rozvoja sú často oblasťami, ktorých obyvateľstvo túto negatívnu situáciu veľmi citlivo vníma a v tomto kontexte sa cíti zo strany ostatných regiónov, ako aj centrálnej rozhodovacej úrovne marginalizované. Pokiaľ úpadok regiónu pretrváva dlhšie časové obdobie, jeho negatívne dopady výrazne ovplyvňujú nielen jeho hospodársku štruktúru, ale prinášajú aj problémy v sociálnej oblasti súvisiace najmä s nárastom nezamestnanosti a jej neblahými sociálnymi dôsledkami. Neriešenie problémov regionálnych disparít však nemusí mať dopad len na ekonomickú a sociálnu oblasť daného štátu, avšak v prípade neustáleho zostrovania regionálnych disparít môžu tieto problémy prerásť až do ohrozenia politickej stability daného štátu ako celku, v dôsledku kumulovania sociálnej nespokojnosti v súvislosti neriešením danej situácie.

Regionálny rozvoj

S pojmom rozvoj sa pomerne často stretávame v laických a odborných diskusiách. Spravidla je tento pojem používaný v rôznych súvislostiach, čo spôsobuje pomerne ťažkú orientáciu v náhľadoch na tento pojem a taktiež aj náročnú identifikáciu jeho presného významu. Najčastejšie sa pojem rozvoj používa vo význame ekonomický rozvoj, regionálny rozvoj, technologický rozvoj a pod.

Pojem regionálny rozvoj, v tomto kontexte predstavuje proces nesúci v sebe kvalitatívnu zmenu, zameraný na dlhodobé zvyšovanie ekonomického bohatstva daného územia. Kvalitatívna zmena v rámci procesu regionálneho rozvoja je spojená so zmenami v ekonomickej štruktúre územia, vrátane inovácií v inštitúciách, v technológiách a správaní sa jednotlivých aktérov zainteresovaných do tohto procesu. Z časového hľadiska predstavuje regionálny rozvoj dlhodobý proces, ktorý svojou povahou ovplyvňuje sociálno-ekonomický rozvoj daného štátu ako celku, ako aj jeho konkurencieschopnosť.

Jednou z pomerne často prezentovaných a skúmaných teoretických otázok v oblasti regionálneho rozvoja je otázka zameraná na analýzu tendencií regionálneho rozvoja. Teda či uplatňované prístupy ku  regionálnemu rozvoju vedú k dosiahnutiu rovnováhy (konvergencii) alebo naopak nerovnováhy (divergencii).

Na základe analýzy rôznych prístupov ku tvorbe stratégie rozvoja územia je v tejto oblasti najčastejšie využívaný metodologický postup pozostávajúci z týchto krokov:

analýza vonkajšieho a vnútorného prostredia, analýza SWOT, stanovenie vízie, definovanie strategických zámerov a cieľov, implementácia stratégie, monitorovanie a hodnotenie stratégie.

Pojem a podstata regionálnej politiky

Definovanie pojmu regionálna politika:

je súčasťou štátnej politiky, ktorá ovplyvňuje rozmiestnenie hlavných ekonomických zdrojov a aktivít na celom území štátu, alebo v jeho časti (Dictionary of Human Geography)

predstavuje všetky verejné intervencie vedúce k zlepšeniu geografického rozdelenia ekonomických činností, pomocou ktorých sa pokúša napraviť určité priestorové dôsledky volnej trhovej ekonomiky v zmysle dosiahnutia dvoch vzájomne závislých cieľov – ekonomického rastu a zlepšenia sociálneho rozdelenia ekonomických efektov (Vanhoven – Klaassen)

je súborom cieľov a opatrení, ktoré majú za cieľ znižovať rozdiely v sociálno-ekonomickej úrovni regiónov (Z. Matoušková a kol.)

rozumieme ňou cieľavedomé ovplyvňovanie hospodárskych procesov v územných častiach štátu, alebo väčšieho ekonomického priestoru prostredníctvom verejného sektora, pričom sa má korigovať priestorová alokácia vytvorená trhom (Maier, G. - Tödtling, F.)

je zámernou činnosťou vlády (na centrálnej, regionálnej a lokálnej úrovni) založenou na dynamickom a systematickom rozvoji regiónov, na zmenených podmienkach a na priestorovej štruktúre národnej ekonomiky (B. Higgins a D. J. Savoi)

Pre implementáciu regionálnej politiky existuje niekoľko dôvodov:

• regionálne rozdielnosti prinášajú sociálne a politické problémy, na ktoré sa snažia nájsť odpovede orgány štátnych a regionálnych vlád.

• pokiaľ chápeme regióny ako nejaké systémové jednotky národného (štátneho) ekonomického systému, potom ich rozvojová politika musí byť vypracovaná v regionálnych rozmeroch.

• zrýchľujúci sa nárast národnej ekonomiky si žiada zobrať zodpovednosť za problémy zaostávajúcich regiónov.

• o problémy spojené s mestským plánovaním sa môže rozhodovať iba v kooperácii s komplexnou regionálnou politikou.

• prerozdeľovanie finančných prostriedkov je viac efektívnejšie ak sa tento problém rieši na regionálnej úrovní, ako by o tom mali rozhodovať vyššie štátne orgány.

