Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobota. Predplatné cena pre Raknsko-Uhorsko na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štyri roka 5 k., na me­siac 2 k.Jednotlivé čísla po 10 h.

Do cudzozemská: na celý rok 30 k.

Predplatná cena na š t v r t k o v é č í s la Je:

pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k 50 h.

Do cudzozemská: na celý rok 7 k.

časopis posiela sa len sku­točne predplateným

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLVIII. Štvrtok, 23. augusta 1917. Číslo 98. (34.)

Proti rumunským školám. Ako je už známo, minister vyučovania gróf

Albert Apponyi dal zavrieť rumunské učiteľské präparandie a hned žatým nariadil zoštátniť ru­munské elementárne školy. V nariadení mini­strovom udáva sa ako príčina tohto ustanovenia to, že keď lanského roku rumunské vojsko vtrhlo do Sedmohradska, učitelia mnohých rumunských škôl držali s nepriateľom. Teda viny dopustili sa učitelia, a minister ide robiť poriadky so školami.

Noviny sociálno-demokratickej strany v Uhor­sku, »Népszava«, statočne ozvaly sa v tejto veci. Píšu takto:

»Každému je jasné, že pri týchto ustanoveniach o to ide, aby rumunské präparandie boly maďar-čiacimi ústavmi, a nie rumunskými. . . Rumunské elementárne školy pozatvárajú a na ich miesta postavia štátne školy, v ktorých rečou vyučovania bude maďarská, totiž v ktorých deti elementárnym známostiam nie v materinskej reči budú vyučovať. Rumunské deti v takých školách nenaučia sa ni­čomu. Pravda, nenaučia sa ani po maďarsky.. . V dedine, kde sa rumunsky hovorí, maďarská škola: to nie je znakom (symbolom) maďarčenia, ani rozširovania kultúry, ale znalcom násilného ná­rodného potlačovania. Škola, v ktorej dieťa len nie­koľko hodín sedáva, je i tak malomocná oproti rodinnému kruhu, oproti verejnému životu dediny. Dieťa bude hovoriť tou rečou, ktorou hovoria jeho domáci a celá dedina, a nie rečou, ktorú probuje mu nanútiť ško la . . . Apponyiho nariadením, ak sa vláda nevráti s tejto nebezpečnej a nemúdrej cesty, Rumuni sa Maďarmi nestanú, ale ono bude prameňom nesmiernych horkostí, nepokojov a rozhor­čenia . . . Keď národu alebo národnosti zakážu užívať materinského jazyka, to je najkrikľavejším znakom národnostného potlačenia. A uhorský mi­nister vyučovania chce zakázať materinský jazyk rumunským deťom teraz, v štvrtom roku svetovej vojny, keď po celom svete ozýva sa heslo, že ná­rody majú právo určovať si samy svoj osud!«

Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 18.

augusta. Východné bojiště: Pri Maracesti nemecké vojsko

zajalo v prudkých bojoch vyše 2200 nepriateľov. Pri Grosesci na Oitoz a západne od Okny rakúsko-uhorské a nemecké vojská Rusov a Rumunov zas odbili. Ďalej na sever nijakých zvláštnych udalostí.

Talianske bojiště: Naša udatná armáda na Soči bola včera zas v rozhorčenom zápase so svojím nepriateľom, číselne ďaleko mocnejším. Úspech dňa bol náš ! Medzi Tolmínom a Krnom nepriateľ uspokojil sa jednotlivými čiastočnými výpadmi, ale od Avče až po pobrežie príboj talianskych massových útokov valil sa proti našim pozíciám. Povyše Kanála Taliani podporovaní najtuhšou delostreľbou dostali sa až na výšinu Vrhu. Tam hodili sa na nepriateľa chebskí hrdinovia a zatla čili ho na stráň. Pri Desole a Vodiciach, na Monte Santo a Monte Gabriele, na vrškoch vý­chodne a južne od Gorice — všade sa bojovalo s najväčšou rozhorčenostou a Talianom sa nepo­darilo získať ani stopy pôdy. Udatní viedenskí domobranci a rakúski domobranci z pluku č. 51. mali tu zas veľkú príležitosť dosvedčiť opätne svoju známu vojenskú súcosť.

Medzi Vipavou a Faiti-Hribom nepriateľské útočné kolonny stroskotaly sa na železnom od­pore osvedčených alpských streleckých plukov. Krainskí horskí strelci chránili tu domácu pôdu.

I na Kraskej planine bitka zúrila s najväčšou prudkosťou. Juho-západne od Kostanjevice boj zúri ešte v území medzi prvou pozíciou, ale všade inde nepriateľ bol odhodený cez prvú líniu. Dňa 19. augusta zajali sme vyše 3000 nepriateľov. Krvavé ztráty Talianov sú veľké.

Nepriateľské monitory strieľaly na otvorené mesto Triest; niekoľko obyvateľov je mŕtvych.

Na planine Siedmich obcí, kde Taliani v júni podujali ťažké, ale bezvýsledné útoky, nepriateľ predvčerom vyprázdnil severne od Asiaga v 15-kilometrovej šírke svoje pozície na talianskej pôde Včera ustúpil trochu zo Suganskej doliny;

Balkánske bojiště: Nepremenené. Náčelník gen

Náveštie nemeckého genera 20. augusta.

Západné bojiště: Gruppa kor^^mefto* yjrmca Rupprechta: Na flandrijskom bojišti po^tres^otaní ranných anglických útokov južne od Langemarcku delostrelecký boj klesol značne oproti včerajšiemu dňu. V Artois delostreľba bola tuhá len severo­západne od Lensu. Anglické výzvedné oddiely boly odrazené.

Gruppa nemeckého korunného princa: Boj pred Verdunom začal sa dnes ráno na oboch bre­hoch Mózy od lesa Avoscourtu až po les Caurieres (23 km) tuhými útokmi Francúzov. Delostrelecký boj trval včera celý deň a noc nepretrhnuté s najkrajnejšou prudkosťou. Dnes ráno pred fran­cúzskymi útokmi bola najtuhšia bubnová paľba. Francúzi obsadili bez boja hrebeň Talónu, ktorého sme sa už v marci ako obrannej čiary zriekli a ktorý sme obsadili len strážami. Tieto sme včera podľa plánu ä bez prekážok so strany nepriateľa vzali nazpäť. Na všetkých ostatných čiastkach ši­rokého bojového frontu je boj v plnom prúde. 16 nepriateľských jlietadiel a 4 balóny sme včera sostrelili.

Východné bojiště: Front arcikniežaťa Jozefa •• Nemecké a rakúsko-uhorské vojsko zahnalo mo­hutným náporom na oboch stranách doliny Oitozskej tvrdošijne sa bránivších Rumunov nazpäť smerom k Trotuskej doline. Jeden wurttembergský horský pluk sa zvláště vyznamenal. Vyše 1500 zajatých a 30 guľometov bolo dopravené do bezpečnosti.

Macedonský front: Položenie sa nepřeměnilo. Prvý generálny ubytovateľ

Ludendorff.

