HISTORICKÉ TANCE

HAJDÚSKY TANEC

Miroslava Dorotovičová

Hajdúch

názvom hajdúch označovali od 16. storočia

pastierov rožného dobytka1 alebo žoldnierskych

vojakov2. Najstaršiu skupinu hajdúchov tvoria

práve títo pastieri rožného dobytka, ktorí

týždenne odvážali niekoľko tisíc kusov dobytka na

trhy rozrastajúcich sa miest (Viedeň, Benátky,

Norimberg, atď.). V dôsledku trvania tureckých

vojen stratili pastieri aj svojich odberateľov.

Druhou skupinou boli hajdúsi žijúci samostatne

na území južných Slovanov, kde bojovali proti

rozpínavosti Turkov na Balkáne. Bojovali na

strane ľudu o čom svedčí aj to, že od Turkov

získavali naspäť dobytok a zajatcov.

Sedliaci na území Maďarska tvorili tretiu skupinu

hajdúchov. Rozdelili sa však ešte do troch skupín.

Jedna časť hajdúchov pôsobila vo vojskách, ktoré

bojovali proti Turkom v hraničných pevnostiach,

tzv. kráľovskí hajdúsi3. Ďalší pôsobili v službách

veľkostatkárov, kde ich využívali tiež na vojenské

účely, tzv. slobodní hajdúsi.

1 Hovädzí dobytok, dobytok majúci rohy.

2 Ţoldnier je nájomný profesionálny vojak, ktorý za odmenu

dostáva ţold. 3

Hajdúsi ako vojaci sa prvýkrát spomínajú v dekréte

poľského a uhorského kráľa Vladislava III. v prvej polovici

15. storočia.

Hajdúsi z tretej skupiny sa pridali k zbojníkom. Ich

cieľom bolo bojovať proti feudálnej spoločnosti,

za čo boli aj prenasledovaní. Boje v 17. storočí

vyústili až do likvidácie tejto skupiny hajdúchov

a zbojníkov.

Významnú úlohu zohrali hajdúsi v 17. storočí

v Bocskaiovom povstaní, kde po víťazstve dostali

slobodu i pôdu. Museli však naďalej vykonávať

vojenskú službu, ale zároveň boli oslobodení od

platenia daní a veľkostatkárov. Usadili sa v okolí

Debrecína, kde postupne vznikali tzv. hajdúske

mestá.

„...treba povedať, že hoci v histórii hajdúchov

figurujú kategórie pastier a vojak, treba

rozumieť v prevažnej miere vojaka (aj pastieri

boli vždy ozbrojení, aby ubránili zverený statok

a seba). Hajdúskym tancom volali v XVI. storočí

taký náročný mužský tanec, ktorý sa tancoval so

zbraňou v ruke (šabľa). V každom prípade je

pastiersky odzemok starší ako tanec hajdúchov.“

Hajdúch

Hajdúch

Hajdúsky tanec

Hajdúsky tanec má veľa spoločné s valaským

odzemkom. Hajdúch tancovali pešie vojská

palatína Juraja Thurza, ktorí boli väčšinou Slováci

i vojaci Juraja Dóžu. Tance so šabľou boli

všeobecne obľúbené. Najviac sa tešila obľube, zo

Španielska prebratá moreska, o ktorej máme

doložený výskyt aj na našom území.

Moreska v Anglicku v 14. storočí

„Zmiešali sa v ňom prvky zhora (moreska)

a ľudové pastierske tanečné prvky, pričom

v prevahe zostali zachované domáce prvky.

V prípade hajdúskeho tanca ide o tanec

slovanského pôvodu s jeho veľa národnými ale aj

internacionálnymi podobami.“

O pôvode tohto tanca boli vedené viaceré

dohady, polemiky medzi maďarskými znalcami

ale aj medzi slovenskými predstaviteľmi4. Marián

Réthei Prikkel dokazuje pôvod tanca slovami:

„hajdúcky tanec je vlastným deckom gájd, nuž

a gajdy nie sú veru hudobný nástroj

maďarského, lež podľa všetkej

pravdepodobnosti, slovanského pôvodu...“,

4 Sú to uţ vyššie spomínaní autori: Marián Réthei Prikkel,

Jozef Škultéty, Jozef Kresánek a iní.

a zároveň dodáva „že hajdúci, známi z histórie

Uhorska, pôvodom svojím boli zväčša

Nemaďari.“

Hajdúsi dostali meno od nepriateľov, proti ktorým

bojovali. Z tureckého slova haїde, čo znamená

choď. Z roku 1514 pochádza najstaršia správa

o tancovaní hajdúskeho tanca. Vtedy Ján Zápoľský

potlačil veľké sedliacke povstanie pod vedení

Juraja Dóžu. Pri jeho upaľovaní museli umučené

Dóžove vojská tancovať hajdúsky tanec, pričom

museli vyhryznúť kúsky mäsa z jeho tela.