Hlavné objekty regionálnej politiky:

• zabrániť ekonomickej a sociálnej zaostalosti ťažko prispôsobivých regiónov v období prechodu na nové sociálno-ekonomické podmienky.

• podporovať ekonomicky a sociálne vyvážené regióny a zároveň minimalizovať rozdielnosti v oblasti sociálnej, ekonomickej, kultúrnej a v infraštruktúre.

Vývoj regionálnej politiky na

Slovensku Regionálna politika Slovenskej republiky sa formovala a

realizovala v dvoch výrazne odlišných obdobiach, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo v úrovni rozvoja jednotlivých regiónov. V období do roku 1989 sa regionálna politika formovala a realizovala v prostredí centralistického plánovacieho ekonomického systému. Po roku 1989 sa regionálna politika formovala v prostredí prebiehajúceho procesu transformácie ekonomiky a spoločnosti.

Na tomto mieste je však nevyhnutné vyzdvihnúť nezastupiteľnú úlohu a tradíciu československej geografickej školy spred roka 1989. Ide hlavne o obdobie hľadania nových ciest v oblasti priestorového a regionálneho rozvoja v čase po druhej svetovej vojne. Geografi tohto obdobia sa usilovali v súčinnosti s urbanistami orientovať svoj výskum na racionálnu organizáciu priestoru a konštrukciu územných plánov.

Problémy priemyselného rozvoja v prvej polovici 20. storočia

Charakteristické črty:A. nízky stupeň koncentrácie priemyslu - v roku 1910 iba 8 podnikov zamestnáva

viac ako 1000 pracovníkov; B. nízky stupeň urbanizácie.

Hlavné dôvody deindustrializácie Slovenska v období 1918-1939:1. nižšia technologická vyspelosť priemyslu Slovenska v porovnaní

s priemyslom v českých krajinách;2. strata zahraničných odbytových sfér priemyslu Slovenska

predovšetkým v dôsledku rozpadu Uhorska;3. ekonomická zaostalosť územia Slovenska, včítane úrovne dopravnej

infraštruktúry, v porovnaní s českými krajinami;4. nízka kúpyschopnosť obyvateľstva Slovenska.

Podiel slovenského priemyslu na priemysle Československej republiky:

1921 - 8%. 1937 - 8,5%.

Počet osôb zamestnaných v továrenskom priemysle 1910 - 90 000 pracovníkov; 1937 - 105 000 pracovníkov; 1943 - 1944 - 174 000 pracovníkov.

Obdobie socialistickej industrializácie

socialistická industrializácia Slovenska sa stala jedným z hlavných znakov jeho hospodárskeho rozvoja;

jedným z prvých cieľov bolo vyrovnávanie úrovne hospodárskeho rozvoja Slovenska s Českými krajinami a následne vyrovnávanie životnej úrovne;

kým v českých krajinách vzrástol počet pracovníkov v priemysle v rokoch 1962 - 1988 o 5,8%, na Slovensku až o 46,4%;

hutnícke odvetvia, energetický priemysel a priemysel palív predstavovali v roku 1985 viac ako polovicu priemyslu Slovenska;

významným negatívom vývoja priemyslu v Československu po roku 1948 – dôraz na kvantitatívny rast priemyslu;

Československo v polovici 80-tych rokov vyrábalo asi ¾ svetového sortimentu priemyselnej výroby.

Na Slovensku dominovala prevaha rezortných prístupov, ako aj preceňovanie lokálnych záujmov, čo sa prejavilo v určitej nedotvorenosti komplexu podmienok pre život a prácu obyvateľov a malo často za následok nedostatočné rozvinutie racionálnych horizontálnych väzieb medzi oblasťami a vznik rôznych disproporcií medzi rozvojom výrobných síl a infraštruktúrou.

Ak by sme mali regionálnu politiku pred rokom 1990 hodnotiť z hľadiska teoretických koncepcií a stratégií regionálnej politiky v rozvinutých podmienkach fungujúceho trhového mechanizmu, musíme poukázať na nasledovné skutočnosti.

Riešenie regionálnych disparít sa uskutočňovalo prostredníctvom direktívne orientovanej stratégie, teda rozvoj regiónov prebiehal na základe lokalizácie a rozmiestňovania podnikov do jednotlivých oblastí a centrálneho prerozdeľovania prostriedkov. Úloha samotných podnikov bola značne pasívna. Podniky nemali výraznejší vplyv na strategické a strednodobé lokalizačné rozhodnutia. Zámery regionálneho rozvoja boli súčasťou politického lobbizmu smerom k orgánom centrálneho rozhodovania. Lokalizačné faktory sa síce formálne uznávali v ich neoklasickej funkcii (blízkosť k zdrojom, spotrebiteľom, dopravné náklady, využívanie lokálnych pracovných síl a pod.) avšak v prostredí centrálneho rozhodovania, deformovaných cien, veľkého subjektivizmu v lokalizačnom rozhodovaní to nemalo v praxi výraznejší vplyv. Ekonomické princípy lokalizácie boli navyše také popreplietané neekonomickými princípmi, že sa jednotná stratégia alebo teoretická koncepcia hľadá veľmi ťažko.

