LETNÍK

Školský časopis

Školský rok 2016/17

Základná škola s MŠ

Kamenica nad Cirochou

Kamenica 700 rokov

História obce

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1317, keď ju kráľ Karol

Róbert daroval Drugethovcom za verné služby (spolu s inými

obcami). Pôvodný názov obce - Kementze, Nagy-Kementze.

Juraj Drughet v 17.storočí daroval obec jezuitom v

Humennom, po zrušení rádu v 1773 – opäť majitelia

Drughetovci. Ďalší majitelia: Ladislav Szimay, od roku 1813

Júlia Csakyová a posledným vlastníkom bol gróf Gejza

Andrássy, ktorý vlastnil aj miestny kaštieľ, vybudovaný

Csákyovcami . V 19.storočí bolo zrušené poddanstvo.

20. stor. tragicky poznačili dve svetové vojny, ktoré zasiahl i aj

našu obec. Z Prvej nám ostali hroby na cintoríne, z Druhej

pamätník padlým občanom. Po vojne sa dedina obnovila,

stavali sa nové domy, založilo sa roľnícke družstvo, sídlili tu

Vojenské lesy, dve píly, postavila sa nová škola. Obec

svojpomocne postavila kultúrny dom a obecný úrad(vtedy

miestny národný výbor) so sobášnou sieňou a miestnou

knižnicou i budovu nákupného centra. V dedine sa postavilo

veľa nových domov, cesty, ihriská, zriadilo sa zdravotné

stredisko.

Kaštieľ Klasicistický kaštieľ bol postavený v poslednej tretine 18. storočia. Majitelia: Szirmayovci a Csákyovci a Gejza Andrássy, ktorý tu býval iba počas jesenných poľovačiek. Počas 1. svetovej vojny bol značne poškodený. V roku 1932 vyhorel spolu s niekoľkými domami Kameničanov. Po vojne sa doň nasťahovala Poľnohospodárska majstrovská škola. Istý čas bol nevyužívaný. Po roku 1989 slúžil ako depozitár Vihorlatského múzea v Humennom. V roku 2015 ho Prešovský samosprávny

kraj predal súkromnej firme

Kostol Rímsko-katolícky Kostol sv. Štefana bol postavený v roku 1782. Obec patrila pod farnosť Dlhé nad Cirochou. Samostatná kaplánka vznikla v roku 1942 zásluhou vdp. Juraja Macáka. Z obdobia II. svetovej vojny pochádza dodnes udržiavaný zvyk putovať k obrazu Panny Márie v lese, kde sa počas bojov veriaci ukrývali. V roku 1951 bol novým duchovným správcom vdp. Jozef Ilavský, ktorý však bol už koncom roka 1951 internovaný v PTP. Po ňom tu viac ako 20 rokov pôsobil vdp. Anton Székely. Od roku 1973 na jeho miesto ako správca prichádza vdp. Pavol Greško, ktorý tu pôsobil až do roku 1990. Ďalší kňazi: Štefan Gábor (1990-2005), Jaroslav Naščák (2005-2011) a Mgr. Peter Sepeši (2011 – až dodnes). Pri kostole stojí stará košatá lipa, ktorá sa svojím vekom a rozmermi radí na 2. miesto na východnom Slovensku.

V obci je 200 gréckokatolíckych veriacich, ktorí si postavili nový chrám a 21.9.2014 ho Mons. Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup a metropolita, slávnostne posvätil. Správcom chrámu, ktorý patrí pod farnosť Hažín nad Cirochou, je Mgr.Matúš Nastišin.

Ako sa zmenila naša obec

Naša obec sa od minulosti dosť líši, veľa vecí tu nebolo a naopak, tie, ktoré boli, už zanikli. Napríklad niekedy sa tu nachádzali až dve píly, kde pracovalo veľa ľudí. Tiež tade viedla úzkokoľajka, po ktorej zvážali drevo z lesa. Fungoval mlyn i pálenica – „palenčareň“. A naopak, nemali sme dom smútku, takže zomrelý musel dva dni a dve noci ležať doma a celá rodina sedela okolo truhly. Mnohé ulice neboli spevnené, takže kto išiel tade po daždi, bol celý od blata. Ani hlavná cesta nebola poriadne upravená, ale pre vozy to stačilo.

Po vojne začali ľudia stavať nové domy, postavili si kultúrny dom, i obchody, vybudovala sa škola, ihriská, opravovali sa cesty a na nich pribúdalo stále viac a viac áut. S novou dobou a s peniazmi z Európske únie sa začali rekonštruovať ulice, škola, kultúrny dom i zdravotné stredisko boli krásne vynovené, postavil sa dom smútku. Dosť sa toho zmenilo. Ako sa zmenila naša obec, tak sa zmenil aj život ľudí, ktorí tu žijú.

A ako vyzerali školské časy v minulosti? Z rozprávania starých ľudí vieme, že bol veľký rozdiel medzi školou voľakedy a dnes. Niekedy sa viac hľadelo na prácu a naši starí rodičia pracovali omnoho viac ako my, či už na poli, pásli dobytok, pomáhali doma a mali mnoho iných povinností, popritom sa stíhali aj učiť. Samozrejme, vtedy nebolo také učivo ako dnes, ale na to, koľko mali práce, je to dosť obdivuhodné. Ich podmienky neboli také, aké máme my teraz, nemali školské tašky, peračníky plné písacích potrieb ani učebne s počítačmi. Stačila im jedna šnúrka, ktorou si zviazali knihy a tabuľku s kriedou. Niekedy sa museli učiť v kabátoch, pretože slovo radiátor ani nepoznali. Zakúrili si v piecke drevom, ktoré si priniesli z domu. Taktiež mali aj menej prázd nin ako my. Aj metódy trestania boli od tých súčasných odlišné, vtedy bolo dobre známe kľačanie v kúte, pravítkom cez prsty, udieranie hlavy o tabuľu a vyťahanie za uši. Teraz sa pomaly nemôže učiteľ dieťaťa ani dotknúť, a preto niektoré deti nemajú dostatočný rešpekt voči učiteľom. A keďže dôležitejšia bola práca, než škola, takže keď bolo potrebné ostať doma a pomáhať na poli alebo na gazdovstve, tak ostali.

