A už sA to zAčAlo !!!

Po dvoch rokoch čakania sme sa opäť dočkali. Istropolitana oproti predchádzajúcemu ročníku ešte viac skoncentrovala svoje sily a pod svetlá reflektorov sa počas šiestich dní postavia reprezentanti z až osemnástich škôl z celého sveta (ak nepočítame školy z off programu!). Neuveriteľný počet a neprekonateľná šanca posvietiť si na umenie rôznych národností, etník a kultúr. Čo môže byť lepšie ako uvidieť a následne sa zoznámiť so svojimi konškolákmi s podobným umeleckým zameraním, ale s odlišným prístupom k téme a k umeniu vôbec? ,,No nie je to skvelé?“ JE!!! (hádajte autora/autorku citátu).

Na začiatku festivalu sme plní očakávaní a všetci veríme, že sa nám podarí prežiť šesť divadlom nabitých dní bez ujmy na zdraví. Leitmotívom predchádzajúceho ročníka festivalu bol krvavý masaker, tento rok nám okrem spálenín od reflektorov nehrozí hádam nič… Aj keď hneď na neoficiálnom začiatku festivalu tuhla krv v žilách - herci Martin Š. a Peter B. improvizovali na billborde vo výške cca 20 metrov na jednej z najrušnejších ulíc Bratislavy. Našťastie sa nič krvavé nestalo (ak nepočítame krv sajúce hejno komárov) a atmosféra bola skvelá.

Náš Reflektor/Spotlight sa vám pokúsi sprostredkovať všetky najdôležitejšie udalosti festivalu, Matej M. vás rád všetkých privíta na diskusiách o predstaveniach a na konci všetkých oslňujúcich (podľa predpovede počasia upršaných) dní sa žúrujúc vidíme v Cvernovke !!!

Pripravení na svetlá reflektorov??? Tak let‘s go !!!

-km-

And it’s begun !!!

After two years of waiting, the time has come again. This year, Istropolitana festival gathered even more forces and in the result, eighteen theatre schools from all over the world will stand and perform under the spotlights in six days. An incredible number and a wonderful opportunity to observe the art of various nationalities, ethnicities and cultures. What could be better than to see and to get familiar with our theatre schoolmates with similar focus, but with a different approach to the topic and to the arts at all?

„Isn’t it great? IT IS!” (Guess the artist/author of quote).

As the festival begins we have all kinds of expectations and we believe we can survive the six days theatre marathon without injury. Leitmotif of the previous year‘s festival was bloody massacre. This year nothing bloody is expected, maybe some skin burned because of the blinding lights of fame. Even though the unofficial beginning of the festival was kinda tense - seeing actors Martin Š. and Peter B. improvising on a billboard in height of about 20 meters on one of the busiest streets of Bratislava. Fortunately, nothing bloody happened (apart from mosquito blood sucking gangs) and the atmosphere was great.

Our festival magazine Reflektor/Spotlight will try to mediate all the highlights of the festival to you, Matej M. will be happy to welcome you all on the discussions about the performances and at the end of every day (which are expected to be rainy) we will meet and throw some parties in Cvernovka !!!

So are you ready for the spotlights??? Then let’s go !!!

-km-

RozhovoR s Monikou Pulišovou, PRedsedníčkou dRAMAtuRgickej RAdy festivAlu istRoPolitAnA 2010

M. Z.: Máš skúsenosti so štúdiom divadelného manažmentu aj réžie. To je v podstate ideálna príprava pre prácu v dramaturgickej rade. Našlo sa však niečo, čo ťa pri spolupráci na výbere inscenácií zaskočilo? Či uz pozitívne alebo negatívne?

M. P.: Na VŠMU ma nemôže zaskočiť už nič. Po štyroch rokoch som pripravená úplne na všetko.

M. Z.: Si predsedníčkou dramatugickej rady, no jej členov je samozrejme viac. Reprezentuje samotný výber inscenácií váš spoločný názor, ktorý chcete prezentovať, alebo je program naopak mozaikou rozličných poetík a tém, čiže si každý člen presadil to svoje?