Viedeň, 20. augusta. »Wiener Allgemeine Zeitung« píše o pápežovej mierovej nóte: V cent­rálnych mociach pápežova nóta spravila veľmi sympatický dojem. V nepriateľskom tábore bola pri­jatá s rozličnými pocity. Anglická tlač chová sa za­mietavé. Vo Francúzsku posudzujú pápežovu nótu zdržanlivé. V neutrálnej tlači je prijímaná s úprimnou sympatiou. Keď sa rakúska vláda dohodne s ne­meckou vládou, bude nasledovať odpoveď pápežovi.

Bern, 19. augusta. Americký štátny tajomník Lansing mal poradu s diplomatickými zástupci Anglie, Talianska, Francúzska, Belgicka, Brazílie o mierovej nóte pápežovej. Lansing povedal, že Spojené Štáty sotva budú môcť prijať návrhy nóty za podklad pokonávania o pokoji.

Glossy. (III. séria.)

»Vágvôlgyi Lapok« v svojom 31. tohoročnom čísle vyslovujú svoju najvyššiu nespokojnosť s od­poveďou, ktorú v čísle 86. týchto novín od nás dostaly na ich a druhých novín opätovné vyzý­vanie : »aby sme sa ohradili proti úmyslom do­hody osvobodit malé potlačené národy a proti snahe Čechov pripojiť naše slovenské stolice k budúcemu samostatnému kráľovstvu Českému.«

Nie sú s ňou spokojné, ačkoľvek z veľkého prázdneho obloka tiež zbadaly, že naša objemná odpoveď, bez našej viny, len v svojej menšej po­lovici mohla byť vytlačená, ale i z tejto prepu­stenej čiastky vyrozuměly, »že je nám zbytočné strany tých úmyslov a snáh znove sa osvedčovať, ked naša strana už prvej než svoju politickú činnosť •na lepšie časy odložila, hned počiatkom terajšej vojny, úradne a slávnostne vyznala svoju vemosí k vlasti a pánu kráľovi, že sa ona k tejto vernosti i dnes nezmenené hlási, že ju náš národ, naši slo­venskí vojaci každodenne na bojišti svojimi skutkami a náš doma žijúci ľud svojím držaním sa dosvedčujú.

Ony preto, že jeden-druhý Slovák, ak a keď sa mal stretnúť s niektorým Čechom alebo plane so Scotom Viatorom, im okamžite chrbát neukázal, zapomínajúc na to, že vyššie spomenuté osved­čenie našej strany urážlivé glossované bolo jednými »quo jure, quo titulo sme sa naň odhodlali«, dru­hými: »ahá, boja sa«, tretími: »zavádzajú (hamis-kodnak)« — cítia sa oprávnenými žiadať od ľudí sebapovedomých a znajúcich, čo kedy majú robiť, aby sa na každé, odkiaľkoľvek pochádzajúce, ešte i v ponižujúcej forme: »Jano, Gyuro gyere ki!« k nim obrátené vyzvanie do gliedy postavili a čo sa im rozkáže poslušne "vykonali.

Toto uvádzam len k vôli oboznámeniu nášho obecenstva s tým, ako »Vágvôlgyi Lapok« o nás Slovákoch a nám patriacom zástoji smýšľajú, a robím to len k vôli tomu, že mi závěrka, ktorou ony končia svoju apostrofu na článok »Národných Novín,« podáva vhodnú príležitosť spáchať túto glossu.

Ony totiž v tom, že cenzúra za dobré uznala vytrieť väčšiu polovicu článku »Nár. Novín«, na-chodia dôkaz, že sme sa v nej dozaista najmenej nejakej novšej telonie dopustili, a preto celkom zbytočne radia našim novinám: »aby sa v svojom starom vyzývačnom tóne ešte trocha miernily, lebo veď vraj Česi ešte nezvíťazili a Turčianska stolica predbežne patrí ešte k Uhorsku.

Ja myslím, že Nár. Noviny prednášky z geografie nepotrebujú a zaobídu sa bez rady »Vág. Lapok.« Ich ostrému zraku však všetka česť. Medzi riadky aj my vieme čítať. Im je však dané, čo ani jednému inému smrteľníkovi. Ony vedia i celé, z dispozície cenzúry nevytlačené odstavce novinárskych článkov, nasledovne aj ich celok a celé knihy — s čistého papieru prečítať. To je rekord v umení čítania, pri jehož zovšeobecnení cenzurovanie tiskopisov bude luxusným článkom.

2. (Schlowaken kommen!) O priebehu nasto­lenia nášho bystersko-oravského rodáka pána Ďurka Smrečányho za prešporského župana bolo čitateľom týchto novín posiaľ len toľko referované, že menovaný pán župan v svojej inštallačnej reči vydal nám Slovákom dobre zaslúžené priaznivé svedectvo, že totiž našim slovenským plukom za ich vytrvalosť a hrdinstva na bojišti, a nám

ostatným za naše patriotické chovanie sa v te-' rajších krušných časiech patrí všetka česť a chvála.

Že sa v nej zmienil i o bosorkách a strigách, »quae non sunt," to jest o národných buričoch, a že sa im pohrozil, ak by sa zjavili, nanaj-prísnejším aplikovaním v zákonoch predpísaných trestov a najbezobľadnejším upotřebením svojej župsnskej moci, to aspoň mňa ani najmenej ne-tuširuje. Takéto pohrozenie je na našich stranách vo zvyku azda od tých čias, čo kráf Koloman do­niesol svoj zákon o strigách; vyše 50 rokov som bol svedkom prepočetných inštallačných rečí kra­jinských hodnostárov, nakoľko sa rozpomínám, pohrozenie toto bolo vo všetkých viac menej vy­pukle akcentované, ani náš veľäctený rodák a blízky krajan nemohol ho obíst v svojej, i tak možno podľa niektorej staršej vzorky sostavovanej

toprogramnej reči. Predmetom tejto glossy však nie je to, o čom

sme sa z týchto novín už dopočuli, ale čo mne môj súkromný prešporský zpravodaj pošepkal, že sa nový pán župan prešporský pozastavil na ter­minologii pána vyslanca a prešporského stoličného výborníka Ferdiša Jurigu, podľa ktorej je nie »tót,« ale »szlovák nemzet,« a preto ho — pána Jurigu

zavrátil. Môj súkromný prešporský zpravodaj ma pýta,

že by som vhodným spôsobom uvedomil pána vyslanca Jurigu, že sa pán župan k jeho zavrá-teniu pre použitie termínu »szlovák nemze.« vlastne tým dal strhnúť, lebo mu ním v pamäť uviedol* že Prešporáci, ohromení zvestou o menovaní jeho osvietenosti za ich hlavného župana, zvesť túto apostrofovali urážlivou poznámkou: »Auch zu uns kommen schon die. . . Schlowalcen.« II.