Myslím si, že je obdivuhodné, ako ľudia v tej dobe pracovali a dokázali sa uskromniť a vyžiť z toho mála, čo mali. Nič nedostali zadarmo. Hoci som rád, že nežijem v tej dobe, mali by sme sa našimi predkami inšpirovať a brať si príklad z ich pracovitosti. Števo Vrábeľ 8.A

Časy sa menia

Žijem v obci Kamenica nad Cirochou. Je to veľmi krásna obec, ktorú obklopujú lesy. Prvá písomná zmienka o obci má vraj 700 rokov. Obec je isto staršia. Od začiatku sa každým rokom menila. Menil sa aj názov obce. Dokonca až trikrát. Prvý názov obce bol Kemence. Druhý Nad Kemence a posledný Kamenica nad Cirochou. Každý z nás sa asi zamýšľa, prečo sa obec volá Kamenica. Naisto to má spojenie s kameňom. Podľa mňa je to preto, lebo tu máme kameňolom. A možno, aj preto, lebo Kameničania sú tvrdohlaví ako kameň. Prababka hovorila, že v Kamenici boli dva mlyny. V jednom sa vyrábala múka a v druhom sa mleli kamene. Ale prečo nemáme potom v erbe kamene, ale hospodárske náradie a topole? Je to asi kvôli tomu, že ľudia v obci viac pestovali obilie a v centre obce rástli topole. V Kamenici sa stále niečo pestuje a aj ťažia kamene. No namiesto topoľov v centre obce rastú lipy a agáty. Aj keď už nemáme v obci žiaden funkčný mlyn, aj tak nám po našich predkoch ostalo veľa pekných pamiatok. Napríklad kaštieľ, v ktorom sídlili Drugethovci. Zachovala sa aj časť mlyna za Rikou. V centre obce je pomník padlým Kameničanom počas 2. sv. vojny. V súčasnosti je Kamenica krajšia. Máme tu nový park pri kostole. Nedávno pri ňom vyrástol nový Pastoračný dom. Namiesto starého mlyna tu máme voňavú pekáreň. Hneď vedľa je reštaurácia s názvom Pod lipou. Naším druhým domovom je škola, do ktorej chodia aj deti z okolitých dedín. Budova, v ktorej sa učíme dnes , má už 60 rokov. Predtým sa učilo v terajšej školskej jedálni a v „barákoch“. Prababka mi rozprávala, že v každej triede bola pec. Týždenníci museli nosiť drevo a prikladať, aby bolo v triede teplo. Niekedy bolo v triede aj 60 žiakov. Nás v triede je iba 13. Najhoršou vecou v Kamenici sú cesty, najmä tie vedľajšie – samá jama. No, aj tak mám svoju dedinu rád takú, aká je. Nikdy by som sa z nej neodsťahoval. Jakub Mažerik 8.A

Interview s babkou Marienkou o starých časoch

1. Babka, spomínaš si, ako si sa v detstve hrala a trávila voľný čas?

- Veľa voľného času som nemala, lebo už ako päťročná som pásla kravy. Od rána do večera. V lete

sme sa chodili schladiť do Cirochy. Bola v nej veľká voda, nosili sme si tam všelijaké misky,

hrnčeky, opekali sme, spievali a stavali kolibky(provizórne stany).

2. Chodila si niekam von?

- Kým som bola vo vašom veku, nechodila som nikam. Akurát pri pomníku sme sa mohli hrať, bolo

to blízko nášho domu. Až keď som skončila základnú školu, tak som chodila na zábavy do Army.

Boli to vychýrené zábavy, trvali od tretej do polnoci. Dievčatá sedeli na pódiu, aby si ich chlapci

všimli a vyzvali do tanca. Bolo to dosť náročné, lebo chodili s nami aj mamy, ktoré sedeli pod

oknom a všetko sledovali. Cez prestávky sme sa chytili do kruhu, spievali a tancovali karičku:

„Karička, čortova, včera ši še polamala, neška ši hotova.“

3. Čo by si mi povedala o vtedajšej móde a hygiene, keďže vtedy ešte kúpeľne neboli?

- Kúpeľne naozaj neboli, tak sme sa umývali v lavóroch a kúpali v plechových vaničkách. Voda sa

hriala v kuchyni na sporáku. Voňavky ani šminky sme nepoužívali, muselo nám stačiť mydlo.

Obliekala som sa podľa vtedajšej módy, začali sme nosiť minisukne, čo sa našim mamám vôbec

nepáčilo.

Keď som však išla dojiť našu kravu, musela som si obliecť mamin kabát a blúzku, aby krava dala

mlieko. Dokonca sa tak musel obliecť aj otec.

4. Je to smiešne. A pamätáš si na nejaké zvyky, tradície, ktoré sa zachovali z ešte starších čias?

- Napríklad na Ondrej sme sypali popol po ceste, kradli lavičky a kričali sme: „Ondreju, Ondreju, na

tvoju viliju nas....(neslušné slovo) na šiju“. Tie lavičky sme odniesli k pomníku, tam, kde je teraz

zmrzlina, a tam sme spievali, tancovali a vystrájali. Na Luciu sme liali olovo cez kľúčovú dierku

a varili pirohy. Ale nie obyčajné. Vodu sme naberali ústami v jarku a nalievali do hrnca. Ale pre

smiech sme viac vyliali, ako naliali. Na Veľkú noc sme sa pochytali a spievali: Hoja, Ďunďa, hoja!“

Na Jána sme pálili sobutku(dnes Jánske ohne). Aj tam sme sa naspievali a vytancovali do sýtos ti.

Naučili sme sa tak veľa ľudových piesní, ktoré si pamätám dodnes.

Milá babka, ďakujem ti za tvoj čas a za zaujímavé spomienky. Už sa teším, ako ja budem rozprávať

svojim vnúčatám o tom, ako som sestre kradla oblečenie a šminky, chodila na tanečnú a do

speváckeho zboru(asi ten spev a tanec mám po tebe) a ako sme všetok voľný čas trávili na

facebooku a snapchate. Sophia Poláková 5.A

Prečo chodíme na „Huru ku Obrázku"?

Každoročne sa vo vojenskom priestore Valaškovce pri Obrázku slávi sv. omša. Prečo sa tam schádzajú veriaci z

farnosti či blízkeho okolia, to pamätajú už len tí najstarší. Pre nás mladších nám o tom pred 5 rokmi

porozprávala pamätníčka toho obdobia, dnes už nebohá, p. Mária Kaššaiová.

1. Bolo to v čase vojny, ale prečo sa ľudia ukrývali v lese?

V našej obci boli Nemci. Bývali po domoch, boli priateľskí a inteligentní, ľuďom pomáhali. Zrazu prišla správa,

že sa blíži ruský front. Všetkých ľudí z celej cirošskej doliny bolo treba evakuovať. Vtedajší pán farár Juraj

Macák, ktorý vedel po nemecky, vybavil Kamenici výnimku. Nemusela byť evakuovaná, mohli sa ľudia ukryť v

lese. A tak ľudia, čo mali cennejšie veci, zakopali do zeme, ostatné si brali so sebou, aj zvieratá. Odchádzali

najmä chlapi, chorí zostávali doma aj tí, ktorí sa o nich starali. Na mieste, kde dnes stojí kaplnka, bola veľká

lúka. Zišlo sa tam veľmi veľa ľudí, aj zo susedných obcí. Pán farár tam slúžil dve alebo tri omše. Ľudia tam boli vo

dne v noci, niekoľko týždňov, až kým neprišli do obce Rusi. Najprv prišli na „vyšný koniec“, nakoľko park bol

podmínovaný.