M. P.: Určite ide o spoločný názor, zhodu všetkých členov rady. Nik si nič nepresadzoval, stretávali sme sa v zmysle vety Základom práce v tíme je tímová práca. Rada bola „zmontovaná“ veľmi demokraticky - z každej katedry po jednom kuse, plus ja, teda sedem členov. Rovnako sme nastavili aj hlasovací poriadok. Výsledný program je našou snahou o čo najväčšiu kultúrnu rozmanitosť, bohatosť, ale aj akúsi kvalitatívnu rovnováhu, aby žiadne predstavenie „nevyskakovalo“ z programu. Pri dramaturgii festivalu totiž nejde len o umenie, akoby si niektorí snílkovia mysleli, je to kompromis medzi kvalitou inscenácie (to na prvom mieste!), politikou priorít našej školy a finančnými záležitosťami na oboch stranách, čo je samozrejme divákovi jedno a ani sa o to nemusí starať. Myslím si a zároveň dúfam, že sa nám podarilo ustrážiť harmóniu toho všetkého a navyše priniesť aj už spomenutú rôznorodosť programu (národnostnú, žánrovú, témovú). A v neposlednom rade sme sa snažili pozývať len pekných hercov a herečky, nech sa je na čo pozerať. Veľmi ma mrzí, že sme z rôznych dôvodov nemohli pozvať niektoré ďalšie výnimočné inscenácie (za všetky spomeniem inscenáciu našej Márie Karolovej, ktorú robila na stáži v Barcelóne).

M. Z.: Našli sa nejaké spoločné rysy charakteristické pre viaceré inscenácie?

M. P.: Zrozumiteľnosť. Bez drahého titulkovača sa na medzinárodnom festivale musíme oháňať maximálnou zrozumiteľnosťou nie len pre Slovákov, ale všetkých návštevníkov. Bol to ťažký oriešok. Pre radu

inteRview with MonikA Pulišová, the heAd of dRAMAtuRgy boARd of the istRoPolitAnA festivAl 2010

M. Z.: You have experiences with the study of theatre management and also theatre directing, which is an ideal combination of knowledge when working as a part of dramaturgy board. But still, is there anything that surprised you either in positive or negative way?

M. P.: There is nothing that can surprise me on VŠMU. After four years spent here, I’m ready for everything.

M. Z.: You are the head of dramaturgy board, but there are more members of course. Does the selection of performances represent your common opinion you want to express or is the programme a kind of a mosaic of various poetics and topics representing personal views of each member?

M. P.: Of course, it is a common opinion we agreed on. No one was trying to enforce his own point of view, our motto was The basic rule of working in a team is team work. The board itself was put together very democratically – one member from each studying programme plus myself, which is 7 members. Our voting method was built on a similar principle. The result is our common effort to make the cultural variety as wide as possible and of course to keep up to a certain level of quality, so no performance would stand out too much. Dramaturgy of a festival is not only about being highly artistic, as some dreamers may think. It is a compromise between the quality of perfomances (most importantly!), policy of priorities of our school and financial matters on both sides, which of course doesn’t have to bother the viewers. I believe and hope at the same time, that we achieved this kind of balance and on top of it, we succeeded in bringing the variety of nations, genres and topics. At least but not last, our ambition was to invite beautiful actresses and hadsome actors who are pleasing to look at. However, I still feel very sorry for the outstanding perfomances we couldn’t invite (various reasons). Especially the performance of our student, Mária Karolová, which she made during her intership in Barcelona.

M. Z.: Are there any features that are common for all performances?

M. P: Understanableness and readibility. Not

všetky inscenácie spĺňajú túto požiadavku. Po festivale zistíme, či sme boli dostatočne reprezentatívnou zložkou diváctva.

M. Z.: Ktorá z inscenácií je svojou poetikou či témou najbližšia tebe?

M. P.: Mám favorita. Nebolo by fér ho zverejňovať. Ak budú hrať tak dobre, ako na DVD, som si istá, že ich uvidíme pri odovzdávaní cien.

