Ak bol niekto, kto to dokonale vedel, bola to pravdepodobne Matka Tereza. Dostala Nobelovu cenu mieru /1979/ za to, že žila asi 30 rokov v Indii s tými najchudobnejšími z chudobných (a skoro ďalších 20 rokov pokračovala vo svojej činnosti).

Svoj príhovor pri preberaní ceny začala slovami:

„Život je život.”

Ďalej vysvetlila, že každý človek je výnimočný a má veľkú cenu, nezávisle od toho, kým je, a len ak sme sa naučili rešpektovať túto skutočnosť, môžeme začať pomáhať ľuďom zlepšovať ich život.

Počas môjho života v Ugande som našiel jedny odhodené topánky, ktoré sa pre mňa stali symbolom Afriky a jej milého, temperamentného, ale živoriaceho ľudu.

Z cementových škvŕn bolo zrejmé, že ich posledný užívateľ bol robotníkom na stavbe.

Obzeral som si ich tak ako mnohí iní. Iste pracoval celé dni v horúčave bez ochrany proti slnku a na obed mal iba pár kúskov surovej cukrovej trstiny.

Keď už vôbec neboli súce na nosenie, odhodil ich, aby som ich ja našiel.

Iste to nemal v úmysle, ale tie topánky dali zmysel mojim vlastným malicherným problémom.

V duchu som sa na nič nepýtal, keď po nejakom čase zaklopal pri mojich dverách neznámy mladý muž a prosil o pomoc.

Vyhral štipendium na internátnu školu, ale jednu podmienku nemôže splniť - nemá žiadnu obuv.

Pýtal sa ma, či nemám navyše nejaké topánky, ktoré by som mu mohol dať.

Nie, jedna obyčajná láskavosť ma neurobila takým svätým, akou bola Matka Tereza, ale skutočne verím, že v tej

chvíli som pocítil dotyk niečoho, čo ju mnohé roky

motivovalo.

--Curtis Peter van Gorder

…Boh si všimne a spomenie si na každý

prejav lásky, ktorú dávate, na každé láskavé slovo, ktoré vyslovujete,

na každý úsmev, na každú pomoc, ktorou uľahčujete bremeno inému človeku, ktorému dávate pocítiť

trochu Jeho lásky.