2. Kedy sa začalo chodiť do lesa na poďakovanie sa Panne Márii?

Keď sa skončila vojna, ľudia na kolenách ďakovali Bohu za ochranu a z vďačnosti tam osadili obraz

Sedembolestnej Panny Márie a pamätný kameň. Ku obrázku sme potom chodili každý rok na sviatok

Sedembolestnej Panny Márie s krížom, v lese sem sa potom pomodlili ruženec. Chodieval s nami aj pán farár

Juraj Macák až do svojho vysokého veku. Sväté omše sa v lese začali slúžiť až po páde komunizmu.

3. Stála na mieste dnešnej kaplnky predtým iná stavba alebo ako tam vyzeralo?

Po vojne tam bola urobená záhradka, v strede stál obraz Panny Márie. Neskôr sa tam urobil drevený prístrešok

na slúženie sv. omší a už 6 rokov je tam vymurovaná malá kaplnka. Podnet na vybudovanie kaplnky dal pán

farár Juraj Macák. Dal vtedy 1000 korún na základný kameň. Vtedy povedal: “Keď tam bude kaplnka a už

nebudem medzi vami, na tomto mieste budem s vami.“ Keďže ide o vojenský priestor, výstavba sa vybavovala

celých deväť rokov. Posunulo sa to možno aj vďaka vojenskému biskupovi Mons. F. Rábekovi, ktorý bol do toho

zainteresovaný, aj neúnavnou snahou niektorých Kameničanov, najmä pani Kotusovej. Pred šiestimi rokmi

kaplnku posvätil Mgr. Ján Gič. Vdp. Juraj Macák si na toto obdobie zaspomínal vo s vojej knihe Živé korene

Veľkej Moravy na východnom Slovensku: „Keď som bol na jednej fare v čase vojny, Nemci ľud nútili na

evakuáciu. Poznal som svojich farníkov, preto som sa odvážil ísť ku nemeckému generálovi. Pekne som ho

poprosil, aby s tým počkal, lebo sme mali choré ženy a deti. Zašiel som ku starostovi obce, komisárovi a radil

som sa s ním. Mal som pocit, že musím zmiznúť. Večer sa musela celá dedina odpratať, lebo šlo o prekvapenie

Nemcov. Všetci poodchádzali do lesa. Ráno sa Nemci divili, kam sa všetci podeli.“

Karolína Vasková 7.A

O osudoch Kamenice pred päťdesiatimi

rokmi

Napísal Juraj Macák

1. Keď veľké mračná zniesli sa na tento svet,

prišla vojna strašná, akej niet.

Vtedy strach a žiaľ sadli za náš stôl

a v celej obci smútok veľký zaľahol.

2. Vojsko chcelo vyhnať ľud z celej obce.

Či však možno opustiť rodný kraj a kopce?

A ísť v diale do šíreho tam sveta

v časy bárs zlé, aké nik nepamätá,

3. Avšak v obci sa odvážlivec našiel,

až ku generálovi do mesta si zašiel.

By vyprosil odklad k tomu odchodu

a zaručil pokoj svojmu národu.

4. Odvážlivca chcel veliteľ zastrašiť,

že dobrý ľud chcel pred záhubou zachrániť.

Preto rýchlo museli všetci utiecť do lesa

a skryť sa pred vrahmi do istého bezpečia.

5. Vojsko zlostné chcelo zničiť dedinu

a priviesť jej ľud na úplnú mizinu.

Avšak chlapi sa smelo postavili,

by dedinu a ľud dobrý chránili.

6. Michal Čabák jak starosta sa nebál,

aby život v obci zachoval.

S Čižmárom, Komarcom a Šepeľom

chránili ľud jak nejaký Napoleon.

7. A tam v lese, kde sa k Bohu modlili,

oltár malý k sláve Božej spravili.

K úcte Matke našej bolestnej

z vďaky veľkej ku sláve nebeskej.

8. Vďaka, Bože, za ochranu v tej dobe,

keď ľud náš bol vystavený strašnej porobe.

Aj ty, Matka sedembolestná, nás chráň,

prosíme ťa o to zo všetkých strán.

Letisko a meteorologická stanica

Letisko Kamenica nad Cirochou bolo postavené v rokoch 1932 až 1941. V

roku 1944 bol pôvodný hangár podmínovaný ustupujúcimi nemeckými

vojskami a vyhodený do vzduchu. Zostali po ňom len ruiny.

Aeroklub v Kamenici nad Cirochou bol založený v roku 1956. Zakladateľom

a prvým náčelníkom Aeroklubu bol Anton Bača. Spomínal, že keď chceli kedysi

pristáť na kamenickom letisku, museli rozohnať pasúce sa kravy.

V 80-tych rokoch sa stal náčelníkom Michal Havriľak, bývalý učiteľ miestnej

ZŠ, ktorý lietal v Aeroklube od r.1962 a ako zodpovedný za lietanie vyžadoval

od členov disciplínu. „Mali sme pred ním rešpekt, ale nebyť jeho, možno tu

dnes nie sme ani my, ani toto letisko," loví v pamäti staré, no stále živé

spomienky Arnošt Foff, terajší náčelník letiska. Samotný Michal Havriľak

spomína takto : „Letisko som mal pod palcom od roku 1978 do 1988. Boli to

krásne časy, v niektorom období sme mali vyše 120 mladých ľudí, ktorí k nám chodili, práve tu sa naučili

zodpovednosti. Ja sám som sa dostal k lietaniu ešte v 1954 na

prešovskom letisku, bol to jednoducho splnený sen. Od 1994 už

nepilotujem, ale občas si zalietam so synom, alebo s Arnoštom. Lietanie

je voľnosť v trojrozmernom priestore. Nič krajšie nepoznám."

Aeroklub v spolupráci s inými zložkami usporiadal rôzne súťaže: Majstrovstvá Slovenska žien v bezmotorovom lietaní (1971) Majstrovstvá Slovenska s medzinárodnou účasťou v zoskoku padákom (1978) Majstrovstvá Slovenska a Čiech v leteckej akrobacii (1986) Majstrovstvá Európy v lietaní na ultralightoch (2013). Aj v súčasnosti činnosť aeroklubu vďaka nadšencom pokračuje.

Meteorologická stanica Pôvodná meteorologická stanica bola umiestnená v kasárňach (dnes Vojenské lesy), od roku 1946 pri letisku na dvore vojenského pavilónu. Od roku 1954 slúži už ako civilná a je zaradená do siete staníc SHMÚ v Bratislave. Pracujú v nej traja ľudia v 16-hodinových zmenách. Vedúci stanice – Dušan Palčinský: „ Veríme, že správy z Kamenickej profesionálnej MS, ktorá je na Slovensku najvýchodnejšia, sa nestratia.“ Za 28 rokov jeho pôsobenia, ba ani za sedemdesiatročnej histórie stanice sa nestalo, aby zo stanice neodišla každú hodinu správa o počasí. Aj vďaka tomu sa vieme orientovať nielen v predpovedi počasia, ale aj v klimatológii najbližšieho okolia. S touto stanicou bol dlhé roky spojené meno pána Juraja Koločika, ktorý jej dal veľmi solídnu úroveň.