M. Z.: Chcela by si ešte na záver niečo odkázať návštevníkom festivalu?

M. P.: Milí diváci, nech sa páči, vychutnajte si festival som všetkými jeho časťami, podčasťami, aj pod-podčasťami. Ponúka veľa. A je len raz za dva roky. Prišlo sem veľmi veľa zaujímavých divadelníkov z celého sveta, s niektorými som sa už stihla zoznámiť. Inými slovami, toto všetko je tu pre vás.

Želám veľa zábavy!

Miro Zwiefelhofer

having the opportunity to use an expensive subtitling machine, we had to concentrate on maximal understanableness not only for Slovaks, but for every and each viewer. That was a hard one. Chosen performances are understandable enough for all members of the dramaturgy board, I can only hope, we are an adequate sample of viewers. We will see after the festival.

M. Z.: Which performance is the one that’s closest to you (because of poetics or topic)?

M. P.: I do have a favorite. But it wouldn’t be fair to make it public. If their performance will be as good as on the DVD I’ve seen, I’m sure they will appear amongst the awardees.

M. Z.: Is there anything you would like to say to the viewers?

M. P.: Dear viewers, enjoy the festival with all its parts, subparts and sub-subparts. There is a lot to see and experience. And it takes place only once in two years. A large group of interesting theatre-makers came, I have met some of them already. Simply, this is all for you. Have a good time enjoying yourselves!

Miro Zwiefelhofer

teRitóRiuM, ktoRé nePAtRí nikoMu

Istropolitana Projekt 2010 otvorili divadelníci Akadémie umení z Nového sadu hrou Nigela Williamsa, Triedny nepriateľ. Inscenácia študentov o študentoch – navyše prekračujúca líniu pôvodného textu a posunutá do roviny srbských reálií – ukázala osobitý pohľad na súčasnú mládež vyrastajúcu v spoločnosti bez hodnôt a poznačenú vojnovými konfliktami.

Je potrebné vyzdvihnúť dramaturgicko–režijnú koncepciu, pre ktorú sa práve toto interné prostredie stalo výzvou. Inscenácia nás zavedie do života jednej triedy v Srbsku, kam chodia problémové deti z nefunkčných rodín. Scénografia ušitá na mieru inscenácie – školská trieda – zotiera hranicu medzi javiskom a publikom a navodzuje pocit, že to, čo sa práve odohráva, sa dotýka každého v miestnosti. Na druhej strane takáto voľba robí divácke pozorovanie akcií s väčším spádom náročnejším.

Dej sa odohráva počas dopoludnia, kedy žiaci čakajú na nového učiteľa, keďže všetci doterajší pedagógovia si nad nimi umyli ruky. Svojím správaním popierajú výčitku, ktorú im povedala riaditeľka – neochotu učiť sa. Sami si vedú prednášky, navzájom sa vyučujú, dotýkajú sa tém, ktoré celkom prirodzene ovplyvňujú ich život; sex, láska a rodina, nacionalizmus a rasizmus, občianske a náboženské konflikty v bývalej Juhoslávii,... Napriek vulgarite, drogám, rebelantstvu, či pozérstvu, príznačným pre dospievanie, dokazujú snahu učiť sa. Akoby len potrebovali autoritu, ktorá pre nich nebude iba pedagógom, ale ktorá prekročí hranicu učiteľ – žiak, a ponúkne im viac.

Študenti sú na jednej strane odvrhnutí spoločnosťou a na druhej strane sú to práve oni, kto sa tak usilovne snaží vyčleniť sa z nej a žiť kdesi na okraji. V Triednom nepriateľovi niet hrdinu a ani víťaza. A rovnako i deti nie sú len obeťami spoločnosti, v ktorej žijú, ale aj jej výsledkom.

Zaujímavé situácie vyplynú práve z „lekcií“, ktoré si študenti navzájom udeľujú. Kým doposiaľ sa každý z nich ukrýval za silu kolektívu, bojujúceho proti zborovni, spoločnosti, dobe, tentoraz sa postupne odhaľujú charaktery a slabiny jednotlivcov. Bolesť, ktorú si každý z nich nosí, je prekvapujúco silná a intenzívna.