Ľudskosť. Keď čítaš o ukrutnostiach terajšej vojny, neraz

máš na ume: kedyže už príde ten rajský čas, keď človek nebude zabíjať človeka, keď človek ozaj bude človekom, a nie zverom, akým je dnes. Darmo sa honosíme, že civilizácia, kultúra, kresťanstvo vyhnalo z nás krvolačnú beštiu a my že sme v morálke vysoko stojacie|kultúrné tvory!. . . Sku­točnosť nám inšie dokazuje. Pravda, že vojna je mimoriadny stav, kde hnev, nenávisť, pomsta, ná­silie prevezmú vládu nad% bojujúcimi, kde človek zúmyselne shodí so seba ľudskosť a oblečie na seba zverskosť. Ale i to je pravda, že ani pred tisícimi rokmi neboly vojny ukrutnejšie, ako je terajšia, a Vandali, ktorí pálili, pustošili všetko, čo bolo nepriateľovo, by sa museli dnes prísť učiť od synov XX. stoletia, ako treba zničiť mestá, kostoly, lesy, ešte len i cesty a studne nepriateľove, aby ho oslabili.

Nuž či je človek dnes ozaj ľudskejší, ako bol pred tisícimi rokmi? Ťažká otázka. Ja myslím, že nie, že je práve takým dravcom, ako bol v kamen­nej dobe. Iba niektoré ustanovizne, poriadky sú

spravedlivejšie, múdrejšie a preto i humánnejšie, ale človek zostal tým, čím bol.

Nedávno vyšla v Mníchove kniha: »Die Morde des XV11. Jahrhunderts« ( = Vraždy v 17. století), z ktorej vysvitá, že povera v strigy a v čarodej­níkov priviedla tisíce ľudí na popravište. A to pod dozorom juristov a teológov, v mene spravedlivosti božskej. V kniežatstve Reisse na pr. upálili za deväť rokov tisíc stríg, medzi nimi i deti od 2-ho do 4-ho roku; vo Fulde za tri roky 250, v Ell van -gene za jeden rok 167, vo Wurzburgu od r. 1623 do 1631 upálili na hranici deväťsto ľudí obojeho pohlavia. Trestné pokračovanie bolo pre vyšetru­júceho sudcu veľmi pohodlné a — isté: obžalova­ného dotiaľ mučili, kým sa nepriznal. Takýmto spôsobom zbavovali sa ľudia i svojich politických nepriateľov, ako na pr. Braunšveigovci, ktorí ob­žalovali svojho mestského kapitána Henninga Bra-banta, že má »spo!ky« s čertom, a preto ho roku 1604-ho v hrozných bolestných mukách usmrtili. Hádam by sa tieto processy neboly tak dlho udržia-valy, keby nebolo v človeku zverskej vášne: dívať sa na muky, na vraždu, smrť a podobné »inte-ressantnosti.« Ved rimanský cirkus, terajšie býčie zápasy španielske, poľovačky, súdne pokonávania v neobyčajných vraždách, ba i popravenie vraha vábi nás svojou krvavosťou a hrôzou — dívať sa na muky iného. Strigám konfiskovali majetok, — to tiež »napomáhalo« túto inštitúciu. V Bambergu v 900 processoch skonfiškovali za 500 000 zlatých majetkov- Pri mučení si páni sudcovia a prísediaci usilovne upíjali, tak na pr. v Gothe pri mučení osemdesiatročnej ženičky vypili sedemnásť holbí vína a dvadsaťšesť krčahov piva. Hlavný podpo­rovateľ týchto nesmyselných súdov bol lipský professor Benedikt Carpzow, ktorý — ako věhlasný ju>ista — vedel všetky nezákonitosti ospravedlniť a pozlátkou práva obložiť. Robil sa pobožným človekom a rozhlasoval o sebe, že 53 razy pre­čítal bibliu cd začiatku do konca, ale pritom bol pyšný i na to, že podpísal dvadsaťtisíc smrteľných výrokov. Traja jezuiti, Fridrich Spee, Adam Tanner a Pavol Laymann, boli prví, ktorí sa osmelili ohlásiť oproti takýmto súdom. Kristína, švédska kráľovná, bola prvá, ktorá r. 1649 raz navždy za­bránila strigoyi processy.

Neskôr prestali odsúdencov galeami. Venecia mala roku 1617-ho dvetisíc odsúdencov na galeách. Králi a kniežatá i vojenských' zajatých predávali na galeje. Známy je príklad i z našej histórie. Anglický kráľ JaKuif/fl/\ dal svojim poddaným Škótom, čo sa proti nemú vzbúrili, uši poodrezávať, ženám biľagy povypaľovať na čelo a na líca a po­tom ich ešte popredal hollandským majiteľom plantáží v Jamaike za veľmi dobré peniaze, Mária Medici mala malú loďku pre svoje vychádzky, ale chyběli jej veslári, obrátila sa teda na svojho ujca veľkokňaza Toskánského s prosbou, aby jej ich zaopatril. Pozorný ujček poslal jej do daru 50 zajatých Turkov. A aké boly väzenial Grófka Leo­nora Kristína Ulfeldt, ktorá bola dvadsaťdva roky

BESEDNICA. J a a moja múza.

— I. Gr. Orlov. —

Bolo to práve na svitaní, keď strachom zblednul noci mrak, ja diel som ešte v rozjímaní i vzdychlo sa mi mimodak.

Ja diel som ešte v rozjímaní — a či skôr polsen bol to už? — tu prišiel ko mne úsvit ranný, v náručí nesúc veniec z rúž.

Tu prišiel ko mne úsvit ranný — nie — mojej múzy bol to zjav a za ňou v plesnom plápolaní šiel lúčo-družíc tesný dav.

1 prišla ko mne usměvavé, kladúc mi veniec v znojnú skráň, i stisly sa nám rúčky pravé, keď hymnu lásky spieval Pán —

nevinne väznená v svetlej veži kopenhágskeho zámku, zanechala opis svojich útrap. V neopísa­teľnej špine — izbu jej týždene raz čistili — medzi potkanmi a všelijakým hmyzom žila tu. A zvláštne svetlo hádže na mravy toho času, že kráľovná, kúrftlrstka, princezny a dvorné dámy ju navště­vovaly, aby sa jej mohly spýtať, či ju mimo bĺch i ploštjce znepokojovaly...

A výchova detí tiež nebola inakšia. Palica bola hlavnou auktoritou v škole. Ludvika Xlll-ho učiteľ bfjaval tak, že povedal, ak mu odpustí bitku, on odpustí ľudom za to hlboké poklony, čo museli pred ním robiť. O nič lepšie sa nevodilo ani Lud­víkovi XlV-mu: jeho vychovávateľ, due Montausier, vláčil ho za vlasy po izbe. Môžeme si predstaviť, ako sa viedlo deťom chudoby, keď i v najvyšších kruhoch takáto metoda panovala. Výchova jezuitov, čo i mala mnohé chyby, to jedno dobré predsa mala, že odstránením palicového trestu pozdvihla cit sebavedomia v žiakoch. Zpomedzi všetkých pädagogických metód bola metoda Jána Komen­ského, ktorá sa v ten čas najväčšmi zblížila terajšiemu »názornému« vyučovaniu namiesto prázdneho dressírovania pamäti, čo bolo v ten čas hlavnou regulou. Ľudia sa majú učiť múdrosti nie z kníh, ale z pozorovania neba i zeme, vravieval Komenský. Sami musia zkusovať, a nie len cudzie zkušenosti si zapamätať. Komenský žiadal, aby sa i dievčatá riadne vyučovaly, — dotiaľ bola ich vý­učba veľmi primitívna: učily sa len čítať, a len na výslovnú žiadosť rodičov — i písať.