Súčasná Kamenica Kamenica nad Cirochou leží na styku Vihorlatu a

Nízkych Beskýd v doline Cirochy. Nadmorská výška v

strede obce je 179 m n. m. a v chotári 150-564 m n. m.

Rovinný až silne členitý hornatinný povrch chotára tvoria

štvrtohorné náplavy, sprašové hliny a sopečné horniny

(andezity, tufy, tufity). Bukový a dubový les je len v

severnej časti. V obci je klimatologická stanica.

Je najväčšou obcou v okrese Humenné, žije tu 2304

obyvateľov. Leží 7 km východne od okresného mesta,

neďaleko sútoku riek Kamenica a Cirocha, ktoré dali obci

aj názov. Obec má 23 pomenovaných ulíc, kompletne

vybudované verejné osvetlenie, je plne plynofikovaná (1990). Od 1990 sa začalo aj s výstavbou čistiarne

odpadových vôd, ktorá je od roku 2015 v majetku Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti. Obec má

kanalizáciu vybudovanú na 90 % územia. V roku 1997 bol postavený Dom smútku. Postupne boli

zrekonštruované objekty zdravotného strediska, základnej školy a materskej školy.

Obecný úrad

Starosta obce – Ing. Alexander Bugyi

Poslanci: Ing. Monika Hamaďaková, Renáta Babjaková, Filomén Burda, JUDr. Miroslav Hodák, Anna Daňová,

Ing. Jozef Komarc, Mária Škrlíková, Marek Čabák, Ing. Diana Burdová

Pracovníci obecného úradu:

Ing. Anna Kormucíková – matrika, evidencia

obyvateľstva, stavebný úrad

Ing. Adrina Meričková – ekonomická agenda

Anna Pastírová – mzdová a personálna

agenda, sociálna oblasť, kultúrno-spoločenská

oblasť, správca miestnych daní a poplatkov,

verejná správa,

Mgr. Štefan Balberčák, PhD. – samostatný

referent

Jana Ferencová – samostatný referent

Významné osobnosti: vladyka Ján Babjak – prešovský arcibiskup –

metropolita - najvyšší predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi

na Slovensku Nar. 28.10.1953 v Hažíne nad Cirochou,

absolvent ZŠ Kamenica nad Cirochou

JUDr.Jozef Cibuľa kariérny diplomat , bývalý veľvyslanec SR v Egypte (2002–

2007), v súčasnosti (od r. 2013)- veľvyslanec SR v Etiópii Nar. 15.3.1952 v Kamenici

nad Cirochou, absolvent ZŠ Kamenica nad Cirochou

Ľudia, ktorí tvorili nedávnu históriu i súčasnosť našej obce: Jozef Komarc – takmer 20 rokov stál na čele obce ako predseda MNV, Andrej Kondrát - tajomník MNV, Štefan

Kapuscinský – prvý volený starosta obce po nástupe demokracie, Ing. Alexander Bugyi – súčasný starosta obce.

Predsedom Jednotného roľníckeho družstva bol dlhé roky Štefan Babinec, ktorý sa zaslúžil aj o výstavbu

pionierskeho tábora nad obcou – dnes tábor Lesík a bol poslancom vo Federálnom zhromaždení.

V súčasnosti Ladislav Lukáč – Agroluk.

Riaditeľom Vojenských lesov a majetkov bol dlhé roky plukovník Ján Kindernaj, po ňom nastúpil Juraj Fic,

potom Ing. Vladimír Fic. V súčasnosti je riaditeľom VLM Ing. Anton Bodnár. Občanom Kamenice bol riaditeľ

Okresného priemyselného podniku(OPP) v Humennom Ing. Vladimír Pikala. Medzi významných občanov patrí

aj Ing. Matej Polák CSc, bývalý vysokoškolský pedagóg. Našu úctu si isto zaslúžia všetci členovia rodiny MUDr.

Michala Blahu. Naša rodáčka doc. Ing. Anna Ujhelyiová, PhD. pôsobí ako docentka na STU v Bratislave.

Z podnikateľov, ktorí pôsobia alebo žijú v našej obci, spomenieme Stanislava Veľasa, majiteľa miestnej

pekárne, Dušana Brečku z firmy BEKY v Snine, či Ing. Petra Žinčáka, majiteľa miestnej reštaurácie. Čestné

miesto patrí aj pani Eve Minichovej, úspešnej podnikateľke, ale v minulosti aj zanietenej folkloristke.

Uznanie si isto zaslúžia aj všetci poctivo pracujúci občania, ktorí šíria dobré meno našej obce. Sme hrdí na našu

speváčku Zuzku Sedláčkovú, kantorku v kostole a sóĺistku v Speváckom zbore v Humennom. Pri predstavovaní

našej obce v televízii sme obdivovali majstrovstvo šikovného rezbára Matúša Krajníka. Máme talentovaných

hudobníkov – Miloša Sedláčka, MUDr. Jána Ferka či Mgr. art. Martina Onderišina.

Na duchovnom poli zastáva významný post ThDr. Radoslav Lojan, PhD., ktorý je odborným asistentom na

Katedre systematickej teológie Teologickej fakulty Katolíckej univerzity Ružomberok v Košiciach.

Spomenúť a oceniť by si zaslúžili určite aj mnohí ďalší naši občania a rodáci, ktorí urobili niečo užitočné pre našu

obec i pre Slovensko. Pretože história i súčasnosť Kamenice, to nie sú len vystavané či vynovené budovy

a stavby. Kamenica, to sú predovšetkým ľudia, ktorí vdýchli život tejto obci. Ako možno hovoriť o Kamenici

a nespomenúť napríklad pani Helenu Nagyovú, ktorú všetci poznali ako „Babičku“. Áno, bola babičkou všetkých

nás skôr narodených, lebo nám pomáhala prísť na tento svet ako babica(dnes pôrodná asistentka). Ani na pani

Nelu Kapuscinskú by sme nemali zabudnúť. Bola dlhé roky predsedníčkou Červeného kríža a hlavne vedúcou

kina. Pamätáte na tie rady na lístky v terajšej školskej jedálni? A keď dávali Winnetoua, koľko ľudí sa natlačilo

do kinosály?! Kde sú tie časy?! O dobré meno kamenického folklóru sa pričinil Ing. Mikuláš Kurimský, pod

ktorého vedením vystupoval folklórny súbor z Kamenice až v Prahe. Takou živou kronikou Kamenice bol Andrej

Kormucik, ktorý si veľa pamätal, lebo dlho žil a, hlavne, vedel pútavo rozprávať. Andrej(Endy) Vataha bol dlhé

roky veliteľ hasičov. A čo mená padlých vojakov na pomníku? Oni obetovali to najcennejšie, čo mali – svoj život.