Herecké výkony disponujú zanietenosťou, precíznosťou a úprimnosťou, čo je celkom iste zapríčinené aj výberom témy a citlivým prístupom k nej. Avšak miestami herectvo študentov nadobúda prehnane expresívny ráz a chýba hlbšie zvnútornenie postáv. Napriek tomu je z kolektívu cítiť značnú dávku

no MAn’s teRitoRy

Istropolitana Project 2010 was opened by students of The Academy of Art from Novy Sad with Nigel Williams’ Class Enemy. The spectacle of students for students – above all overstepping the line of the original text and moved to the level of Serbian reality – has shown a unique view at current young people growing up in the society without values and marked with the war conflicts.

It is necessary to remark the dramaturgy concept for which this Serbian internal environment became a challenge. The play would lead us in the life of one class in Serbia which children from dysfunctional families attend. Stage design fitting for the spectacle – a classroom – wipes the border between the stage and the audience and evokes the feeling of spectators concern. On the other side, this concept is difficult for the spectator because the faster actions are harder to follow in such an environment.

The plot is set in the morning when the pupils await a new teacher since all the previous teachers have washed their hands of them. By their behavior they deny the rebuke from the director – unwillingness to learn. They lead their lectures themselves; they teach themselves, touch the issues that naturally affect their lives; sex, love and family, nationalism and racism, civil and religious conflicts in previous Yugoslavia,… Despite the vulgarity, drugs, rebellion or clever-sticking, characteristic for the adolescence, they prove the effort for studying. As if they only needed an authority who won’t just be a person of pedagogue but which will overstep the line of a teacher – student; who will offer something more.

On one side, the students are rejected by the society, on the other side it is them who are so exhaustingly trying to get out of it and live somewhere on the edge. In the Class Enemy there is neither hero nor winner. So the children are not just the victims of the society in which they live but also its product.

Interesting situations would result from the “lectures” which the students give to each other. As everyone was hiding behind the power of the collective, fighting against the teachers, society, and period so far, from now on the characters and weaknesses of the individuals are being revealed. The pain carried by each one of them is surprisingly strong and intensive.

The actors’ performance works with enthusiasm, preciseness and sincerity which is for sure caused by the choice of the theme and sensitive approach towards it. However, sometimes the acting gains

Inštitút umenia Jakarta, Indonézia/ Jakarta Art Institute, IndonesiaAndi Wahayuddin Aw Unru: Metla v rukách/Broom Was in HandsRéžia/directed by: Andi Wahayuddin Aw Unru scéna/set design: Aditya Tobing hrajú/cast: Didi Widiatmoko, Andi Wahyuddin Unru, Rama Sastra Negara, Aditya Tobing, Fahmi Alatas, Nurillatif Ramadhony, Stefanus Hermawan, Yehudan Gabrielita, Ahmad Ramadhan Alrasyid, Abu Bakar, Abdullah Rahman

profesijnej zrelosti a potrebu uchopiť tému, ktorá sa bytostne dotýka ich životov.

Nesmierne si vážim túto snahu divadelného súboru vyrovnať sa s vlastnou minulosťou, pozrieť sa na seba samého, ktorá tak veľmi absentuje v našom divadle a umení. Inscenácia Triedny nepriateľ je celkom iste inscenáciou, ktorá sa „dotýka“. Želajme si na tohoročnej Istropolitane ešte veľa takýchto dotykov.

Monika Kassaiová

Univerzita Nový Sad, Akadémia umení, Srbsko/ University of Novi Sad, Academy of Arts, SerbiaNigel Williams: Triedny nepriateľ/Class EnemyRéžia/directed by: Jasna Đuričić Preklad/translated by: J. Belobrković, I. Vuković Scéna/set design: študenti Hrajú/cast: Dimitrije Dinić, Filip Đurić, Jovan Živanović, Ivana Vuković, Mladen Sovilj, Jovan Belobrković, Milica Trifunović, Dragana Dabović, Tijana Marković, Milica Janevska

exaggerated expressive feeling and lacks deeper insight in the characters. Despite this, one can sense a great deal of professional maturity from the collective and literally a need to seize the issue which personally touches their lives.

