Dejiny grØckokatolíkov Podkarpatska - spravy.narod.ruspravy.narod.ru/Dejiny_gr_kat_Podkarpatska3.pdf · Dejiny grØckokatolíkov Podkarpatska. 397. gius et aulicus concionator™,

mer celá upa bola gréckokatolícka. Svedčia o tom najstarie cerkvi,ktoré i keď sú teraz v rukách rímskokatolíkov, niektoré nanovo o-bielené, omaľované, nápisy a maľby na stenách svedčia, e patriligréckokatolíkom. I keď sa rímskokatolíci snaili tieto podstatnéznaky zmazať, predsa gréckokatolícke znaky ostali. V arii sa skoroobjavili aj idia».21

O situácii v ariskej upe Beskid kontatuje: «Na základe historických dát sa ukazuje, e ete v 15. storočí

bolo v ariskej upe len 34 latinských farností, pričom vetkýchdokopy existujúcich bolo 440 Akej národnosti a akého vierovyz-nania bolo ostatných 406 obcí, ak o reformácii v tom čase ete ne-mono hovoriť? Vimnime si, e kánonické protokoly zostavené pred-staviteľmi protestantskej cirkvi, ktorí prichádzali na kánonické vi-zitácie, udávajú počet chrámov: v roku 1636 92, v roku 1666 122, a v roku 1722 152. Protireformácia zmenila počet ich chrá-mov na 15, a latinská cirkev v polovici 18. storočia udáva početsvojich chrámov u 158, v tom čase, keď ruských bolo ete 152,no terají stav je: latinských chrámov 167, a ruských 146. Jevhodné vimnúť si, e podľa svedectva Jozefa Hörka, profesorabývalej preovskej luteránskej teológie, zbierajúceho údaje k his-tórii protestantizmu v tejto oblasti, v najstarích chrámoch aria,nachodiacich sa v rukách latinskej cirkvi ete i začiatkom osemde-siatych rokov (19. storočia) boli viditeľné obrazy (nástenné maľby)týlu východnej cirkvi, i keď nápisy cyrilikou, ako jasní svedkovia,z väčej časti boli u zamazané vápnom. Podľa svedectva protoko-lov kánonických vizitácií protestantskej cirkvi rokov 1612-1666

v Kamenici, v Uhorských Raslaviciach, v Bi-sag™, v Lopuchove, v Sedliciach, v Andráov-ciach i iných ete stáli ikonostasy a v Brezovicii Dubovici sa nachádzali i plačanice Rus-ké22 farnosti boli ete v roku 1715 v Sedliciach,v 1722 v Ličartovciach (pri Preove). Chrám v Ja-kubovej Voli pri Lipanoch v roku 1716 patrilete Rusínom. V Chmeľove ete v roku 1743 pô-sobil rusínsky kňaz a v Ortuťovej i v Opinej sa

Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska

395

Erb ariskej upy

jozafat

Text Box

Knihu si možno objednať: Vladimír Timkovič Štefanikova 11 040 01 Košice, Slovensko tel. číslo: 00421905496778

ete vtedy sviatkovalo výlučne podľa obyčajov východnej cirkviobyvateľstvo abovských Bohdanoviec (Bohdanovce pri Koiciach)zlatinizovali a jezuiti usadiví sa v Myli (pri Koiciach)».23

Situácia v Abovskej upeNapríklad pôvodne čisto gréckokatolícke Boh-

danovce pri Koiciach previedli na latinský ob-rad jezuiti sídliaci v blízkej Myli. Dnes v Boh-danovciach je jedna rímskokatolícka a jednakalvínska farnosť.24

Situácia v Gemerskej upeHalaga udáva, e v povodí rieky Hron, na Gemeri ili grécko-

katolíci (stara vira) ete pred príchodom pro-testantizmu, ba i počas prvého storočia jeho e-xistencie:

«Susední Zvolenčania (u) boli katolíci, aleHronci si zachovali starú vieru, hoc ich kňa-zi neboli vzdelaní ako katolíci a museli zďalekadochádzať. Hronci boli starovercami i vtedy,keď súsedné Muráňsko u bolo evanjelické.Len z donútenia sa stali Hronci evanjelikmi,

ale evanj. cirkev neposlúchali, farárov vyháňali, zachovávali starýkalendár, radej pochovávali sami, bez kňaza svojich mŕtvych, lenaby nepochovával luteránsky farár. Za to boli opätovne velijakotrestaní luteránskou vrchnosťou. 9. okt. 1636 senior dokonca pri-súdil tým schizmatickým elmám sepultura asinina (somárčípohreb), pre sotrvávanie v staroverských bludoch. Nie čudo, eHronci v tom zármutku sa rozpomínali na doby im vitej staroot-covskej viery, a e evangelizácia pre nich bola medzníkom. Čobolo pred ním, to si vraj pripomínali: Stalo se za stareg vjri, kedječe stara vjra bula (čítaj: Stalo e za starej viri, keď ječe staravira bula pozn. redakcie). Tak na východe, ako i na západe naejzeme, ije pojem stara vira, staroverec, čo značí toľko, čo gréc-

17. storočie 3.5. Tretia ofenzíva latinizácie Uhorska

396

Erb Abovskej upy

Erb Gemerskej upy

kokatolík. Aj dnes i v čisto r.-katolíckom kraji počuť v prísloví na toho,kto sa prísne (tvardo) postí, e je ako staroverec, kto sa veľa modlí tie staroverec, je konzervatívny tie staroverec, poverčivý a ne-prístupný moderným názorom tie staroverec».25

Letopis Matice Slovenskej o gréckokatolíckom rusínskom Ge-meri

V Letopise Matice Slovenskej z roku 1872 sa potvrdzuje, e k lik-vidácii gréckokatolíkov na Gemeri prispeli protestanti-evanjeliciaugsburgského (teda luteránskeho) vyznania:

« Keď prili Husíte a zaujali celý Gemer, uvádzajúc vadekalich a bohoslubu dľa svojho obradu, keď protestantizmus vnik-nul i do Gemera, a zakládali sa tu prvé evanjelické cirkve podľaaugburského vyznania, z toho času kanonické visitácie a senio-ralnie protokoly v archive titníckom zachované, podávajú neo-mylné dôkazy, e horní Gemer z väta bol cirkve staroverskej čieruskej. Na Muráni a titníku bol Sv. Mikulá (ruský to Svätý) pat-ronom cirkve, ktorému v tomto okolí temer vetky kostoly boli po-svätené, menovite V. Polomský, Vlachovský, Bystrenský. Cirkevnénáradia, kalichy, pečade atď. poukazujú zjavne na svoj staroverskýpôvod. Obec Ochtina má posiaľ pečaď s obrazom Sv. Mikuláa,ako aj starý u ukradený kalich z kostola Revúckeho, Ochtinský,Tisovský26 atď. so svojími nápisy. Krem toho steny v starých kosto-loch hornieho Gemera boly zamalované obrazmi Svätých cirkvestaroverskej, ako to a posiaľ vidno v kostole Chyňanskom, z kto-rého sa vápno olupuje a z pod neho staroverskí Svätí zo tmy na svetlovystupujú.27 Ba i sloh čie sposob stavby najstarích chrámov, akoje titnický, Revúcky r. katolický, Chyňanský, ivetický, Dlúho-lúcky atď. sú dôkazom ich staroslovanského pôvodu, take r. 1841.cestujúci na týchto stranách ruský učenec Srenjanský, professorna univerzite Charkovskej a teraz na Petrohradskej, vidiac Chy-ňanský kostol zvolal: toto je stavba ruská.

Keď r. 1549. gróf Salm v mene kráľa Ferdinanda zaujal Mu-ranský zámok a uviedol ta prvého ev. farára (predtým tam boligréckokatolícki pozn. autora) Cyriana Friedt, ktorý sa písal re-


397

gius et aulicus concionator, v ten čas vetky pohronské cirkve u-miac, Pohorela, Telgard atď. patrily ako filiálne ku Muráni (zna-mená, e i keď mali svojich vlastných gréckokatolíckych kňazov,títo boli podriadení evanjelickému sídliacemu na hrade Muráň pozn. redakcie): ale obľúbiac si starodávny cirkevní obrad ku ne-mu boly navyknuté, prez celé storočia vysielaly svojich poslancovlen s veľkou nevoľou a z prinútenosti do seniorálnych konventov; akeď sa Séchovci stali pánmi Muráňa, vtedy právom zemepánskymna umiac a Pohorelú osadili evanjelických kňazov. umjačanomaj celý seniorát bol nápomocný pri staväní kostola r. 1643, a pred-ca v tome roku kňaz ev. umiacky, menom Príhradný, pred visitá-ciou seniorálnou aloval sa na mnohých Schismatikov, v cirkvi tejjestvujúcich, ktorí sluby Boie a večeru Páne zanedbávajú, staré-ho kalendára sa pridrajú, výročité sviatky ruia a vôbec starover-skej viery sa pridrajú. Seniorát vyniesol síce súd nad tymito, akojich menoval nebulones schismatici, a síce aby takíto dostali se-pulturam asininam, sine crux, sine lux, t. j. aby potupne bez vet-kých obradov cirkevních pochovaní boli; ale to vetko neprospelo,lebo u r. 1667 svojmu evanjelickému kňazovi Jánovi Dionisovi,naskrze nič platiť nechceli, tak e ten hladom prinútený musel opu-stiť cirkev (cerkov pozn. redakcie). A potom keď ím seniorátposlal druhého kňaza, Jána Kalinku, tedy r. 1684 kroz svojho vys-lanca slávnostne oznámili seniorálniemu konventu v Jelave, evetci obyvatelia umiackí ku starej viere sa prinavrátiť a pri nej izostávať chcejú, a povolali si staroverského kňaza Bajtku (baťku =v danom čase veobecný názov kňaza u gréckokatolíkov pozn.redakcie) za svojho farára. A od toho času na Gemerskom Hore-hroní tri staroverské (rozumej gréckokatolícke pozn. redakcie)církve (cerkvi pozn. redakcie), umiacka, Telgartska a Vernár-ska a po dnes sotrvávajú (Telgart, Vernár a umiac má obyvate-ľov ruských (= rusínskych), jako i veľká čiastka h. Gemera je obyd-lená pomieanými Ruso-Slovákmi), ako slabé poslednie pozostatkystarodávnej, po horňom Gemeri rozírenej cirkve staroslovanskej,od prvých apotolov slovanských Cyrilla a Methoda zaloenej».28

Ako potvrdzuje Obeník vladyku Kyr Andrija Bačinského z 11. augusta


398

1777 určený svjačenikom umiaca, Barakoňa, Hačavy a Horvátov, tieto far-nosti boli práve v tom čase vyňaté spod jurisdikcie roňavského latinského bis-kupa a priradené do Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie.29 Teda i napriektomu, e v umiaci Rusíni si vymohli skutočnosť, e od roku 1684 opäť mohlimať svojho gréckokatolíckeho kňaza, umiac jurisdikčne nepatril do Mukačev-skej eparchie ale pod miestného latinského biskupa! Bolo tomu tak a do roku1777! Teda umiac vydral byť gréckokatolíckym i napriek tomu, e tento ob-rad bol v tejto vtedy rusínskej obci viac alebo menej intenzívne potláčaný od roku1549 do roku 1777, teda spolu 228 rokov!

Revúca v Gemeri bola pôvodne tie gréckokatolíckou. Roku1934 Maliak, ktorý pochádzal z Revúcej, o revúckom, teraz urímskokatolíckom kostole v jednom článku napísal:

«Dnený starobylý rímsko-katolícky chrám revúcky prechová-va veľmi vzácnu pamiatku výtvarného umenia, pochádzajúcu z veľ-mi dávnej doby. Je to oltár, ozdobený obrazmi svätých, vzývanýchpodnes v pravoslávnej cirkvi. Celkové sporiadanie oltára upomínana byzantínske vzory. Odkiaľ priiel tento oltár, ozdobený nádher-nými maľbami, na túto otázku niet ete odpovedi. Azda by sa dalomyslieť, e tento oltár zachoval sa z tých čias, keď dávni predkoviaRevúčanov prijali kresťanstvo podľa východného obradu».30

I farnosť Rejdová (dnes okr. Roňava), či Stará Halič (dnesokr. Lučenec) boli ete v 18. storočí tie gréckokatolícke:

« v Rejdovej, na ktorej chotáre vyteká Slaná ije tradicia, eete v minulom století (= v 18. storočí), tame obrady cirkevnéodbývali sa pravoslávne; na Horňom Hrone najde i podnes Rusínov;ba v samej Starej-Haliči utrimalo sa toe podanie pôvodu svojeti».31

Dá sa predpokladať, e keďe i Gemer bol samostatnou upou-ipanstvom, pri sídelnom hrade upana, mono i priamo pri Mu-ráňskom zámku existoval i baziliánsky soborný monastyr so svo-jim archimandritom-episkopom. Písomné zmienky o tejto skutoč-nosti boli v dejinách tak vymazané, e ich zatiaľ nieto, a ak by saniekde objavili, opäť by sa to rovnalo zázraku, e to uniklo slie-divému oku latinských likvidátorov vetkého cyrilometodejskéhov tomto kraji za posledné tri storočia.

Vetko slovanské obyvateľstvo Gemera bolo pôvodne grécko-katolícke. Ete Josif Roga de Camellis (+1706) iadal 22. apríla


399

roku 1690 latinského primasa Koloniča, aby i Gemerské panstvobolo pričlenené k mukačevskej eparchii, pretoe ete v tom časeskoro celý Gemer bol gréckokatolícky.32 Jeho iadosti vak nebolo vy-hovené. Posledných deväť farností (ak k nim nepočítame umiac) za-chránil rakúsky cisár Jozef II. v roku 1787 (pozri kapitolu 18. storočie).Dnes sa z týchto deväť gréckokatolíckych farností nezachovala anijedna, lebo boli i napriek tomu zlatintené v následných desaťročiach.

Niet pomoci, musí zahynúť, alebo sa stať latiníkomLučkaj (v pol. 19. storočia) vo svojich Dejinách píe:«V tých neťastných časoch (17. storočia) rusínski kňazi ne-

boli pokladaní za kňazov ani svetskou mocou, ani latiníkmi. Svo-jimi pánmi boli prinucovaní ku kadodenným poddanským prácama keď nechceli upočúvnuť, boli uväzňovaní, bití na dereoch.


400

Súdne praktiky vtedajieho stredoveku s obľubou vyuívali oheň a elezo

Museli pretrpieť vetko to, čo obyčajní poddaní. Ich synovia sa predá-vali ako otroci, take nám neostáva nič iné, len sa čudovať, e sagrécko-slovanský obrad (na týchto územiach) za tie storočia úplnenevymazal a nezničil».33

Niektorí ľachtici boli ku gréckokatolíckym kňazom-biľcom na svo-jich majetkoch viac zhovievaví, iní menej. Zálealo to znova od poli-tickej situácie (v povstaní ľachtici potrebovali podporu poddaných)a od ich osobného vzťahu k tomu-ktorému kňazovi.

V zachovanej hramote písanej po maďarsky od ľachtica-prote-stanta Juraja Rákoczyho (ipana-upana Borodu) z 28. marca ro-ku 1623, je správa, e tento ľachtic obnovil dávne privilégium (zbytokdávneho Valaského práva), aby duchovný otec Alexander, kňazzo emetkoviec (dnes malebná rusínska dedinka v okr. Svidník s u-nikátnou drevenou cerkvou a zvonicou) bol (výnimočne! platiloto len pre jeho osobu) uvoľnený z akejkoľvek roboty na panskom,tj. z roboty, akú museli vykonávať iní poddaní a namiesto prácemal platiť ročne daň 10 florénov.34

26. júna r. 1624 tento, akoby náznak starodávneho Valaskéhoprivilégia (pôvodom z arpádovských čias) rozíril Juraj Rákoczy35

na vetkých rusínskych kňazov-biľcov na svojom panstve na Ma-kovici (dnes okres Bardejov) tak, e ich oslobodil od robôt na pan-skom s tým, e mu budú platiť ročne na sviatok sv. Michala Ar-chanjela kadý po 10 florénov a jednej koke z kuny.36 Také isté pri-

vilégium vyhlásil 30. decembra 1624 ajiný ľachtic Pavel Rákoczy (+1636, odroku 1626 aj ipan-upan aria a Tur-ne) obmedzujúc ho vak len na nasle-dovné rusínske parochie: Ladomír,Kurimka, Rovná, tiavnik, Sobo, An-drejovce, Benedikovce, Niná Jedľová,Svidnička a Driečna.37 Rákoczyovci bolitemer vdy v odboji proti katolíckymHabsburgovcom, na svojich majetkochpreto podporovali Rusínov, lebo práveoni bojovali pod ich zástavami.


401

Juraj I. Rákoczy (1594-1648)


402

Mukačevský vladyka Vasilij Tarasovič, OSBM. Originál obrazu sa pôvodnenachádzal v baziliánskom monastyre na Černečej Hore pri Mukačeve, teraz

sa nachádza v Uhorodskom chudoestvennom muzeju.

Potupné uväznenie gréckokatolíckeho archimandritu-episko-pa Vasilija Tarasoviča roku 1640

Dokumenty z roku 1641 dokazujú, e archimandrit a zároveň epi-skop Mukačevského monastyra vladyka Kyr Vasilij Tarasovič,OSBM, vtedy zo strany latinského egerského episkopa titulovaný ako«patriarcha» (!) bol zajatý miestnym správcom hradu (kastelánom) J.Ballinghom a nemilosrdne uvrhnutý do väzenskej kobky. Pandúri hoodviedli oblečeného v archijerejských rizach priamo od prestola spozaikonostasa cerkvi, v ktorej práve slúil archijerejskú Slubu Boiu (s di-kyrionom a trikyrionom). Takto oblečeného v episkopskom sakkoseho vliekli z baziliánskeho monastyra na Černečej Hore cez mesto do mu-kačevského zámku. Stalo sa tomu 13. decembra 1640, a to predpolud-ním, a svedkom tohto znevaovania archimandritu-episkopa bolo veľké

mnostvo ľudu.38 Tentoincident dokazuje, edotyčný latinský-kal-vínsky kastelán Ráko-czyovcov nijak neuzná-val gréckokatolícke bo-hosluby, a nemal k nimnijakej úcty. Mukačev-ský episkop Vasiľ Tara-sovič bol vo väzení od 13.decembra 1640 a do 5.apríla 1642,39 teda sko-ro jeden a pol roka.

Z histórie vieme, ea grófka Sofia (ofia)Báthoryová, vdova poRákoczyovi, sa snailazabrániť takýmto zvers-tvám na Mukačevskompanstve.40 Jej zákazvak tie zostal len napapieri.


403

Grófka Sofia Báthoryová (+1680) a jej podpis.

Najprv «patriarcha», potom len «poskok» obradový vikár,kaplán

Gróf Juraj Lippay de Zombor (il v rokoch 1600-1666), v tomčase ete len ako latinský egerský biskup, komentoval túto celú u-dalosť vo svojom liste do Ríma z 15. marca 1641. V liste hovorí o e-xistencii «patriarchu» náchylnom k zjednoteniu sa s rímskoka-tolíkmi spolu so 100.000 veriacimi (vtedy v celom Uhorsku ilolen okolo 1.000.000 ľudí!), ktorý pôsobí na území jeho rozsiahléhoEgerského biskupstva (rozsiahlého, len čo do územia, nie vak čodo počtu latinských veriacich, ktorých mal len minimum):

«U dva roky vyjednávam s patriarchom rusínskych schizmati-kov gréckeho obradu pôsobiacim v mojej Egerskej diecéze o jehoobrátení sa na katolícku vieru. Konečne Hospoď Boh poehnal na-e naliehanie: patriarcha spoznal pravdu a prisľúbil obrátenienielen svoje, ale aj sebe podriadených veriacich, ktorých početdosahuje asi 100.000. No keď sa práve chystal na cestu, aby predmojou kapitulou41 vyznal katolícku vieru (rozumej, v praxi uznalmoju jurisdikciu nad sebou a stal sa mojím obradovým vikárom,podľa 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu, pozri ďalej 18. sto-ročie), prezradil ho niekto z tých, čo ho mali sprevádzať, a pretoho kapitán mukačevského zámku násilne uchvátil v monastyre, u-vrhol do okov a poslal do Sedmohradska. Len čo sa o tom dozve-delo Jeho Veličenstvo pán cisár, hneď napomenulo sedmohradskékniea o neslýchanej krivde spáchanej proti osobe cirkevného sta-vu, a iadalo jeho okamité prepustenie. Tie nariadilo pánoviuhorskému palatínovi, aby sa vemone postaral o okamité oslo-bodenie. Poníene prosím Vau Eminenciu, aby ste sa ujali tohtopatriarchu».42

Iný list, tentoraz z pera viedenského nuncia, vyslaný 19. marca1641 do Ríma hovorí opäť o rusínskom patriarchovi-baziliánovisídliacom v Karpatských horách medzi Uhorskom, Sedmohrad-skom a Poľskom. Referuje o tom, e kalvínsky Juraj I. Rákoczy(1594-1648) dal uväzniť tohto patriarchu a odviesť ho v putách do Sed-mohradska do väzenia. Prezentuje patriarchu ako človeka, ktorý sa


404

u-u mal podriadiť egerskému latinskému biskupovi,43 tj. staťsa zo sídelného pomocným (bezmocným) episkopom. Aké je tohrozné a do neba volajúce protirečenie-kontradikcia s vyhlásenia-mi a tvrdeniami latinských egerských biskupov o desať rokov ne-skôr, a celej druhej polovice 17. a skoro celého 18. storočia, keďu bolo po únii (pozri ďalej)! Neuznávali existenciu Mukačev-skej eparchie a suverénnych episkopov starodávnej Mukačevskejeparchie, ktorých dokonca i egerský biskup Lippay de Zombor ti-tuloval vzneeným titulom «patriarcha», zdegradovali len za akýchsisvojich dočasných obradových vikárov, existujúcich do času, kýmgréckokatolíci nebudú jedno s rímskokatolíkmi v latinskomobrade Nevdojak i v tejto súvislosti sa vynára v mysli starodáv-ne porekadlo: «Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú»

Keď Vasilij Tarasovič, OSBM, vyznal svoju podriadenosť egerskému bisku-povi, u ho netitulujú «patriarcha», ale u len «episkop mukačevský a maramo-roský», roku 1689 pri menovaní Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, u existen-ciu samostatnej Mukačevskej eparchie latinská hierarchia vôbec neuznávala, apreto a do roku 1771 dávala vetkým menovaným episkopom titul len pomoc-ného biskupa a peciálne poslanie «apotolského vikára», ktoré si vak kadý vy-svetľoval po svojom a komu to kedy a ako bolo vhodné.

Obyčajne sa od roku 1689 do roku 1771 pod mukačevským episkopom rozu-mel len «obradový vikár», teda pomocník sídelného latinského egerského bis-kupa. Teda vo vzťahu egerského latinského biskupa a Rímskej Kúrie voči vla-dykom mukačevským existuje nasledovná postupnosť: do roku 1641 «pat-riarcha», roku 1642 u len «episkop Mukačevskej a Maramoroskej epar-chie» (ale ete vdy eparchie!), roku 1689 «episkop v duchu (in spirituali-bus) Mukačevskej eparchie, episkop titulárny-ebastenský a apotolský vikár»(Josif Roga de Camellis), po roku 1716 «episkop pomocný-titulárny-seba-stenský (pellenský, ahnenský či rossenský) a apotolský vikár Mukačevskejoblasti latinskej Egerskej diecézy» (H. Bizancij a ostatní po ňom), roku 1771(po zásahu Márie Terézie a znovuuznaní Mukačevsskej eparchie za existujúcu) konečne «episkop sídelný mukačevský» (J. Bradáč a ostatní po ňom)

Uhorodská úniaHistorickou udalosťou, ktorá sa odohrala v roku 1646 v Uho-

rode, bola tzv. Uhorodská únia. O tejto vak pozri podrobnejie v ka-pitole 4.1.1.


405

Mukačevská gréckokatolícka eparchia po únii vraj neexis-tuje

Z konca roku 1652, to značí esť rokov po tzv. Uhorodskej únii, jezachovaná správa v archíve viedenskej nunciatúry, ktorú tam poskytol(ohľadne Mukačevského episkopstva) egerský latinský biskup:

«Mukačevo je mestom, ktoré sa nachádza v Egerskom (latin-skom) biskupstve, pod vládou transylvánskych princov. Teda Mu-kačevské (gréckokatolícke) biskupstvo ako také neexistuje a me-novaný Partenij (Petrovič) nemôe byť episkopom daného mesta,ale len vikárom egerského (latinského) biskupa, či kvázi pomoc-ným biskupom tohto (teda egerského latinského biskupa) medzizjednotenými (gréckokatolíckymi) Rusínmi».44

V správe sa jednoducho na báze IV. Lateránskeho koncilu (9.kontitúcia) priamo a bez akýchkoľvek rozpakov kontatuje, eMukačevské gréckokatolícke episkopstvo neexistuje (i napriektomu, e existuje), a e ani existovať nemôe, pretoe sa nachádzana území latinskej Egerskej diecézy: suché a o to krutejie a boles-tivejie to kontatovanie esť rokov po Uhorodskej únii (r. 1646)a desať rokov potom, čo bol ete mukačevský archimandrit-epis-kop označovaný v latinských listinách vzneeným titulom «patriar-cha» Správa len potvrdzuje pravdu, e Uhorodská únia v podstatenebola nijakou úniou, tj. zjednotením, ale len konkrétnou apliká-ciou 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu i na území Mukačev-ského a Humenského panstva.

Svedectvo rímskokatolíckeho arcibiskupa Juraja Lippaya deZombor o neprehľadných mnostvách obyvateľstva gréckehoobradu dokonca aj na území Ostrihomu (!)

23. júla 1651 napísal uhorský primas Juraj Lippay de Zomborpápeovi Inocentovi X., e na severnom území Uhorska, na teritó-riu Ostrihomskej (!) i Egerskej diecézy sa nachádzajú veľké a ne-prehľadné mnostvá gréckokatolíkov a ich kňazov, samozrejme,ako to u bolo zvykom, nazýva ich «schizmatikmi»,45 lebo sa munechceli podriadiť na báze nespravodlivo aplikovanej 9. kontitú-cie IV. Lateránskeho koncilu.


406

Kde sa podeli tie neprehľadné mnostvá gréckokatolíkov z územia Ostrihom-skej diecézy na území súčasného Slovenska dnes? Veď vtedajia Ostrihomskádiecéza v sebe obsahovala skoro celé západné a stredné Slovensko! Boli zlatinizo-vané v priebehu nasledujúcich desaťročí a storočí. Dnes sú gréckokatolíci so svojimpočtom 220.000 spolu s pravoslávnymi, ktorých je okolo 50.000 na skoro esť-miliónovom Slovensku len akousi okrajovou Cirkvou existujúcou na najvýchodnej-om východnom Slovensku.

Svedectvo rímskokatolíckeho arcibiskupa Juraja Lippaya deZombor o monastyrskom usporiadaní gréckokatolíckej Cirkviete i v polovici 17. storočia

Rímskokatolícky ostrihomský arcibiskup-primas Juraj Lippayde Zombor (1642-1666) nerozumiac a neuznávajúc monastyrskútruktúru gréckokatolíckej Cirkvi, ktorá nebola zaloená na latin-skej organizácii farností, ale na monastyroch, v ktorých sídlili ar-chimandriti-episkopi, písal 2. júla roku 1654 do Ríma o postavenínezjednotených kňazov-biľcov v rámci územia historického Pod-karpatska toto:

«Kňaná46 odobrala od mo-nastyra vetky majetky (iný-mi slovami, ekonomicky likvi-dovala čierne kňazstvo-mníchov,ktorí dosiaľ vykonávali pastoráciuľudu) nikto sa nezastane Rusí-nov, lebo sú schizmatikmi (za ta-kých ich označovali, lebo neuz-návali nadvládu Egera a nebolilatinského obradu) Tí kňazi(tentoraz hovorí nie o mníchoch,ale u o biľcoch-nevoľníkoch) spo-lu s ľudom dria grécky obrad,ale celkovo sú nevedomci, pros-táci, neučenci v teologických ve-ciach, a to začínajúc episkopom,kňazmi a končiac ľudom Do-konca nie sú správne podelení


407

Uhorský primasgróf Juraj Lippay de Zombor

do farností, lebo v niektorých dedinách nie je ani jeden a v iných do-konca 4, 5, 10 kňazov so svojimi enami a deťmi a ijú podobne ako de-dinčania, súc uvrhnutí vetkým biedam a robotám zemepánov, do kto-rých i od samého oltára (teda i počas bohosluieb) ich vyháňajú».47

List ostrihomského primasa je takto smutným, ale korunnýmsvedectvom, e ete i v roku 1654, tj. deväť rokov po tzv. únii, na ú-zemí historického Podkarpatska u gréckokatolíkov nie vade exi-stoval farský systém západného typu, ľudia neplatili cirkevné de-siatky a po likvidácii monastyrov, keď u dosť baziliánskych mní-chov kalugerov nebolo, ľudí obsluhovali kňazi-biľci, ktorí boli zá-roveň nevoľníkmi.

Gróf Juraj I. Rákoczy menoval 5. januára 1634 Vasiľa Tarasoviča, OSBM, za e-piskopa len dvoch úp-panstiev Mukačevskej a Maramoroskej:

« medzi inými doporučovanými si vyberáme Vasiľa Tarsoviča, presbytera vý-chodnej Cirkvi gréckeho obradu i preto, lebo ovláda latinskú i iné reči, dobre poznáteológiu, umenie a morálnym ivotom vyniká nad ostatnými, pre tento dôvod tohtoVasiľa Tarasoviča povyujeme, menujme a vyberáme episkopom náho hradu Mu-kačeva, Mukačevského panstva i Maramoroskej upy».48

Pozoruhodné je, e gróf Juraj I. Rákoczy píe o baziliánovi Vasiľovi Tarasovičoviv tak pozitívnom svetle, čo sa týka jeho mimoriadnej vzdelanosti: «ovláda latinskú iiné reči (bol teda polyglot, teda nie hlúpy človek), dobre pozná teológiu (má dobréteologické vzdelanie), (dokonca i) umenie (teda má i svetské vzdelanie)». Tedaepiskop Mukačeva Vasilij Tarasovič bol veľmi vzdelaný človek na svoju dobu. Akopotom rozumieť, e latinský gróf-biskup Juraj Lippay de Zombor roku 1654 vo svo-jej tajnej správe do Ríma napísal o mukačevských gréckokatolíckych episkopochvo veobecnosti toto hanlivé svedectvo: «Tí kňazi spolu s ľudom dria grécky obrad,ale celkovo sú nevedomci, prostáci, neučenci v teologických veciach a to začínajúcepiskopom, kňazmi a končiac ľudom».

Z hore uvedeného vyplýva poučenie: neslobodno očierňujúce správy latin-skej hierarchie do Ríma brať priveľmi váne a nikdy nie doslovne, lebo boli ten-denčné a sledovali očiernenie gréckokatolíkov, aby títo začali tudovať na jedi-ných múdrych latinských kolách a takto boli čím skôr pretiahnutí na jediný v tomčase «múdry» a uznávaný latinský obrad.

V hore uvedenom menovacom dekréte grófa Juraja I. Rákoczy je pozoru-hodné i to, e Vasilij Tarasovič, OSBM, bol menovaný i za episkopa Mukačev-ského zámku! Teda v polovici 17. storočia mukačevská hradná kaplnka bola e-te gréckokatolíckeho obradu a nie ako pozdejie latinského! Teda gróf Ráko-czy sa zúčastňoval gréckokatolíckych bohosluieb, ktoré celebroval Mukačev-ský gréckokatolícky episkop Vasilij Tarasovič.


408

Príčiny, prečo v niektorých nevoľníckych dedinách ilo 4 a 10kňazov a inde iaden

Biľci-kňazi, ako nevoľníci, boli zemepánom kedykoľvek a ako-koľvek svojvoľne presúvaní a premiestňovaní z dediny na dedinu,take na niektorých miestach zrazu nebolo iadneho kňaza-biľca ana iných sa ich koncentrácia zväčovala dokonca a na desať. O-krem toho aj archimandriti-episkopi posledných, ete kde-tu exi-stujúcich materských soborných monastyrov, ktorí riadili tú-ktorúoblasť spadajúcu pod ich monastyrskú jurisdikciu, vidiac tútoneuteenú situáciu, kvôli nedostatku kňazov černcov (mníchov)pre istotu svätili na jednom mieste pre jednu dedinu tie viacejkňazov-biľcov (obyčajne z tej istej rodiny), pretoe keď ako ne-voľníci často v daný čas a na danom mieste nemohli vykonávaťsvoj posvätný úrad (napr. pochovať mŕtveho), tak v prípade núdzejeden zaskakoval druhého. Obyčajne sa jednalo o kňaza-otca ajeho synov-kňazov, vychovaných v jeho praktickej i teoretickejkole. Veriacich-spolunevoľníkov takýto kňazi-biľci, tie nevoľ-níci, obsluhovali tajne. Obyčajne sa to dialo v noci, lebo cez deňmuseli pod hrozbou dereov pracovať na panskom. Teda gréckoka-tolícke kňazstvo v danom období ilo vo vzťahu k veriacim po-dobne ako v prvokresťanských časoch, teda v apotolskej dobe.Ľud preto miloval svojich svjačenikov a bol veľmi náboný.

Napríklad v roku 1603 boli 2-3 kňazi-biľci v týchto farnostiach: Dubrovec dvaja: Pavel a Dimitrij; Andráovce traja kňazi: Jakov, Martin i Joann; Chud-ľov traja kňazi-biľci: Francisk, Vasiľ i Joann; Lachovci dvaja: Konrad i Pet-ro49

V roku 1649 boli v týchto farnostiach dvaja a piati gréckokatolícki kňazisúčasne: vo farnosti Bobovite boli dvaja kňazi-biľci: Fedor i Petro; vo farnostiDorobratovo traja: Myhal Jusko, Lazur Jusko i Rospopa (= ruský pop); Foga-ra dvaja: Myhal i Andrij; Zahaťa traja: Kosťo, Petro andruv i Lazur Mar-tin; Lochovo dvaja: Kuzma i Ivan; Lučky traja: Mihal, Miter i Simko; Miďa-nica dvaja: Maftej i Damjan; Plavja dvaja: Janovič i Ivan; Hrabovo dvaja:Vasiľ Pavel i Koľ Ivan; Strabičo traja: Jurij, Vasiľ i Dionisij; Trostanica dvaja: Sava i Mitro Teha; V. Viznici piati: Pavel, Hric, Mihal, Ferenc Ivan iFerenc Pavel; Zavidovo dvaja: Mikula Valoch i Ftoma Valoch; Pokuťa dva-ja: Andrej i Jakub. V roku 1672 boli dvaja ba aj viacerí kňazi: v Bobovitiachdvaja: Ivan i Luka; Dorobratovo traja: Jusko Lovro, Jusko Vasiľ i Jusko Luka;Horond dvaja: Jurko i Ivan; Pokuťa dvaja: Andrij i Jakub; Miďanica dva-


409

ja: Martin i Damjan; Kopinuvci dvaja: Ivan i Luka; Strabičo dvaja: Dionis iVasiľ; N. Viznica dvaja: Ivan Moric i Fedor Puka; V. Viznica traja: ZarevaHric st., Zareva Hric mol., Ivan; Voluvci dvaja: Luka i Ivan Oleksikoviči; Za-vidovo dvaja: Danijil Voloch i Mikita Skurla. V roku 1682 vo farnosti Arda-novo boli dvaja kňazi-biľci: Jakub i Simko; Vel. Bystroje dvaja: Miter Cijankoi Ivan Cijanko; Pistrjalovo dvaja: Ivan Miter i Vasiľ Fedor; Činadijovo dva-ja: Ivan Primič i Mihaľ Primič; Zavidovo a tyria: Ivan Fedor, Ivan Hordo,Danko Volos i Ivan Belic.50

V rokoch 1750-1752, keď gréckokatolícky episkop M. M. Olavskyj, OSBM,navtívil pri vizitácii farnosť Kolbasov, pôsobili v nej dvaja gréckokatolíckikňazi Joan Rakovič a Andrej Rakovič; vo farnosti Ulič tie pôsobili a dvajagréckokatolícki kňazi: Vasilij Humeňak a Dimitrij Sičakovič.51

«Sprostí gréckokatolíci» «hlúpi Rusnaci» (v očiach latinské-ho Ostrihomu i Egeru)

Gréckokatolíckeho episkopa, ktorý bol zároveň baziliánskymarchimandritom i napriek jeho vysokému monastyrskému vzdela-niu, označuje ostrihomský primas Juraj Lippay de Zombor v horecitovanej správe «nevedomcom a prostákom». Gróf Juraj Lippay


410

V stredoveku sa s obľubou trestalo palicovaním po chodidlách

de Zombor bol pred svojím povýením na ostrihomského arcibis-kupa v rokoch 1637-1642 najprv egerským latinským biskupom,preto veľmi dobre poznal situáciu v Mukačevskom panstve. Vedel,ako málo rímskokatolíkov ije v Egerskej diecéze popri nepre-hľadných mnostvách gréckokatolíkov (v jeho očiach budúcichperspektívnych rímskokatolíkov). Z vlastnej ivotnej praxe vedel, eveľká časť gréckokatolíckeho ľudu neuznáva nad sebou nijakú inú ju-risdikciu, okrem svojich vlastných samostatných gréckokatolíckycharchimandritov-episkopov a nechce nič počuť ani o aplikácii 9.kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu, podľa ktorej by sa mal kadýgréckokatolícky episkop podriadiť miestnemu latinskému, mal by sastať jeho «obradovým vikárom» a postupne, podľa príkazov svojholatinského nadriadeného priviesť ľud na latinský obrad a sám zaniknúť

(podľa vtedy platnéhoprincípu praestantia rituslatini, teda prednosti la-tinského obradu vo vet-kom a vade). Práve pretomal Lippay de Zombor e-minentný záujem zníiť vočiach pápea miestnychgréckokatolíckych epis-kopov a prezentovať ichako niekoho, kto nemáprávo existovať, ba aniiť, nieto ete samostatnespravovať nejaké stádogréckokatolíckych veria-cich. Jediným «schop-ným» v jeho očiach bollen ten, kto slúil v latin-skom obrade, alebo aspoňvidel v latinskom obradesvoj ideál v blízkej bu-dúcnosti.


411

Gróf Juraj Lippay de Zomborako egerský biskup

Pod svetskou desiatkovou povinnosťou dokonca i gréckoka-tolícke biele kňazstvo!

Gréckokatolícke kňazstvo (biľci) muselo svojim zemepánomplatiť desiatky normálne ako vetci ostatní poddaní, lebo sa od pod-daných, ba lepie povedané od nevoľníkov, absolútne v ničom ne-odliovalo. Aký to kontrast oproti latinským plebanom (rím. kat.kňazom) vtedajieho času, ktorí boli napospol vetko ľachtici-knieatá, a nie eby desiatky zemepánom dávali, ale ich od ubie-dených nevoľníkov gréckokatolíkov či i rímskokatolíkov samipre seba vymáhali Aj preto sa dodnes gréckokatolícky duchov-nik označuje u Rusínov výrazom «svjačenik» (= posvätená oso-ba), kým rímskokatolícky sa Slovákmi označuje zvulgarizovanýmvýrazom ako «kňaz» (= kniea, ľachtic, porov. enský tvar «kňa-ná»).

Aké desiatky (demy,

dejzmi) museli v rokoch 1622-1674platiť gréckokatolícki kňazi-biľci napríklad latinskému ľachticovineapolského pôvodu Drugethovi na Humenskom panstve uvádzatáto stará hramota:

«Äk otb™rati tolokov™ svin™.

V c™lom Gumenskom maet-ku… vs™ rusæk™ batækove (rozumej: «otcovia, otcove», tj. grécko-katolícki kňazi), äk™ maütæ svin™, dovΩn™ i ot staryx i otmolodyx desätinu panovi davati. Esli ne mae 10, za koΩdustaru svinü dovΩen 8-8 gro˚ej zaplatiti. A kto desätinudae ot svinej, tot dovΩen odin kobel ovsa. ZaderΩati tre-ba i to, çto koli e Ωoludæ, i tam koΩdyj batæko v c™lommaetku, esli na Ωoludi mae svin™, ot koΩdyx desätæ dovΩendesätinu. Kto desätæ ne mae, koΩdu otkupitæ äk pri tolo-kovoj-dejzm™ (podati).

Äk otb™rati ovc™. V c™lom maetku… vs™ batækove na Rus-nakax (rozumej: gréckokatolícki kňazi na Rusnakoch)… KoΩdyjderΩaüç¡j 10 ovecæ, dovΩen otdati odnogo se roçnogo baran-ka; esli Ωe mae 20 staryx ovecæ, otdastæ odnu staru ovcü zbarankom; esli kozi, togdy kozu z kozlätem. Esli mae li˚ 16ovecæ, abo koz, dovΩen dati samu ovcu abo kozu. Kto Ωe ot o-vecæ, koz podastæ dejzmu, tot dovΩen i dva ostrongi syra da-


412

ti. Batækam sä dejzma ostavlena.Dejzma ot pçol v c™lom maetku… batæko (rozumej: gréc-

kokatolícky kňaz)… äk¡j mae pçoly po desätæ, dovΩen dati de-sätinu. Kto ne mae do desätæ, ot koΩdyx dvox kimakov dae1-1 itcü medu. A kto Ωe mae li˚ odin ulej, dovΩen 10 gro˚-mi otkupiti. Batækove Ωe, esli ne maütæ do desätæ pçol,naj daütæ 1 funt vosku.

Äk derΩitæsä vojvodstvo. Po zvyçaü na puwanä rozsyla-ütæsä vojvody po c™loj domin¡i, kotr™ otbiraütæ panamsvoim gro˚ev™ kary. Kto ne znae ‘Otçe na˚’ 12 den(ar¡v).Batæko Ωe dovΩen otpov™sti: Otçe na˚, V™ruü, Desätæzapov™dej, i po semu otpov™dno mae karatisä. Porädoçna po-datæ batækov byla v koΩdyx dvox rokax: odin vol, odna kuni-cä, odna popruga i odna tajstra».52

Súpis o daniach, ktoré musel poddaný zaplatiť a odrobiť pánovi sa obyčajnevolal «urbár», po maďarsky «úrbér», po latinsky «urbarium», čo pochádza z ma-ďarských slov: «úr» pán a «bér» pláca, daň, teda «pánska daň». Urbár je doku-ment o daniach a povinnostiach poddaných voči zemepánovi.53

Pokus o latinizáciu baziliánov na území Humenského panstva,a teda následnú likvidáciu humenských gréckokatolíkov roku1663

Dňa 29. júla 1663 sa archimandrit-episkop Partenij Peter Pet-rovič, OSBM, stretol v Humennom s ihumenmi tyroch bazilián-skych monastyrov Humenského panstva (Jasenov pri Humen-nom,54 Krasnobrod, Uhorod a áro Potok) a spolu po rusínskynapísali list do Ríma. Stretnutie sa vak konalo pod patronátommiestneho, vtedy u rímskokatolíckeho zemepána igmunda Dru-getha (1661-1684)55. Partenij Petrovič, ako episkop, u vtedy ne-sídlil v Krásnobrodskom monastyre,56 ale priamo v rezidenciiDrugethovcov v Humennom.

List adresovaný do Ríma hovorí o nezávideniahodnej situáciičierneho kňazstva baziliánov v Mukačevskej eparchii57 a tie o ia-dosti, aby tieto tyri monastyry dostali spoločné vedenie s bazili-ánmi italo-gréckymi a nie haličskými.


413

V tom istom liste sa nachádza i romantické odôvodnenie: chcúvraj mať svojho predstaveného odtiaľ (tj. z Ríma), kde sa nachádzai hlava Cirkvi, teda pápe, v liste sa okrem toho píe, e i keď«ruskí» baziliáni, ktorí ijú na druhom boku Karpát (v Haličine,dnes Ukrajina) «sú kosťami z naich kostí a telo z náho tela», tedasú Slovania, tj. veľmi blízki, «nachádzajú sa príli ďaleko od nás»a potom «sú medzi nami časté nedorozumenia».

O aké nedorozumenia sa jednalo, nevieme. Nemono nevidieť,e hlavným aktérom listu bol igmund Drugeth, ktorý mal záu-jem, aby baziliánov z jeho panstva vohnali pod vedenie talianskýchbaziliánov, ktorí v tom čase u slúili len latinskú omu na latin-ských nekvasených hostiách, v latinských ornátoch a po latinsky(pozri opis ivota a organizácie baziliánov v Taliansku v kap. 4.1.2.,str. 530-536). Takýmto spôsobom by behom pár desaťročí humen-skí baziliáni riadení baziliánmi z Talianska stratili čo i len náznaky«starej viry» a za nimi by iiel i ľud. Okrem toho, ruku a intelektdohliadajúcich poľských jezuitov a nimi ovplyvneného Drugetha je vliste vidno nielen z polonizmov a latinizmov (napr. «

zakonniki,kostela, s¨pl™k¨üt...»), ale i z toho, e baziliáni prekvapujúcoiadajú o to, aby mohli drať nový kalendár, a aby episkop u ne-musel byť vyberaný spomedzi nich-baziliánov Teda proti akej-koľvek zdravej logike a súdnosti sa zriekajú toho, začo od vekovbojovali a iadajú sami sebe zle Drugethovci a humenskí je-zuiti nasľubovali humenským baziliánom, e ak sa zjednotia s ta-lianskými baziliánmi, určite si získajú finančnú pomoc, od pá-pea dostanú privilégium obravých rádov, inými slovami stanúsa finančne dobre zabezpečenými «obravými fratikánmi»:

«Parten⁄e Petroviç milost⁄ü BoΩ⁄eü i Stolic™ A-postolskoi Episkop M¨kaçovskii ⁄ proçaå... Prosili me-ne oraz pri svo

jix p¨nktax do otca Svåtogo prez pos-lanca na‚ego velebnogo Otca Paxomiå Baranoviça, abioniji preloΩil, kotriji s¨t´ tiji2

A. fie å v starosti l™tß moix maüçi starane i veli-k¨ü prac¨ okolo d¨xovnix moix sv™ckix nemog¨ dosit¨çniti ¨ v™zitovanü monaster¨vß ix i v perester™ganü


414

porådkovß i reg¨li zakonnix, prez wo n™kotorie d™üt-så neporådki. Preto pomenenie inoki s¨pl™k¨üt do Ot-ca Svåtogo, abi prez Breve svoü abo dekret naznaçil so-b™ obrati Star‚ogo v toi na‚oi prov™ncii Eneralnogoalbo Arximandrit¨, kotorii bi z ramenå Enerala togokotorii bi m™l pravo bliΩ‚oe do råd¨ i vlasti nadvs™m zakonom Svåtogo Otca na‚ego Vasiliå od Stoli-c™ Apostolskoi nadanoe.

GdiΩ v™daemo Ωe så znaid¨t i nazivaüt dvox Ene-ralami çin¨ Svåtogo Vasiliå, to est r¨skii i ital⁄ano-greçeskii, ednak Ωe Ωadaemo raçii od Enerala abi bilnaleΩaçii ital™ano-greçeskogo a neΩeli r¨skogo. BogdiΩ gde golova Kostela BoΩogo, ziçimo m™ti i golov¨zakon¨ na‚ego. Lübo vpravd™ R¨s est kost´ s kosti na-‚ei i t™lo s t™la na‚ego, ale iΩ´ velikaå otleglost´toei na‚ei prov™ncii ¨gorskoi ot r¨skoi ⁄ nekotoriemeΩi nimi çastiå nezgodi, nas do tix ças ot zgroma-Ωenå ix odtriçali i odtr¨çaüt´, neziçimo abi Star‚iitoi kotorii bi rådil namm vs™mi, na‚imi monasteramii na‚oü toü vseü prov™ncieü, naleΩil ot Enerala r¨s-kogo.

V. ... prosimo i prosåtß abi do pravß tix kotoriemaütß latinskogo naboΩenstva zakonniki na pro‚enieålm¨Ωni bili prip¨‚çenie, zvla‚ça iΩ´ z dop¨wenåBoΩego proçß vixovanå na‚ego s tåΩkoü praceü nabi-toü tåΩari od T¨rka ponositi m¨simo.

G. ... S¨pl™k¨üt abi Ego Najsvåt™i‚aå Milost´dispensoval vedl¨gß novogo kalendara vs™m tak inokomåko i sv™ckim presviterom z ™xß parox™anami obxodi-ti.

D. A gd¥ z inokov na‚ix (s kotorix do tix ças bilzviçaj zostavati episkopom) zostanet, povinen b¨det nedo na‚ego råd¨, ale do togo, do kotorogo Stolica Apos-tolskaå naznaçit naleΩati i tam posl¨‚nim b¥ti i vovs™x svoix spravax se tam ¨t™kati.»58


415

V dokumentoch Kongregácie Propaganda Fide z 21. januára1664 nachádzame informáciu, e posol mukačevského episkopaPartenia menom Pachomij Baranovič, OSBM, ktorý bol zároveňihumenom Jasenovského i Krásnobrodského monastyra, skutočnedoiel do Ríma. Ten istý dokument prezrádza, e baziliánski mnísiHumenského panstva sa vďaka aktivite spomínaného episkopaPartenia «pred niekoľkými rokmi obrátili zo schizmy», a to v počteasi 60 mníchov.59 Ostatné veľmi početné baziliánske monastyry,existujúce na území historického Podkarpatska naďalej boli svoj-právne a suverénne hájili svoju tisícročnú nezávislosť cyrilometo-dejských soborov ete neboli podpisom zjednotené s Rímom,teda neuznávali za svojho priameho nadriadeného egerského latin-ského biskupa. K zjednoteniu (a nasledovnému pohlteniu-záni-ku) pristúpili pod ťarchou okolností a tlakom zemepána a v nasle-dujúcich rokoch.

Z listu baziliána a ihumena monastyra v Grottaferrata pri Rí-me, Teofila, z roku 1664 adresovanému pre Kongregáciu pre bis-kupov a rehoľníkov60 sa dozvedáme, e baziliáni hore uvedenýchmonastyrov Humenského panstva, ku ktorým pribudol i monastyrv Mukačeve (?) sa zjednotili s Rímom pred ôsmymi rokmi tedav roku 1656 (desať rokov po Uhorodskej únii)61 teda predôsmymi rokmi uznali nad sebou priamu jurisdikciu egerského la-tinského biskupa v zmysle 9. kontitúcie IV. Lateránskeho konci-lu.

V odpovedi Kongregácie z 13. marca 1664 nenachádzameiadnu reakciu na základnú prosbu baziliánov historického Pod-karpatska, ktorí si iadali svojho vlastného generálneho predsta-veného z talianských baziliánov, čo by teoreticky znamenalo zjed-notenie piatich dovtedy úplne samostatných monastyrov do orga-nizovaného Rádu spoločne s italo-gréckymi baziliánmi. Nachá-dzame tu iba odpovede na druhoradé prosby: ako napríklad tú, ebaziliáni môu slobodne premiestňovať noviciát z jedného mona-styra do druhého, podľa ekonomickej situácie; ďalej e v týchtomonastyroch nemôu prebývať «schizmatici a apostati od SvätejStolice» teda nezjednotení.62


416

Je zásadou kanonického práva, e ak Rímska Kúria neodpo-vedá na nejakú iadosť, táto sa má pokladať za zamietnutú. Takým-to spôsobom bola zamietnutá i iadosť podkarpatských baziliánovo vytvorenie spoločného Rádu s italo-gréckymi baziliánmi. Rím sibol toti vedomý, e únia v Rakúskom cisárstve by mohla byť ta-kýmto spôsobom váne ohrozená, pretoe aktom zjednotenia bazi-liánov historického Podkarpatska s italo-gréckymi baziliánmi bynastala na území veľkej Mukačevskej eparchie náhla latinizácia,ktorá by mohla viesť k tomu, eby sa miestni gréckokatolíci v záchra-ne cyrilometodejského obradu s k u t o č n e odtrhli od Ríma tým,eby ho prestali počúvať a preruili by s ním akékoľvek kontakty.

Hramota cisára Leopolda I. oslobodzujúca gréckokatolíckebiele kňazstvo z poddanstva, avak len na papieri

Hlavne z vojensko-politických dôvodov cisár Leopold I. (1658-1705)konečne zrovnoprávnil roku 1692 gréckokatolíckych «biľcov» s rím-skokatolíckym kňazstvom. Roku 1683 toti vypovedal tureckýsultán cisárovi Leopoldovi I. vojnu a turecké vojská obľahli Vie-deň. Cisárska armáda pozdejie za pomoci poľského kráľa JánaSobieského úspene odrazila turecký útok, avak táto vojna bolaukončená a roku 1699 mierom v Karlovci, kedy skončilo poldru-hastoročné panstvo Turkov v Uhorsku.63 Je len logické, e cisár siv tom čase u neelal iadne povstania vo vnútri krajiny, i keď inapriek tomu obrovské povstanie, tentoraz u posledné, vzplanuloroku 1703

Započúvajme sa vak do niektorých úryvkov z vyie spome-nutej oslobodzujúcej hramoty:

«My, Leopold, z Boej milosti vybraný rímsky cisár, kráľ Uhor-ska, Čiech, Dalmácie a iních krajín, pomocou tejto hramoty o-boznamujeme vetkých tých, koho sa to týka, e cirkevná nedotknu-teľnosť, sloboda a privilégiá sa týkajú i tých, ktorí sa zjednotili s ka-tolíckou Cirkvou, aby konečne i oni ili tak, ako tí, ktorí sú sú-časťou toho istého tela Sme dobre informovaní o Rusínoch,ktorí ijú na území Egerského biskupstva Tento ľud, u okolotridsať rokov s Boou pomocou, ale i osobitnými zásluhami a ná-


417

mahou grófky Sofie Báthory sa začal navracať cez úniu do lonasvätej rímskej Cirkvi Ostalo nám k náprave, aby sa s týmito u-niatmi nejednalo podobne ako so schizmatikmi, ktorí naďalej ostá-vajú nevoľníkmi. Takéto vzťahy vedú k tomu, e páni a ich slu-hovia nielen e vyháňajú zákonne menovaných a vysvätenýchkňazov na kadodenné práce ako svojich obyčajných nevoľníkov,ale ich tie chytajú, bijú a mučia. Okrem toho neuznávajú slobo-du a privilégiá nielen čo sa týka duchovných osôb, ale i vo vzťahuk cerkvám Toto vyvoláva spravodlivú nespokojnosť ľudu, ktorýsa navrátil na lono Cirkvi a vyvoláva si odsúdenie i od vemohú-ceho Boha i kráľa so vetkou opatrnosťou, chceme vykonať povin-

nosť, ktorá vyplýva znáho úradu apo-tolského kráľa, apreto naou plnoukráľovskou mocouvyhlasujeme vet-kým, e ako samotníuniati, tak i ich cerk-vi, duchovné osoby iich majetok na úze-mí celého náhoapotolského krá-ľovstva musia maťtaké isté privilégiá apráva, aké má nazáklade svätých káno-nov a v zhode s miest-nou mocou ich aj o-tvorene uívajú kos-toly, duchovné oso-by i majetky svätejrímskej Cirkvi latin-ského obraduOkrem vetkého ho-


418

Cisár Leopold I.

re vyhláseného sme rozhodli, aby synovia enatých kňazov gréckehoobradu, ako narodení od slobodných rodičov a zákonného sobáa, ne-boli uvrhovaní do nevoľníctva (ak si to sami dobrovoľne a výslovneneelajú), a ak medzičasom boli uvrhnutí do nevoľníctva, potom vetcido jedného majú byť oslobodení. Jednako si neeláme, aby táto dek-larácia práv imunity zjednotených gréckeho obradu sa nejakýmspôsobom aplikovala i na tých, ktorí ostali schizmatikmi a nechcúbyť posluní sv. matke Cirkvi. Okrem toho si veľmi eláme, abypohyblivé i nepohyblivé sviatky gréckeho obradu sa sviatkovaliv tie isté dni, ako ich zvyknú sviatkovať latiníci64 V tieto dnipandúri nesmú vyháňať nevoľníckych (gréckokatolíckych) veriacichna panské».65

Cisárska hramota z roku 1692 potvrdzuje smutný historickýfakt, e s gréckokatolíckym kňazstvom ete i 46 rokov po tzv. U-horodskej únii (!) latinská cirkevná i svetská ľachta zachádzalaako s nevoľníkmi.

Vetky slobody a privilégiá dané cisárom Leopoldom I. r. 1692vak zostali naďalej len na papieri. Dôvodom toho, e to ostalo lenna papieri bol ten fakt, e hramota cisára Leopolda I. z roku 1692spomenula i elanie o zavedenie nového gregoriánskeho kalendáraa latinských sviatkov u gréckokatolíkov. Aspoň tak hramotu vy-svetľovali latinskí biskupi, ktorí sa u nemohli dočkať, kedy budúmať viacej latinských ovečiek a tým aj desiatkov. Táto podmienka,či presnejie povedané cisárovo «elanie», tam bolo vsunuté ne-prajným kardinálom Koloničom, ktorý chcel takto čím skôr napo-môcť prevedeniu gréckokatolíkov na latinský obrad.

Hramota z roku 1692 najprv latinskej ľachte vyrazila dych,eby svjačenik-nevoľník bol zrovnoprávnený a postavený na ro-veň s rímskokatolickým kňazom-knieaťom (ľachticom)? To nik-dy nemohli prijať. Po porade s egerským latinským biskupom akardinálom Koloničom bola nájdená kľučka na nezachovávanietejto hramoty na svojich panstvách. Kľučka spočívala v tom, ekeďe gréckokatolíci naďalej sviatkujú svoje staré sviatky a ne-chcú sviatkovať sviatky rímskokatolícke, nechcú prijať nový ka-lendár, práve pre tento dôvod, privilégia pre gréckokatolíckych


419


420

Mukačevský episkop-gróf Josif Roga de Camellis (1689-1706) pri plnom zdravía sile pri nástupe do funkcie episkopa (porov. obr. na str. 518).

kňazov neplatia a oni naďalej ostávajú nevoľníkmi svojich ľachti-cov. Opäť prichádza na myseľ staronové ľudové porekadlo: «Ktochce psa biť, palicu si vdy nájde».

Smutné svedectvo Josifa Rogu de Camellisa nezachovávanieprivilegijnej hramoty z roku 1692

Gréckokatolícky mukačevský vladyka Kyr Josif J. Roga de Ca-mellis, OSBM (1689-1706), pôvodom Grék, sa smutne aluje v jed-nom zo svojich listov z roku 1696, teda tyri roky po vydaní vy-ie spomínanej cisárskej hramoty zrovnoprávňujúcej gréckokato-líckych «biľcov» s rímskokatolíckym kňazstvom, latinskému kar-dinálovi Koloničovi. Keby tak tuil, e sa aluje práve tomu, ktorýgréckokatolíkom najmenej prial a práve on bol vetkému na vine,lebo úmyselne (ako pravá ruka cisára) vloil do hramoty latinizu-júcu klauzulu o latinských sviatkoch. Josif Roga de Camellis píeKoloničovi:

«Ako môe jeden episkop (rozumej Josif Roga de Camellis)riadiť týmito parochmi (rozumej biľcami), ktorí sú ujarmení zeme-pánom ako nevoľníci? Ak episkop prikáe jedno, vtedy zemepánprikáe iné. Niekoľkokrát sa dokonca stalo i to, e kňazov pohnalina pantinu priamo od prestola počas samej bohosluby».66

V tom istom liste z roku 1696 vladyka Kyr Josif Roga de Ca-mellis, OSBM, píe, e na rusínskych farnostiach historickéhoPodkarpatska vládne veľká bieda miestnych gréckokatolíckychkňazov (ilo zase len o biľcov), lebo farnosti nemajú po väčineiadne zeme, len tie pozemky, na ktorých sú postavené cerkov a pod.;e na panstvách grófky Homonai (humenskej), Rákoczyovcov a grófaBerčénija musia miestni gréckokatolícki kňazi-biľci platiť zemepá-nom dane i za tieto pozemky a to doslova také vysoké ako i oby-čajní nevoľníci a dokonca musia vydriavať i vojakov. e vo väč-ine gréckokatolíckych cerkví v následku tejto biedy a chudoby av dôsledku neuznania kňazského stavu a gréckokatolíckeho obra-du zo strany miestnej rímskokatolíckej či protestantskej ľachty saslúi v drevených čaiach a na hlinených diskosoch67


421

Následný úpadok vzdelanosti kňazstvaKeďe úpadok vzdelanosti neľudsky týraného gréckokatolíckeho

duchovenstva-biľcov a absolútny nedostatok slobodného kňazstva, tj.vzdelaných baziliánskych mníchov-černcov dosiahol v 17. storočímaximálne hranice, práve v tomto období sa stretávame s pravidlom,e kňazi-biľci vo veobecnosti nemali od episkopa jurisdikciu spove-dať veriacich. Chýbalo im toti potrebné teologické vzdelanie.

Potrebné teologické vzdelanie chýbalo i rímskokatolíckemu duchovenstvu v ce-lej Európe (i napriek tomu, e toto duchovenstvo bolo v drvivej väčine ľach-tického pôvodu ľachta sa obyčajne učila len ermovať a hrať na klavíriavak nevedela a ani nechcela vedieť písať) a to a do Tridentského koncilu(1545-1563). A tento koncil toti na svojom 23. zasadnutí vydal dekrét «Quumadolescentium aetas», o ktorom história poznamenáva, e i keby Tridentskýkoncil neurobil nič inie, zaslúi si pre tento dekrét obdiv a uznanie vetkýchčias, pretoe v tomto dekréte prikázal, aby kadá diecéza či provincia zaloilasvoj vlastný seminár, v ktorom sa bude mláde vychovávať pre cirkevnú slubupod stálym biskupovým dozorom.68

Je len samozrejmé, e tento dekrét Tridentského koncilu voiel do ivota jedno-tlivých rímskokatolíckych diecéz omnoho neskôr, v Uhorsku a po takmer sto roko-ch, teda a v polovici 17. storočia a kvalita vtedajích seminárov a výučby v nich saurčite nedá porovnávať s dnenými seminármi. Bol to vak veľký prelom nielen v de-jinách latinskej Cirkvi, ale i v dejinách ľudstva, pretoe keď kňazstvo bolo vzdelané,poznalo nielen pravdy viery, ale vedelo aj čítať a písať, takto sa stalo motorom írenianielen viery v Trojjediného Boha, ale i veobecnej kultúry medzi jednoduchým ľu-dom. Dovtedy bol centrom vzdelania len a len monastyr (s výnimkou absolútnezriedkavých univerzít, ktoré vak boli tie vedené mníchmi). A v polovici 17. sto-ročia sa v Uhorsku objavujú aj iné strediská kultúry ako monastyry. Vznikajúsemináre na výchovu svetských kňazov. U gréckokatolíkov v Mukačevskej eparchiiprvý seminár pre svetských kňazov (biľcov) sa zaloil v polovici 18. storočia grécko-katolíckym episkopom M. M. Olavským, OSBM. Černecké kňazstvo sa vak i na-ďalej vzdelávalo v baziliánskych monastyroch nepreruene, ako tomu bolo u od cy-rilometodejských čias (napr. Mukačevo, Krásny Brod).