Patrí im naša vďaka a spomienka. A naši športovci, hlavne futbalisti? Za dlhé roky sa ich vystriedalo veľa nielen

na ihrisku, ale aj na trénerskej a riadiacej lavičke. Za všetkých aspoň dve mená – Ján Hajčák a Štefan Vasilko.

Stolný tenis úspešne funguje vďaka zanieteniu pána Jána Sojčáka. Určite by si zaslúžili byť spomenutí aj mnohí

ďalší. Medailu za obetavosť by si iste zaslúžila aj bývalá kostolníčka Paulína Barátová. Koľkokrát denne musela

merať cestu z domu na kopci ku kostolu a naspäť?

Každý občan, ktorý statočne žil a poctivo pracoval, ktorý sa akoukoľvek mierou zaslúžil o rozvoj našej obce,

si zaslúži byť na pomyselnej „Tabuli cti Kamenice nad Cirochou“. Aj keď tu nebol spomenutý.

Mgr. Alžbeta Harakaľová učiteľka ZŠ Kamenica nad Cirochou

Dedinka v údolí

Za siedmimi horami, za siedmimi morami, pod mohutným Vihorlatom, neďaleko mesta Humenné sa

rozprestiera naša krásna obec Kamenica nad Cirochou.

Som rada, že som sa mohla v tejto obci narodiť, že tu môžem vyrastať a patriť medzi jej 2300 obyvateľov.

Viem, ako vyzerá naša obec dnes, ale ako sa tu žilo voľakedy? Ako chodili deti do školy, čo robili vo voľnom čase

a mnoho iných zaujímavých vecí. Opýtala som sa ocka, ktorý chodil do školy pred 30 rokmi. Podľa jeho

rozprávania tu bolo všetko inak. Keď mi rozprával o svojich zážitkoch, tak som mu aj trochu závidela, aj cítila

sklamanie. Prečo deti v dnešnej dobe nedokážu byť také bezstarostné? Takmer každý je už závislý na

počítačoch. Prečo sú dnešní mladí ľudia odrezaní od skutočného sveta a zaujímajú sa len o seba? Veľa

podobných otázok mi v tu chvíľu prebehlo hlavou. Veď keď bol môj ocko malý(a nebolo to až tak dávno),

nemali ešte počítače, tablety ani mobily. Hrali sa vonku, behali, skákali, šantili, či bolo teplo alebo zima. To je to,

čo dnešným deťom chýba. Viac pomáhali rodičom, pracovali na poliach, chodili pásť kravy a husi a pritom

nemali žiadne výhovorky, že nie sú pripravení na hodinu či písomku. V škole dokonca mali pozemok, o ktorý sa

museli starať a veľakrát to bolo po škole, ba i cez prázdniny, aby mali dobrú úrodu. Dnešné deti nevedia zasadiť

ani len mrkvu. A čo ma veľmi prekvapilo, bolo to, že na začiatku školského roka si nekupovali žiadne zošity ani

perá. Všetko mali prichystané a zaplatené v škole na lavici. Myslím si, že by sme to ocenili aj v dnešnej dobe.

Často sa však stalo, že sa im ušli telesné tresty, hlavu o tabuľu alebo pravítkom po prstoch, a to pre hocijakú

maličkosť. Predstavte si, akí by sme chodili domov omlátení, keby nás učitelia mohli poriadne a spravodlivo

potrestať za každú hlúposť, čo spravíme.

Keď bol ocko tínedžer (hoci to slovo ešte nepoznal), tak každý druhý týždeň bola v Kamenici diskotéka, na

ktorú sa veľmi tešil. V dnešnej dobe sa tu koná menej podujatí ako v minulosti, hoci náš kultúrny dom

prednedávnom dostal nový make-up. Aj naša škola vyzerá už oveľa lepšie. A o zdravotnom stredisku už ani

nehovorím. V našej obci sa nachádza aj futbalové ihrisko, letisko, meteorologická stanica, veľký cintorín,

rímskokatolícky kostol a gréckokatolícky kostol. Tiež tu máme vojenské lesy, pekáreň, predajňu GVP a ešte

zopár malých obchodíkov.

Ale nájdu sa v našej obci aj nejaké chybičky krásy. Napríklad by sa mohlo vybudovať centrum pre mládež, k de

by trávili čas namiesto rozkopávania košov a iných hlúpostí. Mohol by sa skrášliť miestny park, v ktorom by sa

vybudovali chodníky. No a samozrejme zrušiť pár krčiem. Myslím si, že ich je tu až priveľa. Ale čo ma najviac

hnevá, je miestny kaštieľ. Síce už nie je majetkom obce, ale aj tak je to hanba. Mal by sa opraviť. Veď možno

nejaké malé múzeum alebo taký hotel by nezaškodil..

Mám veľmi rada svoju obec a neľutujem, že som jej súčasťou. Okolo sa nachádza krásna príroda, ako

napríklad Sninský kameň, Morské oko, Vihorlat, rieka Cirocha, od ktorej sa odvádza názov našej obce, rieka

Rika, ale aj lesík Žbir, pri ktorom bývam. Som rada, že sa moji rodičia rozhodli bývať práve tu v tejto obci a nie

niekde v Bratislave. Taňka Boňková 8.A

Najkrajšie miesto na Zemi

Na východe Slovenska, neďaleko mesta Humenné leží najkrajšie a môjmu srdcu najmilšie miesto na Zemi. Medzi pohorím Vihorlat a Laboreckou vrchovinou sa ukrýva malebná dedinka Kamenica nad Cirochou. Rozlohou aj počtom obyvateľov patrí medzi väčšie obce, no napriek tomu je tu ticho a nádherná príroda. V centre obce sa nachádza 235-ročný kostol, ktorý sa ukrýva v tieni mohutnej a ešte staršej - 300-ročnej lipy. Oproti kostolu svieti naša pestrofarebná škola. Nechýba ani vyzdobená škôlka a vynovené zdravotné stredisko. Všetko pekne pokope, aby sme nemuseli veľa chodiť. Iba obecný úrad je trochu ďalej a oproti nemu na kopci cintorín s domom smútku. To, čo nám môžu iní závidieť, je veľké letisko s meteorologickou stanicou, vďaka ktorej o nás vie celé Slovensko. Vraj nás čaká horúce leto! Preto sa poďme rýchlo osviežiť do Cirochy alebo chladnejšej, no iste čistejšej Riky! Večer sa môžeme poprechádzať po parku okolo strašidelného kaštieľa, kde iste zažijeme kopec srandy i dobrodružstva. Kamenicu mám veľmi rada a hoci by som v budúcnosti chcela veľa cestovať po svete, nikde inde by som bývať nechcela. Je to naozaj pekná dedina, v ktorej máme takmer všetko, čo potrebujeme. Miriam Gičová 8.A