Dnes máme »moderné« školy, máme »moder-ných« pädagogov, máme ministra výučby — grófa Apponyiho — blýskavú hviezdu európskeho vzde­lania, a predsa: či sme dnes humánnejší, ako boli Vandali pred poldruhatisícimi rokmi?

Wekerle nástupcom EsterMzyho. Na miesto grófa Mórica Esterházyho za mi-

nistrapredsedu Jeho Veličenstvo kráľ Vymenoval Alexandra Wekerlu.

Bataillon smrti. Viedenská »Arbeiter Zeitung« doniesla zaují­

mavý opis ruského »BataiIlona smrti.« Z článku podávame:

»Bataillon Smerti« stálo napísané čiernymi cy-rillskými literami na červenej hodvábnej stužke, čo mal siahodlhý matróz opásanú okolo ľavého

i ramena. Ležal mŕtvy na brehu močiara za našimi • zákopami. Červeň stužky jagala sa na slnci. Vôňa litovských svrčín tiahla sa ponad hlboký spoločný hrob, v ktorom mali byť padlí »Bataillona smrti« pochovaní, Lebo bolo ich tu ešte viac, čo mali čiapky s čiernou umrlčou hlavou ca čierno-biele epuletty na pleci. Všetko vyberané postavy s od­znakmi, ktoré dokazovaly neobyčajnú vôľu. Teraz všetko mŕtve, ľudia bez hlavy, bez údov, bez života, už ani nie ľudia, iba posbierané mrtvé telá, zakryté šiatrovými plachtami. Iba dlhý matróz ležal celý a pyšný, ako živý, na slnci. A keď sa už zem hrobu sypala na nich, jeho červená stužka ešte dlho presvitala pomedzi mrtvolami: »Bataillon Smerti.«

V tom vtáctvo zo sna povstávalo pri stálej piesni hárf a trúb — a keď už všetko žitím vzplálo, my dali sme si večný sľub. —

Pri stálej piesni hárf a trúb

my dali sme si večný sľub

Ci pamätáš? — I. Gr. Orlov. —

Bol tichý večer, pekný, utešený; hviezdičky nebom tak sa jagotaly, jak naše srdcia — v milom, ľúbom snení, a len nám hrali — len nám samým hrali.

Či pamätáš?

Ja som len teba videl — tak len teba pri bôľnych zvukoch tichej, krásnej hudby i zacítil som veľké slasti neba a preklínal som putá krutej sudby.

Či pamätáš?

Ty iste si to, iste necítila; a či jak? predsa? — ťažko sa to zhádnej viem, že si hlávku ko mne nachýlila, jak kvietok z rána, keď naň rosa padne.

Či pamätáš?

1 ač bôľ kýsi zahral ti na tvári, ty taká si mi bola pekná, milá, ni svätica, kdes' čo je na oltári — keďs' hlávku ko mne smutne nachýlila.

Či pamätáš?

Bol tichý večer, pekný, utešený; hviezdičky nebom tak sa jagotaly, jak naše srdcia — v milom, ľúbom snení, a len nám hrali — len nám samým hrali

Či pamätáš? — — —

Či pamätáš?

Boia to ozajstná ruská myšlienka, týchto čier-ych tisíc. Všetko vyberaní chlapci jednej divízie, ie práve najlepší, ale tí, čo mali najpevnejšiu vôľu víťazif. A neboli zaiste ani mravne najlepší; ne­

jeden mal niečo na rováši, čo chcel týmto činom vyrovnať. Boli tu mladučkí študenti, ktorí snívali o konečnom svetaspasiteľnorn víťazstve toho, čo „ruskou myšlienkou* menovali, zas iní, ktorí verili v kommunizmus. Starí poddôstojníci, ktorí práve počuli Kerenského rečniť v Dvinsku, kronštadtskí matrózi, ktorým sa zunovalo tohuvabohu vo flotte. Pestrá spoločnosť: sivo bradáči a chlapci sedemnásť­roční, a neobyčajne mnoho officierov. Ale čoby officieri! Kto chcel, zastrčil si kokardu. Ale všetci boli dobrovoľníci. Pestrí i svojimi uniformami. Každá kompánia, každý muž nosil zvláštny odznak. Čier­nymi ružičkami sa zdobili, čierna bola farba ich battaillona. Oni sa so smrťou zasnúbili a smrť niesli Nemcom. A to bolo to pravé ruské na nich, tá nejasnosť, zúfalosť, mystickosť. Boli to ľudia, ktorí zúčtovali so svojím životom. Oni sa všetci obetovať šli za myšlienku.

V offenzíve piatej ruskej armády južne od Dvinska, Bataillon smrti dostal najvážnejší odsek. Čierna tisícka stála medzi potokom Lavlessa a jazerom Gateni v prostriedku na rozstrieľanom železničnom násype Vilna — Dvinsk. Tu mal Bataillon smrti preraziť nemeckú čiaru a svinúť ju na železničný násyp. Dva dni chrlily ruské batterie oheň na nemeckú pozíciu. »Málo Nemcov zostane pre nás, kým my ta prídeme«, vravel ve­liteľ bataillona, nadporučík. Na tretí deň, po hustom daždi, ešte 45 tisíc výstrelov! Nemecké pozície sa dýmily. Z močarísk striekala čierna zem vozvysok.

Teraz sa bataillon pohol, pomaly, zo zadných zákop. Svoje drôty poprestrihali. Vodcovia si stali

. napred. Since svietilo. Rovno v 9 hodín 20 minút v dyme a prachu spustily sa sivo-zelené vlny Rusov na nemecké pozície.

Ale prečo držali všetci pravil ruku nad očami? Nebežali, šli vystreto, pomaly. A všetci mali ruku nad očami, hoci since svietilo od zadku. Keď mi to niektorí naši ľudia rozprávali, považoval som to za namýšfanie. Ale na všetkých stranách to isté pozorovali. Japonskú pušku v ľavej ruke, pravú nad obočím, tak sa blížili našim zákopám. Nemo, s týmto pekným gestom, ktorý sa tak dobre niesol k ich čiernym zástavám, k ich umrlčím hlavám na čiapkach. Bol to výjav, ako z legendy. Najprv sa im veľmi dobre darilo; chránení priestorom, v piatich vlnách šli s malými ztrátami napred. Zpravá ovocný sad, zľava Hindenburgova zákopa — obidve výšiny úžasne rozstriaľané — za sebou nechajúc, za krátky čas prelomili sa až ku našej druhej línii. Brodiac sa po kolená v močiari, prebehli cez našu strojovú streľbu. Za prvými vlnami 14-l6roční chlapci vláčili muníciu a ručné granáty. Jeden z nich padol. Druhý sa ani neobzrel. Keď najprednejší dosiahli vytýčeného cieľa, zakopali sa. O 10-ej bol už Bataillon smrti v našich pozíciách vovŕtaný, ako dlhý, tenký prst. I na pravo i na ľavo vnikly iné ruské bataillony, ale tie len na malú hĺbku. Čierny bataillon bol ozaj najchrabrejší.