Väčina zo svjačenikov-biľcov absolvovala toti v tom časeteológiu len «po domácky», a to tak, e sa syn-bohoslovec-nevoľ-ník učil od svojho vlastného otca-kňaza-nevoľníka a bol vysvätenýčastokrát tajne (v časoch neuznávania východného obradu maďar-skou cirkevnou i svetskou latinskou ľachtou) prísluným archi-mandritom-episkopom najbliieho ete existujúceho soborného


422

baziliánskeho monastyra, ktorých vak bolo stále menej a menej, a te-da územie ich jurisdikcie bolo stále väčie a väčie, čo ilo a do abso-lútneho extrému, e juridičné územie jedinej neskôr (od r. 1771)Rímom uznávanej Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie pokrý-valo takmer celé severovýchodné Uhorsko a malo viac ako 1000 (!)farností.69 Takto nástupcom zomrelého kňaza na poddanskej dedi-ne v čase, keď väčina byzantských monastyrov u bola vypálená,bol poväčine jeden z jeho, tj. kňazských synov70 Túto smutnúpravdu potvrdzuje aj mukačevský episkop Josif Roga de Camellis,ktorý 6. júna 1696 napísal primasovi Uhorska kardinálovi Koloničovi:

«Pretoe seminár alebo konvikt neexistuje a ani neboli zaloe-né, rusínski a valaskí kňazi (biľci) nemajú iné túdium a výchovuvo veciach viery a cirkevných obradov, ne tie, ktoré mohli získaťjeden od druhého vo svojich domovoch či cerkvách».71

Preto spovedníkmi-duchovníkmi boli v tom čase obyčajne lenbaziliánski černci-mnísi, lebo len oni mali patričné teologické vzde-


423

Budín a Peť roku 1684 (neskoria Budapeť).

lanie. Keďe vak obyčajní mnísi hocikedy vychádzať z monasty-rov nemohli, spovedníkom v prípade potreby (keď priiel kajúcnikna sv. spoveď) bol poväčine sám miestny ihumen (len on mal prá-vo otvárať bránu a prijímať-vybavovať návtevy-stránky) prípadnetí, ktorých on nato uvoľnil. Z tohto dôvodu, ak sa výnimočne stalo,e nejaký kňaz-bilec v tom čase dostal od archimandritu-episkopajurisdikciu spovedať, práve pre tento dôvod ho niekedy ľudia auto-maticky volali «ihumenom».72

Mukačevský gréckokatolícky archimandrit-episkop Josif Volo-inovskyj, OSBM, napríklad 1. februára 1674 slávnostne dovoliljednému biľcovi, nielen slúiť pri prestole, ale dal mu i jurisdikciupotrebnú na spovedanie: «æko dostojn¥j est ne toçïü vsåsvåwenniçeskïå ∑brådi †pravlåti, no i prixodåwix k-nem¨ izpov™datiså gr™xov svoix, imati vlast´ zvåza-ti, i razr™‚ati çelov™komß sogr™‚enïå...».73

Potvrdenie úľavy z roku 1692 ďalími uhorskými kráľmi s od-stránením klauzuly o zachovávaní latinských sviatkov

Ujarmenému gréckokatolíckemu kňazstvu málo pomohla vyiespomínaná hramota cisára Leopolda I. z roku 1692, ktorú u nehovymohla len stála obava zo vzbury gréckokatolíckych nevoľníkov v ča-soch neutíchajúcich kurucsko-labanských vojen, a v ktorej cisár teore-ticky zrovnoprávnil gréckokatolícke kňazstvo s rímskokatolíckym.Feudálny systém a bezmajetkový stav biľcov, ako i stáročia pestovanépohŕdanie gréckokatolíckou cyrilometodejskou a vôbec slovanskoutradíciou zo strany maďarskej cirkevnej ako i svetskej ľachty, sa neda-lo odbúrať jediným dekrétom. Preto teoretické slobody, ktoré hramotadávala, lepie povedané len sľubovala, gréckokatolíckemu kňazstvumuseli byť neskôr znovu a znovu potvrdené Jozefom I. roku 1711, Ka-rolom III. v rokoch 1720-1721 i Máriou Teréziou roku 1741 s odstrá-nením klauzuly o zachovávaní latinských sviatkov. Avak i napriektomu vetkému ete o sto rokov pozdejie (koncom 18. storočia) mu-kačevský gréckokatolícky episkop A. Bačinskyj nie raz sa musel v menesvojho bieleho kňazstva odvolávať na tieto hramoty, lebo boli neustáleporuované miestnou cirkevnou i svetskou ľachtou.74


424

Kedy stratili rusínski gréckokatolíci severovýchodného Uhor-ska svoje dávne privilégiá a slobody

Keď si uvedomíme, e ete dvesto rokov dozadu uhorský kráľMatej I. Korvín (1458-1490) r. 1479 hramotou z 20. marca znovu-potvrdzuje oslobodenie vetkých kňazov gréckeho obradu Maramo-roa od platenia daní kráľovi (pozri kapitolu 3.3. pozn. 112 na str. 343),ako aj skutočnosť o stave veriacich a kňazstva gréckeho obradu o-písanú v dokumente z Koíc pre kráľa Maximiliána roku 1570,75

e toti rusínske (slovanské) obyvateľstvo gréckeho obradu bolo v tomčase slobodné a neplatilo dane od Mukačeva a po Trenčín (inýmislovami, e ilo o zbytky niekdajích privilégií Slovanov-Uhrovarpádovskej «marchia Ruizorum» neskôr zvané «Valaské prá-vo»), a k tomu si porovnáme správy o biednom stave u podda-ných-nevoľníkov veriacich i kňazov gréckeho obradu v 17.-18. sto-ročí, nutne prichádzame k záveru, e k rapídnemu zhorovaniu po-stavenia gréckokatolíkov a k potláčaniu gréckeho obradu a jeho prí-sluníkov zo strany ľachty a pribúdajúceho latinského duchovenstvana území horného Uhorska, tj. dneného Slovenska dochádzalo postup-ne, a to priamoúmerne s ubúdaním baziliánskych mníchov-kaluge-rov a ničením monastyrských eparchií najmä niekedy koncom 16.a začiatkom 17. storočia.

______________________________________1 Porov. Lexikón slovenských dejín, Bratislava, 1997, str. 67.2 Porov. V. Wick, Dóm svätej Albety v Koiciach, Koice, 1936, str. 117.3 Porov. A. Pekar, «UΩgorodska Un¡ä ta ¥¥ tvorc¡ (1646-1996)», Analec-

ta OSBM, Roma, XV (XXI) (1996) 249-250.4 Porov. N.A. Beskidß, Karpatorusskaä drevnostæ, UΩgorodß, 1928,

str. 112-113, porov. tie Schématizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995.5 Zakazovalo sa napr. sviatkovať Uspenie Prečistej Divi Marii, (porov. J.V.

Timkovič, Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok zo slávnych dejíngréckokatolíkov na Slovensku, Preov, 1995, str. 50-51).

6 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodskýzborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 131-136, pozn. 73.

7 Porov. M. Potemra, Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku1918, Martin, 1958, str. 16-17.


425

8 Porov. fakty uverejnené v G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagoli-ka», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 133-136.

9 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v buv.Ωup™ Zemplinskoj, VII. Stan cerkvej po vymertü Arpadoviç™v…»,Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™, UΩgorod, 1931-1936,str. 24-25; tie Schematizmus Preovskej eparchie na rok 1898, str. 184-185.10 Gróf tefan Koháry (1649-1731) tudoval na jezuitskom kolégiu v Trna-

ve. Neskôr tudoval teológiu vo Viedni. V teológii dokonca dosiahol doktorát.Na obhajobe jeho doktorátu bol prítomný dokonca i samotný cisár, ktorý ho vten istý deň obdaroval zlatou reťazou. Pôvodne bol tefan Koháry svojím ro-dom predurčený k tomu, aby sa stal latinským biskupom, preto spočiatku bolbohoslovcom tudujúcim teológiu Medzičasom sa vak situácia v rode Kohá-ryovcov zmenila a keďe tí, ktorí boli pôvodne určení na vládnutie na rodovýchmajetkoch, predčasne zomreli, tefan Koháry sa biskupom nestal, ale prevzalich funkciu svetského magnáta. Ako vlastník hradu Fiľakovo sa aktívne zúčast-nil pri jeho obrane proti Turkom. Tento hrad pod vedením tefana Koháryhobol verný cisárovi a mimoriadne dlho zdral Turkov pod svojimi hradbami, ikeď bol roku 1682 Turkami dobytý a následne rozváľaný. Roku 1685 bol tefanKoháry za svoju vernosť Habsburgovcom povýený do grófskeho stavu. Roku1712 sa stal skutočným vnútorným tajným radcom, roku 1714 sa stal krajin-ským sudcom, roku 1720 sa stal predsedom komisie uhorského stavovskéhosnemu pre náboenské otázky, v tom istom roku natrvalo získal hrad Muráň arozsiahle panstvo, ktoré patrilo pod tento hrad. Od roku 1723 bol zmocnencomsnemu pre otázky krajinských hraníc. Roku 1731, tesne pred svojou smrťouzriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyný Balog rodový fideikomis, (porov.Slovenský biografický slovník, III, Martin, 1989, str. 132).11 Porov. J. Vencko, Z dejín okolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie,

1941, str. 50.12 Porov. opis úspenej misie jezuitov v Humennom i okolí v S. Stolárik,

Humenské kolégium a traja koickí mučeníci, Humenné, 1995.13 J. Vencko, Z dejín okolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie, 1941, str.

311, porov tie str. 105.14 Porov. J. Vencko, Z dejín okolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie,

1941, str. 105-106.15 J. Vencko, Z dejín okolia Spiského Hradu, Spiské Podhradie, 1941, str. 312-313.16 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský

zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 131-136.17 Prvé jezuitské kolégia v severozápadnom Uhorsku (západné Slovensko)

vznikli u v druhej polovici 16. storočia, ale boli krátkeho trvania: v Trnave(1561-1567), v Klátore pod Znievom (1586-1598), v ali (1598-1605). Kon-com 16. storočia bolo na území terajieho, hlavne západného Slovenska najme-

3.5. Tretia ofenzíva latinizácie Uhorska poznámky

426

nej 132 kôl, (porov. Lexikón slovenských dejín, Bratislava, 1997, str. 67), pretoaj cyrilometodejský obrad a tradícia tam zanikli skôr; Nové jezuitské kolégiáboli zaloené v Trnave (1615), v Humennom (1614, odkiaľ bolo prenesené do U-horodu), (Lexikón slovenských dejín, Bratislava, 1997, str. 69, 72), tj. tentoraz v se-verovýchodných častiach Uhorska, tj. na dnenom východnom Slovensku a Pod-karpatí, aby zlatinizovali tamojie rusínske gréckokatolícke obyvateľstvo. So zla-tinizovaním prichádzala aj zmena národnosti to sú korene dnených Slová-kov-rímskokatolíkov v Humennom a okolí, či na Spii18 I na prípade Drugetha vidno, veľký tromf v rukách toho, kto drí v svojich

rukách koly.19 «Báthory Sophia, Sigismundi Rákóczy vidua Munkacsinum Iesuitas illo-

cat. Qui magis de Ruthenis quam Reformatis convertendis solliciti, multis in-gratis sequelis praebuere ansam», (M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum,II/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov,1986, str. 168-169).

20 Porov. J. Guzej, Humenné a okolie, Koice, 1972, str. 52.21 «Sárosmegye lakosai mindig több vallásuak voltak; a magyarok és németek

róm. kath., a tótok sok egyháza gör. kath. volt. A keresztény vallás terjedése elejénmaid az egész megye lakossága gör. kath. volt. Bizonyitják azt a legrégibb templo-mok, melyek ugyan mainapság a róm. katholikusok kezén vannak, melieken azon-ban a már bemeszelt feliratok, fali képek gör. kath. jellegüek. Es habár a róm. kath.egyház zárdák s templom-épitések, egyház alapitások utján terjeszkedni igyekezett: agör. kath. egyház mégtartotta létét, a minek főofooka az anyanyelvü istenitiszteletbenkeresendő. Korán jelentkeztek Sárosban a zsidók is», (J. Hörk, A Sáros Zempléniev. esperesség története (monographia), Koice (Kassa), 1885, str. 20).

22 «Ruský» = «rusínsky» na historickom Podkarpatsku. Ete dodnes rímskoka-tolíci (i mladí, dokonca i malé deti) v Preove bene označujú gréckokatolícku kate-drálu v Preove ako «ruský kostol», a to i napriek tomu, e takmer vetky bohoslu-by v nej i napriek nesúhlasu gréckokatolíckych veriacich sa slúia u po slovensky.

23 «Na osnovan¡i istoriçeskixß dannyxß ukazyvaetsä, çto ewe vßXV. stol™t¡i vß ˚ari˚skoj Ωup™ bylo tolæko 34 prixoda sß latin-skimß v™roispov™dan¡emß, a vsego selß nasçityvalosæ 440… Kakoj Ωenarodnosti i kakogo v™roispov™dan¡ä byli ostalænyä 406 selß, esli oreformac¡i vß to vremä ewe neçego govoritæ? Zam™timß, çto kanoniçesk¡eprotokoly, sostavlennye predstavitelämi protestantskoj cerkvi, äv-läv˚ixsä na kanoniçesk¡e vizity, ukazyvaütß çislo xramovß: vß 1636g. – 92, vß 1666 g. – 122, a vß 1722 – 152. Kontr-reformac¡ä umenæ˚ilaçislo ixß xramovß na 15, a latinskaä cerkov vß polovin™ XVIII v™ka u-kazyvaetß svoixß xramovß uΩe 158, vß to vremä kakß russkixß byloewe 152, no v™dæ nyn™ latinskixß xramovß 167, a russkixß – 146. Lü-bopytno zam™titæ, çto po svid™telæstvu Èosifa Georka, professorabyv˚ej prä˚evskoj lüteranskoj teolog¡i, sobirav˚ago dannyä kß


427

istor¡i protestantizma vß qtomß rajon™, vß bol™e drevnixß xramaxßÍari˚a, naxodäwixsä vß rukaxß latinskoj cerkvi, ewe i vß naçal™vosæmidesätyxß godovß byli zam™tny kartiny stilä vostoçnoj cerk-vi, xotä nadpisi kirillikoj, qti ävnye svid™teli, po bolæ˚ej çastibyli uΩe zamazany izvestkoj (vapnom). Po dokazatelæstvu protoko-lovß kanoniçeskixß vizitovß protestanskoj cerkvi 1612-1666 go-dovß… vß Kamenic™ (Kamenica), Madärskoj Raslavic™ (Raslavice), Bi-sag™, Lopuxov™ (Lopuchov), Sedlic™ (Sedlice), Andra˚ovcaxß i dr. ewestoäli ikonostasy, a vß Brezovic™ (Brezovica) i Dubovic™ (Dubovica) –naxodilisæ i plawanicy… Russk¡e prixody byli ewe vß 1715 vß Sed-lic¡ (Sedlice), vß 1722 vß Liçert™ (Ličartovce). Xramß vß Äkubovoj Vol™(Jakubova Voľa), vozl™ Lipänß (pri Lipanoch), vß 1716 g. prinadleΩalßewe russkimß. V Xmelev™ (Chmeľov) polæzovalisæ i vß 1743 g. bol™erusskimß sväwenikomß, a vß Ortiçk™ (Ortuťova?) i vß Oppin™ (Opiná)prazdnovalosæ ewe togda isklüçitelæno po obyçaü vostoçnoj cerkvi…Naselen¡e abaujskixß Bogdanovcevß (Bohdanovce pri Koiciach) slatinizova-li tolæko ¡ezuity, poseliv˚¡esä vß My˚l™ (Myľa pri Koiciach)…», (N.A.Beskidß, Karpatorusskaä drevnostæ, UΩgorodß, 1928, str. 112-113).

24 Porov. N.A. Beskidß, Karpatorusskaä drevnostæ, UΩgorodß, 1928,str. 112-113; porov. tie Schématizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995, str. 35.

25 O.R. Halaga, Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokato-líci, Koice, 1947, str. 10-11.

26 V Tisovci (okr. Rimavská Sobota) na Gemeri bola tie kedysi gréckokatolíckafarnosť. Bolo tomu tak ete v pol. 16. storočia: «Incolae primi Taxonienses (Tisovec)Slavi fuere Russorum illi probabiliter fuere aut posteri aut religioni dediti. Idipsum namque innuere videlicet non solum moderna Ruthenorum in comitatuGömöriensi (Gemer) vicinitas et per Russos (seu Greci ritus) propagata in Hungariareligio christiana, verum etiam nomina russica plerisque locis indicta In transactio-nibus de anno 1550 et sequent. datis, non obstante eo, quod Taxonia (Tisovec)oppidum nominatur, sigillum tamen eiusdem russica lingua valaská pečet, juratosboeníci, parcere čadit nominabant et čadenje parsimonia dicitur», (rukopisv majetku ev. církve v Tisovci: M. Schulek, Topographia oppidi privilegiati Tiszóltz,1803, in V. Chaloupecký, Valai na Slovensku, Praha, 1947, str. 46).

27 Bývalú gréckokatolícku cerkov v Chyňanoch ten istý autor na inom mie-ste opisuje takto: «Chyňanský r.-kat., pôvodne kaplnka v byzantínskom slohuvystaväná, s prastarými maľbami po stenách a nápismi; na oltári sú uteené sta-robylé rezby; stará krstitedlnica, z ruly vykresaná, okruhlej podoby, do nej saniekdy dietky celé smáčali, teraz u porúchaná, stojí za dverámi chrámu. Kutejto prvotnej kaplnke, pod jej oltárom boly uloené ostatky u neznáméhosvatého, pristavili Hussíti drevený kostol a kancel a obohnali ho múrom, jehopozostatky sa dosial opatrujú. Dvere sú vňútri elezom obité, do ních niekdy kurucichtiac kostol olúpiť nadarmo rúbali sekerou», (S. Tomáik, «Pamätnosti Gemersko-


428

Malohontské», Letopis Matice Slovenskej, Turč. Sv. Martin, IX/2 (1872) str. 28).28 S. Tomáik, «Pamätnosti Gemersko-Malohontské», Letopis Matice Slo-

venskej, Turč. Sv. Martin, IX/1 (1872) str. 44-45).29 Porov. uverejnený Obeník v I. Udvari, Bacsinszky András munkácsi me-

gyéspüspök cirillbetűs körlevelei, Nyíregyháza, 2002, str. 60-61.30 J. Maliak, «Revúca v upe Gemerskej», Sborník Matice Slovenskej, Tur-

čiansky Sv. Martin, XI-XII (1934) str. 204-205.31 P.Z. Hostinský, «Bliskavice historické V. Castrum Galicz», Letopis Mati-

ce Slovenskej, Banská Bystrica, VII/1 (1870) str. 48.32 Porov. list uverejnený u A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség

Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 298-299.33 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡r-

nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 36.34 Porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.

1458-1715, Ungvár, 1911, str. 54-55.35 Juraj I. Rákoczy (1594-1648) bol tvrdým protestantom-kalvínom. Kalvinizmus

íril i medzi svojimi rusínskymi poddanými. Mukačevské panstvo získal r. 1633,vtedy svojvoľne odobral od Mukačevského baziliánskeho monastyra majetky(Bobovite i Lavky). Na Mukačevskom zámku ho zastupoval Joan Ballingh.

36 Porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 55-56.

37 «

… memoriae commendamus tenore praesentium significantes, quibusexpedit universis, praesertim officialibus meis Makovicens. modernis et futuris,quod nos ad multiplices et varias supplicationes sacerdotum Ruthenorum in hacnostra ditione Macovicensi degentium inclinati, ut videlicet statum et conditio-nem juxta ritum in eccliis ipsorum servientium benigne perpenderemus neve adlabores et alia servitia, quae de jure nobis praestare deberent, compellerentur,contenti solum esse dignaremur consvetis et semper pendere solitis annuis pen-sionibus et tributis, admissa igitur ipsorum humili supplicatione talem ipsis con-cessimus libertatem et immunitatem, ut in poonibus nostris Lakomir, Kurimka,Rowna, Sztavnik, Szobos, Andrevagasa, Benedikocz, Alsó Jedlova, Szvidnic-ska et Dricsna manentes ab omni servitio et labore, quibus hactenus adigeban-tur, immunes et exempti habeantur, tali nimirum conditione, ut annualem cen-sum a singulis sessionibus sacerdotalibus secundum antiquam consvetudinem,nimirum Hung. fl. 10 et pellem 1. marturinam nobis annuatim pro festo s. Mi-chaelis archang. solvere et deponere debeant et teneantur, Siquis autem ex suaingratitudine pellem praenominatam ad praefatum festum deponere neglexerit,hac immunitatis praerigativa a nobis concessa uti et gaudere non possit, nec va-leat. mandamus itaque firmiter officialibus nostris modernis et futuris, quodpraefatos sacerdotes in hac exemptionis nostrae praerogativa turbare et impedirenon sint ausi modo aliquali sub gravi nostra indignatione. In cujus majus testimo-


429

nium hasce nostras sigillo proprio roboratas dandas duximus. Datum in curia nostraZboroviensi die 30. Dec. a. 1624. Paulus Rakoczy sk.», (A. Hodinka, A MunkácsiGör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 56-57).

38 Pozri dokumenty z 16. januára 1641 a z 18. januára 1641, uverejnené v pl-nom znení v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 76-88; Tie z 9. júna 1641: « formidantem in-ter s. solemnia pontificaliter indutum violentet ab altari raptum et tractum perplateas et compita dicti oppidi Munkacs, iisdem vestibus indutum duci ac inpraetactam arcem Munkacs, in praefato cottu de Beregh adjacentem consequen-terque conspectum suum ignominiose deduci curasset ac postmodum nimisindecenter tractatum carceri et vinculis mandari», (A. Hodinka, A MunkácsiGör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 101);Vasilij Tarasovič je označovaný ako patriarcha i v listoch-správach z Ríma z Kon-gregácie Propaganda Fide. Napr. z 23. novembra 1641 sa píe: «… Al Nuntio diGermania. Monsignor Vescovo d’Agria (latinský egerský biskup) havendoscritto quà, che un tal che si fà

Patriarcha di Ruteni, è relassato libero dallecarceri dal Principe di Transilvania, e che persiste nella sua buona dispositionedi farsi Cattolico (rozumej podriadiť sa egerskému latinskému biskupovi akojeho obradový vikár)… che V.S. s’informi di detto asserto Patriarca, ove habbiaelli la sua sede, et proprio titolo et al presente ove si trovi, perché li Ruteni nonhanno Patriarca, ma un Metropolita di tuttta la Russia…», (A.G. Welykyj,Litterae S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarus-jae spectantes, I (1622-1670), Romae, 1954, str. 158; porov. tie iný dokumentz roku 1641 uverejnený v A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propaganda Fide Eccle-siam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia, I-V (1622-1667), Romae,1953, str. 176); Či dokument z 30. apríla 1642, kde sa v Aktách KongregáciePropaganda Fide u píe: « Referente Em.mo D. Card. Brancatio litterasNuntii Caesarei de Patriarcha rutheno, de quo scripsit Episcopus AgriensisSac. Congregationi, quod scilicet non erat Patriarcha, sed Episcopus Muncat-ziensis, et Maramorosensis in Moravia, nomine Basilius Tarasowicz, ritus grae-ci, et simul instantiam eiusdem Basilii pro aliquo subsidio pecuniario, cumpromptus sit emittere professionem fidei catholicae coram eo», (A.G. Wely-kyj, Acta S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarus-jae spectantia, I (1622-1667), Romae, 1953, str. 181; porov. tie A.G. Welykyj,Litterae episcoporum historiam Ucrainae illustrantes, II (1641-1664), Romae,1973, str. 5-6, 10-12).

39 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡r-nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 179-180.

40 Pozri text hramoty z roku 1674 uverejnený v plnom znení fototypične i prepi-som v «Documenta inedita», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) 218-221.

41 Egerský biskup Juraj Lippay de Zombor a jeho kapitula vtedy sídlili v Ja-sove pri Koiciach.


430

42 «Biennium est, ex quo cum patriarcha Rutenorum Graeci schismatis indioecesi mea Agriensi de conversione ad fidem cathol. laboratur. Dedit tandemdnus fructum: patriarcha veritatem agnovit, conversionem promisit non modosuam, sed et animarum sibi subjectarum, quorum numerus prope 100 millia at-tingit, dumque ad faciendam in capitulo meo fidei professionem iter parat, asociis Graeca fide proditus, per capitaneum principis Tranniae monasterio ex-tractus vinctusque in Tranniam missus fuit. Non intermisit sua mattas aptolicozelo principem de enormi injuria eccltici status dimissioneque patriarchae com-monere, d. quoque palatino Ung. in mandatis dare, ut quovis opportuna ejus li-berandi media adhibeantur. Supplico humme emtiae v., dignetur hunc patriar-cham in suum patrocinium suscipere ardentemque suum erga conversionemanimarum zelum ad nos quoque extendere, praesertim dioecesim meam Agrien-sem, quae uti haereticorum multitudine et potentia omnes alias in regno antece-dit, ita in ejus conversione totius in Ung. haeresis extirpationem gentisque ad a-vitam fidem reductionem sitam esse, non est quod dubitetur», (porov. A. Ho-dinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715,Ungvár, 1911, str. 93).

43 « che il patriarca de Ruteni dellordine di S. Bas., che suole dimorarenei monti Carpatii tra lUngaria, la Trannia et la Polonia, lassato lo scisma here-ticale venisse alla nostra s. religione», (porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 94).

44 «Monkasch est oppidum in Episcopatu Agriensi, sub dominio PrincipisTransilvaniae, sed non est Episcopatus Monkasch et ille Patenius non potest es-se Episcopus dicti oppidi, sed vicarius dicti Episcopi Agriensis; et quasi suffra-ganeus ipsius inter Ruthenos Unitos», (dokument uverejnený v A. Baran, «Do-cumenta inedita de confirmatione Parthenii Petrovyč episcopi mukačoviensis»,Analecta OSBM, Roma, III (IX)/3-4 (1960) str. 444).

45 «Beatissime Pater. Post oscula pedum Sanctitatis Vestrae. In parte RegniUngariae Poloniae finitima, in dioecesi Strigoniensi et Agriensi, magna Ruthe-norum Schismaticorum habitat multitudo, quorum non pauci tam de populo,quam sacerdotibus hucusque obedientiae Catholicae Ecclesiae se submise-runt… Monsignor Arcivescovo di Strigonia. Rappresenta, che sono venuti allaFede Cattolica moltissimi Russiani Scismatici nelle Dioecesi di Strigonia, e Ag-ria, e che infiniti altri tra Sacerdoti, e secolari l’hanno pregato, a scrivere allaS.C. per un Vescovo Cattolico di Rito Greco, per ricevere da quello gl’OrdiniSacri; supplica però della gratia, obligandosi loro alle provisioni solite ai Ves-covi in Partibus», (A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainae il-lustrantes, II (1641-1664), Romae, 1973, str. 95-97).

46 Bola to Zuzana Lorantfi, kalvinistka a vdova po Jurajovi I. Rákoczy (+1648),ktorá vládla na Mukačevskom panstve od r. 1648 do r. 1660.

47 « Principissa igitur haeretica et maritus illius defunctus spoliaverunt bo-nis temporalibus monasterium abstuleruntque omnes pagos ac pro se occupave-


431

runt, solum adhuc istud monasterium reliquerunt habitandum religiosis s. Basi-lii. Et hoc factu est, quia nullus curavit, nullus patrocinatus est causae Rutheno-rum utpote schismaticorum. Imo ulterius perrexit principissa et laboravit labo-ratque de facto istos Ruthenos sacerdotes facere plane calvinistas ita, ut postmortem ultimi schismaticiu eppi convocaverit 12 praedicantes calvinistas, quiunum elegerunt ex sacerdotibus Ruthenis schismaticis et constituerunt illum ep-pum Munkacsiensem sine ulla alia consecratione etiam schismaticis Graecis con-sueta, solum exegerunt juramentum ab illo, quod velit cum calvinistis idem sentirefidelis esse principissae. Ab eo tempore ordinat sacerdotes et exercet eppalia. Quareex hoc etiam capite apparet, vacare eppatum Munkacsiensem, cum ista electio etpraesertim sine consecratione sit nulla. Sacerdotes isti una cum populo tenebant qui-dem ritum Graecum, sed alias ignavissimi (ignarissimi?), rudes, indocti, primum ipseeppus, postea sacerdotes et populos more brutorum sceleribus immensis ac ignoran-tiae rerum divinarum immersi jacebant. Neque erant rite divisi in parochias, sed inaliquibus pagis nulli, in aliquo 4, 5, 10 sacerdotes cum uxoribus suis et liberis habita-bant more rusticorum subibantque omnia onera et labores rusticanos terrestribus, adquae etiam ab ipso altari avellebantur. Horum populorum et tantae multitudinis sor-tem et conditionem miserata…», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. PüspökségOkmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 169-170).

48 «Inter alios sibi commendatos, Basilium Taraszovits, Presbyterum Eccle-siae Orientalis Ritus Graeci, tum ideo, quia Latinae, et aliarum Linvarum peri-tus, tum vero, quia Theologicis Studiis imbutus sit, ipsarum adeo LL. Artiumnotitia praeditus, bonis moribus alios anteiret. Eundem Basilium Taraszovits inEpiscopum Arcis nostrae Districtus Munkatsiensis, et C. Marmaros Clementerpromovemus, praeficimus, et surrogamus», (M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidni-ku, 14, Preov, 1986, str. 175-176.

49 Porov. V. GadΩega, Dodatki k istor¡i Rusinov i rusækix cerkvej v U-Ωanskoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 57.

50 Porov. A. Godinka, «Äk na˚¡ duxovniky proΩivali», Hodinka Antalválogatott kéziratai, Nyíregyháza, 1992, str. 38-41.

51 Porov. V. GadΩega, «Dodatki do istor¡™ rusinov i rusækix cerkvejv buv˚. Ωup™ Zemplinskoj», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ vUΩgorod™, UΩgorod, str. 173-174.

52 V. GadΩega, Dodatki k istor¡i Rusinov i rusækix cerkvej v UΩan-skoj Ωup™, UΩgorodß, 1924, str. 58-59.

53 Porov. A. Petrovß, Drevn™j˚¡ä gramoty po istor¡i KarpatorusskojCerkvi i Èerarx¡i 1391-1498 g., Praga, 1930, str. XVII.

54 Jasenovský baziliánsky monastyr sa tie spomína napr. v dokumente z 1.marca 1664, ktorý je adresovaný uhorskému primasovi z baziliánskeho mona-styra v Grottaferrata pri Ríme a je podpísaný tamojím ihumenom Teofilom,ktorý bol zároveň hlavným predstaveným vetkých baziliánov v Taliansku, (po-


432

rov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡rnik Mu-zeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 222-223).

55 Gróf igmund Drugeth bol popravený roku 1684 v Koiciach Thökölym.56 S určitosťou vieme, e episkop Partenij Petrovič mal svoju rezidenciu

priamo v Krásnobrodskom monastyre v roku 1652. Svedčí o tom správa eger-ského latinského biskupa viedenskému nunciovi, (porov. dokument: «Nové in-formácie viedenského nuncia, získané pravdepodobne od egerského biskupaohľadne osoby episkopa Partenia z konca roka 1652» uverejnený v A. Baran,«Documenta inedita de confirmatione Parthenii Petrovyč episcopi mukačovien-sis», Analecta OSBM, Roma, III (IX)/3-4 (1960) str. 444).

57 Mukačevská eparchia zahŕňala v tom čase i územia iných, pôvodne nezá-vislých monastyrských eparchií, ktoré u vak nemali svojho archimandritu-episkopa, tj. aj územie dnenej Preovskej gréckokatolíckej eparchie i Koické-ho gréckokatolíckeho apotolského exarchátu.

58 M. Lacko, Unio Uhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum EcclesiaCatholica, Roma, 1955, str. 237-241.

59 Porov. Acta S.C. de Propaganda Fide, I, «Analecta OSBM», Roma, 1953,str. 302-304.

60 Po latinsky sa táto Kongregácia volala: «S. Congr. Episcoporum et Regu-larium». V roku 1601 pápe Klement VIII. zjednotil dikastér «Sacra Congrega-tio super Consultationibus Regularium» s dikastérom «Congregatio pro Consul-tationibus Episcoporum et Aliorum Praelatorum» a vytvoril novú Kongre-gáciou, ktorá sa volala: «Svätá Kongregácia pre biskupov a rehoľníkov». Pápesv. Pius X. kontitúciou «Sapienti Consilio» z 29. júna 1908, znova oddelil tietodve intitúcie a tým, e podriadil biskupov Konzistóriu, vytvoril autonómnuKongregáciu pre rehoľníkov, (porov. M. Linscott, «La Congregazione per gli is-tituti di vita consacrata e per le società di vita apostolica»,

La Curia Romananella Cost. Ap. «Pastor Bonus», Città del Vaticano, 1990, str. 343-344).

61 Porov. M. Lacko, Unio Uhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ec-clesia Catholica, Roma, 1955, str. 241-243.

62 «Deinde Oratori facultatem concessit, ut petitur, admittendi ubique novitios etdestinandi seu designandi monasteria quae sibi magis apta videbuntur in loca novitia-tus. Praeterea mandavit, ne in posterum quisquam Religiosus schismaticus et aSancta Sede apostata in dictis monasteriis recipiatur…», (M. Lacko, Unio Uhoro-densis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia Catholica, Roma, 1955, str. 243).

63 Porov. J. Tibenský, Dejiny Slovenska slovom i obrazom, I, Martin, 1973,str. 190-191.

64 V hramote sa doslovne píe: « et confusio vitetur pro utrorumque commodo,utut Festa tum mobilia, tum articularia, et Dioecesum varietate ab Ordinariis locoruminstituta etiam Graeci Ritus Uniti iisdem diebus celebrent, quibus Latini celebrareconsveverunt».


433

65 Hramota z 23. augusta roku 1692 podpísaná cisárom Leopoldom I., nit-rianskym biskupom Blasiusom Jaklinom a Joannesom Maholányim. Text hra-moty pozri v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, Iköt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 347-350; tie v M. Lutskay, «Historia Car-pato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi uSvidniku, 16, Preov, 1990, str. 37-40.

66 List napísaný v Szatmári 6. júna 1696: « Quomodo enim eppus poteritdirigere illos parochos, qui tractantur a dnis terribus etiam haereticis tamquamsubditi. Si eppus mandat illis unum, dnus mandat aliud et aliquoties factum est,ut ab ipso altari tempore administrationis pellerentur sacerdotes ad servitia dno-rum…», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 392).

67 « Tandem fere ubique summa paupertas clericorum, quia parochiae nonhabent aliam fundationem, quam fundum, in quo aedificatae sunt domus parochialeset aliqot paucas terras arabiles cum exigua parochianorum contributione. Imo in dniisdnorum Rakoczianorum, d. com. Berczeny circa Ungvarinum, d. comitissae de Ho-monna et aliorum tantum exigunt de pecunia illorum officiales quolibet anno ab uno-quoque parocho propter illos fundos, quantum ferme solveret unus subditus, qui vel-let esse liber a laboribus debitis proprio dno, et portiones coguntur pluribus in locissolvere et milites tenere in suis domibus pro quarteriis hiemalibus non obstante beni-gno suae mattis decreto in contrarium. Hinc est, quod non fervet erga catholicos cha-ritas et erga me reverentia, nec in eccliis apparet ullus splendor, imo pluribus in lociscalices sunt ex ligno, patinae ex argilla, pixides pro venerabili scatulae unius nummi,apparamenta lacera et ex tela…», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. PüspökségOkmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 391).

68 Porov. J. pirko, Snem v Tridente, Koice, 1947, str. 55-56.69 Tento obrovský počet farností potvrdzujú dokumenty: z 3. mája 1708 z Bra-

tislavy, či iný z Viedne z 26. októbra 1709, v ktorých sa opisuje potreba abso-lútne urýchleného rieenia otázky menovania episkopa z Ríma pre tak počet-ných gréckokatolíckych veriacich, (porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert.Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 504, 520).

70 «Kandidaty na svjačenikov (rozumej biľcov) byli u nas po boloj časti sa-mouky. Otec, svjačennik abo ďak, učil doma svoho syna čitati, spivati i odpravľati.Koli syn malo byl podučenyj, to iol do dajakoho monastyra, abo učeňiohosvjačennika na nauku Jak vyhľadala taka nauka? V deň, koli byla krasna pohoda,student iz svojim učitelem iol robiti na pole (lebo bol poddaný-kripak). Večerami,neďiľami i v dočevoj pohoďi odbyvalasja kola. Taki domaňi skoľari učilisjazvyčajno: 1. čitati; 2. časom po cerkovno-slavjanski pisati; 3. katechizm; 4. bibliju;5. končiti Bohosluenija; 6. vysluhovati sv. Tajny i 7. upraňalisja v cerkovnymspivi. Taka kola trevala najmene odin rok. Koli kandidat ue dostatočno poznako-milsja z cerkovnyma naukami i pismom, iol zvyčajno do svoho sela za ďaka, abopod-ďačoho. Po paru rokach praktiki v cerkvi svjačennik vydaval bohoslovovi


434

posvidku, čto on moe byti rukopoloenyj na svjačennika. Z takoju posvidkoju kan-didat javľalsja pered Episkopom i prosil vysvjatiti joho», (V. Shereghy, V. Pekar,Vospitanije podkarpato-ruskoho svjačenstva, Pittsburgh, 1951, str. 20).

71 «Pro seminario sive convictu nulla procursus est, nec fuit fundatio, prop-ter quod sacerdotes Rutheni et Valachi aliam instructionem non habent in rebusfidei et in ritibus ecclticis praeter illam, quam apprehendere potuit unus ab alioin propriis domibus et eccliis», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. PüspökségOkmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 391-392).

72 «Itakß vß greçeskoj cerkvi duxovnikami byli obyçno lica,im™üw¡ä mona˚eskoe postriΩen¡e, presvitersk¡j sanß i spec¡alænoeporuçen¡e na ispov™dæ otß episkopa. (…) Sß teçen¡emß vremeni pri-tokß çernago duxovenstva vß prixody uveliçivaetsä. Kogda naçaliprinuΩdatæ vdovyxß popovß kß mona˚eskomu postriΩen¡ü, n™kotoryeizß nixß, postrig˚isæ, ne ˚li, odnako, vß monastyri, a prodolΩalisluΩitæ vß prixodaxß. Vß na˚ixß pamätnikaxß prixodsk¡e ¡eromonaxinazyvaütsä razliçno: çernye popy i igumeny. Pervymß terminomßoboznaçalisæ, v™roätno, çernecy, ne im™v˚¡e prava duxovniçestva.Duxovniki-¡eromonaxi nazyvalisæ igumenami. Takoe imä oni poluçi-li otß togo, çto ‘vß drevnee vremä vß monastyräxß pravo-obäzannostæbytæ duxovnikami prinadleΩala ixß nastoätelämß igumenamß, takßçto nazvan¡ä igumenß i duxovnikß stali sinonimami’. ‘Vß nastoäweevremä prixodsk¡e sväwenniki izß ¡eromonaxovß nazyvaütsä u grekovßigumenami… vß pozdn™j˚ee vremä oni i u nasß nazyvalisæ takß Ωe;izß qtogo sl™duetß to zaklüçen¡e, çto takß nazyvalisæ oni u grekovß iu nasß i vß drevnee vremä. Kogda my vstr™çaemß vß l™topisäxß na˚ixßizv™st¡ä, çto kakoe-libo d™lo sd™lali ‘vsi igumeni i popove’, to bolæ-˚e ç™mß v™roätno, çto kaΩdyj raz dolΩno razum™tæ ne odnixß tolækoigumenovß monastyrej, no ¡ ¡eromonaxovß, igumeniv˚ixß u prixod-skixß cerkvej’. ‘Na˚i pamätniki govorätß obß igumenaxß, Ωiv˚ixß unasß pri prixodskixß cerkvaxß: oçevidno, çto pod igumenami dolΩnorazum™tæ nikogo inogo, kakß ¡eromonaxovß, Ωiv˚ixß na prixodaxßduxovnikami’…», (S. Smirnovß, Drevne-russk¡j duxovnikß, Mater¡alydlä istor¡i drevne-russkoj pokaännoj discipliny, Moskva, 1913, str. 15, 18).

73 È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈ, Ungvarß,1875, str. 124; pozri tie dokument uverejnený v prepise latinkou u A. Hodinka,A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár,1911, str. 246-247.

74 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej vMaramoro˚™», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™ zarok 1922, UΩgorod, 1922, str. 163.

75 Pozri v kapitole číslo 3.4.


435

436

Obrady na území Uhorska v 18. storočí

U H

O R

S K

O

byz

an

tsk

ý ob

rad

v U

hor

sku

lati

nsk

ý ob

rad

v U

hor

sku

18. storoãie

1

3.6. ByÈ ãi nebyÈ? – Hamletovská otázka

posledn˘ch gréckokatolíkov

historického Podkarpatska

18. storočie sa začína v znamení kurucko-labanských vojen.

Frantiek II. Rákoczy nádejný vodca vetkých nespokojen-cov

K pochopeniu dejín gréckokatolíkov v 18. storočí je potrebnépriblíiť si predovetkým postavu Frantika II. Rákoczyho (dnesmaďarského národného hrdinu), ktorého v poradí u posledné pov-stanie proti Habsburgovcom bolo bytostne späté práve s rusínsky-mi gréckokatolíkmi historického Podkarpatska a ich dejinami:

Frantiek II. Rákoczy, syn Frantika I. Rákoczyho (+1681) a He-leny Zrínskej, sa stal nevlastným synom Imricha Thökölyho. ImrichThököly si toti zobral za manelku jeho matku, vdovu po Ráko-czyovi, Helenu Zrínsku (i keď bola staria o 14 rokov) a s ňou zdedili veľké Mukačevské panstvo a ostatné obrovské majetky.

Frantiek II. Rákoczy sa narodil roku 1676 v Borsi. U akopäťročný osirel, keď mu zomrel jeho otec Frantiek I. Rákoczy.Ete v chlapčenskom veku, tj. ako jedenásťročný, bol násilne (po po-ráke Thökölyho povstania a trojročnom obliehaní a obsadení Mu-kačevského hradu r. 1688) kardinálom Koloničom odlúčený od svo-jej matky a daný na prevýchovu do jezuitov do Jindřichového Hradcaa neskôr do Prahy. Podobne i jeho sestru 15-ročnú Julianu dali na pre-výchovu do enského klátora.

Mukačevský hrad sa v rokoch 1685-1688 stal svetoznámym práve preto, ebol obliehaný cisárskymi vojskami a v ňom sa veľmi dlho a úspene bránilaHelena Zrínska, manelka Thökölyho. Vtedy sa hovorilo o Mukačeve, a todokonca a v panielsku, s posvätnou úctou a bázňou, ako o nedobytnom hrade

437

a bolo módou zháňať sa po jeho plánoch a znázorneniach2V čase obliehania Mukačevského hradu, podľa spomienok Frantika II. Rá-

koczyho, bol hrad celé tri roky pod delostreleckou paľbou. Jeho matka naň i na-priek tomu naliehala, aby u svojho súkromného učiteľa normálne pokračoval v tú-diách. Vo svojich spomienkach píe, e raz, keď jeho matka Helena Zrínska

18. storočie 3.6. Byť či nebyť? Hamletovská otázka posledných gréckokatolíkov

438

Nedobytný Mukačevský zámok, o ktorom sa koncom 17. storočia s úctouhovorilo a v ďalekom panielsku.

chodila po hradbách a povzbudzovala vojakov k obrane, obrovská delová gu-ľa ju len-len e minula a namiesto nej zasiahla vernú slúku, ktorá ju vadesprevádzala, rovno do hlavy, a to tak, e mozog a krv slúky postriekal odvánupaniu hradu3

Mukačevský hrad ani v roku 1688 dobytý nebol, ale po troch rokoch jehoobrany ho cisárskym vojskám Helena Zrínska vydala dobrovoľne, a to za vý-hodných kapitulačných podmienok. Helena Zrínska spolu so svojimi dvomadeťmi bola so vetkou cťou odvedená do Viedne, kde ila v klátore urulínieka do roku 1691, keď jej bolo dovolené opustiť Uhorsko a odísť za svojim man-elom Imrichom Thökölym do Turecka. V tureckom vyhnanstve roku 1703zomrela ako 60-ročná.4

Frantiek II. Rákoczy (1676-1735) u ako vodca ďalieho povstania nedobyt-né vlastnosti Mukačevského hradu na začiatku roku 1711 opisoval takto:

« nehrozilo mu nijaké nebezpečenstvo, e bude tesne obkľúčený a znenaz-dajky prudko dobytý. Okrem toho, e hrad stál na vysokej skale uprostred lúk a od-vadiaľ bol chránený hlbokými priekopami, u samotný vrch bol ohradený veľmipresne stavanou pevnosťou, ktorá bránila prístupu k hore, a hora samotná bolatie menou pevnosťou. Okrem toho na hrade nechýbalo mnostvo diel a vetké-ho potrebného k pozornej obrane. Nemci nemali dostatočné mnostvo peiakovk napadnutiu takejto pevnosti, chýbali im i dobré delá. A keby im nechýbala anipechota ani delá, samotné ročné počasie im bránilo v prístupe. Okolité lúky sútoti obklopené hustými lesmi a močiarmi, rozsadlinami dravých riek a k samot-nej pevnosti je potrebné uraziť niekoľko dní cestou cez močiare a blato. Pritiah-nuť väčie delá a zásoby je moné len v letnom období a aj to len za suchieho po-časia».5

I napriek svojej nedobytnosti, cisárske vojská znova obsadili Mukačevskýhrad bez boja a to ete v tom istom roku(r. 1711). Zlyhal ľudský faktor: Rákoczysa ponáhľal získať vojenskú pomoc od cá-ra do Ruska. Na čas svojej neprítomnostizveril obranu Mukačevského hradu Ale-xandrovi Károlymu. Tento vak neverilRákoczyho sľubom o jeho skorom návra-te s vojenskou pomocou z Ruska, myslelsi, e Rákoczy utiekol, a preto u 14. marca1711 ako prvý prisahal cisárovi svoju ver-nosť.6

Roku 1855 bol hrad cisárskym dek-rétom premenený na väzenie. Po prestav-bách, ktoré mali za cieľ prispôsobiť hradnovým poiadavkám, roku 1858 bol bý-valý Mukačevský hrad, teraz u väzenie,schopný pohodlne prijať a 700 väzňov.


439

Frantiek Rákoczy roku 1701.

V roku 1866 sa o rímskokatolíckych väzňov na tomto hrade staral latinskýkňaz, o gréckokatolíckych gréckokatolícky kňaz a o protestantských a idov-ských väzňov sa starali ich duchovné osoby, ktoré prichádzali na hrad dvakrát dotýdňa.7 Dnes tento hrad slúi ako múzeum.


440

Frantiek II. Rákoczy, ktorý hovoril i po rusínsky, vládol v celom hornomUhorsku (teda i nad územím terajieho Slovenska) od roku 1703 do roku 1711.

V pozitívnom slova zmysle veľmi ovplyvnil i ivot gréckokatolíkov.Pochovaný je v Dóme sv. Albety v Koiciach.

V čase, keď sa kardinál Kolonič príli dlho zdriaval v Ríme na kon-kláve (voľbe pápea), deti sa oslobodili, a to tak, e Juliana bola u-nesená z klátora, kde bola väznená a krátko nato (s cisárovým ve-domím) sa vydala za generála Aspremonta. Po návrate z Ríma dalkardinál Kolonič zato uvrhnúť generála Aspremonta do väzenia nahrade Spielberg a snail sa jeho manelstvo s Julianou Rákoczy-ovou prehlásiť za neplatné. Nepodarilo sa mu to vak a Aspremon-ta musel prepustiť z väzenia. Vďaka príhovoru tohto generála (te-raz u vagra Frantika II. Rákoczyho) dostal Frantiek II. Ráko-czy od cisára naspäť časť bývalých majetkov svojej rodiny na ari-i v okolí Preova. Frantiek II. Rákoczy vo svojich osobných spo-mienkach, ktoré napísal v čase vyhnanstva v Turecku, spomína na kar-dinála Koloniča takto:

«Kardinál prísne nakázal mníkam, aby prehovorili moju ses-tru (Julianu), aby prisľúbila Bohu svoje panenstvo, lebo tvrdil, ecisár si praje, aby ostala v klátore a k tomu ete dodával, e i ja,keď dospejem, zamýľam vstúpiť do jezuitského rádu. Kardinálskutočne plánoval, aby, keď sa moja sestra stane mníkou a japotom jezuitom, ná rod vyhynul a celý majetok preiel na jezui-tov». A naozaj, ako spomína ďalej Frantiek II. Rákoczy, po vydajiJuliany Rákoczyovej zahájil s ňou kardinál Kolonič súdne pojed-návanie o dedičstvo jej rodičov. Súdny spor sa vliekol veľmi dlho.Keď Rákoczy dosiahol vek, e vyiel z poručníctva, iadal tiesvoje dedičné majetky naspäť. Majetky dovtedy bezplatne pouí-vali latinskí jezuiti a brali z nich i obrovský finančný dôchodok.

Ako sám Rákoczy vo svojom vlastnom ivotopise píe, jezuiti na-koniec ete iadali od neho a jeho sestry 100.000 toliarov, ináč mu po-zemky a hrady nechceli vydať: «A ovem by sme sa (spolu s Julianou)jezuitov nikdy nezbavili, keby naa matka (Helena Zrínska) predví-dajúc i to, ete pri svojom odchode (do Turecka k svojmu maeloviThökölymu) nebola zanechala sestre isté listiny, vierohodné listy a do-kumenty, z ktorých sa neplatnosť (podvrhnutej) závete dala dokázať takzrejme a jasne, e sa jezuitom zdalo lepie uspokojiť sa so sľubom, eim vyplatíme 20.000 rýnskych, ako vetko dať do súdu a vymáhať vy-platenie spomínaných peňazí (100.000 toliarov). A takto sme si


441

vymohli konečne návrat naich dedičných majetkov. Majetky vakboli tak zpustoené a zanedbané, e po niekoľko nasledujúcich ro-kov nám prináali len tvrtinu zvyčajných dôchodkov».8

I z tohto svedectva Rákoczyho je moné si vytvoriť obraz o mo-rálnych kvalitách kardinála Koloniča, ktorý roku 1689 JosifaRogu de Camellisa priviedol do Mukačevskej eparchie a odstránilprávoplatne zvoleného mukačevského episkopa Metodija Rako-veckého a tak isto morálne kvality vtedajích po moci baiacichlatinských jezuitov, ktorých neskôr Mária Terézia v Uhorsku zru-ila. Tie tu nachádzame koreň a príčinu neskorej nenávisti Ráko-czyho voči celej latinskej hierarchii a najmä jezuitom a jeho sym-patie ku vetkému, čo nebolo rímskokatolícke.

Rok 1701 zatykač na Rákoczyho, rok 1703 začiatok otvore-nej vzbury

Keď sa prezradili plány o chystanej vzbure, na čele ktorej malstáť Rákoczy, roku 1701 bol na neho uvalený zatykač. Bol zatk-nutý a odsúdený na smrť, ale jeho manelka vak podplatila strá-cov a on uiel do Poľska. V Uhorsku v tom čase zúril hlad a ne-spokojnosť obyvateľstva bola veľká. Začiatkom roku 1703 to bolipráve Rusíni z historického Podkarpatska, ktorí z Poľska pozvaliRákoczyho, aby sa postavil na ich čelo v boji za slobodu a lepíivot. Jednalo sa o ich vyslancov Michaila Papa a Vladislava Biha.V Poľsku sa Rákoczy zdriaval v neustálom strachu o svoj ivot,lebo za jeho hlavu bola vypísaná vysoká odmena. 14. júna 1703prekročil hranice Uhorska a ocitol sa na území svojho Mukačev-ského panstva, kde ho u v najbliom lese čakalo milé prekvape-nie: 500 na vetko odhodlaných rusínskych sedliakov-poddanýcha 50 jazdcov ozbrojených ručnicami, kosami a kopijami.9

«Tlupy podráděných rusínskych sedláku z rozsáhlých panstvíRákócziho a jiných nespokojenců tvořily první vojsko, s ním Rá-kóczi zdvihl prapor odboje v červnu r. 1703 na území dnené Pod-karpatské Rusi. Povstalci se probili do Potisí k sabolčské a haj-ducké drobné lechtě».10

Iná pozoruhodná zmienka z tohto obdobia sa nachádza v Rá-


442

koczyových Spomienkach, e toti na hraniciach ho so slzami v o-čiach (e ho opäť vidí) vítal staručký baziliánsky jeromních z Čer-nečej Hory, Petronij Kaminskyj, ktorý ho nosieval na svojich ple-ciach, keď bol ete dieťaťom11 Táto zmienka svedčí o úzkychvzťahoch Rákoczyho k mukačevským gréckokatolíckym baziliá-nom. Neskôr (po smrti Josifa Rogu de Camellisa) Rákoczy pre-sadzoval práve tohto baziliána na mukačevský prestol.

Rákoczy vychovávaný a do svojho jedenásteho roku na Mu-kačevskom zámku, výborne ovládal esť rečí,12 medzi nimi i ru-sínčinu, teda reč svojich najbliích poddaných.

Z vďačnosti za vernosť v bojoch proti cisárovi, Rákoczy vydalviacero privilégií a uvoľnení pre rusínske gréckokatolícke obyva-teľstvo a jeho kňazov. Napr. 9. apríla 1705 vydal hramotu-privilé-gium, ktorou vyhlásil svoju zvlátnu ochranu nad gréckokatolíc-kym rusínskym kňazstvom Mukačevskej eparchie.13

Povstanie začalo roku 1703 V priebehu troch rokov povstaniasa pôvodných 550 rusínskych najvernejích z jeho majetkov, s kto-rými Rákoczy začínal svoju vojnu proti Habsburgovcom, rozrástlona vycvičenú armádu o počte 75.000 muov!14 Rákoczyovi sapodarilo obsadiť v podstate skoro celé vtedajie Uhorsko. Keď sivak Habsburgovci vysporiadali svoje vojenské spory s inými krá-ľovstvami a sústredili sa na vzbúreného Rákoczyho, povstanie bo-lo roku 1711 potlačené, na príčine bola ako vdy ľudská zrada.Sám Rákoczy po potlačení povstania na svojom nútenom pobyte v Tu-recku (kde aj roku 1735 zomrel), často spomínal na verných Rusí-nov, ktorí mu ostali verní a to dokonca i po poráke po roku 1711,a to v čase, keď ho vetci ostatní opustili. Označoval ich ako «naj-vernejí ľud» (gens fidelissima). Väčina rusínskych kurucov bo-jujúcich pod Rákoczyovými zástavami sa po potlačení povstanianevrátila domov, ale radej prijala dobrovoľný exil v zahraničí.15

Rusíni boli Rákoczymu tak verní, e ete i v roku 1720, tj. 9 rokovpo potlačení povstania, sa na niektorých miestach Zemplínskej u-py zdriavalo cisárske vojsko, a to vo väčom počte, obávajúc sanovej vzbury prívrencov Rákoczyho.16

Po neúspenom protihabsburgovskom povstaní (1703-1711) musel Frantiek II.


443

Rákoczy ujsť do Turecka, kde aj zomrel. Keď rakúsky cisár Frantiek Jozef(1867-1916) vydal dovolenie na prevoz jeho pozostatkov, jeho kosti boli 29.októbra 1906 prevezené a uloené v krypte rímskokatolíckeho kostola sv. Al-bety Uhorskej v Koiciach, kde leia dodnes spolu s ostatkami jeho matky He-leny Zrínskej, jeho syna Jozefa, tie pobočníka Bercsényiho, generála Esterhá-zyho a dvorného majstra ibrika. Autormi ich sarkofágov sú sochári F. Mikulaa A. Andreeti. Pri uloení pozostatkov bol prítomný i mukačevský gréckoka-tolícky episkop Julius Firčák, čo je dodnes vidno na dobovej maľbe-triptychoneKoického Dómu na severnej strane nad vchodom.17 To z povďačnosti zato, čoRákoczy urobil pre rusínskych gréckokatolíkov. Autorom maľby (mineralmale-rei) bol maliar Andrej Dudič. Triptychon znázorňuje ivot Frantika II. Ráko-czyho od kolísky po smrť a slávnostný pohreb.

Dokonca ete i tri roky po smrti Rákoczyho (27 rokov po po-tlačení povstania!), teda v roku 1738 sa zachovala správa z vyet-rovania polície Spiskej komory, e keď kňazi vyzývali rusínskyľud, aby sa modlil za rakúskeho cisára bojujúceho proti Turkom,


444

ľud proti tomu reptal, čo sa donieslo do uí samému cisárovi a bo-lo z toho vyetrovanie. Vysvitlo, e Rusíni sa radej budú modliť,eby sa Rákoczy k nim vrátil, ne aby sa modlili za cisára. Rusínina bývalých Rákoczyových panstvách nechceli uveriť, e ich bý-valý pán je u tri roky mŕtvy. Dvaja z aktérov poburovania dostalipo 60 palíc ako verejný trest pred celým zhromadeným Mukače-vom.18

Rákoczyove povstanie a oslobodenie gréckokatolíckeho-bie-leho kňazstva z nevoľníctva

U tesne pred rokom 1703, keď sa tuilo, e pravdepodobneproti Habsburgovcom vypukne nové stavovské povstanie pod ve-dením novej osobnosti Frantika II. Rákoczyho (zdriavaceho sa v Poľ-sku), a keď sa vedelo, e tento vodca má najväčiu podporu práveu nespokojných rusínskych gréckokatolíkov, snem Zemplínskejupy zasadajúci vo Vranove 4. apríla 1702 konečne oslobodil as-poň gréckokatolícke biele kňazstvo (ale len kňazstvo, nie ľud) tej-to upy od robotovania na panskom19 Bolo to robené s úmys-lom, e gréckokatolícki kňazi z povďačnosti utíia nespokojnýpoddanský ľud20. Postavenie gréckokatolíckeho kňazstva vak v i-ných upách naďalej zostávalo veľmi labilné, niekde dostali väčiuslobodu, inde nijakú.

Rusínske obyvateľstvo sa búrilo. Mnoili sa prepady a zbojníctvo. Do tohtoobdobia vloila ľudová slovesnosť postavu vybájeného Jánoíka, ktorého neskôrv 19. storočí ospevovali slovenskí národní buditelia.

V roku 1713 bol Jánoík vraj dolapený a popravený. Postava bola vzatá z va-laského (rusínskeho) prostredia. O valaskom-rusínskom pôvode Jánoíka,okrem iného svedčí i jeho zbraň valaka, uívali ju toti Valasi-Rusíni priochrane oviec. Protestantská literatúra ho vak i napriek tomu zvykne označo-vať s obľubou ako slovenského národného hrdinu. Neexistujú nijaké dokumentyo súde a dokonca ani o existencii Juraja Jánoíka. Zachovali sa len údajné opisyvyhotovené o 150 rokov neskôr (1844) z pera protestantského romantika JankaKráľa.21

Po potlačení povstania Frantika II. Rákoczyho a podrobení s nímkolaborujúcich protestantských ľachticov, vetky majetky poraze-ných, a to od Maramoroa a po Spi, preli do rúk uhorského krá-


445

ľa a rakúskeho cisára v jednej osobe. Tento v obave, aby sa povsta-nie neopakovalo, 13. augusta roku 1720 prikázal, aby bol zo zaba-venej pôdy vydelený pre kadú gréckokatolícku farnosť jeden te-lek22 pôdy a 26. apríla 1721 vydal dokonca ďalí príkaz, e iadnezo zákonných detí gréckokatolíckych kňazov neslobodno v budúc-nosti započítavať medzi poddaných, ale treba sa k nim správať akoku slobodným.

Teda a v tomto čase sa začalo plniť v praxi to, čo Josif Rogade Camellis, OSBM, teoreticky vymohol od cisára ete roku 1692v privilegijnej hramote. Čo gréckokatolíckym biľcom nasľuboval ateoreticky aj vybojoval Josif Roga de Camellis, prakticky zrealizo-val ozbrojeným povstaním a Rákoczy. Vetky vyie spomínanéúľavy cisára boli urobené aj zásluhou stykov a zásluhou vplyvumukačevského gréckokatolíckeho episkopa vladyku HennadijaBizancija, OSBM (1716-1733), na cisárskom dvore a aj samotnýfakt, e sa Bizancij dobrovoľne zriekol svojej svojprávnosti a úpl-ne sa podriadil ako obradový vikár a poskok egerskému latinské-mu biskupovi (prisahal mu vernosť vo vetkom). Aby gréckokato-lícke biele kňazstvo, ktoré so znepokojením sledovalo silnejúcu la-tinizáciu svojho obradu pod vedením slabého episkopa Bizancija,či dokonca i masový prechod celých gréckokatolíckych farností na la-tinský obrad, sa uspokojilo a utíchlo vo svojom nespokojnom rep-taní, bola mu daná skutočná sloboda a dokonca i jeho kňazom a cerk-vám pozemky na udranie

Ale i tieto slobody gréckokatolícke kňazstvo nedostalo vade arovnako. Ete i vladyka Andrij Bačinskyj koncom 18. storočia saneraz musel znova a znova obracať na cisára, odvolávajúc sa nastaré práva gréckokatolíckeho kňazstva obdrané ete v privilegij-nej hramote Leopolda I. z roku 1692,23 neskôr potvrdenej roku1711 Jozefom I., v rokoch 1720-1721 aj cisárom Karolom III. a roku1741 Máriou Teréziou, pretoe tieto sa neustále poruovali. V Ma-ramoroskom ipanstve-upe boli tieto privilegijné hramoty o slo-bodách pre gréckokatolícke biele kňazstvo prijaté-publikovanéupným snemom dokonca a v roku 1761 a v ariskom ipanst-ve-upe ete neskôr roku 1763!24


446

Vetky farnosti (do slova a do písmena) Mukačevskej eparchie bez rozdielu,dostali konečne definitívnu slobodu, uznanie a materiálne zabezpečenie a roku1806 za mukačevského episkopa Bačinského.25 Nehovoríme vak o morálnomzrovnoprávnení gréckokatolíckeho kléru s rímskokatolíckym, ku ktorému dolov podstate a na II. Vatikánskom koncile, teda v esťdesiatych rokoch 20. storo-čia (Lumen gentium 13, Orientalium ecclesiarum 3 a 5) teda viac ako 300 ro-kov po únii!

Porákou posledného kuruckého povstania vedeného Franti-kom II. Rákoczym nastupuje i na majetkoch Rákoczyovcov v se-verovýchodnom Uhorsku jezuitská protireformácia, a teda i lati-nizácia gréckokatolíkov (likvidácia starej viry) so stopercentnýmnasadením vetkých síl (práve v tomto období okolo 500 grécko-katolíckych farností prelo na latinský obrad, pozri v kap. 4.1.3.).

Rok 1745 ovocie nespravodlivosti páchanej na gréckokatolí-koch vznik slobodomurárskych lóí

Nespravodlivosť páchaná zo strany latinskej hierarchie vočistarej gréckokatolíckej viere, gréckokatolíkom a gréckokatolíc-kym monastyrom nezostala bez trestu Boieho. «Kadý je trestanýtým, čím hreí» (Múd 11,16). Latinskí cirkevní hodnostári zlikvi-dovali gréckokatolícke monastyrské eparchie tým, e zlikvidovaligréckokatolícke soborné monastyry. Hospoď Boh vydal previnil-cov napospas ich vlastnej iadostivosti. Nastáva veľký úpadok la-tinských rímskokatolíckych klátorov, podobne ako v časoch Mi-kuláa Oláha (16. st.), keď nastal úpadok svetského latinskéhokňazstva. Nasledovný príklad charakterizuje pomery doby 18. storo-čia tesne pred zruením mnohých latinských klátorov Jozefom II.

Premontrát Anselm Poltz vo svojom Denníku (EphemeridesCanoniae Teplensis) o runom ivote v Teplenskom latinskomklátore v sedemdesiatych rokoch 18. storočia píe:

«V opatství byla (počas častých návtev) téměř vdy veselálechtická společnost, hýřivé hodování s hudbou a zpěvem, častodokonce plesy, je trvaly a do pozdního rána. Zástup sluhů v lesk-noucích se livrejích oivoval tehdy kláter. Mladá hrabata, kterápo léta pobývala v kláteře, aby se naučila jízdě na koni, tanci,


447

ermu a francouzské řeči, přispívala významně k rozmnoení les-ku, který opat z hraběcího (tj. grófskeho) rodu [Trauttmansdorf]tak miloval. Denní zaměstnání opatovo, vstával ovem pozdě, spo-čívalo v zábavě s hosty, v dlouhotrvajícím hodování a v pobytu v jíz-dárně. Jeho vání byly koně a zbraně. V jelení zahradě často pořá-dal střílení do terče, jeho se sám účastnil. Nezřídka se stávalo, ehluk výstřelů ruil večerní pobonost v chrámu. Také jinak častějipronikaly světské zvuky do odříkávání almů Trauttmansdorf bylčasto na cestách, byl-li vak doma, nebylo lehko se k němu dostat,a vůbec jednal s bratry despoticky. Do konventu nevstoupil nejmé-ně osm let a stejně dlouho nebyl na kůru (na chóre, tj. na spoloč-ných monastyrských modlitbách). Kůr netvoří opatovy povinnosti,vysvětlil jednou Trauttmansdorf. Do chrámu vstupoval jen o největ-ích svátcích, aby vykonal své pontifikální povinnosti. Jinak se jenv neděli účastnil svaté me, kterou v jeho soukromé kapli četl řá-dový kněz. Opatův příklad se neminul účinkem na kláterní ivotkonventuálů»26 potiaľ úryvok z Denníka o tom, čo vystrájal rím-skokatolícky opát-gróf Trauttmansdorf v Teplenskom latinskompremontrátskom klátore a aké pohorenie a skazu v ňom spôso-boval.