Kamenická čarodejnica – povesť

Bolo to dávno, presne pred 100 rokmi. Aj vtedy ľudia, tak ako dnes, oslavovali 600. výročie obce. Hoci neboli bohatí a nemali veľa jedla, rozhodli sa pripraviť veľkú oslavu. Celé tri dni sa všetci hostili, popíjali, spievali a tancovali. Zábave nebolo konca-kraja. Iba jedna stará žena, ktorú považovali za čarodejnicu, vystríhala ľudí, že nerobia dobre, keď zbytočne mrhajú jedlom a nemyslia na horšie časy. Ale nikto ju nepočúval. Tak ich chcela potrestať a ukázať, aké je jedlo dôležité. Nikto dodnes nevie, ako sa to stalo, ale keď sa na tretí deň zobudili, namiesto jedla boli všade iba samé kamene. Márne chodili a hľadali niečo pod zub, nikde nič, iba samý kameň. Už boli nielen hladní, ale aj zúfali a vtedy si spomenuli na varovanie starej čarodejnice. Tak šli za ňou a prosili ju, aby im vrátila jedlo, lebo zomrú od hladu. Už oľutovali, že minuli všetko jedlo na zbytočnú oslavu a sľúbili, že to už nikdy neurobia. Tak ich nechala celý týždeň o hlade, ale potom sa nad nimi zľutovala. Keď sa po týždni zobudili, čakal na nich veľký hrniec varených zemiakov a plné džbány mlieka. Jej, to bola hostina. Poučili sa Kameničania z tejto príučky? Asi áno, lebo oslavy 700. výročia trvali už iba dva dni. Ale na tvrdé kamene nezabudli. Zostali nielen na zemi, ale aj v názve našej obce. Nikolka Boňková 5.A

Spomienka na staré časy – interview s babkou

1. Babka, ako vyzerala Kamenica, keď ste vy boli v našom veku? Kamenica nebola taká rozsiahla ako teraz, domy stáli iba okolo hlavnej cesty. Tie vedľajšie sa vybudovali až oveľa neskôr.

2. Kde pracovali väčšinou ľudia? Najviac ľudí pracovalo v JRD(na poľnohospodárskom družstve), ale tiež na píle a v lese.

3. Pamätáte si na pánov v kaštieli? Nie, páni tu už neboli. Bola tu zriadená poľnohospodárska škola pre družstevníkov.

4. A ako vyzerala škola? Čo sa odvtedy zmenilo? V škole boli pevné lavice. Sedeli sme tak, že sme museli mať ruky za chrbtom, aby sme sa nehrbili. Žiakov bolo veľa, učilo sa aj na dve zmeny – ráno a popoludní. A učilo sa aj v sobotu.

5. Čo robila mládež vo voľnom čase? Dievky sa pochytali „pod pazuchy“, prechádzali sa po ceste a spievali. Televízia nebola, tak v lete večer po práci sme sedeli na lavičkách so susedmi a rozprávali sme veselé príhody.

6. A v zime? Nenudili ste sa počas dlhých zimných večerov? Nie. To sme sa schádzali susedia a kamarátky a párali sme perie. Bolo veselšie ako teraz. Ďakujem svojej babke, že mne i vám porozprávala, ako žili voľakedy. Skúste sa aj vy opýtať svojich starých rodičov na ich spomienky na detstvo. Možno budete prekvapení, že sa dalo žiť aj bez telky, mobilov, internetu.. . Tadeáš Zeleňák 5.A

Kamenica

Kamenica, Kamenica, to je pekná dedina,

žije si v nej veľa ľudí, veď je to ich domovina.

Z práce sa k nej vracajú každý deň,

na tú svoju rodnú zem.

Zo školičky detičky si idú,

pozerajú na jej krásnu prírodu.

Kamenická dedina nemôže byť ver ́iná.

V lete najviac chutí zmrzlina.

V pekárni už rožky pečú,

ľuďom z vône slinky tečú.

Za zákrutou, celkom blízko

je športové letisko.

Každé ráno na Regine

o nich chvíľu hrajú,

bo tí ľudze v Kamenici

meteorologickú stanicu majú.

A na dolnom konci veľkí páni žili,

kaštieľ, ba i sýpky si tam postavili.

Tam, kde boli sýpky, je moderné družstvo

a pri ňom naháňa loptu futbalové mužstvo.

Pri kaštieli Kostol svätého Štefana,

slúžia sa v ňom omše od Božoho rána.

A rovno cez cestu doktor i lekáreň,

pri nich zubár i čakáreň.

Pri zdravotnom stredisku postavená škola,

aby dnešná mládež hlúpa nebola.

A keď neveríte, tak sa presvedčte,

že inde takú dedinu nenájdete.

Laura Ištoková 5.A

Makety kaštieľa a kostola – žiacke práce

Deň obce

Dnes má naša dedina sviatok,

má veľa rôznych pamiatok.

Na letisku slávi sviatok svoj,

tak žiadnu hlúposť nevystroj!

Klobásku a trdelník

môžeš si kúpiť v tento dník.

Na kolotoč si pozor daj,

modriny on robí vraj.

Tom Kid chce starostu poraziť,

vo voľbách chce zvíťaziť.

Desmod nám tu vyhráva

A vonku poprcháva.

Emma Telváková 6.A

Leto

Slnko strašne páli,

Janka sa krásne opáli.

Nakrémuj sa pekne celá,

aby si sa nespálila.

Zmrzlinu má každý rád,

dal by si jej vodopád.

Bazény napustené vodou,

všetci sú obklopení prírodou.

Stromy krásne voňajú

a jahody dozrievajú.

V prírode je toľko krás!

Jazero má krásny jas.

Škola sa pomaly končí,

nie každý ju jednotkami ovenčí.

Na zlé veci už zabúdajú,

letné tábory ich lákajú.

Nových priateľov spoznajú,

na facebooku si ich pridajú.

Emma Telváková 6.A

Tadeáš Kriško: Erb našej obce

Môj domov

Keď som v diaľke, keď som preč,

objavujem ľudí a ich reč,

vždy sa teším na návrat tam,

kde svoj rodný domov mám.

Kamenica známa je,

letiskom sa pýšiť smie.

Lúky lesy ozdobia ju,

krásnu zver ukrývajú.

A keď slnko príliš hreje,

k Ciroche a Rike sa vyberieme.

Kamenica v sebe čaro má,

prírodou aj Tatry pripomína.

Miesto, ktoré rada mám,

je môj valal, rodný kraj.

Anežka Harakaľová 5.A

Moja rodná

Kamenica je naša obec,

pri nej stojí veľký kopec.

Voláme ho Vihorlat,

vyjde naň len poriadny chlap.

Mám rada svoju dedinu,

lebo všetci tvoríme veľkú rodinu.

Tečie tu rieka Cirocha,

ktorá celý deň žblnkotá.

Stojí tu aj naša škola,

ktorá ma vždy ráno volá:

„Peťa, vstávaj z teplej postieľky,

čakajú ťa pani učiteľky!“

V parku máme ihrisko,

je to naše bojisko.

Hrajú tam naši chlapci,

veľmi dobrí futbalisti.

Máme tu dva kostoly,

v ktorých sa každý pomodlí.