Ďalšou zmienkou je správa z roku 1595, kde pri

obliehaní Ostrihomu tancovali vojaci hajdúsky

tanec. Opis tanca tancovaný bez žien s mečmi

a valaškami pochádza zo 17. storočia5:

„Z poddaných hradu Oravy si gróf Juraj vyvolil

okolo sto mužov, z ktorých väčšina dobre

ovládala domáci, tzv. hajdúsky tanec s valaškou

a sekerou, dal im zbrane a rovnaký národný

kroj... Po stolovaní nasledovali tance, medzi

ktorými ukázali neobyčajnú obratnosť obzvlášť

v hajdúskom tanci, v úžasne rýchlych a rôznych

navzájom zladených pohyboch s valaškou

a mečom, že im Wittenberčania nevedeli vysloviť

ani svoj údiv.“

Písomnosti poukazujú na fakt, že v tomto období

bol hajdúch používaný už aj ako tanec, ktorý bol

prezentovaný pri rôznych príležitostiach. Jozef

Kresánek považuje túto správu za možný dôkaz,

že miešanie hajdúskych prvkov s valaskými sa

mohlo diať práve v tomto období. O tom svedčí aj

zmienka z roku 1647, kedy mladý palatín Pavel

Esterházy okrem valaského tanca, ktorý tancoval

so ženou, tancoval aj hajdúsky tanec s dvoma

mečmi:

5 V roku 1615 , podľa baróna Mednyanského, palatín Juraj

Thurzo poslal vraj do Wittenbergu veľkú suitu vybraných

chlapov, ktorí tam mali na počesť Thurzovho syna Imricha

tancovať hajdúsky tanec.

„Na tom snemovaní chcela kráľovná Leopoldína

vidieť uhorské tance, preto som ja zavolaný do

hradu musel tancovať s uhorskými slečnami

pred cisárovnou. Výbornou tanečnicou bola

vtedy Rebeka Esterházyová, dcéra chudáka

Pavla Esterházyho, a boli aj iné, ale ja som musel

s ňou tancovať valaský tanec (oláh tánczot

járnom). A ten vyžaduje dobrého tanečníka.

Potom som musel s dvoma obnaženými mečmi

tancovať hajdúsky tanec, ktorý som vtedy

majstrovsky ovládal. Tento tanec sa veľmi páčil

cisárovi i cisárovnej...“

Ďalší opis hajdúskeho tanca vo vojenskom

prostredí pochádza z roku 1669 od anglického

lekára a cestovateľa Eduarda Browna:

„Pred cestovaním po Maďarsku nevidel som

nikdy ten pyrrhický tanec, ktorý kedysi oddávna

starí predvádzali a ktorý dnes tancujú hajdúsi.

Títo tancujú s taseným mečom, udierajú

navzájom mečmi, čím spôsobujú veľký štrngot;

zvŕtajú sa, skáču do vzduchu, s prekvapujúcou

zručnosťou sa učupia k zemi...“

Od osemdesiatych rokov 17. storočia

nenachádzame z maďarského územia zmienky

o tanci s názvom hajdúsky. Začínajú sa

presadzovať pastierske tance (juhásztánc,

kanásztánc) a vo vojenskom prostredí verbunk.

Na slovenskom území však boli veľmi dobré

podmienky na rozvoj hajdúskeho tanca

pomiešaného s valaským tancom. Jozef Kresánek

vo svojej štúdií presadzuje vývoj bojových

a pastierskych tancov nasledovne:

„A. Staré vojenské a pastierske tance siahajúce

do prehistórie temer všetkých európskych

národov tvoria prazáklad. B. V 14. a 15. storočí

sa po Európe rozšírili tance „moreska“ –

vojenské, čisto mužské tance párneho

a nepárneho taktu, ktoré sa tancovali s mečmi. C.

Tieto ovplyvnili a dali v 15. a 16. storočí mocný

dobový impulz k vzniku hajdúskeho tanca a na

území strednej a juhovýchodnej Európy, kde sa

bojovalo proti Turkom, a k vzniku kozáčka na

Ukrajine, kde sa bojovalo proti Tatárom. D.

Všetko spojené dovedna s dominujúcimi prvkami

pastierskymi – hlavne po choreografickej

stránke – sa vykryštalizovalo a pretrvalo až do

začiatku 20. storočia.“

K miešaniu tanečných prvkov v ľudovej kultúre

prispeli aj neustále vojny. Obdobie Tureckých

vpádov v 16. – 18. storočí viedli k vytvoreniu

armády a s ňou spätej aj dlhej vojenskej služby.