Bohatstvo latinskej ľachty, ktorá sa nasťahovala do latinskýchklátorov bolo také, e mohlo konkurovať dokonca i cisárovi:

«Arcibiskup olomoucký Antonín Theodor Colloredo jel napřík-lad jetě r. 1777 k intronizaci do dómu v slavnostním kočáře, kterýnestál méně ne 60.000 zlatých a který byl drahý i samotnému cí-sarskému dvoru».27

Úpadok a kríza latinských klátorov niesli so sebou i uvolneniemravov obyvateľstva a následnú stratu viery u mnohých.

U v polovici 18. storočia vzniká hnutie tzv. slobodomurárovbojujúcich proti Bohu, proti Cirkvi, proti mnístvu. Ľudia, ktorí sastali slobodomurármi, bojovali proti Bohu i jeho sv. Cirkvi, lebonepoznali skutočného Boha, skutočnú sv. Cirkev a ani nevideliskutočných mníchov Roku 1745 vznikla v Olomouci tzv. Spo-ločnosť neznámych (Societas incognitorum in terris austriacis),ktorá sa neskôr rozírila po celom svete pod ľudovým názvom «slo-


448

bodomurári». Zakladateľom tejto spoločnosti bol «slobodný pán»,v skutočnosti vak gróf Jozef Petra, ktorý nepokladal «za pros-pěné uveřejniti jména členů» tejto spoločnosti. Gróf Petrazaloil spoločnosť v duchu mylienok Taliana L. Muratoriho, ktorýu v tom čase mal veľké potiae s jezuitmi, pretoe hlásal «sloboduvo veciach náboenstva» v skutočnosti lepie povedané «chaosvo veciach náboenstva», a odváil sa popierať oprávnenosť exis-tencie mnohých latinských bratstiev a kongregácií. Spoločnosť ne-známych (teda slobodomurári skrývajúci sa pod týmto názvom)zdruovala najvlyvnejie osoby doby pod rúkom rozvoja vedy aumenia. U Mária Terézia im dala ako dozor ostrozrakých jezui-tov Vzápätí po tom vak spoločnosť v roku 1752 oficiálnezanikla,28 ale v skutočnosti existovala i naďalej a existuje dod-nes majúc tajné lóe s názvom «slobodomurári». Pod vplyvomslobodomurárov vypukla r. 1789 francúzska revolúcia, r. 1871 Pa-ríska komúna, r. 1917 komunizmus, vetko spojené s vrade-ním kňazov, mníchov

Na celom svete v súčasnosti existuje vye 34.000 lóí slobodomurárov s viacako 3.000.000 členov. V dodnes platných smerniciach vydaných napr. biskup-skou konferenciou na Filipínach roku 1990 sa hovorí, e iaden verejne známyslobodomurár nemôe ísť na sv. príčastie, nesmie byť krstným otcom, alebosvedkom pri udeľovaní sviatostí, ani sa stať členom náboenského spoločenstva.Členom lóí neslobodno pripraviť katolícky pohreb, iba ak by pred smrťou pre-javili ľútosť. Tieto intrukcie sa zakladajú na smerniciach, ktoré vydal Vatikán v ro-ku 1983.29

Ruenie klátorovKrízu latinských klátorov v 18. storočí sa snail cisár Jozef II.

rieiť svojimi reformami, tj. zruením mnohých z nich, hlavnetých, ktoré stratili svoj pôvodný ráz a nemali u takmer nič spo-ločného so svojim zakladateľom. Chcel očistiť latinský obrad v ce-lej svojej ríi od zlozvykov.

Rakúsky cisár Jozef II. počas svojej vlády (1780-1790) preve-roval vetky monastyry v Uhorsku a zhodnocoval ich stav a ui-točnosť pre spoločnosť. Ak ich neuznal za dostatočne činné a ui-točné, jednoducho ich zruil a ich majetky pripadli monarchii (na tzv.


449

náboenský fond z ktorého sa zriadzovali nové farnosti a vyplácaliplaty farárom30). Jozef II. len počas ôsmych rokov zruil 700 klá-torov a zmenil počet rehoľníkov z 63.000 na 27.000.31

Jozef II. ruil len čisto kontemplatívne klátory, či klátory v ktorých bol ú-padok mnískeho ivota a zosvettený ivot, alebo klátory ktoré boli zle vede-né hospodársky. Po roku 1784 zruil i mnohé klátory len z toho dôvodu, e bo-li veľmi bohaté a takýmto spôsobom chcel doplniť svoj «náboenský fond» ur-čený na obnovu katolíckej Cirkvi.32

V snahe odstrániť vetko nie rímskokatolícke zároveň Jozef II.nevedomky odstránil i mnohé pôvodné gréckokatolícke obyčaje«starej viry», ktoré v Uhorsku pretrvávali ete od čias sv. Cyrila aMetoda.

Likvidácia posledných «reziduí» pôvodného gréckokatolícke-ho obradu medzi rímskokatolíkmi za Jozefa II.

«Reziduá východného obradu» pretrvávali v celom Uhorsku,ale hlavne na severe a severovýchode krajiny, teda medzi novovz-niklými rímskokatolíkmi na západnom a strednom Slovensku,ktorí boli latinizovaní pribline v 16.-17. storočí. Tieto gréckoka-tolícke «reziduá», atypické pre latinský obrad, zlikvidoval cisárJozef II. (1780-1790) svojimi reformami a zákonnými nariadenia-mi, čím, ako bolo u vyie naznačené, zbavil latinský obrad pos-ledných stôp pôvodného gréckokatolíckeho obradu.33 Miestneobyvateľstvo sa týmto jeho novotám u nebránilo, pretoe po sto-ročiach latinizácie prestalo rozumieť symbolike gréckokatolíckychobradov a následkom čoho prestalo byť na tieto obyčaje úzkostlivopriviazané

Jozef II. svojimi zákonnými nariadeniami

!

❿!obmedzil v latinskom obrade procesie (tak časté u gréckokato-líkov), a to len na dve do roka (na Boie Telo a na Marka34);❿!zakázal latiníkom pri procesiách nosiť veľké choruhvy (zástavy) čo je starodávny gréckokatolícky cyrilometodejský obyčaj;❿!zakázal u rímskokatolíkov zriadzovať na Veľký Piatok Boíhrob a sláviť priveľmi slávnostne vzkriesenie Isusa Christa (opäť


450

ďalí typický prvok gréckokatolíckeho obradu);❿!zakázal v rímskokatolíckom obrade svätenie koláča-Paschy (na Ve-likdeň,35 čo je podstatný cyrilometodejský symbol Boej Eucha-ristie);❿ zakázal konať pobonosti pred obrazmi (ikonami) mimo kosto-lov, napr. popri cestách a tie zruil vsenočné bdenia;❿!zakázal páliť pred ikonami sviečky a lampady a dovolil jedinejedno «večné svetlo» pred Boou Eucharistiou;❿!bolo tie zakázané zvoniť pri búrkach a čierných mračnách, čoje opäť typický gréckokatolícky obyčaj;❿!zakázal svätenie vína, rozličných plodov a ovocia (ako napr.ovocia na Preobraenie, liečivých bylín na Uspenie, či Rodestvosv. Jána Predteču a pod.);❿!zakázal kadenie, tj. svätenie domov vo vianočnom čase (Jor-dánske posväcovanie domov na Bohojavlenije), zbieranie koľa-dy;❿!zakázal stavanie májov (pôvodnú gréckokatolícku zelenú výz-dobu po cerkvách a plotoch súkromných domov na Zelené sviatky Soestvije Sv. Ducha, ktoré pripadajú najčastejie na mesiacmáj);❿!zakázal krstné, svadobné, pohrebné kvasy (pôvodnú gréckoka-tolícku cyrilometodejskú «kuťu» varenú penicu s medom a hro-zienkami napr. na Parastasoch)36

Vetky tieto hore uvedené obyčaje sú charakteristické pre gréc-kokatolícky obrad, avak mnohé z nich sa dodnes zachovávajú ajmedzi rímskokatolíkmi napr. na Spii, na Zemplíne, v ariiPred Jozefom II. boli tieto gréckokatolícke obyčaje ivé v podstatena celom území Uhorska, mnohé z nich boli ivé dokonca ete i v Če-chách a Jozef II. «v snahe odstrániť vetko, čo nebolo v latin-skom rituále», nevedomky urobil cyrilometodejskej tradícii v U-horsku medvediu slubu. Urobil svojimi reformami rázny a radi-kálny zásah, ktorým latinský obrad na svojich územiach «vyčis-til». Na Spii a v dnenej Koickej rímskokatolíckej diecéze vaku rímskokatolíkov mnohé tieto gréckokatolícke zvyky vidíme dod-nes, pretoe k polatinčeniu pôvodného gréckokatolíckeho obyva-


451


452

Cisárovná Mária Terézia (1740-1780) ochrankyňa gréckokatolíkov.

teľstva na týchto územiach (východné Slovensko) dolo a v naj-novej dobe, tj. u po smrti Jozefa II. a po odvolaní Jozefínskychreforiem, teda po roku 1790.

Latiníci dodnes nepochopili, čo pre nich a pre ich latinský ob-rad v Rakúsku urobil svojimi reformami Jozef II., a preto nekritic-ky preberajú názor dobových knieat nepriateľského Pruska, ktorídobromyseľného cisára Jozefa II. posmene nazvali «bratom sak-ristiánom nemeckej ríe».37

Jozef II. veľmi pomohol aj gréckokatolíkom, avak svojimireformami aj neprozreteľne prispel k likvidácii veľkého počtugréckokatolíckych cyrilometodejských zvykov, ktoré spolu s pohl-covanými gréckokatolíkmi prenikli do obradu uhorskej rímskoka-tolíckej Cirkvi.

Ďalie udalosti 18. storočia, ktoré v nemalej miere ovplyvnilidejiny posledných gréckokatolíkov Uhorska

Zruenie jezuitov (Spoločnosti Jeiovej)Bulou pápea Klementa XIV. (vlastným menom Giovanni An-

tonio Ganganelli) (1769-1774) bola 21. júla roku 1773 SpoločnosťJeiova definitívne zruená. V čase zruenia jezuitov ich na svetebolo 22.787 a z toho 11.010 kňazov.38 I tento zásah ProzreteľnostiBoej spôsobil, e gréckokatolíci Uhorska existujú dodnes. V Uhorskutoto zruenie uviedla do praxe Mária Terézia 11. októbra 1773.

Revolučný

Tolerančný patent koniec otvorenej formy násilnejlatinizácie

Za panovania Jozefa II. (1780-1790) dolo ete k jednej, pre gréc-kokatolíkov Uhorska existenčne dôleitej udalosti 28. októbra1781 bol toti vyhlásený tzv. Tolerančný patent, ktorému 22. au-gusta predchádzal zákaz protireformácie. Tým skončilo i otvorenémnohostoročné, často i fyzicky, so zbraňou v ruke prevádzané prena-sledovanie nielen luteránov, kalvínov a pravoslávnych, ale i gréc-kokatolíkov Uhorska. Gréckokatolíci dostali popri protestantoch


453


454

Cisár Jozef II. (1780-1790) dobrodinec gréckokatolíkov.

(luteránoch, kalvínoch) a pravoslávnych dovolenie slobodne preí-vať svoje náboenstvo a obrad, avak len a len, a na to netreba za-búdať, v privátnej forme (exercitium religionis privatum) (čl. 1Tolerančného patentu)! To znamená, e od momentu platnosti To-lerančného patentu si v obciach, avak len tam, kde bolo viac ako100 gréckokatolíckych domov, mohli slobodne postaviť cerkov,ale bez vee a bez zvonov39 (čl. 2 Tolerančného patentu). A navy-e treba vedieť, e zo estnástich tolerančných článkov, ktoré ude-ľovali výhody protestantom (luteránom a kalvínom), sa gréckoka-tolíkov týkali len tyri (1., 2., 6. a 11.)! Teda i tu je očividná diskri-minácia v porovnaní s protestantami! Len pre zaujímavosť uvádzamečlánok číslo 7, ktorý pojednáva napríklad o výchove detí v miea-ných manelstvách:

Ak je otec katolík vetky dietky ako muského, tak i enské-ho pohlavia musia byť vychovávané v rímskokatolíckom náboen-stve. Ak je matka katolíčka a otec nekatolík, vtedy dietky muské-ho pohlavia budú vyznávať otcove a dietky enského pohlavia matki-no náboenstvo (lebo rímskokatolícka viera bola naďalej panujú-cim náboenstvom). Na gréckokatolíkov sa v tomto siedmomčlánku (ako aj v iných) «zabudlo», preto v ich pomeroch v tejtooblasti platilo naďalej «bezzakonije», a to v takej miere, ako i predvyhlásením Tolerančného patentu, tj.e ich deti sa nikdy a nikdeoficiálne nemohli vychovávať v gréckokatolíckom náboenstve.Ak sa pod «katolíkmi» rozumeli aj gréckokatolíci, vtedy to «bez-zakonije» pokračovalo, avak u v jednoznačnej forme, a to, edeti museli byť vychovávané v rímskokatolíckom náboenstve,ktoré sa tam výslovne spomína.40 Tak či tak, ilo o depauperizáciu(kradnutie mládee), to značí, gréckokatolícke náboenstvo bolourčené na vyhynutie.

V 10. článku Tolerančného patentu sa zakazuje katolíckymkňazom, aby sa na vysluhovanie sviatostí nasilu nevnucovali anenatískali k chorým nekatolíkom. Samozrejme, e opäť i v tomtočlánku zabudli na gréckokatolíkov, čie k týmto sa natískať a vnu-covať mohli (pozri ďalej a tie v kap. 4.2.1.).

13. článok prikázal vrátiť protestantom vetky ich filiálne kos-


455

toly, na gréckokatolíkov sa opäť zabudlo, preto vetky gréckokato-líkom predtým odobraté filiálky zostali navdy rímskokatolíckymi(takto na pôvodne súvislých gréckokatolíckych územiach vzniklizrazu len akési gréckokatolícke ostrovy v rímskokatolíckom mori,napr. na Spii, či na strednom Slovensku)

Ozbrojené formy prenasledovania po vyhlásení Tolerančnéhopatentu prestali, avak zostali, a to bohuiaľ a dodnes, jeho tisíco-raké skryté formy formy preťahovania jednotlivcov či celých far-ností na latinský obrad. Od toho času, tj. od konca 18. storočia jestav farností (čo do počtu farností) novovzniknutej Preovskejeparchie (r. 1818) a starodávneho Mukačevského vladyčestva-e-parchie viac-menej nezmenený a dodnes teraz vak prebieha v pl-nej miere individuálna latinizácia najmä jednotlivo, tj. kradnutímveriacich pri krstoch, sobáoch a pod.,41 ako i sťahovaním gréckoka-tolíkov z vidieka do miest, kde ich u pohlcuje latinská väčina.

I v 20. storočí boli niektoré celé gréckokatolícke farnosti, či dediny Preov-skej gréckokatolíckej eparchie pretiahnuté na latinský obrad. Napr. Niná Ola-va, Pusté Pole, Hraničné Zaujímavý údaj uvádza napr. Schematizmus Koic-kej latinskej diecézy, kde v roku 1991 napr. v Breanoch pri Preove stojí gréc-kokatolícka cerkov sv. Lukáa z roku 1727 a v obci so 177 občanmi Schematiz-mus uvádza len jedného jediného gréckokatolíka, 168 rímskokatolíkov a 8 e-vanjelikov.42 Kde sa podeli tí gréckokatolíci, ktorí vybudovali cerkov?

Pozoruhodné je, e po roku 1989 pravoslávni boli tátnymi zákonmi donúte-ní vrátiť gréckokatolíkom vetky nespravodlivo zabraté-ukradnuté (7. Boie pri-kázanie: Neukradne) cerkvi z roku 1950, zatiaľ čo rímskokatolíci nevrátili gréc-kokatolíkom ani jednu ukradnutú cerkov a vetky ostali naďalej rímskokatolíc-kymi kostolmi Spravodlivosť pre rímskokatolíkov neplatí? Smutné dejinymedziobradových vzťahov, z ktorých vychádza vdy ukrivdený gréckokatolíckyobrad, naďalej pokračujú Avak na stranom súde budú stáť spravodliví napravej strane a tí ostatní naľavo

Rok 1785 zruenie nevoľníctva v UhorskuCisár Jozef II., syn Márie Terézie, po nástupe k vláde začal ro-

biť mnohé pozitívne reformy v krajine. Jednou z nich bolo i zru-enie nevoľníctva (v Uhorsku 22. augusta 1785). Poddaní, zhodiacnevoľnícke bremeno, sa dostali do stavu, v akom boli pred Dóo-vým povstaním, tj. pred rokom 1514.


456

I napriek Tolerančnému patentu otvorená a násilná latinizáciagréckokatolíckeho Spia ete aj r. 1786

Mukačevský vladyka Andrij Bačinskyj vo svojej správe zo 14.novembra 1786 (teda päť rokov po vyhlásení Tolerančného paten-tu) kráľovskému dvoru o ivote gréckokatolíkov na Spiskom pan-stve pod jurisdikciou latinského prepota a neskôr (od r. 1776) podjurisdikciou novoustanoveného sídelného spiského biskupa smut-ne kontatuje:

« vlastne ani Tolerančný patent týmto (gréckokatolíkom) ničnepomáha ».43

Gréckokatolícki veriaci zo Sloviniek na Spii napísali 29. sep-tembra 1786 kráľovskému dvoru sťanosť potvrdenú aj verejnýmnotárom, v ktorej iadali o pripojenie do Mukačevskej gréckokato-líckej eparchie. Zo sťanosti vyberáme:

« veľa z naich prelo na sv. latinské náboenstvo Raz ná(gréckokatolícky) paroch poprosil o láskavosť pána parocha An-dreja Richtera (rímskokatolícky kňaz spiský Nemec) z Krom-pach, e ak by sa niečo stalo, aby obslúil (v jeho neprítomnosti)Slovinky. V tom čase sa stalo, e ochoreli dvaja ľudia náho nábo-enstva, ktorí zavolali hore spomínaného pána parocha a oznámilimu, e sú Rusíni, a e pre ľudí náho náboenstva sa v naej cerkvivdy nachádza oltárna sviatosť Jednako tento pán paroch sitoho vôbec nevímal a aby poníil nae náboenstvo, dal im sv.príčastie podľa latinského obradu. Jedna sa volala Anna Cibar a dru-há Anna Zavacka

e v Margecanoch do ťako chorého človeka bol zavolanýkňaz latinského náboenstva. Keď priiel k chorému, opýtal sa ho: Čo chce?

Chorý mu odpovedal: Chcel by som sa vyspovedať.

Kňaz sa opýtal: Čo si ty? Rusnak som.

Kňaz sa ho opýtal:


457

Či sa stane katolíkom?Jednoduchý človek mu odpovedal:

Ja som katolíkom a chcem ostať vo svojom náboenstve.Vtedy mu kňaz povedal: Nech ťa diabol vezme, ale ja ťa spovedať nebudem.

Chorý človek ho prosil, aby sa za neho aspoň pomodlil (tj. u-delil mu tajomstvo jeleopomazania pomazania chorých), ale ani tozavolaný kňaz neurobil a odovzdajúc ho diablom odiiel preč44

manelka náho spoluijúceho Tomáa Slackeho, pochádza-la od ruských (= rusínskych) rodičov a od svojho detstva bolaruskou (= rusínskou), ale z nevyhnutnosti prela na latinské nábo-enstvo, a potom sa opäť vrátila do predchádzajúceho náboenst-va. Medzičasom sa presťahovala iť aj so svojim muom do Vy-ných Sloviniek. Slovinský pán paroch (gréckokatolícky) sa na Pas-chu o nej dozvedel, e od mladosti bola ruskou, potom z nevyhnut-nosti prela na latinské náboenstvo a potom sa opäť vrátila do svojejpredchádzajúcej ruskej viery, teda gréckeho náboenstva. Hovorilo nej pánu biskupovi Salbeckovi. Tento si po ňu poslal, aby prilaza ním zo Sloviniek do (Spiských) Vlách (u názov prezrádza, etam pôvodne ili spiskí Valasi, ako v tom čase u prezývali Rusí-nov-gréckokatolíkov). Keď tam prila, sprevádzal ju jeden človeka ona tam musela prisľúbiť, e znovu prejde na latinské náboenstvoa e u viacej nebude ruskou

dopočuli sme sa, e celé dediny napríklad akarovce, Os-turňa a vzdialenejie Brutovce preli na latinské náboenstvo,pretoe boli podriadené pod latinských pánov farárov

u esť rokov neustále počujeme, e ná miestny pán farárVasilij Jamborskyj je posledným farárom náho náboenstva v Slo-vinkách, a e po jeho smrti, alebo ete za jeho ivota tu bude urče-ný farár latinského náboenstva (a to i napriek tomu, e je ľudínáho náboenstva viac ako 800 osôb a latinského menej ako 150,a aj to sú len prisťahovalci-achtári pracujúci v baniach, ktorídnes sú tu a zajtra sa sťahujú do inej dediny), aby takýmto spôso-bom bolo vykorenené nae náboenstvo, podobne, ako je u vyko-renené vo vyie spomínaných dedinách, ktoré sú u podriadené


458

latinským pánom farárom dávame námu pánovi parochovi Vasilijovi Jamborskému

splnomocnenie, aby nae sväté náboenstvo vetkými spôsobmichránil, aby chránil sväté náboenstvo, v akom nás doteraz zacho-vala priazeň náho najmilostivejieho cisára, ktorý láskavo dávakadému národu to, čo mu patrí. A my hneď prosíme jeho najlás-kavejiu cisársku jasnosť, aby mukačevský episkop, pastier i otecnáho náboenstva chránil nae náboenstvo, eby sme i my, po-dobne ako kedysi i nai predkovia a nai predchodcovia, mohliuívať nae náboenstvo. Túto nau iadosť podporujeme a jed-nomyseľne, celým srdcom i slovom podpisujeme. Dané v Slovin-kách 29. septembra 1786. Richtár Vyných Sloviniek Jano Mnich,Jano Bejmut, Michal Znij, tefan Negrej, richtar ninoslovinskyj,Jano Roman, Jano Rejpaskyj, Juro Ivančo, Petro Petru, MacejZnij a cela obec Vyno i Nino Slovinská. I ja Michael Italičkovič,prísaný notár oboch slovinských častí».45

Cisár Jozef II. vypočul sťanosti spiských gréckokatolíkov a títoboli po následnom schválení z Ríma roku 1787 pričlenení k Mukačev-skej gréckokatolíckej eparchii.46

Záchrana posledných gréckokatolíkov na Gemeri či ninomSpii zpod jurisdikcie roňavského latinského biskupa

Posledných gréckokatolíkov na území Roňavskej latinskejdiecézy sa snail zachrániť opäť sám rakúsky cisár Jozef II. svojimdekrétom č. 350/4451 z 3. februára 1787.47

7. mája 1787, na priamy zásah rakúskeho cisára Jozefa II., bo-lo do Mukačevskej eparchie zaradených deväť ete existujúcichgréckokatolíckych farností z bývalej gréckokatolíckej monastyr-skej eparchie na Gemeri a ninom Spii. Jednalo sa o tieto grécko-katolícke farnosti: «Gőlnicz (Gelnica), Remete (Remety), Svedlér(vedlár), Vagendrissel (Nálepkovo), Zsakorócz (akarovce), Pra-gendorf (Prakovce), Tegel (Iegel - Jaklovce), Margetfalva (Margeca-ny), Folkmár (Koická Belá)», ktoré pôvodne po roku 1776 mal úpl-ne a navdy pohltiť roňavský rímskokatolícky biskup.48


459

Ete 29. marca 1787 sa roňavský barón a zároveň biskup 45-ročný Anton Andráy (sídliaci na svojom zámku na Krásnej Hôr-ke) sa rozhodne staval proti odovzdaniu gréckokatolíckych farnos-tí, a to i proti cisárovej vôli, odvolávajúc sa odrazu na pápea,49

ale ani toto odvolanie sa, mu nepomohlo a bol donútený k odovz-daniu farností do Mukačevskej gr. kat. eparchie 7. mája 1787.50

Anton Andráy il v rokoch 1742-1799. Bol barónom. Do jezuitov vstúpilroku 1760. Po rozpustení jezuitského rádu od roku 1773 hospodáril na KrásnejHôrke na rodovom majetku. Od roku 1780 sa stal roňavským latinským bisku-pom.

V dokumente zo 7. mája 1787 mukačevský vladyka Andrij Ba-činskyj potvrdzuje, e mu boli odovzdané nielen hore uvedené de-diny, ale i «Krompach» (Krompachy) a «Szomolok» (Smolník).51

Vetky tieto gréckokatolícke farnosti sa vak i napriek tomuneskôr zrimokatolizovali a v dôsledku toho dnes u neexistujú,lebo sa pretransformovali na latinské farnosti (Gelnica, Nálepko-vo, akarovce, Prakovce, Jaklovce, Margecany, Koická Belá, Krom-pachy, Smolník).Čo k tomu dodať? Hádam u len toľko, e sa ete dnes na východnom Slo-

vensku nielen v gréckokatolíckych, ale i v rímskokatolíckych farnostiach svätíPascha (jedlá v koíkoch na Velikdeň), svätí sa Jordánska voda na Bohojav-lenije a pri tej istej príleitosti sa posväcujú domy, robia obchody okolo cerk-vi, čo sa u rímskokatolíkov robí len na miestach, ktoré ete pred nedávnomboli gréckokatolíckymi. Tieto gréckokatolícke cyrilometodejské obyčaje-tradí-cia sa zachovali, lebo boli medzi gréckokatolíckym ľudom tak silné, e pri od-búraní týchto by rímskokatolícki veriaci niesli posvätiť Paschu do gréckoka-tolíckych chrámov a opäť by bolo nebezpečenstvo, e by sa vrátili do «sta-rej viry»! Preto sa tieto typicky gréckokatolícke obyčaje dodnes tolerujú po la-tinských kostoloch na celom východnom Slovensku.

Aj vďaka Tolerančnému patentu Jozefa II. vyhlásenom v celejkrajine a jeho ochrane gréckokatolíkov v hornom Uhorsku, latin-ská hierarchia nemala rada Jozefa II. Pre tento dôvod je Jozef II. v la-tinských dejopisoch dodnes vykresľovaný čiernymi farbami.


460

Rok 1789 Francúzska revolúcia14. júla roku 1789 vypuklo vo Francúzsku krvavé prenasledo-

vanie sv. Cirkvi spojené s vradením latinských kňazov, mní-chov, so zruením sedemdňového týdňa a zavedením desať-dňových dekád Revolúcia trvala síce relatívne veľmi krátko, aleotriasla Európou

Rok 1790 smrť ochrancu gréckokatolíkov Jozefa II.Podľa dobových opisov bol Jozef II. prostrednej postavy, čelo mal

vysoké, oči modré Pri vetkej svojej dobrote bol prudkej povahy,panovačný a neústupčivý. Pre tento dôvod ľudia z jeho blízkeho o-kolia ho nemali veľmi radi.52 I keď Jozef II. (1780-1790) mal dob-rý úmysel, pri svojich mnohopočetných reformách urobil jednuchybu: neponechal dostatok času na ich pokojné uvedenie do prak-tického ivota. Pre tento dôvod sa väčina z jeho 1102 zákonných na-riadení a zároveň zmien «odvekej tradície» neujala a nevola do i-vota ani na území Uhorska. Pred svojou smrťou preto Jozef II.vetky svoje nariadenia, ktoré vyvolávali pobúrenie odvolal. Zane-chal len dve: Tolerančný patent a zruenie nevoľníctva.

Tesne pred svojou smrťou roku 1790,zaopatrený tajomstvami pre zomierajú-cich a vyrovnaný s Hospodom Bohom,Jozef II. povedal:

«Teraz vidím, e sa Najvyiemu za-ľúbilo ete za môjho ivota celé moje i-votné dielo obrátiť v nič Hospody, typozná moje srdce a si svedkom, e vet-ky moje kroky a rozkazy smerovali jedinek blahu mojich poddaných».53

Keď konzervatívnemu ministrovi Kau-nizovi (ktorý bol v mimoriadnej obľube uMárie Terézie a na mnohé reformy jej sy-na Jozefa II. ticho poznamenával: «Zle ro-bí»), oznámili, e Jozef II. zomrel, sarkas-ticky poznamenal: «To dobre urobil».54


461

Minister Kauniz

Gréckokatolíci vak roku 1790 stratili v Jozefovi II. svojho veľké-ho a spravodlivého ochrancu

Gréckokatolícke farnosti na historickom Podkarpatsku plne e-konomicky zabezpečené k ivotu a v roku 180655

V rokoch 1750-1752 vladyka Kyr Michal Manuel Olavskyj,OSBM, navtívil na príkaz kráľovnej Márie Terézie (1740-1780)vetky svoje gréckokatolícke farnosti, ktoré sa rozprestierali a v de-siatich (!) upách. Práve tento vladyka prosí kráľovnú, aby koneč-ne hramota Leopolda I. z roku 1692 (o zrovnoprávnení gréckoka-tolíckych kňazov-biľcov s rímskokatolíckym kňazstvom) bola u-vedená do ivota a kadej farnosti-kňazovi (bývalému biľcovi),aby bol pridelený aspoň jeden telek zeme56 a ďako-učiteľovi (spie-val v cerkvi i učil deti v kole čítať a písať) bol pridelený pol tele-ku zeme na udranie, tie teleky pre cerkov a cintoríny. I napriektomu vak neboli vetky gréckokatolícke farnosti nijak materiálnezabezpečené, lebo ete r. 1782 mukačevský episkop Andrij Bačin-skyj (1773-1809) vo svojom okrunom liste (obeníku) píe, e te-mer iadna parochia nie je zabezpečená vonkajími telekmi, lenvnútornými. Mono kontatovať, e poiadavka vladyku Kyr M.M. Olavského, OSBM, o pozemkoch na udranie bola uvedenáplne do ivota a roku 1806.57

Pozemky, ktoré gréckokatolícka Cirkev získala roku 1806, boli potom vlast-níctvom gréckokatolíckej Cirkvi nepretrite a do ich násilného odobratia ko-munistickým reimom v 50-tych rokoch 20. storočia. Po roku 1989 boli gréc-kokatolíckej Cirkvi na Slovensku čiastočne vrátené len niektoré nehnuteľné ma-jetky (pozemky). Jedná sa práve o pozemky, ktorými jednotlivé gréckokato-lícke farnosti na historickom Podkarpatsku zabezpečila Mária Terézia, či jej na-sledovníci na uhorskom tróne a je to vlastne «status quo» z roku 1806.

Keďe dejiny posledných uhorských gréckokatolíkov sú v 18.storočí úzko späté s Mukačevskou gréckokatolíckou eparchiou,podrobnejie o nich hovorí nasledovná samostatná kapitola.

______________________________________1 Pre zaujímavosť uvádzame, e podľa sčítania ľudu z r. 1720 malo celé


462

Uhorské kráľovstvo bez Sedmohradska na začiatku 18. storočia len 1.377.377obyvateľov, (porov. J. Tomko, Zriadenie Spiskej, Banskobystrickej a Roňav-skej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku, Spiská Kapitula - Spi-ské Podhradie, 1995, str. 79).

2 Porov. O. a, Archiv privilegovaného města Mukačeva 1376-1850, Muka-čevo, 1933, str. 100.

3 Porov. F. Rakoczy, Zpověď, Vlastní ivotopis, Praha, 1908, str. 20-21.4 Porov. . Hýro, «Kemark, jeho páni a okolie», Letopis Matice Sloven-

skej, Turč. Sv. Martin, XII/1 (1875) 67-68.5 Porov. F. Rakoczy, Zpověď, Vlastní ivotopis, Praha, 1908, str. 229.6 Porov. . Hýro, «Kemark, jeho páni a okolie», Letopis Matice Sloven-

skej, Turč. Sv. Martin, XII/1 (1875) 70.7 Porov.

A. Kralick¡j, «S™vero-vostoçnaä Ugorwina»,

NaukovyjSbornikß izdavaemyj Lit. Obwestvomß Galicko-russkoj Maticy,Lævovß, 1866, str. 306.

8 Porov. F. Rakoczy, Zpověď, Vlastní ivotopis, Praha, 1908, str. 35-42; po-rov. B. Swieteczký, Kurucké války na Slovensku (náčrt válečných událostí naSlovénsku a v Podkarpatské Rusi koncem XVII. a počátkem XVIII. století),Praha, 1928, str. 66.

9 Porov. F. Rakoczy, Zpověď, Vlastní ivotopis, Praha, 1908, str. 101-181.10 J. Macůrek, Dějiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str. 172; po-

rov. tie A. Bonkaló, The Rusyns, New York, 1990, str. 23).11 Porov. A. Hodinka, Rákóczi Ferenc fejedelem és a gens fidelissima, Pécs,

1937, str. 3; A. Bonkaló, The Rusyns, New York, 1990, str. 23.12 Porov. B. Ráček, Československé dějiny, Praha, 1933, str. 326.13 Pozri hramotu uverejnenú u A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspök-

ség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 424-425.14 Porov. F. Rakoczy, Zpověď, Vlastní ivotopis, Praha, 1908, str. 181; po-

rov. tie Vojenské dějiny Československa, II (1526-1918), Praha, 1986, str. 134.15 Porov. A. Bonkaló, The Rusyns, New York, 1990, str. 23.16 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v

buv. Ωup™ Zemplinskoj, VII. Stan cerkvej po vymertü Arpadovi-ç™v…», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™, UΩgorod,1931-1936, str. 38-40; O Rákoczyovi porov. tie Lexikón slovenských dejín,Bratislava, 1997, str. 77.

17 Porov. V. Wick, Dóm svätej Albety v Koiciach, Koice, 1936, str. 303-305.18 Porov. A. Hodinka, Rákóczi Ferenc fejedelem és a gens fidelissima, Pécs,

1937, str. 55; A. Bonkaló, The Rusyns, New York, 1990, str. 24.19 «Nos universitas d(omi)norum praelat., baron., magn. et nobilium cottus


463

Zempliniensis damus pro memoria quoque honorabilium sacerdotum gr. r.parochias ejusdem ritus in gremio cottus hujus habitas administrantium seseinsinuasset ad nosque deducta fuisset, mediante qua ipsi coram nobis, ne a fun-dis, beneficiis, fructibus et emolumentis jure parochiarum tentis ac habitis adsupportanda cottus hujus publica, prout et dnorum terrium privata onera trahistringique quebant, per universitatem hanc statui ratumque decerni debite insti-tissent, nos ex tunc eadem ipsorum qua justa justitiaeque consentanea instantiamoti, habito desuper mutuo tractatu, quemadmodum nec hactenus similia jura,beneficia et facultates a parochiis et ecclesiis officio et characteri sacerdotalicompetentia quibuspiam obnoxia esse voluerimus oneribus, ita deinceps quoqueunanimi consensu ac sufragiis statuimus et deliberavimus, ut praedeclaratisacerdotes, nisi fors fundis ac juribus extra parochialibus ad ecclam talis locinon pertinentibus se subjiciant, a quibus omnino indifferentur adinstar reliquo-rum pagi aut oppidi talis incolarum proportionata onera ferre ac supportaretenebuntur eruntque obstricti, ab universis coeterum cottus hujus tam publicis,quam et privatis dnorum terrium oneribus immines ac exempti sint essequedebeant, harum nostrarum sigillo cottus nostri usitato et auth. munitarum vigoreac testimonio literarum mediante. Datum ex sede judiciaria in oppido Varano di4. Apr. a. d. 1702. celebrata», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspök-ség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 414-415).

20 Pre zaujímavosť uvádzame, e poddaní (subditus) 18. storočia sa delili do trochskupín: «kmeti» títo mali svoj vlastný dom a prenajatú pôdu; «eliari» títomali len vlastný dom a pôdu nemali; a «podeliari» títo nemali ani vlastnéobydlie ani pôdu, (porov. I. Udvari, «Povsednevnaä Ωiznæ rusinskix kres-tæän Spi˚a vo vremena Marii Terezii», M¡Ωnarodna naukova konfe-renc¡ä: v¡d Naukovogo tovaristva ¡m. Íevçenka do Ukra¥nsækogo v¡lænogoun¡versitetu, Mater¡ali, Prä˚¡v-Svidnik, 1991, str. 378).

21 Porov. Nae dejiny v prameňoch, Bratislava, 1971, str. 137.22 Rozsah pôdy, ktorý uivil jednu rodinu.23 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v

Maramoro˚™», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™ zarok 1922, UΩgorod, 1922, str. 163.

24 Porov. K. Kadlec, Podkarpatská Rus, Praha, 1920, str. 11.25 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v

buv. Ωup™ Zemplinskoj, VII. Stan cerkvej po vymertü Arpadovi-ç™v…», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™, UΩgorod,1931-1936, str. 40.

26 «Ephemerides Canoniae Teplensis, III, 1775-1779, A Teplá» in E. Winter,Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 115.

27 Porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 111.28 Porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 14-25.

3.6. Byť či nebyť? Hamletovská otázka posledných gréckokatolíkov poznámky

464

29 Porov. ivot Cirkvi, Bratislava, 36 (2002) str. 12.30 Porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 98-210.31 Porov. F.L. Rieger, Slovník naučný, IV, Praha, 1865, str. 437.32 Porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 120.33 Jozef II. úzkostlivo dohliadal nato, aby sa bohosluby slúili podľa rím-

skeho rituálu a boli odstránené «vechny přídavky lidového původu, na příkladtaké slavnost zmrtvychvstání», (porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny,Praha, 1945, str. 128-129).

34 Porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 129.35 Tí rímskokatolíci, ktorí svätia Paschu dodnes, boli zlatinizovaní len v ne-

dávnej-najnovej dobe, tj. u po Jozefínskych reformách.36 Porov. B. Ráček, Československé dějiny, Praha, 1933, str. 576-577; E.

Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 128-133.37 Porov. B. Ráček, Československé dějiny, Praha, 1933, str. 577.38 Jezuiti boli opäť obnovení pápeom Piom VII. (1800-1823) a po poráke

Napoleona I. roku 1814 bulou Solicitudo omnium Ecclesiarum, (porov. F.L.Rieger, «Jesuité», Slovník naučný, IV, Praha, 1865, str. 255-256).

39 Preto napr. gréckokatolícka cerkov v Koiciach (dnes katedrála Apotol-ského koického exarchátu) bola roku 1882 postavená bez veí na koickomsmetisku (v osemdesiatych rokoch 20. storočia sa preto podlaha v cerkvi prepa-dávala a bolo potrebné ju spevniť) a ete ani roku 1896 vee nemala pozri do-bový obr. na str. 467, (porov. Magyarország vármegyéi és városai, I. Abauj-Torna vármegye és Kassa, Budapest, 1896, str. 147).

40 «Po sédme. Poněvád dwojího náboenstwa manelstwo, dosawád ináčedowoleno nebylo, jedině podle takowého daného rewersu, e obojího pohlawídítky w římsko-katolíckém náboenstwí wychowáwati budou. Takowé rewersyJeho cís. a král. Jasnost nyní zrussiti, a pro stálé budaucí prawidlo, to ustanowitiráčila, o tech dwojiho náboenstwa maelstwích, aby tam kde jest otec katolík,wssecky dítky, jak muského tak i enského pohlawí w ř. katolickémnáboenstwí wychowáwané byly; a to má býti zwlásstní panujicího náenstwípowaha. Na proti pak tomu, jestliby matka katolíčka byla, otec by pák nebylkatolík: tam muského pohlawí dítky otcowo, enského pak pohlawí dítkymaterino náboenstwo wyznáwati budau», (J.J. Schmidt, Historia cirkweewanjelické podle Augsspurského wyznání w Uhřich, w Pessti, 1868, str. 52).

41 Pozri nenápadné zniovanie počtu gréckokatolíckych veriacich v prospechlatinského obradu v Trebiove v priebehu 19. a 20. st. v kap. 4.1.3., str. 622-623.

42 Porov. Schématizmus Koickej diecézy 1995, Koice, 1995, str. 60.43 « Hisce tamen omnibus nil attentis rediverunt Instantes praeattacti ab

ipso Eppo (latinský biskup Salbeck) non tantum sine consolatione sed etiam si-ne responso, sola vero inexplicabili cum consternatione, quod suum jam prae


465

ipsorum Acatholicorum conditione deteriorem statum aestimarent, quibus ut-pote ipsa Gratia Tolerantialis inaequali merito neutiquam aeque prosit»,(list uverejnený vo svojom origináli v M. Lutskay, «Historia Carpato-Rutheno-rum, V», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 20, Pre-ov, 1995, str. 128-129).

44 « e w Margetyanoch pry prytomnosty swej kuwe welikeg nemocylenimu powolany byl Latinskeho Naboenstwa Knez kterig ku nemocnemuprigduce pital se čo chez? odpovedal nemocnig rad by sem se spowedat, mlu-wy Knez čo sy ty? odpoveda nemocnig Rusnak sem, pita se Knez čy bude Ka-tholikem? odpovedal sprosty mudro nemocnig človek ga sem Katholik, a te pryNaboenstwy moim zustawat chcem, a to odpowedel Knez, Nech te Djabelwezme, a ny te spowedat ne budem pita nemocnig prinagmeneg se nechag zemnu pomodlga, a ny to neučinil powolanig Knez, ale Djablum odwzdawynemocneho odegel», (M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, V», Nauko-vij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 20, Preov, 1995, str. 164).

45 Porov. dokument uverejnený v M. Lutskay, «Historia Carpato-Rutheno-rum, V», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 20, Pre-ov, 1995, str. 163-166.

46 Podrobnejie pozri v kap. 4.2.1.47 Porov. uverejnený cisársky dokument 350/4451 v M. Lutskay, «Historia

Carpato-Ruthenorum, V/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi uSvidniku, 21, Preov, 1998, str. 60-62; tie dokument ronavského biskupa abaróna v jednej osobe A. Andráyho uverejnený v M. Lutskay, «Historia Carpa-to-Ruthenorum, V/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 21, Preov, 1998, str. 90-91, či dokument A. Bačinského uverejnený nastr. 92-93.

48 Porov. dokumenty uverejnené v M. Lutskay, «Historia Carpato-Rutheno-rum, V/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 21,Preov, 1998, str. 64-65, 90-93; «Gőlnicz, Remete, Svedlér, Vagendrissel,Zsakorócz, Pragendorf, Tegel, Margetfalva, Folkmár otß storony RoΩnavs-kago episkopa Bar. Anton¡ä Andra˚¡ä 7. maä 1787…» («Pamätæ Andreä Ba-çinskago»,

SV‰T¿, ÈÈ, çislo 22, Ungvarß 8. (20.) Èünæä 1868; porov. tie J.Timkovič, G. Timkovič, «Predstavujeme Vam: hrekokatolicku parochiju Litmano-vu (dekanat Stara Ľubovňa)», Blahovistnik, Preov, 10 (1996) 260-261, 264-265).

49 Porov. dokument uverejnený v M. Lutskay, «Historia Carpato-Rutheno-rum, V/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 21,Preov, 1998, str. 66.

50 Porov. hramotu odovzdania uverejnenú v M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, V/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svid-niku, 21, Preov, 1998, str. 91.

51 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, V/2», Naukovijzb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 21, Preov, 1998, str. 92-93.

3.6. Byť či nebyť? Hamletovská otázka posledných gréckokatolíkov poznámky

466

52 Porov. F.L. Rieger, Slovník naučný, IV, Praha, 1865, str. 437.53 Porov. B. Ráček, Československé dějiny, Praha, 1933, str. 582.54 Porov. B. Ráček, Československé dějiny, Praha, 1933, str. 583.55 Pre zaujímavosť uvádzame, e roku 1804 sa uskutočnilo sčítanie ludu v U-

horsku. V Uhorskom kráľovstve (bez Chorvátska) ilo 6.888.890 obyvateľstvaneľachtického pôvodu. Z toho 7% ilo na území vtedajej Mukačevskej epar-chie, (porov. I. Udvari, A munkácsi görögkatolikus püspökség lelkészségeinek1806. évi összeírása, Nyíregyháza, 1990, str. 60).

56 Jednalo sa o kus zeme, ktorý bol v danom kraji schopný uiviť jednu rodinu.57 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v

Maramoro˚™», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™ zarok 1922, UΩgorod, 1922, str. 170-171.


467

Dnená katedrála Koického gréckokatolíckeho exarchátu v Koiciachna Moyzesovej ul. bola pôvodne koncom 19. storočia bez veí, ktoré bolo

gréckokatolíkom zakázané stavať (dobová fotografia).

468

Obrady na území bývalého Uhorska v 21. storočí

U H

O R

S K

O

byz

an

tsk

ý ob

rad

v U

hor

sku

lati

nsk

ý ob

rad

v U

hor

sku

4. Niektoré monastyrskéeparchie Uhorska

4.1. Mukaãevská gréckokatolícka

monastyrská eparchia (âerneãa Hora)

(bola uznaná Rímskou Kúriou za existujúcu a roku 1771)

4.1.1. V‰eobecné dejiny Mukaãevskej eparchiea tzv. únia

Starodávny pôvod Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie

Najstarí zachovaný písomný záznam o monastyrskom episko-povi z Černečej Hory pri Mukačeve, teda o mukačevskom vlady-kovi menom Joan, je len z roku 1491,1 avak z dobových listín u-horského kráľa vyplýva, e uhorský kráľovský trón sa k Mukačev-skej eparchii správal u vtedy tak, ako k existujúcej u «od nepa-mäti».2 Takýto postoj zo strany uhorského kráľa určite nebol bezprimeranej príčiny. Podľa tradície Mukačevská eparchia má totisvoj pôvod u v cyrilometodejských časoch, teda v 9. storočí a bo-la jednou zo siedmich monastyrských eparchií (soborných monas-tyrov), ktoré zaloili sv. Cyril a Metod osobne.3

Starodávny pôvod Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie do-kazuje i latinský primas Uhorska gróf Juraj Lippay de Zombor,keď 2. júla 1654 poslal do Ríma dlhú správu, v ktorej Rímu ozna-muje, e na Podkarpatsku existuje Mukačevská eparchia u «odnepamätných časov» a iada Rím, aby podriadil túto gréckokato-lícku eparchiu rímskokatolíckemu ostrihomskému arcibiskupovi,teda jemu4

Avak u nástupca Lippayho na ostrihomskej katedre primasJ. Selepčényi (+1685) zapieral existenciu Mukačevskej eparchie,tvrdiac, e tam vdy ili len akýsi misijní-potulní episkopi a ia-dal, aby toto územie bolo podriadené miestnemu egerskému latin-skému biskupovi.5

469

Naopak, mukačevské kniea Frantiek II. Rákoczy (+1735)obhajujúci pred Rímom svoje právo menovať mukačevských epis-kopov na začiatku 18. storočia opäť píe, e od nepamätných časovje predstavený-archimandrit monastyra na Černečej Hore pri Mu-kačeve sídelným episkopom6

Mukačevská monastyrská eparchia so svojim soborným mo-nastyrom na Černečej (= Mnískej) Hore, na čele s doivotne vo-leným archimandritom-episkopom bola administratívne nezávis-lou a svojprávnou eparchiou, integrálnou časťou a súčasťou sobor-nej (= katolíckej!) Cirkvi a do polovice 17. storočia. V roku 1646po tzv. Uhorodskej únii asi 63 gréckokatolíckych kňazov vo vi-dine sľubov odoprelo poslunosť7 zákonnému gréckokatolíckemuarchimandritovi-episkopovi mukačevskému a odovzdali sa podjurisdikciu egerského latinského biskupa. Začína rozkol, tj. dvoj-vládie (právoplatný gréckokatolícky mukačevský archimandrit-episkop latinský egerský biskup) aj v Mukačevskej eparchii, čovyvrcholilo koncom 17. storočia v úplnej strate starého princípuvýchodnej Cirkvi voliť si episkopa a v strate svojej celkovej samo-statnosti podriadením sa latinskému Egeru.

Skoro celé 18. storočie sa Mukačevská monastyrská eparchia nachádzala vtvrdom pohlcujúcom objatí rímskokatolíckeho egerského biskupa, ktorý sa jusnail definitívne pohltiť a jej veriacich asimilovať na rímskokatolíkov. Z veľkejčasti sa mu to aj podarilo a následkom toho boli pri konci 18. storočia pre tých-to nových rímskokatolíkov (bývalých gréckokatolíkov) v jeden jediný deň vyt-vorené rímskokatolícke biskupstvá na Spii, v Roňave, Banskej Bystrici a ne-skôr i v Koiciach a Szatmári.

Únia zjednotenie, či závislosť?Nezávideniahodná situácia gréckokatolíkov, ako aj ich kňazov,

či u černcov-kalugerov, alebo biľcov spôsobila, e niektorí z nichuverili faloným sľubom a ako sa hovorí, «sadli na lep». Bolo imcelkovo, a kadému zvláť, sľúbené, e:

nebude chodiť na panské bude oblečený v čiernom

4.1.1. Veobecné dejiny Mukačevskej eparchie a tzv. únia

470

tvojich synov ti dáme do koly bude pánom, rovnoprávnym a rovnocenným s rímskokatolíc-kymi plebanmi-farármi a pritom aj obrad a vetky zvyky praotcov (sv. Cyrila a Meto-da) si môe ponechať dokonca (hoci nie si mních-černec) bude môcť voliť aj episko-pa-archimandritu, koho chce, len sa podriaď Egeru (nie pápeo-vi!, ale egerskému latinskému biskupovi pozri ďalej podmienkyúnie).

Od samého počiatku vôbec nelo o jednotu viery, ani o jednotus pápeom rímskym, lebo tá vdy bola, ilo len a len o stratu ad-ministratívnej nezávislosti a podriadenie sa egerskému latinskémubiskupovi výmenou za sľúbené ekonomické a sociálne východy. Otejto skutočnosti svedčí, mimo iného i samotný fakt, e neskorienaozaj zrealizované podpísanie tzv. Uhorodskej únie egerskýbiskup ani len neoznámil do Ríma, veď neilo o skutočné zjedno-tenie, ale len o «privátnu ba dokonca rodinnú záleitosť (pozri ďa-lej) v rámci Egerského latinského biskupstva» a preorientovanie truk-túry pôvodne samostatnej «Mukačevskej monastyrskej eparchie»na administratívne spočiatku naoko samostatnú «Mukačevskú ob-lasť integrálnu a neoddeliteľnú to súčasť Egerskej latinskej die-cézy» v zmysle 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu.

Neúspený pokus o úniu v Krásnobrodskom baziliánskommonastyre na Humenskom panstve (r. 1614)

Soborné baziliánske monastyry boli vdy centrom duchovnéhoivota gréckokatolíkov v celom Uhorsku. Práve pre ten dôvod pr-vý pokus o tzv. úniu (nie zjednotenie sa s Rímom, ale stratu so-bornej svojprávnosti a podriadenie sa Egeru) na historickom Pod-karpatsku sa uskutočnil u roku 1614, práve v (bývalom sobor-nom) baziliánskom monastyre Krásny Brod (dnes v okr. Medzila-borce), a to počas krásnobrodského odpustu na Zoslanie SvätéhoDucha.

Miestny ľachtic, Juraj III. Drugeth (1605-1620), bol pôvodnekalvínom, ale počas svojich túdií u jezuitov v Prahe sa stal rímsko-


471

katolíkom a nadchol sa pre rekatolizáciu v Uhorsku, čo potom ajprevádzal počas svojho vládnutia nad Humenským panstvom nie-len medzi kalvínmi, ale najmä medzi rusínskymi gréckokatolíkmi,ktorí boli na jeho panstve najpočetnejí a ktorých pod vplyvomjezuitov pokladal za nedokonalých, menejcenných kresťanov, baschizmatikov, a preto ich chcel previesť na dokonalejí latinskýobrad.

Pre tento dôvod, skrze rímskokatolíckeho biskupa Secinskéhoz Peremyľa, pozval na svoje panstvo jeho «obradového vikára» gréckokatolíckeho episkopa Atanáza Krupeckého (1610-1652).Takto chcel za pomoci peremyľského gréckokatolíckeho episkopaKrupeckého, ďalej jezuitov z Humenného a niektorých krásno-brodských baziliánov, ktorých bytie či nebytie bolo priamo závisléna jeho vôli či nevôli, oficiálne podriadiť gréckokatolícke kňazstvo(biele) i gréckokatolícky ľud ijúci na jeho panstve pod priamumoc-jurisdikciu egerského latinského biskupa. Mala to byť len pre-chodná etapa na ceste k úplnému prijatiu latinského obradu, čo prak-ticky na Humenskom panstve vidíme v danom čase a období na čin-nosti humenských jezuitov ochraňovaných Drugethovcami.

V Peremyli sídliaci rímskokatolícky biskup Secinský8 25. no-vembra 1613 napísal o tejto udalosti do Ríma túto pozoruhodnúsprávu:

« Uhorský ľachtic Juraj z Humenného, ktorý sa (počas svo-jich túdií u jezuitov v Prahe) obrátil z heretickej (protestantskej)viery do katolíckej, pohnutý zápalom katolíckej viery a túbou

roz-íriť úniu medzi svojimi ľuďmi gréckeho obradu vo svojich komitá-toch, obrátil sa na mňa listom, aby som mu tam poslal Krupecké-ho pre posilnenie únie medzi jeho poddanými. A to som ja predniekoľkými dňami aj urobil».9

Správa potvrdzuje, e na Humenskom panstve vtedy ili gréc-kokatolíci a nie pravoslávni a e sa nejednalo o nijaké zjednoteniepravoslávnych, ale o podriadenie sa gréckokatolíkov latinskému e-gerskému biskupovi V Krásnom Brode sa nejednalo o vytvore-nie únie (v plnom slova zmysle), ale len o akési «rozírenie» či «po-silnenie» u dávno predtým, od cyrilometodejských čias existujú-


472

cej jednoty-únie, teda prechod pod priamu jurisdikciu miestneholatinského biskupa (Eger) a neskôr na latinský obrad.

Práve v monastyre otcov baziliánov v Krásnobrode sa tentopokus mal uskutočniť, lebo to bol soborný monastyr a v tomto mo-nastyre sídlil ete pred niekoľkými desaťročiami, či dokonca lenrokmi monastyrský archimandrit-episkop. Krásnobrodský monas-tyr sa v tom čase nazýval «Nagymonostor»,10 teda «Veľký monas-tyr». Takýto titul nemal iaden iný monastyr na území historic-kého Podkarpatska. V roku 1614 tu u miestny archimandrit-epis-kop síce nebol,11 ale v pamäti ľudu bola ete stále ivá jeho pa-miatka.12

Práve pre tento fakt, podčiarkujúci časovú i miestnu význam-nosť tohto Krásnobrodského monastyra, Drugethovci predurčilitento monastyr nato, aby práve v ňom bol začatý plánovaný latini-začný proces tj. prevedenie miestneho gréckokatolíckeho obyva-teľstva na latinský obrad. Tento pokus vak ľahol popolom, a to i na-priek tomu, e u okolo 50 miestnych rusínskych kňazov-biľcov sú-hlasilo s úniou, tj. lepie povedané s jej sľubmi, e u nebudúpoddanými a dostanú slobodu, v zámenu zato, e opustia muka-čevského gréckokatolíckeho episkopa a podriadia sa priamo latin-skému-egerskému.

Spolu s episkopom Krupeckým, ktorý bol obradovým vikáromperemylského latinského biskupa, do Krásneho Brodu toho istéhodňa (na odpust Zoslania Sv. Ducha) prili i dvaja latinskí jezuiti ajednoduchý ľud porozumel, e začína odbíjať posledná hodinacyrilometodejského obradu v tomto kraji. Ľudia si plne uvedomili,čo sa chystá (poznali toti jezuitov, aj ich pracovnú náplň), etoti jezuiti prili do Krásnobrodu prevádzať na latinský obrad,podobne ako to tí istí jezuiti úspene robili pod ochranou pandúrovv blízkom Humennom a okolí. To je príčina, prečo pokus o tzv.úniu skončil vzburou a rozohnaním prítomného 13.000 zástupuľudí, ktorí sa vzbúrili. Vzbura bola potlačená Drugethovými vo-jakmi a samotný gréckokatolícky episkop Krupecký, ktorého naHumenské panstvo poslal peremylský latinský biskup, skončil s ľah-kým zranením.13


473

Uhorodská únia r. 1646 rodinná záleitosť (oslava menín«Juraja») na Humenskom panstve14

Tridsať rokov po neúspenom krásnobrodskom pokuse sa ú-nia predsa len na Drugethovskom Humenskom panstve podarila,nie vak v baziliánskom monastyre, ale u pod ochranou vysokýchmúrov Uhorodského zámku v tamojom rímskokatolíckom zá-mockom kostole. Samotné miesto podpísania tzv. Uhorodskejúnie (Drugethovský zámok) zabezpečovalo, e nečakané reakcierusínskeho ľudu z Krásnobrodu sa u v Uhorode nebudú opakovať.

K pochopeniu samotnej únie treba vedieť, e sestra vtedaj-ieho egerského la-tinského biskupa Ju-raja Jakuiča de Or-bova, ktorý úniuzorganizoval a ktorýsa z nej najviac teil,Anna Jakuičová, bo-la matkou Juraja IV.Drugetha15 (1645-1661), ktorý na Hu-menskom panstve vtom čase vládol. Pre-to Uhorodská úniabola v podstate1.) rodinnou zále-

itosťou strýka a sy-novca, tj. egerskéhobiskupa-baróna Ju-raja Jakuiča de Or-bova a humenskéhopána grófa Juraja IV.Drugetha;

2.) alebo lepie po-vedané rodinnou zá-leitosťou rodného bra-


474

Egerský biskup barón Juraj Jakuič de Orbova r. 1647.

ta a sestry: teda egerského latinského biskupa-baróna Juraja Jaku-iča de Orbova a matky maloletého humenského pána, Anny Jaku-ičovej-Drugethovej.

Egerský latinský biskup-barón Juraj Jakuič de Orbova, predktorým bola podpísaná tzv. Uhorodská únia, bol strýkom grófaJuraja IV. Drugetha, ktorý vlastnil Humenské panstvo a aj Uho-rodský zámok, na ktorom bola únia podpísaná (odtiaľ jej prívlastok«Uhorodská»). Pozoruhodné je, e gróf Juraj IV. Drugeth (syno-vec egerského biskupa) mal v čase podpísania Uhorodskej únielen 13 rokov (!). Je teda jasné, e Uhorodskú úniu spískala jehomatka Anna Jakuičová-Drugethová biskupova sestra so svojímvlastným bratom biskupom a e tu nelo o nijaké podriaďovanie sapápeovi, ani o nijaké navrátenie sa nevercov do pravej viery, aleo privátnu vnútrorodinnú a vnútrodiecéznu epizódu 37-ročného e-gerského biskupa-baróna Juraja Jakuiča de Orbova (ujka) a jehonedospelého 13-ročného synovca Juraja IV. Drugetha, ktorého v akciizastupovala jeho matka. Túto «epizódku» zkoordinovala sestrajedného a matka druhého v jednej a tej istej osobe, Anna Jakuičo-vá, a to na meniny oboch Jurajov!

Neslobodno zabudnúť ani na historický fakt, e otec maloleté-ho Juraja IV. Drugetha menom Ján X. Drugeth zomrel 17. decem-bra 1645! O tyri mesiace nato jeho manelka, teraz u vdova An-na Jakuičová-Drugethová v mene svojho neplnoletého synka zor-ganizovala so svojim rodným bratom (egerským biskupom) prepis63 gréckokatolíckych prichodov-farností zpod jurisdikcie muka-čevského gréckokatolíckeho episkopa pod jurisdikciu latinskéhoegerského biskupa!

Juraj Jakuič de Orbova sa narodil r. 1609 v Podhradí pri Pruskom (okr. Po-vaská Bystrica). Roku 1623 prestúpil z protestantizmu na rímskokatolícku vie-ru. Roku 1638 sa stal latinským vesprímskym biskupom. Od roku 1642 bolegerským latinským biskupom a zároveň hevessko-szolnockým upanom. Jehorodná sestra Anna Jakuičová bola manelkou humenského pána Jána X. Dru-getha (+1645), ktorý neobmedzene vládol na Humenskom panstve od roku1620 do roku 1645. Barón a zároveň biskup Juraj Jakuič bol predvolaný na súdBoí rok po tzv. Uhorodskej únii zomrel predčasne, v mladom veku ako38-ročný (21. XI. 1647)16 čie ani si nestihol uiť, podobne ako Judá, cir-


475

kevné desiatky 63-och gréckokatolíckych kňazov, ktoré si tzv. úniou nespra-vodlivo nahonobil. Náhla a nečakaná smrť sa z duchovného hľadiska obyčajnepokladá za zlú smrť

13-ročný chlapček synovec pod vplyvom svojej matky po-máhal svojmu ujkovi-biskupovi a elal mu vetko, a len to najlep-ie, a teda i čo najviac veriacich, od ktorých by tento biskup mo-hol vyberať cirkevné desiatky. Určite sa vak táto mylienka nez-rodila v jeho trinásťročnej hlavičke, ale v hlavách jeho tútorov, e-gerského biskupa a jeho rodnej sestry, ktorá bola matkou 13-roč-ného Juraja.

Tzv. úniu podpísalo 63 gréckokatolíckych kňazov práve «na Ju-raja», v deň biskupových menín. Bol to krásny darček od synov-ca (ináč tie Juraja) a jeho matky tvormesačnej vdovici (sestrybiskupovej). Úspech tejto tzv. Uhorodskej únie treba pripísať,okrem iného, aj činnosti dvoch baziliánov neskoriemu episko-povi Partenijovi Petrovi Petrovičovi a Gabrielovi Kosovickému (Ko-ickému, od latinského «Cassovia»), ktorí vykonali usilovnú mrav-čiu činnosť agitácie medzi miestnym klérom a rusínskym ľudom avysvetľovali mu výhody plynúce z podriadenia sa Egeru. Bez týchtodvoch baziliánov by bola únia neúspená.

Ako bolo u vyie naznačené, ich usilovná práca bola koruno-vaná úspechom «na Juraja» podľa latinského (!) kalendára (dňa 24.apríla 1646), keď 63 rusínskych kňazov-biľcov sa dalo presvedčiť apodpísalo na Uhorodskom zámku úniu, ale nie s pápeom, aninie s Christovou sobornou katolíckou Cirkvou, veď jej členmi bolistále od nepamäti, ale podpísali úniu s egerským biskupom. Na tom-to mieste treba znova podčiarknuť, e úniu podpísali kňazi z ú-zemia dneného severovýchodného Slovenska (Humenského pan-stva), pretoe tu vládol únii naklonený rímskokatolícky trinásť-ročný chlapec Juraj Drugeth, vlastne presnejie povedané tu vládlajeho mamka (sviea vdova), ktorá bola rodnou sestrou egerskéholatinského biskupa. I samotný Uhorod vtedy patril do panstva to-ho istého Juraja Drugetha, a preto únia sa podpísala tu pod och-ranou jeho pandúrov a nie v Mukačevskom monastyre, ktorý sanachádzal na území kalvínskych Rákoczyovcov.