O 10-ej 30. minútach, keď sa celková situácia ukázala, začal sa nemecký protiútok. Ale čo sa robilo od pol jedenástej do dvanástej — boj Ba­taillona smrti na život a na smrť — to bolo viac, ako borba medzi človekom a človekom. To bol zápas medzi morálnymi individualitami a medzi morálnou mašinériou. Na všetkých stranách bili sa väčšie-menšie gruppy. Bataillon smrti bojoval s odhodlanosťou fanatika. Slobodno stojac v močiari, officieri strieľali, kým ich guľka ne­převrhla. Proti tridsiatim našim hádzal jeden obko­lesený 16 ročný matróz sám a sám svoje ručné granáty. Ako berserkeri, tak bojovali matrózi. Celkom popred naše zákopy vliekol matróz akúsi strojovú pušku a hodil ju do vystreknuvšieho močiara. Bojovali s neobyčajnou mužnosťou — a predsa ich ubývalo. Vykrvácali pre svoju chrab­rosť. Lebo ich práca nebola pokojná smelosť. Bola ona divé blkotanie jednotlivých plameňov. Vzbíkly do vysoká a odrazu vyhasly. Tu jeden, tam druhý. A potom celé gruppy.

Ako sa to mohlo stať? Nik sa v ruskej duši nevyzná. Ráno držia poburujúce reči proti vojne a večer letia s junáckym ohňom proti našim puš-kám. Dnes vydobyjú nepriateľské šiance, a zajtra ich zmalatnelo opustia. O 12-ej na poludnie bolo z čiernej tisícky päťsto mŕtvych a vyše tristo za­jatých. Jedného Rusa nebolo v našich zákopách. Organizovaná menšina disciplinovaných vojakov pokojne zlomila obrovský nápor mladej revolu-cionárnej truppy. Ležali v močiari, v lievikoch, mladí i starí, so svojimi temnými odznakmi a' jasnými ideálmi. Ľudia Bataillona smrti chceii spasiť »mátušku Rus.« Umreli vo svetle nesmrteľ­nosti. a

r;

Dopisy. C e r o v o , v Hontianskej stolici. Od dlhšieho

času som pilná čitateľka Národných Novín, ale z našej obce dopisu v nich nemôžem sa dočítať. Ako čo by nás už ani na svete nebolo.

Ja trasúcou sa rukou chytám sa pera, ale na­píšem tak, ako viem; prosím, kde bude chyba, ráčte to ponaprávaí.

My tu žijeme, ako to vravia, za Božím chrbtom, no vojna nás zato veru našla. Naši vojaci sú zväčšej čiastky zajatí, málo mŕtvych, niekoľko ra­nených; ktorí sú ešte na bojišti, dosiaľ ich chráni Pán Boh pri živote. Pravda, domov už túžia sa dostať i títo s bojišfa i tamtí zo zajatia.

Ako nás našla vojna, tak našla nás i tu i terajšia veľká suchota. Ej, u nás - veru ľahko zrekvirujúl Žatva bola veľmi chudobná: raž taká. ako zahorená rasca, pšenica krátka na dve pisde. A jariny boly také biedne, že sme sa pri nich dosť naplakaly, kým sme ich posbieraly. Náš chotár kamenistý, a jačmene na 20 centimetrov dlhé, klas dve zrná. Ovos tiež taký bol. Len kde vez­meme zrna na siatie? Ak ho niekde nedostaneme, zostanú naše role prielohmi, po prielohu príde psota do dediny a z dediny do krajiny. Psoty máme už i teraz dosť. Čo sa našlo u" nás, museli sme- oddať pri rekvirovaní. Nemáme čo dať ani teľcom, ani prasiatkom, ani hydine. Zeleniny nič. Ani bôbu, ani hrachu, ani tekvíc, ani zemiakov. Z ovociny ostaly nám len orechy. Pre dobytok ani sena, ani ďateliny; boľhoju i ľadníka veľmi málo . . Nám už sám Hospodár nebeský zrekvi-roval. • čitateľka.

Kronika. — Zmenky egyptského princa v Berlíne.

Egyptský princ Abbas Halim na počiatku vojny utiekol z Egypta do Turecka. Pozdejšie vstúpil do nemeckej armády, do 3. pluku gardových ulánov. V bitkách bol až štyri razy ranený, dostal železný kríž a iné vyznačenia. Potom oddal sa letúnstvu, v tej službe viac ráz spadol, doráňal sa a oslably mu nervy. S kunšty europejského života neobo-známeného a pritom ešte chorého princa v Ber­líne nesvedomití ľudia zaplietli do zmenkových obchodov. Podpisoval zmenky ako akceptant; pe­niaze, pravda, brali iní a on ani nevedel, že tým berie na seba zaviazanosť. Vcelku podpísal zmenôk na 750.000 mariek. Práve v tie časy, keď zmenky boly splatné, princ odišiel z Berlína, odvolaný tu­reckou vládou. Vstúpil ako letún do tureckej ar­mády. V neprítomnosti jeho v Berlíne ho žalovali i posúdili. Za svoju vojenskú školu u Nemcov princ bude musieť štedré zaplatiť.

— Utopil sa v studni, hoci bolo v nej málo vody. V obci Starovičkách na Morave roľníkovi Dolenskému vysychala studňa. Gazdov 13 ročný chlapec sišiel do studne presvedčiť sa, koľko je na dne ešte vody. Chlapec i premeral vodu a za­volal nahor, že niet jej ani toľko, čo by sa dieťa utopilo. Ale ako to dopovedal, znad studne rodičia zbadali, že chlapec v studni obrátil sa horeznačky a ztratil vedomie. Išla za ním do studne pomoc, ale keď ho vytiahli, ch^fei!'U^3ol mŕtvy. Lekár zistil, že omámily Jf^TOllfCCj^ŕch sa na dne studne bolo nashmatj^taUo, osramViý padol do vody, a hoci v o d ^ e / b málo, utoj>il\sa v nej.

a prse. To bola tá ospievaná krv, ale nie peliká­nova, lež krv rýb.

Kde tie íyby podeli, nemohli sme sa presvedčiť, — či si ich podržali vo veľkom zobáku a či ich prehltli do pažeráka?

Posobliekali sme sa a šli sme do vody hľadať vajcia pelikánove. Prišli sme k hustej šašine. Keď sme sa blížili ku pelikánovmu hniezdu, nespozoru-júc ho, už dobre obrastené mladé pocupkaly do vody a zmizly nám v šašine. Hniezdo bolo z vod­ných rastlín spravené a dosť veľké, od dna vody naukladané — voda nám siahala tam po kolená. Veľký smrad nás zarazil od hniezda. Okolo hniezda boly pokladené umrtvené rybky, posiate mnohými ranami, a v nich ani kvapky krvi. Teda sám starý oelikán sa krvou rýb sýtil a pritom mu i na perie kvapkala.