Uplatňovaný model centrálneho plánovania v predchádzajúcom období do značnej miery ovplyvnil aj princípy fungovania jednotlivých podnikov lokalizovaných v regiónoch. V tomto prípade išlo najmä:

– o absenciu hodnotových nástrojov, čo viedlo k strate orientácie podnikov na racionálne využívanie hmotných a finančných zdrojov a tým k vyšším spoločenským nákladom práce,

– nedostatočnú orientáciu podnikov na využívanie interných zdrojov (prevaha extenzívneho rozvoja) a najmä externých úspor, t.j. úspor na nákladoch vďaka efektívnemu využívaniu výrobnej a nevýrobnej infraštruktúry,

– prílišná centralizácia a potlačenie úlohy národných výborov, t.j. štátnych orgánov zodpovedajúcich za sociálno-ekonomický rozvoj zverených území,

– nerešpektovanie absorbčnej schopnosti územia z hľadiska zdravého životného prostredia a rozdielnych podmienok a daností v jednotlivých oblastiach.

Tieto negatíva sa prejavili v plnej miere najmä v období transformácie, a výrazne obmedzili schopnosť adaptácie jednotlivých regiónov na nové podmienky.

Teoretické prístupy vývoja regionálnej politiky

Regionálna politika v Európe, predovšetkým v západnej, existuje už viac ako 50. rokov.

Na začiatku 30-tych rokov - neustále prehlbovanie priestorových disparít, ako aj neustále prehlbovanie zaostalých, nerozvinutých a periférnych oblastí.

→ Takýto vývoj mohol samozrejme perspektívne ohroziť ekonomické postavenie krajiny ako celku, čo v konečnom dôsledku môže vyvolať ekonomickú a politickú nestabilitu krajiny.

→ Regionálny problém tak už nemohol byť chápaný iba ako problém individuálnych územných celkov, ale bolo potrebné ho skúmať v makroekonomických súvislostiach a na makroúrovni hospodárskej politiky hľadať možnosti jeho riešenia.

„Veľká hospodárska kríza“ v 30-tych rokoch → Regionálne konflikty v tomto období nadobudli mimoriadnu intenzitu a vyvolali nutnosť konštituovania nadnárodných regionálnych politík, ktoré sa postupne stali integračnými súčasťami hospodárskych a sociálnych politík jednotlivých krajín. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov sa regionálna politika stala rozhodujúcou časťou expandujúcej ekonomiky a sociálnej politiky prijatou západoeurópskymi vládami od 50-tych do 70-tych rokov.

Regionálna politika sa datuje začiatkom obdobia vládnych intervencií v medzivojnovom období. Veľká Británia je často považovaná za zakladateľa prvej regionálnej politiky - Zákonom o špeciálnych regiónoch z roku 1934.

Po 2. svetovej vojne sa regionálna politika začala intenzívne rozvíjať taktiež vo Francúzsku a Taliansku. V Európe v tomto období zároveň nastáva obdobie rekonštrukcie fyzickej infraštruktúry a výrobného kapitálu. Hlboká depresia regiónov v európskych krajinách vznikla v dôsledku nerovnomerného rozvoja jednotlivých odvetví výrobnej štruktúry. Na jednej strane sa začali prudko rozvíjať nové odvetvia a na strane druhej upadali tradičné odvetvia.

Regionálne záležitosti sa tak presunuli na politickú agendu. Regionálna politika mala zvýšiť národný rozvoj prostredníctvom povzbudenia nedostatočnej zamestnanosti v problémových regiónoch.

Regionálna politika zameraná na redukovanie disparít bola všeobecne rozvíjaná na tradičných teóriách regionálneho rozvoja – modelov cien pozemkov (von Thünnen), priemyselnej lokalizácie (Weber, Marshall) a urbanistickej koncepcie (Christaller, Lösch). K ďalším významným autorom, ktorí sa zaoberajú priestorovými teóriami môžeme zaradiť napr. W. Isarda, F. Perroux, J.R. Boudeville, B.J.L. Berry, J. Korčáka a iných.

Politické opatrenia prijaté po 2. sv. vojne dotýkali predovšetkým vykonávateľov regionálnej politiky hlavne v podrozvinutých vidieckych oblastiach postihnutých zároveň aj depopuláciou (napr. vysočiny a ostrovy v Škótsku, vysušovanie Francúzskeho stredohoria, južné Taliansko), ako aj v periférnych regiónoch (napr. severné časti Nórska, Švédska a Fínska, prihraničná oblasť západného Nemecka).

Hoci existovali zjavné rozdiely v politike západoeurópskych krajín, prístup k regionálnej politike bol v podstate rovnaký. Táto politika sa v jednotlivých krajinách zamerala predovšetkým na spravodlivosť, vyrovnávanie rozdielov životnej úrovne, infraštruktúru a zamestnanosť. Na základe administratívnych a štatistických údajov (NUTS), boli určené problémové oblasti trpiace nízkym ekonomickým rastom, nízkymi príjmami, vysokou nezamestnanosťou.