476

V čase podpísania Uhorodskej únie právoplatný gréckoka-tolícky mukačevský archimandrit-episkop Vasiľ Tarasovič (1634-1651) sídlil v sobornom baziliánskom monastyre na Černečej Ho-re pri Mukačeve, čo bolo súčasťou panstva kalvínskych Rákoczy-ovcov, ktorí boli v opozícii proti cisárovi, podporujúcemu rímsko-katolicizmus. Hore uvedených 63 gréckokatolíckych kňazov i zo svo-jimi farnosťami z Humenského panstva bolo po podpísaní tzv. ú-nie ihneď zverených do priamej opatery latinského egerskéhobiskupa.17

63-ja gréckokatolícki kňazi takto roku 1646 vykonali proti-právny akt poruili kňazskú prísahu a svojvoľne zmenili svojujurisdikčnú závislosť vyli zpod právomoci-jurisdikcie mukačev-ského gréckokatolíckeho archimandritu-episkopa a voli pod prá-vomoc cudzieho latinského egerského biskupa. «Svojho» episkopaspomedzi seba zvolili a v roku 1651 (po smrti mukačevského e-piskopa Tarasoviča), a na jeho schválenie v Ríme čakali a do ro-ku 1655. Pod koho jurisdikciou boli priamo od roku 1646 do roku1651 (1655), teda päť (deväť) rokov? Pod egerským biskupom, ktorýv tom čase uvaoval, či ich (čo sa týka obradu) zlikvidovať hneď,alebo ete počkať. A tak isto uvaovali i v Ríme hneď potom, čo sao akcii dodatočne dozvedeli (pozri ďalej). Túba po pripojení i o-statných gréckokatolíkov nachádzajúcich sa na Rákoczyovýchmajetkoch ich vak viedla k tomu, e dovolili signatárom Uho-rodskej únie si načas zvoliť episkopa, ktorý vak u i tak nemalbyť sídelným, ale len pomocným-obradovým vikárom latinskéhoegerského biskupa v zmysle 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu.

Aktá Uhorodskej únie z roku 1646 sa dodnes nenali. Ob-klopené sú záhadným oparom tajuplnosti dejín Opäť veľavravnémlčanie

Dodnes sa nevie, správcovia ktorých prichodov na území Hu-menského panstva tzv. Uhorodskú úniu podpísali. Je známy lenich počet: bolo ich 63. Autor tejto túdie, porovnávajúc postoj la-tinskej hierarchie ku gréckemu obradu na iných miestach Uhorskači Poľska v danom čase, ako aj skúmajúc jedného z hlavných akté-rov-propagátorov Uhorodskej únie jeromnícha Gabriela Koso-


477

vického, OSBM, a jeho postoj ku gréckokatolíkom v Humennom(viď ďalej), sa opovauje vysloviť hypotézu, e 63 gréckokatolíc-kych prichodov-farností, ktoré preli pod priamu jurisdikciu egers-kého latinského biskupa v roku 1646, dnes u neexistuje ani jed-na z nich nie je gréckokatolíckou, ale prejdúc na latinský obradtakto dali základ vzniku neskoriemu Koickému latinskému bis-kupstvu (vzniklo v r. 1804).

A práve i pre tento dôvod archív Egerského latinského biskupstva dodnes zá-hadne a tvrdohlavo mlčí o tak významnej udalosti v dejinách gréckokatolíckejCirkvi na tomto území. Keď autor tejto túdie bol v roku 2000 (vďaka interven-cii významných maďarských vedcov-výskumníkov) v egerskom arcibiskup-skom archíve, ukázali mu ohľadne územia Mukačevskej eparchie len jednu kra-bicu dokumentov a tvrdili, e u viac dokumentov o Mukačevskej eparchii ne-majú

Neskorí osud dvoch hlavných agitátorov tzv. únie na Hu-menskom panstve1.) Partenij Peter Petrovič, OSBM karierista mních túiacipo sláve a episkopskej mitre

Keď roku 1651 zomrel gréckokatolícky archimandrit-episkopsoborného baziliánskeho monastyra na Černečej hore pri Mukače-ve Vasiľ Tarasovič, OSBM, oficiálny sobor zvolil za jeho nástupcumnícha-baziliána Joannikija Zejkana (navrhovala ho i ľachtičná-vdova po Rákoczyovi). Kňazi-biľci a dvaja baziliáni Humenskéhopanstva, ktorí podpísali «úniu s Egerom» (čo sa týka počtu, vtedyich u bolo niečo viac ako sto) sa poponáhľali si zvoliť (veď to ma-li podmienkami únie dovolené a egerský biskup im ete neľapolna prsty) za episkopa jedného spomedzi seba baziliánskeho jero-mnícha Partenia Petra Petroviča,18 ktorý preto, aby prediiel ofi-ciálnemu (proti)kandidátovi vybranému oficiálnym právoplatnýmmonastyrským soborom Joannikijovi Zejkanovi (administratívnenezávislému od latinského Egeru), odcestoval ihneď do Transylvá-nie a tam sa dal posvätiť na episkopa rukami troch gréckokatolíc-kych archimandritov-episkopov: vladykom tefanom Simonovi-čom (1643-1654) z baziliánskeho monastyra v Albe Julii; ďalejvladykom Savom, gréckokatolíckym episkopom Bystrického so-


478

borného monastyra a vladykom Hrihorijom, gréckokatolíckym e-piskopom Moldavského soborného monastyra.19

Simonovič a ostatní dvaja transylvánski archimandriti-episkopiboli do toho času ete tie úplne administratívne nezávislí a tiesa, podobne ako Zejkan, rázne odmietali podriadiť (v zmysle 9.kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu) miestnej a na ich územianovodosadenej latinskej hierarchii, tj. odmietali sa nechať zdegra-dovať na «obradových vikárov» episkopov bez akýchkoľvek prá-vomocí. Práve pre tento dôvod ich vtedajie latinské zdroje ozna-čujú za schizmatických-pravoslávnych a ako schizmatickí boli oz-načovaní i Rímskou Kúriou.20 Ináč, mimochodom, nie je na tomnič zvlátne, veď egerskí latinskí biskupi a latinskí kňazi volaligréckokatolíkov schizmatikmi i pred úniou i po únii ete ikoncom 17. storočia (napr. ete i za časov Josifa Rogu de Camel-lisa), či dokonca ete i v 18. storočí a okolnosti potvrdzujú, e tonebola pravda. Veď, ak by Simonovič, Sava i Hrihorij boli skutoč-ne pravoslávnymi, tj. pápea neuznávajúcimi a nerepektujúcimischimatickými episkopmi, nikdy by nevysvätili gréckokatolíka(uniata!) Partenija Petroviča na episkopa a ete k tomu Simonovičby mu nedal i potvrdzujúcu a dokonca latinsky (!) písanú listinu.21

Podobnej situácie sme svedkami i u neskorích mukačevských episkopov,napr. Josif Voloinovskyj, OSBM (1667-1675), sa tak isto dal vysvätiť hneď po me-novaní cisárom na mukačevského episkopa od schizmatického ľvovského epis-kopa22

Vladyka Simonovič spolu s ostatnými dvoma gréckokatolícky-mi archimandritami-episkopami najprv posvätil Partenija PetraPetroviča, OSBM, za archimandritu-episkopa Mukačevskej epar-chie (pravdepodobne nevedeli, e ho nevolili mnísi, tj. sobor, alebiľci), a a po tomto posvätení sa 15. januára 1652 zilo, a to opäťpod patronátom Drugethovcov a jezuitov, tzv. uniatské grécko-katolícke kňazstvo (ktoré u bolo juridicky priamo podriadené la-tinskému biskupovi), opäť v Uhorode a ete v ten istý deň bol na-písaný spoločný list pápeovi Inocentovi X. iadajúci v zmyslepodmienok Uhorodskej únie potvrdenie pre svojho nového epis-kopa Partenia Petra Petroviča, OSBM. A vtedy sa Rím dozvedel


479

o udalostiach v Egerskej diecéze, i o tzv. Uhorodskej únii. Tedasa to dozvedel so esťročným spozdením! (pozri ďalej)

Partenij Petrovič teda skončil ete celkom dobre: stal sa roku1651 gréckokatolíckym episkopom. Potvrdený Rímom bol r. 1655(pozri ďalej). il najprv v baziliánskom monastyre v KrásnomBrode, neskôr priamo v Humennom pri Drugethovcoch. Mukačev-ský prestol na Černečej Hore obsadil a roku 1664 (rok pred svo-jou smrťou).

2.) Gabriel Kosovickyj, OSBM druhý karierista mních tú-iaci po sláve a episkopskej mitre

Jeromních Gabriel Kosovickyj (v latinských dokumentoch oz-načovaný ako Gabrielus Cassoviczius = Koický), OSBM, druhýhlavný agitátor únie, skončil vak celkom ináč:

V túbe, aby sa tie stal episkopom, začal slúiť ako biritualistav latinskom i gréckokatolíckom obrade a íriť na Humenskom pan-stve hlava-nehlava latinský obrad, vetko pod drobnohľadom eger-ského latinského biskupa. Stal sa netajeným janičiarom. V zasle-penej túbe po episkopskej mitre a kariére sa duou i telom oddaldo sluieb egerskému latinskému biskupovi a s jeho podporou v o-kolí Humenného i v samotnom Humennom previedol mnoho gréc-kokatolíkov na latinský obrad. Skončil dokonca a tak, e opovr-hoval gréckokatolíckym obradom a slúil len latinské ome, a toa dovtedy, kým mu to Sv. Stolica vidiac veľké pohorenie, ktoré z to-ho vzniká, a hroziacu ozajstnú schizmu, nezakázala a neprikázalamu návrat do Poľska, do materského baziliánskeho monastyra, v kto-rom bol pôvodne postriený.23 On vak neuposlúchol a zotrval v slu-bách egerského latinského biskupa Benedikta Kidy (1648-1660),ktorý ho vymenoval gréckokatolíckym parochom Humenného. E-te v roku 1665 sa gréckokatolícky episkop Sua sťaoval do Ríma,e Gabriel Kosovickyj nepočúva, nechce sa vrátiť do monastyra v Poľ-sku a slúi v obidvoch obradoch.24

I na prípade Kosovického je vidno, čo tento oduevnený «íri-teľ únie» pod úniou rozumel, a ako horlivo bol v tomto podporo-vaný i egerským latinským biskupom To dokazuje, e pod ú-


480

niou rozumeli, jeden i druhý, prechod na latinský obrad. Veľký í-riteľ vraj "únie s Rímom" na Humenskom panstve neposlúchal aniRím a ani pápea, ale iba miestneho egerského latinského biskupaTo bola únia v jeho predstavách! K takej únii teda nabádal Ko-sovickyj miestne gréckokatolícke kňazstvo i v roku 1646!

Počet zjednotených gréckokatolíckych farnostíV roku 1646 úniu podpísalo 63 kňazov. Podľa správy latinského

arcibiskupa-grófa Juraja Lippaya de Zombor, u o tyri roky nato, v ro-ku 1650 bolo s Rímom zjednotených (v skutočnosti nie s Rímom,ale s Egerom, veď Rím sa o tzv. únii dozvedel a roku 1652) 100 kňa-zov, v roku 1652 okolo 200 a v roku 1654 okolo 400.25 I keď v Mu-kačevskej monastyrskej eparchii (ktorá časom pohltila aj územia oko-litých zaniknutých-vypálených soborov) bolo v tom čase a okolo

1000 prichodovTakým týlom stúpal po-čet gréckokatolíckychsvjačenikov, ktorí navz-dory svojej prísahe (prirukopoloení, tj. vysviackena kňaza) opúťali svojhoprávoplatného suverénnehogréckokatolíckeho sídelné-ho archimandritu-episkopaa oklamaní vidinou ekono-mických sľubov sa dávalipod juridicky úplne bez-mocného gréckokatolícke-ho protibiskupa, ktorý bolnie sídleným gréckokato-líckym episkopom, ale lenvikárom latinského eger-ského biskupa (a bez dovo-lenia a súhlasu latinskéhobiskupa nesmel nič robiť).


481

Egerský biskup Benedikt Kidy (1648-1660).

List z roku 1652 pápeovi o potvrdenie novozvoleného grécko-katolíckeho episkopa Partenija Petra Petroviča jediný doku-ment o tzv. únii

Udalosť únie z roku 1646 opisuje v latinčine písaný list-ia-dosť (o potvrdenie gréckokatolíckym kňazstvom novozvolenéhomukačevského episkopa Partenija P. Petroviča, OSBM) z 15. janu-ára roku 1652 adresovaný pápeovi do Ríma. Tento list je jedinýmpísomným dokumentom-svedectvom o tzv. Uhorodskej únii.Obsahuje v sebe okrem opisu tzv. Uhorodskej únie i tri podmien-ky pre jej platnosť, ktoré dali egerskému latinskému biskupovigréckokatolícki kňazi pri svojom podpise tohto dokumentu. V slo-venskom preklade tento list znie takto:

« Samotné vak, nae zjednotenie sa stalo () v zámockomrímskokatolíckom kostole v Uhorode, na panstve najjasnejiehoupana Juraja Humenského,26 a to takto:

Mukačevský episkop Vasiľ Tarasovič, teraz u nebohý, hľadajú-ci vyrovnanie so schizmatikmi a heretikmi (rozumej tými, ktorí sanechceli zriecť sobornosti=katolíckosti a svojprávnosti a nechceliuznať priamu zvrchovanosť latinského Egeru nad sebou), nakoniecodpadol od katolíckej Cirkvi (kto nepočúval Eger a latinský Ostri-hom a nesúhlasil s preťahovaním na latinský obrad, ten sa označo-val odpadlíkom a schizmatikom). Keď to videl ctihodný v Christuotec pán Juraj Jakuič, (latinský) biskup egerský,27 u zosnulý v Hos-podinovi (+1647), po porade s veľadôstojnými otcami baziliánmi o. Petrom Partenijom, ktorý je dnes naím episkopom, a o. Gab-rielom Kosovickým28, listovne veľmi láskavo nás povolal do Uho-rodu. Tu vyie spomenutí otcovia veľmi priliehavo nám hovorili oposvätnej únii, a keďe Svätý Duch nás nadchnul, biskup veľmiľahko dosiahol to, čo zamyslel. Nakoniec určil nám deň zasvätenýsv. Jurajovi29 na slávnostné vyznanie viery.

V ten deň zhromadili sme sa 63 kňazi na čele s vyie spome-nutým (latinským) biskupom v predrečenom (rímskokatolíckomzámockom) kostole. Tu sa slúila nekrvavá ertva podľa náho ru-sínskeho obradu (teda Liturgia sv. Jána Zlatoústeho v staroslovan-čine), niektorí kňazi pristúpili k tajomstvu pokánia a iba potom


482

sme nahlas predniesli vyznanie viery podľa predpísaného formuláraa síce: My veríme vo veobecnosti a v jednotlivostiach vetko, čonám prikazuje veriť naa svätá matka Cirkev Rímska. Svätého otcaInocenta X. uznávame za hlavného pastiera celej Cirkvi a náho, a chce-me, my a nai zástupcovia vo vetkom byť od neho závislí, za tých-to podmienok:

1. Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej Cirkvi.2. Aby sme si mohli voliť náho episkopa, ktorého potom pred-

loíme na potvrdenie Svätej Stolici.3. Aby nám boli priznané výsady (rímsko)katolíckeho ducho-

venstva.Prítomný biskup tieto podmienky prijal. Tak isto ich potvrdil

roku 1648 najjasnejí pán Benedikt Kidy, (latinský) biskup eger-ský,30 so svojim generálnym vikárom, v prítomnosti veľadôstojné-ho otca Tomáa Jászberényi, SJ.31 Najviac sa vak zaujal naejzáleitosti a ju potvrdil najjasnejí a najdôstojnejí prímas Uhor-ska pán Juraj Lippay, arcibiskup ostrihomský, ku ktorému sme dvarazy vyslali spomenutých dvoch otcov baziliánov so zvlátnym po-solstvom, ako aj najdôstojnejí pán Matej Tarnóczy, (latinský) bis-kup vacovský,32 ktorým sme zaviazaní neprestajnou vďačnosťou.

Prednesúc toto Vaej Svätosti, jednodune a poníene prosímeVae otcovské poehnanie, záujem o nau záleitosť, a potvrdenienami zvoleného episkopa najdôstojnejieho Petra Parthenia. Danév Uhorode, dňa 15. januára 1652».33

Vyie spomínaný dokument je jediným zachovaným doku-mentom svojho druhu, ktorý dokazuje, e sa tzv. Uhorodská ú-nia uskutočnila 24. apríla 1646 na sviatok sv. Juraja podľa latin-ského kalendára, tj. na meniny egerského biskupa i humenskéhoľachtica. Hore uvedený dokument podpísali iesti archidiakoni:Makovický, Spiský, Humenský, Stredňanský, Uanský a Strop-kovský, ktorí boli reprezentantmi asi 100 gréckokatolíckych kňa-zov, ktorí v tom čase na Humenskom panstve vyznávali nad seboupriamu jurisdikciu egerského latinského biskupa v zmysle 9. kon-titúcie IV. Lateránskeho koncilu. Z toho vyplýva, e Uhorodská«únia s Egerom» sa v roku 1652 «ujala» v niekoľko málo desiatkách


483

gréckokatolíckych rusínskych dedín v upách: Uh, horný Zemplín,ari a Spi.34

A po odoslaní tohto listu roku 1652 do Ríma sa pápe dozve-del o tzv. únii z roku 1646. Teda o tzv. Uhorodskej únii sa pá-pe dozvedel a o esť rokov neskôr a samozrejme nesúhlasil s tým,aby si gréckokatolícki kňazi vyberali episkopa sami, lebo to bybolo v rozpore s latinským cirkevným právom. Nezaujímalo ho to,e egerský latinský biskup im to prisľúbil, lebo takýmto spôsobomtento biskup prekročil svoje kompetencie.

Únia nebola potvrdená Rímom, lebo egerský latinský bis-kup to nepokladal za potrebné do Ríma ani len oznámiť

Uhorodská únia teda nebola dohodnutá priamo s Rímom,ba naopak, pápe o nej ani nevedel. lo toti o súkromnú zálei-tosť-epizódu v benom ivote egerského latinského biskupa JurajaJakuiča de Orbova (1642-1647). Ilo o bombónik, ktorý dostal v deňsv. Juraja, v deň svojich menín podľa latinského kalendára, od svojhosynovca (vlastne od svojej sestry, jeho matky), v deň, ktorý aj sámurčil, ako sa to z dokumentu z roku 1652 o únii dozvedáme. Tá-to Uhorodská únia bola pozdejie potvrdená len primasom U-horska arcibiskupom Ostrihomu-Esztergomu Jurajom Lippayomde Zombor (1642-1666), ktorý pred svojím povýením na ostri-homský stolec, bol v rokoch 1637-1642 tie egerským latinskýmbiskupom, a preto ako bývalý egerský biskup mal o vec eminentnýzáujem.

Juraj Lippay de Zombor bol latinským biskupom Egera v rokoch 1637-1642,preto veľmi dobre poznal gréckokatolícku problematiku na «území Egerskejdiecézy», teda v Mukačevskej monastyrskej eparchii. Roku 1642 bol povýenýna primasa Uhorska a arcibiskupa Ostrihomu. Uhorským primasom bol v rokoch1642-1666. Zomrel v Ostrihome roku 1666.35

V momente podpisu tzv. Uhorodskej únie zhromadeniupredsedal latinský egerský biskup, 37-ročný Juraj Jakuič de Or-bova, ktorý vak sám opatrne nepodpísal iaden dokument a anido Ríma nič neoznámil, lebo sa nejednalo v skutočnosti o nijakúúniu (jednotu s Rímom), ale len jeho súkromnú, vnútrodiecéz-


484

nu záleitosť, o uznanie jeho priamej jurisdikcie nad dotyčný-mi gréckokatolíckymi farnosťami. V tzv. Uhorodskej únii e-gerský biskup podvodom a sľubmi dosiahol to, čo iní dosahovalinásilím, a toti aplikáciu 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu v se-verovýchodnom Uhorsku. Pod Uhorodskou úniou egerský la-tinský biskup Jakuič de Orbova jednoducho chápal to, čím naozajbola, tj. prechod 63-och gréckokatolíckych kňazov spolu s ich ničnetuiacimi veriacimi zpod jurisdikcie právoplatného mukačev-ského archimandritu-episkopa pod jeho vlastnú jurisdikciu, tj. juris-dikciu latinského egerského biskupa v zmysle plnenia 9. kontitú-cie IV. Lateránskeho koncilu. Teda iadne zjednotenie sa s Rí-mom, čo sú zboné, ale pri tom nesprávne vydedukované záve-ry niektorých historikov. Ilo o administratívne zjednotenie sa s la-tinským Egerom.Opatrné vyjadrenie pápea Jána Pavla II. ohľadne historického faktu U-horodskej únie

V roku 1996 sa uskutočnili v Ríme oslavy 350. výročia Uhorodskej únie.Pri tejto príleitosti pápe Ján Pavol II. napísal Apotolský list, podpísaný 18.apríla 1996. Hneď v úvode tohto listu poznamenal:

«Veobecne je známe, e 24. apríla 1646 roku 63-ja kňazi Mukačevskejeparchie byzantského obradu, pod vedením mnícha baziliána Partenija Petrovi-ča, v kostole Uhorodského zámku, v prítomnosti egerského biskupa Juraja Ja-kuiča, pristúpili do plnej jednoty s Apotolským prestolom».36

V celom liste sa v podstate o samotnom historickom akte podpísania tzv. U-horodskej únie píe a kontatuje len toto, čo sme uviedli hore. Pozoruhodné súpredovetkým slová pápea: «veobecne je známe». Nehovoril: «ja to tvr-dím», «bolo to tak a tak», ale len «veobecne je známe», teda ide len o veo-becný názor, veobecne rozírenú mienku, ktorá môe, ale pri tom ani nemusíbyť pravdivá nie je to teda tvrdenie pápea, e to tak aj bolo, a teda vôbec to-mu tak nemuselo byť! Veobecne známy môe byť i omyl či nepresnosť, ktorésa pokladajú za pravdu. Kadý pápe (najmä v súčasnosti) má okolo seba tímexpertov, ktorí mu radia. Je nemoné, aby jedna jediná osoba poznala situáciu adejiny celého sveta a to vo vetkých podrobnostiach Pápe má preto pri sebei tím expertov na históriu teritória bývalého Uhorska. Títo, poznajúc tajné do-kumenty Vatikánskeho archíva, mu zformulovali práve takúto opatrnú formulá-ciu, aby raz, keď história odhalí, e Uhorodská únia, nebola nijakou «úniou s Rí-mom», ale len vyznaním podriadenosti egerskému latinskému biskupovi v zmyslenespravodlivej aplikácie 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu, aby nebolomeno pápea spájané s historicky neobjektívnym záverom.


485

Opatrná formulácia pápea Jána Pavla II. pri príleitosti osláv 350. výročiaUhorodskej únie v Ríme roku 1996 potvrdzuje správnu stopu a závery, ktoréprináa i táto kniha.

Cieľ Uhorodskej únie spontánny prechod gréckokatolí-kov na latinský obrad

Z roku 1653, tj. z obdobia tesne po Uhorodskej únii (ktorása uskutočnila r. 1646 a spôsobila priamu závislosť 63-och grécko-katolíckych kňazov a ich veriacich od latinského egerského bisku-pa) sa zachoval dokument-list prefekta Kongregácie PropagandaFide v Ríme, adresovaný viedenskému nunciovi ohľadne vtedaj-ieho mukačevského gréckokatolíckeho episkopa Partenia PetraPetroviča, OSBM (1656-1665).37 Z daného listu jasne vyplýva, ev očiach Rímskej Kúrie toho času cieľom a ideálnym zavŕenímUhorodskej únie mal byť prechod vetkých gréckokatolíkovMukačevskej eparchie na latinský obrad a ich trvalé včlenenie do la-tinskej Egerskej diecézy. V liste sa vak uvauje o tom, e momen-tálny prechod baziliána protiepiskopa Partenia Petra Petroviča priamona latinský obrad, by nebol ťastným rieením, pretoe ľud by ta-kéhoto biskupa neprijal za svojho a celá akcia pomalého «ozdra-venia duí», ako sa tomu vtedy hovorilo, teda prechodu na latin-ský obrad, by ztroskotala.38 A okrem toho bola reálna nádej, e ta-káto ikovná únia sa rozíri na vetkých kňazov Mukačevskej e-parchie, ktorých boli mnohé stovky. Pápe Alexander VII. poiadal,aby Svätý Úrad ete raz pretudoval problematiku. Svätý Úrad radildať iadanú dipenzáciu. Kongregácia Propaganda Fide sa tie vyjadri-la súhlasne. Vec sa vak i napriek tomu pretiahla a do roku 1655, pre-toe sa pochybovalo či Mukačevská eparchia vôbec existuje39 Askutočne, v zmysle 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu ani existo-vať nemohla, ale dočasná výnimka bola daná, Partenij Petrovič,OSBM, bol nakoniec potvrdený za gréckokatolíckeho episkopa-vikáraroku 1655,40 teda a tyri roky po jeho vysvätení na episkopa.

Pápe Alexander VII. 8. júna 1655 v Breve dal dipenzáciu mukačevskémuepiskopovi z irregolarity (lebo ho nemenoval pápe podľa latinského cirkevné-ho práva, ale si ho vybrali kňazi sami podľa východného práva a tradície) a la-tinský primas Juraj Lippay de Zombor dostal dovolenie dať mu nevyhnutné fa-


486

kulty, aby mohol pôsobiť ako episkop medzi Rusínmi na miestach vyznačenýchlatinským primasom Lippayom de Zombor. Pre istotu vak bol ete presvätenýna episkopa v latinskom obrade! Otázka existencie, alebo neexistencie Muka-čevského biskupstva ostala odloená, naďalej otvorená a väčinou dokonca po-pieraná i zo strany najvyích predstaviteľov katolíckej Cirkvi v Uhorsku i v Rí-me, a to a do r. 177141

I napriek svojmu cyrilometodejskému pôvodu nebola Mukačevská eparchiaevidovaná v pápeskej evidencii tohto obdobia, pretoe bola typu monastyrské-ho episkopstva (soborný monastyr + prichody) a latinský administratívny ráz(biskupstvo + farnosti) dostala a r. 1771, kedy ju v Ríme na priamy zásah Má-rie Terézie konečne zaregistrovali. Tento dátum (r. 1771) sa dodnes mylne a veľmizjednoduujúco objavuje v niektorých publikáciách ako rok vzniku alebo za-loenia Mukačevskej eparchie, pričom sa jedná len o rok, kedy bola zaregis-trovaná ako existujúca miestnou latinskou hierarchiou a Rímskou Kúriou.

« pomaly ďalej zájde» a to aj v latinizáciiÚspenejiu taktiku pomalieho latinizovania byzantského ob-

radu pred zbŕklosťou, ktorá vdy vyvolávala okamitý odpor a an-tipatiu miestneho obyvateľstva, odporúčal v tých časoch aj sek-retár Kongregácie Propaganda Fide v liste, ktorý adresoval 27. ok-tóbra 1657 na SantUfficio v Ríme:

«Nemono zaobchádzať s týmito ľuďmi (gréckokatolíkmi) rov-nako na Východe ako s tými, čo sú na Západe. Tieto veci sa upra-via časom samé. Ak sa chce urobiť poriadok hneď od začiatku a ná-silím, vetko sa pobabre».42

I pod vplyvom tohto odporúčania sa v Mukačevskom bazilián-skom monastyre, a to a do roku 1690 (= nástupu Josifa Rogu deCamellisa), teda niekoľko desaťročí po Uhorodskej únii (úniinie s pápeom, ale s egerským biskupom) ponecháva vetko po sta-rom. A roku 1690 dolo k nenápadnej, ale o to radikálnejejzmene. Novota prila nenápadne, zdanlivo úplne nevinne, a to tak,aby sa nevyvolala priveľká vzbura, či nepokoj a čím skôr sa vetkodostalo pod absolútnu kontrolu miestnej latinskej, teda egerskej hie-rarchie. Na mukačevskú episkopskú katedru sa vtedy dostal Grék Grék na čelo gréckokatolíkov veď, čo je na tom zlé?! (pozrikapitolu 4.1.2.)

Latinská hierarchia podľa skúseností z centrálnych oblastí Uhorska (z I. a II.


487

ofenzívy) vedela, e keď sa budú kontrolovať voľby gréckokatolíckych episko-pov, alebo ete lepie, keď sa budú títo episkopi dokonca nie voliť, ale priamomenovať a dosadzovať len «zhora», vyberú sa vdy takí, ktorí budú najvýhod-nejí, tj. najlatinskejí a najpovoľnejí voči miestnemu (v tomto prípade eger-skému) latinskému biskupovi a čoskoro dôjde «k ozdraveniu duí», teda pre-chodu na latinský obrad, a to bez toho, eby si to niekto zo zúčastnených vi-mol. Nová «janičiarská» technika odpozorovaná od Turkov spočívala v nasle-dovnom: netreba dosadzovať (ako doteraz na iných miestach Uhorska) na čelogréckokatolíckej monastyrskej eparchie (na čelo baziliánskeho gréckokatolícke-ho soborného monastyra) benediktína, čo vyvoláva zbytočne dlhú, mnoho sto-ročí trvajúcu antipatiu, ale treba zobrať schopných gréckokatolíckych chlapcov,nechať ich tudovať v jezuitských kolách a vychovať z nich janičiarov (grécko-katolíkov s latinským srdcom) a vrátiť ich tam odkiaľ boli vzatí, s tým, e sa imdá zdanlivá moc budú menovaní na mukačevský prestol, a oni sami u urobiavetko ostatné a u ich stačí len kontrolovať a sem-tam usmerniť. Vetko pôjdesamo a rýchlo ako po masle, treba vak urobiť prvú bolestivú operáciu, tj. naru-iť stáročia trvajúcu voľbu archimandritu-episkopa (ďalej pozri kap. 4.1.2.).

Zjednotenie sa u zjednotenýchGréckokatolíci na území historického Podkarpatska sa nikdy o-

ficiálne neodtrhli od Ríma, ani od pápea rímskeho. Dodnes sa o ni-jakom odtrhnutí nenaiel iaden dokument. A nenaiel sa nijakýdokument ani o zjednotení, okrem vyie uvedeného. Rusíni U-horska boli pod jurisdikciou pápea u od čias sv. Cyrila a Meto-da, teda od samého 9. storočia, s tým, e soborné monastyry, akocentrá monastyrských eparchií, boli administratívne vdycky úpl-ne nezávislé, a to do takej miery, do akej to platilo pre celú sv. Cir-kev bez výnimky (teda i latinskú) v prvom tisícročí kresťanskýchdejín.

Gréckokatolíci Uhorska neboli pred tzv. úniou nikdy schiz-matikmi-pravoslávnymi Svedectvo pápea Leva X. (z roku 1521)

Bula pápea Leva X. z roku 1521, pápeskou autoritou doka-zuje a kontatuje existenciu gréckokatolíkov, tj. katolíkov grécke-ho obradu na území Uhorska i Poľského kráľovstva ete pred tzv.Uhorodskou úniou, tj. rovných 125 (!) rokov pred úniou(pozri kap. 3.4.). Ak by aj k nejakému neskoriemu zdanivému


488

odtrhnutiu dolo, tak to bolo len lokálne a aj to z nedorozumenia,alebo ako obranný reflex, pud sebazáchovy na kruto nekatolíckypohlcovací postoj rímskokatolíckej hierarchie ku vetkému, čonebolo latinské ( reakcia proti nespravodlivej a nesprávnej apli-kácii 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu z roku 1215, tj. dvoj-sečného meča likvidujúceho gréckokatolíckych episkopov a týmaj veriacich, ktorí sa následne ocitali bez vlastného pastiera). Ale-bo to bolo tie následkom svojvôle miestneho zemepána (princíp:koho panstvo, toho náboenstvo).

Svedectvo apotolskej kráľovnej Márie Terézie (z roku1766)

Apotolská kráľovná Uhorska, Mária Terézia, vo svojom liste z 30.apríla 1766, teda 120 rokov po udalosti tzv. Uhorodskej únie,pápeovi Klementovi XIII. veľavýznamne píe, e «pravoslávie-schizma» vzniklo na Mukačevskom panstve a po roku 1634 a malolen krátke trvanie trvalo do roku 1646, tj. len 12 rokov. MáriaTerézia naráala na udalosti, keď gréckokatolícky a pápeovi ver-ný vladyka Vasilij Tarasovič (1634-1651) odmietal podpísať pod-riadenosť Egeru (tzv. úniu) a svoju s tým súvisiacu degradáciuna základe nesprávnej aplikácie 9. kontitúcie IV. Lateránskehokoncilu, a to a do svojej smrti. Tarasovič bol stále gréckokatolí-kom a roku 1641 ho egerská latinská kapitula sídliaca v Jasoveako takého (teda gréckokatolíka) aj vyznáva.43

Z listu Márie Terézie vyberáme: « Konečne, časom, ako ná-sledok prenasledovania a tlaku kalvinistu Rákoczyho akýsi VasilijTarasovič, ihumen (archimandrit) menovaného (Mukačevského)monastyra a zároveň rusínsky episkop s duchovenstvom a ľudom,ktorý bol pod jeho jurisdikciou, preiel na stranu schizmy (inýmislovami, nechcel podpísať podriadenosť Egeru na báze 9. kontitú-cie IV. Lateránskeho koncilu). A do roku 1649 (1646) bola svätáúnia pochovaná, a to a dotiaľ, kým Peter Partenij, mních Rádusv. Bazila Veľkého, osvietený nebeským svetlom, spolu s inými ies-timi archidiakonmi a 63 archipresbytermi opäť neprijal tú istú vie-ru (neprijal latinskú jurisdikciu egerského biskupa)».44


489

V tomto liste Mária Terézia okrem iného iadala pápea, abyuznal Mukačevskú monastyrskú eparchiu za samostatne existujú-cu. V liste Mária Terézia jasne hovorí, e Rusíni Mukačevskéhopanstva sa «stali schizmatikmi» (pravoslávnymi) len za mukačev-


490

Apotolská kráľovná Uhorského kráľovstva Mária Terézia (1740-1780).

ského episkopa Vasilija Tarasoviča, ktorý nastúpil na mukačevskýprestol menovaním od kalvínskeho Rákoczyho r. 1634, a e pred-tým boli gréckokatolíkmi a gréckokatolíkmi sa opäť stali pri Uho-rodskej únii roku 1646. Teda podľa svedectva uhorskej apotolskejkráľovnej Márie Terézie gréckokatolíci Mukačevského panstva bo-li pravoslávnymi v celých svojich dejinách dokopy len dvanásť ro-kov (v skutočnosti ani tých dvanásť rokov nie, ako to vyplýva z vy-ie spomínaného postoja egerskej latinskej kapituly z roku 1641).Predtým i potom, teda v skutočnosti vdy, boli gréckokatolíkmi.eby Mária Terézia, panovníčka Uhorska, nebola dobre informo-vaná? Jej oficiálne svedectvo v oficiálnom liste pápeovi má pretoveľkú, ba dá sa povedať, rozhodujúcu váhu.

Aj z tohto dôvodu v tejto práci sa pouíva jednotný termín «gréckokatolík»bez ohľadu nato, či to bolo pred Uhorodskou úniou, alebo po nej, či to bolona tom panstve, alebo onom

Fedor vo svojej knihe45 z roku 1990 dokazuje, e niektoré gréc-kokatolícke obce Spia neboli nikdy schizmatické-pravoslávne. V tomtozmysle s ním podľa hore uvedených faktov plne súhlasíme.

Pohľad na dogmatické rozdiely medzi pravoslávnymi a rím-skokatolíkmi v roku 1646 očami dneka

Pravoslávni (v skutočnosti vak gréckokatolícki) kňazi histo-rického Podkarpatska, ako hovorí ich list pápeovi z roku 1652, v U-horode pri tzv. únii museli vo svojom vyznaní viery vyznať:

«veríme vo veobecnostiach a v jednotlivostiach vetko, čo námprikazuje veriť naa svätá matka Cirkev Rímska».

Keď sa tieto slová hodnotia dnenými očami (po II. Vatikán-skom koncile a po viacerých jednania oficiálnych teologickýchkomisií rímskokatolíckej a pravoslávnej v 80-tych a 90-tych rokoch20. storočia o dogmatických rozdieloch medzi katolíkmi a pravo-slávnymi), jediné váne nezhody sú len čo sa týka: dogmy o «ne-omylnosti pápea rímskeho a dogmy o jeho primáte (aj juridič-nom) na celom svete» (I. Vatikánsky koncil, r. 1870); ďalej čo satýka dogmy o Nepokvrnenom počatí Bohorodičky (pápe Pius IX.,


491

r. 1856); a dogmy o nanebovzatí Bohorodičky (pápe Pius XII., r.1950). Ináč, celkovo povedané, viera je u katolíkov i pravoslávnychstále tá istá (Viruju vyznanie Nicejsko-Kontantinopolské), ako itajomstvá (sviatosti). Kedysi sporné Filioque sú rímskokatolícidnes ochotní dať do zátvoriek46 U pápe Benedikt XIV. vo svo-jej bule Etsi pastoralis z 26. mája 1742 sa vyjadril, e Filioque nieje povinné pre katolíkov východného obradu, podobne i dnes latin-ská oma v gréčtine u rímskokatolíkov ijúcich v Grécku vo svo-jom Viruju neobsahuje Filioque.47

Vetky, v dnenom ekumenickom dialógu seriózne spornédogmy vak boli rímskokatolíckou Cirkvou prijaté a v 19. a 20.storočí! to znamená, e v čase podpísania tzv. Uhorodskej ú-nie, ktorá bola podpísaná ete v roku 1646, tieto dogmy v katolíc-kej Cirkvi ete neboli oficiálne promulgované.

Teda z pohľadu katolíckej Cirkvi na začiatku 21. storočia môemes istotou kontatovať, e esťdesiatitraja pravoslávni kňazi, ktorí roku1646 podpísali tzv. Uhorodskú úniu, neboli vôbec pravoslávnymi(v zlom slova zmysle) a podpisovali, e budú veriť v to, v čo vdy astále aj verili. Svedčí o tom aj dnené pravoslávne Viruju, ktoré je dod-nes to isté ako u gréckokatolíkov. V ich podpise (tých esťdesiatichtro-ch) spočívala len jedna jediná zmena, a toti zmena v jurisdikcii, eodteraz sa izolujú od mukačevského archimandritu-episkopa VasilijaTarasoviča, nebudú mať s ním nijaké styky, a budú počúvať len a lenegerského latinského biskupa («praestantia ritus et iurisdictionelatini»), prípadne jeho obradového vikára, ktorého on určí na báze 9.kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu.

K čomu to doviedlo neskôr? K tomu, e latinské Egerské biskup-stvo na úkor gréckokatolíkov v krátkom čase natoľko zväčilo početsvojich veriacich, e u v roku 1776 z pastoračných dôvodov bolo pot-rebné vytvoriť na území (ete v pol. 17. storočia typicky gréckokatolíc-kom) tri úplne nové latinské biskupstvá, a to zrazu v jedinom okamihu v jeden jediný deň 13. marca 1776: Spi, Banská Bystrica a Roňa-va, ba neskôr, r. 1804 aj Koice a Szatmár, ba teraz, koncom 20. storo-čia dokonca latinské biskupstvo priamo v Mukačeve (!). Toto je únia!?


492

Príčiny vzniku pravoslávia v minulosti i dnesI tu je príčina, prečo pravoslávni na celom svete dnes nechcú mať nič spoloč-

né s rímskokatolíkmi, ktorých tudujúc dejiny nemono ináč nazvať, len «impe-rialistami» rozirujúcimi svoje latinské impérium. Pre tento dôvod pravoslávninechcú počuť nič o nijakom «zjednotení», ktoré by ich v skutočnosti doviedlo k zá-niku a transformácii na latinský obrad. Vari majú dopadnúť podobne ako Uhor-sko? Najprv musia dostať záruky, e kruté a nespravodlivé dejiny sa nebudú o-pakovať a e expanzia latinského obradu na grécky Východ prestane; a tie do-dnes nikto nedal, ba ani sa nepokúsil dať naopak, dnes sa dokonca i byzant-ský-gréckokatolícky (v plnom význame tohto slova) vierozvestci sv. Cyril a Metodvyhlasujú za rímskokatolíkov, latiníkov, ba dokonca za benediktínov (teda vyhlasujúsa za takých, akými neboli a ktorí ich v skutočnosti ničili veď Viching bol benedik-tín) a e vraj írili rímskokatolícky latinský obrad a glagoliku!

Ak niekde v Uhorsku v neskorom období pravoslávie-schizma lokálne a do-časne aj naozaj vznikli, na priamej príčine bola netolerantnosť latinského obradu a je-ho do neba volajúca genocídna expanzia. Teda sa jednalo o obranný reflex.

Svedkami úteku do pravoslávia, sme i dnes pri násilnom slovakizovaní rusín-skych gréckokatolíckych farností na Slovensku, či pri brutálnom zavádzaní no-vého kalendára, keď celé rodiny, ba i celé farnosti prechádzajú na pravoslávie(napr. v 90-tych rokoch 20. storočia vznikla z tohto dôvodu pravoslávna farnosťv typicky gréckokatolíckom prostredí Sloviniek na Spii, či v Hostoviciach,okr. Snina), a to vetko len preto, e títo veriaci milujú svoj starodávny cyrilo-metodejský obrad (staru viru) a cítia, e sú znásilňovanými. Podobne tomu boloaj v minulosti. Poniujúci postoj, vdy spojený i s násilným pohlcovaním zostrany rímskokatolíckej hierarchie, uívajúci pritom násilné páky svetskéhoreimu, či u monarchie, miestnej ľachty, alebo komunizmu,48 spôsobil, eposlední pôvodní gréckokatolíci na historickom Podkarpatsku boli, a dodnes súpostavení len pred dve alternatívy: alebo utečú zpod jurisdikcie Ríma (schiz-ma), alebo sa stanú po kratom či dlhom čase latiníkmi. Ak si toti chcú zacho-vať svoj cyrilometodejský obrad, nič iné im nezostáva len prvá varianta. Avakaj príčinou tohto zdanlivého pravoslávia môe byť aj láska, láska k starej cyri-lometodejskej viere. Láska je najvyím Boím zákonom. Boh je láska. Budemilovať Boha svojho nadovetko a svojho blíneho ako seba samého (porov.Mk 12,30-31) Preto súdiť a odsúdiť ľudí, rodiny, či dokonca celé farnosti,ktoré v 90-tych rokoch 20. storočia preli v Preovskej eparchii na pravoslávie-schizmu z dôvodov lásky k obradu, ktorý im bol poruovaný, by bolo príliodváne Súdiť a odsudzovať môe len Hospoď Boh.

Expanzia latinského obradu hlavný dôvod dnenej nejednoty vo sv.Cirkvi

Hlavný dôvod dnenej nejednoty vo sv. Cirkvi (medzi katolíkmi a pravosláv-nymi) je teda jednoznačný. Nie je v dogmách, nie je vo vierouke, ale a je tostrané, čo i len vysloviť je v tom, a práve v tom, e Judái spôsobujú, e ka-


493

tolícka Cirkev nie je katolíckou, nie je veobecnou! (grécke

kaqolikovõ =

so-bornyj, veobecný), lebo neuznáva iné obrady, len ten svoj latinský. Nie jekatolíckou, ale latinskou. Dôvod nejednoty spočíva práve v neľútostnej expanziilatinského obradu na Východ, ktorá začala neťastným dobytím Kontantinopo-la roku 1204 a nesprávnymi, nespravodlivými kanonickými závermi 9., 12. a53. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu, a ktorej sa pravoslávni sveta, poučiacsa na osude gréckokatolíkov v Uhorsku i inde, skutočne, aj oprávnene obávajú.

Ak by sa dnes pravoslávnym Cirkvám dali zo strany pápea záruky, e tátolatinská expanzia je len temnou kvrnou minulosti v dejinách katolíckej Cirkvia e sa u nebude nikdy viac prevádzať a opakovať, keby sa z typicky pravo-slávnych krajín stiahli vetci latinskí misionári (do zvislých úvodzoviek smeto dali preto, lebo prakticky robia misie medzi kresťanmi-pravoslávnymi, tedapokrstenými, ktorí majú vetkých sedem tajomstiev-sviatostí platných a niemedzi pohanmi), jednota v Cirkvi by bola otázkou len niekoľkých rokov a mo-no dokonca len niekoľkých dní. Expanzia latinského obradu na Východ podľastarého osvedčeného receptu zo stredoveku vak intenzívne pokračuje i dnes,napr. počas II. svetovej vojny, keď (podobne ako v 14. storočí Anjouovci obsad-zovali Uhorsko) Hitler obsadzoval Rusko, latinská Cirkev opakovala staronovúimperialistickú teóriu expanzie na Východ, o čom svedčí napríklad referát pred-nesený pod patronátom koického rímskokatolíckeho biskupa Jozefa Čárskehoroku 1940 v Trnave: Národ Ruský chce sa vrátiť do lona rím. katolíckej cirkvi(referát o dnených náboenských pomeroch a dnenom stave cirkvi v Rusku,prednesený dňa 3. júla 1940, na katechetickom kurze Veľadôstojného ducho-venstva v Ruomberku)49 s výzvou o export latinských misionárov. V Rusku sanaďalej preťahujú pravoslávni na katolíkov nedovoleným spôsobom i dnes (preekonomické a iné výhody prozelytizmus), zakladajú sa tam nové latinské die-cézy či «apotolské administratúry», zatiaľ bez veriacich, presne tak, ako to bo-lo kedysi v Uhorsku, a preto jednoty v Cirkvi v dohľadnom čase nebude:

Dňa 13. apríla 1991 zriadila Svätá Stolica dve nové latinské apotolské ad-ministratúry v Rusku: jednu pre Európske Rusko a jednu pre Sibír. V roku 2001u Rusko bolo rozdelné na tyri latinské apotolské administratúry a v roku2002 boli tieto tyri administratúry povýené do stavu diecéz a zorganizovanédo arcidiecézy so sídlom v Moskve. Latinské kňazstvo v Rusku je nateraz lenzo zahraničia presne, ako to bolo kedysi v 11. a 14. storočí v Uhorsku sko-ro vetko sú cudzinci, ktorí nemajú v Rusku ani trvalý pobyt a potrebujú si pre-dlovať pobytové víza. V súčasnosti napríklad v západnej Sibíri pôsobí 45 latin-ských kňazov a miestny, pre túto oblasť ustanovený latinský biskup cudziehopôvodu Werth prehlásil, e dnes na západnej Sibíri ije asi 5.000 praktizujúcichrímskokatolíkov.50 Zkonfrontujme si čísla: Na západnej Sibíri ije teda len5.000 praktizujúcich latinských veriacich a majú a 45 latinských kňazov! Tedana jedného kňaza pripadá menej ako 112 veriacich. To je presne tá istá situácia,aká bola v Uhorsku v prvých storočiach druhého tisícročia. To sú prvé farnosti,ale o pár desaťročí ich veriacich bude viacej presne, ako to bolo v Uhorsku


494

Odliný vývoj gréckokatolicizmu na Ukrajine a v PoľskuPodobný paradoxálny rozdiel vo vývoji a udraní sa gréckokatolíkov vidíme

i v pôvodne gréckokatolíckom, dnes rímskokatolíckom Poľsku, v ktorom dnesgréckokatolíkov takmer nieto a gréckokatolícka Cirkev po «akcii Visla» v poro-vaní s minulosťou ivorí. A naopak, v pravoslávnom, ateistickom Sovietskomzväze, kde reim skrývajúci sa za pravoslávie násilne likvidoval gréckokatolí-kov, je vak dnes prekvitajúca gréckokatolícka Cirkev s tisíckami cerkví a mili-ónmi veriacich

Z hore uvedeného logicky vyplýva, e kde likvidovali gréckokatolíkov suro-vými násilnými metódami a pravoslávím, tam, dnes gréckokatolíci prekvitajú,avak, kde ili v symbióze, či dokonca biritualizme s rímskokatolíkmi, tam ichu niet, či takmer niet: prijali latinský obrad

Ete v roku 1689, tj. 43 rokov po tzv. únii kardinál Koloničvolal gréckokatolíkov naďalej schizmatikmi

Keď kardinál Kolonič si roku 1689 iadal z Ríma za apotol-ského vikára Josifa Rogu de Camellisa, ktorý bol podľa jeho slov«rímsko-latinského obradu» (ale pôvodom Grék), uviedol, e si hoiada, pre Mukačevo a okolie, kde vraj v 420 «schizmatických» (!)farnostiach ije 300.000 «schizmatikov» (?!).51

Podľa správy Josifa Rogu de Camellisa prvého mukačevské-ho vikára-episkopa dosadeného bez akejkoľvek voľby priamym zá-sahom z Ríma zo 6. júna 1693, v tomto roku v hornom Uhorskuod Dunaja a po Poľsko bolo zjednotených s Rímom ete stálelen okolo 400 rusínskych prichodov-farností. Len týchto 400 pri-chodov-farností ho toti prijalo za svojho episkopa.52 Vôbec tovak neznamená, e to bolo tých istých 400 zjednotených farnostíako v roku 1654 Medzičasom sa z nich väčina pretransformo-vala na latinský obrad a iné sa zasa znovuzískali do závislosti od e-gerského latinského biskupa.

Dokument z audiencie u pápea z 27. decembra 1689 tie pot-vrdzuje, e v danom čase sa na mukačevských gréckokatolíkovhistorického Podkarpatska oficiálne naďalej pozeralo ako na schiz-matikov,53 a to i napriek Uhorodskej únii z roku 1646 (pretoeete stále neboli latiníkmi!).

Paradoxálnym faktom je vak tá skutočnosť, e aj vladyka JosifRoga de Camellis, ktorého si nezvolili uhorskí baziliáni, ale bol


495

priamo dosadený z Ríma, sa sám pokladal za «prvého skutočnekatolíckeho biskupa» na mukačevskom prestole v histórii a vet-kých svojich predchodcov aj tzv. «uniátskych» tie pokladal za ne-plnohodnotných katolíkov.54 Josif Roga de Camellis takto nepokladalna mukačevskom prestole za plne gréckokatolíckych episkopov,ale len za akýchsi polovičných katolíkov, aj týchto svojich pred-chodcov, ako napríklad: vladyku Vasiľa Tarasoviča, OSBM (1634-1651), vladyku Partenia Petra Petroviča, OSBM (1664-1665), vla-dyku Jozefa Voloinovského, OSBM (1667-1675), vladyku Teofa-na Mavrocordata, OSBM (1676-1686), vladyku Rafajila Havrilo-viča, OSBM (1687-1688), vladyku Metodija Rakoveckoho, OSBM(1688-1689), ktorého vyhnal z episkopského prestola I keďvetci uznávali pápea a niektorí z nich dokonca sa podriadzovalilatinskému Egeru, neboli vraj katolíkmi, lebo nikto z nich nezavá-dzal do gréckokatolíckeho obradu nijaké latinizačné prvky

Keď si uvedomíme, koľko pretrpeli mukačevskí episkopi v časepred Josifom Rogom de Camellisom pre úniu s Egerom od pro-testantských knieat (napr. Tarasovič), ich ohodnotenie zo stranyúradníkov Rímskej Kúrie i samotného Josifa Roga de Camellisa jepriveľmi kruté a nespravodlivé. Aj na ľahkovánom označovanígréckokatolíkov ako schizmatikov v tomto období po únii z konca17. storočia je vidno relatívnosť pojmu «schizmatik» objavujúcemu sav priebehu celých smutných dejín gréckokatolíkov v Uhorsku a nahistorickom Podkarpatsku.

Ako vidno z neskorej činnosti Josifa Roga de Camellisa, bolto práve on, ktorý prehľbil závislosť gréckokatolíckych farností odlatinského rímskokatolíckeho primasa Uhorska a rímskokatolícke-ho biskupa egerského a bol to práve on, ktorý ako prvý začal zavá-dzať do gréckokatolíckeho obradu prvé latinizmy (napr. odstráne-nie kamilavky, skracovanie brád a vlasov, latinské-uhorské reve-rendy, pokúal sa o desiatky-dane od gréckokatolíckych podda-ných). Nemono vak Josifovi Rogovi de Camellisovi samozrejme,uprieť ani úspechy (i keď len teoretické!), e aspoň teoreticky zlepil e-konomické a sociálne postavenie gréckokatolíckeho kňazstva (hramo-ta cisára Leopolda z roku 1692). Jeho zásluhou lokálne sľuby dané


496

kňazstvu počas tzv. Uhorodskej únie humenským ľachticomJurajom IV. Drugethom, získali svoju globálnu, i keď znova len teore-tickú platnosť, lebo boli kanonizované v hramote samotného najvy-ieho zákonodarcu Rakúskeho cisárstva cisára Leopolda roku 1692.

Hlavnou príčinou únie z roku 1646 bolo prijatie ponuky e-konomicko-sociálnych úľav, čo bol vlastne prozelytizmus

ijúc v krajine feudálneho systému, rusínske kňazstvo bolo nie-lene zle tolerované, a nielene nemalo iadne, u latinského kňaz-stva bené práva a slobody, ale svetskí kňazi (biľci) boli priamonevoľníkmi a museli preto bok po boku so svojimi veriacimi hrd-lačiť na panskom. Keďe boli podriadení aj vetkým ostatným po-vinnostiam feudálneho charakteru (mali aj zákaz pohybu-cestova-nia a pod.), nemohli dôstojne vykonávať ani tie najnevyhnutnejiepastoračné úlohy. V čase pred prijatím «únie s latinským Ege-rom», ba dlho aj po nej bolo toti úplnou samozrejmosťou, e ru-sínski kňazi (svjačenici-biľci) museli chodiť na povinné kado-denné práce na panské a obdriavali od pandúrov svojvoľné korbá-čovanie ako ktorýkoľvek iní poddaní Večer, po návrate z pans-kého, často neskoro v noci, slúili Slubu Boiu, zaopatrovalichorých a vysluhovali Christove tajomstvá (sviatosti). Gréckoka-tolícki archimandriti-episkopi veľkých (materských) baziliánskychmonastyrov v mnohých častiach Podkarpatska spočiatku sídlili vo svo-jich monastyroch (napr. Mukačevo, Spi, Krásny Brod, Makovica,Veľký Varadín, Uhoľský monastyr na Maramoroi, Hruevo), ato a dotiaľ, kým väčina z nich (okrem Mukačeva) neboli rozvá-ľané a spálené. Po zničení toho-ktorého materského monastyra(sídla episkopa), daný episkop ete dlhí alebo kratí čas existovalako tzv. potulný.55 Cisár či miestny ľachtic ho, alebo vyobcovalzo svojho majetku, alebo prípadne ďalej trpel jeho prítomnosť ado jeho smrti a potom násilne zabránil vysvätenie jeho nástupcu, aak predsa v niektorom prípade bol nástupca vysvätený, tak ho,dozvediac sa o tom, poslal do vyhnanstva (napr. Metodija Rako-veckého, mukačevského episkopa, pozri ďalej).56

Preto v tomto čase na nie jednej dedine nachádzame pôsobiť


497

viacej gréckokatolíckych kňazov-biľcov, lebo v prípade nevyhnut-nosti, keď jeden musel pracovať na panskom, zaskakoval ho druhý.Často sa jednalo o otca a jeho synov, ktorí sa učili teológiu i obradu svojho otca. Keďe mníchov-černcov, pôvodne slobodných, bolu akútny nedostatok, bezradný archimandrit-episkop v snahe za-chrániť a zvládnuť situáciu svätil čoraz viacej biľcov-nevoľníkov, ato dokonca pre jeden prichod i niekoľkých.

Vezmúc do úvahy takýto reálny stav, nie je vôbec prekvapujú-ce, e základným motívom «únie s Egerom» bola snaha dosiahnuťúľavu z tohto neznesiteľného ekonomického a sociálneho jarma.Bolo to aktuálne nielen pre početných kňazov (biľcov) v monar-chii Habsburgovcov, ale i pre černcov. Ten kto prijal úniu, tj. o-pustil svojho gréckokatolíckeho episkopa-archimandritu a podria-dil sa latinskému egerskému biskupovi mal sľúbené, e sa staneslobodným a mal mať vetky svetské i duchovné privilégia a výho-dy a to i majetkové ako rímskokatolícki kňazi.57 Kto vak túto «ú-niu s Egerom» neprijal, mal zostať naďalej nevoľníkom.

Hlavný motív únie (nie s pápeom, ale s Egerom) bol tedasľub ekonomických výhod po predchádzajúcom storočnom zotro-čení. Ekonomické a sociálne pozadie tzv. Uhorodskej únie pot-vrdzuje aj o pol storočie neskôr (r. 1695) napísaná odpoveď bihar-ského upného úradu na iadosť zo strany obradového vikára (mu-kačevského episkopa) Josifa Rogu de Camellisa:

«Kadý z valaských kňazov, ktorí sľúbi poslunosť Josifovi deCamellisovi (obradovému vikárovi latinského egerského biskupa)a súhlasí s katolíckym vyznaním viery, sa stane účastným privilé-gií, ktoré sú vyhlásené (Leopoldovým) dekrétom (hlavným privilé-giom Leopoldovej hramoty z roku 1692 bolo uvoľnenie z nevoľ-níctva, teda osobná sloboda pre kňazov), bude pokladaný za sku-točného katolíka a bude mať tie také isté práva ako latinské kňaz-stvo». To bol dôvod, prečo sa rusínski-valaskí kňazi začali zgru-povať pri Josifovi Rogovi de Camellisovi opúťajúc svojich regu-lárnych monastyrských archimandritov-episkopov a uznávať jehojurisdikciu (tj. vlastne jurisdikciu latinského egerského biskupa)nad sebou.58 Keďe vyznanie viery (Viruju) bolo predtým i potom


498

to isté, je len jasné, e tak robili hlavne z ekonomických a sociál-nych dôvodov a nie z vieroučných, lebo iadne vieručné zmenyneboli učinené ani predtým, ani potom.

Keď si vezmeme tri podmienky Uhorodskej únie s eger-ským latinským biskupom jednu po druhej, prídeme nato, e 1. i 2.podmienka únie (1. Aby sme si smeli zachovať obrady gréckejCirkvi; 2. Aby sme si mohli voliť náho episkopa, ktorého potompredloíme na potvrdenie Svätej Stolici), boli takými, ktoré gréc-kokatolícke kňazstvo malo u i predtým bez obmedzujúcej posled-nej klauzuly, ktorú tam na poslednú chvíľu vsunul egerský biskup.Avak tretia podmienka únie: «3. Aby nám boli priznané výsady(rímsko)katolíckeho duchovenstva», bola hlavnym dôvodom tejtoúnie, lebo sociálne a ekonomické výsady rímskokatolíckeho du-chovenstva gréckokatolícke kňazstvo v čase podpísania Uhorod-skej únie nemalo. Teda 63 kňazov Humenského panstva bolo o-chotných opustiť svojho gréckokatolíckeho episkopa a vyznať nadsebou jurisdikciu egerského latinského biskupa v zmysle 9. konti-túcie IV. Lateránskeho koncilu len preto, lebo zato mali prisľúbenéekonomické a sociálne výhody. Takéto dôvody na zmenu jurisdik-cie, či Cirkvi sa dnes označujú výrazom «prozelytizmus», ktorý jeveobecne odsúdený a odmietnutý.

Dnes sa preťahovanie z Cirkvi do Cirkvi nie pre príčiny spontánneho pre-svedčenia, ale pre iné dôvody, napr. ekonomické či sociálne označuje jedinýmslovom: «prozelytizmus». Tento prozelytizmus je oficiálne odsúdený katolíckouCirkvou i pravoslávnymi. Pápe Ján Pavol II. a najvyí pravoslávny hierarchGrécka archiepiskop Atén Christodoulos 4. mája 2001 v aténskom areopágupodpísali spoločné vyhlásenie odsudzujúce prozelytizmus nasledovného znenia:

«My, pápe Ján Pavol II. biskup Ríma a Christodoulos, archiepiskop Atén a ce-lého Grécka, stojac pred bemou areopágu, z ktorej sv. Pavol, veľký apotol ná-rodov, povolaný byť apotolom mimo Boieho evanjelia, kázal Aténčanom jedi-ného pravého Boha, Otca, Syna a Svätého Ducha a vyzýval ich k viere a poká-niu, týmto vyhlasujeme: Odsudzujeme kadé násilie, prozelytizmus a fana-tizmus v mene náboenstva. Zvláť trváme na tom, aby vzťahy medzi kresťanmivo vetkých ich prejavoch sa vyznačovali čestnosťou, prezieravou múdrosťou aznalosťou problémov».59


499

Zväčenie územia jurisdikcie Mukačevskej eparchie zo 400farností na vye 1000 farností!

Roku 1654 sa k Uhorodskej únii s egerským latinským bis-kupom hlásilo 400 gréckokatolíckych kňazov (prichodov-farnos-tí), a keď nastúpil na mukačevský prestol roku 1690 Josif Roga deCamellis, OSBM, tak isto ho uznávalo za episkopa len asi 400gréckokatolíckych kňazov (prichodov-farností), avak boli to uiní kňazi a iné, novozískané prichody, pretoe tie prvotné u bolipoväčine latinské. Za svojho vladyčestva tento zhora dosadenýepiskop úniu s Egerom i s pomocou miestnych zemepánov roz-íril a na vye 1000 farností! a to tak, e medzičasom sa k Mu-kačevskej monastyrskej eparchii pripájali dediny, ktoré k nej pred-tým nepatrili a boli administrované inými sídlenými, neskôr lenpotulnými nezávislými archimandritmi-episkopmi, z ktorých deji-ny zachovali len veľmi málo mien.

Uhorský primas kardinál Christiano Augusto de Saxonia (1707-1725) 3. mája 1708 píe, e pod riadením latinského Egera je uviac ako 1000 gréckokatolíckych farností!60 V tom čase, ako bolou vyie spomenuté, toti zanikali poslední potulní, kedysi úplnenezávislí a sídelní gréckokatolícki archimandriti-episkopi. A vet-ká moc sa koncentrovala v rukách Egera skrze jeho vikára.

Teda Josif Roga de Camellis, OSBM, obradový vikár Egeraod roku 1690 a do svojej smrti (r. 1706) zväčil od latinského E-gera závislé stádo a územie zo 400 na viac ako 1000 prichodov-farností! Veď aj skutočne v menovacom dekréte mal napísané:«pre Mukačevské episkopstvo a pre ostatné získané (ktoré si zís-ka!) územia v Uhorsku». Je len samozrejmé, e ostatné územiazískal na úkor miestnych, pôvodne samostatných gréckokatolíckychepiskopov-archimandritov severovýchodného Uhorska, ktorých e-parchie upadli do zabudnutia potom, čo dlhé desaťročia boli «zho-ra» administratívne zakazované a dokumenty o nich boli priebe-ne ničené, aby ich nikto nikdy v budúcnosti «nevykopával». Stopypo zločinoch sa od nepamäti toti stále zahladzujú

Rímskokatolícke-latinské kňazstvo v tom istom čase bolo za-stúpené prevane ľachtou61 a latinský klérus tvoril partikulárnu


500

sociálnu vrstvu, ktorá bola slobodnou a vyuívala navye ete rôz-ne mimoľachtické zvýhodnenia a výsady. Rusínske kňazstvo boloteda spolu s jednoduchým ľudom uvrhnuté do neľudských podmie-nok nevoľníctva a poddanstva. I keď Rusíni v Uhorsku praktickynikdy neboli pravoslávnymi (teda schizmatikmi), maďarská ľach-ta (tj. rímskokatolícky uhorský klérus) a latinskí farári ich vak prerozdielnu «staru viru», tj. cyrilometodejskú vieru, obrad i kalen-dár, za takých stále povaovali.62

Dodnes nesplnené podmienky tzv. Uhorodskej únie63Keď preskúmame jednotlivé podmienky tzv. Uhorodskej únie, ktoré polo-

ili gréckokatolícki kňazi egerskému biskupovi ako podmienku uznania jehojurisdikcie nad sebou, prídeme na to, e prvé dve z nich neboli splnené nikdy (s ne-skorím odôvodnením, e Rím neratifikoval túto úniu, a teda nie je viazanýjej podmienkami64). A tretia podmienka vola do ivota a v roku 1806 (vovzťahu k tátu), teda 160 rokov po únii a úplne (vo vzťahu v Cirkvi) a v 60-tych rokoch 20. storočia (teda viac ako po 300! rokoch). Práve nesplnenie tých-to podmienok si zobrali ako hlavný dôvod gréckokatolíci ijúci v USA na konci 19.a začiatkom 20. storočia, aby preli v počte asi 100 tisíc na skutočné pravoslá-vie (tj. do skutočnej schizmy neuznávajúc za svoju hlavu pápea rímskeho, alelen kontantinopolského či moskovského patriarchu). Bola to priama reakcianajmä na zákaz enatých gréckokatolíckych kňazov v USA v tridsiatych rokoch20. storočia zo strany Rímskej Kúrie. Tento zákaz, iaľ, platí dodnes.