Zbadali sme iné hniezdo a v ňom hodné mlá­ďatá, ktoré sme nevydurili. Skryli sme sa. Po hodnej chvíli doplával starý a delil štyrom pažrsvcom rvby, ktoré mizlv, ako by sa přepadaly. Keď nás starý zbadal, vydal istý hlas, a mladé zmizly vo vode. I tam bol veľký smrad, ale rýb tam nebolo, stačily ich zožrať.

Vajec pelikánových sme neníšli, zapozdili sme sa; ale učenie nášho professora, že pelikán svoje mladé vlastnou krvou kŕmi, sa pred nami stroskotalo.

Tak v živote mnohé, neskúmajúc dôkladne, chválime, obdivujeme bezzákladne. 1 pelikán kŕmi svoje, mladé, ako bocian, len nie hadmi a jašte­ricami, ale rybami. On koná svoju rodičovskú povinnosť, kŕmi mláďatá, ale nerozpára si hruď, aby vlastnou krvou nasýtil svojich papákov.

Albert Martiš.

Falošná irilea&a o n i W á n o v i , Tak sa mi marí, že prečVfk^frbJ^^/ýchto novinách podvracané, ako by pBikffi švjá^lád'atá vlastnou krvou kŕmil, a ja by som sa nebol ohlásil v tejto veci, keby som zas nebol čítal tu, že matky práve tak obetujú svoju krv svojim deťom, ako pelikán; matky áno, i svoju krv obetujú k dobru svojim deťom, ale pelikán, pažravý vták, veru nikdy. Túto mienku si utvoril kedysi o pelikánovi akýsi dobrodušný básnik, ktorý videl hrdlo a prse, svoje mladé kŕmiaceho pelikána, krvavé: neskúmajúc ďalej, odkiaľ táto krv pochodí, vybásnil si, že si pelikán prse rozpára a svoje mladé vlastnou krvou kŕmi.

Túto vybásnenú mienku učili i nás professori v škole, ale ani jeden z nich nevidel rozpáraných prsú obetivého pelikána, a predtým tým menej sa usilovali túto mýlnu mienku podvrátiť, keďže to i v nábožných piesňach tak stálo vytlačené.

Pelikán je vodný vták. Radšej sa zdržiava v stojatých vodách, teda okolo močiarov a jazier, ako v tekúcej vode. Je väčší ako naša domáca hus: je silný, hrubý; má nízke nohy a medzi prsty nôh má, ako iní vodní vtáci, kožky na plá­vanie. Delí ho od iných vtákov jeho dosť dlhý a veľmi hrubý zobák, na krajoch ako pílka povy­rezávaný. Pláva dobre, ale letí ť»žko a ťarbavé

Ako študent sbieral som vtáčie vajcia. Mal som skoro od všetkých v Báčke sa zdržujúcich vtákov, a že som videl viac pelikánov v barách okolo obce Gajdobry (leží od Palánky asi na 10—12 kilometrov), vybral som sa i s kamarátmi hľadať pelikánove vajcia. Bolo začiatkom júla 1870-ho roku, keď asi desatina Báčky bola vedou zaliata.

Prijdúc do Gajdobry, videli sme v bare po pažiti zaliatej viac pelikánov plávať s krvavým hrdlom a prsiami. Pozorujúc ich dlhšie, videli sme, že chytajú malé ryby, ktoré sa len tak hemžily vo vode. (Iste divé kačice nasnášaly ta ikry.) Netrvalo dlho, a niektorí pelikány zmizli v bujnej vodnej tráve, a zasa sa vrátili. Chytiac rybu, nadvihli ohromné zobáky a akoby ich žuvali. Tu sme vi­deli, že z rán rýb krv vyteká pelikánom na hrdlo

Spolkové zprávy. Kto je členom Muzeálnej slo­

venskej spoločnosti? Uverejňujeme členov Muzeálnej slovenskej

spoločnosti podľa stolíc a obrí, lebo takto sa lepšie vidí a vie nielen to, kde kto je členom, ale i to, kde kto je ešte nie a má sa získať, čiže prihlásiť za člena.

Pozn. Kurzívou tlačení sú zakladajúcimi členmi. Z Turca.

JBenice: Cyrľl Pivko. 1. Blatnica: Ján Dúchaj, Andrej Búchaj, Viktor

lllavskv, Ďuro Ľupták, Samuel Konček, Ján Kože-huba. 6

Blážovce: Jozef Obuch ml. 1. Bystrická: Ladislav Thomka-Markovický. 1. Bražkovce: Jozef Matuľa. 1. Ďanová: Jozef Hrivnák ml. 1. Háj: Pavel Šolc. 1. Horné Jaseno: Bohumil Horváth. 1. Ivančiná:.Miloslav Bibza, 1. KláHor pod Zniovom: Ján Bargár, Miloslav

Brna, Jozef Dianovský, Ján Buchoň, Juraj Horička, Julius Hicumpichler, Jozef Horička, dr. I. Korauš, Alexander Konček, Jur Maro, Pavol Marušovič, Fraňo Peťko, Fraňo Podmanický, Ján Porubskí), Ján Országh, Juraj Országh, Ján Országh ml., Miloslav Országh, Ján Štilla. 19.

Kľačaní/: Miloslav Jesenský. 1., Koštany: Ján Černák st., Ján Černák ml.,

Ondrej Párička. Jozef Polonec, Ivan Zbíňovský, Alexander Zbíňovskv. 6.

Lnclavá: Slavo Országh. 1. Laznny: Ján Duraj, Ján Miko, Jozef Peťko,

Fraňo Országh. 4. Leziachovo: Bohuš Hraško, Fraňo Hraško, Ján

Zachar, Peter Zachar. 4. Moškovec: Ján Kuzma. 1. Mošovce: Ján Baranček. J*o Bibza, Michal

Bibza ml, Jozef Č'čmnnec, Ján Čajka, Bratia Fe-rienčíkovci, Jozef Fraňo. Milan Hlaváč, Ján Hrianka st, Mirhal Hrivnák, Michal Košík. Jozef Kollár ml., Ján KollAr ml., Samuel Lilge ml., Matŕiš Marček, Juraj M>"škóci, Ján Piecka Andrej Piecka. Ján Petrovi?, dr. Jozef Požeskv, Žigmund Rizner, dr. Andre' Š'kura, Ján Šikura. Jozef Šedai, Andrej Valockv, Ján Valocký m?., Peter P.'Zgúth. 27.

Necpaly : Pavel Ďanovský, Fraňo Hollý, Andrej Kvorka. Ján Zurian. 4.

Priekopa: Irena Chrapo. 1. Bakša: Miloš Hodža. 1. Slovany: Ján Kluch, Ján Rendek. 2. Slovenské Pravno: Samuel Chorvát, Milutín

Chorvát. Gabriel Žarnovický, Ľudovít Žarno-vický. 4.