Ale Boha máme jedného

A ten „vysliší“ každého.

Petra Hrinová 5.A

Naša Kamenica

Dedinôčka, v ktorej bývam,

Kamenicou sa volá,

v nej každý noc stále snívam,

aby krajšou len bola.

A keď ráno zobúdzam sa

a pripravujem do školy,

pri letisku cestou dám sa,

lietajú tam sokoly.

Naša škola je už blízko,

A vidím aj na kostol,

bociany tam letia nízko,

u lekára niekto bol.

Keď som hladný, žiadny problém,

máme predsa pekáreň.

Čerstvé rožky, vodu a džem

a pri škole lekáreň.

Tak to je naša obec,

veľká, tichá, nádherná,

nehanbím sa za ňu vôbec,

je viac ako priemerná.

Samuel Smoľak 5.A

Kamenica

Pod pohorím Vihorlat

leží obec, mám ju rád.

Je to obec Kamenica,

naša sedemstoročnica.

Žije sa tu veľmi dobre,

hoci leží na východe.

Pýši sa aj pamiatkami,

kaštieľom a kostolmi.

Ihrisko a letisko

kondičku nám dáva,

preto v našej Kamenici

dobre sa nám býva.

Samuel Vasko 5.A

Základná škola s MŠ

História školy

Prvá škola bola postavená v r.1864 na

farských pozemkoch. Prvým učiteľom, na

ktorého si ľudia spomínajú, bol Štefan

Jablonský. V roku 1911 bola z prostriedkov

cirkvi, košického biskupa a grófa Andrássyho

postavená nová škola – dnes budova školskej

jedálne. Tieto priestory už nevyhovovali, preto

sa pár rokov učilo aj v provizórnych barakoch.

Budova novej školy bola otvorená na začiatku

školského roka 1960 – 1961. Bola to budova

s 13 klasickými učebňami, 2 menšími, jednou špeciálnou učebňou, kabinetmi, zborovňou a riaditeľňou. Neskôr

sa pribudovali ďalšie učebne a telocvičňa. Na škole sa vystriedalo množstvo učiteľov a niekoľko riaditeľov, napr.

Andrej Novák, ktorý bol neskôr vedúci odboru školstva, potom Štefan Urban. Najdlhšie pôsobiacim riaditeľom

bol Mgr. Štefan Gossanyi.

Súčasná škola V roku 2002 získala škola právnu subjektivitu

a bola k nej pričlenená materská škola.

Škola prešla výraznou modernizáciou.

Najväčšou investíciou bola rekonštrukcia školy

z prostriedkov Európskej únie - boli vymenené

okná, dvere, školský nábytok, zriadené

moderné jazykové učebne, učebne informatiky

a školská knižnica. Urobilo sa zateplenie

a fasáda školy, školskej jedálne a materskej

školy. V školskom roku 2008/2009 vypracovala

škola „prvý“ Školský vzdelávací program

KER.V súčasnosti je v škole 11 tried, ktoré

navštevuje 189 žiakov. Žiaci majú k dispozícii

moderne vybavené učebne a priestory v zrekonštruovanej budove a využívať môžu aj areál školy. Vzdeláva

a vychováva ich 19 pedagógov, 2 asistentky žiakov a 1 asistentka učiteľa. Riaditeľom školy je Mgr. Slavomír

Tokár, zástupkyňou riaditeľa je Ing. Bernardína Suchárová.

Súčasťou školy je aj dvojtriedna materská škola, ktorú v súčasnosti navštevuje 40 detí, o ktoré sa starajú 4

pedagógovia a 1 nepedagogický zamestnanec.

Najzaujímavejšie aktivity žiakov

Vyučovací proces je spestrený rôznymi formami

zážitkového a projektového vyučovania, okrem toho sa

koná množstvo akcií, napríklad pasovanie prvákov, lyžiarsky

výcvik, plavecký výcvik, korčuliarsky výcvik, škola v prírode,

Vianočná tvorivá dielňa, karneval, Medzinárodný deň

školských knižníc, Noc s Andersenom, zápis prvákov,

Veľkonočná tvorivá dielňa, výchovné koncerty, exkurzie,

výlety, medzinárodná spolupráca,....

Ako chodili deti do školy kedysi a ako dnes Niekedy sa škola nebrala tak vážne ako dnes. V minulosti chodili do školy väčšinou tí, ktorí mali peniaze na to, aby sa ich deti vzdelávali. Niektorí ľudia, prevažne tí chudobnejší, skôr uprednostňovali prácu okolo domu a poľa ako učenie sa písať a čítať. Deti sa starali o dobytok a iné hospodárske zvieratá. O pár rokov neskôr sa to všetko zmenilo a vzdelávať sa mohli všetky deti a nezáležalo na tom, či sú chudobné alebo bohaté. Do školy chodili s radosťou a túžbou vzdelávať sa, napriek tomu, že niektorí mali do školy niekoľko kilometrov, ktoré často zdolali peši alebo bicyklom. My, dnešné deti berieme školu ako samozrejmosť, čo by sme nemali. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, že už sa nemusíme starať o domácnosť ani o dobytok alebo pracovať na poli, ako to bolo kedysi, ale môžeme všetok čas venovať štúdiu. Aj medzi dnešnými deťmi sa nájde mnoho takých, ktoré sa rady vzdelávajú. Dokonca nemusia do školy ísť každý deň pešo, ale môžu sa zviesť či už autobusom, autom, vlakom alebo na bicykli. Tamara Luksajová