Pozrime sa na jednotlivé podmienky Uhorodskej únie z roku 1646 trochapodrobnejie:

1.) Zachovanie gréckokatolíckeho obradu (nezachoval sa vo svojej pôvodi-ne dodnes)«Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej Cirkvi»

V očiach latinskej hierarchie a kléru bola únia v momente jej podpisu roku1646 len prechodnou etapou do plnej latinizácie. Zjednotených gréckoka-tolíkov, keďe títo nemali latinský obrad, ale zachovávali svoj vlastný cyrilome-todejský, pokladali vdy len za akýchsi na polovicu katolíkov. Latinská hie-rarchia v Uhorsku sa vdy vemone snaila nanútiť gréckokatolíkom nový gre-goriánsky kalendár a latinské sviatky a nielen to, ale i latinský pohľad na tajom-stvá-sviatosti

Dnes je oficiálnym učením katolíckej Cirkvi, e východné katolícke Cirkvimajú právo na svoj vlastný obrad, pričom pod obradom sa rozumie:

a) vlastná liturgia, b) vlastná teológia, c) vlastná duchovnosť i d) vlastnéprávo.65

Keď dnes porovnávame bohosluby a obrady vysluhovania Tajomstiev u grécko-


501

katolíkov s pôvodinou týchto obradov, aká sa zachovala u pravoslávnych, pri-chádzame k poznaniu, e gréckokatolícky liturgický obrad bol markantne zme-nený. Rozhodujúce, ba vlastne zlomové slovo tu imperatívne povedal Zamojskýsynod z roku 1720, ktorý spočiatku zaväzoval len gréckokatolíkov v Poľskomkráľovstve, ale po tlakoch «zvonku» a po schválení pápeom bol r. 1727 prijatýi na historickom Podkarpatsku, teda v Uhorsku.

Medvediu slubu v ďalej latinizácii urobil i Ľvovský synod z roku 1891,ktorý i keď na historickom Podkarpatsku nebol nikdy záväzne prijatý, predsamal a má na historické Podkarpatsko veľký latinizačný vplyv prostredníctvomliturgických rubrík, ktoré sa objavili vo vetkých liturgických knihách tlačenýchv Haličine. Tie sa pouívali a pouívajú dodnes na historickom Podkarpatsku,čo má veľký vplyv na zavádzanie a udriavanie latinizmov.

Absolútnu väčinu nezrovnalostí medzi súčasným gréckokatolíckym obra-dom a obradom pravoslávnych nájdeme kodifikovanú práve v Zamojskom sy-node a Ľvovskom synode.

V komunistických časoch gréckokatolícki bohoslovci v Československu zno-va tudovali len a len v latinskom seminári, odkiaľ vychádzali «negramotní», čodo východného obradu, východnej liturgie a teológie, čo malo neblahý vplyv v ďal-om polatinčovaní pastoračnej praxe. Byzantské bohosluby boli v minulostimodifikované s tendenciou, aby sa čo najviac podobali latinským: názvoslovím,gestikuláciou, ale i farbami rúch, vnútorným usporiadaním cerkví, ehnaním sa,kľakaním, znesvätením svätyne, tj. budovaním sakristií, odstraňovaním diakon-ských dverí, alebo i celých ikonostasov, zvonením

V roku 1996 sa vo forme Intrukcie objavila nesmelá a zatiaľ neúčinná výzvaVýchodnej Kongregácie tj. pomocného orgánu rímskeho pápea, o nápravujednotlivých liturgických nezrovnalostí. Do ivota sa zatiaľ nedostala, lebo jekánonicky neplatná. Zamojský synod, ktorý zaviedol latinizácie, bol toti roku1724 potvrdený pápeským Breve,66 avak Intrukcia Východnej Kongregáciez roku 1996 nebola potvrdená pápeom a nariadenia Východnej Kongregácie nemô-u zruiť nariadenia samotného pápea. Preto je Zamojský synod i naďalej záväznýmpre gréckokatolíkov, dokiaľ súčasný pápe svojim novým Breve nezmení-neodvolápápeské Breve z roku 1724. Intrukcii chýba okrem toho aj imperatívny tón, takeje prehluovaná praxou z minulosti (po deformáciách z rokov 1720 a 1891).

Ničenie gréckokatolíckeho obradu jezuitmi roku 1652U v prípade gréckokatolíckeho mukačevského episkopa Partenija Petra Pet-

roviča, OSBM, ktorému latinský egerský biskup dal radcov: jezuitov pôsobiacichmisijne v Uhorode a obracajúcich gréckokatolíkov na rímskokatolíkov vidí-me, prvé snahy o postupnú zmenu gréckokatolíckeho kalendára a obradu na la-tinský. Namiesto toho, aby jezuiti radili mukačevskému episkopovi, ako upev-niť úniu a dostať sa naspäť do Mukačeva a vytlačiť odtiaľ episkopa, ktorý odmie-tal akúkoľvek spoluprácu s rímskokatolíkmi, tlačili na neho, aby na rímskoka-tolícke sviatky chodil so svojim sprievodom do rímskokatolického kostola na la-


502

tinskú omu, aby sa len u nich spovedal a preto, aby povzbudil svojich veria-cich, pričačal sa len u nich v latinskom obrade hostiou.67 Pri tejto príleitostijezuiti učili rusínske kňazstvo, ktoré sprevádzalo svojho episkopa, ako má sprá-ve udeľovať sv. tajny, teda jediným správnym, a to latinským spôsobom.68 Boloto ete pred Zamojským synodom! Jednalo sa o zjavnú snahu jezuitov o prevedeniegréckokatolíckeho kňazstva na latinský obrad!

Zavádzanie typicky latinských sviatkov roku 1692Latinský egerský biskup Juraj (Georgij-Heorhij) Fenesy (1687-1699) zasa

nútil rusínskych gréckokatolíkov sviatkovať len rímskokatolické sviatky a tonielen čo sa týka nového kalendára, ale i vetky rímskokatolícke sviatky. Z ty-picky gréckokatolíckych sviatkov im dovolil sviatkovať len 2-3 dni v roku a tolen tam, kde ili čisto gréckokatolíci. Kde ili mieane s rímskokatolíkmi, mohlisviatkovať len rímskokatolícke sviatky.69 Tieto príkazy egerského latinskéhobiskupa neboli len teoretickými, ale veľmi praktickými, pretoe podľa nich sariadila i miestna latinská ľachta, ktorá v iné dni ako určil latinský egerský bis-kup, vyháňala poddaných na panské a teda ich sviatkovať mohli len s utajenýmplačom na očiach a po večeroch. Preto sme v danom čase svedkami, e kňazi-biľci nezriedka sú odháňaní pandúrmi na panské priamo od prestola cerkvíJednoducho daný gréckokatolícky sviatok nebol miestnym zemepánom uznáva-ný, a bol obyčajným pracovným dňom.

Pre vysvetlenie uvádzame, e v roku 1582 bol v rímskokatolíckej Cirkvi za-vedený nový, tzv. gregoriánsky kalendár. 4. októbra 1582 prestal platiť juliánskykalendár, po tomto dni bolo 10 dní vynechaných a hneď nasledujúci deň sa na-miesto 5. októbra datoval 15. október.70 Gréckokatolíci sa i naďalej drali a aj dod-nes vo svojej väčine dria starého juliánskeho kalendára podobne ako aj pra-voslávni na celom svete. Dnes je u rozdiel medzi týmito kalendármi a 13 dní.

Opäť pokus o zmenu kalendára na latinskýToto sa dialo vye 50 rokov po oficiálnej únii, podpísanej v Uhorode. V tom

čase sa ete časť Maramoroa (najvýchodnejia časť dnenej Zakarpatskej Ukra-jiny) s nedôverou dívala na expanzívne myslenie Egerského latinského biskup-stva a preto sa s nedôverou dívala i na Rím, ktorý nezasahoval, a keď zasahoval,tak len v prospech pohľčacských tendencií latinského obradu. Preto Maramoroodmietal akúkoľvek komunikáciu s Rímom. Aby sa Maramoro definitívnenestratil v pravoslaví, Rím do celej záleitosti najprv nezasahoval a potom, keďvidel, e gréckokatolíci neprijali za svojho «obradového vikára» rímskokatolíkajezuitu Ravasa, menoval im za gréckokatolíckeho episkopa Heorhija Bizancija(1716-1733), ako pomocného biskupa egerskému latinskému a na priamu pros-bu tohto Bizancija oznámil viedenskému nunciovi, aby sa snail «presvedčiť e-gerského biskupa, aby sa zdriaval akýchkoľvek zmien vo veci kalendára, leboto by mohlo len poburovať Rusínov, ktorí ete len nedávno prijali katolícku vie-ru». Mal mu poradiť, aby nebol príli zbŕkly, e sa vetko (prevedenie na latinský


503

obrad) časom podarí. Ale i tak sa vec neskončila, egerský biskup prinútil H. Bi-zancija71 písomne prijať nielen gregoriánsky kalendár, ale dokonca i latinské sviatky.

Rímska Kongregácia Propaganda Fide najprv odmietala zavedenie nového ka-lendára egerským latinským biskupom medzi gréckokatolíkmi,72 následne vak20. júna 1718 schválila latinizáciu egerského latinského biskupa a prikázala, aby sagréckokatolíci zriekli svojich gréckokatolíckych sviatkov a prijali za svoje latinské,nehovoriac u o ďalích obmedzeniach prirodzených episkopských právomocímukačevského vladyku v prospech latinského egerského biskupa.73

Mukačevský episkop (obradový vikár egerského biskupa) Bizancij vidiacskazu na duiach svojich gréckokatolíckych ovečiek, obrátil sa o pomoc na ra-kúskeho cisára Karola III. a ten r. 1720 uznal pravdu episkopovi Bizancijovi a vy-dal novú hramotu privilégií gréckokatolíkov, v ktorej sa u nespomínalo sviat-kovanie latinských sviatkov a uvedenie latinského kalendára.74 Tak rozhodnu-tie Ríma o prijatí latinských sviatkov gréckokatolíkmi ostalo len mŕtvou literouv podstate a do roku 1913, keď Maďari násilne zaviedli gregoriánsky kalendárna Podkarpatí,75 čo vyvolalo vznik pravoslávia a pravoslávneho hnutia, sledu-júceho záchranu cyrilometodejského obradu. Dnes u na absolútnej väčine ú-zemia Preovskej eparchie a Koického exarchátu je zavedený nový kalendár.Mukačevská eparchia ete vdy vak vade drí starý kalendár.

Gréckokatolícky kalendár na rok 2001, vydaný v Michalovciach pre Preov-skú gréckokatolícku eparchiu a Koický gréckokatolícky exarchát na Sloven-sku, obsahuje v sebe nielen klasicky typické staré latinské sviatky, ako sviatokPresvätej Eucharistie, Najsvätejieho Srdca Krista Spasiteľa, Krista Kráľa, aledokonca u od roku 2001 i Ján Bosko, Lurdská Panna Mária, Katedra sv. ap.Petra, Ján Mária Vianney, Sedembolestná Bohorodička patrónka Slovenska,Vincent de Paul, Karol Boromejský76 Starodávne gréckokatolícke sviatky sapostupne stále viac zatlačujú do úzadia a zabudnutia. V Gréckokatolíckomkalendári na rok 2002, tie vydaného v Michalovciach u boli po prvýkrát v de-jinách gréckokatolíkov Preovskej eparchie a Koického exarchátu zruené taktypicky gréckokatolícke sviatky ako sv. Michal Archanjel, sv. Nikolaj Čudotvo-rec, sv. tefan Prvomučeník, Traja Svjatyteli a sv. Ilija prorok. Boli zruené,lebo ich nemá vo svojom kalendári latinská Cirkev. Na prelome 20. a 21. storo-čia si teda latinizátori na Slovensku (tentoraz u spomedzi rímskokatolíkov,ktorých miestny preovský vladyka prijal medzi svoj gréckokatolícky klérus,lebo sa chceli eniť), zobrali na muku gréckokatolícky kalendár vo svojej pod-state, čo nemá v dejinách obdoby.

Ako je vidno dnes, gréckokatolícky obrad na území historického Podkarpat-ska (napr. na Slovensku) je pozmenený, kalendár tie a to nielen na grego-riánsky (nový týl), ale najmä tým, e do gréckokatolíckeho kalendára sú vloe-né i typicky latinské sviatky (napr. Christa Carja, Eucharistie, Boie srdce Isu-sovo, Nepokvrnené Počatie, sv. Jozefa na Sobor Bohorodici, sv. Cyrila a Me-toda na 5. júla, najnovie dokonca i Sedembolestná ) a zruené typicky by-zantské sviatky. Čo sa nepodarilo v 17.-18. storočí, to sa začína dariť v 20. storočí.


504

d) vlastné právoOd únie roku 1646 boli gréckokatolíci nútení sa riadiť latinským právom a sku-

točne sa aj latinským právom riadili. Určité výnimky nastali a v päťdesiatychrokoch 20. storočia. Prvé kompletné vlastné východné právo dostali gréckoka-tolíci a roku 1990, teda po 344 rokoch. Jedná sa o Kódex Kánonov Východ-ných Cirkví (CCEO), ale i v ňom sa nachádzajú niektoré diskriminačné kánony,ktoré sú v priamom rozpore s II. Vatikánskym koncilom a učením Isusa Chris-ta,77 či kánony ruiace starodávnu sobornosť východných Cirkví (spoločné roz-hodovanie vo významných cirkevných otázkach).

2.) Nezávislé vyberanie si vlastných episkopov (nedodruje sa dodnes)«Aby sme si mohli voliť náho episkopa, ktorého potom predloíme na potvrde-nie Svätej Stolici»

Gréckokatolíci Mukačevskej eparchie si v podstate po únii slobodne vybralilen svojho prvého episkopa (Partenija Petra Petroviča, OSBM). Vetkých ostat-ných volili pod nátlakom, či neskôr ani nevolili, ale títo boli určovaní na Muka-čevský prestol egerským latinským biskupom a latinským ostrihomským prima-som, ktorí sa spočiatku tvárili, e berú ohľad na výber miestneho kňazstva a ne-skôr, roku 1733 voľby úplne zakázali. Dokonca ani po oficiálnom zaregistrova-ní Mukačevskej eparchie r. 1771 a dodnes gréckokatolícke kňazstvo si svojhoepiskopa nevyberá, ale tento je vdy určovaný z niekam z neznáma zhora po ve-ľaurčujúcej konzultácii s miestnou latinskou hierarchiou, ktorá ohodnocujekatolicitu (latinskosť) a výhodnosť (pre seba) toho-ktorého kandidáta. Násled-kom takéhoto cieľavedomého ovplyvňovania z latinského hora, sú vyberanítakí episkopi, ktorí latinizujú gréckokatolícky obrad namiesto jezuitov z 18. sto-ročia.

3.) Zrovnoprávnenie gréckokatolíkov s rímskokatolíkmi (dnes u je)«Aby nám boli priznané výsady (rímsko)katolíckeho duchovenstva»

Uznanie zrovnoprávnenia gréckokatolíckeho kňazstva s rímskokatolíckymnajmä vo vzťahu k tátu jednalo sa predovetkým o tieto práva: privilégiumnedotknuteľnosti, privilégium cirkevného súdu, privilégium slobody a privilé-gium materiálneho zabezpečenia. Dá sa povedať, e i napriek rozličným veo-becne záväzným hramotám rakúskych cisárov a do roku 1806 teda celkovo160 rokov i po podpísaní Uhorodskej únie gréckokatolícke kňazstvo neboloúplne zrovnoprávnené s rímskokatolíckym kňazstvom v tomto zmysle.

K skutočnému zrovnoprávneniu gréckokatolíkov s rímskokatolíkmi a to ta-kému, e sa konečne rímskokatolíci musia pozerať na gréckokatolíkov ako na rov-nocenných partnerov i v Cirkvi, dolo vak a po II. Vatikánskom koncile v esť-desiatych rokoch 20. storočia (keď prestalo platiť «praestantia ritus latini») a po vy-hlásení cirkevného práva pre gréckokatolíkov Kódexu Kánonov VýchodnýchCirkví (CCEO) roku 1990 pápeom Jánom Pavlom II.

Avak v kadodennej praxi je gréckokatolík a gréckokatolícky svjačenik zo stra-


505

ny rímskokatolíkov ete stále «hlúpy rusnačok» a triedenie na «katolík» a «rus-nak» (v zmysle nekatolík) v latinskej praxi zostáva.

______________________________________1 «Wladislaus dei gracia rex Hungarie et Bohemie ect. fidelibus nostris uni-

versis et singulis plebanis Ruthenis sub iurisdicione ecclesie beati Nicolai con-fessoris in oppido Mwnkach ritu Grecorum fundate existentibus salutem et gra-ciam. Volumus et fidelitati vestre et vestrum cuiuslibet presencium serie stric-tissime precipiendo committimus et mandamus, quatenus amodo deinceps reve-rendo patri Joanni eppo vestro, sub cuius scilicet iurisdicione estis, in omnibuslicitis et consvetis iuxta antiquam consvetudinem obedire et obtemperare ip-sumque revereri de universisque proventibus suis, qui eidem de vestri medioprovenire debent, respondere et per vos, quorum interest, responderi facere de-beatis et teneamini. Aliud non facturi. Presentibus perlectis exhibenti restitutis.Datum in suburbio civitatis nostre Albe Regalis die dom. prox. ante festum advincula b. Petri aptoli a. d. MCCCCLXXXXI regn. nost. Hung. ect. 2 Bohemievero 21.», (dokument z 31. 7. 1491, uverejnený v A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 5).

2 Porov.

J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, IV, Casso-via, 1804, str. 30.

3 Porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej vMaramoro˚™»,

Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgorod™ zarok 1922, UΩgorod, 1922, str. 153.

4 Porov. dokument uverejnený v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püs-pökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 168-174.

5 Porov. správa viedenskému nunciovi, A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert.Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 213-216; A.Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, Û, Rim, 1967, str. 46.

6 Rákoczy píe: « cui monasterio annexa ab immemorabili tempore habeturcollatio dignitatis episcopalis, ita ut quicunque superior esset Monasterii, ide et Epis-copus haberetur», (Archivum S. Congreg. Propaganda Fide, Scritture riferite neiCongressi: Greci di Croazia, Dalmazia, Schiavonia, Transilvania, Ungheria, vol. 2 f.23a in A. Pekar, De erectione canonica eparchiae Mukacoviensis (an. 1771), Roma,1956, str. 48).

7 Navzdory kňazskej prísahe, ktorú skladá kadý kňaz pri svojej vysviackedo rúk svätiaceho episkopa o poslunosti jemu a vetkým jeho nástupcom.

8 Rímskokatolícke biskupstvo v Peremyli bolo zaloené popri u existujú-com gréckokatolíckom a roku 1384 a aj to prevzatím najprv gréckokatolíckejcerkvi sv. Mikuláa Myrlikíjskeho Čudotvorca, (porov. B.È. Balik, «Cerkvasv. Mikolaä v Peremi˚l¡ v XIV st.», Bogoslov¡ä, Rim, 50 (1986) str. 21-66) a roku 1412 pod patronátom poľského kráľa bola gréckokatolíkom v Pere-


506

myli odobratá aj ich krásna murovaná katedrála zasvätená Narodeniu sv. JánaKrstiteľa a miestny latinský biskup do nej premiestnil svoje sídlo. Pri tejto príle-itosti bol z gréckokatolíckej katedrály vyhodený nielen ikonostas, ale, čo jehrozné, i kosti zomrelých gréckokatolíckych episkopov a miestnych ukrajin-ských vojvodov, (porov. B.È. Balik, «V¡d¡brannä v¡d Rusin¡v katedralæno¥cerkvi v Peremi˚l¡ v 1412 r.», Bogoslov¡ä, Rim, 49 (1985) str. 49-88); V do-kumentoch daného času sú gréckokatolíci označovaní za neveriacich a schizma-tikov, lebo odmietali prijať latinský obrad; Existenciu gréckokatolíckeho epis-kopstva v Peremyli i pred Brest-Litovskou úniou, dokazuje bula pápea Ino-centa VI. z 18. januára 1353, v ktorej potvrdzuje za peremylského gréckokato-líckeho episkopa svojho «Dilecto filio Nicolao Rutheno» milovaného syna(samozrejme e v duchovnom zmysle - pozn. redakcie) Nikolaja Rusína, (porov.A. Welykyj, Documenta Pontificium Romanorum historiam Ucrainae illustrantia, I,Roma, 1953, str. 76-77); Najprv obidva eparchie: gréckokatolícka existujúca takmerod cyrilometodejských čias (od 9. storočia) a nová rímskokatolícka koexistovalivedľa seba, pričom rímskokatolícka pri svojom umelom zrode nemala iadnychveriacich. Potom na základe 9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu, gréckoka-tolícka eparchia bola podriadená latinskej. Dnes (na prelome 20. a 21. storočia) v Poľ-sku u gréckokatolíkov i vďaka tomu takmer niet.

9 « ad confirmandos in unione suos subditos», (A. Theiner, Vetera Mo-numenta Poloniae et Lithuaniae gentiumque finitimarum historiam illustrantia,III, Romae, 1863, str. 357; V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusæ-kix cerkvej v buv. Ωup™ Zemplinskoj, VÈÈ. Stan cerkvej po vymertükorol™v Arpadoviç™v…», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩ-gorod™, UΩgorod, 1931-1936, str. 28; A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Za-karpattä, Û, Rim, 1967, str. 24).10 Porov. G. Kinax, «Pos¡wennœ maramorosækix monastir¡v 1749 r.»,

Analecta OSBM, ˇovkva, II,1-2 (1926) 105; V časopise Eperjesi lapok, č. 26,str. 1-2 z roku 1909, v ktorom sa podrobne opisuje priebeh baziliánskeho sobo-ru v Krásnobrodskom monastyre sa ani raz nespomína «Krásny Brod», ale vdylen «Nagymonostor» Z toho vyplýva e v dobovej maďarčine ete dokonca izačiatkom 20. storočia Krásnobrodský monastyr bol známejí pod názvom «Na-gymonostor» (teda v preklade «Veľký monastyr») ako Krásnobrodský monas-tyr. Kedysi (ete pred 17. storočím) to teda musel byť veľmi slávny a veľký čodo rozlohy a počtu baziliánskych mníchov monastyr.11 Pravdepodobne ho vemocní Drugethovci odstránili.12 Mono posledný monastyrský episkop-archimandrit Krásnobrodu bol z Krás-

nobrodu odstránený práve pri vypálení Krásnobrodského monastyra roku 1603humenským protestantským veľmoom Valentínom Drugethom (1588-1605); Ovypálení monastyra pozri podrobnejie J.V. Timkovič, Letopis Krásnobrodské-ho monastiera alebo kúsok zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Pre-ov, 1995, str. 25-27, (o Krásnobrodskej monastyrskej eparchii pozri v kap. 4.2.,str. 720-721)


507

13 Porov. Litterae Societatis Jesu annorum duorum 1613-1614, Lugduni,1619, pp. 149-153; tie M. Lacko, Unio Uhorodensis, str. 47-48; A. Pekar,Narisi Èstor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, Roma, 1967, str. 24-25; J.V. Timkovič,Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok zo slávnych dejín gréckoka-tolíkov na Slovensku, Preov, 1995, str. 29-35.14 V tom čase Uhorodské a Humenské panstvo malo jedného a toho istého

majiteľa: Drugethovcov.15 Juraj IV. Drugeth sa narodil 8. VI. 1633 a zomrel 9. X. 1661, (porov. Slo-

venský biografický slovník, I, Martin, 1986, str. 507).16 Porov. A. Pekar, «UΩgorodska Un¡ä ta ¥¥ tvorc¡ (1646-1996)»,

Analecta OSBM, Roma, XV (XXI) (1996) 262-265; porov. Slovenský biogra-fický slovník, II, Martin, 1987, str. 511.17 Porov. M. Lacko, «Uhorodská únia», Most, Cleveland, 3-4 (1958) 121-122.18 Narodil sa okolo roku 1592 v obci Sekule pri Moravskom sv. Jáne v Bra-

tislavskej upe, (porov. M. Lacko, «Uhorodská únia», Most, Cleveland, 3-4 (1958)131) dnes tesne pri hraniciach Slovenska s Českou republikou a Rakúskom. V tomčase tam ili gréckokatolíci. I prípad tohto mukačevského episkopa dokazuje,e ete pred reformáciou, či počas nej, na území celého dneného Slovenska slo-vanské obyvateľstvo bolo grékokatolíckeho obradu. Rímskokatolíkmi bola lenmenina: Maďari, Nemci a iní cudzinci.19 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡r-

nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 209.20 « Referente eodem litteras D. Archiepiscopi Strigoniensis, scribentis a

Russianis Catholicis fuisse ex improviso factam electionem Petri Parthenii,sacerdotis Ord. S. Basilii, in eorum Episcopum, et insuper eundem fuisse conse-cratum Weinsburgi in Transilvania ab Episcopo schismatico; sed nunc, confi-tendo errorem et insimul petendo veniam, humiliter postulant confirmationemdicti Episcopi Parthenii, promittendo obedientiam, et unionem S. Sedi Apostoli-cae», (dokument z 18. decembra 1651 uverejnený v A.G. Welykyj, Acta S.C.de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia,I (1622-1667), Romae, 1953, str. 248, porov. tie dokument na str. 249); «plerique ex unitis sacerdotibus Ruthenis praedictum Petrum Parthenium inEp.pum Munkaciensem cathol. elegerunt, qui petrus parthenius, studio praeve-niendi alterum a schismaticis Ep.pis mox eligendum Ep.pum, errore quodam etimperitria lapsus, a 3 in Tran.nia schismaticis Ep.pis, nempe Stephano Simono-vics, Gregorio Moldauczki, Zava Bistrinski sese ordinari et in Ep.pum conse-crari fecisset, quem errorem suum agnoscens factique poenitentia ductus»,(dokument napísaný J. Lippaym de Zombor v Trenčíne 22. júla 1655 uverej-nený v porov. A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainae illu-strantes, II (1641-1664), Romae, 1973, str. 106-108).

21 Porov. listinu uverejnenú v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspök-

4.1.1. Veobecné dejiny Mukačevskej eparchie a tzv. únia poznámky

508

ség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 158-159.22 Porov. dokument z 15. januára 1669 uverejnený v A.G. Welykyj, Acta

S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spec-tantia, II (1667-1710), Romae, 1954, str. 14-15.

23 Porov. dokument z 8. februára 1649 uverejnený v A.G. Welykyj, ActaS.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spec-tantia, I (1622-1667), Romae, 1953, str. 239-240; porov. list viedenského nun-cia na Propaganda Fide ohľadom nedovoleného biritualizmu Gabriela Kosovic-kého z 21. augusta 1649 uverejnený v A.G. Welykyj, Litterae episcoporum his-toriam Ucrainae illustrantes, II (1641-1664), Romae, 1973, str. 86-87.

24 Porov. A. Pekar, «UΩgorodska Un¡ä ta ¥¥ tvorc¡ (1646-1996)», AnalectaOSBM, Roma, XV (XXI) (1996) 286; tie dokumenty M. Lacko, Unio Uho-rodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia Catholica, Roma, 1955, str. 209-215; A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, Û, Rim, 1967, str. 33.

25 Porov. M. Lacko, «Uhorodská únia», Most, Cleveland, 3-4 (1958) 121.26 Jedná sa o Juraja IV. Drugetha (1645-1661).27 Egerský biskup Juraj Jakuič de Orbova vtedy sídlil v Jasove pri Koiciach,

lebo Eger bol v rukách Turkov a do roku 1687, (porov. M. Lutskay, «HistoriaCarpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi uSvidniku, 14, Preov, 1986, str. 183-184; porov. Vojenské dějiny Českosloven-ska, II (1526-1918), Praha, 1986, str. 132.).

28 V latinskom origináli je to: « patrem Gabrielem Cassoviczium». Po la-tinsky sa Koice označujú: «Cassovia». Je celkom moné, e preklad tohtomena do súčasnej slovenčiny by mal znieť: «otec Gabriel Koický», pretoemono pochádzal z Koíc, či na začiatku pôsobil v Koiciach, a preto dostal prí-menie: «Koický». V tom čase priezviská boli veľkou zriedkavosťou a práve lenvznikali. Do monastyra vstúpil v Poľsku.

29 Vtedy mali toti obidve zúčastnené osoby: egerský biskup Juraj Jakuič,ako autorita duchovná a trinásťročný Juraj IV. Drugeth, ako autorita svetská, o-baja meniny = rodinná oslava menín, kedy Juraj Drugeth sprostredkoval desiatky63-och gréckokatolíckych svjačenikov s ich farnosťami strýčkovi-biskupovi.

30 Jakuič medzitým zomrel a Kidy bol egerským biskupom v rokoch 1648-1660.31 Tento jezuita bol rektorom uhorodského kolégia, ktoré bolo do Uhorodu

z Humenného prenesené Drugethovcami v novembri 1646.32 Vacovským biskupom bol v rokoch 1651-1655.33 « Haec vero ipsa reductio nostra peracta est in anno salutifero milles.

sexcent. quadrag. nono Aprilis die 24 imperante Ferdinando III. Rom. ss. caes.in eccla arcensi Ungvariensi latina in bonis illustr. comitis Georgii de Homonnasita tali modo. D. eppus Munkacsiensis Basilius Tarasovicz, qui e vivis jam dis-cessit, quum sequens partes tam schismaticas, quam hereticas unionis s. vincu-


509

lum rupisset, ecclae catholicae nuntium publice remisset. Hoc animadvertensvenerabilis in Chrto pater d. Georgius Jakusics eppus Agriensis jam in Chrtoquiescens, habens penes se revdos patres Basilianos in hunc finem ascitos, pat-rem Petrum Parthenium, qui noster hodie est eppus, et patrem Gabrielem Cas-soviczium, nos per litteras suas Ungvarinum humanissime invitavit sermonequeopportuno de unione sacra per praedictos patres praemisso, quod intendebat,spiritu sancto sic nos disponente, facillime effecit diemque s. Georgio martyridicatam pro fidei professione facienda terminavit. Qua die currente nos sacer-dotes 63 congregati praenominatum revdissimum eppum Agriensem ad ecclamsupracitatam sumus secuti. Praemisso itaque incruentis sacrificii mysterio nos-tro Rutheno idiomate habito praemissaque nonnulis sacerdotibus peccatorumexpiatione sacramentali fidei professionem audibili voce secundum formampraescriptam emisimus, scilicet: nos credimus omnia et singula, quae s. maternostra eccla Romana credere jubet, sanctissimum patrem d. Innocentium X.universalem ecclae Chrti et nostrum pastorem profitemur ab eoque cum succes-soribus nostris dependere in omnibus cupimus et volumus, his tamen adjectisconditionibus: 1. ut ritus Graecae ecclaenobis servare liceat; 2. eppum a nobiselectum et ab aptolica sede confirmatum habere; 3. immunitatubus ecclticis liberefrui, quibus revmus praesul facillime annuit. Id ipsum illmus Benedictus Kisdi eppusAgriensis cum suo grali vicario, assistente sibi revdo in Chrto patre Toma JaszberenyS.J. religioso in a. 1648 ratum habuit. Maxime vero negotium hoc nostrum paternasua sollicitudine roboravit tam illmus ac revmus princeps Hung. Georgius Lippayarchieppus Strigoniensis bis a nobis per legationem a praedictis revdis patribusBasilianis susceptam requisitus, quam etiam illmus eppus Vacziensis d. MathiasTarnoczi, quibus nos obligamus in perpetuum. His sanctitati vestrae significatisbenedictionem paternam, causae nostrae promotionem et eppi a nobis electi, revmipatris Petri Parthenii, confirmationem unanimiter et humiliter petimus. Vngvarino a.1652. Januarii 15. die», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. PüspökségOkmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 163-165).

34 Porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt.1458-1715, Ungvár, 1911, str. 164); Určenie presného dátumu podpísania úniepozri napr. v M. Lacko, «Uhorodská únia», Most, Cleveland, 3-4 (1958) 120-121.

35 Porov. A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainae illustran-tes, II (1641-1664), Romae, 1973, str. 96; A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propa-ganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia, I (1622-1667), Romae, 1953, str. 173.

36 Porov. Apostolæsækij list Rimsækogo arxiœreä Èvana Pavla ÈÈ z nago-di 350-r¡ççä UΩgorodsæko¥ un¡¥, Città del Vaticano, 1996, str. 3.

37 Partenij Peter Petrovič v tom čase prebýval v Krásnobrodskom baziliánskommonastyre (pri Medzilaborciach), na území Humenského panstva katolíckychDrugethovcov: «Partenius Ruthenus, homo 55 annorum a natu unitus bonae vitaeet morigeratus, doctrinae non adeo magnae, habitat in Monasterio patrum basiliano-rum in Ungaria ad fines Poloniae nominato Krasnibrod sub dominio Domini Comitis


510

Georgii Homonai», (porov. dokument: «Nové informácie viedenského nuncia,získané pravdepodobne od egerského biskupa ohľadne osoby episkopa Parteniaz konca roka 1652» uverejnený v A. Baran, «Documenta inedita de confirmationeParthenii Petrovyč episcopi mukačoviensis», Analecta OSBM, Roma, III (IX)/3-4(1960) str. 444); Na Mukačevskom panstve sa nemohol ani ukázať, pretoe tam vlád-li protestantskí Rákoczyovci, ktorí bojovali proti vetkému, čo bolo katolícke či rím-skokatolícke, teda Habsburgovské.

38 « la Santità Sua brama di saper d’avantaggio quali siano le Chiese Titolari,che di presente vacano nel Regno d’Ungheria. S’elle siano tutte di Rito Latino, opure alcuna di Rito Greco. Perciò che se solo di Rito Latino, come si crede elle fosse-ro, s’incontrerebbero nuove difficoltà si in riguardo alla persona del medesimoPartenio, il qual forse non vorrebbe lasciar il Rito Greco, si anco in riguardo a iRutheni di Monkak, i quali non si soggettarebbero a Vescovo latino, ne parerebbeconveniente di dar facoltà al medesimo Partenio di esercitar il Rito Greco, mentrefosse passato al Latino. Stimasi dunque bene, che Vostra Signoria trattando di cote-st’affare con Monsignor Arcivescovo di Strigonia e sentito il parere di quel Prelatoveggano ambedue come si possano superare le prime e le seconde difficoltà per dar-cene parte, affinche di nuovo si possa il tutto rappresentare a Sua Beatitudine, a cuimolto preme la salute di quel l’anime. Il Nostro Signore la feliciti. Roma, 10 Maggio1653. Come fratello affetuosissimo Card. Barberino», (A. Baran, «Documenta inedi-ta de confirmatione Parthenii Petrovyč episcopi mukačoviensis», Analecta OSBM,Roma, III (IX)/3-4 (1960) str. 445).

39 Porov.

Oriente cattolico, Città del Vaticano, 1974, str. 301-302.40 Porov. Breve pápea Alexandra VII. z 8. júna 1655 uverejnené v A. Ho-

dinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715,Ungvár, 1911, str. 177-178; A. Welykyj, Documenta Pontificium Romanorumhistoriam Ucrainae illustrantia, I, Roma, 1953, str. 559-560.

41 Porov. Oriente cattolico, Città del Vaticano, 1974, str. 301-302.42 W. de Vries, Ortodossia e cattolicesimo, Brescia, 1983, str. 116; W. de Vries

je jezuitským kňazom, narodeným r. 1904 v Nemecku. Od roku 1939 a do o-semdesiatych rokov bol profesorom jezuitmi vedeného Pontificio Istituto Orien-tale v Ríme.

43 « Basilii Taraszovits, Episcopi Ecclesiæ Græco Catholicæ Munkacsien-sis…», (porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, I,Cassovia, 1799, str. 71-73; A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Ok-manytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 104-105).

44 « Tractu denique temporis occasione persecutionis Calvinistae Rákóczyquidam Basilius Taraszovics, dicti Monasterii Abbas, et simul Ruthenorum E-piscopus cum Clero, et populo Iurisdictioni suae subjecto ad errorem Schisma-tis defecit, et ad annum usque 1649 Sacra Unio consepulta mansit; donec tan-dem Petrus Partenius, Ordinis S. Basilii M. Religiosus superno lumine illustra-tus, cum aliis sex Archi Diaconis, et 63. Archi Presbyteris eandem Professio-


511

nem Fidei sub illa praecipue amplexus fuisset, ut populus Graeci Ritus sui RitusEpiscopum habere possit, prout etiam a tempore redintegratae S. Unionis idempopulus Ruthenicus continua serie ad haec usque tempora sui Ritus Episcopos aPraedecessoribus nostris felicis reminiscentiae Hungariae Regibus, ac etiam aNobis designatos, et nominatos accepit, imo ipse etiam Episcopatus Ruthe-norum in honorem, et titulum Episcopatus Munkacsiensis ab ipso EpiscoporumUnitorum Residentiae loco evectus est cum magno Orthodoxae Religionis in-cremento», (M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, IV/1», Naukovijzb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 17, Preov, 1991, str. 115).

45 Porov. M. Fedor, Spolupatróni Európy ich odkaz na Slovensku, Michalovce, 1990.46 Porov. napr. túdiu renomovaného, veobecne uznávaného súčasného la-

tinského teológa a experta na dogmatiku o «Filioque» B. Forte, Trinità comestoria, Milano, 1988 (quarta edizione), str. 116-132.

47 Porov. B. Forte, Trinità come storia, Milano, 1988, str. 126.48 Za komunizmu-socializmu v päťdesiatych rokoch 20. storočia latinizačné

sily s pôitkom vyuili osemnásť rokov trvajúcu likvidáciu gréckokatolíckejCirkvi v Československu (tzv. akcia «P»), keď gréckokatolícki kňazi, ktorí ne-podpísali schizmu-pravoslávie, boli uväznení, alebo vyvezení do vyhnanstva(do nemecko-českého pohraničia) a gréckokatolícki veriaci v snahe zachovať sivieru ili krstiť, myropomazovať, sobáiť svoje deti do rímskokatolíckych kosto-lov, odkiaľ sa samozrejme u nikdy nevrátili späť mnohé rodiny, ba i celédediny (napr. Pusté Pole, Niná Olava, Hraničné). Pravoslávni po roku 1989vrátili gréckokatolíkom na Slovensku vetko nespravodlivo nadobudnuté. Čovak vzali rímskokatolíci, to sa u nevracia nikdy späť, «sme predsa jednaCirkev» a medzi pokrvnými bratmi zákon spravodlivosti u platiť nemusíNovovzniknuté latinské filiálky či farnosti s pôvodne gréckokatolíckymi cerk-vami sú toho nemými svedkami. A kde je spravodlivosť, na základe ktorej budena konci sveta Christos rozdeľovať stádo na dve strany?

49 Porov. fototypične uverejnený originány text referátu v G.A. Timkovič,«Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2(1998) str. 196-203.

50 Porov. «Biskup Werth: Katolícka cirkev v Rusku rastie», ivot Cirkvi,Bratislava, 15-16 (2001) str. 8; «Vatikán buduje v Rusku nové truktúry Moskva je proti», ivot Cirkvi, Bratislava, 7 (2002) str. 5.

51 «Considerando il Signor cardinale de Kolonitz il gran bisogno chhanno leanime nei paesi di nuova conquista nellUngaria, e particolarmente nei contornidi Monkach i Greci numerosi di sopra 300 mila con 420 parochie, e tutti schis-matici, ha procurato di trovare in Roma soggetto capace e zelante

della religio-ne catholica Romana, che come vescovo possa ridurre quei popoli all’ubbi-dienza della S. Sede Apostolica, et all’Unione già principiata in quelle parti,dandoli la residenza in Monkach, dove in altri tempi hanno riseduto altri vesco-vi schismatici, et havendo per buone relationi havute sentito che il P. Don


512

Gioseppe de Camillis…», (A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiamUcrainae illustrantes, III (1665-1690), Romae, 1974, str. 308-310).

52 «Ivi con la gratia di Dio si è già radicata la S. Unione, e felicemente diste-sa in quasi tutta la Diocesi, di modo che nell’Ungaria superiore, cioè dalDanubio fino alla Polonia, la maggior parte delle Chiese Rutene più à quattro-cento in circa sono già unite, e spero che col tempo tutte si uniranno…», (A.Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715,Ungvár, 1911, str. 363; A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrai-nae illustrantes, IV (1691-1710), Romae, 1976, str. 131).

53 « Essaminatasi in una Congregazione particolare l’istanza del Cardinaldi Colonitz, rimesse da V.ra S.tà, perchè il P. Giuseppe De Camillis, MonacoRutheno, sia deputato Vicario Apostolico, con titolo di Vescovo in partibus(titulárny-pomocný episkop), per le nuove conquiste d’Ungaria e particolar-mente nella diocese di Munkach, dove sono più di 300 mila Greci Scismati-ci…», (A.G. Welykyj, Audientiae Sanctissimi de rebus Ucrainae et Bielarusjae,I (1658-1779), Romae, 1963, str. 89).

54 Latinskému kardinálovi Koloničovi píe 15. marca 1692 z Mukačeva: «mentre sa che sono il primo vescovo vero cattolico», (A. Hodinka, A Mun-kácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str.335; A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainae illustrantes, IV(1691-1710), Romae, 1976, str. 49).

55 «V ¡stor¡¥ Zakarpattä zgaduütæsä rusæk¡ œpiskopi bez stalogoos¡dku, äk¡ xodili z¡ sela do sela. Ce nasl¡dok l¡kv¡dac¡¥ b¡læ˚e œpisko-pstv, äk¡ ¡snuvali na Èstoriçnomu Zakarpatt¡. Najskor˚e buli vignan¡rusæk¡ œpiskopi z niΩnæogo ¡ serednæogo Potissä: dal¡ ¡z Sp¡˚u ta z ¡n-˚ix eparx¡j. C¡ œpiskopi, vtrativ˚i os¡dok, xodili po selax. Zrozum¡-lo, wo ce bula nasilæna l¡kv¡dac¡ä rusækix œpiskopstv z¡ storoni la-tinän ¡ madärsækix uräd¡v. Roki viniknennä latinsækix œpiskopstv naÈstoriçnomu Zakarpatt¡ takoΩ œ dokazom togo, wo v¡d pradavna na Èsto-riçnomu Zakarpatt¡ buli li˚e rusæk¡ œpiskopstva, a vzagal¡ ne bulolatinsækix. Podaœmo dati zasnuvanæ latinæskix œpiskopstv na teren¡Èstoriçnogo Zakarpattä: Sp¡˚sæke - 1776 roku, RoΩnävsæke - 1776 roku,Satmarsæke - 1803 roku, Ko˚icæke - 1804 roku…», (S. Pap, PoçatkiXristiänstva na Zakarpatt¡, Philadelphia, 1983, str. 87).

56 Tendencia likvidácie cyrilometodejských baziliánskych monastyrov na ú-zemí celého Uhorska začala vtedy, keď pápe Inocent III. (1198-1216) roku1204 priamo a otvorene vytýkal uhorskému kráľovi Imrichovi-Emerikovi(1196-1204), e na jeden latinský klátor v jeho kráľovstve pripadá mnohogréckokatolíckych: «Quia vero nec nouum est, nec absurdum, vt in regno tuodiuersarum nationum conuentus vni domino, sub regulari habitu, famulentur; li-cet vnum sit ibi Latinorum coenobium, quum tamen ibidem sint multa Graeco-rum», («A.Ch. 1204. Emericus R. H. Abbates ad S. Aegidium in Simigio eligi


513

vult Hungaros» in G. Fejér, Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs accivilis, II., Budae, 1829, str. 447, tie O.R. Halaga, Slovanské osídlenie Potisiaa východoslovenskí gréckokatolíci, Koice, 1947, str. 34, porov. tie G. Papp, «Imonaci dellOrdine di S. Basilio in Ungheria nel secolo XIII», Analecta OSBM,Roma, I,1 (1949) str. 3); «Nenie to ani novotou ani nesmyslom, e v kráľovstvetvojom sbory rozličných národov v mnískom rúchu jednomu Pánu slúa; bartame jeden je klátor latinský, kdeto predsa tame je mnoho gréckych», (F.V.Sasinek, Sv. Method a Uhorsko, Turčiansky Sv. Martin, 1884, str. 11).

57 Je to vidno i z listu rímskej Kongregácie Propaganda Fide latinskému pri-masovi Uhorska napr. pri «zjednocovaní» sa maramoroského kléru r. 1712:« Sarà poi effetto della somma pietà, e giustizia dell’E.V. il procurare dallaCorte Imperiale a questo Vescovo, nuovamente unito, come anche al suo Clerotutte l’esentioni, privilegii, et immunità, che gode il Clero latino; il che ser-virà non solo per confermare, e stabilire questi nuovi convertiti alla SantaUnione, ma anche per allettare gl’altri dello stesso Rito, e Natione ad abbrac-ciarla…», (A.G. Welykyj, Litterae S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicamUcrainae et Bielarusjae spectantes, III (1710-1730), Romae, 1956, str. 55)

58 «Quicunque Sacerdotum Valachicorum obedientiam Episcopo de Camellisvoverit, et Professionem Fidei Catholicae elicuerit, particeps fiat gratiae exemptionisDecretalis, et pro vero Catholico agnoscatur, et sicut L. R. Clerus, aequaliter tracte-tur», (porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnikMuzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 41).

59 «Ján Pavol II. v Grécku, v Sýrii a na Malte 4.-9. mája 2001», ivot Cirkvi,Bratislava, 19 (2001) str. 3.

60 Porov. A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainae illustran-tes, IV (1691-1710), Romae, 1976, str. 275.

61 Práve od toho sa dnes v slovenčine pouíva na označenie svjačenika vý-raz: «kňaz» (kňaná). V cyrilometodejskej staroslovančine, z ktorej sa vyvinulai súčasná slovenčina, vak ten istý výraz označuje feudálne kniea či jeho enu.

62 « čto v kotorom časi, ne mono točno opreďiliti svjačenstvo (Muka-čevskoj eparchiji) pod silnym vlijanijem pravoslavnoho Vostoka perejlo napravoslavije. Se stalosja tichoju, nezamitnoju istoričnoju evolucijeju, a ne spon-tannoju projavoju naroda», (V. Shereghy - V. Pekar, Vospitanije podkarpato-ruskoho svjačenstva, Pittsburgh, 1951, str. 15).

63 Hodnotenie plnenia troch podmienok Uhorodskej únie opierame najmäo výsledky túdie: A. Pekar, «UΩgorodska Un¡ä ta ¥¥ tvorc¡ (1646-1996)»,Analecta OSBM, Roma, XV (XXI) (1996) 285-297; Je len samozrejmé, e do hod-notenia Pekara sme vloili ná subjekt a výsledky tejto túdie Dejín gréckokato-líkov Podkarpatska. truktúru sme upravili na báze najnovieho učenia katolíc-kej Cirkvi, teda na báze II. Vatikánskeho koncilu a Kódexu Kánonov VýchodnýchCirkví (CCEO).

64 Keď túto úniu neratifikoval Rím, potom je skutočne pravda, e to nebola únia


514

s Rímom, ale s egerským latinským biskupom, lebo túto zmluvu ratifikoval len on.65 Učí tak II. Vatikánsky koncil v kontitúcii Lumen gentium, 23 ďalej v dekréte

Orientalium Ecclesiarum, 2-3 a v dekréte Unitatis redintegratio, 16; Okrem tohototo plné chápanie «obradu» preniklo i do Kódexu Kánonov Východných Cirkví(CCEO) podpísaného pápeom Jánom Pavlom II. z roku 1990, can. 28 §1.

66 Porov. A. Welykyj, Documenta Pontificium Romanorum historiam Ucrai-nae illustrantia, II, Roma, 1954, 49-50.

67 Paradoxom dejín je, e gréckokatolícky mukačevský episkop Partenij Pet-rovič musel chodiť na latinské ome a slúiť ich práve v tom kostole v Uhoro-de, ktorý neskôr, po zruení jezuitov v Uhorsku roku 1775 kráľovná MáriaTerézia darovala mukačevskému gréckokatolíckemu episkopovi Andrijovi Ba-činskému na gréckokatolícku katedrálu a ňou je dodnes.

68 Výpisky z kroniky jezuitov na rok 1652: porov. A. Hodinka, A MunkácsiGör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 167-168; A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, Û, Rim, 1967, str. 33.

69 Pozri dokument vydaný latinským egerským biskupom roku 1692: A.Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715,Ungvár, 1911, str. 333.

70 Porov. H. Fitch, The Perfect Calendar for Every Year of the ChristianEra, New York London, 1900, str. 32-33; Po vyhlásení tohto kalendára hospočiatku neprijali protestanti v Uhorsku, v roku 1599 vak ho v Uhorsku uprijali aj oni. Nemecko ho prijalo a v roku 1699, Dánsko v roku 1701, Anglic-ko v roku 1752, kandinávia r. 1753 (porov. N.A. Beskidß, Karpatoruss-kaä drevnostæ, UΩgorodß, 1928, str. 145).

71 H. Bizancij ete začiatkom roku 1718 prosil Kongregáciu Propaganda Fi-de o pomoc proti egerskému latinskému biskupovi, ktorý ho nútil prijať novýkalendár u gréckokatolíkov, (porov. dokument z 21. marca 1718 uverejnený v A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae etBielarusjae spectantia, III (1710-1740), Romae, 1954, str. 161-162).

72 Porov. list Kongregácie Propaganda Fide poľskému nunciovi aby uviedolna správnu mieru egerského latinského biskupa a nerobil medzi gréckokatolík-mi nijaké zmeny v obrade, lebo «väčina tohto ľudu ete len nedávno prila do sv.katolíckej viery», rozumej ete je tomu len nedávno, čo uznáva egerského latin-ského biskupa za svojho jediného sídelného biskupa, (porov. A.G. Welykyj, Lit-terae S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjaespectantes, III (1710-1730), Romae, 1956, str. 124).

73 List viedenskému nunciovi a ďalí list z toho istého dňa mukačevskémuvladykovi H. Bizancijovi uverejnený v A.G. Welykyj, Litterae S.C. de Propa-ganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantes, III(1710-1730), Romae, 1956, str. 127.

74 Hramota cisára Leopolda I. z roku 1692 kládla za podmienku jej platnosti


515

zavedenie nového kalendára a latinských sviatkov u gréckokatolíkov. Táto pod-mienka tam bola vsunutá kardinálom-primasom Uhorska Koloničom. Práve preten dôvod, privilégia gréckokatolícki kňazi nemali a naďalej boli poddanýmisvojich ľachticov, lebo ľachtici sa vyhovárali, e hramota cisára pre nich ne-platí, lebo nesviatkujú latinské sviatky.

75 Porov. A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, Û, Rim, 1967,str. 34-35.

76 Porov. Gréckokatolícky kalendár 2001, Michalovce, 2000, str. 4-27.77 Porov. can. 610 §2 CCEO v porovnaní s can. 764 CIC, (porov. G.A.

Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov,III/1-2 (1998) str. 161-162).


516

Székesfehérvár Stoličný Belehrad v 16. storočí.Do 14. storočia tu boli korunovaní skoro vetci uhorskí králi.

4.1.2. Voºba archimandritu-episkopav dejinách Mukaãevskej monastyrskej epar-chie

Mukačevskí baziliáni-kalugeri si vdy vyberali svojho archi-mandritu-episkopa sami

I v Mukačevskej monastyrskej eparchii, podobne ako aj inde v U-horsku, si baziliánski mnísi samostatne vyberali archimandritu, tj.doivotného predstaveného, ktorý sa automaticky stával episko-pom riadiacim Mukačevským panstvom.1 Je len jasné, e v prie-behu dejín boli určite i obdobia, keď priamo, či nepriamo do ichvoľby (a to mierou nie väčou ani menou, ako do menovania ríms-kokatolíckych episkopov)2 zasahoval uhorský kráľ, či miestny mu-kačevský ľachtic.3 Historické právo na výber vlastného predsta-veného-archimandritu-episkopa im nikto nikdy neupieral, alebonásilne nezabraňoval, a to a do konca 17. storočia. Jednalo satoti o ekleziologickú prax «sobornej» (= katolíckej) ChristovejCirkvi prax benú na celom Východe, ktorá je s meními úpra-vami zachovaná dodnes medzi pravoslávnymi.

Táto prax volieb «zo spodku» bola benou pôvodne i v latinskej Cirkvi. Po pr-výkrát začal pápe zasahovať do volieb biskupa v latinskej Cirkvi aj mimo Ape-ninského polostrova a v 13. storočí. Veobecne sa predpokladá, e od 14. sto-ročia pápei u menovali «zhora» biskupov v latinskej Cirkvi na celom svete.4 Tí-to sa od 14. storočia u nevyberali podľa starodávnej ekleziologickej praxe v hla-sovaní či voľbách, ale sa menovali priamo zhora. Teda východná ekleziologickáprax výberu episkopa «zdola» bola benou i na Západe a do 14. storočia.

«Dekamelisovská doba»Prvý neregulárny zásah «zhora» narúajúci stáročnú slobodnúvoľbu archimandritu-episkopa

V Mukačevskej monastyrskej eparchii posledným regulárne(tj. podľa starodávnej východnej cirkevnej tradície) mníchmi zvo-leným archimandritom-episkopom bol jeromonach Metodij Ra-

517

koveckyj (1688-1689, zomrel roku 1693). Bol vak protiprávne abez príčiny u po necelých dvoch rokoch zosadený, a to jednodu-cho tak, e ho latinské cirkevné kruhy neuznali a na jeho miestoRím menoval, a z Ríma aj poslal 48 ročného grófa5 Josifa Rogu deCamellisa, ktorý prakticky zaujal Mukačevskú katedru roku 1690.

Josif Roga de Camellis, syn otca menom Stamanus a matky menom Pluma,sa narodil na gréckom ostrove Chios 7. decembra roku 1641. V Ríme tudovalv rokoch 1656-1668. Počas túdií il v tzv. Gréckom kolégiu. Na vtedajíchlatinských univerzitách v Ríme získal doktorát z filozofie a druhý doktorát z te-

ológie. Potom (niekedy por. 1668) vstúpil k baziliá-nom.6 V rokoch 1674-1689bol prokurátorom pre vecizjednotenej Cirkvi v Rímea tie ako expert na gréč-tinu bibliotekárom Vati-kánskej kninice (1679-1689).7 Neskôr, tj. r. 1689bol menovaný na apotol-ského vikára Mukačev-skej eparchie. Do Uhor-ska pricestoval v pozdnejjeseni roku 1689 v dopro-vode uhorského kardinálaKoloniča.8 Po prezentáciisa u cisára roku 1690 zau-jal Mukačevskú eparchiu.Zomrel v Preove roku 1706.Pohreb mal rímskokato-lícky a pochovaný bol vkrypte latinského franti-kánskeho chrámu minori-tov v Preove (pozri ďa-lej).

Latinskému (rímske-mu) obradu oddanýJosif Roga de Camel-lis bol z Ríma na Mu-kačevský prestol do-

4.1.2. Voľba archimandritu-episkopa v dejinách Mukačevskej monastyrskej eparchie

518

Mukačevský episkop Josif Roga de Camellis krátkopred smrťou (porov. obr. na str. 420).

sadený po priamej intervencii latinského uhorského kardinála Ko-loniča. I napriek tomu, e Josif Roga de Camellis bol Grék a bazi-lián, kardinál Kolonič ho označuje ako «rímskokatolíka» (della re-ligione cattolica Romana),9 pretoe jeho srdce bolo naozaj ríms-kokatolícke. Takýmto spôsobom dostal latiník Kolonič mukačev-ských gréckokatolíkov (Rímskemu prestolu vdy verných, ale pod-ľa starej sobornej-katolíckej tradície administratívne nezávislých)po prvýkrát v dejinách Mukačevskej eparchie do svojho priamého vply-vu a závislosti.Kto bol kardinál Kolonič?

Kardinál Leopold Kolonič (26. 10. 1631 20. 1. 1707) pochádzal zo staréhochorvátskeho ľachtického rodu. Bol teda svojim pôvodom Slovan. Najprv bolčlenom bojového rádu Johanitov. Za člena tohto rádu bol pasovaný panovní-kom roku 1650 ako 19-ročný. Aktívne, tj. so zbraňou v ruke, sa zúčastnil výpra-vy proti Turkom na Kandiu. V námornej bitke pri Dardanelách vykonal hrdin-ský čin: ukoristil tureckú zástavu. Niekoľko rokov bol komandérom (veliteľom)vyie spomenutého bojového rádu. Roku 1659 bol menovaný na nitrianského

latinského biskupa. Pri menovaní nabiskupa vak ete nebol ani kňazom.Teológiu začal tudovať a potom.Vysvätený na biskupa bol roku 1666,teda o sedem rokov nato. Za biskupaho vysvätil viedenský apotolský nun-cius Anton Pignatelli, ktorý sa stalneskôr pápeom Inocentom XII. (1691-1700). Roku 1670 sa stal biskupomwienerneustadským (ViedenskéhoNového Mesta). Roku 1672 sa stalpredsedom Uhorskej komory. Po vtrh-nutí Turkov do Rakúska sa opäť hrdin-sky vyznamenal, lebo v roku 1683stihol zaopatriť obliehanú Viedeň dos-tatkom potravín. Roku 1685 bol me-novaný za kardinála a biskupa v Rábe(Györy). Roku 1691 sa stal arcibisku-pom kaločským. Roku 1692 sa stalprvým tátnym ministrom a podpred-sedom viedenskej dvorskej komory,roku 1694 predsedom cisárskej tajnejrady a roku 1695 arcibiskupom os-trihomským, a teda primasom Uhor-


519

Kardinál Kolonič

ska. Bol bezhranične oddaný Habsburgskej dynastii. Maďarskí historici ho označujú«postrachom ľudu, ktorý platil dane», pretoe dane od ľudu vymáhal bezohľadne a s vo-jenskou asistenciou. Kolonič bol na cisárskom dvore presadzovateľom teórie,aby bola zdanená i uhorská ľachta. Zomrel roku 1707 a je pochovaný v Brati-slave v jezuitskom kostole.10 Ako vidieť, politiky, vojenčiny a ekonómie v jehoivote bolo ďaleko viac ne teológie, pobonosti a pastorácie

Objavením sa grófa Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, na epis-kopskej katedre mukačevského soborného monastyra končí zlatáéra sobornosti Mukačevskej monastyrskej eparchie a začínaobdobie jej postupnej paralyzácie a rozkladu. Začína éra dosadzo-vania episkopa «zhora», ktorá trvá a dodnes. Ako dejiny ukazujú,práve týmto spôsobom, tj. dosadzovaním prolatínskeho episko-pa bolo postupne spôsobené cieľavedomé zlatintenie gréckoka-tolíckeho obradu na území Mukačevskej eparchie a tie veľké stra-ty na počte gréckokatolíkov v prospech latiníkov, čo zapríčinilo,e títo si v následných storočiach mohli, či presnejie povedanépre svoje zväčené počty boli nútení vytvoriť na pôvodne výlučne(ak nepočítame cudzincov) gréckokatolíckom území nové latinskédiecézy (Spi, Roňava, Koice, Banská Bystrica, Szatmár, Muka-čevo).

Gróf Josif Roga de Camellis, OSBM, súc si plne vedomý, e jev Mukačevskej monastyrskej eparchii na Podkarpatsku cudzin-com, a e jeho menovanie za episkopa Mukačevského sobora-mo-nastyra poruilo vye osemstoročnú cyrilometodejskú východnúcirkevnú tradíciu (zločin proti katolicite = sobornosti), ponechalspočiatku archimandritu-episkopa Metodija Rakoveckého, OSBM,11vo funkcii ihumena-nastojateľa baziliánov mukačevského mater-ského (soborného) monastyra, ale sám si vak zobral jeho episkop-skú jurisdikciu, ako aj titul archimandritu.12

22. apríla 1690 vladyka Josif Roga de Camellis, OSBM, napí-sal rímskokatolíckemu kardinálovi Leopoldovi Koloničovi toto:

«Vaa Eminencia, reverendissimo principe. Potom, čo som sajeden jediný deň zdral v Koiciach a nenaiel ani Jeho Excelen-ciu biskupa egerského, ani nijakých iných pánov z jeho komory,13

odiiel som sprevádzaný pánom J. Badinim, tým, ktorý mal na sta-


520

rosti kniea Rákoczyho a sa správa dobre, do Zeitina, kde somnaiel pána Klobuického,14 ktorý ma prijal s veľkou úctou a milo-tou vo svojom paláci a nasledujúci deň ma odprevadil na svojomkoči a s ostatnými jazdcami do Lelea15 k (latinskému) episkopovivaradínskemu16, ktorý hneď potom, ako prečítal list od Vaej Emi-nencie (teda list od Koloniča), ma zobral do svojho koča a so svo-jimi ľuďmi (tj. ozbrojenými pandúrmi) ma odprevadil a do Muka-čeva, kde spolu s pánom Klobuiským ma intaloval do cerkvi zaprítomnosti episkopa Metodija, vetkých mníchov a mnohých pa-rochov, ktorí mi vetci vyjadrili poslunosť a ja som ich prinútil,aby vyznali katolícku vieru pred vetkým prítomným ľudom a pri-sahali na Evanjelium, (ktoré som dral) na mojich rukách17 Sta-novil som hore menovaného Metodija ihumenom monastyra, abysa naďalej staral o jeho ekonómiu a ho viedol pod podmienkou, esa bude dobre správať a nebude spôsobovať nepokoje a prisľúbilsom mu svoju náklonnosť. A on prisľúbil absolútnu poslunosť mo-jej osobe na ruky (latinského) episkopa varadínskeho i pána Klo-buického. Poslúim si ním vo vetkom, načo ho uznám schop-ným».18

Jeden episkop vytisol z katedry iného episkopa. Ale také krutéa hrubé boli vtedy časy.

Vyie spomínané «vyznanie katolíckej viery» nebolo vyzna-ním čohosi nového, katolíckeho (veď Viruju, ktoré vyznávajú gréc-kokatolíci, sa nemenilo a nemení dodnes), ale bolo prísahou-vyz-naním absolútnej podriadenosti novodosadenému prolatínskemuepiskopovi inými slovami povedané degradáciou, čie zosa-dením právoplatného Christovho gréckokatolíckeho episkopa Me-todija Rakoveckého. Tu neilo o uznanie, alebo neuznanie pápea,tu neilo o vyznanie, alebo nevyznanie katolíckej viery (Viruju),ale o uznanie, alebo neuznanie neregulárne (tj. proti reguliam aproti tradícii východnej Cirkvi) novodosadeného episkopa. Kto honeuznal, bol prezývaný schizmatikom a kto ho uznal, aj tak bolkade-tade označovaný schizmatikom (kým sa nestal rímskoka-tolíkom) Taká bola situácia v Uhorsku na konci 17. a začiatku18. storočia.


521

Politické pozadie násilného dosadenia cudzinca Josifa Rogu deCamellisa

Prevedeniu celej násilnej a katolicitu-sobornosť monastyrovnarúajúcej akcie, tj. zosadeniu právoplatnou voľbou doivotne us-tanoveného episkopa-archimandritu Metodija Rakoveckého, OSBM,z jeho episkopského prestola, dopomohlo i politické pozadie uda-losti. Archimandrit-episkop Metodij Rakoveckyj bol toti svojhočasu (tj. v čase svojej voľby) potvrdený v úrade protestantskýmsedmohradským knieaťom Imrichom Thökölym, ktorý bol v tomčase vo vojne s rímskokatolíckymi Habsburgovcami. Mukačevobolo okrem iného jedným z Thökölyho hlavných a najvernejíchsídiel.

Imrich Thököly (1657-1705) bol sedmohradský magnát, ktorý sa r. 1680vzbúril proti rakúskym Habsburgovcom. Obsadil, okrem iného, i celé územiedneného Slovenska. Ako svojich silných spojencov mal Turkov. Tureckýbudínsky miestodriteľ Ibrahim paa dokonca Imricha Thökölyho 16. septembra1682 pod dobytým Fiľakovom korunoval za uhorského kráľa tureckého vaza-la. Keď vak Turci boli pri Viedni roku 1683 porazení, v kurucko-labanskýchvojnách nastal definitívny zvrat v prospech rímskokatolíckych Habsburgovcov.Pre zaujímavosť uvádzame, e to bol práve Imrich Thököly, ktorý v čase kuruc-ko-labanských vojen po obsadení Koíc tam ete stihol roku 1684 dať popraviťaj humenského pána igmunda Drugetha, ktorý odmietol ďalej bojovať proticisárovi. To isté sa dialo i na druhej strane v roku 1687 dal zas v Preove ka-tolícky cisársky generál Caraffa popraviť 24 protestantských meťanov a ľachti-cov a to bez ohľadu, či boli zapletení do povstania, alebo nie, čo sa v dejináchPreova označuje ako tzv. «preovské jatky».