Napriek širokému rozsahu politických nástrojov, zameranie politiky bolo v podstate úzke, koncentrované na vplyv ekonomickej aktivity prostredníctvom priemyselnej lokalizácie. Podpora bola vo všeobecnosti poskytovaná vo forme obchodnej pomoci a pevnej infraštruktúry. Spôsob organizácie bol riadený prístupom „top-down“ - delimitácia spolupracujúcich oblastí a zavedenie nástrojov bolo pod vplyvom centrálnej vlády

Po ropnej kríze na začiatku 70-tych rokov sa význam regionálnej politiky zmenil. Ekonomické podmienky v západnej Európe boli charakteristické dlhotrvajúcim úpadkom ekonomického rastu, pomalým nárastom produktivity, inflačnými tlakmi, obmedzenými investíciami, rozsiahlou nezamestnanosťou a tlakmi na štátny rozpočet. Dlhotrvajúce obdobie ekonomického rastu sa skončilo. Recesia v bohatých krajinách a regiónoch obmedzovala možnosti pre „spread“, resp „trickle down“ (pozitívne spätné) efekty z jadrových centier a regiónov.

Od polovice 70-tych rokov sa regionálna politika začala meniť v závislosti od spomaľujúceho sa ekonomického rastu. Redistribúcia ekonomických aktivít bola nahradená zameraním sa na endogénny rozvoj.

Smerovanie z konca 70-tych rokov a v priebehu 80-tych rokov poukazuje, že politická agenda v západnej Európe vystúpila proti aktívnej vládnej ekonomickej intervencii, uskutočňovanej prostredníctvom firemných dotácií. Namiesto toho sa politika zamerala na privatizáciu, dereguláciu a liberalizáciu trhov. V mnohých krajinách efektivita regionálnej politiky bola problémovou a kritizovanou. Regionálna politika presunula politickú agendu na nižšiu úroveň s cieľom redukovať disparity prostredníctvom proaktívnej regionálnej politiky realizovanej na miestnej (lokálnej) úrovni.

Ústup centrálnej vlády od aktívnej regionálnej a priemyselnej politiky bol sprevádzaný rastom novej regionálnej a lokálnej dimenzie ekonomického rozvoja, prostredníctvom:

vytvárania regionálnych inštitúcií nárastom lokálnej identifikácie nárastom lokálnej zodpovednosti za ekonomický rozvoj

Tento trend bol zapríčinený rastom „bottom up“ iniciatív, ako aj miestnej správy a skupín, ktoré začali rozvíjať a zavádzať svoje vlastné opatrenia zaoberajúce sa riešením sociálnych a ekonomických problémov. V tom istom čase myslenie regionálnej politiky bolo zamerané smerom k podpore endogénneho regionálneho rozvoja so znovuobjavením významu podnikania a SMEs.Technológia a inovácie boli považovaná za rozhodujúci faktor rastu, prosperity a konkurencieschopnosti jednotlivých regiónov.

V súčasnom období je jednoduché identifikovať významné zmeny v paradigme regionálneho rozvoja. Tradičný prístup regionálneho rozvoja bol pod vplyvom centrálnych vlád. Tento bol nahradený „súčasným“ prístupom, charakterizovaným decentralizačnými intervenciami.

Medzi hlavné typy endogénnych faktorov, na ktorých posilnenie by sa mali okrem centrálne riadenej a koordinovanej regionálnej politiky v rozsahu svojich kompetencií sústrediť aj regionálne inštitúcie sú zaraďované:

– pracovné sily – aktivita by mala byť zameraná na ovplyvnenie rastu vzdelanostnej úrovne pracovných síl, pomoc pri uspokojovaní špecifických potrieb kvalifikácie pracovnej sily najmä pri vstupe investora do územia, pomoc pri rozširovaní vedomostí z oblasti marketingu pre podnikateľské subjekty,

– infraštruktúra – aktivita smerujúca do výstavby a skvalitňovania technickej infraštruktúry, zameranie pozornosti na skvalitnenie a rozvoj sociálnej infraštruktúry,

– technológie – podpora prepojenia medzi vzdelávacími, výskumnými a vývojovými inštitúciami a ekonomickými aktivitami ,

– finančný kapitál – poskytovanie informácií o dostupných finančných zdrojoch, založenie regionálnych fondov poskytujúcich úvery malým a stredným podnikom, podielová spoluúčasť v podnikoch a partnerstvách,

– vedenie - predstavuje politické a administratívne vedenie, čo zohráva veľkú úlohu pri podpore a koordinácii jednotlivých rozvojových aktivít zameraných na oživenie rastu a rozvoja územia. Predovšetkým odborná literatúra zameraná na otázky manažmentu, ako aj literatúra analyzujúca úlohy jednotlivých subjektov a faktorov ovplyvňujúcich rozvoj miestnej ekonomiky akcentuje význam vedúcich predstaviteľov územia. Ich pôsobenie v oblasti riadenia a koordinácie rozvojových aktivít spája s pôsobením týchto predstaviteľov v úlohe stratégov, lídrov, ambasádorov a manažérov

Od polovice 80-tych rokov sa začali objavovať nové koncepcie regionálneho rozvoja. Ekonomická súťaživosť bola prisudzovaná schopnosti inovácie, predovšetkým v kontexte prostredia, ktoré napomáha učeniu, interakcii a prepojeniu medzi podnikmi.

K tomuto napomohli hlavne technologické a organizačné zmeny, ako aj odstránenie obchodných bariér a iných obmedzení vo voľnom pohybe pracovnej sily a kapitálu, čo následne viedlo k akcelerácii internacionalizácie ekonomických aktivít prostredníctvom zahraničných investícií, obchodným a medzifiremným vzťahom, ako aj k ziskom a fúziám.