Svätý Jur: Jozef Fukas. 1. Sučany: Ján M. Hodža, Julius Helvigh, Andrej

Hruška, Fedor Ruppeldt, Jozef Skokňa ml. 5. Štubnianske Teplice: ár. Gabriel Bargár. Matúš

Černák, dr. Štefan Hilmer, Filiálka Sporiteľne, Ján Obuch, Miloslav Schmidt. 6.

Turany: Ján Štetka. 1.

Turčiansky Sv. Martin: Ľudovít Bulyovský, Blažej Bulla, Michal Brxa, Ján Bukva. Pavel Bukva, Ján Čičmanec, Aloiz Čermák, Ján Čečetka, Mikuláš Čajda, Matúš Dula, Ivan Daxner, dr. Bela Ferdinandy, Jozef Fábry, Vladimír Fábry, Jozef Gašparfk, Jozef Gregor, Ján Galanda, Ján Hviz-dák, Konstantin Hurban, Ján Hlavaj, Jozef Hlavaj, dr. Ľuéan Halaša, Jozef Haľama, Viliam Hrušovský, Fedor Jesenský, Samuel lvaška, Cyrill Kresák, Peter Kompiš st., Peter Kompiš ml., Kníhtlačiarsky Spo­lok, Kassfno, Gustáv Korbef, Jozef Košina stolár, Jozef Košina krajčír, Rudolf Krupec, Alexander Klimaček, Samuel Kuchárik, Ivan Kučera, dr. Ján Kohút, Bohuš Kianjčka, Branislav Kadavý, Ivan Lilge, Ján Matufa, Žigmund Melfelber, Ján Meličko, Milan Mitrovský, dr. Ján Mudroň, Jozef Olejček, Jozef Országh, Ján Országh, Juraj Országh, Aloiz Peťko, Ján Renner, Spořitelna, Ján Straka, Anna Šenše-lová, Ivan £>ípka, Gustáv Šimko, Otto Škrovina, Jozef Škultéty, Emil Soltész, Elena Soltészová, Pa­vel Štarke, Samuel Štarke, Bohuš Štekláč, banka Tatra, Miloš Thomka, Ivan Trnovský, Matúš Ursíni, Ladislav Vannay, dr. Miloš Vančo, Elza Vančová, dr. Ján VanoviČ, Ľudovít Vanovič, Emil Volko,. Václav Vraný, Štefan Várnay, Andrej Žiačik, dr Jozef Zlocha. 78.

Valca: Jozef Janík, dr. Jozef Škultéty, Jozef Požeský, Ján Martinec. 4.

Vrúťky: Filiálka Sporiteľne, Jozef Gallo, Ján Gallo, Ignác Lang, Andrej Mihal. 5.

Záturčie: Anton Konček. 1.

Riadnych členov 168 zakladajúcich členov 22

Na obchodnej škole „Czepel" v Těšíne, Kakdske Sliez-sko, ktorá je spojená 8 penzionátom, začne sa vyučovanie tohoto roku 17. septembru. Na tomto ústave, ktorý býva každoročne dozeraný z nariadenia c. a k. ministerstva kultu a výučby, možno sa za jeden rok nemecky naučit v ro­dinnom kruhu. Pre dámy a pánov denné i večerné kursy. Prijíma sa bez prijímacej zkiíšky. Prospekt zdarma. Vid in­zerát. Pre nedostatok miesta odporúča sa zapísať sa dať čím skorej.

Malý oznamovatel. Kto? hľadá službu, postavenie,

alebo chce ich niekým ob­sadiť,

k t o potrebuje robotníkov, k t o hladá prácu, k t o chco prenajať alebo dať

niečo do prenájmu, k t o hladá alebo ponúka

stravu, byt,

k t o zamýšľa niečo predať alebo kúpiť,

k t o mieni sa niekde osadit ako remeselník, hosiinský, obchodník a nevie o prime­ranom mieste,

k t o by sa rád oženiť alebo vydať,

k t o hľadá akúkoľvek po­trebnú vec alebo článok,

Spolu 190

Muzeálnej s lovenske j spoločnost i poslali pt. pp.:

ôlenovské príspevky: Ján Martiä, Nové Mesto, 6 k. na r. 1917. Ján

Cimrák, Sielnica, 6 k. na r. 1917. Pavel Neckár, Trnovec, 6 k. na r. 1917.

Noví riadni členovia: č. 862. Priemyselná Banka, Liptovský Sv. Mixuláš 12 k. na r. 1917—18. č. 863. Bohumil Horváth, Horné Jaseno, 6 k. na r. 1917. č. 864. Andrej Mihal, Vrútky, 6 k. na r. 1917. č. 865. Samuel Kramář, Lišovo, 12 k. na r. 1917—18.

Na základinu pre kustosa: Ján Martiš 4 k., Ján Cimrák 4 k., Pavel

Neckár 4 k., Potravný Spolok v Sielnici 20 k., Priemyselná Banka v Mikuláši 8 k., Samuel Kramář 10 k.

Turčiansky Sv. Martin, 23. aug. 1917. Otto Škrovina,

námestný pokladník.

n e c h použije k t e m u cie lu

^MALÉHO OZNAMOVATELA* NÁRODNÝCH NOVIN

a výsledok oznamovania má istý.

Cena petitového riadku 16 halierov, hrubou tlačou 24 hal.

Iuzerát v malom oznamovateli je najmenej 2 korunovj

Je napredaj 9 honov starej hory, drevo hrabové a smrekové. Hora táto leží v okolí Hodruše (Hontianska stolica). Drevo-kupci nech sa obráfa o Mižšie vysvetlenie na Seredskú Ľu­dovú Banku účast spol. v Seredi. (Szeredi Népbank

r. t., Szered.)

HTadám

na stálu prácu. Miesto možno nastúpiť hned. Plat dľa dohovoru.

Příhlasy treba poslať na adressu: Erža Supek, Lalif (Liliomos. Bács m.)

SKRYDLICE mrazu a nepohode vzdorujúce, garantované v rozličnom vyvedeni majú vždy na sklade

Schulzovské parotehliame úč. spol. v Sučanoch (Szucsány, Turóc m.).

Muzeálnej s lovenskej spoločnosti poslali pt. pp.:

Fedor Jesenský: fotografie drienčanskej zvonice a pomníkov Pavla Dobšinského a Jonatana Čip-kayho pri drienčanskom kostole.

Ivan Pietor: Smíchovské chlebové lístky na 98-my týždeň.

Ján Bt>k: 3 vojenské odznaky. Páričkova kníhtlačlareň v Ružomberku: Párič-

kova slovenská knižnica: Z našich mlynov. Humo­resky. Napísal Furitán, II. Cena 1 koruna. — Zpráva o cirkvi evanjelickej a. v. vrbickosvätomikulasskej na rok 1916—1917. — Rózsahegy r. t. városnak az 1912: L1V. t. c. 102. §-a értelmében a belíigym. és az igazságúgymin. jóvahagyó záradékkal ellátott lakbérleti szabályrendelete. Štatút o prenajímaní hospôd mesta so sriadeným magistr. Rózsahegy, ktorý minister vnútra a minist. pravosúdia vo smysle 102. § u zákon, článku z roku 1912: L1V. opatril odobrujúcim doplnkom.