I absolutely appreciate the effort of the theater group to put up with their past, look at themselves which is widely absenting in our theater and art. The spectacle Class Enemy is for sure a touching performance. Would we wish this year’s Istropolitana even more such touches.

Monika Kassaiová

kto PochybovAl o existencii loPty stRAtenej v hľAdisku, nech hodí 

kAMeňoM

Kyslé dažde, zosuvy pôdy, globálne otepľovanie, urbanizácia a industrializácia, klčovanie pralesov, únik ropy do oceánov, problémy s odpadovým hospodárstvom a mnoho ďalších ekologických problémov. Táto tematika slúžila mladým divadelníkom z Indonézie ako veľmi aktuálna predloha pre inscenáciu Metla v rukách. Ako názov napovedá, najpodstatnejšou a takmer jedinou divadelnou rekvizitou bola metla. Niesla v sebe niekoľko významných metaforických podtextov a Indonézanom sa podarilo zapájať túto rekvizitu aj v mnohých vtipných skečoch, ktoré tvorili veľkú časť inscenácie. Nevyhnutnosťou k pochopeniu diania na javisku bola i predstavivosť divákov. Inscenácia by sa dala charakterizovať ako zmes pantomímy a činoherného herectva, avšak s podtónom tradičného východoázijského divadelného štýlu. Štyria herci v nápaditých kostýmoch z PET- fliaš, ktoré boli následne vytiahnuté nad javisko a využité ako symbol - symbol neporiadku, chaosu, kyslého dažďa, etc. Kosýmy, ktoré tvorili základ oblečenia pripormínali napr. svojimi ”tykadlami” hmyz. Nonverbálnu inscenáciu napĺňa zmes pohybov, zvukov, gest a skečov. Treba tiež podotknúť, že na slovenského diváka urobilo sympatický dojem aj použitie niekoľkých slovenských slovíčok. Táto zmes v sebe niesla príbeh akéhosi putovania, reflektovania reality, poukázania na problémy, ktoré trápia ľudstvo. Jeden z najsilnejších momentov vznikol, keď sa všetci herci dali do práce, poctivo zametali každý centimeter, no navzájom sa nevnímali. To, čo jeden už poupratoval, ďalší zničil. Zámerom nebolo poukázať len na fyzický neporiadok v uliciach, či kdekoľvek inde, no aj na ten psychický, emočný neporiadok medzi ľuďmi. Ocenenie si zaslúži výchovná stránka inscenácie, teda nepopieranie divadla a jeho pravdivosti. Pantomimický základ inscenácie je pozitívom pre svoju prenosnosť a všeplatnú zrozumiteľnosť. Tiež jazyk je v kontexte medzinárodného uvádzania najskôr využitý ako materiál komiky, následne sa stáva zrozumiteľným ako hudba slov. Perličkou je vysoká miera spolupráce indonézskeho súboru so svetoznámym mímom, Milanom Sládkom.

Radovan Kuštek

who questioned the existence of A lost bAll in the AuditoRiuM, let hiM be the fiRst to thRow A stone

Acid rain, landslides, global warming, urbanization and industrialization, tree uprooting, oil spill in the ocean, problems with waste management and many other environmental problems. This theme serves young theatre-makers from Indonesia as a template for the current staging Broom Was in Hands. As the name suggests, the most significant and almost the only theatre props were brooms which bears in themselves important metaphorical meanings. Indonesians have managed to engage the prop in a number of witty sketches which were a large part of the performance. Understanding the events on stage requires the imagination of audience. The production could be characterized as a mixture of mime and dramatic acting, but with a touch of traditional East Asian theatre style. The four actors in imaginative costumes from PET bottles, which were subsequently pulled out of the stage and used as a symbol - a symbol of disorder, chaos, acid rain, etc. Costumes that formed the basis evoked an appearance of insects. Non-verbal staging is filled by combination of movements, sounds, gestures and sketches. It should also be noted that use of several Slovak words made a decent impression on the Slovak viewer. This combination itself is bearing a wandering story, reflecting reality, addressing the problems that beset mankind. One of the strongest moments was when the actors all got to work, cleaning up every inch, but they did not perceive each other. What one has already cleaned up, another one has destroyed. The aim was to highlight not just a physical mess in the streets, or anywhere else, but also the mental, emotional disorder among people. The educational aspect of the performance is award worthy, performance disputes the theater and its accuracy. Pantomimic staging base is positive for its portability and readability. Also, language in the context of international marketing material is at first used as a comedy, then becomes clear as the music of words. The Indonesian theatre company was lucky to cooperate with a world famous mime, Milan Sládek.