Cisárska a kráľovská armáda sa skladala z rôznych

národností a niesla prvky rozdielnych kultúr

a tanečných prejavov. Vojaci zverbovaní

v Uhorsku pochádzali z tzv. ľudovej vrstvy a na

vojne tancovali tance, ktoré sa naučili doma

(pastierske tance). Na vojne prevažovali mužské

tance s ukážkou obratnosti a sily. Nakoľko Slováci

slúžili v armáde spoločne s Maďarmi, môžeme

usudzovať, že aj tance tancovali spoločné. Nazvali

ich hajdúske, po vtedajších vojakoch. Po skončení

vojny sa príslušníci armády vrátili domov, no

každý si so sebou zobral aj tanečnú kultúru, ktorú

si počas pôsobenia na vojne osvojil. Práve preto

nachádzame aj na území Slovenska tanec s týmto

názvom.

Najstarší zápis hudby viažuci sa k tomuto tancu

pochádza z územia Poľska 6 je zapísaný

v Organovej tabulatúre Jána z Lublina.

Z ikonografických prameňov sa zachoval obrázok

z roku 1686, pred hradom Coppreüniz, na ktorom

je vyobrazený hajdúsky tanec s mečmi. Ďalším

prameňom je detail z rytiny „Novohrad“.

6 Z rozmedzia medzi rokmi 1537 – 1548.

Vyobrazenie hajdúskeho tanca s mečmi pred

hradom Coppreüniz z roku 1686

Detail z rytiny „Novohrad“ od S. Mikovíniho,

ktorý bol narodený pred rokom 1700 v Ábelovej

Hajdúsky tanec v súčasnosti neexistuje ako

samostatný typ tanca. Zachovali sa iba lokálne

a regionálne názvy odvodené od neho – Pod

hajduche, Hajduchovať, Hajdúch a iné. Je zrejmé,

že sa hranice medzi odzemkom a hajduchovaním

už dávno zotreli. Poukázal na to aj Pavol

Dobšinský v roku 1880, kedy konštatoval, že:

„u nás sú samy názvy ľubovoľne volené podľa

miesta a záľuby jednotlivých tanečníkov, že

u nás sú všetky tieto tance čisto mužské a že ako

zbrane už nie sú známe tasené meče, ale iba

valašky alebo vartále.“

S tvrdením, že hajdúske tance sú čisto mužské

nemôžeme súhlasiť, pretože o ženách, ktoré

tancujú hajdúch sa dozvedáme z maďarských

listín, zo 17. a 18. storočia.

Zmienka zo 17. storočia opisuje ženy z Debrecína

ako šikovné tanečníčky hajdúskych tancov.

V tom istom storočí videl Bálint Balassi dievčatá,

ktoré v krčme tancovali hajdúch s rozpustenými

vlasmi a prsiami. Sľúbil koňa vojakovi, u ktorého

bývali, za to, že mu ich privedie. V 18. storočí

v memoároch sedmohradského kniežaťa Jánosa

Keményho sa dočítame o jeho vlastnej pestúnke

(žene – vojačke), ktorá znamenite ovládala

hajdúch.

Literatúra:

KRESÁNEK, J. 1959. Historické korene hajdúskeho tanca. In:

Hudobnovedné štúdie III. Bratislava: SAV, 1959, s. 136-162.

MÓŽI, A. 1972a. Tance našej minulosti. Moreska. In:

Rytmus. Bratislava: Obzor, 1972a, č. 10, s. 10-11.

MÓŽI, A. 1972b. Historické tance minulosti. Hajdúsky tanec.

In: Rytmus. Bratislava: Obzor, 1972b, č. 2, s. 14-15.

ŠKULTÉTY, J. 1906. Akého pôvodu je hajdúcky tanec

(hajdukovanie)? In: Slovenské pohľady, roč. 26, 1906, s.

370-372.

ZÁLEŠÁK, C. 1978. Prehľad slovenských ľudových tancov. 2.

vyd. Bratislava: Osvetový ústav, 1978. 172 s.

DÚŽEK, S. 1978. Odzemok vo svetle výskumu

Etnografického atlasu Slovenska. In: Slovenský národopis.

1978, roč. 26, č. 1, s. 95-110.

FELFÖLDI, L. – PESOVÁR, E. 1997. A magyar nép és

nemzetiségeinek tánchagyománya Szerkesztette. Budapešť:

Planétás kiadó, 1997. 465 s. ISBN 963-9014-27-3.