Ján Žila ml.: 4 staré peniaze. Božena Gallašová: prsteň z ruského šrapnella,

drevenú lyžicu z Litvy. Z pozostalosti Michala E. Tulinského z B.

Bystrice: obraz na bielom hodvábe vyšívaný, 2 staré maľované fľaše, porcellánovú čínsku nádobu, 4 ozdobné ženské hrebene, papierovú banknótu mesta Viedne z raku 1800 (Zwei Gulden), 143 kusy rozličných peňazí, 9 pamätných mincí, staré hodinky, perličkovú peňaženku, striebornú sponku ku per­ličkám, pozlátenú sponku na mentieku, 2 kľúčiky ku hodinkám zo strieborných šestákov, strieborný pečatný prsteň, drevený ihelnlk v podobe rybky, 2 gombíky z peňazí, škatulku z mušli.

V. Vraný, tajomník

G H B B n H G B H n p M H M H H Jednotriedna

OBCHODNÁ ŠKOLA „CZEPEL" ípo'l dohľadom c. a k. ministerstva kultu)

v T E S I L E , Sliezsko, Franc-JozeMrasse 18 započne nový školský rok 17. septembra.

— Denné a veterné kursy pre dámy a pánov. — Prihlášky denne, aj písomne. Prospekty zdarma. Prijímajú sa i bez prijímacej zkiíšky, ktorí skončili

len národnú školu. Najlepšia príležitosti naučiť sa nemecky za rok v ro­dinnom kruhu. Do svojho pensionátu na byt a kost

prijme direktor K a r o l O a s e p e l

D

F T v S S I Y l v r i r t l J e t a k ý prostriedok na farbenie » • c a l l l j f MVM vlasov, ktorý dá červeným vla­som a b>ade stálu tmavú farbu. Cena 1 fľašky i B po­štovými výlohami K 2 70

ĽJ»/r í i r/* i3 je ružová voda, ktorá " J > U J , U I bledej tvári jemnú ru­meň dá. Účinok je obdivuhodný. 1 fiaska i s portom K 2 45. Objednávky na dobierku stoja o 55 halierov viac,

Adressa objednávky:

JÁN GR0L1GH, Drogéria k Anjelovi, Brno č. 626 (Morava.)

^BBBB0BBBiBB<B<BlBiB'BBí9 0 Diplomovaný strojník, © ^ zámočník, roľnícky syn, hľadá ©

| vážnu známosť g g\ s takou slečnou Slovenkou alebo mladou © s r vdovou evanjeličkou, ktorej by boly vítané ^ |ŽJ tieto znalosti odborné tak v roľníctve, ako ^ i © i v remesle. C*-* | •Š) Podobizeň by prosil. Diskrétnosť zaru- © g\ čená. Dopisy v dvojitej obálke prosím pod g* j ]jgK značkou »Vyreklamovaný« do adm.Nár.Nov. 2§I.

f o T > 1 1 r * T Í ; P a d a n é > mošfáky a oberané k j u . ^ i i v u kupuje po výhodných cenách

J á n K u č e r a a s y n , továrna na ovocné konservy, Uh. Brod, Morava.

EQEEEJQEQQQQEIH! EUSEEEEEEEEEEOa

• Dajte dobrú kolínsku B • cigóriu, budete mat B u dobrú kávu! § B Q Q Q 0 Q QaaBQQmHEEaaQaHQaaEGHQHQEE]

Protok. firma Henrii h Weisz, v Sarluhárh (Nagysalló, Bars m.), * ^ ^ ^ ^ založená r 1910, dodáva na dobierku

P každej velkosti: 1 pár dámskych to­pánok asi po K 30—, 35-—, 40-—, 45"—, 50-— a 55-—. 1 pár topánok pre robotníkov (bakanče) asi po K 48 — a 60'—. 1 pár mužských topánok asi po K 40—, 45-—, 50-—, 55-— a60-—. Det-

-* ské topánky každej velkosti po najlacnej­ších cenách. Iíakanče s drevenou podošvou 1 pár K 25 — 4 škatulky masti na topánky za K 1—. Riziko vytvorené. Zámena dovolená Cenníkom počas vojny poslúžiť nemôžem.

Ešte i teraz má na sklade § velký výber strojov na © šitie Singer, okrúhle © i zentral Bobbin @

B. Halmos ® v Liptovskom Sv. Mikuláši g !

pri stoličnom dome. ;s?

6>©©©©@í©©©©3©©|©©©£0

Nové vydanie dôležitej slovenskej knihy.

RUKOVÄŤ SPISOVNEJ RECI SLOVENSKEJ.

Napísal dr. S. CZAMBEL. Druhé vydanie usporiadal J O Z E F Š K U L T É T Y .

Formát 8°, strán 376. — Z obsahu knihy: Z nauky o hláskách — Z nauky o tvorení kmeňov. — Z nauky o ohýbaní kmeňov. I. Skloňovanie. II časovanie. — Z nauky o význame slov a ich viazaní. A) O jednot­livých čiastkach reči. B) O jednotlivých pádoch skloňo-vacích. — Z nauky o vetách a ich Bkladaní. A) O jednot­livých čiastkach vety. B) O skladaní viet a súvetí. C) Oddelenie výrazov a slov vo vete a v silvetí. — O pra-vovopise. — O lubozyuku. — Abecedný ukazovateľ. —

Na pokon

Abecedný^ ukazovateľ (str. 303—372) je doplňovaný vy-počitovaním geimanizmov a vôbec barbarizmov i při­

bráním slovenskej pôvodnej frazeológie.

CENA: brošírovaného výtisku K 4—, v silnom plátne vkusne viazaného výtisku . . K 650.

Kto po'le peniaze vopred, nech priloží 40 hal. na pošt. porto (rekommandovane o dalších 25 hal. viac). Kto si rozkáže knihu poslat na dobierku, toho poštové porto

vyjde na 75 halierov.

Medzi nami mnoho sa hreší proti slovenčine slovom i písmom. Mravnou povinnosťou každého dobrého

Slováka malo by byť n a u č i ť sa s p r á v n e hovoriť i písať svojou materinskou rečou. Inde škola učí rodnému jazyku, my musíme sa vzdělat sami Ku všetkému, čo treba vedieť každému z nás z pravopisu a z gramma-tiky spisovnej reči slovenskej, dopomôže nám Czambe-lova „KTJKOVÄŤ". Nemeškajme, ale zadovážme si

knihu a otvárajme ju Čím najčastejšie.

Knihu dostať u dolupodpíaaného na­kladateľstva i v k a ž d o m riadnom

kníhkupectve.

Kníhtlačiarsky úéastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine, (Turóczszentmárton.)

Rozširujte MroAnio Noviny! 55 a o b s a h i n a ; ©*• a t o v r e d a k c i a xx±& j e i B o d p o v e d n a .

Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.