Radovan Kuštek

An inteRnAtionAl dReAM

A play of a very young but recognized Russian playwright Yaroslava Pulinovich is staged by Towson University; it‘s a story about a poor girl from the orphanage who has the only one dream that someone will appear and confidently say: „Natasha, would you marry me?“. The s hopelessness of her situation is understandable from the play from its the very beginning,. There is no exit for Natasha and no future. She is something like a social mistake. But even a mistake can have it‘s own feelings. One day she jumps out of a window of the orphanage not to kill herself but just to prove her friends she is able to do it and. A journalist Valerii appears to write a note about her. It‘ s also a sign of her unreasonable existence: nothing will remain after this girl except the notes in a newspaper. She feels something that she things is love, but love in such a kind of living, is empty.

In this American stage version of the play, the idea is not the same. Nevertheless, the text dictates it‘s own conditions of staging. It is written in the form of a monologue of Natasha. The actress, Julia M. Smith, is sitting on the chair in the middle of the stage for nearly an hour, saying the text fast and emotionally, sometimes you even think she is exaggerating some intonations. Her acting grasps you and holds your attention during the performance, you follow every gesture. But her energy and her manner to say the lines makes you belive that Natasha has a chance for her dream to come true because of her desire, so it looks like an American dream. And it is an advantage of this performance; the actress and the director managed to adapt the text of the play to their mentality and to save the whole sense of it. The actress behaves like the public is trying to interrogate her and she is tired of the social cruelty; the only way she finds to struggle with it is to become the same.

Maria Shameleva

Univerzita Towson, Katedra divadelného umenia, USA/Towson Univeristy, Department of Theatre Arts, USAJaroslava Pulinovič/Yaroslava Pulinovich: Natašin sen/Natasha’s DreamRéžia/directed by: Stephen NunnsPreklad/tranlsated by: John FreedmanScéna/Set design: Andrea Crnkovic, Eric NightengaleHrajú/cast: Julia M. Smith

MedzináRodný sen

Hru veľmi mladej, no uznávanej ruskej autorky, Jaroslavy Pulinovič, inscenuje Towsonská univerzita. Ide o príbeh chudobného dievčaťa zo sirotinca, ktoré má jediný sen – aby niekto prišiel a priamo jej povedal „Nataša, vezmeš si ma?“. Beznádejnosť jej situácie je citeľná od začiatku hry. Nataša nemá ani východisko, ani budúcnosť, jej život je niečo ako sociálny omyl. No aj sociálne omyly majú svoje vlastné city. Jedného dňa vyskočí z okna sirotinca – bez úmyslov spáchať samovraždu, len ako dôkaz pre ostatných, že je toho schopná a že na to má. Novinár Valeri o nej píše do novín – aj tu nachádzame prvok jej nezmyselnej existencie – po Nataši nezostane nič okrem článkov v novinách. Myslí si, že sa zamilovala, no láska v takomto živote je prázdna.

Americká inscenačná koncepcia je trochu pozmenená oproti jej originálu. Text si diktuje vlastné podmienky, je napísaný ako Natašin monológ. Herečka Julia M. Smith sedí na stoličke uprostred javiska takmer hodinu. Text hovorí rýchlo a s istým citovým zafarbením, v niektorých momentoch dokonca vzniká dojem, že v intonáciách preháňa. Jej herectvo upúta a udržiava divákovu pozornosť počas celého predstavenia, divák sleduje každý jej pohyb. Energia a spôsob podania replík však evokuje nádej, že Natašin sen sa stane skutočnosťou práve vďaka sile jej túžob. Dojem amerického sna je pre inscenáciu prínosom, herečke aj režisérovi sa podarilo prispôsobiť text ich vlastnej mentalite, pričom text nestráca na sile. Akoby sa spoločnosť snažila Nataši ublížiť, je unavená z krutosti spoločnosti. Jediná cesta, ako sa s tým vyrovnať, je stať sa rovnako krutou.