V tomto zmysle sa do popredia dostávajú nové teórie regionálneho rozvoja, predovšetkým tie, týkajúce sa priemyselného prostredia (Stroper, Camagni) a úlohy klastrov a inovačných sietí (Porter, Morgan).

Súčasné teórie regionálneho vývoja možno klasifikovať mnohými spôsobmi v závislosti na prijatí rôznych kritérií, tradične však bývajú rozdelené do dvoch veľkých skupín:

1. Do prvej skupiny sú zaraďované teórie regionálnej rovnováhy (tzv. konvergentné teórie) poukazujúce na to, že prirodzenou základnou tendenciou regionálneho vývoja je vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi.

2. Druhú skupinu tvoria teórie regionálnej nerovnováhy (tzv. divergentné teórie), ktorých predstavitelia sú presvedčení, že v priebehu vývoja dochádza skôr k ďalšiemu zväčšovaniu medziregionálnych rozdielov.

Koncepcia nerovnomerného rastu a rozvoja regiónov sa z pohľadu mnohých autorov stala relevantnou ekonomickou teóriou a získala rozhodujúcu prevahu nad koncepciou rovnováhy v zmysle neoklasickom, ako na to poukázal aj A.O. Hirschman, ktorý tvrdí, že: „rozvoj je sekvencia nerovnováhy. Rast z hľadiska svojej povahy je nerovnovážny.“

Vychádza z klasickej teórie stratégie ekonomického rozvoja a uvádza, že „ekonomický rozvoj sa neobjavuje všade v rovnakom čase, ale tam, kde sa objavil, začína pôsobiť povzbudzujúco a spôsobuje koncentrovanie ekonomickej činnosti do určitého „bodu“.

Hlavné vývojové etapy regionálnej politiky podľa J. Blažeka

Základnou otázkou však zostava

rovnováha nerovnováha (konvergencia) (divergencia)

?

Na základe poznaného možno stanoviť niekoľko záverov:

väčšina vedcov za základnú tendenciu regionálneho vývoja považuje tendenciu k nerovnováhe.

žiadna z  teórií regionálneho vývoja však nedokáže dostatočne predpovedať budúci regionálny vývoj.

Predikciou ďalšieho vývoja, je pravdepodobne nová paradigma, ktorá sa nachádza pravdepodobne v priesečníku skupiny teórií, ako je napr. teória flexibilnej špecializácie, teória výrobného okrsku, teória učiacich sa regiónov, ako aj kultúrne a behaviorálne prístupy k štúdiu organizácie výroby a správania sa firiem.

Všeobecným rysom jednotlivých teórií je odklon od koncepcie exogénneho rozvoja (predstavovaná koncepciou rozvoja založenej na daňových úľavách, dotáciách, nízkych mzdách, transferu technológií, externých investíciách a pod.) k rozvoju endogénnemu. Kľúčovým prvkom endogénnych prístupov k regionálnemu rozvoju je snaha o zmenu atmosféry v regióne, posilnením sebadôvery, snahou vzbudiť pozitívne očakávania, vytvoriť partnerstvo vedúce k aktívnej adaptácii.

Vznikajúca paradigma bude veľmi zdôrazňovať úlohu a kvalitu ľudského faktora, vrátane schopnosti a spôsobu komunikácie.

Priestorové zmeny v regiónoch

Negatívne – „polarizačný“, resp. „back-wash“ („neprospešný“) efekt pôsobenia vyspelejších regiónov na menej vyspelé regióny, kedy pracovné sily, kapitál a tovary sú vlastne „strediskami“, ktoré sa sústreďujú do privilegovaných regiónov, kde vytvárajú nadpriemerné zisky a tým spôsobujú, že neprivilegované regióny sa stávajú zaostalejšími.

Pozitívne – vyjadrené sú tu určité „centrifugálne“ efekty ekonomickej expanzie šíriace sa z centra do iných regiónov. Patria sem („spread“, resp. „trickle-down“ efekty)

Epizodické - sú založené na presvedčení o viac-menej pravidelnom striedaní (relatívnej) prosperity a úpadku v jednotlivých regiónoch.

Nástup poznatkovo-orientovanej spoločnosti a

ekonomiky

Regionálna politika vo vzťahu k poznatkovo-orientovanej spoločnosti

V systéme tvorby bohatstva národov nastala zmena - vznikol poznatkovo orientovaný systém tvorby prosperity. Vytvorila sa informačná ekonomika a tá je dnes hlavným prostriedkom vytvárania konkurenčnej schopnosti regiónov a štátov. Hlavné hodnoty vo výrobkoch už nie sú tvorené svalmi, ale intelektom.

Vývojový stupeň, ktorý európske regióny dosiahli v súčasnom časovom horizonte, je veľmi rozdielny. Ukazuje sa, že aj medzi územne blízkymi regiónmi niet vzájomnej kompatibility. Mnohé regióny sa nachádzajú už v štádiu postindustriálneho rozvoja a disponujú modernou informačnou infraštruktúrou, iné sa nachádzajú v štádiu prevahy infraštrukturálnych prvkov z obdobia „paleotechniky“ a nezriedkavé sú i enklávy, ktoré žijú duchom archaickej „eotechniky“.