Ako sa učilo kedysi a ako dnes Ako sa učilo niekedy? Verte, bolo to horšie ako teraz! Do našej školy chodieval aj môj ocko, ktorý tu zažil dosť veľa krásnych, ale aj zlých chvíľ. Hlavne čo sa týka učenia, lebo na vystrájanie boli rovnako vynaliezaví ako terajší žiaci, možno aj viac. V jednej učebni sa tlačilo aj viac ročníkov. Učiteľ to určite nemal ľahšie ako dnes. Ja byť na jeho mieste asi utečiem alebo skončím na psychiatrií. Teraz nie sú také preplnené triedy ako voľakedy. Učitelia si pri výchove často pomáhali telesnými trestami. Tie boli omnoho horšie, ako teraz. Boli bolestivé. Ocko mi hovoril, že viackrát mu učiteľka ”pomohla” pochopiť učivo búchaním hlavy o tabuľu. Auu!!! Ďalším trestom bolo dostať pravítkom po prstoch alebo po inej časti tela. Vraj tohto si „užil“ najviac. Keď boli drzí, odvrávali, klamali, neposlúchali, nemali domáce úlohy, ..... . Hádzali po nich kriedy, kľúče, čo tiež nebolo najpríjemnejšie. Museli mať ruky za chrbtom, aby sa nehrali alebo neležali na lavici. My si to dnes môžeme dovoliť. Dnes sa takéto tresty už nesmú používať. My to vieme, a tak si môžeme robiť skrátka, čo chceme. Niektorí to až zneužívajú. Niekedy by bolo možno lepšie, keby ”tresty” boli opäť zavedené do školskej praxe. Mnohí žiaci sú strašne leniví a drzí, možno by im to pomohlo. Ale som rada, že žijem teraz. Čo keby sa nejaká „výchovná facka“ ušla aj mne?! Ale boli iné časy, ako je dnes. Barbora Gajdošová Naša škola Základná škola s materskou školou a ŠJ Kamenica nad Cirochou, to je meno školy, do ktorej chodím už 8 rokov. Niekedy sa mi tam vôbec nechce ísť, ale mama mi stále hovorí, že inú prácu nemám, len sa učiť. V minulosti do bolo inač. Deti mali školu skôr ako oddych od práce doma či na poli.. V čase, keď ešte moja babka chodila do základnej školy, to bolo iné ako dnes. Niečo bolo jednoduchšie, niečo zas oveľa ťažšie. Napríklad v zime si do školy museli nosiť drevené polienka, aby sa zahriali v triede. Síce sa učilo iba po ôsmy ročník, ale deti nemali toľko prázdnin ako teraz. A učilo sa aj v sobotu. A aj keď nastali nejaké prázdniny, tak deti nešli na výlety, ale pracovali doma a na poli. Menila sa doba, menila sa aj naša škola. Táto budova, do ktorej chodíme teraz, má vyše 60 rokov. Časom k hlavnej budove pribúdali ďalšie priestory, ako je napríklad telocvičňa a ďalšie učebne, lebo detí bolo tak veľa, že sa nepomestili. Zo starej školy bolo najprv kino a školská jedáleň, neskôr sa celá upravila na školskú jedáleň. Škola sa stále skrášľovala až do dnešnej podoby, kedy vyzerá naozaj pekne zvnútra i zvonku. A aby bola ešte krajšia, je ozdobená okrasnými skalkami, ktoré sú aj teraz krásne rozkvitnuté a potešia oko každého, kto vchádza do školy. Staráme sa o ne aj my na hodinách pracovného vyučovania s pani učiteľkou Dargajovou. Verím, že naša škola sa bude stále rozvíjať a bude mať dosť dobrých žiakov a učiteľov. Miloš Jakubov

Dni obce - oslavy 700. výročia obce – 16.-17.6.2017

Oslavy 700.výročia prvej písomnej zmienky o našej obci prebiehali dva dni – v piatok a v sobotu na letisku.

My v škole sme začali hneď v piatok zrána. Všetky triedy boli rozdelené do učební s interaktívnou tabuľou, kde

sme im prezentačnou formou priblížili minulosť i súčasnosť našej obce. Potom sme ich pamäť prevetrali

vedomostným kvízom. Pokračovali sme na letisku, kde sme stretli a privítali aj pozvaných hostí - žiakov i

učiteľov z Poľska a Ukrajiny. Prišli aj deti z okolitých škôl. Pre všetkých bol pripravený zaujímavý program: Hry s

Tomi Kidom, prezentácia policajného zboru SR, techniky a simulovaných zásahov Hasičského a záchranného

zboru SR. Pre starších bol večer pripravený koncert skupiny Desmod a nikoho neodradil ani dážď. Nechýbali

atrakcie a stánky plné lákadiel pre malých i veľkých. Naši žiaci a žiaci z družobných škôl dostali ako darček od

obce zdarma lístky a mohli si vybrať cukrovú vatu, zmrzlinu alebo jednu jazdu na kolotoči.

V sobotu oslavy pokračovali slávnostnou svätou omšou, na ktorú však prišli len starší obyvatelia obce. Vo

svätej omši sa prihovoril rodák vdp. Slavomír Engel. Popoludní nasledoval kultúrny program, v ktorom okrem

našich žiakov vystúpili domáce aj zahraničné folklórne súbory. Pán riaditeľ v krátkom príhovore poprial v mene

učiteľov a žiakov školy všetkým Kameničanom všetko naj... V podvečer dospelých zaujala športová súťaž -

kamenický päťboj o naj...chlapa a naj...babu. Naj-ženou sa stala naša bývalá žiačka Simona Komarcová a naj-

mužom jej otec Peter Komarc. Oslavy vyvrcholili večerným vystúpením skupiny Drišľak, ktorá rozosmiala a

rozospievala všetkých.

Myslím, že sa oslava 700. výročia prvej písomnej zmienky o našej obci vydarila a každý, kto prišiel, si

z bohatej ponuky vybral to, čo ho potešilo a páčilo sa mu.

Našej obci, no hlavne jej obyvateľom prajem veľa, veľa, zdravia, pokoja, lásky, dobrotu srdca,

porozumenie medzi sebou, aby sa nám tu dobre žilo, aby sa rodilo veľa zdravých a šikovných detí, ktoré majú

chuť vzdelávať sa a robiť dobré meno našej obci a rodičom radosť.

Mgr.M.Stebilová

Čo sa dialo na letisku?

Súťažili i skamarátili sme sa s poľskými a ukrajinskými žiakmi

Vďaka našim tetám kuchárkam sme neboli hladní

Veselo bolo i na kolotočoch

Obdivovali sme vojenskú techniku, zásahy

policajtov i hasičov

Simona Komarcová s otcom - víťazi

päťboja o naj...chlapa a naj...babu

Pekne nás pomaľovali

Fotili sme sa s maskotmi Každý chcel mať fotku s Tomom Kidom

S majstrom sveta „boxoval“ aj pán starosta

Krojované tanečnice Krásne ružové mažoretky

Cuky na kamenickom letisku?! Zaspievame si o živote v obci

Šikovní prváci Škôlkari sa vykrúcajú

Príhovor pána starostu

Dni obce

Naša dedinôčka

Keď otvorím ráno očká,

Víta ma vždy dedinôčka.

Kamenica naša milá

Sedemstovku oslávila.

Zopár skupín vyhrávalo

a súborov tancovalo.

Bolo že tam veselo,

Len z oblohy hrmelo.

Kolotoč sa točil rýchlo,

Až nás párkrát v bruchu stislo.

Kto sa nebál, vydržal,

Aj klobásu si dobrú dal.

A nakoniec už len poviem,

Mal som z toho dobrý dojem.

Na oslavu máme nárok,

Stretneme sa zase o rok.

Pavol Dobda 5.A

Vydavateľské údaje: Letník– školský časopis, štvrťročník, 4.číslo, jún 2017

Vydáva: Základná škola s MŠ Kamenica nad Cirochou

Vychádza: od r. 2012

Redakčná rada: Sophia Poláková – šéfredaktorka, Tatiana Boňková – predsedníčka redakčnej rady,

Anežka Harakaľová, Miriam Gičová, Nikolka Boňková

Jazyková a štylistická úprava: Mgr. Alžbeta Harakaľová

Technická úprava: Ing. Bernardína Suchárová

Toto je naša budúcnosť – budúci prváci s pánom riaditeľom a staršími spolužiakmi