Maria Shameleva

stĺPček AdRiAny totikovej

(ne)obyčAjnosť ReflektoRov

Pred dvoma rokmi sme sa ešte len učili, dnes sa pripravujeme na svetlá reflektorov.

Reflektor, nazývaný aj zrkadlový ďalekohľad či teleskop, je prístroj, ktorý vytvára obraz v ohnisku pomocou dutého primárneho zrkadla. Toto zrkadlo môže byť také či onaké, dôležitá je ale jeho výhoda, nemá guľovú vadu. Napriek definícii, ktorú som sa snažila zjednodušiť, sa v tých múdrych slovách orientujem akoby v hmle. Pátrajúc po zmysle slova reflektor sa dozvedám o jeho využití v astronómii, jadrovej fyzike, optike, televíznej technike a doprave. Paradoxne o divadle som sa nedočítala nič. Prvý reflektor zhotovil v roku 1668 Isaac Newton. Načo vtedy myslel? Čo chcel objaviť? K akému poznaniu sa dopátrať? Čo tušil v nekonečných vesmírnych diaľkach? Mal život hviezd odraziť život náš? Reflektory vo svojich nekonečných variáciach pomáhajú ľuďom, aby sa svetelne mohli k niečomu priblížiť a aspoň okom sa dotknúť nepoznaného, milovaného či vysnívaného. Tak je tomu aj v divadle. Svietime nimi na hercov a diváci môžu zachytiť každý záchvev na hercovom líci, bolesť vo vzpínajúcej sa hrudi, nádej na zlepených perách. Reflektory však môžu aj mýliť, skrze nich sa nám zdá, že je Proxima Centauri bližšie než v skutočnosti, že je v nás niečoho primálo alebo priveľa. Na javisku sa mi všetci ľudia /nemusia to byť len herci/ zdajú akísi krajší. Mladí, starí, chudí, tuční, ženy, muži, deti, akoby im zdôraznená ľudskosť v epicentre priestoru pristala. Rada sa dívam na javisko, keď je plné. Plné jedného človeka, plné emócie, plné energie. Reflektory to všetko pomáhajú očistiť od všednosti. Všednosť zakrýva jedinečnosť momentov, ktoré žijeme. Zakrýva smiech v hluku ulice, zakrýva zrodenie v tme noci, zakrýva sklamanie v pochode dní. V týchto momentoch by mal mať každý človek svoj vlastný malý reflektor na nezávislý zdroj. Zasvietil by si na seba, aby si uvedomil autentickosť a neopakovateľnosť prežívaných sekúnd alebo na človeka oproti a zdieľal pocity v spojení s ním. Reflektor sa na prvý pohľad javí ako bežný technický predmet používaný v divadle, ale možno má oveľa väčšiu zásluhu na tom, prečo ľudia do divadla chodia.