Vývoj regionálnej vedy Koncom štyridsiatich rokov vzniká regionálna veda, ako

spoločenská potreba na preskúmanie ekonomického správania sa vo vzťahu k „priestoru“. Od tohto momentu prešli teórie a politiky regionálneho rozvoja významnými zmenami.

V päťdesiatych rokoch dominovali v regionálnom rozvoji teoretické prístupy s dôrazom na stranu dopytu v hospodárstve (okrem iných aj najrozšírenejšia teória exportnej bázy).

Analýza inter-regionálneho mechanizmu rozvoja bola v šesťdesiatych rokoch nahradená intra-regionálnym mechanizmom. Spoločným menovateľom všetkých prístupov k regionálnemu rozvoju bol princíp „zhora-nadol“. Ako odpoveď na tento centralistický model regulácie regionálneho rozvoja „zhora“ bolo posilnenie regionálneho riadenia „zdola“.

Rozvoj regiónov je v súčasnosti nemysliteľný bez použitia informačnej infraštruktúry a ľudského potenciálu schopného využívať túto informačnú infraštruktúru, ktorá sa dostáva do popredia záujmu v podmienkach dekoncentrácie a decentralizácie rozhodovania. V opačnom prípade by mohli nastúpiť spätné procesy centralizácie a špecializácia regiónov. Inovačne orientovaná regionálna politika je síce rovnako zameraná na potenciál jestvujúci v regióne, ale viac sa koncentruje na inovátorské a technologické schopnosti regiónu a na interakčné vzťahy, tzv. sieťovanie („networking“) medzi lokálnymi aktérmi, ktorí sú považovaní za podstatných stimulátorov regionálneho rozvojového procesu.

Kritérium lokácie sa v poslednom období významne zmenilo, môžeme hovoriť o „lokalizácii globálnych procesov“ založených na tom, že inovácie, ovplyvňujúce celé svetové hospodárstvo sú vytvárané v neveľkom množstve lokálnych podmienok.

Významnou kategóriou konkurencieschopnosti takýchto regiónov sa takisto stáva faktor času. Zavádzanie nových metód hospodárskeho oživenia územia, implementácia nového obsahu regiónov je kvalifikačne aj časovo náročná úloha. Vyžaduje si mnoho experimentovania, kým sa nájde najvhodnejšia štruktúra schopná vydržať konkurenciu iných území.

Čas limituje naše plánované výsledky, preto čas je kľúčovým rozvojovým zdrojom regiónu s ktorým však musíme vedieť efektívne narábať. Čas je významným prírodným a sociálnym zdrojom regiónu. Kontinuita rozvoja a rastu regiónov je možná len kontinuitou inovácie. Čas reštrukturalizácie je časom inovačnej obnovy a táto závisí predovšetkým od zveľaďovania ľudského duchovného potenciálu regiónu. Preto investície do vzdelania informačných inštitúcií sú dnes kľúčom k zabezpečeniu dynamiky ekonomiky regiónov.

Nové prístupy k štúdiu regionálnej politiky

Súčasné obdobie regionálnej politiky je do značnej miery eklektické (s pomerne výraznejším zastúpením inštitucionálnych a neoliberálnych prístupov) a možno ho vymedziť od druhej polovice 70-tych rokov až do súčasnosti. V regionálnej politike, vychádzajúc z neoliberálnych prístupov, dominujú skôr opatrenia stimulujúce lokálnu iniciatívu, a to ako pri subjektoch súkromného sektora (deregulačné opatrenia, podpora šírenia inovácií a pod.), tak aj v prípade subjektov verejného sektora (decentralizácia), prípadne spolupráca subjektov verejného a súkromného sektora (public private partnership, realizácia stratégií regionálneho rozvoja a pod.).

Súčasné prístupy riešenia regionálnych problémov zdôrazňujú teda predovšetkým podporu vznikajúcim malým a stredným podnikom, podporu šírenia technických inovácií, decentralizačné opatrenia vo sfére verejnej správy, podporu lokálnej iniciatíve, deregulačné opatrenia, networking a programy následnej starostlivosti o zahraničných investorov (tzv. programy after care). Táto šírka prístupov k stimulácii lokálneho/regionálneho rozvoja je výrazom súčasnej názorovej plurality, ktorej ohniskom je presvedčenie o kľúčovom význame ľudskej iniciatívy a ľudských zdrojov pre regionálny rozvoj.

Okrem aplikácie týchto širších prístupov vo sfére podpory regionálneho rozvoja dochádza v súčasnosti v rámci regionálnej politiky vyspelých štátov k niekoľkým ďalším zmenám. Významným trendom je realizovanie regionálnej politiky s ďalšími podpornými štátnymi politikami, napríklad so sociálnou politikou a s priemyselnou politikou.

Poznatková revolúcia

Kapitalizmus vstupuje do nového veku vytvárania poznatkov a neustáleho učenia. Tento nový systém poznatkovo-orientovaného kapitalizmu je založený na syntéze intelektuálnej a fyzickej pracovnej sily – prepájaní inovácie a produkcie, alebo čo označuje Richard Florida ako inovačne-sprostredkovaná produkcia. Faktom zostáva, že hlavným zdrojom hodnôt a ekonomického rastu v poznatkovo-orientovanom kapitalizme je ľudské myslenie.