Roku 1683 boli Turci vyhnaní z Ostrihomu, roku 1685 boli vyhnaní z No-vých Zámkov, roku 1686 bol od Turkov oslobodený Budín, roku 1687 bol oslo-bodený Eger, roku 1688 Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) Definitívne boloUhorsko od Turkov oslobodené v roku 1699, a to a na malé územné celky v dol-nom povodí Tisy.19 Imrich Thököly uiel do Turecka a Mukačevo v rokoch1685-1688 bránila u len jeho manelka Helena (Zrínska) očakávajúc, e jejmanel zorganizuje pomoc z Turecka (podrobnejie pozri v kap. 3.6.).

Keď sa roku 1688 aj Mukačevo, ktoré bránila Thökölyho man-elka Helena Zrínska, po trojročnom obliehaní dostalo do rúk ra-kúskych Habsburgovcov,20 títo vyuili prvú naskytnutú príleitosťna uskutočnenie politickej čistky a odstránili vetko, čo malo neja-ký súvis s porazeným Thökölym. Preto dolo i k odstráneniu, v ča-


522

se obliehania zvoleného a nepriateľom potvrdeného vladyku Meto-dija Rakoveckého. Habsburgovci teda 11. marca r. 1690 s radosťouuvítali snahy Ríma i Koloniča a potvrdili za vladyku Mukačevské-ho baziliánskeho monastyra rímskeho kandidáta grófa Josifa Rogude Camellisa.

Cisár Leopold I. menoval Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, na legitímneuprázdnený mukačevský prestol (i keď tam u dva roky bol episkopom Meto-dij Rakoveckyj):

« eppatum Munkacsiensem Ruthenorum

pro nunc legitimo possesore va-cantem cum omnibus omnino juribus possesionariis et aliis quibusvis pertinen-tiis».21

Je pozoruhodné, e cisár Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, menoval za «mu-kačevského a ebastenského episkopa» (quatenus mentionatum Joannem Ba-ptistam de Camillis eppum Munkacsiensem et Sebastae), zatiaľ čo z Ríma bolJosif Roga de Camellis menovaný len ako «episkop misionár (apotolský vikár)titulárny ebastenský»,22 z čoho sa nakoniec vykľul: obyčajný pomocný bis-kup-vikár sídelného latinského biskupa z Egera.

Okrem toho hore spomenutá cisárova menovacia bula ukazuje, e gréckoka-tolícke eparchie sa pod vplyvom latinských kruhov vo vtedajích dokumentochoznačovali «za uprázdnené», aj v takom prípade, keď boli podľa starých cir-kevných kánonov právoplatne obsadené gréckokatolíckym monastyrským archi-mandritom-episkopom. Teda termín «legitímne uprázdnená eparchia» je v do-bových dokumentoch veľmi relatívny a v iadnom prípade sa nesmie brať au-tomaticky doslovne.

Morálne pozadie násilného dosadenia cudzinca Josifa Rogu deCamellisa

Nemono nespomenúť ovplyvňovanie celej akcie zo strany latin-ského Egera, kde túobne očakávali ten deň, keď gréckokatolíkovMukačevskej monastyrskej eparchie definitívne pričlenia k svojimrímskokatolíckym kostolom ako rímskokatolíkov a budú od nich po-berať cirkevné desiatky. Keď si uvedomíme, e Mukačevská monas-tyrská eparchia, pretoe okolité soborné monastyry u zanikli, malana konci 17. storočia viac ako tisíc farností, v porovnaní s niekoľkýmidesiatkami farností Egera, príjem z povinných desiatkových dávokby egerskému biskupovi vzrástol mnohonásobne Teda hlavnédôvody na zamýľanú úplnú likvidáciu gréckokatolíkov Mukačevskejeparchie zo strany Egera neboli vieroučné, ale ekonomické!


523

Zo dňa 20. mája 1688 sa zachoval očierňujúci list, ktorý napí-sal istý bazilián menom Petronij Kaminskyj23 proti mukačevské-mu archimandritovi-episkopovi Metodijovi Rakoveckému, vo ví-zii, e sa on (Kaminskyj) stane mukačevským vladykom. Daný list(tlačou ho uverejnilo Egerské latinské biskupstvo o sto rokov poz-dejie r. 1770 a cituje ho vo svojej úplnosti historik Lučkaj24) jeplný falonosti a farizejskej nábonosti Petronija Kaminského.Petronij Kaminskyj v judáskej túbe po kariére túil sa toti staťmukačevským episkopom bol najbliím pomocníkom eger-ského latinského biskupa, ktorému donáal rozličné nepravdy,očierňovania a vymyslené správy-kandály na mukačevského vla-dyku Metodija Rakoveckého, OSBM, aby ho takto odstránil z epis-kopského monastyrského prestola. Bonkaló podotýka, e PetronijKaminskyj bol pravdepodobne dokonca «mentálne retardova-ný»!25 Jeho hore spomenutý očierňujúci list to skutočne aj nazna-čuje. Zdá sa, e jeho nesúvislé bľabotaniny poloil egerský biskupna papier, dal mu ich podpísať a pod jeho menom uvádzal ako sku-točnosti proti Metodijovi Rakoveckému. Táto akcia, ako i mnohéiné, dopomohli k tomu, e keď bol uhorský kardinál Kolonič na kon-kláve v Ríme, aby hlasoval za seba i za cisára pri výbere nového pá-pea,26 spoznal a o niekoľko mesiacov neskorie i priviedol so sebouJosifa Rogu de Camellisa, OSBM, aby ho dosadil na mukačevskýprestol ako episkopa namiesto Metodija Rakoveckého, OSBM.27

Rok 1690 likvidácia posledného mníchmi regulárne vybrané-ho archimandritu-episkopa

Ako sa dozvedáme z historických materiálov, novodosadený e-piskop Josif Roga de Camellis, OSBM, u o pár týdňov po svojejintronizácii v Mukačevskom baziliánskom monastyre, úplne od-stránil pôvodného archimandritu-episkopa Mukačevského monas-tyra Metodija Rakoveckého, OSBM. Stalo sa to tak, e 13. májaete toho istého roku 169028 ho dal jednoducho vyhnať z monasty-ra. Akt fyzického vyhnania právoplatného archimandritu-episkopaMetodija Rakoveckého bol prevedený za pomoci pandúrov, a tohneď potom, čo sa tento postavil proti zjavným latinizačným ten-


524

denciám Josifa Rogu de Camellisa.29

Úboiak sa utiahol do iného, v tom čase ete existujúceho a ju-ridične nezávislého materského-soborného Uhoľského monasty-ra.30 Jeho odporca Josif Roga de Camellis ho objavil aj tam, a krátkonato obvinil zo schizmy a ete v júli 1690 ho s podporou latinské-ho kardinála a predsedu Uhorskej komory v jednej osobe, Leopol-da Koloniča (+1707), prinútil emigrovať-odísť z územia historickéhoPodkarpatska (navdy opustiť Uhorsko).31

Archimandrit-episkop Metodij Rakoveckyj, OSBM, odiiel na ú-zemie Poľského kráľovstva do Haličiny, kde potom il v ústraní akde aj krátko nato zomrel roku 1693 v baziliánskom Perehinskommonastyre,32 ktorý sa nachádzal tesne pri hraniciach s Uhorskom.Vedel, e nemá ance postaviť sa proti vôli uhorského kráľa,33

ktorý si elal na mukačevskom prestole nie jeho, ale cudzinca Jo-sifa Rogu de Camellisa, OSBM, a preto v blízkosti hraníc čakal na lep-ie politické časy, ktorých sa vak u nedoil.

Práve v Perehinskom monastyre za hranicami svojej vlastitakto dokonal svoj ivot posledný, slobodne a regulárne zvo-lený archimandrit-episkop Mukačevského soborného monas-tyra.

Jeho smrťou sa definitívne skončila éra typicky byzantskej organizácie Cirk-vi Mukačevskej monastyrskej eparchie. Gréckokatolícka Cirkev Mukačevskejeparchie (zväčená o územia iných zlikvidovaných monastyrských eparchií) za-čína od toho času ivoriť, úplne bezbranná, bez vlastných episkopov, vystavenásvojvoľnému latinizačnému tlaku zo strany rímskokatolíckej hierarchie Egeru,a to, dá sa povedať, a do časov vladyčestva Andreja Bačinského (1773-1809),34ktorý bol silným vladykom a hoc aj na krátky čas, ale predsa, sa vymanil zpodrímskokatolíckeho tlaku.35

Príchodom Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, bola prvýkrát v dejináchMukačevského soborného monastyra archimandritská a episkopská hod-nosť mukačevskému archimandritovi-episkopovi udelená nie slobodnouvoľbou mníchov, ako po stáročia, ale násilným dosadením «zhora», to zna-mená, po priamom zásahu Ríma, ovplyvneného latinským kardinálom Koloni-čom, ako i falonými očierneniami judáskeho (či mentálne postihnutého?)Kaminského, ktoré sprostredkoval Eger. Kto je vinný? Rím (novozvolený pá-pe Alexander VIII.)? Kolonič? Eger? Kaminskyj? a či Metodij Rakovec-kyj? alebo Josif Roga de Camellis? Jeden chcel peniaze (desiatky), druhý slá-


525

vu, tretí episkopské kreslo a kadý si to nejako zdôvodnil, ospravedlnil bo-jom proti «schizmatikom» Mnohí z vyie menovaných si mono mysleli, ekonajú správne, lebo lo sa miea s pravdou a diabol je odborník na «poloprav-dy». Výsledok bol vak kadopádne negatívny a je negatívny podnes Výsle-dok je taký, e tí, čo sú ďaleko zpod dosahu Ríma (veriaci v Rusku, Ukrajine,Etiópii, Sýrii a pod.) nechcú mať s Rímom nič spoločné, i keď sú ChristovouCirkvou, patria do toho istého Christovho ovčinca a majú to isté Christovo uče-nie prakticky bezo zmeny. V kadom prípade ide o hriech proti spravodlivostizo strany latinskej Cirkvi, ale komu ho konkrétne pripísať? To nechávameBoiemu súdu! V kadom prípade sa dnes netreba modliť za jednotu Cirkvi «aby vetci jedno boli» (veď skrze Boiu Eucharistiu sú jedno), ale treba samodliť, aby bola v Christovej Cirkvi obnovená jej starodávna pluralita-sobor-nosť a aby sme s čistým srdcom mohli volať: «Viruju vo jedinuju, svjatuju, so-bornuju, apostoľskuju Cerkov». Jednota toti neznamená latinskú uniformitu.

Kánonická túdia Egera z roku 1692 o neexistencii staro-dávnej Mukačevskej eparchie

Z 27. marca 1692 sa zachovala podrobná kanonická túdia e-gerského latinského biskupa Juraja Fenesyho (1687-1699), v kto-rej je evidentne zrejmá snaha dokázať, e Mukačevská eparchianikdy neexistovala a ani neexistuje a jej územie je integrálnou sú-časťou Egerskej latinskej diecézy a tzv. apotolský vikár Josif Ro-ga de Camellis, OSBM, bol ustanovený len na pomoc egerskémulatinskému biskupovi ako jeho «obradový vikár»36 a v iadnomprípade nie ako samostatný sídelný episkop. Latinská hierarchiaUhorska sa v duchu netolerancie a pohlcovania (opísaných v tejtotúdii) takto správala ku gréckokatolíkom historického Podkarpat-ska a do roku 1771 (teda takmer sto rokov!).

V tom čase latinské Egerské biskupstvo sa snailo prekrývať(teoreticky na mape) celé územie Mukačevskej gréckokatolíckejeparchie. Bola snaha dostať pod jurisdikciu Egera obrovské gréc-kokatolícke územie dneného severovýchodného Maďarska, vý-chodné Slovensko, Zakarpatskú Ukrajinu, severné Rumunsko. Na-proti tomu Koické, Szatmárske, Banskobystrické, ako aj Spiskéči Roňavské rímskokatolícke biskupstvo vtedy ete vôbec neexis-tovali, lebo nemali dostatok veriacich. Vznikli a neskôr, vyčlene-ním z latinského Egerského a Ostrihomského biskupstva, keď tietobiskupstvá v priebehu 17.-18. storočia rapídne zväčili počet svo-


526

jich veriacich na úkor gréckokatolíkov severovýchodného Uhor-ska.

Josif Roga de Camellis bol viac latiník ako gréckokatolík, čodokazuje aj jeho záveť i smrť

Rozumie sa, e akcia zvrhnutia právoplatného archimandritu-episkopa a dosadenie nového zhora menovaného akcia narúajú-ca takmer osemstoročnú cyrilometodejskú tradíciu nemohla prejsťbez prítomnosti ozbrojených zloiek, tj. pandúrov. Spomína ich sámJosif Roga de Camellis vo svojom liste z 22. apríla 1690. I napriektomu, e si novodosadený vladyka Josif Roga de Camellis poslu-nosť vynútil, nikdy sa nestal ozajstným členom-mníchom bazilián-skeho monastyra na Černečej Hore pri Mukačeve. Nikdy sa v Mu-kačevskom monastyre ani necítil dobre. Vo svojom testamente z ro-ku 1706 (mesiac pred smrťou) Josif Roga de Camellis po latinskynapísal:

«elám si, aby moje telo bolo pochované v krypte ctihodnýchotcov frantikánov sv. Jozefa. Na potvrdenie tohto môjho elaniasom sa vlastnoručne podpísal a svoj podpis som potvrdil svojoupečiatkou. Dané v Preove 16. júla roku 1706. Joan Josif de Ca-mellis, episkop ebastijský a mukačevský apotolský vikár».37

A skutočne, po jeho smrti 22. augusta 1706 bola jeho poslednávôľa splnená, avak a nato, e Josif Roga de Camellis nebol po-


527

Takto vyzeral Preov v 17. storočí.

chovaný vo frantikánskom kostole sv. Jozefa, kde tak veľmi túilbyť pochovaný, lebo i on bol menom Jozef, ale vo frantikánskomminoritskom kostole v Preove.

História frantikánskeho kostola sv. Jozefa v Preove je nasledovná:Pôvodne, ete v 11. storočí tam stála gréckokatolícka cerkov prvá a naj-

staria vo vnútri Preova, zasvätená Presvätej Trojici (absolútne najstaroucerkvou v Preove bola gréckokatolícka cerkov, ktorá stála na dnenej Kalvárii,tj. na mieste starého preovského pohanského obetitia, ale to bolo mimo mesta).

Keď v 14. storočí do gréckokatolíckeho Preova prili latinskí karmelitáni azabrali-obsadili gréckokatolícku cerkov Presvätej Trojice (na kostol sv. Jozefaju premenovali a frantikáni na prelome 17.-18. storočia, čie pribline asi v časetesne pred smrťou Josifa Rogu de Camellisa), gréckokatolíci si vybudovali novúcerkov Pokrova Prečistej Divy Marii (= dnená kaplnka tzv. Čiernej Madonny v gr.kat. katedrále), vedľa ktorej bola pozdejie pribudovaná veľká loď (= dnenágréckokatolícka katedrála sv. Jána Krstiteľa). Keď vak aj to bolo gréckoka-tolíkom odobraté, tentoraz novoprisťahovanými Nemcami hromadne sa usídľu-júcimi v Preove, gréckokatolíci si postavili tretiu cerkov sv. Mikuláa Myrly-kijského Čudotvorcu (samozrejme, e v origináli to bola tie iba drevená stav-ba). Keď sa vak Nemci rozhodli mesto obohnať hradbami (ich budovanie boloukončené v 20.-30. rokoch 15. storočia), sa táto Nemcami uívaná cerkov sv.Jána Krstiteľa ocitla mimo múrov mesta,38 a teda Nemci zabrali aj cerkov sv.Mikuláa v meste a urobili si z nej svoj farský kostol, kým cerkov sv. Jána Krs-titeľa premenili na tzv. pitálsky kostol gréckokatolíci ocitnuví sa za hradba-mi mesta u v meste nemali nič (iadnu cerkov), a preto chodili dlhú dobu donajstarej gréckokatolíckej cerkvi v lokalite v okolí mesta Preova, na tzv. Čer-vený vrch (dnes Kalvária), a kým jezuiti v priebehu 18. storočia im aj tú nevzali aneprebudovali na tzv. kalvársky kostol. Od tej doby preovskí gréckokatolíci,bývajúci u vo svojej väčine za hradbami mesta boli nútení chodiť na boho-sluby a do Ruskej Novej Vsi Odkiaľ sa do Preova vrátili a roku 1793,kedy im cisár vrátil cerkov sv. Jána Krstiteľa. V oficiálnych dejinách Preova v sú-časnosti sa vetko toto zatajuje a uvádza sa faloný údaj, akoby počiatok gréc-kokatolíkov v Preove bol a od roku 1793.

Samozrejme, e vetky gréckokatolícke chrámy boli vo svojich počiatkochdrevené. História dokazuje, e v stredoveku sa chrámy v obciach zasväcovali azriadzovali vdy hierarchicky niiemu a niiemu svätému: keď napríklad v lo-kalite bol chrám zasvätený nejakému svätému, ďalí v poradí mladí, nemoholbyť zasvätený inému, len v cirkevnej hierarchii stojacemu niie. V prípade Pre-ova to bola: 1.) Najsv. Trojica, 2.) Matka Boia (Pokrov), 3.) sv. Ján Krstiteľ,4.) sv. Mikulá Myrlykijský Čudotvorca

Josif Roga de Camellis nebol uloený ako ostatní mnísi-archi-


528

mandriti vo «svojom» baziliánskom monastyre, ale u latinskýchfrantikánov, kde doil svoje posledné dni a bol aj pochovaný, a todokonca latinským spôsobom v latinskom obrade.39 A pritom ke-by chcel, mohol svoje posledné dni kľudne doiť i napriek svojmuvyhnanstvu z Mukačevského panstva, napr. v baziliánskom mona-styre v Krásnobrode alebo inom blízkom baziliánskom monasty-re I v prípade smrti a pohrebu Josifa Rogu de Camellisa je vid-no, e mal vo svojom srdci vdy bliie k latinskému obradu akoku gréckokatolíkom. Lučkaj dodáva, e miesto uloenia JosifaRogu de Camellisa bolo obmurované r. 1822.40

Frantikánsky minoritský kostol sa zvlátným riadením BoejProzreteľnosti dostal neskôr opäť do vlastníctva gréckokatolíkov(je to terajia Preovská gréckokatolícka katedrála sv. Jána Krstite-ľa na Hlavnej ulici v Preove).

Dnená preovská gréckokatolícka kaplnka tzv. Čiernej Madonny bola pô-vodne pri svojom zrode gréckokatolíckou cerkvou zasvätenou Pokrovu Prečis-tej Divy Marii (preto sa dodnes pokladá za parochiálny chrám mesta Preova).Bola orientovaná, ako vetky gréckokatolícke cyrilometodejské cerkvi bez vý-nimky na východ, o čom svedčí vea na západnej strane, v ktorej bol i prvotnývchod zo západu. Pozdejie k tejto pôvodnej cerkvi Pokrova bola pribudovanáveľká loď sv. Jána Krstiteľa (na mieste dnenej hlavnej lode) s tým, e (v tomčase u kamenná) vea zostala pôvodná (spoločná pre obe cerkvi Pokrova i sv.Jána Krstiteľa) a po prístavbe sa ocitla situovaná nie pri vchode hlavnej lode, alena jej boku. Prístavba (dnená hlavná loď) bola zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi,ktorý je po Prečistej Dive Marii najväčí svätý v Christovej Cirkvi. V takomto staveju uívali protestanti vye 140 rokov a potom ju prevzali frantikáni-minoriti.

Cisár v snahe odkodniť krivdy, ktoré gréckokatolíkom spôso-bila dlhé storočia prevádzaná latinizácia, daroval po zruení neak-tívnych klátorov (medzi nimi i preovských frantikánov-minori-tov) chrám opäť gréckokatolíkom Mukačevskej eparchie. Takto vla-dyka Josif Roga de Camellis, OSBM, je dnes pochovaný v kryptechrámu frantikánov-minoritov, tj. v terajej gréckokatolíckej ka-tedrále v Preove. Jeho ostatky sa nachádzajú pravdepodobne v dneszabudnutej krypte nachádzajúcej sa nie pod svätyňou, ako by sa todalo predpokladať, ale pod dneným pritvorom.

Krypta, v ktorej by mal byť údajne pochovaný Josif Roga de Camellis, OSBM,


529

bola, ako vdy, vyhľbená pod pôvodnou svätyňou orientovanou na východ(teraz je tam vchod). Roku 1753-1754 (teda skoro 50 rokov po smrti Josifa Ro-gu de Camellisa) frantikáni-minoriti urobili generálnu prestavbu chrámu, pri ktorejvytvorili novú svätyňu (na západnej strane) a nový vchod i nové vstupné prieče-lie situovali z dnenej hlavnej ulice, tj. z východnej strany. Takto bola grécko-katolícka cerkov sv. Jána Krstiteľa akoby otočená z východu na západ a pôvod-ná gréckokatolícka svätyňa bola zneuctená-sprofanizovaná-premenená na dne-ný vchod a predsieň (kde sú dnes spovedalnice), kým na mieste pôvodného vchodu(zo západu) do hlavnej lode bola dobudovaná nová latinská svätyňa (= dnenásvätyňa, ktorá je proti vetkým predpisom gr. kat. obradu orientovaná na zá-pad!). Podobne i svätyňa Pokrova bola premiestnená na opačnú západnú stra-nu, čie umiestnená priamo do priestorov pod veu (kde bol pôvodne vchod!).Frantikáni-minoriti dobudovali i dve dnené bočné kaplnky. 12. júla 1787 bolfrantikánsky minoritský klátor zruený cisárom Jozefom II. a o tyri roky nato(r. 1791) jeho budovy i s oboma cerkvami (Pokrova i sv. Jána Krstiteľa so spo-ločnou veou) vrátené gréckokatolíkom. Avak nenormálna orientácia chrámu a svä-tyne (na západ) sa u nemenila. Zostala takou dodnes akoby symbolicky vyja-drujúca dnenú «západnú orientáciu» Preovskej gréckokatolíckej eparchie e-parchie zanikajúcej v mori latinského obradu

Kto to bol bazilián-Grék Josif Roga de Camellis? Pre pocho-penie jeho osoby a jeho myslenia je treba sa trocha dlhie zastaviťaj pri talianských baziliánoch:

Politika transformácie gréckokatolíkov na latinský obrad bola v Uhorskunápadne podobná starím talianským pomerom

Pozrime sa bliie, aký «vývoj» pod správou latinskej hierarchie a násled-nom dosadzovaní archimandritov «zhora» malo baziliánske mnístvo v junomTaliansku a na Sicílii. Na nasledovnom historickom exkurze sa dá krásne vidieť,ako Cirkev, ruka v ruke so tátom dokáe vytvárať, alebo likvidovať i celé náro-dy a meniť ich identitu. V prípade juného Talianska a Sicílie sa jedná o totálnulikvidáciu gréckokatolíckeho obradu i asimiláciu Grékov ako národa a ich pre-transformovanie na súčasť novodobého talianského národa. Taliani juného a stred-ného Talianska majú dodnes tmavé, ba a čierne vlasy, čo sú genetické znakyGrékov. Za Grékov sa vak u nepokladajú a ani po grécky u nevedia.

Kedysi Sicíliu a juné Taliansko a po Ravennu obývali Gréci. Grékmi bolinielen čo do obradu, ale i čo do národnosti. Vetká literatúra napísaná na Sicíliiod roku 400 do roku 1000 po Christovi bola napísaná len a len po grécky.41

Sicília i juné Taliansko patrili politicky od 6. do 11. storočia priamo do By-zantskej ríe. Byzantský cisár Kontans II. (641-668) tesne pred koncom svojejvlády dokonca premiestnil svoje sídlo z Kontantinopola na tri roky do Syrakúzna Sicílii, čo tie dokazuje gréckosť celej Sicílie!42


530

Podľa Ferranteho sa po grécky v junom Taliansku a na Sicílii bene medziprostým ľudom hovorilo u od 8. storočia pred Christom, a to a minimálne do 14.storočia po Christovi.43 Ete rímsky cisár Fridrich II. (1212-1250), keď chcel pred-písať obyvateľstvu ijúcemu v talianskej Kalábrii krajinské zákony, musel ich daťpreloiť do gréčtiny, pretoe sa im v latinčine nerozumelo.44

Práve pre tento dôvod sa v prvom tisícročí i tesne po ňom juné Taliansko aSicília dokonca po latinsky volali «Graecia magna» alebo «Graecia maior», čiv Grécku po grécky: «

Megavlh ∆Ellavõ», teda Veľké Grécko.45 Medzi týmitoGrékmi, keďe boli byzantského obradu, prekvitalo baziliánske mnístvo, ktorébolo i neskôr posilňované utečencami-mníchmi utekajúcimi pred Arabmi, ktoríobsadili Sýriu roku 636 a Egypt roku 640. Arabi vak roku 831 začali obsadzo-vať i Sicíliu a utekajúci mnísi preto opäť posilnili baziliánske monastyry na eu-rópskom kontinente, najmä na Apeninskom polostrove.

«V zozname monastyrov existujúcich v (samotnom) Ríme z roku 806, ktorý u-vádza pápe Lev III., zo siedmich najvýznamnejích tamojích monastyrov, päťbolo (baziliánskych) gréckych».46 Keď v samotnom Ríme bola takáto prevahagréckokatolíckeho obradu, aká potom bola prevaha tohto obradu na juh od Rí-ma v tzv. Graecia magna Ferrante, opierajúci sa o iných talianských histori-kov uvádza, e v Neapolskom kráľovstve pred 13. storočím bolo vye 1500 ba-ziliánskych gréckych monastyrov!47

Vplyv gréckokatolíckeho obradu bol v Taliansku skutočne veľký. V tom časeete neexistoval latinský obrad v dnenej forme a neboli veľké rozdiely medzislúením gréckokatolíkov a rímskokatolíkov. Obrad ako taký, toti vznikol naVýchode, vo Svätej zemi a odtiaľ sa rozíril spolu s kresťanstvom i do Ríma atento fakt uznávali i rímskokatolíci. K odlíeniu obradov a vzniku tzv. latin-ského, dolo najmä potom, čo sa franský kráľ Karol Veľký stal r. 800 práve pro-stredníctvom pápea rímskym cisárom. Odvtedy gallikánska kultúra Frankovprenikajúca i na Apeninský poloostrov spôsobila vznik latinského obradu dne-ného typu (v skutočnosti by sa mal nazývať franský). Frankovia vdy hľadalinejaké zádrapky proti skutočnému rímskemu cisárovi, ktorý sídlil v Kontanti-nopole, a preto je samozrejmé, e sa snaili i odlíiť obrad západný od gréckeho(snaha o originálnosť a nezávislosť). Keď si uvedomíme vetko vyie uvedené,nie je vôbec prekvapujúce, e i na pápeskom prestole dovtedy (do 8. storočiavčítane) bene sedeli pápei Gréci, ktorí boli gréckokatolíckeho obradu.Najmenej dvadsaťesť gréckokatolíckych pápeov

Gréckokatolíckeho či iného východného (napr. sýrskeho) obradu a pôvodubolo minimálne 26 rímskych pápeov: sv. Peter Apotol, sv. Kletos (AnakletosGrék, 76-88), sv. Evaristos (Grék, 97-105), sv. Teleforos (Grék, 125-136), sv. Hy-ginos Aténsky (Grék, 136-140), sv. Anicetos (Sýrčan, 155-166), sv. EleuteriosNikopolitanos (Grék, 175-189), sv. Anterus (Grék, 235-236), sv. Sixtos II. A-ténsky (Grék, 257-258), sv. Dionýsios (Grék, 259-268), sv. Kaios Dalmátsky(283-296), sv. Eusebios (Grék, 309),48 sv. Zosimos (Grék, 417-418), Bonifacios V.(619-625), Teodoros I. Jeruzalemský (642-649), sv. Agatón (Sikul, 678-681),


531

sv. Lev II. (Sikul, 682-683), Ján V. (Sýrčan, 685-686), sv. Sergej I. (Sýrčan,687-701), Ján VI. (Grék, 701-705), Ján VII. Kalaber (Grék, 705-707), Sixtín(Sýrčan, 708), Kontantín I. (Sýrčan, 708-715), sv. Gregor III. (Sýrčan, 731-741), sv. Zachariá (Grék, 741-752),49 tefan III. (768-772).50 Takto tomubolo vak len dovtedy, kým na franský trón nezasadol Karol Veľký a celé dejinyEurópy i sv. Cirkvi nenadobudli celkom iný spád V podstate u od roku 800nastáva postupné odďaľovanie sa Západu od Východu, najprv čo sa týka obradua obyčajov, potom k úplnému oddeleniu i cirkevno-právnemu a k schizme, kto-rej oficiálnym teoretickým začiatkom je rok 1054, praktickým začiatkom vakrok 1204.

Jeden z neskorích pápeov sa dokonca zriekol pápestva a zvolil si ivot v ba-ziliánskom gréckokatolíckom monastyre

V baziliánskom monastyre v Grottaferrata, ktorý sa nachádza blízko pri Rí-me, preil svoje posledné roky dokonca aj pápe Benedikt IX. (1032-1045,1047-1048), ktorý si vybral za svojho starca-duchovného vodcu práve bazilián-skeho mnícha sv. Bartolomeja, zriekol sa pápestva a venoval sa len svojej dui apokániu a do smrti v januári roku 1056. Pochovaný je v baziliánskom monastyrev Grottaferrata.

Likvidácia gréckeho obradu v junom Taliansku normanskými kráľmikoncom 11. storočia

V druhej polovici 11. storočia obsadili juné Taliansko i Sicíliu Normani aihneď začali miestnych gréckokatolíkov násilne latinizovať. Roku 1059 sa usku-točnil synod v Melfi, na ktorom Robert il Guiscardo sľúbil pápeovi MikuláoviII., e v krátkom čase premení jemu podriadené územie z gréckeho na latinskýobrad. Nedalo sa to vak uskutočniť dostatočne rýchlo. Preto sa najprv ponecha-lo vetko po starom a potom, «po smrti jednotlivých gréckych episkopov, sa títonahrádzali latinskými».51 To sa osvedčilo. Normani v prvých desaťročiach svo-jej neobmedzenej vlády v Kalábrii takto úspene likvidovali gréckokatolíckemonastyrské eparchie jednu za druhou. Svojvoľne menili ich hranice a premys-lene vymieňali aj ich gréckokatolíckych episkopov za latinských.52 Na územízlikvidovaných malých, ale veľmi početných monastyrských gréckokatolíckycheparchií v Kalábrii vytvoril Robert il Guiscardo dve prvé latinské diecézy sv.Marka a Martiriana.53

Roku 1078 Guiscardo nedovolil zaujať svoju katedru gréckokatolíckemu ar-chiepiskopovi Basiliovi v Reggio,54 a to len preto, lebo tento bol potvrdenýpatriarchom z Kontantinopola a nie pápeom. Ďalí normanský vládca junéhoTalianska Ruggero v tom istom roku 1078 zruil ďalie gréckokatolícke mona-styrské eparchie (Vibo a Taureana), spojil ich územia (vytvoril z nich latinskúdiecézu Mileto) a na ich čelo i napriek tomu, e mali výlučne len gréckokatolíc-kych veriacich, postavil roku 1081 latinského biskupa.55

V sídle miestneho gréckokatolíckeho kalábrijského metropolitu v Reggio od ro-


532

ku 1082 do roku 1086 bol stanovený vedľa gréckokatolíckeho episkopa-metro-politu aj latinský biskup. Keď s týmto ustanovením pápea Gregora VII. gréc-kokatolícky episkop súhlasil, bol ním uznaný za metropolitu (stalo sa to roku1081). Avak po roku 1086 v Reggio sídlili u len latinskí biskupi56 Po defi-nitívnom pozbavení úradu metropolitu Basilia (nútene ijúceho mimo Reggia),bol definitívne stanovený r. 1089 na jeho miesto metropolitu v Reggio latinskýbenediktínsky mních Rangerio.57

Gréckokatolícka eparchia S. Severina prela pod latinskú jurisdikciu roku1089 a definitívne na latinský obrad roku 1096. Cosenza mala latinského arcibi-skupa u v roku 1080, Bisgnano roku 1093, Amantea a Tropea okolo roku 1094a Squillace roku 109658

Gréckokatolícke archiepiskopstvo sídliace v Rossane (tak isto v Kalábrii) na kon-ci 11. storočia malo sa tie pretransformovať na latinské. V Rossane ili lenGréci a v tomto mestečku bolo dokonca a sedem baziliánskych gréckokatolíc-kych monastyrov. Po smrti gréckeho archiepiskopa r. 1093 miestny dux-dučeRuggero sa ho pokúsil nahradiť latinským arcibiskupom, ale obyvateľstvo savzbúrilo. Ruggero ustúpil, ale nového gréckeho episkopa aj tak podriadil latin-skej hierarchii. Vďaka tejto vzbure a následnému ponechaniu gréckeho episkopaRossano prijalo latinský obrad a v roku 1460 v čase archiepiskopa Mateja Sa-racéna. Gréckokatolíkom sa vtedy ete načas dovolilo slúiť vo svojom grécko-katolíckom obrade, avak u len v jednej-jedinej cerkvi mesta zasvätenej sv. Mi-kuláovi Myrlykijskému Čudotvorcovi59

Normanské kráľovstvo trvalo v rokoch 1040-1198. Normanskí duxovia-králiboli úspení v latinizácii vak len spočiatku. Gréci v junom Taliansku boli tak

početní a kultúrne vyspelí, e v priebehučasu pozitívne ovplyvnili i vládnuci nor-manský dvor, take sami Normani nako-niec prijali ich obrad a bolo po latinizácii.Najmä druhá polovica tejto normanskejepochy sa preto v dejinách opäť označujeako zlatá éra rozkvetu baziliánskeho by-zantského mnítva a gréckeho obradu na Si-cílii a v junom Taliansku

Likvidácia gréckokatolíckeho obradu v Ta-liansku Anjouovcami v 13.-14. storočí

To, čo sa nepodarilo meču Arabov a Nor-manov, dokázali francúzski Anjouovci.Násilná a tentoraz vak trvalá likvidáciabaziliánskeho mnístva a s ním spojená isúbená asimilácia Grékov, čo do etnicity,nastala v junom Taliansku a po nástupeAnjouovského francúzskeho rodu na nea-


533

Pápe odovzdáva SicíliuAnjouovcom.

polský trón.60 Tí istí Anjouovci potom s úspechom likvidovali gréckokatolíkovi v Uhorsku, keď na uhorskom tróne v 14. storočí vystriedali slovanský rod Ar-pádovcov.

V roku 1217 pápe Honorius III. poveril biskupa Jána z Crotona, aby slúilbohosluby v oboch obradoch, teda v gréckom i latinskom. V tomto čase sa v za-chovaných písomnostiach objavujú obvinenia zo strany toho istého pápea na ta-lianských baziliánov, v dôsledku čoho k nim vysielal svojich vizitátorov (vyiespomenutého biskupa Jána z Crotona a archimandritu Teodozia z Grottaferrata),aby ich napravili. Čoraz častejie sa objavoval názor o tom, e tieto monastyry,treba pretransformovať na lepie (tj. latinské) maniere.61

Pápe Alexander IV. svojou bulou z roku 1256 prikázal, aby gréckokatolíckebaziliánske monastyry v Taliansku boli pridelené a podriadené ako filiálne(dcérske) k novovzniknutým benediktínskym a cisterciánskym, ale pretoe toopäť vyvolalo veľký nepokoj medzi gréckokatolíckym obyvateľstvom, podarilosa to len čiastočne.62

Ďalie kalábrijské gréckokatolícke eparchie Oppido, Bova a Gerace existo-vali ete do roku 1334, pretoe i napriek latinizovaniu zo strany nových vládcovAnjouovcov, rázne odmietali latinský obrad.63

Roku 1370 pápe Urban V. poslal Jakuba dItri, ktorý bol arcibiskupom Ot-ranta, aby zbavil baziliánske liturgické knihy od chýb a heréz a ich zreformo-val (samozrejme, e na latinský obrad).64

Anjouovci boli konečne vytisnutí z Kalábrie aragónskou dynastiou roku 1442a táto sa správala ku gréckokatolíckemu obyvateľstvu a baziliánom u o niečotolerantnejie.65

V celku mono kontatovať, e v 11. storočí len v samotnej Kalábrii, ktorátvorila len maličkú súčasť Neapolského kráľovstva bolo a tyristo (400!) bazi-liánskych monastyrov. O tyri storočia neskôr, tj. v roku 1457 ich u bolo len67 stojacich (väčina z nich prázdnych) a z toho istého počtu len desať funk-čných (v ktorých ete ili baziliáni)!66 Zo tyristo monastyrov zostalo funk-čných len desať to bol výsledok zhubnej práce (usilovnej latinizácie)cudzích vládnucích dynastií. Ako ukázala história ďalej, vetky praktiky, ktorésa vyskúali v junom Taliansku, pouili Anjouovci i v Uhorsku a výsledok bolpodobný (pozri predchádzajúce kapitoly).

Latinizácia gréckokatolíckeho juného Talianska v neskorích storočiachOppido a Gerace sa definitívne premenili na latinské a v roku 1480, a to čin-

nosťou Atanáza Calceopula, ktorý bol vtedy episkopom týchto obidvoch epar-chií.67 Za kardinála Bessariona, ktorý chcel koncom 15. storočia obnoviťbyzantskosť posledných alostných zbytkov talianských baziliánov, baziliáni unevedeli ani slovo po grécky a slúili ome v latinskom obrade, po latinsky a nahostiách. Roku 1551 sa v prítomnosti pápea Júlia III. u otvorene hovorilo ozruení posledných zbytkov baziliánov v Taliansku. Roku 1570 za pôsobenia


534

episkopa Júlia Stauriana ako posledná zo vetkých kalábrijských gréckoka-tolíckych eparchií monastyrská eparchia Bova opustila navdy svoj východnýobrad a pretransformovala sa na latinskú diecézu. Problém vak bol v tom, ena území teraz u latinskej diecézy Bova sa i naďalej v benej reči obyvateľstvadlho uívala gréčtina: roku 1625 sa s nimi ete muselo komunikovať po gréc-ky.68

Pápe Gregor XIII. roku 1579, bulou Benedictus Dominus zdruil poslednépredtým administratívne úplne nezávislé a samostatné baziliánske monastyry vTaliansku do tzv. Kongregácie baziliánov Talianska a panielska.69 S týmvak, aby sa ich predstavený nevyberal doivotne ako doposiaľ, ale aby sa u nichkonala kadé tri roky kapitula70 a kadé tri roky sa im vyberali ihumeni Toich vak zoslabilo a zničilo úplne. Ete v tom čase vak, keď u hovoríme len o a-lostných zbytkoch, bolo v celom Taliansku okolo 100 baziliánskych monasty-rov! Takto bulou Benedictus Dominus bol u talianských baziliánov roku 1579zruený doivotný úrad predstaveného (archimandritu). Bula bola vyhlásená monos dobrým úmyslom, ale týmto aktom baziliáni v Taliansku stratili svoju základ-nú východnú charakteristiku.71

V roku 1681 bol vydaný v Ríme tzv. Baziliánsky misál (Messale Basiliano),aby sa pouíval v monastyre Grottaferrata a ostatných ete existujúcich bazi-liánskych monastyroch v Taliansku. V tomto misále sa nachádzali modlitby pogrécky, avak u len podľa latinského obradu72 Teda opäť systematická lati-nizácia a likvidácia gréckeho obradu.Čo sa týka baziliánskych monastyrov v junom Taliansku, na latinské sa

transformovali len niektoré významnejie z nich (obyčajne soborné monastyry,tj. sídla monastyrských eparchií). Ostatné sa jednoducho zruili miestnymľachticom, alebo sa čakalo, kým ich miestne u latinské prostredie obyvateľ-stva riadeného latinskými biskupmi jednoducho absorbuje e nebudú mať po-volania. Na miestach príli gréckych sa tieto gréckokatolícke monastyry paraly-zovali juridične tým, e sa podriadzovali novozakladaným latinským kláto-rom V tých časoch sa vo vetkých transformovaných baziliánskych monasty-roch vytvárali medziobradové netvory, napr. slúila sa latinská oma, avak po gréc-ky, alebo sa gréckokatolícky obrad vysluhoval v latinských ornátoch,73 tovak bol iba dočasný medzistupeň vedúci k úplnej latinizácii.

Ete dnes sa pozná v junom Taliansku a na Sicílii existencia aspoň 250baziliánskych monastyrov nepočítajúc do toho rozličné pustovne, ktoré tu kedy-si existovali a dnes ich pripomínajú len rozvaliny s byzantskými freskaminamaľovanými po stenách.

I pre juné Taliansko a Sicíliu, podobne ako pre arpádovské Uhorsko, sú te-da charakteristické východné monastyrské eparchie a kalugeri-baziliáni obslu-hujúci z monastyrov okolité obyvateľstvo

Súčasný stav baziliánov z talianskej GrottaferrataDo dnených čias ako tak preili baziliáni v monastyre Grottaferrata (neďale-


535

ko od Ríma), ktorý bol zaloený ete roku 1004, avak aj tu mali baziliáni po roku1866 len funkciu akýchsi strácov monastyra ako «národnej kultúrnej pamiat-ky». Konečne, z iniciatívy pápea Pia IX. od roku 1882 baziliáni v Grottaferrataobnovili gréckokatolícky obrad a začali tomu prispôsobovať i kostol. Prispôso-bovanie miestneho kostola v monastyre, ktorý slúil pre baziliánov slúiacich v la-tinskom obrade a teraz u v gréckom, sa ukončilo roku 1930. Baziliáni z Grot-taferrata roku 1920 obnovili jeden bývalý gréckokatolícky monastyr v Mezzoi-uso na Sicílii a jeden roku 1932 v Kalábrii. 26. septembra 1937 pápe Pius XI.povzdvihol baziliánsky monastyr v Grottaferrata na samostatný monastyr-exar-chát (Abbatia Nullius) a vyňal ho takto zpod právomoci latinského biskupa z Fras-cati a podriadil priamo sebe. Dnení gréckokatolíci v Taliansku sa označujú akoitalo-albánski, pretoe sú potomkami Albáncov, ktorí sa prisťahovali do Talian-ska najmä v 19. a 20. storočí. Z pôvodných Grékov u v junom Taliansku ne-zostalo nič.74

Grécky bazilián Josif Roga de Camellis priiel práve z Ta-lianska

Práve z týchto «pseudobaziliánov» z územia Talianska vyielJosif Roga de Camellis, OSBM. Aká úroveň gréckeho obradu v deCamellisovom období, teda koncom 17. a začiatkom 18. storočiabola medzi baziliánmi v Taliansku sa dozvedáme aj zo svedectvagenerálneho predstaveného (protoarchimandritu) tamojích bazi-liánov Petra Mennitiho, OSBM, ktorý roku 1709 opísal situáciumedzi baziliánmi v Taliansku písal pre potreby Rímskej Kúriehľadajúcej vhodného nástupcu na mukačevský prestol po v tomčase u zomrelom Josifovi Rogovi de Camellisovi (+1706). Podo-týkame, e ako to i z nasledujúceho úryvku vyplýva, po tzv. úniiu Mukačevo nebolo pokladané ani len za eparchiu, ale len za vi-kariát, tj. integrálnu súčasť Egerskej latinskej diecézy:

«Pre poslunosť príkazu Vaej Eminencie, ktorá mi dala za ú-lohu informovať Vás o gréckom obrade v naej reholi, z ktorej bymali byť niektorí členovia pouití Sv. Kongregáciou PropagandaFide v apotolskom vikariáte Grékov v Mukačeve v Uhorsku, Vámpredstavujem s náleitou pozornosťou, e by bolo pre nau rehoľuveľkým ťastím mať túto česť, ale pretoe dnes v monastyroch pro-vincií Talianska sa nenájde ani jeden mních gréckej národnosti,vetci sú Taliani a synovia Latiníkov, slúia omu s hostiami, s li-turgickým oblečením i obradmi latinskými, pouívajúc len niečo


536

po grécky bez toho, e by tomu rozumeli, alebo hovorili ľudovougréčtinou, nie sú schopní zohrať tak dôleitú úlohu v tej krajine,ktorá si vyaduje osobnosti dobre vyučené v obrade grécko-vý-chodnom, a ktoré pouívajú počas ome kvasený chlieb. Jedinýmonastyr, v ktorom ijú mnísi Gréci-Albánci, sa nachádza na ú-zemí Mezzoriuso pri Palerme na Sicílii a jedine oni pouívajúvýchodný obrad a nimi si u hore menovaná Sv. Kongregácia po-slúila, keď ich poslala ako apotolských vikárov do Cimarri s ti-tulom arcibiskupa z Durazzo. Jedného, ktorý sa volal Nil Catalini,a ktorý tam aj zomrel za pontifikátu pápea Inocenta XII. a inýFilotej Tassi, ktorý ete ije. Ale pretoe menovaný monastyr môeuiviť len málo mníchov, dnes sa tam nenachádza nikto schopný na tentoúrad. Moným by mohol byť Nikodém Viober Romano, syn vaj-ciara, ijúci v Grottaferrata, asi 33 ročný, ktorý tudoval v Gréc-kom kolégiu grécke a latinské písmo, ovládajúci i vajciarsky ja-zyk, ale ten musí byť dipenzovaný, aby mohol začať slúiť aj na kva-senom chlebe, čo vaa Svätosť nechcela dovoliť ani nemeckým ot-com zo Spoločnosti Jeiovej (rozumej: jezuitom), keď chceli ísťna misiu medzi Grékov».75

List, ktorého autorom bol «Pietro Menniti abb. grale dellord.di s. Basil.», bol napísaný v Ríme 4. októbra 1709, a to ako odpo-veď na iadosť Rímskej Kúrie, aby poradil vybrať zpomedzi talian-ských baziliánov nejakého schopného kandidáta za vikára, tj.pomocného episkopa na Mukačevský baziliánsky prestol uprázd-nený po smrti episkopa Josifa Rogu de Camellisa (+1706).

Prestol Mukačevskej monastyrskej eparchie v skutočnosti nebol uprázdnený,lebo mnísi i slobodní svetskí kňazi si podľa starodávneho a platného obyčajuopäť sami zvolili archimandritu, Josifa J. Hodermarského, OSBM, ktorého ajsám cisár schválil a neskôr aj potvrdil a vestranne podporoval. Okolití archi-mandriti-episkopi ho platne vysvätili na episkopa. Samozrejme, e Rím a najmäEger, ktorí u nastúpili cestu «menovania zhora», ho nijako nechceli uznať za hlavumonastyrskej eparchie a narýchlo sa preto v talianských baziliánskych monasty-roch hľadal nový Josif Roga de Camellis, teda baziliánsky mních, ktorý bybol rodom Grék, ale srdcom latiník. Tento potom mal vytisnúť archimandritu-e-piskopa Josifa Hodermarského, podobne ako bol r. 1690 vytisnutý zo svojhomukačevského prestola archimandrit-episkop Metodij Rakoveckyj, OSBM.Keďe sa v Ríme nenaiel vhodný kandidát, a okrem toho, s niektorými navrh-


537

nutými kandidátmi nesúhlasil ani uhorský kráľ, ktorý preferoval Josifa Hoder-marského, OSBM, preto od roku 1706 a do roku 1716, tj. celých 10 rokov,Rím na Mukačevský baziliánsky prestol nikoho nepotvrdil, ani nemenoval a Jo-sif Hodermarskyj, OSBM, ako archimandrit-episkop pokojne pásol gréckokato-lícke ovečky podporovaný od uhorského kráľa, a kým nebol r. 1716 vytisnutýEgerom a Rímom menovaním proegerského Bizancija.

List Pietra Mennitiho, OSBM, krátko, ale presvedčivo ukazujehroznú latinizáciu talianských baziliánskych monastyrov. Ten istýPietro Menniti ete v tom istom roku 1709 sám dokonca poiadalpápea Klementa XI., aby zruil vetky gréckokatolícke bazilián-ske monastyry, ktorým bol on predstavený a úplne ich premenil narímskokatolícke, lebo u i tak v nich skoro nič východného-gréc-keho nebolo. Ich zruenie by u bolo len papierovou formalitouRoku 1746 rovnakú iadosť pápeovi Benediktovi XIV. adresovalgenerálny predstavený (protoarchimandrita) talianských baziliá-nov Diego dal Pozzo, OSBM (1745-1749), ale ani Benedikt XIV.takejto iadosti nevyhovel.76

Josif Roga de Camellis, OSBM, priiel do Mukačevskej mona-styrskej eparchie ako hierarch dosadený «zhora» (priamo z Ríma)koncom 17. storočia práve z takéhoto zlatinčeného prostredia tali-anských gréckokatolíckych baziliánov ako bolo uvedené v histo-rickom exkurze vyie. A práve z tohto dôvodu nutne medzi ním apôvodným regulárne a podľa tradície vybraným archimandritom-epi-skopom Metodijom Rakoveckým, OSBM, dolo ku konfliktu (Rako-veckyj sa ozval proti prvým latinizačným tendenciám), po ktorom,hoci bol Rakoveckyj pôvodným monastyrským episkopom, muselemigrovať do exilu do Poľska. Jediným pozitívom Josifa Rogu deCamellisa, OSBM, bolo to, e ako černec-mních, bol mimoriadnevzdelaný a rozhľadený, s významnými stykmi v Rímskej Kúrii.Bol toti jej dlhodobým bibliotekárom a archivárom.

Pozitívne dôsledky menovania mukačevských episkopov«zhora»

Takýmto spôsobom roku 1690 dostal mukačevský materskýmonastyr po prvýkrát vo svojej histórii svojho predstaveného nie


538

ako vdy, tj. od cyrilometodejských čias, «zdola», tj. po slobodnejvoľbe, ale «zhora». Z dneného pohľadu to bolo do určitej miery ajťastie v neťastí, pretoe to zabránilo fyzickému zničeniu Muka-čevskej monastyrskej eparchie, k akému dolo skoro u vetkýchostatných monastyrských eparchií na historickom Podkarpatsku av Uhorsku vôbec. Dosadenie episkopa «zhora», i napriek zhubnejlatinizácii77 toti napomohlo tomu, e pápe roku 1771 túto, na se-verovýchode Uhorska jedinú preívajúcu eparchiu uznal za epar-chiu (tj. za biskupstvo v rímskokatolíckom slova zmysle).

Mukačevská eparchia bola pápeom Klementom XIV. stvorená 19. sep-tembra 1771 bulou Eximia Regalium Principum, v ktorej vak boli dve pod-mienky, jasne ukazujúce, akú nedôveru mala ete i vtedy Rímska Kúria vočigréckokatolíkom: 1.) mukačevský episkop mal kadý rok skladať pred svojoukapitulou kanonikov Viruju, ktoré potom písomne mal zaslať viedenskému nun-ciovi, 2.) mukačevský episkop bol podriadený dohľadu-kontrole zo strany latin-ského ostrihomského primasa, ktorého mal počúvať ako svojho metropolitu.78Teda mukačevský episkop sa síce roku 1771 vymanil zpod mrazivého objatialatinského egerského biskupa, ale bol podriadený inému, tomu v Ostrihome.Výhoda bola len v tom, e ten druhý bol o niečo ďalej

Ostatné monastyrské eparchie v Podkarpatsku Rím nikdy ne-uznal a neuznával ani ich archimandritov-episkopov za sídelnýchbiskupov (v latinskom slova zmysle).79 Niekedy ich označoval za «pseu-doepiskopov», ktorí fiktívne vystupujú ako episkopi i keď nimivraj nie sú (i napriek ich platnému vysväteniu). Takéto monastyr-ské eparchie postupne zanikli, zmizli z povrchu sveta, a to obyčaj-ne, alebo po vypálení materského episkopského monastyra (napr.Spi, Hruevo, Krásny Brod), tj. v podstate po fyzickom zničeníepiskopského sídla a pozabíjaní mníchov, alebo po inom zásahu zo stra-ny latinskej cirkevnej a svetskej ľachty. Takto jurisdikcia nad gréc-kokatolíkmi na historickom Podkarpatsku postupne prela buď pod ka-tolíckym cisárom preferovaného a «zhora» dosadzovaného episko-pa monastyra Černečej Hory pri Mukačeve, alebo priamo pod eger-ského latinského biskupa. V tom druhom prípade dolo k rýchle-mu a totálnemu polatinčeniu obyvateľstva.


539

«Podekamelisovská doba»V ďalej, tzv. podekamelisovskej dobe, tj. po smrti prvého

neregulárne zhora dosadeného episkopa Josifa Rogu de Camellisa,OSBM, episkopi Mukačevskej monastyrskej eparchie, tj. Muka-čevského soborného monastyra u neboli vyberaní spomedzi mní-chov-černcov, ale spomedzi svetského kléru-biľcov, a tie u nieslobodnou voľbou mníchov ako doposiaľ, ale dosadzovaním-me-novaním ľubovoľného kandidáta «zhora». Pri takomto menovanísa dávala vdy prednosť kandidátovi, ktorý tudoval na latinskýchjezuitských kolách a v latinských seminároch, takému, čo počastúdií rád slúieval latinskú omu (takým bol napr. J. Bradač), a te-da bol čo najviac polatintený a čo najviac lojálny pribliovaniu sak latinskému obradu a neskoriemu splynutiu s ním.

Veobecným názorom predstaviteľov rímskokatolíckej Cirkvi v tom čase bo-lo, e rímskokatolícky obrad je vraj absolútne prvý a nadradený nad vetkýmiobradmi,80 pretoe je obradom Rímskej Cirkvi, Matky a Učiteľky vetkých Cirk-ví.81 Ak niekto bol členom iného obradu, ideálom jeho dokonalosti malo byťprestúpenie na latinský obrad. Toto sa sledovalo nielen u jednotlivcov, ale i v ce-lých farnostiach a eparchiách iného obradu ako latinského. Princíp «praestantiaritus latini» (prednosti latinského obradu) bol juridicky zoficialňovaný v ordi-nárnom učiteľskom úrade katolíckej Cirkvi ete i 26. mája roku 1742 v apotol-skej kontitúcii Etsi pastoralis pápea Benedikta XIV., či v encyklike Allataesunt z 26. júna 1755 a konečne bol zruený a II. Vatikánskym koncilom v esť-desiatych rokoch 20. storočia (LG 13, OE 3 a 5).82

Pokusy o voľbu mukačevského episkopa (po smrti Josifa Rogude Camellisa) a ich negácia miestnou latinskou hierarchiou

Treba vedieť, e i po smrti vladyku Josifa Rogu de Camellisa(+1706) sa baziliánski mnísi, teraz u spolu so svetským kňaz-stvom, snaili samostatne zvoliť svojho nezávislého archimandri-tu-episkopa, ale egerský rímskokatolícky biskup, ako aj ostrihom-ský rímskokatolícky primas, túto skutočnosť vemone bojkotovalia ignorovali. Veď predsa sa jednalo o gréckokatolíkov, ktorí podľa9. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu z roku 1215 nemali právona svojho samostatného episkopa, ale len «obradového vikára»,podriadeného vo vetkom miestnemu latinskému egerskému bis-


540

kupovi Tento argument «9. kontitúcie IV. Lateránskeho konci-lu» pouíval pápe Klement XIII. ete v roku 1768 ako hlavný ar-gument proti tlaku uhorskej apotolskej kráľovnej Márii Terézie,ktorá sa silou-mocou namáhala o to, aby Rímska Kúria uznalaMukačevskú gréckokatolícku eparchiu za existujúcu (pozri v kap.4.1.5.).

Rok 1707 voľba mukačevského episkopa po smrti JosifaRogu de Camellisa Joan Hodermarskyj (1707-1715, zomrel1729)

Roku 1707 sa zilo kňazstvo Mukačevskej eparchie a podľastarodávnej cyrilometodejskej tradície si vybralo za nástupcu po ne-bohom Josifovi Rogovi de Camellisovi (+1706) jeho oddaného spolu-pracovníka Joana Hodermarského.83 Latinský primas i egerský la-tinský biskup o tom vak nechceli ani len počuť. Nechceli ho za svojhoepiskopa-vikára a neodporúčali ani Rímu potvrdiť ho, pretoe bolpríli gréckokatolícky a príli málo povoľný preťahovaniu na latin-ský obrad. Po smrti gréckokatolíckeho episkopa-grófa Josifa Rogude Camellisa, OSBM, takmer desať rokov riadil Mukačevský mo-nastyr i eparchiu i keď neuznaný Rímom (do roku 1715).

Joan Hodermarskyj bol svetským kňazom-biľcom, odchovan-com trnavských jezuitov.84 Ako kandidát preferovaný rakúskymcisárom, hneď potom, ako ho zmieaný černecko-bilecký pseudo-sobor vybral a cisár menoval na mukačevského gréckokatolíckehoepiskopa ( 22. septembra 1707),85 ponáhľal sa do Haličiny, kde v ba-ziliánskom monastyre v Lavrove narýchlo a plne formálne zloil mní-ske baziliánske sľuby a prijal nové mníske meno Josif. V jednomz dokumentov z daného času čítame:

«Menovaný Hodermarskyj pricestoval večer do monastyra v Lav-rove, ráno u bol oblečený do mnískeho habitu, v nasledujúci deňzloil večné sľuby a na ďalí deň sa obliekol do episkopských iat av takom oblečení sa objavil vo Ľvove».86 Hneď po nominácii ci-sárom bol i napriek vetkým protestom Egera vysvätený na právo-platného gréckokatolíckeho episkopa nečakal na nijaké dovole-nie z Ríma87 pretoe gréckokatolícki archimandriti-episkopi ho


541

v minulosti nepotrebovali, a to na báze starých práv sobornej ChristovejCirkvi, na báze práv gréckokatolíckeho čierneho kňazstva cyrilometodejskejtradície, ktoré si vdy vyberalo episkopa samotné a na báze toho, e u-horský kráľ mal titul «apotolský kráľ». Josif Joan Hodermarskyj, OSBM,vykonával episkopskú jurisdikciu88 nad Mukačevskou monastyrskou e-parchiou v rokoch 1707-1715 s podporou cisárskeho dvora.89

V tom čase Rím, ako bolo u vyie ukázané zúfalo hľadal ná-hradu za zomrelého Josifa Rogu de Camellisa, OSBM (+1706),medzi talianskými baziliánmi gréckoho pôvodu. Keďe sa náhradaani za desať rokov nenala, Rím nakoniec prijal návrh a ponuku E-gera, tj. kandidáta Heorhija Bizancija. Vladyka Josif Joan Hoder-marskyj, OSBM, bol z neznámych dôvodov donútený prijať kom-promis a prenechať miesto Bizancijovi preferovanému egerskýmbiskupom a následne i pápeom. Bizancij ho potom za odmenu, eodstúpil, ale i pod veľkým tlakom cisára Karola VI. (uhorskéhokráľa Karola III.), ponechal archimandritom monastyra na Černe-

čej Hore pri Mukače-ve. Takto nastalo v de-jinách Mukačevskéhosoborného monastyraprvé rozdvojenie funk-cií: «archimandrita»a «mukačevský sídel-ný episkop». Hoder-marskyj zostal muka-čevským archimandri-tom a Bizancij sa stalmukačevským epis-kopom a po smrti Ho-dermarského dostal ajarchimandritskú hod-nosť a prisťahoval sado monastyra na Čer-neču Horu pri Muka-čeve.


542

Jozef I., Karol III. a Mária Terézia.

Príčiny prečo baziliánsky sobor pripustil k voľbe i svetských kňazov (pseu-do-sobor) a dokonca zvolil za archimandritu-episkopa svetského kňaza

Po nečakanom dosadení Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, na mukačevskýprestol a vyhnaní právoplatného archimandritu-episkopa Metodija Rakovecké-ho, OSBM, do Poľska (r. 1690), baziliáni Mukačevského soborného monastyrasi začali uvedomovať, e staré zlaté časy pominuli. Starý právoplatný archiman-drit-episkop Metodij Rakoveckyj, OSBM, nemal ancu v zmenenej politickejsituácii v Uhorsku sa vrátiť, pretoe nebol podporovaný ani cisárom, ani pápe-om. Preto po jeho smrti a po smrti jeho protiepiskopa Josifa Rogu de Camel-lisa, OSBM, na začiatku 18. storočia v snahe zachrániť aspoň voľbu mukačevs-kého episkopa ako takú (aj vplyvom druhej podmienky Uhorodskej únie v ktorejdostali právo voliť aj biľci), ustúpili zo starodávnych princípov, e episkopa vo-lil len monastyrský mnísky sobor a pripustili k voľbe svojho priameho predsta-veného i svetských kňazov, aby mali aj ich podporu. Ďalej uvaovali takto:

Keď budeme čakať na pápea a jeho súhlas, voľba nebude nijaká, pretoe episkopbude menovaný nečakane a nepredvídane zhora, podobne ako to bolo s JosifomRogom de Camellisom. Je veľká pravdepodobnosť, e za mukačevského episko-


543

Podpis mukačevského episkopa J. Hodermarského, OSBM.

pa znova bude menovaný nejaký cudzinec, ktorý nebude ani prebývať v Muka-čevskom monastyre (ako Josif Roga de Camellis), ba dokonca podobne ako on,nebude ani ovládať reč ľudu a na komunikáciu bude musieť pouívať tlmoční-ka

Keďe v tom čase bol u rakúskeho cisára v mimoriadnej obľube svetský gréc-kokatolícky kňaz-bilec Joan Hodermarskyj, bývalý blízky spolupracovník Jo-sifa Rogu de Camellisa, OSBM, a odchovanec latinských kôl v Trnave, pove-dali si: pripustíme k voľbe i biľcov, čím zlegalizujeme-odôvodníme voľbu biľcaHodermarského, ten narýchlo vstúpi k baziliánom do monastyra. Takto bude nanaej strane sám cisár a tým zachránime starodávny princíp výberu, tj. voľbu e-piskopa voľbu, ktorá bola menovaním Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, v de-jinách Mukačevskej eparchie prvýkrát reálne poruená. Joan Hodermarskyj malv úvahách mukačevských baziliánov dokonca i ancu na neskorie schválenie z Rí-ma, lebo tudoval v latinskej Trnave a bol blízkym spolupracovníkom obľúben-ca Ríma Josifa Rogu de Camellisa, OSBM. Takto bol po prvýkrát v dejinách Muka-čevského soborného monastyra zvolený za jeho archimandritu-episkopa svetskýkňaz-bilec.

Na čelo Mukačevskej monastyrskej eparchie latinský jezuitaRavas

Počas vladyčestva Josifa J. Rogu de Camellisa (1689-1706) sarímskokatolíckemu egerskému biskupovi nepodarilo podrobiť sigréckokatolíkov Mukačevskej eparchie pod svoju priamu správu,pretoe Josif Roga de Camellis, OSBM, bol gróf a ako taký sa e-gerského biskupa nebál. I keď mal srdce naklonené k latinskémuobradu, nenechal si od latinského egerského biskupa (taktie gró-fa) ťahať slamku popod fúzy. Krátko po smrti Josifa Rogu de Ca-mellisa (r. 1706) vak egerský latinský episkop neberúc nijaký oh-ľad na voľby baziliánskych gréckokatolíckych mníchov (bazilián-skeho soboru), dosadil priamo a bez akýchkoľvek okolkov, nepýta-júc sa ani Ríma ani nikoho, ako svojho obradového vikára pre gréc-kokatolíkov na Mukačevský prestol rímskokatolíckeho jezuitu Fran-tika Ravasa. Veď prečo by mal mať «obradového vikára pre gréc-kokatolíkov» gréckokatolíka s latinským srdcom, keď môe maťrovno celého rímskokatolíka. Egerský biskup si myslel, e u pri-iel čas na úplné prevedenie gréckokatolíkov Mukačevskej mona-styrskej eparchie na latinský obrad. Po tomto zjavne latinizačnommenovaní gréckokatolíci ustrnuli v obave o svoju budúcnosť, o gréc-


544

kokatolícky obrad a identitu A skutočne, ich obavy neboli neo-podstatnené. Nastala tvrdá latinizácia a obracanie na latinský ob-rad. Toto sa vak konalo nielen individuálne od osoby k osobe, alei po celých farnostiach, postupne, z farnosti na farnosť, posúvajúchranice latinského obradu ďalej na Východ.90

Situácia v Mukačevskej monastyrskej eparchii po smrti JosifaRogu de Camellisa, OSBM, bola teda veľmi napätá: I keď bilecko-černecký pseudo-sobor zvolil J. Hodermarského a i napriek tomu,e bol vysvätený za episkopa a mal podporu samého cisára, neuz-nával ho ani Eger ani Rím. To spôsobilo, e otázka archimandritu-episkopa Mukačevskej monastyrskej eparchie zostávala naďalejotvorená.