the coluMn of AdRiAnA totiková

the (non)excePtionAlity of ReflectoRs

Two years ago we were still learning, now we are getting ready for the spotlights. Reflector, also called mirror telescope or binoculars, is a device that produces an image in focus through the hollow primary mirror. The latter may look one way or antoher, but most important is the advantage of not spherical defect. Despite the definition, which I tried to simplify, I’m getting lost in these wise words like in a fog. Searching for the meaning of the word reflector, I’m learning about the variety of its utilization in astronomy, nuclear physics, optics, engineering and television services. Ironically, I found out nothing about reflectors in theatre context. The first reflector was made by Isaac Newton in 1688. What was he thinking about at that time? What is it he wanted to discover? What kind of knowledge? What did he scent in the endless universe? Was the life of stars supposed to reflect our lives on Earth? Reflectors in their infitnite variations help people to get at least visually closer to something that’s unknown, beloved or dreamt-of. This is how it goes in theatre, too. Light falls on the faces of actors and viewers can capture every throb on their cheeks, pain in their chest moving up and down, a sign of hope on their lips. Reflectors may also be confusing. In fact, it’s their fault when we think that Proxima Centauri is closer than in reality, or that there’s too much or too little in ourselves. On stage I find all the people (not only actors necessarily) more beautiful. Young, old, skinny, fat, women, men, children - emphasized humanity in the epicenter of the area seems to suit them quite well. I like watching the stage when full. Full of one human being, full of emotion, full of energy. Reflectors help to get rid of all everydayness. Everydayness covers up the uniqueness of the moments we experience. It covers up the laughter in the noise of streets, it covers up the birth in the dark night, it covers up the disappointment in days passing by. In such moments, everyone should have his own little spotlight with an independent source. A man should light up on himself in order to realise the authenticity and unrepeatability of every moment, or of the person in front of him and share his feelings. At first sight, reflector seems to be an usual technical device used in theatre, but maybe its participation on people actually coming to theatres is much bigger.

Členovia poroty/ Members of the Jury

John Ginman (Veľká Británia/United Kingdom)

Petr Christov (Česká republika/Czech Reublic)

Daniel Majling (Slovenská republika/Slovak Republic)

Anna Lakos (Maďarsko/Hungary)

Christine Schmalor (Nemecko/Germany)

Študentská porota/Student jury

Lukáš Brychta (Česká republika/Czech Republic)

Zuzana Ferusová (Slovenská republika/Slovak Republic)

Nuša Komplet (Slovinsko/Slovenia)

Stefanie Van Rompaey (Belgicko/Belgium)

Maria Shameleva (Rusko/Russia)

Ocenenia festivalu/ Festival Awards

Hlavná cena festivalu/ Grand Prix of the Festival

Cena festivalu za herecký výkon/ Award for the Best Actor or Actress

Cena festivalu za pozoruhodný divadelný výkon/ Award fot Outstanding Achievement

Cena diváka/ Audience Award

Cena študentskej poroty za najlepšiu inscenáciu/ Student jury award for the Best Perfomance

Cena za najlepšiu festivalovú fotografiu/Award for the Best Festival Photography

Dve otázky pre maskota festivalu, Juraja Ďuriša, čakajúceho na správne osvetlený vlak.

1. Čo v tebe evokuje reflektor/reflektorové svetlo?

Reflektor je teplo, ktoré zohrieva. Reflektor je miesto, pod ktorým smieš plakať.

Ak sa pýtate na časopis, tak prvé ma napadne VŠMU.

2. Myslíš si, že si pripravený na žiaru reflektoru?

Čiastočne áno, ale ešte sa pod nimi budem musieť čo to naučiť.

Reflektor je ako láska

rozsvieti sa

cítime teplo

ale kedže nič netrvá večne

ani láska k jednej slečne

reflektor zhasína a mizne v nekonečnej tme.

Two questions for the mascot of the festival, Juraj Ďuriš, waiting for the right lighted train.

1. What does a spotlight evoke in you?

Spotlight is the heat that makes me warm. Spotlight is a place where you can weep.

If you’re asking about the magazine, first thing on my mind is VŠMU.

2. Do you think you are ready for the spotlights?

Partly, I think yes, but there’s still a lot to learn.

Spotlight is like love

It lights up

We feel warm

But nothing lasts forever

Nor love for one girl

The light of a reflector flames out and disappears in the infinite dark

(rough translation)

Tiráž: hlavní osvetľovači: Karol Mišovic, Greta Cvečková, osvetľovači: Monika Kassaiová, Maria Shameleva, Radovan Kuštek, Adriana Totiková, Miro Zwiefelhofer, špeciálne efekty: Michaela Mokrá, Michal Knopp, hlavný technik: Lucia Čalovková, bilinguálne spínače: Greta Cvečková, Magda Brunclíková, Peter Kendera

Dear readers, please accept our apologies for any mistakes in translation. We are only getting ready for our perfection to be revealed under the spotlights.