Zmena v poznatkovo-orientovanom kapitalizme reprezentuje akýsi prevratný prechod v zmysle prirodzeného prechodu ekonomiky a spoločnosti. Od prechodu z feudalizmu na kapitalizmus, základným zdrojom produktivity, hodnôt a ekonomického rastu bola fyzická sila a manuálna zručnosť. V poznatkovo-orientovanej spoločnosti, inteligencia a intelektuálna pracovná sila nahrádza fyzickú prácu, ako základný zdroj hodnôt a zisku.

Nový vek kapitalizmu umožňuje využívať celostnosť ľudského intelektu a kreatívne schopnosti. Ako aj R&D vedci, tak aj pracovníci na podnikovej úrovni sú zdrojom ideí a pokračujúcej inovácie. Pracovníci na podnikovej úrovni využívajú svoje rozsiahle a podrobné poznatky o zariadeniach a produkčných procesoch na vynachádzanie nových, efektívnejších výrobných procesov.

Podniky sa tak stávajú skôr určitými „laboratóriami“, miestom kde sú nové myšlienky a koncepcie sústredené, testované a implementované.

Toto nové obdobie kapitalizmu prijíma formu vzrastajúceho integrovaného ekonomického systému s celosvetovou sieťou transnárodných spoločností a vysokou úrovňou priamych zahraničných investícií medzi štátmi. Takéto investovanie je „motorom“ pre pokračujúce, šíriace sa zlepšenia v oblasti technológií a najmodernejších riadiacich praktík a je výkonným spoluúčastníkom globálneho toku poznatkov.

Posun k poznatkovo-orientovanému kapitalizmu prebieha prostredníctvom osobitého podnikania a manažérskych stratégií jednotlivých firiem. Týka sa to rozvoja nových vstupov a širšej infraštruktúry na regionálnej úrovni na ktorej jednotlivé firmy a výrobné komplexy firiem môžu stavať. Podstata tejto ekonomickej transformácie robí regióny kľúčovými ekonomickými jednotkami v globálnej ekonomike.

Od masovej produkcie k učiacim sa regiónom

Základ pre súťaživosť

Región masovej produkcie

Učiaci sa región

Porovnateľné výhody založené na:

• prírodných zdrojoch• fyzickej práci

Udržateľné výhody založené na:

• tvorbe poznatkov • pokračujúcom

zdokonaľovaní

Výrobný systém Masová výroba• fyzická práca ako zdroj

hodnôt • oddelenie inovácie a výroby

Poznatkovo-orientovaná výroba

• pokračujúca výroba• poznatky ako zdroj hodnôt• syntéza inovácie a výroby

Výrobná infraštruktúra

Dodávateľské vzťahy na „dlhé lakte“

Firemné siete a dodávateľské systémy ako zdroj inovácií

Ľudská infraštruktúra

• malá zručnosť, nízke pracovné náklady

• pracovná sila v zmysle Taylora

• vzdelávanie a kvalifikačný rast v zmysle Taylora

• kvalifikovaní pracovníci• pokračujúce

zdokonaľovanie ľudských zdrojov

• pokračujúce vzdelávanie a kvalifikačný rast

Fyzická a komunikačná infraštruktúra

Vnútorne orientovaná fyzická infraštruktúra

• globálne orientovaná fyzická a komunikačná infraštruktúra

• výmena elektronických dát

Hospodársky systém riadenia

• vzájomne súperiace vzťahy• riadiaci a kontrolný

regulačný rámec

• vzájomne závislé vzťahy• systémové usporiadanie• flexibilne regulovaná

štruktúra

„Learning regions“

V priebehu druhej polovice 90-tych rokov sa vykryštalizovali diskusie o inštitucionálnych charakteristikách regiónov, ich sietiach kontaktov, „zakoreneniach“ a ich použití v regionálnej politike do novej školy resp. smeru, pre ktorý sa vžil názov „teória učiacich sa regiónov“. Tá predstavuje doposiaľ historicky jeden z najmladších (a stále sa formujúcich) teoretických smerov v oblasti regionálneho rozvoja.

Výsledkom teoretických debát predchádzajúcich prvej polovici 90-tych rokov bola zhoda v tom, že zdrojom konkurencieschopnosti na konci 20. storočia sú vedomosti, schopnosť učiť sa a vytvárať kultúrnu klímu, ktorá napomáha inováciám (Lundvall 1992, Lundvall a Johnson 1994). Problematika učenia pritom nie je spájaná len s vyspelými odbormi a s vývojom nových technológií, ale so všetkými odbormi, vrátane tradičných odvetví. Konkurencieschopnosť je potom chápaná nie ako konkurencia cenová, ale ako konkurencia založená na neustálych inováciách. Znalosti sú považované za najstrategickejšiu „surovinu“ a učenie za rozhodujúci proces z hľadiska trvalo udržateľnej konkurencieschopnosti.