Latinský Eger, i keď u mal svojho vikára v osobe jezuitu Fran-tika Ravasa, vidiac, e odpor voči jeho správaniu i voči jeho oso-be je tak veľký, e sotva bude mať jeho vymenovanie nejaký trvalýúspech, upustil od neho a v kútiku srdca si elal za episkopa gréc-kokatolíka s polatinčeným srdcom Heorhija Bizancija (ktorý bolpovoľný na zloenie sľubu poslunosti a absolútnej podriadenostilatinskému egerskému biskupovi). Cisár, naopak, podporoval Jo-anna Hodermarského, gréckokatolíka so silnou chrbtovou kosťou,ktorý odmietal takúto nespravodlivú «poslunosť» Egeru prisahať.Hodermarskyj, podobne ako Josif Roga de Camellis, OSBM, ve-del, e ako episkop má počúvať len pápea rímskeho, prípadne je-ho uhorského zástupcu: primasa Uhorska, a e i zo spravodlivéhocirkevno-právneho hľadiska je totálnou hlúposťou, aby jeden rezi-denciálny episkop bol podriadený inému, pokiaľ by ten druhý ne-bol aspoň metropolitom.91 Preto sa nepodriadil zloprajnému latins-kému Egeru a nesúhlasil s tým, aby mu dokonca zloil poniujúcuprísahu vernosti a takto bol degradovaný na jeho obradového viká-ra podľa nespravodlivej diskriminačnej 9. kontitúcie IV. Laterán-skeho koncilu.

Potýčka medzi cisárom, ktorý spolu s gréckokatolíkmi podpo-roval Hodermarského na jednej strane a egerským latinským bis-kupom a Rímom na druhej strane trvala a do roku 1716. Rím me-dzitým horlivo hľadal medzi talianskými «pseudobaziliánmi» ne-


545

jakého vhodného kandidáta «druhého Josifa Rogu de Camellisa» ale nenaiel. Rímska Kúria teda navrhla baziliána Polykarpa Fi-lipoviča z Haličiny.92

Miestny kniea Rákoczy, kým bol úspený vo vojne proti cisá-rovi, navrhoval zasa baziliána Petronia Kaminského pôvodom z Pe-remylskej gréckokatolíckej eparchie, ktorý ho ete v jeho detstvenosieval na pleciach,93 take nakoniec boli kandidáti traja, ak ne-počítame tajné elanie Egera H. Bizancija. Po poráke Ráko-czyho kandidát Petronij Kaminskyj automaticky vypadol. A ostalilen dvaja: Hodermarskyj, za ktorým stál cisár a gréckokatolíckavoľba a Filipovič, za ktorým stál Rím. (Eger si v kútiku srdca elalHeorhija Bizancija.) Cisársky dvor nechcel Filipoviča prijať za iadnucenu, lebo bol Poliak a nebol verný rakúskemu cisárovi94 a Hoder-marského, ktorého cisársky dvor preferoval za jeho vernosť, za iadnucenu zasa nechcel prijať egerský latinský biskup, a následne aniRímska Kúria.

Osud Joana Hodermarského bol definitívne spečatený na neús-pech v Ríme hneď potom, čo v roku 1708 bratislavskí latinskí je-zuiti dali na neho zlé hodnotenie. Hodnotenie znelo krátko a su-cho:

« čo sa týka viery (rozumej tolerantnosti k pohľcačským ten-denciám latinského Egeru) nenali sme ho dostatočne stabil-ným».95

V očiach jezuitov bol medzi gréckokatolíkmi «stabilný vo vie-re» len ten, kto videl v latinskom obrade ideál svojej dokonalosti.Josif Hodermarskyj, OSBM, úprimne miloval svoj grécky obrad azároveň bol presvedčený gréckokatolík. Lučkaj, historik z prvejpol. 19. storočia, podal túto charakteristiku Josifa Joana Hoder-marského, OSBM: «Josif Hodermarskyj ukázal v praxi, e nikdynevstúpi pod jarmo (latinského) Egeru, preto ho egerci pokladaliza nebezpečného».96

Keď sa mal z Ríma niekto menovať na gréckokatolíckeho episkopa, najprv savyetrovalo (a to sa robí dodnes), či je lojálny voči latinskému obradu a latini-začnej tendencii egerského latinského biskupa.97 Ak bol, nič nestálo v ceste,aby sa stal episkopom-vikárom. I dnes (teda na prelome 20. a 21. storočia) Va-


546

tikán (Kongregácia pre biskupov) pri menovaní gréckokatolíckeho episkopa dá-va veľký dôraz napríklad na názor jezuitov alebo miestnej rímskokatolíckej hie-rarchie v tej-ktorej krajine. Je to paradoxné, e i dnes, teda na prelome 20. a 21.storočia, skoro pol storočia po II. Vatikánskom koncile je prax pri vyberanígréckokatolíckych hierarchov niepatriarchálnych gréckokatolíckych Cirkví po-dobná ako v minulosti a takýmto vyetrovaním zo strany miestnej nunciatúryveľmi ovplyvňovaná miestnymi rímskokatolíkmi Teda inými slovami pove-dané, gréckokatolíckeho episkopa nevyberá pápe (ktorý je ďaleko), ale vybera-jú ho miestni hierarchovia-latiníci, lebo len ten bude menovaný, ktorého oni pá-peovi doporučia

Rok 1715 veľký protest mukačevského soboru uniatskéhokňazstva proti obmedzovaniu starodávnych gréckokatolíckychprivilégií

7. marca roku 1715 sa uskutočnil v Mukačevskom monastyrena Černečej Hore sobor vetkého gréckokatolíckeho kňazstva (čern-cov i biľcov) pod vedením Josifa Joana Hodermarského, OSBM, kdevo svojom memorande vetko duchovenstvo (vediac, e cisár v tomtoprípade stojí za nimi) urobilo výčitku Svätej Stolici, e po prvé, na ichiadosť spred dvoch rokov o uznanie samostatnosti Mukačevskejeparchie im ani neodpovedala. Po druhé zdôraznili, e gréckoka-tolícke duchovenstvo odmieta generálneho vikára latinského jezu-itu pátra Frantika Ravasa, ktorého medzitým svojvoľne dosadil e-gerský latinský biskup. V ďalom, treťom bode sa vyjadrili, e od-mietajú nový, tzv. gregoriánsky kalendár, ktorý je im nanucovanýa prijmú ho len vtedy, keď ho prijmú aj ostatní gréckokatolíci na-chádzajúci sa na celom svete (mimo Uhorska).

Medzi argumentami proti zavedeniu gregoriánskeho kalendáragréckokatolícke duchovenstvo uviedlo:

«Z ohľadu na nae starodávne práva a tradície, aby sa predilozmätku medzi veriacimi, absolútne nesúhlasíme so zavedenímsviatkov podľa gregoriánskeho kalendára, pokiaľ nový týl nebudepotvrdený autoritou Rímskej Kúrie medzi vetkými gréckokatolík-mi, a to nielen tými, čo ijú v Uhorsku, ale i mimo neho».98

Ďalej sa jednotne vyjadrili, e ich Mukačevské (monastyrské)episkopstvo je uznávané uhorskými kráľmi u najmenej 300 ro-kov, preto si nedajú odobrať starodávne právo vyberať si svojho


547

vladyku vo voľbách, ktorého potom následne potvrdzoval cisárskydvor vo Viedni. Preto ako oni, tak aj ich následníci nikdy neprijmúnejakého apotolského vikára, ktorý im bude menovaný «zhora».Čo sa týka podriadenosti mukačevského episkopa latinským bis-kupom odmietajú i tento fakt, a to predovetkým vtedy, ak ostri-homský primas a egerský biskup im zasahujú do ich práv a pri-vilégií. Mukačevské kňazstvo na sobore, ktorý sa uskutočnil 7.marca 1715, vediac, e cisár stojí ticho za nimi, tj. za Hodermar-ským, iadalo pápea, cisára i uhorského primasa, aby sa zachova-li ich práva, obyčaje, obrady a privilégiá, predovetkým to právo,e si od nepamäti slobodne volia svojho episkopa. iadali, aby imbol potvrdený nimi zvolený Josif Joan Hodermarskyj, OSBM, zaepiskopa.99

Odpoveď Rímskej KúrieRímska Kúria im nato odpovedala, e Mukačevská gréckoka-

tolícka eparchia (na základe 9. kontitúcie IV. Lateránskehokoncilu) neexistuje, a preto ani rusínske duchovenstvo tejtoMukačevskej oblasti nemá právo si vyberať nejakého episkopa anásledne ani uhorský kráľ nejakého potvrdzovať.100 Z kandidátovnebol prijatý ani jeden ani druhý (teda ani Hodermarskyj, ani Fili-povič), ale zdanlivý kompromis, tj. Heorhij Bizancij (intalovanýr. 1716) v skutočnosti sa vak vyhovelo tichému elaniu Egera.Bol to veľký a krutý obrat v jednaní s gréckokatolíkmi potom, čo pod-písali r. 1646 tzv. Uhorodskú úniu. Predtým ich so samozrej-mosťou uznávali za existujúcich, hoci aj im nadávali do schizmati-kov, neveriacich, pohanov, dokonca ostrihomský latinský pri-mas Juraj Lippay de Zombor (ktorý predtým zastával funkciu e-gerského latinského biskupa, a preto veľmi dobre poznal situáciu)tituloval vo svojich listoch mukačevského monastyrského episko-pa «patriarchom»,101 a teraz, potom, čo sa podpisom tzv. únieadministratívne podriadili latinskému egerskému biskupovi, a týmsa stali súčasťou latinskej Egerskej diecézy, starodávna eparchiabola vyhlásená za nikdy neexistujúcu a z «patriarchu» sa stal len«bezvládny vladyka», tj. «obradový vikár (akejsi) mukačevskej


548

oblasti, (vraj) integrálnej to súčasti latinskej Egerskej diecézy».Priiel toti čas nato, aby sa gréckokatolíci Mukačevskej epar-

chie zmenili na rímskokatolíkov pohltených Egerom a zanikli bezakejkoľvek stopy rovnako ako stovky gréckokatolíckych monas-tyrských eparchií predtým. Len spôsob zániku mal byť inakí.Avak vďaka podpore cisára a uhorských apotolských kráľov naj-mä Márie Terézie a Jozefa II., ktorí súperili o moc s pápemi, akoi vďaka tvrdosti a vytrvalosti Rusínov v gréckom obrade sa to dodnesúplne nepodarilo.

Výsledok sporu o následníka Josifa Rogu de Camellisa, OSBM,na mukačevskom archimandritskom-episkopskom prestole bol na-sledovný: z nevedno akých dôvodov Hodermarskyj (pravdepodob-ne len z úcty k Svätej Stolici a pápeovi rímskemu) naraz ustúpil,prestal kandidovať na mukačevský episkopský prestol, a to i na-priek tomu, e bol u niekoľko rokov vysväteným episkopom.Hneď po jeho rezignácii ustúpil zo svojich pozícií, na Hodermar-ského vlastnú iadosť, i cisár. Rím menoval roku 1716 HeorhijaBizancija za apotolského vikára (obradového vikára egerskéholatinského biskupa).

Víťazstvo podlých plánov Egera H. Bizancij (1716-1733, ar-chimandrit v rokoch 1729-1733)102 ďalí svetský kňaz-bilecna archimandritskom prestole Mukačeva

Nakoniec teda vyhral Eger presadil svojho kandidáta Heorhi-ja Bizancija. Heorhij Bizancij bol ctiiadostivý človek, nehľadaldobro eparchie, ale svoje osobné výhody. Obrazne mono pove-dať, e nechal spáliť eparchiu, aby sa pri jej ohni mohol sám ohriať.Egerský latinský biskup tefan Telekei (1699-1715) poznajúc je-ho povahové vlastnosti a nezriadenú ctiiadostivosť, ho menovalsvojim obradovým vikárom (poskokom) u roku 1713:

«My, tefan Telekei, z Boej milosti egerský biskup, stály nad-upan Heveskej upy a oboch Solnockých úp, večný gróf, nalisme ako najschopnejieho na vykonávanie funkcie vikára medzinaimi veriacimi a kňazmi gréckeho obradu veľacteného kňaza abrata v Christovi Heorhija Bizancija, kňaza toho istého gréckeho


549

obradu, kallovského plebana a zatisského archidiakona, ktorý jevhodným pre nás ako aj pre svätú Egerskú diecézu (ktorej nadria-denosť sa vdy vyznávala) o to viac, e vieme, ako prekrásne vielatinský jazyk, filozofiu i teológiu».103

20. apríla 1715 slávnostne prisahal poloením ruky na Evanje-lium poslunosť egerskému latinskému biskupovi (medzitým to bolvak u gróf Gabriel Erdődy de Monyorókerék 1715-1744) akosvojmu ordinárovi, a e k absolútnej poslunosti tomu istému la-tinskému biskupovi bude viesť i svojich kňazov. Prísaha znela:

«Ja, Heorhij Bizancij, svjačenik gréckeho obradu zjednoteného srímskou Cirkvou, prisahám na ivého Boha, jediného v Trojici a ka-dého z Trojice, Otca, Syna i Svätého Ducha, na svätú BohorodičkuPannu Máriu, na vetkých svätých a vybraných Boích, dotýkajúc sasvojimi rukami tohto svätého Evanjelia, e budem verný a posluný

jeho preosvietenstvu pánoviGabrielovi Antonovi Erdő-dymu, terajiemu egerskémubiskupovi i jeho nástupcom,ktorí dohliadajú a budú do-hliadať nad touto Egerskoudiecézou a jej podliehajúci-mi oblasťami (teda i Muka-čevskou oblasťou), vyko-návajúc povinnosti vikára(pomocníka egerskému bis-kupovi) nad zjednotenýmigréckeho obradu, urobímvetko preto, aby som vet-kých mne podriadenýchkňazov i ľud priviedol k po-slunosti vyie uvedenémupreosvietenému pánovi ajeho nástupcom a vetkým,ktorí sa budú starať o E-gerskú diecézu».104


550

Egerský biskup tefan Telekei (1699-1715).

K podobnej prísahe poslunosti egerskému latinskému biskupovi boli nútení a juaj zloili vetci nástupcovia Heorhija Bizancija na Mukačevskom prestole a do epis-kopa J. Bradača (1768-1772) včítane.105

Jeden z nich: vladyka M. M. Olavskyj napríklad musel prisahať vernosťdokonca kadému latinskému episkopovi na Egerskom stolci osobitne. Prisahalvernosť nielen grófovi-biskupovi Gabrielovi Erdődymu de Monyorókerék(+1744), ale i grófovi-biskupovi Frantikovi Barkóczymu de Szala (+1765) akeď tento bol povýený na primasa Uhorska so sídlom v Ostrihome, musel pri-sahať vernosť i jeho nástupcovi grófovi Karolovi Esterházymu de Galantha(+1799). Gróf Esterházy, ako egerský biskup, ho svojimi hramotami z 28. májaa 25. septembra 1763 potvrdil za svojho «obradového» vikára dokonca len napäť rokov (potom sa uvidí, mono ho vymení za iného)! Takto sa snail draťgréckokatolíckeho episkopa v absolútnej neistote a z toho plynúcej závislosti.Zároveň mu rozkázal, aby gréckokatolícki veriaci na filiálkach platili desiatkylatinským plebanom a na filiálkach sobáili len rímskokatolícki kňazi, a todokonca aj vtedy, ak by obidvaja snúbenci boli gréckokatolíkmi. Za vyslúenie

tajomstiev na filiálkach braltólu (poplatky za sviatosti) latin-ský farár106

– to znamená, e keďvysluhoval gréckokatolícky svja-čenik, ľudia platili jemu (aby mal zčoho iť), ale i latinskému paro-chovi teda platili dvakrát viac.Keď vak ili na sobá napr. k la-tinskému farárovi, platili len jemu.Tým sa chcelo ekonomicky docie-liť, aby sa ľudia dávali radej vy-sluhovať latinským plebanom, ateda sa stali postupom času latiník-mi.

A tu je koreň a príčina exis-tencie dnených kolónií gréc-kokatolíkov na Slovensku v rím-skokatolíckom mori, napr. na Spi-i či arii. Takýmito nespravod-livými zásahmi latinskí biskupiEgera docielili, e gréckokatolícisa zachovali len v tých dedinách,kde bolo sídlo gréckokatolíckejfarnosti a filiálky danej farnostipostupne veľmi rýchlo zanikli apretransformovali sa na latinské.


551

Egerský biskup Gabriel Erdődy (1715-1744).

5. februára 1716 bol Heorhij Bizancij ete ako kňaz (nie akoepiskop!) menovaný pápeom Klementom XI. za apotolskéhovikára Mukačevskej eparchie.107 Za titulárneho episkopa bol vy-svätený a o dva mesiace neskôr. I táto opatrnosť zo strany pápeapotvrdzuje, e Rímska Kúria si nebola istá, ako zareaguje na totomenovanie Josif Hodermarskyj, OSBM, u vysvätený za muka-čevského episkopa. Zareagoval ako skutočný gréckokatolík po-slune sa stiahol do Mukačevského monastyra a bol jeho archiman-dritom a do svojej smrti, teda a do 16. februára 1729.108 Táto jeho re-akcia je ďalím dôkazom, e nai episkopi a kňazstvo nikdy neo-dopierali poslunosť pápeovi a nikdy nepretrhli jednotu s Rímom,a to dokonca i v kritických situáciách, ale sa spravodlivo búrili protidegradácii a nekresťanskej latinizácii zo strany Egera.

Celý zlomený a v strachu o svoje miesto (bezvládny) vladykaHeorhij Bizancij počúval egerského latinského grófa-biskupa Gab-riela Erdődyho de Monyorókerék na kadé slovo, ba plnil, čo i lennaznačenie jeho úmyslu, a to najmä od r. 1718, keď i priamo z Rímadostal dekrét, e nie je plnoprávnym sídelným episkopom-vla-dykom, ale iba akýmsi «obradovým vikárom» egerského latinské-ho biskupa na území «mukačevského okolia» (teda nie eparchie),ktoré bolo u oficiálne prehlásené integrálnou a neoddeliteľnousúčasťou latinského Egerského biskupstva. V menovacom dekrétesa Mukačevská eparchia toti u ako eparchia ani nespomenula.109

Rím takto zareagoval na krivé očiernenia, ktorými Heorhija Bi-zancija (i napriek jeho podlízavosti) v Ríme obvinil latinský eger-ský gróf-biskup Gabriel A. Erdödy de Monyorókerék (+1744).110

Takto sa konečne, začiatkom 18. storočia rímskokatolíkom defi-


552

Podpis mukačevského episkopa Heorhija Bizancija z roku 1718.Dokument sa nachádza v archíve Egerského arcibiskupstva.

nitívne podarilo presadiť 9. kontitúciu IV. Lateránskeho koncilu ina území severovýchodného Uhorska

Cisár Karol VI. (uhorský kráľ Karol III.) súhlasil s menovanímHeorhija Bizancija ako mukačevského episkopa, a keď ho o tompresvedčil (ako bolo u vyie spomenuté) sám Josif Joan Hoder-marskyj, OSBM.111 Archimandritovi Josifovi Joanovi Hodermar-skému, OSBM, bolo po jeho odstúpení a uvolnení miesta pre He-orhija Bizancija ponechané dovolenie nosiť episkopské oblečenie(mitru) a blahosloviť ako episkop a do smrti.112 U i tento «ho-nor» dokazuje, e sa jednalo o vzneenú osobnosť, a e bol nad kadúpochybnosť určite tie episkopom. Po smrti Hodermarského (+1729)sa stal archimandritom Mukačevského monastyra mukačevskýepiskop Hennadij Heorhij Bizancij, OSBM,113 ktorý sa a vtedyprisťahoval do monastyra na Černeču Horu, aby sa stal jej archi-mandritom a bol ním a do svojej smrti r. 1733. Teda funkcia ar-chimandrit a episkop sa opäť na krátky čas (1729-1733), na dobu ty-roch rokov zlúčila v jednej osobe, ale to u bolo poslednýkrát v de-jinách historického Podkarpatska.

Predtým, ako bol Bizancij vysvätený za episkopa, tie zloilformálne večné sľuby ako bazilián prijmúc meno Hennadij. V pot-vrdení, ktoré mu vystavil o svätení na pomocného episkopa latin-skému egerskému, gréckokatolícky metropolit kyjevský Lev Ki-ka sa píe:

«Lev Kika, archiepiskop a metropolita kyjevský potvrdzuje,e Heorhij Bizancij, mních Rádu sv. Bazila Veľkého a apotolskývikár Mukačevskej oblasti (nie eparchie!), potom, čo zloil vyzna-nie katolíckej viery a prísahy vernosti Rímskej Stolici, bol posvä-tený ako titulárny episkop ebastenský (teda nie sídelný episkopmukačevský). Vo Volodimire 9. decembra 1716».114

Teda Bizancij baziliánske večné sľuby zloil tesne pred sväte-ním na episkopa. Lev Kika vo svojom potvrdení (testimoniales)uvádza tituly Heorhija Bizancija také, aké mu určila Rímska Kú-ria. Preto u v tomto potvrdení sa uvádza, e Bizancij je určenýlen ako titulárny episkop neexistujúcej (dávno zaniknutej) ebas-tenskej eparchie pre Mukačevskú «oblasť» (ktorá je integrálnou


553

súčasťou latinskej Egerskej diecézy). Pozoruhodné je, e v tomtopotvrdení sa neuvádza dokonca ani Bizancijove mníske meno «Hen-nadij» ako keby sa i tým chcelo podčiarknuť, e baziliánom sa stallen formálne

V jednom z dokumentov z roku 1720 sa Bizancij tie podpísalako bazilián-episkop: «Georgius Gennadius Bizancy, Ordinis S.tiBasilii Magni, Episcopus»,115 pričom vak svoje krstné meno u-prednostnil pred mnískym.

Ochromenie baziliánskeho mnístvaSvetskí kňazi-biľci na čele Mukačevského monastyra a násled-ný úpadok mnístva

Protiprávne dosadzovanie (menovanie) neschopného a latini-zácii povoľného episkopa na mukačevský episkopský prestol malookrem neporiadku aj iný katastrofálny dôsledok, a to priamo na i-vot a rozvoj samotného mnískeho baziliánskeho sobora ako ta-kého. Keďe episkop-archimandrit stál vdy na čele sobora, riadilnielen monastyrskú eparchiu, ale i vnútorný ivot v samotnom mo-nastyre. Menovaním episkopa-archimandritu zhora, a to dokoncaspomedzi biľcov, sa na čelo mníchov dostal prvýkrát v históriisvetský kňaz (bilec), nepoznajúci a nemajúci ani ajnu o monas-tyrskom ivote. Na Mukačevský prestol do baziliánskeho monas-tyra bol takto od čias Josifa Rogu de Camellisa, OSBM, (teda odkonca 17. storočia) vdy menovaný nejaký svetský kňaz-bilec,ktorý po obdraní menovania na úrad episkopa narýchlo a len úpl-ne formálne zloil mníske sľuby, a tak sa len naoko stal mníchom.Keďe mnísi sú «na ivot a na smrť» povinní počúvať a plniť príkazysvojho predstaveného, krach baziliánskeho mnístva nedal na sebadlho čakať. Nastáva evidentný úpadok vetkých baziliánskych mo-nastyrov, ktorých predstaveným-archimandritom sa stal svetskýkňaz formálne oblečený za mnícha:

«Odvtedy, ako sa nai hierarchovia (episkopi) začali menovať zpo-medzi svetských kňazov, činnosť monastyrov sa začala oslabovať a sa-motné monastyry začali tratiť svoj predchádzajúci význam».116


554

Takto Josifom Rogom de Camellisom, OSBM, a ďalími je-ho nástupcami končí nielen zlatá éra «sobornosti» uhorskejCirkvi ako takej, ale končí i zlatá éra cyrilometodejských bazi-liánskych monastyrov, na ktorých takmer jedno tisícročie stálvetok duchovný ivot Uhorska.

Rok 1720 Zamojský synod a jeho neblahý vplyv na ivot ba-ziliánov

Roku 1720 sa v Zamoči (Haličina, dnes východné Poľsko) zi-iel lokálny haličský gréckokatolícky synod pod predsedníctvom avedením latinskej hierarchie. Prítomnosť latinskej hierarchie zaru-čovala, e synod prijal mnohé silne latinizačné a proti gréckokato-líckemu obradu a tradícii namierené závery. Keďe ilo len o lo-kálny synod, jeho závery platili spočiatku len pre územie Haličiny.V roku 1724 aktá tohto synodu dodatočne schválil pápe BenediktXIII.117 O tri roky nato (roku 1727) prijal latinizačné závery tohtosynodu i mukačevský archimandrit-episkop Josif Joan Hodermar-skyj, OSBM,118 v tom čase u degradovaný zo strany latinskéhoEgeru len na archimandritu a «pomocníka» Heorhija HennadijaBizancija, OSBM. Takto sa platnosť pôvodne lokálneho synodurozírila i poza hranice Haličiny do Uhorska. K osudnému podpisudolo v Sevľui (dnes Vinohradiv na Podkarpatskej Rusi).

1.) Jalové nariadenia Zamojského synoduVstup nemníchov, tj. biľcov na miesta archimandritov, tj. pred-

stavených baziliánskych monastyrov, dosadzovaných «zhora»,spôsobil, ako bolo u vyie naznačené, veľký krach a úpadokmonastyrského ivota, pretoe takto zhora dosadzovaní episkopi-archimandriti nemali ani potuchy o mnískom bohuzasvätenom i-vote a viedli monastyr úplne civilným-laickým spôsobom. Mní-sky kontemplatívny ivot na historickom Podkarpatsku sa taktonásledkom zásahov «zhora» dostal do hlbokej krízy.

U Zamojský synod (r. 1720), hoci len formálne, ako sa ukáza-lo v praxi neskôr, ale predsa, upozorňoval na zneuívanie mní-skych sľubov, ktoré zhora dosadení kandidáti, tj. svetskí kňazi


555

skladali, aby sa stali mníchmi tesne pred vysvätením na episkopa,a to i napriek tomu, e z mnískeho ivota nič nepoznali, nevedeli,neili a ani iť nechceli (samo o sebe neplatné sľuby). Večné sľubysa stali v týchto prípadoch len formalitou papierovou záleitos-ťou, ktorá otvárala bránu do episkopského úradu. Večné sľuby sa v tých-to prípadoch skladali dokonca i bez noviciátu. Preto Zamojský sy-nod, a tie len formálne predpísal, e ak bol za episkopa Rímommenovaný svetský kňaz-bilec, nemal byť posvätený-rukopoloenýna episkopa skôr, ne preije rok a esť týdňov noviciátu. Výnim-ku mohla dovoliť len Svätá Stolica.

Zamojský synod doslovne hovorí:«Svätý synod, uznávajúc potrebu zrelosti, aká sa vyaduje pod-

ľa predpisu svätých kánonov pri povznesení do stavu episkopské-ho, sa uzniesol ustanoviť, aby sa v budúcnosti nikto nemohol staťepiskopom, kto najprv nezloí mníske sľuby. Nikto vak nemôezloiť mníske sľuby, ak predtým nepreil za monastyrskými múrmirok a esť týdňov mnískej výchovy podľa príkazu a obyčajov Rá-du sv. Bazila Veľkého. Výnimku môe dať len Sv. Prestol».119

Výnimky z hore uvedenej normy stanovenej Zamojským syno-dom r. 1720 sa vak zo strany Ríma dávali vdy a veľmi ľahko,veď kandidát bol vdy menovaný Rímom, a teda bol Rímom ajpreferovaný a Rím mal aj najväčí záujem, aby sa práve on čímskôr v kadom prípade stal episkopom.

Je len logické, e lokálny synod v Zamoči neobmedzoval aani nemohol obmedzovať Svätú Stolicu pri jej rozhodnutiach. Abolo prakticky i nemoné, aby episkop-nominát, robil kdesi novi-ciát rok a esť týdňov zatvorený za múrmi baziliánskeho mona-styra a navdy (čo je podmienkou pre platnosť večných sľubov!) sazriekol sveta a svetskej slávy, keď o pár mesiacov nato pred nímiarila vidina eparchu! Takto sa dospelo k tomu, e latinskou hie-rarchiou preferovaný kňaz-bilec sa stal len navonok mníchom-baziliánom, aby ho jednoduchý gréckokatolícky ľud spontánneprijímal za svojho Ak by toti baziliánom nebol, veriaci ľud byho v tom čase neprijal.

Dôkazom absolútnej formálnosti príkazu Zamojského synodu


556

o tom, e episkopi v Haličine a neskôr na historickom Podkarpat-sku musia mať aspoň rok a esť týdňov formáciu v baziliánskommonastyre, je okrem iného aj skutočnosť, e toto ustanovenie i na-priek tomu, e Zamojský synod bol schválený pápeom, nikdy ne-bolo uvedené do ivota a nikdy nebolo od Rímom menovanýchepiskopov ani vyadované Nelogické príkazy, či závery nemajúnikdy dlhý ivot, v tomto prípade tento nelogický záver Zamojskéhosynodu nemal vôbec iadny ivot. Príkaz ostal len na papieri.

Hore uvedené ustanovenie Zamojského synodu z roku 1720, ikeď bolo len formálne, a teda morálne bezcenné, predsa má prene-smiernu historickú cenu, lebo opäť «medzi riadkami» dokazuje, emonastyrský systém vysluhovania gréckokatolíckych veriacichbol pred rokom 1720 jediným veobecne uívaným systémom me-dzi vetkými gréckokatolíkmi (a to i v Poľsku). Zamojský synod a je-ho protirečivé ustanovenie o tom, e episkop musí byť bazilián a musísídliť v monastyre, sú vak u len nostalgickou spomienkou na sta-ré zlaté časy sobornosti

2.) Strata tisícročnej administratívnej nezávislosti umelá centra-lizácia monastyrov alebo I. reforma baziliánov

Zamojský synod hovorí o mníchoch a o monastyroch vo svo-jom XI. Titule. V tomto Titule synod degradoval navzájom admi-nistratívne nezávislé baziliánske monastyry starodávneho «rádu»(prvého na svete) na akúsi «kongregáciu» organizovanú podľa zá-padného typu novovznikajúcich reholí. Synod toti nariadil, abybaziliánske monastyry, ktoré ete nie sú zjednotené do takejto kon-gregácie, to čím skôr urobili.

3.) Odstránenie doivotného úradu archimandritov a ihumenov premyslená paralýza baziliánskeho mnístva

Synod ďalej prikázal, e mnísi (teraz u členovia kongregácie,tj. rehoľníci) si majú vyberať «provinciála» (myslí sa tu na «proto-ihumena» v dnenom slova zmysle) a ihumenov, a to nie doivot-ne, ako doteraz, ale na kadé tyri roky:

«Svätý Synod, nasledujúc tieto Sväté Kánony,120 stanovil, aby


557

(baziliánske) Monastyry do roka po zverejnení týchto záverov apo obdraní vyzývacieho listu od Preosvjačenoho a VsečestnéhoMetropolitu121 boli zjednotené do Kongregácie, a potom, aby sikadé tyri roky vyberali Generálneho predstaveného, Provinciála(Protoihumena), mnískych Vizitátorov a ostatných, ktorí budúrozhodovať, ustanovovať o tom, čo budú pokladať za nevyhnutnépri riadení celou provinciou a nápravou mnískeho ivota».122 Ulen zámena pôvodného slova «Čin» (tj. desiaty anjelský čin na ze-mi, popri deviatich anjelských v nebi) slovom «Kongregácia» jeveľkou degradáciou najstarieho mnískeho Rádu-Činu na svete.

Predtým sa likvidovalo baziliánske mnístvo vypaľovaním mo-nastyrov, teraz po Zamojskom synode, novým spôsobom, zrue-ním starčestva, tj. degradáciou doivotne volených starcov-archi-mandritov, či doivotných ihumenov a zavedením troj-tvorročnejakoby úradníckej kadencie tzv. protoihumenov a ihumenov.

Pôvodne bol predstavený-archimandrit-episkop baziliánov vo-lený doivotne. Tu tie vidieť nielen latinizačný charakter Zamoj-ského synodu, ale i snahu oslabiť vánosť úradu archimandritu-ihumena materského monastyra, ktorý do r. 1690 zastával ifunkciu najvyieho pastiera-episkopa. Obdobie od roku 1690do roku 1733 je prechodným obdobím obmedzovania jeho du-chovnej-juridičnej moci, od roku 1733 definitívne zlomenie alikvidácia.

Zamojský synod takto udelil baziliánskemu mnístvu a jehostabilite a vánosti smrteľnú ranu.

Aktom uvedenia Zamojského synodu do ivota baziliánskychčerncov-mníchov na historickom Podkarpatsku (a nielen tam, ale ina území Haličiny) tým, e si volili protoihumena (namiesto do-ivotného archimandritu materského monastyra) kadé tri roky,daný protoihumen stratil svoju vánosť nielen v očiach miestnehoepiskopa (ktorý neskôr u nebol baziliánom), ale i svetskej moci uhorského kráľa či miestnej ľachty. Kým do roku 1733 si sami u-horskí králi doadovali a urputne bránili právo potvrdzovať archi-mandritu-episkopa Mukačevského soborného monastyra po jehozvolení soborom, po roku 1733 u o takúto «kontrolu» nikto (ani


558

kráľ, ani ľachta, ani Rím, ani Eger či Ostrihom) nemá záujem. Z do-ivotného a vemocného vládcu-vladyku sa stala toti len bezvlád-na figurína skrývajúca sa pod menom «protoihumen». Vplyv ar-chimandritu baziliánskeho soborného monastyra bol takto ikov-ným spôsobom definitívne zlomený. Na tri roky volený protoihu-men Mukačevského monastyra sa stal jedným mníchom z mno-hých, ktorý «dnes je a o tri roky nebude», lebo ho vystrieda niektoiný. Kadé tri roky sa menili aj ihumeni jednotlivých dcérskychmonastyrov. Tým bola poliapaná po jednotlivých monastyroch na ú-zemí historického Podkarpatska i vánosť úradu ihumena-otca.

Baziliáni vidiac v zruení doivotného úradu archimandritu stranúhrozbu sa snaili voliť si vdy a vdy a stále kadé tri roky jedného atoho istého jeromonacha na protoihumena, tj. a do jeho smrti. To vakvydralo len do začiatku 19. storočia. Potom zvíťazila aj medzi nimiľudská pýcha, túba po sláve a moci, začali medzi sebou súperiť, bojo-vať o volebné hlasy a protoihumeni sa začali naozaj vymieňať skorokadé tri roky. A aby sa neopakovala situácia z minulosti, eby bovolený stále jeden a ten istý protoihumen, do kánonického práva bolvloený kánon 514 §3 CCEO a do baziliánskych Pravidiel bola vsu-nutá klauzula, e tá istá osoba môe byť protoihumenom len dvakrátza sebou a výnimočne trikrát.

O kodlivosti častej zmeny protoihumena (aj ihumenov) voči«disciplíne i dobrému cirkevnému poriadku» hovoril i AnatolijKralickyj, ihumen Mukačevského monastyra, ktorý bol «svetlomv intelektuálnych temnotách 19. storočia» roku 1887.123

Mukačevský vladyka Heorhij Hennadij Bizancij, OSBM, etev roku 1727 vo svojej učebnici pre gréckokatolíckych kňazov vy-tlačenej rusínsky v Trnave nepriamo píe, e i keď na území Mu-kačevskej eparchie tomu tak nie je, ale v Litovskom kraji a na nie-ktorých miestach korunných (teda v Haličine) «ihumenmi a mníchmiriadi provinciál, ktorý sa tie nazýva protoarchimandritom a tohosi vyberajú ihumeni kadé tyri roky na sobore, ktorému predsedámetropolita. Úlohou protoarchimandritu v danom kraji je menovaťihumenov a nehodných pozbavovať funkcie, mníchov z monastyrado monastyra premiestňovať, svojvoľných trestať a monastyry nav-


559


560

Bizancijova kniha napísaná po rusínsky a vytlačená v Trnave v roku 1727.

tevovať a vizitovať».124 Táto «transformácia» baziliánskeho mní-stva z tradičnej stálosti na kadotvorročnú zmenu sa na Litve i v Ha-ličine udiala tie na príkaz Zamojského synodu (po r. 1720).

Z hore uvedeného svedectva tejto Bizancijovej učebnice vyplýva,e ete v roku 1727 v Mukačevskej monastyrskej eparchii bolo vetkopo starom a archimandriti a ihumeni boli ete stále doivotní.

Ak napríklad ete pred Zamojským synodom do nejakého ba-ziliánskeho monastyra vstúpil nejaký človek, v danom monastyreaj zomrel, teda doil svoj ivot. Ak si mnísi na svojom sobore v mo-nastyre vybrali ihumena (v menom monastyre), či archimandritu(vo väčom monastyre), tento ihumenom, či archimandritom (pred-staveným) zostal a do svojej smrti. No ako potvrdzuje HeorhijHennadij Bizancij, OSBM, vo svojej knihe z roku 1727, v danom čase(teda r. 1727) tomu tak u v Haličine, ani Litve nebolo, a v Mu-kačevskej monastyrskej eparchii tomu tak ete bolo.125

Protirečenia Zamojského synodu:Na jednom mieste prikazuje zachovať starodávny východný

úzus, e episkop menovaný Rímom musí byť baziliánom (s for-máciou baziliána, Titul VI.) a zároveň na inom mieste (v TituleXI.) oddeľuje funkciu episkopa od funkcie archimandritu tým,e prikazuje baziliánom, aby si vyberali generálneho predstavené-ho a provinciálov spomedzi seba len na dobu tyroch rokov, pri-čom episkop je automaticky doivotný. Takto nariadením v TituleXI. prestalo mať svoj logický zmysel nariadenie o baziliánskej for-mácii menovaných episkopov v Titule VI.! Veď prečo by mali byťgréckokatolícki episkopi baziliánmi, keď u nemajú byť zároveň ibaziliánskymi najvyími predstavenými (archimandritmi) sídlia-cimi v ich monastyroch?

Vetko slúilo len na zastretie pravdy o latinizácii monastyrova na oklamanie ľudí, akoby sa navonok nič nemenilo. V skutočnostivak ilo o zmenu identity z (anjelského) Čina (Rádu) sa stalaKongregácia a cyrilometodejskí východní «mnísi» sa zmenili na«rehoľníkov» latinského typu.

Týmto aktom bolo baziliánske mnístvo a ich monastyry na his-torickom Podkarpatsku, tradičný to stľp a opora sv. Cirkvi v Uhor-


561

sku definitívne poloené na lopatky. Odvtedy spolupráca medzi e-piskopom a baziliánmi začala strácať na svojej intenzite, a nako-niec úplne prestala. Pokodení boli i baziliáni, i episkop i celá miestnaCirkev, ktorá stratila na svojej misijnosti. Veliteľ pluku (episkop)stratil svoje elitné jednotky (baziliánov), ostali mu iba individualisti,peiaci, tj. svetskí kňazi (z ktorých len máloktorí trochu výraznejiezasvietili v nasledujúcich storočiach, napr. A. Duchnovič v 19. st.).

Rok 1733 posledná neúspená voľba mukačevského episkopaa jej manipulácia

Posledná, avak tie zo strany rímskokatolíkov neuznaná voľbamukačevského episkopa sa uskutočnila roku 1733 (po smrti archi-mandritu-episkopa Heorhija Hennadija Bizancija, OSBM), keďepiskopa volili znova vetci kňazi: biľci i černci. Podľa zachova-ných dokumentov, voľba vyzerala nasledovne: Po slávnostnej bo-hoslube sa zídené duchovenstvo, tj. černci i biľci podľa ustano-


562

Leleský latinský premontrátsky klátor, v ktorom sa r. 1733 počítali hlasy

veného poradia poberali k prestolu a tam do čae kadý jeden z nichpoloil lístok s menom vybraného kandidáta. Po skončení voľbyvak hlasy neboli hneď sčítané, ako obyčajne, ale čaa bola zape-čatená a odvezená dvoma dôverníkmi do Leleského rímskokato-líckeho premontrátskeho klátora, kde ju rímskokatolícki pre-montráti otvorili a spočítali hlasy126 Čo k tomu dodať?!

Bola to fraka a absolútny výsmech slobody a nezávislostigréckokatolíkov-uniatov Mukačevskej monastyrskej eparchie. Ak-cia signalizovala, e začína nekontrolovateľný dohľad nad nimi zostrany neprajných latinských mníchov premontrátov, ktorí mohlivoľby veľmi ľahko a kedykoľvek zmanipulovať. A skutočne, cel-kom náhodne bol zvolený svetský kňaz Simeon Olavskyj (ďalíodchovanec jezuitskej Trnavy), ktorého preferoval a po ktorom tú-il egerský rímskokatolícky biskup,127 pretoe v ňom predpokla-dal veľmi povoľného a vo vetkom posluného človeka, ktorý munebude robiť nijaké problémy pri preťahovaní celých gréckokato-líckych farností na latinský obrad.

Keď egerský rímskokatolícky biskup a gróf v jednej osobe GabrielErdődy de Monyorókerék (1715-1744) oficiálne predstavoval Si-meona Olavského cisárovi, ako svojho kandidáta na nového viká-ra na schválenie, u neurobil ani najmeniu zmienku o tom, e hovolil gréckokatolícky klérus. To boli posledné oficiálne voľby v ba-ziliánskom monastyre na Černečej Hore pri Mukačeve, o ktorýchhovoria dejiny. Potom sa u v Mukačeve absolútne a prísne zaká-zalo voliť episkopov a aj keď mono nejaké tajné pokusy o voľbuaj boli, ľachta, z ktorej pochádzal i rímskokatolícky klérus, na to itak nebrala nijaký ohľad a dejiny nám zmienky o týchto pokusochu nezachovali.128

Posledný mukačevský vladyka, ktorý bol zároveň i archiman-dritom bol H. Bizancij (+1733)

Po dohovore medzi mukačevským episkopom-archimandritomHeorhijom H. Bizancijom, OSBM (1716-1733), a archimandri-tom-episkopom Josifom J. Hodermarským, OSBM, bolo určené,e po smrti vladyku Bizancija, baziliáni si budú môcť vybrať pred-


563

staveného spomedzi seba a u automaticky ním nebude Rímomzhora menovaný mukačevský episkop, ako tomu bolo dovtedyPísomne to svojim podpisom potvrdil H. Bizancij, OSBM, esť dnípo smrti Josifa Hodermarského, OSBM, 22. februára 1729.129 Muselto potvrdiť, lebo ináč by ho mukačevskí baziliáni, ako biľca dosa-deného zhora, ignorovali.

Rok 1733 definitívne oddelenie funkcií: episkop archiman-drit

Na čelo baziliánov Mukačevskej gréckokatolíckej monastyr-skej eparchie sa od čias Josifa Rogu de Camellisa (+1706) a do ro-ku 1733 menovaním laika za archimandritu-episkopa dostával člo-vek, ktorý nemal ani pochop o mnískom ivote a ako taký nemo-hol k dobru riadiť vnútorný monastyrský ivot. Aj z tohto dôvodunutne dochádzalo ku konfliktom medzi baziliánmi a episkopom aneskôr i následnému oddeleniu doivotnej hodnosti-funkcie mní-cha-episkopa od doivotnej funkcie mnícha-archimandritu. Archi-mandrit, ktorý stratil doivotný úrad a bol volený len na dobu troch čityroch rokov sa začal nazývať «protoihumenom». Takto bola poprvýkrát v dejinách Mukačevského monastyra roku 1733 vybratáiná osoba za episkopa a iná za protoihumena (archimandritu):

Simeon Olavskyj bol menovaný «zhora» za episkopa (doi-votný úrad) a Hrihorij Bulko, OSBM, bol zvolený «zdola» za pro-toihumena, ale len na dobu 3 rokov,130 presne podľa latinského ú-zusu, ako to gréckokatolíckym baziliánom nanútil latinizačný Za-mojský synod z roku 1720.131

Rok 1733 vznik baziliánskej karpato-ruskej provincie sv. Ni-kolaja

Po smrti vladyku Kyr Heorhija H. Bizancija, OSBM, sa 9. júla1733 zili ihumeni najdôleitejích, ete nespálených monastyrovhistorického Podkarpatska: z Malého Berezného, z Imstičeva, z Krás-neho Brodu a zo Zariča a vyznali svoju poslunosť ihumenovi mo-nastyra na Černečej hore pri Mukačeve (tentokrát dostáva titul «pro-toihumen» prvý ihumen medzi ostatnými). Titul doivotného


564

úradu «archimandrit» sa definitívne stráca a nahrádza novozave-deným dočasným (3-4 ročným) titulom «protoihumen»:

«

S¥

I bl*gosloveN i proslavle N Xr S‹tos Bg*ß n*‚ß. M¥ niΩepo Dpisan N ‹aå ∑ Xr S ‹t™ bratïæ çin¨ st*go Vasilïæ velikagoprofes¥ zo v‚¥ ‹ ∑bitele

j mstiçovskoi, zar™ckoj, be-reznickoj, kra S ‹nobro Dskoj po prestavlenïi i pogr™banïiæsnevl*komo finogo p*na i prelata n*‚ego ep*pa Ge∑Rgïæ GenNa-dïæ Biza Ntïæ v ∑biteli m¨kaçovskoj st*go eraRxi Nikolaå¨çiniv‚i sobo Rnoe zas™danïe zakon Noe za proizvolenïe M inadxnen⁄e M Dx*a St*go dobrovo Ln™ pozvolæemo, ab¥ m¥ ib¨d¨wïi ïg¨meni v preDreçen¥xß ∑bitele X zakonNoe posl¨-‚anïe †davali i vo vse M posl¨‚n¥ b¥li prevl*bnom¨ †c*¨ïg¨men¨ st*oi ∑biteli m¨kaçovskoi, sïe Ωe, sego radi ækopovieN b¨deT ve Dl¨gß reg¨l¥ st*oi preDreçeNn¥i ∑biteli pos™-wati i ∑ nixß popeçenïe mati, a ∑ doxoDkaX pilnovati ivo vseM zast¨pnikoM b¥ti (...) V ∑biteli stoleçnoI m¨ka-çoVskoi rok¨ #aπl*g ülïæ ƒ dnæ. Ûerom. Gede∑ N Pazinß ç.S. Vasilïæ V. profesß ∑biteli bereZnickoi ig¨menß. Ûe-romona X Meƒodïj ïg¨menß monast¥ra imstiçevskago. Ûe R-monaX Meƒodïi Zejkanß ç. S. V. V. ig¨menß na toj çasßkrasnobrockii. Ûeromonaxß Nikodimß Starosta ig¨menßzar™ckïj».132

Takto, baziliáni historického Podkarpatska uviedli do svojhopraktického ivota príkaz Zamojského synodu. Stalo sa to esťrokov potom, čo r. 1727 závery Zamojského synodu prijala zasvoje i Mukačevská gréckokatolícka eparchia a trinásť rokov po sa-motnom Zamojskom synode.

V neskorích rokoch sa k nim pridali aj ďalie monastyry, napr. Uhoľskýmonastyr, Bukovský monastyr Rokom 1733 na historickom Podkarpatskudefinitívne prestáva existencia viacerých materských monastyrov a vznikájedna-jediná Provincia Rádu sv. Bazila Veľkého v skutočnosti vak u kon-gregácia latinského typu. Najprv so striktným sídlom v Mukačeve na ČernečejHore akoby materskom monastyre sv. Nikolaja Čudotvorca, čo sa vak v druhejpolovici 19. storočia prestalo dodriavať a protoihumen sídlil aj inde. Táto pro-vincia bola v dejinách označovaná aj ako «Karpatoruská provincia» podriadená


565

v poslunosti svojmu kadé tri roky vyberanému protoihumenovi a v teologic-kých veciach a morálke gréckokatolíckemu mukačevskému episkopovi-biľcovi,či egerskému rímskokatolíckemu biskupovi.

Rok 1735 episkop Simeon Olavskyj, OSBM bol v sobornommonastyre u prijatý ako nevítaný votrelec

Egerom a Rímom dosadený bilec, Simeon Olavskyj, sa tesnepred vysviackou dal postrihnúť za baziliána a prijal meno tefan.Lučkaj v pol. 19. storočia takto zaznamenal prvý príchod episkopaSimeona tefana Olavského, OSBM, (formálneho to baziliána,ale u nie archimandritu-predstaveného) roku 1735, tesne po jehovysvätení na episkopa (v Ľvove), do svojho sídla Mukačevskéhosoborného monastyra:

« v momente príchodu (episkopa Simeona Olavského) do mo-nastyra (= jeho rezidencie) mnísi spolu so svojim ihumenom (pro-toihumenom) Hrihorijom Bulkom jednohlasne kričali, čím vyja-drovali svoj nesúhlas s jeho príchodom (e sa prisťahoval do mo-nastyra), a to nielen slovami, ale tie napísali aj písomnú sťanosť,aby Simeon Olavskyj i jeho nástupcovia, hocijaký vymyslený aformálny titul by mali, sa viac despoticky nemieali do právmonastyra sv. Nikolaja a jeho mobilných i nemobilných majet-kov».133

Z hore uvedeného je jasné, e po roku 1733 baziliáni (bývalí ka-lugeri) a sídelný episkop u neťahali za jeden povraz. Sobornosť mo-nastyra bola naruená a gréckokatolícka Cirkev na historickomPodkarpatsku preívala smrteľnú agóniu

Mukačevský episkop aplikáciou uznesení Zamojského synodunavdy stratil elitné jednotky mníchov-kalugerov

Predtým episkop-archimandrit ako najvyí predstavený bazi-liánov a celej monastyrskej eparchie vôbec mal svojich mníchov-kalugerov ako výborných a mnohopočetných pomocníkov Čímviac ich mal, tým viac a účinnejie mohol pracovať pre dobro e-parchie. Keď niekomu z nich povedal «choď», ten iiel, «urob to»,urobil, pretoe mu to prikázal jeho priamy predstavený-archiman-


566

drit-episkop a pritom vetko sa dialo nezitne, bezplatne, bez oča-kávania pozemskej odmeny, alebo čo i len pochvaly. Po Zamoj-skom synode sa vak situácia rapídne zmenila: archimandritský a e-piskopský doivotný úrad sa navzájom oddelili. Preto, ak po Zamoj-skom synode episkop povedal mníchovi «choď», ten neiiel, «urobto», neurobil, pretoe episkop u nemal priamu jurisdikciu nadmníchmi. Oni mali u svojho protoihumena na historickom Pod-karpatsku voleného a meniaceho sa kadé tri roky, či neskôr gene-rálneho predstaveného (protoarchimandritu), ktorému boli viazaníposlunosťou.

Takýmto spôsobom gréckokatolícka Cirkev v Uhorsku bolaochromená vo svojej najhlbej podstate. Episkop-«veliteľ» stratilsvoju «armádu», svojich «vojakov». «Pastier-bača» stratil svojich«valachov» a o «stádo ovečiek» sa musel od tejto chvíle staraťsám. Je len samozrejmé, e nemajúc pomocníkov (svetskí kňazi-biľci boli ete stále nemobilnými nevoľníkmi a episkop ich nemo-hol v potrebnom čase a na potrebnom mieste pouiť), sám nesta-čiac na vetko, veľa ovečiek-veriacich a farností potratil. To bolaďalia smrteľná rana pre gréckokatolícku cyrilometodejskú Cirkevv Uhorsku. Pre egerského latinského biskupa bol takýto stav mi-moriadne výhodný. Baziliánski mnísi ako pomocníci archimandri-tu-episkopa boli najväčou prekákou latinizácie. Kde bol zdravýbaziliánsky monastyr, tam nemala ance nielen iadna sekta, aleani latinizácia. Preto baziliánski mnísi boli v histórii Uhorska ne-nahraditeľní, a to nielen čo sa týka svojej intelektuálnej priprave-nosti, ale i ekonomickej nenáročnosti v strave, obliekaní sa, ubyto-vaní, bezplatnosti svojej činnosti Historik Lučkaj (ijúci v prvejpol. 19. storočia) takto opisuje vzťah mukačevského episkopa k ba-ziliánskym mníchom spred roku 1733:

« (mukačevský) episkop mal pri sebe mníchov ako ducho-venstvo svojej katedrálnej cerkvi, a to o to viac, e to bol obyčajvýchodných Cirkví. Okrem toho i ekonomicky nemohol pri sebedrať svetských kňazov, mnísi boli skromní vo výdavkoch a okremtoho neboli zviazaní manelstvom a následne manelkami a deťmiako svetskí kňazi, a preto mohli byť ľahie do pomoci episkopovi


567

Okrem toho tie mnísi, ako tí, čo mali viacej času, boli vzdelanejíčo do obradu i písma a takto uitočnejí episkopovi. Jedným slo-vom: mnísi predstavovali a plnili účel episkopských kapitul i kate-drálneho duchovenstva».134

Snaha mukačevských episkopov nahradiť mnohopočetné «čierne»elitné jednotky ikovnými jednotlivcami-biľcami

Josif Roga de Camellis, OSBM, bol prvým mukačevským epis-kopom, ktorý dral pri sebe, ako svojho najbliieho pomocníka,svetského kňaza-biľca (Joana Hodermarského a neskôr HeorhijaBizancija). Bolo to absolútne nóvum, eby si mukačevský episkopposluhoval nejakým svetským kňazom. Ilo vak o nevyhnutnosť,pretoe Josif Roga de Camellis, OSBM, väčinu svojho vladyčest-va neprebýval v sobornom monastyre na Černečej Hore pri Muka-čeve, lebo bol odtiaľ vyhnaný Teda ako neregulárne dosadenýcudzinec-votrelec bol chtiac-nechtiac vlastne izolovaný od masykalugerov-mníchov. Keď sa stal mukačevským episkopom bilecHeorhij Bizancij, mal pri sebe svetského kňaza-biľca Simeona Ol-avského (konflikt Bizancij-Hodermarskyj) Ale ete vdy muúspene a vo vetkom pomáhali početní baziliáni ijúci v Muka-čevskom monastyre a jemu podriadených filiálnych obyteľach,ktorí ho mali ako svojho priameho predstaveného, ktorého počú-vali vo vetkom (po smrti Hodermarského od roku 1729 do roku1733).

Po roku 1733, kedy sa následkom Zamojského synodu oddelilafunkcia episkopa a archimandritu, teda po smrti Heorhija H. Bi-zancija, OSBM, vak mukačevskí episkopi (S. Olavskyj a vetciostatní za ním) u mali do pomoci len mukačevského gréckoka-tolíckeho parocha a kantora! Nikoho viac! O nevzdelaných, pre-straených a vestranne ubitých biľcov sa nemohli oprieť. Veliteľstratil svoju armádu. Episkop stratil svoje elitné jednotky na vet-ko pripravených, húevnatých a pre Boha zapálených mníchov aostal sám v bitevnom poli s jediným enatým kňazom (mukačev-ským parochom) do pomoci

Situácia bola tak alostná, e u episkop Joan Bradač roku


568

1768 bol nútený menovať tyroch tzv. archidiakonov ako svojichradcov s titulom «Reverendissimi», a to konkrétne: Heorhija Saba-doa, Andrija etkeja, Andrija Bačinského a Josifa Toryského. Tí-to vak, keďe boli u biľci, neprebývali v Mukačeve, ale doň lensporadicky kedy-tedy dochádzali, keď si ich episkop zavolal. Poroku 1771 mukačevský episkop zabezpečil od Márie Terézie platpre takto vznikajúcu «kapitulu»: (tj. pre 6-7 kanonikov) v hodnote300 guldenov. Týmito peniazmi musel pokryť ubytovanie i mate-riálne zabezpečenie členov kapituly. Definitívne nadobudla muka-čevská kapitula vetky rysy kapituly «alla latina», tj. podľa latin-ského vzoru, a za vladyčestva Andrija Bačinského135 Takto e-piskop dostal u 6-7 akých-takých pomocníkov, ale medzitým uubehlo polstoročie a stratilo sa pol tisícky farností v prospech la-tinského obradu

Bola to krutá daň za paralyzovanie gréckokatolíckeho bazilián-skeho mnístva existujúceho ete v severovýchodných častiach U-horska. 6-7 kanonikov v porovnaní s neprehľadnými zástupmi je-romníchov, ktorými mukačevský archimandrit-episkop priamodisponoval pred rokom 1690, je vak počet viac ako smieny

Predstavený baziliánov vďaka Zamojskému synodu prestal byťstarcom-otcom a zmenil sa na skoro bezvýznamného trojroč-ného úradníčka

Baziliáni na historickom Podkarpatsku si protoihumena vybe-rali od roku 1733 kadé tri roky podľa príkladu rímskokatolíckychreholí, podľa ktorých to prevzali baziliáni ijúci v junom Talian-sku a na Sicílii. Protoihumen sídlil v monastyre na Černečej Horepri Mukačeve. Pôvodne bol predstavený-archimandrit-episkop ba-ziliánov volený doivotne.

Časté striedanie protoihumenov a ihumenov úpadok bazi-liánskeho mnístvaČasté striedanie ihumenov a protoihumenov spôsobilo (a dodnes

spôsobuje) okrem toho nestabilitu koncepcie celej provincie bazi-liánov, či dcérskeho monastyra v tej či onej krajine, pretoe oby-


569

čajne predstavy o smerovaní Rádu baziliánov u jednotlivých pred-stavených sú odliné. Čo jeden protoihumen vybuduje, to druhý jeho nástupca búra Okrem toho sa strácajú i dôleité listiny amajetkové dokumenty. Jeden protoihumen nevie, akú zmluvu uza-vrel a čo podpísal druhý (teda jeho predchodca)136 Časté strie-danie protoihumenov spôsobuje i prirodzený a nutný rozvrat mo-rálky v monastyroch, pretoe tzv. «predvolebná kampaň» pred blí-iacimi sa voľbami zabraňuje funkčnému predstavenému ráznejievystúpiť proti neduhom jednotlivcov v obave zo straty volebnéhohlasu. Tým sa mlčiaci predstavený stáva «bratoubijcom», čo je najťaímorálny zločin, odsudzovaný u od počiatku existencie mnístvavetkými starodávnymi baziliánskymi pravidlami.137 Okrem tohojednotliví mnísi nepozerajú na svojho predstaveného ako na «otca-starca», ale len ako na prechodného «éfa», ktorého treba pri naj-bliej príleitosti podrať, alebo zosadiť, podľa toho, či vyho-vuje, alebo nevyhovuje ich osobným a súkromným zámerom tovetko sprevádza rozklad autority a morálky

truktúra sv. Cirkvi nie je demokratická, ale monarchistická. Na jej čele stojíChristos, ako jej neviditeľná hlava a pôsobí v nej cez viditeľné hlavy. Christosnevládne Cirkvi tri-tyri roky Zavedením demokratickej kadej troj či tvor-ročnej voľby «prezidenta» (ako v republike a podnikateľských spoločnostiach),baziliáni prestali byť monarchickí, čo je na veľkú kodu duchovnému rozvojutohto mnískeho rádu. Autor tejto túdie je presvedčený a história to potvrdzuje,e ak by sa baziliánsky Rád vrátil k svojmu pôvodnému usporiadaniu doivot-ných ihumenov a doivotných archimandritov-protoihumenov, obnovilo by sa ijeho pôvodne veľmi významné postavenie vo sv. Cirkvi a spoločnosti. Fakt te-mer tristoročného častého striedania protoihumenov i ihumenov u baziliánovspôsobuje, e dnes Rád sv. Bazila Veľkého nie je tak vzneený, stabilný a moc-ný ako pred rokom 1733.Častými zmenami predstaveného v presnom periodickom období, sa baziliá-

ni tak isto stali ľahko ovládateľní «zhora». Bola to I. reforma, či lepie povedané«deforma» baziliánov prevedená Zamojským synodom. Následkom tejto refor-my nastal úpadok baziliánskeho mnístva.

Namiesto toho, aby závery Zamojského synodu, ktoré tento úpadok spôsobi-li, boli zruené a choroba kadotrojročnej túby a boja o moc medzi baziliánmibola vyliečená tým, eby sa obnovil pôvodný doivotný úrad ihumenov a archi-mandritov, baziliánom bola opäť «zhora» nariadená II. reforma, ktorá prebehlazačiatkom 20. storočia (po r. 1921, keď baziliáni v Uhorsku úplne stratili svojpôvodný mnísky kontemplatívno-aktívny charakter a prakticky nadobudli cha-


570

rakter aktívno-kontemplatívny a premenili sa na jezuitov oblečených v bazilián-skych habitoch (chierici regolari). Tým sa vak na gréckokatolíckom Východenavdy stratila duchovná opora, na ktorej budovali základy svojej misie sv.Cyril a Metod a ktorá v Uhorsku fungovala skoro 1000 rokov a v podstateúspene zchristianizovala vetko obyvateľstvo. Mnístvo bolo na Východe vdyzákladom kresťanstva. Ak prekvitalo mnístvo, prekvitala sv. Cirkev, ak mní-stvo bolo na úpadku, upadala i miestna Cirkev, a tak tomu je aj dodnes nielenna pravoslávnom Východe ale i u gréckokatolíkov.

Inocent III. poloil na kolená vemocné klátory na Západe podobným spô-sobom u v 13. storočí

Inocent III. je v histórii veobecne známym ako pápe, ktorý veľmi posilnilsvoju moc, a to nielen v samotnej Cirkvi, ale dokonca i nad kráľmi a panovník-mi. Dopomohla k tomu okrem iného i 12. kontitúcia IV. Lateránskeho koncilu(r. 1215). Pápe v tejto kontitúcii podľa vzoru cisterciánov po prvýkrát v histó-rii nariadil pre rímskokatolícke klátory zvolávať kadé tri roky tzv. kapitulu o-pátov (predstavených klátorov). To bol začiatok, ktorým boli podlomené ko-lená západných reholí, pretoe spočiatku tieto kadé tri roky zvolávané kapitulymali len poradný hlas pre jednotlivých doivotne volených opátov, a neskôrtieto kapituly ich začali dokonca i voliť a to na stanovenú krátku dobu, čím sakapitula stala viac ako opát.

Ustanovením 12. kontitúcie IV. Lateránskeho koncilu, sa zmnohonásobilvplyv pápea nad doteraz nekontrolovateľnými, administratívne úplne nezávis-lými latinskými klátormi, a to do takej miery, do akej poklesla moc samo-statných opátov. Keďe sa jednalo o zavádzanie nového obyčaju centralizácie, ateda lepej kontrolovateľnosti «zhora», IV. Lateránsky koncil nehovorí ete ničo tom, eby sa mali silní a vplyvní doivotní opáti jednotlivých klátorov meniťkadé tri roky, voľbou na kapitule. Ak by takýto príkaz bol vydaný u r. 1215,opáti jednotlivých latinských reholí by to neprijali a tým by sa záleitosť skonči-la. K meneniu opátov dochádza a o niečo neskôr, keď zákonodarná moc «kapi-tuly opátov» schádzajúcich sa kadé tri roky sa uviedla plne do ivota. Vtedy saprijal i zákon o voľbe opáta kadé tri roky. Tým bola definitívne zlomená samo-statnosť jednotlivých latinských klátorov. Dnes u rímskokatolíkov «doivot-ného» opáta i samostatnosť a svojbytnosť opátov si zachovali len benediktíni.Preto benediktínski opáti majú zachovanú veľkú vánosť a vzneenosť pred svet-skými úradmi i cirkevnou hierarchiou dodnes.