Súčasná globalizovaná ekonomika výrazne zmenila tradičné weberovské delenie výrobných faktorov na všadeprítomné a miestne špecifické, lebo prakticky čokoľvek je dnes možné dopraviť v podstate kdekoľvek, v spojitosti so stále sa zmenšujúcimi nákladmi na dopravu. Pokles dopravných nákladov, znižovanie bariér medzinárodného obchodu a rozvoj komunikácií spôsobujú, že len málo faktorov môže byť považovaných za lokálne a nemobilné. Jedným z mála takýchto faktorov sú práve znalosti a schopnosť učiť sa. Rozdiely v schopnosti učiť sa a inovovať sú tak považované za kľúčový mechanizmus regionálnej diferenciácie, ktorého úloha sa bude do budúcnosti s najväčšou pravdepodobnosťou zvyšovať. Potenciál učiť sa a inovovať je podstatne ovplyvnený formou vzťahov medzi firmou a prostredím.

Poznatková práca v súčasnosti predstavuje už 40% globálnej ekonomiky a jej podiel sa neustále zvyšuje. V krátkom čase tak môžeme očakávať, že „poznatkoví pracovníci“ sa stanú rozhodujúcou pracovnou silou v spoločnosti. Jediným problémom v tejto súvislosti je skutočnosť, že viac ako 50% všetkých vedomostí a poznatkov sú nevyslovenej, neformálnej, nekodifikovanej povahy, tzv. „tacit knowledge“. Tieto sa nachádzajú v mysliach pracovníkov. Nekodifikované poznatky a vedomosti sa stávajú zdrojom konkurenčnej výhody, pretože sú viazané na špecifický regionálny kontext, na inštitucionálne charakteristiky územia (siete kontaktov, formy zakorenenia).

Na druhej strane poznáme ešte kodifikované poznatky, „codified knowledge“, ktoré je možné štandardizovať a naučiť sa ich pomocou inštrukcií a návodu. Tieto je obvykle možné predávať ako tovar. Preto sa z nich stávajú komodity, ktoré je možné nájsť kdekoľvek, alebo dopraviť bez väčších nákladov kamkoľvek. Z hľadiska firemnej konkurencieschopnosti sú tak pochopiteľne hodnotnejšie nekodifikované poznatky, ktoré nie je možné fyzicky nadobudnúť ich prenosom.

Rozlišujeme niekoľko foriem učenia:

učenie praxou (learning by doing) učenie užívaním (learning by using) učenie hľadaním (learning by searching) učenie spoluprácou (learning by interacting) –

považuje sa za najcharakteristickejšiu formu učenia pre aktérov v učiacich

sa regiónoch

Predpokladom pre úspešný rozvoj regiónov a pre schopnosť vytvárať inovácie je rozmanitosť a množstvo inštitucionálnych foriem ktoré existujú v danom regióne, čo Amin a Thrift nazýva ako inštitucionálnu hustotu (institutional thickness). Podstatou úspechu tak nie je len prítomnosť veľkého počtu väzieb, ale taktiež to, ako sú navzájom prepojené, čo sa ich prostredníctvom šíri a v neposlednom rade aké vzťahy moci tieto vzťahy utvárajú. Amin a Thrift tvrdia, že inštitucionálna hustota regiónu do značnej miery predurčuje to, akým spôsobom sa bude región schopný zapojiť do medzinárodnej deľby práce.

Schopnosť adaptácie regiónov zasluhuje pri tejto príležitosti zvláštnu pozornosť z toho dôvodu, že existuje aj celá rada príkladov kedy regióny, ktoré boli v minulosti špecializované, úspešné a inovatívne, túto schopnosť stratili a s ňou aj ich bývalú hospodársku prosperitu. Pre takýto proces inštitucionálneho „zakrnutia“ sa vžil anglický termín lock-in. Tým sa rozumie strata konkurencieschopnosti podnikov v danom regióne, ktorá je spôsobená tým, že niekdajšie úspešné miestne podniky v určitom bode nezaregistrovali inováciu vo svojom odbore a zostali „uzamknuté“ vo svojom mentálnom a inštitucionálnom procese, v existujúcom systéme praktík a mentálnych konceptov, ktoré bránia prijímaniu noviniek. Najčastejšie možno takéto prípady nachádzať v regiónoch, ktoré dosiahli v určitej dobe vysokú mieru špecializácie a neboli schopné sa včas odnaučiť rutine a tým praktikám, ktoré boli spojené s minulými úspechmi.

... kritika

V súvislosti s problematikou vzťahu učiacich sa regiónov a firiem, je až príliš veľká pozornosť venovaná firmám a vzájomnej súťaže medzi regiónmi, pričom dostatočná pozornosť sa nevenuje ľuďom. Taktiež je zanedbávaná aj skutočnosť, že zisk jedného regiónu môže byť stratou pre druhý (napr. „preťahovanie“ o globálne investície, ktoré v niektorých prípadoch vedú aj k uzavretiu iného podniku). Nevenuje sa pozornosť ani tomu, ako by štát mohol regulovať proces globalizácie, kedy by boli zachované rovnaké príležitosti pre všetkých (napr. možnosť zmien daňového systému, alebo investícií z verejného sektora, ako prostriedku zvýšenia blahobytu). Diskusie o učení a inováciách ako by zastierali fakt, že ani v úspešných regiónoch nie sú nové pracovné miesta ani proces učenia liekom na všetko a že aj tu sa zvyšuje neistota zamestnania, ktorá ohrozuje blahobyt obyvateľov regiónu. Práve ten by mal byť hlavnou snahou a cieľom všetkých výskumov.