Mukačevskí vladykovia i po roku 1733 bývali v monastyre na Čer-nečej Hore, ale u iba trpení ako nevítaní hostia

Mukačevskí vladykovia, vyberaní a následne menovaní zo svet-ského kléru i keď od roku 1733 u neboli predstavenými-archi-mandritmi Mukačevského monastyra, keďe vak mali predsa na-


571

rýchlo urobené mníske sľuby, ako formálni baziliáni naďalej pre-bývali v baziliánskom monastyre na Černečej hore pri Mukačeve atento monastyr pokladali za svoju episkopskú rezidenciu. Muka-čevský monastyr teda aj naďalej zostal ich episkopským sídlom-rezidenciou. Vytváralo to vak nemalé trenice a nedorozumeniamedzi mukačevským episkopom (formálnym baziliánom) a bazi-liánskymi mníchmi, lebo episkop-bilec sa neprestával mieať dopráv a ivota monastyra, teda do práv protoihumena a naďalej uí-val i titul «archimandrit». Tie pred veriacim ľudom naďalej epis-kop bol «archimandritom» a baziliánom a preto ľud ostal spokoj-ný, lebo vetko sa v jeho očiach zdalo také, ako za starých zlatýchčias trvajúcich nepreruene od 9. storočia Bolo to vak u lenpozlátko niekdajej truktúry východnej Cirkvi. Roku 1773 boloodstránené i toto zdanlivé pozlátko a objavila sa realita, e Muka-čevská gréckokatolícka eparchia bola juridične pretransformovanásvojou truktúrou podľa vzoru latinských biskupstiev Bolo tovtedy, čo Andrej Bačinskyj sa dal vysvätiť na episkopa po prvýkrát v de-jinách Mukačevskej eparchie bez toho, eby sa stal baziliánom

Teoretické oddelenie sídla episkopa-biľca od Mukačevskéhomonastyra r. 1751

Baziliáni sa snaili o to, aby svetský episkop s formálnymi bazi-liánskymi sľubmi medzi nimi nebýval a do ich mnískeho ivota sanemieal u od roku 1733. Je to tie dôsledok aplikácie Zamojskéhosynodu z roku 1720, ktorý prikázal oddelenie funkcie archimandritu aepiskopa od seba. Oddelenie sídla episkopa od soborného monastyrasa podarilo teoreticky zrealizovať a v roku 1751, keď episkop MichalManuel Olavskyj, OSBM (v poradí tvrtý nástupca po JosifoviRogovi de Camellisovi, OSBM) dostal od monarchie príkaz apotrebné fondy nato, aby sa mohol vysťahovať z baziliánskeho mo-nastyra na Černečej Hore pri Mukačeve do mesta Mukačeva. Do-stal nato i písomný príkaz zo dňa 13. septembra 1752 od samotnejkráľovnej Márie Terézie. V meste Mukačevo mu bol daný k dispo-zícii malý drevený zrub, ktorý predtým patril ľachticovi Dimitri-jovi Racovi.138


572

Definitívne odsťahovanie sa episkopa z Mukačevského mona-styra r. 1766

Michal M. Olavskyj, OSBM, sa mal teda odsťahovať ete v roku1751. Nechcel to vak urobiť a vemone odťahoval sťahovanie, čosa mu darilo celých 15 rokov. Nechcel sa odsťahovať, pretoe akoveľmi inteligentný človek si plne uvedomoval, e takýmto spôso-bom mukačevskí episkopi stratia svoju skoro tisícročnú kontinuitu mať svoje sídlo v sobornom monastyre na Černečej Hore pri Mu-kačeveČerneču Horu bol definitívne prinútený opustiť a roku 1766,

keď ho k tomu donútil dobročinec monastyra Dimitrij Rac139 a totým, e dal zváľať dom, v ktorom býval episkop (!). Konflikt me-dzi «zhora» (Rímom a Egerom) dosadzovanými svetskými epis-kopmi (odchovancami jezuitskej latinskej Trnavy) a ete vdyvýchodnými-gréckokatolíckymi baziliánmi Černečej Hory sa skon-čil Tvrdý to spôsob preruenia pobytu episkopa v mukačevskommonastyre Vtedy sa zatrpknutý Olavskyj odsťahoval do Mu-kačeva do svojej príbuznej, ktorá bola vydatá za úradníka JoannaPappa. V danom roku toti Dimitrij Rac začal veľkú prestavbu mo-

nastyra. Preto i tento for-málny dôvod tohto definitív-neho vysťahovania episko-pa zo soborného monasty-ra. Práve vtedy nadobudolmonastyr formu, ktorú má do-dnes. Ako zaznamenali kro-niky, vladyka mukačevskýM. M. Olavskyj, OSBM,spal posledný krát v mona-styre na Černečej Hore nasviatok sv. Jána Predchod-cu roku 1766.140

Ako dôkaz toho, e epis-kop takejto monastyrskej e-parchie bol vdy viac mní-


573

Dobrodinec Mukačevského baziliánskehomonastyra na Černečej Hore Dimitrij Rac.

chom ako episkopom nám môe poslúiť fakt, e keď mukačevskývladyka M. M. Olavskyj, OSBM, sa musel vysťahovať z bazilián-skeho monastyra na Černečej Hore na príkaz kráľovnej Márie Te-rézie, nedostal z pôvodných monastyrských majetkov (Bobovite,Lavky) nič a kráľovná ho nadelila inými majetkami na udranie.Reziduá z typicky baziliánskeho oblečenia pretrvávajúce i dnes v slávnost-nom oblečení episkopov mantia a palica

Gréckokatolícki episkopi dodnes nosia mantiu (pláť prehodený cez plecia),čo je typicky mnísky baziliánsky odev mnícha s veľkým anjelským obra-zom.141 Nosia ju i napriek tomu, e u väčina z nich nie je mníchmi To, ebyzantská episkopská mantia, i keď u má inú farbu, má svoj priamy pôvod v mantiimnískej, je veobecne uznávaný a nepopierateľný fakt.142

Episkopská mantia je reziduom pozostatkom z minulosti, keď episkopmivade na Východe boli archimandriti materských baziliánskych monastyrov.Mantiu (po gr. «manduvaõ») ako integrálnu súčasť odevu východného bazilián-skeho mnístva spomína u abba Dorotej (il koncom 6. a zač. 7. st.), ktorý vy-svetľuje jej symbolicko-mystický význam: nemá rukávy, pretoe mnísi u ne-smú nič robiť tak ako kedysi, a majú sa stať novými ľuďmi pretransformovanýmiv Christovi. Prepodobný Dorotej teda dokazuje, e mantiu baziliáni pouívajúu minimálne od 6. storočia.143

Rímskokatolíckym kardinálom dal právo nosiť podľa vzoru východných epis-kopov (purpurovú) mantiu pápe Pavol II. a roku 1464.144 Dokonca i pôvodgréckokatolíckeho episkopského ezla-berly, s dvoma hadmi na konci, ktorí súobrátení k sebe a uprostred nich je guľa s kríikom, sa odvodzuje od obyčajnejmnískej palice, ktorá mala tvar veľkého písmena «T».145

Rozvrat duchovnosti baziliánskych monastyrov a jeho príčinaTakto zásah Rímskej Kúrie do výberu episkopov (roku 1689) a

oddelenie funkcie episkopa od funkcie archimandritu sobornéhomonastyra (roku 1733), volenie predstavených kadé tri roky (od roku1733), spôsobil nielen rozvrat cyrilometodejských, viac ako 800rokov starých prekvitajúcich monastyrských eparchií, ale i krachmonastyrského baziliánskeho ivota v poslednom materskom mo-nastyre na území historického Podkarpatska v Mukačeve, ktorý sav tomto období tie dostal pod priamu latinskú jurisdikciu (eger-ského latinského biskupa).

Menovanie nemníchov-biľcov na miesto archimandritov-epis-kopov, tj. najvyích predstavených monastyrov (od roku 1706)


574

bolo dôvodom, prečo baziliáni napr. v Mukačevskej eparchii (uz-nanej Rímom za existujúcu a roku 1771 (!)) boli nespokojní. Na ichčele toti na mieste archimandritu stál niekto, kto o mnískom i-vote nič nevedel, vytudoval v latinskom obrade v Trnave u jezui-tov (Trnavský seminár sv. Adalberta)146 a skladal veľký anjelskýobraz len formálne, či dokonca neplatne! I pre tento dôvod, roku1733, tj. hneď po smrti vyie spomínaného biľca-baziliána He-orhija Hennadija Bizancija, OSBM, si baziliánski mnísi Mukačev-ského materského monastyra a jemu podriadených filiálnych oby-telí vybrali vlastného predstaveného s novým titulom «protoihu-men». Titul «archimandrit» sa prestal na historickom Podkarpat-sku uívať a vtedy, keď sa oddelila funkcia archimandritu sobor-ného monastyra od episkopskej funkcie a pod vplyvom latini-začného Zamojského synodu (r. 1720) sa začali vyberať najvyípredstavení baziliánov nie «a do smrti» ako predtým, ale len na dobutroch rokov, podľa príkladu latinských reholí, či pápeom reformo-vaných talianských baziliánov (v Haličine tomu bolo kadé tyriroky).

Tradícia formálneho mnístva mukačevských episkopov po-kračovala a do A. Bačinského (r. 1773)

Vetci ostatní mukačevskí episkopi včítane episkopa JoanaBradača (1768-1772) narýchlo pred vysviackou zloili mnískesľuby ako baziliáni, lebo Rím ich vybral zo svetského kňazstva(spomedzi biľcov vytudovaných v jezuitských kolách). Baziliá-nov nevyberal, lebo títo dostávali svoju duchovnú i teologickú for-máciu vo svojich gréckokatolíckych monastyroch, kde prekvitalbyzantský obrad a preto neboli tak zlatinčení ako kňazi-biľci vy-chovaní u latinských jezuitov.

Večné sľuby v baziliánskom monastyre sa v týchto prípadochnovovymenovaných biľcov samozrejme skladali len formálne.Nerobil sa iaden noviciát-poslunictvo, ale hneď potom, ako bolitíto svetskí kňazi nominovaní na episkopov, boli len formálne po-strihovaní za mníchov a hneď rukopoloení za episkopov. Niektoríz nich dokonca mali i výnimku danú od pápea, e proti sv. káno-


575

nom boli posvätení na episkopov nie troma, ale iba jedným jedi-ným episkopom. Takými (svätenými len jediným episkopom) bolinapr.: S. Olavskyj,147 H. Blaovskyj,148 M. Olavskyj149 Vet-ko bolo namierené nato, aby v týchto episkopoch-biľcoch ete via-cej vytvorilo komplex menejcennosti a urýchlilo zánik tejto ich i-náč len trpenej episkopskej funkcie obradových vikárov (posko-kov) egerského latinského biskupa.

U I. Nicejský koncil roku 325 vo svojom 4. kánone predpisuje, e novovy-braný episkop má byť posvätený najmenej tromi inými episkopmi.150

Tento predpis je veľmi dôleitý nielen ako prejav konsensu-súhlasu episko-pov danej provincie s jeho vysviackou, ale i pre istotu, e nebude preruenáapotolská následnosť v rukopoloení. Ak by náhodou jeden episkop zo svätia-cich nebol platne vysvätený, ostatní dvaja sú určite, a oni zabezpečia neprerue-nosť rukopoloenia od apotolských čias.

Prvý mukačevský vladyka v dejinách bez mnískeho postrie-nia

Prvým mukačevským episkopom-biľcom, ktorý na rozdiel od svo-jích predchodcov episkopov-biľcov u neprijal nijaké formálnepostrienie za mnícha, bol Andrij Bačinskyj (1773-1809). Potom,ako ho na mukačevského episkopa nominovala kráľovná MáriaTerézia (1740-1780),151 obrátil sa s priamou otázkou na Sekreta-riát Kongregácie Propaganda Fide v Ríme, či aj on musí prijať ta-kéto formálne postrienie (večné sľuby) za mnícha pred vysviac-kou na episkopa. Sekretariát mu odpovedal, e nemusí, s odôvod-nením, e Zamojský synod z roku 1720 (ktorý zachovávanie sta-rého obyčaju postrienia predpisoval) nie je záväzný pre Muka-čevskú eparchiu, ale len pre Haličinu!152 Po tejto odpovedi z Rímaz 17. decembra 1772 u iaden nominát na episkopa z radov svet-ského kléru v Mukačevskej eparchii sa nedával formálne postriho-vať za mnícha a tento obyčaj upadol do zabudnutia.153

V tom čase u toti nebolo potrebné klamať ľudí zvyklých nato, eepiskop podľa starodávneho cyrilometodejského obyčaja bol vdyzároveň baziliánskym mníchom černcom-archimandritom.154 Od pr-vej nominácie «zhora», v prípade Josifa Rogu de Camellisa, OSBM,keď po ňom boli nominovaní u len episkopi-biľci a bol naruený


576

tento zvyk, prelo toti u vye 80 rokov (tj. vystriedali sa 3-4generácie ľudí). Ľudia, ktorí pamätali staré-zlaté časy archimandri-tov-episkopov-kalugerov-černcov u neili

Na základe tejto odpovede zo Sekretariátu Kongregácie Propa-ganda Fide,155 iaden ďalí episkop Mukačevskej eparchie u nik-dy ani formálne neuviedol do ivota starodávny obyčaj z cyrilo-metodejských čias, e gréckokatolíckym episkopom sa mohol staťlen ten, kto mal vzdelanie a duchovnú formáciu černca-kalugera,teda bol jeromonachom-baziliánom.

V roku 1772 Zamojský synod určite neplatil pre územie histo-rického Podkarpatska

Skoro vetky obradové odlinosti, ktoré dnes gréckokatolíci majúv porovnaní s pravoslávnymi sú výsledkom latinizačných záverov Za-mojského synodu: napr. e sa neslúi priamo na antiminse, ale tento sakladie pod obrus; či deťom-novokrstencom sa nedáva sv. príčastievo forme kvapôčky krvi-Eucharistie; či posväcuje sa vetko, čo je na dis-kose a nie ako u pravoslávnych, len ahnec Keď niektorý gréckoka-tolícky episkop na historickom Podkarpatsku (dnes na Slovensku,Maďarsku, Rumunsku a Zakarpatskej Ukrajine) by chcel niečo z tohoobnoviť, argumentuje sa mu proti práve závermi Zamojského synoduz roku 1720, ktorý mukačevský gréckokatolícky vladyka Bizancij(jeho generálny vikár Hodermarskyj) prijal roku 1727 v Sevľui.

Zaujímavá vak je práve táto hore uvedená interpretácia SekretariátuKongregácie Propaganda Fide zo 17.12. 1772, ktorá jasne hovorí, e Za-mojský synod neplatí na území Mu-kačevskej eparchie a teda ani na ú-zemí historického Podkarpatska. AkZamojský synod neplatí nato, e epis-kop musí byť baziliánskym mní-chom, potom dnes neplatia pre histo-rické Podkarpatsko ani jeho iné lati-nizačné liturgické predpisy...


577

Pôdorys Uhorodského zámkuv roku 1775.

ZhrnutieSvetskí kňazi (biľci) na mukačevskom baziliánskom archiman-dritskom prestole

Keďe kadý materský baziliánsky monastyr v jednotlivýchkomitátoch-upách bol takmer celé tisícročie zároveň rezidenciousídelného episkopa, od počiatku 18. st., tj. od času, keď pápe na raduegerského latinského biskupa začal vymenuvávať za uniatských epis-kopov aj svetských kňazov (tj. nie mníchov, ale biľcov).156 Novovy-menovaný bilec musel najprv narýchlo vstúpiť do Rádu baziliánov aa tak, ako člen tohto najstarieho Rádu na svete mohol byť vysvä-tený na episkopa. Bolo to nutné najmä preto, aby sa veriaci ľud,zvyknutý vidieť v episkopovi zároveň i mnícha, nebúril a predča-sne neodhalil cieľavedome pripravovanú latinizáciu. Druhoradobolo to preto, aby nový episkop-bilec mohol prebývať v monasty-re-episkopskej rezidencii, kde klauzúra svetskému človeku zabra-ňovala vstúpiť. Mukačevský episkop toti sídlil v baziliánskommonastyre na Černečej Hore pri Mukačeve. Rím sa takto aspoň zo za-čiatku snail dodriavať starodávny východný obyčaj, e episkopje zároveň baziliánskym archimandritom, pretoe veriaci ľud, akobolo u vyie povedané, by iného episkopa (tj. nie baziliána), ne-prijal.

K degenerácii starého východného obyčaju, e za episkopa mábyť vyberaný len jeromních-kaluger-bazilián, dochádza na muka-čevskom prestole a po smrti vladyku Kyr Josifa Rogu de Camel-lisa (+1706). Po jeho smrti Rím začal na mukačevský prestol, a tov priebehu celého 18. storočia dosadzovať svetských kňazov (biľ-cov), a to výlučne tých, ktorí boli odchovaní-vytudovaní nie vo vý-chodnom gréckom duchu Mukačevského baziliánskeho monasty-ra, ale v latinskom duchu u jezuitov v Trnave.157 Bolo to určitenielen pre ich vzdelanosť v ovládaní latinského jazyka, ale najmäpreto, e títo episkopi vychovávaní počas túdií celkom po latin-sky a v latinskom obrade sa mali potom stať íriteľmi tohto obradu,teda presnejie povedané mali sa stať nástrojmi cieľavedomej lati-nizácie i v Mukačevskej eparchii, kde sa potom vrátili a dostalimoc (episkopské svätenie a jurisdikciu) to aj robiť.


578

Podobného javu sme boli svedkami i dnes, keď gréckokatolícki kňazi tudu-júci na latinských univerzitách a v latinských seminároch (napr. v Bratislave naCMBF v rokoch 1969-1991 či inde), úplne odtrhnutí od svojej eparchie igréckokatolíckych veriacich, po svojej vysviacke na kňazov bez náleitej obra-dovej príprave boli postavení pred svojich veriacich, ktorí ich museli často tráp-ne upozorňovať, e toto zabudli pri posvätných obradoch urobiť, alebo tamto

V Trnave u latinských jezuitov boli vychovaní títo mukačevskígréckokatolícki episkopi-biľci formálni baziliáni:

Josif J. Hodermarskyj, OSBM (1707-1715); Heorhij H. Bizancij, OSBM (1716-1733) v Trnave tudovalv rokoch 1695-1701; Simeon S. Olavskyj, OSBM (1733-1737) v Trnave tudo-val v rokoch 1712-1717; Heorhij H. Blaovskyj, OSBM (1738-1742) v Koiciachtudoval filozofiu a v Trnave teológiu, z Trnavy odiiel roku 1731; Michal M. Olavskyj, OSBM (1743-1767) v Trnave tudo-val v rokoch 1722-1727, získal doktorát z filozofie roku 1725; Joan Bradač, OSBM (1768-1772), tudoval filozofiu v Levo-či a teológiu v Trnave, túdia ukončil v roku 1756, na kňaza bolvysvätený u v roku 1755; Andrij Bačinskyj (1773-1809), teológiu tudoval v Mukačevea doktorát z teológie získal v Trnave roku 1758158 s tým, e An-drij Bačinskyj u baziliánom nebol a nikdy sa ním nestal

Andrij Bačinskyj u medzi formálnych baziliánov nepatril a o-stal len svetským kňazom. Táto prax, ktorú započal Andrij Bačin-skyj sa sledovala i v nasledujúcich storočiach a trvá a dodnes inapriek jasným záverom Zamojského synodu z roku 1720, ktorýbol o pár rokov nato r. 1724 potvrdený pápeom Benediktom XIII.159

a nikto ho dodnes na území historického Podkarpatska nezruil.Tu je koreň, prečo gréckokatolíci na historickom Podkarpatsku súdnes tak vzdialení od byzantského obradu a majú toľko latinizač-ných prvkov, o ktorých je dnes móda hovoriť, kritizovať ich a saod nich po vydaní Intrukcie Rímskou Kúriou160 v roku 1996 v túbepo skorom zjednotení sa dnených pravoslávnych s katolíkmi čias-točne aj očisťovať.


579

Je len samozrejmé, e sa niektorí z týchto episkopov odcho-vancov v latinskom obrade u jezuitov v Trnave, i keď sa u nichpredpokladalo pred ich menovaním za episkopov, e pôjdu ten-denciou latinizácie, vymkli zpod kontroly a po svojom vysvätenítvrdo bránili gréckokatolícky obrad na území Mukačevskej epar-chie. Ostrihomský latinský primas i egerský latinský biskup potommuseli len trpezlivo čakať na smrť daného episkopa, aby po ňomťastlivejou rukou vybrali viac povoľného na latinizáciu. Ta-kouto svetlou výnimkou bol M. Olavskyj, ktorý v podstate vybo-joval samostatnosť Mukačevskej eparchie a ju vymanil zpod mra-zivého objatia latinského Egeru, či A. Bačinskyj, za ktorého éry v Mu-kačevskej eparchii nastala zlatá éra gréckokatolicizmu a to právevďaka jeho pevnej chrbtici, ktorá sa riadila len svojim svedomím.Známy je výrok Andrija Bačinského, ktorým vdy odpovedal na podlénávrhy latinizácie: «Dokľa bude Az, Buky, Vidi toho ne bu-de!»161. Týmito slovami odpovedal latinským hierarchom, keď honútili, aby zaviedol latinskú prednáaciu reč v uhorodskom semi-nári gréckokatolíckych bohoslovcov namiesto materinskej rusínči-ny. Po jeho smrti bola v tomto seminári jeho povoľnými následník-mi zavedená latinčina ako prednáacia reč a ňou bola celé 19. sto-ročie a dokonca i celý začiatok 20. storočia!

Ete za čias mukačevského episkopa Blaovského (roku 1738)z 200 gréckokatolíckych kňazov sa nali ledva dvaja alebo traja,ktorí by ako-tak ovládali latinčinu.162 Cieľavedomá latinizáciavak postupovala v kňazskom seminári takým rýchlym tempom,e pribline o sto rokov neskôr (v 19. storočí) po latinsky, či ne-skôr latinsko-maďarsky sa bene komunikovalo-hovorilo vo väč-ine gréckokatolíckych kňazských rodín. Takto latinskosť preniklanielen do obradov, ale dokonca i do benej hovorovej reči grécko-katolíckej inteligencie a dokonca i do intímneho prostredia jej ro-dín 19. storočia163

Dnes, na konci 20. storočia či začiatku 21. storočia, Rím vyčíta gréckokatolí-kom na území historického Podkarpatska a ich hierarchii, prečo sú tak zlatinte-ní a vyzýva ich k návratu, k znovuobjavovaniu byzantského obradu164 Vya-duje si to vak zo strany Rímskej Kúrie veľkú trpezlivosť, láskavosť a porozu-menie, pretoe gréckokatolíci sa dostali tam, kde sa dostali nie svojou chybou,


580

ale práve cieľavedomým zasahovaním zo strany najvyieho latinského kléru,ktorý si vyberal za gréckokatolíckeho episkopa toho najlatinskejieho a najlo-jálnejieho (voči miestnej latinskej hierarchii) gréckokatolíckeho kňaza, ktoréhov danom období naiel a to nielen v časoch 18. storočia, ale i v priebehu 19. a 20.storočia.

Príklad prolatínskej lojálnosti neskorieho mukačevského episkopa J.Bradača (+1772) tesne pred svojím menovaním na episkopa

Z vlastných slov mukačevského vladyku J. Bradača (1768-1772), ktoré po-vedal apotolskému nunciovi vo Viedni, sa dozvedáme, e tento vladyka (J.Bradač) sa narodil ako rímskokatolík, bol pokrstený ako rímskokatolík, dokon-ca i počas prvého roku svojich túdií v Trnave u jezuitov sa pripravoval na la-tinského kňaza, ale potom pod vplyvom M. M. Olavského (mukačevského vla-dyku v rokoch 1743-1767, ktorý bol s ním v blízkom príbuzenskom vzťahu)prestúpil na gréckokatolícky obrad, dokonca s dipenzáciou od kompetent-ných latinských orgánov a stal sa gréckokatolíckym kňazom.165 Podľa Duliko-viča i Lučkaja v prvých rokoch svojho kňazstva slúil latinskú omu. Bolo to od ro-ku 1755 do roku 1756.166

J. Bradáč, sa vak neskôr stal gréckokatolíkom celým telom i duou a veľmisa pričinil o osamostatnenie sa Mukačevskej eparchie zpod latinského eger-ského jarma Ale tendenčnosť výberu za mukačevského eparchu je tu veľmipekne vidieť.

Pozoruhodným zdanlivo protirečivým faktom oproti hore uvedeným údajomz viedenskej nunciatúry je Lučkajova informácia z krstného listu výpisu z matrikylitmanovskej gréckokatolíckej farnosti (!), e Joan Bradač sa narodil 14. februá-ra 1732, jeho otec sa volal Simeon Bradač a bol úradníkom grófa Imricha Stara-ja. Matka Joana Bradača sa volala Katarína Vislocká, pochádzala z Litmanovej(dodnes ijú mnohí Vislockí v Litmanovej, okres Stará Ľubovňa a vetci bez vý-nimky sú gréckokatolíkmi). Ďalej e Joan Bradáč bol pokrstený jarembinským(jarabinským) gréckokatolíckym parochom Teodorom Ihnatovičom. Svoje mla-dé roky preil v Kamienke (tie okres Stará Ľubovňa), kde sa presťahovali jehorodičia, keď si kúpili za tristo florénov kultétsky úrad. Tam sa narodil i jehomladí brat Michal Bradač pozdejí pomocný episkop a koický vikár mukačev-ského sídelného episkopa a v Kamienke je aj jeho gréckokatolícka matkaKatarína Bradačová, rodená Vislocká pochovaná.167. Prvé roky svojich stredo-kolských túdií previedol na Spiskej Kapitule a potom v Levoči u jezuitov, te-ológiu tudoval v jezuitskom seminári sv. Adalberta v Trnave.168

Údaje, ktoré uvádza Lučkaj sú pozoruhodné najmä preto, e sú v rozpore sosprávou z nunciatúry, e Bradáč «sa narodil v latinskom obrade». Litmanová iKamienka sú dodnes čisto gréckokatolícke a v Jarabine je dnes väčina pravo-slávna, hneď za pravoslávnymi nasledujú gréckokatolíci. Jediná monosť je, ejeho otec ako úradník grófa Imricha Staraja prestúpil na latinský obrad, aleboJoana Bradača pretransformovali na latinský obrad levočskí, či trnavskí jezuiti


581

počas jeho túdií v ich kolégiu, čo bolo v danom čase beným javom. Argumentsvojho rímskokatolíckeho obradu vyťahuje sám J. Bradáč r. 1771 ako svoj tromf«dôveryhodnosti», keď je biskupmi Esterházym a Boičkovičom krivo obviňo-vaný z herézy.

______________________________________1 Porov. A. Pekar, «Vasil¡änsæki proto¡gumeni na Zakarpatt¡», Ana-

lecta OSBM, Roma, ÈX (XV) (1974) 152.2 V latinskej Cirkvi, hlavne od 11. storočia a neskôr, ľachtic odovzdával

kandidátovi (ktorého sám vybral) na biskupský úrad prsteň a berlu v sprievodeslov «accipe ecclesiam». Tým bol dotyčný svetskou mocou menovaný za latin-ského biskupa. Čirkevné svätenie dostal hneď vzápätí od ostatných latinskýchbiskupov. Po jeho smrti prsteň a berla sa vrátili ľachticovi (majiteľovi statkov),ktorý ich odovzdal zase komu sám chcel, a tým samým odovzdaním dotyčnýbol vymenovaný za biskupa, (porov. J. pirko, Cirkevné dejiny, I, TurčianskySv. Martin, 1943, str. 294); Odvtedy sa v rímskokatolíckom obrade zachovalnie cirkevný zvyk, e latinskí biskupi nosia prsteň, čo na Východe neexistuje;Latinských biskupov v Uhorsku tie menoval kráľ, napr. ete i koncom 18. sto-ročia v Spiskej, Banskobystrickej a Roňavskej novovytvorenej diecéze (Má-ria Terézia) a pápe ich len dodatočne schvaľoval.

3 Mukačevské panstvo od roku 1633 do roku 1711 patrilo rodine Rákoczy, z kto-rej dvaja významní predstavitelia boli i sedmohradskými knieatami: Juraj I.Rákoczy (1630-1648) a Juraj II. Rákoczy (1648-1657).

4 Porov. P. Paschini, «Vescovo (diritto canonico)», Enciclopedia cattolica,XII,

Città del Vaticano, 1948-1954, stľ. 1316.5 Bol to na mukačevskom prestole jediný gróf, preto sa egerského biskupa,

taktie grófa, nikdy nebál a jednal s ním vdy ako rovnocenný s rovnocenným.6 Porov. D. Blaejovskyj, Byzantine Kyivan Rite Students, Rome, 1984, str. 83.7 Porov. A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam

Ucrainae et Bielarusjae spectantia, II (1667-1710), Romae, 1954, str. 71, 195.8 Porov. dokument z 5. novembra 1689 v A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propa-

ganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia, II (1667-1710), Romae, 1954, str. 97.

9 Porov. informáciu o iadosti kardinála Koloniča z roku 1689, ktorý iadalpre 420 farností Mukačevskej eparchie, v ktorých ilo vye 300.000 schizmati-kov (!) schopného človeka Josifa Rogu de Camellisa: «… Considerando il Sig-nor cardinale de Kolonitz il gran bisogno ch’hanno le anime nei paesi di nuovaconquista nell’Ungaria, e particolarmente nei contorni di Monkach i Greci nu-merosi di sopra 300 mila con 420 parochie, e tutti schismatici, ha procurato ditrovare in Roma soggetto capace e zelante

della religione catholica Romana,che come vescovo possa ridurre quei popoli all’ubbidienza della S. Sede Apos-


582

tolica, et all’Unione già principiata in quelle parti, dandoli la residenza inMonkach, dove in altri tempi hanno riseduto altri vescovi schismatici, et ha-vendo per buone relationi havute sentito che il P. Don Gioseppe de Camillis,Procuratore generale in Roma dei monaci Basiliani di rito greco e scrittore nellaBiblioteca Vaticana, conosciuto nella corte di Roma per unito e molto zelante,possa essere molto proficuo, et approposito per questa santa intentione, ha reso-luto di condurlo seco in quelle parti per tale effetto. Supplica per tanto la SantitàVostra a voler conferire al detto De Camillis il titolo di vescovo di Monkach,dove in altri tempi v’è stato un vescovo greco con tale titolo, essendosi ritrovatala fondatione antica di detto vescovato, o pure altro titolo di vescovato, condichiararlo insieme Vicario Apostolico per li Greci dell’Ungaria…», (porov.A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainae illustrantes, III (1665-1690), Romae, 1974, str. 308-310); Kolonič ich schizmatikmi volal preto, leboho nechceli počúvať ako svojho nadriadeného a nechceli sa podriadiť ani latini-začným tendenciám egerského biskupa. Je veľmi trápne a obzvláť bolestivé, euhorský kardinál 53 rokov po Uhorodskej únii nazýva gréckokatolíkov naďalejschizmatikmi. Z toho je len jasné, e pod slovom «schizmatik» sa dá rozumieťveličo a nie vdy v uhorských dejinách tento výraz znamená toho, kto neuzná-va pápea za svoju viditeľnú hlavu.10 Porov. F.L. Rieger, Slovník naučný, IV, Praha, 1865, str. 761-762; porov.

Slovenský biografický slovník, III, Martin, 1989, str. 149-150; porov. B. Swie-teczký, Kurucké války na Slovensku (náčrt válečných událostí na Slovénsku a v Pod-karpatské Rusi koncem XVII. a počátkem XVIII. století), Praha, 1928, str. 10;porov. . Janák, Slovensko v dobe uhorského feudalizmu, Bratislava, 1932, str.24-25.11 Prímenie «Rakoveckyj» dostal pravdepodobne od miesta svojho rodiska

alebo pôsobenia. Moností je veľa: Rakovec nad Ondavou, Rakovec v okreseSpiská Nová Ves, Rakovec pri Zvolene alebo Rakovec pri Topoľčanoch, čipodľa Lučkaja: Veľký Rakovec v Ugočanskej upe (porov. M. Lutskay, «Histo-ria Carpato-Ruthenorum, II/2»,

Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulætu-ri u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 247); Podobne episkop Simeon tefan«Olavskyj», OSBM (1733-1737), dostal prímenie «Olavskyj», lebo sa narodilv dedine Olavica na Spii, (porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum,III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov,1990, str. 228); Joan Hodermarskyj, dostal prezývku-priezvisko «Hodermar-skyj», lebo pochádzal zo spiského gréckokatolíckeho Hodermarku (dnes Ihľa-ny), (porov. È. Duli˚koviçß, Istoriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈÈ, Ung-varß, 1877, str. 231); Episkop Heorhij Havrijil Blaovskyj, OSBM (1738-1742)sa volal «Blaovským» preto, lebo sa narodil v Blaove v arii, (porov. M.Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra-¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 231).12 Josif Roga de Camellis u neuznával vladyku Metodija Rakoveckého za ar-

chimandritu, jeho doivotný úrad uzurpoval pre seba, preto vo svojom Denníku


583

v ten deň zaznamenal: « fui installatus pro Episcopo Munkacsiensi in Eccle-sia ab Illustrissimo Domino Episcopo M. Varadiensi, & á Magnifico DominoFrancisco Klobusiczky, Administratore supremo Bonorum Rakoczianorum, ibi-que in meis manibus fecerunt publice juratam Fidei professionem Catholicam,in Idiomate Sclavonico: Reverendissimus Dominus Methodius Rakovetzky, He-gumenus Monasterii Sancti Nicolai Munkacsiensis. R. Tarasius Kolovszky,Monachus. R. Gelasius Szieczky, Monachus. R. Sebastianus Popiel, Mona-chus.», (J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, I, Cassovia,1799, str. 103; porov. tie A. Petrovß, “Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv.,II, S.-Peterburgß, 1906, str. 30).13 Egerský latinský biskup v tom čase sídlil v Koiciach, lebo Eger, čo sa tý-

ka tureckého nebezpečenstva, nebol ete stále bezpečným miestom jeho prebý-vania. Od Turkov bol Eger oslobodený len v roku 1687 a Turci z väčiny úze-mia Uhorska boli vyhnaní a v roku 1699, (porov. S. Tomáik, «Pamätnosti Ge-mersko-Malohontské», Letopis Matice Slovenskej, Turč. Sv. Martin, IX/1(1872) str. 51; porov. Vojenské dějiny Československa, II (1526-1918), Praha,1986, str. 132); Do Koíc sa egerský latinský biskup presťahoval po dobytíEgera Turkami ete v roku 1596. Pre odpor protestantského mesta Koíc sa ro-ku 1613 musel premiestniť do Jasova, do Jasovského premontrátskeho klátora(pri Koiciach), (porov. A. Harčar, Historický význam protireformácie v Koi-ciach z roku 1604, Budapeť, 1942, str. 33; O.R. Halaga, «Z dejín Koickej uni-verzity», Historický časopis, Bratislava, IV/4 (1956) str. 525); Počas tureckýchvojen v rokoch 1603-1724 niekoľkokrát sídlil egerský biskup i časť jeho kapi-tuly v Koiciach a niekoľkokrát v Jasove, to podľa toho, či v Koiciach vládliprotestanti, alebo katolíci, (porov. P. Zubko, Ľ. Hromják, Koickí biskupi, Vra-nov nad Topľou, 1998, str. 4); Jasovský monastyr bol zasvätený typicky, v by-zantskej cirkvi obľúbenému, sv. Jánovi Krstiteľovi. Pozoruhodné je, e ihumenJasovského monastyra u od najstarích čias «mal privilégium nosiť berlu amitru» ako episkop, (porov. M. Váňová-Bodnárová, «Činnosť hodnovernéhomiesta Jasov do roku 1350», Historica Carpatica, Koice, IX (1978) str. 281,286-287), čo veľavravne indikuje, e i Jasovský monastyr v časoch, keď v ňomete sídlili baziliánski mnísi, bol pôvodne monastyrom soborným so svojim vlast-ným gréckokatolíckym archimandritom-episkopom. V časoch po pretransfor-movaní baziliánskeho monastyra na latinský klátor premontrátov, miestnyprepot mal ete dlho potom «privilégium» obliekať sa ako episkop, postupnevak u ako latinský, to pre upokojenie miestneho obyvateľstva a potvrdenie pô-vodne vysokého hierarchického postavenia Jasova.14 Frantiek Klobuický (Klobuiský) bol od cisára menovaný za správcu

majetku Rákoczyových sirôt, ktoré boli v tom čase «na nútenej prevýchove u je-zuitov». Prevýchovu nariadil kardinál Kolonič krátko potom, čo cisárske vojskádobyli v roku 1688 Mukačevo a odviedli z hradu manelku Frantika I. Ráko-czyho (a po jeho smrti i manelku Imricha Thökölyho) Helenu Zrínsku, spolu s jejdeťmi z prvého manelstva: jedenásťročným Frantikom II. Rákoczym i pätnásť-

4.1.2. Voľba archimandritu-episkopa v dejinách Mukačevskej poznámky

584

ročnou Julianou do Viedne, (porov. B. Swieteczký, Kurucké války na Sloven-sku (náčrt válečných událostí na Slovénsku a v Podkarpatské Rusi koncemXVII. a počátkem XVIII. století), Praha, 1928, str. 62); Priblíme si v krátkostiivotnú kariéru a chameleónske správanie F. Klobuického: Roku 1682 bolzemplínskym podupanom; od roku 1688 bol správcom majetkov Rákoczy-ových sirôt, roku 1692 povýený do barónskeho stavu, od roku 1697 bol upa-nom zarándskym, v rokoch 1701-1708 administrátorom úradu ariského hlav-ného upana. Roku 1681 bol vyslancom Heleny Zrínskej, manelky ImrichaThökölyho na uhorskom stavovskom sneme v oproni. Roku 1682 sa vak po-stavil proti Thökölyho stavovskému povstaniu. V roku 1683 bol dokonca veli-teľom zemplínskej insurekcie pri obrane Viedne. Spolupracoval s generálomCarraffom pri prenasledovaní účastníkov Thökölyho povstania. Roku 1704 saznova pridal k stavovskému povstaniu Frantika II. Rákoczyho, na sneme v Szé-csény 1705 bol zvolený za predsedu kuruckej hospodárskej rady. Po satmár-skom mieri 1711 zloil sľub vernosti panovníkovi a bol omilostený. Zomrel ro-ku 1717, (porov. Slovenský biografický slovník (833-1990), III, Martin, 1989,str. 109). Teda, ako vidieť, Klobuický bol pekný prelietavý vták, ktorý dralraz s rímskokatolíckym cisárom, a inokedy s protestantskými vzbúrencami, a tovdy podľa toho, kto bol práve pri moci a sile.15 Lele bol pôvodne baziliánskym monastyrom gréckeho obradu. Bol za-

svätený Vozdvieniu sv. Kría, (porov. F.V. Sasinek, «Trudoviny k dejopisuslovensko-obradnej cirkve v Uhrách», Slovesnosť, Skalica, II/44 (1864) str.691); Leleský monastyr bol zničený r. 1241 po plienení Tatárov. Keď ho obno-vili, čoskoro ho obsadili francúzski premontráti, baziliánov definitívne vyhna-li. Postavili mu vysoké múry a takto pretrval dlhé storočia. Zachoval sa v ňomvýznamný archív, z ktorého sa čerpali informácie ete začiatkom 20. storočia,(porov. V. GadΩega, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v buv.Ωup™ Zemplinskoj», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ v UΩgoro-d™, UΩgorod, 1931, str. 130), dnes sa nachádza v dezolátnom stave a bol pred-nedávnom opäť vrátený premontrátom.16 Veľkovaradínsky latinský biskup Augustín Benkovič, vtedy sídlil v Lele-

skom premontrátskom klátore a bol zároveň i jeho prepotom a tie nadupanomBiharskej upy, (porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits,II, Cassovia, 1799, str. 5-6; porov. denník Josifa Rogu de Camellisa v M. Lutskay,«Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæ-turi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 42-43; tie porov. È. Duli˚koviçß, Is-toriçesk¡ä çerty Ugro-Russkixß, ÈÈÈ, Ungvarß, 1877, str. 3)17 «Monsignor de Camillis… dice che ha fatto fare la professione della fede

a un Vescovo scismatico, alli Monaci, et à tutti li Parochi, che si trovano pre-senti al suo possesso…», (dokument z 3. júla 1690 uverejnený v A.G. Welykyj,Acta S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjaespectantia, II (1667-1710), Romae, 1954, str. 100).18 «Emmo, revmo principe. Dopo essermi trattenuto un giorno solo in Cas-


585

sovia per non hauer trovato mr. vesc. di Agria ne glaltri sigri camerali, menandai sempre accompagnato dal s. Gio Badini, quello che havera cura delprincipino Rakoczi e si porta sempre bene a Zeitin, dove trovai il s. Klobusiski,che me accolse con ogni cortesia et onore nel suo palazzo et il giorno sequentemi condusse con la sua muta et altri cavalli a Lelecz dal mr. vesc. di Varadino,il quale subito che lesse la letra di V. E. mi piglio nella sua muta o con la suagente maccompagno ancheegli fino a Munkacz, dove insieme col s. Klobusis-ki minstallo in chiesa presente il vesc. Methodio, tutti li monaci e molti paro-chi, quali tutti mi prestarono obedienza e io lindussi a far la professione dellafede cattolica avanti tutto il popolo e giurarono su levangelio nelle mie mani.Questa sarebbe cosa da mettersi nelle nove, come quella di cinque chiese, ma sipotra differire quando sara piu. Ho costituito egumeno del monasterio il sudettoMethodio, che tiri lentrata e lo governi e gli promise la mia benevolenza a fa-vore ogni volta chegli si portava bene a non sara causa di disturbi, promise nel-le mani di d. mr. di Varadino e s. Klobusiski ogni osservanza et io mi seruiro dilui in tutto cio che lo conoscero abile», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert.Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 297-298).19 Porov. Vojenské dějiny Československa, II (1526-1918), Praha, 1986, str. 132.20 Porov. B. Swieteczký, Kurucké války na Slovensku (náčrt válečných udá-

lostí na Slovénsku a v Podkarpatské Rusi koncem XVII. a počátkem XVIII. sto-letí), Praha, 1928, str. 61-62.

21 A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 296-297, porov. tie A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerk-vi Zakarpattä, Û, Rim, 1967, str. 75.

22 Porov. menovaciu bulu zverejnenú v A. Welykyj, Documenta PontificiumRomanorum historiam Ucrainae illustrantia, I, Roma, 1953, str. 658-659.

23 Petronij Kaminskyj bol baziliánskym mníchom, roku 1666 získal akade-mický titul Baccalaureus Academiae Cracoviensis (ďalí odchovanec latinskejkoly). V rokoch 1680-1690 bol generálnym vikárom Peremylského gréckoka-tolíckeho episkopa Joanna Malachovského, (porov. A.G. Welykyj, Acta S.C.de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia,III (1710-1740), Romae, 1954, str. 24).

24 Porov. text listu v M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovijzb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 249-255.

25 Porov. A. Bonkaló, The Rusyns, New York, 1990, str. 25.26 Pápe Inocent XI. zomrel 12. augusta 1689, ďalí pápe Alexander VIII.

bol zvolený 16. októbra 1689.27 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡r-

nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 255-257; Inapriek tomu vak Mukačevská monastyrská eparchia bola uznaná Rímom za e-xistujúcu a roku 1771.


586

28 Tento dátum veľmi opatrne spomína sám Josif Roga de Camellis vo svo-jom Denníku: «Rmus Dnus Eppus Methodius abivit hinc habita a me licentia.die 13-a may. 1690», (porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III»,Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990,str. 49).

29 Josif Roga de Camellis bol baziliánsky mních-ľachtic, ktorý bol vychova-ný v úplne polatinčenom prostredí talianských baziliánskych monastyrov. Ka-tastrofálna latinizácia v týchto monastyroch mala i na neho neblahé následky, a to inapriek tomu, e bol rodom Grék z ostrova Chios. O situácii baziliánov v Ta-liansku pozri str. 530-536.

30 Na území Podkarpatskej Rusi dnenej Zakarpatskej Ukrajiny.31 Vo svojom Diári-denníku si Josif Roga de Camellis sucho poznamenal:

«Die 29-a Iulii discessit totaliter Dnus Methodius Rakoweczki ex Monasterio Mun-kacsiensi», (porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovijzb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 52).

32 Perehinský baziliánsky monastyr, zasvätený sv. Onufrijovi, bol svojho ča-su zničený Tatármi, ale r. 1691, teda v čase príchodu Metodija Rakoveckéhobol u znova obnovený, «Interesenß otzyvß Èosifa-de-Kamelisß o Me-ƒod¡i, otnosäw¡jsä priblizitelæno kß 1695 g.: Acatholici, praesertim mo-derni, nullum habent scrupulum jurandi falsum et fidem suam oretenus negandiet aliam profitendi. Ego dicere possum de Methodio, episcopo Munka-csiensi, antecessore meo, id, quod audivi, videlicet, quod solebat suis dicerehaec verba: Fili mi, ego animam meam laesi profitendo detestandam Unio-nem, ut possem vivere inter vos et vos, amicos meos, salvarem, confirmando invobis antiquam et veram fidem orientalem. Et quando abivit Munkacsino Polo-niam, ubi ante duos annos mortuus est, sic ubique exorabat: patior pro sancta fi-de antiqua, fide orientali, ab impiis unitis persequuta», (A. Petrovß, “Staraäv™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., II, S.-Peterburgß, 1906, str. 30-31).

33 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, II/2», Naukovij zb¡r-nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 14, Preov, 1986, str. 258.

34 Pozri jeho menovaciu pápeskú bulu (od pápea Klementa XIV.) uverej-nenú v A. Welykyj, Documenta Pontificium Romanorum historiam Ucrainaeillustrantia, II, Roma, 1954, str. 228.

35 Čas vladyčestva Bačinského sa historikmi označuje ako «zlatá éra v (no-vých) dejinách Mukačevskej eparchie». Úctyhodná je okrem iných aj akciavladyku Andrija Bačinského, ktorý počas svojho vladyčestva zabezpečil prevetky gréckokatolícke farnosti (bývalé prichody) v Mukačevskej eparchii kom-pletné série vetkých staroslovanských liturgických kníh vydaných tlačou v Ľvove,(porov. I.M. Kondratoviç, Istor¡ä Podkarpatsko™ Rusi, UΩgorodß,1930, str. 77); Tieto knihy sa dodnes nachádzajú i v niektorých gréckokatolíc-kych farnostiach Preovskej eparchie (napr. vo farnostiach Kremná či Kamien-ka v okrese Stará Ľubovňa), kde ich ete «superslovenskí» kňazi, likvidujúci


587

vetko písané cyrilikou, nespálili; A. Bačinskyj zaloil eparchiálnu kninicu,ktorá u za jeho ivota mala vye 9.000 kníh, (porov. E. Sabovß, «Oçerkß li-teraturnoj d™ätelænosti i obrazovan¡ä Ugro-russkixß», Xristomat¡äcerkovno slavänskixß i ugrorusskixß literaturnyxß pamätnikovß, Ung-varß, 1893, str. 190).

36 Uverejnená je v A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiam Ucrainaeillustrantes, IV (1691-1710), Romae, 1976, str. 52-64.

37 Porov. M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡r-nik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 115.

38 Porov. P. vorc, Sprievodca po historickom Preove, Preov, 1997, str. 45, 53-54; P. vorc, Sprievodca po sakrálnych pamiatkách a cirkevnom ivote Preova,Preov, 1999, str. 6; . Sabol, Preov v minulosti a dnes, Bratislava, 1943, str. 93.

39 Zomrel 22. augusta 1706. « Secundo, magnum scrupulum fecerunt U-nitis et Schismaticis praepedimentum quominus amplectantur Unionem R.ndiPP. Ordinis S. Francisci Seraphici strictioris observantiae Conventus Epperie-siensis, dum pie defunctum Episcopum nostrum non permittebant Ritu Graecoin sua ecclesia sepeliri; qui cum fuerit Roma ad nostras partes missus, a Schis-maticis et Neo-Unitis quibusdam putabatur fuisse latinus Episcopus; idcirco proavertenda hac suspicione ego cum Clero Ritus Graeci duxi sepeliri in ecclesiaRR. PP. Minoritorum; quod si permisissemus Rito Latino sepeliri, nullus succe-dere potuissent Unitorum in Episcopatum Munkacsensi, de quolibet enim istasuspicio fuisset orta. Rogat igitur humillime Clerus quatenus Sacra Congregatiocommonefaciat RR. PP. Franciscanos conventus C. Regiaeque Civitatis Eppe-riesensis, quatenus Nos non impediant in propagatione Sacrae Unionis»,(správa J. Hodermarského o smrti a pochovaní Josifa Rogu de Camellisa z 3.decembra 1706 uverejnená v A.G. Welykyj, Litterae episcoporum historiamUcrainae illustrantes, IV (1691-1710), Romae, 1976, str. 254-255).

40 « anno 1706 ex hac vita pientissime decesserit; sepultus in Crypta Ec-clesiae tunc Minoritarum, nunc vero jam Cathedralis Eperjessiensis; anno de-mum 1822 nova tumba provisus, et in pristino loculamento suo obmuratus»,(M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthenorum, III», Naukovij zb¡rnik Muzeüukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 120.).

41 Porov. «Greçeskaä cerkovæ vß Ital¡i», Trudy K¡evskoj duxovnoj aka-dem¡i, XLVI,5 (1905) str. 48.

42 Porov. I.G. Passarelli, «Il monachesimo italo-greco», Storia Europea, Ilmonachesimo nel primo millenio (Convegno internazionale), Roma, 1989, str.185, 188.

43 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,str. 25-28.

44 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,str. 27; Fridrich II. bol na polovicu Norman a na polovicu Nemec.


588

45 Podrobnejie pozri: «Magna Grecia», Enciclopedia italiana, XXI, str.909-915.

46 Porov. Dizionario degli Istituti di Perfezione, VII, Roma, 1983, stľpec 1900.47 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,

str. 255.48 Porov. zoznam pápeov s ich pôvodom v A. Molnar, Dictionarium unga-

rico-latinum, Francofurti, 1644, str. 357-358.49 Porov. P. Giannini, «Il monachesimo basiliano in Italia», Bolletino della

Badia Greca di Grottaferrata, Grottaferrata, XLI (1987) 5-18, tie porov. G.Kolb, Series Romanorum Pontificum cum reflexionibus historicis, Tyrnaviae,1733, str. 1-99.

50 Passarelli konkretizuje, e len od roku 642 a do roku 772 z pápeskýchregistrov (Liber Pontificalis) vyplýva, e minimálne trinásti (13) pápei boligréckeho, alebo sýrskeho pôvodu, teda východného obradu (!), menovite ichvak vo svojom článku nekonkretizuje, (porov. I.G. Passarelli, «Il monachesimoitalo-greco», Storia Europea, Il monachesimo nel primo millenio (Convegnointernazionale), Roma, 1989, str. 187).

51 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 31.52 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 83.53 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 82.54 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 82.55 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 32.56 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,

str. 31-32.57 Pozri list metropolitu Kalábrie Basilia zaslaný v novembri-decembri roku

1089 kontantinopolskému patriarchovi opisujúci jeho stretnutie sa s pápeomna hrade v Melfi s túbou vyjasniť celú neporozumiteľnú situáciu uverejnený v N.Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 32-33.

58 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 32.59 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,

str. 32-33.60 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,

str. 84; Porov. I.M. Kondratoviç, Istor¡ä Podkarpatsko™ Rusi, UΩgo-rodß, 1930, str. 33.

61 « in spiritualibus deformata et in temporalibus sunt collapsa, volentesitaque lapsis succurrere ac aliis succurrere ne labantur, et si Dominus dederit in-tendere restaurandis», (N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S.Giovanni, 1981, str. 84).

62 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 84.


589

63 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 33.64 « per espurgare errori et eresie introdottisi nei libri basiliani e per avvia-

re le riforme progettate tam in capitibus quam in membris», (porov. N. Ferrante,Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 84).

65 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 84.66 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 85.67 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 33.68 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,

str. 33; porov. G.M. Croce, La Badia Greca di Grottaferrata e la rivista RomaelOriente, Vol. I, Città del Vaticano, 1990, str. 14-15.

69 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 51.70 Aby sa konala vo vetkých latinských reholiach kadé tri roky kapitula

predstavených-abbasov klátorov, po prvýkrát predpísal IV. Lateránsky koncilroku 1215 vo svojej 12. kontitúcii, (porov. text kontitúcie v

ConciliorumOecumenicorum Decreta, Bologna, 1991, str. 240-241); Roku 1579 bol tentozáver IV. Lateránskeho koncilu aplikovaný pápeom i u východných baziliánovna území dneného Talianska. Predtým sa baziliáni schádzali na soboroch-kapi-tulách v hlavnom sobornom monastyre (prili i z okolitých filiálnych monasty-rov) len sporadicky, tj. len z vánej príčiny, najmä vak vtedy, keď bolo pot-rebné vybrať nového archimandritu materského monastyra po smrti toho pred-chádzajúceho. U podkarpatských a haličských baziliánov sa latinské trojročné atvorročné kapituly zaviedli a po roku 1720.

71 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 51.72 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981, str. 87.73 Porov. N. Ferrante, Santi italogreci in Calabria, Villa S. Giovanni, 1981,

str. 34-35.74 Vetky údaje o talianských baziliánoch bez odvolávky na poznámku sme

prebrali od týchto autorov a ich kníh či článkov: Oriente cattolico, Città del Va-ticano, 1962, str. 575-578; P. Giannini, «Il monachesimo basiliano in Italia»,Bolletino della Badia Greca di Grottaferrata, Grottaferrata, XLI (1987) 14, 17;tie I.M. Kondratoviç, Istor¡ä Podkarpatsko™ Rusi, UΩgorodß, 1930,str. 33.

75 «Per ubbidire con l’attenzione, che devo, ai pregiatissimi comandi di V.E., che m’inpongono doverla informare d’ soggetti di r(ito) gr(eco) della nostrareligione, che fossero a proposito per essere impiegati dalla s. congr. di prop. f.nel vicariato aptolico de Greci di Monkaz nell’Ung(heria), le rappresento con ladovuta riverenza, che sarebbe gran fortuna della religione l’havere questo o-nore, ma perchi oggi ne’monasteri di queste provincie d’Italia non si trova ne-pur un monaco greco nationale, essendo tutti Italiani e figli di Latini, che cele-brano la messa con gli azimi e con li paramenti e cerimonie alla Latina, usando


590

solamente l’idioma Greco letterale senza intendere, ne parlar la Greca volgare,non sono a proposito per esecutar la suddetta carica tanto importante in quelpaese, che richiede soggetti ben istruiti nel rito Greco orientale, che usa nellamessa il fermentato. Un solo monastero si trova nella terra di Mezzoriuso, vici-no al Palermo in Sicilia di monaci Greci Albanesi, che osservano detto ritoorientale, de quali la suddetta s. congr. se ne servita per mandarli vicarii aptoliciin Cimarra col titolo di arcivesc. di Durazzo, uno chiamato mr. Nilo Catalinidefonto in quelle parti nel ponteficato di papa Innocenso XII. di fel. m., e l’altrod. Filoteo Tassi oggi vivente. Ma perche detto monastero non puo mantenere senon pochi monaci, oggi non vi sono soggetti abili per detta carica. Vi sarebbe inGrottaferrata il p. d. Nicodemo Viober Romano figlio di Svizzero di anni 33 incirca, che ha studiato nel collegio Greco le lettere greche e latine, possedendoanche la lingua svizzera, ma bisogna essere dispensato di poter passare dagliazimi al fermentato, che n. S. non ha voluto permettere ai pp. Tedeschi dellacomp. di Gesu per le missioni de’Greci…», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 516-517;porov. tie iný dokument v A.G. Welykyj, Acta S.C. de Propaganda FideEcclesiam catholicam Ucrainae et Bielarusjae spectantia, II (1667-1710), Ro-mae, 1954, str. 275-277).

76 Porov. E. Galbiati, «Ruolo della Badia di Grottaferrata nella considerazio-ne del rito greco nel mondo latino», Bolletino della Badia Greca di Grottafer-rata, Grottaferrata, XLII (1988) 186.

77 Latinizácia, ktorá je v priamom rozpore s učením Isusa Christa a ktorátrvá vo sv. Cirkvi dodnes, tj. u vye 1000 rokov, je najväčou prekákou eku-menizmu a je hlavnou príčinou vzniku a udrania schizmatického pravoslávia.Uveďme si len jeden príklad z nedávnej minulosti: Roku 1929 Rímska Kúriaprikázala rusínskym gréckokatolíkom v USA, e nesmú mať enatých kňazov,e ich kňazi musia byť celibátnikmi a ten príkaz tam platí dodnes. Následkomlen tohto jediného faktu vtedy odilo z lona katolíckej Cirkvi okolo 100.000gréckokatolíkov aj so svojimi kňazmi a ete i dnes sú v USA pravoslávnymi,(porov. M. Lacko, «Le Chiese Orientali nellAmerica del Nord», Unitas, Ed.italiana, XIX/3 (1964) 207).

78 Porov. A. Pekar, Narisi ¡stor¡¥ Cerkvi Zakarpattä, È, Rim, 1967,str. 70.

79 Výnimku tvorí gr. kat. eparchia Veľký Varadín (dnes Oradea-Mare), ktorábola uznaná pápeom za existujúcu opäť na priamy zásah Márie Terézie, avaka r. 1777. Táto eparchia mala predtým podobný osud ako Mukačevská epar-chia (uznaná za existujúcu len v roku 1771). R. 1777 Máriou Teréziou Rím boldonútený tie uznať za existujúcu starodávnu Marčanskú-Svidnícku gréckoka-tolícku eparchiu na juhu Uhorska (na území dneného Chorvátska) pod menom:«Krievacká» gréckokatolícka eparchia. Marčanská eparchia bola uhorskýmkráľom uznávaná vdy za existujúcu, Rímom len od roku 1777. Pôvodne tiemala na svojom čele baziliánskeho archimandritu-episkopa a to u od nepamäti,


591

(o Svidníckej-Marčanskej gréckokatolíckej eparchii pozri kap. 4.3. a tie porov.O. Baran, «Sinod Mukaç¡vsæko¥, Fogara˚sæko¥ ¡ Sv¡dnicæko¥ œparx¡¥ uV¡dn¡ 1773-go roku», Analecta OSBM, Roma, III (IX)/3-4 (1960) str. 394).

80 V skutočnosti vetky obrady jedinej Christovej Cirkvi sú úplne rovno-cenné. Dokazuje to u samotné Zjavenie sv. apotola Jána, tj. obraz-apokalyp-tické videnie sedemramenného svietnika, uprostred ktorého stál Christos a ktorýpredstavuje jedinú Christovu Cirkev so siedmimi (= úplnosť) ramenami-odnoa-mi-obradmi: «Tajomstvo siedmich hviezd, ktoré si videl v mojej pravici a sied-mich zlatých svietnikov je toto: sedem hviezd sú anjeli siedmich cirkví a sedemsvietnikov je sedem cirkví», (Zj 1,20). Sedemramenný svietnik ako vieme, uod prvopočiatkov má rozmiestnené plamene sviečok v jednej a tej istej úrovni,pretoe iadna z lokálnych Cirkví nie je nadradená inej. Len toto je Christova Cirkev.

81 Začal sa presadzovať sedemramenný svietnik, avak v tvare trojuholníka snerovnako veľkými sviečkami, pričom tá najvyia v prostriedku mala reprezen-tovať latinský obrad.

82 V praxi vak «praestantia ritus latini» pretrváva na mnohých miestachdodnes a je silnou prekákou ekumenizmu a zjednoteniu Cirkvi, (porov. J.V.Timkovič, «Rusínska a slovenská Cirkev sui iuris», Krásnobrodský zborník,Preov, II/2 (1997) str. 217; pozri tie W. de Vries, Ortodossia e cattolicesimo,Brescia, 1983, str. 121-122; E. Galbiati, «Ruolo della Badia di Grottaferratanella considerazione del rito greco nel mondo latino», Bolletino della BadiaGreca di Grottaferrata, Grottaferrata, XLII (1988) 186-187).

83 «Giovanni Hodermarzki questo soggetto fusse vicario del defunto mr.De Camillis, che per giustificazione della sua elezione habbia esibito unattoautenticato col sigillo di quel clero, ove si dice eletto concordemente»,(dokument-správa z 1. októbra 1707, porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör.Szert. Püspökség Okmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 492).

84 Joan Hodermarskyj mal brata Prokopija Hodermarského, OSBM. Jeho


592

rodný brat Prokopij tak isto tudoval na latinských kolách u jezuitov, avak niev Trnave, ale v Olomouci, (porov. A.G. Welykyj, Litterae basilianorum in ter-ris Ucrainae et Bielarusjae, I (1601-1730), Romae, 1979, str. 235).

85 Porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, II, Cas-sovia, 1799, str. 121.

86 «Arrivó il detto Hodermarski alla sera al monastero Lauroviense, alla mat-tina prese lhabito da monaco, nel giorno seguente fece la professione e al di-mani si vesti da vescovo ed in tal habito con la perrucchina comparve á Leo-poli. Si raccomandó accio laiutassi per la sua consecrazione, e sentendolimpossibilitá, parti per lUngheria, dove stá al presente», (dokument zo 14.februára 1714 uverejnený v A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Ok-manytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 613).

87 V jednom z listov Kongregácie Propaganda Fide na Sekretariát Pápeskéhotátu z 16. januára 1713 sa píe ohľadne rázneho odmietnutia J. Hodermarskéhopápeom toto: «… che la Santità di Nostro Signore non consentirà mai alla promo-zione dell’Hodermarski à quella Chiesa, per molte, e note eccezioni del soggetto…»,(A.G. Welykyj, Litterae S.C. de Propaganda Fide Ecclesiam catholicam Ucrainaeet Bielarusjae spectantes, III (1710-1730), Romae, 1956, str. 70).

88 Priamu zmienku o tom, e Hodermarskyj bol vysvätený na episkopa i bezdovolenia z Ríma máme napr. z roku 1711. Obviňujú ho, e sa oblieka do litur-gických rúch ako episkop, vysviaca subdiakonov, diakonov a kňazov Latin-ské dokumenty Hodermarského označujú ako «fiktívneho episkopa»: « R.P.Joannis Josephi Hodermarschi, ficti Episcopi Monkaczinensis 1° quod Do-minus Hodermarski incedit in vestitu et ornatu Episcopali, 2° Personas conse-crat in Subdiaconos et Diaconos, et ut a quibusdam audivi etiam in Presbyte-ros», (A.G. Welykyj, Litterae basilianorum in terris Ucrainae et Bielarusjae,I (1601-1730), Romae, 1979, str. 225); Neskôr v priamej konfrontácii mu uvýčitky z toho, e sa oblieka do liturgických rúch ako episkop nerobili, ale lenvýčitky, e vysviaca nezákonne klérus, čo Hodermarskyj poprel (a pravdepo-dobne aj skutočne nevysviacal, pretoe bol skutočným úprimným gréckoka-tolíkom, poznajúcim dobre latinské právo a okrem toho bol i vzorným odcho-vancom jezuitskej Trnavy a Josifa Rogu de Camellisa): « li dissi che ero dimolto sorpreso, che secondo alcune notizie si fosse egli avanzato ad ordinaresuddiaconi, diaconi ed anche sacerdoti e fare altre funzioni vescovili, mi risposeche cio assolutamente non é vero, perche sa, che senza il carattere di vescovonon si puo esercitare una tale potesta e che si sottomette alla volonta di sua bea-tudine intorno», (porov. A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. PüspökségOkmanytára, I köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 564, 575); Ďaliu priamuzmienku o tom, e J. Hodermarskyj bol vysvätený na episkopa máme v doku-mente z 17. októbra 1711: «s. Hodermarski, chiamato per altro vescovo diMonkatz», (A. Hodinka, A Munkácsi Gör. Szert. Püspökség Okmanytára, Iköt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 568); Viaceré dokumenty zachované z da-ného času potvrdzujú, e sa Hodermarskyj v korepondencii s latinskou hierar-


593

Documents

Dejiny grØckokatolíkov Podkarpatska - spravy.narod.ruspravy.narod.ru/Dejiny_gr_kat_Podkarpatska3.pdf · Dejiny grØckokatolíkov Podkarpatska. 397. gius et aulicus concionator™,